Autor svarga

  • SLOVIENI

    Tému samonázvu našich Predkov Slovienov už nepovažujeme za zmysluplné rozvíjať v tom zmysle, že by sme chceli polemizovať s kastou Slovenov o ich obľúbenom samonázve. Tu sa očividne postačí odvolať na pravidlo nazvané po známom členovi Americkej akadémie vied Jamesovi. Veď šváb bývajúci v počítači v skutočnosti nevie, čo to počítač naozaj je. A Slovieni aj Sloveni existujú – oba egregory sú aktívne. Akurát že prvý desiatky tisíc rokov, druhý maximálne ak 200-300 rokov. Teda ako hovorí príslovie: Kto chce kam, pomôžme mu tam.

    Ako nemá význam polemizovať s ožranom o jeho stave, tak nemá význam s členmi kasty Slovenov polemizovať o nich samých. Veď je to ostatne ich vec, čím chcú byť. Vybrali si – majú čo chceli. Nás sa to však ani v najmenšom netýka.

    K téme sa vraciame z iných dôvodov. Naša spriatelená stránka SLOVѢNI z Facebooku nám dodala zaujímavé materiály druhu, ktorý vždy stojí za to zverejniť, čo aj týmto realizujeme. Ide nám skôr o to, aby sme našim zdravomysliacim čitateľom tieto materiály tiež sprístupnili. Niektorí z vás sú stále – z takých či onakých dôvodov – pod paľbou pseudoargumentov Slovenov, ktorú – z takých či onakých dôvodov – nemôžete úplne prehliadnuť.

    K téme sme sa – z nášho pohľadu dostatočne – vyjadrili aj v knihe Staroslovienska Bukvica. V skutočnosti je pravda, že výraz „Sloven“ možno v historickej literatúre nájsť. Ide však iba o – z pohľadu dejín – nové zmienky. Veď ani oficiálna veda NEPOPIERA, že na našom území sa v minulosti používala STAROSLOVIENSKA BUKVICA. Hoci jej autorstvo pripisujú misii bratov Cyrila a Metoda na Veľkej Morave v rokoch 863/64 až 885, môžeme tieto konkrétne časové údaje brať ako hodnoverne dokázané. Jednému z bratov – Cyrilovi/Konštantínovi zvanom Filozof – sa pripisuje aj autorstvo úvodnej básne k evanjeliu – PROGLAS. Bukvicový zápis vyzerá ПРОГЛАСЪ a v najmladšom písme – Hlaholike – vyzerá ⰒⰓⰑⰃⰎⰀⰔ.

    Ak teda jednoducho iba nahliadneme do tejto básne – úvodu do evanjelií – hneď v úvodných slohách nájdeme zaujímavé informácie. Cyril sa obracia menovite k SLOVIENOM a odvoláva sa aj na jemu aktuálne SIEDME TISÍCROČIE. Okrem toho že píše Slovienom aj týmto písomne potvrdzuje, že na našom území sa v tom čase používal védický Koľadov Dar.

    Teda ešte v deviatom storočí n.l. Cyril a Metod nepochybovali, že prišli k SLOVIENOM. Ak by im to Sloveni chceli vyhovoriť, odporúčame im ich kontaktovať priamo. Ak dostanú od nich inú odpoveď – stačí mailom – radi ju uverejníme. Bol by to naozaj pádny dôkaz. Čosi nám však napovedá, že nám nemajú a ani nebudú mať – v podobe dôkazov – čo dodať.

    Keď sa „nedarí“ vymazať Starosloviensku Bukvicu, Cyrila a Metoda a Proglas z dejinných záznamov, tak prichádza druhá vlna argumentov v podobe vyfabrikovaného tvrdenia, že „aj tak nikto nevie, ako sa čítalo „Ѣ“ (Jať)“; z čoho však im automaticky vyplýva, že sa čítalo ako „E“ alebo „Ä“. Teda takto, na jednej strane „nikto nevie“, na druhej strane „oni vedia“…

    Starosloviensku Bukvicu nevynašli Cyril a Metod, je to zjednodušená Svätoruská Bukvica (je ňou napísaná napríklad Velesova Kniha) a existuje oveľa dlhšie ako kresťanstvo. Vo Vatikánskom archíve je napríklad uložená písomná dohoda medzi Vatikánom a Chorvátmi – ktorí ako prví zo Slovanov prestúpili na kresťanstvo – a je napísaná aj „slovanskými písmenami“. Problém Slovenov je „iba“ v tom, že pochádza z roku 650 n.l.

    V súvislosti so spomenutou Velesovou knihou by sme radi pripomenuli požiar druhej najväčšej knižnice sveta v Moskve, kde zhoreli materiálne dôkazy jej existencie. A tu sa rýchlo dostávame do pozície, že nemôžeme predložiť dôkazy jej existencie. Všetko je už prístupné iba v kópiách, ale sú to už iba kópie… komu je to výhodné?

    Keď sa teda „nedarí“ vymazať Jať z Proglasu, tak tvrdia, že sa nečíta ako „IE“. Ale to už nemožno nazvať inak ako hrubá nevedomosť a čo sa týka argumentácie sa dostávame k už spomenutému ožranovi…

    Akosi nám chýba presná informácia kedy a za akých okolností došlo na našom území k odstráneniu Staroslovienskej Bukvice a zámene za latinku. Tento štandardný krok – odstránenie Obrazového písomného systému a jeho zámena za bezobraznú latinku – postupne použili u všetkých bielych národov. Čin však – minimálne v našom prípade – neodškriepiteľne nastal, pretože za Veľkej Moravy tu bola naša Staroslovienska Bukvica a dnes tu máme cudziu latinku.

    Dôkazom existencie iného jazyka sú aj dodnes existujúce nárečia. Ľud vždy zotrvačne vzdoroval núteným zmenám v jazyku, teda cudzinci si vytvárali „jazyk elity“ – samozrejme „správny a spisovný“ – a jazyk „nedvižnej masy“ bol jazykom „druhej triedy“ obyvateľstva. Ten istý princíp použili aj pri odstraňovaní nášho pôvodného oblečenia – krojov a s nimi celej našej starobylej Kultúry. A tak dodnes máme „odborné“ jazykovedné ústavy (nič na veci nemení, že ho nazvali podľa Ľudovíta Štúra), aktuálnu módu (samozrejme zo zahraničia) a podobne. Teda – inými slovami – Matrix.

    Napriek všetkým snahám zvuk „IE“ je aj v našom súčasnom jazyku stále silne zastúpený. A čo sa týka „zabudnutia“ na Jať – je to naozaj argument iba pre nevedomcov. Staroslovienska Bukvica je – hoci v značne oklieštenej podobe – používaná v Rusku dodnes. Samotné Jať síce odobrali boľševici pri poslednej reforme Bukvice r. 1918, ale zvuk „IE“ aj tak národ „preniesol“ do dnešného „E“. Ak totiž v ruštine chceme vysloviť latinské „E“, tak to musíme napísať obráteným „E“, teda „Э“. Inak ho každý Rus prečíta ako „IE“.

    Jať síce Boľševici z Bukvice odobrali, ale Bielogvardejci, ktorí museli utiecť do exilu – najviac do Francúzska – ho používajú DODNES. Dodnes si vydávajú časopisy a iné písomnosti, kde JAŤ jednoducho je.

    Teda argument „nikto nevie ako sa Jať čítalo“ patrí do ríše NEVEDOMOSTI, alebo inak aj rozprávok.

    A aby sme neostali iba na slovách, nahliadnime do dobového šlabikára z roku 1692. Zostavil ho Karion Istomin s rytinami L. Bunina:

    Najskôr sa precvičme v Bukvici a sami si prečítajme rok vydania. V spodnej časti úvodnej stránky je uvedený aj rok vydania. Vyberme si teda túto spodnú časť:

    Prepíšme si rok vydania samostatne: ҂АХЧВ. Znak pred číslami mení „1“ na „1000“, teda – ak použijeme plagát z knihy Staroslovienska Bukvica – dostaneme rok vydania: 1692. Text uvádza aj mesiac: marec. Šlabikár bol vydaný v Moskve. Pretože vyšiel približne tri desaťročia po krvavej cirkevnej reforme Gréka Nikona, neudáva už Letopočet podľa Koľadu, ale iba kresťanský.

    Odbočme a povedzme si, že pri tejto krutej reforme (akosi nevieme o žiadnych nekrvavých kresťanských krsteniach a reformách v minulosti) bolo umučených a popravených vyše 2 milióny ľudí vrátane žien a detí. Pripomeňme si, že patriarcha Nikon dal príkaz prepísať vo všetkých bohoslužobných knihách pravoverných kresťanov (pravoverní preto, lebo r. 1054 nepristali na pápežovu úpravu, ktorou sa on, človek, vyhlásil za neomylného, a tak došlo k rozkolu na Východnú a Západnú kresťanskú cirkev) pôvodný text „pravoverná cirkev kresťanská“ na „pravoslávna cirkev kresťanská“. Pravoverní kresťania sa proti tomu postavili, pretože sa nepovažovali za pravoslávnych – tými boli vždy Staroverci, pohania, ktorí nikdy neboli kresťanmi. Zdôraznime, že POHANIA nie sú JAZYČNÍCI. Reakcia cára – už prozápadného Romanova – nedala na seba dlho čakať. Armáda robila nájazdy do osád Pravoverných kresťanov. Všetkých obyvateľov pochytali – vrátane žien a detí – a zatvárali do kostolov. Potom dvere zvonku zablokovali a kostoly podpaľovali. Následne rozšírili fámu, že Pravoverní kresťania – ktorí sa držia najstaršej vôbec existujúcej verzie kresťanstva na Zemi – sa sami zapaľujú(?!). Podotknime, že samovražda je pre všetky kresťanské smery HRIECH. Navyše ich začali nazývať ROZKOĽNÍKMI – hoci oni nijaký rozkol nikdy neorganizovali.

    Pravoslávna cirkev Starovercov Staroobradníkov podporila a tiež sa postavila proti, pretože NIKDY NEBOLA KRESŤANSKOU. Aj proti nim nastúpila cárska moc so všetkou svojou silou. Pretože však u nás je pradávna tradícia používať oheň pri oslavách a aj mŕtvych pálime, tak jeden kresťanský pop usúdil, že ak by Starovercov pálili, tak by sa mohli dostať do „ich besovského Irija“. Starovercov teda začali zaživa narážať na koly vedľa osád – rovnako aj ženy a deti. Odvtedy sa používa výraz „kolonáda“, ktorý pôvodne označoval rady kolov s narazenými Starovercami vedľa osád.

    Následkom toho začali Pravoverní kresťania – STAROOBRADNÍCI – utekať, pretože im hrozila fyzická likvidácia. Vznikali aj povstania, ale prevaha štátnej moci bola už neúmerná. Rovnako na ich podporu spolu s nimi povstali aj Staroverci, ktorí tiež museli utekať. Na západe utekali aj do Rakúsko-Uhorska, na východe na Sibír. Príznačné je, že Staroobradníci aj Staroverci zakladali spolu nové osady v bezpečnej vzdialenosti od cárskeho prenasledovania, pričom v nich naďalej žili spolu obe viery – pôvodní kresťania aj pohania. Vo všetkom – okrem vecí Viery – si vždy navzájom pomáhali. Tieto dobré vzťahy trvajú dodnes.

    Podotknime, že tohto roku hlava Pravovernej cirkvi (Staroobradníkov) už minimálne DVAKRÁT oficiálne navštívil prezidenta Putina v Kremli. Z pohľadu RPC (novodobej, Grékom Nikonom reformovanej kresťanskej cirkvi) je to to isté, ako keby Putin prijal hlavu Starovercov, otca Alexandra. Časy sa nezadržateľne menia a Putin patrí k tým, ktorí vedia o čo ide… druhá strana však nerada prehráva.

    Existuje veľa osád, ktoré takto vznikli. U nás napríklad Važec, Vernár, Telgárt, Šumiac – ale dodnes sú stopy viditeľné na Horehroní či na Dolnom Spiši (okres Gelnica) a inde. V starých kronikách sú aj zmienky o Starovercoch – my vieme že prichádzali spolu so Staroobradníkmi, kresťanmi – ktorí sú dnes z neznalosti označovaní ako kresťania tiež.

    Pre nás je zaujímavá 36. strana Bukvára (Šlabikára):

    Určite nie je problém v hornej časti strany nájsť výslovnosť JAŤ napísanú v zrozumiteľnej forme: „IE“. Z príkladov na stránke však vidíme, že JAŤ sa používalo v oveľa väčšom rozsahu ako si dnes uvedomujeme. Okrem prípadov priamej výslovnosti „IE“ sa v jazyku Sloviene JAŤ vyskytovalo vo väčšine slov, v ktorých je použitá mäkká slabika s „E“ na konci. Veď my dnes ani nevieme, prečo napríklad vyslovíme mäkko „DEDO“, „DESAŤ“ ale tvrdo „DEŠTRUKCIA“, „DEMOLÁCIA“ a podobne. Odpoveďˇ je v našom pôvodnom jazyku a jeho pôvodnom písomnom systéme.

    Pridajme teda ešte niekoľko príkladov z tejto strany šlabikára z roku 1692:

    ЛѢСЪ (les); ПѢНА (pena); ѢДУ (idem (na voze)); СѢНО (seno), СЛѢДЪ (stopa), ХРѢНЪ (chren), v texte pod obrázkami nachádzame napríklad slová a výrazy: ѢХАТИ, НАЧАЛѢ, ТѢЛЕСИ, ГЛАГОЛѢ, ЧЕЛОВѢЧЕ a iné.

    Ďalej na 7. strane pod bukvicou „B“ (V) sú tiež slová s JAŤ: ВѢТРЪ, ВѢДИ, СЛОЗѢ, ВѢКУ;

    Na 8. strane pod bukvicou „Г“ nájdeme v texte pod obrázkami: СЛОЗѢХ РѢЧЬ, РАЗУМѢЙ, В ПРАВДѢ, ЗДѢ, ДОБРѢ, ИЗВѢЩАѦЙ, ГРѢХОВНО, ДОЛѢ, СМОТРѢТИ, ИМѢТИ, ГРОБѢ;

    V podstate poľahky zistíme, že JAŤ sa veľmi široko používalo, pretože ho nájdeme v slovách a výrazoch v podstate na každej strane Bukvára (Šlabikára). A stačí sa len trochu pozrieť na slová s JAŤ a hneď vidíme, že aj v slovenčine DODNES na mieste JAŤ máme buď dvojhlásku „IE“, alebo je slabika vyslovovaná MÄKKO. AK TO SÚ NÁHODY, tak potom ich je veľmi veľa. My však vieme, že náhody neexistujú, pretože všetko vo Vesmíre sa riadi kauzálnou reťazou – každá príčina spôsobí špecifický účinok.

    Nerobme si nádeje, že Sloveni príjmu aj tieto dôkazy, ale určite pomôžu vám. Ale ak pre nich je jedno, či JAŤ čítajú ako „IE“, „E“ alebo „Ä“ tak im proste navrhnite, aby vo všetkých slovách, kde dnes máme „IE“ alebo proste mäkko vyslovovanú slabiku s „E“ na konci jednoducho používali „E“ alebo „Ä“. Veď ak to bolo jedno kedysi, tak o to skôr by to malo byť jedno dnes. A potom sa možno ukáže, že ich argumentácia sa v skutočnosti týka iba jedného jediného slova: SLOVENI. A tu sme už pri dehonestujúcom výklade významu slova, ktorý očividne pretláča C. Hromník. On sám dobre vie anglicky a nemôže nevedieť, čo slovo „SLOVEN“ v angličtine znamená. Ale o tom sme už tiež písali.

    26.11.2017

  • JEMELIN VEČER 2017

    V sobotu 18.11.2017 sme mali možnosť navštíviť ďalší koncert Nikolaja Jemelina na Slovensku. Určite môžeme povedať, že také niečo sa nedá opísať slovami ani videom. To neskutočne mocné fluidum, ktoré sa priam valí z pódia treba jednoducho zažiť. A tento zážitok stál zato.

    Koncert uviedla detská skupina Rodina, ktorá si nacvičila a zaspievala Nikolajovu pieseň venovanú ruským výsadkovým jednotkám. U nás ju ľudovo nazývame RUKAVA:

    Sme veľmi radi, že na takého – nepopierateľne slovanské – akcie prichádzajú aj mladí ľudia a ľudia v ľudových krojoch. Dnešné kroje sú bohužiaľ zdobené už iba nič neznamenajúcimi, dekoratívno-estetickými módnymi prvkami. Preto prvky skutočne autentickej Kultúry našich Predkov naozaj potešia – spolu s mládežou, ktorá ich nosí. Ale najmä ide o to, že VIEME ČO ZNAMENAJÚ!

    SLÁVA RODU!

    25.11.2017

  • STALINGRADSKÁ BITKA

    V nedeľu 19. novembra 2017 si pripomíname 75 rokov od zahájenia grandiózneho protiútoku sovietskych vojsk v bitke pod Stalingradom, ktorý nakoniec viedol k porážke nemeckých, rumunských a talianskych armád. Táto veľká porážka znamenala zahájenie aktívnej etapy vo vedení vojenských operácií v Druhej svetovej vojne, ktoré vyústili v definitívnej porážke fašistického Nemecka a jeho spojencov. Či sa to u nás niektorým skupinám páči alebo nie, toľko „ospevovaný“ Slovenský štát bol spojencom nacistického Nemecka.

    Tanky 64 armády na prístupoch k Stalingradu (© RIA Novosti, G. Lipskerov)

    PEKLO NA ZEMI

    Začiatku protiútoku sovietskych vojsk pod Stalingradom predchádzalo 75 dní druhej etapy obrany. Obrancovia mesta odolali tlaku štyroch nemeckých útokov. Od polovice septembra 1942 útočili na pozície 62. a 64. armády motorizované jednotky hitlerovcov bez prestávok, nemecké delostrelectvo metodicky premiešavalo zemou a betónom celé štvrte. Nepriateľovi sa však aj tak nepodarilo obsadiť centrálnu časť mesta, a to nehľadiac na päťnásobnú prevahu síl a zbraní.

    „Stalingrad to je peklo na zemi, Červený Verdun s novou výzbrojou. Útočíme každý deň. Ak sa nám ráno podarí obsadiť 20 metrov, tak večer ich Rusi od nás vezmú nazad“ – písal domov jeden z vojakov Wehrmachtu.

    Snajperi (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    Hitler bol rozhorčený a žiadal od generálov znovu a znovu vrhať do útoku unavené jednotky. Do posledného, už štvrtého útoku v jeseni zaútočilo na mesto päť pechotných a dve tankové divízie. Ale vykrvácaná, na tri časti rozbitá 62. armáda Vasilija Čujkova neustúpila ani o meter. V strede novembra boli Nemci na celom fronte zastavení, čím boli vynútení prejsť k obrane a zakopať sa. Celkovo sa o „steny“ Stalingradu rozbilo viac ako 1 000 nemeckých tankov, okolo 1 400 lietadiel, 2 000 kusov vojenskej techniky a mínometov. Wehrmacht stratil 700 tisíc vojakov a dôstojníkov, ktorí boli zabití alebo padli do zajatia.

    „Spomienky na mier“. Stalingrad, 1943 (© RIA Novosti, J. Riumkin)

    OPERÁCIA URÁN

    Sovietske velenie rýchlo vyhodnotilo situáciu a rozhodlo sa nedať nepriateľovi čas na oddych a zasadiť zdrvujúci odvetný úder. Plán bol vypracovaný pod vedením armádneho generála G. Žukova a generálplukovníka A. Vasilievskeho. Operácia dostala kódový názov „URÁN“.

    Stalingradská bitka ©Инфографика

    Na tento účel sa v stalingradskom smere sústredilo mohutné zoskupenie vojsk Juhozápadného, Donského, Stalingradského a Voronežského frontu, ktoré boli narýchlo posilnené motorizovanými jednotkami z rezerv. Tu patrilo viac ako milión vojakov, 15 tisíc kusov bojovej techniky a mínometov, približne 2 tisíc lietadiel, 1,5 tisíc tankov a samohybných diel.

    Boje na prístupoch k Stalingradu, 1942 (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    Z operatívneho pohľadu sa v novembri 1942 na prístupoch k Stalingradu vytvorila nie veľmi výhodná situácia. Útokom unavení Nemci stiahli k mestu svoje najlepšie úderné jednotky, pričom krídla „zakryli“ slabými rumunskými a talianskymi divíziami. A práve na tieto boli zacielené mohutné údery hlavných síl Juhozápadného a Stalingradského frontu, ktoré zaútočil z dvoch smerov. Ako odrazové mostíky pre útoky boli vybrané rajóny Serafimoviča a Kletskej (severozápadne od Stalingradu), ako aj oblasť Sarpinských jazier južne od mesta.

    Do útoku vstúpili prvé vojská Juhozápadného frontu pod velením generálplukovníka Nikolaja Vatunina a jednotky Donského frontu. Úderom do ľavého krídla nemeckého zoskupenia zo severu prebili obranu 3. rumunskej armády a za deň sa vklinili do nepriateľského zoskupenia v hĺbke 35 kilometrov. Ďalší deň nastúpili z juhovýchodu do útoku strelecké divízie Stalingradského frontu pod velením generálplukovníka Andreja Jeremenka, ktoré hneď rozbili pozície 4. rumunskej armády a prebili sa do tylu v hĺbke 30 kilometrov. Rumunské zákopy boli pred útokom „opracovávané“ asi 80 minút sovietskym delostrelectvom.

    „Zarmútení a zmätení sme nespúšťali oči z našich štábnych máp“ – písal dôstojník nemeckého armádneho zboru – „boli na nich zakreslené mastné červené čiary a šípky, ktoré znamenali smery mnohých útokov protivníka, jeho obchvatové manévre, miesta prienikov. V žiadnych našich predtuchách a myšlienkach sme nepripúšťali možnosť takejto hroznej katastrofy!“

    Po zmietnutí krídel protivníka nasmerovalo sovietske velenie úderné päste Juhozápadného a Stalingradského frontu smerom jeden naproti druhému. Dvadsiateho druhého novembra získal 26. tankový zbor most cez Don a obsadil Kalač, umiestený hneď „za chrbtom“ 6. nemeckej armády a jednotkami 4. tankovej. Za niekoľko dní sa na hrdle 300 tisícového nemeckého úderného zoskupenia zomkli železné kliešte sovietskych zoskupení. V „kotle“ sa ocitlo 22 nemeckých divízií a viac ako 160 samostatných jednotiek. Tridsiateho novembra bola ich blokácia uzavretá.

    Pouličné boje v Stalingrade, 1942 (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    EFEKT KRUHU

    Obkolesené nemecké vojská zaberali plochu viac ako 1 500 štvorcových km. Obvod kruhu meral 174 km, zo severu na juh 35 km, zo západu na východ 43 km. Vonkajší front bol od obkoleseného kruhu vzdialený 170-250 km.

    Bez potravín, munície, teplého jedla a liekov mrzli vojaci a dôstojníci Paulusa v 30° mraze. Zomierali od hladu, zjedli v podstate všetky ťažné kone, lovili psov, mačky aj vtákov. Nehľadiac na očividnú bezvýchodiskovosť situácie, z Berlína prichádzali rozkazy „Držať sa do konca a nevzdávať sa!“.

    Nemci sa v decembri pokúšali zvnútra prebiť von pomocou zvlášť sformovanej skupiny armád „Don“ generálplukovníka Hermana Hotta, ktorá bola zostavená z 30 divízií. Zaútočila z oblasti osady Koteľnikovo. Možno by sa im to aj podarilo, ak by im v ceste nestála 122 tisícová 2. gardová armáda generálporučíka Radiona Malinovského, ktorá bola urýchlene prevelená z rezerv. Tanky Hotta nakoniec uviazli pri rieke Myškov a boli zastavené. Erich von Manstein, ktorý velil tejto operácii požiadal Hitlera, aby dovolil Paulusovi sa prebiť naproti Hottovi, ale odpoveďou bol zákaz. Führer vtedy ešte veril, že 6. armáde sa podarí nejako udržať Stalingrad.

