Sú aj takí – a je ich dosť veľa – ktorí si myslia, že sa o nich (v dobrom) stará kresťanská cirkev, a teda im netreba nič robiť. V prvom rade ich treba nechať tak – nie je to naša vec. Ide iba o to, aby sme nezabudli, že sa k nám v minulosti dostali formou krvavých jatiek. Oni na výber nedávajú“ kresťanstvo alebo nič (v minulosti smrť).
Mnohí si tiež naivne myslia, že to, čo dnes nazývajú Ruská Pravoslávna Cirkev (RPC) je niečo lepšie, spravodlivejšie ako vatikánsky mód. Nuž, pozrieme sa na priamu reč patriarchu RPC. „Najsvätejší“ Patriarcha Moskovský a celej Rusi Kirill (Cyril) dňa 21. septembra 2010 počas svojej prvej návštevy Ďalekého východu vo svojej funkcii pre televízny kanál Rossija povedal:
„Pravoslávna Cirkev uchováva vo svojej histórii, vo svojom Dedičstve dôležité mená svätých, apoštolom rovných Cyrila a Metoda. V určitom zmysle sme my cirkev Cyrila a Metoda. Oni vyšli z osvieteného grécko-rímskeho sveta a prišli kázať Slovanom. A kto to vlastne boli Slovania? Sú to barbari, ľudia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, sú to ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá. A hľa, k nim prišli osvietení muži, priniesli im svetlo Kristovej pravdy a urobili niečo veľmi dôležité – začali s nimi hovoriť ich jazykom, oni vytvorili slovanskú azbuku, slovanskú gramatiku a preložili do tohto jazyka Slovo Božie“.
Kto tam nevidí žiadnu spojitosť s minulosťou, tomu pripomenieme nie bezvýznamné súvislosti:
„Slovania sú ponímaní ako etnickí bastardi, neschopní prijať a niesť veľké dedičstvo Árijskej rasy, ba celkovo Slovania sa nehodia na to, aby boli nositeľmi kultúry. Oni nie sú tvorivý národ, sú to štandardné zvieratá a nie osobnosti, absolútne neprispôsobiví na rozumovú činnosť“.
P. J. Göbbels, 1942, „Denníky“
Žeby podobnosť čiste náhodná?
Kto by si rád prečítal „oprášenú históriu“ bez prekladu, tomu môžeme ponúknuť aj ruskú verziu:
Ale pri mediálnej prezentácii ostaneme. Ponúka nám značné možnosti pochopenia okolitého sveta. Už sme neraz odporúčali americký film z r. 1988 pod názvom THEY LIVE. Na príbehu konkrétneho človeka je ukázaná skutočnosť riadenia ľudí mimozemšťanmi. Hlavný hrdina sa zhodou okolností dostal k okuliarom, cez ktoré vidí to, čo nie je viditeľné voľným okom. Film sa oplatí pozrieť, takže vyberáme iba niekoľko „momentiek“, ktoré nám však veľmi prístupnou formou môžu napovedať o čo dnes ide. Pripomíname, že film bol natočený v „predvečer“ prvej série farebných revolúcií, ktoré v našej krajine – pôvodnom Československu – vtedy nazvali „Zamatová revolúcia“.
Okrem skutočného významu – podprahového programovania spoločnosti – hlavný hrdina z hrôzou zistil, že ani ľudia nie sú všetci „ľudia“:
Množstvo ponúkaných časopisov – ale účel je rovnaký. Ľudia dnes čítajú iba povrchovú úroveň:
Ako sme už predtým odporúčali, film sa určite oplatí pozrieť.
Ale môžeme to nejako „aktualizovať“ na naše prostredie? Môže to znieť divne, ale ÁNO. Nedávno nás obklopila nová vlna billboardov, ktorí mnohí nazývajú „ficboardy“. Podľa nášho názoru síce premiér sám osebe nie je zlý, ale to je iba jedna z hrán jeho Obrazu. Bohužiaľ – ako je v politike štandardom – pri výstupe na Olymp moci musel s kadekým uzatvárať všakovaké kompromisy. Podobne ako Mečiar v minulosti, začínajú ho tieto „kompromisy“ dobiehať. Ide o to, že prostredie, ktoré zastupuje je už – čo je už verejným tajomstvom – preplnené homosexuálmi, drogovými dealermi, drancovačmi lesov a podobnými „osobnosťami“. Nuž, všetko vychádza na povrch – Živel Nevedomosti stráca na sile. Iným smerom to už nepôjde.
Pozrime sa iba na jednu hranu tejto Hry: DRANCOVANIE NAŠICH LESOV. Aj keď kampaň má očividne za cieľ zachrániť čo sa dá vyzerá to, že ľudia sa už zobúdzajú – a je už načase. Ak by sme sa pozreli na reklamné billboardy zo zorného uhla hore uvedeného filmu, môže ísť o niečo nasledovné.
Začalo to miestom, ktoré je veľmi symbolické. Jeho fotografia je v úvode tohto článku. Veľký reklamný billboard na pozadí smutného Obrazu DRANCOVANIA NAŠICH LESOV hovorí za všetko. Len poznamenajme, že fotografia je z územia, ktoré (naivne) voláme Národný park…
Z pohľadu čiernej mágie štandardný jav. Ešte aj tvrdenie „držíme slovo“ znamená iba to, že iné ani pred voľbami nesľubovali a nemali na mysli. A tu vstupujeme na pôdu Svedomia. Komu nie je jedno – okrem iných vecí – že „Strana a Vláda“ (hoci aj s prímesou „národných“) drancuje našu Prírodu, ten by takých nemal viac voliť. Lebo takáto voľba – ako všetko ostatné – bude v ďalšom karmicky „zohľadnená“. Neúčasť neexistuje. Buď stúpame nahor po Ceste Duchovného vývoja, alebo klesáme dole…
Nuž teda k reštartu Svetlého Sveta. Hoci sme prešli už nejedným termínom prechodu, nakoniec neboli fyzicky realizované. Dôvody sú nám známe. Ale sú známe aj iné varianty a aspekty reštartu – napríklad staré indické proroctvo. V prvom rade majme na pamäti, že žiadne proroctvo nemožno brať doslovne – ale to už vieme. Ako teda ďalej a čo čakať?
