Nastal čas konať naozaj. Ak hovoríme o KONANÍ, tak máme na mysli presne to – konanie. Je jedna vec, ktorá v podstate znefunkčňuje našim mužom efektívne konať. Tou vecou je jav, ktorý je rozšírený ako epidémia – ak nie pandémia – a ktorý nazývame NAIVITA. Táto už – opakujeme táto istá – naivita v minulosti ZAVINILA, že PADLA TARTARIA. Áno, tak sa veci v skutočnosti majú. Žiadna efektívnejšia zbraň cudzincov, žiadna brilantná či brilantnejšia vojenská technika či technológia. Úplne obyčajná a prízemná naivita, za ktorú sme museli zaplatiť VEĽMI – treba to zdôrazniť – veľmi vysokú daň, DAŇ KRVOU. Vtedy však nastupoval vrchol Noci Svaroga, alebo inak Kali Jugy. Dnes je však NAIVITA už neospravedlniteľná.

Najskôr však o niečom inom. K dispozícii je nová kniha, tentoraz z oblasti bojového umenia. Jej obsah je určený skôr tým, ktorí už majú skúsenosti v oblasti bojových umení – teda nejde o návod pre začiatočníkov. Dôležité je to, že podáva aspekty umenia boja – nie športového zápasu – z pohľadu našej prastarej Kultúry. Čo do obsahu prístupu k vedeniu boja ju možno považovať skôr za príručku pre špeciálne jednotky, kde je dôležitý rýchly a efektívny výsledok, nie divácky príťažlivé zápasenie hoci aj v ringu či klietke.

Zvlášť výnimočná je v tom, že obsahuje systém psychickej prípravy do boja pozostávajúci z deviatich stupňov meditácií za pomoci špecifických mudier. Pokiaľ nám je známe, tak u nás nikdy predtým nič podobné nevyšlo. Do boja vždy prvá vstupuje myseľ – a ak ju nemáme pod kontrolou, tak sme už prehrali.

Tieto techniky patria medzi tie, ktoré používajú charakterníci. Vopred však zdôrazňujeme dve veci. Trvalý výsledok – ako vždy – možno dosiahnuť iba trpezlivou prácou na sebe samom. Ďalšou – nemenej dôležitou – vecou je, že opísaný prístup a techniky sú nástroje, ktoré možno použiť rozličným spôsobom. V žiadnom prípade nie je určená na športovú prípravu – jej výsledkom je skôr prístup, ktorý by sme mohli nazvať „boj o život“. A v boji o život si najčastejšie možno uchovať vlastný život iba za cenu života nepriateľa.

Kniha teda poskytuje nástroje, ale ako ich použijete je už osobná zodpovednosť každého samostatne.

Prečo o takejto knihe v tomto článku? Je to jedna z dôležitých vecí – v boji o život NAIVITA ZABÍJA. Ak ide o kontakt s ľútym nepriateľom, tak tam v podstate zabíja vždy. A doba už pokročila tak, že nezvládnutie takýchto súvislostí v praxi prinesie prehru. Definitívnu prehru. Teda tak – máme pred sebou ešte nejaké 3-4 roky. V lepšom prípade.

Knihu s názvom BOJOVÝ SYSTÉM SLOVIENOV predstavíme na Jesennej knižnej burze, ktorú organizuje občianske združenie SLAVICA v Nitre.

Len pre jasnosť dodajme, že SLOVEN nebojuje, je to totiž RAB, teda zbabelec.

Tartaria nepadla klasickou vojenskou prehrou, ani prehrou žiadneho druhu technológie – ak neberieme do úvahy technológiu kombinácie zrady a naivity. A to zrady na najvyšších miestach v riadení dŕžavy. Komu to je nejasné, odporúčane si najskôr spomenúť na vnútornú zradu, ktorá spôsobila zničenie Východného bloku, rozpad Varšavskej Zmluvy, ZSSR aj Československa. Veď tzv. „komunisti“ sa na to pripravovali ešte za socializmu. Mnohí si určite pamätajú, že cca 2-3 roky pred prevratom sa začali meniť národné podniky na štátne. Prečo? Národné sa privatizovať nedá, štátne áno. Začalo to teda už vtedy. Zradou zvnútra. Ostatné bola už iba osvedčená technológia parazitov.

Bieli ľudia nemajú vo svojej podstate vrodenú ambicióznu túžbu po moci a podriaďovaní si iných – a už vôbec nie členov vlastných Rodov. To prišlo až s inštaláciou štátu. Dŕžava nič také nepozná.

Na tejto povahovej črte však začali – po generácie – snovať svoje plány likvidácie Tartarie cudzinci. Boli veľmi aktívni, do všetkého sa púšťali, všade a vždy boli ochotní ísť – aj vtedy, ak to spôsobovalo starosti navyše. Postupne prevzali kontrolu nad organizovaním všetkých podujatí – čím ďalej, tým vyššie. Jedného dňa boli vpustení aj medzi žrecov, a tu už nastal pre ich rozhodujúci moment. Žreci uchovávali staré písomné zdroje – Letopisy – okrem iného aj s opismi vojen minulých, už zničených civilizácií. Z týchto vojen ostalo poukrývaných v rôznych chrámoch a úložiskách po celej dŕžave – vrátane dnešnej Indie – množstvo zbraní, ktoré sa v starých textoch opisujú. Máme na mysli ZBRANE HROMADNÉHO NIČENIA. Texty opisovali aj detaily ich fungovania a spôsob a zásady ich nasadenia. Teda našim jazykom – z prechádzajúcich vývojových období ostali v rôznych jaskyniach a chrámoch poukrývané aj zbrane hromadného ničenia, množstvo jadrových hlavíc. Boli bezpečné len dovtedy, kým ich tajomstvo uchovávali naši Žreci. Cudzinci v slovanských, vyšívaných krojoch a iných atribútoch našej Kultúry však ostali cudzincami. Postupne ovládli všetky hlavice a zaútočili na tých, na hrudi ktorých dlho žili. Lebo bez ohľadu na to, ako je cudzinec oblečený – je a ostáva cudzincom. Jeho agenda vždy bude agendou cudzinca. Inými slovami – NEPRIATEĽSKÁ VOČI SLOVANOM.

Ostatné bola už iba technická záležitosť. Rozmiestnili a nasadili jadrové hlavice tak, že postupne zničili všetky naše armády. Veď ako mohli – hoci aj chrabrí a inak neporaziteľní bojovníci – s mečmi, šabľami, lukmi a šípmi hoci aj na najlepších koňoch odolať jadrovým zbraniam?

Naše armády odišli do bojov, z ktorých sa už nevrátil ani jeden vojak. Hoci predtým poslali do bezpečia ženy a deti, väčšinu z nich križiaci aj tak vysliedili a zlikvidovali. Bola to ťažká a krutá, nemilosrdná prehra, zapríčinená naivnou dôverou v aktívnych a úslužných cudzincov v našich oblečeniach a v rozhodujúcich momentoch aj zradou na vysokých miestach. Bez toho by sa im to nikdy nepodarilo. Bola však Noc Svaroga.

Jadrové hlavice boli niekde pripravené vopred tak, že boli aktivované keď sa naše vojská dostali na určené miesta, inde boli vystreľované delom. Že akým? Nuž jedno z nich je na očiach v Moskve dodnes – akože „nikdy nepoužité“:

Toto konkrétne bolo vyrobené ešte v roku 1586… A Romanovci – ROMA NOVA – boli cudzinci. Ich úlohou bolo – ako aj Ruska pod ich vedením – zničiť Tartariu. Preto ich tam inštaloval Vatikán.

Mnohí sa dnes ozývajú, že majú záujem o Kopné Právo a Dŕžavu. Všetkým hovoríme: VÝBORNE. Tak by to aj malo byť. Len sa dobre prizrite, kto vám organizuje vaše akcie. Vy sami – Slovieni – alebo Sloveni, Cigáni a podobní?

Napríklad v Rusku je dnes situácia, že patriotov buď odstránili alebo zastrašili či posadili do väzenia. A tak tí, ktorí dnes majú „požehnanie“ viesť slovanské hnutia a skupiny sú všetci buď Židia alebo Cigáni. Ale národ sa v Rusku prebúdza a výsledky budú už čo nevidieť zjavné všetkým.