    Sovietski vojaci a dôstojníci, ktorí zachvátili štáb Paulusa (© RIA Novosti, J. Riumkin)

    Vojská Donského frontu pod velením generála K. Rokossovského v januári/februári 1943 rozsekli obkolesenú skupinu na niekoľko častí a zničili ich. Poľný maršal Paulus a jeho generáli sa vzdali. Skupina vojsk generála Karla Streckera, ktorá pokračovala v odpore, bola zasiahnutá úderom sovietskeho delostrelectva z niekoľko tisíc diel a mínometov. Nemeckí vojaci a dôstojníci odhadzovali zbrane a vzdávali sa v skupinách. Do sovietskeho zajatia padlo 91 tisíc vojakov vrátane 2 500 dôstojníkov a 24 generálov.

    Celkovo bola počas stalingradského útoku zničená 6. armáda aj 4. tanková, 3. a 4. rumunská armáda a 8. talianska. Celkové straty protivníka dosiahli približne 1,5 milióna vojakov.

    Zajatí fašisti opúšťajú Stalingrad (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    Zdroj

    19.11.2017

  • STAROVERCI

    Názov Staroverec je dnes veľmi často nesprávne chápaný. Základ názvu tvorí reliktný koreň „STAR“, ktorý – pri znalosti Staroslovienskej Bukvice – dešifrujeme ako ST+AR. Z Obrazov slov dostaneme SlovoTvrdo + AR. Príponu –ÁR používame ako indikátor, že ide o uchovanie, ochránenie toho, čo je pred samotnou príponou (lek-ÁR, mur-ÁR, pek-ÁR, such-ÁR…). V tomto prípade výraz hovorí, že ide o človeka, ktorý pevne (tvrdo) uchováva Slovo (t.j. Múdrosť). Uchovávať však môžeme iba to, čo sme najskôr nadobudli.

    Staroverec je teda človek, ktorý nadobudol Poznanie a uchováva ho. Preto VIERA je POZNANIE, v žiadnom prípade nie konfesia, t.j. náboženstvo. O aký druh Múdrosti (Poznania) ide, si môžeme niečo v krátkosti v tomto článku zopakovať – veď opakovanie je matkou Múdrosti. Starý teda v našom pôvodnom jazyku – staroslovienčine – neznamená vetchý, zošúverený vekom, ale Človeka, ktorý ovláda Poznanie a pevne sa ho drží. Je však pravidlom, že Múdrosť nadobudne ten, kto má už dostatok vlastných životných skúseností.

    Môžeme povedať, že dnes nám skôr ostali informácie z oblasti mýtov. Ale veda o mýtoch – mytológia – nie je až taká „neužitočná vymyslenina“, ako by sa neznalým mohlo zdať. Ba práve naopak. Je to zdroj veľmi cenných informácií – ak vieme ako oddeliť informačný šum od informačného obsahu. A práve preto dnes už mnohí veci znalí vedci nazývajú mytológiu koncentrovanou minulosťou. Majú pravdu.

    Mýtus je rozprávanie, ktoré odovzdáva predstavy našich Predkov o pôvode Sveta, prírodných javoch, o činoch slávnych Predkov. Najživšie zachytáva informácie podávané z hlbín vekov. Ak odstránime lživé nánosy, tak v jeho vnútri, jadre, ostane tá najčistejšia Pravda. Veď každý dobe pozná príslovie: niet dymu bez ohňa.

    Táto informácia je však podaná bez svedkov, bez údajov, ktoré sa dajú na danom stupni overiť. Vždy však môžeme zaujať postoj vedeckého bádateľa a povedať: predpokladajme, že… a to nás nasmeruje na cestu hľadania odpovedí.

    Na takýchto neľahkých bádateľských cestách neraz robíme chyby, strácame niť, ba často stúpame aj na tie isté hrable. Pokračujeme však napriek všetkému vpred, pretože za nás našu cestu nikto iný neprejde. Našou hlavnou pomôckou je najčastejšie intuícia, v takto získaných odpovediach je spravidla ukrytý hlavný význam.

    Každý z nás sa však nachádza na svojej vlastnej, špecifickej úrovni Duchovného vývoja. Ako neexistujú dvaja úplne rovnakí ľudia, tak neexistujú ani dva úplne identické rozsahy uvedomovania si. Uvedomenie si tej či onej skutočnosti bude vždy striktne závisieť od úrovne, na ktorú sa ten či onen subjekt vo svojej evolúcii dostal.

    Uvedomenie si je však to, čo nepotrebuje vysvetľovanie, je to vedenie bez sprostredkovateľov. A to, čo si už uvedomíme zohľadňuje skutočnosť alebo jej hranu takú, aká je. A táto skutočnosť môže mať množstvo názvov, ale jej podstata bude taká, aká je.

    Vo všeobecnosti nám učený svet ponúka vzorovú, etalónovú epochu minulosti – antickú grécku kultúru. Pred ňou však existoval všeobecný, védický časopriestor. Gréci sa dlho snažili dostať k základom védického poznania, čo opisujú mnohé príbehy z ich mytológie. Napríklad príbeh Ifigénie je opis použitia ľsti a klamu s cieľom ukradnúť a vyviezť védické poznatky. Táto operácia – dnes by sme mohli hovoriť o operácii špeciálnych služieb – sa im podarila. Ifigénia sa stala žricou Bohyne Artemis a jej brat Ares prebral otcov trón.

    Veľmi dobre je známy aj príbeh Argonautov. Ak odoberieme z opisu príbehu „dekoratívne“ pozadie, uvidíme záznam z výpravy gréckych špeciálnych jednotiek – vyjadrené dnešnými termínmi – ktorá mala za úlohu doniesť písomné zdroje poznania Árijcov. Nehľadali teda akési abstraktné „zlaté rúno“, ale proste a jednoducho „ZLATÉ RUNY“ – posvätné texty zapísané Runami. Ale nejde o hocijaké texty – sú to texty opisujúce ako vytvoriť funkčný kontakt s Vyšnými Silami.

    Vďaka krádeži týchto poznatkov sa Grékom podarilo vytvoriť a zostaviť ich Olymp – Panteón Bohov. Poznanie bolo však tak či onak získané pomocou pirátskych nájazdov a upravené pre ich podmienky a Svetonázor. Ale tak či onak – dnes je grécky panteón známy po celom svete.

    Achájska civilizácia sa začal búrlivo rozvíjať v 13. st. pred n.l. Achájci neboli Árijci a ich myšlienkové procesy – posudzovanie Sveta – rýchlo prestalo zodpovedať ohromnému územiu, ktoré svojimi lúpežnými nájazdami dobyli. A preto veľmi rýchlo nastal reálny problém – ako riadiť takýto ohromný priestor? Nutne potrebovali vytvoriť systém Bohov, ktorému by zodpovedala vlastná mytológia a nadväzne vlastná filozofia. Nemohli použiť mytológiu a filozofiu árijskú – ktorá stojí na Svedomí a Cti – bola pre nich čo do podstaty cudzia. Svoje však nemali nič.

    Ako možno riešiť takýto problém? Principiálne existujú vždy dve cesty – evolúcia alebo krádež cudzieho. Keďže všade okolo existovala pôvodne védická Kultúra – jednoducho z nej vykradli čo sa im podarilo a čo z toho bolo pre nich vhodné, to použili. Ale do rozmerov a mohutnosti pôvodnej védickej Kultúry už jednoducho dôjsť nemohli. Kópia nikdy nie je originál.

    Expanzia si teda vynútila „skopírovanie“ cudzích Božstiev a začlenenie ich do svojho Panteónu. Ilias a Odysea opisujú presne tento proces. Pomocou krádeže zostavená kópia však nikdy nefunguje tak, ako pôvodný originál – všetko Poznanie sa jednoducho nedá prevziať, a teda nevyhnutne ostali prázdne, „biele“ miesta, ktoré nevedeli čím zaplniť.

    Celková konštrukcia však bola už práceschopná, preto mechanizmus začal ako celok fungovať. Predtým sa Gréci dlho nemohli dostať k zdrojom poznania, ale víťazstvom v dlhotrvajúcej Trójskej vojne nakoniec získali prístup do priestoru, kde im vstúpiť predtým bránila práve Trója.

    Za príkladom Grékov nasledoval antický Rím. Tiež rýchlo prekročil hranice mestského štátu, stal sa najskôr republikou a potom impériom, ale nemal vlastnú koncepciu a systém Bohov. Veľmi rýchlo pred nimi nastal ten istý problém ako v minulosti u Grékov. Rím však expandoval ešte silnejšie a rýchlejšie ako kedysi Gréci – pre nich nastala situácia „už včera bolo neskoro“. Preto kompletne prevzali celý grécky Panteón, akurát trochu pozmenili mená Bohov. Do systému však zároveň „zakomponovali“ bombu s oneskoreným účinkom – kresťanstvo. Keď prišiel vhodný čas, toto veľmi rýchlo zničilo Rímske impérium.

    Rímsky Panteón nebol podložený Duchovnosťou. Je to ale logické vyvrcholenie toho, aký Obraz je uložený už v samotnom slove „ZÁPAD“. Žiadne slovo totiž nevzniklo len tak, náhodou, aj keď nie každé slovo v našom dnešnom jazyku je nášho pôvodu. Západ je však západom vo všetkých slovanských jazykoch. Je to opis presunu na západ – ZaPádom. Najskôr ukradli prví, od ich druhí, atď. Postupne sa strácali sakrálne významy až sa dostali úplne k západu. A zmiznutím zapadajúceho Slnka dochádza aj k pádu uvedomovania si sakrálnej podstaty. A Poznanie postupne upadá do stavu kómatického spánku.

    Ale ani dnes kraľujúca doktrína – kresťanstvo – sa nedostávalo k moci jednoducho. Ešte v 3.-4. storočí n.l. si silne konkurovalo s vtedy veľmi rozšíreným Mitraizmom – názov ktorého pochádza od mena Mitridat. Toto meno dostával podľa prastarej tradície v Pontskom kráľovstve najstarší syn, ktorý nastupoval na trón po otcovi. Druhý syn dostával meno Kristus – a vždy zaujímal miesto veľkňaza (v dnešnom ponímaní slova). Staré kroniky hovoria, že Mitridat prežil detstvo v horách u žrecov. Ovládal všetky vtedajšie jazyky, mal výšku 190 cm. Ovládal skryté poznanie, mal vysoké zasvätenie.

    Rímske légie, ktoré museli dlho a tvrdo bojovať v Pontskej vojne proti Mitridatovi, postupne prijímali Mitraizmus. A to v takej miere, že ešte vo 4. storočí nebolo jasné, či zvíťazí Kresťanstvo alebo Mitraizmus. Ale aj nakoniec víťazné Kresťanstvo prebralo mnohé z Mitraizmu. Veď už len slávnostný úbor pápeža sa dodnes volá MITRA.

    Teda mytológia nie je v žiadnom prípade samoúčelná zábavka pre prípad nudy. Ide o praktickú aplikáciu védického „ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok“. Ako je zostavený mechanizmus vzťahov „hore“ (vo Svete Bohov), tak sa zrkadlí (odráža) v mysliach pospolitého ľudu. Veď nie náhodou tie isté védické, Hermetické spisy hovoria:

    Večnosť je odrazom Boha
    Vesmír je odrazom Večnosti
    Slnko je odrazom Vesmíru
    Človek je odrazom Slnka

    To len dnes vládnuce všeobecné bezvedomie – jeden z výsledkov matrixovej demokracie – umožňuje ľuďom prehliadať skutočný stav vecí a vnímať ich izolovane.

    O tom, aký je rozdiel medzi pôvodným védickým Svetoponímaním a jednou z jeho projekcií do daného priestoru, času a podmienok – dnešným Svetonázorom – si možno vytvoriť predstavu pomerne rýchlo. Základnými kategóriami vo védickom Svetoponímaní sú SVEDOMIE a ČESŤ. Obe tieto slová NEPOZNÁ aramejčina, teda semitský jazyk, ktorým bol napísaný pôvodný (prvý, zdrojový…) text toho, čo dnes Kresťanstvo prijíma ako svoj základný posvätný text – Bibliu, teda Starý a Nový Zákon. Ak nejaký národ nemá výrazy pre Svedomie a Česť znamená to, že tieto pojmy sú mu čo do podstaty cudzie. A ak sa objavujú v dnešných prekladoch Biblie znamená to iba to, že ide o upravené preklady. Nič viac.

    Traduje sa, že k nám kresťanstvo prišlo od Grékov – Cyrila a Metoda. Ak hovoríme o Grékoch, tak hovoríme v prvom rade o cudzincoch. Samotní Gréci označovali svoje územie – ktoré my dnes nie celkom korektne nazývame Gréckom – Helada. Ak sa prizrieme tomuto slovu, môžeme sa ľahko zorientovať o aký národ pôvodne ide.

    Ešte Mauro Orbini uvádza, že celú Európu kedysi obýval jeden národ – Slovania. To je v súlade s naším Poznaním – všetci ľudia bielej farby kože majú jeden spoločný pôvod. Teda aj tí, ktorých dnes oficiálne delia na Slovanov ako takých a „neslovanov ako takých“ – dnešných Škandinávcov. V slovanských jazykoch sa dodnes zachovali výrazy NEBO a NEBESIA. Nebo je tam, kde N(i)EtBOha, Nebesia je tam, kde NIEtBES(i)A. Tam, kde niet Boha je Peklo (t.j. Nebo), tam kde niet Besa sú Nebesia. Nejde teda o ekvivalentné výrazy. Výraz Nebo vyjadruje podstatu Duchovnej kategórie, výraz Peklo zase fyzickú realitu takéhoto druhu Vesmíru (od slova PIECŤ, teda tam, kde je horúco, ako keby sa tam PiEKLO). Už iba dodajme, že v pôvodnej, Staroslovienskej Bukvici sme používali JAŤ, t.j. zvuk „IE“, ktorý nám „starostlivo“ odstránili – ale zahladiť sa to nepodarilo. Chvalabohu.

    Grécka „zasľúbená zem“ sa tradične nazýva HELADA. O aký „vyvolený“ národ teda išlo, ak u Škandinávcov sa prevzatím prvej časti slova – „HEL“ – vytvoril dnes známy výraz „HELL“, t.j. Peklo a u Slovanov (dodnes ostalo v ruštine) bolo zase použitím druhej časti slova – „АД“ (AD) – vytvorené slovo s tým istým významom, t.j. Peklo?

    Aká mytológia, taký národ. Aké vzťahy hore, také sa prenášajú (odrážajú) nadol. Či si to uvedomujeme alebo nie, každý z nás koná podľa princípov, ktoré prevzal z neviditeľného Sveta mimo nás. Ak rešpektujeme Svedomie a Česť, je to prastará, védická Kultúra. Ak žijeme ľsťou a klamom – seba aj iných – tak je to odraz mytológie Sveta zdola, hoci môže k nej viesť aj „smerovacia tabuľa“ Olymp. Dnes nejde o to, ako ľudia navonok vyzerajú, v telách bielych ľudí žije všakovaká háveď. Ale veď sme o tom aj dostali mediálnu informáciu – načo nám dali film AVATAR?

    Tu vari iba malú poznámku. Duchovný a technokratický vývoj sú dve rozdielne a od seba vzájomne nezávislé veci. Technokrat nepoznajúci Svedomie a Česť nie je principiálne primitív. Ba práve naopak, môže ovládať – a v matrixovom svete okolo nás to aj jasne vidno – technológie, o ktorých sa nám ani nesníva. Ale sú to TECHNOLÓGIE, nie VÝVOJ DUCHA. Tým samozrejme netvrdíme, že človek na vysokom stupni vývoja Ducha je inak primitív. Kto môže pochopiť, ten vie o čom je reč.

    Teda mytológia je principiálne najdôležitejšou časťou nášho života. Je to ten referenčný systém, s ktorým sa každý z nás dennodenne porovnáva, resp. ktorým si overuje či činy, ktoré počas dňa robí sú „správne“ alebo „nesprávne“. Správne v jednom systéme hierarchie hodnôt je často nesprávne v inom hierarchickom systéme hodnôt. Svetlé Sily majú svoj, Svetlý systém hodnôt, Temné Sily zase svoj, Temný systém hodnôt. Ako hovorí príslovie: ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Čo posielame, to dostávame. Alebo môžeme použiť aj novozákonné prirovnanie: dobrý strom neprináša zlé ovocie a zlý strom dobré ovocie. Je to proste principiálne pravidlo.

    Tu si musíme vyjasniť veľmi dôležitú vec. My Slaviani sme nikdy nemali žiaden Panteón. Takto sa môžu o našom chápaní Svetlej Hierarchie vyjadrovať iba tí, ktorí čerpajú z cudzích zdrojov. Inými slovami, nie naši ľudia – cudzinci.

    Védická múdrosť hovorí, že ak nám niekto ponúka na výber dve možnosti, tak správna je určite tá tretia. A tak nám ponúkajú na výber formáty štýlu náboženstvo a ateizmus, jednobožstvo a mnohobožstvo a podobné „technológie“ riadenia myslí. Ak siahneme do učenia tibetskej Šambaly zistíme, že už Tibeťania rozlišujú ateizmus, teizmus a neteizmus. Ateisti sú principiálne nihilisti – veriaci jedine a výhradne v existenciu matérie, ako základu všetkého bytia. Teisti sú tí, ktorí všetko bytie odvodzujú od „Theos“, t.j. Boha. Principiálne by to nebol problém, ten je ale dnes v tom, že dnešné náboženstvá sú zostavené tak, že vychovávajú z ľudí – svojich ovečiek – RABOV. A to už je porušenie Konu Stvoriteľa. Teizmus sa dá ľahko rozpoznať podľa toho, že v ňom existuje vyhradená skupina ľudí s patričným vzdelaním – teológov – ktorí si vyhradili výsostné právo komunikovať s Bohom. Ostatní – laici – nemajú na priamu komunikáciu s Vyšnými Silami „licenciu“.

    Neteisti sú tí – skupina, na ktorú demokracia „zabudla“ – ktorí uznávajú existenciu Vyšných Síl, ale zároveň neuznávajú potrebu vyštudovaného teológa-sprostredkovateľa pre komunikáciu s nimi. Najčastejšie sú schopní s nimi komunikovať sami. Tu patrí Stará Viera, tibetská Šambala a podobné systémy, jasnovidci, extrasenzori, proroci, prírodní liečitelia a podobní. Druh, t.j. frekvencia energií, s ktorými komunikujú však závisí od výšky ich evolučného vývoja.

    Ďalší okruh „delenia“ je jednobožstvo a mnohobožstvo. Zdanlivo jasná problematika – ale chyba lávky. Jednobožstvo uznáva iba jediného Boha, ktorý má – spravidla – svoj vyvolený národ a všetky podoby iných Vyšných Síl sú spravidla považované za diabolstvo. Toto je typické pre dnešné náboženstvá.

    Druhou podobou je mnohobožstvo. Je „vynálezom“ Grékov a systém je typický tým, že každý z Bohov má svoje vlastné „záujmy“ a neraz medzi sebou aj bojujú, okrádajú sa, spia a podobne. Ako hore, tak dole, teda nečudo, že podľa toho sa správajú civilizované národy. Ich správanie je determinované normami ich mytológie. Medzi Slovanmi nikdy neexistovalo mnohobožstvo. Tento smer prebralo jedine jazyčníctvo, ktoré bolo „vyvinuté“ a použité proti nám a na našu likvidáciu. Ale to už je umelo vytvorený systém.

    Tradične naším spôsobom chápania Sveta je Rodobožie. Princíp stojí na jednoduchej logike. Každý z nás má dvoch rodičov, ktorí mali tiež po dvoch rodičoch, a táto reťaz siaha neprerušene miliardy rokov do minulosti. Prvopočiatoční Prarodičia sú Vyšní Svetlí Bohovia, od ktorých odvodzujeme našu existenciu. Ale všetci Vyšní Bohovia sú iba prejavmi, teda Ipostázami Jediného Stvoriteľa. Tento má nespočítateľné množstvo prejavov, ale žiadne z nich nikdy nebojujú proti sebe. Aký úžitok by plynul z toho, keby sme bojovali sami proti sebe?

    Rodobožie nie je ani jednobožie ani mnohobožie, ale má prvky oboch, pretože obe boli kedysi vytvorené jeho kopírovaním. Selektívnym, samozrejme.

    V našej mytológii nazývame Stvoriteľa RA-M-CHA, ktorý stvoril všetko čo jestvuje, vrátane množstva Bohov. Ramcha bol prítomný v Skutočnosti a Reálnosti – ktorú On sám stvoril – len 10-33 sekundy. Dnes tu ako keby nebol. Stvoril a odišiel tvoriť ďalšie Svety. Niekedy „nakukne“ kvôli kontrole, ale nič viac. Všetko, čo sa odohrávalo po Jeho Ožiarení sa rozvíjalo podľa Konov a algoritmov už iným vektorom vývoja s inou algoritmickou a Bytostnou naplnenosťou, ktorú dali do pohybu ním zrodení synovia a dcéry – ktorých nazývame Vyšní Bohovia.

    Akonáhle sa Žiarenie začalo transformovať na ĽÚBOSŤ a BOHA RODA-PRARODIČA, RAMCHA zmizol, pretože ON je VŠETKO naraz a nie po častiach. Ľúbosť je SILA, pretože v Priestore, ktorý nemá Silu sa nemôže nič odohrávať, dokonca ani „vyčlenenie“ jej Tokov – Bohov. Ak niet Ľúbosti-Sily, niet Bohov a dokonca ani Boha Roda. Ďalšou vecou je, že pri vytvorení Javi Boh Rod transformoval Ľúbosť v množstve jemu dostupnej úrovne na SVA, t.j. Nebesia. Ale SVA nie je ROD, pretože úroveň je rozdielna, ako zároveň aj všetko čo jestvuje.

    Začali sa objavovať prvopočiatočné Toky – Vyšní BOHOVIA PRAVI – čo sa odohralo 100 miliónov rokov pred vytvorením matérie. Tieto Toky sú svojrázne „Jestvovania Bohov“. Sú schopné sa spájať aj deliť na časti. Tvoria Globálne, Všeobecné Energeticko-Informačné Pole – RODA-PRARODIČA, neoddeliteľnú časť Veľkého RAMCHU.

    ROD PRARODIČ je Večný Zdroj života našich Bohov a Rodov. Je BOHOM OCHRANCOM Vesmírov Sveta PRAVI, VYŠNÝ OCHRANCA všetkých Živých a Rozumných obyvateľov vo všetkých Svetoch, ktoré jestvujú v rôznych Vesmíroch. Trojrunový symbol RODA-PRARODIČA je zložený z Rún „Rod“ (spájajúce čokoľvek dokopy; genetický princíp bytosti); „Otče“ (ochranca potomkov Rodu) a „Eor“ (rozhraničenie s cieľom zavedenia poriadku), čo potvrdzuje uvedenú charakteristiku Všeobecného Energeticko-Informačného Poľa. Do Všeobecného Energeticko-Informačného Poľa patria Vyšní BOHOVIA, BOHOVIA OCHRANCOVIA, RIADIACI BOHOVIA, BOHOVIA UCHOVÁVATELIA a iní. Preto to, z akých „častí“ akých Tokov bol vydelením alebo syntézou vytvorený nový či konkrétny („špecializovaný“) Tok je odrazené v Mene Nášho Boha (v Jeho „title“). Takto vieme ako sa „zrodil“, akých má „Rodičov“, prečo sa zrodil, princípy jeho činnosti, jeho energetická výbava, t.j. dostávame „plný spis“ Boha. Objavujú sa Obrazy „muž-žena“, „otec-mama“, „otcovia-deti“ – je to tvorenie „na obraz a podobu“. Aj Bytosť – Človek – je tiež Energeticko-Informačné Pole, aj keď už samozrejme inej úrovne. Vo Svete Javi je „zabalený“ do individuálneho fyzického Tela.

