Kategória: POTOMSTVO

Svet nestvoril človek ale Stvoriteľ-Rod, a preto človek nemá právo ho strategicky meniť. Človek však môže v rámci svojho vývoja a poznávania Svet skúmať, lokálne transformovať, ale to jedine za podmienky, že jeho postup povedie k blahu pre všetkých, t.j. pre ľudí aj Prírodu. Dieťa je neoddeliteľnou súčasťou stavby Sveta. Ono nie je iba Božie stvorenie, ono je aj osobnosť, ktorá sa nachádza v neustálom vzájomnom kontakte so Stvoriteľom. Dieťa potrebuje pomoc pri hľadaní svojho miesta vo svete, počínajúc jeho mikrosociálnou jednotkou, miesto vo vzájomných vzťahoch v rámci mikrokolektívu s okolitým svetom, t.j. mať dobrý vzťah so všetkými, nečiniť zlo. Obraz Sveta pre dieťa závisí výlučne od správneho vysvetľovania a objasňovania, nie od vonkajších podmienok. Tieto hrajú úlohu iba vtedy, keď sa dieťa snaží poznávať okolitý svet bez pomoci kohokoľvek – najmä však jeho najbližších.

Ľudia sú rôzni a každý má svoj Obraz chápania Sveta. Dieťa sa snaží porovnávať s inými. Treba mu trpezlivo vysvetľovať, že prejavy sveta sú rôznorodé, ale že všetko má právo na existenciu, a preto všetko treba chápať a ponímať ako danosť. Násilne nanútený, nesprávne poňatý Obraz Sveta vedie k degradácii osobnosti, k nesprávnemu vývoju psychiky dieťaťa. Problém je v tom, že takto v detstve nanútený pohľad či svetonázor rodičov alebo starých rodičov sa neskôr už veľmi ťažko a zložito poddáva korekcii.

Deťom treba všetko objasňovať v procese hry. Preto nie náhodou naši Predkovia dávali deťom matriošky. Hoci princíp je jednoduchý, je to hlboké, názorné vysvetlenie, že človek nie je iba materiálne telo, ale aj množstvo ďalších, jemnohmotných tiel, ktoré ho obklopujú. Pretože ako hore tak dole, ako vnútri tak navonok aj Vesmír je – podobne ako maličký človiečik – energeticko-informačným priestorom. Takto možno vysvetliť a objasniť stavbu energetických tiel, čím sa pripravuje psychika dieťaťa na správne ponímanie mýtických, ale aj sakrálnych procesov v staršom veku.

Dieťa do štyroch rokov je akási špecifická nádoba, ktorá sa každou sekundou čímsi napĺňa. Po štyroch rokoch sa mozog dieťaťa začína orientovať na okolitý svet, pričom všetci, ktorí dieťa obklopujú sa ho snažia z jeho nádoby vytiahnuť. Pre dieťa je svet v jeho nádobe reálny, pre dospelého nereálny, ale pokiaľ je on pre dieťa reálnym, tak či onak ono stále zostáva byť súčasťou tohto svojho sveta. Do štyroch rokov je emocionálny systém organizmu dieťaťa nastavený iba na jeho vlastný rytmus. Pokiaľ dieťa žije vo viac-menej normálnom prostredí, tak pokračuje žiť svoj život nezávisle od rodičov. Oni môžu iba posilniť alebo oslabiť jeho pocity či vnemy. Pre dieťa kreslený film, otec, mama, dedko či babka stoja v jednom rade, pretože rodičia sa nachádzajú v tom istom rozprávkovom svete, v ktorom aj rozprávkový film.

Vždy keď dieťa vyťahujú z jeho nádoby – hoci mu iba chcú niečo dať – lebo ho ľúbia, v skutočnosti mu vždy niečo odoberajú, odoberajú mu jeho život. Vo veku od štyroch do siedmych rokov sa všetko nadbytočné alebo nedostatočné vzrušenie valí na dieťa ako ničivá lavína. Stáva sa akousi futbalovou loptou, do ktorej „kopú“ všetci dookola, niekto silnejšie, iný slabšie.  V tomto veku si dieťa zapamätáva iba stresové situácie. Netreba ho vyťahovať z jeho vnútorného sveta ale nastavovať, ak jeho svet nie je veľmi pekný, jasný a naplnený, alebo podporovať, ak je v dieťati prítomná cieľavedomosť. Aby sme mohli pochopiť ako to robiť, rodičia sa musia v prvom rade zaoberať sebou. A tu spravidla leží hlavný problém. Nielenže sa väčšinu k tomu nemajú, ale naopak, chcú z dieťaťa urobiť to, čo nikdy nedokázali urobiť zo sebou, alebo jednoducho to, či videli niekde v televízii a podobne. Ale ako sa dá pozliepať to, čo nikdy neodskúšali sami na sebe? A tu mnohí začínajú angažovať rôznych špecialistov, čo už je samo osebe otázne. Dieťa prežíva túto bezčasovosť v plnej závislosti od vonkajších podmienok. Namiesto toho, aby sme dieťa PRIRPAVOVALI na učenie, jednoducho ho už začíname UČIŤ. Je to prvá tragédia, ktorá sa neskôr veľmi ťažko napráva. Dieťa prichádza do školy nijaké: je časťou mamy, časťou otca, časťou babky, časťou dedka a podobne. Len vo veľmi malom podiele je časťou seba samého. „Rozpitvajú“ jeho osobnosť a potom si myslia, že škola všetko napraví. A v škole sa začína to „najzaujímavejšie“ – akási hra na vedomosti. Na dieťa navešajú obmedzenia a tlačia a tlačia doň poznatky. Nakoniec opúšťa školu nabité poznatkami. Je dobre ak dieťa má prirodzenú vrodenú silu, alebo sa pritrafí nejaký dobrý učiteľ, ktorý ho naučí analyzovať a rozmýšľať. Toto mu umožní v budúcnosti si aspoň uvedomiť svoju podstatu. Umenie učiť sa je naozaj umenie. Ak človek zistí ako sa dá učiť, tak dokáže v živote dosiahnuť to, čo treba. A to mu umožní zodpovedať faktoru času. Kto sa nevie naučiť, ten nedokáže riadiť, prijímať rozhodnutia a podobne. V súčasnosti ide najmä o schopnosť správne korigovať zväčšujúci sa tok informácií na ľudskú Dušu.

Skorý vývoj je v skutočnosti premiestňovanie hraníc psychologického vývoja. Tok informácií vyžaduje korigovanie a správne nasmerovanie. V takomto období je úloha rodičov dôležitejšia ako úloha školy. Možno povedať, že príliš skorá informatizácia má tak negatívny, ako aj pozitívny dopad – záleží na proporciách. Nespracovaná – „neuvarená“ – informácia sa odkladá nabok a časom sa neadekvátne transformuje, čím dochádza k zmene osobnosti.

Korekcia informácie, adekvátne vysvetlenie čo je správne a čo nie formuje vektor vývoja človeka. Kto môže realizovať korekciu? Jedine rodičia a vychovávatelia. Dnešné časy vyžadujú nové, adekvátne psychologické techniky, nové psychologické školy – ak sa mienime spoliehať na okolitý svet – pretože doteraz sa tieto otázky riešia iba empiricky. Negatívne príklady z televíznej obrazovky, kde hlavný hrdina zabíja všetko dookola privedie k tomu, že dieťa umiestni samé seba do role hlavného hrdinu – čo prenesie aj do svojho života. Bude najskôr biť všetko dookola, neskôr zabíjať, čo nakoniec privedie k tragédii. Dnes je naozaj potrebná adaptácia klasickej psychológie na súčasné podmienky, kde sa vezme do úvahy skorší vývoj dieťaťa. Deti vychováva spôsob života rodičov a spoločnosti. Nevyhnutne potrebujú získavať informácie zmyslami, pretože zmysly dokážu odovzdávať obrovský objem skoncentrovanej informácie. Čím je zmyslový vnem žiarivejší a silnejší, tým obsahuje viac vesmírnych poznatkov. Informácia, ktorá je skompresovaná do zmyslového vnemu – napríklad strach – dáva možnosť okamžitej reakcie na situáciu.

Správne nahromadenie zmyslových vnemov dokáže mnohonásobne zväčšovať objem poznatkov, ktoré už v človeku sú. Veľmi dôležitá je vyváženosť zmyslových vnemov, pretože dáva informáciu o úrovni vyváženosti človeka, ale zároveň – vďaka neustálej pulzácii vnemového zdroja – zmyslové vnemy rodia vždy nové a nové zdroje informácií.

