Kategória: SPOLOČNOSŤ

Situácia v slovanskom svete sa pomaly ale isto priostruje. Tento prevzatý článok je pokračovanie v téme, ktorú by sme mohli nazvať „koniec ilúzií“. Ide o to, že dnes je naozaj potrebné rozlišovať medzi štátom a národom – nezabúdajme, že obyvateľstvo nie je národ. Štát je inštitút zostavený kresťanskou cirkvou, teda nám cudzie „životné prostredie“ (v agronómii by sme asi povedali „rastová kultúra“). V štáte žije obyvateľstvo, ktoré je pod kontrolou elity formou demokracie. Národ žil v Dŕžave, ktorá stojí na silných Rodinách. Rastlinka rastie len vtedy, ak je nasadená vo svojej kultúre, Národ sa rozvíja len vtedy, ak je vo svojej Kultúre. Inak ide nanajvýš o živorenie.

Máme v podstate šťastie vidieť zaujímavú hru v priamom prenose. Zábava to nie však je, pretože ide o hru o koniec našej existencie. Vo všetkých štátoch vládne elita, ktorá nemá so zvyškami národov, ktoré ovláda, nič spoločné. U nás napríklad rastie nespokojnosť s ficoizmom, aj s merkelizmom či napríklad amerikanizmom – čo je už celoeurópskym jav. V každom štáte čosi je. Popri tom nám servírujú – zdôrazňujeme, že podprahovo – že v Rusku to je inak. Ale omyl – aj tam je štát a štát riadia štátne záujmy. A to – v žiadnom prípade – nie sú národné záujmy. Veď aké národy žijú napríklad u nás? Žijeme na pôde národa Slovienov – sme dnes skôr menšina. Žije u nás národ Cigánov – a tých je viac ako 1 milión. Väčšinu zastupuje národ Kresťanov, ktorý sa násilne zmocnil našej zeme v minulosti skrz križiacke výpravy – teda ohňom a mečom. Ale ak by sme chceli vyšpecifikovať hlavného nepriateľa dneška, tak nemôžeme tak označiť žiaden národ, teda žiaden externý subjekt. Na úrovni systému Matrixu to je totiž náš „vnútorný hlas“, na úrovni životného prostredia sme zamenili slobodu za peniaze.

Matrix dosiahol, že nášho najväčšieho nepriateľa – ním obsluhovaný „náš vnútorný hlas“ – považujeme za samého seba. A všetko robíme podľa jeho „rád“. A tak v živote ide vždy o peniaze a obchodovanie, nie o Duchovný vývoj. Zaslúžime si teda to, kde sme. Porušujeme Kony Stvoriteľa.

KTO POVAŽUJE PENIAZE ZA VŠETKO, TEN BUDE ČOSKORO ROBIŤ VŠETKO PRE PENIAZE.

-Voltaire

Ako nám túto hru predvádzajú naši politici? Napríklad jezuitská strana sa vydáva za „proruskú“, hoci používa fašistickú symboliku (pochádzajúcu z USA) pod kódom „1488“. O akú proruskú líniu môže ísť, ak pod týmto kódom zabíjajú Rusov na Ukrajine? A čiasi národná strana národného záujmu (v zmysle ponímania Anglosasov) nakúpi 14 stíhačiek F16 ako prejav národného záujmu. Áno – ostáva tu tá istá kódová, kabbalistická symbolika: 14(ks)88(16 = 8 + 8). Teda – pre tých, ktorí symboliku ovládajú – ide o jedno a to isté pozadie – jezuitov. A vy, tupí Slovania si nabíjajte navzájom hlavy jeden druhému – jedni na strane jezuitskej strany, druhí na strane „národnej“ strany. A v pozadí sa majitelia peňazí pod kódom „1488“ veselo na všetkých nás zabávajú. Veď – ako hovorí kabbalistická prax – čo je dovolené pánovi, nie je dovolené psovi.

V ruskom štáte – presne ako v každom štáte – existuje elita, ktorá je odhodlaná robiť všetko pre peniaze. Kde je reč o peniazoch, tam Slavianstvo zomiera. Inými slovami, kto robí všetko pre peniaze, ten nie je Slavian.

Štátna moc v Rusku formou totálnej kontroly štátnych médií prezentuje putinizmus ako ideálny stav. A tu vzniká problém u našincov. Vzhľadom na to, že narastá nespokojnosť s merkelovsko-anglosaskou verziou sveta, mnohí ľudia upierajú zraky na Rusko. V značnej miere správnym smerom, ale tu akosi zabúdajú na to, že ide o presne ten istý model, ako máme doma. Veď aj tam je štát. Veď – ak používame zdravomyslie – je úplne jedno, či používajú priamo „1488“, alebo 14x(F)(8+8).

Takže tak. Rusi sú pokrvne najbližší príbuzní Slovienov, ale putinovci, merkelovci, ficovci, dankovci, obamovci, trumpovci, či vôbec všetci ďalší –ovci (t.j. ovečky v košiari) sú iba veveričky navzájom sa pretekajúce v kolotočoch pred zrakmi pánov – jezuitov. A tí hrajú svoju hru svoju hru podľa svojich pravidiel. Ovečko-veveričky zabúdajú na to, že sú a vždy ostanú ovečko-veveričky. Nedostanú sa medzi skutočnú elitu, ale vždy budú pred zrakmi všetkých veveričiek buď odmeňovaní (ak plnia príkazy pána) alebo potrestaní (ak príkazy neplnia). Pred samotným článkom si ešte raz pripomeňme Voltaireho:

NESÚHLASÍM S TÝM, ČO HOVORÍTE, ALE SOM NA SMRŤ ODHODLANÝ BRÁNIŤ VAŠE PRÁVO HOVORIŤ.

-Voltaire

PÔVODNÝ ČLÁNOK:

Používať sociálne siete v Rusku sa už stáva nemenej nebezpečné ako chodiť na mítingy. Ak budete mať šťastie – skončíte s pokutou, ak nie – ocitnete sa vo väzení alebo na psychiatrii.

Putin chce na internete vidieť pozitívnych občanov. A kde dať nespokojných – to je známe ešte zo sovietskych čias.

Koláž © ROSBALT

Ako pamiatka na divé 90-te roky mi v mojej knihovničke ostala kniha o dejinách rusko-sovietskeho kriminálneho žargónu. Knižku ilustrovanú zobrazeniami vtipov rozdávali na prezentácii organizovanej priamo v petrohradských „Krížoch“.

Nedávno som si ju prelistovala. Okrem slov, ktoré sa už dávno stali hovorovými – ako sú „бухло“, „бабки“, „в натуре“ a im podobných, som tam našla dva zaujímavé. „ŠEPTÚN“ – šíriteľ negatívov o sovietskom zriadení. A „JAZYČNÍK“ – človek, ktorý utrpel kvôli svojmu „dlhému jazyku“, napríklad bol odsúdený za protisovietsky vtip. V zátvorkách je poznámka: anachronizmus, už sa nepoužíva. Nuž, zostavovatelia slovníka sa pomýlili – neprešlo ani tridsať rokov a v našej krajine znovu trestajú za vtipy s politickým podtextom.

Je pravdou, že petrohradčana Eduarda Nikitina vyšetrovatelia navrhujú poslať za vtip s volebnou tematikou a „čerešničku na hromade hovna“ do psychiatrickej liečebne a nie do väzenia, ale to na podstate nič nemení. Je to dokonca strašnejšie – pretože do nášho života sa navracia nie iba slovo „jazyčník“, ale aj nútená psychiatrická liečebňa.

Eduarda súdia podľa §282 – ktorý sa tak zapáčil mocipánom – a bradatý vtip experti ohodnotili nie inak, ako útok na štátny systém: hovoria, že „v zamaskovanej podobe obsahuje nedostatok dôvery v niektorého z poslancov volených hlasovaním, hlavu štátu, úradníkov, členov vládnych organizácií týkajúc sa pravdepodobnosti, že ktokoľvek z nich urobí v krajine pozitívne zmeny“.

Ide prakticky o parafrázu známej repliky Chručšova: „Iba blázon môže byť nespokojný s výdobytkami socializmu“. Touto replikou v ZSSR prakticky odštartovala prax trestnej psychiatrie, ktorú používali zďaleka nie iba voči disidentom. Išlo o úplne obyčajných ľudí, ktorí sa nijako nechystali bojovať so sovietskym režimom, ale sa iba pokúšali dovolať pravdy v rodnom meste, alebo sa chceli posťažovať na konkrétnych predstaviteľov moci, čím sa takto ľahko mohli dostať do kategórie duševne chorých. Je jasné, že takáto hrozba značne znižovala počet sťažovateľov, a tak o štátnej moci hovorili hlavne poza chrbát.

V našich časoch sa najlepšou komunikáciou „poza chrbát“ stali stránky v sociálnych sieťach, kde sa rozoberajú nie iba problémy výchovy detí, vykladajú fotky kocúrikov a selfy z dovoleniek, ale sa aj diskutuje o situácii v krajine. Akurát že počet negatívnych reakcií – ako nedávno poznamenal prezident – rastie. A to ho veľmi rozhorčuje.

Dalo by sa – samozrejme – čo-to zmeniť v samotnom štáte. Ale oveľa jednoduchšie je navodiť poriadok so situáciou „poza chrbát“, teda vyžadovať od obyvateľov „viac pozitivizmu“. Veď (pozdravujeme Chručšova) iba extrémista môže byť nespokojný s výdobytkami ruského kapitalizmu. A tak nárast počtu „extrémistických“ paragrafov, ako aj počtu podľa nich odsúdených ľudí je úplne logický proces.

Mnohí si myslia, že uväznenia za reposty a lajky už proste presilili policajných úradníkov, ktorí robia kariéru tak, že ani nevstávajú od počítačov. Dnes je taká situácia, že v podstate u každého používateľa – ak je taká objednávka – je možné nájsť taký obsah, ktorý sa dá poľahky navliecť na ten či onen trestný paragraf – ak už nie za extrémizmus, tak za urážku citov veriacich; keď nie za odmietanie zverstiev nacizmu, tak aspoň za vzbudzovanie nenávisti ku akejkoľvek sociálnej skupine.

Samozrejme, že pracovníci FSB, Vyšetrovací výbor RF a Polícia to hojne využívajú. Ale veď ich nadriadení im nedali príkaz zastaviť takýto druh diskreditácií. Práve naopak, vznikajú stále nové a nové iniciatívy s cieľom zakázať negativizmus v sociálnych sieťach.

Príkladom je návrh zákona o predbežnom blokovaní internetových stránok akože ospravedlňujúcich extrémizmus a terorizmus vypracovaný ministerstvom komunikácií, ktorého text ohromil aj vládnych expertov. Podľa ich predbežných odhadov na základe súčasnej, nejasnej verzie zákona môže dôjsť k zablokovaniu až 19 miliónov webových stránok, čo povedie k narušeniu fungovania internetu a ľubovoľná kritika našej reality môže byť označená za „extrémistickú“.

Alebo práve v prvom čítaní prijatý návrh zákona o boji proti šíreniu falošných a nezákonných informácií v sociálnych sieťach a messengeroch, ktorý zavádza pojem „majiteľ verejnej siete“. Teda každá osoba – ktorá má konto v sociálnych sieťach – je považovaná za organizátora šírenia informácií na internete. Ak takáto osoba odmietne odstrániť nedôveryhodné informácie diskreditujúce česť a dôstojnosť, ľahko môže dostať pokutu až do výšky 5 miliónov rubľov. Napríklad ak niekto napíše o situácii v parlamente, že „poslanci sa zbláznili“ – tak ho okamžite osobne kontaktujú v štýle: môžete predložiť odborné psychiatrické posudky o duševnom zdraví všetkých poslancov? Ó, nie? Tak potom rýchlo odstráňte tento váš názor, lebo inak vás už osobne navštívia príslušníci silových orgánov.

A už so súhlasom ministerstva spravodlivosti nastúpia dobrovoľní asistenti ministerstva vnútra ako pomocníci pri odhaľovaní zločinov zo sociálnych sietí, pre ktorých sa to proste stane remeslom so zlatým dnom. Obávam sa, že dievčatá študentky, na základe udania ktorých budú súdiť troch „repostníkov“, sú len prvé lastovičky tejto armády, ktorá je pripravená bojovať s ohováračmi-pesimistami pod sloganom „Viac pozitivizmu!“

Tak sme sa báli, že nám zablokujú Facebook s Twitterom, že sme si nepovšimli obchvatný manéver. Mnohí čoskoro sami pozatvárajú svoje kontá, aby ich nezničili, alebo aby sa neocitli za mrežami. Nuž a vtedy – určite – už v krajine nastane úplné požehnanie. Veď všetky problémy v nej sú len vďaka negatívnym repostom a zlým vtipom.