    A hoci v prípade človeka vyjadrenie jeho pohlavia nevyvoláva problémy, u Vyšných BOHOV sa všetko určuje podľa vzťahu vzájomného spojenia s Tokmi. Tak títo sú „muži“ (SVAROG, PERÚN) a tieto zase „ženy“ (LADA, MAKOŠ). U „špecializovaných“ BOHOV (so skupinovým titlom) je daná príslušnosť uložená v závislosti od ich funkcií. Tok „vyrábajú“ „ženy“ a „katalyzujú“ ho „muži“. U „detí“ ide najčastejšie o BOHOV „skupinového titla“ – v slove БОГЪ sa pôvodne v staroslovienčine namiesto bukvice „O“ písalo SLOVO-TITLO, napríklad „Б169ГЪ“ – čo sa nakoniec môže ukázať nie iba jediným tokom a ktorého špecifikácia vyplýva z použitých Obrazov. O princípe používania titiel sa dozviete v knihe Staroslovienska Bukvica.

    Teda s mytológiu to je oveľa zložitejšie aj jednoduchšie zároveň. Dnes si mnohí myslia, že možno akokoľvek ľubovoľne „kombinovať“ našich Bohov a ich vzájomné vzťahy – neraz dokonca hovoria o slovanskom „Panteóne“. Ide iba o nevedomosť. Ale nevedomosť je z védického pohľadu najťažším hriechom – pretože je matkou všetkého zla. Niektorí „odborníci“ vychádzajú z toho, že dnes si aj tak „nikto nič nepamätá“. Ale to nie je pravda. Práve preto prinášame naše Staré Poznanie, aby sme sa vedeli zorientovať a neupadali do pascí nevedomosti. Pamätajme, slovo vyvoláva špecifické podprogramy v podvedomí nielen ak je vyslovené, ale aj napísané. Už jedným nevhodným výrazom si môžeme pridať ďalšiu inkarnáciu v tomto Svete, ale dnes je v hre aj rozkódovanie Duše  – stojí nevedomosť zato?

    Problematiku mytológie môžeme ukončiť jednoduchým Obrazom. Všetci Bohovia sú Ipostázami Stvoriteľa. Ipostáza znamená „prejavenie sa“. Ipostázy máme aj my. Inak sa prejavujeme hneď po narodení, inak keď chodíme po štyroch, inak keď po dvoch, inak v škôlke, škole, strednej škole, univerzite, v živote… Ale to všetko sme my. Pretože sme nízkorozmerné bytosti – žijeme v štvorrozmernej Javi – naše ipostázy sa prejavujú v rozličných časových úsekoch. U vyšších, mnohorozmerných bytostí to je inak – môžu prejaviť svoje ipostázy naraz. Ide však vždy o jednu a tú istú entitu. Rovnako možno za naše ipostázy považovať aj naše vnútorné orgány. O svojom srdci môžeme povedať, že sme to „my“, rovnako o pľúcach, pečeni atď. Oni samé osebe nemajú z tohto bodu pohľadu veľký význam, nenahraditeľné sú však spolu v konkrétnom ľudskom tele – vtedy sú všetky „ja“. Teda ak nám niekto podsúva „slovanskú“ mytológiu v podobe boja jedného Boha proti druhému hneď môžete zistiť, že to nemá nič spoločné s Rodobožím. Ako dlho by sme prežili, ak by naše vnútorné orgány bojovali jeden proti druhému?

    A tu už iba poslednú poznámku o Konoch, ktorými je vytvorený Vesmír. Stvoriteľ nemôže tolerovať porušenie ani jediného Konu, lebo takéto porušovanie by viedlo k zničeniu celého Vesmíru. Nedajme sa omámiť tým, že dnes je takého konanie „štandardom“. Hovoríme o Absolútovi, Stvoriteľovi, ktorý je mimo času a priestoru, aj keď zároveň vo všetkých nás. Trest nezadržateľne príde. Inak to byť nemôže, Stvoriteľ NEDOPUSTÍ zničenie Vesmíru.

    Dnes máme dočinenia s rôznymi skupinami všakovako orientovaných ľudí. Sú skupiny, ktoré sa snažia čestne hľadať cestu nazad ku Kultúre našich Predkov, sú také, ktoré sú vyložene proti a – samozrejme – sú aj také, ktoré sa pod maskou „slovanstva“ snažia nainfikovať naše vedomie jazyčníctvom. Pretože sme to už neraz rozoberali iba spomeňme, že jazyčníctvo je kombinácia Slovanstva aj Kresťanstva spojených na báze gréckej mytológie. Nie je však ani jednym ani druhým.

    Principiálne sa môžeme v probléme celkom ľahko zorientovať, ak znovu použijeme védický princíp podobnosti. V tomto prípade môžeme hovoriť, že mytológia ako taká patrí do oblasti Duchovného vývoja. Kto ako vysoko vystúpil, tak ďaleko bude z vrcholu ktorý dosiahol vidieť. Duchovný vývoj je cesta v jemnohmotnom svete, ktorý voláme Slav a dnešní ezoterici Astrál. Ak v našom Svete Javi chceme niekde ísť, tak vždy vychádzame z dvoch pevných bodov – nazvime ich „A“ a „B“. Každá cesta je z východiskového bodu A do cieľového bodu B. Nikto normálny a pri zmysloch nezačne cestu ak nevie kde sa chce dostať. Každá cesta – teda ja Duchovná – je z vždy bodu A do bodu B.

    Ak sa chceme niekde dostať na púti evolúcie, mali by sme jasne vedieť, kde sa vlastne chceme dostať. Ale ak sa nezaoberáme cieľavedome poznávaním toho, čo to vlastne je ten bod B v neviditeľnom Svete, ako sa chceme k nemu dostať? A hlavne – do toho neviditeľného Sveta musíme tak či onak – po smrti – odísť. Takže ešte raz – aké máme reálne informácie o tomto bode? Ak sa zamyslíme zistíme, že cestu do supermarketu či k bankovému kontu poznáme oveľa podrobnejšie. Zároveň sa však v duchovnom supermarkete necháme unášať cudzími informáciami – a sami so sebou nerobíme väčšinou nič. Zrekapitulujme si to – kde ísť lacnejšie nakúpiť vieme, ale kam ísť po smrti nás (zatiaľ) nezaujíma. Ako to môže dopadnúť? A možno sa tomu vôbec výsledku diviť?

    Každý, kto sa vážne zahĺbil do poznávania Duchovnej cesty skôr alebo neskôr zistil, že sa ocitol sám. Ostatných zaujíma obchodovanie, nie výstup nahor v Duchovnej oblasti. Môžete však ostať pokojní – je to normálny jav. Výstupom na vyššiu úroveň oproti stádu ste osameli, ale nie natrvalo. Príroda nestrpí prázdnotu a sväté miesto pusté nebýva. Vaše komerčné okolie bude nahradené ľuďmi na takej úrovni, akej ste aj vy. Nebudú to síce tí, ktorých stretávate každodenne, ale prídu. Budú to ľudia na takej istej púti ako vy.

    Po ceste nahor – z bodu A do bodu B – sa však nikdy nejde jednoducho. Do cesty vám budú vstupovať rôzni ľudia preto, aby vám vo vašej púti prekážali. Jedni preto, lebo nechcú, aby ste sa do bodu B vôbec dostali, iní zase preto, lebo o žiadnom bode B nemajú ani potuchy. Nezaoberajte sa ich pohnútkami – každý má svoju púť, svoj život a svoju zodpovednosť.

    Rovnako svetonázorovo orientovaní ľudia sa združujú v špecializovaných egregoroch, teda najčastejšie môžeme hovoriť o náboženských skupinách. Avšak žiadna skupina – nech je akokoľvek orientovaná – nikdy nie je jednoliata. Aj v nich môžeme vidieť tri podskupiny. Vždy existuje skupina administrátorov, teda tých, ktorí danú skupinu vytvorili. Majú z toho konkrétny prospech a sledujú svoje, konkrétne ciele. Tieto ich ciele však spravidla nie sú známe ostatným ľuďom v skupine okrem administrátorov. Druhou zložkou sú fanatici. Sú principiálne protipólom administrátorov v zmysle štruktúry jednej skupiny. Nepoznajú skutočnú príčinu existencie skupiny, ale slepo preberajú všetko, čo pre nich „pripravili“ administrátori. Následkom vytvorenia dvoch krajných pozícií sa nutne vytvára tretia zložka členov, ktorí nie sú ani administrátori ani fanatici. S touto skupinou sa vždy dá rozumne hovoriť. Treba však mať na pamäti, že žiadna argumentácia a polemizovanie s administrátormi na jednej strane a fanatikmi na strane druhej nevedie k žiadnemu výsledku.

    Princíp trojičnosti prechádza celým védizmom. Už sme neraz rozoberali Obraz Stavby Sveta. Plochú Zem podopierajú tri slony, ktoré stoja na obrovskej korytnačke, ktorá zase pláva v nekonečnom oceáne Vesmíru.

    V tomto Obraze môžeme hovoriť o principálom priblížení Stavby Sveta. Plochá Zem predstavuje jednoduchú logiku myslenia v kategóriách áno/nie, ktorou sa principiálne ľudia riadia. Myseľ však čerpá informácie z jedného z troch slonov – čo symbolizuje tri existujúce pohľady na Svet. Idealizmus, materializmus a mystika. Mystika – nazývaná aj transcendentalizmus – je kombináciou idey a matérie. Slovo je materializovaná myšlienka a je základom toho, čo je ako názov dnes prístupnejšie – mágia.

    Kto čerpá poznanie výlučne z jedného zo slonov – idealizmu, materializmu alebo mágie – je predstaviteľom Svetonázorového pohľadu na Svet. Svetonázor je „jednosmerný“ pohľad štýlu „Pán povedal“ a všetky ovce a barany ho bez rozmýšľania nasledujú. Inými slovami ide o náboženstvo – aj ak si členovia takejto skupiny hovoria o sebe niečo iné. Je úplne jedno, či na piedestále je pápež, imán, Budha, Piakin a podobní. Problém však nie je v spomenutých entitách, ale vo forme, ako ich zástupcovia svetonázorového princípu zvelebujú. Spravidla bez komponentu osobnej skúsenosti.

    Slovanské Svetoponímanie symbolizuje korytnačka – stoja na nej všetky tri slony. Typický védický princíp je kombináciou všetkých troch systémov poznávania – voláme ho Judžizmus.

    Dnes existuje množstvo rôznych teórií, ktoré sa snažia vysvetliť podstatu Sveta. Sú také, ktoré sa snažia všetko vysvetliť len a jedine z materialistického bodu pohľadu. Všetko ostatné zahŕňajú do kolónky „náboženstvo“. Je to napríklad tvrdenie, že „všetko čo má obrady a rituály je náboženstvo“. V prvom rade nenamietame, že iba a výlučne pomocou materializmu je možné spoznať Svet – veď jeden z troch slonov personifikuje materializmus. Ide len o to, aké výhody má takýto postup. Nechoďme ďaleko a pomôžme si príkladom.

    Predstavme si dnešný moderný počítač. To, čo je vidno z „materialistického“ bodu pohľadu je jeho technická stránka. Samotná skrinka v ktorej je inštalovaný, rôzne drôty, disky, plošné spoje a všetky súvisiace komponenty v jeho vnútri. K počítaču samozrejme patria aj jeho periférne zariadenia. Všetko je však precízne vypracované a ľahko ohmatateľné. Počítač by ale nebol počítačom, ak súčasťou jeho systému nie je aj programové vybavenie. Nebudeme ho deliť hlbšie, budeme ho brať ako celok. Takže už máme dve zložky – hardware a software. Ak by však nebol niekto „mimo“ počítača – pretože v počítači ho nijako nenájdeme – niekto, kto ho navrhol a zostavil, tak počítač by neexistoval. A teraz si to spojme dokopy. Materiálne lokalizovateľné komponenty predstavujú materialistický princíp. Tvorca celého systému, ktorý ho navrhol, vytvoril dokumentáciu – projektovú aj výrobnú – v počítači prítomný nie je. Celá ohromná dokumentácia tiež k počítaču nie je pripojená, ale ak by nebola, tak počítač by proste neexistoval. Toto je idealistický princíp. Bez neho by nič neexistovalo, ale priamo v materiálnom predmete ho nenájdeme. Ale to všetko by bolo nanič, ak by nebolo súčasťou aj programové vybavenie – teda tretí komponent, ktorý dáva fyzickému predmetu „dušu“, ale do rúk ho chytiť nevieme (DVD alebo CD sú iba nosiče informácie, nie informácia samotná). Tento komponent prepája matériu s ideou, ale nie je ani jedno ani druhé. Z nami sledovaného uhla pohľadu ho môžeme nazývať Mágia.

    A teraz si predstavte švába, ktorý vlezie do počítača a „býva“ v jeho vnútri. Keďže sa dostal dovnútra, tak ho bude poznať úplne do detailov. Každé jeho „zákutie“, každú súčiastku, vnútorný komponent, každý drôtik a konektor – skrátka všetko a do najmenších detailov. Dokázal by opísať každý jeden detail. Môžeme však povedať, že na základe takejto detailnej známosti a materiálnej blízkosti všetkých súčastí počítača vie šváb čo to je počítač?

    Teda tak, náš šváb vie kompletne všetko o materiálnej stránke, ale čo to je počítač v skutočnosti nevie. Nemá ani potuchy o procese jeho návrhu a o programoch, ale po materiálnej stránke inak zvláda všetko. Napriek tomu však nemožno povedať, že materiálna stránka neexistuje alebo je nepodstatná – pokiaľ hovoríme o Svete Javi. A tak aj naši „materiálni“ experti. Dokážu do detailov opísať celú materiálnu stránku javu či objektu – ale to ešte neznamená, že naozaj vedia o čo ide.

    Tento princíp v skutočnosti platí všeobecne. Môžete si kúpiť to najmodernejšie auto a postaviť ho pred svoj dom. Je to matéria. Auto navrhli a vyrobili v automobilovom priemysle, ale výrobnú dokumentáciu vám k nemu nikto nepribalí. Tento návrh – hoci mimo predmetu – predstavuje idealizmus. Ale to všetko je nanič, ak v nádrži nie j benzín alebo nafta – teda energetický komponent, alebo inak naša známa mágia.

    Každá budova je materiálny objekt. Bola však v minulosti určite postavená podľa projektu – idealizmus. A to čo v nej svieti či ohrieva je ťahané pod omietkou – elektrické drôty – navonok však ostáva neviditeľné. Ak je elektrika, je aj svetlo. Ak nie je, je tma. Teda znovu mágia, tretí princíp.

    Človek je presne ten istý prípad. Materiálne telo vidíme, Stvoriteľa síce nie, ale bez neho by sme proste neboli – to proste vyplýva z pozorovaného účinku, t.j. existencie Jeho výtvoru. A tretia zložka – biopole – v skutočnosti predstavuje cca 95% našej existencie. Z biopoľa – a nie naopak – prichádza energia do systému hlavných čakier, z ktorých sa postupne realizuje distribúcia po celom tele. V skutočnosti „svoj“ čakrový systém má každý orgán, ba dokonca každá bunka… ktorá je zároveň začiatkom ďalšieho Vesmíru…

    Fakt existencie jemnohmotného, ale inak reálne existujúceho biopoľa je prioritnou otázkou našej existencie, čo však je zároveň oblasťou, ktorú verejnosť vo všeobecnosti ignoruje. Ide o logický výsledok dlhého „opracovávania“ našich myslí tvrdeniami, že existuje iba materializmus a idealizmus. Tretia zložka predstavuje ideálny zdroj životnej energie pre tých, ktorí zostavili systém Matrixu. A paraziti budú mať na Zemi raj dovtedy, kým sa nezačneme sami o seba – majme na mysli celú matriošku – v plnej miere starať. Matrioška nie je iba „náhodne“ zostavená hračka. Je to prostriedok, akým naši Predkovia už od detstva názorne učili deti aká je skutočná štruktúra človeka. Hmotné telo – najmenšia figúrka – je obklopené ďalšími a oveľa väčšími telami a obálkami. A ak o týchto telách – tvorených našou životnou energiou – ani nevieme, tak nás tí, pre ktorých sme potrava bez problémov a do sýtosti obžierajú. Ale bez ohľadu na to, či to vieme alebo nie, ak prichádzame o našu životnú energiu, skracujeme si vlastný život. Je to totiž ekvivalent toho, čo má auto v nádrži. Čím menej v nádrži, tým kratší dojazd – ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok.

    Skupina bádateľov – experimentálnych fyzikov – v oblasti javov biopoľa v Rusku vykonala zaujímavý experiment. Meraním stanovili množstvo energie, ktoré je vyprodukované v oblasti hlavy človeka po dobu 24 hodín. Výsledok je doslovne šokujúci. Za 24 hodín naše biopole „dodá“ energiu, ktorá po prepočítaní na kilokalórie je rovná energii potrebnej na zdvihnutie 100 kg závažia do výšky 2,5 km. Kde táto energia mizne..?

    Z minulosti sa nám zachovalo množstvo prvkov tradícií, ktoré svedčia o tom, že všetky tieto veci boli našim Predkom známe. Na obranu biopoľa slúži už v prvom rade správne oblečenie. V tomto článku nie je priestor pre opis všetkých prvkov, ale príklady sú – ako všetko – na „dohľad“. Tradičné oblečenie všetkých slovanských národov je príkladom, ako sa správne starať o biopole. Rozhoduje farba, strih, aj dodatočné obranné prvky, najčastejšie známe ako výšivky. Výšivky, ktoré môžete dnes nájsť na moderných krojoch však už s pôvodnými – ktoré slúžili ako rezonátory torzných polí – nemajú nič spoločné. Lebo ochranné a Rodovo významné komponenty premenili na dekoratívne kvietočky a podobné módne nezmysly. Móda je už indikátorom prítomnosti a moci Matrixu.

    Správny odev – veľmi skrátene – by mal mať minimálny počet švov, pretože tie narúšajú homogenitu biopoľa. Čierna farba „vypína“ psychickú kontrolu – ľahšie dôjde k nastoleniu externej kontroly. Biela farba zase harmonizuje. Zelená farba ochraňuje. Slovanské kroje dodnes ostali nie náhodou dominantne biele.

    Švy na oblečení by mali byť iba po bokoch, zásadne by nemali byť pozdĺž energetickej osi človeka – vpredu a vzadu. Odev by mal mať minimálny počet priečnych švov. Principiálne by mal byť viacvrstvový, čo umožňuje lepšiu ochranu pred stratou bioenergie, ktorú nám odsáva množstvo subjektov v našom okolí. Veľmi často aj nevedome. Vrstvy odevov na sebe sú samozrejme iné v lete a iné v zime. Nesprávny odev neumožňuje vytvorenie ochranného energetického obalu, ktorý je tvorený torznými poľami. Takýto „obal“ vytváral dostatočnú ochranu pred nízkymi energiami – a práve preto sa postarali, aby sme dnes taký odev nenosili.

    Tesné a málovrstvové oblečenie aj obuv má pozorovateľný dopad už na chovanie sa ľudí. Človek „vlisovaný natesno“ do odevu nie je schopný v plnej miere rozvinúť vlastné rozumové schopnosti – skrátka odev a obuv „napomáhajú“ tomu, aby nám veľa vecí „nedochádzalo“. Náhody neexistujú.

    Žena a muž majú ostať ženou a mužom. Ak si žena oblečie mužský odev to ešte neznamená, že nadobudne „Y“ chromozóm. Sukňou – takou, aká je súčasťou národného kroja – si žena vytvárala vlastné torzné polia, ktoré jej uchovávali dostatok životnej energie z vlastných zdrojov. Potrebuje ju nielen pre seba, ale aj na ochranu detí a muža. Ak si oblečie nohavice, v jej biopoli sa začnú vytvárať diery – a cez ne vstupovať negatívne komponenty. Na to, aby si zabezpečila minimálne potrebné, funkčné biopole musí začať „kradnúť“ životnú energiu zo svojho okolia. Tento proces sa spúšťa autonómne, bez potreby „oznámiť to“ jej vedomiu. Jej energiu už konzumujú navné entity. Žena v nohaviciach sa takto mení na zlovestný, smrtonosný stroj pre svoje okolie – najmä pre deti a muža. Nie je to síce hneď badateľné, ale z dlhodobého hľadiska je to o to zhubnejšie. Žena v nohaviciach – je jedno či matka, babka, učiteľka, lekárka a pod. – odoberá (vykráda) životnú energiu zo svojho okolia, na čo doplácajú najmä malé deti a muži. Okrem toho, že im skracuje život, deťom neumožňuje vyvinúť a stať sa takými, aké by mali byť v rámci možností, ktoré dostali právom narodenia sa. Ale karmická zodpovednosť ostáva zapnutá… a ako reagujú dnešné ženy? Veď predsa majú právo na emancipáciu. A čo z toho „majú“ ostatní členovia Rodu ich nezaujíma ani najmenej. Móda predsa diktuje všetko. Podriaďovanie sa požiadavkám módy je podriaďovanie sa externému riadeniu pochádzajúcemu z oblasti mimo nás. Presne tak – kto podlieha riadeniu z prostredia mimo neho samého je biorobot.

    Je pekné, ak sa dnes ženy alebo babky rozhorčujú nad tým, ako muži konzumujú alkohol. Ale žena v nohaviciach spôsobuje svojmu okoliu desaťnásobne väčšiu škodu ako alkohol. Kradne deťom a mužom v okolí desaťnásobne viac životnej energie.

    Sila okolo nášho tela – torzné polia – sa vytvára medzi vrstvami oblečenia. Preto tradičné, správne oblečenie je vždy viacvrstvové. Ak je pokožka holá, alebo odev je priliehavý – nehľadiac na materiál – torzné polia sa nemôžu vytvárať. Takýto ľudia tu proste energeticky nie sú. Celú svoju životnú energiu rozdávajú okoliu.

    Celý život „pracujeme“ s dvomi druhmi energie. Množstvo našej životnej energie – ktorú sme dostali pri narodení – je síce veľké, ale ohraničené. Počas nášho života nám už nikto nikdy k nej nič nepridá. Máme jej pridelenej dosť nato, aby sme zvládli úlohy tejto inkarnácie. Od nášho Nebeského Učiteľa k nám zostupuje po energetickej šnúre tak, aby sme mohli normálne prechádzať životom. Určitý druh – dnes najrozšírenejší – myslenia aktivizuje emócie, ktoré „otvárajú“ naširoko „kohútiky“ prívodov našej životnej energie. Nevyužívame ju však my, ale navné entity, ktoré sú vždy v stave emócií a sexuálnej rozkoše okolo nás v našom poli a doslovne sa „kúpu“ od radosti z jej prebytku. Žerú našu životnú energiu. Okrem toho naše „kohútiky“ otvárajú aj ďalšie látky: geneticky modifikovaná strava, alkohol, energetické nápoje a podobné „životabudiče“. A my to všetko „financujeme“… Tu iba jedna poznámka – netreba chovať voči týmto entitám nenávisť. Oni iba plnia svoju úlohu a emócie ich iba posilnia. Príčina je v našom stave mysle, v myšlienkach ktoré vpúšťame do mysle a ktorými celý tento proces dobrovoľne spúšťame. Kľúčové slovo je dobrovoľne. Nevadí, že z nevedomosti – je to naša zodpovednosť.

    Nikto presne nevie, koľko životnej energie pri narodení dostal, t.j. koľko Kruhov Života mohol žiť. Ak si však uvedomíme, koľko sme jej v priebehu doterajšieho života už „porozdávali“, tak sa niet prečo diviť, že žijeme tak dlho ako žijeme.