Vo výchove detí našich Rodov musí byť hlavným faktorom Kultúra a spôsob rodinného života rodiny. V procese hry si dieťa musí pomocou zmyslových vnemov postupne kresliť Obraz Sveta. Vychovávať ich treba v Pravde, aby neskôr nevznikali mravné odklony. Akýkoľvek detský program musí obsahovať nie šablónu na chovanie sa, ale Dušu. Duša musí byť naplnená Duchom, a presne také musia byť aj hry, ktoré majú byť nie počítačové ale skutočné, postavené na kultúrnych tradíciách, láske k vlasti, krajine, Prírode, ľuďom – bez vrážd a násilia, založené na spravodlivosti a dejinných udalostiach, na dobrých slovanských, ľudových rozprávkach. Príprava rodičov musí prebiehať neustále skrz rozširovanie ich vedomia, skrz stanovovanie správnych priorít nad všetkými životnými hodnotami.

Každý psychológ má svoju úroveň adaptácie detí. Prednastavené úrovne a nezáujem o krátkodobé zlyhania veľmi silno ovplyvňuje vykonávanie dorastovej diagnostiky dieťaťa.  Psychológia sú spravidla veľmi ďaleko od podstaty. Ich uzávery a chápanie procesov, ktoré v deťoch prebiehajú, spravidla neodrážajú zodpovedajúce ohodnotenie ich vývoja. Za základ svojho ohodnotenia berú periódu vonkajšieho, subjektívne ponímaného vývoja dieťaťa, jeho adaptáciu v tom sociálnom prostredí, v ktorom sa práve nachádza. Do poľa aktivít takýchto psychológov nespadá štruktúra a ponímajúci mechanizmus jemnohmotnej stavby človeka, ale predpokladajú existenciu iba viditeľného aspektu činnosti dieťaťa a jeho prejavy v jemnohmotnej rovine. Dieťa nie je stroj, ktorý je potrebné skúmať, ale plne sformovaný mechanizmus, na pochopenie a vyhodnotenie ktorého je potrebné ho dobre poznať zvnútra. Psychológovia spravidla nemajú takúto špecializáciu a kvalifikáciu. Možno ich spravidla ľahko nastaviť práve na také chápanie osobnosti dieťaťa, ale takýto ich monitoring vedie k tomu, že deti nakoniec oveľa viac vedia o psychológovi, než psychológ o nich. Deti nehodnotia na základe vonkajších príznakov a kritérií, ale čerpajú z čistého Ducha, pričom práve takéto ohodnotenie človeka má zo všetkých najvyššiu prioritu. Poznanie všetkých procesov a štruktúry Stavby Sveta umožňuje inak hľadieť na deti. Bývajú podceňované, pretože sa predpokladá, že ich Duch je slabý. Často to však býva presne naopak. Dogmatický spôsob testovania neumožňuje adekvátne vyhodnotiť schopnosti dieťaťa a už vôbec neumožňuje ich vývoj. Poznanie sa spravidla odovzdáva ústne, a práve táto schéma je psychológmi najmenej používaná.

Hovorí sa, že bytie určuje vedomie, čo je principiálne správne. Uvedomovanie si funguje principiálne rovnako, ale vo väčšej miere ovplyvňuje fyzikálne procesy a chovanie sa dieťaťa vo fyzickom svete. Uvedomovanie si je proces nového videnia reality. Platí, že reálnosť je vytváraná tým, čo odkrýva nová hrana ponímania a videnia sveta. Je to proces osvietení a objavov, pochádzajúci z nahromadených skúseností, informácií, spomienok na minulosť vrátane minulých životov. Uvedomovanie si a sebaurčenie, sebaidentifikáciu dieťaťa určujú sny, méty, fantázie, vzdelanie a vzájomné pôsobenie s okolitým svetom v každom časovom okamihu. Uvedomovanie si seba byť tým či oným, v tej alebo onej roli motivuje k tomu či onomu módu chovania sa, formuje tú alebo onú reálnosť – presnejšie tunel reálnosti, vnútri ktorého človek žije a vidí svet tak a nie inak, z ktorého čerpá úlohy, orientačné body, zamerania. Do tohto tunela reálnosti človek vo vlastnom vedomí ženie sám seba ako chovaním sa, tak aj fyzicky. Je absurdné tvrdiť, že svetonázor alebo ponímanie sveta, vzťah k životu, k rodičom, k rovesníkom, spoločnosti a pod. je v takom a takom veku taký a v inom veku taký a taký. Tu neexistuje príčinná prepojenosť. Pochopenie je potrebné odvodzovať od etáp psychického vývoja. Na počiatku svet práve narodeného dieťaťa plne závisí od matky a je ňou aj plne formovaný. Neexistuje nič vonkajšie, nič konkrétne a presne opísateľné. Všetko je pociťovanie a ponímanie na úrovni psychologického a psychického vzájomného spojenia. Potom sa vo vedomí dieťaťa objavia slová, ktoré začínajú formovať okolitú realitu, ktorá sa z bezforemnej masy stáva súborom objektov. Čím skôr a viac slov prichádza, tým je proces uvedomovania si okolitého sveta rýchlejší. Za základ školského vyučovacieho procesu treba stanoviť úlohu vychovania a uchovania neopakovateľnosti osobnosti dieťaťa, pričom rodina a škola musia jeden druhého dopĺňať v procese tvorenia ČLOVEKA-TVORCU  a nie raba či sluhu božieho. Učenie znamená predovšetkým schopnosť dostávať nové poznatky vyvíjajúce intuitívne myslenie, ktoré mladému človeku umožní vstúpiť do života bez osobitných problémov. Tvorivý Človek sa musí od plienok až po koniec svojich dní nachádzať v stave neustálej tvorivosti, dnes však hlavné miesto zaujíma spotreba všetkého. Je zbytočné obviňovať dieťa z lenivosti, lebo lenivosť je iba produktom straty záujmu o učenie sa. Znamená to, že pokiaľ sa nepodarí zmeniť proces učenia na nejaký tvorivý akt, nemôže byť ani reči o nejakom východe z krízy vzťahov s deťmi. Tvorivosť dieťaťa sa začína hrou. Začiatok školy musí byť pokračovaním hry. Netreba deliť poznatky do akýchsi častí ako matematika, fyzika, chémia a podobne. Všetky poznatky musia prameniť zo zovšeobecnenia empirickej skúsenosti života, ktorá koniec koncov vysvetľuje javy skutočnosti a pripravuje dieťa na samostatný život. Na toto však budú potrební úplne iní pedagógovia, pretože tvorivých ľudí môžu formovať iba ľudia-tvorcovia. Nikto nemôže dať to, čo nemá. Učiteľom sa jednoducho treba narodiť!

Ak vo vzťahu k medikom by kritériom ich profesionálnej vhodnosti mohla by byť úroveň ich energetiky, tak v prípade pedagogiky by kritériom ich profesionálnej vhodnosti mal byť stupeň harmonického vývoja osobnosti človeka učiteľa. Na určenie tohto stupňa stačí stanoviť zodpovedajúce vlastnosti obálky jeho zložiek: Ducha, Duše a Tela. V prípade harmonicky vyvinutého človeka musia byť všetky tieto tri energetické obálky rovnaké. Pokiaľ však trvá kríza dôvery ku škole, kríza otcov a detí narastá, sme v nebezpečenstve, že v spoločnosti nám dorastie už štvrté pokolenie sociálnych rabov, t.j. cirkevných a sociálnych zvierat. Dnešní absolventi škôl nie sú nijako ochránení a sú nepripravení vstúpiť do života ako ľudia. Dnešné pokolenie celkovo vyrastá bez držania kontroly nad sebou vo vlastných rukách.