Ideme vlastnou cestou alebo sa dávame viesť cudzincami? Napríklad aj u nás „populárny“ Kurovský je Cigán (rovnako Ignatienko a ďalší), jeho žena používa Čiernu Mágiu. Aký slovanský je rabín Piakin so ženou Židovkou? Veď nie náhodu už otvorene začína hlásať o „duchovnosti“ RPC a potrebe udržať dolár.

Orientovať sa treba aj u zdanlivo „neškodných“ typov ako Sidorov či Lazarev. Obaja nebadane pretláčajú systémy, ktoré sú postavené na dominancii mužov vo vzťahoch. Tí, ktorí ich financujú im aj dali úlohu vnútorne rozvracať harmonické vzťahy medzi slovanskými mužmi a ženami. A Lazarev už zbiera svoje „ovocie“ aj u nás. Muži pod jeho „vedením“ postupne prichádzajú na to, že nežijú s „tou správnou partnerku“, a že aj ich partnerka nemá „toho správneho“ partnera. Dokonca sa dozvedia aj to, kde približne ich „správna partnerka“ žije. A možno niekedy na konci zistia, že aj jej partner bol vyškolený u Lazareva…

Ako ďaleko je to od našej Kultúry, od beregíň v stabilných a šťastných rodinách.

Ak vláda a parlament robia to, čo je proti národu, tak to znamená, že vo vláde aj parlamente sú nepriatelia národa. A sú to hlavne predstavitelia svojho národa, v prospech ktorého aj konajú. Tento národ však žije v Izraeli.

Sme spokojní s tým, že deti v našich školách už „zaúčajú“ do vzťahov „rodič číslo 1 a rodič číslo 2“? Že ministerstvu nevadí, že v školách otvorene propagujú alkohol?

A ďalších príkladov nájdeme neúrekom.

Hrdina je správny smerácky minister, ktorý si bez problémov „vyberie“ zo zdravotníctva miliardu EUR? Ba dokonca sa neskôr vrátil, aby čelil „novým výzvam“ – má tým na mysli novým Eurám?

Alebo ďalší minister z ich partie, ktorý najskôr na ministerstve životného prostredia a dnes na poste ministra hospodárstva drancuje svojou súkromnou firmou slovenské lesy? A navyše ich vyváža do Poľska, veď naši ľudia nepotrebujú pracovať, nám stačí kupovať poľský papier a nábytok zo slovenského dreva… Akým smerom ide tento smer je viac než jasné.

A aj tu môžete nájsť množstvo ďalších príkladov.

Spomeňme aj stranu F16, teda stranu amerického záujmu. Aspoň je jasné, aký národ majú na mysli v názve. A tu sa nám ponúka aj príklad z nižších úrovní. Napríklad ich človek, majiteľ prešovského Večerníka – kedysi trojdňový minister za Slotu – od nás vymámil pred časom na predaj Knihu Múdrosti Perúna. Knihy predal a nám nikdy nič nedal. Svedkami ste všetci tí, ktorí ste si knihy vtedy v Prešove v redakcii Večerníka kupovali – a poznáme vás už dosť… Ostáva len konštatovať, že Slota napriek všetkému vedel ľudí dobre odhadnúť.

Energie v Jemnohmotnom Svete sa už zmenili, národy nadobudli právo riadiť svoje zeme. Na začiatok treba, aby sme začali hovoriť pravdu. Zlodejovi treba povedať že je zlodej, podvodníkovi že je podvodník, klamárovi že je klamár, podvodníkovi s pozemkami že je podvodník s pozemkami a podobne. Predstavte si, že máte záhradku a v nej si pestujete stromy. Ak sú vaše a na vašej zemi, tak ich nebudete dohola rúbať len tak, lebo to je dobrý business. Ak teda niekto rúbe stromy nášho národa a peniaze idú do jeho vrecka – hoci má ministerský plat – tak to môže byť iba cudzinec, ktorý nemá k našej vlasti žiaden vzťah. Rovnako to je aj s cirkvami. Ak sme my vládcami našej zeme, tak si musíme svoje právo presadiť, teda vziať si ho naspäť.

Nezabúdajme, že voliť menšie zlo tak či onak znamená VOLIŤ ZLO!

Hlavne však pamätajme, že čas konať je tu. Teda konať, konať, konať. Tu a teraz, vždy a všade.

08.11.2018

Prinášame vám preložený článok s aktuálnou tematikou. Hovorí o situácii, ktorá v dnešnom Rusku naozaj existuje. Nechceme robiť reklamu chabadistovi Piakinovi, ale to je iba jedna z hlásnych trúb zištného ospevovania režimu, ktorý už – hoci proti svojej vôli – odchádza. V zmysle prastarého indického proroctva má v roku 2020 nastúpiť v Rusku vláda úplne nového typu, a tento termín „sedí“ aj z pohľadu dlhodobej analýzy vývoja politického systému za použitia metód matematickej štatistiky a prognostiky vykonávanej analytickým centrom Sulakšina.

Je vlastne úplne jedno ako to nazveme – zmena je predo dvermi. Slovieni a Rusi sú dve podoby toho istého národa, preto nepodľahnime povrchnému posudzovaniu, ani podsúvaným hodnoteniam cudzincov. Nevôľa voči Putinovi nie je nevôľa voči bratskému národu a Slavianstvu a kladný vzťah k ruskému národu nie nevyhnutne obdivný, inak však ničím nepodložený pohľad na aktuálne vedenie ruského štátu (nie DŔŽAVY!). To doviedlo dnešné Rusko na pokraj priepasti – ak pravda nehovoríme o podmienkach, ktoré tam majú oligarchovia a zahraničné (západné a čínske) subjekty, ale NIE RUSKÝ NÁROD:

Situácia je však podobná aj u nás – a v podstate v každom štáte. Pozrime sa teda na ten istý proces cez miestnu „optiku“.

V Rusku (ešte) kraľuje strana „Jediné Rusko“. Názov nie je vybraný náhodne – mal navodiť dojem, že jej predstavitelia chceli zmeniť Rusko na jediné. Teda aby všade bolo rovnako – v Moskve, Petrohrade, Omsku, Vladivostoku, alebo aj poslednej dedinke. Všade rovnaké podmienky pre život. A výsledok? Megapolisy prekvitajú, ale celé zvyšné Rusko (teda okrem Moskvy a Petrohradu) živorí. A Rusko to nie je iba Moskva a Petrohrad, ako Slovensko nie je iba Bratislava (prípadne Košice). Akosi veľmi (náhodou?) podobný rukopis… ale priblížme si to inak:

Tento videoklip hudobnej skupiny Leningrad má už skoro 8 miliónov zhliadnutí. Text je stavaný vyložene na ruské pomery: je to opis sna ako zhorela Moskva, Putin aj Sobčak(ová), daňová centrála, úradníci, kukláči, Medvedev aj Navaľný, primátori (starý aj nový), zámky na Istre (miliardy boli investované na obnovu „Malého“, možno Nového, Jeruzalema pri Moskve pre RPC, ale nemocnice po „vidieku“ zatvárajú)… a Rusi doma čakali, kedy vychladnú tehly…

Na internete nájdete aj ďalšiu verziu (cez 13 miliónov zhliadnutí):

Možno povedať, že táto pesnička už zľudovela. Ale ako by asi vyzerala v našej „verzii“?

Najskôr si povedzme, že v Bratislave žijú Bratislavčania a Blaváci. Bratislavčania sú tí, ktorých rodiny tam žijú už po generácie, ktorí tam patria a sú domáci právom narodenia. Proti týmto nemáme absolútne nič.

Bratislava je však hlavné mesto štátu. Ako také sa stalo magnetom pre všetkých karieristov korytárov, ktorí tu prišli preto, aby zbohatli. Ako a na úkor či už domácich Bratislavčanov alebo dokonca celého Slovenska ich netrápi. Naplnili ho najviac Východniari a Stredoslováci, ktorí však rýchlo zabudli na to, odkiaľ pochádzajú. A už vôbec ich nezaujíma, ako sa majú regióny, z ktorých pochádzajú. Ale to Slovenov nezaujíma nikdy. Teda tak – v Bratislave na nás, zvyšok Slovenska – nikto nemyslí. Veď na východ od Bratislavy toho nie je veľa a na Východe už vôbec nič. Prečo im však musíme platiť dane – z toho ničoho, čo tu (nie)je vďaka nim, aby sme nemali pre seba, ale pre ich blahobyt?