    Tehotná žena v obtiahnutých, najčastejšie čiernych elasťákoch, chodiaca po nákupných strediskách a kaviarňach nie je z pohľadu našej Kultúry už žena. Je to proste GMO ženského pohlavia. A ako, alebo presnejšie za čo si ju možno vážiť“? Vari nie za zo, že paraziticky odoberá životnú energiu vlastnému potomkovi, ktorý sa už v jej útrobách nemôže nikdy vyvinúť tak, ako sa mal. Nebude mať na dosiahnutie potrebnej výšky dostatok paliva… spálila mu ho alebo jej jeho vlastná „mamka“. A tak čo môže vyrásť z takto postihnutého dieťaťa? A aké môže mať vzory a – jedného dňa – koniec koncov aj vlastné deti?

    Ale aby sme neboli jednostranne zaujatí, ani GMO mužského pohlavia nie sú výhrou. Obutí v šľapkách, trenírkach a tričkách s krátkymi rukávmi a často s bruchom trčiacim spod neho tu vlastne „energeticky“ nie sú. Jednoducho ich niet. A ak ich niet, kto chráni ich Rod? Popíjanie energetických nápojov či piva?

    Už aj krátke rukávy stačia na zastavenie letu nahor. Ak by si aj naše telo vytvorilo ochranný obal z torzných polí – na ramenách máme dve čakry: Leľu a Ladu. Ak sú obnažené, energia z povrchu tela uniká voľne do okolia, nič jej v tom nebráni. Ak by sme slovanského muža prirovnali k sokolovi či orlovi – ten už nemôže letieť nahor, nemá totiž krídla. „Daroval“ ich parazitom. A tak namiesto napojenia sa na Rod je „presmerovaný“ na nejaký lokálny egregor – a teda spravidla pod kontrolu Matrixu…

    V Rusku si skupina znalých ľudí v zdravotníctve vedie vlastné štatistiky – ktoré určite nenájdete nikde zverejnené. Ženy lekárky – vidno to najmä u prvej pomoci a ťažkých operáciách – majú vyššiu úmrtnosť pacientov ako muži lekári. Tí sú totiž vo väčšine prípadov dodnes správne odetí. Okrem nohavíc majú často ešte aj plášť, ktorý je zaviazaný vzadu. Takýto odev v maximálnej miere chráni pacienta pred tým, aby mu lekár odsával jeho životnú energiu, ktorej človek v kritických okamihoch a ohrození života určite nemá nazvyš…

    Okrem už spomenutých vecí je – samozrejme – dôležitý aj materiál, z ktorého je odev zhotovený. Ani tu sa nedá ísť do detailov, ale v našej Kultúre sa vždy používali prírodné materiály. Prírodné materiály sú potrebné preto, lebo nevytvárajú izoláciu pre tok energie. Ak si oblečieme syntetický materiál, tak tok energie sa zastaví. Aby sme si mohli predstaviť o či ide, uveďme si konkrétny prípad. Predstavme si človeka, ktorý vyfukuje sklenený predmet – povedzme vázu. V minulosti bol obutý v topánkach s koženou podošvou, na sebe mal oblečenie z ľanu alebo bavlny, opásaný bol koženou zásterou. Všetky tieto materiály umožňujú prestup a kolobeh životnej energie. Keď sa oblečie do odevu zo syntetických materiálov a obuje do topánok so syntetickou podrážkou – nastane jeho úplná izolácia od prostredia, v ktorom jestvuje. Čo sa stane? Jeho výrobok neprišiel v procese výroby do kontaktu s ľudským elementom – bol vyrobený v úplnej izolácii od prostredia, ktoré je prirodzené človeku. Následkom toho bude takýto predmet po celú svoju existenciu – „život“ – nasávať do seba ľudskú životnú energiu. Bude teda jedeným z predmetov, ktoré nás doma pomaly ale neúprosne zabíjajú, čo neraz začína už vlastnou GMO v nohaviciach. O takto zhotovenom predmete naši Predkovia hovorievali, že doň nebola „vložená Duša“. Preto ju bude z ľudí neustále „vyťahovať“.

    Čo sa týka konkrétnych materiálov, tak najčastejšie sa na zhotovenie odevu používal ľan, konope, alebo bavlna. Vždy sa používal materiál, ktorý je v danom prostredí k dispozícii. U nás to bol najčastejšie ľan. Dnes ho vytlačila bavlna. Treba povedať, že tiež nie náhodou. Negatívna energia sa nedokáže udržať v ľane, ale v bavlne áno. Bavlna je určite lepší materiál ako syntetika, ale treba nám vedieť aj o energiách, teda aj to, že do odevu z bavlny môže byť už pri jeho výrobe vložený program, ktorý bude pôsobiť počas celej životnosti odevu na svojho nositeľa. Najmä ak človek, ktorý ho nosí nemá ani potuchy o mágii. A to je dnes najčastejší stav. Môžeme ho nazvať aj existenčné bezvedomie. Orientované je iba na jedlo, oddych a sex. Nič viac. Na raba a donora životnej energie to stačí.

    Treba vedieť aj to, že aj posteľné prádlo by malo byť ľanové a biele. Kto používa čierne alebo červené posteľné prádlo, vždy bude pod externou kontrolou. A pokiaľ žena sa ráno ešte aj oblečie do nohavíc – východiska z rabskej poroby už proste niet.

    Ale ako vo všetkom, ani táto oblasť nie je priamočiara, teda nie všetko platí pre každého. Vždy závisí na výške dosiahnutého evolučného stupňa. Vo všeobecnosti platí, že najväčším zlodejom životnej energie je myseľ, potom nasledujú emócie a nakoniec to je modifikovaná strava. Kto si však myslí, že stačí dostať pod kontrolu stravu je na veľkom omyle. Emócie a myšlienky sú oveľa väčšími zlodejmi. V skutočnosti nastavením vlastnej kontroly nad mysľou a myšlienkami v nej sa človek odpája od Matrixu – dostáva sa do stavu TU a TERAZ. Veď Matrix je práve náš vnútorný hlas, ktorý nám „spoľahlivo“ radí, čo máme robiť. Najmä teda ako sa máme chovať, čo je teraz v móde, čo robia iní, s kým spávať a za čo, čo sa politicky či spoločensky patrí a podobne. Všetko toto nie sme my.

    Materializovali sme sa na Zemi preto, aby sme sa snažili postupovať nahor po zlatej ceste Duchovného vývoja. Namiesto toho však obchodujeme. Ale podnikanie nie je Duchovný vývoj. Ako sa prejavuje podnikanie? Od horúčkovitého zhromažďovania majetku a peňazí až po sexuálne rabstvo. Jedna vec je žiť vo vzťahu s partnerom, s ktorým máme deti a druhá vec je to, čo môžeme nazvať „športový sex“. Je to „obchodná“ dohoda v štýle: ty máš to, čo potrebujem ja, ja mám to, čo potrebuješ ty – dohodnime sa. A vnútorný hlas nám spoľahlivo radí, že bez športového sexu to jednoducho nejde… a kto má naozaj osoh z „nevyhnutného“ športového sexu?

    Ak dostaneme pod kontrolu vlastnú myseľ, môžeme začať stúpať nahor v zmysle evolučného vývoja. Myseľ je totiž NAJVYŠŠÍ ŽIVEL, ktorý nazývame ÉTER, alebo sa zvykne používať aj termín AKAŠI. V praxi pracujeme ešte s ďalším štyrmi – ale ak neberieme do úvahy Éter, žijeme v ilúziách.

    Ďalšími živlami sú Oheň, Voda, Zem a Vzduch. Každý z nich má dve „polarity“ – kladnú aj zápornú. V magickej praxi sa však používajú Živly Oheň a Voda, Zem a Vzduch sú skôr vo funkcii „pomocných“ komponentov. Pretože však každý Živel má kladnú aj zápornú polaritu (CHA-TCHA alebo JIN-JANG), dostávame v praktickej oblasti tzv. „štvorpólový magnet“. Tvoria ho obe polarity Živlov Oheň a Voda.

    Ak sme dokázali dostať pod kontrolu myseľ a vieme, že základnými podmienkami magickej praxe sú obrazotvornosť a koncentrácia vidíme, že myseľ dokáže kontrolovať úplne všetko vo Vesmíre. Ak – musíme zopakovať – nie je zapojená pod kontrolu Matrixu.

    Už vieme, že Staroverec, alebo inak Biely mág je ten, kto ide cestou Duchovného vývoja, ktorá je špecifikovaná tromi zložkami. Je to život podľa Svedomia, znalosť Konov Stavby Sveta a ochota prekonávať vnútorné prekážky. Po fyzickej stránke je Duchovný vývoj stúpanie Živatmy nahor vnútri energetického kanálu, ktorý je približne v oblasti chrbtice. Je to čo do plochy bezrozmerný bod približne v strede prierezu nášho biopoľa. Tu ale nejde o to, do akej rozmernosti dokážeme krátkodobo „vytiahnuť“ Živatmu, ale v akej výške dokáže sídliť trvalo. A to sú dve rozdielne veci.

    Pri práci s energiami rozoznávame dve základné metódy: rituály a obrady. Vždy ide o energeticko-informačné pôsobenie, ktoré mení energeticko-informačný stav v našom okolí. Rituál je pôsobenie jedného človeka, ktorý sa nalaďuje na rytmus Vesmíru samostatne, obrad je od slovného spojenia „oba riadom“, teda vykonáva ho viac ľudí, minimálne dvaja.

    Rituálom je napríklad prejav hlavy nejakého štátu, v ktorom oznamuje nejaké dôležité záležitosti. Ak je to napríklad na úrovni OSN, tak môže ísť o informáciu celosvetového významu. Pretože to však vykonal jeden človek, tak to môžeme nazvať rituálom. A zase hlasovanie parlamentu môžeme nazvať obradom, lebo sa ho zúčastnili dvaja a viac ľudia. Ak ide o návrh zákona, tak energeticko-informačné dôsledky zasahujú celý národ.

    Ak sa letmo vrátime ku kategorizácii, že „všetko čo má obrady a rituály je náboženstvo“ tak vidíme, že hlavy štátov a parlamentov sa zapodievajú výlučne náboženstvom… v skutočnosti však ide iba o ďalší prejav nevedomosti.

    Kto pracuje s energiami, ten by si mal vedieť poradiť aj so zostavovaním vlastných obradov a rituálov pomocou gest a špecifického držania prstov. Takéto gestá voláme mudry. Mág často dosiahne najjednoduchšími rituálmi viac, než filozofický špekulant komplikovanými špekuláciami.

    Samozrejme, mudry musia zodpovedať žiadanému efektu. Povedzme žehnajúce gesto nebude vhodné vyjadriť bojovne zovretou päsťou. Skúsený mág môže mať ruky vo vrecku a dosiahnuť výsledok, ktorý potrebuje. Zostaví si svoj rituál tajne, nikým nepozorovaný. Tento postup nazývame aj OBRADOVÁ MÁGIA. Ak sa jedná o gestá, tak východiskovým bodom je analógia Živlov zodpovedajúca konkrétnym prstom. Živlov je päť, aj prstov je päť.

    Platí táto analógia: ukazovák – Oheň; palec – Voda; prostredník – Éter (Akaši); prstenník – Zem;, malíček – Vzduch. Pravá ruka je aktívny princíp, ľavá pasívny.

    Účinok sa dosahuje najskôr kombináciou rituálu a predstavy. Kto dospeje tak ďaleko, že prianie vo svojej predstave zautomatizoval, tomu stačí už použiť iba rituál alebo gesto a predstava alebo evokovaná sila už pôsobí automaticky.

    Opakovaním predstavy s vybraným gestom alebo rituálom sa vo sfére príčin Akaši vytvorí zásobáreň, ktorá podľa priania a účelu aktivizuje potrebnú vibráciu, farbu, zvuk a všetky súvisiace analógie. Ak je takáto zásobáreň častým opakovaním rituálu dostatočne nabitá silou, stačí už iba vykonať rituál. Tým sa zo zásobárne uvoľní častica, ktorá prinesie potrebný výsledok. Toto je však už potrebné uchovávať v tajnosti, pretože rovnakým rituálom môže aj niekto cudzí dosiahnuť rovnaký účinok a odčerpať tak nabitú silu. Prebehne to však už na úkor toho, kto mechanizmus zostavil. Teda vykonaním konkrétneho rituálu sa je možné napojiť na takúto zásobáreň a automaticky sa nabiť.

    Určite si spomeniete na techniky vykonávané prstami pred bojom z filmov o japonských nindža bojovníkoch alebo množstva iných čínskych filmov s tematikou kung-fu.

    V skutočnosti aj pozdravné gesta rôznych organizácií – vrátane politických – sú čo do podstaty magické úkony. Častým opakovaním takéhoto gesta – ako pozdravu – ľudia bez toho, aby niečo tušili dodávajú takejto akašickej zásobárni novú dynamiku životnej sily. Ak je však takáto zásobáreň nakoniec zneužitá na chamtivé a násilné účely, tak táto mentálne nadobudnutá sila sa následkom svojej polarity obráti proti svojim zakladateľom a výsledkom je rozkol a rozpad. Navyše preklínanie obetí a nevinne trestaných, umierajúcich na bojiskách či popravených vytvorí protichodnú zásobáreň síl, ktorá postupne pôvodnú rozpúšťa. Určite si každý spomenie na hajlovanie nacistov v Nemecku…

    Tento princíp však rovnako platí pre všetky kulty, vrátane náboženských, sektárskych aj rôznych tajných lóží. Ak sa jedno tvrdí navonok a druhé v skutočnosti koná, „výsledok“ sa nakoniec vždy dostaví. Nevedomí ľudia sa totiž k ním pripájajú na základe neznalej interpretácie… ale dodávajú energiu s polaritou toho, čomu veria.

    Nám teda postačí vedieť, že každá myšlienka, prianie či predstava môže byť realizovaná rituálom bez ohľadu na to, či je hmotnej, astrálnej alebo mentálnej úrovne. Platí to teda pre Svet Javi aj Slavi. Doba uskutočnenia však závisí od Duchovnej zrelosti, hoci výsledok je závislý aj od toho, ako intenzívne je rituál použitý.

    Nedajme si vziať našu minulosť, našu mytológiu. Je to naša Kultúra. Nevedomý človek sa ľahko stane predmetom ovládania. Máme byť na čo hrdí, naši Predkovia – hoci v ťažkých podmienkach – dokázali zabezpečiť, že dnes môžete čítať tieto riadky. Sú to riadky o nás, o našom pôvode. A na ten má každý z nás právo – ak ho dobrovoľne neprenechá cudzincom.

    A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho rodu,
    kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
    a čo i tam Dušu dáš v tom boji divokom:
    Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!

    15.11.2017

  • 10 FAKTOV O JEZUITOCH

    Prinášame trochu obšírnejší prevzatý materiál na tému Jezuitov, ktorá je – a nielen u nás – veľmi málo pochopená. Ak nepoznáme minulosť sme odsúdení na jej opakovanie – minimálne túto zásadu by si mali naši ľudia uvedomiť. Ale vyzerá to tak, že ľudia častejšie dávajú prednosť matrixovej verzii než vlastnému rozumu. To však nič nemení na veci, že fakty ostávajú faktami a ilúzie ilúziami. Veď mnohí radšej uveria aj Megreho rozprávke o Anastázii, než aby si overili dostupné fakty. Ale v tom to práve bude – celý náš osud, o ktorom sa bude rozhodovať už v nie tak ďalekej budúcnosti. A tu môžeme iba spomenúť Puškina: „Načo sú stádam dary slobody? Ich treba rezať alebo strihať…“

    Materiál je oproti pôvodnému článku spravovaný a doplnený – linky sú v texte ukázané.

    Vyvarujte sa falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vo vnútri to sú draví vlci…

    Matúš 7:15

    „Prichádzame ako baránky a budeme vládnuť ako vlci“.

    Francesco Borgia, Tretí Najvyšší Predstavený (Veľmajster Rádu) Jezuitov

    Spoločnosť Ježišova, ktorá sa všeobecne spomína ako Jezuiti, je ozbrojená milícia Rímskokatolíckej cirkvi. Bola schválená v r. 1540 pápežom Pavlom III. s jediným mandátom: poraziť Protestantizmus a obnoviť celosvetovú nadvládu pápeža. Aby splnili túto monumentálnu úlohu, nasadili neustále sa adaptujúce metódy pseudo-vzdelávania, sociálnych programov, infiltrácie, ako aj všetkého zla, aké si len viete predstaviť. Netreba ani zdôrazňovať, že vo svojej misii dosiahli enormný úspech, ktorý vrcholí súčasným pápežom Františkom, teda ôsmym a posledným pápežom podľa Zjavení 17. Tento zastával niekoľko najvyšších postov v Argentíne, vrátane provinčného predstaveného Spoločnosti Ježišovej a funkciu arcibiskupa v Buenos Aires. Za kardinála ho vymenoval pápež Ján Pavol II.

    Najvyšší Predstavený Spoločnosti Ježišovej je oficiálny titul vodcu rímskokatolíckeho rádu, Jezuitov. Bežne ho titulujú ako Otec Predstavený. Táto pozícia je niekedy označovaná prezývkou Čierny Pápež. Súčasný Hlavný Predstavený je Ctihodný Otec Adolfo Nicolas Pachon.

    A práve tento Pachon spolu s arcibiskupom z Canterbury Justinom Welby a Jorge Bergogliom (pápežom Františkom) boli pred medzinárodným súdnym dvorom v Bruseli hlavnými obvinenými v procese, ktorý bol zahájený 7. apríla 2014. Išlo o obvinenia spojené s únosmi a obchodovaním s deťmi a vraždou detí. Vtedy sa začalo v kuloároch hovoriť aj o odstúpení pápeža Františka.

    Očití svedkovia, ktorí svedčili pred súdom tvrdili, že videli ako sa Welby, Bergoglio a Pachon v rokoch 2009 a 2010 zúčastňovali znásilňovania a obetných rituálov spojených s notoricky známym jezuitským, satanistickým kultom Deviaty Kruh.

    Najvyšší predstavený Jezuitov Adolfo Nicolas Pachon – Čierny pápež – v máji 2014 oznámil, že zo svojej funkcie na čele Rádu odstúpi na nasledujúcom Všeobecnom jezuitskom kongrese. V tomto vyhlásení – akosi všeobecne nebolo šírené médiami – Pachon 20. mája 2014 oznámil, že odstupuje bez udania dôvodu.

    Talianske televízne spravodajstvo Rome Reports označilo Pachonovu rezignáciu za „nezvyčajnú… na jedného z vedúcich prelátov cirkvi“. Bol by tretím špičkovým vatikánskym oficiálnym predstaviteľom, ktorý rezignoval zo svojej funkcie na základe stíhania ICLCJ pre zločiny proti ľudskosti. Bývalý pápež Benedikt, Jozef Ratzinger, odstúpil 11. februára 2013 – sotva dva týždne predtým, ako ho porota ICLCJ uznala vinným v spolupáchateľstve v obchodovaní s deťmi a vražde.

    Vľavo čierny pápež, jezuitský Najvyšší Predstavený pápeža Františka. Vpravo biely pápež, podriadený čierneho pápeža a nastrčená figúrka vo Vatikáne.

    Ako to v skutočnosti s Pachonom a Františkom dopadlo vidíme. Vyzerá to tak, že celú vinu „vzal“ na seba otec herečky Nicole Kidman – Dr. Antony Kidman – ktorý za nejasných okolností a vo vhodnom čase zahynul. Tiež patril k Deviatemu Kruhu… Predtým už bol v Austrálii obvinený zo sexuálneho zneužívania a vraždy detí počas pôsobenia v elitnom pedofilnom krúžku v Sydney.

    Zdroje:

    http://www.conspirazzi.com/tag/ninth-circle/
    http://www.conspirazzi.com/nicole-kidmans-father-silenced-by-ninth-circle-satanic-cult/
    http://humansarefree.com/2014/05/the-black-pope-and-accused-child-killer.html
    http://humansarefree.com/2015/04/confessions-from-illuminati-insider-who.html

    Na internete však nájdete aj dostatok iných zdrojov.

    Dnes väčšina ľudí vo svete nemá ani poňatia o spôsobe akým Jezuiti fungujú, a to od svojho počiatku až dodnes. Možno povedať, že ide o poslednú šancu Sveta. Viac ako kedykoľvek predtým je vrcholne dôležité oboznámiť sa s nasledovnými historickými faktami o tejto spoločnosti zla a odhaliť temnú podstatu tohto skutočne temného rádu.

    FAKT N° 1:
    Už v 18. storočí mali katolícke národy dosť toho, ako jezuiti zasahujú do národných záležitostí jednotlivých štátov. Táto zlosť a rozhorčenie došlo až tak ďaleko, že žiadali, aby rímskokatolícka cirkev zrušila tento rád ako taký úplne. Značný politický tlak bol vyvinutý už na pápeža Klementa XIII. Ten však zomrel skôr, ako mohol čokoľvek zmeniť. Úloha zrušenia Rádu Jezuitov teda pripadla jeho nasledovníkovi, pápežovi Klementovi XIV. Tento pri podpisovaní dekrétu, ktorým rušil Rád Jezuitov povedal: „Podpísal som si rozsudok smrti…“ Do deviatich mesiacov zomrel. Bol otrávený.

    Zdroj: http://www.pickle-publishing.com/papers/triple-crown-clement-xiv.htm

    FAKT N° 2:
    Žiadna iná entita na Zemi nebola tak vyhosťovaná a potláčaná katolíckymi aj nekatolíckymi krajinami ako Jezuiti:

    Samozrejme, že Jezuiti neboli vyhosťovaní z mnohých krajín (dokonca aj katolíckych) kvôli ich vzdelávacej a charitatívnej činnosti. Vždy boli vyhosťovaní kvôli vykonávaniu podvratnej činnosti a sprisahaniam proti ľudstvu s cieľom presadzovať svoju vlastnú agendu.

    Medzi rokmi 1555 až 1931 bola Spoločnosť Ježišova vyhostená minimálne z 83 krajín, mestských štátov a miest kvôli vedeniu politických intríg a podvratnej činnosti proti záujmom štátov – na základe záznamov rehoľného jezuitského popa . Prakticky za každým prípadom vyhostenia boli politické intrigy, politické infiltrácie, podvratná politická činnosť a podnecovanie k politickým premenám.

    Jezuiti sú známy svojou skrytou činnosťou, špionážou, infiltráciou, vraždením a revolúciami. Vždy pôsobia hlboko v politickom poli a skrz politikov všetkých krajín sveta pripravujú sprisahania.

    Zdroj: „The Babington Plot“, autor J.E.C. Shepherd, str. 12

    Keď sú Jezuiti vyhostení z nejakej krajiny, tak dochádza iba k jednoduchej zmene stratégie a návratu do krajiny z ktorej boli vyhostení v novom prestrojení. Môžeme si zopakovať citát ich tretieho Najvyššieho predstaveného, Francesca Borgia:

    „Prichádzame ako baránky a budeme vládnuť ako vlci. Budeme vyhostení ako psy a vrátime sa ako orly“.

    FAKT N° 3:
    Hitler namodeloval a vytvoril svoju smrtonosnú SS a politickú stranu čo do organizačnej štruktúry po vzore Jezuitov a rímskokatolíckej cirkvi:

    „Organizácia SS bola vytvorená podľa princípov Rádu Jezuitov.“

    Zdroj: „The Secret History of the Jesuits,“ autor Edmond Paris, str. 164

    Na základe nariadenia Heiricha Himlera boli predpisy a duchovné cvičenia organizácie SS „prekopírované“ presne podľa pôvodného modelu Ignáca z Loyoly. Himlerov titul „Najvyšší šéf SS“ bol ekvivalentom jezuitského „Najvyššieho Predstaveného“, pričom celá štruktúra bola veľmi dôslednou imitáciou hierarchického poriadku používaného v rímskokatolíckej cirkvi.

