Kategória: UDALOSTI

V súvislosti s Ivanom IV., ktorého častejšie titulujú prívlastkom Hrozný si povieme niečo o práci ďalších dvoch členov Ruskej Akadémie Vied, ktorí dokorán otvárajú dvere do našej minulosti. Ide o A. T. Fomenka a G. V. Nosovského. Ich hlavná činnosť síce spadá do oblasti matematickej prognostiky, ale práve preto, že ide o exaktnú vedeckú metódu založenú na pokročilom matematickom aparáte, sú ich výsledky dôležité. Títo dvaja akademici použili zložitý matematický aparát tak, že do matematického prognózovania zahrnuli históriu Slovanov. Použitím strohej matematiky sa im podarilo dokázať, že v umelo vytvorenej histórii sú veľké a nelogické diery, t.j. že tieto informácie ukazujú vysokú mieru skreslenia. Treba však hneď povedať, že ich závery, ktoré vychádzajú z rýdzo matematického aparátu ich nie vždy dovedú k správnym predpokladom, ale to nie je až také hrozné. Na jednej strane je jasné, že rekonštrukcia našej minulosti nie je možná iba za použitia matematiky, pretože okrem nej existujú staré letopisy, archeologické nálezy a ďalšie zdroje, ale oni ukázali jednu vrcholne dôležitú vec. Dokázali, že to, čo nazývame história má veľké „diery“. Nuž, priblížme si kúsok ich práce.

Ivan IV. je veľmi dôležitý panovník, pretože práve na jeho osude možno uvidieť, ako prebiehala násilná likvidácia starej kultúry a násilné prevzatie moci západnými, krvilačnými Romanovcami.

Ešte pred tým, ako pristúpime k udalostiam okolo jeho života si pripomeňme, že oficiálna veda tvrdí, že práve počas jeho vlády bolo Rusko slabou krajinou a nemalo žiadny skutočný vplyv na svojich susedov. Ale ako je potom možné, že po celej Európe sa v múzeách uchovali jeho listy, ktoré písal európskym monarchom, a ktorých obsah aj dnes vyvoláva doslovne úžas. Hoci dnes už vieme, že mnohé jeho listy boli neskôr „upravené“, prípadne zmizli, aj to, čo ostalo, má obrovskú vypovedaciu hodnotu. Zacitujme si napríklad z listu, ktorého originál je uložený vo švédskom kráľovskom archíve a je adresovaný Gustávovi I., švédskemu kráľovi:

„Ty si zo sedliackeho a vladárskeho rodu! Keď novgorodskí miestodržitelia veľkého panovníka, cára ruského pošlú svojho posla ku kráľovi Gustávovi, tak Gustáv, kráľ švédsky a gótsky bude musieť pred týmto poslom bozkávať kríž, lebo pre teba je nemožné sa mimo miestodržiteľov k nám priamo dovolávať!“

Ivan Hrozný teda ani náhodou nepovažuje švédskeho kráľa za seberovného. Ale aj ďalší text je zaujímavý:

„… a že my sme kráľa Arcemagnusa obdarovali mestom Polčevo a inými mestami, tak my sme s božou vôľou vo svojej otčine slobodný. Koho chceme, toho aj obdarujeme.“

Znamená to, že Ivan Hrozný ešte považoval Európu za svoju krajinu a európskych monarchov za svojich vazalov, ktorí dokonca nemali ani právo sa k nemu obracať priamo, ale iba skrz sprostredkovateľov. Odôvodňoval to takto:

„My od Augusta Cézara rodom pochádzame!“

Zaujímavý je aj list britskej panovníčke, Alžbete I. Tudorovej, ktorý je uložený v londýnskom archíve. V ňom sa cár tiež označuje zvysoka „MY“, pričom na anglickú kráľovnú za obracia zvysoka ako na „TY“. Na konci listu ju dokonca nazval „nemravná dievka“.

Historici – akože inak – vysvetľujú tento postoj psychickou chorobou Ivana Hrozného. Ale prečo potom si európski monarchovia nedovolili takého „choré výplody“ rovno vyhodiť do ohňa?

Vo Francúzsku uchovávajú ako súčasť národného historického dedičstva krajiny Sloviensku Bibliu, ktorú ako dar priniesla svojmu manželovi Henrichovi I. kňažná Anna Jaroslavna, dcéra Jaroslava Múdreho.

Kňažná Anna Jaroslavna, kráľovná Francúzska 1051-1060

Henrich I., kráľ Francúzska 1031-1060

Podpis Anny Jaroslavny

Anna Jaroslavna so svojimi sestrami

Tu podotknime, že ak by sme prijali fantazmagóriu niektorých subjektov, že sme sa v minulosti nevolali Slovieni, ale akýsi „Sloveni“, tak potom by títo „odborníci“ mohli priamo hovoriť v prídavnom mene nie o Slovienskej, ale Slovenskej(?) Bukvici, a tým pádom aj o slovenskej Biblii na dvore francúzskeho kráľa..? Nie je to pekné, takto si „vyrobiť“ Slovákov priam európskeho významu? Názov „Staroslovienska Bukvica“ používame dnes, pretože je starý – počítajúc k dnešku – minimálne 1 000 rokov. No musíme si uvedomiť, že SLOVIENI bol BEŽNÝ názov, ktorým sa označovali samotní naši Predkovia Slovania – aj tí, ktorí žili v Rusku, resp. najmä tí, pretože do Európy sme všetci prišli odtiaľ. Oni teda vo svojich časoch používali SLOVIENSKY jazyk, nie STAROSLOVIENSKY jazyk. Takto ho môžeme nazývať dnes, po tisíc rokoch a po tom, ako zo Slovienov násilným pokresťančením (veď krížové výpravy ani neboli o ničom inom) vyrobili Slovákov, ktorých takto začali nazývať až kedysi v stredoveku. Len jedno si nevšimli, že tento výmysel nemá oporu ani nikde v Letopisoch… Možno by takýto odborníci mali napísať letopiscovi Nestorovi, aby svoje dielo opravil (adresu poskytneme), pretože on doslovne píše:

„A Sloviensky národ i Ruský jedno je, lebo od Variagov nazvali sa Rusou, ale prv boli Slovienmi. Ak sa aj Poľanmi zvali, no reč Slovienska bola. Poľanmi prezvaní boli, pretože v poli sídlili, ale jazyk Sloviensky bol im jeden.“

Nestorov letopis, 1116

Táto Slovienska Biblia sa po dlhé stáročia používala pri korunováciách francúzskych kráľov. A prečo sa práve Slovienska Biblia stala rodinnou cennosťou francúzskych kráľov, katolíkov (žeby sa zľakli Slovákov…?), ba treba vedieť ešte aj to, že Henrich I. osobne privítal svoju nevestu už na francúzskej hranici. Očividne bolo toto manželstvo francúzskeho kráľa oveľa dôležitejšie a prestížnejšie pre neho, než pre ruskú kňažnú.

Pozrime sa teda na samotného Ivana IV. Ako oficiálny dátum jeho narodenia sa štandardne udáva 25. august 1530. Ale ak preskúmame jeho kostený trón, ktorý možno dodnes vidieť v Zbrojnici Kremľa, tak uvidíme, že na ňom je zobrazený – v tom čase nenahraditeľný – osobný horoskop panovníka, ktorého súčasťou vždy bol dátum narodenia.

Analýzou horoskopu sa dá dokázať, že dátum, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou – keďže je to jeho trón – je jeho dátumom narodenia je 25. august 1526. Narodil sa teda o štyri roky skôr, ako sa – z nejakého dôvodu – uvádza v dobových letopisoch (25. august 7038).

Dnes už existujú dôkazy, že tie ruské letopisy, ktoré sa dochovali dodnes, boli zhotovené v 17. a 18. storočí niekoľkými ľuďmi – cudzincami – ktorí boli na túto špinavú robotu najatí uzurpátormi Romanovcami. Pre nich bolo mimoriadne dôležité, aby sa vytvorila sfalšovaná verzia histórie Ruska ako štátu. Ich hlavným cieľom bolo dokázať, že do ich príchodu nebolo v Rusku nič, všetko „osvietenie“ doniesli až oni. Musela vzniknúť taká verzia histórie, ktorá by dokazovala právo Romanovcov na trón a zároveň by zodpovedala štruktúre celoeurópskeho programu úpravy histórie. Podľa tejto rekonštrukcie dnes už vidno, že Romanovci 17. a 18. storočia boli západoeurópskymi služobníkmi a ich poskokmi na ruskom tróne a plne záviseli od Západnej Európy. Práve preto sa dnes dá dokázať, že všetky letopisy (okrem tých, ktoré boli tajne uchované na Sibíri) vyšli z tej istej dielne. Totiž neraz obsahujú aj tie isté chyby. To však zároveň znamená, že ich nemožno považovať za objektívne a nezávislé. Pri obrovskom množstve prepracovaných letopisov sú chyby jednoducho zákonité.

Už zmienený dátum narodenia cára Ivana Hrozného uvedený na jeho tróne bol potvrdený viacerými nezávislými odborníkmi. Pri tejto príležitosti musíme povedať, že naši dvaja akademici – G. V. Nosovskyj a A. T. Fomenko – nepatria k starovercom ani rodnovercom. Keď napríklad uvádzajú, že Batuňa v krátkej dobe po dobytí Kyjeva povolil stavať pravoslávne chrámy, tak si myslia, že ide o kresťanské chrámy. Kto bol v Kyjeve, určite videl pozostatky kresťanských chrámov, ktoré na kopci blízko kyjevskej Lavry ukazujú turistom, a ktoré boli zrovnané so zemou „Mongolmi“. Nuž, vojsko Ordy znovuobnovilo starú Vieru, ktorá – ako vieme – je Pravoslávna. Slovan je Pravoslávny – pretože to nie je etnický pôvod, ale Vierovyznanie – teda Prav Slávi, t.j. Bohov a Predkov. Ak Batuňa povolil veľmi rýchlo výstavbu nových pravoslávnych chrámov, tak v Kyjeve začali stavať slovanské, nie kresťanské Chrámy, teda slovanské Kapištia a Svätilištia. Jeden z ďalších omylov, s ktorým sa môžete stretnúť v ich prácach je počítanie letopočtu „od Adama“, pričom uvažujú s viacerými variantmi „Od stvorenia sveta“. Totiž v starých letopisoch sa nedá prehliadnuť, že roky sú uvádzané od UMHCH, pretože kresťanský letopočet zaviedol až Peter I. Na druhej strane je obdobie od Batuňu po Ivana IV. obdobím Dvojvieria, t.j. bolo povolené vyznávať ako starú, predkresťanskú Vieru tak aj nové, kresťanské náboženstvo. Len nezabúdajme, že v zmysle známeho prípadu Ježišovho umývania nôh apoštolom z Evanjelia východní kresťania neuznali hegemóniu pápeža (rozkol r. 1054), pretože pápež sa takto postavil na úroveň Boha, čo z pôvodných textov evanjelií ani života Ježiša nijako nevyplýva. Podľa Svarogovej Zápovede je výber viery osobnou vecou každého človeka, takže kresťania boli v tomto zmysle tolerovaní. Výber vierovyznania (vrátane náboženstva) je odrazom stupňa evolučného vývoja človeka. Toto naša Viera vždy brala do úvahy – dokonca ja pre zvieratá, rastliny a Prírodu vôbec.

Tzv. Воскресенская Летопись hovorí o tom, že v Lete 7039, dňa 27. novembra – t.j. roku 1530 – malý Ivan bol s otcom prítomný na cirkevných oslavách vysväcovania nového chrámu. No to je málo pravdepodobné, lebo ak by sme brali do úvahy oficiálny dátum jeho narodenia, tak mladý cárovič Ivan mal iba tri mesiace. Sotva by jeho otec, veľký knieža Vasilij III. riskoval vystaviť trojmesačné dieťa – svojho jediného následníka – takejto nebezpečnej skúške.

Zasvätencom sa ukazuje otázkou už používanie skutočného mena cároviča Ivana. Možno vidieť, že od konca 16. storočia začali ruskí cári používať ako cárske mená svoje vlastné krstné mená. Od toho okamihu začali byť dovtedy tradičné mená ako Vasilij a Ivan v ruskom dynastickom zozname zriedkavé. Posledným Ivanom z neprerušenej rady Ivanov-Vasilijov na ruskom tróne bol práve Ivan Hrozný.

Dnešní historici automaticky predpokladajú, že krstné meno Ivana Hrozného bolo Ivan, pričom to potvrdzujú aj letopisy. No tu nastáva otázka, prečo jeho otec – veľké knieža Vasilij III. – aj jeho dedo Ivan III. mali krstné mená (ak to vôbec boli „krstné“ mená) odlišné od oficiálnych, cárskych mien, a že zrazu mladému cárovičovi dali hneď skutočné meno a oznámili to širokej verejnosti? Je totiž známe, že ešte v 17. storočí zo strachu pred čarami a zaklínaním, pri ktorých je nutné poznať krstné meno toho, na koho sa zameriavajú, sa ruský ľud snažil zatajovať skutočné mená. Boli dokonca prípady, kedy sa skutočné meno cára dozvedela široká verejnosť až po jeho smrti. Nie náhodou sa má aj tajné meno, ktoré dostáva človek pri obrade Menorečenia, uchovať v tajnosti pred všetkými ľuďmi.

Mnohí ľudia predpokladajú, že čas vlády Ivana Hrozného je dostatočne známy. No v skutočnosti to vyzerá tak, že vláda Ivana Hrozného je jedno z najtemnejších, najzaujímavejších a najzáhadnejších období ruskej histórie. Práve toto obdobie totiž pokrýva úplne protichodné epochy ruských dejín – starú, RUSKO-ORDICKÚ vládu a PROZÁPADNÚ VLÁDU ROMANOVCOV. Hranicou medzi týmito úplne odlišnými spôsobmi vlády je práve vláda „Hrozného cára“ a za ňou nasledujúca bratovražedná vojna, známa ako Veľká Smuta. Táto vojna sa nezačala až smrťou Borisa Godunova, ale oveľa skôr a v skutočnosti zachvátila v podstate celé vládnutie „Hrozného cára“.

Ale z akých zdrojov začať pátranie po skutočnej minulosti? Opričnícke archívy, ktoré obsahovali záznamy súdnych konaní ich teroru ÚPLNE ZMIZLI. Celkovo možno povedať, že uchovanie ruských archívov a knižníc od 16. storočia je v samotnom Rusku najbiednejšie z celej Európy. Čia ruka sa postarala o to, že množstvo písomností zmizlo, alebo ak ostali, tak boli hrubo sfalšované? Aké PRAVÉ dokumenty – písané osobne Ivanom IV. – sa uchovali dodnes? Rýchlo zistíme, že prakticky žiadne. Nezachoval sa ani jediný „ukaz“, t.j. priame nariadenia cára. Nezachoval sa dokonca ani jeho TESTAMENT, hoci napríklad testament Vasilija Dmitrijeviča (1389-1425), t.j. stopäťdesiat rokov straší dokument existuje dodnes. A to nie jeden, ale dokonca tri, ako ich vekom prerábal. Zachoval sa aj testament Ivana Kalitu, od Hrozného starší o 250 rokov. Hrozného testament sa akože zachoval iba v historicky neskoršej kópii, ktorá nemá ani len presný dátum.

No list Ivana Hrozného anglickej kráľovnej Alžbete I. Tudorovej – oficiálny štátny dokument – sa zachoval v origináli. Pergamenový zvitok sa uchováva v Londýne od času jeho príchodu z Moskvy, t.j. od roku 1570. Dnes sú na ňom viditeľné neskoršie „úpravy“ – prečo potrebovali „čistiť text“ znenia?

Pozrime sa na čas vládnutia Ivana Hrozného, pričom si všimneme také zvláštnosti, ktoré často prekračujú všetky rozumné hranice:

V roku 1553 Ivan Hrozný zriadil sám nad sebou PORUČNÍCKU RADU. Predpokladá sa, že opatrovnícka rada bola vytvorená na opateru jeho maloletého syna Dmitrija. No Hrozný vyzdravel a Opatrovnícka Rada zrušená nebola. Takže Rada pokračovala v opatrovníctve najvyššieho panovníka, cára?

Počas jeho vlády mu z nejakého zvláštneho dôvodu skladali bojari prísahy viackrát. Cárovi sa prisahala vernosť iba raz, a to pri nástupe na trón. No Hroznému nielenže skladali prísahu niekoľko ráz, on bol dokonca korunovaný viackrát. Prvý raz bol korunovaný r. 1547, a potom r. 1572 – po DVADSIATICH PIATICH rokoch vládnutia?

Hrozný uviedol na svoj trón, namiesto seba (!?) cára Simeona Bekbulatoviča. Existuje akési „vysvetlenie“: Hroznému sa takto ľahšie ovládala Duma…?

Hrozný úplne zrovnal so zemou Novgorod, a potom rozhodol o presťahovaní celého dvora aj štátnej temnice – na dymiace spálenište?

Je jasné, že človek, ktorý koná takéto činy spĺňa znaky schizofrenika. Ale naozaj rozumieme správne udalostiam, ktoré sa vtedy odohrávali? Čo ak nevládol jeden, ale niekoľko cárov?

Tu naozaj má odôvodnenie predpoklad našich akademikov, ktorí zistili, že v časoch panovania „Hrozného“, t.j. 1547-1584 v skutočnosti vládli ŠTYRIA rôzni cári, nie jeden. Neskôr boli všetci „na papieri“ spojení do jedného mena „Ivan Hrozný“. Ale toto zosnovali až v 17. storočí v časoch vládnutia Romanovcov. Išlo o jasnú politickú zákazku: vypracovanie práv pre Ivana Fedoroviča Romanova, prvého predstaviteľa novej dynastie na ruský trón. Historici vytvorili vymyslený obraz „veľkého Hrozného cára“, ktorý vládol na moskovskom tróne na jedného človeka dlhú dobu. Touto konštrukciou dosiahli Romanovci hneď niekoľko cieľov.

Veľká Smuta konca 16. a začiatku 17. storočia nebola jedno z „bežných“ medziobdobí Veľkej, stredovekej ríše. Bola to dlhoročná, krvavá, občianska vojna, následkom ktorej sa zásadným spôsobom zmenilo zriadenie vo všetkých oblastiach Ríše, čo znamená, že bola odstránená pozícia Ordy. Stará, ordická dynastia vladárov svetovej Ríše bola po 300 rokoch zničená. V okolí cára bol vykonaný palácový prevrat. Súčasne sa v Západnej Európe začala vzbura Reformácie. Žeby náhodná zhoda? Nie, za jedným aj druhým stáli tí istí ľudia, úporne sa snažiaci prebiť k moci bez ohľadu na obete. Koniec koncov reformačná vzbura zvíťazila. Po úspešne prevedenej vzbure bolo hlavné mesto Ríše vystavené nebývalému ničeniu a k moci prišli dosadení západoeurópski služobníci Romanovci. Títo zásadným spôsobom otočili duch predchádzajúceho, rusko-ordického vládnutia. Rus sa z vládcu sveta stala v podstate surovinovým príveskom Západnej Európy. Teraz už začali rozkazy smerovať opačným smerom, t.j. nie z Moskvy do Európy, ale zo Západnej Európy do Moskvy a následne do Petrohradu. No bol tu jeden zásadný rozdiel. Predchádzajúca vláda Rassénie nad Západnou Európou bola otvorená a zákonná. Príkazy z Moskvy boli pre európskych panovníkov plne oficiálne a legálne. A takúto otvorenú, zákonnú moc v opačnom smere, t.j. otvorené vydávanie rozkazov Moskve sa napriek všetkému Západnej Európe dosiahnuť nikdy nepodarilo. Rusko aj napriek tomu ostávalo oveľa silnejšou krajinou ako Európa čo sa týka vojenských aspektov a vôbec nemalo k dispozícii „neobmedzený počet“ ľudského materiálu. Práve naopak, ide o vlastnosti, ktoré ostali uložené v génoch. Za vlády Romanovcov bola ustanovená tajná nadvláda Západu nad Ruskom. Rusko malo postavenie samostatnosti, no na ruskom tróne zasadli európski pätolizači – Romanovci. Dôsledne dozerali na to, aby Rusko nemohlo dvihnúť hlavu veľmi vysoko, aby sa nenavrátila Dŕžava a Západ sa znovu nedostal do pôvodného postavenia. Z tohto dôvodu bol starostlivo skonštruovaný mýtus o večnej zaostalosti Ruska oproti posvätenej Západnej Európe. Tento mýtus bol hlboko vkorenený najmä do slovanských národov, vrátane samotných Rusov. Jeho účinok vidíme dodnes.

Jednu z hlavných vecí, ktorú Romanovci urobili bolo, že vyhlásili predchádzajúcu, Ordickú dynastiu cárov za  „nezákonnú“. Takto celú rusko-ordickú epochu, ktorá trvala skoro tristo rokov, prefíkane nazvali obdobím „krutého, cudzozemského jarma“ na Rusi. Svojich predchodcov na cárskom tróne – rusko-ordických cárov-chánov – vyhlásili za divých prišelcov z ďalekých, východných krajín, ktorí „uzurpovali“ zákonnú vládu „starých Riurikovcov“. A nimi platení historici už dopracovali detaily. Takto Romanovci vyniesli samých seba na piedestál ako „obnoviteľov ruskej štátnosti“, ktorá vymenila krutovládu cudzincov. Posledného ordického cára, Borisa Godunova nazvali „Tatárom Godunovovm“ a vystavili mu veľmi zlý „certifikát“. V skutočnosti práve Romanovci, keď prišli k moci, tak na Spaskú bránu pribili štvorročného cároviča – zákonného nasledovníka ruského trónu.

No treba povedať, že Romanovci postupovali nielen veľmi systematicky, ale najmä rafinovane. Snažili sa nemeniť samotnú podstatu historických faktov. Oni ich len pozmenili tak, že zmenili ich obraz, pridávali im iný zmysel a nakoniec iné súvislosti. Nakoniec sa celá rusko-ordická epocha skreslila pod úslužnými perami dvorných, romanovských historikov.

Pozostatky kazackých vojsk Ordy, v časoch vojny roztrúsené a čiastočne vytlačené z centra Ríše na jej hranice, vyhlásili Romanovci za „zbehlých nevoľníkov“, alebo za ľudí, ktorí museli utiecť kvôli rozličným zločinom či vyhnancov.

Bolo zrealizované kompletné prepracovanie, zničenie a cieľavedomé zredigovanie pôvodných historických zdrojov. Romanovskí historici napísali novú históriu „zlej Ordy“, presne v súlade s objednávkou, ktorú dostali od nových vládcov. Ak ste videli prvú zo série celovečerných rozprávok o ruských bohatieroch – v tomto prípade Aľoša Popovič a Had Tugarin – tak ste si mohli všimnúť posledný, nenápadný snímok tohto kresleného filmu. Je na ňom somár menom Mojžiš (vystupuje v rozprávke) so zlatými zubami, ako píše ruskú históriu… vonkoncom nie náhodná alegória!

Hlavné je však to, že k slovanským deťom sa prístupnou formou dostáva PRAVDA! A akú pravdu servírujú naši „filmári“?

No všetko sa skryť nepodarilo. Ak aj neberiem do úvahy to, čo bolo skryté Žrecmi na Sibíri – napríklad texty Slovansko-Árijských Véd – tak aj v prepracovaných dokumentoch sa je čoho – z pohľadu moderných metód – chytiť. Tu len na okraj zopakujme, že len idiot by dnes ukázal skutočné, zdrojové texty Véd, ktoré prežili tisícročie v bezpečnom úkryte. Najmä po skutočnostiach, ktoré sme uviedli v článku Psychotropné zbrane už nemôže „zapnúť“ asi iba idiotom. Ale ich provokácie sú zbytočné a Pravda od nich nezávisí.

Po ťažkých rokoch a veľkom úsilí romanovských vladárov a cieľavedomému ničeniu dokumentov minulosti, je  rekonštrukcia pravdivého obrazu ruskej minulosti neľahkou úlohou. Ale dôležité je to, že úloha je riešiteľná za pomoci metód modernej matematiky, ktoré umožňujú pracovať so skreslenou informáciou. Viac sa o tom dočítate v knihách už spomínaných akademikov. Vydali ich veľa, sú veľmi čítané.

Okrem hlavnej, ideologickej úlohy, ktorú potrebovali Romanovci vyriešiť, pretože to žiadali všetci noví panovníci Západnej Európy, museli Romanovci vyriešiť aj záležitosti, ktoré boli pre nich bezprostredne dôležitejšie. Museli ukryť, že Veľká Smuta začala už v 16. storočí, nie 17., ako sa hodilo im. Pritom totiž ukrývali to, že oni samotní, Romanovci, boli jedni z jej najzákernejších a najkrutejších účastníkov. Tiež museli odôvodniť svoje právo na trón. Kvôli tomu samých seba zobrazovali ako keby príbuznými posledného zákonného cára. Rovnako potrebovali ukryť svoju účasť v Opričnici a jej krvavých zločinoch, pričom všetko „hodili“ na „Hrozného cára“. No a svoj rod odvodili ako keby od jedinej zákonitej ženy „Veľkého cára“, Anastázie Romanovej.

Na základe analýzy sa ukazuje, že práve kvôli týmto dôvodom romanovskí historici spojili štyroch po sebe nasledujúcich, ruských cárov do jediného, čím ho lživo predstavili ako keby mal viacero žien. Týmto dosiahli, že manželstvá ostatných boli považované za nezákonné, t.j. deti, ktoré sa z týchto manželstiev narodili boli nelegálne a tým pádom bez nároku na trón. Samozrejme, ďalšia lož.