V roku 2001 nás navštívila expertná skupina Európskej Komisie, ktorej úlohou bolo preveriť, v akom stave sme sa vtedy ako predprístupový kandidát do EÚ nachádzali. Slovenský rozhlas v tom roku niekoľkokrát odvysielal hlavné body ich oficiálnej správy, v ktorej bola aj formulácia, že „Bratislava je preto na nadpriemernej úrovni oproti ostatným mestám Strednej Európy, lebo VYKORISŤUJE Stredné a Východné Slovensko“.

Žeby dnes Sm€r či Strana F16 robili niečo v prospech celého Slovenska? Ak sa opýtame ich, určite nám vysvetlia, ako nezištne nás podporujú – teda určite a jasne bude počuť ich £áskavé ¥€$! Ale výsledky hovoria za nich, veď máme JEDINÉ SLOVENSKO alebo…?

Asi najlepšie starostlivosť strán Sm€r a Strany F16 o Slovensko vystihuje známy vtip: Po výmene premiérov príde na poradu vlády k novému premiérovi minister financií s dvomi papiermi. Keď dostane slovo, vytiahne prvý papier a hovorí: „Na tomto papieri je zoznam opatrení, ktoré keď schválime, tak ľudia sa budú mať dobre“. Potom dvihne druhý papier a hovorí: „A na tomto papieri je zoznam ľudí, ktorí sa budú mať dobre“…

Ktovie, možno aj Slováci by radi doma čakali, až vychladnú tehly…

ZDROJOVÝ ČLÁNOK:

1.

Septembrové voľby 2018 priniesli vláde veľa prekvapení. Opozičné strany si v regionálnych voľbách upevnili postavenie v regionálnych parlamentoch, ale „Jediné Rusko“ následkom toho stratilo podstatnú časť svojich poslaneckých kresiel.

Nie je to kritický úder, ale je bolestivý. Avšak v gubernátorských voľbách sa položenie strany ukázalo ešte žalostnejšie. Jedinorusi v štyroch regiónoch utrpeli drvivú porážku. V Prímorskom kraji fakticky vyhral kandidát KSRF Iščenko. Po spočítaní 97,87% hlasov sa ukázalo, že kandidát komunistov vedie. Miestna správa sa rozhodla zrealizovať drzú falzifikáciu: zrazu sa odnikadiaľ objavili údaje z volebných okrskov, v ktorých všetkých 100% voličov dali hlasy jedinorusovi Tarasenkovi, ktorého Putin určil za gubernátora. Ale rozhorčenie národa bolo také veľké, že falzifikácia sa nepodarila – Centrálna volebná komisia (CVK) neuznala za víťaza škandalózneho jedinorusa, ale ani nevyhlásila za víťaza komunistu. Jednoducho zrušili výsledky volieb. Toto „šalamúnske rozhodnutie“ síce nikoho neuspokojilo, ale lepšie odhalilo násilie nad vôľou voličov.

V Chakásii kandidát od jedinorusov – úradujúci gubernátor Zimin – úplne stiahol svoju kandidatúru: teraz sa komunista Konovalov má stretnúť kandidátom strany Spravodlivé Rusko, ktorého rating je len máličko nad 10%, pokiaľ – samozrejme – si to aj on nerozmyslí a nesiahne svoju kandidatúru, čo by fakticky prekazilo voľby.

A v Chabarovskom kraji, ako aj vo Vladimírskej oblasti, voliči hlasovali za technických protikandidátov z LDPR, ktorí ani len nepomýšľali na víťazstvo, ale boli vzatí gubernátorom ako „demokratické pozadie“ (Vladimírsky Žirinovec dokonca v najkritickejšom momente odvolal z volebných okrskov všetkých svojich pozorovateľov). Mimoriadne hanebnou bola porážka vladimírskej gubernátorky Svetlany Orlovej, ktorá prehrala približne o 20%. Za roky vládnutia v oblasti dokázala proti sebe poštvať v podstate všetkých – od podnikateľskej komunity do prostých robotníkov. Nie náhodou sa v ľude ujala prezývka „Freken Bock“ a „Regionálna mučiteľka“. Internet uvádza, že miestni politológovia radili administrácii prezidenta ju za niekoho vymeniť. Ale ona – na základe osobnej známosti s Vladimírom Putinom – vycestovala do Moskvy a „ON“ jej kandidatúru odobril (toto ešte raz potvrdzuje, že v Kremli nastúpila temnota a tak robí jednu chybu za druhou).

Ťažko nesúhlasiť s tými analytikmi, ktorí teraz konštatujú: rozpadá sa ten politický systém, ktorý dlhé roky starostlivo budovala administrácia prezidenta a jej ekonomická obsluha. Dostal trhlinu ten vyladený, overený mechanizmus volieb, ktorý slúžil nato, aby zabezpečoval rekordné percentá Putinovi a jeho vyvolencom z „Jediného Ruska“, čím umožňoval hádzať do tváre Západu aj domácej opozícii posmešné otázky typu: „Vy že ste za demokraciu? Nuž ale takáto je naša „suverénna demokracia“! Náš národ chce politika, ktorý – podľa vašej mienky – je nedostatočne liberálny, nuž nevystupujte proti vôli národa!“ Okrem toho, zatriasol sa samotný politický režim, ktorý zosobňuje Vladimír Putin, ale ktorý sa začal formovať ešte pred jeho príchodom k moci. Ako ho teda možno charakterizovať?

2.

Škandály na posledných ruských voľbách zapadli do 25. výročia streľby na prvý moderný ruský parlament – Najvyššiu Radu RSFSR – ktorú nariadil Boris Jeľcin. Vplyvné americké noviny Wall Street Journal publikovali pri príležitosti tohto smutného výročia článok svojho experta na bývalý ZSSR Davida Sattera.

Satter pracoval v rokoch 1976-1982 ako korešpondent Financial Times v Moskve. Prednáša slavistické disciplíny na Univerzite Johnsa Hopkinsa v Baltimore. Setter dokonale ovláda ruský jazyk a pozorne sleduje všetko, čo sa odohráva v Rusku. Z jeho pera pochádza niekoľko kníh, ktoré sú venované udalostiam Perestrojky, Jeľcinčine a zavedeniu putinizmu. Jeho nový článok When Russian Democracy Died má zaujímavý podnadpis „Boris Jeľcin zničil parlament pred 25 rokmi. Týmto vydláždil púť pre diktatúru Putina“.

Jedna z hlavných ideí tohto článku: o nejakej demokracii v jej liberálnom poňatí možno hovoriť vo vzťahu k ZSSR a Rusku len v období od r. 1988, keď Michail Gorbačov vyhlásil politiku „Glasnosti“, do roku 1993, keď Boris Jeľcin vydal rozkaz o rozpustení zákonne zvoleného parlamentu. Po „dvojdňovej občianskej vojne“ – ako Setter nazýva októbrové udalosti roku 1993 – Boris Jeľcin a jeho klika doslovne prinútili Rusov prijať novú Konštitúciu, ktorá darovala prezidentovi diktátorské splnomocnenia, čím ho ustanovila nad všetky tri vetvy moci a zbavila parlament možnosti kontrolovať prezidenta. Západ – a predovšetkým USA v osobe vtedajšieho prezidenta Clintona a ministra zahraničných veci Warrena Christophera – prižmúril oči nad týmto závažným zločinom, čo definitívne rozviazalo ruky Jeľcinovi. Do roka začal vojnu v Čečensku. Setter vyslovil názor, že ak by v roku 1994 bola moc prezidenta obmedzená parlamentom, tak čečenský problém by bolo možné riešiť bez vojensko-politickej operácie. Jeľcin skoncentroval vo svojich rukách moc, a teda nepovažoval za potrebné sa s kýmkoľvek radiť a rozoberať nesilové varianty.

