Hoci na túto tému sme už napísali nejeden článok, čím viac človek vie, tým je bezpečnejší. Možno sa to zdá príliš zidealizované tvrdenie, ale v Jemnohmotnom svete proste platia také pravidlá. A o všetkých týchto pravidlách naši Prѣdkovia veľmi dobre vedeli. Pozrime sa na ďalšie – možno nečakané – súvislosti s modernou civilizáciou a spojitosťou jej obradov a rituálov s našim životom. Neraz ide o spojenia osudové.
Vonkajší vzhľad človeka vždy odráža kvalitu jeho Duše. Krása je termínom nielen materiálnym, ošklivosť rovnako. Každý predmet v Javnom svete má svoje energeticko-informačné riadiace pole. Ezoterika používa výraz astrálna matrica, čo je spojovací článok medzi materiálnou zložkou a Dušou. Duša nie je egregor – to je názor iba nevedomcov – a nie je ani aurou. Aura je vyžarovanie nášho tela, ktorého farba a štruktúra odráža vzájomný pomer Živlov v bunkách, t.j. ukazuje na naše zdravie, pretože závisí od stravy. A čo jeme, to aj sme.
Keďže energeticko-informačné pole okolo každej bytosti či predmetu je nevyhnutné – inak by žiaden predmet nemohol existovať v Javi – tak takéto polia majú aj rastliny, či dokonca aj minerálna ríša. Samozrejme, že ich štruktúra je úplne iná, ale znalí človekovia dokážu aj s nimi nadviazať komunikáciu. Ale to je už iná kapitola.
Majme vždy na pamäti, že vonkajší vzhľad človeka ho spravidla pripája k zodpovedajúcemu egregoru. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá a podobne.
Odborníci poznajú aj smutné prípady takýchto väzieb. Jeden príklad za všetky. Mama ráno vstala a odišla do roboty. Jej trinásťročná dcéra sa zobudila neskôr a na zrkadle uvidela mamine líčidlá a podobné „pomôcky“. Nelenila a vymaľovala sa podľa toho, čo videla inde. Použila vyzývavo čierne a červené odtiene a urobila si aj veľmi krátku sukničku – o sukni už nemohlo byť ani reči.
Akonáhle vytvorila Obraz dievčaťa ľahkých mravov, netrvalo dlho a začala sa aj tak chovať. Všetky takéto egregory sú totiž veľmi silné.
Mimoriadne silný je egregor zločineckého sveta. Berme do úvahy skutočnú frekvenciu tohto slovného spojenia: ZLO ČINIACI, t.j. zločinecký. „Zločinenie“ má v pôvodnej staroslovienčine oveľa širší dosah ako to, čo dnes kategorizujeme ako „zločin“. A podvedomie vždy reaguje na pôvodné, prvobytné významy frekvencií slov a zvukov. Spravidla na našu smolu a nešťastie.
Preto iba človekovia s mimoriadne silnou vôľou dokážu po odchode z väzenia nájsť svoju vlastnú osobnosť, vlastnú individualitu a šťastne žiť.
Väčšinu ľudí aj veľa človekov však zločinecký egregor – poľové monštrum – drží pevne ako na reťazi. Neviditeľne, „zvnútra“.
Dnes veľmi veľa človekov robí to, čo im diktuje móda – pretože to považujú za normu. Tým však zároveň strácajú svoju individualitu, vlastnú osobnosť. Móda však ľudí veľmi poškodzuje a privádza ich do nebezpečenstva. Jedným z takýchto prípadov je tetovanie.
Akú formu má telo človeka, taký druh energetiky sťahuje z Jemnohmotného sveta. Ak toto telo začneme akýmkoľvek spôsobom a kdekoľvek pokrývať umeleckými obrázkami, tak MÔŽEME ZMENIŤ SVOJ OSUD.
Keď dievča či žena nanesie na svoje telo tetovanie, tak sa hneď dostane pod vplyv zločineckého egregoru. V našej Kultúre boli všetky spojitosti a názory okolo tetovania spojené so zločineckým svetom. Taká je naša Tradícia, taká je Múdrosť našich Prѣdkov. Po našej zemi nikdy nechodili potetovaní človekovia.
My nie sme africké kmene – ľudia s inou prirodzenou genetikou a energetikou – v koho obyčajoch je zavedené tetovanie ako tradícia. Podľa neho rozlišovali príslušnosť ku konkrétnej skupine či rodu.
U nás tetovanie vždy znamenalo niečo úplne iné. Nesmieme svoje telo ničiť tetovaním, lebo si tak zmeníme svoj osud. Určite nás postihne nejaké nešťastie spojené so zločineckým svetom. Môže ísť o „náhodné“ vybavovanie účtov v našej bezprostrednej blízkosti s nami ako „vedľajším efektom“. Ak chceme normálne žiť, tak musíme viesť normálny spôsob života.
Ďalším „prínosom“ modernej civilizácie je piercing na pupku – ale neraz aj inde… V pupku je skoncentrovaných okolo 72 000 nervových zakončení, takže keď si dievča dá prepichnúť pupok, tak sa hneď napája na pohlavnú čakru. Takéto prepichovanie pupka bolo nie náhodou zavedené v háremoch sultánov na Blízkom Východe. Z dievčat takto robili „dievča do postele“, súložnicu.
Takto „opracovanej“ dievčine sa všetky myšlienky budú točiť len okolo sexuálneho styku. Bude mať zablokovanú logiku zdravého zmyslu – bude naozaj iba dievčaťom do postele. Naše mladé dievčatá by preto mali dobre vedieť, že netreba strácať svoju individualitu, svoju vlastnú osobnosť.
Dôležité je vedieť, že akékoľvek napodobňovanie takéhoto druhu západnej módy nie je nikdy niečo len tak, samé pre seba. Napríklad módne nízko spustené nohavice s takto umelo vytvoreným veľkým zadkom je skrytá propaganda homosexuality. Je to však dobre prešpekulovaný aktivizátor nevedomia, rituál založený na jeho ovládaní. Človekovia si neuvedomujú, ako na tieto veci reaguje naše telo, naše orgány.
Ďalším príkladom je nosenie módnych šálov či šálikov uviazaných ako slučka okolo hrdla. Slučka na krku – hrivna – znamená rabskú psychiku. KAŽDÝ symbol priťahuje sebe vlastnú energetiku, sebe vlastné rozpätie frekvencií. Keď si človek zaviaže okolo krku slučku, hneď sa stáva rabom, t.j. bude niekým externe riadený. A „módna“ čierna farba tiež pomáha zapínať externú kontrolu (mód biorobota). Človek takto sám seba dobrovoľne podsúva do rúk niekoho, toho, kto riadi jeho psychiku.
Ďalšou „módou“ je obvešiavanie sa lebkami. Lebka je vždy symbolom smrti, závisí iba od toho, v akom rituále či obrade a kde sa použije. Aj toto totiž môže začať približovať človeka k osudovému dňu, ku ktorému by inak nesmeroval/a. V nejaký deň môže prísť o život kvôli nejakej zbytočnosti.
Mali by sme vedieť, aké veci majú moc ovládať človekov.
Normálne telo človeka – ženské alebo mužské – je stavané podľa „zlatého rezu“ (Fibonacciho postupnosť), t.j. násobku 1,618. Takto sa telo – ale aj hocijaký predmet (dom v ktorom žijeme…) stáva harmonickým pre Svetlý Vesmír. Rovnako platí aj stará múdrosť našich Prѣdkov „Krása zachráni svet“. Človekovia sa nevedome pristavujú pri umeleckých dielach – sochách či obrazoch – na ktorých je zobrazené telo človeka v správnom, harmonickom reze. Priťahuje ich to. Pozorovaná krása totiž spúšťa prácu mozgu a ten začína vylučovať endorfíny. To sú neutralizátory stresu, hormóny spokojnosti. Človek je potom dlho v povznesenej nálade. Aká Duša – také telo. Prežratí muži s prevísajúcimi pupkami však už do zlatého rezu nezapadajú…
Netreba si kaziť vlastné telo rôznymi tetovaniami či piercingom, slučkami či lebkami, nohavicami s veľkým zadkom a množstvom ďalších módnych vecí. Je to len a len na vašom osobnom rozhodnutí, keďže žijeme na planéte slobodného rozhodovania. Jedno však platí v celom stvorenom Svete – každá akcia neodvratne VYVOLÁVA reakciu.
Existuje ideológia, ktorá by chcela všetkých obyvateľov Slovenska zaradiť do kasty Slovenov. My už vieme, že sloven je výraz v anglickom jazyku, ktorý síce dnes znamená niečo ako lenivec, ale ešte v stredoveku znamenal prostitútku, či presnejšie „radodajku“. Keďže toto slovo existuje v konkrétnom egregore, nesie aj konkrétnu energetiku svojho egregoru bez ohľadu na to, že o tom jeho užívateľ nemá ani potuchy. Ale reakcia neodvratne príde.
Všimnime si však, že v našom jazyku ostal výraz „Slovák“, ale žena je pre niečo „Slovenka“. Aký program nesú tieto výrazy? „sloven“ je prostitútka, „-ka“ je Runa (KA), ktorá keď je použitá na konci slova znamená „jedna/jeden z“. Sloven-ka teda znamená „jedna z prostitútok/radodajok“. Môže sa takéto niečo páčiť našim ženám? Bohužiaľ je dnes dosť takých, ktorým to nevadí…
A prečo vlastne súhlasíme s tým, že naša krajina má meno od ženskej, nie mužskej formy mena národa, ktorý na nej žije? Žeby úlohou žien bolo bojovať za svoju zem? Alebo sa máme – podľa úmyslu tvorcu tohto názvu – všetci v boji o vlastnú zem či identitu chovať ako ženy? Či skôr ako prostitútky?
Výraz „Slovák“ – pri pomoci Sanskritu – znamená, že ide o niekoho, kto sa zaoberá, podlieha určitej súčinnosti s tým čo predchádza prípone (t.j. „slov“). To vyjadruje prípona „–ak“. Rovnakú logiku poznáme napríklad v slovách voj-ak (spojitosť s vojom, t.j. vojakom), mani-ak (spojitosť s nejakou mániou či manipuláciou) a pod. Z rozboru názvu slova v Sanskrite vieme, že ide o názov, ktorý je nový – a je to tak. Predtým sme boli Slovieni – tu však už podstatu poznáme. Koreň „slovo“ je v oboch slovách, ale kým u názvu SLOVien znamená Slovo, t.j. Istinu, ktorá koluje až v žilách, tak u výrazu SLOV-ak ide o iné slovo, ale tiež nejde o slovo ako komponent reči, ale určitý súhrn nejakej múdrosti. A vieme aj čoho – je to Slovo kresťanské, t.j. evanjelium. Keďže kresťanstvo nie je pre nás pôvodný, t.j. prirodzený formát existencie, tak sa voláme až odvtedy, ako sme boli pokresťančení. Dovtedy sme boli hrdými Slovienmi.
Teraz je už jasné, prečo pre názov našej krajiny použili ženskú formu názvu – koreň – „SLOVEN“, t.j. (predajná) prostitútka/radodajka. Jeden muž je SLOVÁK, národ sme SLOVÁ(K)CI (správne odvodený od otcovskej podstaty), ale krajine dali frekvenciu predajnej prostitútky/radodajky – ako našim ženám. Opakovane zdôrazňujeme, že je to tak iba od pokresťančenia.
Prečo nás však napríklad Rusi volajú „словаки“ či Anglosasi „Slovaks“? A prečo je na Morave Slovácko? Moravania sú tiež Slovieni, ktorí sa mocenskými hrami v minulosti tiež dostali pod cudziu nadvládu. Znamená to však aj to, že oveľa správnejší výraz pre nás ako krajinu by bolo Slovácko – tento princíp je použitý ako v ruštine, tak aj v angličtine. Ale my máme SLOVEN-sko…
Staré Letopisy hovoria, že Česi a Poliaci pochádzajú od bratov Čecha a Lecha. Z Letopisov sa však dozvieme aj to, že kedysi žili aj iní dvaja bratia, od ktorých pochádzajú dva ďalšie – tiež bratské – národy: Rus a Slovien. A komusi to stále veľmi vadí…
Poďme však ďalej.
Použijeme jeden z príkladov, ktorý nám poskytli oni sami – vo filme Matrix. Podrobnejšie sme sa mu venovali na prednáške v Košiciach, ale jeden moment je vhodný aj v našej téme.
Morpheus vzal Nea do „tréningového“ programu, v ktorom boli naprogramované všetky veci, s ktorými sa bežne stretávame v Matrixe (v „bežnom“ živote). Hneď v úvode mu nasimuloval dva zo štyroch modulov vykrádania našej životnej energie, ktorý používa Matrix: moc-sex-peniaze-informácie..
V prvom príklade sa Neo ocitol na ulici, kde sa zjavil aj agent moci – donucovací nástroj štátu:
Keďže ide o jeho simuláciu (počítačový program), Morpheus ho dokáže poľahky zastaviť. Program v Matrixe však ovláda iný subjekt – ale na rovnakom princípe.
Na druhom obrázku sa zjaví sexuálne vyzývavá žena v červených šatách:
Zatiaľ čo prvý príklad (moc) je v podstate každému pochopiteľný, tento príklad väčšina tých, ktorým je adresovaný (mužov) vôbec nechápe. Možno by bolo dobré sa zamyslieť prečo…
Ako nám bolo ukázané vo filme Trináste podlažie, žijeme v naprogramovanom prostredí. Sme iba akási obdoba počítačovej animácie, určité ako keby elektronické obvody v kohosi počítači – presne ako nám známe počítačové hry. Prostredie bolo pôvodne vytvorené z úplne iného dôvodu, ale potom – pre tvorcov neočakávane – niektoré programové jednotky nadobudli okrem vedomia samoexistencie aj animálne duše (jemnohmotné bytosti). O dôvodoch prečo sme tu sa možno dočítať aj v Knihe Svetla, ale to nič nemení na veci, že medzi nami okrem človekov sú aj ľudia či neľudia (Kniha Genesis) – naprogramované jednotky s nadobudnutým vedomím vlastnej samoexistencie ale bez prítomnosti nesmrteľnej Živatmy pôsobiacej skrz Dušu (v našom ponímaní). Ba čo viac, takýchto programových jednotiek je oveľa viac ako nás.
Vyzývavá žena v tomto zábere je ukážka presne takejto programovej jednotky. Ale čo to má s nami? Priblížme si to na nasledovnom obrázku:
Tieto programové jednotky s vedomím vlastnej samoexistencie slúžia na odber životnej energie najčastejšie od mužov. Tí, ktorí vidia Jemnohmotný Svet hovoria, že to, čo animuje materiálne telo – jemnohmotné riadiace pole (duša) – je u takýchto bytostí úplne iné ako naše. V princípe ide o akýsi neforemný energetický zhluk, ktorý je síce nad takouto programovou jednotkou, ale – a toto je dôležité – bol pôvodne napojený na druhú, t.j. pohlavnú čakru. Keďže táto čakra je aktívna pri sexe (slúži na prenos energií v oboch smeroch), tak práve pri sexe od muža odoberajú jeho životnú energiu.
Čím viacej sexu, tým viac životnej energie tieto zberače odoberú. Časť použijú pre potreby svojej existencie, niečo uchmatnú rôzni energetickí paraziti v našich biopoliach, ale najviac odovzdávajú „vyššie“. Teda tam, do ich riadiacej sféry.
Preto je pre nich a spoločnosť, ktorú vytvorili, dôležitý „športový sex“ – akokoľvek, s kýmkoľvek, ale hlavne čo najviac. Práve nato bola táto „farma“, v ktorej žijeme (Matrix) vytvorená. Ale ani v našich farmách naši farmári nemajú zľutovanie so zvieratami, ktoré v nich chovajú…
Pre úplnosť dodajme, že takéto „odberové“ programové jednotky sú oboch pohlaví. Aj muži/zberači dokážu odoberať životnú energiu – a teda skracovať život – svojim „klientkám“. U žien je ešte aj to nebezpečenstvo, že ak majú svojich partnerov, či proste iných mužov – s ktorými sexuálne žijú – tak začnú odoberať aj ich životnú energiu – bez ich vedomia – a tú potom cez svoju sexuálnu činnosť odovzdávajú „zberačom“. Teda presnejšie otvárajú linky na odber aj ich životnej energie. Strašné čo i len pomyslieť…
Nech sú pohnútky pre sex akékoľvek – okrem spoločného života vyvolených partnerov s cieľom mať deti a cnostne ich vychovať – je to porušovanie Konov. Za takúto akciu – a to platí všeobecne – vždy prichádza nakoniec reakcia, t.j. trest. A potom sa divíme, že prečo máme v živote stále takú smolu… veď predsa nikomu nič nerobíme..?
Je to domyslené do najmenších – môžeme použiť slovo diabolských – detailov. Ak porušujeme Kony Stvoriteľa „športovým“ sexom, tak rovno za to platíme vlastnou životnou energiou, t.j. vlastným životom. Ale to nie je všetko.
Čím s viac partnermi spáva žena, tým slabšie dieťa na nakoniec narodí. Nejde totiž o to, s kým otehotnie, ale s kým každým predtým už spala. Kony Rita (Telegónia) nám odhaľujú o čo ide. Vedci to volajú aj jav prvého samca (ale aj samice). Ak sa žena vyspí (športovo) napríklad s piatimi mužmi (koľko dnes majú za „normálne“?), tak – ako kedysi na filmový materiál – 5x naexponuje na tú istú filmovú snímku. Znamená to, že keď neskôr bude chcieť mať deti, tak dieťa bude mať 5 „darcov“ orgánov. Srdce bude od jedného, pľúca od druhého, pečeň od tretieho, žalúdok od štvrtého… atď. Teda, ak ich bolo iba päť. Akú pevnú zdravotnú konštitúciu môže mať nakoniec takýto Frankeštain? Aké zdravie môže mať takýto národ? Máte pravdu, to už nie je národ, ale obyvateľstvo.
Záverom iba dodajme, že práve toto porušovanie Konov nás núti sa dlhodobo reinkarnovať v bludnom kruhu zrodení a smrtí – Samsáre. Dostávame síce ďalšie a ďalšie príležitosti, ale nič netrvá večne. Keď sa ukončí cyklus vymeraný pre danú rasu, nastúpi nová. A staré – lebo ostávajú iba nepodarky – bude jednoducho zničené. A práve takéto niečo dozrieva pred nami. Je to už bližšie, ako sa nám zdá.
Táto téma je natoľko dôležitá, že sa k nej ešte vrátime.
Štvrtý diel cyklu Slovansko-Árijských Véd prináša základy našej Kultúry v zmysle tradícií. Z určitého uhla pohľadu by sa mohlo zdať, že táto kniha tu mala byť prvá – ale my ich prinášame principiálne v takom poradí, ako boli pôvodne zoradené v Rusku.
Ak by sme chceli v krátkosti vyjadriť čo je jej obsahom, je to jednoduché – SLAVIANSTVO.
Naši čitatelia už ovládajú tematiku a špecifické názvoslovie našej vlastnej Kultúry z nášho vlastného pohľadu, teda Slavianstvo je principiálne opis toho, čo môžeme nazvať zvyky, Obrady, Zápovede, Mytológia a ešte mnoho ďalšieho, skrátka Svetoponímanie našich Predkov v praxi, teda v bežnom živote. Práve táto kniha poskytuje jasné vysvetlenie Rodobožia, nie jazyčníctva.
Aby sme nezachádzali do komplikovaných opisov, prinášame názvy kapitol štvrtej časti Slovansko-Árijských Véd:
V slovenskom vydaní sme sa rozhodli použiť pre našinca prístupnejší názov „Slavianstvo“ – namiesto pôvodného „Ingliizmus“. Je to však tá istá kniha, aj keď – na druhej strane – predsa len nie celkom. Je v nej zaradených viac materiálov ako v pôvodnej knihe, teda je v značnej miere rozšírená. Pre mnohých bude zaujímavé, ako presne vyzerajú naše chrámy, ako presne vykonať Obrad svadby či viesť Pravslávenie. Rovnako jasne opisuje našich Vyšných Prvopredkov, bez akejkoľvek jazyčníckej prímesi. Prináša aj príklady tradičných krojov a výšiviek aj s vysvetlením detailov symboliky. Je to skrátka o našej Kultúre a pre našich ľudí.
Podarilo sa nám ju vydať tak, že zlatá na nej je naozaj zlatá – presne ako bolo úplne prvé vydanie prvej knihy Véd. Čierny podklad je preto čierny, lebo čierna je zem na ktorej žijeme a text a ornamenty na nej sú preto zlaté – a teraz naozaj vypracované zlatou fóliou – lebo zlaté je Slnko.
ISBN: 978-80-972265-4-1
Počet strán: 305
Cena: 18 EUR
Knihu si môžete objednať na už známej emailovej adrese nášho združenia: vedy.sk@gmail.com
Hoci ide o nezvyklú situáciu, niekedy sa stávajú aj také. V januári 2001 vyšla kniha TUŠENIE PRAVDY o ktorej sme predpokladali, že bola dávno vypredaná. V skladoch bolo objavených niekoľko posledných balíkov týchto kníh.
Kniha obsahuje päť kapitol:
PREDPOVEDE BUDÚCNOSTI
NAŠE KRESŤANSTVO
KARMA A REINKARNÁCIA
ZBRANE NOVÉHO VEKU a
ČIERNA A BIELA MÁGIA.
Z pohľadu poznatkov dnes prístupných verejnosti možno povedať, že stále obsahuje informácie, ktoré nie sú všetky „vstrebané“ dnešnou spoločnosťou, aj keď táto miera je – logicky – už iná ako pred 17 rokmi.
Musíme však zdôrazniť, že kniha bola napísaná ešte pred našim kontaktom s textami Slovansko-Árijských Véd, teda táto informácia nie je v nej zahrnutá. V každom prípade ide o faktografiu „neštandardnej reality“, ktorá je stále aktuálna. Za „Tušením Pravdy“ k tým, ktorí hľadajú prichádza Poznanie Pravdy.
Záujemci o faktografiu z uvedených oblastí určite v nej nájdu zaujímavé informácie.
Týmto článkom sa vrátime veľmi ďaleko do minulosti, teda presnejšie do časov, keď veci ako tieto boli považované za základ poznania Sveta. Takto ich aspoň v dávnej minulosti chápali naši Predkovia. Čo by ste povedali na to, keby naše deti v školách učili to, čo naozaj potrebujú do života – napríklad namiesto reklamy na alkohol už v prvej triede základnej školy, ktorú štátny aparát vôbec nevidí? Kto má u nás v rukách školstvo a vzdelávanie?
Dnes si priblížime mechanizmus, ktorým sme napojení na pekelný Svet. Poznanie však oslobodzuje – veríme že oslobodí aj vás.
Pretože sme v minulosti dopustili, aby Poznanie našich Predkov upadlo do zabudnutia, neostáva nám nič iné, len sa učiť všetko odznova a na vlastnej koži. Ale aj tak to stojí zato – inak nemá význam hovoriť o evolučnom vývoji.
