Sľúbili sme si, že budeme prinášať aj tematiku bojového umenia. Pre našich čitateľov už určite nebude prekvapením, že umenie bojovať musí ovládať každý Slovan alebo Árijec. Iste, každý na úrovni svojho evolučného vývoja, ale dôležité je to, že ten, kto si na to „zaplatí odborníkov“ jednoducho k nám nepatrí.
My už vieme, že schopnosti, ktoré sa nadobúdajú cvičením bojových umení nie sú zamerané výlučne na porážku nepriateľa či zabíjanie, majú oveľa vyšší záber. Skutočný Víťaz – myslíme člena kasty – sa uplatní najmä ako rozhodný človek, ktorý ani pod tlakom času či situácie nestráca hlavu a vie sa rýchlo a správne rozhodnúť. Rovnako vie ľudí rýchlo odhadnúť a zadeliť na správne miesto. No tak či onak, musí vedieť, čo to je boj.
V okamihu napadnutia a hrozby fyzickej ujmy sa ľudia začnú chovať inak, ako je ich bežným zvykom. V takejto situácii človek reaguje jedným z dvoch spôsobov. Ak má odcvičený dostatok hodín – otázka je ešte ako – tak pod hrozbou nebezpečenstva sa veľmi pravdepodobne prepne do stavu, ktorý riadi podvedomie a začne automaticky reagovať v rozsahu nahromadených návykov v tomto smere. Tu môže byť – v závislosti od svojich schopností a stavu osvojenia si bojových návykov – viac alebo menej úspešný, ale rozhodne bude konať. Treba doplniť aj to, že cvičením bojových umení sa otvára aj kanál Rodovej pamäte, t.j. ak v minulom živote už človek nadobudol bojové skúsenosti, tak sa bude učiť oveľa ľahšie a rýchlejšie ako tí, ktorí takú – hoci karmickú – skúsenosť nemajú. Druhý prípad je typ „Ježiško“, ktorý sa nikdy „neznížil“ k niečomu takému „hnusnému a primitívnemu“ ako je nácvik sebaobrany hoci aj pre seba a svojich blízkych, pretože – okrem iného – na to je predsa Polícia, prokuratúra, súdy… Takýto človek upadne doslovne do takého šokového stavu, že sa nebude schopný v hrôze ani len pohnúť. Sám si odsúhlasil svoj koniec – teda v prípade vzniku skutočnej hrozby.
Tí, ktorí sa radšej zaoberajú vysoko morálnymi činmi (t.j. zarábaním množstva peňazí), si nanajvýš tak kúpia nejakú zbraň, s ktorou pravdepodobne nikdy nebudú poriadne cvičiť. Veď stačí mať pištoľ či kvalitný nôž vo vrecku a ostatné „príde samo“. Nuž, ak by na to, aby sa človek stal dobrým vojakom stačilo iba dostať zbraň, tak to by bolo naozaj veľmi jednoduché a všetky štáty by mali rovnako efektívne armády… Stlačím spúšť a už to ide… Len akosi si nedomyslia, že ten, na koho budú strieľať či útočiť nožom – ak pôjde o život jemu, alebo členom jeho rodiny – nebude taký debil, aby mu stál ako filmový model. Keď na to prídu, bude už neskoro. A tu platí ono čínske príslovie: Všetci ľudia sú múdri, ibaže jedni predtým a druhí potom.
Nuž, pozrime sa na niektoré aspekty boja s chladnými zbraňami. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že samotný fyzický boj a „hrubomateriálne“ vlastnosti zbrane nie sú prvorado rozhodujúce pre víťazstvo v boji na život a na smrť.
Môžeme smelo povedať, že neexistuje dokonalejšia sečná zbraň ako kazacka šabľa – „šaška“. No ak by ju chcel niekto hodnotiť podľa materiálu, z ktorého je vyrobená, tak je na nesprávnej stope. Šabľa síce musí byť vyrobená z vysoko legovanej ocele – ktorá pochádza od Skýtov – ale to nie je celé tajomstvo úspechu. Ocele sú dnes rôzne, niektorí si myslia, že najlepšia vôbec je tá, z ktorej robia samurajské katany, iní počuli o švédskej či damaskej oceli, ale to všetko nie je podstatné. Najdôležitejšia je molekulárna mriežka materiálu – ak už hovoríme o chémii. Ale naši Predkovia nepoužívali materialistickú chémiu, ale alchýmiu. Je známe, že charakterníci ovládajú umenie tzv. železnej košele – ide o takú energetickú ochranu človeka, že sa ho nedotkne chladná zbraň, ani ho nemôže zasiahnuť guľka. No takúto energetickú ochranu si vedia vytvoriť aj koščeji – a preto sa veľmi často nedajú zabiť zbraňou. Teda nedokáže to hocikto. Z takéhoto dôvodu napríklad naši Predkovia umiestňovali na hornú tretinu šable alebo meča runové nápisy, ktoré takúto energetickú ochranu lámali. Ale takúto ochranu môže premôcť aj vhodné pravslávenie, mantry či vhodná modlitba. Ide o jav, ktorý už poznáme – najsilnejším živlom je naša myseľ, ktorá si dokáže podriadiť nižšie postavené živly. Duch riadi hmotu a nie naopak. Ale aby to „fungovalo“, musí byť človek duchovný, a nie materialistický. Morálka je nanič, musí byť mravnosť – a poznanie.
