Kategória: PRÍRODA

Už sme priniesli niekoľko pohľadov na miesto, kde všetci žijeme – našu Zem. V našej tradícii ju nazývame Midgard-Zem. Dnes si spojíme tieto pohľady a porovnáme ich s tými, ktorými nás už od detstva kŕmia. Ako zvyčajne, tieto riadky nie sú určené pre odporcov slovanskej Kultúry – ale oni nás z nejakého dôvodu tak či onak čítajú.

Tieto veci sú ťažko pochopiteľné aj Slovenom a Hospodárom, ale to neznamená, že tí, ktorí pokročili ďalej ako oni by sa mali riadiť pohľadom stáda. Tu je opäť namieste ono známe Žiškovo „na množstvo nehľaďte!“. Čo sa týka množstva – bude proti nám vždy presila. Až do konca aktuálnej epizódy kozmického rozmeru…

Z analýzy starých textov vyplýva niekoľko možných variantov predstavy o Zemi ako takej. My už vieme, že hovoriť o doslovných opisoch v starých textoch jednoducho nemôžeme. Už keď pre nič iné tak preto, lebo situácia sa dlhú dobu nevyvíjala v prospech našej Kultúry. Pozrime sa okolo seba a hneď ľahko zbadáme, že ani dnes vatikánsko-jezuitská piata kolóna nie je priateľsky naklonená pôvodnej, domácej Kultúre našej krajiny – pohanstvu – veď ho nejedno storočie fyzicky likvidovali a očierňovali a hľa – ono je späť. Tu treba mať na pamäti aj to, že POHANSTVO nie je JAZYČNÍCTVO, pretože to druhé je aj tak z kuchyne GP. Teda vatikánsko-jezuitské „špecifikácie“ pohanstva nie sú naše, védické, ale je to iba a výlučne ich pohľad.

Slavianstvo je o vlastnom Rode, o vlastných Predkoch. Ak chce dnes niekto z vatikánskej, alebo hoci aj dnes panujúcej BL kolóny hovoriť o vlastenectve, tak sotva bude pre znalých Slavianov presvedčivý, ak sa bude odvolávať na „hodnoty“, ktoré dostal v minulosti najmä z Vatikánu (pápež), Izraela (Ježiš), Grécka (Cyril a Metod), či dnes aktuálnejšie z Bruselu, Londýna či Washingtonu. Oni všetci majú svoju pravdu – je to ich právo. Len to nie je naša Pravda. Patrí aj jedno z tzv. Murphyho pravidiel: „Odborník je vždy človek z iného m(i)esta“. Takto funguje technológia „rozdeľ a panuj“ v časoch vyvrcholenia etapy „biblický projekt“. Teda všetko možné, len nič z vlastnej, domácej dielne. Každá líška svoj chvost chváli a kresťansko-jezuitsko-bruselsko-americká nie je naša.

Na druhej strane ani prenesenie celej problematiky výlučne do oblasti ekonomiky, politiky, sociálnej sféry a podobne – napríklad rabín Piakin – nie je Slavianstvo. Je to síce hra na aktuálnych kozmických energiách, ale inak je navrhnutá na obsadenie ľudskej pamäte a výpočtovej kapacity mozgu oblasťou ekonomiky, politiky a podobných „životne nevyhnutne potrebných“ objektov s cieľom neponechať žiadnu voľnú výpočtovú kapacitu mozgu na výstup nahor – do oblasti, kde sa Živatma stáva mobilnou. Táto hra je veľmi stará, zmenili sa iba rekvizity. Kto sa doteraz nepoučil, teraz je už najskôr neskoro.

Teda vykročme. Priniesli sme dve zásadné interpretácie pohľadu na Midgard-Zem, a to formu existencie vnútri dutej Zeme (Sféry vplyvu) a na povrchu jednej, omnoho väčšej planéty s obrovským množstvom plástových segmentov, z ktorých každý predstavuje samostatnú Zem – pravdaže tiež pod ochrannou kupolou (Červená tabletka) a pokračovanie (Plochá Zem).

Najčastejšie zobrazovaný variant plochej Zeme ako samostatný disk vo Vesmíre považujeme za naivný a neadekvátny. Takéto „riešenie“ by sotva vydržalo bez prelomenia:

Rovnako stredovekú interpretáciu nemožno považovať za doslovný variant, ale určite ako Obraz hovorí veľmi veľa:

Mnohým sa obe nami opísané pohľady zdajú neadekvátne – veď predsa už v škole učia ako vyzerá Zem „naozaj“. Nebudeme sa s nimi sporiť, len sa pozrime na niekoľko detailov toho, čo vlastne tvrdia. Je to podobne ako s kresťanmi – kostoly sú preplnené, ale Bibliu nikto nečíta. Takže začnime.

Najskôr sa pozrime na rotáciu Zeme ako kozmického telesa viac-menej guľového tvaru. Podľa oficiálnych údajov pariacich k oficiálnej verzii teórie guľatej, rotujúcej Zeme, táto rotuje okolo vlastnej osi rýchlosťou cca 1 600 km/hod za 24 hodín. Teda toto je rýchlosť – oficiálne – niekde v blízkosti rovníka.

Hovoria nám, že vplyvom gravitácie a atmosféry tento rotačný pohyb necítime, a teda ak napríklad vyskočíme, tak počas nášho výskoku sa zem „neposunie“. Dobre, ale pri rýchlosti 1 600 km/hod vzniká – podľa oficiálne uznávaných fyzikálnych zákonov – odstredivá sila. Odstredivú silu ako takú dobre poznáme aj v bežnom živote. Ako potom možno vysvetliť, že voda na povrchu našej Zeme nie je skoncentrovaná na rovníku – kde by podľa všetkých platných fyzikálnych zákonov mala byť – ale je dokonca aj na póloch? Akým fyzikálnym zákonom na guľatej Zemi a silnej odstredivej sile sa niečo takže dá vysvetliť? Hneď aj odpovieme – žiadnym.

Ďalším zaujímavým javom je navigácia lietadla pri lete vysoko nad zemou a vysokou rýchlosťou. V letectve sa používa prístroj nazývaný gyroskop, čo je zariadenie, ktoré udržiava stabilnú orientáciu, t.j. akýkoľvek vopred nastavený smer. Pre lepšiu predstavu si môžete princíp pozrieť na videu:

Gyroskop zachováva moment hybnosti, jeho hlavnou súčiastkou je vysokou rýchlosťou rotujúci zotrvačník diskovitého tvaru. Je upevnený na oske v krúžku, a celý krúžok je zase upevnený cez otočné kĺby na ďalšom krúžku. Takto sa teleso zotrvačníka môže voľne pohybovať v akomkoľvek smere. Preto si gyroskop – pri rotujúcom zotrvačníku – udržiava stále ten istý smer bez ohľadu na to, ako sú otočené krúžky, resp. celý jeho obal. Teda lietadlo či už je vo veľkej výške alebo aj v oblakoch nestráca cieľ svojho letu.

Vo vojenských lietadlách zariadenie na báze gyroskopu tvorí princíp zameriavača zbrane na cieľ. Pilot nastaví napríklad presný cieľ na zemi pre zhodenie bômb a gyroskop udržiava smer na cieľ bez ohľadu na to, ako lietadlo ďalej manévruje. Podobne funguje aj zacielenie na nepriateľské lietadlo vo vzdušnom boji.

A teraz k veci. Let reaktívneho lietadla vysoko nad zemou je navádzaný gyroskopom. Je to síce o niečo zložitejší prístroj ako amatérska ukážka na videu, ale princíp je ten istý – gyroskop. Ak by lietadlo letelo vysoko nad povrchom guľatej Zeme, tak by bolo potrebné cca každých 5 minút „skláňať“ nos lietadla nadol – inak by vyletelo po priamej dráhe rovno do Vesmíru. Predstava je jednoduchá – priamy let okolo gule (modrá šípka) sa musí zmeniť na let po kruhovej dráhe (červené šípky). V skutočnosti však nikto nikdy takú korekciu nerobí. Ak by bola aj akýmsi záhadným spôsobom „automatická“, tak nevyhnutne by muselo v pravidelnom časovom intervale dochádzať k aktivácii výškoviek počas letu, čo by si piloti museli všimnúť. Opýtajte sa nejakého pilota, či o niečom podobnom vie…

Skutočný gyroskop pre letecký priemysel vyzerá asi takto:

Ale dôkazov je oveľa viac. Delostrelci či raketové vojská vždy nastavujú koordináty cieľa len v rámci zemskej roviny a balistickej dráhy strely. Rovnaké výpočty používajú bombardéry pri zhadzovaní bômb. Ak je teda Zem guľatá, tak prečo sa to neberie do úvahy pri výpočtoch? Predsa potom nie je istota spoľahlivého zásahu cieľa.

Ani námorné mapy a vôbec celé nastavovanie kurzov pre morskú plavbu nikdy nezapočítava faktor guľatosti Zeme, ale do cieľa doplávajú.

