Kategória: HRY

Ruský generálporučík v zálohe Jevgenij Bužinskij poskytol interview reportérovi vplyvného amerického informačného zdroja THE NATIONAL INTEREST. S generálom sa rozprával reportér the NATIONAL INTEREST Paul. J. Saunders.

Pretože interview obsahuje zaujímavé informácie, bude určite zaujímavé aj pre slovenského čitateľa. Naša Piata kolóna nemá rada takýto druh informácií – aj keď teraz ide o americký zdroj.

Paul Sandersovi – reportérovi the National Interest – povedal ruský generál v zálohe (do dôchodku odišiel v r. 2009), že vzťahy medzi Spojenými Štátmi a Ruskom sú nebezpečnejšie ako počas Studenej vojny.

Paul Saunders: Nedávno ste povedali, že konfrontácia medzi Spojeným Kráľovstvom a Ruskom kvôli otráveniu Sergeja Skripaľa a jeho dcéry v Salisbury môže viesť k „poslednej vojne v dejinách ľudstva“. Čo ste tým mysleli?

Jevenij Bužinskij: Bohužiaľ korešpondent BBC ma nepochopil správne. Nejde o Rusko a Britániu, ale o Rusko a takzvaný kolektívny Západ vedený – mimochodom – USA. Tento incident bol zločin. Pri vyšetrovaní takéhoto zločinu si každý vyšetrovateľ musí dať niekoľko otázok: kto má z toho prospech? Aký bol motív? Lebo prezident Putin – a to mi verte – je tým posledným človekom na Zemi, ktorý by sa pokúsil urobiť takú hroznú vec v predvečer prezidentských volieb aj predvečer Majstrovstiev sveta vo futbale v Moskve. Toto je očividná provokácia, ale aký je jej cieľ? Neviem, či ste počuli „najnovšie správy“, že britské vojenské laboratórium vyhlásilo, že neexistujú žiadne stopy, ktoré by naznačovali, že tento jed je ruskej výroby, čo pre mňa nie je prekvapujúce. Takže žiadne potvrdenie, žiadne dôkazy ale britská vláda uviedla, že „zhromaždili sme informácie“ – aké informácie? “ – „a na základe týchto informácií sme si istí, že tento zločin bol spáchaný Rusmi.“

Otázku, ktorú si často v tieto dni dávame je, či to je Studená vojna alebo druhá Studená vojna. Vždy hovorím, že to je horšie! V časoch Studenej vojny bolo všetko jasné: ideologická konfrontácia, ale existovali určité pravdy, jednoznačné červené čiary, žiadne hrozby, žiadne sankcie. Nič také ako nedávno, keď americký senátor Lindsey Graham požiadal, aby bol vyvíjaný tlak na Rusko, aby bolo izolované, aby ho ekonomicky zahnali do kúta. Podľa môjho názoru je snaha o zahnanie Ruska do kúta a izolovať ho veľmi nebezpečnou hrou.

Paul Saunders: Vo vašom vyhlásení sa však zdá že naznačujete, že existuje možnosť skutočného vojenského konfliktu medzi Ruskom a Západom. Čo si myslíte, ako mohlo k niečomu takému dôjsť?

Jevenij Bužinskij: Prvým miestom, kde by mohlo dôjsť k takémuto konfliktu je Sýria. Nedávno, pred niekoľkými dňami, keď Rusi hovorili s Dunfordom (generál, predseda spojených náčelníkov štábov) po tom, ako Američania hrozili útokom na centrum Damasku a Rusko urobilo verejné vyhlásenie, že ak Spojené štáty zaútočia na centrum Damasku, kde pôsobia ruskí vojaci a vojenskí poradcovia, tak Rusko vykoná protiútok a zničí rakety s plochou dráhou letu aj nosiče týchto rakiet. Podľa mňa toto je veľmi nebezpečné, pretože americké rakety s plochou dráhou letu sú odpaľované z amerických vojnových lodí.

Paul Sanders: Takže vy chápete vyjadrenie generála Valeria Gerasimova, náčelníka ruského generálneho štábu, ako veľmi vážne myslenú hrozbu?

Jevenij Bužinskij: Áno, je to vážna hrozba. A som presvedčený, že nerobil žarty aby zabavil Američanov. Som úplne presvedčený, že to je vážna výstraha.

Kým sme v Sýrii, existuje téma chemických zbraní. Oceňujem, že údaje získané našou spravodajskou službou naznačujú a varujú svet, že teroristi – nie sýrska vláda – sú tými, ktorí v provokačných útokoch rozmiestňujú chemické zbrane na určitých miestach. To má za následok, že televízne štáby sú v správnom čase na správnom mieste a zabránia takýmto provokáciám. Myslím si však, že na základe takýchto konfrontačných okolností sa Spojené štáty môžu rozhodnúť, že zaútočia na Damask.

Paul Saunders: A v tejto situácii by ruská armáda splnila vyhlásenie generála Gerasimova? Veľa ľudí v USA si dnes myslí, že Rusko je skutočná vojenská veľmoc, ale prezident Putin je koniec koncov veľmi pragmatická osobnosť, ktorá vie, že ruská ekonomika je menej ako 5% kombinovanej americkej a európskej ekonomiky, a že by teda nikdy neriskoval takúto vojnu.

Jevenij Bužinskij: V prípade vojny na ekonomike nezáleží. 5%, 2%, 3% – je to jedno. Pretože ak to skončí vojnou, tak to bude veľmi, veľmi krátka vojna. Myslíte si, že Rusko by vstúpilo do vojny s USA na mesiace či roky? Samozrejme že nie.

Paul Saunders: Hovoríte, že by sa to stalo jadrovou vojnou, alebo by to bolo veľmi krátke kvôli podstate modernej vojny a konvenčným zbraniam, ktoré majú k dispozícii USA a Rusko?

Jevenij Bužinskij: Tu je veľmi ťažké robiť predpovede, ale som presvedčený, že akákoľvek vojenská konfrontácia nakoniec skončí použitím jadrových zbraní medzi USA a Ruskom. Neverím, že jadrová konfrontácia môže ostať pod kontrolou; je to ilúzia na strane USA.

Paul Saunders: Vidíte nebezpečenstvo aj niekde inde okrem Sýrie?

Jevenij Bužinskij: Možná je Ukrajina, ak sa zapoja USA. Ukrajina to začne, Rusko odpovie. Ale nepovažujem to za veľmi pravdepodobné.

Paul Saunders: Ak sa pozrieme na diskusie okolo Skripaľa, tak Spojené kráľovstvo žiadalo solidaritu od svojich spojencov. Väčšina krajín NATO vyhostilo ruských diplomatov. USA určite vyhostili značný počet a uzavreli Konzulát v Seattle. Čo myslíte, aký to malo dopad na názory v Rusku? Aký odkaz prevzala ruská vláda a ruský národ z takejto silnej, koordinovanej reakcie?

Jevenij Bužinskij: Predovšetkým opakujem: to, čo sa stalo so Skripaľom je plánovaná provokácia. Neviem, či to naplánoval niekto v Británii sám, ale ide o jasnú provokáciu s cieľom démonizovať a izolovať Rusko. Išlo o nájdenie zámienky na vyhostenie ruských diplomatov. Preto nie som si celkom istý odkiaľ táto konfrontačná cestička pochádza. Čo by malo nasledovať? Napríklad, v súčasnosti USA zvažujú reakciu; vyhostia ďalšiu skupinu ruských diplomatov. Rusko vyhostí ďalších päťdesiat. Potom USA vyhostia ďalších päťdesiat. A potom čo? Zmrazenie diplomatických vzťahov?

Paul Saunders: Vráťme sa späť, povedali ste, že toto všetko začalo britskou provokáciou, a že v Rusku prevláda názor, že ide o určitý druh provokácie. Čo myslíte, aký motív by mohla mať britská vláda na niečo také?

Jevenij Bužinskij: Nuž, bez urážky, ale myslím si, že táto akcia Teresy May mohla byť koordinovaná s Washingtonom. Veľa ruských expertov a pozorovateľov je o tom presvedčených. A aký bol motív? Neviem, pravdepodobne ide o pokus odpútať pozornosť od vnútorných problémov, ktorým Teresa May čelí. Napríklad čo bolo prvé na zozname rokovaní na samite EÚ? Podmienky Brexitu, vrátane podmienok, ktoré nie sú pre Britániu výhodné. A po tejto provokácii? Rusko a diskusia o vzájomnej solidarite namiesto diskusii o Brexite. Možno že to je ten motív.

Paul Saunders: Určite si viete predstaviť, že iba veľmi málo ľudí v USA alebo Británii by potešilo, ak by britská vláda urobila niečo takéto. Myslíte si, že existujú nejaké dôkazy, ktoré by mohli naznačiť, že niečo také sa mohlo stať? Podľa vás neexistuje skutočný motív, aby Rusko urobilo niečo také, ale že existuje motív na strane Spojeného kráľovstva?

Jevenij Bužinskij: Musím vám otvorene povedať: poznám ľudí zo spravodajských služieb, a tí majú obavy. Ide o to, že Skipaľ bol vymenený na základe programu vzájomnej výmeny špiónov. Teraz majú obavy, či toto neohrozí alebo nezničí celý mechanizmus takejto výmeny. Aký význam bude mať tento mechanizmus, ak budú ľudí potom aj tak zabíjať? Na ruskej strane motív neexistuje. A čo je na britskej strane to môžeme iba hádať.

ZDROJ

Vnímavému človeku toto interview určite veľa napovie. Ale treba povedať, že ani na strane USA či Veľkej Británie nie je každému všetko jedno a neveria tomu, čo im ich vlády servírujú. Dôkazom toho je aj diskusia, ktorá sa rozbehla pod článkom. Je až prekvapivé, aké fakty poznajú niektorí Američania napríklad ohľadom nemeckej a poľskej aktivity ohľadom Mníchovskej dohody a úlohe Poľska v zničení prvej Československej republiky. Teda klobúk dole – tieto fakty často nepoznajú ani naši ľudia.

Z diskusie pod pôvodným článkom – môžete si ju sami prečítať – vyberieme iba jeden názorný príklad. Čitateľ Peter Williams v odpovedi Robovi Burmanovi uviedol zoznam vojen za posledných 100 rokov, ktoré viedli USA. Proste kdekoľvek sú USA, tam je vojna (neprekladáme, informácia je zrejmá aj bez toho):

Wherever the USA – there is War:
1901 — sending troops to Colombia.
1902 — the invasion of Panama.
1904 — the invasion of Korea, Morocco and the Dominican Republic.
1905 — U.S. troops intervene in a revolution in Honduras.
1905 — the invasion of Mexico.
1905 — the invasion of Korea.
1906 — Invasion of the Philippines.
1906-1909 — U.S. troops are in Cuba during the elections.
1907 — U.S. troops enforce protectorate „dollar diplomacy“ in Nicaragua.
1907 — U.S. troops intervene in a revolution in the Dominican Republic
1907 — U.S. troops involved in the war with Honduras, Nicaragua.
1908 — U.S. troops are in Panama during the elections.
1910 — The United States sent military forces in Nicaragua and organized anti-government conspiracy. In 1910 formed a junta of Pro-American generals.
1911 — Americans landed in Honduras.
1911 — Suppression of the anti-American uprising in the Philippines.
1911 — the introduction of troops in China.
1912 — U.S. troops are in Havana (Cuba).
1912 — U.S. troops are in Panama during the elections.
1912 — the invasion of American troops in Honduras.
1912-1933 — the occupation of Nicaragua. In 1914, a Treaty was signed in Washington, D.C., under which the United States was granted the right to build an inter-ocean canal in Nicaragua.
1914 — U.S. troops are in the Dominican Republic, the battle with insurgents in Santa Domingo.
1914-1918 — A series of incursions into Mexico.
1914-1934 — Haiti. After numerous uprisings America introduces its troops, the occupation continues 19 years.
1916-1924 — 8-year-old occupation of the Dominican Republic.
1917-1933 — Military occupation of Cuba, economic protectorate.
1917-1918 — Participation in the 1st World war.
1918-1922 —Intervention in Russia. Active support of the breakaway territories of Calcanei and the far Eastern Republic.
1918-1920 — Panama. Troops are being put in place to suppress the riots after the elections.
1919 — COSTA RICA. … The landing of US troops to „protect American interests“.
1919 — U.S. troops fighting on the side of Italy against Serbs in Dolmatov. 1919 — American troops are in Honduras during the elections.
1920 — Guatemala. 2-week intervention.
1921 — U.S. support for rebels who fought to overthrow the Guatemalan President Carlos Herrera to benefit the United Fruit Company.
1922— Intervention in Turkey.
1922-1927 — American troops in China during the popular uprising. 1924-1925-Honduras. Troops invade the country during the election.
1925 — Panama. American forces dispersed a General strike.
1926 — Nicaragua. Invasion.
1927-1934 — American troops stationed in China.
1932 — El Salvador invasion. There was a rebellion there at the time.
1937 — Nicaragua. With the help of American troops dictator Somoza comes to power, displacing the legitimate government of J. Sacasa.
1939 — the introduction of troops in China.
1947-1949 — Greece. American troops are involved in the civil war.
1948-1953 — Military operations in the Philippines.
1950 — the uprising in Puerto Rico suppressed by American troops. 1950-1953-armed intervention in Korea about a million American soldiers.
1958 — Lebanon. The occupation of the country, the fight against the rebels. 1958-confrontation with Panama.
1959 — America invades Laos, begin the first clashes of American troops in Vietnam.
1959 — Haiti. Suppression of the popular uprising against the Pro-American government.
1960 — After Jose Maria Velasco was elected President of Ecuador and refused to comply with the requirements of the United States to sever relations with Cuba, Americans had several military operations and organize a coup.
1960 — American troops are in Guatemala to prevent removal from power U.S. puppets.
1965-1973 — Military aggression against Vietnam.
1966 — Guatemala. …US troops entered the country, were arranged mass killings of Indians, who were considered potential rebels.
1966 — Military assistance to the Pro-American governments of Indonesia and the Philippines.
1971-1973 — the bombing of Laos.
1972 — Nicaragua. American troops are being deployed to support a government that benefits Washington.
1983 — the military intervention in Grenada, about 2 thousand Marines. 1986 – attack on Libya. The bombing of Tripoli and Benghazi.
1988 — The invasion of American troops in Honduras
1988 — The U.S. warship Vincennes, which was in the Persian Gulf, shot down an Iranian aircraft with 290 passengers on Board, including 57 children, with a missile.
1989 — American troops suppress unrest in the Virgin Islands.
1991 — Large-scale military action against Iraq
1992-1994 — the occupation of Somalia
1998 — Sudan. Americans consume missile strike pharmaceutical plant, arguing that it produces nerve gas.
1999 — Ignoring the norms of international law, bypassing the UN and the Security Council, the United States NATO forces launched a campaign of 78-day aerial bombardment of the sovereign state of Yugoslavia.
2001 — Invasion of Afghanistan.
2003 — the bombing of Iraq.
2011 — Libya.
2013 — Syria.

