V mnohých Rodoch sa od pradávna vzdávala úcta po Krvi a Duchu najbližším Nebeským Bohom, ktorí vždy prichádzali na pomoc bielym ľuďom vo všetkých tých krajoch Midgard-Zeme, kde žili Rody Veľkej Rasy.
Ako hovoria prastaré Záznamy a Podania, v tých pradávnych, prastarých časoch sa ľudia a Nebeskí Bohovia medzi sebou bratali a Nebeskí Bohovia nechávali svojim pozemským bratom a potomkov svoje prosté, ale múdre Zápovede, aby Šťastie a Radosť neopúšťali Rody Veľkej Rasy a potomkov Nebeského Roda.
Ako je množstvo Nebeských Bohov, tak je aj množstvo darovaných Zápovedí Svetlých Bohov. Aby mohol človek vo svojom každodennom živote plniť všetky Zápovede, ktoré dali Premúdri Nebeskí Bohovia, stačí mu dodržiavať Dva Veľké Princípy: „Sväto ctiť Svetlých Bohov a svojich Premúdrych Predkov a žiť podľa Svedomia“.
V dávnej minulosti boli Záovede Vyšného Boha Perúna zapísané Runami na zlatých plastikách v Santiách Védach Perúna (v Knihe Múdrosti Perúna).
Zápovede ďalších Nebeských Bohov boli tiež zapísané v prastarých časoch vo forme Svätých Santií a Charatií.
V ďalšom budeme uvádzť Zápovede Nebeských Bohov, nemnohé z existujúceho množstva, ktorými sa dôsledne riadia a plnia ich v dennodennom živote všetci Pravoslávni Staroverci Inglingovia.
Nie je potrebné veľa bádať, aby si aj nezainteresovaný čitateľ všimol, že informácie o našej minulosti, ktoré podávame na našej stránke sú neraz napádané aj „tiežslovanmi“. Nie je to síce pekný termín, ale vystihuje podstatu. Keďže vo Védach sa píše, že nemáme polievať listy stromu ale jeho korene, tak je naozaj zvláštne, akí Slovania môžu vlastne napádať Starovereckú tradíciu. Nikdy sme neskrývali, že okrem Staroverectva rozoznávame aj Rodnoverectvo – ale zároveň sme neraz upozorňovali, že so skutočným Rodnoverectvom je v našich krajoch veľký problém. Nie preto, lebo skutočné Rodnoverectvo by bolo niečo iné ako súčasť Starej Viery – veď práve Rodnoverectvo je štátom uznaná Cirkev na Ukrajine, aj keď ukrajinskí Rodnoverci vôbec nemajú problém sa na rovnocennej úrovni stýkať a komunikovať so Starovercami – ale preto, lebo v našich Zemiach bola niť starej Viery násilne pretrhnutá križiakmi, ktorí pri šírení „kresťanstva“ (čo je dnešný pojem, pretože v tom čase sa ešte sami nazývali grécka, a nie kresťanská viera) surovo vyvraždili celé dospelé obyvateľstvo u nás a deti dali na výchovu, resp. prevýchovu do kláštorov.
Problém je založený na tom, že po zverejnení starovereckej tradície v Rusku sa hneď po (sieťovom) prevrate sa ukázalo, že stará, slovanská tradícia sa u Starovercov zachovala vo veľmi kompaktnej podobe. Táto celistvosť a systematickosť Starej Viery v podstate zobrala „vietor z plachiet“ tím, ktorí si začali „starú vieru“ vymýšľať po svojom – o dôvodoch a pohnútkach sa nebudeme teraz rozširovať. Neostalo im teda nič iné – ak si chceli zachovať „kšeft“ – len napádať Starú Vieru (aj) svojich vlastných Predkov.
Toto je však otázka, ktorú si každý musí zodpovedať sám. Je pekné hovoriť o tradíciách Predkov, ale žiť si i naďalej po svojom. Musíme mať na zreteli, že len to znamená kvalitatívnu zmenu, čo zahŕňa tri základné zložky: Zdravomyslie, Rodové zriadenie a Kopné Právo. Kto sa snaží stavať na týchto troch pilieroch, ten nemôže urobiť chybu a možno ich ľahko rozpoznať. A ostatní… vedome či nevedome iba slúžia tvarom. Je to jedno, pretože výsledok je ten istý a dnes už nemá nikto ospravedlnenie, že nevie, čo alebo kde je Stará Viera Predkov…
V duchu tejto systematizácie prinášame aj tento článok. Jeden z problémov, s ktorým sme sa už stretli je to, že ak nanovo prinášame Starú Vieru, tak neraz nám nestačí „aktuálna“ slovná zásoba slovenčiny. Pretože civilizácia sa vyvíja smerom, ktorý žiadna „veda“ nepredpokladá, t.j. od dokonalého k postupnej deštrukturalizácii, tak môžeme kľudne zopakovať, že všetko nové je iba dobre zabudnuté staré. Ale nevadí, hlavné je, že sa zobúdzame. Pri použití Zdravomyslia nás nikto viac nedokáže oklamať. To zároveň znamená, že neverte ničomu, čo si optikou Zdravomyslia sami neoveríte – vrátane informácií z našej stránky.
Zatiaľ sa nám nedarí podávať všetky informácie tak rýchlo a v takom rozsahu, ako by sme chceli. O Našich Bohoch už informácie máme, ale ukazuje sa, že musíme zaviesť nové pojmy aj v tejto oblasti. V zmysle našej Viery vieme, že Tvorca celého Vesmíru je NEPOZNATEĽNÝ, t.j. – presne ako v budhizme – nemá význam sa ním zapodievať, či písať o ňom traktáty. Voláme ho preto jednoducho RA-M-CHA, označujeme ho tromi Runami a neskúmame neskúmateľné. Inými slovami – a zase si pomôžeme budhizmom – nemôže dať veľkú vec do malej škatule.
V zmysle tejto logiky vystupuje otázka, ako volať „Najvyšších“, t.j. Prvopočiatočných Bohov. V krátkosti, podľa našej Viery vo Vesmíre existuje iba Energia a Sily, ktoré ju riadia. Životodarná Energia – Inglia – rozširuje po celej Galaxii Život a Sily, ktoré ju riadia nazývame aj Prvopočiatoční Bohovia. Spočiatku sme ich označovali ako „Najvyšší Bohovia“, ale je načase dať veci na správnu mieru. Preberie a budeme používať – ako sa to používa v ruštine – výraz „Vyšní Bohovia“. Pod týmto termínom budeme mať na zreteli Prvopočiatočných Bohov, t.j. tých, ktorí existujú od prvopočiatku našej Galaxie. Ide o to, že hoci sú svojim spôsobom „Najvyšší“, t.j. niet nad nich vyšších, ale zároveň sú nepatrnou silou oproti Ramchovi – ale tohto nenazývame Bohom, postačí nám výraz „Najvyšší“, alebo „Tvorca“. Je nepredstaviteľne zložitý, a preto sa jednoducho týmto vyhýbame kresťanskému „Najvyššiemu Bohu“ – pretože kto pozná myšlienky Najvyššieho Boha je v podstate sám najvyšší – nemôže mať teda problém nám detailne vysvetliť akúkoľvek otázku stavby či vývoja Vesmíru, maličkosťou je všetko dianie na Zemi a podobne. Ak to však kresťania nevedia… tak ako vlastne vedia, že poznajú vôľu „Najvyššieho Boha“?
Vo väzbe na pôvodné slová a ich významy si priblížme ešte niekoľko príkladov.
Naši Predkovia, Premúdri Slovania a Árijci mali mnoho slov, ktoré označovali zložitý význam, hoci dnes nám chcú nahovoriť, že označujú jednu a tú istú vec (napríklad slová POZERAŤ, VIDIEŤ, ZRIEŤ).
Už niekoľkokrát sme použili slovo ISTINA, t.j. to, čo dnes môžeme preložiť ako ABSOLÚTNA PRAVDA. Pravda a Istina nie je jedno a to isté. Istina sa nedá vypovedať, dá sa zvedieť iba horiacim srdcom. Pochádza od Mohutného Roda a prichádza skrz čakru Rodnik a aj rezko cez nohy od Matky Zeme. Vdychujeme ju od Múdrych vetrov, ale našeptávaná je aj zo štyroch strán Bieleho Sveta Tieňmi Tmy prvorodnej. Len vtedy sa rodí v srdci Múdreho oheň od Rodovej iskry a v ohni tom kvitne kvietok Véd, ktorý my nazývame ISTINOU.
Žiadny ľudský rod nemá takých slov, ktoré by umožnili ju vypovedať druhému. Preto Vedún, t.j. ten, kto zažal oheň svojho srdca, rečiac Istinu priateľovi alebo žiakovi jeho srdce síce osvetlí svojim Vedením, ale iba na kratučký mig. Ak to chceme vysvetliť ľudským jazykom, tak Vedún hovorí nie ISTINU, ale PRAVDU. Žiak už spoznajúc pravdu – ale pretože nedokáže zapáliť oheň svojho srdca – bude ďalším hovoriť už to, čo voláme (v pôvodnom význame slova) KRIVDA (od významu kriviť, zakriviť), lebo ide o prijatie PRAVDY, ktorú bol schopný pochopiť z úrovne svojho porozumenia a stupňa evolučného vývoja. A ten, kto počul až KRIVDU od žiaka, ju poznal, t.j. pochopil podľa svojho, čo znamená, že bude nasledujúcemu človeku hovoriť LOŽ.
Môžeme to teda povedať takto:
ISTINA je iba v srdci Vedúna; Každá povedaná ISTINA sa stáva PRAVDOU; Prerozprávaná PRAVDA sa stáva KRIVDOU; Prerozprávaná KRIVDA sa stáva LŽOU.
Ak sme pri zmysle slov, tak ešte niekoľko príkladov: POZERAŤ – je pohľad na pozemský svet, naša telesná reálnosť; VIDIEŤ – náhľad do sveta Sily, jej Tokov, videnie Navi, t.j. Energie; ZRIEŤ – náhľad do Duše všetkých Svetov skrz svoje srdce (t.j. prijatie Istiny). Presnejšie, je to spôsob ponímať časové Toky (Rieky času), t.j. náhľad do Času. ZRAK – pozerá na telesný svet, na našu Zemskú reálnosť; OKO – silové centrum, schopné vidieť a zrieť rieky Sily a Časy. RUKA – predstavuje v Zemskom svete telesnú realitu; DLAŇ – predstavuje vo svete Sily Jej Toky, splieta Videnia Navi, ale zmôže ešte oveľa viac.
Naše Védy, ktoré dnes neraz volajú pohanské (ak nie rovno vymyslené), sa vždy šírili od ISTINY, ktorú vo svojich srdciach najskôr prijali Vedúni a Volchvovia. A jedine od srdca k srdcu sa odovzdávali. Vedún alebo Volchv priamo zakazoval svojim žiakom hovoriť o ich poznaní dovtedy, kým sa v nich nerozhoreli plamene, zapálené Rodovou iskrou, aby sa osvietili Premúdre Védy. Takýchto ľudí dnes veľa neostalo. Takže vedzte, že reč je o PRAVDE. Tá druhá časť je na každom a na „vlastnú zodpovednosť“.
V slovanských zemiach je dnes veľa náboženstiev. Každý kňaz, pop, mulláh, rabín či láma nám tvrdí, že pozná ISTINU, ktorú vyčítal v starých knihách. Ale pretože tie knihy, ktoré čítajú sú napísané zo slov učeníkov, t.j. žiakov, a potom prekladané z jedného jazyka či nárečia do druhého, zo storočia do storočia. Vo védickom ponímaní to znamená, že nám hovoria LOŽ, a to dokonca ÚMYSELNE ZLOMYSELNÚ – zo svojich vlastných, zištných dôvodov.
Vieme, že existujú TEISTI, ATEISTI a NETEISTI – máme o tom článok. Teisti sú veriaci rôznych cirkví, ateisti neveria v nič duchovné. Medzi nimi dnes nevidno rozdiel. Ateisti veria, že Bohov niet, že sami sú Pánmi Prírody, pričom zabúdajú, že naša Zem je naša Živá Matka. Teisti veria, že (iba jeden, t.j. ich) Boh je, ale všetko sa robí podľa velenia ich Boha, pričom zabúdajú, že oni sami sa stali bezmozgoví barani, ktorého pastier vedie tam, kde chce on. Pastieri – teológovia – sú špeciálne vyškolení a práve podľa ich existencie jasne poznať teistov. Neteista verí v Bohov, t.j. Vyššie sily, ale zároveň vie, že nepotrebuje špeciálne školený káder teológov na vysvetlenie toho, čo má či nemá robiť, má vôľu. Ateisti aj teisti len veria, ale v podstate medzi nimi niet rozdielu. Ateista pľundruje našu Zem, pretože nevidí vôkol nič živé – a spolu s teistami –ktorí zase vidia vo všetkom okolo diabla – nastoľujú stav ekologickej katastrofy.
Teista, t.j. veriaci nemá svoju vôľu, nasleduje svojho pastiera či vládu, ktorí ho vedú v mene svojich cieľov, ale hlavne na záhubu jeho Duše.
Nuž, bratia Slovania a Árijci, iba na základe týchto poznatkov sa môžeme dostať k našim Bohom. Z vonkajšieho prostredia dostaneme informáciu, t.j. svedectvo o čomkoľvek. Um ju zhromažďuje – ale vychádza výlučne z piatich zmyslov, ktoré slúžia na spoznávanie okolitého sveta. Rozum spracuje umom dodanú informáciu a extrahuje uzáver a súhrn týchto uzáverov je intelekt. Všetky tieto entity – vo védickom zmysle – sú určené na spoznávanie Javného Sveta. Niet lepšieho nástroja na spoznávanie materiálneho sveta. Ale ak chceme ísť ďalej, vyššie, musíme siahnuť po ekvivalentných nástrojoch. Pre spoznávanie ISTINY je um, rozum a intelekt jednoducho nanič.
Určite každý pozná ruský výraz „durak“. V ľudových rozprávkach vystupuje – a je to prastarý, pôvodný názov – ako ekvivalent nášho Popolvára. Analyzujme pôvod názvu: „du“ znamená dva a viac (napr. duálny); „Ra“ je vo význame (jasné) Svetlo, Poznanie; „k“ je historicky neskôr dodaná prípona. Durak je teda človek, ktorý myslí na dvoch a viac úrovniach. Jeho poznávanie ide za svetlom, a teda zákonite mimo um, rozum a intelekt, presnejšie ďaleko nad nich. Pre väčšinu bežných ľudí – materialistov –je preto personifikáciou hlúposti. V skutočnosti je však ďaleko nad nimi. Práve preto tzv. „múdri“ ľudia, keď počujú védické:
CHOĎ TAM, NEVEDNO KAM, POZNAJ TO, NEVEDNO ČO
Jednoducho ani nevedia o čom je reč. Ale pre Duraka, resp. v odkaze našich Predkov Popolvára to je jasná inštrukcia a nemá problém sa ňou riadiť. Je to vstup do Inosvetia a v tom je um, rozum a intelekt nanič. Preto aj to, čo môže spoznať a nájsť sa jednoducho nedá vopred ani len odhadnúť – lebo môžeme porovnávať iba hmotné, primitívne, aj keď všetkým v Javnom svete dostupné kategórie. A – pre úplnosť – dodajme aj niečo z budhizmu. Pri vstupe do Inosveta (t.j. Vyšších Svetov Slavi) si nemôžeme dávať mantinely, napr. v zmysle: slovanstvo sa mi páči, ale aj tam musí byť Kristus… Tento jav voláme „Duchovný materializmus“. Takýto človek nespoznáva to, čo tam naozaj našiel, lebo to sa nedá ani vypovedať, on si to „ohol“ (Krivda) do svojich mantinelov – nech už je to Ježiško, Mojžiš či ktokoľvek. V skutočnosti ani nevstúpil na Duchovnú cestu – lebo to je cesta mimo Jav do Inosvetia – on iba zotrval v jednej z materiálnych ríš, ktoré „just for him/her“ vykonštruovalo na hmote budujúce ego. Nič na veci nemení, že tento stav sebaklamu v priestore mysle sa v budhistickej tradícii nazýva „Ríša Bohov“.
Vyšších Bohov tradične zobrazujeme na Kruholete Čísloboha. Nie sú tam všetci, ale povedzme si viac o tých, ktorí na ňom sú. Vieme, že tento Kruholet používame aj na výpočet Koľadovho Daru, t.j. Kalendára, či voláme ho aj Svaroží Kruh.
Vyšší Bohovia sú prítomní v celej Galaxii, ktorú odpradávna voláme Perúnova Cesta. Môžeme však ostať aj pri dnešnom názve Mliečna cesta. Detailnejšie si o význame Rún a štruktúre Kruholetu Čísloboha môžete prečítať v článku o Slovanskom Kalendári, tu vystačíme so základnými informáciami. Na vonkajšom kruhu je názov Vyššieho Boha a Zvieraťa, ktoré sa riadi jeho energiou, t.j. jeho posvätným zvieraťom. Ak ste videli film KEĎ SLNKO BOLO BOHOM, tak ste si určite všimli, že pri otázke na Boha Perúna zakrúžili – ako odpoveď – nad nimi orly. Je to preto, lebo tieto zvieratá – keďže predstavujú energiu Perúna – sú posielané Perúnom, na oznámenie jeho vôle. Ak teda sa zjaví či zakrúži – po správnym spôsobom položenej otázke – Orol znamená to, že Boh Perún dal vedieť svoju vôľu. Takto je to s každým zvieraťom, t.j. poslom Vyššieho Boha. Ak teda stretnete Medveďa, môže ísť o posolstvo od Boha Svaroga – a ktorý Slovan môže zabiť takéto zviera? Len ten, kto je sám horší zvera, ale to už nie je Slovan.
Za všetkých si všimnime, že poslom Boha Roda je Bocian – a tento vták je odpradávna symbolom nosenia detí, t.j. prírastku do RODiny. Vidno, že niektoré tradície boli a ostali také silné, že ich ani beštialita kresťanstva nedokázala úplne zlikvidovať, hoci väčšinou úspešne pozamieňali významy.
Runy, ktoré sú priradené každému z Vyšších Bohov na Kruholete Čísloboha nazývame Slnečné, spravidla sa nepoužívali na písanie – preto sa môžete stretnúť napríklad s Runou Mara (Moréna) v písaných textoch, ale je vo forme svastiky. Hlavným účelom Slnečných Rún je označenie Vyšších Bohov a Čertogov, ktoré títo Bohovia predstavujú.
Slnečná Runa môže byť považovaná za akýsi kľúč, ktorým môžeme dešifrovať pôsobenie špecifickej energie daného Vyššieho Boha na Rodoviča, t.j. jeho Zviera, jeho Rastlinu, určuje základnú kvalitu vzťahu, zasahuje špecifický orgán v našom tele či meridián, alebo systém a rovnako určuje špecifický zmyslový orgán.
Ako príklad sa pozrime na Boha Perúna, ktorý je prítomný v nás v imunitnom systéme. Práve preto je imunitný systém od detstva narúšaný – akože „prepotrebným očkovaním – hoci ide iba o jeho postupné narúšanie. Človek s narušeným imunitným systémom už má narušené aj ďalšie kvality, ktoré sú špecifické pre Boha Perúna, t.j. láska k Slobode a schopnosť viesť ľudí.
V tabuľke sú uvedené aj tvary v Staroslovienskej Bukvici. Netreba zabúdať, že to je náš jazyk a že Bukvica je Obrazové Písmo! Nedajme si ju vziať.
U každého Vyšného Boha nájdete aj Pravslávenie, ktoré môžete použiť pri komunikácii s ním. Niektoré sú preložené aj do slovenčiny. Ide však o krátke texty, ktoré pravdepodobne každý záujemca zvládne preložiť z ruštiny aj sám.
Dživa(Deva Živa, Diva, Siva)
Posvätná bytosť: Panna Posvätný strom: Jabloň Posvätný symbol: Istok
Znak na Svarožom Kruhu:
Bohyňa večného univerzálneho života, Bohyňa mladých a čistých Ľudských Duší.
Bohyňa Živa dáva každému človeku Veľkej Rasy, alebo potomkovi Rodu Nebeského pri narodení do sveta JAVI čistú a svetlú Dušu a po spravodlivom pozemskom živote dáva človeku piť Božskej Ambry z Čaše Večného Života.
Bohyňa Živa, je stelesnením plodonosnej sily Života, večnej mladosti, dospievania a ľúbosti a tiež najvyššej Krásy celej Prírody a človeka. Bohyňa – Ochrankyňa Čertogu Panny v Svarožom kruhu. Hovorí sa, že keď sa Jarila-Slnko nachádza v Nebeskom čertogu Devy, rodia sa deti obdarené osobitým vedomím, takým ako napr. predvídanie veľkých zmien v živote človeka, predvídanie prírodných katastrof, schopnosť pochopiť rôzne zamotané situácie.
Bohyňa Živa je dobrosrdečná družka a záchrankyňa Tarcha Dažboga. Ona tiež nadeľuje nežnosť, dobrotu, srdečnosť a vnímavosť tehotným a dojčiacim ženám z Rodov Rasy Veľkej, ktoré dodržiavajú prastaré rodinné tradície a prastaré rodové spôsoby.
Гимн-Правьславление
Джива-Матушка! Душ Хранительница! Ты, Родом всем нашим Покровительница! Призываем Тя, Прославляем Тя, Светлых Душ дарительницей величаем Тя! Подари людям всем утешение, а Родам древним нашим размножение. И прибудеш Ты, извечно в сердцах наших, ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Dživa- Matička! Ochrankyňa Duší! Ty si Rodov všetkých našich Ochrankyňa! Pozývame Ťa, oslavujeme Ťa, Svetlých Duší darkyňa ctíme si Ťa! Daruj všetkým ľudom útechu a starým Rodom našim rozmnoženie. Prichádzaj Ty do našich sŕdc na večnosť, teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu. Tak bolo, tak je a tak nech bude!
Veľký Boh spravodlivého Nebeského súdu a Prvoporiadku pri usadení. Je nebeským sudcom dohliadajúcim na to, aby u Národov Veľkej Rasy a potomkov Roda Nebeského neboli porušované prikázania krvi a Zákony Rita a tiež aby neboli vykonávané zakázané krvavé obete nehovoriac o ľudských obetiach.
Boh Ramchat dohliada, aby život ľudí z dávnych Rodov Veľkej Rasy a potomkov Roda Nebeského, žijúcich na Midgard-Zemi bol v súlade so Zákonmi Rita. Boh Ramchat pripomína svojimi múdrymi Zápoveďami (prikázaniami) všetkým Rodom Veľkej Rasy a potomkom Roda Nebeského, aby žili len podľa Nebeských Zákonov Lásky a Spravodlivosti, ktoré sú zapísané v Nebeskej Knihe Zákonov RITA pre všetko naše Poznanie Sveta t.j. Nebeských Zákonov o čistote Rodu a Krvi.
Táto Nebeská kniha Zákonov Rita vždy spočíva na kolenách Boha Ramchata, pretože On je jej Večným Ochrancom a tiež je aj ochrancom Čertoga Nebeského Vepra (Prasaťa) na Svarožom kruhu.
Tých ľudí, ktorí porušujú Zákony RITA a Zápovede Ramchata, vypovedá zo Zákona a zníži ich až do kasty nedotknuteľných a Rody týchto ľudí degenerujú, lebo nemajú zdravé potomstvo.
Гимн-Правьславление
Бозе Рамхате! Услышь гимн-правьславление во Славу Твою! Да буди милосерден взор Твой! Да приидет помощь и защита Твоя, да ко всем Родам наша, ныне и присно и от Круга до Круга!
Večne mladá Nebeská Bohorodička. Bohyňa rodinného dostatku, duševného bohatstva a útulnosti. Bohorodičke Rožane sa konali osobité obetiny stravou: blynami, palacinkami, chlebom, kašami a medovým kvasom.
Starodávny Slovansko-Árijský kult Bohorodičky Rožany, ako aj iné kulty zasvätené Bohorodičkám a Bohyniam, je zviazaný so ženskými predstavami o pokračovaní Rodu a osude novonarodeného dieťaťa, ktorému sa určuje osud.
Nebeská Bohorodička Rožana bola od vekov Ochrankyňou nielen tehotných žien ale aj mladých dievčat, pokiaľ neprešli obradom Dovŕšenia plnoletosti a Menorečenia v 12. roku života.
Bohyňa ochrankyňa Čertogu Šťuky v Svarožom kruhu. Hovorí sa, že keď sa Jarilo- Slnko nachádza v Nebeskom Čertogu Šťuky, rodia sa ľudia, ktorí sa cítia všade ako ryba vo vode.
Гимн-Правьславление
Трисветлая Рожана-Матушка! Не дай оскудеть Роду нашему, освяти чрево всех жен и невест наших, благодатной силой своей, ныне и присно и от Круга до Круга!
Trojsvätá Rožana Matička! Nedaj schudobnieť Rodu nášmu, osvetli útroby všetkých žien a neviest našich požehnanou silou svojou, teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu!
Bohyňa materstva, prejavenie veľkej matky Lady v obraze Zemi. Bohorodička, spravodlivá Bohyňa šťastného žrebu a Osudu.
Spolu so svojimi dcérami Doľou a Nedoľou určujú osud Nebeských Bohov a tiež osud všetkých ľudí Veľkej Rasy i všetkých potomkov Roda Nebeského, žijúcich na našej Midgard-Zemi a na všetkých ostatných prekrásnych Zemiach Svargy Prečistej, spriadajú pre každého z nich Nite Osudu. Preto sa mnohí ľudia obracajú k Bohyni Makoši, aby poverila spriadaním Nite Života do klbka svoju mladšiu dcéru – Bohyňu Doľu.
