Na stromoch rastú listy a konáre,
Ak odrežeš korene, veľa listov a vetiev vyschne.
Podobne, ak odrežeš korene svojej mysle,
mnohé duševné aktivity ochabnú.
Sri Tilopa – Mahamudra Upadesa
Naši Predkovia mali síce jediný jazyk, ale pretože bielu rasu tvoria štyri veľké národy – da’Árijci, ch’Árijci, Raséni a Svätorusi, tak každý národ mal svoj systém zhmotňovania obrazov – písmo. O obrazovom význame písmen si povieme neskôr v samostatnom článku, ale použijeme jeden z dávnych výrazov nášho prastarého jazyka. Je to slovo KOM. Za starých čias to bol jeden z názvov pre medveďa. Medveď v zime upadne do stavu spomalenia životných funkcií – voláme to do zimného spánku. Práve preto bol prenesený názov pre stav spomalenia životných funkcií – ale nie stratu života oddávna nazývaný KÓMA.
Keď sa ľudia preberajú z kómy, nikdy to nie je úplne rovnako. Niekto sa preberie skôr, iný neskôr. Je to proste určitý proces. A tak aj Slovania sa preberajú z dlhej kómy – poslednej Noci Svaroga nerovnomerne. Najskôr dochádza k prebúdzaniu sa tých, ktorí žijú v našej pravlasti, t.j. Rusov, Bielorusov, Ukrajincov. Ale postupne sa preberáme aj my, ostatní. Niekto skôr, iný neskôr, lebo noc sa skončila. Pri postupnom nerovnomernom prebúdzaní sa zákonite objavujú aj dočasné nezhody či nedorozumenia. Niekto už hľadá Bohov, Predkov, Ščurov, ďalší sa ledva prebral. Nový deň nezadržateľne prichádza.
Pretože Noc Svaroga nám bola predpovedaná Bohom Perúnom pri jeho poslednej návšteve Midgard-Zeme pred viac ako 40 000 rokmi, naši Predkovia sa v minulosti pousilovali, aby sme sa naozaj mohli zobudiť. Preto veľa ráz realizovali misionárske pochody – aj do Indie – kde odovzdali časť našej Védickej tradície Dravidom a Mágom. Kali Juga – t.j. vplyv Noci Svaroga v Sanskrite – dnes končí. Ale kým sa v slovanských zemiach začala ničiť Viera ohňom a mečom, himalájski Žreci a mnísi odovzdávali poznanie z pokolenia na pokolenia. Naši indickí priatelia dokázali prastaré poznanie uchrániť, a tak sa naše vlastné poznanie o stavbe Sveta môže navracať domov v podstate nezmenené, hlbinný význam prežil dokonca bez akéhokoľvek skreslenia! Mimoriadne presne boli uchované technické aspekty duchovného systému samo-znovunastoľovania, ktoré je vo všeobecnosti verejnosti známe ako MEDITÁCIA. Hlavným aspektom meditácie je nadobúdanie schopnosti prenášať vedomie. Prenos Vedomia je nenahraditeľný pre našu budúcu existenciu vo Vyšších Svetoch – je to vlastne meditácia alebo forma meditácie, v ktorej ide o realizáciu trvalého vývoja smerom nahor, do Vyšších Svetov nad našim, t.j. Svetom s vyššími rozmernosťami.
Nuž priblížme si podstatu Budhizmu – je to vlastne naše vlastné učenie, ktoré «nepozorovane» prežilo genocídu Slovanov:
Ak sa kohokoľvek na ulici, najmä z radov vševediacich odborníkov na pravú vieru opýtate, čo to je budhizmus, dostanete veľmi rýchlu odpoveď: jedno z náboženstiev. Budú aj takí, ktorí povedia čosi viac, počuli o dalajlámovi a spoja to s Tibetom, iní zase poznajú jeho detaily, lebo najčastejšie čítali knihy od Lobsanga Rampu, či majú preštudované knihy, písané naslovovzatými odborníkmi na svetové náboženstvá, a hneď ho zatriedia medzi náboženstvá. Nejaký problém? Kdeže. No môže niečo, čo nehovorí o BOHU, byť teistickým systémom, a teda náboženstvom?
Budhizmus je aj v dnešnom svete duchovného supermarketu jednoznačný unikát. Je to totiž neteistický systém, aj keď rozhodne nie je v protiklade s teistickými disciplínami. Neobsahuje nijaké sľuby, dokonca ani nijaké nepovoľuje. Prináša len základnú nevyhnutnosť pracovať sám so sebou, úplne od základov, veľmi jednoducho, veľmi všedne. Budhistický prístup začína pracovať so zmätkom a utrpením a smeruje k rozmotaniu problému ich pôvodu. Na druhej strane teistický prístup začína so všemohúcnosťou Boha a smeruje k zvýšeniu vedomia ako zážitku Božej prítomnosti. Ale pretože pri komunikácii s Bohom stoja v ceste prekážky vo forme nášho zmätku a negatívnych vlastností, musí sa nimi zapodievať aj teistický prístup. A tu nám vystupuje jeden zo spoločných príkladov problému pre teistickú, ako aj neteistickú disciplínu – duchovná pýcha.
A vchádzame na pôdu budhizmu, na cestu poznania mysle. Izmus je však už dosť nepekná a sprofanovaná prípona, je to čosi o akomsi ďalšom – izme. Pre správnosť teda hľaďme na názov ako na Budha-izmus, pretože naším cieľom je napodobňovať Budhovu cestu. Aká vlastne je, tá Budhova cesta? Je to cesta, na ktorej niet nijakej poistky, a v skutočnosti, kto sa vydáva na túto cestu, má veľa dôvodov byť veľmi podozrievavý voči tomu, kto mu takúto ponuku predkladá. Veď Budhu sme nikdy nestretli, nanajvýš sme niečo videli v televízii či kine, čítali v nejakých knižkách, ale to nakrútil či napísal niekto iný. Predpokladajme, že Budha naozaj za svojho života spoznal pravdu, čo je samo osebe otázne, no ako dnes vieme, že jeho odkaz bol zapísaný a prenesený až do našich čias správne a neskreslene, aj keď musel prechádzať z generácie na generáciu? Čo ak mu niekto neporozumel a, hoci aj nechtiac, ho skreslil? Možno je to už dnes len súčasťou veľkého dejinného podvodu.
Odpoveď môžeme nájsť iba v praxi, ktorá nám dá jedinú správnu odpoveď. Tá nie je v tom, že nám to povie niekto iný, niekto náležite vyškolený a vysvätený. Bude to musieť byť nejaký duchovný priateľ, nezáleží na tom, akú formu bude mať či ako sa bude volať, ale príde zvnútra. Na mentálnej úrovni môže, ale nemusí byť takýmto priateľom práve Budha, na ktorého sa budhizmus pozerá ako na obyčajnú ľudskú bytosť, na syna človeka, ktorý skrz veľkú neúnavnú vytrvalosť dosiahol osvietenie, ale ktorý aj napriek tomu mal fyzické telo a tiež podliehal bežnej ľudskej skúsenosti. V tomto smere je považovaný aj za učiteľa, teda duchovného priateľa či akéhosi sprievodcu na ceste cnosti. No táto cnosť môže zdanlivo prerásť do zdania, že učiteľ sa ani nesnaží pomôcť, ale skôr sa úmyselne stáva provokatívny, ba až sadistický. Až takáto zdrvujúca otvorenosť je skutočné priateľstvo.
Podľa budhistickej cesty totiž nejestvuje nič iné okrem celého sveta. Nijaký tajomný a oddelený prvok, čo ako by mal byť svätý. Len to, čo je tu a teraz, výlučne s tým je potrebné pracovať. Sú aj miesta, kde vstupuje do konfliktu s kresťanskou tradíciou. Týka sa to napríklad mystickej múdrosti. Podľa zásad kresťanskej tradície, či presnejšie akejkoľvek teistickej tradície, múdrosť prichádza ako prvá a poznanie nasleduje. V budhizme je však jasný opačný prístup – poznanie musí prísť ako prvé a múdrosť nasleduje neskôr. Je to metóda prístupu teistickej tradície – pozri sa, aby si videl. V budhizme je postup opačný – musíš najskôr vidieť, aby si sa mohol pozrieť. To sa premieta aj do najdokonalejšej formy budhizmu – tantry, o ktorej môžeme povedať, že jej prístup k realite je tiež neteistický. V neteistickom prístupe k realite nie je svet rozdelený medzi Boha a diabla. Svet je úplný sám v sebe. Má svoje vlastné svaly, končatiny, mozog a svoj vlastný obeh. Tantra hovorí o realite, kde dobro je vytvárané zo zla a zlo je vytvárané z dobra.