07.04.2018

Akosi to vychádza tak, že v tomto období zverejňujeme viac článkov s viac-menej vojensko-politickým pozadím ako máme vo zvyku. Našim hlavným zameraním síce nie je politika ako taká, ale niekedy je vhodné poukázať na súvislosti, ktoré inak unikajú medzi prstami.

Samozrejme, že každá násilná smrť je strašná, ale niektoré súvislosti sú aj tak povšimnutiahodné. V podstate „lokálny“ problém sa vari do 24 hodín stal globálnym. Ako je to možné, že Slovensko si zaslúžilo takú veľkú „starostlivosť“ Západu? A je to vôbec „starostlivosť“ vo svojom zvyčajnom význame?

Ak si spojíme tlak týchto udalostí s veľmi stručným vyhlásením ruského Ministerstva obrany o vojenskom Schengene, tak si môžeme pospájať mnoho súvislostí. Naša krajina sa očividne – na rozdiel napríklad od Poľska – nijakovsky neprofiluje ako štandardný, dnes (povinne) rusofóbsky subjekt. Verejnosť – napriek dobre živenej piatej kolóne v Bratislave – je voči Rusku ako takému naladená skôr optimisticky. A už vôbec nieto vôle sa púšťať do globálnej vojny na strane USA – proti Rusku.

Ak vylúčime náhody, tak môžeme začať ponímať diely tejto skladačky. NATO nevyhovujú štáty, ktoré sa nechcú v plnej a želanej miere zapojiť do globálnej prípravy pre ich útok na Rusko. Základne tu síce ako-tak máme, ale očividne to komusi za oceánom nestačí. Chcú viac. Čo viac? To presne nevieme, ale nebude ťažko si to domyslieť. Minimálne legislatívne umožniť bezproblémové operatívne presuny vojsk cez našu krajinu bez dlhodobého schvaľovacieho procesu a kedykoľvek, či rozšíriť skladovacie kapacity na našom území pre vojenské účely. Ak budeme mať na svojom území veľké sklady s vojenským materiálom (muníciu, zbrane, vojenskú techniku a pod.) a/alebo zásoby potravín, tak v prípade útoku proti Rusku tu nemusia nič dopravovať, prídu k nám iba cudzí vojaci na autobusoch alebo lietadlách, tu sa vyzbroja, nasadnú do obrnenej techniky či lietadiel – možno aj s jadrovými zbraňami – a rýchlo postúpia na východ.

Ak takéto požiadavky doteraz vláda v plnej miere neuspokojila, tak prešli k činom. Akosi náhodou dôjde k dvom vraždám, a akosi náhodou si to odrazu všimne celý svet. Ideálny variant bol očividne ten, aby vláda obstúpila a prišli predčasné voľby. V skutočnosti ani tak nejde o ne samotné, ale skôr o medziobdobie, v ktorom môže výkonnú moc v štáte na prechodnú dobu prevziať prezident. Popri krásnych rozprávkach o demokracii a ľudských právach rýchlo a nebadane podpíše niekoľko medzinárodných dohôd, ktoré už – nech by bola akákoľvek – ďalšia vláda nebude môcť zmeniť…

My sme teraz zaneprázdnení pobytom na uliciach a skandovaním hesiel o demokracii a unikajú nám udalosti vo svete, pretože my sa hráme na veľké veci – pod koho taktovkou? Je to teraz CIA alebo MI6?

A scientológ pochádzajúci zo silnej komunistickej rodiny – kým ostatní nemali možnosť študovať čo chceli, jemu otec, predseda Odboru školstva na OV KSČ v Poprade vybral čo si len zaželal – vie o čo sa hrá. Na rozdiel od tých, ktorí teraz v kohosi záujme šliapu chodníky…

Túto úvahu skončíme podnetom na premýšľanie – čo sa blíži, keď takto naliehavo potrebujú organizovať Vojenský Schengen?

A teraz niekoľko prevzatých materiálov. Zvýraznia niekoľko bodov, ktoré v demokratických médiách sotva odznejú.

Prvý prináša niekoľko postrehov z televíznej besedy so známym izraelským špecialistom z oblasti spravodajských služieb:

Rusko musí ukázať Západu, že na akúkoľvek akciu existuje protiakcia, a pritom hrať na jeho slabostiach a obavách. Izraelský expert poradil ako hrať so Západom na jeho slabostiach.

Izraelský expert Jakov Kedmi spojil dva v jednom: tlak na Rusko s konaním USA v Sýrii, kde Washington „bráni ručných teroristov“.

Kedmi je pobúrený faktom, že Spojené štáty – ktoré sa nachádzajú nezákonne a bez akéhokoľvek pozvania v arabskej krajine – obviňujú Rusko, ktoré je v skutočnosti jedinou krajinou, ktorú Damask pozval na oficiálnej úrovni.

Treba poznamenať, že v nedávnom vyhlásení náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruska, Valerij Gerasimov pohrozil odvetnými opatreniami proti vojenským operáciám USA v Sýrii v tom prípade, ak americký úder na Damask sa stane hrozbou pre ruských vojakov.

„Predpokladám, že Američania to vzali vážne. V najbližšom čase uvidíme, aké to bolo naozaj efektívne. Treba povedať, že situácia vo Východnej Gute sa postupne nakláňa k mieru, keďže Sýrijská Arabská republika dosahuje úspechy a každým dňom oslobodzuje enklávu od teroristov. Ostane tam toho málo. Po Gute bude potrebné vyčistiť ostatné oblasti. Ale aj tak je situácia zvláštna. USA sa teraz v Sýrii nachádzajú nezákonne, pričom hovoria: „nesmiete dokonca ani pozrieť na stranu bojovníkov, my ich chránime“ – povedal Jakov Kedmi, pričom pobúrene dodal: „Znamená to teda, že Amerika môže, ale Rusko – nehľadiac na právny základ – nesmie?“

„S vojnou oni nebudú súhlasiť. Vždy som hovoril, že Američania nikdy nebojovali proti silnej armáde. Vojna je pre USA luxus, preto do nej nepôjdu. To, čoho sa boja najviac je priama zrážka s Ruskom. Vojna je to jediné, čo ich môže zastaviť. A oni to veľmi dobre vedia, preto do vojny s Ruskom nepôjdu“ – povedal expert.

Izraelský expert sa vyjadril aj na tému pokusov Veľkej Británie obviniť Rusko v nedávnom incidente s použitím chemických zbraní.

Jakov Kedmi predpokladá, že to všetko je sprisahanie Západu, ktoré je riadené z Washingtonu. Európske krajiny realizujú starostlivo naplánovaný tlak na Rusko.

„Európa sa stáva svedkom akýchsi obvinení za použitia chemických zbraní proti Rusku. Nič vám to nepripomína?“ – zadal otázku Kedmi.

„Nie je to nič iné, ako činy, s ktorými prišiel do styku prezident Sýrie Bašar Asad, zo všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Západ neraz obvinil Damask v používaní chemických zbraní, aby tým ospravedlnil svoju nezákonnú vojenskú prítomnosť v krajine. Teraz ten istý plán používa proti Rusku. Zneváženie Ruska ako zákonného štátu, ktorý má plné právo byť vo svetovom spoločenstve. Je to to isté, čo urobili na Olympiáde. Teraz identický variant vo všetkých udalostiach rozohrávajú na medzinárodnej aréne“ – dodal Kedmi.

„Británia bola impériom – to je fakt. Ale dnešná vláda kvôli vnútorným problémom zabudla, že Veľká Británia, to je už iba bývalé impérium. Treba im to pripomenúť. Tak, aby pochopili už na prvý raz. Odpoveď musí byť zodpovedajúca škode, ktorú západné krajiny môžu spôsobiť Rusku“ – uzavrel Kedmi.

ZDROJ

Okolo nás sa odvíja problém otravy britského špióna vo Veľkej Británii. Skripaľ bol zatknutý ruskou tajnou službou a uväznený, pretože pracoval pre britskú MI6. V roku 2010 bol pustený na slobodu v rámci vzájomnej výmeny agentov medzi Ruskom a Veľkou Britániou. Plyn, ktorým bol otrávený sa v Rusku nikdy nepoužíval – pretože ho vyvinuli ešte za Sovietskeho Zväzu. Ako dedičstvo sa teda dostal všetkým nástupníckym štátom – vrátane napríklad Ukrajiny – ale v podstate všetkým krajinám bývalého Východného bloku. Treba ešte dodať, že jeho autor už roky žije v Kalifornii a pracuje pre CIA… žeby Rusko nemalo iné možnosti?

Na obvinenia premiérky Veľkej Británie Terezy Mayovej na adresu Ruska vo veci jeho angažovanosti v prípade otravy ex-plukovníka tajnej služby RF Sergeja Skripaľa a jeho dcéry oficiálne reagoval aj oficiálny predstaviteľ Ministerstva zahraničným vecí Čínskej ľudovej republiky Lu Kan.

Kan vyhlásil, že Čína vyjadruje nádej, že Veľká Británia „bude operovať reálnymi faktami, na základe ktorých by sa tento problém dal posúdiť a vyriešiť správnym spôsobom“.

Poznamenal, že čínska strana bude pozorne sledovať vývoj vo veci prípadu Skripaľa.

Ruský vojenský expert Viktor Murachovskyj vyhlásil, že vzorce prekurzorov otravného plynu „Nováčik“ sú voľne k dispozícii, preto sa jeho výroba dá realizovať v akomkoľvek vhodnom chemickom laboratóriu.

Niečo z tejto kauzy by mohlo poslúžiť aj našim ľuďom pre ponaučenie. Západ sa pred voľbami v Rusku pokúsil zdehonestovať Putina ako sa len dalo – vrátane epizódy s otravou bývalého agenta – ale Rusi zareagovali ako Rusi. Na Slovensku – na pokyn spoza našich hraníc – vyšli ľudia do ulíc, lebo Západ zdehonestoval našu vládu. Nie, nebola a nie je dobrá, ale je naša. A naši vlastní ľudia sa postavili proti nej, slovenskej vláde ruka v ruke s prezidentom. Rusi však prišli voliť aby ukázali, že nijaký Západ im nebude prikazovať, koho si majú oni doma voliť. Nuž, kde sme my a kde sú Rusi?

To však nie je všetko:

„RUSI NIKDY NEHRALI S TAK VYSOKÝMI STÁVKAMI“: VAROVANIE RUSKA O NÁSLEDKOCH ÚTOKU NA SÝRIU ZBUNTOŠILO AMERICKÝCH ANALYTIKOV

Americkí analytici vyhlásili varovanie Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruska o možných dôsledkoch útoku na Damask za bezprecedentné. Uvádza to The National Interest.

Rusko príjme odvetné opatrenia vo vzťahu k USA, ak Američania vyprovokujú hrozbu pre život a zdravie ruských vojakov v Sýrii – to vyhlásil náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruska Valerij Gerasimov. Upresnil, že reč je v súčasnosti o možnom útoku na Damask, ktorý – podľa údajov ruskej rozviedky – môžu pripravovať Spojené štáty.

Vojenskí analytici vo Washingtone označili varovanie Gerasimova za bezprecedentné. Podľa slov špecialistu na Rusko Michaela Kofmana z Centra vojensko-námornej analýzy, Moskva otvorene varuje USA „pred akýmikoľvek úmyslami a intrigami“ vo veci útokov na sýrske územie. Rusko týmto „položilo mäkkú červenú čiaru“ a zároveň vystupuje s „plne otvorenou“ hrozbou. Predtým už RF varovala pred možnou eskaláciou v Sýrii kvôli konaniu USA, ale podobnú formuláciu použila prvý raz.

„Predtým sa Rusko vždy snažilo znížiť stávku pre prípad, že USA sa rozhodnú začať vojenské operácie, aby nebolo do nich vtiahnuté. Ale s takýmito hrozbami RF nikdy nevystúpila“ – povedal Kofman.