Na tieto tvrdenia už existuje aj empirický, vedecký dôkaz, aj keď dôkazy takéhoto charakteru sa veľmi „nenosia“. Vedci zostavili kameru, ktorá pracuje na takej vysokej rýchlosti, že zachytí aj let letiacej guľky zo strelnej zbrane. Toto by nebolo samo osebe až také prekvapujúce. Jednu skupinu vedcov však raz napadlo zosnímať takouto kamerou karatistov ako lámu tehly, či iné pevné predmety holými rukami. Stačí si len uvedomiť fyzikálnu podstatu javu – môžu kosti a svaly prebiť pevné materiály? No a vysokorýchlostná kamera dala odpoveď – nemôžu. Na takýchto záberoch totiž vidno, že tehly sa lámu ešte predtým, ako nimi prechádza ruka karatistu. Láme ich energia, presnejšie taký zmenený stav vedomia, do ktorého sa za určitých okolností dokáže dostať myseľ. Každý z nás už o takých veciach počul – čo dokáže urobiť matka, keď zachraňuje dieťa z nebezpečenstva, človek, ktorý sa dostane do ohrozenia života a podobné situácie. Práve z dôvodu „výcviku“ nášho vedomia pre takýto stav sa na našich slávnostiach odpradávna chodí naboso po uhlíkoch alebo rozbitom skle.
Takže späť k materiálu šašky – okrem špecifického tvaru je najdôležitejšie použitie takého materiálu, aby umožňoval „vyvrhnutie“ energie smerom z ruky charakterníka do šable a von. Aktívna, t.j. útočná časť šable je jej navná časť, t.j. horná tretina. Naše bojové umenia sa nezaoberajú estetickým šermovaním – techniky a práca s energiou je zameraná výlučne na likvidáciu nepriateľov. Je to boj o prežitie. Charakterník sa dokáže dostať do takého stavu vedomia, že sa stáva pre kresťanských vojakov, či vôbec všetkých vojakov Síl Temna neprekonateľný. Možno ste počuli o kazackej „lave“, čo je typická bojová formácia kazakov na koňoch pred útokom na nepriateľa ktorý najčastejšie prevyšuje počtom našich. V strede formácie podľa Konu Rita zadáva charakterník rytmus pre celú jednotku. Keď sa lava pohne do útoku, tak nastávajú zvláštne, pre nepriateľov nevysvetliteľné javy. V smere útoku našej jazdy aj na niekoľko stoviek metrov pred lavou ľahá tráva v smere pohybu našich proti nepriateľovi, t.j.v smere toku energie. Útok je vedený charakterníkmi na najsilnejšiu časť nepriateľského vojska. Pod vplyvom koncentrácie energie nastáva jav, že už najelitnejšia časť nepriateľského vojska, na ktorú je nasmerovaný prvý úder je doslovne hrôzou paralyzovaná a jeho vojaci nie sú od hrôzy schopní sa ani pohnúť.
Charakterník sa pred bojom, podľa potreby, vie dostať do stavu takého zmeneného vedomia, že dokáže meniť priestorové a časové charakteristiky okolo seba, ktoré sú voči Duchu relatívne. Fyzicky to vyzerá napríklad tak, že sa „prepne“ pred bojom s nepriateľom do stavu „bojového tranzu“ pomocou krátkej dychovej kombinácie a „vstúpi“ do špecifického časopriestoru použitím svojho tajného mena (z Menorečenia). Potom si chytí chochol vlasov a povie „JASA“ – tento výraz nevedome používame dodnes v tvare „jasné“, „jasnačka“ a podobne, aj keď v prípade charakterníkov ide o oveľa hlbší význam. Potom vezme do oboch rúk šable a vstúpi sečou do nepriateľského vojska. Síce ojedinele, ale predsa sa niekedy stávalo, že niektorý charakterník v boji uviazol v stave „bojového tranzu“ tak hlboko, že sa už nevedel z neho dostať von. V takom prípade sa stal hrozbou pre ostatných, a preto – ak sa ho nepodarilo vyviesť z tranzu – ho museli vlastní zabiť.