Spomeňme ešte jednu dôležitú vec. V našej Kultúre tradične považujeme za prelom vek 12 rokov, v ktorom sa vykonával obrad Menorečenia. Tento vek nie je vybraný náhodne, ale vyplýva už z vyjadrenia veku v číslach Staroslovienskej Bukvice. Ak kvôli fontom vynecháme „titlo“ nad číslom, tak 12 zapíšeme ako •IB•. „I“ symbolizuje životnú energiu zostupujúcu z Nebies – PRAVI – do Svetov Slavi a Javi (nazývame ju aj Inglia); „B“ má Obraz „Múdrosť“. Obrazne nám naši Predkovia zanechali informáciu, že vo veku 12 rokov sa dieťa samostatne napája na zdroj Múdrosti pochádzajúci z Inglie, ktorý sa v tomto veku už stáva preň prístupným nezávisle od rodičov. V tomto veku prestáva byť dieťa „vychovávateľné“ v tradičnom zmysle slova… pričom mnohí rodičia práve vtedy chcú začať vychovávať – ale na dobehnutie zameškaného je neskoro. Tu pomôže skôr partnerský vzťah typu „ja by som to urobil tak, ale ty sa rozhodni sám/sama“.

Už sme písali o módoch fungovania psychiky v zmysle ich triedenia v učení Spasu. Zásadne neželaným módom fungovania ľudskej psychiky je Emocionálny mód, pretože vypína rozum a posúva náš „palubný čas“ do budúcnosti. Aj toto je potrebné vedieť dieťaťu, ktoré vstupuje do života samostatne. Dnes je spoločnosť programovaná do stavu šablónového chovania sa. Šablóny sú všetky naše zvyky a modely chovania, ktoré existujú na základe prostých emócií. Každá šablóna je časťou uvedomujúcej si bytosti a neexistuje sama od seba. Existujú dve cudzorodé vedomia, ktoré ich spájajú dokopy. Prvý typ vedomia žije nad vrcholom hlavy človeka. Je to parazit, špecifická bytosť, ktorá pohlcuje väčšinu našej životnej sily (energie), ktorá bola ukradnutá človeku pomocou šablóny. Tento kanál – v zmysle nášho ponímania – odvádza životnú energiu priamo do Navi. Druhý typ vedomia žije mimo nášho tela. Spája všetky rovnaké šablóny v rôznych ľuďoch a rovnako zbiera svoj diel z našej životnej energie. Nazývame ho aj egregorom, najčastejšie náboženským. Ak človek úsilím svojej vôle odstráni či už návyk alebo nejakú následnosť činov, tak šablónu zničí. Na druhej strane osvedčených spôsobom ako vrátiť šablónu na pôvodné miesto je strach – napríklad z Pána… Strach je veľmi silná emócia a spotrebuje kolosálne množstvo energie – našej životnej energie.

Akákoľvek myšlienka človeka je čo do svojej podstaty elementárnou bytosťou, ktorá má svoje vedomie a funguje v rámci nasmerovania myšlienky. Životnosť tejto bytosti a jej sila závisí od sily emócií, ktoré prežíva človek, ktorého táto myšlienka navštívi – keď sa stane jej hostiteľom. Závisí aj od toho, ako často ho navštívi, ale aj od osobnej sily jedinca. Sila myšlienky môže byť taká, že sa stane svojráznym analógom cudzorodého vedomia druhého typu, pretože ak človek celý čas o čomsi premýšľa, tak stráca kolosálne množstvo svojej životnej energie, ktorú mohol použiť vo svoj prospech.

Emócie sú špecifickí energetickí paraziti, ktorí sa kŕmia osobnou silou človeka a napájajú jeho šablóny. Najväčším problémom človeka je to, že nerozlišuje medzi emóciami a zmyslovými vnemami. Emócie nesú v sebe deštrukciu a chaos, ale zmyslové vnemy tvorivosť a harmóniu. Emócie zanechávajú po sebe pocit spustošenia, zmysly naplnenia a oduševnenia. Práve preto človek nadobúda väčšinu svojich chorôb po zakúsení silných emócií. Znamená to, že najskôr sa treba naučiť identifikovať takúto šablónu a zbaviť sa jej.

Akékoľvek poznanie je užitočné iba vtedy, ak sa trvalo obnovuje. Zmyslom života je snaha o dokonalosť – Duchovný vývoj – ktorý sa realizuje za pomoci nových poznatkov. V správnom konaní vždy prichádza pomoc zhora. Ak úsilie má správny smer, tak Stvoriteľ – Rod – odstraňuje všetky prekážky. Prosiť niečo od Boha je to isté, ako prosiť u samého seba, lebo Boh je vnútri nás.

V podstate sme sa vrátili na začiatok – rodičia a deti sú pevne prepojený mechanizmus, ale o tom sme už hovorili v predchádzajúcom článku. Ak my sme deťmi Bohov, tak naše deti sú ich vnukmi. Nie sú tu pre našu zábavu, sú tu pre pokračovanie Rodu. Majú svoje poslanie rovnako ako my naše. Nepodveďme Predkov.

Dosť často sa nás pýtate ako vychovávať deti. Pripravili sme preto odpoveď, ale táto nebude čiernobiela. Deti sa neobjavujú samé osebe – vždy majú nejakých rodičov. Aby sme mohli pokryť čo najväčší okruh problematiky výchovy detí v cnosti, nemôžeme ich vytrhnúť z celkového kontextu, v akom sa nachádza celá naša spoločnosť dnes. Preto sa najskôr – či sa nám to páči alebo nie – musíme pozrieť na rodičov a spoločnosť, v ktorej žijú. Ak si uvedomíme, čo sa okolo nás deje, tak už nebude také zložité sa z tejto situácie vymaniť a získať kontrolu nad svojim životom – a do určitého veku – aj kontrolu nad životom dieťaťa.

Ako sme už povedali v inom článku, v tomto Svete sme všetci na úrovni elementárnych častíc navzájom prepojení. Znamená to, že čokoľvek, čo sa s nami udeje má svoju odozvu vo všetkých štruktúrach Vesmíru, čím vzniká pôsobenie – takým alebo onakým spôsobom – na prebiehajúce procesy na úrovni makro aj mikrokozmu.

Poškodenie Duchovnej rovnováhy na Zemi v prospech priority vývoja ľudí principiálne hrubej a inštinktívnej podstaty, nemajúcich Duchovnú zložku, vyvoláva zodpovedajúcu reakciu okolitého prostredia (Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva – príslovie našich Predkov). Táto reakcia formuje špecifickú rezonanciu sociálneho zla, ktorá sa prejavuje v podobe prírodných a technogénnych katastrof, havárií, rôznych mimoriadnych udalostí, ozbrojených konfliktov a narastajúcej agresívnosti ľudí v neposlednom rade.

V našej krajine došlo k devalvácii mravno-etických a právnych noriem, čo umožnilo, že na vrchol, k výšinám moci sa dostávajú samí bezočiví, prefíkaní, silní, zlí a nečistí ľudia.

Základom životnej činnosti každého človeka je myšlienka vychádzajúca z názorov, ktoré aj rodia spôsob chovania sa. Preto na zmenu myslenia ľudí je potrebné najskôr to, aby títo zmenili svoje názory. Ale názory sú vec pevná, na rozobratie sa s prebiehajúcimi udalosťami je potrebný čas, a až potom dôjde k zmene názorov. Z názorov sa formuje svetonázor a osobnosť nadobúda psychologickú nemennosť.

Život ľudí je pod kontrolou záujmu, čo je zároveň ich špecifický zdroj energie, ale riadi ich Obraz, t.j. spôsob realizácie daného, sformovaného záujmu, ktorý takto vytvára motiváciu chovania sa človeka.

Z uvedeného je očividné, že aké Obrazy nám podsúvajú masovokomunikačné prostriedky skrz filmy, televíziu, tlač, internet a pod., také chovanie sa ľudí vôkol nás aj vidíme. Obrazy, ktoré vytvárajú masmédiá sú prioritne nasmerované na rozrušovanie mravno-etických princípov nášho človeka, ktorému sa takto snažia nivelizovať Svedomie, aby z ľudí vytvorili akúsi adaptívnu masu, ktorú dokážu ľahko riadiť metódami a prostriedkami, ktoré už majú dávno vypracované a odskúšané. Veď z človeka bez Svedomia je možné vytvoriť koho sa im len zažiada: vraha, zlodeja, úplatkára, podvodníka, klamára, sadistu atď. Nuž a práve vďaka tomuto je dnes úplatkárstvo a masové rozkrádanie životnou normou väčšiny Slovákov. V našej spoločnosti na živnej pôde bezduchovnosti – a zároveň plných kostoloch – sa tieto praktiky rozrástli do širokých, celoštátnych rozmerov. Táto „ľudská pleseň“ nám bráni žiť podľa spravodlivosti. Netreba nám ani nadávať na policajtov a štátnych úradníkov – veď to všetko sú iba štátne inštitúty, t.j. vonkajšia forma, za ktorou sa ukrýva štandardný ľudský materiál, vytvorený dnes prevládajúcou „plesňou“. Je to stále tá istá plesnivá masa bez Svedomia, bez Duchovných a mravných princípov, bez pocitu viny, ktorá bola vychovaná na lži, klamstve, kradnutí a korupcii. To, že základy dostávali aj na hodinách náboženstva je iba typickou zložkou ich prípravy. A čo iné teda môžeme očakávať od takéhoto ľudského materiálu? Citlivý a ohľaduplný vzťah k ľudskému životu? Lásku k blížnemu..?