Základným komponentom, ktorý umožňuje Systému z nás sať NAŠU životnú energiu – môžeme hovoriť o Životnej Sile – je LARVA. Môžeme si hneď aj vyjasniť, čo to larva je: premodulovaný kúsok Životnej Sily. Jej vytvorenie je naozaj veľmi prosté. „Stačí“ zadať program nositeľovi informácie s koncentráciou na nejaký obraz, myšlienku, niektorý zo zmyslových vnemov – a larva sa môže zrodiť. Takýmto spôsobom je možné v počiatočnom štádiu vývoja ľudstva – v ktorom sa nachádzame – vytvárať Obrazy, aktivátory rastu, agentov ozdravovania (t.j. to, čo tradične nazývame Oberegy) a podobne.
Larva je principiálne to isté, len ju napájame svojou Životnou Silou bez nášho vedomia, a to až do stavu, keď nadobudne vedomie samoexistencie. Potom už začne pociťovať emócie, intelekt, pud sebazáchovy. Zrodili sme samostatnú entitu – ktorú budeme celý život kŕmiť.
Takto človek reálne rodí nový život a začína sa o neho starať – kŕmi ho svojou životnou energiou, čičíka ho aj bráni pred vonkajšími nepriateľmi. Títo „vonkajší nepriatelia“ larvy sú spravidla príbuzní a iní blízki ľudia – najčastejšie priatelia, ktorým na človeku záleží – a preto mu chcú pomôcť.
Na začiatku stačí udržiavať zacyklovanú myšlienku na nejaký konflikt, jav, problém. Keď larva podrastie, tak aby mala dostatok Životnej Sily a to v pravidelných dávkach, začne rodičovskému telu dodávať skutočné drogy – v organizme spustí špecifické fyziologické procesy. Na mentálnej úrovni priostruje pocit ľútosti k sebe samej, čo človek-donor za pomoci mentálnych manipulácií larvy identifikuje ako pocit ľútosti k sebe samému. Larva takto „vyškrtne“ fakt svojej existencie z vedomia recipienta. Ona naozaj ľahko – pri všetkej našej nevedomosti vrátane digitálnej demencie – riadi organizmus človeka. Organizmus dokáže riadiť veľmi ľahko, čo v skutočnosti dokáže doslovne každý z parazitov, stačí im chcieť: od vírusov po hlísty a všakovakých ďalších. Do našich neurónových receptorov začnú dodávať svoje impulzy, ktorými nám oznamujú svoje potreby – a my ich hneď začneme ponímať ako „naše potreby“. Veď sa ani netrápime zisťovať, odkadiaľ myšlienky prichádzajú a ako funguje myseľ. Parazity teda riadia chovanie sa človeka tak, že VYBERAJÚ najlepšie podmienky pre SVOJU existenciu a rozmnožovanie sa – vrátane potravín druhu, ktorý vyhovuje im, t.j. ich kyslosť, zloženie, kvalita. Pre človeka je – mierne povedané – škodlivé jesť mäso, piť alkohol, fajčiť, venovať sa športovému sexu a to už nehovoríme o drogách a ďalších veciach. Parazity však tento druh potravy či činnosti potrebujú na svoj „zdravý“ vývin. A tak človek-donor začína im všetko dodávať. Ak stretnete takého tiežslovana, ktorý sa „aktívne“ prejavuje, ale popritom neraz komentuje „mäso môžem“, „sex s peknou babou môžem“ a podobne vedzte, že ide o veľmi nízku Dušu s larvou, ktorá má do Slovanstva ešte naozaj ďaleko – ak sa tam vôbec niekedy „dopracuje“. Je to proste bezcharakterný pokrytec, v lepšom prípade Smerd…
Parazity nútia človeka brániť toto jeho „nezávislé“ rozhodnutie aj proti útokom z jeho okolia. Človek je v skutočnosti veliteľom svojho organizmu, ale pekelné Sily nastavili sociálne prostredie tak, že sme presvedčení o svojej vlastnej nemohúcnosti a zanedbateľnosti v snahe a možnostiach niečo naozaj zmeniť. Denne nás v tom utvrdzujú najrôznejšie médiá aj pseudoveda (náuka) či vzdelávací systém.
Larva postupne posilňuje svoje telo a uchytáva sa na niektorom konkrétnom orgáne donora-človeka. Je pre ňu proste najjednoduchšie sa takto kŕmiť. Napríklad ak sú naše myšlienky sústredené na nešťastnú lásku, tak larva sa usadila na srdci. V prípade obžerstva to je žalúdok. Ak je problém so zodpovednosťou – plecia a šija. Je to proste jedno, môže byť na ktoromkoľvek orgáne. Záleží iba od druhu energie.
Ona vždy starostlivo udržiava vnútorný konflikt – nepokoj, strach – na optimálne vysokej úrovni. Takýmto spôsobom každý deň dostáva svoju dávku našej životnej energie. Človek totiž dostáva životnú energiu právom narodenia sa a dostáva ju v malých dávkach každý deň – až do jej vyčerpania. Celú ju však v podstate stráca tým, že ju nezmyselne vkladá do cudzích záujmov a nevie ju sám využívať. Larva ju však v skutočnosti nespracováva, lebo energia je večná a nezničiteľná. Ona sama však spotrebuje z nej veľmi málo – väčšinu z nej odosiela svojmu BOHU, ktorého pozná a vidí. Ona presne vie, že podmienky na jej život a existenciu boli vytvorené jej BOHOM, ktorý si v našom Svete všetko paraziticky zariadil tak, že človekovia tento proces nekontrolujú.
Ak by sme totiž neboli pod riadiacou kontrolou a dezorientovaní, tak len veľmi málo idiotov by doslovne kŕmilo sebou parazitov. Ale ako môžeme byť Asmi, ak sa dáme takto elementárne okrádať a chovať ako stádo? Toto je jasné už kastovej kategórii Človek.
V prípade, že vnútorný konflikt vyriešime, alebo sa odpojíme od vonkajšieho, hneď sa objaví ďalší konflikt, nepokoj alebo strádanie. Výsledok je, že odber energie sa bude odohrávať cez iný orgán, ktorý začne degradovať, až nakoniec zlyhá.
Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že larva je doslovne bránou do Pekelného Sveta:
Cez túto bránu – akonáhle existuje – už môžu vstupovať do človeka ďalšie pekelné bytosti. Ak totiž človek nemá larvu, tak prístup majú veľmi ťažký, skoro nemožný. Larva je preto pre nich niečo ako „zásuvka“ na pripojenie nás k Pekelnému Svetu:
A cez toto pripojenie sa už napájajú všetky ďalšie parazity, ktoré sa kŕmia na tom istom zdroji životnej Sily, ktorý sa volá človek. Cez ňu sa do človeka dostávajú aj besi a démoni, ktorí potom preberajú riadenie. K takémuto napojeniu môže dôjsť aj pri návštevách a „konzultáciách“ s citlivcami (jasnovidcami, vykladačmi budúcnosti…), čarodejníkmi, mágmi pri rôznych manipuláciách, veľmi často pri organizovaných orgiách, pripojením sa k nejakému egregoru, kontaktmi s ľuďmi (kolegami), neraz sa na takýto zdroj životnej energie môžu napájať aj blízki človekovia a príbuzní. Nemožno povedať, že vždy ide o zlomyseľnosť a úmysel. Napojeniam „pomáha“ aj nevhodné oblečenie vrátane čiernej farby.
Larva je otvorené okno do niektorého z troch parazitických Svetov (Sveta Pekelného, Sveta bohov, Sveta Mŕtvych – t.j. bytostí bez Živatmy). Tieto Svety účelovo organizujú materiálny Svet Javi, ktorý obývajú donori (baterky, dobytok…) tak, aby v každom človeku bolo inštalované a oživené toto zariadenie. Preto inštalujú civilizácie, ničia prirodzenú infraštruktúru, menia dejiny na históriu, vedu na náuku, menia orientáciu hodnotového systému, evolučný vývoj zamieňajú podnikaním, médiá orientujú na dezintegráciu, mravnosť za riadenie pudmi, Istinu a Znanie nahradzujú náboženstvom – vždy keď ide o bohov či Bohov ide o nejakú formu náboženstva. Hodnotu majú len peniaze, cieľ je len zisk, úroková sadzba. Tvoria ideálne podmienky na sformovanie neurčitosti, strachu, nerozhodnosti, rozvratu, zrady, normou je podlosť, chamtivosť, zbabelosť, celková degradácia.
Larva zo Zeme odoberá a do niektorého parazitického Sveta dodáva energiu Života, ten zase recipročne vytvára na Zemi podmienky pre život larvy. Kruh sa uzavrel. Larva vidí a poníma Hierarchiu – ktorú my považujeme za Temnú – a neochvejne jej slúži. Bytosti Pekelnej Hierarchie majú – z pohľadu ponímania larvy – takúto štruktúru:
Na začiatku evolučnej Hierarchie parazitického Sveta je ekvivalent rastlín a lišajníkov nášho Sveta. Tieto sa ako prvé uchytávajú na zdroji životnej Sily – človeku-donorovi;
Nad nimi sú myšlienkové formy, elementári so želaním realizovať sa. Sú to programy vo forme vírusov všakovakého druhu, ktoré kedy vnikli do energeticko-informačného poľa. Ostali tu od každej civilizácie ktorá tu kedy existovala, ich myšlienok, emócií na všetky možné témy;
Bytosti strednej úrovne. Majú osobnosť, emócie, intelekt, chcú sa presadiť a usadiť skrz človeka. Cez zvieratá sa to nedá s výnimkou pokusov skrz domáce zvieratá – najmä mačky a psy. Pripájajú sa na orgány, sajú životnú Silu s cieľom jej prenosu vyššie a nadobudnutia svojho percenta. Snažia sa nahradiť osobnosť človeka svojou vlastnou, neraz kolektívnou osobnosťou. Jav je známy ako posadnutosť besmi či démonmi;
Nad nimi sú sprostredkovatelia Pekelného Sveta, ktorí neraz pôsobia ako citlivci, mágovia, čarodejníci, popi a podobné entity. Hrajú veľkú úlohu v organizácii spoločenských procesov, v médiách. Aj oni odoberajú a odovzdávajú životnú Silu svojich ovečiek. Ak si to situácia vyžaduje, môžu v rámci podpory účelovo dostať mimoriadnu, extra Silu z Pekelného Sveta;
Egregory. Živé zásuvky na pripájanie veľkých más ľudí. Majú vedomie samoexistencie, veľký intelekt a všetky funkčnosti a metodiky Pekelného Sveta. Egregorov je množstvo rozličných druhov, môžu začínať už na úrovni rodiny. Spájajú aj okruhy rozličných verejných a občianskych aktivít, médiá, náboženstvá, politické hnutia, štátny aparát. Nie všetky musia byť koncentrované okolo Pekelného Sveta – pôsobia tu aj Svety bohov a Svety mŕtvych – ale naivná myseľ dnešného človeka ich sotva dokáže rozlíšiť. Principiálne to, čo je „domovom“ larvy na individuálnej úrovni donora je vo veľkej, analogickej, hromadnej mierke egregor. Jeho apologéti už pôsobia v globálnom priestore;
Ďalším, vyšším stupňom Hierarchie sú vysokotechnologické Civilizácie, teda akýsi žandári globálnej úrovne. Túto úroveň zvykneme nazývať Globálny Prediktor. Oni formujú početnosť populácie, štát a jeho štruktúru, Svet materiálnych mechanizmov na zber energie na povrchu Zeme. Koordinujú realizáciu globálneho plánu technokratického smeru vývoja. Potláčajú mentálne schopnosti človekov. Pre larvy sú realizáciou BOŽIEHO plánu. GP sleduje svoj záujem v prisvojovaní si a prenose životnej Energie. Na materiálnej úrovni vyvážajú zo Zeme vyťažené nerastné suroviny, dopestovanú stravu, genetický materiál a množstvo ďalších vecí;
Pekelná Hierarchia, t.j. nemateriálne (z nášho pohľadu), pekelné bytosti vysokej úrovne. Táto formuje a formuluje plán vývoja nie iba našej civilizácie, ale ja Civilizácie, ktorá riadi našu. Pre larvy to sú ANJELI, ARCHANJELI a BOHOVIA;
Posledným stupňom je samotné Peklo. Nedosiahnuteľná, gigantická Bytosť, ktorá saje všetku prenášanú energiu zo všetkých Svetov, v ktorých je nainštalovaný mechanizmus zberu a prenosu energie Tvorenia. Pre nich to je HOSPODIN, t.j. PÁN BOH. Zdroj podpory existencie celého Pekelného Systému.
Svoju svojbytnú štruktúru má aj Svetlá Hierarchia, aj keď principiálne ide o úplne iný druh existencie:
DUŠA – to, s čím bojuje larva, nad ktorou až veľmi často víťazí a mení osobnosť. Takýto človek sa stáva brutálny, egocentrický, krutý, rozumovo obmedzený, všetku starostlivosť a lásku koncentruje na svoju larvu a plnenie jej potrieb. Duša je „skafandrom“ bezrozmerného Ducha napojeného na Prav – Zlatú Priadku MAKOŠ;
DUCH – „skafander“ ŽIVATMY, t.j. skutočného „JA“ človeka;
LEGOVIA OCHRANCOVIA – Bytosti Ducha. Energetické Entity pomáhajúce človeku na Púti Duchovného vývoja, t.j. Ceste Evolúcie. Riadia všetky možné a nami ani nepredstaviteľné procesy Vesmíru. V podstate aj my sme entity tohto Ducha dočasne materializované v Javi. Cieľom tejto materializácie je nadobúdanie materiálnej skúsenosti;
VEDMY, BEREGINE, VEDÚNI, VOLCHVOVIA, ŽRECI, ŽRICE. Živí človekovia na vysokom stupni evolučného vývoja, ktorí dosiahli schopnosti riadenia materiálnosti. Pre larvy to sú tiež ANJELI či BOHOVIA, ale pre ne nie dobrí, sú pre ne smrteľne nebezpeční;
VYSOKOTECHNOLOGICKÉ KULTÚRY NÁRODOV RASY. V ich prostredí sú podmienky pre život lariev neúnosné, pretože sú viditeľné a ľahko zničiteľné;
Môžeme si to zhrnúť. Nositeľom informácie je čistý, nenaformátovaný kúsok ŽIVOTNEJ ENERGIE, ktorý človek dostáva každý deň po energetickej linke od svojho Nebeského Učiteľa. Dostáva ho právom narodenia sa v Rode. Väčšina človekov dnes však vôbec nechápe ako ju použiť a ako to vôbec celé funguje. Najhoršie je však to, že ich to ani nezaujíma.
Sociálna sféra spolu s elementármi pobáda človeka ju vložiť do rozmerností emócií a citov (strach, závisť, podráždenie, nenávisť, sexuálna posadnutosť, strasť, akýkoľvek rozvrat a podobne). Takto formátovaná energia je už pre nich ideálnym životným prostredím, pretože v čistej podobe nemajú právo ju dostávať. Človek im ju však začne odovzdávať sám, na základe vlastného rozhodnutia. Nevedomosť nesníma zodpovednosť – a už vôbec nie následky.
Akonáhle sa človek takto rozhodne, tak každá konkrétna koncentrácia na niektorý komponent zo spektra emócií alebo citov ako následok zrodí larvu, ktorá ho pripája do mechanizmu niektorého z tokov napájajúcich jeden z troch parazitických Svetov: Sveta bohov, Pekelného Sveta a Sveta Mŕtvych (nie Prѣdkov!). Sama preberá riadenie fyziologického a myšlienkového procesu. Človek od tohto momentu začína cítiť fyziologickú väzbu na svoje zacyklované myšlienky, ktoré sa týmto stávajú reálnymi, t.j. začínajú prebiehať v materiálnom rámci.
Paradox je v tom, že presne takýmto spôsobom môže človek vziať do rúk kúsok Životnej Sily a vo vlastnom – ideálne staroslovienskom – jazyku nahovoriť na ňu program, ktorý vykoná presne to, čo od nej chceme. Pri programovaní je samozrejme nevyhnutné zadať parametre, t.j. aká udalosť má prebehnúť, z akého zdroja energie má byť napájaná, varianty zdrojov energie, miesto uchovania, čas trvania aj ukončenia programu a podmienky deaktivácie. Tiež má byť jasné, či má alebo nemá mať intelekt, city, pud sebazáchovy, spätnú väzbu s tvorcom. Ak nezadefinujeme podmienky ukončenia programu, tak ten sa môže vyvinúť do fázy nadobudnutia intelektu, začať ťahať Životnú Silu, stať sa chorobou, zabiť tvorcu a pod. Takéto mechanizmy naši Prѣdkovia principiálne používali na dosiahnutie hojnej úrody, ochranu majetku, vytváranie oberegov, liekov a prostriedkov vyliečenia, aktivizáciu vnútorných rezerv, intelektu, fyziologických parametrov človeka.
Tak isto sa však vytvárajú prekliatia, zoči a podobne.
Vždy však majme na pamäti, že s touto evolučnou lekciou sme dobrovoľne súhlasili, hoci náš súhlas mohol byť vymámený aj klamstvom. Preto je veľmi dôležité, ako sa v celej situácii zachováme. Je potrebné v takýchto situáciách zachovať stav bez emócií a citov. Najhoršie riešenie je nekontrolovane ostať vo vleku nanúteného mechanizmu a neodstraňovať tento negatív skrz kanál Školy v Jemnohmotnom Svete.
Ako budeme postupovať a akú metódu na svoju obranu použijeme je osobnou vecou každého v nás. To, ako máme konať zostupuje k nám skrz vlastný KANÁL S JEMNOHMOTNÝM SVETOM, ktorý by sa mal každý človek snažiť aktivizovať na maximálnu priepustnosť. Reakcií je na výber viac. Môžeme regresne analyzovať proces ako sme sa dostali do tohto stavu a následne nájsť bod, ktorý treba korigovať. V ďalšom budeme schopní rozpoznať proces nie až na konci, ale zakročiť ešte len v počiatočnom či prebiehajúcom štádiu. Prostriedkom je aj tvorivá, zložitá, úporná práca. Rovnako meditácie, práca s čakrami, čistenie biopoľa, posilňovanie jeho štruktúry a pevnosti, rozširovanie vedomia do Jemnohmotných tiel. Ďalej fyziologické čistenie organizmu – vylúčenie potravín a látok o ktorých VIEME, že nám škodia a iba posilňujú larvy. Najefektívnejšia je však cesta meditácií a čistiek negatívu, ktorá jedine dokáže odstrániť všetko do prvopočiatočného stavu človeka.
Okrem meditácií a čistiek pod vedením Beregine s právom otvárať Kanál Školy v Jemnohmotnom Svete je tradičnou metodikou je to, čo dnes poznáme ako psychoenergolytika. Je to ucelený systém, ale – ako ostatne všetko – sám osebe negarantuje nič. Funguje len vtedy, ak ho dennodenne používame a pracujeme na čistote svojho Vedogonu.
Vedogon je náš individuálny energeticko-informačný priestor. Má schopnosť samoobnovy presne tak, ako aj fyzické telo. Stačí nám iba zabezpečiť, že vo vzdialenosti do 200 metrov nebude žiaden iný Vedogon (človek) – a začne samoobnova zložiek nášho Jemnohmotného tela. A ak popritom ešte aj pracujete, vykonávajúc cvičenia systému Psychoenergolytiky, tak proces regenerácie Jemnohmotného tela bude prebiehať značne efektívnejšie.
Pre nás má veľký význam minerálny a rastlinný svet, ktorý nás obklopuje. Stromy a rastliny vykonávajú éterické dobíjanie. Najmä orgován, dub, topoľ, ihličnany. Breza je dokonca najunikátnejší strom na Zemi. Ona – breza – je schopná harmonizovať, odlaďovať toky Sily, ktoré vplývajú na Vedogon. Poľné kvety – ale iba živé, nenatrhané – doslovne nanovo vykladajú mozaiku našich energií. A vôbec naša rodná Flóra je pre Rusov a Slovienov starostlivá Matka. Ochraňujme ju, rozmnožujme ju – a ona odpovie starostlivosťou a ľúbosťou.
Svet kameňov je nekonečným pokladom energií a informácií. Veď aj všetky výdobytky našej terajšej technickej civilizácie sú založené na kremíkovej forme života. Stačí spomenúť mikroprocesory. Dokonca aj naša epifýza (šiškovitá žľaza) vo svojej vnútornej dutine obsahuje kryštalický kremík. Pravdaže, práca s informačnými poľami kameňov si vyžaduje špecifickú úroveň prípravy, ale o to to je zaujímavejšie.
Pobytom v Prírode sami uvidíte, ako si vás predstavitelia Fauny začínajú všímať. Vtáci, psy, mačky. Aj oni ľúbia a vážia si Životnú Silu.
Svoj osud máme vo vlastných rukách. Ale ako sa rozhodneme a zachováme, to už je výlučne naša plná zodpovednosť. Aj tu proces premeny k lepšiemu možno rozdeliť do troch stupňov: uvedomenie-rozhodnutie-realizácia. Najskôr si musíme uvedomiť, že niečo nie je správne. Potom prijať rozhodnutie, že situáciu ideme zlepšiť. Ale to všetko je nanič, ak nezačneme na sebe tvrdo a systematicky pracovať. Výsledok však vždy stojí za to.
Prinášame trochu obšírnejší prevzatý materiál na tému Jezuitov, ktorá je – a nielen u nás – veľmi málo pochopená. Ak nepoznáme minulosť sme odsúdení na jej opakovanie – minimálne túto zásadu by si mali naši ľudia uvedomiť. Ale vyzerá to tak, že ľudia častejšie dávajú prednosť matrixovej verzii než vlastnému rozumu. To však nič nemení na veci, že fakty ostávajú faktami a ilúzie ilúziami. Veď mnohí radšej uveria aj Megreho rozprávke o Anastázii, než aby si overili dostupné fakty. Ale v tom to práve bude – celý náš osud, o ktorom sa bude rozhodovať už v nie tak ďalekej budúcnosti. A tu môžeme iba spomenúť Puškina: „Načo sú stádam dary slobody? Ich treba rezať alebo strihať…“
Materiál je oproti pôvodnému článku spravovaný a doplnený – linky sú v texte ukázané.
Vyvarujte sa falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vo vnútri to sú draví vlci…
Matúš 7:15
„Prichádzame ako baránky a budeme vládnuť ako vlci“.