Keď už spomíname charakterníkov, tak si povedzme, čo nám pred nedávnom dali vedieť. Od februára tohto roku nastáva jav, že sa začína podstatne skracovať čas, ktorý je potrebný na napĺňanie ľudských želaní. Ak sme na splnenie želania, t.j. materializáciu myšlienky potrebovali do minulého roku napríklad 1 či 2 roky, tak odteraz sa tento čas postupne môže skracovať napríklad na 1 mesiac. Je samozrejme dôležité, aké máme želania, pretože vieme, že všetky sa plnia. No v danej inkarnácii sa plnia iba tie, ktoré máme „v náplni“ našej lekcie. Ak si vytvárame želania „nekompatibilné“ s danou inkarnáciou, tak si hrubo „predprogramujeme“ naše budúce inkarnácie, pretože sa môže stať, že na to, aby sa splnili sa budeme musieť znovu narodiť v Javi a v Noci Svaroga (peniaze, drahé veci…), hoci inak sme už napríklad mohli byť v šestnásťrozmernom Svete Svetlej Navi. A tak sa môže stať, že namiesto evolučného výstupu nahor sa zamotávame stále hlbšie a hlbšie do karmickej siete… Nuž, život v období zmeny Vekov je pre mnohých pasca, aj keď zostavená vlastnou mysľou.
Už spomínané mantry slúžia na riadenú zmenu stavu vedomia. Pomocou nich sa možno napojiť na vysoké frekvencie, ktoré sú inak neprístupné. No a otvorením kanálu nahor – Vertikály – môžu zostupovať potrebné informácie. My už vieme, že grécki pologramotní olympionici Cyril a Metod práve preto ako prvé odstránili zo Staroslovienskej Bukvice tých 5 bukvíc, ktoré sme používali na nadväzovanie kontaktu v Vyššími Svetmi, pričom ďalším štyrom dali grécke zvuky. Primitívnejšie jazyky nie náhodou nemajú zvuky otvárajúce najvyššie čakry. Cirkevnému zvieraťu stačí žiť na troch najspodnejších čakrách – len aby sa nezobudilo a celý život financovalo cirkevných parazitov. Ako príklad „technického“ použitia mantier poslúži štart vimany, ktorú r. 1895 postavil a pred verejnosťou odskúšal profesor Talpade z Bombaja. Kniha Vimanika Šastra síce obsahuje návod, ako takéto zariadenia postaviť, ale povrchové čítanie sanskritského textu podáva iba povrchový, t.j. fonetický význam, ktorý je všeobecne známy aj z anglického prekladu. Ale na to, aby sa presne získala informácia aké zliatiny použiť, či aké je presné chemické zloženie paliva, to ani zďaleka nestačí. Podľa svedkov, v tejto fáze jeden predčítaval zodpovedajúce mantry a druhý Šastru a poznanie im bolo zjavené. Vimana pred svedkami – hovoríme o roku 1895 – vzlietla do výšky cca 450 metrov, a potom bezpečne pristála na tom istom mieste. Profesor ju nazval „Priateľ vetrov“. Neskôr sa situácia vyvinula tak, že profesor už viac pokus neopakoval, pričom výkresy predali nejakej anglickej firme. No neznalosť obrazového sanskritu a správnych mantier sa nedá ničím nahradiť.
Z Véd poznáme príklad, ako sa pomocou potrebných mantier dajú prekonávať obrovské vzdialenosti vo Vesmíre. Napríklad na nových Zemiach nie sú inštalované Brány Medzisvetia („Hviezdne Brány“), preto ju musí najskôr fyzicky navštíviť Vajtmana či Vajtmara. Let sa realizuje tak, že najskôr sa vyberá kurz na potrebnú Hviezdu. Keďže všeobecné ponímanie vzdialeností máme „inštalované“ v hlave, tak si dokážeme predstaviť ľubovoľnú konfiguráciu Zemí v Galaxii. Vákuum je špecifický stav energie a nie prázdno. Je to systém, ktorý má odovzdávania schopnú formu. Potom sa načítava nevyhnutná mantra (t.j. „potvrdená forma odovzdania toku“), pretože na princípe okamžitého odovzdania informácie (naša horeuvedená predstava), t.j. vzájomného pôsobenia sú zostavené všetky naše hymny, modlitby, pravslávenia, mantry, či celkovo obracania sa z celého srdca. Koráb sa takto „odeje“ do energetického poľa za použitia „Nebeských Ihiel“ (opísané vo Védach) a vykoná Prechod, t.j. „preklenie“ priestor.
Znovu môžeme iba pripomenúť, že nijaká súčasť našich prastarých Obradov či Rituálov – vrátane používaných textov – nie je náhodná. Všetko má svoj presný zmysel. Ale vráťme sa k pôvodnej téme. Táto „odbočka“ bola potrebná preto, aby sme zdôraznili dôležitosť súčinnosti mysle aj v príprave na boj.
Nôž je najdôležitejším druhom zbrane rozviedčika – budeme používať tento termín, keďže je naviazaný na našu vlastnú minulosť; niektorí si ho pamätajú ešte z povinnej vojenskej služby, pre mladších len povieme, že ide o prieskumníka – je nôž. S puškou či automatickou dlhou zbraňou sa pri realizácii prieskumu ťažko pohybuje, a sú málo užitočné v tesnom boji muža proti mužovi. Oveľa lepšou zbraňou na takéto účely je zákopová lopatka – tá pôvodná, ktorá sa nedá skladať – ale ani táto sa spravidla na prieskum neberie. No nôž máme pri sebe vždy. Nasledujúci opis zásad použitia noža v boji pochádza z výcvikových materiálov Specnazu, aj keď je krátený.