Iný analytik Centra vojensko-námornej analýzy, Samuel Bendett vykladá slová Gerasimova nie tak jednoznačne. Poukazuje, že Rusko na jednej strane pripomína, že jeho predstavitelia pracujú v Damasku a v iných oblastiach Sýrie a varuje pred dôsledkami, ak im bude ublížené, ale možnože reč je iba hlavnom meste krajiny, a teda nie o tých, ktorí sa nachádzajú „v poli“. Takže Rusko „zvyšuje stávky“, ale zároveň si ponecháva miesto na manévrovanie v zložitej situácii – cituje Bendetta NI.

Pripomeňme, že predtým hlava Ministerstva zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov vyhlásil, že RF pomôže Damasku dobiť povstalcov, ktorí ostali vo Východnej Gute. Úspechy ruskej armády a sýrskych vládnych síl v danej oblasti tradične vyprovokovali Západ na nov obvinenia proti Damasku v použití chemických zbraní, ktoré – podľa slov náčelníka Generálneho štábu – by mohli použiť ako zámienku na útok proti sýrskemu hlavnému mestu. Prezident RF Vladimír Putin v interview pre americké médiá nazval tvrdenia o chemických zbraniach falošnými a pripomenul, že Damask ich zásoby už dávno zničil.

ZDROJ

20.03.2018

Adam Maida

Prinášame článok z amerických médií, ktorý – síce americky šalamúnskym spôsobom – ale predsa jasne podáva informácie o tom, kto skutočne manipuluje voľby po celom svete a nie je to Rusko. New York Times nie je zanedbateľné médium, takže informácie z neho sú dostatočným garantom toho, že nejde o vymysleninu, ale z celej myšlienky článku vidno, že ani v USA nie všetci súhlasia s tým, ako CIA „vládne“ po celom svete. Verme, že rozumní ľudia nakoniec získajú prevahu, ale musíme si priznať, že šanca na nekonfrontačné konečné riešenie je veľmi nízka. Vari iba jednu poznámku – článok je písaný pre Američanov, takže zdravomyslie – ako ostatne nikdy – nezaškodí. Bol zverejnený 17. februára 2018.

Tašky napchaté peniazmi donesené do hotela v Ríme pre podporovaných rímskych kandidátov. Škandálne príbehy presakujúce do zahraničnej tlače ovplyvňujúce voľby v Nikarague. Milióny pamfletov, letákov, plagátov a nálepiek vytlačených s cieľom poraziť súčasnú vládu v Srbsku.

Predĺžená ruka Vladimíra Putina? Nie, iba malá ukážka z histórie ako USA vykonáva intervenciu do zahraničných volieb.

V utorok vedúci pracovníci amerických spravodajských služieb varovali Výbor pre spravodajské služby Senátu, že Rusko sa pripravuje v roku 2018 v predbežných voľbách zopakovať rovnaké plné šikanovanie, ktoré v roku 2016 uvoľnilo z reťaze: hackovanie, únik informácií, manipuláciu so sociálnymi médiami a možno aj viac. Potom v piatok oznámil osobitný právny zástupca Robert Mueller žaloby 13 Rusov a troch spoločností, riadených obchodníkom s blízkymi vzťahmi ku Kremľu, kde podrobne vysvetľuje trojročnú schému používania sociálnych médií na útok na Hillary Clintonovú, Donalda Trumpa a zasiatie rozbroja.

Väčšina Američanov je pochopiteľne šokovaná tým, čo považujú za bezprecedentný útok na náš politický systém. Ale veteráni spravodajských služieb a učenci, ktorí sa zaoberajú štúdiom tajných operácií, majú úplne iný, očividne prekvapivý pohľad.

„Ak sa spýtate spravodajského dôstojníka, či Rusi porušili pravidlá alebo urobili niečo bizarné, odpoveď je nie, v žiadnom prípade,“ povedal Steven L. Hall, ktorý odišiel do dôchodku v roku 2015 po 30 rokoch práce v CIA, kde bol šéfom ruských operácií. Spojené štáty však „jednoznačne áno“ vykonávali takéto operácie volebného ovplyvňovania dlhodobo – „a dúfam, že v tom budeme aj naďalej pokračovať“ – dodal.

Loch K. Johnson, dekan Amerických špecialistov pre spravodajské služby, ktorý začal svoju kariéru v 70. rokoch ako člen Senátneho cirkevného výboru tvrdí, že ruská operácia v roku 2016 bola jednoduchou verziou kybernetického veku štandardnej americkej praxe, akú USA robia po celé desaťročia, kedykoľvek sa americkí štátni úradníci obávajú volieb v zahraničí.

„Robili sme veci takéhoto druhu od doby, keď bola založená CIA v roku 1947, „povedal Johnson, teraz pôsobiaci na University of Georgia. „Používali sme plagáty, brožúry, poštové zásielky, bannery – čokoľvek vás len napadne. Rozsievali sme lživé informácie v zahraničných novinách. Použili sme to, čo Briti nazývajú „kavaléria kráľa Juraja“: kufre plné peňazí“.

Ústup USA od demokratických ideálov často zachádzal ešte oveľa ďalej. CIA pomáhala zvrhnúť zvolených lídrov v Iráne a Guatemale v 50. rokoch a podporovala násilné prevraty v niekoľkých ďalších krajinách v šesťdesiatych rokoch. Organizovala komploty, vraždy a podporovala brutálne protikomunistické vlády v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii.

Ale v posledných desaťročiach – tvrdia Hall aj Johnson – boli ruské a americké zásahy do volieb morálne ekvivalentné. Americké zásahy boli vo všeobecnosti zamerané na to, aby podporili neznámych kandidátov s cieľom spochybniť diktátorov alebo inak podporiť demokraciu. Rusko častejšie zasahovalo aby narušilo demokraciu alebo podporilo autoritársku vládu, tvrdia.

Porovnať tieto dve veci, tvrdí Hall: „Je to ako hovoriť, policajti a zločinci sú to isté, pretože obaja majú zbrane – dôležitá je motivácia.“

Tieto širšie súvislosti praxe ovplyvňovania volieb vo veľkej miere chýbali v záplave správ o ruskom zásahu a vyšetrovaní, či bola alebo nebola ovplyvnená volebná kampaň Trumpa. Treba pripomenúť, že ruská kampaň v roku 2016 bola klasickým príkladom špionážnej praxe, aj keď využívala nové technológie. A vrhá svetlo na väčšie historické súvislosti, ktoré odhaľujú americkú volebnú intervenciu počas studenej vojny a ktorá dnes motivuje ruské konanie.

Vedec z Univerzity Carnegie Mellon, Dov H. Levin, hľadal historické záznamy o otvorených aj utajených volebných manipuláciách. Z rokov 1946 až 2000 našiel 81 v Spojených štátoch a 36 v Sovietskom zväze alebo v Rusku, hoci ruský zoznam je pravdepodobne neúplný.

„Nijako neospravedlňujem to, čo urobili Rusi v roku 2016,“ povedal Levin. „Bolo absolútne nesprávne, že Vladimír Putin zasiahol týmto spôsobom. Znamená to, že metódy, ktoré použili v týchto voľbách, boli digitálne verzie metód, ktoré používajú Spojené štáty a Rusko už celé desaťročia: prenikanie do ústredia politickej strany, nábor sekretárov, umiestňovanie informátorov do politickej strany, poskytovanie informácií alebo dezinformácií novinám.“

Jeho zistenia zdôrazňujú, ako rutinné volebné zásahy Spojených štátov – niekedy skryté a inokedy úplne otvorené – boli organizované.

Tento precedens bol založený v Taliansku ako podpora pre nekomunistických kandidátov od konca 40-tych do 60-tych rokov 20. storočia. „Mali sme vrecia peňazí, ktoré sme doručili vybraným politikom, aby uhradili svoje výdavky,“ povedal F. Mark Wyatt, bývalý C.I.A. v interview z roku 1996.

Utajená propaganda bola tiež podstatnou zložkou. Richard M. Bissell ml. – viedol operácie CIA koncom 50-tych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia – zhodou okolností napísal vo svojej autobiografii o „realizácii kontroly novín a rozhlasového vysielania, alebo zabezpečení požadovaného výsledku volieb“. Sebaoslavná odtajnená správa o práci CIA v čilských voľbách v roku 1964 sa chváli „tvrdou prácou“, ktorou CIA dodávali svojmu obľúbenému kandidátovi „veľké sumy“ a zobrazovala ho ako „múdreho, úprimného a hlboko uvažujúceho štátnika“, zatiaľ čo ľavicového protivníka vykresľuje ako „vypočítavého schématistu“.

Pracovníci CIA povedali Johnsonovi koncom osemdesiatych rokov, že „vkladanie“ informácií do zahraničných spravodajských médií – väčšinou pravdivých, ale niekedy aj nepravdivých – sa pohybovalo na úrovni 70 až 80 denne. Vo voľbách v Nikarague r. 1990 CIA rozšírila historky o korupcii v ľavicovej vláde Sandinistov, tvrdí Levin. Opozícia zvíťazila.

Časom sa operácie presadzovania amerického vplyvu už CIA neutajovali, ale realizovali otvorene Ministerstvom zahraničných vecí a jeho pobočkami. Vo voľbách v roku 2000 v Srbsku USA financovali úspešnú porážku Slobodana Miloševiča, národného vodcu tak, že poskytli opozícii politických konzultantov a milióny samolepiek so symbolom zaťatej päste a nápisom „Skončil“ vytlačených v srbčine. 80 ton samolepiaceho papiera dodali z Washingtonu.

Vince Houghton, ktorý v tom čase slúžil v armáde na Balkáne a úzko spolupracoval so spravodajskými agentúrami uviedol, že videl americkú robotu na každom kroku. „Dali sme veľmi jasne najavo, že nemáme v úmysle ponechať Miloševiča pri moci,“ povedal Houghton, teraz historik Medzinárodného múzea špionáže.

Podobné kroky uskutočňovali USA vo voľbách v čase vojny v Iraku a Afganistane, ale nie vždy s úspechom. Po tom, ako bol Hamid Karzai v roku 2009 opätovne zvolený za prezidenta Afganistanu, sa tento posťažoval Robertovi Gatesovi – vtedajšiemu ministrovi obrany – na silné úsilie USA poraziť ho, čo Gates vo svojich pamätiach nazýva „náš nemotorný a neúspešný puč.“

Najmenej raz ruka Spojených štátov odvážne zasiahla do ruských volieb. Americké obavy, že Boris Jeľcin by mohol byť porazený v opätovnej voľbe za prezidenta v roku 1996 neželaným komunistom, viedli k otvorenému aj skrytému úsiliu na jeho podporu, čo presadzoval prezident Bill Clinton. Podpora zahŕňala americkú podporu snahy Ruska o pôžičku 10 miliárd dolárov od MMF, ktorá bola poskytnutá Rusku štyri mesiace pred voľbami a aj dodanie tímu amerických politických konzultantov (hoci niektorí v Rusku sa vysmievali výmene úveru za víťazstvo Jeľcina).

Táto ťažkopádna intervencia znepokojila niektorých Američanov. Thomas Carothers, vedec z Carnegieho inštitútu pre medzinárodný mier, si spomína na hádku s úradníkom ministerstva zahraničných vecí, ktorý mu vtedy povedal: „Jeľcin je demokracia v Rusku“, na čo Carothers hovorí, že odpovedal: „To nie je to, čo demokracia má byť.“

Čo však znamená demokracia? Môže to zahŕňať tajné podkopávanie autoritárskeho vládcu alebo pomáhanie vyzývateľom, ktorí prijmú demokratické hodnoty? A čo otázka financovania občianskych organizácií?

V posledných desaťročiach boli najviditeľnejšou zložkou prítomnou v americkej zahraničnej politike skupiny financované daňovými poplatníkmi, ako je Národná nadácia pre demokraciu, Národný demokratický inštitút a Medzinárodný republikánsky inštitút, ktoré nepodporujú kandidátov, ale učia základné zručnosti volebných kampaní, budujú demokratické inštitúcie a školia volebných pozorovateľov.

Väčšina Američanov považuje takéto snahy za neškodné – skutočne dobročinné. Ale Putin ich považuje za nepriateľské. Národná nadácia pre demokraciu poskytla v roku 2006 grant vo výške 23 000 dolárov organizácii, ktorá zamestnávala Alexeja Navalného, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr stal hlavným politickým nepriateľom Putina, čo vláda použila na útok na Navalného aj na nadáciu. V roku 2016 poskytla Nadácia 108 grantov v celkovej výške 6,8 miliónov amerických dolárov organizáciám v Rusku na účely „zapájania aktivistov“ a „podporu občianskej angažovanosti“. Nadácia už neudáva mená ruských príjemcov, ktorí môžu byť podľa ruských zákonov stíhaní alebo zatknutí.

Je ľahké pochopiť, prečo Putin vidí takúto americkú finančnú hotovosť ako hrozbu pre jeho vládu, ktorá netoleruje žiadnu skutočnú opozíciu. Americkí veteráni propagácie demokracie však odmietajú názor Putina, že ich práca je ekvivalentná tomu, z čoho je v súčasnosti obviňovaná ruská vláda v Spojených štátoch.

„Nie sú to len jablká a pomaranče,“ tvrdí Kenneth Wollack, prezident Národného demokratického inštitútu. „Porovnáva toho, kto dodáva záchranné lieky s tým, kto prináša smrteľný jed.“

Čo CIA mohlo v posledných rokoch urobiť na ovplyvňovanie zahraničných volieb je stále tajné a nemusí byť známe ešte desiatky rokov. Môže to byť skromné v porovnaní s manipuláciami CIA za studenej vojny. Niektorí pamätníci si však nie sú istí.