Francesco Borgia, Tretí Najvyšší Predstavený (Veľmajster Rádu) Jezuitov
Spoločnosť Ježišova, ktorá sa všeobecne spomína ako Jezuiti, je ozbrojená milícia Rímskokatolíckej cirkvi. Bola schválená v r. 1540 pápežom Pavlom III. s jediným mandátom: poraziť Protestantizmus a obnoviť celosvetovú nadvládu pápeža. Aby splnili túto monumentálnu úlohu, nasadili neustále sa adaptujúce metódy pseudo-vzdelávania, sociálnych programov, infiltrácie, ako aj všetkého zla, aké si len viete predstaviť. Netreba ani zdôrazňovať, že vo svojej misii dosiahli enormný úspech, ktorý vrcholí súčasným pápežom Františkom, teda ôsmym a posledným pápežom podľa Zjavení 17. Tento zastával niekoľko najvyšších postov v Argentíne, vrátane provinčného predstaveného Spoločnosti Ježišovej a funkciu arcibiskupa v Buenos Aires. Za kardinála ho vymenoval pápež Ján Pavol II.
Najvyšší Predstavený Spoločnosti Ježišovej je oficiálny titul vodcu rímskokatolíckeho rádu, Jezuitov. Bežne ho titulujú ako Otec Predstavený. Táto pozícia je niekedy označovaná prezývkou Čierny Pápež. Súčasný Hlavný Predstavený je Ctihodný Otec Adolfo Nicolas Pachon.
A práve tento Pachon spolu s arcibiskupom z Canterbury Justinom Welby a Jorge Bergogliom (pápežom Františkom) boli pred medzinárodným súdnym dvorom v Bruseli hlavnými obvinenými v procese, ktorý bol zahájený 7. apríla 2014. Išlo o obvinenia spojené s únosmi a obchodovaním s deťmi a vraždou detí. Vtedy sa začalo v kuloároch hovoriť aj o odstúpení pápeža Františka.
Očití svedkovia, ktorí svedčili pred súdom tvrdili, že videli ako sa Welby, Bergoglio a Pachon v rokoch 2009 a 2010 zúčastňovali znásilňovania a obetných rituálov spojených s notoricky známym jezuitským, satanistickým kultom Deviaty Kruh.
Najvyšší predstavený Jezuitov Adolfo Nicolas Pachon – Čierny pápež – v máji 2014 oznámil, že zo svojej funkcie na čele Rádu odstúpi na nasledujúcom Všeobecnom jezuitskom kongrese. V tomto vyhlásení – akosi všeobecne nebolo šírené médiami – Pachon 20. mája 2014 oznámil, že odstupuje bez udania dôvodu.
Talianske televízne spravodajstvo Rome Reports označilo Pachonovu rezignáciu za „nezvyčajnú… na jedného z vedúcich prelátov cirkvi“. Bol by tretím špičkovým vatikánskym oficiálnym predstaviteľom, ktorý rezignoval zo svojej funkcie na základe stíhania ICLCJ pre zločiny proti ľudskosti. Bývalý pápež Benedikt, Jozef Ratzinger, odstúpil 11. februára 2013 – sotva dva týždne predtým, ako ho porota ICLCJ uznala vinným v spolupáchateľstve v obchodovaní s deťmi a vražde.
Vľavo čierny pápež, jezuitský Najvyšší Predstavený pápeža Františka. Vpravo biely pápež, podriadený čierneho pápeža a nastrčená figúrka vo Vatikáne.
Ako to v skutočnosti s Pachonom a Františkom dopadlo vidíme. Vyzerá to tak, že celú vinu „vzal“ na seba otec herečky Nicole Kidman – Dr. Antony Kidman – ktorý za nejasných okolností a vo vhodnom čase zahynul. Tiež patril k Deviatemu Kruhu… Predtým už bol v Austrálii obvinený zo sexuálneho zneužívania a vraždy detí počas pôsobenia v elitnom pedofilnom krúžku v Sydney.
Na internete však nájdete aj dostatok iných zdrojov.
Dnes väčšina ľudí vo svete nemá ani poňatia o spôsobe akým Jezuiti fungujú, a to od svojho počiatku až dodnes. Možno povedať, že ide o poslednú šancu Sveta. Viac ako kedykoľvek predtým je vrcholne dôležité oboznámiť sa s nasledovnými historickými faktami o tejto spoločnosti zla a odhaliť temnú podstatu tohto skutočne temného rádu.
FAKT N° 1: Už v 18. storočí mali katolícke národy dosť toho, ako jezuiti zasahujú do národných záležitostí jednotlivých štátov. Táto zlosť a rozhorčenie došlo až tak ďaleko, že žiadali, aby rímskokatolícka cirkev zrušila tento rád ako taký úplne. Značný politický tlak bol vyvinutý už na pápeža Klementa XIII. Ten však zomrel skôr, ako mohol čokoľvek zmeniť. Úloha zrušenia Rádu Jezuitov teda pripadla jeho nasledovníkovi, pápežovi Klementovi XIV. Tento pri podpisovaní dekrétu, ktorým rušil Rád Jezuitov povedal: „Podpísal som si rozsudok smrti…“ Do deviatich mesiacov zomrel. Bol otrávený.
FAKT N° 2: Žiadna iná entita na Zemi nebola tak vyhosťovaná a potláčaná katolíckymi aj nekatolíckymi krajinami ako Jezuiti:
Samozrejme, že Jezuiti neboli vyhosťovaní z mnohých krajín (dokonca aj katolíckych) kvôli ich vzdelávacej a charitatívnej činnosti. Vždy boli vyhosťovaní kvôli vykonávaniu podvratnej činnosti a sprisahaniam proti ľudstvu s cieľom presadzovať svoju vlastnú agendu.
Medzi rokmi 1555 až 1931 bola Spoločnosť Ježišova vyhostená minimálne z 83 krajín, mestských štátov a miest kvôli vedeniu politických intríg a podvratnej činnosti proti záujmom štátov – na základe záznamov rehoľného jezuitského popa . Prakticky za každým prípadom vyhostenia boli politické intrigy, politické infiltrácie, podvratná politická činnosť a podnecovanie k politickým premenám.
Jezuiti sú známy svojou skrytou činnosťou, špionážou, infiltráciou, vraždením a revolúciami. Vždy pôsobia hlboko v politickom poli a skrz politikov všetkých krajín sveta pripravujú sprisahania.
Zdroj: „The Babington Plot“, autor J.E.C. Shepherd, str. 12
Keď sú Jezuiti vyhostení z nejakej krajiny, tak dochádza iba k jednoduchej zmene stratégie a návratu do krajiny z ktorej boli vyhostení v novom prestrojení. Môžeme si zopakovať citát ich tretieho Najvyššieho predstaveného, Francesca Borgia:
„Prichádzame ako baránky a budeme vládnuť ako vlci. Budeme vyhostení ako psy a vrátime sa ako orly“.
„Organizácia SS bola vytvorená podľa princípov Rádu Jezuitov.“
Zdroj: „The Secret History of the Jesuits,“ autor Edmond Paris, str. 164
Na základe nariadenia Heiricha Himlera boli predpisy a duchovné cvičenia organizácie SS „prekopírované“ presne podľa pôvodného modelu Ignáca z Loyoly. Himlerov titul „Najvyšší šéf SS“ bol ekvivalentom jezuitského „Najvyššieho Predstaveného“, pričom celá štruktúra bola veľmi dôslednou imitáciou hierarchického poriadku používaného v rímskokatolíckej cirkvi.
„The Secret History of the Jesuits,“ autor Edmond Paris, str. 164
Predovšetkým najviac som sa naučil od Jezuitov. A rovnako Lenin, pokiaľ si pamätám. Svet nikdy nevidel nič tak impozantne nádherné ako je hierarchická štruktúra katolíckej cirkvi. Je niekoľko vecí od Jezuitov, ktoré prebral priamo do praxe našej strany.
Zdroj: Manfred Barthel, „The Jesuits: History and Legend of the Society of Jesus (New York, 1984), Adolf Hitler, str. 266.
Zakladám Rád… v mojich “hradoch” tohto Rádu vychováme mládež, ktorá zatrasie svetom… Hitler potom zastavil povediac, že už nemôže povedať viac….
Zdroj: Hermann Rauschning, bývalý národno-socialistický šéf vlády v Dantzigu: „Hitler m’a dit„, (Ed. Paris 1939, str.266, 267, 273.
“Hitler sa dostal k moci vďaka hlasom Katolíckeho Centra iba päť rokov pred 1933, ale najviac cieľov cynicky odhalených v Mein Kampf bolo už realizovaných; túto knihu napísal Jezuitmi riadený Otec Bernhardt Stempfle a podpísal Hitler. Lebo… to bola práve Spoločnosť Ježišova, ktorá doviedla do dokonalosti pangermánsky program vyjadrený v tejto knihe, ktorý Hitler potvrdil.“
Zdroj: Edmond Paris, The Secret History of the Jesuits, strana 138
Franz von Papen, ďalší nacistický exponent, ktorý zohral kľúčovú úlohu v zrealizovaní konkordátu medzi nacistickým Nemeckom a Vatikánom povedal: „Tretia Ríša je prvá svetová veľmoc, ktorá nie iba potvrdila, ale aj uviedla do praxe princípy pápežstva“.
Konkordát podpisuje kardinál Pacelli (neskôr pápež Pius XII.). V roku 1933 bol ministrom zahraničných vecí Vatikánu. Druhý zľava je Franz von Papen, zlovestný nacista a zbožný rímsky katolík. Bol Hitlerovým diplomatickým esom a Vatikánskym agentom, napomohol Hitlerovi k moci. Stojaci ďalej napravo je málo známy vatikánsky prelát Montini, neskôr pápež Pavol VI.
Nacistické prenasledovanie cirkví“ autora J.S. Conwaya, str. 25, 26 a 162.
Hitler s ríšskym biskupom Müllerom a opátom Schachleiterom, obklopení straníckym vedením; september 1934
FAKT N° 4: Za posledných 400 rokov Jezuiti dokázali založiť najväčšiu svetovú sieť škôl a univerzít.
Tieto prominentné školy a univerzity vyprodukovali veľa známych absolventov. Takto Jezuiti dokázali vyformovať formu myslenia pre veľa známych svetových lídrov a vygenerovať generácie politických a náboženských vodcov, ktorí sú priaznivo naklonení rímskokatolíckej cirkvi a jej doktrinálnej agende.
Známy britský kazateľ, Charles Haddon Spurgeon svojho čas varoval pred cirkevnými vysluhovačmi, ktorí absolvovali tieto univerzity, že „… oni sa držia časti evanjelia… keďže študovali na diablovej, novej jezuitskej škole“.
Zdroj: Charles H. Spurgeon “A Solemn Warning for All Churches,” Sermon č. 68
FAKT N° 5: Agenti Jezuitov sú zodpovední za povraždenie veľa hláv štátov za posledné stáročia:
Hlavy štátov boli povraždené Jezuitmi, keď sa pokúsili potlačiť vplyv a zasahovanie Jezuitov do ich národných záležitostí. Spomedzi hláv štátov, ktorí boli povraždené Jezuitmi spomenieme niekoľko príkladov: William Oranžský, francúzski králi Henrich III. a Henrich IV., ruskí cári Alexander I. a Alexander II., prezident Abraham Lincoln a John. F. Kennedy, mexický prezident Benito Pablo Juarez.
Abraham Lincoln si bol plne vedomý temnej podstaty Jezuitov. Povedal, „… ja nebojujem iba proti Američanom Juhu. Je to skôr boj proti pápežovi z Ríma, jeho zradným Jezuitom a ich slepím a krvilačným otrokom, pred ktorými sa musíme brániť“.
Zdroj: Fifty Years in the Church of Rome, autor Charles Chiniquy. str. 496
„Vyzerá to tak, že Jezuiti to plánovali od začiatku vojny (americká občianska vojna 1861-1865); hľadali iba príležitosť pre realizáciu (vraždy) Abrahama Lincolna.“
Zdroj: Thomas M. Harris (brigádny generál americkej armády; autor knihy Rome’s Responsibility for the Assassination of Abraham Lincoln)
“Obľúbená politika Jezuitov sú vraždy.”
Zdroj: Thomas M. Harris (brigádny generál americkej armády; autor knihy Rome’s Responsibility for the Assassination of Abraham Lincoln; 1897)
„Veríme, že pápež má právo zosadiť heretických a rebelských kráľov. Takto zosadení monarchovia sa menia na notorických tyranov a môžu byť zabití prvým, kto ich stretne.“
„Ak verejná príčina nemôže zabezpečiť smrť tyrana, je zákonné, že prvý, kto príde ho zavraždí.“
Donald Freed si spomína na konkrétny rozhovor medzi Wiliamom Colbym a Rayom Clineom. „Bolo to bizarné“, povedal Freed, „lebo predmetom rozhovoru bolo „Kedy je prípustné zavraždiť hlavu štátu?“ Colby zastával názor, ktorý nazval zdravým teologickým a filozofickým prístupom. „Katolícka cirkev“, povedal, „dlho zápasila s touto otázkou“ a došla, podľa Colbyho názoru k zdravému konceptu: „Je prijateľné“, povedal, „zavraždiť tyrana“.
agendy a zastával liberálnejšie myšlienky a ľudské práva, bol považovaný podľa štandardov Vatikánu za „tyrana“ hodného smrti.
Úryvok z knihy „Vatikánski vrahovia“ od Erica Jona Phelpsa:
Keď sa stalo jasné, že prezident Kennedy neplánuje rozvíjať Vietnamskú vojnu, spravodajská služba začala pripravovať jeho vraždu… Kardinál Spellman (Francis Spellman, arcibiskup New Yorku 1939-1967) cez FDR zariadil prepustenie „Lucky“ Luciana… A teraz kardinál potreboval láskavosť. Ak by bola zamietnutá, kardinál mohol použiť celú spravodajskú mašinériu, ktorá by zariadila odstránenie bossa. Ak by súhlasil, mohli sa otvoriť ďalšie centrá hazardných hier, napríklad v Atlantic City. Bolo jasné, že ak by prezident JFK bol odstránený, každý by mohol získať viac bohatstva, spravodajské služby by sa stali neohrozenejšie a kardinál by bol viac rešpektovaný svojimi partnermi v Ríme.
Neskôr, r. 1964, po prvý raz v histórii, rímsky pápež siahol na 14. dodatok Ameriky. Kardinál Spellman vykonal dobrú prácu a bol odmenený návštevou svojho Majstra, člena Studených Bojovníkov (prisluhovači doktríny studenej vojny) a správcom vatikánskeho zákulisia, kardinálom Montinim, ktorým bol už pápež Pavol VI.
Bol aj ďalší dôvod na odstránenie prezidenta Kennedyho. Plánoval vyzbrojiť Izrael. Loftus píše:
„V septembri 1962 Kennedy rozhodol o dodávke rakiet zem-vzduch, ktoré boli schopné zostreliť lietadlo, ale nie egyptské útočné rakety. Bol to prvý predaj americkej vlády Izraelu… Kennedy sľúbil Izraelu, že akonáhle skončia voľby r. 1964, rozbije CIA „na tisíc kúskov a rozveje ich vo vetre“… Kennedyho vraždou v novembri 1963 stratili Izraelčania svojho najlepšieho priateľa od čias, keď z Bieleho domu odišiel Truman.“
A prečo nechceli vatikánski Jezuiti, aby v tom čase Izrael dostal zbrane? Prečo sa Jezuitmi riadený prezident Johnson otočil chrbtom Izraelu keď egyptská armáda vyrazila cez Sinajskú púšť v prípravách na napadnutie Izraela r. 1967? Pretože útok na Izrael bolo potrebné vyprovokovať. Tento útok bol vyprovokovaný jezuitskou medzinárodnou spravodajskou komunitou cez Egypt, podhodením falošných údajov o slabosti izraelskej armády a predpokladanom zastavení pomoci Izraelu zo strany Americkej ríše. Šesťdňová vojna, navrhnutá Maltézskym rytierom Jamesom Angletonom, mala jediný cieľ: prevziať Jeruzalem spolu s Chrámovou horou. Očividný nedostatok zbraní na strane Izraela vyprovokoval naplánovanie egyptského útoku. Avšak Izrael zahájil preventívny úder a za šesť dní sa sväté mesto dostalo do rúk rímskej sionistickej vlády.
Ak by Kennedy vyzbrojil Izrael, Egypťania by sa nikdy neodvážili na taký riskantný manéver ako je vojna. Ale bez vyprovokovania vojny by nedošlo k izraelskému útoku. Bez izraelského útoku by sa Sionisti, kontrolovaní jezuitským Mossadom nikdy nezmocnili Jeruzalema. Kým bol Jeruzalem v arabských rukách, Sionisti nemohli prestavať Šalamúnov chrám – bez ich vedomia – pre jezuitského, „neomylného“ pápeža.
„Ktorý sa bude protiviť a povyšovať nado všetko, čo sa menuje Boh, alebo je predmetom zbožného uctievania, takže sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha.“
Môžeme teda s určitosťou povedať, že jezuitský Najvyšší Predstavený, požijúc pápeža s jeho najmocnejším kardinálom zavraždil prezidenta Kennedyho.
v múzeu Smithsorian. Ale bol by to v oboch prípadoch omyl. Táto maľba zobrazujúca príšernú vraždu Kennedyho od Marka Balma visí vo vatikánskej katedrále sv. Pavla. Obraz sa nazýva „Pietà“ podľa slávnej sochy Michelangela, kde Mária drží telo ukrižovaného Krista a je tiež umiestnená vo Vatikáne. Nie je to desivý spôsob „oslavy“ života alebo povedzme najobľúbenejšieho amerického prezidenta? Ale ide skôr o vzdanie pocty jezuitskej agende, ktorá slúži ako skryté varovanie či pripomienka pre toho, kto by im chcel prekrížiť cestu?
FAKT N° 6: Jezuiti dnes ovládajú všetky mocné tajné spoločnosti a formujú Nový Svetový Poriadok.
„Zoznam tajných spoločností, ktoré dnes kontrolujú Jezuiti dnes zahŕňa: Slobodomurárov, Maltézskych rytierov, Bilderbergovú skupinu, aj najvyššie úrovne Kolumbových rytierov, najvyššie úrovne Opus Dei, ako aj všetky podskupiny, ktoré patria pod tieto mocné entity.“
Stále existujú… (takí) v krajine, ktorí vám môžu povedať s veľkou váhou, že ak stopujete Slobodomurárov skrz všetky tieto Rády, až sa dostanete k absolútnej špičke, k hlave Slobodomurárskeho sveta kde zistíte, obávaný jednotlivec a Šéf Spoločnosti Ježišovej je jedna a tá istá osoba!
Zdroj: James Parton, 1855, americký historik, The Black Pope, M.F. Cusack, (Londýn: Marshall, Russell & Co., 1896) str. 76.
Je nadovšetko pravda, že skutočný príklad by mohlo byť stretnutie dvoch najsilnejších mužov na Zemi. Hlavy Jezuitov a pápeža, ktorý je tiež Jezuita.
Otec Predstavený Nicolas sa stretol s pápežom Františkom a o tomto stretnutí napísal.
Na základe osobného pozvania pápeža Františka som prišiel do Domu Svätej Marty… Stál vo vchode a prijal ma so zvyčajným jezuitským objatím. Pri tejto príležitosti sme urobili sme niekoľko fotiek a na moju žiadosť, aby nedodržiaval protokol naliehal, aby som ho považoval za bežného Jezuitu na úrovni „Ty“. Takže som ho nemusel oslovovať „Vaša Svätosť“ alebo „Svätý Otec“. Ponúkol som mu všetky naše jezuitské kapacity, pretože v tejto novej pozícii bude potrebovať rady, názory, ľudí a pod. Preukázal mi vďačnosť za to a keď nás pozval na obed v Kúrii povedal, že určite. Zažili sme množstvo spoločných pocitov pri niekoľkých otázkach, o ktorých sme diskutoval a odišiel som s pocitom, že budeme tesne spolupracovať v službe Cirkvi…
Bolo to pokojné, humorné vzájomné porozumenie o minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Odišiel som z Casa de Santa Marta presvedčený, že pápež bude rád našej spolupráci vo vinici Pána. Na rozlúčku mi pomohol do kabáta a sprevádzal ma k dverám. Potom pridal niekoľko pozdravov pre mňa od švajčiarskej gardy. Jezuitské objatie znovu ako prirodzený spôsob pozdravu bolo na rozlúčku s priateľom.
FAKT N° 7: Jezuiti sú zodpovední za podnietenie dvoch svetových vojen a eskaláciu vojny vo Vietname po vražde prezidenta Kennedyho.
„Verejnosť prakticky nemá poňatia o ohromnej zodpovednosti, ktorú nesie Vatikán a Jezuiti na rozpútaní dvoch svetových vojen – situácia, ktorú je možné vysvetliť sčasti ohromnými financiami, ktoré sú k dispozícii Vatikánu a Jezuitom, čo im dáva moc v takom množstve sfér, obzvlášť od posledného konfliktu.“
Zdroj: Edmont Paris, The Secret History of the Jesuits, str. 9
Obrázok vľavo: Pavelić pred kardinálom Stepanicom, ktorý bol zatknutý za vojnové zločiny a uväznený. Zomrel vo väzení, ale bol pápežom Jánom Pavlom II. blahoslavený r. 1998.
Obrázok vpravo: Katolícky biskup s nacistickým pozdravom na počesť Hitlera; ďalej vpravo J. Göbbels a druhý sprava Wilhelm Frick.
Uprostred symbol Ustašovcov.
Zdokumentované zverstvá, ktoré spáchali Jezuiti, obzvlášť Ustašovské, sú mimoriadne znepokojujúce a šokujúce najmä potom, ako sú k dispozícii dobové fotografie tohto zla. Toto sa nestalo stovky tisíc rokov nazad. Stalo sa to v štyridsiatych rokoch 20. storočia! Pripájame niekoľko liniek tejto satanistickej genocídy, ktorú Ustašovi spáchali pod vedením Ante Pavelića, katolíckeho, fašistického chorvátskeho vodcu, ktorý okupoval časť Juhoslávie v prospech fašistického Talianska a nacistického Nemecka – ale najmä pre pápeža. Pre mnohých obyvateľov to vtedy bolo buď obrátenie sa na katolicizmus alebo brutálne mučenie a smrť.
FAKT N° 8: Keď bol pápež Pius VII. oslobodený z exilu r. 1814, jeho prvým činom po návrate bolo obnovenie Rádu Jezuitov.
Pápežstvo zažilo pod Napoleonom veľké poníženie. Po jeho porážke r. 1814 pápež Pius VII. bol oslobodený a vrátil sa do Ríma. Potreba obnovy Jezuitskej milície sa stalo prvoradou úlohou. Rím nechcel byť znovu pripravený o služby Jezuitov, bez ohľadu na to, aké bremeno znamená táto služba pre rímsku cirkev a jej spojencov.
V dohode o záchrane Ríma (t.j. Rímskokatolíckej cirkevnej hierarchie) pred hroziacou stratou ovládania sveta v prospech Protestantizmu, a pre zachovanie duchovnej a časovej nadradenosti, ktorú pápežom „ukradli“ v stredoveku, Rím „odovzdal“ Rímskokatolícku cirkev Spoločnosti Ježišovej (t.j. Jezuitom); v princípe sa pápeži vzdali do ich rúk.