Виктория Волошина

K téme ešte pridáme aj ďalší článok s aktuálnou tematikou:

PETERBURČANA BUDÚ SÚDIŤ ZA VTIP A KARIKATÚRU

© Фото Ильи Давлятчина, ИА «Росбалт»

Dňa 20. augusta v Petrohrade predstúpi pred súd Eduard Nikitin, obvinený podľa §282 Trestného zákona RF. V roku 2015 publikoval karikatúru a vtip.

Ako stránke ROSBALT vysvetlil advokát obvineného Maxim Kamakin, trestné stíhanie je vedené v súvislosti s politickým vtipom a grafickými zobrazeniami na jeho stránke v „ВКонтакте“.

„Pri analýze vtipu s obsahom pochybností ohľadom inštitútu volieb došiel expert k záveru z ktorého vyplýva, že ak pochybujete o inštitúte volieb, potom už ste extrémista“, – povedal pracovník právnej kancelárie.

Publikovaný obrázok údajne vzbudzuje nenávisť smerom k „nevedomým účastníkom“.

Podľa predbežných informácií, vyšetrovatelia majú v pláne navrhnúť pre obvineného povinnú liečbu. Na druhej strane jeho obhajoba na pondelkovom stretnutí požiada o uznanie niekoľkých dôkazov za neprijateľné.

zdroj

Niekoľko ďalších článkov s podobnou tematikou:

http://www.rosbalt.ru/russia/2018/08/22/1726612.html

http://www.rosbalt.ru/russia/2018/08/23/1726685.html

http://www.rosbalt.ru/russia/2018/08/03/1722237.html

31.08.2018

Prinášame prevzatý článok so zaujímavou tematikou. Je to prezentácia jedného z alternatívnych pohľadov, ktoré sú dnes v Rusku ešte ako-tak tolerované RPC.

Pre správne pochopenie súvislostí v článku si musíme uviesť niekoľko detailov. V slovenskej verzii Starého Zákona sa spomína starozákonná postava Jozue, ktorá sa však v ruskej verzii Tanachu nazýva „Иисус Навин“, t.j. Ježiš Navin. Vnímavému čitateľovi sa hneď vynára otázka: prečo je tento rozdiel práve v slovanskej verzii?

My už vieme, že na Rusi – v období nazývanom „Dvojvierie“ – bola zavedená pôvodná forma kresťanstva, t.j bez Starého zákona. Navyše, pôvodná zbierka evanjelií neobsahovala Zjavenia Jána. Táto kniha bola zostavená a pridaná do tzv. Svätého Písma Nového zákona až koncom 15. storočia. Prečo a načo inokedy.

Prečo nemohli medzi Slovanov dlho zaviesť Starý Zákon? Okrem iného u nás vtedy ešte existovali staré knihy, ktoré mu odporovali. Teda oficiálnej, vatikánskej verzii. Preto križiaci u nás nielen zabíjali našich Predkov, ale habali aj knihy okrem iného aj pre Vatikánsku knižnicu.

Posledný cár, ktorý rešpektoval dvojvierie bol Ivan IV. Búrkový (zmenili ho na „Hrozného“ podobne ako Krásne námestie v Moskve na „Červené“). Nebol žiadnym krvavým cárom, ani nezabil svojho syna. Ešte za socializmu v ZSSR exhumovali jeho pozostatky spolu s pozostatkami jeho syna a bolo DOKÁZANÉ, že obaja boli otrávení. Ak by Ivan IV. zabil svojho syna tak, ako to opisuje fiktívny (cirkevný) príbeh (aj obraz Repina), tak by na vlasoch dodnes ostala krv. Nič také sa nepotvrdilo.

Komu bolo prospešné, že Ivan IV. aj jeho syn boli odstránení? Pripomeňme si, že následne po nich bol zlikvidovaný aj Boris Godunov. Teda všetci tolerantní cári museli zomrieť, aby mohol nastúpiť člen projektu ROMA NOVA (tzv. Romanovci) a začať s krvavou, systematickou likvidáciou Védického Svetoponímania, teda našej Kultúry.

Alexander Nevský – o ňom je článok – bol pohanský vládca, o ktorom sme už neraz písali. Pohľad autora článku nie je védický (presnejšie takéto súvislosti ani len nespomína), ale aj tak to je sympatická – aj keď opatrná – snaha o iný pohľad, než je oficiálne stanovisko RPC. Má preto svoju nepopierateľnú hodnotu.

My už vieme, že napriek prístupu k akýmkoľvek informáciám, človek si musí vybudovať každý Obraz sám. Pretože inak to nebude jeho skúsenosť či Múdrosť, ale iba egregorom vsunutý psychoprogram kohosi iného. Naše myslenie má byť Obrazné. Naši čitatelia už poznajú tento termín aj súvislosti, preto iba dodajme, že každá hrana Obrazu je pravda, ale Istina je iba súhrn všetkých jeho hrán. Preto – ak sa jedná o Obrazy – nikdy nemožno brať podávanú informáciu ako jedinú možnú a nemeniteľnú pravdu – nech už je akokoľvek pravdivá, Istina je niekde inde, ale hrana je súčasťou Istiny.

V tejto súvislosti môžeme zopakovať tvrdenie L. N. Tolstoja: „Nemožno nikoho naučiť, možno iba naučiť sa“.

Nezabúdajme, že všetko Poznanie je odovzdávané zo Zdroja. Informácia je iba svedectvo o čomkoľvek. Informácia sa stáva Múdrosťou iba osobnou skúsenosťou. Inak ostáva iba tým, čím je – svedectvom o čomkoľvek. Preto informovaný človek nie je vždy Múdry Človek.

V texte je použitý výraz „Chanán“, ktorý sa v slovenských biblických prekladoch (akosi) zmenil na „Kanán“. Niet sa čomu diviť. Slabika „CHA“ má Obraz „Tok Svetlej Energie“. Preto ju nájdeme vo viacerých našich slovách dodnes (napr. CHArakter). CHA+N (dnes CHÁN) je zložené z Obrazov „Tok Svetlej Energie“ a „Náš“ (t.j. „Známe Našim Predkom). Viac nájdete v knihe Staroslovienska Bukvica – Obrazové písmo Slovienov.

Chceli by sme ešte upozorniť na prepis textu zo štandardy kniežaťa Požarského, ktorý je použitý v článku. Prepis z bukvíc do dnešnej azbuky sme ponechali tak, ako ho prináša pôvodný článok. Absolventi kurzu Staroslovienskej Bukvice si určite dokážu urobiť vlastný preklad, pretože to, čo je uvedené v článku nie je celkom presné. Môže to byť vynikajúce praktické cvičenie so starým textom.

Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, keď na vlne „glasnosti, perestrojky a nového myslenia“ sa na pulty ZSSR začal valiť nekontrolovaný tok náboženskej literatúry rôzneho smeru, akýmsi zázrakom bola v Leningrade vydaná kniha „Duchovné verše“, a to dokonca z dielne RPC. Je jasné, že cenzori vtedy ešte neboli dostatočne skúsení, a preto prehliadli variant „básní“, ktorý nezapadá do kanonického učenia o Ježišovi Kristovi:

Duchovné básne. Jeden z rukopisov, ktorý sa dochoval do našich čias.

Hľa, jeden citát z tohto kramolného vydania:

„V meste Ruse Bohorodička plače nad svojim Synom, na Kríži pred ňou ležiacim“.

V terajších vydaniach nič také nenájdete. Duchovné básne sú teraz už úplne prepísané tak, aby zodpovedali kresťanským dogmám. Oficiálna verzia pôvodu literárneho pamätníka znie nasledovne:

„Duchovné básne – ruská národná básnická tvorba – spevy na kresťanské témy a príbehy. Najstaršie dochované záznamy pochádzajú zo 14. storočia, ale najväčšie rozšírenie nastalo od polovice 17. storočia. Podľa všetkého sú rôzneho pôvodu – ruské epické povesti aj európske lyricko-piesňové. Tradícia žalmových, mimo liturgických piesní pochádza z Poľska a Ukrajiny, odkiaľ prišla do Ruska v 16. stočí“.

Ale v skutočnosti to je veľa zaujímavejšie. „Duchovné básne“ boli ešte v devätnástom storočí považované za apokryfy a rozkolnícku herézu. Teraz sa vyjasnil prečo. Pôvodný text obsahuje fakty, ktoré rušia samotný základ, na ktorom stojí nie iba kresťanská cirkev, ale aj súčasné štáty.

Spočiatku básne podávali potulní žobráci – pútnici zo Svätej zeme, neskôr túlaví, slepí speváci. Ale čo to je tá „Svätá zem?“ Väčšina ľudí predpokladá, že ide o Jeruzalem. Ale ja som dostal smutnú predtuchu ohľadom pravosti takýchto úsudkov. Hľa, pravdepodobne zástava pluku nižnogorodských ozbrojencov, ktorý v roku 1612 oslobodil Moskvu od Poliakov:

Štandarda kniežaťa Požarského sa zachovala do dnešných čias. Už je stará a kvôli celistvosti nalepená na tenké plátno. Je uložená v Zbrojnej Sále Moskovského Kremľa.

Nápis po okrajoch štandardy hlása:

„Бысть егда бяше Иисус у Иерихона, и возрив очима своима, виде человека стояща предъ нимъ, и мечъ его обнаженъ в руце его: и приступивъ Иисусъ, рече ему: нашъ ли еси, или отъ сопостатъ нашихъ; он же рече ему: азъ Архистратигъ силы Господни, ныне приидохъ семо; и Иисус паде лицемъ своимъ на землю, и поклонися ему, и рече: Господи, что повелеваеши рабу твоему, и рече Архистратигъ Господень ко Иисусу: иззуй сапогъ съ ноги твоею; место бо, на нем же ты стоиши, свято есть; и сотвори Иисус тако“

Upozorňujem na to, čo odpovedal Archistratig svojmu rabovi Jozuovi. Prikazuje: „Zobuj čižmy zo svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš je sväté“. Takže za prvé. Čo to napadlo Požarského zobraziť takúto scénu na svojej štandarde? Určite súhlasíte, že by bolo absurdné na štandarde Tamanskej divízie umiestniť scénu z nejakého hollywoodskeho filmu, ktorá hovorí napríklad o hrdinských činoch amerických vojakov vo Vietname. Ak to nie je náš, ale staro-židovský príbeh, tak prečo ho my máme, ale v iných krajinách je tak zriedkavo zobrazovaný?

Za druhé sa tu vynára otázka ohľadom zbraní a zbroje Navina. Oni totiž nezodpovedajú historicky zavedenému obdobiu, ktorý by mal zodpovedať „judskému vojvodovi“. Ja viem, tento rozdiel pripisujú „negramotnosti“ stredovekých umelcov. Ale čo ak práve umelec presne vedel, a to práve my sme tí nevzdelaní?

A teraz to hlavné: o aké sväté miesto ide? Bol vari knieža Požarský takým expertným znalcom alegórií, že svojou štandardou chcel ukázať Poliakom, že Moskva je to sväté miesto, na ktorom im neodporúča chodiť v obuvi? Alebo žeby Poliaci vedeli o niečom takom, čo by im umožnilo bezchybne prečítať posolstvo a uvedomiť si jeho význam? Mohlo by to aj tak byť, ak by sme tento jav neprijali ako prostý fakt a nepokúsili sa nájsť vysvetlenie danej nejasnosti tak, že sa pozrieme na veci neovplyvneným, „detským“ pohľadom. Čo takto dostaneme?

A tak zistíme, že takzvaný Jozue – ak vôbec existoval – nemal vôbec nič spoločné s osobou, o ktorej nám dnes vyprávajú. Čím sa v prvom rade preslávil Jozue? Predsa tým, že zničil Jericho, že jeho armáda dočista vyvraždila všetkých obyvateľov mesta, vrátane nemluvniat a starcov. Ušetril iba prostitútku Rebeku a jej príbuzných preto, lebo Rebeka predtým ukryla hebrejských vyzvedačov, ktorí prenikli do mesta. Samotné Jericho bolo úplne vypálené .

