Nastal čas konať naozaj. Ak hovoríme o KONANÍ, tak máme na mysli presne to – konanie. Je jedna vec, ktorá v podstate znefunkčňuje našim mužom efektívne konať. Tou vecou je jav, ktorý je rozšírený ako epidémia – ak nie pandémia – a ktorý nazývame NAIVITA. Táto už – opakujeme táto istá – naivita v minulosti ZAVINILA, že PADLA TARTARIA. Áno, tak sa veci v skutočnosti majú. Žiadna efektívnejšia zbraň cudzincov, žiadna brilantná či brilantnejšia vojenská technika či technológia. Úplne obyčajná a prízemná naivita, za ktorú sme museli zaplatiť VEĽMI – treba to zdôrazniť – veľmi vysokú daň, DAŇ KRVOU. Vtedy však nastupoval vrchol Noci Svaroga, alebo inak Kali Jugy. Dnes je však NAIVITA už neospravedlniteľná.

Najskôr však o niečom inom. K dispozícii je nová kniha, tentoraz z oblasti bojového umenia. Jej obsah je určený skôr tým, ktorí už majú skúsenosti v oblasti bojových umení – teda nejde o návod pre začiatočníkov. Dôležité je to, že podáva aspekty umenia boja – nie športového zápasu – z pohľadu našej prastarej Kultúry. Čo do obsahu prístupu k vedeniu boja ju možno považovať skôr za príručku pre špeciálne jednotky, kde je dôležitý rýchly a efektívny výsledok, nie divácky príťažlivé zápasenie hoci aj v ringu či klietke.

Zvlášť výnimočná je v tom, že obsahuje systém psychickej prípravy do boja pozostávajúci z deviatich stupňov meditácií za pomoci špecifických mudier. Pokiaľ nám je známe, tak u nás nikdy predtým nič podobné nevyšlo. Do boja vždy prvá vstupuje myseľ – a ak ju nemáme pod kontrolou, tak sme už prehrali.

Tieto techniky patria medzi tie, ktoré používajú charakterníci. Vopred však zdôrazňujeme dve veci. Trvalý výsledok – ako vždy – možno dosiahnuť iba trpezlivou prácou na sebe samom. Ďalšou – nemenej dôležitou – vecou je, že opísaný prístup a techniky sú nástroje, ktoré možno použiť rozličným spôsobom. V žiadnom prípade nie je určená na športovú prípravu – jej výsledkom je skôr prístup, ktorý by sme mohli nazvať „boj o život“. A v boji o život si najčastejšie možno uchovať vlastný život iba za cenu života nepriateľa.

Kniha teda poskytuje nástroje, ale ako ich použijete je už osobná zodpovednosť každého samostatne.

Prečo o takejto knihe v tomto článku? Je to jedna z dôležitých vecí – v boji o život NAIVITA ZABÍJA. Ak ide o kontakt s ľútym nepriateľom, tak tam v podstate zabíja vždy. A doba už pokročila tak, že nezvládnutie takýchto súvislostí v praxi prinesie prehru. Definitívnu prehru. Teda tak – máme pred sebou ešte nejaké 3-4 roky. V lepšom prípade.

Knihu s názvom BOJOVÝ SYSTÉM SLOVIENOV predstavíme na Jesennej knižnej burze, ktorú organizuje občianske združenie SLAVICA v Nitre.

Len pre jasnosť dodajme, že SLOVEN nebojuje, je to totiž RAB, teda zbabelec.

Tartaria nepadla klasickou vojenskou prehrou, ani prehrou žiadneho druhu technológie – ak neberieme do úvahy technológiu kombinácie zrady a naivity. A to zrady na najvyšších miestach v riadení dŕžavy. Komu to je nejasné, odporúčane si najskôr spomenúť na vnútornú zradu, ktorá spôsobila zničenie Východného bloku, rozpad Varšavskej Zmluvy, ZSSR aj Československa. Veď tzv. „komunisti“ sa na to pripravovali ešte za socializmu. Mnohí si určite pamätajú, že cca 2-3 roky pred prevratom sa začali meniť národné podniky na štátne. Prečo? Národné sa privatizovať nedá, štátne áno. Začalo to teda už vtedy. Zradou zvnútra. Ostatné bola už iba osvedčená technológia parazitov.

Bieli ľudia nemajú vo svojej podstate vrodenú ambicióznu túžbu po moci a podriaďovaní si iných – a už vôbec nie členov vlastných Rodov. To prišlo až s inštaláciou štátu. Dŕžava nič také nepozná.

Na tejto povahovej črte však začali – po generácie – snovať svoje plány likvidácie Tartarie cudzinci. Boli veľmi aktívni, do všetkého sa púšťali, všade a vždy boli ochotní ísť – aj vtedy, ak to spôsobovalo starosti navyše. Postupne prevzali kontrolu nad organizovaním všetkých podujatí – čím ďalej, tým vyššie. Jedného dňa boli vpustení aj medzi žrecov, a tu už nastal pre ich rozhodujúci moment. Žreci uchovávali staré písomné zdroje – Letopisy – okrem iného aj s opismi vojen minulých, už zničených civilizácií. Z týchto vojen ostalo poukrývaných v rôznych chrámoch a úložiskách po celej dŕžave – vrátane dnešnej Indie – množstvo zbraní, ktoré sa v starých textoch opisujú. Máme na mysli ZBRANE HROMADNÉHO NIČENIA. Texty opisovali aj detaily ich fungovania a spôsob a zásady ich nasadenia. Teda našim jazykom – z prechádzajúcich vývojových období ostali v rôznych jaskyniach a chrámoch poukrývané aj zbrane hromadného ničenia, množstvo jadrových hlavíc. Boli bezpečné len dovtedy, kým ich tajomstvo uchovávali naši Žreci. Cudzinci v slovanských, vyšívaných krojoch a iných atribútoch našej Kultúry však ostali cudzincami. Postupne ovládli všetky hlavice a zaútočili na tých, na hrudi ktorých dlho žili. Lebo bez ohľadu na to, ako je cudzinec oblečený – je a ostáva cudzincom. Jeho agenda vždy bude agendou cudzinca. Inými slovami – NEPRIATEĽSKÁ VOČI SLOVANOM.

Ostatné bola už iba technická záležitosť. Rozmiestnili a nasadili jadrové hlavice tak, že postupne zničili všetky naše armády. Veď ako mohli – hoci aj chrabrí a inak neporaziteľní bojovníci – s mečmi, šabľami, lukmi a šípmi hoci aj na najlepších koňoch odolať jadrovým zbraniam?

Naše armády odišli do bojov, z ktorých sa už nevrátil ani jeden vojak. Hoci predtým poslali do bezpečia ženy a deti, väčšinu z nich križiaci aj tak vysliedili a zlikvidovali. Bola to ťažká a krutá, nemilosrdná prehra, zapríčinená naivnou dôverou v aktívnych a úslužných cudzincov v našich oblečeniach a v rozhodujúcich momentoch aj zradou na vysokých miestach. Bez toho by sa im to nikdy nepodarilo. Bola však Noc Svaroga.

Jadrové hlavice boli niekde pripravené vopred tak, že boli aktivované keď sa naše vojská dostali na určené miesta, inde boli vystreľované delom. Že akým? Nuž jedno z nich je na očiach v Moskve dodnes – akože „nikdy nepoužité“:

Toto konkrétne bolo vyrobené ešte v roku 1586… A Romanovci – ROMA NOVA – boli cudzinci. Ich úlohou bolo – ako aj Ruska pod ich vedením – zničiť Tartariu. Preto ich tam inštaloval Vatikán.

Mnohí sa dnes ozývajú, že majú záujem o Kopné Právo a Dŕžavu. Všetkým hovoríme: VÝBORNE. Tak by to aj malo byť. Len sa dobre prizrite, kto vám organizuje vaše akcie. Vy sami – Slovieni – alebo Sloveni, Cigáni a podobní?

Napríklad v Rusku je dnes situácia, že patriotov buď odstránili alebo zastrašili či posadili do väzenia. A tak tí, ktorí dnes majú „požehnanie“ viesť slovanské hnutia a skupiny sú všetci buď Židia alebo Cigáni. Ale národ sa v Rusku prebúdza a výsledky budú už čo nevidieť zjavné všetkým.

Ideme vlastnou cestou alebo sa dávame viesť cudzincami? Napríklad aj u nás „populárny“ Kurovský je Cigán (rovnako Ignatienko a ďalší), jeho žena používa Čiernu Mágiu. Aký slovanský je rabín Piakin so ženou Židovkou? Veď nie náhodu už otvorene začína hlásať o „duchovnosti“ RPC a potrebe udržať dolár.

Orientovať sa treba aj u zdanlivo „neškodných“ typov ako Sidorov či Lazarev. Obaja nebadane pretláčajú systémy, ktoré sú postavené na dominancii mužov vo vzťahoch. Tí, ktorí ich financujú im aj dali úlohu vnútorne rozvracať harmonické vzťahy medzi slovanskými mužmi a ženami. A Lazarev už zbiera svoje „ovocie“ aj u nás. Muži pod jeho „vedením“ postupne prichádzajú na to, že nežijú s „tou správnou partnerku“, a že aj ich partnerka nemá „toho správneho“ partnera. Dokonca sa dozvedia aj to, kde približne ich „správna partnerka“ žije. A možno niekedy na konci zistia, že aj jej partner bol vyškolený u Lazareva…

Ako ďaleko je to od našej Kultúry, od beregíň v stabilných a šťastných rodinách.

Ak vláda a parlament robia to, čo je proti národu, tak to znamená, že vo vláde aj parlamente sú nepriatelia národa. A sú to hlavne predstavitelia svojho národa, v prospech ktorého aj konajú. Tento národ však žije v Izraeli.

Sme spokojní s tým, že deti v našich školách už „zaúčajú“ do vzťahov „rodič číslo 1 a rodič číslo 2“? Že ministerstvu nevadí, že v školách otvorene propagujú alkohol?

A ďalších príkladov nájdeme neúrekom.

Hrdina je správny smerácky minister, ktorý si bez problémov „vyberie“ zo zdravotníctva miliardu EUR? Ba dokonca sa neskôr vrátil, aby čelil „novým výzvam“ – má tým na mysli novým Eurám?

Alebo ďalší minister z ich partie, ktorý najskôr na ministerstve životného prostredia a dnes na poste ministra hospodárstva drancuje svojou súkromnou firmou slovenské lesy? A navyše ich vyváža do Poľska, veď naši ľudia nepotrebujú pracovať, nám stačí kupovať poľský papier a nábytok zo slovenského dreva… Akým smerom ide tento smer je viac než jasné.

A aj tu môžete nájsť množstvo ďalších príkladov.

Spomeňme aj stranu F16, teda stranu amerického záujmu. Aspoň je jasné, aký národ majú na mysli v názve. A tu sa nám ponúka aj príklad z nižších úrovní. Napríklad ich človek, majiteľ prešovského Večerníka – kedysi trojdňový minister za Slotu – od nás vymámil pred časom na predaj Knihu Múdrosti Perúna. Knihy predal a nám nikdy nič nedal. Svedkami ste všetci tí, ktorí ste si knihy vtedy v Prešove v redakcii Večerníka kupovali – a poznáme vás už dosť… Ostáva len konštatovať, že Slota napriek všetkému vedel ľudí dobre odhadnúť.

Energie v Jemnohmotnom Svete sa už zmenili, národy nadobudli právo riadiť svoje zeme. Na začiatok treba, aby sme začali hovoriť pravdu. Zlodejovi treba povedať že je zlodej, podvodníkovi že je podvodník, klamárovi že je klamár, podvodníkovi s pozemkami že je podvodník s pozemkami a podobne. Predstavte si, že máte záhradku a v nej si pestujete stromy. Ak sú vaše a na vašej zemi, tak ich nebudete dohola rúbať len tak, lebo to je dobrý business. Ak teda niekto rúbe stromy nášho národa a peniaze idú do jeho vrecka – hoci má ministerský plat – tak to môže byť iba cudzinec, ktorý nemá k našej vlasti žiaden vzťah. Rovnako to je aj s cirkvami. Ak sme my vládcami našej zeme, tak si musíme svoje právo presadiť, teda vziať si ho naspäť.

Nezabúdajme, že voliť menšie zlo tak či onak znamená VOLIŤ ZLO!

Hlavne však pamätajme, že čas konať je tu. Teda konať, konať, konať. Tu a teraz, vždy a všade.

08.11.2018

Prinášame vám preložený článok s aktuálnou tematikou. Hovorí o situácii, ktorá v dnešnom Rusku naozaj existuje. Nechceme robiť reklamu chabadistovi Piakinovi, ale to je iba jedna z hlásnych trúb zištného ospevovania režimu, ktorý už – hoci proti svojej vôli – odchádza. V zmysle prastarého indického proroctva má v roku 2020 nastúpiť v Rusku vláda úplne nového typu, a tento termín „sedí“ aj z pohľadu dlhodobej analýzy vývoja politického systému za použitia metód matematickej štatistiky a prognostiky vykonávanej analytickým centrom Sulakšina.

Je vlastne úplne jedno ako to nazveme – zmena je predo dvermi. Slovieni a Rusi sú dve podoby toho istého národa, preto nepodľahnime povrchnému posudzovaniu, ani podsúvaným hodnoteniam cudzincov. Nevôľa voči Putinovi nie je nevôľa voči bratskému národu a Slavianstvu a kladný vzťah k ruskému národu nie nevyhnutne obdivný, inak však ničím nepodložený pohľad na aktuálne vedenie ruského štátu (nie DŔŽAVY!). To doviedlo dnešné Rusko na pokraj priepasti – ak pravda nehovoríme o podmienkach, ktoré tam majú oligarchovia a zahraničné (západné a čínske) subjekty, ale NIE RUSKÝ NÁROD:

Situácia je však podobná aj u nás – a v podstate v každom štáte. Pozrime sa teda na ten istý proces cez miestnu „optiku“.

V Rusku (ešte) kraľuje strana „Jediné Rusko“. Názov nie je vybraný náhodne – mal navodiť dojem, že jej predstavitelia chceli zmeniť Rusko na jediné. Teda aby všade bolo rovnako – v Moskve, Petrohrade, Omsku, Vladivostoku, alebo aj poslednej dedinke. Všade rovnaké podmienky pre život. A výsledok? Megapolisy prekvitajú, ale celé zvyšné Rusko (teda okrem Moskvy a Petrohradu) živorí. A Rusko to nie je iba Moskva a Petrohrad, ako Slovensko nie je iba Bratislava (prípadne Košice). Akosi veľmi (náhodou?) podobný rukopis… ale priblížme si to inak:

Tento videoklip hudobnej skupiny Leningrad má už skoro 8 miliónov zhliadnutí. Text je stavaný vyložene na ruské pomery: je to opis sna ako zhorela Moskva, Putin aj Sobčak(ová), daňová centrála, úradníci, kukláči, Medvedev aj Navaľný, primátori (starý aj nový), zámky na Istre (miliardy boli investované na obnovu „Malého“, možno Nového, Jeruzalema pri Moskve pre RPC, ale nemocnice po „vidieku“ zatvárajú)… a Rusi doma čakali, kedy vychladnú tehly…

Na internete nájdete aj ďalšiu verziu (cez 13 miliónov zhliadnutí):

Možno povedať, že táto pesnička už zľudovela. Ale ako by asi vyzerala v našej „verzii“?

Najskôr si povedzme, že v Bratislave žijú Bratislavčania a Blaváci. Bratislavčania sú tí, ktorých rodiny tam žijú už po generácie, ktorí tam patria a sú domáci právom narodenia. Proti týmto nemáme absolútne nič.

Bratislava je však hlavné mesto štátu. Ako také sa stalo magnetom pre všetkých karieristov korytárov, ktorí tu prišli preto, aby zbohatli. Ako a na úkor či už domácich Bratislavčanov alebo dokonca celého Slovenska ich netrápi. Naplnili ho najviac Východniari a Stredoslováci, ktorí však rýchlo zabudli na to, odkiaľ pochádzajú. A už vôbec ich nezaujíma, ako sa majú regióny, z ktorých pochádzajú. Ale to Slovenov nezaujíma nikdy. Teda tak – v Bratislave na nás, zvyšok Slovenska – nikto nemyslí. Veď na východ od Bratislavy toho nie je veľa a na Východe už vôbec nič. Prečo im však musíme platiť dane – z toho ničoho, čo tu (nie)je vďaka nim, aby sme nemali pre seba, ale pre ich blahobyt?

V roku 2001 nás navštívila expertná skupina Európskej Komisie, ktorej úlohou bolo preveriť, v akom stave sme sa vtedy ako predprístupový kandidát do EÚ nachádzali. Slovenský rozhlas v tom roku niekoľkokrát odvysielal hlavné body ich oficiálnej správy, v ktorej bola aj formulácia, že „Bratislava je preto na nadpriemernej úrovni oproti ostatným mestám Strednej Európy, lebo VYKORISŤUJE Stredné a Východné Slovensko“.

Žeby dnes Sm€r či Strana F16 robili niečo v prospech celého Slovenska? Ak sa opýtame ich, určite nám vysvetlia, ako nezištne nás podporujú – teda určite a jasne bude počuť ich £áskavé ¥€$! Ale výsledky hovoria za nich, veď máme JEDINÉ SLOVENSKO alebo…?

Asi najlepšie starostlivosť strán Sm€r a Strany F16 o Slovensko vystihuje známy vtip: Po výmene premiérov príde na poradu vlády k novému premiérovi minister financií s dvomi papiermi. Keď dostane slovo, vytiahne prvý papier a hovorí: „Na tomto papieri je zoznam opatrení, ktoré keď schválime, tak ľudia sa budú mať dobre“. Potom dvihne druhý papier a hovorí: „A na tomto papieri je zoznam ľudí, ktorí sa budú mať dobre“…

Ktovie, možno aj Slováci by radi doma čakali, až vychladnú tehly…

ZDROJOVÝ ČLÁNOK:

1.

Septembrové voľby 2018 priniesli vláde veľa prekvapení. Opozičné strany si v regionálnych voľbách upevnili postavenie v regionálnych parlamentoch, ale „Jediné Rusko“ následkom toho stratilo podstatnú časť svojich poslaneckých kresiel.

Nie je to kritický úder, ale je bolestivý. Avšak v gubernátorských voľbách sa položenie strany ukázalo ešte žalostnejšie. Jedinorusi v štyroch regiónoch utrpeli drvivú porážku. V Prímorskom kraji fakticky vyhral kandidát KSRF Iščenko. Po spočítaní 97,87% hlasov sa ukázalo, že kandidát komunistov vedie. Miestna správa sa rozhodla zrealizovať drzú falzifikáciu: zrazu sa odnikadiaľ objavili údaje z volebných okrskov, v ktorých všetkých 100% voličov dali hlasy jedinorusovi Tarasenkovi, ktorého Putin určil za gubernátora. Ale rozhorčenie národa bolo také veľké, že falzifikácia sa nepodarila – Centrálna volebná komisia (CVK) neuznala za víťaza škandalózneho jedinorusa, ale ani nevyhlásila za víťaza komunistu. Jednoducho zrušili výsledky volieb. Toto „šalamúnske rozhodnutie“ síce nikoho neuspokojilo, ale lepšie odhalilo násilie nad vôľou voličov.

V Chakásii kandidát od jedinorusov – úradujúci gubernátor Zimin – úplne stiahol svoju kandidatúru: teraz sa komunista Konovalov má stretnúť kandidátom strany Spravodlivé Rusko, ktorého rating je len máličko nad 10%, pokiaľ – samozrejme – si to aj on nerozmyslí a nesiahne svoju kandidatúru, čo by fakticky prekazilo voľby.

A v Chabarovskom kraji, ako aj vo Vladimírskej oblasti, voliči hlasovali za technických protikandidátov z LDPR, ktorí ani len nepomýšľali na víťazstvo, ale boli vzatí gubernátorom ako „demokratické pozadie“ (Vladimírsky Žirinovec dokonca v najkritickejšom momente odvolal z volebných okrskov všetkých svojich pozorovateľov). Mimoriadne hanebnou bola porážka vladimírskej gubernátorky Svetlany Orlovej, ktorá prehrala približne o 20%. Za roky vládnutia v oblasti dokázala proti sebe poštvať v podstate všetkých – od podnikateľskej komunity do prostých robotníkov. Nie náhodou sa v ľude ujala prezývka „Freken Bock“ a „Regionálna mučiteľka“. Internet uvádza, že miestni politológovia radili administrácii prezidenta ju za niekoho vymeniť. Ale ona – na základe osobnej známosti s Vladimírom Putinom – vycestovala do Moskvy a „ON“ jej kandidatúru odobril (toto ešte raz potvrdzuje, že v Kremli nastúpila temnota a tak robí jednu chybu za druhou).

Ťažko nesúhlasiť s tými analytikmi, ktorí teraz konštatujú: rozpadá sa ten politický systém, ktorý dlhé roky starostlivo budovala administrácia prezidenta a jej ekonomická obsluha. Dostal trhlinu ten vyladený, overený mechanizmus volieb, ktorý slúžil nato, aby zabezpečoval rekordné percentá Putinovi a jeho vyvolencom z „Jediného Ruska“, čím umožňoval hádzať do tváre Západu aj domácej opozícii posmešné otázky typu: „Vy že ste za demokraciu? Nuž ale takáto je naša „suverénna demokracia“! Náš národ chce politika, ktorý – podľa vašej mienky – je nedostatočne liberálny, nuž nevystupujte proti vôli národa!“ Okrem toho, zatriasol sa samotný politický režim, ktorý zosobňuje Vladimír Putin, ale ktorý sa začal formovať ešte pred jeho príchodom k moci. Ako ho teda možno charakterizovať?

2.

Škandály na posledných ruských voľbách zapadli do 25. výročia streľby na prvý moderný ruský parlament – Najvyššiu Radu RSFSR – ktorú nariadil Boris Jeľcin. Vplyvné americké noviny Wall Street Journal publikovali pri príležitosti tohto smutného výročia článok svojho experta na bývalý ZSSR Davida Sattera.

Satter pracoval v rokoch 1976-1982 ako korešpondent Financial Times v Moskve. Prednáša slavistické disciplíny na Univerzite Johnsa Hopkinsa v Baltimore. Setter dokonale ovláda ruský jazyk a pozorne sleduje všetko, čo sa odohráva v Rusku. Z jeho pera pochádza niekoľko kníh, ktoré sú venované udalostiam Perestrojky, Jeľcinčine a zavedeniu putinizmu. Jeho nový článok When Russian Democracy Died má zaujímavý podnadpis „Boris Jeľcin zničil parlament pred 25 rokmi. Týmto vydláždil púť pre diktatúru Putina“.

Jedna z hlavných ideí tohto článku: o nejakej demokracii v jej liberálnom poňatí možno hovoriť vo vzťahu k ZSSR a Rusku len v období od r. 1988, keď Michail Gorbačov vyhlásil politiku „Glasnosti“, do roku 1993, keď Boris Jeľcin vydal rozkaz o rozpustení zákonne zvoleného parlamentu. Po „dvojdňovej občianskej vojne“ – ako Setter nazýva októbrové udalosti roku 1993 – Boris Jeľcin a jeho klika doslovne prinútili Rusov prijať novú Konštitúciu, ktorá darovala prezidentovi diktátorské splnomocnenia, čím ho ustanovila nad všetky tri vetvy moci a zbavila parlament možnosti kontrolovať prezidenta. Západ – a predovšetkým USA v osobe vtedajšieho prezidenta Clintona a ministra zahraničných veci Warrena Christophera – prižmúril oči nad týmto závažným zločinom, čo definitívne rozviazalo ruky Jeľcinovi. Do roka začal vojnu v Čečensku. Setter vyslovil názor, že ak by v roku 1994 bola moc prezidenta obmedzená parlamentom, tak čečenský problém by bolo možné riešiť bez vojensko-politickej operácie. Jeľcin skoncentroval vo svojich rukách moc, a teda nepovažoval za potrebné sa s kýmkoľvek radiť a rozoberať nesilové varianty.

O 5 rokov neskôr Jeľcin odovzdal moc „nástupcovi“ – Vladimírovi Putinovi. Putin zavŕšil vytvorenie režimu, pri ktorom je opozícia pod plnou kontrolou, sloboda slova potlačená a parlament sa zmenil na filiálku administrácie prezidenta. „Mister Putin eliminoval ostatky demokracie“ – píše Setter na záver. Keď sa Jeľcin rozhodol použiť vojenskú silu proti zákonne zvolenému parlamentu a Spojené Štáty ho podporili, premena Ruska na agresívnu diktatúru sa stalo iba otázkou času. Setter – rozhodne – správne poukázal za korene režimu Putina. Naši liberáli – ktorí sa pre nich samých neočakávane ocitli v opozícii k „sociálne blízkej“ moci – klamú, keď stavajú „demokrata“ Jeľcina voči „diktátorovi“ Putinovi. Kým za Jeľcina kukláči bili na mítingoch nie ich, ale starčekov s červenými zástavami a ľavicových patriotov zahnali do „informačného geta“ tým, že ich zbavili možnosti prístupu k televíznym divákom, to ešte neznamená, že ich možno nazývať bielymi. A tak sa situácia vyvinula ako vo vtipe o holičovi, ktorý na otázku: „Čo je dobro a zlo?“ odpovedal: „Zlo, to je keď mi sused beztrestne ukradne kravu a dobro je, keď mu ja vezmem kravu a nič sa mi nestane“.

V podstate Jeľcin nerobil nič iné ako jeho nasledovník, ktorý ho dokonca predbehol v popieraní demokratických princípov. Jeľcin posielal do väzenia svojich politických oponentov, Jeľcin zakazoval časopisy a pokúsil sa zakázať opozičnú stranu. Jeľcin založil tradíciu tých najhrubších a otvorených falzifikácií vo federálnych voľbách, keď kandidát s dvojpercentným ratingom sa stane víťazom. Jedna z hlavných „predvolebných technológií“ bol kontajner spod kopírovacieho stroja vrchovato nabitý dolárovými bankovkami. Jeľcin sa dokonca miešal do občianskych vojen v susedných, postsovietskych krajinách. Vojenskou silou podporoval zoskupenia, ktoré politické vedenie tých krajín považovalo za separatistov – spomeňte si na Moldavu a Podnestersko. Po vstupe 9-tej armády do moldavsko-podnesterského konfliktu prezident Moldavska Sneur a líder Podnesterskej republiky Smirnov za prítomnosti oficiálnych ruských zástupcov v Moskve podpísali mierovú dohodu – a nič! Viete si predstaviť, žeby na Donbas vstúpili ruské vojská a potom Porošenko a Pušilin by v Moskve, v prítomnosti Surkova, podpísali mierovú dohodu? Dokonca ak by Putin aj niečo také dokázal, Západ by zbesnel hrozbami a neohraničil by sa iba nótami protestu. A Jeľcinovi také niečo dovolili, pretože ho považovali – ako hovorievajú v USA – za „svojho sukinho syna“…

Teda tak. Putin je verným pokračovateľom Jeľcinovho diela. Režim, ktorý sa v Rusku sformoval po roku 1993 určite nemožno nazvať demokraciou, pričom sa to týka ako putinského, tak aj jeľcinského obdobia. Ale považovať ho za diktatúru – ako tvrdí Setter a domáci, extrémni liberáli – by tiež nebolo správne.

Diktatúra predpokladá opieranie sa o vojensko-policajnú moc, teroristické zastrašovanie, úplnú neprítomnosť politických slobôd, prechod moci do rúk silových štruktúr (v Čile za Pinocheta boli dokonca na riadiace posty univerzít vymenovaní generáli). Jeľcin skutočne v roku 1993 postupoval ako skutočný diktátor v štýle latinskoamerických vojenských „goríl“. Ale v Putinovom Rusku ako keby existovala parlamentná opozícia, vychádzajú opozičné noviny, vysiela rozhlasová stanica, ktorá sa venuje metodickej kritike prezidenta z prozápadných pozícií. Znamená to, že je potrebná nejaká iná špecifikácia nášho politického režimu. Navrhujem názov populistický autoritarizmus.

3.

Populistický autoritarizmus je taký politický systém, v ktorom moc patrí úzkemu politicko-ekonomického klanu alebo ich skupine, ktorú predstavuje jedna osobnosť, ktorú propaganda zobrazuje ako všemohúceho vodcu či riaditeľa. On aj v skutočnosti má zo zákona ohromné právomoci, napríklad môže v ľubovoľnom okamihu rozpustiť parlament. Ale v skutočnosti je on iba jeden z členov tajného klubu vplyvných jednotlivcov, ktorí sa podobajú na Neznámych Otcov fantastickej povesti bratov Strugackých. Opozícia a parlament pri takomto režime existujú, politická trieda je slabá, čiastočne pod kontrolou moci, čiastočne je tvrdo potieraná.

Pritom je pyramída moci postavená na pasívnom súhlase ak nie väčšiny, tak aspoň značnej časti obyvateľstva. To aj robí tento autoritarizmus populistickým. Na rozdiel od demokracie masy v skutočnosti nemajú prianie sa spolupodieľať na politickom riadení. Oni poskytujú moci a „národnému vodcovi“ možnosť rozhodovať o všetkom samostatne. Samozrejme, že masy za to čosi od moci očakávajú, takže vidíme svojráznu spoločenskú dohodu – hoci aj tichú, nevyslovenú a nezapísanú v zákonoch a Konštitúcii.

Prvá podmienka podpory takejto autoritatívnej moci masami je v prvom rade rozhodnutie tej istej moci neútočiť na sociálne práva más, nevykonávať otvorenú a drzú neoliberálnu politiku a v určitej miere aj deklarácia patriotických pozícií – presnejšie, konkrétne kroky v tomto smere. Toto je hlavná podmienka. Ale geopolitická osobitosť postsovietskeho Ruska ako krajiny polo-periférie svetového kapitalizmu, kriticky závislej od Západu, rodí druhú podmienku: prozápadnú zahraničnú politiku a podporu Západu pre ruské mocenské štruktúry, a to až do ospravedlňovania niektorých nie celkom demokratických krokov.