Naša doba je výnimočná tým, že môžeme hovoriť o veciach spojených s našou Kultúrou, ale nie sme – teda otvorene – likvidovaní. Treba však mať na zreteli, že IBA VÉDICKÉ SLOVANSTVO je pre nich nebezpečné. Všakovaké KOB-y, Rodnoverectvá a podobné smery pre nich NEPREDSTAVUJÚ NIJAKÚ HROZBU. Vidno to prakticky na tom, kto je v Rusku prenasledovaný a kto nie. Každý z týchto smerov ponúka určitú Múdrosť, ale vždy je iba čiastočná a teda zapadá do systému „rozdeľ a panuj“. Celostný Obraz je pre nich nebezpečný, čiastočné čriepky v žiadnom prípade.
Jednou z príčin prečo môžete čítať tieto riadky je fakt, že Vysoké Démonické štruktúry sú – paradoxne – na našej strane. Im je jasné, že Vysoké frekvencie zostupujú – pre nich to už je viac ako viditeľný fakt. Znamená to, že Kali Juga alebo inak Noc Svaroga definitívne skončila a minimálne 10 000 rokov tu budú také podmienky, že Nízkofrekvenčné bytosti tu nebudú schopné fyzicky existovať. Nižšie Démonické štruktúry však pokračujú vo svojom pôvodnom programe, ktorý spočíva v našej totálnej likvidácii. Ak by sa im to podarilo, tak v krátkej dobe po našej likvidácii zaniknú aj oni. Ale Vysoké Démonické štruktúry dobre vedia, že tieto javy majú cyklický charakter – každý chvíľku ťahá pílku. Ak by dovolili našu totálnu likvidáciu, tak o 10 000 tisíc rokov by nemali koho znovu zotročiť, aby ťažil pre nich nerastné suroviny Zeme – lebo paraziti sami nikdy nerobia. A to nie je v záujme Vysokej Démonickej hierarchie. Svetlá Kultúra totiž NEŤAŽÍ nerastné suroviny a nedrancuje bezhlavo lesy – to je znakom iba démonických, parazitických štruktúr.
V tejto súvislosti treba vedieť, že hoci to v Európe čo sa týka priameho, t.j. otvoreného zásahu Vatikánu proti Starej Viere nevyzerá aktuálne, útok aj tak chystajú. V Rusku už začal, organizuje ho RPC a zneužíva aj štátne štruktúry. Vatikán tiež vyškolil novú generáciu Čiernych mágov – tzv. exorcistov – ktorých úlohou je realizovať našu likvidáciu. Presne takto vyškolení „odborníci“ to riadili pred tisícročím.
Keď sa budú cítiť už dostatočne silní, zaútočia. Ale podľa dostupných informácií nám je známe, že to už bude „spúšťačom“ definitívnej reakcie Vysokých frekvencií. V okamihu ich nástupu do likvidačného útoku proti nám začne odvetný útok na nich na Vysokofrekvenčnej úrovni. Bude to jav sprevádzaný ohromnými stratami na životoch – ale iba tých, ktorí majú takú úroveň Nízkych frekvencií a aj tak nebudú schopní tu najbližších 10 000 rokov žiť. Zatiaľ to vyzerá tak, že to môže začať o 2-5 rokov.
Dovtedy sa môže odohrať všeličo vrátane globálnej vojny, kataklizmy, ale najpravdepodobnejšie kombinácie oboch. Koniec Sveta samozrejme nebude – ale totálny reštart Svetlých Síl je neodvratný. Protivník nie je v žiadnom prípade slabý, akurát jeho koniec je neodvratný a náš závisí od nás samých, od našich činov nie rečí.
Kto spĺňa charakteristiku potrebnú na existenciu vo Svete Vysokých frekvencií? Svedomie a Česť sú nutnou ale nepostačujúcou podmienkou. Potrebný je predovšetkým aktívny život na tejto frekvencii. Už len hovoriť jedno a konať druhé nepatrí do tejto kategórie – ale každý je zodpovedný sám za seba. Inak to totiž nejde. Kony Stavby Sveta platia od vzniku Sveta a budú platiť naveky. Ale nezabudnime, čím „presnejšie“ niekto dáva konkrétne dátumy, tým je menej pravdepodobné, že ide o realitu.
Kedysi veľmi, veľmi dávno, v časoch nám už nepamätateľných Bohovia mohutných schopností – z nášho pohľadu všemohúci – s radosťou hrali Hry. Bohovia boli celostnými a sebestačnými a tvorili úžasnú rozmanitosť Obrazov. Komunikovali Obrazmi a nepotrebovali slová – nemali jeden pred druhým čo utajovať. Bohovia odovzdávali svoju mohutnosť od jedného k druhému. Mali silnú väzbu s Predkami aj potomkami.
Schopnosť myslieť Obrazmi znamená myslieť hlbinne, t.j. obrázkami a zmyslami. Môžeme myslieť hlbinne a môžeme si niečo pre seba hovoriť. Sú to dva mechanizmy, ktoré sa navzájom dopĺňajú, dalo by sa povedať, že sa jeden do druhého vlievajú. V ideálnom stave by oba typy myslenia mali byť zvládnuté do dokonalosti.
Raz sa k dúhovej hre Bohov Mágov pripojili akýsi zvláštni pútnici. Vyzerali bezmocne a Bohovia Mágovia im začali pomáhať, aby aj oni mohli nadobudnúť magické schopnosti.
Pútnikom sa taká pozornosť zapáčila, ale Mágov nechápali. Mágovia vynachádzali stále nové a nové spôsoby pomoci, ale všetko bezvýsledne. Nakoniec sa rozhodli svoju Hru zmeniť, aby lepšie pochopili, prečo je ich pomoc bezvýsledná. S týmto cieľom niektorí Bohovia z vlastnej vôle ohraničili svoje ponímanie Sveta do úrovne ponímania prišelcov. Zostavili kľúčové slová v prastarom jazyku, aby pomocou nich bolo možné dosiahnuť zhodu.
Pútnici ožili a hneď začali kritizovať a obviňovať Bohov v neochote poskytnúť im pomoc. Boli v tom takí aktívni, že Mágovia začali pochybovať o svojich vlastných schopnostiach. Druhí celostní Bohovia začali pomáhať svojim padnutým bratom a chceli navrátiť ich nazad, vrátiť im celostnosť, ale padali do tej istej pasce.