Dnes hlavnou zložkou našej spoločnosti sa musí stať občina, nie štátny aparát. Len občania – tradičné elementy občiny – dokážu vytvoriť svoj vlastný mechanizmus vlády so všetkými jej inštitúciami, aby práve oni – občania – mohli žiť v spravodlivosti. Ale práve štátny aparát systémovo nahlodáva nevyhnutne potrebné spätné väzby s občinou (t.j. občanmi), čo spôsobuje, že samotní občania – voliči politických strán – nemajú ani právnu, ani fyzickú možnosť skutočne kontrolovať a korigovať činnosť štátneho aparátu. Takto sa štátny aparát na čele s vládou a parlamentom premieňa na sebestačné monštrum, ktorého principiálnym zameraním je plniť potreby úradníkov a nie obyvateľov krajiny. Ale nemožno ignorovať ani skúsenosti z minulosti. Vďaka informačnému prelomu rastie úroveň národného vedomia občanov, čím sa postupne znižuje možnosť ich balamutenia medovými motúzikmi. Naši mocipáni už pozabudli, že silou nemožno človeka mravne odzbrojiť.

A čo sa týka Slovenska z medzinárodného pohľadu, tu je situácia už dostatočne jasná. Aj z povrchných poznatkov matematických zákonov jasne vyplýva, že akýkoľvek zle organizovaný systém bude pohltený vyššie štruktúrovaným a dokonalejšie organizovaným systémom. Vstúpili sme do EÚ a zároveň NATO, čo je systém, kde účastníci hrajú podľa svojich pravidiel, pri vytváraní ktorých Slovensko nebolo, čo znamená, že naše záujmy neboli brané do úvahy.

Navyše náš Svet dnes prešiel do vysoko nestabilného módu. Už je neodvratná jeho nepredvídateľná reštrukturalizácia, inak by sa proces evolúcie živej hmoty zastavil. Naša Zem je pod rôznymi negatívnymi vplyvmi, ktoré prichádzajú ako z ďalekých oblastí Vesmíru, tak aj z jej útrob. Zemské hlbiny ukrývajú ohromné, zložité procesy, ktoré sú ľuďmi len málo, alebo vôbec neriaditeľné. Už je aj vedcami registrovaná možnosť spustenia – ako oni nazývajú – Zákona Vesmírnej, Planetárnej spravodlivosti, kde však hlavná úloha pripadá silám Prírody, očisťujúcej energii zemských hlbín a oceánov. Popri tom sa už spustil špecifický kozmický reštart zemského počítača, ktorý v energeticko-informačnom poli Zeme – noosfére – našiel a overuje vhodnosť nových (pre náš Vek) programov vývoja ľudstva. Odpočítavanie bolo spustené…

Rodič v žiadnom prípade – ak chce vychovať cnostného potomka – nemôže byť aktívnou súčasťou takéhoto skorumpovaného systému. Presnejšie, nemusí byť ani v štátnom aparáte, dôležité je, aby nehovoril jedno a nekonal druhé – lebo veď „dnes je to tak“. Ide o prípady, keď kadekomu kadečo nasľubujeme, ale už v okamihu sľubovania vieme, že sľúbené nemienime splniť. Dieťa – najmä vo veku do 5 rokov – je priamo napojené na podvedomie a vie spoľahlivo určiť, aké má rodič skutočné pohnútky a úmysly. A jednoducho to preberá ako mód vzorového chovania sa na seba. Platí to aj pre prípady, keď sa otec hrubo chová k matke – stačí aj hrubozrnná slovná kritika – a potom už vôbec nezáleží, čo taký otec svojmu dieťaťu „radí do života“. Všetko čo máme v tejto oblasti „za ušami“ sa priamo prenáša na dieťa – práve nato naši Predkovia požívali príslovie: „Aký otec, taký syn, aká matka, taká Katka“. Nemôžeme jedno konať a druhé žiadať od detí, lebo rodič je pre dieťa tak či onak vždy príkladom. Je to výchova k pokrytectvu a cesta nie na Nebesia, ale do Navi (Pekla). To je však už iná kapitola…

Do tejto kategórie – samozrejme – patrí aj oblasť „športového sexu“. Kony Rita – dnešnou vedou nazývané aj Telegónia – platia vždy a bez výnimiek. Popi nemôžu snímať karmu a kdejaké „spovede“ sú iba hrou na a pre hlupákov. Každý objekt má okolo seba energeticko-informačné pole. V prípade človeka je biopole 95% jeho existencie, fyzické telo predstavuje iba 5%. Pri prvom pohlavnom kontakte sa biopole človeka kompletne preprogramuje biopoľom partnera – a toto už ostáva na celý život. Ideálnym stavom preto je – a to je aj súčasťou našej Kultúry – že pohlavný kontakt sa odohrá medzi dvomi partnermi tak, aby bol pre oboch prvým. Takto budú v súlade žiť a vychovávať svoje potomstvo.

Biopole sexuálneho partnera sa však preprogramováva – aj keď už iba čiastočne – pri každom kontakte, ale to už postupne vzniká celý komplex rôznych energií, ktoré v žiadnom prípade nie sú rovnorodé. Ich polarity sa tak viac alebo menej prejavujú likvidáciou slabšej energie – a v biopoli vznikajú diery. Cez tieto diery vnikajú rozliční navní paraziti a vôbec všakovaká háveď – aj cieľavedome nasmerované prekliatia a podobne.

Všetky biopolia členov rodiny vytvárajú rodinný egregor, ktorý je formovaný myšlienkami jeho členov. Egregor ako taký sám osebe nie je ani dobrý ani zlý – skrátka existuje, ale polaritný vektor mu dávajú tí, ktorí ho tvoria. Rodinný egregor je však akousi „ochrannou sieťkou“ pre deti, ktoré – najmä keď sú ešte maličké – sa nevedia voči vonkajším vplyvom vôbec brániť. A ak ich rodičia majú vo svojich biopoliach diery, tak všetok hnus z okolia na dostáva v prvom rade na deti.

Ďalšou „hrdinskou disciplínou“ rodičov je alkohol. Týka sa síce oboch, ale najčastejšie mu holdujú otcovia – veď neraz „musia“. Málo známym faktom z našej minulosti je, že Jánošíka chytili práve vďaka tomu, že sa v krčme „hrdinsky“ ožral. Je to napísané v dobovom vyšetrovacom spise. Teda žiaden hrach…

Treba si uvedomiť, že nehovoríme o beznádejných alkoholikoch v bežnom slova zmysle. Naša telo je na 70% voda, a práve voda je najľahšie programovateľná. Pre úplne neznámych s touto problematikou odporúčame sa oboznámiť s prácami a knihami japonského bádateľa Masaru Emoto. Všetko, čo sa v prítomnosti vody hovorí – vrátane predstáv – sa do vody programuje. A o čom hovoria muži pri fľaške na stole? Jedného nechala žena, ďalšiemu sa zase nepáči premiér, ďalší zase pasie po nejakej inej žene a „farebne“ opisuje čo by s ňou robil a podobne. Všetko sa ukladá do vody a potom – s konzumáciou alkoholu – sa dostane do tela. A nákaza začne prekvitať.

S týmto „nákladom“ príde muž domov – a už to len prekopírovať na rodinu – a malé deti sú najlepšími prijímateľmi. Oni sa vôbec nevedia brániť – ale obrazy do ich energetického tela – všetky, o ktorých sa jeho alkoholická kamarátska spoločnosť bavila – už importoval. A pretože „piť musí“ – tak postupne programy udržiava a stále prináša nové a nové Obrazy.

Okrem egregoru vlastnej rodiny sme zároveň súčasťami mnohých ďalších egregorov, ktoré okolo nás existujú. Čo všetko z nich rodičia prenášajú na svoje deti? Disciplína udržiavania čistej mysle je dnes neznámy pojem.

