Kategória: DEDIČSTVO PREDKOV

Hoci pri dnešnom ponímaní grafiky písomných znakov je skôr tendencia si „vyberať“ medzi takými či onakými počítačovými fontmi, forma, ktorú vytvára písomný znak je geometriou jej zvuku. Ak chceme hlbšie vojsť do skutočnej podstaty našej Kultúry, musíme pochopiť podstatu nášho starého písma, Staroslovienskej Bukvice. No v samotnej Bukvici niet nijakých náhod či „módnych“ fontov. Znaky sa nevyberali náhodne práve tak, ako celková štruktúry jej systému. Ak by niekto chcel stále trvať na tom, že naše písomné znaky vymýšľali nejakí primitívi pozorovaním vetvičiek stromov a podobné nezmysly, lepšie bude, ak v tomto mieste prestane tento článok čítať. My si totiž našich Predkov ctíme. V skutočnosti náš svetonázor neuznáva vývoj druhov, my uznávame jedine vývoj Ducha skrz množstvo inkarnácií vo Vesmíre. Nakoniec je známe aj to, že Darwin bol slobodomurár a len plnil úlohu, ktorú dostal. V skutočnosti je Temný Svet „zrkadlovým“ odrazom Svetlého Sveta, t.j. ak my už vieme, že – ostatne už to vie aj moderná veda – človek je vývojovo starší ako opica, t.j. bytosť bez pozitívnej energie vývoja jan, t.j. „o(n)-bez-jana“, tak nie je problém si odvodiť, že úloha Darwina bola podať reverzný obraz. Sám síce svoje učenie na sklonku života odvolal, ale to si „autori“ učebníc nejako „nevšimli“. Náhody však nebývajú.

Naši Predkovia rozhodne neboli primitívi, mali schopnosť komunikovať s Jediným Poľom Udalostí Zeme a Kozmosu, následkom čoho mali súhrnné poznanie už od narodenia. Nám, ich potomkom sa nepatrí schádzať z Prastarej púte, ktorá je vychodená množstvom našich Predkov tak, že budeme zabúdať na Duchovnú disciplínu len preto, lebo sme leniví a ľahostajní. A to nechceme hovoriť o tom, že našu krajinu, v dávnej minulosti nazývanú Maličká Rus, obývame minimálne 7 000 rokov. Chodíme po zemi, ktorá je poliata krvou a potom našich Predkov.

Už samotná následnosť bukvíc v našom Prastarom Bukvári je programom Duchovného zdokonaľovania sa každého Sloviena od narodenia cez zrelosť až po stretnutie sa s Predkami. Prečo je pre nás Sloviensky jazyk jazykom Božím? Preto, lebo v každom jeho podstatnom mene žije meno Boha a aj Vesmír po celý deň aj noc hovorí s Midgard-Zemou práve týmto jazykom. Je to univerzálny jazyk Vesmíru, jazyk našich Bohov.

Načrime trochu do bohatstva bukvíc a pozrime sa na otázku ich grafiky, pretože forma bukvice je geometriou jej zvuku. Ale aby sme od začiatku vedeli, čo to je „Grafika“, potrebujeme si toto slovo vyložiť, pretože to doplní ponímanie geometrie bukvíc, ktorá odráža osobitosti artikulárnej bázy nositeľov jazyka.

„Hlahol Božej Múdrosti prejavený energiou foriem.“

Pre nás nie je novinka, že skrátenie Bukvára – čo začali už fantómy kresťanstva – vyvolalo následné procesy zmien v pravopise, sémantike, lexikológii, čo zase vyvolalo rovnako umelo organizované „reformy“ v ortografii. Vyňatie mnohých bukvíc priviedlo k vytvoreniu dier a trhlín v Bukvári, čo narušilo súmernosť mysle a jej vyjadrovanie v slove, čo je spojené – ako všetko v Stavbe Sveta –s číslom a mierou. Úpravou nášho jazyka začala úprava našej genetiky.

S formou tiel bukvíc sú spojené – vedcami nedávno objavené – torzné polia, čo sú nositelia informácií v Jemnohmotnom svete. Akékoľvek telo, ktoré má formu – vrátane línie čiary, bukvy, slova, napísaného na papieri – narúša rovnorodosť vákua a vyvoláva vytvorenie torzných polí.

Pre lepšie pochopenie grafiky bukvíc budeme používať tri horizontálne priamky, ktoré symbolizujú Hranice Pokoja a Medzisvetia. V týchto Hraniciach dochádza k Premene Duše pri jej prechode zo Sveta Javi do Svetov Slavi a zo Svetov Slavi do Svetov Pravi. Rovnako možné sú aj prechody Duše z Javi do Navi a opačne. Tieto priamky môžeme nazvať Líniami Premeny.

Bukvice principiálne pozostávajú zo samostatných, základných grafických objektov. Je to Bod, horizontálne línie  spájajúce elementy bukvice, horizontálne línie ohraničené líniami opory na oboch stranách a po jednej zo strán, vertikálne línie plné a krátke a veľa ďalších možností, ktoré si všetky – vzhľadom na charakter a rozsah nášho článku preberať ani nemôžeme. Ukážeme si však dosť na to, aby bolo jasné, že takúto podstatu určite do Slovienskej Bukvice nevložili nejakí pologramotní mnísi, ktorí – ak vôbec existovali – tak iba plnili príkazy, ktoré dostali.

Prvým, základným elementom je Bod. Bod je symbolom toho, čo preniká spoza Rozhrania, t.j. zo Svetov Pravi, do Matérie iných Svetov. Preto je bod aj symbolom Zdroja Života.

Slovo, ako idea Stvoriteľa, rodí počiatok tvorivého pohybu v Jedinom Poli Udalostí. Ultrajemné energie, ktoré nie sme schopní našimi orgánmi zmyslov ani prijímať, ani detekovať prístrojmi sa – v súlade s Pravidlami Zachovania energie – menia na jemné informačné a energetické polia, ktoré sa zase menia na rozličné formy matérie, vrátane stelesňovania.

Hnacou silou týchto procesov, vrátane utvorenia človeka ako nositeľa Idey Stvoriteľa je to, čo nazývame Životorodiaci Duch, ktorý vyšiel z Najvyššieho.

Pozrime sa teda na to, čo je na počiatku, t.j. na BOD.

Jeden z výkladov:

„Jeden z mnohých životných systémov, vychádzajúcich z celostnosti Vyššej Štruktúry“.

Druhým, tiež základným elementom je priamka, t.j. priama línia. Predstavuje nekonečný pohyb bodu ako symbolu nekonečnosti evolučných procesov Života, ktorý pochádza od Najvyššieho. Vo fyzickom svete, kde procesy majú začiatok aj koniec, je priama línia ohraničená počiatočným a konečným bodom, čím medzi sebou vytárajú geometriu Priestorov. Je to zjednodušený model stvorenia Svetov.

Jeden z výkladov:

„Láska, Materinskú a Vlasteneckú Silu nesúca, napĺňajúca sebou Svety Vesmírov, pochádzajúca od Najvyššieho“.

Línie, ktoré používame na písanie sú horizontálne, preto si vyjasnime aj slovo Horizont:

„Sila Pravi, spájajúc materiálne i Duchovné Pevne Tvorí“.

Horizontálna línia bez ohraničenia z oboch strán symbolizuje úroveň vzájomnosti Zemského aj Nebeského Jestvovania:

Horizontálna línia ohraničená elementmi bukvice je Symbolom úrovne riadenia a napájania vesmírnych procesov energeticko-informačnej výmeny:

Horizontálna línia ohraničená dvomi bodmi opory symbolizuje všetko To, čo je napevno stvorené a Nadelené nemennou vnútornou Podstatou a zapečatené na rozličných úrovniach Línií Premien:

 Horizontálna línia, ktorá je ohraničená bodom opory zľava, predstavuje Zemský ženský Počiatok, ktorý prijíma Riadiacu Silu Ducha a tvorí Materiálne formy:

Horizontálna línia, ktorá je ohraničená bodom opory sprava je Symbolom riadiacej Sily Ducha:

Hrubá vertikálna línia symbolizuje zostúpenie Vyšších Štruktúr do materiálnej oblasti kvôli poznaniu a oduchovneniu Telesnej Matérie, ale aj ich spätné vystúpenie po Púti evolúcie Ducha a asociuje sa s Mužským Počiatkom, t.j. s nositeľom Ducha Životorodiaceho.

Vzhľadom na to, že sme spomenuli Vertikálu, vysvetlime si jej význam:

Jeden z výkladov:

„Zostúpenie (в-ось-хождение) a vystúpenie (в-ось-вращение) Vyšších Štruktúr kvôli zdokonaleniu Bohom daného života“.

Pre úplnosť si všimnime, že zo starej Slovienčiny ostali v ruštine DODNES pôvodné výrazy, ktoré sa týkajú pohybu v ľudskej osi (energetickom kanále prechádzajúcom stredom nášho tela, t.j. v-os-chodenie (zostúpenie Zhora) a v v-os-vrátenie (návrat Nahor).

Ďalším, síce nenápadným, ale dôležitým detailom je večný pohyb, ktorý je obsiahnutý v slove VerTIKála (viditeľné aj v slovenčine) – porovnaj SvasTIKa. Ale nás to už nemôže prekvapiť. Ďalej treba mať ma pamäti, že Vertikála hovorí o zostupe a výstupe v Duchovnej oblasti, teda ona je „Tvorcom-Budovateľom, Slovom budujúcim Svety Javi“. Zároveň si vysvetlime aj pôvod slova „Os“:

Príklad bukvíc na obrázku je typ grafiky s jednou vertikálnou líniou, ktorá symbolizuje Základnú Os v-os-chodenia (výstupu) a v-os-vrátenia (zostupu) Ducha skrz všetky tri línie Premeny.

V grafike bukvice „Otъ“ (uprostred) vidno jedinú vertikálu, ktorá zostupuje z Línie Premeny Pravi, no nedotýka sa Línie Premeny Slavi. Je to preto, lebo táto bukvica je obrazom Častíc, ktoré zostupujú od Najvyššieho preto, aby osídlili Všehomír. Nie náhodou má táto bukvica v Bukvári uvedených 12 obrazov.

Všetky uvedené prípady sú iba príkladom zložitých súvislostí našej Bukvice. Čo sa týka jej grafiky sme nevyčerpali ani polovicu prípadov, keďže našim úmyslom nie je vytvoriť podrobnú učebnicu. No logicky si môže každý čitateľ predstaviť ďalšie a ďalšie možnosti. Bukvice môžu myť jednu dlhú vertikálu a jednu krátku – podľa polohy je dôležité či krátke pôsobia v Javi či Slavi. Ďalej sú bukvice, ktoré pozostávajú z troch dlhých vertikál. Ich grafika označuje to, že Duše, ktoré dosiahli dokonalosť vo Svete Javi sa spájajú do Rodov, ktoré sa množia, čím vytvárajú Národ, Národnosť a následne sa rozširujú teritoriálne, čím vytvárajú Dŕžavu (Ш, Щ, Ы). Ďalej sú grafické tvary naklonené, sú také, čo zasahujú do Navi, t.j. symbolizujú ničivú silu, ktorá musí prísť preto, aby mohol nastať nový začiatok.  Zmieňme sa ešte o bukviciach, ktorých vertikálna línia nemá ohraničenie z oboch strán, alebo z jednej strany. Tieto línie slúžia ako symbol nepretržitého spojenia Duše so Zdrojom. Tu patrí napríklad nám známa bukvica menom „Jať“ – Ѣ. Krížik hore je grafickým znázornením prekročenia hornej línie, t.j. rozhrania medzi Svetmi Slavi a Svetmi Pravi. Vieme, že tento zvuk poznáme v slove VIERA = ВѢРА. No popritom si všimnime, že „Jať“, rovnako ako bukvica PSI, majú kosé zrezanie vertikálnej línie, čo je symbolom rozšírenia možností Duše na Púti výstupu Ducha a Púti dosiahnutia Istiny.

No ani toto nie je vyčerpávajúci zoznam. A tu sú ešte ďalšie a ďalšie spojitosti a nadväznosti, ktoré sa nedajú vysvetliť v krátkom článku. Vari iba niečo ku sakrálnosti grafiky Bukvára s ezoterickým počiatkom. Táto sakrálnosť je zašifrovaná v cifrovej matrici, ktorá zobrazuje zložité špirálovité procesy energeticko-informačnej výmeny s Vesmírom, pričom kľúčom k dešifrovaniu je bukvica „Otъ“. Zatiaľ čo v ekzoterickom Bukvári má poradové číslo 28, ktorého numerická hodnota je „1“, tak v ezoterickom Bukvári zaujíma poradové číslo 1. Špirálovité procesy energeticko-informačnej výmeny vo Vesmíre predstavujú následnosť čísel od 1 po sväté číslo 108, pričom čísla sú rozložené prirodzeným číselným radom. Cifrová matrica je realizovaná prirodzenými radmi po 9 čísel v každom rade. Takto očíslované energeticko-informačné procesy hovoria o devätoričnosti štruktúry priestoru nášho Vesmíru. A aký je rozdiel medzi cifrou a číslom? Číslo je množstvo, súčet, odpovedá na otázku koľko? Cifra je obrazové označenie čísla, ktoré sa používa v numerácii, numerológii, rytmike, matriciach a pod.

Nateraz nám postačí vedieť, že nielen Runy, ale ani Staroslovienska Bukvica nie je jednoduchá záležitosť. Poznanie Obrazov Bukvice nám otvorí širokú bránu pochopenia nášho pôvodu, čo znamená otvorenie Vertikály. Každé slovo začne pred nami otvárať svoju podstatu. Každým zvukom sa začneme nalaďovať na pochopenie podstaty našej existencie. Skrátka Staroslovienska Bukvica nie je „ich, tých starých“, ale je NAŠA, NENAHRADITEĽNÁ.

V súvislosti s Bukvicou si povedzme niečo o človeku, ktorý ovládal nielen jej hĺbky, ale dokonca aj Runy. O človeku, ktorý nám vo svojom diele zanechal informáciu nielen o podstate toho, ako nás zotročili, ale o tom, čo sa bude diať v budúcnosti. Bol zabitý pre svoje poznanie, no stihol nám ho podať napísané na papieri. Je to A. S. Puškin.

Puškin bol zo strany otca nasledovníkom Svätoruskej žrecovskej tradície, zo strany matky zdedil následníctvo staroindickej žrecovskej tradície. Obe roviny poznania sa u neho preložili a preto mal mimoriadne schopnosti ako na úrovni psychiky, tak aj v oblasti jasnovidectva, t.j. všetko o čom písal videl, aj budúcnosť. Spolu s básnickou tvorbou, ktorá je sama osebe klenotom, kreslil aj obrázky, ktoré slúžili ako pomôcka na „rozšifrovanie“ skrytého obsahu textov básní. Nám už známy akademik Čudinov napríklad v knihe RUSKÉ RUNY uvádza niekoľko príkladov, kde Puškin do obrázkov umiestnil runové nápisy. Môžeme povedať, že Puškin nenapísal náhodne ani riadok.

Obrázok z Puškinovho rukopisu

Skryté nápisy, ktoré našiel profesor Čudinov v tom istom obrázku

Mnohí odborníci strávia celý život štúdiom Puškinovho života a neprídu na informácie, ktoré Puškin vkladal do textu. Jeho spôsob písania mnohí odborníci označujú za pochopiteľný na druhej úrovni zmyslovej rady. Takí spisovatelia ako Krylov či Ezop písali alegórie v ktorých síce vystupujú zvieratá, ale majú ľudské vlastnosti a čitateľ hneď vie, že v skutočnosti ide o alegóriu, t.j. každému zvieraťu je pridaná určitá charakteristická črta a príbehy ukazujú na ľudskú spoločnosť. Toto nazývame statické kódovanie informácie. Spôsob, aký používal Puškin sa často označuje za kódovanie sociálnych javov pre široké masy ľudstva.