Majoritné teistické duchovné disciplíny sú veľmi pohotové v zatrieďovaní neznámych pojmov, ktoré sa takto stanú známymi a kategorizovanými – je to jedna z hlavných čŕt práce ega – ale o tom neskôr. Nuž, zatrieďme si aj my ostatné duchovné systémy, veď na tom nie je nič zlé. Jedna z kľúčových doktrín budhizmu sa zaoberá problémom vystríhania sa upadnutia do jedného z dvoch extrémov, keďže extrémy nie sú nikdy skutočne prospešné, sú to extrémy nihilizmu a eternalizmu. Nihilizmus je presvedčenie, že ak nejestvujú pevné a nemenné referenčné body, dokonca aj kauzálna následnosť príčiny a účinku je bezvýznamná, ľudské úsilie je zbytočné a márne. Na druhej strane stojí extrém eternalizmu, čo je nádej či viera, že niečo pevné a stále jestvuje a zaručuje nám spasenie či prinajmenšom akýsi dobrý výsledok, ak sa môžeme s tým spojiť, no na druhej strane sme vystavení rozličným formám zlyhania a trestov, ak sa s tým niečím nedokážeme spojiť naozaj náležite, zjednotiť. V podstate to, čo nazývame stredná cesta v budhizme, je výstižne vyjadrené v sanskrite slovom madhjamaka, čo znamená doslovne stredná cesta, teda zmysluplná cesta medzi existenciou a neexistenciou, eternalizmom a nihilizmom.
Možno to znie cynicky, ale je prirodzenou vlastnosťou ľudského ega, že ľudia sa usilujú vyniknúť nad ostatným, stať sa členmi akéhosi elitného klubu. Vstupom do elitného klubu prichádza automaticky vážnosť či uznanie okolia, postavenie, prichádza poznanie a múdrosť. Nie je pekné zahrávať sa s touto slabosťou ľudskej mysle, ale je to niečo podobné, ako keď si ľudia, ktorí na to majú, kúpia napríklad obraz nejakého všeobecne uznávaného umelca. Ako ideálny príklad sa nám ponúka notoricky známy Picasso. Ten, kto na to má, si ho kúpi, lebo meno umelca je naozaj veľmi silné a všeobecne uznávané – hoci sám osebe nebude vedieť rozoznať ani to, či na obraze je praženica alebo západ slnka. Niekto iný zas môže mať pre vstup do elitného klubu ako motív pocit vlastnej úbohosti, menejcennosti. Skupina, ku ktorej sa pripája, je bohatá a naozaj vplyvná a on chce mať z toho úžitok. Taký či onaký. Elitný klub je najčastejšie buď majoritná cirkev, alebo nejaká lóža. No postavme sa pevne zoči-voči faktom. Štyridsaťminútová, hoci aj veľmi slávnostná ceremónia nás nie je schopná priviesť do ďalšieho stupňa osvietenia. K duchovnosti musíme pristupovať s veľmi nekompromisnou formou inteligencie. Takéto ceremónie v skutočnosti nemenia nič na našom vnútri, pretože ináč by ľudia odchádzali odtiaľ trvalo a pozitívne zmenení. A prichádzame k ďalšiemu prekvapeniu, ak sme naozaj ochotní čeliť faktom, a to objavu, že v úsilí o zabezpečenie akejsi istoty sme vôbec neuspeli, len sme si zmenili fasádu, tvár či výzbroj. Neoddali sme sa duchovnej ceste a poznaniu na nej celí a úplne.
Prichádzame k dôležitej otázke, čo to vlastne znamená ten veľmi často opakovaný, no aj tak dlhodobo neznámy výraz – duchovnosť? Je to naozaj len otázka toho, či sme nábožensky založení, dobrí, veriaci? Alebo to znamená vedieť niečo viac ako poznať iných ľudí, nie je to aj o snahe naučiť sa viac o dôležitosti života? Dôverne známe teórie našej «rodinne» zavedenej cirkvi sú síce stále naporúdzi, no akosi neponúkajú odpovede na tie otázky, ktoré najviac hľadáme. Ich odpovede sú akosi neúčinné, nefungujú. Nuž ak naozaj hľadáme odpovede na podstatné otázky, musíme začať hľadať mimo cirkvi. Skúšame si sami čítať Písmo či hľadať odpovede najčastejšie v iných eternalistických disciplínach. No pocit neurózy a odtrhnutia od reality narastá, nič do seba v skutočnosti nezapadá, akosi nie sme reálne napojení na učenia z Písma. Táto stránka budhizmu môže byť veľmi znepokojujúca, ale musíme si uvedomiť, že jednoducho musíme na sebe a svojom utrpení pracovať my sami, a toto úsilie musí mať prednosť pred naivnou predstavou, že nás zachráni akási tajomná, magická moc či jogínska technika.
Ľudia si bežne prestavujú, že duchovnosť znamená boj, boj dobra proti zlu, a oni sú samozrejme na strane Boha a dobra. Jedným z problémov eternalistického prístupu je, že si predstavujeme Boha ako akýsi majestátnejší obraz samého seba – Boh chce to, čo aj ja, má rád to, čo aj ja, nenávidí to, čo aj ja. Mám teda právo bojovať a rozhodovať o tom, kto je na druhej strane, pretože moja vôľa je totožná s vôľou samotného Boha. Bojujem proti zlu, som dobrý, duchovnosť je najvyššia forma dobra, je to dokonca stelesnenie dobra, no a na druhej strane je, samozrejme, zlo. Napriek tomu, že o tom v podstate nič neviem, je to absolútne bezpečné, pretože som na strane Boha. Som ochotný bojovať proti jeho nepriateľom – skazenosti, diablovi, komukoľvek. Problém s týmto prístupom je ten, že sa snažíme strčiť do veľmi malej škatule veľmi veľkú vec – Boha – takú veľkú, že obsiahne celý vesmír, ale my vieme, že sa do našej škatule zmestí – keby to nebolo smutné, bolo by to zábavné.
Skutočná duchovnosť nie je boj a bitka, je to v najvyššej miere možná prax ne-násilia. Dôležitým slovom je prax.
Ale boju ako takému sa nevyhýbame. Náš boj je bojom bodhisatvu. Tento výraz pochádza opäť zo sanskritu a jeho definícia je nasledujúca. Bodhisatva doslovne znamená „prebudená bytosť“. Je to niekto, kto úplne prekonal zmätok a zasvätil svoj život a všetky svoje činy prebudeniu alebo oslobodeniu sa všetkých cítiacich bytostí. Je to niekto, kto je dosť odvážny na to, aby zotrval na ceste bodhi, teda prebudenia, stavu prebudenia.
Prípravou na bodhisatvov boj je zjednotenie tela a mysle. Telo pracuje pre myseľ a myseľ pracuje pre telo. Bodhisatvovo potešenie je v bohatstve založenom na skúsenosti a nie na akejsi teórii či prístupe založenom na želaniach, na „keby“. Po prvý raz sme bohatí, máme v sebe fundamentálnu, základnú rozumnosť, pokoj, harmóniu, a teda máme čo ponúknuť. Sme schopní pracovať s našimi druhmi, cítiacimi bytosťami, nemusíme sa už sami o sebe neprestajne uisťovať. Opätovné sebauisťovanie o samom sebe je prejavom mentality chudoby, stále sa kontrolujeme, či spadáme do kategórie, ktorú nám niekto vytvoril.
Bodhisatva nekoná štedro preto, že by chcel ako protihodnotu niečo dostať, jednoducho je štedrý a láskavý. Vôbec nič na výmenu neočakáva, nie je obchodník.
Princíp boja bodhisatvu je inšpirácia v konflikte medzi polaritami. Ak človek chce byť napríklad komunistom, tak musí mať jasný model toho, čím nechce byť. Určite nechce byť kapitalistom, a teda musí dobre porozumieť tomu, čo to kapitalizmus je, takže protipól, kapitalizmus, sa stáva jeho inšpiráciou.
Bodhisatva je pevne zakorenený v tradíciách svojej spoločnosti, no necíti sa nimi viazaný. Neobáva sa vykročiť na novú cestu, pretože dôvodom jeho vystúpenia z teritória tradície je, že tradíciu dôverne pozná. Má potešenie z tvrdej práce, nech je materiál, s ktorým pracuje, akéhokoľvek charakteru – stav mysle, tradície či spoločnosť.