Obrázok hore je iba príkladom – nemôže byť kompletný. Dôležité si je uvedomiť, že minimálne v týchto energeticko-informačných poliach žijeme. A minimálne cez alkohol a pusté reči to prenášame na svoje rodiny.

Ale nemôžem nechať nepovšimnuté ani mamičky. Predstavme si dva piktogramy:

Teraz neberme do úvahy, že sa jedná o prastaré symboly. Zamyslime sa nad princípom. Ak by sme nad ne dali kolieska, tak by sme dostali symboly, ktoré nájdete najčastejšie na dverách toaliet. Tieto piktogramy zachytávajú – z energetického pohľadu – princíp ženy a muža. Žena principiálne „žije“ z energie zeme, pomocou ktorej sa – spolu so svojou druhou polovicou, mužom – dvíha nahor. Muž presne opačne, energiu Nebies – svojho Rodu – prináša na Zem. Ženy musí teda – ak chce žiť energeticky vyvážene – sa aj zodpovedajúcou obliekať. Preto nosí sukne. Otvor sukne v maximálnej miere „zbiera“ a koncentruje energiu tak, aby sa dostávala žene. Ak žena nosí nohavice, tak otvory, cez ktoré prechádza do nej energie sú značne – ZNAČNE – zmenšené.

Už len touto „maličkou“ – očividne demokratickou – zmenou, žena nedostáva dosť energie na to, aby si dokázala udržať nepoškodené biopole. Kvôli nedostatku energie sa teda začínajú v ňom vytvárať diery. Principiálne je jedno, či diery do biopoľa vytvára alkohol, nosenie nohavíc, alebo čokoľvek iné. Cez tieto diery – lebo nemáme dosť energie na obranné biopole – vstupujú do energeticko-informačného poľa rodiča larvy – navné, energeticky negatívne bytosti. A keďže biopole ženy je jedným z dvoch základných biopolí – druhé dopĺňa muž – tak ochranný egregor rodiny má diery. A cez tieto diery vstupuje na deti celá tá temná masa, ktorá je vôkol nás. A potom sa „hrdinskí“ rodičia pýtajú ako vychovávať deti… chýba im však zodpovednosť za ne, myslia si, že svet je iba pre nich a deti sa už dajako „poriešia“.

Ďalšou, ale určite nie poslednou oblasťou je to, čo deťom dávame jesť. Teraz nie je reč o ideálnej strave, ale o tých „maličkostiach“, s ktorými sa dennodenne stretávame. Matky – ale veľmi často aj staré mamy – radi kupujú deťom sladkosti. Nuž hľa – aj toto môžeme dnes kúpiť v obchode a je to určené pre deti:

Dnes tak ako nikdy predtým je nutné, aby sme čítali, čo kupujeme deťom. Vieme, že nikto nám nemôže brať našu energiu, pokiaľ na to nedáme súhlas. Veľmi často je na obale pravda napísaná – a tak to je aj v tomto prípade:

Česky:

A slovensky:

Všimnite si, ako to robia. V slovenskej verzii je napísané, že výrobok obsahuje „etanol“ – kto vie, čo to je etanol? Mamička na materskej, ktorá sa dnes popri „živote“ na sociálnej sieti stará o dieťa? Český zákon je určite oveľa dôslednejší, dočítame sa, že výrobok obsahuje 1% alkoholu(!). Ak dieťa zje tri, tak skonzumuje 3% alkoholu? Logickou otázkou ostáva – prečo výrobok pre deti obsahuje alkohol? A to už ani neberieme do úvahy aféry, ktoré sme v minulosti už zaregistrovali v súvislosti s poľskými potravinárskymi výrobkami. Výrobok je – samozrejme – zase poľský.

V prípade alkoholu ak ani neberieme do úvahy fakt, že blokuje prístup na Rodový egregor, u detí sa ešte len vyvíjajú mozgové bunky a alkohol – čo je všeobecne známy fakt – ich zabíja. Čo z takýchto detí môže vyrásť? No a naše babky – mamy našich sociálno-sieťových mamičiek „nevidia malé písmenká na obale“ – a teda vehementne nakupujú deťom poľské sladkosti s alkoholom… okuliare na čítanie ostali doma na poličke. Ale čo všetko potom deťom nakúpia?

Nuž teda tak. Určite chceme mať zdravé a cnostné potomstvo. Ale všetko so všetkým súvisí, a to platí dvojnásobne pre rodičov malých ratolestí. Poslali nám ich naše prastaré Rody – sú to dnes najčastejšie oveľa vyššie a svetlejšie bytosti ako sme my sami, narodení ešte za Noci Svaroga. Ale ak ich takouto duchovnou lenivosťou a ľahostajnosťou vychováme na biorobotov, tak platiť za to budeme ťažko a dlho – a hlavne my.

Možno ste takýto obsah článku zameraného na výchovu detí nečakali, ale ak nevieme o čo ide, sme ďalšie obete systému, ktorý nemá záujem na výchove zdravých, múdrych a silných slovanských detí. Oni potrebujú iba cirkevné a sociálne zvieratá – aby mal kto kŕmiť a financovať popov a platiť dane.

V ďalšom pokračovaní sa pozrieme na deti.

Za starých čias naši Predkovia hovorievali: „Postav Chrám, vychovaj deti, zasaď sad“. V našej Kultúre sa novonarodené dieťa do jedného roka neukazovalo nikomu okrem najbližšej rodiny a žrecov. Dnes nám to je poväčšine jedno, nechávame deti dokonca poväčšine očkovať rôznymi chemikáliami a ešte sa tvárime ako veľa sme pre ne vykonali.

Severoamerickí indiáni hovorievali, že deti dneška sú bojovníci národa zajtrajška. Ak sa my dnes pozrieme na deti vyrastajúce v našej krajine je jasné, že o našu budúcnosť sa musíme naozaj obávať.

Ak príde reč na existenčné otázky, tak väčšina našincov iba bezmocne zopakuje naverklíkovanú frázu: „aj tak nič sa s tým všetkým nedá robiť, aj tak si urobia čo chcú…“ A tak rodičia aj naďalej zanedbávajú výchovu vlastných detí, veď aj tak sa „nič nedá robiť“. Mnohí ľudia si ešte pamätajú fenomén menom Bruce Lee. Okrem toho, že zásadným spôsobom spropagoval bojové umenia na filmovom plátne, je aj zakladateľom bojového štýlu, ktorý sa dodnes nazýva Jeet Kune Do. Hoci po revolúcii sa ako huby po daždi rozmnožili rôzni „odborníci“ na všakovaké bojové umenia – vrátane Jeet Kune Do – jedno musíme mať na zreteli. Je to čo do metodiky jeden z najefektívnejších bojových systémov dnes komerčne prístupných – samozrejme, že závisí od toho, kto ho učí – a navyše, kto mal možnosť sa ním naozaj podrobne zaoberať rýchlo zistí, že jeho ponímanie boja je v značnej miere totožné so zásadami tradičného slovanského ponímania boja. No čo si chceme pripomenúť, je citát Buce Leeho: 

Či si myslíš, že to dokážeš, alebo si myslíš, že to nedokážeš, máš pravdu.

No a k tomuto citátu sa v plnej miere hlásime aj my.

Ak sa v súvislosti s krvavými udalosťami na Ukrajine pozrieme na pravdepodobnosť, ako by asi „bojovala“ za svojich rodičov, starých rodičov, bratov, sestry, starých, slabých či maličkých, skrátka za náš národ naša dnešná mládež… očividne sme sa ocitli na prepadlisku dejín a stávame sa pomaly ale iste minulosťou.

Dnes v triedach základných škôl iba niečo okolo štvrtiny žiakov nemá nejaké potvrdenie, že nemôže chodiť na telesnú výchovu, lebo má to či ono, skrátka je choré. Ak sa pozrieme do minulosti, tak nikdy nebol v spoločnosti taký vysoký podiel invalidov. Kedy sa vlastne objavovali invalidi? Vždy v súvislosti s vojnami. Ak dnes máme tak veľa všakovako postihnutých ľudí, tak nám z toho vyplýva iba to, že jednoducho sme vo vojne, ktorá zabíja, pričom národ si to zatiaľ ani nevšimol. Ak takto dobre pospí ešte chvíľku, tak zomrie spiaci a tu ostanú už iba Cigáni. No a s tými si udatní Američania už poradia, nemôžu predsa nikoho nechať len tak žiť na území, kde sú hojné zdroje americkej pitnej vody, ktorá sa už stáva globálne strategickým tovarom. Pomaly, nebadane, ale neodvratne.