David Setter má pravdu – ruský populistický autoritarizmus sa začal formovať v roku 1993. Západ vedený USA spočiatku prižmuroval oči nad zlikvidovaním parlamentnej demokracie v Rusku a premene krajiny na superprezidentskú republiku so „zaistenou opozíciou“ a „príručným parlamentom“. Potom nastúpil rad krokov zameraných na určité upokojenie más, ktoré boli rozhnevané ekonomickou šokovou terapiou. Vo voľbách do nového ruského parlamentu utrpeli liberálni mladoreformátori zastúpení „Demokratickou voľbou Ruska“ zdrvujúcu porážku. Jeľcin pochopil, že zem pod jeho nohami sa tak či onak trasie. Za týchto podmienok začala vláda Černomyrdina hovoriť o neprípustnosti „druhej šokovej terapie“, o boji s infláciou „nemonetárnymi metódami“ a dokonca o riadení cenotvorby. V skutočnosti to poväčšine boli iba prázdne slová: reformy v tichosti pokračovali, hoci o niečo pomalšie a bez tak cynického objasňovania, ale aj to stačilo na to, aby fanatik neoliberálnych reforiem Gajdar na znak protestu odstúpil. Okrem toho, Černomydrin a Jeľcin nepristúpili k najodióznejším reformám: nezačali začiatkom 90-tych rokov rozoberať energetický komplex (to urobil neskôr, už za Putina Čubajs), nerozbehli otvorený veľkoformátový rozpredaj pozemkov určených na poľnohospodársku činnosť. Tieto plaché polorozhodnutia neurobili Jeľcina super populárnym, ale v určitej miere znížili stupeň napätia.

Mechanizmus populistického autoritarizmu bol dokončený začiatkom 2000-cich rokov. Putin, ktorý zamenil Jeľcina zmenil federálnu televíziu na poslušnú služobníčku administrácie prezidenta realizujúcu mašinériu propagandy. Tá ani predtým neumožňovala skutočnej opozícii sa vyjadriť – za Jeľcina Ziuganova na národnej televízii otvorene ignorovali. Ale vtedy si aspoň ako tak dovoľovali jemnú kritiku prezidenta v duchu liberalizmu Javlinského. So zavedením kontroly nad TV bolo spojené aj vyhnanie niektorých najodióznejších oligarchov 90-tych rokov: Berezovského či Gusinského.

Nakoľko Putin vtedy stroho plnil pokyny západných „pánov sveta“, všetko sa mu poľahky darilo. Keď sa vtedy niekto za hranicou pokúsil čo aj len pípnuť o „porušovaní ľudských práv v Rusku“, tak to boli iba predstavitelia akýchsi marginálnych organizácií. Pre politikov „najvyššieho levelu“ Putin ostával plne „rukopodatným“ – pozývali ho na summity, viedli s ním rokovania. Ba dokonca aj Putin prejavoval zjavné priateľstvo k Západu – vyjadroval pripravenosť pomôcť americkej operácii v Afganistane, zatváral strategické sovietske vojenské základne ďaleko za hranicami a dokonca podpisoval dokumenty o spolupráci Ruska a NATO. Ak by niekomu zo západných lídrov vtedy povedali, že proti tomuto človeku a jeho okoliu USA a EÚ o desať rokov zavedú sankcie, odpoveďou by bol asi smiech.

Druhou oporou postjeľcinovského systému populistického autoritarizmu bola podpora širokých más, ktoré sa nechcú samé zaoberať politikou, zúčastňovať skutočných a nie simulovaných volieb, nominovať svojich kandidátov na rôzne vládne posty. Táto operácia vytvorenia „národného cára“ sa politickým technológom z administrácie prezidenta očividne podarila. Ľudia boli unavení z chaosu 90-tych rokov, z nekončiacej sa ekonomickej krízy, nevyplácania výplat a penzií, z večnej poloničoty. Okrem toho už neostávalo síl trpieť oficiálnu masochistickú rusofóbiu, ktorá sa vylievala zo všetkých televíznych kanálov a rozhlasu, zo všetkých oficiálnych novín a časopisov. Liala špinu na všetku našu sovietsku, dokonca aj na imperátorskú minulosť, vykresľovala našu krajinu a jej obyvateľov ako „historické beštie“, ktoré sa musia kajať za všetko – za pravoslávie, za komunizmus, za atómovú bombu a hydroelektrárne, za víťazstvo na švédskymi križiakmi, Napoleonom aj Hitlerom.

Bolo to volanie po patriotizme, želaní hrdiť sa svojou krajinou a jej reálnymi výdobytkami a nie očierňovanie svojej minulosti, neponižovať sa pred cynickým a namysleným Západom – za čo politickí technológovia „vodcu“ pocítili rýchle uspokojenie.

Pravda – ako aj v prípade ekonomických očakávaní národa – išlo iba o simulakru: tu namiesto skutočného obnovenia národnej ekonomiky pohodili národu iba malú časť naftodolárov z barového stola, tam vrátili melódiu sovietskej hymny a trochu znížili stupeň antisovietizmu z hlavných televíznych kanálov. No značná časť obyvateľstva skočila na toto klamstvo, rating „vodcu“ vyskočil vysoko. Ba čo národ – začiatkom dvetisícich rokov sme videli, ako do tábora putinovcov prebiehajú niektorí ideológovia a lídri ľavicového patriotického hnutia, inak vážení ľudia, ktorí sa nezľakli jeľcinského teroru v roku 1993 – rozoberali otázku, že „Putin tvorí nové impérium“, „spája biele aj červené projekty“…

Medzitým pod ukrytím pseudopatriotizmu a pseudosociálnej politiky vláda pokračovala v deštrukčných reformách. Napríklad – práve vtedy, v roku 2003 – Putin podpísal zákon o poistených penziách a položil základ dnešnej dôchodkovej krízy. Ale vtedy hovorili o tom, že konečne prišiel do Kremľa oficier, patriot, obranca národa, a teda nikto si nič nevšimol…

4.

Prvá opora populistického autoritarizmu sa zatriasla v roku 2008, keď sa ukázalo, že po udalostiach v Južnom Osetsku Západ prestal podporovať Putina. Už nie iba ochrancovia práv, ale aj západní lídri začali hovoriť o narušovaní ľudských práv, pripomínať Putinovi čečenskú vojnu. V roku 2012 Západ otvorene podporil liberálnu opozíciu, ktorá žiadala odstúpenie prezidenta, ale vláda prvé vážne vystúpenie proti Putinovi vydržala. Na Blatné námestie vyšla najmä moskovská „kreatívna trieda“. Konzervatívnejšia časť bola za „pokoj a poriadok“. Ksiuša Sobčak(ová) v roli lídra protestu vyvolala zjavnú skepsu u prostých Rusov z Čeľabinska alebo Krasnodaru.

Pripojenie Krymu v roku 2014 vymrštilo rating Putina do takých nebeských výšok, že absencia podpory Západu, sankcie a diplomatický tlak sa dočasne začali ponímať „elitou“ ako niečo nie vážne. Dokonca sa to pokúsili použiť ako tromfy v propagandistickej vojne. Architektom kremeľskej politiky sa začalo zdať, že systém vydrží aj na jednej nohe, že podpora obyvateľstva bude stačiť, o to viac, že podpora je taká mohutná. A po marci 2018, keď Putin vyhral ďalšiu prezidentskú kampaň a dostal 76% hlasov sa v Kremli uistili v presvedčení, že s týmto národom možno robiť všetko: zvyšovať ceny, dane, zvyšovať dôchodkový vek. On všetko strpí, pretože neskutočne miluje svojho prezidenta, horúco a úplne nezištne. Proste za to, že je taký brutálny, krásny, že so západnými nepriateľmi hovorí tak tvrdo, ale s národom – ticho a dôveryhodne…

A tu ich čakalo veľké rozčarovanie. Národ vyslovil svoj odpor voči útoku vlády na svoje už aj tak obrezané práva – a začali masové protesty, hlasovanie proti „Jedinému Rusku“, podporovanie protivládnych, technických protikandidátov za gubernátorov.

Ale to všetko by ešte bolo nič, ak by nebolo to najhlavnejšie: definitívne odišiel do minulosti mýtus o „dobrom cárovi“, ktorý myslí na svoj národ a ktorý dokáže postrašiť „zlých a nenásytných bojarov“. Zrútila sa dôvera k prezidentovi, čo bolo v podstate zvyškovou dôverou k vláde. Prostý Rus pochopil, že sa musí postarať o seba sám, pretože nikto nemyslí „za všetkých nás v Kremli“. Populistický autoritarizmus stratil svoju druhú a poslednú oporu, a teda jeho plné zničenie je už iba otázkou času.

Samozrejme, že k tomu nedôjde dnes alebo zajtra. Samozrejme, že štátna moc sa bude vzpierať, pretože nikto nie je ochotný dobrovoľne odovzdať vplyv, vysoké sociálne postavenie, príjmy; okrem toho sa štátna moc bojí trestu od Západu, aj hnevu vlastného národa. Ale z arzenálu prostriedkov pôsobenia jej už ostalo iba násilie – nie náhodou najvyššie vedenie vytvorilo Rosgvardiu (Národnú gardu Ruska), ktorá sa už teraz „vyznamenala“ na uliciach počas protestných mítingov, preto sa tak široko reklamuje úprava „Stena“, predurčená na streľbu do demonštrantov.

Ale tak či onak, použitím násilia možno dosiahnuť iba dočasné, krátkodobé víťazstvo. Klasik politickej filozofie Machiavelli správne tvrdil, že v skutočnosti je pevný iba ten režim, ktorý pripomína kentaura a opiera sa nie iba o silu, ale aj o presvedčenie a – hoci aj pasívne – ale predsa len odsúhlasenie národa. O to skôr, že Západ žiadne schválenie súčasnému ruskému režimu nedá, a hoci u Jeľcina prehliadli streľbu na parlament, jeho nástupcovi pripomenú ešte aj bitie demonštrantov Políciou.

Politická idylka postsovietskeho Ruska prežíva tektonický zdvih. Model populistického autoritarizmu sa vyčerpal. Prichádza epocha premien, ktorú – ako sa zdá – nikto nečakal.

Rustem VACHITOV

14.10.2018

Koľko času ešte ostáva obdobiu demokracie dejiny zatiaľ nevedia. Ale zmena už nekompromisne poklopkáva hánkami prstov po stole. Naznačuje, že jej služobníci sa už musia chystať na odchod.

Doba sa mení – ale to je jasné už každému. Nie každý si však dokáže zrátať, aký v skutočnosti naberá vektor pohybu. Jedno je isté – byť už iba „proti“ niečomu nestačí. Dnes musíme vedieť, čo chceme dosiahnuť.

Väčšina obyvateľstva sa uspokojí s obrázkami, ktoré im maľuje televízor a ďalšie prostriedky masovej kontroly. Kto však dôveruje informáciám zo „správnych“ médií, ten iba dokazuje, že je ľahko ovládateľný. Takýto ľudia si naozaj nezaslúžia slobodu – tá nemôže prísť k tým, ktorí sa spoliehajú na to, že celú zmenu „zrealizuje“ za nich niekto iný. Takýchto obyvateľov však je – bohužiaľ – väčšina. Nechajme ich však spať. Je to nielen ich rozhodnutie – ale aj ich zodpovednosť. A už vôbec s nimi nevstupujte do polemiky – posilňujete tak ich stav.

V tomto spektre všakovakých zdrojov sa v poslednom období znovu začali aktivizovať subjekty, ktoré sú krajne nespokojné s existenciou védického Svetoponímania – teda Slavianstva. Potrebujeme si uvedomiť, prečo sa tak deje – ale vopred varujeme. Nezaujímajte voči týmto subjektom emotívnu reakciu. Majme stále na pamäti, že sme uzamknutí v systéme, ktorý sa často nazýva aj Matrix. Tento systém žije z našej životnej energie – ak ju transformujeme na emócie. Parametre Matrixu sú veľmi jednoduché – ide iba o počet pripojení a intenzitu emócií. Je to presne to isté, ako my dojíme vo farmách kravy. Čím viac kráv, tým viac mlieka. Ako hore, tak dole.

Aby zabezpečili že ostane zapojené čo najväčšie množstvo „bateriek“ (t.j. nás), používajú dve základné metódy stabilizácie pripojení: nejednotnosť a stav polotranzu. Nejednotnosť – aj hovoríme o nás, Slavianoch – dosahujú práve podporovaním všakovakých „Slovanov“, ktorí odkiaľsi vyrástli ako huby po daždi. Nevedia čo to v skutočnosti Slavianstvo je – ale zato vytrvalo šíria svoje verzie tohto pojmu. A ako vieme – v demokracii to všetko niekto platí. Prečo a načo je jasné.

V stave polotranzu nás udržiavajú najmä alkoholom, drogami (vrátane energetických nápojov), GMO a podobnými komponentmi. Treba si uvedomiť jednu veľmi dôležitú skutočnosť: NEEXISTUJE NEŠKODNÝ ALKOHOL. Je to JED v čistej podobe. Ak sme viac či menej pod vplyvom tohto jedu, sme určite neschopní zachytávať informácie z Vysokých Svetov a ostávame spoľahlivo napojení na ich egregory – veď ich vytvorili „just for us“.

Samozrejme že netvrdíme, že všetci tí, ktorí nám bránia vystúpiť k nami hľadanému „bodu B“ to robia vedome. Ale to je v podstate jedno. Výsledok je ten istý.

Mnohí z nich sú zmätení aj preto, lebo v minulosti pre seba prijali iné verzie pravdy. Tu však zrazu to, čo sa možno dozvedieť z našej stránky rozdrvilo väčšinu z toho na prach.

Nech sú už ich pohnútky akékoľvek, najhoršie je sa začať s nimi hádať a dôvodiť im logickými argumentami. Ryba v oceáne nemôže vidieť vtákov letiacich vysoko na oblohe – hoci inak môže poznať ohromné hlbiny. Chcete sa hádať s alkoholikom, že je alkoholik?

Védické Slovanstvo – alebo inak Svetoponímanie – je pre vládnucu triedu problémom. Oni totiž vytvorili všetky náboženstvá (vrátane scientológie), a teda ich aj majú všetky totálne pod kontrolou. Je v podstate jedno, ako ich nazveme – riadia ich jezuiti. Jedine SVETOPONÍMANIE (VÉDICKÉ SLAVIANSTVO) pod kontrolu nedostali. Ani formou násilia, ani formou kúpenia, ani formou brainwashingu rabína Piakina či ďalšími metódami. A čo nemajú pod kontrolou, to je pre nich neriadený proces. A to nemôže vyhovovať žiadnemu procesnému sociálnemu inžinierovi Matrixu.

My však nezabudnime na dôležitú vec: DO MATRIXU SÚ PRIPOJENÍ VŠETCI TÍ, KTORÍ GENERUJÚ NEGATÍVNU ENERGIU (EMÓCIE). Sme v ňom len a jedine preto. Matrix nemôže existovať na Svetlých energiách. Je napájaný vyložene a výlučne EMÓCIAMI. Princíp je jednoduchý: naša úloha je „fungovať“ na vysokých, nie nízkych frekvenciách. Ak dobrovoľne ostávame na nízkych, tak nimi nás zároveň likvidujú. A tu je v podstate jednoduché riešenie: chcete sa odpojiť od Matrixu? Prestaňte generovať emocionálne reakcie na životné situácie. EMÓCIE NIE SÚ CITY!

Predstavte si napríklad, že ste rozbili auto. Šok, problémy, nepríjemnosti, náklady navyše… a to všetko vás zmení na chodiacu sexuálnu bombu. Alebo opačne, vyhráte v lotérii, podarí sa vám nejaký „podvodík“… a znovu sa meníte na chodiacu sexuálnu bombu. Všimli ste si to niekedy? Im je jedno v ktorej ste „polohe“ („kladné“ či „záporné“ emócie) – dôležité je to, že to sú EMÓCIE. Podarí sa niečo – sex, nepodarí sa niečo – sex… A už vás doja. Skúsili ste sa niekedy zamyslieť, že by ste mohli vydať úplne inú – ako sexuálnu – reakciu?

Toto totiž nie je ľúbosť – to je obchodovanie. Sex je obchodný artikel štýlu „ja mám to, čo potrebuješ ty, ty máš to, čo potrebujem ja – dohodnime sa“ – obchodovanie však nie je Duchovný vývoj… ale o tom sme už neraz písali či hovorili na prednáškach.

Horeuvedené neplatí na osudové dvojice – tie, ktoré sa hľadali kým sa nenašli – všetci sme sa dohodli ešte pred narodením – a navzájom si pomáhajú v evolučnom vývoji. Hovoríme aj o TELEGÓNII alebo inak tradične nazývanom jave KONY RITA.

Inak vieme, že svet sexu nás spája so svetom zvierat, teda všakovaké „tantry“ vedú iba nadol.

Druhou stranou mince je, že všetko, čomu denne odovzdávame čo aj len kúsok pozornosti napájame denne kúskom našej životnej energie. Preto sa postupne materializuje všetko, čo takto napájame. Aj NWO sa materializuje – ak budeme naň dennodenne myslieť. Vôbec nezáleží na tom, že v negatívnych súvislostiach. Preto sa musíme naučiť pracovať s energiami zodpovedne. Bez energie sme totiž nič – hoci aj supermoderné auto s prázdnou nádržou.

Spomeňme niekoľko príkladov tých, ktorí nás – týmto myslíme Slavianov – očierňujú. Nedokážu sa proste zmieriť s tým, že existujeme. Najčastejšie sú riadení skrz egregory – ale oni ani netušia, že niečo také existuje. Tieto riadky nie sú určené proti nim – nemáme v úmysle ich napájať našou, ani vašou životnou energiou, ani preberať ich karmu. Orientovať sa však treba našim ľuďom.

Mali by sme vedieť, čo je príčinou existencie takýchto vševedkov Truhlíkov. Takto v princípe začína práca s vlastnou mysľou – ktorú by sme mohli adekvátnejšie nazvať mágia. Najskôr sa musíme naučiť pracovať s myšlienkami. Začneme tak, že ich budeme iba „pozorovať“ (myšlienky sú totiž samostatné entity, my sme ich nevytvorili). Pozorovanie znamená, že ich registrujeme ale nechávame voľne ísť. Nezastavíme ani jedinú z nich. Takto nevytvárame karmu. Akonáhle ju zastavíme a emocionálne spracujeme – generujeme nízke energie, z ktorých existuje Matrix. Takto v ňom riskujeme ostať naveky. V ďalších krokoch sa učíme zablokovať akýkoľvek druh nechcenej myšlienky. Typickým príkladom je „odpojenie“ pracovných problémov doma. A napokon sa dokážeme skoncentrovať na jednu myšlienku ľubovoľne dlho – napríklad na DŔŽAVU – a mysľou ju materializujeme. Ak však chceme Dŕžavu, musíme presne vedieť, čo to je. Inak si predstaví každý „svoju verziu“ – a sme tam, kde nás chcú mať… dojné kravy. Práve preto je implementovaná metóda „rozdeľ a panuj“ – teda nejednotnosť medzi nami samými.

Uveďme si niekoľko príkladov.

Povedzme skupina sústredená okolo Žiarlivého. Pred rokmi – všetka česť – odišiel z mesta a začal hľadať cesty k prírodnému spôsobu života. Bolo to vtedy naozaj čosi nové, bola to forma odporu nastupujúcej globalizácii. Postupne sa však „prírodné oslavy“ zmenili na alkoholové oslavy – možno to považovať za cestu vývoja? Jednoducho od odporu treba prejsť k budovaniu. Byť proti nestačí – ale „proti objekt“ sa vždy nájde. A máme aj staré príslovie: kto chce psa biť – palicu si nájde.

Teda prvý uzáver: Ak chceme konštruktívne budovať, nestačí utešovanie alkoholom. Vďaka skutočným poznatkom o živote našich Predkov sa im rozsypal žiarlivý mýtus „aj tak nikto nevie, ako to naozaj bolo“. Je šťastie v nevedomosti?

Žiarlivú cestu nasleduje nejeden prívrženec – dajme názornému príkladu kódové meno Humuslav. Najčastejším argumentom je tvrdenie, že sme si všetko – vrátane Staroslovienskej Bukvice – vymysleli. Za takýto kompliment ďakujeme. Kto sa zaoberá Staroslovienskou Bukvicou vie, že takéto niečo nedokáže vymyslieť jeden človek. Tieto tvrdenia sú teda postavené na predskúsenostnom prístupe: „neviem čo, ale kritizujem“ (Ѩ-Ѭ). Aj tu možno konštatovať, že byť proti nestačí.

Druhý uzáver: Ak chceme niečo kritizovať, mali by sme sa najskôr s predmetom kritiky v maximálnej miere oboznámiť. To je Múdrosť našich Predkov.

Zatiaľ môžeme konštatovať fakt, že v oboch prípadoch ide o Slovenov. Divíme sa každému, kto sa snaží s nimi polemizovať – veď špecifická charakteristika kasty Slovenov je známa. A aj v evanjeliách nájdete varovanie: „Nehádžte perly prasatám…“

Ďalej tu máme kritiku od pražského šamana s juhoamerickým výcvikom. Áno – nemá rád Slovanstvo. Ale potrebujú Slovania indiánskeho šamana? Šamani sú v primitívnejších kultúrach – my sme mali žrecov VOLCHVOV. V podstate od nich sa kedysi učili predkovia tých, ktorí sú dnes šamanmi. Na druhej strane však si treba zachovať ostražitosť. Čierna mágia šamanov je účinná – ale je to čierna mágia. Používa krvavé obety. A my už vieme, že každá násilná smrť živej bytosti – krvavá obeť – privoláva démonov. A takýto šaman – lebo nie všetci praktizujú čiernu mágiu – špeciálnym obradom s démonom dohaduje, za čo mu životnú energiu obetovanej bytosti dodá.

Tretí uzáver: Dnes „ponúkané“ šamanstvo je umelá alternatíva védickému slovanstvu. Robia všetko preto, len aby sme sa neprebudili a ostali rozdelení. Tu treba vedieť aj to, že po smrti – v Navnom Svete – budú tí, ktorí tomu-ktorému danému smeru uverili a nasledovali ho slúžiť. Čím viac Duší odíde za takýmito šamanmi, tým budú mať viac rabov. Je to – samozrejme – dočasné, ale nezabúdajme, že „jeden deň je Pánovi ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“.

Všetky horeuvedené príklady popierajú existenciu akýchkoľvek vlastných písomných zdrojov Slovanov – vrátane Velesovej knihy – na ktoré sa odvolávame. Zaujímavé však je, že v podstate popierajú aj Starosloviensku Bukvicu – a to už je zaujímavým bod. Oficiálna veda totiž potvrdzuje jej existenciu, akurát sa nedozvieme, kedy nám ju vymenili za latinku a že to je Obrazové písmo.

Ak by ste teda chceli zhrnúť ako nasledovať tiežslovanov z troch horeuvedených skupín, mali by ste sa chovať asi takto:

Čítajte len cudziu literatúru o Slovanoch, ožierajte sa pri vatrách a potom okolo nich individuálne tancujte a zabávajte sa orgiami; navyše tam zarežte aspoň kohúta… kto tak robí a je šťastný, ten k nim naozaj patrí.

Nie všetci sú však takto priamočiari. Ďalším príkladom je skupina, ktorá sa koncentruje na hľadanie grálu či jeho posolstva. Oni sú na úplne inej úrovni a naozaj na sebe pracujú. Rozhodne nepatria k alkoholikom či primitívnym organizátorom orgií. Je tu však iný problém – ktorý sme už opísali v minulosti. Katari boli v podstate Staroverci, ktorých v 12. storočí surovo – vrátane žien a detí – vo Francúzsku vyvraždili kresťania. Teda tí, ktorí slúžili a dodnes slúžia anjelom a archanjelom. Ak pri rozhovore s takýmto človekom spomeniete napríklad Svaroga – hneď vás poučí, že to je akýsi Emanuel. Ak zase Ladu – hneď vás poučia, že to je akási Panna Mária – a tak ďalej… Z toho vyplýva, že ide o pokračovateľov tradície tých, ktorí Katarov (Slavianov) v minulosti vyvraždili. A my vieme – stačí použiť Starosloviensku Bukvicu – že dve mená sú totožné len vtedy, ak majú rovnakú ÚDELNÚ VÁHU. A jednoduché spočítanie údelných váh judaistických názvov a ich porovnanie s našimi hneď ukáže, že ide o úplne rozdielne entity. Nie, my neslúžime žiadnym anjelom ani archanjelom, žiadnym Emanuelom ani Pannám Máriám, presnejšie žiadnym Pánom. Veď môžeme citovať Sama Chalupku: „Pravda Bohmi vydaná káže nám Slovienom: neprávosť mať Pána, ba väčšia byť pánom…“ Je to v podstate veľmi sofistikovaný pokus o vzájomné prepojenie Slavianstva a Judaizmu. Védická Múdrosť však jasne hovorí:

SPOJENÍM DVOCH NEVZNIKÁ CELOK, ALE RODÍ SA TRETIE

A v záplave tých tretích sa už svet priam topí. Napriek tomu sa to hmýri rôznymi skupinami, ktoré by radi povyberali čerešničky či hrozienka z torty, ale o zvyšok „nemajú záujem“. Čerešnička na torte – nech je akákoľvek lákavá – je však bez torty nič.

Znamená to, že sa povyšujú ďaleko nad nás Slovanov, ale čosi im nedáva pokoja a neustále nám krížia cesty. Napríklad na poslednej oslave Boha Kupalu na Morave dokonca ZADARMO rozdávali medzi návštevníkmi osláv svoje časopisy. Žeby niekto mal tak rád Slovanov, že neľutuje svoje peniaze, že spracoval a vytlačil farebné časopisy a potom ich zadarmo rozdáva na osvetu chudákov? Ale prečo si ich nerozdávajú medzi sebou? Teda vynára sa jedna nepríjemná otázka: KTO ICH FINANCUJE A AKÉ CIELE SLEDUJÚ?

Alebo to môžeme vyjadriť aj jedným zo známych Murphyho zákonov: Zadarmo ešte nikto neobedoval.

Ďalším uhlom pohľadu na nás – Slovanov – je literatúra, ktorú neustále odporúča rabín Piakin. Nuž čo, otvorme jednu z vrelo odporúčaných kníh, ktoré obsahujú najvyššie múdrosti… žeby naozaj? Teda pozrime sa na Mŕtvu vodu:

Začnime úvodom knihy – hľa, prvá strana úvodu:

Najskôr si ozrejmime niekoľko faktov. V dnešnej ruštine sa slovo „žrec“ široko používa v zmysle slovenského „pohanský kňaz“. Ale my vieme, že slovo „kňaz“ v staroslovienčine znamená „knieža“, a teda nemá nič spoločné s dnešným významom slova. Ako všetky staré, pôvodné slová vzniklo spojením iných slov, v tomto prípade slov „KONЪ“ + „AZЪ“, pričom vývojovo dospelo do formy „KNѦZЪ“. Ide o človeka z kasty ASOV, ktorý riadi spoločnosť podľa KONOV Stvoriteľa. Teda nie podľa zákonov prijatých politickými stranami aktuálne pri moci (napríklad stranou F16), ktoré už pri moci ďalšej vlády budú také, aby vyhovovali ďalšej vláde. Nejaký Stvoriteľ a Svedomie ich nezaujíma…

V pôvodnom texte je najskôr vysvetlený pôvod slova „ŽREC“. Vychádza už síce z kresťanskej verzie Bukvice (vymenili niektoré názvy bukvíc), ale v princípe nemáme proti nemu námietky. Len si zopakujme, že podľa pôvodnej Bukvice má bukvica „Ж“ meno „Život“ – je to pôvodné, staroslovienske slovo, dnešné ruské „žizň“ je novotvar. Teda „Žrec“ vznikol spojením „ŽivotRѢCЪ“. Pretože nám v slovenčine dodnes ostal výraz „RIECŤ“ – kde ostalo pôvodné JAŤ (Ѣ), tak názov by mal správne znieť „ŽRIEC“. Ide síce „iba“ o zmenu „IE“ na „E“ – ale v skutočnosti je výsledná frekvencia slova iná, a teda vyvoláva iný psychoprogram, či „vytáča iné telefónne číslo“. Vďaka „úsiliu“ jazykovedného ústavu (na výsmech národu nazvanom po Ľ. Štúrovi) sa nedovoláme na správne miesto…

Teraz sa pozrime na tretí odstavec „všemúdrej“ knihy odporúčanej rabínom Piakinom:

Bez akéhokoľvek vysvetlenia, bez akýchkoľvek dôkazov jednoducho – a to hneď v úvode knihy – zaviedli prvé veľké klamstvo, a totiž po svojom vyložili slovo ZNACHAR. V ďalšom sa už stále budú na toto tvrdenie odvolávať – ale bez akýhkoľvek faktov. Nuž takto funguje partia rabína Piakina. Zavádzajú svoje pohľady, pričom vôbec nevysvetľujú ich pôvod. Áno, pre nevedomých čitateľov to je určite impozantné – ale je to iba do pozlátka zabalená nenávisť voči Slovanskému Védizmu, teda proti Svetoponímaniu našich Predkov. Odvolávajú sa na overené a vedecké postupy – ale sami sa chovajú ako diletanti. Vzhľadom na to, ako podprahovo rabín Piakin reklamuje kresťanstvo je jasné, odkiaľ to všetko pochádza. Preto – ako sami uvádzajú – zo „skromnosti“ neuvádzajú autorov svojho diela. Asi aby sa tam neobjavili mená popov z RPC…

Pri nepochopenej problematike frekvencií slov a aj samotných dejín tak s ľahkosťou používajú výrazy ako „demokracia“, „história“ a podobne. Ak by totiž poznali čo i len podstatu pojmov z ktorých vznikli, tak by boli niekde inde. Veď stačí dobrý antický slovník a ľahko možno zistiť, že samotní Gréci používali výrazy „demos“ a aj „ochlos“. Slovo „kratos“ znamená vládnuť. „Demos“ sú otrokári, „ochlos“ všetok ľud (nie ten s majetkom, a teda z pohľadu otrokárov nehodný a nedvižný). Takže zvukom „demokracia“ súhlasne podporujeme „otrokárstvo“, pričom my sme v pozícii rabov. Pre porovnanie, demos je vláda a jej strany, parlament, ochlos sme my ostatní (najmä na Východe, kde aj tak nič nie je).

