Kategória: PROTI SVETLU

Z času na čas reagujeme na niektoré útoky, ktoré sú dlhodobo vedené proti nám. Väčšinou však nejde o to, aby sme zmenili subjekt, ktorý tieto útoky organizuje, ale o to, aby mali naši čitatelia možnosť lepšej orientácie v dnešnom svete.

Niektoré útoky idú priamo z politických štruktúr, iné jednoducho od ovečiek. „Bežná“ organizácia nemá neobmedzené technické prostriedky, ktorými môže upravovať napríklad „návštevnosť“ stránky či nejakého videa, ani implementovať vírusy na servery. Tieto „služby“ sú platené z našich daní, preto na ich nemôžeme nijako dosiahnuť.

Platí nám už známe pravidlo Triglavu – môžeme ho pracovne nazývať „triáda“. V každom egregore – názorovej skupine – ľudí delíme na 3 skupiny. Administrátori celý egregor zostavili, a teda dobre vedia prečo a načo. Na opačnej strane spektra ležia fanatici – tí nemajú ani potuchy, prečo bol egregor zostavený, ale fanaticky ho podporujú. A ako nevyhnutný dôsledok dvoch extrémov sa uprostred vždy vytvorí tretia skupina, s ktorou možno viesť dialóg na úrovni zdravomyslia.

Nikdy nepresviedčajte administrátorov – škoda energie. Nič nedosiahnete. Rovnako neoslovujte fanatikov – tí môžu byť ešte navyše nebezpeční. Ak už chcete s niekým z iného egregoru komunikovať, tak si vyberte skupinu uprostred.

Jedným z tých subjektov, ktorí „nevedia prísť na meno“ Védizmu je egregor KSB. A tu hneď môžeme začať. V ruskom originály sa volajú KOB – založil ich ešte Stalin. KOB je jeden z názvov pre žreca. Slovo „Žrec“ je skratka od ŽivotRѢCť. Čo do logiky ide o toho, kto vie poradiť ako žiť život. Princípu môžeme porozumieť na dnešnom termíne „lekár“. Lekári sú všetci, ktorí dosiahli zodpovedajúce vzdelanie. Každý má však svoju špecializáciu: zubár, chirurg, psychológ, traumatológ, psychiater, ortopéd, neurológ… atď. Žrec teda môže byť Kob, Znachar a pod. – k znacharovi sa však – kvôli tomu, že ho práve oni dávajú z nevedomosti ako odstrašujúci príklad – vrátime samostatne. O ich Mŕtvej vode sa totiž dá povedať oveľa viac. Stačí ju pozorne prečítať.

Zmena názvu z KOB na KSB je principiálne závažná vec – ak rozumiete energiám a ich riadeniu. Iné meno znamená iný egregor. Ak by komusi v pozadí išlo o posilnenie egregoru KOB, tak by URČITE ponechal pôvodný názov. Potešiteľné však je, že v Čechách funguje aj skutočná skupina KOB, ktorá očividne s KSB nemá nič dočinenia.

Takto namiesto toho, aby sa všetci spojili pod egregor KOB a ťahali spolu, ťahá každý z nich sám. KOB je jeden egregor, KSB je druhý egregor.

Podobne je to s názvom USA a SŠA. U nás nikdy nebolo zvykom označovať USA ako SŠA, teda tradične v Európe – okrem Ruska – všetci majú na mysli USA, nie SŠA. Ide v podstate o ten istý jav, teda o iný egregor. Navonok sa ako keby všetci „spájajú“ proti USA, ale v Čechách skupina okolo KSB „bojuje“ proti SŠA nie USA – teda zase tak, aby nezjednocovali Západných Slovanov proti USA. Chytrácky prístup. Ovečky však nič netušia.

Čím sú ľudia viac rozdelení, tým sa ľahšie riadia. Nevedomcov je ľahko presvedčiť, že majú v rukách meč, ktorý ich podľa ich názoru robí mocnými a schopnými bojovať proti „temným silám“. V skutočnosti však majú v rukách sotva špáratko.

Treba byť veľmi opatrní keď rozhodujete, komu tento meč dávate. Pretože nie iba vyslovené, ale aj napísané slovo vyžaruje frekvenciu, ktorá vykazuje priame pôsobenie. A v tom pôsobení sa deje to, čo frekvencia slova naozaj znamená – nie čo si myslia naivní nevedomci.

Keďže skupina KSB je piatou kolónou rabína Piakina, všimnime si jeho vyjadrenia z 29.7.2018. Ide o poznámku po 49´05“:

… kvôli tomu bola nastolená otázka, ako tieto degradačné procesy v Európe pribrzdiť. To viedlo k zámeru nahradiť rímskokatolícku cirkev v Európe Ruskou Pravoslávnou Cirkvou (RPC), pretože rímskokatolícka cirkev aj všetci protestanti v Európe už degradovali do takej miery, že nedokážu zastaviť multikulturalizmus ani rúcanie sa mravných základov existencie samotnej spoločnosti. To znamená, že sa to už proste rúti a sú potrebné nejaké nové spojovacie väzby, ktoré môže poskytnúť iba RPC na príklade Ruska.

Lenže musia ostať zachované existujúce štáty, a preto sa je treba zbaviť diktátu USA, aby sa EÚ znovu stala centrom koncentrácie riadenia. A proces tohto odstrihávania EÚ od riadenia USA musel byť nejakým takýmto spôsobom ukázaný…“

Takže je to tu – rabín už hovoril otvoreným textom. Veď čo iné ako kresťanstvo dalo tak veľa slovanstvu… Rabín sa tomu môže tešiť, oni kresťanstvo aj tak riadia. Okrem toho, že sa už aj tak všetci zjednotili ale hrajú divadielko ďalej… pre ovečky. Tie v jeho vyjdreniach vidia iba to, čo chcú.

A hneď sa pozrime aj na ten diktát USA, ktorý treba nejako odstrihávať..?

…všetci plávame na jednej lodi a destabilizovať túto loď je pre všetkých nebezpečné. Preto či už má niekto USA rád alebo nie, je predovšetkým nutné stabilizovať situáciu vo svete, aby sa s pádom americkej finančnej pyramídy – dolárovej pyramídy – nezrútili procesy po celom svete, aby sa procesy riadenia absolútne nedestabilizovali a boli stále riaditeľné s takými či onakými nákladmi, ale predsa len riaditeľné.

A to znamená, že sa dnes musia všetky zeme a národy rozhodnúť, ako budú stabilizovať situáciu v USA. Áno, v USA, teda skôr globálne riadenie môže vymyslieť rôzne mechanizmy derivátov a ďalšie veci, ktoré zbavia USA tejto nadmernej finančnej záťaže. Ale to by ďalší veľkí svetoví hráči museli hrať podľa vopred dohodnutých pravidiel a nesnažiť sa využiť danú situáciu s presvedčením, že teraz si urvú nejaký zisk, že z toho majú nejaký kšeft, ale v skutočnosti tým prevrátia loď…

Takže tak – USA a dolár treba predsa podporiť. Ale načo potom všetky tie silné reči predtým? Známym faktom je, že Ruská národná banka je dcérskou spoločnosťou americkej Federal Reserve Bank, ktorá je zase dcérou Bank of England. Takto to zakomponovali do ústavného zákona ešte Gorbačov a Jeľcin. Matka si teda v ktoromkoľvek čase vyžiada od dcéry peniaze – a tá jej ich „s radosťou“ posiela. Takto odchádza z Ruska denne minimálne JEDNA MILIARDA DOLÁROV. Niekedy aj viac. A vládni – Putinovi – oligarchovia si podobnú sumu posielajú „von“ tiež. Ako sa môže mať ľud v Rusku? Teraz nemáme na mysli štátny aparát a vládou kontrolované médiá vrátane agentúry rabína Piakina.

Jedným z bodov avizovanej „potreby“ aby Putinovci ovládli ústavnú väčšinu v parlamente bolo, že takto schvália nový zákon o Národnej banke – ktorú sľubovali urobiť zo zákona nezávislou od USA. Akosi na to nie je čas – ba skôr je čas podporiť USA. A oni sa im za to vždy „odmenia“.

Rusko v minulosti avizovalo – spolu s Čínou – prechod na svoje národné meny. Čína dokonca odpojila svoju menu od dolára a naviazala ju na ropu. A teraz Rusko odskočilo… Komu to je výhodné?

To sa nedá vysvetliť inak, ako tým, že vládna oligarchia má naozaj svoje miliardíky uložené v dolároch a v USA. A obyvatelia Ruska ich ani najmenej nezaujímajú. Po dosiahnutí dôchodku by mali radšej hneď zomrieť…

Podotknime, že za takéto rozkrádanie štátu v Číne bez váhania popravujú. A v Rusku rabín Piakin hlása, že ako RPC tak dolár sú super absolútnou prioritou Ruska… a teda aj jeho ovečiek v našich končinách.

Ďalšie prekvapenie pre našinca bude určite aj „štátna“ firma Ruska – Gazprom. Podľa oficiálne dostupných údajov v Rusku patrí ruskej vláde 50% + 1 akcia. Ale už v roku 2014 patrilo „štátu“ v Rusku – skrz štátny orgán Росимущество – nie 50, ale už iba 38,37%.

Na schválenie alebo zablokovanie nejakého rozhodnutia musí byť 50%+1 akcií. Ruský štát v Gazprome „má“ ešte ďalšiu štátnu firmu – Роснефтегаз (10,74%). Ďalej tam sú „ostatní“ – 23% (aj priamo zahraniční) a 27% podiel má Bank of New York. Podľa informácií z mája tohto roku má BoNY už 28%.

Vzniká tu zaujímavá otázka. Ak Bank of New York nadobudla ďalšie percento akcií, nemajú už náhodou Američania pod kontrolou 50%+1 akcií Gazpromu? Ak by tak bolo, tak Gazprom nie je už nič iné ako americká firma, ktorá drancuje ruské nerastné bohatstvo – priamo na ruskom území – a predáva ho najmä do Európy a Číny. Samozrejme, že aj zisky idú hlavne Američanom a celkovo do amerických bánk. Potom je už celkom logické, prečo rabín Piakin ospevuje dolár aj RPC. Oboje je pod kontrolou jezuitov. A to všetko počas neodškriepiteľnej vlády putinizmu…

Teda Rusko ako štát nie je schopné presadiť štátne záujmy v „štátnej“ firme Gazprom v tej či onej oblasti. Musia sa dohovárať s tými, ktorí aj tak komponujú všetok cirkus okolo plynových dodávok – s Američanmi a s piatou kolónou. Teda proti Rusku v hlasovaní stoja akcionári a aj napríklad autori prevratu na Ukrajine. Zdôrazňujeme, že reč je o spolumajiteľoch Gazpromu! A prečo toto putinizmus za 4+1 volebné obdobia nijako nerieši? Teda v prospech Rusov v Rusku, nie Američanov v Rusku…

A pre koho je určené celé to divadielko okolo amerického „boja“ proti Gazpromu a plynovodu do Európy? Odkiaľ Američania naozaj berú plyn, ktorý predávajú do Európy? Sme všetci padnutí na hlavu?

Nuž, pred nami sa otvára čarovná brána veľkých prekvapení. V Rusku sa už objavujú „teoretické“ úvahy – čo ak ruské Kidžaly udrú na Irán? Komu to bude výhodné? Za koho a podľa akého plánu sa Rusko zapojilo do bojov v Sýrii? Je naozaj dlhodobým cieľom sloboda Sýrie?

Je teda nejakým prekvapením, ak v Rusku rapídne narastá nespokojnosť s putinizmom?

A nie je to náhodou tak, že oligarchovia všetkých štátov sa už dávno dohodli, aby sme sa my, slovanské národy – vnútri seba aj medzi sebou – nenávideli? A ovečky v košiari spokojne prežúvajú…

09.08.2018

Tento názov pravdepodobne väčšine ľudí nepovie veľa a ak, tak sotva poukáže na akúkoľvek súvislosť s témami, ktorými sa tradične zapodievame. Zdanie však neraz klame.

Pantograf je – pre lepšie pochopenie – zariadenie, ktorým sa dá pôvodný obrázok prekresliť bez toho, aby sme používali nejaký druh kopírovacieho papiera. Vyzerá približne takto:

Teda čo to môže mať spoločné so slavianstvom? Nuž, v tomto prípade veľa. Takto sa totiž volá kniha anglického autora menom Edmund Fry, ktorú napísal v roku 1799:

Hlavným – naozaj odborným – cieľom tejto práce je poukázať na to, že pôvodný jazyk ľudstva bol jeden. Autor nadhadzuje aj otázku, akého bol tento – pôvodne jediný jazyk všetkého ľudstva – pôvodu, ale k jeho cti treba povedať, že hoci ponúka dve základné alternatívy, nevnucuje ani jednu.

Edmund Fry dáva na zváženie, či prvý jazyk bol pôvodom z Nebies, alebo akýmsi produktom ľudského úsilia. Z celkového kontextu vyplýva, že autor je presvedčený o správnosti prvého variantu, ale – ako sme už uviedli – nijako svoj pohľad nevnucuje.

Názov knihy PANTOGTAPHIA je naozaj vhodný – podkladom myšlienky je totiž presvedčenie, že všetky dnes (teda v jeho čase) existujúce jazyky sú iba viac alebo menej vzdialenou kópiou prapôvodného, kedysi jediného jazyka.

Vzhľadom na závažnosť témy si môžeme aj uviesť niekoľko citátov z tejto knihy:

„… Ak prvý jazyk bol poskytnutý inšpiráciou, tak musel byť dokonalý a celé ľudstvo ho muselo mať vo veľkej úcte: ale veľké množstvo dialektov vo svete prevládlo; a niektoré z tých, ktoré sú dnes známe sú veľmi nedokonalé; a jestvuje tiež dôvod predpokladať, že niektoré sú dnes už stratené. Ak boli rozdielne jazyky objavené rôznymi národmi, tak toto všetko by prirodzene bolo následkom zmesi týchto národov: ale čo mohlo motivovať ľudí, ktorí ovládali jeden dokonalý jazyk nadprirodzeného pôvodu, ho obetovať v prospech barbarských žargónov, ktoré sami vymysleli, a ktoré sú v každom ohľade podradné oproti tomu, ktorým boli inšpirovaní ich pradedovia“?

Aby sme zdôraznili tento moment, pozastavme sa. Demokracia a civilizácia tvrdia, že sa vyvíjame od PRIMITÍVNEHO v minulosti k DOKONALÉMU dnes. Ale Edmund Fry – ANGLOSAS – tvrdí presne to, čo aj védické Svetoponímanie: namiesto oslavovania našej dnešnej „dokonalosti“ sa radšej lepšie prizrime tej realite, že v skutočnosti postupne DEGRADUJEME!

Dnes nám všetko „dodajú“ do hláv – dostávame hotové produkty, teda myšlienky. A ak sa pozriete okolo seba poľahky uvidíte, ako sa všemediálne podávané symbolové pokyny pretavujú do reakcií spúšťaných psychoprogramov už v priemyselnom, masovom meradle. Veľa ľudí sa napríklad utešuje tým, že na sociálnych sieťach má množstvo priateľov – ale koľko ich má v reálnom živote?

To čo dostaneme nemusíme sami pripravovať. Ale v našom ponímaní je akákoľvek dodaná informácia – teda svedectvo o čomkoľvek – iba informácia, ktorú môžeme označiť ako „informácia prvého druhu“. Až osobnou skúsenosťou sa mení na informáciu druhého druhu. Informovaný preto nie je ešte múdry. Informovaný subjekt pracuje totiž iba na povrchnom triedení množstva informácií, do podstaty ktorých nikdy ani nezabŕdne. Lebo to už by bolo ich osobné spracovanie, ktoré má za následok osobnú skúsenosť. A to už je informácia druhého druhu, teda Múdrosť. Informovaných nájdete vôkol seba na mraky – len múdrosť sa kdesi vytráca… a to už hodne dlho.

Prečo si opäť nezacitovať z knihy?

„Ľudia si dlho neudržia praktickú zručnosť v tých činnostiach, v ktorých sa necvičia“.

Nezabudnime, odoberanie a triedenie množstva informácií nie je myslenie. Odoberači a triediči si neudržiavajú zručnosť myslenia – aj keď v odoberaní a triedení dosiahnu majstrovstvo…

Nebudeme sa zaoberať celým obsahom knihy, ale predsa len pokročme v jej obsahu trochu vpred. Fry uznáva, že existoval jeden pôvodný a dokonalý jazyk – novšie jazyky sú vždy viac a viac vzdialené od pôvodného, dokonalého zdroja – ale to je veľmi ďaleká minulosť. Aby trochu „pristál na zemi“, tak – a to veľmi prakticky – tvrdí, že v súčasnosti treba vychádzať zo štyroch hlavných jazykových skupín, z ktorých pochádzajú všetky dnes známe jazyky. A tu je to naozaj zaujímavé:

Podľa autora sú základné, bázové jazyky tieto: Latinčina, Keltčina, Gótčina a SLOVANČINA. Čítate dobre – SLOVANČINA! Takže naozaj klobúk dole pred týmto vzdelaným Angličanom – hoci svoj jazyk nijako nezatracuje, nepovažuje ho za zdrojový, čo aj v knihe vysvetľuje. Rana pod pás dnešným „vyvoleným“ Anglosasom a piatej kolóne?

Len dokončme jeho myšlienku a trochu si priblížme z ktorých to štyroch bázových jazykov čo pochádza:

LATINČINA:

Vznikli z nej: taliančina, španielčina, portugalčina a francúzština;

KELTČINA:

Vznikli z nej: waleština, škótčina, írčina, bretónčina, waldenčina;

GÓTČINA:

Pochádzajú z nej: oba druhy holandčiny, angličtina, dánčina, nórčina, a islandčina (Runová);

SLOVANČINA:

Z nej pochádzajú: poľština, litovčina, čeština, vandalčina, chorvátčina, ruština, corwalčina, dalmátčina, jazyk Lužických Srbov, moldavčina a veľa ďalších.

Ďalej uvádza jazyky, ktorými sa BEŽNE (v jeho časoch) hovorilo v Ázii: turečtina, TARTARČINA, perzština a moderná arabčina, gruzínčina, arménčina, moderný indický jazyk, formosančina (jazyk používaný na Tajvane), indonézština, tamilčina alebo malabarský jazyk, čínština, japončina atď.

Aký jazyk – a to slovanský – je „vandalčina“, teda jazyk Vandalov? A prečo je hneď za českým? A vari jazyk našich Predkov (СЛОВѢНЕ) nebol – pri pohľade z Britských ostrovov – hneď za českým? Musíme brať do úvahy, že Angličan používal v prvom rade názvy zaužívané v jeho vlastnom jazyku. Nám už známym faktom je, že kedysi pôvodný a jeden jazyk je čím viac na Západ tým viac skreslený. Tých, ktorí by radi namietali proti obsahu tejto informácie odporúčame na autora opísanej knihy. A to ešte vieme, že podľa údajov Maura Orbiniho (1601) sú Fryiom spomínané „neslovanské“ jazyky jazykmi slovanských národov…

A tu vyplávala aj ďalšia zaujímavá informácia: spomína sa jazyk používaný v TARTARII (TARTARČINA), pričom tento jazyk nie je totožný s arabčinou, ktorá je spomenutá samostatne. Prečo to je zaujímavé? Nuž, prelistujme zopár ďalších strán knihy.

Na strane 246 uvádza vtedajšiu ruštinu – samozrejme, že v tom čase – po Nikonovej krvavej reforme r. 1666 – kresťanskú cyriliku. Príklad textu je kresťanská modlitba otčenáš:

Za povšimnutie stojí napríklad slovo CHLIEB, ktoré sa v azbuke tých čias písalo ХЛѢБЪ, ale aj slovo DNES – „ДНEСЪ“. Teda slovo „dnes“ v našom jazyku je pôvodné, pochádzajúce zo staroslovienčiny. Dnešné ruské „сегодня“ je očividne neskorší kresťanský novotvar.

K ruskému jazyku určite môžeme logicky priradiť aj ukážku písma „Nova Zembla“ na str. 212 – ako je uvedená v knihe:

Samozrejme, že text uvádza fonetickú formu, nie písanú azbuku.

K ruskému jazyku patrí aj ukážka jazyka na str. 318:

Vari hlavnou zaujímavosťou však je, že Fry uvádza hneď niekoľko foriem TARTARSKÉHO jazyka:

Ale k jazykom Tartarie patrila aj ním uvádzaná „sibírčina“:

Ruština nie je – hoci sa to na prvý pohľad zdá nelogické – uvedená medzi jazykmi Tartarie, pretože najmä Romanovci boli agentami Západu dosadenými na ruský trón. Ich úlohou bolo čo najviac fyzicky aj jazykovo oddeliť Rusov od Tartarie – a túto úlohu plnia skrz RPC „statočne“ dodnes.

Ak by sa zdal jazyk Tartarie zvláštny nezabudnime, že Sanskrit je pôvodne náš jazyk…

Teraz však ďalej. Ako jedno z najrozšírenejších písem Tartarie je uvádzané dnešné „arabské“ písmo. Písmo „nevynašli“ Arabi – oni ho iba – ako dlhovekí susedia Tartarie – jednoducho prevzali. Ale pre dnešnú oficiálnu vedu tu nastáva nejeden problém. Hľa napríklad aký:

Na obrázku hore vidíte helmu Alexandra Nevského, ktorá je uložená v Zbrojnici Moskovského Kremľa. Nosil ju Riurikovič, skutočne vyvolené knieža. A aký je s ňou problém? Nuž – je na nej „arabský“ nápis. Ale odkiaľ sa mohol vziať, ak Arabi nikdy v minulosti nedobyli ani Petrohrad, ani Novgorod, ani Moskvu? A keď o tom dejiny nič nevedia, prečo by si – pôvodne pravoslávne knieža Tartarie – dávalo na prilbu nápis v cudzom jazyku? Navyše jazyku národa, ktorý proti našim Predkom neraz bojoval?

Prilba však už nie je v pôvodnom tvare. Bola zásadným spôsobom prekovaná v 17. storočí špeciálne pre Michaila Fedoroviča Romanova, prvého cára Romanovcov. Dvorný majster Nikita Danilov na ňu doplnil o. i. aj drahé kamene.

Navyše je známe, že aj Ivan IV. Hrozný mal na prilbe nápisy v „arabskom“ písme.

Žiadne „logické“ vysvetlenie tu nie je logické – a prilba dostala okrem diamantov aj kresťanské „update“. Prečo?

Pretože Alexander Nevský nikdy NEBOL kresťanom. Ale na to sa prizrime z iného konca.

V knihe Slavianstvo sú uvedené základné informácie o štruktúre starých, slavianskych chrámov. Jeden z nich stál ešte nedávno v Omsku, ale keď padol za obeť napalmovému útoku – zhorel.

V chráme Védy Perúna v Omsku bol napravo od Alatyr Kameňa na stene umiestnený obraz Tarcha Dažďboga:

Zobrazenia Bohov boli v starých, pravoslávnych chrámoch bežné. Tarcha Dažďboga si mnohí mýlia s Ježišom – pretože je odetý do bieleho rúcha. Tu však každá podobnosť končí – na rúchu má čierny opasok. Podľa prastarej tradície mohol čierny opasok na bielom odeve nosiť iba žrec od veku 45 rokov. Skôr v žiadnom prípade nie. Nuž a Ježiš – podľa všeobecnej vedomosti – zomrel vo veku 33 rokov…

Naľavo od Tarcha Dažďboga bol obraz Alexandra Vsevolodiča z Jaroslavle – nazývaného aj Jaroslavlič – ktorého prostý ľud nazýval ALEXANDROM NEVSKÝM.

Alexander Nevský bol Vojak Obranca zeme Slavianskej, pravoslávne knieža. Kresťanská cirkev ho dlhú dobu zavrhovala. Do kresťanského panteónu ho zaradili až koncom 19. storočia. Bola to nútená vsuvka, pretože ľud si ho ctil. Zároveň s kanonizovaním vyhotovila cirkev kresťanskú rozprávku o tom, že Alexander Nevský bol kresťanom.

Alexander Nevský bol pravoslávne – védické – knieža, teda nečudo, že na prilbe nosil nápis v jednom z najrozšírenejších písiem Tartarie. Bez ohľadu na to, že dnes mu priradili názov „arabské“.

A čo sa týka toho, že ide o citát z Koránu – veď jedna vec je fakt existencie nápisu v „arabskom“ písme a druhá to, čo tam je dnes. Veď vieme, že v 17. storočí prilbu prerobil kresťanský klenotník pre kresťanského cára…

Teda tak. Veľa vecí nám oficiálna veda – a najmä Anglosasi a Nemci nechcú uznať, ale svedectvo o prapôvodnom slovanskom jazyku a Tartarii z pera prominentného anglického jazykovedca nie je malé svedectvo. Nuž, aj západná literatúra obsahuje diela, ktoré by tam „nemali byť“. Pravda nakoniec aj tak zvíťazí.

28.03.2018

pokračovanie

Nedávno – možno iba pred mesiacom – som publikoval článok „Ruská os sveta“.
Teraz ho chcem uviesť celý, pretože je pokračovaním tejto témy, hoci bol napísaný o niečo skôr.
Viete čo to je za červená línia, ktorá prechádza glóbusom Zeme?

Oficiálne ide o tzv. „Pulkovský poludník“. V poslednom čase o ňom popísalo mnoho historikov veľa neuveriteľných príbehov, ktoré sú preplnené – bohužiaľ – rôznymi výmyslami. Neodkrývajú pravdu, ba najčastejšie ju ešte hlbšie ukrývajú..

Pulkovský poludník (krátko a múdro) je pomyslená čiara, orientovaná presne v smere sever-juh a prechádzajúca cez stred hlavnej budovy Pulkovského observatória, ktoré bolo postavené na kraji Petrohradu v roku 1839.

A neoficiálne (táto informácia nie je veľmi šírená) táto červená čiara na mape sveta ukazuje, ako pred niekoľkými tisícročiami zo severu na juh (a môže ísť aj o niekoľko desiatok tisíc rokov!) prebehlo premiestenie najzáhadnejšieho národa na Zemi, ktorého predstaviteľov starí Gréci nazývali Hyperborejcami (žijúci za Borejom) a Indovia Árijcami – čo sa prekladá do dnešného jazyka ako „ušľachtilí“ (blahorodní).