Bohyňa Makoš bola vnímavou a starostlivou Ochrankyňou tkáčstva a všetkých možných ručných prác, a tiež dávala pozor aby na poliach, kde oráči (roľníci) vkladajú Dušu do svojej neľahkej práce, vyrástla bohatá úroda.
Treba si pamätať, že Veľká Nebeská Bohyňa Makoš – to nie je iba Bohyňa Ochrankyňa vegetácie a plodnosti, ako si môžu mnohí myslieť, ale aj Bohyňou dávajúcou tvrdo pracujúcim a usilovným ľuďom dobrú úrodu.
K tým Rodom Veľkej Rasy a ku všetkým potomkom Roda Nebeského, ktorí nelenili a pracovali na poliach, v sadoch a na záhradách v pote tváre, vkladali dušu do svojej neľahkej práce, Bohyňa Makoš posiela svoju mladšiu dcéru – blondínku Bohyňu Doľu. Tí ľudia, ktorí zle pracovali a zanedbávali svoje polia (nezáleží na tom z akého Rodu), mali zlú úrodu. Preto sa aj v národe hovorilo, že „Makoš Nedoľu poslala úrodu zmerať“ .
Pre pracujúcich ľudí je Bohyňa Makoš darkyňou všetkých výhod, preto ju na Obrazoch a Kummiroch často zobrazovali s Rohom Hojnosti alebo jeho symbolickým zobrazením ako Nebeský Kovš (Panvica) zo siedmych hviezd. Nebeská Panvica zo siedmych hviezd je súhvezdie Veľkej Medvedice (Veľký Voz) v Slovansko-Árijskom kozmologickom systéme sa toto súhvezdie nazýva Makoš t.j. Mať Kovša.
Pravoslávni Staroverci – Inglingovia sa stále riadia radami Bohyne Makoši, vedúcimi k pokojnému a bohatému životu, k tradičnému spôsobu života, k pracovitosti, k vzájomnému porozumeniu.
Bohyňa Makoš riadi Čertog Nebeskej Labute na Svarožom Kruhu. Práve preto je táto Bohyňa zobrazovaná vo forme Bielej Labute, ktorá pláva po bezhraničnom Mori- Oceáne, t.j. po Nebesiach.
Na počesť Múdrej Nebeskej Bohorodičky Slovania a Árijci stavali veľkí Kummiri a Kapištia, lebo Bohyňa Makoš zosobňovala osud, dostatok šťastia, blahobyt v Slovanských Rodoch, ktoré dodržiavali zákony a Zápovede Dávnych Svetlých Bohov, k nej sa tiež obracali ľudia s prosbou o rozšírenie ich Dávneho Rodu, t.j. prosili väčšinou o deti, vnukov i pravnukov.
Cez Makoš sa prejavuje mať Sva-Sláva, stará sa o blaho svojich detí aby mali Cestu bezpečnú k Bohom rodným. Makoš je sprostredkovateľkou medzi nebesami a zemou a preto sa na jarných rituálnych šatách zobrazuje ako Strom života pozemského rodu, ktorý dvíha ruky hore k Nebesiam.
Ona je zdroj tepla a vlahy – preto sa na letných šatách zobrazuje s rukami nadol – porodila zrno pripravené na novú úrodu. Makoš duch Zeme, ktorý privoláva jarné dažde a blahoslaví jarné obrady spojené s ňou.
Prejavením Makoše je konope a mak. Jej časom je noc. Jej sa zasväcuje aj prvý zožatý snop – tak ako Velesovi posledný – potom sa tieto snopy spoja v jedno symbolicky zakrývajú Koš-Zem na jeseň, neskôr sa z nich vyrobí Deduch.
Zasvätili jej 12 sviatkov v roku (nazvali ich dvanástnikmi), z ktorých najhlavnejšie boli dva susedne piatky (medzi 25. októbrom a 7. novembrom). Kresťanské sviatky narodenia a smrti Bohorodičky sa zhodujú s Pravoslávnymi Rodnovereckými sviatkami na počesť Makoši.
Symbolmi Makoši sú praslica a vreteno.
Ako obetiny jej prinášali: kašu, vlnu, nite, víno, riad, šatky, stuhy, chlieb, med, mlieko.
Гимн-Правьславление
Государыня Макош-Матушка! Мать Небесная, Богородица, сопряди для нас жизнь укладную, жизнь общинную, вельми славную. Правьславляем Тя, Mать-наставницу, добродетельну и старательну , ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Vladárka Makoš-Matička! Mať Nebeská, Bohorodička, utkaj pre nás život rodinný, život Občinný, veľmi pekný. Pravslávime Ťa, Matku – učiteľku, cnostnú a usilovnú, teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu! Tak bolo, tak je a tak nech bude!
SemarglOhnivý Boh
Posvätné zviera: Had Posvätný strom: Lipa Posvätný symbol: Agni (Oheň)
Znak na Svarožom KRUHU:
Vyšný Boh, ochranca Večného živého Ohňa a Strážca správneho dodržiavania všetkých Ohnivých obradov a Ohnivých očistení.
Semargl prijíma ohnivé dary, potreby a nekrvavé obety na prastarých Slovanských a Árijských obradoch osobitne na Krasnogor, na Deň Boha Kupalu, na Najvyšší (Letný) Deň Boha Perúna, prejavuje sa ako sprostredkovateľ medzi ľuďmi a všetkými Nebeskými Bohmi.
Ohnivý Boh Semargl je Bohom Ochrancom Čertogu Nebeského hada vo Svarožom kruhu. Semargl s radosťou blahoslaví všetkých ľudí, ktorí s čistou Dušou a Duchom dodržiavajú všetky Nebeské Zákony a Svätomúdre Zápovede Svetlých Bohov a Predkov. Semargla tiež pozývajú pri liečení chorých zvierat a ľudí na to, aby zbavil chorých rôznych chorôb a chorľavenia. Keď človeku stúpala teplota, hovorilo sa, že Ohnivý Boh sa usídlil v Duši chorého. Ako Ohnivý Pes zúrivo bojuje s ochoreniami a chorobami, ktoré sa podobne ako nepriatelia dostali do tela alebo Duše chorého. Preto sa považuje sa neprípustné znižovať u chorého zvýšenú teplotu. Za najlepšie miesto na očistenie od ochorení sa považuje baňa (t.j. v našom ponímaní „sauna“).
Гимн-Правьславление
Семаргл Сварожич! Велик Огнебожич! Спали боль-хворобу, очисти утробу, у чада людины, у всякой тварины, у стара у млада, Ты, Божья Услада. Огнем очищая, мощь Душ отворяя, спаси чадо Бога, да сгинет хвороба. Тебя прославляем, к себе призываем, ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Semargl Svarožič! Veľký Ohňobožič! Spáľ bôľ-chorobu, očisti útroby, u dieťaťa ľudinu, u všetkej rastliny, u starých u mladých, Ty Božie Potešenie. Ohňom očistiac, moc Duší otvárajúc, zachráň dieťa Božie, nech zhynie choroba. Teba Pravslávime, teba pozývame teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu! Tak bolo, tak je a tak nech bude!
Koľada
Posvätné zviera: Havran
Posvätný strom: Smrekovec opadavý (Červený smrek)
Posvätný symbol: Koľadník
Znak na Svarožom Kruhu:
Vyšný Boh, spájajúci sa s Veľkými Zmenami v živote Rodov Veľkej Rasy a potomkov Rodu Nebeského. V dávnych časoch Vyšší Boh Koľada daroval mnohým Rodom, presídleným v západných krajinách, systém vyčísľovania sezónneho času kvôli zaznamenávaniu poľných prác – kalendár (Koľadov dar) a tiež svoje Múdre Vedy, Zápovede a návody. Koľada je Boh-Ochranca vojakov a žrecov. Často bol zobrazovaný s mečom v ruke, pričom ostrie meča bolo obrátené hrotom nadol. Takto obrátený meč v dávnych časoch označoval zachovávanie Múdrosti Bohov a Predkov a tiež neochvejnú vernosť nemenným Nebeským zákonom, ako bolo ustanovené Bohom Svarogom pre všetky Čertogy Svarožieho kruhu. Sviatok Boha Koľadu pripadá na deň zimného slnovratu, nazýval sa tiež sviatkom Menari, t.j. Deň Premien. Počas sviatku chodili po domoch skupiny mužov odetých do koží rôznych zvierat (maškary), ktorých nazývali družiny Koľadu a usporadúvali sa špeciálne chorovody okolo chorých aby ich uzdravili.
Гимн-Правьславление
Бозе Коляда! Славен и Триславен буди! Благодарим Тя, за благодатну помощь Родам наща! И да буди Ты заступой во всех деяниях наша, ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Bože Koľada! Slávený a Trojslávený buď! Oslavujeme Ťa za blahodarnú pomoc Rodom našim! Nech si s nami vo všetkých našich konaniach teraz i navždy i od Kruhu do Kruhu! Tak bolo, tak je a tak nech bude!
Z Vyšných Bohov Najvyšší Nebeský Boh riadiaci priebeh Života nám i všetkým osídleným v Javnom Svete. Veľký Boh Svarog je Otcom množstva dávnych Svetlých Bohov a Bohýň, preto my, Pravoslávni Staroverci – Inglingovia, nazývame Ich všetkých Svarožičmi, t.j. deťmi Boha Svaroga. Boh Svarog ako milujúci Otec, stará sa nielen o svoje Nebeské deti a vnukov, ale aj o ľudí zo všetkých Rodov Veľkej Rasy, ktorí sú potomkami Dávnych Svarožičov, Svetlých Nebeských Bohov na Midgard-Zemi. No naši Veľkí Premúdri Predkovia, okrem Detí a Vnukov Vyššieho Boha Svaroga, Svarožičmi nazývali aj Nebeské Telesá – Slnko a Hviezdy a tiež telesá ,ktoré boli nebeskými a padli z Nebies na Zem (meteorit, ohnivé gule). Vyšší Boh Svarog – Ochranca Nebeského Vyrija (Slovansko-Árijského rajského sadu), vysadeného okolo Nebeského Asgardu (Mesta Bohov), v ktorom sa nachádzajú stromy, rastliny, najkrajšie vzácne kvety pozbierané zo všetkých Svetlých Svetov, ktoré on vo vesmíre spravuje. Svarog sa stará nielen o Nebeský Vyrij a Nebeský Asgard ale taktiež o Prírodu Midgard-Zeme a druhých jej podobných zemí nachádzajúcich sa na hranici medzi Svetlými a Temnými Svetmi, na ktorých tiež vysadil prekrásne Sady podobné Nebeskému Vyriju. Plodonosná sila lúčov Jarila-Slnka a daždivé prehánky, ktoré Svarog zosiela na Midgard-Zem ohrievajú a vyživujú svet rastlín a živočíchov celej Midgard. Vyšný Boh Svarog dáva nevyhnutnú rastlinnú potravu vtákom a živočíchom. Ľudom ukázal akú potravu majú pestovať na uživenie svojich Rodov a akou potravou majú kŕmiť skrotené vtáky a zvieratá. Vyšší Boh Svarog je stálym ochrancom Nebeského Čertoga Medveďa na Svarožom kruhu. On ustanovil Nebeské Zákony výstupu po Zlatej Púti Duchovného Rozvoja. Týmito zákonmi sa riadia všetky Svetlé Harmonizujúce Svety.
Гимн-Правьславление
Сварог – Прародитель, всей Сварги Пречистой Хранитель! Славен и Триславен буди! Тебя все-Родно прославляем, к себе Твой Образ призываем! Да неразлучно Ты с нами буди, ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Rod
Posvätné zviera: Bocian Posvätný strom: Vŕba Posvätný symbol: Symbol Roda
Znak na Svarožom Kruhu:
Personifikácia množstva všetkých Svetlých Bohov a premúdrych Predkov našich. Je Jediný a Množstvenný zároveň. Keď hovoríme o všetkých Prastarých Bohoch a Veľkých a Múdrych Predkoch našich – Praščuroch, Pradedoch, Dedoch a Otcoch, tak hovoríme – to je môj Rod. K nemu sa obraciame, keď potrebujeme Duchovnú a Duševnú podporu Svetlých Bohov a Predkov, lebo naši Bohovia sú naši Otcovia a my sme ich deti.
Vyšný Boh Rod je večný symbol pokrvného vzťahu, vtelenie nezničiteľnosti všetkých Slovanských a Árijských Rodov a Kmeňov, ich neustáleho vzájomného ovplyvňovania a vzájomnej priateľskej výpomoci. Pri narodení na Midgard-Zem človeka z Veľkej Rasy alebo potomka Roda Nebeského sa jeho budúci osud zapisuje do Santií alebo Charatií Boha Roda, nazývaných tiež Knihou Roda. Preto vo sa všetkých Rodoch Pravoslávnych Starovercoch-Inglingoch hovorí, „Čo je u Roda zapísané, to nikoho neminie“ alebo „Čo je v Knihe Rodu zapísané perom, to ani toporom nevyrúbeš.“
Vyšný Boh Rod je Ochranca Čertoga Bociana v Svarožom kruhu. To poslúžilo na vytvorenie národného alegorického Obrazu, že Bocian z Prečistej Svargy prináša deti pre pokračovanie našich Slovanských a Árijských Rodov.
Гимн-Правьславление
Великий Бог Род, Ты наш Покровитель! Славен и Триславен буди! Тебя извечно величаем, во всех наших Родах прославляем! Да не изсякнет помощь Твоя, во всех благих и созидательных деяниях наших, ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Boh ochranca pastierov a chovateľov a tiež Rodový ochranca západných Slovanov – Skotovodov, preto aj všetci odpradávna hovorili: “ Veles je skotí Boh“. Keď sa dávne Rody Slovanov – Škótov presídlili na britské ostrovy nazvali všetky obývané provincie Zemou Škótov – Scotland a na počesť svojho rodového Boha – Ochrancu Velesa nazvali krajiny s najlepšími pastvinami jeho menom – Wales (Veles). Tak ako je Veles Bohom–Ochrancom a Vládcom Čertogu Vlka na Svarožom kruhu, ktorý sa zároveň nachádza blízko Nebeskej Hranice, ktorá oddeľuje Svety Svetla a Svety Tmy, tak ho Vyšší Bohovia poverili byť najvyšším Ochrancom Nebeských Brán Medzisvetia. Tieto Nebeské Brány sa nachádzajú na Zlatej Púti Duchovného Rozvoja, ktorá vedie do Nebeského Asgardu a tiež aj do Nebeského Víria a do Svetlých Čertogov Valhaly. Boh Veles vždy predstavuje starostlivosť, snaživú tvorivú prácu, čestnosť a rozhodnosť, trvácnosť , stálosť a majstrovskú múdrosť, schopnosť byť zodpovedný za všetky svoje činy, vypovedané slová a vykonané činy. Boh Veles, pri ochrane Nebeských Brán Medzisvetia, prepúšťa do Svargy Prečistej iba Duše tých zomrelých, ktorí venovali svoj život na ochranu Rodov svojich, na ochranu krajín Otcov a Dedov, na ochranu prastarej Viery, ktorí svedomito a nápadito pracovali na prekvitaní svojich Rodov, a ktorí s čistým srdcom dodržiavali Dva Veľké Princípy: Sväto ctiť Bohov a Predkov svojich a žiť podľa Svedomia v harmónii s Matkou-Prírodou. Ako obetiny prinášali Velesovi stuhy, hrnčeky, kože, kožušiny, zrno, ovos, med, vlnu, plátno, peniaze, chlieb, víno, pivo, mlieko, hrachové hrudky, kaše, plody, kvety, bylinky, semená.
Гимн-Правьславление
Велесе Бозе-Покровитель! Сварга Двара охранитель! И прославляем Тя, все-Родно, ибо Ты, заступа и опора наша! И не остави нас без призора , и огради от мора стада тучны наша, и наполни добром житницы наша. Да буди ми со Тобою во едине, ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Veľká Bohyňa Zimy, Noci a Večného sna i Večného života. Bohyňa Morena alebo Morena Svarogovna, jedna z troch sestier Premúdreho Boha Perúna. Veľmi často ju označujú za Bohyňu Smrti, ktorá ukončí pozemský život človeka vo Svete Javi no nie je to úplne správne. Bohyňa Morena neukončuje ľudský život ale dáva ľuďom Rasy Večný Život vo Svete Slavi. Hovorí sa, že Veľká Bohyňa Morena má na krajnom severe Midgard-Zeme Ľadové Čertogy, kde rada oddychuje po putovaní po Svarge Prečistej. Keď Bohyňa Morena prichádza na Midgard-Zem, celá Príroda zaspáva, odchádza na pokoj, pohrúža sa do dlhého trojmesačného sna, alebo ako sa píše V Santiách Védach Perúna:
„Veľké Ochladenie prinesie vietor da´Árijský na Zem túto, a Morena počas tretiny Leta prikryje ju svojim Bielym Plášťom“ (Santia 5, sloha 3).
A keď Moréna Svarogovna odchádza do svojich Ľadových Čertogov, na druhý deň po dni Jarnej rovnodennosti prichádza prebudenie Prírody a mnohotvárneho života. Na počesť odprevádzania Bohyne Morény na Sever každý rok sa koná sviatok Krasnogor, deň Maslenice-Morény, nazývaný tiež ako Odprevádzanie Bohyne Zimy. Počas tohto dňa sa páli bábka zhotovená zo slamy, ktorá symbolizuje nie Bohyňu Morenu, ako si mnohí myslia ale snežnú Zimu. No Bohyňa Morena okrem pozorovania oddychujúcej Prírody na Midgard-Zemi, keď Matka Príroda naberá životné sily na jarné prebudenie, pozoruje aj život ľudí. A keď príde pre ľudí z Rodov Rasy Veľkej čas vydať sa na dlhú cestu po Zlatej Púti, bohyňa Moréna dáva každému zomrelému človeku inštrukcie v súlade s jeho pozemským Duchovným a občinným životom, a tiež v súlade so získanými tvorivými skúsenosťami, akým smerom má pokračovať na svojej posmrtnej Púti, do sveta Navi alebo do sveta Slavi.
Bohyňa Moréna je Ochrankyňa Čertogu Líšky v Svarožom kruhu.
Гимн-Правьславление
Марена-Матушка, СлавнаиТриславнабуди! МыТя, извечновеличаембезкровны Требы и Дары для, Тя, все-Родно возжигаем! Даруй нам достаток во всех деяньях наших, и сохрани от мора скотину нашу, и не давай опустеть житницам нашим, ибо велика есть щедрость Твоя, ныне и присно и от Круга до Круга. Тако бысть, тако эси, тако буди!
Moréna Matička, Slávená a Trojslávená buď! My Ťa od vekov oslavujeme, nekrvavé obety a dary Ti prinášame, pre Teba sme zo všetkých Rodov zapálení! Daruj nám dostatok vo všetkých našich skutkoch, ochraňuj pred morom dobytok náš a nedaj spustnúť obilniciam našim, lebo veľká je Tvoja štedrosť, teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu. Tak bolo, tak je, tak nech bude!
Kryšeň
Posvätné zviera: Tur Posvätný strom: Osika Posvätný symbol: najčastejšie vták Gamajun (na obrázku s Kryšeňom)
Znak na Svarožom Kruhu:
Nebeský Boh ochranca Dávnej Múdrosti. Je Bohom riadiacim vykonávanie dávnych Obradov, Rituálov a Sviatkov, dozerá na to aby sa počas prinášania nekrvavých Tréb a Darov neprinášali krvavé obetiny.
V čase mieru Kryšeň káže v rôznych zemiach Svargy Prečistej dávnu Múdrosť a v ťažkých časoch pre Rody Veľkej Rasy chopí sa zbrane a stáva sa Bohom – bojovníkom ochraňujúcim ženy, starcov, deti a tiež všetkých slabých a znevýhodnených.
Kryšeň je Boh Ochranca Čertoga Tura v Svarožom Kruhu. Nazývajú ho aj nebeským pastierom, ktorý pasie stáda Nebeských Kráv a Turov.
Гимн-Правьславление
Бозе Заступа, Крышень Великий! Ты, Светлых Земель всех во Сварге Покровитель! Тя прославляем , к себе призываем, да прибудет Мудрость Твоя со всеми Древними Родам наща, ныне и присно и от Круга до Круга!
Bože Zástanca, Kryšeň Veľký! Ty si všetkých Svetlých Zemí vo Svarge Ochranca! Teba slávime k sebe pozývame, nech príde Tvoja Múdrosť so všetkými Pradávnymi Rodmi našimi, teraz i vždycky i od Kruhu do Kruhu!
Lada
Posvätné zviera: Los Posvätný strom: Breza Posvätný symbol: Hviezda Lady
Znak na Svarožom Kruhu:
Veľká Nebeská Matka – Bohorodička. Ľúbiaca a nežná matka Väčšiny Svetlých Bohov Veľkej Rasy, Bohorodička-Ochrankyňa všetkých národov Veľkej Rassénie (územia, na ktorom sa usídlila Veľká Rasa t.j. Slovanské Árijské plemená a národy) a Čertogu Losa na Svarožom kruhu.
Nebeská Bohorodička Lada-Matka je Bohyňa krásy a lásky ochraňujúca Rodinné zväzky Rodov Veľkej Rasy a Rodín všetkých potomkov Roda Nebeského.
Na získanie stálej starostlivosti a pozornosti zo strany Lady-Matky, každý pár mladomanželov prinášal ako dar Nebeskej Bohyni pestrofarebné voňavé kvety, med a rôzne lesné plody a tiež mladí snúbenci piekli pre Ladu blyny s jahodovou plnkou, medové palacinky a umiestňovali ich pred jej Kummirom alebo obrazom.
Vyššná Bohyňa Lada vždy dáva mladým párom všetko o čo ju žiadajú na začiatok spoločného šťastného života. Prináša do života ľudí domácu útulnosť, prívetivosť, vzájomne porozumenie, lásku, pokračovanie Rodu, mnohodetnosť, vzájomnú pomoc, rodinný život, vzájomnú úctu. Preto takýmto zväzkom hovorili, že v nich vládne súLAD a láska.
Гимн-Правьславление
Ой, Ты, Лада-Матушка! Матер Сва Пречистая! Не остави нас без любви и счастия! Благодать свою ниспошли на нас, яко и мы, чтим и славим Тя, ныне и присно и от Круга до Круга, до скончания Времен, пока светит нам Ярило-Солнце!
Boh ochranca našich osadníkov v Svetlých svetoch Navi t.j. v Svetoch Slavi.
Starostlivý a mocný Otec Boha Svaroga. Spravodlivý sudca posudzujúci rôzne spory, ktoré vznikajú medzi Bohmi rôznych svetov alebo medzi ľuďmi. On ochraňoval našich múdrych Predkov pri ich úsilí na vzostupe po Púti Duchovného Rozvoja a Dokonalosti a tiež ochraňuje všetkých pravoslávnych Starovercov Inglingov idúcich po stopách svojich veľkých Predkov.
Boh Vyšeň je Bohom ochrancom Čertoga Finista v Svarožom kruhu. Je striktný voči tým, ktorí sa snažia narušiť Púte Duchovného Rozvoja a Dokonalosti, k tým vydávajú Krivdu za Pravdu, prízemné za Božské a čierne za biele. Popri tom je dobrý k tým, ktorí dodržiavajú Nebeské Zákony Tvorenia a nedovolia iným narušiť ich. On natrvalo pomáha víťaziť v boji s temnými silami, ktoré prinášajú do celého Sveta zlo a neznalosť, lesť a podvod, túžbu po cudzom a poníženie jedného živého tvora druhým.
Boh Vyšeň nadeľuje ľuďom stúpajúcim po Púti Duchovného Rozvoja a Dokonalosti schopnosť rozmýšľať o rôznych stránkach Života, ako Pozemskej tak aj nasledujúcej a robiť pravdivé uzávery. Schopnosť vycítiť keď ľudia hovoria neúprimne, zámerne sledujúc nejaké koristnícke zámery a klamú.
Гимн-Правьславление
Вышень Великий, Слави всей Покровитель! Услышь зов наш, Тя прославляющий! Помози в деяниях наша и разреши споры наша ибо благ Ты к Родам наша,ныне и присно и от Круга до Круга!
Boh, ktorý dáva človeku možnosť vykonávať rôzne obmývania i podstúpiť obrady očistenia tela, Duše i Ducha od rôznych ochorení – chorôb. Boh usmerňujúci na radostný a šťastný život.
Kupala je veselý a prekrásny Boh, odieva sa do ľahkého bieleho odevu ozdobeného kvetmi. Na hlave má venček z prekrásnych kvetov. Považovali ho za Boha teplého obdobia leta, poľných kvetov a poľných plodov. Mnohé Slovansko-Árijské rody zaoberajúce sa roľníctvom uctievali Boha Kupalu na rovnakej úrovni ako Bohyňu Makoš, Bohyňu Taru, a tiež s Bohmi Perúnom a Velesom.
Pred začiatkom žatvy a zberom poľných plodov na počesť Boha Kupalu oslavoval sa sviatok, na ktorom Bohu Kupalovi a tiež všetkým Dávnym Bohom a Predkom prinášali nekrvavé obety.
Na obrade Pravoslávni Staroverci-Inglingovia svoje nekrvavé obety a tréby hádžu do ohňa Posvätného Svastického obetiska, aby sa všetko, čo bolo obetované objavilo na sviatočných stoloch Bohov a Predkov.
V spojení s tým, že Boh Kupalo je Bohom ochrancom nebeského Čertogu Koňa na Svarožom kruhu, v tento deň bolo dovolené kúpať kone, zaplietať im do hrivy rôznofarebne stuhy a krášliť ich poľnými kvetmi.