Dynastické paralelizmy v ruskej histórii boli objavené na základe použitia matematicko-štatistických metód, ktoré vypracoval A. T. Fomenko. Ich aplikácia na chronológiu ruskej histórie dokázala, že všeobecne prijímaná verzia histórie ako celok vyžaduje skutočné opravy. Okrem použitia matematiky použili aj historické záznamy, ktoré historici všeobecne neberú do úvahy, pretože protirečia zavedenej skaligerovsko-müllerovskej verzii histórie.

V roku 1547 bol 16-ročný syn veľkého ruského kniežaťa Vasilija III. korunovaný za cára Ivana IV. Novému cárovi bola zložená prísaha. Za ženu mal Anastáziu Zacharynu Romanovú. Jej otec – Roman Zacharyn – bol hlavou budúcej dynastie Romanovcov. Vláda Ivana IV. trvala do r. 1553. Najznámejšou udalosťou jeho vlády je dobytie Kazane r. 1552. V nasledujúcom roku 1553 Ivan IV. Vasilievič vážne ochorel. V tom čase už mal maloletého syna Dmitrija, pričom sa mu onedlho narodil druhý syn, Ivan. Historici predpokladajú, že Dmitrij zahynul hneď po „kríze“, t.j. ťažkej chorobe cára. No podľa rekonštrukcie Dmitrij zomrel oveľa neskôr a stihol dokonca niekoľko rokov panovať.

Možno predpokladať, že Ivan IV. ťažko ochorel, pričom sa očakával jeho skon. Preto večer, 11. marca 1553 najbližší bojari prisahali vernosť následníkovi trónu, mladému Dmitrijovi. Možno predpokladať, že choroba vyzerala neútešne, a preto Ivan IV. odstúpil.

Ivan IV. začal už pred svojou chorobou vykazovať nezvyčajne fanatickú nábožnosť. Je známe, že sa nachádzal pod vplyvom kňaza Silvestra, ktorý na 17 ročného Ivana silno vplýval. Práve tento Silvester zapálil v duši Hrozného iskru náboženského fanatizmu. Tento náboženský fanatizmus ovplyvňoval aj život na cárskom dvore. Angličania, ktorí v tom čase navštívili Rusko opisovali nezvyčajné pomery na cárskom dvore: „Cára nezaujímajú svetské potechy, nemá rád poľovačky, ale zato má potešenie v bohoslužbách…“ V roku 1552 začal mať Ivan aj prvé „videnia“.

Tento cár bol Vasilij Blažený. Jeho najranejší portrét je známy ako kodaňský portrét – je uložený v Národnom Múzeu mesta Kodaň – zobrazuje Ivana Hrozného na ikone:

Jeho fanatická nábožnosť ho zmenila na blázna. Zopakujme si, že samotné slovo VASILIJ znamená CÁR, PANOVNÍK, ako to aj z neznalosti Slovienskej Bukvice prevzali Gréci vo forme BASILIJ, BASILEUS, avšak s tým istým významom. V tom istom čase vystupuje v letopisoch moskovský divotvorca, Ivan Blažený, o ktorom však v skutočnosti nie sú známe nijaké podrobnosti. Predpokladá sa, že Ivan Blažený zomrel v Moskve r. 1589, pričom jeho telo bolo s veľkými poctami pochované v chráme Vasilija Blaženého. Je veľmi veľká pravdepodobnosť, že ide o toho istého človeka. Vasilij Blažený buď zomrel r. 1553, alebo odstúpil z trónu a zomrel až r. 1589. Tým sa stal dvakrát „zaregistrovaný“ medzi „svätými“: ako Vasilij (lebo bol panovník), aj ako Ivan.

Dnes sa predpokladá, že prvý syn Ivana IV. – mládenec Dmitrij – zomrel čoskoro po tom, ako mu zložili prísahu r. 1553. No z dokumentov vyplýva, že pre maloletého Dmitrija bola zostavená opatrovnícka rada z vybraných ľudí, ktorá existovala do r. 1563. Oficiálne sa predpokladá, že po neočakávanej smrti svojho syna Ivan IV. neočakávane vyzdravel. To teda znamená, že sám nad sebou ustanovil opatrovnícku radu? A takto historici usilovne snovú rozličné konštrukcie, že akože načo dospelý cár potreboval nad sebou mať opatrovnícku radu.

Z rekonštrukcie navrhnutej našimi akademikmi vyplýva, že opatrovnícka rada bola skutočne zostavená, ale nie kvôli dospelému cárovi Ivanovi IV., ale pre cároviča, mládenca Dmitrija, ktorý v skutočnosti nezomrel. A práve jemu skladali slávnostnú prísahu. V jeho mene začala opatrovnícka rada spravovať krajinu.

Ivan IV. vymenoval hlavných regentov mladého Dmitrija svojich švagrov D. R. a V. M. Jurievých-Zacharinovcov, ale po udalostiach r. 1553-1554 začal vplyv Zacharinovcov silno upadať. Problém bol v tom, že bojarská Duma bola s regentstvom Zacharinovcov, budúcich Romanovcov, krajne nespokojná. Skutočné postavenie Zacharinovcov bolo v tom čase veľmi vratké. Aristokracia nechcela odovzdať moc nad krajinou regentom Zacharinovcom, ktorí nemali ani autoritu, ani popularitu.

Maloletý cárovič Dmitrij vládol v období 1553-1563. Vo veku asi 12 rokov zomrel. Je možné, že práve jeho smrť – ako „Lžidimitrija“ – „posunuli“ romanovskí historici do času vládnutia Borisa Godunova, t.j. do r. 1591. Hlavnou udalosťou tých rokov bola Livónska vojna.

Po smrti cároviča Dmitrija bol za cára ustanovený ďalší druhý syn Ivana IV., Ivan Ivanovič. Pri korunovácii mal asi 10 rokov. Ak porovnáme müllerovsko-romanovskú verziu histórie vidíme, že r. 1563 bola uskutočnená opakovaná prísaha vernosti cárovi, pričom už ide o tretiu prísahu tomu istému cárovi(?) Hroznému, ktorý ešte ako keby stále vládol. Za vlády tohto nedospelého cára padla celá moc do rúk regentom Zacharinovcom, ktorí rozpustili Radu. Rýchlo uchopili vrcholovú moc krajiny a práve Zacharinovci – budúci Romanovci – rozpútali po krajine teror – Opričnicu – ktorý je tak typicky pripisovaný v epoche „Hrozného“ jemu, ktorý možno už ani nežil, no keby aj, tak určite nesedel na cárskom tróne.

Mladý Ivan Ivanovič – teda stále Ivan Hrozný – odstavil od moci protivníkov a začal rozhodovať v úzkom kruhu svojej rodiny, pričom nerešpektoval stáročné tradície. Aristokracia nebola spokojná s cárom, no oveľa viac so Zacharinovcami. V tom čase už Zacharinovci odstraňovali odporcov, medzi nimi aj Adaševa, člena bývalej opatrovníckej rady, ktorý im nevyhovoval. A práve v tomto čase začína obdobie teroru pripisované Ivanovi Hroznému.

Teror v ríši nastal, ale rozpútali ho Zacharinovci, ktorí sa z pozície moci začali zbavovať svojich protivníkov – vstupuje tu typická, neprehliadnuteľná, kresťanská črta. No protivníkom Zacharinvcov bola v podstate celá ruská aristokracia, ktorá bola v tom čase najbližším prostredím bývalej Ordy. Zacharinovci-Romanovci zastupovali záujmy Západu, ak by sme použili súčasný jazyk. Rozpútala sa občianska vojna po celej ríši. To je skutočná podstata Veľkej Smuty na Rusi.

V tomto čase sa začali aj prvé pokusy prepísať dejiny Rusi na históriu štátu. Letopisy začali prepisovať na francúzskom papieri, kúpenom a dodanom z Francúzska…

V r. 1564 bola zriadená Opričnica, organizácia, ktorá zaviedla v Rusku teror. Za jej zriadením stál V. M. Juriev-Zacharin, a práve Zacharinovci boli najvnútornejším kruhom, ktorý túto teroristickú organizáciu riadil. Jej výčiny sú známe aj dnes – je to všetko to zlé, čo sa nepodarilo ukryť a čo následne historici pripísali Hroznému. Najkrvavejšie obdobie „Ivana Hrozného“ spadá do rokov 1563-1572. Nebudeme tu opisovať detaily tohto teroru – práve tieto sú dostatočne opísané v oficiálnej histórii. Akurát, že majú iného autora. Len spomeňme, že medzi výčiny patria aj masové popravy bojarov r. 1568.

No nakoniec pretiekla čaša trpezlivosti vojska. Orda (Rať) začala ozbrojený odpor proti opričníkom. V müllerovsko-romanovskej verzii došlo ako keby v nájazdu krymského chána na Moskvu r. 1571. V tom istom roku Krymčania – t.j. ruské vojsko, Orda – došla k Moskve a dobyla ju. Cár Ivan „opustil armádu a utiahol sa do Rostova“. No ešte predtým, r. 1569, žiadal o poskytnutie útočiska v Anglicku – očividne mal dôvod predpokladať nebezpečný zvrat udalostí.

A takto Orda ešte raz zvíťazila. Orda v Moskve začala odvetné čistky a poničila stranu Zacharinovcov-Romanovcov. Odsúdení boli všetci pohlavári opričníci. Poznáme aj mená vodcov Ordy – Maľuta Skuratov-Belský a Vasilij Griazny. Nie náhodou bol Skuratov – keďže práve on robil poriadky s opričníkmi – neskôr označený za „veľmi zlého“, keď sa písala nová verzia histórie. V roku 1572 vyšiel cársky ukaz, ktorý dokonca zakazoval čo i len použite názvu „Opričnica“.

Takto bol zlikvidovaný prvý pokus Zacharinovcov-Romanovcov o ovládnutie cárskeho trónu. Stará ruská Orda ešte raz obnovila svoje pozície.

Podľa oficiálnej, müllerovsko-romanovskej verzie histórie sa Ivan IV. „Hrozný“ zriekol trónu v r. 1575 a na trón usadil tatárskeho chána Simeona Bekbulatoviča. V skutočnosti ide o najmladšieho syna Ivana III., t.j. o deda zomrelého cára Ivana IV. Mladý cár Ivan Ivanovič bol donútený r. 1575 odstúpiť a Simeon bol r. 1576 korunovaný za cára, pričom prijal cárske meno Ivan. Simeon sa v tom čase blížil k sedemdesiatke. Oficiálne „Hrozný“ strávil posledné roky svojho cárovania v kruhu svojej rodiny v Starici pod Tverou. Cár Simeon aj odišiel do Tveru. Posledné roky „Hrozného“ a chána Simeona hovoria o tej istej osobe. Vládol do r. 1584.

Môžeme vidieť, že nijaký „Hrozný cár“ nebol, bola iba hrozná epocha. Dnes môžeme vidieť, že to ešte ani zďaleka nebolo všetko. Ešte dlho trvalo, kým skončila Noc Svaroga. No a je tu ráno.

Dielo oboch akademikov je veľmi rozsiahle, ich knihy už možno rátať na desiatky. Ako sme povedali a hovoríme vždy, na všetko musíme pozerať skrz optiku zdravomyslia. Matematika nie je samospasiteľná a určite nemôže vysvetliť úplne všetko. No použite moderných matematických na určitú skupinu informácií – v tomto prípade históriu – dokáže určiť, že štruktúra informácií vykazuje prvky skreslenia. No a my vieme, že to nebolo skreslenie náhodné. Takto sme to dostali – ako dnes aj iné veci – potvrdené modernou vedou. Ale nezabúdajme, že najviac záleží na tom, či budeme iba informovaní – ako je dnes väčšina ľudí – alebo dosiahneme múdrosť. A na tejto ceste – v zmysle zápovede Boha Ramchata – nemôže ľudskému Duchu vo Vesmíre prekážať nič, okrem neho samého.

Nikomu netreba predstavovať Cyrila a Metoda. Oficiálna veda ich považuje za tých, čo priniesli nám – divým Slovanom – poznanie a zostavili nám aj písmo. Hovoria, že bez nich by sme boli divé zvery alebo niečo podobné. Ale prišiel čas sa pozrieť na ich «nezištné» činy bližšie.

V prvom rade, prečo sú považovaní za apoštolov všetkých Slovanov, ak prišli iba na Veľkú Moravu? Podľa informácií, ktoré o nich máme jeden z nich zomrel a je pochovaný v Ríme a druhý je pochovaný na Slovensku – kdesi na hore Zobor. Na územie Kyjevskej Rusi – ako dnes nazývame Veľké kniežatstvo Kyjevské – podľa všetkých historických záznamov nikdy nevstúpili. Nuž prečo ich tak vehementne všetci tiežslovania oslavujú? Pozrime sa na ich «dielo» bližšie.

Ich činnosť časovo súvisí s nástupom najťažšej fázy Poslednej Noci Svaroga, čo sa nedá pri dostatku informácií prehliadnuť. Táto fáza najťažšej Noci Svaroga, ktorá zahalila do temnoty celú Midgard-Zem na Sedem Kruhov Života – 1008 rokov – siahala až po Leto 7504 od UMHCH, t.j. 1995 až 1996 n.l. Temné Sily dokázali zablokovať pozitívne pôsobenie Zdroja Sily uloženého Svetlými Bohmi do sibírskej zeme. Bolo to veľmi kritické obdobie, pretože ak by úplne zachvátili našu Zem na počiatku najťažšej fázy Noci Svaroga – ako sa im to neraz podarilo na iných Zemiach – tak ich okupácia našej Zeme by definitívne ukončila existenciu všetkých Slovanov. Ale knieža Sviatoslav im v tom zabránil.

Cyril a Metod absolvovali r. 860 «služobnú» cestu ku Chazarom. Hoci sa nám podsúva, že účelom ich cesty bola akási teologická dišputa, je to sotva pravda. Chazari boli Izraelom tých časov. R. 740 prijali za štátne náboženstvo judaizmus a ich oficiálny štátny symbol bola Dávidova hviezda. Dlhodobo sa «zaoberali» nájazdmi na slovanské územia, vypaľovali slovanské dediny, zabíjali obyvateľstvo a deti a mladé ženy odvádzali násilím do otroctva. Predávali ich v Konštantínopole – Carihrade, ako sa v tom čase volal dnešný Istanbul. Byzancia celkovo pozitívne vychádzala s Chazarmi, chazarskí vládcovia boli v Konštantínopole častými hosťami. Ako sa uvádza v kronike Hinkmara z Remeša, Cyril sa na tejto ceste stretol aj s Maďarmi. Žeby náhoda? Maďari boli niečo ako «pravá ruka» Chazarov, pre ktorých vykonávali služby a chránili chazarské záujmy na západe ich ríše. Zaujímavé je to, že inak bojovní Maďari sa z tejto svojej služby stiahli po jedinej vojenskej akcii Pečenegov. Takáto reakcia Maďarov, ktorí sa nikdy len tak nevzdávali je samo osebe veľmi čudná, hoci Pečenegovia boli tvrdý oriešok.

Aby sme pochopil súvislosti, musíme sa pozrieť na udalosti, ktoré sa odohrávali v tom čase v Kyjevskej Rusi. Táto bola celé veky súčasťou Veľkej Tartarie. Ale v polovici 9. storočia narušil odveké rodové tradície priamy potomok Kija, knieža-varjag Oskoľd a so svojim bratom Dijom zachvátili moc. Podľa prastarej tradície sa kniežatá vyberali na osem rokov, ale boli to výlučne dôstojní ľudia. Za mimoriadne zásluhy sa mohol ich úrad stať doživotným, ale nikdy nie dedičným. V tomto je hlavný rozdiel medzi kniežaťom a kráľom. Z nášho pohľadu je preto kráľ už zdegenerované knieža. Volili sa vždy dvaja – vojenské knieža, nazývaný chán a mierové knieža. V časoch mieru mal v rukách moc mierové knieža, ale v časoch vojny sa vlády chopil knieža-chán. Knieža-chán sa zvyčajne vyberal z kasty profesionálnych vojakov – varjagov.

Oskoľd po zachvátení moci v Kyjeve si dal titul chagan, čo je názov vytvorený spojením oboch mocenských označení, t.j. vojaka chána a svetského kniežaťa. Podľa dobových záznamov bol Oskoľd mimoriadnou osobnosťou svojej doby, talentovaným vojvodcom a vladárom. Zorganizoval niekoľko vojenských výprav Rusov proti Byzancii, ktorú vtedy naši Predkovia nazývali Romeja. Väčšina výprav bola úspešná a Carihrad platil Rusom daň.

V čase poslednej vojenskej výpravy Oskoľda sa pred hradbami Konštantínopola objavila pozemná armáda a aj 360 bojových lodí. Oskoľd dosiahol svoje a cisár nemal na výber iné ako podpis mierovej zmluvy. Oskoľdovi však navrhli krst a prestup na aramejské náboženstvo, lebo toto sa začalo nazývať kresťanstvom až v 12. storočí. Oskoľd neprejavil záujem, ale zrazu nastala zvláštna udalosť – oslepol. Vtedy cisár Michal oznámil Oskoľdovi, že svojej choroby sa nemôže už nikdy zbaviť inak iba krstom, ale ten musí podstúpiť hneď. Takéto náhlenie sa je už samo osebe podozrivé. A tak sa aj stalo. Patriarcha Fótius Oskoľda pokrstil a vzápätí nastalo «zázračné» vyzdravenie. Nemôžeme si nevšimnúť zaujímavé súvislosti. Pán Boh presne «načas» demonštroval na Oskoľdovi svoju silu tak, aby bola výhodná pre Rimanov. Zaujímavé je len to, že keď ruské družiny doľahli na mesto, tak Pán Boh neprejavil voči svojim verným služobníkom – otrokom Božím Rimanom vtedy ani neskôr – žiadnu milosť. Samozrejme, kresťania nám vysvetlia, že Pán Boh sa mohol od hriešnikov odvrátiť, a potom si to rozmyslel. «Nech je za to pochválený», povedal by asi kňaz…

Byzantínci boli vždy zbabelí a úskoční politici. Na to, aby dosiahli svoje ciele vždy využívali akékoľvek prostriedky, pretože «účel svätí prostriedky». Jednou z oblastí, ktorú mali vynikajúco zvládnutú bolo umenie travičstva. Vedeli jedy používať tak, že ich nasadenie bolo veľmi ťažko zistiť a rozoznať. Nuž noví Oskoľdovi «priatelia» mu namiešali jed, ktorého prvým prejavom je strata zraku. Ak sa však do určitého času nepodá správny protijed, tak človek zomrie. Preto bolo veľmi dôležité, aby Oskoľd rýchlo podstúpil krst. Inak by v skutočnosti zomrel. Dvorania museli podstúpiť tento risk, pretože Byzancii išlo o veľa. Vojensky – ako zvyčajne – nemohli Slovanov poraziť, nuž narýchlo sa snažili počas rokovaní a hostín odhadnúť povahu Oskoľda, teda najmä fakt, či po strate zraku bude pravdepodobné, že sa podvolí ich stratégii. Vyšlo im to.

Šikovne oklamaný Oskoľd sa vrátil do Kyjeva a začal silou bojovať proti védickej kultúre. V Lete 6374 (r. 866 n.l.) sa pokúsil pokrstiť Slovanov v Kyjevskej Rusi. Je to náhoda, že v tom čase už aktívne spriadajú svoje nitky u západného suseda Kyjevskej Rusi Cyril a Metod? Len pre zopakovanie, na Veľkú Moravu ich poslal ten istý Patriarcha Fótius, ktorý tak «zázračne» pokrstil Oskoľda.

Nie náhodou Velesova kniha hovorí o kniežati Oskoľdovi ako o temnom vojakovi, ktorý prijal krst od Grékov.

Ale tento prvý pokus o privedenie Slovanov na grécke náboženstvo, t.j. ku kultu Dionýza sa nepodaril. Temným Silám sa za kniežaťa Oskoľda nepodarilo vnútiť obyvateľstvu Kyjevskej Rusi duchovné otroctvo. Prišlo Leto 6390 UMHCH (r. 882 n.l.) a Kyjev obsadili Oleg a Igor, ktorí prišli zo severu. Olegovi sa podarilo ľsťou dostať Oskoľda a zabiť ho. S jeho smrťou sa skončil jeden pokus o preniknutie kultu Dionýza do slovanských zemí.

Naša Viera však hovorí, že každý človek má slobodu výberu viery, a preto u Slovanov nikto nebol prenasledovaný za svoj svetonázor. Tolerancia iných presvedčení je jednak založená medzi Deviatimi základmi Ingliizmu, jednak máme prikázania našich Bohov:

NEVNUCUJTE SVÄTÚ VIERU NASILU ĽUĎOM A PAMÄTAJTE, ŽE VÝBER VIERY JE OSOBNOU ZÁLEŽITOSŤOU KAŽDÉHO SLOBODNÉHO (VOĽNÉHO) ČLOVEKA.
Prikázanie Boha Svaroga

NESPÔSOBUJTE NEŠŤASTIE ĽUĎOM DRUHÝCH VIER, LEBO BOH-TVORCA JEDINÝ JE NAD VŠETKÝMI ZEMAMI… A NAD VŠETKÝMI SVETMI.
Prikázanie Boha Perúna

Ak by sme nepoznali podstatu našej prastarej Viery, tak by prítomnosť kresťanov na našom území v tých časoch mohla budiť dojem, že kresťanstvo postupne nadobúdalo prevahu – ale bohužiaľ to bola iba piata kolóna. Takáto tolerancia našich Predkov nám neskôr prišla draho. A navyše ukázalo sa, že kresťania majú toleranciu nulovú.

Po smrti Oskoľda sa kyjevským kniežaťom stal Igor, za ktorého nejaký čas vládol Oleg, neskôr nazývaný prorokujúcim Olegom, čo potvrdzuje jeho védické ponímanie sveta. Najpravdepodobnejšie je, že Oleg bol bojových volchvom – mágom.

Po smrti Igora sadol na trón v Lete 6453 UMHCH (945) jeho trojročný syn Sviatoslav. Veľké knieža Sviatoslav bol vojakom Svetla, ktorý r. 964 zničil judský Chazarský Kaganát. Chazarský Kaganát bol už začiatkom Noci Svaroga mocný parazitický štát, ktorého metastázy už prenikli do mnohých krajín Európy, Blízkeho Východu a Ázie. Knieža Sviatoslav prekazil Temným Silám plán porobiť si slovanské zeme na samom začiatku najťažšieho obdobia Noci Svaroga tak, ako mali naplánované. Ak by sa im bolo podarilo prevziať moc nad slovanskými zemami už pred tisíc rokmi, tak dnes by všetko na Zemi vyzeralo úplne inak. Takto sa im to podarilo až r. 1917 – ale predstavte si, čoho boli schopní po prevzatí moci v cárskom Rusku…

Na príbehu jeho matky, kňažnej Oľgy môžeme vidieť celú «krásu», t.j. podstatu kresťanstva. Veľká kňažná Oľga prijala grécku, t.j. kresťanskú vieru a dala sa v Konštantínopole pokrstiť. Ako presvedčená kresťanka znenávidela svojho syna, knieža Sviatoslava práve za to, že bol svetlým vojakom a čo robil pre záchranu Kyjevskej Rusi a ako ju ochránil pred kresťanstvom. Ak by boli za Sviatoslavom nastúpili k moci jeho legitímni synovia, temné Sily by len veľmi ťažko mohli rátať so zachvátením moci. Preto mu skrz matku, kňažnú Oľgu podhodili chazarskú Júdejku, ktorá práve pre tento účel prestúpila na grécku vieru. Toto bol v podstate tradičný judský variant prevzatia moci – skrz judskú ženu. Takzvaný inštitút judských «neviest» bola celkovo veľmi osvedčená taktika na nenápadné prevzatie plnej kontroly a moci v krajinách, ktoré neboli inak schopní vojensky poraziť. Kyjevská Rus nebol ani zďaleka prvý prípad. Takto napríklad zničili aj Spartu, alebo už aj samotný Chazarský Kaganát v 7. storočí n. l. A tak kňažná Oľga nenápadne podstrčila svoju obľúbenú komornú a dôverníčku Malku synovi Sviatoslavovi ako súložnicu. Samo osebe dosť zarážajúci fakt, ale podhodenie «sexuálnej hračky» spadá do dobre známej kresťanskej taktiky «účel svätí prostriedky»… Význam mena Malka môžeme rozšifrovať ako «kráľovná». Bola dcérou rabína menom Malik, čo po rozšifrovaní čítame ako «kráľ». Bývali v ruskom meste Ľubič, kde sa vykonávali obrady Černobogovi. Rabíni boli u Júdejcov prakticky vždy z pokolenia Levitov, t.j. «kráľovskej» odnože Júdejcov. Judskú «nevestu» vždy vopred starostlivo pripravili na svoju «misiu». Učili ju dosahovať majstrovstvo v tzv. Čiernej Tantre, čo sú metódy a praktiky ovplyvňovania a ovládnutia muža skrz sex. Dobre pripravená «nevesta» ovládala do najjemnejších detailov špecifiká mužského organizmu, čím spravidla ľahko získavala kontrolu nad mužom. Pomocou Čiernej Tantry «nevesty» účinne premieňali mužov na biorobotov, t.j. na akýsi druh «zombiov», či inak ľahko ovládateľné bábky.