Na internete nájdete množstvo ďalších zaujímavých informácií v tomto smere. Samozrejme ako vždy odporúčame používať Zdravomyslie, pretože ako vo všetkom aj tu sa nájde mnoho naivných alebo aj úmyselných nezmyslov. A my sa posuňme zase vpred…

Oficiálna doktrína hovorí, že naša Zem nielenže rotuje okolo vlastnej osi rýchlosťou cca 1 600 km/hod, ale ešte rotuje aj okolo Slnka. Predstava je – zase – zvykovo notorická. A my už dobre vieme, že ak chceme vidieť iné veci ako stádo Slovenov a Hospodárov, tak musíme zamerať svoj pohľad iným smerom. Učiňme tak teda zas.

„Oficiálne“ okolo Slnka obiehajú – viac menej po kruhovej dráhe – ešte aj ďalšie planéty. Bolo ich síce ešte nedávno pôvodne deväť, ale astronómovia si na konferencii v Prahe pred pár rokmi odhlasovali, že Pluto k nim nepatrí. Už toto je pekná ukážka vzťahu Zákonu a Konu. Akási záujmová skupinka rozhoduje o štruktúre Vesmíru a vydá Zákon, že Kon neplatí…

Takže sa môžeme pozrieť na oficiálne schválenú (zákonom povolenú) verziu Slnečnej sústavy:

Možno si ešte zo školy pamätáte, že pre pravidlá pohybu telies v Slnečnej sústave platia tri Keplerove zákony. Tieto zákony na základe astronomických pozorovaní sformuloval Johannes Kepler. Ako tieto zákony platia pre planéty v oči Slnku, tak aj pre mesiace voči planétam.

Keplerove zákony použil ako východisko pre svoju prácu Isaac Newton pri formulovaní zákonov gravitácie. Z Newtonovho gravitačného zákona je zase možné pomocou diferenciálneho počtu odvodiť všetky tri Keplerove zákony. A Kepler zase vychádzal z pozorovaní Tycha de Braheho.

Teda tak. Všetko pekne do seba zapadá… až na jeden zásadný problém. Všetko je totiž inak. A dokonca to nájdete aj v oficiálnych zdrojoch a na internete. Že o čom hovoríme?

Všetky výpočty pre našu Slnečnú sústavu vychádzajú z predpokladu, že planéty obiehajú okolo statického Slnka. Ale oficiálna veda tiež hovorí, že celá naša Slnečná sústava obieha okolo centra (našej) Galaxie Mliečna dráha, pričom jeden obeh našej Slnečnej sústavy – aj s planétami okolo Slnka – trvá približne 250 miliónov rokov. Naša Slnečná sústava teda sama osebe letí ohromnou rýchlosťou – encyklopédie udávajú rýchlosť od 828 do 850 000 kilometrov za hodinu. Pre istotu to slovne prepíšme: 828 až 850 TISÍC KILOMETROV ZA HODINU.

A aké sa nám tu núkajú uzávery? Hneď prvý je ten, že Zem a všetky ďalšie planéty – podľa oficiálne „povolených“ údajov – v ŽIADNOM PRÍPADE NEOBIEHAJÚ PO KRUHOVEJ DRÁHE okolo Slnka. Dráha našej Zeme a aj ostatných kozmických telies okolo nás – prebieha po ŠPIRÁLE. Špirála je dráha vývoja, je to dráha ŽIVOTA. Je otvorená a neustále stúpa nahor – je to dráha EVOLÚCIE. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Kruh zase je – v tomto prípade – opäť symbolický prvok. Kruhová dráha je sama v sebe uzamknutá a teda nieto z nej východiska (bludný kruh). Je to skrátka – v tomto druhu symboliky v porovnaní so špirálou – SMRŤ. Ten, kto pre nás „skomponoval“ tento Obraz nemohol nám nezanechať informáciu – inak by porušil Vesmírny Kon. A my už dobre vieme, že toto si skutoční Temní v žiadnom prípade nedovolia. Inak by boli nemilosrdne rozkódovaní…

Slnko síce je najťažším objektom našej Slnečnej sústavy (oficiálne), ale nijakovsky okolo neho neobiehame. Všetci sa totiž ženieme rovnakou rýchlosťou vpred či nahor po špirálovitej dráhe. Najskôr to teda môžeme pripodobniť tomu, ako ťažký kamión veľkou rýchlosťou po ceste dvíha prúdom vzduchu spadnuté listy a „ťahá“ ich za sebou. Neletia samé od seba, ale ani neobiehajú okolo kamiónu. Mechanizmus – ak by to bola pravda – by bol úplne iný. Opakujeme, že stále sme na pôde oficiálnej vedy.

Jeden z logických uzáverov je, že žiadne „strašné explózie“ na Slnku nám nemôžu uškodiť. Slnko síce môže vygenerovať silnú explóziu žeravej hmoty, ale tá by sa k nám dostala iba vtedy, ak by sme stáli na mieste, teda obiehali staticky okolo Slnka po kruhovej dráhe (Smrti). Akonáhle totiž Slnko vychrlí akúkoľvek strašnú masu plazmy – alebo čohokoľvek iného – tá za nami zaostane rýchlosťou minimálne 828 000 km/h – takou rýchlosťou sa totiž rútime všetci vpred.

Ďalšou „čerešničkou na torte“ sú tzv. kozmické lety. Ak kozmonaut – za oficiálneho stavu vecí – opustí kozmickú loď a ocitne sa v kozmickom priestore okolo lode, tak v tom okamihu sa začne od nej vzďaľovať rýchlosťou 828 000 km/h. Nemôže sa teda iba spokojne vznášať nad loďou, ako nám to ukazujú vo filmoch. A ak by posádka chcela zachrániť takéhoto kozmonauta, tak kozmická loď by musela letieť za ním, a potom – rýchlosťou značne prevyšujúcou 828 000 km/h – by sa musela vrátiť nazad nad Zem. Na niečo také by jednak nemali energiu, jednak nevieme dosiahnuť takú rýchlosť… A lety na Mesiac? Ale veď Mesiac tiež letí spolu s našou Zemou rýchlosťou minimálne 828 000 km/h, teda kozmická loď vo voľnom kozmickom priestore letiaca medzi Zemou a Mesiacom by musela letieť po špirále ďaleko vyššou rýchlosťou, aby navždy nezaostala v prázdnom, nekonečnom priestore…

Záber z filmu Saľut 7

Odporcovia teórie guľatej Zeme napríklad uvádzajú ako dôkaz fotografiu, ktorá „prekĺzla“ na verejnosť pri lete kozmickej lode Sajuz a bola urobená v r. 1969. Horizont Zeme je na nej rovný:

Takto teda vyzerá Zem pri pohľade z obežnej dráhy bez špeciálneho objektívu „rybie oko“. Takýchto záberov však existuje viac – napríklad záznam Felixa Baumgartnera z roku 2012. Je známy svojim zoskokom na Zem z héliového balóna v stratosfére dňa 14. októbra 2012:

Na záberoch – ktoré počas tejto akcie zosnímal – je tiež vidno, že horizont je absolútne rovný.

Ďalšou zaujímavosťou je video záznam, ktorý bol nasnímaný v roku 2016 počas návštevy bývalého amerického prezidenta G. Busha staršieho v NASA. V jednom momente je na zázname v pozadí Busha vidieť obrazovku so zobrazenou mriežkou:

Takýto program sa používa vo filmovom priemysle na zostavovania grafiky – teda trikových filmových záberov. A aké vizuálne efekty potrebuje zostavovať NASA?

Niektorým odborníkom to nedalo a zamerali sa na astronauta na obrázku pred modrou plochou s bielou mriežkou. A nakoniec našli vysvetlenie – NASA odvysielala „priamy prenos“ z kozmickej stanice, na ktorej sa ten istý astronaut hrá s kvapkou vody:

Zábery sa zhodli so 100% presnosťou…

Na internete naozaj nájdete veľa zaujímavých materiálov. Napríklad youtube video kanál s názvom александр свободный ponúka zaujímavý pohľad:

https://www.youtube.com/watch?v=zrr2WONE_IQ

Ako ďaleko je zdroj svetelného žiarenia nad Zemou, ak jednoducho predĺžime priamky svetelných lúčov k zdroju..?

Vráťme sa teda k Obrazom Midgard-Zeme, ktoré sme už opísali v minulých článkoch. Ak tieto informácie chápeme ako Obrazy, tak sa všetko dostane na správne miesta. Či už sme uzavretí vnútri Midgard Zeme a nad nami sú krištáľové sféry, alebo sme na povrchu gigantickej planéty a aj tak je nad nami krištáľová kupola – je to v podstate to isté. Obraz nám podáva informáciu, že sme uzavretí vnútri Systému, aj keď to nebolo vždy tak. Informácie podávané v starých védických textoch sú VŽDY Obrazy. Za dlhé obdobie mal GP dosť času na ich skreslenie, ale to nikdy nemôže urobiť tak, aby tam neostala stopa. Védické informácie sú oproti biblickým reliktné – pochádzajú tak či onak z pradávnych čias. Ak teda – hoci sme uzavretí vnútri Systému (Matrixu) a nad hlavou vidíme hoci aj projekciu oblohy, teda Nebo – ani jeden obraz na sfére nebude bez skutočných súvislostí či významu. Či už tam je zachytený stav okolitého Vesmíru v čase zostavenia Systému alebo naopak, ukazuje čas, kedy sa všetko skončí, je to v podstate jedno. Pozorovaním týchto konštelácií a braním do úvahy kozmických cyklov môžeme nadobudnúť potrebné informácie v čase Noci Svaroga.