Nevyhnutnou kvalitou bodhisatvu je trpezlivosť, no byť trpezlivým určite neznamená zdržanlivosť v zmysle dlhodobej výdrže bolesti, nie je to naivné udelenie dovolenia, že nás niekto môže ľubovoľne mučiť len preto, lebo má z toho potešenie. V takom prípade bodhisatva zrazí priamo a bez váhania svojho mučiteľa a bude sa brániť, to je všeobecná zásada zdravého, prirodzeného rozumu.
Bodhistava nemá ani záujem, aby kohokoľvek priviedol na cestu konverzie. Rešpektuje životný štýl iných, ovláda ich jazyk a dovoľuje im prejavovať sa podľa vlastnej prirodzenosti, a to radšej, než by ich mal nútiť byť svojou replikou.
Ak naozaj hľadáme, napokon dospejeme do bodu absolútneho vzdania sa, uznania, že potrebuje čosi viac ako papagájovanie – opakovanie citátov, produktov iných myslí. Potrebujeme cestu skutočnú, cestu pre nás samých a nie vhodne upravenú zákulisnými úmyslami iných. Tento stav má v sanskrite názov abišeka – stretnutie dvoch myslí. Je to skutočné uvedenie do podstaty, ktoré môže vyrastať len z vyčerpania všetkých iných možností a prijatia situácie takej, aká naozaj je. Vtedy sa začína skutočná komunikácia s učiteľom – akým? Ten sa v pravý čas rozpozná, a to neomylne. Až v bode, keď sme ochotní sa naozaj otvoriť, ochotní vzdať sa všetkých našich predchádzajúcich „zbierok“ takzvaného poznania – teda úplne vyprázdniť pohár, aby sme doň mohli naliať skutočné poznanie, prichádza skutočná inicializácia – aj keď nie do elitného klubu. Nijaká „svätá“ ceremónia nie je potrebná, skôr naopak. Ak máme dojem, že sa k niečomu dostávame skrz „zasvätenie“, je to s najväčšou pravdepodobnosťou ďalší klam ega – čo predstavuje neurotickú tendenciu mysle, nevyvážený stav bytia. No môžeme si to priblížiť aj iným názorným príkladom. Je veľmi jemný, až nebadateľný rozdiel medzi doktrínou, dogmou či presvedčením, ktoré je založené výlučne na vlastnom, čírom vnútornom záujme o duchovné prebudenie, a o tom istom založenom na obrane seba samého proti vnútornému presvedčeniu niekoho iného. Budhistický prístup je priamy, číry, nefalšovaný, vnútorný záujem o prebudenie, a v tom zmysle sa môže nazývať aj cestou nenásilia. Cieľom budhizmu nie je položiť na lopatky nijakú z iných duchovných ciest, nech už sa uskutočňuje kdekoľvek vo vesmíre a šíriť sa na základe jej porážky. Budhista sa koncentruje na cestu, ktorú sa sám podujal podniknúť. Predstavte si, že šoférujeme auto na rušnej diaľnici. Sme priam fascinovaní množstvom rozličných áut náhliacich sa v oboch smeroch. Ak sa priveľmi zahľadíme do reflektorov áut náhliacich sa v protismere, môžeme stratiť kontrolu nad riadením nášho vozidla a skončiť nehodou. No my máme záujem na ceste v našom smere, nie v protismere. Na druhej strane, ak niekto riadi auto v opačnom smere ako my, neznamená to ešte, že nasleduje cestu diabla. Čo najpriamejšie a najskôr k cieľu – to je naše predsavzatie. Naše oči sledujú prerušovanú čiaru v našom smere, chvíľu ideme v najrýchlejšom pruhu, potom sa rozhodneme ho zmeniť a prejsť vedľa. Je to tiež cesta naším smerom, nie opačným, hoci trošku opatrnejšia, pomalšia. Prechod do protismeru je porušením zákona, pravidiel cestnej premávky, na diaľnici sa nesmieme otáčať o 180°. Našu cestu priamo vpred, neomylne k cieľu, môžeme pripodobniť k dogme. V dogme nejestvuje miesto pre nezmyselnosť alebo zmätenosť. Len priamo vpred, len priamo k spaseniu. No môžeme sa spýtať, ako teda ďalej? Musíme sa najprv dôkladne a bezo zvyšku zbaviť zmätku, ak chceme pokračovať po správnej ceste. Ale v dogme niet priestoru pre zmätok, hoci my zmätok okusujeme. Ak teda zažívame na ceste neistotu a zmätok, sme vôbec schopní túto cestu ukončiť? Musíme sa najskôr zbaviť všetkého zmätku, aby sme vôbec mohli byť na tejto ceste? To je ono? Realita je iná – na ceste musíme ostať aj napriek nášmu zmätku a neistote. No ostávame výslovne zmätení, zmätení dokonca aj v tom bode, že sa nám zdá, že nie sme zmätení. Toto je jeden z ďalších dôležitých pilierov, ktoré by sme mali poznať – voláme ho „duchovný materializmus“. Máme myseľ zaplnenú myšlienkami o vyššej a dobrej ceste a podobných veciach, jednoducho si myslíme, že sme vysoko nad zmätkom. Určite bude prospešné pre otvorené a naozaj hľadajúce mysle si povedať, čo to je ten divný duchovný materializmus, čo predstavuje. Veď už sama väzba ducha a materializmu je akosi nelogická – naozaj? V budhistickom učení vidjadara je duchovný materializmus jedným z kľúčových pojmov. Stručne povedané, duchovný materializmus predstavuje prístup k duchovnosti s vopred jasným úmyslom, že duchovnosť bude použitá na dosiahnutie vopred stanovených cieľov a nebude rešpektovaný postoj poddania sa a prijatia skutočnosti takej, aká naozaj je. Skrátka, vyjdeme na cestu duchovného hľadania, ale prijmeme len to, čo si vopred stanovíme – určite je každému jasné, že toto nie je nijaká duchovná cesta. A tak pokračujeme po diaľnici ďalej – dogmaticky. V skutočnosti čím viac sme zmätení a mysľou zameraní jediným smerom, tým viac nám ostáva len ten jediný smer, jedna cesta, jedna diaľnica, jedna pravda – nech to už nazývame akokoľvek.
No z času na čas nám do cesty vstupuje výhodná príležitosť prerušiť náš zmätok a oddýchnuť si. Stráviť príjemnú chvíľku mimo priamej cesty. Na diaľnici nám prichádzajú vhod pútače – oddychová plocha, lacný benzín či nafta, dobrá reštaurácia, nocľah. Prečo si trošku neoddýchnuť? Veď cesta nám neutečie. Odbočte z cesty a oddýchnite si, na tom predsa nie je nič zlé. Je to dokonca prirodzené. Čo sa vlastne deje? Tieto lákadlá v skutočnosti spomaľujú, ba až zastavujú našu cestu vpred. Najskôr to je len nevyhnutný benzín. Povedzme. No potom sa môžeme výhodne najesť, neskôr zistíme, že tu môžeme aj prenocovať. Zajtra zistíme, že tu môžeme ostať aj viac nocí – a cesta je prerušená, hoci zdanlivo príjemným a zdôvodniteľným spôsobom. Nuž, niekto cestuje za cieľom v najrýchlejšom pruhu, iný v strednom a ďalší v tom najpomalšom. Rozdielne sú cesty nášho poznania. No sú aj zastávky, a vtedy stojíme, napriek príjemným pocitom nepostúpime ani krok vpred.
Jedným z najväčších nedorozumení, ktorých sa dnešní ľudia hľadajúci duchovnú cestu dopúšťajú, je, že sa zameriavajú na nádherné sprievodné javy takejto cesty. Hoci nám prichádza dostatočný počet upozornení, nevidíme či nepočujeme ich. Máme v mysli vopred stanovené podmienky a ciele – to je duchovný materializmus v praxi. Tieto „najsprávnejšie“ a „dobre mienené“ odporúčania nám v skutočnosti len zapchávajú uši, no nemôžu nás ani nikoho naozaj spasiť. Je to ako v starom východnom príbehu o človeku, ktorý šiel pod rúškom noci ukradnúť zvon. Dobre si zapchal uši a nepočul, ako zvoní – logicky teda usúdil, že zvonenie nepočuje ani nikto iný.
Priblížili sme si už niektoré črty neteistickej disciplíny, nuž povedzme si niečo aj priamo o učení.