Predtým, než si ukážeme niekoľko príkladov si pripomeňme Puškinov kontakt s Goethem. Boli súčasníci, aj keď Goethe bol od Puškina oveľa starší. Málokto vie, že Goetheho dielo Faust opisuje tajomstvo spôsobu globálneho riadenia ľudstva tajnými spoločnosťami, pričom niektoré detaily opisuje úplne otvorene. Kto naozaj prečítal Fausta? Goethe mohol Fausta napísať preto, lebo sám bol veľmi vysoko postaveným členom tajnej spoločnosti. Puškin Fausta preštudoval a hneď vedel o čom je reč. Ako reakciu napísal Scénu z Fausta a poslal ju Goethemu. Treba vedieť, že Puškin ovládal veľa jazykov, okrem bežne používaných živých aj sám čítal texty v starej gréčtine či latinčine. Sám napríklad začal prekladať Eugena Onegina do angličtiny, ale preklad nikdy nedokončil. Problém bol v bezobraznej, t.j. primitívnej podstate anglického jazyka. Sám Puškin to neskôr opísal ako „zlatá klietka ostala, ale vtáčik uletel“. Jazyk bez obrazov je jazyk bez ducha.

Goethe celú Scénu z Fausta preštudoval a dobre pochopil s kým má dočinenia. Poslal na odpoveď Puškinovi svoje vlastné pero a posolstvo: „Ja už môžem spokojne zomrieť. Na Zemeguli sa objavil človek, ktorý oveľa hlbšie ako ja vnikol do tajomstva Stavby Sveta“. V Scéne z Fausta Puškin totiž neopísal iba to, čo sa odohrávalo počas jeho života, ale presne predpovedal aj budúcnosť. Napríklad tu približne pol roka pred realizáciou opísal pozadie povstania tzv. Dekabristov, ktoré organizovalo severné a južné spoločenstvo Slobodomurárov. Puškin síce nominálne predtým vošiel do jedného zo spoločenstiev, ale bol z toho škandál. Začal totiž zadávať otázky, na ktoré mu nevedel nadriadený odpovedať, a preto mu povedal, že sa nemá pýtať veci, ktoré sú nad jeho úroveň zasvätenia. Tak sú totiž štrukturálne slobodomurárske lóže organizované. Spor sa vyostril tak, až Puškina nazval „opicou“. Puškin jednoducho nebol ochotný iba slepo nasledovať prikázania. Preto neskôr – ale stále pol roka pred uskutočnením – v Scéne s Fausta predpovedal, že na námestie vyjde 300 ľudí (vyšlo 300 slobodomurárov) a dve opice (vodcovia severnej a južnej skupiny). Okrem iného spomína aj bočky zlata a iné „rekvizity“, pričom o slobodomurárstve hovorí ako o „módnej chorobe, nedávno nám darovanej“. Slobodomurárstvo bolo naozaj do Ruska importované iba krátko pred Puškinom. Príznačné je aj to, že prvá slobodomurárska lóža založená na území Ruskej ríše, bola – samozrejme – v dnešnom Poľsku. Vari ani netreba viac povedať.

Uveďme si niekoľko príkladov informácií zakódovaných v Puškinovom diele. Najskôr jednu zaujímavosť, jedno z tvorivých období Puškina sa nazýva „Obdobie Hviezdy“. On sám vedel, že prišiel približne 200 rokov pred tým, ako sa začnú veci meniť – 200 rokov pred našimi časmi. Doslovne spomína, že v jeho období sa „ešte dlho bude za hmlou skrývať Ruská Hviezda“. Hoci to oficiálne všetci chápu alegoricky, my už vieme, že vôbec nemusel mať na mysli alegóriu. Zároveň však v súvislosti s časom príchodu „Ruskej Hviezdy“ budú na zemi ľudia, ktorých prirovnal k stádu: „ich treba rezať alebo strihať“; či tiež hovorí „načo stádu dary Svabody?“…

Veľmi dôležité informácie kóduje dielom je RUSLAN A ĽUDMILA. Keď si uvedieme jednoduchý význam ním používaných termínov, otvorí sa každému jasný obraz o podstate uloženej informácie. V prvom rade „Ľudmila“ treba chápať ako ĽUD MILÝ, t.j. ľud našich zemí. RUSLAN znamená „Ruský“, ale nemá na mysli Rusa ako etnický názov obyvateľa dnešného Ruska. Ide p svetonázorový pojem, t.j. o človeka Kultúry, ktorá obýva zem od Tichého po Atlantický oceán. Človek Kultúry sa riadi zmyslom pre Spravodlivosť a Česť, jeho riadiacou silou je Svedomie a Mravnosť. Neženie sa za peniazmi a chce oslobodiť svoj ľud. Tu si spomeňme, ako veľa vedel Stalin, ktorý vo svojom životopise napísal, že je „ruským človekom gruzínskej národnosti“. Takto treba chápať aj Puškinov odkaz.

„Ľud milý“ uniesol bradatý trpaslík Černomor do kraja Polnočných hôr, hoci v starej ruštine sa niekedy termín „polnočný“ myslí ako „severný“. Polnočné hory je Švajčiarsko, ktoré je centrálou euroamerického konglomerátu Biblickej koncepcie globálneho riadenia sveta.

Trpaslík s dlhou bradou je dôležitý obraz, brada je v mnohých systémoch symbolom úverovo-finančného systému, ktorým riadia svet. Dlhú bradu totiž nosia aj pravoverní Židia – prototyp bankárov a vynálezcovia bankového systému.

Ruslan sa na svojej ceste za Ľudmilou stretáva aj s Hlavou, ktorá je bez tela. Hlava je symbolom Elity, riadenia spoločnosti. Dôležitým obrazom je, že Hlava je oddelená od tela, t.j. od národa. V časoch putovania Ruslana je však už skoro bez života.

Ruslan pred stretnutím nachádza meč. My už vieme, že meč nemusí byť iba symbolom otvoreného boja. Mnohé spravodajské organizácie majú v znaku meč – a spravodajská práca nie je o hrubej sile na poli boja. Meč je aj symbolom SCHOPNOSTI ROZLIŠOVANIA. Tento odkaz hovorí o potrebe „používania hlavy“ a nie iba hrubej sily. Kto dokáže rozlišovať, ten neupadne do klamu. Kto vládne mečom, vládne aj schopnosťou rozlišovať. Keď teda Ruslan nachádza meč, nadobúda schopnosť rozlišovania. Keď nájde konečne trpaslíka, tak ho chytí pevne za bradu a mečom mu ju odrúbe. Obraz hovorí o zániku úverovo-finančného systému. Je to obraz budúcnosti, od Puškina 200 rokov dopredu, pred nami sa čo nevidieť začne realizovať aj navonok. Puškinov obraz je jasný: Ruslan na koni, Ľudmila v náručí, meč v pošve, brada trpaslíka v taške a už bezmocný trpaslík priviazaný vzadu na sedle. Všetka moc trpaslíka bola iba v jeho brade. Nič iné reálne nemá!

Tu je badateľný aj rozdiel medzi mravnosťou a morálkou. Mravnosť nemá nič dočinenia s peniazmi, pretože sa meria výlučne prítomnosťou Boha (Sily RA v Osi) a je stavom Svabody. Opakom je morálka (Mor Al – smrť všetkého mravného), ktorá sa meria peniazmi ako stupňom Slobody. Stupeň morálky je určovaný množstvom peňazí. Hoci za určitých okolností sú v civilizácii peniaze nevyhnutné, s prítomnosťou Boha – RA – nemajú vôbec nič spoločné. Určitú mieru morálky síce „povinne“ podstupuje každý z nás, ale rozdiel je dobre viditeľný na rozdielnej morálke dvoch skupín: je tu morálka človeka, ktorý musí robiť za peniaze, aby uživil rodinu, ale to je zároveň celý rozsah ním aplikovanej morálky. Dôležitá je pre neho mravnosť. Úplne iná je morálka človeka, ktorý je dnes milionár a – ako čierna diera všetko je málo – sa chce stať miliardárom, či miliardár multimiliardárom… nie náhodu je vo Védach čierna diera symbolom démonickej existencie. K tejto problematike patrí ono známe „Božie Bohu a cisárovo cisárovi“. Znamená to, že každý jeden človek si sám za seba, na svoju vlastnú zodpovednosť vyberá, či bude slúžiť Bohu alebo cisárovi. Keďže citát má iba dve možnosti, musia byť jasné súvislosti. Služba cisárovi (úverovo-finančný systém) NEMÁ NIČ DO ČINENIA S RA, t.j. s prirodzeným stavom Svetlého Sveta. Do určitej doby je síce nevyhnutná, ale každý si vyberá sám, či chce vysokú mieru Slobody (morálka = peniaze), alebo SVAbodu (mravnosť = Boh). Morálka je vytvorená na „usmrtenie“ mravnosti, teda z pohľadu morálky nemôže byť nastolený stav mravnosti, t.j. peniazmi spojenie s Bohom dosiahnuť nemožno. Zapamätajme si aspoň to, že šírenie mravnosti NEMÔŽE byť podriadené peniazom. Ak je, tak nedôjde k vstupu Ra do Osi, VerTIKály. Nezabúdajme ani na to, že Ruslan už drží v rukách meč, ktorým odtne bradu trpaslíkovi Černomorovi, ktorý sa bez nej stane úplne odstavený. Puškin tu podal dôležitý Obraz – moc úverovo-finančného systému bude zničená, a už to dlho nepotrvá. V prostredí morálky nemôže prísť mravnosť.

V tejto súvislosti si ešte povedzme pár slov o vôli. Táto má v podstate dve roviny – individuálnu, t.j. vnútornú a vonkajšiu, t.j. prejavenú. Čo to znamená? Predstavte si, že perom niečo píšete na papier. Pero píše napríklad čiernou farbou, ale vy chcete (prejav vnútornej vôle), aby začalo písať modrou farbou. Vnútornú vôľu môžete napínať akokoľvek, ale vonkajšia, objektívne prejavená vôľa bude, že stále bude písať čiernu farbou. Ako môžeme docieliť, by sa vnútorná vôľa zjednotila s prejavenou vôľou? Puškin na to dáva jasnú odpoveď – musíme pochopiť, čo v skutočnosti znamená „buď vôľa moja“. Prejavená vôľa sa jedine vtedy zjednotí s vnútornou vôľou, ak sa človek zjednotí s Bohom, t.j. s Vyššími Silami. Takto bude v jeho osi, Vertikále prítomná tvorivá energia JAN, t.j. bude v nej RA, t.j. Boh. Inými slovami, je to prípad mravnosti. Takýto prípad zjednotenia vôlí nemôže nastať za stavu morálky. Tu sa zároveň dostávame k jednému z viditeľných bodov našej Kultúry. Prítomnosťou RA sa zjednocujeme s Vyššími silami a to platí aj pre našu vôľu. Keď naši Predkovia išli do boja, málokedy počet vojakov nášho vojska prevyšoval počet nepriateľov, štandard je pravý opak. No my máme Vedu, ako vyhrávať Kvalitou, nie Kvantitou. Ak sme zajedno so Svetlými Silami, sme zjednotení s Rodovým egregorom, niet vo Vesmíre niet väčšej sily. To nie je sila za peniaze! Ale na to, aby sme vedeli, čo je mravnosť a čo morálka, musíme byť schopní ROZLIŠOVAŤ! Preto symbol meča u Ruslana, preto symbol meča v znakoch mnohých svetových spravodajských organizácií. Jednať na základe Poznania, nie nízkych frekvencií spodných troch čakier. No aj tak – ak si prečítate Ruslana a Ľudmilu – je jasné, že dôjde aj na „klasické“ použitie meča…

Pre poriadok si názorne ukážme o čom je reč pri mravnosti. Narodili sme sa s určitým plánom dosiahnutia, t.j. „naakumulovania“ mravnosti v našej danej inkarnácii. Našu „naplánovanú“ mravnosť si môžeme na grafe zakresliť ako 100% – na zvislej osi. Na dosiahnutie tohto cieľa sme dostali mieru, t.j. rozpätie života – vodorovná os. Krivka č. 1 ukazuje prípad, keď človek dosiahol „plánovanú“ mravnosť, t.j. splnil cieľ svojej inkarnácie ďaleko pred vypršaním miery. Toto je prípad Puškina, Lermontova, kniežaťa Sviatoslava. Do konca vyčerpania miery mohli pre nás urobiť ešte veľmi veľa, ale ich životy boli násilne preťaté. Krivka č. 2 ukazuje prípad, keď človek dosiahol „naplánovanú“ mravnosť akurát tak v dĺžke danej miery. No a krivka č. 3 ukazuje prípad, keď človek nedosiahol ani tretinu z toho, prečo sa inkarnoval. Zatiaľ čo prípady 1 a 2 sa môžu inkarnovať s úplne novou „úlohou“, tak prípad č. 3 sa bude musieť reinkarnovať, t.j. opakovane „dorobiť“ stále tú istú úlohu. Až po jej splnení sa môže inkarnovať s novou úlohou. A čo mohlo napríklad „zabrániť“ dosiahnutiu plánovanej úrovne vývoja mravnosti? Nuž, veľmi často práve vysoká úroveň morálky, t.j. peňazí…

Ďalším veľa hovoriacim dielom Puškina je Gavriliáda, za ktorú ho Cirkevná Synoda chcela predvolať na proces, v ktorom bola možnosť udeliť trest smrti. Pred týmto trestom zachránil Puškina iba zásah cára, ktorému Puškin podával veľmi cenné informácie z pozadia globálneho riadenia sveta. No nakoniec – ako vieme – si aj tak našli spôsob, ako ho zabiť. Zmysel Gavriliády je v podaní informácie o skutočnej podstate kresťanstva. Príbeh je veľmi jednoduchý, prečítať si ju môžete na 20 minút. Boh sa zaľúbil do Márie a chcel mať s ňou dieťa – neskoršieho Ježiša. Na prieskum vyslal najskôr archanjela Gabriela, ktorý osobne navštívil Máriu. Gabriel a Mária si však vzájomne padnú do oka. Po odchode Gabriela sa prechádza Mária po lúke, kde ju zastihne úlisný Had, Diabol. Premení sa na krásneho mládenca a vyspí sa s Máriou. Ešte za jeho prítomnosti príde Gabriel, ktorý sa vrátil s tým istým úmyslom. Pobijú sa a Gabriel vyhrá, ale najmä preto, aby sa aj on vyspal s Máriou. Ako posledný prichádza Boh, ktorý sa s ňou tiež vyspí. A tak Mária za deň zvládla všetkých troch. K synovi sa „prizná“ Boh.

Aký je zmysle tejto informácie? Samozrejme, že nejde iba o izolovanú udalosť bez hlbokého zmyslu, pretože to by nebol Puškin. Je to informácia o tom, že kresťanstvo bolo od samého svojho počiatku začaté tromi úplne rozdielnymi silami. Prvá rovina je tá, že Ježiš naozaj niesol informáciu od Boha. Druhá rovina je v tom, že archanjel Gabriel symbolizuje kresťanské cirkevné štruktúry, ktoré už 2 000 rokov zarábajú peniaze na „obchodnej značke“ Kristus™. No cirkev sa nijako nerozpakuje „vyspať sa“ s nevestou pannou Boha pred ním, Bohom, pravým ženíchom. Hoci Puškin používa „klasické“ názvoslovie – aby bolo zrozumiteľné bežným ľuďom – napríklad používa termín Pán Boh, pridáva aj iné, dôležité poznámky. Jedna z nich je nám dobre známa. Archanjel je tradične v cirkevnom názvosloví podávaný ako Svetlá bytosť (anjel), pričom Diabol Pokušiteľ je zase „štandardne“ Temná, t.j. záporná bytosť. Puškin v texte, kde opisuje boj Gabriela s Diablom na lúke nenápadne použil verš: „Tak anjeli bojovali medzi sebou“. Už len toto samotné by nám malo jasne povedať, aké poznanie mal Puškin.

Tretia rovina obrazu sú Satanisti, ktorí majú plné ústa viery v Krista, na prsiach nosia jeho znak, no tisícročia po nich ostáva more preliatej ľudskej krvi. Oni pálili ľudí na hraniciach či mučili v mučiarňach. Netreba hovoriť, čo za zverstvá napáchala Inkvizícia – jedna z organizácií Satanistov – ale nás neprekvapí ani to, že „úplne normálne“ sú Satanisti súčasťou kresťanskej cirkvi.