Ďalšou otázkou je, ako dlho sme uzavretí v Systéme – o tom prečo existuje už vieme. Z článku o lesoch na Zemi vieme aj to, že pôvodné lesy a zvieratá na Zemi boli zničené. Kedy sa tak stalo? Máme Letopočet od veľkého ochladenia – teraz je Leto 13026. Môžeme teda predpokladať, že tu je ukrytá informácia o čase nášho uzavretia do Matrixu. Vieme však aj to, že Tartaria prežila oveľa dlhšie a naši Predkovia sa ešte dlho nevzdávali. Nakoniec však urobili nejakú chybu, ktorá dala GP právo – v tomto Paralelnom Vesmíre – zničiť Tartariu úplne.

Uzáver z toho je, že existuje spôsob, ako žiť a prežiť aj v uzavretom Systéme – pretože naši Predkovia to nielenže dokázali, oni aj v boji porážali nepriateľov. Tu je dôležitou podmienkou Kvalita Poznania – a to sa nám navracia.

Vieme aj to, že pôvodný stav existencie našej plástovej bunky – alebo dutého vnútra sférickej Zeme – je trvalé, slnečné počasie, teda žiadne ročné obdobia a striedanie leta a zimy a deň na noc v priebehu roka. Tento jav nastal až vyrobením sfér a „inštalovaním“ Sĺnk a Lún (Mesiaca).

Ak pôvodný stav našej Midgard Zeme je bez ročných období a striedania dňa a noci, tak tento stav je umelo zavedený a závisí od GP. A tu sa núka ďalší zaujímavý uzáver – tradičné slovanské sviatky. Naše najväčšie sviatky sú Sviatok Boha Kupalu a Letný Deň Boha Perúna. Ani jeden nie je spojený so Slnovratom ale práve Slnovrat slávia všetci mágovia a jazyčníci – teda tiežslovania. Jav SLNOVRATU je však stavom, ktorý bol dosiahnutý zničením pôvodnej konštelácie Midgard-Zeme a nie je pre ňu prirodzený. Návod na „tradičné“ oslavy najmä letného Slnovratu nájdete v podstate v každej lepšej knihe o Mágii – ale tu máme skôr na mysli Čiernu Mágiu. Bieli Mágovia slávia reliktné, t.j. staršie sviatky, ktoré tu boli dávno pred „inštaláciou“ Slnovratov.

Ďalšou informáciou vyplývajúcou z Obrazov je, že východ z tohto položenia nie je možný „letom do Vesmíru“ – pretože sa tam vlastne nedá dostať nikde. V každom prípade narazíme na krištalickú zábranu. Zo systému vyjdeme iba cestou Duchovného vývoja, ale do vedľajších Čertogov sa dá dostať podzemnými chodbami. Tie sú pod celou Zemou a aj pod oceánmi. Nemôže ich však navštíviť a používať len tak hocikto…

A aby sme nezabudli, teória „dutej Zeme“ (môžeme hovoriť o sférach) nie je ani nová ani produktom primitívov. V anglickej Kráľovskej akadémii vied visí portrét osemdesiatročného kráľovského astronóma Edmonda Halleyho (1656-1742) po ktorom je nazvaná kométa, od maliara Michaela Dahla (1659-1743). Dôležitý je obrázok, ktorý drží v rukách – je na ňom model dutej Zeme.

Túto tému jednoducho nemožno plne vyčerpať, ale dôležité je začať samostatne rozmýšľať. Ak máme v mysli predstavu, že žijeme na povrchu zemegule a že nad nami začína nekonečný Vesmír – to je pohľad, v ktorom sme akosi nepodstatní v nekonečnom kozmickom oceáne. Ale ak sme v uzavretom priestore – ako dobytok na poľnohospodárskom družstve – je to zase čosi úplne iné.

Ak „slovanskí Bohovia“ na vzor gréckych medzi sebou zápolia, závidia si a navzájom sa všakovako podvádzajú – to je jeden pohľad, cudzí, jazyčnícky. Ale ak sú všetci súčasťou jedného celku – Rodobožia – to je zase úplne iná rovina, rovina Pohanstva. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Slovenom veľa netreba, ale je ich oveľa viac ako Veliteľov či Učiteľov. V stáde však nieto Istiny, pretože to je stádo. A stádu – ako hovorí Puškin – netreba dary slobody. Ich treba iba rezať a strihať – veď preto a nato sú stádom. A tu môžeme smelo citovať: „Nehádžte perly sviniam…“.

Nikto vám nedá odpoveď na to, čo je správne a čo nie. Takúto odpoveď môžete dostať iba „interne“ – z hĺbok vlastnej mysle. A pri takýchto „neštandardných“ informáciách – aké obsahuje aj tento článok – si dávajte pozor aj na to, aby ste sa nedostali do informačnej pasce, ktorá spočíva v tom, že namiesto hľadania cesty nahor sa horizontálne zacyklujete v množstve inak hodnotných faktov – ako napríklad „ponúka“ aj rabín Piakin. Ale INFORMOVANOSŤ – z védického pohľadu – nie je ešte MÚDROSŤ. Tá sa získava IBA a JEDINE osobnou skúsenosťou. Teda nie čo – hoci aj výborne – hovoria iní, ale kam som dospel(a) „JA“ vlastnou snahou.

Obrazy ležia pred vami, otvára sa široká cesta Poznania – tá je však „súkromná“. Od vás a iba od vás záleží, či zaujmete pozíciu švába v počítači alebo začnete stúpať po špirále Duchovného zdokonaľovania a Poznania nahor. Hore však nieto davov a stád, tam je iba Poznanie. Je to ale Poznanie našich Predkov, a teda aj cesta k Nim.

18.02.2018

…predchádzajúca časť

Aj druhé bunky majú také isté kupoly, aj keď môžu mať viac Sĺnk – prípadne žiadne – viac alebo menej árch. V iných bunkách vôkol nás môže byť iná úroveň existencie, iný pomer kyslíka a ďalších plynov v atmosfére, iná fauna a flóra, pretože tam žijú rozdielne typy ľudí.

Ak sa nejaká bunka ponechá bez ľudí, tak časom dôjde k jej samovoľnej a plnej obnove, zmiznú oceány – sú to aj tak pozostatky vyťažených surovín – doplnia sa rastliny a pod.

Na bunkách pod nami – možno predpokladať, že ich je 7 vrstiev, ako je 7 úrovní Neba – žijú tí, ktorých nazývame mimozemšťania, alebo inak aj Globálny Prediktor. Sú to bytosti inej mentálnej úrovne a fyzického vývoja, čo si však netreba mýliť s technickým či technologických vývojom. V tomto smere nás dokonca v mnohom prevyšujú. Rozdiel je v úrovni Duchovného vývoja – tá je u nich omnoho nižšia ako je naša.

Väčšina z nich je voči nám nepriateľská. Považujú nás najčastejšie za potravu, resp. niektoré druhy iba výlučne za potravu, t.j za zdroj životnej energie pre nich v každom smere. V pozemskej analógii by sme mohli považovať nás – a to je védické prirovnanie – za včely, pričom oni sú sršne. Dokonca vedú medzi sebou neraz veľmi kruté vojny, ktorých cieľom je ovládnuť nás – ako cenné energetické zdroje. Presne tak, ako naša civilizácia vedie vojny kvôli rope či zemnému plynu, zlatu či diamantom. V minulosti aj kvôli dobytku a podobne. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Civilizácie sú si principiálne podobné.

Každá rasa, každý ľudský druh má svoj špecifický stupeň vývoja. My máme Bytosti nepredstaviteľnej Sily – voláme ich Svetlí Bohovia Pravi. Na druhej strane sú rovnako bytosti nepredstaviteľnej sily a možností oproti bežným jednotlivcom. Existuje Svetlá, ale aj Temná Hierarchia – ale to už vieme.

GP nás donútil si myslieť, že na Zemi žijeme iba niečo okolo 12 000 rokov – „dodal“ nám darvinovskú teóriu. Je to však lož. Slovenov a neraz aj Hospodárov však tento problém nijako „netrápi“..:

Naša Rasa patrí k Impériu (od „Imenem Perúna“, t.j. preto IMPERium) RUSOV alebo inak aj SLOVIENOV. Podľa vonkajších príznakov nemožno Rusov a Slovienov nijako odlíšiť. Sú to podstatou SVETLÍ ľudia. Árijci sú tiež Rusi alebo Slovieni. Ak by sme chceli pochopiť, ako vyzerá Árijec, tak typickým predstaviteľom je Ilia Muromec. V žiadnom prípade nie Aľoša Popovič či dokonca Dobryňa!