Všetko sa začína a končí v mysli. Myseľ je jediná vec, ktorá naozaj jestvuje, aj keď sa jej vôbec nevenujeme. Ak by sme chceli uspokojiť teistických eternalistických priateľov, tak im samozrejme musíme vysvetliť, kde vlastne ten Stvoriteľ je – to je ich chápanie sveta. Nuž Stvoriteľ je len číra myseľ, nič viac a nič menej. Kúsky mysle máme akosi „prepožičané“, takže všetko, čo jestvuje, vrátane takzvaných hmotných vecí a všetkých druhov zvierat, je súčasťou tej istej mysle. Ak sa dostatočný počet myslí dokáže zjednotiť a vytvoriť si želaný obraz, myšlienka sa vždy stane skutočnosťou – v kladnom aj zápornom zmysle.
Hoci je to pre ľudí západnej kultúry cudzí, a teda nepríjemný a neznámy pohľad, myseľ je to jediné, čo naozaj jestvuje. Je to univerzálna, všeobecná základňa existencie, tvorca šťastia, ale aj utrpenia, tvorca aj toho, čo nazývame život, a aj toho, čo nazývame smrť. Jestvuje veľké množstvo aspektov mysle, ale dva sú základné – je to takzvaná obyčajná myseľ, Tibeťania ju nazývajú sem, a skutočná, univerzálna myseľ, v tibetštine nazývaná rigpa. Obyčajná myseľ je to, s čím sa dennodenne stretávame, čo vlastne považujeme za „samých seba“. V skutočnosti ju môžeme pripodobniť ku skorumpovanému politikovi (sú aj iní?), skeptickému, nedôverčivému človeku, majstrovi nad majstrov v umení trikov a ľstivých úskokov, no geniálnemu v hre, ktorú prioritne hrá – v úskokoch a klame. Je „orgánom“ ega, majstra úskokov, nedisciplinovaná a zmätená, jedine ona spolu s egom naozaj zaniká v okamihu smrti.
No je tu aj vždy prítomná pravá podstata mysle, absolútne nedotknutá nijakou zmenou, ani smrťou. Teraz je ukrytá vnútri našej obyčajnej mysle, našej «sem», zahalená mentálnym mračnom myšlienok a emócií. No je to prvopočiatočná, čistá, dokonalá a neskazená pozornosť, ktorá je v okamihu inteligentná, poznávajúca, vyžarujúca, inak povedané, vždy v bdelom, prebudenom stave. Nič ju nemôže poškodiť a nič ju nemôže zlepšiť. Nijakými slovami sa nedá opísať stav takejto mysle, no uvedomiť si skutočnú podstatu mysle znamená uvedomiť si skutočnú podstatu všetkých vecí. Je to to, čo kresťania a židia volajú „Boh či Jahve“, mohamedáni „Alah“, hinduisti „Osoba“, „Šiva“, „Brahma“ a „Višnu“, budhizmus „budhovskou podstatou“. V samom srdci každého náboženstva je hlboko ukrytá fundamentálna pravda a je svätou príležitosťou života, ktorý žijeme, v tomto smere sa rozvíjať a uvedomiť si to. Na tomto mieste sa žiada vysvetliť pojem Budha. Vyvarujte sa pripodobňovať toto meno k ostatným šablónam, používaným v teistických duchovných systémoch – jestvuje ďaleký Boh, pri ňom je Boží syn, toho pozná len jediný správny sprostredkovateľ (Mojžiš, Ježiš či Mohamed), ale k nemu vás dovedie len a jedine správne vysvätený „vyvolenec“, zastupujúci ten správny elitný klub (rabín, kňaz, imán či guru). Hoci prirodzenou predlohou pre Budhu je princ Gautáma Sidharta, ktorý dosiahol osvietenie v šiestom storočí pred n. l., Budha má hlbší význam. Znamená to osobu, akúkoľvek osobu, ktorá je úplne prebudená z nevedomosti a otvorila svoj veľký potenciál múdrosti. Budha je ten, kto priniesol koniec utrpeniu a depresiám a objavil šťastie a pokoj bez smrti. Je to vždy prípad obyčajného človeka, pretože osvietenie je vnútri každého z nás a nedá sa „zabezpečiť“ zvonku. Všetko, čo na to potrebujeme nesieme vo svojom vnútri. No hoci každý z nás má v sebe budhovskú podstatu, neuvedomujeme si to, pretože naša myseľ je obalená bežnou mysľou riadenou egom, a ego dokáže všetko premeniť vo svoj prospech, dokonca aj duchovnosť.
Na ľahšie pochopenie rozdielu medzi bežnou a prirodzenou mysľou si poslúžime tradičným tibetským prirovnaním. Skutočná, číra a ničím neovplyvniteľná myseľ je ako jasné nebo nad našimi hlavami. Keď je pekný deň bez oblakov, vidíme ju v celej nádhere. No väčšinu dní nemáme možnosť vidieť oblohu bez obláčikov či dokonca mračien. Sú aj dni temné a ponuré, keď si vari ani nevieme predstaviť krásnu, jasnú, bezoblačnú oblohu. No ak nasadneme napríklad do lietadla a vyletíme aj napriek búrkam a turbulenciám do dostatočnej výšky, nájdeme ju tam. Tú istú, pevnú, nádhernú, nemennú.
Dôležité je uvedomiť si, že mračná v skutočnosti nepatria k oblohe. Hoci nám ju často zastierajú, nedokážu ju nikdy naozaj ovplyvniť. Jednoducho tam visia a presúvajú sa, často chaotickým a nepredvídateľným smerom. To je naša bežná myseľ a jej myšlienky. No každý z nás vidí, aj keď nie neprestajne, kúsok modrého, nádherného neba. Závisí to síce od množstva a veľkosti mračien – zmätených myšlienok, no z času na čas pevne pocítime prítomnosť krásneho kúska neba nad nimi.
A tu je princíp duchovnej cesty – ego obaľuje skutočnú myseľ ako mračná zatieňujú nádhernú oblohu. Skutočnou duchovnou cestou nehľadáme nové, krásne a umelé mračná, ale postupne odstraňujeme tie skutočné, staré a známe. Je to cesta neľahká, ale bez ilúzií – je to cesta postupného spaľovania ega a jeho klamu. Čím viac „obhorí“, tým častejšie zazrieme kúsok jasného neba. V skutočnosti je problém pochopenia ega základným kameňom budhizmu.
No ego nie je také jednoduché prehliadnuť skrz-naskrz, a ani to nie je náš nepriateľ, ktorého treba zničiť. Aspoň nie v takomto ponímaní. Dejinami ľudstva sa tiahnu nádherné, dokonale premyslené a fantastické duchovné disciplíny, ale má to háčik. Dopúšťame sa hlúposti, že študujeme veľmi pokročilé predmety, no nepoznáme úplný začiatok, podstatu nášho ega. Ako by sme sa pozerali na poľnohospodára, ktorý by chcel dosiahnuť na poli skvelú úrodu napríklad pšenice, no nepoznal by druh a charakter pôdy, do ktorej chce siať? Môže očakávať žiadaný výsledok? Určite nie. Všetci vieme, že ak poľnohospodár chce zožať konkrétnu obilninu, musí pôdu správne a cielene kultivovať, poodrábať, ustavične pozorovať a ošetrovať, a až potom, po dlhej lopote príde žiadaný výsledok. Nuž a dnešný človek by rád dosiahol stabilitu mysle a svojho poznania, siaha po vysokých a „Bohom“ odporúčaných učeniach a doktrínach, no chýba mu základná, ale nenahraditeľná vedomosť – vôbec nevie, ako funguje myseľ, aká je jej základná podstata. Stavia na poli, ktoré vôbec neobrobil náležitým spôsobom – nuž môže očakávať želané výsledky? Rád by staval pevný dom, ale základ je na piesku – veď je to aj podobenstvo z Biblie –, máme to predsa pred očami. Ale asi ako všetko týkajúce sa skutočnej pravdy – je to také prosté a tak blízko, že to jednoducho nevidíme. No ak nepoznáme materiál, s ktorým pracujeme, naše učenie sa stáva zbytočné a špekulácie o vytúženom cieli sa stávajú len čírou fantáziou. Jedným z hlavných problémov dnešnej mysle je, že sa zamestnáva tým, čo bude, a nie tým, čo v súčasnosti je. Nie je zosynchronizovaná s ostatným zložkami nášho bytia. Takýto stav je pre myseľ deštruktívny a nie je to celkom férové, je to zahrávanie sa s ľudskými slabosťami, ich vytúženými snami a očakávaniami s cieľom dostať ich pod otrockú kontrolu.