    „The Secret History of the Jesuits,“ autor Edmond Paris, str.  164

    Predovšetkým najviac som sa naučil od Jezuitov. A rovnako Lenin, pokiaľ si pamätám. Svet nikdy nevidel nič tak impozantne nádherné ako je hierarchická štruktúra katolíckej cirkvi. Je niekoľko vecí od Jezuitov, ktoré prebral priamo do praxe našej strany.

    Zdroj: Manfred Barthel, „The Jesuits: History and Legend of the Society of Jesus (New York, 1984), Adolf Hitler, str. 266.

    Zakladám Rád… v mojich “hradoch” tohto Rádu vychováme mládež, ktorá zatrasie svetom… Hitler potom zastavil povediac, že už nemôže povedať viac….

    Zdroj: Hermann Rauschning, bývalý národno-socialistický šéf vlády v Dantzigu: „ Hitler m’a dit „, (Ed. Paris 1939, str. 266, 267, 273.

    “Hitler sa dostal k moci vďaka hlasom Katolíckeho Centra iba päť rokov pred 1933, ale najviac cieľov cynicky odhalených v Mein Kampf bolo už realizovaných; túto knihu napísal Jezuitmi riadený Otec Bernhardt Stempfle a podpísal Hitler. Lebo… to bola práve Spoločnosť Ježišova, ktorá doviedla do dokonalosti pangermánsky program vyjadrený v tejto knihe, ktorý Hitler potvrdil.“

    Zdroj: Edmond Paris, The Secret History of the Jesuits, strana 138

    Franz von Papen, ďalší nacistický exponent, ktorý zohral kľúčovú úlohu v zrealizovaní konkordátu medzi nacistickým Nemeckom a Vatikánom povedal: „Tretia Ríša je prvá svetová veľmoc, ktorá nie iba potvrdila, ale aj uviedla do praxe princípy pápežstva“.

    Zdroj: http://www.chick.com/reading/books/153/153_03.asp

    Konkordát podpisuje kardinál Pacelli (neskôr pápež Pius XII.). V roku 1933 bol ministrom zahraničných vecí Vatikánu. Druhý zľava je Franz von Papen, zlovestný nacista a zbožný rímsky katolík. Bol Hitlerovým diplomatickým esom a Vatikánskym agentom, napomohol Hitlerovi k moci. Stojaci ďalej napravo je málo známy vatikánsky prelát Montini, neskôr pápež Pavol VI.

    Nacistické prenasledovanie cirkví“ autora J.S. Conwaya, str. 25, 26 a 162.

    Hitler s ríšskym biskupom Müllerom a opátom Schachleiterom, obklopení straníckym vedením; september 1934

    FAKT N° 4:
    Za posledných 400 rokov Jezuiti dokázali založiť najväčšiu svetovú sieť škôl a univerzít.

    Tieto prominentné školy a univerzity vyprodukovali veľa známych absolventov. Takto Jezuiti dokázali vyformovať formu myslenia pre veľa známych svetových lídrov a vygenerovať generácie politických a náboženských vodcov, ktorí sú priaznivo naklonení rímskokatolíckej cirkvi a jej doktrinálnej agende.

    Známy britský kazateľ, Charles Haddon Spurgeon svojho čas varoval pred cirkevnými vysluhovačmi, ktorí absolvovali tieto univerzity, že „… oni sa držia časti evanjelia… keďže študovali na diablovej, novej jezuitskej škole“.

    Zdroj: Charles H.  Spurgeon “A Solemn Warning for All Churches,” Sermon č. 68

    FAKT N° 5:
    Agenti Jezuitov sú zodpovední za povraždenie veľa hláv štátov za posledné stáročia:

    Hlavy štátov boli povraždené Jezuitmi, keď sa pokúsili potlačiť vplyv a zasahovanie Jezuitov do ich národných záležitostí. Spomedzi hláv štátov, ktorí boli povraždené Jezuitmi spomenieme niekoľko príkladov: William Oranžský, francúzski králi Henrich III. a Henrich IV., ruskí cári Alexander I. a Alexander II., prezident Abraham Lincoln a John. F. Kennedy, mexický prezident Benito Pablo Juarez.

    Abraham Lincoln si bol plne vedomý temnej podstaty Jezuitov. Povedal, „… ja nebojujem iba proti Američanom Juhu. Je to skôr boj proti pápežovi z Ríma, jeho zradným Jezuitom a ich slepím a krvilačným otrokom, pred ktorými sa musíme brániť“.

    Zdroj: Fifty Years in the Church of Rome, autor Charles Chiniquy.  str. 496

    „Vyzerá to tak, že Jezuiti to plánovali od začiatku vojny (americká občianska vojna 1861-1865); hľadali iba príležitosť pre realizáciu (vraždy) Abrahama Lincolna.“

    Zdroj: Thomas M. Harris (brigádny generál americkej armády; autor knihy Rome’s Responsibility for the Assassination of Abraham Lincoln)

    “Obľúbená politika Jezuitov sú vraždy.”

    Zdroj: Thomas M. Harris (brigádny generál americkej armády; autor knihy Rome’s Responsibility for the Assassination of Abraham Lincoln; 1897)

    „Veríme, že pápež má právo zosadiť heretických a rebelských kráľov. Takto zosadení monarchovia sa menia na notorických tyranov a môžu byť zabití prvým, kto ich stretne.“

    „Ak verejná príčina nemôže zabezpečiť smrť tyrana, je zákonné, že prvý, kto príde ho zavraždí.“

    Donald Freed si spomína na konkrétny rozhovor medzi Wiliamom Colbym a Rayom Clineom. „Bolo to bizarné“, povedal Freed, „lebo predmetom rozhovoru bolo „Kedy je prípustné zavraždiť hlavu štátu?“ Colby zastával názor, ktorý nazval zdravým teologickým a filozofickým prístupom. „Katolícka cirkev“, povedal, „dlho zápasila s touto otázkou“ a došla, podľa Colbyho názoru k zdravému konceptu: „Je prijateľné“, povedal, „zavraždiť tyrana“.

    agendy a zastával liberálnejšie myšlienky a ľudské práva, bol považovaný podľa štandardov Vatikánu za „tyrana“ hodného smrti.

    Úryvok z knihy „Vatikánski vrahovia“ od Erica Jona Phelpsa:

    Keď sa stalo jasné, že prezident Kennedy neplánuje rozvíjať Vietnamskú vojnu, spravodajská služba začala pripravovať jeho vraždu… Kardinál Spellman (Francis Spellman, arcibiskup New Yorku 1939-1967) cez FDR zariadil prepustenie „Lucky“ Luciana… A teraz kardinál potreboval láskavosť. Ak by bola zamietnutá, kardinál mohol použiť celú spravodajskú mašinériu, ktorá by zariadila odstránenie bossa. Ak by súhlasil, mohli sa otvoriť ďalšie centrá hazardných hier, napríklad v Atlantic City. Bolo jasné, že ak by prezident JFK bol odstránený, každý by mohol získať viac bohatstva, spravodajské služby by sa stali neohrozenejšie a kardinál by bol viac rešpektovaný svojimi partnermi v Ríme.

    Neskôr, r. 1964, po prvý raz v histórii, rímsky pápež siahol na 14. dodatok Ameriky. Kardinál Spellman vykonal dobrú prácu a bol odmenený návštevou svojho Majstra, člena Studených Bojovníkov (prisluhovači doktríny studenej vojny) a správcom vatikánskeho zákulisia, kardinálom Montinim, ktorým bol už pápež Pavol VI.

    Bol aj ďalší dôvod na odstránenie prezidenta Kennedyho. Plánoval vyzbrojiť Izrael. Loftus píše:

    „V septembri 1962 Kennedy rozhodol o dodávke rakiet zem-vzduch, ktoré boli schopné zostreliť lietadlo, ale nie egyptské útočné rakety. Bol to prvý predaj americkej vlády Izraelu… Kennedy sľúbil Izraelu, že akonáhle skončia voľby r. 1964, rozbije CIA „na tisíc kúskov a rozveje ich vo vetre“… Kennedyho vraždou v novembri 1963 stratili Izraelčania svojho najlepšieho priateľa od čias, keď z Bieleho domu odišiel Truman.“

    A prečo nechceli vatikánski Jezuiti, aby v tom čase Izrael dostal zbrane? Prečo sa Jezuitmi riadený prezident Johnson otočil chrbtom Izraelu keď egyptská armáda vyrazila cez Sinajskú púšť v prípravách na napadnutie Izraela r. 1967? Pretože útok na Izrael bolo potrebné vyprovokovať. Tento útok bol vyprovokovaný jezuitskou medzinárodnou spravodajskou komunitou cez Egypt, podhodením falošných údajov o slabosti izraelskej armády a predpokladanom zastavení pomoci Izraelu zo strany Americkej ríše. Šesťdňová vojna, navrhnutá Maltézskym rytierom Jamesom Angletonom, mala jediný cieľ: prevziať Jeruzalem spolu s Chrámovou horou. Očividný nedostatok zbraní na strane Izraela vyprovokoval naplánovanie egyptského útoku. Avšak Izrael zahájil preventívny úder a za šesť dní sa sväté mesto dostalo do rúk rímskej sionistickej vlády.

    Ak by Kennedy vyzbrojil Izrael, Egypťania by sa nikdy neodvážili na taký riskantný manéver ako je vojna. Ale bez vyprovokovania vojny by nedošlo k izraelskému útoku. Bez izraelského útoku by sa Sionisti, kontrolovaní jezuitským Mossadom nikdy nezmocnili Jeruzalema. Kým bol Jeruzalem v arabských rukách, Sionisti nemohli prestavať Šalamúnov chrám – bez ich vedomia – pre jezuitského, „neomylného“ pápeža.

    „Ktorý sa bude protiviť a povyšovať nado všetko, čo sa menuje Boh, alebo je predmetom zbožného uctievania, takže sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha.“

    Môžeme teda s určitosťou povedať, že jezuitský Najvyšší Predstavený, požijúc pápeža s jeho najmocnejším kardinálom zavraždil prezidenta Kennedyho.

    Zdroj: http://www.bibliotecapleyades.net/vatican/esp_vatican03.htm#THE JESUITS — 1945-1990

    v múzeu Smithsorian. Ale bol by to v oboch prípadoch omyl. Táto maľba zobrazujúca príšernú vraždu Kennedyho od Marka Balma visí vo vatikánskej katedrále sv. Pavla. Obraz sa nazýva „Pietà“ podľa slávnej sochy Michelangela, kde Mária drží telo ukrižovaného Krista a je tiež umiestnená vo Vatikáne. Nie je to desivý spôsob „oslavy“ života alebo povedzme najobľúbenejšieho amerického prezidenta? Ale ide skôr o vzdanie pocty jezuitskej agende, ktorá slúži ako skryté varovanie či pripomienka pre toho, kto by im chcel prekrížiť cestu?

    Obrázok: http://minnesota.publicradio.org/display/web/2006/11/15/jfkpieta

    FAKT N° 6:
    Jezuiti dnes ovládajú všetky mocné tajné spoločnosti a formujú Nový Svetový Poriadok.

    „Zoznam tajných spoločností, ktoré dnes kontrolujú Jezuiti dnes zahŕňa: Slobodomurárov, Maltézskych rytierov, Bilderbergovú skupinu, aj najvyššie úrovne Kolumbových rytierov, najvyššie úrovne Opus Dei, ako aj všetky podskupiny, ktoré patria pod tieto mocné entity.“

    Zdroj: http://www.toughissues.org/the%20jesuit%20oder.htm

    Stále existujú… (takí) v krajine, ktorí vám môžu povedať s veľkou váhou, že ak stopujete Slobodomurárov skrz všetky tieto Rády, až sa dostanete k absolútnej špičke, k hlave Slobodomurárskeho sveta kde zistíte, obávaný jednotlivec a Šéf Spoločnosti Ježišovej je jedna a tá istá osoba!

    Zdroj: James Parton, 1855, americký historik, The Black Pope, M.F.  Cusack, (Londýn: Marshall, Russell & Co., 1896) str. 76.

    Je nadovšetko pravda, že skutočný príklad by mohlo byť stretnutie dvoch najsilnejších mužov na Zemi. Hlavy Jezuitov a pápeža, ktorý je tiež Jezuita.

    Otec Predstavený Nicolas sa stretol s pápežom Františkom a o tomto stretnutí napísal.

    Na základe osobného pozvania pápeža Františka som prišiel do Domu Svätej Marty… Stál vo vchode a prijal ma so zvyčajným jezuitským objatím. Pri tejto príležitosti sme urobili sme niekoľko fotiek a na moju žiadosť, aby nedodržiaval protokol naliehal, aby som ho považoval za bežného Jezuitu na úrovni „Ty“. Takže som ho nemusel oslovovať „Vaša Svätosť“ alebo „Svätý Otec“. Ponúkol som mu všetky naše jezuitské kapacity, pretože v tejto novej pozícii bude potrebovať rady, názory, ľudí a pod. Preukázal mi vďačnosť za to a keď nás pozval na obed v Kúrii povedal, že určite. Zažili sme množstvo spoločných pocitov pri niekoľkých otázkach, o ktorých sme diskutoval a odišiel som s pocitom, že budeme tesne spolupracovať v službe Cirkvi…

    Bolo to pokojné, humorné vzájomné porozumenie o minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Odišiel som z Casa de Santa Marta presvedčený, že pápež bude rád našej spolupráci vo vinici Pána. Na rozlúčku mi pomohol do kabáta a sprevádzal ma k dverám. Potom pridal niekoľko pozdravov pre mňa od švajčiarskej gardy. Jezuitské objatie znovu ako prirodzený spôsob pozdravu bolo na rozlúčku s priateľom.

    http://news.sjnen.org/2013/03/father-general-meets-with-pope-francis/

    FAKT N° 7:
    Jezuiti sú zodpovední za podnietenie dvoch svetových vojen a eskaláciu vojny vo Vietname po vražde prezidenta Kennedyho.

    „Verejnosť prakticky nemá poňatia o ohromnej zodpovednosti, ktorú nesie Vatikán a Jezuiti na rozpútaní dvoch svetových vojen – situácia, ktorú je možné vysvetliť sčasti ohromnými financiami, ktoré sú k dispozícii Vatikánu a Jezuitom, čo im dáva moc v takom množstve sfér, obzvlášť od posledného konfliktu.“

    Zdroj: Edmont Paris, The Secret History of the Jesuits, str. 9

    Linka k celej elektronickej knihe

    Obrázok vľavo: Pavelić pred kardinálom Stepanicom, ktorý bol zatknutý za vojnové zločiny a uväznený. Zomrel vo väzení, ale bol pápežom Jánom Pavlom II. blahoslavený r. 1998.

    Obrázok vpravo: Katolícky biskup s nacistickým pozdravom na počesť Hitlera; ďalej vpravo J. Göbbels a druhý sprava Wilhelm Frick.

    Uprostred symbol Ustašovcov.

    Zdokumentované zverstvá, ktoré spáchali Jezuiti, obzvlášť Ustašovské, sú mimoriadne znepokojujúce a šokujúce najmä potom, ako sú k dispozícii dobové fotografie tohto zla. Toto sa nestalo stovky tisíc rokov nazad. Stalo sa to v štyridsiatych rokoch 20. storočia! Pripájame niekoľko liniek tejto satanistickej genocídy, ktorú Ustašovi spáchali pod vedením Ante Pavelića, katolíckeho, fašistického chorvátskeho vodcu, ktorý okupoval časť Juhoslávie v prospech fašistického Talianska a nacistického Nemecka – ale najmä pre pápeža. Pre mnohých obyvateľov to vtedy bolo buď obrátenie sa na katolicizmus alebo brutálne mučenie a smrť.

    http://www.chick.com/reading/books/153/153_03b.asp

    http://www.reformation.org/holoc3.html

    http://www.spirituallysmart.com/genocide_in_croatia.pdf

    FAKT N° 8:
    Keď bol pápež Pius VII. oslobodený z exilu r. 1814, jeho prvým činom po návrate bolo obnovenie Rádu Jezuitov.

    Pápežstvo zažilo pod Napoleonom veľké poníženie. Po jeho porážke r. 1814 pápež Pius VII. bol oslobodený a vrátil sa do Ríma. Potreba obnovy Jezuitskej milície sa stalo prvoradou úlohou. Rím nechcel byť znovu pripravený o služby Jezuitov, bez ohľadu na to, aké bremeno znamená táto služba pre rímsku cirkev a jej spojencov.

    V dohode o záchrane Ríma (t.j. Rímskokatolíckej cirkevnej hierarchie) pred hroziacou stratou ovládania sveta v prospech Protestantizmu, a pre zachovanie duchovnej a časovej nadradenosti, ktorú pápežom „ukradli“ v stredoveku, Rím „odovzdal“ Rímskokatolícku cirkev Spoločnosti Ježišovej (t.j. Jezuitom); v princípe sa pápeži vzdali do ich rúk.

    Zdroj: John Daniel (“The Grand Design Exposed”; 1999; strana 64) 

    FAKT N° 9:
    Rád Jezuitov prevzal Úrad Inkvizície krátko potom, ako bol ustanovený, čo viedlo k mučeníckej smrti miliónov svätých.

    V roku 1254 pápež Alexander IV. založil Úrad Inkvizície. Prvým inkvizítorom bol Dominik, ktorý založil rád Dominikánskch mníchov (od Domini Canis, t.j. Psi Pána).

    Avšak krátko potom ako Pavol III. povolil založenie Spoločnosti Ježišovej, Úrad Inkvizície odovzdal pod plnú kontrolu Jezuitov. Majstri Inkvizítori dostali výnimočné právomoci, aby vniesli svoj mandát do samých koreňov „heretikov“. To spôsobilo mučeníctvo miliónov svätých.

    Nasledujúce citáty ilustrujú dopad prevzatia Úradu Inkvizície Jezuitmi:

    „Musím ti hovoriť o tridsaťročnej vojne v Nemecku, ktorá bola podnietená najmä Jezuitmi, aby zbavili protestantov práva na náboženské bohoslužby, ktoré boli umožnené dohodou v Augsburgu? Alebo o írskej vzbure, o neľudských jatkách približne päťdesiat miliónov Indiánov v Južnej Amerike, Mexiku a Kube, ktoré spáchali španielski pápežovci? V skratke, doboví učenci vypočítali, že pápežský Rím prelial krv šesťdesiatosem miliónov ľudí aby zabezpečil svoje neodôvodnené požiadavky na náboženskú dominanciu.“

    Zdroj: Dr.  Brownlee’s “Popery an enemy to civil liberty”, str. 105

    „To bolo storočie posledných náboženských vojen v „Kresťanstve“, Tridsaťročná vojna v Nemecku, podnecovaná Jezuitmi, zníženie ľudstva ku kanibalizmu a obyvateľstva Bohémie zo 4 000 000 na 780 000, Nemecka z 20 000 000 na 7 000 000, čo premenilo Južné Nemecko skoro na púšť…“

    Zdroj: Cushing B. Hassell, History of the Church of God, Chapter XVII.

    John Lord pri opise Jezuitov uvádza:

    „Sú obvinení z presadzovania zrušenia Ediktu z Nantes, – jeden z najväčších zločinov v moderných dejinách, ktorý viedol k vyhosteniu štyristotisíc protestantov z Francúzska a poprave ďalších štyristotisíc.“

    Zdroj: John Lord, Beacon Lights of History, volume VI, str. 325.

    V Bohémii okolo roku 1600 bolo zo 4 000 000 obyvateľstva 80% protestantov. Keď Habsburgovci a Jezuiti skončili svoju robotu, ostalo 800 000, všetko katolíci.

    Zdroj: Henry H., Pocket Bible Handbook, Chicago, 13. vydanie, 1939, str. 790.

    FAKT N° 10:
    Jezuiti pokračovali vo svojej deštrukčnej práci v rámci dominancie na spovedníckom poli kdekoľvek sa prišli.

    “Jezuiti sa stali dominantnou skupinou dodávajúco spovedníkov kráľom, princeznám a tým, ktorí boli v takej pozícii. Nová Katolícka encyklopédia hovorí, „pôsobili ako kráľovskí spovedníci všetkým francúzskym kráľom po 2 storočia, od Henricha III. po Louisa XV.; všetkým nemeckým cisárom od začiatku 17. storočia; všetkým vojvodcom Bavorska po r. 1579; väčšine kráľov Poľska a Portugalska; kniežacím rodinám po celej Európe.“

    „Ako poradcovia kráľa ovplyvňovali politiku. Kráľovský spovedník neotáľal povedať kráľovi, že má povinnosť robiť politické spojenectvá, ktoré budú podporovať svetské záujmy Cirkvi. Le Teller, jezuitský spovedník Louisa XIV., po roku 1680 presvedčil kráľa, aby odvolal Edikt z Nantes, ktorý garantoval náboženskú slobodu protestantov.“

    Zdroj: http://justus.anglican.org/resources/bio/44.html

    Jezuiti boli dokonca spovedníkmi pápežov. Pápežov spovedník, obyčajný pop musí byť Jezuita: musí navštíviť Vatikán raz do týždňa v presne stanovenom čase a len on smie absolvovať pápežove hriechy.

    Zdroj: http://amazingdiscoveries.org/S-deception-The-New-Superior-General-A-Wolf-in-Sheeps-Clothing

    ZÁVER:

    Ak berieme do úvahy všetky historické fakty o Jezuitoch, je neuveriteľné a šokujúce vidieť, ako médiá a svetoví náboženskí a politickí vodcovia schvaľujú a chvália pápeža Františka. Na túto bezprecedentnú celosvetovú epidémiu nemáme slov. Je to totálna strata pamäte ohľadom Ríma a Jezuitov.

    Ignatius Loyola, zakladateľ Jezuitov

    Stále živé ostáva varovanie generála Shermana:

    „Chcel by som pripomenúť Websterovskú definíciu Jezuitu: dizajnér a intrigán. Ak by rímskokatolícka cirkev vyhrala, pápež by sa stal univerzálnym kráľom… Jezuiti sa tu zaoberajú sprisahaniami a konšpiráciami a – ak sa im podarí – chcú nám odobrať naše šľachetné dedičstvo našej občianskej a náboženskej slobody. Vládcovia Rádu Jezuitov ospravedlňujú kradnutie, roztopašnosť, lož, prinášanie falošných svedectiev, samovraždy a vraždy rodičov a ich príbuzných. Najväčšie zločiny v dejinách spáchané proti jednotlivcom a národom boli spáchané Jezuitmi… Kdekoľvek sú Jezuiti, tam zapaľujú pochodeň na požiar, tasia meč na zabíjanie, Inkvizíciu na mučenie. Sú nepriatelia kresťanstva založeného na Biblii. Žijú pre dobývanie, majetok a slávu.“

    Zdroj: Syn generála Shermana: The Life of Thomas Ewing Sherman, S.J., Joseph T.  Durkin, S.  J., (New York: Farrar, Straus a Cudahy, 1959) str. 186.

    Aby sme neostali „mimo“, pripomenieme jeden aktuálny, lokálny projekt Jezuitov:

    Keď sme pri Biblii, tak môžeme zakončiť citáciou z Knihy Zjavení sv. Jána (17:16):

    „A desať rohov, ktoré si videl, a šelma znenávidela neviestku, spustošila ju, obnažila, budú jesť z jej mäsa a spália ju ohňom.“

    ZDROJ (spracované)

    30.10.2017

  • DAJTE SYNOVI MOŽNOSŤ STAŤ SA MUŽOM!

    Prinášame veľmi poučný prevzatý článok. Je mimoriadne hodnotný práve tým, že ho napísala jedna mamka pre ostatné mamky, ktoré vychovávajú synov…

    Čoraz viac žien hovorí o tom, že už niet normálnych mužov. Ako druh vymreli. Ostali len leniví a slabí, ženám podobní, a teda nezaujímaví predstavitelia mužského pohlavia. Ja s tým nesúhlasím, poznám veľa skutočných mužov – v mojom svete je ich veľmi veľa. Ale problém vymierania mužov tak či onak existuje. A vytvárame ho my samé.