Hoci vďaka cyklu kreslených príbehov o troch bohatieroch sú tieto postavy chápané spoločne, v skutočnosti však ide o úplne odlišných „hrdinov“. Aľoša Popovič je preto „Popovič“, lebo je synom POPA. A žiadny POP nemá nič spoločné s našou Kultúrou. Prečo sa “preslávil“ si je ľahko domyslieť. Dobryňa sa spomína aj v starých letopisoch ako veľký pomocník krstiteľa Kyjevskej Rusi – bol to brat matky kniežaťa Vladimíra Krvavého, ktorý priamo „priložil ruku k dielu“ krstenia. Teda je to masový vrah, podobne ako jeho synovec. Zopakujeme, že v skutočnosti Vladimír NEBOL synom kniežaťa Sviatoslava a tento NIKDY NESPÁVAL s jeho matkou Malkou. Ide iba o neskorší, kresťanský „update“, aby sa ukryl fakt násilného prevzatia moci v Kyjevskej Rusi Vladimírom a povraždenie synov Sviatoslava.

Jedine Ilia Muromec je svetlá postava slavianskej minulosti. Po tom, ako krstením Kyjevskej Rusi bolo vyvraždených 75% obyvateľstva nemal kto brániť krajinu pred vonkajším nepriateľom – a v kresťanskej civilizácii to je tak ako u GP, o zdroje sa vedú vojny na likvidáciu, konkurenciu treba zlikvidovať. Veď vrana k vrane sadá. Pri jednom takomto útoku zo zahraničia bol Vladimír Krvavý donútený požiadať o pomoc Iliu Muromca. Pretože Vladimír zastával kresťanské „hodnoty“, tak komunikácia s Iliom bola o službe nájomnej družiny, za ktorú sa despotický panovník zmluvne zaviazal zaplatiť. Keď prišlo na platenie za dohodnutú úspešnú prácu – Ilia nepriateľa porazil – tak Vladimír „nemal peniaze“. Požiadal teda Iliu o strpenie. Ten bol v tom čase požiadaný Poliakmi o pomoc, ktorá zahŕňala aj prípravu (výcvik) ich vojska. Ilia úlohu splnil, aj keď pri ceste nazad ho Poliaci čakali v zálohe s tým, že to, čo mu dali za služby si „vezmú nazad“. Pokus dopadol pre Poliakov katastrofálne.

Ilia sa vrátil do Kyjeva, ale Vladimír nemienil platiť za to, čo sľúbil a bolo vykonané. Zavolal Iliu na hostinu, kde mu podali durman a nakoniec ho pred očami Vladimíra od chrbta preklali dýkou. Tento smutný, zákerný koniec veľkého bojovníka zhudobnil na pamäť veľkého hrdinu našej minulosti Nikolaj Jemelin v jednej zo svojich piesní – súvislosti môžete počuť pred piesňou na prvom vystúpení v Poprade.

Ako náš vývoj pozostáva z postupnej následnosti jednotlivých etáp, tak svoje vývojové cykly nastavuje aj GP. O neradostných časoch sme dostali informáciu, resp. varovanie pred niečo viac ako 40 000 rokmi pri treťom príchode Perúna na Midgard-Zem. Dočítať ste sa o tom mohli v Knihe Múdrosti Perúna. Varoval nás, že pred nami bol útok zo susednej, Západnej bunky. Vojna s GP – vo Védach spomínaná Druhá Galaktická vojna – beží po celej gigantickej Zemi. V tom čase boli hlavné sily našich nasadené v iných častiach planéty. Museli sme teda bojovať a udržať sa sami svojimi silami a čakať na posily. Preto sme dostali aj Zápovede, ale dodržiavame ich dodnes? A potom prišiel útok GP…

Náš skutočný nepriateľ nie je iný národ ľudí – a to dnes máme medzi sebou väčšinou neľudí – ale GP. Štruktúra jeho chovania je dnes názorne pochopiteľná na „novodobom vyvolenom národe“, t.j. na praxi Anglosasov – v poslednom čase najmä na správaní sa vlády USA.

Najskôr to skúsili otvorenou vojenskou intervenciou – ale všetky ich pokusy naši Predkovia na hlavu porazili. Rýchlo teda pochopili, že takto úspech nebudú mať. Začali preto pôsobiť tak, ako dnes USA. Ak už konečne vojensky zaútočia znamená to, že nepriateľ je oveľa slabší, teda presnejšie že bol vopred zákerne systematicky rozložený a oslabený.

Útoky začali únosmi detí a žien – mužov Slavianov Slovienov nemožno „preformátovať“. Ak dnes vidíte mužov, ktorí sa síce „slovansky“ vyjadrujú, ale behajú za každou „voľnou“ ženou a hodnoty merajú peniazmi – sú to už iba (ak sú našej krvi) Sloveni. Deti vychovávali v ich ideológii s tým, že neskôr ich použili na boj proti vlastným Rodom. Takýto ľudia už nadobudli skreslenú predstavu o realite. Každá vojna, v ktorej bieli zabíjajú bielych je našim nepriateľom maximálne výhodná.

Ženy oplodňovali aj neľudia, ktorí sú geneticky inej podstaty ako my, hoci navonok môžu vyzerať ako naši.

Bojovať v otvorenej vojne je oveľa jednoduchšie ako s vlastným národom, ktorý bol nakazený vírusom od GP. Nákaza sa šírila dlho, pomaly, ale efektívne. Kvôli vlastnej bezpečnosti sa okolité planetárne bunky od nás systematicky odpojili, aby zabránili prechodu nákazy od nás k nim.

Spojovacie chodby medzi bunkami boli pod pyramídami. Nie však pod tými, ktoré nám vystavili na obdiv v Egypte. Tie skutočné sú dnes poukrývané v džungliach a na morskom dne.

Práve tieto pyramídy používali naši Predkovia na cesty do iných Svetov, ale mali aj iné funkcie, hoci prenos medzi Čertogmi bol tou najdôležitejšou.

Brány Medzisvetia boli uzavreté, sily kontrolované GP sa nesmú dostať do ďalších buniek plástovej štruktúry, teda na ďalšie Zeme.

Boj s okupantami viedli naši Predkovia aj tak, ale za jedného zabitého okupanta nastupovalo 10 nových. V rozprávkach to je zachytené v Obraze stínania hláv drakovi Goriničovi, pričom namiesto každej sťatej hlavy mu vyrastá 10 nových.

Najťažší boj je boj na vlastnom území s piatou kolónou, ktorá používa partizánske praktiky a má plnú, neobmedzenú podporu z cudziny. Dnes to vidíme najmä vo forme kresťanstva a iných dovezených, našej Zemi cudzích psychotechnológií. Ľudia sa však viac a viac nakazujú vírusom Tmy z dielne GP. Vôbec im nevadí udávať aj členov vlastných Rodov. Dnes je to v podstate štandard.

Kedysi jednotná a jediná spoločnosť sa nakoniec rozdelila – najskôr na 2 časti. Na Východe ostali viac-menej zdraví ľudia v Dŕžave a na Západe bol vytvorený Štát – Atlantída. Naši Predkovia žili v plnom súlade s Prírodou a nedrancovali ju, pretože základnou hybnou silou našej Kultúry je Duchovný vývoj.

Nastúpila Kali Juga, t.j. Noc Svaroga. GP s periódou cca 200-250 rokov na nás vypúšťa akýsi „omamný plyn“, ktorý vo védickej tradícii označujeme aj „Živel nevedomosti“. Jeho hlavnou funkciou je zabezpečiť, aby sme sa neprebrali. Teraz však „vyprcháva“ posledná dávka – podaná pred cca 250 rokmi – a novú už nasadiť nemôžu.

Potom začali vojny, ktoré trvali veľmi dlho. Ak vojna nerieši situáciu znamená to, že ona sama je cieľom. Generuje Gavvach a ľudia sa zabíjajú. GP nemá za cieľ zlikvidovať všetkých ľudí, ich cieľom je všetkých premeniť na poslušných rabov Pána – teda na cirkevné a sociálne zvieratá. Inými slovami na konzervy životnej energie, ktorú odoberá podľa svojej potreby. Ideálny rab je ten rab, ktorý nielenže netuší, že je rabom, ale aj robí všetko preto, aby ním aj ostal, lebo sa mu to tak páči. A sexuálne a peňažné rabstvo je ideálnym nástrojom. Všetko však môže fungovať jedine v silnom živle nevedomosti.

GP postavil jedných proti druhým, Kultúra a Civilizácia sa nakoniec navzájom zničili v totálnej vojne. Výsledkom bolo „spálené pole“ so zvyškami ľudí, ktorí po sérii hrozných vojen už nerozumeli tomu o čo ide. Po chaose vojny už túžili iba po živote v mieri a pod pevnou rukou, ktorá by to zabezpečila a zabránila ďalším vojnám.

GP sa stal takouto pevnou rukou a do jedného celku spojil všetky pozostatky ľudí z oboch protichodných systémov. Vytvoril novú krajinu – RUS – v ktorej ale už boli všetci premiešaní. Vírus nakoniec dostal voľný prístup ku všetkým a už sa začal po ľuďoch šíriť globálne – ale hlavne po Dušiach. Objavili sa nové krajiny Mu, Lemúria, Rasénia, Tartaria… Od zničenia Atlantídy sa počet krajín postupne znásoboval, už viac neboli iba dve. Ľudí nielenže rozdelili, ale prinútili ich aj ťažiť pre nás absolútne nepotrebné suroviny a to barbarským spôsobom. Nastal „zlatý vek“ drancovania Prírody – ktorý trvá dodnes. Stačí sa pozrieť ako smerovaný minister či kresťanské cirkvi barbarsky drancujú „ICH“ lesy.