Boj s chladnou zbraňou vrátane noža nie je umelecké šermovanie s cieľom demonštratívne ukázať súperovi čo všetko vieme. Práve naopak, práca nožom je predurčená na znemožnenie akéhokoľvek činu protivníka. Takýto boj sa prakticky končí hneď po tom, ako sa začal. Ak nás protivník nestihol napadnúť ako prvý, tak rozviedčik bleskurýchlo zasadzuje dva-tri smrteľné údery a preskakuje na nasledujúceho protivníka. Ak začal prvý útočiť protivník, tak je nutné mu najskôr nožom zasiahnuť útočiacu končatinu a nasledujúcim úderom nožom nepriateľa zabiť, alebo ťažko zraniť.
Nôž musíme začať cítiť ako keby to bola súčasť našej ruky. Na prácu s nožom pri nečakanom stretnutí s protivníkom je nevyhnutná bleskurýchla reakcia. Pre úspešné zvládnutie takéhoto boja je nevyhnutné precvičovať všetky základné údery nožom tak dlho, až nadobudneme úplne automatické pohyby. Môžeme teda povedať, že medzi tri hlavné princípy práce s nožom patrí predovšetkým rýchlosť, potom presnosť zásahu a jednoduchosť. V boji sa nesmú používať slabé či nenacvičené údery, ani sa nemožno spoliehať na zložité kombinácie.
Nôž sa najčastejšie nosí v puzdre, preto je nevyhnutné detailne vypracovať a nacvičiť jeho tasenie až do úrovne reflexnej reakcie. Samotný pohyb tasenia noža je vyložene individuálny, pretože závisí od umiestnenia puzdra, vzrastu rozviedčika, dĺžke rúk, nosenom odeve a ostatnej výbave. Pre jednoduchosť – do prieskumných akcií sa vždy nosí viacero nožov – sú principiálne používané tieto umiestenia puzdra: na opasku na boku, na bedrách, na opasku za chrbtom, v rukáve a za golierom oblečenia. Všetky varianty je nevyhnutné nacvičovať pravou aj ľavou rukou.
Všetky pohyby sa musia nacvičovať ako na mieste, tak aj v pohybe, pričom tasenie za pohybu má najvyššiu prioritu. Ďalej, všetky údery bojovým nožom je nevyhnutné nacvičovať najskôr na figurínach alebo iných vhodných objektoch a následne na partnerovi za použitia gumového noža (nie dreveného). Všetky techniky je potrebné vykonávať v prvom rade rýchlo, ale pritom nezabúdať ani na presnosť. Nácvik s partnerom by mal imitovať reálny boj, t.j. môžeme začať v telocvični, ale potom je nevyhnutné prejsť priamo do terénu.
Pre sečné, t.j. rezné údery sú základnými cieľmi zápästia a lakte rúk, môžu sa smerovať aj na tvár, šiju a nohy. Útoky na ruky sú základné pre použite v boji. Útok na nohu z vnútornej strany zbavuje nepriateľa schopnosti sa pohybovať a ak sa rana rýchlo neošetrí, tak rýchlo vykrváca.
Pod jednoduchosťou práce s nožom sa myslí vyhýbanie vymýšľaniu komplikovaných trajektórií, „hry“ s nožom s palcami, prehadzovanie noža z jednej ruky do druhej, vykonávať pohyby bez úmyslu zasiahnuť protivníka (strašiť). Hoci je potrebné kombinovať obranu s útokom, všetky kombinácie musia zásadne vychádzať z dobre nacvičených elementárnych trajektórií, pričom do jednej akcie neskladajme viac ako dva, maximálne tri údery.
Nôž sa drží v dvoch principiálnych úchopoch: ostrím špicu nahor od veľkého palca – nazýva sa aj „priamy“ – a ostrím hrotu nadol od veľkého palca – často nazývaný aj „obrátený“ úchop. Nezávisle od druhu úchopu noža je nevyhnutné dodržať pravidlo uchopenia noža po diagonále dlane, pričom sila úchopu je sústredná v kruhu, ktorý je tvorený prstenníkom a malíčkom. Ukazovák, prostredník a palec zbraň pridržiavajú len zľahka a nasmerovávajú ju na cieľ, pričom koncentrovanie sily úchopu do týchto troch prstov je znakom neskúsených začiatočníkov. Pri obrátenom úchope je prípustné aj uloženie palca na vrchol rukoväte.
Základný pohyb premeny úchopu z priameho na obrátený a naopak pozostáva z detailne nacvičeného pohybu prstov a celého zápästia ako jedného celku. Tento prvok sa nesmie podceniť a ani v bojovej situácii zbytočne používať. Najskôr je potrebné ho nacvičiť do úplnej dokonalosti tak, aby nôž za žiadnych okolností nevypadol z ruky. Až pri dosiahnutí schopnosti pevného držania noža v okamihu zmeny úchopu je možné pokračovať v nácviku takejto premeny v cvičných súbojoch.