U výrazu „história“ ešte možno dnešných Rusov pochopiť – oni v podstate nemajú žiadne iné slovo v oficiálnom jazyku. Nám však ostalo staré slovo „DEJINY“. Už vieme, že dve slová sú rovnaké len ak majú rovnakú údelnú váhu… a teda „dejiny“ nie je „história“. A tak zámena dejín históriu je u našinca príznakom degradácie vedomia, nie znalosťou ruského jazyka…

V uvedenom texte je teda výraz „Znachar“ použitý v kresťanmi účelovo zafarbenom význame. My však použime náš starý jazyk. Slovo je zložené zo základných komponentov ZNA+CHA+R. Výraz „poZNAť“ používame dodnes – ide o toho, kto pozná (zná) niečo; „CHA“ je slabika označujúca „Svetlý tok energie“. CHAVA je starý výraz pre vedomú ženu, t.j. je to tá, ktorá „Múdrosťou materializuje Svetlú energiu“, teda rodí deti Svetla (v žiadnom prípade nie dnešná zlatokopka). Slabika „CHA“ je aj v slove CHArakter či CHArakterník. Rovnako CHAn je naše slovo (Naša Svetlá energia, t.j. sila) a podobne. Teda ZNACHAR je ten, ktorý „rečie poznanie o Svetlej energii“. Môžeme – podľa použitého Obrazu – hovoriť aj o tom, ktorý takúto Svetlú silu vie preniesť cez rozhranie (z Nebies nadol).

Môžeme to teda zhrnúť. Žrec je vo všeobecnosti ten, kto vie poradiť ako správne prežiť život. Žreci však majú svoje „špecializácie“, napríklad VOLCHV je ten, kto vie (pozná) zaobchádzať so Silami, ktoré by sme mohli nazvať „z druhého sveta“. Vie prejsť na „stranu smrti“, ale sa aj vrátiť. Ich slabým „odvarom“ sú dnešní šamani. A Znachar je taký žrec, ktorého sme v našich krajoch ešte dlho nazývali „mastičkár“, „olejkár“, „zelinkárka“ a podobne. Teda boli to ľudia, ktorí ako lekári pomáhali bežnému ľudu (ochlosu, nie demosu). Neboli štátnou (a teda ani cirkevnou) mocou obľúbení, ale boli. Teda koho mohlo napadnúť, že takíto ľudia sú zlí? Odpoveď nájdete sami.

V knihe nájdete aj „Dosť všeobecnú teóriu riadenia“. Tu je tiež potrebná opatrnosť, pretože dnešná ruština používa výraz „dostatočne“ najmä vo význame „dosť“, zriedkavejšie v našom význame „dostatočne“. Toto je jeden z prípadov, kedy v našom jazyku ostalo viac ako v ruskom. Nie je to však pravidlo. Je to zároveň úskalie toho, ak dáte knihu z ruštiny preložiť Rusovi… v ich jazyku tieto výrazy v podstate splývajú. Na zamyslenie jeden postreh. Ak účelovo zmenili KOB za KSB, tak by vlastne (ak chcú byť presní) mali používať výraz „Dosť Sociálna (prípadne Spoločná) teória riadenia“, teda DSTU…

V knihe je oveľa viac úmyselných zahmlievaní, ale spomeňme nateraz už len jedno. V starom jazyku – ale aj dnes – poznáme výrazy „aristokracia“ a „šľachta“. Vo všeobecnosti medzi nimi dávajú („odborníci“) rovnítko – ale ide o diametrálne odlišné významy. Aristokrat je „Árijec sto krát“, teda človek so Svedomím a schopnosťou riadiť Dŕžavu. Šľachtic je boháč alebo narodený v bohatej rodine, ktorého predkovia nadobudli majetok nakradnutím, inkvizičnými procesmi (privatizáciou) a podobne. Aristokrat je oddelený vedomosťami a je to kasta, šľachtic je oddelený majetkom a pôvodom a je to varna.

V knihe pozitívne ohodnocujú ruskú šľachtu, ktorá sa v ruštine nazýva „znať“. Teda akože „znali“, t.j. vedeli ako riadiť ochlos. Tu len doplňme, že práve táto šľachta sa smutne vyznamenala a spôsobila veľký úspech boľševickej revolúcie. Stáročia znásilňovala dcéry roľníkov, dokonca im ich aj násilím odoberali a dávali do svojich bordelov, alebo dokonca predávali do Istanbulu – mohamedánom. Nečudo, že po stáročiach vlády šľachty a kresťanskej cirkvi pod patronátom cárov národu trpezlivosť došla.

Našim dnešným cieľom bolo poukázať na smery, ktoré sa snažia udržiavať nás Slovanov rozdelených. Nemožno ich nevidieť a nevnímať, ale hlavné je nevstupovať s nimi do žiadnej interakcie. Je to vopred zbytočné úsilie, ktoré iba odčerpá vašu životnú energiu a posilní ich. Nemá to význam, každý si je strojcom svojej budúcnosti. Môžeme dokonca povedať – chystajte sa na revolúciu, ale nechystajte revolúciu. Tú za nás urobia cudzinci, ktorí do Európy už importovali milióny migrantov a Cigánov tu máme už tisíc rokov.

A čo sa týka ich útokov na nás – veď majú vlastne veľké šťastie. Na koho by útočili, ak by nebolo nás?

30.09.2018

V rámci medzinárodného projektu SLOVANSKÝ SVET sme navštívili ostrov RUJAN a mesto ARKONA, ktorá leží – presnejšie ležala – na jeho najsevernejšom cípe. Hoci mnohí sa snažia „rozšifrovať“ čo môže názov ARKONA znamenať, väčšinou sa pohybujú v oblasti ilúzií či nevedomosti – hoci Staroslovienska Bukvica nám ponúka veľmi priamočiare vysvetlenie. Pravda – ako hovoria Tibeťania – je tak blízko, až ju nevidno. Ale – ako zvyčajne – o Slovanoch bez Staroslovienskej Bukvice ale zato s cudzími zdrojmi. Už nás to nemôže prekvapiť.

Slovo ARKONA pozostáva z dvoch koreňov: „AR“ a „KON“. Ide teda o usporiadané územie, ktoré sa riadilo podľa Konov. Čo môže výstižnejšie potvrdiť, že aj tu žila naša Kultúra?

Ale keď už o Arkone, tak si najskôr v krátkosti povedzme niečo o jej posledných dňoch. Málokto z nás – Západných Slovanov – si dnes uvedomuje, aký silný odkaz našich Predkov toto miesto predstavuje.

Arkona padla pod mnohonásobnou presilou až r. 1168, kedy už celá Európa bola pod drvivou nadvládou kresťanskej temnoty. Nám zabili posledné knieža r. 991, do nejakých 7-8 rokov nastúpil na trón tzv. Svätý Štefan. V tom čase sa rýchlo chopil drancovania aj poľský kráľ Boleslav Chrabrý (992-1025), ktorý zabral v podstate celé dnešné Slovensko až po Ostrihom. Či už tu naozaj boli Maďari alebo neboli, v každom prípade bol  tohto územia vybitý späť do Poľska vojenskou operáciou. Ale už predtým sa hodne podpísal – odvtedy sa datuje „priateľstvo“ Rusov a Poliakov – na vyvraždení troch štvrtín obyvateľstva Kyjevskej Rusi a očividne oveľa viac u nás – spolu s nemeckými rádmi a byzantskou armádou. Toto je a vždy bola skutočná tvár pomoci Kresťanov a Grékov našim národom – rozdeľ a podrob si, najlepšie ak ich (nás) prežije čo najmenej a môžu tu priviesť kolonistov.

Vo všetkých týchto bojoch o likvidáciu Slovanov – Starej  Viery – si ešte viac ako 150 rokov uhájila samostatnosť dŕžava meno Rus – Chronica Slavorum kresťanského mnícha Helmonda von Bosau uvádza skomolený tvar „Ruci“, „Rucia“. Pomiešanie Staroslovienskej Bukvice a latinky je bežným javom pologramotných kresťanov. Autor kroniky lokalizuje Slavjanov na pobrežie Baltického mora. Centrom tejto dŕžavy bolo mesto Chue, ktoré sa predtým volalo Ostrograd a Chunigard. Miesto pôvodne obsadili Huni. V tom čase už v Európe jedinými Slovanskými pohanmi boli Prusi. Na brehoch Odry ešte žili Veneti, pričom v ústi tejto rieky kedysi stálo pohanské mesto Jumneta. Na Západe ešte Slovania žili medzi riekami Labe a Odra. Helmond ešte menuje slovanské mestá Meklenburg – mesto Bodričov – a Retru.

Okrem toho sa na územie dnešného Slovenska a Čiech začali sťahovať rôzne „duchovné“ Rády – Františkáni a Dominikáni predovšetkým, ale aj členovia rytierskych Rádov Teutónov a Templárov. Templári – ako to dokázal niečo neskôr francúzsky kráľ Filip Pekný – prinášali ľudské obete. Sú to skrátka satanisti. Možno treba povedať, že napríklad názov Rádu Dominikánov pochádza od slov Domini Canis – t.j. Psi Pána, ktorí poslušne hryzú a kmásajú na povel ako svorka psov tam, kde dostanú na to poverenie. Postupne začali aj zamieňať slovanský jazyk nemeckým.

Slovanská Germánia pod vedením kniežaťa Nikolta (1090-1160) existovala ešte do roku 1160, kedy bol  zabitý pri pevnosti Verle knieža Nikolt. Bol to posledný vodca nezávislých Slovanov, Obodritov a predok vojvodcov z Meklenburgu. Jeho pamätná socha je vo veľkej výške umiestnená už viac ako 150 rokov na čelnej fasáde zámku Schweriner Schloss:

Celé obdobie od 1131-1160 – teda nejakých 30 rokov – Nikolt vzdoroval čoraz silnejšiemu tlaku križiakov. Prvú križiacku výpravu – ktoré posielal „mierumilovný“ pápež – zlikvidoval do posledného vojaka a r. 1147 ešte dokázal odraziť aj druhú križiacku výpravu proti Slavjanom Venetom. Tejto križiackej výpravy sa zo strany Vatikánu zúčastnili nielen križiaci Dáni, ale už aj zradcovia, slovanskí križiaci, teda poľské a moravské vojská. Roku 1160 viedol saský vojvodca Henrich Lev, spolu s dánskym kráľom Waldemarom I. ďalšiu križiacku výpravu proti Slavjanom Obodritom. Nikoltovi sa so svojou družinou podarilo ukryť v nedobytnej pevnosti Verle. Sasi však – ako zvyčajne, za pomoci kresťanských zradcov – ich dokázali zraziť na kolená. Nikolt zomrel na bojovom poli vo veku 70 rokov – akých to máme dnes „tvrdých chlapov“, ktorí zvládajú akurát tak bojovať na sociálnych sieťach… Ako budú vyzerať v takomto veku?

Sasi odrúbali Nikoltovi hlavu a nosili ju  niekoľko mesiacov po slovanských zemiach ako názornú demonštráciu „kresťanskej lásky“. Po smrti Nikolta ešte jeho synovia Pribislav I. a Vratislav dobili pevnosť nazad, ale r. 1163 bola pevnosť znovu dobitá a do zajatia padol aj jeho syn Vratislav, ktorého – z čisto kresťanskej lásky – mučili a popravili. A tak r. 1167 Pribislav I. prijal kresťanstvo, dostal právo na vládu na území Meklenburgu, ale ako vazal Sasov.

Ľudský potenciál celej Európy sa teraz chystal na Arkonu – kresťania si nemohli dovoliť nechať za chrbtom posledné slobodné pohanské mesto a už vôbec nie pohanský chrám. Pohanská Rus so zbraňou v ruke bojovala za svoju Vieru, padla so cťou a odišla na Východ – knieža Riurik prišiel práve z Arkony.

Silný ostrov a pohanský chrám bol v 12. storočí stále hrozbou pre kresťanský projekt. Práve preto boli na jeho zničenie vrhnuté všetky sily kresťanského impéria.

V júni 1168 sa vylodilo na niekoľkých miestach ostrova Rujan naraz invázne vojsko dánskeho kráľa Waldemara I. v sile 17 000 vojakov. Vo vojsku boli aj ich spojenci Sasi. Posádka mesta Arkona pozostáva iba z 300 vojakov – aj keď to boli všetko elitní bojovníci, z ktorých každý stál za desiatky kresťanských hrdlorezov. V meste mali aj svoje rodiny – ženy aj deti. V meste nebol žiadny vodný zdroj, zásob nebolo veľa.

Na výzvu ku bezpodmienečnej kapitulácii nikto nereagoval. V zmysle prastarého proroctva, boli križiacke armády, ktoré nepriedušne obkolesili chrám na súši aj na vode vojskom otrokov oživenej mŕtvoly, čo bolo pre vysoko Duchovných ľudí absolútne neprijateľné. Preto bolo pre obrancov oveľa prijateľnejšie padnúť v boji ako sa vzdať sluhom oživenej mŕtvoly.

Prvým, mohutným úderom – ako pôvodne predpokladali križiaci – sa pevnosť dobiť nepodarilo. K pevnosti pritiahli dobývacie stroje, katapulty a samostrely, ktoré začali dňom aj nocou zasypávať Arkonu strelami, kameňmi aj ohňom. Z hradieb zase na odvetu strieľali lukostrelci – a to veľmi presne. Pod ich strelami hynuli vojaci aj kone. Pri obliehaní zomreli tisícky Teutónov a ich spojencov.

Sluhovia mŕtvoly však neprestávali a padlých hneď nahradzovali noví a noví, ktorí liezli na hradby ako kobylky dňom aj nocou. Za chrbtami križiakov stáli dvaja muži – dánsky kráľ Waldemar I. a katolícky biskup Absalon.

Cenou množstva obetí sa útočníkom nakoniec podarilo podpáliť hlavnú, dubovú bránu. Zahasiť oheň sa z vnútra nijako nepodarilo – nebolo ani voľnej vody. Ťažká dubová brána horela dlho, ale neúprosne. Keď sa nepriatelia prebili dovnútra cez zvyšky dubovej brány, čakalo ich však ďalšie prekvapenie. Dnu našli ďalšiu obrannú líniu, z ktorej na nich znovu zaútočili lukostrelci. Začalo sa nové krviprelievanie. Po zdolaní aj tejto prekážky, sa nepriateľ ťažko prebíjal krok po kroku k centrálnemu chrámu Arkony. Na uliciach Svätého mesta bojovali aj ženy a mládež. Nikto sa nehodil k ich nohám s prosbou o milosť. Nikto sa nevzdal. Všetci obrancovia padli ako jeden – so zbraňou v ruke.

Arkona padla, naplnilo sa prastaré proroctvo. Posledný védický chrám na Severe Európy prestal existovať. Stalo sa tak 16. júla 1168. Slovanský Svet stratil Duchovné centrum. Viac prekážok pre biblický projekt nebolo.

Potom však došlo k záhadnej, mýtickej udalosti, ktorú dodnes nedokážu vedci vysvetliť. Bolo to niečo na neuverenie, ako keby z fantastických filmov – ale nikto niečo také nečakal v realite. Ako dosvedčujú stredoveké kroniky – časť mysu Arkona – tam, kde stál prastarý chrám – sa prepadla do mora.

Na tento jav neexistuje žiadne dosť presvedčivé vysvetlenie. Kriedové skaly sú krehké – to vieme. Možno že aj časť mysu bola vytvorená v dobe ľadovej – aj to vieme – ale prečo sa chrám prepadol do mora do dvoch týždňov po jeho dobití kresťanmi? Prečo nie skôr alebo neskôr?

Chrám bol okamžite po páde mesta najskôr vydrancovaný – vzali aj bieleho koňa Sventovíta, pobrali aj chrámové poklady. Vziať však mohli iba tie poklady, ktoré boli priamo uložené v chráme. Ohromné bohatstvá však boli ukryté v zemi – žreci dobre vedeli, že príde takáto udalosť. Poklady sa zhromažďovali tisícročia a boli dobre ukryté. Waldemar I. našiel veľmi málo a nebol nijako spokojný so svojim krvavým lupom.

Tento prepad chrámu do mora priamo súvisel so snahou v maximálnej miere poškvrniť chrám – aby sa ukázala moc triumfujúceho kresťanstva. Aby to urobili čo „najodbornejšie“, tak poslali po špeciálne vyškoleného biskupa (satanistu/ exorcistu) do Vatikánu. Chrám sa zrútil do mora presne vtedy, keď vatikánsky satanista biskup už prichádzal k Arkone na svojej ceste z Ríma.

Toto bola veľká výzva Silám Temnoty. Chrám nechcel byť poškvrnený. Ponoril sa do vĺn mora, čo nepochopili dodnes ani kresťania, ani satanisti. Iba my chápeme, prečo k tomu došlo.

Na Arkone môžete vidieť tvár posledného védického volchva, ktorý riadil celý čas obranu Arkony a padol spolu so všetkými:

Autor projektu SLOVANSKÝ SVET Miloš Zverina pod ukazovateľom k Arkone. Všimnite si lokalitu – Karl-Marx-Platz. Oba názvy majú čosi spoločné. Oba nostalgicky svedčia o časoch, keď sa obyčajným ľuďom žilo oveľa ľahšie a čestnejšie, hoci medzi oboma epochami leží priepasť stáročí:

Projekt sme realizovali spolu s motorkárskym klubom Noční Vlci z Ruska. Na snímke dole skupina motorkárov tzv. Západnej vetvy – pretože celý projekt vrcholil v Nitre, v ktorej a všetky skupiny v stanovený čas stretli – sadí na ostrove Arkona lipu. Skupinu tvoria členovia klubu z Nemecka – Nemci alebo Rusi narodení už v Nemecku, Nitrančania a naše združenie:

Na snímke dole je zachytených niekoľko členov tej istej skupiny a majiteľ hotela v oblasti, kde dodnes ešte žijú Lužickí Srbi. V parku tohto hotela sme zasadili druhú lipu:

Jeho hotel je rekonštruovaná stará budova. Nad starým vstupom dodnes jasne vidno dve Perúnove hviezdy:

Na ďalšom snímku časť členov našej skupiny – Nemci, Rusi a Slováci – pred evanjelickým chrámom v meste Bautzen – dnes centrom Lužicko-Srbskej menšiny:

Slovanskú symboliku – Hviezdy Perúna – nájdeme aj vnútri kostola na laviciach:

Ďalšia zastávka so spoločným programom – už spolu so zájazdom z Ruska a Bieloruska – na Slovanskom ostrove v Prahe, kde sa pripojili už aj českí motocyklisti. Na tomto ostrove sa odohral Prvý všeslovanský zjazd, ktorý organizovali ešte Štúrovci:

Pri tejto príležitosti sme my aj Noční Vlci položili vence pod pamätnú tabuľu Ľudovíta Štúra. Bohužiaľ, budova bola z nejakého dôvodu obohnaná lešením:

Na rozlúčku pred cestou do Nitry sa všetci účastníci odfotili pred pamätníkom Boženy Němcovej:

A teraz niečo z nášho, slovanského programu. Na prístupovej ceste k Arkone môžete dodnes vidieť domčeky s tradične slovanskou architektúrou – v Rusku ich nájdete na dedinách dodnes:

Ak by sa vám zdalo, že tento znak má aj jedna nemecká banka – podobnosť nie je náhodná.

Podarilo sa nám – „náhodou“ – nájsť do kameňa vyryté zobrazenie, ktoré môže pochádzať z pôvodného chrámu. Na časti nájdených obrazcov jasne vidno – ako predpokladáme – stredový chrám a štyri ochranné valy. Križiaci sa teda prebíjali nie cez dva, ale štyri valy. Vlny na spodnej časti symbolizujú, z ktorej strany bolo more:

Na mieste prepadu celého chrámu do vody sme v rámci pietnej pamiatky hodili do mora symbolický veniec s trikolórou – na večnú pamiatku hrdinov, ktorí padli pri obrane Arkony:

Pri ceste smerom na východný ostrov možno dodnes vidieť časť lesa, ktorá je na rozdiel od ostatného tvorená mohylami – masovými hrobmi – zrejme v nich ležia tisícky križiakov, ktorí padli pri dobývaní Arkony. Najjednoduchšie – v zmysle kresťanskej lásky – ich bolo nahádzať do vykopaných jám a nahádzať na nich zem. Treba povedať, že na tomto mieste sa doteraz nekonal žiaden archeologický výskum – je tu dokonca zakázané zotrvávať po zotmení:

V Prahe je vystané kolosálne dielo Alfonsa Muchu Slovanská Epopej. Odporúčame vám sa naň pozrieť. Pri vstupe do výstavnej haly na ľavej strane uvidíte prvé dielo – všetky obrazy sú maľované na lodných plachtách – s názvom Arkona:

V ľavom dolnom rohu ľahko rozoznáte typický slovanský symbol – nám už známe konské hlavy:

Nuž, čo viac povedať? Vari len toľko, že ako zvyčajne aj pri posudzovaní týchto informácií je potrebné zachovať zdravomyslie. V článku sme sa odvolávali napríklad Slovanskú kroniku od katolíckeho mnícha Helmonda von Bosau. Nedajte sa presvedčiť, že ide o 100% spoľahlivý materiál. Veď ho písal „politický pracovník“ našich úhlavných nepriateľov, ktorí sa posledné tisícročia zapodievajú iba našou likvidáciou. Máme na mysli najmä jeho opisy Svätilišťa Sventovíta. Na internete nájdete aj animáciu jeho opisu – ale nezabúdajme, zostavili ju cudzinci. Napriek tomu však klobúk dole pred Nemcami. V Nemecku je zrekonštruovaných a verejnosti prístupných veľa slovanských skanzenov – a všade je čestne napísané, že ide o slovanské pamiatky – Arkonu nevynímajúc. Len naši kresťanskí politrukovia neustále omieľajú obohranú platňu o nemeckých či gréckych vzoroch. Reč ide iba o cudzincoch. Ale veľmi zaujímavým javom je aj ich interpretácia toho, čo považujú za 100% svedectvá. Napríklad Tacitus v diele Germánia uvádza, že čo do mravov národy žijúce na severe Európy – naši Predkovia – nedostihnuteľne prekonávali všetko, čo poznal v Ríme a odporúča ich ako vzor mravnosti. A dnes nám kadejakí tiežslovania chcú nahovoriť, že Sviatok Kupalu je od „kopulácia“ – keby čítali aspoň klasikov, na ktorých sa odvolávajú. Tacitus okrem iného spomína aj bieleho koňa, ale súvislosti sú určite iné, ako nám to dnes podsúvajú naši nepriatelia. Nuž pamätajme, do slovanského egregoru nám „nainštalovali“ kadejakých tiežlovanov.

Objavilo sa niekoľko otázok, na ktoré je dobré odpovedať naraz.

Určite ste si všimli, že naša pôvodná stránka vedy.sk je už niekde úplne inde. Technické okolnosti súvisiace s prevádzkovaním stránky sa vyvinuli tak, že nemalo pre nás význam ďalej pokračovať v spolupráci s prevádzkovateľom, na ktorého bola pôvodne registrovaná doména. Navyše sme nemali žiadny dosah na riešenie otázok súvisiacich s jej transferom na iného operátora. Malou šancou bolo počkať až vyprší lehota a snažiť sa doménu zachytiť, ale tento pokus nám nevyšiel. Pravdepodobne kvôli jej návštevnosti ju chytil robot a dnes už nie je naša.

Napriek tomu chceme pre všetkých zopakovať, že naša stránka – TARTARIA – obsahuje ÚPLNE VŠETKY ČLÁNKY, ktoré boli pôvodne na stránke VÉDY. Tento prenos sme robili my sami, takže nie je dôvod si myslieť, že niečo bolo vynechané. Okrem iného, stačí do nejakého internetového zadať názov článku a určite ho nájdete aj na TARTARII.

Ďalej by sme chceli upozorniť našich čitateľov, že sa nám konečne podarilo vytvoriť plagát Staroslovienskej Bukvice ako obrázok, ktorý si teraz môžete stiahnuť tak, ako predchádzajúci plagát. Pretože to je obrázok, tak odpadajú všetky problémy s fontmi, t.j. vytlačíte si presne to, čo vidíte na obrazovke vášho počítača.

Ďalšou témou sú reakcie niektorých z vás na Ságu o Inglingoch, ktorá vyšla priložená v KNIHE MÚDROSTI PERÚNA. Tu je dôležité si uvedomiť niektoré súvislosti, t.j. pochopiť, prečo sú v nej uvedené práve také údaje, ako sú. Naši čitatelia už vedia, že všetky staré texty boli pôvodne písané obrazným písmom. Naši Predkovia v minulosti používali jeden jazyk, ktorý sa nazýval SLOVIENE. Pretože však máme štyri národy, tak každý z nich používal svoj písomný systém na záznam textu. A tak ten istý text sa na našom území mohol napísať Staroslovienskou Bukvicou, pričom v Škandinávii ho zapísali zjednodušenou Karunou, t.j. Runami. U nás si vývoj – po pokresťančení – môžeme názorne priblížiť na príklade mien bukvíc. Každá bukvica systému Staroslovienskej Bukvice má meno, fonému, Obrazy a 3×9 z nich má aj číselnú hodnotu. Naši Predkovia poznali bukvicu „B“ (používame latinku) pod menom „BOGI“, t.j. „BOHOVIA“. Cyril a Metod nám z nej urobili „BUKI“, potom nám vzali Bukvicu úplne a dnes, keď hláskujeme, tak písmeno „B“ nazveme „BÉ“. Nuž, dlhú cestu sme prešli od BOGI k BÉ. Trvala vyše 1 000 rokov a kto chce, môže vidieť o čo ide. Ale ako hovoríme, teba vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. Vysvetlenie bude názornejšie, ak použijeme ruštinu. V ruštine sa „abeceda“ povie „alfavit“. Slovo je vytvorené spojením výrazov „alfa“ + „vita“. „Alfa“ je gréckeho pôvodu a má význam „začiatok“, „vita“ je latinského pôvodu a znamená „život“. Vo výraze „alfavit“ je teda uložený obraz, kam nás chce civilizácia dostať – rozumovo na počiatok života. Malé deti vydávajú zvuk „BÉ“, prípadne aj ovce. Civilizácia teda nie je – ako učia naše deti v školách – postup od primitívneho k dokonalému, ale presne naopak – od dokonalého (Kultúry) do primitívneho (civilizácie). Presne ako to zariadili – od BOGI po BÉ. Prešli sme už dlhú cestu – a čo nám naplánovali po „BÉ“?

Na Ságu o Inglingoch treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu – ako na obraz, nie iba jednu jeho hranu. V prvom rade to je text, ktorý bol napísaný pred viac ako 1 000 rokmi a hovorí o Inglingoch aj o tom, kto to bol Odin, odkiaľ pochádza a ako sa dostal do Škandinávie. Môžete síce pozrieť aj napr. do Radzivilovského letopisu – ale to u nás nikoho „nenapadne“ (veď preto tu prebehla implementácia Slovákov a Slovenov na úkor pôvodných Slovienov). Ešte pohodlnejšie je povedať, že je to všetko vymyslené… stará pesnička.

Čo sa týka niektorých opisovaných dejov, tu treba pochopiť, prečo tam sú. Sága bola pôvodne napísaná Runami, t.j. bez ohľadu na to, aké sú podkladové udalosti textu – fonetická úroveň – skutočný opis udalostí je treba hľadať na úrovni Obrazov Rún a ich spojení. Správne, texty už nie sú Runové, ale latinkové. Teda OBRAZNOSŤ SA STRATILA, latinka nie je schopná – vďaka svojej primitívnosti – uchovávať Obrazy. Takto sa pri pokresťančovaní Škandinávcov aj pôvodný výraz „VÉDA“ zmenil na „EDDA“. Okrem iného, ak by tupí kresťanskí popi a iní otroci boží prečítali na fonetickej úrovni skutočnú informáciu v texte, tak Sága o Inglingoch by tu dnes už nebola. Treba len vedieť o čo ide a všetko nám zapadne na svoje miesta.

Niektorí z vás sa chceli aj radiť o práve skončených voľbách. Nuž, tu nemožno nikomu radiť. Volebný systém ako taký patrí systému civilizácie, t.j. je navrhnutý tak, aby práve ona ostala uchovaná. Vytvára síce dojem, že všetko má v rukách občan, ale aj milión Cigánov sú občania našej republiky…  s právom hlasu. Účasť vo voľbách – bez ohľadu na to, koho volíme – je odovzdanie súhlasu elite, že môžu robiť s nami čo chcú. Boj proti systému je vždy iba jeho podpora. Veď namiesto toho, aby sme sa sami chopili riadenia svojej krajiny – Kopné Právo – delegujeme iných, ktorých ani len nepoznáme. A kde hádžeme svoje hlasy, ktorými si chceme „delegovať“ krásnu budúcnosť? Správne, do URNY. A čo zvyčajne býva v URNE? Odpoveď určite netreba. Je to demokracia v skutočnom význame tohto starého slova – t.j. otrokársky systém. Nuž a v ňom sú síce otrokári, ale drvivá väčšina „zúčastnených“ sú otroci.

Na druhej strane stále žijeme v tomto systéme, takže nemožno odsúdiť ani tých, ktorí išli voliť preto, lebo naozaj podľa svojho Svedomia chceli niečo zmeniť, k niečomu sa vyjadriť. Veci naozaj nejdú dobrým smerom, ale to je globálny jav. Dnes už iba naivný slepec nevidí, že politika (rovnako veľahovoriace slovo) znamená pre jedných oklamať druhých a potom si na ich úkor dobre žiť… len dokedy.

V posledných voľbách mala iba jediná strana jasne vyprofilovanú líniu – konečne začať robiť poriadky so zlodejmi v kravatách a s Cigánskymi parazitmi, ktorí už dávno sa voči nám a na náš účet chovajú agresívne a arogantne, znásilňujú biele dievčatá, bijú bielych chlapcov, dokonca zabíjajú bielych ľudí. Štátny aparát ich navyše kryje a zločiny ututláva. Možno použiť citát zo starého manuálu umenia NINPO (Nindža):

VLÁDA JE VŽDY NA NÁKLADY ĽUDU A V NEPROSPECH ĽUDU

Vyzerá to tak, že za posledných tisíc rokov sa nič nezmenilo. Takto to nemôže ísť naveky.

Nazývať túto politickú stranu fašistickou je však rovnaké pokrytectvo, ako volať Cigánov Rómami. Tí, ktorí tak robia ani nevedia, čo to fašizmus je – a to je už iba nevedomosť. Možno ich však pochopiť, dostali strach, môže totiž vyjsť na povrch, čo všetko doteraz porobili.

Za zmienku stojí symbol, ktorý táto strana používa. Hoci si myslia, že ide o kresťanský symbol – akože misijný kríž kresťanskej cirkvi – my vieme, že symbol je o mnoho tisícročí starší – je to Slnečná Runa Bohyne Mary (Morény).