„Predpokladám, že robia veľa starých praktík, pretože je známe, že sa nikdy nezmenia,“ tvrdí William J. Daugherty, ktorý pracoval v CIA od roku 1979 do roku 1996 a určitý čas vykonával kontrolu utajených operácií. „Technológia sa môže meniť, ale ciele nie.“

Úprava: 18. február 2018

Predchádzajúca verzia tohto článku nesprávne uviedla, že Alexej Navalný, politický oponent ruského prezidenta Vladimíra V. Putina, dostal granty od Národnej nadácie pre demokraciu. V skutočnosti organizácia, ktorá ho zamestnáva, získala v roku 2006 jeden grant vo výške 23 000 USD.

Autor článku Scott Shane je reportér špecializovaný na oblasť národnej bezpečnosti pre The Times a bývalý moskovský korešpondent.

01.03.2018

Prinášame „horúcu“ aktualizáciu na tému počítačovej bezpečnosti. V podstate tu niet čo dodať. Vari iba to, že všetky elektronické zariadenia, ktoré používame na komunikáciu sú sledované špeciálnymi zložkami štátnych služieb – ktoré financujeme našimi daňami. Samozrejme to neznamená, že nás všetkých „on-line“ počúvajú, robí sa to inak. Teba vedieť iba to, že VŠETKA naša komunikácia sa kompletne a od každého občana ukladá do samostatného adresára. Keď to bude treba, tak to bude použité – netreba mať ilúzie. A ešte z jedného mýtu treba vytriezvieť. ŽIADNA spravodajská služba ŽIADNEHO štátu nepustí na svoje územie žiadne technické zariadenie – VRÁTANE VŠETKÝCH DRUHOV TELEFÓNOV – na ktoré UŽ nemá technické prostriedky na odpočúvanie. Kto žije v inom presvedčení žije v ríši rozprávok. Úprimnú sústrasť.

Špecialisti objavili kritický problém v procesoroch Intel, ale aj v niektorých produktoch AMD a ARM. Nebezpečná „medzierka“ existuje asi 20 rokov. Pomocou nových typov útokov Meltdown a Spectre sa môžu hackeri dostať k súborom a informáciám, ktoré sú uložené v pamätiach zariadení. Nebezpečenstvu sú vystavené aj dôverné údaje. Portál „360°“ informuje, do akej miery je táto hrozba vážna a ako si uchrániť vaše údaje.

AKO FUNGUJÚ MELTDOWN A SPECTRE

Špecialisti Technickej univerzity v rakúskom Grazi opísali dva nové typy útokov na počítačovú bezpečnosť. Experti zistili, že bezpečnostná medzera vzniká vďaka špekulatívnemu zadaniu sekvencie príkazov, alebo „vykonania mimo poradia“. Táto technológia sa používa už asi 20 rokov a umožňuje značne zrýchliť prácu procesora. Okrem splnenia špecifickej úlohy procesor predpovedá ďalšie udalosti a vykonáva výpočty, ku ktorým sa pravdepodobne možno dostať v ďalšom kroku. Takýmto spôsobom sa vopred pripravené riešenie okamžite dodávalo na potrebné miesto a úloha sa realizovala rýchlejšie.

Hardvérové chyby umožňujú hackerom získať prístup k údajom ktoré spracováva procesor v daný moment. Obyčajné programy nemôžu získať prístup k údajom druhých programov, ale Meltdown a Spectre obchádzajú toto pravidlo skrz chybu v procesore. Takto môžu hackeri získať prístup k vašim heslám, fotografiám, elektronickej pošte a iným informáciám.

Špecialisti z rakúskej univerzity dokonca umiestnili na internet video, ktoré ukazuje, ako program Terminal získava prístup k druhému programu a číta heslo:

Čím sú tieto typy útok zvláštne? Meltdown ničí „stenu“, ktorá oddeľuje používateľské programy od operačného systému. Takto škodlivý softvér získava prístup k pamäti všetkých programov aj samotného operačného systému. Spectre prekonáva izoláciu medzi programami navzájom, t.j. jeden program môže preniknúť do pamäte druhého.

Zaujímavé je to, že hrozbe je vystavená väčšina súčasných počítačov, ba dokonca aj niektoré modely smartfónov. Oznam o zraniteľnosti iOS a MacOS už vydala firma Apple – služba podpory vyhlásila, že sa týka všetkých ich smartfónov aj notebookov.

AKO OCHRÁNIŤ OSOBNÉ ÚDAJE

Tu sa užívatelia dostávajú do nepríjemnej situácie. Antivírus nedokáže obrániť túto medzeru v samotnom zariadení – v rozhovore s 360° vysvetlil riaditeľ analytického centra a kybernetickej bezpečnosti Vladimír Ulianov:

Absolútne ochránené systémy neexistujú. Vyhnúť sa problému nie je možné. Ak hovoríme o čipoch, tak ak sa problém nachádza v samotnom zariadení, potom odstrániť ho je možné výlučne s novým firmware procesorov.

Vladimír Ulianov

Všetky spoločnosti po celom svete teraz horúčkovito aktualizujú svoje programové vybavenie. Napríklad Microsoft pripravil aktualizáciu pre Windows. Okrem toho, užívateľov poslednej verzie OS sa dokonca ani nepýtali – jednoducho rozoslali a nainštalovali aktualizáciu. Podľa slov špecialistu na informačnú bezpečnosť Alexandra Varského ide o štandardnú situáciu.

Užívatelia samotní nemajú rozhodovať vo veci bezpečnosti svojich počítačov. Aktualizácie prichádzajú a inštalujú sa bez opýtania.

Alexander Varský

Aktualizácie sú vydané aj pre staršie verzie Windows. Apple sa o hrozbe dozvedela skôr a vydala aktualizáciu 10.13.3 pre MacOS. Kvôli prvotnej ochrane údajov je odporúčané nainštalovať tieto aktualizácie operačných systémov.

Ohrozené sú procesory Intel od roku 1995. foto: Flickr

Zabezpečili už aj prehliadače Google Chrome, Mozilla Firefox a Microsoft Edge. Zástupcovia OS Android tiež vyhlásili, že ich užívatelia sú už chránení.

Je tu však jedno „ale“. Tieto aktualizácie nie sú účinné proti Spectre. Na vyriešenie tohto problému bude asi nevyhnutné úplne zmeniť architektúru všetkých súčasných procesorov. Špecialisti však odporúčajú neupadať do paniky, veď tak či onak neexistujú absolútne ochránené systémy, a na to, aby niekto použil Spectre je potrebné veľa vedieť.

Pod hrozbou nebude veľké množstvo užívateľov. Na úrovni procesora musí hacker dokázať preniknúť ešte aj cez samotné zariadenie. Hackeri môžu teoreticky získať prístup až po splnení rady zložitých podmienok. V každom prípade hacknúť – tak či onak – možno akýkoľvek systém, dokonca aj ochranu Pentagonu.

Vladimír Ulianov

Čo užívatelia dokážu reálne spozorovať je zníženie rýchlosti ich počítačov. Aktualizácie, ktoré riešia problém Meltdown obmedzujú prácu vnútornej pamäte systému a môžu znížiť rýchlosť práce osobného počítača do 30%.

ZDROJ

05.01.2018

Veľmi zaujímavý prevzatý článok:

Oficiálne sa predpokladá, že Ruské impérium predalo Aljašku Spojeným Štátom. Otázka „predaja“ Aljašky je známa každému. Predpokladá sa, že Ruské impérium predalo toto územie Spojeným Štátom Americkým. V skutočnosti nešlo o žiaden predaj.

Ruské impérium bolo v tom čase ohromnou ríšou, do ktorej patrili aj USA, ale aj Nemecko, Francúzsko a Anglicko.

Pred 150 rokmi Ruské impérium odovzdalo Aljašku svojmu subjektu – USA.

Preto nedošlo k žiadnemu predaju inej krajine, ale išlo o odovzdanie územia do správy druhého subjektu tej istej krajiny – Ruského impéria.

Situácia bola analogická tej, ktorá sa odohrala v 20. storočí  s Krymom. Tento ruský polostrov ukrajinský kukučník Nikita Chruščov vyňal spod riadenia Centrálneho Ruska (vtedy RSFSR) a odovzdal ju pod správu oblasti odkiaľ pochádzal (vtedajšej USSR).

Až neskôr – o 50-60 rokov – začali Ukrajinci hovoriť o svojej vlastnej dlhovekej štátnosti, úplne zabudli  na sovietske obdobie spoločného štátu s Ruskom (ZSSR) a pokúsili sa nezákonne si prisvojiť odovzdané ruské územia – teda Krym. Je to ohromná zásluha dnešného Prezidenta Ruska Vladimíra Putina, že prinavrátil Krym do zostavy Ruska.

150 rokov to boli naše kukúčatá. Prišli na ruské územie z neznámych ostrovov Nemecie (tam, kde žijú Nemci). A vtedy Aljašku – tak, ako za našich čias Krym – tiež odovzdali do správy Amerike. A potom Američania jednoducho zabudli, že v tých časoch boli aj oni subjektom Ruského impéria.

V skutočnosti ako dôkaz možno uviesť nasledovné. Všetci vedia, že súčasná Kanada je kolóniou Anglicka, pričom jej najvyšším predstaviteľom je nedávno zosnulá Alžbeta II., kráľovná Veľkej Británie.

Málokto vie, že aj v USA je hlavou tá istá moc reprezentovaná britským monarchom. USA sú tiež kolóniou Veľkej Británie. V podstate  práve preto nedávno prebehli udalosti, ktoré sú spojené s možným uvedením Donalda Trumpa na post kráľa Veľkej Británie.

Alžbeta II. nosila „priezvisko“ „Windsor“, ktoré dostala iba nedávno – v roku 1917. V tom istom roku aj Nikolaj II. dostal „priezvisko“ „Romanov“. Teda do roku 1917 „Windsorovci“ a „Romanovci“ – ako aj ďalší členovia tejto kráľovskej rodiny – boli predstaviteľmi JEDNÉHO rodinného klanu. A práve tento kontroloval mocné Ruské impérium.

Do roku 1917 – teda aj v časoch odovzdania Aljašky (1867) – táto jedna rodina kontrolovala viacero štátov dokopy, a po revolúcii r. 1917 každý klan tejto rodiny dostal svoju časť Ruského impéria. Členovia tejto mafie (rodiny) si prisvojili nové priezviská a rozišli sa po svete.

Následkom toho sa objavili USA. Až v roku 1917. Aj Aljašku si ponechali práve tak, ako Krym mohol ostať u odtrhnutej sa Ukrajiny.

Ako doplnok k tejto otázke predstavujem svoj rok starý materiál. Bude užitočné si ho prečítať z pohľadu otázky Aljašky.

* * *

Dnes predpokladáme, že na nasledovníka Alexandra II. – ako aj imperátora Nikolaja II. Romanova – vplýva ten istý súbor génov ako u Napoleona, Hitlera, Einsteina a mnohých ďalších „Španielov“ – Iberíjčanov.

Týmto „Španielom“ aj posielal Alexander II. zlaté poklady nakradnuté v Rusku. To, čo nedokázal s Ruskom urobiť Napoleon, dokázal jeho nasledovník – Alexander II. Presne tak – nasledovník! Veď Alexandrovi II. udelil španielsky rád Zlatého Rúna (1826) samotný Napoleon! Brat imperátora-smoliara.

Historik P. A. Zajončikovskij napísal: „Vláda Alexandra II. realizovala „germanofilskú politiku“, čo nezodpovedalo záujmom Ruského impéria. Napomáhala tomu pozícia samotného monarchu: „Požehnaný svojim strýčkom – pruským kráľom – a neskôr pruským kráľom Wilhelmom I. všakovako napomáhal, aby sa vytvorilo jediné, militantné Nemecko“.

Ruský neruský imperátor, ktorý zaujal trón Ruského impéria, sa zaoberal otvorenou sabotážou v prospech Nemecka. Nuž hľa, tu je názorný príklad prejavu multikulturalizmu a tolerantnosti – akonáhle sa cudzie prvky dostanú do zdravého organizmu, začnú ho požierať. Imperátorské rodiny neboli žiadnou výnimkou.

Takže v roku 1854 sa odohrala mytologická udalosť – prišiel piaty mesiáš po Kartáginskej ére. V skutočnosti na ruský trón nastúpil Alexander II. Mesiášska choroba pravidelne zasahuje vládcov, pričom každý z nich najradšej podháňa kalendár tak, aby dostal mesiášsky štatút. Alexander II. nebol výnimkou. Vystúpil, ochorel a začal napravo a naľavo realizovať svoje mesiášske „práva“.

Ale vynechajme etiku. Ide o geopolitiku. Akonáhle sa Alexander II. cítil ako mesiáš – podobne mytologickému Kristovi – začal upravovať Zemeguľu.

Hlavnou úlohou – ktorú bolo vtedy potrebné urobiť – bolo prenesenie nultého poludníka z Ruského impéria. Do opatrení Alexandra II. bol nultým poludníkom Pulkovský poludník, ktorý prechádza cez Pulkovské observatórium v Petrohrade.

Pulkovský poludník je starý variant Osi Sveta, pred Greenwichom. Práve preto na Pulkovskej osi stoja Petrohrad, Kyjev aj pyramídy v Gíze. Áno, dokonca aj Veľký Novgorod na geografických mapách Encyklopédie Brokgauza a Eftona stojí na 1. stupni východne od neho.

O tom, že určité sily sa pripravovali na príchod mesiáša v roli Alexandra II. svedčia aj prípravné udalosti, ktoré sa odohrali o niečo skôr. Napríklad už v roku 1843-1844 bolo vykonaných niekoľko špeciálnych expedícií, ktorých cieľom bolo určenie presnej hranice medzi Pulkovom a Greenwichom.