Medzi základné dráhy noža patria tieto údery: klacie (vpred, nahor, nadol) priamym úchopom, klacie údery obráteným úchopom (zhora, zboku, zdola nahor) a tiež sečno-rezné priamym úchopom (zhora nadol po priamke aj po diagonálach) a tiež obráteným. Spolu ide o 10 druhov úderov.
Priamy, klací úder priamym úchopom sa dá najľahšie zvládnuť. Vďaka jeho priamej dráhe je najrýchlejším a najkratším úderom. Priame údery obráteným chvatom si vyžadujú zvýšenú pozornosť pri nácviku, pretože práve proti týmto technikám je nasmerovaný najväčší počet sebaobranných techník v systémoch bojových umení. No bez zvládnutia týchto techník nemožno hovoriť o ovládaní boja nožom. Pri nácviku sa venuje pozornosť aj technike výkroku vpred a práci ramien a bedier.
Pri klacom údere nahor je pozícia nôh spravidla vyššia, ako pri údere vpred a nadol, pričom hmotnosť tela je rozložená rovnomerne na obe nohy. Používa sa na zasiahnutie hrdla, brucha či bočných častí tela na veľmi krátku vzdialenosť.
Klací úder nadol sa najčastejšie používa po zhodení protivníka na zem, alebo na zásah rozkroku a bedier.
Klací úder obratných úchopom zhora nadol sa vykonáva rýchlym rozmachom na úrovni hlavy ale nie vyššie, lebo sa naruší rovnováha. Pokračuje bez zmeny tempa pohybu silným zásahom zhora nadol pri kontrole rovnováhy. Ostrie noža sa nachádza v jednej rovine so smerom úderu. Potom okamžite vráťte nôž do predchádzajúcej pozície po tej istej dráhe, čo je veľmi dôležité pri zasiahnutí cieľa. Ak by nôž zmenil smer pohybu v rane, tak sa môže v nej zaseknúť a môže byť komplikované ho vytiahnuť von a protivník môže zatiaľ v agónii zasiahnuť vás smrteľným úderom.
Sečno-rezné údery umožňujú ohromné spektrum rôznych činností – od aktívnej obrany prerezaním žíl a artérií na rukách a nohách protivníka po silné ukončovacie údery do oblasti šije a tváre. Diagonálny úder zdola nahor obratným úchopom sa vykonáva od pravého kolena či boka zdola nahor. Je to dobrý úder, pretože je ho veľmi ťažko vopred predvídať, či dokonca zaregistrovať. V prípade, že protivník nám zachytí ruku, tak jednoduchým otočením noža v pästi nahor ho ľahko porežeme. Je vhodné ho kombinovať s klacím úderom zhora nadol, keď koniec jedného úderu je začiatkom druhého.
Pri nácviku priameho úderu zhora nadol urobte veľký výkrok pred ľavou alebo pravou nohou a zároveň rýchlo spusťte nôž vpred nadol pravou rukou od pravého ucha. Pohyb ukončite na úrovni bedier. Úder musí viesť po presnej vertikálnej línii, následkom čoho pri správnom vykonaní pohybu nôž presekne vzduch s charakteristickým svistom.
Diagonálny úder zhora nadol sa vykonáva po uhlopriečke pred telom, napríklad od ľavého ucha k pravému bedru. Vyznačuje sa veľkou silou, ktorá vychádza z rotačného pohybu svalov trupu.
Diagonálny úder zdola nahol priamym úchopom štartuje z pozície „ľavého kolena“ rýchlym švihovým pohybom zdola nahor doprava. V okamihu zásahu sa päsť ruky maximálne vytáča nahor, čím sa generuje dodatočná sila k úderu. Vhodné na zásah nôh, bedier a rúk protivníka, ako aj spodnú časť brucha.
Sečné údery v horizontálnej rovine sú zvonku dnu a zvnútra von. Pri nácviku prvého je potrebné okrem celkovej rotácie trupu a lakťa dosiahnuť rovnako charakteristický svist noža. Špic noža sa v okamihu zásahu tiež vysúva. Pri údere v opačnom smere pri zásahu protivníka vykonajte malý zdvih päsťou. Dajú sa vykonávať ako kombinácia, najskôr sprava doľava a potom zľava doprava. Najčastejšími variantmi pri praktickom použití sú zásahy hrdla, šije alebo tváre, brucha a žily nôh pod kolenami.
Údery sa používajú aj v kombináciách, pričom najčastejším spôsobom je spojenie dvoch úderov do jedného pohybu. Prvý úder privádza nôž do východzej polohy pre druhý úder. Medzi oboma údermi nesmie byť ani najmenšia pauza, inak môže protivník stihnúť prebrať iniciatívu a vykonať protiútok. Najčastejšie druhý úder opakuje v opačnom smere dráhu prvého úderu. Môže ale aj nemusí sa meniť úchop. Ak si situácia vynútila tretí úder, tak tento už musí ísť po zmenenej dráhe.