Nech sú ich myšlienky akékoľvek príťažlivé – ich nosná energia je energiou Kresťanstva, t.j. energiou ĽSTI, KLAMU a SMRTI. A naša cesta je cestou SVEDOMIA A CTI. Tieto slová pôvodný text Biblie neobsahuje – aramejský jazyk ich nepozná. Zásadná zmena – ZMENA KONCEPCIE – však nastúpiť neodvratne musí. Ak to nepochopíme po dobrom, bude to musieť prísť po zlom.

Sergij Radonežský je našincom poväčšine neznámy. V našich končinách ho spomínala Vanga vo svojom proroctve. Reč je o tom, v ktorom spomína, že vidí Európu v roku 2016 pustú. Výnimkou bude Rus, ktorá sa stane centrom duchovnej obnovy ľudstva, pričom na nej vznikne taká cirkev ako za čias Sergija Radonežského.

Mauro Orbini vo svojom diele nikde výslovne nespomína Slovákov, ale z textu je jasné, že pod Rusou má na mysli aj naše územie. V talianskom origináli sa nezaoberá Veľkou Rusou, aj keď v ruskom preklade z r. 1722 je kapitola venovaná Moskovskej Rusi. Vydanie z r. 1722 je skrátené. Niektoré kapitoly boli vynechané a ďalšie zase pridané. Má význam ich teda posudzovať samostatne.

Ak použijeme aj letopisca Nestora – „jazyk sloviensky a ruský jedno jest“ – tak nemáme problém sa zorientovať. V minulosti nám zmenili samonázov nášho národa. Týmto sme vypadli zo spoločného poľa udalostí, odpojili sa od činov našich Predkov a urobili z nás úplne nový národ – ako malé dieťa. Do tohto nového národa však patria iba tí, ktorí sa považujú za Slovenov alebo Slovákov. Slovieni tu sú už tisícročia. Nechajme teda deti hrať sa a poďme ďalej, my sa nechceme odpájať od Dedičstva našich Predkov. Zatiaľ nám stačí vedieť, že pod kategóriu „Rus“ – aj keď v našom prípade Maličkú – patrí aj územie Slovienov na Západe, súčasťou ktorého je aj naše územie.

Zo Sergija Radonežského – podobne ako aj z Alexandra Nevského – urobili kresťania to, čím nikdy neboli – kresťanov. Aby lož bola ešte viac zamotaná, tak tzv. „pravoslávnych“ kresťanov. Ale tento prístup je nám už dobre známy. Rovnako urobili z Riurika (Rároha) Normana, či zo Sloviena Sama cudzinca Franka.

Tzv. „Pravoslávna“ cirkev kresťanská nemá v texte, na ktorý sa odvoláva – Bibliu – absolútne žiadnu väzbu. Slovo PRAVOSLÁVNY sa v Biblii nikdy nevyskytovalo z jednoduchého dôvodu. Je vytvorené spojením PRAV + SLÁVIŤ. Pravoslávny je teda ten, kto slávi Prav, t.j. Bohov a Predkov – samozrejme vlastných. Tu nie je na mieste otázka, koho predkovia sú lepší či vyvolenejší. Je to to isté, ako keby sme sa pýtali: „Koho otec je lepší?“ Samozrejme, každému ten jeho. No a kto slávi VLASTNÝCH BOHOV A PREDKOV je zároveň – v zmysle Velesovej knihy – SLAVJAN.

Snažia sa nám podhadzovať vysvetlenie, že „pravoslávny“ sa má prekladať ako „ortodoxný“ – čo aj vo svojich materiáloch robia. Ale to v žiadnom prípade nie je preklad – teda iba ak by sme chceli použiť to, čo Američania nazývajú „wishful thinking“, t.j. ako my hovoríme „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“. Ortodoxný znamená „pravoverný“. Ortodoxní kresťania reálne existujú, pravoslávni kresťania nie, pretože jednoducho nemôžu. Je to však technika čiernej mágie – použiť dve protikladné frekvencie v názve. Tieto sa navzájom vyrušia a text je potom z hľadiska kontaktu so psychoprogramom v podvedomí „neškodný“.

Na pochopenie podstaty sa musíme pozrieť do minulosti – nie histórie. V roku 1054 došlo k rozkolu medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Príčinou bolo, že pápež na seba prevzal „neomylnosť“, hoci aj „len“ vo veciach viery a mravov. Za vieru a mravy sa v temnom, kresťanskom stredoveku dalo považovať všetko. Východní kresťania sa odvolávali na opis známej udalosti v evanjeliu podľa Jána, v ktorom Kristus v chráme umýva nohy svojim učeníkom. Opis hovorí o tom – a tu majú Východní kresťania pravdu – že pred Bohom sme si všetci rovní. Nemôže teda žiaden človek – hoci aj pápež – byť neomylný, lebo taký je iba a výlučne Boh.

Odvtedy sa v teológii používajú termíny dynamické a statické rozdiely medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Západná cirkev sa od oddelenia formovala pomerne nezávisle od Východnej podľa encyklík – skrátka riadenia – pápežov, Východná cirkev si zachovával pôvodný stav. Preto ju možno aj považovať za najautentickejšiu kresťanskú cirkev dnes na svete. Teda ide o to, že ako keby sa dynamické charakteristiky vývojom menili, statické ostávajú ako keby tie isté…

Vo Východnej cirkvi došlo ku krátkodobému „poľudšteniu“, t.j. k niečomu takému, čo by sme mohli nazvať „kresťanstvo s ľudskou tvárou“. Práve tento smer rozvíjal medzi Slovanov Sergij Radonežský. Neprežil však dlho.

Dnes Ruská pravoslávna cirkev s obľubou označuje Moskvu za „Tretí Rím“. Dôvod je prostý. Prvý Rím je každému známy, bola to najskôr lúpežná republika a neskôr impérium, ktoré prinieslo obrovské utrpenie množstvu národov, z ktorých niektoré zničil úplne. Prvý Rím padol pod ostrým meča našich Predkov, pretože takýto stav nebolo možné ďalej tolerovať.

Druhý Rím bol Konštantínopol, Byzancion, Slovanmi nazývaný aj Carihrad, dnešný Istanbul. Rovnako ako prvý spôsoboval utrpenie mnohým národom, pričom – presne ako Prvý – široko implementoval zákernú taktiku diplomacie ľsťou a klamom. Táto ich systémová zákernosť stála mnoho životov našich Predkov. Dnes sa oba Rímy podávajú pozitívne – veď aj vidno, kto dnes vládne. V Druhom Ríme vládli Gréci. Pre nás je dôležitý grécky cisár Michal III., ktorý vyslal začiatkom druhej polovice deviateho storočia na naše územie Cyrila a Metoda. Cisár Michal III. je v mnohých dobových dokumentoch opačovaný prívlastkom „OŽRAN“. Akosi nás to neznepokojuje, ale Ivana IV. radi nazývame „Hrozný“, hoci ide iba o prívlastok odvodený od sova „GROZA“, t.j., búrka. Je to ukážka nevedomosti podobne, ako preklad „Красная Площадь“ cez primitívnu angličtinu „Red Square“ na „Červené námestie“. Na Olympiáde v Soči sa pretekalo v lokalite „Красная Поляна“, ktorú začali – nie hneď – reportéri správne nazývať Krásna Poľana. „Šľachetný“ grécky cisár Michal III. mal ešte aj ďalšie „záľuby“ – oženil sa s veliteľom svojich stajní. Keďže „vrana k vrane sadá“, tak aj takých ľudí ako on sám k nám poslal. Tu iba okrajovo spomeňme vyjadrenie moskovského patriarchu Kirilla na adresu Slovanov, ktorí boli iba „divochmi“, ktorí hovorili „nezrozumiteľným jazykom“, a teda mali veľké šťastie, že sa ich ujali osvietení muži Cyril a Metod… našim čitateľom určite netreba viac vysvetľovať.

Druhý Rím padol tiež pod ostrým meča – roku 1453 ho dobili vojská sultána Mohameda II.

Pretože vo Vesmíre platí všeobecný princíp vzájomnej sympatie – vo význame zodpovedajúcich previazaností vlastností a dejov – tak aj Tretí Tím čaká rovnaký koniec. Kresťanská cirkev už načinila toľko zverstiev, že vyčerpala právo ďalej exitovať. Preto na ňu prichádza Armageddon. Kto sa dobrovoľne pripojí k nejakému egregoru, toho môže aj postihnúť zodpovedajúci osud.

Rímsky pápež sa už aspoň verejne pred svetom ospravedlnil za zverstvá, ktoré v minulosti napáchala kresťanská cirkev – stačí spomenúť smutne preslávenú Inkvizíciu. RPC sa tvári, že takéto niečo oni na Rusi nikdy nerobili…

O RPC, t.j. tzv. Pravoslávnych kresťanoch si povieme viac nižšie, ale zatiaľ iba spomeňme, že presne rovnako ako Západná Inkvizícia fungovala aj Východná cirkev. Ostatne v časoch likvidácie našich Predkov na našom území bola kresťanská cirkev – vtedy nazývaná „grécke náboženstvo“ – ešte nerozdelená. Represie spojené s Nikonovou reformou – okolo r. 1666 – sú do detailov totožné s praxou Inkvizície. Formálne začala tak, že Nikon – Grék – vydal príkaz prepísať vo všetkých kresťanských bohoslužobných knihách výraz „pravoverná cirkev kresťanská“ na „pravoslávna cirkev kresťanská“. Pravoverní kresťania – teda ortodoxní kresťania – reagovali presne tak ako ich predkovia pred 600 rokmi. Odmietli sa podriadiť novodobému politickému diktátu. Vzápätí boli vyhlásení za „rozkoľníkov“ a začala sa ich fyzická likvidácia. Cárske vojská vchádzali do dedín, ktoré si chceli zachovať pravú kresťanskú vieru, nahnali všetkých obyvateľov do miestnych kostolov – vrátane žien a detí – a kostol aj s ľuďmi zapálili. Potom rozšírili oficiálnu verziu, že títo kresťania sa pálili sami. Zaujímavé je, že nikdy predtým a ani nikdy potom sa pravoverní kresťania takto nechovali. Iba a výučne v čase, keď cár prevádzal – násilne – náboženskú reformu. Okrem iného je samovražda podľa kresťanského učenia hriech, takže o dobrovoľnom pálení sa celých dedín vrátane žien a detí nemôže byť ani reči.

Reformu „upiekol“ Nikon, Grék, teda pre nás cudzinec. Ostatne už aj jeho meno je význačné – Nik On je pre nás, teda cudzozemec.

Druhým cieľom bolo definitívne ukončiť Dvojvierie a zlikvidovať aj Pravoslávnu cirkev Starovercov, ktorá má veľkú a slávnu minulosť. Zároveň sledovali cieľ preniesť všetky – aj vojenské – zásluhy dlhých dejín skutočnej Pravoslávnej cirkvi na seba. Pretože naše zvyky nikdy neboli mŕtvych pochovávať – my pálime buď na vatrách alebo na lodiach – tak aby naši Predkovia nemohli pri pálení v chrámoch „odísť do svojho besovského“ Virija – Starovercov narážali – samozrejme zaživa – na koly. Vedľa mnohých dedín vznikli tzv. „kolonády“, t.j. veľké polia, na ktorých stáli koly s ponarážaným obyvateľmi – ako prejav skutočnej kresťanskej lásky východného obradu. V chode tejto reformy fyzicky zlikvidovali cca 2 milióny obyvateľov. V tomto čase prišlo aj na naše územie množstvo rodín Starovercov aj Staroobradníkov – ktoré nikdy nežili v nepriateľstve – aby sa tu usadili a unikli represiám Romanovcov. Usadili sa v mnohých dedinách, dnes vieme o Važci, Vernári, Telgárte a podobne. V niektorých starých kronikách sú informácie o „príchode Starovercov“, ale dnes ich mylne pokladajú za kresťanov, akože priamych pokračovateľov importu Cyrila a Metoda. Je to však iba nevedomosť.

Pozrime sa teda na cirkev Sergija Radonežského, o ktorom nám prorokovala aj Vanga.

Kresťanstvo bolo od počiatku iba systémom ovládania väčšiny menšinou, čo sa dodnes nezmenilo. Popi – skratka pochádzajúca od PrachOtcovPredavší – vytvárajú dojem, že žiadne prenasledovanie našich Predkov nikdy neexistovalo. K nim sa dnes pridávajú aj tí, ktorých naši Predkovia volali POPOVIČI, t.j. prisluhovatelia popov za výhody osobného prospechu. Takýchto nezaujíma minulosť.

Ak by sme si v skratke nakreslili Obraz toho, čo sa na našom území odohralo v 9. a 10. storočí, bude to iba štandard gréckej metodiky. Najskôr k nám prišli byzantskí agenti s cieľom pripraviť na našom území predpoklady na prevzatie moci. Špionážna, podvratná práca proti silnému protivníkovi vždy zaberie dlhšie obdobie. Postupne tu rozkladali siete, až nakoniec mali pripravenú piatu kolónu. No ukázalo sa, že kombinácia príchodu Maďarov a masové pokresťančenie za podpory Západnej križiackej intervencie nedosiahli želaný úspech. Svätopluk mladší vyhnal z našej krajiny Metoda, ktorý na nás uvalil temnú, cirkevnú kliatbu. Vtedy ešte žilo veľa ľudí, ktorí mali jasnú myseľ a nedali sa oklamať tmárskym kresťanstvom. To vlastne začalo svoju existenciu ako hnutie organizujúce spodinu spoločnosti. V Ríme to boli najmä bezdomovci, gladiátori, zlodeji, skrátka nevzdelanci. Takých je ľahšie ovládnuť. Kresťanstvo aj hneď po prevzatí moci v Európe zničilo všetky knihy a zastavilo akékoľvek vyučovanie mládeže – veď to boli iba „diabolskí heretici“.

Zlatým klincom programu bola invázia nemeckých vojsk, ktoré mali utopiť v krvi všetok odpor. Ale bitka pri Bratislave r. 907 skončila ich zdrvujúcou porážkou, z ktorej sa dlho zviechali. Zároveň však na Východe začala dozrievať ešte väčšia spoločná hrozba pre Slovanov – Chazarská ríša. Nemecká hrozba na Západe bola na čas zažehnaná. Knieža Sviatoslav rozoslal poslov po všetkých Rodoch a naši Víťazi odišli na pomoc Kyjevčanom, ktorí predtým pomohli nám. Sviatoslav síce zlikvidoval Chazarov, ale dal sa zatiahnuť do dlhej vojny proti ďalším a ďalším nepriateľom, pričom bojoval aj proti Byzancii. Byzantská presila nedokázala zlomiť síce menšie, ale oveľa efektívnejšie vojsko Sviatoslava, preto Gréci prešli – ako zvyčajne – k zákernej diplomacii. Dohodli sa s ďalšími nepriateľmi proti Kyjevčanom a Sviatoslav nakoniec ľahol na bojovom poli aj s celým výkvetom Malej a Maličkej Rusi. Naši Predkovia nezvládli informačnú vojnu, ktorá skôr či neskôr vždy prejde do otvorenej. Tu sa naskytla Vatikánu dlho očakávaná šanca likvidácie Maličkej Rusi, resp. celej organizácie Západných Slovanov. Hlavný nápor zorganizovali na rok 988, kedy v Kyjevskej Rusi začal krvavý proces pokresťančovania knieža Vladimír, ktorému môžeme dať smelo prívlastok KRVAVÝ. U nás ešte nestihlo dorásť mladé pokolenie, a tak sme už neboli schopní odolať križiackym hordám. Po smrti posledného védického kniežaťa Svevlada r. 991 došlo k našej definitívnej likvidácii. Okolo r. 997 nastúpil na uhorský trón prvý uhorský kráľ – Štefan.

Naše územie je oproti bývalej Kyjevskej Rusi maličké, preto sa s ním popi vysporiadali rýchlo. O tom, že sme boli považovaní aj za Maličkú Tartariu svedčí dodnes skomolený názov Tatry. Keď sa nedal odstrániť, tak ho aspoň upravili. Ďalším zaujímavým názvom je Poprad – rieka aj mesto. Ide o názov vytvorený slovami POP + RÁD. Čo mohol „pop“ u nás rád robiť? Očividne iba krstiť. Krvi sa u nás nabažili neúrekom.

U nás sa často stretávame s toponymikou, ktorá je očividne prastará. Máme Maguru aj Maru, Pravná aj Víťaz, Rusi aj Ruskinovce, máme Vsi a aj Váh (Vag) či Gron (dnes Hron). Cisár Marcus Aurelius vo svojich Meditáciách spomína ešte rieku GRON, Hronom sa stal očividne až neskôr. Jedným z takýchto názvov je „Bielovodie“, „Biela voda“ a pod. Bielovodie je krajina, z ktorej rieky odtekajú do Bieleho mora, t.j. do Severného mora. Rieka Poprad sa vlieva do Dunajca, ktorý sa vlieva do Visly a nakoniec do Severného mora. Tradičný symbol našej krajiny – Tatry – je teda krajinou Bielovodia. Náhody neexistujú. Ostáva nám zistiť, ako sa pôvodne volala rieka aj osada, lebo my sme popov predtým nemali.

Vráťme sa k roku 988 a Kyjevskej Rusi. Územie bolo oveľa väčšie, teda aj odpor pôvodného obyvateľstva bol dlhší, miestami nebol ani nikdy potlačený. Ak nahliadneme do prác ukrajinského historika menom A. Kur (Куренков, Александр Александрович) zistíme, že podáva informáciu o priebehu pokresťančovania. Podľa jeho údajov mala Kyjevská Rus r. 988 12 miliónov obyvateľov, po ukončení pokresťančovania ostalo nažive 3 milióny.

Občianska vojna sa viedla po celej Rusi a riadili ju byzantskí, t.j. grécki popi. Tak či onak bol to spoločný projekt riadený Vatikánom, lebo v 10. storočí bola ich cirkev jednotná. Rus zaplavili armády Svätej ríše rímskej – križiaci. Okrem Nemcov to boli už aj Poliaci, ktorí sa už stihli pokresťančiť a hľadali korisť na úkor Rusi. Na severe aktívne pokresťančovali Švédi – vtedy boli ešte katolíci. Novgorodci ich síce porážali, ale tak či onak kruto vyčíňali. V tom období nám násilne odobrali aj Fínsko – aby tam usadili dobrých kresťanov – Slovanov zlikvidovali. Samozrejme, že nemôžeme vynechať „štedrú“ podporu samotnej Byzancie – ich armáda bola na Rusi tiež. Bili a hrýzli z každej strany. Zo strany Kyjeva celú genocídu viedli „slávni“ Vladimírovi vojvodcovia Puťata a Dobran.

V dôležitom okamihu pochopil Jaroslav Múdry – Vladimírov syn – že vojna, ktorú vedie jeho otec proti svojmu národu je vojnou genocídy Slovanov na celom území Rusi. Zostavil vojsko v Novgorode a vyrazil proti Kyjevu, proti vlastnému otcovi. Vladimír mal však šťastie – príchodu armády Jaroslava Múdreho sa nedožil, zomrel skôr. Niektoré zdroje hovoria o tom, že Vladimír Krvavý – kresťanský svätý – zahynul násilnou smrťou. Možno ho odpratal niekto z jeho verných kresťanov – tí predsa často zrádzajú, urobili tak už Ježišovi. Ale možno išlo iba o jednoduchú snahu predísť ďalšej vojne, ktorá už bola predo dvermi vo forme prichádzajúceho vojska Jaroslava Múdreho.

Jaroslav Múdry znovu zjednotil Rus, resp. to, čo z nej ostalo. Práve on vydal svoju dcéru – Annu Jaroslavnu – za francúzskeho kráľa. Nie náhodou ju vyslal aj s veľkou knižnicou starých a neoceniteľných kníh ako venom. Bol to akt ochrany Starej múdrosti. Vieme, že knižnica sa dostala naspäť do Ruska až po stáročiach, v časoch napoleonských vojen. Medzi iným obsahovala aj Velesovu knihu. Tak či onak, znemožnil tak popom ju zlikvidovať.

Hlavnou zásluhou Jaroslava Múdreho je postupná a citlivá normalizácia pomerov v krajine, ukľudnenie horúcich ohnísk bratovražedných jatiek. Práve on dôsledne zaviedol Dvojvierie, t.j. kresťania aj védickí Rusi našli spoločnú reč a žili v spoločnej krajine bez nenávisti a nepriateľstva. Začal vytvárať akýsi konglomerát, t.j. symbiózu kresťanstva v tolerancii s védiznom. Veľmi umným spôsobom vytvoril niečo ako védické kresťanstvo. Toto dielo dokončil Sergij Radonežský.

Védizmus sa nedá nazývať kresťanstvom, pretože vo védickom ponímaní Sveta ľudia Boha poznajú a priamo s ním komunikujú – nepotrebujú popov-brokerov. To je vlastne hlavný rozdiel, ktorý je vyjadrený tým, že Védizmus sa často podáva ako úcta k Slnku. Princíp je v obraze. Na Slnko sa môžeme pozerať priamo – bez „filtrov“ – alebo skrz egregor – „filter“. Kresťanský egregor preto patrí do kategórie Lunárnych kultov – pracuje nie priamo so Svetlom, ale iba s jeho odrazom. Kresťanstvo šírilo oproti védizmu tupú, primitívnu vieru o Ježišovi ako synovi Božiemu, pričom každý Védič vie, že je dieťaťom Boha. Sme deti našich Bohov.

Sergij Radonežský vnikol do samotnej podstaty kresťanstva, pochopil ho úplne a bezo zbytku. Nasledoval doktrínu Jaroslava Múdreho a zjednotil Védizmus a Kresťanstvo. Použil kresťanskú „technológiu“, ale uchoval samotnú podstatu védického učenia. Znovu bolo zavedené – vo Védizme bežné – vyučovanie mládeže, ktoré kresťanstvo absolútne zastavilo, konzumácia alkoholu nebola viac preferovaná. Podstata je jednoduchá – ak kresťan dostane poznanie a začne rozmýšľať – už to nebude kresťan. Preto treba „služobníkov“ alebo „otrokov“ božích držať v nevedomosti a pod striktnou silovou kontrolou a strachom, čo je metodika popov. Môžeme konštatovať, že cirkev Sergija Radonežského bola cirkvou Védickou, cirkvou poznania a nie dogmatizmu. Toto aj je budúcnosť predpovedaná Vangou. Toto nemôžu popi priznať, preto z neho urobili kresťana – ktorým Sergij Radonežský nikdy nebol.

A ako rýchlo rozpoznať podstatu moci v krajine? Za Olega bola Rus jednotná, za Riurika tiež, za Sviatoslava rovnako. Rozdelenie a rozpad vniesol Vladimír zavedením kresťanstva. Dôvod nebol ten, ako opisuje dnešná história – akési lakomstvo za zemou u každého kniežaťa. Oddelili sa v prvom rade tie kniežatstvá, ktoré nechceli prijať importované náboženstvo – kresťanstvo. Vojna, ktorá sa rozpútala bola charakteru dovtedy Slovanom neznámeho – náboženská. Hľa kresťanstvo – rozdeľ a panuj. Tento rozpad definitívne zastavil knieža Vladimír Monomach.

Intrigy Grékov neprestávali, stav asimilácie kresťanstva a zachovanie védizmu nebol pre nich prijateľný. Už storočie pred pádom Konštantínopolu bolo jasné, že likvidácia gréckej moci Arabmi je iba otázkou času. Ako všetky krysy začali grécki popi postupne utekať z Konštantínopola a presídľovať sa na Rus – veď boli „jednej“ viery. Dlhodobá a starostlivá príprava a organizácia piatej kolóny a jej nasadenie je oblasť, v ktorej sa  grécki popi vždy cítili ako ryby vo vode. Aj k nám prišli okolo roku 863, ale likvidáciu zrealizovali až r. 991.

Neskôr územie Rusi dočasne obsadilo vojsko zo Sibíri – historici ich volajú Mongoli. Niektorí radi poukazujú na fakt, že Batu chán (Batuňa, Baťa…) dal čoskoro po obsadení Kyjeva postaviť Pravoslávny chrám. Ako argument uvádzajú, že išlo o kresťanský chrám – čo je totálny nezmysel. Vojská Tartarie nelikvidovali preto neľudskú mašinériu kresťanských popov a vládcov, aby sami stavali kresťanské chrámy. „Mongoli“ stavali védické chrámy, teda skutočne Pravoslávne.

Orda – ktorá obsadila Kyjevskú Rus – bola efektívne organizovaná proti kresťanskej piatej kolóne. Nedocenili však pápežovu „flexibilitu“. Vatikán organizoval a dlhodobo výdatne všemožne podporoval postupný nástup islamizácie z juhu Ordy – na ktorý neboli vôbec pripravení. Nedopustili vírus kresťanstva, ale podľahli vírusu mohamedánstva.

V takomto stave vecí došlo k bitke na Kulikovom poli. V podstate proti sebe nastúpili Slovania – bojovníci Ordy – ako mohamedáni, proti Slovanom – bojovníkom Moskvy – ako kresťania. Na poli ostalo – vďaka doktríne rozdeľ a panuj – pol milióna mŕtvol Slovanov. V tejto súvislosti je zaujímavá informácia historika Tatiščeva ktorý píše, že vojsko Mamaja kráčalo do boja spievajúc Perúnovu hymnu – väčšinou to boli Valasi a Kazaci. Proti nim kráčali v šíkoch do bitky Moskovčania, ktorí spievali tiež hymnu Perúnovi. Za koho mal vlastne bojovať Perún? Za kresťanov alebo za mohamedánov? Nuž padli debili na oboch stranách. Tu veľmi dobre vidno, ako náboženstvo „blahodarne“ pôsobí na Slovanov. Stratili sme poznanie, stratili sme Múdrosť Predkov.

Stará Múdrosť sa uchováva v starých knihách. Prvú ťažkú ranu védickým knihám zasadili vojvodcovia Vladimíra – už spomínaní Puťata a Dobran. Na príkaz Vladimíra dali vyniesť na breh Dnepra v Kyjeve všetky knihy z chrámovej knižnice, postavili z nich pyramídu a všetky teatrálne spálili. Postupne začali likvidovať všetky – najskôr veľké – védické chrámy a páliť ich knižnice. Na rieke Soš bol veľký chrám Svaroga. Podľa našich záznamov sa podarilo knihy z tohto chrámu včas evakuovať, ba dokonca stihli odniesť a ukryť aj Kummir Svaroga. Knihy sú dodnes kdesi ukryté.

Po likvidácii kyjevskej knižnice ostala ešte ohromná knižnica Novgorodu a knižnica v Moskve. V Novgorode sa dlhodobo zhromažďovali všetky knižnice, ktoré boli postupne evakuované zo Západu v procese likvidácie západných Slovanov. Boli tam odnesené aj knihy z nášho územia, z Poľska, staré knihy Sasov aj Keltov. Ako posledná bola v Chráme Sofie v Novgorode uložená knižnica Arkony, ktorú sa podarilo celú zachrániť a previesť pred pádom mesta. Západní križiaci nemali čo páliť a donášať do Vatikánu, čo ich nemálo dráždilo. Práve preto dostal Teutónsky aj Livonský rád príkaz od pápeža v 13. storočí zlikvidovať Novgorod. Nevyšlo. Porazilo ich védické knieža Alexander Nevský. Bol volchvom a nikdy nezradil a nestal sa kresťanom.

Novgorod nebol náhodou tŕňom v oku popom a ich celej klike. Na jeho území sa dôsledne udržiavalo prastaré Kopné právo, bola to vlastne niečo ako efektívne fungujúca védická republika. Popi nemali pri rozhodovaní veľkú moc, rozhodne nemohli vydávať rozkazy volchvom a žrecom. Ich biskup bol iba jedným zo zástupcov ľudu.

Po likvidácii knižnice v Kyjeve ostali na Rusi už len dve veľké knižnice – v Novgorode a v Moskve. Moskovskú knižnicu dlho a trpezlivo budovali stúpenci Sergija Radonežského a volchvovia a žreci Starej Viery. Verili, že politika Moskvy bude vždy zameraná na uchovávanie dedičstva Predkov.

Vo vojnách medzi Ordou a Moskovitmi došlo r. 1381 k obsadeniu Moskvy. Situácia bola dobre koordinovaná Vatikánom – ordické vojsko sa v blízkosti Moskvy objavilo nečakane, knieža nemal dostatočne veľké vojsko na odrazenie útoku. Urýchlene preto opustil Moskvu a odišiel do Vladimíra a Suzdaľu organizovať armádu. Moskva mala všetky šance chvíľu odolať vojsku Ordy, pretože bola ohradená pevnými hradbami Kremľa. V Moskve však pôsobil biskup Kirill, ktorého v správny čas „presunuli“ (náhodou?) z Kyjeva. Tento biskup bez otáľania otvoril brány Kremľa ordickému vojsku, teda vojsku mohamedánov..? Vojaci nikomu nič neurobili – iba splnili objednávku Vatikánu. Spálili celú knižnicu a odtiahli. Ostal už teda iba Novgorod.

Proti nemu vyslal vojsko moskovské knieža Ivan III. To už boli časy vysokej „koncentrácie“ Grékov na Rusi, lebo Carihrad dostal pod kontrolu Mohamed II. a tak grécki popi už zakladali v Moskve Tretí Rím. Ivan III. mal nie náhodou za manželku príbuznú byzantského cisára. Veď aj Sviatoslav mal „dobre“ vychovanú partnerku – šablóna ostáva dlhodobo tá istá.

Proti Novgorodu vytiahol r. 1472 s vojskom Dobryňa. V tejto vojne Novgorodci prvý raz vôbec prehrali – ale ani to sa nezaobišlo bez zradných kresťanov. Novgorod mal dostatočne silnú armádu aj vojenské skúsenosti na to, aby Moskovitov porazil – nebolo by to prvý raz. Mali aj možnosť sa dohodnúť na pomoci s Litovským kniežatstvom – susedom – ktoré mohlo poskytnúť ako spojenec aj svoju armádu. Neurobili tak, lebo nerátali s kresťanskou zradou. Poučenie pre potomkov.

Novgorodský biskup viedol v Novgorode promoskovskú kliku. Keď nastupovala do boja novgorodská armáda, tak biskup z ničoho nič odoprel dať požehnanie pred bojom kresťanom. Následkom odoprenia požehnania odmietla kresťanská časť armády nastúpiť do boja. Proti Moskovitom teda nastúpila iba tá časť vojska, ktorá ostala verná veliteľovi. Boli to stúpenci Starej Viery.