Tu je treba spomenúť ešte dva nulté poludníky miestneho významu. Jeden z nich je Parížsky poludník. Druhý je Ferro poludník. Prechádzal skrz ostrov Ferro (dnes El Hierro). Názov oboch poludníkov bol odvodený od mena Perúna: spomeňme starý názov Južnej Ameriky „Peru“, alebo „Peruánska zem“.

Úloha mesiášskych činov Alexandra II. spočívala v tom, aby preformátoval Zem. Preniesol nultý poludník do Greenwichu a tým odrezal Americkú polguľu s jej Novým Svetom od Starého Sveta. Zem sa rozdelila na dvoje: tento svet je Starý – tento svet je Nový.

Samozrejme, že toto rozdelenie je mytologické, iluzórne. Tomu treba rozumieť. Ale jeho význam je pre civilizáciu ohromný. Preto z pohľadu následkov takejto zmeny Sveta bola činnosť Alexandra II. mesiášska. Po množstve meraní, výpočtov a rokovaní v roku 1854 bolo na Medzinárodnej poludníkovej konferencii vo Washingtone rozhodnuté, že za bod odpočítavania dĺžok na celej zemeguli bude určený Greenwichský poludník.

Treba spomenúť, že hraničný bod – 1854 – neprebiehal pokojne, otázky Deličov Zeme sa riešili nie iba vo vedeckých a náboženských sférach, ale aj na bojových poliach.

V roku 1854 sa začala Krymská vojna medzi Ruským impériom a anglo-francúzskymi vojskami. Trvala jeden rok a jej význam spočíval v tom, aby sa prostredníctvom opisu vojny – bojových operácií – ukázala história toho, že Krym už prestal byť Centrom Sveta.

Vojská za neho bojovali skôr z inercie až sa nakoniec naň vykašľali.

V tom istom roku 1854 sa začala vojna aj na Americkom kontinente. Historici ju nazvali „Občianska vojna v Kansase“. Ale v skutočnosti išlo o podporu toho istého mýtu, keď Deliči Zeme si pripravili pôdu pre nové akty formátovania Zeme.

Rovnako v tom istom roku – 1854 – bola v USA založená Republikánska strana – Strana vojny.

A práve preto, aby sa novým Centrom Sveta stal Nový Svet – USA – Spojené Štáty začali skupovať zem. V roku 1853 sa kúpená zem s názvom Arizona a New Mexiko stali súčasťou USA, pričom došlo k stanoveniu konečnej polohy juhozápadnej štátnej hranice.

Zaujímavosťou je, že prvý raz myšlienka o predaji Aljašky zaznela v tom istom čase – roku 1853 takúto ponuku vyslovil generálny gubernátor Východnej Sibíri N. N. Muraviov-Amurskij. Očividne, USA začali zbierať zeme na vytvorenie nového Centra Sveta – na ekonomické, politické aj vojenské ovplyvňovanie.

Na pozadí svojich geografických strádaní a sabotážnych spoluúčastí v prospech Nemecka, v roku 1867 Alexander II. odovzdal  Ruskú Ameriku – Aljašku – akýmsi Spojeným Štátom. Skutočná imperátorská sabotáž, dvorní úslužní historici na obranu povedali: nuž, imperátor nemal dosť peňazí.

Ale takto vzniká úplne logická otázka: a čo s vozmi plne naložených zlatom, ktoré boli poslané do Španielska? Znamená to, že ani na nich nestačili peniaze?

V samotnej Amerike prebehla Občianska vojna medzi Severom a Juhom. Podstatou tejto vojny nebolo žiadne otrokárstvo, ako tvrdia dnešní historici. V USA neexistovalo žiadne otrokárstvo. Africkí a iní migranti – ako aj dnes – hľadali pre seba ľahší život na cudzom chrbte, t.j. na Americkom kontinente. Dúfam, že dnes to začalo chápať viac ľudí – na príklade Európy okupovanej migrantmi.

Očividne predaj Aljašky nebol predajom v dnešnom ponímaní slova, pretože išlo o niečo úplne iné. Slovo „predaj“ pochádza z pre-dať, čo znamená odovzdať, dať. Napríklad predanie dievčaťa do služby či odovzdanie chlapca do učenia. Preto zmysel predaja Aljašky pozostáva nie z príjmu peňazí, ale z odovzdania druhej krajine.

Význam tohto odovzdania spočíva v tom, že v Amerike Romanovci vytvorili svoj vlastný Tretí Rím.

A v tejto spojitosti vyzerá zvláštne to, že historici akosi úporne šíria fámy o tom, že akoby v roku 1862 Alexander II. rýchlo schudobnel. A to schudobnel až tak, že – podľa názoru historikov – bol dokonca prinútený si požičať od Rothschildovcov 15 miliónov Libier šterlingov za 5% ročného úroku.

Odkiaľ sa vzala takáto požičaná suma? Prečo sú percentá za úver práve také? O čo ide v tejto pôžičke? Na to historici nedávajú žiadnu rozumnú odpoveď.

Ale zato sa tento nimi vymyslený dlh stal „podstatou“ toho, prečo Ruské impérium odovzdalo Aljašku Spojeným Štátom. Podľa názoru historikov, tento dlh Rothschildovcom možno vytvorila jeho židovská pseudo-žena Dolgoruká a Alexander II. nemal čo zaň dať. A vtedy Veľké Knieža Konštantín Nikolajevič – mladší brat vládcu – našiel východisko zo situácie. Navrhol Alexandrovi II., aby predal „niečo nepotrebné“. Pre impérium sa nepotrebnou ukázala Aljaška.

Pretože rozhovory o odovzdaní Aljašky sa začali ešte v roku 1853, nastupuje tu otázka: Alexander II. už vtedy dlhoval Rothschildovcom? Alebo svojimi rokovaniami o predaji Aljašky geniálni štátni úradníci už 9 rokov vopred predpokladali vytvorenie dlhu Alexandrom II.? Faktický predaj Aljašky sa uskutočnil až v roku 1867, t.j. 14 rokov po prvom pokuse ho zrealizovať.

Okrem toho, ak by išlo o dlh, tak imperátor Alexander II. by sa pozornejšie zaoberal peniazmi, ktoré za predaj ruskej Aljašky dostal. Ale on ich proste nedostal. Presnejšie, nezačal dostávať. Nezačal dostávať 7,5 milióna dolárov, za ktoré USA dostali 1 518 800 km² ruskej zeme. A to potvrdzuje našu verziu o bezodplatnom prevode ruskej Aljašky Romanovcami v prospech USA.

A teraz odpovieme na otázku: prečo? Pretože sa predpokladá, že Zem je okrúhla, tak nestačilo previesť len Greenwichský meridián. Trebalo previesť aj meridián o 180°, t.j. na protiľahlej strane Zeme. A tak aj on prešiel cez Beringov prieliv a oddelil Ruské impérium on je Iných území Toho sveta, v ktorom sa teraz ocitla Aljaška.

Spolu s Aljaškou boli Spojeným Štátom odovzdané aj Aleutské ostrovy.

Ak Ruské impérium stratilo svoje zeme v podobe Aljašky, tak klan Romanovcov nestratil nič. On ako ovládal oba svety, tak ich ovláda aj teraz.

18.09.2017

ZDROJ

Autor: Andrej Ťuňajev

Dnes sa Poľsko snaží nanucovať dojem, že oni sa pred vojnou „nekamarátili“, že to sa iba vtedy zlí Nemci (všetci „vedia“, že dnes sú už iba dobrí) kamarátili so zlým ZSSR (napriek všetkému stále zlými Rusmi). A preto sa – z poľského pohľadu – kedysi zlé Nemecko a neustále zlé Rusko (štát, ktorý vtedy ani neexistoval) dohodli na likvidácii (vždy dobrého a spravodlivého) Poľska. To, že Poľsko v r. 1920 – spolu s Rumunskom – napadli ZSSR a odorvali mu územia (napr. Ukrajinu, Bielorusko) bolo samozrejme spravodlivé. Po tejto vojne kruto umučili v koncentračných táboroch cca 85 000 zajatcov. Na túto „operáciu“ vybudovali 5 koncentračných táborov, z toho jeden bol v Krakove. A my vieme, že dva roky predtým – r. 1918 – okradli aj nás o naše územie na severe Slovenska.

Pri okradnutí Slovenska (detaily sú opísané v knihe SEVERNÉ HRANICE SLOVENSKA) Poliaci vychádzali z „faktu“, že celé územie Slovenska bolo kedysi pod nadvládou Boleslava Chrabrého. My vieme, že bolo. Vtedy, keď Poliaci ako hlavná zložka križiackych vojsk (súčasť pokresťančovania nášho územia) rozorvali na kusy a delili si to, čo dnes historici volajú Veľká Morava. Ale Slovensko sa ocitlo pod ich nadvládou iba na 2 až 3 roky. S veľkou pravdepodobnosťou sa na roviny zvyknutým Poliakom nikdy nepodarilo odsadiť horské územia Slovenska, hoci došli až po Dunaj. A tak naši Predkovia – spolu s Maďarmi – Poliakov zo Slovenska rýchlo vytlačili a oslobodili sa od nich.

Teraz sa – z nášho pohľadu – otvára zaujímavá otázka. Ak si Poliaci nárokujú na územie Slovenska len preto, lebo bolo krátkodobo (2-3) roky pod poľskou nadvládou, tak – presne podľa ich logiky – by Poľsko oveľa skôr malo byť súčasťou Nemecka, lebo Nemci ho mali pod nadvládou 2x dlhšie…

O udalostiach spojených s poľskou predvojnovou aktivitou sme už písali. Prinášame zaujímavý pohľad – preložený článok:

ZDROJ:

Druhá svetová vojna v Európe začala tak, že Nemecko s Poľskom zožrali Československo…

Pred niečo viac ako tri a pol rokom USA (možno povedať, že „Deep State“ sekcia USA) pustili na Rusko z reťaze svojho psa – Porošenka, ktorý sa na Ukrajine dostal k moci následkom ozbrojeného štátneho prevratu. Plánovaný cieľ však dosiahnutý nebol.

Teraz USA hucká svojho druhého psa na reťazi – Poľsko – ale tentoraz už na Nemecko. Ciele sú približne rovnaké – tradične anglosaské – t.j. za každú cenu (hoci aj vojnou do posledného Ukrajina a/alebo do posledného Poliaka) zabrániť Rusku a Nemecku vzájomné posilniť rusko-nemeckú spoluprácu.

Alebo – v čisto obchodných kategóriách – zabrániť dodávkam ruského plynu do Nemecka preto, aby mohli Nemcom predávať drahý, americký skvapalnený plyn. Zároveň vytlačiť nemecké spoločnosti z ruského trhu (pretože na americké firmy sa mimo ropného priemyslu sankcie nevzťahujú).

Poľsko – ako aj nerealistické ambície jeho elity – je znovu použité ako taran-samovrah. Už som to predpovedal a opísal to v inom mojom článku.

Predvojnový poľský prezident Ignacy Mościcki na poľovačke s Hermannom Göringom (nájde niekto fotografiu Stalina na poľovačke s Hitlerom?)

Nemci však veľmi dobre rozumejú tomu, že USA používajú proti nim Poliakov. Zároveň im ide o oslabenie pozície Nemecka v EÚ. Preto odpovedajú poľskej vláde adekvátne.

Takže čo sme mohli vidieť v poľsko-nemeckých vzťahoch na posledných niekoľko týždňov?

1. Poľsko vystupuje proti stavbe SEVERNÉHO PRÚDU 2 a aj proti tomu, aby bol plynovod OPAL využívaný na plnú kapacitu.
2. Nemecko vyhráva predbežné zasadnutie súdu v kauze OPAL, čím bolo zrušené predchádzajúce obmedzenie na vykonávanie aukcií pri využití kapacitných možností tohto plynovodu. A tak od 1. augusta sa začínajú tieto aukcie vykonávať, čo umožňuje Gazpromu naplniť OPAL na plný výkon.
3. Poľsko sa pokúša oslabiť vplyv Nemecka v EÚ tak, že vystupuje proti rade kľúčových rozhodnutí.
4. EÚ (z aktivity Nemecka) ako odvetu zavádza sankcie proti Poľsku „za realizáciu škandálnej súdnej reformy“. Teraz EÚ môže zbaviť Poľsko práva hlasu v zastupiteľských orgánoch EÚ.
5. Poľsko na odvetu obviňuje Nemecko v zasahovaní do svojich vnútorných záležitostí a uvádza (verbálne), že má vlastnú suverenitu.
6. Nemecko (v zastúpení ministra spravodlivosti Heiko Maasa) plne podporuje sankcie EÚ.
7. Aj Európska komisia vyhlásila, že kvôli „nedemokratickým reformám v Poľsku“ môže zastaviť subvencie Poľsku z konsolidovaného európskeho rozpočtu. A bez dotácií veľká a mohutná poľská ekonomika upadne do deflácie a zahynie tak rýchlo, ako ukrajinská bez ruského trhu.
8. Líder vládnucej poľskej strany „zákon a spravodlivosť“ Jarosław Kaczyński 28. júna prehlásil, že „Nemecko sa pokúša zbaviť zodpovednosti za Druhú svetovú vojnu“.
9. Poľský historik Bogdan Musiał obvinil Nemecko, že „Berlín pomáha Moskve viesť vojnu na Ukrajine“, a tiež „pripravovať revolúciu vo Varšave“.