Pri nacvičovaní práce nožom sa najskôr všetky dráhy úderov cvičia na mieste, potom s výkrokom vpred, vzad, vpravo, vľavo, s dvomi krokmi a prískokom vpred, krokom vzad. Potom nasledujú zložitejšie pozície: údery nožom za chôdze a v behu, v zohnutej polohe aj v situácii výskoku zo zeme.
Po osvojení si všeobecných stereotypov úderov do vzduchu je potrebné pristúpiť k nácviku na pevných aj pohyblivých cieľoch. Ďalšia etapa je zdokonaľovanie techník v postoji jeden oproti druhému. Je potrebné používať aj cvičenia zvyšujúce silu úderu.
Nakoniec prichádza etapa nácviku reálnych bojových situácií. Najdôležitejšie sú odstránenie strážneho, nepredvídané stretnutie s protivníkom v obmedzenom priestore. V takýchto situáciách sa ne používajú bojové ani drevené nože, ale výlučne gumené.
V boji muža proti mužovi sa dá veľmi efektívne použiť aj klasická jednoduchá malá zákopová lopatka. Používa sa na sečné aj klacie, t.j. priame údery, ale aj na hádzanie do protivníka. Je vhodná na odbíjanie chladnej zbrane protivníka (bodák, kopija, nôž…). Ak je dobre naostrená, tak prereže aj hrdlo, rozsekne lebku, odrúbe palce a silným vrazením do brucha protivníka vykoná „harakiri“.
S lopatkou sa rovnako cvičí na mieste, s výpadmi a v pohybe. Lopatku držíme priamym úchopom, t.j. kovová časť smeruje nahor od veľkého palca. Pri nácviku je potrebné používať tupú lopatku. No pre bojové použitie musí byť čo najostrejšia a vybavená remienkom, ktorý prechádza cez dierku v hornej tretine rúčky. Takto lopatka nevypadne v boji z ruky.
Samostatnou kapitolou je nácvik hádzania nožom a lopatkou, ktoré môže byť zhora, zdola, s úkrytu, s ľahu a spoza hlavy, t.j. pri nosení noža za golierom, čo si vyžaduje nosenie voľnej bundy či kabáta. Touto problematikou sa nebudeme teraz zapodievať. Namiesto toho si povieme ešte niekoľko slov o kuši.
Verejnosť nevie, že k bojovému nasadeniu kuší došlo už vo vojne vo Vietname. Odvtedy sa stali pevnou súčasťou špeciálnych jednotiek mnohých krajín. Ide o to, že ich univerzálnosť a niektoré bojové charakteristiky robia moderné kuše efektívnejšie ako strelné zbrane v špecifických podmienkach nasadenia.
Kuše sú predovšetkým nehlučné. Pretože nemajú do seba zapadajúce kovové časti, ktorých vzájomný kontakt sprevádza výstrel strelnej zbrane hoci má tlmič, sú vždy tichšie. Vďaka materiálom, z ktorých sa vyrábajú moderné kuše je jej energetická účinnosť vyššia ako energia 9 mm guľky typu Parabellum, ktoré sa používajú v pištoliach a aj automatických pištoliach. Letiaci šíp kuše má vynikajúce aerodynamické vlastnosti a v lete stráca energiu pomalšie ako väčšina guliek.
Bojová kuša na vzdialenosť 50 až 100 metrov čo do presnosti streľby prevyšuje väčšinu pištolí. Smrtiaci účinok šípa dosahuje 150 m. Ak šíp zasiahne životne dôležité orgány, človek zomiera okamžite. Ak zasiahne iné miesto tela, tak špeciálne, nevytiahnuteľné hroty tak či onak garantujú ťažké zranenie. Sú efektívne aj proti všetkým tým nepriestrelným vestám, ktoré nemajú v sebe oceľové alebo keramické pláty. Mimoriadne ostrý hrot šípa totiž netrhá, ale rozťahuje nite obranného tkaniva typu Kevral a zasiahne nositeľa nepriestrelnej vesty. Dnes je taká situácia, že populárne Kevralové nepriestrelné vesty nosia všetky armády NATO a aj niektoré iné krajiny.
Kuše okrem nehlučnej likvidácie protivníka ponúkajú celú ďalšiu škálu použitia. Používajú sa na prekonávanie prekážok, pretože pomocou nich je možné pretiahnuť tenký, ale pevný povraz ponad rieku, priepasť, domy. Pomocou nich sa vystreľujú antény na vysoké miesta, dajú sa používať na inštaláciu zariadení na odpočívanie a iné prieskumno-špionážne prístroje na rôzne objekty, ku ktorým sa je ťažko dostať. Koniec koncov sa dá s nimi nehlučne poľovať aj zostreľovať ľudí z vysokých stromov.