O 5 rokov neskôr Jeľcin odovzdal moc „nástupcovi“ – Vladimírovi Putinovi. Putin zavŕšil vytvorenie režimu, pri ktorom je opozícia pod plnou kontrolou, sloboda slova potlačená a parlament sa zmenil na filiálku administrácie prezidenta. „Mister Putin eliminoval ostatky demokracie“ – píše Setter na záver. Keď sa Jeľcin rozhodol použiť vojenskú silu proti zákonne zvolenému parlamentu a Spojené Štáty ho podporili, premena Ruska na agresívnu diktatúru sa stalo iba otázkou času. Setter – rozhodne – správne poukázal za korene režimu Putina. Naši liberáli – ktorí sa pre nich samých neočakávane ocitli v opozícii k „sociálne blízkej“ moci – klamú, keď stavajú „demokrata“ Jeľcina voči „diktátorovi“ Putinovi. Kým za Jeľcina kukláči bili na mítingoch nie ich, ale starčekov s červenými zástavami a ľavicových patriotov zahnali do „informačného geta“ tým, že ich zbavili možnosti prístupu k televíznym divákom, to ešte neznamená, že ich možno nazývať bielymi. A tak sa situácia vyvinula ako vo vtipe o holičovi, ktorý na otázku: „Čo je dobro a zlo?“ odpovedal: „Zlo, to je keď mi sused beztrestne ukradne kravu a dobro je, keď mu ja vezmem kravu a nič sa mi nestane“.

V podstate Jeľcin nerobil nič iné ako jeho nasledovník, ktorý ho dokonca predbehol v popieraní demokratických princípov. Jeľcin posielal do väzenia svojich politických oponentov, Jeľcin zakazoval časopisy a pokúsil sa zakázať opozičnú stranu. Jeľcin založil tradíciu tých najhrubších a otvorených falzifikácií vo federálnych voľbách, keď kandidát s dvojpercentným ratingom sa stane víťazom. Jedna z hlavných „predvolebných technológií“ bol kontajner spod kopírovacieho stroja vrchovato nabitý dolárovými bankovkami. Jeľcin sa dokonca miešal do občianskych vojen v susedných, postsovietskych krajinách. Vojenskou silou podporoval zoskupenia, ktoré politické vedenie tých krajín považovalo za separatistov – spomeňte si na Moldavu a Podnestersko. Po vstupe 9-tej armády do moldavsko-podnesterského konfliktu prezident Moldavska Sneur a líder Podnesterskej republiky Smirnov za prítomnosti oficiálnych ruských zástupcov v Moskve podpísali mierovú dohodu – a nič! Viete si predstaviť, žeby na Donbas vstúpili ruské vojská a potom Porošenko a Pušilin by v Moskve, v prítomnosti Surkova, podpísali mierovú dohodu? Dokonca ak by Putin aj niečo také dokázal, Západ by zbesnel hrozbami a neohraničil by sa iba nótami protestu. A Jeľcinovi také niečo dovolili, pretože ho považovali – ako hovorievajú v USA – za „svojho sukinho syna“…

Teda tak. Putin je verným pokračovateľom Jeľcinovho diela. Režim, ktorý sa v Rusku sformoval po roku 1993 určite nemožno nazvať demokraciou, pričom sa to týka ako putinského, tak aj jeľcinského obdobia. Ale považovať ho za diktatúru – ako tvrdí Setter a domáci, extrémni liberáli – by tiež nebolo správne.

Diktatúra predpokladá opieranie sa o vojensko-policajnú moc, teroristické zastrašovanie, úplnú neprítomnosť politických slobôd, prechod moci do rúk silových štruktúr (v Čile za Pinocheta boli dokonca na riadiace posty univerzít vymenovaní generáli). Jeľcin skutočne v roku 1993 postupoval ako skutočný diktátor v štýle latinskoamerických vojenských „goríl“. Ale v Putinovom Rusku ako keby existovala parlamentná opozícia, vychádzajú opozičné noviny, vysiela rozhlasová stanica, ktorá sa venuje metodickej kritike prezidenta z prozápadných pozícií. Znamená to, že je potrebná nejaká iná špecifikácia nášho politického režimu. Navrhujem názov populistický autoritarizmus.

3.

Populistický autoritarizmus je taký politický systém, v ktorom moc patrí úzkemu politicko-ekonomického klanu alebo ich skupine, ktorú predstavuje jedna osobnosť, ktorú propaganda zobrazuje ako všemohúceho vodcu či riaditeľa. On aj v skutočnosti má zo zákona ohromné právomoci, napríklad môže v ľubovoľnom okamihu rozpustiť parlament. Ale v skutočnosti je on iba jeden z členov tajného klubu vplyvných jednotlivcov, ktorí sa podobajú na Neznámych Otcov fantastickej povesti bratov Strugackých. Opozícia a parlament pri takomto režime existujú, politická trieda je slabá, čiastočne pod kontrolou moci, čiastočne je tvrdo potieraná.

Pritom je pyramída moci postavená na pasívnom súhlase ak nie väčšiny, tak aspoň značnej časti obyvateľstva. To aj robí tento autoritarizmus populistickým. Na rozdiel od demokracie masy v skutočnosti nemajú prianie sa spolupodieľať na politickom riadení. Oni poskytujú moci a „národnému vodcovi“ možnosť rozhodovať o všetkom samostatne. Samozrejme, že masy za to čosi od moci očakávajú, takže vidíme svojráznu spoločenskú dohodu – hoci aj tichú, nevyslovenú a nezapísanú v zákonoch a Konštitúcii.

Prvá podmienka podpory takejto autoritatívnej moci masami je v prvom rade rozhodnutie tej istej moci neútočiť na sociálne práva más, nevykonávať otvorenú a drzú neoliberálnu politiku a v určitej miere aj deklarácia patriotických pozícií – presnejšie, konkrétne kroky v tomto smere. Toto je hlavná podmienka. Ale geopolitická osobitosť postsovietskeho Ruska ako krajiny polo-periférie svetového kapitalizmu, kriticky závislej od Západu, rodí druhú podmienku: prozápadnú zahraničnú politiku a podporu Západu pre ruské mocenské štruktúry, a to až do ospravedlňovania niektorých nie celkom demokratických krokov.

David Setter má pravdu – ruský populistický autoritarizmus sa začal formovať v roku 1993. Západ vedený USA spočiatku prižmuroval oči nad zlikvidovaním parlamentnej demokracie v Rusku a premene krajiny na superprezidentskú republiku so „zaistenou opozíciou“ a „príručným parlamentom“. Potom nastúpil rad krokov zameraných na určité upokojenie más, ktoré boli rozhnevané ekonomickou šokovou terapiou. Vo voľbách do nového ruského parlamentu utrpeli liberálni mladoreformátori zastúpení „Demokratickou voľbou Ruska“ zdrvujúcu porážku. Jeľcin pochopil, že zem pod jeho nohami sa tak či onak trasie. Za týchto podmienok začala vláda Černomyrdina hovoriť o neprípustnosti „druhej šokovej terapie“, o boji s infláciou „nemonetárnymi metódami“ a dokonca o riadení cenotvorby. V skutočnosti to poväčšine boli iba prázdne slová: reformy v tichosti pokračovali, hoci o niečo pomalšie a bez tak cynického objasňovania, ale aj to stačilo na to, aby fanatik neoliberálnych reforiem Gajdar na znak protestu odstúpil. Okrem toho, Černomydrin a Jeľcin nepristúpili k najodióznejším reformám: nezačali začiatkom 90-tych rokov rozoberať energetický komplex (to urobil neskôr, už za Putina Čubajs), nerozbehli otvorený veľkoformátový rozpredaj pozemkov určených na poľnohospodársku činnosť. Tieto plaché polorozhodnutia neurobili Jeľcina super populárnym, ale v určitej miere znížili stupeň napätia.

Mechanizmus populistického autoritarizmu bol dokončený začiatkom 2000-cich rokov. Putin, ktorý zamenil Jeľcina zmenil federálnu televíziu na poslušnú služobníčku administrácie prezidenta realizujúcu mašinériu propagandy. Tá ani predtým neumožňovala skutočnej opozícii sa vyjadriť – za Jeľcina Ziuganova na národnej televízii otvorene ignorovali. Ale vtedy si aspoň ako tak dovoľovali jemnú kritiku prezidenta v duchu liberalizmu Javlinského. So zavedením kontroly nad TV bolo spojené aj vyhnanie niektorých najodióznejších oligarchov 90-tych rokov: Berezovského či Gusinského.

Nakoľko Putin vtedy stroho plnil pokyny západných „pánov sveta“, všetko sa mu poľahky darilo. Keď sa vtedy niekto za hranicou pokúsil čo aj len pípnuť o „porušovaní ľudských práv v Rusku“, tak to boli iba predstavitelia akýchsi marginálnych organizácií. Pre politikov „najvyššieho levelu“ Putin ostával plne „rukopodatným“ – pozývali ho na summity, viedli s ním rokovania. Ba dokonca aj Putin prejavoval zjavné priateľstvo k Západu – vyjadroval pripravenosť pomôcť americkej operácii v Afganistane, zatváral strategické sovietske vojenské základne ďaleko za hranicami a dokonca podpisoval dokumenty o spolupráci Ruska a NATO. Ak by niekomu zo západných lídrov vtedy povedali, že proti tomuto človeku a jeho okoliu USA a EÚ o desať rokov zavedú sankcie, odpoveďou by bol asi smiech.