Peter I. – podľa všetkého – zaviedol napodobňovanie kedysi existujúcej hyperborejskej klasifikácie zasvätencov do tajomstva ohňa, kameňa a Ducha! To ich nazývali Árijcami – blahorodnými (ušľachtilými).

Keď v Rusku a vo svete na prelome 19. a 20. storočia došlo k explópzii záujmu o árijskú tému a árijskú symboliku (hlavný árijský symbol je všetkým dobre známa svastika – t.j. kríž so zahnutými koncami a druhý symbol je oko v trojuholníku) – francúzsky filozof a spisovateľ Édouard Schuré napísal vo svojej knihe o Árijcoch nasledujúce vety: „Ak čierna rasa dozrela pod páliacim slnkom Afriky, rozkvet bielej rasy nastal pod ľadovými dunami severného pólu. Grécka mytológia nazýva belochov Hyperborejcami. Tí hrdzavovlasí, modrookí ľudia šli od severu cez lesy osvecované severnou žiarou, sprevádzaní psami a jeleňmi, vedení odvážnymi vodcami, popudzovaní darom jasnovidectva svojich žien. Zlaté vlasy a lazúrové oči – špecifické farby. Tejto rase bolo predurčené vytvoriť slnečný kult svätého ohňa a vniesť do sveta túžbu po nebeskej vlasti…“ (Édouard Schuré; VEĽKÉ ZASVÄTENIE, Tlačiareň Štátnej Zemskej správy, 1914).

Iný spisovateľ – Bal Gangadhar Tilak, ktorý má indoeurópsky pôvod (je z rodu Brachmanov) – približne v tom istom čase napísal a vydal knihu ARKTICKÁ VLASŤ VO VÉDACH. V súčasnom vydaní knihy B. G. Tilaka je v jej anotácii napísané doslovne toto: „Čitateľ sa oboznámi s prekladom vynikajúcej knihy známeho indického vedca B. G. Tilaka (1850-1920) v ktorej tvrdí, analyzujúc prastaré pamätníky literatúry, Védy a Avestu, že pravlasť Árijcov jestvovala v arktickom regióne, ale nastupujúce zaľadnenie vytlačilo árijské rasy zo severu do zemí Európy. Indický vedec uvidel v prastarých textoch presné odrazenie nie iba historických, astronomických, ale aj geografických reálií spojených s oblasťou za Polárnym kruhom. Tento objav umožnil Tilakovi o desaťročia predbehnúť uzávery archeológov, filológov, fyzikov a astronómov a napomohol celkovému progresu poznania o prvopočiatočných dejinách človečenskej rasy a dejín jej osídľovania planéty“.

Takže pozrime sa teraz z týchto uhlov pohľadu (oficiálneho aj neoficiálneho) na Pulkovský Poludník, ktorý do r. 1884 slúžil ruským moreplavcom a kartografom ako „ruská os sveta“. A možnože sa nám podarí nájsť a uvedomiť si význam tejto pravdy minulosti, ktorá je pred nami doteraz dobre skrývaná.

Takže čo to je ten takzvaný Pulkovský Poludník?

Údaje z encyklopédie: Pulkovský Poludník, ktorý prechádza cez stred hlavnej budovy observatória v 30°19,6´ východne od Greenwicha, bol v minulosti východiskovým bodom geografických máp Ruska. Všetky ruské lode vypočítavali svoju dĺžku od Pulkovského poludníka, až kým v roku 1884 nebol za východiskový bod prijatý nultý poludník, ktorý prechádza cez Greenwichské observatórium (nultý alebo greenwichský poludník).

Inak povedané, to až dnes (už v podstate 134 rokov) sa Pulkovský Poludník nachádza na 30°19,6´ východnej dĺžky. A predtým 50 rokov sa Pulkovský Poludník nachádzal na nulovom uhle geografických dĺžok a slúžil všetkým moreplavcom a kartografom za „ruskú os sveta“, kým iniciatívu neprebralo „vládkyňa morí“ Anglia.

Teraz je čas na niekoľko otázok.

Je náhoda, že v roku 1827 Petrohradská Akadémia vied (s odobrením Nikolaja I.) rozhodla o vytvorení nového, Pulkovského observatória?

Náhodou sa Pulkovské observatórium a aj samotné mesto Petrohrad ocitlo v jednej línii s takými posvätnými mestami ako Kyjev, Konštantínopol (dnes Istanbul) a Alexandria?

Podľa tvrdenia tej istej encyklopédie, „špeciálne určená komisia rozhodla o vrchole Pulkovskej hory, ktorú navrhol imperátor Nikolaj I., a ktorá leží južne od hlavného mesta, 14 vierst od Moskovskej pevnosti vo výške 248 stôp (75 metrov) nad úrovňou mora. Prípravou podrobného projektu nového observatória bol r. 1883 poverený novovytvorený výbor, v ktorom boli akademici Vyšnevský, Parrot, Strube a Fuss, pod predsedníctvom admirála A. S. Grejga, ktorý už niekoľko rokov predtým spolupracoval s observatóriom v Nikolajeve. Projekt budovy a jej samotná realizácia bola zverená architektovi A. P. Briullovi. Zariadenia objednali súčasne v Mníchove u Ertela, Reichbacha a Merca a Marela aj v Hamburgu u bratov Repsoldovcov. Základný kameň observatória bol položený 21. júna (3. júla) r. 1835 a slávnostné odovzdanie hotových budov prebehlo 7. (19.) augusta 1839. Celková cena dosiahla 2 100 500 rubľov v asignáciách, vrátane 40 000 rubľových asignácií, ktoré boli vydané štátnym roľníkom, ktorí mali svoje role a polia na pozemku, ktorý bol odobraný pre observatórium a 2 domy pre bývanie astronómov…“

V týchto slovách rezonujú dve otázky: prečo ruský cár Nikolaj I. určil ruským vedcom miesto a nie naopak, oni neukázali miesto jemu, kde sa má postaviť nové observatórium? A prečo Nikolaj I. vybral pod observatórium práve toto určené miesto a nie nejaké iné?

Ako odpoveď na tieto otázky môže poslúžiť dole ukázaná antická mapa, ktorá bola zostavená pred viac ako dvetisíc rokmi Hipparchom. Na nej vidno rozdelenie zemí na Západ a Východ, ktoré prechádzalo cez staroegyptské „akademické mesto“ – Alexandriu, ktorá bola dlhé roky preslávená svojou najbohatšou vedeckou knižnicou.

Pred nami je mapa, ktorá bola zostavená približne v roku 150 pred n.l. Na nej je os sveta vedená cez Alexandrijský poludník.

Ruský imperátor Nikolaj I. – ktorý bol veľkým vzdelancom a zasvätencom do nejakých tajných učení – samozrejme vedel, že Petrohrad sa nachádza na tej istej línii ako egyptská Alexandria. Okrem toho vedel aj to, že na tej istej línii sa nachádza aj najväčšia svätyňa Egypta – veľká Cheopsova pyramída.

A nám zase treba vedieť, že po roku 1812 – pamätnom roku Vlasteneckej vojny Ruska proti Napoleonovi Bonapartemu, veliacemu ohromnej koaličnej armáde, ktorá vtrhla na územie Ruského impéria – vznikla u všetkých ruských imperátorov mimoriadna naviazanosť na Starý Egypt (o tom poviem trochu nižšie).

A práve z týchto dôvodov ruský imperátor Nikolaj aj ukázal ruským vedcom, kde má byť postavené nové ruské observatórium. Ruský imperátor týmto rozhodnutím zároveň zafixoval pre potomkov priame dejinné spojenie medzi Petrohradom, Alexandriou a staroegyptskými pyramídami.

A teraz aby sme si vyjasnili, čo bolo vyššie povedané, poviem niečo o tom, o čom predtým nikto nepísal.

Nuž pozrime sa na toto: prečo sa Napoleon Bonaparte, francúzsky cisár, predtým, ako napadol v roku 1812 Ruské impérium, rozhodol pre veľmi riskantnú vojenskú výpravu do Egypta?

Oficiálna verzia je pre tieto udalosti takáto: Egyptská výprava, alebo Egyptská expedícia je výprava, ktorá bola podniknutá v rokoch 1798-1801 z iniciatívy a pod priamym vedením Napoleona Bonaparta a jej hlavným cieľom bolo obsadenie Egypta.

Po Talianskej výprave 1796-1797 nastúpila tíšina, ktorá však vôbec nezodpovedala politickým plánom generála Bonaparta. Po prvých víťazstvách Napoleon začal siahať po samostatnej roli. Potreboval ešte radu víťazných udalostí, ktoré by oslnili národ a učinili by ho obľúbeným hrdinom armády. Vypracoval plán expedície na obsadenie Egypta, aby zaujal spojovaciu cestu z Anglicka do Indie. Bez problémov presvedčil Direktórium o nevyhnutnosti toho, aby Francúzsko malo kolóniu v Červenom mori, odkiaľ sa krátkou cestou možno dostať do Indie. Vláda Direktória, ktorá sa obávala popularity Napoleona, sa v podstate rozhodla zbaviť jeho prítomnosti v Paríži a dala mu pod kontrolu Taliansku armádu a flotilu. Idea expedície bola spojená so snahou francúzskej buržoázie konkurovať anglickej, ktorá aktívne upevňovala svoj vplyv v Ázii a Severnej Afrike.

Vzdialenosť od Francúzska a odpor miestneho obyvateľstva – ktoré ponímalo Francúzov ako okupantov – postavilo francúzske jednotky do bezvýchodiskového postavenia. Po tom, ako Angličania zničili francúzsku flotilu v bitke pri Aboukire, bola kapitulácia francúzskych jednotiek v Egypte iba otázkou času. Bonaparte – ktorý chápal skutkový stav vecí – sa snažil leskom svojich víťazstiev zamaskovať beznádejnosť postavenia a rozsah strategickej chyby, ktorú spôsobil Francúzsku. Ale pri prvej príležitosti opustil svoju armádu ešte pred smutným koncom. Také operácie, ako je Egyptská výprava musia byť kategorizované ako dobrodružné.

Napriek tomu egyptská expedícia Napoleona spôsobila nárast záujmu o prastarú minulosť Egypta. Vďaka expedícii bolo zozbierané a vyvezené do Európy ohromné množstvo pamätníkov minulosti. V r. 1798 bol vytvorený Egyptský Inštitút, ktorý dal základ masívnej záchrane a štúdiu dedičstva starého Egypta.

To bola oficiálna verzia historikov (povedzme to je informácia pre zaplnenie vákua v hlavách prostých ľudí, pre ktorých nie je zaujímavé veľa vedieť podľa názoru tých, ktorí majú moc).

Neoficiálna verzia, ktorá je najbližšie k pravde je takáto:

Napoleon Bonaparte nehľadal v tejto expedícii slávu ani veľkú obľubu a obdiv Francúzov a armády tak, ako to je povedané vyššie. Išlo mu o zdroj všemohúcnosti a samotnú všemohúcnosť, ktorú dúfal nájsť a nadobudnúť v prastarých Pyramídach Egypta.

Slovo „pyramída“ má dva korene, pozostáva z dvoch gréckych slov „oheň“ a „stred“, čo znamená „oheň v strede“.

Prečo Napoleon hľadal všemohúcnosť?

Popremýšľajte sami. Napoleon už vtedy spomínal ideu zavŕšenia veľkého „Drang nach Osten“, pochodu na ruský Východ. A vari bolo možné bez nadobudnutia všemohúcnosti dúfať v následné dobytie Ruského impéria, ktoré bolo osídlené početnými potomkami prastarých Árijcov-Hyperborejcov, ktorí aj dali egyptským faraónom predstavu o „duchu Svätom“, ktorý je skutočným Stvoriteľom Sveta. Oni naučili faraónov stavať veľké pyramídy, v ktorých účinok „ducha Svätého“ nadobúdal mimoriadnu silu a spôsoboval magické pôsobenie na tých ľudí, ktorí vstupovali do centra pyramídy.

(Hľa odkiaľ pochádza idea symbolu „oko v pyramíde“):

Ak sa vám zdá, že to, čo tu je napísané je nepravdepodobné, alebo ide o nejaký výmysel autora, tak skromne poznamenávam, že iniciátor Druhej svetovej vojny 1939-1945 – Adolf Hitler – predtým, ako vierolomne 22. júna 1941 napadol Rusko, tiež venoval mnoho síl a času hľadaniu zdroja všemohúcnosti – akejsi Šambaly.

Ale ani Napoleon, ani Hitler nakoniec nedokázali nadobudnúť to, po čom túžili a vojenské vtrhnutie do Ruska sa pre oboch skončilo neslávne. Pritom samotná egyptská výprava Napoleona a artefakty, ktoré jeho výprava priviezla z Egypta pomohli samovládcom Ruského impéria naširoko otvoriť oči na starú minulosť, na vieru a predstavy o Najvyššom Bohu, o ktorom na rôzne spôsoby hovoria všetky náboženstvá sveta.

Posúďte sami: hľa medaila „Na Pamäť Vlasteneckej vojny roku 1812“, vydávaná v rokoch 1813-1814. Je na nej zobrazená staroegyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri, z ktorej od Najvyššieho zvnútra pyramídy (jej stredu) vychádza „duch Svätý“. Mimoriadny význam majú pre nás slová, ktorú sú vyrazené na zadnej strane medaily: „Nie nám, nie nám, ale Menu Tvojmu“:

Inak povedané, pre ruského imperátora Alexandra I. v tom čase nebolo tajomstvom, že pyramídy v Egypte sú posvätné kultové objekty, ktoré podobne ako kupoly kresťanských chrámov koncentrujú vo svojom ohnisku mimoriadnu životodarnú silu Stvoriteľa a čerpajú neviditeľnú milosť. Práve preto boli pyramídy stavané pre faraónov podľa návodu Hyperborejcov-Árijcov, ktorí poznali mnohé tajomstvá „ducha Svätého“ a dokázali používať pre dobro Jeho silu, vďaka čomu aj dostali v Indii prezývku šľachetní Árijci.

A hľa oficiálna informácia, ktorá bola publikovaná v prílohe k medaile. V nej sa – poznamenávam – ani jediným slovom nevysvetľuje, prečo je na medaile práve takýto obrázok a nápis.

Vysvetliť tento fenomén možno jedinou vetou: „Čo je dané vedieť imperátorovi – ktorý má moc od Boha – netreba vedieť nikomu.

Kroniky svedčia, že 5. februára 1813 vyšiel dekrét o odmenení účastníkov oslobodzovania ruskej zeme spod nájazdu Napoleona medailou „Na pamiatku vlasteneckej vojny roku 1812“, v ktorom imperátor Alexander I. napísal:

Vojaci! Slávny a pamätihodný rok, v ktorom ste neslýchaným a vzorným spôsobom porazili a potrestali toho, kto sa odvážil vstúpiť do Vlasti vašej, ľúteho a silného nepriateľa. Tento slávny rok sa pominul, ale nepominú sa a neumĺknu činy v ňom, mohutné činy a hrdinstvá vaše: vy ste krvou svojou zachránili Vlasť pred mnohými národmi a kráľovstvami spojenými proti nej. Vy ste prácou, trpezlivosťou a svojimi ranami nadobudli vďaku svojej a úctu druhých Dŕžav. Vy sme svojou mužnosťou a chrabrosťou ukázali svetu, že kde je Boh a viera v srdciach národa, tam hoci by aj nepriateľské sily boli ako vlny Oceánu, aj tak všetci títo sa – ako o tvrdú mohutnú horu – rozbijú a roztrieštia. Zo všetkej ich nenávisti a zlosti ostane iba ston a zvuk zhynutia. Vojaci! Na pamäť týchto nezabudnuteľných hrdinských činov sme My rozkázali vyraziť a posvätiť túto striebornú medailu, ktorá s napísaním na nej minulého, tak pamätihodného roku 1812, musí na belasej stužke krášliť nepriestrelný štít Otčiny, hruď vašu. Každý z vás je hodný nosiť na sebe tento pamätihodný znak, to svedectvo trudov, chrabrosti a účasti v sláve; lebo vy všetci niesli ste rovnakú ťažobu a jedným duchom mužnosti ste dýchali. Vy sa podľa spravodlivosti môžete hrdiť týmto znakom. On ukazuje vo vás Bohom požehnaných skutočných synov Otčiny. Nepriatelia vaši, vidiac ho na hrudi vašej, nech sa trasú vediac, že pod ním žiari chrabrosť, nie postavená na strachu či ziskuchtivosti, ale na ľúbosti k viere a Otčine a, následne, neporaziteľná ničím.

Približne vtedy sa v Petrohrade začali prestavovať alebo stavať nové kresťanské chrámy, zvonku a vnútri ktorých sa umiestňoval ten istý symbol, ktorý bol na pamätnej medaile o vojne roku 1812 – egyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri a lúčovité žiarenie „ducha Svätého“ vychádzajúce od Najvyššieho.

Na poslednej fotografii je zachytený vnútorný priestor Kazanského chrámu v Petrohrade. Ako vidíme, na tom mieste, kde sa na egyptskej pyramíde zobrazovalo symbolické „vševidiace oko“, popi napísali pre všetkých veriacich doslovne (aby bolo všetkým pochopiteľné) slovo „BOH“.

Pre mňa to bolo prekvapujúce, veď pravoslávni popi Ruského impéria pomocou takýchto chrámových vyobrazení otvorene svedčili, že to nie Ježiš Kristus dal svetu predstavu o „duchu Svätom“.

Týmto zároveň pravoslávni popi Ruského impéria dosvedčili, že informáciu o Bohu-Duchovi tisícročia pred narodením Krista vyjavili egyptským faraónom Hyperborejci-Árijci, podľa čích projektov sa aj stavali veľké pyramídy v Gíze. A až neskôr – o mnoho-mnoho vekov – v Egypte žijúci Ježiš Kristus prišiel k „strateným ovciam domu Izraelovho“, aby im otvoril tajomstvo „Svätého Ducha“ a vyjavil Jeho silu.

Vďaka Napoleonovi Bonapartemu, hľadajúcemu zdroj všemohúcnosti v starom Egypte, a po oboznámení sa s niektorými tajnými poznatkami Starého Egypta – ktoré priamo ukazovali na to, že korene kresťanstva nepochádzajú zo starého Izraela, ale zo starého Egypta – vznikol u ruských samovládcov záujem o myšlienku „božej vyvolenosti“ a k „duchu Svätému“ bez ktorého, samozrejme, nijakej „božej vyvolenosti“ niet a ani byť nemôže.

O mimoriadnom záujme korunovaných hláv Ruského impéria o túto problematiku môžeme súdiť podľa radu artefaktov:

Medaila za dobytie Paríža 19. marca 1814 ruskou armádou pod velením Alexandra I. Ruský imperátor je zobrazený doslovne kúpajúci sa v žiare „ducha Svätého“, ktorá vychádza z pyramídy.

Pamätný znak na počesť korunovácie Všeruského vládcu Nikolaja I. Imperátorská koruna sa doslovne kúpe v „duchu Svätom“, ktorý vystupuje z centra pyramídy so vševidiacim okom vnútri.

Nikolaj I. (žil 1796-1855), zobrazený na poslednom pamätnom znaku bol zakladateľom Pulkovského Poludníka, ktorý sa na pol storočia stal pre ruských moreplavcov a kartografov doslovne „ruskou osou sveta“.

K tomu treba dodať, že práve za Nikolaja I. sa stalo všeobecne známym, že vedľa Pulkovského Poludníka nachádzajúca sa Palestína bola v dávnej minulosti založená praslovanskými kmeňmi, teda presne tými istými Hyperborejcami-Árijcami alebo ich potomkami.

O niečo neskôr – v roku 1866 – už po smrti Nikolaja I. to spomenul vo svojej knihe „O jazyku Židov žijúcich za starých čias na Rusi a o slovanských slovách, nachádzaných u židovských spisovateľov“ Araam Jakovlevič Garkavi, ruský znalec Východu a hebraista, úradujúci štátny radca Ruského impéria:

Porovnajte to s informáciou, ktorú šíria dnes: „Kresťanstvo sa zrodilo v I. storočí v Palestíne, v judskom prostredí v kontexte mesiášskych hnutí starozákonného judaizmu“.

Tak kde sa v skutočnosti zrodilo kresťanstvo?

Správne by bolo napísať takto: „Kresťanstvo sa zrodilo v judskom prostredí, na staroslovanskej zemi Palestíne, ktorú židovskí spisovatelia nazývajú Chanánom“.

Takže práve preto Nikolaj I. považoval Starý zákon za lživú históriu napísanú Judejcami s cieľom zombirovať Slavianov, a preto v roku 1825 tvrdo zrušil pokus židovčiacich hlásateľov ho šíriť v Ruskom impériu:

Text na obrázku: Je známe, že v roku 1825 bolo celé už vytlačené vydanie nového prekladu Starého zákona zhotoveného Biblickou spoločnosťou spálené v tehliarskych závodoch Nevskej Lavry. Viac pokusov preložiť a vôbec vydať Starý zákon počas tridsaťročného vládnutia Nikolaja I. nebolo.

Nuž hľa prečo v roku 1847 Nikolaj I. vydal Najvyšší dekrét o vytvorení Ruskej Duchovnej Misie v Jeruzaleme. Táto misia mala právo nadobúdať pozemky a aj na kúpených pozemkoch stavať.

Prečo Nikolaj I. pristúpil k tomuto kroku?

Aby ešte dôraznejšie zvýraznil „ruskú os sveta“ deliacu Zem na Západ a Východ.

Teraz som proste povinný dotknúť sa toho faktu, že „ruská os sveta“ (Pulkovský Poludník) prechádza aj skrz veľké mesto Konštantínopol (dnes Istanbul), ktorý v minulosti bol hlavným mestom Byzantskej ríše (prostá poznámka: Aj tam tiež treba hľadať „ruskú stopu“!). Len krátko spomeniem, že mesto Konštantínopol bolo hlavným mestom Byzantskej ríše v období od 395 do 1204 a od 1261 do 1453, pričom v roku 1254 sa stalo centrom Pravoslávia (v kresťanskom ponímaní – pozn. prekl.).

Oficiálna informácia o tomto meste: Počas stredoveku bol Konštantínopol najväčším a najbohatším mesto Európy. Nazýval sa Byzantium (gr. Βυζάντιον), Nový Rím (gr. Νέα Ῥώμη, lat. Nova Roma), Konštantínopol, Carihrad (slovanský názov, ide o preklad gréckeho názvu „Cársky hrad“ – Βασιλεύουσα Πόλις – Vasileusa Polis, mesto vasileusa) a Istanbul. Názov „Konštantínopol“ (Κωνσταντινούπολη) sa používa v dnešnom gréckom jazyku, Carihrad u južných Slovanov. V 9.-12. storočí sa používal aj pyšný názov „Byzantída“ (gr. Βυζαντις). Mesto bolo oficiálne premenované na Istanbul v roku 1930 počas reforiem Atatürka.

Teraz si vypočujme z úst terajšej hlavy „Ruskej Pravoslávnej Cirkvi“ pre nás dôležitú informáciu týkajúcu sa Pulkovského Poludníka a „ruskej osi sveta“:

„Hyperborea – to je všetko to, čo sa nachádza na sever od Byzancie!“ © patriarcha Kirill.

Dobre ste pochopili, čo povedala hlava RPC?

Všetko to, čo je na sever od Byzancie, ktorej hlavným mestom bol Konštantínopol (dnešný Istanbul), cez ktorý prechádza Pulkovský Poludník aj je Hyperborea, ktorú oficiálne zdroje ešte stále hľadajú a nijako nájsť nemôžu hovoriac kdeže ona je? Kdeže?!

Ako sa vám páči, milý čitateľ, takáto informácia o „ruskej osi sveta“?

Ale veď o Pulkovskom Poludníku, obzvlášť o oblasti „na sever od Byzancie“ sa dá dozvedieť ešte veľa zaujímavého…

Na tomto mieste pôvodný článok končí. Nedá nám však nedoplniť ho iným prevzatým článkom, ktorý sa môže zdať zdanlivo nesúvisiacim – ale to iba veci neznalým, medzi ktorých naši čitatelia určite nepatria. Teda ďalší článok:

Dnes existujú jednotky špeciálneho určenia v podstate vo všetkých krajinách sveta. Za najprofesionálnejšie a najsilnejšie sú považované ruský Specnaz a špeciálne jednotky USA.

Na Youtube kanále BORZZIKMAN bolo zverejnené video, na ktorom je zaznamenaný boj medzi členom Alfy KGB Dmitrijom Stepanovom a dôstojníkom oddielov Force Recon, ktoré sú jedným z elementov síl špeciálnych operácií SOC námornej pechoty USA.

https://www.youtube.com/watch?v=_H0titVR8ZU

Cudzinci, ktorí uvideli tento boj boli prekvapení, ale zjednotili sa v názore, že bojovník Alfy bol oveľa lepší:

„Zdá sa, že amerického člena námornej pechoty trénoval Obama“

Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

„UPS! Bolo to čisté a rýchle! LOL“

Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

Mnohí užívatelia Youtube píšu, že tento súboj ukázal typickú Ameriku, ktorá seba slávi svojou namyslenosťou a pátosom.

„Ako v reálnom živote, tak aj v športe alebo politike sú USA arogantní, ale kompletne prázdni a hlúpi ako zvyčajne.“

Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

Väčšina cudzincov si všimla nízku formu čierneho bojovníka, ktorý sa podľa ich názoru prežral v amerických reštauráciách rýchleho občerstvenia.

„Mac Donaldovský bojovník proti hyperborejskej sile prírody… to je rozdiel. Američania láskavo ostaňte doma, nemá zmysel sa pokúšať o čokoľvek proti týmto bojovníkom“:

Treba poznamenať, že bojovník Alfy má 96,1 kg a Američan 99,7 kg. Užívatelia Youtube zdôrazňujú, že ani takýto rozdiel vo váhe nezabránil Bielorusovi poraziť Dennisa Laneho.

V boji sa stretli Bielorus Stepanov a Američan Lane. Člen špeciálnych oddielov KGB ALFA sa v ringu zrazil s dôstojníkom jednotiek FORCE RECON, ktoré patria k silám špeciálnych operácií americkej námornej pechoty.