Radi by sme sa, v zmysle eternalistických konceptov, stali ideálnymi a hodnými spasenia, no v skutočnosti sa nechceme vzdať žiadnej, a už vôbec nie príjemnej časti nášho života. Stávame sa teda, sami pred sebou, veľmi šikovnými hercami a pokiaľ sa hráme, sami pred sebou, na hluchých a slepých vo vzťahu ku skutočným významom našich oslavovaných svätých textov, zisťujeme, že predstieranie správnej cesty je celkom príjemné. Kedykoľvek dôjde ku konfliktu medzi našimi skutkami a ideálnym učením, okamžite si sami interpretujeme situáciu takým spôsobom, že konflikt „sa“ zahladí. Naším poradcom sa stáva ego vo forme neomylného duchovného poradcu. No situácia sa v skutočnosti podobá prípadu, keď cirkev a štát v krajine sú oddelené. Keď politická, mocenská hlava štátu potrebuje vykonať politické rozhodnutie, ktoré je výslovne cudzie učeniu cirkvi, potom automatická reakcia hlavy štátu je, že navštívi hlavu cirkvi v krajine, teda svojho duchovného poradcu, a poprosí ho o požehnanie svojho kroku. A hlava cirkvi jednoducho vyjde v ústrety, hoci dobre pozná pozadie takéhoto rozhodnutia, a dáva požehnanie aj takémuto kroku. Navyše predstiera, že takáto hlava štátu je ochrancom viery. Obdoba takéhoto postupu prebieha v mysli jednotlivca s tým, že ego zastupuje úlohy vládcu, hlavy štátu a aj hlavu cirkvi zároveň. No v skutočnosti vôbec nezáleží na tom, akým spôsobom dosiahneme sebaospravedlnenie. Našu prax či poznanie sme už dávno spojili s kategóriami, z ktorých je jedna postavená proti druhej. Toto je duchovný materializmus, falošný duchovný poradca. Kedykoľvek máme takýto dualistický postoj – napríklad v štýle, „toto robím preto, lebo chcem dosiahnuť taký a taký stav svedomia, stav bytia“, tak sa automaticky oddeľujeme od skutočnosti, ktorou naozaj sme. Presnejšie povedané, čím vyšší, dokonalejší a nedostižnejší je náš ideálny, božský vzor, tým viac potvrdzujeme, že nie je súčasťou nás samých, je od nás veľmi vzdialený. Vlastne tým potvrdzujeme, že nie sme súčasťou onoho oslavovaného vzoru, navyše stále sa od neho vzďaľujeme. Je to výstižný poznávací znak. Ego dokáže interpretovať čokoľvek, čo ho ohrozuje či irituje, takým spôsobom, že neutralizuje hrozbu alebo ju obráti na niečo „pozitívne“, a to z jeho uhla pohľadu. Používa koncepty ako filtre, aby nás oddelilo od priameho vnímania toho, čím daná skutočnosť naozaj je. Dokonca ak sa nám zdá, že si úspešne udržiavame naše sebavedomie pomocou duchovných techník, je veľmi pravdepodobné, že skutočný duchovný rozvoj je s najväčšou pravdepodobnosťou už nereálny. Naše mentálne zvyklosti tak zatvrdnú, že cez ne už nič neprejde. Jednoducho sme absorbovali taký zmätený pohľad na svet, že ho považujeme za jediný skutočný, jedine možný svet. No z budhistického pohľadu je duchovná cesta proces presekávania sa cez zmätok, postupne odkrývajúc prebudený stav mysle.
Na duchovnej ceste poznania je nevyhnutné začať priamo tam, kde sme tu a teraz, a hľadať odpoveď na to, prečo hľadáme. V skutočnosti všetky náboženské tradície začínajú s touto agendou a rozličným spôsobom nás uvádzajú do stavu dedičného, prapôvodného hriechu a pádu človeka, čo je živná pôda ega. No my nesmieme začať pociťovať hanbu nad tým, čím sme. Sme cítiace bytosti a máme skutočne fantastický pôvod.
Budhistické učenie má tri základné postupnosti či stupne poznávania reality. Je to hinajana, mahajana a vadžrajana. „Jana“ sa zo sanskritu prekladá ako „vozidlo“, a predstavuje kompaktný súhrn intelektuálnych učení a praktických meditačných metód zodpovedajúcich určitému stavu rozvoja študenta na ceste budhadarmy – učenia alebo inak pravdy, v špecifickom význame učení Budhu.
Duševnou chorobou dnešnej doby je, že všetko sa dá okamžite kúpiť, aj „rýchla cesta“ v duchovnom rozvoji. No všetko, nielen na duchovnej ceste, má svoju zákonitú postupnosť.
Hinajana znamená doslovne „malé alebo menšie vozidlo“ či, významovo správnejšie, je to „úzka cesta“. Úzka cesta v tom zmysle, že striktná disciplína meditácie zužuje či utlmuje rýchlosť a zmätok mysle, čím dovoľuje mysli spočívať na svojom vlastnom mieste. Tento spôsob zároveň prináša jednoduchú a priamu skúsenosť našej vlastnej mysle a sveta, a to či už dobrej, alebo zlej, či pozitívnej, alebo negatívnej – dá sa s tým žiť a zvládnuť to.
Slovo meditácia je dnes veľmi „v móde“. Za meditáciu neraz považujeme niečo, čo s ňou nemá veľa spoločného, alebo často aj nič. Určite to nie je bezmyšlienkovitá recitácia textov, ktoré napísal niekto iný. Dnes vystupuje v médiách mnoho rozličných odborníkov a núka nám zaručené metódy na odbúranie stresov a zdravý život. Neraz učia rozličné meditačné techniky, ktoré aj môžu dosiahnuť cieľ – jednostranný. No tu sa môžu odohrávať aj iné, úplne neočakávané deje. Ak máme na sebe prebytok negatívnej energie, určite to nie je nič príjemné. No predstavte si, že takáto energia vás obaľuje ako hustý čierny dym. Potom tento dym akousi mentálnou technikou so seba strasiete – a všetko je super, ste fit. Ak sa to stane nabudúce, urobíte to znovu. Vy, potom niekto iný, potom zase niekto iný a takto idete svojou cestou. Poznáte super mentálne techniky a máte super život.
No predstavte si, že to, samozrejme, všetko negatívne, čo ste zo seba striasli, ostalo kdesi, aj keď „nechcené“ čakať na kope. Nič, čo už raz vzniklo, nemôže zaniknúť, len mení formu. A teda v určitom zmysle vytvárate veľkú kopu čiernej, nechcenej, negatívnej energie. Nezmizla, len ste sa jej striasli. Je tam, na kope, a čaká. Skôr alebo neskôr sa opäť na niekoho „nalepí“. Bude pre takéhoto nič netušiaceho človeka požehnaním? Určite nie, skôr naopak. A to je dnešná prax. Čo nepotrebujem, odhadzujem, na fyzickej aj duchovnej úrovni rovnako – a vôbec sa nestarám, kto a ako to poupratuje. Na fyzickej úrovni to už naša civilizácia cíti veľmi jasne ako problém, s odpadom sa musíme vážne zaoberať. A na jemnej, duchovnej úrovni? Alebo to, čo nevidieť, nejestvuje? Je to naozaj tak? Jestvuje postup zvaný tonglen – je to postup odoberania nechcenej, zlej energie a jej pretvárania na dobrú, pozitívnu. Ak ste o tom doteraz ani len nepočuli, tak si viete predstaviť v akej veľkej nerovnováhe to všetko je – záporná energia sa vytvára všade v okolí, ale o spôsobe jej transformácie na pozitívnu ste ani nepočuli – môže byť svet v ideálnom stave?
Meditácia v skutočnosti pracuje s našou rýchlosťou, nepokojom, ustavičnou zaneprázdnenosťou, prezamestnanosťou. Na opísanie rozvoja ega použime analógiu ľudského tela. Základný dualizmus, pocit, impulz a koncepty sú ako kosti tela. Emócie sú ako jeho svaly a podvedomé vnútorné „obkecávanie“, komentovanie a všetky malé mentálne aktivity predstavujú obehový systém, ktorý zásobuje svaly. Ak chceme mať úplne funkčné telo, potrebujeme svalový systém a kosti, na ktorých sú svaly upäté. Meditačná prax sa začína zaoberaním sa myšlienkami, perifériou ega. Princípom je vidieť, čo sa tam deje, nevyvíjať nijakú formu koncentrácie, lebo to už je činnosť orientovaná na cieľ. A všetko, čo je orientované na nejaký cieľ, už v sebe zahŕňa cestu smerom od niečoho k niečomu.