V staroslovienskom jazyku existuje výraz «udovoľstvo». Naši Predkovia pod ním chápali to, čo sa dnes dá označiť ako «voľný sex». Už aj dnešná ruština používa tento výraz v úplne inom význame. Výraz v pôvodnom význame je veľmi výstižný. Ak sa nepriateľ nedá poraziť v čestnom boji na bojovom poli, tak sa dá poraziť skrz «udovoľstvo» – t.j. skrz svoj ÚD. Toto slovo používame aj ako jeden z názvov mužského pohlavného orgánu. Je príznačné, že v názve Júdejcov sa tiež nachádza koreň slova «úd», čo sa dá rozšifrovať ako «odtínajúci úd». Inak povedané – vykonávajúci obriezku, t.j. odrezávajúci predkožku. Zaujímavé je aj to, že u mužov z pokolenia Levitov sa obriezka nevykonáva, hoci u všetkých ostatných judských kmeňov to je povinnosť.

Takáto «materinská starostlivosť» o sexuálny život svojho syna, ktorý navyše mal svoju právoplatnú manželku je dosť zvláštna. Tento fakt sám osebe hovorí o jej plnom podriadení sa a kontrole zo strany Temných Síl. V kresťanskom náboženstve sa zámena manželiek vždy ponímala ako veľký hriech. Ale tak či onak, dôverná komorná kňažnej Oľgy, Malka, sa stala súložnicou kniežaťa Sviatoslava, ktorý bol rodeným vojakom a zákerným zákulisným detailom nerozumel. Ale jeho syn Vladimír bol podľa judských zákonov Júdejcom. Uznanie Vladimíra za svojho syna bol v podstate jediný vážny omyl kniežaťa Sviatoslava, bohužiaľ omyl osudný, pretože nakoniec privodil úkladnú smrť jemu samotnému aj jeho dvom právoplatným synom. Oleg bol zavraždený r. 977 a Jaropolk r. 980 n.l. Ich likvidácia bola príznačná – zabití boli nielen oni, ale aj ich ženy a deti, a to všetko na rozkaz vtedajšieho novgorodského kniežaťa, Júdejcu Vladimíra, ktorého kresťanská tradícia nazýva „Krásne Slniečko“ (pôvodný výraz je „Красное солнышко“ – výraz „красной“ znamená v ruštine ako červený tak aj krásny; a preto v Moskve existuje Krásne námestie a nie Červené námestie. Ak by ho samotní kresťania nazývali „Červené slniečko“, tak by sami uznávali to, že to bol krvavý despota – čoho sa sotva dočkáme). Aby sme to spresnili – patrí medzi svätých! Svätý Vladimír mal šiesť žien: Annu, Adeliu, Malfridu, Olovu, Rognedu a Júliu, ktorá bola predtým manželkou zavraždeného Jaropolka. „Vzal“ si ju dokonca tehotnú, lebo jednoducho „páčila sa mu jej krása“. Okrem týchto si vydržiaval 800 súložníc – 300 v meste Vyšegorod, 300 v Belgorode a 200 v Berestove. Aj tak znásilňoval akékoľvek ženy a dievčatá, takže nijaká žena si pred ním nemohla byť istá. Ako hovoria kroniky: „A bol on nenásytný v jedle, privádzal k sebe vydaté ženy aj mladé dievčatá… Tento (Vladimír) bol nevedomec, ale na konci dosiahol spasenie“.

A tak Júda Vladimír sadol na kyjevský trón sám v Lete 6488 od UMHCH, či inak r. 980 n.l. Postupne ale bez okolkov pristúpil k realizácii plánu vymysleného Temnými Silami a silou zaviedol aj u nás Dionýzov kult…

„Vo štvrtok 31. júla 990 sa knieža Vladimír obrátil k celému védickému obyvateľstvu Kyjeva s nariadením, aby sa na nasledujúci deň dostavili na breh Počajny k vykonaniu obradu krstenia. Nie dvojzmyselne Kyjevčanom nekresťanom oznámil, že každý, kto odmietne krst bude považovaný za jeho osobného nepriateľa… Prax ukázala, že široké masy možno prinútiť len pod hrozbou použitia represívnych nástrojov“ (O. M. Rapov, RUSKÁ CIRKEV OD 9. PO PRVÚ TRETINU 12. STOROČIA, 1988, str. 250).

Takýmto spôsobom v piatok, 1. augusta 990 začal Vladimír, „Krásne slniečko“ občiansku vojnu a bojoval iba so svojimi poddanými. Vladimír rozbil Rus kniežaťa Sviatoslava, ktorá sa rozprestierala od Kaspického mora po Bulharsko. Zároveň upevnil obranu Byzancie – najzákernejšieho nepriateľa Slovanov – a dokonca poslal byzantskému cisárovi na pomoc oddiel 6 000 vojakov.

Veľké slovanské knieža Sviatoslav („otec“ Vladimíra) predtým povedal: „VIERA KRESŤANSKÁ JE OŠKLIVOSŤ“.

V krajine s tisícročnými védickými tradíciami boli Kummiri (zobrazenia Bohov a Predkov v podobe sochy) prítomné všade a ich podstate každý rozumel. Vladimír začal s dobre pripravenou provokáciou, ktorú «odborníci» používajú ako «dôkaz» zverskosti, t.j. «dôkaz» o tom, že naši Predkovia prinášali ako obete živé bytosti a opakujú tento výmysel – či presnejšie starostlivo pripravenú dezinformáciu – dodnes. Júda Vladimír dal príkaz prinášať pred sochami Slovanských Bohov – Perúnom, Dažďbogom, Stribogom, Chorsom, Bohyni Makoš a všetkým ostatným krvavé obety zvierat a ľudí. Podstata týchto činov je strašná. Prinášanie živých obetí, či už zvierat alebo ľudí, nikdy nepatrilo k slovanským obradom. Ale v kulte Kali-Ma, t.j. Čiernej Matky – odkiaľ ich prevzal judaizmus – boli bežné. Aká bola podstata tejto dobre premyslenej provokácie? Vytvoriť nesprávny obraz našich Predkov a podsunúť ho ďalším generáciám. Po výmene niekoľkých generácií, najmä ak 70% dospelých súčasníkov bolo v krátkej dobe nato fyzicky zlikvidovaných, už nikto nedokáže nájsť pravdu.

Kto má záujem sa dozvedieť viac o praktikách ľudských obetí mal by si prečítať knihu SECRET AND SUPPRESSED – BANNED IDEAS AND HIDDEN HISTORY od amerického autora Jima Keitha. Na strane 215 začína článok s názvom SECRETS FROM THE VATICAN LIBRARY, ktorý obsahuje hrozné detaily o praktikách ľudských obetí, ktoré sú dodnes vykonávané. Článok je pomerne rozsiahly a končí až na strane 238. Informácie v ňom zverejnené pochádzajú z vatikánskej knižnice. Uveďme si len niekoľko citátov:

«…OKOLO R. 850 ZAČALA HRAŤ DÔLEŽITÚ ÚLOHU NOVÁ SKUPINA: POD DOHĽADOM VEĽMI TAJNEJ SIONISTICKEJ ELITY SA ZAČALI USÍDĽOVAŤ V NEMECKU ŽIDIA, KTORÍ POSILNILI SVOJE VZŤAHY S GERMÁNSKOU KLIKOU, OBZVLÁŠŤ S PRUŠIAKMI A BAVORÁKMI. HOCI SA RASOVO LÍŠILI, MALI SPOLOČNÚ FORMU NÁBOŽENSTVA; SIONISTI AJ GERMÁNI VYKONÁVALI ĽUDSKÉ OBETE. PRE POCHOPENIE MUSÍ BYŤ JASNÉ, ŽE ŽIDOVSKÁ ELITA NIKDY NEVYJAVILA SVOJE SKUTOČNÉ PRAKTIKY ALEBO VIERU BEŽNÝM ŽIDOM POD NIMI; BOLA TO ELITA, KTORÁ POVAŽOVALA SVOJICH VLASTNÝCH ĽUDÍ ZA SEBE PODRIADENÝCH A VHODNÝCH IBA AKO POTRAVA…»

Jim Keith, SECRET AND SUPPRESSED, str. 217/218

«… PODOBNOSŤ MEDZI ŽIDOVSKÝMI A TEUTÓNSKYMI RITUÁLMI JE VEĽMI BLÍZKA; MOŽNO PREDPOKLADAŤ, ŽE EXISTUJE SPOLOČNÝ ZDROJ TÝCHTO RITUÁLOV, PRAVDEPODOBNE POCHÁDZAJÚCI OD CHAZAROV ZO STREDNEJ ÁZIE…»

Jim Keith, SECRET AND SUPPRESSED, str. 222

A odkiaľ berú «materiál» na ľudské obete dnes (kniha bola vydaná r. 1993)?

«LEN V SAMOTNÝCH SPOJENÝCH ŠTÁTOCH VIAC AKO TRIDSAŤTISÍC ĽUDÍ – VRÁTANE RASTÚCEHO POČTU MLADÝCH DETÍ, VŽDY PREFEROVANÝCH OBETÍ – ZMIZNE BEZO STOPY KAŽDÝ ROK…»

Jim Keith, SECRET AND SUPPRESSED, str. 234

A dôkazy o podstate týchto rituálov sa niekedy dostali aj na najvyššie miesta:

„… ANGLICKÝ KRÁĽ EDWARD I., KEĎ SA DOZVEDEL O PLNEJ PODSTATE PRAKTÍK TEUTÓNOV/SIONISTOV, BOL TAKÝ ZHROZENÝ, ŽE RADŠEJ DAL R. 1290 VYHNAŤ VŠETKÝCH ŽIDOV Z ANGLICKA, NEŽ ABY DOPUSTIL VYKONÁVANIE TÝCHTO OHAVNOSTÍ NA SVOJEJ PÔDE.“

Jim Keith, SECRET AND SUPPRESSED, str. 220

Ale konali viacerí králi:

„… JUŽNÉ ORGANIZÁCIE TEMPLÁROV SPOLU SO ŠPITÁLNIKMI PREDLOŽILI FRANCÚZSKEMU KRÁĽOVI FILIPOVI IV. ZOZNAM OBVINENÍ PODLOŽENÝ OČIVIDNÝMI SVEDKAMI MNOŽSTVA TEMPLÁROV Z JUHU, A FILIP NA PODKLADE TÝCHTO INFORMÁCIÍ VYDAL PRÍKAZ NA UVÄZNENIA V SEPTEMBRI 1307.“

Jim Keith, SECRET AND SUPPRESSED, str. 222

Článok obsahuje ďalšie strašné detaily, ktoré pravdepodobne väčšina ľudí ani nepovažuje za pravdepodobné. Neznalosť skutočnej podstaty niektorých javov vo svete však neznamená, že naivné predpoklady sú pravdivé. Je to len pštrosia politika, ktorá zabezpečí iba dočasnú «úľavu».

Z článku je jasné jedno: elitné skupiny Germánov a Židov dodnes prinášajú ľudské obete. O Slovanoch tam však nenájdeme v tomto smere ani zmienku. Ale ak sa pozrieme do Starého Zákona zistíme, že nejde o nič nové či neobvyklé. Už Abrahám bol požiadaný, aby obetoval svojho syna Izáka. Jahve v poslednej chvíli zasiahol, pretože mal iné plány, ale skutočnosť, že požiadal o ľudskú obetu neuviedla Abraháma do stavu prekvapenia. Okrem iných prípadov z Biblie, pri odchode Židov z Egypta obetovali baránka – rovnako živú bytosť Svetlého Sveta. Aký humánny prístup, keď baránkovi nepolámali kosti «iba» podrezali hrdlo. A vôbec, aj Kristus sa «podáva» svojim služobníkom (je to len maskovanie, v staroslovienčine otrokom božím) ako telo a krv – odkiaľ táto podobnosť? Vedia v skutočnosti kresťania aké obrady vykonávajú? Nie – a ani ich to nezaujíma…

Ak si želáte zistiť viac o podrobnostiach prinášania ľudských obetí (napr. obete sú rozrezávané na oltári zaživa a keď účastníci temných bohoslužieb jedia napr. pečeň, obeť sa ešte zmieta v agónii) a podobných, verejnosti odopieraných faktov autor Jim Keith a táto kniha sú veľmi dobrým zdrojom informácií, ktoré však určite nikdy neprinesú „slobodné“ média; čo nám zároveň dá odpoveď, kto ich v skutočnosti vlastní. Na úvodnom obrázku je zobrazený knieža Sviatoslav so svojou armádou na výprave, ktorá ukončila chazarské satanistické besnenie. Na poli vidno pozabíjaných Slovanov, ktorí obrábali svoje polia a boli nečakane napadnutí Chazarmi a nemilosrdne pozabíjaní. Ako uvádza Jim Keith, ako ľudské obete sú vyberaní a unášaní mladí ľudia ešte bez sexuálnych skúseností – čo má svoj dôvod aj v našich prastarých zvykoch. V slovansko-árijskej spoločnosti sa dievčatá mohli vydávať 16 ročné, ale chlapci až po dovŕšení 21. roku. Voľný sex nebol v žiadnom prípade tolerovaný, pretože pri prvom pohlavnom styku vôbec sa v zmysle prastarých krvných zákonov zvaných RITA na sexuálneho partnera navzájom prenáša „obraz krvi“ Predkov. Znamená to, že prvý pohlavný partner sa natrvalo „zapíše“ do genetického kódu druhého partnera. V ďalšom živote už nezáleží kto je ďalší sexuálny partner, deti vždy dostávajú genetickú informáciu prvého partnera. Táto informácia sa za určitých okolností dá prepísať, ale jedna z nevyhnutných podmienok je naozaj veľká láska. Tento jav dnešná veda pozná ako „telegónia“, a nájdete ju uvedenú aj v Britskej encyklopédii, hoci ju odôvodňujú ako akúsi infekciu. V tejto súvislosti nájdeme aj niekoľko ďalších súvislostí. „Právo prvej noci“ malo za skutočný cieľ postupnú likvidáciu pôvodného obyvateľstva – poznáte nejaký skutočný protest kresťanskej cirkvi proti tomuto aktu? A tu zase vidíme, kto je za kresťanskou cirkvou. Ako príklad si môžeme spomenúť na film Brave heart (Statočné srdce). Anglický kráľ pri predstavení politiky zavedenia „práva prvej noci“ odôvodnil svojim dvoranom rozhodnutie takto: „Ak ich (Škótov) nemôžeme pozabíjať, tak ich premnožíme“. Ak pri prvom pohlavnom styku nedôjde hneď k oplodneniu a obraz prvého sexuálneho partnera sa neprepíše, tak ako inak si túto vetu vysvetliť?

Takže „barbarským“ Slovanom priniesli «vzdelaní» vierozvestcovia dobrú zvesť… A akí „vzdelaní“ boli títo šíritelia dobrej zvesti? Na získanie obrazu nám poslúži citát byzantského misionára, mnícha Belisaria, ktorý v 9. storočí n. l. navštívil Kyjevskú Rus a aj našu vlasť:

«PRAVOSLÁVNI SLOVIENI A RUSI SÚ DIVOKÍ ĽUDIA A ICH ŽIVOT JE DIVÝ A BEZBOŽNÝ. MUŽI A ŽENY SA SPOLU A NAHÍ ZATVÁRAJÚ DO HORÚCO VYHRIATEJ CHALUPY A OBNAŽUJÚ SVOJE TELÁ, NEHANEBNE SA ŠIBÚ DREVENÝMI PRÚTMI AŽ DO ZNEMOŽNENIA A HÁDŽU SA DO PRERÚBANEJ DIERY V ĽADE ALEBO SA OBLIEVAJÚ STUDENOU VODOU A KEĎ SA OCHLADIA TAK SA ZNOVU VRACAJÚ DO VYHRIATEJ CHALUPY UKAZUJÚC SVOJE TELÁ.»

Nuž, ak by si kresťanská cirkev a jej členovia stáli za svojim, tak návšteva v dnešnom ponímaní sauny (tradične slovienskej a dnes už iba ruskej «bane») by malo byť považované za znak divých mravov… Mimochodom nebude od veci si vyjasniť pôvod slova „barbar“. V pôvodnom staroslovienskom znení a aj v dnešnej ruštine sa používa ako „varvar“, čo znamená „bradatý“. Protikladom je slovo „VARVARA“, čo znamená „bez brady“. A odtiaľ napríklad pochádza aj ženské meno „BARBARA“.

Ako prebehlo „dobrovoľné a radostné“ prijímanie gréckej viery nám hovoria letopisy, ktoré, z pochopiteľných dôvodov, veľmi hmlisto opisujú prebiehajúcu hrôzu. Slovanské meno kniežaťa Vladimíra poslúžilo ako vynikajúci pláštik na zakrytie jeho skutočnej podstaty, ale rovnako dobre táto taktika poslúžila aj v r. 1917, v takzvanej «ruskej» revolúcii, ktorú nevykonali nijakí Rusi… A tak letopisy «skromne» mlčia o skutočnom počte zabitých ľudí v rámci «dobrovoľného» prijímania cudzej viery. Mlčia o tom, že za 12 rokov nanúteného pokresťančovania – ktoré zasiahlo aj Slovensko – bolo fyzicky zničených 70% obyvateľstva, presnejšie z niečo medzi 12 a 13 miliónov Rusov a Slovienov v Kyjevskej Rusi ostalo nažive asi 4 milióny viac-menej detí. Nuž a Vladimír začal s nasťahovaním iných národov do vyľudnených priestorov Kyjevskej Rusi. Dnešných neslovanských obyvateľov kaukazského regiónu ruská „Pravoslávna“ kresťanská cirkev nazýva „pôvodné obyvateľstvo“ – nuž áno, inak by musela priznať, čo so skutočným pôvodným obyvateľstvom urobila. A u nás «náhodou» už boli Maďari – alebo ide o rovnaký „rukopis“ autorov „Veľkej hry“? Nuž tak, pred 1 000 rokmi prišla k nám dobrá zvesť… otázkou ostáva iba – pre koho?

© VEDY Január 2011

CHARLES HAPGOOD: PUTOVANIE ZEMSKÉHO PÓLU

Niektorí si možno spomenú, že meno Charles Hapgood bolo spomenuté vo filme 2012, ale málokto vie, že ide o skutočného vedca, ktorý napísal niekoľko veľmi zaujímavých kníh. Jedna z nich sa volá PATH OF THE POLE a je rozhodne veľmi zaujímavá. Obsahuje dôležité informácie o mnohonásobných posunoch zemského pólu v dejinách Zeme, je preto pre nás zaujímavá. Dôvody posuvu pólu sú síce v knihe uvedené len na úrovni predpokladov, ale Slovansko-Árijské Védy sú zase v tomto smere dostatočne presné. Vieme, že ani v minulosti nešlo a v budúcnosti nepôjde o slepú hru živlov.

Komu by dnes napadlo, že poloha zemského pólu nie je pevná a nemenná? Polohu každého miesta na zemeguli určujeme pomocou súradníc. Pretože severný pól našej zemegule nie je pevne zafixovaný v jednom jedinom bode, bolo potrebné súradnicovú sústavu dohodnúť zmluvne. Napríklad v rokoch 1969-1972 sa poloha severného pólu vzhľadom na dohodnutú súradnicovú sústavu pohybovala v oblasti s priemerom približne 15 metrov. Takéto údaje poskytujú medzinárodné inštitúcie ako Bureau Internationale de l’Heure – Medzinárodná časová služba BIH so sídlom v Paríži a International Polar Motion Service – známa aj pod skratkou IPMS – medzinárodná služba pre štúdium pohybov pólov. Nepatrné pohyby pólov však nie sú veľmi závažné z hľadiska existencie ľudstva.

Každý z nás videl obrázky nášho planetárneho systému ukazujúce planétu Zem rotujúcu okolo zľahka naklonenej osi a pohybujúcu sa okolo Slnka. Každá zmena v sklone zemskej osi vzhľadom na Slnko by priniesla závažné zmeny klímy na povrchu Zeme. Napríklad, čo by sa stalo, ak by sa buď severný, alebo južný pól otočil v smere kolmo na Slnko? Existoval by jeden horúci a jeden mrazivý pól. Na jednom by sa nikdy nekončil horúci deň a naopak, na druhom by sa nikdy nekončila mrazivá noc. Ďalšou možnou formou zmeny rotačnej osi by bol variant, pri ktorom ostane sklon zemskej osi nezmenený, len sa presunie na iné miesto zemegule. V takom prípade by ostali územia severného aj južného pólu zachované, pravdaže, na úplne iných miestach ako dnes. Takto by sa napríklad mohlo Slovensko v okamihu ocitnúť v rovníkovej oblasti alebo aj pod niekoľkokilometrovou vrstvou ľadu na niektorom póle. Existujú teórie o možnom výskyte takýchto udalostí, no len pod vplyvom zrážky našej planéty s iným kozmickým telesom. Tento prípad netreba nijako rukolapne približovať, bude znamenať koniec tejto civilizácie. Napriek nájdeným geologickým dôkazom o existencii takýchto udalostí v histórii Zeme si myslíme, že v súčasnosti sa už nič také nemôže stať. Máme predsa družice a teleskopy, špecializované inštitúty zaoberajúce sa výskumom okolitého aj vzdialeného vesmíru len a len pre dobro ľudstva a svetové mocnosti so svojimi dobrými vládami by predsa nič podobné pred ľudstvom nezatajili…

Vedec, Charles Hapgood podal vo svojej práci o pohybe zemských pólov zhrnutie veľmi závažných dôkazov z dejín našej Zeme. Práca síce nie je oficiálnymi vedcami ktovieako prijímaná, no je dôležité vedieť, že Charles Hapgood sa vďaka nej dostal do osobného pracovného kontaktu s Albertom Einsteinom, ktorý dokonca napísal úvod k prvému vydaniu jeho knihy. Ak vedecká teória podporená dostatočným množstvom dôkazov priam zelektrizovala Einsteina, určite to nebola hlúposť. Priblížme si teda hlavné črty Hapgoodovej práce.

Už sme si povedali, že výkyvy polohy zemského pólu v oblasti okolo 15 metrov nie sú pre nás dôležité. Skutočný význam môže mať len taký pohyb osi, ktorý v okamihu prekročí tisíce kilometrov. Vieme, že Zem nie je presná guľa. Na póloch je sploštená a v oblasti rovníkov vypuklá. Výsledky na podklade družicových meraní dokonca ukazujú, že ani severná a južná pologuľa nie sú symetrické, poloos južného pólu je o 40 m kratšia ako poloos severného pólu. Hmota sústredená okolo rovníka rotujúca vysokou rýchlosťou účinkuje ako hrana gyroskopu a udržiava zemeguľu pevne v osiach. Na túto skutočnosť poukázali velikáni geológie devätnásteho storočia, najmä James Clerk Maxwell a George Darwin, syn známeho Charlesa Darwina. Vypuklina na rovníku Zeme vytvára taký stabilizujúci efekt na Zem, že v jej vnútri nemôže vzniknúť nijaká sila schopná vyvolať posuv zemskej osi. Týmto stanoviskom zamedzili akejkoľvek ďalšej diskusii o posuve pólov, vyhlásiac to za nemožné, a tým nehodné akejkoľvek ďalšej diskusie. Vážnosť a vplyv týchto pánov stačil na to, aby sa skončili diskusie. No z histórie vieme, že už tu boli aj iní vážení Angličania, vedci, ktorí tvrdili, že ak sa nejaký dopravný prostriedok, napríklad vlak, dostane na cestovnú rýchlosť nad 30 míľ za hodinu, všetci cestujúci vnútri zahynú, lebo vplyvom rýchlosti sa vysaje z vlaku všetok vzduch a nebudú mať čo dýchať. Kto tomu dnes verí?

Vieme však naozaj zistiť, či niekedy v minulosti prišlo k zmene zemských pólov? Odpoveď je kladná. Dôkaz nám poskytne jav, zvaný geomagnetizmus. Zem je obklopená magnetickým poľom, ktoré vie každý z nás detekovať obyčajným kompasom. Ihla kompasu je vyrobená zo železa, ktoré je samo osebe magnetické. Keď je magnetický materiál vystavený vplyvu magnetického poľa, otočí sa v smere niektorej so siločiar magnetického poľa Zeme. To, čo platí o železnej ihle kompasu, platí aj o železe v horninách zložených z minerálov obsahujúcich železo. Ak má železná ihla kompasu možnosť voľného pohybu vo vertikálnom aj v horizontálnom smere, nasmeruje sa v zmysle siločiary a zároveň sa nakloní smerom nadol v závislosti od toho, ako ďaleko je napríklad loď alebo lietadlo od severného či južného magnetického pólu. Prechodom magnetického poľa Zeme sa ihla otočí v opačnom smere a na magnetickom rovníku leží rovno.

Keď vystavíme horniny obsahujúce železo magnetickému poľu, podajú nám dokonca viac informácií ako námorný kompas. Zmagnetizované horniny preberajú smer zemského poľa v čase, keď boli sformované – tuhli a v podstate tak zakonzervovali túto informáciu na neobmedzený čas. Uhol ich sklonu presne určuje, ako ďaleko sú od magnetického pólu – podávajú informáciu o zemepisnej šírke. Horizontálny uhol voláme deklinácia, sklon inklinácia. Takto nám v každej vzorke hornín dáva deklinácia informáciu o zemepisnej dĺžke vo vzťahu k niekdajšiemu magnetickému poľu a inklinácia určuje zemepisnú šírku.