Pútnikom sa postupne podarilo rozdeliť Bohov na časti a vnútili im nesvornosť, Bohovia začali sa medzi sebou hádať a nakoniec súhlasili s pravidlami novej Hry, do ktorej ich vtiahli cudzozemci. Títo pokračovali ďalej a klamom a vydieraním nanucovali Bohom svoje Zákony a prinútili ich veriť v moc osudu.
Niektorí Bohovia sa domnievali, že vystúpiť z podvodom nanútenej Hry je jednoduché, že je to tiež iba jednoduchá Hra. Ale už stratil sa súlad medzi nimi, takže pokračovali v navršovaní nových Hier na ešte neukončené staré. Časom sa Hry pre nich stali ťažkou činnosťou. Pamäť Bohov sa skrátila a tieto Hry začali volať životmi.
A tak na našej Zemi pri pokusoch o vyliečenie vedú neuvedomelú Hru, z ktorej nevedia nájsť východ.
Bohovia zostúpili do tiel a zabudli na svoje Božie schopnosti. Zabudli, že sú schopní samostatne zrodiť akúkoľvek energiu a naopak, začali sami ťažiť z hlbín Zeme, ktorú kedysi sami vytvorili.
Zabudli na to, že každú Hru treba ukončiť len čo je jej cieľ dosiahnutý. Ale pretože cieľ Hry si už tiež nikto nepamätal, všetko začalo nadobúdať neriadený charakter.
Spočiatku harmonická a divadelná budova s kozmickými mystériami bola postupne premenená na zadný dvor, kde jeden klame druhého.
Bohovia spočiatku nedomysleli niektoré dôsledky Hry, do ktorej sami seba obmedzili, teda s pravidlami ktorej súhlasili. Boli nekonečne silní, ale aj nekonečne naivne hlúpi. Nemali ešte dostatočné skúsenosti.
Niektorí z nich si však zapamätali pôvodný cieľ Hry, a tak namiesto Civilizácie zostavili Kultúru a nastúpili na evolučnú cestu Duchovného výstupu nahor, nazad medzi Bohov. Ostatní sa sami začali chovať ako paraziti. Zabudli, že skutočná veľkosť je iba v uchovaní vlastnej celostnosti.
A tak sú všetci doteraz na Zemi, kde vedú neľahkú Hru, ktorú ktosi, kedysi, nazval ŽIVOT. Ako však z nej von? Dostali sme sa do Veku, kedy všetky staré Hry budú – či sa nám to páči alebo nie – ukončené. Reštart Svetlého Sveta je predo dvermi.
Ale čo sa stalo, že si nevieme spomenúť kto sme a čo tu chceme? Alebo lepšie sa bude pýtať samých seba: Chceme si vôbec spomenúť, alebo je pohodlnejšie ostať nevedomým otrokom?
Predtým, ako si dáme názorný príklad toho, prečo si nevieme spomenúť si najskôr niečo málo zopakujme. Zopakujme, pretože čitatelia našej stránky už tieto veci poznajú. Len sa na ne pozrieme z iného uhla.
Ako sme už písali v inom článku, žijeme v akejsi „bubline“, ktorú nazývame biopole, Vedogon alebo akokoľvek inak. Preto akokoľvek, lebo každý Rod v minulosti si vytvoril svoju tradíciu kedysi všeobecne známeho Poznania. Preto nejde o lepšiu alebo horšiu verziu, iba o inú hranu Obrazu.
Biopole – Vedogon – nie je iba taká jednoduchá bublina. Je to mnohorozmerne štruktúrovaný priestor, ktorého rôzne úrovne rozmerností sa nachádzajú principiálne v rovinách okolo centier nášho energetického tela, ktoré nazývame stogne alebo čakry. Cesta nahor skrz všetky tieto sloje je možná v jednom jedinom mieste, ktoré sa nachádza 2-3 cm pred chrbticou. Ak je naša Živatma v tomto kanály, tak môže stúpať nahor po ceste, ktorú nazývame Púť Duchovného vývoja. Je to však iba ako keby jeden bod na inak ohromnej ploche, ktorá pozostáva – ako vieme z geometrie to platí pre každý plošný útvar – z nekonečného počtu bodov. Schopnosť Živatmy „nájsť“ tento bod je umožnený stavom frekvencie nášho „software“, ktoré my v našom Svetlom Svete môžeme opísať dvomi slovami: Svedomie a Česť. Sú to presne tie dve veci, ktoré nie sú v Biblii spomenuté. Máme samozrejme na mysli pôvodný text v aramejčine, nie neskoršie prekladové „Demoverzie“.
Teda naše telo má samostatnú, vlastnú energetickú štruktúru, ktorá pozostáva nie iba z čakrálnych štruktúr, ale aj zo systému kanálov (meridiánov), Duševných, Duchovných štruktúr a rôznych rozmernostných priestorov. Stogne (čakry) sa otvárajú postupne začínajúc od najnižšej. Pre náš účel si pamätajme, že nie každý má rovnakú štruktúru biopoľa, pretože každá aktivovaná, t.j. „prebudená“ stogna vytvára svoje vlastné, jemnohmotné telo. Koľko aktivovaných stogní, toľko nových štruktúr. Ďalšou – v našom prípade kardinálnou skutočnosťou – je realita, že energia našich aj cudzích emócií môže „biť“ na naše spodné čakry. A toto je to, čo je pre nás KRAJNE NEVYHNUTNÉ pochopiť. Inak sa nikde nepohneme. Teda smerom nahor.
Podľa toho na akej rozmernostnej úrovni sú „umiestnené“ naše myšlienky – dnes veľmi často emócie, t.j. 3 spodné čakry klasickej štruktúry – také energetické vibrácie kontrolujú naše telo. Nedivme sa, že od toho závisí aj naše zdravie a dĺžka života. Negatívna energia je prvotnou príčinou chorôb.
Ako sme už povedali, rozmernostné štruktúry sa nachádzajú približne na tej úrovni ako stogne. Celkovo náš vedogon obsahuje stupňovitú hierarchiu po 12 rozmernú hladinu. Ďalej je dôležité pamätať, že rozmernosti od 10. úrovne už nie sú delené na kladnú a zápornú časť. Od 10. úrovne už neexistujú žiadne egregoriálne štruktúry, t.j. žiadne náboženstvá, podmieňované vzťahy, hodnotiace škály, elitné skupiny a pod.