Zdroj_1

Zdroj_2

04.02.2018

Prinášame veľmi zaujímavý prevzatý článok, ktorý našim vnímavým čitateľom určite mnoho napovie. Petrohradom to môže iba začať – ak hľadáte odpovede na otázky, ktoré nás s čoraz väčšou nástojčivosťou obklopujú. Veď nie tak dávno bolo na Východnom Slovensku vykopané archeologické nálezisko, ktoré mnohí – vrátane zahraničných – odborníci označujú za „slovenské Mykény“. Nechceme vopred odvádzať od predmetu tohto článku, ale ak Alexandria nebola v Stredomorí, tak ani Mykény nemuseli byť tam, kam ich historická veda „uložila“…

Anton Blagin, spisovateľ, verejne vystúpil s verziou, podľa ktorej Petrohrad nezaložil Peter I. Ten mal úplne iný cieľ – skryť fakt, že toto prastaré antické mesto existovalo práve na Rusi.

Keď si človek prečíta jeho článok prvý raz, hneď mu v hlave skrsne myšlienka: A aký je praktický význam takejto práce?

Namiesto odpovede na túto otázku citujem slová Petra Stolypina (1862-1911), ktorý bol zavraždený v Kyjeve. Posledné roky svojho života zastával funkciu predsedu Rady ministrov Ruského impéria. Povedal:

„Národ, ktorý nepozná svoje dejiny je hnoj, na ktorom prekvitajú druhé národy“.

Tak aby sme prestali byť pre kadekoho hnojom, potrebujeme sa konečne dozvedieť naše skutočné dejiny a odhaliť jedno stáročia starostlivo ukrývané tajomstvo, ktoré je spojené s Petrom I. a mestom na Neve – Petrohradom.

Najskôr poviem, že prvý ruský imperátor Peter I. (1672-1725) sa neobjavil na scéne dejín proste len tak, náhodne, ako reformátor Rusi. Tiež nie náhodne ešte počas jeho života mnohí začal hovoriť o zámene jedného Petra (syna druhého ruského cára z rodu Romanovcov) za druhého Petra, cudzinca, pochádzajúceho z neznámeho rodu.

V podstate spory o rodovom pôvode „druhého“ Petra I. – ktorý vošiel do dejín Ruska ako veľký reformátor a staviteľ mesta Petrohrad – neutíchajú dodnes, pretože skutočne nie je jasné, čia krv tiekla v jeho žilách. Súdiac podľa portrétov, ktoré pochádzajú ešte z čias jeho života a aj portrétom jeho príbuzných, Peter I. jednoznačne po krvi Rusom nebol!

Portréty prvého ruského imperátora Petra I., jeho druhej ženy Kataríny I. a dcér Alžbety a Anny:

Rusi Slovania s takými tvárami, ako vidíme na portrétoch proste neexistujú! Koho krv mal Peter I., jeho druhá manželka Katarína Prvá a ich dcéry? Táto otázka ostáva dodnes otvorená.

Čo sa týka búrlivej reformátorskej činnosti Petra I., dodnes nám je známe iba jedno: Petra I. zamenili za doslovne iného človeka, alebo ho „podmienečne zamenili“ (vnikajte do skrytých významov slov jazyka) po jeho pobyte za hranicou v období od marca 1697 do augusta 1698.

Súčasníci si všimli – tí, ktorí videli a poznali Petra I. aj predtým – že jeho zovňajšok sa veľmi silno zmenil, ale ešte viac – až do nepoznania – sa zmenil vnútorne.

Ešte do návratu do Moskvy zo zahraničnej cesty priamo z Londýna, 26 ročný cár celej Rusi vydal písomné nariadenie, aby jeho zákonitú manželku Jevdokiu Lopuchinovú zavreli do suzdaľského Pokrovského kláštora, ktorá bola čo do pôvodu Ruska, a s ktorou sa oženil vo veku 16 rokov.

Čo sa týka prvej manželky Petra I. existuje zaujímavá informácia: „Jevdokia Lopuchinová vošla do histórie ako posledná ruská manželka ruského cára. Všetci ďalší ruskí imperátori si tiež brali za ženy iba cudzinky, a preto v žilách ich nasledovníkov prúdilo stále menej ruskej krvi“.

Veľmi zaujímavý poznatok z histórie štátu ruského, však?

A teraz sa pozrieme na najzaujímavejšie diela Petra a históriu Petrohradu.

Je známe, že 31. júla 1698 – počas svojho pobytu v (ruskej) Rave – sa Peter I. stretol s kráľom poľskej „Rzeczpospolitej“ Augustom II. „Stretnutie dvoch monarchov – v podstate rovesníkov – trvalo tri dni. Výsledkom bol vznik osobného priateľstva a návrh na vytvorenie zväzu proti Švédsku. Nakoniec bola tajná dohoda so saským kurfirstom a poľským kráľom uzavretá 1. novembra 1699. Na jej základe mal August II. začať vojnu proti Švédsku vtrhnutím do Livónie“ (Encyklopedický článok „Veľké posolstvo“).

Informácia: v dokumentoch sa Rava-Ruská spomína prvý raz v 15. storočí. Belzské a Mazowiecke knieža Vladislav v roku 1455 dal názov svojho mazowieckého panstva neveľkému osídleniu na rieke Rata s priložením slova „Ruská“ preto, aby ho odlíšil od Ravy-Mazowieckej, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska.

Inak povedané, počas tohto stretnutia s Augustom II. s ním Peter I. uzavrel tajnú zmluvu, podľa ktorej po návrate cára celej Rusi do Moskvy začnú spoločnú vojnu proti Švédsku, aby v tejto vojne dosiahli nejaké svoje záujmy.

Krátko predtým – 14. júla 1698 – došlo k stretnutiu 26 ročného Petra I. s 58 ročným imperátorom Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zároveň vladára Rakúska) Leopoldom I. (z rodu Habsburgovcov). O detailoch tohto stretnutia sa môžeme iba dohadovať, ale zaujímavé sú tie politické kroky, ktoré po návrate do Moskvy urobil mladý cár Rusi.

Na koláži: Leopold I. a Peter I. (v mladosti vyzerali ako keby bratia) a erb Svätej Rímskej ríše, ktorý sa následne stal erbom aj Ruského impéria.

Teda tak, Peter I. po návrate domov zo zahraničnej cesty považoval za dôležité okamžite zasadiť úder všetkému ruskému, predovšetkým ruským dejinám a tradícii.

Prečo a načo?

No neobľúbil si Peter I. Rusov, a preto aj chcel urobiť Rusko podobné európskemu štátu, ale najviac na Svätú Rímsku ríšu. V čase zahraničného turné po Európe 26 ročnému Petrovi I. vysvetlili (najpravdepodobnejšie tak urobil Leopold I.), že má všetky perspektívy sa zmeniť z „cára celej Rusi“ na „imperátora Ruskej ríše“, ak urobí rad správnych krokov.

Akých?

Treba predpokladať, že Petrovi I. to vysvetlili.

V tom čase na brehu Fínskeho zálivu – na území pod kontrolou 18 ročného švédskeho kráľa Karola XII. – už stálo neveľké antické mesto s kamennými budovami – polozatopené studenými vodami. Samotný fakt jeho existencie nedával pokoja mocným vtedajšieho sveta.

Pre svetovú históriu bolo toto antické mesto – najskôr zaplavené vodou a potom vyplavené – takým istým artefaktom ktorý sa nedal nikde ukryť, ako aj staroegyptské pyramídy. Navyše, „mocných toho sveta“ znepokojovalo to, že stálo na prapôvodnej ruskej zemi! Bolo to antické mesto a postavené Rusmi! Samotnou svojou existenciou dokazovalo stáročnú, ba možno že až tisícročia starú ruskú minulosť!

Na týchto dvestoročných obrázkoch je zobrazená časť územia Vasilievského ostrova patriaca k nábrežiu Veľkej Nevy (nábrežie Poručíka Schmidta) medzi 25. a 19. ulicou. Podľa všetkého maliar zadokumentoval nie petrovské stavby, ale pozostatky prastarého kamenného mesta, v ktorom so zničenými budovami boli niektoré aj celkom zachovalé.

Na tejto rytine Alexeja Fiodoroviča Zubova (1682-1751), petrohradského umelca, je zobrazený príchod švédskych plavidiel na Nevu 9. septembra 1714 po víťazstve pri Hangute. Na rytine je nápis „Vasilievský ostrov pri Petrohrade“. Umelec na rytine detailne prekreslil kamenné nábrežie a početné viacposchodové budovy. Oficiálna história pritom tvrdí, že 11 rokov predtým tam nebolo nič! Hľa, všetko toto postavil Peter I., ktorý na vojnu so Švédskom mal dokopy iba 40 000 vojakov!

A na tejto viac ako storočnej fotografii je zvečnená budova Ermitáže, ktorej prízemie – bez ohľadu na to, že historici tvrdia, že ide o novú budovu – sa ocitla pod zemou!

Nuž týchto „mocných sveta tohto“ – ktorí mali záujem na tom, aby žiadne podobné artefakty neprehovorili – aj navštívil na svojom zahraničnom turné 26 ročný ruský cár Peter I.

Zaujímavým faktom je aj zostava ruského posolstva, ktoré bolo odpravené do Európy. Cára sprevádzalo 20 ľudí, pričom posolstvo viedol Alexander Menšikov. Pri návrate posolstvo pozostávalo – s výnimkou Menšikova – iba z poddaných Holandska! Navyše posolstvo odchádzalo do Európy spolu s cárom na dva týždne, ale vrátilo sa až o niečo viac ako rok…

Strelci – bola to hlavná elita ruskej armády – nadobudli akési podozrenie. Začalo sa povstanie strelcov, ktoré bolo Petrom kruto potlačené. Ale veď práve strelci boli najpokrokovejším a najbojaschopnejším vojenským útvarom, aký verne slúžil ruským cárom. Strelcami sa stávali iba deti strelcov, čo svedčí o tej najvyššej úrovni týchto vojenských oddielov.

Rozmery likvidácie strelcov boli oveľa väčším, než hovoria verzie oficiálnych historikov. V tom čase bol celkový počet strelcov 20 000 vojakov, pričom po potlačení povstania vládou Petra I. ostala ruská armáda bez pechoty. Následkom toho sa začal nový nábor regrútov a úplné preformovanie existujúcej armády. Príznačným faktom je aj to, že na počesť potlačenia povstania strelcov bola vydaná pamätná medaila s nápisom v latinskom jazyku, ktorý sa dovtedy nikdy nepoužíval na minciach a medailách na Rusi, ale zato sa používal vo Svätej Rímskej ríši.

Vľavo medaila Petra I. „Potlačenie povstania strelcov, 1698“, vpravo na porovnanie medaila Leopolda I.

Existuje ešte jeden zaujímavý detail o potlačení povstania strelcov.

V marci 1698 sa do Moskvy urýchlene dostavilo na predvolanie Sofie Alexejevny (sestra Petra I. a dcéra cára Alexeja Michajloviča) 175 strelcov zo 4 streleckých plukov, ktorí sa zúčastnili Azovských pochodov Petra I. v 1695-1696. Sofia Alexejevna tvrdila, že Peter I. nie je jej bratom…

Dňa 4. apríla 1698 boli proti strelcom vyslaní vojaci Semionovského pluku, ktorí pri podpore posádkových ľudí vytlačili povstaleckých strelcov z hlavného mesta. Strelci sa vrátili do svojich plukov, v ktorých za začalo kvasenie.

Dňa 6. júna strelci zvrhli svojich náčelníkov, zvolili po 4 volených v každom pluku a vydali sa do Moskvy. Povstalci (2 200 ľudí) sa rozhodli dosadiť na trón za cárovnú Sofiu, alebo – ak by odmietla – V. V. Golicina, ktorý bol v exile.

Vláda poslala proti strelcom Preobražecký, Semionovský, Lefortovský a Butynský pluk (okolo 4 000 ľudí) a dvornú jazdu A. S. Šeina, generála P. Gordona a generálplukovníka knieža I. M. Koľcova-Mosaľského.

Dňa 14. júna po prehliadke na rieke Chodynka pluky vyšli z Moskvy. 17. júna A. I. Repnin predbehol strelcov a obsadil Novojeruzalemský kláštor (Voskresenskij). 18. júna 40 vierst západne od Moskvy boli povstalci porazení.

V boji pri Voskresenskom kláštore zo strany vlády bojovali:

Butyrský pluk – generál P. Gordon

Batalión Preobraženeckého pluku – major Nikolaj von Zalm

Batalión (6 rôt) Semionovského pluku – podplukovník I. I. Angler

Lefortovský pluk – plukovník J. S. Lim

Delostrelectvo pod velením plukovníka de Grage.

Ako vidíme, priezviská veliteľov vládnych vojsk zjavne neboli ruské.

Z toho vyplýva, že na telo štátotvorného ruského národa bola pripevnená neruská hlava v podobe Petra I. a jemu verných cudzincov…

Po potlačení povstania strelcov Peter I. považoval za dôležité vykonať reformu ruského kalendára, ktorá spočívala v tom, že Slavianom odrezali 5508 liet dejín a ďalšie Leto 7208 sa stalo rokom 1700.

Peter I. tiež zamenil slovanské slovo „Novoletie“ za ním vymyslené „Novoročie“ («С новым Годом!») a prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ – ktoré sa od nepamäti na Rusi oslavovalo 25. decembra tri dni po zimnom slnovrate – vymenil za sviatok (Narodenie Krista).

Ak sa zamyslíme do slov «С новым Годом!» zistíme, že tieto slová pozdravenia (a napísanie slova „God“ s veľkým písmenom) nie je nič iné, ako Petrom I. špeciálne vymyslený pozdrav „S NOVÝM BOHOM!“ pre Slavianov. Gott je Boh po nemecky a God po anglicky, podobne je tomu aj v rade iných jazykov. A tak zisťujeme, že do dnes široko používaného zvratu «С Новым Богом!» bol už od počiatku vložený rúhavý význam „S novým Bohom!“ (namiesto starého, slavianského Boha Jarilu). Preto sa aj písalo slovo „God“ veľkým písmenom.

Zaujímavá je aj logika takéhoto výsmechu nad vedomím ruského človeka. Prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ (zrodeného z Bohyne Nebies a Ducha Svätého podľa starej mytológie), ktorý sa na Rusi slávil 25. decembra bol zamenený za „Narodenie Krista“.

Reformátor alebo reformátori (je možné, že Peter I. sa odhodlal na tento krok nie sám, ale s „Patriarchom celej Rusi“) sa pritom riadili nasledujúcimi predstavami: „Budeme predpokladať, že legendárny Kristus sa tiež narodil 25. decembra, presne v ten deň, keď Slovania slávia sviatok „Zrodenie Slnka“, ale on v ten deň ešte nebol obrezaný podľa židovskej tradície ako sa na Žida patrí! Židia sa obrezávajú na 8. deň po narodení. Bolo teda treba pridať k 25. decembru ešte 7 dní, a vtedy sa dňom narodenia bohočloveka Krista stane akurát 1. január!“

8 dní: december – 25., 26., 27., 28., 29., 30., 31., január – 1. Židia tak počítajú. 25. december sa považuje za prvý deň, 1. január je 8. deň.

A po petrovskej reforme to vyzeralo tak:

A tak bolo (svedectvo z roku 1865):

Prakticky zároveň s týmito krokmi Peter I., ktorý sa vrátil z „Veľkého poslostva“, sa začal pripravovať na vojnu proti Švédsku. Bojovať trebalo aj za vytvorenie prístupu Ruska k Baltskému moru, aj za budúci titul imperátora Ruského impéria, ktorý Peter I., nadobudol v roku 1721 po ukončení 21 ročnej „Severnej vojny“ so Švédskom, ktorú začal r. 1700.

Poznámka: v roku 1699 bol vytvorený „Severný zväz“ proti švédskemu kráľovi Karolovi XII., v ktorom okrem Ruska bolo aj Dánsko, Sasko a Rzeczpospolita na čele so saským kurfistom a poľským kráľom Augustom II. Hnacou silou zväzu bola snaha odobrať Švédsku Liflandiu. Za pomoc sľúbil Rusku návrat zemí, ktoré predtým Rusku patrili (Ingermanlandie, ktorá ležala na hraniciach dnešnej Leningradskej oblasti a Karélie).

Posledný bod je veľmi dôležitý!

Inak povedané, počas dlhej zahraničnej cesty Petrovi I. prišlo na myseľ (nejaký priateľ napovedal, ale ktorý vlastne – August II. alebo Leopold I.?), aby silou odobral mladému, 18 ročnému švédskemu kráľovi Karolovi XII. tú časť zemí, ktorá kedysi dávno patrila Rusom.

Súčasná geografická mapa s hranicami Ruska:

A keď tieto historicky ruské zeme boli vybojované Petrom I. od švédskeho kráľa Karola XII., tak on založil v r. 1703 na brehu Fínskeho zálivu ako keby z ničoho mesto Petrohrad.

Hľa, takto o tom hovoria mnohí historici vrátane Wikipedie:

Aby Rusko mohlo vstúpiť do vojny bolo potrebné uzavrieť mier s Osmanskou ríšou. Po dosiahnutí prímeria s tureckým sultánom na dobu 30 rokov Rusko 19.(30.) augusta roku 1700 vyhlásilo vojnu Švédsku pod zámienkou odvety za urážku, ktorá bola preukázaná cárovi Petrovi I. v Rige.

Začiatok vojny bol pre Petra I. neradostný: novo zostavená armáda (po povstaní strelcov), ktorá bola zverená saskému feldmaršálovi, vojvodovi de Croy, bola pod Narvou 19. (30.) novembra 1700 rozbitá.

Karol XII. predpokladal, že Rusko je už dosť oslabené, a preto so svojim vojskom odišiel do Livónie, aby sústredil všetky sily proti Augustovi II.

Peter I. však pokračoval v reforme armády na európsky spôsob a obnovil vojenské operácie. Už na jeseň r. 1702 ruská armáda za prítomnosti cára obsadila pevnosť Nöteborg (neskôr premenovaná na Shlisselburg) a na jeseň r. 1703 zase pevnosť Nyenskans v ústí Nevy. Tu 16. (27.) mája 1703 sa aj začala výstavba Petrohradu a na ostrove Kotlin sa umiestnila základňa ruskej flotily – pevnosť Kronšlot (neskôr Kronštadt).

Teraz navrhujem hlbšie vniknúť do opisu „Severnej vojny“, ktorú viedol Peter I. proti Švédsku 21 rokov. Možno že vtedy čitateľ pochopí, že historici ho proste ohlupujú svojimi výmyslami…

Dňa 18. augusta r. 1700 dostal Peter I. správu o uzavretí Konštantínopolskej mierovej dohody s Turkami a 19. (30.) augusta – ešte nevediac o tom, že Dánsko odstúpilo od vojny – vyhlásil vojnu Švédsku. 24. augusta ruské vojská zaútočili. Podľa spojeneckého dohovoru s Augustom II. Rusko malo dostať Ingermanlandiu (inak Švédsku Ingriu), čo bolo územie približne zodpovedajúce dnešnej Leningradskej oblasti. Na hranici medzi Ingermanladiou a Estlandiou sa nachádzalo veľké mesto a najväčšia švédska pevnosť v regióne – Narva, ktorá sa stala hlavným cieľom ruských veliteľov

Pochod k Narve nebol organizovaný šťastlivo – na jeseň. Vojakov dlhodobo nedostatočne kŕmili, kone na ktorých viezli výstroj kŕmili veľmi zle, takže koncom pochodu začali odpadávať. Okrem toho kvôli dlhodobým dažďom a zlému stavu ciest sa často lámali vozy. Peter I. plánoval sústrediť pri Narve vyše 60 tisíc vojakov, ale pomalé tempo pohybu vojsk k Narve rušilo termíny aj plány cára. Nakoniec sa obliehanie Narvy začalo až 14. (25.) októbra so silou o počte 34-40 tisíc vojakov.

Aj obliehanie Narvy bolo organizované neúspešne. Obstrel mesta delostrelectvom sa ukázal neefektívnym v spojitosti s tým, že ruská armáda používala veľmi ľahké zbrane. Navyše, munície stačilo iba na dva týždne. Narva bola fakticky zdvojenou pevnosťou spolu so susednou pevnosťou Ivangorod a Peter I. – ktorý osobne naplánoval obliehanie – bol nútený veľmi roztiahnuť vojská, aby obkľúčil obe pevnosti. Takéto nešťastné rozloženie ruských vojsk sa následne odrazilo na ich bojaschopnosti počas nasledujúcej bitky pri Narve.

V tom čase August II., keď sa dozvedel o rýchlom odstúpení Dánska z vojny, uvoľnil obliehanie Rigy a ustúpil do Kurlandie, čo umožnilo Karolovi presunúť časť svojich vojsk po mori do Pernova. Vylodili sa tam 6. októbra a nastúpili na pomoc ruskými vojskami obliehanej Narve. Peter I. spolu s generálom poľným maršalom grófom Golovinom v noci na 18. novembra opustili armádu a odišli do Novgorodu. Velenie armády bolo cárom odovzdané služobne najstaršiemu – cudzincovi, vojvodovi de Croy.

Dňa 19. (30.) novembra 1700 vojsko Karola XII. o počte 25 000 vojakov zdrvujúco porazilo početnosťou silnejšie ruské vojsko (podľa odhadov od 34 do 40 tisíc) pod Narvou. Vojvoda de Croy so svojim štábom – pozostávajúcim tiež z cudzincov – sa ešte do rozhodujúceho momentu bitky vzdal Karolovi XII.

K 21. novembru (2. december) zvyšná časť ruskej armády – ktorá po všetkých stratách aj tak ešte prevyšovala čo do početnosti švédsku – na rozkaz vojvodu de Croy kapitulovala. Tvrdý odpor švédskej garde kládli Preobraženecký a Semionovský pluk, ktoré nielenže sa sami dokázali ubrániť hanebnej kapitulácii, ale umožnili aj odchod časti ruskej armády, čím ju zachránili pred celkovým zničením. Vojaci týchto plukov nosili v rokoch 1700-1740 červené pančuchy, ktoré mali pripomínať chrabrosť vojakov, ktorí stáli v boji po kolená v krvi.

Výsledky výpravy boli pre ruskú stranu katastrofické: celkové straty (zabití, smrteľne ranení, utopení, dezertovaní a zomrelí od hladu a mrazu) dosiahli od 8 do 10 tisíc ľudí. 700 vojakov – vrátane 10 generálov a 56 dôstojníkov – padlo do zajatia, bolo stratených 179 zo 184 diel.

Medzi príčiny porážky ruskej armády patria: slabá príprava na vojnu (ruská armáda sa nachádzala v stave reorganizácie) so silným protivníkom; vojská nevedeli bojovať podľa pravidiel líniovej taktiky, vykonávať prieskum, boli slabo vyzbrojené; delostrelectvo bolo zastaralé a malokalibrové (v tom období malo delostrelectvo viac ako 25 rôznych kalibrov, čo značne sťažovalo zásobovanie muníciou), ale najdôležitejšie bolo to, že ruská armáda nemala svoj národný dôstojnícky zbor, na všetkých základných veliteľských miestach boli zahraniční dôstojníci.

Po tejto porážke na niekoľko rokov v Európe zavládol názor, že ruská armáda je absolútne nebojaschopná a Karol XII. dostal prezývku „švédsky Alexander Macedónsky“. Po porážke pod Narvou Peter I. obmedzil počet zahraničných dôstojníkov v armáde. Mohli tvoriť iba 1/3 celkového počtu dôstojníkov oddielu.

Porážka pod Narvou zohrala ohromnú rolu vo vývoji ruskej armády v dejinách krajiny. Ako ukázal historik M. N. Porkovskij, celý záujem Ruska vo vojne bol sústredený na obchod, na vybojovanie prístupu k moru a získaniu kontroly nad obchodnými prístavmi v Pobaltí. Preto sa Peter I. od samého začiatku vojny sústredil na pobaltské prístavy Narvu a Rigu, ale utrpel tam drvivú porážku. Bol odrazený do oblasti dnešného Petrohradu, a preto rozhodol o výstavbe nového prístavu a mesta v ústí Nevy – budúcom hlavnom meste Ruského impéria.

Takže tak, nevedel bojovať, v tom čase disponujúci len 40 tisícovou armádou (a čo to je 40 tisíc vojakov pre cára celého Ruska?) nedokázal vybojovať od Švédov Ivangorod, ktorý bol postavený moskovským kniežaťom Ivanom III. Vasilievičom práve preto, aby Rusko malo svoj prístav v Pobaltí. Peter I. teda s horlivosťou pristupuje k nulového bodu výstavby mesta a už o 8 rokov ho vyhlasuje za hlavné mesto Ruska!

Nezdá sa vám to minimálne zvláštne?

Nezdá sa vám, že v tomto rozhodnutí Petra I. neodkladne postaviť nové hlavné mesto Ruska na brehoch Fínskeho zálivu je akési „druhé dno“, akési tajomstvo, o ktorom oficiálna veda mlčí…

A v čo je to tajomstvo?

Pripusťme, že Peter I. chcel, aby Rusko malo prístup k Baltskému moru, a preto zložil z Moskvy štatút hlavného mesta a uložil ho na novo budujúce sa mesto.

Určite to je veľmi zvláštne. Však mohol jednoducho postaviť prístavné mesto ako Ivangorod – načo bolo potrebné prenášať hlavné mesto?

Pre tento fenomén existuje iba jediné vysvetlenie: mocní tohto sveta – ktorých ruský cár navštívil počas svojho zahraničného turné – alebo ktorí (podľa druhej verzie) zamenili syna Alexeja Michajloviča Romanova (Petra I.) za svojho človeka mu nahovorili, že on sa môže raz stať veľkým imperátorom, podobným čo do mohutnosti imperátorovi Svätej Rímskej ríše, ale nato treba urobiť jednu vec, spojenú so severným hlavným mestom Ruska. Všetci musia uveriť, že „cár celej Rusi“ postavil nové kamenné mesto so zložitou architektúrou prakticky z nuly!