V Gavriliáde odkrýva Puškin aj tajomstvo „prorokov“. Podľa jeho informácie má každý z nás danú možnosť niečo priniesť iným ľuďom, a zároveň sa niečo od každého dozvedieť. Znamená to, že každý je prorokom pre ostatných, ale ostatní sú zároveň prorokmi pre neho. Máme v sebe tieto kvality, akurát ich neodkrývame a nedoceňujeme. Môžeme iba súhlasiť s Puškinom, že cirkev uznáva za proroka iba toho, koho sa im podarilo zakomponovať do schémy globálneho riadenia spoločnosti. A tak pomocou Krista riadia spoločnosť už veľa storočí. Puškin aj hovorí v obraze: „Rafael, nakresli nám inú Madonu s dieťatkom“. Znamená to, že židokresťanskú Madonu nám vôbec netreba. V našej Kultúre bolo totiž vždy absolútne jasné, že brokerov pre normálnu komunikáciu s vyššími silami, t.j. s Bohmi nám NETREBA. Človeku je dané mať kontakt napriamo, cez Vertikálu.

Keď už sme načali tému globálneho riadenia spoločnosti elitou, povedzme si niečo o spôsobe, akým túto úlohu realizujú a čo nám v tomto smere ešte povedal Puškin.

Z védického pohľadu je Boh stotožňovaný s Konom, čo graficky môžeme nakresliť ako Kruh, ktorý má v strede bod. Bod – už vieme z Bukvice – je symbolom prechodu energie z Pravi do nižších Svetov Slavi a Javi. Môžeme si dokonca predstaviť priamu spojnicu zo stredu Konu do osi každého z nás, t.j. do Vertikály, ktorú buď používame komunikáciu s Konom, alebo sme si ju nechali zablokovať tak, že pracujú iba najnižšie frekvencie najnižších troch čakier. Presnejšie, nebudeme hovoriť o vstupe energie, ale o sile. Sila je energia plus informácia, či inak energia modulovaná informáciou. Sila sa vnútri Konu premiestňuje priamočiaro od bodu k hranici Kruhu, ale po prekročení hranice sa delí na tri principiálne prúdy. Je to Pravidlo Triglavu, alebo inak aj Trojice. Bez ohľadu na to, kto vo Vesmíre energiu využíva, všetka pochádza výlučne od Bohov, t.j. z Konov. Iného zdroj energie vo Vesmíre jednoducho niet. Ak si ju dáme „preberať“ Temnými, je to naša neschopnosť rozlišovať, ľahostajnosť a lenivosť – všetko sa týka vzťahu k nášmu evolučnému vývoju.

Keď už sme spomenuli princíp Triglavu, tak si zopakujme, že Veľký Triglav Javi tvoria Svarog-Perún-Sventovít, čo symbolizuje tri základné princípy, ktorými sa máme riadiť – ak sme Slovania. Svarog je personifikáciou Svedomia, Perún je personifikáciou SVAbody, Sventovít predstavuje vzájomnú pomoc. Tu určite netreba viac komentárov.

Tri prúdy energie, vychádzajúce z Konu sa delia na špecifické kategórie, ovládnutie ktorých znamená ovládnutie celej spoločnosti. Prvý prúd je Vláda, druhý je to, čo dnes ovládol úverovo-finančný systém, tretí prúd je to, čo dnes nazývame sex. Ovládnutím všetkých troch zložiek si zabezpečili tvari globálnu kontrolu spoločnosti.

Povedzme si niečo o prvej zložke. Vláda je v demokracii realizovaná formou štátu. Vláda v Kultúre bola realizovaná Dŕžavou a Rodovým Právom. Puškin vysvetľuje koncepciu riadenia štátu za demokracie veľmi výstižne. Kontrola nad štátom je zabezpečená piatimi zložkami, ktoré si môžeme predstaviť ako prsty ruky. Ak začneme od malíčka, tak je to zákonodarná moc, výkonná moc, súdna moc, ideologická moc a nad všetkým je palec, ktorý je očividne inak postavený voči všetkým štyrom prstom, a ten predstavuje konceptuálnu moc. Naivní ľudia si myslia, že prvé štyri zložky môžu niečo v štáte zmeniť k lepšiemu, a preto chodia voliť. No ak sa niekto dostane ku kormidlu lode a začne ním pohybovať, to ešte neznamená, že pozná skutočný cieľ plavby lode. Loď v skutočnosti riadi ten, kto stanovil cieľ plavby, t.j. celú koncepciu smerovania. Príkladov je neúrekom. Zákonodarná moc môže vydávať aké len chce zákony, ale nič sa z pohľadu koncepcie nezmení. Rovnako to platí pre výkonnú moc, súdy, či ideologickú zložku – náboženstvá. Celá hra na pravých a ľavých, liberálov a extrémistov, veriacich a ateistov je divadlo platené z toho istého vrecka. Všetci sa pohybujú ako keby po jednej chodbe, jedni idú viac vpravo, iní vľavo, ďalší v strede, no nikto nemôže vyjsť z chodby, pretože túto koncepciu zostavil niekto ďaleko vysoko nad nimi.

Ďalším dôležitým faktom je, že otroci sa najlepšie riadia vtedy, ak nevedia, že sú otroci. Treba ich len zbaviť možnosti a schopnosti rozlišovania. Jedným z viditeľných znakov koncepcie globálneho riadenia civilizovanej spoločnosti je kravata. Patrí k určitej forme chovania sa a triede, existujú dokonca reštaurácie či kluby, kde je vstup bez kravaty zakázaný. Čo symbolizuje kúsok látky alebo povrázok, ktorý voláme kravata? V stredovekej Európe a potom v Amerike existovala obyčaj, že ak počas výkonu trestu zločinca, ktorý bol odsúdený na trest smrti obesením došlo k pretrhnutiu povrazu, tak trestanca prepustili. Na krku mu však ostali zvyšky slučky ako znak zmilovania. Omilostení trestanci potom pokračovali v nosení tohto zvyšku slučky ako symbolu a znaku šťastia. Vďaka tomu aj iní zločinci, ktorí chceli ujsť trestu za svoje zločiny, začali na sebe nosiť zvyšky slučky, len aby unikli trestu. Postupne sa tento symbol čoraz viac upravoval, až sa začal riadiť podľa samostatnej módy ako doplnok pánskeho oblečenia. Ako chodia oblečení tí, ktorí sa podieľajú na zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci štátu? Iste, čierni cirkevní mágovia nosia reverendy čiernej farby, aby bolo jasné, kde patria a aký druh mágie robia. Zároveň sa konceptuálna moc snaží vytvoriť dojem, že ideologická moc je nezávislá od ostatných zložiek, ale je to iba ilúzia. Ak sa pozriete na dobové fotografie zistíte, že Stalin bol veľmi dobre zorientovaný aj v tejto hre symbolov. Nikdy nenosil kravatu.

Znie to možno zvláštne, ale kto by chcel naozaj vedieť, ako prebieha globálne riadenie spoločnosti, mal by si mať preštudované tri súhrnné diela: Bibliu, Korán a Puškina. Z tejto kombinácie sa dá zistiť veľa. O Biblii síce vieme, že je nespočetne krát prepisovaná, ale obsahuje opis biblickej koncepcie globálneho riadenia sveta skrz úverovo-finančný systém, v čom je jej hlavná úloha. V našich podmienkach málokto vie, o čo ide v Koráne. No je to veľká chyba. Korán je totiž oproti Biblii spoľahlivý. Prečo? Dodnes totiž existujú všetky tri pôvodné knihy, ktoré diktoval priamo Mohamed, a ktoré sú starostlivo strážené. Je síce pravda, že rôzne extrémistické smery ich vykladajú inak, ale treba vedieť, že ich majú aj v inom poradí poprepisované. Tak či onak, pôvodný Korán vôbec nie zlý materiál na štúdium. Len na okraj, ak podľa Koránu niekto niekomu požičia 100 € a napäť zoberie 101€, tak už je služobníkom Diabla – žiadna úžera nie je prípustná. No treba povedať, že hoci úžera je Alahom zakázaná v akejkoľvek forme, obchodovanie je Alahom povolené. S Islamom ako s náboženstvom sme prišli k jednej z point náboženstva. Hoci vieme, že Viera a náboženstvo sú úplne odlišné veci, náboženstvo nemusí vždy a každému slúžiť ako negatívna entita. Viera ako Istina, t.j. Absolútna Pravda je iba Jedna, nie je však každému – najmä po krutej Noci Svaroga prístupná. Náboženstvo – relígia – je akési opakovanie Viery, t.j. vytvorenie rôznych vier ako samostatných projekcií určitých aspektov Viery do špecifického času a priestoru. Takto môže náboženstvo poskytnúť naozaj niekomu potrebnú informáciu v silne obmedzenom rozsahu, ale pre ľudí, ktorí sú na nízkom stupni evolučného vývoja nie je možné pochopiť Vieru. Môžu mať pred sebou ešte veľa inkarnácií, kým budú schopní chápať. Toto nám musí byť jasné najmä preto, aby sme chápali, že nie všetci nasledovníci náboženstiev sú systémoví nepriatelia Viery. No tak či onak, náboženstvá boli pôvodne vytvorené na zničenie Viery. Preto platí Svarogova zápoveď, že výber viery je osobnou vecou každého človeka a nesmie sa nanucovať. Ak je niekto na nízkom stupni evolučného vývoja, tak vysoký let Viery je mu proste nedostupný. No zase musíme byť schopní rozlíšiť jednu úroveň náboženstva od druhej.

Čo z toho všetkého? Sme stvorení na Obraz a Podobu Boha, čo je uložené v našom genóme. Aby sme si ho mohli ubrániť, museli byť pre neho vytvorené akési „ochranné bariéry“. Je to Slovanská Kultúra, Sloviensky jazyk a Dŕžava. Jazyk nám napadli ako prvý – fantómy kresťanstva Cyril a Metod, dokončili to boľševici. Dŕžavu sme si tiež dali zničiť, Kultúra je rovnako v troskách – len sa pozrime, ako si hocikto vymýšľa obrady… Majú teda otvorenú cestu na zničenie našej genetiky, čo bude náš definitívny koniec. No svieti tu jedno svetielko. Ak sa dokážeme vrátiť k Slovienskemu jazyku – cestou spoznávania Obrazovej Staroslovienskej Bukvice, tak cez obrazy budeme schopní navrátiť aj ostatné zložky existencie našej podstaty. Dŕžavu totiž len tak, z ničoho nič vytvoriť nemožno, Kultúru rovnako. Ale pôvodný jazyk si formou ohľaduplného vzťahu k slovám môžeme obnoviť. Spoznaním obrazov slov spoznáme tie správne, vysoké frekvencie, používaním vysokých frekvencií sa opäť naladíme na naše Rodové egregory. A všetko sa môže vrátiť. Musíme aj pochopiť ostatné slovanské jazyky. Ruština si zachovala zo Slovienčiny najviac – cca 40% sú v nej staré, pôvodné slová. Ukrajinština je niekde na úrovni cca 35% pôvodných výrazov, Bielorusi majú tiež niečo nad 30% pôvodných výrazov. U nás to nikto neskúmal, no môžeme byť niekde pod 20%. Spoznávaním ostatných slovanských jazykov sa neučíme CUDZÍ JAZYK, ale nanajvýš ak nárečie nášho vlastného, prastarého, spoločného jazyka. Metódou rozdeľ a panuj nás podrobili, takže spájaj a vzájomne si pomáhaj je odpoveď na úrovni Slovana, teda Ruslana. Majme na pamäti, že Slovan je Vierovyznanie, nie národnosť a je spojené pôvodným, Slovienskym jazykom, žijúcim v Prastarej Kultúre našich Slávnych Predkov!

Ako hovorí prastaré príslovie, kto nepozná vlastnú minulosť, nemá žiadnu budúcnosť. Ako už mnohí začínajú vidieť, nič z toho, čo proti nám urobili nebolo náhodné. O obrovskej sile, ktorá je uložená v našom pôvodnom písme, Staroslovienskej Bukvici, musíme aktívne uvažovať, pretože pripojenie sa na egregor našich Predkov je to jediné, čo nám môže prinavrátiť to postavenie, ktoré nám patrí.

Je známe, že keď sa po revolúcii v Rusku dostali k moci boľševici, tak už prišli s programom, ktorý mali za úlohu vyplniť. Tie hlavné body, ktoré dostali od britského monarchu, boli definitívna likvidácia obrazového písma a kresťanov starého obradu, staroobradníkov, či inak pravoverných kresťanov. Pre zopakovanie, ide o pôvodných kresťanov, ktorí mali aj staré bohoslužobné knihy, kde sa napríklad píše, že Eden nie je zem na východe, ale planéta na Galaktickom východe, čo je aj pravda. Podobné, staré texty mali napríklad aj známi Katari, pričom dobre vieme, ako skončili. Práve križiaci, ktorí ich vyhladzovali – vrátane žien a detí – použili po prvý raz onen výraz „zabite ich všetkých, Boh si ich roztriedi“.

Obrazovému zvyšku Staroslovienskej Bukvice „vykrútili krk“ zákonom, ktorý prijali iba 2 mesiace po definitívnom prevzatí moci v Rusku. Staroobradníkov začali likvidovať tiež bez otáľania, ale keďže nemali záujem sa veľmi orientovať v tom, kto je staroobradník a kto „pravoslávny“ kresťan, tak začali likvidovať všetkých. Tá časť kresťanov starého obradu, ktorým sa podarilo utiecť pred likvidáciou do USA tam neskôr založila svoju vlastnú cirkev, ktorá sa začala nazývať Ruská ortodoxná cirkev. Ortodoxný sa správne z gréčtiny prekladá ako „pravoverný“. Výraz „pravoslávny“ teda nemá nič do činenia s „ortodoxný“, hoci sa najčastejšie prekladá práve takto.

Staroverci neboli na rebríčku priorít č. 1 a 2, ale došlo aj na nich, hoci to temná mašinéria urobila úplne inak. Staroverci totiž neboli „obľúbenou“ kategóriou ani cárskeho režimu, nuž neboli ani v pozícii bezprostredne spôsobovať problémy boľševickému režimu. V čom však boli pre režim nebezpeční, bolo ich prastaré poznanie. Spravodajské informácie totiž svedčili, že Žrecom Starej Viery sa podarilo poukrývať do rôznych jaskýň a iných podzemných skrýš prastaré texty Véd. A tak na jednej z vysoko pravdepodobných lokalít, o ktorej sa vedelo, že sú tam ukryté staré texty – aj keď sa ich nepodarilo tvarom nájsť – vytvoril Sovietsky Zväz svoj jadrový polygón. Zabili tak „dve muchy jednou ranou“. Materiály buď zničili jadrové zbrane, alebo sa už k nim nemalo podariť dostať, keďže územia jadrových strelníc sú „vzduchotesne“ uzavreté a strážené armádou. Veci sa však vyvinuli inak.

O tom, prečo je Slovienska Bukvica dôležitá, už určite začína svitať našim čitateľom aj návštevníkom našich prednášok. Ak totiž k napísanému slovu začnem priraďovať obrazy jeho bukvíc a začne byť jasno v tom, čo dané slovo naozaj v hĺbkovom význame znamená, automaticky sa spúšťa v pozadí proces, ktorý môžeme nazvať aktivácia pravej polovice mozgu. Pravá polovica mozgu ako centrum tvorivosti je nevyhnutná na postupné otváranie vyšších čakier, a práve toto tvari nikdy nechceli. Napríklad anglický jazyk so svojou bezobraznou abecedou je nástrojom výlučne ľavej polovice mozgu. V praxi to znamená, že nikto, kto používa iba tento jazyk nebude mať nikdy podnet na spustenie aktivity pravej polovice mozgu. V skutočnosti to však úplne neplatí, pretože vždy závisí aj na stupni evolučného vývoja konkrétneho jednotlivca. Napriek tomu však vidíme, že duchovné prebúdzanie sa ľudí prebieha v najväčšej miere práve v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine, t.j. v krajinách, kde ostali – hoci žalostné, ale predsa len – zvyšky Slovienskej Bukvice. Čím viac na západ, tým je to horšie.

Predtým, než si ukážeme ďalšiu z množstva informácií, ktoré nám zanechali naši Predkovia v Slovienskej Bukvici, sa na chvíľku pozrime trochu späť. Mnohí „tiežslovania“ poukazujú na fakt, že nepoužívame „overené historické zdroje“, t.j. tie historické záznamy, ktoré písali o našich Predkoch naši nepriatelia. Už len to, že ich písali naši nepriatelia by nás malo varovať pred unáhleným preberaním takýchto informácií. Ako by vlastne dnes vyzerali historické knihy, ak by poslednú vojnu vyhral Hitler?