Гимн-Правьславление
Купала, Бозе наш! Славен и Триславен извечно буди! Тя все-Родно прославляем, на земли наша призываем! Даруй Родам наша обильну жатву на полях страдных, и полные закрома в хоромах наша. Ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Boh ochranca všetkých vojakov a mnohých Rodov Veľkej Rasy, obranca Zemí i Roda Svätorusov (Rusičov, Bielorusov, Estóncov, Lotyšov, Litovcov, Zemgalov, Poliakov, Slovákov, Srbov atď.) pred Temnými silami . Boh-Hromovrhač, riadiaci blesky, syn Boha Svaroga a Lady-Bohorodičky, vnuk Boha Vyšňa. Boh Ochranca Čertoga Orla na Svarožom Kruhu.
Pri svojej tretej, zatiaľ poslednej návšteve pred 40 017 rokmi (k roku 2012) Perún vyrozprával ľuďom z rozličných Rodov Veľkej Rasy a potomkom Nebeského Roda, ktorí sa zhromaždili v meste Asgarde Irijskom Svätú Múdrosť o nadchádzajúcom, ktorú Žreci Bielovodia zapísali Ch´Árijskými Runami a uchovali pre potomkov v Deviatich Kruhoch „Santií Boha Perúna“ (deviatich Knihách Múdrosti Boha Perúna). Perún je veľký ochranca Pravdy, prísny ale spravodlivý Sudca. Jeho Svetla sa boja všetky zlé a nečisté sily. Preto sa aj Pravoslávni Rusiči zdobili mečom Perúna , kvôli ochrane pred nečistými silami a nespravodlivosťou. Zvyčajne aj na domácom zariadení vyrezávali hromové znaky Perúna – blesk, šesťuholníkové Hviezdy Perúna (u nás ich niektorí volajú Svargy), ako ochranu domu a zastrašovanie nečistých síl.
Ako obetiny prinášalo železo (zbrane, podkovy), kvas, vajíčka, červené víno, koláče, orechy, mlieko, pivo, med, vence, zlato.
Гимн-Правьславление
Перуне! Внемли призывающим Тя! Славен и Триславен буди! Благости Светлаго Мира всей Свята Расе дажьди! Лик свой прекрасный потомкам яви! Нас наставляй на деяния благи, гридьням даруй больше Славы, отваги. Нас отврати от урока безпуства, нашим Родам подари многолюдство, ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Boh Tarch Perúnovič, Boh – Ochranca prastarej Veľkej Múdrosti. Bol nazvaný Dažbohom (dávajúcim Bohom) preto, lebo dal ľuďom Veľkej Rasy a potomkom Nebeského Roda Deväť Santií (Kníh), ktoré patria do posvätných Véd. Syn Perúna a Lady, vnuk Svaroga, pravnuk Boha Vyšeňa.
Boh – Ochranca Čertoga Rysa (Bieleho Leoparda) na Svarožom Kruhu.
Tarch predkladá všetky blaha, šťastie a úspech. Tarcha Dažďboha velebili prostredníctvom posvätných národných piesní a hymien nielen za šťastný a hodnotný život Rodov Veľkej Rasy ale aj za to, že nedovolil zvíťaziť temným silám Pekelného Sveta keď sa zhromaždili na Lune Lele, aby sa zmocnili Midgard-Zeme. Na pamäť jeho veľkého víťazstva sa dodnes vykonáva na sviatok Paschet, obrad s hlbokým zmyslom (narážanie maľovaných vajec), z čoho kresťania urobili “Veľkú noc”.
Veľmi často sa podľa záznamov v mnohých pradávnych Védických textoch pri žiadosti o pomoc ľuďom z Rodov Veľkej Rady na Tarcha Perúnoviča obracia jeho sestra, zlatovlasá Bohyňa Tara. Oni spolu pomáhali ľuďom oživovať bezmedzné priestory na Midgard-Zemi. Boh Tarch vyberal miesta, ktoré boli najvýhodnejšie na vybudovanie usídlenia, na výstavbu Kapišťa alebo Svätilišťa a Bohyňa Tara radila ľuďom Veľkej Rasy, ktoré stromy sú vhodné na výstavbu. Okrem toho učila ľudí, aby na mieste vyrúbaných stromov vysádzali nové stromčeky. Následne na to sa mnohé Rody začali nazývať vnukmi Tarcha a Tary a územie, na ktorom sa tieto Rody usadili nazvali Veľkou Tartariou, t.j. zemou Tarcha a Tary.
Гимн-Правьславление
ДаждьбогТархПерунович! Славен и Триславен буди! Благодарим Тя, подателя всяческих благ, счастья и благополучия. И Велику Славу возглашаем Тебе за помощь в благих деяниях наша, и за помощь в деяниях ратных наша, да супротив темных ворогов и всякаго зла неправедного. Да прибуде Велика Сила Твоя со всеми Родами наша,ныне и присно и от Круга до Круга! Тако бысть, тако эси, тако буди!
Ako vieme, v našom prastarom jazyku výraz „Rus“ znamená „Biely“. Nuž bratia Hrdí Rusi, Mocní Slovania aj Smelí Árijci, nestačí slepo veriť, musíme VEDIEŤ. Od Roda, nášho Všeotca, cez čakru Rodnik vstupuje do nás Sila Prvorodná, nech rezko cez nohy stúpa aj od Matky Zeme, od Vetrov Múdrych, aj od Tieňov Prvopočiatočnej Tmy; zapaľujte vo svojom srdci Oheň od Rodovej Iskry. Nehaste ho zlou nevedomosťou, ani vierou v cudzích bohov, ktorí na našich Nebesiach NEMAJÚ MIESTO.
DAŽBOG Boh-Ochranca Slnka v čertogu Rasy (beta Leva), odkiaľ prišiel na Zem aj boh Tarch.
STRIBOG
Boh, ktorý riadi blesky, víchre, uragány a morské vetry. Boh-Ochranca Zeme Striboga (Saturn).
BOH LADO Boh pokoja a harmónie, Boh-Ochranca rôznych remesiel.
JARA-BOH Boh riadiaci jarnú kvetenu, Boh-Ochranca Prírody, ochraňovať Prírodu mu pomáhajú Rusalky (Devy-Vtáky), Vodníci (Duchovia-Ochrancovia jazier a riek), Lešovia (Duchovia-Ochrancovia lesov) a Domoví (Dobrí Duchovia-Ochrancovia domáceho Kozuba).
JARILO-SLNKO
Boh-Ochranca Svetlých Úmyslov, Čistého Srdca a nášho Svietidla.
BABA-JOGA Bohyňa-Ochrankyňa detí sirôt. Zbierala ich po mestách a dedinách a dopravovala do svojho Skytu. Toto dobro robievala preto, aby zachránila pred zahynutím zvyšky Rodov Veľkej Rasy.
BOHORODIČKA ZIMUN Bohyňa-Ochrankyňa Otcovského Domu. Nebeská Ochrankyňa kráv. Slovansko-Árijské označenie súhvezdia Malej Medvedice. Matka Bohov Velesa, Odina a Votana.
BOH SVIATOVIT Boh-Ochranca nášho Ducha, našich Rodov a našich Otcov.
BOH SVETOVIT Boh-Ochranca súhvezdia Svati, ktorý riadi Nebeský Život.
BOH PÁTER DIJ Boh-Ochranca Jasného neba, Zeme-Deji. Boh ochraňujúci Prastarú Pravdu a Utajenú Múdrosť a tiež Ochranca Ciest Medzisvetia. Tento Boh odpradávna ochraňuje Zasvätených Žrecov Starej Viery: Dijov – Vrcholných Žrecov, ktorí riadia Vesové Duchovné Rady; Pátra Dija, najvyššieho Žreca, ktorý stojí na čele Duchovnej Misie a celej Cirkvi Starovercov a tiež Žrecov-Ochrancov Prastarej Múdrosti Bohov a Prvopredkov.
BOH CHORS
Boh-Ochranca dobrého počasia, ktorý darováva poľnohospodárom dorábajúcim chlieb bohatú Úrodu. Ochraňuje aj trhovníctvo a výmeny. Boh-Ochranca Zeme Chorsa (planéta Merkúr).
BOH CHMEĽ Boh-Ochranca slávnostných hodovaní a hodovania bratov (v slovanskom zmysle), kvasením a výrobou piva, riadi kvetstvo poľných kvetov a bylín, a rastliny, ktoré prinášajú plody.
BOH VIJ Mocný Boh-Ochranca hranice, ktorá oddeľuje Svetlé a Temné časti Sveta Navi (Svety Duchov a Duší). Vij ochraňuje nielen hranice svetlých a temných Svetov, ale aj pozorne dohliada na to, aby medzi ľuďmi Veľkej Rasy nedochádzalo k narúšaniu mravných zákonov, ktoré ustanovil Boh Svarog. Boh-Ochranca Zeme Vija (planéta Pluto).
BOHYŇA VESTA
Bohyňa-Ochrankyňa Múdrosti, riadi príchod jari a prebudenie Prírody.
BOH NIJ
Boh Morí a Oceánov. Ochranca plavby po mori a rybolovu. Boh Nij sa vždy zobrazuje so Svätým trojzubcom v pravej ruke. Nij trojzubcom riadi počasie, vetry a búrky na mori. V ľavej ruke máva morskú mušľu, ktorú používa na privolávanie svojich verných sluhov: delfínov, kosatiek a veľrýb. Predpokladá sa, že Boh Nij prebýva vo svojom prekrásnom podvodnom dvorci na dne oceána len v určitom čase. Zvyšný čas trávi vo svojom Nebeskom Čertogu obklopení svojimi prekrásnymi dcérami. Rodový Ochranca Slovanského Rodu Antov, ktorých starí Gréci nazývali Atlanťania (dnešní Malorusi, Ukrajinci) a zeme Antov – Antlanie (dnes sa používa grécka verzia Atlatída). Boh-Ochranca Zeme Nija (planéty Neptún).
LEĽA Bohyňa ľúbosti, rodinného Šťastia a Blahobytu, dcéra Svaroga a Lady Bohorodičky, manželka Volcha.
DIVA-DODOLA (PERÚNICA) Bohyňa Úrodnosti, riadi dažde, búrky a blesky, manželka Boha Perúna.
DOĽA
DOĽA Bohyňa šťastného osudu, šťastia a úspechu v budovateľských dielach.
NEDOĽA Bohyňa, ktorá nadeľuje ľuďom a deťom nešťastný osud za porušovanie zákonov RITA (Nebeských zákonov o čistote Rodu a Krvi) a krvných zápovedí.
NEDOĽA Bohyňa, ktorá nadeľuje ľuďom a deťom nešťastný osud za porušovanie zákonov RITA (Nebeských zákonov o čistote Rodu a Krvi) a krvných zápovedí.
ŽEĽA Bohyňa-Ochrankyňa vykonávania obradov Trizny (obradov odprevádzania zomrelého do Sveta Predkov). Sestra Bohyne Karny.
KARNA Bohyňa-Ochrankyňa znovuzrodení (inKARNÁcia, t.j. dočasné zhmotnenie, reinKARNÁcia, t.j. nové, opakované zhmotnenie), darujúca človeku právo zbaviť sa vykonaných chýb a splniť svoju úlohu.
BOH VOLCH Boh Vojak, Boh-Obranca Rodov Veľkej Rasy. Boh pomáhajúci liečiť ranených vojakov. Syn Matky Zeme a Boha Indru, manžel Bohyne Leli. Boh-Ochranca Volchaly (Nebeského Príbytku Bohov).
VALKIRIA
Bohyňa-Ochrankyňa vojakov Rodov Ochrancov (národov Bielovodia), t.j. ochrancov Prastarej Múdrosti a Čistoty Rasy. Tiež Bohyňa Utešovateľka padlých vojakov, ktorých doprevádza do Val Haly, kde sa stretávajú s Bohom Volchom a jeho druhmi: Perúnom, Odinom, Indrom, Velesom, Ladaadom, Torom a Semarglom.
MATKA ZEM
Bohyňa-Ochrankyňa Midgard-Zeme (planéty Zeme). Bohyňa plodnosti. Matka Boha Volcha, Ochrancu Volchaly.
DZEVANA Bohyňa-Ochrankyňa malých detí. Ochrankyňa kojacich matiek.
BOH UDRZEC Boh-Ochranca mŕtvych, k blahým je blahý, k neblahým neblahý. Boh Sudca, ktorý súdi človeka za jeho činy po Súde Svedomia a Súde Predkov a posiela človeka do toho Sveta, ktorý si zaslúžil svojimi činmi, a ktorý zodpovedá jeho Duchovnej úrovni. Po Udrzecom Súde Boh Veles sprevádza človeka do Sveta, ktorý si zaslúžil.
BOHYŇA TARA Ochrankyňa lesov a Svätých Stromov Veľkej Rasy – Duba, Brezy a Jaseňa. Aj polárnu hviezdu nazývajú slovansko-árijské národy Tara.
BOH PROVE Boh-Ochranca Svätých stromov. Stará sa o lesy a brezové háje. Boh úrody obilia a plodov. Rodový ochranca Druidov (Žrecov Lesa), uchovávajúci Múdrosť harmónie s Prírodou.
BOH AGNI (OHEŇ, KRÁĽ-OHEŇ, ŽIVÝ OHEŇ) Boh-Ochranca Svätého Ohňa Tvorivého budovania a sviatočných Obradov s prinášaním Ohňových, Nekrvavých Obiet.
BOH RUJEVIT Boh Vojak, obraňujúci spolu so svojimi pomocníkmi, Porevitom, Jarovitom a Porenutom Zeme súhvezdia Makoše (Veľkej Medvedice), Prastarej Pravlasti mnohých Slovanských Rodov, lebo naši Veľkí Predkovia prví našli a osídlili Midgard-Zem (planétu Zem).
BOH TRAJAN Boh-Ochranca Spravodlivých Ciest vedúcich do Svargy, riadi Čas a Priestor.
BOH ODIN Boh-Ochranca Múdrosti Prastarých Rún, Boh-Ochranca a Obranca Rodu da’Árijského. Boh Vojak bojujúci s Temnými silami. On vymenil svoj zrak za Duchovné Oko Poznania Prastarej Múdrosti, preto je nazývaný aj Jednookým, ale to nie je na škodu. Jedným okom vidí Odin (v preklade aj z dnešnej ruštiny „Jeden“) Svet Javi a druhým Svet Navi.
BOH TOR Boh-Ochranca osloboditeľskej vojny, stojí na stráži Svetov ochraňujúc hranicu medzi Svetlými Svetmi a Peklom (temným Svetom).
BOH LADAAD Boh-Ochranca Najvyššej Pravdy a Svätej Nebeskej Múdrosti vo všetkých Svetlých Svetoch.
BOH USLAD Boh-Ochranca hodovania za stolom, veselenia sa a sviatkov, Boh-Ochranca výrobcom Medoviny a Medových výrobkov.
Veľkí Nebeskí Bohovia sú vo všeobecne slovanskej a všeobecne árijskej tradícii spojení do Svätých trojičných zväzov, ktoré nazývame Veľkí Triglavi.
Každý Veľký Triglav vypĺňa svoje špecifické činnosti vo svojom Vyššom Svete, ale taktiež vplýva na všetky rozumné formy života na Zemiach v rozličných obývaných Svetoch a Reálnostiach.
Existujú Božskí Veľkí Triglavi, ktorí ochraňujú Vesmírnym Svetom, t.j. Svetoch Navi, Svetom Javi, Svetom Slavi a Svetu Pravi. Ale taktiež existujú Veľkí Triglavi času, ktorí ochraňujú patričným časovým periódam: Jeseni, Zime a Jari. Sú Veľkí Bohovia, ktorí sú spojení do Deväťglavu, ktorí ochraňujú Letu (roku) a každému dňu týždňa.
Veľký Triglav Sveta Pravi Jediný Tvorca-Budovateľ Ra-M-Cha, Rod-Prarodič, Boh Višeň, ktorí dávajú ľuďom Veľkej Rasy Sily Budovania (Ra-M-Cha); Sily Rozmnožovania sa (Rod-Prarodič); Miesto na žitie (Višeň).
Veľký Triglav Sveta Slavi Boh Ingl, Boh Trajan a Boh Volch, ktorí dávajú ľuďom Veľkej Rasy Duchovné Poznanie a Samorozvíjanie sa (Boh Ingl); Budovanie a Vynaliezavosť (Boh Trajan); Mužnosť a schopnosť Obetovania sa za Slávu Roda svojho (Boh Volch).
Veľký Triglav Sveta Javi Boh Svarog, Boh Perún a Boh Sventovít, ktorí dávajú všetkým ľuďom Veľkej Rasy Svedomie a Súdnosť (Boh Svarog); Vôľu a Slobodu (Boh Perún); Duševnosť a Vzájomnú pomoc (Boh Svetnovít).
Veľký Triglav Sveta Navi Boh Veles, Boh Tarch (Dažďbog) a Boh Svätovít, ktorí dávajú ľuďom Veľkej Rasy Lásku k Práci a Horlivosť (Boh Veles); Prastarú Múdrosť a Dobrotu (Dažďbog Tarch, syn Perúna); Duchovnosť a Láskyplnosť (Boh Svätovít).
Veľký Triglav Ochranca Jesene Bohyňa Dživa, Boh Ramchat, Bohyňa Rožana, ktorí dávajú ľuďom Veľkej Rasy Duševný Súcit (Bohyňa Dživa); Blahobyt a Dostatok (Boh Ramchat); Zdravé Potomstvo (Bohyňa Rožana).
Veľký Triglav Ochranca Zimy Vyšší Boh Rod, Boh Veles, Bohyňa Moréna, ktorí dávajú ľuďom Veľkej Rasy Prekvitanie Rodu (Boh Rod); Hojný lov a Plné Obilnice (Boh Veles); Harmonický oddych a Pokoj (Bohyňa Moréna).
Veľký Triglav Ochranca Jari Nebeský Boh Kryšeň, Bohorodička Lada, Boh Perún, ktorí dávajú ľuďom Veľkej Rasy Duchovné Obrady a Tvorivé Nadšenie (Boh Kryšeň); Vzájomnú Lásku a Manželské Vzájomné porozumenie (Bohorodička Lada); Cieľavedomosť a Bratskú Vzájomnú pomoc (Boh Perún).
Veľký Deväťglav Nebeskí Bohovia, ktorí ochraňujú a riadia dni prastarej Slovansko-Árijského týždňa; Boh Chors riadi pondelky; Boh Orej riadi utorky; Vyšší Boh Perún riadi stredu; Boh Varuna riadi štvrtky; Boh Indra piatky; Veľký Stribog riadi šiestok; Vyšší Boh Svarog riadi siedmok; Bohyňa Zaria-Mercana ôsmok a Boh Jarilo nedeľu.
Vyšnými Bohmi nazývajú Pravoslávny Staroverci-Inglingovia (stará, predkresťanská Viera našich Predkov, ktorá nemá nič do činenia s kresťanstvom) tých Bohov, ktorí vo Vesmíre podporujú vývoj rôznych foriem Života a ochraňujú harmonický tok všetkých životných prejavov vo Svetlých Vesmíroch v súlade s Neotrasiteľnými Zákonmi Jediného Tvorcu-Budovateľa, ktorého my ľudia nazývame Veľký Ra-M-Cha. Každý z Vyšších Bohov vypĺňa svoje Nebeské činnosti, no pritom naši Vyšší Svetlí Bohovia pomáhajú ľuďom, ktorí idú po Cestách Duchovného a Duševného Vývoja, po Cestách tvorivého Budovania a Čírej Lásky, po Pravedných cestách, na ktorých Čisté Svedomie je meradlom všetkého.
Ako možno vidieť na Svarožom Kruhu, slovanský systém určovania času je úplne odlišný od dnešného. V prvom rade počet našich Súhvezdí, teda v prastarom, staroslovienskom vyjadrení „Čertogov“ alebo príbytkov Bohov je 16. Každé súhvezdie je pod ochranou konkrétnej vyššej Sily – Boha a má aj svoj vlastný runový znak. Ak sa dobre pozriete tak zistíte, že Bohyňa Moréna má runu Mara, ktorá je do dnešných dní erbom nášho národa. Aj keď význam nám zmenili.
V súčasnosti sa nachádzame na konci obdobia Noci Svaroga, alebo vo vyjadrení hinduistov na konci Kali Jugy, ktorá trvala 1 620 rokov. Obdobie nadvlády žiarenia Súhvezdia Líšky končí na jesennú rovnodennosť 2012. Rokom 7520 (2012) nastupuje obdobie pod nadvládou žiarenia Súhvezdia Vlka, teda Boha Velesa. Vraciame sa domov, do Sveta Svetla. Blíži sa koniec časov Tmy.
Už niekoľkokrát sme sa odvolávali na runy. Aby bolo jasné prečo, je potrebné sa zmieniť o pôvode slovanských a árijských písem. V mnohých Rodoch Veľkej Rasy v prastarých časoch existovali samostatné formy zápisu a čítania Múdrosti, ktorá sa uchovávala v tom či onom Rode, Klane alebo Kaste. Pod celkovou gramotnosťou našich Predkov musíme rozlišovať štyri druhy písomníctva Rasy: Da’Árijské Trjagy, Ch’Árijské Runy, Svätoruské Obrazy (Bukvica, Runika, Črty a Rezy) a Rasénske Molvice.
Ra-M-Cha (RAMCHA). Jediný Tvoca-Budovateľ, Vyššia Nepoznateľná Bytosť, vyžarujúca prvopočiatočné Životodarné Svetlo Radosti a prvotný Oheň Stavby Sveta (Život nesúca Inglia), z ktorého vzniklo všetko, čo teraz existuje, ale tiež jestvujúce v minulom viditeľnom a neviditeľnom vesmíre a všemožné obývané Vesmíry.
ROD-PRARODIČ – neodnímateľná časť jediného Tvorcu-Budovateľa – Veľkého Ramchu. Rod-Prarodič je jediným Bohom-Ochrancom všetkých Rodov Veľkej Rasy a potomkov Nebeského Rodu.
BOH INGL – Večný Boh-Ochranca Prvopočiatočného Životodarného Ohňa Stavby Sveta (Život nesúcej Inglie) a Čistého Svetla Duchovného Poznania a Budovania.
BOH ROD – personifikácia množstva všetkých Svetlých Bohov a premúdrych Predkov našich. Je Jediný a Množstvenný zároveň. Keď hovoríme o všetkých Prastarých Bohoch a Veľkých a Múdrych Predkoch našich – Pračšuroch, Pradedoch, Dedoch a Otcoch, tak hovoríme – to je môj Rod. K nemu sa obraciame, keď potrebujeme podporu Bohov a Predkov, lebo naši Bohovia sú naši Otcovia a my sme ich deti. Boh-Ochranca Súhvezdia Bociana na Svarožom Kruhu.
BOH ROD – personifikácia množstva všetkých Svetlých Bohov a premúdrych Predkov našich. Je Jediný a Množstvenný zároveň. Keď hovoríme o všetkých Prastarých Bohoch a Veľkých a Múdrych Predkoch našich – Pračšuroch, Pradedoch, Dedoch a Otcoch, tak hovoríme – to je môj Rod. K nemu sa obraciame, keď potrebujeme podporu Bohov a Predkov, lebo naši Bohovia sú naši Otcovia a my sme ich deti. Boh-Ochranca Súhvezdia Bociana na Svarožom Kruhu.
BOH VYŠEŇ – Boh-Ochranca nášho Vesmíru vo Svetlých Svetoch Navi, t.j. Slavi. Starostlivý a mocný Otec Boha Svaroga. Boh-Ochranca Súhvezdia Finista (Sokola) na Svarožom Kruhu. Posvätné zviera: Finist Posvätný strom: Višňa
BOH SVAROG – Vrcholný Nebeský Boh riadiaci tok Života v našom a Stavbou Svetov Vesmíru v Javnom Svete. Veľký Boh Svarog je Otcom mnohých starých Svetlých Bohov, preto my, Pravoslávny Staroverci ich všetkých nazývame Svarožcami, t.j. Deťmi Boha Svaroga. Vyšší Boh Svarog ustanovil Nebeské Zákony Výstupu po Zlatej Ceste Duchovného Vývoja. Týmto zákonom podliehajú všetky Svetlé Harmonické Svety.
Boh Svarog je Strážca a Ochranca Nebeského Viria (Slovansko-Árijskej rajskej záhrady), ktorý sa rozprestiera vôkol Nebeského Asgardu (Sídla Bohov), v ktorom sú zhromaždené všetky všemožné druhy stromov, rastlín a najkrajšie, najzriedkavejšie kvety zo všetkých Svetlých Svetov z jemu podriadeného Vesmíru.
Posvätné zviera: Medveď
Posvätný strom: Buk
BOH PERÚN (Perunkas, Perkon, Perk, Puruša) – Boh-Ochranca všetkých vojakov a mnohých Rodov z Veľkej Rasy, obranca Zemí a Rodu Svätorusov (Rusičov, Bielorusov, Estóncov, Litovcov, Lotyšov, Poliakov, Slovákov, Srbov atď.) pred Temnými Silami, Boh-Hromovrhač, riadiaci Blesky, syn Boha Svaroga a Lady-Bohorodičky, vnuk Boha Vyšňa. Boh-Ochranca Súhvezdia Orla na Svarožom Kruhu. Pri svojej tretej, zatiaľ poslednej návšteve nám doniesol a v meste Asgarde Irijskom dal Posvätné Védy, zapísané Ch-Árijskými Žrecovskými Runami v „Santiách Védach Perúna“ (Knihe Múdrosti Perúna).