No nemôžeme povedať, že vôbec žiadna časť našej mládeže nemá záujem so sebou niečo robiť. Ale vplyvom chýbajúcej výchovy v telesnej kultúre, braneckým aktivitám a základnej vojenskej službe už ani nevedia, ako by to urobili. Ak aj idú cvičiť nejaké bojové umenie, tak aj v najťažšom bojovom nasadení zastavia a idú sa venovať svojmu pitnému režimu. Predstavte si, že v skutočnej bojovej situácii si dajú pauzu, otvoria minerálku, zjedia zopár orieškov a čokolády, skontrolujú novinky na facebooku a podobné veci. No hneď potom budú pokračovať… Ale mnohí za správnu prípravu považujú iba „tvrdé boje“ na svojom notebooku, mobile či tablete. Ostatne aj slovanská Kultúra ich zaujíma najviac v tých „chrámoch“, do ktorých sa vstupuje vyplnením mena a hesla a stlačením klávesnice enter… do skutočného lesa, t.j. do Prírody nemôžu ísť, lebo by ich mohol uštipnúť nejaký chrobák či prekvapiť v noci nejaká búrka. Ale vo virtuálnom svete majú inak kondičku super…

Našim cieľom nie je sa vysmievať, ide nám skôr o nastavenie zrkadla tým, ktorí by aj chceli, ale akosi nevedia odlíšiť čo je realita a čo ilúzia. Bohužiaľ, v značnej miere ich takto do života „vychystali“ už ich rodičia. Túto úvodnú „exkurziu“ ukončíme jednoduchým príkladom z našej minulosti. Namiesto toho, aby sme boli hrdí na našich Predkov, ktorí sa dokázali chopiť zbrane a ísť bojovať proti fašistom sa začínajú šíriť klérofašistické revanše. V sobotu, 30.8.2014 bol v denníku SME uverejnený naozaj výstižný vtip, za ktorým je skutočne pravdivá myšlienka:

 

A toto je jeden zo spôsobov, ako sa to robí. Vytvorí sa informačný zdroj s vlastnou agendou a cieľmi, ale tieto sa vsúvajú do programu iba pomaly, nebadane. Najskôr aj viac ako 90% informácií je naozaj progresívnych, čo pritiahne množstvo publika. No po získaní popularity sa pomaly a nebadane presadzuje to, čo považujú administrátori takéhoto informačného zdroja za dôležité. No a publikum sa už vezie… pričom nebude mať čas na hľadanie iných zdrojov informácií.

Rodičia majú naozaj veľmi zodpovednú úlohu. Ak nevychovajú svoje vlastné dieťa v našej Kultúre, tak to určite urobia iní, ale už podľa svojho. My vieme na čo sú zamerané ich vírusové psychoprogramy.

Keď teda na Zemi začne rásť maličké semienko, keď začína vypúšťať prvé mladučké lístočky, tak je pre neho veľmi dôležité, koľko slnečných lúčikov ono dostane, ako často bude polievané, ako bude ochránené pred hrozbami a koľko lásky mu dajú. Maličké dieťatko, ktoré sa len tak-tak že postavilo na vlastné maličké nožičky, sa v tom ohromnom a neznámom svete ešte nedokáže samo orientovať. Pre neho sú tie slnečné lúčiky rodičovská láska, starostlivosť a podpora. A práve vtedy, presne ako maličké semienko, v ktorom je však už od počiatku všetko uložené, začne dieťatko rásť a vyvíjať sa.

Malé dieťatko je osobnosť, je unikátne a neopakovateľné. Rovnako ako v sade nenájdeme dve presne rovnaké rastlinky, tak aj naše dieťatko je hodnotné práve tým, že je také, aké je. Bolo by naozaj veľmi čudné žiadať od fialky, aby sa stala ružou len preto, lebo sa nám ruža zdá krajšia. Fialka by sa síce zo samej lásky k vám aj snažila podriadiť vašim požiadavkám, ale proti podstate Prírody sa ísť nedá. Nakoniec, trpko sklamaná neúspešnými pokusmi by zvädla namiesto toho, aby rozkvitla v celej svojej kráse a rozdávala vôkol svoju prekrásnu vôňu.

Akú podporu teda môžeme poskytnúť dieťatku? To, čo opíšeme v tomto článku zahŕňa štádiá vývoja od narodenia do troch rokov, ale samotné frázy, ktoré sú aktuálne v ranom štádiu nestrácajú svoj význam ani neskôr. Môžeme ich dieťatku hovoriť priamo, alebo vyjadrovať akýmkoľvek iným spôsobom, hlavné je, aby ono cítilo, že veci sa majú skutočne tak, ako mu ich rodičia podávajú. Netreba vari ani hovoriť, že slová rodičov musia ladiť s ich činmi, so spôsobom chovania sa. Do toho zapadá tón hlasu, výraz tváre, očí či telesná póza.

Nemožno jedno hovoriť a robiť druhé vyžadovať. Ak dieťatku povieme, že biť deti len tak nie je správne, ale my sami ho môžeme udrieť, tak ono si väčšinou z toho uloží, že deti či ľudí biť len tak je možné, veď tá najväčšia autorita – rodič – to robí.

Je naozaj dôležité, aby všetko, čo dieťatku hovoríme išlo z čistého srdca. Vieme, že podvedomie dieťatka to vie bezpečne určiť. Nuž, tu sú príklady zásad, ktoré by sme mali dieťatku hovoriť:

SME RADI, ŽE ŽIJEŠ

Ak dieťa je neprestajne karhané, kritizované, tak často predpokladá, že jeho existenciu nemáme v láske. Hoci to vedome nechápe, lebo to prebieha podvedome, ale v budúcnosti sa to môže odraziť deštruktívne voči jeho vlastnej osobnosti.

PATRÍŠ TOMUTO SVETU

Ty, ja, my, všetci sme súčasťou tohto Sveta, v ktorom je všetko vzájomne previazané. Môžeme veriť tomuto Svetu, spoľahnúť sa na neho. Svet ťa ľúbi a postará sa o teba.

TVOJE POTREBY SÚ PRE NÁS DÔLEŽITÉ

A keďže sú dôležité, tak sa nie iba staráme, aby dieťatko bolo nakŕmené a zdravé, ale mu venujeme aj láskavú pozornosť, chválime ho, hráme sa s ním, organizujeme si s ním spoločný program a podobné veci. Samozrejme, že všetko v súlade s jeho vekom.

SME RADI, ŽE TY SI PRÁVE TY

Pre dieťa – hoci v skutočnosti pre každého človeka – je veľmi dôležité vedieť, že prijímame práve jeho, ľúbime ho a budeme ho ľúbiť, nech by bolo akékoľvek: zababrané, bijúce sa, vystrašené, uplakané. A že sme radi, že dieťatko je práve také, aké je a nesnažíme sa ho meniť.

MÔŽEŠ RÁSŤ VO SVOJOM TEMPE

Rodičia sa často znepokojujú, ak ich dieťatko zaostáva vo vývoji za svojimi vrstovníkmi, ale je nevyhnutné prijať, že každý má svoje tempo vývoja a netreba porovnávať dieťatko s druhými deťmi. Lepšie je porovnávať jeho osobné úspechy, radovať sa každému maličkému úspechu dieťatka. Veď napríklad ešte včera samo nedosiahlo na svoju hračku, no dnes sa mu to už podarilo.