Vďaka Petrovi I. a jeho následníkmi a následníčkami imperátormi a imperátorkami, ich západným historikmi, ktorí im prisluhovali a písali pre Rusov históriu Štátu Ruského bola RUSKÁ MINULOSŤ CELKOVO UPRAVENÁ A LŽIVO VYMYSLENÁ, ako o tom neskôr písal a hovoril prvý ruský akademik Michailo Lomonosov – za čo skoro zaplatil životom.

No a Peter I. za svoju veľkú snaživosť dostal ešte aj v roku 1721 titul „Všeruského Imperátora“, o čom krasorečivo svedčí rytina dvorného umelca Fiodora Zubova:

Kto bol „krstným otcom“ Petra I. nie je ťažké si domyslieť pri pohľade na túto rytinu, na ktorej rímsky vojvoda kladie na hlavu Petra I. imperátorskú korunu. Týmto „krstným otcom“ mohol byť jedine cisár Svätej Rímskej ríše Leopold I., ktorého erb skopíroval „Peter Veľký“, pričom na vyobrazení ruského erbu zmenil iba atribúty moci:

Názor nezávislého historika a proste veľmi vnímateľného človeka Andreja Kadykčanského:

Petrohrad. Pre mňa je záhadou ani nie tak svojim zjavom, ako nevysvetliteľným zabudnutím. Je absolútne jasné, že je to také predpotopné, antické mesto tak, ako aj všetky mestá, ktoré Európa pripisuje svojim vlastným predkom. Nedosiahnuteľné – ako sa podarilo vnútiť celému svetu, že Stredomorie to je antika, kolíska svetovej civilizácie, a že Petrohrad má iba tristo rokov?

Historici tvrdia, že Peter I. takto pripojil „divú, temnú, neútešnú, zabudnutú“ Rus k výdobytkom „veľkej západnej civilizácie“. Ale my teraz vieme, že nie vždy Rusi túžili po Snickersoch a Marlborkách. Tento model chovania sa bol implementovaný do masového vedomia v rokoch chruščovskej deštrukčnej vlády, posilňoval sa v brežnevovskom rozklade, ktorý bol vyvolaný sýtym a bezpečným životom. Za Gorbačova nadobudol obzvlášť škaredé, karikatúrne formy a dosiahol svojho vrcholu v časoch hanebného obdobia „cárovania“ večne ožratého E. B. Jeľcina.

Preto môžeme s istotou hovoriť o tom, že vysvetlenie je jednoduché – ako krištáľový pohár: všetko spočíva v duchovnosti ruského národa. V jeho naivnej viere v spravodlivosť a vlastnej skromnosti.

Ani nám na um neprišlo, že niekto môže byť taký drzý, že si pripíše také globálne úspechy, ako je antická architektúra a sochárstvo. Pretože nám samým to je od prírody absolútne protivné. My úprimne veríme v brilantné úspechy západnej civilizácie, predstavitelia ktorej škrípu od zlosti preto, lebo Petrohrad nie je na ich území.

Keď sa bližšie prizrieme, tak každý, kto verí vlastným očiam sa presvedčí, že „staré“ Grécko s Rímom a severozápad Ruska je tá istá kultúra – aj keď nie naša.

Nie v tom zmysle „nie naša“, že by „nebola ruská“, ale v tom zmysle, že to je Kultúra predpotopná, ktorá dosiahla vrcholov, ktoré sa nám ešte dosiahnuť nepodarilo. A možno sa to ani nikdy nepodarí, ak sa v najbližších rokoch neprebudíme a nestrasieme zo seba vládu parazitov, ktorí nás nútia bezpodmienečne plniť ich vôľu a ako zombi zabíjame seba, čím zabíjame svoju budúcnosť.

A teraz si spomeňme „slobodomurárske symboly“ Petrohradu, ktoré sú na architektúre budov nachádzame veľmi často.

Vidíte trojuholník z ktorého vychádzajú lúče?

Myslíte si, že to je naozaj slobodomurársky symbol?

Hľa, taký istý symbol je na štíte pripevnenom k hrudi „anjela“ stojaceho na streche Isakievského chrámu. V trojuholníku, z ktorého vystupujú na všetky strany lúče je ešte aj dobre vidieť aj „božie oko“.

Najprekvapujúcejšie v našich dejinách je to, že slobodomurársku lóžu pod názvom „Slobodní kamenári (murári)“ kdekto vytváral a musel oficiálne registrovať (aby všetci vedeli, že niečo také existuje!) iba preto, že mesto na Neve – Petrohrad – so svojou prekvapivo bohatou architektúrou sa objavilo na všetkých mapách sveta!

Dnešný Rád Slobodomurárov sa organizovane sformoval začiatkom XVIII. storočia. V deň narodenia sv. Jána Krstiteľa, 24. júna 1717 v londýnskej taverne „Hus a šupka“ bola založená prvá „Veľká lóža“ na svete, ktorá spájala štyri „Malé lóže“, ktoré sa dovtedy schádzali v druhých mestských tavernách. Takto bola vytvorená slobodomurárska organizácia nového veku, ktorá položila základ inštitútu súčasného slobodomurárstva, ktoré sa rozšírilo do niekoľkých rokov po celom Európskom kontinente.

V roku 1723 bola publikovaná „Kniha Konštitúcií“ Jamesa Andersona (1680-1739) pod názvom „Konštitúcie Slobodomurárov, obsahujúce históriu, povinnosti a pravidlá tohto starého a veľmi slušného bratstva“, ktorá bola potvrdená a prijatá slobodomurármi ako základný zákon. V Konštitúciách sa okrem iného uchovala mýtická história slobodomurárstva od Rajského sadu po rok 1717. Cieľ zväzu Slobodomurárov znamenal snahu k mravnému zdokonaľovaniu, poznávania Istiny a samého seba, ako aj lásku k blížnemu.

Za základnú verziu pôvodu slobodomurárstva sa považuje verzia o pôvode od stredovekých stavebných partnerstiev. Dnes je slobodomurárstvo po celom svete rozšírené a reprezentované v rozličných organizačných formách – lóžach, veľkých lóžach, vrcholných radách, kapitulách, aeropágoch, konzistóriách, federáciách a konfederáciách. Celkový počet slobodomurárov vo svete sa odhaduje na 4 milióny ľudí.

No a ktože ešte – okrem týchto záhadných „slobodomurárov“ – mohol ovládať záhadné tajomstvá umeleckého opracovávania kameňa a vytvárať takúto krásu? Táto otázka je – samozrejme – z mojej strany sarkazmus.

Hľa príklad neuveriteľne krásneho opracovania kameňa, ktorý bol použitý počas výstavby Petrohradu:

Postavy sú kamenné, ale vzniká taký dojem, ako keby boli odliate v jednej a tej istej forme! A oni aj sú – pravdepodobne – v skutočnosti aj odliate! Takouto technológiou (teda približne takou) dnes odlievajú kamenné drezy do kuchýň!

DÔLEŽITÁ (VIDEO)PRÍLOHA:

Teraz vám ukážem dva obrázky – vyhotovili ich dvorní umelci – ktoré mali za úlohu pomocou maľby (kinematografie ešte nebolo) presvedčiť všetkých, kto prejavil záujem o techniku a technológiu staviteľstva Petrovho mesta, že granitové stĺpy Isakievského chrámu – bezchybného kruhového priemeru a dokonale vyleštené – vyrobili v miestnom kameňolome lopotiaci sa muži pomocou prostých železných toporov!

Nuž, veľmi presvedčivo nakreslené, ako všetko bolo! Teda priamo pre „nedospelých“, ktorí ešte v rukách nedržali ani kladivo. Hľa, chlapi poklepkali kladivkami po žulovom bloku a hľa (zázrak) vznikla dokonale rovná cylindrická forma! Dokonca aj na tej strane, ktorá ležala na zemi!

Hľa, na takejto lži, zameranej na ľudí, ktorí nevedia rozmýšľať, sa odbavujú naši historici! Ak by mlčali, ľudia by sa proste strácali v dohadoch. A tak teraz – po takejto lži – je všetko „vysvetlené“. Dnes je už jasné, že „chrám Isa-Kyjevského“ určite nebol postavený takto a nie takýmito ľuďmi. A dokonca v úplne inom období!

Tak kto to vlastne postavil Petrohrad? A aký vzťah majú k nemu slobodomurári, keďže mesto na Neve je doslovne našpikované tajomnou symbolikou, ktorú mnohí považujú za slobodomurársku?

31.01.2018

pokračovanie

Jedna z vecí, ktorú je dnes ťažko exaktne dokazovať na našom území je skutočný obsah toho, čo dnes podávajú ako „radostný prechod na pravú, kresťanskú vieru“. Krstenie našich Predkov považujú historici – spolu s popmi – za veľký krok vpred… veď inak by sme ostali „divochmi“, ako nezabudol nie tak dávno pripomenúť Slovanom moskovský patriarcha.

Proces prechodu na kresťanské náboženstvo je dnes ľahko podávať ako dobrovoľný proces, veď všetky dôkazy – na našom území – boli dôkladne a dávno zničené. Ako sa to robí si dnes môžeme pripomenúť na veľkom požiari knižnice v Moskve, o ktorom sme už písali.

Napriek všetkému vieme, že naše územie sa v minulosti nazývalo Maličká Rus a bolo majoritne obývané Slovienmi. Takto o nás hovorí ešte r. 1601 Mauro Orbini. Ak sa budeme tváriť, že nemáme žiadne vlastné písomné pamiatky minulosti – lebo všetci nás „priateľsky“ upozorňujú, že nič nemáme – aj tak môžeme nahliadnuť aspoň do tých Letopisov, ktoré sa zachovali v Rusku. Musíme mať na pamäti, že sú to opisy udalostí očami našich nepriateľov, ale aj tak – s otvorenou mysľou – môžeme vidieť, že pokresťančenie našich Predkov bol krutý a krvavý proces. Kresťania postupovali podľa rovnakej schémy na celom pôvodne slovanskom území Európy. Veď aj na pamiatku svojho víťazstva zmenili pôvodné meno nášho územia z Veneja na Jevreja, čo sa dnes pretransformovalo na Európa (vieme, že aj v dnešnej ruštine sa „e“ číta ako „je“…). V tomto postupe premeny mena sme zachovali obrazový princíp opisu udalosti tak, aby bol prístupný mysleniu a ponímaniu v dnešnej verzii nášho jazyka, teda verzii jazyka, ktorý zaviedla Civilizácia. Každá forma Civilizácie je taká organizácia spoločnosti, ktorá nikdy nie je spravodlivá a vždy vychádza z princípu rozdeľ a panuj. My sme nikdy nežili v Civilizácii, ale nech je tá či oná civilizácia viac alebo menej vyspelá – z pohľadu oficiálnej vedy – je to vždy nespravodlivý a donucovací systém moci. A kto nepozná rozdiel medzi Dŕžavou Kultúry a Štátom Civilizácie, tomu ani neodporúčame čítať naše články.

V starých Letopisoch sa zachovalo datovanie rokov podľa systému od UMHCH, čo je Letopočet, v ktorom dnes máme Leto 7524. Ďalej v uvádzaní zdrojov zachováme ruský názov, aby si to mohli tí, ktorí majú záujem vedieť viac dokázali nájsť. Nemáme informácie o tom, žeby tieto zdroje niekto niekedy prekladal do slovenčiny, ale ani to nevylučujeme.

Lavrentievsky Letopis (Лаврентьевская летопись). Pôvodný text bol prevzatý z:

Полное собраие русских летописей ПСРЛ, т. 1, в. 1, М., 1962; повторение изд. ПСРЛ, Л“ 1926; alebo v knihe „Литература Древней Руси 1Х-ХП ев“. М., 1978:

6488 (980). I začal vládnuť knieža Vladimír v Kyjeve sám a postavil kummirov na vŕšku vnútorného dvora: Perúna dreveného – hlavu striebornú a bradu zlatú i Chorsa-Dažboga, i Striboga, i Simargla, i Mokoš… Vladimír dosadil Dobryňu, strýka svojho, do Novgorodu. I, keď dôjduc do Novgorodu, Dobryňa postavil kummira nad rieku Volchovu a prinášali mu obety novgorodci ako bohu.

Bol Vladimír posadnutý chlipnosťou na ženy, i hľa, takéto mal partnerky: Rogneda, ktorú dosadil do Lybedi, s ňou mal štyroch synov: Izeslava, Mstislava, Jaroslava, Vsevoloda a dve dcéry; s Grékyňou mal Sviatopolka; s Češkou mal Vyšeslava; s druhou Sviatoslava a Mstislava; a s Bulharkou mal Borisa a Gleba a súložníc mal 300 vo Vyšgorode, 300 v Bielgorode a 200 na Berestove. I bol on nenásytný v blude, privádzal k sebe aj vydaté ženy a zneucťoval panny. Bol on tak posadnutý ženami ako Šalamún, lebo hovorí sa, že Šalamún mal 700 žien a 300 súložníc. Múdrym bol, ale nakoniec zahynul. A tento bol neokrôchanec, ale nakoniec dosiahol spasenie.

V roku 6496 (988) vyšiel Vladimír s vojskom na Korsun, mesto grécke. I poslal posla k cisárom Vasiliovi a Konštantínovi a toto im oznámil: „Hľa, vzal som vaše mesto slávne; počul som, že máte sestru pannu; ak ju nevydáte za mňa, tak urobím vášmu mestu (hlavnému) to isté, čo som urobil aj tomuto mestu“. Keď to počuli, oni (Vasilij a Konštantín) zosmutneli a poslali mu posolstvo, v ktorom hovorili: „Nesluší sa kresťanom vydávať ženy za neveriacich. Ak sa dáš pokrstiť, tak aj ju dostaneš, aj kráľovstvo nebeské prijmeš, aj s nami budeš jednej viery“.

Podľa božej prozreteľnosti práve vtedy ochorel Vladimír na oči a nič nevidel, i trpel veľmi, i nevedel, čo robiť. A poslala k nemu posla cisárovná (Anna) a odovzdala: „Ak sa chceš zbaviť choroby, daj sa čo najskôr pokrstiť; inak sa svojho neduhu nezbavíš“. Keď to počul Vladimír povedal: „Ak sa tak skutočne stane, tak kresťanský boh je skutočne veľký“. A dal príkaz, aby ho pokrstili. Korsunský biskup aj s cisárskymi popmi pokrstili Vladimíra. A keď položili naň ruky, zaraz uvidel. Vladimír, hneď ako pocítil okamžité uzdravenie, začal sláviť boha: „Teraz som uvidel boha pravého“.

Potom vzal Vladimír cárovnú aj korsunských popov s relikviami svätého Klimenta, vzal aj nádoby cirkevné, aj blahoslavené ikony. Vzal aj dva medené idoly, i štyri medené kone, ktoré teraz stoja pred kostolom sv. Bohorodičky. Korsun dal Grékom ako veno za cárovnú a sám sa vrátil do Kyjeva. A keď prišiel, dal príkaz odstrániť kummirov – jedných zrúbať, ďalších vrhnúť do ohňa. Perúna dal príkaz priviazať ku chvostu koňa a povláčiť ho po Boričeve k Potoku, a rozkázal dvanástim mužom tĺcť ho železnými palicami. Robili to nie preto, lebo drevo má cit, ale aby urážali besa. Včera ho ešte ľudia ctili, ale dnes ho urážame. Keď vliekli Perúna po Potoku ku Dnepru, neveriaci ľudia ho oplakávali. A keď ho privliekli, vhodili ho do Dnepra. A povedal Vladimír ostatným: „Ak niekde pristane, odbíjajte ho od brehu dovtedy, pokiaľ neprejde prahy, len potom ho nechajte“. A urobili tak, ako im prikázal. Keď ho za prahmi nechali, tak vietor ho privial na plytčinu, ktorú potom aj nazvali Perúnova Plytčina, a tak sa nazýva dodnes. Potom Vladimír dal po celom meste rozhlásiť: „Kto sa zajtra na rieke neobráti – či bohatý alebo chudobný, žobrák alebo otrok – ten mi bude nepriateľom“.

Мазуринский летописец. ПСРЛ. т. 34, М., 1968:

6498 (992). Dobryňa, Strýko Vladimíra, vydal sa do Veľkého Novgorodu, i všetky idoly zničil, i obetištia rozvrátil, i mnohých ľudí krstil, aj kostoly postavil, aj popov dosadil po mestách a dedinách novgorodskej časti. Kummira Perúna sťali a zvrhli na zem, priviazali motúzmi a vliekli po blate, bijúc ho železnými palicami. A v tom čase vošiel bes do toho bezdušného Perúna a z neho sa ozvalo ako z človeka: „Ó beda mi! Och zle je! Dostal som sa do nemilosrdných rúk“. I vrhli ho ľudia do rieky Volchov a zakliali, aby ho už nikdy nevybral. On, keď plával popod veľkým mostom udrel po moste svojou palicou a povedal: “Nech sa tu tešia novgorodskí ľudia spomínajúc na mňa“, i tu vyčíňali nerozumní ľudia mnohé roky, schádzali sa na nejaké sviatky a organizovali predstavenia i bojovali.

Иоакимовская летопись. Starý text v knihe Татищев В. Н. История Российская, 1т. М., 1963:

6499 (991). V Novgorode ľudia, uvidiac, že Dobryňa ich krstí, zvolali veče a dohodli sa nevpustiť ho do mesta a nedovodiť mu zničiť idoly. A keď prišiel, oni, rozbijúc veľký most, vyšli so zbraňami, i nech ich akýmikoľvek hrozbami alebo sladkými slovami Dobryňa neoslovoval, oni ho ani počúvať nechceli. Vytiahli dva samostrely s veľkým množstvom kameňov, postavili ich na moste, ako proti skutočným nepriateľom. Najvyšší zo slovanských žrecov Bogomil, ktorého kvôli jeho krasorečneniu nazývali Slávikom, im zakázal sa pokoriť.

My sme stáli na strane trhu, chodili po trhovisku a po uliciach a učili ľudí ako sme mohli. Ale hynúcim v nedostatku bolo slovo krstenia, ktoré hovoril apoštol a javilo sa ako šialenstvo a klam. A tak sme tam pobývali dva dni a pokrstili niekoľko stoviek ľudí.

Novgorodský tisícnik Ugoňaj, jazdiac na koňovi všade kričal: „Lepšie je nám zomrieť, ako dať našich bohov urážať“. Ľudia tej krajiny, zatvrdiac sa, Dobryňov dom zbúrali, majetok rozkradli, jeho ženu aj príbuzných zbili. Vladimírov tisícnik Puťata, muž múdry a chrabrý, pripravil koráb a vybral z rostovčanov 500 ľudí. V noci sa preplavil povyše mesta na druhú stranu a vošiel do mesta a nikto si to nevšimol, lebo tí, ktorí ich videli si mysleli, že vidia svojich vojakov. On vošiel do dvora Ugoňaja, jeho samého aj ostatných mužov hneď poslal za rieku k Dobryňovi. Ľudia z tej strany, keď to počuli, sa zhromaždili v počte asi 5 000, obstúpili Puťatu i bola medzi nimi zlá seč. Niektorí šli do kostola Premenenia Pána, rozmetali ho aj domy kresťanov začali drancovať. A na úsvite pritiahol Dobryňa s vojakmi, ktorí ostali pri ňom i dal príkaz podpáliť na brehu niektoré domy, čím ľudí veľmi vystrašil. Títo bežali hasiť svoje domy; vtedy prestala seč a prví muži, ktorí začali prichádzať k Dobryňovi začali žiadať o mier.

Dobryňa zhromaždil vojakov, zakázal drancovanie a hneď poničil idoly, drevené spálil, kamenné polámal a dal vrhnúť do rieky; a mali neveriaci veľký smútok. Muži aj ženy, vidiac to, s veľkým kvílením a slzami prosili za nich, ako za naozajstných bohov. Dobryňa sa rozosmial a povedal im: „Čo, nerozumní, za nimi želiete, za tými, ktorí sa nedokázali obrániť, aký prospech od nich čakať môžete“. A prikázal všetkým, aby sa dostavili na krstenie. I prišli mnohí, a tí, ktorí krstiť sa nechceli, tých vojaci privliekli a pokrstili, mužov povyše mosta, ženy poniže mosta. A tak krstiac, Puťata odišiel do Kyjeva. Preto aj ľudia hovoria o novgorodcoch, hľa, ich Puťata krstil mečom a Dobryňa ohňom.

Лаврентиевская летопись:

6532 (1024). V tom istom roku povstali volchvovia v Suzdali, vyvolili si oni starý ošiaľ podľa diabolského učenia a besnenia hovoriac, že ukrývajú zásoby. Bolo povstanie veľké a hlad v celej krajine. Jaroslav, keď počul o volchvoch, pritiahol k Suzdali; zmocnil sa volchvov, jedných vyhnal, druhých popravil, hovoriac: „Boh za hriechy zosiela na každú krajinu hlad alebo mor, alebo sucho, alebo iný trest, človek nevie začo“.

6779 (1071). V tých časoch prišiel volchv, zvedený besom; keď prišiel do Kyjeva, začal hovoriť a povedal ľuďom, že na piaty rok Dneper potečie opačne a že zeme sa začnú presúvať; že grécka zem príde na zem ruskú a ruská príde na miesto gréckej, aj ďalšie zeme že sa zmenia. Neveriaci ho počúvali, veriaci sa smiali, hovoriac mu: „Bes v tebe hrá na tvoju smrť“. To sa aj s ním stalo: jednej noci zmizol bez zvesti.

6579 (1071). Bolo mesto v Rostovskej oblasti, vtedy povstali dvaja volchvovia blízko Jaroslavli. I prišli na Bielozero a bolo s nimi asi 300 ľudí. V tom čase prišiel vyberať dane pre Sviatoslava Ján, syn Vyšatina. Ján dal príkaz ich biť a vytrhávať im brady. Keď ich bili a trhali im brady, opýtal sa ich Ján: „Čo že vám hovoria bohovia?“ Oni odpovedali: „Postaviť sa pred Sviatoslava!“ A dal Ján príkaz im vložiť do úst ruble a priviazať ich k stožiaru lode a pustil ich pred sebou v korábe, sám idúc za nimi. Zastavili sa v ústí Šeksny a Ján im povedal: „Čo vám teraz bohovia hovoria?“ Oni mu odvetili: „Tak naši bohovia vravia: nebudete kvôli tebe živí“. A povedal Ján: „To vám pravdu povedali“. Dal ich zabiť a povešať na dube.

6579 (1071). Taký volchv sa objavil za Gleba v Novgorode; hovoril s ľuďmi, pretvaroval sa za boha a mnohých oklamal, skoro celé mesto uverilo, že „všetko vidí a predvída“. Haniac vieru kresťanskú hovoril, že „prejde cez Volchov (rieku) pred očami všetkých“. A bola v meste vzbura, všetci mu uverili a chceli zahubiť biskupa. Biskup vzal kríž a obliekol sa do ornátu, vstal a povedal: „Kto chce veriť volchvovi, nech ide za ním, kto je veriaci, nech ide za krížom“. I rozdelili sa ľudia na dve skupiny: knieža Gleb a družina sa postavili okolo biskupa, a všetci ľudia okolo volchva. A začala sa medzi nimi veľká vzbura. Gleb vzal pod plášť topor, pristúpil k volchvovi a opýtal sa: „Vyveštíš, čo sa zajtra ráno stane a čo ešte dnes do večera“? „Zázraky veľké učiním“ – povedal. Gleb vytiahol topor, rozrúbal volchva a ten padol mŕtvy.

Никоновская летопись. ПСРЛ, т. 10., 1965; Poetická zbierka z r. 1862.

6735 (1227). Objavili sa v Novgorode volchvovia, vedúni, čudotvorci a mnohé volchvovania, zázraky i lživé znamenia tvorili, i mnoho zla urobili, i mnohých preľstili. A zhromaždili sa novgorodci a chopili sa ich a priviedli ich na dvor arcibiskupa. I muži kniežaťa Jaroslava sa do nich pustili. Novgorodci priviedli mužov na dvor mužov Jaroslava, i založili veľký oheň na dvore Jaroslava a spálili volchvov všetkých, hodili ich do ohňa a v ňom všetci zhoreli.

Nuž tak, pre obrancov kresťanstva by bolo užitočné sa oboznámiť s Letopismi z 10. až 12. storočia, archeologickými nálezmi a dobovými dokumentmi, napríklad s prácami arabských a byzantských autorov, ktorí sa zaoberajú krstením Rusi. U nás to bolo presne také isté – alebo ešte horšie – pretože tu sa nezachovalo vôbec nič. Ale kresťanské cirkvi odkiaľsi vlastnia 30% slovenskej zeme, na ktorej jednak barbarsky rúbu lesy – aby naše deti nemali kyslík na dýchanie – a veselo spravujú cirkevné Off-Shory, bezdaňové raje na Slovensku, ktoré nepodliehajú žiadnej daňovej povinnosti. V drancovaní lesov im – pravdaže – aktívne pomáhajú súkromné firmy ministra životného prostredia. Nuž, vrana k vrane sadá. A Slováci sedia pri pive, obzerajú sa po babách a platia dane farskej republike. Celkom zbytočne sa zúčastňujú demokratických volieb, kde všetko, čo vyberú hádžu do URNY. Naozaj volia svetlý zajtrajšok… v urne. Týmto nechceme povedať, že sa netreba chopiť kontroly veci vo svojej vlasti, ale nato treba voliť inú koncepciu. Veď čo dosiahli tí, ktorí išli voliť, lebo chceli zmenu?

Vážnym záujemcom nezaškodí preštudovať tie zdroje oficiálnej histórie, ktoré síce aj sú, ale akosi ich nikto „nevidí“. Jednoducho berte a porovnávajte opisy Rusi a jej vplyv na Byzanciu ako to opísali byzantskí autori v 10. až 12. storočí, geografiu výprav a vojenských víťazstiev Sviatoslava Chrabrého, preštudujte obdobie Jaroslava Monomacha, colné dokumenty o obchodovaní Arabov s Rusou v 10.-12. storočí, ako sa v tom období k Slovanoch chovali Nemci a Poliaci, opisy arabského historika o stovke ruských miest existujúcich v 10. storočí, pričom podľa jeho slov boli vtedy v Byzancii iba TRI osídlené body, ktoré by sa dali nazývať mestami. Škandinávske zdroje nazývali Rus Gardarikou (krajinou gardov, t.j. miest).