Existujú však aj lokálne pohyby zemskej kôry, príkladom môže byť známa porucha San Andreas v Kalifornii, kde nastal lokálny posun zemskej kôry, a preto horniny neukazujú svoju orientáciu v čase tuhnutia. Kvôli eliminácii lokálnych porúch sa preto pristupuje k odberu mnohých vzoriek z oblastí dostatočne od seba vzdialených, z rozdielnych krajín či dokonca kontinentov.

Taktiež vieme, že magnetické pole Zeme nie je nehybné, ustavične sa pohybuje smerom na západ. Geofyzici zistili, že v priebehu niekoľko málo tisíc rokov sa vracia do svojho východiskového stavu, a teda z dlhodobého hľadiska môžeme uvažovať o magnetickom poli v podstate súhlasnom s osou zemskej rotácie.

Mnohoročnou prácou a analýzou vzoriek mohli vedci lokalizovať pozície zemských pólov v minulosti. Použitím metód matematickej štatistiky sú tieto pozície určené s 95% presnosťou. Z tohto hľadiska sa dajú výsledky považovať za spoľahlivé. A aké vlastne sú? Nálezy potvrdzujú, že v období málo prekračujúcom posledných 100 miliónov rokov zmenili póly polohu veľmi veľa ráz. Hapgood prináša výsledky usporiadané v tabuľkách. Čísla sa samozrejme môžu ďalším výskumom spresňovať, ale 229 zmien pólov je evidentne dosť.

Z nášho pohľadu sú, pravdaže, najzaujímavejšie zmeny odohrávajúce sa v poslednom geologickom období, pleistocéne. Vo všeobecnosti si myslíme, že všetky udalosti geologického vývoja sa odohrali už dávno a stretnúť s nimi sa môžeme už len v školských učebniciach. Jestvujú však dôkazy práve vo forme zmagnetizovaných hornín. Skupina japonských vedcov vedených Nagatom, Akimotom, Šimizom, Kobajašim spolu s ďalšími spracovala štúdie vulkanických usadenín v Japonsku, presnejšie zo skupiny vulkánov Omura-Jama v severnom Izu a z vulkanického regiónu Hakone na východnom pobreží Honšú. Výsledná chronologická tabuľka obsahuje 43 polôh zemských pólov v pleistocéne so štatistickou presnosťou určenia 95%. Zaujímavým faktom je, že v tomto období dvakrát nastal úplný reverz pólov zo severu na juh a opačne. Podobnú štúdiu vypracoval aj ruský vedec A. N. Chramov. Zaoberá sa presunom severného pólu v obdobiach neogénu a štvrtohôr na základe paleomagnetických výskumov v západnom Turkmenistane a niektorých ďalších oblastiach. Správa bola prezentovaná na tretej všezväzovej konferencii o paleomagnetizme na leningradskej Univerzite A. A. Ždanova už v októbri r. 1959. Dokazuje vážne presuny severného magnetického pólu.

Princíp je veľmi jednoduchý. Pri danom sklone zemskej osi presne vieme, že na póloch je zima a na rovníku horúco. Medzi rovníkom a pólom sa podnebie postupne mení a výnimku tvoria napríklad také vplyvy ako napr. Golfský prúd. Ako tu mohla nastať – z ničoho nič – doba ľadová, nie je uspokojivo vysvetliteľné. No ak prijmeme predpoklad, že z nejakého dôvodu sa zemská os z času na čas posunie, všetko je veľmi prirodzene vysvetliteľné. Ak bol severný pól niekde v oblasti Grónskeho mora, bolo naše územie v blízkosti polárneho kruhu. Ako inak, museli byť u nás hrubé vrstvy ľadu. No ak bol severný pól v oblasti kanadského Yukonu, bolo naše územie vystavené tropickému podnebiu. Druhá vec je vysvetliť, prečo sa pól z času na čas posunie – a je to vždy rýchla a drastická zmena.

Hapgood vo svojej knihe tvrdí, že v období posledných 100 000 rokov nastali tri presuny v litosfére, pre ktoré existujú konkrétne geomagnetické dôkazy. Na základe jeho predpokladov sa koncom poslednej doby ľadovej v severnej Amerike posunula litosféra približne o 30^o, alebo, inak povedané, asi o 3 600 km v období pred niečo viac ako 10 000 rokmi.

VYSVETLENIE ĽADOVÝCH DôB

Približne pred 150 rokmi boli ľudia ohromení myšlienkou, že územia Európy a severnej Ameriky boli pokryté aj dvojkilometrovou vrstvou ľadu. No s vývinom vedy sa táto skutočnosť nezvratne dokázala. Neskôr vyšlo najavo, že doba ľadová nebola jedna, ale striedajúc sa s obdobiami tropického podnebia sa opakovala viackrát, a to na každom kontinente. Coleman, ktorého považujeme za jednu z vedúcich osobností vedy v oblasti zaľadnenia, r. 1929 priznal, že nijaký iný geologický problém tak vážne nerozoberali nielen odborníci na doby ľadové, ale aj meteorológovia a biológovia, ale ani jedna teória nie je všeobecne prijateľná. Vyzerá to tak, že v priebehu rokov sa táto situácia podstatne nezmenila.

Spočiatku sa predpokladalo, že ľad zo severného pólu sa počas ľadovej doby rozšíril radiálne smerom dolu na moria a kontinenty. Potom sa však zistilo, že niektoré severné územia neboli nikdy predtým pokryté ľadom a že v skutočnosti existovalo viac lokálnych centier ľadu, od ktorých sa tento rozširoval radiálnym smerom. Sibír, jedna z najmrazivejších oblastí dneška, nebola pokrytá ľadom. Rovnako Aljaška a oblasť Yukon v Kanade. No na druhej strane bola dnes mierna zóna Európy pokrytá ľadom až po Londýn a Berlín, práve tak ako väčšina Kanady a USA až po údolie Mississippi. Z geologického hľadiska ľady mizli a znova sa objavovali takmer v okamihu.

Zatiaľ je evidentné, že nijaká teória uspokojivo nevysvetlila zaľadnenie. V skutočnosti jediná doba ľadová, ktorá je v súčasnosti prítomná a uspokojujúco vysvetlená, je tá, ktorá dnes existuje v Antarktíde. Dôvod je veľmi prostý, Antarktída je na južnom póle, iný dôvod pre ňu neexistuje. Je evidentné, doba ľadová vzniká v tom či onom regióne v okamihu jeho posuvu do oblasti osi rotácie – pólu a naopak, zaniká, len čo sa to isté územie presunie mimo polárnej zóny. Naopak, ostatné regióny vykazujú v tom istom čase úplne opačné vlastnosti.

HUDSONOV ZÁLIV

Jestvujú dôkazy o predchádzajúcej lokalite severného pólu, čo spadá do obdobia poslednej doby ľadovej. Najpravdepodobnejšou sa ukazuje lokalita v okolí 60^o severnej šírky a 83^o západnej dĺžky – Hudsonov záliv. Prečo práve tam? Výskumy ukazujú, že zaľadnenie severnej Ameriky malo tvar podobný polárnej čiapke a kruhu dnešného pólu. Nasvedčuje tomu aj nezvyčajná lokalizácia – severovýchodná časť kontinentu. Ľadová pokrývka nezahŕňala dnešné kanadské arktické súostrovie ležiace medzi Hudsonovým zálivom a severným pólom, no siahala až po Ohio. Dokonca Arktický oceán bol teplý. A zaľadnenie Európy bolo v tom čase podstatne tenšie a nesiahalo tak ďaleko na juh ako takzvaný Wisconsinský ľadovec.

Nebudeme sa detailne zaoberať dôkazmi podporujúcimi túto teóriu, sú v plnej miere k dispozícii v pôvodnej publikácii Charlesa Hapgooda. Celkovo sa výskumy európskych a amerických vedcov dopĺňajú. Keď bol pól lokalizovaný na americkom kontinente bolo v Európe teplejšie a naopak. Posuv pólu do dnešnej lokality nastal niekedy pred 12 až 17 000 rokmi (védická tradícia nám dáva presnú odpoveď – začiatkom roku 2011 je leto 13019 od Veľkej Struže – ochladenia) a posunul sa z Hudsonovho zálivu, kde sa dostal pred 50 až 55 000 rokmi. Predtým bol v oblasti Grónskeho mora, na súradniciach 72^o severnej šírky a 10^o východnej dĺžky. Tu prišiel z oblasti Yukonu v období medzi 75 až 80 000 rokmi, kde sa predtým presunul pred približne 120 tisíc rokmi na súradnice 63^o severnej šírky a 135^o západnej dĺžky.

VYHYNUTIE MAMUTOV A MASTODONTOV

Obdobie poslednej doby ľadovej prinieslo katastrofický úhyn veľkého množstva zveri v mnohých častiach sveta. Americkí vedci odhadujú, že len v samotnej Severnej Amerike vymrelo okolo 40 miliónov zvierat. Je však pravda, že zatiaľ nikto nepodal uspokojivé vysvetlenie tohto – široké priestory a množstvá postihujúceho – vyhynutia. Najlogickejším vysvetlením tohto javu je posuv zemskej osi. Dá sa totiž dokázať, že prudké ochladenie Sibíri sa v tom istom období spája s prudkým oteplením v Severnej Amerike. Sibír je dôležitá preto, lebo je s ňou spojené vari najznámejšie zviera minulosti – mamut. Práve na Sibíri sa našli najlepšie zachované telá mamutov vo veľkých množstvách. Slonovina z týchto zamrznutých zvierat živila obchod so slonovinou od Číny po strednú Európu už od staroveku.

V prvom rade musíme napadnúť axiómu o adaptácii mamuta na mrazivé zimné podnebie. Vo všetkých knihách o dobe ľadovej vidíme mamuta, pretože jeho telo bolo pokryté hrubou srsťou, prerážať si cestu snehom. Odhliadnuc od ignorovanej skutočnosti, že miesta, kde archeológovia nachádzajú pozostatky mamutov, sú zaplnené pozostatkami veľkého množstva iných zvierat, napríklad obrovských trojprstých leňochodov, bobrov a dokonca srstnatých nosorožcov, vedecké výskumy ukazujú, že mamut bol adaptovaný na tuhú zimu presne tak ako dnešný slon. Ostatne, žil na podobnej zemepisnej výške.

Prečo tak dlho pretrváva mýtus o mamutovi ako o arktickom zvierati? Je to predovšetkým vďaka jeho hrubej koži, hustej srsti a zvyčajne hrubej vrstve tuku nachádzanej pod kožou.

Jedným z prvých priekopníkov na tomto poli bol francúzsky zoológ a dermatológ H. Neuille. Už r. 1919 publikoval správu pre Smithsoriánsky ústav s názvom On Extinction of the Mammoth, kde opisuje svoje porovnávacie mikroskopické výskumy. Predmetom jeho komparatívnej mikroskopickej štúdie boli sekcie kože z indického slona a mamuta. Dokázal, že sú úplne rovnaké, čo sa týka štruktúry a hrúbky. Takisto preukázal, že tak indický slon ako aj mamut majú nedostatok olejových žliaz v koži, preto je ich koža menej odolná voči chladu a vlhkosti než srsť bežného cicavca. Teda presne naopak, mamut vôbec nebol adaptovaný na studené podnebie, v skutočnosti bežná ovca je na tom oveľa lepšie, čo sa týka chladu. Kožuch zvieraťa sám osebe ešte neznamená adaptáciu na tuhú zimu. Ivan T. Sanderson dokonca poukázal na očividný fakt, že veľa zvierat dnešných rovníkových džunglí, napríklad ľudoop, má taktiež hrubú kožušinu, čo ešte neznamená, že by prežili za polárnym kruhom.

Čo sa týka tukových vankúšov pod kožou zvierat, fyziológovia súhlasia, že výdrž zvierat proti tuhej zime je hlavne otázkou metabolizmu, a nie izolácie tukom. Na základe dnešných poznatkov vieme, že veľa zvierat býva pred zimným obdobím obéznych, ale najprijateľnejšie vysvetlenie je, že je to vďaka nadbytku potravy koncom jesene a nie stimuláciou organizmu na zimu. Veď aj dnešný indický slon si vie uložiť pekné tukové vankúše, a pritom sa ešte nechystá odísť za polárny kruh.

No aj keby sme prijali neopodstatnenú teóriu, že mamut bol arktické zviera, čo by to bolo platné, keď žil s veľkým množstvom zvierat, ktoré jednoducho nemali ani dlhý srstnatý kožuch, ani hrubú kožu? Aké boli tie ostatné zvieratá, ktorých pozostatky nachádzajú vedci na dnešnej Sibíri? Aj keď sme už niečo spomenuli, vymenujme ich ešte raz. Okrem miliónov mamutov tu nachádzame kone, bizóny, antilopy, veľké množstvo nosorožcov a iných bylinožravých zvierat, ale aj mäsožravce. Zakladateľ modernej geológie Charles Lyell poznamenal, že je absolútne nemožné, aby čriedy mamutov a nosorožcov vydržali žiť na Sibíri počas celého roka, hoci len v jej najjužnejších oblastiach. Nehovoriac o tom, že najbohatšie nálezy mamutov a iných zvierat sú z Novosibírskych ostrovov, ležiacich medzi arktickým pobrežím Sibíri a pólom. Baron Toll, arktický výskumník, tu našiel pozostatky šabľozubého tigra a aj ovocného stromu, ktorý mal v čase, keď stál, výšku 5,8 m.

Pozostatky stád mŕtvych mamutov sa zvyčajne nachádzajú vo veľkých množstvách. Podáva o tom informácie aj jeden z dielov televízneho seriálu Horizon z dielne BBC s názvom The Last Mammoth. Známy je však fakt, že napríklad Jakuti bežne konzumujú mamutie mäso tisícročia staré. Dnes už vieme, že ak sa má mäso uchovať v mrazničke na dlhší čas, musíme ho rýchlo čerstvé zmraziť. Niečo podobné platí aj pre slonovinu. Ak niekto môže konzumovať mamutie mäso aj po tisícročiach, je to preto, lebo zvieratá boli zmrazené veľmi rýchlo. Nachádzame desiatky či dokonca státisíce zvierat pozabíjaných tým istým spôsobom. Ťažko si predstaviť, že by mráz postupoval pomaly, ako sa posúvali kontinenty. Jednoducho, vidíme pred sebou ničivý obraz všeobecnej kataklizmy, následky účinkov nepredstaviteľnej sily.

Vari najznámejším jedincom spomedzi nájdených mamutov sa stal samec nájdený okolo roku 1901 neďaleko brehu riečky Beriozovka, prítoku Kolymy. Mamutom sa pomerne detailne venuje aj Ludvík Souček v knihe Tušenie súvislostí. Všimnime si však niektoré fakty okolo nálezu, ktoré si médiá nevšimli. Keď sa správa o náleze dostala do Petrohradu, vyslali na miesto nálezu expedíciu. V minulosti, za cára Petra Veľkého sa totiž našiel zmrazený mamut a cár vydal ukaz – nariadenie, že kedykoľvek sa nájde ďalší mamut, musí cárska Akadémia vied vyslať expedíciu a nález preskúmať.

Mamut bol nájdený, aj keď sčasti načatý vlkmi. Podstatná časť zvieraťa bola však pevne zamrznutá v zemi. Celkový obraz vytváral dojem, že posledný zápas neboráka bol pokusom vytiahnuť sa z hlbokého bahna. Už tu narážame na dôležitý bod. Ak chcela expedícia mamuta dostať zo zeme, museli okolo neho naklásť veľké ohne, ktoré roztopili zamrznuté bahno, a tak uvoľnili telo mamuta. Je veľmi ťažké predstaviť si silu, ktorá by vtlačila telo zvieraťa do zamrznutej zeme. Nemôže sa tak stať bez zničenia tela, čomu však nález odporuje. Takýto prípad však rozhodne nebol zriedkavý. A hlboké bahno či blato rozhodne nie je na dnešnej mrazivej Sibíri bežný pojem.

Okamžité zmrazenie zastihlo zviera pri zápase s cieľom vytiahnuť sa z bahna, kde sa dostalo neobyčajne silným nárazom. Mamut mal zlomené dve hlavné kosti, nohu a panvovú kosť, dokonca, akoby to na záhadu nestačilo, penis zvieraťa zamrzol pri erekcii. Podľa biológov to mohol byť následok emócií hrôzy a bolesti postihnutého zvieraťa. V papuli, medzi jazykom a zubami mal neprežutú potravu, znak náhleho prerušenia jeho posledného jedla. Pozostatky jedla v papuli boli presne také ako nájdené v žalúdku – trávy a šachorina. Nijaké pozostatky ihličia. Očividne sa neživil vegetáciou ihličnatých stromov, ale lúčnymi trávami. Pod mamutom sa našli pozostatky dreva a v blízkosti dokonca bolo kamenné bralo, očividne nezomrel na mieste, kde sa práve kŕmil. Vzhľadom na objav zrelého ovocia, šachoriny a tráv v jeho potrave je zrejmé, že zomrel v druhej polovici júna alebo začiatkom augusta.

Posuv zemského pólu je neoddeliteľnou súčasťou dejín našej Zeme a môže sa stať, že ho zažijeme na vlastnej koži. Hapgood pripisuje dôvody tohto javu vnútornému mechanizmu stavby našej Zeme, ktorú, a v tom má pravdu, naozaj v skutočnosti nepoznáme. My však vieme, že už v minulosti boli takéto posuvy následkom vojenských operácií vykonávaných zbraňami, ktoré si ani nevieme predstaviť. Následkom ich účinkov sa ponárali a vynárali kontinenty. Hoci si myslíme, že sú pevné a trvalé, v priebehu geologického vývoja bola napríklad Severná Amerika už sedemnásťkrát morským dnom.

Pravda, Bohmi vydaná, káže nám Slovanom:
Neprávosť mať Pána, ba väčšia byť pánom!
A človek nad človekom u nás nemá práva,
Sväté naše heslo je: Sloboda a Sláva!

 Samo Chalupka, Mor ho!

Podľa pôvodnej verzie uverejnenej r. 1865 v Slovenskej čítanke pre nižšie gymnázia

Vari každý Slovák pozná túto báseň, ktorá pravdepodobne už dnes ani nie je v móde. Navyše verzia, ktorú dnes učia deti v školách obsahuje formuláciu „Bohom daná“ – tu je vidno, ako ľahko sa veci menia – len aby po Viere našich Predkov neostala ani pamiatka! Je však načase uviesť veci na pravú mieru. Už dlhý čas nám cudzinci hovoria o tom, aký je náš pôvod a kto sú naši Predkovia. Teda že asi ani nemáme Predkov. V jednom majú pravdu, ak si my nebudeme chrániť a brániť pamiatku našich praotcov a pramaterí, tak nijakí cudzinci to neurobia. Oni už dosiahli svoje. V tomto smere nám môžu byť veľkým vzorom Rumuni – pozrite sa na ich internetové stránky a spôsob, akým píšu o svojich Prapredkoch – mocných Dákoch, aj podľa Maura Orbiniho tiež Slovanoch. Vôbec im neprekáža, že „odborníci“ vedia, že potomkovia Dákov už dnes nežijú, pretože boli dávno vyhladení – doslovne píšu, že nech im cudzinci nehovoria, aké majú oni sami dejiny.

Vráťme sa k bohatierskemu spevu Sama Chalupku. Veru, aj skutočne čestne hľadajúci Slováci si dnes povzdychnú, že je to síce pekná básnička, a zrejme v časoch tvrdej maďarizácie a národnostného útlaku Slovákov plnila nemalú buditeľskú úlohu, no je to len ilúzia – veď v časoch jestvovania mocnej Rímskej ríše tu ešte Slovieni, či nazvime sa dnešným – násilne vnúteným názvom Slováci – vôbec neboli. A tu sme pri jadre problému. Cudzie náuky a metódy vnútorného rozvratu nás doslovne „vygumovali“ a úspešne zablokovali našu pôvodne prírodnú pamäť a spôsob života. Dnes, po desiatich storočiach útlaku (7 Kruhoch Života ako predpovedala Kniha Múdrosti Perúna) a riadeného procesu zmeny myslenia už tomu veríme aj my sami. Našťastie nie všetci. Prichádza doba obnovy pôvodných hodnôt a návrat našej kultúry – že je nás málo? Nuž, je to na každom z nás, a nikto iný to nemôže urobiť – a je to aj povinnosť vyplývajúca z našej Viery. Cudzincov Pán hovorí, že keď dostanú po pravom líci majú nastaviť aj ľavé, či inak že pomsta je Pánova. Naša Viera nám káže brániť sa proti neprávosti – a potom nám prídu na pomoc aj naši Bohovia. Ale sami za nás konať nebudú – to je otroctvo a nie Viera, a už vôbec žiadne vlastné zásluhy a snaha o rozkvet Rodu. Preto jeden z najväčších hriechov, ktoré podľa prikázaní našich Bohov môže spáchať Slovan je pasivita a dobrovoľné podriadenie sa Pánovi, t.j. cudziemu otrokárovi. Radšej v „boji dušu dať a voliť nebyť, ako byť otrokom“! Ale v takomto boji nám prídu na pomoc Bohovia, pričom cudzí Pán by radšej videl našu pasivitu, preto toľko prázdnych prísľubov. Takto má väčšiu istotu, že dosiahne svoj cieľ.

Skutočným paradoxom je, že Samo Chalupka opisuje skutočný príbeh a nie fikciu vymyslenú na posilnenie umierajúceho národného ducha. Tú udalosť totiž opísal rímsky historik Ammianus Marcellinus, ktorý žil približne v období 330 – 400 n. l. Vďaka svojmu široko koncipovanému dielu sa považuje za najvýznamnejšieho rímskeho historika po Tacitovi, o ktorom sa tiež zmienime. Svoje dielo koncipoval priamo ako bezprostredné pokračovanie Tacitových Histórií a na Tacita nadviazal aj rozhodnutím písať nezaujato, objektívne. Z jeho pôvodných 31 kníh sa zachovalo len 18 – a to od knihy XIV. po knihu XXXI., no sú to práve tie, ktoré predstavujú cennejšiu časť diela.

Zachované knihy spoľahlivo opisujú udalosti štvrťstoročia medzi rokom 354, čo je obdobie vlády Konštancia II. po odstránení uzurpátorov trónu Magnencia a Decencia, a rokom 378, čo je rok víťazstva Gótov, t.j. vojenských jednotiek Slovanov nad Rimanmi pri Adrianopolise. Ammianus Marcellinus bol súčasníkom týchto udalostí, no predstavuje sa ako kritický historik a používa spoľahlivé pramene, ale ťaží aj zo svojich osobných skúseností, lebo bol priamym svedkom mnohých udalostí. Ammianus je priam nedoceniteľným písomným prameňom k dejinám súčasného Slovenska a opisuje našich slovanských Predkov, nie Germánov, ako by nám to chcela propaganda nahovoriť. Viac ráz sa zmieňuje o podujatiach rímskych vojsk na našej pôde, a to zväčša, ako Rimania s obľubou podávajú, pri odvetných zásahoch proti kmeňom, čo sídlili za opevneným pohraničným pásmom na sever od Dunaja.

Ako všetci rímski historici, nevynímajúc Tacita, bol Riman a mal rímsky pohľad na udalosti, ktoré opisoval. Slúži mu ku cti, že neraz opísal aj prechmaty rímskej moci, no nemôžeme očakávať, že bol naozaj nestranný. Majme na pamäti, že sú to jednostranne podané informácie, v zásade vždy chýba zdroj z radov tých, ktorých sa Rimania snažili zničiť. Nie preto, že by nikdy neboli, boli len systematicky ničené, a teda druhá strana ako keby  nezanechala písomné záznamy, a preto je potrebné čítať aj medzi riadkami. Že v staroveku boli všetci čestní? Nuž, aj dnes ľudia, ktorí pracujú v médiách, sú čestní a podávajú nám len pravdivé informácie… alebo skoro pravdivé informácie? Ľudia z médií sú takí istí ako všetci, čo sa musia pohybovať v dnešnom umelom svete a zarábať si na živobytie. Ľudia z vtedajších „médií“ opisujúci dobu, keď vládli rímski cisári – a tak sa treba pozerať aj na ich dielo, čo aká by bola pôvodná snaha autora (pred tisícročiami) písať pravdu. Pravda je vec ohybná, a pokiaľ človek nemá otvorenú cestu k vnútornému hlasu, nedokáže priamo odhadnúť cenu pravdy. Vari najlepšie na to poslúži komentár amerického humoristu Jaya Lena z kanálu NBC, ktorý „skomentoval“ výpoveď bývalého amerického prezidenta Billa Clintona v kauze týkajúcej sa Moniky Lewinskej pre súdom veľmi výstižne. Clinton totiž viackrát zmenil to, čo predtým vyhlásil ako pravdu. Pred americkým súdom sa na začiatku svedeckej výpovede prisahá na Bibliu a svedok či obžalovaný musí zopakovať, že bude hovoriť „pravdu, čistú pravdu a nič než pravdu“. Podľa trefnej poznámky Jaya Lena, Clintonovi predtým nikto nepovedal, že to nie sú tri rozdielne veci, ale myslí sa tým len jedna (pravda)…

Udalosť, na ktorú nadviazal Samo Chalupka, sa opisuje v Ammianovej knihe . Kapitola má názov Zásah proti sarmatským Limigantom, a udalosť sa odohrala na prelome jari a leta r. 359. Uveďme si niekoľko riadkov z tejto časti. Takže Ammianus Marcellinus a jeho Rímske dejiny:

Za týchto ozaj neurovnaných pomerov trávil Konštantín čas oddychu počas zimnej prestávky v Sirmiu, znepokojovali ho však vážne, hrozivé správy, ktoré potvrdzovali to, čoho sa osobitne obával. Podľa nich sarmatskí Limiganti – už sme prv o nich písali, že vyhnali svojich pánov zo sídiel po otcoch a dedoch – pomaličky zanevreli na miesta, ktoré im minulého roku boli vymedzené preto, aby vo svojej vrtošivosti nevyparatili dajakú neprístojnosť. Teraz vraj obsadili kraje v dotyku našich opevnených línií, podľa svojho rodovo zakoreneného mravu sa svojvoľne tárajú kdekade a všetko prevracajú hore nohami, ak sa ich nepodarí zahnať…

Hoci text vyzerá nevinne, môžeme vydedukovať, že z pohľadu rímskeho čitateľa Limiganti nemajú čo túžiť po slobode a vlastnej krajine, ba dokonca navádza dojem, že Rimania udávali podmienky všetkým.

