Kategória: ČIERNE MÝTY

Počas uverejňovania tejto našej série o Katyni nám sem tam prišli aj dosť nečakané „rady“. V prvom rade nás upozornili, že to (zlí) Rusi pozabíjali (dobrých, samozrejme katolíckych) Poliakov. O tom, akí „dobrí“ sú Poliaci sa bude možno čoskoro dočítať v knihe z r. 1946, ktorá podrobne opisuje, ako nás Poľsko okradlo o naše územia na severe, čo dodnes žiadna (slovenská?) vláda nerieši.

Nemožno samozrejme tvrdiť, že celý národ je zlý – to už je prvok projektu Démon slovanstva. Ale nemožno ani súhlasiť s tým, ako sme boli okradnutí a ignorovať množstvo obetí, ktoré toto rozhodnutie prinieslo.

Čo sa týka problému Katyne je situácia dnes – čo do právnej podstaty – jasne uzavretá. Na medzinárodnej súdnej pôde bolo rozhodnuté – na základe dôkazov – že nie ZSSR dal povraždiť poľských zajatcov. Ale to nevadí rusofóbom pokračovať v ich križiackej výprave. Ostatne, ak na niečo nie sú dôkazy, tak existuje veľký priestor na tvorivosť…

Vari by bolo užitočné sa pozastaviť nad tým, prečo tak veľa ľudí nekriticky verí tomu, čo sa objaví na internete. Naši čitatelia – dúfame – sa riadia princípom Zdravomyslia. No a tým, ktorí nám často posielajú „overené“ informácie o tom, ako si „vymýšľame“ – veď všetky médiá okolo sú rusofóbske – môžeme povedať iba jedno. Naozaj urobíte lepšie, ak budete naďalej navštevovať „overené“ B-A mediálne zdroje. Je ich k dispozícii neúrekom. My sme a budeme Slovania.

A my pokračujeme v našej téme. Je naozaj potrebné sa oboznámiť s celou situáciou, ktorá sa v období Druhej svetovej vojny vyvinula, lebo bez toho nie je možné pochopiť podstatu celého problému.

Zamlčovaným faktom demokratických médií je aj to, že Ukrajinci a Bielorusi vítali Červenú armádu s veľkou radosťou. Prečo to tak bolo? Udalosti sa totiž vyvíjali nasledovne. Poľská šľachta už na tretí deň po napadnutí začala utekať pred nemeckou armádou, ale tento fakt nespôsobila iba a vyložene zbabelosť.

V 20. storočí už iba šľachta pozerala na vojnu ako na príležitosť a zdroj vlastného obohacovania sa. Ale Nemci svojim postupom už na tretí deň dali šľachte jasne najavo, že všetky jej zisky v tejto vojne budú 2 m² zeme, pričom ani tu niet garancie, že to nebude pre niekoľkých šľachticov naraz. Šľachta okamžite prestala vidieť zmysel takej vojny a rýchlo zutekala do Rumunska. To isté však urobili aj v časoch poľsko-ruskej vojny r. 1920, hoci túto vojnu začali Poliaci. Samotný Piłsudski o tom napísal:

„Nad celou Varšavou visel prízrak špekulatívnej bezmocnosti a premyslenej zbabelosti. Jasným dôkazom toho bolo vyslanie delegácie s prosbou o mier“.

Ale keď nekompetentný Tuchačevský otvoril Piłsudskému tyl svojho frontu a Poliaci nečakane vyhrali, tak šľachta okamžite požadovala korisť. Touto korisťou sa stali územia Západnej Ukrajiny a Bieloruska.

Ukrajincov a Bielorusov vyháňali z ich pozemkov a rozdávali ich Poliakom, veteránom vojny z r. 1920. Táto situácia vyústila do neprestajných povstaní, ktoré tajne podporovalo Nemecko. Neskôr hnutie odporu prerástlo do toho, čo dnes poznáme ako Banderovci. Táto organizácia teda nevznikla ako potreba boja proti Sovietom, ktorí im nič neurobili, oni začali svoj boj proti Poliakom okupujúcim ich krajinu. Na potláčanie tohto ukrajinsko-bieloruského povstania roľníkov nasadzovali Poliaci jednotky poľských policajtov, ktorí si nijako nevyberali metódy.

Už vieme, že situácia okolo obsadzovania území okupovaných Poliakmi bola zo strany Červenej Armády neočakávaná a mobilizáciu vyhlásili neskoro. Kvôli situácii s urýchlenou mobilizáciou a nedostatkom času boli pri obsadzovaní Západnej Ukrajiny a Bieloruska vytvorené aj oddiely z profesionálnych vojakov ČA. Jedna takáto jednotka s veliteľom Rozanovom dostala za úlohu zaútočiť na Grozno. Veliteľ v hlásení z 20. septembra napísal:

„Naša motorizovaná skupina pri Skideli narazila na poľský oddiel v sile okolo 200 ľudí, ktorý potláčal protipoľské povstanie. Týmto trestným oddielom bolo zabitých 17 miestnych obyvateľov, medzi nimi aj 2 mládenci vo veku 13 a 16 rokov. Mechanizovaná skupina pri útoku napadla protivníka z oboch strán… Protivník kládol tvrdý odpor 1 a pol hodiny a celý boj skončil až po 18 hodinách.“

Boj bol naozaj tvrdý, lebo skupina Rozanova mala straty a jeden vojak bol ranený. Nuž hľa, Poliaci vedeli, že ČA už tretí deň útočí a aj tak dali prednosť zabíjaniu bieloruských mládencov…

Poliaci rozhodne neboli takí idioti, aby nepochopili, prečo musia ako vojaci zotrvávať v zajateckých táboroch. Ich cieľom však bolo ostať v týchto táboroch až do konca vojny a navyše, ZSSR sa im vonkoncom nepáčilo. NKVD sa úporne snažilo presviedčať Poliakov, aby sa sformovali a tajne pôsobili na území obsadeného Poľska a bojovali proti Nemcom.

Rok pred napadnutím ZSSR Nemeckom – v októbri 1940 – Beria navrhoval, aby v jednom Sovchoze na juhu ZSSR sformovali prvú poľskú divíziu. Poľských generálov a dôstojníkov bolo k dispozícii nadostač, presnejšie viac než dosť na jednu divíziou. Nenašli sa však takí Poliaci, ktorí by chceli bojovať.

V ZSSR neexistoval plán útoku na Poľsko, neexistovali plány umiestňovania vojnových zajatcov, nevedeli, kde internovať vojakov. Situácia sa však vyvinula veľmi rýchlo a napriek očakávaniam. Príprava okolo riešenia tohto problému sa systematicky začala až 19. septembra, lebo nastal problém čo robiť so zajatcami, kde ich držať.

Beria v tom čase riešil problémy procesov nevinne odsúdených v kauze Ježov a len v roku 1939 bolo na slobodu prepustených 360 000 nevinne odsúdených ľudí. Armáda na internáciu poľských zajatcov nedostala k dispozícii ani jeden gulag. Napríklad poľskí dôstojníci ušli a ich ženy ostali pod nemeckou okupáciou. Dostávali listy od mužov zo ZSSR, pričom adresa odosielateľa bola napr. Dom kultúry Gorkého a podobne. Tak si tam Poliaci v skutočnosti žili.

Pretože neboli priestory, tak nastávali situácie, že z kúpeľov vyháňali rekreantov a obsadzovali ich zajatými Poliakmi. Používali sa aj kostoly, kláštory – teda všetko, čo bolo možné použiť. Generálov však ubytovávali v súkromí.

Záznamy hovoria, že napríklad na trhu v Starobeľsku sa nedalo prechádzať, lebo bol celý prepchatý poľskými dôstojníkmi, ktorí sa hneď pustili do špekulácií. Podľa údajov sa vtedy pod názvom „zajatecký tábor“ skrývalo najčastejšie stravovacie zariadenie s kuchyňou, kde sa vojenským zajatcom vydávala 3x do dňa teplá strava.

ZSSR bolo plánované hospodárstvo, ak chceli niečo postaviť, tak bolo potrebné rok vopred požiadať o pridelenie materiálu. Ak by sa pripravovali rok predtým na internovanie Poliakov, tak by existovali pripravené kapacity na takúto akciu. Nebolo však nič. Zajatci preto neraz ostávali v miestnych saunách a liečebných ústavoch. O prísnosti ich režimu svedčia záznamy, že ešte aj 3 mesiace po internácii nachádzali u poľských dôstojníkov pištole a náboje.

Bolo však treba obozretne pracovať aj s medzinárodnou situáciou a nepoddávať sa provokáciám. Veď aj vojnu proti Poľsku začali Nemci tak, že svojich vojakov prezliekli do poľských uniforiem a sami si zničili svoju rádiostanicu, pričom zabili aj niekoľko vlastných ľudí. Potom hneď vyhlásili, že to urobili Poliaci. A práve zabitie týchto nemeckých vojakov bolo formálnym dôvodom na vyhlásenie vojny Poľsku zo strany Nemecka.

A teda, čo sa v skutočnosti stalo s poľskými dôstojníkmi v Katyni?

Dva týždne po vstupe ČA do Západnej Ukrajiny a Bieloruska – 30.9.1939 – dal ZSSR obyvateľstvu týchto území podmienku. Ak chcú žiť v ZSSR, tak musia prijať Sovietsku vládu ako formu riadenia, musia znárodniť banky a veľké podniky a všetku zem odovzdať roľníckym výborom. Za tri týždne bolo obyvateľstvo rozdelené na volebné okruhy po 5 000 obyvateľov, zvolilo si volebné a spočítavacie komisie, vybralo kandidátov za členov národných výborov a 22. októbra tajne za nich hlasovalo.

27. októbra 90,8% členov odsúhlasilo podmienky ZSSR a požiadali o prijatie do ZSSR. Za prijatie do ZSSR hlasovalo 86% všetkého obyvateľstva. Najvyšší Soviet žiadosť prijal a zároveň v tom čase odovzdal vtedy suverénnej Litve Volyňskú oblasť s hlavným mestom Viľňusom. Toto však poľská „exilová“ vláda vo Francúzsku pod vedením Sikorskeho nemohla odpustiť a v novembri 1939 vyhlásila ZSSR vojnu. Táto vláda už mala partizánske oddiely tzv. Armády Krajovej a tie hneď začali bojovú činnosť na Západe ZSSR formou teroristických útokov proti stúpencom sovietskej moci a rôznym objektom. Vojna pokračovala až do júla 1941, keď ZSSR a vláda Sikorskeho uzavreli vojenskú dohodu. Tým, že Sikorsky začal vojnu proti ZSSR zmenil vojakov Poľskej armády nachádzajúcich sa na území ZSSR z Poliakov internovaných na území ZSSR na vojnových zajatcov krajiny bojujúcej proti ZSSR. Tým začalo byť ešte ťažšie ich presvedčiť na vojnu proti Nemecku a už rátali na 100% s tým, že v zajatí prečkajú až do konca vojny.

Zajatí poľskí generáli otvorene odmietali formovať divízie a veliť im, pričom sa odvolávali na Sikorskeho.

Keďže Poliaci vytrvalo odmietali nastúpiť do bojov za oslobodzovanie Poľska, boli nakoniec poslaní na nútené práce do troch gulagov, kde mali pracovať napríklad na stavbe ciest okolo Smoleňska dovtedy, kým neprejavia rozhodnutie vstúpiť do armády a bojovať za oslobodzovanie Poľska. Takto z internačných táborov – kde nerobili iba dostávali jedlo – boli v dávkach posielaní vlakmi do gulagov na nútené práce. Odoslanie dávky veliteľ internačného tábora oznamoval telegramom do Moskvy. Veliteľ správy NKVD zase telegramom v mieste ich príchodu oznamoval ich príjem.

Teda telegram veliteľa internačného tábora alebo strážnej jednotky NKVD s textom napr. „splnené 200“ oznamoval vyslanie alebo prijatie dávky 200 zajatcov. Neznamenalo to – ako sa to snažia dnes prekrútiť – „zabitých 200“ a pod.

V tomto smere je opäť poučné si pripomenúť citáty W. Churchilla. Keď sa Sikorsky stretol s Churchillom 15. apríla 1943 presviedčal ho, že to NKVD zabilo poľských dôstojníkov v Katyni. Churchill však povedal:

„Ak sú vaši dôstojníci mŕtvi, nikto ich neoživí. Neverte provokácii. Nemecká propaganda sa snaží vniesť nezhody medzi spojencov. Áno, boľševici vedia byť veľmi krutí, ale v tom je ich sila. A tá slúži nášmu spoločnému cieľu zničiť nemeckú silu.“

Sikorsky o 3 mesiace neskôr zahynul pri brehoch Španielska. Poliaci tvrdia, že ho zabila sovietska rozviedka. Ale britská tajná služba dodnes neodtajnila spis o jeho smrti. To môže znamenať iba jedno jediné – zabili ho Angličania.

A ako bolo na tom z pohľadu propagandy Nemecko? Propaganda bola už v tých časoch dávno najsilnejšou zbraňou. Európanov nemohla nijako nadchnúť a oduševniť nemecká doktrína nadradených Árijcov, veď Nemci hlásali, že oni sú vyvolení potomkovia veľkých Árijcov minulosti. Ale potom na akom základe mohli spojiť európske národy, ktoré boli nimi podrobené? Potrebovali zjednotiť Európu a jej národy v boji proti komunistickému internacionalizmu. Strach pred komunizmom nebol však samospasiteľnou myšlienkou, lebo komunisti boli vo všetkých krajinách. Hitler si podrobil krajiny, ktorých komunistické strany vstúpili do Komunistickej internacionály, ale Stalin po celé dva roky – do napadnutia ZSSR – vôbec na to nereagoval. Pracujúci Európy však videli, že práve komunisti sú ich politickými ochrancami, ostatným politickým stranám išlo – vtedy ako aj dnes – iba o vlastné zisky a nie o pracujúcich a ich rodiny. Ale práve robotníci sa mali stať vojakmi armády Tretej ríše. A navyše – čo s Anglickom a USA, veď to sú spojenci komunistického ZSSR.

Ostala teda iba stará, ale osvedčená idea, o ktorej dnes všetci kritici mlčia – bola to idea boja so židovským obyvateľstvom Európy. Táto idea sa hodila po všetkých parametroch. Všetci ju poznali a bolo známe aj to, že Komunistická internacionála a aj vládnuca špička v ZSSR boli v značnej miere Židia. Známe bolo aj to, že v Anglicku je židovská lobby všemožná a USA principiálne riadi práve ona. Preto bolo ľahko nastaviť propagandu tak, že Nemci bojujú proti Židom.

Ďalej bolo potrebné nastaviť obyvateľstvo Európy tak, že pod vládou zlých Židov sa do Európy tlačia americkí negri, indickí miešanci a kozáci s Mongolmi. Oni do Európy vtrhnú, znásilnia a porežú všetkých Európanov. Pretože však iba slová nepôsobia na obyvateľstvo dostatočne efektívne, potrebovali Nemci poukázať na ďalšie židovské zločiny, aby vystrašili národy Európy. Preto r. 1943 vykopali masové hroby poľských dôstojníkov, ktorých aj sami postrieľali na jeseň r. 1941 a v ich likvidácii obvinili sovietskych Židov. To bol centrálny propagandistický útok Nemecka v celej vojne.

Nemeckej tlači preto dával inštrukcie osobne ríšsky minister propagandy Dr. Göbbels. Len od 6. po 13. apríl dal novinárom inštrukcie o Katyni v rozsahu 40 strojom písaných stranách. V nich je Stalin spomenutý iba jediný raz, lebo všetky inštrukcie sa koncentrovali iba na Židov.

Göbbels spája anglických a sovietskych Židov takto:

„…aby títo židovskí neľudia, ktorí uzavreli spoločnú dohodu medzi Londýnom a Moskvou…“

Systematicky huckal Európanov proti Židom:

„Takýto ideálny prípad spojenia židovského zverstva s odpudzujúcou židovskou lživosťou sme my nepoznali v celej európskej histórii.“

Pod zámienkou katyňskej udalosti Nemci vyviezli Židov z varšavského geta do Osvienčimu a tvrdo postupovali voči tým Židom, ktorí v gete ostali. Göbbels žiadal pevne prepojiť katyňský nález so Židmi:

„Bolo by absolútne nesprávne predpokladať, že sme pretláčali našu zahraničnú propagandu tým, že vnútri krajiny používame židovskú otázku v katyňskom prípade. Aj vodca dáva dôraz na to, aby židovská otázka bola spojená s katyňskou udalosťou. Zodpovedajúca inštrukcia pre tlač bola daná včera v denných pokynoch“.

Göbbels žiadal, aby sa antisemitská propaganda viedla nepretržite:

„Tu sa nám znovu predkladá možnosť nasmerovať pozornosť svetovej a nemeckej verejnosti na Židov. Teraz Židia znovu vymysleli machináciu. Znovu robia svojimi známymi metódami – zamlčovať veci, ktoré sa im nehodia. Židovská tlačová agentúra – ktorá vymyslela túto machináciu – dosť drzo a bez škrupúľ priznáva úmysel Židov zabiť mlčaním a pochovať bez hluku katyňskú udalosť potom, ako už bolo otvorených toľko hrobov. To je čisto po židovsky. Takýmto spôsobom sa snažia zaretušovať zmiznutie 12 000 poľských dôstojníkov. Zodpovedajúci bod musí byť vložený dnes do hesla dňa…“

Musolini napríklad vydal pokyn, aby sa v Taliansku otázka Katyne nepreberala vôbec. Bolo to preto, lebo taliansky fašizmus bol na rozdiel od nemeckého nacizmu tesne previazaný so sionizmom a na rozdiel od Nemecka na území Talianska neboli žiadne obmedzenia pre Židov. Musolini preto nechcel Katyňou vyvolať v Taliansku výbuchy antisemitizmu.

Z pohľadu zdravého sedliackeho rozumu Nemci akosi nepochopiteľne riskovali, keď postavili celú svoju propagandu na Katyni – vyzerá to, že sa naozaj zbláznili. Veď čo by nastalo, ak by hlavná zložka, ktorá bola v tejto afére zainteresovaná – poľská exilová vláda Sikorskeho – prehlásila, že poľských dôstojníkov zabili Nemci? Celý svet by uveril Poliakom a nie Nemcom! A podľa všetkej logiky tak aj urobiť mala, a to aj vtedy, ak by aj reálne existovali dôkazy, že poľských dôstojníkov zabili Rusi. Veď po vojne by bol dostatok času na detailné odborné vyšetrenie. Ak by Poliaci obvinili Nemcov, tak celá sila nemeckej propagandy by nakoniec padla na ich vlastné hlavy.