Posvätné zviera: Orol
Posvätný strom: Dub
O Bohovi Perúnovi si povieme viac, než je bežný, encyklopedický rozsah tohto prehľadu. Je to preto, lebo práve s Bohom Perúnom a jeho sľúbenou štvrtou návštevou Midgard-Zeme je spojené razantné a konečné ukončenie vlády Temných Síl na nej. Od tretej návštevy Midgard-Zeme uplynulo k roku 2010 n. l. 40015 rokov, čo je zároveň jeden z našich letopočtov zameraných práve na uchovanie si spomienky na veľké udalosti našej minulosti.
Len v skratke si spomeňme, že náš najmenší pamätný letopočet je aktuálne 7518, pričom práve 7520 bude rok 2012 n. l. Pred 7518 sa predkovia dnešných Číňanov pokúsili vojenskou cestou ovládnuť niektoré územia Rassénie. Boli vojensky porazení a ich záväzok, že viac sa nebudú o niečo také pokúšať bol podpísaný pre 7518 rokmi. Preto tento letopočet označujeme aj ako letopočet „Od Uzavretia Mieru v Hviezdnom Chráme“. S touto vojnou sú spojené dva fakty, ktoré dnes každý pozná ale v „skazenej“ podobe. Ešte aj dnes je jedným zo štátnych znakov Ruskej federácie erb Juraja zabíjajúceho Draka. Pôvodná verzia tohto erbu (aj oficiálna dnešná) zobrazuje Juraja porážajúceho žltého Draka – čo symbolizuje porážku národov žltej rasy. Tento symbol nemá nič spoločné s kresťanstvom. Je tu aj ďalšia záležitosť. Predkovia Číňanov sa zároveň zaviazali, že aby do budúcnosti zabránili prechodu ich ľudu na územie Rassénie, tak vybudujú Veľký múr. V skutočnosti, ak sa pozorne pozriete na stavbu Veľkého čínskeho múru zistíte, že všetky strieľne pôvodnej stavby boli obrátené smerom dovnútra, do vlastného územia. Až hodne neskôr, v súčasnosti, archeológovia pri „rekonštrukcii“ dostavujú strieľne aj smerom von – veď to predsa inak nie je „logické“. A nikomu to nie je divné…
Temné Sily prichádzajú z rôznych Súhvezdí Pekelného Sveta aby klamom, ľsťou a úskokom oklamali ľudí z Rodov Veľkej Rasy a dostali ich následne k sebe do poroby. Ak to nepomáha, tak ľudí unášajú násilím, aby ich vo svojom temnom Svete obrátili na pokorných otrokov a takto im odobrali možnosť Duchovného vývoja a vystupovania po Zlatej Ceste, ako ju ustanovil Boh Svarog.
Temné Sily prenikajú nielen na Midgard-Zem, ale aj na ďalšie Svetlé Zeme v Prečistej Svarge. A vtedy nastáva boj medzi silami Svetla a Tmy. Perún už v minulosti oslobodil z poroby v Pekelnom Svete našich Predkov a zavalil na Midgard-Zemi Brány Medzisvetia, ktoré viedli do Pekla Kaukazskými horami. Len pre našu orientáciu, v tie časy ako Kaukaz vznikli aj naše Tatry.
Tieto boje Svetla a Tmy sa odohrávajú v určených časových obdobiach: „po uplynutí Svarožieho Kruhu a Deväťdesiatich Deviatich Kruhov Života“, t.j. 40 176 rokoch.
Po prvých troch Nebeských Bitkách medzi Svetlom a Tmou, keď vyhrali Svetlé Sily, Boh Perún pristál na Midgard-Zem, aby ľuďom povedal o prechádzajúcich udalostiach a o tom, čo očakáva Zeme v budúcnosti, o nástupe temných čias a o nadchádzajúcich Veľkých Assach, t.j. Nebeských Bojoch.
Čas medzi Treťou a Štvrtou, t.j. definitívne riešiacou Bitkou Svetla a Tmy o Midgard-Zem možno očakávať, okrem presne vymedzeného časového obdobia oznámeného Perúnom len osciláciou v rámci Kruhu Života, t.j. 144 rokov. No ak väčšia časová jednotka prichádza plus mínus menšia časová jednotka, tak Kruh Života by mohol prísť plus mínus Kruh Liet, t.j. 16 rokov. V takom prípade by už samotný rok 7520 (2012) spadal do tohto intervalu.
Existujú aj podania o tom, že Boh Perún ešte niekoľko ráz navštívil Midgard-Zem, aby podal Tajnú Múdrosť Žrecom a Staršinom Rodov Svätej Rasy, ako sa pripraviť na temné, ťažké časy, keď Rameno našej galaxie tvaru svastiky bude prechádzať cez priestranstvá, ktoré patria silám Temných Svetov Pekla.
Temné sily, ktoré tajne prenikli na Midgard-Zem, vytvárajú všemožné lživé náboženské Kulty a obzvlášť sa pokúšajú zničiť Kult Boha Perúna, vymazať jeho pamiatku z pamäte národov, aby v časoch Štvrtej, konečnej bitky medzi Svetlom a Tmou, keď Perún priletí na Midgard-Zem ho ľudia nespoznali a tým nepochopili s akým cieľom prišiel.
V našich časoch sa objavilo množstvo „pravdivých“ proroctiev o Konci Sveta alebo Konci Čias, obzvlášť v Mesačných Kultoch, o tom, že na Zem príde sám Boh Spasiteľ. Nasledovníci jedného zo svetových náboženstiev ho nazývajú Kristom, iné náboženstvá Mesiášom, Mojžišom, Budhom, Mitrom atď. Všetko sa koncentruje na to, aby v časoch jeho príchodu na Zem Ho biely ľudia nepovažovali za svojho Vyššieho Boha a odvrhli od seba Jeho pomoc, a tým zároveň uvrhli seba úplné zničenie a zahynutie.
V časoch svojej Tretej návšteve Midgard-Zeme pred 40 015 rokmi (k r. 2010), Perún povedal ľuďom z rozličných Rodov Veľkej Rasy a potomkom Nebeského Rodu, ktorí sa zhromaždili v Asgarde Irijskom Svätú Múdrosť o nadchádzajúcom, ktorú Žreci Bielovodia zapísali ch΄Árijskými Runami a uchovali pre potomkov v Deviatich Kruhoch „Santií Boha Perúna“ (deviatich „Knihách Múdrosti Boha Perúna“).
BOH RAMCHAT (Ra, Ras, Brahma, Ramch, Rama) – Veľký Boh spravodlivého Nebeského súdu a Vesmírneho Pravoporiadku. Nebeský Sudca, ktorý dozerá na to, aby v Národoch Veľkej Rasy u potomkov Nebeského Rodu neboli narušené krvné prikázania a Zákony RITA, ale tiež aby sa nekonali žiadne krvavé obety, vrátane ľudských. Posvätné zviera: Diviak Posvätný strom: Hruška
LADA-MATIČKA (Matka Sva) – Veľká Nebeská Matka, Bohorodička. Ľúbiaca a nežná matka Väčšiny Svetlých Bohov Veľkej Rasy, Bohorodička-Ochrankyňa všetkých Národov Veľkej Rassénie (teritórií, na ktorých sa usadila Veľká Rasa, t.j. Slovanské a Árijské plemená a národy) a Súhvezdia Losa na Svarožom Kruhu.
Posvätné zviera: Los
Posvätný strom: Breza
BOH VELES – Boh-Ochranca pastierov dobytka (skotu) a zvierat ale aj Rodový Ochranca západných Slovanov – Škótov, preto sa aj v dávnoveku hovorilo, že „Veles škótsky Boh“. Po presťahovaní sa na britské ostrovy, staré Rody Slovanov-Škótov nazvali všetky osídlené provincie –Zemou Škótov – Scotland, ale na česť svojho Rodového Boha-Ochrancu nazvali miesta s najlepšími pastvinami jeho menom – dne Wales (výslovnosť dodnes v podstate „Veles“). Veles je Boh-Ochranca Súhvezdia Vlka na Svarožom Kruhu, ktorý je zároveň blízko Nebeskej Hranice, ktorá oddeľuje Svety Svetla a Svety Tmy. Ochranca Nebeských Brán Medzisvetia. Tieto Nebeské Brány sa nachádzajú na Zlatej Ceste Duchovného Vývoja, ktorá vedie do Nebeského Asgardu, ale aj do Nebeského Viria a do Svetlých Súhvezdí Valhally.
BOHORODIČKA MAKOŠ – Nebeská (Sva) Bohorodička, Spravodlivá Bohyňa šťastného žrebu a Osudu. Spolu so svojimi dcérami, Doľou a Nedoľou určuje Osudy Nebeských Bohov ale aj osudy všetkých ľudí z Veľkej Rasy a všetkých potomkov Nebeského Rodu žijúcich na našej Midgard-Zemi a na všetkých ďalších prekrásnych Zemiach Prečistej Svargy tak, že pre nich pletie Nite Osudu.
Bohyňa Makoš riadi Súhvezdie Nebeskej Labute na Svarožom Kruhu. Práve preto je táto Bohyňa zobrazovaná vo forme Bielej Labute, ktorá pláva po bezhraničnom Mori-Oceáne, t.j. po Nebesiach.
ČÍSLOBOH – riadi tok Rieky Času, Boh-Ochranca Daárijského Kruholetu a rôznych žrecovských systémov Slovansko-Árijského letopisov.
DAŽĎBOH – Boh Tarch Perúnovič, Boh-Ochranca prastarej Veľkej Múdrosti. Bol nazvaný Dažďbohom (dajúcim Bohom) preto, lebo dal ľuďom Veľkej Rasy a potomkom Nebeského Rodu Deväť Santií (Kníh), ktoré patria do posvätných Véd. Syn Perúna a Rosi, vnuk Svaroga, pravnuk Vyšeňa. Boh-Ochranca Súhvezdia Rasy (Bieleho Leoparda) na Svarožom Kruhu.
DAŽĎBOH – Boh Tarch Perúnovič, Boh-Ochranca prastarej Veľkej Múdrosti. Bol nazvaný Dažďbohom (dajúcim Bohom) preto, lebo dal ľuďom Veľkej Rasy a potomkom Nebeského Rodu Deväť Santií (Kníh), ktoré patria do posvätných Véd. Syn Perúna a Rosi, vnuk Svaroga, pravnuk Vyšeňa. Boh-Ochranca Súhvezdia Rasy (Bieleho Leoparda) na Svarožom Kruhu. Na pamäť jeho veľkého víťazstva sa dodnes vykonáva na sviatok Paschy obrad s hlbokým zmyslom (narážanie maľovaných vajec).
BOHYŇA MARA (MORÉNA) – Veľká Bohyňa Zimy, Noci a Večného Sna a Večného Života. Bohyňa Moréna neukončieva ľudský život, ale dáva ľuďom Rasy Večný Život vo Svete Slavi. Je Bohyňou-Ochrankyňou Súhvezdia Líšky na Svarožom kruhu.
Pri Bohyni Mare sa opäť pristavíme a povieme si niečo viac. Patríme totiž medzi naozaj málo národov, ktoré dnes poznajú Bohyňu-Ochrankyňu svojho národa. Hoci sa to zdá málo pravdepodobné, runový znak Bohyne Mary (u nás nazývanej aj Moréna) je dodnes našim štátnym znakom! Ak by ste začali dôkladne hľadať odkiaľ pochádza náš erb, dostali by ste sa skôr k nejasným predpokladom a nie reálnym podkladom. V podstatnej miere za zachovanie erbu môžeme ďakovať štúrovcom, ale „oficiálne“ vysvetlenia stavajú na neodôvodnenom predpoklade, že ide o „misijný dvojkríž“ katolíckej cirkvi – a, akože ináč – o veľkú zásluhu našich kresťanských svätých patrónov, Cyrila a Metoda – dvoch pologramotných mníchov. Chrámy s runou Bohyne Morény – teda dvoj ale aj trojramenným krížom, pretože runové znaky sa nadväzujú na hornú základnú líniu ako od nich odvodený a zjednodušený sanskrit – existovali na slovanských územiach dávno pred príchodom agresívneho kresťanstva a nemali s ním vôbec nič spoločné.
Bohyňa Moréna je jednou z troch sestier Premúdreho Boha Perúna. Veľmi často ju nazývajú aj Bohyňou Smrti, ktorá končí pozemský život človeka v Javnom Svete. Bohyňa Moréna neukončieva ľudský život, ale dáva ľuďom Rasy Večný Život vo Svete Slavi.
Tradične sa predpokladá, že Veľká Bohyňa Moréna má na krajnom severe Midgard-Zeme Ľadové Príbytky, v ktorým rada oddychuje po cestách po Prečistej Svarge.
Keď Bohyňa Moréna prichádza na Midgard-Zem, celá Príroda sa ukladá na pokojný zimný spánok, pohrúži sa do dlhého, trojmesačného spánku, lebo povedané je v Santiách Védach Perúna: „Veľké Ochladenie prinesie da΄Árijský vietor na túto zem a Moréna ju na tretinu Leta (= dnešného roka) prikryje svojim Bielym Plášťom“ (Santia 5, šloka 3).
A keď Moréna odchádza do svojich Ľadových Príbytkov po dni Jarnej rovnodennosti, nastáva prebudenie Prírody a všetkého života. Na počesť odchodu Bohyne Morény na Sever sa každoročne slávi sviatok Kranogor, Deň Odpustu (pôvodne Maslenica) Morény, ktorý sa tiež nazýva Sprievod Bohyne Zimy.
V ten deň sa páli slamená postava, ktorá však symbolizuje nie Bohyňu Morénu, ako si mnohí myslia, ale snežnú Zimu. Po rituáli pálenia slamenej postavy sa hrsť popola rozviala nad poľom, sadom alebo záhradou, aby vyrástla dobrá, bohatá úroda. Lebo, ako hovorili naši Predkovia: „Bohyňa Vesna na Midgard-Zem prišla, na Krasnogor nový život priniesla, oheň zapálila a zimné snehy roztopila, celú zem živou silou napojila a zo sna Morény zobudila. Matka Zem dá poliam našim životodarnú silu, bude zrno na našich poliach rásť, aby všetkým našim Rodom bola dopriata dobrá úroda“.
No Bohyňa Moréna, okrem dohliadania na oddych Prírody na Midgard-Zemi, keď Matka Príroda naberá živiace sily na jarné prebudenie pre život rastlinného a živočíšneho sveta, dohliada aj na životy ľudí. A keď pre ľudí z Rodov Veľkej Rasy nastane čas odísť na ďalekú púť po Zlatej Ceste, Bohyňa Moréna dáva rady každému zomrelému človeku v súlade s jeho pozemským Duchovným a svetským životom, ale aj vo vzťahu k jeho nadobudnutej budovateľskej skúsenosti, aby vedel, akým smerom má pokračovať na svojej posmrtnej Ceste do Sveta Navi alebo do Sveta Slavi. Bohyňa Moréna je ochrankyňou Súhvezdia Líšky na Svarožom Kruhu.
BOHYŇA DŽIVA (Deva Živa, Diva, Siva) – Bohyňa večného Vesmírneho Života, Bohyňa mladých a čistých Ľudských Duší. Bohyňa Dživa dáva každému človeku Veľkej Rasy, alebo potomkovi Nebeského Rodu pri narodení sa vo Svete Javi čistú svetlú Dušu. Bohyňa-Ochrankyňa Súhvezdia Devy na Svarožom Kruhu. Dobrosrdečná manželka a záchrankyňa Tarcha Dažďboha.
BOHORODIČKA ROŽANA (Matka Rodicha, Rožanica) – Večne mladá Nebeská Bohorodička. Bohyňa rodinného dostatku a Útulku. Bohyňa-Ochrankyňa tehotných žien a mladých dievčat, ktoré ešte nepodstúpili obrady Zrelosti liet a Menorečenia vo veku dvanástich liet (čo je 108 mesiacov Slovansko-Árijského kalendára, teda obdobie dorastenia a začiatku nadobúdania vlastných životných skúseností). Bohyňa-Ochrankyňa Súhvezdia Šťuky na Svarožom Kruhu.
BOH SEMARGL (Ohňoboh) – Vyšší Boh, ochranca Večného živého Ohňa a strážca presného dodržiavania všetkých Ohnivých Obradov a Ohnivých Očisťovaní.
BOH KUPALA (Kupalo) – Boh, ktorý dáva človeku možnosť vytvoriť rôzne Ospravedlnenia a vykonať Obrady Očistenia Tiel, Duše a Ducha od rôznych chorôb boľačiek. Boh, ktorý nabáda k radostnému a šťastnému životu.
BOH SVENTOVIT – Vyšší Nebeský Boh nesúci Čisté Duchovné Svetlo Blaha, Lásky, Osvietenia a Presvietenia Sveta Pravi do Duší všetkých Bielych ľudí z Rodov Veľkej Rasy a Duší potomkov Nebeského Rodu.
BOH INDRA – Vyšší Boh, Hromovládca, pomocník Vyššieho Boha Perúna v Nebeských bitkách pri ochrane Prečistej Svargy a všetkých Hviezdnych Nebies pre Silami Tmy. Boh-Ochranca Mečov Spravodlivej odplaty.
BOH KOĽADA – Vyšší Boh riadiaci Veľké Premeny v živote Rodov Veľkej Rasy a potomkov Nebeského Rodu.
V prastarých časoch daroval Vyšší Boh Koľada mnohým Rodom, ktoré sa presídľovali do západných zemí systém vyčísľovania sezónneho času kvôli vykonávaniu prác na poliach – Kalendár (Koľady dar), ale aj svoje Múdre Védy, prikázania a rady.Koľada je Bohom-Obrancom bojovníkov a Žrecov. Koľadu často zobrazovali s mečom v ruke, pričom špička meča bola obrátená ostrím nadol. Meč obrátený ostrím nadol v prastarých časoch znamenal uchovávanie Múdrosti Bohov a Predkov, ale tiež pevné dodržiavanie Nebeských Zákonov tak, ako to ustanovuje Boh Svarog pre všetky Súhvezdia Svarožieho Kruhu.
Sviatok na česť Boha Koľadu pripadá na deň zimného Slnovratu a volá sa Menari, t.j. Deň Premien. Na tento sviatok chodievali po dvoroch skupiny mužov poobliekaných do koží rôznych zvierat, ktorých volali družiny Koľadu. Spievali hymny oslavujúce Koľadu (názov dodnes prežil vo forme koledy) a usporiadávali rôzne chorovody okolo chorých ľudí, aby vyzdraveli.
Niektorí si možno spomenú, že meno Charles Hapgood bolo spomenuté vo filme 2012, ale málokto vie, že ide o skutočného vedca, ktorý napísal niekoľko veľmi zaujímavých kníh. Jedna z nich sa volá PATH OF THE POLE a je rozhodne veľmi zaujímavá. Obsahuje dôležité informácie o mnohonásobných posunoch zemského pólu v dejinách Zeme, je preto pre nás zaujímavá. Dôvody posuvu pólu sú síce v knihe uvedené len na úrovni predpokladov, ale Slovansko-Árijské Védy sú zase v tomto smere dostatočne presné. Vieme, že ani v minulosti nešlo a v budúcnosti nepôjde o slepú hru živlov.
Komu by dnes napadlo, že poloha zemského pólu nie je pevná a nemenná? Polohu každého miesta na zemeguli určujeme pomocou súradníc. Pretože severný pól našej zemegule nie je pevne zafixovaný v jednom jedinom bode, bolo potrebné súradnicovú sústavu dohodnúť zmluvne. Napríklad v rokoch 1969-1972 sa poloha severného pólu vzhľadom na dohodnutú súradnicovú sústavu pohybovala v oblasti s priemerom približne 15 metrov. Takéto údaje poskytujú medzinárodné inštitúcie ako Bureau Internationale de l’Heure – Medzinárodná časová služba BIH so sídlom v Paríži a International Polar Motion Service – známa aj pod skratkou IPMS – medzinárodná služba pre štúdium pohybov pólov. Nepatrné pohyby pólov však nie sú veľmi závažné z hľadiska existencie ľudstva.
Každý z nás videl obrázky nášho planetárneho systému ukazujúce planétu Zem rotujúcu okolo zľahka naklonenej osi a pohybujúcu sa okolo Slnka. Každá zmena v sklone zemskej osi vzhľadom na Slnko by priniesla závažné zmeny klímy na povrchu Zeme. Napríklad, čo by sa stalo, ak by sa buď severný, alebo južný pól otočil v smere kolmo na Slnko? Existoval by jeden horúci a jeden mrazivý pól. Na jednom by sa nikdy nekončil horúci deň a naopak, na druhom by sa nikdy nekončila mrazivá noc. Ďalšou možnou formou zmeny rotačnej osi by bol variant, pri ktorom ostane sklon zemskej osi nezmenený, len sa presunie na iné miesto zemegule. V takom prípade by ostali územia severného aj južného pólu zachované, pravdaže, na úplne iných miestach ako dnes. Takto by sa napríklad mohlo Slovensko v okamihu ocitnúť v rovníkovej oblasti alebo aj pod niekoľkokilometrovou vrstvou ľadu na niektorom póle. Existujú teórie o možnom výskyte takýchto udalostí, no len pod vplyvom zrážky našej planéty s iným kozmickým telesom. Tento prípad netreba nijako rukolapne približovať, bude znamenať koniec tejto civilizácie. Napriek nájdeným geologickým dôkazom o existencii takýchto udalostí v histórii Zeme si myslíme, že v súčasnosti sa už nič také nemôže stať. Máme predsa družice a teleskopy, špecializované inštitúty zaoberajúce sa výskumom okolitého aj vzdialeného vesmíru len a len pre dobro ľudstva a svetové mocnosti so svojimi dobrými vládami by predsa nič podobné pred ľudstvom nezatajili…
Vedec, Charles Hapgood podal vo svojej práci o pohybe zemských pólov zhrnutie veľmi závažných dôkazov z dejín našej Zeme. Práca síce nie je oficiálnymi vedcami ktovieako prijímaná, no je dôležité vedieť, že Charles Hapgood sa vďaka nej dostal do osobného pracovného kontaktu s Albertom Einsteinom, ktorý dokonca napísal úvod k prvému vydaniu jeho knihy. Ak vedecká teória podporená dostatočným množstvom dôkazov priam zelektrizovala Einsteina, určite to nebola hlúposť. Priblížme si teda hlavné črty Hapgoodovej práce.
Už sme si povedali, že výkyvy polohy zemského pólu v oblasti okolo 15 metrov nie sú pre nás dôležité. Skutočný význam môže mať len taký pohyb osi, ktorý v okamihu prekročí tisíce kilometrov. Vieme, že Zem nie je presná guľa. Na póloch je sploštená a v oblasti rovníkov vypuklá. Výsledky na podklade družicových meraní dokonca ukazujú, že ani severná a južná pologuľa nie sú symetrické, poloos južného pólu je o 40 m kratšia ako poloos severného pólu. Hmota sústredená okolo rovníka rotujúca vysokou rýchlosťou účinkuje ako hrana gyroskopu a udržiava zemeguľu pevne v osiach. Na túto skutočnosť poukázali velikáni geológie devätnásteho storočia, najmä James Clerk Maxwell a George Darwin, syn známeho Charlesa Darwina. Vypuklina na rovníku Zeme vytvára taký stabilizujúci efekt na Zem, že v jej vnútri nemôže vzniknúť nijaká sila schopná vyvolať posuv zemskej osi. Týmto stanoviskom zamedzili akejkoľvek ďalšej diskusii o posuve pólov, vyhlásiac to za nemožné, a tým nehodné akejkoľvek ďalšej diskusie. Vážnosť a vplyv týchto pánov stačil na to, aby sa skončili diskusie. No z histórie vieme, že už tu boli aj iní vážení Angličania, vedci, ktorí tvrdili, že ak sa nejaký dopravný prostriedok, napríklad vlak, dostane na cestovnú rýchlosť nad 30 míľ za hodinu, všetci cestujúci vnútri zahynú, lebo vplyvom rýchlosti sa vysaje z vlaku všetok vzduch a nebudú mať čo dýchať. Kto tomu dnes verí?
Vieme však naozaj zistiť, či niekedy v minulosti prišlo k zmene zemských pólov? Odpoveď je kladná. Dôkaz nám poskytne jav, zvaný geomagnetizmus. Zem je obklopená magnetickým poľom, ktoré vie každý z nás detekovať obyčajným kompasom. Ihla kompasu je vyrobená zo železa, ktoré je samo osebe magnetické. Keď je magnetický materiál vystavený vplyvu magnetického poľa, otočí sa v smere niektorej so siločiar magnetického poľa Zeme. To, čo platí o železnej ihle kompasu, platí aj o železe v horninách zložených z minerálov obsahujúcich železo. Ak má železná ihla kompasu možnosť voľného pohybu vo vertikálnom aj v horizontálnom smere, nasmeruje sa v zmysle siločiary a zároveň sa nakloní smerom nadol v závislosti od toho, ako ďaleko je napríklad loď alebo lietadlo od severného či južného magnetického pólu. Prechodom magnetického poľa Zeme sa ihla otočí v opačnom smere a na magnetickom rovníku leží rovno.
Keď vystavíme horniny obsahujúce železo magnetickému poľu, podajú nám dokonca viac informácií ako námorný kompas. Zmagnetizované horniny preberajú smer zemského poľa v čase, keď boli sformované – tuhli a v podstate tak zakonzervovali túto informáciu na neobmedzený čas. Uhol ich sklonu presne určuje, ako ďaleko sú od magnetického pólu – podávajú informáciu o zemepisnej šírke. Horizontálny uhol voláme deklinácia, sklon inklinácia. Takto nám v každej vzorke hornín dáva deklinácia informáciu o zemepisnej dĺžke vo vzťahu k niekdajšiemu magnetickému poľu a inklinácia určuje zemepisnú šírku.