Druhou oporou postjeľcinovského systému populistického autoritarizmu bola podpora širokých más, ktoré sa nechcú samé zaoberať politikou, zúčastňovať skutočných a nie simulovaných volieb, nominovať svojich kandidátov na rôzne vládne posty. Táto operácia vytvorenia „národného cára“ sa politickým technológom z administrácie prezidenta očividne podarila. Ľudia boli unavení z chaosu 90-tych rokov, z nekončiacej sa ekonomickej krízy, nevyplácania výplat a penzií, z večnej poloničoty. Okrem toho už neostávalo síl trpieť oficiálnu masochistickú rusofóbiu, ktorá sa vylievala zo všetkých televíznych kanálov a rozhlasu, zo všetkých oficiálnych novín a časopisov. Liala špinu na všetku našu sovietsku, dokonca aj na imperátorskú minulosť, vykresľovala našu krajinu a jej obyvateľov ako „historické beštie“, ktoré sa musia kajať za všetko – za pravoslávie, za komunizmus, za atómovú bombu a hydroelektrárne, za víťazstvo na švédskymi križiakmi, Napoleonom aj Hitlerom.

Bolo to volanie po patriotizme, želaní hrdiť sa svojou krajinou a jej reálnymi výdobytkami a nie očierňovanie svojej minulosti, neponižovať sa pred cynickým a namysleným Západom – za čo politickí technológovia „vodcu“ pocítili rýchle uspokojenie.

Pravda – ako aj v prípade ekonomických očakávaní národa – išlo iba o simulakru: tu namiesto skutočného obnovenia národnej ekonomiky pohodili národu iba malú časť naftodolárov z barového stola, tam vrátili melódiu sovietskej hymny a trochu znížili stupeň antisovietizmu z hlavných televíznych kanálov. No značná časť obyvateľstva skočila na toto klamstvo, rating „vodcu“ vyskočil vysoko. Ba čo národ – začiatkom dvetisícich rokov sme videli, ako do tábora putinovcov prebiehajú niektorí ideológovia a lídri ľavicového patriotického hnutia, inak vážení ľudia, ktorí sa nezľakli jeľcinského teroru v roku 1993 – rozoberali otázku, že „Putin tvorí nové impérium“, „spája biele aj červené projekty“…

Medzitým pod ukrytím pseudopatriotizmu a pseudosociálnej politiky vláda pokračovala v deštrukčných reformách. Napríklad – práve vtedy, v roku 2003 – Putin podpísal zákon o poistených penziách a položil základ dnešnej dôchodkovej krízy. Ale vtedy hovorili o tom, že konečne prišiel do Kremľa oficier, patriot, obranca národa, a teda nikto si nič nevšimol…

4.

Prvá opora populistického autoritarizmu sa zatriasla v roku 2008, keď sa ukázalo, že po udalostiach v Južnom Osetsku Západ prestal podporovať Putina. Už nie iba ochrancovia práv, ale aj západní lídri začali hovoriť o narušovaní ľudských práv, pripomínať Putinovi čečenskú vojnu. V roku 2012 Západ otvorene podporil liberálnu opozíciu, ktorá žiadala odstúpenie prezidenta, ale vláda prvé vážne vystúpenie proti Putinovi vydržala. Na Blatné námestie vyšla najmä moskovská „kreatívna trieda“. Konzervatívnejšia časť bola za „pokoj a poriadok“. Ksiuša Sobčak(ová) v roli lídra protestu vyvolala zjavnú skepsu u prostých Rusov z Čeľabinska alebo Krasnodaru.

Pripojenie Krymu v roku 2014 vymrštilo rating Putina do takých nebeských výšok, že absencia podpory Západu, sankcie a diplomatický tlak sa dočasne začali ponímať „elitou“ ako niečo nie vážne. Dokonca sa to pokúsili použiť ako tromfy v propagandistickej vojne. Architektom kremeľskej politiky sa začalo zdať, že systém vydrží aj na jednej nohe, že podpora obyvateľstva bude stačiť, o to viac, že podpora je taká mohutná. A po marci 2018, keď Putin vyhral ďalšiu prezidentskú kampaň a dostal 76% hlasov sa v Kremli uistili v presvedčení, že s týmto národom možno robiť všetko: zvyšovať ceny, dane, zvyšovať dôchodkový vek. On všetko strpí, pretože neskutočne miluje svojho prezidenta, horúco a úplne nezištne. Proste za to, že je taký brutálny, krásny, že so západnými nepriateľmi hovorí tak tvrdo, ale s národom – ticho a dôveryhodne…

A tu ich čakalo veľké rozčarovanie. Národ vyslovil svoj odpor voči útoku vlády na svoje už aj tak obrezané práva – a začali masové protesty, hlasovanie proti „Jedinému Rusku“, podporovanie protivládnych, technických protikandidátov za gubernátorov.

Ale to všetko by ešte bolo nič, ak by nebolo to najhlavnejšie: definitívne odišiel do minulosti mýtus o „dobrom cárovi“, ktorý myslí na svoj národ a ktorý dokáže postrašiť „zlých a nenásytných bojarov“. Zrútila sa dôvera k prezidentovi, čo bolo v podstate zvyškovou dôverou k vláde. Prostý Rus pochopil, že sa musí postarať o seba sám, pretože nikto nemyslí „za všetkých nás v Kremli“. Populistický autoritarizmus stratil svoju druhú a poslednú oporu, a teda jeho plné zničenie je už iba otázkou času.

Samozrejme, že k tomu nedôjde dnes alebo zajtra. Samozrejme, že štátna moc sa bude vzpierať, pretože nikto nie je ochotný dobrovoľne odovzdať vplyv, vysoké sociálne postavenie, príjmy; okrem toho sa štátna moc bojí trestu od Západu, aj hnevu vlastného národa. Ale z arzenálu prostriedkov pôsobenia jej už ostalo iba násilie – nie náhodou najvyššie vedenie vytvorilo Rosgvardiu (Národnú gardu Ruska), ktorá sa už teraz „vyznamenala“ na uliciach počas protestných mítingov, preto sa tak široko reklamuje úprava „Stena“, predurčená na streľbu do demonštrantov.

Ale tak či onak, použitím násilia možno dosiahnuť iba dočasné, krátkodobé víťazstvo. Klasik politickej filozofie Machiavelli správne tvrdil, že v skutočnosti je pevný iba ten režim, ktorý pripomína kentaura a opiera sa nie iba o silu, ale aj o presvedčenie a – hoci aj pasívne – ale predsa len odsúhlasenie národa. O to skôr, že Západ žiadne schválenie súčasnému ruskému režimu nedá, a hoci u Jeľcina prehliadli streľbu na parlament, jeho nástupcovi pripomenú ešte aj bitie demonštrantov Políciou.

Politická idylka postsovietskeho Ruska prežíva tektonický zdvih. Model populistického autoritarizmu sa vyčerpal. Prichádza epocha premien, ktorú – ako sa zdá – nikto nečakal.

Rustem VACHITOV

14.10.2018

Koľko času ešte ostáva obdobiu demokracie dejiny zatiaľ nevedia. Ale zmena už nekompromisne poklopkáva hánkami prstov po stole. Naznačuje, že jej služobníci sa už musia chystať na odchod.

Doba sa mení – ale to je jasné už každému. Nie každý si však dokáže zrátať, aký v skutočnosti naberá vektor pohybu. Jedno je isté – byť už iba „proti“ niečomu nestačí. Dnes musíme vedieť, čo chceme dosiahnuť.

Väčšina obyvateľstva sa uspokojí s obrázkami, ktoré im maľuje televízor a ďalšie prostriedky masovej kontroly. Kto však dôveruje informáciám zo „správnych“ médií, ten iba dokazuje, že je ľahko ovládateľný. Takýto ľudia si naozaj nezaslúžia slobodu – tá nemôže prísť k tým, ktorí sa spoliehajú na to, že celú zmenu „zrealizuje“ za nich niekto iný. Takýchto obyvateľov však je – bohužiaľ – väčšina. Nechajme ich však spať. Je to nielen ich rozhodnutie – ale aj ich zodpovednosť. A už vôbec s nimi nevstupujte do polemiky – posilňujete tak ich stav.