No ani na tejto pôde neostávame bez argumentov. Jedným z veľmi dôležitých je nami v minulosti „prinesený“ Mauro Orbini. Hoci vysokopostavený katolícky „profesionál“, prejavil svedomie a spísal z mnohých zdrojov dielo, ktoré hovorí o veľkej a slávnej minulosti Slovanov. A práve jeho dielo je viac než jasnou a jednoznačnou odpoveďou tiežslovanom. Prečo?

V Európe sa zachovalo niekoľko exemplárov pôvodného vydania Orbiniho knihy v starej taliančine. Na internete dokonca nájdete dostatok fotografií týchto starých kníh. No čo je veľmi prekvapujúce, nikde nenájdete odfotené komplet vnútorné stránky tohto diela – nech by boli aj v starej taliančine. Nie je to podozrivé? Nuž, nikoho by určite nenapadlo, že to je nejako pre dnešného človek zaujímavé, keby neexistoval verejne prístupný preklad Orbiniho knihy v ruštine z čias Petra I. Prečo Rusi mohli oskenovať a dať európskej verejnosti k dispozícii kompletne celý text, ale v celej Západnej Európe sa nenašiel nikto, kto by urobil niečo podobné a poskytol verejnosti pôvodný text kompletne? Pre nás je tento dokument mimoriadne zaujímavý, pretože obsahuje informácie – z nezávislých zdrojov – o našich Predkoch.

No odpoveď je úplne jasná. Stačí sa pozrieť bližšie na text ruského prekladu z r. 1722. Od šiestej po desiatu stranu ruského prekladu je zoznam historických zdrojov, z ktorých Orbini čerpal:

Hoci z neznámeho dôvodu končí zoznam historických zdrojov na písmene „M“, aj tak je tam spolu uvedených 170 položiek. V talianskom originály by mali byť, samozrejme, všetky, no aj tak tu je jedna veľká otázka: PREČO DNES NEPOZNÁME ANI JEDEN Z CITOVANÝCH 170 ZDROJOV ANI LEN PO MENE? Medzi zdrojmi nájdeme také mená ako Augustín Moravský, Anály Venedské, Anály Ruské, Venceslav Bohémsky, Valerij Potervel, Grigorij Doktor, Marián Skot…! Očividne mená slovanských autorov, alebo anály z našich území.

Ak by niekomu stále nedochádzalo, kde sa všetky tieto diela (v skutočnosti plus tie, ktoré sú v úplnom zozname pôvodného textu) „podeli“, mal by to pochopiť z textu, ktorý Orbini umiestnil na začiatok zoznamu, t.j. na šiestu stranu hore:

„Súpis historikov tejto histórie, hoci niektorých Cirkev Rímska neuznáva, zvyčajne však nie kvôli nepravdivému opisu histórie, ale iba kvôli tomu, že oni neuznávajú (kresťanskú) Cirkev“.

Z Orbiniho diela môžeme vybrať niekoľko zaujímavých bodov, pričom zoznam ani zďaleka nie je kompletný:

      Severnou hranicou územia, na ktorom žili naši Predkovia, bola rieka VISLA;
      Knieža SAMO bol domorodec, Slovan… „a vybrali si najlepšieho spomedzi seba…“;
      Naše územie sme volali RUS;
      V našom vojsku boli aj vojaci z Tartarie;
      Frankov sme porazili mnohokrát, dokonca v rámci odvetných výprav vojsko našich Predkov neraz vydrancovalo celú Franskú ríšu aj sever Talianska;
      Slovanská Kultúra je najstaršia a prvobytná v Európe;
      Slovienska Bukvica sa stala základom písomníctva všetkých európskych národov;
      Katolícka cirkev – Orbini doslovne uvádza Metoda – uvalila na naše územie temnú cirkevnú kliatbu (čierna mágia);
      Boli sme samostatná Dŕžava s Védickou Vierou až do r. 991, keď zomrel (ktovie ako?) posledné knieža Sveulado (Vše(tko)-v-Lade), a až po jeho smrti si nás susedia „rozobrali“, pričom najviac nám vzali Poliaci.

Na argument, že nie sú známe ani diela našich, slovanských autorov, odporúčame napríklad knihy už spomínaného Platóna Lukaševiča, ktorý tvoril v 19. storočí. Ako jeden z veľmi zriedkavých zdrojov vôbec, pri podrobnom výskume minulosti Slovanov prišiel do kontaktu aj so Slovákmi, čo v knihe aj uvádza.

Namiesto dlhých opisov si uveďme časť z úvodného odstavca knihy „PRÍKLADY VŠESVÄTÉHO SLOVANSKÉHO ČAROMÚTIA A ASTRONOMICKÝCH VÝKLADOV“ z roku 1855, vydané univerzitnou tlačiarňou v Moskve: 

„Vytvorenie jazykov rodu človečenského sa delí na dve skupiny: 1-vá sú prvopočiatočné, pochádzajúce zo všesvätého Slovanského čaromútia: od neho pochádzajú všetky korene slov, alebo, lepšie povedané, korene slov všetkých vo svete jazykov; 2-há sú následné čaromantie a pozostávajú z vytvorenia zložených slov a – veľmi často – ani jedno z nich nepochádza z toho jazyka, v ktorom sa zaviedlo, alebo sa od počiatku nachádza…“

Vari len o tom, čo to je „Všesväté Slovanské čaromútie“. Mali sme jeden jazyk, ale každý národ mal svoje písmo. Tak napríklad ch´Árijci mali Karunu, Rasséni písmo, ktoré sa dnes označuje ako „Etruské“. Jeden znak v písme sa nazýva „čera“, znaky vôbec „čara“. Proces presúvania poradia znakov za účelom tvorby nových slov sa nazýva čaromútie, človek, ktorý to robil sa nazýval „čarodej“. Je pochopiteľné, že toto umenie bolo neskôr zneužité čiernymi čarodejmi. No tak či onak, zdrojový jazyk sa dá dokázať.

My už vieme, že opačné poradie písmen slova RA, t.j. AR znamená zem, alebo v zloženom slove ochraňovanie, uchovávanie niečoho. Such-ár je to, čo uchováva sucho, st-ar-ec je ten, kto uchováva múdrosť Predkov, šlabik-ár uchováva slabiky, olt-ár je ochrana božej plnosti a podobne. Čo sa týka Staroslovienskej Bukvice, tú uchováva, ochraňuje BUKVARЬ. Pre pochopiteľnosť všetkým budeme tam, kde to má význam písať latinkou, ale to, čo je nevyhnutné nechať v Bukvici ostane pôvodné. Bukvarь obsahuje poradové číslo Bukvice, jej meno (v bezobraznej latinke sa zamieňa za výslovnosť), zvuk, výklad grafiky znaku, výklad mena Bukvice a obrazy Bukvice. Jedna Bukvica môže mať aj deväť obrazov. Najpoužívanejšia verzia Staroslovienskej Bukvice bola matrica 7×7, t.j. 49 znakov, no kompletný Bukvarь obsahuje matricu 9×6, t.j. 54 znakov. Moderný človek si nevie ani predstaviť, aké obrovské množstvo informácií a najmä odpovedí na životne dôležité otázky uchováva kompletný systém Staroslovienskej Bukvice, presnejšie Rodový Bukvarь.

V zásade sa fonetický, povrchový význam každého slova číta zľava doprava, hĺbkový význam dosiahneme čítaním obrazov sprava doľava. Obrazov je preto u každej bukvice viac ako jeden, lebo každú bukvicu si môžeme predstaviť ako objekt, vyžarujúci informáciu na určitom spektre. Pri vzájomnom spojení bukvíc do slova začnú tieto na seba vzájomne pôsobiť, a preto sa celkové spektrum slova mení práve podľa vzájomného postavenia a pôsobenia bukvíc. Pozrime sa na hĺbkový význam slova „Jezyk“:

Vľavo je Bukvica, nasleduje jej meno (v dnešnej azbuke), fialové sú obrazy. Spolu tvoria jasnú odpoveď o čo ide. Je jasné, že ak sa zmení poradie písmen, či dokonca Bukvica za abecedu, tak informácia sa stráca, čo bol dôvod práce cirkevných fantómov.

Pozrime sa aj priamo na samotné slovo BUKVARЬ. Prvý výklad sme si už povedali, výkladov však je vždy spravidla k dispozícii viac.

Výklad 2:

„Božie Posolstvá pre poznanie zemskej podstaty Prahmoty, prejavenej vo Svete Javi.“

Slovo BUKVICA:

Jeden z výkladov:

„Božie Posolstvá pre poznanie Vyššej štruktúry Zemského Počiatku“.

Musíme zdôrazniť, že ide naozaj o menej ako minimálne vysvetlenie používania Obrazov, ale na vytvorenie predstavy postačí. Teraz pristúpme k téme, ktorá v jednom z našich minulých článkov zaujala veľa našich čitateľov. Čo hovorí BUKVARЬ o evolúcii Duše.

Najskôr niekoľko slov o Ipostázach Boha. Z nášho pohľadu máme veľké množstvo Bohov, ale v skutočnosti hovoríme o Jedinom a zároveň pomnožnom Bohovi Rode Nebeskom. Všetci ďalší Bohovia sú v skutočnosti jeho Ipostázy, t.j. Prejavenia.  Či to niekto rozlišuje alebo nie, nie je až také dôležité, pretože v Prejave jedného Boha môžeme sláviť všetkých. Práve preto sa vo Védach hovorí, že kto rozdeľuje Bohov, ten rozdeľuje Svargu. To je podstata Rodobožia.

Ipostázy sú prejavenia. Aj človek má ipostázy, t.j. inak sa prejavuje ako nemluvňa, inak ako škôlkar, inak ako študent univerzity, otec rodiny, dôchodca a podobne. V našom malorozmernom Svete Javi sa naše ipostázy môžu prejavovať iba postupne, v závislosti na čase. No Bohovia môžu prejaviť svoje Ipostázy naraz, čo je podstata tohto javu. Nie sú závislí na čase a priestore.

Duša je akousi obálkou Ducha asi tak, ako telo slúži ako obálka Duše, ktorá je zoslaná Bohom Rodom a Bohyňou Dživou preto, aby si nahromadila životné skúsenosti v materiálnom stelesnení.

Sakrálnou geometriou sme sa nezaoberali, povedzme si len, že bukvica „Otъ“ od svojej grafiky odvodzuje VŠETKY FORMY sakrálnej geometrie Bukvara, dáva podklad pre zanesenie do sakrálnej geometrie filozofický výklad pojmu „Nebeská Duša“, ktorou je Bohyňa Dživa:

„Prvopočiatočne poznajúca Zdroje životnej Duchovnej Skúsenosti“.

V štruktúre Bukvara je vyčlenený rad bukvíc, tvoriacich ROZPRÁVANIE o matrici Človečej Duše, ktorú vytvára Bohyňa Dživa a Púti zdokonaľovania sa Duše v Javnom Svete. Etapy tohto výkladu si uvedieme na príkladoch.

Prvopočiatočne jestvujúci Duch sa dostáva do znovu Zrodeného Všehomíru, pohrúži sa do matérie a oduchovní ju.

Výraz „dať bodku nad i“ má veľmi starý pôvod a nesie v sebe Obraz počiatku ľubovoľnej činnosti.

Bohyňa Dživa vytára informačnú matricu, ktorú voláme Duša, kvôli evolučnej transformácii Ducha a materializáciu energie okolo neho. Duša je Riadiacou silou všetkého Jestvujúceho.

„Duchovná skúsenosť Prarodičov, znásobená a rozšírená“.

Proces evolúcie Duše je rozoberaný v grafickom prevedení rady bukvíc. V Staroslovienskom Bukvari jestvuje špecifická bukva označujúca Dušu – „PSI“. Nie náhodou dnes existuje výraz „psychika“.

„Hranica materializovaného Slova Zdroja“.

Horizontálna línia, ktorá presekáva Vertikálu v bukvici „PSI“ (pozri hore) je hranica, ktorá podmienene oddeľuje v tele Sloviena umiestnenie čakier „Prsia“, „Lada“ a „Leľa“, ktoré sú spojené s Dušou. Pod touto horizontálou sú umiestnené tri nižšie čakry, ktoré sú spojené s vývojom fyzického tela človeka. Nad touto horizontálou sa nachádzajú tri vrchné čakry, ktoré zodpovedajú za duchovný rast človeka.

Dživa odosiela Dušu na Zeme v určenom Hviezdnom Systéme s cieľom ich zdokonaľovania. Riadiaca Hviezda rozmiestňuje Duše po svojich Zemiach, aby sa materializovali v štvorrozmernom svete. Vo Svete Javi sa Duša zdokonaľuje, zbiera nové Duchovné Skúsenosti materializáciou v Živote, na ktorý vplýva a aj sám sa nachádza pod vplyvom „L“ – ľudských „M“ myslí. Pozrime sa na výklad „Ľudia“:

„Formujúca sa Duchovná Skúsenosť ľudí, nachádzajúcich sa v evolučnom pohybe spolu s Vesmírnou Duchovnou Skúsenosťou“.

Jeden z výkladov:

„Myseľ a Slovo ľudské materializujú Harmonické Formy“.

Na konci sa Duša „vracia“ – čo však lepšie vystihuje pôvodné slovo в-ось-вращается, t.j. do-osi(našej Vertikály)-sa vracia – k Bohyni Džive v inej kvalite a štruktúre. K Džive sa vracia aj informácia vo forme skúseností, ktoré Duša nahromadila počas svojej evolúcie vo Svetoch Javi aj iných rozmeroch; ale samotná Duša pokračuje na Púti svojho Duchovného výstupu, t.j. vo výstupe (chodení) po osi, Vertikále – в-ось-хождении.

Dživa použije prinesené životné skúsenosti Duše na formovanie matríc nových Duší tak, aby sa mohli materializovať vo Svete Javi už o tieto skúsenosti obohatené, t.j. lepšie pripravené.

Tento zostup Duše zo zostupného bodu cez priestory-rozmernosti, jej zdokonaľovanie a návrat do Sveta Pravi nazývali naši Predkovia – ako už vieme – Kruhom ABSOLÚTNA, alebo ZLATOU PÚŤOU DUCHOVNÉHO ZDOKONAĽOVANIA. Púťou evolúcie však Duša prechádza aj v pozemskom živote, čo znázorňuje táto schéma:

Toto grafické vyjadrenie pozemskej púte Duše nazývame Kruhom pohybu Duše vo Svete Javi. Opis schémy pohybu Duše vo Svete Javi je v tejto tabuľke:

Numerický súčet – číselný obraz “1“ – uvedený v modrých poliach potvrdzuje, že Jestvovanie vo Svete Javi je Zdrojom našej Duchovnej Skúsenosti.

Počet etáp zdokonaľovania sa Duše vo Svete Javi je 16, čo zodpovedá obrazu „Kruh“, vo Svetonázore slovanských národov.

Pre úplnosť si uveďme ešte jeden z výkladov slova KRUH, pretože práve Kruh je dôležitý element chápania nášho Svetonázoru:

„Koncentrácia Pramatérie vyvoláva pohyb Životných Síl vychádzajúcich z Najvyššieho“.

Nuž, namiesto záveru slávme našich Múdrych Predkov a uveďme si jeden citát z Véd:

„Niekto sa snaží poznať malé
a iný veľké z Múdrosti Prastarej,
mysliac si pri tom, že sa to dá ľahko;
no aby človek spoznal malé alebo veľké z Múdrosti Prastarej,
nemusia stačiť ani stovky ľudských životov“.
                                                                                                   Volchv Velimudr

Hlavné informácie, ktoré sú použité v tomto článku sú spracované na základe knihy, ktorú napísal Andrej Alexandrovič Ťuňajev z Moskvy, akademik Ruskej Akadémie Vied, Prezident Akadémie fundamentálnych vied a člen Zväzu žurnalistov Ruska. Ide o vysoko erudovaného odborníka, akých je dnes v Rusku chvalabohu veľa. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je práve Rusko tak „odrezávané“ od ostatnej Európy, dnes tam totiž môžete získať také informácie, ktoré tvarom po celej Zemi vôbec nevyhovujú. Nemožno všetkých umlčať, ba nemožno už všetkých ani pozabíjať. Pravda vychádza na povrch, hoci po stáročiach.