10. Poľskí futbaloví fanúšikovia na futbalovom stretnutí poľskej Legie a kazašskej Astany 1. augusta (na výročie vypuknutia povstania) vyvesili ohromný banner obviňujúci Nemecko v povraždení 160 tisíc Poliakov – vrátane 1 000 detí – počas potlačenia povstania vo Varšave r. 1944. Je jasné, že nejde o iniciatívu zdola, ale o časť aktivít poľskej vlády.

11. Poľský minister obrany Antoni Macierewicz 1. augusta vyhlásil, že „Sovietsky Zväz bol dohodnutý s nacistickým Nemeckom v otázke likvidácie Poliakov“ a „v auguste 1944 sovietske vojská úmyselne neposkytli pomoc Varšavskému povstaniu, pretože sa Červená hviezda dohodla s Nacistickými katmi na likvidácii poľských vlastencov“.

12. V ten istý deň, 1. augusta, ten istý minister národnej obrany Poľska Macierewicz v éteri Poľskej televízie vyhlásil, že „z právneho hľadiska Nemecko bez pochýb dlhuje Poľsku reparácie“. A doplnil, že „Nie je pravda, že poľská vláda sa zriekla reparácií, ktoré nám patria od Nemecka. To sovietska kolónia pod názvom PĽR sa čiastočne zriekla reparácií, ktoré boli spojené s územím sovietskeho bábkového štátu NDR“.

Osobne si myslím, že ak súčasné Poľsko nie je právnym následníkom PĽR, tak nemá nárok ani na územia, ktoré boli po Druhej svetovej vojne odobraté Nemecku, t.j. na Západné Prusko, Sliezsko, Východné Pomorie, Západný Brandenburg, Danzig (Gdansk) a Štetín. Tiež treba vrátiť Rusku – ako právnemu nástupcovi ZSSR – Podlasie (Podľašie) a Nadsanie. Ak nemám pravdu opravte ma.

Ako vidno, poľsko-nemecké priateľstvo „silnie každým dňom“. Nie náhodou Trump nedávno priletel do Varšavy a na reťazi uviazaný poľský mopslík poslušne a samovražedne breše na nemeckého slona.

To, že poľská elita sa chová takto predvídateľne je tiež dosť zaujímavé. Ako povedal Satanovský (známy ruský ekonóm a odborník na východné krajiny – pozn. prekl.) „Poľsko sa chová ako Poľsko“. A výsledok bude taký istý, ako tri razy predtým.

Hľa takto uvažujem: koľko dní budú potrebovať Nemci na cestu do Varšavy? A veď dnešná technika ide oveľa rýchlejšie…

Vyzerá to tak, že udalosti opäť smerujú k vymazaniu Poľska z mapy sveta. Takže výraz „blýskajúca sa krajina“ dostane ešte jedno potvrdenie.

Alexander Rodgers

12.08.2017

Niektorí naši ľudia sledovali škandál okolo súťaže Eurovízie, ktorá sa dostala do „neurovíznej“ situácie. V roku 2016 túto súťaž – podľa platných pravidiel – na základe hlasovania divákov vyhral ruský zástupca. Aby sa tak nestalo, tak porušili svoje vlastné pravidlá a namiesto hlasovania divákov demokraticky hlasovala porota tak, že vyhrala Ukrajina. Táto sa pri tohtoročnej organizácii podujatia rozhodla nevpustiť – opäť demokraticky – na svoje územie súťažiacu z Ruska. V tejto súvislosti preberáme pohľad na problém z ruskej strany. Pre našich čitateľov iba vysvetlenie: SBU je ukrajinská spravodajská služba.

 

Škandál okolo súťaže „EUROVÍZIA 2017“ môžeme z nášho pohľadu považovať za uzavretý – všetky detaily sú známe.

Rusko sa na tejto súťaži nezúčastní a Prvý kanál ju nebude vysielať.

A zatiaľ čo Európania vyjadrujú svoje poľutovania, my by sme mali poďakovať SBU za to, že situácia sa vyvinula práve takto.

Po tom ako bolo oficiálne potvrdené, že ruskej súťažiacej Júlii Samojlovej nebude povolený vjazd do Kyjeva, aby sa mohla zúčastniť pesničkovej súťaže EUROVÍZIA 2017, predložil Európsky vysielací zväz oficiálne dva alternatíve varianty Prvému kanálu v snahe nájsť riešenie, ktoré by Rusku umožnilo pokračovať tohto roku v účasti na súťaži.

Predložené ponuky boli postavené na tom, že účasť môže byť zabezpečená buď cez družicu, alebo výmenou vybratej umelkyne za takého interpreta, ktorý by mohol bez porušenia ukrajinských zákonov vstúpiť na územie Ukrajiny počas súťaže – hovorí sa v oficiálnom vyhlásení organizátora, ktoré priniesla agentúra INTERFAKS.

Európsky vysielací zväz „s poľutovaním konštatuje“, že obidve ponuky boli zamietnuté, a že Prvý kanál odmietol vysielať súťaž.

„Znamená to, že Rusko sa v tomto roku už nemôže zúčastniť súťaže. My by sme veľmi chceli, aby sa všetkých 43 krajín mohlo zúčastniť a urobili sme všetko pre to, aby tento cieľ mohol byť dosiahnutý,“ – zhodnotil Európsky vysielací zväz.

Thomas Schreiber, koordinátor nemeckej verejnoprávnej mediálnej spoločnosti ARD okomentoval túto správu v tom duchu, že účasť Júlie Samojlovej v EUROVÍZII by bol silným signálom toho, aká „životaschopná je základná myšlienka pesničkovej súťaže“.

„Ľutujeme, že Ukrajina sa chytila do pasce protiruskej propagandy. Ľutujeme, že farebný svet EUROVÍZIE, ktorý vystupuje za toleranciu, mnohoobraznosť životných štýlov a radosť z neho tohto roku v Rusku neuvidia“ – povedal Schreiber.

Tlačový sekretár prezidenta Ruska Dmitrij Peskov tiež vyjadril poľutovanie, ale z úplne iného dôvodu.

„Ukázalo sa, že organizátori EUROVÍZIE prejavili neschopnosť splniť podmienky svojich vlastných pravidiel a neschopnosť vyzvať krajinu, ktorá vyjadrila pripravenosť u seba zorganizovať túto súťaž, aby dodržala pravidlá platné pre organizátora, ktoré svojim podpisom odsúhlasila v zodpovedajúcich dokumentoch Európskeho vysielacieho zväzu“ – zdôraznil Peskov.

Rozhodnutie SBU nepovoliť Samojlovej vstup na Ukrajinu a úplne logické odmietnutie Prvého kanála vysielať prenos je za posledné obdobie už druhý informačný dôvod, v ohodnocovaní ktorého sú ruskí aj ukrajinskí patrioti vzájomne úplne solidárni.

Tým prvým bola prítomnosť ruských bánk na Ukrajine. Ako na úrovni rozumu, tak aj na úrovni emócií je ťažko pochopiť, s akým cieľom za posledné roky pokračovali naše banky vkladať peniaze do tejto krajiny, platiť jej dane a úverovať zbrojárske závody, ktoré vyrábajú zbrane, ktoré zabíjajú obyvateľov Donbasu.

O akciách ukrajinských nacionalistov, ktorí tehlami zamurovávali vchody do pobočiek Sberbanky možno povedať iba jedno: škoda, že ich nezačali pred tromi rokmi.

To isté platí aj pre EUROVÍZIU. Je už dávno známe, že ide o súťaž, ktorú európski homosexuáli pripravujú pre európske gazdinky. A tak sa treba k tomu aj správať.

Napriek tomu mnohí Rusi jeden za druhým ponímajú EUROVÍZIU skoro ako rozhodujúci boj ruskej kultúry proti európskej bezduchovnosti. A zakaždým ich rozčúli, keď vyhrá bradatá žena alebo skupina, ktorá hrá trash-metal.

Preto patrioticky naladený občan Ruska nemôže vyjadriť SBU nič iné ako poďakovanie.

Zúčastniť sa tejto nezmyselnej súťaže nemá žiaden význam, ale ak sa zúčastniť, tak netreba z toho robiť žiaden kult. Komentár na úrovni tlačového sekretára prezidenta v podstate tiež nie je nevyhnutný. Vyhlásenie tlačového oddelenia Prvého kanála bolo dostatočné.

Okrem iného, preciťovať prehnaný optimizmus tiež netreba. Uvidíme, či európski diváci budú opätovne hlasovať za Ukrajinu, čo znamená, že na budúci rok Prvý kanál aj tak vyšle Júliu Samojlovú na súťaž tak, ako sľúbil. Pravdaže, môžu vzniknúť problémy, ak ruská speváčka bola v Karabachu, Abcházii alebo Južnom Osetsku.

Pripomeňme si, že rusko-izraelský bloger Alexander Lapšin – ktorého jediná vina bola, že navštívil Karabach – sa nachádza vo väzení v Baku. Azerbajdžanu ho vydalo Bielorusko, takže ak nasledujúca súťaž bude prebiehať v Minsku, tak vycestovať tam nebude pre ruskú umelkyňu bezpečné – Ukrajina môže požiadať o jej vydanie za návštevu Krymu.

Preto najlepším riešením by bolo raz a navždy odstúpiť od EUROVÍZIE, ale nádeje na to je málo.

Pre Európu je chovanie sa Ukrajiny ďalším dôkazom toho, že Kyjev vytváral, vytvára a bude im vytvárať problémy.

Európsky vysielací zväz už pocítil nemalé straty v oblasti materiálnej aj na reputácii kvôli odstúpeniu Ruska od účasti na súťaži.

Protiruské sankcie (a ruské protisankcie) – ak niekto zabudol – boli tiež vyvolané Ukrajinou a krajiny EÚ už tri roky nesú materiálne straty nevedno v mene čoho. Naša krajina nemieni Krym vydávať nikomu a konfliktu na Donbase sa ruská strana nezúčastňuje.

Bezvízový styk pre Ukrajincov sa tiež stane vážnou skúškou pre európsky migračný systém. Na rozdiel od Gruzínska, ktorého obyvateľstvo podľa oficiálnych údajov dosahuje iba niečo nad 3,5 milióna a nemá spoločnú hranicu s EÚ, na Ukrajine žije približne desaťkrát viac ľudí, pričom hranica s krajinami EÚ je pretkaná množstvom chodníkov na pašovanie kontrabandu.

Je tiež možné, že aktuálny škandál s EUROVÍZIOU nie je posledným. Ukrajinské Ministerstvo vnútra už vydalo upozornenie pre tých turistov, ktorí sa odvážia pricestovať do Kyjeva a ktorý sa už stihol stať jedným z najzločineckejších hlavných miest Európy.

Upozorňujú potenciálnych návštevníkov, že polícia má právo použiť proti nim fyzickú silu, gumové aj plastové pelendreky, putá aj slzotvorný plyn, ale aj strelné zbrane.

Vyzývajú Európanov, aby sa vyhli agresívnym tlupám, ale ak sa im nepodarí utiecť, tak nech neprejavujú strach (zvyčajne sa takáto rada dáva pri styku so psami) a nereagujú na provokácie. V prípade priamej hrozby „bez váhania kričte a utekajte“.

Ďakujeme SBU, že Rusko sa aspoň tohto roku nezúčastní tohto nebezpečného cirkusu.

Anton Krylov

18.04.2017

Prinášame vám záznam rozhovoru vodcu jednej z ruských politických strán a teda aj vodcu frakcie v Ruskej Dume Vladimíra Žirinovského s redaktorkou aif.ru, Marinou Nabatnikovou. Hoci rozhovor bol publikovaný v auguste minulého roku, má stále aktuálnu vypovedaciu hodnotu. Dnes sa síce situácia posunula inde, ale pohľad na vec z takéhoto zorného uhla nám nikdy naši B-A reportéri neprinášajú.

Rozhovor sa týkal (nielen) vtedy aktuálnych tém – Turecka, Sýrie, aj zatvorenia dverí ruským športovcom paraolympionikom. Dnes môžeme pridať aj ďalšie dopingové „prídavky“ či „vylúčenie“ ruskej zástupkyne z Eurovízie na Ukrajine.

Predtým, než prejdeme k rozhovoru si pripomeňme, že turecké tanky v Sýrii už vykázali vysokú „horľavosť“.

A to nielen domácej – tureckej výroby – ale aj importované Leopardy. Môžete si napríklad prečítať článok o likvidácii 10 Leopardov-2…

A teda prejdime k interview:

V poslednom čase život prináša vážne udalosti jednu za druhou a býva často určiť, ktorá z nich je tá najhlavnejšia. Za minulý týždeň sme vybrali dve.

Turecké tanky prekročili hranicu so Sýriou – takto turecká armáda začala operáciu „Štít Eufratu“. Situácia v regióne sa ešte viac skomplikovala. Ako sa á chovať Rusko? Svoju odpoveď na túto otázku dáva vodca LDPR – Vladimír Žirinovský.

ZÓNA KARANTÉNY

Američania teraz hrajú s Tureckom tú istú hru, ako Nemci v minulom storočí. Tí ho vťahovali na svojej strane do dvoch svetových vojen (sláva Bohu, do Druhej sa Turci nedali zatiahnuť). Teraz ho Američania vťahujú do vojny, ktorú oni rozpútali, ktorá sa týka mnohých krajín a náboženstiev a ktorej sa už zúčastňuje Rusko aj Čína – táto dodáva zbrane vládnym vojskám plus v Sýrii účinkujú jej vojenskí poradcovia.

USA uvideli, že Turecko sa začína odvracať od Západu a zľakli sa, že sa zblíži s Ruskom. A v skutočnosti Ankara stále viac a viac pozerá na sever a Moskva na juh. Američania sa toho tak boja, že sú dokonca ochotní odvrhnúť Kurdov, ktorých ešte nedávno podporovali. V skutočnosti Kurdov stále niekto bude podporovať – tu Američania, tu my, tu Bagdad, tu Tbilisi.