Existujú však aj lokálne pohyby zemskej kôry, príkladom môže byť známa porucha San Andreas v Kalifornii, kde nastal lokálny posun zemskej kôry, a preto horniny neukazujú svoju orientáciu v čase tuhnutia. Kvôli eliminácii lokálnych porúch sa preto pristupuje k odberu mnohých vzoriek z oblastí dostatočne od seba vzdialených, z rozdielnych krajín či dokonca kontinentov.
Taktiež vieme, že magnetické pole Zeme nie je nehybné, ustavične sa pohybuje smerom na západ. Geofyzici zistili, že v priebehu niekoľko málo tisíc rokov sa vracia do svojho východiskového stavu, a teda z dlhodobého hľadiska môžeme uvažovať o magnetickom poli v podstate súhlasnom s osou zemskej rotácie.
Mnohoročnou prácou a analýzou vzoriek mohli vedci lokalizovať pozície zemských pólov v minulosti. Použitím metód matematickej štatistiky sú tieto pozície určené s 95% presnosťou. Z tohto hľadiska sa dajú výsledky považovať za spoľahlivé. A aké vlastne sú? Nálezy potvrdzujú, že v období málo prekračujúcom posledných 100 miliónov rokov zmenili póly polohu veľmi veľa ráz. Hapgood prináša výsledky usporiadané v tabuľkách. Čísla sa samozrejme môžu ďalším výskumom spresňovať, ale 229 zmien pólov je evidentne dosť.
Z nášho pohľadu sú, pravdaže, najzaujímavejšie zmeny odohrávajúce sa v poslednom geologickom období, pleistocéne. Vo všeobecnosti si myslíme, že všetky udalosti geologického vývoja sa odohrali už dávno a stretnúť s nimi sa môžeme už len v školských učebniciach. Jestvujú však dôkazy práve vo forme zmagnetizovaných hornín. Skupina japonských vedcov vedených Nagatom, Akimotom, Šimizom, Kobajašim spolu s ďalšími spracovala štúdie vulkanických usadenín v Japonsku, presnejšie zo skupiny vulkánov Omura-Jama v severnom Izu a z vulkanického regiónu Hakone na východnom pobreží Honšú. Výsledná chronologická tabuľka obsahuje 43 polôh zemských pólov v pleistocéne so štatistickou presnosťou určenia 95%. Zaujímavým faktom je, že v tomto období dvakrát nastal úplný reverz pólov zo severu na juh a opačne. Podobnú štúdiu vypracoval aj ruský vedec A. N. Chramov. Zaoberá sa presunom severného pólu v obdobiach neogénu a štvrtohôr na základe paleomagnetických výskumov v západnom Turkmenistane a niektorých ďalších oblastiach. Správa bola prezentovaná na tretej všezväzovej konferencii o paleomagnetizme na leningradskej Univerzite A. A. Ždanova už v októbri r. 1959. Dokazuje vážne presuny severného magnetického pólu.
Princíp je veľmi jednoduchý. Pri danom sklone zemskej osi presne vieme, že na póloch je zima a na rovníku horúco. Medzi rovníkom a pólom sa podnebie postupne mení a výnimku tvoria napríklad také vplyvy ako napr. Golfský prúd. Ako tu mohla nastať – z ničoho nič – doba ľadová, nie je uspokojivo vysvetliteľné. No ak prijmeme predpoklad, že z nejakého dôvodu sa zemská os z času na čas posunie, všetko je veľmi prirodzene vysvetliteľné. Ak bol severný pól niekde v oblasti Grónskeho mora, bolo naše územie v blízkosti polárneho kruhu. Ako inak, museli byť u nás hrubé vrstvy ľadu. No ak bol severný pól v oblasti kanadského Yukonu, bolo naše územie vystavené tropickému podnebiu. Druhá vec je vysvetliť, prečo sa pól z času na čas posunie – a je to vždy rýchla a drastická zmena.
Hapgood vo svojej knihe tvrdí, že v období posledných 100 000 rokov nastali tri presuny v litosfére, pre ktoré existujú konkrétne geomagnetické dôkazy. Na základe jeho predpokladov sa koncom poslednej doby ľadovej v severnej Amerike posunula litosféra približne o 30o, alebo, inak povedané, asi o 3 600 km v období pred niečo viac ako 10 000 rokmi.
VYSVETLENIE ĽADOVÝCH DôB
Približne pred 150 rokmi boli ľudia ohromení myšlienkou, že územia Európy a severnej Ameriky boli pokryté aj dvojkilometrovou vrstvou ľadu. No s vývinom vedy sa táto skutočnosť nezvratne dokázala. Neskôr vyšlo najavo, že doba ľadová nebola jedna, ale striedajúc sa s obdobiami tropického podnebia sa opakovala viackrát, a to na každom kontinente. Coleman, ktorého považujeme za jednu z vedúcich osobností vedy v oblasti zaľadnenia, r. 1929 priznal, že nijaký iný geologický problém tak vážne nerozoberali nielen odborníci na doby ľadové, ale aj meteorológovia a biológovia, ale ani jedna teória nie je všeobecne prijateľná. Vyzerá to tak, že v priebehu rokov sa táto situácia podstatne nezmenila.
Spočiatku sa predpokladalo, že ľad zo severného pólu sa počas ľadovej doby rozšíril radiálne smerom dolu na moria a kontinenty. Potom sa však zistilo, že niektoré severné územia neboli nikdy predtým pokryté ľadom a že v skutočnosti existovalo viac lokálnych centier ľadu, od ktorých sa tento rozširoval radiálnym smerom. Sibír, jedna z najmrazivejších oblastí dneška, nebola pokrytá ľadom. Rovnako Aljaška a oblasť Yukon v Kanade. No na druhej strane bola dnes mierna zóna Európy pokrytá ľadom až po Londýn a Berlín, práve tak ako väčšina Kanady a USA až po údolie Mississippi. Z geologického hľadiska ľady mizli a znova sa objavovali takmer v okamihu.
Zatiaľ je evidentné, že nijaká teória uspokojivo nevysvetlila zaľadnenie. V skutočnosti jediná doba ľadová, ktorá je v súčasnosti prítomná a uspokojujúco vysvetlená, je tá, ktorá dnes existuje v Antarktíde. Dôvod je veľmi prostý, Antarktída je na južnom póle, iný dôvod pre ňu neexistuje. Je evidentné, doba ľadová vzniká v tom či onom regióne v okamihu jeho posuvu do oblasti osi rotácie – pólu a naopak, zaniká, len čo sa to isté územie presunie mimo polárnej zóny. Naopak, ostatné regióny vykazujú v tom istom čase úplne opačné vlastnosti.
HUDSONOV ZÁLIV
Jestvujú dôkazy o predchádzajúcej lokalite severného pólu, čo spadá do obdobia poslednej doby ľadovej. Najpravdepodobnejšou sa ukazuje lokalita v okolí 60o severnej šírky a 83o západnej dĺžky – Hudsonov záliv. Prečo práve tam? Výskumy ukazujú, že zaľadnenie severnej Ameriky malo tvar podobný polárnej čiapke a kruhu dnešného pólu. Nasvedčuje tomu aj nezvyčajná lokalizácia – severovýchodná časť kontinentu. Ľadová pokrývka nezahŕňala dnešné kanadské arktické súostrovie ležiace medzi Hudsonovým zálivom a severným pólom, no siahala až po Ohio. Dokonca Arktický oceán bol teplý. A zaľadnenie Európy bolo v tom čase podstatne tenšie a nesiahalo tak ďaleko na juh ako takzvaný Wisconsinský ľadovec.
Nebudeme sa detailne zaoberať dôkazmi podporujúcimi túto teóriu, sú v plnej miere k dispozícii v pôvodnej publikácii Charlesa Hapgooda. Celkovo sa výskumy európskych a amerických vedcov dopĺňajú. Keď bol pól lokalizovaný na americkom kontinente bolo v Európe teplejšie a naopak. Posuv pólu do dnešnej lokality nastal niekedy pred 12 až 17 000 rokmi (védická tradícia nám dáva presnú odpoveď – začiatkom roku 2011 je leto 13019 od Veľkej Struže – ochladenia) a posunul sa z Hudsonovho zálivu, kde sa dostal pred 50 až 55 000 rokmi. Predtým bol v oblasti Grónskeho mora, na súradniciach 72o severnej šírky a 10o východnej dĺžky. Tu prišiel z oblasti Yukonu v období medzi 75 až 80 000 rokmi, kde sa predtým presunul pred približne 120 tisíc rokmi na súradnice 63o severnej šírky a 135o západnej dĺžky.
VYHYNUTIE MAMUTOV A MASTODONTOV
Obdobie poslednej doby ľadovej prinieslo katastrofický úhyn veľkého množstva zveri v mnohých častiach sveta. Americkí vedci odhadujú, že len v samotnej Severnej Amerike vymrelo okolo 40 miliónov zvierat. Je však pravda, že zatiaľ nikto nepodal uspokojivé vysvetlenie tohto – široké priestory a množstvá postihujúceho – vyhynutia. Najlogickejším vysvetlením tohto javu je posuv zemskej osi. Dá sa totiž dokázať, že prudké ochladenie Sibíri sa v tom istom období spája s prudkým oteplením v Severnej Amerike. Sibír je dôležitá preto, lebo je s ňou spojené vari najznámejšie zviera minulosti – mamut. Práve na Sibíri sa našli najlepšie zachované telá mamutov vo veľkých množstvách. Slonovina z týchto zamrznutých zvierat živila obchod so slonovinou od Číny po strednú Európu už od staroveku.
V prvom rade musíme napadnúť axiómu o adaptácii mamuta na mrazivé zimné podnebie. Vo všetkých knihách o dobe ľadovej vidíme mamuta, pretože jeho telo bolo pokryté hrubou srsťou, prerážať si cestu snehom. Odhliadnuc od ignorovanej skutočnosti, že miesta, kde archeológovia nachádzajú pozostatky mamutov, sú zaplnené pozostatkami veľkého množstva iných zvierat, napríklad obrovských trojprstých leňochodov, bobrov a dokonca srstnatých nosorožcov, vedecké výskumy ukazujú, že mamut bol adaptovaný na tuhú zimu presne tak ako dnešný slon. Ostatne, žil na podobnej zemepisnej výške.
Prečo tak dlho pretrváva mýtus o mamutovi ako o arktickom zvierati? Je to predovšetkým vďaka jeho hrubej koži, hustej srsti a zvyčajne hrubej vrstve tuku nachádzanej pod kožou.
Jedným z prvých priekopníkov na tomto poli bol francúzsky zoológ a dermatológ H. Neuille. Už r. 1919 publikoval správu pre Smithsoriánsky ústav s názvom On Extinction of the Mammoth, kde opisuje svoje porovnávacie mikroskopické výskumy. Predmetom jeho komparatívnej mikroskopickej štúdie boli sekcie kože z indického slona a mamuta. Dokázal, že sú úplne rovnaké, čo sa týka štruktúry a hrúbky. Takisto preukázal, že tak indický slon ako aj mamut majú nedostatok olejových žliaz v koži, preto je ich koža menej odolná voči chladu a vlhkosti než srsť bežného cicavca. Teda presne naopak, mamut vôbec nebol adaptovaný na studené podnebie, v skutočnosti bežná ovca je na tom oveľa lepšie, čo sa týka chladu. Kožuch zvieraťa sám osebe ešte neznamená adaptáciu na tuhú zimu. Ivan T. Sanderson dokonca poukázal na očividný fakt, že veľa zvierat dnešných rovníkových džunglí, napríklad ľudoop, má taktiež hrubú kožušinu, čo ešte neznamená, že by prežili za polárnym kruhom.
Čo sa týka tukových vankúšov pod kožou zvierat, fyziológovia súhlasia, že výdrž zvierat proti tuhej zime je hlavne otázkou metabolizmu, a nie izolácie tukom. Na základe dnešných poznatkov vieme, že veľa zvierat býva pred zimným obdobím obéznych, ale najprijateľnejšie vysvetlenie je, že je to vďaka nadbytku potravy koncom jesene a nie stimuláciou organizmu na zimu. Veď aj dnešný indický slon si vie uložiť pekné tukové vankúše, a pritom sa ešte nechystá odísť za polárny kruh.
No aj keby sme prijali neopodstatnenú teóriu, že mamut bol arktické zviera, čo by to bolo platné, keď žil s veľkým množstvom zvierat, ktoré jednoducho nemali ani dlhý srstnatý kožuch, ani hrubú kožu? Aké boli tie ostatné zvieratá, ktorých pozostatky nachádzajú vedci na dnešnej Sibíri? Aj keď sme už niečo spomenuli, vymenujme ich ešte raz. Okrem miliónov mamutov tu nachádzame kone, bizóny, antilopy, veľké množstvo nosorožcov a iných bylinožravých zvierat, ale aj mäsožravce. Zakladateľ modernej geológie Charles Lyell poznamenal, že je absolútne nemožné, aby čriedy mamutov a nosorožcov vydržali žiť na Sibíri počas celého roka, hoci len v jej najjužnejších oblastiach. Nehovoriac o tom, že najbohatšie nálezy mamutov a iných zvierat sú z Novosibírskych ostrovov, ležiacich medzi arktickým pobrežím Sibíri a pólom. Baron Toll, arktický výskumník, tu našiel pozostatky šabľozubého tigra a aj ovocného stromu, ktorý mal v čase, keď stál, výšku 5,8 m.
Pozostatky stád mŕtvych mamutov sa zvyčajne nachádzajú vo veľkých množstvách. Podáva o tom informácie aj jeden z dielov televízneho seriálu Horizon z dielne BBC s názvom The Last Mammoth. Známy je však fakt, že napríklad Jakuti bežne konzumujú mamutie mäso tisícročia staré. Dnes už vieme, že ak sa má mäso uchovať v mrazničke na dlhší čas, musíme ho rýchlo čerstvé zmraziť. Niečo podobné platí aj pre slonovinu. Ak niekto môže konzumovať mamutie mäso aj po tisícročiach, je to preto, lebo zvieratá boli zmrazené veľmi rýchlo. Nachádzame desiatky či dokonca státisíce zvierat pozabíjaných tým istým spôsobom. Ťažko si predstaviť, že by mráz postupoval pomaly, ako sa posúvali kontinenty. Jednoducho, vidíme pred sebou ničivý obraz všeobecnej kataklizmy, následky účinkov nepredstaviteľnej sily.
Vari najznámejším jedincom spomedzi nájdených mamutov sa stal samec nájdený okolo roku 1901 neďaleko brehu riečky Beriozovka, prítoku Kolymy. Mamutom sa pomerne detailne venuje aj Ludvík Souček v knihe Tušenie súvislostí. Všimnime si však niektoré fakty okolo nálezu, ktoré si médiá nevšimli. Keď sa správa o náleze dostala do Petrohradu, vyslali na miesto nálezu expedíciu. V minulosti, za cára Petra Veľkého sa totiž našiel zmrazený mamut a cár vydal ukaz – nariadenie, že kedykoľvek sa nájde ďalší mamut, musí cárska Akadémia vied vyslať expedíciu a nález preskúmať.
Mamut bol nájdený, aj keď sčasti načatý vlkmi. Podstatná časť zvieraťa bola však pevne zamrznutá v zemi. Celkový obraz vytváral dojem, že posledný zápas neboráka bol pokusom vytiahnuť sa z hlbokého bahna. Už tu narážame na dôležitý bod. Ak chcela expedícia mamuta dostať zo zeme, museli okolo neho naklásť veľké ohne, ktoré roztopili zamrznuté bahno, a tak uvoľnili telo mamuta. Je veľmi ťažké predstaviť si silu, ktorá by vtlačila telo zvieraťa do zamrznutej zeme. Nemôže sa tak stať bez zničenia tela, čomu však nález odporuje. Takýto prípad však rozhodne nebol zriedkavý. A hlboké bahno či blato rozhodne nie je na dnešnej mrazivej Sibíri bežný pojem.
Okamžité zmrazenie zastihlo zviera pri zápase s cieľom vytiahnuť sa z bahna, kde sa dostalo neobyčajne silným nárazom. Mamut mal zlomené dve hlavné kosti, nohu a panvovú kosť, dokonca, akoby to na záhadu nestačilo, penis zvieraťa zamrzol pri erekcii. Podľa biológov to mohol byť následok emócií hrôzy a bolesti postihnutého zvieraťa. V papuli, medzi jazykom a zubami mal neprežutú potravu, znak náhleho prerušenia jeho posledného jedla. Pozostatky jedla v papuli boli presne také ako nájdené v žalúdku – trávy a šachorina. Nijaké pozostatky ihličia. Očividne sa neživil vegetáciou ihličnatých stromov, ale lúčnymi trávami. Pod mamutom sa našli pozostatky dreva a v blízkosti dokonca bolo kamenné bralo, očividne nezomrel na mieste, kde sa práve kŕmil. Vzhľadom na objav zrelého ovocia, šachoriny a tráv v jeho potrave je zrejmé, že zomrel v druhej polovici júna alebo začiatkom augusta.
Posuv zemského pólu je neoddeliteľnou súčasťou dejín našej Zeme a môže sa stať, že ho zažijeme na vlastnej koži. Hapgood pripisuje dôvody tohto javu vnútornému mechanizmu stavby našej Zeme, ktorú, a v tom má pravdu, naozaj v skutočnosti nepoznáme. My však vieme, že už v minulosti boli takéto posuvy následkom vojenských operácií vykonávaných zbraňami, ktoré si ani nevieme predstaviť. Následkom ich účinkov sa ponárali a vynárali kontinenty. Hoci si myslíme, že sú pevné a trvalé, v priebehu geologického vývoja bola napríklad Severná Amerika už sedemnásťkrát morským dnom.
Pravda, Bohmi vydaná, káže nám Slovanom: Neprávosť mať Pána, ba väčšia byť pánom! A človek nad človekom u nás nemá práva, Sväté naše heslo je: Sloboda a Sláva!
Samo Chalupka, Mor ho!
Podľa pôvodnej verzie uverejnenej r. 1865 v Slovenskej čítanke pre nižšie gymnázia
Vari každý Slovák pozná túto báseň, ktorá pravdepodobne už dnes ani nie je v móde. Navyše verzia, ktorú dnes učia deti v školách obsahuje formuláciu „Bohom daná“ – tu je vidno, ako ľahko sa veci menia – len aby po Viere našich Predkov neostala ani pamiatka! Je však načase uviesť veci na pravú mieru. Už dlhý čas nám cudzinci hovoria o tom, aký je náš pôvod a kto sú naši Predkovia. Teda že asi ani nemáme Predkov. V jednom majú pravdu, ak si my nebudeme chrániť a brániť pamiatku našich praotcov a pramaterí, tak nijakí cudzinci to neurobia. Oni už dosiahli svoje. V tomto smere nám môžu byť veľkým vzorom Rumuni – pozrite sa na ich internetové stránky a spôsob, akým píšu o svojich Prapredkoch – mocných Dákoch, aj podľa Maura Orbiniho tiež Slovanoch. Vôbec im neprekáža, že „odborníci“ vedia, že potomkovia Dákov už dnes nežijú, pretože boli dávno vyhladení – doslovne píšu, že nech im cudzinci nehovoria, aké majú oni sami dejiny.
Vráťme sa k bohatierskemu spevu Sama Chalupku. Veru, aj skutočne čestne hľadajúci Slováci si dnes povzdychnú, že je to síce pekná básnička, a zrejme v časoch tvrdej maďarizácie a národnostného útlaku Slovákov plnila nemalú buditeľskú úlohu, no je to len ilúzia – veď v časoch jestvovania mocnej Rímskej ríše tu ešte Slovieni, či nazvime sa dnešným – násilne vnúteným názvom Slováci – vôbec neboli. A tu sme pri jadre problému. Cudzie náuky a metódy vnútorného rozvratu nás doslovne „vygumovali“ a úspešne zablokovali našu pôvodne prírodnú pamäť a spôsob života. Dnes, po desiatich storočiach útlaku (7 Kruhoch Života ako predpovedala Kniha Múdrosti Perúna) a riadeného procesu zmeny myslenia už tomu veríme aj my sami. Našťastie nie všetci. Prichádza doba obnovy pôvodných hodnôt a návrat našej kultúry – že je nás málo? Nuž, je to na každom z nás, a nikto iný to nemôže urobiť – a je to aj povinnosť vyplývajúca z našej Viery. Cudzincov Pán hovorí, že keď dostanú po pravom líci majú nastaviť aj ľavé, či inak že pomsta je Pánova. Naša Viera nám káže brániť sa proti neprávosti – a potom nám prídu na pomoc aj naši Bohovia. Ale sami za nás konať nebudú – to je otroctvo a nie Viera, a už vôbec žiadne vlastné zásluhy a snaha o rozkvet Rodu. Preto jeden z najväčších hriechov, ktoré podľa prikázaní našich Bohov môže spáchať Slovan je pasivita a dobrovoľné podriadenie sa Pánovi, t.j. cudziemu otrokárovi. Radšej v „boji dušu dať a voliť nebyť, ako byť otrokom“! Ale v takomto boji nám prídu na pomoc Bohovia, pričom cudzí Pán by radšej videl našu pasivitu, preto toľko prázdnych prísľubov. Takto má väčšiu istotu, že dosiahne svoj cieľ.
Skutočným paradoxom je, že Samo Chalupka opisuje skutočný príbeh a nie fikciu vymyslenú na posilnenie umierajúceho národného ducha. Tú udalosť totiž opísal rímsky historik Ammianus Marcellinus, ktorý žil približne v období 330 – 400 n. l. Vďaka svojmu široko koncipovanému dielu sa považuje za najvýznamnejšieho rímskeho historika po Tacitovi, o ktorom sa tiež zmienime. Svoje dielo koncipoval priamo ako bezprostredné pokračovanie Tacitových Histórií a na Tacita nadviazal aj rozhodnutím písať nezaujato, objektívne. Z jeho pôvodných 31 kníh sa zachovalo len 18 – a to od knihy XIV. po knihu XXXI., no sú to práve tie, ktoré predstavujú cennejšiu časť diela.
Zachované knihy spoľahlivo opisujú udalosti štvrťstoročia medzi rokom 354, čo je obdobie vlády Konštancia II. po odstránení uzurpátorov trónu Magnencia a Decencia, a rokom 378, čo je rok víťazstva Gótov, t.j. vojenských jednotiek Slovanov nad Rimanmi pri Adrianopolise. Ammianus Marcellinus bol súčasníkom týchto udalostí, no predstavuje sa ako kritický historik a používa spoľahlivé pramene, ale ťaží aj zo svojich osobných skúseností, lebo bol priamym svedkom mnohých udalostí. Ammianus je priam nedoceniteľným písomným prameňom k dejinám súčasného Slovenska a opisuje našich slovanských Predkov, nie Germánov, ako by nám to chcela propaganda nahovoriť. Viac ráz sa zmieňuje o podujatiach rímskych vojsk na našej pôde, a to zväčša, ako Rimania s obľubou podávajú, pri odvetných zásahoch proti kmeňom, čo sídlili za opevneným pohraničným pásmom na sever od Dunaja.
Ako všetci rímski historici, nevynímajúc Tacita, bol Riman a mal rímsky pohľad na udalosti, ktoré opisoval. Slúži mu ku cti, že neraz opísal aj prechmaty rímskej moci, no nemôžeme očakávať, že bol naozaj nestranný. Majme na pamäti, že sú to jednostranne podané informácie, v zásade vždy chýba zdroj z radov tých, ktorých sa Rimania snažili zničiť. Nie preto, že by nikdy neboli, boli len systematicky ničené, a teda druhá strana ako keby nezanechala písomné záznamy, a preto je potrebné čítať aj medzi riadkami. Že v staroveku boli všetci čestní? Nuž, aj dnes ľudia, ktorí pracujú v médiách, sú čestní a podávajú nám len pravdivé informácie… alebo skoro pravdivé informácie? Ľudia z médií sú takí istí ako všetci, čo sa musia pohybovať v dnešnom umelom svete a zarábať si na živobytie. Ľudia z vtedajších „médií“ opisujúci dobu, keď vládli rímski cisári – a tak sa treba pozerať aj na ich dielo, čo aká by bola pôvodná snaha autora (pred tisícročiami) písať pravdu. Pravda je vec ohybná, a pokiaľ človek nemá otvorenú cestu k vnútornému hlasu, nedokáže priamo odhadnúť cenu pravdy. Vari najlepšie na to poslúži komentár amerického humoristu Jaya Lena z kanálu NBC, ktorý „skomentoval“ výpoveď bývalého amerického prezidenta Billa Clintona v kauze týkajúcej sa Moniky Lewinskej pre súdom veľmi výstižne. Clinton totiž viackrát zmenil to, čo predtým vyhlásil ako pravdu. Pred americkým súdom sa na začiatku svedeckej výpovede prisahá na Bibliu a svedok či obžalovaný musí zopakovať, že bude hovoriť „pravdu, čistú pravdu a nič než pravdu“. Podľa trefnej poznámky Jaya Lena, Clintonovi predtým nikto nepovedal, že to nie sú tri rozdielne veci, ale myslí sa tým len jedna (pravda)…
Udalosť, na ktorú nadviazal Samo Chalupka, sa opisuje v Ammianovej knihe . Kapitola má názov Zásah proti sarmatským Limigantom, a udalosť sa odohrala na prelome jari a leta r. 359. Uveďme si niekoľko riadkov z tejto časti. Takže Ammianus Marcellinus a jeho Rímske dejiny:
Za týchto ozaj neurovnaných pomerov trávil Konštantín čas oddychu počas zimnej prestávky v Sirmiu, znepokojovali ho však vážne, hrozivé správy, ktoré potvrdzovali to, čoho sa osobitne obával. Podľa nich sarmatskí Limiganti – už sme prv o nich písali, že vyhnali svojich pánov zo sídiel po otcoch a dedoch – pomaličky zanevreli na miesta, ktoré im minulého roku boli vymedzené preto, aby vo svojej vrtošivosti nevyparatili dajakú neprístojnosť. Teraz vraj obsadili kraje v dotyku našich opevnených línií, podľa svojho rodovo zakoreneného mravu sa svojvoľne tárajú kdekade a všetko prevracajú hore nohami, ak sa ich nepodarí zahnať…
Hoci text vyzerá nevinne, môžeme vydedukovať, že z pohľadu rímskeho čitateľa Limiganti nemajú čo túžiť po slobode a vlastnej krajine, ba dokonca navádza dojem, že Rimania udávali podmienky všetkým.