A kým boli obyvatelia Jericha? Boli to Chanánčania, ktorým vládol akýsi kráľ Javin. Hneď pripomínam: Chanánom autori Tanachu (Kniha Prorokov Starého Zákona) nazývali Slovanské kráľovstvo. Slovanov nazývali Chanánčanmi, slovanský jazyk chanánskym:

Teda tak. Ak na území Veľkej Tartarie časť zemí riadili Cháni, tak nieto ničoho prekvapujúceho na tom, že sa celá krajina nazývala Chanánom, t.j. Chánstvom. A meno kráľa – Javin/Iavin – nie je nič iné, ako skreslené meno Ján alebo Ivan. Možno ide o Ivana Veľkého alebo o presbytera Jána. Pravda Ivana Veľkého – podľa niektorých svedectiev – zabil Čingis-Chán, ale podľa iných svedectiev zase dožil svoj život v starobe v Etiópii. Jeho dynastia skončila kráľom Fiodorom, keď Etiópske kráľovstvo dobyli anglické koloniálne vojská v roku 1861.

Teraz porovnajme Jozueho z Požarského štandardy s jeho zobrazením na freske z 10. storočia:

Freska z kláštora Osios Lukas v Grécku

Nevidí sa aj vám, že sú veľmi podobné? Analogickým spôsobom bol Jozue zobrazený aj na zástave Jermaka:

Zástava Jermaka. Tiež uchovávaná v Zbrojnej Sále Kremľa

Jozue nijako nezodpovedá takému obrazu prehistorického Judejca z Palestíny, na aký sme zvyknutí. Takýmto spôsobom by sme si predstavili vonkajší vzhľad stredovekých Víťazov Rusi. Toto zjavne nie je polonahý muž v plášti a sandáloch. A teraz sa pozrime na Dmitrija Požarského:

Ako sa nazýva železná čiapka na jeho hlave? Správne! Nazývame ju „jerichonka“. Prvé zmienky o brnení takejto konštrukcie pochádzajú od Alexandra Nevského. Predpokladá sa, že táto helma za života patrila samotnému Alexandrovi Nevskému:

Helma jerichonka kniežaťa Alexandra Nevského. Na nej je vyrazený 13. ajat 61. sury Koránu: „Poteš pravoverných prísľubom pomoci od Alaha a skorej pomoci“. Zbrojná Sála Kremľa

Všetky horeuvedené fakty zapadajú do jednej reťaze, a tu nemožno nepredpokladať, že nemôže byť ani reči o náhodných zhodách. Je veľmi pravdepodobné, že v Biblii je zašifrovaná skutočná minulosť Rusi, a nie Palestíny. U nás nie je proste zvykom dávať obyčajným veciam cudzojazyčné názvy. Veď neexistujú ani „liverpúlky“ ani „babylonky“, ale „jerichonka“ áno… Znamená to teda, že Jericho bolo na území Rusi? Veď Jozue – súdiac podľa legendy – bojoval so Slovanmi. Alebo Jericho bolo naozaj tam, kde je dnes, akurát že tie zeme boli osídlené našimi Praštúrmi?

Je možné, že toto všetko sa odohrávalo tak aj tak zároveň. Ale najpravdepodobnejšie – spolu s ďalšími nevyriešenými záhadami – takými, ako sú vyobrazenia biblických príbehov na podklade plne európskych krajiniek stredovekými umelcami – sa nám ponúka logická verzia o tom, že časť reálnych udalostí, ktoré prebiehali v stredovekej Rusi, bola prenesená biblistami na Blízky Východ zámerne. O tom môžu svedčiť aj mená biblických postáv.

Meno Longina – rímskeho stotníka, ktorý kopijou preklal srdce ukrižovaného Krista – neznie akosi celkom taliansky, nezdá sa vám? Dokonca aj jeho hodnosť je bežná v ruskej armáde. Ak by bol centuriónom, tak by velil ale (rímska jazdecká jednotka) alebo kohorte, nie stotine. Meno Navin rovnako znie plne v súlade s menami, ktoré používajú Slovania. Toto si všimli mnohí bádatelia – ktorí sami seba nazývajú „alternatívnymi“ – a spojili Svet mŕtvych Nav s menom Navina. Je možné, že to aj tak je. Ale je aj iný názor.

Navin celkom pokojne nemusel byť Navinom, ale Novinom. Od slova „nový“. A veď aj rieka v Petrohrade sa volá Neva, čo znamená Nová, pričom toto slovo sa v angličtine ujalo ako „new“;, t.j. „nový“. A neďaleko od Nevy, na brehu Volchova, stojí hrad Novgorod. Aj Jaroslavľ sa tiež kedysi nazývala Novgorodom. A tu už nemožno netušiť spojenie s kniežaťom Alexandrom Jaroslavičom Nevským, ktorý vládol Novgorodu. Dnes však nevieme, ktorému Novgorodu vládol: volchovskému alebo volžskému? Ale najpravdepodobnejšie Vyšnému Novgorodu, ktorý dnes poznáme pod názvom Jaroslavľ. Akosi sa málokto zamýšľa nad tým, že ak existuje Nižný Novgorod na Volge znamená to, že musí byť aj Vyšný. A kde sa nachádza? Najlepším kandidátom na rolu Vyšného je práve Jaroslavľ. Kedysi hlavné mesto Sveta, plne zodpovedalo všetkým požiadavkám na to, aby nosilo čestný titul Jeruzalem. A legendárne knieža aj skonalo nepoďaleko od Jaroslavle. Dnes sa toto mesto nazýva Gorodec (v Nižnegorodskej oblasti).

Otázky vyvoláva aj „priezvisko“ Alexandra. Prečo sa nazýva práve Nevský, a nie napríklad Ižorský? Veď bitku proti Svejom – predkom dnešných Švédov – vyhral nie na Neve, ale na Ižore. Znamená to, že bolo začo nazvať Alexandra NEWským? A čo ak Nevský – teda Novin – je Navin (Newin)? Potom je už veľmi jednoduché vysvetliť ten fakt, že Nevského prach bol nanovo pochovaný v Alexandrovsko-Nevskej lavre. Alebo znovu ide o zhodu okolností? Možno že aj dátum postavenia Alexandrijského stĺpa (zdôrazňujem – Alexandrijského) sa v podstate zhoduje s dňom Blaženého svätého Alexandra Nevského.

Podľa môjho názoru tu vystupuje veľmi veľa zhôd nato, aby mohlo ísť o náhodu. Teraz je načase si pripomenúť biblický opis zničenia Jericha. Vojská Navina chodili sedem dní okolo mesta, a pritom so sebou nosili takzvanú Archu Zmluvy. O tom, čo to naozaj bolo sa sporí už nejedna generácia bádateľov. Väčšina z nich sa však zhoduje v tom, že išlo vyložene o technický agregát, o niečo ako kompaktný jadrový reaktor. Minimálne tí ľudia, ktorí sa neobozretne dotkli Archy boli okamžite, alebo krátko nato mŕtvi. Mnohí sú presvedčení, že išlo o následky vystavenia sa účinkom prenikavej radiácie.

Ešte jedna rozprávka – pochádzajúca od biblistov – tvrdí, že steny Jericha padli následkom hromu trúb, do ktorých Izraelčania duli. Ale všetko sa veľmi ľahko vyjasní, ak pochopíme podklad samotnej legendy. „Trúby“ najpravdepodobnejšie netrúbili, ale s hrmením vystreľovali kamenné jadrá. Ale nevzdelaný človek, ktorý sa po prvý raz mohol stať svedkom obliehania pevnosti za použitia delostreleckých zbraní by udalosť opísal najskôr práve tak, ako je zapísaná v Biblii:

„Ako utekali pred Izraelitmi, boli práve na zostupe z hory Bethoron, keď Pán hádzal na nich z neba veľké kamene až po Azeku. A viac bolo tých, čo prišli o život od kameňov, ako tých, čo pobili Izraeliti mečom“.

Ostávajú ešte nejaké pochybnosti o tom, že reč je o primitívnom delostrelectve, ktoré strieľa z medených diel kamenné jadrá? Veď tak to je napísané! Načo pátrať po stopách „akustických zbraní“ starých národov, ak stačí dostatočne pozorne prečítať text.

A ešte jeden moment. Málokto si dá otázku: ako mohlo napadnúť takého vzdelaného človeka, akým bol Peter Alexejevič Romanov, stavať mesto v močariskách? Veď ak by staval pevnosť, tak tá by určite bola na najvyššom kopci tak, ako to vyžaduje „veda ako vyhrávať“. A to znamená, že múrmi by obkolesil vyvýšeniny Pulkovských kopcov tam, kde dnes stojí Pulkovské observatórium. A ak by Jericho bol dnešný Petrohrad, tak Bethoronská hora – spomínaná v Biblii – je kopec, na ktorom dnes stojí observatórium. Dokonca aj názov „Bethoronská“ znie súzvučne s „Pulkovská“.

Teraz si pripomeňme svedectvá stavbárov, ktorí pracovali na výstavbe novej autostrády k letisku Pulkovo v Petrohrade. Tvrdili, že pri kopaní narazili na granitové bloky ohromných rozmerov, ktoré zo stavebného pohľadu pripomínali základy, veľmi široký fundament pre očividne veľmi vysoký múr. Ale ešte viac ich zarazili výsledky merania rádioaktívneho pozadia. Prenosné dozimetre v blízkosti kamenných blokov doslovne „besneli“, registrovali smrteľne nebezpečnú úroveň rádioaktívneho žiarenia. Preto tieto zvyšky starých základov boli znovu zakopané – aby dodávateľ stavby neniesol nepredvídané náklady, a aby uchránil životy a zdravie pracovníkov.

Tento príbeh sa odovzdáva ústnou formou, ako zvyčajne so strašidelnými podrobnosťami. A celý problém je v tom, že nie je možné ani potvrdiť, ani vyvrátiť pravdivosť tohto tvrdenia. Všetci hovoria, že tento príbeh im podal „známy jedného veľmi dobrého známeho“, pričom sa to podobá skôr na mestskú legendu. Tak nech. Ale v podstate každá legenda má svoj základ z ktorého vznikla. Dymu bez ohňa – ako je známe – nieto, a preto nemáme ani právo úplne odmietať pravdepodobnosť reálnosti akéhokoľvek prekvapivého nálezu, ktorý našli stavbári. A ak základ steny naozaj existuje, znamená to, že aj predpoklad o jeho príslušnosti k legende o zničení Jericha Navinom má právo na existenciu.

Ide o to, že uctievanie Alexandra Nevského zjavne nezodpovedá veľkosti jeho známych zásluh. Víťazstvá nad Svejmi a Livónčanmi nemôžu byť považované za plne dostatočné na vytvorenie hrdinu podobného rozmeru. Veď Nevský nebol dokonca ani kresťanom. Bol blahoverným, t.j. jeho presvedčením bola Blahá viera, a tak sa na Rusi nazýval zoroastrizmus, alebo inak uctievanie Ohňa. A tak RPC uctieva uctievača Ohňa Alexandra ako kresťanského svätého. A okrem toho, na rozdiel od Ivana Hrozného, narodeného v Smarage a Timoteja Pskovského – Dovmonta – dokonca nepoznáme ani skutočné meno Nevského. Veď ako väčšina kanonizovaných kniežat, aj on bol narodený v pohanstve.

Mnohé fakty nás nútia zostavovať predpoklady o tom, ktoré zo skutočných zásluh Alexandra nám, prostým ľuďom nie je dané poznať. Tí, ktorí majú prístup k tajomstvám podobnej úrovne presne vedia, za čo je práve Nevský považovaný za takú dôležitú osobnosť. Veď žiadnemu z kniežat „epochy feudálnej rozdrobenosti“ nebola daná česť mať vlastné mauzóleum so svojim menom – ako je lavra Alexandra Nevského. Teda niečo o „feudálnej rozdrobenosti“.

Mark Twain vo svojom románe Yankee z Connecticutu na dvore Kráľa Artuša nie náhodou porovnáva rozdrobené grófstva Anglicka s maličkými kniežatstvami Chanaánu, ktoré Jozue bez problémov podroboval samostatne. To je ešte jeden „päťcentík“ na kôpku zvláštnych zhôd. Existuje ešte jedna skutočnosť, ktorá vo svojej podstate by mohla urobiť kohokoľvek zo smrteľníkov veľkým prorokom – ide o tvrdenie, že Navin zastavil Lunu a Slnko, ktoré po niekoľko dní nato vychádzali na západe a nie východe.