Hľa, akou rečou hovorili Švédi ešte r. 1697:

Nič nemení na veci, že Bukvicu zamenili latinkouZa všetko príde čas platiť, pretože nič nie je zadarmo. Zem si môžeme predstaviť – presne ako človeka – ako počítač. Takto nám bude ľahšie pochopiť, čo sa okolo nás deje. Na Zemi došla civilizácia do stavu, ktorý hrozí zastavením evolučného vývoja – v našom ponímaní Duchovného vývoja. Takýto stav je neprípustný, pretože podľa Knihy Svetla je evolúcia Pravidlo, ktoré nemenne platí v celej Galaxii. Vždy pri dosiahnutí takéhoto stupňa vývoja musí – ako v bežnom živote – dôjsť k reštartu systému – aby mohla evolúcia pokračovať. Evolúcia pokračovať BUDE, to nedokáže nikto v Galaxii zmeniť.

Rovnako ako u človeka, okolo materiálneho tela Zeme existuje energeticko-informačné pole, akási obdoba biopoľa človeka, často ho nazývajú Noosféra. Takéto pole principiálne existuje okolo každého objektu Javi, ale čím vyššie organizovaná bytosť, tým zložitejšie pole. V Noosfére Zeme sú uložené ABSOLÚTNE VŠETKY „obslužné programy“ Zemského počítača, ktoré sa počas života Zeme už realizovali. Je tam proste všetko. Midgard Zem je obývaná 1,5 miliardy rokov, počas tohto obdobia už došlo k likvidácii 22 Civilizácií, na miesto ktorých vždy nastupuje Kultúra. Tá dnešná Civilizácia je iba ďalšou v poradí.

Zemský počítač je už v stave výberu vhodného programu reštartu „hardware“, čo sú nástroje, ktoré Zem štandardne používa na revitalizáciu svojho povrchu. Tento „hardware“ obsahuje hlbiny oceánov aj posuvy zemských platní – podľa potreby. Do výberového procesu zároveň zasahuje éter – v ktorom existuje naša myseľ. Nevieme, aké je kritické množstvo, ktoré spustí „obslužný program“, ale proces výberu beží. V okamihu splnenia predvolených požiadaviek sa aktivuje realizačná rutina – a nastane prestavovanie hardware. Aká bude presne podoba tohto reštartu vrátane intenzity a dĺžky celého formátovacieho procesu nevie nikto. Vieme len to, že sa už môže spustiť kedykoľvek. Keď sa už raz spustí, nič na Svete ho nedokáže zastaviť. Je to vôľa Vesmíru.

Tí ľudia, ktorí sa naladili na frekvenciu premeny – ich myseľ je svetlá – budú pokračovať vo svojej evolučnej púti na Zemi v nových podmienkach. Ostatní budú musieť čakať niekde mimo – možno až celý Svaroží Kruh – aby mohli pokračovať o 10 až 20 000 rokov tam, kde teraz nemali chuť sa vyvíjať. Evolúcia je večná, ide iba o to, koľko si o tom uvedomujeme. Kto si uvedomil o čo ide, postupuje hneď, kto nie, bude ročník opakovať. Nikto nebude zatratený – také niečo neexistuje. Ale čas a priestor sú iba relatívne pojmy. Komu sa nechce teraz, pôjde neskôr. Princíp je, že musí.

Aj to, ako si zachovávame pamiatku Predkov patrí k úrovni „naladzovania frekvencií“. Žijeme na zemi našich Predkov, ktorá je poliata ich krvou a potom. Nemôže nám byť jedno, že ju cudzinci a ich prisluhovači drancujú. Ich čas síce končí, ale zodpovednosť je aj naša. Nie sme diváci, sme účastníci deja.

Kto by mal vážnejší záujem o udalosti spojené s krsteným Slovanov, tomu môžeme odporučiť napríklad práce Л. Прозорова: Язычники крещеной Руси. Повести чёрных лет. V nich je prístupným jazykom opísaná celá tragédia príchodu CUDZEJ VIERY na Rus – a platí to aj pre územie Maličkej Rusi.

Jedna z hlavných metodík likvidácie pamäti na minulosť našich Predkov je podporovanie fenoménu, ktorý nazývame „obyčajná ľudská zábudlivosť“. Demokracia (odvolávame sa na skutočný význam slova tak, ako sa používal v Aténach a ako ho zahrnul vo svojom diele Ústava Platón) formou štátu vytvorila pre nás také podmienky, že hoci sme zaplavovaní množstvom všakovakých informácií, väčšina ľudí z tejto informačnej potopy dokáže vyextrahovať len to, čo sa týka pracovných príležitostí a základného, fyzického prežitia. Len málokto je schopný uvažovať o niečom viac, a práve to využívajú tí, ktorí tento systém cieľavedome vytvorili – všetci viditeľní aj ukrytí vládcovia Zeme. V ľudskej pamäti vymazávajú informácie dejinnej pamäte o skutočnej minulosti Zeme. Robia to už tisícročia a neprestávajú ani na okamih. Kto si myslí, že „dnes je všetko inak“, tomu len pripomenieme citát rímskeho cisára Marka Aurelia:

LEN HLUPÁK SI MYSLÍ, ŽE ZLÍ ĽUDIA NEROBIA ZLÉ VECI

Preto jednou z hlavných úloh našej obrany je neustále sa vzdelávať tak, aby sme boli schopní sa brániť. Nikdy však nezabúdajme na Zdravomyslie.

Nie je to tak dávno, čo na pozadí šumu umelo vytvorených revolúcií boli rozkradnuté muzeálne zbierky vo viacerých arabských krajinách. Okrem nami už spomínaných múzeí v Bagdade a iných irackých a sýrskych lokalitách, taký osud postihol aj múzeum v Káhire. Bez stopy pomizli unikátne historické artefakty, ktoré boli schopné osvietiť minulé udalosti na našej Zemi. Len krátko pred prevratom na Ukrajine bola z Krymu vyvezená unikátna kolekcia zlatých šperkov Skýtskeho obdobia. Dodnes je otázne, či sa tam vôbec z Holandska vráti.

Náhody neexistujú. Kým bola pozornosť všetkých mysliacich ľudí v Rusku upriamovaná na tragické udalosti bratovražednej vojny na Ukrajine, tak v samotnom Rusku bolo vykonaných niekoľko pokusov o likvidáciu unikátnych pamiatok minulosti Slovanov.

Prvým objektom na likvidáciu bolo svetoznáme Uralské múzeum pod otvoreným nebom – ARKAIM. Akýsi vysoko postavení a verejnosti utajení ľudia sa pokúsili pretlačiť cez vysoké úrady rozhodnutie o zatvorení múzea, ktoré ročne navštevujú tisícky záujemcov v podstate z celého sveta.

Výskumné práce pokračujú plným prúdom, archeológovia každý rok nachádzajú nové a nové nálezy, ktoré podávajú nové a nové svedectvá o mnohotisícročnej minulosti našich národov. Slovanských a Árijských národov.

Nijakého rozumného človeka by ani vo sne nenapadla taká hlúposť, akou je zavretie Arkaimu. Niečo také môže napadnúť iba cieľavedome a chladnokrvne konajúceho nepriateľa. Otázka, na ktorú naši čitatelia určite poznajú odpoveď znie: „Kto robí z nás, Slovanov „divé zvery“, hovoriace „nezrozumiteľných jazykom“, ktoré mali šťastie, že si nás všimli osvietení cudzinci – Gréci?“ A to ani nemusíme hovoriť o tom, že Arkaim je starší ako vyvolený národ…

Vedeniu múzea sa našťastie podarilo pritiahnuť veľkú pozornosť ruskej verejnosti a za Arkaim sa postavilo aj mnoho známych osobností, pričom problém dostali aj do médií. Útok na Arkaim sa podarilo odvrátiť… zatiaľ.

Predmetom druhého útoku sa stala známa múmia tzv. „Altajská princezná“. Ide o nezvyčajne dobre zachované pozostatky mladej, bielej ženy so svetlými vlasmi, ktorá žila medzi 5. a 3. storočím pred n. l. Múmiu našla ruská vedecká expedícia na náhornej plošine Altaja Ukok r. 1993.

Na jej koži je jasne viditeľné dobre uchované tetovanie, ktoré je podľa odborníkov „zhodné so skýtskou grafikou“. Je to neodškriepiteľný dôkaz toho, že už pred tisícročiami žili na území Altaja a Sibíri vôbec BIELE NÁRODY. Vedci múmiu stále skúmajú, ale už dnes je stanovený jej antropologický typ – túto kategóriu antropológovia nazývajú „Severoeurópan“, tzv. „Nordická rasa“.

A práve toto je hlavným dôvodom, prečo chcú tento neoceniteľný nález zničiť pod zámienkou pochovania pozostatkov. Ale historici, antropológovia, etnológovia, historici dejín umenia a ďalší odborníci majú ešte veľa čo skúmať na náleze nato, aby našli odpovede na mnoho dnes viac ako kedykoľvek predtým dôležitých otázok o pôvode Slovanov.

Tí, ktorí chcú toto prekaziť, sa dnes oháňajú akousi starostlivosťou o Dušu zomrelej, čím chcú „odovzdať múmiu zomrelej zemi“.

Dnes mnohé svetoznáme múzeá – Louvre, Britské múzeum, múzeá v Nemecku, Taliansku, ostatne aj múzeá v Rusku majú exponáty mumifikovaných starých Egypťanov. Prečo sa nikto nechce postarať aj o ich pokoj ich Duší? Veď – a aj toto niekomu nevyhovuje – ide principiálne o rovnako staré exponáty.

Na Altaji sa tiež našli akýsi záhadní – verejnosti neznámi – ľudia, ktorí dokázali presvedčiť gubernátora o potrebe likvidácie cenného artefaktu. Okrem iného boli rozšírené všakovaké fámy o prekliatiach, ktoré – ak nepochovajú múmiu – prídu na krajinu. „Sľubujú“ ich celú škálu – od povodní po vojny…

Múmia Ukukskej princeznej sa zatiaľ uchováva v Hornoaltajskom múzeu. Ale tí, ktorí sa skrývajú za kadejakých hodnoverných šamanov nie sú pôvodom Slovania – prečo im teda odrazu záleží na „pokoju Duše“ praobyvateľky Altaja, Slovanky?

Netreba zabúdať ani na to, že hlavní aktéri oboch divadiel – a ktovie koľko sa medzitým odohralo takých, ktoré sa na verejnosť ani nedostali – sú stále tam, kde boli. Iba čakajú na nový, výhodnejší okamih.

Oba hore opísané pokusy o likvidáciu – pre popov – nebezpečných svedectiev majú spoločné to, že tak či onak sa zatiaľ podarilo veci ponechať také, aké sú. Ale tretia akcia im už – bohužiaľ – vyšla.

V budove knižnice INION Ruskej Akadémie Vied v Moskve vypukol večer 30. januára 2015 strašný požiar. Hoci požiarnici okamžite zasahovali, úplne zlikvidovať sa ho podarilo až po 25 hodinách.

Knižnica INION bola čo do veľkosti druhou najväčšou knižnicou sveta – väčšia je už iba knižnica Kongresu USA. Ak neberieme do úvahy ostatné cenné knihy a dobové dokumenty, bola to jediná knižnica v Rusku, v ktorej sa uchovával fond materiálov VELESOVEJ KNIHY. Tieto materiály sa tam systematicky ukladali od začiatku 70-tych rokov minulého storočia. Dôležité je podčiarknuť, že tam zhoreli originály – niektoré zdroje dokonca tvrdia, že nielen výsledkov výskumov, ale aj priamo Velesovej knihy. Kompletne všetko zhorelo. Samozrejme, že sa uchovali xeroxové kópie všetkých originálov, ale to sú už iba kópie… napríklad „odborníci“ z KOB-u – zvyčajne sa skromne vydávajúci za vševediacich – nám budú aj toto vyhadzovať na oči, že je to iba vymyslená kniha – veď oni svoju „mŕtvu vodu“ majú kompletnú… a my nič. No a to je ďalší materiálny dôkaz, ktorý už nebude možno predložiť. Dobre si však pamätajme PREČO.

Kto je ten subjekt, pre ktorého je také dôležité likvidovať všetky takéto dôkazy nielen v Rusku, ktoré môžu dokázať prvobytnosť SLOVANSKEJ KULTÚRY na Zemi? A prečo tomuto subjektu nevadia napríklad „neomylní“ vševedkovia z KOB-u? Prečo nemilosrdne likvidujú elementy Starej Viery, a prečo vševedkovia nie sú ani prenasledovaní, ba majú „náhodou“ ten istý „správny“ postoj voči védickej literatúre ako RPC? Odpoveď je očividná.

Pokusov bolo určite mnoho, na jeden poukázal poslanec miestneho zastupiteľstva v tejto časti Moskvy na sociálnej sieti:

RPC žiadala ich zastupiteľstvo už predtým – a to veľmi nástojčivo – v tejto časti mesta povoliť stavbu nového – akože inak – kresťanského chrámu. Problém bol ten, že tam nebolo voľného miesta ani len na malý domček. Niečo teda muselo ísť dole. Je však málo pravdepodobné, že skutočný motív bol práve tento…

Zobuďme sa Slovania… ak našim mužom doteraz stačili pivné reči a nekonečné televízne seriály, za rohom je už reálna zmena. Zaplatíme za to, že sme sa dali uspať naivnou samoľúbosťou aj voľbou národu nepriateľského prezidenta. Napriek tomu, že mnoho ľudí dnes už naňho nadáva – zodpovednosť za jeho zvolenie ostáva. Nevedomosť neospravedlňuje, teda presnejšie nezachráni pred dôsledkami realizovaného slobodného výberu, veď univerzálne pravidlo Vesmíru je reťaz príčin a dôsledkov. Prebudenie nám môže byť vnútené aj formou prúdu utečencov cez našu zem – a okrem nich tu už máme milión Cigánov. Čo dokážu a ako reaguje štátna moc možno vidieť na skúsenostiach zo Západnej Európy…

Určite ste si všimli, že na našej stránke sme sa už neraz vyjadrovali proti umelo zavádzanému fiktívneho názvu SLOVEN, ktorým sa rôzne subjekty u nás snažia zameniť náš vlastný názov našich Predkov, ktorí vždy boli SLOVIENI.

Dlho to vyzeralo, že ide iba o individuálne ambície ľudí, ktorí sú ochotní použiť všetko možné, len nie študovať našu vlastnú, Slovansko-Árijskú minulosť a naše vlastné dedičstvo Predkov, t.j. naše zdroje. To, čo o nás píšu cudzinci už však rozumným ľuďom nestačí. Nastupuje nový Vek, Vek Vlka.

Ak cudzinci, ktorí dlhodobo dusia nás, Slovanov začínajú dnes nervóznieť, je to normálne. Tisícročie používaná taktika nášho zotročenia začína dostávať čoraz väčšie a väčšie trhliny. Do našej poroby investovali už veľmi veľa, a na našej otrockej poddanosti postavili svoje šťastie tak, ako každý otrokár stavia na otrokoch. Samozrejme, že najlepšie sa ovláda ten otrok, ktorý ani nevie že je zotročený. Objavujú sa nové a nové dôkaz toho, že minulosť bola iná, ako nám oficiálne podsúvajú. No keď sa objaví akýkoľvek nový dôkaz, ktorý vyvracia cudzincami nanútenú schému, tým horšie pre dôkaz. Ale tak či onak, všade už je cítiť, že zmena je predo dvermi.

Problém dneška nie je v tom, že nepriateľ je silný, problém je v tom, že my sme stále slabí. No sila je Poznanie, bez poznania sa človek rýchlo zmení na poslušného biorobota. Tu nie je miesto na dôkladné vysvetlenie pôvodu slov jazykovej skupiny, ktorú dnes nazývame indoeurópska, túto tému dostatočne podrobne preberáme na kurzoch Staroslovienskej Bukvice. Vyberme si však jeden príklad, ktorý za použitia obrazového myslenia možno pri dobrej vôli pochopiť aj bez kurzu. V minulosti naše Rody používali Starosloviensku Bukvicu, stopy koreňov nášho prajazyka nájdeme vo všetkých jazykoch indoeurópskej jazykovej skupiny. Ostatne aj oficiálnou vedou uznávaný Nestor píše, že „sloviensky jazyk a ruský jedno jest“. Najviac síce v slovanských jazykoch, ale stopy ostali aj v tak stroho preformátovanom jazyku ako je angličtina. Ten, kto koná podľa prastarej Viery, koná podľa prastarého Poznania. Poznanie je moc, ten kto vie je vždy vo výhode oproti tomu, kto nevie. Ak teda konáme podľa Viery (Poznania), môžeme to v staroslovienčine vyjadriť že konáme „поВҍре“. Tento zvrat je v angličtine dodnes zachovaný ako „power“. Ten istý slovný základ je aj v našich slovách „povedať“ alebo „povera“. Povedať je vyjadriť rečou to, čo má v sebe Múdrosť Predkov, teda hlboké, prastaré Pravdy. „Povera“ ako slovo má tú istú podstatu ako anglické „power“. No za tisíc rokov sa postarali, aby sme pôvodný význam slov zabudli. Nie je to však náhoda. Jedno platí v každom čase – kto má poznanie, ten má moc. A naši Judáši stále zapredávajú Poznanie Predkov za misku šošovice… no my cudzincom za misku šošovice slúžiť viac nebudeme.

Dňa 24. mája 2015 mal v Poprade prednášku Dr. Hromník, jedna z ikon Matice Slovenskej. Prečo to môžeme takto označiť? Prednášky sme sa zúčastnili preto, aby sme vedeli posúdiť, čo to vlastne pán doktor medzinárodného významu SLOVENOM priniesol, keď už to bolo u nás doma.

Pán doktor je jeden z tých, ktorí vehementne menia SLOVIENOV na SLOVENOV. Nuž, kto nemá – a očividne nechce mať – ani poňatia o Staroslovienskej Bukvici, ten nikdy nebude schopný pochopiť ostrý kontrast obrazov oboch názvov. Pán doktor sa narodil na Slovensku a vyštudoval na Karlovej univerzite v Prahe. Hneď potom emigroval do USA – v roku 1968 – a neskôr sa presťahoval do Juhoafrickej republiky. Do rozpočtu Slovenskej republiky NIKDY NEPRINIESOL ANI CENT DANÍ, ale Matica Slovenská neľutuje používať prostriedky daňových poplatníkov na financovanie Juhoafričanov… presnejšie teší sa pozornosti aj ďalšieho subjektu, ktorý žije z našich daní – pán doktor prednáša aj na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Nuž, presne v duchu Murphyho zákona: „odborník je vždy človek z iného mesta“, v našom prípade z Južnej Afriky. Nato platia naši ľudia dane?

V priebehu prednášky vysvitlo, že pôvod názvu SLOVEN je logický iba pánovi doktorovi – vysvetlenie v štýle „vlasatý boh“ je veľmi svojrázne – ale na rozdiel od slovenskej „konkurencie“ nielenže netvrdí, že „JAŤ“ sa číta ako „E“ či „Ä“, on Starosloviensku Bukvicu, presnejšie žiadnu formu slovanskej písomnosti vrátane rún ani neberie do úvahy. Odvodenie názvu SLOVEN zo zle pochopeného českého SLOVĚN“ je viac ako svojrázne. Podľa toho môžeme vydedukovať, že pán doktor považuje časy, keď sa už na Slovensku aj v Čechách používala latinka a nie pôvodná Bukvica sa prvobytné. Nuž, dá sa to pochopiť, Anglosasi ani Juhoafričania môžu mať takýto pohľad na nás. Ale tu je kľúčové slovo ANGLOSASI. Pán doktor môže veľa o Slovanoch vedieť a veľa nevedieť, ale určite vie anglicky, keďže v takomto prostredí žije od r. 1968. Zanechajme teda „Vlasatého boha“ a „JAŤ = E“ a jednoducho otvorme anglický slovník. Čo v ňom nájdeme?

SLOVEN – neporiadnik, lajdák, čudák, šuchta, neporiadna ženská

SLOVEN – lajdák, lempl, nepořádník, šmudla, špondíra

A môžeme siahnuť do zdrojov aj na internete:

Aká teda z toho vplýva rovnica, ktorú môžeme nazvať ak rovnicou Matice slovenskej? Napríklad takto:

MATICA SLOVENSKÁ: SLOVEN = NEPORIADNIK±LAJDÁK, no môže to byť aj horšie…

A to za peniaze slovenských daňových poplatníkov… Uznajte, keď už raz naši úradníci za naše peniaze podporujú cudzincov, mohli by aspoň ovládnuť cudzí jazyk.

Nuž tak. A toto veľkolepé vysvetlenie pán doktor publikuje aj v angličtine za podpory Matice slovenskej a našich entuziastov… mimochodom, čo si to o nás môžu Anglosasi myslieť – na základe „nášho“ vlastného, nevynúteného tvrdenia? A čo naši bratia SLOVENI? Staroslovienska Bukvica im je nezaujímavá… Ale u Anglosasov to určite ďaleko dotiahnu. Stačí, ak im vždy jasne a dôrazne vysvetlia, že sú SLOVENI.

Argumenty o tom, že naše slová pochádzajú od Dravídov a Nagov sú rovnako svojrázne. Ak sú v dvoch jazykoch použité rovnaké slová to ešte neznamená, že prenos má práve tú formu jednosmernej ulice, ako predpokladá Juhoafrická teória. Prenos mohol prebehnúť – a aj prebehol – presne opačným smerom. Od Árijcov k Dravídoma nie naopak. Dravídi a Nagovia sú ČIERNE NÁRODY, bielu, resp. svetlejšiu farbu pokožky nadobudli až asimiláciou s dobyvateľmi, t.j. Árijcami. Dravíci a Nagovia boli v čase príchodu Árijcov vysluhovači kultu Kali-Ma, t.j. Čiernej Matky, ktorej prinášali aj ľudské obete. Pod tlakom Árijcov – ktorí tento neľudský, temný kult systematicky likvidovali – boli nútení ich čierni mágovia ujsť do Afriky. Jediní potomkovia Dravídov a Nagov, ktorí sa dostali na naše územie a to až pred tisíc rokmi sú Cigáni. Ako sa dá kultúrne obohatiť od nich si môže každý Sloven aj dnes overiť návštevou ich osád.

Súčasťou Juhoafrickej teórie je postulát, že na Sever – teda aj do Popradu či Prešova – sa chodilo zomierať, sú to teda akési „obľúbené“ miesta smrti. Do tejto kategórie patria ja predpoklady, že ak černosi dôjdu na sever, tak ich koža obelie… komentáre netreba. Cigáni sú u nás už tisíc rokov a očividne to nestačí.

Ak sme na tomto území – podľa DNA Genealógie – už 8 000 rokov, tak nijako nemôže prekvapiť, že tomu zodpovedá aj naša toponymika. Tejto problematike sme sa venovali už neraz, teda naozaj iba skratkovo. Mara ako názov je na našom území naozaj doma. Názov – ako všetky pôvodné slová – pozostáva zo skratiek, a je teda aj takto vysvetliteľný. Je to MAtkaRa, teda Moréna, sestra Boha Perúna. Tieto isté korene nie je ťažko vidieť aj v názve MATkaRA, čo nemá s Maďarmi naozaj nič spoločné. V tejto súvislosti sa pozrime aj na toponym GALMUS. Pri znalosti Staroslovienskej Bukvice hneď vidíme, že text sa nedá prepísať iba tak – kvôli primitívnosti latinky. Za „U“ máme k dispozícii ako náhradu buď bukvicu „UK“, ktorej obraz je priblíženie, alebo bukvicu „OUK“, ktorej obraz je Ustoj, teda nepísané pravidlo Vesmíru. Pri výklade – vzhľadom na množstvo obrazov každej bukvice – musíme brať do úvahy aj celú kultúru, ku ktorej sa analyzovaný termín vzťahuje, lebo dnes ani zďaleka nie všetky existujúce obrazy sú naše. Galmus je pohorie, v blízkosti ktorého sme robili tri posledné oslavy Letného dňa Perúna. Je to geoanomálna zóna, teda energeticky pozitívna zóna. Presne na takýchto miestach naši Predkovia v minulosti stavali Kapištia a Svätilištia. Teda takto:

GA je cesta alebo púť, môže byť duchovná alebo materiálna, no je nám jasné odkiaľ a kam. Slabiku nájdeme napr. v slove noGA (noha – orgán pohybu), dráGA (dráha), poGAn (pohan, t.j. idúci po našej vlastnej ceste duchovného vývoja, nie cudzej), GAra (hora, t.j. cesta k slnku) a pod. L – „Ľudia“, M – „myslite“, „OUK“ (USTOJ), „SLOVO“, pričom na konci predpokladáme „JERЬ“, ako ukončený prírodný výtvor nevytvorený človekom. Spojením obrazov dostaneme celý obraz hory, ktorý môžeme čítať ako „Duchovná cesta ľudí, ktorí myslia na základe nemenných Vesmírnych Konov vyjadrených Slovom“. Je to len jeden z obrazových výkladov, pričom sa teraz nebudeme zaoberať riadením obrazov, ktoré sa dešifruje čítaním sprava doľava. Hierarchia riadenia obrazov nám dá vedieť kde je počiatok opisovaného javu a čo má byť konečným výsledkom. V každom prípade vidíme, že tento vrch umožňoval našim Predkom v dávnej minulosti konať pokroky v duchovnom vývoji pomocou prastarých obradov, ktoré sa v tejto geopozitívnej zóne určite konali. Na kopec s takýmto názvom a zdrojom pozitívnej životnej energie sa určite nechodilo zomierať.