Zdroj: John Daniel (“The Grand Design Exposed”; 1999; strana 64)
FAKT N° 9: Rád Jezuitov prevzal Úrad Inkvizície krátko potom, ako bol ustanovený, čo viedlo k mučeníckej smrti miliónov svätých.
V roku 1254 pápež Alexander IV. založil Úrad Inkvizície. Prvým inkvizítorom bol Dominik, ktorý založil rád Dominikánskch mníchov (od Domini Canis, t.j. Psi Pána).
Avšak krátko potom ako Pavol III. povolil založenie Spoločnosti Ježišovej, Úrad Inkvizície odovzdal pod plnú kontrolu Jezuitov. Majstri Inkvizítori dostali výnimočné právomoci, aby vniesli svoj mandát do samých koreňov „heretikov“. To spôsobilo mučeníctvo miliónov svätých.
Nasledujúce citáty ilustrujú dopad prevzatia Úradu Inkvizície Jezuitmi:
„Musím ti hovoriť o tridsaťročnej vojne v Nemecku, ktorá bola podnietená najmä Jezuitmi, aby zbavili protestantov práva na náboženské bohoslužby, ktoré boli umožnené dohodou v Augsburgu? Alebo o írskej vzbure, o neľudských jatkách približne päťdesiat miliónov Indiánov v Južnej Amerike, Mexiku a Kube, ktoré spáchali španielski pápežovci? V skratke, doboví učenci vypočítali, že pápežský Rím prelial krv šesťdesiatosem miliónov ľudí aby zabezpečil svoje neodôvodnené požiadavky na náboženskú dominanciu.“
Zdroj: Dr. Brownlee’s “Popery an enemy to civil liberty”, str. 105
„To bolo storočie posledných náboženských vojen v „Kresťanstve“, Tridsaťročná vojna v Nemecku, podnecovaná Jezuitmi, zníženie ľudstva ku kanibalizmu a obyvateľstva Bohémie zo 4 000 000 na 780 000, Nemecka z 20 000 000 na 7 000 000, čo premenilo Južné Nemecko skoro na púšť…“
Zdroj: Cushing B. Hassell, History of the Church of God, Chapter XVII.
John Lord pri opise Jezuitov uvádza:
„Sú obvinení z presadzovania zrušenia Ediktu z Nantes, – jeden z najväčších zločinov v moderných dejinách, ktorý viedol k vyhosteniu štyristotisíc protestantov z Francúzska a poprave ďalších štyristotisíc.“
Zdroj: John Lord, Beacon Lights of History, volume VI, str. 325.
V Bohémii okolo roku 1600 bolo zo 4 000 000 obyvateľstva 80% protestantov. Keď Habsburgovci a Jezuiti skončili svoju robotu, ostalo 800 000, všetko katolíci.
Zdroj: Henry H., Pocket Bible Handbook, Chicago, 13. vydanie, 1939, str. 790.
FAKT N° 10: Jezuiti pokračovali vo svojej deštrukčnej práci v rámci dominancie na spovedníckom poli kdekoľvek sa prišli.
“Jezuiti sa stali dominantnou skupinou dodávajúco spovedníkov kráľom, princeznám a tým, ktorí boli v takej pozícii. Nová Katolícka encyklopédia hovorí, „pôsobili ako kráľovskí spovedníci všetkým francúzskym kráľom po 2 storočia, od Henricha III. po Louisa XV.; všetkým nemeckým cisárom od začiatku 17. storočia; všetkým vojvodcom Bavorska po r. 1579; väčšine kráľov Poľska a Portugalska; kniežacím rodinám po celej Európe.“
„Ako poradcovia kráľa ovplyvňovali politiku. Kráľovský spovedník neotáľal povedať kráľovi, že má povinnosť robiť politické spojenectvá, ktoré budú podporovať svetské záujmy Cirkvi. Le Teller, jezuitský spovedník Louisa XIV., po roku 1680 presvedčil kráľa, aby odvolal Edikt z Nantes, ktorý garantoval náboženskú slobodu protestantov.“
Jezuiti boli dokonca spovedníkmi pápežov. Pápežov spovedník, obyčajný pop musí byť Jezuita: musí navštíviť Vatikán raz do týždňa v presne stanovenom čase a len on smie absolvovať pápežove hriechy.
Ak berieme do úvahy všetky historické fakty o Jezuitoch, je neuveriteľné a šokujúce vidieť, ako médiá a svetoví náboženskí a politickí vodcovia schvaľujú a chvália pápeža Františka. Na túto bezprecedentnú celosvetovú epidémiu nemáme slov. Je to totálna strata pamäte ohľadom Ríma a Jezuitov.
Ignatius Loyola, zakladateľ Jezuitov
Stále živé ostáva varovanie generála Shermana:
„Chcel by som pripomenúť Websterovskú definíciu Jezuitu: dizajnér a intrigán. Ak by rímskokatolícka cirkev vyhrala, pápež by sa stal univerzálnym kráľom… Jezuiti sa tu zaoberajú sprisahaniami a konšpiráciami a – ak sa im podarí – chcú nám odobrať naše šľachetné dedičstvo našej občianskej a náboženskej slobody. Vládcovia Rádu Jezuitov ospravedlňujú kradnutie, roztopašnosť, lož, prinášanie falošných svedectiev, samovraždy a vraždy rodičov a ich príbuzných. Najväčšie zločiny v dejinách spáchané proti jednotlivcom a národom boli spáchané Jezuitmi… Kdekoľvek sú Jezuiti, tam zapaľujú pochodeň na požiar, tasia meč na zabíjanie, Inkvizíciu na mučenie. Sú nepriatelia kresťanstva založeného na Biblii. Žijú pre dobývanie, majetok a slávu.“
Zdroj: Syn generála Shermana: The Life of Thomas Ewing Sherman, S.J., Joseph T. Durkin, S. J., (New York: Farrar, Straus a Cudahy, 1959) str. 186.
Knihu STAROSLOVIENSKA BUKVICA si môžete zakúpiť aj osobne v Regeneračnom centre EZOFIT, Komenského 3, Košice.
15.05.2017
Viazanú v tvrdej obálke si môžete objednať na našej stránke zaslaním mailu na vedy.sk@gmail.com
Súčasťou knihu je aj farebný plagát Staroslovienskej Bukvice
Cena: 16€
Pri objednávke 3 ks poštovné zadarmo.
22.02.2017
pôvodný oznam:
Stáročia nikto nepopiera, že Slovieni na našom území mali svoj vlastný písomný systém – Starosloviensku Bukvicu. Vždy sa nám však snažili nahovoriť, že nám ju zostavili cudzinci. Teraz prichádza možnosť pochopiť, aký náš vlastný písomný systém naozaj je.
Svojou podstatou je to systém Obrazový, lebo bukvice nemajú iba fonému, ale v textoch sú vždy uložené Obrazy. Obrazy sú totiž súčasťou všetkých starých písomných systémov. Takéto niečo nebolo na území Slovienov posledných tisíc rokov k dispozícii.
Kniha otvára bránu do netušených oblastí Časopriestoru. Ruší doteraz štedro pestovaný mýtus o primitivizme našich Predkov v minulosti či progrese – ak už nejaký bol – len vďaka cudzincom. Ostatne oni Obrazový písomný systém nechápu DODNES.
Zvládnutím Staroslovienskej Bukvice dostávame možnosť priamo čítať staré texty, ktoré pred 1 000 a viac rokmi mohol napísať aj náš vlastný Predok, ale vďaka systematickej zámene Staroslovienskej Bukvice za latinku, sérii cielených, postupných úprav jazyka a nahradením Védického Svetoponímania náboženským Svetonázorom bola vytvorená medzi našimi Predkami a nami umelá bariéra. Bariéra nám znemožnila priamo čítať staré texty.
Kniha umožňuje pochopiť ako boli tvorené slová a vyložiť si ich pôvodný význam čítaním Obrazov. Vychádza zo spoločnej tradície všetkých Slovanov Slovienov a preto nepotrebuje kopírovať cudzie importy obsahujúce výklady našej minulosti.
Obsahuje aj kompletnú základnú sadu 144 Obrazov Rún – Karunu aj s príkladmi, Hlaholiku, krátky Slovensko-Sloviensky slovník, nájdete v nej aj vysvetlenie ako možno priamo čítať text Velesovej knihy a mnoho ďalšieho.
Čo do logiky jej zostavenia nie je prekladom, ale je od samého počiatku orientovaná pre človeka dneška. Je dôležité pochopiť, že ruskojazyčné knihy sú určené pre Rusov a ruská mentalita je síce veľmi blízka mentalite Slovienov, ale Slováci už majú dosť veľké medzery. Preto na správne pochopenie ruských zdrojov je potrebná aj hlboká znalosť ruskej Kultúry a pre Západných Slovanov je vhodnejší prístup pre Západných Slovanov…
Kniha je samozrejme zostavená hlavne použitím pôvodných zdrojov, t.j. prednášok, kníh a iných materiálov získaných v Rusku, najmä v Asgadskej Duchovnej škole na Sibíri. Obsahuje aj dlhší zoznam zdrojov odporúčaných na ďalšie, samostatné štúdium.
Súčasťou knihy je aj priložený plagát Staroslovienskej Bukvice.
Nemožno však pokračovať bez ďalšej, súvisiacej informácie. Na internete sa objavili pirátske kópie našich kníh. Do konca tohto víkendu dávame možnosť ich autorom zrušiť nimi zavedené linky. ABY BOLO VŠETKÝM JASNÉ – U NÁS JE MERADLOM VŠETKÝCH HODNÔT SVEDOMIE. Nikto nedostal povolenie takto nakladať s tým, čo sme my priniesli, zostavili a sprostredkujeme našim ľuďom. Podstata fungovania Svedomia je tá, že nemožno nakladať s cudzím vlastníctvom len tak, ak to vlastník NEDOVOLIL. Preto privolávame za svedkov Vyšných Bohov. Za porušenie tohto Konu príde zúčtovanie. Kto má Svedomie, tomu to stačilo, kto nemá – tomu bolo aj toto zbytočné.
Pre tých so Svedomím pokračujeme. Nezaťažujte si svoje Svedomie účasťou na špinavej hre. Stránka, prednášky, oslavy a podobne nie je zadarmo. Aj my máme nárok nezomrieť od hladu. Nevyužívajte tieto pirátske linky. Je to naša žiadosť a teda je pre Vaše Svedomie ZÁVÄZNÁ. Z pohľadu Svargy.
Z technického pohľadu sme vlastníkmi všetkých autorských práv a toto právo uplatníme už na budúci týždeň. V Rusku boli síce Slovansko-Árijské Védy zakázané, ale aj to nie všetky vydania. Zákaz na jednom mieste nezakladá právo voľného nakladania na inom mieste. U všetkých kníh sme spoluautormi a autormi prekladov, takže ide o nezávislé autorské právo na území EÚ. Kniha sa stáva voľne šíriteľná až 70 rokov po smrti autora.
Po tomto ozname je jasné, že kto nebude rešpektovať našu vôľu nemá Svedomie. Zodpovednosť nesie každý sám.
Tohto roku sa nám podarilo zabezpečiť len obmedzený počet kníh, preto prosíme o trochu trpezlivosti. Predaj bude aktivovaný, ale vybavovanie bude spočiatku dlhšie. O všetkom budeme včas informovať.
Uvažujeme aj s verejným predstavením knihy ešte tohto roku.
Hoci nám v minulosti zničili množstvo kníh so zámerom, aby sme sa nikdy viac nemohli dostať k Prastarej Múdrosti našich Predkov – radovali sa predčasne. Prichádza k nám ďalšia zo základných Starej Viery – Kniha Svetla.
Texty Knihy Svetla boli preložené z Karuny ešte v 18. storočí. Ako aj ostatné védické knihy, Romanovci ich stiahli z dosahu verejnosti, až nakoniec predpokladali, že nadobro. Staré texty povolil vydávať až Stalin – na ktorého navešali všetky svoje hriechy v štýle príslovia „zlodej kričí chyťte zlodeja!“ – ale krátko po jeho vražde všetko znovu stiahol a zakázal trockista Chruščov. Posledný človek bol v ZSSR odsúdený do väzenia za Starú Vieru ešte r. 1986. Dnes môžeme vidieť, že popokrati nasadzujú ten istý vektor zneužívania moci.
Kniha Svetla obsahuje pôvodné Runové texty Charatií Svetla aj preklad do slovenčiny. Ďalej v knihe nájdete Slovo Múdrosti Volchva Velimudra – preklad zo staroslovienčiny – kapitoly o Svastike aj Bielovodí, pokračovanie Koľadovho Daru. Oproti ruskému originálu kniha obsahuje väčší počet tradičných svastičných ochranných symbolov – energogramov – ktoré sa v našej Kultúre používajú tisícročia – vďaka svojich ochranných vlastnostiam – ako výšivky na odev, ako ochrana budov, domáceho náradia a podobne. Sú to svojou podstatou rezonátory torzných polí, o ktorých už tiež vieme. Každý zo symbolov je vysvetlený, takže netreba viac tápať v tom, čo ktorý symbol znamená, na čo sa používa, či ako sa volá. Ako sa volali pred tisícročiami, tak sa volajú aj dnes. Neexistuje iba jeden správny ochranný symbol, pretože ako na stavbu nášho materiálneho obydlia potrebujeme celú škálu nástrojov, tak aj na ochranu nášho biopoľa potrebujeme podobnú kompletnú sadu ochranných energogramov. Niektoré sú pre mužov, iné pre ženy, ďalšie zase pre deti či tehotné ženy, zvieratá, budovy a podobne. Staré poznanie sa vracia.
Je možné, že takéto informácie nepotešia tých, ktorí si myslia, že všetko si môžu povymýšľať ako chcú – vrátane kadejakých „slovanských symbolov“ – ale to nie sú ľudia našej Starej Kultúry, v lepšom prípade ide o naivných, nevedomých špekulantov.
Kniha Svetla opisuje vznik a vývoj našej Galaxie, stavbu Vesmíru, klasifikuje rozmernosti jednotlivých Vesmírov na harmonickej Púti Duchovného vývoja – Svarge – paralelné Vesmíry, galaktické vojny a mnoho ďalšieho. Z pohľadu poznatkov dnešnej astronómie obsahuje aj opisy, ku ktorým sa oficiálna veda ešte nedostala, resp. sa nimi účelovo nezaoberá. Žijeme však na prahu veľkých zmien, a teda mnoho si budeme môcť overiť v blízkej budúcnosti aj sami.
Kniha je opäť v tvrdej väzbe a tentoraz na kriedovom papieri. Cena jednej knihy 16 EUR, pri odbere troch a viac kníh poštovné na území Slovenska zadarmo. Objednávať možno na adrese vedy.sk@gmail.com. Špecifické prípady možno dojednať samostatne.
Zasielať ju začneme – z technicko-organizačných dôvodov – od polovice apríla 2016.
Druhá kniha Kultúry a Tradícií našich Predkov, prvá kniha Slovansko-Árijských Véd. Preklad z ruského originálu. Kniha je v pevnej väzbe, podklad čierny so zlatou potlačou. Čierna farba symbolizuje Zem a zlatá Slnko.
Kto nepozná minulosť je odsúdený na jej opakovanie. Dr. John Coleman
Kniha obsahuje prastaré texty, hovoriace o veľmi vzdialenej, ale nie zabudnutej minulosti Slovanských a Árijských Zemí. Navracia nás tisícročia nazad, prinášajúc svedectvá o udalostiach v prastarých dobách.
Obsahuje nielen prastaré texty, ale aj rôzne informácie o Kultúre a Tradíciách našich Predkov, ktoré boli v tajnosti uchované na Sibíri a v Altaji do našich dní. Prastarí Slovania a Árijci mali fundamentálne, Sväté Poznanie o materiálnych, ale aj nemateriálnych Svetoch. Ctili si svojich Svetlých Bohov, ktorí im dali život aj Poznanie – Slovansko-Árijské Védy.
Vydanie obsahuje Prvý Kruh Knihy Múdrosti Perúna, islandskú Ságu o Inglingoch a ďalšie informácie o poznaní našich Predkov, vrátane prvej časti Koľadovho Daru.
Kniha Múdrosti Perúna bola zakázaná Petrom I. v rámci jeho silných prozápadných aktivít a definitívnej likvidácii Starej Viery a Starého slovanského Kalendára (Koľadovho Daru). Po cca 250 rokoch uzrela svetlo sveta až za Stalina r. 1944. Chruščov, Stalinov následník a trockista ju však opäť stiahol z dosahu verejnosti.ISBN: 978-80-89701-12-4
Knihu si môžete objednať mailom na našej stránke. Cena je 16 EUR + poštovné a balné. Pri objednaní 3 a viac kníh poštovné na území Slovenska zadarmo.Náš mail: vedy.sk@gmail.com. Záujemcovia o knihu v ukrajinskom jazyku si ju môžu zadovážiť priamo na stránke ukrajinských Slovansko-Árijských Véd.
Skôr, než sa dostaneme k samotnej tajnej základni nacistov v Antarktíde sa pozrime na to, čo dosiahli nacisti vo Vesmíre. Možno sa to mnohým zdá „pritiahnuté za uši“, ale nehovoríme o fantázii. Ba práve naopak, ide len o holé fakty.
V strede apríla roku 1991 vylovilo plavidlo pobrežnej stráže USA z mora „zatúlaný“ pristávací modul s astronautmi. Na prvý pohľad nič mimoriadne, veď kozmické lety už nemohli nikoho v roku 1991 prekvapiť. Trochu zvláštne bolo vari iba to, že flotila, ktorá ich mala astronautov vyloviť sa akosi „oneskorila“. No aké bolo prekvapenie členov pobrežnej stráže, keď vylovení „astronauti“ hovorili „neznámym“ jazykom (nemecky) a navyše tvrdili, že sú pilotmi nemeckej Luftwaffe. Americké médiá priniesli aj snímky týchto troch „astronautov“, ba dokonca aj ich mená: Holz Siegmar, Heinrich Von, Schulz Fellenberg. Po štarte pri výstupe na orbitálnu dráhu utrpeli haváriu, následkom ktorej sa situácia s ich letom vyvinula tak, že pristáli až po 47 rokoch. Čo sa presne stalo a ako to, že nezahynuli sa sotva dozvieme. Oni sami boli zmenami na zemi veľmi prekvapení. Hoci išlo na prvý pohľad o očividnú senzáciu, správa sa z novín rýchlo „vytratila“ a dnes si už akosi nikto nič „nepamätá“… Žeby ďalšia náhoda?
Dnes už nie je tajomstvom, že nacistická organizácia Ahnenerbe – Dedičstvo Predkov – už v 30-tych rokoch minulého storočia uskutočnila množstvo výprav do Tibetu a Indie, kde sa dostali k ohromnému množstvu informácií, ktoré dokázali aj využiť. V našom článku si povieme ešte aj o tom, čo našli a ako založili tajnú základňu v Antarktíde. Jeden z hlavných pohlavárov Tretej ríše – Martin Borman – na nej strávil tri roky ešte pred vypuknutím Druhej svetovej vojny. No a r. 1947 sa na ňu opäť vrátil a prevzal jej velenie. Z prostredia ruskej spravodajskej služby je známe, že k podobnému druhu informácii sa nakoniec v Tibete dostali aj čínski okupanti, ktorí na základe ich použitia začali svoj nezávislý vesmírny program.
Nie je tajomstvom, že po kapitulácii Nemecka sa do rúk víťazných spojencov dostali mnohé materiály, ktoré svedčia o pokročilom výskume a výdobytkoch Nemcov. Hoci veľa z týchto projektov nebolo zavŕšených, už samotný fakt ich existencie vyvoláva hrozivý údiv. Väčšiny takýchto materiálov sa zmocnili Američania, ktorí pracovali v tomto smere oveľa cieľavedomejšie. Asi aj preto, lebo sa veľmi „netrápili“ s vojnovými akciami počas Druhej svetovej vojny. Treba povedať aj to, že tí z nemeckých vedcov, ktorí sa ocitli v čase kapitulácie Nemecka v krajine a nestihli – alebo nemali byť – evakuovaní na základňu na Antarktíde, dávali prednosť zajatiu u Američanov. Teda nielen vrchný šéf nacistickej rozviedky na Východnom fronte generál SS Göhlen, ktorý „kamarátsky“ prešiel do americkej armády ako päťhviezdičkový generál a dokonca okrem iného odovzdal Američanom kompletnú špionážnu sieť nacistických agentov SS vo Východnom bloku. Američania používali po vojne tú istú špionážnu sieť ako nacisti až do polovice 50-tych rokov minulého storočia, keď už si po vzniku CIA vybudovali vlastnú špionážnu sieť a špecialistov SS odovzdali novovzniknutej západonemeckej spravodajskej službe BND. Čo iné, ako fašistické metódy možno čakať od Američanov, vrátane vojenského zločinu proti Srbom? Dnes je z mnohých kníh známe aj to, že na rozpade bývalej Juhoslávie sa dohodli vtedajší nemecký kanclér Helmut Kohl a vtedajší americký prezident, člen Illuminati G. Bush starší. Spomeňme napríklad knihy CIA’s GREATEST HITS, alebo COSMICS TOP SECRET.
Ak by sme chceli dostať podrobnejší obraz o nemeckých výdobytkoch 30-tyh a 40-tych rokov minulého storočia, stačí si napríklad pripomenúť spomienky Alberta Speera, osobného architekta A. Hitlera:
„Reaktívne lietadlo nebola jediná novinka s takými vlastnosťami, ktoré ďaleko prekračovali technické možnosti zbraní protivníka. Koncom roku 1944 mali do sériovej výroby postúpiť lietajúce riadené zariadenia s výbušnou náplňou, či raketoplán letiaci ešte rýchlejšie ako reaktívne lietadlo. Boli vyvinuté rakety proti lietadlám, ktoré sa navádzali samé na tepelné zdroje. Mali sme torpédo, ktoré samo dokázalo nájsť a sledovať vojenské plavidlo, aj ak trvale menilo smer. Bol ukončený vývoj rakety zem-vzduch“.
Hoci verejnosti je ešte čo-to známe o nemeckom raketovom programe V1 a V2, informácie nie sú ani zďaleka dostatočné na pochopenie podstaty a účinnosti týchto projektov. Práve raketa V2 sa vyvinula na medzikontinentálnu strelu a slúžila aj ako kozmický nosič, čo ani zďaleka to nezahŕňa kompletný rozsah nemeckých vývojových aktivít. Napríklad projekt V-7 bol vývoj lietajúceho stroja v tvare taniera… aké projekty boli medzi tým a bol V-7 posledný?