Napriek tejto situácii malo novgorodské vojsko aj tak veľkú šancu boj vyhrať, ale odohrala sa ďalšia dobre pripravená zrada už na bojovom poli. Novgorodská ťažká jazda rozdrvila prvé línie Moskovitov a pokračovala rozhodne vpred. No tu sa skadesi objavil za ich chrbtom akýsi záhadný pluk, ktorý na nich udrel… biskup už dal požehnanie. Vznikla panika, ktorú využili Moskoviti a bitku vyhrali. Na bojovom poli ostal ležať výkvet novgorodského vojska – 12 000 elitných vojakov. Nuž hľa – informačná vojna v skutočnej podobe.

Moskovské vojská previezli z chrámu Sofie v Novgorode všetky knihy do Moskvy a uložili ich v knižnici. Tu nás môže tešiť aspoň to, že Ivan IV. – keď videl akým smerom sa vyvíjajú udalosti – dal celú knižnicu vyviezť a ukryť. Dodnes nie je známe, kde sa tieto knihy nachádzajú – ale nastupuje čas, že sa dožijeme ich prinavrátenia. V žiadnom prípade to však nemôže nastať za stavu popokracie v dnešnom Rusku. Spomeňme ešte to, že Ivan IV. robil dôrazné organizačné kroky po celej ríši na znovuzrodenie cirkvi Sergija Radonežského. Nestihol.

Treba ešte určite spomenúť spálenie moskovskej knižnice Napoleonom, ktorý sa absolútne nelogicky vybral do Moskvy, hoci cár sídlil od čias Petra I. v Petrohrade. To len aby sme neprepadali naivite my. Takí ľudia nekonajú nič z nevedomosti.

Dejiny Rusi boli vždy aj dejinami našimi. Novgorod bol „hlavným mestom“ Slovienov, ktorí sa usadili aj našom území – naši Predkovia. Už neraz nás zradou a ľsťou porazili, ale stále sme tu. Ak však ani teraz nepochopíme o čo ide, budúca generácia už naozaj všetko zabudne. Je to naša zodpovednosť – pamätať vlastných Predkov. Tretí Rím je iba tretí v poradí na likvidáciu – ale my veríme, že Sergij Radonežský svoju cirkev obnoví. Legenda hovorí, že on sám za života sľúbil, že sa v potrebný čas vráti. Možno už je medzi nami. Napriek tomu zmenu robíme my, dnes žijúci potomkovia. Inak je zbytočné spievať hymnu Perúnovi.

Predtým, ako sa budeme venovať ďalším udalostiam z našej minulosti niekoľko poznámok. Hoci sme už niekoľkokrát hovorili, že naša stránka je pre tých, ktorí hľadajú odpovede na otázky Viery našich Predkov a sú už unavení z toho, ako nám neustále všetci opakujú, že sme iba opice, akosi to niektorí ľudia stále ťažko chápu. Dostávame aj také maily, ktoré chcú s nami polemizovať z pozície oficiálnej histórie, ktorú však písali naši nepriatelia. Nikomu neberieme jeho názor, je to jeho slobodný výber. No nás nemá už čím prekvapiť. Nebudeme s takými posluhovačmi cudzích, pre našu myseľ škodlivých, vírusových programov polemizovať mailom a podobnými cestami. V zmysle Zápovedí Svetlých Bohov netreba presviedčať toho, kto nechce počúvať naše slová a aj sloboda toho, čomu človek verí je jeho výsostným právom – ale aj s karmickými dôsledkami, ktoré nemôže NIKTO nikomu odobrať – lebo odráža stupeň jeho evolučného vývoja. Naši čitatelia vedia, že neraz musia čakať na odpoveď dlhšie, takže písanie mailov tým, ktorí aj tak chcú iba presadzovať to, čo všetci aj tak dobre poznáme je jednoducho plytvaním času. A vôbec nám nevadí, že tvrdia, že si všetky veci „vymýšľame“ my, prípadne s „kámošmi“ v Rusku. Už sme neraz povedali, že príbuzní Darwina nemusia našu stránku čítať. My ich stránky nečítame určite. Načo plytvať čas?

Musíme však poukázať na niektoré zaujímavé skutočnosti. Na Slovensku rovnako ako v Čechách – a nielen v našich krajinách – je veľmi populárny autor mnohých zaujímavých kníh, doktor Valerij Sineľnikov. Jeho knihy sa predávajú vo vysokých nákladoch a po vypredaní sa znovu dotláčajú. Ak si niektorí myslia, že celú Védickú Kultúru sme si vymysleli – ako sme povedali – my s kámošmi, tak medzi našich „spolupáchateľov“ musia zaradiť aj Dr. Sineľnikova. Ostatným zdravomysliacim ľuďom VŠETKY jeho knihy odporúčame.

Ďalej si je dobre všimnúť, ako sa u nás vykladá stará Slovanská symbolika. Ako príklad si uveďme jeden z najrozšírenejších symbolov používaný našimi Predkami na našich územiach – symbol nazývaný HVIEZDA PERÚNA. Hoci jeden človek si u nás vymyslel, že to je SVARGA, je to tak len v predstavách jeho samého a jeho priaznivcov. Všetci ostatní – ak použijú zdravomyslie – poľahky zistia, že tento symbol je známy aj v Rusku, na Ukrajine či v Bielorusku. Všade inde to je Hviezda Perúna, len u nás „Svarga“ – nehovoriac o tom, že v tejto fantazmagórii očividne niet ani pojmu o tom, čo to vlastne SVARGA je.

Do tejto kategórie patrí aj zvláštnym spôsobom vykalkulovaný názov „Sloveni“, ktorí nemá nikde v našej minulosti podklad. Všetci Slovania – aj okrem nášho územia – poznajú Slovienov, len my ideme urobiť „dieru do sveta“ s akýmisi „Slovenmi“. Nuž naozaj nebudeme opakovať ako papagáje ani výmysly niektorých ambicióznych jednotlivcov, ani nepodložené argumenty našich nepriateľov. My prinášame NAŠU VLASTNÚ PRASTARÚ KULTÚRU NAŠICH VLASTNÝCH PREDKOV. Nebudeme ju meniť podľa módy ani názorov nevedomcov, aj keď byť nevedomcom nie je až taká chyba. Chyba je zotrvať na dogmách aj vtedy, keď už je k dispozícii Staré Poznanie. Ostatne, Védická Kultúra Slovanov a Árijcov nie je ani „povinný“ predmet, ani „povinná“ stránka. Prisluhovači tvarov – či už vedomí alebo naivne nevedomí – ju rozhodne nemajú povinnosť čítať.

Naši Predkovia nekonali nič náhodne a bez dôvodu. Kresťanský svetonázor nás presviedča, že vývoj spoločnosti postupoval od primitívnej k dnešnej, ktorú považuje za múdru a vzdelanú. Podanie Predkov nám hovorí, že skutočnosť je úplne opačná. Z kedysi rozkvitajúcej krajiny a šťastných ľudí vyrobili kresťania nevedomých, otrockých sluhov cudzieho Pána a v Prírode dokonávajú krutú, ekologickú katastrofu. Ani netreba vymenovávať veľa argumentov, dodnes nevie civilizácia postaviť ani len stavbu podobnú egyptským pyramídam – tak akýže „primitívi“ tu žili v minulosti?

No a čo sa týka ambicióznych tiežlovanov, ktorí si začali vymýšľať svoje „slovanské“ obrady, tí tiež vychádzajú z toho, že po tisíc rokoch si to aj tak nikto nemôže pamätať… no pozrime sa na otázku všakovako povymýšľaných obradov takto. Ak máme vyspelú a menej vyspelú bytosť, kto skôr pochopí nejakú žiadosť či potrebu toho druhého? Vyššia bytosť nižšiu, alebo opačne? Hoci sa väčšine asi bude ponúkať odpoveď, že predsa vyššia bytosť vie všetko, počkajme chvíľku. Ako príklad si všimnime vzťah človeka a psa. Keď človek, vyššia bytosť, chce niečo od psíka, ten s radosťou urobí všetko, čo len jeho pán chce – akoby mu vedel čítať myšlienky. No keď sa niečoho dožaduje psík, veľmi často to človek nevie pochopiť, až kým mu psík neprisunie ňufáčikom misku, čím vyjadrí „zabudol si ma nakŕmiť či dať mi vody“. Preto na to, aby sme my, nižšie bytosti náležite vyjadrili svoje potreby nám Bohovia dali obrady a rituály. Je to presne tak, ako všetko ostatné v Prírode, lebo platí ono známe „ako hore, tak dole“. No a kto si vymyslí akékoľvek svoje obrady…

Náš predchádzajúci výlet do dejín namiesto histórie sme skončili Ruskolaňou, t.j. krajinou Rusa a Kolo. Vieme, že Rus bol knieža, podľa ktorého sa začala nazývať časť Slovanov, aby si naveky pripomínali jeho veľké činy. Rovnako to bolo aj s kniežaťom Slovienom a mnohými ďalšími. Rovnako vieme, že aj náš knieža Samo, Slovien, dal jednému zo svojich synov meno Rus. Okrem iného má toto slovo aj význam „biely“. A už vôbec nebude pre nás novinkou, že naši vlastní Predkovia nazývali našu vlastnú krajinu v Minulosti Maličkou Rusou. Aj my teda žijeme na Rusi čo znamená, že sme väčšinovo Rusi a Slovieni, rovnako ako Venedi či Vandali, či akokoľvek inak samonazvaní Slovania a Árijci.

Hlavným mestom Rodovej federácie Ruskolane bolo mesto Gelon. Dnes medzi archeológmi prebieha spor, kde sa vlastne nachádzal. Najlepšie podložené vysvetlenie podáva Vedagor, ktorý predpokladá, že Gelon s centrom na Krásnom Kopci ležal na Kulikovom poli. Práve tam boli totiž nájdené astronomické stavby, ktoré sú zhodné so stavbami Arkaimu. Pozdĺž Donu sa usadili Rody kniežaťa Rusa, ktoré tam žili až do judského prevratu v Ruskolani v rokoch 800-803 n. l. Keďže kniežatá Rus aj Kolo sa považovali za seberovných, tak Ruskolaň bola rozdelená na sféry vplyvu. Na západ od rieky Kalky bola sféra Kolo, výchovná časť od Kalky bola sféra Rusa. Po týchto udalostiach sa začalo intenzívne miešanie medzi Rusmi a málopočetnými Rasénmi, ktorí čoskoro úplne splynuli s Rusmi. Takto sa vyvíjali udalosti podľa Velesovej knihy a iných slovanských zdrojov.

Len okrajovo spomeňme, že oficiálna historická veda nám podsúva ako predkov semitskú, Aratsko-tripolskú civilizáciu. Z ich pohľadu sa Rusi a Árijci (Kimri) a Rusi a Árijci (Skýti) stávajú ako keby nepriateľmi našich Predkov. No táto oficiálna veda zároveň akosi „nič nevie“ o príchode kniežat Sloviena, Skýta a Rusa do oblasti Čiernomoria. Toto im zároveň dáva možnosť odvodiť náš pôvod od Semitov. Osobitne populárna je táto verzia pre kresťanských, t.j. neslovanských historikov.

V čase pochodu ruských kniežat Sloviena a Skýta na západ sa iné knieža, Árijec Kisek vydal so svojimi ľuďmi na juh. Už nemusíme ani opakovať, že Rusi a Árijci v jeho vojsku sa začali nazývať Kisejcami. Tento vlastný, slovanský samonázov zmenila oficiálna veda na Kasitov, následkom čoho sa objavil kasitský Babylon. No my sa nebudeme obmedzovať na názvy, ktoré nám vymysleli naši nepriatelia.

Pri svojom pochode na juh do Iránu a juhozápad do Babylonu narazili Kisejci najskôr na Partov a Médov, ktorí odišli do Dravídie 700 rokov pred nimi a usadili sa v súčasnom Afganistane a Východnom Iráne. Partovia a Médijci boli pod veľkým vplyvom žrecov, ktorí u nich dosiahli úplnú moc. Táto bola taká silná, že presadila za božstvo Indru. Kisejci narazili najskôr na Partov, keďže vstúpili do Východného Iránu.

Kisejci už mali jazdu, preto Partov rozbili pomerne hladko, ktorí takto pod ich mocným náporom začali utekať, čiastočne do Indie a čiastočne do Iránu. Partovia a Médijci sa spojili, no Kisejcom neboli schopní odolať ani tak, ale pri vynútenom ústupe na západ tvrdo vzdorovali. Tento tvrdý odpor nakoniec prinútil Kisejcov sa otočiť na juh do Babylonu.

O tom, aký tvrdý odpor kládli Kisejcom Parti a Médi hovorí skutočnosť, že pochod na juhozápad začal približne pred 4 430 rokmi, ale Babylon bol dobitý len pred 3 743 rokmi. Trvalo to teda približne 700 rokov. Na porovnanie kolonizácia Ruskej roviny a Škandinávie trvala asi 100 rokov. Opakovaná kolonizácia Ruskej roviny a Európy trvala tiež 100 rokov.

Po obsadení Babylonu Kisejcami bola vytvorená Rodová federácia – Kisejský Babylon. Partovia a Médijci, ktorí odišli do hornej časti Mezopotámie vytvorili Mitanskú ríšu. Keďže časť Rusov a Árijcov odišla do Iránu a Babylonu, pričom druhá, ešte väčšia časť odišla do Čiernomoria, tak Južný Ural v podstate ostal neobývaný. Následne bol osídlený Kimakmi, ktorí sa vo Velesovej knihe nazývajú Kimrami a v oficiálnej vede Kimmerijcami. V tom čase to bol zmiešaný, ruso-árijský národ, pričom árijský podiel mali väčší.

O Borejskej Rodovej federácii sme sa už zmienili v článku o Dávidovi a Goliášovi. Vieme, že okolo roku 2300 pred n. l. Rusi pevne obsadili Čiernomorie až do Podunajska. Tento pohyb nebol pre tamojšie semitské obyvateľstvo bezbolestný.

Blahodarné prírodno-klimatické podmienky umožnili Rodom sa postupne zmeniť na národy. Niektoré z týchto národov značne ovplyvnili Balkán, iné Stredomorie a aj Malú Áziu. Nesijci, Lalegovia a Pelasgovia sa sústredili na Malú Áziu a Stredomorie, zatiaľ čo Rusi (Borejci) na Balkán. Akademická veda nazýva Borejcov Borijcami, čo však nie je presné.

Knieža Borej okolo roku 2250 pred n. l. viedol pochod Rusov za Dunaj. Ako je v našich Rodoch zvykom, na jeho počesť sa títo Rusi nazvali Borejcami. Z tohto národa pochádza aj Herakles. Preto by bolo správnejšie nazvať tento národ Borejcami-Herakleitmi. Oveľa neskôr bol názov tohto národa zmenený Semitmi – Grékmi Achájcami – na ten, ktorý – prečo asi(?) – používa dnešná oficiálna veda. Takto koncom tretieho tisícročia pred n. l. Borejci, vedení kniežaťom Borejom, ovládli severovýchodnú časť Balkánskeho polostrova a vytlačili odtiaľ Tripolčanov-Semitov. Obsadili približne územie dnešného Bulharska. Na počesť svojho kniežaťa – ako už vieme – nazvali svoju krajinu Boreja.

Pohyb Rusov do Malej Ázie a oblasti Stredomoria spôsobil koncom tretieho tisícročia pred n. l. vytvorenie niekoľkých silných kolónií, z ktorých sa v priebehu druhého tisícročia pred n. l. vytvorilo niekoľko Rodových federácií, ktoré sa podľa oficiálnej, historickej vedy nazývajú kráľovstvami. Najväčšími boli Trojská, Minojská (Krétska) a Gettská (Chettská) federácia.

Trója bola ako osada na kopci Hisarlik v Malej Ázii založená Semitmi začiatkom tretieho tisícročia pred n. l. Počas tohto tisícročia bola niekoľkokrát zničená počas vzájomných vojen medzi semitskými občinami. Rozkvet Tróje nastal až osídlením Hisarliku Rusmi, t.j. Pelasgami. Cieľom bolo vytvorenie základne pre pohyb do Stredomoria koncom tretieho tisícročia pred n. l. Zakladateľmi kolónie boli tri Rody Pelasgov, odkiaľ aj pochádza názov „Traja“, čo v slovienčine znie ako „Troji“, odkiaľ teda naša Trója. Aj dnes a aj v našom jazyku nie je názov nezrozumiteľný. Potom sa jeden z Rodov zameral na Krétu, druhý na pobrežie Grécka a tretí ostal v kolónii a vybudoval mesto.

Na počesť a pamiatku pôvodného počtu Rodov sa začali tu usadení Rusi nazývať Trójanmi. Gréci Semiti samozrejme tento vlastný názov skreslili a v gréckom epose sa už Trójania nazývajú Dardanelčanmi. V období medzi 17. až 13. storočím pred n. l. dosiahla Trója obdobie svojho najväčšieho rozkvetu a slúžila ako základňa pre Rusov, pričom zabezpečovala spojenie medzi Čiernomorím a Krétou, ako aj Egyptom.

Trójania postavili veľké mesto s pevnosťou obohnanou silným múrom. Trója bola postavená podľa presne premysleného plánu, v ktorom každá ulica mala svoje remeselnícke zameranie: Kožiarska, Čižmová, Zbrojná, Hrnčiarska, Železiarska a podobne. Presne takto to bolo aj v Kyjeve či Novgorode ešte v 9. až 12. storočí n. l. V meste bolo aj veľa veľkých domov, ktoré boli postavené na nasypanej zemnej vyvýšenine.

Trójania viedli vysoko organizovaný spoločenský a hospodársky život. Základom ich bohatstva bola cieľavedomá organizácia výroby, trhovníctva, spoločenského života a výhodné geografické položenie Tróje. Bola to Rodová federácia, ktorú viedli volené kniežatá s Radou hláv Rodov a volchvov. Na riešenie spoločných záležitostí sa schádzalo zhromaždenie ľudu – Veče. Trójska Rodová federácia bola zničená v 13. storočí pred n. l., o čom si povieme trochu ďalej.

Rod Pelasgov viedol knieža Minej, ktorého po grécky nazvali Minos. Na základe údajov gréckeho historika Tukydida vieme, že Minej postavil silné loďstvo a zlikvidoval pirátstvo, ktorým sa dovtedy zaoberalo pôvodné semitské obyvateľstvo, Karijci. Práve Minej usporiadal život na Kréte, Kykladách a pobreží Grécka tých čias. Toto zodpovedá stratégii pohybu Rusov po moriach a oceánoch. V Škandinávskom mori sa Rusi usadili na ostrove Rujan, kde postavili mesto Arkonu. Toto len potvrdzuje, že naši dávni Predkovia mali veľmi dobre vyvinutý zmysel cieľavedomosti a strategického pohľadu.

Spoločenský život Minejskej Rodovej federácie bol organizovaný podľa rovnakých princípov ako v Tróji. Minej teda nebol žiadny despotický vládca gréckeho typu, ale jedným z najúspešnejších vodcov Slovanov, práve takým ako boli Slovien, Skýt, Rus, Vend, Kolo a ďalší. Nikdy neprekračoval rámec zásad platiacich v Rodovej federácii.

Minejská Rodová federácia dosiahla najväčšieho rozkvetu medzi 17. až 15. storočím pred n. l. V tom čase Pelasgovia nadviazali perspektívne a vzájomne výhodné obchodné vzťahy s Egyptom. Cez Tróju a Krétu prechádzala obchodná cesta od Rusov k Egypťanom, ktorá bola neskôr premenovaná na cestu od Varjagov ku Grékom. Dôkazy existencie tejto cesty nachádzame vďaka archeologickým vykopávkam. U Venédov (Vendov) na Morave boli nájdené okrasné predmety s Kréty, výrobky z jantáru sa našli v Grécku, keramika z Egypta zase na Kréte. Všetko patrí do 16. storočia pred n. l.

Pelasgovia vrátane Trójanov používali líniové písmo, ktoré sa neskôr stalo základom gréckeho písma. Úspešný rozvoj Minejskej Rodovej federácie bol prerušený v 15. storočí pred n. l. živelnou katastrofou a následným nájazdom Grékov Achájcov, následkom čoho boli zničené mnohé mestá, osady, vily a dvorce Knóssosu, Festy a ďalších miest. Treba však zdôrazniť, že hlavnou príčinou boli práve grécke nájazdy, ktoré bezohľadne a cieľavedome Gréci Achájci načasovali po živenej katastrofe.

V tejto súvislosti je potrebné si viac povedať o Grékoch Achájcoch. Následkom výpravy Borejcov na Balkán boli Semiti vytlačení do Tessálie, Epiru a Ilýrie, t.j. do severozápadnej časti Balkánskeho polostrova. Tu sa zmiešali s miestnymi Semitmi a za niekoľko storočí vytvorili národ Minijov, ktorý sa voči Slovanom choval vrcholne nepriateľsky. Tento národ bol nútený v 17.-16. storočí pred n. l. pod tlakom Venédov, vlastného číselného nárastu, žiadostivosti k bohatstvu Rusov, ale zároveň neschopnosti s nami efektívne bojovať v oblasti Podunajska a severovýchodnej časti Balkánu odísť na juhovýchod a nastúpiť proti Pelasgom, ktorí si postupne osvojovali kontinentálne Grécko. Začala sa krutá a bezohľadná vojna, pričom sily boli vo veľkej nerovnováhe. Časť Pelasgov bola vytlačená na ostrovy a časť do juhozápadnej časti Grécka.

Takto Semiti, t.j. Jónijci, Achájci a Eolijci obsadili kontinentálne Grécko. Jónijci obsadili Attiku a severovýchod polostrova. Achájci obsadili v podstate celý Peloponéz. Eolijci prišli do Tessálie a Stredného Grécka, pričom sa s nimi zmiešali domáci Karejania. V strede 2. tisícročia pred n. l. sa Achájci, ktorí obsadili najúrodnejšie oblasti Peloponézu, ocitli najbližšie k Minejskej Rodovej federácii, čo ovplyvnilo ani nie ta ich remeselný a kultúrny vývoj, ako skôr ich organizáciu moci smerom k vedeniu lúpežných vojen.

Achájci prví spomedzi Grékov vytvorili radu štátov, vrátane Mikénskeho kráľovstva, ktoré sa neskôr stalo centrom Achájskeho zväzu vo vojne s Trójou. Rozdiel medzi achájsko-gréckymi zväzmi a ruso-árijskou federáciou je ten, že u Achájcov sa celá moc veľmi rýchlo dostala do rúk kráľov, ktorí čo do pôvodu boli všetko bývalí vodcovia lúpežných bánd. No slovanské kniežatá boli vždy volené a ich povinnosťou bolo organizovať spoločenský a hospodársky život. Preto rozdiel medzi vojenskými vodcami – často pohlavármi lúpežných bánd – a volenými kniežatami je v tom, že vodcovia králi sa zaoberajú hlavne lúpežnou vojnou, pričom volené kniežatá organizujú najmä spoločenský a hospodársky život.

V druhej polovici 2. tisícročia pred n. l. sa grécko-achájske kráľovstvá vytvorili v Mikénach, Iolke, Orchachomene, Aténach, Pilose a v ďalších. Tieto kráľovstvá politicky spájala snaha o drancovanie a okrádanie cudzích krajín. Preto v podstate môžeme hovoriť o vytvorení grécko-achájskej lúpežníckej konfederácii. Len čo sa Gréci dostali k moru, hneď sa začali zaoberať morským pirátstvom, v čom mimoriadne excelovali práve Achájci. Práve Achájci rozpútali nemilosrdnú vojnu s Minejskou federáciou. Achájci tým, že systematicky zorganizovali pirátske lúpežníctvo na mori pretrhli obchodovanie Kréty s Trójou okolo roku 1400 pred n. l. a zároveň zrealizovali úspešné vtrhnutie na Krétu. Achájcov viedol pirát a lúpežník Tezeus – z ich pohľadu hrdina. Gréci Achájci boli morskí lúpežníci, piráti, ktorí lúpili a okrádali druhé národy. Preto je pochopiteľné, prečo Trójania považovali Grékov Achájcov za „zverských“.

Po zmocnení sa ostrova Kréta sa dostali Gréci Achájci pred otázku, kam nasmerovať svoje ďalšie nájazdy. Mohli nastúpiť smerom na Egypt, alebo smerom do Malej Ázie. Ťahať sa s egyptskou žrecovskou vládou však nakoniec neriskovali, pretože záviseli na medi, ktorá sa dobývala na Cypre, a tento bol pod kontrolou Egypta. Preto rozvinuli s Egyptom, Cyprom a semitskými kráľovstvami Sýrie – Byblosom, Ugaritom, Alalachom – čulé obchodné vzťahy. No v tom čase zároveň začali zvyšovať nepriateľské aktivity proti Tróji a Gettskej (Chettskej, t. j. Chetitskej) Rodovej federácii, ktorá bola založená vojakmi Rusmi (Getmi) v Malej Ázii.

Malá Ázia sa stala cieľovou lokalitou pre lúpežné výpravy Grékov Achájcov. Situácia bola pre nich zjednodušená tým, že vtedy medzi Egyptom a Chetitskou federáciou prebiehala vojna. Trójania boli Slovania, a teda podporovali Árijcov Chetitov v ich boji proti Egyptu, preto konfrontácia Trójanov a Grékov Achájcov bola len otázkou času. O tom, ako táto katastrofa prebehla si povieme neskôr. Teraz sa pozrime bližšie na príchod Getov do Malej Ázie a Sýrie.

Po rozdelení sfér vplyvu pristúpil knieža Rus ku konsolidovaniu svojej časti Ruskolane na Done. Počas dlhých výprav a vojen v Čiernomorí sa pod jeho velenie dostalo silné vojsko, ktoré pozostávalo z Getov, t.j. profesionálnych vojakov. Už poznali pocit víťazstiev a preto zachcelo sa im nových. No knieža Rus, ktorý bol zamestnaný organizáciou svojej časti krajiny sa už nemohol zaoberať týmto vojskom. Geti si teda vybrali svojho getmana (z čoho sa neskôr vytvoril názov „hajtman“) a začali žiadať, aby im bolo umožnené ísť na výpravy. Na Kruhu im bol takýto súhlas udelený, a teda Geti nastúpili pochod na Kaukaz.

Jedným z prvých pokorených oblastí bola oblasť dnešného Gruzínska, kde vtedy žili Iberijci a tí patrili k Sivým národom. V takýchto prípadoch sa vždy obyvateľstvo rozdelí na tri skupiny. Prvá časť začne odpor a bude zničená vojnou. Druhá časť nebude preukazovať odpor a pokorí sa. Tretia časť sa nepokorí, ale odíde do iných krajov. Tak bolo aj v tomto prípade. Časť Iberijcov, ktorá nebola schopná rozhodného odporu, ale nechcela sa ani podriadiť nasadla na lode a odišla na západ. Dali svoje meno Iberijskému polostrovu, ku ktorému sa dostali vodnou cestou po Čiernom a Stredozemnom mori, alebo kombinovanou cestou po Čiernom mori, rieke Dunaj a ďalej po súši. Toto sa odohralo medzi rokmi 2300 až 2250 pred n. l. Tí, ktorí sa pokorili ostali na Kaukaze a tí, ktorí neboli ochotní sa pokoriť sa ocitli na Iberijskom polostrove, čo je dnešné Španielsko a Portugalsko. Po pokorení Kaukazu sa Geti vybrali do Zakaukazia, ktoré rovnako rýchlo dobili. Práve preto majú dodnes mnohé toponymi Kaukazu a jeho okolia vo svojom základe koreň „rus“.

Ako sme už neraz uviedli, za podklad k tejto rekonštrukcie dejín berieme Velesovu knihu, ktorú dopĺňame ďalšími zdrojmi, a to najmä tam, kde vo Velesovej knihe niet žiadnych, alebo sú iba minimálne informácie, čo je aj tento prípad. Oficiálna história tvrdí, že Chetitské „kráľovstvo“ vytvorili Nesijci, ktorí sa objavili v Malej Ázii koncom 3. tisícročia pred n. l. S týmto časovým úsekom môžeme súhlasiť. No s názvom národa v žiadnom prípade. Prečo? Pretože to vykonali vojaci, t.j. Geti. Getman Nisej viedol getské vojsko a vykonal prvé víťazné výpravy do Malej Ázie. Ako to býva našim zvykom, tak práve po jeho mene si dali vlastní názov Rusi, ktorí vstúpili do Malej Ázie. No krajina a federácia dostala názov Getská, pretože vojsko vtedy zohralo samostatnú a hlavnú úlohu.

No analyzovať vytvorenie a rozvoj Getskej, t.j. Chetitskej federácie v izolácii od vytvorenia Mitani a Kisejskej federácie nie je správne, pretože ich vzájomné pôsobenie spoluurčovalo vývoj situácie na celom území Malej Ázie koncom 2. tisícročia pred n. l. Tu si len všimnime, že aj oficiálna história nachádza medzi menami „kráľov“ árijské mená, čo je veľmi dôležité.

Na árijský pôvod zakladateľov týchto vlád poukazuje aj vymenovávanie hinduistických božstiev Indru, Varunu a bratov blížencov Ašvinov pod jedným z ich mien – Nasatia – v zmluvách medzi Chetitskou federáciou a ríšou Mitani. Aj Velesova kniha spomína Indru ako slovanské božstvo. Toto poukazuje na to, že tie národy, ktoré vytvorili Chetitskú federáciu, vládu v Mitani a Kisejskú federáciu boli etnickí príbuzní.

Aj organizácia týchto federácií bol rovnaká. Boli to všetko Rodové federácie, v ktorých miestne semitské obyvateľstvo nebolo pripúšťané k vláde v spoločnosti. No treba zdôrazniť, že nebolo ani likvidované. Najdôležitejšie je však to, že v rozhovoroch medzi sebou a Trójou používali tieto krajiny jazyk Rusov. No zároveň s Egyptom, Hyksósmi a ďalšími miestnymi semitskými národmi používali akkadský jazyk a písmo, čo dokazuje, že aj Hyksósi patrili k Semitom.

Pri Hyksósoch sa trochu pristavíme, pretože práve s nimi je spojené vyčlenenie sa judského národa spomedzi Sivých národov. V 18. a 17. storočí pred n. l. sa Rusi a Árijci dostali do oblasti Sumeru, Akkadu, Zakaukazia a Malej Ázie a práve oni tam vytvárajú radu Rodových federácií. Pod ich tlakom semitské národy často ustupovali na juh, následkom čoho Hyksósi vtrhli do Dolného Egypta a ovládli ho, čím sa Egypt rozdelil. Vytvoril sa Horný Egypt, kde sa uchovala žrecovská organizácia, hoci Dolný Egypt ovládli Hyksósi.