Začali sme sa sami považovať za príslušníkov kdejakých národov a krajín a UŽ NIE SPOLOČNÉHO RODU. Nie sme dnes Slovieni, ale Sloveni Slováci, Poliaci, Česi, Maďari…

Nastúpila ďalšia etapa „vývoja“, ktorú nazývame ROZDEĽ A PANUJ. Je vyjadrením metodiky GP meniť ľudí na rabov, začali sme veriť, že sme len druh zvierat, ktorý sa akousi náhodou naučil hovoriť. Dnes si myslíme, že klamať, udávať, zrádzať za peniaze, zabíjať, podvádzať je normálne. Znovu sme nastúpili cestu Atlantídy.

Sme vo finále. GP vždy ukončoval jednu etapu civilizácie druhou preto, aby na jej rozvalinách postavil novú, prehnitejšiu. Dnes v podstate už neostali na Zemi ľudia s magickými schopnosťami – všetko sú egoisti zneužívajúci to, čo sa dozvedia vo svoj prospech. Sme v poslednej etape, ktorú nazývame biblická.

Vstupujeme do poslednej fázy, v nej ale ROD vyhrá. Máme šťastie, že žijeme v čase konca starých časov. Poznávajte svoj vnútorný svet – inej cesty k záchrane totiž niet…

14.02.2018

Dnešný článok je voľným pokračovaním toho, čo sme už na našej stránke neraz uverejňovali. Určite každý – kto sa zapodieva myslením namiesto dogiem – sa zaujíma o to, kde vlastne žijeme. Realita však nie je naivita – presnejšie naivita je príznakom „spokojného“ zotrvávania v Matrixe.

V jednom z článkov sme priblížili pohľad na Midgard-Zem ako na jednu z buniek ohromnej, gigantickej planéty. V súvislosti s týmto Obrazom pri priblížme niekoľko ďalších detailov, ktoré sú s týmto pohľadom na Svet spojené.

V každej z buniek spočiatku žili humanoidi, teda bytosti rôznych druhov podobných človeku. Každá plocha bola špecifická – na jednej žili bieli, na ďalšej čierni, potom žltí, červení a podobne. Niekde ľudia našich rozmerov, inde väčší alebo menší. Rozdiely pôvodne boli – pre každú šesťuholníkovú bunku – aj vo farbe očí.

Ako vždy v týchto prípadoch – ak nás uvádzali do konkrétneho módu poroby, tak nám to museli nejako oznámiť. V tomto prípade sa smelo môžeme obrátiť ku knihe Jonathana Swifta a jeho Gulliverovným cestám. V skutočnosti vôbec nejde o rozprávkovú fantazmagóriu. Teda takýto bol pôvodný stav našej existencie – veľmi, veľmi dávno.

V každej bunke sú špecifické podmienky, ktoré umožňujú špecifickú formu života. A u nás v podstate ešte nedávno – pred niečo viac ako 200 rokmi – žili giganti. Ostali po nich po celom svete stavby s veľkými stĺpmi, vysokými stropmi a ohromnými dverami.

Tejto problematike sa budeme venovať v samostatnom článku, takže zatiaľ iba spomeňme, že hoci nálezov ohromných kostier je po celej Zemi dosť – veľmi rýchlo ich ktosi systematicky poodstraňoval. A pre verejnosť podhodili dezinformáciu, že išlo o podvrhy vypracované Photoshopom… ale videli ste niekedy niekde konkrétnu odbornú správu aj s autorom tohto „odhalenia“..? Veď ak je to pravda, tak prečo to skrývať? Teda „overená falzifikácia“ Photoshopom je overená iba „agentúrou“ JPP.

Teda už vieme, že každá bunka sa vyznačuje samostatne nastavenými, špecifickými podmienkami životného prostredia: vlastnou klímou, atmosférou, vodou, potravou, energiou, schopnosťou produkovať potreby pre existenciu, ale aj napríklad počtom sĺnk.

Všetko nad našimi hlavami je v súčasnosti umelého pôvodu – Slnko, Mesiac, hviezdy… V tejto súvislosti bude užitočné si pozrieť video na tému, ako sú principiálne nastavené podmienky sezónneho menenia období na Zemi:

Kupola nad nami je umelo vytvorený objekt, na ktorom sa v noci zapaľujú umelo vytvorené svetlá, aby nám vytvorili ilúziu. Takto sa objavujú hviezdy, Slnko aj Mesiac. Cez deň nás polievajú dažďom, v noci nám zapaľujú hviezdy, ktoré sem tam aj padajú.

Slnko, ktoré je od nás 147 miliónov kilometrov a okolo ktorého rotuje naša Zem neexistuje. Zdroj žiarenia je od nás vo vzdialenosti 3 000 až 3 500 kilometrov. Je to reflektor, ktorý je umiestnený vnútri našej kupoly. Plní všetky funkcie, ktoré kedysi plnilo naše skutočné Slnko: dáva teplo, svetlo, UV žiarenie atď. Na internete nájdete o tom množstvo materiálov.

A aké objekty padajú z oblohy už vieme z iných článkov – ale predsa len trochu pridajme. V Číne padlo niekoľko takýchto predmetov tiež. 16. mája 2016 spadli v blízkosti domu jedného hospodára dve takéto gule. Svedok opísal veľký hluk a keď sa pozrel nahor, uvidel ako guľa padá naň v ohni. Jedna padla rovno do jeho záhradky:

Roľník si myslel, že by mohlo ísť o meteorit, a preto sa ukryl v dome a čakal kým to prejde. Keď Číňania sa odvážili priblížiť k objektu, uvideli guľovitý predmet o vysokom lesku:

O takýchto padajúcich zvláštnych guliach sa už písalo v médiách neraz. Padajú po celom svete.

V lete 1966 videla skupina svedkov padať takúto guľu z čistého, jasného neba v štáte Arkansas v USA. V roku 2000 padla podobná guľa neďaleko Cape Townu v Juhoafrickej republike. Tiež nebolo jasné o čo vlastne ide. Roku 1963 našli vedľa seba ležať tri takéto hladké, kovové gule v austrálskej púšti. Každá z nich vážila okolo 6 kg a mali priemer 35 cm. V roku 1969 argentínsky vedec Schneider na tlačovej konferencii v Buenos Aires ukázal 22 cm guľu s lešteným povrchom. Podľa jeho slov išlo o jeden zo štyroch kusov nájdených na severe Argentíny. V prítomnosti reportérov sa 4 hodiny snažil vykonať na povrchu aspoň malú ryhu – bezvýsledne.

Britský denník Daily Mail priniesol informáciu o náleze troch takýchto gulí vo Vietname na hranici s Čínou:

Jedna mala 45 kg, druhá 6 kg a tretia iba okolo 250 g. najmenšia padla na strechu domu, takže je istota, že určite spadli z neba. Vietnamské ministerstvo obrany je presvedčené, že sú ruského pôvodu…

Pravdepodobne prvá zdokumentovaná zmienka o takom predmete je z roku 1802 z Holandska. Vedci ju nedokázali analyzovať a neskôr ju vzali napoleonskí vojaci. Neskôr sa jej stopa úplne stratila. V časoch Prvej svetovej vojny sa takýto predmet našiel aj v Rakúsko-Uhorsku. Bol poslaný na analýzu do Nemecka a napokon sa jeho stopa tiež stratila. O tomto prípade sa môžete dočítať v knihe Forbidden Archeology.

Iným objektom je Luna, t.j. Mesiac. Je to hologram – túto skutočnosť si môžete overiť na mnohých videách na sieti. Ak sa zameriate na okraj Mesiaca uvidíte, ako tam „prechádza“ nová snímka. Pri pohľade na celý mesiac vidno aj celoplošný „refresh“ obrázku – presne ako na počítačových programoch. Jedno z videí:

https://www.youtube.com/watch?v=2OYfuxm3AGk

Dôležité však je niečo iné – čo je za Mesiacom skryté, že to nemáme vidieť?

Tí, ktorí poznajú védické texty nemajú problém si túto informáciu doplniť. Ako u všetkých starých textov vieme, že pracujeme s Obrazmi, nie „priamou“ informáciou – tá by sa nedožila našich dní. Takto možno prijať aj taký výklad, že hologram ukrýva bojový koráb, ktorý nemáme vidieť. Z Véd vieme, že na začiatku boli tri: Fatta, Leľa a Mesiac.

V súvislosti s korábom spomeňme, že za dávnych čias bol používaný aj iný názov pre kozmické koráby: „archa“. Archy sú stanice, ktoré plnia radu funkcií – vojenské, výskumné, dopravné… Čo sa stalo s prvými dvomi vieme z Véd.