A pokiaľ Navin a Nevský je jedna a tá istá osoba – ktorú uctievajú ako proroka kresťania aj židia s mohamedánmi – tak nie je ťažké pochopiť, že podobné schopnosti by mohli postaviť proroka v podstate do jedného radu s archanjelmi. Ale Navin nebol archanjelom. Pozrime sa na rozdiel v proporciách medzi Michalom a Navinom. Očividne zjavná podoba existuje s petrohradskými basreliéfmi, ktoré zobrazujú obyčajných ľudí hneď vedľa „učiteľov“ a ktorým – podľa všetkého – kedysi patril aj Petrohrad:

Socha na budove pri oblúku Hlavného štábu v Petrohrade

Ak sa teda človek mohol pripodobniť bohom, tak sa vyjasňuje, za čo ho tak ctia, nehľadiac na to, že celý jeho život bol zložitou spleťou vojenských zločinov a zločinov proti ľudskosti, ktoré nepodliehajú premlčaniu. A preto mu postavili mauzóleum v meste, ktoré on – pravdepodobne – kedysi zničil do základov a miestnych obyvateľov do jedného zlikvidoval. Vďační potomkovia – ktorí sa usadili na „svätej zemi“ – postavili Jozuovi posmrtný dvorec s hrobkou:

Mohyla Ježiša – hlásal nápis v kaplnke Alexandra Nevského v Petrohrade

Teda tak. No a čo? Je to mohyla Ježiša Krista alebo iného Ježiša? Možno že nakoniec aj Krista, ale najpravdepodobnejšie je, že zasvätenci veľmi dobre vedeli, že tu je uložený prach človeka, ktorý počas života mal schopnosti archanjelov. Mohyla už neexistuje. Prečo? Rétorická otázka… No, myslím si, že najskôr ostala na mieste, akurát je zamaskovaná a skrytá pred pohľadmi hľadačov kuriozít. Hoci vec sa môže mať aj tak, že telo Ježiša teraz vôbec nespočíva v chráme, ale v Ermitáži:

Hrobka Alexandra Nevského v Ermitáži

Otázky, otázky – a žiadne odpovede. V celých dejinách je nesporné iba jedno: nevieme my nič o našej minulosti a niekto sa navyše veľmi snaží predísť tomu, aby sme sa dozvedeli čo aj len maličkú časť z toho, čo ukryli navŕšené hromady údajov od spisovateľov-historikov aj autorov evanjelií.

Автор: kadykchanskiy, источник: tart-aria.info

24.08.2018

Americký televízny kanál ABC minulý týždeň odvysielal reportáž z masových protestov amerických učiteľov – tentokrát zo štátov Arizona a Colorado.

Učitelia organizovali masové demonštrácie na znak protestu proti nedostatočným výplatám a kráteniu financovania škôl. Ako ABC komentuje, americkí učitelia dúfajú, že ich demonštrácie budú také úspešné, ako sa predtým už podarilo učiteľom v Oklahome a West Virginii. Tam sa demonštrujúcim učiteľom podarilo dosiahnuť splnenie ich požiadaviek voči štátu.

Ako komentuje reportér ABC Zachary Kiesch, protesty učiteľov sa šíria už po celých USA. Učitelia žiadajú nielen zvýšenie výplat a zvýšenie financovania škôl, oni chcú najmä to, aby si ich vážili. Toto všetko bolo v uliciach počuť veľmi silno.

Jedna demonštrantka prehlasuje: my, naši žiaci a naša budúcnosť si zaslúžime viac!

Minulý týždeň protestné akcie v Arizone paralyzovali celé školské obvody a pokračovali až do pondelka, 30.4. Americké orgány znížili financovanie školstva o viac ako 4,5 miliardy dolárov. V Colorade sa celé more ľudí v červenom dožaduje vydelenia ďalších prostriedkov. Zhromaždili sa pred budovou zákonodarcov štátu Colorado. V štáte dosahuje celkový deficit financovania školstva 822 miliónov dolárov.

Jedna učiteľka porozprávala korešpondentovi ABC Claytonovi Sandellovi o nevyhovujúcich podmienkach v škole na predmestí Denveru.

Učiteľka Riannon Venningová hovorí, že učí podľa tých istých učebníc ako v prvý deň jej nástupu do práce už dvadsať rokov. Hovorí tiež, že jej výplata je nedostatočná, a teda aby sa vysporiadala so vzrastajúcimi nákladmi na živobytie musela si nájsť ešte jednu prácu. Pracuje ako šofér vo firme Uber. Ďalej ukazuje, že v ich škole nie je bezpečné piť vodu z vodovodu, a preto museli na fontánkach pre pitie umiestniť výstražné znaky. Voda obsahuje olovo.

Čo je na tom zaujímavé pre nás? Nuž, hneď niekoľko bodov. USA má po svete okolo 1 000 vojenských základní, pretože musia udržiavať svet pod „kontrolou“ svojho národného záujmu. A to ešte nehovoriac o financovaní operácií na zmenu zriadení v krajinách národov, ktoré s nimi nielenže nemajú spoločné hranice, oni dokonca nie sú ani tom istom kontinente. Nečudo, že doma narastá nespokojnosť. Veď to všetko musia odoberať domácemu obyvateľstvu.

Ale máme tu aj iné paralely. Po riadenom rozbití Československa sme na Slovensku veľmi rýchlo reformovali (či deformovali) školstvo – na americký „vzor“. Dôsledky už vidíme okolo seba. Mladá generácia – a to už ani nie tá najmenšia – sa „poamerikanizovala“. Podľa akého vzoru? Podľa toho, s ktorým nie sú spokojní ani americkí učitelia. O kvalite vzdelania rozhoduje peňaženka rodičov a nie záujem štátu. Vítajme v demokracii – máme čo sme chceli.

Ak sa niektorí našinci divia, prečo naša mládež odchádza študovať do Čiech – odpoveď je veľmi jednoduchá. Majú kvalitnejšie školstvo, pretože ho – na rozdiel od nás – neformátovali na americký spôsob a princíp ostal v podstate ešte socialistický. A tak – vďaka našej strane a vláde – odchádzajú naši ľudia študovať do Čiech, kde neraz aj ostávajú. Ale koho to u nás zaujíma? Veď na Východ od Bratislavy aj tak „nič nie je“. Už sa stihol vytvoriť aj vtip: „Ako vzniklo Východné Slovensko? Predsa z ničoho nič!“

Môžeme nazvať konkrétne meno toho, kto sa o to „zaslúžil“? Samozrejme. Je to ten istý bývalý premiér, ktorý dovolil NATO bombardovať Juhosláviu, či nakoniec aj nás vtiahol do NATO.

On je už minulosť – dúfajme však, že aspoň zodpovie za porušenie zákonov tým, že dovolil bombardovanie Juhoslávie. Iné je však zaujímavé. Dnes má vzdelávanie v rukách strana, ktorá seba samú nazýva „národnou“. Zdalo by sa (naivne), že bude mať snahu vrátiť náš systém vzdelávania tam, kde bol kedysi. Ale čo vidíme? Zvyčajnú prax našich „národných“ elít – zo všetkého vyťažiť čo najviac a potom „po mne potopa“. Nezabudnime ani na ich „zásluhy“ keď nadíde čas ďalších volieb. Už ukázali čo vedia.

01.05.2018

Prinášame krátky, prevzatý, ale zato výstižný postreh na dôležitú tému – mágiu. Mágia je oblasť bez ktorej sa nedá vysvetliť skutočné fungovanie Sveta a príčiny všetkých javov. Hoci sama osebe je neutrálna – ako je neutrálna Životná Sila – dá sa použiť jedným aj druhým spôsobom.

Skutoční Mágovia sú buď zo Svetlej alebo Temnej Hierarchie, ale spája ich však jedno: NEKONAJÚ PROTI KONOM STVORITEĽA. Úlohy, ktoré plnia sú ďaleko za sebeckosťou a chamtivou samoľúbosťou.

Dnes však máme do činenia s množstvom chamtivcov, ktorí zneužívajú magické techniky vo svoj osobný prospech. Nedajte sa nimi zviesť z cesty evolúcie. Kto – na základe práce na sebe a na kvalite svojho poznania – dokáže odlíšiť pohanstvo od kresťanstva a najmä jazyčníctva – ten poľahky odlíši Mága od pseudomága. Je tu však aj druhá stránka veci. Vy ste na ceste evolúcie, vy rozhodujete o svojom ďalšom vývoji. Naivita zabíja.

Mág žije zaujímavo pretože má žiarivý, možno dokonca povedať, že až čarokrásny život. Vo svete sa odohráva oveľa viac, než poníma obyčajný človek, ktorý je uzavretý vo svojich obmedzených rovinách života: robota-domácnosť-nakupovanie. Vďaka svojmu širokému pohľadu na život, pred mágom sa otvára videnie nie iba nejakých skutočných súvislostí života (skutočné chápanie príčin prebiehajúcich udalostí), ale aj videnie duchov, božstiev, ich vplyvu, úmyslov a videnie druhých ľudí, ich cieľov, želaní a pod.

Ak by sme hovorili o zodpovednosti mága, tak on sa rodí s nejakým konkrétnym cieľom, konkrétnou misiou. Nesie veľkú zodpovednosť za tú krajinu, v ktorej sa nachádza, za tých ľudí, ktorí sú vôkol neho, za splnenie svojho predurčenia. A zodpovedá za to nie na akomsi abstraktnom posmrtnom súde, ale pred živými Bohmi, pretože je ich realizátor. Mág je človekom Sily, ktorý túto Silu realizuje tu na Zemi z Božieho zdroja, Ona tečie skrz neho. A takto on zlepšuje svet okolo seba. Zodpovednosť mága je ešte aj v tom, že počas svojho života musí učiniť Svet lepším, než akým bol do jeho narodenia.

Čo sa týka slobody mága – tá je bezhraničná. Môže konať všetko čo je nevyhnutné a potrebné na dosiahnutie svojho cieľa. Ale pod tým „všetko“ netreba chápať povolenie všetkého. „Všetko“ je to, čo je možné vykonať, aby nevnášal chaos do tohto Sveta. Chaos sám osebe neexistuje, pretože on je iba neuvedomovaným si poriadkom. Z úrovne svojho života môžeme niekedy pozorovať nejaký chaos, ale ak sa naň pozrieme z vyššej úrovne, tak obraz prebiehajúceho sa zmení a bude to poriadok. Ak nechápeme alebo nevidíme všetky vnútorné súvislosti, ponímame ich ako priebeh chaosu. A úloha mága spočíva práve v tom, aby sa vyvýšil na vyššiu úroveň a vysvetlil, poskytol možnosť pochopenia. A to zavedie poriadok do Sveta, navedie na chápanie týchto procesov a umožní ľudom žiť šťastne.

Teda…

Mágia – to nie je zábava alebo jedna z možností, čím sa zabaviť večer alebo počas splnu na vylepšenie našich zmyslov. Mágia je zmyslom života, jeho neoddeliteľnou časťou. SILA SA NEDÁVA TÝM, KTORÍ SA NA MÁGIU HRAJÚ, ONA SLÚŽI TOMU, KTO MÁGIOU ŽIJE.

A ten, kto už vstúpil na cestu mágie, ten sa už nazad vrátiť nemôže. Možnosť, že keď ho už nebaví byť mágom, tak sa môže stať ešte aj niekým iným, neexistuje. Človek, ktorý už raz dosiahol to, že sa nachádza za hranicami nášho Sveta už nikdy nebude takým, akým bol predtým. A tu nie je reč o prinútení, ale o osobnom výbere života, v ktorom je už možné všetko.

ZDROJ: © Lucia Soltys

02.01.2018

Článok ktorý vám prinášame je prevzatý. My sme sa rozhodli ho prevziať preto, lebo je skutočným balzamom pre Dušu vidieť, že na Slovensku sú stále ľudia, ktorým nie je ukradnutá naša minulosť. To je jediná správna cesta do budúcnosti – pamäť si na vlastnú minulosť. Posledné stáročia neboli veľmi radostné, ale tak či onak sme tu. Nemá význam v zlom spomínať na udalosti minulosti – energie emócií NIE SÚ pre nás ako druh prirodzené. Ak sa dáme chytiť do tejto pasce – hoci aj v spravodlivej veci – sme tam, kde nás cudzinci chcú mať. To však v žiadnom prípade neznamená, že si z minulosti nemáme vyvodiť poučenia alebo prehliadať nespravodlivosť. Keď už pre nič iné tak aspoň preto, aby sme predišli opakovaniu neblahých udalostí minulosti. Jedno je však isté – z védického pohľadu si máme všetko z minulosti vážiť, lebo práve preto, že sa veci vyvinuli tak, ako sa vyvinuli sme tu a teraz my. Pri každom inom životnom scenári by boli veci inak.

Majme na pamäti hlavne to, že celý náš národ – NÁROD SLOVANOV – má jednu veľmi silnú zbraň: KOLEKTÍVNE VEDOMIE. Prejavuje sa tak, že ak si VŠETCI niečo spoločne predstavíme, tak sa to STANE SKUTOČNOSŤOU. A to je hlavný dôvod, prečo nás rozdrobili na rôzne – zdanlivo nesúvisiace – národy a národnosti. Preto taktika „rozdeľ a panuj“, teda presnejšie „rozdeľ a podrob si“. A tu máme zároveň hneď odpoveď nato, prečo je toľko „slovanských smerov“. Už keď sa nedá zamedziť zvyšujúcej sa obľúbenosti tejto témy, tak aspoň nech je rozdrobená na množstvo smerov – a preto nejednotná.