Vysokorozmerné, „Vysokofrekvenčné“ Svetlé Božie štruktúry nič nerobia v zmysle sľubovania či nanucovania. Je to principiálna zásada – Stvoriteľ nevstupuje do Hry, nemá hodnotiacu škálu, neprejavuje žiadnu iniciatívu, ale na rozdiel od Nizkorozmerných, „Nízkofrekvenčných“ štruktúr On je ten, kto dáva. Kto chce hrá, kto nechce nehrá. Ak je požiadaný dáva, ak ho neprosia, nedáva nič. Nepotrebuje meniť pravidlá Hry, ktoré vytvoril od prvopočiatku. Hierarchický systém vzťahov príčin a dôsledkov nepotrebuje žiadnu „úpravu“. Je od prvopočiatku dokonalý.
Ak by sme naviazali na úvodnú tému článku môžeme povedať, že sme – nehovoríme o neľuďoch len biologicky nám podobných – šestnásťrozmerné bytosti, ktoré zostúpili nadol hrať Hru. Aj my ak vstupujeme do agresívneho prostredia – na morské dno, do kozmického priestoru, do chemickej prevádzky, do ohňa požiaru – si obliekame ochranný odev. Nuž vstupom do 12 rozmernostného priestoru biopoľa z nám prirodzeného 16 rozmerného sme vstúpili – kedysi dávno ale dobrovoľne – do agresívneho prostredia. Tu, vnútri tejto Hry sme iní, nie takí, ako sami seba vidíme.
Jeden z Konov Stavby Sveta hovorí, že všetko v Stavbe Sveta má právo vytvárať Reálnosť o tri rozmernosti nižšie seba samej. Priblížme si, ako tento princíp – Kon – používajú proti nám.
Ako vieme, tri spodné stogne sú ľahko zasiahnuteľné emóciami. Emócie nie sú city, tie sú umiestnené až na úrovni stogní ďalších troch vyšších rozmerností. Keďže rozmernosti od 1 po 9 majú polaritu – obsahujú kladnú aj zápornú zložku – je veľmi dôležité, aké máme myšlienky. Strach o život, často nevysvetliteľný, zvrátené (z pohľadu Svedomia) sexuálne chúťky – máme na mysli všetky formy reklamovanej pornografie, „športový sex“, homosexualitu a pod. – ale aj všetky možné strachy (z čoho platiť dane či odvody, čo kúpiť deťom na oblečenie či jedlo, strach o zamestnanie, postavenie, kariéru, módu, a pod.) sú 100% indikátormi umiestnenia našej mysle do priestoru emócií, t.j. po úroveň 3. stogne. Aké máme myšlienky, tam aj sme. Je to veľmi jednoduché.
Problémom, ktorý je spojený s umiestnením sa na úrovni emócií je ďalšie pravidlo, ktoré platí všeobecne. Môžeme ho nazvať Pravidlom kyvadla (obrázok). Ak by sme z najvyššej delenej úrovne – deviatej – spustili kyvadlo, tak jeho kmity sú najdlhšie práve v oblasti úrovne emócií. V horných rozmernostiach je jeho rozkmit skoro nepostrehnuteľný. Veľký rozkmit znamená najmä časový faktor. Kladná perióda sa strieda so zápornou a celý cyklus môže trvať roky. Z toho vyplýva to, čo môžete pozorovať okolo seba aj sami. Ľudia sa pohybujú od oblasti pozitívnych do oblasti negatívnych emócií, pričom tieto stavy trvajú roky. Emotívny mód psychiky človeka neumožňuje existenciu v stave TU a TERAZ. A to je aj cieľom celej Hry. Kým sú riadení emóciami nedostanú sa z Hry von. Najčastejšie po celý život.
V emotívnom móde nás „spoľahlivo“ udržujú energie spojené s negatívnou polohou prvých troch čakier. IBA NEGATÍVNOU. Pri koncentrácii mysle na pozitívnu stránku tej istej mince stúpame nahor, nad úroveň emócií, do oblasti citov. Ale dnes väčšina ľudí nevie rozoznať rozdiel medzi emóciou a citom. Skúste to napríklad vysvetliť anglicky hovoriacemu človeku, ktorý vyrástol v prostredí anglosaskej kultúry…
A tu sa nám otvára možnosť pochopenia riadenia našej spoločnosti – poznajúc Pravidlo 3-stupňovej nadriadenosti rozmernostných štruktúr Stavby Sveta. Na hladine emócií – aby sme sa nezaoberali zvrátenosťami – nás formou strachu o holú existenciu udržiava demokratický systém. Ten riadi vláda a parlament a „pomáhajú“ ďalšie štruktúry štátu. Ak nám „ponúkajú“ všemožné strachy (poplatky, dane, zamestnanie, postavenie, deti…) ktoré „detekujeme“ v 3. čakre, tak do nej boli „importované“ z úrovne 6. čakry, t.j. oblasti „Tretieho Oka“. To síce má tiež kladnú aj zápornú polaritu, ale toto je – aby sme neboli v ilúziách – negatívna linka. Aké dostáva naša „Strana a Vláda“ (nech sa volajú akokoľvek) Obrazy zhora, také vysiela nadol. 6. úroveň je riadená z deviatej, čo je posledná polarizovaná rozmernosť. Je to úroveň nad Smrťou, teda ten, kto ju ovláda má právo – neklame – sa titulovať boh. V našom ponímaní to však je Diabol. Aj Svetlí Bohovia pôsobia z tejto úrovne smerom nadol, ale v kladnej polarite. Oni posielajú rovine Tretieho Oka Svetlé Obrazy. Tie však žiadna demokratická vláda „nepreposiela“ do pásma prvých troch čakier… prečo asi?
V druhej časti si ukážeme konkrétne príklady, ktoré nás obklopujú.
Zdanlivo nepodstatná dilema pre väčšinu ľudí dnešnej spoločnosti. Ak však nahliadnete do zdrojov rôznych ezoterických skupín zistíte, že s týmito dvomi pojmami sa veľmi často pracuje. Spravidla však takým spôsobom, aby nezasvätenému nebolo jasné o čo ide. Ale takýto cieľ je postavený v podstate pri všetkých dôležitých veciach. Nečudo.