Z praktického hľadiska by sa vojaci spojencov nemej ochotne vzdávali Nemcom, európske národy by sa od Nemecka odvrátili, Druhá svetová vojna by sa skončila rýchlejšie a prelialo by sa v nej menej krvi.

Ale Hitler aj s Göbbelsom boli dosť obozretní a už vôbec nie idioti. Keď začali katyňskú provokáciu dobre vedeli, že Poliaci so Sikorskym na čele sú ich vazalmi a že presne splnia rozkazy z Berlína.

Hitler aj s Göbbelsom tiež dobre vedeli, že Poliaci vo vojne zradia svojich spojencov: Anglicko, Francúzsko aj ZSSR. A Sikorsky naozaj bol zradca, ktorý konal v prospech Nemecka.

Podľa niektorých dezinformácií sa Sikorsky obrátil na medzinárodný Červený kríž s požiadavkou o medzinárodné vyšetrenie nálezu v Katyni. Aký iný chamtivec – okrem poľskej šľachty – by začal v čase druhej svetovej vojny účinkovať v nemeckej propagandistickej mašinérii? Medzinárodný Červený kríž by postavil Nemcov aj Poliakov pri nezávislom vyšetrovaní mimo priameho vplyvu na chod skúmania, a preto ani Nemci ani Sikorsky nepotrebovali žiadne nezávislé vyšetrovanie. Toto vyšetrovanie by odhalilo hitlerovskú provokáciu.

13.4.1943 Nemci v rádiu oznámili, že oni objavili a vykopali masové hroby s 12 000 poľskými dôstojníkmi. Neznalým by sa zdalo, že táto otázka bola pre Poliakov absolútnou novinkou. Už o dva dni nato – 15. apríla – pozval Churchill Sikorskeho na pracovné raňajky a presviedčal ho, aby sa Poliaci nezúčastnili hitlerovskej provokácie.

Ale už na nasledujúci deň – 16. apríla – vydala poľská exilová vláda v Londýne komuniké, v ktorom bez akýchkoľvek nezávislých vyšetrovaní fakticky prehlásila, že poľských dôstojníkov postrieľali Rusi. Ba čo viac, Sikorsky vykecal podstatu dôverných rokovaní, ktoré viedol so Stalinom.

Poľská zrada spojencov bola podlá a cynická, a teda slovami Göbbelsa:

„Takéto niečo sme doteraz nepoznali v celej svojej vojenskej histórii.“

Čo vlastne stála svet a spojencov zrada Poliaka Sikorskeho?

Za prvé, oficiálnymi spojencami Nemecka v Druhej svetovej vojne boli Taliansko, Fínsko, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko a Bulharsko, ale okrem vojsk týchto štátov do nemeckej armády dobrovoľne vstúpilo 1,8 milióna občanov ďalších krajín, vrátane oficiálne neutrálnych Španielov a Švédov. Z nemeckých dobových filmových kroník sa dá zistiť, kto išiel spolu s Nemcami proti ZSSR: Lotyši, Estónci, Belgičania, Dáni, Holanďania, Francúzi, Španieli, Taliani, Rumuni, Slováci, Maďari, Chorváti. Sovietskych ľudí však najviac vraždili Poliaci.

Taliani poslali na pomoc Nemecku 300 tisícovú armádu, pričom do sovietskeho zajatia padlo 48 954 talianskych zajatcov. Koľko muselo byť Poliakov v nemeckej uniforme, keď ešte pred rokom 1943 padlo do sovietskeho zajatia 60 280 osôb? Treba však vedieť, že od roku 1944 už zajatých Poliakov neposielali do zajateckých táborov, ale ich hneď po zajatí vysielali do centier, kde sa formovali divízie Vojska Poľského na boj proti fašistom.

Za druhé, vojna sa zo strany Nemcov veľmi rýchlo stala oveľa krutejšou. Nemci a ich spojenci sa neochotne vzdávali do zajatia, na sovietskom fronte bojovali do pádu Berlína, ba dokonca aj po oficiálnej kapitulácii Nemecka. Rakúsky historik Stefan Karner – špecialista na nemeckých zajatcov – píše o neefektívnosti dvoch sovietskych propagandistických organizáciách, ktorých úlohou bolo rozkladať nemeckú armádu:

„Obe tieto organizácie a ich výzvy na prechod na stranu protivníka nemali viditeľný úspech medzi nemeckými a rakúskymi vojakmi. Okrem toho nacistická propaganda cieľavedome šírila strach pred sovietskym zajatím, ktorý ešte podporovala pridávaním napríklad oznamu medzinárodnej lekárskej komisie z 30.4.1943 o vraždách v Katyni.“

Čím dlhšie trvala vojna, tým viac nemeckých civilistov zabíjalo anglo-americké letectvo, tým viac nemeckých vojakov a ich spojencov zomieralo na fronte, ale zomieralo aj viac Britov, Američanov aj obyvateľov ZSSR.

V katyňskom prípade priniesla poľská podlosť svetu milióny zabitých v Druhej svetovej vojne navyše. O Poliakoch sa vyjadrovali ako Churchill tak aj Stalin a iní vodcovia, ale na adresu poľskej šľachty sa jasne vyjadril aj samotný Piłsudski na zjazde veteránov poľsko-sovietskej vojny v Kališe r. 1927:

„Vymyslel som množstvo krásnych slov a vysvetlení, ktoré budú žiť aj po mojej smrti a ktoré zaradia poľský národ medzi idiotov.“

A tu sa ponúka otázka, či poľská podpora nemeckej propagandy neznamenala podporu nacizmu formu šľachtického idiotizmu? Treba hneď a rázne povedať, že nešlo o žiaden idiotizmus, presnejšie nie oba o idiotizmus.

Keď Nemci v lete 1941 pod Smolenskom obsadili sovietske zajatecké tábory so zajatými poľskými dôstojníkmi a na jeseň ich postrieľali, tak ich zakopali v parkovej zóne Smolenska tak neokrôchane, že na tieto masové hroby hneď narazili Poliaci, ktorí slúžili v nemeckej armáde. Títo už začiatkom r. 1942 postavili nad masovými hrobmi dva brezové kríže. Ale to nebolo všetko. Keď sa dozvedeli, že v ZSSR sa formuje poľská armáda pod velením generála Andersa, tak Nemci – aby vyvolali medzi Poliakmi a ZSSR rozkol – ešte v decembri 1941 poslali do štábu Andersa v Buzuluku provokatérov, ktorí boli prestrojení za poľských partizánov. Títo priniesli mikrofilm a správu, že poľských dôstojníkov pod Smolenskom postrieľali Rusi.

Teda o tom, že poľskí dôstojníci boli postrieľaní už vedel aj Sikorsky ešte r. 1941. Ale Sikorsky nielenže nezačal konať, on dokonca ani nepožiadal ZSSR o preverenie tejto informácie. Poliaci začali s propagandou až o jeden a pol roka neskôr, keď z Berlína prišiel rozkaz. Katyňská zrada však nie je prvou ani poslednou zradou spojencov zo strany Poliakov.

Napríklad keď v septembri 1939 Nemci rozbili Poľsko, tak Hitler – ktorý na Západe nemal viac záujmov – nástojčivo ponúkal Anglicku a Francúzsku mier, ale títo ho neprijali. Nemci teda začali prípravu námornej blokády Veľkej Británie.

Angličania ako odvetu vymysleli pre nich životne dôležitú operáciu: obsadenie neutrálneho Nórska. Britskí historici vo filme ZÁPADNÝ FRONT o tom podávajú takéto informácie:

„V takejto situácii nadobudli najdôležitejší strategický význam škandinávske krajiny. Ak by anglické a francúzske vojská obsadili Nórsko, tak Nemci by sa ocitli odrezaní od zásob železnej rudy, ktorú dostávali cez Nórsko a Švédsko. Okrem toho bude nemecká flotila pripútaná k Baltickému a Severnému moru, pretože na našej strane by bola číselná prevaha, cez ktorú by Nemci sotva mohli úspešne preniknúť. Územie Nórska tiež zabezpečí Angličanom a Francúzom vojenské letiská. Nálety na územia Nemecka – najmä jeho severné časti – budú ľahko realizovateľné. Rastúca vojensko-priemyselná prevaha Nemecka sa stáva neúnosnou.“

V októbri 1940 však okupáciu Nórska a Dánska realizovalo nemecké velenie, čím tieto plány nadobro prekazilo. V tejto operácii Nemecko predbehlo protivníka iba o 24 hodín. Tu vzniká veľmi naliehavá otázka: kto upozornil Hitlera, ktorý pôvodne o okupácii Nórska ani neuvažoval – že sa ho pripravujú obsadiť spojenci?

Britské historické zdroje hovoria o tom, že francúzske a britské jednotky už boli na ceste na lodiach, keď Hitler obsadil Nórsko. Tieto oficiálne údaje však zamlčujú fakt, že v expedičnom vojsku bola zaradená aj jedna poľská brigáda. Znamená to, že poľská šľachta Sikorskeho o tomto pláne vedela a aj ho Nemcom dobre predala.

Poľská šľachta totiž hrala svoju veľkú hru. Poľsko bolo obsadené Nemeckom, ale ak Veľká Británia a Francúzsko uzavrú s Hitlerom mier, tak nikto okrem Hitlera nemohol dosadiť Sikorskeho do Poľska. Táto hnusná zrada pridala oveľa viac preliatej krvi do Druhej svetovej vojny. Druhou stranou mince však bol fakt, že Poliaci sa týmto tesne spriahli s Nemcami. Teraz sa však iba Nemci stali hrozbou prezradenia, čím ich prinútili robiť to, čo potrebovali.

Zo záznamov komunikácie medzi Göbbelsom a Ribbentropom jasne vyplýva, že Sikorskeho chcel Göbbels pozvať na exhumáciu pozostatkov poľských dôstojníkov do Katyne. Túto akciu rázne zastavil až Hitler, lebo to by znamenalo kompromitáciu Sikorskeho, s ktorým ešte rátal do ďalších dôležitých kombinácií.

V Göringovom štábe pracoval veľmi zdatný britský špión, ktorému sa podarilo vypátrať spojenie nacistov so Sikorskym. Spojenci si nemohli dovoliť škandál vyplývajúci z takéhoto odhalenia, preto britská spravodajská služba Sikorskeho utopila v lietadle.

Dokončenie tejto témy prinesieme nabudúce.

18.04.2017

V tomto článku pokračujeme v osvetľovaní problematiky, ktorá by sa mohla nazvať profesionálne očierňovanie Slovanov, v nami preberanej téme vo veci Katyne. Keďže dnes sa oficiálne k všeslovanskej myšlienke a akej takej spolupatričnosti otvorene vyjadrujú iba Rusi, tak možno priamo hovoriť o očierňovaní Rusov za každú cenu. Alebo ste od nejakého B-A politika alebo žurnalistu niekedy počuli niečo o všeslovanskej vzájomnosti?

Treba povedať, že nás prekvapil vysoký záujem o problematiku nášho severného suseda. Našim ľuďom sa treba prebúdzať z ilúzií, inak dopadneme veľmi zle. Je potešiteľné, že príznaky nadobúdania dejinného vedomia nebadane ale predsa nahradzujúce historické bezvedomie u nás už vidno.

Je však pre nás nepochopiteľné, prečo našu stránku čítajú „štandardné bioprodukty“ civilizácie. My na ich stránky ani nechodíme – načo sa teda unúvajú? Nebudeme na maily z takýchto kruhov odpovedať – veď na svoje ponímanie Rusov a Slovanov celkovo majú všade okolo hojnosť dezinformačnej potravy. Ale túto zase „nežereme“ my.

Predsa však aspoň máličko k dodaným námietkam, že „aj Rusi nenávidia Poliakov“. Obyvatelia našej krajiny sa budú môcť – už čoskoro – oboznámiť s tým, ako nás Poliaci podlo obrali o štvrtinu Tatier, ktorú im Masaryk vymenil za Tešínsko. Nemal s tým problém – veď dával z cudzieho. Výborným zdrojom je už spomínaná kniha Andreja Bielovodského SEVERNÉ HRANICE SLOVENSKA z r. 1945. Ale to nie je jediná kniha, ktorú je užitočné prečítať, ak chceme dostať lepší prehľad o minulosti zeme Slovienov, teda našej zeme. Ďalším výborným zdrojom je aj druhá kniha, ktorá bude tiež čoskoro k dispozícii našim čitateľom – BAROKOVÝ SLAVIZMUS, ktorú r. 1937 napísal Dr. Rudo Brtáň. Ak k tomu pridáme ako odporúčaný zdroj ešte aj knihu Jonáša Záborského DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO a Maura Obriniho, tak si môžeme – nezávisle od povolených B-A zdrojov – samostatne vytvoriť náčrt našej minulosti úplne inak.

Ak nám teda niekto podsúva „fakty“, že veď „Rusi krivdili Poliakom“, preto aj „Poliaci začali krivdiť Rusom“, tak sa treba naozaj zorientovať o čo ide. V prvom rade, naša krajina sa tisícročia nazývala MALIČKÁ RUS, teda aj opisovaní Rusi z knihy Maura Orbiniho nie sú v skutočnosti Rusi v dnešnom ponímaní, ale naši priami Predkovia aj z nášho územia – lebo vtedy nešlo iba o územie dnešného Slovenska. Kto sa na názvy v starých knihách pozerá cez facebookovú optiku dneška je – napriek moderných informačným technológiám – síce technologicky sofistikovane presne, ale vedľa.

Aby sme to skrátili – naši čitatelia určite videli vynikajúci poľský film KEĎ SLNKO BOLO BOHOM. Bol nakrútený podľa povesti, ktorá opisuje skutočné udalosti 9. storočia. My si pripomeňme ďalšie fakty a spojme ich do súvislostí. V r. 907 naši Predkovia porazili kresťanskú armádu – najmä Bavorov – pri Bratislave. Oranžová – alebo podľa štandardných farieb kresťanského kléru Čierna – revolúcia vtedy ešte nevyšla a ešte sme storočie prežili v slobode. V r. 991 – podľa Maura Orbiniho – zomrelo naše posledné knieža Sveulado, Vševlad alebo nejako podobne. Okolo r. 998 nastupuje na uhorský trón (sv.) Štefan a formálne začne vládnuť na zvyšku pôvodného územia, ktorého už len malú časť môžeme pracovne nazývať Veľká Morava. V r. 988 začali krvavé jatky na Kyjevskej Rusi, v ktorých Vladimír Krvavý (kresťanský svätý) vyvraždil – presnejšie križiacke vojská, ktoré tam on vpustil a ktoré okrem Nemcov pozostávali najmä z už pokresťančených Poliakov – tri štvrtiny obyvateľstva krajiny. Z niečo okolo 12-13 miliónov obyvateľov pred pokresťančením ostalo r. 1000 niečo okolo 3 miliónov. Žiadne prekvapenie – štandardný prípad kresťanskej lásky k blížnym.

10. storočie Kyjevskej Rusi je najmä obdobím ohromného víťazstva kniežaťa Sviatoslava nad neľútostnou mašinériou otrokárskeho systému bohatej a vojensky silnej Chazarie. Do boja proti tomuto strašnému protivníkovi pozval Sviatoslav – v rámci slovanskej vzájomnosti – aj bojovníkov z nášho územia. Problém však bol – a vyústil do strašnej tragédie Slovanov – že Sviatoslav po likvidácii Chazarie pokračoval v ďalších vojnách. Ako vojak nepochopil diplomatické zákernosti a nakoniec na to doplatil sám svojim životom. Bohužiaľ to stálo aj množstvo životov našich Predkov, ktorí boli v jeho vojsku. Túto chybu kniežaťa do najmenších detailov využili kresťania a pripravili frontálny útok na Maličkú aj Kyjevskú Rus. Ešte nestihla dorásť mladá generácia schopná chytiť do rúk meč a už tu boli hordy križiakov. Podľahli sme, ale im najskôr išlo o odrezanie našich území od Veľkej Rusi – Tartarie. Preto sa najskôr vysporiadali s Kyjevskou Rusou.

V r. 999 nastúpil na poľský trón kresťanský kráľ Boleslav Chrabrý. Tento začal neľútostne pripájať pod svoju vládu čo najviac území Veľkej Moravy. Slovensko dobyl celé až po Dunaj, obsadil aj Prahu a v Čechách vládol pravdepodobne 3 roky. Okrem iného si podmanil aj Krakovsko a z bývalého slovienskeho centra si urobil svoje kráľovské, sídelné mesto Krakov.

Tu však nastupuje čosi zvláštne – a čo sa dá vyčítať z vyššie uvedených zdrojov. Slovieni aj Maďari ( v dnešnej terminológii) sa spojili a spolu vybili Boleslava z územia celého Slovenska vrátane celých Tatier – tú spomínanú štvrtinu sme stratili až v rokoch 1918-19. Nuž otroci kresťanského boha Sloveni už nie sú Slovieni.

Z tohto plynú dva fakty. V prvom rade Maďari a Slovieni neboli v žiadnom prípade nepriatelia – táto situácia nastala až pred cca 150-200 rokmi a z iných dôvodov. Ďalej, boli to práve už pokresťančení Poliaci – teda nie Slaviani, ale Kresťania – ktorí začali kruto vyhladzovať Rusov… a aj Slovienov. Tu to teda celé začalo.

A teraz pokračujme v našej téme.

Poľsko malo v ZSSR veľmi silnú a rozvetvenú spravodajskú sieť, preto sa vstup Červenej armády do Poľska utajiť nepodarilo. Poliaci boli pripravení a dokonca stihli pozdĺž hraníc so ZSSR postaviť opevnenia.

Podľa hlásenia náčelníka kyjevského vojenského okruhu, plukovníka Levinsona, niektorí poľskí pohraničníci ušli, iní ostali a bojovali proti Červenej armáde. Preto aj táto mala straty pri prekonávaní pohraničných zátarasov. Okrem toho na ČA útočilo aj poľské letectvo.

Ukázala sa nepripravenosť ČA, pretože čas od mobilizácie do vstupu do Poľska bol naozaj veľmi krátky a nestačil na prípravu vojakov. Preto tie straty s poľskými pohraničníkmi. Ale to nebola jediná príčina. Vojaci nevedeli ani narábať s granátmi, alebo útočili aj na vlastných.

Levinson však hlásil, že obyvateľstvo poľských miest vítalo Červenú armádu veľmi srdečne a s radosťou. Ľudia všemožne pomáhali pri prechodoch cez rieky a aj ničení poľských opevnení. Hneď boli zaregistrované hromadné prechody skupín obyvateľstva na územie ZSSR najmä za svojimi príbuznými a do sovietskych kolchozov, kde si kupovali potraviny.

Tieto veci sú všeobecne známe a opísané v množstve kníh, ale dnes sa za fundovaných historikov vydávajú iba PROTIRUSKÍ PROPAGANDISTI.