V tomto spektre všakovakých zdrojov sa v poslednom období znovu začali aktivizovať subjekty, ktoré sú krajne nespokojné s existenciou védického Svetoponímania – teda Slavianstva. Potrebujeme si uvedomiť, prečo sa tak deje – ale vopred varujeme. Nezaujímajte voči týmto subjektom emotívnu reakciu. Majme stále na pamäti, že sme uzamknutí v systéme, ktorý sa často nazýva aj Matrix. Tento systém žije z našej životnej energie – ak ju transformujeme na emócie. Parametre Matrixu sú veľmi jednoduché – ide iba o počet pripojení a intenzitu emócií. Je to presne to isté, ako my dojíme vo farmách kravy. Čím viac kráv, tým viac mlieka. Ako hore, tak dole.

Aby zabezpečili že ostane zapojené čo najväčšie množstvo „bateriek“ (t.j. nás), používajú dve základné metódy stabilizácie pripojení: nejednotnosť a stav polotranzu. Nejednotnosť – aj hovoríme o nás, Slavianoch – dosahujú práve podporovaním všakovakých „Slovanov“, ktorí odkiaľsi vyrástli ako huby po daždi. Nevedia čo to v skutočnosti Slavianstvo je – ale zato vytrvalo šíria svoje verzie tohto pojmu. A ako vieme – v demokracii to všetko niekto platí. Prečo a načo je jasné.

V stave polotranzu nás udržiavajú najmä alkoholom, drogami (vrátane energetických nápojov), GMO a podobnými komponentmi. Treba si uvedomiť jednu veľmi dôležitú skutočnosť: NEEXISTUJE NEŠKODNÝ ALKOHOL. Je to JED v čistej podobe. Ak sme viac či menej pod vplyvom tohto jedu, sme určite neschopní zachytávať informácie z Vysokých Svetov a ostávame spoľahlivo napojení na ich egregory – veď ich vytvorili „just for us“.

Samozrejme že netvrdíme, že všetci tí, ktorí nám bránia vystúpiť k nami hľadanému „bodu B“ to robia vedome. Ale to je v podstate jedno. Výsledok je ten istý.

Mnohí z nich sú zmätení aj preto, lebo v minulosti pre seba prijali iné verzie pravdy. Tu však zrazu to, čo sa možno dozvedieť z našej stránky rozdrvilo väčšinu z toho na prach.

Nech sú už ich pohnútky akékoľvek, najhoršie je sa začať s nimi hádať a dôvodiť im logickými argumentami. Ryba v oceáne nemôže vidieť vtákov letiacich vysoko na oblohe – hoci inak môže poznať ohromné hlbiny. Chcete sa hádať s alkoholikom, že je alkoholik?

Védické Slovanstvo – alebo inak Svetoponímanie – je pre vládnucu triedu problémom. Oni totiž vytvorili všetky náboženstvá (vrátane scientológie), a teda ich aj majú všetky totálne pod kontrolou. Je v podstate jedno, ako ich nazveme – riadia ich jezuiti. Jedine SVETOPONÍMANIE (VÉDICKÉ SLAVIANSTVO) pod kontrolu nedostali. Ani formou násilia, ani formou kúpenia, ani formou brainwashingu rabína Piakina či ďalšími metódami. A čo nemajú pod kontrolou, to je pre nich neriadený proces. A to nemôže vyhovovať žiadnemu procesnému sociálnemu inžinierovi Matrixu.

My však nezabudnime na dôležitú vec: DO MATRIXU SÚ PRIPOJENÍ VŠETCI TÍ, KTORÍ GENERUJÚ NEGATÍVNU ENERGIU (EMÓCIE). Sme v ňom len a jedine preto. Matrix nemôže existovať na Svetlých energiách. Je napájaný vyložene a výlučne EMÓCIAMI. Princíp je jednoduchý: naša úloha je „fungovať“ na vysokých, nie nízkych frekvenciách. Ak dobrovoľne ostávame na nízkych, tak nimi nás zároveň likvidujú. A tu je v podstate jednoduché riešenie: chcete sa odpojiť od Matrixu? Prestaňte generovať emocionálne reakcie na životné situácie. EMÓCIE NIE SÚ CITY!

Predstavte si napríklad, že ste rozbili auto. Šok, problémy, nepríjemnosti, náklady navyše… a to všetko vás zmení na chodiacu sexuálnu bombu. Alebo opačne, vyhráte v lotérii, podarí sa vám nejaký „podvodík“… a znovu sa meníte na chodiacu sexuálnu bombu. Všimli ste si to niekedy? Im je jedno v ktorej ste „polohe“ („kladné“ či „záporné“ emócie) – dôležité je to, že to sú EMÓCIE. Podarí sa niečo – sex, nepodarí sa niečo – sex… A už vás doja. Skúsili ste sa niekedy zamyslieť, že by ste mohli vydať úplne inú – ako sexuálnu – reakciu?

Toto totiž nie je ľúbosť – to je obchodovanie. Sex je obchodný artikel štýlu „ja mám to, čo potrebuješ ty, ty máš to, čo potrebujem ja – dohodnime sa“ – obchodovanie však nie je Duchovný vývoj… ale o tom sme už neraz písali či hovorili na prednáškach.

Horeuvedené neplatí na osudové dvojice – tie, ktoré sa hľadali kým sa nenašli – všetci sme sa dohodli ešte pred narodením – a navzájom si pomáhajú v evolučnom vývoji. Hovoríme aj o TELEGÓNII alebo inak tradične nazývanom jave KONY RITA.

Inak vieme, že svet sexu nás spája so svetom zvierat, teda všakovaké „tantry“ vedú iba nadol.

Druhou stranou mince je, že všetko, čomu denne odovzdávame čo aj len kúsok pozornosti napájame denne kúskom našej životnej energie. Preto sa postupne materializuje všetko, čo takto napájame. Aj NWO sa materializuje – ak budeme naň dennodenne myslieť. Vôbec nezáleží na tom, že v negatívnych súvislostiach. Preto sa musíme naučiť pracovať s energiami zodpovedne. Bez energie sme totiž nič – hoci aj supermoderné auto s prázdnou nádržou.

Spomeňme niekoľko príkladov tých, ktorí nás – týmto myslíme Slavianov – očierňujú. Nedokážu sa proste zmieriť s tým, že existujeme. Najčastejšie sú riadení skrz egregory – ale oni ani netušia, že niečo také existuje. Tieto riadky nie sú určené proti nim – nemáme v úmysle ich napájať našou, ani vašou životnou energiou, ani preberať ich karmu. Orientovať sa však treba našim ľuďom.

Mali by sme vedieť, čo je príčinou existencie takýchto vševedkov Truhlíkov. Takto v princípe začína práca s vlastnou mysľou – ktorú by sme mohli adekvátnejšie nazvať mágia. Najskôr sa musíme naučiť pracovať s myšlienkami. Začneme tak, že ich budeme iba „pozorovať“ (myšlienky sú totiž samostatné entity, my sme ich nevytvorili). Pozorovanie znamená, že ich registrujeme ale nechávame voľne ísť. Nezastavíme ani jedinú z nich. Takto nevytvárame karmu. Akonáhle ju zastavíme a emocionálne spracujeme – generujeme nízke energie, z ktorých existuje Matrix. Takto v ňom riskujeme ostať naveky. V ďalších krokoch sa učíme zablokovať akýkoľvek druh nechcenej myšlienky. Typickým príkladom je „odpojenie“ pracovných problémov doma. A napokon sa dokážeme skoncentrovať na jednu myšlienku ľubovoľne dlho – napríklad na DŔŽAVU – a mysľou ju materializujeme. Ak však chceme Dŕžavu, musíme presne vedieť, čo to je. Inak si predstaví každý „svoju verziu“ – a sme tam, kde nás chcú mať… dojné kravy. Práve preto je implementovaná metóda „rozdeľ a panuj“ – teda nejednotnosť medzi nami samými.

Uveďme si niekoľko príkladov.