Patria tu najmä módne smery štýlu „u Slovanov bolo všetko dovolené“, „Indiáni sú duchovnejší ako barbarskí Slovania“, „Ak by neprišli (cudzinci) Cyril a Metod tak ktovie kde by sme boli“, „Slovieni, Sloväni či Sloveni je jedno a to isté“, „všetko čo má obrady a rituály je náboženstvo“ a veľa podobných dezinformácií, ktoré sa spravidla tešia viac-menej aktívnej oficiálnej mediálnej podpore. Ak totiž dnes poviete, že Slovania zásadne žili po celý život s jednou partnerkou a deti vychovávali v cnosti, že nezabíjali zvieratá, nekonzumovali alkohol ani iné drogy, že máme prastarú vlastnú Kultúru… tak nás pomaly zaraďujú medzi extrémistov. Ak budeme sami seba zabíjať a znevažovať, ak budeme jeden druhého klamať a podvádzať, ak sa budeme postupne zabíjať tým, čo nám dnes poskytujú – nebudú nám v tom nijako brániť. Spomeňme si na citát Napoleona: „Ak nepriateľ robí chybu netreba ho vyrušovať“.

Ak sa budeme spájať v zásadne triezvom stave a stavať na pevným mravných základoch stávame sa pre nich neprijateľní. Ale nám naozaj nestačí spievať indiánske pesničky pri ohni s perami vo vlasoch, ani rezať pri „slovanských“ obradoch zvieratá, a už vôbec nie sa ožierať pri „obradoch“ a venovať sa „športovému sexu“. To nie sme my, to NIE JE NAŠA KULTÚRA. Ale vždy pamätajme: NÁHODY NEEXISTUJÚ.

Sústreďme sa na vlastnú minulosť – lebo je to NAŠA minulosť. Nastupuje naša doba – DOBA SLOVANOV. Preto naozaj teší srdce vidieť, ako sa začínajú naši ľudia venovať našej minulosti. To je naša cesta. Len tak ďalej.

Ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 popri nich ako oblečení podľa najnovšej módy…

Názov blogu som si požičal z článku Karola Plicku, ktorý napísal po svojom pôsobení v Novohrade a uverejnil v časopise Výtvarné snahy (1928). Novohradskými vrchmi má na mysli evanjelické roľnícke prostredie v severných hornatých častiach Novohradu. Označenie primitivizmus si tiež treba správne vysvetliť. Nemyslí tým nič hanlivé, naráža na to, že sa tu stretol s folklórom v jeho autentickej podobe: „Je značnou ironií, že při našich všestranných zájmech známe dnes vzdálené a často málo významné lidové kultury cizí, kdežto v poslední chvíli existence svého vlastního domácího umění jsme leckde – v nejlepším případě – ve stadiu teprve objevním. Mám na mysli naše Slovensko. …Jsou tu kraje, jimiž neprošel dosud jediný člověk kultivovaného zraku a sluchu. Jako příklad takové vyhraněné, zcela původní oblasti, uvádím novohradské vrchy. … S takovým neobyčejným oráčem jsem se nemohl nikde jinde setkat, než právě v těchto vrších. Je tu dnes a byl i před několika stoletími – stále týž. Kravky v jařmech a primitivní pluh – vše jako kdysi dávno a dávno. Přišel jsem vlastně za jeho písní, ale vrchovec, jak se zove obyvatel těch vrchovin, je s to poskytnout mi všechno. Jeho písně jsou většinou našemu uchu nezvyklé, nové, drsné i příkré: ale v originalitě silné.“

K čomu smerujem? Jedným z dôsledkov jednodetstva (o jednodetstve a morbídnych praktikách, ktorými sa dosahovalo som písal tu alebo tu) v Novohrade bola a je strata identity nášho regiónu. Keď sa povie Podpoľanie, Turiec či Liptov, väčšina ľudí nemá problém túto oblasť na mape Slovenska nájsť. Pri Novohrade to žiaľ neplatí. Keď o ňom začnem rozprávať na severe Slovenska, viac ako polovica ľudí sa pýta, kde to je? Podobnú skúsenosť som mal, keď som volal ohľadom grantov to jednej nadácie v Bratislave. Spomínal som Novohrad sem, Novohrad tam. Odpoveďou mi bolo, že „keď to na tom hrade budete robiť, dajte nám vedieť“.

Ján Aláč pritom vo svojej štúdii o jednodetstve píše: „Novohrad bol v minulosti mimoriadne svojrázny región, s množstvom osobitostí a špecifík, ktoré dnes pri súčasnom i spätnom pohľade na tradičné agrárne prostredie pripisujeme a obdivujeme na iných regiónoch. Najlepšie to možno demonštrovať na príklade porovnania so susedným Podpoľaním, ktorého identita je výrazná a v širšom povedomí je to región, ktorý je dnes preferovaným príkladom ľudovej kultúry a v istom zmysle aj symbolom Slovenska. Je to aj z dôvodu vyššej pôrodnosti tunajších ľudí, čím netrpel úbytkom obyvateľstva a zároveň odtiaľto odchádzala časť obyvateľstva, ktorá potom bola nositeľom a šíriteľom podpolianskych tradícií a zvykov.“

Severný Novohrad (Turie Pole, Ábelová, Budiná a mnohé iné obce) bol ešte na začiatku 20. storočia jedným z popredných regiónov, čo sa týka chovu oviec. Dnes je ovčiarstvo a pastierska kultúra stotožňované skôr s Liptovom či Podpoľaním.

Na Slovensku sú veľmi známe podpolianske vyrezávané a maľované kríže. Kto ale pozná bohato tvarované, zdobené a maľované kamenné a drevené náhrobníky evanjelikov v severnom Novohrade? Ján Aláč, ktorý sa zaoberal ich výskumom napísal: „Rozsahom výzdoby, bohatstvom tvarov a motívov, dokonca aj svojím pôvodným priestorom rozšírenia detvianske kríže v mnohom prekonávali.“

Cintorín v Dolnom Tisovníku

A podobné to bolo aj v ďalších oblastiach ľudovej tvorby, ale napríklad i čo sa týka povahy obyvateľov: Opäť citujem zo štúdie Jána Aláča: „Obyvateľstvo žijúce v severných oblastiach Novohradu malo svoju špecifickú povahu. Môžeme ju charakterizovať hrdosťou, prchkosťou, sklonom k huncútstvam až zlodejstvám. Bola podobná náture Detvancov a celkovo obyvateľom Podpoľania. Karol Anton Medvecký v monografii Detva (1905) považoval za potrebné zdôrazniť, že veľká časť krádeží a zbojstiev sa Detvancom pripisuje neprávom a ich pôvodcami sú obyvatelia novohradskej Budinej. Detvanci si podľa neho nezaslúžia takú zlú povesť.“

Deti zo školy v Dolnom Tisovníku v školskom roku 1924/25

A teraz sa vrátim na začiatok ku Karolovi Plickovi a jeho pôsobeniu v Novohrade na konci dvadsiatych rokov 20. storočia. Schválne si pohľadajte na internete fotografie, ktoré tu vznikli. Napríklad táto či táto. V rovnakom období v Novohrade pôsobil aj Jozef Vydra, ktorý o našom kraji napísal: „Táto vedľa Čičmian najstarobylejšia časť Slovenska so skoro pohanskými pieskovcovými pomníkmi na cintorínoch, s mužmi v širokých nohaviciach a s kečkami, v porovnaní, s ktorými ôsmi žijúci Detvanci s kečkami vyzerali v roku 1925 ako oblečení podľa najnovšej módy, skoro úplne zmizla vplyvom nových opatrení pre povznesenie tohto kraja.“

Kam sa toto všetko stratilo? Prečo to zmizlo? Ján Aláč vidí príčiny do veľkej miery práve v jednodetstve: „Depopulácia a výrazné prevrstvenie obyvateľstva prisťahovalcami s odlišnými tradíciami a zvykmi, ale i znakmi a symbolmi, to všetkom malo vplyv na to, že uvedené výtvarné prejavy a pôvodné tradície a zvyky nenadobudli druhý život, ako sa to stalo napríklad v prípade Podpoľania a jeho výtvarného a folklórneho prejavu, ktorý v období pred storočím nebol výraznejší od toho v Novohrade, možno skôr naopak. V prípade Novohradu sa výrazne obmedzil okruh tých, ktorí mohli tradície udržiavať. A nešlo len o prejavy materiálnej kultúry. Novohrad mal ako celok veľmi osobitú atmosféru. … O identite (regiónu) má zmysel hovoriť len v spojení s ľuďmi – obyvateľmi. Tí sa z priestoru postupne vytrácali a s nimi aj mnohé prvky osobitého sveta starého Novohradu. Z hľadiska identity utrpel Novohrad asi najväčšiu stratu v porovnaní s ďalšími jednodetstvom postihnutými regiónmi. Nie je to región bez identity, no nevychádza už dominantne z pôvodných novohradských koreňov a základov, z ktorých niektoré výraznejšie motívy boli naznačené vyššie. Jeho identita je eklektická s výrazným zastúpením podpolianskych prvkov. To z minulosti a kultúry, čo mohlo byť základnými prvkami tejto identity, bolo potlačené, mnohé úplne zaniklo, alebo zaniká a nenadobudlo niečo ako ‚druhý život‘. V každom prípade Novohrad bol regiónom, ktorý mal nesmierny potenciál, aby sa stal v povedomí Slovákov jedným z najcharakteristickejších regiónov.“

Všetky citáty pochádzajú z knihy Tajní vrahovia, ktorá prináša dva pohľady na jednodetstvo. Jeden umelecký z pera Samuela Činčuráka (novela Tajní vrahovia prvý raz vyšla zhodou okolností tiež v roku 1928) a druhý odborný – spomínanú štúdiu Jána Aláča Jednodetstvo alebo rozprávanie o pustých školách a prázdnych dvoroch. Som na tento počin mimoriadne hrdý a aj na svoj (hoci malý) podiel na ňom. Ďakujem Janovi Aláčovi, že vypočul moje prosby a pustil sa do tejto, i po dlhých rokoch pre mnohých bolestivej a už takmer zabudnutej témy. Výsledok jeho práce je síce smutný, miestami až bolestivý, ale prínosný. Aspoň mne v mnohom otvoril oči, čo sa týka regiónu, ktorý mi k srdcu prirástol najviac. Škoda, že sa na priestore blogu nedá ísť do väčšej hĺbky. Každopádne, ak vás téma zaujala, ďalšie informácie o knihe Tajní vrahovia hľadajte na tomto odkaze (vrátane ukážok) alebo za dobrú cenu tu.

Na dokreslenie atmosféry Novohradu za prvej republiky určite odporúčam aj ďalšiu knihu z roku 1928 a síce Lučenec a kraj novohradský od Vladimíra Polívku. Ten sme tohto roku vydali v druhom vydaní, pričom sme ho doplnili 300 fotografiami zo 60 novohradských obcí z rokov 1900 až 1938. Už som vlastne ani nechcel, ale v súvislosti s Polívkovou knihou si neodpustím ešte jeden citát: „Napriek tomu, že Karol Plicka alebo Jozef Vydra svet starého Novohradu videli ešte v jeho autentickej podobe, tušili, že je to svet na pokraji zániku. Vedeli, že je potrebné aspoň niečo z neho zaznamenať. V tom bola ich veľkosť, predovšetkým Karola Plicku. V rovnakom období k tejto dvojici možno priradiť Vladimíra Polívku, autora publikácie Lučenec a kraj novohradský. Všetci traja, každý svojím spôsobom, podali svedectvo o zaniknutom svete Novohradu a jeho identite.“

Málinec – námestie

Drevenica v Hradišti – obydlie najchudobnejších obyvateľov

Zámok Forgáchovcov v Haliči

Škola v Buzitke

Mlyn v Holiši

ZDROJ

18.12.2017

Profesori z University of Texas v Austine (UT) objavili kópiu tajných Zjavení Ježiša určených jeho bratovi Jakubovi. Je to ďalší z nálezov pôvodných kresťanských textov, ktoré nemali byť nikdy zverejnené – pretože ohrozujú panujúcu kresťanskú biblickú doktrínu, ktorú Cirkev zaviedla úmyselne a s konkrétnymi cieľmi. Nečakajme, že kresťanská cirkev sa niekedy ospravedlní za vyvraždenie miliónov nevinných obetí, ktorých jedinou vinou bolo, že sa nechceli stať rabmi cudzieho Boha. A to už je pre ich riadiace štruktúry dosť na uvalenie trestu smrti a totálnej likvidácie (dnes to voláme genocída) bez ohľadu na to, že obeťami boli aj ženy a deti. Zatiaľ čo jatky na našom území ututlali dosť „kvalitne“, o jatkách Indiánov v Amerike (ide o pokresťančenie Indiánov) sa už vieme dozvedieť pomerne veľa. Nie sú to však informácie na potešenie Duše… Hoci „napočítať“ možno stovky miliónov ľudí, straty sú v skutočnosti oveľa väčšie. Našim čitateľom je známe, že v našej Kultúre je tradícia mať minimálne 16 detí – vieme prečo. Ak teda povraždili u nás napríklad milión (nevinných) obetí, koľko mohlo z nich byť dnes ľudí pri uvažovaní takéhoto ponímania rodiny? Tak, rátate dobre. Kresťanská genocída obyvateľov Európy zlikvidovala miliardu ľudí – ak to prepočítame k dnešku, k celej Európe vrátane pokresťančenia Kyjevskej Rusi. A táto organizácia existuje v nezmenenej podobe dodnes a dodnes sa nám za nič ani len neospravedlnila. Ba naopak, naši hnedonosí zradcovia sa dodnes jej hodnostárom v kostoloch klaňajú… a náš štát im daroval aj lesy a majetky na drancovanie. A to nielenže bez daní, ale ešte žijú aj na náklady štátneho rozpočtu.