Nuž pozrime sa na to, ako vlastne Poliaci bojovali proti Nemcom. Armáda generála Andersa sa definitívne sformovala v decembri 1941 v časoch najťažších bojov pod Moskvou.

Poliaci sedeli v hlbokom tyle v Oremburgskej oblasti, pričom nikto ani len presne nevedel, koľko tam vlastne bolo vojakov. Keď utekali do ZSSR, tak hranicu spolu aj s rodinnými príslušníkmi prekročilo okolo 105 000 ľudí. Ruskí historici predpokladajú, že z nich bolo niečo okolo 75-90 000 skutočných vojakov. Pripravení do bojov by boli síce v decembri 1941, ale Poliaci horeli najväčším želaním vyžierať v tyle zásoby tých prekliatych Moskaľov…

Keď v lete 1942 Nemci postúpili až k Volge, tak Poliakov už začali vyzývať, či by nepostúpili bližšie k Nemcom… ale títo stratili záujem a ukázalo sa, že do bojov nenastúpia za žiadnych okolností.

Ohovárači vymysleli aj verziu, že Stalin sa mstil na chudákoch Poliakoch za porážku vo vojne r. 1920. Vymysleli, že Stalin bol pri útoku na Varšavu porazený, ale skutočnosť je úplne iná. Varšavu mal dobyť Západný front pod velením Tuchačevského a Trockého. Títo však nechali odkrytý svoj tyl a boli vďaka svojej chybe napadnutí a porazení Piłsudskim. Práve Piłsudski sa zaslúžil o poľské víťazstvo v útočnej vojne r. 1920. A sám Piłsudski vo svojich pamätiach napísal, že chcel zaútočiť aj na Severozápadný front pod velením Stalina, ale sa mu to nepodarilo. Útok zlyhal vďaka zbabelosti poľského generála Sikorského.

A práve Sikorski priletel do Moskvy, aby pomohol armáde Andersona opustiť ZSSR.

Poliaci odišli najskôr do Iránu, ktorému trvalo dosť dlho, kým sa ich zbavil a poslal na ďalšiu cestu do Iraku. Iba tí najurputnejší Poliaci nakoniec došli do Palestíny, ktorá bola v hlbokom tyle britských vojsk. Angličanom nebolo v tom čase v severnej Afrike do smiechu. Generál Rommel už vstúpil do Egypta a zmrákalo sa k rozhodujúcej bitke pri El Alameine.

Generál Montgomery, ktorý velil britskej armáde – a nakoniec Rommela aj porazil – povolával pod svoje zástavy koho len mohol. Vo svojich pamätiach vymenováva všetkých, ktorí boli pod jeho velením pripravení bojovať proti Nemcom. Okrem vlastných britských vojakov tam mal jednotky z Austrálie, Nového Zélandu, Južnej Afriky, Indie, jeden oddiel Francúzov a jednu dobrovoľnícku brigádu Grékov. Akurát že v jeho armáde nebolo ani jediného Poliaka z armády Andersona.

Až v r. 1944 sa konečne Churchillovi podarilo priblížiť armádu Andersona k bojom, a to v Taliansku pod Monte Cassino. Na ceste z Iránu sa však poľská armáda scvrkla do jedného oddielu. Napriek tomu podľa poľských zdrojov preukázala pod Monte Cassino divy hrdinstva. Akurát že v tom momente hrdinstva sa Nemci zaoberali niečím úplne iným, lebo toto poľské hrdinstvo nezaznamenali. Ani veliteľ nemeckých vojsk v Taliansku maršal Kesselring, ani generál Senger – veliteľ nemeckých divízií pod Monte Cassino – nezanechali vo svojich pamätiach žiadnu zmienku o Poliakoch.

Ale r. 1942 neodišli spolu s Andersonom zo ZSSR všetci Poliaci. V máji 1943 bola z ich zvyškov sformovaná najprv poľská divízia, ktorá už v októbri vstúpila do bojov, potom sa vytvorilo Vojsko Poľské. Táto sa zúčastnila oslobodzovania Poľska a došla do Berlína.

Poľská armáda stratila celkom 13 900 vojakov, pričom Červená armáda iba pri oslobodzovaní Poľska stratila 541 000 vojakov.

Takto teda Poliaci bojovali v septembri 1939. Ale mali spojencov – Anglicko a Francúzsko. Ako bojovali títo?

V r. 1938 priletel za Hitlerom do Mníchova anglický analóg Gorbačova – N. Chamberlain. Uzavrel s Hitlerom „Konsenzus o večnom priateľstve medzi Anglickom a Nemeckom“. Okrem iného aj zradil Československo. Chamberlain svojou politikou pomohol Hitlerovi sa vyzbrojiť po zuby, a tak Nemecko už malo r. 1939 110 bojaschopných divízií.

A 3. septembra 1939 vyhlásil Chamberlain Nemecku vojnu. Medzitým však zistil, že Anglicko v podstate nemá pozemnú armádu, ba dokonca ani zbrane na jej vytvorenie. A tak mohla Británia poslať na pomoc Francúzsku iba 1 divíziu. Francúzsko teda ostalo zoči voči Nemecku samé. Podľa zmluvy z r. 1939 mali Francúzi zaútočiť a dostať sa hlboko do nemeckého vnútrozemia na 15. deň po vyhlásení mobilizácie, t.j. najskôr 18. septembra. Dovtedy mali realizovať pohraničné operácie.

10. septembra francúzsky predstaviteľ pri poľskom generálnom štábe generál Armange posla do Paríža takéto hlásenie:

„… vládne tu absolútny chaos. Hlavné poľské velenie v podstate nemá spojenie s bojujúcimi armádami a veľkými útvarmi… Nemá vôbec žiadne informácie o pohyboch nepriateľa a dokonca aj o postavení vlastných vojsk má veľmi neúplné, alebo žiadne informácie… Poľská armáda bola v podstate rozbitá už v prvých dňoch.“

V čase tohto hlásenia však hlavný poľský veliteľ už utiekol aj zo svojho druhého miesta do Rumunska.

ZSSR vyhlásil narýchlo mobilizáciu v oblastiach hraničiacich s Poľskom až 10. septembra. Francúzsko si zasadlo vo svojich pohraničných opevneniach a čakalo, kedy konečne Anglicko zostaví armádu…

Francúzsko sa však nedočkalo. V máji nasledujúceho roku malo Nemecko už obrovskú prevahu vo vojenskom potenciáli, t.j. v tom, pomocou čoho sa vedú dlhodobé vojny. Zaútočilo na Francúzsko a to bolo nútené sa vzdať.

Ale ani napriek tomu nemožno súhlasiť s tvrdením, že poľská armáda bola zničená v prvé dni vojny. Na to, aby mohla byť zničená nie ešte armáda, ale čo i len jeden vojenský útvar, je potrebné zlikvidovať 30-40% mužstva. Ale pre štát sa takéto straty nepovažujú za straty vôbec.

ZSSR počas tejto vojny nenávratne stratil – t.j. boli zabití, alebo zomreli na následky zranení, prípadne zajatí – 11,6 milióna vojakov. Dňa 23. júna 1941 mala ČA v stave 5,3 milióna vojakov. ZSSR teda počas vojny stratil 220% celkového počtu armády (z pôvodného stavu), ale vojnu vyhral.

Nemci svoje celkové straty ukryli, ale ak by sme súdili podľa toho, akých vojakov povolávali ku koncu vojny, tak ich straty sa ukážu jasné. K 1. augustu 1942 stratili Nemci 45% tej armády, ktorá napadla ZSSR, ale v tom čase nezastavovali útok a prebíjali sa na Kaukaz a k Volge.

Dokonca aj podľa amerických noriem nemajú vojská právo zastaviť útok, ak ich straty neprevýšili 12%.

1.9.1939 malo Poľsko 3,5 milióna vojakov. Za celý september poľská armáda stratila 66 300 vojakov, čo je menej ako 2%  – ale tu sa rátajú aj tí, ktorí padli v bojoch proti ČA. Ich armáda bola teda celá a nepoškodená. Ibaže šľachta začala utekať.

Ide najmä o poľskú šľachtu. Obyvateľstvo vtedajšieho Poľska pozostávalo na 60% z Poliakov, ale dôstojnícky zbor tvorilo 98% Poliakov.

Nemci v tejto vojne stratili 44 000 vojakov. Znamená to, že boli aj Poliaci, ktorí proti ním hrdinsky bojovali. Jedna vec je však byť hrdinom, keď okolo sú všetci hrdinovia, a druhá vec je, keď všetci generáli a dôstojníci sú v čase bojov už v bezpečí za hranicami a všetci okolo sa vzdávajú.

Poľská armáda nebola zničená, ona sa iba bála bojovať. Toto nebola iba tá najpodlejšia zrada poľského národa, ale aj piata, tá najpodlejšia zrada Francúzska.

Ukazuje sa tu však jedna veľmi pálčivá otázka – prečo všetci historici po svete tvrdia, že to sa práve poľská armáda hrdinsky držala a Francúzsko ju zradilo? Je to výsledok pôsobenia niekoľkých faktorov.

Prvý okruh problémov je ten, že legendu o poľskom hrdinstve šírila samotná nemecká propaganda, aby tak oslabila vôľu Anglicka a Francúzska bojovať. Aby ich zastrašila a aby v očiach sveta nebolo toto víťazstvo znehodnotené. V skutočnosti však v úzkom kruhu nemeckých generálov vojnu s Poľskom ani nepovažovali za vojnu.

Už 27. septembra Hitler žiadal od generálov posilniť bojovú a psychologickú prípravu mužstva, lebo posledná vojna v nich vyvolala „smiech vzbudzujúce potreby. Vojna s Poľskom je najlepšou prípravou, ktorá sa rovná manévrom“.

Do septembra 1939 Nemci Poliakov rešpektovali, ba mali z nich aj do určitej miery strach. V r. 1933 dokonca navrhli Poliakom spoločný útok na ZSSR, pričom sami navrhli, že hlavným veliteľom spojenej poľsko-nemeckej armády mal byť maršal Piłsudski.

Nemecký generálny štáb plánoval iba na prekonanie odporu na západných poľských hraniciach 8 týždňov. A Nemci ešte 7. septembra neplánovali okupáciu. Po septembri však už začali pozerať na Poliakov zhora, ako na podradný ľudský druh. V nemeckej propagande sa Poľsko stalo odpadovou stokou Európy.

Druhý okruh problémov umožňujúci vznik poľskej legendy je zase ten, že po vojne sa Poľsko stalo spojencom ZSSR. ÚV KSSZ vydal zákaz historikom čímkoľvek kompromitovať Poliakov.

Tí Poliaci, ktorí ostali na Západe sa vďaka svojej neutíchajúcej nenávisti voči Rusom stali poplatnými hlásnymi trúbami Západu v propagandistickej vojne, ktorá sa začala už r. 1946. A takto bol príkaz na nekompromitovanie Poliakov vydaný aj na Západe.

Francúzsko síce bolo vďačné Američanom za pomoc v boji proti fašizmu, ale zároveň sa snažili viesť svoju vlastnú zahraničnú politiku. Toto bolo zvlášť dobre viditeľné za De Gaulla. On vyviedol Francúzsko z NATO, aj pozbieral papierové doláre po krajine, naložil ich na loď, previezol do USA a prinútil Američanov vymeniť ich za zlato. Američania niečo také neodpúšťajú. Došlo k pokusu o likvidáciu De Gaulla, ale francúzska tajná služba – napriek ohováraniu – sa ukázala ako jedna z najlepších na svete a dokázala svojho prezidenta ochrániť. Neskôr sa viditeľná časť tohto príbehu dostala na filmové plátna ako film ŠAKAL.

Západná propaganda však často kritizuje Francúzsko, v prvom rade Poliaci. Ale my si zrekapitulujme, ako to s Francúzskom vlastne bolo.

Francúzsko v snahe odvrátiť Druhú svetovú vojnu zostavilo koalíciu, ktorá svojim ľudským potenciálom prevyšovala Nemecko. Ale Poľsko podlo pomohlo Nemecku pripojiť si Rakúsko, aj spolu s Nemeckom zničiť Československo. Poľsko nedalo podpísať dohodu medzi ZSSR, Anglickom a Francúzskom, aj zákerne podhodilo svojho spojenca Rumunsko Nemcom v snahe nasmerovať ich na ZSSR cez Československo a Rumunsko. Poľská šľachta ruka v ruke s Hitlerom bola podpaľačom Druhej svetovej vojny.

Keď nakoniec vojna začala, práve šľachta z nej zbabelo prvá utiekla, čím postavila 40 miliónov Francúzov proti 80 miliónom Nemcov, ktorí už boli posilnení o milióny obyvateľov podrobených krajín. Napríklad len poľských vojnových zajatcov a len v nemeckom poľnohospodárstve pracovalo 1 milión. Znamená to, že uvoľnili pre službu v nemeckej armáde 1 milión nemeckých roľníkov. Bolo to proste iba šťastie, že sa ZSSR podarilo odobrať Nemecku 10 miliónov Ukrajincov a Bielorusov.

Ak nevieme o týchto veciach, tak nie je možné pochopiť, čo chcel povedať W. Churchill vo svojej práci na adresu predvojnového Poľska:

„Je potrebné považovať za tajomstvo a tragédiu európskej histórie ten fakt, že národ, ktorý je schopný akéhokoľvek hrdinstva, určití predstavitelia ktorého sú talentovaní, šľachetní, nebojácni, neustále vykazuje také ohromné nedostatky v podstate vo všetkých aspektoch svojho štátneho života. Sláva v období povstaní a trápení, hnus a hanba v období triumfu. Najchrabrejších z chrabrých veľmi často viedli najhnusnejší z hnusných. A tak vždy existovali dve Poľská, jedno z nich bojovalo za pravdu, druhé excelovalo v podlosti“.

Sovietske vojská, ktoré v septembri 1939 vstúpili do Bieloruska a Západnej Ukrajiny, zajali množstvo poľských vojakov. Podľa niektorých údajov to bolo do 650 000 zajatcov. Na základe rozkazu Timošenka ich spočiatku odzbrojovali a púšťali domov. Nemci však podali ZSSR protest, pretože to bolo porušenie štatútu ZSSR ako neutrálnej krajiny. Ak je ZSSR vo vojne medzi Nemeckom a Poľskom neutrál a vojna ešte nie je skončená, tak ZSSR má povinnosť internovať všetkých poľských vojnových zajatcov, ktorí vstúpili na jeho územie. Na svoje náklady…

Pre mnohých dnešných ľudí je nutnosť manuálnej práce čosi strašné, ale podľa platných ženevských konvencií zajatí a internovaní vojaci a poddôstojníci nemajú právo odmietať pracovať. Poliaci však odmietali pracovať aj tak, pričom ruským vojakom priamo do očí hovorili: „My sme vojenskí zajatci, nás tak či onak musíte kŕmiť“.

Inervovaným poľským zajatcom za prácu platili toľko, koľko domácim sovietskym občanom. Z výplaty im však sťahovali cenu jedla a ubytovania. Ak zajatec bol chorý, tak všetko mal zadarmo a dostával príspevok 5 rubľov na deň.

Platy vojenských zajatcov sa stanovovali podľa presne určeného postupu. Celková suma sa určovala pracovnou normou, ale iba 10-15% pracujúcich zajatcov ju plnilo, alebo dokonca prekračovalo. Boli to však iba Bielorusi a Ukrajinci, ktorí mali záujem si prácu udržať natrvalo. Podľa povahy práce bola výplata od 20-30 kopejok po 40-50 rubľov na deň. Pri 26 pracovných dňoch v mesiaci a 50 rubľov denne mohol usilovný pracovník dostať mesačnú výplatu 1 300 rubľov. Samozrejme bez nákladov na stravu a ubytovanie.

Ruský vojak, strážnik poľských zajatcov dostával výplatu 275 rubľov na mesiac. Priemerná výplata v ZSSR bola 330 rubľov. Beria, národný komisár (minister) dostával plat 3 500 rubľov. A dobre pracujúci zajatec 1 300…

Západná Ukrajina a Bielorusko požiadali o pripojenie k ZSSR. Po schválení tejto žiadosti sa všetci narodení na území Bieloruska a Ukrajiny stali občanmi ZSSR. Boli nielen formálne, ale aj reálne oslobodení. Existovali aj pokusy NKVD niektorých takýchto ľudí zadržať proti ich vôli, ale všetky takéto pokusy boli veľmi rýchlo likvidované Generálnou prokuratúrou ZSSR. Pod právomoc toho rozhodnutia patrili aj tí, ktorí sa ocitli v nemeckom zajatí na území Poľska. Preto ZSSR požiadalo Nemecko o ich vydanie – boli občanmi ZSSR.

Nemci zase recipročne požiadali o vydanie Poliakov. Na základe týchto skutočností došlo k vzájomnej výmene, ale ZSSR prepúšťalo k Nemcom iba tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodli vrátiť do Poľska.

Vidíme, že toto obdobie bolo veľmi zložité a dnešné informačné zdroje nie sú ani náhodou nestranné. Bez týchto poznatkov však nemožno pochopiť všetky súvislosti týchto minulých udalostí, preto budeme v tejto téme pokračovať nabudúce.

15.03.2017

V roku 1941 Nemci za pomoci ukrajinských nacionalistov postrieľali okolo 15 000 poľských dôstojníkov a policajtov v Katynskom lese pod Smolenskom a vinu zvalili na ZSSR. Počas Perestrojky v Rusku prebehla vo veci Katyne ešte ďalšia falzifikácia a celá vec bola systémovo použitá na likvidáciu Varšavskej zmluvy a následný vstup Poľska do NATO.

Dnes si málo uvedomujeme čo sa okolo nás deje. Väčšina ľudí už dávno stratila mieru v posudzovaní prílivu informácií z médií aj sociálnych sietí. Jedna zo skutočností, ktoré nám „unikajú“ sú udalosti a tragédie, ktoré náš národ prežil v súvislosti s našim severným susedom – Poľskom. Toto spolužitie je smutnou kapitolou minulosti nášho národa. Smutnou, ale práve preto by sme mali o nej vedieť, lebo to, ako sa chovali k našim Predkom v minulosti naši severní susedia má svoje následky dodnes. Môže nás utešovať iba jedno – nie sme jediní, kto má takéto skúsenosti.

Táto kapitola našej minulosti je akosi dlhodobo „prehliadaná“ – nijaká povojnová vláda tento problém neriešila. Za socializmu sa totiž Poľsko stalo našim proletárskym spojencom a za demokracie zase kresťanským spojencom – vždy však ťaháme za kratší koniec iba my. Ale stratilo Poľsko svoje ambície voči našej zemi? Alebo len – ako už neraz v minulosti – iba čaká na ďalšiu vhodnú príležitosť? A čo my, ľud Slovenska, nevadí nám, že sme boli okradnutí a našu „šľachtu“ v príjemných parlamentných chodbách to nijako nezaujíma?