    My samé vytvárame slabých mužov, samé ich robíme pasívnych. Teraz rozmýšľate o svojich ženských povinnostiach? Ale ja hovorím o tom, ako vychovávame chlapcov. Pretože slabý muž začína od svojej matky. Mäkkýš, chytrák, skrývajúci sa za mamkinu sukňu – toto všetko začína v detstve.

    Mamy, ktoré utierajú sople dokonca desaťročným chlapcom. Mamy, ktoré mu nosia jedlo do postele po celý život. Mamy, ktoré chránia detičky pred prácou a záťažou. Mamy, ktoré nedajú dieťa na šport, ale ťahajú ho po tanečných. Mamy, ktoré nepripúšťajú otcov k výchove chlapcov. Mamy, ktoré sa snažia kochať sa svojimi synmi, neumožňujúc im stať sa samostatnými. Čo to vy stvárate mamy? Komu sa chystáte podkopnúť nohy? A koho klamete, že to nie je strašné?

    A to je naša druhá krajnosť. Buď vychovávame z chlapcov mužov skoro – od samého narodenia ich nútime nadobúdať mužskú skúsenosť ešte do veku piatich rokov, kým sú ešte maličkí a zraniteľní, a keď potrebujú iba lásku, alebo od samej starostlivosti sa chovávame k synom ako k chlapcom.

    Čo vy očakávate od svojho muža? Silu, rozhodnosť, zodpovednosť, smelosť, vytrvalosť? A čo učíte svojho syna? Dohovárať sa kompromismi, vyhýbať sa konfliktom, vyhýbať sa ťažkostiam, byť chytrákom bez chrbtice, ktorý so všetkým súhlasí?

    AKO VYCHOVÁVAŤ CHLAPCOV?

    Vzťah matky a syna je vždy mimoriadny – je to mimoriadne spojenie. Teplé city matky často prevládajú nad rozumom – a hľa, už mu šnuruje topánky, utiera dupu, kŕmi lyžičkou. Dokonca aj keď syn má už päť, šesť, sedem… prečo? Kvôli čomu? Ak váš syn má už viac ako päť rokov, tak to už zjavne robíte niečo nesprávne. „On je ešte maličký“, „No on sa už bezo mňa nezaobíde“, „Ako že by som sa nemala starať o svojho synčeka“… To je cesta k degradácii vášho syna. Ak chcete aby z neho vyrástol muž – zamyslite sa a zastavte sa. Čo takto dosiahnete?

    Chlapcov predtým vychovávali otcovia. Ale potom, po vojne, keď zahynulo veľa mužov, ženy si nedokázali poradiť, čo so synom robiť. Tá najvhodnejšia voľba sa ukázala vo výchove domáceho druhu muža. Alebo dokonca mužíčka. Namiesto „muž skutočný“ vznikol „muž zdomácnený“. Mamy zo všetkých síl vytvárali svojich synov vhodnými. Im sa to tak zdalo správnym. Aby prinášali mamkám potešenie. Ale tým zároveň poplietli všetky role. A tak či onak – v skutočnosti zlomili svojich chlapčekov.

    Čo do podstaty je úloha „muža domáceho“ takáto: rob to, čo hovorí žena, nehnevaj ju, nechoď ďaleko, netrep sa nikde, seď na dlážke vzpriamene, počúvaj, buď poslušným. A čo na ňom ostalo mužského? Kde je mužská sila, rozhodnosť, smelosť, ktorá vždy budí strach a obavy jeho ženy oň a nadšenie z privítania víťaza? Kde je jeho túžba po poznávaní života, dokonalosti, ťažkostí, charakter? Kde je jeho vodcovstvo, kde moc a divá mužská energia? Kde to všetko je? A čo teda očakávame, keď sa vydávame za ďalšie pokolenie mužov, ktorí boli vychovaní ženami?

    Ak sa vám narodil syn, je to dôvod, aby ste sa sama zmenili. Aj zmenili predstavu o výchove detí. Pretože sa vám narodilo nie iba dieťatko, narodil sa vám maličký muž.

    A vy mu buď umožníte stať sa tým, kým on je, alebo ho zadávite a zlomíte, premeníte ho na čosi podobné ženám, čosi divné a ťažkopádne, na „muža zdomácneného“. Buď vychováte muža, za ktorého vám bude vďačná vaša nevesta, alebo naopak – vychováte nevedno koho, čosi, s kým sa bude musieť trápiť ďalšia žena.

    ŤAŽKOSTI

    Chlapček sa nikdy nestane mužom ak nebude prekonávať ťažkosti. Ak robíte všetko zaňho, ak ho nenechávate samého zoči-voči prekážkam. Ak mu nedávate možnosť aby si poradil sám, aby sa naučil. Všetko dostáva priamo do rúk, ľahko a bez námahy. Ak všetko v jeho života prichádza samo, bez jeho účasti. Zažiadal si – dostal. Ak sa neučí pracovať. Mamy, zoslabte svoje želanie pomôcť synovi! Nechajte si ho pre svoje dcéry, ktoré ho potrebujú (ale práve ich – z akéhosi dôvodu – nechávame robiť všetko samostatne).

    Nech jeho svet bude bojové pole. Boje s ponožkami a šnúrkami, so špinavými taniermi, ťažkými úlohami, zložitými bojovými technikami.

    OTEC

    Chlapček sa nikdy nestane mužom, ak vedľa neho nie je muž. Čomu môžete naučiť syna vy? Iba tomu, ako sa stať ženou. Môžete v ňom prebudiť jemnosť, empatiu, citlivosť… Nie je to zlé, ale robí toto muža? Ak už je mužom, tak už môže vyvinúť aj empatiu – žena potom iba poďakuje. Ale ak v ňom niet nič mužného okrem tela?

    Kde naberie príklad mužného chovania sa? Príklad, ktorý mu ukáže, že jeho pocity a želania sú normálne a skutočné. Keď sa chlapci bijú, mami zvyčajne upadajú do paniky a hrôzy. Ale otcovia to pochopia – a otcovia môžu dať najavo synovi, že to je normálne. Dôležitá je príčina. Je príčina hodná práve takéhoto riešenia problému, alebo je možno postupovať aj prostejšie a mäkšie. Mamy – pre chlapcov je bitka normálna vec. Je to mužský spôsob riešenia problémov. Biť sa s násilníkom, útočníkom alebo prekážkou. My toto synov naučiť nedokážeme.

    Nemôžeme rozumieť Dušiam našich synov, pretože my samé sme stvorené inakšie. Oni majú iné potreby a iné špecifiká. Mama môže zo syna vychovať iba maličké páža, ktoré bude ťahať jej kráľovský plášť. Pretože to je veľmi príjemné – tešiť sa z tohto sveta skrz svojho syna. Nemôžeme s nimi hovoriť o tom, čo je pre nich aktuálne. Všetko to, čo ich zoceľuje považujeme za „zlé“ a „nekultúrne“. Ako sa v takomto prípade môžu stať mužmi?

    Nech majú mužské koníčky, cvičenia, mužské rozhovory. Čím viac mužského – tým lepšie. Rybačky, pochody, šport, stavebníctvo, dobrodružstvá, stroje, technika, bojové umenia, bojové zápolenia, meče a pištole…

    Dajte otcom prístup k synom. A dajte synom prístup k otcom. Dajte im aj iných mužov – čo možno najviac. Dedkov, strýkov, bratov, učiteľov, priateľov, trénerov. Nech ich mužský svet bude plný mužov. Hoci aj nie ideálnych, ale mužov. Žena nikdy nedokáže vychovať zo syna muža. Iba „muža zdomácneného“. Vďaka dobrým úmyslom. Ale komu to pomôže?

    SLOBODA

    Chlapec sa nikdy nestane mužom, ak nebude mať dostatok slobody. Ak nebude mať možnosť všade vliezť, všetko ohmatať. Hoci aj s rizikom pre život a zdravie. Je to mužská podstata – pionier, výskumník, hrdina dobrodružného románu. Ak musí sedieť na dlážke s vystretým chrbtom, ale vo vnútri vrie túžba po poznávaní – čo robiť? Najčastejšie v sebe zabije cestovateľa, pioniera, kovboja a všetkých ostatných „nebezpečných“ subjektov. Len aby neznepokojoval mamu. Aby ju neuvádzal do zlej nálady. A neskôr aj ženu. Aké lyžovanie? Žena je proti. Aké padáky? Žena to neznesie.

    Nech sa jeho život stane dobrodružným hľadaním. S veľkou vnútornou slobodou. Viac aktívnych hier, športu, riskantných akcií. V skutočnosti vy to nepotrebujete vidieť. Nech to všetko spoznávajú spolu s otcom. Je to užitočné pre oboch.

    V podstate to je aj odpoveď na otázku: „a čo robiť, ak aj otec sám je „muž zdomácnený?“ Ako sa my samé sceľujeme skrz naše dcéry, tak aj otcovia sa môžu sceliť a vyrásť, rozvinúť sa skrz aktivity so svojim synmi. Ale ich aktivity musia byť slobodné – v prvom rade od žien. Slobodné, plné dobrodružstiev, plné zážitkov a nových skúseností. Spoločnej mužskej skúsenosti. Nie vymyslenej vami, ale vybranej nimi samými (…presne tak, „vyslať“ otca so synom spolu pre jedličku sa neráta).

    ROZHODNUTIA

    Chlapec sa nestane mužom, ak sa nenaučí sám prijímať rozhodnutia, hľadať riešenia, niesť za to zodpovednosť. Ak všetky rozhodnutia robíte na neho vy, vždy sa strachujete, vždy diktujete pravidlá hľadania riešenia. Dnes urobí tak ako mu hovoríte a dosiahne dobrý výsledok. Ale čo bude, ak nebudete vedľa neho? Aké rozhodnutie bude schopný prijať on sám? Chápe vôbec následky, je mu známa zodpovednosť? A vôbec, kto v jeho svete nesie zodpovednosť za neho samého? Zase vy?

    Nech sám hľadá a rieši. Nech experimentuje s riešeniami a učí sa prijímať ich následky. Neurobil domácu úlohu – dostal štvorku. Neumyl svoj tanier – nebude mať z čoho jesť. Všetci už jedia a on umýva tanier. Neodniesol svoje nohavice do špinavého prádla – bude chodiť v špinavých. Alebo bude sedieť doma. A tak ďalej.

    Nech si vyberá on čím sa bude zaoberať, koľko a ako. Akú knihu bude čítať, akú hru hrať, čo nakresliť, s kým sa kamarátiť, aký kreslený film si pozrieť, aké povinnosti si doma splniť. Dajte mu túto skúsenosť – stretnutia s neúspechmi a problémami, aby sa v dospelom veku nebál chýb a porážok, lebo má s nimi už veľkú skúsenosť.

    VODCOVSTVO

    Chlapec sa nestane mužom, ak nebude mať možnosť riadiť, dominovať, konkurovať. S kým bude cez všetko toto prechádzať, ak ho vychováva žena? Ako sa dá konkurovať mame? V čom? A ako nad ňou dominovať, ak ona takúto možnosť neposkytuje dokonca ani svojmu mužovi?

    Pritom nato, aby žena spolu s mužom bola šťastná, musí v jeho vnútri byť stav ovládania tejto ženy. „Ty moja“ – to je poslanie z mužových očí, ktoré je schopné uspokojiť ženské srdce. A mnohé ženy celý svoj život toto hľadajú a očakávajú. Ale ako sa chlapec môže toto naučiť u svojej mamy? Nijak. On sa môže naučiť iba podriaďovať sa a potláčať v sebe vodcu.

    POVINNOSTI

    Chlapec sa nikdy nestane mužom, ak nie je na ňom žiadna zodpovednosť. Ak má všetko hotové a nič nemusí robiť. Ak ho kŕmite lyžičkou a robíte zaň domáce úlohy. Ak nevie ako sa do skrinky dostanú čisté tričká. Ak nevie, z ktorej strany sa otvára chladnička.

    Všimnite si, že u dievčat sa povinnosti objavia pomerne skoro. Hoci by aj bolo možné nechať ich oddýchnuť – veď celý dospelý život budú prať, variť a pratať. A práve chlapcom by nezaškodilo, aby sa vedeli sami obslúžiť vo všetkom. Veď aj žena potom povie ďakujem.

    POMOC

    Chlapec sa nikdy nestane mužom, ak nikto nepotrebuje jeho pomoc. Ak mama všetko robí sama samostatne a jeho iba pestuje – aký význam má stať sa mužom? Muž je ten, kto je potrebný. Ten, ktorého pomoc potrebujú. Kto môže prejaviť všetky svoje najlepšie vlastnosti, prekonať samého seba kvôli milovanej žene.

    To je to, čo vy ako mama môžete. Poproste ho o pomoc. Častejšie, viac, stále. Poproste ho priniesť balíky, pohrať sa s bratom či sestrou, vyniesť smeti, očistiť zemiaky, pomôcť pri práci. V každom prípad proste o pomoc. Nehodnoťte jeho sily vopred v štýle „nestačí na to“. Ak budete tak rozmýšľať, tak si určite neporadí. Dokonca sa ani nepokúsi. Pocíti nedôveru.

    Zvykli ste si mu stále pomáhať. Stačí. Zastavte sa. Poproste ho o pomoc – radšej ho posmeľte, aby sa sám zariadil. A len nech skúša, nech trénuje. Vymeňte si úlohy. To nie vy pomáhate jemu, ale on vám. Vo všetkom. On je váš pomocník, obranca, hrdina a rytier.

    VERTE V NEHO

    Verte v neho. Verte, častejšie verte, menej sa strachujte. Starostlivosť si ponechajte pre dcérky. Chlapca robí mužom jeho dôvera v neho. Ty to dokážeš. Ty si silný. Ty si muž. Kto ak nie ty. Ty si veľký. Ty si silný. Ty si ako otec. Ty si skutočný chlap!

    Ako mi nedávno povedal náš prostredný syn: „Mama, ja ti pomáham, a preto som už ako otec – skutočný chlap!“. Chlap ešte neodkáže vysloviť všetky písmená, ale má pravdu. Už je chlapom. On je vybavený úplne inak a úplne inak funguje. A pretože ja ničomu z toho nerozumiem, tak sa nechytám do toho, aby som nič nepokazila. Zatiaľ má štyri. A zatiaľ to ešte je „môj chlapček“. Ale vnútri tohto chlapčeka už rastie „skutočný muž“ – a toho muža je čoraz viac. Veľmi skoro muž z neho vytlačí chlapca. A mne zostane to iba prijať – a neťahať ho nazad. Nepovažovať ho za malého, sladkého, milého, zábavného. Iba za silného, smelého, rozhodného, spôsobilého…

    Dajte synovi možnosť, aby sa stal mužom. Dajte mu slobodu stať sa tým, kým je. Chcete, aby sa stal chlapom?

    Teda vychovávajte samú seba – učte sa neriadiť ho, nedeptať ho, neohraničovať. Učte sa pracovať so svojimi strachmi a obavami – sú to vaše emócie, s ktorými chlapec nemá nič spoločného. Učte sa byť ženou, odovzdať opraty riadenia jemu, dokonca ak má aj iba päť alebo šesť rokov. Učte sa podriaďovať, učte sa prijímať a veriť. Učte sa netrestať ho fyzicky, nelámať mu takým spôsobom psychiku, učte sa trestať ho po žensky – odstupom. Je to oveľa ťažšie, ako robiť z chlapca „chlapa“.

    Vo svojej ohromnej láske k synom sa potrebujeme učiť byť k ním strohejšie, náročnejšie. Z lásky a starostlivosti o ich budúcnosť ich musíme častejšie prosiť o pomoc, zamestnať ich fyzickou prácou. Z lásky k synom ich potrebujeme obklopiť mužmi. A vzďaľovať sa z ich najbližšieho okolia, ostávať však na dohľad. Objať a pobozkať na hlavičku pred spánkom, ale cez deň sa držať pod kontrolou a nechodiť s chlapčekmi. Chodievajte s dievčatkami – s nimi takto možno do sýtosti.

    Inak buďte pripravené nato, že váš syn sa stane „polo-mužom“ v očiach vašej nevesty. A bude to vaša zodpovednosť. Vaša cena za vlastnú slabosť, neschopnosť umožniť synovi stať sa tým, kým sa narodil – mužom.

    A ešte jeden citát, na ktorý mi padli oči náhodne, ale veľmi sa hodí k tejto téme:

    „Pýtam sa vás aj seba: ak dieťa je to najcennejšie a ak žena všetko riadi a komanduje, kde je mužovo miesto? Vari bol stvorený nato, aby biologicky obšťastňoval dievčatá a robil ich matkami; poskytoval ženám posteľné radosti a zarábal peniaze (podľa možnosti čo najviac), a aby v ostatnom stál mlčky bokom? Vari to je všetko? A vari mamami naučené a ženskými časopismi poučené, práve o tomto „šťastí“ podvedome snívajú a oň sa modlia tisícky dievčat, ktoré sa chcú vydávať?

    „Kŕmiť, ľúbiť, obliekať, plienky meniť, láskať, v ničom sa nepriečiť – lebo ja som domáca pani“. Toto, dievčatá, nie je túžba po reálnom mužovi, ale po Kocúrovi v čižmách, ktorý je naivný, láskavý a čo do kvalifikácie – tvorca zázrakov. S takouto túžbou po manželstve neostáva iba ostať nevydatou, alebo sa zo zúfalstva nakoniec vydať za staršieho vdovca. Aby sa tak nestalo, je treba do túžby po manželstve (túžby nevyhnutnej, prirodzenej a bez hriechu) vpustiť biblickú ideu slúženia, dobrovoľného zmierenia sa a neviditeľnej role. Želať si stať sa mužovým tieňom, stať sa jeho rebrom, usadiť sa na prirodzenom mieste – bližšie k srdcu a pod ochranu tkaniva. Želať si oddať sa mu, aby bolo možné sa neskôr rozplynúť v materstve. Vtedy budúce šťastie prechádza z oddelenia nemožné do oddelenia možné, hoci aj nie povinné“.

    Andrej Tkačov

    A všetko sa začína vašimi chlapčekmi! Na našich pleciach je ohromná zodpovednosť – ide o šťastie našich detí – však?

    Autor: Oľga Vaľajeva, kapitola z knihy PREDURČENIE BYŤ MATKOU

    A tu sa veľmi pýta nám už známy kreslený film o Sťopočkinovi…

    https://www.youtube.com/watch?v=lK242osr5xY

    26.10.2017

  • SLOVÁCI श्रावक ÇRĀVAKA

    सत्यमेव जयते

    Zástava Džajnizmu. Od Mahima13 v English Wikipedia, CC BY-SA 3.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=45778515

    Cudzozemci na nás pracovali dlho a dôkladne, čoho výsledkom je aj dnešný stav nášho národného (bez)vedomia. Teda vedomia, ktoré patrí egregoru Slovákov. V minulosti sme už písali, že názov Slovák je sám osebe nový, dostali sme ho až „pri príležitosti“ pokresťančenia. Dnes sa mnohí „odborníci“ hrabú v starých kronikách a tvrdia, že Slováci sú mladý – a teda nový – národ, ktorý v minulosti neexistoval. V doslovnom ponímaní s tým súhlasíme. Neexistoval, nie sú o ňom ani písomné záznamy. Ak sa však žena vydá a zmení si priezvisko to ešte neznamená, že prestala ako bytosť existovať, hoci aj vstúpila do nového egregoru. A tak nám cudzozemci a ich domáca piata kolóna pridelili rozličné schémy pôvodu – od odvodenia od Čechov až po Slovenov. A v skutočnosti aj dnes žije na našom území väčšina Slovenov – ak túto kategóriu chápeme ako členov kasty Smerdov.

    Je naozaj smutné pozorovať, ako sa nám mnohí „tiežslovania“ snažia odborne vysvetliť kto vlastne sme. Už nás ani neprekvapí, že vychádzajú iba z cudzích zdrojov. V minulosti obdivuhodné úsilie na poli národného prebúdzania vykonali najmä štúrovci. Boli však poplatní svoje dobe, a teda konali na báze kresťanstva, aj keď s „ľudskou tvárou“ – boli evanjelikmi. Nie je náhoda, že evanjelikov jezuitskí politici Slovenského štátu označovali za vred na tele nášho národa. Je to proste tak, jezuiti uznávajú iba jedinú podobu kresťanstva – a to ich vlastnú. Všetci ostatní sú heretici, teda kacíri, ktorých treba potláčať a likvidovať. Ale ako blízko môže byť táto verzia autentickému učeniu, ak boli založení až v 16. storočí? Čo keby sme jej dali pracovný názov „kresťanstvo verzia 16“? Ak pochopíme kotlebovské úsilie ľahko zistíme, že ich hlavnou – pre verejnosť nepoznanou – úlohou je zaviesť u nás verziu 17.

    Pri absolútnom deficite zdravomyslia domácich historikov (myslíme doslovne historikov) veľmi dobre padne zistiť, že to s nami – čo sa týka vysvetlenia pôvodu názvu – nie je až také zlé. Ak niekto po odpoveď siahne do indických zdrojov a sanskritu, je to dokonca obdivuhodné. Smutné je len to, že vysvetlenie prichádza spoza hraníc – ale potešiteľné je zase to, že z ruských zdrojov. Prinášame preto veľmi zaujímavý článok na tému PÔVODU NÁZVU SLOVÁKOV ako národa.

    V článku sa však spomínajú fakty, ktoré nie sú u nás všeobecne známe, preto najskôr uvádzame niekoľko informácií, ktoré majú priamy vzťah k informáciám v pôvodnom článku.

    V Indii dodnes existuje učenie DŽAJNIZMU, ktoré vzniklo v 6. storočí pred n.l. a založil ho Džina Machavira, v budhistických textoch známy pod menom Nigantcha Nataputa. Bol to súčasníkom Budhu Gautámu a synom Siddhartchu, vládcu kmeňov Ličchavov a Trišalov. Mal staršieho brata Nandivardchana.

    Pri narodení dostal meno Vardchamana. Meno Machavira (v sanskrite „veľký vojak“) dostal v mladosti zato, že prejavil schopnosť skrotiť kobru aj zbesneného slona. Džina znamená Víťaz, t.j. ten, kto vyhral nad svojou Karmou a vyšiel z nekonečného kruhu znovuzrodení a smrtí.

    Džajnizmus (v sanskrite od जैन, „džajna“ a जिन, džina, t.j. „víťaz“) je prastará dcharmická viera, ktorá sa objavuje v Indii medzi 9. a 6. storočím pred n.l. Podľa interných údajov prastarého učenia džajnizmus existoval vždy.

    Džína Machavira bol Kšatriom, teda v našej tradícii Víťazom, čo hovorí o Kaste z ktorej pochádzal. Džajnizmus, teda učenie, ktoré – minimálne jeho „kodifikovaná“ verzia – pochádza od Machavíru hlása nutnosť nespôsobovania škody žiadnym živým bytostiam v našom Svete. Prax Džajnizmu je v prvom rade založená na sebazdokonaľovaní Duše (t.j. Duchovnom vývoji) s cieľom zjednotenia sa s kvalitou vševedenia, všemohúcnosti a blaženosti. Každá Duša, ktorá nadobudla fyzickú obálku, odpojila sa od predchádzajúcich životov – teda rozviazala všetky karmické uzlíky – a dosiahla Nirvánu sa nazýva DŽIVA. V starých textoch sa Džajnizmus často prirovnáva k Džajn Dcharme a Šraman Dcharme. V súčasnosti je to síce neveľká, ale zato vplyvná občina starého vierovyznania, ktorá podľa oficiálnych údajov má v Indii okolo 6 miliónov členov. Patria k nim však aj občiny imigrantov v Severnej Amerike, Západnej Európe, na ďalekom Východe, v Austrálii, ale aj v iných častiach sveta.