Meditačná prax sa zakladá na zanechaní dualistickej fixácie, zanechaní boja dobra proti zlu. Postoj, s akým pristupujeme k duchovnosti, by mal byť prirodzený, úplne bežný a bez ambícií – takých či onakých. Dokonca aj vtedy, keď budujete pozitívnu karmu, zasievate semienka budúcej karmy. Princípom je teda prekročiť karmický proces ako taký, pozitívnu aj negatívnu karmu. V začiatkoch meditačnej praxe sa zaoberáme len základnými neurózami mysle, zmäteným vzťahom medzi samým sebou a projekciami, vzťahom k myšlienkam. Meditácia nie je spôsob, ako dosiahnuť šťastie, nie je to ani pokus o mentálny pokoj či mier, hoci sa môžu stať sprievodným znakom meditácie. V meditácii sa po prvý raz vôbec dostanete k sledovaniu a nie ohodnocovaniu myšlienok. V skutočnosti po prvý raz budete robiť veci úplne.
Mahajana v preklade znamená „veľké vozidlo“. Je to ako široká autostráda, ktorá je v protiklade s úzkou cestičkou disciplíny hinajany. Mahajana pokračuje za ideál hinajany – oslobodenie jednotlivca samotného. Cieľom je oslobodenie všetkých cítiacich bytostí, čo naozaj znamená všetkých, aj zvierat a všetkého stvorenia. To je široká vízia mahajany. Hlavnou črtou mahajany je pomoc ostatným a to má prednosť aj pred sebou samým. Praktik v mahajane vymieňa seba samého za ostatných.
Vadžrajana doslovne znamená „diamant alebo nezničiteľné vozidlo“. Myšlienka nezničiteľnosti je odvodená od nezničiteľného prebudenia sa, objavu vlastného vnútorného prebudenia mysle, či inak podstaty vadžry. Vadžrajana je kontinuálnym pokračovaním prvých dvoch, a bez ich zvládnutia nemožno nastúpiť na tantrickú cestu. Z pohľadu tantry je za všetkým len univerzálna energia, je aj fundamentálnou podstatou emócií. Kto sa naučí správnemu vzťahu k nej, dosiahne, že energia už nebude mať s ním nijaký konflikt. Energia sa môže stať aj negatívnou a negatívna energia je samoexistujúca pozitívna energia, lebo inej ani niet. Ak sa konceptualizuje, stáva sa negatívnou negatívnosťou, a to je niečo, čo je potrebné ihneď a nemilosrdne odťať ostrou hranou základnej, fundamentálnej inteligencie. Keď sa inteligencia začína meniť na intelektuálnu špekuláciu, deje sa tak pod vplyvom nejakého druhu viery. Viery sú donekonečna posilňované inými vierami a dogmami, a je úplne jedno, či komerčnými, teologickými, či morálnymi. Je to už veľmi pokročilý stupeň praktizovania darmy, teda správnej cesty, keď dokážeme prejsť cez negatívnu negativitu a spätne ju transformovať na pôvodnú negativitu, ktorá je síce tiež silná, ale nie je samoexistujúca, teda nemá vedomie samej seba. Negativita sa tak stáva akoby stravou, čírou silou. Už sa na ňu nepozeráme ako na dobrú alebo zlú, ale ju kontinuálne používame ako niečo, čo vychádza zo zdroja života, a tak nás nikdy nemôže nijaká situácia položiť. Celá štruktúra tohto obrazu sa zakladá na energii a na absolútnom súcite.
Keď spomíname správnu cestu, správny pohľad, úmysel alebo čokoľvek ako správne, je to potrebné vysvetliť, ale pochopenie vyžaduje určitú múdrosť. Múdrosť je vždy a výlučne „domácou“ záležitosťou, nemôže nám ju dať nikto zvonku. Budha zásadne nemal na mysli nič, čo označil ako „správne“, za protiklad nesprávneho, teda stojaceho proti niečomu. Ak sa v budhizme povie správny, tak to znamená niečo také ako „je to to, čo to je“, teda koncept poukazujúci na skutočnú vlastnosť bez akéhokoľvek konceptu bytia možno nazvať správnym, nie preto, lebo to stojí proti nesprávnemu, ale preto, lebo je to tak. Čo je správne, to je to, čo naozaj je, úplne a bez výnimiek.
Spomeňme aj ďalšiu z dôležitých zásad – že nemôžeme očakávať pomoc od svätých bytostí. Ak prijmeme doktríny, ktoré by nás viedli k očakávaniu rozličných požehnaní, tak sa nikdy neotvoríme skutočným možnostiam v reálnych situáciách. Niekedy si povieme, že požehnania od svätých bytostí pomáhajú našej duši. No je to len následok zmätkov vytvorených samotným egom.
Celý budhistický prístup sa zakladá na objave, že prirodzený stav je stav bez ega, a na dospievaní pohľadu alebo poznania, ktoré prichádza zo stavu bez ega.
V hinajane objavujeme nejestvovanie osoby skrz prax meditácie. Pomocou stavu plnosti mysle, či inak holej pozornosti, nech sa čokoľvek vynorí počas meditácie, začíname vidieť, že v myšlienkovom procese neexistuje stálosť ani pevnosť, dokonca si v určitom bode uvedomujeme, že ani v nás niet stálosti a pevnosti. Začína sa vynárať pokoj, no nie je to pokoj ako nejaký druh stavu tranzu, je to jednoducho prvý krok k prebudeniu.
Vďaka tomu, že sme objavili stav bez ega, pretože sme objavili, že to, čo nazývame „ja“, v skutočnosti neexistuje, zisťujeme, že je tu odrazu obrovský voľný priestor, v ktorom sa dá pomáhať iným. Toto je východzia báza pre súcit, ktorý v budhistickej tradícii nie je založený na vine; je založený na vlastnení väčšej vízie, pretože si to jednoducho môžeme dovoliť.
Na chvíľu sa pristavme pri tvrdení, že v skutočnosti neexistujeme. Takáto predstava je nevýslovné komplikovaná pre eternalistickými postojmi ovplyvnenú myseľ, ale skúsme to. Predstavme si morskú vlnu. Má tvar, formu, má obsah, teda existuje. No ak pôjdeme do dôsledkov, zistíme, že ak by nebolo mora a jeho vody, vetra a jeho pohybov, vlna by neexistovala. Jej obsahom je voda, forma je daná silou vetra. Aj keď sa to zdá zvláštne, je len hrou mora a vetra. Podobne je to napríklad aj so stromom. Je, samozrejme, je a stojí. No ak by nebolo priesečníka viacerých iných faktorov – pôdy, vetra, dažďa, hmyzu, nebolo by ho. A takto môžeme pokračovať donekonečna. Je to zvláštna a nezvyčajná predstava, a práve preto sa človek, ktorý si uvedomí, že to, čo „jasne“ vníma okolo seba, nemá vlastnú existenciu, je len manifestáciou iných súvislostí, nazýva v budhistickej terminológii ako zmŕtvychvstalý – prebudený zo smrti. Odtiaľto už nemusí byť ďaleko k predstave, že niekto, pred dávnym časom, si zle vysvetlil východný pojem „vstať z mŕtvych“ a aplikoval ho do inej disciplíny. Viete aspoň jeden dôležitý dôvod, prečo šírenie kresťanstva totálne zlyhalo napríklad v Tibete? Tibeťania zo zvedavosti počúvali horlivé kázanie misionárov, no pri slovách o zmŕtvychvstaní sa začali zabávať. Misionári si totiž vybrali nesprávny preklad výrazu slova „vstať z mŕtvych“, no aj radový Tibeťan sa stretol s viacerými, a to bežne v živote. Vstať z mŕtvych môže znamenať začať chápať prázdnu formu, ako sme si práve uviedli, ale iný výraz sa používa napríklad pre stav, keď človek zomrel, nebol ešte pochovaný, a do jeho tela vstúpila iná entita – nemajúca väzbu na predchádzajúceho človeka a oživila ho. A práve tento výraz si všimli a použili misionári – a to veľmi nevhodne.