Takéto udalosti sa nikdy nezaobídu bez zvláštnych udalostí, čo sa stalo aj teraz. Jeden oddiel Hyksósov, v ktorom boli aj noví ľudia, ktorých pripravovali cudzozemci, „zablúdil“ do Afriky a stratil sa. Súčasníci mysleli že nadobro a bez stôp. No približne za 200 rokov sa títo potomkovia Hyksósov v počte asi 70 mužov vrátili, pričom v skupine boli j ženy a deti. Spolu ich bolo asi 350 ľudí a viedol ich Jákob. Boli to však už veľmi silne zmenení ľudia.

V Dolnom Egypte si ešte potomkovia Hyksósov pamätali na zmiznutú skupinu, takže týchto „chudákov“ poľutovali. No toto medzirodové šľachtenie vytvorilo nový druh Sivých ľudí, ktorí sa svojimi psychosomatickými vlastnosťami ešte viac líšil od ľudí bieleho druhu ako semitskí Hyksósi. Samozrejme, že pracovať sa im nechcelo.

„Úprava“ tohto oddielu Hyksósov bola výsledkom cieľavedomej činnosti cudzozemcov, ktorí sa stali čiernymi mágmi Afriky. Takto súčasné ľudstvo nadobudlo nový poddruh, ktorý v sebe obsahuje elementy rozloženia a rastu ľudí. Do Egypta vstúpili v čase, keď sa narušitelia Konov Rita nevyháňali, čo bolo umožnené hlavne panstvom Hyksósov, a tak tento poddruh sa začal rýchlo množiť. Všetci vyhnanci egyptskej spoločnosti sa k nemu postupne pridávali tiež.

Približne o 150 rokov sa toto spoločenstvo rozrástlo do ohromných rozmerov. V čase ich vyhnania z Egypta ich bolo už spolu so ženami a deťmi približne 3 milióny. Spolu s číselným nárastom tohto kriminálneho spoločenstva sa zrealizovala aj jeho organizácia do 12 kmeňov. Medzi pohlavármi týchto kmeňov sa postupne rodila myšlienka prevzatia moci v Egypte. No napriek tomu títo pohlavári dobre vedeli, že ak sa im nepodarí zmocniť tajomstiev egyptských žrecov, tak moc sa im prevziať nikdy nepodarí.

Egyptskí žreci len tak niekoho k sebe nepripúšťali. Ich tajomstvá boli známe iba zasvätencom, ktorých učili od detstva. Toto učenie bolo výlučne pre deti žrecov a faraóna. Aby mohli dostať svojho človeka do spoločenstva žrecov, tak pohlavári kriminálneho spoločenstva podvrhli dcére faraóna Ramzesa II. chlapca, budúceho Mojžiša, ktorému ona dala meno Chazarsif. Mladého chlapca zasvätili do tajných princípov, následkom čoho podstúpil rad zasvätení a naučil sa umeniu ovládania ľudí aj tajné zbrane egyptských žrecov v tejto oblasti.

No vplyv pohlavárov zločineckého spoločenstva na neho nezanikol. V tom čase už pripravili plán povstania, súčasťou ktorého bola likvidácia všetkých Egypťanov. Povstanie malo prepuknúť v noci a aby sa predišlo zabíjaniu svojich vlastných, tak ich domy mali byť označené zvláštnym znakom. No moment prekvapenia sa nevydaril vinou Mojžiša, ktorý sa prezradil tým, že použil tajnú zbraň proti vojakovi žrecov, ktorý dohliadal na prácu pastierov svíň, príbuzných Mojžiša.

Žrecovský vojak bol zabitý a klamstvo odhalené. Povstanie sa začalo neorganizovane a bolo rýchlo potlačené. Kriminálne spoločenstvo bolo z Egypta vyhnané. Toto vyhnanie judskí ideológovia pretransformovali v Starom Zákone na odchod so zázračnou záchranou, hoci nijaké zázraky sa nekonali. Egyptské vojsko zastalo na kraji pustatiny alebo mora. Háveď sa oddelila buď vplyvom prílivu alebo fatamorgánou, ktorú pozná každý putujúci v pustatine.

V pustatine stretli chamitský národ Madiáncov, s ktorým spolu 40 rokov putovali po Etiópii. Pohlavári tejto skupiny, vrátane Mojžiša, vysvetlili Madiáncom, že oni nie sú vyhnanci, ale bohom vyvolený národ.

Práve od tohto chamitského národa aj prevzali kult boha Jahve. Mojžiš 40 rokov nestrácal čas a používal tajné techniky, ktoré ukradol žrecom Egypta a umenie ovládať ľudí, čím posilňoval svoju moc. Všetkých nepokorných zničil a ostaných vychoval v duchu nenávisti voči všetkým ostatným národom a snahe dostať ich pod svoju nadvládu. Naučil ich princípom vycibrenej zákernosti vo vzťahoch voči iným národom. Hlavné princípy tohto prístupu boli:

Hovor jedno a rob druhé.

Nech to stojí čokoľvek, nahuckaj svojich protivníkov jedného na druhého.

Nikdy nevstupuj do otvoreného boja, postupuj spoza rohu, cudzími rukami atď.

Tieto a aj ďalšie princípy dostali názov kamenné tabule Mojžiša, pričom potomkovia Judejcov od nich neupustili dodnes ani o krok. Tento nový čin Sivých ľudí vystúpil na scénu svetovej politiky koncom 14. storočia pred n. l., na samom ohnisku vojny medzi Egyptom a Chetitskou federáciou, ktorá znamenala aj zničenie Tróje.

Keď hovoríme o mimoriadnych psychosomatických vlastnostiach Judejcov to neznamená, že ostatní Semiti nemali negatívne vlastnosti a nepoužívali zákerné metódy. Pretože Rusi a Árijci majú v Zápovediach Vyšných Bohov a Veľkých Predkov zakázané klamať, tak počas vojny si vyjasňovali vzťahy v otvorenom boji. Práve preto naši Predkovia posielali veľmi často nepriateľovi vopred oznam „Иду на вы“, pričom toto pravidlo sa dodržiavalo veľmi dlhý čas.

Je viac ako jasné, že takáto pravdovravnosť sa Rusov a Árijcov postupne čoraz viac a viac poškodzovala. Čím bližšie k dnešným časom, tým viac porážok vďaka čestnej výzve prichádzalo. Zákernosť vo všeobecnosti nebola vlastná Slovanom a Árijcom tých čias, ale už dávno bola osvojenou metódou národov sivého druhu, ktorí sa tu objavili už v predpotopnom období. Toto si môžeme overiť na trpkom príklade Mitani, Tróje a Chetitskej federácie.

Už sme hovorili, že zakladateľmi ríše Mitani boli Partovia a Médijci, ktorí si boli ako národy rovné jeden druhému. Práve preto sa každý z týchto národov, aby si posilnil svoje postavenie, snažil nájsť vstúpencov medzi miestnym, semitským obyvateľstvom. Hoci tento prístup spočiatku spôsobil rýchly nárast Mitanie, neskôr ju priviedol ku kríze a zničeniu. Semiti najskôr vďaka politike týchto národov dostali v podstate rovnaké práva ako Partovia a Médijci. No Semiti hneď pochopili, že Partovia a Médijci nemôžu klamať, čo otváralo Semitom obrovské možnosti pre ich klamstvá, keďže ani Parti ani Médi niečo také u nikoho iného ani nepredpokladali.

Tieto práva a možnosti Semiti aj dôsledne a systematicky využili na to, aby oslabili moc Partov a Médijcov v krajine. Klamom a ľsťou sa im podarilo rozdúchať nepriateľstvo medzi týmito národmi. Začali sa vojny a prevraty a vláda začala slabnúť. Okrem toho Semiti postupne nahuckali na Mitani Chetitskú federáciu, čím sa stal konflikt medzi Chetitmi a Mitani neodvratným.

Po niekoľkých výpravách chetitského vojska bola časť Mitani ovládnutá, čo sa odohralo okolo roku 1400 pred n. l. Porážka Partov a Médov sa nemohla do budúcnosti prejaviť voči slovanským a árijským národom inak ako negatívne a to v oblasti celej Malej Ázie a Iránu. Značná časť Mitani nebola dobitá a stala sa následne jadrom vytvorenia nového subjektu – Asýrie – ktorá následne zohrala osudovú rolu v osude Chetitskej federácie.

Vládcovia Asýrie – aby boli sami v bezpečí – nahuckali Chetitskú federáciu na Egypt. Títo takto ešte pred zakončením podmanenia si Mitani prerušil vojenské operácie a getské vojsko sa vypravilo do Palestíny. Chetitské vojsko podporil semitský národ Hapiru, ktorý predtým býval na západe Babylónie a chamtivo sa zhostil vyhliadky na možnosť vydrancovať slabého protivníka. Chetitské vojsko spolu s Haripu rýchlo ovládlo oblasť Sýrie a Fenície a čoskoro začali ohrozovať Cyprus.

Vládcovia Cypru a priľahlých oblastí informovali vládcu Egypta o nebezpečenstve. No Echnaton, ktorý bol zaujatý reformami, neposkytol dostatočnú pomoc. Následkom toho chetitské vojsko natoľko postúpilo, že napadnutie Egypta sa už stalo neodvratným.

V týchto súvislostiach je jasné, prečo výrobcovia bronzu v Tróji mohli používať olovo z oblasti súčasného Afganistanu alebo Česka. Postavenie Egypta bolo také ťažké, že dokonca vdova po Tutanchamónovi sa obrátila na getmana chetitského vojska s prosbou, aby jej poslal svojho syna a tento sa stal mužom kráľovnej Egypta, a teda jeho faraónom. Getman naozaj poslal do Egypta svojho syna, ktorý však neskôr, počas vysviacok zomrel. Toto spôsobilo ďalšiu krvavú vojnu, v ktorej sa víťazstvo znovu začalo nakláňať na chetitskú stranu. No dosiahnuť sa ho už nepodarilo.

Egyptskí zajatci priniesli do radov Getov epidémiu, následkom ktorej mnoho našich Predkov zahynulo, vrátane okolia getmana, čo znemožnilo pokračovať vo vedení vojny. V rokoch 1360-1330 pred n. l. sa vojna znovu rozhorela, no Egypt sa už pozviechal z vnútorných otrasov, ktoré boli spôsobné povstaním kriminálnej hávede. Preto sa vojna ťahala dlhú dobu a s premenlivým úspechom. Zosilnenie Asýrie na východe a zväz Egypta s Grékmi Achájcami, ktorí vstúpili do Malej Ázie už zavŕšili svoje dielo. Chetitská federácia nemohla bojovať na troch frontoch. Po porážke pri Kadeši r. 1312 pred n. l. sa začína definitívny koniec Chetitskej federácie.

Vojny s Asýriou a Achiaviou (Grékmi Achájcami, ktorí spojili sily 22 menších kráľovstiev), zavŕšili definitívnu porážku Chetitskej federácie. V tejto ohromnej vojne, ktorá môže byť nazývaná aj prvá svetová, sa zrazili dve koalície. Prvá bola tvorená na etnickom príbuzenstve Rusov a Árijcov (Getov, Kisejcov a Trójanov), druhá bola vytvorená z rôznorodých národov – Egypťanov, Grékov Achájcov a Asýrčanov. Vojna trvala 200 rokov a skončila sa porážkou Ruso-Árijského zväzu a zánikom všetkých jeho federácií okolo roku 1200 pred n. l.

V tejto veľkej vojne zohralo úlohu veľmi veľa osudových faktorov, z ktorých si je potrebné vziať ponaučenie, pretože zásadným spôsobom ovplyvnili možnosti Ruso-Árijského zväzu. Tieto faktory zahŕňajú epidémie, zemetrasenia, nerozhodnosť vojvodcov, naivnú dôverčivosť a rozpútavanie vnútorných vojen v prelomových momentoch vedenia vojny.

Vojna medzi Trójou a Achájcami bola len epizódou tejto veľkej vojny a odohrala sa už na jej konci. Vzplanula vtedy, keď Geti Chetiti, ktorí boli viazaní bojom na niekoľkých frontoch, už nemohli reálne Tróji pomôcť. Pokiaľ sa vojnové udalosti odohrávali v Síri a Palestíne, tak Gréci Achájci sa vojny nezúčastňovali. No len čo Geti obsadili desiatky obchodných miest a začali ohrozovať medené bane na Cypre, obchod Grékov Achájcov s Egyptom sa narušil, čo vyvolalo v gréckych mestách priemyselnú krízu. Aby sa jej vyhli a prežili na cudzí účet, Gréci Achájci vstúpili do vojny na strane Egypta, pričom skoncentrovali svoje úsilie na juhozápadnom a južnom pobreží Malej Ázie. Tam obsadili rad pobrežných oblastí, na ktorých založili aj svoje kolónie, t.j. oporné body, pričom jeden z nich sa tak ako názov zväzu nazývala Achiaviou. Trója však mala silnú flotilu, ktorá spôsobovala Grékom nemálo problémov, lebo prerušovala spojenie medzi kolóniami zväzu v Malej Ázii. Gréci Achájci sa spočiatku neodvažovali napadnúť Tróju, pretože táto mala mohutné opevnenia. No r. 1275 pred n. l. nastalo zemetrasenie, ktoré silno poškodilo opevnenia Tróje, čo zmenilo rozhodnutie Grékov Achájcov a začali vojenské operácie.

Dôvodom k trójsko-achájskej vojne bol únos Heleny, ženy spartského kráľa Menelaa, synom trójskeho kniežaťa Parisom, čo je podľa E. I. Klassena skomolenina mena Boris. Menelaos sa spojil s ďalšími grécko-achájskymi kráľovstvami a na čelo sa postavil jeho brat Agamemnon, pričom dokázali zostaviť veľké vojsko. Toto v súlade s gréckou mytológiou prišlo k Tróji na 1200 koráboch. Ak by sme uvažovali, že na jednom korábe mohlo byť okolo 50 ľudí, tak dostaneme naozaj veľké vojsko, ktoré pozostávalo zo 60 000 vojakov. Agamemnonove vojsko hneď po postavení tábora na brehu mora pred mestom začalo okamžite drancovať okolité mestá a osady, čím sa snažili prinútiť Trójanov k stretnutiu na bojovom poli. No pohotové zozbieranie takéhoto ohromného vojska a celkový vývoj udalostí dokazuje, že dôvod nebol ani tak v odvedení Heleny, ako skôr v obsadzovaní zemí a bohatstiev Tróje, na ktoré si dávno robili zálusk morskí piráti a lúpežníci Gréci Achájci.

Trójania sa nedali vyprovokovať na otvorený boj na bojovom poli, pretože sily protivníka značne prevyšovali ich vlastné a ostali ukrytí za hradbami. Pretože mesto nebolo obkľúčené úplne, tak počas celej vojny existovalo spojenie s Chetitskou federáciou, Lýdiou, Borejou a Ruskolaňou, ktoré počas celej vojny poskytovali pomoc svojimi dobrovoľníkmi.

Na pomoc prichádzali aj družiny Rusov – Chorvátov, Kozárov, Nižanov. Napríklad Rusi z Donu prišli na čele s Antifom na 30 koráboch. Táto pomoc umožňovala mestu viesť vojnu 10 rokov. No sily boli aj tak nerovné.

Gréci Achájci aj napriek svojej značnej početnej prevahe nedokázali poraziť Trójanov a ovládnuť Tróju, čo medzi nimi postupne vyvolávalo nezhody. Väčšina z nich sa už prikláňala k odchodu domov, no vtedy Odyseus navrhol zákerný ťah. A tak v desiatom roku vojny Gréci zostrojili obrovského koňa na klziskách či valcoch, ale vnútri dutého. Do neho umiestnili najlepších achájskych vojakov na čele s Odyseom, vodcom z Itaky. Koňa pritiahli k stenám Tróje, potom spálili svoj tábor a odplávali od brehov Troady. Ostrov Tenedos ich skryl pred zrakmi Trójanov, takže tu sa zastavili a čakali.

Trójania uverili slovám prebehlíka Sinona, že ovládnutie koňa je symbolom víťazstva, a preto ho vtiahli do mesta. No kôň bol veľmi veľký, a preto museli prebiť dieru do steny. Potom ho umiestnili na akropolu a začali hodovať a radovať sa z dosiahnutého víťazstva. V noci Sinon vypustil z koňa Achájcov, ktorí pobili stráž pri bráne a do mesta vpustili svoje vojsko. Takýmto spôsobom – za použitia zákernosti – mesto Gréci Achájci ovládli. Mnoho Trójanov zahynulo, časť ich bola zajatá a uvrhnutá do otroctva, samotné mesto bolo strhnuté a zničené do základov, jeho bohatstvo bolo čiastočne rozkradnuté a čiastočne sa uchovalo, čo sa ukázalo až po vykopávkach Schliemana.

Takto opisuje pád Tróje oficiálna historická veda, ktorá sa odvoláva iba na grécke zdroje. Gréci v skutočnosti prenikli do mesta zabudnutým akvaduktom, ktorý sa podobal na koňa a ktorým v minulosti do Tróje prúdila voda.

Táto vojna a jej priebeh poukazuje ešte na jednu charakteristickú črtu, ktorá spája Slovanov. Je to dôverčivosť a prostodušnosť, čo sú pre dnešné časy „nadbytočné“ vlastnosti charakteru. Odkiaľ sa vzali už vieme. Preto sa naši Predkovia a v mnohom aj my staviame k ľubovoľnej informácii ako ku pravdivej, čo naši protivníci zneužívajú.

Je tu aj ďalšia typická črta slovanského charakteru, na ktorú sa treba zamerať. Je to snaha o odôvodnenú aj neodôvodnenú oslavu nejakej udalosti hodovaním. Pokiaľ to bude trvať, potiaľ sa bude vždy nejaká podoba trójskeho koňa používať proti nám našimi nepriateľmi. Najúspešnejšou podobou trójskeho koňa je kresťanstvo, ktoré tiež k nám prišlo v podstate od Grékov, komunizmus – tiež podobného pôvodu a teraz ešte liberalizmus.

Po zničení Tróje Grékmi Achájcami aj Egypťania začali cítiť nebezpečenstvo zo strany tohto lúpežného spoločenstva a začali konať vo zväze s Chetitmi, no jednak už bolo neskoro a jednak ich pomoc Chetitom nebola veľká. Zničenie Chetitskej federácie a podmanenie si značnej časti Malej Ázie Grékmi si vynútilo odchod viacerých ruso-árijských národov. Takto si našli pokojnejšie miesta a usadili sa na ostrove Sardínia aj Apeninskom polostrove. My sa už ani nemusíme diviť, prečo sa jedny a tie isté národy v minulosti označujú rôznymi menami. Etruskovia samých seba nazývali Rasénmi, Rusi a Árijci sa ako pravidlo nazývali podľa mena vynikajúceho kniežaťa. Druhé národy nám často dávali úplne inú nálepku, najčastejšie hanlivú. A pretože sa písomné záznamy uchovali len v málo prípadoch, tak dnes máme z toho iba zlomky. Rusi, ktorí odišli na západ mali šťastie, Velesova kniha ich nazýva Árijcami, Slovanmi, Skýtmi. Východní Slovania také šťastie ako Velesova kniha nemali.

Grékov Achájcov nazývame aj Danajcami, pričom výraz „danajský dar“ hovorí za všetko. Danajci sa po zničení Tróje spojili s ďalšími semitskými národmi, narušili Egypt a rýchlo obsadili časť Palestíny a Cyprus. Následkom týchto udalostí stratil Egypt mnohé územia a len s ťažkosťami sa ubránil nepriateľskej koalícii. Takto sa Gréci ocitli na Cypre, kde sú dodnes. No zničenie Tróje nakoniec nebolo pre Danajcov bez odplaty. Zároveň s agresiou Danajcov proti Egyptu vtiahli do Grécka mnohé Rody Borejcov. Tie Rody Borejcov, ktoré ostali sa samy nazývali Macedónčanmi.

Borejci sa líšili od ostatných Rusov tým, že u nich existoval Kult sily. Preto prikladali veľký význam fyzickým cvičeniam a dosahovali v tom veľké úspechy. Počas vojen s Grékmi mimoriadne vynikol Herakles, po mene ktorého sa Borejci začali nazývať Herakleitmi. Herakleiti prišli na Peloponéz a ovládli ho. Práve oni založili základy spartskej školy výchovy fyzicky silných ľudí a všestranný rozvoj kultúry vrátane písomnej gramotnosti. Neskôr toto písomníctvo Gréci iba prevzali a pozmenili v súlade so svojimi schopnosťami.

Borejci Herakleiti porazili a rozbili grécko-achájske despotické kráľovstvá a vytvorili vlastnú federáciu Rodov. No tak či onak boli vo veľkej menšine, a preto boli postupne asimilovaní Danajcami. Najdlhšie zo všetkých vydržali Borejci Sparťania na polostrove Peloponéz. No nakoniec boli asimilovaní aj oni. Gréci si nakoniec upravili aj činy Herakla a „vmontovali“ ho do svojich eposov.

Jeden z Rodov Borejcov sa dostal do Palestíny, kde založili a vybudovali kolóniu Filištíncov. Protivník v súboji judského kráľa Dávida mal 290 cm, čo dáva pojem o veľkosti Hyperborejcov. Tí Hyperborejci, ktorí žili za Uralom na Sibíri v Rassénii merali priemerne okolo 3 metrov.

Borejci v Grécku dosiahli veľké úspechy, no v Iráne a Malej Ázii sa udalosti nevyvíjali priaznivo. Počas vojen Chetitskej federácie s Egyptom vzniklo kráľovstvo Asýria, ktoré zahájilo expanziu na Kaukaze a v severozápadnej časti Iránu. Porážka chetitského vojska spôsobila vytlačenie Rusov a Árijcov z Mezopotámie a vytvorenie Nového, semitského Babylonu, ktorý zahájil expanziu na sever dnešného Iránu. Tento proces je dobre opísaný vo Velesovej knihe, kde sa uvádza aj to, že Rusi a Árijci sa dostali do otroctva pod babylonským kráľom Nabsurom (Nabuchodonozorom).

Roku 1228 pred n. l. prešla Midgard-Zem spod vplyvu žiarení Čertogu Losa pod vplyv žiarení Čertogu Tura, čo spôsobilo ďalšie zosilnenie degradácie Rusov a Árijcov a narastanie neúspechov vo všetkých sférach života a činnosti. Situácia v 16.-15. storočí pred n. l. na Južnom Urale bola pokojná a aj klíma bola stabilizovaná. Od odchodu Ramu do Dravídie a Ilmera do Škandinávie už prešlo 1 500 rokov. Dokonca aj medzi časťou žrecov došlo pod účinkom týchto zmien k strate značnej časti poznania, čo u tejto skupiny viedlo k vzniku dohadov v oblasti existujúceho ponímania Sveta.

Medzi týchto žrecov patril aj Spinara Zaratuštra, ktorý sa aj podujal na vykonanie reformy v oblasti svetonázoru. Rozhodol sa zjednodušiť predstavu o Bohoch a zamenil ich jediným Ahuro-Mazdom. Touto úpravou v prvom rade otvoril dvere pokusom o zámenu množstvennosti Bohov (Rodobožia) jedinobožím (monoteizmom, t.j. teizmom) a na druhej strane postavil seba a svojich nasledovníkov proti zvyšnému Ruso-Árijskému svetu. Reformu Zaratuštru zavrhli nielen tí Rodoviči (členovia Rodov), ktorí nechceli meniť Prastaré tradície, ale aj žreci, ktorí sa poväčšine nachádzali v Asgarde. Pre žrecov Asgardu bola Istina cennejšia, a preto Zaratuštrovu reformu zavrhli úplne.

Práve vďaka žrecom Asgardu si slovansko-árijský Svet uchoval svoje pôvodné predstavy o množstvennosti Bohov až do pokresťančenia Rusi. Spitama Zaratuštra bol zabitý a jeho nasledovníci ušli do Iránu, kde si našli množstvo priaznivcov medzi Partmi, Médmi a Semitmi, čo sa však neodohralo náhodne. Podstata je v tom, že chápanie množstvennosti Bohov bolo vtedy vlastné výučne bielym ľuďom, ktorí sa nachádzali na oveľa vyššej úrovni duchovného a rozumového vývoja. Všetky ostatné druhy ľudí neprekračovali hranicu chápania božstva ako jediného panujúceho suveréna. Práve preto ponímanie jediného vrcholového boha bolo a ostalo pre ľudí sivého typu jediným možným spôsobom.

A hoci ideovo-náboženský systém Zaratuštru bol značným krokom na ceste ku kresťanstvu, ktoré je poslednou črtou duchovno-mravného pádu ľudstva, ono ešte vždy predpokladalo budovanie rozumne organizovaného spoločenského a hospodárskeho života. Práve preto je učenie Zaratuštru stále vyššie ako primitívne usporiadanie kresťanstva.

Irán 2. tisícročia pred n. l. bol federáciou árijských Rodov a im podriadených semitských národov. Porážka Ruso-Árijského zväzu vo vojne s egyptsko-asýrsko-achájskym zväzom bolo v značnej miere podmienené rozdúchaným ideovo-náboženským bojom. Parti, Médi a Semiti, ktorí prijali Zoroastrizmus neustále vyvolávali povstania. Rusi a Árijci boli donútení sa sťahovať z Iránu na sever. Vo Velesovej knihe sa hovorí, že Rusov a Árijcov v tomto boji Parti nepodporili. Na sever si však Rusi a Árijci (Kisejci) priniesli už pozmenený jazyk.

Tu sa nedá nepoukázať na jednu paralelu. Hoci sme všetci bieli ľudia, zmena svetonázoru je ekvivalentná zmene počítačového programu, na ktorom naše telo (hardware) beží. Cudzí program sa takto stáva pre jeho nositeľov ekvivalentný počítačovému vírusu, čo vysvetľuje, prečo nositeľov primitívneho monoteizmu nemožno považovať za Slovanov. Ba vlastne, na akej ideovej osnove sa máme spájať dokopy v obrane pred neľuďmi? Na báze Prastarej a prvobytnej Viery našich Predkov, alebo učenia jednej z vetiev judaizmu, v našom prípade kresťanstva, aj tak nimi vymysleného? Je vírus dobrá vec pre počítač?

Päťstoročný pobyt v Iráne a Babylone neprešiel bez následkov. Zmena jazyka priviedla k vytvoreniu nového Ruso-Árijského etnika, ktoré sa v oficiálnej historickej vede nazýva Skýtmi. Odtiaľto pochádza aj rozprávka o indo-iránskom pôvode Árijcov. Vytlačenie Rusov a Árijcov z Iránu a Malej Ázie viedlo k strate mnohých území, ako aj oddeleniu a odosobneniu Rusov a Árijcov v Dravídii, čo v konečnom dôsledku spôsobilo vytvorenie etnika Indov a aj nového typu Sivých ľudí. Práve v tomto období došlo k vytvoreniu Iránu a jeho oddeleniu sa od Rassénie, ktorej južná časť, t.j. Stredná Ázia bola nazvaná Turanom. A od tohto okamihu sa začali nepretržité vojny.

Vytvorenie nového Ruso-Árijského etnika Skýtov nemohlo ostať bez vplyvu na pôvodnú jednoliatosť Ruso-Árijského sveta. No napriek tomu tento rozdiel nespôsobil veľkú vojnu, pretože hustota Rusov a Árijcov v Strednej Ázii bola malá. Bolo to spôsobené tým, že v Malej Ázii a Číne sa odohrali tragické udalosti. Vojna Chetitskej federácie s Egyptom a potom s Asýriou a grécko-achájskym zväzom do základov vyčerpala sily Ruskolane, ktorá dlhodobo zabezpečovala getské vojsko všetkým, čím mohla. Následkom toho boli Rody Rusov Ruskolane vykrvácané.

Odchod Borejcov do Grécka a Južného Balkánu nemenej oslabil Boreju. Následkom všetkých týchto vojen vplyv Rusov a Árijcov v Čiernomorí rýchlo upadol. Pod vplyvom grécko-achájsleho tlaku sa semitské národy Čiernomoria pokúsili oslobodiť a vyvolali povstanie. Okolo roku 1200 pred n. l. sa v Čiernomorí začali krvavé jatky. Ani Borejci, ani Macedónčania, ani Geti nemohli poskytnúť pomoc, pretože ich sily boli viazané vojnou so svojimi protivníkmi v Malej Ázii a Grécku. A vtedy boli na pomoc zavolaní z Južného Uralu Árijci Kimri. Podľa Velesovej knihy Kimri boli tiež naši Otcovia. Árijci Kimri pomohli potlačiť povstanie Semitov a obnoviť moc Ruskolane a Boreje. O ďalšom vývoji udalostí si už ale povieme až v niektorom z ďalších článkov.

Na začiatku si musíme povedať, že sú zdroje poznania našej minulosti, ktoré prežili a môže sa k nim dostať v podstate každý, kto má skutočný záujem. Stačí prekonať duchovnú lenivosť a ľahostajnosť a začať samostatne pracovať na svojom Duchovnom vývoji. Nikto okrem nás samých nás totiž nemôže ani zachrániť, ani zničiť. Ide len a len o nás.

Jedným z týchto zdrojov je aj Velesova kniha. Je to jeden z našich posvätných Spisov, Svätý Spis Slovanov a Árijcov, súčasť našich Véd. Bola vyzeraná na brezových doštičkách volchvom Jagajlo Ganom v 9. storočí n. l. Je to storočie, o ktorom môžeme povedať, že predstavuje koniec Večera a začiatok nástupu Temnoty, Noci Svaroga. V tom storočí začali u nás tvari systematicky vytvárať svoju piatu kolónu – kresťanov – ktorá však aj tak potrebovala ešte nejaké storočie na to, aby definitívne zničila Dŕžavu našich Predkov. Bol to predvečer jatiek a likvidácie zdrojov poznania, predvečer, ktorý však bol predpovedaný védickými textami. A táto predzvesť znamenala, že sa nedalo spoľahnúť na to, že potomkom ostane nejaký písomný odkaz našich Predkov. Križiaci snorili všade a zhabané knihy pálili spolu s ich majiteľmi, pričom samozrejme nezabúdali odovzdávať z každej po kópii do Vatikánskej knižnice.