    Džajnizmus od r. 1974 oficiálne používa aj vlastný symbol (zástava je ukázaná vyššie):

    Pred tým, ako prejdeme k samotnému článku doplňme iba technickú poznámku. Výraz „CHA“ znamená v našej Kultúre „Tok Svetlej Energie“. Je zastúpený vo výrazoch týkajúcich sa napr. CHArakteru, či umenia tradičných CHArakterníkov. Tí, ktorí sa oznámili so Staroslovienskou Bukvicou vedia, že pozitívny tok energie nazývame „CHA“ a negatívny „TCHA“. Obraz bukvice „T“ vyjadruje tvrdosť, nepoddajnosť – ak ho chápeme v rýdzo materiálnom význame. Preto vloženie pevnej prekážky pred „CHA“ vyjadrujeme ako „TCHA“. Výraz „HA-THA“ pochádza z anglických textov, ale tieto sú všetky iba prekladom zo sanskritu – a to je Obrazové písmo. Ďalšie skreslenia boli následne popridávané prekladom z angličtiny do iných jazykov. Ide teda o skreslenie nadobudnuté prekladom, nie principiálny rozdiel.

    A teraz už prejdime k článku, ktorého autorom je Vladislav Kondratiev:

    SLOVÁCI/श्रावक ÇRĀVAKA

    Indoslavika etnonymu SLOVÁCI

    सत्यमेव जयते
    Tento etnonym už na pohľad nepredstavuje veľký problém pre výklad, preto očividne nepriťahuje veľkú pozornosť tak, ako iné etnonymy. Naozaj, etnonym Slováci vyzerá príbuzný výrazom СЛОВѢНЕ, Slaviani, Slovinci, Slovienci. Následne teda všetko, čo patrí k etnonymom СЛОВѢНЕ, Slaviani, Slovinci, Slovienci bude platiť aj pre etnonym Slováci. Presne takto postupuje napríklad aj M. Fasmer, ktorý etnonym Slovák umiestňuje do kapitoly „Slavianin“ svojho slovníka, ktorá je spoločná pre všetkých Slavianov. Očividne plne postačí poukázať na to, že v tomto etnonyme je ten istý koreň ako v Sloviani/Slaviani – odlišný je iba sufix: -ak namiesto -ēn-ino, -jan-ino.

    Očividne tento etnonym je pomerne nový, preto aj autor Povestí Vremmenych Liet Slovákov nespomína. Správnejšie však bude povedať, že nespomína Slovákov pod týmto etnonymom.

    Sú veci, ktoré sa dajú nazvať všeobecne známe. Takto je známe, že v 7. storočí Predkovia Slovákov patrili do dŕžavy Sama, v 8. storočí vytvorili Nitrianske kniežatstvo, ktoré sa r. 833 stalo súčasťou Veľkej Moravy. Nebude veľmi od veci povedať, že Slováci sú Moravania, alebo nejaká časť Moravanov. Práve do Veľkej Moravy bola poslaná misia bratov Konštantína (Cyrila) a Metoda. Moravania prijali nové učenie, ktoré im priniesli svätí bratia zo Solúna.

    Etnonym Slováci sa objavuje práve po tejto misii, v každom prípade nám tento etnonym do misie Svätých bratov nie je známy. Potom však neznamená ešte následkom toho. Ale tak či onak – je to fakt.

    Porovnajme to, že etnonym Slováci je etymologicky spojený s etnonymom Slaviani (starosloviensky *slověninъ, mn. č. *slověne, starosloviensky-slovansky СЛОВѢНЕ). A tento etnonym sme spojili so staroindickým श्रावण çrāvaṇa a druhými slovami toho istého etymologického hniezda (श्रावण II çrāvaṇa):

    1. Patriaci k Lunárnemu domu (t.j. k श्रवण II çrávaṇa <…> tamže názov 20. alebo 25. Lunárneho domu, ktorý pozostáva z troch hviezd – V.K. II. 2;
    2. Rovnako názov indického kalendára, zodpovedajúci júlu-augustu; ale existuje ešte aj श्रावण I çrāvaṇa: 1. prijímaný sluchom; 2. p. vyhlásenie, prehlásenie; Nie je ťažké zároveň vidieť spojenie श्रावण I çrāvaṇa s श्रवण I çrávaṇa: 1) počúvanie 2) učenie 3) reputácia 4) krik, volanie 5) pozvanie. Ako aj etnonym СЛОВѢНЕ, ktorý je nesporne tak či onak spojený so slovami slovo, sláva, sluch, počuť a pod., tak slovo श्रावण çrāvaṇa, ako slovo श्रवण çrávaṇa sú geneticky spojené so slovami: श्रव çrava, teda 1) sluch (zmysel), श्रवस् çrávas 1) zvuk 2) sláva 3) volanie, povolanie 4) cena 5) odmena 6) entuziazmus, obdiv 7) horlivosť, pracovitosť 8) vzhľad, zovňajšok; श्रवस्य I çravasyá 1) byť bystrým 2) byť horlivým, pracovitým a श्रवस्य II çravasya 1. 1) chamtivým slávy 2) bystrý 3) pracovitý 2. slávne činy.

    Ak toto všetko nie sú náhodné zhody, tak aj k etnonymu Slováci musí existovať staroindická analógia.

    A veru aj existuje: श्रावक çrāvaka 1. Načúvajúci k (-o) 2. 1) poslucháč 2) učeník 3) nasledovník (Budhu alebo Džina). Je to dokonca ešte oveľa výraznejšia identita slavianského etnonyma a staroindického termínu než v prípade etnonymu Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ) aj श्रावण çrāvaṇa. Etnonym Slováci a termín श्रावक çrāvaka nielenže pozostáva z čo do podstaty rovnakých formantov (rovnakých koreňov a sufixov), oni sú dokonca aj sémanticky identické: tí, ktorí prijali učenie Krista prijali aj názov Slováci, tí, ktorí prijali učenie Budhu alebo Džina (Machaviru) prijali aj názov श्रावक çrāvaka.

    A tento fakt ponúka možnosť inak pozerať na pôvod a zmysel etnonymu Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ). To sú nie iba tí, ktorí proste poznajú slovo a hovoria zrozumiteľne na rozdiel od iných. Sú to tí, ktorí poznajú Slovo. Slovo ako Učenie, Slovo ako náboženstvo, Slovo ako Boha.

    Preskočme dopredu a všimnime si nasledovné. Text Evanjelia od Jána znie takto: Въ началѣ бѣ слово и слово бѣ къ Богу и Богъ бѣ слово. Je to cirkevnoslovanský variant. Akékoľvek pokusy spájať Boha-Slovo s etnonymom Slavian-Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ) vyzerajú ako zlomyseľné aktivity neznalých ľudí. Skutočne, veď horeuvedený text je preklad (alebo sa považuje za preklad) gréckeho originálu (ak to vôbec je originál) , ktorý znie ako Ἐν ἀρχῇ ἦν ὁ Λόγος, καὶ ὁ Λόγος ἦν πρὸς τὸν Θεόν, καὶ Θεὸς ἦν ὁ Λόγος. Z toho vyplýva, že reč je nie o Slove – ktoré by v tomto prípade bolo možné spojiť so Slavianmi – ale o Λόγος-e, a už Logos (Λόγος), so všetkými svojimi desiatkami významov v gréčtine, koniec koncov, nemá nič spoločné so slavianskym slovom „slovo“. Ale to iba v prípade, že neberieme do úvahy indoslaviku etnonymu Slaviani (praslov. *slověninъ, mn. č. *slověne, starosloviensky СЛОВѢНЕ), a ani že by sme nevedeli o tom, že niektoré slavianske etnonymy zodpovedajú niektorým indoárijským, pričom sú hlavné ako pre Slavianov, tak aj pre Indov. Ale aj tak sme pobehli vpred. K tejto otázke sa ešte vrátime.

    Predpokladajme, že rozlúštenie etnonymu Slováci a jeho príbuznosť s indoárijským श्रावक çrāvaka nám umožní z iného uhlu pohľadu pozerať aj na etymológiu etnonymu Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ), ktorá sa spája so slovom „slovo“, s nevyhnutnosťou – podľa názoru akademika O. N. Trubačova – odvodiť etnonym nie od podstatného mena *slovo (jeho základ *sloves-), ale od slovesa *slov-, *sluti- „(zrozumiteľne, jasne) hovoriť“, pretože v staroruskom jazyku boli z tohto koreňa vytvorené slová s významom „považovať sa“, „nazývať sa“, a k tomu istému etymologickému hniezdu patrí aj slovo *sláva, t.j. „hlasno hovorená modlitba“. Iný uhol pohľadu – ktorý navrhujeme my – vychádza z toho, že v danom prípade nie je dôležité, či od podstatného mena *slovo (jeho základom je *sloves-) je vytvorený etnonym Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ), alebo je to od slovesa *slov-, *sluti- „(zrozumiteľne, jasne) hovoriť“, pretože v staroruskom jazyku boli od tohto koreňa odvodené slová s významom „považovať sa“, „nazývať sa“, „sláviť sa“ a k tomu etymologickému hniezdu patrí slovo *sláva, , t.j. „hlasno hovorená modlitba“, ale v každom prípade od slova spojeného s významom Boh, oslávenie (duchovné), t.j. rozdelenie ľudí nie iba a nie zásadne podľa princípu: hovoria zrozumiteľne, našim jazykom, inými slovami, ale roztriedenie podľa princípu: ľudia poznajúci Boha, ľudia našej viery, našich slov.

    Namietame, že etnonym Slaviani (praslovanské *Slověninъ, mn. č. *Slověne, staroslovanské СЛОВѢНЕ) je starší ako pokresťančenie Slavianov, a preto nemôže byť vysvetlený v rámci religióznych paradigiem, nemôže byť prijatý na tom základe, že preklad Písma do slovanského jazyka sa opiera o náboženské názory Slovanov a používa pojmy, ktoré sa zrodili v základoch slovanského (praslovanského, všeslovanského) jazyka.

    Analýza vierovyznaní Slavianov nie je témou tejto práce, ale je očividné, že Slaviani mali Vieru, a preto pokusy prezentovať Slavianov ako divochov bez viery, a že iba koncom 1. tisícročia n.l. sa prvý raz dozvedeli o viere (a aj to z inokade) nie je postavené na faktoch.

    Záverom dodajme, že úradujúci patriarcha RPC hneď na začiatku svojho vládnutia nazval Slovanov (Slavianov) divochmi, poloľuďmi, ktorí hovorili nezrozumiteľným jazykom a ktorí mali šťastie, že sa ich ujali svätí Cyril a Metod. Očividne posledný odstavec článku má práve toto na mysli.

    K článku patria aj zdroje, na ktoré sa odvoláva. Pretože predpokladáme, že detailné overovanie citovaných podkladov by malo byť doménou odborníkov, ponechávame ho v ruštine. Veď ako môže byť niekto odborník na slavistiku, ak neovláda minimálne dnešnú ruštinu, nehovoriac už o Staroslovienskej Bukvici:

    См.: Фасмер М. Этимологический словарь русского языка: В 4 т. М., 2004. Т. 3. С. 665. См.: Кочергина А. В. Санскритско-русский словарь. М., 2005. С. 657. См.: Там же. См.: Там же. См.: Там же. См.: Там же. См.: Там же. См.: Там же. См.: Кочергина В. А. Цит. раб. С. 657. Попытки обосновать тезис о том, что греческие “оригиналы” евангельских текстов являются, на самом деле переводом с семитского (сирийского) языка см.: Аверинцев С. С. От берегов Босфора до берегов Евфрата: литературное творчество сирийцев, коптов и ромеев в I тысячелетии н. э. // От берегов Босфора до берегов Евфрата. М., 1994. С. 17 и сл. См.: Агеева Р. А. Страны и народы.

    ZDROJ

    Portál Džajnizmu

    23.10.2017

  • POKRESŤANČENIE AMERIKY

    Vodca jedného z indiánskych kmeňov radostne víta španielskych konqistadorov

    Minulosťou by sme sa mali zapodievať najmä preto, aby sme zabránili jej opakovaniu. Ak sa na ňu pozeráme ako na zbierku akýchsi starých, dnes už nikomu nepotrebných táranín, tak sme tam, kde nás Globálny Prediktor chce mať.

    Jednou z veľmi dôležitých udalostí minulých storočí je pokresťančenie Ameriky, ktoré začali Španieli. Zdalo by sa, že s americkými Indiánmi nemáme nič spoločné, ale príbeh krutej likvidácie indiánskeho spôsobu života a celkovo postup civilizovaných kresťanov je veľmi poučný. Najmä preto, lebo sa dochovalo dosť dôkazov, ktoré nám umožňujú si vytvoriť predstavu, čo to pokresťančovanie pohanov znamená.

    Principiálne taký istý príbeh sa totiž odohral skoro päť storočí predtým v našej zemi. Vtedy sa križiaci ešte nevolali kresťania, tento názov bol vymyslený až neskôr. To, čo vtedy cudzinci šírili nazývali naši Predkovia „Grécke náboženstvo“. Na védickom princípe podobnosti máme možnosť vidieť, za čo môžeme byť Grékom, Frankom, Germánom a vtedy už pokresťančeným Poliakom „vďační“.

    Križiakom to síce v našej zemi nešlo tak hladko ako o päť storočí neskôr Španielom v Amerike, ale svoje tak či onak dosiahli – našu Kultúru zničili. Náš problém bol v tom, že výkvet našej brannej moci odišiel na volanie o pomoc bojovať do vojska kniežaťa Sviatoslava. Tento síce zničil Chazarskú ríšu, ale následne sa dal intrigami zatiahnuť do dlhotrvajúcej vojny s Grékmi, ktorí majstrovsky ovládali umenie podplácať kdejaké iné národy, ktoré potom za zisky bojovali v ich prospech. Sviatoslava to nakoniec stálo život a jeho armáda ľahla s ním. U nás ešte nestihlo dorásť nové pokolenie a už tu bol Vladimír Krvavý, ktorý r. 988 začal pokresťančovanie Kyjevskej Rusi.

    Cirkevné bojové rády si u nás potom postavali kláštory a opevnenia a tých, čo ostali nažive – väčšinou deti vo veku 5-7 rokov – tam vzali na kresťanskú prevýchovu. Rodičov im pokántrili a z nich „vyrobili“ kresťanov. Ako sa k nim správali si môžeme predstaviť aj vďaka stopám, ktoré ostali v slovenskom a českom jazyku dodnes. Napríklad výraz „otrok“ je každému jasný – ale toto slovo v staroslovienčine znamená „mládenec“. Ak dostalo význam „rab“ znamená to, že túto funkciu (raba) museli pre dobyvateľov vykonávať deti už v mladom veku. Výraz „otrok“ v pôvodnom význame sa dodnes zachoval napríklad v ruštine alebo aj na Balkáne.

    Ďalšou silnou stopou je výraz „kňaz“. V staroslovienčine znamená „knieža“, pričom slovo je pôvodne vytvorené z KON+AZ. Výraz teda predstavuje Duchovne vysoko vyvinutého človeka (ASa), ktorý sa v správe zeme Predkov riadi KONmi. Dnes – samozrejme – neznámy pojem pre demokratických, kresťanských mocipánov. Aká musela byť nenávisť popov ešte aj voči deťom tých, ktorých povraždili, keď mládencov prinútili, aby ich začali titulovať „KŇAZ“, t.j. KNIEŽA? Asi im to spôsobilo veľké zadosťučinenie. Ale v skutočnosti aj sú kniežatá – akurát že TEMNOTY. Ale veď to dosvedčuje aj farba ich „pracovného“ oblečenia. Náhody totiž neexistujú.

    Ako plynul čas prichádzali doby zosilnenia aj uvoľnenia útlaku, ale kresťanská doktrína vychovávajúca poslušných rabov principiálne ostávala. Proti pokusu o viac slobody – v rámci kresťanstva predstavovanú protestantmi – nastúpila tvrdá protireformácia, ktorá je už päť storočí reprezentovaná najmä Jezuitmi. Dokonca sa im načas podarilo u nás vytvoriť počas Druhej svetovej vojny vlastný štát, ktorý mali pod kontrolou.

    Nie je náhoda, že práve strana Kotlebu sa silno zastáva fašistického Slovenského štátu – veď sami sú pod kontrolou tej istej sily. Slovenské národné povstanie pomohlo najmä Sovietskej armáde, pretože naviazalo na seba 8 pancierových divízii, ktoré musel Hitler stiahnuť z Východného frontu. Iste, kvôli povstaniu Srbov to bolo viac ako 30 divízii, ale na Slovensku väčšina obyvateľstva – klérofašistom lojálna katolícka väčšina – do povstania nešla. O to viac si treba vážiť tých našich Predkov, ktorí vzali do ruky zbraň a vstúpili do boja proti fašistom, lebo to potreboval bratský ruský národ.

    Iste, dalo by sa tiež povedať, že Slovenský štát musel vzniknúť, lebo Hitler za pomoci Veľkej Británie, Francúzska, ale najmä Poľska rozbil Československo. Situácia však nebola taká jednoduchá ako by sa zdalo – zaujímavá je zmienka W. Churchilla v jeho diele o Druhej svetovej vojne. Československo totiž malo podpísanú zmluvu o vojenskej pomoci s Veľkou Britániou, ale po rozdelení Československa sa táto otázka viac nikde nespomína. Bolo to však komplikovanejšie. Čechy a Morava pripadli – dohodou – Nemecku ako Protektorát, a teda viac nepodliehali dohode a stali sa súčasťou inej krajiny. Slovensko však ostalo ako zvyšok, teda právny nástupca Československa – a teda podľa podpísanej dohody malo nárok na britskú a francúzsku vojenskú pomoc. Ale vyhlásenie samostatného Slovenska zbavilo – na veľkú radosť Churchilla – Britániu povinnosti vojensky pomôcť zvyšku Československa – Slovensku. Tak je to teda – ktosi sa postaral o to, aby sme rýchlo vyhlásili samostatný štát. My sme totiž mohli ostať existovať ako zvyšok a právny následník Československa… s nárokom na všetky medzinárodné zmluvy.

    Prezident Tiso bol – zásluhou Beneša – popravený, ale je tu jedna zaujímavosť. Pred popravou si žiadal ako spovedníka jezuitu(!). Oficiálne sa uvádza, že mu vyhovené nebolo a spovedník bol laický duchovný – ale pravdu sa sotva kedy dozvieme. Už toto stačí aby sme si uvedomili, kto stál za klérofašistickým systémom na Slovensku počas vojny.

    Luteráni – ako protestanti – sú síce tiež kresťania, ale aj Štúrovci boli principiálne luteráni. Určite vo svojom čase vykonali obdivuhodnú prácu na záchrane nášho národného povedomia. Katolíkom stačilo „modli sa a pracuj“. Treba však povedať, že pre jezuitov to sú tiež heretici, a tých treba likvidovať práve tak ako nás, pohanov. Bez zmilovania. Veď to majú zakotvené aj vo svojej prísahe.

    Glorifikovanie Tisa a ignorovanie významu SNP jasne ukazuje na to, kto ťahá za motúziky v pozadí celej neštandardnej strany. Ale treba čestne uznať, že ciele neskrývajú. Jasne dávajú najavo kto sú a z toho vplýva aj to, aké majú ciele. To len barany Sloveni (Smerdi) to nechcú vidieť. Znamená to, že strana Kotlebu pozná a rešpektuje pravidlá hry. O svojich cieľoch musia vopred informovať – a to aj robia.

    Kotlebovci majú demoverziu pre naivných občanov, ktorí už majú plné zuby koalície aj opozície. Barany si preto naivne myslia – demoverzia je navrhnutá najmä pre nich – že „neštandardná strana“ splní všetko to, čo si oni myslia, že splniť má. Nepočúvajú však dosť pozorne ich vodcu – a toho očividne riadia profesionáli v reverendách pod velením čierneho pápeža. Iná situácia však bývala na stretnutiach s tými, ktorí sa k nim prihlásili pracovať do miestnych a okresných štruktúr. Keď sa zhromaždili – teda interné štruktúry, nie konzumenti demoverzie – tak Kotleba po príchode na takého zhromaždenie začínal s asi takouto vetou: „Kto nie je rímsky katolík a nectí si Pannu Máriu ten nech odtiaľto hneď vypadne“…

    Takže tak, ani luteráni a im podobní nie sú plnohodnotní ľudia ako kategória obyvateľov našej krajiny. On sa však pripravuje vládnuť všetkým. A aby sme pochopili, čo pre vatikánsky typ kresťanov znamená pohan – poodhrňme stránku pokresťančovania amerických Indiánov… Veď už Komenský uznával názorný príklad – teda „škola hrou“ – a majme na pamäti, že Kotleba sa pripravuje rímskokatolícky (vrátane Inkvizície) vládnuť nám všetkým. Ak ho – pravda – barany a Sloveni s dostatočným previsom zvolia.

    V spoznávaní kresťanského požehnania – ktoré priniesli Indiánom Španieli – je veľmi praktickou pomôckou kniha od autora menom Bartolomé de las Casas:

    Autor žil na prelome 15. a 16. storočia (1484-1566). Bol to dominikánsky mních, sociálny reformátor a historik. Stal sa prvým biskupom v Chiapase (štát v Mexiku) a nazývali ho „Ochrancom Indiánov“. V dielach opísal likvidáciu Indiánov a aj ich minulosť, kolonizáciu ich území a mimoriadne podrobne opísal zločiny, ktoré páchali kolonizátori na domácom obyvateľstve. Rytiny v tomto článku sú prevažne z jeho knihy.

    Určite najznámejším menom spojeným s objavením Ameriky je Kolumbus. Bol to taliansky výskumník, navigátor a kolonizátor. Narodil sa v Janovskej republike a v službách katolíckych vládcov Španielska vykonal štyri výpravy cez Atlantický Oceán:

    Ďalšie známe „osobnosti“ v dejinách pokresťančovania Ameriky sú určite Hernán Cortéz a Francisco Pizzaro:

    Hernán Cotréz

    Francisco Pizzaro

    Začnime teda radostnou novinou – objavením Ameriky. Všetky ilustrácie sú dobové rytiny:

    Dvanásteho októbra 1492 vstúpili Španieli na zem Nového Sveta. Je to prelomový moment v dejinách ľudstva: stretnutie dvoch svetov

    Kolumbus prikázal všetkým obyvateľom starším ako 14 rokov každé tri mesiace odovzdávať Španielom náprstok zlata alebo 25 funtov bavlny (v oblastiach, kde nebolo zlata). Tým, ktorí úlohu splnili zavesili na šiju medený žetón, na ktorom bol uvedený dátum odovzdania poslednej dane. Žetón dával svojmu majiteľovi právo na tri mesiace života. Kto bol chytený bez tohto žetónu, prípadne so žetónom, ale po ubehnutí označenej doby, tomu odrúbali dlane oboch rúk, zavesili mu ich na šiju a poslali ho zomrieť do jeho dediny. Kolumbus už mal predchádzajúcu „prax“ v obchodovaní s rabmi (otrokmi) pozdĺž západného pobrežia Afriky. Tento druh trestu prevzal od arabských obchodníkov s rabmi.

    Počas Kolumbovho pôsobenia v úrade guvernéra na Hispaniole bolo takýmto spôsobom zabitých okolo 10 tisíc Indiánov. Splniť stanovenú kvótu bolo prakticky nemožné. Domáci obyvatelia museli zanechať prácu na svojich poliach a vôbec všetko, čím sa živili a odísť kopať zlato. Začal sa hladomor. Zoslabení a demoralizovaní Indiáni sa stali ľahkými obeťami chorôb, ktoré privliekli Španieli. Bola to napríklad chrípka donesená sviňami z Kanárskych ostrovov, ktoré priviezla na Hispaniolu druhá Kolumbova expedícia. Státisíce domorodcov zomreli v tejto prvej pandémii americkej genocídy. Očitý svedok opisuje také ohromné hromady mŕtvych obyvateľov Hispanioly, ktorí zomreli na chrípku, že ich nemal kto pochovávať. Indiáni sa snažili utiecť kde sa len dalo. Utekali po celom ostrove, do hôr, dokonca aj na iné ostrovy. Ale nikde nenachádzali záchranu. Matky zabíjali svoje deti predtým, ako zabili seba. Celé dediny páchali masové samovraždy, skákali zo skál či požívali jed. Ale najviac ich nachádzalo smrť z rúk Španielov.