Ak sa vám zdá, že ide veľkú fantazmagóriu a také niečo, ako pristátie nacistickej kozmickej lode v „modernom veku“ by sotva ušlo všetkým svetovým médiám, tak sa pozrime na udalosť oveľa novšiu, ktorá sa odohrala len r. 2010 a o ktorej naše „nezávislé“ médiá tiež akosi „zabudli“ informovať. V r. 2010 celá planéta zažila „exhibíciu“ lietajúcich predmetov, ktoré boli nasnímané mnohými ľuďmi a dodnes tieto zábery môžete vidieť na youtube. Začalo to v Moskve, kde sa priamo nad Kremľom dvakrát za ten istý deň ukázala lietajúca pyramída, ktorej jedna hrana merala cca 1,5 km. Visela nehybne niekoľko minút a potom odletela. Ruské médiá síce tento fenomén odvysielali, ale išlo len o zábery urobené na mobilnom telefóne náhodných okoloidúcich svedkov. Našťastie, jeden z tých, kto videl tento lietajúci objekt na vlastné oči bol pracovník jedného televízneho kanálu. Po nasnímaní javu sám priniesol túto správu do redakcie a senzáciu odvysielali. No akosi nás neprekvapuje, že nijaká televízia nevyslala spravodajský tím, aby to nasnímal profesionálnou kamerou… Správa bola síce odvysielaná, na youtube ju stále nájdete, no inak upadla do mediálneho zabudnutia. Dodajme iba toľko, že o pol roka nato bola taká istá lietajúca pyramída nasnímaná v Číne, o tri mesiace nato v Španielsku, Anglicku, Francúzsku a Japonsku. Koncom roka ju zaznamenali aj na Taiwane v čase obyčajnej búrky. A čo s tým dnes..?
Vráťme sa však k Ahnenerbe, t.j. výskumom tejto organizácie, ktorá patrí k jednej k najzáhadnejším vôbec. No pred tým, ako budeme pokračovať, si pripomeňme podstatu práce nášho mozgu, ktorý sa delí na ľavú a pravú pologuľu. Ľavá časť funguje ako veľmi rýchly počítač, no celá jej činnosť je založená na kombinovaní známych faktov, ktoré iba veľkou rýchlosťou porovnáva. Pravá časť mozgu je zase príznačná tým, že ten, kto ju používa dokáže tvoriť úplne nové a neočakávané veci. Teda neočakávané pre tvarov a biorobotov, pretože títo nedokážu používať pravú polovicu mozgu, t.j. z pohľadu bieleho človeka ani nevedia myslieť. Ľudia takto fungujúci si z podávanej informácie nedokážu obrazným spracovaním vyextrahovať informačný obsah skrytý vnútri, a preto sa zameriavajú iba na informačný šum, t.j. namiesto priestoru majú plochu. Ak im niekto iný sugestívnym spôsobom poradí, že hento či tamto je podvrh, tak túto informáciu sú schopní bez „priestorového „ spracovania vziať a považovať ju za pravdu. Toto je príklad mnohých „znalcov“, ktorí trávia svoj čas vo virtuálnej realite internetu, najmä rôznych „chatov“. Stačí, aby sa medzi nich vhodne dostal niekto znalý ovplyvňovacích techník, a ich – hoci pôvodne aj veľký – záujem rýchlo upadá. Dve-tri „dobré“ rady a hneď všetci vedia čo je „hoax“ a čo pravda pravdúca… toto samozrejme nie je prípad zdravomysliacich ľudí. No tvari to neurobili náhodou. Takýto spôsob ovplyvňovania myslenia spôsobí, že ľudia prestanú – a aj naozaj prestali – v prastarých mýtoch vidieť koncentrovanú minulosť, ale vylievajú dieťa aj so špinavou vodou. Ale o mýtoch a ich interpretácii si povieme niečo viac nabudúce.
Niekedy jednoducho nie je možné povedať veci priamo, a to z rozličných dôvodov. Pozrime sa napríklad na známe knihy Lobsanga Rampu. Mnohí chceli silou mocou dokázať, že je to len podvrh a výmysel, no samotný dalajláma o nich povedal, že urobili pre Tibet väčšiu službu ako všetko ostatné. Takže nenazval ich klamstvom ani on. A kto bol naozaj ich autor? Podľa údajov z prostredia ruskej spravodajskej služby to bol jeden z členov nacistickej výpravy do Tibetu, ktorý tam ostal a vrátil sa až hodne neskoro po vojne. Tak či onak, zdravomysliaci človek vezme z jeho kníh informáciu, ktorá je dôležitá, ľavopolguľový naprogramovaný biorobot sa zameria na informačný balast. Práve preto je staroverecký prístup v tom, že študujeme všetko, ale uzávery robíme na báze zdravomyslia. Biorobotom jednoducho informačné vstupy odcenzurujú – a dosiahnu želaný výsledok.
Je jasné, že k takto treba pristupovať aj k informáciám, ktoré priniesol Hans-Ulrich von Kranz vo svojich knihách. Či je alebo nie je klišé pravda je sekundárne. Dôležité je to, akú informáciu nám priniesol. V ďalšom budeme čerpať z tohto zdroja.
Nacisti vyslali prvú veľkú vedeckú expedíciu do Antarktídy v rokoch 1938-1939, pričom jej hlavným kurátorom bol Hess. Predtým bolo niekoľko pokusov o jej výskum, ale všetko bolo akési zvláštne. Oficiálne sa predpokladá, že Antarktída bola objavená roku 1820 ruskými moreplavcami Bellinsgausenom a Lazarevom na lodiach Vostok a Mirnyj. Prešli 50 000 míľ, plavba trvala 751 dní, z ktorých 100 strávili v ľadovej zóne. Nahrubo určili hranice kontinentu a objavili 29 nových ostrovov. No oficiálne sa hovorí iba o korábe Vostok, Mirnyj bol natoľko poškodený počas jednej z búrok, že posádka sa rozhodla ho opustiť. A tým sa začal tajuplný príbeh.
Ráno po búrke posádka Vostoku zistila, že Mirnyj – bez posádky – pláva za nimi. S potrhanými plachtami a poškodený búrkou koráb plával za Vostokom niekoľko dní. Mirnyj prenasledoval posádku, ktorá ho opustila a niekoľkokrát sa dokonca pokúsil taranovať Vostok. Posádku zachvátila mystická hrôza. Odpútať sa im podarilo až po týždni…
Do vnútra kontinentu ako prvá prenikla expedícia Scotta v 1902-1903. Expedícia bola neúspešná a nedosiahla južný pól, rovnako ako expedícia Ernesta Shackletona v 1908. Výskumníkov však postretli zvláštne „fatamorgány“ – ruiny obrovských miest, oázy s vysokými stromami a tečúcou vodou. Napríklad v denníku Shackletona je tento zápis:
„Znenazdajky nás pohltila silná metelica, ktorá trvala niekoľko hodín. Vytrvalo sme napredovali, no nakoniec sme sa museli zastaviť. A vtedy sme zistili, že s nami nie je Jarley. Bola to ťažká strata. Celý nasledujúci deň sme stratili jeho hľadaním, ale keď sa to zdalo bezvýsledným, pohli sme sa ďalej. A tu zrazu zázrak! O týždeň neskôr nás Jareley dobehol! Ako nám sám povedal, náhodou sa mu podarilo nájsť naše stopy – počasie bolo jasné a slnečné – na rozdiel od predchádzajúcich dní. No nijako nevyzeral včerpaný a rozpovedal nám o akejsi hlbokej kotline, v ktorej spod zeme vyvierajú horúce pramene. Žijú tam vtáky, rastú rastliny a stromy. Tú kotlinu našiel náhodou a strávil v nej celý deň, aby si zregeneroval sily. Nikto z nás mu neuveril, najpravdepodobnejšie mal chudák halucinácie. No aj tak je zvláštne, že v tej pustatine nezamrzol…“
Prvé prelety nad kontinentom začali roku 1928, pričom letci hlásili nemálo zaujímavostí. Napríklad hovorili o územiach, ktoré sú plne bez ľadu v hĺbke nepriechodných hôr. Nikto z nich neriskoval tam pristáť, no videli zelený, trávnatý povrch.
Súčasťou nacistickej ideológie – ktorej veril aj Hitler – bol predpoklad, že na Zemi ešte celkom nedávno existovala čistá árijská rasa, ktorá stratila svoju veľkosť len následkom zmiešania sa s „podľuďmi“.
Podľa podania už zmieneného Hansa-Ulricha von Kranza, ktorý sa narodil v Argentíne, bol jedným z účastníkov nacistickej expedície do Antarktídy aj jeho otec – o ktorom sa to dozvedel až po jeho smrti, keď sa dostal do jeho sejfu – a ďalším bol ich starý rodinný priateľ, bývalý kolega jeho otca, Olaf Weizsekker. Obaja spolu slúžili v onej záhadnej Ahnenerbe. Weizsekker aj vydal r. 1940 knihu STOPY PRASTARÝCH CIVILIZÁCIÍ V ANTARTKÍDE, ktorej výtlačok tiež našiel v otcovej pozostalosti. Kniha mala na obale znak nacistického orla a nápis „PRÍSNE TAJNÉ!“. Strýko Olaf nakoniec podľahol presviedčaniu a synovi svojho celoživotného kamaráta a kolegu povedal čo vedel. Dal mu však podmienku, že nesmie to zverejniť pred jeho smrťou. Zomrel r. 1996… Hans-Ulrich slovo dodržal a jeho kniha vyšla až r. 2006.
Nacisti začali s prípravou na antarktickú výpravu r. 1934. Vytvorili skupinu v rámci Ahnenerbe, v ktorej boli aj zástupcovia vojenského námorníctva a aj ďalší vedci a polárnici. Skupinu viedol Rudolph Hess a zastupoval ho Gott a námorný kapitán Ritscher. Medzi špecialistami Ahnenerbe bol aj Olaf Weizsekker, ktorý predtým starostlivo zozbieral legendy ostrovanov z Veľkonočného ostrova, ktoré zapísali misionári. Podľa týchto legiend sochy postavili bieli ľudia na svoju podobu.
Expedícia odišla do Antarktídy 29. júna 1938, pričom v jej zostave bola malá loď Kormorán a tri ďalšie veľké lode. Jednou z nich bol bývalý ľadoborec Quebeck postavený r. 1925, ktorý kúpila nemecká spoločnosť a zmenila mu aj meno. Expedícia obsahovala aj lietadlovú loď Manfred von Richthofen, ktorá sa však nedá nájsť v nijakom lodnom zozname. Tieto lode tvorili špeciálnu eskadru a nepatrili vojenskému námorníctvu Nemecka, ale velil jej priamo Hess. Za veliteľa expedície bol vymenovaný kapitán Ritscher, ale popri ňom tam bol aj člen NSDAP, Martin Borman. Na palube boli okrem námorníkov aj polárnici a dobrovoľníci z oddielov SS, Luftwaffe a útočných oddielov. Všetci podpísali záväzok plnej utajenosti.
Kapitán Ritscher v Antarktíde
Expedícia dosiahla brehy Antarktídy koncom júla, kde najskôr založili základňu Horst Wessel, pričom hovorovo ju polárnici nazvali základňou Martina Bornama, ktorý sa nezdržiaval v komforte kajút lode Schlageter, ale skoro celý čas strávil na pobreží, lebo základňu spustili do prevádzky v auguste 1938. Základňu neskôr Nemecko darovalo Argentíne a tí ju premenovali na San Martin.
Lode sa odplavili ďalej a piloti z Richthofenu začali s prieskumom pobrežia. A vtedy sa začali diať divné veci.
19. augusta sa nevrátilo jednomiestne prieskumné lietadlo z letu nad Zemou Elsuerta. Na pomoc odletelo druhé lietadlo, ktoré však rovnako náhle prerušilo spojenie a zmizlo. Veliteľ lietadlovej lode poslal eskadru troch lietadiel, pričom lietadlá už leteli jedno za druhým. Prvé aj druhé lietadlo znovu zmizlo, tretí pilot stihol rýchlo otočiť a maximálnou rýchlosťou sa vrátiť na lietadlovú loď. Bol v očividnom šoku, pričom hneď po pristaní ho umiestnili do ošetrovne, kde s ním hovorili iba Ritscher a niekoľko ľudí z Ahnenerbe. Nie je známe o čom. Lode sa však nato okamžite otočili a odplávali z prekliateho miesta.
Vo výskume pokračovali v mori Amundsena, kde na povrchu našli množstvo „oáz“ pokrytých machom a lišajníkmi a v horách systém jaskýň, ktorý pokračoval hlboko do skalného masívu. Piloti už prekonali strach z letov a lietali hlboko do vnútrozemia, pričom objavili aj kráter bývalej sopky. Znamenalo to, že tu môžu existovať zdroje tepla, ale nato bolo potrebné pokračovať v skúmaní ponorkami. Ritscher hneď žiadal Berlín o dve-tri veľké ponorky na prieskum.
Ani Borman na základni Horst Wessel nezaháľal, keďže mal údaje o oázach, ktoré boli zaregistrované ešte pred niekoľkými rokmi. Štyri lietadlá vykonávali prieskum, pričom asi po dvoch týždňoch dosiahli prvý úspech. Podarilo sa im nájsť a sfotografovať jednu z „oáz“, lokalizovanú v hlbine jedného z masívov. Podľa svedectiev pilotov bolo z výšky vidieť stopy zelenej trávy, čo by sa mohlo hodiť na postavenie nejakej stanice. Šok však prišiel vtedy, keď vyvolali fotografie. Na záberoch boli vidieť umelé predmety, ktoré zapĺňali dolinu. Celé to pripomínalo letisko so širokou a krátkou pristávacou dráhou.
Borman hneď rozkázal poslať do doliny – ktorú nazvali Flughafen – expedíciu z dvoch lietadiel aby zistili, čo sú to za objekty. Lokalita vyzerala kvôli vysokým skalám nedostupná po zemi. A tu je záznam z denníka zosnulého Olafa Weizsekkera:
„14. október 1938. Naše lietadlá dlho krúžili nad horskou dolinou – piloti vedeli, že nebudú mať dva pokusy na pristátie, a preto nechceli urobiť chybu. Naše lietadlo pristáva prvé. Za oknami vystupujú okolité skaly. Nakoniec pristávame na zemi. Stroj roluje po akomsi povrchu ako keby po pristávacej dráhe nejakého berlínskeho letiska. No my sa do poslednej chvíle nedokážeme uvoľniť: kto vie, čo tam nájdeme? Nakoniec lietadlo zastavuje.
Vystupujeme na čerstvý vzduch. Druhé lietadlo pristáva za nami, ale my na neho nepozeráme; pred nami sa rozprestiera panoráma mŕtveho mesta! Pri prehliadaní fotiek v tábore sa niekoľko skeptikov domnievalo, že to nie je nijaké mesto, ale v skutočnosti „ruiny“ sú len výtvorom prírody. No teraz sa už ani nepokúšajú niečo dokázať, len stoja vedľa mňa s otvorenými ústami.
To, že pred nami je neveľké mesto je nepopierateľné. Pozostatky budov, v ktorých sa zachovali dverové a okenné priechody; stupne schodísk; čierne obelisky – to sú prvé detaily, ktoré do seba žiadostivo nasávajú naše mozgy. To, na čom stojíme, je rovný skalný povrch. Ale ani tak sme nemohli pochopiť, čo to je: presne vytesaný skalný výčnelok, alebo kamenné bloky, ktoré boli do seba vsadené so zarážajúcou presnosťou. V diaľke bolo vidieť stupňovitý chrám, ktorý pripomínal aztécke pyramídy. Hneď sme začali preliezať všetky tieto ruiny; no najskôr musíme postaviť tábor, čo hneď aj urobíme.
Tábor sme postavili na jednej z budov hneď pri „pristávacej dráhe“. Hneď v ten deň začali vedci systematicky skúmať mesto. Osídlenie bolo rozdelené dosť širokými ulicami na pravouhlé kvadráty zastavané kamennými domami. Z niektorých domov ostali iba základy, iné boli v podstate úplne zachovalé. „Pristávacia dráha“ viedla samotným stredom mesta a bola, ako sme usúdili, hlavnou ulicou, možno že miestom organizovania sviatkov a slávnostných ceremónií. Na jednej strane sa opierala o stupňovitú pyramídu – podľa všetkého ohromný chrám, ktorý až prekvapivo silne pripomínal analogické kultové stavby Aztékov. Na druhej strane boli pozostatky veľkej budovy, ktoré vedci nazvali „dvorcom“.“
Na námestí pred pyramídou stál dlhý čierny obelisk pokrytý nápismi a zobrazeniami. Vedci očakávali, že uvidia hieroglyfy, no nápisy skôr pripomínali runy a boli starostlivo sfotografované. Na rohoch námestia našli štyri sochy, ktoré pripomínali velikánov z Veľkonočného ostrova, ale boli asi dvakrát menšie. Vedcom sa nepodarilo nájsť ani vchod do pyramídy, ale aspoň vyšli na jej vrchol a pozreli si panorámu mŕtveho mesta. Z vrcholu uvideli ako širokú magistrálu približne v strede kolmo pretína druhá ulica. Nebola až taká široká a na oboch koncoch sa opierala do skál. Nemci ju preskúmali až na druhý deň. Pozrime sa znovu do denníka Weizsekkera:
„15. október 1938. Ideme po kolmej ulici. Všetko viac alebo menej zaujímavé fotíme. Bohužiaľ tu v podstate neexistujú malé predmety, ktoré by sme si mohli vziať so sebou. Domy ďalej od centra sú čoraz jednoduchšie, bez nálezov. Kuno vraví, že pre nás by bol najlepší nález pohrebisko – tam by sme našli aj zaujímavé malé predmety a pozostatky tunajších obyvateľov. V tu panujúcom mŕtvom tichu jeho slová znejú zlovestne. Nakoniec sme nijaké pohrebisko nenašli, takže ani nevieme, kde tunajší obyvatelia pochovávali svojich mŕtvych – možno že pod podlahou vlastného domu, alebo ich mohli páliť na vatrách a rozsievať po vetre. Ako o tom rozmýšľame, došli sme na kraj ulice. Končí v otvore jaskyne, vedľa ktorého po bokoch stoja dva kamenné obelisky. Starostlivo sme sfotografovali nápisy aj obrázky. Potom sme vošli do jaskyne. Tu by boli potrebné dobré špagáty a silné baterky, ale my sme sa rozhodli nejsť ďaleko a vrátiť sa s vybavením na nasledujúci deň. Po niekoľkých metrov sme zistili, že sa nebudeme musieť vracať. Cestu pretína kamenný zával. Skúmame podlahu a steny jaskyne. Pod nohami máme rovný povrch s dvomi úzkymi, nehlbokými ryhami. Koľaje pre vozidlo? Podobajú sa na to. Kuno opäť vtipkuje, že mu to pripomína električkové koľaje. Na stenách vidno nezvyčajný ornament, ktorý sa zvláštne pretína jeden s druhým. Vychádzame na svieži vzduch. Všetkých nás neopúšťa pocit, že nás niekto pozoruje. Toto mŕtve mesto nás cez prázdne okná a dvere pozoruje. Po nociach býva hrozne.“
O týždeň odleteli späť na základňu Horst Wessel, kde podrobne o všetkom informovali Bormana, ktorý vydal rozkaz na prípravu tábora na „Flughafene“. No vrátiť sa do horskej doliny nebolo Nemcom súdené.
Nacistické velenie dávalo antarktickej expedícii najvyššiu prioritu najmä po tom, ako prišli prvé úspechy. Preto na žiadosť o ponorky ich bolo odvelených hneď päť, a to najnovších modelov série VII. Nepatrili do flotily a dostali osobitné palubné čísla od UA-1 po UA-5. 11. októbra 1938 vyplávali s Bremenu a aby šli čo najrýchlejšie, plávali na povrchu. Aby to nebolo nápadné, nemecké velenie vymyslelo geniálne riešenie. Ponorky oficiálne vyplávali na „Výpravu priateľstva“ po Atlantiku, čo bolo naširoko spropagované. Po ceste navštívili niekoľko prístavov, kde dopĺňali zásoby a palivo. Na sebe mali vymyslené palubné čísla. Po návšteve Ria vyplávali priamo k Antarktíde, pričom boli zamenené za normálne ponorky flotily, ktoré sa so slávou vrátili domov.
Jedna z ponoriek – UA-4 – už na prvý deň vplávala do podmorskej skalnej jaskyne. Len po nejakých 800 metroch plavby sa mohla znovu vynoriť na povrch. Ocitla sa v obrovskej podzemnej jaskyni, ktorá bola spojená s ďalšími jaskyňami v tejto hore. V niektorých z nich bola taká teplá voda, že námorníci sa kúpali. Ako ukázali už prvé výskumy, tieto jazerá – hoci miestami boli prúdy dosť silné – boli dosť hlboké a mali sladkú vodu. Systematicky skúmali jedno miesto za druhým, až našli miesto, kde bol breh dostatočne prístupný a bolo možné vyjsť na súš. Výskumníci vystúpili prvý raz na súš 14. novembra 1938, pričom miesto nazvali Valhala. Ďalší výskum pokračoval na súši aj na vode. Veľmi skoro zistili, že nad jazerami sa nachádza ešte jedna „vrstva“ jaskýň, ktoré boli úplne suché a vhodné pre život. No skoro zároveň našli námorníci aj stopy prítomnosti človeka. Pri vchode do jednej z jaskýň stáli dva obelisky pokryté nápismi, pre Nemcov nezrozumiteľnými.
Skupina, ktorá sa vrátila z výskumu mŕtveho horského mesta sa pripravovala na opakovaný návrat, no boli s okamžitou platnosťou prevelení na výskum týchto priestorov. Už začiatkom decembra sa spolu so skupinou profesionálnych speleológov, ktorí boli transportovaní z Nemecka dopravnými lietadlami, vybrali na prieskum jaskýň. V mnohých našli rôzne reliéfy, obelisky, stupienky vytesané v skalách a podobné veci. Postupne zostavovali mapu podzemného mesta, pričom každej z jaskýň dávali meno. Nachádzali aj množstvo neočakávaných nálezov. Zacitujme si znovu z denníka Weizsekkera:
„20. decembra 1938. Vošli sme do novej jaskyne, ktorá je spojená s už preskúmanou jaskyňou Norimberg širokou chodbou. Steny chodby sú rovné a hladké, čo vytvára dojem, že sú vytvorené umelo. Vyzerá to presne tak. Po niekoľkých krokoch sme zamreli: pod nohami nie je tvrdá skala, ale skutočná zem! V obrovskej jaskyni, ktorú sme pokrstili Darre na počesť ministra poľnohospodárstva Ríše, niečie starostlivé ruky uložili vrstvu úrodnej zeme. Rastlín tu samozrejme nieto – vôbec tu nedopadá slnečné svetlo.“
Začiatkom januára na samom konci systému jaskýň našli šachtu, ktorá strmo klesala nadol. Pri vchode stal kamenný výtvor – štvornohé okrídlené zviera s vycerenými tesákmi. Takúto sochu tu ešte nevideli. Táto sfinga – ako sochu nazvali – najviac pripomínala okrídlených levov, ktorých kedysi umiestňovali asýrski králi pred vchodom na svoj dvorec, ale to iba veľmi vzdialene.