V ďalšom texte sa mimovoľne dozvedáme o praktikách rímskej moci, ktoré môžu mnoho napovedať o niektorých príčinách, prečo nejeden národ bojoval proti Rimanom:

… S pohasnutím ohnísk ponôs by odvtedy žili obyvatelia spomenutých krajov nerušene a bez škôd, keby neskôr neboli prišli odporné tituly vymáhaných daňových položiek, ktoré zločinne ešte väčšmi nadsadzovali vyberači daní a daňoví úradníci. Tí sa opierali o to, že úrady ich ochránia, tamtí sa zasa nádejali, že keď odčerpajú bohatstvo od všetkých poplatníkov, budú si žiť v bezpečí. Došlo až k postihom proskribovaním a k vešaniu bedárov.

Ako som teda už spomenul, cisár sa vypravil so skvelými bojovými prostriedkami, aby zlepšil situáciu, ktorá už súrila. Prišiel do Valérie – voľakedy to bola súčasť Panónie, no teraz provincia, ktorá bola zriadená a dostala svoje meno na počesť Diokleciánovej dcéry Valérie – a keď sa vojsko rozptýlilo po brehoch rieky Istru v stanoch, pozoroval barbarov. Tí pred jeho príchodom kuli plány, ako pod kepienkom priateľstva v treskúcej zime vstúpia do Panónie a zákerne v nej budú pustošiť; vtedy sa totiž ešte nerozpustí sneh od jarných teplôt a ľad všade umožňuje prejsť cez rieku, a naproti tomu naši ťažko znášali pobyt pod holým nebom za mrazov…

Môžeme zase vydedukovať, že rímski úradníci (len oni?) neraz vo svojej chamtivosti zabíjali nevinných. Zo zmienok v prácach rímskych historikov vieme, že rímske légie vypaľovali obilné lány za svojou hranicou – na slovienskom území. Dnes, po zmene nášho vedomia a myslenia sa to zdá divné, ale naši Predkovia sa správali k zvieratám ako k živým tvorom a nie ako k tomu, čo možno pokojne zabiť, posekať a vymeniť za vytúžené kovové mince. Kultúra našich Predkov sa v tomto podobala na to, čo dnes môžeme vidieť napríklad v Indii. Ak im teda rímske légie spálili potravu, čo ostávalo? Buď zahynúť hladom, alebo si ísť vziať potravu k tým, čo to všetko spôsobili. No z rímskych zdrojov sa dozvieme samozrejme len „mediálnu“ verziu. Veď to nie je inak ani dnes.

K Limigantom, ktorí boli na druhom brehu Dunaja, vyslal cisár najskôr vyslancov s tlmočníkmi, a tí boli nakoniec ochotní vyslať k cisárovi neveľkú skupinu s cieľom vyjednávať, pravdepodobne o podmienkach mieru. Dôvody, ktoré pre tento čin opisuje Ammianus, sú videné z jeho pohľadu. Naši Predkovia mali svoje dôvody:

… Navŕšil teda val v okolí Aciminka a vybudoval vysoký násyp prispôsobený do podoby rečniska. Lode s niekoľkými legionármi v bojovej pohotovosti na palube dostali rozkaz pozorovať koryto rieky v tesnej blízkosti brehov. S nimi bol istý Innocentius, zememerač a pôvodca nasledujúceho plánu: len čo vycítia, že medzi barbarmi sa šíri nepokoj, mali ich napadnúť od chrbta, kým ich pozornosť sa bude upriamovať iným smerom.

Hoci Limiganti šípili, že toto sa urýchlene chystá, nerobili nič, iba predstierali prosby a skláňali sa až po zem, aj keď v hĺbke mysle uvažovali o niečom celkom opačnom než o tom, čo dávali najavo gestom a slovami. Keď na vrchole násypu zazreli cisára, ktorý si už chystal láskavý prejav a zamýšľal sa nad tým, ako sa prihovorí budúcim statočným poddaným, ktosi z nich vo výbuchu vášnivého vzdoru šmaril svoju čižmu smerom k tribúne a vykríkol: „Marha! Marha!“ To je u nich bojové znamenie, a tak sa k nemu pridal neusporiadaný dav, odrazu vytrčili barbarskú zástavu a divo ujúkajúc, rútili sa priamo na cisára.

Ten sa pozeral z výšky, a keď uvidel, že všetko je plné pobiehajúcich húfov s oštepmi, obnaženými mečmi a hádzacími kopijami, zoči-voči už-už sa blížiacej záhube a uprostred trmy-vrmy cudzích i svojich chytro vysadol na koňa a nepoznaný, či je vojvodca a či vojak, vybŕdol plným cvalom. Nebolo totiž už času ani vyčkať, ani stiahnuť sa späť. Jednako hŕstka jeho ochrancov sa pokúšala odraziť dav, ktorý sa valil sťa šíriaci sa oheň, no tí zahynuli alebo na následky zranení, alebo ich prosto zmietla váha tých, čo sa rútili ponad nich. Keďže nikto nemohol zakročiť, barbari rozorvali aj cisárske kreslo so zlatým vankúšom…

Ak sa pokúsime prečítať si tento úryvok nezaujato, zistíme, že Rimania už vopred nachystali pascu, z ktorej v prípade zlyhania rokovaní nemal nikto vykĺznuť. Naši praotcovia sa tu opisujú ako zbabelí vierolomníci, ale detaily nesedia. Veľmi skoro našej družine svitlo, že ich zahnali do pasce, z ktorej nevyjdú živí, no namiesto strachu a prosieb, na ktoré bol cisár pripravený – dokonca ak by sa boli podrobili, bol by ich oslovil v „láskavom prejave“, ako „budúcich statočných poddaných“ – asi sa tým myslelo, ak by bojovali za záujmy impéria. Inak sú jednoznačne považovaní za vierolomníkov a zradcov.

Každý si sám odpovie, či je znakom zbabelcov, ak v prípade bezvýchodiskovej situácie sa im nepodlomia kolená, ale sa rozhodnú predať svoju kožu čo najdrahšie – a to sa stalo. Namiesto strachu a beznádeje sa vyrútili útokom priamo na cisára s bojovým pokrikom „Mor ho!“. Ammianus síce píše „Marha!“, ale pokiaľ si náhodou niekto nemyslí, že ide o Maďarov, tak je to jednoducho skomolený latinský zápis slovanského bojového pokriku. Je to opis podávaný cudzincom, a ako taký musíme celý zápis udalosti aj chápať. Prečo Mor ho? Pre vysvetlenie musíme siahnuť do pôvodného jazyka Slovanov a Árijcov. „Mor“ je smrť a napríklad „al“ znamená všetko. Hovoríme o jazyku Árijcov, predkov aj dnešných Anglosasov a Germánov. Ide teda o spoločný zdroj, nie neskoršie prispôsobovanie faktov. A odtiaľto pochádza aj dnešné slovo MORALka. Nahradila prastarú Vieru Slovanov a Árijcov a bola „implementovaná“ spolu s náboženstvom. Zatiaľ čo Viera znamená poznanie a život, mor-ál-ka v pôvodnom, hĺbkovom význame znamená SMRŤ VŠETKÉHO – teda presnejšie všetkého, čo je naše. Toto pre nás Temné Sily systematicky pripravovali. Teda bojový pokrik MOR HO! znamená jednoducho SMRŤ MU! 

Rímsky cisár mal vždy pri sebe osobnú ochrannú jednotku zostavenú z vyberaných elitných vojakov – pretoriánsku gardu. Zbabelci by sotva pozabíjali takýchto vojakov, ktorí navyše aj museli čakať na pokyn k útoku, pretože mali nachystanú pascu na Limigantov

Proti mnohonásobnej presile nemohli dlhodobo uspieť – ale to nebol ani cieľ našich praotcov. Začali boj, o ktorom vedeli, že sa skončí ich smrťou – ale nie zbabelým útekom a porážkou:

… Vzbúrencov zatlačili do závozu – jedných zahrdúsili, druhých vydesili a rozprášili; časť z nich sa pokúšala uchovať si nádej na život prosbami, ale nadarmo; rúbali do nich znásobenými údermi. Keď všetkých stihlo zničenie, za zvukov trúbenia na ústup bolo vidieť, hoci riedko, aj bezduché telá našich. Boli to tí, ktorých ušliapali v mocnom nástupe do útoku alebo ktorých uchytil poriadok osudu, keď, čeliac nepriateľskej zúrivosti, odhalili si nekryté boky. Pravda, nad ostatné vynikla smrť tribúna štítnikov Cellu, ktorý sa hneď na začiatku zápasu ako prvý zo všetkých vrhol doprostred húfov Sarmatov.

Po takých krvavých udalostiach vydal Konštancius smernice na zabezpečenie hraníc, k čomu nabádali súrne dôvody. Potom sa vrátil do Sirmia, vystatujúc sa, že sa pomstil klamárskemu nepriateľovi…

Ak mali tieto riadky „vysvetliť“, prečo v bezvýznamnej potýčke zahynulo veľa Rimanov, pričom mali vopred pripravenú pascu, musel autor opísať udalosť tak, ako keby na vyjednávanie prišiel celý národ. Vlastné straty musel označiť za malicherné, čo je opäť príznačné. Medzi riadkami sa môžeme dozvedieť ešte ďalšie dve dôležité informácie. Aj napriek mohutným a „skvelým“ rímskym silám, ktorým velil samotný cisár – čo už samo osebe bolo vždy znakom veľmi vážnej situácie a koncentrácie vojenskej moci – légií, po „hanebnej urážke“ rímskej veľkosti nenastala rímska odveta inak logickou ofenzívou na druhom brehu Dunaja – hoci mali k dispozícii aj riečne loďstvo. A po druhé, nielenže nedošlo k okamžitej trestnej príprave a odvetnému úderu – takému bežnému v rímskej taktike, ale celá armáda na čele s cisárom odtiahla – plány sa úplne zmenili. Dôvody podávané rímskymi zdrojmi sú, pravdaže, jednostranné – ale výsledky veľa napovedajú. Cisár dvakrát okúsil slovanskú zbroj a radšej sa vrátil do Semerínu.

Úryvok básne Mor ho! na začiatku tejto kapitoly bol prevzatý z druhého dielu Slovenskej čítanky pre nižšie gymnáziá z r. 1865. Čítanka obsahuje aj niekoľko poznámok, ktoré boli v časoch štúrovcom známe. Spomeňme aspoň niektoré. „Pevný hrad“ predstavuje Acumincum alebo Acimincum, v tých časoch nazývaný Petrovaradín. V jeho susedstve bola osada Kamenica, a tak sa hrad v minulosti nazýval Kamenec. Cudzinci meno skomolili na Acumincum.

Čítanka podáva aj zaujímavú informáciu, že ešte v tom čase (r. 1865) sa Slováci usadení v okolí Vranova nazývali Lemiaci. Názov Lemiak musel v rímskych ušiach znieť cudzo, a preto mohlo výsledné skomolenie mať nakoniec aj formu Limiganti, v pôvodnom zdroji nazývaní Limigantes.

Pre úplnosť si uveďme niečo z rímskych dejín a o cisárovi, ktorý zasiahol takýmto spôsobom do udalostí na Slovensku.

Rodina sa začína Konštantínom. Plným menom Flavius Valerius Konštantinus I. Veľký (306 – 337) bol povolaný za cisára armádou a moc si zaistil v bojoch proti Frankom a Alamanom. Mal ťažkých súperov aj ako protikandidátov – boli to Maximianus, Maxentius a Maximinus. Až r. 324 sa po mnohých prevratoch stal samovládcom. Mal veľmi schopného ducha, no bol nedôverčivý a krutý. Zabezpečil podunajskú hranicu odrazením Germanov v povodí Rýna. Správu ríše rozdelil na štyri prefektúry, ktoré sa ďalej delili na diecézy (spolu 13) a tie ďalej na provincie (spolu 116). Vládu upevnil centrálnymi úradmi veľmi podobnými dnešným ministerstvám – justícia, financie, vojenské záležitosti. Úradnícky personál mal právnické vzdelanie a bol byrokraticky organizovaný so zaisteným pevným platom a postupom, s penzijným zaistením. Zaviedol aj tajnú políciu a dovŕšil Diokleciánove snahy odlúčením vojenskej a civilnej správy. Konštantinus I. si zakladal na veľkolepých stavbách a r. 330 založil „Nový Rím“ – Nova Roma – „Konštantínovo mesto“, dnešný Istanbul. Ediktom z r. 313 uznal kresťanstvo za rovnoprávne s dovtedajšími náboženstvami. Zomrel pred výpravou proti Peržanom a údajne sa dal pokrstiť až na smrteľnej posteli – aj preto je oslavovaný ako svätý. Na smrteľnej posteli ho údajne pokrstil ariánsky biskup Eusebius – a nielen Ariánov „jediná pravá“ cirkev nakoniec vyhladila. Kde si to teda môžeme dnes overiť? Máte pravdu – nikde. Za svojich nástupcov menoval Konštancia II., Konštanta a Konštantína II. Konštantína II. vymenoval za cisára už jeho otec Konštantín I. „Veľký“ r. 317. Od r. 337 ovládal západnú časť ríše, ale už r. 340 bol vo vojne s bratom Konštancom a v tom istom roku padol v bitke pri Aquilei. Všetci traja Konštantínovi synovia – Konštancius, Konstans a Konštantinus II. zdedili po otcovi jeho povahové chyby, najmä krutosť. Zo sporov vyšiel ako víťaz nakoniec Konštantius, ktorý zomrel r. 361, dva alebo tri roky po opísanej výprave na Slovensko – v závislosti od správnosti stanovenia roku.

Keď už sme spomenuli rímskych cisárov, nebolo by správne, keby sme vynechali takého velikána, akým bol predchodca Konštantína „Veľkého“ (prečo vlastne veľkého?), a to Dioklecián.

Dioklecián bol rímskym cisárom v rokoch 284 – 305, ale v jeho prípade rok ukončenia vlády neoznačuje smrť. Ako jediný známy velikán sa na vrchole absolútnej moci, v čase, keď bezpečne nastolil poriadok v ríši, zreorganizoval armádu a štát, odobral do ústrania a zvyšok života prežil vo svojom paláci v chorvátskom Splite, ktorý stojí dodnes. Pôvodom bol z Dalmácie, pravdepodobne z okolia Solinu a nízkeho pôvodu, ale bol vynikajúci vojak. Cisárskej hodnosti sa domohol vlastnými schopnosťami a dlhoročnou tvrdou službou.

Vládol dlhých dvadsať rokov, čo už samo osebe sa dá pokladať za neobyčajnú skutočnosť. Vlády sa zriekol celkom sám a dobrovoľne! Zvyšok života prežil ako súkromný človek, obklopený veľkou úctou. Ale zaoberal sa vraj výlučne pestovaním zeleniny v záhradách dalmátskeho paláca. V dejinách cisárstva bola dobrovoľná abdikácia udalosťou bez precedensu. Už len toto samo osebe ukazuje na veľkosť človeka – koľko ľudí by také niečo dokázalo dnes?

Stretávame sa tu i s ďalším paradoxom: táto dlhoročná a zároveň taká významná a vo vnútorných dejinách prelomová vláda nie je taká dobre známa, ako si zaslúži, pretože pramene sú veľmi skúpe. Vládu Diokleciána môžeme rekonštruovať len zo zmienok v rôznych latinských a gréckych dielach, z ktorých však ani jedno neposkytuje úplný obraz. Spomedzi starovekých autorov, ktorí písali o jeho časoch, zaujíma mimoriadne miesto Lactantius, najmä preto, lebo bol priamym svedkom udalostí; poznal alebo aspoň videl mnoho osobností. No jeho dielko De mortibus perseutorum (O smrti prenasledovateľov) je akýmsi politickým pamfletom namiereným proti tým cisárom, ktorí mali nepriateľský vzťah ku kresťanom. Nenávisť, pravdaže, vždy deformuje pohľad. Katastrofický opis Diokleciánovej vlády asi nebude celkom vierohodný, veď len skutočnosť, že vládol vyše dvadsať rokov, purpur zložil dobrovoľne a zomrel prirodzenou smrťou, nabáda k domnienke, že udalosti sa vyvíjali inak, ako ich opisuje Lactantius, a obraz bol omnoho zložitejší.

Cisár Dioklecián uvažoval prekvapujúco moderne. Bolo by naivné domnievať sa, že ktokoľvek dokáže urobiť skutočné hospodárske, politické a spoločenské zmeny a vyviesť štát z hlbokej krízy za niekoľko mesiacov alebo rokov. Rekonvalescencia po ťažkej chorobe je vždy dlhodobý proces a v tejto oblasti sa nedejú nijaké zázraky; ani v staroveku, ani v našom storočí. Okrem konsolidácie vnútorných záležitostí štátu nestrácal zo zreteľa ani zahraničnopolitické problémy a vojensky zakročoval na rozličných koncoch ríše. V rokoch 286 – 288 bol hlavne na východe, no len čo uzavrel dohodu s perzským kráľom, ponáhľal sa na západ; tu pomáhal spoluvládcovi – Maximianovi, ktorý bojoval v severnej Galii s uzurpátorom Carausiom, a odrazil Alamanov na hornom Rýne. Roku 289 bojoval so Sarmatmi, našimi Predkami, na Dunaji a nasledujúci rok sa musel znova presunúť na východné hranice, ktoré ohrozovali arabské kmene, podporované Peržanmi; vtedy dosadil na trón Arménska kráľa Trdata III. Prezimoval v Sirmiu na Sáve a roku 292 sa stretol s Maximianom. Rok 292 bol ťažký, najprv bolo treba odraziť Sarmatov pri Dunaji a potom potlačiť vrenie vzbúreného obyvateľstva pri Rýne. A preto cisár, unavený ustavičným prechádzaním z jedného konca impéria na druhý, utvoril napokon úplný systém tetrarchie, čiže štvorvládia. Roku 294 oslávil vo svojej obľúbenej Nikomédii 10. výročie panovania. Na jar roku 295 sa vybral cez Malú Áziu a Sýriu do Egypta, kde došlo k rebélii, ktorú viedol samozvanec Domicián a po jeho smrti – Aurelius Achilles. Príčiny tejto vzbury boli predovšetkým hospodárske. Vodcov povstania bezohľadne potrestal a potom zaviedol v Egypte určité administratívne a vojenské reformy. V tom istom roku 297 a v nasledujúcom Dioklecián aj Galerius bojovali víťazne proti Peržanom v Mezopotámii a v Arménsku. O niečo skôr, pravdepodobne roku 296, na západe Caesar Konštantín odstránil samozvaného vládcu Británie Allecta. Tak na sklonku 3. storočia malo impérium vďaka Diokleciánovi bezpečné a pokojné hranice.

Hoci zaviedol aj takzvaný dominát, vydal nariadenie, že hospodárstvo sa bude spravovať pomocou nariadení zhora. Usiloval sa najmä prehĺbiť starostlivosť o najslabšie vrstvy, zlikvidovať špekuláciu a znormalizovať ceny aj platy. Napokon uskutočnil aj peňažnú reformu. Zväčšil počet mincovní a razil zlaté, strieborné a bronzové peniaze. Vojenské reformy boli tiež veľmi výrazné a v skutočnosti prežili aj ekonomické reformné pokusy. Jedným z hlavným prínosov je, že po prvý raz v rímskych dejinách sa armáda rozdelila na pohraničné jednotky a bežnú armádu. Pre nasadenie v zahraničí boli cvičené elitné jednotky.

O Diokleciánovi je známe, že nemal kladný vzťah ku kresťanstvu. Bol hlavou spravodajskej služby a dobre vedel, prečo a o čo v skutočnosti v kresťanstve ide, aj keď niektoré zdroje tvrdia, že podnet na prenasledovanie kresťanov dal spoluvládca Galerius.

24. februára 303, deň po zákroku prétoriánov v kostole v Nikomédii sa objavil na múroch mesta edikt. Jedno z hlavných ustanovení malo takýto obsah:

Všetky cirkevné budovy treba zbúrať a bibliu odovzdať úradom a spáliť. Kresťania sa prepúšťajú z úradov. Ľudia vyššieho stavu strácajú svoje privilégiá, ak budú veriacimi nového náboženstva. Nijaký kresťan nemôže vystupovať pred súdom, aj keby ho dokonca postihla osobná krivda.

Edikt nepredpokladal trest smrti za príslušnosť ku kresťanskej obci; zákonodarcom išlo iba o zničenie organizácie a zastrašenie jej členov. Je však pravda, že už 24. februára bol v Nikomédii vyhlásený trest smrti nad kresťanom. Ale ten sa dopustil činu, za ktorý ho mohol stihnúť v každom prípade najťažší trest – odvážil sa strhnúť cisársky edikt a potrhal ho, pričom sa zlomyseľne vysmieval; dokonca ani Lacantius neschvaľuje čin svojho spoluveriaceho.

Prečo Dioklecián, hoci výnimočne schopný panovník, ktorý opätovne nastolil právo a poriadok v ríši, pristúpil k prenasledovaniu kresťanov? Odpoveď je veľmi jednoduchá – vedel, o čo v skutočnosti ide. Na pochopenie pôvodu kresťanstva a vlastne všetkých troch dnes prevládajúcich eternalistických disciplín sa musíme pozrieť hlbšie do dejín, na udalosti, ktoré boli tisícročia staré už v časoch cisára Diokleciána. No nedozviete sa nič, ak sa spoľahnete na „slobodné“ médiá. Musíte vstúpiť do svojho vnútra, do vlastnej rodovej pamäti Slovienov, do Slovanských zdrojov. Anglosaské, germánske, židovské, aramejské, rímske a nijaké iné pramene vám pravdu neprinesú. Oni ju síce majú – ale len tú svoju.

Tento názov už sám osebe nie je na Slovensku známy. Ak aj nejakým spôsobom niečo asociuje, tak najpravdepodobnejšie niečo úplne iné ako to, čo v skutočnosti znamená. Ale aj to je spôsob práce Temných Síl, čo sa nedá úplne vymazať z dejín tomu aspoň prekrútia význam. A tak mnohé výrazy, ktoré majú priamy vzťah k našej vlastnej minulosti majú dnes úplne opačný, alebo aspoň iný význam. Ale v tom je podstata ich hry.

Ak teda povieme Tartaria, u bežného človeka sa vynorí pravdepodobne asociácia s gréckou mytologickou postavou Tatrarom – známe spojenie Tartaros a Syzifos – alebo sa vynorí asociácia s Džingischánom. V rámci správnosti musíme povedať, že obe asociácie majú ku krajine, ktorá v minulosti zaujímala v podstate celú časť Eurázie a západnú časť Ameriky bezprostredný vzťah, ale nikde sa nedočítate, že to bola Slovano-Árijská ríša, ktorá tisícročia dokázala vojensky aj kultúrne uchrániť rodový systém ba aj pomáhať porobeným Slovanom a Árijcom v Európe prežiť po tom, ako nás začala kresťansko-štátna moc systematicky likvidovať. A svoju existenciu skončila dobrovoľným rozhodnutím starších a žrecov (článok DŔŽAVA).

A vy ste už niekedy počuli o takejto krajine?

Zaujímavé je, že ešte v 19. storočí tak v Európe ako aj v Rusku bola pamiatka na ňu veľmi živá, mnohí o nej vedeli. Jedným z faktov, potvrdzujúcich toho tvrdenie je, že v polovici 19. storočia boli európske hlavné mestá očarované ruskou aristokratkou Varvarou Dmitrijevnou Rímskou-Korsakovovou, ktorej krása a bystrý um prinútil od závisti zozelenať aj manželku Napoleona III. – cisárovnú Eugéniu. Túto žiariacu Rusku všeobecne Európania nazývali «Venušou z Tartarie». Prečo práve takto?