A teraz sa prenesme do inej roviny a predstavme si situáciu, že niekto si nás chce podriadiť pomocou čiernej mágie. Dnešnému materialistovi sa zdá, že slovo je nič. No pozrime sa na problém z pohľadu našej, védickej, slovanskej Kultúry. Slová sú magické symboly rezonujúce s prvobytnými koreňmi človeka. Skupina ruských vedcov pod vedením biofyzika a molekulárneho biológa, prezidenta Inštitútu kvantovej genetiky, P. P. Gariajeva spojila úsilie lingvistov a genetikov a vykonala neobyčajný výskum zameraný na vplyv zvukových frekvencií a slov na ľudskú DNK. Jeden z výsledkov výskumu potvrdil, že živá ľudská DNK môže byť zmenená a upravovaná vyslovovaním slov a fráz. Teda to čo hovoríme hneď v reálnom čase formátuje našu DNK. Poďme ďalej, G. I. CAESAR:

NIET SILNEJŠEJ MÁGIE AKO MÁGIA SLOV

Takéto niečo sa voči nám koná už veľmi dávno; byzantský patriarcha Fótius, 860 pred n. l.:

NÁRODU, KTORÝ JE OBĽÚBENCOM BOŽÍM A BOHOM VYVOLENÝ SA NETREBA SPOLIEHAŤ NA SILU SVOJICH RÚK… ALE TREBA MU OVLÁDNUŤ A PODMANIŤ SI RUSOV S POMOCOU NAJVYŠŠIEHO.

Len pre pripomenutie, naša zem sa volala v minulosti Maličká Rus alebo Maličká Tartaria. Slovanské knieža Samo dal jednému zo svojich synov – ktorý bol veľmi múdry – meno Rus.

My sme Slovieni a budeme sa riadiť radami našich Predkov, Volch VELIMUDR:

CUDZÍM UMOM ŽIVOT NESPOZNÁŠ A MÚDREJŠÍM SA NESTANEŠ.

A použijeme poznatok, ktorý je ako KON, t.j. ako Večné a nemenné Pravidlo platné v celej našej Galaxii; Kniha SVETLA, Charatia 4:

NIČ VO VESMÍRE NEMÔŽE ZABRÁNIŤ VÝSTUPU DUCHA NAHOR OKREM JEHO SAMÉHO.

Nič vo Vesmíre nemá takú moc, aby nám dokázalo zabrániť v Duchovnom vývoji – okrem nás samých. Ak nám teda niečo bráni znamená to, že sme na to – hoci z nevedomosti – predtým sami museli dať povolenie. Takéto povolenie získavajú ľsťou a klamom, ale na vine nie sú oni ale naša NEVEDOMOSŤ. Na tú niet ospravedlnenie – a už vôbec nie na posmrtnom súde.

V praxi to funguje tak – čo je už našim čitateľom známe – že ak nám chce niekto odoberať životnú energiu alebo Dušu, musí nám to oznámiť. Ak sa nepostavíme proti, postup schvaľujeme. To stačí na to, aby démonické sily NEKARMOVALI. Splnili si svoju úlohu bez viny. Je to ich úloha. Karmu naberáme my.

Ako sa to napríklad dá urobiť? Povedzme zahrňme do procesu citát Jonáša Záborského – inak veľmi poučný: 

Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
Vyvolia si za vyslanca koho im rozkážu,
a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu.
Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády! 

Už žijeme v samostatnom štáte a môžeme sa slobodne rozhodnúť, už je prístupné aj poznanie Predkov. Máme teda voľné ruky. A čo si s nimi urobíme? Odpoveď je v citáte. Teda platí to na SLOVENOV. Slovieni túto možnosť využívajú. Ak by tomu tak nebolo, tak by nič nebránilo uvádzať aj iný citát toho istého Jonáša Záborského – ale očividne tento „odsúhlasovať“ netreba; Dejiny kráľovstva Uhorského, 1875:

Poneváč užívali nemotorné runy, usporiadal pre nich o. r. 855 písmo, zo všetkých potomných najdokonalejšie, duchu slovančiny najprimerenejšie.

Dávno pred Staroslovienskou Bukvicou sme písali Runami aj podľa svedectva Jonáša Záborského.

Takto funguje metodika zvaná „fragmentácia spoločnosti“, keďže v minulosti už prebehla fragmentácia kedysi jediného národa. Ide o politické technológie, ktoré tak zručne ovládajú práve Anglosasi. Rozdeľ a podrob si. No aj toto nám – v zmysle Vesmírneho Konu – museli dať vopred vedieť; George ORWELL:

Kto kontroluje minulosť, ovláda budúcnosť. Kto kontroluje prítomnosť, ovláda minulosť.

Ak vhodným vzdelávaním preformátujeme dnešnú mládež – zo SLOVIENOV urobíme SLOVENOV – tak v prítomnosti modifikujeme minulosť. Dá sa takto vytvoriť druh ľudí, ktorí už nikdy nebudú poznať čo sa naozaj v minulosti dialo. Pozrime sa na Ukrajincov a kam ich doviedli…

Obraz SlovEn je obrazom človeka, ktorého kompletný svetonázor a ponímanie sveta a vesmíru vychádza iba z materializmu. SlovIEn je duchovne sa vyvíjajúci človek, lebo frekvencia jeho názvu prepája Nebesia a Zem – ako mantra. Detaily sme uviedli už v iných článkoch.

Celý postup by sa dal zjednodušiť do týchto krokov:

1. Napojiť čo najviac ľudí na anglosaský egregor – zavedením slova SLOVEN. Keďže to nie je naše slovo, náš egregor ho „neeviduje“;
2. Transfer vybraných informácií a zavedenie potrebného psychoprogramu do podvedomia SLOVENA;
3. Zadefinovanie cieľa, napr. „poskytnutím“ básničky od Jonáša Záborského so stádovým podtónom. Môže sa napr. uviesť v knihe (všimnite si, že ďalší citát Záborského o Runách pred Staroslovienskou Bukvicou nie je uvádzaný);
4. SLOVEN začne postupne fungovať autonómne tak, ako chce administrátor systému a ani netuší čo prebehlo.

Tu si pripomeňme niekoľko veršov od Puškina:

Паситесь, мирные народы!
Вас не разбудит чести клич.
К чему стадам дары свободы?
Их должно резать или стричь.
Наследство их из рода в роды
Ярмо с гремушками да бич.

Teda uzavrime to. Nehovoríme, že SLOVENI neexistujú. No tento výraz nepatrí do našej Kultúry. Je pevne zakotvený v anglosaskom egregore, teda vyvoláva ich obrazy. Tieto v takto želanom smere preprogramovávajú DNK – každý deň. Kto by to chcel technokraticky – materialistky – zmerať, nemôžeme poslúžiť. Je to niečo podobné, ako keď rastie dieťa. Koľko narastie za jeden deň? Nevieme, ale jedného dňa bude veľké a bude na výchovu neskoro. A takto to bude aj s vplyvom mena SLOVEN na psychiku jeho nositeľov. Význam SLOVEN je samozrejme zacielený na lenivosť Ducha, aby sa nezobudil. Fyzická práca a životná energia otrokov je potrebná.

Slovieni tu boli, sú a budú a ctili a budú si ctiť svojich Predkov. Svojich Svetlých Bohov a Predkov.

Našim čitateľom je už známe, čo to je demokracia. Odpoveď možno nájsť u klasických gréckych autorov, ako je napríklad Platón, alebo aj v dobrých antických slovníkoch. No mnohí sa dodnes utápajú v naivných snoch ohľadom demokracie, akurát im nedochádza, že prečo to akosi nefunguje. My vieme, že demokracia funguje. To ako pochopíme správne až vtedy, keď si ju preložíme do nášho jazyka: „vláda otrokárov“. No a tu už by malo byť každému jasné, že v otrokárskom systéme jestvujú otroci aj otrokári. A otrokárov je určite oveľa menej, inak by – z ich pohľadu – otrokársky systém neplnil svoju funkciu. Ak rozumieme správne významu slova, pochopíme aj súvislosti s udalosťami v dnešnom svete. A už nám bude úplne jasné, prečo si dnes niektoré subjekty uzurpujú právo dávať rozkazy aj celým národom. Pre nás, Slovanov ostáva jasné to, že demokracia je tu ako forma našej likvidácie. Priblížme si pár príkladov jej fungovania.

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy nedávno deklarovalo medzinárodnú imunitu pre ukrajinskú pilotku vrtuľníka Natáliu Savčenko – ktorá je vo vyšetrovacej väzbe v Rusku . Prezidentka Parlamentnej rady Európy dokonca vyhlásila: „Povedali sme našim ruským kolegom, že musia oslobodiť Savčenko, ak chcú konať v súlade s našimi pravidlami“. Dôležitá formulácia tu je „s našimi pravidlami“. Čo to znamená? Že vo vzťahu k Rusku na Západe akosi neexistujú všeobecné pravidlá a normy medzinárodného práva, ale iba ich pravidlá..? Demokracia…

Ani nie je prekvapivé, že oni ani neprosia, ani nijako inak zdvorilo nepožiadajú. Jednoducho oznámili a hotovo. Rusko je z ich pohľadu jednoducho povinné zaspätkovať a poslušne splniť mimoriadne dôležitý rozkaz. Toto sa už ani nedá nazvať netaktnou drzosťou, to je už minimálne arogantná povýšenosť. Natália Savčenko je vyšetrovaná v súvislosti s navádzaním cielenej streľby na ruských novinárov Korneľuka a Vološina, ktorí boli zabití. Už len jej spôsob, ako sa dobrovoľne pripojila k likvidácii obyvateľstva na Donbasu hovorí za všetko. Pripojila sa k práporu Ajdar, ktorý je zostavený z veľkého počtu ťažkých zločincov, ktorí dostali amnestiu, ak budú zabíjať na Donbase. Len to od nich žiada Kyjev.

Avšak táto európska imunita nemá žiadnu právnu moc v nadnárodnom rozmere, lebo momentálne sa nachádza v Rusku a je obvinená v spáchaní ťažkých zločinov, ktorých sa dopustila ešte predtým, ako bola zvolená za poslankyňu do Vrcholnej rady Ukrajiny, čím sa stala aj členkou ukrajinskej delegácie v Rade Európy.

Zákony nemávajú spätnú platnosť, lebo inak by nastala absurdná situácia, aj keď takúto prax bežne používajú na Ukrajine. Niekto môže spáchať ľubovoľný zločin a potom vydajú zákon, že ako člen či členka Parlamentnej rady má imunitu a hotovo. Príklady na takéto situácie možno nájsť aj v anglosaskom systéme precedentného práva. Podobný prípad sa odohral vo Veľkej Británii s bojovníkom organizácie IRA, Robertom Gerardom Sandsom. Tiež bol zvolený do republikového parlamentu, ale zomrel v anglickom väzení na následky hladovky. Ďalší z prípadov je Iľja Ilašku, ktorého obvinili v organizovaní ozbrojenej skupiny v oblasti Podnepria. Bol uväznený v rokoch 1993-2001, hoci bol zvoleným poslancom parlamentu Moldavska a senátorom Rumunska. Oslobodený bol až r. 2001, ale nie ako poslanec, ale na základe osobnej žiadosti prezidenta Moldavska Voronina.

Parlamentná rada Európy má svoje vlastné, demokratické chápanie. Rusku odobrali nielen právo hlasu, ale aj právo účasti na zasadnutiach a na monitoringovej činnosti, a to kvôli Krymu. Vyjadrenie národa Krymu o sebaurčení – v súlade s Chartou OSN – na základe referenda považujú za porušenie medzinárodného práva.

Veľmi vyhranený je postoj Parlamentne rady Európy vo veci fašizmu. V Európe je trestným činom nielen zastávanie sa nacizmu, ale aj používanie nacistickej symboliky. No prejavy nacizmu na Ukrajine a v Pobaltských republikách európski politici ignorujú – veď predsa to je zamerané proti Rusku.

Keď bol v roku 2013 v Ruskej Dume prerokovávaný zákon o „Odmietaní alebo odobrovaní zločinov nacizmu“, OBSE dokonca protestovala. Zákon je údajne hrozbou pre slobodu slova a nezávislosť médií a môže poškodiť demokraciu a dodržiavanie ľudským práv. O čo ide? Bežná prax Západu voči Rusku – dvojité štandardy, aj keď „poškodenie demokracie“ je naozaj dobrá vec.

Samozrejme, že dnešné Rusko sa nebude podriaďovať takýmto žiadostiam Západu, ale problém je niekde inde. Za vládnutia Jeľcina bola v ruskom právnom systéme zakotvená priorita medzinárodného práva nad ruským. Napríklad sa píše: „Ak sú medzinárodnou dohodou s Ruskou federáciou ustanovené iné pravidlá, ako predpokladá zákon, tak sa použijú pravidlá medzinárodnej dohody“.

Tu si treba vyjasniť, čo od svojho začiatku znamenala nadradenosť medzinárodného práva nad národným právom. Tento prístup bol povinne zapracovaný do ústav tých krajín, ktoré boli porazené v Druhej svetovej vojne. Roku 1947 v Taliansku a Japonsku, r. 1949 v Nemeckej spolkovej republike. No a pozrime sa – v Rusku k tomu došlo r. 1993. V návrhu Jeľcinovho zákona novej Ústavy sa dokonca priamo hovorilo, že „prešiel expertízou v zahraničí“. Parlamentná rada Európy jednoducho túto situáciu využíva dodnes. No a aspoň vidíme, že Putin má naozaj dosť čo riešiť…

Dnes už je jasné, že globálny Nový Svetový Poriadok a hegemónia USA už nefunguje, ale západní lídri stále pokračujú v používaní metód, ktoré nanútili Rusku v 90-tych rokoch minulého storočia. Jednoducho sa snažia riadiť Rusko tak, ako to robia všetci okupanti vo všetkých okupovaných krajinách sveta, alebo inak ako otrokári riadia otrokov.

Dňa 7. januára 2015 došlo k smutne známej tragédii v redakcii parížskeho časopisu Charlie Hebroo. Akosi zázračne rýchlo sa aktivizovali všetky západné spravodajské služby a len za niekoľko týždňov sa európskej polícii podarilo dostať celú sieť teroristov s bunkami v Paríži, Berlíne, Bruseli a Viedni. No zaujímavá ani nie je takáto zázračná rýchlosť spravodajských služieb, ako skôr prvá medializovaná informácia, že všetci sú občanmi Ruskej federácie. V západných médiách sa začala radostná hystéria, ktorá rýchlo preskočila na Ukrajinu a aj do ruských liberálnych médií, piatej kolóny Západu v Ruskej federácii.

Ako to však je v skutočnosti? Vysvitlo, že všetci zadržaní občania Ruska boli Čečenci, presnejšie utečenci z Čečenska, ktorých prijala Európska únia, aby ich „uchránila“ pred surovými represáliami v Rusku. Podľa údajov organizácie Eurostat, 90% utečencov z Ruska v Európe pochádza zo Severného Kaukazu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že všetko je najlepšom poriadku a ukázal sa iba zodpovedný humanitárny prístup EÚ. No takýto luxus sa neposkytuje všetkým žiadateľom o azyl v EÚ.

Podľa dokumentu „Chechnya Advocacy Network“ z USA – ide o humanitárnu organizáciu – azyl v Európe nie je poskytovaný každému. Niekoľko údajov z tohto dokumentu:

• Len 10% Čečencov dostalo azyl v Poľsku, ale všetko to boli takí, ktorí mohli dokázať, že v minulosti bojovali ako povstalci proti ruskej vláde;
• Nemecko poskytlo azyl asi 28% žiadateľom, vo väčšine prípadov však tým, ktorí vedeli preukázať, že bojovali proti ruskej vláde, alebo pracovali v čečenskej separatistickej vláde;
• V Nórsku dostalo azyl asi 7-8% utečencov, ale vyložene iba tí, ktorí boli schopní dokázať, že bojovali proti ruskej vláde, politicky ju podporovali, alebo majú takých príbuzných.

Ukazuje sa, že na to, aby niekto v EÚ dostal štatút utečenca nestačí byť iba chudobným a v núdzi, ale musí byť skutočným povstalcom proti ruskej vláde…

EÚ veľmi rada a často prezentuje, ako odmieta vydávať Ruskej federácii ľudí, ktorí sú podozrievaní v Rusku z terorizmu. Ale jeden z pracovníkov nemeckej agentúry na ochranu ústavy – samozrejme pod podmienkou anonymity – nedávno povedal časopisu Die Welt, že približne 200 povstalcov z Kaukazu, ktorí sú od r. 2011 vedení na zozname teroristov OSN dostali v nedávnej minulosti politický azyl v Nemecku a zaoberajú sa náborom nových bojovníkov a zbieraním peňazí pre Džihád.

Putin často žiadal Západ, aby nepodporoval teroristov na Kaukaze, no Západ vo vzťahu voči severokaukazským džihádistom postupuje podľa už zavedeného postupu: „Možno sú to synovia suky, ale sú ta naši synovia suky“.

No a takto – žeby číra zhoda okolností? – sa stali nezmieriteľní čečenskí teroristi bojujúci proti ruskej vláde odrazu „ruskými teroristami“, z čoho zase vyplýva, že ich podporuje Rusko. Nič nemení na tom fakt, že práve Rusko ich už dávno žiadalo vydať, no EÚ im dala politický azyl. Z toho zase brilantnou západnou demokratickou logikou  vyplýva, že ak Rusko podporuje Donbas, tak že tam sú – samozrejme – tiež teroristi. A odtiaľ už nie je ani len krôčik k tvrdeniu, že malajzijský Boeing, autobus s civilmi vo Volchovanke či riadená streľba pomocou vyslaného navádzača, hlásiaceho koordináty cieľov, na zastávku mestskej dopravy v Donecku boli zavinené „ruskými teroristami“.

A takto už ani nie je prekvapením, keď nemecká kanclérka v Davose dala dokopy Rusko a Igil pričom to, že spoza záberov s odrezanými hlavami v Sýrii aj postrieľanou redakciou časopisu v Paríži trčia uši amerických režisérov liberálnym médiám nevadí.

Ale ako to vlastne je? Donedávna sa zdalo, že schéma fungovania nemecko-amerických vzťahov je veľmi jednoduchá. USA vydierajú a nútia Nemecko konať v ich prospech, čomu sa Nemci s menším alebo väčším úspechom snažia brániť. No keď sa Nemecku podarilo v decembri 2014 vyviesť z USA 120 ton svojho zlata, všetko sa razom dostalo do úplne iného obrazu. Nemci sa predtým dlho a márne snažili vyviezť svoje zlato z úschovy v USA, pretože Američania veľmi dlho na nič také nechceli vôbec pristúpiť. Dokonca dlhodobo nedovoľovali zástupcom Bundesbanky ani skontrolovať, či tam ich zlato ešte vôbec je. Hneď po návrate zlata do Nemecka vykonali špecialisti Bundesbanky chemickú analýzu, či im Američania náhodou nevrátili iba pozlátený volfrám.

Ponúka sa iba jediné vysvetlenie. USA dnes musia Nemecku platiť za to, že Berlín udržiava sankcie proti Rusku. Ale na to, aby mohli reálne vrátiť zlato museli ho reálne nájsť na svetovom trhu, nie iba podsúvať kadejaké náhradné „kontrakty v cene zlata“ a podobne. A takéto niečo vôbec nie je jednoduché.

Nie tak dávno preletela svetovými médiami správa, že Ukrajina odviezla do USA na úschovu svoj zlatý poklad. Teraz sa môžeme staviť o koľko len chceme, že dnes je toto zlato v trezoroch vo Frankfurte nad Mohanom a Ukrajinci ho už nikdy viac neuvidia.

Ukazuje sa, že dnes sa situácia zmenila tak zásadne, že americkým hegemónom už nestačí svojich vazalov iba strašiť, musia im aj platiť, lebo inak sa im môžu rozutekať. Merkelová možno začala podobnú hru ako svojho času ukrajinský prezident Janukovič – snaží sa vyťažiť maximum ako z Washingtonu, tak aj z Moskvy. Ako inak by sa dalo vysvetliť, že opäť začína spomínať vytvorenie spoločného eurázijského obchodného priestoru, čo zase v žiadnom prípade nevyhovuje USA. Zdôraznila iba to, že podmienkou je uregulovanie konfliktu na Ukrajine. Rovnako je možné, že ide o vydieranie Washingtonu, alebo aj o pokus uspokojiť nemeckých oligarchov, ktorým rozhodne nevyhovujú sankcie.

Keď už je uregulovanie situácie na Ukrajine podmienkou Nemecka, v akom je to vlastne stave? Podľa francúzskeho portálu AgoraVox západné médiá vždy spomínajú iba dva body Minskej dohody, ktoré ako keby porušovalo Rusko, ale vždy mlčia o ďalších 11, ktoré všetky a úplne porušuje Kyjev a NATO. Článok napríklad cituje z Minskej dohody, že musia byť odvedené „z teritória Ukrajiny pod dohľadom OBSE všetky zahraničné ozbrojené jednotky, vojenská technika a aj žoldnieri“, no Kyjev „pritúlil“ na svojom území Američanov, Angličanov a Kanaďanov, ktorí už aj dodali Ukrajine vojenskú techniku. Článok ďalej pokračuje, že nehľadiac na obvinenia z ukrajinskej strany o údajnej vojenskej pomoci Ruska, nijaké dôveryhodné dôkazy nikdy nepredložili ani USA ani NATO. Dokonca podľa údajov nemeckých aj francúzskych tajných služieb, Rusko si nikdy za nedalo cieľ obsadiť územie Donbasu, čo je v článku zdôraznené.

Nemecko sa síce nestane spojencom Ruska, ale možno sa bude snažiť vzdorovať Washingtonu v jeho snahe o vytunelovanie Európy presne v tom štýle, ale predtým ZSSR. Tejto verzii napovedá aj to, že EÚ nedá Ukrajine toľko žiadané peniaze, hoci USA na Berlín veľmi tlačia. Washington dnes už fyzicky nemôže dotlačiť pre Kyjev zopár miliárd dolárov, ale EÚ začína pre seba dotláčať nové peniaze a zavádza do svojej ekonomiky 1,1 trilióna euro. Z tohto pohľadu by „stačilo“ dotlačiť iba 20 miliárd navyše, ktoré by umožnili junte v Kyjeve pol roka financovať teroristickú operáciu na Východe. Bolo by to iba 1,8% z toho, čo EÚ aj tak dotláča pre seba. Ak by dnes Berlín bol pod plnou kontrolou Washingtonu, tak by EÚ dodala Kyjevu minimálne 40 miliárd euro.

Anglosasi si už dávno stanovili za cieľ prekaziť spojenectvo Berlína a Moskvy. Ukrajinská kríza je iba jedna z epizód dlhej reťaze amerických špeciálnych operácií. Spomeňme iba niekoľko posledných: Sýria, Lýbia, Irak, Gruzínsko… Otvorene a cynicky to opísal G. Friedman, hlava „tieňovej CIA“, analytickej spoločnosti Stratfor: „Podstata tejto politiky je táto. Podľa možností čo najdlhšie podporovať rovnováhu síl v Európe pomáhaním slabšej krajine, a ak by už hrozilo narušenie rovnováhy, tak sa zamiešať v ten najposlednejší okamih. Takto sa USA zapojilo do Prvej svetovej vojny po odstránení Nikolaja II. v r. 1917, čím nedali možnosť posilnenia Nemecka a aj v Druhej svetovej vojne sme otvorili druhý front až v júni 1944 po tom, ako sa stalo jasné, že Rusi vyhrávajú nad Nemcami“. Washington teda znovu pripravuje stenu medzi Berlínom a Moskvou – preto prevrat na Ukrajine. Z tohto súdka je aj kompromitácia Merkelovej s aférami odpočúvania. No a médiá vytrvalo vytvárajú obraz nebezpečného Ruska, pred ktorým sa dá zachrániť jedine tak, že Nemecko a EÚ celkom sa stanú kolóniou USA.

Plánované rozbitie Ruska na okupačné zóny k roku 2010 nevyšiel, preto USA musí prejsť od „postindustriálnej“ spoločnosti nazad, k industriálnej, no na to potrebuje odbytové trhy. Tým najperspektívnejším pre nich je trh Európskej únie. Keďže EÚ obchoduje s Ruskom, odbytové možnosti boli obsadené a vtlačiť sa nieto kde. Preto bolo potrebné rozbiť obchodné väzby medzi EÚ a Ruskom, oslabiť jednotlivé krajiny a vnútiť Európe podpísanie dohody s Washingtonom, analogickú euroasociačnej. Ide teda o vytvorenie transatlantickej zóny voľného trhu, v ktorej je EÚ, ktorá nebude mať vlastné energetické zdroje, už vopred neschopná konkurencie. Z pohľadu tejto logiky je jasné, že Ukrajina poslúžila ako akási návnada, ktorú EÚ prehltla. No a teraz Ukrajinu, ako tranzitnú krajinu pre energetické nosiče z Ruska postupne somalizujú, pričom cieľ je vytvoriť obchodnú bariéru medzi Moskvou a Bruselom.

Aby definitívne zamedzili možnosti vzájomného zblíženia medzi Berlínom a Moskvou, znovu menia Nemecko na taran proti Rusku, čo je viditeľné aj na škandálnom vyhlásení ukrajinského premiéra – krvavého králika – Jaceňuka pre nemecké médiá v Nemecku: „Všetci si dobre pamätáme na vtrhnutie sovietskych vojsk na územie Ukrajiny aj Nemecka, musíme tomu predísť. Nikto nemá právo prepisovať udalosti Druhej svetovej vojny, čo dnes robí ruský prezident pán Putin“. Nuž takto ideový potomok Banderu podáva ruku ideovým potomkom Hitlera.

Nadbieha Nemcom, chcel by takto zvýšiť šance na nemecké peniaze. Problém však je v tom, že nemecká vláda odmietla komentovať toto Jaceňukove vyhlásenie pre nemecké médiá a na nemeckom území. Možno to chápať iba ako solidaritu kanclérky Mekelovej s kanclérom Adolfom.

Ukrajinský minister financií však priznal, že dokument, ktorý podpísali pri Jaceňukovej návšteve v Nemecku nebola úverová zmluva, ale iba „Letter of Intent“.

Pre kanclérku je problémom to, že nemecká spoločnosť sa prebúdza a už chápe, že v súčasnosti sa v nemeckej verejnosti a parlamente vedie boj o budúcu podstatu Nemecka, o jeho politickú a národnú identitu. V tejto hre je zaujímavé pozorovať, ako sa postupne mení pozícia prostých občanov a celej spoločnosti, lebo nemecká spoločnosť na rozdiel od kancelárie kanclérky prejavuje zdravý zmysel pochopenia podstaty toho, o čo ide.