V ďalšom texte sa mimovoľne dozvedáme o praktikách rímskej moci, ktoré môžu mnoho napovedať o niektorých príčinách, prečo nejeden národ bojoval proti Rimanom:
… S pohasnutím ohnísk ponôs by odvtedy žili obyvatelia spomenutých krajov nerušene a bez škôd, keby neskôr neboli prišli odporné tituly vymáhaných daňových položiek, ktoré zločinne ešte väčšmi nadsadzovali vyberači daní a daňoví úradníci. Tí sa opierali o to, že úrady ich ochránia, tamtí sa zasa nádejali, že keď odčerpajú bohatstvo od všetkých poplatníkov, budú si žiť v bezpečí. Došlo až k postihom proskribovaním a k vešaniu bedárov.
Ako som teda už spomenul, cisár sa vypravil so skvelými bojovými prostriedkami, aby zlepšil situáciu, ktorá už súrila. Prišiel do Valérie – voľakedy to bola súčasť Panónie, no teraz provincia, ktorá bola zriadená a dostala svoje meno na počesť Diokleciánovej dcéry Valérie – a keď sa vojsko rozptýlilo po brehoch rieky Istru v stanoch, pozoroval barbarov. Tí pred jeho príchodom kuli plány, ako pod kepienkom priateľstva v treskúcej zime vstúpia do Panónie a zákerne v nej budú pustošiť; vtedy sa totiž ešte nerozpustí sneh od jarných teplôt a ľad všade umožňuje prejsť cez rieku, a naproti tomu naši ťažko znášali pobyt pod holým nebom za mrazov…
Môžeme zase vydedukovať, že rímski úradníci (len oni?) neraz vo svojej chamtivosti zabíjali nevinných. Zo zmienok v prácach rímskych historikov vieme, že rímske légie vypaľovali obilné lány za svojou hranicou – na slovienskom území. Dnes, po zmene nášho vedomia a myslenia sa to zdá divné, ale naši Predkovia sa správali k zvieratám ako k živým tvorom a nie ako k tomu, čo možno pokojne zabiť, posekať a vymeniť za vytúžené kovové mince. Kultúra našich Predkov sa v tomto podobala na to, čo dnes môžeme vidieť napríklad v Indii. Ak im teda rímske légie spálili potravu, čo ostávalo? Buď zahynúť hladom, alebo si ísť vziať potravu k tým, čo to všetko spôsobili. No z rímskych zdrojov sa dozvieme samozrejme len „mediálnu“ verziu. Veď to nie je inak ani dnes.
K Limigantom, ktorí boli na druhom brehu Dunaja, vyslal cisár najskôr vyslancov s tlmočníkmi, a tí boli nakoniec ochotní vyslať k cisárovi neveľkú skupinu s cieľom vyjednávať, pravdepodobne o podmienkach mieru. Dôvody, ktoré pre tento čin opisuje Ammianus, sú videné z jeho pohľadu. Naši Predkovia mali svoje dôvody:
… Navŕšil teda val v okolí Aciminka a vybudoval vysoký násyp prispôsobený do podoby rečniska. Lode s niekoľkými legionármi v bojovej pohotovosti na palube dostali rozkaz pozorovať koryto rieky v tesnej blízkosti brehov. S nimi bol istý Innocentius, zememerač a pôvodca nasledujúceho plánu: len čo vycítia, že medzi barbarmi sa šíri nepokoj, mali ich napadnúť od chrbta, kým ich pozornosť sa bude upriamovať iným smerom.
Hoci Limiganti šípili, že toto sa urýchlene chystá, nerobili nič, iba predstierali prosby a skláňali sa až po zem, aj keď v hĺbke mysle uvažovali o niečom celkom opačnom než o tom, čo dávali najavo gestom a slovami. Keď na vrchole násypu zazreli cisára, ktorý si už chystal láskavý prejav a zamýšľal sa nad tým, ako sa prihovorí budúcim statočným poddaným, ktosi z nich vo výbuchu vášnivého vzdoru šmaril svoju čižmu smerom k tribúne a vykríkol: „Marha! Marha!“ To je u nich bojové znamenie, a tak sa k nemu pridal neusporiadaný dav, odrazu vytrčili barbarskú zástavu a divo ujúkajúc, rútili sa priamo na cisára.
Ten sa pozeral z výšky, a keď uvidel, že všetko je plné pobiehajúcich húfov s oštepmi, obnaženými mečmi a hádzacími kopijami, zoči-voči už-už sa blížiacej záhube a uprostred trmy-vrmy cudzích i svojich chytro vysadol na koňa a nepoznaný, či je vojvodca a či vojak, vybŕdol plným cvalom. Nebolo totiž už času ani vyčkať, ani stiahnuť sa späť. Jednako hŕstka jeho ochrancov sa pokúšala odraziť dav, ktorý sa valil sťa šíriaci sa oheň, no tí zahynuli alebo na následky zranení, alebo ich prosto zmietla váha tých, čo sa rútili ponad nich. Keďže nikto nemohol zakročiť, barbari rozorvali aj cisárske kreslo so zlatým vankúšom…
Ak sa pokúsime prečítať si tento úryvok nezaujato, zistíme, že Rimania už vopred nachystali pascu, z ktorej v prípade zlyhania rokovaní nemal nikto vykĺznuť. Naši praotcovia sa tu opisujú ako zbabelí vierolomníci, ale detaily nesedia. Veľmi skoro našej družine svitlo, že ich zahnali do pasce, z ktorej nevyjdú živí, no namiesto strachu a prosieb, na ktoré bol cisár pripravený – dokonca ak by sa boli podrobili, bol by ich oslovil v „láskavom prejave“, ako „budúcich statočných poddaných“ – asi sa tým myslelo, ak by bojovali za záujmy impéria. Inak sú jednoznačne považovaní za vierolomníkov a zradcov.
Každý si sám odpovie, či je znakom zbabelcov, ak v prípade bezvýchodiskovej situácie sa im nepodlomia kolená, ale sa rozhodnú predať svoju kožu čo najdrahšie – a to sa stalo. Namiesto strachu a beznádeje sa vyrútili útokom priamo na cisára s bojovým pokrikom „Mor ho!“. Ammianus síce píše „Marha!“, ale pokiaľ si náhodou niekto nemyslí, že ide o Maďarov, tak je to jednoducho skomolený latinský zápis slovanského bojového pokriku. Je to opis podávaný cudzincom, a ako taký musíme celý zápis udalosti aj chápať. Prečo Mor ho? Pre vysvetlenie musíme siahnuť do pôvodného jazyka Slovanov a Árijcov. „Mor“ je smrť a napríklad „al“ znamená všetko. Hovoríme o jazyku Árijcov, predkov aj dnešných Anglosasov a Germánov. Ide teda o spoločný zdroj, nie neskoršie prispôsobovanie faktov. A odtiaľto pochádza aj dnešné slovo MORALka. Nahradila prastarú Vieru Slovanov a Árijcov a bola „implementovaná“ spolu s náboženstvom. Zatiaľ čo Viera znamená poznanie a život, mor-ál-ka v pôvodnom, hĺbkovom význame znamená SMRŤ VŠETKÉHO – teda presnejšie všetkého, čo je naše. Toto pre nás Temné Sily systematicky pripravovali. Teda bojový pokrik MOR HO! znamená jednoducho SMRŤ MU!
Rímsky cisár mal vždy pri sebe osobnú ochrannú jednotku zostavenú z vyberaných elitných vojakov – pretoriánsku gardu. Zbabelci by sotva pozabíjali takýchto vojakov, ktorí navyše aj museli čakať na pokyn k útoku, pretože mali nachystanú pascu na Limigantov
Proti mnohonásobnej presile nemohli dlhodobo uspieť – ale to nebol ani cieľ našich praotcov. Začali boj, o ktorom vedeli, že sa skončí ich smrťou – ale nie zbabelým útekom a porážkou:
… Vzbúrencov zatlačili do závozu – jedných zahrdúsili, druhých vydesili a rozprášili; časť z nich sa pokúšala uchovať si nádej na život prosbami, ale nadarmo; rúbali do nich znásobenými údermi. Keď všetkých stihlo zničenie, za zvukov trúbenia na ústup bolo vidieť, hoci riedko, aj bezduché telá našich. Boli to tí, ktorých ušliapali v mocnom nástupe do útoku alebo ktorých uchytil poriadok osudu, keď, čeliac nepriateľskej zúrivosti, odhalili si nekryté boky. Pravda, nad ostatné vynikla smrť tribúna štítnikov Cellu, ktorý sa hneď na začiatku zápasu ako prvý zo všetkých vrhol doprostred húfov Sarmatov.
Po takých krvavých udalostiach vydal Konštancius smernice na zabezpečenie hraníc, k čomu nabádali súrne dôvody. Potom sa vrátil do Sirmia, vystatujúc sa, že sa pomstil klamárskemu nepriateľovi…
Ak mali tieto riadky „vysvetliť“, prečo v bezvýznamnej potýčke zahynulo veľa Rimanov, pričom mali vopred pripravenú pascu, musel autor opísať udalosť tak, ako keby na vyjednávanie prišiel celý národ. Vlastné straty musel označiť za malicherné, čo je opäť príznačné. Medzi riadkami sa môžeme dozvedieť ešte ďalšie dve dôležité informácie. Aj napriek mohutným a „skvelým“ rímskym silám, ktorým velil samotný cisár – čo už samo osebe bolo vždy znakom veľmi vážnej situácie a koncentrácie vojenskej moci – légií, po „hanebnej urážke“ rímskej veľkosti nenastala rímska odveta inak logickou ofenzívou na druhom brehu Dunaja – hoci mali k dispozícii aj riečne loďstvo. A po druhé, nielenže nedošlo k okamžitej trestnej príprave a odvetnému úderu – takému bežnému v rímskej taktike, ale celá armáda na čele s cisárom odtiahla – plány sa úplne zmenili. Dôvody podávané rímskymi zdrojmi sú, pravdaže, jednostranné – ale výsledky veľa napovedajú. Cisár dvakrát okúsil slovanskú zbroj a radšej sa vrátil do Semerínu.
Úryvok básne Mor ho! na začiatku tejto kapitoly bol prevzatý z druhého dielu Slovenskej čítanky pre nižšie gymnáziá z r. 1865. Čítanka obsahuje aj niekoľko poznámok, ktoré boli v časoch štúrovcom známe. Spomeňme aspoň niektoré. „Pevný hrad“ predstavuje Acumincum alebo Acimincum, v tých časoch nazývaný Petrovaradín. V jeho susedstve bola osada Kamenica, a tak sa hrad v minulosti nazýval Kamenec. Cudzinci meno skomolili na Acumincum.
Čítanka podáva aj zaujímavú informáciu, že ešte v tom čase (r. 1865) sa Slováci usadení v okolí Vranova nazývali Lemiaci. Názov Lemiak musel v rímskych ušiach znieť cudzo, a preto mohlo výsledné skomolenie mať nakoniec aj formu Limiganti, v pôvodnom zdroji nazývaní Limigantes.
Pre úplnosť si uveďme niečo z rímskych dejín a o cisárovi, ktorý zasiahol takýmto spôsobom do udalostí na Slovensku.
Rodina sa začína Konštantínom. Plným menom Flavius Valerius Konštantinus I. Veľký (306 – 337) bol povolaný za cisára armádou a moc si zaistil v bojoch proti Frankom a Alamanom. Mal ťažkých súperov aj ako protikandidátov – boli to Maximianus, Maxentius a Maximinus. Až r. 324 sa po mnohých prevratoch stal samovládcom. Mal veľmi schopného ducha, no bol nedôverčivý a krutý. Zabezpečil podunajskú hranicu odrazením Germanov v povodí Rýna. Správu ríše rozdelil na štyri prefektúry, ktoré sa ďalej delili na diecézy (spolu 13) a tie ďalej na provincie (spolu 116). Vládu upevnil centrálnymi úradmi veľmi podobnými dnešným ministerstvám – justícia, financie, vojenské záležitosti. Úradnícky personál mal právnické vzdelanie a bol byrokraticky organizovaný so zaisteným pevným platom a postupom, s penzijným zaistením. Zaviedol aj tajnú políciu a dovŕšil Diokleciánove snahy odlúčením vojenskej a civilnej správy. Konštantinus I. si zakladal na veľkolepých stavbách a r. 330 založil „Nový Rím“ – Nova Roma – „Konštantínovo mesto“, dnešný Istanbul. Ediktom z r. 313 uznal kresťanstvo za rovnoprávne s dovtedajšími náboženstvami. Zomrel pred výpravou proti Peržanom a údajne sa dal pokrstiť až na smrteľnej posteli – aj preto je oslavovaný ako svätý. Na smrteľnej posteli ho údajne pokrstil ariánsky biskup Eusebius – a nielen Ariánov „jediná pravá“ cirkev nakoniec vyhladila. Kde si to teda môžeme dnes overiť? Máte pravdu – nikde. Za svojich nástupcov menoval Konštancia II., Konštanta a Konštantína II. Konštantína II. vymenoval za cisára už jeho otec Konštantín I. „Veľký“ r. 317. Od r. 337 ovládal západnú časť ríše, ale už r. 340 bol vo vojne s bratom Konštancom a v tom istom roku padol v bitke pri Aquilei. Všetci traja Konštantínovi synovia – Konštancius, Konstans a Konštantinus II. zdedili po otcovi jeho povahové chyby, najmä krutosť. Zo sporov vyšiel ako víťaz nakoniec Konštantius, ktorý zomrel r. 361, dva alebo tri roky po opísanej výprave na Slovensko – v závislosti od správnosti stanovenia roku.
Keď už sme spomenuli rímskych cisárov, nebolo by správne, keby sme vynechali takého velikána, akým bol predchodca Konštantína „Veľkého“ (prečo vlastne veľkého?), a to Dioklecián.
Dioklecián bol rímskym cisárom v rokoch 284 – 305, ale v jeho prípade rok ukončenia vlády neoznačuje smrť. Ako jediný známy velikán sa na vrchole absolútnej moci, v čase, keď bezpečne nastolil poriadok v ríši, zreorganizoval armádu a štát, odobral do ústrania a zvyšok života prežil vo svojom paláci v chorvátskom Splite, ktorý stojí dodnes. Pôvodom bol z Dalmácie, pravdepodobne z okolia Solinu a nízkeho pôvodu, ale bol vynikajúci vojak. Cisárskej hodnosti sa domohol vlastnými schopnosťami a dlhoročnou tvrdou službou.
Vládol dlhých dvadsať rokov, čo už samo osebe sa dá pokladať za neobyčajnú skutočnosť. Vlády sa zriekol celkom sám a dobrovoľne! Zvyšok života prežil ako súkromný človek, obklopený veľkou úctou. Ale zaoberal sa vraj výlučne pestovaním zeleniny v záhradách dalmátskeho paláca. V dejinách cisárstva bola dobrovoľná abdikácia udalosťou bez precedensu. Už len toto samo osebe ukazuje na veľkosť človeka – koľko ľudí by také niečo dokázalo dnes?
Stretávame sa tu i s ďalším paradoxom: táto dlhoročná a zároveň taká významná a vo vnútorných dejinách prelomová vláda nie je taká dobre známa, ako si zaslúži, pretože pramene sú veľmi skúpe. Vládu Diokleciána môžeme rekonštruovať len zo zmienok v rôznych latinských a gréckych dielach, z ktorých však ani jedno neposkytuje úplný obraz. Spomedzi starovekých autorov, ktorí písali o jeho časoch, zaujíma mimoriadne miesto Lactantius, najmä preto, lebo bol priamym svedkom udalostí; poznal alebo aspoň videl mnoho osobností. No jeho dielko De mortibus perseutorum (O smrti prenasledovateľov) je akýmsi politickým pamfletom namiereným proti tým cisárom, ktorí mali nepriateľský vzťah ku kresťanom. Nenávisť, pravdaže, vždy deformuje pohľad. Katastrofický opis Diokleciánovej vlády asi nebude celkom vierohodný, veď len skutočnosť, že vládol vyše dvadsať rokov, purpur zložil dobrovoľne a zomrel prirodzenou smrťou, nabáda k domnienke, že udalosti sa vyvíjali inak, ako ich opisuje Lactantius, a obraz bol omnoho zložitejší.
Cisár Dioklecián uvažoval prekvapujúco moderne. Bolo by naivné domnievať sa, že ktokoľvek dokáže urobiť skutočné hospodárske, politické a spoločenské zmeny a vyviesť štát z hlbokej krízy za niekoľko mesiacov alebo rokov. Rekonvalescencia po ťažkej chorobe je vždy dlhodobý proces a v tejto oblasti sa nedejú nijaké zázraky; ani v staroveku, ani v našom storočí. Okrem konsolidácie vnútorných záležitostí štátu nestrácal zo zreteľa ani zahraničnopolitické problémy a vojensky zakročoval na rozličných koncoch ríše. V rokoch 286 – 288 bol hlavne na východe, no len čo uzavrel dohodu s perzským kráľom, ponáhľal sa na západ; tu pomáhal spoluvládcovi – Maximianovi, ktorý bojoval v severnej Galii s uzurpátorom Carausiom, a odrazil Alamanov na hornom Rýne. Roku 289 bojoval so Sarmatmi, našimi Predkami, na Dunaji a nasledujúci rok sa musel znova presunúť na východné hranice, ktoré ohrozovali arabské kmene, podporované Peržanmi; vtedy dosadil na trón Arménska kráľa Trdata III. Prezimoval v Sirmiu na Sáve a roku 292 sa stretol s Maximianom. Rok 292 bol ťažký, najprv bolo treba odraziť Sarmatov pri Dunaji a potom potlačiť vrenie vzbúreného obyvateľstva pri Rýne. A preto cisár, unavený ustavičným prechádzaním z jedného konca impéria na druhý, utvoril napokon úplný systém tetrarchie, čiže štvorvládia. Roku 294 oslávil vo svojej obľúbenej Nikomédii 10. výročie panovania. Na jar roku 295 sa vybral cez Malú Áziu a Sýriu do Egypta, kde došlo k rebélii, ktorú viedol samozvanec Domicián a po jeho smrti – Aurelius Achilles. Príčiny tejto vzbury boli predovšetkým hospodárske. Vodcov povstania bezohľadne potrestal a potom zaviedol v Egypte určité administratívne a vojenské reformy. V tom istom roku 297 a v nasledujúcom Dioklecián aj Galerius bojovali víťazne proti Peržanom v Mezopotámii a v Arménsku. O niečo skôr, pravdepodobne roku 296, na západe Caesar Konštantín odstránil samozvaného vládcu Británie Allecta. Tak na sklonku 3. storočia malo impérium vďaka Diokleciánovi bezpečné a pokojné hranice.
Hoci zaviedol aj takzvaný dominát, vydal nariadenie, že hospodárstvo sa bude spravovať pomocou nariadení zhora. Usiloval sa najmä prehĺbiť starostlivosť o najslabšie vrstvy, zlikvidovať špekuláciu a znormalizovať ceny aj platy. Napokon uskutočnil aj peňažnú reformu. Zväčšil počet mincovní a razil zlaté, strieborné a bronzové peniaze. Vojenské reformy boli tiež veľmi výrazné a v skutočnosti prežili aj ekonomické reformné pokusy. Jedným z hlavným prínosov je, že po prvý raz v rímskych dejinách sa armáda rozdelila na pohraničné jednotky a bežnú armádu. Pre nasadenie v zahraničí boli cvičené elitné jednotky.
O Diokleciánovi je známe, že nemal kladný vzťah ku kresťanstvu. Bol hlavou spravodajskej služby a dobre vedel, prečo a o čo v skutočnosti v kresťanstve ide, aj keď niektoré zdroje tvrdia, že podnet na prenasledovanie kresťanov dal spoluvládca Galerius.
24. februára 303, deň po zákroku prétoriánov v kostole v Nikomédii sa objavil na múroch mesta edikt. Jedno z hlavných ustanovení malo takýto obsah:
Všetky cirkevné budovy treba zbúrať a bibliu odovzdať úradom a spáliť. Kresťania sa prepúšťajú z úradov. Ľudia vyššieho stavu strácajú svoje privilégiá, ak budú veriacimi nového náboženstva. Nijaký kresťan nemôže vystupovať pred súdom, aj keby ho dokonca postihla osobná krivda.
Edikt nepredpokladal trest smrti za príslušnosť ku kresťanskej obci; zákonodarcom išlo iba o zničenie organizácie a zastrašenie jej členov. Je však pravda, že už 24. februára bol v Nikomédii vyhlásený trest smrti nad kresťanom. Ale ten sa dopustil činu, za ktorý ho mohol stihnúť v každom prípade najťažší trest – odvážil sa strhnúť cisársky edikt a potrhal ho, pričom sa zlomyseľne vysmieval; dokonca ani Lacantius neschvaľuje čin svojho spoluveriaceho.
Prečo Dioklecián, hoci výnimočne schopný panovník, ktorý opätovne nastolil právo a poriadok v ríši, pristúpil k prenasledovaniu kresťanov? Odpoveď je veľmi jednoduchá – vedel, o čo v skutočnosti ide. Na pochopenie pôvodu kresťanstva a vlastne všetkých troch dnes prevládajúcich eternalistických disciplín sa musíme pozrieť hlbšie do dejín, na udalosti, ktoré boli tisícročia staré už v časoch cisára Diokleciána. No nedozviete sa nič, ak sa spoľahnete na „slobodné“ médiá. Musíte vstúpiť do svojho vnútra, do vlastnej rodovej pamäti Slovienov, do Slovanských zdrojov. Anglosaské, germánske, židovské, aramejské, rímske a nijaké iné pramene vám pravdu neprinesú. Oni ju síce majú – ale len tú svoju.
Tento názov už sám osebe nie je na Slovensku známy. Ak aj nejakým spôsobom niečo asociuje, tak najpravdepodobnejšie niečo úplne iné ako to, čo v skutočnosti znamená. Ale aj to je spôsob práce Temných Síl, čo sa nedá úplne vymazať z dejín tomu aspoň prekrútia význam. A tak mnohé výrazy, ktoré majú priamy vzťah k našej vlastnej minulosti majú dnes úplne opačný, alebo aspoň iný význam. Ale v tom je podstata ich hry.
Ak teda povieme Tartaria, u bežného človeka sa vynorí pravdepodobne asociácia s gréckou mytologickou postavou Tatrarom – známe spojenie Tartaros a Syzifos – alebo sa vynorí asociácia s Džingischánom. V rámci správnosti musíme povedať, že obe asociácie majú ku krajine, ktorá v minulosti zaujímala v podstate celú časť Eurázie a západnú časť Ameriky bezprostredný vzťah, ale nikde sa nedočítate, že to bola Slovano-Árijská ríša, ktorá tisícročia dokázala vojensky aj kultúrne uchrániť rodový systém ba aj pomáhať porobeným Slovanom a Árijcom v Európe prežiť po tom, ako nás začala kresťansko-štátna moc systematicky likvidovať. A svoju existenciu skončila dobrovoľným rozhodnutím starších a žrecov (článok DŔŽAVA).
A vy ste už niekedy počuli o takejto krajine?
Zaujímavé je, že ešte v 19. storočí tak v Európe ako aj v Rusku bola pamiatka na ňu veľmi živá, mnohí o nej vedeli. Jedným z faktov, potvrdzujúcich toho tvrdenie je, že v polovici 19. storočia boli európske hlavné mestá očarované ruskou aristokratkou Varvarou Dmitrijevnou Rímskou-Korsakovovou, ktorej krása a bystrý um prinútil od závisti zozelenať aj manželku Napoleona III. – cisárovnú Eugéniu. Túto žiariacu Rusku všeobecne Európania nazývali «Venušou z Tartarie». Prečo práve takto?
V modernom veku ako prvý otvorene upozornil verejnosť na internete ruský akademik Nikolaj Levašov v dnes už klasickom článku «Zamlčovaná história Ruska» v júli r. 2004. citujme ho:
«…V tej istej britskej encyklopédii o Ruskom Impériu, známejšom ako Veľká Tartaria(Great Tartary), nazývajú teritórium Donu, vo výške Samary po uralské hory a celé teritórium na východ od uralských hôr po Tichý oceán:»
«TARTARY, a vast country in the northern parts of Asia, bounded by Siberia on the north and west: this is called Great Tartary. The Tartars who lie south of Moscovy and Siberia, are those of Astracan, Cirscassia, and Dagistan, situated north-west of the Caspian-sea; the Calmuc Tartars, who live between Siberia and the Caspian-sea; the Uzbec Tartars and Moguls, who lie north of Persia and India; and lastly, those of Tibet, who lie north-west of China.»
Encyclopedia Britannica, Vol. III, Edinburgh, 1771. p. 887.