Velesova kniha je akýmsi súhrnom poznania, ktorý zahŕňa viaceré prastaré zdroje. Teraz vidíme, že naši Predkovia mali pravdu – kresťania zničili naozaj všetko a neľútostne. No Velesova kniha je tu. Opisuje minulosť Slovanov a mnohých iných národov Eurázie od dávnych čias, t.j. zameriava sa na obdobie od začiatku 1. tisícročia pred n. l. do 9. storočia n. l. Otvára pred nami Duchovný Svet našich Predkov. Obsahuje skúsenosti mnohých tisícročí duchovného vývoja, bojov, víťazstiev a porážok mnohých národov, ktoré obývali Euráziu.

Védická literatúra našich Predkov bola bohatá a rôznorodá. Mnoho z nej sa dochovalo – napriek úpornej snahe kresťanov – do našich dní. No nie všetkému sme venovali dostatočnú pozornosť a úctu. Príkladom je práve Velesova kniha.

Ak neberieme do úvahy Slovansko-Árijské Védy, ktoré boli sprístupnené Žrecmi-Ochrancami až začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, tak najznámejšou zbierkou slovanských runových kníh bola knižnica, ktorú priviezli z Francúzska do Ruska začiatkom 19. storočia. Pred napoleonskými vojnami sa po mnoho storočí uchovávali tieto slovanské rukopisy v kráľovskom archíve opátstva Sanlis pri Paríži a patrili do knižnice kráľovnej Francúzska Anny Jaroslavny, dcéry kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Do Ruska sa dostali po Francúzskej revolúcii a spočiatku boli uložené v Ruskej Národnej Bibliotéke, ktorú vytvorili ruskí imperátori a veľmoži Stroganovci. V tých časoch sa táto Bibliotéka nazývala „Depo Manuskriptov“.

Začiatkom 19. storočia sa tieto knihy široko skúmali, pričom neveľká časť slovanských Rún bola vtedy aj publikovaná a uvedená v katalógoch, a to ako zahraničných, tak aj domácich. Neskôr – z obáv pred stratou – boli všetky rukopisy premiestnené do Múzea A. I. Sulakadzeva. Po jeho smrti sa dostali do Ermitáže a súkromných zbierok rady ruských veľmožov, kde sa kopírovali a skúmali. Dnes ich považujeme za stratené alebo ukryté.

Tieto slovanské runické manuskripty boli zaznamenané v katalógoch archeografa Múzea A. I. Sulakadzeva, ktoré sú dnes umiestnené v Ruskej štátnej knižnici (zb. V. M. Undolského N° 871) a v Knižnici Archeografickej komisie Akadémie Vied pod názvom „Knigorek, t.j. katalóg starých kníh, ako písaných, tak aj tlačených, spomedzi ktorých podľa podania mnohé boli prekliate na konciloch a iné v kópiách spálené, hoci sa aj tej istej histórie týkali; veľká časť týchto písaná na pergamene, iné na kožiach, na bukových doštičkách, brezovej kôre, na plátne hrubom, napustených zmesou a iných“.

Knihám dával A. I. Sulakadzev názvy väčšinou podľa „Indexu zakázaných kníh“ Cypriána a Zosimu, ale aj podľa toho, čo sa sám pokúšal v nich dočítať. Zároveň ich aj približne sám datoval. Celkovo ich bolo okolo tristo. Medzi najznámejšie patria tie, o ktorých A. I. Sulakadzev napísal:

Velesova kniha, spomedzi „kníh neuznávaných, ktoré sa nedovoľuje ani čítať, ani držať v domoch“… podľa poznámok Sulakadzeva pojednáva aj o Morave. My už vieme, že je tu opis aj našich území.

Jarilina kniha, alebo „Zlaté rozorávanie o siedmych cároch, ktorí pod horou Alatyr vedľa seba sedeli“…

„Biela Krynica“ a do nej patriace „Piesne Zlatojara“ a „Tryzny Bojana“…

„Kniha Koľadu“ a do nej patriaca „Véda Kitovrasa“, v katalógu „Knihy, nazývané heretické“… text podľa Sukaladzeva pochádza z 5. storočia a je v slovienčine.

V 19. storočí po prvom opublikovaní SLOVA O PLUKU IGOROVOM boli vykonané aj prvé pokusy o zverejnenie týchto starých, runických manuskriptov. Menovite G. R. Deržavný r. 1812 vydal prvé runické texty v novodobom Rusku v časopise „Чтения в Беседе любителей русского языка“, č. 6. Neskôr časopis premenovali na „Собеседник любителей русского слова“, pričom za cára Alexandra III. bolo dokončené nové vydanie diela „Bojanova hymna“, ktoré vydal akademik J. K. Grot. Spomeňme aj to, že za cára Alexandra II. boli vydané aj VÉDY SLOVANOV, svätý text slovanských Véd, ktorý sa zachoval v Bulharsku. V Rusku vyšla táto kniha znovu r. 2002.

No kde sa potom podeli všetky tieto knihy, ktoré sa „nedopatrením“ vrátili do Ruska vďaka napoleonským vojnám? Hoci Velesovu Knihu, Jarilinu Knihu a Bielu Krynicu si dnes môžete v Rusku zohnať – pričom tlačou vyšli aj už spomenuté Védy Slovanov – zdrojové runické texty sa kamsi „podeli“. No ani tieto knihy sa na verejnosť dostať nemali. Ale roku 1919, počas chaosu Občianskej vojny v Rusku, sa na Ukrajine šťastnou zhodou okolností našli doštičky Velesovej knihy. Následne boli tajne prevezené do Belgicka, kde ich skopíroval ruský emigrant, spisovateľ a historik J. P. Miroľubový. Publikovať tieto texty tlačou začali v USA v 50-tych rokoch minulého storočia. No samotné doštičky sa zase „záhadne“ stratili, pričom dnes vieme, že sa ocitli v Tajnom Archíve Vatikánu a sú – samozrejme – nedostupné. Špinavú prácu – skrátka krádež – vykonali cez Katolícku univerzitu v Louvain (L’Université catholique de Louvain – UCL ; latinsky Universitas catholica Lovaniensis), najstaršiu a najznámejšiu univerzitu v Belgicku. Potom už bolo ľahké znovu rozšíriť fámu o falzifikátoch, aj keď my už vo veci kresťanských inštitúcií nemáme žiadne ilúzie. Otázkou ostáva iba to, čo za „Slovania“ veria všetkému, čo nám potom naservírujú tvari aj za cenu toho, že šliapu po odkaze vlastných Predkov. No my sa pozrime na udalosti našej minulosti aj z týchto zdrojov a aj napriek tomu, že ich – ako ostatne aj Slovansko-Árijské Védy – považujú tiežslovania za falzifikáty. Démon Slovanstva stále funguje…

Všetko sa začalo na priestoroch dnešnej Sibíri.  Po vojne sa pred cca 12 000 rokmi znovu obrodila slovansko-árijská žrecovská spoločnosť, ktorá pred asi 9 000 rokmi zaujala celé územie Sibíri a Uralu. Proces zjednocovania bol prostý a ľahký, keďže oproti si išli navzájom etnicky príbuzné slovansko-árijské národy. Toto potvrdzujú aj dnešní archeológovia, ktorí určili, že v tých časoch na Sibíri vzájomne jestvovali dve kultúry. Kultúra Andronovská, s centrom na Južnom Urale a Afanasievská, s centrom v Minusinskej kotline. Andronovská kultúra bola vytvorená Svätorusmi a Afanasievská Ch´Árijcami. V predpotopnom období vzájomné miešanie Da´Árijcov, Ch´Árijcov, Svätorusov a Rassénov prebiehalo bežne, no po globálnej katastrofe bolo pozastavené. Na východe sa oddelili Da´Árijci a na Západe sa vydelili enklávy Rassénov, vrátane Antov. Po opätovnom zjednotení sa Ch´Árijcov a Svätorusov sa toto miešanie znova urýchlilo. V čase, keď nastal etnický rozkol to už znova bol etnicky jeden národ, ktorý nazývame Slovanmi a Árijcami.

Po spojení boli obnovené mnohé mestá, vrátane Asgardu. No v tom čase vykonával funkciu hlavného mesta Arkaim, ktorého pozostatky sa nachádzajú na Južnom Urale, v Čeľabinskej oblasti. Žreci Slovanov postavili toto mesto a odtiaľto riadili celú Dŕžavu a spoločnosť. Teda na Južnom Urale bolo hlavné mesto Dŕžavy, ktorú voláme Rassénia.

Približne pred 8 000 rokmi sa začal rozpadať jednotný vodný systém, ktorý dopravoval z Baltického mora teplé, Golfské prúdy do Obského ústia. Vďaka tomuto bola klíma v Rassénii príjemná a teplá asi ako v dnešnej Európe. No keď sa začal rozpadať jednotný vodný systém, tak vody Golfského prúdu prestali najskôr dochádzať do Obského ústia, ale následne aj do Bieleho mora z juhu. Do Karského mora sa dostali ľadovce a zablokovali Obské ústie.

Toto ochladenie začalo ovplyvňovať celú Rasséniu. Potup chladu bol taký silný, že pred asi 5 500 rokmi sa už počasie podstate zhoršilo aj v Južnej Rassénii. To zároveň znamenalo, že skončila možnosť zaoberať sa mnohými druhmi poľnohospodárskej činnosti. Skončila možnosť sadovníctva a pestovania zeleniny. Čo to bolo možné robiť už iba na juhu a len v lete.

Polia v severných oblastiach spustli a začali zarastať lesmi. Tu už bolo možné sa zaoberať len lovom, rybačkou a sčasti pasením dobytka. Na juhu sa vytvorila stepná zóna, ktorá bola na pastiersky život vhodná. A tak sa stalo, že Slovania a Árijci v týchto oblastiach začali prechádzať na konzumáciu mäsa a zanechávali rastlinnú potravu. Týmto sa stalo ťažšie dodržiavať Rodové Ustoje a Pravidlá, uchované a znovu obnovené slovansko-árijskými žrecmi.

Prechod k pastierstvu prebiehal od 6. do 4. tisícročia pred n. l. Toto obdobie však už vyžadovalo odstúpenie od ustanovených Pravidiel. No žreci – aj keď nie bezdôvodne – sa tomu protivili. Indické Védy o týchto udalostiach hovoria tak, že Parašurama, 6. avatar (príchod) Višnu, stelesneného Božieho hnevu, 21 krát za sebou zničil všetku organizáciu Kšatriov za ťažké urážky, ktoré oni spôsobili svätoslúžiteľom – Brahmanom. Nespokojnosť žrecov sa prejavovala nepriateľstvom voči nim.

Za týchto okolností sa spoločnosť aj krajina rozdelila na dva nepriateľské tábory. Žreci Arkaimu na čele s Ramom a ich stúpenci sa nachádzali na Južnom Urale v značne prijateľnejších klimatických podmienkach. Toto im umožňovalo zastávať dogmatické pozície, a teda nepovoľovali porušovať stanovené odveké Pravidlá, najmä používanie mäsa zvierat na jedlo. Ale žreci Východnej Rassénie chápali nevyhnutnosť prijatia zmien, ktoré boli vynútené zmenami klimatických podmienok, a preto dokazovali nevyhnutnosť úpravy Rodových Ustojov a Pravidiel. Navyše, väčšina Slovanov a Árijcov už tieto pravidla prestala držiavať tak či onak.

Vtedy sa Rama rozhodol vykonať represívne opatrenia. Trestanie tých, ktorí sa vzpierali rozhnevali väčšinu Slovanov a Árijcov Rassénie. Nespokojenci utekali d lesov a vytvárali oddiely na boj s neústupnými žrecmi a ich stúpencami. Následne prepuklo všeobecné povstanie vo Východnej Rassénii proti Ramovi a jeho stúpencom. Toto povstanie Slovanov a Árijcov viedol knieža Kimak. Pred cca 5 200 rokmi sa tieto dva nepriateľské tábory zrazili na poli Kurukšetra, čo je pravdepodobne v dnešnej Kurganskej oblasti Ruskej Federácie. Prebehla grandiózna bitka, ktorá je farbisto opísaná v epických dielach Indie, aj keď sú tu popridávané aj iné vojny a udalosti, keďže pole menom Kurukšetra je aj v Indii. No tam prebehla iná obrovská, nemenej grandiózna bitka oveľa skôr, ešte v predpotopnom období.

V tejto bitke tábor Ramu utrpel porážku, a teda boli donútení ustúpiť na dnešnú Ruskú rovinu a do Dravídie, ktorá vtedy zahŕňala nielen dnešnú Indiu, ale aj Pakistan, Afganistan a časť Iránu. Je samozrejmé, že nechceli priamo vyprávať pravdu o svojej porážke, a preto v epických dielach svedectvá o nej zašifrovali. No zašifrovali aj mnohé ďalšie poznatky a udalosti. Toto je dôležité vedieť, pretože dnes je nemálo tých, ktorí prijímajú Indické Védy ako absolútnu Pravdu v najvyššej inštancii a totálne odsudzujú Slovansko-Árijské Védy, resp. slovanské Védy ako také vôbec.

Tá časť obyvateľstva Rassénie, ktorá vyhrala a ostala doma vybudovala novú spoločnosť, ktorá bola charakterizovaná už väčšou slobodou mravov v bežnom živote, ale v celosti uchovali svoj slovansko-árijský Svetonázor a Ponímanie Sveta. Takže čo do podania je ich odkaz neskreslený, čo vidno napríklad aj v zachovaných Svarogových Zápovediach ohľadom konzumácie zvieracieho mäsa ako potravy.

Tieto udalosti sa odohrali ku koncu vplyvu žiarení Čertoga Finista na Midgard-Zem, čo je obdobie, kedy už začal prelom smerom k vláde Temnoty (zatemnenie zdroja Svetla galaktickou hmotou). Ale tak ako dnes, hoci sme už prekročili hranicu konca Noci Svaroga ešte nenastala kompletná zmena smerom k vláde Svedomia a Svetlej energie na Midgard-Zemi, hoci podmienky pre túto zmenu sa umocňujú každým dňom, tak ani vtedy ešte vonkajšie atribúty života spoločenstva Slovanov a Árijcov neboli zmenené. Vtedy ešte v podstate nezačala Kali-Juga, pretože podľa indického výkladu Kali-Juga znamená „plné zatemnenie“, ktoré vtedy ešte u našich Predkov nenastalo.

Objavenie sa Izraelitov na Midgard-Zemi bolo následkom príletu cudzozemcov z Pekelného Sveta, ktoré sa odohralo približne pred 5 800 rokmi, ak vedieme odhad – pre jednoduchšie prepočty – k roku 2000 n. l. Pristáli v oblasti Dravídie a vytvorili tam akési laboratórium na vyprodukovanie takého nového druhu ľudí, ktorý by bol schopný efektívne odporovať bielym ľuďom. Ako materiál na experimenty použili dvojpohlavnú bytosť zvanú „endrogin“. Experimentátori rozdelili túto bytosť na dve časti. Mužská časť bola „umŕtvená“, t.j. v maximálnej miere potlačená a ženská časť bola skrížená s mužmi čiernej a sivej rasy. Tieto experimenty vyprodukovali rozličné výsledky, následkom čoho sa objavili noví ľudia čierneho a sivého druhu. Požiadavky experimentátorov uspokojil variant skríženia s mužmi sivého typu. A tak sa objavili Adam a Eva, ktorí sa stali PRARODIČMI IZRAELITOV. My už vieme, že v sumerčine „adama“ znamená „pôda“, pričom v tomto prípade poslúžil ako živná pôda muž sivého typu. Pri reprodukcii a zavedení tohto nového druhu ľudí sivého typu sa využila schopnosť endrogina vyprodukovať osoby s identickými vlastnosťami. Na základe tejto vlastnosti si noví ľudia osvojili túto schopnosť a ich vlastnosti sa začali odovzdávať po materinskej línii. Práve preto si Židia dodnes vedú svoje rodové následníctvo po materinskej línii.

Po ukončení experimentov a dosiahnutí kladného výsledku sa cudzozemci infiltrovali do prostredia sivých ľudí. Siví ľudia tu totiž už existovali z predpotopného obdobia, preto treba brať do úvahy aj tento faktor a rozlišovať, že nie všetci siví sú rovnakí. Táto infiltrácia bola prezentovaná ako vyhnanie týchto ľudí z Raja za pokus o ochutnanie jablka zo Stromu Poznania. V úvode judskej knihy Kabbala je spomienka na Učenie Svetla, ktoré bolo známe experimentátorom z Pekelného Sveta. A práve tento pokus Adama a Evy o „nahryznutie“ jablka poznania nezapadal do starostlivo pripravených plánov ich dizajnérov. Výslovne tu nejde o stvorenie, ale „vyformovanie“, „urobenie“. Je to onen biblický „Druhý príbeh tvorenia“, ktorý už – na rozdiel od prvého príbehu na začiatku knihy Genesis – nebol dielom Stvoriteľa, ale Hospodina, t.j. Pána (otrokov či sluhov).

Nasledovalo teda vyhnanie Adama a Evy z Raja (laboratória). Práve preto sú nazývaní vyhnanými z Raja ľuďmi – IZ-RA(J)a-eliti – čo je však ako korene slova lepšie dnes viditeľné v autentickejšej ruštine (изгнанными из рая людьми, alebo teda израильтянами). Po vyhnaní z raja/laboratória sa začalo rozširovanie týchto nových ľudí medzi existujúcimi ľuďmi sivého druhu. Po dobití Južnej Dravídie Slovanmi a Árijcami – ktorých žrecom bol tento experiment známy – boli cudzozemci vynútení presunúť svoju výskumnú základňu z Dravídie do Afriky.

Oficiálna historická veda dáva objavenie sa Árijcov v Indii niekde medzi 12.-11. storočie pred n. l., t.j. hovorí o minulosti spred nejakých 3 200-3 100 rokov. Tento odhad vykonali na základe vykopávok „kultúry sivej rastlinnej keramiky“, ktorú našli v Pandžábe, Chariane, na pohoriach Gangy a Džamny, v rade oblastí Gango-Džaminského dvojriečia, ako aj v Radžastane. Väčšinu osídlení tejto kultúry datujú oficiálni historici do obdobia 800-500 pred n. l., t.j. spred 2 800-2 500 rokov. Toto obdobie – podľa ich názoru – zodpovedá aj času zostavenia Rigvedy. No tento prístup hovorí iba o osídlení oblasti dnešného územia Indie, pričom očividne nemajú ani poňatia o starej Dravídii, ktorej rozloha značne prevyšovala dnešnú Indiu, a ktorej hranice prechádzali po hrebeni Hindukúšu. Preto bude z nášho pohľadu lepšie hovoriť o Južnej a Severnej Dravídii. K Južnej Dravídii patria územia dnešnej Indie a Pakistanu, k Severnej zase oblasti súčasného Afganistanu a severovýchodného Iránu. Musíme brať do úvahy aj to, že žiadna kultúra sa nedokáže vytvoriť cez noc, t.j. v rovnakom čase. Preto to 12. storočie pred n. l., o ktorom hovorí oficiálna veda, je len obdobím, kedy Árijci definitívne pokorili Južnú Dravídiu a ich spoločnosť vstúpila do obdobia rozkvetu novej kultúry. Z toho zároveň vyplýva, že Slovania a Árijci prišli do Južnej Dravídie minimálne v 13. storočí pred n. l., t.j. pred 3 800 rokmi.

Toto obdobie zároveň súhlasí s časom rýchleho úpadku Dravídskej civilizácie, ktorú oficiálna veda nesprávne nazýva civilizáciou Harappy a Mohendžo-Daro. Samozrejme, že do Severnej Dravídie – dnešného Afganistanu – prišli Slovania a Árijci oveľa skôr. Ak berieme do úvahy, že pred 5 200 rokmi prebiehala hranica medzi Rasséniou a Dravídiou chrbtom horského pásma Hindukúš, tak je jasné, že Severná Dravídia bola podmanená približne pred 4 800 rokmi a Južná Dravídia iba pred 3 800 rokmi.

Rama a jeho stúpenci sa po porážke na poli Kurukšetra rozhodli opustiť Rasséniu a usadiť sa v iných regiónoch Ázie (Asie). No žreci neboli jednotní v tom, kde ísť. Rama nástojil na tom, aby odišli na juh, ale zároveň žrec menom Ilmer nástojil na tom, že treba odísť na západ. Nezmieriteľnosť týchto dvoch názorov viedla k ďalšiemu rozkolu, tentoraz už medzi stúpencami Ramu. Jedna polovica stúpencov podporila Ramu a druhá polovica žreca Ilmera. Takto sto Rodov (Koreňov) odišlo s Ramom do Indie, pričom druhá polovica – tiež sto Rodov – odišla do Škandinávie. Po ich odchode osídlili Južný Ural tí Slovania a Árijci, ktorí prišli z Východu. Neskôr sa na pamiatku kniežaťa Kimaka začali volať Kimačanmi, z čoho sa oveľa neskôr stali Kimri, ktorých oficiálna veda nazýva Kimmerijci. Ako to býva v takýchto prípadoch, tak tí, ktorí odchádzajú nešetria nič z toho, čo sami predtým vytvorili. A takto teda pri odchode zničili niektoré mestá a aj mnohé kultové objekty.

Slovania a Árijci na čele s Ramom sa pustili smerom na juh a približne pred 4 800 rokmi ovládli Severnú Dravídiu. Potom sa ich pochod zameral na Južnú Dravídiu, pričom tomuto pochodu velili prevažne žreci. Viedli svojich stúpencov do krajiny, kde sú blahodarné podmienky pre život ľudí v podstate po celý rok.

Pravda je aj to, že tomuto postupu sa tvrdo postavili Dravídi a Nagovia, čo sa neskôr odrazilo v heroických eposoch neskoršej Indie. V tom období značnú úlohu zohrávali vojenskí vodcovia, ktorí velili vojsku. Prvých vrcholným vodcom, ktorý dosiahol značné úspechy bol Indra. Preto práve na jeho počesť bola Južná Dravídia nazvaná Indiou, pričom on sám bol Indmi zbožstvený a zaujal miesto Perúna, ktorý naďalej ostal Božstvom pre Slovanom a Árijcov aj v Rassénii.

Po vstupe do Južnej Dravídie – dnešnej Indie – Slovania a Árijci postupovali pomaly, pretože tu narazili na štátnu organizáciu Dravídov a Nagov. Táto štátna organizácia bola „ociachovaná“ oficiálnou vedou ako civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro, hoci v skutočnosti išlo o štát Dravídov. Oficiálnymi vedcami spomínané civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro paria k Predchádzajúcemu Ľudstvu, teda do obdobia spred potopy. Dravídsky štát viedli žreci čiernej mágie. Títo žreci, ktorí dosiahli absolútnu moc v krajine viedli kult klaňaniu sa krvavej bohyni Kali-Ma (Čierna Matka), ktorá vyžadovala prinášanie ľudských obetí. Tento štát čiernych mágov – ktorých čierne „pracovné“ oblečenie nie náhodou prevzali kresťanskí popi – vznikol približne pred 8 000 rokmi a svoj maximálny rozvoj dosiahol pred cca 7 000 rokmi, v podstate súčasne so žrecovskými vládami Čiernomoria, Egypta a Ameriky. No jestvoval zásadný rozdiel medzi vládami Slovansko-Árijských žrecov a žrecov čiernej mágie. Slovansko-árijskí žreci stavali svoju vládu na využití poznatkov, pričom čierni mágovia na strachu. Klaňanie sa bohyni Kali a ľudské obete boli najslabším článkom v štátnej organizácii žrecov čiernej mágie. Slovania a Árijci po príchode do Južnej Dravídie zničili prax prinášania ľudským obetí, čo im v značnej miere pomohlo zvíťaziť v tomto krutom boji (niečo podobné sa neskôr odohralo aj v Číne). Úplná kolonizácia dnešnej Indie bola taká zložitá, že trvala okolo 1 500 rokov. Spôsob kolonizácie bol podstatnou mierou ovplyvnení tým, že celé hnutie Slovanov a Árijcov viedli žreci. Toto sa bohužiaľ nestalo v Škandinávii.

Žrecovský patriotizmus zabezpečoval bariéru odlúčenosti a umožňoval uchovanie prísnej izolácie Slovanov a Árijcov od miestnych národov, čo umožnilo uchovať kultúrnu a etnickú osobitosť. No nebola to žiadna náhoda. Žreci mali veľký záujem na tom, aby vláda Slovanov a Árijcov v Dravídii bola dlhá, stabilná a pevná.

Čierni mágovia však dosiahli časom určité úspechy a došlo aj k premiešaniu Slovanov a Árijcov s miestnym obyvateľstvom. No žrecom sa nakoniec podarilo vytvoriť nové etnikum – Indov – ktoré sa oddelilo od čiernych ľudí a priblížilo sa k bielym ľuďom, čo zabezpečilo vládu Slovanov a Árijcov v Indii na dlhé roky. Všetko sa v takomto krátkom článku vypovedať nedá, no ako príklad si povedzme o zmenách, ktoré boli vsunuté do učenia o kastách a energetických centrách človeka. V indickom diele Rigveda sa hovorí, že delenie spoločnosti na kasty je večné. V učení o energetických centrách boli odobrané dve vyššie duchovné centrá, preto sa vo všetkých indických zdrojoch hovorí o siedmych čakrách. Aj brahmanom bol odovzdaný starý jazyk Slovanov a Árijcov, ktorý sa dnes populárne nazýva Sanskrit.

Toto etnické spoločenstvo sa vytvorilo nie iba vďaka uplatňovaniu dominancie Slovanov a Árijcov v organizácii spoločenského života a vojenskej sile. Najdôležitejší bol vplyv mohutného védického systému ponímania Stavby Sveta. Toto dokazujú aj hymny Rigvedy, ktoré boli zostavené v 12. storočí pred n. l., t.j. pred približne 3 200 rokmi. Za základ bolo použité poznanie, ktoré priniesli so sebou do Južnej Dravídie žreci Slovanom a Árijcov.

Pozrime sa na podstatu sporu o jedení mäsa. Z týchto udalostí by sa zdanlivo mali radovať tí, ktorí sú presvedčení, že človek je dravec a jednoducho musí jesť mäso zvierat, že to jednoducho inak nejde. O tejto problematike sme už písali dosť, a preto iba krátko zhrnieme fakty. Hoci vo Védach sa píše, že život človeka je cennejší ako život zvieraťa – teda v stave krajnej núdze môžeme jesť aj mäso zvierat – kto je dnes na Slovensku v stave krajnej núdze? Kto si nevie nájsť pre nás prirodzenú stravu, t.j. najmä plody rastlín či napríklad cestoviny? Odpoveď je úplne jednoduchá. No musíme sa na to pozrieť aj z druhej strany. Keď pred niekoľkými tisícročiami zmenil svoj tok teplý, Golfský prúd, tak počasie na Sibíri sa zmenilo zásadným spôsobom. Ak my máme v podstate mierne zimy, a pritom v lete si môžeme vypestovať dostatok potravy, tak napríklad zelenina nám v našich podmienkach pri vhodnom uskladnení vydrží ešte dlho do zimy. No v podmienkach, aké sú na dnešnej Sibíri to je úplne inak. Hoci aj keď v lete môžete zažiť teploty aj nad +40°C, tak v zime bežne a dlhodobo zažijete teploty pod -50°C. Takýto mráz už zničí naozaj všetko. Uskladnená zelenina sa doslovne rozpadne. Nehovoriac o tom, že v severných oblastiach nájdete len sneh a ľad – nič tu ani nevypestujete. Takýto stav už jednoducho ohrozuje samotné prežitie človeka. Len na okraj, jedným z dôvodov, prečo napríklad ruská armáda nemôže nakupovať americké vrtuľníky je práve v špecifických podmienkach, ktoré môžete v Rusku zažiť. Každá technika, ktorú používa ruská armáda je vystavená takým extrémnym podmienkam, ktoré americká technika nie je schopná vydržať. Ten istý vrtuľník môže byť jeden deň nasadený na južnej hranici – napríklad v Čečensku – no na druhý deň už v oblasti severnej Sibíri. Preto napríklad hoci pakistanská armáda je kompletne vybavená americkou technikou, táto napríklad v Himalájach nefunguje. Preto pohraničná stráž Pakistanu – veľkého kamoša Američanov – musí na postoch v horách Himalájí používať ruské Kaľašnikovy a zásobovať sa vrtuľníkmi ruskej výroby. Tento problém nemá indická armáda, ktorá je zásadne vyzbrojená zbraňami ruského pôvodu. Aj preto aj zatiaľ všetky vojny – ktorí Pakistan a India medzi sebou doteraz mali – vyhrala vždy India.

Problém v konzumácii mäsa je oveľa hlbší, ako by si niektorí chceli pripustiť. Máme „hrdinov“, ktorí tvrdia, že človek je dravec a jednoducho napríklad kravy a prasatá majú smolu, lebo nie sú dravce. My už vieme, že je to samo osebe blud. Nie sme bylinožravce – pretože nemáme zložitú sústavu žalúdkov, akú majú napríklad kravy. No nie sme ani mäsožravce, lebo nemáme iba hrubé črevo – ako napríklad pes – a nemáme ani taký chrup, aby sme mohli napadnúť a roztrhať zubami – samozrejme, bez zbraní – zvieratá. My sme druh, ktorý možno odborne nazvať plodožravce, či plodojedi. Čo je naša prirodzená potrava, čomu nasvedčuje aj tenké a slepé črevo. A tí hrdinovia, ktorí si myslia, že máme právo týrať zvieratá na bitúnkoch a ešte dokonca – ZVERSKY – ich za živa začať porciovať, by mali vedieť, že aké také prirodzené právo na takéto mäso by mali, ak by si zvera chytili, zabili a pripravili sami. No na to väčšinou nemajú. Nechávajú preto robiť za seba nájomné zvery v ľudskom tele – bitúnkových mäsiarov – a ešte si myslia, že sú bez zodpovednosti za to, čo tieto skutočné zvery robia s úbohými, prirodzenými zvieratami. My už vieme, že karma je neúprosná, že to, že oni „nikoho nezabili“, ale iba mierumilovne, za krvavé peniaze „demokraticky nakupujú v obchode“, neznamená, že nebudú za svoju spoluúčasť na týchto zverstvách raz platiť.