A Turci – na jednej strane – sa už 500 rokov snažia dostať na Západ, a teraz im už došla trpezlivosť byť stále poslednými v rade. Na druhej strane – sú už unavení súperiť s Ruskom, lebo sa presvedčili, že v boji proti veľkému severnému susedovi stratili všetko: z ohromnej Osmanskej ríše ostala neveľká krajina, pričom pol Turecka obývajú Kurdi. A to už nehovorím o Grékoch, Bulharoch, Arménoch. Vo všeobecnosti, v hre je celé klbko protikladov: plyn, ropa, Sunniti, Šijti, Arabi, Turci, Kurdi…

Nešťastné sú národy ktoré tam žijú, veď v tom regióne mier nebude. Ani nebude žiadneho víťazstva v terajšej vojne, pretože tam niet Berlína a Sovietskej armády. A nakoniec ten Bašar Asad je výhodný pre všetkých. Ak by ho odstránili, tak by odrazu zmizla hlavná príčina ozbrojených činností.

Je to karanténna zóna. Hľa, na Jamale je teraz sibírska jazva – a čo robíme my? Zavádzame karanténu. Na celom Blízkom Východe sú tiež karantény – nemožno predsa vypustiť túto nákazu odtiaľ do celého sveta. A Rusko svojou prítomnosťou tam ani nedopustí, aby sa vojna rozšírila na sever, do severnej Ázie alebo Európy. V tomto spočíva náš cieľ.

RUSKO – HLAVNÝ HRÁČ

Teraz niečo o našich vzťahoch s hlavnými stranami posledných udalostí – Tureckom a Sýriou.

S Tureckom sa rýchlo pokazili po tom, ako nám zostrelili lietadlo. Ale ja predpokladám, že sami Turci to nechceli – im mohli „pomôcť“ Američania, to je niečo v ich štýle. Američanov začalo dráždiť, že turecký prezident býval v Moskve častejšie ako ktokoľvek iný. Ale Turci potom pochopili, že ich podrazili. Pravda, ešte sa nádejali, že im otvoria cestu do Európy, dajú peniaze na to, že zdržiavajú utečencov. Ale nedajú im nič. Začali chápať… A tu ešte prišiel pokus o prevrat – očividne nie bez pomoci Západu. A tak sa otočili tvárou k nám.

Sýria je strategický bod. Ak by sme sa tam nezamiešali, tak teraz by tam panovali USA a Turecko. A porátali by sa so Sýriou, potom za ňou s Iránom, pretože sunnitská Saudská Arábia a Izrael – pre ktorých sú Šijti (v Libanone) dávni protivníci – to chcú už veľmi dlho.

Ale prišli sme včas a stali sa hlavným hráčom. A to už chápu všetci, nie náhodou premiér Izraela pravidelne telefonuje do Moskvy nášmu prezidentovi a aj do Moskvy prichádza. Vidí, že sme sa stali dirigentom. A to je tá najdôstojnejšia rola pre Rusko. Nepotrebujeme hrať nejaké druhé husle – my musíme dirigovať celému orchestru.

Západu sme klopali na dvere už od čias Ivana Búrkového (to je správny preklad toho, čo sa dnes používa ako „Hrozný“ – pozn. prekl.) – a doklopali sme sa k tomu, že proti nám zaviedli sankcie, a že cudzie vojská už stoja v Pobaltí a na Ukrajine. Za Sovietskeho Zväzu sme kŕmili pol sveta. A keď padol Sovietsky Zväz, kde boli všetci naši priatelia? Skúsenosť internacionalizmu stála veľmi veľa. A Američania nikomu neplatia za proamerickú orientáciu!

Preto aj hovoríme: nemáme priateľov, máme iba „výhodné/nevýhodné“. Turecko, Irán, Sýria, Irak… Zaradujú sa ak pochopia, že blok s nami im pridá na váhe. Popri tom im postavíme atómové elektrárne a Amerika alebo Európa im nepostavia nič. Znamená to, že pre nich sú vzťahy s nami veľmi výhodné a pre nás je zase výhodný bezpečný juh. Hľa – celé naše priateľstvo.

Druhá udalosť (vtedajšieho) týždňa – konečné rozhodnutie o tom, že ruskí športovci ako celok sa nemôžu zúčastniť Paraolympijských hier v Rio de Janeiro. Vladimir Žirinovský okomentoval aj túto udalosť:

PRÍČINA – POMSTA

Existuje iba jediná príčina takéhoto rozhodnutia – pomsta. Každý predsa vie, že existujú takí ľudia, pre ktorých je hlavným zmyslom života pomstychtivosť. Takže hľa – v politike to sú Anglosasi. Všimnite si, kto stojí na čele škandálnej komisie WADA? A na čele súdu CAS? A nakoniec na čele MOV? Všade sú to oni, predstavitelia krajín s úradným jazykom anglickým.

Oni aj rozdúchali škandál s dopingom vo vzťahu k našej krajine. Ale sa im nepodarilo v plnej miere realizovať svoj úmysel nedopustiť Rusko na Olympiádu. Áno, nakoniec sme stratili možné medaily – mohli sme zaujať minimálne tretie miesto. Ale aj tak sme vystúpili dôstojne. Bolo potrebné sa pomstiť – taká je ich politika. A teraz sa mstia cez športovcov invalidov.

A pokus o nedopustenie na Olympiádu bola koniec koncov pomsta za nepokornosť, za otvorenú kritiku Západu, vrátane kritiky z veľkých medzinárodných tribún. Ale Anglosasi nás celkovo nenávidia, lebo pre nich sme konkurenti, s ktorými už 300 rokov nemôžu nič urobiť. A tak majú jedinú úlohu – všakovako tlačiť na Rusko. Vylučovať nás z medzinárodných fór, nútiť podnikateľov odchádzať z našich firiem, nepúšťať za hranicu kultúrnych činiteľov, poslancov…

Celkovo tlačia, robia prekážky, blokujú vo všetkých smeroch. To namiesto veľkej vojny. Vojny sa boja, dokonca aj lokálnej. Oni nikdy priamo s nami nebojovali – okrem Krymskej vojny. Aj tam však väčšinou bojovali tureckí vojaci. Na Eurovízii sa nám mstili: za nášho zástupcu hlasovala celá Európa, ale oni zmenili pravidlá – rozhodovala komisia a nie divácke hlasovanie. Potom sa mstili na Olympiáde – teraz na Paraolympiáde.

BRÁNIŤ A POSTUPOVAŤ!

Odtiaľto vyplýva otázka: ako sa máme chovať? Nastaviť druhé líce alebo ísť na vabank? Ani jedno ani druhé. Potrebujeme vyváženú, ale tvrdú líniu. Hľa, v Štrasburgu dostávajú naše príspevky (v tomto roku 23 miliónov EUR!) A neustále nás zbavujú práv. Nuž, na najbližšom zasadnutí by sme mali požiadať my, aby delegácia Lotyška bola zbavená práv za to, že tam potláčajú ruské obyvateľstvo! Ale my sedíme v obrane. Ale takto sa víťazstvo dosiahnuť nedá – treba útočiť, byť drzými, pevnými, my sami by sme niekoho nemali vpúšťať, zbavovať práv, vylučovať. Zavediete vízové sankcie proti Rusom – vystúpime z rady Európy.

Nuž, ale nato sú potrebné aj iné kádre. A náš Paraolympijský výbor vedie P. Lukin, ktorý ako hlava Komisie pre medzinárodné vzťahy štátnej Dumy nijako neodpovedal na tlak zo Štrasburgu. Alebo S. Šachraj je členom komisie Olympijského výboru Ruska – kto to vlastne je! Účastník dohôd z Bieloveže. Vari on bude hájiť naše záujmy? A akýsi I. Rodčenkov – produkt kádrovej politiky Ministerstva športu.

Celá práca na obrane našich záujmov je na veľmi nízkej úrovni. Známi advokáti s radosťou hája zlodejov a podvodníkov, avanturistov, pretože za to dostávajú vysoké honoráre. Ale aby sa zastali invalidov, ruského športu – na to dobrých právnikov niet.

Brániť a postupovať! Predstavitelia Ruska musia byť súčasťou všetkých organizácií. Ak nie – prestávame financovať. Aj tejto WADA neplatiť. Zároveň vyriešiť otázky spojené s dopingom, ale kardinálne. Buď sa na svetovej úrovni dohovoriť a sňať všetky obmedzenia, alebo mobilizovať našich farmakológov – nech vynájdu také preparáty, ktoré sa budú rýchlo odbúravať z organizmu.

Buďme čestnými: výsledky dosahované vo veľkom športe dnes presahujú možnosti ľudského organizmu. A všetci športovci po celom svete hľadajú a budú hľadať prostriedky na stimuláciu alebo kompenzáciu stratených síl. Prečo majú Briti tak veľa medailí? Pretože oni už také prostriedky majú – a my nie.

24.03.2017

 

V Turecku bol objavený starý exemplár Biblie, ktorý má minimálne 1 500 rokov. Tento nález vážne znepokojil Vatikán, pretože nájdená Biblia obsahuje aj „Evanjelium od Barnabáša“, ktoré vynáša na svetlo niektoré „korekcie“ a zmeny implementované do kresťanstva z dôvodu zabezpečenia moci a presadenia záujmov kresťanských hodnostárov. O čomže to hovorí apokryf, ktorý napísal kresťanský svätý Barnabáš, ktorý bol jedným z učeníkov Krista, putoval spolu s apoštolom Pavlom a napísal niekoľko diel o živote Ježiša Krista, ktoré však protirečia predstavám, ktoré o ňom rozšírila oficiálna cirkev?

Túto fantastickú knihu, ktorá má potenciál ak nie podkopať moc, tak minimálne autoritu čierneho kléru Vatikánu a odhaliť ďalší fakt falzifikácie skutočných dejín objavili ešte začiatkom nášho tisícročia. Avšak z akýchsi neznámych príčin bola jej existencia udržiavaná v tajnosti celých 16 rokov a len teraz bolo rozhodnuté ju ukázať verejnosti.

Momentálne sa nachádza v Etnografickom múzeu v Ankare. Jej strany sú zhotovené zo zvieracej kože, ktoré za mnohé stáročia sčerneli, preto celý text – ktorý je napísaný dialektom aramejského jazyka – nie je možné prečítať.

Aj tak sa však vedcom podarilo prečítať časť textu. A prečítaná informácia absolútne odporuje pohľadu na udalosti (presnejšie na ich interpretáciu) oficiálnou kresťanskou cirkvou. Barnabáš napríklad vo svojom Evanjeliu píše, že Kristus nebol synom Boha a že nikto ho ani neukrižoval. Bol však prorokom a bol na Nebesia vynesený živý, pričom namiesto neho ukrižovali Judáša Iškariotského. Zároveň nazýva Pavla (Saula) samozvancom a nie apoštolom, pričom svedčí – čo nie je prekvapujúce – že nepatril medzi učeníkov Krista. V texte sa spomína aj informácia, že čoskoro príde na Zem posledný mesiáš z Islamu (Mohamed?).

Vatikánski experti teraz plánujú preskúmať Bibliu, ktorú našli Turci a overiť jej pravosť. Pretože Biblia obsahuje Evanjelium od Barnabáša – ktoré odporuje oficiálnej verzii Vatikánu – už teraz možno pochybovať o hodnovernosti uzáverov takéhoto skúmania. Je známe, že kresťanskí hodnostári ešte v čase Nikejského koncilu vykonali cenzúru všetkých Evanjelií a z Biblie vyškrtli všetky tie, ktoré bránili nasadeniu nových, skorigovaných dogiem o živote Krista a jeho skutočnom učení.

Nie je teda vôbec náhoda, že tento nález znepokojil koordinačné centrum falzifikácie dejín. Akurát že podobných artefaktov sa bude teraz „vynárať“ viac a viac. Zbytočne sa kdekto domnieval, že sa podarilo spoľahlivo zničiť či ukryť všetky dôveryhodné zdroje informácií o minulosti v mnohokilometrových podzemných úschovniach Vatikánskej knižnice a nahradiť ich vkusnými falzifikátmi.

michael101063 ©

08.11.2016

V poslednej dobe prišiel na náš knižný trh preklad ďalšej knihy Dr. V. Sineľnikova DEDIČSTVO PREDKOV s podtitulom Nadobudnutie Sily Roda, čím sa myslí Boha Roda. V slovanskom ponímaní je Boh Rod jednotný a pomnožný zároveň, v porovnaní s kresťanskou mytológiou je Stvoriteľom. Všetci naši Bohovia sú Ipostázami Boha Roda, t.j. jeho „funkčnými“ prejaveniami. Ipostázami 1. stupňa – len pre lepšie priblíženie problematiky – Boha Roda sú Nebeský Boh Otec Svarog a Nebeská Matka Lada Bohorodička. Z tohto pohľadu je slovansko-árijská mytológia unikátom na rozdiel od dnes prevládajúcej kresťanskej, judaistickej alebo mohamedánskej v tom zmysle, že Boh Rod nie je mužského rodu, lebo obsahuje zároveň mužský aj ženský princíp. Znamená to, že pre Našich Predkov bol mužský aj ženský princíp ROVNOCENNÝ, t.j. nikdy neexistovalo nadradené postavenie muža a podriadené postavenie ženy v zmysle civilizačnej logiky. U mohamedánov je dodnes platné, že žena nemá Dušu a kresťania túto doktrínu zmenili len pred pár storočiami, pričom hlasovanie „prešlo“ s previsom jediného hlasu. V oboch systémoch je Boh mužského rodu.