Ruskí akademici už tradične patria ku komunite, ktorá je vysoko vzdelaná a v mnohých vedách patria k absolútnej svetovej vedeckej špičke. Nič na tom nemení ani to, že vôbec nemusia byť Pravoslávni Staroverci či Rodnoverci – ich poznatky sú o to cennejšie, že neraz pochádzajú z úplne iných, t.j. odborne vedeckých zdrojov, ale podávajú informácie, ktoré sa zhodujú s prastarými podaniami Véd. Budeme vám postupne približovať viacerých takýchto velikánov dnešnej vedy.

Prečo sa dnes Pravda v slovanskom svete tak často dostáva do počúvajúcich uší? Lebo sme už unavení z tých nekonečných, dookola opakovaných lží, ktoré nám nachystali tvari a dodnes opakujú nimi podporované médiá. Je čas, aby Pravda vyšla najavo. Veď platí védické: kto nepozná svoju minulosť, ten nemá žiadnu budúcnosť. Nuž, koho „predok“ je cudzinec, ten už rozhodol o svojom osude – sám a bez nátlaku. My ostatní však vieme, že sme najstaršími obyvateľmi tejto Zeme, že patrí nám… nuž, nechajme prehovoriť odborníka prvej veľkosti.

Samostatnou kapitolou sú archeologické nálezy dokazujúce našu, slovanskú minulosť. Ten, ktorý je spomenutý v tomto článku bol nájdený vo Voronežskej oblasti Ruskej federácie a zobrazuje Bohyňu Makoš, pričom sú na nej písmená slovanskej Bukvice a symbolika, ktorá sa dodnes používa na slovanských krojoch – vrátane Slovenska. Pochádza zo 42. tisícročia pred n. l. Pre istotu to zopakujeme: zo štyridsiateho druhého tisícročia pred našim letopočtom. Prečo asi nám o nej nepriniesli nijakú informáciu „slobodné médiá“?

Po prečítaní tohto článku si uvedomíte, že hoci ide do značnej miery o odborný text, je veľmi poučný. Pochopením týchto fundamentálnych súvislostí stavby jazykov naozaj zistíte, že nijaký Cyril a Metod nemohli nič vynájsť. Buď vôbec neexistovali, alebo k existujúcim postavám jednoducho – a nie prvý raz – priradili „vynájdenú“ činnosť. My sme dnes v značnej nevýhode, pretože – ako zistíte z výkladu pôvodu slov Cyril a cyrilika – už nepoužívame ani zvyšok Staroslovienskej Bukvice. V skutočnosti totiž jedno slovo s druhým nemá – čo do hlbinného významu – nič spoločné.

Takže príjemné čítanie. Text bol síce spracovaný – vedci napríklad nepoužívajú slovo Bohovia s „B“, či stále hovoria o „mongolských nájazdoch“, ale prínos tejto práce je aj tak fantastický. Nuž teda, nechajme hovoriť odborníka na jazyky:

Ak otvoríme VEĽKÚ SOVIETSKU ENCYKLOPÉDIU, ktorá bola vydaná v rokoch 1969 až 1978 v tridsiatych dieloch, tak v prvom diele, v kapitole Písmo si môžeme prečítať:

„Písmo je znakový systém fixácie reči, ktorý umožňuje s pomocou nakreslených (grafických) elementov odovzdávať rečovú informáciu a uchovávať ju v čase.“

Jestvujú štyri základné typy písma:

1. Ideografické;
2. Slabikovo-slohové (logograficko-sylabické)
3. Vlastne sylabické;
4. Písmenno-znakové (abecedné).

1. Ideografické písmo
V ideografickom písme každý znak – zobrazovací element – môže zobrazovať ľubovoľné slovo v ľubovoľnej gramatickej forme a rozsahu okruhu pochopiteľných asociácií, buď priamo vyjadrených zobrazením, vytvárajúcim daný znak, alebo podmienených. Napríklad znak, ktorý zobrazuje „nohu“ môže mať význam „chodiť“, „stáť“, „prinášať“ a pod. v ľubovoľnej gramatickej forme. Namiesto zobrazenia je možné použiť aj voľný grafický symbol. Možnosť odovzdávania informácie pomocou čistej ideografie je veľmi ohraničená.

Predpokladá sa, že ideografický typ písma existoval len ako prechodný typ od piktografie k slovesno-slohovému písmu. S týmto však nemožno súhlasiť, pretože dokonca aj v našej dobe sa práve ideograficky zostavený systém písma používa orgánmi kontroly a organizácie cestnej premávky – Políciou – v rôznych krajinách. Do ideografického systému písma patrí aj systém nášiviek v armáde či námorníctve, systém heraldických označení, systém logotypov firiem a pod. V tejto súvislosti musíme na ideografické písmo pozerať ako na podporný aspekt k iným systémom písma, ktoré plnia špecifické funkcie, čo ešte ukážeme v ďalšom.

Ideografický typ písma sa používa:

1. Buď v hospodárskych záznamoch, kde počet významov, o ktorých je reč, je ohraničený samotným obsahom textu,

2. Alebo v rituálnych zápisoch ako mnemotechnický, podporný prostriedok.

Do prvej oblasti patria tri keramické tabuľky so znakmi „predsumerského písma z Mezopotámie“ – v oblasti osídlenia Tartaria z 3. tisícročia pred n. l., ktoré boli nájdené na území dnešného Rumunska v oblasti rozšírenia poľnohospodárskej, praslovanskej archeologickej kultúry Turdas zo začiatku 3. tisícročia pred n.l. Kultúra je opísaná v knihe autorov G. B. Fedorova a L. L. Polevoja, ARCHEOLÓGIA RUMUNSKA z r. 1973. Jej nositelia zhotovovali nádoby na vysokých cylindrických podstavcoch a nôžkach, misky, čaše, guľovité a kónické hrnčeky s nalepenými a vyrezanými ornamentmi – príklady sú v uvedenej knihe. Tu patrí aj písmo raného Sumeru z počiatku 3-ho tisícročia pred n.l. – príklady sú uvedené v už citovanej encyklopédii. Jeho nositeľmi bolo nie elamo-negroidné autochrónne obyvateľstvo Mezopotámie, ale európske kmene Protoslovanov.

Druhú oblasť použitia v dnešnej dobe skúmal akademik B. A. Rybakov: „objekty museli byť vybrané z oblasti zobrazení, tak či onak spojených s rituálnou stránkou národného spôsobu života. Ako prvý príklad nám poslúži jeden stabilný element vyšívaného vzoru výbavy slovanskej nevesty; druhý príklad je jeden zo záhadných prípadov na paschálnych maľovaných vajciach; tretí príklad je široko rozšírený kosoštvorcový vzor na ručníkoch, ktoré sú, ako je známe, rituálnymi predmetmi…: kosoštvorec alebo šikmo postavený štvorec, rozdelený krížom krážom na štyri menšie kvadráty. V strede každého zo štyroch malých štvorčekov je vždy zobrazená neveľká bodka“ .

V citovanej práci B. A. Rybakov uvádza analogické uzávery ďalších vedcov (napr. A. K. Ambroza a iných) a uviedol na to dostatok dôkazov, v tejto otázke ukázal „konkrétnosť myšlienky a týmto zároveň posilnil tézu o romboidno-bodkovanom vzore ako o ideograme poľa, zasiatej nivy“ (pozri už citovanú knihu Fedorova a Polevoja).

Ideografické označenie tohto symbolu sa z neolitických čias až do dneška nezmenilo – „tu vidíme ten istý komplex, ktorý sa používal v prastarej Rusi ako „Rožanica“ – ochrankyne pôrodnosti aj úrodnosti“. Odtiaľ pochádza aj rituálny význam tohto symbolu – „Roždenica“ a tradičný význam tohto slovanského, svastického symbolu je „Zasiate pole“. Archeologický symbol „Zasiate pole“ patrí k tripolskej kultúre Protoslovanov – 5. až 3. tisícročie pred n.l. Druhý príklad je znak „Hviezda Velesa“, slovanský svastický symbol, ktorý je známy minimálne z bronzovej doby, t.j. od počiatku 4. tisícročia pred n.l. .

Podobný rozbor je možné urobiť aj pre iné obrazce protoslovanského ideografického umenia. Ako vidíme, časť práce na detailoch zobrazení bola vykonaná už akademikom B. A. Rybakovom. V skutočnosti pri analyzovaní tripolských zobrazení (5.-3. tisícročie pred n.l.) akademik Rybakov ponímal celý rad zobrazení na tripolských nádobách ako plne zodpovedajúce ideogramy vody, dažďa, zeme, nebies, hadov a pod.

2. Slovesno-hláskové písmo
Základom slovesno-slohového systému písma je predchádzajúci mnohovýznamový ideogram. Ale konkrétne priradenie znaku každý raz k presnému slovu zabezpečujú doplňujúce znaky, ktoré vyjadrujú čisto zvukové prvky slova buď v celku, alebo v jeho časti (obzvlášť gramatických prvkov) a znakmi-determinatívami, ktoré upresňujú okruh významov, ku ktorému dané slovo patrí.

Napríklad v staroegyptskom jazyku obrázok „chrobáka“ (ch p r) so sylabickými znakmi ch-, p-, r- (samohlásky nie sú známe) + determinatív abstraktných významov označoval (ch p r) „existovanie“; v sumerskom jazyku „nohy“ + „kamene“ znamenali „príchodiaci“ (gina), preto, lebo „kameň“ sa nazýval „na“ a obrázky „nohy“ + „kopy zrna“ (ba) znamenali „stojaci“ (guba). Znaky „veža“ + „mreža“ s determinatívom „božstva“ (obrázok „hviezda“) sa čítal ako „Boh Enlil“ (meno Boha). A s determinatívom „zeme“ (obrázok pozemku prerezaného kanálmi; porovnajte so slovanským symbolom „Zasiate pole“(!) sa čítalo „Niburu“ (názov mesta, kde sa tento Boh uctieval).

Ideografický znak priradený k špecifickému slovu nazývame logogramom.

Treba poznamenať, že dnešné abecedné znaky sú poväčšine logogramy, pretože každý z nich má svoj názov, t.j. sú priradené ku konkrétnemu slovu. Napríklad znak „V“ je pôvodne logogram „Védy“, čo sa dodnes používa hovorovo ako „Vé“. A znak „Z“ je logogram významu „Zem“, alebo dnešné „Ze(t)“ a pod. To znamená samotný abstraktný princíp znakového zobrazenia bytosti objektívnej reality sa tokom tisícročí nezmenil. Práve preto pre znaky, ktoré vyjadrujú nasledovanie zvukov sa používajú tiež logogramy, ale v „rébusovom“ použití (ako v predchádzajúcom príklade použitia „na“, „ba“ nie v zmysle „kameň“ a „kopa“, ale ako znaky na následnosť zvukov n + a, b + a).

Takéto následnosti nemusia byť nevyhnutne samostatnými slovami. V staroegyptskom písme sa samohlásky vôbec neodovzdávali, ale v akkadskom sa slabika mohla rozdeliť na časti.

Alebo v slovanskom svastickom písme meno Bohyne Makoši vo variante Makož (Makog) má spoluhlásky M, K, Ž.

Slovesno-hláskovým písmom sa mohli odovzdávať texty ľubovoľného obsahu, keďže písmo poskytovalo adekvátnu fixáciu reči a perspektívne opakovanú reprodukciu textu pri čítaní.

Neprítomnosť povinného bezprostredného spojenia prvopočiatočných ideogramov s fonetickou stránkou reči umožňovalo používať jedny a tie isté znaky vo funkcii logografických prvkov pre rozličné dialekty (v Číne) a pre rozličné jazyky (na starovekom Blízkom Východe). V najstarších druhoch písma tohto typu znaky monumentálnych nadpisov dlho obsahovali formu obrázkov-hieroglyfov; spolu s nimi existoval rýchlopis (na papyrusoch, črepinách v Egypte, na hlinených tabuľkách v Prednej Ázii, na bambusových paliciach na ďalekom Východe a pod.).

V minulosti sa predpokladalo, že takéto druhy písma vznikali všade, kde sa po prvý raz vytvárala centralizovaná vláda a tiež sa predpokladalo, že vznikali nezávisle jedno na druhom. Mnohí autori si však pritom všimli „špecifické prípady zhody znakov“, ktoré vysvetľovali buď všeobecnou typológiou alebo náhodami.

Jednako na základe nahromadených údajov „špecifické prípady zhody“ sa transformovali do prakticky zhodného „repertoáru znakov“ a genéza archeologických kultúr umožnila urobiť uzávery o nástupníctve.

Nové nálezy v archeológii a ich interpretácia súčasnými vedcami, ktorí sa opierajú o celú skúsenosť predchádzajúcich výskumov z jednej strany a majúcimi vo svojej výbave mohutné počítačové komplexy na výskum z druhej strany, umožňujú vypracovať systém jednoznačne centralizovaného vzniku písomnosti v celku s následným rozširovaním po stopách genetickej následnosti archeologických kultúr.

Dnes existuje jediný systém slovesno-hláskového písma – „čínsky“. Vznikol na území dnešnej Číny v 3. tisícročí pred n.l. V oblasti Linjance (2690 pred n.l.) boli objavené štyri pohrebné keramické urny, kde na každej z nich bol tou istou technikou vyrazený jeden hieroglyfický znak. Ale toto písomníctvo bolo priradené k čínskemu národu a jeho predkom – hoci protočínska etnogenéza začala v oveľa neskoršom období – len okolo 2. tisícročia pred n.l. a je spojená s národmi bez písomníctva juhovýchodnej Ázie Miao a neskôr Maň, t.j. od 11. po 3. storočie pred n.l. .

„Čínske“ písmo sa časom prakticky nezmenilo. Tradične sa to vysvetľuje „amorfným“ charakterom čínskeho slova, a preto malou nevyhnutnosťou v odovzdávaní gramatických ukazovateľov, ale aj vhodnosťou čínskeho písma na komunikáciu medzi nositeľmi foneticky rôznych dialektov.

Jednako takéto vysvetlenia sú naivné a nevydržia nijakú kritiku: na Rusi (ako aj na Slovensku)  je množstvo dialektov, ale preto ešte nepíšeme hieroglyfmi.

Správnejší sa javí iné vysvetlenie: hieroglyfické písmo bolo zavedené a používané až následne za písmenám podobnému písmu, ktoré sa vyrezávalo. Vynálezcami týchto druhov písomnosti neboli protočíňania, ale nositelia archeologickej kultúry maľovanej keramiky. Všeobecnými znakmi kultúry maľovanej keramiky boli: existencia obhospodarovania motykami, zavedené pasenie dobytka, rybolov, lov; objavenie sa medeného náradia pri značnej prevahe kremenného; väčšie, zvyčajne hlinené domy; hlinené ženské sošky, ktoré symbolizujú slovanskú Bohyňu osudu Makoš, ktorá sa z archeologického pohľadu začína 42. tisícročím pred n.l.

Všeobecné, indoeurópske hieroglyfy z 5.-4. tisícročia pred n.l. sa zmenili na „čínske“ hieroglyfy a pod takýmto spôsobom ich prevzali a začali používať čínske etniká. Po dlhom čase tieto písomné znaky, ktoré keďže neboli objavené nimi, tak nemohli byť ani vylepšené ich terajšími „majiteľmi“, t.j. Číňanmi. Práve neznalosťou prístupu riešenia takýchto abstraktných úloh sa dá vysvetliť prežívajúca koncepcia „čínskych“ hieroglyfov.

„Čínske“ písmo sa rozšírilo v Kórei, Japonsku a pod. V Japonsku sa hieroglyfmi, ktoré hrajú úlohu heterogramov zvyčajne označujú základy slov, t.j. to, čo voláme koreň slova. A sylabickými znakmi sa označujú meniace sa časti slova.

Logogramy sa aj dnes používajú ako podporný podsystém písma, taký ako čísla, matematické či chemické vzorce a pod.

3. Sylabické písmo
Systémy písma, kde každý znak odovzdáva iba nejakú následnosť zvukov ako takú a nie slovo nazývame sylabické. Následnosti môžu byť:

1. „S (spoluhláska) + H (samohláska alebo nula)“
2. „H + S“
3. „S + H + S“
4. „S + S + H“
5. „S + H + S + H“

Existujú aj znaky na oddeľovanie samohlások.