O Tibete už bol napísaný nejeden článok či kniha. Jedna z najunikátnejších prác je dvojdielny príbeh Nemca T. Illiona, ktorý hľadal Šambalu ešte v roku 1934. Illion vedel plynule tibetsky, prezliekol sa za putujúceho tibetského mnícha a putoval po Tibete v čase, keď tam ešte nikto zvonku nemal prístup. Po návrate do Nemecka r. 1936 vydal dve knihy opisujúce jeho zážitky z putovania, ktoré sú naozaj unikátne. Obe jeho knihy – IN THE SECRET TIBET (1937) a DARKNESS OVER TIBET (1938) – boli rýchlo preložené a vydané v Londýne.
Podľa opisu hľadal Šambalu, ale pravdepodobnejšie našiel Agartu. Podľa starej legendy je Šambala podzemné mesto Svetlých Síl, ktoré je umiestnené pod zemou v horách Himalájí. Šambala sa zásadne otvorene nemieša do udalostí na povrchu. Ako uvádza N. Rerich, Svetlé Sily vystúpia na povrch v rozdujúcej bitke proti vláde Temných Síl na Zemi a pomôžu ich definitívne poraziť. Okrem iného legenda hovorí, že Šambala má na povrchu svojich „agentov“ – niekoľko stoviek tisíc ľudí po celej Zemi – pomocou ktorých udržiavajú neustále spojenie s povrchom.
Druhé centrum – môžeme predpokladať, že Agarta – je centrom moci, ktorá sa snaží riadiť udalosti na povrchu pomocou živlov a ovládaním ľudských más. Toto centrum – vládnuci tam mágovia – uzatvára dohody s vládcami na povrchu. Služba za službu…
Niektoré zdroje udávajú, že Šambala je v skutočnosti umiestená síce v horách Himalájí, ale v časti, ktorá je blízko horám už na území Ruska. Kedysi bola na území Tartarie. Lokalita nie je z tohto pohľadu až taká dôležitá, podstatná je existencia takéhoto centra Svetlých Síl. Okrajovo pripomeňme, že dnes existujú rôzne smery, ktoré sa odvolávajú tu na Šambalu, tu na Agartu a ponúkajú rôzne ezoterické služby a podobné veci. Na internete možno nájsť dokonca také učenie Šambaly, ktoré sa len tak hmýri všakovakými anjelmi a archanjelmi. Nuž, nedajte sa obalamutiť. Je to védická tradícia a s judaistickým náboženstvom v žiadnej podobe nemá určite nič spoločné.
Pretože v rôznych zdrojoch sa rôzne vykladá ktoré centrum patrí Svetlým a ktoré Temným Silám – Šambala alebo Agarta – môžeme si pomôcť nástrojmi systému Staroslovienskej Bukvice. Šambalu môžeme v zmysle tradičného prístupu analýzy pôvodu slova rozdeliť na ŠA-M-BA-LA a Agartu na AG-AR-TA.
Sčítaním Obrazov slova Šambala dostaneme: Ohromný, šíry priestor umožňujúci myslieť a tvoriť ako Predkovia, Silou Božieho Ducha podporujúci životné predurčenie Duše. Riadenie Obrazov má túto následnosť: Duša, snažiaca sa o dokonalosť hľadaním Božieho Ducha aktivizuje myslenie v celom priestore.
Sčítaním Obrazov Agarty dostávame: (Nám) neznámy pohyb, dianie vo vymedzenom priestore potvrdené zdrojom (centrom). Pripomeňme si, že slabika AG je presne tá istá, ktorá stojí aj v pôvodnom koreni slova AG-GEL, t.j. v dnešnej podobe Anjel.
V analýze pôvodu oboch slov by sa dalo ísť aj ďalej, ale už je odpoveď jasná. Sídlom Svetlých Síl môže byť – podľa frekvencií mena – iba Šambala, Agarta je centrom Síl Temnoty. Frekvencia Obrazov názvu je jasná.
Naďalej si však pamätajme, že „dobrý“ a zlý“ v ponímaní Vesmíru nie je to, čo si naivne myslíme my dnes. Zámena pojmov a významov prebehla vo všetkých jazykoch, takže nie je dobre sa úzkoprso upínať na presne vychodené formulácie. Rovnako je jasné, že jeden subjekt sa môže vydávať za druhý – najmä ak má oveľa vyššie poznanie ako tí, ktorých chce oklamať.
Pozrime sa však aj na iné súvislosti. Koncom 80-tych rokov zomrel v berlínskom väzení Spandau posledný odsúdený v Norimberskom procese – R. Hess. Presnejšie človek, ktorý predstavoval R. Hessa. Teraz nás príbeh „zástupcu“ nezaujíma, dôležité je to, že tento človek zanechal po sebe niekoľko denníkov, v ktorých sú zaujímavé informácie. Sú dostatočne kompetentné aby bolo jasné, že bol zasvätený do niektorých tajomstiev Ahnenerbe. V jeho denníku je veta:
Ťaženie Nemecka na Východ bolo v skutočnosti odobrené Centrom kozmického kontaktu na Zemi, tzv. Šambalou. Mahatma nielen že napovedal Hitlerovi, že je nevyhnutné zlikvidovať zdroj proletárskeho zla, ktorý zachvátil územie Ruska, ale aj poslal do Generálneho štábu svojich „špecialistov“. Vojaci Šambaly nielenže vstúpili do osobnej ochranky Vodcu, ale boli aj v Centrále strategického plánovania…
Šambala sa tradične umiestňuje do Tibetu. Nikoho teda nemôže udiviť, že práve tu vyslali nacisti ešte pred vojnou niekoľko expedícií. Tibetský špeciálny projekt SS začali pripravovať ešte v roku 1922 a hlavnú úlohu v ňom zohral Haushofer, ktorý prvý pozval do Nemecka lámov z Tibetu. Kontakt s potrebnými kruhmi v Tibete sa mu nadviazať podarilo. Od Haushofera prebral štafetu Ernst Schäffer, jeden z najmladších a najtalentovanejších spolupracovníkov Ahnenerbe.
10.9.1938 prebehla v kabinete Himlera prísne tajná schôdza. Okrem Himlera bol prítomný aj Schäffer a niekoľko ďalších vedúcich špecialistov Tibetského oddelenia Ahnenerbe. Presný obsah schôdze nie je známy – neuchoval sa zápis ani žiadne svedectvá účastníkov. Jedno však vieme určite: práve na tomto stretnutí bola s konečnou platnosťou odsúhlasená zostava a termín expedície.