Dnes sa už nedá v žiadnom prípade povedať, že nemecká spoločnosť a podnikateľská sféra je zdebilizovaná proamerickou propagandou, alebo že je ochotná slepo podporiť hru Washingtonu v Európe a proti Moskve. Washington žiada od Berlína nielen podporenie sankcií, ale aj vytvorenie spoločného ekonomického priestoru. Ak sa táto dohoda naozaj uzavrie, tak celý veľký európsky priemysel čaká rýchla a bolestivá smrť. Európa, ak by chcela podporiť americký business, bude musieť zničiť svoj vlastný. Inak to nejde, oba existovať nemôžu.

Na mnohých nemeckých televíznych kanáloch sa už objavuje otvorený výsmech amerických politikov, a to ako v kritických materiáloch médií, tak aj vo vystúpeniach niektorých nemeckých politikov. Nakoniec aj český prezident – na rozdiel od slovenského scientológa zo silnej komunistickej rodiny – je na tej istej vlne odporu ako nemecký business. Nielenže nekritizuje pripojenie Krymu, ale pravdivo vyhlasuje, že Bandera sa pokúsil vytvoriť na Ukrajine nacistickú vládu a odsúdil aj fakľové pochody nacistov v Kyjeve.

Pre Rusko je dnes dôležité nedovoliť USA vytvoriť v Európe chaos, ako to urobili so ZSSR, ktorý rozbili a vykradli. No a Ukrajina nechápe, že po úlohe, ktorou ju poverila USA – spôsobiť problémy Rusku – jednoducho prestane existovať. Z pohľadu Ruska – ale aj zdravomysliacich občanov EÚ – je dôležité, či Nemecko a Francúzsko dokážu nájsť silu na sebarealizáciu EÚ, alebo sa stanú obeťou geopolitických ambícií USA, ktoré zmenia priestor EÚ na oblasť kontrolovaného chaosu v štýle Somálska. Pod frázou „Západná jednota“ totiž anglosaské médiá vždy myslia absolútne podriadenie sa diktátu USA. Ale už aj samotné západné média priznávajú, že ich jednota pod – nenásilným – náporom Ruska začína praskať. Mekrelová v Mníchove už hovorila o spoločnom európskom systéme bezpečnosti spolu s Ruskom, a nie proti nemu.

Každý rozmýšľajúci človek vidí, že Rusko ešte ani len nezačalo tvrdé – ani nie vojenské – odvetné akcie, ktoré môžu veľmi rýchlo zmeniť veľa vecí. Napríklad energetická závislosť Európy od Ruska. Nech si západní experti hovoria čo chcú, Európa nemá za ruský plyn žiadnu alternatívu. Trvalá podpora Ukrajiny zo strany EÚ a jej postupná somalizácia spôsobila rozhodnutie Ruska ukončiť dodávky zemného plynu do Európy cez Ukrajinu, a to k roku 2019. EÚ si veľmi nepomôže s Tureckým prúdom, lebo ruský plyn začne tiecť do Európy cez Grécko. Tým nastane pre EÚ ten istý problém, aký ona sama spôsobila Rusku Ukrajinou, iba v opačnom garde – a nebude môcť urobiť vôbec nič. Rusko ďalej vyťaží aj z geopolitického víťazstva v Sýrii, lebo tým bolo zabránené Američanom postaviť plynovod z Kataru cez Sýriu do Európy, čo bol jeden z hlavných dôvodov, prečo zorganizovali „farebnú“ revolúciu v Sýrii.

K sade opatrení, ktoré majú moc reálne zmeniť hegemóniu USA vo svete patrí aj rozhodnutie ruského prezidenta o dodávke systémov protivzdušnej obrany S-300 Iránu, keďže embargo bolo oficiálne sňaté. O tom, že nejde o srandu svedčí aj rozčúlená reakcia Kongresu USA, ktorá však zároveň demonštruje dominanty amerických hodnôt. Mimochodom, Američania dobre vedia o čo ide, tento systém boli vynútení odkopírovať do svojho „presláveného“ systému Patriot. No kópia zostáva kópiou, aj keď čínske sú oveľa lepšie ako Patriot.

Ak odteraz začiatky alebo ukončenia ozbrojených konfliktov vo svete prestanú závisieť od vojenskej sily USA, tak Američania definitívne stratia kontrolu nad svetom. Takže prečo vlastne dodávka OBRANNÉHO systému protivzdušnej obrany – S-300 sa nedá použiť na útok – vyvolalo takú nervóznu reakciu Washingtonu? V tomto krízovom regióne totiž moderné ruské systémy S-300 zmenia pomer síl v boji za politickú moc. Ba čo viac, premenia celé regióny na bezletové zóny pre F-16 alebo F/A-18 Hornet. Zatiaľ ba 20 bombardérov B-2 Spirit a stíhačky F-22 Raptor môžu pomerne bezpečne pôsobiť v zónach, kde sú rozmiestnené S-300. Takto ruské dodávky pre Irán nevyhnutne zmenia vojenské plány USA a – samozrejme – posilnia vplyv Ruska v regióne. No komentátor portálu The Daily Beast došiel k záveru: „Iránom problém nekončí. Ak Rusko a Čína začnú dodávať rôznym krajinám moderné systémy PVO, tak väčšina lietadiel, ktoré v súčasnosti používajú USA nebudú schopné bojovať v mnohých regiónoch planéty“. USA sa síce ešte nádejajú na technológie „Stealth“, no nikto v bojových situáciách ešte neoveril, do akej miery budú takéto lietadlá neviditeľné pre ruské S-300, ak vôbec. Ruské S-300 neutralizujú americké vojenské letectvo na Blízkom Východe a vynútia si korekciu ich politiky. Ale úprimne, prečo by Američania mali mať možnosť zabíjať kde len chcú, a pritom úplne beztrestne?

Protivzdušný raketový komplex S-300 je najznámejší a najefektívnejší systém PVO vo svete. Systém pozostáva z veliteľského bodu s rádiolokátorom a niekoľkých s ním spojených raketových komplexov, pričom veliteľská jednotka automaticky rozdeľuje ciele medzi jednotlivými prepojenými systémami. S-300 je predurčený na obranu dôležitých administratívnych a priemyselných objektov, štábov a vojenských základní pred leteckými útokmi, raketami s plochu dráhou letu a balistickými raketami. Skrátka, likviduje v podstate všetko, čo lieta, pričom funguje v ľubovoľných klimatických podmienkach. Vertikálny štart rakiet zabezpečuje súčasný zásah niekoľkých cieľov v rôznych smeroch. A aký je ešte ďalší americký problém? Je to mobilný systém, preto americkí piloti nemôžu mať nikdy istotu, kde sa v danom momente skutočne nachádza.

Poznamenajme ešte, že dnes sa krajiny musia naučiť brániť aj inak. Nie nadarmo armádny generál Ruskej Federácie Valerij Gerasimov vyhlásil, že v súčasnosti je najnebezpečnejší problém je americká prax „farebných revolúcií“ na postsovietskom priestore, ktoré už aj boli realizované na Ukrajine, v Gruzínsku a Moldave.

Rusko teda môže pristúpiť k energetickému vydieraniu Európy kedykoľvek sa rozhodne. Čo ak napríklad na budúcu vykurovaciu sezónu jednostranne vyhlási embargo všetkým tým európskym krajinám NATO, ktoré podporili sankcie proti nemu? A uvidíme, aká pevná ostane oná proklamovaná jednota NATO proti Rusku. No energetické vydieranie je to najmenšie, čo môže Rusko naozaj urobiť. Stále si myslíte, že aj s našim scientológom sme na správnej strane?

Nový premiér Grécka je presvedčený, že v ukrajinskej vláde sú pravicoví radikáli a neonacisti. Toto povedal v rozhovore s predsedom Európskeho parlamentu Schulzom. Na Ciprasovej stránke je uvedené, že pri rozhovore vyzval prehodnotiť politiku EÚ v časti vzťahov s Ruskou federáciou. V súvislosti s neofašistickou vládou na Ukrajine pripomenul, že keď sa pred rokmi do vlády v Rakúsku dostal J. Heider, tak EÚ zaviedla voči Rakúsku sankcie. Berlín je zmeneným stanoviskom Atén „šokovaný“…

Prvým oficiálnym aktom A. Ciprasa na poste premiéra Grécka – ktorý vykonal hneď v pondelok po voľbách – bola návšteva memoriálu na mieste, kde zahynulo 200 gréckych povstalcov, ktorých zabili nacisti r. 1944. Nuž nacisti nazývali všetkých bojovníkov za slobodu krajín, ktoré si chceli podmaniť – vrátane povstalcov na Slovensku – teroristami. Toto sa nezmenilo dodnes.

No Berlín mal byť ďalším krokom nového gréckeho premiéra šokovaný ešte viac.Prvým zahraničným diplomatom, s ktorým sa nový grécky premiér stretol bol veľvyslanec Ruskej federácie.

Zatiaľ čo oficiálny predstavitelia EÚ sú „šokovaní“, na území bývalej Ukrajiny neľútostný ukrowehrmacht nemilosrdne zabíja ľudí. V bojových operáciách sa mu nedarí – armáda Novoruska vyhráva – ale zato robí to, čo je vlastné fašistom: zabíja nevinných. Z pohľadu medzinárodného práva ukrajinská neonacistická vláda pácha genocídu ruskohovoriaceho obyvateľstva. Jedinou ich vinou je, že sú Slovania.

Už je zbytočné hovoriť o tisíckach mŕtvych civilov zabitých ukrowehrmachtom, ktorí nikoho neohrozovali a nedržali v rukách zbraň. Mnohí z nich sa nádejali, že ak sa oni nestarajú do Kyjeva a vojny, tak ani vojna sa nebude starať o nich. Ale to je – v prípade, že protivníci sú obyčajní fašisti – osudný omyl.

Zámerom našej stránky nie je podávať vojenské spravodajstvo, ale niektoré veci sa jednoducho nedajú obísť. Okrem iného aj preto, lebo na tragédii u nich sa dá dobre vidieť, čo sa chystá aj u nás. No kto má oči by mal vidieť, kto má uši by mal počuť. No tak či onak, fašistické zverstvá nesmú ostať nepotrestané.

Priveďme si len niekoľko malých „príkladov“ vojnových zločinov ukrowehrmachtu, ktorého hlavným veliteľom je kamoš nášho Kisku.

Počas vojny na Donbase už stihli fašisti povraždiť viac ako 200 detí, pričom viac ako 300 ďalších potrebuje nevyhnutne operáciu.

Podľa splnomocnenca ruského prezidenta pre práva detí P. Aschatova polovica týchto detí utrpela zranenia pri delostreleckých obstreloch, výbuchoch mín, mnohé z nich majú amputované končatiny. Koncom decembra 2014 sa iba v Luganskej národnej republike nachádzalo 5 138 detí invalidov. Tieto deti zúfalo potrebujú trvalú opateru a starostlivosť. Hlavným ich problémom však je, že mnohým deťom sa pomôcť nedá, lebo sú siroty a teda nemôžu byť vyvezené z Ukrajiny.

Uctime si pamiatku maličkej, 4 ročnej Poliny Sladkovej. Zabili ju:

Arsenij Dančenko, 5 rokov. Zabitý:

Maličký Vaňa Jermilov, zabitý:

A ďalšie prípady:

Ani ľudia na nasledujúcom obrázku už nie sú medzi živými:

20. januára 2015 v Kirovskom rajóne Donecka chceli Oľga a jej muž Dmitrij Uchanov využiť tíšinu medzi delostreleckými útokmi na ich sídlisko a s kočíkom, v ktorom mali ročnú dcérku Soňu, si vyšli na prechádzku. No zrazu tíšinu preťal zlovestný ryk rakety. Výbuch nastal na tej strane cesty, po ktorej sa prechádzali mladí rodičia s kočíkom. Mama Oľgy Natália videla na vlastné oči z druhej strany ulice, ako jej dcéra s mužom padli ako podťatí, pričom kočík s maličkou Soničkou minuli črepiny len o vlások:

V nemocnici, kde Soničku ošetrili ležal na vedľajšej izbe ranený ukrajinský „hrdina“. Doktor ju vzal na ruky a priniesol mu ju ukázať. Pozrite sa – povedal mu doktor – toto ste urobili vy.

Starší ukrajinský „hrdina“ začal plakať, pričom si tvár zakrýval dlaňami. Sonička hľadela na neho s úsmevom, do tváre mu pozerala svojimi veľkými, čistými očkami.

Odpustite, odpustite, ja som nevedel… ja mám vnuka v tomto veku. Ja som nevedel. Nám hovoria, že tu sú teroristi.

Raneného ukrajinského hrdloreza – ako jemnejšie nazvať človeka, ktorý zabíja civilov a deti – „teroristi“ vzali raneného do nemocnice. Že iba plnil rozkazy? Že iba strieľal z dela, raketometov či mínometov podľa rozkazu na koordináty, ktoré dostal? Môže nevedomosť niekoho ospravedlniť? Ale tu je aj príklad, ako dopadnú povstalci, ktorí sa dostanú do rúk ukrowehrmachtu:

Na fotke je umučený veliteľ oddielu P. G. Pavlov, ktorý padol do zajatia aj s dvomi spolubojovníkmi. Fašisti ich kruto umučili a ešte si to nahrávali na video, ktoré potom vyložili na sieť.

Na nasledujúcej fotke je 23 ročná Júlia Michajlová. Matka ju vychovával od dvoch rokov sama, no 3. júna 2011 zomrela. Júlia ostala s babkou, 73 ročnou Neľou.

22. januára 2015 cestovala v doneckom trolejbuse do práce. A o 8:30 ráno sa všetko zmenilo. Trolejbus zasiahlo ukrajinské delostrelectvo:

Júlia prežila… ale už nikdy nebude taká, ako predtým. Možno hovoriť o tom, že mala šťastie?

V Stachanove tiež 27. januára pochovávali matku s päťročným dievčatkom, obe zabila ukrajinská armáda o 8 hodine ráno, 21. januára. Je to fašistami obľúbený čas, kedy sa veľa ľudí ponáhľa do roboty a do školy a škôlky s deťmi. Pre ukrowehrmacht to je obľúbený čas pre útoky na civilné ciele.

Koľko slovanských matiek bude ešte počuť hroznú vetu: „Mamička, je mi hrozne?“

Oficiálny Kyjev obviňuje z týchto útokov povstalcov. Ale tu by sme sa mali pozrieť do vlastnej minulosti. V časoch Druhej svetovej vojny sa klérofašistický režim Slovenského štátu otvorene postavil na stranu fašistov. Nečudo, hlava štátu, prezident Tiso bol predsa priamy podriadený cudziemu riadeniu – ako každý katolícky pop mal šéfa mimo Slovenska, vo Vatikáne. Nerobilo mu problém vyslať slovenských vojakov pomáhať fašistom vo vojne proti Slovanom. A ako nazývali fašisti a ich domáci, klérofašistickí prisluhovači slovenských povstalcov proti fašizmu? Predsa teroristami. A tak sa aj voči našim Predkom chovali. Oficiálne údaje hovoria, že v Druhej svetovej vojne zahynulo 400 000 obyvateľov Československa. Hoci fašisti páchali zverstvá aj v Čechách, väčšina sú padlí v Slovenskom národnom povstaní. V tom čase malo Slovensko približne 3 milióny obyvateľov, Cigánov bolo iba niekoľko desiatok tisíc, nie milión ako dnes. A kto dnes prehliada fašistické besnenie na bývalej Ukrajine, ten pohŕda pamiatkou našich Predkov, ktorí padli v boji práve proti fašizmu. A to ešte nehovoriac o tých, ktorých banderovské bandy zabili na našom území už po vojne. No – čo je paradox – najviac zverstva napáchali fašisti na Poliakoch. V oblasti Volyne – hoci tieto údaje „oficiálna“ história veľmi nemusí – sa objavuje strašné číslo obetí – do 300 000 väčšinou zversky umučených civilov. Áno, najviac sa zversky zabávali na vyhladzovaní dedín, kde v časoch vojny väčšinou ostali iba ženy, deti a starí ľudia. To sú ukrajinskí „hrdinovia“, ktorých potomkovia robia dnes to isté na Donbase.

Ak sa pozriete do akýchkoľvek dobových materiálov z čias Slovenského národného povstania, NIKDE NENÁJDETE informáciu o tom, žeby slovenskí povstalci zabíjali slovenské obyvateľstvo, t.j. svojich vlastných ľudí, v mene slobody ktorých povstali proti fašizmu. Takže akékoľvek vyhlásenia oficiálneho Kyjeva o tom, že povstalci na Donbase zabíjajú vlastných ľudí je absolútny výmysel. A uveriť tomu už môžu iba bioroboti odchovaní na americkej Coca-Cole a hamburgeroch.

V súvislosti s podporu Západu ukrofašistiského režimu je potešujúce vidieť, že aj ľudia vo výslovne extrémne nepriateľsky protirusky naladených krajinách sa dokážu orientovať v skutočnej situácii. Takouto krajinou je určite Poľsko. Profesor Vroclavskej univerzity Boguslav Paž, ktorý je známy svojim odmietavým stanoviskom voči ukrajinskému nacionalizmu, pod video na sociálnych sieťach, ktoré ukazovalo zabitých ukrajinských vojakov napísal komentár: „Veľmi dobre, že banderovské mrchy dostali po hlave. No ako sa dá nemať rád Rusov? S touto zberbou, bohužiaľ, treba takto postupovať.“

Ak zoberieme do úvahy IBA vyššie opísané prípady, nedá sa nesúhlasiť s profesorom Pažom. Je veľmi dobre, že aj poľský národ má takýchto veľkých ľudí.

Komentár profesora Paža upútal pozornosť komisie vroclavskej univerzity pre etiku a disciplinárnu kontrolu. Podľa údajov poľských médií, keď tento komentár uvidel rektor Vroclavskej univerzity, tak sa obrátil na políciu. Prokuratúra mesta Vroclav začala vyšetrovanie profesora, čo už samo osebe spôsobilo škandál.

Ale „hrdinské činy“ ukrajinských „hrdinov banderovcov“ boli oveľa rozsiahlejšie. Napríklad po tom, ako im bolo umožnené – vďaka nemeckej okupácii – sa „slobodne“ venovať svojim „koníčkom“, tak napríklad len v Ľvove za jediný deň surovo pozabíjali vyše 3 000 Židov, väčšinou ich „lovili“ už priamo na uliciach. A aj takto sú „obľúbencami“ Obamu a aj Kisku. Alebo žeby práve preto? Zaujímavým faktom napríklad je, že Izrael sa dodnes NEPRIPOJIL k americkým sankciám proti Rusku. A to napriek tomu, že USA je jeho tradičným spojencom.

No protesty sú aj inde. Po celej Kanade prešiel dňa 24. januára 2015 pochod na podporu Donbasu. Boli tam heslá ako „Je Suis Vanya“ – „Ja som Vaňa“. Ide o toho Vaňu, ktorého fotku sme uviedli vyššie.

No pozrime sa aj na technické pozadie toho, ako je možné, že ukrowehrmacht tak často a tak presne zasahuje civilné objekty Donbasu. Máme na mysli detské škôlky, nemocnice, školy, miesta, kde dochádza k zhromažďovaniu ľudí – stanice verejnej dopravy obyvateľstva. Táto informácia môže byť do budúcnosti dôležitá aj pre našich ľudí na Slovensku.

Na uliciach miest Donbasu umiestňujú ozbrojenci fašistickej vlády samovybuchjúce bomby, ktoré detonujú do 3 až 40 hodín v závislosti od teploty vzduchu. Je to zbraň masovej likvidácie.

Všetky tieto systémy pracujú na základe údajov, ktoré hlásia tajne vyslaní koordinátori po vysielačkách alebo mobilných telefónoch. Koordináty hlásia ukrajinskému delostrelectvu. Takýchto agentov s úlohou koordinovať ukrajinské delostrelectvo vysiela ukrowehrmacht veľmi veľa. Nie náhodou sa tak presne triafajú do civilných objektov. Druhou metódou je umiestňovanie vysielacích „majáčikov“. Mnohí ľudia nemajú predstavu o tom, ako takéto prístroje vyzerajú. Môžu ležať na ceste a neznalý človek ich iba prekročí mysliac si, že to komusi čosi vypadlo z vrecka:

Sú to naozaj malé predmety. Kto ich nájde, treba ich okamžite zničiť. Hoci technicky môžu byť rôzne. Na Donbase používajú najmä RFID majáky. Na signál radaru odpovedajú oveľa lepšie, ako akýkoľvek iný odrážač. V praxi sa rozmiestnia takéto majáčiky – takto to urobili už v Srbsku – a potom použijú tzv. vysokopresné zbrane. Tieto sú navrhnuté práve na to, aby presne zasahovali miesta, odkiaľ vysielajú signály vopred umiestnené majáčiky. Nie náhodou práve tieto pýta Porošenko od Američanov.

No majáčiky umiestnené v priestoroch, kde sa zdržiava civilné, neozbrojené obyvateľstvo, nie sú jedinou „špecialitou“ ukrofašistov.  Donecký chirurg, kardiológ, profesor Aleksander Kuznecov, počas teroristickej operácie Kyjeva proti svojim vlastným občanom zozbieral faktické dôkazy o tom, čo používa ukrajinská armáda. Nehovoriac o fosforových bombách, kazetových výbušných systémoch a ďalších medzinárodnými dohodami zakázaných spôsoboch vedenia vojny.

Chirurgom sa veľmi často pritrafilo vyťahovať z tiel povstalcov strely, ktoré sa podobajú na operenú ihlu.

Doktor Kuznecov nazbieral uč celú kolekciu tzv. Kvetov smrti“. Nazývajú sa expanzné guľky. Majú schopnosť sa rozširovať, zväčšovať svoj pôvodný priemer pri zásahu mäkkých tkanív ľudského organizmu.

Používanie takýchto guliek vo vojenských konfliktoch je zakázané z dôvodu ich „nezvyčajnej krutosti“. No toto očividne neplatí pre ukrowehrmacht.

Takéto guľky boli zakázané na základe deklarácie, ktorá bola prijatá prvý raz v Haagu ešte v roku 1899. Neskôr bol tento zákaz ešte zopakovaný r. 1907 Druhou Haagskou mierovou konvenciou. Ešte neskôr, r. 1979, na Medzinárodnej konferencii OSN bola prijatá rezolúcia, ktorá obsahovala žiadosť k všetkým krajinám sveta, aby pri návrhu systémov malokalibrových zbraní prejavovali v tomto smere ostražitosť. Rezolúcia sa obracia aj na špecialistov v oblasti ranovej balistiky, ktorým je odporúčané vypracovať štandardizovanú medzinárodnú metodiku kontroly a vyhodnocovania balistických parametrov, rovnako ako účinného efektu malokalibrových zbraní a vysokorýchlostných guliek. No očividne, pre ukrofašistov zákon neplatí.

No situácia pre kyjevskú juntu nevyzerá nijako ružovo. Nám už známa skupina ukrajinských hackerov pod názvom Kyberberkut umiestnila na svojej stránke rozkaz veliteľa tzv. ATO na oblasti Doneckej a Luganskej republiky, generálporučíka Sergeja Popka, ktorým sa organizujú špeciálne oddiely, ktoré majú za úlohu likvidovať tých vlastných, t.j. ukrajinských vojakov, ktorí utekajú z bojov:

Nuž, čo dodať, toto je obyčajná tvár obyčajného fašizmu.

Nesmieme však zabúdať, že nič netrvá večne. Rovnako ani fašistický režim – hoci podporovaný silnými sponzormi – nebude trvať večne. V tejto súvislosti odporúčame si prezrieť Bielu knihu vojnových zločinov na Ukrajine, ktorú si aktualizovanú môžete stiahnuť zo stránky Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie. Rovnako vám odporúčame si stiahnuť dobové materiály zo stránky Ministerstva obrany Ruskej federácie, Ministerstva obrany Ruskej federácie ktoré svedčia o zverskosti, ktorou sa vyznačovali fašisti napríklad v koncentračných táboroch. Tieto materiály boli len pre tento dôvod odtajnené a zverejnené. Prečo boli až doteraz utajené? Pretože opisujú fašistické zverstvá v takých detailoch, ktoré je ťažko bez ujmy poznávať ešte aj dnes, 70 rokov po Druhej svetovej vojne. V skutočnosti archívy Druhej svetovej vojny obsahujú viac ako 7 miliónov spisov, z ktorých bolo odtajnených len tých niekoľko exemplárov, ktoré si môžete stiahnuť a preštudovať zo stránky Ministerstva obrany Ruskej federácie.

A čo ďalej s tým všetkým? Žeby šlo iba o nejakú hru, ktorá sa bude odohrávať nanajvýš na obrazovkách našich televízorov? Súdiac podľa repertoáru našich demokratických médií, tak niet nič dôležitejšie ako rôzne sitcomy a kulinárske recepty, reality show a „odborné“ informácie našich reportérov, ktorí síce nikdy na Donbase neboli – čo svedčí o ich profesionálnej, žurnalistickej „nezávislosti“ – ale aj tak vedia, že „zlý Putin“ je vinný za všetky hriechy sveta…

Nechajme ich, len si pripomeňme jedno čínske príslovie: „Všetci ľudia sú múdri, niektorí predtým, iní potom“. Kde patrí každý z nás, to rozhoduje sám za seba.

Pozrime sa na niekoľko čísel. Za posledné obdobie sa zvýšil počet špionážnych letov – vrátane bezpilotných prístrojov – proti Ruskej federácii zo strany krajín NATO 7 (slovom sedem) násobne. Počet taktických letov vojenského letectva sa zdvojnásobil. Počet cvičných operácií vojenského námorníctva krajín NATO v tesnej blízkosti ruských teritoriálnych vôd sa zvýšil 15 (pätnásť) násobne. Žeby nešlo o nič?

USA oznámili, že od marca 2015 začínajú zvyšovať početnosť svojich vojenských jednotiek v Európe, t.j. na jednu z európskych základní USA začnú prichádzať oddiely brigády tretej pechotnej divízie armády USA. Túto skutočnosť oznámil novinárom veliteľ pozemných síl USA v Európe generálporučík Ben Hodges. Operácia prebehne v rámci „rotácie vojsk“. Podotknime, že rotácia vojsk je termín, v rámci ktorého je dohodnuté medzi NATO a Ruskou federáciou, že nesmie dochádzať k navyšovaniu vojenskej prítomnosti, iba v prípade „rotácie“, t.j. ich obmeny. No tento termín je dnes zo strany USA už iba teoretickým termínom. Generál doplnil, že v posledných rokoch došlo k dlhoročnému znižovaniu americkej vojenskej prítomnosti na európskom kontinente. Celá brigáda bude premiestnená na základne USA v Nemecku „alebo v inej krajine“ do konca roku. Brigáda má viac ako 200 tankov Abrams M-1, obrnené transportéry a 155 mm húfnice Paladin.