V modernom veku ako prvý otvorene upozornil verejnosť na internete ruský akademik Nikolaj Levašov v dnes už klasickom článku «Zamlčovaná história Ruska» v júli r. 2004. citujme ho:

«…V tej istej britskej encyklopédii o Ruskom Impériu, známejšom ako Veľká Tartaria(Great Tartary), nazývajú teritórium Donu, vo výške Samary po uralské hory a celé teritórium na východ od uralských hôr po Tichý oceán:»

«TARTARY, a vast country in the northern parts of Asia, bounded by Siberia on the north and west: this is called Great Tartary. The Tartars who lie south of Moscovy and Siberia, are those of Astracan, Cirscassia, and Dagistan, situated north-west of the Caspian-sea; the Calmuc Tartars, who live between Siberia and the Caspian-sea; the Uzbec Tartars and Moguls, who lie north of Persia and India; and lastly, those of Tibet, who lie north-west of China.»

Encyclopedia Britannica, Vol. III, Edinburgh, 1771. p. 887.

Slovenský význam:

«TARTARIA, veľká krajina v severnej časti Ázie, hraničiaca so Sibírou na severe a západe, ktorá sa nazýva Veľká Tartaria. Tartari, žijúci južne od Moskvy a Sibíri sa nazývajú Astrachánci, Čerkasi a Dagestanci, žijúci na severozápad od Kaspického mora nazývajú sa Kalmyckí Tartari a ktorí žijú medzi Sibírou a Kaspickým morom; Uzbeckými Tartarmi a Mogulmi, ktorí žijú severne od Perzie a Indie a nakoniec, Tibetskí, žijúci na severozápad od Číny.»

Encyclopedia Britannica, Vol. III, Edinburgh, 1771. p. 887.

Ako teda vyplýva z Encyclopedia Britannica, vydanej v r. 1771, existovala obrovská krajinaTartaria, ktorej provincie mali rôznu rozlohu. Najväčšia provincia tohto impéria sa nazývala Veľká Tartaria a zahŕňala územie Západnej Sibíri, Východnej Sibíri a Ďalekého Východu. Na juhovýchode vedľa nej ležala Čínska Tartaria (Chinesse Tartary), ktorá však nemal s Čínou absolútne nič – okrem názvu – spoločné. Na juh od Veľkej Tartarie bola takzvaná Nezávislá Tartaria (Independent Tartary) v Strednej Ázii. Tibetská Tartaria (Tibet) sa rozliehala na severozápad od Číny a na juhozápad od Čínskej Tartarie. Na severe Indie sa nachádzala Mongolská Tartaria (Mogul Empire), dnešný Pakistan. Uzbecká Tartaria (Bukaria) bola umiestnená medzi Nezávislou Tartariou na severe; Čínskou Tartariou na severovýchode; Mongolskou Tartariou na juhu a Perziou (Persia) na juhozápade. V Európe bolo tiež nekoľko Tartarií: Moskovia alebo Moskovská Tartaria (Muscovite Tartary), Kubáňska Tartaria (Kuban Tartars) a Malá Tartaria (Little Tartary).

Ako vieme, názov Tartaria vznikol zo spojenia našich Bohov Tarcha a Tary, ktorí sú ochrancovia tohto územia. Ako vyplýva aj so samej podstaty tohto názvu, k etnickým Tatárom nemá absolútne žiadny vzťah, presne tak, ako Mongolská ríša nemá absolútne nijaký vzťah k dnešnému Mongolsku. Dokonca samotní dnešní Mongoli, keď k nim prídu cudzinci a hovoria im o akejsi slávnej minulosti a vytvorení ríše, ktorá siahala až do Európy sa už prestali diviť. Dobre vedia – pretože si zachovávajú rodovú pamäť – že nijaký ich predok, nech sa volal aj Džingischán, nikdy v minulosti takúto ríšu nevytvoril. Je to cudzia demagógia. Keď už nič iné, odkiaľ by sa vzalo toľko Mongolov aby pokryli celú Euráziu?

Mongolská Tartaria (Mogul Tartary) sa nachádzala na území dnešného Pakistanu, zatiaľ čo dnešné Mongolsko sa nachádza na severe súčasnej Číny, alebo medzi Veľkou Tartariou a Čínskou Tartariou.

Svedectvá o Veľkej Tartarii sa uchovali aj v šesťdielnej španielskej encyklopédii Diccionario Geografico Universal vydanej roku 1795 a, aj keď v trochu pozmenenej podobe, aj v neskorších vydaniach španielskej encyklopédie.

O skutočnosti, že Európania vo všeobecnosti vedeli o existencii rôznych Tartarií svedčia aj stredoveké geografické mapy. Jednou z prvých takýchto máp je mapa Ruska, Moskovie a Tartarie, ktorá bola zostavená anglickým diplomatom Anthony Jenkinsonom, ktorý bol prvým splnomocneným veľvyslancom ( a zároveň špiónom) Anglicka V Moskovii od r. 1557 do r. 1571, ako aj predstaviteľom Moskovskej firmy (Muscovy Company) – anglickej obchodnej firmy založenej anglickými kupcami r. 1555. Jenkinson je prvým západným cestovateľom, ktorý opísal pobrežie Kaspického mora a Strednú Áziu v časoch svojej expedície do Buchary v rokoch 1558-1560. výsledkom týchto pozorovaní boli nielen oficiálne opisy, ale v tom čase aj najpodrobnejšia mapa oblastí, ktoré do tých čias boli Európanom prakticky nedostupné.

Tartariu nájdeme aj v solídnom atlase sveta Mecatora-Jodocusa zo začiatku 17. storočia. Jodocud Hondius (1563-1612) bol flámsky grafik, kartograf a vydavateľ atlasov a máp. Roku 1604 kúpil tlačové formy atlasa sveta Mercatora, doplnil do atlasu asi štyridsať svojich máp a publikoval toto rozšírené vydanie r. 1606 pod autorstvom Mercatora, seba uviedol len ako vydavateľa:

Abraham Ortelius (1527-1598) bol flámsky kartograf, ktorý ako prvý vo svete zostavil geografický atlas, ktorý pozostával z 53 máp veľkého formátu a podrobnými textovými vysvetlivkami a ktorý vydal v Antverpách 20. mája 1570. Atlas dostal názov Theatrum Orbis Terrarum (Divadlo zemskej gule) a odrážal stav geografických poznatkov tých čias:

Tartariu nájdeme aj na holandskej mape Ázie z r. 1595, aj na mape z r. 1626 od Johna Speeda (1552-1629), anglického historika a kartografa, ktorý vydal prvý britský kartografický atlas A Prospect of the Most Famous Parts of the World. Všimnite si, že na mnohých mapách je dobre viditeľný veľký čínsky múr, a samotná Čína sa nachádza až za ním, po neho sa rozkladala Čínska Tartaria (Chinese Tartary).

Pozrime sa ešte na niekoľko historických máp. Holandská mapa Veľkej Tartarie, Veľkého Mongolského impéria, Japonska a Číny (Magne Tartarie, Magni Mogolis Imperii, Iaponiae et Chinae, Nova Descriptio; Amstredam, 1680), holandská mapa Pietera Schenka:

Francúzska mapa Ázie z r. 1692 a mapa Ázie a Skytie (Scythia et Tartaria Asiatica) z r. 1697:

Mapa Tartarie od člena Francúzskej akadémie vied Gioma de Lilia (1688-1768), francúzskeho astronóma a kartografa. Vydal atlas sveta (1700-1714). V rokoch 1725-47 pracoval v Rusku, bol akademikom a prvým riaditeľom akademického astronomického observatória, od r. 1747 sa stal zahraničným členom korešpondentom Petrohradskej akadémie vied:

Ukázali sme si niekoľko z množstva máp, ktoré jednoznačne poukazujú na existenciu krajiny, ktorej názov sa nedá nájsť v žiadnej súčasnej učebnici dejepisu. To zároveň znamená, že nemožno nájsť ani nijaké správy o ľuďoch, ktorí obývali túto krajinu. Nič sa nedozvedáme o Tartaroch, ktorých dnes každý, komu sa len zachce nazýva Tatármi a zaraďuje ich k mongoloidnej rase. Z tohto pohľadu bude veľmi zaujímavé sa pozrieť na dobové, stredoveké vyobrazenia týchto «Tatárov». Použime znova európske zdroje. Veľmi pútavá je v tomto zmysle kniha Putovanie Marca Pola, ktorú takto nazvali v Anglicku. Vo Francúzsku sa volala Knihou Veľkého chána, v ďalších krajinách Knihou o rozmanitosti sveta, alebo jednoducho Knihou. Samotný taliansky kupec a cestovateľ nazval svoj rukopis Opis sveta. Pretože bol napísaný v starofrancúštine a nie latinčine, stal sa populárnym v celej Európe.

Marco Polo (1254-1324) v nej opisuje históriu svojho cestovania po Ázii a 17 rokov pobytu na dvore «mongolského» chána Chubilaja. Nebudeme sa zaoberať dôveryhodnosťou jeho tvrdení, ale zameriame svoju pozornosť na spôsob, akým Európania v stredoveku zobrazovali «Mongolov»:

Ako vidíme, nič «mongolské» na vzhľade Veľkého Chána Chubilaja nevidno. Ba naopak, ľudia vôkol neho vyzerajú úplne slovansky, možno povedať úplne európsky.

Nie je zvláštne, že stredoveké európske zdroje zobrazovali Mongolov a Tatárov s takým divným, dokonca európskym zovňajškom? Ba čo je ešte zvláštnejšie, Európania aj v 17., 18. aj 19. storočí úporne pokračovali v zobrazovaní «Tatárov» a «Mongolov» z Tartarie so všetkými znakmi ľudí bielej rasy, hoci tam aj často cestovali? Pozrime sa napríklad na vyobrazenie «Tatárov» a «Mongolov» francúzskeho kartografa a inžiniera Allaina Manessona Malleta (1630-1706), ktorého obrázky boli vytlačené vo Frankfurte r. 1719. alebo na drevorez z r. 1700, ktorý zobrazuje tatársku princeznú a tatárskeho princa…

Informácie zozbierané na týchto stránkach nie sú vedeckým výskumom v pravom zmysle slova. Dnešná veda, obzvlášť hisTORická klame zo všetkých síl, ale autori týchto informácií sa snažili pre tých, ktorí hľadajú pravdu o skutočnej minulosti Slovanov a našej Pravlasti. A vidíme,

že nájsť sa stále dá. Treba len vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo človek vidí. Už zo samotnej podstaty týchto informácií je zjavné, že naša minulosť je úplne iná ako sa nám ju snažia podsúvať naši nepriatelia a ich prisluhovači.

Ešte v 18. storočí bolo všeobecne známe, že Slovansko-Árijské Impérium, ktoré na západe nazývali Veľká Tartaria, existovalo mnohé tisícročia a bolo najvyvinutejšou krajinou na planéte. Inak by jednoducho nemohla vydržať tak dlho na tak veľkom území. Ale predajní hisTORici nám neustále tvrdia, že my, Slovania, sme sa kdesi «vynorili» horko-ťažko kdesi tesne pre krstením (pred 1 000 rokmi), ako keby sme práve zliezli zo stromov a povyliezali z jám. Ale jedna vec sú prázdne tvrdenia – aj keď bolo do nich veľa investované a druhá vec sú holé fakty. A tých je aj dnes nadostač.

Ak budeme naozaj pozorne sledovať dejiny, nie hisTORiu, zistíme, že skreslenie informácií o našej minulosti bolo veľmi dávno a dobre pripravované. A môžeme aj učiniť jednoznačný uzáver, že nepriatelia Ľudstva dôsledne zamlčujú a ničia všetko, čo je spojené so skutočnou minulosťou veľkej civilizácie Bielej Rasy – civilizácie našich Predkov, Slovano-Árijcov.

Napriek tomuto všetkému však potom, ako pravda si začala kliesniť cestu k ľuďom, bude sociálnym parazitom stále ťažšie a ťažšie klamať celé ľudstvo a uskutočňovať svoje temné plány…

Ak budete hľadať informácie o subjekte Samo a jeho ríša dostanete sa viac-menej k rovnakým výsledkom. Samo ako osoba a kniežatstvo, ktoré riadil sa nepodarilo úplne vymazať z dejín. Nuž použila sa ďalšia úspešná praktika – „poopravili“ sa údaje a Sama aspoň vymenili za cudzinca. Je to rovnaká šablóna – ak už musíme Slovanom uznať nejakú národnú identitu tak ich aspoň prehlásime za „nesvojprávnych“, t.j. ak niečo niekedy nejaký slovanský národ dosiahol, tak jedine pod vládou cudzincov. A je to. Ibaže cudzia, ale čo je horšie, Slovanom nepriateľská ideológia.  

Nuž postupujme vedecky. Predpokladajme – použime toto slovo – že my Slovania máme úplne inú minulosť ako nám vnucujú cudzinci. Už sme písali o vysokopostavenom cirkevnom hodnostárovi menom Mauro Orbini z talianskeho mesta Pesara, ktorý r. 1601 vydal Historiografiu národa Slovanského. Bez ohľadu na dobre myslené pokusy učiniť ho Slovanom je z textu knihy jasné, že to bol kresťan a teda nie Slovan a už vôbec nebol radosťou zbláznený z vojenských víťazstiev Slovanov. Bol to však čestný človek, ktorý napriek snahe cirkvi zahladiť stopy po spoločnom pôvode bielej rasy vydal úplne iné svedectvo. Už v predslove knihy uviedol, že ako dôkaz nezaujatosti pripája zoznam historikov z ktorých diel čerpal. Už ani nie je prekvapením, že tam nie je ani jeden dnes oficiálne zaškatuľkovaný historik. Keďže r. 1601 ich bol dlhý zoznam a dnes ich nepoznáme ani po mene núka sa nám jediné vysvetlenie – cirkev ich systematicky zničila. Naozaj systematicky. A boli medzi nimi aj naši, t.j. z nášho územia. Napr. v ruskom preklade knihy z r. 1722 (vydanej za Petra I.) je hneď na prvej strane zoznamu historických zdrojov (str. 6 textu knihy) uvedený Augustín Moravský – očividne náš rodák. Cirkev spálila knihy a zo skutočných dejín sa stala prepísaná ale už „oficiálna“ história. Dokonca ani dnes nie je možné knihu len tak prečítať. Dá sa síce o nej dozvedieť, ale stránky textov knihy nie sú len tak prístupné. Ale prístupné sú, lebo ostal k dispozícii preklad Orbiniho knihy v starej ruštine z r. 1722. A práve v ňom si môžeme dnes čítať a porovnávať.

V škole sa o nijakom Orbinim a spoločnom pôvode Slovanov a Árijcov naše deti neučia – nuž asi to nebude pravda; napriek tomu, naďalej predpokladajme.  

Vráťme sa k hlavnému predmetu, Samovi a jeho ríši. Orbiniho opis slávnych činov našich predkov – Slovanov – začína opismi vojenských potýčok s vojskami Alexandra Macedónskeho. Tento sa nakoniec rozhodol presmerovať smer svojho hlavného útoku mimo slovanských oblastí – po prvých vojenských zrážkach s ozbrojenou mocou našich Predkov mu bolo jasné, že môže vyhrať bitku ale vojnu neodvratne prehrá. Ďalej sa dozvieme, že naši Predkovia zrazili na kolená pyšný Rím a nakoniec ho zničili – to nijaký iný národ nedokázal. Ale o týchto detailoch neskôr. Pozrime sa na „Franka“ Sama ako o ňom hovorí Mauro Orbini ešte v r. 1601:  

Na strane 19 sa môžeme dozvedieť zaujímavé informácie ohľadom Hunov. R. 591, v siedmom roku svojej vlády cisár Mavriki (starosloviensky prepis) zdvihol zbrane proti Hunom, ktorí od čias Atilu, ktorý bol nazývaný Bič boží, žili v Panónii z oboch strán Dunaja. S vojskom poslal svojho syna aj tesťa a úlohou armády bola likvidácia Hunov. Pod cisárskym tlakom už začali Huni uvažovať o odchode, ale nakoniec pozvali na pomoc svojich príbuzných Slovanov, spojili sa s nimi a vyrazili proti Grékom. Týmto spôsobili také problémy, že sa neodvážili zaútočiť na nich na bojovom poli. Na ďalší rok Slovania zaútočili na Byzantské cisárstvo a spôsobili tam veľké škody. R. 594 poslal Mavriki proti ním ďalšie veľké vojsko, ktoré však bolo zničené, potom posilnené vojsko tiež prišlo do bojovej zrážky so Slovanmi a porazilo ich. Slovania po štyroch rokoch vytvorili zväz s Hunmi a Avarmi, znova zaútočili na územie Byzantskej ríše a prehnali sa jej územím ríše ako nikdy predtým, došli aj do provincií. Hoci ich cisársky generál Prix porazil, pokračovali v nájazdoch a útočili tak často, že cisár bol prinútený sa nakoniec z Ilýrie stiahnuť. Slovania ju obsadili a premenovali na Slavóniu (už sme na strane 20). Jedna časť Slovanov obsadila miesta bližšie k moru, druhá časť prešla až do vyšnej Panónie.  

Opis pokračuje opisom mnohých bojov našich Predkov, ktoré v žiadnom prípade neboli bezvýznamné a beznádejné, presne naopak.  

Preskočme niekoľko strán a na str. 25 sú opísané deje, ktoré vysvetľujú ďalšie udalosti okolo Avarov – tiež Slovanov – na našom území, pretože tieto udalosti nás posunú priamo k Samovi. R. 593 kráľ Longobardov Agilulto (budeme používať slovienske názvy tak, ako sú uvedené v knihe) obľahol mesto Padvu, ale nemohol ho dobiť. Pozval teda na pomoc Slovanov Karantinov, s pomocou ktorých mesto poľahky zdolal. Potom za pomoci tých istých Slovanov potiahol na Rím, ktorý dobil. Po desiatich rokoch ten istý kráľ Longobardov znovu vyhlásil vojnu Rímu, pretože mu zajali dcéru. Vyviedol svoje vojská z Milána a požiadal o pomoc avarskémo vládcu Uchagana, ktorý mu poslal na pomoc slovanské vojsko. S týmto vojskom dobil r. 603 za 21 dní Kremonu a zrovnal ju so zemou. Po návrate z výpravy Slovania zničili mesto Gildibertu, ktoré patrilo franskému kráľovi. Ten poslal na nich silné vojsko pod velením Tessalona, bonevského princa. Po krátkodobom úspechu Slovania aj tak vstúpili do Bavorska, kde začali plieniť. Zničili vojsko Gariovalda, Tessalonovho syna, ktorí vytiahol proti nim a ovládli Istriu, ktorú už aj predtým spustošili – ešte za cisára Teodózia.  

R. 617 sa situácia na našom území vyvinula tak, že prítomnosť avarských, hoci slovanských vojsk bola neželateľná a už ju naši Predkovia neboli ochotní znášať. Tu sa dostávame na str. 26 a k prvej informácii o Samovi. Ako uvádza Orbini, Slovania povstali a premohli Avarov. „V tom čase si vybrali jedného zo svojich, Sama, za náčelníka a kráľa za preukázanú chrabrosť v boji. V tomto postavení vydržal 36 rokov a vyznačoval sa preveľkým umom, mocou a chrabrosťou, ktorými vyhral všetky vojny, vrátane tých proti Avarom“.  

Raz sa stalo, že franskí kupci, ktorí sa vracali z nového Ríma (asi Byzancie) boli orabovaní Samovými vojakmi. Následkom toho vyslal franský kráľ Dagobert posla, Sicharia, ktorý sa mal dožadovať súdu a nápravy. Ten prišiel na Samov dvor, ale nijako sa nemohol k Samovi dostať na audienciu (na prvý pohľad je vidieť, že moc Frankov z pohľadu našich Predkov vôbec nebola taká, že by sa pred nimi triasli od strachu – ako to podsúvajú dnešné podania). Sicharius sa nakoniec musel preobliecť do slovanského kroja a až tak sa mu podarilo dostať pred Sama. Keď už sa pred neho dostal a mohol hovoriť, podal mu celý odkaz svojho pána, franského kráľa. K tomu v rozohnení doplnil, že Samo by mal mať veľkú úctu voči Frankom, keďže on i jeho ľudia by mali podliehať kráľovi franskému. V zápale rozhovoru Samo povedal, že on a jeho národ by si mohli ctiť franský národ keby sa Dagobert a jeho ľudia rozhodli pre priateľstvo so Slovanmi. Sicharius však povedal, že „otroci Kristovi“ (pôvodný názov kresťanov na samých seba; dnes je zakamuflovaný vo forme, že Kristus je Pán – ale tam kde je Pán je na druhej strane aj tak otrok, teda podstata ostala) nie sú ochotní mať zväzky alebo akékoľvek priateľstvá so psami. Samo odvetil, že naozaj hovoria ako otroci hoci Kristovi a my Slovania sme pre nich psi, ale protivia sa aj jeho vôli a sú nečestní, za čo ich pes spravodlivo pohryzie. Ako to dopovedal, okamžite ho dal vyhnať a viac s ním neprehovoril. Dagobert s veľkým vojskom pritiahol bojovať so Slovanmi, ale Slovania franské vojsko porazili a ešte aj mnohých z nich zajali. Po tomto vynikajúcom víťazstve vytiahli na pomoc bratským Slovanom, ktorí boli sužovaní obliehaním Frankami v meste Vogastro. Zaútočili na obliehajúcich a títo zdesení ušli. Slovania ako korisť získali aj ich tábor so šiatrami. Odtiaľ vytiahli do Turingie a do ďalších miest susednej Francie, ktoré dobývali a plienili. Vládcom v týchto zemiach bol Dervino. Tento však videl, že Slovania boli v bojoch s Frankami vždy víťazi, a preto zradil Frankov a stal sa spojencom Slovanov. Po nejakom čase Slovania prestali plieniť kráľovstvo Frankov a r. 650 obrátili svoje zbrane proti Itálii, kde spôsobili obrovské škody. Premohol ich Grimoald, následkom čoho na nejaký čas odtiahli domov. Keď však Dagobert začal vojnu proti Amorovi, následníkovi Kubakora, v kráľovstve Slovanov na Dunaji, teda Samovom kráľovstve povstali proti Frankom a vydrancovali ich krajinu. Vtedy Dagobert vybral najsilnejších vojakov svojho kráľovstva a opevnil sa u Sasov, ktorým odpustil dane, ktoré platili Frankom od čias Klotaria, prvého franského kráľa. Potom zaútočil na Slovanov. Nasledujúci rok, ktorý bol desiatym rokom panovania Dagoberta, Slovania vstúpili do Turingie a vydrancovali celú krajinu. Dagobert bol prinútený postaviť svojho syna Sigiberta proti Slovanom, ktorí neprestajne drancovali Franskú ríšu. Nakoniec Dagobert postavil 3 vojská pechoty, spolu 50 000 vojakov. Jedno vojsko poslal proti Samovi. Tento však franské vojsko porazil už v auguste napriek početnej prevahe Frankov.  

Pozrime sa na udalosti opísané na str. 35. Tu sú uvedené veľmi dôležité informácie, ktoré dnešná „historická veda“ podáva úplne pozmenene.  

Naši Predkovia „v r. 891 znova porazili a zničili vojská Arnolda, franského cisára na hraniciach Bokoarie (kraj Bójov – Čechy?) a vstúpili na územie Franskej ríše. Zachvátili územie, ktoré sa podľa rieky Moravy nazýva Moravia, dnes Morava a odtiaľ vyhnali zvyšky Markomanov a tak si tam upevnili miesto pre svoje žitie. Časom tak rozšírili svoje územie, že Kniežatstvo Slovanov Moravanov pokrývalo dnešnú maďarskú zem, Bohémiu a Rusko. Mali množstvo vojakov z Pazinakami, dnes nazývaní Tatári. Táto ríša vydržala do r. 991, keď zomrel kráľ Sveudalo, ríšu ovládli Maďari, Poliaci a veľkú časť Česi. Moravania prijali vieru kresťanskú v časoch Svätopluka, kráľa Moravského, ktorý učinil svojim sídlom Vele Hrad a pokrstený bol so svojimi národmi rukami Cyrila Apoštola Filozofa bulharského, Rusov a Slovanov Dalmátskych a Moravských. Tento Cyril rodom bol Grék, naradil sa v Tessalonikách, teraz volanom Saloniky;“  

O Konštantínovi dokončime citát len preto, lebo sa vo vete uvádzajú miestopisné názvy, ktoré určite každý pozná: „Naučil najskôr kresťanskú vieru Bulharov, Srbov; aj Sviatopluka kráľa Dalmátskeho, a po nich Sviatopluga kráľa Moravského, s celým jeho národom, ktorý sa rozprestieral medzi riekami Vislou, Dunajom a Váhom.“  

Ako vidíme, vojensky poraziť našich Predkov kým stáli pevne na pozíciách našej starej Viery sa jednoducho nedalo. Nastúpila teda ďalšia fáza našej plánovanej likvidácie – ideologický boj. Postupne násilím, za pomoci zrady vlastných slovanských kniežat – teda zradou zvnútra – z nás urobili kresťanov. Kresťan však nie je Slovan, Viera je vymenená za náboženstvo vychádzajúce z cudzej – judaistickej tradície. A preto sa nedivme, že cudzí Boh (pre cudzincov jediný – ich) uprednostňuje záujmy cudzincov, t.j. svojich vlastných na úkor nenávidených cudzincov a postupne vyhladzuje bielu rasu. Je to iba logický výsledok ideologického boja. Následkom tejto ideológie nepriatelia Slovanov a Árijcov vstúpili do fázy „rozdeľ a podrob si“, a ako bojaschopný subjekt sme prestali existovať.  