Okrem krutosti, ktorú pre svoju lenivosť a ľahostajnosť nechávame páchať na zvieratách a Prírode celkovo by sme mali vedieť, že práve z kráv pochádza väčšina tých, ktorí sa po absolvovaní vývoja v ríši zvierat narodili v ríši ľudskej. Iste, bytosť, ktorá ešte „včera“ bola zvieraťom nemá vysokú inteligenciu, preto jej je jedno, či je, alebo neje mäso. No staršie Duše už vedia, že to nie je v poriadku. Ak by sa totiž v minulosti iní ľudia chovali k nám tak, ako my dnes k zvieratám, tak by sme tu teraz neboli. Princíp evolúcie Ducha hovorí o tom, že každá bytosť musí v tele, v ktorom sa narodila prežiť plnohodnotný život a zažiť prirodzenú smrť. Hoci v prípade života v prirodzených podmienkach môže zažiť aj smrť od dravca, tento zabíja výlučne pre nevyhnutnosť prežiť, čo ani zďaleka neplatí pre dnešného človeka. Takto tie zvieratá, ktoré sú surovo zabité mäsiarmi sa musia rodiť znovu a znovu ľudské mäsožravce im zastavujú prirodzenú evolúciu, no zastavujú ju aj sebe, hoci to nevedia.

V školách nás učili, že väčšina nášho mozgu nie je nami využívaná, že to, čo vedome využívame je asi 3 až 5% z celkovej kpacity. No treba vedieť aj to, že hoci po 21. 12. 2012 sa začína využívaná časť mozgu postupne viac a viac zvyšovať, nebude to tak u každého, ako ani tých len 3% nepracovalo v minulom Veku Bohyne Mary pre každého. V prvom rade sa nič nebude meniť u tvarov a biorobotov, ale nemusí sa ani u ľudí Rasy, pretože dnes existuje množstvo faktorov, ktoré prácu stále mozgu blokujú. Každý vie o drogách, a preto to nemusíme extra rozoberať. No okrem „jasných“ drog najviac ovplyvňujú otváranie sa mozgových kapacít alkohol, cigarety a konzumácia mäsa. Tieto faktory zásadne ovplyvňujú naše „nafázovanie sa“ na rytmy Vesmíru.

Treba vedieť aj to, že je rozdiel zabiť a zabiť zviera a vyťať strom a vyťať strom. Keď naši Predkovia v minulosti museli zabiť zvera, tak najskôr s ním „uzavreli“ dohodu, t.j. muselo byť zabité rýchlo a bezbolestne, ale zároveň tak, aby sa ukončila jeho evolúcia v ríši zvierat a nasledovalo jeho ďalšie narodenie sa už v ľudskej ríši. Toto je aj tak ich následný evolučne a nevyhnutný krok, takže zvieratá sú na takúto dohodu prístupné. Ďalšou oblasťou je dnešné drancovanie lesov. Keď naši Predkovia potrebovali postaviť dom či chrám, tak odišli do lesa k najstaršiemu stromu a predniesli mu svoju žiadosť. Keď sa po nejakých 2 týždňoch vrátili do lesa, tak onen najstarší strom a všetky ďalšie stromy, ktoré boli ochotné sa dostať takto do kontaktu s ľuďmi a urýchliť aj svoju evolúciu boli vyschnuté. A iba tieto suché stromy naši Predkovia rúbali. Žeby to robili dnes aj služobníci popov v našich lesoch..?

No a nakoniec si pripomeňme, že naši žreci nie náhodou viedli národ do Indie. Podľa prastarých predpovedí a samotnej podstate striedania sa Dní a Nocí Svaroga vedeli, čo sa bude diať. Bolo preto nevyhnutné „exportovať“ časť poznania Véd tam, kde malo šancu prežiť do dnešných dní. Tento „export“ zahŕňa nielen Indiu, ale aj Tibet. Hoci v prípade indických Véd sú mnohé informácie zašifrované a celkovo indická kultúra veci trochu „posunula“ do inej roviny – no podstata sa uchovala – tak v prípade toho, čo dnes nazývame budhizmom v Tibete sa táto časť učenia dochovala v nezmenenej podobe. Budhizmus je svojou podstatou učenie o premiestňovaní Vedomia, t.j. o schopnosti prechádzať – najmä v rámci vlastnej bytosti – z jedného tela do druhého. No existujú aj „upravené“ vetvy budhizmu, no dnes je všetko tvarmi upravené, lebo ak niečo nemohli zničiť, tak aspoň „vyrobili“ viacero verzií. A práve preto je pre nás zdravomyslie pre pochopenie Dedičstva Predkov nenahraditeľné. Nezabúdajme, vo Vesmíre je všetko v pohybe a evolučnom vývoji. Zastavenie sa znamená smrť. No a duchovná lenivosť a ľahostajnosť je zastavenie vlastnej evolúcie – čo sa vo Veku Velesa nebude tolerovať.

Ako väčšina príbehov našich Predkov, aj príbeh Etruskov je smutný. No minulosť sa zmeniť nedá, ale môže poslúžiť na to, aby sme neurobili tie isté chyby, t.j. aby sme nestupili na tie isté „hrable“. Stará Múdrosť hovorí, že kto nepozná minulosť, je odsúdený na jej opakovane. Z védického pohľadu je to naozaj jasné – kto nepozná vlastnú minulosť, nemá žiadnu budúcnosť. Ale aj o tom je dnešná doba.

Po zničení Tróje sa podarilo časti Slovanov (Trójanov) pod vedením Enea ujsť na západ a uchytiť sa na Apeninskom polostrove. Apeninský polostrov v 12. storočí pred n. l. obývali národy, ktoré patrili k Sivým a nachádzali sa na veľmi nízkom stupni vývoja. Z tohto dôvodu neboli domorodci schopní klásť kolonizácii Trójanov skutočný odpor. Takto Trójania dokázali od 12. do 8. storočia pred n. l. vytvoriť mocnú Rodovú federáciu, ktorá rozšírila svoj vplyv až za hranice  Apeninského polostrova. Obdobie od 8. do 6. storočia pred n. l. predstavuje vrchol prekvitania Rodovej federácie Etruskov. Situácia sa však 5. storočí zmenila. Za Trójanmi začali prichádzať Gréci-Achájci, ktorí vtrhli na Sicíliu a vytvorili tam niekoľko svojich kolónií, ako Syrakúzy, Himer, Akrahant a ďalšie, čím vstúpili do nepriateľského vzťahu s Kartágom aj Etruriou. Vo 4. storočí pred n. l. si už Achájci tak upevnil svoje postavenie na Sicílii, že začali viac a viac ohrozovať Etruskov na Apeninách. V tom čase sa však rýchlo zmenila aj situácia na samotných Apeninách, keď sa tam v 5. storočí sformovali tri národy. Etruskovia mali 100 Rodov spojených do federácie. Samniti, pôvodní obyvatelia Apeninského polostrova, začali pod vplyvom Etruskov prechod na občinno-kmeňové zriadenie. Na takýto systém organizácie začali prechádzať aj Sabíni a Latíni. Všetky tieto národy však značne zaostávali za Etruskami, ktorí mali svoju Rodovú federáciu na čele s volenými kniežatami, Radou hláv Rodov, volchvami a Kruhom, t.j. Zhromaždením Rodovičov – členov Rodu.

Etruskovia, ktorí samých seba považovali za Rasénov mali svoje vlastné písmo, písomnú tvorbu, ovládali mechaniku, mali vysokú úroveň umení a remesiel, poznali divadlo a mnoho ďalších vecí. Svoju spoločnosť organizovali na dodržiavaní Rodových Ustojov. Tých, ktorí Ustoje nedodržiavali síce nezabíjali, ale vyháňali ich z Rodov, čo je typická sprievodná vlastnosť všetkých Slovansko-Árijských národov. Vyhnanci z Rodov buď zomierali, alebo nachádzali útočisko medzi inými národmi, kde zverské zvyky boli bežných spôsobom chovania sa. Toto samozrejme postupne zhoršovalo vzťahy Etruskov s domorodými národmi, v ktorých prebývalo stále viac a viac vyhnancov. Najväčšia skupina vyhnancov odchádzala k Latínom. No prírodné podmienky Apeninského polostrova umožňovali vyhnancom existovať aj samostatne.

Začiatkom 8. storočia pred n. l. si banda takýchto vyhnancov vybudovala vlastný tábor v oblasti budúceho Ríma a nadviazala priateľské vzťahy s blízko usadenou občinou Latínov. Na jednom z nasledujúcich sviatkov, ktorí slávili spolu, táto banda pozabíjala všetkých mužov domorodej občiny a uniesla všetky ženy. Pretože sa logicky obávali pomsty ďalších občín, tak si v rokoch 754-753 pred n. l. postavili opevnenie, ktoré sa neskôr stalo mestom. Mytológia Rimanov o Romulovi a Rémovi ako zakladateľoch Ríma a ich vzdialenom Predkovi Eneovi je pravdivá len v tom bode, že Rím založili vyhnanci Etruskov.

Latíni sa nakoniec vzdali pomsty voči silnej a dobre opevnenej bande, ktorá sa neustále dopĺňala novými a novými vyhnancami. Oveľa viac ich dráždilo bohatstvo Etruskov. Nakoniec sa im podarilo naviesť túto rýchlo rastúcu bandu na lúpežné nájazdy proti Etruskom. V 7. storočí pred n. l. sa táto banda vyhnancov vďaka ich spojeniu s Latínmi rozrástla na štyri klany, čo už začalo predstavovať vážnu hrozbu pre Etruskov. A tak v prvej polovici 6. storočia Etruskovia dobyli Rím a zaviedli tam vládu svojich miestodržiteľov.

Toto však nijako nezamedzilo nárastu nepriateľstva zo strany domáceho, lúpežného obyvateľstva, ktoré bolo riadené opozičnou klanovou šľachtou. Z dôvodu potreby obmedzenia nadmernej moci klanovej šľachty vykonal knieža-miestodržiteľ Etruskov Serbius Tullius reorganizáciu rímskej spoločnosti tak, že vložil do nej základ teritoriálno-majetkového princípu. Územie Ríma bolo rozdelené na 4 triby (tribue), ktoré sa nezhodovali s územiami klanov a začali plniť úlohu teritoriálnych rajónov. V týchto rajónoch tak už boli ľudia s rôznou úrovňou príjmov. Okrem toho Serbius Tullius rozdelil všetkých mužov Ríma na 5 tried, do ktorých sa obyvatelia dostali na základe majetkového cenzu. Najchudobnejší cenzus dostal názov proletári, pretože celý ich majetok predstavovali iba deti.

Spolu s touto reformou vykonal aj vojenskú reformu, na základe ktorej každá trieda stavala určené množstvo centúrií, t.j. stotín vojska.

Vytvorenie tried na základe majetku nevytváralo Rodovú, kastovú spoločnosť. Táto organizácia vytlačila z občianskeho života klanovú organizáciu spolu s ich vzájomným skrytým bojom medzi sebou. No na tomto základe sa oligarchovia začali ešte viac vzďaľovať od spodiny. Okruh záujmov oligarchov sa začal koncentrovať na nadobúdanie nových a nových bohatstiev. Zvrhnutie kniežaťa miestodržiteľa a vytvorenie oligarchickej republiky sa takto stalo už iba otázkou času. Toto zvrhnutie však nevyhnutne viedlo k zrážke s Etruskami, čo sa odohralo r. 509 pred n. l. a bolo spojené s vyhnaním siedmeho rímskeho kniežaťa miestodržiteľa Tarquinia Hrdého. Knieža etruského mesta Clusium (dnešné Chiusi), Porsena, prišiel na pomoc Tarquiniovi Hrdému, dobyl Rím a vnútil Rimanom ponižujúcu zmluvu.

No r. 506 pred n. l. utrpeli Etruskovia ťažkú porážku v Latiu, kde sa grécko-achájsky tyran Aristodemos zmocnil mesta Kume (Cumae). Rimania využili túto udalosť a definitívne sa vymanili spod vlády Etruskov. Nastal úporný boj Rimanov o  prvenstvo medzi Latínmi. V r. 493 pred n. l. vstúpil Rím do latinskej federácie šiestich latinských miest už ako vedúca sila. Proces vytvárania rímskeho národa pod nadvládou oligarchie bol ukončený v rokoch 388-340 pred n. l., kedy po latinskej vojne boli všetci Latíni pripojení k Rímskej zbojníckej oligarchickej republike, ale pritom dostali rôzne práva.

Po posinení latinskej federácie začali rímski oligarchovia vojnu na zničenie Etruskov. Prvou obeťou sa stalo najväčšie etruské mesto Veje, ktoré ležalo nad riečkou Kremerou, prítokom Tiberu. Mesto bolo dobité po desaťročnom obliehaní rímskym vojvodcom menom Marcus Furius Camillus. Mesto bolo vydrancované, obyvatelia predaní do otroctva a celé jeho územie – cca 75 000 ha – bolo zmenené na rímske územie. Od tohto okamihu nastáva zánik Etrurie a rozmach Ríma.

Dobytie a vydrancovanie Vejí bolo následkom oslabenia Etruskov vo vojnách s Keltmi a Grékmi-Achájcami, ktorí začali expanziu na Apeninskom polostrove. Etruskovia sa po smrti Aristodema roku 474 pred n. l. ešte pokúsili oslobodiť Cumae. No na pomoc Achájcom prišiel tyran Hieron I. zo Syrakúz na Sicílii, ktorý porazil flotilu Etruskov. Tu sa už ukázala dlhodobá skúsenosť Grékov Achájcov v organizácii pirátskych výprav a stavbe vojenských korábov.

Námorná moc Etruskov bola po tejto porážke zásadne zoslabená. Ich porážka bola zapríčinená aj tým, že na severe Apenín sa objavil nový nepriateľ – Kelti. Časť Keltov prešla cez Alpy a usadila sa na oboch brehoch rieky Po, odkiaľ vytlačili Etruskov. Keltský kmeň Senónov koncom 5. storočia pred n. l. došiel až k ústiu rieky. Začiatkom nasledujúceho storočia začali Kelti systematické nájazdy na Erturiu, čo využili Rimania na obľahnutie mesta Veje a jeho vydrancovanie.

A tak sa vo 4. storočí pred n. l. Etruskovia ocitli zakliesnení medzi Grékmi-Achájcami, Keltmi a Rimanmi, pričom ich položenie sa neustále zhoršovalo. Za týchto podmienok sa v najvýhodnejšej pozícii ocitol Rím. Mohol a dokázal stavať na protirečeniach protivníkov a maximálne efektívne využiť svoju štátnu organizáciu.

Po ťažkých zrážkach s Rimanmi Kelti pochopili, že zatiaľ čo s Etruskami sa dá dohovoriť a žiť, s Rimanmi to nie je možné v žiadnom prípade. Až vtedy sa Kelti rozhodli vystúpiť na strane Etruskov, no bolo už veľmi neskoro. Rím už natoľko zosilnel, že už sa neobával ani koalície svojich protivníkov. Toto sa obzvlášť jasne ukázalo počas tretej Samnitskej vojny v rokoch 298-290 pred n. l., keď už ani spojené sily Samnitov, Etruskov, Umbrov a Keltov nedokázali poraziť Rimanov. V roku 295 pred n. l. v zrážke pri Sentime v Severnej Umbrii z dôvodu nekoordinovania akcií spojencov Rimania rozbili spojené sily Samnitov, Etruskov a Keltov. Roku 290 pred n. l. Samniti skončili s vojenským odporom. Samnitská federácia bola zlikvidovaná, jej kmeňové zväzy premenené na rímskych spojencov s obmedzenými právami. Po porážke spojených síl Etruskov a Keltov v roku 288 pred n. l. ten istý osud postihol Etruskov a Rím ovládol celé Stredné Taliansko od rieky Po po severné hranice Lukánie.

Následkom samnitských vojen a páde Stredného Talianska r. 250 pred n. l. Etruskovia a Samniti definitívne zmizli z politickej mapy Apeninského polostrova. Odteraz tu zavládli Rimania. Potomkovia etruských vyhnancov sa zmenili na pánov a Rím na najväčší štát imperiálneho typu v Stredozemí. Takto sa skončili slávne a tragické dejiny Slovanov Pelasgov, ktorí založili Trójsku federáciu, Minojskú (Krétsku) federáciu a Etruriu. Kultúra Slovanov-Etruskov sa natoľko zliala s rímskou, že niektorí rímski cisári sa neskôr dokonca hrdili svojim etruským pôvodom. No aj tak musíme zdôrazniť, že Rimania prijali etruskú kultúru len povrchne a formálne. Boli to formy vierovyznania a symbolika (štandardy, žezlá, svastika a pod.). No podstata svetonázoru Slovanov a Árijcov, jeho Duchovno-mravné základy boli zavrhnuté. Preto sa ani nemožno diviť, že za absencie duchovno-mravných kvalít sa Rimania sústredili vyložene na vytvorenie impéria. Z tohto pohľadu sa nemožno ani diviť, že Hitler považoval svoju „Tretiu ríšu“ za následníčku Rímskej ríše a aj od nej prevzal mnohé atribúty, ako vojenské štandardy, žezlá, svastiku a podobne. Ale zároveň považoval Svedomie za chiméru nedôstojnú moderného človeka… nepripomína vám to niečo?

Keď už sme spomenuli Keltov, tak si povedzme o nich niečo viac. Názov národa pochádza – ako je u slovansko-árijských Rodov zvykom – od kniežaťa, ktorý ich viedol. Rovnako ako aj názov Slovieni pochádza od kniežaťa Sloviena, tak názov Kelti pochádza od kniežaťa Kelta.

Potom ako Kelt so škandinávskymi Árijcami dobili skoro celú terajšiu Európu sa začal proces asimilácie Árijcov Semitmi a Antami, ktorých enklávy sa nachádzali na mnohých miestach Európy od Karpát po Atlantik. Družiny vojakov viedli vodcovia a kniežatá, no žrecov so sebou nemali. Počas 500 rokov až po dobytie terajšej Európy Vendom (Vandalom) sa škandinávski Árijci už natoľko zmiešali so Semitmi a Antami, že po nich okrem názvu „Kelti“ nič viac neostalo. Dobytie Európy Slovanmi a podrobenie Keltov bolo zavŕšené približne okolo roka 2000 pred n. l.

No Kelti sa s týmto výsledkom nezmierili. Ich veľká časť sa sústredila v dnešnej Západnej Európe, kde bolo dosť enkláv Antov. Okrem toho do Pyrenejí prišla značná časť Iberov z Čiernomoria, ktorí dokonca na určitý čas aj dali polostrovu svoje meno. Enkláva Antov sa vo Východných Karpatoch dostala do izolácie od ostatných enkláv Antov, keďže bola obklopená rôznymi národmi Rusov – vrátane nás. Následkom toho sa za nejaký čas karpatskí Anti zliali s Venejou (Venediou).

V terajšej Západnej Európe sa situácia vyvinula inak. Ibéri a miestni Anti nahuckávali Keltov proti Rusom, ktorým začali Kelti klásť odpor. Boj trval dlho a bol úporný. Keď koncom 9. storočia pred n. l. začala Asýria agresiu proti Ruskolani, tak Veneja – naši Predkovia – poskytla Ruskolani vojenskú pomoc, čo však oslabilo naše sily na západe. Toto využili Kelti. Začali povstanie a vytlačili Venédov k Labe, Dunaju a Východným Alpám. Potom sa začal vojna s premenlivým úspechom medzi Venédmi a Keltmi, ktorá trvala veľa rokov. V 7. a 6. storočí pred n. l. poskytla Veneja znovu svojich vojakov Ruskolani ako pomoc. Keďže na východ odišli značné vojenské sily Veneje, tak Kelti v 6. storočí obsadili dolinu Vltavy a postavili si pevnosť pri Stradoniciach. Odtiaľ organizovali svoje nájazdy na územia Venédov a dokonca obsadili celé dnešné Čechy a západnú časť dnešného Slovenska. Naši Predkovia sa dokázali aj napriek početnej prevahe nepriateľa ubrániť v hornatých severných oblastiach Stredného a Východného Slovenska. Toto územie je pre nás mimoriadne dôležité aj z pohľadu nadchádzajúcich udalostí.

Asi nikoho z našich čitateľov už neprekvapí, že oficiálna história podáva všetky tieto udalosti buď nijak, alebo z úplne iného uhla a súvislostí. Môžeme však povedať, že takýchto falzifikácii je neúrekom. Naša minulosť sa vyskladala tak, že sme sa stali susedom národa Ugrofínov. Hoci k nim oficiálna veda priraďuje aj pobaltské národy, navzájom si títo „bratia“ napríklad s Fínmi vôbec nerozumejú. Ale odkiaľ sa vlastne vo Východnej Európe vzali Ugrofíni? A čo na vzťah Slovania – Ugrofíni hovorí moderná veda?

Nastáva naozaj zaujímavá situácia. Úradne sponzorovaná archeológia a história tvrdí jednu vec, ale napríklad analýza DNA už niečo úplne iné. Podarí sa historikom „dostať pod kontrolu“ DNA Genealógiu, alebo si bude každý hovoriť svoje? Cirkev jednoducho v minulosti systematicky zničila všetky knihy, ktoré hovorili „nekompatibilne“ s judokresťanskou doktrínou (viď knihu Maura Orbiniho – ale len ako príklad, kresťania zničili oveľa viac), a tak tejto istej doktríne podriadení vedci – historici a archeológovia – jednoducho „nepoznajú“ iné zdroje. Niet sa ani čo diviť, že vytvorili to, čo voláme história, t.j. projekcia dejín skrz „optiku“ Tóry. Samo osebe to je „normálne“, t.j. že nepriatelia si po zničení kultúry a samostatnosti svojich obetí prepíšu históriu podľa svojej verzie. Veď ako by vyzerali historické knihy, ak by vyhral druhú svetovú vojnu Hitler? No čo nie je normálne je určite to, ak túto cudziu doktrínu začnú ako papagáje opakovať príslušníci toho národa, ktorý bol touto doktrínou v minulosti podrobený. Aj z „demo verzie“ dejín vieme, že Frankovia bojovali proti našim Predkom. Svedčí to o tom, že boli NAŠI NEPRIATELIA. Ale napriek tomu tiežslovania používajú nimi napísané a schválené zdroje ako etalón, pričom sa nedá povedať, žeby naozaj vôbec neostali naše vlastné. Príkladom je aj známa Velesova kniha, ktorú si so sebou – spolu s mnohými ďalšími knihami – zobrala so sebou do Paríža ešte v 11. storočí n. l. nám už známa kňažná Anna Jaroslavna, dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho, keď sa vydala za francúzskeho kráľa Henricha I. Po porážke Napoleona sa knižnica dostala späť do Ruska, ale cirkevná hierarchia sa silou-mocou snažila dokázať, že ide o akúsi fantazmagóriu. Nuž a naši tiežslovania zastávajú rovnaký, judokresťanský názor. A čo mení na veci, ak si títo tiežslovania obliekajú ľanový odev a spievajú slovanské piesne, keď čítajú iba knihy našich nepriateľov a – čo je veľmi prekvapujúce – nemajú prečítaných dokonca ani len Štúrovcov. Tam by sa totiž tiež dočítali mnohé zaujímavé a pre nich očividne nové a prekvapivé veci.

Keďže „chudáci“ oficiálni archeológovia nemajú svedectvá o našej minulosti, tak aby zaplnili nám už známym spôsobom vytvorené prázdne miesta, „upravujú“ si aj nájdené vykopávky. A ak nejaký nájdený dôkaz ani po nimi všeobecne prijatej klasifikácii „nesedí“, o to horšie pre konkrétny dôkaz. Tu však nemáme na mysli všetkých archeológov ako takých, lebo aj medzi nimi je už dosť tých, ktorí nesúhlasia so situáciou. Ale postúpme ďalej, začali sme hovoriť o Ugrofínoch.

Väčšina dnešných národov nehovorí jazykom svojich Predkov. A tak keď Maďari, Fíni, Litovci a ďalšie pobaltské národy nehovoria slovanským jazykom, stali sa naozaj všetci Ugrofínmi? Genetika hovorí o niečom inom. Dnes vo Fínsku má Polícia – bez posúdenia súdom – právo odoberať deti Ruským ženám, ktoré tam žijú, pretože podľa ich názoru Slovanky sú „nespôsobilé“ vychovávať deti. My sme niečo podobné nedávno videli v Británii. Predstavte si, že by sme toto my, slovanské národy začali robiť Fínom, Angličanom, Maďarom a podobným. Ale čo na to členovia „slovanských“ národov? Ak sa pozriete okolo seba zistíte, že nikoho to ani len nezaujíma. V samotnom Fínsku – ako modelovom ugrofínskom štáte – má „titulný“ národ s genetickou skupinou N iba 63%, pričom 33% obyvateľstva má slovansko-árijskú gallogrupu R1a +I. Ak sa pozriete do tabuľky zistíte, prečo Západ na čele s USA a Britániou nemôže „prísť na meno“ Bielorusku a jeho prezidentovi Lukašenkovi. Všetka česť jeho boju za záchranu slovanského genofondu. Ako by to dnes s nimi vyzeralo, ak by tam vyhrala Demokracia? Západ by rád videl výsledky asi tak na úrovni Severnej Afriky. Takže, bratia Slovania, genetický základ stále máme, druhá vec je ale aká ideológia riadi väčšinu obyvateľstva. Prečo napríklad Poľsko – ktoré je dnes oveľa väčšie ako Slovensko – má až 77% obyvateľstva s pôvodným, slovanským genofondom? Len pre zaujímavosť, v celom Poľsku žije iba niečo okolo 150 000 Cigánov. A ako bude vyzerať slovenských 65% slovanského genofondu o povedzme 20 rokov, ak máme už dnes viac ako 1 milión – viac ako 20% –  obyvateľstva Cigánov? Ale dokončme otázku Ugrofínov.

Ugrofínov dnes oficiálne priraďujú k tzv. „uralskej“ rase. Možno ju v skutočnosti nazvať aj východotibetskou alebo hybridnou stredoázijskou, ale určite nie altajskou alebo uralskou. Prví mongoloidi, ktorí sa objavili na východe Sibíri boli predkovia národa Inuitov, budúci Eskimáci, ktorí utiekli z juhu Číny na sever. Pred nimi už odtiaľ ušli málopočetné Rody kočovníkov červenej farby kože. Treba však zdôrazniť, že jedných aj druhých prepustili cez svoje zeme sibírski Árijci. Takto naši Predkovia zachránili kmene presídlencov pred úplným zničením. Ak by totiž nedostali možnosť prejsť cez naše územia do neosídlených severných oblastí, všetci títo paleoaziati by dnes už neexistovali, pretože boli nemilosrdne likvidovaní predkami dnešných Číňanov.

V 6. storočí pred n. l. niektoré Rody našich Predkov prenikli do Strednej Ázie. A tam, v Tibete, sa zrodila zmiešaná rasa tých, ktorých dnes učení vedci nazývajú Ugrofínmi. Za čias Hunov – čo je už 5. storočie – sa objavili prví Ugri na Jeniseji, Altaji a Južnom Urale. Vtedy boli spojencami Hunov, od ktorých sa mnohému naučili. V prvom rade životu v stepi a vojne.

Fíni sa objavili vo Východnej Európe oveľa skôr ako Ugri. Prišli z juhu a boli málopočetní, doslovne hŕstka. Preto im aj naši Predkovia dovolili sa usadiť na neosídlenom území, čo sa stalo v 4. tisícročí pred n. l. za tzv. Tripolskej kultúry. Títo kočovníci sa až časom premenili na Fínov, Estóncov a ďalších. Ani dnes ich nie je veľmi veľa, no nároky si robia veľké. Dnes už nemajú problém považovať celú východoeurópsku rovinu za svoje teritórium. Len zabúdajú na to, že všetky archeologické vykopávky napríklad na území Estónska do 3. tisícročia pred n. l. sú čisto slovanské. Podobne to je aj vo Fínsku a ďalších pobaltských štátoch, situácia s Maďarmi je nám známa oveľa lepšie.

Čo si teda vziať z tohto článku? Asi bude účelné dokončiť myšlienku vo vzťahu k článku, na ktorý nás upozornili naši čitatelia. Ak totiž niekto povie v súvislosti s Etruskami, že aj „obRUS môže byť RUS“, hovorí to niečo o „programe na pozadí“. Asi by sme mali prijať za svoje, že všetko sa vyvíja vyložene náhodne, bez akýchkoľvek vzájomných súvislostí a už vôbec niet žiadnej všeslovanskej vzájomnosti. Tu na jednej strane nezaškodí takýmto tiežslovanom trošku mrknúť napríklad na to, čo písal o tejto otázke už Ľudovít Štúr, lebo aj toto je očividne pole neorané. Ale ak sa veci vo svete vyvíjajú vyložene náhodne a izolovane, tak vlastne máme veľké šťastie. Predstavte si, že by nám náhoda neprisúdila názov SLOVANIA, ale napríklad BÁGER či KARBURÁTOR… nehovoriac o ešte horších slovách. No majme na pamäti aj to, že nie všetky naše dnešné slová sú pôvodné, t.j. neboli vytvorené v minulosti našimi Predkami. Takých je – bohužiaľ – už  väčšina. A u nás o to viac, že nám vymenili Starosloviensku Bukvicu za latinskú abecedu.

Jedno však urobiť môžeme. Očividne chýbajú informácie z našich vlastných zdrojov. Máme tým na mysli rýdzo slovanského a árijského pôvodu. Budeme preto prinášať viac informácií z minulosti, napríklad kto bol Rama a ako a hlavne prečo sa dostali Árijci do Indie či Škandinávie, kto bol knieža Odin, Rus, Kelt, Slovien, Vandal a ďalšie veci. Pretože dnešným vykastrovaným, vyložene fonetickým písmom nemôžeme pochopiť svet našich Predkov, ktorí mali obrazové myslenie a písmo a ani nepoznáme rozdiel medzi mozaikovým a kaleidoskopickým systémom vzdelávania, tak prinesieme aj viac informácií o obrazovej podstate myslenia a ako ju opäť získať. Kastrát ostane kastrát, nikdy nebude plnohodnotný, ale práve o to tvarom vždy šlo. Toto všetko však nebudeme prinášať preto, aby sme argumentovali proti tiežslovanom, tí nech si robia čo len chcú. V zmysle známe Jamesovho zákona to nemá nijaký význam a na zmienený článok sme okrajovo reagovali len ako odozva na podnet našich čitateľov. Ide o to, aby sa informácie dostávali k tým, ktorí sa už zobúdzajú a hľadajú cestu nahor, po Svarge.

SLÁVA BOHOM A PREDKOM NAŠIM!