A nedajte sa pomýliť výrazmi „heretický“ alebo „apokryf“. Svojou podstatou ide iba o také texty, ktoré cirkev odstránila z prístupu verejnosti a zakázala ich šíriť. Verejnosť (kresťanská) sa nikdy nemala o nich dozvedieť. Ale napriek všetkému sa dostali na svetlo sveta aj iné verzie „Svätého písma“, ktoré sú pôvodom staršie ako aktuálna, oficiálne uznávaná (upravená) verzia.

Profesori Geoffrey Smith (na obrázku vľavo) a Brent Landau podrobným skúmaním fragmentu v gréčtine zistili, že ide o Prvú Apokalypsu od Jakuba. Tieto fragmenty – ako aj všetky práva publikovať ich obrázky – sú majetkom Egyptskej výskumnej spoločnosti (Egypt Exploration Society). Túto fotografiu zhotovil Geoffrey Smith z UT v texaskom Austine.

AUSTIN, Texas – Prvá známa originálna grécka kópia heretického kresťanského spisu, ktorá opisuje tajné Ježišove učenie určené jeho bratovi Jakubovi, bola objavená na Oxfordskej Univerzite biblickými vedcami z Texaskej Univerzity v Austine.

Úryvok koptského prekladu Prvej Apokalypsy podľa Jakuba z Kódexu Nag Hammadi (Knižnica Nag Hammadi, Univerzita v Oxforde)

K dnešnému dňu len malý počet koptských textov z Nag Hammadi – je to zbierka 13 koptských kníh nájdených v r. 1945 v Hornom Egypte – bola nájdená v gréčtine, čo je jazyk v ktorom boli pôvodne napísané. Ale tohto roku vedci z Texaskej Univerzity v Austine – Geoffrey Smith a Brent Landau z Katedry náboženského výskumu – pridali k tomuto zoznamu objav niekoľkých fragmentov z piateho a šiesteho storočia n. l. Prvej Apokalypsy podľa Jakuba v gréčtine. Doteraz boli známe iba v koptskom preklade.

„Povedať, že keď sme si konečne uvedomili čo sme našli sme boli vo vytržení je veľké zjednodušenie,“ povedal Smith, asistent profesora náboženských výskumov. „Nikdy sme nepredpokladali, že grécke fragmenty Prvej Apokalypsy podľa Jakuba prežili dodnes. Ale boli tam, priamo pred nami.“

Prastaré výpravné opisy opisujú tajné učenie Ježiša určené jeho bratovi Jakubovi, v ktorých Ježiš vyjavuje informácie o nebeskej ríši a budúcich udalostiach vrátane neodvratnej Jakubovej smrti.

„Tieto textové dodatky k biblickému opisu Ježišovho života a služby umožňujú nahliadnuť do rozhovorov, ktoré sa pravdepodobne odohrali medzi Ježišom a jeho bratom Jakubom – ide o tajné učenia, ktoré umožnili Jakubovi stať sa dobrým učiteľom po Ježišovej smrti,“ povedal Smith.

Takéto apokryfné spisy – pokračoval Smith – by určite neprešli kanonickými hranicami, ktoré stanovil Atanázius, biskup z Alexandrie v jeho „Veľkonočnom liste z r. 367“, kde zadefinoval 27 kníh Nového Zákona: „Nikto nesmie k ním nič pridať, nič nesmie byť z nich odobraté.“

S jeho úhľadným, čistým pravopisom a slovami rozdelenými na slabiky bol tento pôvodný rukopis pravdepodobne predlohou učiteľa, ktorú používal ako vzor pri vyučovaní písania a čítania, predpokladajú Smith a Landau.

„Pisár rozdelil väčšinu textu do slabík použitím stredových bodiek. Takéto delenie je veľmi nezvyčajné v starých rukopisoch, ale je často viditeľné v rukopisoch, ktoré boli používané v súvislosti s výukou,“ hovorí Landau, prednášajúci na Katedre náboženských štúdií UT v Austine.

Učiteľ, ktorí zhotovil rukopis musel mať „mimoriadne dôvernú znalosť textu,“ hovorí Landau. Nejde o krátky výtržok z textu, ako býva zvykom v školských cvičeniach, ale skôr o plnú kópiu tohto zakázaného, prastarého spisu.

Smith a Landau zverejnili objav na pôde Spoločnosti pre biblickú literatúru, ktorá sa každoročne odohráva v Bostone v novembri a pracujú na zverejnení svojich predbežných výsledkov v Grécko-rímskych Memoároch Oxyrhynchus Papyri. 

ZDROJ

05.12.2017

Jar je začiatok prebúdzania sa Prírody, obnovenia a premeny Ženského Princípu. Toto obdobie je v našej Tradícii považované za ženské (dievčenské) a ochraňuje ho Matička Lada Bohorodička a jej dcéra – Bohyňa Leľa.

Lada je Matka Bohov, najstaršia Rožanica, Bohyňa svetového Ladu, ochrankyňa rodinných zväzkov, pôrodov, žien, detí, Ľúbosti, ženských záležitostí, úrody, úrodnosti. Lada je ženská materializácia Roda Najvyššieho, žena Svaroga. Všetky Bohyne sú Obrazmi jej prejavení.

Lada je Bohyňa Života, jari, úrodnosti, zrodenia, raži (obilia), ktorá tvorí a kriesi Prírodu, ktorá cez zimu zamrzla, robí Zem úrodnou. Stará sa o všetko živé a rastúce, dáva silu a smeruje k svetlu. Lada je Svetová Ľúbosť, je základom tvorenia a jestvovania.

Lada má milovanú dcéru – driečnu a veselú Leľu s venčekom kvetov na hlave a melodickou povahou, dievča na vydaj, ktoré sa prebúdza zo zimného sna. Tam kde sa prejavuje ožíva Príroda, belasie obloha, Slnko svieti ešte žiarivejšie, zaľúbenejšie do mladej Leli, jarné vtáčiky spievajú piesne a rôznofarebné kvety pestrejú. Bohyňa Leľa je ochrankyňou Ľúbosti a založenia rodinného zväzku.

Naši Predkovia o Bohyni Lele hovoria takto:

Modrooká Leľa prišla na biele svetlo z Ľúbosti Zeme a Nebies, z lona ružových lupienkov ruží jej zázračnej matky – Bohyne Všesveta, premúdrej Lady. Od tejto nevídanej Ľúbosti sme sa vo svete objavili aj my, ľudia a nežný kvietok ruže sa stal symbolom veľkej Ľúbosti Bohyne Leli, oberegom Jej tajomstiev. I prepukla vtedy jar farbami ľúbosti, rozliala sa v tom čase bezdušá a chladná hladina jazier a riek, pevne objali sa v plamenných vôňach byliny, jemne zachveli sa velikánskymi vlnami predtým k okolitému svetu ľahostajné lístky a koruny stromov; veselo zazurčal medzi kameňmi pramienok a v srdciach ľudí sa objavil veľký cit Ľúbosti.

Radovala sa voda, dúbrava, radovala sa mládež od kypiacej radosti Leli. Chladná belasosť Nebies sa stala záhadnou a prekrásnou. Bohyňa Leľa je krásavica, dievčatko jari, s rumencom, s rozpustenými – ako u mladej devy – vrkočmi, v zeleni zo zimy a prvých jarných kvetov, venčeku, z ktorého namiesto stužiek prúdi čarami jar. Košeľu má vyšitú rôznofarebnými voňavými nevädzami, ale aká je jemnučká! Podolok je vyšitý chmeľom a na šiji má drahocenný náhrdelník. Obuté ma Leľa červené čižmičky so striebornými opätkami.

22. apríl je sviatok Leľnik. Deň Bohyne dievčej Ľúbosti – Leli.

Od 22. apríla do 10. mája je Krásna Hora.

Kruh sviatkov od Leľnika po Rusalinho Veľdňa (Dňa Zeme). Od počiatku vekov v tomto čase dievčatá vodia chorovody, hrajú sa v horách a dolinách, udobrujú svoje ochrankyne – Matičku Ladu a Jej dcéru Leľu – preto, lebo sa začína jarno-letná sezóna svadieb.

Za úsvitu mladé dievčatá oslavujú Slniečko Jasné a Lelinou rosou si umývajú tváre, aby boli krajšie a aby mali kožu čistú. V deň Krásnej Hôrky si mladé dievčatá vyberajú tú najkrajšiu, okrášľujú ju kvetmi a všakovakou zeleňou, na hlavu jej kladú venček s čerstvých kvetov a slávnostne ju usadzujú na „trón“, ktorý je zhotovený z niekoľkých vrstiev mačiny (trávy). Vedľa postavia nádobu s mliekom, tvaroh, maslo a ďalšie mliečne produkty. K nohám „Leli“ kladie každá z prítomných dievčin čerstvo upletený venček. Okolo „Leli“ vodia chorovody a spievajú piesne. Potom „Leľa“ pohostí priateľky jedlom a hádže im po venčeku. Mladé dievčatá ich chytajú v lete a uchovávajú doma do nasledujúcej jari.

22. apríla dospievajúce dievčatá prechádzajú posvätením na do nového statusu – stávajú sa devy. Utváranie diev pribieha pod patronátom dcéry Lady – Bohyne Leli. Po sviatku Leľnika, Leľa postupne odovzdáva devy pod patronát Bohyne Vesty – ochrankyne domáceho kozubu, ktorá sa okrem toho prejavuje ešte ako večerná Zora. Potom devu nazvú Vestálkou, podstúpi špeciálnu prípravu, ktorá v nej prebudí všetky sily a zručnosti budúcej ženy.

Obyčaje a obrady marca, apríla a mája patria k ženskému Védickému Dedičstvu. Sú posvätné a dôležité. Tieto obrady  berú do úvahy ženskú schopnosť cítiť Prírodné energie a používať sily živlov Prírody na zväčšenie svojej ženskej sily. Tento čas je mimoriadne vhodný na zladenie osobnej ženskej energie s Prírodnými energiami Veľkých Bohýň.

O niektorých jarných zvyklostiach na zväčšenie ženskej sily a príťažlivosti si povieme v tomto článku.

Najskôr si vyjasníme od čoho závisí príťažlivá, čarovná ženská sila a krása. Prečo sa naše Prarodičky pripravovali a priťahovali do svojho života energie Matičky Lady a Jej dcéry Leli.

Naši Predkovia dokonale ovládali vedu Hviezdočítania a vďaka tomu vedeli, že od polohy určitých Zemí (planét) v horoskope závisí energetika ženy, jej krása a príťažlivosť. V skutočnosti za krásu a príťažlivosť v ženskom horoskope zodpovedá dobré a silné postavenie Venuše – Zari Mercany. Ak je postavenie tejto Zeme (planéty) zlé, alebo ak je v horoskope veľmi slabá, tak u ženy spravidla vznikajú problémy so ženským zdravím, príťažlivosťou a vznikajú problémy s nájdením životného partnera.