Povedzme skupina sústredená okolo Žiarlivého. Pred rokmi – všetka česť – odišiel z mesta a začal hľadať cesty k prírodnému spôsobu života. Bolo to vtedy naozaj čosi nové, bola to forma odporu nastupujúcej globalizácii. Postupne sa však „prírodné oslavy“ zmenili na alkoholové oslavy – možno to považovať za cestu vývoja? Jednoducho od odporu treba prejsť k budovaniu. Byť proti nestačí – ale „proti objekt“ sa vždy nájde. A máme aj staré príslovie: kto chce psa biť – palicu si nájde.

Teda prvý uzáver: Ak chceme konštruktívne budovať, nestačí utešovanie alkoholom. Vďaka skutočným poznatkom o živote našich Predkov sa im rozsypal žiarlivý mýtus „aj tak nikto nevie, ako to naozaj bolo“. Je šťastie v nevedomosti?

Žiarlivú cestu nasleduje nejeden prívrženec – dajme názornému príkladu kódové meno Humuslav. Najčastejším argumentom je tvrdenie, že sme si všetko – vrátane Staroslovienskej Bukvice – vymysleli. Za takýto kompliment ďakujeme. Kto sa zaoberá Staroslovienskou Bukvicou vie, že takéto niečo nedokáže vymyslieť jeden človek. Tieto tvrdenia sú teda postavené na predskúsenostnom prístupe: „neviem čo, ale kritizujem“ (Ѩ-Ѭ). Aj tu možno konštatovať, že byť proti nestačí.

Druhý uzáver: Ak chceme niečo kritizovať, mali by sme sa najskôr s predmetom kritiky v maximálnej miere oboznámiť. To je Múdrosť našich Predkov.

Zatiaľ môžeme konštatovať fakt, že v oboch prípadoch ide o Slovenov. Divíme sa každému, kto sa snaží s nimi polemizovať – veď špecifická charakteristika kasty Slovenov je známa. A aj v evanjeliách nájdete varovanie: „Nehádžte perly prasatám…“

Ďalej tu máme kritiku od pražského šamana s juhoamerickým výcvikom. Áno – nemá rád Slovanstvo. Ale potrebujú Slovania indiánskeho šamana? Šamani sú v primitívnejších kultúrach – my sme mali žrecov VOLCHVOV. V podstate od nich sa kedysi učili predkovia tých, ktorí sú dnes šamanmi. Na druhej strane však si treba zachovať ostražitosť. Čierna mágia šamanov je účinná – ale je to čierna mágia. Používa krvavé obety. A my už vieme, že každá násilná smrť živej bytosti – krvavá obeť – privoláva démonov. A takýto šaman – lebo nie všetci praktizujú čiernu mágiu – špeciálnym obradom s démonom dohaduje, za čo mu životnú energiu obetovanej bytosti dodá.

Tretí uzáver: Dnes „ponúkané“ šamanstvo je umelá alternatíva védickému slovanstvu. Robia všetko preto, len aby sme sa neprebudili a ostali rozdelení. Tu treba vedieť aj to, že po smrti – v Navnom Svete – budú tí, ktorí tomu-ktorému danému smeru uverili a nasledovali ho slúžiť. Čím viac Duší odíde za takýmito šamanmi, tým budú mať viac rabov. Je to – samozrejme – dočasné, ale nezabúdajme, že „jeden deň je Pánovi ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“.

Všetky horeuvedené príklady popierajú existenciu akýchkoľvek vlastných písomných zdrojov Slovanov – vrátane Velesovej knihy – na ktoré sa odvolávame. Zaujímavé však je, že v podstate popierajú aj Starosloviensku Bukvicu – a to už je zaujímavým bod. Oficiálna veda totiž potvrdzuje jej existenciu, akurát sa nedozvieme, kedy nám ju vymenili za latinku a že to je Obrazové písmo.

Ak by ste teda chceli zhrnúť ako nasledovať tiežslovanov z troch horeuvedených skupín, mali by ste sa chovať asi takto:

Čítajte len cudziu literatúru o Slovanoch, ožierajte sa pri vatrách a potom okolo nich individuálne tancujte a zabávajte sa orgiami; navyše tam zarežte aspoň kohúta… kto tak robí a je šťastný, ten k nim naozaj patrí.

Nie všetci sú však takto priamočiari. Ďalším príkladom je skupina, ktorá sa koncentruje na hľadanie grálu či jeho posolstva. Oni sú na úplne inej úrovni a naozaj na sebe pracujú. Rozhodne nepatria k alkoholikom či primitívnym organizátorom orgií. Je tu však iný problém – ktorý sme už opísali v minulosti. Katari boli v podstate Staroverci, ktorých v 12. storočí surovo – vrátane žien a detí – vo Francúzsku vyvraždili kresťania. Teda tí, ktorí slúžili a dodnes slúžia anjelom a archanjelom. Ak pri rozhovore s takýmto človekom spomeniete napríklad Svaroga – hneď vás poučí, že to je akýsi Emanuel. Ak zase Ladu – hneď vás poučia, že to je akási Panna Mária – a tak ďalej… Z toho vyplýva, že ide o pokračovateľov tradície tých, ktorí Katarov (Slavianov) v minulosti vyvraždili. A my vieme – stačí použiť Starosloviensku Bukvicu – že dve mená sú totožné len vtedy, ak majú rovnakú ÚDELNÚ VÁHU. A jednoduché spočítanie údelných váh judaistických názvov a ich porovnanie s našimi hneď ukáže, že ide o úplne rozdielne entity. Nie, my neslúžime žiadnym anjelom ani archanjelom, žiadnym Emanuelom ani Pannám Máriám, presnejšie žiadnym Pánom. Veď môžeme citovať Sama Chalupku: „Pravda Bohmi vydaná káže nám Slovienom: neprávosť mať Pána, ba väčšia byť pánom…“ Je to v podstate veľmi sofistikovaný pokus o vzájomné prepojenie Slavianstva a Judaizmu. Védická Múdrosť však jasne hovorí:

SPOJENÍM DVOCH NEVZNIKÁ CELOK, ALE RODÍ SA TRETIE

A v záplave tých tretích sa už svet priam topí. Napriek tomu sa to hmýri rôznymi skupinami, ktoré by radi povyberali čerešničky či hrozienka z torty, ale o zvyšok „nemajú záujem“. Čerešnička na torte – nech je akákoľvek lákavá – je však bez torty nič.

Znamená to, že sa povyšujú ďaleko nad nás Slovanov, ale čosi im nedáva pokoja a neustále nám krížia cesty. Napríklad na poslednej oslave Boha Kupalu na Morave dokonca ZADARMO rozdávali medzi návštevníkmi osláv svoje časopisy. Žeby niekto mal tak rád Slovanov, že neľutuje svoje peniaze, že spracoval a vytlačil farebné časopisy a potom ich zadarmo rozdáva na osvetu chudákov? Ale prečo si ich nerozdávajú medzi sebou? Teda vynára sa jedna nepríjemná otázka: KTO ICH FINANCUJE A AKÉ CIELE SLEDUJÚ?

Alebo to môžeme vyjadriť aj jedným zo známych Murphyho zákonov: Zadarmo ešte nikto neobedoval.

Ďalším uhlom pohľadu na nás – Slovanov – je literatúra, ktorú neustále odporúča rabín Piakin. Nuž čo, otvorme jednu z vrelo odporúčaných kníh, ktoré obsahujú najvyššie múdrosti… žeby naozaj? Teda pozrime sa na Mŕtvu vodu:

Začnime úvodom knihy – hľa, prvá strana úvodu:

Najskôr si ozrejmime niekoľko faktov. V dnešnej ruštine sa slovo „žrec“ široko používa v zmysle slovenského „pohanský kňaz“. Ale my vieme, že slovo „kňaz“ v staroslovienčine znamená „knieža“, a teda nemá nič spoločné s dnešným významom slova. Ako všetky staré, pôvodné slová vzniklo spojením iných slov, v tomto prípade slov „KONЪ“ + „AZЪ“, pričom vývojovo dospelo do formy „KNѦZЪ“. Ide o človeka z kasty ASOV, ktorý riadi spoločnosť podľa KONOV Stvoriteľa. Teda nie podľa zákonov prijatých politickými stranami aktuálne pri moci (napríklad stranou F16), ktoré už pri moci ďalšej vlády budú také, aby vyhovovali ďalšej vláde. Nejaký Stvoriteľ a Svedomie ich nezaujíma…