Majme stále na pamäti, že sme uzavretí v Systéme, ktorý kvôli jednoduchosti predstavy nazývame Matrix. Kľúčovou úlohou tohto Systému je ODOBERAŤ z nás GAVVACH. Zopakujme si, čo to je:

GAVVACH je jemnohmotné žiarenie ľudského strádania, ktoré vylučuje naša bytosť za života a aj po smrti. Dopĺňa úbytok životných síl u rozličných druhov a skupín obyvateľov jemnohmotných Svetov. Ale takéto žiarenie našej bežnej – hlavne NEVEDOMEJ – formy správania sa ledva stačí na dopĺňanie spotrebovaných síl niektorých démonických bytostí. Vyžarovanie strádania a bolesti dokáže nasycovať gigantické skupiny démonov všetkých druhov a stupňov. Čo do podstaty je gavvach ich potrava.

Mimoriadne „kvalitný“ gavvach je spojený s prelievaním krvi. Keď zo živej bytosti tečie krv, tak v prvé minúty je vyžarovaný gavvach mimoriadnej sily („kvality“).

Pripomíname, že zabíjanie „KOŠER“ je postavené práve na podrezaní a vykrvácaní obete. A tak už nie je ťažko si domyslieť, prečo sa často používa delenie na Bielu, Čiernu a Červenú mágiu…

Pri analýze všetkých dostupných informácií o Lune Mesiaci to vyzerá tak, že Mesiac je skôr v moci našich ľudí, ktorý sa našim nepriateľom nepodarilo zničiť – a už sa to ani nepodarí. Všetky svedectvá ľudí, ktorí boli „unesení“ a pamätajú si veľkú, svetlú miestnosť, silné, jasné svetlo, a ktorých stav sa po návrate zlepšil – prebývali pravdepodobne na Mesiaci.

Ak ste „zažili“ akúkoľvek formu pobytu na Mesiaci, tak ste pre našich Ochrancov dôležitý.

Pokračovanie nasleduje…

12.02.2018

Každému vnímavému človeku je jasné, že na Zemi žijú okrem ľudí – a samozrejme neľudí – aj zvieratá. Sú také, ktoré sú na Zemi pôvodné, ale aj také, ktoré boli na ňu prinesené v dávnej minulosti. Známou vlastnosťou mysliacich bytostí je, že vidia vo všetkom určitú – aj keď nie vždy na povrchu viditeľnú – spojitosť, ktorú môžeme vyjadriť ako neprerušovanú reťaz príčin a dôsledkov. Potom sú ale medzi nami oveľa jednoduchšie bytosti, ktoré nehľadajú súvislosti stavby Sveta, pretože jednoducho si myslia, že oni s tým nič nemajú, že ich sa také „taľafatky“ netýkajú. Pravda je ale aj to, že ako v biologických človečích telách sú aj neľudia, tak aj v biologických telách zvierat sú tiež bytosti Temného Astrálu.

Ak Svet okolo nás nesie pečať kauzálnosti, tak je našou úlohou hľadať súvislosti, pretože nič okolo nás tu nie je náhodou. A tu – či chceme alebo nie – sa tak či onak dostaneme k zvieratám. V prvom rade – ak patríme do Svetlého Sveta – nám by malo byť jasné, že ako živé bytosti aj oni majú svoje úlohy v nekonečnej ceste evolučného vývoja. Našou úlohou je s nimi spolupracovať tak, aby sme mali z toho vzájomný prospech. Zabíjanie zvierat je odoberanie im ich práva na slobodu výberu, čo vytvára tým, ktorí tak konajú karmické „účty“. Teraz to síce nevidno, ale informácií máme o tom dosť. Stačí spomenúť Tibetskú knihu mŕtvych. A najmä nezabudnime na to, že žijeme v dobe nástupu nových, Vysokých energií.

Môže sa stať, že niekomu vyhovuje jedno, inému zase druhé zviera. Niekto má vzťah ku psom, iný zase k mačkám. Môžeme si o jedných či druhých myslieť čokoľvek, ale nemáme právo – nemýľme si to s mocou – im ubližovať. Ale to nemáme ani v prípade dobytka či prasiat…

Náš Štít Čísloboha je rozdelený na 16 Čertogov, z ktorých každý má svojho vládcu – Vyšného Svetlého Boha Pravi. Ak už sme spomenuli slovo vládca, tak si pripomeňme, že u našich Predkov nemalo význam ovládať mocou iných, ale vládnuť Poznaním. Väčší vládca bol ten, kto viac vedel. Ostane aj slovo „bohatstvo“ – vnútri je koreň „BOH“ – neznamenalo nahromadené materiálne blaho, ale schopnosť zjednotiť sa s Bohom či Bohmi. S vyššími bytosťami sa dá komunikovať aj cez materiálne bohatstvo, ale to na druhej strane je boh, ktorého zvykneme inak nazývať Diablom.

Každému Čertogu vládne jeden vyšný Boh Pravi, ale zároveň tam nájdeme aj strom a zviera. Je to informácia pre nás, že ten druh energie, ktorý v Galaxii predstavuje konkrétny Vyšný Boh, je v rastlinnej ríši predstavený konkrétnym stromom a vo zvieracej zase konkrétnym zvieraťom. Naši Predkovia v žiadnom prípade nezabíjali tieto zvieratá ani nerúbali tieto stromy, pretože sú považované za poslov konkrétnych Vyšných Bohov. Napríklad Vlk je poslom boha Velesa, Medveď zase Svaroga a podobne. Takto nám je daná možnosť – spoznaním podstaty chovania sa zvierat či stromov – spoznať podstatu Prírody a Vyšších Svetov. Ak poznáte takých tiežlovanov, ktorí sa síce hlásia k Slovanom, ale bez problémov dohola rúbu lesy či strieľajú vlkov alebo medveďov tak vedzte, že tieto bytosti nemajú s energiou Slovanov absolútne nič spoločné. A už vôbec nezáleží na to, ako „múdro“ opakujú naučené frázy vyčítané možno neraz aj z našej stránky.

Pozrime sa na zvieratá, ktoré sú aj dnešnou spoločnosťou málo chápané. Ono konzumná spoločnosť si celkovo myslí, že kto nevie rátať peniaze ten ani nežije – a teda nečudo, že Prírodu odsúdili na smrť. Otázkou však je, kto bude nakoniec naozaj ten, kto ostane medzi živými…

Schopnosti mačiek sú záhadné a dodnes klasickou vedou neobjasniteľné. V ich prítomnosti neraz prestávajú fungovať aj moderné, vysoko presné a citlivé prístroje. Klaniame sa im aj sa ich bojíme, iní ich zase kruto týrajú alebo im aspoň ubližujú. Ale dnes sa už nedá poprieť, že vplývajú na naše vedomie a rozum. Dodnes nie je oficiálnej vede jasné odkiaľ mačky prišli, t.j. odkiaľ pochádzajú.

Ruská novinárka Natália Michajlova z Moskvy sa jedného dňa rozhodla presťahovať do iného bytu. Dostala veľmi lukratívnu ponuku bývať v samom srdci Moskvy – na Náberežnej ulici v dome s výhľadom na Kremeľ. Ani nerozmýšľala a do domu s výhľadom na Kremeľ sa nasťahovala aj so svojou mačkou.

Ale už prvú noc sa so zvyčajne spokojným zvieraťom čosi dialo. Chovalo sa tak, ako keby v izbe okrem nich bol ešte aj niekto iný. Behala z rohu do rohu, bola nervózna, neustále sa obracala ku dverám a vytrvalo pozerala do jedného bodu. Majiteľka predpokladala, že ide o reakciu na presťahovanie sa a prvú noc v cudzom prostredí, takže to ráno pustila z hlavy. Druhú noc sa však všetko opakovalo. Divné bolo však aj to, že už aj Natálie sa zmocnil akýsi hlboký, nevysvetliteľný smútok. Na druhý deň teda zavolala prenajímateľovi bytu a dozvedela sa o tragickej udalosti, ktorá postihla rodinu, ktorá tam kedysi žila.

Otca tej rodiny jednu noc zobrali a odviezli v čiernom aute do gulagu. Majiteľ mal vtedy 5 rokov. Pred odchodom mu ešte otec stihol povedať jednu vetu: „Neplač synček, ja sa o niekoľko mesiacov vrátim presne o tejto hodine“.

Maličký Sergej každý večer sedel a čakal na svojho ocka, ale vždy o polnoci pochopil, že dnes už nepríde. Čakal takto 10 rokov. Prestal čakať až vtedy, keď bol prípad jeho otca odtajnený a rodina sa dozvedela, že otec bol zastrelený za „antisovietsku činnosť“ 27.11.1949.

Mačka po 60 rokoch pocítila v byte neupokojenú Dušu nevinne zabitého otca a znovu prežila tragédiu malého chlapca, ktorý stratil otca.

Dnes už niektorí vedci predpokladajú, že mačky sú spojením medzi našim svetom a oblasťou, o ktorej sa môžeme iba čo to domnievať. Môže to znamenať, že tu s nami sú iba ich fyzické telá, pričom to mentálne majú v úplne inej dimenzii.