Zostava bola pomerne pestrá: okrem vedcov sa expedície zúčastnili aj profesionálni diverzanti a prieskumníci, ale aj špecialisti na rádiové spojenie. Himler dal príkaz na vytvorenie priamej komunikačnej linky s Lhasou, aby bolo možné trvalo vykonávať konzultácie.
Expedícia dosiahla Indiu v apríli 1939. Vojna v Európe už visela vo vzduchu a miestna tlač – India bola britskou kolóniou – nazýval Schäfera špiónom. Preto sa urýchlene snažili dostať na územie Tibetu.
Schäfer v prvom rade zamieril na Kančenčungu, kde potreboval splniť hlavný bod misie. Tvrdil, že v podnoží tejto hory sa nachádza jeden z vchodov do tajomnej Šambaly. Za niekoľko týždňov pobytu na tomto mieste sa expedícii podarilo inštalovať kontajnery s rádiovou aparatúrou, ktorá bola schopná pracovať v autonómnom režime. Vysoko výkonný vysielač bol napájaný špeciálnou centrálou na veterný pohon. Pre prípad bezvetria boli inštalované akumulátory.
Mimoriadna pozornosť bola venovaná otázke bezpečnosti. Všetky prístupy k zariadeniu boli zamínované tak, aby každý pokus o priblíženie sa k nemu spôsobil silný výbuch. Výbuchom sa automaticky spúšťala kamenná lavína, ktorá mala zničiť nielen celú aparatúru, ale aj toho, kto sa pokúsi k nej priblížiť.
Schäffer aj s ostanými potom odišli do Lhasy, kde prebiehali hlavné stretnutia a odovzdávanie informácií. Bol tu prijatý ako starý známy.
Tibetské kruhy tak dôverovali nemeckým vedcom, že im dovolili vstúpiť do najsvätejších tibetských kláštorov. Ukryté podzemné priestory týchto zariadení obsahovali – a stále obsahujú – záhady, ktoré si sotva možno predstaviť. Práve v týchto priestoroch prebehol obrad nadobudnutia daru jasnovidenia. Jeho podstata bola v tom, že tibetskí mnísi už oddávna vedeli, že mnoho ľudí začína byť schopných prorokovať, t.j. predvídať či vidieť inak neviditeľné po mozgovej traume. Obrad „zasadzoval“ takúto traumu umelým spôsobom, čím sa nakoniec dosiahol dar jasnovidenia. Celý rituál sa nazýval „otvorenie tretieho oka“. V strede čela prevŕtali otvor, ktorý potom zakryli dreveným klinom, namastili liečebnými masťami a nechali zarásť. Schäffer a ešte niekoľko členov expedície dali súhlas na vykonanie takejto operácie. Výsledok bol očividne veľmi uspokojivý, pretože začiatkom 40-tych rokov začali túto operáciu konať mnohým dôstojníkom SS. V roku 1995 bol v oblasti Sevastopoľa na Kryme objavený nemecký vojenský cintorín, na ktorom všetkým pochovaným našli trojuholníkový otvor v hlave.
Schäffer však hlavne hľadal kontakt s podzemný mestom. Oficiálne sa mu ho nájsť nepodarilo, ale expedícia sa koncom leta r. 1939 vrátila do Nemecka s veľkou pompou doslovne niekoľko týždňov pred vypuknutím Druhej svetovej vojny. V Mníchove privítal Schäffera ako hrdinu sám Himler. Hneď sa začalo hovoriť o prípravách ďalšej expedície…
Rádiové spojenie s Lhasou existovalo do r. 1942. Vtedy ho zničili Angličania, ktorým sa tam podarilo dostať. So sebou pre istotu zobrali jedného vedca, ktorý neskôr písal o niektorých detailoch cesty. V podnoží hory Kančenčunga objavil pozostatky nemeckého tábora. Tie však vyzerali tak, ako keby z nich Nemci odošli iba nedávno. Najzaujímavejšie na celej veci bolo, že od zvyškov tábora bola vychodená široká cestička k skalnému výstupku, kde končila bez akejkoľvek stopy. Vedec predpokladal, že sa tu nachádza nejaký tajný vchod do hlbín hory cez skalnú stenu a začal miesto podrobne skúmať. Avšak skupina, ktorá stúpala k vysielaču sa v tom okamihu dostala na vŕšok brala, kde narazila na mínové pasce. Nastala detonácia a nielen tábor bol naveky pochovaný pod skalnú lavínu. Britský vedec unikol smrti len zázrakom.
Mohli by sme predpokladať, že po neúspešnej expedícii do Tibetu záujem oň upadol, ale nestalo sa tak. Tibetské oddelenie Ahnenerbe sa rozrastalo, pri Hitlerovi začal dokonca fungovať „Tibetský štáb“, ktorý bolo zostavený výlučne z tibetských mníchov. Zaujímavá je skutočnosť, že Nemecko dosahovalo víťazstvá vo vojenských operáciách do r. 1942, potom začala prichádzať jedna porážka za druhou.
Schäffer bol r. 1941 odvelený do Fínska, kde sa zúčastnil dodnes tajného projektu „Laplandia“, ktorého podrobnosti nie sú verejnosti známe dodnes…
My sa na chvíľu vráťme k záhadnému cintorínu v Sevastopole, na ktorom sa našli pochovaní esesáci s trojuholníkovými otvormi na čelách. Po dlhej a zložitej identifikácii sa podarilo určiť, že vojaci patrili do 15. špeciálneho práporu vojsk SS.
Špeciálne prápory boli prísne utajené oddiely, ktoré podliehali priamo Himlerovi. On ich vysielal na tie najzodpovednejšie miesta frontu. Nevieme koľko ich presne bolo, ale je známa aj existencia 29. práporu, t.j. možno predpokladať, že ich bolo okolo 30. Každý prápor pozostával z 500 až 1 000 vojakov, takže celkový počet bol pravdepodobne 10-30 000 vojakov a dôstojníkov. Je známe aj to, že takéto prápory sa zostavovali z dobrovoľníkov z radov armády, ktorí prechádzali prísnym výberom. Tento proces riadilo záhadné Tretie oddelenie Inštitútu rasových výskumov, ktoré patrilo pod Ahnenerbe. Oddelenie riadil Schäffer.