Vo Védach sa píše, že bojové umenia máme na to, aby sme si boli schopní ubrániť našu Starú Vieru. Koľko ľudí dnes vôbec prejavuje čo aj len minimálny záujem o takúto spojitosť radšej ani nehádajme. No čo je potešiteľné, na Slovensku existuje niekoľko skupín mladých ľudí, ktorí sa namiesto vymetania diskoték a barov spolu stretávajú a ako branci sa venujú výletom do Prírody a osvojovaniu si základov prežívania v Prírode vrátane nácviku bojových umení. Iste, naši „tvrdí“ mládenci ošľahaní vetrom diskotékových a barových ventilátorov sú oveľa početnejší, ale napriek tomu je to druh na vymretie. Prečo, netreba vysvetľovať. A už vôbec čo možno povedať o ich rodičoch, ktorí im boli v tomto príkladom…
Pre takto orientovaných záujemcov si priblížme jeden aspekt špeciálneho kurzu bojových umení. Umenie ovládania boja muža proti mužovi za použitia chladných zbraní a ďalších prostriedkov, ako sú údery, kopy, hody či dusenie je najčastejšie potrebné na zmocnenie sa alebo nehlučnú likvidáciu protivníka. Tieto zručnosti prídu vhod aj pri nečakanom strete s protivníkom v noci, v lese, v poškodených budovách či rozličných podzemných komunikáciách. Samostatný problém je likvidácia strážneho.
Aby mohol byť strážny úspešne zlikvidovaný, je nevyhnutné sa k nemu dostať tak blízko, aby až do posledného okamihu nič nevidel ani nepočul. Už vôbec nesmie vykríknuť, veď silný krik je v tichu počuť do jedného kilometra. Preto je potrebné napádať strážneho zozadu alebo zboku, nikdy nie spredu.
Pretože šum tichých krokov počujú niektorí ľudia na vzdialenosť 30 až 40 metrov, je potrebné sa k strážnemu prikrádať zo strany proti vetru, alebo si vybrať také miesto, ku ktorému príde sám. Na odvrátenie pozornosti treba hodiť nejaký neveľký predmet do strany, následkom čoho sa strážny určite otočí tým smerom. Takto vzniknutý okamih je potrebné využiť na prepadnutie. Pri útoku je nevyhnutné spojiť dva úkony: jednou rukou mu zakryť ústa a druhou zasadiť úder nožom. Za určitých okolností je možné nahradiť úder nožom ťažkým predmetom, vykrútením šije či udusením.
Samozrejme, že najlepšie je odstraňovať strážnych streľbou so zbraní s tlmičom či kušou. Toto však – najmä v noci – nedáva 100% záruku likvidácie, pretože vždy existuje pravdepodobnosť minutia alebo ranenia. Toto môže spôsobiť hluk a teda zmarenie operácie.
Pri likvidácii strážneho nožom sa používajú údery do šije (hrdlo), srdca (pod ľavú lopatku), obličiek, pečene (pravé podrebrie), alebo sleziny (ľavé podrebrie). Šiju možno zasiahnuť ako klacím, tak aj rezným úderom, pričom klací úder je najefektívnejší na hrdle spredu hneď pod ohryzkom, alebo zboku, povyše kľúčnej kosti. Rezný úder sa používa na hrdlo spredu povyše ohryzka, pričom je potrebné zakloniť hlavu strážneho dozadu. Môže sa použiť aj zboku prerezaním artérie. Vo všetkých týchto prípadoch nastane okamžitá smrť.
Silný klací úder sa zasadzuje do srdca (pod ľavú lopatku), do ľavej alebo pravej obličky, pečene a sleziny. Po zasadení úderu treba pootočiť nožom v rane. Následkom toho protivník stráca vedomie a za niekoľko okamihov umiera. Príklad takéhoto nácviku nájdete aj v knihe o bojoch nemeckých výsadkárov v Rusku počas Druhej svetovej vojny od Harryho Thürka, HODINA MŔTVYCH OČÍ.
Ak nie je možné prekonať posledný úsek priestoru deliaci od strážneho nepozorovane, tak je potrebné nasadiť iné varianty napadnutia. Prvým je zrazenie strážneho prískokom na neho odzadu z rozbehu pri súčasnom zasadení úderu nožom do hrdla. Druhý spôsob je hodiť do neho nôž, zákopovú lopatku, sekerku a pod. Potom okamžite prekonať „mŕtvu vzdialenosť“ a doraziť ho druhým nožom. Samozrejme, že existuje množstvo ďalších spôsobov napadnutia strážneho, niekedy sa to dokonca nedá inak ako spredu. No to je už samostatné umenie.