Čo vlastne jestvuje? Len obrovský, otvorený priestor, základná pôda, to je to, čo vlastne v skutočnosti sme. Naším prirodzeným, najzákladnejším stavom mysle predtým, ako bolo stvorené ego, je presne takáto základná otvorenosť, základná sloboda, veľmi vzácna kvalita. Napojenie sa na túto základnú otvorenosť, slobodu máme vždy a bez prestania v nás, k dispozícii. Nikto nám ju v skutočnosti nemôže vziať.
Pomôžme si príkladom z bežného, každodenného života. Keď vidíme nejaký predmet, v prvom okamihu vnímania, ktorý nie je viazaný na nijaké logické zatrieďovanie, jednoducho vidíme predmet a nič viac. No vzápätí nastupuje panika a ponáhľame sa k nemu niečo doplniť, zatriediť ho do nejakej vhodnej, nám známej kategórie. A tu sa začínajú veci vyvíjať. Tento vývoj je však pomýlená viera v „seba“, alebo „ego“. Zmätená myseľ má tendenciu vidieť samu seba ako pevnú, skutočnú vec, no v podstate je to len zbierka udalostí či tendencií.
Počiatočným bodom všetkého je otvorený priestor, ktorý nikomu nepatrí. No s otvoreným, voľným priestorom a otvorenosťou je vždy spojená prapôvodná, prvopočiatočná inteligencia, ktorú v sanskrite nazývame „vidia“ – inteligencia. Tento voľný priestor sme my sami – s vidiou, inteligenciou a otvorenosťou. No ak sme my sami táto otvorenosť a jasnosť, kde sa vzal zmätok? Čo sa vlastne stalo? V podstate nič zvláštne. Jednoducho sme sa v tomto voľnom priestore stali veľmi aktívnymi – tento nádherný, voľný priestor nám vnukol inšpiráciu do tanca – podobne ako vyzvanie do tanca od K. M. von Webera. Nádherná hudba… V ošiali nádherného tanca sa nám zakrútila hlava a v okamihu sme si začali byť vedomí „seba“ a svojho „ja“ a okolitého, aj keď voľného priestoru. V tom okamihu sa stávame pevnými – namiesto toho, aby sme boli zajedno s vesmírom, voľným priestorom, začíname sa cítiť ako pevný predmet, ako niečo oddelené od prapôvodného priestoru. A to je prvá skúsenosť duality – ja a priestor, priestor a ja. Dualita znamená práve toto – ja a to ostatné – priestor. A tu nastal zrod „tvaru“, „toho iného“. Takýto druh postoja sprevádza akýsi druh zatemnenia, no nie je to prekliatie formou akéhosi dedičného hriechu, len sme pozabudli na to, čo sme vlastne robili, a začíname objavovať „tuhosť“ okolia, ako keby sme to neboli práve my sami, kto túto „tuhosť“ vytvoril. Po takomto zatemnení prichádza okamžité prebudenie. No začíname okolie vidieť inak – už nevidíme okolitý priestor ako otvorený, naše vnímanie sa transformuje na vnímanie tuhosti a rigídnosti okolia, čo je popretím pôvodnej inteligencie, a stáva sa „ne–inteligenciou“. V sanskrite sa v názve neguje pôvodný význam príponou – namiesto „vidie“ máme „avidiu“. Prijali sme úmyselný postup ignorovania skutočnosti otvoreného priestoru – to je nevedomosť. No v skutočnosti nastáva stav ignorovania inteligencie v zmysle prvopočiatočnej, prapôvodnej kvality. Tento „zrod nevedomosti“ je prvým stupňom ignorovania skutočnosti, začala sa dualita. Žiada sa tu jedna poznámka, ak spomíname ignorovanie reality – nevedomosť, v nijakom prípade nejde o hlúposť. Naopak, nevedomá ignorancia – nevedomosť je vlastne veľmi inteligentná. No v skutočnosti človek po celý čas ignoruje to, čím vlastne je. Tento stav postupuje a vyvíja sa do ďalších stupňov, no predmetom tohto článku nie je podávať kompletné učenie budhizmu – na to jestvujú iné, kompetentnejšie zdroje.
Proces stvorenia a vývoja ega v budhizme tradične metaforicky opisuje príbeh opice v zamknutom dome, z ktorého môže hľadieť von len cez päť okien – zmyslov. S týmto opisom sa logicky spája aj opis Šiestich ríš. Ak sa totiž niekde budhistický text zmieňuje o tom, že niekto sa po smrti znovu narodí napríklad v ríši zvierat, to ešte neznamená, že sa tým doslovne myslí, že sa narodí ako zviera. Najčastejšie sa tým myslí skutočnosť, že sa síce narodí ako človek, ale jeho dominantná charakteristika, čo do podstaty činnosti mysle, bude charakterizovaná ríšou zvierat. A to nie je vždy to isté.
Prirodzeným prostredím pre našu imaginárnu opicu je džungľa – otvorený priestor s voľnosťou pohybu. Opica voľne poskakuje a skúma, až sa jej z toho zakrúti hlava. Aby sme si vysvetlili tento proces, predstavme si, že všetko okolo našej opice v okamihu stuhlo a znehybnelo. Stromy sa prestali hýbať, vodopád zastal, všetko je úplne nehybné. To je bod, kde sa začína čas – ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Chod vecí sa premenil na pevný, hmatateľný čas, na pevnú myšlienku o čase. Zvedavá opica sa preberá z tohto zatemnenia, ale nie úplne, udalosť je veľmi silná. Odrazu si uvedomuje, že namiesto v džungli sa nachádza v pevnom a prázdnom dome, ktorý má len päť okien. To, že je uväznená, nie je až také dôležité, dôležitejšie je, že myšlienka zajatia v uzavretom priestore je mnohonásobne zosilnená vlastnou fascináciou z tohto javu. Keď je niekto fascinovaný, tak strach z uzavretého priestoru, klaustrofóbia, sa stáva akútnejší, pretože subjekt začína skúmať svoje vlastné väzenie, slovom, stáva sa zajatcom svojej fascinácie. Na začiatku síce bolo bleskurýchle zatemnenie, ktoré potvrdilo jej vieru v pevný svet, no teraz, keď začala považovať pevnosť za samozrejmú vec, cíti sa touto pevnosťou uväznená. Aj keď z času na čas myslí aj na zábavu, rastie v nej túžba utiecť z tohto domu. Nie preto, že nevyhnutne cíti, že sa približuje nejaký nepriateľ, jednoducho chce uniknúť z väzenia von, na slobodu. Už si nepamätá, ako sa stalo, že sa dostala do väzenia, predpokladá, že v ňom bola odjakživa. Zabudla na to, že to bola jej vlastná činnosť, ktorá vytvorila múry tohto väzenia. Rýchlo prichádza strata viery a opica začína pochybovať sama o sebe a svojom svete, začína sa správať násilne. Uvedomuje si, že táto strašná situácia nemôže byť skutočná, a postupne začína nenávidieť samu seba za vytvorenie tohto strašného stavu. Tento snový stav mysle je ako strašná nočná mora – je to stav Ríše pekla. Skúsenosti opice v Ríši pekla sú strašné, z tohto prostredia klaustrofóbie a agresie sa vynárajú strašné, pekelné halucinácie. No bolesť sa v skutočnosti nedá odstrániť agresivitou. Čím viac sa zabíja, tým viac sa posilňuje ten, kto zabíja a vytvára si nové veci na zabitie.
No nakoniec sa opica predsa len týmto zápasom vyčerpá, intenzita pekla akosi ustúpi do pozadia a opica sa trochu uvoľní. V tom okamihu uzrie akúsi možnosť, ako z toho vykĺznuť.
Začne ju stravovať hlad po tejto novej možnosti. Pocit uväznenia a hlad po úľave a ústupe z tohto stavu predstavuje vstup do ďalšej ríše, je to RÍŠA HLADNÝCH DUCHOV. V Ríši pekla bola opica absolútne zaneprázdnená zápasom a nemala čas ani len zvažovať možnosť akejkoľvek úľavy. Prichádzajúca skúsenosť veľkého hladu je príjemnejšia, priestorové podmienky a fantázia prinášajú veľa predstáv, ako hlad utíšiť. No opica je viac fascinovaná samým pocitom hladu ako skutočnou snahou utíšiť ho. Zvykla si na tieto stavy a začína ich považovať za niečo síce nie príjemné, ale aspoň isté, bezpečné. V podstate sa obáva vstúpiť do neznámeho sveta otvoreného priestoru, väzenie je predsa len dôverne známe. Je to svet prezamestnávania sa procesom expanzie, zbohatnutia, konzumovania. V základe sa človek cíti chudobný.