Podľa svedectva Maura Orbiniho v minulosti sa územie, na ktorom žili Slovieni na severe rozprestieralo až po rieku Visla. Ďalšie zaujímavé údaje nájdete v pripravovanej knihe SEVERNÉ HRANICE SLOVENSKA z r. 1945, ktorá bude čo nevidieť k dispozícii pre našich čitateľov. Rozhodne však treba poznať minulosť, pretože kto nepozná minulosť, ten je odsúdený na jej opakovanie.

Ako doplnok k informáciám tejto unikátnej knihy sa oplatí podrobnejšie oboznámiť sa s udalosťami, ktoré predchádzali Druhej svetovej vojne a viedli k rozbitiu prvej Československej republiky. Toto obdobie približuje aj dvojdielny československý film DNY ZRADY, ale tento – poplatný svojej dobe – nedovádza informácie do celého spektra. Nečudo, veď oficiálne sa to nepripomína ani dnes. V povojnovom období bolo Poľsko našim spojencom a členom socialistického tábora, dnes je americkým spojencom a členom demokratického tábora… ale hlavne bolo a ostáva našim susedom a sústavne štve všetkých do vojny proti Rusku. Nie náhodou ho však W. Churchill vo svojom diele Druhá svetová vojna nazval „greedy hyena of Europe“.

Na základe výsledkov Prvej svetovej vojny víťazné mocnosti – Veľká Británia a Francúzsko – ohrýzli Nemecko a začali ho ešte aj okrádať aj reparáciami. Tento postup vyvolal u Nemcov skutočnú nenávisť a snahu pomstiť sa. Zatiaľ čo Anglicko ostávalo bezpečne ukryté na svojich ostrovoch, Francúzsko so svojimi 42 miliónmi obyvateľov stálo zoči voči 70 miliónom nahnevaných Nemcov priamo na kontinente, preto ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia podpísalo obranný pakt s Poľskom a Československom. Takto k 42 miliónom Francúzov pribudlo 33 poľských a 14 československých. Situácia sa viac-menej vyrovnala.

Roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci A. Hitler. Ešte v r. 1924 na jednom zo snemov svojej nacistickej strany povedal:

„Ak hovoríme o dobývaní nových území v Európe, my – samozrejme – môžeme mať na mysli v prvom rade iba Rusko a tie okrajové štáty, ktoré mu podliehajú“.

ZSSR okamžite a oficiálne požiadal Berlín, či plány Hitlera sú plánmi Nemecka. Berlín – v podstate čestne – pomlčal.

V Poľsku r. 1935 zomrel diktátor Józef Piłsudski – zúrivý nepriateľ Ruska, ale zdatný politik. Po ňom nastúpili k moci jeho generáli, ktorí však už nemali jeho formát. Poliaci za jeho vlády napadli ZSSR ešte v čase boľševického prevratu a v koncentračných táboroch umučili vyše 80 000 Rusov. Túto skutočnosť dodnes Poliaci nechcú ani len pripustiť.

Na jar r. 1938 začína Hitler prípravu na pripojenie Rakúska k Nemecku – čo by politicky Nemecko veľmi posilnilo. Francúzsko požiadalo svojho spojenca Poľsko, aby tomu odporovalo, to však bolo už dohodnuté s Nemeckom. Navyše ustrojili provokáciu na hranici s Litvou a žiadali Francúzsko o pomoc pri jej obsadení. Vtedy Litvu pred hrozbou vypuknutia vojny na jej území uchránil ZSSR.

Rozčarované Francúzsko samé nedokázalo zabrániť spojenectvu Nemecka a Rakúska – a tu Poľsko zradilo svojho spojenca Francúzsko prvý raz.

Na jeseň r. 1938 Hitler pripravil plán odobrať spojencovi Francúzska – Československu – Sudety. Pri vstupe nemeckej armády na územie spojeneckého Československa malo Francúzsko vyhlásiť vojnu Nemecku – v zmysle platnej medzinárodnej dohody. Francúzsko žiadalo Poľsko uzavrieť s Československom vojenskú obrannú dohodu, Poľsko však odmietlo Československu pomôcť. Navyše varovalo Francúzsko, že ak vstúpi do vojny s Nemeckom kvôli Československu, tak Poľsko do vojny nevstúpi, lebo Francúzsko bude agresorom. Československý prezident sa vtedy obracal o pomoc nielen k Francúzsku, ale aj Anglicku – márne. Jediný, kto mu záväzne prisľúbil vojenskú pomoc bol Stalin, ktorý rýchlo vyjadril pripravenosť vyslať polmiliónovú armádu do Československa. Nakoniec k tomu nedošlo, pretože Poľsko predtým vo vojne – so svojim spojencom Rumunskom – r. 1920 odobralo revolúciou sa zmietajúcemu ZSSR Západnú Ukrajinu, časť Bieloruska a Rumuni Besarábiu. ZSSR nemali hranicu s Československom a Poľsko nepovolilo presun Červenej armády cez svoje územie. Takto Poľsko pomohlo Nemecku zničiť prvú Československú republiku.

29. septembra 1939 Francúzi v Mníchove odovzdali svojho spojenca – Československo – Nemecku. Ľudský potenciál Nemecka narástol na 80 miliónov. Týmto Poľsko zradilo svojho spojenca Francúzsko druhý krát, pričom je zjavné prečo. Celá poľská politika smerovala k presmerovaniu nemeckého pochodu na ZSSR cez Československo a Rumunsko.

Dnes predpokladáme, že agresiu v Európe začalo Nemecko útokom na ČSR, ale je to lož. Agresormi v Európe boli tri krajiny – zároveň s Nemeckom na Československo napadlo aj Poľsko a Maďarsko. Presne v tú hodinu, ako Nemci vstúpili do Sudet oni napadli Slovensko.

Poľsko sa pripojilo k Nemecku a pomáhalo vo svete vyvolať dojem, že rozbitie a obsadenie Československa nie je lúpežníctvo, ale že akési svetové spoločenstvo prinieslo do ČSR demokraciu a slobodu.

To, ako v tom čase Hitler roznášal demokraciu a slobodu po Európe bolo v USA veľmi pozitívne a vysoko hodnotené. Napríklad r. 1939 americká tlač vyhlásila Hitlera za muža roka!

Poliaci dobre vedeli, že cieľom Hitlera je Rusko, a preto mu všemožne pomáhali v príprave cesty k ZSSR. Nemecko nemalo hranicu so ZSSR, preto sa k nemu mohlo dostať buď priamo cez Poľsko, alebo cez ČSR a Rumunsko. Keď Hitler prišiel k moci tak dokonca priamo navrhol Poľsku spoločne zaútočiť na ZSSR. Poľsko sa však obávalo otvoreného boja so silným protivníkom, hoci aj v spojenectve s Nemcami.

Poľská šľachta bola chytrácka – chcela, aby Hitler ako mocný dravec delil ČSR aj Rumunsko a potom zničil Červenú armádu, pričom Poľsko by sa zakaždým prikŕmilo na koristi a území.

Na jar r. 1939 však Hitler vypovedal dohodu o neútočení s Poľskom a začal sa otvorene pripravovať na jeho napadnutie. Poľsko a Rumunsko ešte počas revolúcie v Rusku odobrali ZSSR už spomenuté územia. Preto mali uzavretý aj spoločný vojenský pakt proti ZSSR. Moskva v snahe uchrániť Poľsko pred Hitlerom požiadala Poľsko, aby svoj pakt rozšírili aj na prípadnú agresiu zo strany Nemecka, pretože takto by sa Poľsko aj Rumunsko mohli brániť spoločne. Poľsko – samozrejme – odmietlo. Logika Moskvy bola v skutočnosti jednoduchá – ak by sa Poľsko a Rumunsko bránili spoločne, tak Hitler by cez nich nemohol napadnúť ZSSR.

Toto odmietnutie bola tretia zrada Francúzska zo strany Poľska.

V lete 1939 sa ZSSR s odvolaním na všeslovanskú vzájomnosť a solidaritu obrátil na Poľsko s návrhom uzavrieť spoločnú koalíciu proti Nemecku. ZSSR chcelo spojiť do jedného paktu okrem seba aj Poľsko, Anglicko a Francúzsko. Poľská šľachta však nemá záujem o nejakú slovanskú vzájomnosť a vyhlásila, že so ZSSR neuzavrie nikdy nijakú dohodu. Navyše Poľsko robilo všetko preto, aby sa nerealizoval ani pakt ZSSR, Anglicko a Francúzsko, pričom práve Francúzsko žiadalo o takého spojenectvo Poliakov už pomaly na kolenách. Bola to štvrtá poľská zrada Francúzska.

Rozčarovaný francúzsky premiér Daladier pri stretnutí s americkým veľvyslancom vtedy trikrát vyhlásil, že „na obranu Poľska nepošle ani jediného francúzskeho roľníka“. Teraz je už jasné, prečo britský premiér  W. Churchill nazval Poľsko „chamtivou hyenou Európy“.

ZSSR nemal na výber. Ak nechcel pripustiť Nemecko k svojim hraniciam, bolo potrebné hyenu zachraňovať aj napriek idiotizmu a podlosti jej vládcov. Stalin využil vhodnú príležitosť, keď Hitler chcel zabezpečiť neúčasť ZSSR v pripravovanej vojne proti Poľsku. Ak by totiž ZSSR vystúpilo na strane Poľska, tak by to prebudilo bojového ducha a prinútilo do vojny vstúpiť aj Anglicko a Francúzsko. Preto navrhol ZSSR podpísať pakt o nenapadnutí. Stalin podmienil podpis dohody podpisom obchodnej dohody, podľa ktorej Nemecko začne dodávať do ZSSR nielen zbrane, ale postaví na jeho území aj fabriky na ich výrobu. Časť z toho sa navyše Hitler mal zaviazať realizovať na úver. Hitler musel ustúpiť.

K paktu Moskva navrhla tajný protokol, v ktorom si ZSSR a Nemecko delili sféry svojho vplyvu v Pobaltí. Stalin navrhol hranicu tak, že delila Poľsko v podstate na dve polovice. Hoci to dnes využívajú na protiruskú propagandu, v tých časoch bol účel jasný všetkým generálnym štábom na prvý pohľad. Stalin diplomatickou cestou upevňoval líniu obrany poľskej armády pre prípad, že bude v západnej časti porazená. Bola to takticky veľmi výhodná línia obrany za vodnou priehradou. Ešte za cára to bola línia posilnená pevnosťami Kovno, Viľno, Grodno atď. Na tejto línii stála ešte aj stará, rakúsko-uhorská pevnosť Przemysl. Na tejto línii sa mohla poľská armáda opevniť a čakať na nástup spojencov – Anglicka a Francúzska – zo západu. Stalin zároveň upozornil Hitlera na to, že v prípade prekročenia tejto hranice nadobudne ZSSR oprávnenie vypovedať pakt o nenapadnutí a vstúpiť do vojny.

Takto týždeň pred napadnutím Poľska Stalin diplomatickou cestou upevnil obranyschopnosť Poľska. Ale došlo k niečomu, čo ani Hitler ani Stalin v žiadnom prípade neočakávali. Vláda Poľska sa samolikvidovala. Vopred dohodnutá línia obrany stratila význam, a preto ju Stalin posunul na východ – na bývalé hranice ZSSR, ktoré mu boli pridelené svetovým spoločenstvom ešte v r. 1919.

Stalin robil všetko možné, aby posilnil Poľsko a zároveň nepripustil Nemecko k hraniciam ZSSR. A čo Poľsko? Päť dní pred jeho napadnutím uzavrelo vojenskú dohodu s Anglickom. Bola to bežná obranná dohoda, nič výnimočné. Z tajného dodatku k tejto zmluve však vyplýva, že napr. Litvu Angličania „darovali“ Poliakom. Od r. 1920 už Poľsko okupovalo časť Litvy aj s hlavným mestom Vilňus. Poliaci nehodlali pomôcť ani Rumunsku, ak by bolo napadnuté napr. nemeckým spojencom Maďarskom. 5 dní pred 1. septembrom 1939 ešte poľsko-anglickí kámoši stále snívali o tom, že Nemecko napadne ZSSR cez Rumunsko a pritom sa chystali priživiť sa kúskoch nemeckého zisku.

Poľsko sa dá pochopiť. Žije v presvedčení, že takých drzých grobianov ako sú oni vo svete viac niet. Ani im na um neprišlo, že Hitler ich napadne ak majú na svojej strane nielen Francúzsko, ale aj Anglicko. Navyše už 3 mesiace v Poľsku prebiehala mobilizácia armády. Ale poľské myslenie je už raz také.

Stalin však rozmýšľal oveľa realistickejšie. 3 dni pred napadnutím Poľska dal rozkaz odviesť ruské vojenské jednotky od hraníc s Poľskom, aby sa títo nebáli stiahnuť svoju armádu k nemeckým hraniciam.

V Nemecku prepukla panika. Ribbentrop v noci volal nemeckého veľvyslanca v Moskve, aby okamžite podal protest. ZSSR tento protest prežil a už 1. septembra 1939 Stalin poslal ruského veľvyslanca vo Varšave na ministerstvo zahraničných vecí, kde ho prijal zástupca ministra. Veľvyslanec doručil Poľsku ponuku s otázkou, ako môže ZSSR pomôcť Poľsku. Ale Poliaci ešte ani prvý deň vojny neverili, že ide naozaj o vojnu a odpovedali, že poľská armáda má 3,5 milióna vojakov, a teda nastala rovnováha síl. Nemci začali mobilizáciu 4 dni pred útokom a dokázali postaviť 1,8 milióna vojakov, pričom Poliaci už mali v stave 3,5 milióna!

Poľská sebaistota bola taká vysoká, že v poľských mestách začali lynčovať civilné obyvateľstvo nemeckej národnosti. Až na tretí deň vojny, keď nemecká armáda prekonala pohraničné opevnenia a vstúpila do operačného priestoru Poliaci pochopili, že nejde o srandu ale o naozajstnú vojnu. V podstate okamžite nato nasadili starú poľskú lesť – začali pred Nemcami utekať kto kde mohol do emigrácie, kto nemohol, ten sa vzdal.

Už v prvý deň vojny z Poľska utiekol prezident. 5.9. vláda, za nimi hlavný veliteľ armády. Za veliteľom utiekli v podstate všetci generáli a dôstojníci a zanechali vojakov napospas Nemcom bez velenia a koordinácie, pričom šľachta už bola v bezpečí za hranicami. Možno povedať, že dodržiavali dôsledne subordináciu.

Aby zamaskoval útek šľachty, vrchný veliteľ poľskej armády už 3.9. podpísal rozkaz, ktorý sa dostal k vojskám 5.9. V rozkaze neodporúčal vojakom utekať do ZSSR, ale do spojeneckého Rumunska a do Maďarska. Vojská mali teda utekať zo severu na juh priamo pred čelom útočiacich nemeckých vojsk. Na prvý pohľad ide o nezmyselný rozkaz, boli to v podstate iba alibi pre šľachtu.

Vytvorili dojem, že šľachta preto ušla do Rumunska, aby tu počkali na celú ustupujúcu poľskú armádu. Keď sa však hlavný veliteľ poľskej armády vo Varšave dozvedel, že niekto videl Nemcov 60 km od Varšavy, tak bezodkladne utiekol do bezpečia Brestskej pevnosti a nezabudol vziať so sebou celú leteckú brigádu, ktorá dovtedy bránila Nemcom bombardovať Varšavu. Odteraz mohli Nemci bombardovať hlavné mesto ako len chceli.

Hlavný veliteľ na úteku do pevnosti v Breste síce vzal so sebou rádiostanicu na troch nákladných autách, aby mal spojenie so svojou armádou, ale vo Varšave zabudol všetky kódy a šifry pre spojenie. Nemeckí piloti náhodou spozorovali koncentráciu uniforiem v okolí pevnosti a vykonali nálet, pri ktorom zničil aj nákladné autá s rádiostanicou.

Poľské vojenské spojenie fungovalo takto: akútne potreby armády prichádzali do Varšavy. Odtiaľ ich motocyklista niesol po zablatených cestách preplnených utečencami 300 km do Brestu. Tu maršal prijal múdre rozhodnutie. To odviezli do štábu flotily, odtiaľ ho posielali na vláčiku na ministerstvo námorníctva do Varšavy. Odtiaľ poslom na veliteľské stanovište, odkiaľ ho rozosielali vojskám, ktoré ho vtedy už potrebovali asi tak, ako zajac na križovatke zelené svetlo.

Už 10.9. nadobudol maršal podozrenie, že poľská vláda sa chce dostať do Rumunska skorej ako on, preto sa zbalil a za 6 dní prekonal 600 km na hranicu s Rumunskom. Poľská vláda ušla do Rumunska v podstate v kompletnej zostave, generáli v podstate tiež všetci. V lete 1940 bolo iba v Rumunsku, Maďarsku a Anglicku 60 generálov z predvojnových 98. Do Veľkej Británie prišlo okolo 20 000 Poliakov, teda približne jedna divízia.

Nemecká divízia mala 1 generála, 5 plukovníkov, 620 dôstojníkov. V poľskej armáde vo Veľkej Británii bolo 37 generálov, 105 plukovníkov a 6 000 dôstojníkov. Množstvo poľských generálov a dôstojníkov zbabelo zanechalo svojich vojakov na bojovom poli. V každej armáde je na začiatku vojny stav, že vojaci sú neskúsení a majú tendenciu k zbabelosti. Preto dôstojníci musia ísť do prvých radov, aby posmelili vojakov. Z tohto  dôvodu je na začiatku každej vojny zabitých neúmerne veľa dôstojníkov.

V nemeckej armáde bol 1 dôstojník na 100 vojakov. V tejto vojne pripadlo v nemeckej armáde 8 zabitých dôstojníkov na 100 vojakov. Poľská armáda bola organizovaná podľa francúzskeho vzoru. Francúzi v bojoch r. 1940 stratili 100 000 vojakov, z ktorých bolo 30% dôstojníkov. Na 100 francúzskych vojakov bolo zabitých 43 dôstojníkov. V ruskej armáde na začiatku čečenskej vojny r. 1995 pripadlo v niektorých útvaroch 29 zabitých dôstojníkov na 100 vojakov. Poliaci r. 1939 stratili na 100 vojakov 3 dôstojníkov. Šľachta zanechala vojakov a prvá zutekala do bezpečia z bojového poľa.