V tomto čase vypukla medzi Nemcami neočakávaná chrípková epidémia ktorá spôsobila, že asi polovica tých, ktorí sa nachádzali v jaskyniach okamžite zaľahla. Medzi nimi bol aj Weizsekker. Ponorky ich všetkých dopravili na palubu Schlagetera. Tí, ktorí ostali pod velením archeológa doktora Bauera sa rozhodli preskúmať šachtu. Bauer s piatimi ďalšími členmi skupiny vstúpil do šachty 15. januára.
Čakali ich týždeň, pretože Bauer a jeho skupina mali zásoby vody a jedla na štyri dni. Potom sa za nimi vybrala záchranná skupina. Bauerov oddiel ťahal za sebou tenký špagát, preto ho našli veľmi rýchlo, len tri kilometre od vstupu po šachty. Ležali blízko jeden veľa druhého v podivných pózach. Na tvárach mali výrazy krajnej hrôzy, no na telách neboli viditeľné žiadne známky násilia.
Vo februári bola vypravená ďalšia, početnejšia skupina, ale nevrátili sa ani oni. Špagát, ktorý ťahali za sebou bol nájdený pretrhnutý tri kilometre od vchodu tam, kde našli telá Bauerovej skupiny. Po tejto udalosti bol ďalší výskum tejto jaskyne zakázaný a medzi členmi expedície ju začali nazývať prekliatou.
Ritscher bol presvedčený, že z im už známeho systému jaskýň existuje východ na povrch, a preto nariadil ho hľadať z oboch smerov: zvnútra aj zvonku. Pretože pobrežie v okolí jaskyne neumožňoval výsadok z mora, tak loď Kormorán musela preplávať asi 30 km kým sa podarilo nájsť vhodné pobrežie na výsadok. Potom sa skupina vrátila pešo do oblasti nad systémom jaskýň a veľké prekvapenie: priamo nad systémom jaskýň našli podobné mesto ako to, ktoré preskúmali predtým. Bolo síce zanesené snehom, ale nakoniec našli vchod do tunela. Pri jeho skúmaní sa už stretli s druhou skupinou, ktorá postupovala zvnútra jaskyne. Netreba ani pripomenúť, že po stenách tunela boli zvláštne reliéfy a ornamenty, ktorým nerozumeli. Na základe týchto úspechov vydal Hitler rozkaz vytvoriť na antarktickej zemi kolóniu Tretej ríše. Dostala názov Nové Švábsko (Neuschwabenland).
Antarktické základne nacistov neboli nikdy zrušené, ba naopak, rýchlo sa rozrastali. Na jeseň 1939 tam bolo niekoľko stoviek členov personálu, ktorý na jar roku 1941 už presiahol 2 000 ľudí. Pretože boli nájdené aj jaskyne s úrodnou pôdou, boli využité. Pomerne rýchlo zmontovali aj niekoľko miniatúrnych hydroelektrární, ktoré začali zásobovať celý systém jaskýň a aj nad nimi umiestnenú polárnu stanicu elektrinou. Zariadenia boli vyrobené r. 1940 vo firme Siemens.
Boli nájdené aj už využívané zdroje železnej rudy či bohaté ložiská vzácnych kovov, ale úsilie geológov prinieslo aj ďalšie nerastné suroviny. Predpokladá sa, že v pobrežnom šelfe našli aj ropu.
V rokoch 1393 až 1941 boli nájdené ešte dva opustené mestá, ktoré tiež mali vchody do podzemných jaskýň zavalené kameňmi, no tieto sa prebiť nepodarilo.
Koncom roku 1939 prišiel na ponorke aj osobne Gott, ktorý sa začal zaoberať nadviazaním možných kontaktov s Antarktíďanmi, o ktorých predpokladal, že stále na Antarktíde žijú. Keďže dlhodobo nemal s rôznymi pokusmi úspech, rozhodol sa využiť šachtu, z ktorej sa svojho času nevrátil Bauer so svojou skupinou, no osobne nechcel nič riskovať. Bol skonštruovaný robot schopný sa samostatne pohybovať, mal nainštalovanú televíznu kameru a riadený bol pomocou káblov, ktoré ťahal za sebou. Pustili ho do prekliatej šachty a vybavili „priateľským posolstvom“. Robot prešiel po hladkom povrchu tri kilometre, pričom na obrazovke nebolo vidno nič nezvyčajné, hoci niekoľkokrát zahliadli v temnote akýsi pohyb. No zrazu obraz zmizol a cievka, z ktorej sa odvíjal kábel sa zastavil. Po spätnom navinutí zistili, že bol jednoducho vytrhnutý z robota. Nikto sa neodvážil to ísť osobne preveriť. Týmto sa zároveň skončili pokusy o kontaktovanie Antarktíďanov.
10. mája 1941 vyštartoval z letiska Augsburg dvojmotorový Messeschmidt 110, na palube ktorého bol – podľa oficiálne verzie – muž číslo 3 nacistického Nemecka, Rudolph Hess, ktorý vyskočil nad Veľkou Britániou. Po vojne bol oficiálne súdený v Norimbergu. Nacisti starostlivo uchovali aj fotografiu lietadla Hessa pri jeho štarte z Augsburgu. Podvod vyšiel dokonale, všetci uverili, že Hess skončil v rukách Angličanov, no bol to iba dvojník. V skutočnosti odišiel do Antarktídy. Čo takého tam bolo nájdené, že Hess sa tam rozhodol odísť nadobro osobne?
V roku 1941 bola na kontinente, asi 100 km od pobrežia nájdená veľká oáza úplne bez ľadu a s veľkými, nezamŕzajúcimi sladkovodnými jazerami. Okrem toho tam boli objavené aj pramene horúcej vody. Oázu nazvali Rajský sad a mala rozlohu cca 5 000 km2. Najdôležitejšie však bolo to, že jej povrch nebol kamenný, ale pokrytý pomerne hrubou vrstvou úrodnej pôdy. Od konca roku 1941 sa Nové Švábsko stalo sebestačným.
Môžeme preskočiť výpravu amerického námorníctva High Jump proti Neuschwabenlandu roku 1947 pod velením admirála Byrda, ktorá skončila neúspechom a – na mierovú výpravu – s veľkými stratami. Situácia sa dokonca vyvinula tak, že Američania ho pre istotu po návrate z antarktickej expedície zavreli do ústavu pre psychicky chorých, kde prežil dlhých päť rokov. O záhade celej výpravy nájdete na internete dostatok rôznych materiálov.
Preskočme do roku 1973, keď sa k Antarktíde dostala loď svetoznámeho francúzskeho bádateľa menom Jacques-Yves Cousteau. Rozprávanie jedného z členov jeho posádky menom Jacques Andre zverejnil von Kranz vo svojej knihe. Podľa jeho svedectva sa Cousteau akosi dosť nečakane vypravil do Antarktídy. Jacques – ako aj viacerí členovia posádky – dostali akýsi zvláštny pocit, že Cousteau hľadal niečo konkrétne, no nevedeli čo. Hoci nebolo jasné o čo ide, v Zemi kráľovnej Maud to asi – podľa názoru posádky – našiel. No zahynulo tam veľa členov posádky. Až dodatočne im kapitán povedal, že hľadali pozostatky nacistickej základne.
Cieľ výpravy Cousteaua, ako aj údaje, s ktorými pracoval boli prevzaté z amerických zdrojov. Admirál Byrd – hoci nemohol povedať všetko – sa predsa len nevyhol žurnalistom, s ktorými musel podstúpiť po návrate z expedície interview. Hoci nepovedal veľa, zmienil sa o lokalite – Zem kráľovnej Maud – aj keď dramatické udalosti jeho expedície sa odohrali stovky kilometrov odtiaľ. Cousteau jednal z poverenia francúzskej spravodajskej služby, ale odkiaľ ona vzala informácie o existencii nacistickej základne na Antarktíde nie je známe. Dokonca ani pre dobrú spravodajskú službu nie je takáto informácia dostupná. No napriek všetkému sa Francúzi rozhodli pre experiment s cieľom nadviazať kontakt s legendárnymi Antarktíďanmi. Jacques Andre vlastní aj kópiu listu, ktorý bol adresovaný kapitánovi Cousteauovi:
„Vážený pán Cousteau. Naša dávna spolupráca ma napĺňa nádejou, že mi neodmietnete vyplniť ešte jednu malú prosbu. Vec sa týka veľmi delikátnej otázky: podľa nepodložených informácií boli v Antarktíde počas Druhej svetovej vojny rozmiestnené vojenské základne niektorých štátov. Konkrétne ide o Zem kráľovnej Maud, hoci by ste nemali vypustiť ani Antarktický polostrov a pobrežie západne od neho. Boli by sme radi, aby ste neoficiálne vykonali preskúmanie pobrežných vôd. Vaša expedícia bude – samozrejme – štedro financovaná, okrem toho, zahladíme aj niektoré finančné prešľapy Vašich spolupracovníkov.“
Z listu vidno, že sa jednalo aj o vydieranie starca, no bolo jasné aj to, že Francúzi – rovnako ako Američania – nechceli k brehom Antarktídy posielať vojenské plavidlá a priťahovať pozornosť. Cousteau nemal na výber a tak v polovici októbra 1973 Capylso nabrala kurz k pobrežiu Antarktídy.
Aby výskum netrval zbytočne dlho bola Capypso doslovne prešpikovaná najmodernejšou technikou – od rádioelektronických prístrojov po najvýkonnejšie detektory kovov. Niektoré zo zariadení boli vymontované priamo z bojových korábov francúzskeho námorníctva.
Členovia výpravy sa z času načas ponárali, filmovali pod vodou, no nikde sa dlho nezdržiavali. Cousteau predpokladal, že hľadá opustenú vojenskú základňu, ale nič nenachádzal až do konca decembra 1973, kedy našli zaujímavú anomáliu. Spod skalného brehu vyvieral silný prúd teplej a sladkej vody.
Hneď na druhý deň sa ponorila prvá skupina potápačov. Po približne dvesto metroch plávania proti prúdu sa nad ich hlavami stratila kamenná klenba, takže sa mohli vynoriť a ocitli sa vo veľkej jaskyni. Cousteau odložil na čas hľadanie základne a sústredil sa na preskúmanie jaskyne. Bola prekrásna, s ohromnými stalaktitmi, pričom voda nesiahala až po trblietajúce steny, ale uvideli breh s plážami so zlatistým pieskom. No skúmať tam nebolo čo, žiadna flóra ani fauna. Teda vystúpili na breh.
Andre a jeho kolegovia zažili skutočný šok, keď našli obelisky s runovými nápismi. Od toho okamihu mali pocit, že ich niekto pozoruje.
Keď do jaskyne priniesli detektor kovov zistili, že na dne jazera je silná koncentrácia kovu. Chceli sa tam ponoriť, no tlak bol veľmi veľký a nepodarilo sa im dosiahnuť dno. Navyše voda bola mútna a nepriehľadná, hoci na povrchu bola hladina tichá a voda krištáľovo čistá. Aj keď jazero nemalo vlnenie, niekedy po hladine prebehla zvláštna vlna, ktorej príčinu sa im nepodarilo zistiť. No v prvých januárových dňoch roku 1974 zažili nečakané prekvapenie: jazero začalo zvnútra svietiť a farba svetla sa menila. Bola svetlomodrá, potom sa zmenila na červenú, nato na tmavozelenú. Nikto nič podobné v prírode nevidel.
Neskôr pri skúmaní jaskyne objavili zvláštnu sochu tak, že najskôr jeden z výskumníkov uvidel v tme dva zvláštne, žiarivé červené body a nasmeroval na ne svetlomet. Kamenná socha zvieraťa bola urobená tak, aby vnútila strach každému, kto sa k nemu priblíži. Bol to nejaký dravec – no ani lev, ani panter – pričupený k zemi a pripravený sa vymrštiť. Nad chrbtom sa rozprestierali mohutné blanové krídla s ostrými pazúrmi. Zviera malo pootvorenú papuľu, z ktorej trčali dlhé, tenké tesáky. Malo strašnú grimasu, akúsi zmes zúrivosti a šialenstva. No najzvláštnejšie bolo to, že namiesto očí malo dva červené kamene, ktoré bez akejkoľvek zjavnej príčiny svietili v tme.
Cousteau dal príkaz previesť jeden obelisk na loď, aby ho dopravili do Francúzska, ale nedokázali so žiadnym náradím s ním ani len pohnúť. Nakoniec len detailne pofotili oba obelisky a sochu zvera.
Za sochu zvera našli vchod do tunelu, ktorý sa štyria členovia výpravy rozhodli preskúmať. Vybavili ich dlhým špagátom a vyslali vpred… no špagát prestal reagovať.
V skupine, ktorá bola vyslaná ich hľadať bol aj Andre. Tu je jeho opis udalosti:
„Bol som medzi tými, ktorí šli po stopách prvej skupiny. Tunel, cez ktorý sme prechádzali sa raz zužoval, inokedy rozširoval. Niekde mohli ísť vedľa seba dvaja, inde len jeden a aj to sa musel zohnúť. Srdce mi v hrudi zbesilo bilo od strachu a aj preto, lebo sme išli veľmi rýchlo. Chceli sme sa čo najskôr dostať k našich druhom a zistiť, aký majú problém. Prešli sme tri asi kilometre keď Luis, ktorý šiel vpredu, silno skríkol a zastavil. Aj my sme zastali v úžase. Lúč svetlometu zachytil v temnote bledú tvár mŕtveho Paula z prvej skupiny ležiaceho pri stene. Bože môj, už nikdy v živote neuvidím výraz takej strašnej hrôzy! Telá ostatných troch tu ležali tiež. Báli sme sa predstavy, čo ich tak vydesilo. Ale na tom už nezáležalo, museli sme ich odtiaľ vyniesť. Pokúsili sme sa zdvihnúť telo Paula… no ono sa nám začalo rozpadať v rukách, ako keby tu ležal mŕtvy už veľmi dlhú dobu. A vtedy k nám z hlbiny tunela doľahlo akési škrípanie. Pozreli sme na seba a okamžite sme vyrazili behom nazad. Ja som bežal predposledný bez ohliadania sa a predstavoval som si, ako Luis ide za mnou. Stále som počul za sebou jeho ťažký dych. Po nekonečnom čase – ako sa zdalo – sa vpredu ukázal východ z tunela. Vyšiel som von s takým pocitom, s akým určite Dante vychádzal z Pekla. Potom som sa obzrel. Za mnou nikto nebol. Bol som posledný. Ťažký dych bol môj vlastný. Luis zmizol.“
Cousteau, stratiac päť ľudí za veľmi zvláštnych okolností viac neriskoval a po niekoľkých dňoch odtiaľ odplávali.
Calypso preplával pozdĺž Zeme kráľovnej Maud a dosiahol Antarktický polostrov, kde pokračoval vo výskumoch, no nič mimoriadne nenašli. Aby získali viac materiálov pre film, Cousteau oboplával Antarktický polostrov a priblížil sa k Zemi Elsuerta. No na priblíženie k pobrežiu museli kvôli búrke čakať dva týždne. Posádka Capyso v tom čase dvakrát uvidela UFO v tvare cigary. Na piaty deň plavby pozdĺž neprívetivého pobrežia zachytila aparatúra lode niečo zvláštne – podľa všetkých údajov prístrojov sa pod loďou nachádzalo niečo zvláštne: veľký kovový predmet. Potápači sa pripravili na výskum. V skupine bol aj Andre:
„Ponárali sme sa stále hlbšie, no báli sme sa myslieť na to, čo nás dole čaká. Udalosti z pekelnej jaskyne boli ešte čerstvo v našej pamäti. No zvykli sme si byť profesionálmi, ktorí nemajú strach pred ničím. A nesplniť rozkaz kapitána sme proste nemohli.
Uvideli sme ju naraz a jasne. Obrovskú loď ležiacu na dne. Bola namaľovaná oslnivo bielou farbou a skôr pripomínala kusisko ľadu, ktorý sa utopil proti fyzikálnym zákonom. Plavidlo pripomínalo čosi nepozemské: štvoruholníková paluba, úplne rovná, len z jednej strany trčala neveľká nadstavba. Vôbec by nás neprekvapilo, keby sa na lodi zapálili plamene a vystúpila by nahor, ako v zlých filmoch o UFO. Len čo sme sa k nej priblížili a prezreli ju, bolo to jasné: bola to lietadlová loď.
Veľmi ma to prekvapilo. Zaoberal som sa vojenskou históriou a vedel som, že nijaká z kedykoľvek postavených lietadlových lodí sa nikdy ani nepotopila, ba ani nikdy neplávala v týchto vodách. Žeby to bola loď z eskadry Byrda? Ale loď Filipínske more sa vrátila do USA nepoškodená. A načo by vlastne Američania maľovali svoju loď na bielo? Vzniklo množstvo otázok, pričom pocit úľavy bol iba ten, že pozemský pôvod bol očividný.“
Po výstupe na loď všetko oznámili Cousteauovi, ktorý sa hneď spojil s francúzskou spravodajskou službou. Správa vyvolala entuziazmus a dostali príkaz vrak preskúmať. Na druhý deň chcel s nimi ísť aj Cousteau, no bolesti brucha mu to nakoniec nedovolili, čo ostatní považovali za zlé znamenie. Jeden z kolegov Andreho navyše povedal, že počas ponoru videl akýsi tmavý, cigarovitý predmet, pravdepodobne ponorku. No keďže ho nevidel nikto iný, považovali to za halucináciu. Ďalej budeme znovu citovať Andreho:
„Nebol som medzi tými desiatimi, ktorý zostúpili dole. Boli to všetko skúsení potápači a všetci sa nevedeli dočkať okamihu, keď vystúpia na povrch, aby porozprávali o svojej prehliadke lietadlovej lode. No čas bežal a nikto sa nevynáral. Nechceli sme uveriť tomu najhoršiemu. No všetci sme nakoniec museli skonštatovať, že im už dávno musel dôjsť vzduch.
Dolu zostúpilo ešte osem ľudí. Tentoraz už boli pevne zviazaní poistnými lanami. Ako sme sa približovali k lietadlovej lodi, nevideli sme nič podozrivé. Ale nikde nebolo ani žiadnych stôp po našich zmiznutých druhoch. Dvaja z nás (vrátane mňa) ostali na palube lode, šiesti, pevne zviazaní poistnými lanami zostúpili nadol cez akýsi otvor (asi výťah lietadiel). O dvadsať minút po ich zostúpení sa predrali vonku dve veľké kyslíkové bubliny. A o dve minúty nato, pretínajúc vodu, s neuveriteľnou silou odtiaľ vyleteli konce poistných lán! Jeden z nich presekol môj vodný skafander a prezeral mi ruku až do kosti. Z tohto dôvodu – ako aj preto, lebo bolo jasné, že našim druhom už nijako nemôžeme pomôcť – sme vystúpili nahor, na loď. Neskôr nám povedali, že na palube sme skôr pripomínali prízraky, ktoré vystúpili z pekla a nie ľudí. Asi to nebolo ďaleko od pravdy.“
Kapitán Cousteau pochopil, že narazil na neznámu silu, ktorá chráni svoje tajomstvá. Ukončil expedíciu a odplával domov, do Francúzska. Po návrate podal spravodajskej službe vojenského námorníctva podobnú správu a nasnímaný filme nebol nikdy vypustený. Francúzske námorníctvo o niekoľko mesiacov nato vyslalo expedíciu na miesto, kde bola nájdená potopná lietadlová loď. No nepodarilo sa im nájsť nič. Rýchlo nasledoval krik z Washingtonu a tak expedíciu stiahli.
No bola ešte jedna sila, ktorá mala záujem nájsť pravdu a nepodriaďovala sa komandovaniu Washingtonu. Boli to Rusi. Urobili v tejto hre ďalší krok… no tajomstvo úplne nevyriešili ani oni. Prišiel Gorbačov a zničil čo sa dalo.
Posádka Calypso by bola prekvapená keby vedela, že lietadlová loď, ktorú našli bola známa ruskej rozviedke, aj keď iba z fotografií.
Pripomeňme si niekoľko faktov. Rusi vypustili r. 1957 prvý sputnik sveta a r. 1961 prvého kozmonauta. Armáda v podstate okamžite začala s využívaním kozmickej technológie na vojenské účely, keďže Američania pomocou svojich špionážnych lietadiel fotili ruské územie. Pozorovanie z vesmíru bolo asymetrickou odpoveďou. Takto vždy vyzerá boj ľavej a pravej polovice mozgu.
Roku 1971 jeden z ruských sputnikov vyfotografoval pobrežné oblasti Antarktídy a na snímkach bolo vidno ľadovec veľmi nezvyčajného tvaru – štvoruholník – no také niečo v Prírode neexistuje.
Z ďalšej série snímkov z roku 1972 bolo zrejmé, že „ľad“ zanecháva nepravidelnú stopu a uvideli z neho štartujúce lietadlo. Klasifikovali to teda ako „neznáma lietadlová loď USA“, určená na operácie v polárnych vodách. Ale čo robili v tejto oblasti? Aby nehádali veľmi dlho, tak koncom roku 1972 boli do oblasti odvelené dva ťažké prieskumné lietadlá, ktoré mali pozorovať neznáme plavidlo. Teraz už mali podrobnejšie fotky. No analytici ostali pred záhadou: lietadlová loď sa neponášala na žiadnu zo známych typov lodí. To ponúkalo iba jednu alternatívu – loď je určená na testovanie úplne nového druh zbrane, lebo aj na palube boli objekty zvláštnych tvarov, ktoré sa nepodobali na žiadne lietadlá.
Piloti dostali rozkaz urobiť ešte ďalšie snímky, no záhadná lietadlová loď zmizla. A to bola ďalšia záhada, pretože také veľké plavidlo nemohlo odplávať z Antarktickej oblasti za jednu noc, teda mohlo byť iba dokonale zamaskované. No prieskumné lietadla sa vrátili viackrát a už nič viac nenašli. Našli však niečo iné. Na fotkách bolo často vidieť ponorky, ktoré sa držali pri pobreží, pričom na jednom snímku bolo vidno, ako ponorka vychádza spod skaly. Bolo to už dosť informácií na to, aby informovali hlavné velenie:
„V oblasti Zeme Elsuerta je pozorovaná zvýšená aktivita námorných síl USA. Bola spozorovaná prítomnosť lietadlovej lode s lietajúcimi zariadeniami neznámeho typu, stopy ktorej sa zatiaľ stratili. Vchádzajúc z daných informácií sa nepodarilo lietadlovú loď identifikovať, no je predpoklad, že ide o tajný projekt. Okrem toho je v oblasti pozorovaná aktivita ponoriek s možnými jadrovými hlavicami na palube.
Príčiny aktivity námorných síl USA v oblasti Antarktídy nie sú známe. Je možné, že ide o skúšky novej zbrane, alebo stavbu novej základne. Hoci podklady na predloženie oficiálneho protestu k dnešnému dňu nie sú, je potrebné pokračovať vo zvýšenej miere v pozorovaní danej oblasti.“
No sputniky poskytli ďalšiu informáciu – objavili v Antarktíde niekoľko „oáz“ trvalo bez snehu, čo dovtedy nebolo známe. Pri podrobnejšom skúmaní fotomateriálu bolo jasné, že oázy sú už osídlené ľuďmi. A toto sa už tolerovať nedalo. V roku 1977 bola zorganizovaná veľká expedícia do oáz.