Generál rovnako poznamenal, že ide o „uspokojenie“ spojencov v NATO v Európe v spojitosti s politikou Ruska voči Ukrajine. Spokojní by mali byť najmä Poľsko a pobaltské krajiny.

V nedávnej dobe došlo aj k zmene oficiálnej vojenskej doktríny Ruska. Nemožno čakať, že jedna strana bude robiť po svete čo len chce, a druhá sa musí prizerať, aj keď už Američania vchádzajú na jej dvor. V tejto súvislosti oznámil minister obrany Ruskej federácie S. Šojgu, že Rusko posilní zoskupenia svojich vojsk v strategických smeroch s cieľom nedopustiť dosiahnutie vojenskej prevahy nad Ruskou federáciou.

Jeden príklad za všetky. Zvýšená prítomnosť nielen pozemnej obrnenej techniky, ale aj útočného letectva NATO v Poľsku, Litve, Estónsku a čiastočne aj Lotyšsku vytvára nebezpečenstvo rýchleho leteckého úderu proti územiu Ruskej federácie, pretože na dosiahnutie vzdušného priestoru Ruskej federácie postačí iba niekoľko minút letu. No a USA majú v Európe umiestnených okolo 200 (dvesto) atómových bômb voľného pádu. Nezabúdajme, že aj Hitler začal útok na ZSSR bez vyhlásenia vojny. A metódy fašistov a USA sú bohužiaľ identické.

Samozrejme, že sú aj takí, ktorí si myslia, že Západ môže vyhrať vojnu proti Rusku a Číne bez veľkých problémov, a preto im nekriticky slúžia. Ostáva len dúfať, že zožnú ovocie toho, čo sejú, ale bolo by dobre, keby iba oni. Nemôžeme tvrdiť, že napríklad proroctvá Vangy sú absolútne platné v tom zmysle, ako ich zatiaľ poznáme, no pripomeňme si, čo povedala ešte v deväťdesiatych rokoch o tretej svetovej vojne. Začne ju Západ – doslovne spomína ako začiatok útok na Sýriu – a proti Rusku. Potom hovorí, že v r. 2016 už „vidí Európu pustú“, pričom na Rusi bude dostatok aj – doslovne spomína – vody, ktorá sa už stala strategickou komoditou. Američania potrebujú Ukrajinu bez Ukrajincov, takže následne je veľmi pravdepodobné, že budú potrebovať slovenskú vodu bez Slovákov-Slovenov, lebo kresťania Svedomie nemajú a iní Slovania ich nezaujímajú. To je typický prístup anglosaskej vojenskej doktríny. Tá nemenuje nepriateľov, iba národné záujmy. A to často vyvoláva u ich prisluhovačov dojem, že vždy budú v obľube. No spotrebný prístup je preto spotrebný, lebo funguje spotrebne. Použité baterky sa vždy odhadzujú.

1. februára 2015 Obama otvorene v interview pre CNN priznal, že USA pôsobili ako „sprostredkovateľ“ pri zmene moci na Ukrajine. Nuž, divadielko pre debilov. Pri štátnych prevratoch jednoducho neexistujú sprostredkovatelia. Pripomeňme si iba, že 21.2.2014 v Kyjeve došlo k podpisu zmluvy medzi vtedajším prezidentom Ukrajiny Janukovičom a majdanovou opozíciou. Svedkami tejto dohody boli zástupcovia Nemecka, Poľska a Francúzska. USA vtedy vyhlasovali, že všetko bude dodržané, len nech Janukovič nedá rozkaz na silové riešenie. Nedal, preto na druhý deň všetko porušili a Janukovič ušiel. Ďalej je verejnosti dobre známy zápis telefonického rozhovoru medzi americkou diplomatkou Nuland a veľvyslancom USA v Kyjeve. Ide o ten známy rozhovor, kde Nuland použila zvrat „…fuck the EU…“ no ako vidíme, Merkelovej to nevadilo a nevadí dodnes. V tomto rozhovore sa už vtedy spomínali konkrétne mená a pozície, ktoré majú obsadiť. To oni, USA, obsadzovali tieto miesta…

V podstate EÚ vôbec nevadí, že ukrofašisti zasypávajú Doneck a Lugansk delostreleckými a raketovými náložami. Veď ak by im to vadilo, tak by vydali aspoň jednu výzvu k ukrajinskej vláde – ich obľúbenej – aby útoky proti civilnému obyvateľstvu zastavili. No oni naopak, žiadajú, aby povstalci prestali delostrelecky ostreľovať samých seba… naozaj dojemná žiadosť.

Merkelová kŕmi naivnú európsku verejnosť vyhláseniami, že Nemecko nesúhlasí s dodávkami zbraní pre Kyjev, no USA už vyhlásili, že je rozhodnuté dodávať zbrane ukrofašistom. Rozsah ich podpory má byť vyšpecifikovaný pri Kerryho návšteve Kyjeva 5. februára 2015…

Anglosasi do začiatku 20. storočia 16 krát poštvali Turecko proti Rusku. V 20. storočí 2 krát poštvali proti Rusku Nemcov. Naivní európsky demokrati si stále neuvedomujú to, čo sme už neraz spomínali. Nikde v oficiálnej doktríne Anglosasov nenájdete vyšpecifikované, kto je ich nepriateľ. No skutočný nepriateľ je každý, kto prekáža ich ekonomickým záujmom, teda zajtra ním môže byť aj dnešný spojenec. Ak sa dobre pozriete do dejín – nie nimi prepísanej histórie – zistíte, že Anglosasi – v minulosti Angličania, dnes Američania – viedli všetky vojny VYLOŽENE kvôli svojim ekonomickým záujmom, vrátane dvoch ópiových vojen proti Číne, ktorá keď bola ešte slabá, musela od Británie kupovať drogy… Číňania to Anglosasom nikdy nezabudli.

Vanga hovorí vo svojich proroctvách o Rusi – a aj my sme sa v minulosti nazývali Maličká Rus, alebo aj Maličká Tartaria. Je predpoklad, že aj názov Tatry je len skomoleninou Tartary. Maličkú Rus však obývali Slovieni, t.j. Rusi. O tom svedčí – okrem našej vlastnej tradície – nielen Velesova kniha, ale aj Mauro Orbini. Nehovoria to iba materiály našich nepriateľov. A ak sa my, dnešní obyvatelia našej zeme nehlásime k dedičstvu Predkov, t.j. Slovienov, tak kto potom sme. Žeby Anglosasi? Necháme im našu zem – ktorá je nasiaknutá krvou a potom našich Predkov cudzincom – za misku šošovice?

A na záver načrime do našej tradície. Všetky pôvodné slová vznikli systémovo, t.j. žiadne slovo neexistuje len tak, so osebe. Pozrime sa na názvy svetových strán. Sever pochádza z „SѢ VѢRA“, pretože pochádzame zo Severu, tam je naša Pravlasť, Daaria. Názov Juh – na základe grafiky bukvíc „Juň“ a „Glagoli“ hovorí o tom, že ide o dianie mimo hlavného toku našej Kultúry. Ide teda o niečo, čo nemá k nám priamy vzťah. My sme Severania. A Východ sa ešte aj dnes v ruštine povie VOSTOK. Slovo pochádza z V-OS-TOK, t.j. vstup energetického toku do našej osi, alebo inak aj označenie, odkiaľ prichádza energetický tok života, t.j. od Jarila-Slnka. No a Západ je iba skratka „ZA PÁDom“. Koho životnou filozofiou je snaha o definitívny pád, ten nech sa teda naďalej spolieha na Západ. No problém nie je v tom, že takíto ľudia si obľúbil Západ, problém je v tom, že im je jedno, že Západ systematicky vyvražďuje Slovanov.

Duchovnosť je často používané slovo v náboženskej terminológii. Ako mnoho dnes používaných slov, aj toto by nám veľmi ťažko definovali. Určite poznáte ľudí, ktoré sa považujú za duchovných len preto, lebo majú doma na poličke Bibliu, na stene obraz Ježiša alebo Panny Márie, v aute im na spätnom zrkadle visí ruženec, prípadne nosia vo vrecku katolícky spevník, ktorý na omši vytiahnu, vyhľadajú pesničky podľa čísel, zaspievajú, no a po omši znovu vložia do vrecka a na ďalšiu „duchovnosť“ si spomenú až na ďalšiu nedeľu, keď znovu vybalia modlitebnú knižku a hľadajú pesničky.

Ak sa ich opýtate na definíciu tohto pojmu, t.j. na niečo, podľa čoho by sa dalo klasifikovať, čo to vlastne znamená „duchovnosť“ či „duchovný vývoj“ – rýdzo z praktického hľadiska – aby ste vedeli, ako povedzme nastúpiť na cestu duchovného vývoja, nedozviete sa veľa, a čo do podstaty okrem nejakých nejasných dojmov v podstate nič. Nakoniec z väčšiny ľudí vypadne niečo v tom zmysle, že duchovnosť je chodenie do kostola…

Tak to dnes chodí. Topíme sa v potope informácií, v anglických alebo aspoň nemeckých výrazoch, ale podstata toho, že sme v informačnej vojne nám uniká. Len na zopakovanie, informačná vojna nie je to – presnejšie iba to – že nám niečo nepovedia, ale najmä to, že vďaka nedostatku informácií, resp. ich účelnému či lživému podaniu nevieme ako správne žiť, a teda robíme veci, ktoré nám skracujú život a zhoršujú zdravie, rozbíjajú naše rodiny a odsudzujú deti od rodičov, na základe čoho v zvýšenej miere zomierame. Zomierame, pretože každá vojna má za cieľ fyzickú likvidáciu protivníka. Naivní so myslia, že to musí byť iba fyzickými zbraňami. Veď aj preto zomierajú naivní.

Za socializmu sme si mysleli, že „Rusi nás gniavia“… ale nikde neboli vidno nápisy v azbuke či celkovo ruštine, obchody či inštitúcie mali domáce, v našom prípade slovenské alebo české názvy. A tak dnes tí, ktorí majú vo svete rozmiestnených 1 000 vojenských základní, ktorých prezident v čase, keď jeho krajina viedla dve útočné vojny mimo svojho kontinentu, bol navrhnutý na Nobelovu cenu mieru hovoria, že všetko ruské musíme nenávidieť, lebo oni to tak chcú. Údajne ruskí vojaci už napadli Ukrajinu – ktorá dodnes nevyhlásila ani len vojnový stav – a teda musíme sa postaviť na jej stranu. Okrem mnohého iného – ak ruská armáda bojuje na Ukrajine – prečo zatiaľ nedošlo ani k jedinej výmere ruského vojenského zajatca..?

Stále si neuvedomujeme, že Anglosasi nerobia politiku tak, že majú nepriateľov. Oni iba – bezohľadne – presadzujú svoje „národné záujmy“. Treba dobre počúvať čo hovoria a rozumieť tomu, čo počujeme.

Ale o takýchto veciach sme už písali v iných článkoch. To, čo je pre nás najdôležitejšie je poukázať na to, čo dnešnej spoločnosti katastrofálne chýba – a to je schopnosť myslieť. Ba dokonca aj väčšina tých, ktorí si myslia, že myslia, nevedia o čom to je. Prečo?

Anglosasi dlho a dôsledne docieľovali tento stav – majú na to detailne prepracované sociálne technológie. Ale princíp ani nie je extra zložitý. Dnes namiesto ľudí so Svedomím vychovali už celú generáciu spotrebiteľov. Aká je hlavná logika rozhodovania sa spotrebiteľa? Veľmi jednoduchá. Ten, kto má peniaze zaplaví médiá vhodne cielenou reklamou. Táto sa bude opakovať zo všetkých druhoch médií, na základe čoho človek-spotrebiteľ, t.j. „človek nemysliaci“ spočíta početnosť a intenzitu opakovania sa tej ktorej reklamy a usúdi, že tovar s najvyšším výskytom reklamy treba mať. Pretože sústavne niekto dáva nové a nové reklamy, tak spotrebiteľ už ani tento mód nikdy nevypína. Po čase mu ani nenapadne, že namiesto myslenia robí kombinatoriku.

No a potom prídu voľby. Pri už zavedených spotrebiteľských návykoch – a podľa presne toho istého princípu – začnú sa zo všetkých druhov médií valiť reklamy na danú politickú stranu. Vycvičený spotrebiteľ úplne podvedome poráta početnosť výskytu reklám na daný „tovar“ – a ide voliť. Koho? No toho z najlepšou reklamou – z jeho pohľadu. Ale už minister propagandy fašistického Nemecka vedel, že „sto razy opakovaná lož sa stáva pravdou“. Nuž, lepšia reklama, lepšie výsledky. Kto na to má, ten sa vezie.

Vždy síce ostáva – spravidla malá – skupina ľudí, ktorí namiesto vyberania najčastejšie sa opakovaného prvku v energeticko-informačnom priestore – obyčajnej kombinatoriky – používajú myslenie a volia inak. No podľa výsledkov volieb v poslednom čase už vidno, aká úroveň spracovania spotrebiteľa bola dosiahnutá. Ak by sme to skrátili, tak výber z veľkého množstva možností je iba kombinovanie niekým ponúkaných vstupov, čo nám zabezpečuje ľavá polovica mozgu. No spracovanie informácií na základe myslenia, to je už práca pravej polovice mozgu, ktorá dokáže pracovať s obrazmi – vo védickom zmysle slova. Teda aj vyhľadávanie výskytu tej či onej informácie na internete len z pohľadu jej frekvencie neznamená myslenie – iba obyčajnú kombinatoriku. Takíto ľudia nedokážu myslieť, t.j. spracovať informáciu, a preto ich táto nakoniec zničí. Veď už sa ani nikto netají, že sme v informačnej vojne.

Nuž, treba sa zastaviť. Kupujeme „navoňanú zdochlinu“, alebo nekvalitu v krásnom obale. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Spotrebitelia zničia nakoniec samých seba – ale spolu so sebou aj Prírodu a nás ostatných.

Slovanská mentalita principiálne nie je anglosaská mentalita. No a myslenie ničím nenahradíme.

V tejto súvislosti si zopakujme, že z védického pohľadu poznáme informáciu prvého a druhého stupňa. Informácia prvého stupňa je tá, ktorá k nám – ako svedectvo o čomkoľvek – príde, aj keď ľudia najčastejšie vnímajú jej príchod iba skrz päť zmyslov. Ak zapojíme živel Ohňa – myslenie – tak ju vnútorne spracujeme. V zmysle nám známeho Zdravomyslia by sme okrem osobnej skúsenosti mali poznať aj názor kvalifikovanej osoby v danej oblasti a názor našich Predkov. Pretože ide o našich, a nie cudzích Predkov, tak hľadaný názor nie je v Biblii, ale vo Védach, vrátane ľudových prísloví či porekadiel. Takýmto spracovaním informácie dostane výstup, ktorý už je informácia na oveľa vyššom stupni, lebo je výsledkom našej osobnej skúsenosti a porovnania názoru kompetentných ľudí a Predkov. Táto informácia je informáciou druhého stupňa, a to je to, čo je pre nás najdôležitejšie ako Poznanie. Informácia, ktorá prešla vnútorným spracovaním sa stáva Múdrosťou. Pusté prehrabávanie sa v množstve informácií prvého stupňa – hoci aj na internete – nemení nič na ich podstate. Stále ostávajú prvostupňové.

Bez myslenia, t.j. prítomnosti informácie druhého stupňa to nejde. Je to obyčajná Nevedomosť a tá je – podľa védického učenia – najväčším hriechom. Ak by sme sa vrátili k duchovnosti, aj na tú je potrebné myslenie, nestačí iba slepá dôvera k tomu, čo nám cudzinci servírujú.

V tomto bode už nie je ťažké pochopiť, prečo tibetskí lámovia hovoria v súvislosti so stavom duchovnosti v západnej spoločnosti dnes o „duchovnom supermarkete“. Predhadzovanie a ponúkanie množstva informácií v duchovnom „balení“ je iba kombinovanie informácie prvého stupňa. Nikdy nejde o hlbinné poznanie, t.j. o informáciu druhého stupňa. Túto v žiadnom supermarkete nenájdete, hoci regály má preplnené.

Z nášho pohľadu Duchovný vývoj je charakterizovaný prítomnosťou troch „položiek“:

1.       Mravnosť
2.       Znalosť nemenných, večných Konov Vesmíru
3.       Ochota prekonávať vnútorné bariéry

Mravnosť nie je morálka, Kony je to, čo dnes nazývame zákony Vesmíru – ktoré sú večné a platia v celej našej Galaxii. Dnes túto oblasť často označujeme ako ezoterika alebo Mágia, pričom hneď dodávame, že existuje Biela a Čierna. Bez ohľadu na to, aké „farby“ jej dnes dávajú, Mágia je iba JEDINÁ. Dôležité je to, kto a s akými cieľmi tieto sily používa. No a ak niekto má Mravnosť a aj vie, ako sa dajú skryté sily vyvolať a použiť, musí byť schopný sa aj vnútorne meniť. Len to je silný Biely Mág.

Na základe týchto bodov môžeme vypozorovať sedem druhov ľudskej psychiky:

Človek s Mravnosťou je síce dobrý – lebo podľa nášho Svetonázoru Mravnosť je Dobro – ale inak je neschopný nič v živote meniť, nijako na sebe pracovať, a teda ani nikomu pomôcť;

Znalosť Konov Vesmíru bez, či s veľmi slabým 1+3 sa často prejavuje ako schizofrénia;

Človek s ochotou sa meniť je síce aktívny, ale vzhľadom na neprítomnosť 1 a 2 sa najčastejšie prejavuje ako „aktívny blbec“;

1+2 vytvára slabého Bieleho Mága, ktorý sa nijako nebude vyvíjať, a preto zriedka niekomu pomôže, hoci chce a je svojou podstatou dobrý;

2+3 je typický Čierny Mág. Je ochotný čokoľvek zmeniť, aby dosiahol čo chce a aj vie ako. Pretože mu chýba Mravnosť, nekoná podľa Svedomia. Výsledok je akákoľvek zverskosť a krutosť – následky ho nezaujímajú;

1+3 je dnes zriedkavo sa vyskytujúci bohatý človek, ktorý sa voči iným ľuďom – napríklad zamestnancom – chová vždy spravodlivo;

Prítomnosť 1+2+3 vytvára ideál Staroverca, t.j. silného Bieleho Mága. Vie ako, je ochotný to urobiť – keď treba sa aj zmeniť – a nikdy nekoná zlo.

Myslenie, teda kultivácia živlu Ohňa je nevyhnutné. Oheň je v hierarchii najvyšší živel, nad ním je už iba Éter, t.j. prostredie našej mysle a torzných polí. Dnes je u ľudí tento živel zastúpený veľmi slabo, preto ho živel Vody – informácie – zvyčajne ľahko zadusí. Dobre dnes robia tí ľudia, ktorí prílev vody obmedzili, lebo toto dáva Ohňu možnosť sa správne rozhorieť. Pod živlom Ohňa je živel Striboga – Vzduch. Vzduch predstavuje Duchovnú sféru. Ako hore, tak dole, teda chceme dosiahnuť stav „pary“. Para sa dvíha nahor, vznikla súčinnosťou Ohňa a Vody a zmiešala sa zo Vzduchom, ale v správnom pomere živlov. Myslenie oduchovňuje informáciu, a táto nás dvíha na Nebesia. Ponáranie hlavy hlboko do Vody – topenie sa v informáciách prvého druhu – nakoniec spôsobí utopenie.

V jednom z minulých článkov sme hovorili o surovej a varenej strave. Ako všetko, aj toto treba posudzovať z pohľadu Zdravomyslia. Ak chápeme, že každý Obraz má mnoho hrán, tak si poľahky vytiahneme tú hranu, ktorá je pre nás – z pohľadu výšky nášho evolučného vývoja – zrozumiteľná.

Človek so silným živlom Ohňa sa už neutopí. Vie, že myslenie je spájanie Obrazov za pomoci Zdravomyslia, a nie iba hromadenie a bezduché kombinovanie veľkého množstva informácií prvého druhu. Bez ohľadu na to, aká informačná potopa je okolo neho, jeho Oheň vždy horí.

Netreba už vari ani opakovať – kľúč k riešeniu dnešných problémov je pochopenie dôležitosti hierarchie živlov. Je to jeden z Konov Vesmíru – a sme znovu pri Duchovnom vývoji (bod 2). Čistá Myseľ je čisté prostredie Éteru. Čistota v Éteri sa prenesie do Ohňa – Myslenia. Oheň vyčistí Vzduch – t.j. nastaví Duchovnú sféru. No a potom už iba ostáva dočistiť všetky ďalšie živly, ktoré sú pod nimi. Je ilúziou očakávať napríklad čistú vodu, ak je špinavý vzduch, či napríklad čistú zem, ak je špinavá voda. Éter očistí všetko, ale to je činnosť čistej Mysle, t.j. existujúce Myslenie, teda silného Ohňa. Zmenu Sveta na Svetlý máme vo vlastných rukách.

Čistota v Mysli je náš Prvobytný energeticko-informačný stav, ktorý v našej Tradícii nazývame Bielovodie. Ono síce je aj „fyzické“, t.j. na Sibíri, no zároveň existuje aj v našich Mysliach – ak ich používame na myslenie a nie uchovávanie vírusových programov. Na jeho dosiahnutie teda nemusíme nevyhnutne cestovať na Sibír či do Tibetu.

Ak napĺňame Éter čistými myšlienkami, tak pri dostatočnom – kritickom – množstve zmeníme okolitý Svet. Je preto veľmi nebezpečné neustále hovoriť, že „aj tak sa nič nedá robiť“. Takto aktivujeme psychoprogramy, ktoré vytvorili tí, ktorým tento stav vyhovuje. Stav sveta okolo nás je odrazom stavu našich Myslí. Toto si musíme dobre uvedomiť.

Ak sme pri živloch, tak si zopakujme živly našich národov. Jedine u bielych ľudí platí, že rodný živel máme odzrkadlený v očiach. Svätorusi – modré oči – sú Vodného živlu, aj keď sčasti odzrkadľuje aj modrú oblohu, t.j. Vzduch. Rasséni – hnedé oči, ale pôvodne červené – sú živlu Ohňa. Ch’Árijci sú – so zelenými očami – živlu Dreva, da’Árijci – farba strieborná – sú živlu Kovu, lebo strieborná je oceľ. Dnes majú však mnohí aj kombinácie, pretože v minulosti došlo k zmiešaniu týchto národov. No tieto kombinácie sú prípustné. Nech je však živel akýkoľvek, nad všetkými vládne Éter, kde sa všetky spájajú. Bez neho je všetko slepé. Nezabúdajme na ono védické: „Spojením dvoch nevzniká celok, ale rodí sa tretie“.

S takto osvojenými poznatkami už môžeme vykročiť na akúkoľvek púť poznávania. Na podporu takejto púte vám opäť odporúčame ruské filmy.

Prvý film sa volá PÚŤ. Je to vynikajúci rusko-čínsko-americký film. Na pozadí príbehov dvoch ľudí sa podávajú dôležité Obrazy. Prvého zachránil a vychoval šaolinský mních, neskôr sa stal inštruktorom bojových umení čínskej armády a nakoniec začal cvičiť ruské špeciálne jednotky. Druhý sa v turbulentnom období okolo rozpadu ZSSR dostal do ohrozenia života, ale rovnako ho zachránilo cvičenie Samba. Vplyvom rôznych okolností sa dostane do malej, ale špeciálne pripravovanej skupiny, ktorej cieľom je likvidácia drogového lorda, bývalého člena Specnazu na malom ostrove uprostred oceánu. Čínsky inštruktor ich okrem bojovej prípravy naučí aj mnohé mentálne techniky, ktorých princípy sú vo filme ukázané. No len jeden z nich – to nedokáže hocikto – bude pripravovaný aj na techniky vnikania do cudzej mysle a získavania potrebnej informácie. Je to dobrá ukážka toho, na čo sú pripravovaní a čo dokážu elitní bojovníci Specnazu dnes. Už dávno to nie je iba o fyzickej sile a šikovnosti. Silná myseľ – ktorej Obrazom je silné telo – sa nedá vypestovať jedením hamburgerov a pitím Coca-Coly, ani vedením „múdrych rečí“ na internete bez praktického cvičenia. https://www.youtube.com/watch?v=Uce2ecO1ork
Druhý film, ktorý vám odporúčame, sa volá SLNEČNÝ KRUH. Je to príbeh zo života, kde hlavná časť deja sa odohráva na mieste prastarého Svätilištia Svaroga. Hoci nejde o bojový žáner, nájdete v ňom veľa zaujímavých detailov. Môžete si napríklad všimnúť strieborný obereg na krku archeológa. https://www.youtube.com/watch?v=G70SrGeLGcY
No už sme do vojnového žánru siahli. Preto nebude od veci si pozrieť aj nie filmové, ale reálne interview s čínskym generálom, hlavným politickým komisárom Čínskej Akadémie vojenských vied. Čínska armáda je dnes jednou z najmodernejšie vybavených a vycvičených na svete, je to armáda, akú Čína doteraz nemala. A idú na to dobre – neveria Západu. Vedia, že mier bude len vtedy, keď budú mať silnú armádu, neveria sladkým rečičkám. No nedá sa nevšimnúť si, že spomína iba USA a Japonsko. Nuž nečudo, práve Čína a Rusko sú dnes z pohľadu USA a Západu nežiaduci a neposlušní. https://www.youtube.com/watch?v=DFc4_Q0Ev7E
Ak sa o sile Ruska a Číny bude musieť svet presvedčiť vo vojne – zatiaľ je mier iba preto, lebo ako ruské, tak čínske vedenie je krajne zdržanlivé voči všetkým provokáciám USA – tak máme smolu. Ale ak táto verzia vývoja USA vyjde, tak sme na nesprávnej strane… no očividne táto alternatíva dávno spadá do plánov USA…