Pôvod mačiek na našej Zemi je pre vedcov dodnes záhadou. Zvláštne je to, že medzi zvieratami, ktoré človek poznal a pritúlil a ktoré mu v podstate dodnes slúžia sa mačky nespomínali veľmi dlho. Už sa pásli stáda dobytka, už nás strážili a chránili psy, už jazdili bojové vozy a jazdci, kohúty dávno budili ľudí po ránach svojim kikiríkaním, ale v európskych domácnostiach nebolo počuť mačacie mňaukanie.

Aristoteles opísal zvieratá nielen z Grécka a Európy, ale aj z iných kontinentov. Medzi nimi boli veľmi zriedkavé, ale o mačkách nič nevedel. Plínius preštudoval viac ako 1 000 kníh najrôznejších autorov ešte predtým, ako napísal svoju Históriu, ale mačky nespomína ani raz.

Ale na brehoch Nílu v Egypte už vtedy mačky žili minimálne 2 000 rokov. Nielenže tu žili, oni tu dokonca v určitom slova zmysle vládli. Hérodotos a neskôr Diodor píšu, že Egypťania fanaticky milovali mačky, pričom ich smrť bola tragédiou pre celú rodinu. Za zabitie mačky – ako píše Diodor – napríklad tlupa zabila Rimana.

Roku 1920 bola v Egypte nájdené jaskyňa s uloženými telesnými pozostatkami. Vedecký svet čakal ďalšiu senzáciu – minimálne niečo štýlu Tutanchamóna. Našli tam však niečo zvláštne. Na prvý pohľad sa zdalo, že jaskyňa je naplnená múmiami množstva detí, z ktorých každé bolo uložené v samostatnom kamennom sarkofágu. Až následný výskum ukázal, že ide o múmie mačiek.

Po narušení posmrtného pokoja mačiek sa v tábore archeológov začali diať zvláštne veci. Každú noc nemohli spať pre silné mňaučanie, mnohí členovia výpravy ráno vstávali so škrabancami na rukách. Nikto však cez deň neuvidel ani jedinú živú mačku. Svedok z tejto výpravy – Julia Collins – neskôr napísala, že sa dostali do kontaktu s javom, ktorý je za hranicou ľudského chápania. Nachádzali sa na území pod kontrolou bohyne Bast, teda bohyne mačiek.

V 20. storočí sa vedci začali viac zaoberať schopnosťami mačiek a psov a dostali sa nakoniec do slepej ulice. Pozorované schopnosti týchto zvierat sa nedali nijako vysvetliť. Mačky majú mimozmyslové vnímanie, ľudovo nazývané „tretie oko“. Joseph Van Crain v 30-tych rokoch 20. storočia založil na Kalifornskej Univerzite DUKE prvé laboratórium na svete, ktoré sa zaoberalo parapsychológiou. Spolu s K. Zennerom vypracovali unikátny systém testov. Vedci experimentálne zaznamenali vzdialené pôsobenie mačky operátora na živé objekty aj prístroje. Okrem iného bolo zistené, že výsledky pôsobenia nezávisia od vzdialenosti – testy vykázali toto pôsobenie na vzdialenosti od 0,5 m do 4 000 km. Počas experimentov bolo dokázané, že mačky majú paranormálne schopnosti – predvídali a ovládali telepatiu.

Neskôr nositeľ Nobelovej ceny, Holanďan N. Bergen a R. Morris objavili u mačiek schopnosti používať psychokinézu – presun predmetov nie fyzickým spôsobom – a jasnovidectvo, t.j. získavanie špecifickej informácie cez nejaký neoduševnelý predmet (v civilizačnom ponímaní).

Moskovský hudobník V. Vodojemov raz vpustil k sebe domov kocúra bezdomovca. Ani sa nenazdal a prišelec začal v jeho dome riadiť, pričom on sám sa nijako nemienil ničomu podriaďovať. Aby mal pohodlný pohyb, tak mu majiteľ domu dokonca vymyslel a zostrojil mechanizmus, ktorý kocúrovi umožňoval vychádzať z domu cez okno kedy chcel.

Jeho priatelia tomu spočiatku nevenovali pozornosť, ale spozorneli, keď sa rozišiel s dievčaťom, ktoré sa kocúrovi nepáčilo. Ale to nebolo všetko, muzikant si jedného dňa uvedomil, že kocúr riadi aj jeho myšlienky. Bežne sa mu stávalo, že čosi robil a zrazu dostal neústupčivú myšlienku, že treba nakŕmiť kocúra, hoci ten v tom čase ani nebol doma. Naplnil teda jeho misku a on hneď prišiel a začal jesť.

Neraz dostal z ničoho nič myšlienku, že treba otvoriť dvere. Otvoril ich a za nimi stál kocúr. Jedného dňa pocítil, že kocúr je v nebezpečenstve. Vyšiel z domu ho hľadať a našiel ho vonku skrvaveného – buď sa pobil s inými kocúrmi, alebo niekto naň nahuckal psa – nevedno. Bol však tak doriadený, že ho okamžite vzal a odviezol k veterinárovi. V poslednej chvíli ho zachránil.

Najskôr mu to celé pripadalo divné, ale postupne si na situáciu zvykol. Jedného dňa si však uvedomil, že jeho život sa od okamihu príchodu kocúra začal meniť k lepšiemu. V dome sa objavilo akési teplo, stalo sa útulne, ba jedného dňa zistil, že má talent na prácu PC animátora. Táto profesia je málo zvládnutá a dobre platená. Začalo sa mu v živote naozaj dariť.

Dnes je známe, že v prvej polovici 20. storočia sa začali robiť pokusy s mačkami a psami v súvislosti s konštrukciou psychotronných zbraní. Na základe výsledkov takýchto pokusov sa nakoniec prvé takéto zbrane aj začali konštruovať. Bez týchto prác by všetko bolo oveľa zložitejšie.

Málo známym faktom bolo, že mačky boli spoločníkmi nejedného vodcu ZSSR. Za všetkých môžeme použiť príklad L. I. Brežneva. Spočiatku to jeho okolie začalo považovať iba za čudáctvo – Brežnev sa pri jednej z návštev Indie stretol s tibetským dalajlámom, ktorý mu daroval čierneho tibetského kocúra. Tento darček nepotešil jeho ochranku, nový majiteľ si ho bral hneď so sebou do lietadla. Držal ho na rukách, hladkal a celú cestu si šepkal „môj osud, môj osud“. Keď dalajláma dával Brežnevovi kocúra, čosi mu ticho pošepol o nebezpeční číhajúcej smrti na jeho životnej ceste. Kocúra dalajláma predtým, ako ho odovzdal Beržnevovi podrobne o čomsi inštruoval.

Dostali jasné pokyny. Kocúra môže kŕmiť iba jeho pán, pretože to nie je obyčajný kocúr, ale taký, ktorý dokáže predvídať udalosti. Kocúrovou úlohou sa stalo ochraňovať generálneho sekretára pred možnými životnými problémami.

Brežnev mal hneď po návrate z Indie naplánované slávnostné stretnutie s kozmonautmi Jelisejevom, Šatalovom, Volganovom a Chromovom, ktorí sa práve vrátili z kozmického letu. Vládna delegácia naň čakala 40 minút, ale nakoniec im bolo oznámené, že generálny sekretár príde neskôr a na inom aute. Dozvedeli sa, že pána z domu nepustil Láma – tak ochranka nazvala tibetského kocúra. Ten sa mu hádzal pod nohy, skákal mu na ruky, pozeral mu do očí a žalostne mňaukal. Brežnev pochopil, že ho nechce pustiť na stretnutie a dostal zlú predtuchu.

O niekoľko minút prišla po extrémnej linke správa, že na autá s vládnou delegáciou sa strieľalo. Neznámy muž v uniforme milicionára pri bráne Kremľa spustil na delegáciu paľbu z automatickej zbrane. Miesto, na ktorom vždy sedával Brežnev zasiahlo 14 guliek… 21.1.1969 teda kocúr zachránil svojho pána prvý, ale zďaleka nie posledný raz.

Keď je zviera v blízkosti svojho pána a je medzi nimi vytvorená citová väzba, tak ich biopolia sa navzájom prelínajú a môžu vyvolať rôzne javy. Ak je mačka astrologicky spojená s majiteľom, tak dokáže predpovedať rôzne udalosti v jeho živote. Po viacerých nepopierateľných dôkazoch o schopnostiach kocúra Lámu sa prestalo jeho okolie pozerať na vec ako na nejaký starecký vrtoch. Aj ochranka pochopila, že ich životy v značnej miera závisia od predpovedí čierneho kocúra.

Raz sa stalo, že generálny sekretár musel odcestovať do Francúzska a Láma ostal doma. V určitom okamihu sa stal veľmi nepokojným. Keď Brežnev dostal túto informáciu, tak začal byť veľmi ostražitý a volal Andropovovi, ktorý bol v tom čase hlavou KGB. Andropov sa na chvíľu odmlčal a potom priznal, že vo Francúzsku na neho chystali atentát, ktorý sa však tajnej službe podarilo odvrátiť.