V druhej polovici 20. storočia boli Rusi jednoznačným lídrom v oblasti výskumu južného kontinentu. Ako jediná veľmoc založili na pobreží Antarktídy štyri vedecko-výskumné základne. Z jednej z týchto základní – menom Bellingausen – vyrazilo približne 100 ľudí, ktorí mali podporu 4 lietadiel. Ich cieľom bolo nájsť americkú – ako vtedy verili – základňu.
Cesta k oáze bola veľmi ťažká. Museli prekonávať ťažko priechodné horské chrbty, brodiť sa hlbokým snehom a to skrz búrky a metelice. No to nebolo pre výskumníkov nič neočakávané. Divné bolo niečo iné. Mali čoraz silnejší dojem, že ich niekto sleduje a snaží sa im znemožniť postup. Niekoľko ráz tí, ktorí mali dobrý zrak uvideli za slnečného počasia neznáme záblesky na ďalekých horách, dvakrát sa na nich bez akéhokoľvek dôvodu spustila lavína, ktorá mohla pochovať celú expedíciu, no vyjasniť jej pôvod sa nepodarilo a len šťastnou zhodou okolností nikto nebol ani zranený. Jedno z lietadiel našlo stopy po pásovom vozidle, ktoré nepatrilo expedícii, no nepodarilo sa zistiť, odkiaľ viedli, pretože prišla silná metelica.
Čím boli bližšie k oáze, tým bolo počasie lepšie. V deň, keď prekročili hranicu snehov, svietilo slnko a bolo jasno. Tu je opis nálezu z hlásenia:
„Plocha územia oázy, ktorú sme objavili mala asi 4-5 tisíc km2. Oáza mala v strede veľké jazero, ktorého teplota vody bola vo vrchných vrstvách +20 až +25°C. Jazero určite napájajú podzemné žriedla, ktoré zohrievajú aj okolitý povrch. Teplota pôdy sa pohybuje od +20°C pri brehu jazera po nulu na hranici snehov.
V oáze bolo objavené rastlinstvo a stopy ľudskej činnosti. Okolo jazera sme našli niekoľko budov očividne pre poľnohospodárske účely. Boli to dlhé, betónové hangáre, vnútri absolútne prázdne. Strechy boli natreté farbou okolitého priestoru. Po celom území oázy sa nachádzali ešte ďalšie budovy neznámeho určenia. Zem okolo jazera bola očividne poľnohospodársky obrábaná, bolo vidno stopy osevov. Počas skúmania teritória sme nenašli žiadneho človeka. Nepodarilo sa nám ani určiť národnosť či štátnu príslušnosť ľudí, ktorí obývali oázu, ani to, ako dávno ju opustili. Mohlo to byť od 10 dní do 10 rokov.“
Na ďalší deň našli tunel, ktorý viedol do hlbín zeme. No len čo prešli niekoľko krokov nastal silný výbuch, ktorý zabil troch ľudí a poškodil tunel. Ďalšia obhliadka ukázala, že tunel je zasypaný na takom dlhom úseku, že bez ťažkých mechanizmov nebolo možné pokračovať v jeho prieskume.
Na príkaz z Moskvy bola v oáze založená nová polárna stanica, ktorá dostala názov „Horúce žriedlo“. Vybavenie sa dopravovalo vzdušnou cestou – kontajnery zhadzovali padákmi. No základňa existovala len niekoľko týždňov. Najskôr silná búrka znemožnila letectvu lietať päť dní. Lietadlo, ktoré vyštartovalo na šiesty deň zhodilo kontajnery so zásobami stravy a rádiovým vybavením, pretože bolo prerušené spojenie a predpoklad bol, že búrka zničila vysielačku. No keď pilot priletel na ďalší deň s novými zásobami zistil, že včerajšiu zásielku nikto z personálu stanice neprevzal. Ľudia jednoducho bez stopy zmizli. Čo sa s nimi stalo ostalo záhadou.
Do niekoľkých mesiacov zorganizovali novú expedíciu, ale na mieste oázy už našli iba snehovú pustatinu. Nebolo tam žiadneho jazera, budov, ani zeleného povrchu. Len sneh.
No v tomto smere ďalej expedícia nekonala, pretože práve v tom čase dostala ruská rozviedka informácie o expedícii Cousteaua. Všetky sily prevelili na hľadanie krasovej jaskyne, z ktorej predtým s hrôzou ušli Francúzi…
K antarktickým brehom boli prevelené aj tri ponorky a detailný výskum pobrežia Zeme kráľovnej Maud priniesol želaný výsledok – podarilo sa nájsť hlavný prieplav do krasovej jaskyne. Tu sa už nemohol dostať atómový krížnik, a preto nastúpili ponorky, ktoré vstúpili do jaskyne. Pretože mali v rukách detailnú správu francúzskej expedície, tak námorníci bez odkladov pristúpili k hľadaniu odpovedí na dve otázky: kde vedie tajomný tunel a čo sa skrýva na dne podzemného jazera.
Tajuplné okrídlené zviera našli pomerne rýchlo. No zvláštne bolo to, že tentoraz jeho oči žiarili zeleným a nie červeným svetlom. Zatiaľ čo archeológovia detailne skúmali runy na obeliskoch, vojenskí speleológovia vykročili do útrob záhadného tunela. Tu je opis jedného z účastníkov výpravy:
„Šli sme tunelom, ktorý sa začínal hneď za sochou. Koridor pokračoval spočiatku horizontálnym smerom, potom začal postupne klesať nadol. Všetkých nás prekvapili absolútne hladké a rovné steny – vytvárali dojem, že boli dlho a starostlivo opracovávané. Možno že to bolo aj dielom tokov vôd, ktoré mohli po tisícročia prúdiť touto šachtou. Šli sme pomaly a ostražito – traja ľudia vpredu, potom ešte piati – trochu vzadu. Zadní ťahali telefónny kábel, aby spojenie so základnou skupinou bolo stále. Po poldruha kilometri sme narazili na ľudskú kostru vo zvyškoch potápačského úboru. Pri pokuse sa jej dotknúť sa rozsypala na prach. Po niekoľkých stovkách metrov sme našli ešte tri kostry, z ktorých jedna bola doslovne prelomená. Podľa všetkého to boli pozostatky nešťastných Francúzov. Ďalej sa nedostali. Nadobudli sme dojem, že ideme do papule draka. Nuž ale čo – keď papuľa, tak papuľa a vykročili sme ďalej.
Po pol kilometri nám prehradila cestu kamenná platňa. Pokúsili sme sa ju zodvihnúť, ale bez úspechu. Ostala iba jediná možnosť – odstrel. Pravda, neboli sme si istí, či pri tom sa nepoškodí aj tunel, no risk stál zato. Výbuch! Silno nás otriaslo, no z platne neodpadol ani kamienok. Keď sme k nej prišli zistili sme, že bola absolútne nepoškodená. Nenašli sme ani len čriepky. Prezreli sme ju oveľa podrobnejšie a prišli sme k záveru, že to nie je kameň, ale akýsi oveľa pevnejší materiál. Nemalo zmysel tam ostať a preto sme vyrazili nazad. Keď sme vychádzali z tunela zistili sme, že farba očí kamennej mačky sa zmenila červenú. Jeden z nás, ktorý išiel posledný potom tvrdil, že ďaleko za sebou počul akési zvláštne zvuky. No druhý krát sme už to tej šachty nešli.“
Tí, ktorí ostali na jazere sa rozhodli preskúmať jeho dno. Ponor netrval dlho – len asi 50 metrov. No v tejto hĺbke ponorku uchopila ako keby nejaká neviditeľná ruka. Niekoľkokrát ju silno hodila z jednej strany na druhú a potom ju mrštila o skalnú stenu. Kapitán ponorku akýmsi zázrakom dostal na hladinu, no ďalšieho ponoru už nebola schopná, mala viacnásobne prebitý plášť. Museli ju teda zanechať v jaskyni, vymontovali z nej iba všetko tajné zariadenie. So zvyšným vybavením nemalo zmysel pokračovať vo výskume jaskyne, preto bolo rozhodnuté, že prídu ešte raz a lepšie vybavení. No k tomu už nedošlo. Polárnici náhodou našli jedno z opustených miest.
Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia polárnici zo základne Bellinshausen chceli podrobne preskúmať horský masív Antarktického polostrova. V polovici druhého týždňa výskumov vstúpili do neveľkej horskej doliny, kde sa sneh a ľad vyformoval do akýchsi veľmi zvláštnych tvarov. Zdalo sa im, že vstúpili do rozprávkového ľadového mesta ako keby s ulicami a domami, s námestiami a chrámami. Pokochali sa pohľadom a rozhodli sa tu ostať na noc. Keď založili oheň zistili, že pod tenkou vrstvou snehu sú ľadové platne. A nie hocijaké, ale so zvláštnymi runovými nápismi.
Polárnici povyskakovali na nohy a ešte raz sa poobzerali vôkol. A potom začali čistiť sneh a ľad z toho, čo považovali za prírodný jav. A pod vrstvou od dvadsať do päťdesiat centimetrov sa začali ukazovať kamene zjavne opracované ľudskou rukou.
Roku 1983 tu prišla dosť veľká expedícia. Na širokej stredovej ulici postavili veľký tábor a vyčistili priestor pre štartovanie a pristávanie vrtuľníkov. Kus po kuse oslobodzovali od snežnej pokrývky prastaré mesto a neprestávali sa diviť. Pred archeológmi sa otváral obraz úplne neznámej kultúry. Zamrznutú zem rozkopávali s nevídaným entuziazmom v nádeji, že nájdu aspoň nejaké malé predmety. Všetky nápisy sa starostlivo kopírovali a analyzovali, no rozlúštiť prastarý jazyk vtedy ešte nedokázali.
Po nejakom čase sa im podarilo objaviť vchod do jaskyne zavalený kameňmi. Rozoberanie závalov zabralo niekoľko mesiacov, ale výsledky stáli za to: na stenách tunela sa ukazovali stále nové elementy a nápisy. Zároveň bolo na skalách poblíž vchodu nájdených niekoľko desiatkov kamenných platní s krátkymi runovými nápismi. Vedci hneď pochopili, že pred nimi je pohrebisko, kde pochovávali obyvateľov mesta. Hoci odkryli niekoľko platí, žiadne kosti nenašli. Len na jednom mieste našli kúsok článku palca. Starostlivo ho pomerali a zistili, že patril človeku, ale vede neznámeho rastového typu. Článok bol dlhší než u predstaviteľov dnešného ľudstva.
Tunel vydával vedcom stále nové a nové tajomstvá. Na stenách objavili plastiky, ktoré matne svietili v temnote. Neodrážali svetlo, ale svietili samostatne ako svetelné zdroje. No odobrať plastiky zo steny a preskúmať, čo je zdrojom svetla sa nepodarilo.
Pol kilometra od vchodu sa tunel delil na dve chodby, pričom sa delili aj koľaje na jeho podlahe. Oba kamenné koridory nakoniec končili kamennou priehradou podobnou tej, akú našli v krasovej jaskyni. Bola zhotovená z neznámej zliatiny, ktorá bola mimoriadne tvrdá a nepoddajne odolná voči všetkým pokusom archeológov. Ostala iba jediná možnosť – vyhĺbiť do skalnej steny nový tunel. Práve v tejto fáze sa všetko skončilo, presnejšie skončila to beštia menom Gorbačov. Zrušil sa aj tábor a keďže výskumníci nechceli nikomu len tak darovať výsledky svojej dlhodobej práce, uchovali celý nález v tajnosti.
No všetko sa aj tak neskončilo. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa kryptoanalytikom jedného ruského vedecko-výskumného inštitútu podarilo rozšifrovať runové písmo. Výsledky týchto výskumov sa dodnes uchovávajú v prísnej tajnosti. Známe je len to, že opustené mesto sa nazývalo Okmaron a bolo postavené pred asi 6 000 rokmi…
Nuž, je to tak. Kto si myslí, že sme sa narodili preto, aby sme iba žrali, spali, kakali a venovali sa športovému sexu chápe svet iba v jeho Javnom, t.j. materiálnom, plochom rozmere. Ale hľa, ani v Javi nie je všetko tak, ako nám to chcú nahovoriť.
Každý z nás má svoje predurčenie a úlohu, prečo sa narodil práve teraz a práve tu. Všetko vôkol nás sa prebúdza, ale zároveň sa neúprosne blíži koniec ďalšej civilizácie. Máme šťastie, že žijeme v takomto čase. No výber je na nás. Alebo začneme rozumieť hlasu našich PrҌdkov, alebo budeme „uprataní“ Vekom Vlka ako choroba. Nie sme prví a ani poslední, kto si musí vybrať. Do tvarov nevstupuje Životodarná Inglia z Konu, oni ju musia paraziticky kradnúť nám. Začneme rozmýšľať, alebo ich chceme udržiavať pri živote? Ak je odpoveď áno, tak nezabúdajme, že naše pôvodné myslenie je Obrazné.
Už sme si povedali, že budeme prinášať práce tých ruských akademikov, ktorých dielo zásadným spôsobom mení „oficiálny“ pohľad na svet. Oficiálny preto, lebo tak či onak to nemajú ľahké – a v podstate nepatria medzi aktívnych vstúpencov Starého, védického Znania. Napriek tomu výsledky ich práce dokazujú, že dnešný oficiálny pohľad na Slovanov ako na „opice, ktoré zliezli zo stromu niekde v 6. storočí“ je neudržateľný. Ľudová múdrosť hovorí, že kto leje vodu na náš mlyn pracuje v náš prospech. Akademik V. A. Čudinov robí viac ako to. Je to doslovne velikán modernej vedy, ktorý hovorí niekoľkými modernými jazykmi a bežne číta prastaré Runové nápisy. Okrem toho číta aj etruské písmo, o ktorom moderní „etruskológovia“ tvrdia, že sa čítať nedá. Akademik Čudinov to vysvetľuje veľmi jednoducho; cca 90% dnešných etruskológov sú Taliani, zvyšok v prevažnej miere Nemci. Veď ani jedni ani druhí nemajú žiadny záujem dokázať, že Etruskovia boli Slovania. Oni – samozrejme – nepoznajú ani dnešnú ruštinu. Inak by totiž vedeli, že jazyk Etruskov je jedným zo slovanských nárečí – najbližšie je dnešnému bieloruskému jazyku. A to akademik Čudinov nie je ani zďaleka prvý Rus, ktorý začal čítať jazyk Etruskov.
Univerzitný profesor Valerij Alexejevič Čudinov je akademik, predseda Komisie Ruskej Akadémie Vied pre kultúru starej a stredovekej Rusi, zaoberá sa archeologickým výskumom, skúmaním a lúštením prastarých runových a runických (tento termín zaviedol práve akademik Čudinov) nápisov, a to už viac ako 20 rokov.
Akademik Čudinov preskúmal už vyše 3 000 archeologických a iných objektov, ktoré majú na sebe runové nápisy. Tieto materiály zahŕňajú aj prastaré Svätilištia s posvätnými kameňmi, kultové predmety z antických aj predantických čias, gramoty, ktoré obsahujú tajomstvá, kresťanské ikony prvých storočí a ďalšie a ďalšie relikty nielen z Ruska, ale aj zahraničia.
Medzi najvýznamnejšie vedecké úspechy akademika Čudinova nesporne patrí: Rozlúštenie kompletného sylabického obsahu (abecedy) najstaršej ruskej písomnosti, a to ako slabikovej, tak aj písomnej; Presný vedecký dôkaz faktu, že práve od ruského runového písomného systému pochádzajú abecedy a sylabické systémy najstarších jazykov sveta; Na základe rozlúštenia niekoľkých stoviek reliktných textov nezvratne rehabilitoval ruské dejiny ako vôbec najstaršie, majúce minimálne 24 tisícročí.
Je autorom mnohých odborných prác a aj kníh pre širokú verejnosť, medzi nimi aj skutočnej učebnice Rún s názvom Русские Руны, čo ale ani zďaleka nie je jeho jediná či prvá kniha. Okrem iného prevádzkuje aj vlastnú webovú stránku a prispieva do ďalších.
Nuž – ešte pred tým, ako si o jeho diele povieme niečo viac – chceli by sme osloviť tých našich čitateľov, ktorí nám dodnes posielajú „zasvätené“ informácie o tom, že ide o nezmysly a runy „sú predsa germánske…“ a podobné tendenčné informácie, neraz „podopreté odbornými informáciami“, najčastejšie z Wikipédie…
Nuž, netreba sa čudovať. O profesorovi Čudinovovi číta asi väčšina z vás prvý raz – a niet sa čo diviť. Nikto, žiadna vláda na svete – vrátane ruskej – nepodporuje slovanstvo. Nedajme sa pomýliť, všetky vlády sveta sú pod kontrolou Temných Síl. Niektoré hlavy štátov priamo, iní zase nepriamo, cez všakovakých – samozrejme nevolených, ale „záhadne“ sa objavujúcich – poradcov. A ako hovorieva profesor Čudinov – je ľahké povedať, že Runy sú starogermánskeho pôvodu – čo aj väčšina vedcov dodnes robí. Má to však jeden háčik. Ak sa staré runové texty čítajú tak, ako to „odporúčajú“ títo „vedci“, tak texty nedávajú žiadny zmysle. Ale ak sa použije stará ruština – teda prajazyk nielen nás, Slovanov – tak texty „zázračne“ nadobúdajú konkrétny zmysel. Ba textom dokonca poľahky porozumejú všetci, ktorí vedia po rusky… Takže páni „odborníci“, ani nám neposielajte „odborné“ argumenty. Pravdepodobne ich poznáme a nie sú pre nás nijakým prekvapením. Lepšie dokonca bude, ak sa ani nebudete zaoberať našou stránkou. Tá je určená pre Slovanov…
Akademik Čudinov dokázal, že ruská, t.j. slovanská písomnosť existovala minimálne 24 tisícročí pred Cyrilom a Metodom… ktorí ju „vynašli“… Podľa Čudinova boli posvätné texty volchvov písané Runami Makoše, zatiaľ čo bežný ľud používal Runy Roda. Práve tieto Runy Roda sa stali základom ako škandinávskych Rún, tak aj toho, čo dnes voláme grécke písmo či latinka. Dnešná Cyrilika tiež predstavuje sama osebe systém Rún Roda, a to v podstate bezo zmien (u tých znakov, ktoré „prežili“ dodnes).
Ak si dobre uvedomíme, čo hovorí profesor Čudinov, tak musíme povedať, že už len objavenie sa jeho prác a kníh sa nedá nazvať inak, ako VÍŤAZSTVOM! Len samotná kniha RUSKÉ RUNY – ako významný dôkazový materiál o Prastarom pôvode Rusi – sa musí chápať jednoducho ako obrovské víťazstvo. Predstavuje ako keby to pomyslené slovo, ktoré PRESEKÁVA KLIATBU MLČANIA – a to mlčania štyroch storočí. Toto mlčanie bolo a stále je namierené proti nášmu, Slovanskému Národu. Účelom tejto kliatby bolo, aby sme my, Slovania a Árijci zabudli na svoju mnohotisícročnú minulosť.
Mali sme vôbec túto Slávnu minulosť? Samozrejme, že áno. O tom hovoria naše prastaré texty, ktoré nazývame všeobecne Védami. Táto naša minulosť je však predovšetkým veľkou minulosťou Ducha. Naša Prastará Severná tradícia je Duchovné učenie, ktoré sa odovzdáva – nie virtuálne – po tisícročia. Sú to mnohé tisícročia Slávy, o ktorú však – bohužiaľ – väčšina dnešných ľudí už ani nestojí. No hoci nestojí, naša zodpovednosť voči Predkom ostáva.
Prečo tu vládne taká skepsa – dokonca u Slovanov – ohľadom našej slávnej dávnej minulosti? Príčina je technicky veľmi prostá. Túto nedôveru šíri mocná propaganda. „Odborníci“ – vždy sa nejakí nájdu – sa vždy odvolávajú na akési, ako kedy vedecké dôkazy, ktoré jednoznačne zavrhujú „tieto fantázie“.
Jednako však vo svojej podstate táto skepsa ohľadom „neexistencie“ našej vlastnej, mnohotisícročnej, dávnej minulosti nemá so skutočnou vecou nič spoločné. Málokto dnes u nás vie, že veľa v tejto veci urobil aj veľký učenec M. V. Lomonosov.
Ruské, t.j. slovanské dejiny majú – skromne povedané – desiatky tisíc rokov. Táto skutočnosť sa však organizovaným spôsobom – najhoršie zločiny sú tie organizované – ignoruje. Ale v skutočnosti má táto organizovaná činnosť systematického zamlčiavania a klamstva nie vedecké, ale – aby sme ostali diskrétni – „politické“ pozadie.
Vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy medzi vedou a politikou dosť komplikované. História – teda spracované dejiny – je tiež vedeckou disciplínou, na ktorú sa politika často odvoláva, hoci práve ona na ňu vrhá ten najhorší tieň. Prečo to tak je, je nám úplne jasné. Každý národ má nepriateľov aj spojencov. Nepriateľstvo a priateľstvo národov sa vytvára na podklade ekonomických záujmov. Protivníci sa vždy snažia oslabiť vplyv daného národa na osudy sveta. Ale ako to môžu dosiahnuť, ak to, napríklad, nedokážu urobiť ani vojenskou, ani politickou cestou? V takomto prípade sa zrodí takýto plán: podkopať svetovú dôveru k národu konkurentovi. Začnú prezentovať – a na to sú dnes dostupné bežným ľuďom nepredstaviteľne efektívne metódy – daný národ ako divý, zaostalý a podobne. Práve na takéto ciele potrebujú meniť dejiny na históriu. Dejiny nepriateľa predsa nebudú podporovať, ale ich „podkopú“. Odprezentujú ich navyše sto ráz horšími, než v skutočnosti vôbec môžu byť. Takáto lož je celkovo vhodná na vymývanie mozgov. V našom prípade ide o prístup v štýle: „Keď ste vy, Slovania ešte po stromoch lozili, my sme už boli silní, skúsení a slávni!“. Nuž na toto sú potrební profesionálni politici, nepriatelia slovanského národa, a túto svoju úlohu – nie zadarmo – aj plnia.