    Šibenica na slávu Ježiša Krista a dvanástich apoštolov

    Potrestanie zajatcov

    Okrem zverstiev, ktoré by koniec koncov mohli byť vysvetlené ľudožrútskou racionálnosťou systematického prijímania potravy, genocída na Antilách a neskôr aj na kontinente obsahovala už aj na pohľad neracionálne prvky. Sú to ničím neospravedlniteľné formy násilia v masovom rozsahu a patologických, sadistických podobách. Historici, súčasníci Kolumba opisujú, ako španielski kolonisti vešali, zapaľovali na kolesách, či pálili domorodcov na vatrách. Detí rúbali na kusy ako krmivo pre psy.

    Následkom španielskej kresťanskej lásky z približne 25 miliónov Indiánov, ktorí žili v Mexiku v čase príchodu Španielov, ostalo r. 1595 už iba niečo okolo 1,3 milióna živých. Ostatní boli väčšinou umučení v baniach a na plantážach „Nového Španielska“.

    V Andách, kde mečmi a bičmi pracovali bandy Pizzara, koncom 16. storočia obyvateľstvo z pôvodných 14 miliónov kleslo na menej ako 1 milión. Príčiny sú tie isté ako v Mexiku a Strednej Amerike. Ako napísal jeden Španiel r. 1539 v Peru „Indiáni sú tu úplne zničení a vymierajú… modlia sa s krížom, aby im pre Boha dali jesť. Ale vojaci zabíjajú všetky lamy len preto, aby vyrobili sviečky… Indiánom neostáva nič na siatie, a pretože už nemajú dobytok, ostáva im už iba zomrieť od hladu“.

    Dnešní historici prišli k záveru, že v Karibiku existovala celá sieť „obchodov s mäsom“, v ktorých sa telá Indiánov povaľovali ako pokrm pre psov. Ako všetko ostatné dedičstvo Kolumba, aj ľudožrútstvo na kontinente pokračovalo. Zachoval sa list jedného z dobyvateľov ríše Inkov, v ktorom autor píše: „ …keď som sa vrátil z Kartageny, stretol som Portugalca menom Roje Martin. Na verande jeho domu viseli časti posekaných Indiánov ako krmivo pre jeho psy, ako keby boli divými zvermi…“ (Standard, 88).

    Takže toto je obraz importu civilizácie z Európy k americkým barbarom v podobe „všeľudských hodnôt“.

    Ostáva tu jediná otázka: importéri „západoeurópskych hodnôt“ boli ľudia alebo cudzozemci?!

    Dnes sa však zato môžu Indiáni pokochať nádhernými kostolmi a kaplnkami…

    Ospravedlnil sa niekedy Vatikán na násilné šírenie kresťanstva? A z praktického hľadiska treba tiež vedieť, že všetky tieto „zásluhy“ sú NEODDELITEĽNOU súčasťou kresťanského egregoru. NAVŽDY.

    Zdroj (spracované)

    A ďalšie zdroje:

    https://lib.rus.ec/b/614897/read

    http://forum.17marta.ru/index.php?topic=10906.0

    21.10.2017

  • KONCERT 2017

    DÔLEŽITÝ OZNAM

    Môžeme oznámiť definitívne detaily organizácie koncertu Nikolaja Jemelina. Vzhľadom na úroveň záujmu o koncert v Bardejove sme bohužiaľ nútení tento termín odvolať.

    Koncert prebehne iba v sobotu v Poprade. Radi by sme pozvali všetkých, ktorí si už zakúpili lístky na koncert v Bardejove do Popradu. Ospravedlňujeme sa za komplikáciu, ale inak to bohužiaľ nejde. Samozrejme že všetkým tým, ktorým nebude takéto riešenie vyhovovať budú vrátené peniaze za vstupenku. Pevne veríme, že sa však nakoniec rozhodnete zúčastniť koncertu v Poprade. Veď ruskej a najmä rýdzej slovanskej Kultúry nie je u nás v týchto časoch prebytok.

    Všetkých ostatných, ktorí sa plánujú zúčastniť koncertu v Poprade ešte raz srdečne pozývame. Všetci, ktorí sa zúčastnili koncertu minulého roku dobre vedia, že energia vystúpenia naživo sa v žiadnom prípade nedá reprodukovať žiadnym elektronickým médiom. Využite naozaj jedinečnú príležitosť.

    Tešíme sa na stretnutie s Vami v sobotu v Poprade.

    14.11.2017

    Lístky na vystúpenie v Poprade sú k dispozícii aj v Mestskej informačnej kancelárii mesta Poprad (Kino Tatran).

    19.10.2017

  • ČERVENÁ TABLETKA

    Otázku, aký vlastne je ten Svet, v ktorom žijeme si určite dávala už neraz väčšina našich čitateľov. Veď preto aj sú našimi čitateľmi. Odpovede sme si tiež dávali neraz, ale aj tak stále nevieme naisto. Nie tak dávno sme uverejnili trojdielny seriál o krištáľových sférach a úplne inom pohľade na Zem, než na aký sme zvyknutí. Dnes vám priblížime ďalší, rovnako oficiálnej vede nekompatibilný pohľad.

    Jeden z dôvodov, prečo sa k nám odstávajú takéto Obrazy je, aby sme sa naučili pracovať práve s Obrazmi. Naše myslenie je principiálne duálne: „výpočtové“ a „obrazné“. Výpočtové nám poskytuje slovné opisy, obrazné Obrazy. Jeden aj druhý spôsob je v poriadku, pokiaľ vieme, že sú v podstate ekvivalentné. Teda čo do formy existovania. Rovnaké – samozrejme – nie sú, inak by sme nemali oba.

    Ak zakusujeme akúkoľvek potrebu – napríklad hlad – najskôr naša myseľ vytvorí Obraz (napr. chleba). Tvorí ho z Éteru. Myšlienkový Obraz sa materializuje a proces nakoniec dospeje k jedlu. Človek si ako prvotný impulz nevytvára najskôr slovný opis, ale práve Obraz toho, čo potrebuje.

    Opakovaním slov získame rýchlosť výpočtu, ale k podstate sa dostaneme za veľmi dlho a najmä veľmi prácne. Na druhej strane, ak sa skoncentrujeme na cca 5 minút na Obraz, tak sme schopní obsiahnuť podstatu toho, načo daný predmet je v skutočnosti určený. Ale to len pri dobrej obrazotvornosti a schopnosti koncentrovať pozornosť nášho vedomia.

    Teda pre dnešného človeka nie je jednoduché pracovať s Obrazmi – mnohí to budú považovať za čosi nadmerne zložité. Ale bez zvládnutia myslenia v Obrazoch niet cesty k novým poznatkom. Tradičná cesta je učením sa Staroslovienskej Bukvice – ale ani zvládnutie myslenia v Obrazoch nie je koniec cesty. Prečo?

    Stvoriteľ – Hierarchia Stvoriteľa, teda podľa našej tradície Vyšní Bohovia – nemajú Obrazné myslenie. Ich myslenie môžeme nazvať Svetelné. Ak nám niečo podávajú, musia to transformovať do Obrazov. My zase musíme dešifrovať Obrazy. Z jednej aj z druhej strany to nie je jednoduché, ale bez tohto kroku sa nikam nedostaneme. Na jednej strane je skutočnosť oveľa zložitejšia a koncentrovanejšia, na druhej oveľa jednoduchšia a chabejšia.

    Inak to však nejde, myslenie Obrazmi musíme zvládnuť. To hlavné však nestrácajme z mysle – Obrazy majú veľa hrán a vždy je potrebné Zdravomyslie.

    Od detstva nám vštepovali do hlavy, že Svet je Zemeguľa, ktorú nám od malička ukazovali v školských atlasoch, na obrázkoch, v médiách. Od detstva sme mali k problematike Sveta veľa otázok, ale detské otázky sa zásadne líšili otázok dospelých.

    Kým sme boli deti, naše otázky sa týkali reálnej podstaty stavby Sveta: prečo je tráva zelená, prečo lietajú vtáci, prečo ľudia zomierajú a pod.

    Keď sme vyrástli, charakter našich otázok sa radikálne zmenil. Začali nás zaujímať veci, ktoré nám do myslí vniesla televízia a iné médiá, škola, verejná mienka, kolegovia a kolegyne v práci… kde zmizli otázky reálnej, objektívnej životnej existencie?

    Stali sme sa odborníkmi, profesormi, vedcami, profesionálmi, ale prečo si nikdy nedáme otázku: a je všetko to, čo nám hovorili či podali v tej či onej knihe pravda?

    Každý z nás počas svojho života už videl totálnu nespravodlivosť, vojny, násilie, hlad, smrť, kradnutie, vraždenie, klamstvo, lesť, závisť, nenávisť, nedostatok a prebytok a mnoho iného. Chápali sme, že to nie je správne, že by to tak nemalo byť… ale pokračovali sme žiť v takom svete a veriť tomu, čo ukazujú vo filmoch, správach, čo je v médiách.

    Videli sme bohatstvo Zeme na ktorej žijeme, vieme aj to, ako by sme mali žiť zdravo – ale pokračujeme v konzumácii GMO a potom liekov. Vieme, že fajčenie, alkohol či drogy sú zlé, naďalej fajčíme, pijeme alkohol, berieme drogy.

    Mladé pokolenie nechce analyzovať, dať si radiť rodičmi, nadobúdať hĺbkové poznanie, kriticky myslieť.

    So všetkými poznatkami žijeme tak, že sa tvárime, že tak to má byť, tak to je správne, skrátka nosíme ružové okuliare. Ale už nastal čas vidieť svet taký, aký naozaj je. Je čas zbaviť sa rabstva vo všetkých prejavoch a uzrieť Istinu. Ale ťažko je uveriť tomu, že od detstva žijeme v rabstve.

    Pred nami stojí otázka výberu tabletky ako vo filme Matrix:

    Vyberáme však dobrovoľne a sami. Ostaneme naďalej v hlbokom spánku, alebo sa zobudíme a preberieme k životu?

    Ak sa nám nežije dobre a ak všetko vo svete okolo nás je také, aby sme v takomto stave naďalej ostávali znamená to, že všetko je tak zariadené naschvál, úmyselne. Umelo nás udržiavajú v nevedomosti, znásilňujú, zabíjajú, jedia, režú ako dobytok, robia s nami strašné experimenty.

    Nemyslime si však, že to robia nejakí bankári, slobodomurári či mimozemšťania, ktorí prileteli z ďalekého Vesmíru. Je to proste inak. Slobodomurári a ďalší samozrejme existujú, ale skutočná moc nie je v ich rukách. Tí, ktorí sú verejnosti známi nikdy nie sú skutoční držitelia moci. Tá je v úplne iných rukách. Takí ako oni sú iba nástrojom v cudzích, mohutných rukách našich okupantov. Hovorí sa o tom v množstve filmoch – napríklad THEY LIVE! Ale o tom sme už neraz hovorili.

    https://www.youtube.com/watch?v=MP38sWG7L3A

    Faktom je, že naša Zem je okupovaná. Ale nie Američanmi, Židmi či nadnárodnými korporáciami – to sú verzie pre naivných. Oni sú v podstate tiež také bábky ako my, rozdiel je iba v tom, že medzi nimi v podstate dnes už niet ľudí v našom zmysle slova. Sú tiež rabmi, akurát že v drahších oblekoch a s ďaleko viac peniazmi.

    Okupácia trvá už dlho. O jej najťažšej fáze nám prišiel povedať a varovať nás sám Perún pred približne 40 000 rokmi – udalosť sa nám zachovala opísaná v Knihe Múdrosti Perúna. Naši Predkovia sa len tak ľahko nepoddali, a preto definitívny úspech zaznamenali až pred 250-300 rokmi. Problém je v tom, že tí, ktorých úlohou je nás udržať v absolútnej nevedomosti a rabstve dosiahli takú úroveň tlaku, že ak sa im podarí definitívne zavŕšiť nimi rozbehnuté programy, tak človečenstvo ako druh prestane na Zemi existovať. A to by bol aj ich koniec. Lenže oni to nie sú schopní pochopiť. Paraziti bez objektov parazitovania neprežijú. Pokračujú podľa nastaveného mechanizmu a tlak ešte aj zvyšujú.

    Kto sú tí, ktorí stoja za celou touto zlomyseľnou a pre nás smrteľne zhubnou hrou? Podľa vzoru KOB ich môžeme nazývať Globálny Prediktor. Je to najvýstižnejšie preto, lebo ich štruktúra je veľmi obšírna a je ťažko vybrať nejaký konkrétny názov. Doteraz sme ich nazývali „Siví“, „Temní“, „Vírus“, „Paraziti“, „Démoni“ a podobne. Názov však nič nemení na ich podstate. Horšie ako okupácia Zeme je to, že okupované sú už aj naše Duše. Môžeme povedať, že sú nakazené strašným vírusom, ktorý zmenil samotnú podstatu človeka. Namiesto toho, aby sme hľadali riešenie tohto problému, mnohí sa nechávajú unášať technickým opisom problému a myslia si, že definícia materiálneho aspektu problému je úplne dostatočná na vlastnú záchranu. Omyl – materiálna zložka riešenia obsiahne iba materiálnu oblasť riešenia. Okrem toho máme idealistickú a aj magickú zložku existencie. Riešenie je iba to, čo obsiahne Telo, Dušu aj Ducha – inak ostaneme v ilúzii riešenia. Ale zlomový bod už nie je za horami…

    Pravá podstata človeka nezahŕňa peniaze, závisť, nenávisť, zlobu, chamtivosť, smilstvo, túžbu po majetku, chlipnosť, lož, samoľúbosť, bezduchovnosť, neplnenie povinností, klamanie iných, nevedomosť, nerozhodnosť, lenivosť, obžerstvo, pýchu, opilstvo, cynickosť, pocit vlastníctva a mnoho iného, čo dnes v plnej miere charakterizuje moderného človeka. Z nášho pohľadu je to nadvláda troch spodných čakier, teda plná moc emócií.

    Sme nakazení strašným vírusom, ktorí v nás blokuje samotnú možnosť výberu byť tým, kým naozaj vo svojej podstate sme. Ak sa pozrieme do zrkadla myslíme si, že to sme celý my. V skutočnosti však vidíme iba 5-7% našej bytosti. Mozog nám pracuje na 2-3% – ale nie tak dávno sme využívali jeho plnú kapacitu. Ba čo viac, plne sme využívali aj kapacitu malého mozgu s miechou a dokonca aj tretie centrum umiestnené v slnečnom pletenci.

    V takomto stave neponímame svet taký, aký naozaj je. Nielen samotný vírus, ale už aj jeho mutácie sú plne prejavené v tom, čo považujeme za typický život Západnej spoločnosti s jej „hodnotami“: jednosmernej tolerantnosti, dvojitých ba až aj trojitých štandardoch, pederastii, pedofílii, ľudožrútstve, jednopohlavných manželstvách, živote na dlh, nanucovaní svojho spôsobu života iným, neadekvátnom pocite nadradenosti, schvaľovaní potratov, inceste, multikulturalizme…

    Všetko toto vedie k degenerácii ľudí, satanizmu, čipovaniu – už nie sme iba stádo baranov, stávame sme sa čipované stádo baranov.

    Oni sami to však nerobia preto, lebo to vymysleli, ale preto, že aj oni sú plne pod riadiacou kontrolou zhora. Sú to neľudia, ktorí v podstate nemajú s nami nič spoločné – azda iba okrem humanoidného vzhľadu. Asimilovali sa už veľmi dávno.

    Myšlienky za ktoré by sme sa za normálnych okolností mali hanbiť a ktoré vedú k aktivácii emócií všetkého druhu – to je ten moment, kedy na 100% vieme, že to nie sme my, ale spúšťa sa vírus – Matrix. Všetky negatívne procesy vedúce k degradácii, meniace nás na stádo dobytka neprebiehajú preto, lebo to je normálny historický proces či nejaká elitná skupina chce riadiť a neuvedomuje si nevyhnutné následky. Všetko je vyvolávané intervenciou Globálneho Prediktora na našu Zem, aby dosiahol svoj cieľ a zámer.

    V skutočnosti žijeme v riadenej ilúzii aj ohľadom toho, čo voláme fyzikálne zákony – všetko je inak. A hlavne iná je aj podstata judaistických (vrátane kresťanských) cirkví. Tieto v dnešnej podobe nie sú dané Bohom, pretože cielene vychovávajú rabov. Všetci ľudia sú si rovní a rovnako ľúbení Stvoriteľom, pretože sme deťmi jedného Otca na Nebesiach.

    Keď už sme pri problematike cirkví, niektoré dnešné paradoxy môžu naozaj nadobudnúť podobu paralelného Vesmíru:

    Všetko prebieha preto, aby sme uverili, že Zem a Vesmír sú také, ako nám ukazujú, aby sme nevideli procesy, ktoré okolo nás prebiehajú. A aká je v skutočnosti naša Zem? Jeden ostro neštandardný pohľad sme už priniesli, priblížme si teda ešte jeden. Nedajme sa nachytať na materiálnu stránku informácie – ide o Obraz. Každý Obraz nastavuje prácu mysle do oblastí frekvencií, ktoré sme nikdy predtým – pod nadvládou Matrixu – nepoužívali. A práca mysle na iných frekvenciách aktivizuje nie iba jedinú frekvenciu, ale otvára celé spektrum. A toto je vrcholne dôležité. Vždy existujú tri slony… otázka je ba to, koľko ich vnímame my.

    Zem si môžeme predstaviť aj ako obrovskú guľu s množstvom šesťhranných plástov – buniek. Buniek je veľmi veľa, každá z nich je samostatnou Zemou.

    Všetky Zeme sa nachádzajú na gigantickej planéte, ktorej rozmery sú nepredstaviteľné. A takých planét je tiež nekonečné množstvo.

    Naši Predkovia nazývali šesťuholníkové bunkové elementy Čertogy. V každom Čertogu je jedna Zem v našom ponímaní:

    Rozmer jednej Zeme je menej ako 0,0001% povrchu planéty, pričom celá planéta pláva v nekonečnom oceáne Éteru. My žijeme v jednej bunke, ale takých Zemí ako je naša existujú státisíce.

    Ale to ešte nie je všetko. Každá planéta má takýchto vrstiev so šesťuholníkovými plástovými Zemami veľa nad sebou:

    Hranice Zemí sú po vnútornej strane buky ohradené špeciálnou, ťažko priechodnou bariérou, ktorú tvoria vysoké ľadové steny. Cez bariéru sa principiálne dá dostať na druhú Zem, teda do druhej bunky. Táto skutočnosť je obrazne ukázaná v seriály Hra trónov:

    V skutočnosti to, čo nazývame SCI-FI obsahuje viac pravdy ako hrubé knihy učených „vedcov“ dneška. Ich úlohou je udržiavať nás v aktuálnej koncepcii ilúzií. A my vieme – z Knihy Svetla – že nič vo Vesmíre nemôže zabrániť výstupu Ducha okrem neho samého. Preto nám Globálny Prediktor vždy MUSÍ oznámiť, ako sa veci naozaj majú. Druhá vec je, že vplyvom Matrixu si neuvedomujeme obsah informácie a pohodlne ostávame v (už čipovanom) stáde baranov. Na skutočnej podstate to však nič nemení.

    V každej bunke pôvodne žil jeden druh humanoidov. Líšili sa farbou kože či rozmermi. Nie len tak z ničoho máme dnes na Zemi ľudí rôznej farby kože a v minulosti aj obrovských rozmerov.

    V skutočnosti táto informácia – podávaná ako teória plochej Zeme – nie je nijako nová. Stačí trochu pobehať po internete:

    Nad bunkami sú krištáľové sféry – ohromné, gigantické kupoly:

    Umelo nám vytvorili režim svetla cez deň a tmy s hviezdami v noci. Cez deň obieha Slnko, v noci Mesiac a súhvezdia. Nič však nie je náhodné.

    Cez deň nám špeciálne stroje tvoria oblaky a polievajú nás vodou, niekedy vytvárajú aj búrky a lejaky. Stroje sa však môžu aj pokaziť a padnúť:

    Hviezdy nad nami sú tiež technické zariadenia – a všetky technické zariadenia raz doslúžia. Preto aj neraz padajú. Potom nachádzajú na svojich pozemkoch farmári, alebo jednoducho prostí ľudia rôzne divné a nevysvetliteľné veci:

    Vari najlepší Obraz nám takto podaný je film TRUMAN SHOW:

    Proti informáciám takéhoto druhu sa dá veľa namietať – ale v tom je podstata veci. Vydať sa na púť Duchovného vývoja je predovšetkým vykročiť na cestu používania vlastného rozumu a nie toho, čo nám do myslí vkladá Matrix – teda „náš“ vnútorný hlas. Na cestu musí vykročiť každý sám – a aj pokrok dosiahne každý sám. V stáde ostávajú iba Rabi – a čoskoro budú všetci aj čipovaní.

    Či už sme vnútri dutej Zeme pod krištáľovými sférami alebo na povrchu šesťuholníkovej buky pod krištáľovou kupolou veľa na veci nemení. Existovať môže jeden aj druhý prípad a určite aj množstvo ďalších. Ide o to, či aktívne spúšťame aktívnu schopnosť nášho mozgu alebo iba preberáme cudzie Obrazy v naivnej ilúzii slobody.

    Dalo by sa dodať ešte množstvo rôznych faktov, ale nič nenahradí vlastnú aktívnu činnosť myslenia. Myslenia v podobe aká je vlastné človeku, nie rabovi.

    Záverom dodáme už iba jednu informáciu, ktorá však stojí za to. Na internete môžete nájsť fotografie z Arktídy. Samo osebe to nie je nič zvláštne – nám však ide o jeden konkrétny jav. Je to zamrznutá vlna. Vopred musíme zdôrazniť, že morská vlna ZAMRZLA V POHYBE. Neexistuje žiaden PRÍRODNÝ, teda PRIRODZENÝ PROCES, ktorým by sa dalo vysvetliť zamrznutie morskej vlny v pohybe. Také niečo jednoducho nie je možné. Musíme si uvedomiť, aké ohromné technické a technologické možnosti má k dispozícii Globálny Prediktor:

    A akú šancu ochrániť svoj Rod má dnešné GMO mužského pohlavia obuté v šľapkách, oblečené trenírkach a tričku s krátkym rukávom, s prevísajúcim bruchom a v ruke s pivom či energetickým nápojom aj keď so smartfónom v hrsti..?

    Zamrznutá vlna v Arktíde je fakt, ktorý sa nedá prirodzeným spôsobom vysvetliť. Keď sme očakávali rok 2012, tak napríklad Sidorov tvrdil, že v čase premeny Vekov môže nastať situácia, že teplota na Zemi klesne na niekoľko dní pod -100°C. Ak je to technologická záležitosť pod kontrolou GP, tak to nie je vylúčené. Jedna aj druhá „neštandardná“ teória trvdí, že sme pod totálnou technologickou kontrolou. Znamená to, že aj deň a noc, alebo leto či zima sú len následkom nasadenia tejto technológie. Ak by to bola pravda, tak „gombík“ môžu zapnúť kedykoľvek. Pamätajme – naši Predkovia nikdy nenosili ani len krátke rukávy. Taký kroj sa jednoducho nedá nájsť… A čo nosíme – odev Predkov alebo Matrixom podsunutú módu – je už naša vlastná zodpovednosť.

    Odpoveď všetci poznáme… Budúcnosť nie je pre baranov.

    12.10.2017