Sylabické systémy sú často výsledkom zjednodušenia slovesno-hláskových systémov (stredoveký vývoj cyperského písma z krétskeho je hlavne cestou opustenia logogramov). Predpokladá sa, že môžu vznikať aj druhotným spôsobom zavedenia hlásky do súzvuku písmenno-zvukového písma.

Najrozšírenejšie sylabické systémy písma sú v Indii a juhovýchodnej Ázii. Príčina je jasná – v 3. tisícročí pred n.l. prišli do týchto regiónov Protoslovania a priniesli najskôr ideografické, a potom aj sformovali sylabické písmo. Následne miestne domáce obyvateľstvo aj tak nedokázalo vylepšiť európske písmo. A Protoslovania, ktorí doniesli písomníctvo, sa asimilovali.

Najstarších indickým sylabickým písmom boli očividne brahmy, pôvod ktorých je nejasný. Dôležitejší systém kcharoštchi (od 3. storočia dodnes) je očividne vytvorený z aramejského písma cestou vytvorenia variantných znakov pre rovnaké spoluhlásky s rozličnými samohláskami podľa princípov, ktoré pochádzajú z brahmy. Systémy brahmy a kcharoštchi umožňujú veľmi presný, verný prenos blízky fonetickej transkripcii zvukovej stavby textu.

Tieto systémy písma sú založené na podsystéme východzích znakov, ktorých časť slúži na odovzdávanie samohlások – ale väčšina – pre spoluhlásky + samohlásky –a; ak za tou istou spoluhláskou nasleduje nie –a, ale druhá samohláska, tak východzí znak sa zodpovedajúco druhovo zmení podľa formy; ak za spoluhláskou nasleduje ešte spoluhláska, alebo viac spoluhlások, tak zo znakov, ktoré sú určené na odovzdávanie týchto spoluhlások + a sa zostavuje jedno písmeno (ligatúra); na odovzdanie neprítomnosti samohlásky na konci slova existuje osobitný prídavný znak. Keďže tieto znaky sa udomácnili v typografickej forme, v južnej a juhovýchodnej Ázii vznikli desiatky druhov rýchlopisov, navonok už nezhodných, ale založených na tých istých východzích princípoch; až v 19. a 20. storočí mnohé z nich dostali aj typografickú formu.

Najdôležitejší systém písma tejto skupiny je devanagari, ktorý sa používa v sanskrite, hindu a inde.

Výhoda sylabického písma je menší počet znakov (100-300) a nedostatkom je určité nahromaďovanie a prácnosť pri výbere správneho čítania, obzvlášť pri neexistencii znakov oddeľujúcich slová.

4. Abecedné písmo
Otázky pôvodu miesta vzniku abecedného písma boli poväčšine už odvolané po predchádzajúcom publikovaní známeho nálezu zobrazenia paleolitickej figúrky Bohyne Makoše, ktorá bola nájdená na nálezisku Костёнка vo Voronežskej oblasti v Rusku (okolo 42. tisícročia pred n.l.):

Zatiaľ čo na hrudi Makoši je zobrazená „mriežka“, ktorá sa plne zhoduje so slovanským svastickým symbolom „Nezasiate pole“, tak na chrbte je jasne vidno rad znakov veľmi pripomínajúcich súčasné bukvy azbuky. Bolo vykonaných veľa pokusov porovnávania druhu písomnosti s už známym písomníctvom, ale boli aj prečítané nápisy.

Teda je už archeologicky dokázané, že Protoslovania z Ruskej roviny už pred 30 až 40 tisíc rokmi dosiahli väčšinu z horizontov abstraktného myslenia. Zobrazenia týchto výdobytkov sú odzrkadlené v archeologických nálezoch z tých čias. Niet nijakých dôvodov sa domnievať, že takáto hlbočina časov by nestačila na vytvorenie „miestneho“ variantu písomníctva. O to viac, že jedno zo zobrazení s možnými „bukvami“ – ktoré je vidno na Bohyni Makoši – je nám známe.

Archeologické nálezy z iných miest Ruskej roviny tvoria súvislú reťaz dôkazov vzniku, existencie a rozvoja písomníctva práve na území Ruskej roviny.

Pozrime sa na písomnosť madlénskeho obdobia, t.j. od 15. do 8. tisícročia pred n.l.

Madlénska kultúra bola rozšírená na západe Ruskej roviny, počínajúc oblasťou osídlenia prastarých Slovanov (súčasné Nemecko) a končila súčasným územím Španielska.

Časť symbolov, ktoré sú zobrazené na obrázku, je identifikovateľná ako rôzne elementy slabikového písma alebo dokonca abecedného.

V ďalšom je potrebné spomenúť písmená z Lepenskeho Vira (na rieke Dunaj, 7. tisícročie pred n.l.), kde bolo nájdených množstvo kaviek s geometrickým ornamentom. Túto kultúru skúmal archeológ R. Pešič, vybral časť týchto symbolov a vytvoril celý „repertoár“:

Časť symbolov kultúry Lepeskeho Vira, ktoré sú zobrazené na obrázku s vysokou geometrickou presnosťou opakujú symboly Madlenu. Madlénske a Lepenské znaky sú teda párovo identické. Geografická blízkosť oboch ukázaných kultúr umožňuje urobiť predpoklad o nástupníctve písomnej kultúry Lepenskeho Viru, o úrovni vývoja kultúry Madlen, ale aj o vysokej úrovni nositeľov kultúry Kosťonok.

Ďalší výskumník, Antič, zostavil zodpovedajúci repertoár zo znakov, ktoré patria ku kultúre Vinča (5. tisícročie pred n.l.).

Zhoda symbolov kultúry Vinča so symbolmi z Lepenskeho Vira je viditeľná na väčšine prípadov. Tu je zrejmá ako geografická, kultúrna (Protoslovania), tak aj časová následnosť písomnej kultúry.

V repertoári Antičových Vinčanských znakov sú fragmenty prakticky všetkých súčasných písmen.

Z uvedeného vidno: niet nijakých dôvodov predpokladať, že všetky tieto znaky boli vyvinuté paleontologickými Predkami v nevedomosti. Platí to o to viac, že v tých časoch tí istí ľudia už niekoľko tisícročí používali iné, plne analogické výdobytky abstraktného myslenia, ako je napríklad počítadlo, mágia, rituály, kalendár, astronomické pozorovania a podobne.

Poznamenajme, že ani jeden z tu uvedených druhov písma nie je piktografický alebo ideografický. Personálna identifikácia každého znaku je plne uvedomená.

V abecedných systémoch písma špecifický znak – písmeno – odovzdáva spravidla jeden zvuk; môže to byť buď fonéma alebo alofón, alebo ľubovoľná fonéma v rámci niektorej skupiny akusticky zhodných zvukov; niekedy sa písmená na označenie jednej fonémy spájajú po 2, 3 a 4 – v nemčine zvuk „š“, pôvodne „ш“ musia napísať ako „sch“, či zvuk „č“, v bukvici zase iba jeden znak „ч“ píšu ako „tsch“.

Abecedné a sylabické systémy písma sa často nepresne zamieňajú za fonetické.

4.1 Fenické písmo
V súčasnosti sa predpokladá, pôvodným rodovým druhom všetkých druhov písma bolo fenické písmové konsonantné písmo. Je to sylabické písmo so znakmi iba typu „S + H“, pričom „H“ môže neobmedzene zodpovedať ľubovoľnej samohláske alebo neprítomnosti samohlásky.

Niektorí vedci z východných krajín mylne nazývajú fenické písmo „starosemitským“, čím zároveň prehlasujú etnickú príbuznosť Semitov a Feničanov, ale zároveň prenášajú výdobytky Feničanov v písomnosti na semitské národy.

Avšak Feničania neboli Semiti. Ich pôvod začína v 5. až 4. tisícročí pred n.l. Už v tomto, hlboko predsemitskom období nositelia kultúry maľovanej keramiky založili na brehu Stredozemného mora osídlenia, ktoré postupne vyrástli na veľké remeselné a prístavné centrá: Sidon, Tir, Biblos a iné. Začiatkom 2. tisícročia pred n.l. bola Fenícia pod zvrchovanosťou egyptských faraónov a udržiavala diplomatické styky s krajinami severnej Mezopotámie. Etnickí Feničania patrili do kanaánskej vetvy europoidných Protoslovanských kmeňov. Feničania boli skúsenými moreplavcami. Ale stavba korábov a moreplavectvo, ako i veľká časť ich kultúry, vychádzala u Feničanov z ich spoločnej, protoslovanskej jednoty.

„Pôvod starosemitskej proto-abecedy (2. polovica 2. tisícročia pred n.l.) nie je dodnes potvrdený.“ Ako sme dokázali, pod „starosemitským“ sa tu myslí fenické písmo. „Najpravdepodobnejšie pochádza z fenického („protobiblického“) sylabického písma.

„Pri skúmaní protobiblického písma sme zistili, že v jeho znakoch typu „S + H“ sa ešte rozlišovali druhy samohlások a počet znakov dosahoval až do 100“. Znamená to, že systém písma, ktorý predchádzal fenickému bol omnoho dokonalejší – odovzdával aj samohláskové zvuky. A naopak, pretože fenické konsonantné písmo stratilo schopnosť odovzdávať samohláskové zvuky, predstavuje už degenerovanú formu vo vzťahu k protobiblickému. V množine možných predchodcov fenickej abecedy môžeme spomenúť aj egyptskú, aj asýrsko-babylonskú i krétsko-mykénsku písomnú kultúru (všetko potomkovia kultúr maľovanej keramiky).

Majúc takýto vektor degradácie, fenické písmo nemôže byť základom pôvodu iných abecied. Už len ten fakt, že v „klasickej“ fenickej abecede bolo iba 22 znakov, t.j. „menšie množstvo samohláskových foném“, mal pritiahnuť pozornosť vedcov. A práve fenické písmo nebolo schopné obslúžiť fonetické potreby fenického jazyka. Analogické javy existujú napríklad v nemeckom a anglickom jazyku. Aj Nemci aj Angličania píšu vo svojich vlastných abecedách a v tzv. latinskej abecede, ktorá historicky patrí obyvateľom Apeninského polostrova.

4.2 Diakritické znaky
Problém nezodpovedania písma jazyku sa rieši pomocou diakritických znakov – bodiek, mäkčeňov, dĺžňov a podobných znakov umiestňovaných nad, pod aj „okolo“ štandardných grafiem.

Existujú dva spôsoby diakritického písma:

– na označovanie samohláskových zvukov v zdegradovanom prevzatom písme;

– na zmenu druhu prevzatej grafemy, použitej na odovzdanie samohláskového a spoluhláskového zvuku, ktorý sa líši od zvukov v prevzatom jazyku.

Čím sa viac používajú v písme diakritické znaky, tým menej sa javí cudzorodým pre jeho používateľov v danom jazyku. Keď ukazovateľ diakritičnosti dosahuje značných hodnôt, tak možno hovoriť o plnom nesúlade jazykov, t.j. jazyka, od ktorého bolo písmo prevzaté a jazyka, v ktorom sa toto písmo používa.

Najviac je nasýtené diakritickými znakmi písmo Židov. Júdejci ho začali používať len začiatkom stredoveku, a to hlavne v bohoslužobných knihách. Všetky obecné samohlásky začali označovať pomocou diakritických znakov nad alebo pod písmenami – pomocou bodiek a skupín bodiek, alebo malých gréckych písmen. „Aj tak sa nezmestili“. Aj napriek tomu sa nestali samohláskovými písmenami.

Takáto situácia so židovským písmom demonštruje, že:

– Židovské písmo je jedno z najmladších systémov písma;

– Tie „národy“, ktorým sa umelo pripisuje objav systémov písma sa ukázali historicky neschopné vylepšiť takéto systémy.

Maximálne naložené diakritické znaky sú písomnosti tých slovanských národov, ktoré sú založené na latinke. Príkladom je česká a slovenská písomnosť.

4.3 Východné abecedy
V súčasnej dobe je pôvod východných abecied podávaný takým spôsobom, ktorý sa zvyčajne nazýva „výmysel“.

Pri takom prístupe je koreňovou abecedou všetkých východných abecied aramejské písmo, t.j. európske. Ktoré však, ako sme už uviedli, je aj dnes jedným z najviac degradovaných zo všetkých známych druhov písma, a ktoré ani v súčasnosti nedokázalo zmysluplne principiálne odraziť písanie samohláskových zvukov.

Pripomeňme si, že samotné aramejské (semitské) písmo vychádza z fenického, ktoré nie je semitským.

V tejto spojitosti môžeme citovať: „písomnosť s aramejskými heterogramami bola rozšírená najmä v spojitosti so Zoroastrizmom. V posvätných knihách Zoroastrizmu bola neskôr na tom istom základe vynájdená zdokonalená abeceda so samohláskovými písmenami (averská; v ktorej bol princíp zobrazovania samohlások prevzatý z gréckej abecedy.“

4.3 Západné abecedy
Pri skúmaní západných abecied vidno toľko isto – jemne povedané – nesúladných bodov, koľko aj pri pôvode východných abecied.

Z jednej strany sa tradične predpokladá, že „východiskom pre vývoj západných abecied je grécke písmo“; ktoré vzniklo, ako vieme, v 8. storočí pred n.l. (známe nálezy sú z konca 8. až 7. storočia n.l.).

Z druhej strany pritom „archaické“ grécke písmo čo do formy písmen v podstate plne súhlasí s fenickým písmom. To znamená, že grécke písmo vôbec nie je grécke. Správne by sa malo nazývať „fenické písmo na území Grécka“ (ako napríklad latinské písmo na území Nemecka).

Toto potvrdzuje aj stavba „gréckej“ abecedy. Okrem fenických znakov boli do nej neskôr pridané aj doplnkové písmená j, c, x, y a w. Znamená to, že vo fenickej abecedy zvuky, ktoré by zodpovedali novým písmenám, neboli. Tieto zvuky sa stali prostriedkom potreby „gréckeho“ jazyka.

Situácia s gréckym jazykom nie je jednoduchá. Je natoľko fantastická, že všetky grécky mýty v porovnaní s ňou blednú.

Na jednej strane vedci vedia, že grécky jazyk je prastarý a patrí do indoeurópskej rodiny. Na druhej strane, následkom nájazdov v 2. a 1. tisícročí pred n.l. na protoslovanskú Pelasgiu („Grécko“) zo strany kaukazských kmeňov bol celoeurópsky jazyk vytlačený semitskými dialektmi – karijským, dórskym, achájskym a pod. Ku koncu 4. Storočia pred n.l. sa v tejto rasovo zmiešanej krajine vyformoval iba jazyk koiné, čo je zmes jazykov rozličných kmeňov (indoeurópskych a kaukazských). Aj dnes v Grécku existujú dva rôzne jazyky – katareus a demotika, čo svedčí o pokračovaní procesu formovania gréckeho jazyka. Pritom práve katareus je starogrécky jazyk, hoci sa dnes poníma ako umelý a demotika je z väčšej časti semitsko-kaukazský jazyk, sa dnes poníma ako „národný“ jazyk. Je národným v zmysle toho národa, ktorý okupoval Grécko, t.j. semitsko-kaukazského.

Práve tieto procesy v gréckom jazyku odrážajú zavedenie nových písmen do fenickej (indoeurópskej) abecedy, pretože boli potrebné semitské zvuky v reči nových „Grékov“.

Takto sa stáva jasným, že grécka vetva abecied bola sformovaná nie na semitskom základe, ale na tej istej, protoslovanskej, ktorá pochádza z fenického, indoeurópskeho písma. Odtiaľ je aj jednota písmen, aj jednota so zodpovedajúcimi zvykmi. Odtiaľ pochádza aj tendencia, že čím vyššia tendencia používania diakritických znakov a pomocných písmen k základnej abecede, tým viac sa jazyk odlišuje od indoeurópskeho.

„V spojitosti s tým, že grécky text bez samohlások je v podstate nepochopiteľný, boli v gréckych písmenách použité pre samohlásky aj tie písmená, ktoré označovali fenické spoluhlásky, ktoré sú cudzie gréckej fonetike a takto sa ukázali zbytočnými; okrem a, e, i, n a taktiež h a o z fenických h, y, w, h, u; analogický proces prebehol v rane maloázijských abecedách.“

Prechod k označovaniu v písme nie iba spoluhlások, ale aj všetkých samohlások bol jedným z najväčších kultúrnych výdobytkov.