Dnes už môžeme jasne vidieť načo bola potrebná „normalizácia“ historickej vedy u Slovanov, ktorá bol riadená protiruskou, t.j. protislovanskou koalíciou. Práve tieto slobodomurárske sily spôsobili „stratu“ archívu Lomonosova, ktorý obsahoval množstvo starostlivo zozbieraných faktov, ktoré dokazovali neudržateľnosť „normandskej teórie“. Časť týchto faktov neskôr znovuobjavil Jegor Klassen, štátny radca a tútor Moskovskej Akadémie Vied. Na základe materiálov svojho slávneho predchodcu vydal r. 1854 vedeckú prácu pod názvom NOVÉ MATERIÁLY NAJSTARŠÍCH DEJÍN SLOVANO-RUSOV. Vedeckú činnosť Klassena v tých časoch podporoval aj národ, aj cár. Táto kniha vyvolala – povedané dnešným žargónom – všeobecnú odozvu. Dôkazom tohto sú mnohé ďakovné listy a štátne vyznamenania. Posledné roky 19. storočia v Rusku smerovali k mohutnému začiatku návratu poznania plného objemu prastarých ruských dejín. Ale to už bol predo dvermi krvavý rok 1917. Cár bol zavraždený a protiruské sily sa zmocnili vlády v Rusku. Každý, kto pokúšal o prinavrátenie starého poznania v plnom objeme bol jednoducho zastrelený či obvinený v propagácii veľkoruského šovinizmu – takýto dôvod na vynesenia rozsudku smrti zastrelením v tých časoch v Rusku existoval…
Dnešná štátna moc na rozdiel od cárskej moci – slušne povedané – nepodporuje výskumy v oblasti prastarých slovanských dejín. Toto isté je aj u nás – slovanská minulosť neexistuje, vymenili ju za Cyrila a Metoda, známych fantómov kresťanstva. Jednako, dnes sa za výskum slovanských dejín aspoň nestrieľa a nedáva do väzení, za čo by sme mali byť vlastne dnes politikom vďační…
A tu sa dostávame k práci akademika Valerija Čudinova. Je takého rozmeru, že predstavuje – po Lomonosovovi a Klassenovi – tretí oficiálny pokus znovuzrodenia veľkej ruskej minulosti na domácej pôde. Nedá sa povedať, že by v Rusku doteraz takéto pokusy vôbec neexistovali – treba menovať také mená ako Rybakov, Petuchov, Guseva, Žarnikova… Ale to všetko boli pokusy čiastočného znovuzrodenia – zachrániť aspoň to, čo sa dá.
V. Čudinov už v knihách vydáva množstvo runových textov, podľa ktorých sa najstaršie ruské dejiny doslova a do písmena čítajú – t.j. netreba žiadne domýšľanie. Možno konštruovať hypotézu o minulosti opierajúc sa o predmety materiálnej kultúry. Hoci takáto hypotéza nemusí byť jediná správna – akademik Čudinov vychádza najmä zo svojich vlastných výskumov – jednako predstavuje ohromný krok vpred. Tak či onak, snaží sa o rekonštrukciu na základe odkazu našich Predkov z tej epochy, v ktorej žili!
Ako je však možné, že tieto prastaré nápisy nikto pred Čudinovom neobjavil? A ako je vôbec možné, že runy, nesúce v sebe takú mohutnú silu poznania sa vôbec uchovali a neboli zničené, ako ostatné zložky našej materiálnej kultúry? Veď práve na „neexistencii“ našej starej materiálnej kultúry je postavená celá protislovanská propaganda.
Je to preto, lebo tieto sväté znaky – runové nápisy boli zhotovené tak, že mnohí okolo nich doslovne chodili a nevideli ich. Prastarí Rusi, Slovania, ovládali najjemnejšie techniky nanášania symbolov na kameň a tieto techniky boli tajomstvom chrámových majstrovských dielní. Nápisy boli často zhotovované tak, aby boli ukryté pred nezasvätenými zrakmi. Veď zo starých textov naši Predkovia vedeli, aké skúšky sú pred nami. V. Čudinov vypracoval množstvo jednoduchých a efektívnych metód, ktoré umožňujú vidieť skryté nápisy. Zistil, že to, čo bolo považované iba za obrázky sú často runové nápisy, ktoré tento vedec priam ako zlatník začal dešifrovať – už toto je umenie, ktoré nie je ani zďaleka dostupné každému. Nuž hľa – kamene prehovorili! Nielen volchvovské menhiry a sivé trility Severu, ale prehovorili aj steny najstarších – vrátane tých, ktoré existujú dodnes – chrámov. Práve preto, že staré kresťanské chrámy boli pôvodne staroverecké a obsahovali – hoci bežnými ľuďmi nepoznanú – starú symboliku, sa často „nepriatelia cirkvi“ (kresťanskej) snažili v minulosti nielen chrámy zatvárať, ale aj ich budovy rúcať… veď aj steny chrámu môžu v budúcnosti prehovoriť.
Detailná a starostlivá práca akademika Čudinova zabrala niekoľko desaťročí. No na jej základe má dnes množstvo údajov, ktoré by inak stačili aj na tri Nobelove ceny. Pravda, ak by sa tieto odovzdávali spravodlivo. Posúďte sami, čo akademik Čudinov faktami dokázal:
1. Ruské Runy existovali a existujú. Detailne sa ich výkladu venuje napríklad jeho kniha RUSKÉ RUNY, ktorú sa oplatí prečítať. Je to jednoducho jedna veľká ukážka, ako tieto Runy vyzerajú. A fakty, ktoré sú v knihe uvedené umožňujú uzavrieť dohady o tom, že Ruské Runy vyzerajú práve tak a nie inak. Na každý znak sú uvedené konkrétne texty – neraz aj desiatky – v ktorých bol ten-ktorý znak použitý. Sú to nápisy na volchvovských kameňoch, starom náradí, na tehlách stien chrámov, tajné nápisy na ikonách staroobradcov a pod.
2. Ako grécka, tak aj latinská abeceda pochádzajú z Ruských Rún. Z nich je odvodený aj škandinávsky runový systém – Futark, ako aj abeceda Sanskritu, t.j. jazyka, ktorý sa donedávna považoval za najstarší na svete.
3. Nápisy napísané Ruskými Runami nachádzame v podstate po celom svete. Tento fakt ukazuje skutočné dejiny Rusov-Slovanov. Náš národ je najstarším národom na Zemi. Prastarí Predkovia používali dva runové systémy. Jazykom duchovenstva boli Runy Makoše a bežná verejnosť používala runový systém znakov, ktorý Čudinov nazval Runy Roda. Výskumy V. Čudinova dokázali, že archeologické nálezy, ktoré sú roztrúsené po celej oblasti Eurázie – vrátane západných krajín – Malej Ázie či Indického subkontinentu obsahujú nápisy, ktoré sú realizované buď Runami Makoše, alebo Runami Roda. Práve systém Rún Roda – aby sme boli úplní – obsahujú aj znaky, ktoré poznáme ako dnešnú cyriliku, a to v podstate v nezmenenom tvare. Len dodajme – desiatky tisíc rokov pred Cyrilom a Metodom…
Ako sme už povedali, nemožno naivne predpokladať, že takáto práca sa stretne s vrúcnym prijatím u vedeckého „establishmentu“, a to ani v Rusku. Hoci v Rusku existuje viac akademikov s podobne prevratnými dôkazmi, získavajú skôr väčšiu a väčšiu podporu verejnosti ako „odborníkov“ z oblasti histórie. My však vieme, že takémuto niečomu sa jednoducho nemožno diviť.
Akademik Čudinov vydal obrovské množstvo odborných prác, monografií a aj kníh pre verejnosť. Okrem toho je k dispozícii už aj niekoľko dokumentárnych filmov. Oficiálny odpor však nijako neutícha, hoci rozlúštených nápisov už možno rátať na tisíce.
Vzhľadom na zavedenú prax a existenciu neúnavných „demotivátorov“, ktorí neraz na to, čo uvedieme na našich stránkach rýchlo hľadajú protiargumenty môžeme im hneď námahu ušetriť. Akademik Čudinov je rovnako systematicky napádaný ako všetci tí, ktorí sa snažia zverejňovať pravdu o našej minulosti. Napriek tomu vám odporúčame si prečítať jeho knihy a navštevovať jeho stránku, pretože tam nájdete veľa zaujímavých informácií.
Už sme spomenuli knihu RUSKÉ RUNY, ale odporúčame vám aj monografiu Руны-сказы каменного века Руси. V tomto diele sú písomné informácie o písomnosti najmä v paleolite, a okrem toho tam je uvedené veľké množstvo dešifrovaných nápisov. Len v tejto jedinej práci je analyzovaných 184 paleontologických zdrojov, 2 mezolitických a 56 neolitických, t.j. spolu 242 nápisov. Je to veľa alebo málo? Ak berieme do úvahy, že vo všetkých jaskyniach Francúzska pozdĺž toku rieky Vésère – patrí tu aj svetoznáma jaskyňa Lascaux – je nájdených cca 2 000 vyobrazení, a že tam je niekoľko stoviek artefaktov, tak profesor Čudinov pri svojej výskumnej práci obsiahol cca 10% zdrojov kamenného veku.
Je pochopiteľné, že skúmanie prastarých nápisov v masovom meradle sa stalo možným jedine preto, lebo profesor Čudinov zistil, že po rusky písali nielen Rusi, ale aj zahraniční autori a ilustrátori kníh ešte začiatkom 19. storočia. Prítomnosť ruských nápisov na starých ikonách a obrazoch veľkých životopiscov minulosti je nie zvláštna náhoda, ale zákonitosť, pričom čím starší je predmet, tým viac textov v ruskom jazyku je na ňom možné nájsť.
Rovnako aj existencia takýchto nápisov už v čase paleolitu nie je nijakou nevysvetliteľnou zvláštnou náhodou, ale úplne zákonitým a očakávaným výsledkom, ktorý vyplýva z už skôr realizovaných výskumov profesora Čudinova.
Každá jeho monografia (kniha) je sústredená na tú či onú stránku ruskej písomnosti a obsahuje dôkazy, ktoré nie sú vedeckému svetu známe.
No namiesto nadväzovania širokej spolupráce v ďalšom výskume pokračuje vedecký establishment buď v zamlčiavaní týchto výsledkov, alebo ich hlasito zavrhuje. Toto privádza len k jedinému vývodu, totiž že skutočnou príčinou negatívneho vzťahu k jeho prácam nie je na vedecký, nezaujatý výskum nových dôkazov, ale tvrdá podpora starej paradigmy, ktoré by sme mohli nazvať aj „obchodnými“ záujmami.
Na toto môžeme uviesť veľa príkladov udalostí, ale postačia dva príklady. Profesor Čudinov sa r. 2008 zúčastnil archeologickej konferencie v meste Tver, kde svoje dokazovanie predvádzal pri kameni, na ktorom prítomným ukázal a prečítal meno Mary. Tento gravírovaný nápis mohli účastníci vidieť nielen zrakom, ale aj ho ohmatať prstami. No výkladu a ukážky na mieste sa zúčastnili iba prítomní trasológovia, geológovia a amatérski záujemcovia o staré časy, pričom sa k nim nepridal žiaden zo zúčastnených „profesionálnych“ archeológov. Ani len nepristúpili ku kameňu. Tým demonštrovali, že ak sa v budúcnosti niekde bude o tom hovoriť, tak oni „osobne nijaké nápisy nevideli“.
Druhá udalosť sa odohrala r. 2009 v Arkaime, kde mladý archeológ, ktorý sprevádzal skupinu profesora Čudinova ako sprievodca, na základe žiadosti profesora Čudinova prečítal na jednej z prastarých sôch slovo „МИМ“, pričom ho prečítal samostatne a bez pomoci profesora Čudinova. Po tom, ako sám tento nápis prečítal silno zvolal „toto nemôže byť“ a začal presviedčať všetkých účastníkov, že archeológovia skúmajú nepísomnú kultúru. Takto začal vodiť amatérskych záujemcov za nos.
Príkladov je ešte mnoho, čo dokazuje existenciu systematickej štruktúry na reálnom základe, ktorej cieľom je diskreditácia všetkých nálezov, ktoré publikuje profesor Čudinov.
Dnešný oficiálny svet opakuje, že celá svetová kultúra pochádza zo starého Grécka a Ríma. Niet divu, že sa im nepáčia dôkazy o tom, že práve opačne – a to tvrdí aj Mauro Orbini – celá svetová kultúra bola výlučne ruská, a to ešte z historického pohľadu nie tak dávno.
Preto za posledných niečo viac ako 400 rokov bolo niekoľko ťažkých útokov na Rusko. Násilne vymenili právoplatnú cársku dynastiu klanom Romanovcov, ktorí sa v určitom období chovali vyložene nemecky. Títo vymenili ruské, slovanské Pravoslávie za otvorené kresťanstvo, ktoré bolo v sovietskych časoch tiež zakázané. No a v 19. storočí začalo ruské dvoranstvo používať francúzštinu…
A keď sa dnes ukazuje, že celý súčasný Západ je následníkom veľkej ruskej kultúry, pričom francúzski sprievodcovia vodia turistov po jaskyniach, kde demonštrujú návštevníkom stránky zo života v prastarej, Runovej Rusi. Potrebuje také niečo Francúzsko? Potrebuje niečo také Západ vôbec? Potrebuje Západ zisťovať, že najzaujímavejšie južné provincie je vlastne stará Rus Písomných textov, pričom zvyšná časť sa nazývala Okolopísomnou (Porunovou, alebo aj Perúnovou Rusou), ktorá sa až neskôr začala volať Prusko?
Nie náhodou za posledné tisícročie vedie Západ proti Rusi informačnú vojnu. Dnešné pokolenie západných žiakov – a pomaly už aj našich – už v učebniciach číta, že Druhú svetovú vojnu vyhrali udatní Američania, že atómové bomby na japonské mestá Hirošima a Nagasaki zhodil Sovietsky Zväz, že prvými ľuďmi vo Vesmíre boli Američania…
Len na okraj, história štiepenia atómového jadra je veľmi poučná. Prvú bombu – teda vyložene ničivé použitie jadrovej energie – vyrobili a zhodili na Japonsko Američania. Prvú jadrovú elektráreň, t.j. mierové použitie jadrovej energie postavil „krvilačný“ Sovietsky Zväz. Prvú vojenskú loď na ničenie nepriateľa postavili tiež Američania, pričom prvý jadrový pohon na mierové účely opäť postavil Sovietsky Zväz – ľadoborec Lenin. Už toto samé osebe hovorí o skutočných úmysloch jednej aj druhej strany.
V atmosfére domnele pokročilejšieho Západu nie je vôbec čudné, že akademická historiografia ide bok po boku so zodpovedajúcim poznaním minulosti jazyka, pričom svorne predpokladajú, že západný človek vznikol spolu so svojou úctyhodnou civilizáciou dávno pred východnými ľuďmi – t.j. nami, Slovanmi.
Hoci tento článok nemôže nahradiť práce akademika Čudinova, uveďme si niekoľko príkladov z jeho diela.
Pozrime sa na jeden z nálezov, ktorý sa očividne nepodarilo skryť, ale ktorý nijako nezapadá do Darvinovskej fantazmagórie. Ide o hlinenú figúrku z lokality Nampa v Idahu. Bola nájdená 1. augusta 1889 pri vŕtaní studne.
Hlavný problém pre dnešnú „vedu“ je ten, že bola vytiahnutá z hĺbky 300 stôp (cca 90 m), avšak vrt najskôr prenikol aj 15 stopovou vrstvou bazaltu – skamenenej lávy. Studňu vŕtal profesionálny studniar M. A. Kurtz a prítomní boli ešte ďalší dvaja členovia pracovnej skupiny. Hlinená figúrka bola vyvrhnutá z potrubia parnej pumpy z vrstvy, ktorá je stará 2 milióny rokov, presnejšie, jej pôvod bol datovaný do veku Plio-Plejstocénu. Ak by sme chceli byť presní, tak podľa správy bola malá, hlinená figúrka nájdená – na obrovský úžas očitých svedkov – pod 15 stopami skamenenej lávy, 100 stopami piesku, 6 palcami hliny, ďalšími 40 stopami piesku, 165 stopovou vrstvou hliny, piesku, hlinených hrúd premiešaných s pieskom a hrubozrnnými vrstvami piesku. Celková hrúbka z ktorej vytiahli nález je 320 stôp.
Táto malá figúrka je vyrobená zo zmesi cca 50% hliny a cca 50% kremíka. Podľa jedného z expertov, ktorý ju skúmal, profesora Alberta A. Wrighta z Oberlin College, táto figúrka nebola vyrobená malým dieťaťom alebo amatérom, ale ide o dielo skutočné umelca.
Okrem informácií na internete sa o nej píše aj v knihe autorov Michael A. Cremo a Richard L. Thompson s názvom THE HIDDEN HISTORY OF THE HUMAN RACE, čo je skrátená verzia knihy FORBIDEN ARCHEOLOGY. V jej druhom vydaní z r. 1999 nájdete článok o tomto náleze na stranách 110 až 113.
Jednou z metód, ktorú pri hľadaní starých nápisov vyvinul profesor Čudinov je použitie počítačov na analýzu fotografickej dokumentácie. Veľmi užitočným sa ukazuje prevrátenie obrázku do negatívu, čo značne pomôže pri identifikácii starých nápisov.
Pri pohľade na sošku z profilu a pri obrátených farbách je možné prečítať slovo ЛИКЪ, za ktorým bez obracania figúrky nasleduje slovo МАРЫ. Na ľavej lopatke a rovnako pri reverznej farbe sú viditeľné dve bukvy, „В“ a „М“, zatiaľ čo pri priamej farbe je možné dočítať bukvy „АКОЖИ“ a na línii medzi ľavou rukou a chrbticou pri otočení o 90° doprava sú slová „ХРАМЕ“ a „РУНЫ ЖИВЫ“ – znak „ВЫ“ je slabikový. V spodnej oblasti chrbtice, pri otočení o 90° naľavo a v reverznom svetle možno prečítať slovo „МАКОЖИ“. Takýmto spôsobom dostávame celý nápis: ЛИКЪ МАРЫ В МАКОЖИ ХРАМЕ, РУНЫ ЖИВЫ МАКОЖИ. Pod ŽIVÝMI RUNAMI sa – podľa profesora Čudinova – očividne chápu nápisy na figúrke, a keďže ide o RUNY MAKOŠE, tak sa myslí runica. Posledný je nápis na ľavej nohe sa v priamom aj obrátenom svetle číta ako ХРАМА МАРЫ.
V knihe RUSKÉ RUNY je uvedené množstvo ďalších príkladov, takže sa ju naozaj oplatí – rovnako ako ostatné Čudinovove knihy – prečítať.
No knihy nie sú všetko. Môžete si stiahnuť a pozrieť aj mnohé dokumenty, na ktorých vystupuje akademik Čudinov. Veľa toho nájdete na youtube. Odporúčame vám dokumentárny film Jazyk Titanov, ktorý sa určite oplatí si stiahnuť a pozrieť. Dva príklady z tohto filmu si uveďme aj my.
Profesor Čudinov je síce potieraný „oficiálnou“ vedou, ale zato jeho popularita medzi obyvateľstvom je ohromná. Na jeho prednášky už chodieva veľa ľudí, stránky, na ktorých prináša svoje výskumy čítajú tisícky záujemcov – nevadí, že nás volajú amatéri.
Pozrieme sa na jeden z mnohých obrázkov, ktoré poznáme z učebníc – obrázok mamuta, ako ho kreslili v jaskyniach „negramotní primitívi“:
Ide o zobrazenie skutočného nálezu z kamennej mohyly. Vtip je v tom, že obrázok mamuta je sám osebe zostavený zo slabikových znakov, ktoré zobrazujú slovo MAMUT. Nápis je ako keby „vpletený“ do samotného obrázku. Pri podrobnejšou pohľade, sa dajú vidieť priamo písmená – ako to vo svojej prezentácii ukazuje profesor Čudinov:
Jasne vidno M-M-N-T a pretože ide o slabikové písmo, aj dnes ho môžeme čítať ako MAMONT – čo je dodnes ruský názov pre MAMUTA. Náš názov je už trochu zmenený, ale v slove „MAMONT“ stále spoznáme zviera „MAMUT“. Prečo vieme, že práve naše slovo je upravené a ruské pôvodné? Pretože ide o cca 40 000 rokov staré nápisy. Vtedy, rovnako ako dnes, to boli ruské nápisy. Sám profesor hovorí, že keď si uvedomil čo vidí prvý raz pomyslel si, že sa asi mýli. Ale postupne zistil, že takýchto nápisov je viac, sú ich desiatky, neskôr stovky… je to jednoducho tak.
A ešte niekoľko slov k Etruskom. Západná veda zahnala otázku etruského jazyka do slepej ulice, z ktorej sa nedá vyjsť. Ale – a to sme už neraz hovorili – etruský jazyk je veľmi blízky dnešnému bieloruskému jazyku, t.j. môžeme hovoriť o nárečí ruského jazyka. Pravda, ťažko sa Západu prijíma, že Rím vystavali Slovania, Etruskovia, že v jeho uliciach pôvodne zvučal ruský jazyk. A odkiaľ samotné slovo Rím? Nuž – slovami profesora Čudinova – ak sme chceli ovládnuť Východ (v ruštine VOSTOK), tak sme postavili mesto Vladivistok. Ak sme chceli ovládnuť Kaukaz, tak sme postavili mesto Vladikaukaz. Ak sme chceli ovládnuť svet, tak sme postavili mesto Vladimir. A ak vynecháme koreň slova „vládnuť“, pričom význam ostáva, tak dostaneme slovo MIR. Už sme hovorili, že za starých čias sa nápisy čítali sprava doľava aj zľava doprava. Čítanie zľava doprava vyjadruje povrchný, fonetický význam, čítanie sprava doľava – u starých slov – vyjadruje hĺbkový, skrytý význam. Nuž, RÍM naopak je stále MIR. A zachovali sa dodnes v Taliansku slovanské nápisy? Nuž – je ich tam množstvo. Na severe Talianska dodnes stoja Pamätníky Ruskej Vojenskej Slávy. Jeden z nich:
Profesor Čudinov sa na neho pozrel z blízka a prečítal prastaré, etruské nápisy na tehlách, z ktorých je postavený. Nuž, tu je výsledok:
Už vieme, že reverzná farba umožňuje lepšie čítanie nápisov:
V slovenčine to môžeme čítať asi ako:
5 TISÍC VOJAKOV A ZVYŠKY OD TRÁKIE PAMÄTI VOJAKOV MOCNÝCH SILNÝCH SLOVANOV MY A ANTI SME TITANI ITÁLIE
Nuž, podľa textu ide o TEREM MARY, t.j. príbytok Mary. Vidíte – stačí povedať, že „etruština sa nedá čítať“ a všetko je „v poriadku“. Akurát je problém v tom, že výrazy jazyka, ktoré profesor Čudinov číta na 40 a viac tisícročných textoch sú aj pre nás zrozumiteľné. Nuž Taliani či Nemci im nerozumejú – ale to len preto, lebo sa nechcú učiť ani dnešnú ruštinu.
Takže bratia Slovania, sme potomkami TITANOV! Náš jazyk, naša Kultúra je odkazom našich veľkých Prҍdkov a má milióny rokov. Máme povinnosť ju prinavrátiť, a to reálne, nie virtuálne.