Položenie Zemí v horoskope závisí od karmy ženy. Veda Hviezdočítania vraví, že existuje časť karmy, ktorú je možné zlepšiť vykonávaním špecifických praktík ctenia si planét. Jestvujú rozličné metódy, s pomocou ktorých je možné harmonizovať energiu planéty Venuša vo svojom horoskope, posilniť s ňou spojenie, spriateliť sa s ňou.

V skutočnosti vďaka tomuto poznaniu naše Prarodičky vedeli, že energiu krásy a prekvitania je možné a nevyhnutné trvale udržiavať a zveličovať aby prekvitala rodina, Rod a národ. A jednou z týchto povinností žien vo Védickej Tradícii je zotrvávať v kráse podobnej Bohyni Lade. Toto je jedna z najhlavnejších úloh ženy – vytvárať a udržiavať priestor ľúbosti, energiu krásy. Taká žena bude pre muža vždy príťažlivá.

Vo vede Hviezdočítania (Astrológii) za ženskú krásu zodpovedá Zem (planéta) Zari-Mercana – Venuša. Venušu personifikujú Bohyne Lada a jej dcéra Bohyňa Leľa, ale aj Bohyňa prekvitania – Lakšmi. Pre hlbšie porozumenie, pozrieme sa na účinky planéty Venuše – Zeme Zari Mercany na horoskop človeka.

Venuša personifikuje ženskosť, ovláda mladosť a umenie pôvabu. Nadeľuje ženu citovosťou, jemnosťou a šľachetnosťou. Venuša dáva zmysel pre humor, veľkodušnosť, schopnosť oceňovať krásu. Vo vyššom aspekte Venuša zodpovedá za vyššiu Božiu Ľúbosť.

Energia Venuša sa rozvíja, keď žena rozvíja energiu krásy. Vývoj začína z domova a závisí od toho, či je v ňom čistota, či je čistá jeho aura, či je krásne zostavený, či sú v ňom ozdoby. Podrobnosti o čistení aury domu si môžete prečítať v mojom článku OČISTENIE AURY VÁŠHO DOMOVA.

Keď v dome nieto energie Venuše, tak rodinné vzťahy sa približne do 2 rokov zhoršia. Preto žena musí vždy podporovať ženskú energiu Venuše – krásou, útulným domovom, dobrotou. Energia Venuše sa zosilňuje, dvíha na veľmi vysokú úroveň vďaka vývoju schopnosti ľúbiť Bezpodmienečnou Ľúbosťou.

Muža k žene predovšetkým priťahuje práve energia Venuše, zvlášť v počiatočnej etape počas prvých 2-3 rokov známosti. Potom sa už zapína energia Luny, najmä po narodení sa spoločného dieťaťa.

Energia Venuše sa veľmi rýchlo oslabuje:

• Potratmi;
• Želaním pripodobniť sa mužovi;
• Hrubou rečou, nadávkami;
• Neútulnou situáciou doma;
• Neprítomnosťou Ľúbosti;
• Opovržlivým vzťahom k ženám.

Príznaky poukazujúce na nevyhnutnosť posilňovať energie Venuše:

• Ak sú problémy vo vzťahoch s opačným pohlavím (hádky, konflikty) a osobných vzťahoch s druhými;
• Ak sú v reči prítomné slová-paraziti, ak je reč hrubá;
• Ak nedokážete správne vyjadrovať svoje city (trvalá emocionálna napätosť, plač, slzy, smútok, žiarlivosť, podozrievavosť, strachy);
• Ak máte jemné, krehké vlasy, vypadávanie vlasov;
• Ak máte akékoľvek problémy s obličkami alebo močovým mechúrom;
• Prítomnosť venerických ochorení, ale aj akýchkoľvek bakteriálnych ochorení pohlavných orgánov (múčnivka prostaty a pod.);
• Neschopnosť počať, problémy v intímnych vzťahoch;
• Časté straty nálady, nespavosť, slabosti.

Slabá Venuša hovorí o pocite nepohody, neuspokojenia, prináša nepokoj v ľúbosti, zložité vzťahy s priateľmi, nestabilné materiálne položenie, ako aj bezkontrolnosť v zábavách, jedle a pití.

Aby sa posilnilo spojenie so Zemou Zari Mercany – planétou Venušou – a spriateliť sa s ňou, dievčatá a ženy vykonávajú na jar rozličné obrady, ktoré podporujú a zväčšujú ich krásu a príťažlivosť.

Praktiky, ktoré posilňujú energie Venuše:

• Vývoj vkusu ku všetkému prekrásnemu – kochanie sa Prírodnými krásami;
• Radovanie sa jarnému prebúdzaniu Prírody, pozorovanie objavovania sa púčikov na stromoch, lístočkov, kvetov;

Kochanie sa v prekrásnych rozkvitnutých stromoch, vdychovanie ich vôní a predstava toho, že dýchajúc vôňu týchto kvetov sa napĺňate, nasávate energiou kvitnutia a krásou toho stromu. Užitočné je aj kochanie sa prekrásnymi jarnými kvietočkami: narcismi, tulipánmi, fialkami a ďalšími.

Počas takýchto praktík je nevyhnutné sa odpájať od vedľajších myšlienok, najmä napätých, preciťovať energie, ktoré vychádzajú zo stromov, rastlín a celej Prírody.

• Na jar čarokrásne spievajú vtáci, načúvajte a tešte sa ich spevu;

• Čo najviac vychádzajte na slniečko a preciťujte jeho teplé, útulné lúče, predstavujte si, ako napĺňajú vaše telo. Jarné slnečné lúčiky sú veľmi príjemné, nežné a láskavé. Pri takejto praktike je dôležité sa naladiť na energie Jarila Otecka, zriekať sa postranných myšlienok, preciťovať a kochať sa príjemným, teplým dotykom jeho lúčikov.

Pri všetkých týchto praktikách je nevyhnutné si uvedomovať, že sila ženy, jej príťažlivosť, pôvabnosť sa nachádza v jej citoch. Nakoľko žena dokáže preniesť svoje vnímanie od myšlienok k citom a od citov k preciťovaniu, natoľko sa môže oddávať svojim pocitom a kochať sa nimi.

Muža k žene priťahuje najmä jej vnútorný stav, jej city a pocity, emócie, pretože muži žijú „mozgami“ a city majú slabo vyvinuté. Taká je ich podstata, majú iné predurčenie, pre nich je zložité sa kochať. Žena im takto daruje city kochania sa, spokojnosti a vyrovnania. Žena je pre nich ako oáza uprostred púšte.

Povedané možno zovšeobecniť takto: vyvíjajte jemnosť ponímania sveta, učte sa kochať sa každým dňom a každou udalosťou.

Zladenie sa s energiami Prírody skrz prijímanie sezónnych rastlín, ktoré ochraňuje Venuša.

Každá potravina má svoju povahu, charakter, ktorý závisí od jeho majiteľky – riadiacej planéty. Povaha a energetika rastlín a ich riadiacich planét je odovzdaná nám, keď ich prijímame. Prebieha to tak, ako pri kontakte s ľuďmi – nálada tých, s ktorými sa stýkame prechádza na nás.

Pod ochranou Venuše sa nachádzajú všetky kvety rastliniek a majú tie charakteristiky, ktoré má Venuša. Na jar sú najsilnejšie nasýtené energiou Venuše kvety stromov. Podrobnosti o tom si môžete prečítať v článku Vedamana Vedagora VÉDICKÉ ZÁKLADY SCELENIA BYLINAMI.

Elixíry ženskej krásy:

Na ich prípravu je potrebné nazbierať kvety ovocných stromov a urobiť z nich kvetové čaje, piť ich počas jari od počiatku kvitnutia stromov. Tieto čaje sú chutné a voňavé. Pripravte si také množstvo kvetov, aby ich stačilo približne do konca mája na prípravu tohto prekrásneho ženského nápoja. Môžete k nim pridávať aj čerstvé výhonky mäty a medovky: tieto bylinky sú blahodarné pre ženské zdravie a energetiku.

Z kvetov ovocných stromov možno pripravovať kvetové esencie.

K tomu je potrebné naliať do banky alebo priezračnej karafy neupravenú pramenitú alebo studňovú vodu (nie z kohútika) a vložiť tam hŕstku kvetov ovocných stromov. Postavte nádobu na slnko, nezakrývajte pokrievkou a nechajte tak celý deň. Potom vodu preceďte a prečítajte nad ňou slávenie Matičky Lady a mantru: „Aoum, Šri Macha, Mati-Lada – namacha“. Mantru treba prečítať 9 ráz, možno aj viac, číslo by však malo byť párne. Vhodné je nahovoriť do vody pozitívne tvrdenia, napr.: „Každým dňom sa vo mne viac a viac roztvára ženská krása a sila“. Potom treba vodu zakryť pokrievkou a piť ju počas dňa. Vodu treba postaviť na také miesto, aby ju nikto nenabil zápornými emóciami.

Pod ochranou Lady Matičky je breza – je to Jej posvätný strom. Na ja, v mesiaci máj, je potrebné obrať mladé lístočky brezy a pridať ich do čaju.

Vlastnosti čaju z brezových lístkov:

Brezový čaj je efektívnym antibakteriálnym a močopudným prostriedkom. Na vyvedenie nadbytočnej vody z organizmu niet nič lepšieho ako brezový čaj. Vysvetlenie je prosté: pri posilnení tvorby moču brezový čaj nedráždi obličky. Preto zo všetkých močopudných prostriedkov je práve on najbezpečnejší a úspešne sa používa v tradičnej medicíne na premývanie pri zápalových bakteriálnych ochoreniach močopudného ústrojstva.

Uvedomene vypijúc takýto čaj, žena sa zlaďuje s energiami Lady Matičky. Na Rusi vždy existoval osobitný vzťah k brezám, veľmi úctivý vzťah. Predkovia vedeli, že breza je posvätný strom Lady Bohorodičky. Dôležité je takýto čaj nielen piť, ale vpíjať ho s pocitom ľahkosti, radosti, nasávajúc do Duše kochanie sa Jarou, Ľúbosťou, Šťastím. V akej nálade ho budete piť, v takej nálade budete prebývať.

Na zlepšenie krásy a zladenia sa s jarnými ženskými vibráciami Prírody, je od 22. apríla užitočné si umývať tvár „Lelinou rosou“. Podrobnosti si môžete prečítať v mojom článku „CELITEĽNÁ SILA ROSY“.

Modlitebná praktika k Bohyni Lade, ňou prejavujeme v Bohyni prekvitanie Lakšmi a Bohyne Jari – Lele.

Modlitebná prax sa považuje za jednu z najúčinnejších praktík na zladenie svojej energie s Božskou. Na túto praktiku je potrebné sa naučiť riadiť svoje vnímanie, nasmerovať ho od myšlienok k zmyslom, sústrediť sa na svoje pocity, ale myšlienky (váš um) sústrediť na slová mantry a na modlitebný náramok, na vôňu tyčiniek, alebo ak ste na ulici, na jarné vône vzduchu.

Poviem zo svojej skúsenosti: ak, hoci aj nie nadlho, sa podarí udržať všetko svoje vnímanie na mantre a na svojich pocitoch, tak vznikajú pocity toho, že Duša sa vlieva do Potoku Šťastia, Kúzel, veľmi hlbokého vnútorného prežívania, ktoré sa slovami nedá opísať. To sú pocity Šťastia – nedajú sa s ničím porovnať.

Slávenie Lady Matičky:

Oj Ty, Lada Matička! Mater Sva Prečistá! Slávna a Trislávna buď! Ta daruješ nám Ľúbosť a Šťastie! Požehnanie svoje zosielaš na nás! Ctíme a slávime Ťa, všerodovo,, teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu, nech je tak po všetky časy, pokiaľ svieti nám Jarilo Slnko. A-o-u-m!

Slávenie Bohyne Leli:

Oj Ty, Leľuška-Jar prekrásna, dievčia Ľúbosť-Krása jasná! Slávna a Trislávna buď! Ty daruješ Ľúbosť čistú, Ty žiariš Ľúbosťou čistou! Devám Ty daruješ manželstvo, pôvab, krásu a partnerstvo! Ctíme a slávime Ťa, ospevujeme Ťa! Teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu! Tak buď, tak je, tak bude!

Tieto slávenia treba čítať po ránach. Mimoriadne dôležité počas slávnostných dní týchto Veľkých Bohýň.

Najbližšie sviatky od 22. apríla do 10. mája: Krásna hôrka, Leľnik – jeden z názvov krásnej jari v Obraze Veľkej Bohyne Lady a Jej očarujúcej dcérky – Leli.

20. máj – deň Matky Prvopočiatočnej Zeme.

23. máj – deň Lady Bohorodičky.

Mantry:

Spievať je nevyhnutné každý deň po 108 razí, alebo hoci aj po piatkoch (deň Venuše). Veľmi užitočné počas slávnostných dní Veľkých Bohýň.