Takúto podlosť od Poliakov nečakal nikto. Keby Stalin vedel, ako sa zachová poľská šľachta, hneď by organizoval obrannú líniu na pôvodných sovietskych hraniciach. Takto by pri podpise zmluvy s Nemeckom už 29. augusta vyhlásil mobilizáciu, na ktorú potreboval 15 dní. A teraz ju vyhlásil až 11. septembra, keď už bolo jasné, že Poľsko neexistuje. Vojaci boli vyslaní do Západnej Ukrajiny už o 6 dní úplne nepripravení.

Prekvapenie bolo však aj na strane Hitlera. Už po prvom týždni septembra ušiel z Varšavy hlavný veliteľ poľskej armády a vláda utiekla do Rumunska. A Hitler v tom čase v generálnom štábe rozoberal otázku, aké teritoriálne ústupky bude žiadať od Poľska za podpis mierovej dohody. Hitler mal v podstate nachystané takéto požiadavky: okamžité vypovedanie dohôd s Anglickom a Francúzskom; územie od Narivu s Varšavou dajú Poľsku; priemyselnú oblasť Nemecku; Krakov Poľsku, Severné Beskydy Nemecku; Západná Ukrajina samostatná.

Poliaci však utiekli a samolikvidovali svoj štát vtedy, keď dokonca ešte aj Hitler ho chcel uchovať. Hitler robil politiku, v ktorej dnes pokračuje USA. Chcel mať kontrolu nad európskymi štátmi, ale tak, aby to vyzeralo, že sú samostatné, že v nich je rešpektovaná sloboda a demokracia. Navonok mali všetky krajiny vyzerať slobodne a civilizovane.

Preto naozaj potreboval podpísať dohodu s vládou porazeného Poľska. Tá však zbabelo ušla od svojho národa.

Podľa medzinárodného práva neutrálne krajiny v prípade, že sa k nim dostanú účastníci bojov z vedľajšej krajiny, t.j. vojaci oboch strán, majú povinnosť im zabrániť v možnosti zúčastňovať sa ďalších bojov, teda ich internovať. Rumunsko bolo spojencom Poľska iba pre prípad vojny so ZSSR. Vo vzťahu nemecko-poľskej vojny boli Rumuni neutrálni. Mali teda povinnosť odzbrojiť a zavrieť poľských vojakov, ktorí k nim prišli cez hranicu. Rumunsko však nemalo ekonomické možnosti uživiť toľko darmožráčov, preto museli privierať oči nad tým, že Poliaci utekali cez Rumunsko do Francúzska, Anglicka a inde. Ale generálov a dôstojníkov muselo – ako dôkaz neutrality – internovať.

Rumuni nemohli pripustiť, aby Nemci viedli rokovania s internovanou poľskou vládou, lebo to by bol nepriateľský akt voči Francúzsku a Anglicku. Nemohli ich ani oficiálne prepustiť do Francúzska, lebo to by bol nepriateľský akt voči Nemecku. Ak by sa poľská vláda vzdala Nemcom a neutiekla z Poľska, tak by ostala zákonná a Nemci by mohli s ňou rokovať. Ak by poľskí ministri boli zabití vo Varšave, tak by ich zástupcovia nastúpili na ich miesta a organizovali by zákonných následníkov, t.j. vládu. Ale pri žijúcej, existujúcej vláde nemohol byť vládou nikto iný.

A táto nebola schopná činu.

Tí Poliaci, ktorí ušli do Francúzska zorganizovali 30.9.1939 poľskú exilovú vládu, ale pokiaľ žila zákonná vláda, táto vláda nebola nikým. Veď aj Nemci si mohli zostaviť svoju vládu v okupovanom Poľsku a s ňou podpísať, čo by chceli.

Poľská šľachta nielenže nechala poľský národ bez štátnej ochrany, ona doslovne aj prinútila Hitlera okupovať Poľsko, čo pôvodne nemal v pláne. Touto zbabelou podlosťou však urobili ešte väčší problém ZSSR, ktorý potreboval silné, nezávislé Poľsko ako prekážku pre Nemecko. Hoci Poľsko predtým silou vzalo Ukrajinu a Bielorusko, ZSSR nikdy nežiadal o návrat týchto území. Tieto územia tak či onak posilňovali Poľsko – čo bolo v súlade s potrebami ZSSR.

Akonáhle však šľachta utiekla, otázka návratu sovietskych území bola nastolená bezodkladne. Urobiť tak však bolo nemožné. Ak by ZSSR vstúpil s armádou na územie Poľska, tak okrem Anglicka a Francúzska by mu vojnu vyhlásilo aj Rumunsko. Stalin teda vymyslel geniálny plán. Na vstup vojsk do Poľska potreboval súhlas poľskej vlády, vtedy poľskí spojenci nemôžu nič robiť. Poľsko by taký súhlas nikdy nedalo, ale pretože vláda ušla do Rumunska, ponúkla sa mimoriadna príležitosť. Oznámiť poľskej vláde rozhodnutie vstúpiť s armádou na územie Poľska kým je ešte v Poľsku a schopná rokovať, ale odpoveď od vlády čakať keď už bude internovaná v Rumunsku a neschopná konať. Znamenalo by to dostať na oznam o vstupe vojsk ako odpoveď mlčanie, ktoré je znakom súhlasu.

Začali teda sledovať poľskú vládu a zároveň pripravili nótu, v ktorej poľskú vládu informovali, že s cieľom ochrany Ukrajincov a Bielorusov pred útočiacimi Nemcami vstupuje ZSSR na územie Poľska s armádou. Nemcov to síce urazilo, ale ZSSR to prežil.

Akonáhle prišla informácia, že poľská vláda prekračuje rumunskú hranicu, v Moskve z postele vytiahli poľského veľvyslanca v ZSSR – v noci 17.9. – a zástupca Národného komisariátu zahraničných vecí ZSSR mu prečítal nótu. Text nóty veľvyslanec odmietol prevziať a odovzdať – nebolo už komu – ale pokiaľ zástupca Potemkin s ním hovoril, tak pracovníci komisariátu zahraničných vecí prišli na poľské veľvyslanectvo a proti podpisu odovzdali nótu službukonajúcim pracovníkom veľvyslanectva.

Nóta bola zostavená precízne a profesionálne. Začínala tvrdením, že poľská vláda už nie je v Poľsku, čo vyvolalo okamžitú reakciu Poliakov. Celá poľská šľachta začala tvrdiť, že z Poľska ušli až 17.9.1939. Ale toto ZSSR aj potreboval. Ak poľská vláda bola v Poľsku ešte 17.9. znamená to, že nótu prevzala a mohla ZSSR zakázať vstup na územie Poľska, alebo mu vyhlásiť vojnu. Ak tak neučinila znamenalo to, že súhlasí so vstupom Červenej armády na územie Poľska s cieľom brániť obyvateľstvo pred Nemcami.

Preto spojenci – viazaní platnými zmluvami – nevyhlásili ZSSR vojnu, ani Liga národov neobvinila ZSSR v agresii voči Poľsku. Veď poľská vláda s tým mlčky súhlasila.

Treba nám vedieť, čo sa v minulosti naozaj stalo. Pokračovať budeme nabudúce.

08.03.2017

Stalin patrí medzi osobnosti, proti ktorým sa dlhodobo vedie informačná vojna. Pretože v tomto svete sa nič nedeje náhodne, priblížme si aj my niektoré stránky jeho pôsobenia.

Stalin je jediný politik, za moci ktorého začali v krajine klesať ceny. Vďaka nemu sa krajina dostala z ruín občianskej vojny a dokázala Západu svoje právo na existenciu ako silná a nezávislá krajina dávno pred porážkou fašizmu. Niečo také Západ nikdy netoleroval. John Coleman uvádza, že práve Stalin začal na označenie činnosti Svetovej vlády ako prvý na svete používať výraz „Temné sily“.

Revolúciu začala skupina imigrantov-cudzincov na čele s V. I. Leninom. Táto skupina cudzincov nikdy nepredpokladala, že po smrti ich vodcu začne vychádzať hviezda človeka, ktorý nepatril do ich elitnej skupiny, ktorý dokonca nebol ani ich národnosti.

Zahraničná skupina mala plány nadobudnutia svetovlády a permanentnej svetovej revolúcie, ale nový vodca mal plány znovuzrodenia Ruska. Títo imigranti si boli takí istí svojou mocou, že ich vodca Trocký sa ani neobťažoval sa zúčastniť pohrebu Lenina. Ba dokonca ešte posilňovali svoje sily, keď na zasadnutí ÚV KSSZ prijali niekoľko tisíc nových členov židovskej komunistickej strany, ktorá však pozostával zo sionistov. A už tu môžeme poukázať na jednu z vlastností Stalina – vždy a zásadne rozlišoval prostých Židov a Sionistov. Toto delenie je aktuálne dodnes. Pravdepodobne však iba pre tých, ktorí rozmýšľajú vlastným rozumom.

Čo vlastne chceli dosiahnuť títo víťazi nad Ruskom? Môžeme citovať z vystúpenia ich vodcu – Trockého:

„Na pohrebných troskách Ruska sa staneme takou silou, pred ktorou kľakne na kolená celý svet“.

Za zmienku stojí aj zápis jeho kolegu Buchareva:

„Proletárske donútenie vo všetkých svojich formách začína popravami zastrelením a končí pracovnou povinnosťou. Je metódou vyrobenia komunistického ľudstva z ľudského materiálu kapitalistickej epochy“.

Pre túto skupinu neexistovala minulosť Ruska, predtým žili už v mnohých krajinách. Ale pre Stalina, Molotova, Kaganoviča a ďalších pôvodných obyvateľov Ruska to bola vlasť, otčina. Stalin sa preto naozaj mohol stať národným vodcom za ktorým šiel národ. Vždy sa nachádzal kdesi uprostred nich, vždy sa cítil byť jedným z národa, nijako sa špeciálne neoddeľoval. Naproti tomu Trocký vždy vystupoval ako superman, ktorý je oddelený od bežných pozemšťanov.

Trockisti sa obľubovali sami nazývať „bojovníkmi za demokraciu“ už od začiatku 20-tych rokov minulého storočia. Boli to oni, ktorí oboznámili ruský národ s praxou koncentračných táborov a pod zámienkou „boja s hladom“ vyrabovali aj tisícky chrámov. Pod ich dohľadom odchádzali bohatstvá Ruska do zahraničia tým silám, ktoré financovali celú „Ruskú revolúciu“. Z týchto peňazí boli dlhodobo financovaní aj rôzni „revoluční horlivci“, ktorí dlho existovali za hranicami.

Medzi hlavných príjemcov patrila firma židovského sionistického bankára menom Jacob Henry Schiff, jedného z hlavných sponzorov revolúcie. Práve on zariadil Trockému jeho závratnú kariéru hneď po príchode do Ruska v lete 1917. Svetová vláda ho už považovala zo toho, kto riadi bývalé ruské územie, ktorého armáda mala vo svete začať uskutočňovať Nový svetový poriadok. V tejto súvislosti môžeme znova citovať veľmi známe slová Trockého:

„Rusko je choroba, ktorú hodíme do vatry svetovej revolúcie“.

Medzi plány Trockého patrilo aj zostavenie špeciálnych oddielov v Červenej armáde z jeho súkmeňovcov, ktorých hlavnou úlohou bolo represiami potláčať ruský národ. Veď títo predstavitelia internacionalistov sa cítili byť „svetoobčanmi“. Rusko bolo pre nich cudzou krajinou, ktorého sa aj báli, aj ho nenávideli. Stalin sa od počiatku necítil medzi nimi  dobre, pretože na rozdiel od boľševických imigrantov sa nikdy nekontaktoval so zahraničnými centrálami, nikdy nemal účty v zahraničných bankách, lebo svoj osud navždy spojil s osudom Ruska.

Stalin sa radovým komunistom javil ako verný leninovec, ochranca doktríny, ktorý kritizoval oponentov výlučne v záujme spoločného dobra. Vďaka svojim prirodzeným vlastnostiam – najmä umu a intuícii – postupne dostal na svoju stranu veľa členov komunistickej strany. Títo ho videli ako pevného a perspektívneho vodcu. Stalin už čoskoro po Leninovej smrti zrekonštruoval KS tak, že do nej vstupovali ľudia zo všetkých národov ZSSR. Až neskoro si Trocký a jeho ľudia uvedomili, že sa dostali do opozície.

V decembri 1925 vyhlásil Stalin nový program KS na obrodu krajiny tak, aby sa nestala iba príveskom svetového kapitalizmu, ale aby sa ZSSR hospodársky rozvíjal tak, že sa z neho stane samostatná, silná krajina. Takýto vývoj – samozrejme – Svetovú vládu nijako neuspokojil. Veď nie nato tak veľa investovali do revolúcie v Rusku, aby sa nakoniec stalo nezávislou krajinou. Samozrejme, že o niečom takom nemohli hovoriť otvorene.

V súvislosti s týmto postojom Svetovej vlády začala 5. kolóna oficiálne zavrhovať doktrínu možnosti víťazstva komunizmu iba v jednej krajine sveta. Bola to v skutočnosti kapitulácia pred Západom. A ich zahraniční sponzori začali neodkladne pripravovať pôdu pre to, aby v Nemecku prišiel k moci národný socializmus na čele s Hitlerom. Ak by 5. kolóna nebola úspešná, tak mohli nemeckými rukami zničiť v Rusku nepokorný režim.  Bývalý americký prezident W. Wilson – ktorý prinútil kanadskú vládu pustiť zadržaného Trockého so svojou bandou hrdlorezov a plnou loďou peňazí a zbraní, aby mohli odplávať do Ruska – roku 1919 napísal „zaujímavé“ memorandum. V ňom vyšpecifikoval ciele americkej zahraničnej politiky. Tento dokument je akosi málo známy aj profesionálnym historikom… ktohovie prečo. Tak či onak, „Memorandum Wilsona“ existuje:

„Hlavným cieľom Spojených Štátov je rozširovanie mieru, slobody a demokracie po celej planéte. Je absolútne jasné, že tento proces bude mať veľa odporcov, okrem toho sily zla sa budú snažiť podkopať jeho základy. Práve preto demokracia nevyhnutne potrebuje ochrancu. Na túto šľachetnú, svätú úlohu sa nikto nehodí lepšie ako Spojené Štáty.

Ale nato, aby sa táto úloha dala splniť sa musia Spojené Štáty stať najsilnejšou svetovou mocnosťou. My musíme riadiť celý svet, aby sme zaistili možnosť premeniť ho v súlade so svätými princípmi dobra a pravdy. Minulá svetová vojna nám umožnila urobiť krok v tomto smere. Ale definitívne dosiahnuť naše ciele nám umožní ešte jedna svetová vojna.

Tak ako Prvá, aj Druhá svetová vojna musí vypuknúť v Európe. Ona oslabí európske mocnosti, ktoré budú prinútené uvoľniť svoje tradičné miesto Spojeným Štátom. Medzi týmito mocnosťami by som chcel v prvom rade menovať Rusko a Nemecko. Rusko – táto ohromná barbarská veľmoc – sa teraz nachádza v stave občianskej vojny, ale niet nijakých pochýb o tom, že skôr alebo neskôr sa Rusi vzchopia a znovu obnovia svoju moc. Vtedy sa u nich objaví možnosť vládnuť v Európe, čo znamená v celom svete. Druhým kandidátom je Nemecko, ktoré je teraz porazené, ale má ohromné perspektívy. My v žiadnom prípade, za žiadnych okolností nesmieme dať týmto krajinám možnosť sa spojiť do pevného zväzku, lebo tento temný zväz by vládol v celom svete. Svoj cieľ môžeme dosiahnuť jedine vtedy, ak sa Druhá svetová vojna začne medzi Nemeckom a Ruskom.

My musíme do tejto vojny vstúpiť v rozhodujúcom momente, keď budú obe strany oslabené a zožať všetky plody víťazstva. Kým táto vojna nevypukne, musíme pôsobiť ekonomickými prostriedkami, aby sme si za pomoci dolára podmanili hospodárstvo celého sveta. Musíme podporovať tých politikov, ktorí rozpútajú pre nás výhodnú vojnu. Mám na mysli predovšetkým nemeckých politikov“.

Len zopakujme, že toto Memorandum napísal W. Wilson r. 1919…

Koncom 20-tych rokov sa vytvorilo v ZSSR faktické dvojvládie. Najvyššie politické funkcie boli v rukách národne orientovaných politikov, ale Národné komisariáty boli pod kontrolou predstaviteľov 5. kolóny. Z tohto dôvodu aj mnohé krajne dôležité kroky Kremľa nakoniec vyústili do úplne opačných dôsledkov.

Piatej kolóne „poskytoval“ veľké možnosti vyvolávať nespokojnosť obyvateľstva nimi riadený proces kolektivizácie „na triko“ Kremľa. Tento sociálny experiment pre Rusko sa kvôli daným podmienkam v krajine už nedal odvrátiť. Mestá trpeli nedostatkom potravín, na krajinu doliehal tvrdý tlak zvonku. V tom čase neexistovala prax strategických zásob potravín a krajina preto v mnohom závisela od samostatne hospodáriacich roľníkov, ktorí boli voči sovietskej moci nepriateľsky naladení.

Celá politika kolektivizácie poľnohospodárstva bola vypracovaná ešte za Lenina. Vzhľadom na komplikovanosť celej situácie si tento proces netrúfol zastaviť ani Stalin. Bolo mu už jasné, že vojenské napadnutie ZSSR je iba otázkou času a roľníci stále neboli ochotní spolupracovať. Bolo však potrebné v čo najkratšom čase začať vyrábať tanky aj lietadlá, nie čakať, až aj im dôjde o čo ide.

Napriek všetkému sa Stalin snažil zmäkčiť dopad kolektivizácie ako sa len dalo. Existujú napríklad archívne dokumenty svedčiace o tom, že 8.5.1933 prijala vláda rozhodnutie o zastavení hromadných deportácií roľníkov, ale vedenie OGPU-NKVD na čele s Menžiským a Jagodom vydalo takéto rozkazy pre miestne orgány NKVD až s jeden a polročným oneskorením. A to už bolo štyri roky po vyhnaní Trockého z krajiny. Čo teda možno povedať o 20-tych rokoch, keď Stalin ešte silne závisel od týchto imigrovaných revolucionárov, ktorí okamžite po tom, ako sa dostali k moci nedokázali robiť nič okrem zabíjania a okrádania obyvateľstva.

Piata kolóna udržiavala pracovné kontakty s Trockým, ktorý už začal aktívne rokovania s nacionálnesocialistickým vedením Nemecka. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že Hitler udelil Trockému – Židovi – r. 1934 vyznamenanie ČESTNÝ ÁRIJEC. Nie je už žiadne prekvapenie, že v tom čase postavili Američania v Nemecku 288 veľkých priemyselných podnikov. Šesť veľkých amerických tankerov cez Atlantik zásobovalo nemeckú ponorkovú základňu na Kanárskych ostrovoch, benzín pre Gӧringové letectvo pochádzal tiež z USA. Akosi dnešným historikom stále uniká, že vo Wehrmachte slúžilo 150 000 Židov. Napríklad v zoznamoch – sú uložené v ruských štátnych archívoch – zajatých nemeckých vojakov v bojoch pod Moskvou figuruje okrem Nemcov aj 10 083 Židov – vojakov Wehrmachtu – a aj 383 Cigánov.