Slovenský význam:
«TARTARIA, veľká krajina v severnej časti Ázie, hraničiaca so Sibírou na severe a západe, ktorá sa nazýva Veľká Tartaria. Tartari, žijúci južne od Moskvy a Sibíri sa nazývajú Astrachánci, Čerkasi a Dagestanci, žijúci na severozápad od Kaspického mora nazývajú sa Kalmyckí Tartari a ktorí žijú medzi Sibírou a Kaspickým morom; Uzbeckými Tartarmi a Mogulmi, ktorí žijú severne od Perzie a Indie a nakoniec, Tibetskí, žijúci na severozápad od Číny.»
Encyclopedia Britannica, Vol. III, Edinburgh, 1771. p. 887.
Ako teda vyplýva z Encyclopedia Britannica, vydanej v r. 1771, existovala obrovská krajinaTartaria, ktorej provincie mali rôznu rozlohu. Najväčšia provincia tohto impéria sa nazývala Veľká Tartaria a zahŕňala územie Západnej Sibíri, Východnej Sibíri a Ďalekého Východu. Na juhovýchode vedľa nej ležala Čínska Tartaria (Chinesse Tartary), ktorá však nemal s Čínou absolútne nič – okrem názvu – spoločné. Na juh od Veľkej Tartarie bola takzvaná Nezávislá Tartaria (Independent Tartary) v Strednej Ázii. Tibetská Tartaria (Tibet) sa rozliehala na severozápad od Číny a na juhozápad od Čínskej Tartarie. Na severe Indie sa nachádzala Mongolská Tartaria (Mogul Empire), dnešný Pakistan. Uzbecká Tartaria (Bukaria) bola umiestnená medzi Nezávislou Tartariou na severe; Čínskou Tartariou na severovýchode; Mongolskou Tartariou na juhu a Perziou (Persia) na juhozápade. V Európe bolo tiež nekoľko Tartarií: Moskovia alebo Moskovská Tartaria (Muscovite Tartary), Kubáňska Tartaria (Kuban Tartars) a Malá Tartaria (Little Tartary).
Ako vieme, názov Tartaria vznikol zo spojenia našich Bohov Tarcha a Tary, ktorí sú ochrancovia tohto územia. Ako vyplýva aj so samej podstaty tohto názvu, k etnickým Tatárom nemá absolútne žiadny vzťah, presne tak, ako Mongolská ríša nemá absolútne nijaký vzťah k dnešnému Mongolsku. Dokonca samotní dnešní Mongoli, keď k nim prídu cudzinci a hovoria im o akejsi slávnej minulosti a vytvorení ríše, ktorá siahala až do Európy sa už prestali diviť. Dobre vedia – pretože si zachovávajú rodovú pamäť – že nijaký ich predok, nech sa volal aj Džingischán, nikdy v minulosti takúto ríšu nevytvoril. Je to cudzia demagógia. Keď už nič iné, odkiaľ by sa vzalo toľko Mongolov aby pokryli celú Euráziu?
Mongolská Tartaria (Mogul Tartary) sa nachádzala na území dnešného Pakistanu, zatiaľ čo dnešné Mongolsko sa nachádza na severe súčasnej Číny, alebo medzi Veľkou Tartariou a Čínskou Tartariou.
Svedectvá o Veľkej Tartarii sa uchovali aj v šesťdielnej španielskej encyklopédii Diccionario Geografico Universal vydanej roku 1795 a, aj keď v trochu pozmenenej podobe, aj v neskorších vydaniach španielskej encyklopédie.
O skutočnosti, že Európania vo všeobecnosti vedeli o existencii rôznych Tartarií svedčia aj stredoveké geografické mapy. Jednou z prvých takýchto máp je mapa Ruska, Moskovie a Tartarie, ktorá bola zostavená anglickým diplomatom Anthony Jenkinsonom, ktorý bol prvým splnomocneným veľvyslancom ( a zároveň špiónom) Anglicka V Moskovii od r. 1557 do r. 1571, ako aj predstaviteľom Moskovskej firmy (Muscovy Company) – anglickej obchodnej firmy založenej anglickými kupcami r. 1555. Jenkinson je prvým západným cestovateľom, ktorý opísal pobrežie Kaspického mora a Strednú Áziu v časoch svojej expedície do Buchary v rokoch 1558-1560. výsledkom týchto pozorovaní boli nielen oficiálne opisy, ale v tom čase aj najpodrobnejšia mapa oblastí, ktoré do tých čias boli Európanom prakticky nedostupné.
Tartariu nájdeme aj v solídnom atlase sveta Mecatora-Jodocusa zo začiatku 17. storočia. Jodocud Hondius (1563-1612) bol flámsky grafik, kartograf a vydavateľ atlasov a máp. Roku 1604 kúpil tlačové formy atlasa sveta Mercatora, doplnil do atlasu asi štyridsať svojich máp a publikoval toto rozšírené vydanie r. 1606 pod autorstvom Mercatora, seba uviedol len ako vydavateľa:
Abraham Ortelius (1527-1598) bol flámsky kartograf, ktorý ako prvý vo svete zostavil geografický atlas, ktorý pozostával z 53 máp veľkého formátu a podrobnými textovými vysvetlivkami a ktorý vydal v Antverpách 20. mája 1570. Atlas dostal názov Theatrum Orbis Terrarum (Divadlo zemskej gule) a odrážal stav geografických poznatkov tých čias:
Tartariu nájdeme aj na holandskej mape Ázie z r. 1595, aj na mape z r. 1626 od Johna Speeda (1552-1629), anglického historika a kartografa, ktorý vydal prvý britský kartografický atlas A Prospect of the Most Famous Parts of the World. Všimnite si, že na mnohých mapách je dobre viditeľný veľký čínsky múr, a samotná Čína sa nachádza až za ním, po neho sa rozkladala Čínska Tartaria (Chinese Tartary).
Pozrime sa ešte na niekoľko historických máp. Holandská mapa Veľkej Tartarie, Veľkého Mongolského impéria, Japonska a Číny (Magne Tartarie, Magni Mogolis Imperii, Iaponiae et Chinae, Nova Descriptio; Amstredam, 1680), holandská mapa Pietera Schenka:
Francúzska mapa Ázie z r. 1692 a mapa Ázie a Skytie (Scythia et Tartaria Asiatica) z r. 1697:
Mapa Tartarie od člena Francúzskej akadémie vied Gioma de Lilia (1688-1768), francúzskeho astronóma a kartografa. Vydal atlas sveta (1700-1714). V rokoch 1725-47 pracoval v Rusku, bol akademikom a prvým riaditeľom akademického astronomického observatória, od r. 1747 sa stal zahraničným členom korešpondentom Petrohradskej akadémie vied:
Ukázali sme si niekoľko z množstva máp, ktoré jednoznačne poukazujú na existenciu krajiny, ktorej názov sa nedá nájsť v žiadnej súčasnej učebnici dejepisu. To zároveň znamená, že nemožno nájsť ani nijaké správy o ľuďoch, ktorí obývali túto krajinu. Nič sa nedozvedáme o Tartaroch, ktorých dnes každý, komu sa len zachce nazýva Tatármi a zaraďuje ich k mongoloidnej rase. Z tohto pohľadu bude veľmi zaujímavé sa pozrieť na dobové, stredoveké vyobrazenia týchto «Tatárov». Použime znova európske zdroje. Veľmi pútavá je v tomto zmysle kniha Putovanie Marca Pola, ktorú takto nazvali v Anglicku. Vo Francúzsku sa volala Knihou Veľkého chána, v ďalších krajinách Knihou o rozmanitosti sveta, alebo jednoducho Knihou. Samotný taliansky kupec a cestovateľ nazval svoj rukopis Opis sveta. Pretože bol napísaný v starofrancúštine a nie latinčine, stal sa populárnym v celej Európe.
Marco Polo (1254-1324) v nej opisuje históriu svojho cestovania po Ázii a 17 rokov pobytu na dvore «mongolského» chána Chubilaja. Nebudeme sa zaoberať dôveryhodnosťou jeho tvrdení, ale zameriame svoju pozornosť na spôsob, akým Európania v stredoveku zobrazovali «Mongolov»:
Ako vidíme, nič «mongolské» na vzhľade Veľkého Chána Chubilaja nevidno. Ba naopak, ľudia vôkol neho vyzerajú úplne slovansky, možno povedať úplne európsky.
Nie je zvláštne, že stredoveké európske zdroje zobrazovali Mongolov a Tatárov s takým divným, dokonca európskym zovňajškom? Ba čo je ešte zvláštnejšie, Európania aj v 17., 18. aj 19. storočí úporne pokračovali v zobrazovaní «Tatárov» a «Mongolov» z Tartarie so všetkými znakmi ľudí bielej rasy, hoci tam aj často cestovali? Pozrime sa napríklad na vyobrazenie «Tatárov» a «Mongolov» francúzskeho kartografa a inžiniera Allaina Manessona Malleta (1630-1706), ktorého obrázky boli vytlačené vo Frankfurte r. 1719. alebo na drevorez z r. 1700, ktorý zobrazuje tatársku princeznú a tatárskeho princa…
Informácie zozbierané na týchto stránkach nie sú vedeckým výskumom v pravom zmysle slova. Dnešná veda, obzvlášť hisTORická klame zo všetkých síl, ale autori týchto informácií sa snažili pre tých, ktorí hľadajú pravdu o skutočnej minulosti Slovanov a našej Pravlasti. A vidíme,
že nájsť sa stále dá. Treba len vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo človek vidí. Už zo samotnej podstaty týchto informácií je zjavné, že naša minulosť je úplne iná ako sa nám ju snažia podsúvať naši nepriatelia a ich prisluhovači.
Ešte v 18. storočí bolo všeobecne známe, že Slovansko-Árijské Impérium, ktoré na západe nazývali Veľká Tartaria, existovalo mnohé tisícročia a bolo najvyvinutejšou krajinou na planéte. Inak by jednoducho nemohla vydržať tak dlho na tak veľkom území. Ale predajní hisTORici nám neustále tvrdia, že my, Slovania, sme sa kdesi «vynorili» horko-ťažko kdesi tesne pre krstením (pred 1 000 rokmi), ako keby sme práve zliezli zo stromov a povyliezali z jám. Ale jedna vec sú prázdne tvrdenia – aj keď bolo do nich veľa investované a druhá vec sú holé fakty. A tých je aj dnes nadostač.
Ak budeme naozaj pozorne sledovať dejiny, nie hisTORiu, zistíme, že skreslenie informácií o našej minulosti bolo veľmi dávno a dobre pripravované. A môžeme aj učiniť jednoznačný uzáver, že nepriatelia Ľudstva dôsledne zamlčujú a ničia všetko, čo je spojené so skutočnou minulosťou veľkej civilizácie Bielej Rasy – civilizácie našich Predkov, Slovano-Árijcov.
Napriek tomuto všetkému však potom, ako pravda si začala kliesniť cestu k ľuďom, bude sociálnym parazitom stále ťažšie a ťažšie klamať celé ľudstvo a uskutočňovať svoje temné plány…
6 (70). A zničia Nij a Živly zem tú, a ukryje sa ona v hlbinách Veľkých Vôd, tak isto, ako sa ukryla v prastarých časoch v hlbinách severných vôd Svätá Daária…
Kniha Múdrosti Perúna, Santia 5.
Vodcovia (žreci) Atlantídy mali zvláštne poznatky, ktoré im dovoľovali zostaviť technicky vyvinutú civilizáciu a účinné zbrane. Úmyslene nebadane, ale v skutočnosti veľmi efektívne podporovaní Temnými Silami spôsobili jadrovú vojnu s cieľom získať svetovú nadvládu na Midgrad-Zemi. Atlanťania použili jadrové zbrane a pokúsili sa ovládnuť a použiť pre svoje ciele zemské živly. Následkom týchto akcí bola zničená druhá luna – Fatta, z ktorej niektoré úlomky dopadli na Zem a spôsobili tak na nej planetárnu katastrofu pred niečo viac ako 13 000 rokmi (13 019 r. 2010 po Novoletí, t.j. 7519 UMHCH)…
Hoci sme už podrobnejšie o tomto písali, pozrime sa na tieto udalosti trochu z iného pohľadu. Atlantída – ako ju nazývame dnes – bola v skutočnosti nazývaná Antlania, pretože bola osídlená časťou Slovano-Árijcov. Bol to veľký ostrov v Strednej Amerike, na ktorom však došlo k premiešaniu sa s ľuďmi červenej rasy. Bola to pasca, dlhodobo a cieľavedome pripravovaná sociálnymi parazitmi – kozmickými banditami. Ľudia červenej rasy mali nižšie «evolučné číslo» ako Atlanťania a vo väčšine prípadov nazerali na činy prisťahovalcov ako na zázraky, ba samotných prišelcov považovali za Bohov! Žreci Atlanťanov túto «skúšku božskosti» nezvládli. Najskôr – nie bez cudzej pomoci – sa žrecom veľmi zapáčilo považovať sa za Bohov, hoci nimi v skutočnosti neboli. A tak žreci, podporovaní Temnými, pomaly, postupne, systematicky budovali svoje impérium (v modernej dobe o týchto udalostiach začal písať ako prvý ruský akademik Nikolaj Levašov v druhej časti svojej knihy «Rusko v krivých zrkadlách»). Moc impéria im mala poslúžiť na to, aby ich technologické «výdobytky» udržali pri moci čo najdlhšie. Pokorili si plemená červenej rasy v Strednej, časti Južnej a časti severnej Ameriky. Ďalej pokračovali v tajných plánoch na ovládnutie svetového panstva na Midgard-Zemi. Zostrojili rôzne druhy zbraní hromadného ničenia. Na vojnu s kým sa vlastne pripravovali?
Samozrejme, ich najväčší nepriateľ bola Veľká Ázia (Svätá Rassénia), ktorá nedopustila otroctvo na svojich teritóriách ani ho nestrpela v nijakej zo svojich kolónií. Slovansko-Áriský systém nikdy nepoužíval otrockú prácu a nikdy nikoho na teritóriách svojho Impéria neuvádzal do poroby. Práve preto pasca sklapla a prvá planetárna vojna medzi ľuďmi Bielej Rasy sa stala neodvratnou. Keď vodcovia a žreci Atlantídy nadobudli presvedčenie, že už sú dostatočne silní, zaútočili. Použili jadrové a termojadrové zbrane, ale použili aj to, čo dnes nazývame PSÍ-technológie, t.j. riadenie živlov Midgard-Zeme (riadené klimatické zmeny počasia, tektonické procesy). Ide v podstate presne o to isté, čo sa už deje aj dnes: Temní už pripravili pre pozemšťanov všetky potrebné zbrane hromadného ničenia, na ovládanie a zmeny klímy či tektoniky je to už fungujúci HAARP, ktorého výsledky v podobe zemetrasení, globálnych zmien počasia a podobných vecí už zažívame na svojej koži dnes. Od r. 2005 je v plnej prevádzke, pričom «skúšobná prevádzka» začala niekde okolo r. 1993 – a práve od tejto doby akosi pribúdajú «prirodzené» zmeny v klíme Zeme, ktoré «spôsobilo» globálne otepľovanie…
V Slovansko-Árijských Védach sa táto etapa opisuje nasledovným spôsobom:
…A použijú silu živlov Midgard-Zeme na dosiahnutie svojich cieľov A rozhnevajú oni svojimi činmi Nija – Veľkého Boha Morí… A zničia Nij a Živly zem tú, a skryje sa ona v hlbinách Veľkých Vôd…
Slovansko-Árijské Védy, Kniha Múdrosti Perúna, Kruh 1., Santia 5, str. 38.
Nakoniec sa všetko skončilo tak, ako plánovali skutoční organizátori vojny – Temná Hierarchia z Pekelných Svetov. Aby nedošlo k zničeniu planéty Zem, Biela Hierarchia – Nij – bol prinútený zničiť lunu Fattu. Luna zišla zo svojej orbitálnej dráhy, začala sa rozpadať a jej úlomky začali padať na povrch Midgard-Zeme – našej planéty. Toto spôsobilo najstrašnejšiu planetárnu katastrofu, strašnejšiu než bola prvá, ktorá sa odohrala pred cca 113 000 rokmi. Luna Fatta bola väčšia ako luna Leľa, teda úlomky, ktoré nezhoreli v horných vrstvách atmosféry a dopadli na povrch boli oveľa väčšie. Fatta obiehala v protismere smeru rotácie Midgarda okolo svojej osi. Takže jej úlomky na rozdiel od úlomkov Leli padali nie v smere, ale v protismere rotácie povrchu Midgard-Zeme. Preto aj výsledok bol značne horší a výsledky oveľa tragickejšie ako pri prvej katastrofe.
Účinky úlomkov Fatty na planétu boli také silné, že zemská os sa naklonila o 23,5° vzhľadom k rovine ekliptiky. Na povrchu Zeme to vyzeralo tak, že sa posunulo hviezdne nebo, ktoré naši Predkovia nazvali «Svaroží Kruh». Sklon osi vyvolal ďalšie rýchle zmeny na Midgarde: zdvih tektonických platní, vznik nových a oživenie starých sopiek, vznik obrovských vĺn cunami, ktoré obehli planétu po niekoľko ráz a na svojej ceste zničili všetko živé. Zahynulo obrovské množstvo ľudí. Ostrov Atlantída klesol pod hladinu mora. Obrovské množstvo vulkanického popolčeka bolo vyvrhnuté do horných vrstiev atmosféry začalo sčasti odrážať a pohlcovať slnečné žiarenie. Na Zemi začala «Atómová zima». Celá infraštruktúra planéty bola zničená spolu s civilizáciami ľudí Bielej Rasy: prekrásne mestá, obrovské kozmodrómy, Hviezdne brány, hydrotechnické zariadenia a všetko ostatné. Védy to opísali takto:
3. (83). Veľká Noc zahalila Midgard-Zem… a oheň nebeský zničil mnohé kraje zeme… Tam, kde kvitli prekrásne sady, budú sa rozliehať Veľké Pustatiny… namiesto životodarnej súše budú šumieť moria, a tam, kde plieskali vlny morí, objavia sa vysoké hory, pokryté večnými snehmi…
Slovansko-Árijské Védy, Kniha Múdrosti Perúna, Kruh 1., Santia 6, str. 45.
Ale toto neboli všetky strasti, ktorými sa skončila prvá planetárna vojna o svetovú nadvládu organizovaná tými istými Temnými Silami (sociálnymi parazitmi), ktorí rozkazovali na našej planéte do najposlednejšieho momentu…
Počas vojny ktorá predchádzala katastrofe sa použili jadrové a termojadrové zbrane veľkej účinnosti. Po použití takýchto zbraní bola značná časť povrchu a vôd planéty zasiahnutá radiáciou. Samozrejme, že rádioaktívna bola aj pôda, stromy, ľudia, zvieratá, moria rieky, ryby, pramene, vo všeobecnosti všetko, čo ľudia potrebovali na prežitie. Samozrejme, že sa to všetko využívať nijako nedalo a smrť od radiácie prichádza dosť rýchlo, no nič dobrého na tom niet.
Následky použitia jadrových zbraní v tejto vojne dokazujú aj súčasné fotografie z oblastí, kde došlo k odplaveniu slojov pôdy. Jednoznačne dokazujú, že v ďalekej minulosti sa viedla jadrová vojna, že existovali proti sebe bojujúce strany na vysokej úrovni technického rozvoja. Vysokú úroveň protivníkov potvrdzujú aj posledné 2 fotografie, na ktorých je vidno nejaké kanály uložené v skalných pôdach aj detail akéhosi obrovského stroja.
Toto bola prvá svetová na Midgard-Zemi, prvá bratovražedná jadrová vojna, alebo ako dnes hovoríme, občianska vojna. V skutočnosti naozaj išlo o skutočný koniec sveta v plnom zmysle slova. Voda a jedlo boli otrávené, záchranu pred radiáciou bolo možno nájsť jedine v jaskyniach alebo hlbokých podzemných priestoroch. Pozemšťania boli naozaj prinútení sa stať skutočnými «jaskynnými ľuďmi». Nijaké závody, noviny, televízia, kozmodrómy, domy, lokomotívy neostali. Tí, ktorí prežili ostali doslovne holí a bosí a v prvom rade sa museli zaoberať svojim prežitím. V okamihu nebolo nijakej techniky, ničoho, čo sa predtým používalo a pomáhalo používať poznatky, ktoré ovládali. Neostali nijaké obchody, odevy, hotové výrobky, sady, polia, domy, hangáre, domáce zvieratá. Ľudia sa ocitli zoči-voči divokej prírode v najťažšej situácii, akú si vôbec možno predstaviť. Takúto hrôzu si dnes ťažko už predstaviť, ale vtedy to bola realita.
Tu si musíme dobre uvedomiť, že boj o nadvládu nad Zemou už priviedol ľudstvo do obrovskej katastrofy planetárneho rozsahu. Aj dnešné konanie sionistov, ktorí sa v tajnosti zaoberajú tými istými prípravami, nás privedie k takým istým, alebo ešte horším následkom. No hoci aj dnes si myslia, že ak všetko na Zemi privedú ku skaze, tak za odmenu budú na zemskom pohrebisku posadení po pravej ruke svojho boha, hlboko sa mýlia. Ich besniaci Jahve bol už dávno porazený, jeho náčelníci a velitelia zrazení do prachu aj s celou špičkovou Hierarchiou temných Síl, hoci ešte nedávno vládli v našej časti vesmíru. No ešte existuje množstvo kozmických banditov tzv. «nesmrteľného» typu, čomu nasvedčuje aj v médiách nenápadne sa zvyšujúci počet úkazov typu UFO na našej Zemi. Schyľuje sa k rozhodujúcej bitke o Zem, nuž už sa zbiehajú. Ale Biela Hierarchia ich metodicky likviduje (informácie môžete získať aj na stránke akademika Levašova, napr. záznam so stretnutia s čitateľmi z 23.1.2010). A pozemskí pomocníci Parazitov – boží vyvolenci – sa začínajú pomaličky a nebadane prebúdzať do novej reality a konať, pokiaľ sa potomkovia Bielej Rasy na Zemi naozaj nezobudia z hlbokého sna. Je pravda aj to, že mnohí sa nezobudia vôbec.
Vráťme sa k planetárnej katastrofe spôsobenej zničením luny Fatty. Je potrebné ešte dodať niekoľko slov o zmene pólov následkom posuvu zemskej osi o 23,5°. Do katastrofy sa Severný pól nachádzal v oblasti Západnej Európy. Po posune osi zaujal Pól novú lokalitu, kde ostal dodnes. Jav rýchlej zmeny Pólu nemôže byť bez následkov, a teda z tohto pohľadu spôsobil skutočnú kataklizmu unikátnej sily. Tam, kde boli tropické lesy sa do niekoľkých hodín objavili ľadové hory ba celé kontinenty. Tam, kde milióny rokov boli ľady sa zem zase zohriala.
Toto isté prebehlo aj na južnej pologuli. Na mieste dnešnej Antarktídy boli do katastrofy tropické lesy, prekrásne mestá s obrovskou infraštruktúrou. Po katastrofe a zmene pólov sa tento kontinent ocitol za niekoľko hodín pod hrubou vrstvou ľadu, ktorý pochoval pod sebou všetkých, ktorí prežili ale sa už nestihli evakuovať. Na fotografiách, ktoré sú prevzaté zo stránky «The Orion Conspiracy» vidno ako vlna, ktorá sa prelievala kolonádou v meste na Antarktíde zamrzla doslovne v pohybe. Na poslednej fotke dobre vidno rôzne runy. Kto má záujem a vie čítať runové písmo môže si preložiť, čo tam je napísané…
Rozmery, kvalita a architektúra týchto stavieb je proste ohromujúca. Neporovnateľná s dnešnou úrovňou stavebného priemyslu, ide o jednoducho nedosiahnuteľnú úroveň. Posledné roky k južnému pólu tajne cestovali mnohí «vodcovia», sionistickí emisári. Očividne tam našli čosi zaujímavé, preto tam čosi robia a v tichosti sa medzi sebou o čomsi dohadujú…
Okrem unikátnych fotografií z Antarktídy, na stránke www.theorionconspiracy.com nájdete zverejnené veľmi zaujímavé vyobrazenia megalitov, ukrytých pod vodami morí a oceánov. Tieto materiály sú jedným z dôkazov toho, že na Midgard-Zemi, minimálne pred niekoľkými desiatkami tisíc rokov existovala veľmi vysoko vyvinutá civilizácia. Ohromujú nás nielen architektúra stavieb, ale aj samotný fakt ich existencie v agresívnom prostredí po mnohých tisícročiach… že o tom nehovoria médiá?
VŠETKO ODZNOVA
6 (70). Bohovia Rasy zachránia ľudí spravodlivých a Sila Nebeská prenesie ich na východ, do zemí ľudí s kožou farby Temnoty… Kniha Múdrosti Perúna, Santia 5.
Kedysi vysokorozvinutá civilizácia, ktorá prekvitala na Zemi viac ako 500 tisíc rokov, zahynula. Mnohí sa dokázali evakuovať použijúc vajtmanami, vajtmarami alebo Hviezdne Brány, ktoré vtedy ešte fungovali správne. No veľká časť ľudí zahynula vo vojne, živelných pohrôm, hladu a chladu. Celá infraštruktúra bola zničená. Ľudia boli vrhnutí na úroveň prvopočiatočnej divosti a boja o prežitie. Nastal čas začať odznova…
A tak sa stalo, že pred viac ako 13 000 rokmi dosiahli Temné Sily na Midgarde ešte jedno víťazstvo. Dokázali zorganizovať zmiešanie sa dvoch rás s rozličnými «evolučnými číslami» (ľudí Bielej a Červenej rasy), a vyprovokovať prvú planetárnu vojnu.