MÔŽEŠ SKÚŠAŤ VŠETKY SVOJE CITY

Akýkoľvek cit, ktorý u dieťatka vznikol má na svoj vznik dôvod. Potláčanie citov privádza iba k tomu, že časť energie, ktorá mohla byť nasmerovaná na vývoj organizmu sa smeruje na to, aby sa zabránilo citu vystúpiť na povrch. A negatívne emócie, ak neboli hneď prejavené, sa hromadia, až pokiaľ v staršom veku neprebijú na povrch už ako problémy. Detské nespravodlivosti ostávajú s nami na celý život. Ak rodičia prijímajú dieťatko iba dovtedy, kým je plné radosti a v dobrej nálade, tak aj samotnému dieťaťu bude ťažko prijať svoje negatívne emócie. Ale oni iba vtedy, keď sú prijaté, odchádzajú. Za neprijímanie môžeme považovať frázy typu „muži neplačú“, „hnevať sa nie je správne“, „prestaň sa urážať“. Dieťatko pocíti, že jeho emócie boli prijaté, ak jeho rodičia proste pomenujú tie city, ktoré ono prežíva, čím mu pomôžu si ich uvedomovať. Napríklad „teraz ti je smutno a plačeš“, „veľmi si sa rozhneval“, „urazil si sa, lebo som ti nekúpila medvedíka“

ĽÚBIME ŤA A RADI SA O TEBA STARÁME

Opačný uzáver môže dieťa urobiť, ak jeho mama je sústavne unavená, keď mu hovorí, že sa jej nechce hovoriť, že od toho všetkého je unavená – „a tu ešte navyše neposlušné dieťa“.

TY MÔŽEŠ SKÚMAŤ A EXPERIMENTOVAŤ A MY ŤA BUDEME PODPOROVAŤ A OCHRAŇOVAŤ

Dieťatko iba začína poznávať svet a od toho, do akej miery je podporovaná jeho snaha o poznávanie, pokusy sa čosi dozvedieť svojou vlastnou skúsenosťou závisí, aké zodpovedajúce vlastnosti budú v ňom v budúcnosti sformované. A starostliví rodičia, ktorí mu dávajú dostatok priestoru, ho budú ochraňovať od nebezpečenstiev, ktoré by mohli ohroziť jeho život a zdravie.

NA POZNÁVANIE SVETA MÔŽEŠ POUŽÍVAŤ VŠETKY SVOJE ZMYSLY

Svet je taký zaujímavý a dieťatko sa nemôže naň vynadívať. Potrebuje ho ovoňať, olízať, chytiť i ochutnať. Čím viac orgánov zmyslov je zainteresovaných, tým lepšie si dieťatko niečo zapamätá a tým rovnomernejšie sa vyvíjajú všetky funkcie jeho organizmu. Na palcoch rúk a nôh je množstvo bodov, ktorých aktivizácia spôsobuje vývoj mozgu a zlepšuje prácu organizmu. Ak dieťatku rodičia zabránia „manuálnej pracovať“, niektoré funkcie sa mu nikdy v živote neaktivujú.

MÔŽEŠ ROBIŤ ČOKOĽVEK TAK DLHO, AKO LEN POTREBUJEŠ

Ak si má maličké dieťa osvojiť nový druh činnosti, potrebuje zvyčajne oveľa viac času než majú rodičia trpezlivosti. Ale ak naozaj chceme, aby sa dieťatko naučilo a aby sa v ňom upevnil pocit víťazstva, tak je v našom záujme, aby sa mu dostalo toľko času, koľko potrebuje.

MÔŽEŠ SA ZAUJÍMAŤ O VŠETKO

Akákoľvek otázka – ktorú dieťatko zadá – má právo byť zadaná. Určite sa netreba ukláňať od problematiky a dávať mu hotové odpovede. Aby sa aktivizovalo myslenie dieťaťa, je vhodné sa ho spočiatku spýtať: a čo si myslíš ty? Nech by sa vám otázka zdala akokoľvek hlúpa, zvláštna, nevhodná – keď už ju raz dieťa zadalo znamená to, že má na to dôvod. Je dobre si vyjasniť, čo presne má dieťa na mysli, prečo sa pýta. Ak aj nepoznáte odpoveď, tak mu povedzte, že neviete, ale že to môžete preň zistiť a určite mu o tom povedať neskôr. Negatívna reakcia na otázku či zamlčiavanie vyvolá u dieťaťa presvedčenie, že táto téma je nevhodná a že je to to, o čom sa nedá s rodičmi hovoriť.

PÁČI SA NÁM, AKO SA SNAŽÍŠ, RASTIEŠ A UČÍŠ SA

To, že sa to rodičom páči môže dieťa uvidieť z prívetivého výrazu ich tvárí či dobrej nálady. Poznáme prípad jednej pani, ktorá keď bola malé dievčatko sa snažila pomáhať babke v kuchyni. No sústavne dostávala odpovede typu: „Netreba, si ešte maličká, až vyrastieš tak sa narobíš dosť“. A postupne stratila úplne všetok záujem. Keď už je dospelá, tak je jej jednoduchšie nakúpiť v obchode, než si niečo doma sama pripraviť. A jej príbuzní sa iba čudujú: „Ako to, že táto dievčina sa nestala domácou hospodárkou?“

MÁME ŤA RADI KEĎ NIEČO ROBÍŠ, AJ KEĎ SI V POKOJI

Ako často rodičia, ustatí po robote hovoria hrajúcemu sa dieťaťu: neruš, tichšie, prečo tak hlasno, ukľudni sa. Ale ak sa na to otvorenie pozrieme, tak ide iba o snahu si ho podriadiť, urobiť tak, aby im bolo pohodlnejšie. A potom pri dospievaní dumajú: prečo je len to naše dieťa také pasívne. Pretože je veľmi dôležité nepotláčať energiu dieťaťa, ale skôr ju nasmerovať na niečo konštruktívne. Napríklad mu navrhnúť, aby z kociek postavilo garáž, pripravilo bábikám obed, ale mu pomôcť v tom čo sa mu nedarí urobiť.

SME RADI, ŽE ZAČÍNAŠ SÁM ROZMÝŠĽAŤ

Ak chceme, aby nám vyrástol tvorivý a samostatne mysliaci človek, tak je veľmi dôležité sa ho pýtať na názor, spolu s ním rozoberať otázky, ktoré sú preň zaujímavé, stimulovať vývoj jeho obrazotvornosti.

MÔŽEŠ SA NAHNEVAŤ, ALE NEDOVOLÍM TI RANIŤ SEBA A DRUHÝCH

Dieťatko ešte nedokáže kontrolovať svoje city. Keď sa nahnevá, tak prvý impulz je udrieť toho, kto to spôsobil či štuchnúť na odvetu. Ale aj keď mu neodoprieme právo sa nahnevať, môžeme mu ukázať iné, prijateľnejšie spôsoby vyjadrenia hnevu. V jednej rodine dieťa prekvapilo babku slovami: „Teraz sa na teba hnevám, preto radšej ku mne nechoď. V kuchyni sa ukľudním a potom prídem.“ Možno napríklad aj zaviesť doma napríklad vankúšik-hneváčik, do ktorého môže dieťa biť, keď sa na niekoho nahnevá, aby sa zlosť vybila na povrch.

MÔŽEŠ MI HOVORIŤ „NIE“ A SKÚMAŤ HRANICE TOĽKO, KOĽKO POTREBUJEŠ

Poznáme prípady dospelých, ktorí nevedia niečo odoprieť či poskytnúť pomoc, aj keď to v skutočnosti nechcú. Ako následok zakusujú vnútornú zlosť či vinu, ale nevedia si s tým poradiť. Obávajú sa povedať „nie“ v strachu, že by stratili náklonnosť či lásku druhého. Preto je potrebné dať dieťaťu možnosť hovoriť „nie“ a uznať jeho právo nechcieť niečo urobiť: „Rozumiem, že teraz sa nechceš prechádzať, ale musím ísť kúpiť chlieb, aby sme mali čo jesť. Ako to urobíme?“

MÔŽEŠ SA UČIŤ MYSLIEŤ ZA SEBA A JA BUDEM MYSLIEŤ ZA SEBA

Jedz kašu, obleč sa teplejšie – toto často mama hovorieva tónom, ktorý nestrpí odpor. A potom sa človek v dospelosti prejedá alebo nedojedá, pretože nedokáže počuť, rozpoznať signály vlastného organizmu. Veď predtým mama riešila za neho či je hladný a koľko zjesť je dosť. Neraz sa stáva, že mame je vonku chladno, ale dieťa je tak naobliekané, že mu je horúco. „Horúco“ je signál, ktorý dostáva od tela, „chladno“ je signál, ktorý mu dáva mama. Čo má počúvať? A tak keď vyrastie, tak sa pýta svojho muža či ženy: „Čo si mám dnes obliecť?“

MÔŽEŠ ROZMÝŠĽAŤ AJ CÍTIŤ ZÁROVEŇ

Stáva sa aj dospelým, že sú roztržití – v hlave sa im žerie mnoho myšlienok a nie je jasno, čo urobiť. A čo malé dieťa? V takej situácii pomôže obrátenie sa k svojim vnútorným pocitom s otázkou: „Čo sa to so mnou deje? Čo teraz cítim?“ a vtedy riešenie prichádza samo.