Schyľovalo sa k vojne a v ZSSR stále silnela Trockistická strana, ktorá všemožne sabotovala rozvoj krajiny. Na súdnych procesoch v rokoch 1936-1938 sa podarilo odhaliť pravdu o sabotážach vlakov a teroristických výbuchoch v baniach, zastavovaní výroby v dôležitých vojenských objektoch a príprave sprisahania s cieľom silového prevzatia moci.

Diverzie a sabotáže boli organizované preto, aby sa zasadil čo najsilnejší úder ekonomike ZSSR prakticky v predvečer útoku Nemecka. Zo záznamov súdnych procesov z r. 1937 je zrejmé, 5. kolóna už pripravovala delenie ZSSR na časti. Západné územia – Poamurie – malo byť odovzdané Japonsku, Ukrajina Nemecku. Trockista Karl Radek na pojednávaní 24.1.1937 napríklad povedal: „Teraz musíme bojovať za to, aby tu vládol zahraničný kapitál, ktorý nám pomôže pred tým, ako nám dá moc“. Jeho kolega Petakov zase uviedol: „Nemeckí fašisti sľubujú trockisticko-zinovievskému bloku priateľské vzťahy a podporu v prípade, že sa blok dostane k moci, ale fašisti za to dostanú známe územné ústupky“.

V rukách trockistov ostával najmä aparát NKVD, s pomocou ktorého pripravovali teroristické útoky proti vedeniu krajiny. Po tom, ako r. 1934 zavraždili Kirova prijali trockisti rozhodnutie, že sa už nemožno obmedzovať už iba na jednotlivé teroristické útoky, ale treba začať s totálnym terorom. Títo ľudia najskôr v občianskej vojne povraždili rodičov a neskôr v represiách likvidovali ich deti za pôvod rodičov. Trockisti však ostávali ukrytí v tieni – na svetle diania bola hlava krajiny – Stalin.

Keď to umožnila situácia, Stalin začal konať. Najskôr bol z vedenia NKVD odstránený trockista Jagoda, a potom sa začala hromadná čistka represívneho aparátu a vedenia gulagov. Tragédia situácie bola v tom, že ešte dlho existovali v radoch NKVD paralelne dve nepriateľské skupiny.

Vyšetrovanie a súdne procesy ukázali, že 5. kolóna má v armáde rozvetvenú sieť pripravujúcu štátny prevrat. V armáde boli mnohí velitelia dosadzovaní ešte Trockým, bolo preto treba aj tu začať hĺbkovú čistku. Ako zvyčajne, aj túto využila 5. kolóna na svoje účely. Z armády bolo uvoľnených tisíce dôstojníkov, ktorých zoznamy boli následne posielané do NKVD a mnohí boli postrieľaní. Na takýto zoznam sa napríklad dostal aj maršal Rokosovský.

Celé sprisahanie riadil maršal Tuchačevský. Mal síce vysoké ambície, ale v skutočnosti nemal žiadne vojenské úspechy okrem likvidácie roľníckeho povstania za použitia otravného plynu a delostrelectva. Svoje strategické myslenie prejavil aj odporúčaním novej výroby desiatok tisíc morálne zastaraných tankov z 20-tych rokov v čase, keď už bolo potrebné vyrábať nové. Rovnako počul niečo o reaktívnom delostrelectve – neskôr vo vojne použité Kaťuše – a navrhoval úplnú likvidáciu delostrelectva ako nepotrebného. Ak by bol Stalin poslúchol toto odporúčanie, tak v r. 1941 by už nebolo v armáde žiadneho dela.

O Tuchačevského sprisahaní sa údajne Stalin dozvedel od československého prezidenta Beneša, iný zdroj uvádza informačný kanál NKVD, cez ktorý nemecká spravodajská služba varovala Stalina. Správu podal Beria, ktorý bol pripravovaný ako budúci nástupca Stalina a mal takto získať jeho dôveru. Keď Tuchačevskému ešte iba podali informáciu o týchto poznatkoch, tento sa okamžite k všetkému priznal. Rozsah sprisahania prekvapil aj vyšetrovateľov.

Po tom, ako sa Stalin r. 1938 vysporiadal s 5. kolónou sa len do námorných síl vrátilo vyše 11 000 prepustených dôstojníkov, medzi ktorými bol aj Rokosovský. Tomuto sa po vojne Stalin ešte osobitne poďakoval.

Likvidácia 5. kolóny pred napadnutím ZSSR Nemeckom je čo do dôležitosti rovnocenná porážke fašizmu. Ak by sa Stalinovi nepodarilo vysporiadať s týmto zákerným a krvilačným blokom ešte pred vojnou, tak by nebola možná porážka Nemecka. Stalin na 50 rokov oddialil rozbitie ZSSR so všetkými osudovými následkami. Tieto by za ešte „osobnej“ účasti imigrantov boli oveľa krvavejšie.

Ďalší trockista – Chruščov – rehabilitoval Tuchačevského, ale nikdy nebolo oznámené, že sprisahanie nepripravoval. Chruščov sám sa chcel blysnúť ešte v časoch hladomoru. Na zachovalých telegramoch sa sťažuje vedeniu, že na Ukrajine žiada každý mesiac popravy vyše 20 000 ľudí, ale že miestne orgány likvidujú „iba“ okolo 2 000. Keď sa dostal k moci urobil pokus o likvidáciu delostrelectva v armáde ZSSR, ale projekt sa ukázal veľkým prehmatom. ZSSR musel znovu obnovovať delostrelecké pluky…

Stalin bol rozhodne velikánom, ktorý zabránil likvidácii Slovanov v potrebnom čase. Neexistuje človek bez chýb, a preto sa im určite nevyhol ani on. U nás mnohí kričia, že stalinské čistky boli vykonávané aj u nás – čo je hlúposť. U nás vraždili naše beštie našich ľudí, tu nebol boj medzi štátnou mocou a NKVD. Okrem iného zabránil aj likvidácii cárskej rodiny, ktorá v skutočnosti nebola povraždená. Ale o tom niekedy inokedy. Nám stačí skončiť jedinou otázkou:  Ako by vyzeral dnešný svet, ak by nebolo Stalina?

V dnešnej dobe už začína byť viditeľná podstata mnohých dejov vôkol nás. Máme možnosť posúdiť pravdivosť či nepravdivosť mnohých tvrdení, ktoré nám v minulosti západná propaganda podávala skreslene – stali sme sa nástrojom rozbitia krajiny, v ktorej sme sa narodili. Navyše sa tak stalo bez vyhlásenia referenda. Je načase poznávať pravdu.

Ešte r. 2005 Poľsko senzačne vyhlásilo, že odtajnia všetky dokumenty organizácie Varšavskej zmluvy, t.j. vojenského zväzu socialistických krajín, ktorý bol vytvorený ako protipól už existujúcej aliancii NATO. Európske a svetové média začali okamžite chrliť hrubé titulky oznamujúce veľké odhalenia zákerných a krvavých vodcov bývalého Východného bloku. Ale potom na to všetko – zaujímavé je že všetci – zabudli. Žeby v nich – napriek všetkej snahe – nenašli nič kompromitujúce? Alebo žeby sa ukázalo, že dokumenty vrhajú temný tieň ani nie tak na Varšavskú zmluvu, ako skôr na NATO?

Aj v Rusku sú všetky dokumenty týkajúce sa činnosti vojenského bloku bývalých socialistických krajín naďalej utajené… až na jeden z nich. Trojstranový dokument bol odtajnený, jeho obsah je dostupný verejnosti. Hovorí o pre nás zaujímavej udalosti – vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a obsadenie Prahy r. 1968. Paradoxne práve tento dokument – ktorý by nás mal potešiť – sa akosi znepáčil ako našim, tak aj českým kolegom pri moci. Čo sa to tak strašne znepáčilo našej aj českej aktuálnej elite? Alebo sa stáva viditeľným to, čím nás to vlastne už desaťročia kŕmia?

Gorbačov sa veľmi rýchlo a rád r. 1990 presvedčil, že Západ a krajiny vtedajšieho socialistického bloku nie sú viac nepriateľmi. Logicky z toho vyplynulo, že prítomnosť vojsk Varšavskej zmluvy v Európe nie je viac potrebná. Vytvorila sa Rada NATO-Rusko, NATO a ruské vojská začali robiť spoločné vojenské cvičenia. Väčšina vtedajších vodcov socialistických krajín sa nechcela ani len zamyslieť nad tým, k čomu nevyhnutne privedie likvidácia Varšavskej zmluvy. Pretože však NATO sa odvtedy začalo agresívne rozpínať nielen po Európe znamená to, že vtedajším politikom niečo podstatné uniklo. Inak by dnes nemohla dozrievať situácia, ktorá môže skončiť ďalšou veľkou vojnou.

Varšavská zmluva vznikla ako reakcia na roky predtým vytvorené NATO, pričom povestnou kvapkou, ktorá preliala čašu sa stalo prijatie Nemeckej spolkovej republiky do NATO. Musela sa preto vytvoriť organizácia, ktorá by bola schopná zabezpečiť vojensko-strategickú rovnováhu a tak garantovať mier.

Varšavská zmluva bola od svojho vzniku a počas celej svojej existencie obviňovaná z agresívnych plánov proti Západu. Akosi všetkým unikalo, že obvinenia pochádzali z krajín druhého vojenského zoskupenia – z NATO. Ale bol naozaj vojenský zväzok socialistických krajín agresívnym? Nuž, skoro všetky dokumenty týkajúce sa činnosti Varšavskej zmluvy sú dodnes v utajenom režime. Napriek tomu je možné zostaviť obraz tej doby.

Druhá svetová vojna sa iba skončila r. 1945 a Veľká Británia a USA už mali vypracovaný plán na vojenský útok proti svojmu bývalému spojencovi v protifašistickej koalícii. Operácia dostala kódový názov „NEMYSLITEĽNÉ“. Plán predpokladal, že britská skupina vojsk zo severnej časti Západného Nemecka a južná skupina vojsk v Západnom Nemecku – Američania – v lete 1945 zaútočia na sovietske vojská, ktoré po vojne ostali umiestnené v Poľsku. Briti mali zaútočiť cez Štetín a Američania cez Lipsko a Cotbus. Plán predpokladal, že do bojov budú nasadené aj nemecké vojenské jednotky. Británia bola už roku 1945 ochotná vyzbrojiť fašistov, t.j. odpustiť im bombardovanie svojich miest a smrť tisícok Britov. Generál Montgomery dal už r. 1945 rozkaz uchovať výzbroj nemeckých divízií pre prípad, že sa začne vojna proti ZSSR. Plán sa však vtedy zrealizovať jednoducho nedalo. V apríli 1945 sa americké a sovietske vojská stretli na rieke Labe, kde došlo k skutočnému zbrataniu sa Američanov a Rusov. Briti pochopili, že primäť Američanov bojovať proti tým, s ktorými sa len nedávno podelili o radosť z veľkého víťazstva sa jednoducho nepodarí. V skutočnosti na Západe mal veľmi vysokú autoritu aj Stalin. Preto bolo potrebné najskôr odstrániť aj jeho. Za splnenie tejto úlohy bol Churchill povýšený do rytierskeho stavu.

Američania však dali už tri mesiace po páde Berlína svetu najavo, že sú pripravení na novú vojnu. Demonštráciou tohto postoja bolo zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki.

Americké hlavy ochladli už 3. augusta 1947 na vojenskej prehliadke na letisku Tušino v Moskve. Nad hlavami zúčastnených – medzi ktorými boli aj západní návštevníci – preleteli 3 najnovšie strategické bombardéry TU-4. ZSSR tým demonštroval, že má technické prostriedky na doručenie jadrovej zbrane na územie USA. Američanov – čo je veľmi smutné – možno odradiť od útoku jedine demonštráciou reálnej vojenskej možnosti zasiahnuť ich územie. Preto už čoskoro nastúpila Studená vojna. ZSSR bol totiž pre Američanov vždy prekážkou v absolútnej kontrole nad svetom.

Američania veľmi rýchlo prijali taktiku odstránenia tejto prekážky cudzími rukami. Na túto úlohu sa ideálne hodila Európa – trebalo iba do tohto projektu vhodne zatiahnuť európske krajiny. Západné média preto začali systematicky strašiť európske obyvateľstvo sovietskym útokom a pozývať na pomoc Američanov, aby ich ochránili pred „Červeným medveďom“. Takýto obraz vyvolal v Európe veľké znepokojenie. Cieľ bol dosiahnutý.

Ústava OSN zakazovala zostavovanie vojenských zväzkov všetkým krajinám, ktoré nepatria do toho istého regiónu. Preto USA vymysleli akýsi fiktívny „Severoatlantický región“ – a mohli vytvoriť NATO, Severoatlantickú vojenskú alianciu. Podľa plánov NATO sa hlavným európskym nepriateľom ZSSR malo stať Nemecko.

Anglosasi po právnej stránke uzavreli dohodu s nepriateľom, ktorého len nedávno spolu so ZSSR porazili. Stalo sa tak de jure 4. apríla 1949 vo Washingtone. Zakladajúcimi členmi NATO sa stalo 12 krajín: USA, Veľká Británia, Kanada, Island, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Nórsko, Dánsko, Taliansko a Portugalsko. Roku 1952 sa pripojilo Grécko a Turecko. „Zlatým klincom“ anglosaského divadla sa stalo prijatie Západného Nemecka. Stalo sa tak presne na 10. výročie porážky fašistického Nemecka vo veľkej vojne – 9. mája 1955. Všimnime si, že vtedy ešte Západ „nevedel“ o tom, že vojna skončila akéhosi 8. mája…

Nastúpila už nutnosť organizovať niečo na svoju obranu, a tak 14.5.1955 vznikla v hlavnom meste Poľska Varšavská zmluva. Mala týchto členov: Albánsko, Bulharsko, Maďarsko, NDR, Poľsko, Rumunsko, ZSSR a Československo. Albánsko však pomerne skoro svoje členstvo zrušilo. Zmluva bola zostavená na plnej rovnosti všetkých členov organizácie. Už od prvých dní existencie Varšavskej zmluvy začali západné médiá šíriť jej obraz ako nebezpečného agresora. Ak sa chceme odborne pozrieť na to, aký bol charakter Varšavskej zmluvy oproti NATO, môžeme použiť napríklad údaje nezávislých inštitútov. IISS (Internationala Institute for Strategic Studies) z Londýna a SIPRI (Stockholm International Peace Research Institute) uvádzajú jasné údaje. V štruktúre vojsk Varšavskej zmluvy prevládali prostriedky obrany – najmä vojská protivzdušnej obrany, v štruktúre NATO vidieť jasnú prevahu v prostriedkoch na útok. Každý odborník hneď zistí, kto mal obranný a kto útočný charakter. Pozrime sa na čísla z roku 1988:

Táto informácia sa akosi nikdy v západných médiách neobjavila.

Západné médiá neustále opakovali, že Varšavská zmluva má agresívny charakter, ako príklad podávali najmä udalosti v Maďarsku z roku 1956 a z Československa 1968. Možno povedať, že žiadne iné argumenty ani nikdy nemali. Otázkou je, možno udalosti r. 1956 v Maďarsku a 1968 v Československu považovať za akty agresie zo strany Varšavskej zmluvy?

V Maďarsku nešlo o vojenský zásah Varšavskej zmluvy, ale výlučne o operáciu Sovietskej armády. Maďarsko bolo totiž vo vojne spojencom fašistického Nemecka, členom jeho koalície, a teda malo štatút okupovanej krajiny vzhľadom na to, že bolo vo vojne porazené. ZSSR hneď na začiatku dal vedieť všetkým členským krajinám Varšavskej zmluvy, že navodenie poriadku zabezpečí výlučne jeho armáda, bez akejkoľvek pomoci zo strany ostatných členských štátov. A tak sa to aj stalo, žiadna iná armáda sa operácie nezúčastnila. Prvý argument teda odpadá.

Udalosti v Československu mali úplne iný charakter. Vzhľadom na SNP a účasť československého armádneho zboru v bojoch druhej svetovej vojny na strane ZSSR bolo Československo považované za spojenca Sovietskeho zväzu a člena protifašistickej koalície, musel byť teda volený iný postup. Pre lepšie vniknutie do udalostí tej doby je dobre si pozrieť dokumentárne filmy ČESKOSLOVENSKO, ROK SKÚŠOK od režiséra A. Kološina z r. 1969 a ODPOR NEPRIATEĽOM SOCIALIZMU od režiséra I. Venžera z roku 1968. Nechajme teraz bokom demoverziu, ktorou nás dlhodobo kŕmia a pozrime sa na udalosti z pohľadu dokumentárnych záznamov.

V Prahe došlo k streľbe z guľometov na sovietskych vojakov a aj k zapaľovaniu tankov tak, že pribiehali k tankom odzadu, prebíjali plechové nádrže s naftou a fakľami ich zapaľovali. Tieto udalosti prebiehali na pozadí vojenských cvičení NATO v Západnom Nemecku na hraniciach s Československom. Toto cvičenie vojsk NATO s názvom Čierny lev bolo prenesené zo Švábska. Roku 1968 vôbec už od začiatku prebiehali na území NSR pri hranici s Československom nepretržite za sebou rôzne vojenské manévre NATO. Ťažká technika bola prenesená tak blízko k hraniciam ČSSR, aby boli výstrely z diel dobre počuteľné aj v hĺbke nášho územia. Dovtedy NATO nikdy nič také neurobilo. Ako keby hovorili: vidíte, sme tu, hneď vedľa vás – konajte! Buďte aktívni, povstaňte a konajte!

Pražská opozícia sa „zhodou okolností“ zaktivizovala už na prelome januára/februára 1968. V marci sa už oficiálne objavila úderná sila opozície – ako sa samotná pražská opozícia nazvala – Klub 231. Názov bol taký preto, lebo v Klube bolo veľa ľudí, ktorí boli predtým súdení podľa §231 ústavného Zákona o ochrane republiky. Dnešná propaganda šíri, že išlo výlučne o dobrých demokratov, ktorí chceli pre  nás iba to najlepšie. Akosi zabúdajú doplniť, že podľa tohto paragrafu bolo odsúdených najmä veľa bývalých fašistov, členov SS a vôbec kolaborantov s nacistickým Nemeckom.