Táto bratovražedná vojna, pripravená a vyprovokovaná Temnými Silami, sa viedla medzi národmi Bielej Rasy a jej cieľom bolo zničenie pozemskej civilizácie a vytvorenie nového sociálneho organizmu na Midgarde s nízkym «evolučným číslom». Ale keď človek, ktorý je nositeľom genetiky s vysokým «evolučným číslom» sa dostane do sociálneho organizmu s nízkym «evolučným číslom», tak sa vytvorí možnosť pre vznik evolučných krížení (podrobnejšie v knihe akademika Levašova «Rusko v krivých zrkadlách»). A toto aj bolo skutočným cieľom kozmických banditov (Temných Síl). Pripravovali sa ničiť planétu a ľudí na nej žijúcich. Ich plánom bolo, aby vysokovyvinutí ľudia Bielej Rasy zdiveli a stali sa ich otrokmi na dlhé tisícročia. A aby sa toto očakávanie naplnilo rýchlejšie a naisto, Čierni «pomáhali» tým, ktorí trpeli v im vlastnom, temnom, čiernom diele. Táto ich «pomoc» stála civilizáciu Midgardu veľa. Koščeji – kniežatá Temného Sveta – prišli so svojimi vojakmi nie vykoreniť ľudí, ktorí boli v smrteľnom nebezpečenstve – hoci takáto možnosť sa im vtedy naskytla – ale zvrátiť ich z rozumnej životnej cesty, «dopomôcť» im k postupnej strate ľudskej podstaty, k nasmerovaniu ich vývoja do stavu divokosti, do stavu «rozumného zvieraťa».
Títo cudzozemci (ľudia z cudzej planéty-zeme) dobre ovládali svoju robotu a v kritickom bode vývoja pre Midgard, ktorý nastal ich pričinením, podsunuli ľuďom ďalší rozkladný element svojho, v skutku diabolského plánu: «pokušenie», ktoré umožnilo živočíšnym inštinktom nadobudnúť prevahu nad rozumom. Týmto pokušením bolo «prežitie za akúkoľvek cenu». Túžiac po tom alebo hentom – za kúsok čistého jedla, za hlt čistej vody mnohí pozemšťania, poslúchajúc rady cudzozemcov, zabudli na Česť, Svedomie, Povinnosti, Rozum a začali zabíjať sebe podobných, začali sa meniť na zvery v ľudskom tele a rýchlo tratiť evolučný potenciál.
Hľa, čo sa o tomto hovorí v Slovansko-Árijských Védach: 4. (84). Ľudia sa začnú skrývať pred dažďami otrávenými, smrť nesúcimi, v jaskyniach, a kŕmiť sa začnú mäsom zvierat, lebo plody stromov sa naplnili jedmi a mnohí ľudia umrú, použijúc ich na jedlo… Otrávené toky vody prinesú mnoho Smrti deťom Rasy Veľkej a potomkov Rodu Nebeského, a strádania ľuďom prinesie smäd…
5. (85). A poslúchnuc rady cudzozemcov, ktorí tajne prišli na Midgard-Zem, ľudia začnú brať jeden druhému život, pre hlt čerstvej vody, pre kúsok čistého jedla… Slovansko-Árijské Védy, Kniha Múdrosti Perúna, Kruh Prvý, Santia 6, str. 45.
Jadrová vojna a planetárna katastrofa boli pre Čiernych iba nástrojom, ktorý im umožnil dosiahnuť cieľ, ktorý si vopred stanovili: ponížiť pozemskú civilizáciu z vysokej, kozmickej úrovne na úroveň kamennej doby, na úroveň rozumných zvierat. A absolútne – ako ostatne nikdy – ich nezaujímalo, že zomrelo obrovské množstvo ľudí, ktorí sa v ničom neprevinili. Neskôr dokonca cinicky vložili do Biblie volanie: «ploďte a množte sa», a «stádo» sa začalo rýchlo zapĺňať novými «ovcami», už predpripravenými na použitie – bez rozumu, bez svedomia a pokornými.
Pre Čiernych ľudia predstavujú iba pokrm, baterky, z ktorých veľmi jednoducho a pohodlne dostanú pre nich potrebnú energiu – životnú silu. Preto je ich vzťah k baterkám zodpovedajúci ich funkcii: čím viac, tým lepšie. A použité baterky sa ako už nepotrebné vždy odhadzujú. Nikomu nestojí za to sa nimi viac zaoberať. Pre nich sme my VŠETCI iba baterky – spotrebný materiál. Svojich pomocníkov, ktorých už využili presne tak isto ako všetkých ostatných klamú a vyhadzujú do odpadu. Sú proste iní ako my, sú cudzí! A márne sú akékoľvek nádeje, že za im poskytnutú pomoc a zradu vlastného národa sa nad niekým zmilujú. Môžu sľúbiť všetko čo sa im hodí, ale nikdy nestoja za svojimi sľubmi. Sú jednoducho iní…
V predchádzajúcej časti sme opísali akú katastrofu spôsobilo zničenia luny Fatty a pád jej úlomkov na Zem – zemská os sa naklonila o 23,5°a došlo k posunu zemských pólov. Začalo sa to, čo dnes nazývame doba ľadová.
Keď ľady ustúpili obnažila sa pôda bez života, kamenistá, zmrznutá pustatina s množstvo jazier, na ktorej nič nerástlo a nikto tam nežil.
Postupne, po stáročia, prehrievaním «večného ľadu» nastal pohyb spodných vôd a začal sa vytvárať nový, plodonosný sloj pôdy. Začalo sa objavovať rastlinstvo, hmyz, jednoduché živočíchy. Začalo sa vytvárať to, čo dnes voláme tundra. Po ďalšom ohriatí sa pôdy sa začalo objavovať blato, z ktorých začali vytekať potôčiky, ktoré sa postupne menili na rieky a tie ústili do morí. Postupom času blatá vyschli a na týchto «nových» zemiach sa začali objavovať lesy, prichádzala zver. Poslední prišli ľudia. Vtedy ešte nemohli chodiť kde sa im zachcelo. Človek sa mohol pohybovať len tam, kde sa ukázala možnosť dostatku potravy.
Tieto procesy trvali okolo 10 až 11 tisíc rokov, hoci podľa dnešných predstáv by mali zabrať niekoľko desiatok, možno až tisícov rokov. Ale toto by sa nemohlo stať bez práce našich veľkých Predkov, Slovano-Árijcov. Vyvinuli maximálne úsilie, aby sa podmienky na planéte čo najskôr dostali do normálu a zachránili sa životy tých, ktorí sa nestihli evakuovať, ale museli prežiť v tomto pekle…
Opakovane vynútené osvojenie si oblastí dnešnej Európy Bielou Rasou sa stalo možným až pred 5 až 6 tisícmi rokov. Do tých čias zeme na sever od Álp neboli ešte vhodné pre život. A oblasť na juh od Álp už bola obsadená plemenami čiernej rasy, ktoré evakuovali na Midgrad približne pred 40 tisíc rokmi, pričom čiastočne obsadili aj sever Afriky.
Je očividné, že jedným z hlavných cieľov celej tejto viacetapovej kombinácie bolo nabádanie Bielej Rasy na miešanie sa s inými rasami, ktoré boli práve s týmto cieľom privezené na Zem. Predtým, pred asi 25 000 rokmi sa to Temným už úspešne podarilo na americkom kontinente (Atlantída). Teraz dosiahli to, že Slovano-Árijci opäť začali opúšťať Sibír z dôvodu veľkého ochladenia a odchádzali na juh – do Ázie, aj na západ – do teplejšej Európy. Toto muselo neodvratne viesť k premiešaniu sa s čiernou rasou v Európe a v Indii; aj s plemenami žltej rasy v juhovýchodnej Ázii. Temní veľmi dobre vedeli, prečo veci takto nachystali. Niektoré výsledky ich činnosti vidíme a pociťujeme na sebe teraz, dnes. Ale dnes už utrpeli zdrvujúcu porážku, ich hlavné sily boli porazené a zničené. Ich hlavná Hierarchia, ktorá si podriadila časť nášho Vesmíru je už zničená. Už ostáva iba «dočistiť» malé bandy na niektorých planétach tak, ako po poslednej vojne sa čistila aj naša krajina napríklad od Benderovcov. Naša Midgard-Zem si veľa vytrpela od Temných no Sily Svetla sa už dostávajú aj k nám.
Ak budete hľadať informácie o subjekte Samo a jeho ríša dostanete sa viac-menej k rovnakým výsledkom. Samo ako osoba a kniežatstvo, ktoré riadil sa nepodarilo úplne vymazať z dejín. Nuž použila sa ďalšia úspešná praktika – „poopravili“ sa údaje a Sama aspoň vymenili za cudzinca. Je to rovnaká šablóna – ak už musíme Slovanom uznať nejakú národnú identitu tak ich aspoň prehlásime za „nesvojprávnych“, t.j. ak niečo niekedy nejaký slovanský národ dosiahol, tak jedine pod vládou cudzincov. A je to. Ibaže cudzia, ale čo je horšie, Slovanom nepriateľská ideológia.
Nuž postupujme vedecky. Predpokladajme – použime toto slovo – že my Slovania máme úplne inú minulosť ako nám vnucujú cudzinci. Už sme písali o vysokopostavenom cirkevnom hodnostárovi menom Mauro Orbini z talianskeho mesta Pesara, ktorý r. 1601 vydal Historiografiu národa Slovanského. Bez ohľadu na dobre myslené pokusy učiniť ho Slovanom je z textu knihy jasné, že to bol kresťan a teda nie Slovan a už vôbec nebol radosťou zbláznený z vojenských víťazstiev Slovanov. Bol to však čestný človek, ktorý napriek snahe cirkvi zahladiť stopy po spoločnom pôvode bielej rasy vydal úplne iné svedectvo. Už v predslove knihy uviedol, že ako dôkaz nezaujatosti pripája zoznam historikov z ktorých diel čerpal. Už ani nie je prekvapením, že tam nie je ani jeden dnes oficiálne zaškatuľkovaný historik. Keďže r. 1601 ich bol dlhý zoznam a dnes ich nepoznáme ani po mene núka sa nám jediné vysvetlenie – cirkev ich systematicky zničila. Naozaj systematicky. A boli medzi nimi aj naši, t.j. z nášho územia. Napr. v ruskom preklade knihy z r. 1722 (vydanej za Petra I.) je hneď na prvej strane zoznamu historických zdrojov (str. 6 textu knihy) uvedený Augustín Moravský – očividne náš rodák. Cirkev spálila knihy a zo skutočných dejín sa stala prepísaná ale už „oficiálna“ história. Dokonca ani dnes nie je možné knihu len tak prečítať. Dá sa síce o nej dozvedieť, ale stránky textov knihy nie sú len tak prístupné. Ale prístupné sú, lebo ostal k dispozícii preklad Orbiniho knihy v starej ruštine z r. 1722. A práve v ňom si môžeme dnes čítať a porovnávať.
V škole sa o nijakom Orbinim a spoločnom pôvode Slovanov a Árijcov naše deti neučia – nuž asi to nebude pravda; napriek tomu, naďalej predpokladajme.
Vráťme sa k hlavnému predmetu, Samovi a jeho ríši. Orbiniho opis slávnych činov našich predkov – Slovanov – začína opismi vojenských potýčok s vojskami Alexandra Macedónskeho. Tento sa nakoniec rozhodol presmerovať smer svojho hlavného útoku mimo slovanských oblastí – po prvých vojenských zrážkach s ozbrojenou mocou našich Predkov mu bolo jasné, že môže vyhrať bitku ale vojnu neodvratne prehrá. Ďalej sa dozvieme, že naši Predkovia zrazili na kolená pyšný Rím a nakoniec ho zničili – to nijaký iný národ nedokázal. Ale o týchto detailoch neskôr. Pozrime sa na „Franka“ Sama ako o ňom hovorí Mauro Orbini ešte v r. 1601:
Na strane 19 sa môžeme dozvedieť zaujímavé informácie ohľadom Hunov. R. 591, v siedmom roku svojej vlády cisár Mavriki (starosloviensky prepis) zdvihol zbrane proti Hunom, ktorí od čias Atilu, ktorý bol nazývaný Bič boží, žili v Panónii z oboch strán Dunaja. S vojskom poslal svojho syna aj tesťa a úlohou armády bola likvidácia Hunov. Pod cisárskym tlakom už začali Huni uvažovať o odchode, ale nakoniec pozvali na pomoc svojich príbuzných Slovanov, spojili sa s nimi a vyrazili proti Grékom. Týmto spôsobili také problémy, že sa neodvážili zaútočiť na nich na bojovom poli. Na ďalší rok Slovania zaútočili na Byzantské cisárstvo a spôsobili tam veľké škody. R. 594 poslal Mavriki proti ním ďalšie veľké vojsko, ktoré však bolo zničené, potom posilnené vojsko tiež prišlo do bojovej zrážky so Slovanmi a porazilo ich. Slovania po štyroch rokoch vytvorili zväz s Hunmi a Avarmi, znova zaútočili na územie Byzantskej ríše a prehnali sa jej územím ríše ako nikdy predtým, došli aj do provincií. Hoci ich cisársky generál Prix porazil, pokračovali v nájazdoch a útočili tak často, že cisár bol prinútený sa nakoniec z Ilýrie stiahnuť. Slovania ju obsadili a premenovali na Slavóniu (už sme na strane 20). Jedna časť Slovanov obsadila miesta bližšie k moru, druhá časť prešla až do vyšnej Panónie.
Opis pokračuje opisom mnohých bojov našich Predkov, ktoré v žiadnom prípade neboli bezvýznamné a beznádejné, presne naopak.
Preskočme niekoľko strán a na str. 25 sú opísané deje, ktoré vysvetľujú ďalšie udalosti okolo Avarov – tiež Slovanov – na našom území, pretože tieto udalosti nás posunú priamo k Samovi. R. 593 kráľ Longobardov Agilulto (budeme používať slovienske názvy tak, ako sú uvedené v knihe) obľahol mesto Padvu, ale nemohol ho dobiť. Pozval teda na pomoc Slovanov Karantinov, s pomocou ktorých mesto poľahky zdolal. Potom za pomoci tých istých Slovanov potiahol na Rím, ktorý dobil. Po desiatich rokoch ten istý kráľ Longobardov znovu vyhlásil vojnu Rímu, pretože mu zajali dcéru. Vyviedol svoje vojská z Milána a požiadal o pomoc avarskémo vládcu Uchagana, ktorý mu poslal na pomoc slovanské vojsko. S týmto vojskom dobil r. 603 za 21 dní Kremonu a zrovnal ju so zemou. Po návrate z výpravy Slovania zničili mesto Gildibertu, ktoré patrilo franskému kráľovi. Ten poslal na nich silné vojsko pod velením Tessalona, bonevského princa. Po krátkodobom úspechu Slovania aj tak vstúpili do Bavorska, kde začali plieniť. Zničili vojsko Gariovalda, Tessalonovho syna, ktorí vytiahol proti nim a ovládli Istriu, ktorú už aj predtým spustošili – ešte za cisára Teodózia.
R. 617 sa situácia na našom území vyvinula tak, že prítomnosť avarských, hoci slovanských vojsk bola neželateľná a už ju naši Predkovia neboli ochotní znášať. Tu sa dostávame na str. 26 a k prvej informácii o Samovi. Ako uvádza Orbini, Slovania povstali a premohli Avarov. „V tom čase si vybrali jedného zo svojich, Sama, za náčelníka a kráľa za preukázanú chrabrosť v boji. V tomto postavení vydržal 36 rokov a vyznačoval sa preveľkým umom, mocou a chrabrosťou, ktorými vyhral všetky vojny, vrátane tých proti Avarom“.
Raz sa stalo, že franskí kupci, ktorí sa vracali z nového Ríma (asi Byzancie) boli orabovaní Samovými vojakmi. Následkom toho vyslal franský kráľ Dagobert posla, Sicharia, ktorý sa mal dožadovať súdu a nápravy. Ten prišiel na Samov dvor, ale nijako sa nemohol k Samovi dostať na audienciu (na prvý pohľad je vidieť, že moc Frankov z pohľadu našich Predkov vôbec nebola taká, že by sa pred nimi triasli od strachu – ako to podsúvajú dnešné podania). Sicharius sa nakoniec musel preobliecť do slovanského kroja a až tak sa mu podarilo dostať pred Sama. Keď už sa pred neho dostal a mohol hovoriť, podal mu celý odkaz svojho pána, franského kráľa. K tomu v rozohnení doplnil, že Samo by mal mať veľkú úctu voči Frankom, keďže on i jeho ľudia by mali podliehať kráľovi franskému. V zápale rozhovoru Samo povedal, že on a jeho národ by si mohli ctiť franský národ keby sa Dagobert a jeho ľudia rozhodli pre priateľstvo so Slovanmi. Sicharius však povedal, že „otroci Kristovi“ (pôvodný názov kresťanov na samých seba; dnes je zakamuflovaný vo forme, že Kristus je Pán – ale tam kde je Pán je na druhej strane aj tak otrok, teda podstata ostala) nie sú ochotní mať zväzky alebo akékoľvek priateľstvá so psami. Samo odvetil, že naozaj hovoria ako otroci hoci Kristovi a my Slovania sme pre nich psi, ale protivia sa aj jeho vôli a sú nečestní, za čo ich pes spravodlivo pohryzie. Ako to dopovedal, okamžite ho dal vyhnať a viac s ním neprehovoril. Dagobert s veľkým vojskom pritiahol bojovať so Slovanmi, ale Slovania franské vojsko porazili a ešte aj mnohých z nich zajali. Po tomto vynikajúcom víťazstve vytiahli na pomoc bratským Slovanom, ktorí boli sužovaní obliehaním Frankami v meste Vogastro. Zaútočili na obliehajúcich a títo zdesení ušli. Slovania ako korisť získali aj ich tábor so šiatrami. Odtiaľ vytiahli do Turingie a do ďalších miest susednej Francie, ktoré dobývali a plienili. Vládcom v týchto zemiach bol Dervino. Tento však videl, že Slovania boli v bojoch s Frankami vždy víťazi, a preto zradil Frankov a stal sa spojencom Slovanov. Po nejakom čase Slovania prestali plieniť kráľovstvo Frankov a r. 650 obrátili svoje zbrane proti Itálii, kde spôsobili obrovské škody. Premohol ich Grimoald, následkom čoho na nejaký čas odtiahli domov. Keď však Dagobert začal vojnu proti Amorovi, následníkovi Kubakora, v kráľovstve Slovanov na Dunaji, teda Samovom kráľovstve povstali proti Frankom a vydrancovali ich krajinu. Vtedy Dagobert vybral najsilnejších vojakov svojho kráľovstva a opevnil sa u Sasov, ktorým odpustil dane, ktoré platili Frankom od čias Klotaria, prvého franského kráľa. Potom zaútočil na Slovanov. Nasledujúci rok, ktorý bol desiatym rokom panovania Dagoberta, Slovania vstúpili do Turingie a vydrancovali celú krajinu. Dagobert bol prinútený postaviť svojho syna Sigiberta proti Slovanom, ktorí neprestajne drancovali Franskú ríšu. Nakoniec Dagobert postavil 3 vojská pechoty, spolu 50 000 vojakov. Jedno vojsko poslal proti Samovi. Tento však franské vojsko porazil už v auguste napriek početnej prevahe Frankov.
Pozrime sa na udalosti opísané na str. 35. Tu sú uvedené veľmi dôležité informácie, ktoré dnešná „historická veda“ podáva úplne pozmenene.
Naši Predkovia „v r. 891 znova porazili a zničili vojská Arnolda, franského cisára na hraniciach Bokoarie (kraj Bójov – Čechy?) a vstúpili na územie Franskej ríše. Zachvátili územie, ktoré sa podľa rieky Moravy nazýva Moravia, dnes Morava a odtiaľ vyhnali zvyšky Markomanov a tak si tam upevnili miesto pre svoje žitie. Časom tak rozšírili svoje územie, že Kniežatstvo Slovanov Moravanov pokrývalo dnešnú maďarskú zem, Bohémiu a Rusko. Mali množstvo vojakov z Pazinakami, dnes nazývaní Tatári. Táto ríša vydržala do r. 991, keď zomrel kráľ Sveudalo, ríšu ovládli Maďari, Poliaci a veľkú časť Česi. Moravania prijali vieru kresťanskú v časoch Svätopluka, kráľa Moravského, ktorý učinil svojim sídlom Vele Hrad a pokrstený bol so svojimi národmi rukami Cyrila Apoštola Filozofa bulharského, Rusov a Slovanov Dalmátskych a Moravských. Tento Cyril rodom bol Grék, naradil sa v Tessalonikách, teraz volanom Saloniky;“
O Konštantínovi dokončime citát len preto, lebo sa vo vete uvádzajú miestopisné názvy, ktoré určite každý pozná: „Naučil najskôr kresťanskú vieru Bulharov, Srbov; aj Sviatopluka kráľa Dalmátskeho, a po nich Sviatopluga kráľa Moravského, s celým jeho národom, ktorý sa rozprestieral medzi riekami Vislou, Dunajom a Váhom.“
Ako vidíme, vojensky poraziť našich Predkov kým stáli pevne na pozíciách našej starej Viery sa jednoducho nedalo. Nastúpila teda ďalšia fáza našej plánovanej likvidácie – ideologický boj. Postupne násilím, za pomoci zrady vlastných slovanských kniežat – teda zradou zvnútra – z nás urobili kresťanov. Kresťan však nie je Slovan, Viera je vymenená za náboženstvo vychádzajúce z cudzej – judaistickej tradície. A preto sa nedivme, že cudzí Boh (pre cudzincov jediný – ich) uprednostňuje záujmy cudzincov, t.j. svojich vlastných na úkor nenávidených cudzincov a postupne vyhladzuje bielu rasu. Je to iba logický výsledok ideologického boja. Následkom tejto ideológie nepriatelia Slovanov a Árijcov vstúpili do fázy „rozdeľ a podrob si“, a ako bojaschopný subjekt sme prestali existovať.
V texte sú uvedené informácie, ktoré by sa dnes mohli zdať bez iných poznatkov dosť nesúvislé – ale pokračujme vo vedeckom „predpokladajme že“. Z textu sme sa zatiaľ dozvedeli veľa nových faktov: Slovania a celkovo slovanské národy hrali podstatnú úlohu v minulosti Európy. Dokonca takú, že keď ich vyčiarkli z histórie tak táto sa úplne zmenila – ale práve o zmenu podstaty im išlo. Ďalej, Slováci sa v dávnej minulosti volali Rusi alebo Slovieni. V Nestorovom Letopise z r. 1116 sa hovorí, že „slovienský jazyk a ruský jedno je“. Ešte napr. poľské texty zo 16. storočia sú písané latinkou ale používané slová sú staroslovienske. Ak ruskú bukvu „e“ prepíšeme ako latinské „e“ nezodpovedná to celkom výslovnosti ani v dnešnej ruštine. Ruské „e“ sa totiž číta ako „ie“ alebo „je“. Teda „slovensky“ písaný azbukou sa číta „sloviensky“. Sme teda Slovieni a nie Slováci. V stredoveku nás cudzia šľachta donútila zmeniť meno nášho národa zo Slovieni na Slováci – premyslený ťah, pretože nijakí Slováci nemôžu byť zmienení v nijakých starých textoch pretože jednoducho taký názov pre národ neexistoval. No „pozabudli“ na ďalšie dôsledky, ktoré prezrádzajú náš pôvodný názov. Ak sme Slováci, tak náš jazyk by mal logicky byť slovácky a ženy by mali byť Slováčky. Prečo nám ostal jazyk slovenský a naše ženy sú Slovenky, dokonca rovnako ako aj Slovinci volajú svoje ženy?
A čo Tatári a Huni – aj z textu vyplýva, že sa jedná o Slovanov, t.j. ešte v r. 1601 to bolo každému jasné. Pôvod názvu Hunov a najmä Tatárov – údajne Mongolov – je jeden z najväčších podvodov dejín.
Uzavrime to veľmi dôležitým postrehom. Je naozaj náhoda, že od okamihu, kedy sme sa stali kresťanmi sme prestali byť schopní sa vojensky brániť? Nie je náhodou ideológia – teda lesť a klam – jedna z najsilnejších zbraní? Vôbec nezáleží na tom, že sa nazve kresťanstvo. Veď už Samo vytkol kresťanom, že sú naozajstní otroci – plnia vôľu svojho Pána a nedodržiavajú ani vlastné zákony. Jedno je isté, kde je Pán tam je otrok bez ohľadu na krásne pozlátko. Pán nepotrebuje, aby otrok rozmýšľal, on má iba vykonať svoju úlohu. Civilizácia urobila z človeka „pána prírody“ – a príroda je v stave ekologickej katastrofy; pasovala človeka za „pána tvorstva“ – a týranie ostatných bytostí a zvierat sa stalo bežnou vecou. Alebo tomu nerozumieme, a práve na kresťanského Pána neplatí že je otrokár? Pravdu raz s istotou zistia, ibaže po smrti už bude neskoro. V skutočnosti existujú pre výraz Nebo a Nebesia dve odlišné runy, a to už od samého začiatku osídlenia Midgard-Zeme. Výraz „Nebo“ je skratkou, ktorá v staroslovienčine znamená tam, kde „NEt BOga“ – teda miesto, kde niet Svetlého Boha. Na druhej strane „Nebesá“ znamená tam, kde „NEt BESA“, t.j. miesto prebývania našich Bohov a Predkov. Bes je zviera Temného Sveta inkarnované na Zemi.