V pôvodnom texte je najskôr vysvetlený pôvod slova „ŽREC“. Vychádza už síce z kresťanskej verzie Bukvice (vymenili niektoré názvy bukvíc), ale v princípe nemáme proti nemu námietky. Len si zopakujme, že podľa pôvodnej Bukvice má bukvica „Ж“ meno „Život“ – je to pôvodné, staroslovienske slovo, dnešné ruské „žizň“ je novotvar. Teda „Žrec“ vznikol spojením „ŽivotRѢCЪ“. Pretože nám v slovenčine dodnes ostal výraz „RIECŤ“ – kde ostalo pôvodné JAŤ (Ѣ), tak názov by mal správne znieť „ŽRIEC“. Ide síce „iba“ o zmenu „IE“ na „E“ – ale v skutočnosti je výsledná frekvencia slova iná, a teda vyvoláva iný psychoprogram, či „vytáča iné telefónne číslo“. Vďaka „úsiliu“ jazykovedného ústavu (na výsmech národu nazvanom po Ľ. Štúrovi) sa nedovoláme na správne miesto…

Teraz sa pozrime na tretí odstavec „všemúdrej“ knihy odporúčanej rabínom Piakinom:

Bez akéhokoľvek vysvetlenia, bez akýchkoľvek dôkazov jednoducho – a to hneď v úvode knihy – zaviedli prvé veľké klamstvo, a totiž po svojom vyložili slovo ZNACHAR. V ďalšom sa už stále budú na toto tvrdenie odvolávať – ale bez akýhkoľvek faktov. Nuž takto funguje partia rabína Piakina. Zavádzajú svoje pohľady, pričom vôbec nevysvetľujú ich pôvod. Áno, pre nevedomých čitateľov to je určite impozantné – ale je to iba do pozlátka zabalená nenávisť voči Slovanskému Védizmu, teda proti Svetoponímaniu našich Predkov. Odvolávajú sa na overené a vedecké postupy – ale sami sa chovajú ako diletanti. Vzhľadom na to, ako podprahovo rabín Piakin reklamuje kresťanstvo je jasné, odkiaľ to všetko pochádza. Preto – ako sami uvádzajú – zo „skromnosti“ neuvádzajú autorov svojho diela. Asi aby sa tam neobjavili mená popov z RPC…

Pri nepochopenej problematike frekvencií slov a aj samotných dejín tak s ľahkosťou používajú výrazy ako „demokracia“, „história“ a podobne. Ak by totiž poznali čo i len podstatu pojmov z ktorých vznikli, tak by boli niekde inde. Veď stačí dobrý antický slovník a ľahko možno zistiť, že samotní Gréci používali výrazy „demos“ a aj „ochlos“. Slovo „kratos“ znamená vládnuť. „Demos“ sú otrokári, „ochlos“ všetok ľud (nie ten s majetkom, a teda z pohľadu otrokárov nehodný a nedvižný). Takže zvukom „demokracia“ súhlasne podporujeme „otrokárstvo“, pričom my sme v pozícii rabov. Pre porovnanie, demos je vláda a jej strany, parlament, ochlos sme my ostatní (najmä na Východe, kde aj tak nič nie je).

U výrazu „história“ ešte možno dnešných Rusov pochopiť – oni v podstate nemajú žiadne iné slovo v oficiálnom jazyku. Nám však ostalo staré slovo „DEJINY“. Už vieme, že dve slová sú rovnaké len ak majú rovnakú údelnú váhu… a teda „dejiny“ nie je „história“. A tak zámena dejín históriu je u našinca príznakom degradácie vedomia, nie znalosťou ruského jazyka…

V uvedenom texte je teda výraz „Znachar“ použitý v kresťanmi účelovo zafarbenom význame. My však použime náš starý jazyk. Slovo je zložené zo základných komponentov ZNA+CHA+R. Výraz „poZNAť“ používame dodnes – ide o toho, kto pozná (zná) niečo; „CHA“ je slabika označujúca „Svetlý tok energie“. CHAVA je starý výraz pre vedomú ženu, t.j. je to tá, ktorá „Múdrosťou materializuje Svetlú energiu“, teda rodí deti Svetla (v žiadnom prípade nie dnešná zlatokopka). Slabika „CHA“ je aj v slove CHArakter či CHArakterník. Rovnako CHAn je naše slovo (Naša Svetlá energia, t.j. sila) a podobne. Teda ZNACHAR je ten, ktorý „rečie poznanie o Svetlej energii“. Môžeme – podľa použitého Obrazu – hovoriť aj o tom, ktorý takúto Svetlú silu vie preniesť cez rozhranie (z Nebies nadol).

Môžeme to teda zhrnúť. Žrec je vo všeobecnosti ten, kto vie poradiť ako správne prežiť život. Žreci však majú svoje „špecializácie“, napríklad VOLCHV je ten, kto vie (pozná) zaobchádzať so Silami, ktoré by sme mohli nazvať „z druhého sveta“. Vie prejsť na „stranu smrti“, ale sa aj vrátiť. Ich slabým „odvarom“ sú dnešní šamani. A Znachar je taký žrec, ktorého sme v našich krajoch ešte dlho nazývali „mastičkár“, „olejkár“, „zelinkárka“ a podobne. Teda boli to ľudia, ktorí ako lekári pomáhali bežnému ľudu (ochlosu, nie demosu). Neboli štátnou (a teda ani cirkevnou) mocou obľúbení, ale boli. Teda koho mohlo napadnúť, že takíto ľudia sú zlí? Odpoveď nájdete sami.

V knihe nájdete aj „Dosť všeobecnú teóriu riadenia“. Tu je tiež potrebná opatrnosť, pretože dnešná ruština používa výraz „dostatočne“ najmä vo význame „dosť“, zriedkavejšie v našom význame „dostatočne“. Toto je jeden z prípadov, kedy v našom jazyku ostalo viac ako v ruskom. Nie je to však pravidlo. Je to zároveň úskalie toho, ak dáte knihu z ruštiny preložiť Rusovi… v ich jazyku tieto výrazy v podstate splývajú. Na zamyslenie jeden postreh. Ak účelovo zmenili KOB za KSB, tak by vlastne (ak chcú byť presní) mali používať výraz „Dosť Sociálna (prípadne Spoločná) teória riadenia“, teda DSTU…

V knihe je oveľa viac úmyselných zahmlievaní, ale spomeňme nateraz už len jedno. V starom jazyku – ale aj dnes – poznáme výrazy „aristokracia“ a „šľachta“. Vo všeobecnosti medzi nimi dávajú („odborníci“) rovnítko – ale ide o diametrálne odlišné významy. Aristokrat je „Árijec sto krát“, teda človek so Svedomím a schopnosťou riadiť Dŕžavu. Šľachtic je boháč alebo narodený v bohatej rodine, ktorého predkovia nadobudli majetok nakradnutím, inkvizičnými procesmi (privatizáciou) a podobne. Aristokrat je oddelený vedomosťami a je to kasta, šľachtic je oddelený majetkom a pôvodom a je to varna.

V knihe pozitívne ohodnocujú ruskú šľachtu, ktorá sa v ruštine nazýva „znať“. Teda akože „znali“, t.j. vedeli ako riadiť ochlos. Tu len doplňme, že práve táto šľachta sa smutne vyznamenala a spôsobila veľký úspech boľševickej revolúcie. Stáročia znásilňovala dcéry roľníkov, dokonca im ich aj násilím odoberali a dávali do svojich bordelov, alebo dokonca predávali do Istanbulu – mohamedánom. Nečudo, že po stáročiach vlády šľachty a kresťanskej cirkvi pod patronátom cárov národu trpezlivosť došla.

Našim dnešným cieľom bolo poukázať na smery, ktoré sa snažia udržiavať nás Slovanov rozdelených. Nemožno ich nevidieť a nevnímať, ale hlavné je nevstupovať s nimi do žiadnej interakcie. Je to vopred zbytočné úsilie, ktoré iba odčerpá vašu životnú energiu a posilní ich. Nemá to význam, každý si je strojcom svojej budúcnosti. Môžeme dokonca povedať – chystajte sa na revolúciu, ale nechystajte revolúciu. Tú za nás urobia cudzinci, ktorí do Európy už importovali milióny migrantov a Cigánov tu máme už tisíc rokov.

A čo sa týka ich útokov na nás – veď majú vlastne veľké šťastie. Na koho by útočili, ak by nebolo nás?

30.09.2018