DOKÁŽEŠ ZISTIŤ ČO POTREBUJEŠ A POPROSIŤ O TO

Často nám nedochádza čo dieťa potrebuje, preto je dôležité mu hovoriť, že nás môže požiadať o to, čo potrebuje.

MÔŽEŠ SA ODO MŇA ODDELIŤ, ALE VŽDY ŤA BUDEM ĽÚBIŤ

Tri roky je vek, v ktorom sa dieťa začína snažiť o samostatnosť a často počujeme „ja sám“. Snaha o vyskúšanie svojich síl a konať samostatne je oddelenie sa od mamy, ktoré však je pre harmonický vývoj dieťaťa nevyhnutné. Úlohou rodičov je dať mu pocítiť, že uznávajú jeho právo na samostatnosť a že veria, že sa mu všetko podarí.

Tieto zásady môžu byť efektívne aj tak, že na ich základe zostavíte rozprávku pre dieťatko. V rozprávke možno vytvoriť situáciu, v ktorej sa ocitá hlavný hrdina – teda to, čo je aktuálne pre dieťa – a potom ako z nej vyšiel. Potrebná zásada môže byť správa, ktorú dá hlavnému hrdinovi jeho pomocník, napr. mudrc a podobne, alebo to môže byť uzáver, ktorý hrdina vykoná na konci. Takáto podpora pomôže dieťaťu prekonávať prekážky, s ktorými sa na svojej púti bude stretávať, pričom tieto zásady mu dajú silu prekonávať všetky ich zložitosti. Pomôžu dieťaťu sa stať pevnou osobnosťou, základom, na ktorom sa bude stavať dom ďalšieho života dieťaťa. Dajte mu túto podporu, učte ho príkladom, dávajte mu podobenstvá, darujte mu všetko z celého srdca, veľmi ju od vás potrebuje… veď vychovávate Bohov.

Často nám prichádzajú prosby o uvedenie takých rozprávok pre deti, ktoré by neboli upravené. Takéto niečo je dnes veľmi ťažké, no cesta jestvuje. Vieme o tom, že staré rozprávky – a nielen tie – boli v minulosti zámerne upravené, aby sme neboli schopní nájsť v nich racionálne zrno.

My už vieme aj to, že žiadna Múdrosť našich Predkov – rozprávky či napríklad ľudové pesničky nevynímajúc – majú hlbokú podstatu. Ide najmä o to, aby sme boli schopní sa skrz ne po Noci Svaroga navrátiť k Starému Poznaniu. Ako príklad sme si už uviedli rozprávku Dedko ťahá repku.

Jednou z takýchto múdrostí našich Predkov je aj rozprávka o Sliepočke Jarabej. Čo to dnes znamená „jarabá“? Mnohí to už asi ani netušia. A to ešte máme aj ľudovú pesničku „Kohútik jarabý“… nuž „jarabý“ znamená „pestrofarebný“. Koľko detí dnes videlo na vlastné oči pestrofarebnú sliepočku či kohútika?

Táto rozprávka patrí medzi slovanské, t.j. v každom slovanskom národe sa nejakým spôsobom uchovala. Patrí teda aj k tradícii Slovienov. Najskôr si ju v krátkosti uveďme:

Boli raz Dedko a Babka.
I mali Sliepočku Jarabú.
Zniesla raz Sliepočka Vajíčko.
No vajíčko nebolo Obyčajné, ale Zlaté.
Dedko bil, bil, no rozbiť ho nemohol.
Babka bila, bila, ale rozbiť ho nemohla.
A tu myška okolo prebehla,
chvostíkom zamávala
a Vajíčko spadlo a rozbilo sa.
Plače Dedko, plače Babka,
ale tu im sliepočka hovorí:
Neplač Dedko.
Neplač Babka.
Znesiem ja vám Vajíčko druhé:
nie Zlaté, ale Obyčajné.

Čo môže byť ukryté za týmto jednoduchým príbehom? Do každej rozprávky naši žreci ešte pred pokresťančením ukryli nejakú tajnú narážku tak, aby prežila stáročia. Nuž pozrime sa na to, čo je ukryté v tejto rozprávke.

Vajíčko naši Predkovia vždy používali ako symbol Života. No v tomto prípade je Vajíčko použité ako obraz Múdrosti. Nie náhodou sme mali aj príslovie: „Sliepočka po zrnku zobe, ale sýta býva“. Príslovie hovorí o tom, čo je dnes zachované aj v inom prísloví: „Babka k babke, budú kapce“. Samozrejme, že nejde o babky, ale o malé hodnoty, ktoré ak sa trpezlivo zbierajú prinesú nakoniec veľkú hodnotu.

A tak aj z malého možno postupne, nebadane, poskladať niečo veľké a dôležité. Napríklad v našej rozprávke Sliepočka Jarabá zniesla Zlaté vajíčko. Znamená to, že darovala Dedkovi a Babke tú Posvätnú Múdrosť, ktorú zhromažďovala celý svoj život – to je obraz Zlatého Vajíčka.

Samotná Sliepočka je obrazom Mudrca, ktorý sa nenáhli za Poznaním tak, ako to je dnes moderné, t.j. „mať všetko hneď teraz“. Ale postupne, rok za rokom zbiera kúsočky poznania, až dostane celok, t.j. Zlaté Vajíčko. Aj preto máme ďalšie príslovie našich Predkov: „Všetko má svoj čas“. Znamená to napríklad, že malému dieťatku treba najskôr podávať informáciu vo forme rozprávky, lebo ešte na viac nedorástlo. Nie je na tom nič zlého, jednoducho je ešte maličké. A takto – ako každý z nás – tokom života postupne, po zrniečku, naberá Múdre Poznanie.

V rozprávke Dedko s Babkou chceli Zlaté Vajíčko rozbiť. Znamená to, že chceli spoznať „Zlatú Múdrosť“ veľmi rýchlo, bez námahy, veď nemajú čas čakať. Vôbec ich nezaujíma, že Sliepočka Jarabá musela zbierať Múdrosť zrniečko po zrniečku. Chcú to jednoducho moderne – všetko hneď teraz.

Toto je dnes jedna z hlavných ľudských chorôb, ktorá nie je fyzická, ale Duchovná. No Múdrosť sa nedá ani kúpiť za peniaze, ani naliať do hlavy. Teda hoci bili, bili, Vajíčko nerozbili. Znamená to, že Prastará „Zlatá Múdrosť“ bola nad ich sily. Neexistuje žiadna skratka, za žiadnu kúpnu cenu. A tu myška okolo prebehla, chvostíkom zamávala a Vajíčko spadlo a rozbilo sa. Znamená to, že pri nesprávnom, nešetrnom prístupe možno Starú Múdrosť ako celostný systém zničiť, alebo rozbiť na drobné kúsky.

My už vieme, že dostať do rúk „Zlatú Múdrosť“, keď človek ešte nedorástol do nej, t.j. ešte nedorástol do uvedomenia si tohto Poznania je dokonca nebezpečné. Poznanie sa len vtedy stáva užitočné, keď človek žije v súlade s ním. Vari ani netreba zdôrazniť, že informácia sama osebe je iba svedectvo o čomkoľvek. Informovaný človek ešte nemusí byť múdry. Dnes je veľa ľudí informovaných – stále niečím novým – ale to ešte ani zďaleka neznamená, že majú Múdrosť. Oni zrnká ani nezbierajú, oni sa v nich iba prehŕňajú. Preto naši Predkovia hovorili, že najdôležitejšie je dodržiavať Dva Veľké Princípy:

Sväto ctiť Bohov i Predkov svojich;
Vždy žiť podľa Svedomia i v harmónii s Prírodou.

Naša rozprávka sa končí tým, že Sliepočka utešuje Dedka s Babkou tým, že im znesie druhé vajíčko, ale už „nie Zlaté, ale Obyčajné“. Znamená to, že ak ešte nedorástli na potrebnú úroveň chápania, tak im dá jednoduchú informáciu, nie tajnú, Hlbinnú. Na tú je ešte priskoro. „Obyčajné Vajíčko“ je prostá, životná Múdrosť, ktorú by mal poznať každý.