Nie o vývoji, ale o strate jednotného poznania svedčí to, že „neskôr sa grécke písmo rozpadlo na varianty východo a západo grécke, ktoré sa odlišovali používaním niektorých písmen. V rozpätí 150 až 200 km medzi východom a západom Grécka mohol takýto vývoj existovať iba preto, lebo procesy miešania autochtónneho obyvateľstva protoslovanského Grécka (Pelasgie) s príchodzími semitsko-kaukazskými kmeňmi na západe aj východe polostrova mali rôzne podmienky. „Z východogréckej časti sa v 5.-4. storočí pred n. l. rozšírilo klasické grécke“, ale v podstate byzantské písmo; z ktorého následne vzniklo koptské, t.j. kresťansko-egyptské, starogótske a slovanské cyrilikovské písmo.

Na západogréckom základe vznikli talianske abecedy, vrátane etruského (v 7. storočí pred n. l.) a z neho starogermánske runy (od 3. storočia n. l.); z etruského sa očividne vyvinulo latinské písmo (od 6. storočia pred n. l.).

V časoch Rímskej ríše nadobudlo latinské písmo medzinárodný charakter, uchovalo sa v spojitosti s rozšírením katolíckej cirkvi a v časoch západoeurópskeho feudalizmu.

„Latinské písmo používajú aj národné jazyky západoeurópskych národov, napríklad francúzsky, nemecký, poľský a pod. Pretože zvuková skladba rozličných nových západoeurópskych národov sa silne líši od zvukovej skladby latinského jazyka, široké používanie v národných ortografiách dostávajú dvoj a trojpísmenové spojenia na odovzdanie jedného zvuku (anglické „th“, nemecké „sch“ a pod.), čo značne skomplikovalo písmo.

V západnej písomnej tradícii vidno ten istý jav stagnácie vo vývoji písma, ktorý sme už rozoberali u množstva ázijských abecied. Zvyčajne sa to vysvetľuje ako: „Následkom inercie literárnej tradície niektoré západoeurópske písomné systémy už veľa storočí neprechádzali význačnými reformami“.

V týchto systémoch (anglickom, francúzskom) došlo k odtrhnutiu sa od živého a vyvíjajúceho sa jazyka a tradičnosť ortografie sa stala princípom písomného systému, ktorý už neposkytuje adekvátny odovzdávanie súčasnej zvukovej reči, nakoľko niektoré spojenia písmen sa menia na určitý druh druhotných pseudologogramov.“

4.4 Ruské písmo

Oficiálne sa predpokladá, že „slovanské písmo (cyrilika) bolo pripravené doplnením 16 písmen k 24 písmenám byzantského gréckeho písma, aby sa zachytil špecifický slovanský foném (bukvy „ц“ a „V“ boli prevzaté z európskeho kvadrátneho písma a ostatné vynašli špeciálne). Cyriliku používali pravoslávni Slovania; na Rusi bola zavedená v 10. až 11. storočí v súvislosti s pokresťančovaním. Jednako však Slovania akési staršie písmo možno že používali.

Cyrilika svedčí o existencii predcyrilského slovanského písma. O tom dosvedčuje vo svojej práci V. I. Buganov, lingvistka L. P. Žukovská a akademik B. A. Rybakov, pričom sa odvolávajú na letopisy.

Ako je ukázané v práci A. A. Zalizňaka z r. 2007, ani Cyril, ani Metod nevynašli slovanské písmo. Okrem toho, oni ruský jazyk ani nepoznali. A okrem toho, v časoch Cyrila neexistoval ani byzantský, ani bulharský, ani solúnsky jazyk či druh písomnosti.

Zároveň brezové gramoty, ktoré pochádzajú z 11. storočia svedčia o vysokej všeobecnej úrovni gramotnosti ruského obyvateľstva. Ruský národ mal písmo.

Už od 11. storočia sa brezové gramoty používali na písanie v týchto ruských mestách: Novgorod, Staraja Russa, Toržok, Pskov, Smolensk, Vitevsk, Mstislav, Tver, Moskva, Staraja Riazaň, Zvenigorod, Galický.

Teraz prejdeme k historickým svedectvám o existencii ruského písma.

Breza ako materiál na písanie používali mnohé národy. V PIESNI O GAJAVATE uvádza Longfell (1807-1822) údaje o používaní brezovej kôry na písanie severoamerickými Indiánmi. Americký spisovateľ James Oliver Curwood hovorí vo svojom románe LOVCI VLKOV o tom, že Indiáni z Kanady používali brezovú kôru na písanie. Preto americkí Indiáni z doliny rieky Connecticut volali stromy, ktoré im poskytovali brezovú kôru „papierovými brezami“. Z toho istého dôvodu je latinský názov tohto druhu briez Betula papyrifea. Antickí historici Dio Cassius a Herodian spomínajú zapisovacie knižky, ktoré boli zhotovené z brezovej kôry.

V Estónsku sa v bežnom živote používali brezové gramoty v 14. storočí. Jedna z takýchto gramôt bola nájdená v muzeálnom depozitári ešte pred Druhou svetovou vojnou. O brezových gramotách vo Švédsku 15. storočia písal autor žijúci v 17. storočí. Na Sibíri sa v 18. storočí používali „knihy“ z brezovej kôry na zápis „jasaka“, t.j. cárskej dane. Staroobradníci ešte v 19. storočí uchovávali svoje bohoslužobné knihy z brezovej kôry – t.j. kresťania spred Nikonovej reformy Cirkvi v polovici 17. storočia (dnes často mylne nazývaní Staroverci). Tieto knihy boli napísané atramentom.

Arabský spisovateľ Ibn an-Nedim svedčí o tom, čo videl u „jedného kaukazského kniežaťa“ v roku 987: „Ukázal mi jeden, na pravdivosť ktorého sa spolieham, že jeden z kráľov hory Kabk ho poslal ku kráľovi Rusov; on potvrdil, že oni majú písmená vyrezané na dreve. On mi aj ukázal kúsok bieleho dreva, na ktorom boli vyobrazenia…“. O používaní brezovej kôry na písanie sa hovorí v textoch staroruskej literatúry.

Sovietsky archeológ A. V. Arcichovskij pri hľadaní nápisov na brezovej kôre začal vykopávky v Novgorode, kde je k dnešnému dňu nájdených okolo 1 000 gramôt a „podľa najskromnejších odhadov, v novgorodskej zemi ešte možno nájsť minimálne 20 000 „beriosto“ (novgorodský názov takýchto textov)“.

„Zvitky z brezovej kôry boli rozšíreným predmetom dennej potreby. Akonáhle boli použité, viac ich nepotrebovali; preto väčšia časť nálezov pochádza z oboch strán mostov, v slojoch nasýtených podzemnou vodou.“

„Písmená na brezovej kôre sa zvyčajne vytláčali na vnútornej, mäkšej strane, ktorá bola odvrstvená, špecifickým spôsobom navlhnutá, naparená a roztiahnutá takto pripravená na písanie.

„Jazyk väčšiny gramôt písaných na brezovej kôre sa líši od literárneho jazyka tých čias, je skôr hovorový z vtedajšieho života, riadi sa normatívnou lexikou (t.j. nebolo v ňom nič zakazované). Asi desiatka z nájdených gramôt je napísaná v cirkevnoslovanskom (literárnom jazyku) jazyku, niekoľko latinkou.“ Znamená to, že ruskí ľudia písali tak, ako hovorili, čo svedčí o plnom premiešaní ruského písomného a literárneho jazyka. V uvedenom citáte očividne vystupuje pokus vydávať pre Rus cudzorodý, semitský cirkevný jazyk za literárnu formu ruského jazyka. Jednako súčasný ruský jazyk vo vývoji pokračoval práve v smere a jazyku, ktorý je používaný na gramotách z brezovej kôry a nie cirkevných knihách.

Analýza gramôt na brezovej kôre dokazuje, že „Podľa obsahu je prevládajúca časť písomností charakteru z oblasti bežného života. Sú klasifikované podľa druhu obsahujúcej informácie: o zemi a týkajúcich sa záležitostí, o daniach a feudálnej rente; o remesle, trhovníctve a kupectve; o vojenských udalostiach a pod., zápisy v azbuke, obrázky, literárne a folklórne texty v úryvkoch, voličské žreby, kalendáre a pod.“

„Kľúčový význam majú v nájdených gramotách svedectvá konfesionálnych praktík, vrátane predkresťanských. Niektoré z nich sú spojené s „Bohom Velesom“, iné sú zariekania vedúnov.“

„Na základe prečítaných gramôt na brezovej kôre možno zavrhnúť tvrdenia, že v starej Rusi boli gramotní iba vzdelaní ľudia a duchovenstvo. Medzi autormi a adresátmi listov je množstvo predstaviteľov nižších vrstiev obyvateľstva, v nájdených textoch sú dôkazy o praktikách vyučovania písmenám (vrátane údajov o majiteľoch, jedna z nich z 13. storočia hovorí o chlapcovi Onfimovi), prepisov, číselných tabuliek či „skúšok pera“.

4.5 Porovnanie grafiky variantov „cyrilského“ písma začiatku 11. storočia

Vykonáme porovnanie grafiky „cyrilského“ písma zo začiatku 11. storočia z niektorých známych zdrojov. Použijeme na to zbierku, ktorú zostavil akademik B. A. Rybakov a niektoré gramoty na brezovej kôre, ktoré sú datované z tých čias.

Na obrázku hore sú vzorky ruských bukiev umiestnené takým spôsobom, že napravo od súčasných bukiev (tretí stĺpec) je uvedená zbierka, ktorú zostavil akademik Rybakov, pričom zľava sú bukvy z novgorodských gramôt označených číslami 90, 123, 181 (z rokov 1050 až 1074). Pripojený je aj variant bukiev použitých vo Velesovej knihe (lingvistka L. P. Žukovskaja datovala tento pamätník do 9. storočia).

Z porovnania bukiev je vidno, že gramoty na brezovej kôre sú napísané presnejšími a kaligraficky správnejšími bukvami než nálezy zoskupené akademikom Rybakovom. Je možné, že rozdiely boli spôsobené materiálom pre súbor zostavený akademikom Rybakovom, ktorý je nie veľmi vhodný pre správne písanie: steny, kameň a pod. Na roztiahnutej a špeciálne pripravenej brezovej kôre je bez akýchkoľvek dohadov oveľa lepšie písanie.

Zostáva poznamenať, že texty ruských gramôt z brezovej kôry sa čítajú veľmi ľahko, sú zrozumiteľné a napísané úplne súčasným jazykom. Platí to pre texty zo začiatku 11. storočia ako aj pre neskoršie texty.

Cirkevné texty napísané tou istou „cyrilikou“ ako keby ruským jazykom, sú – hoci aj keď pochádzajú z neskorších čias – prakticky nezrozumiteľné a úplne odlišné z pohľadu dnešného jazyka. Príkladom je kyjevský žaltár z r. 1397 – scéna Stvorenia Adama a obrázok Raja. Napríklad v Novgorodskej gramote č. 527 z r. 1075 sú mnohé slová dodnes zrozumiteľné a všetky samohláskové bukvy sú na správnych miestach. V gramote č. 613 z toho istého obdobia je to presne tak isto. V pskovskej gramote č. 6 (1260 až 1280) vidno mnohonásobné vypustenia samohláskových bukiev, a dokonca niektoré slová sú vyložene nie z ruského, ale cirkevného (semitského) jazyka. Na rozdiel od cirkevného spôsobu písania, v ktorom sa bukva „ф“ zobrazovala vertikálne, v ruských gramotách je tá istá bukva zobrazovaná horizontálne (napríklad v slove „Онфим“ zo psovskej gramoty č. 6 z rokov 1260 až 1280). U Rybakova niet bukvy „Ю“, ale v gramote sa bežne vyskytuje.

Hoci text staršej Velesovej knihy je menej zrozumiteľný a je potrebný preklad do súčasnej ruštiny, tak text ruských gramôt na brezovej kôre z 11. storočia je prakticky úplne zrozumiteľný a obsahuje v podstate súčasné slová. Naproti tomu texty cirkevných kníh z neskorších čias – počínajúc 14. storočím a neskôr – sú málo zrozumiteľné, obsahujú neruskú slovnú zásobu a výrazy, je potrebné ich prekladať a nie sú genetickým pokračovaním jazyka textov gramôt na brezovej kôre.

Namiesto uzáveru a s podčiarknutím našej myšlienky poznamenajme, že ešte vo vzdialenom 513 roku pred n.l. kráľ Skýtov vyzval Dária vyzývavým listom na boj a akademik Rybakov – ako je známe – Skýtov oráčov priradil k Slovanom.

5. Záver

Zosumarizovaním všetkého predchádzajúceho poznamenajme, že v súčasnosti sa oficiálne predpokladá, že najstaršie sú tieto písomnosti:

1. Staroegyptské písmo – z konca  4. tisícročia pred n. l.;
2. Sumerské písmo – zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. a vyvinutého zo sumerského druhu klinopisu;
                a. Elamská hieroglyfika – 3. tisícročie pred n. l.;
                b. Protoindické písmo – 3. tisícročie pred n. l.;
3. Krétske písmo – zo začiatku 2. tisícročia pred n. l.;
4. Čínske písmo – z 2. tisícročia pred n. l.;
5. Mayské písmo v Strednej Amerike – 1. tisícročie pred n.l.

Ako vidíme, v tejto klasifikácii „divotvorným“ spôsobom nie sú zastúpení Protoslovania so svojimi systémami písma, o ktorých hovoria L. P. Žukovskaja a B. A. Rybakov vo svoje práci OTÁZKY HISTÓRIE z r. 1977 na stranách 202 až 205. V súčasnosti píšu, že „v predkresťanskej dobe východní Slovania používali akési písmo, ktoré sa dochovalo do dnešných čias“.

Navyše, najnovšie archeologické nálezy a výskumy v oblasti jazykovedy plnou mierou zavrhujú vyššie uvedenú „klasifikáciu“.

Ak by sme do tejto istej klasifikácie zaniesli nové varianty písomnosti, ktoré sú už známe archeológom a lingvistom – obzvlášť z územia osídlenia Protoslovanov – tak dostaneme oveľa adekvátnejší obraz tej istej klasifikácie – na nasledujúcom obrázku je tá istá klasifikácia doplnená o nové vetvy:

Na horeuvedenom obrázku sú požité tieto skratky: P – runy; Ие – hieroglyfy; Ид – ideogramy; П – piktografia; Б – bukvy (písmená); Сл – slabikové; Си – sylabické; К – klinopis.

Musíme zdôrazniť, že na tomto obrázku sú uvedené iba niektoré druhy písma, ale zato základné. Jednako, s takouto databázou informácií situácia okolo vývoja písomnosti nadobúda vcelku už dostatočne transparentný formát. V súčasnosti sa dôkladne skúmajú smery ďalšieho skúmania, formulujú sa adekvátne uzávery. Ukazujú sa možnosti generovania základných teórií.

CYRIL A METOD – „SVÄTÉ“ FANTÓMY KRESŤANSTVA

Otázka vzniku písomnej kultúry na Rusi – kde pôvodom patrí aj naše územie – je dodnes záhadou a predmetom vážnych sporov. Paradoxne sa za jednu zo základných oficiálnych foriem používa cirkevná verzia. A hľa, takto ju vyjadril – za všetkých kresťanov – „Najsvätejší“ Patriarcha Moskovský a celej Rusi Kirill (Cyril) 21. septembra 2010 počas svojej prvej návštevy Ďalekého východu vo svojej funkcii pre televízny kanál Rossija:

„Pravoslávna Cirkev uchováva vo svojej histórii, vo svojom Dedičstve dôležité mená svätých, apoštolom rovných Cyrila a Metoda. V určitom zmysle sme my cirkev Cyrila a Metoda. Oni vyšli z osvieteného grécko-rímskeho sveta a prišli kázať Slovanom. A kto to vlastne boli Slovania? To sú barbari, ľudia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, sú to ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá. A hľa, k nim prišli osvietení muži, priniesli im svetlo Kristovej pravdy a urobili niečo veľmi dôležité – začali s nimi hovoriť ich jazykom, oni vytvorili slovanskú azbuku, slovanskú gramatiku a preložili do tohto jazyka Slovo Božie“.