Aoum, Šri Macha, Mati-Lada – namacha.

Preklad z jazyka Sloviene (Sanskritu) na súčasný jazyk: „Ó, Najvyšší Prarodič, prejavujúci sa v Obraze Veľkej Bohyne Materi-Lady Ľúbosti! Príjmy moju pozemskú poklonu!“

Aoum, Šri Macha, Mati-Lakšmi – namacha.

Preklad z jazyka Sloviene (Sanskritu) na súčasný jazyk: „Ó, Najvyšší Prarodič, prejavujúci sa v Obraze Veľkej Bohyne Hojnosti, Prekvitania a Blahobytu Lady Lakšmi! Príjmy moju pozemskú poklonu!“

Po piatkoch na oltári Bohyniam treba predkladať jarné kvety. Podrobnosti ako zostrojiť Rodový Oltár môžete prečítať v článku Vedamana Vedagora SLAVOSLOVIE RODNÝCH BOHOV.

Želám všetkým ženám, aby ich naplnila krása a príťažlivosť!

Aoum Tat Sat!

Jaroslava

11.03.2017

Vládcovia sveta pripravujú tajnú medzinárodnú dohodu

V roku 2016 sa strategickým smerom zahraničnej politiky USA stane zavŕšenie rozhovorov k dohode o Transatlantickom trhovom a investičnom partnerstve (TTIP). Ako oznámili médiá, dohoda predpokladá vytvorenie zóny voľného obchodu za účasti USA a krajín EÚ.

Tieto krajiny sa podieľajú na tvorbe 60% GDP a 33% svetového obchodu.

Okrem toho je potrebné uviesť do života (ratifikovať) dohodu o Transatlantickom partnerstve (TP), ktorú podpísalo v októbri 2015 v Atlante (USA) 12 krajín. Na tieto účastnícke krajiny pripadá – podľa odhadov – 40% svetového obchodu.

V oboch dohodách sú účastníkom USA, ktorých podiel na svetovom obchode sa odhaduje približne na 10%. Takto – v prípade, že obe zmluvy nadobudnú právoplatnosť – tieto dve transatlantické partnerstvá budú kontrolovať 73% svetovej ekonomiky. Presnejšie povedané, obchod budú kontrolovať Spojené štáty.

Zdalo by sa, že na zabezpečenie slobodného obchodu už bol vytvorený inštitút pod názvom Svetová trhová organizácia (WTO). WTO bude v nasledujúcom roku tvoriť 162 krajín. Od samého začiatku bola táto organizácia zostavená tak, že rozhodujúci hlas v kľúčových otázkach majú krajiny Západu. USA, Západná Európa, Japonsko, Kanada a Austrália realizovali liberalizáciu svetového obchodu podľa záujmov svojich nadnárodných korporácií. Ale za posledné roky sa to stáva čoraz ťažším.

Rokovania sa vedú od r. 2001. Rozvojové krajiny sa snažia zjednodušiť prístup svojich tovarov (v prvom rade poľnohospodárskych) na západné trhy, ale za jeden a pol desaťročia sa nepodarilo dosiahnuť progres. Washington a jeho spojenci čoraz ťažšie presadzujú záujmy svojho biznisu na svetovom trhu tovarov a služieb.

Od r. 2012 začal Washington vytvárať alternatívne WTO platformy pod spôsobom dvoch transkontinentálnych partnerstiev takým spôsobom, aby USA určovali v nich pravidlá hry s cieľom WTO nenápadne premeniť na škrupinku bez obsahu. Týmto manévrom Washington sleduje:

Obnoviť svoju kontrolu nad svetovými trhmi;

Ekonomicky oslabiť Rusko, Čínu a ďalšie krajiny BRIKS tak, že ich dostane do trhovej izolácie.

Zvyčajne sa hovorí, že tieto dve partnerstvá, ktoré tlačia USA im umožnia ustanoviť efektívnu kontrolu na svetovou ekonomikou. No nie je to celkom tak. Je tu potrebné vyjasnenie.

Za prvé. Iniciátorom oboch projektov sú naozaj USA ako krajina, ale táto krajina koná v prospech nadnárodných korporácií a nadnárodných bánk, ktoré koniec koncov aj budú kontrolovať svetovú ekonomiku. A USA ako krajina odumrie, alebo sa zmení na škrupinku bez obsahu ako WTO.

Za druhé. Pod kontrolu nadnárodných monopolov a bánk sa dostane nie iba obchod, ale aj ekonomika, sociálny život a politika všetkých krajín, ktoré sú vtiahnuté do spomínaného partnerstva. Krajiny, ktoré sú zatiahnuté do TTIP a TP stratia väčšinu svojich nezávislých výsad.

Za tretie. Okrem dvoch transoceánskych partnerstiev existuje úmysel zahrnúť ešte tretí element, ktorý sa spomína mimoriadne zriedka. Je to Trade In Services Agreement (TISA), Dohoda o trhu služieb.

Predpokladá sa, že všetky krajiny, ktoré podpíšu dohody TTIP a TP sa pripoja k TISA. Ak TTIP a TP predstavujú akési svojrázne trójske kone, tak TISA predstavuje zbraň definitívneho víťazstva. Pod „definitívnym víťazstvom“ sa myslí totálna likvidácia suverénnych krajín.

Ešte pred polrokom nikto nepočul nič o TISA. Informácia o pripravovanej dohode sa objavila v lete 2014 na stránke Wikileaks. Podľa tejto informácie sa stalo zrejmé, že príprava TISA sa začala r. 2012 a iniciátormi boli USA a Austrália. Kruh účastníkov sa postupne rozširoval. V okamihu úniku informácií sa rozhovorov zúčastňovalo už 50 krajín (vrátane 28 členov EÚ). Ich sumárny podiel na svetovom trhu služieb sa približuje 70%.

Príprava TISA má tri kľúčové zvláštnosti.

Prvá, rozhovory o TISA sa vedú mimo WTO. Ako je známe, v rámci WTO funguje Generálna dohoda o trhu služieb (GATS). Ak vezmeme do úvahy, že vo sfére medzinárodného obchodu služieb ostáva množstvo neriešených problémov, tak bolo by logické ich riešiť cestou dopracovania GATS. Ale USA a ich spojenci sa rozhodli, že v rámci WTO im je tesno, a preto si zorganizovali paralelnú platformu na rokovania. Toto fakticky rozkladá organizáciu, ktorá má za sebou v podstate 70 ročnú históriu (GATT vzniklo r. 1947).

Druhá zvláštnosť. Na posúdenie projektu TISA nepozvali Rusko, Čínu, Indiu, Brazíliu a Juhoafrickú republiku. Dokonca ich ani oficiálne neupovedomili o existencii takého projektu. To je faktická politika izolácie. Znamená to, že TISA nie je zameraná na spoluprácu, ale na odpor. Nie nadarmo B. Obama hovorí, že Amerika nemôže dovoliť takým krajinám ako je Čína diktovať pravidlá svetovej ekonomiky. Hľa, tieto pravidlá musia písať USA.

Tretia zvláštnosť. TISA sa do leta r. 2014 pripravovala v podmienkach utajenia. Navyše, ak dohoda bude podpísaná, tak ostane tajnou ešte po dobu piatich rokov. Ak k podpisu nedôjde, aj tak materiály budú utajené ešte ďalších päť rokov. Hry na demokraciu sa skončili.

Za EÚ viedla rozhovory Európska komisia (EK) bez odsúhlasenia krajinami EÚ a Europarlamentom. Do polovice r. 2014 nemal Europarlament vôbec informácie o rozhovoroch o TISA. Jednako v lete 2014 sa Rada pre medzinárodný obchod (INTA) začala zaujímať o rokovací proces vzhľadom na vážnosť obáv, ktoré vznikli publikovaním na Wikileaks. Poslankyňa Europarlamentu Vivian Reding bola menovaná za spravodajkyňu pre TISA.

Rozhovory prebiehajú v Ženeve. Formálne začali v marci 2013. Prebehlo už 15 kôl rozhovorov, posledné sa konalo v decembri 2015, ďalšie je naplánované na február 2016. Predsedníctvo týchto stretnutí postupne prechádza cez USA, EÚ a Austráliu. Teraz po každom kole rozhovorov začali publikovať memorandum a tlačové správy, ale sú to iba prázdne papiere, ktoré nič neobsahujú.

Vymenujme si hlavné špecifiká TISA.

Za prvé, TISA predpokladá, že pravidlá hry na trhoch služieb sa budú od okamihu zavedenia určovať nie národnými vládami, ale akýmsi nadnárodnými inštitútmi. Krajiny strácajú právo prijímať akékoľvek zákony a normatívne akty, ktoré by zhoršovali podmienky vedenia obchodovania na trhoch služieb.

Za druhé. Predpokladaná regulácia TISA zahŕňa nie iba trh komerčných služieb (doprava, turistika, hotelový biznis, komunikačné siete, služby domácnostiam a pod.), ale aj najdôležitejšie funkcie štátu. V terminológii TISA ide o „služby štátu“.

Za tretie. TISA predpokladá že štát musí postupne prestať poskytovať služby obyvateľstvu a odovzdať tento druh služieb súkromnému biznisu (pozn. red. – čo sa už v Rusku aj realizuje).

Tu si dovoľme odbočenie. Ak naučia národ fenoménu „služby štátu“ (prvý krok), tak ďalej môže nasledovať ďalší krok: vnútiť ľuďom, že tieto služby musia byť spoplatnené. Potom bude tretí krok, že ľuďom vnútia predstavu o tom, že „služby“ nemusí poskytovať štát, lebo lacnejšie a kvalitnejšie ich môže poskytnúť súkromný sektor. A vtedy súkromný sektor začne „efektívne“ poskytovať obyvateľstvu služby v oblasti komunálnej, medicínskej, vzdelávacej a ďalších. Ako to v realite vyzerá vieme všetci.

Za štvrté, TISA vyžaduje úplne otvoriť národný trh „služieb“, na ktorý vstúpia aj nadnárodné korporácie a banky. Následkom toho bude musieť štát ako sféra „všeobecných záujmov“ zaniknúť.

Experti, ktorí skúmajú pracovné dokumenty TISA (nehľadiac na bezpečnostné opatrenia zo strany organizátorov rokovaní aj tak dochádza k „únikom“) oznamujú nasledovné podrobnosti.

TISA v prvom rade zničí sociálne funkcie štátu (vzdelávanie, zdravotníctvo, komunálne služby), ktoré prevezmú nadnárodné štruktúry. Ďalej bude zlikvidovaná štátna regulácia finančného sektoru ekonomiky. Ide predovšetkým o poisťovne a banky. Aj tieto budú regulovať nadnárodné orgány. TISA predpokladá ďalšiu liberalizáciu finančných trhov (nehľadiac na to, že finančná kríza 2007-2009 ukázala, že to robiť nemožno). Najdôležitejšia časť nastupujúcej finančnej reformy (a globálneho riadenia celkovo) je prevod peňažného obehu na plne bezhotovostnú formu. Takto sa bude dať ľahšie riadiť proces „spotrebiteľských služieb“ obyvateľstvu. Nevhodných občanov bude možno veľmi jednoducho odpojiť od systému „služieb“.

Nakoniec sa mimoriadna pozornosť venuje sfére informačných služieb (médiá, Internet, knižnice). TISA predpokladá zavedenie tvrdej kontroly obyvateľstva pomocou informačno-komunikačných technológií, ktoré umožnia sledovať, či občania zodpovedajú štandardom, ktoré stanovili nadnárodné inštitúty (Svetová vláda).

TISA predstavuje čo do podstaty projekt privatizácie štátov v oblasti sociálnych, finančných a informačných služieb. Týmto projektom získajú nie iba milióny a miliardy ľudí, ale rodinné klany svetovej oligarchie vytvoria planetárny koncentračný tábor pod názvom „globálne riadenie“.

Z dokumentov vyplýva, že ide o plán definitívneho prevzatia moci finančnou oligarchiou, majiteľmi peňazí. Tu už nejde o prázdnu demagógiu o demokracii, „ľudských právach“, „sociálnej zodpovednosti podnikania“. Tu je všetko tvrdo, konkrétne, vážne, metódou postupných krokov smerované v zadanom smere. Je to projekt definitívneho prechodu k Novému svetovému poriadku – asi takému, ako ho opísal George Orwell v románoch „1984“ a „Dobytčí dvor“.

Majitelia peňazí sa ponáhľajú. Podpis Dohody o trhu služieb je naplánovaný na rok 2020, ale je predpoklad, že sa budú snažiť proces urýchliť.