Dnes sa túto organizáciu snažia predstavovať v ružovom svetle ako jednu z opozičných strán, ale členovia Klubu 231 boli predovšetkým vopred pripravovaní žoldnieri, ktorých úlohou bolo zvrtnúť udalosti do ozbrojených operácií, teda otvoreného ozbrojeného prevratu.

NATO malo plán vstúpiť do ČSSR a Prahy, a práve nato boli už pripravené vojská. Československí pohraničníci už dokonca demontovali aj ploty na západných hraniciach, aj keď krajina bola otvorená aj bez toho. Do ČSSR za prvý polrok r. 1968 vstúpilo 368 000 západných Nemcov.

Skutočnou otázkou je, či tieto udalosti naozaj predstavovali hrozbu pre našich obyvateľov, či sa udalosti naozaj plánovali dostať do roviny krvavého, ozbrojeného prevratu? Fakty hovoria jasne. V Prahe sa pripravoval ozbrojený prevrat. Boli nájdené tajné sklady zbraní určené práve na tento účel.

Najskôr našli takýto sklad v budove Ministerstva poľnohospodárstva. Situáciu naozaj plánovali dohnať do ozbrojených zrážok a krviprelievania.

Bolo nájdených a zhabaných množstvo zbraní, ktoré boli sústredné na jedno miesto a neskôr naložené na nákladné autá a vyvezené z Prahy.

Išlo nielen o pištole a iné ľahké zbrane, zhabané boli aj guľomety – nielen ľahké, ale aj stojanové.

Medzi zhabanými zbraňami boli aj ľahké mínomety s muníciou a debne s výbušninami.

Tajné sklady zbraní  boli objavené najmä v suterénoch budov viacerých Ministerstiev. V skutočnosti sa nepodarilo zabaviť všetky, lebo niektoré z nich boli vyhodené do vzduchu členmi Klubu 231.

Kto má zdravý úsudok pochopí k čomu to všetko malo viesť. Oficiálne sa hovorí o tzv. Pražskej jari v ružových farbách. Príprava ozbrojeného povstania bola prekazená, ale romantický názov „Pražská jar“ propagandisti zručne a široko používajú na navodenie pozitívnych farieb dodnes. Existuje však dostatok dôkazov na to, aby bolo jasné o čo vlastne išlo. Ostáva iba dodať, že v žiadnom prípade nešlo o sklady vtedajších Ľudových milícií.

Na tejto operácii sa zúčastnili vojská Varšavskej zmluvy. Dnes sa akosi nespomína, že rozhodnutie sa prijalo konsenzom, ale hlavne nevieme to, že najaktívnejším navrhovateľom tohto zásahu bolo Poľsko, ktoré na naše územie vyslalo vojenský kontingent o sile 40 000 vojakov. Vzhľadom na to, ako statočne „zabudli“ na svoje sľuby o odtajnení pozadia činnosti Varšavskej zmluvy možno predpokladať, že dôkazy našli. Hovoria však o niečom inom, ako by oni sami chceli.

Celá „krvavá“ operácia vojsk Varšavskej zmluvy priniesla asi 90 obetí. Ak by cieľom operácie bol výlučne vojenský zásah, čísla by vyzerali úplne inak. Tu je namieste spomenúť americké „mierové“, teda demokratické operácie toho obdobia – Kóreu, Vietnam, Panamu a mnohé ďalšie. Všade tisícky a tisícky obetí, presnejšie milióny a milióny. Všimnime si, že udalosti u nás sa oficiálne označujú ako „Pražská jar“. Dnes si aj mladá generácia môže overiť, čo znamená a kam viedla americká operácia „Arabská jar“ – utečenci zaplavujúci Európu sú jej priamym výsledkom. Nezabudnime ani na útok na Irak a Afganistan, pričom len v Iraku bolo zabitých vyše milióna obyvateľov. Buďme radi, že sme boli členmi Varšavskej zmluvy. Bez nej by dnešný svet vyzeral úplne inak.

 

Zo všetkých demokratických médií sa dennodenne vylieva množstvo špiny na všetko slovanské, najmä však na Rusko. Hoci vytvárajú dojem, že problém je v prezidentovi Putinovi, nedávno rusofóbi odkryli masky. Stalo sa tak v posledný májový týždeň 2015 v článku, ktorý vyšiel v novinách Financial Times. Už len niekoľko citátov sa nedá hodnotiť inak, ako úsilie zamerané na rozdúchavanie nenávisti voči Rusku:

„Prezident RF Vladimír Putin patrí v dávnej tradícii ruského myslenia. Jeho odchod zo zastávaného postu nič nezmení. Akýkoľvek pravdepodobný následník Putina bude sledovať analogický kurz.“

„Ruský problém nie je pre Západ novinka. Vznikol ešte pred 200 rokmi, v období koncom napoleonského obdobia, keď sa medzi Ruskom a Európou vytvorila priepasť v tom, čo považujeme za hodnoty“.

„Časom odpor zo strany Nemecka na západe, Veľkej Británie a potom USA na juhu a Číny s Japonskom na východe ohraničili zónu bezpečnosti Ruska v severnej a centrálnej časti Eurázie, na územiach postsovietskeho priestoru“.

Mimoriadnu pozornosť si vyžaduje fráza o „odpore Nemecka“, pod ktorým sa myslí útok fašistického Nemecka na Sovietsky zväz 22. júna 1941. Takto sa menia dejiny na históriu – v súlade s orwellovským prístupom. Pozrime sa na tento „problém“ trochu bližšie. Je to totiž problém všetkých Slovanov, nie iba Ruska. To iba bráni v ceste totálnej likvidácii všetkých Slovanov. Odporúčame vám si pozrieť známe video „Ja, ruský okupant“. A aby sme neostali jednostranní, pozrite si aj video „Americký mierotvorca“. Súdiac podľa zúrivej reakcie Ukrajiny a USA, prvé video dosiahlo adresáta…

Aká to bola v minulosti tá krajina, ktorú dnes nazývame Rusko? Hoci sa to zdá nepravdepodobné, Rus o. i. naučila Európanov sa umývať. V čase, keď sa Anna Jaroslavna stala francúzskou kráľovnou, nielenže bola asi jediná, ktorá sa v Európe pravidelne umývala, ale okrem iného ovládala niekoľko jazykov aj písmom, pričom jej manžel sa podpisoval krížikom…

Ivan IV. zabil omnoho menej ľudí počas svojej vlády ako jeho európski súčasníci, no dodnes ho volajú „Terrible“. Nemenej dôležité sú okolnosti vládnutia Pavla I., ktorého dodnes nazývajú šialeným tyranom všetci západní, resp. prozápadní historici. No pritom počas jeho vlády ruská armáda obsadila Rím, Korfu aj Maltu. Ako prebieha posledných 400 rokov to, čo môžeme smelo nazvať informačnou vojnou proti Rusku? Pozrime sa na ňu skrz niekoľko príkladov.

11. marca 1801 napísala britská tlač, že ruský imperátor Pavol I. dovládol. Zaujímavosťou však je to, že správy takéhoto charakteru sa objavovali v britskej tlači už od januára toho istého roku. Boli to správy takéhoto druhu: „Očakávame správu už v nasledujúcej pošte, že veľkodušný Pavol prestal vládnuť…“; prípadne „podľa všetkého, v ruskej vláde už prebehli veľké zmeny, alebo nemôžu neprebehnúť v najbližších dňoch…“

Už dlho sa o cárovi viedli reči, že je to hlupák, blázon, ktorý sa nekontroluje a podobne. Začali – ako obyčajne – v Západnej Európe, no systematicky sa šírili aj v samotnom Rusku. Pozrime sa na podstatu činov Pavla I. nie ako nepriatelia Slovanov, ale z pohľadu doby, v ktorej žil. Takto budeme schopní zistiť aj to, komu a prečo bola jeho smrť výhodná.

Prečo o Pavlovi I. ostali iba zlomyseľné karikatúry, a prečo západní historici oslavujú iba slabých ruských vládcov? Prečo sa západnej obľube tešia takí ako Nikolaj II. a Gorbačov? Od ktorého cára sa toto všetko začalo?

Vráťme sa do časov tretieho roku Livónskej vojny r. 1565. Vtedy sa po celej Európe začali objavovať lístočky s takýmito textami: „Absolútne zverské, strašné, doteraz neslýchané a pravdivé zvesti, aké zverstvá završujú Moskoviti so zajatými kresťanmi z Litlandie, mužmi aj ženami, pannami aj deťmi a akú biedu dennodenne im spôsobujú v ich krajine“. Takéto lístočky sa v tej dobe distribuovali po Európe. Dnes by sme ich mohli nazvať „YELLOW PAGES“, alebo u nás udomácnené „zlaté stránky“. Teda platená inzercia. Vyrábali ich v Norimbergu a sú pamätné najmä tým, že sa v nich po prvý raz objavila protiruská téma. Európania si začali systematicky predstavovať Rusov ako krajinu divochov, krutých barbarov, otrocky pokorných svojim despotom.

Informačná vojna sa teda začala už za čias Ivana IV. nazývaného aj Hrozný. O čo išlo v politike 16. a 17. storočia? Rusko bola stále krajina akosi mimo Európy, ale zato krajina usporiadaná, hospodársky aj politicky silná. Zatiaľ čo v Európe prebiehali kruté náboženské vojny a začali sa vytvárať základy dnešných štátov, v Moskovii harmonicky spolunažívajú rôzne národy. Napríklad pokojne spolunažívajú Rusi aj Tatári, Taliani stavajú Kremeľ, Nemci s Angličanmi slobodne popíjajú. Je to svet bez reštrikcií. Poliaci aj Litovci horia s Rusmi jedným jazykom, Ivan IV. rozšíril hranice na východ aj juh a začal sa zapodievať získaním prístupu k baltickému moru.

Začala sa krvavá vojna, ktorá trvala 25 rokov. Vtedy Rusko po prvý raz zistilo, že vojna sa nevedie iba na bojovom poli. Podstata či súčasť každej vojny je vojna informačná. Tak či onak, informačná vojna je vojna a vždy zabíja ľudí. Ľudia, nemajúc správne informácie v správny čas konajú činy, ktorých výsledkom je ich fyzická likvidácia.

V tejto vojne je výrazný moment zrady blízkeho priateľa Ivana IV., Andreja Kurpského. Hoci je dodnes oficiálne považovaný za prebehlíka na Západ, bol to v skutočnosti obyčajný platený špión. Jeho zrada – tým, že predal celý plán útoku ruskej armády Západu – spôsobila likvidáciu 20 000 ruských vojakov. V Rusku nechal napospas osudu aj svoju rodinu. Tu je dôležité poznamenať, že hoci ju tzv. „Hrozný“ a krutý cár mohol zlikvidovať, nikomu z nich sa nikdy nič nestalo. Taký „Hrozný“ bol „Hrozný“ cár.

Zradca Kurpský dostal na Západe za svoju zradu mesto, 28 dedín v jednej lokalite a 10 v druhej, ako aj rozsiahle pozemky. Mal teda začo svojim chlebodarcom ďakovať…

No práve Kurpský začal systematicky – akože z „prvej ruky“ – šíriť obrazy o Rusku ako o temnom cárstve a Ivana IV. nazývať „temným tyranom“. Týmto dal Západu do rúk silnú ideologickú zbraň na zmenu politickej situácie na Rusi. Šíril fámy o nespočetných popravách v Moskve, o tom, že ich osobne a s radosťou sledoval sám Ivan a podobné výmysly.

Ale ako vyzerá porovnanie „Kruťasa“ Ivana IV. s jeho súčasníkmi? Za 30 rokov svojej vlády dal Ivan popraviť okolo 4 000 ľudí. No v r. 1572 bolo iba za jedinú noc – nazvanú bartolomejská – v Paríži zabitých 20 000 ľudí. Približne v tom istom období Henrich VIII. dal popraviť 72 000 ľudí, čo v tom čase predstavovalo 2,5% obyvateľstva. Za kráľovnej Alžbety bolo popravených už 82 000 ľudí. V r. 1522 bolo v Nemecku pri potláčaní sedliackeho povstania popravených 100 000 ľudí. A títo ľudia „učili“ ruského cára humanizmu…

Rusko za vlády Ivana IV. dosiahlo približne dnešné hranice. No pritom nebol zničený ani jediný národ, ani žiadnemu majiteľovi pozemkov nekonfiškovali ani jediný hektár zeme. No v Livónskej vojne proti Rusku po prvý raz bojovala celá koalícia kráľovstiev Západu. Bolo teda potrebné koncentrované úsilie polovice Európy, aby sa Rus nedostala k moriam. V tomto období sa aj zrodil nový druh informácií, orientovaný na najširšiu verejnosť. Skoro všetci rukí vládcovia dostali prívlastok „tyran“, za čím bola snaha poštvať obyvateľov krajiny proti vlastnému vladárovi. V tejto súvislosti bola vydaná aj celá rada systematicky protiruských kníh. Jedna z nich od Henricha Standena položila ideologický základ tomu, čo sa neskôr v politike Západu začalo volať „Plán Ost“. On založil druh literatúry opisujúcej Rusko bez toho, aby bral do úvahy reálne udalosti. Britský diplomat Giles Fletcher tiež vydal knihu podobného žánru, ale okrem štandardnej dezinformácie prekvapil informáciou o tom, že cárovič Dmitrij – syn Ivana IV. a následník trónu – bude zavraždený a moc v krajine nakoniec prejde do iných rúk. Bol zabitý niekoľko mesiacov po tom, ako bola kniha vydaná. Ďalšia anglická náhoda? O niekoľko mesiacov po jeho zavraždení sa začala v Rusku krvavá vojna. Už za touto vojnou, kedy Rusko napadli a drancovali Poliaci stáli Angličania. Poľsko je dodnes v orbite anglickej spravodajskej služby. Vojna skončila porážkou Poliakov, ale za cenu množstva krvi. O časti tejto vojny hovorí aj film 1612.

Zaujímavá je podobnosť tomu, že aj správa o skorej smrti Pavla I. vyšla v britskej tlači 2 mesiace pred atentátom. Odkiaľ majú práve Angličania takého informácie? Prečo im vadil práve Pavol I.?

V roku 1801 už bola verejná mienka na strane sprisahancov, cár Pavol bol vo všeobecnosti považovaný za blázna. V deň jeho vraždy bola kňažná Oľga Žrebcová na bále u pruského kráľa, kde sa stavila po ceste do Anglicka. Práve v  jej petrohradskom byte sa nachádzal salón, kde sa stretávali sprisahanci. Keď dostala informáciu  o zavraždení cára, od samej radosti tak silno vykríkla, že aj sám pruský kráľ ju upozornil na nemiestne spávanie. Oficiálne zdroje uvádzajú, že do Londýna odišla za svojou láskou, britským diplomatom Wilfordom, ktorého cár dal vyhostiť z Ruska. Údajne nevedela bez neho žiť. No jej cesta bola v skutočnosti služobná či obchodná. Cez ňu sa do Petrohradu dostali 2 milióny britských libier, čo bola odmena pre sprisahancov. Peniaze boli ešte iba na ceste, ale vražda už bola vykonaná.

Angličanmi zaplatený prevrat priviedol na trón následníka Alexandra, ktorý sa lepšie hodil Angličanom. Vždy, keď sa Rusko nepáči Západu znamená to, že ide svojou vlastnou cestou. Problém je iba v tom, že aj v Rusku sa vždy nájde dostatok zradcov ochotných za cudzie peniaze robiť akékoľvek špinavosti. Ale to už patrí ku kresťanstvu. Vieme, že Ježiš mal 12 učeníkov, z ktorých ho dvaja zapreli. 17% zradcov sa vždy nájde v každom národe, ktorý sa hrdí názvom „kresťanský“. Je to jeden zo želaných efektov tých, ktorí kresťanstvo vytvorili.

Keď sa v Európe dostal k moci Bonaparte, začali sa viacerí európski monarchovia obávať o svoje tróny. No práve na ich strane začal víťazne bojovať Suvorov so svojou armádou. Napriek tomu západní historici dodnes používajú karikatúry z tých čias, ktoré znevažujú Suvorova, robia z neho zverského mäsiara. Najskôr ich predkovia pred stáročiami mýtus vymysleli, a teraz ho ich potomkovia používajú už ako absolútnu pravdu v najvyššej inštancii.

Pri opisoch bojov Suvorova akosi zabúdajú na veľké činy spojené s jeho výpravou. Bezprecedentný je napríklad jeho prechod Álp. Tieto prekonal aj s armádou, aby sa na dohovorenom mieste stretol so spojencami, rakúsko-uhorským vojskom. No Rakúšania jednoducho na dohodnuté miesto a v dohodnutý čas „zabudli“ prísť.

Na základe takýchto príkladov správania sa spojencov k ruskej armáde vydal cár Pavol Suvorovovi rozkaz k návratu do Ruska. No namiesto zradných spojencov organizovaných Angličanmi sa začala komunikácia s Napoleonom. Cár rozviazal dohodu s Rakúsko-Uhorskom a začal spolupracovať s Francúzskom. Pochopil, že napriek úspechom svojej armády spojenci nedajú Rusku využiť jej víťazstvá. No a Bonaparte prišiel s oveľa jasnejšími ponukami. Navrhoval spojiť sily oboch impérií a rozdeliť si svet. Veď to, že Pavol I. obsadil Maltu nedávalo Angličanom spať. Rozhodli sa preto za každú cenu prekaziť spojenectvo Ruska a Francúzska. Bolo pre Angličanov veľmi nebezpečné. Británia r. 1801 už začala vplyvom ruskej flotily strácať hegemóniu na mori a Napoleon na svojej ceste do Indie už obsadil Egypt. Ruskí kozáci boli na pochode do Indie. Po ceste sa mali v Perzii spojiť s Francúzmi a to by bol už koniec anglického vykorisťovania indického subkontinentu, teda koniec ich blahobytu.

Cár Pavol ešte poslal v predvečer svojej vraždy Kazakom na pochode list, v ktorom sa hovorí: „Cieľom je všetky tie (= anglické koloniálne sídla v Indii) zničiť a utláčaných vládcov (maharadžov) oslobodiť a láskavo preorientovať na závislosť od Ruska takú, akú mali od Angličanov a obchod presmerovať k nám“. Britská koruna nikdy nebola k Indom láskavá, ba práve naopak, vždy sa chovala k nim kruto. Nie náhodou ho Angličania diskreditovali po celej Európe. Ale keď Pavol prijal ponuku od Bonaparta, podpísal si rozsudok smrti. A ruská flotila už útočila na Korfu a eskadra admirála Ušakova kontrolovala Jadran.

Keď dostal Napoleon správu o zavraždení Pavla I. povedal: „Nepodarilo sa im dostať ma v Paríži, tak ma dostali v Petrohrade“.