No opakované sklamanie a zlyhanie pokusov o naplnenie fantázií nakoniec privedie opicu do akéhosi stavu rezignácie a vzdania sa intenzity hladu. S príchodom uvoľnenia vstupuje do sústavy zvykových ohlasov na svet.
Začína sa spoliehať na stále rovnaké typy reakcií na rôzne situácie, ignoruje iné spôsoby riešenia životných situácií. Obmedzuje svoj svet. Vstúpila do sveta RÍŠE ZVIERAT. Nasiakne týmto bezpečným, pridobre známym svetom a uprie pozornosť na známe ciele, ktoré sleduje s pevnou rozhodnosťou. Táto ríša sa symbolicky znázorňuje v podobe prasiatka. Je to preto, lebo prasiatko konzumuje všetko, čo nájde priamo pred svojím ňufákom. Nepozerá ani vpravo, ani vľavo. V určitom zmysle je to symbol hlúposti, aj keď to netreba chápať tak, že budhizmus považuje zvieratá za hlúpe – skôr naopak. Prasiatku je úplne jedno, že pri kŕmení neraz stúpi do kaluže blata, jednoducho postupuje vpred a zožerie všetko, čo príde do cesty. No táto ríša sa úmyselne spája s hlúposťou, lebo tu prevláda preferencia hry na slepých a hluchých, keďže je jednoduchšie dodržiavať určité pravidlá alebo hrať známe hry, ako sa začať pýtať na dôvody a snažiť sa zmeniť ich definíciu. Je to ignorovanie, ba až hlúposť v tom zmysle, že človek nevidí prostredie vôkol seba, vidí len svoj cieľ a výlučné prostriedky, ako ho dosiahnuť. Človek si nájde všetky druhy výhovoriek ako dôkaz, že to, čo robí, robí správne. Takto však nie je schopný reagovať na odkazy, ktoré prichádzajú z okolia.
Opica si však nakoniec uvedomí, že má možnosť výberu medzi príjemnými a bolestivými skúsenosťami. Prichádza akýsi druh inteligencie vo forme rozlišovania medzi príjemnými a bolestivými skúsenosťami, čo sa logicky prejaví v konaní vedenom snahou maximalizovať príjemné skúsenosti a minimalizovať bolestivé. Vstúpila do RÍŠE ĽUDÍ. Je to ríša vášní a intelektu. Už je inteligentnejšia, ak niečo chce, tak to len tak neschmatne, najskôr to skúma, porovnáva s iným. No ak sa rozhodne, že niečo chce, snaží sa to nakoniec uchopiť, pritiahnuť a vlastniť.
Opica nakoniec zisťuje, že aj keď je inteligentná a vie ovládať svoj svet s cieľom dosiahnuť príjemné zážitky, nie je to všetko. Nemôže dlhodobo ostávať v príjemnom stave a ani vždy dosiahnuť, čo chce. Musí trpko čeliť rozličným druhom problémov, trpí chorobami, podlieha starobe, ba aj smrti. Všade vôkol je bolesť. Logicky teda dedukuje možnosť existencie neba, úplného odstránenia bolesti a dosiahnutia blaha. V jej verzii neba ide najčastejšie o dosiahnutie obrovského majetku či nadmernej moci. Začína sa s celou vervou, celým svojím bytím vnárať do neľahkého úsilia dosiahnuť tento cieľ. A vstupuje do RÍŠE ŽIARLIVÝCH BOHOV. No práve jej prehnané úsilie byť stále najlepšou, byť stále paňou situácie ju privádza do stavu žiarlivosti a neistoty. Musí neprestajne bojovať o udržanie svojho územia, prekonávať všetky, často aj len náznaky hrozby. Ustavične bojuje o vládu nad svetom, aký pozná. Bola chytená do sveta nenaplnených ideálov, sebaodmietnutia a strachu zo zlyhania.
Nakoniec to v takej či onakej podobe príde. Naša opica dosiahne cieľ, stane sa milionárkou, politickým vodcom krajiny či oblasti, známou herečkou, vychýrenou právničkou či bankárkou. Hoci sprvu neisto, ale skôr alebo neskôr si už pevne uvedomí, že sa tam dostala, že je vo svojom nebi. Začína sa uvoľňovať, tešiť sa zo svojho postavenia a výdobytkov, zatieňovať neželateľné skutočnosti. Je to skoro hypnotický stav, prirodzená koncentrácia. Je to stav hrdosti a lesku, vstúpila do RÍŠE BOHOV. Je to utopický stav, ktorý si ľudia vykreslili taký, ako si myslia, že má byť. Obrazne povedané, bohovia sa nestarajú o svetské veci a problémy, sú vytvorení zo svetla. Majú, čo chcú, ustavičný úsmev na perách. Opica dosiahla akýsi stav samohypnózy, prirodzený stav koncentrácie, ktorý zablokuje prístup akejkoľvek neželanej myšlienke, ktorá by mohla byť rušivá alebo nevhodná. Verzia materializmu v tejto ríši sa dá použiť aj na takzvané svetské záujmy v hľadaní extrémnych duchovných a príjemných zážitkov. Je to snaha o zotrvávanie na klamlivých cieľoch všetkých druhov – bohatstve, sláve, kráse, cnosti a podobne.
O bohoch sa hovorí, že svoje životy trávia v nádhernom luxuse, je im dostupný akýkoľvek želaný príjemný zážitok, no nemajú myšlienku na nijaký duchovný rozmer života. Zdá sa, že všetko prebieha absolútne bezporuchovo, až kým zrazu neprídu neočakávané znamenia blížiacej sa smrti. Potom sa manželky a milenky bohov už neodvážia viac k nim priblížiť, ale im len hádžu kytice z bezpečnej vzdialenosti, sprevádzané príležitostnými modlitbami asi v tom zmysle, aby sa opäť narodili ako bohovia. No žiadne spomienky na šťastie či životný komfort ich nemôže uchrániť pred utrpením, ktorému musia napokon čeliť. A tak zomierajúci bohovia sú ponechaní osamote, aby zomreli v mizérii.
Opica neraz zisťuje, že by mohla putovať ďaleko za príjemné zmyselné zážitky a krásy a vstúpiť do vyššieho stupňa ríše, do stavu nazývaného RÍŠA BEZTVARÝCH BOHOV. Chce už dosiahnuť len čisto duševné radosti, najjemnejšie a najtrvácnejšie zo všetkých, hoci si neuvedomuje, že na túto cestu vstupuje z RÍŠE BOHOV. Najskôr spočinie na myšlienke bezhraničného priestoru, pozoruje ho a tento bezhraničný priestor pozoruje ju. Ego sa stáva obrovskou, zdanlivo bezhraničnou beštiou. Nech dôjdeme k akémukoľvek hraničnému kolíku, vždy je tam a má odpoveď.
Opica dosiahla dočasnú harmóniu, svetlo a pokoj, zdanlivú jednotu so svojou projekciou. Myslí si, že dosiahla Nirvánu, ale v skutočnosti dosiahla len dočasný stav Ega. Ak sa situácia začne odlišovať od predstavy, došlo síce k fantazijnému zažehnaniu hladu, no čoskoro príde na to, že je opäť hladná. Naplnila celý cyklus a nájde sa opäť v pekle. Je to ustavičný kolobeh boja, dosiahnutia cieľa, straty ilúzií a bolesti. Je to stav samsáry, karmickej reťazovej reakcie dualistickej fixácie. Je tento zdanlivo nekonečný proces obsiahnutý sám v sebe väzením? Nie celkom, pretože v Ríši ľudí jestvuje možnosť prelomiť karmickú reťaz, a teda samotný cyklus samsáry. Intelekt Ríše ľudí a možnosť cieleného výberu v nej ponecháva priestor na prekonanie celého procesu zápasu. Človek si začne uvedomovať, že svet nikdy nebol mimo neho, kdesi tam vonku, ale že to bol jeho dualistický postoj, oddelenie „JA“ a „ONI“, ktorý vytvoril celý problém. Je to jednoduchý zákon mysle, kým je opica zaujatá samotnou halucináciou, tá ostáva reálna a pevná, doslova hmatateľná.
Každý z nás v priebehu dňa zažíva emócie, ktoré patria do niektorej z uvedených ríš. Od pýchy Ríše bohov až po nenávisť a paranoju Ríše pekla. No principiálne je psychika jednotlivca zvyčajne pevne zakotvená v jednej z nich.