Hoci to je nové vyjadrenie, všetko pochádza zo starého a prežitého: „Slovania sú ponímaní ako etnickí bastardi, neschopní prijať a niesť veľké dedičstvo Árijskej rasy, ba celkovo Slovania sa nehodia na to, aby boli nositeľmi kultúry. Oni nie sú tvorivý národ, sú to štandardné zvieratá a nie osobnosti, absolútne neprispôsobiví na rozumovú činnosť (P. J. Göbbels, 1942, „Denníky“). Tu vidíme, že začiatkom 21. storočia majú niektorí ľudia stále nesprávne predstavy o slovanskom svete. A ešte sa to dokonca prenáša v takýchto pomýlených interview.

Toto sa deje vďaka tomu, že do vedeckej komunikácie prenikli mylné informácie. Takto sa napríklad tvrdí, že „Cyril a Metod“, slovanskí buditelia, vytvorili slovanský jazyk, boli hlásatelia kresťanstva, prví preložili bohoslužobné knihy do slovanského jazyka. Ale – ako je známe lingvistom – „slovanský jazyk“ neexistuje; existuje skupina, alebo inak rodina slovanských jazykov. Cyril a Metod nemohli urobiť preklad do všetkých slovanských jazykov, pretože tieto jazyky vyžadujú preklad aj medzi sebou. Všimnime si tento protiklad.

„Vo vede neexistuje jednotný názor v otázke toho, v akom jazyku Cyril a Metod vytvorili Hlaholiku alebo Cyriliku (väčšina vedcom predpokladá že Hlaholiku)“. A toto je druhé protirečenie cirkevnej teórie podľa toho istého historika: „Cyrilika je jedna z dvoch slovanských abecied. Volá sa podľa osvietenca zo stredu 9. storočia, Cyrila. Väčšina vedcov… predpokladá, že Cyril zostavil Hlaholiku. Brokhaus a Efron opakujú: „Otázka o tom, akú azbuku vynašli bratia pre Slovanov – Hlaholiku alebo Cyriliku – je sporný“ a upresňujú: „Jazyk prekladu bol podľa väčšiny bulharským nárečím, ale môže byť aj nárečím panónskych Slovanov“. A lingvista M. Fasmer je solidárny: „Cyrilika je názov vynálezu Cyrila – hlaholickej abecedy“.

Súčasní vedci – odborníci sa staroruské systémy písma – sú jednohlasní: Cyril objavil pre západných Slovanov Hlaholiku.

Otázka o Cyrilike ostáva otvorenou. Cyril „vytvoril prvú cirkevnoslovanskú azbuku“ r. 863, ale najstaršie „cyrilické“ nálezy sa datujú o storočie neskôr: starobulharské – nápis Mostiča (10. storočie), nápis cára Samuila (r. 993), nápis Ivana-Vladislava (r. 1016); rukopisy z 11. storočia. Toto je tretie protirečenie. Je zosilnené tým, že k dnešku bolo objavených viac ako 1 000 na brezovej kôre písaných gramôt v jedenástich mestách Starej Rusi: Novgorod, Stará Rus, Toržok, Smolensk, Vitevsk, Mstislav, Tver, Moskva, Stará Riazaň, Zvenigorod Galický, ktoré sú umiestnené ďaleko od centier pravoslávneho kresťanstva tých čias – Byzancie, Kyjeva, Bulharska, Slovenska. Toto je štvrté protirečenie.

Piate protirečenie cirkevnej teórie je v tom, že rané gramoty boli napísané v 11. storočí, t.j. pred príchodom kresťanov: v Novgorode to sú gramoty č. 89, 90, 123, 245, 246, 247, 427, 428, 526, 527, 590, 591, 593, 613, 733, 753, 789, 903, 905, 906, 908, 909, 910, 911, 912, 913, 914, 915, v Starej Rusi tiež č. 915, kde ich existuje spolu 13, čo spolu tvorí 41 gramôt. Najmladší dátum je rok 1025, najstaršia je z r. 1100. Jednako Novgorod bol pokrstený až v 12. storočí, preto 95% gramôt je hospodárskeho obsahu. V podstate neexistujú kresťanské gramoty, čo je šieste protirečenie. Siedme je v tom, že začiatkom 11. storočia novgorodci písali svetským adresátom, ktorí sa nachádzali ako v meste, tak aj na dedine, či v druhých mestách. Akademik A. A. Zalizniak potvrdzuje, že „tento prastarý systém písma bol veľmi rozšírený… Táto písomná kultúra bola rozšírená po celej Rusi“. Už na samom počiatku 11. storočia celý ruský národ slobodne písal a čítal – „prečítanie gramôt na brezovej kôre zavrhlo ten predchádzajúci predpoklad, že v Starej Rusi boli gramotní iba vzdelanci a duchovenstvo. Medzi autormi a adresátmi listov je nemálo predstaviteľov nižších vrstiev obyvateľstva, v nájdených textoch sú dôkazy praxe učenia sa písania a čítania – azbúk, prepisov, číselných tabuliek, „skúšok pera“. „Existuje gramota, kde je uvedený vek píšuceho – šesťročného chlapca“. Písali prakticky všetky ruské ženy. A. A. Zaliziak hovorí: „Dnes s určitosťou presne vieme, že značná časť žien vedela čítať a písať. Listy z 12. storočia sú všeobecne o rôznych vzťahoch odrážajúcich slobodnejšiu spoločnosť, na vyššom vývojom stupni, so ženskou spoluúčasťou, než bola neskoršia spoločnosť bližšie k našim časom. Tento fakt vyplýva z gramôt na brezovej kôre nadovšetko jasne“. A to všetko pritom, že „aj Byzancia, aj Západ boli málo zainteresovaní na hlásaní kresťanstva medzi barbarskými kmeňmi Slovanov“, pretože „to sú ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá“ – ako povedal patriarcha Kyrill. A toto je ôsme protirečenie.

Archeológ B. A. Rybakov publikoval unikátne údaje: „Existuje zakorenený dojem, že cirkev bola monopolom v oblasti vydávania a šírenia kníh; tento názor je podporovaný samotnými cirkevníkmi. Pravda je tu iba to, kláštory a biskupstvá alebo metropolitné dvory boli organizátormi a cenzormi knižného vydávania, často vystupovali v roli sprostredkovateľov medzi zákazníkom a spisovateľom, ale realizátormi boli veľmi často nie mnísi, ale ľudia, ktorí nemali nijaký vzťah k cirkvi. Vykonali sme spočítanie spisovateľov v závislosti od ich pôvodu. Pre predmongolskú dobu je tento výsledok: polovica pisateľov kníh bola svetská; pre 14.-15. storočie platia nasledujúce výsledky: metropoliti: 1; diakoni: 8; mnísi: 28; diakovia: 19; popi (kňazi): 10; „otroci boží“ (t. j. v našom prostredí lepšie zamaskovaný názov „služobníci boží“): 35; potomkovia popov: 4; parobkovia: 5. Podľa nášho preskúmania bolo 63 svetských autorov a 47 cirkevníkov, t.j. 57% remeselníkov-pisateľov kníh nepatrilo k cirkevným organizáciám. Základné formy v skúmanej epoche boli tie isté, ako aj v predmongolskej dobe – práca na objednávku a na trh“. Toto je deviaty protiklad.

Z tohto vidno, že v Starej Rusi nepísali popi ale ruský národ! Práve preto „obraz Novgorodu zo 14. storočia a Florencie toho istého storočia je značne v prospech ženskej gramotnosti v Novgorode“ (A. A. Zalizniak). Úsilím cirkvi v 18. storočí sa národ stal negramotným. A toto je desiate protirečenie.

Uviedli sme iba desať protirečení k cirkevnej teórii o pôvode cyriliky na Rusi. Ak by sme sa podrobne pozreli na život Cyrila, možno ich nájsť nie desať, ale hoci aj dvadsať. Cyril nepoznal ruský jazyk, kvôli vytvoreniu cyriliky bol poslaný na Moravu, cyrilika bola zakazovaná samotnou cirkvou od počiatku svojej existencie, bohoslužby vedené podľa cyriliky boli od počiatku zakazované tiež.  Ale toto je hodné samostatného výskumu. Tu rozoberáme etymológiu „cyriliky“, ktorá umožnila cirkevníkom stotožniť ruský druh písomnej kultúry s osobou Cyrila, ktorého v skutočnosti volali Konštantínom.

Na začiatku hľadania zdrojov mýtu „o Cyrilovi – vynálezcovi cyriliky“ sa obrátime na cirkevný zdroj – Biblickej encyklopédii (encyklopedickému slovníku). Jej tretie vydanie je z r. 2005. No prvé vydanie – „Ilustrovaná plná populárna Biblická encyklopédia“ opáta Nikifora uvidela prvý raz svetlo sveta r. 1891 a dodnes predstavuje najlepší pôvodný, t.j. nepreložený, populárny materiál o biblickom texte v Rusku. V r. 1990 bola encyklopédia znovu vydaná ako reprint na základe požehnania vtedajšieho Patriarchu Moskovského a celej Rusi Alexeja II. . Okrem spolupracovníkov vydavateľstva na vydaní spolupracovali aj pracovníci Moskovského patriarchátu). Zaujímavé je ale to, že ani cirkevníci 19. storočia, ani cirkevníci moskovského patriarchátu nezahrnuli do materiálov encyklopédie Cyrila a vyprávanie o objave cyriliky pre nich samých.

V druhom encyklopedickom slovníku z tých istých čias (1890 – 1907) je kapitola „Cyril“, v ktorej je uvedený podrobne vyčíslený zoznam: „Cyril, meno niekoľkých svätých a duchovných osôb: sv. otec cirkvi, 315-386; sv. otec (zomrel r. 444); sv. biskup turovský, kazateľ a spisovateľ, 1130-82…; metropolita kyjevsko-vladimírsky od r. 1250…; kazateľ belozerský, 1337-1427…; kazateľ Semionovič Terlecký, biskup lúcky a ostrožský. Zomrel r. 1607…; Lukaris, 1572-1638…“ (Biblická encyklopédia). No „sv. Cyrila“ v nej nenájdete. Iba v článku „Cyril a Metod“ je aspoň spomenuté, že „Cyril a Metod, svätí, rovní apoštolom, nositelia svetla Slovanom“. V článku je povedané, že „r. 862 sa bratia vydali na Moravu aby kázali Slovanom v slovanskom jazyku. Knihy, ktoré bratia priniesli na Moravu sa stretli s nepriazňou latinského duchovenstva. Pápež Mikuláš I. ich povolal na súd do Ríma. A ďalej: „Jazyk prekladu bol bulharským nárečím, podľa názoru väčšiny, alebo nárečím panónskych Slovanov“. Znamená to, že knihy už existovali, ale jazyk nebol ruský.

Tisíc rokov po ich smrti si na budúcich svätých spomenuli a rok 1863 vyhlásila rímska cirkev za „rok slovanského jubilea“ s centrom osláv vo Velehrade (Duchovná beseda, týždenník vydávaný redaktorom Ioannom Jachontovom; Zborník 1863, č. 3, str. 89). V tom istom roku ruská Najsvätejšia Riadiaca Synoda stanovila svätenie oboch svätých na „pamäť zavŕšenia tisícročia od prvopočiatočného osvietenia nášho otcovského jazyka Evanjeliom a vierou Kristovou“ (Chersónske Biskupské Vedomosti, Odesa, 15. apríla r. 1863, č. 8, str. 92). Ale v tej etape ešte Cyril a Metod neboli vynálezcami ruskej azbuky: novovyhlásení svätí boli jednoducho osvietení obracači Slovanov – do kresťanstva. Ďalej,“ v Ríme boli kanonizovaní r. 1880“ a po roku 1880 Cyrila a Metoda začala ruská cirkev oficiálne podávať ako „vynálezcov“ ruskej azbuky. Preto Brokhaus a Efron k štúdii „Cyril a Metod“ pridávajú životopisy, ktoré sú datované až po rokoch nasledujúcich za rokom 1880. Predtým týchto „vynálezcov ruskej písomnosti“ ani Rím, ani Ruská pravoslávna cirkev nepoznala.

Je možné, že na uskutočnenie tejto operácie poslúžil súzvuk ruského slova „кирилица“ s jednou bukvou „л“, čo podlieha pravidlám systému ruského pravopisu, ale bez akejkoľvek väzby na zjavenie sa svätého so súzvučným menom „Кирилл“, kde sú dve bukvy „л“. V štúdii „Cyrilika“ („Кириллица“) Brokhausa a Efrona sú použité obe slová, t. j. „кириллица“ aj „кирилица“, ktoré autori Encyklopédie z rokov 1890-1907 doplnili krasorečníckym prívlastkom – „pripisované“. A v slovníku z r. 1940 pod redakciou Ušakova je to isté: „кириллица, кирилица, кирилицы (filol.) jedna z dvoch staroslovanských azbúk“.

Metódy filológie nám umožňujú stanoviť správnu podobu skloňovania slova a aj čas jeho vytvorenia. Hovoríme o prípone –ЕЦ, ktorá „je veľmi stará a bola široko známa od začiatkov našej písomnosti. Prvopočiatočná prípona –ЕЦ sa široko a aktívne používala na tvorenie osôb mužského rodu od slovies a druhových prídavných mien. Tieto slová boli vytvorené dávno a teraz sa už netvoria. Prípona –ЕЦ, stratiac agentívny význam stratila schopnosť spájania sa so základmi slovies a začala jednoducho tvoriť nové slová z existujúcich: leninec, nachimovec a pod. (Z. A. Poticha, SÚČASNÉ RUSKÉ TVORENIE SLOV, r. 1970).

Teraz cirkev a celá „ateistická“ veda tvrdia, že výraz „КИРИЛЛИЦА“ pochádza zo slova „КИРИЛЛ“ a prípony –ИЦ(A). Ale takáto metóda tvorenia slov pre túto príponu sa stala možná len nedávno, a to znamená, že slovo КИРИЛЛ ИЦA, pochádzajúce od slova КИРИЛЛ pomocou prípony ИЦ(A) je novovytvorený! Lingvista M. Fasmer v štúdii „Кирилл“ uvádza prvopočiatočný účel ruského písma času gramôt na brezovej kôre, kde je použitý „staroruský tvar КУРИЛОВИЦА (v „Упырь Лихой“, rok 1047)“.

Známe ruské toponymy: КИРИЛКА je rieka v Nižnenovgorodskej oblasti, pravý prítok Sundovika, rieka КИРИЦА a osada КИРИЦЫ v Spasskom rajóne Riazanskej oblasti, rieka КИРЯ je pravý prítok Sury a iné.

Bukva „л“ musí patriť nie k základu podstatného mena, ale je samostatnou príponou –Л–, alebo patrí do skupiny zloženej prípony –ЛИЦ(А). Pomocou nej sa za starých čias formovali názvy osôb podľa činnosti a stavu. Etymologicky sa vzťahujú k základu slovesa minulého času s príponou –Л– + prípona –ЕЦ a už „z názvu osôb mužského pohlavia na –ЛЕЦ– (pri základe prídavného mena) sa tvoria názvy osôb ženského pohlavia s tým istým spôsobom zámeny prípony –ЛЕЦ– za –ЛИЦ(A)“.

Vychádzajúc z tohto v slove „КИРИЛИЦА“ máme príponu –ИЦ(A) doplnenú k prídavnému menu minulého času, tvorenú príponou –Л– (príklad: владел – владелец – владелица; t.j. významovo mal – majiteľ – majiteľka). A tak k prídavnému menu КИРИЛ musí existovať neurčená, dnes zabudnutá forma, napríklad: кирить, кирaть, кирeть, кирять. Ale ak berieme do úvahy spresnenia M. Fasmera, že koreň bol v starom variante КУР, tak u neho nájdeme aj: „КУРАТЬ – nedbanlivo žiť, písať čmáraniny“.

Toľko pôvodný článok. V texte je použitých niekoľko citácií, ktoré sú v úvodzovkách. Z dôvodu zjednodušenia celkového textu boli citácie pôvodnej literatúry väčšinou vynechané, ale celý zdrojový text je k dispozícii. Hĺbavejším záujemcom ho zároveň odporúčame na ďalšie štúdium.

Zdroj (spracované)

Encyklopédia slovanských svastických symbolov od toho istého autora