V januári 2012 sa Veľká Británia pod vplyvom okolností otvorene priznala, že na území Ruskej Federácie organizuje tajnú spravodajskú činnosť. Ale veľký škandál vznikol ešte 6 rokov predtým. Vtedy ruské spravodajské služby oznámili, že pracovníci britskej diplomatickej služby používajú zvláštne elektronické zariadenia na odovzdávanie tajne, t.j. nelegálne  získaných informácií. Tieto prístroje boli zamaskované ako obyčajný kameň nenápadne pohodený na tráve v blízkosti stromov. Ruké spravodajské služby zverejnili video britského agenta, ktorý takýto prístroj preberal. Zábery vtedy odvysielali v Rusku bežné televízne kanály verejne.

Anglická vláda používa tajné operácie proti svojim ekonomickým a politickým konkurentom už  tisícročie. Začiatkom 20. storočia bola sformovaná výzvedná služba MI6, pričom využila všetky skúsenosti, ktoré za dlhé stáročia nadobudla. Dôležité však je to, že za vytvorením organizácie stála rodina Rotschildovcov, ktorá sa už dlhšie a s veľkým znepokojením prizerala ekonomickým úspechom svojich geopolitických konkurentov, najmä Nemecka a Ruska. Napríklad v Rusku rástol HDP 12 až 13% ročne až do roku 1916, rubeľ bol stabilný a 100% priviazaný k zlatému pokladu.

Táto ekonomická stabilita nijako nevyhovovala britskej vláde, presnejšie tým, ktorí ju riadili z pozadia, t.j. finančným magnátom na čele s rodinou Rotschildovcov. Začali preto systematicky rozohrávať ruskú kartu naraz v niekoľkých smeroch. Vo Veľkej Británii sa na izolovanom mieste, na súkromnom hrade rodiny Rotschildovcov r. 1913 stretlo 7 najväčších bankárov tých čias. Akciu detailne naplánoval Rotschild a precízne podľa plánu vykonal Nelson Aldridge Rockefeller. Bol to projekt vytvorenia Federálneho Rezervného systému USA, teda FRB. Vďaka tomu elita dostala možnosť kontrolovať finančnú masu v USA a spúšťať tlačiareň dolárových bankoviek kedykoľvek to potrebovali.

Princíp vyrábania peňazí „zo vzduchu“, t.j. iba si nákladmi na papier a farbu, teda nekontrolovanú tlač papierikov bol odskúšaný v Anglicku ešte r. 1694. Ale na to, aby každý uveril, že práve americké papieriky sú cenné a iné nie, bolo treba ešte niečo urobiť. Najskôr museli presvedčiť celý svet, že práve ich výrobok – americký dolár – je skutočnou hodnotou. Ďalej museli všetci na svete uveriť, že všetky ostatné emisné centrá sveta nie sú dôležité. Museli teda rozbiť ekonomiky tých krajín, ktoré vydávali svoje valuty a boli celosvetovo uznávané. Z tohto dôvodu bola ekonomická nezávislosť Nemecka a Ruska na anglosaskom systéme pre bankárov veľkým problémom, ktorý museli nevyhnutne zlikvidovať. Pristúpili teda k činom.

Hlavným bodom programu bolo zatiahnuť Rusko a Nemecko – dve muchy jednou ranou – do vzájomnej vojny a nechať ich v nej vykrvácať. Na realizáciu plánu boli nasadení najlepší agenti britskej spravodajskej služby.

Do Petrohradu pricestoval s mimoriadne tajným poslaním špeciálny britský agent Oswald Reiner. Počas svojich štúdií na Oxforde sa „spriatelil“ so spolužiakom, ruským kniežaťom Félixom Jusupom. Stretli sa tajne v jednom petrohradskom byte a začali pripravovať plán odstránenia Rasputina.

Britská spravodajská služba pripravila ešte r. 1912 plán vtiahnutia Ruska do vojny na Balkáne. Už tam mal začať vojenský konflikt medzi Ruskom a Nemeckom. No práve Rasputin odvrátil vojnu, lebo mal na cára veľký vplyv. Nikolaj II. bol vôbec jeden z najslabších panovníkov, akých kedy Rusko malo. Rasputin dokázal presvedčiť Nikolaja II., aby nevstúpil do vojny proti Rakúsko-Uhorsku. Britská rozviedka teda začala pripravovať plán „B“, ktorý rátal s použitím v Rusku piatej kolóny. To sú všetci tí obyvatelia vlastnej krajiny, ktorí sú za finančnú odmenu vždy ochotní spáchať akúkoľvek špinavosť a zradu proti vlastnému národu. K piatej kolóne už vtedy v Rusku patrili redakcie rady ruských novín a časopisov, ktoré boli vždy ochotné za peniaze publikovať akúkoľvek Angličanom potrebnú informáciu, vrátane informácií o Rasputinovi. Takto sa začali postupne objavovať prvé články o tom, že Rasputin si to „rozdáva“ často a s kadejakými ženami, a to najčastejšie hromadne. Cieľom bolo zdiskreditovať Rasputina v očiach cára aj ľudu. Dnes je už známe, že britská tajná služba najímala v Rusku ľudí fyzicky podobných Rasputinovi, aby chodili na miesta, kde ich mohlo vidieť veľké množstvo ľudí, napríklad do reštaurácií. Tu si so spoločnosťou ľahkých žien prenajímal postranné „izbičky“. Nechával pootvorené dvere, prípadne iba zatiahnuté závesy a pri „zábave“ s takými „pracovníčkami“ sa choval veľmi hlučne. Jeho reči malo počuť čo najviac návštevníkov reštaurácie, pričom sa zmieňoval nahlas aj o tom, ako „to má rada cárovná“ a podobne. No a platená inzercia to následne rozniesla po celom Rusku.

To, že Rasputin sa nikdy takto nechoval potvrdzuje aj fakt, že po páde cára za dočasnej a neskôr aj boľševickej vlády sa štátnemu aparátu nikdy nepodarilo nájsť ani jeden jediný dôkaz proti Rasputinovi. Nehovoriac o tom, že na nájdení takejto informácie tvrdo pracovali aj západné spravodajskú služby. Výsledok je jedna veľká nula, teda nič.

V takejto hre je dôležité, že ak je záujem odstrániť človeka z politickej hry, vždy je hlavné zasadiť prvý úder a potom sponzorovať následný informačný útok. Bol to predsa nepriateľ politických záujmov Veľkej Británie.

Zdiskreditovať Rasputina sa ale nepodarilo. Preto musela nastúpiť druhá fáza. R. 1914 bol na neho spáchaný prvý pokus o vraždu a starec už nedokázal odvrátiť vojnu s Nemeckom. Odohralo sa to 2 týždne pred začiatkom Prvej svetovej vojny, pred vraždou následníka trónu v Sarajeve. Útok kindžalom však Rasputin prežil, ale počas osudového rozhodnutia Nikolaja II. bol v nemocnici.

Dnešní historici majú dosť veľký problém vysvetliť príčiny vzniku Prvej svetovej vojny, lebo celá situácia je veľmi nelogická. Oficiálne Rusko r. 1914 zahájilo mobilizáciu, a to – údajne – kvôli hrozbe útoku zo strany Rakúsko-Uhorska. Ale vojnu Rusku nevyhlásilo Rakúsko-Uhorsko, ale Nemecko, a to údajne kvôli národnej mobilizácii. Viedeň mlčala. Nemecko síce vyhlásilo vojnu Rusku, ale okamžite prešlo do obrany, lebo sa nepripravovalo na napadnutie Ruska. Nemecko malo plán vojny proti Francúzsku, nie Rusku. Vojnu navyše vyhlásil cisár Wilhelm, pričom tento krok vôbec nekonzultoval so svojim veliteľským zborom, profesionálnymi vojakmi. Ďalšia divná vec je to, že do útoku nastúpilo Rusko a nie Nemecko, ktoré vyhlásilo vojnu. Nikolaj II. uzavrel dohodu so „spojencami“, teda so skupinou, kde bolo Francúzsko aj Anglicko. Tento osudový akt Nikolaja II. – teda vstup ruskej armády na cudzie územie – veľmi očakávali práve spojenci. Vojna ukázala, že vlastné záujmy sú Angličanom vždy bližšie ako akékoľvek spojenecké záväzky.

Rasputin sa však napriek ťažkému zraneniu obdivuhodne pozviechal a bol rozhodnutý urobiť všetko preto, aby Rusko z vojny vystúpilo. A toto bolo pre britské plány obrovským problémom. Pod tlakom Rasputina začalo Rusko prípravy na uzavretie separátneho mieru s Nemeckom, čo by znamenalo hrozbu spoločného – teraz už spojeneckého – úderu na Anglicko. Britská koruna to nemohla zniesť a vypracovala plán definitívnej likvidácie Rasputina. No plán museli realizovať poddaní ruského cára. Anglosasi vždy dávajú prednosť boju cudzími rukami.

V tejto veci sa tajne stretol Reiner s Félixom Jusupovom na byte v Petrohrade. Félix  bol homosexuál. Touto aktivitou sa tak náruživo „zaoberal“ počas štúdií na Oxforde, že v Anglicku sa dodnes používa slovo „Félix“ pre ľudí s takouto orientáciou. Pri druhom pokuse o vraždu vylákali Rasputina na stretnutie. No vyzeralo to tak, že ho nedokážu zabiť. Rasputin vybehol dokonca von a už už by bol ušiel, no tu dostal tretí výstrel. Bol to kontrolný výstrel priamo do hlavy revolverom kalibru .45. Takúto zbraň značky Smith and Wesson používala britská spravodajská služba. Kontrolný výstrel teda vykonal anglický revolver a aj anglický agent. V roku 2004 Angličania priznali, že kontrolný výstrel do hlavy Rasputina vykonal ich tajný agent.

V Anglicku sa r. 1918 znovu na hrade rodiny Rotchlidovcov podávalo šampanské. Británia odstránila z geopolitického poľa najväčších hráčov sveta. Ekonomické záujmy boli vždy hlavnou pohnútkou konania Angličanov proti Rusku bez ohľadu na „cover story“ pre naivnú verejnosť. Rusko muselo prísť o svoj zlatý poklad a Nemecko o silnú marku. A teraz prišiel čas implementovať na svetovú arénu americký dolár, kontrolu nad ktorým Rotschildovci s partnermi získali už r. 1913. Ďalej bolo dôležité odpojiť väzbu medzi zlatom a dolárom a dolár mal sám osebe nahradiť zlato. Prvý krok urobili v USA. V rokoch veľkej depresie – r. 1933 – prezident Roosewelt pod hrozbou 10 rokov väzenia vydal príkaz všetkým Američanom, aby odovzdali všetko osobné zlato do úschovy FRB výmenou za papierové certifikáty. Zároveň odstránili z obehu všetky zlaté tehličky a mince.

Hneď nato Roosewelt vykonal otvorenú devalváciu dolára, t.j. všetky papierové certifikáty, kt. Američania dostali za svoje zlato stratili na cene v prepočte na doláre.

Roosewelt odôvodňoval porušenie americkej ústavy tým, že bolo potrebné predísť odtoku zlata za hranicu. Druhý raz porušil Konštitúciu prezident Nixon r. 1973 keď vyhlásil, že dolár nie je viac krytý zlatom. A tak dnes celý svet má namiesto zlata krytie meny zabezpečené dolárom.

Nixon zrušil krytie zlatom preto, lebo De Gaulle v roku 1965 poslal do USA loď, na palube ktorej bolo 1,5 miliardy amerických dolárových bankoviek. Žiadal Američanov ich vymeniť za zlato. Američanov doslovne šokoval, ale zámenu voľky-nevoľky urobili, lebo De Gaulle pohrozil, že Francúzsko vystúpi z NATO a zruší všetky americké vojenské základne na svojom území. Nečudo, že sa ho snažili zlikvidovať. Príklad De Gaulleho navyše nasledoval nemecký kanclér.

Teda všetky meny sveta sú dnes kryté dolárom a dolár nie je krytý ničím…

Rok pred koncom Druhej svetovej vojny Anglosasi navrhli Stalinovi podpísať Breton-woodskú dohodu, kt. položila základ vytvoreniu Medzinárodného menového fondu aj Svetovej banky pre rekonštrukciu a rozvoj. Presnejšie je vôbec základom celého toho ekonomického systému, v ktorom dnes žijeme. ZSSR vtedy dohodu podpísal. Bolo to preto, lebo r. 1944 už spojenci viedli tajné separátne rokovania s nacistickým Nemeckom o mieri. Takto by mohli hneď začať vojnu proti ZSSR, ale už spolu s Hitlerom. No keď ZSSR definitívne porazil fašizmus, Stalin odmietol ratifikovať dohodu, lebo o. i. hovorila, že dolár sa stane jedinou svetovou valutou, ktorá sa bude kótovať v zlate. Táto dohoda zaväzuje všetky krajiny hromadiť nie zlato, ale americké doláre.

Ako odpoveď Stalinovi spojenci hneď zhodili atómové bomby na Hirošimu aj Nagasaki. Bol to akt zastrašovania a o niečo neskôr prehovoril vo Fultone svoju známu reč W. Churchill. Začal sa studená vojna, ktorú nezačal Sovietsky Zväz. Bola to iniciatíva Anglosasov

Rast ekonomiky ZSSR o 6% ročne prevyšoval rast ekonomiky USA a o 8% Francúzsko. Potom však prišiel spád, lebo sovietski lídri, ktorí prišli po Stalinovi už nedosahovali jeho formát. Nedokázali postaviť hospodárske záujmy svojej krajiny nad ideologické záujmy a aj svoje osobné.

Takto svetová elita zostavila svetovú dolárovú pyramídu. Hoci veľa ľudí verí, že už už padne, nemusí to byť také prosté. USA sa zabezpečili tak, že po celom svete začali rozdúchavať vojnové konflikty. Cieľom je ukázať, že všade okrem USA a ich spojencov je zle. A tam, kde nie je bezpečne neostávajú ani peniaze. Investori sťahujú peniaze z krajín, kde sú konflikty a ukladajú ich tam, kde je bezpečne. „Najlepšie“ do americkej ekonomiky či štátnych obligácií.

Dnes teda už nejde ani o to, aby po revolúcii organizovanej CIA v cudzej krajine bola dosadená „priateľská“ vláda. Ide iba a výslovne o to, aby sa vytvoril a udržiaval dlhý reťazec chaosu. Že zomierajú nevinní ľudia vrátene detí nikoho z organizátorov „show“ nezaujíma. A toto v plnej miere platí aj pre Ukrajinu.

Ak dnes začalo Rusko predaj ropy z nových nálezísk na Jamale do Západnej Európy za ruble, ak sa začal vzájomný obchod s oficiálne už najväčšou svetovou ekonomikou – Čínou – v národných menách, koniec hegemónie Anglosasov už vidno na horizonte. Je to pre nich veľký problém, lebo totiž toto jediné dokáže zničiť ich dolárovú pyramídu. Preto majme na pamäti – môžeme citovať Puškina – „Sme vo vojne krásavci!“. Anglosasi urobia všetko pre to, aby zabránili pádu svojej pyramídy. Vojna sa môže hocikedy dostať do horúcej fázy. Nie z viny Ruska alebo Číny.

25.2.1995 sa v Moskve odohralo dôležité stretnutie. Presne o 19:00 vstúpil do haly jedného moskovského hotela muž v stredných rokoch. Bol to druhý sekretár britského veľvyslanectva v Ruskej Federácii Richard Gordon, inak pracovník britskej spravodajskej služby. Vošiel do výťahu a potom do izby 652, aj keď predtým chvíľku nervózne prešľapoval pred dverami.

V izbe ho čakal pracovník ruskej spravodajskej služby. Po krátkom privítaní mu pustil videokazetu s hojnými pornovýkonmi pána druhého sekretára. Rýchlo sa zorientoval a prejavil záujem zistiť, čo musí urobiť, aby sa videokazeta dostala do jeho rúk a žiadne kópie sa neobjavili nikde inde. A takto sa dostal do rúk ruskej spravodajskej služby – výmenou za kazetu – jeden konkrétny tajný dokument.

Teda už na druhý deň mali na stole jedného z najvyšších úradov Ruska tajný dokument z jedného britského ministerstva. Bolo to spoločné memorandum CIA a britskej spravodajskej služby, v ktorom bola podrobne rozpísaná prognóza rozpadu Ruska na najbližších 10 rokov.

Podľa tejto prognózy k rokom 2015-2020 už Rusko ako jeden štát nemá existovať. Rozpad mal začínať postupne od r. 2012 fázou, v ktorej sa mal odčleniť Petrohrad a celá západná časť Ruska sa mala integrovať do Európy. Ďaleký Východ sa mal stať nezávislou republikou, orientovanou na Japonsko. Kaukaz sa mal stať nezávislý, samostatný islamský štát ako aj Povolžie s hlavným mestom Kazaň. Len časť zvyšného územia mala ostať Ruskom. No najzaujímavejšie v dokumente bolo, že základ tohto rozpadu mal zabezpečiť nový rezident Ruska, ktorým sa mal stať Alexander Lebeď. Keď sa r. 1996 zhoršil zdravotný stav Jeľcina, scenár sa hrozil realizovať…

Ruskú ekonomiku rozbíjali vtedy na časti oligarchické skupiny, v Čečensku pokračovala vojna, pod vplyvom A. Berezovského sa na vrchol politického Olympu pomaly usadzoval generál Lebeď, ktorého hviezda začala rýchlo stúpať.

16.6.1996 v prvom kole prezidentských volieb začal Lebeď dostávať hlasy od ľudí, ktorí v ňom videli toho, kto zavedie poriadok v krajine. Dostal sa na druhé miesto a začal ohrozovať Jeľcina. Ten mu preto ponúkol vysoký post výmenou za to, že sa vzdá kandidatúry. Po porade s Berezovským Lebeď súhlasil, veď dostal od Jeľcina plnú moc robiť akékoľvek rozhodnutia, pričom Jeľcin sa chystal na operáciu srdca.

V tom čase ruská spravodajská služba už mala v rukách informácie, že rad osôb v okolí Jeľcina tajne pripravuje plán odstránenia Jeľcina tak, aby sa na jeho miesto dostal práve Lebeď. V tomto projekte už aktívne pracovali britské aj americké spravodajské služby.

Lebeď bol odstránený v snahe znemožniť mu prebrať moc od Jeľcina. Poslali ho spravovať Krasnodarskú oblasť, kde nešťastnou náhodou zahynul pri leteckom nešťastí…

Tento článok nie je iba opisom minulých udalostí v Rusku, je to v prvom rade ukážka toho, ako pracujú Anglosasi pri dosahovaní svojich cieľov. Nedajme sa oklamať, žijeme v dobe, že ide naozaj o všetko alebo nič. Obama má prečo byť nervózny. Plán sa očividne zasekol a čas sa kráti.