V texte sú uvedené informácie, ktoré by sa dnes mohli zdať bez iných poznatkov dosť nesúvislé – ale pokračujme vo vedeckom „predpokladajme že“. Z textu sme sa zatiaľ dozvedeli veľa nových faktov: Slovania a celkovo slovanské národy hrali podstatnú úlohu v minulosti Európy. Dokonca takú, že keď ich vyčiarkli z histórie tak táto sa úplne zmenila – ale práve o zmenu podstaty im išlo. Ďalej, Slováci sa v dávnej minulosti volali Rusi alebo Slovieni. V Nestorovom Letopise z r. 1116 sa hovorí, že „slovienský jazyk a ruský jedno je“. Ešte napr. poľské texty zo 16. storočia sú písané latinkou ale používané slová sú staroslovienske. Ak ruskú bukvu „e“ prepíšeme ako latinské „e“ nezodpovedná to celkom výslovnosti ani v dnešnej ruštine. Ruské „e“ sa totiž číta ako „ie“ alebo „je“. Teda „slovensky“ písaný azbukou sa číta „sloviensky“. Sme teda Slovieni a nie Slováci. V stredoveku nás cudzia šľachta donútila zmeniť meno nášho národa zo Slovieni na Slováci – premyslený ťah, pretože nijakí Slováci nemôžu byť zmienení v nijakých starých textoch pretože jednoducho taký názov pre národ neexistoval. No „pozabudli“ na ďalšie dôsledky, ktoré prezrádzajú náš pôvodný názov. Ak sme Slováci, tak náš jazyk by mal logicky byť slovácky a ženy by mali byť Slováčky. Prečo nám ostal jazyk slovenský a naše ženy sú Slovenky, dokonca rovnako ako aj Slovinci volajú svoje ženy?   

A čo Tatári a Huni – aj z textu vyplýva, že sa jedná o Slovanov, t.j. ešte v r. 1601 to bolo každému jasné. Pôvod názvu Hunov a najmä Tatárov – údajne Mongolov – je jeden z najväčších podvodov dejín.  

Uzavrime to veľmi dôležitým postrehom. Je naozaj náhoda, že od okamihu, kedy sme sa stali kresťanmi sme prestali byť schopní sa vojensky brániť? Nie je náhodou ideológia – teda lesť a klam – jedna z najsilnejších zbraní? Vôbec nezáleží na tom, že sa nazve kresťanstvo. Veď už Samo vytkol kresťanom, že sú naozajstní otroci – plnia vôľu svojho Pána a nedodržiavajú ani vlastné zákony. Jedno je isté, kde je Pán tam je otrok bez ohľadu na krásne pozlátko. Pán nepotrebuje, aby otrok rozmýšľal, on má iba vykonať svoju úlohu. Civilizácia urobila z človeka „pána prírody“ – a príroda je v stave ekologickej katastrofy; pasovala človeka za „pána tvorstva“ – a týranie ostatných bytostí a zvierat sa stalo bežnou vecou. Alebo tomu nerozumieme, a práve na kresťanského Pána neplatí že je otrokár? Pravdu raz s istotou zistia, ibaže po smrti už bude neskoro. V skutočnosti existujú pre výraz Nebo a Nebesia dve odlišné runy, a to už od samého začiatku osídlenia Midgard-Zeme. Výraz „Nebo“ je skratkou, ktorá v staroslovienčine znamená tam, kde „NEt BOga“ – teda miesto, kde niet Svetlého Boha. Na druhej strane „Nebesá“ znamená tam, kde „NEt BESA“, t.j. miesto prebývania našich Bohov a Predkov. Bes je zviera Temného Sveta inkarnované na Zemi.

Prinášame obnovený článok o DŔŽAVE, ktorý bol pôvodne uverejnený niekedy v roku 2009.

Dnes očividne oblasť Kultúry našich Predkov naberá popularitu, ale nie je všetko tak naivne jednoduché, ako by sa mnohým zdalo.

Ak sa chceme vrátiť tam, kde sme kedysi žili – do Dŕžavy – musíme presne vedieť, čo to znamená. Je to ten náš známy „bod B“. Každá cesta je púť z bodu A do bodu B. Z bodu „A“ (východisko) sa môžeme dostať do bodu „B“ jedine tak, že všetci (ktorí sa tam chceme dostať) budeme vedieť, čo to naozaj tá Dŕžava je. Inak každý „pocestuje“ tam, kde sa mu to zdá „in“ – akurát že každý bude mať „svoj bod in“, a teda niekde inde ako je pôvodný bod „B“ našich Predkov.

Všetko nové je iba dobre zabudnuté staré. Odpovede na budúcnosť nájdeme v minulosti – ale v dejinách, nie histórii. Ak odnímeme aspekt času a priestoru – éter je Živel príčin a manifestácia Stvoriteľa – čas a priestor stratia kontrolu nad nami.

Aby sme nežili v naivite, že hocikto môže dnes len tak z brucha vymyslieť to „najsprávnejšie“ – pritiahnime uzdu našej fantázii. Predpokladáme, že každý čitateľ našej stránky pozná krátky klip „Aj ja, capko domáci“. A všimli ste si v ňom naozaj všetko? Nuž teda mrknime sa na jeden detail:

Za oknom miestnosti, kde je Obama je na stene nápis spomínajúci Žalm 23… Ale naozaj je podstata v žalme?

Priblížme si teda nápis na stene:

Zopakujme si, že autor klipu sám povedal, že o jeho vytvorení začal uvažovať niekedy okolo roku 2005. Klip ukončil v polovici roka 2012. Vtedy sa riešila otázka druhého funkčného obdobia Obamu – o nejakom Donaldovi Trumpovi ako ďalšom prezidentovi sme ani nechyrovali… ale oni už mali hotový plán.

Stačí to na pochopenie? Udalosti ktosi plánuje vopred a detailne. Všetko musí presne sedieť, inak to nemá šancu sa zrealizovať. „Náhoda“ je iba demoverzia pre naivných a nevedomých.

Nedajme sa teda obalamutiť – toto pravidlo je všeobecné. Ak chceme späť do Dŕžavy, jej Egregor tu stále je. Musíme však dodržať presný postup, pretože inak sa tam nedostaneme. Ona tá Dŕžava nie je iba taká akási, ako by každý chcel pre seba. Ona je konkrétna a pre všetkých, ale len do konkrétneho časopriestoru sa môžeme konkrétne dostať. Inak uviazneme niekde v Medzisvetí…

15.05.2018

Tak teda pôvodný článok:

ZRIADENIE ZALOŽENÉ NA POZNANÍ ENERGETICKO-INFORMAČNEJ ŠTRUKTÚRY ČLOVEKA

Civilizácia cieľavedome zmenila významy hodnôt aj zámenou alebo zmenou významov slov a názvov. Stalo sa tak do takej miery, že dnes už málokto naozaj rozlíši aj základné rozdiely, ktoré v dávnych časom boli zrejmé všetkým. Strata pôvodných hodnôt – Kultúry – bola nahradená systémom, ktorý presmeroval všetky toky energie v spoločnosti tak, že biele sa stalo čiernym a naopak. Ten kto pracuje nemá nič ale naopak, čím menej niekto tvorí hodnoty tým viac – na úkor tých čo tvoria hodnoty – materiálne dosiahne. No rok 7520 (2012 n. l.) prináša dve už neodvrátiteľné veci: naša slnečná sústava Jarila-Slnka presekáva hranicu medzi Temným a Bielym Svetom – vraciame sa domov – a nastáva nulový bod paralelných Vesmírov. Udalosti, ktoré budú nasledovať prinesú konečné a definitívne riešenie – v zmysle predpovedí Slovansko-Árijských Véd budú zničené Temné Sily.

Dŕžava je pôvodný systém zriadenia Slovanov a Árijcov, v ktorom žili naši Predkovia dlhé tisícročia. Dnes toto slovo ledva poznáme a už vôbec nevieme čo pôvodne znamenalo. Pred 1620 rokmi sa naša slnečná sústava dostala pod negatívne pôsobiace žiarenie súhvezdia Líšky, čo umožnilo Temným Silám dočasne ovládnuť Midgard-Zem. Ako sa to deje? Nie je potrebné uvádzať mnohé vojny, ktoré postavili proti sebe národy bielej rasy tak, aby sa čo najviac vzájomne vyvraždili. „Pomiešanie“ jazykov bola jedna z efektívnych metód prístupu rozdeľ a podrob si. Ingliizmus, naša pôvodná Viera učí tomu, že každý národ, nezávisle od farby kože, musí uchovávať svoju vlastnú, prastarú, prvopočiatočnú Vieru, samobytnú Kultúru a neopakovateľnú Tradíciu. Ak sa ľubovoľnému národu nanúti cudzia viera – zaniká. Dôkazov je nadostač. V zmysle Slovansko-Árijských Véd vieme, že biela rasa má spoločný pôvod, rovnako ako má aj svoju pôvodnú Vieru. Ak sa nezaujato pozriete na ľubovoľný štát, kde je štátotvorným národom akýkoľvek biely národ vidíte, že postupne vymiera. Počet obyvateľov Zeme však narastá. Prečo? Prečo bolo na rozhraní 19. a 20. storočia v cárskom Rusku 150 miliónov obyvateľov a v Číne 100 miliónov? Prečo je dnes, po cca 100 rokoch v Rusku opäť len cca 150 miliónov obyvateľov ale v Číne už 1,5 miliardy a za hranicou 400 miliónov? Nuž my Slovania sme „prevzali“ kresťanstvo, ktoré takto pôsobí. Číňania sa dôsledne vrátili k svojej starej Viere – lebo majoritný Taoizmus je Viera, a to v mnohých Bohov – teda doslovne „pohanstvo“. Okrem neho je v krajine rozšírený aj Budhizmus – opäť nemá nič spoločné s náboženstvom. Správny „návod na použitie“, ktorý je danej rase vlastný ju aj náležite zveľaďuje. Ďalej Japonsko (kresťanov je tam oficiálne cca 1%). Japonský cisár v 17. storočí vyhnal z krajiny všetkých kresťanským misionárov – katolíckych aj protestantských – a dnes ich je 150 miliónov. Šintoizmus – opäť „pohanská“ Viera a Zen Budhizmus. India? Majoritne hinduistická krajina s védickou kultúrou (ktorú im priniesli naši Predkovia, čo je zachytené vo Védach a čo hinduisti ani nepopierajú). Je ich 1,2 miliardy. Skúsite menovať čo i len jediný národ bielej rasy, ktorého počet členov narastá? Nenamáhajte sa, taký neexistuje. VYMIERAME!

Dnešná forma moci – štát – trpí množstvom veľmi ťažkých chorôb. Svojvôľa a nezodpovednosť úradníkov, ich nepretržitý a nekontrolovaný rast, korupcia, zhromažďovanie moci a bohatstva, materiálne a duchovné utláčanie ľudí stojacich na nižšom stupni sociálnej hierarchie, neopodstatnené a neefektívne výdaje finančných a iných zdrojov a ich vykrádanie, deštruktívny vzťah k Prírode, nepomerné náklady na zbrojenie atď. Toto všetko hovorí o tom, že súčasné zriadenie – štát – vchádza stále viac a viac do slepej uličky svojho vývoja. Samozrejme, že sa vynára otázka, dá sa vyjsť z tejto slepej ulice? Aby sme došli k odpovedi, musíme si povedať, aký rozdiel je medzi Dŕžavou a Štátom.

Slovania a Árijci žili veľmi dlhý čas vo forme spoločenského zriadenia dŕžavy. Prvotným zdrojom takéhoto poznania sú Slovansko-Árijské Védy. Podľa ich údajov, jestvujú dva systémy sociálnej organizácie ľudí: Dŕžava a štát. Ešte nie tak dávno sme žili v dŕžavnom systéme. Organizácia života ľudí v Dŕžave predpokladala harmóniu s Prírodou, pretože tá sa „držala“ nie na záujmoch konkrétnych ľudí (vlády a jej úradníkov a ďalších využívateľov), ale na Tradícii, Zápovediach Svetlých Bohov a Veľkých Predkov a Svedomí ľudí.

V Dŕžave neexistoval svetský vodca, ale jestvovala samovláda Rodov Slovanov a Árijcov. Moc Dŕžavy stála na moci Rodov a Duchovnosti ich predstaviteľov. Dŕžava riadila národ, ktorý pozostával z Rodov a stála na ich Duchovnosti. Ku každému človeku sa v Dŕžave správali ako k potomkovi Svetlých Bohov, pred ktorými si boli všetci rovní, a to nezávisle od postavenia v spoločnosti. V slovanskom a árijskom ponímaní „národ“ nie sú jednoducho obyvatelia obývajúci určitý priestor, ale súhrn Rodov a Kmeňov. Výraz „národ“ sa jednoducho významovo nerovná termínu „obyvateľstvo“, pretože obyvateľovo nemusí byť rodovo organizované, ale môže pozostávať z vyhnancov, cudzincov a cudzozemcov.

Duchovným základom Dŕžavy bola Stará Viera Prvopredkov, ktorá objasňovala a obsahovala všetky stránky života Rodov Slovanov a Árijcov. Z nej trvalo čerpali Starú Múdrosť a dostávali z nej veľkú Duchovnú silu na svoju existenciu a tvorenie. V Starej Viere Prvopredkov Slovania a Árijci nachádzali odpovede na všetky otázky, ktoré prinášal život. V prvom rade Viera nie je náboženstvo, ale súhrn Múdrosti a Poznania Prvopredkov, ktorý im bol daný v pradávnych časoch Svetlými Bohmi.

Rod bol sociálno-hospodárskym základom Dŕžavy. Pozostával z rozličných rodín, ktorých hlavnou povinnosťou bolo uchovanie a posilnenie Rodu. V Rode prebiehal hospodársky život i učenie a výchova detí. Rod sám si zabezpečoval ubytovanie, jedlo, odev, obuv, potreby pre domácnosť a ďalšie potrebné veci vrátame zbraní a výzbroje. Čo sa nedalo takto zabezpečiť to sa získavalo výmenou na trhoch. Dôležité je zdôrazniť, že vymieňalo, nie kupovalo za peniaze – to už je nástroj poroby. Základom života každého člena Rodu bola jeho práca, zameraná na blaho jeho rodiny a Rodu.

Výraz „MENA“ je vôbec prastarý. Označuje „menu“ vecí na jarmoku, nie peňažnú jednotku. Tento význam slovu mena zaprogramovala až civilizácia.

Rodová osada sa volala skýt alebo skuf. Rod viedla Hlava Rodu. Zložité otázky neriešil sám (okrem bežných problémov denného života), ale zastupoval Rod na Kruhu Dŕžavy, kde boli prijímané rozhodnutia, ktorým sa museli podriadiť všetci členovia Rodu.

Od desiateho tisícročia do roku 2000 n. l. sa začalo na severe Rassénie ochladzovanie. Prírodno-klimatické podmienky sa rýchlo zhoršovali a osídlenie Rodov na severe Rassénie sa skončilo. Teraz sa Rody Slovanov a Árijcov začali premiestňovať na západ, juh a východ. K ôsmemu tisícročiu do r. 2000 došlo na západe k osídleniu po dnešnú Volgu, na juhu po Hindukúš, Tibet a dnešnej rieky Chuanche. Osídlili ostrov Sachalin, Východné (Japonské) ostrovy a oblasť Ordos v dnešnej Číne. V tom čase zároveň dosiahlo Rodovo-Kmeňové zriadenie Rassénie vrchol svojho vývoja.

Sociálna organizácia Slovanskej Dŕžavy stála na vrodených vlastnostiach ľudí. Tieto vrodené vlastnosti sa ľahko rozpoznajú, ak sa pozrieme na informačno-energetickú štruktúru človeka, ktorá pozostáva z deviatich základných informačno-energetických centier, ktoré aj Indovia volajú čakry. Každé centrum rodí energetický víchor, ktorý žiari zodpovedajúcim svetlom. Deväť základných víchrov tvorí deväť tiel človeka vrátane fyzického tela, ktoré sú vložené jedno do druhého a vytvárajú osobitnú matriošku. Súhrn všetkých energetických žiarení vychádzajúcich zo všetkých centier vytvára „auru“ človeka, čo do tvaru a formy individuálnu.

Na tomto mieste doplňme, že aura nie je Duša. Duša nie je ani Egregor!

Na hlave človeka sa nachádza deviate, ôsme a siedme informačno-energetické centrum, ktoré majú zodpovedajúce názvy, farby žiarenia a určenie. Najvyššie, deviate centrum sa nazýva „Prameň“ (Žriedlo). Nachádza sa na vrchole lebečnej kosti hlavy a žiari striebristo-bielou farbou. Prijíma a vydáva Životné energie Svety Slavi.

Ôsme centrum, ktoré sa nachádza medzi očami sa nazýva „Čelo“ a žiari fialovou farbou. Čelo prijíma a predáva Obrazy Mysle, riadi intelektuálny a Duchovný vývoj. Siedme centrum sa nazýva „Ústie“ (Ústa). Nachádza sa v oblasti štítnej žľazy. Centrum Ústie zabezpečuje človeku príjem a odovzdávanie energie Zmyslových Obrazov a žiari belasou farbou. Takto platí, že do prvej kategórie patria ľudia, ktorých aura žiari striebristo-biele a fialovo-belasé farby. Ľudia tejto kategórie majú potenciálne schopnosti na Duchovný vývoj, k vzájomnému pôsobeniu so Svetmi Slavi a Pravi.

Tri ďalšie informačno-energetické centrá sa volajú „Leľa“, „Lada“ a „Prsia“ (Hruď, Jarlo). Šieste centrum, ktoré sa nazýva Leľa žiari modrým svetlom. Víchor, ktorý vytára sa krúti na úrovni pleca pravej ruky. Toto centrum zabezpečuje poznávanie Sveta Javi a intuitívnu tvorivosť v ňom (technické vynálezy a vedecké objavy). Piate centrum sa nazýva Lada žiari zelenou farbou. Víchor, ktorý vytvára sa krúti na úrovni ramena pravej ruky. Toto centrum vyžaruje energiu Ľúbosti. Štvrté centrum nazývané Prsia (Hruď) vyžaruje zlatú (žltú) farbu. Víchor, ktorý vytvára sa točí na úrovni slnečného pletenca. Prijíma a vylučuje energiu Tvorivého Budovania, otvára schopnosti na vytváranie predmetov Javného Vesmíru. Prsia riadia aj schopnosti nadobúdania a odovzdávania vojenských, výrobných a administratívno-riadiacich návykov, umenie tvorivo usporiadávať Životné Priestranstvo okolo seba. Toto centrum sa nazýva „Posúvačom“, alebo „Centrom Chara“. Ten, kto ovláda toto centrum sa nazýva „charakterníkom“. Takto do druhej kategórie patria ľudia, ktorých aura vyžaruje zeleno-modré a zlatisté farby. Ľudia tejto kategórie majú potenciálne schopnosti na budovanie a riadenie procesov vo Svete Javi, na administratívno-riadiacu a vojenskú činnosť.

Nasledujúce tri informačno-energetické centrá sú „Život“, „Zrod“ a „Zdroj“. Život je tretím centrom a žiari oranžovou farbouje to víchor, ktorý vytvára sa krúti v úrovni pupku človeka. Cez Život človek prijíma Životnú Silu a Múdrosť Rodu. Život riadi životnú a pracovnú činnosť človeka vrátane počatia jeho detí, ich narodenie a výchovu. Druhé centrum, Zrod žiari červeným svetlom. Víchor, ktorý vytvára sa krúti na úrovni lona tela. Zrod prijíma energiu od druhých živých bytostí a tiež vydáva, prijíma a vylučuje energiu rozmnožovania. Prvým centrom je Zdroj, ktorého farbu vnímame ako čiernu. Víchor, ktorý vytvára a krúti okolo kostrče. Zdroj vnáša Silu Zeme, zabezpečuje životné aktivity človeka. Do tretej kategórie patria ľudia, ktorých aura žiari oranžovo-červeno čiernym žiarením. Ľudia tejto kategórie majú maximálne potenciálne schopnosti na tvorbu potomstva a zvyčajnú prácu na Zemi.

Teda vrodené schopnosti ľudí delíme na tri kategórie. Je však treba povedať, že forma aury závisí aj od genetiky človeka. Preto žreci alebo volchvovia skúmajú nielen farbu, ale aj tvar aury. U Vedúnov má aura formu otočenej pyramídy, pretože maximálna intenzita vyžarovania sa nachádza vôkol hlavy. Forma aury Vladára alebo Obrancu pripomína hračku – bábiku uprostred rozšírenú. Vyžarovanie je maximálne v hrudnej časti tela. Pracovník má auru pripomínajúcu farbu pyramídy, kde maximálne vyžarovanie je koncentrované v spodnej časti tela.

Obraz pyramídy ponúka myšlienku odolnosti sociálneho systému. V skutočnosti sociálna štruktúra bude vtedy odolná, ak sa dosiahne správny pomer medzi Vedúnmi, Vladármi a Obrancami a Pracovníkmi. Čím je v spoločnosti viac Pracovníkov, tým je širší základ sociálnej pyramídy, tým odolnejšia je spoločnosť. Spoločenstvo sa neprimerane naruší, ak neadekvátne vyrastie počet Vladárov a Obrancov. Jednako pri nedostatočnom počte Vedúnov, Vladárov a Obrancov dôjde k neohraničenému nárastu Pracovníkov, čo môže priviesť k ich podriadeniu nepriateľskými silami alebo k vnútorným nepokojom, ktoré privedú ku krachu spoločnosti. Toto všetko je potrebné vedieť pri budovaní sociálnej štruktúry spoločnosti.

Vo Svete Javi sú ľudia na základe ich vrodených schopností rôzni čo do schopností duchovných, riadiaco-vojenských a pracovných. Ak by sme sa pozreli na správnu štruktúru všetkých členov spoločnosti, tak ľudí schopných duchovnej činnosti sa rodí všeobecne menej ako 1%, schopných zvládnuť riadiaco-vojenské činnosti okolo 12%, schopných činne pracovať okolo 85%. Okolo 2% ľudí sa rodí s neschopnosťou k akejkoľvek pozitívnej činnosti. Toto všetko sa v slovansko-árijskej spoločnosti bralo do úvahy.

Už pri narodení dieťaťa Vedúni zistili do akej skupiny činností patria jeho schopnosti. Potom tieto schopnosti dieťaťa rozvíjali pri výchove a učení. Rozhodujúce bolo nie postavenie rodiny, ale vrodené schopnosti dieťaťa.

Preto v slovansko-árijskej spoločnosti neexistovalo tvrdé delenie na kasty, ako je v Indii. Slovansko-Árijské Védy vysvetľujú pojem „kasta“ ako zväz ľudí toho alebo onoho druhu činností. Kasta je Duchovný Zväz spájajúcich ľudí, ktorí sa usilujú o realizáciu konkrétneho Duchovného cieľa. Na prvé miesto sa kladie úroveň Duchovného vývoja človeka, ktorá mu umožňuje sa priradiť k tej alebo onej kaste, vyjadriac tak druh spoločensky nenahraditeľnej činnosti.

Do kasty teda mohol vstúpiť akýkoľvek človek, ale len v tom prípade, ak mal zodpovedajúce schopnosti, pracoval na sebe a chcel sa stať takým, aké mal vrodené schopnosti a pochopenie nevyhnutnosti vykonávania tej alebo onej činnosti podľa potrieb Rodu a Dŕžavy.

Práve tento systém organizácie riadenia spoločnosti, založený na poznaní informačno-energetickej štruktúry človeka umožňoval zostaviť odolnú štruktúru spoločenského zriadenia. Preto v slovansko-árijskej spoločnosti boli tri základné kasty, ktoré sa ešte vnútri seba delili na niekoľko podkást.

Do prevej kasty patrili Vedúni. K nim patrili žreci a žrice, volchvovia a volchvkyne. Kudesnici a kudesnice.

Do druhej kasty patrili Vladári a Ochrancovia. Patrili tu kniežatá (cháni, konungovia), hlavy Rodov a Občín, hajtmani (atamani, vojvodcovia, kmeti), víťazi a vojaci.

Do tretej kasty patrili Pracovníci. Patrili tu: rybári, včelári, poľovníci, poľnohospodári, pastieri, remeselníci a trhovníci).

V dŕžave neboli dobré a zlé Rody, vyššie a nižšie kasty. Nebolo nevoľníkov, ktorí by slúžili vyšším kastám. V Dŕžave kastám nikto neslúžil. Jednako sa však v Rodoch objavili aj ľudia, ktorých hlavným cieľom bolo žiť pre seba, pre uspokojovanie svojich osobných chlipností a radovánok napriek Rodovým Ustojom a Zápovediam Vyšných Bohov a Veľkých Predkov. Týchto ľudí vyháňali z Rodov a stávali sa „izgojmi“ (vyhnancami).

Základ vojenskej moci Dŕžavy tvorili družiny. Družiny zostavovali Rody, Občiny a Žreci pri Kapištiach (takzvané chrámové stotiny). Boli zostavené z profesionálnych vojakov, ktorí dobrovoľne zasvätili svoje životy obrane Otčiny. Týchto vojakov v dávnych časoch volali Getmi (Hetmi) a teda družinu viedli getmani (hetmani, hajtmani). V prípade vzniku hrozby vojny sa družiny spájali a vytvárali vojsko, ktoré viedol knieža alebo najlepší z hajtmanov.