Všetci pochovaní Nemci zo Sevastopoľa boli vo veku medzi 20 až 30 rokov. Okrem trojuholníkových výrezov v lebke nemali žiadne iné telesné odlišnosti. Niektorí z nich mali pri sebe doklady, a to aj pomerne dobre zachovalé, t.j. čitateľné. Dá sa napríklad rozpoznať pečiatka s nápisom: „Prešiel medicínskou prípravou n°4“. Očividne to bol kód pre obrad otvorenia „tretieho oka“.
Špeciálne prápory SS boli používané ako akási „železná čepeľ“, ktorá predchádzala útoku hlavných síl Wehrmachtu. Dokazuje to aj výňatok z tajného rozkazu, ktorý bol vydaný v júni r. 1943 krátko pred veľkým útokom proti Rusom:
Do zostavy útočiacej na Kursk zo severu treba zahrnúť 3., 6., 7. a 15. špeciálny prápor SS. Vojská, ktoré útočia na Kursk z juhu musia dostať posily 2., 9., 10., 11., 12., 13., 18. a 21. špeciálnych práporov SS. Prápory je potrebná nasadiť na prienik obranou nepriateľa a vyviesť ich z boja hneď potom, ako vojská vstúpia do operačného priestoru. Dodržiavať pre takéto postupy zvyčajné miery utajovania. Protivníkovi sa nesmú dostať do rúk telá vojakov z 2., 3., 11. a 12. práporu.
Veľkú úlohu v nacistickom Nemecku zohrala schopnosť propagandy dostať pod kontrolu masy. Spočiatku by sa dalo chápať, že kým všetko šlo hladko tak celý národ Hitlerovi veril, ale fanatizmus musel logicky ustúpiť minimálne po Stalingrade… ale nič také nebolo vidno. Nemci teda museli používať aj iné, oveľa sofistikovanejšie spôsoby ovládania más. Jeden z takýchto projektov sa volal TOR.
Roku 1942 prešiel Dr. Hans Althoff do Inštitútu fyziky vedomia, ktoré tiež spadalo pod Ahnenerbe. Bolo to vrcholne utajené oddelenie a bolo zostavené narýchlo. Jeho úlohou bolo skonštruovať zbraň nového pokolenia. Podľa rozkazu Himlera zbraň nemala ľudí zabíjať, ale získať kontrolu nad ich vedomím. Dr. Althoff v jednom dokumente ešte začiatkom r. 1941 opísal projekt takto:
Do rúk Vodcu sa musí dostať prostriedok, ktorý je schopný kontrolovať vedomie ľubovoľného počtu ľudí. Musí byť schopný vnútiť svoju vôľu ako jednému človeku, tak aj celým masám, celým národom. Tieto masy, tieto národy musia presne vypĺňať vôľu Vodcu.
Prešlo len niekoľko mesiacov a novo zostavený inštitút začal pracovať. Jeho úlohou bolo skonštruovať tzv. psychofyzickú zbraň.
Hlavnou – resp. špecifickou – úlohou psychofyzickej zbrane je zabezpečiť, aby jej majitelia získali kontrolu nad vedomím ľudí. Na verejnosť prenikli tieto informácie prvý raz vôbec po tom, ako vo Švajčiarsku vyšla – hoci v malom náklade – r. 1959 kniha KLADIVO TORA.
Mohlo by ísť o banálnu malichernosť, keby nie dve okolnosti. Jej autorom bol Wilhelm Alpenthal, ktorý kedysi pracoval ako asistent známeho fyzika, jedného z vedúcich pracovníkov Ahnenerbe, Karla Maura. Maur riadil Inštitút fyziky vedomia. Druhou okolnosťou je fakt, že prakticky hneď ako sa kniha objavila na knižných pultoch bol celý náklad skúpený nejakým neznámym subjektom. No a samotný autor sa o mesiac nato utopil za záhadných okolností v Ženevskom jazere.
Podľa slov Alpenthala sa Ahnenerbe podarilo vyrobiť zbraň, ktorá dávala moc nad ľuďmi. Zároveň však uviedol, že v procese jej vývoja boli k dispozícii akési informácie mimozemského pôvodu.
Ide o to, že základným zdrojovým materiálom poznatkov sa stal Runový text, ktorý sa od nepamäti uchovával v starom nemeckom rode Willigutovcov. Boli to tabuľky, o ktorých – okrem rodiny – nikto nevedel až do r. 1941. Vtedy ich – na naliehanie Himlera – rodina postúpila k dispozícii Ahnenerbe.
Fotokópie tabuliek sa raz náhodne dostali k Maurovi. Ten čoskoro zistil, že obsahovali veľmi zložité schémy a vzorce, ktoré opisovali dovtedy neznáme javy. Navyše iba niečo okolo polovice z nich sa nachádzalo na úrovni vtedajšej fyziky. Ostatné – očividne – bolo vtedy nedostupné chápaniu vtedajších vedcov.
Práve na základe týchto tabuliek boli zostrojené psychofyzické prístroje. Vedci však najskôr strávili veľa dní a nocí pokusmi o dešifrovanie textu z Runových symbolov. Potom však už šli veci hladko.
Princíp práce prístrojov bol založený na využití torzných polí, ktoré pozostávajú z množstva elementárnych častíc tvoriacich vírivé prúdy. Torzné polia priamo pôsobia na hypofýzu a centrá, ktoré kontrolujú vôľu človeka.
Zariadenia testovali v zrýchlenom režime na väzňoch v koncentračných táboroch, ale Maur nestihol úplne dokončiť výskum. Podľa jeho požiadaviek potreboval ešte niečo okolo 10 rokov na dokončenie výskumu – tento čas už nedostal. To však neznamená, že v pokusoch sa nepokračovalo po vojne niekde inde.
V januári 1945 ruská armáda grandiózne vyrazila od Visly na západ k Odre. Bol to jeden z tých úderov, ktoré definitívne zničili základy Tretej ríše. Pohyb tankových formácií bol taký rýchly, že do rúk Rusov sa dostávali letiská so stojacimi lietadlami, sklady, mosty…
Tanky s červenými hviezdami sa často objavovali v hlbokom tyle nemeckých vojsk, prerušovali komunikácie a likvidovali každý odpor.