Dr. Sineľnikov pochádza z Krymu a je védickým autorom. Jeho knihy už dávno odporúčame našim čitateľom, čo to je zároveň dôvod, prečo sa musíme vyjadriť k tomuto prekladu. Možno totiž povedať, že obsahuje DEZINFORMÁCIE. V zmysle Odinovej Zápovede – tento princíp vidno aj v poľskom filme KEĎ SLNKO BOLO BOHOM – kto podporuje zlo stáva sa spoluzodpovedný za jeho ďalšie šírenie. A v tomto prípade bolo skreslené Dedičstvo našich Predkov v preklade knihy autora, ktorého dlhodobo odporúčame aj my. Z pohľadu Svedomia musíme upozorniť na kvalitu aktuálneho prekladu. V minulosti sme na problém kompetencie prekladateľskej práce vydavateľstvo už raz upozornili, ale očividne k žiadnej zmene nedošlo. Neostáva nám teda iná možnosť ako upovedomiť našich čitateľov.

Pod védickým autorom myslíme autora, ktorý vychádza primárne zo Slovansko-Árijských Véd a – ako hovorí aj názov knihy – z Dedičstva Predkov celkovo, čím má na mysli našich, slovanských Predkov, Predkov nášho spoločného, veľkého a kedysi jediného Národa čo tvrdí ešte aj Mauro Orbini.

Niektorí ľudia žijú v naivnej predstave, že akonáhle začne niekto hovoriť cudzím jazykom, tak vie preložiť všetko. Takému niečomu však môžu uveriť iba tí ľudia, ktorí nemajú absolútne žiadnu skúsenosť s prácou s cudzím jazykom. Odborníkom je situácia jasná. Pozrime sa na to takto: o akej problematike sa môžeme bežne baviť s inými ľuďmi na ulici v rodnom jazyku? Ak neberieme do úvahy každému dostupné „kuchynské konverzácie“, počasie či „pivné reči“, zistíme, že nie o všetkom a nie s každým. S koľkými ľuďmi možno „bežne“ pokonverzovať o riešení sústavy parciálnych diferenciálnych rovníc a stanovovaní okrajových podmienok ich riešenia? Ako je to s matematickým aparátom opisujúcim elektrodynamické deje, detailmi chirurgickej operácie, fázové posuvy prúdu a napätia a ich opis v komplexnej rovine v elektrotechnike, riadením kozmickej lode či ponorky… a mnohými ďalšími odbornými vecami? Rýchlo zistíme, že aj v rodnom jazyku máme oblasti, kde iba samotná – a nesporná – znalosť jazyka nestačí, vždy je nevyhnutné poznať problematiku o ktorej je reč. A teraz si predstavte, že máte do alebo z cudzieho jazyka preložiť niečo z odbornej oblasti, ktorú neovládate ani v rodnom jazyku. A tu je základný problém ponúkaného prekladu védického autora – prekladateľka nemá o odbornej stránke obsahu ani poňatia. Možno by sme mali byť radi, že vydavateľstvo nevydáva inú odbornú literatúru. Predstavte si, že by knihu pojednávajúcu o problematike operačných zákrokov na traumatologickom chirurgickom oddelení dali prekladať napríklad mäsiarovi – veď stačí, že pozná jazyk…

Hlavnou profesionálnou vlastnosťou čestného prekladateľa je schopnosť preložiť podstatu opisovaného javu, udalosti a podobne tak, aby sa zachovala pôvodná myšlienka autora pôvodného textu. Tu totiž nejde o to, ako sa môže pani prekladateľka „blysnúť“ na cudzí účet, ľudia knihu kupujú kvôli autorovi a obsahu, nie prekladateľke. Ak by sa táto chcela v danej oblasti etablovať, tak nech si napíše vlastnú knihu.

Ponúkaný preklad hrubým spôsobom porušuje prekladateľskú etiku napríklad tým, že do prekladaných textov voľne vkladá svoje komentáre, pričom sa ani netrápi ich označiť ako svoje komentáre. Takto môžeme hovoriť o vedomom vkladaní dezinformácií, ktoré pôvodný text neobsahuje. Ak čitateľ nie je upozornený na to, že prekladateľom či prekladateľkou doplnené „vysvetlivky“ nepochádzajú od autora knihy, ale boli vsunuté až pri preklade, tak neraz môže celkový dojem preloženého diela vypáliť ako dielo akéhosi schizofrenika.

Pozrime sa na niektoré opísané aspekty prekladu konkrétne. Ako prvý udrie do očí nápis:

Vo svete býva zvykom, že ak sa do cudzieho jazyka prekladá titul všeobecne známeho autora, ponecháva sa pôvodný názov, ktorý dielu dal autor. On totiž najlepšie vie, prečo danú knihu napísal a čo ňou chce povedať. Toto síce nie je samo osebe zásadný problém, ale už má čo do činenia s prekladateľskou etikou. Prečo? Vezmime si napríklad román L. N. Tolstoja VOJNA A MIER. My síce vieme – ak berieme do úvahy Starosloviensku Bukvicu – že ani tento názov nie je správne preložený. Tolstoj totiž napísal VOJNA A МЇРЪ, kde Obraz bukvice „Ї“ je Občina. Správne preloženie aj do modernej ruštiny teda je VOJNA A NÁROD. Tak či onak, súčasný ruský názov používajú prekladatelia do všetkých jazykov sveta. Prečo? Lebo ak sa na akomkoľvek fóre spomenie konkrétny román a konkrétny autor, každý presne vie o kom a o čom je reč. A teraz si predstavme, že niekto by ten istý román preložil napríklad ako NAPOLEONOLÓGIA… a takto môžeme dávať príklady zo Shakespeara, Puškina atď.

Ďalej, védickí autori – a dá sa povedať, že práve védickí autori – používajú vlastnú verziu písania názvov, ktoré majú priamy vzťah k našej Kultúre, teda ku Kultúre našich Predkov. Ide o to, že civilizáciou zavedené metódy zničili už značné bohatstvo nášho jazyka – a pokračujú ďalej. Z nášho pohľadu nazývame „Sväté“ to, bez čoho sa nedá jestvovať. Preto naša Zem je Svätá, Predkovia sú Svätí, Rod je Svätý a pod. V minulosti boli všetky slová jedno-jedno značné, dnes nám – ako keby výdobytok – neraz ponúkajú na jedno slovo viacero významov a ešte hovoria, že to je „bohatstvo“ nášho jazyka. My sa snažíme vrátiť naspäť tak, ako sa to prakticky dá, a preto sú prípady, kedy na vzdanie úcty Predkom používame veľké písmená. Úcta k Predkom je základným pilierom našej Kultúry. Ostatne, aj Kresťania majú svoje pravidlá, ktoré striktne dodržiavajú. Nikto nenapíše „biblia“, všade vidíme „Biblia“, vždy používajú „Pán Boh“ a nie „pán boh“ a podobne. Rovnako vidíme „Korán“ a „Alah“ a nie „korán“ a „alah“.  Ak my napíšeme Predok, myslíme tým člena nášho Rodu, teda príbuzného bez ohľadu na to, kedy žil. Ak napíšeme predok, myslíme prednú časť čohokoľvek – auta, domu a pod, ak napíšeme Kultúra myslíme Kultúru našich Predkov, ak kultúra, tak môže ísť napríklad aj o kultúru rastlín a pod. Ak napíšeme Boh, myslíme tým niektorého z našich Bohov, ak boh, máme na mysli boha akéhokoľvek iného národa, vrátane Kresťanov, teda cudzozemca, nie nášho príbuzného. Musíme zdôrazniť, že ani v kodifikovanej ruštine sa na takéto názvy nepoužívajú veľké počiatočné písmená. Ale všetci naši autori – védickí autori – tento úzus dodržiavajú. Ako by sa cítili kresťania, keby im niekto do ich Biblie zavádzal svoje názory na písanie veľkých a malých písmen? Aj Dr. Sineľnikov vo svojich knihách dodržiava toto – hoci nepísané – pravidlo… prečo ho teda preklady nemajú? Odpoveď, samozrejme, poznáme. V neposlednom rade chýba odborná znalosť prekladanej látky.

Na strane 8 prekladu nájdeme pod čiarou prvú „odbornú“ poznámku – ako všetky ostatné, nikde nie je uvedené, že je to „vysvetlivka“ prekladateľky. V texte autor hovorí o svojom pobyte v Omskej gubernii, v osade Okunevo. O niekoľko riadkov nižšie spomína rieku Tara, ktorá tiež tečie v Omskej oblasti. Okolie obce Okunevo je známe svojimi paranormálnymi javmi vďaka známemu Okunevskému kryštálu. Práve preto je hojne navštevované. Stretávajú sa tu Pravoslávni Staroverci, stúpenci Hinduizmu a samozrejme aj Kresťania. Môžete si pozrieť dokumentárny film na túto tematiku:

Existenciu rieky Tara v Omskej oblasti si možno overiť aj cez internet:

Na výseku mapy Omskej gubernie nájdete Oblasť Tara, mesto Tara, rieku Tara, aj osadu Okunevo:

Informácie možno nájsť aj na oficiálnom omskom portáli. Stačí chcieť… My si pripomeňme, že názov prastarej dŕžavy TARTARIA vznikol práve spojením mien TARCH a TARA, detí Perúna, na pamäť ktorých dostala dŕžava meno.

A jedno z malebných zákutí osady Okunevo:

Ďalším unikátom je poznámka na strane 14. Pani prekladateľka podáva svoj názor, že ak niekto spomína Védy, tak tie môžu byť výlučne indické…

Poznámka na strane 22 – Občina – je ďalšou ukážkou nekompetentnosti v oblasti našej Kultúry.

V texte na strane 64 je uvedený citát Puškina. Preklad uvádza „nemorálnosti“, hoci pôvodný text znie „безнравственности“. Z pohľadu našej Kultúry je zásadný rozdiel medzi morálkou a mravnosťou. Ani náhodou nejde o ekvivalentné pojmy.

Ak sa pani prekladateľke páči Ošo, je to opäť jej súkromný názor. Odkaz na neho pod čiarou na strane 114 však nemá s kontextom opisovaným autorom nič spoločné. Naša Kultúra určite nekopíruje Oša, čím samozrejme nechceme povedať, že nemá význam ho čítať.

Zdroje odporúčané pod čiarou na strane 143 nepoznáme, ale Sineľnikov ich neodporúča. Môžu aj nemusia byť k veci z pohľadu Véd, ale zase chýba informácia, že ide o názor prekladateľky.

Poznámka na strane 159 je opäť kdesi „vedľa“. Любовь ako slovo vzniklo podľa princípov slabikového písma spojením ЛЮДИ-БОГОВ-ВЬДАЮТ, čo poukazuje na duchovný rozmer a rovinu slova, na rozdiel od materiálneho významu „Láska“. V staroslovienčine však namiesto neprízvučného „e“ – Ь – je JAŤ. Doplňme, že túto zmenu zaviedla až boľševická reforma r. 1918. Poukázaním na „veľké L“ je podčiarknuté duchovná rovina preberanej schémy. Aj bezobrazná latinčina pozná fyzickú „amor“ a opatrovateľskú „charitas“. V našom primitívnom prístupe dnes ostalo iba jedno slovo – láska…

Poznámka na strane 164 zase odporúča niečo, čo autor knihy vôbec nemusí mať na mysli, čo platí aj pre poznámku na strane 179.

Neodborná je aj poznámka na strane 234 týkajúca sa VIEČE. Aj v slovenčine dodnes používame výraz „večer“, čo pochádza zo slov „ViEČE Rasy“. V prvom rade Slovania nikdy nežili v štáte a demokracii, t.j. podľa cirkevného práva a v otrokárskom systéme, ale v dŕžave a podľa Kopného práva. Vieče je všeobecné zhromaždenie všetkých členov Občiny, kde každý môže vyjadriť svoj názor. Slúžili najmä na obsúdenie občinných záležitostí a oznamovanie rozhodnutí Kopy. Rovnako nemáme históriu, ale dejiny, čo zase nie sú ekvivalenty.

Taktiež vieme, že kategórie Ľudina a Človek nie sú ekvivalentné, nech by zneli akokoľvek archaicky. Sineľnikov napríklad hovorí o Rodoch Človečenských, pričom v preklade sústavne vidíme „ľudské rody“. Viac komentárov netreba.

Čo teda na záver? Nuž, ostaňme pozitívni a povedzme si, že lepšie aspoň takto ako nič. Je potrebné použiť Zdravomyslie a knihu čítať z jej zorného uhla. V texte sa môže ukrývať ešte množstvo ďalších „vylepšení“ – garancie niet. Neodborné preklady obsahujúce dezinformácie vychádzajú z nevedomosti – budeme teda predpokladať, že nejde o nič horšie. Rod je pre nás tak či onak Svätý. Nuž a vydavateľstvo sa – dúfajme – v budúcnosti dôslednejšie postaví k problematike odbornosti prekladateľských služieb.

CNOSŤ RODIČOV JE DEDIČSTVOM DETÍ. NIJAKÝ CENNEJŠÍ POKLAD AKO TOTO DEDIČSTVO NEJESTVUJE. ČLOVEK POZNANÍM STARINY A PRENESENÍM JEJ SKÚSENOSTÍ DO OBLASTI SVOJICH HODNÔT ZAVRŠUJE SVOJ POZEMSKÝ VÝVOJ A ZAČÍNA VÝVOJ KOZMICKÝ.