Roku 1982 odcestoval Brežnev do Taškentu bez Lámu. Počas exkurzie v leteckom závode bolo na drevenej konštrukcii okolo lietadla veľmi veľa ľudí. Konštrukcia nevydržala nápor, prelomila sa a zrútila sa aj s ľuďmi na vládnu delegáciu s Brežnevom. V tej dobe Láma v Moskve priam besnel. Nakoniec sa mu podarilo prehryznúť vodítko, vytrhol sa z rúk ochrankárov, veľkými skokmi zamieril k rušnej ceste a hodil sa pod kolesá najbližšieho auta. Čo prinútilo Lámu si vziať život?

Ak zviera má rado svojho pána, tak preberá na seba časť psychického tlaku. Tým sa stáva akousi živou formou oberegu, t.j. ako keby akýmsi ochranným talizmanom. Keď sa na jemnohmotnej rovine začnú formovať negatívne situácie, tak zvieratá ich registrujú ako prvé. Sú citlivejšie a bližšie k prírodným procesom než ľudia.

Mačka napríklad z lásky k pánovi môže prevziať na seba nielen časť jeho „nákladu“, ale aj plne obetovať svoj život. V tibetskej tradícii sa predpokladá, že zviera sa nemôže plnohodnotne duchovne vyvinúť, to môže iba človek. Zviera duchovne stúpa iba vďaka svojmu pánovi a následkom lásky k nemu môže obetovať aj seba. Po smrti kocúra sa zdravie generálneho sekretára začalo rýchlo zhoršovať a v novembri toho istého roku Brežnev zomrel. Predpoveď dalajlámu sa naplnila úplne.

Ak sa na našej ceste znenazdajky objaví mačka – bez ohľadu na to, akej je farby – lepšie je zmeniť cestu. Objavenie sa takéhoto zvieraťa je zvyčajne varovný signál, ktorý je lepšie rešpektovať.

V jednej moskovskej reklamnej agentúre už roky robia každé ráno jeden rituál – kŕmia „firemného“ kocúra. Nikto z nich nepochybuje, že je veľmi dôležitý, ani sa nad ním nikto nesmeje. Všetci veľmi dobre vedia, prečo tak robia.

Firma pôvodne sídlila na Fomičovej ulici, kde 26.12.2008 pracovníci reklamnej agentúry oslavovali blížiaci sa nový rok. Zábava bola v plnom prúde, keď z ulice začal doliehať silný krik podobný detskému plaču. Vyšli von a vo vchode našli kocúra. Rozhodli sa vziať ho so sebou na oslavu a upokojiť ho.

Hoci mu ponúkali všetko možné, kocúr sa ničoho ani nedotkol, ba skryl sa pod stôl a pokračoval v kriku. Zábava sa skončila. Nálada upadla a všetci sa začali pomaličky rozchádzať domov. Večierok teda skončil. Kocúra vyniesli von a nechali pri podchode. Kým sa tam všetci zhromažďovali, kocúr stále sedel na mieste a nikde neodchádzal. Hneď ako všetci kolegovia vyšli do mrazivej noci v budove, kde ešte pred minútou boli vypukol silný požiar. Ako sa neskôr zistilo, vo vedľajšom úrade vybuchol plyn. Výbuch bol veľmi silný. Všetci mlčky pozreli na kocúra. Ten sedel v snehu a nesnažil sa nikde utiecť. Všetci kolegovia sa okamžite rozhodli, že ho musia zobrať so sebou. Bolo jasné, že ak by ich neprinútil odísť, určite by boli medzi nimi obete. Kocúr ich zachránil.

Keď sa presťahovali do novej budovy, vzali kocúra so sebou a odvtedy už ostal s nimi natrvalo. Okrem tejto udalosti neskôr zistili, že to neboli všetky schopnosti kocúra. Všetky obchodné rokovania v jeho prítomnosti prebiehali zásadne úspešne. Kocúr dostal meno Lucky – svoju prezývku si zaslúžil na 100%.

Dmitrij Smirnov sa vracal z dlhej cesty. Bol za volantom už veľmi dlho a ani nepostrehol, že začal postupne strácať kontrolu nad riadením. Bola už hlboká noc, zima a silný mráz. Zaspal za volantom. V poslednom okamihu pred tragédiou sa prebral iba vďaka tomu, že sa pred ním zjavil jeho kocúr a videl, ako mu skáče rovno do tváre. Videnie bolo veľmi silné a okamžite ho prebralo zo spánku. Dokázal zastaviť bezpečne auto a v šoku vystúpil z neho von. Ešte sa neprebral zo stresu a už mu v aute zazvonil mobil. Volala mu mama a oznámila, že jeho kocúr znenazdajky vyskočil z okna a zabil sa. Obaja pochopili, že to urobil naschvál, aby ho mohol v diaľke zachrániť – za cenu svojho života. Kocúra mu iba pred tromi mesiacmi daroval jeho brat, ktorý odchádzal navždy z Ruska. Ešte mu pritom aj vtipom povedal, že kocúr bude na brata dávať pozor. Kocúr vyrazil v najdôležitejšom okamihu, ale musel to urobiť tak, že sa rozlúčil so svojou telesnou schránkou.

V Západnej Európe po zavedení kresťanstva neboli mačky cirkvi po vôli – očividne veľa vidia. Ich paranormálne vlastnosti spôsobili, že boli vyhlásené za pekelné bytosti. Tisícky nevinných zvierat boli nahádzané do ohňov Inkvizície, neraz aj so svojimi majiteľmi. Prenasledovali ich po celej Európe, následkom čoho mačky v podstate vymizli z ulíc miest v Anglicku, Francúzsku, Španielsku aj Švajčiarsku. Ale prešlo iba niekoľko rokov od ich systematickej likvidácie a ich katov a prenasledovateľov postihol strašný osud. Stredovekú Európu zachvátila morová epidémia.

Križiaci, ktorí sa vracali zo svojich výprav si v batožine priniesli so sebou do Európy najnebezpečnejšieho prenášateľa moru – čiernu krysu.

Nič proti epidémii nepomáhalo, až ľudia si nakoniec spomenuli na mačky, ktoré v malom počte prežili v malých osadách na vidieku. V nádeji na záchranu ich začali voziť do miest, ale očití svedkovia zanechali zaujímavé svedectvá. Mačky ako keby sa všetky dohovorili – ani jedna nezačala loviť krysy. Vyzeralo to tak, že sa rozhodli dať ľuďom lekciu aby pochopili, aká je ich misia na Zemi dôležitá.

Z Véd vieme, že tie tvory, ktoré po narodení zasiahne tzv. „gravitačný úder“ nepochádzajú zo Zeme, ale boli na ňu v dávnych časoch privezené. Gravitačný úder spočíva v tom, že po narodení nie sú mláďatá schopné samostatnej existencie, ale musia sa o nich rodičia starať, kým nie sú dostatočne samostatné. Pôvodné bytosti pochádzajúce zo Zeme sa môžu bezprostredne po narodení postaviť na nohy a samostatne chodiť.

Mačky a psy – a ostatne aj človek – zo Zeme nepochádzajú. Boli tu našich dávnymi Predkami privezené, a to z určitého dôvodu. Nemáme teda právo sa k nim – ale ani k ďalším zvieratám – chovať surovo, týrať a zabíjať ich. Bohužiaľ tento jav je dnes v podstate štandardom. A ľuďmi sa určite nedajú nazvať tí, ktorí si zo zabíjania zvierat urobili pohodlné živobytie. Ak aj patria do našich Rodov, tak – vzhľadom sa dobu, v ktorej sa nachádzame – prežívajú svoju poslednú inkarnáciu.

Výsledky moderných výskumov už dokázali, že ľudia, ktorí majú doma mačku alebo psa sa obracajú k lekárom o pomoc 5x menej ako tí, ktorí nemajú žiadny vzťah k domácim zvieratám. Americký vedci zistili, že ľudia liečení po infarkte majúci doma zviera majú po roku oveľa lepší zdravotný stav – v zásade sú vyliečení – než tí, ktorí doma napríklad mačky nemajú. Americký lekár James Cerbeck dokázal, že tí, ktorí vlastnia domáce zviera majú nižší tlak a celkovo nižšiu frekvenciu pulzov srdca. V skutočnosti sotva možno povedať, že ľudia môžu mať radi Prírodu, ak nemajú v láske zvieratá.

Na záver vám odporúčame dve nádherné pesničky od ruskej speváčky Svetlany Kopylovej, ktoré boli napísané podľa skutočných udalostí. Prvá je o starom kocúrikovi, do ktorého každý na dvore sídliska iba kopal, ale nakoniec zomieral šťastný, že poslednýkrát mohol vydýchnuť v náručí dievčatka, v ktorom svojim osudom prebudil skutočný súcit a lásku. Druhá je o psíkovi fenke, ktorá celý život verne slúžila svojmu pánovi a robila preň všetko, čo mu videla na očiach. On sa jej rozhodol na starosť „odmeniť“ tak, že ju utopí v rieke – aká častá situácia dnes… Situácia sa však vyvinula tak, že loďka sa prevrátila a stará fenka už so slučkou na krku ho vytiahla z víru a zachránila život. Až to ho nakoniec Duchovne prebudilo. Lepšie však neskoro, ako NIKDY.