Na likvidáciu strážneho udusením sa najčastejšie používa upravená gitarová struna, ktorá má na koncoch rúčky. Struna je dobrá preto, lebo ona nielen dusí, ale sa aj zarezáva do kože. Ak nie je struna možno použiť čokoľvek vhodné vrátane elektrického káblika, no struna je najefektívnejšia. Ostatné povrázky a lanká priliehajú na hrdlo protivníka, môžu sa pretrhnúť. No jedine struna sa vreže do kože a 100% zabráni protivníkovi vykríknuť. Treba ešte spomenúť, že existujú aj špeciálne struny, ktoré nedusia, ale odrežú hlavu.
Existujú dva základné spôsoby likvidácie strážneho pomocou udusenia. V prvom prípade po prikradnutí sa odzadu mu nahodiť na krk strunu, potom sa rýchlo otočiť k nemu chrbtom , aby sa zabezpečilo rýchle prekríženie struny a silou nabrať protivníka na seba. Smrť nastane do 30 sekúnd. Pri druhom spôsobe prehodiť cez hlavu na hrdlo strunu či šnúru, rýchlo rukami zatiahnuť dozadu na seba a zároveň trochu dopredu. Odkloniť sa dozadu a kolenom alebo opätkom kopnúť strážneho do výšky pásu. Následkom toho padne dozadu na chrbát. V okamihu pádu je nutné urobiť úkrok nabok na stranu ale nevypustiť strunu z rúk a dokončiť zadusenie na zemi.
Existujú aj spôsoby dusenia strážneho rukami, ale všetky sú oveľa menej efektívne ako udusenie strunou či lankom. Keď sa dusí rukami, tak pri nepodarenom chvate protivník buď kričí, alebo vydáva neartikulované zvuky. Dusenie rukami je vhodnejšie vtedy, ak chceme protivníka zobrať do zajatia živého.
Strážneho možno likvidovať aj polámaním krčných stavcov. Polámanie krčných stavcov má prakticky vždy za následok okamžitú smrť, pričom je potrebné rýchlym, silným pohybom vytočiť protivníkovi hlavu do boku. Tento spôsob nie je taký efektívny ako práca nožom či strunou, no môžu nastať rôzne okolnosti, rozviedčik nemusí mať pri sebe ani nôž, ani lanko. Otočiť hlavou dospelému mužovi keď stojí je veľmi ťažké. Napadajúci by musel mať veľmi silné ruky a musel by byť vyššie ako obeť. Preto je potrebné protivníka zraziť na zem, dostať sa mu na chrbát a rýchlo skrútiť hlavu ústretovým pohybom oboch rúk. Ľavá ruka odtláča od seba zátylok, pravá ruka ťahá na seba a nahor podbradok.
Druhý variant je uchopiť päsťami oboch rúk podbradok padnutého protivníka sediac na jeho chrbte a potom vykonať dva pohyby. Rukami mu rýchlo zakloniť hlavu vzad-vpravo-nahor, a zároveň pravým kolenom silno zatlačiť vľavo-vpred v oblasti krčných stavcov. Dôjde k prelomeniu.
Tretí variant vykrútenia šije je spojený s prevalením strážneho vzad úderom chodidla do kolenného zhybu. Pritom súčasne skrútiť hlavou protivníka. No všetky tieto spôsoby majú jeden veľký nedostatok: nezaručujú, že nevznikne hluk. Strážny môže maž silnú šiju, uchopenie rukami sa nemusí úplne podariť, následkom čoho môže strážny vydať nejaký zvuk.
Treba dodať, že okrem typickej položky „odstránenie strážneho“ existujú ďalšie špecializované položky použitia boja s nožom. Ďalším široko používaným nácvikom je zmocnenie sa zajatca za účelom výsluchu, čo je spojené s jeho transportom a držaním v bezpečnom stanovisku správne zviazaného. Nič, čo sa vopred dokonale nenacvičí negarantuje úspech v prípade potreby v praxi. Z tohto pohľadu môže byť už mnohým jasné, aké naivné je myslieť si, že keď si kúpim hoci kvalitný nôž, sekeru, kušu, alebo hoci aj strelnú zbraň, tak som na všetko pripravený. V odbornom jazyku sa to nazýva „odvaha nič netušiaceho“, no my vieme, že je to niečo oveľa horšie. Je to nevedomosť, ktorá je v našej hierarchii hodnôt považovaná za najväčší hriech. Vychádza totiž z lenivosti a neochoty sa duchovne vyvíjať, stúpať nahor po Zlatej Ceste Duchovného Vývoja, t.j. po Svarge. No ale tak to už je vo svete zariadené, keď sa hrabú peniaze, tak neostáva čas na vlastnú Kultúru. Nuž, čo môže nasledovať ako odmena za takýto život? Alebo inak, dostávame sa pomaly ale isto do časového rozpätia, v ktorom už môže nastať toľko očakávaný štvrtý príchod Boha Perúna. Podľa jeho vlastného vyjadrenia príde znova na Midgard-Zem po skončení Druhej Galaktickej vojny. V akom stave nás nájde pri svojom príchode? Bude odmeňovať nezúčastnených, ale zato finančne bohatých (tiež)Slovanov? Žeby v tom bola naša evolúcia a Posolstvo Predkov?