Názov „Geti“ sa v niektorých slovanských jazykoch čítal ako „Heti“. Dnes je toto rozhranie nejasné, preto netreba hneď skákať do predčasných uzáverov. Napríklad vieme, že cisár Marcus Aurelius napísal svoju knihu Meditácie na území Slovenska, ale v prekladoch tam nájdete rieku s názvom GRON. Netreba veľa špekulácií nato, aby sme pochopili, že ide o dnešný HRON.

Geti boli profesionálni vojaci, nie národ. Aj Herodotos spomína Masagetov, t.j. Veľkých Getov. Táto organizácia armády nebola dostatočne efektívna pri útoku Alexandra Macedónskeho. Žreci Tartarie preto vykonali reformu, na základe ktorej vznikla Hetská ÚNIA, čo dnes nazývajú HÚNI a mylne označujú za národ. Je to podobný omyl ako osadu SKÝT označiť za meno národa.

Keď sme už načali názvy, pridajme ešte čosi. Starosloviensky výraz KŇAZ sa skladá (ako v princípe všetky naše pôvodné slová) v tomto prípade z výrazov KON+AZЪ. Je to AZЪ, ktorý sa riadi podľa KONOV. Dnes nám namiesto neho „dali“ slovo KNIEŽA. Akosi však pozabudli na druhý pôvodný výraz KŇAŽNÁ. Pri pokresťančovaní nášho územia sa popi rozhodli prevziať názov od zrejme nimi hlboko nenávidených KNIEŽAT (KŇAZOV), ktorí im očividne aj proti presile spôsobili veľa problémov pri podmaňovaní si nášho územia. Kňaz je teda Temné, Čierne Knieža – čo aj zodpovedá skutočnosti. Veď nie náhodou je ich pracovnou farbou čierna.

Druhým reliktom je výraz „otrok“. V staroslovienčine znamenal „mládenec“. Ukazuje na to, ako museli na popov (temné kniežatá) robotovať mládenci, že v našom kultúrnom prostredí nadobudol výraz „mládenec“ dnešný význam „otrok“ (t.j. rab).

Podotknime, že nielen v ruštine, ale aj jazykoch balkánskych Slovanov má výraz „kňaz“ a „otrok“ pôvodný, starý význam.

Pri potrebe obrany Dŕžavy sa zostavovala domobrana. Do nej vstupovali všetci muži-pracovníci Rodov a Občín, následkom čoho sa každý muž v Rode a Občine od detstva učil zaobchádzať so zbraňou a umeniu bojovať. V podstate v Dŕžave existovala všeobecná branná povinnosť, pretože obrana Otčiny bola svätou povinnosťou každého Slovana a Árijca. V prípade odrážania agresie vojsko zahŕňalo družiny zostavené z profesionálnych vojakov (getov) a domobranu, zostavenú z pracovníkov. Okrem družín a domobrany bola v Dŕžave organizovaná stála pohraničná služba z Rodov v pohraničí.

Slovania a Árijci dávno pred objavením sa štátu a druhých národov našej Zeme mali vysoko organizovaný, samoriadený spoločenský systém zabezpečený formou Dŕžavy. V Dŕžave nejestvovalo rabstvo, dokonca ani zajatí cudzí vojaci neboli rabmi v priamom zmysle slova. Žili v Rodoch a mali povinnosť odpracovať si tri roky ako náhradu za ujmy, ktoré spôsobili Rodu alebo Občine svojou účasťou na ozbrojenej agresii. Po uplynutí času dostával možnosť výberu: vrátiť sa domov alebo ostať v Dŕžave.

Vďaka svojej sociálnej organizácii a úrovni Duchovného vývoja členov Rodov a Občín Slovanská Dŕžava Rassénia prežila mnohé tisícročia. Svoju existenciu ukončila na základe rozhodnutia žrecov v polovici druhého tisícročia n. l. dobrovoľne, vstúpiac do Moskovskej Rusi, ktorá nadobúdala silu. Zároveň jej v transformovanej podobe odovzdala svoje dedičstvo. Toto dobrovoľné spojenie sa stalo príčinou premeny Moskovie na Rusko za Ivana Hrozného (v pôvodnom význame slova Búrkového)

Hlavné dôvody takéhoto zvratu udalostí boli nasledovné:

• Za posledné tisícročia sa prírodno-klimatické podmienky značne zhoršili;
• Za to isté obdobie bolo zároveň nutné viesť dlhé a ťažké vojny;
• Po odchode na západ sa zrýchlil rozpad ordickej armády a duchovných a sociálnych základov Rassénie.

S narastajúcim počtom Rodov a vplyvom sťahovania sa na západ došlo k miešaniu Rodov na ďaleko menšom území. Bolo preto potrebné pristúpiť k inej forme riadenia takejto spoločnosti, a práve preto vzniklo Kopné právo (Kopná Pravda). Kopa vznikla zo skratky „Kruh Občiny Postanovil“, t.j. Kruh občiny stanovil. Najskôr Kruhu (Veče, Rade) predsedali hlavy jednotlivých Rodov, postupne, nebadane s pribúdaním množstva cudzozemcov sa začal princíp rozhodovania meniť. Cudzozemci privádzali naspäť aj im úslužných izgojov (vyhnancov) a postupne rozožierali prastaré základy organizácie slovanského zriadenia. Cudzozemci so sebou priniesli aj iné, značne zjednodušené viery, ktoré už boli náboženstvami. Ich obsah už nevychádzal za rámec snahy obohacovania seba a svojej rodiny. Už neobsahovali nijaké informácie o minulosti, alebo ju podávali v zmenenej podobe, a už vôbec neobsahovali informácie o Stavbe Vesmíru a vývoji života na našej Zemi. Takto postupne rozožrali z vnútra prastarý systém života Slovanov a Árijcov, čoho cieleným výsledkom bola fragmentácia pôvodnej spoločnosti špeciálne orientácia na tých ľudí nízkej mravnosti, ktorí inklinovali k bohatstvu a rozkoši.

Príkladmi tejto taktiky sú trhovo-remeselné občiny Pskova, Veľkého Novgorodu a Kyjeva. Práve tam dobre vidno utváranie sa nemeckej strany, v Kyjeve sú to zase kresťania a ich snahy odtrhnúť tieto mestá od Dŕžavy a podriadiť ich vládam baltických krajín a Byzancii. Alexander Nevský bol neraz nútený silou odrážať nájazdy cudzích, kresťanských križiackych armád a trestať predstaviteľov nemeckej strany. Sviatoslav po odchode z Bulharska tiež trestal predstaviteľov kresťanstva. Ale to isté prebiehalo aj v iných kniežatstvách, kniežatstvo Moravské – podľa nášho vlastného názvu Maličká Rus – nevynímajúc.

Následkom takýchto zmien v slovansko-árijskej spoločnosti spolu s rozpadom ordického vojska dozreli predpoklady na vytvorenie štátu. Prechod od Dŕžavnej organizácie spoločenského života k štátu a vláde je predovšetkým výsledkom duchovno-mravnej degradácie značnej časti Slovanov a Árijcov.

Rozdiel medzi Dŕžavou a štátom je podstatný. Kým Dŕžava funguje vďaka vodcovstvu žrecov, samoriadeniu Rodov, Občín a Kmeňov, ale tiež vďaka obrane kastami vladárov a profesionálnych vojakov, štát funguje vďaka tomu, že vláda je v súkromných rukách porovnateľne malej skupiny ľudí. V štáte vždy menšina ovláda väčšinu. Podstata vlády spočíva v reálnej možnosti a schopnosti vládnucich podriadiť si ovládaných.

Ak sa z tohto pohľadu pozriete na oficiálne podávané dejiny Veľkého kniežatstva Moravského uvidíte, že dnes nám podsúvajú iba históriu – teda vhodne „spracované“ dejiny. Knieža nie je následník trónu, je to úplne iná forma moci. V časoch, keď už sa jedná o dedičné následníctvo vladára a nie zvolenie najschopnejšieho vojenského vodcu musela byť Veľká Morava už hodne zmenená a spoločnosť zvnútra rozožratá. Čím viac na západ tým to prišlo skôr. Mohlo teda dôjsť k záverečnej fáze hry: vpustenie do krajiny križiakov, ktorí bez milosti vyhladili dospelé domáce obyvateľstvo už za spolupráce panovníka. V cirkevných záznamoch o tom informáciu nenájdete, lebo hoci cirkev hovorí o mieri a pokoji, práve ona vládla mečom a jedom, ktorými násilne šírila kresťanstvo a vyhladzovala našich Predkov.

2009

Bez koreňa ani palina nerastie.
                   Ruské príslovie

Svarog je náš Otec a ostatní Bohovia sú podstatou synovia Jeho.
I my musíme ctiť si Ho, tak isto,
ako sme si ctili rodiča,
pretože On je Otec nášho rodu.
      Velesova kniha

Rod – všetci Bohovia i celý Vesmír,
Rod – čo bolo aj to, čo sa stane,
čo sa zrodilo, aj to, čo sa zrodí.
                   Rigveda (Mandala IV)

Na obrázku vidíme obraz vtáka Fénixa, ktorý vstáva z popola. Je to prastarý obraz a symbolizuje prastaré proroctvo o znovuzrodení Rassénie. Nuž, začalo Ráno Svaroga a veci sa začínajú neodvratne meniť. Prechodom hranice Svetov sme zistili, že sme mali šťastie. Dostali sme sa do takého paralelného Vesmíru, v ktorom zmeny budú „mäkšie“, no zmena tak či onak nastane. Znamená to iba to, že sme dostali viacej času na činy. Nie na fantazírovanie, ale na činy. Lebo práve činy rozdeľujú ľudí – povedal už Budha.

Hlavným cieľom nášho článku je však niečo iné. Nie sme jediní, kto dnes na Slovensku proklamuje, že nám ide o návrat k Slovanstvu,. Často sa nás pýtate, čo si myslieť o tom či onom subjekte, ktorý na „trhu Slovanstva“ v našej krajine dnes pôsobí. Nestojí zato sa zapodievať každým jednotlivcom, ktorý sa objaví a „vedie“ ľudí „správnym“ smerom. Máme totiž iné možnosti – porovnať konanie všetkých z pozície skúseností našich Predkov.

Naši Predkovia za dávnych čias – keď písali Védy – ich písali preto, aby nám odovzdali svoju skúsenosť. Oni sa UŽ RODILI s veľkým aj chrbticovým (malým) mozgom pracujúcim na 100%. Rovnako vedeli aj to, že nám bude potrebné Poznanie, keď začne Ráno Svaroga. A my čo robíme? Mozgy nám pracujú niekde v rozmedzí 3 až 8% a IGNORUJEME DEDIČSTVO Predkov, ktoré nám jediné podáva návod, ako správne žiť. Teda ak máme na mysli našich Predkov, Slovanov a Árijcov. Lebo podanie cudzích predkov je nám servírované denne. Ale čo je svojou podstatou kresťanstvo aj islam? Iba odnože judaizmu. Veď stoja na tých istých energetických základoch.

Nuž, ako zistiť, kto je kto na „slovanskom trhu“? Používajme ZDRAVOMYSLIE. Už sme o ňom neraz hovorili, takže len krátka rekapitulácia. Vždy sa musíme rozhodovať na báze troch pevných bodov. Ak chceme zistiť odpoveď, musíme brať do úvahy názor kompetentného človeka v danej otázke, potom názor našich Predkov (Védy – povesti, Zápovede Bohov a Predkov…) a nakoniec osobnú skúsenosť. Podľa podania Predkov – informácie vo Védach – jedine vtedy sa staneme odolnými voči klamu a máme istotu, že nás nikto neoklame. Ak chýba istota čo i len v jednom bode, tak nemôžeme takúto informáciu brať do úvahy ako istinnú, t.j. Pravdu.

Dnešná agenda civilizácie nám podsúva, že ľudia sa učia na vlastných chybách. Toto nie je z védického pohľadu správne – tak sa „učia“ iba tí, ktorí nepoužívajú zásady Zdravomyslia. Toto je najdôležitejšia „bezpečnostná“ technika, ktorú budeme v nadchádzajúcich časoch potrebovať. Ako príklad použime známy ruský výraz „Durak“. Vo svojej podstate to nie je hlupák, ale náš Popolvár. Iné meno, ale tá istá Múdrosť Predkov. Durak je osvietený človek, ktorý nepoužíva UM („d“ – daný, majúci; „um“ – svetlo; „ra“ – slnko, odtiaľto pochádza aj bojový pokrik „(h)URÁ“; „k“ – patriace k čomukoľvek). Na počiatočnom stupni vývoja je um najlepším priateľom človeka – na poznávanie Sveta Javi. No na konci evolúcie človeka (pokročilejšie reinkarnácie) sa stáva najhorším nepriateľom, pretože tento nedokonalý orgán poznania je ohraničený primitívnosťou prijímania piatich zmyslov (päť okien v budhizme): zrak, čuch, sluch, hmat, chuť. Žiadne ďalšie kanály prijímania informácie um nemá. V ľudových rozprávkach je Popolvár vždy z pohľadu evolučného vývoja vyššie nad svojimi bratmi. Človek, ktorý využíva iba schopnosti umu nie je schopný riešiť napríklad takúto úlohu: „choď tam, nevedno kam, poznaj to, nevedno čo“. Ale Durak či Popolvár používa nie um, ale iné, dokonalejšie spôsoby poznávania sveta, a preto sa ľahko vyrovná s takýmito úlohami. Práve preto mnohí autori prirovnávali Rusko ku krajine durakov: „Umom Rusko nepochopíš, meradlom nezmeriaš, má zvláštny rozmer, v Rusko možno iba veriť“.

Takže ako to je? Slovanská spoločnosť je vtedy slovanská, keď stojí na Rodovom zriadení, nie demokracii. Keď používa Zdravomyslie, nie vlastný názor (dodaný médiami, vzdelávacím mechanizmom a pod.). Je organizovaná (a bola aj Veľká Morava) v Dŕžave, nie Štáte. Každý učiteľ slovanstva – nech akokoľvek pekne rozpráva – ktorý nenástojí na týchto princípoch, NIE JE SLOVAN. Takých však tvari podporujú a financujú, pretože takýto „Slovania“ zaručenie nenastolia Rodové zriadenie, a teda tvarov nijako neohrozia. Áno, vzhľadom na podiel bieleho obyvateľstva na celkovej populácii sveta už ide o prežitie. Ak ponecháme v účinnosti a pri moci technokratickú civilizáciou a peňažný hodnotový systém, tak do 25 rokov prestane biela rasa existovať úplne. Teraz neberme do úvahy, že „prídu Bohovia“ a „postarajú sa o nás“. Oni prídu a civilizáciu určite zničia – inak to totiž nemôže byť – ale skúšky skladáme my, nie Bohovia. Tí ich – keď boli ľuďmi ako my teraz – už dávno zložili. Ale ak vnímavo sledujete vidíte, že civilizácia vyvražďuje bielych ako celok – bez ohľadu na to, že väčšina z nich sú dnes kresťania. Ani ich to neminie – akurát „prídu“ na celú hru až vtedy, keď už bude neskoro, najpravdepodobnejšie budú stáť na Súde Predkov. No a tí ich potom pošlú tam, kde sa celý život snažili dostať – k Jehovovi.

Vari len krátku exkurziu do Rodového zriadenia a s ním spojeného Kopného práva. Je to zásadný protipól demokracie. Čo je demokracia? Nuž, predstavme si, že sa stretne 100 ľudí a začne hlasovať. Stačí, ak sa „vhodným spôsobom“ dohovorí 51 z nich na spoločnom postupe a rozhodujú aj o záležitostiach ostatných 49. To však nie je všetko. V každom dobrom antickom slovníku zistíte, že v starom Grécku – po zničení Pelasgov – existovali dva druhy ľudu: „demos“ a „ochlos“. Demos sa traduje ako „slobodný ľud“, pri výraze „ochlos“ väčšinou nájdete Aristotelovu poznámku, že ide o „nedvižnú masu“, ale to je výraz pre všetok ľud „komplet“. Áno, demos je slobodný ľud, na ktorý pracuje armáda otrokov. Je to teda sloboda elity postavená na otrockej práci celého zvyšku spoločnosti. Takže áno – USA či Veľká Británia vždy boli a aj sú demokratické krajiny. Vidno to najmä na USA: ich „slobodu“ demokraticky financuje celý svet. Ani len neskrývajú nástroj, aký na to požívajú – demokraciu. Je jedno, čo si o tom myslí naivne nevedomá časť populácie, ktorá demokraciu považuje za dobrý nástroj, ibaže sem-tam zneužívaný. Nie. Tvari v tomto neklamú – ukazujú nám všetko pod pravým menom. A my – keď podporujeme atribúty demokracie – ju schvaľujeme. Teda, ak chodíme do volieb a volíme, súhlasíme so systémom, ktorý nám vytvorili tvari. Že to „neprávom“ kdesi ktosi zmanipuloval? Nie, demokracia bola od začiatku demokraciou.

Kto má v demokracii volebné právo? Všetci. Pod všetci myslíme naozaj všetci: zlodeji, narkomani, Cigáni, alkoholici, násilníci, všakovako postihnutí, dôchodcovia, ženy, študenti, úradníci, cudzinci… Nuž, stačí vhodne ovplyvniť cieľový segment a naivní či „nabudení“ členovia daného segmentu (egregoru) odhlasujú to, čo tvari potrebujú. Paradoxne, často vidíme jav, že pri rôznych referendách a aj voľbách, sa hlasovanie stáva legitímnym práve preto, lebo sa ho zúčastnila povedzme nadpolovičná časť populácie. A ak z tejto zúčastnenej časti populácie 49% hlasovalo proti, tak práve svojou účasťou si odhlasovali to, proti čomu hlasovali. Spravidla väčšina tých, ktorí s tým či oným nesúhlasia, do volieb ani nejde. Takže vidíme, ako rafinovane štát dosiahne čo chce, hoci aj keď je väčšina populácie proti. Nemusíme ani hovoriť o „predvolebných guľášoch“ v cigánskych osadách a podobných veciach – každý pozná dostatok príkladov.

A ako to rieši Kopné právo? Nuž, úplne inak. Detaily si môžete zistiť v konkrétnych materiáloch, ale principiálne ide o to, že nie každý má právo hlasovať. Hlasovať môže totiž iba skutočný hospodár, človek, ktorý sa stará a živí celú svoju rodinu. Obrába polia, pečie chlieb, pasie kravy, stará sa a ctí si svojich Predkov – aj ešte žijúcich starých či prastarých rodičov, radí sa s nimi. Stará sa a vychováva svoje deti. Zároveň vie, ako držať v ruke zbraň a vychováva zodpovedajúco aj svojich synov, ako budúcich hospodárov aj bojovníkov, a svoje dcéry ako zodpovedné budúce matky, bohyne domácich kozubov. Takýto človek, na ktorom stojí celá zodpovednosť za rodinu, má jediný právo rozhodovať za rodinu. Je to jeho zodpovednosť. Desať takýchto hospodárov sa stretne spolu a vyberie si spomedzi seba toho najhodnejšieho, najschopnejšieho. Všetci sa poznajú, všetci vedia o čom je aj práca, aj boj o ochranu svojej práce a rodiny. Vyvolia si toho najlepšieho spomedzi seba? Určite! Každý z nich vie o čom to je a čo potrebujú, aby to tak ostalo. Potom to ide vyššie. 100 takto vybratých hláv rodín si vyberie spomedzi seba najlepšieho, ďalej 1 000 z takto vybraných stotníkov si vyberú už elitu krajiny, a najvyššia elita Rodov si volí knieža. Všetky takého voľby sú len vtedy platné, keď za hlasuje 100% zúčastnených. Takto sa do žiadnej funkcie nedostane nijaký cudzinec. Jednoducho nikto, koho nepoznajú sa nestane „poradcom“, kniežaťom, skrátka ničím. Rodový systém zaručuje, že dŕžavu vedú jedine tí, ktorí na zemi aj robia, aj za ňu vedia bojovať. V rodovom zriadení zem, na ktorej národ žije je svätá. Sväté je to, bez čoho nie je možné žiť. Nie je možné žiť bez Predkov, nie je možné žiť bez zeme. Preto zem bola vždy majetkom Rodu a nie ziskuchtivého jednotlivca na predaj.

Samozrejme, že vždy existujú takí, ktorým sa robiť nechce a ani bojovať im nevonia. Takýto tvorili približne 2 až 3 % populácie. Keďže neboli k ničomu, Rody ich vyháňali. Stávali sa vyhnancami, ale nikto ich nezabíjal. A práve takýto vyhnanci sa neraz vracali s cudzími, križiackymi vojskami. Aj toto dotvára obraz, čo za zberba – na čele s kresťanskou cirkvou – tu prebrala moc po vyvraždení našich Predkov a vytvárala štát. A to sú tí, na ktorých stojí demokracia.

Takže Slovan je ten, kto Prav Slávi (t.j. Pravoslávny), žije v Rodovom zriadení, rozhoduje sa na princípe Zdravomyslia a zároveň vie, že štát je nástrojom tvarov a demokracie, lebo naša kultúra stojí na Dŕžave. Kto nehovorí o Rodovom zriadení, Zdravomyslí a Dŕžave, ten nemá o Slovanstve ani potuchy. A to je odpoveď na všetkých a pre všetkých. Rozhodnúť sa musí každý sám.

Ak sa vám zdá, že sa v našich článkoch dozvedáte naraz veľmi veľa – ľahká pomoc. Ak vieme, že v Noci Svaroga pracovali naše mozgy niekde na úrovni 3 až 8%, tak to musíme brať do úvahy. Každý materiál, ktorý je nový a teda nejasný čítajte aspoň 30x. Prečo? Pretože 30×3% sa blíži k 100%. Robte tak vždy, keď zistíte, že to, čo skúmate ste už raz preštudovali, ale pri ďalšom čítaní, či pozeraní videa ste zaregistrovali vždy niečo nové. Skákať z jedného smeru na druhý – podľa okamžitej nálady – to nie je Zdravomyslie. Len 100% pochopenie materiálu – informácie – dáva podklad na adekvátnu reakciu. Dovtedy ste len v zajatí „noviniek“, ktoré vám tvari budú podsúvať po celý život. Zamestnáte celú kapacitu svojho mozgu – ako počítačový vírus – ale k Múdrosti nesmerujete.

Keď už sme spomenuli Múdrosť, tak si musíme uvedomiť, že existujú ľudia informovaní a ľudia múdri. Informovaní sú iba oboznámení s nejakou skutočnosťou, ale keďže nikdy nepoužívajú zdravomyslie, tak aj iba takými vždy ostanú. Na Múdrosť totiž treba poznanie. A čo to podľa Véd poznanie je? Je to  uvedené v Bhagavad-gite (13.8-12): Poznanie je skromnosť; umiernenosť; zrieknutie sa násilia; trpezlivosť; prostota; obracanie sa na skutočného duchovného učiteľa; čistota; pevnosť; sebadisciplína; zrieknutie sa zmyselných pôžitkov; neprítomnosť lživého ega; uvedomenie si toho, že narodenie, smrť, staroba aj choroby je zlo; neprítomnosť naviazaností, nezávislosť od porobenia ženou, domom, deťmi, domácim hospodárstvom aj prácou; pokoj tvárou tvár dobrým aj zlým udalostiam; trvalá a čistá odovzdanosť Najvyššiemu; osvietený um, odvádzajúci od prázdneho stýkania sa a spolčovania ľudí; sebestačnosť; uznanie dôležitosti sebarealizácie; trvalé poznávanie Ducha, Sveta a pravdivého „JA“; láska k hľadaniu Absolútnej Pravdy (Istiny). Toto všetko Najvyšší prehlásil na poznanie, pričom všetko, čo existuje mimo toho – nech je to čokoľvek – je nevedomosť. Nuž, ten najznámejší univerzitný profesor môže mať obrovské množstvo informácií, ale nemusí mať – z védického pohľadu – múdrosť, ktorú zase môže mať obyčajná babka.

Z našich článkov už viete, že najsilnejším živlom je éter, teda myseľ. On môže – za prítomnosti Svetla v mysli – začať – na základe Múdrosti Predkov – začať meniť sebe podriadenú hierarchiu živlov, a všetko očistiť. To je Duchovnosť. Presvetlený éter je napojený na Rodový egregor, nepresvietený éter (myseľ), na akýkoľvek iný egregor. No a aký je éter, taká je aj spoločnosť, v ktorej žijeme. Ak je plná snahy o honobenie peňazí, cenných kovov a drahokamov, akcií, dlhopisov, pozemkov a podobných vecí, tak nemožno očakávať zmenu štátu na dŕžavu. Takže všetci tí, ktorí ešte aj dnes majú takto „obsadené“ mysle, takto aj dopadnú, ale vedú tam všetkých ostatných, nevedomých. Im v skutočnosti systém tvarov veľmi vyhovuje. Ale to nie sú Slovania, nech by mali akékoľvek krásne rečičky o slovanstve. Sprievodné znaky našej kultúry sme už opakovali neraz, dnes je celý tento článok iba o opakovaní. A pritom zmena éteru by stačila na vyhnutie sa kataklizme. Že sa to dá, dokázal už Gándí, dokážeme to aj my? Každý si určí sám čo s ním bude – aj s jeho rodinou. A takto bude vyzerať aj výsledok. Zmeny sú už v pohybe, ale sú pod povrchom. Nič nevidno, až pokiaľ sa nezačnú prejavovať, ale to už bude veľmi neskoro. Lebo ak nemáme slovanské korene, tak nebudeme v slovanskej budúcnosti. Nemáme z čoho vyrásť.