Nedá sa však povedať, žeby sa nemeckí vojaci vzdávali bez boja. Skôr naopak, nezraz kládli húževnatý odpor, ale už nemali dobrý výcvik. Napríklad 408. divízia zostavená z domobrancov fanaticky bránila malé mestečko Altstadt, aj keď iba do určitého momentu. Veliteľ ruskej 4. gardovej mechanizovanej brigády, ktorá útočila na túto nemeckú divíziu neskôr napísal:
Na území Altstadtu sme narazili na dosť silný odpor protivníka. Hoci proti nám stáli iba dôchodcovia a školáci, bojovali do poslednej kvapky krvi. Aby sme sa vyhli vlastným stratám, museli sme postupovať vpred akurátne a pomaly. Ale aj tak časti našej brigády už vytláčali protivníka k okraju mestečka.
Na severe Altstadtu bol háj, ktorú nepriateľ bránil s mimoriadnym nasadením, ktorého príčiny nám neboli jasné. Okrem domobrany tu boli aj vojaci SS, ktorí bojovali ešte fanatickejšie. Háj nebolo možné obísť, pretože tým by sme naše útočiace oddiely vystavili útoku zboku.
Keď sa prvé tanky dostali na hranicu hája, v jeho vzdialenejších vnútorných priestoroch došlo k niekoľkým výbuchom. Vyzeralo to ako keby nepriateľ vyhodil do vzduchu nejaký dôležitý sklad. A po výbuchu ako keby mávnutím čarovnej paličky sa všetko razom zmenilo: fašisti začali masovo skladať zbrane. Už o 40 minút sme prešli Altstadtom, pričom sme sa zmocnili množstva zajatcov. Na tvárach Nemcov bol strach a bezradnosť.
V háji sme našli pozostatky nejakej neveľkej budovy. Nemci ju vyhodili do vzduchu dôkladne, preto sa nedalo zistiť, čo to vlastne bolo. Ruiny malej budovy boli na malej vzdialenosti obohnané niekoľkými radmi plotu s ostnatým drôtom, boli postavené aj strážne veže. Očividne nešlo o sklad. Ale čo to teda mohlo byť? Rádiolokačný systém? Veliteľská centrála?
Tanky postúpili na západ a k ruinám prišli predstavitelia z Moskvy. Ale ani oni nič zvláštne nezistili. Vypočúvanie domácich obyvateľov ukázalo, že objekt bol postavený ľuďmi v uniformách SS len pred niečo viac ako rokom. Vtedy v okolí mestečka vybudovali aj vysoké antény s retlanslátormi.
Takéto antény však pokrývali celé Nemecko. Nikto si ich nevšímal, oficiálne bolo povedané, že ide o antény na šírenie rozhlasového signálu. Nato ich však bolo zbytočne veľa. Aj podobných záhadných objektov bolo po Nemecku veľa, ale Nemcom sa podarilo všetky z nich vyhodiť do vzduchu predtým, ako sa mohli dostať do rúk spojeneckým vojskám.
V USA zostavili špeciálnu komisiu, ktorá tieto zvláštne ruiny skúmala. Komisia pracovala dva roky v podmienkach vysokého utajenia. Po ukončení práce napísala v záverečnej správe:
Nepodarilo sa nám so spoľahlivou pravdepodobnosťou určiť, či ide o radary nejakej novej, neznámej konštrukcie, alebo o nejaké iné prístroje. Názory vedcov, ktorí boli členmi skupiny sa rozchádzali. Mali sme k dispozícii len veľmi málo fragmentov nato, aby sa vec dala podrobne preskúmať. Boli však konštatované veľmi zvláštne fakty. Existuje priame spojenie medzi existenciou objektov a tvrdým odporom Nemcov v konkrétnej oblasti. Napríklad likvidácia oddielov Wehrmachtu v Porúrí nastala až po tom, ako bol zodpovedajúci objekt v danej oblasti zničený leteckou bombou. V Západných Čechách, kde objekt existoval najdlhšie, nemecký odpor pokračoval aj po kapitulácii Raichu. Tieto zvláštne javy nám umožňujú povedať, že skúmané objekty nejakým spôsobom účinkovali na bojový duch nemeckých oddielov a civilného obyvateľstva.
Nemeckí fyzici v tých časoch značne predbehli úroveň vývoja svetovej vedy, vykonali rýchly a neočakávaný prienik v jednej disciplíne – teórii vĺn. Hoci projekt TOR sa v celku nepodarilo realizovať, je zrejmé, že určitá jeho časť bola dovedená do realizačnej fázy. V rámci Inštitútu fyziky vedomia existovala nie jedna, ale niekoľko pracovných skupín, ktoré očividne pracovali nad rôznych projektoch podobného druhu.
Inštitút začal pracovať r. 1941 a už od samého počiatku bol plne utajený a aj prinášal nejaké konkrétne výsledky. Možné je aj to, že nacisti sa dostali k nejakým informáciám odniekiaľ „mimo“ – nech už by to boli hoci aj záhadné Runové tabuľky.
Projekt TOR šiel pomaly vpred, bolo jasné, že na celú realizáciu bude potrebných niekoľko desiatok rokov výskumu. Preto niekedy koncom r. 1942 bola v rámci Inštitútu vybraná skupina vedcov, ktorá sa špecializovala na výrobu zariadenia, ktoré malo mať pôvodné vlastnosti a pracovať aspoň v obmedzenom dosahu, t.j. malo byť schopné meniť nálady ľudí.
Niekedy začiatkom r. 1944 už boli k dispozícii prvé praktické výsledky, zostrojené prvé modely žiaričov, ktoré boli schopné ovplyvňovať vedomie ľudí. Frekvencia bola nastavená na jeden druh – bojový duch, fanatizmus, vôľa víťaziť. Po celej krajine bolo inštalovaných okolo 15 objektov a množstvo retlanslátorov. Od toho momentu sa začali nálady Nemcov opäť upevňovať, propaganda Göbbelsa znovu nachádzala milióny poslucháčov. Je jasné, že takéto prístroje nepôsobili na každého. Psychofyzická zbraň mohla očividne iba zosilňovať už existujúce presvedčenia, nebola schopná ich vytvárať z ničoho. Ak teda človek chcel veriť vo víťazstvo, tak takáto viera mu bola poskytnutá. Znamená to, že takéto prístroje nijako nevplývali na vedomie komunistov, antifašistov aj sprisahancov medzi vysokými dôstojníkmi.
Keď sa približovali nepriatelia, zariadenia sa museli likvidovať. Nacistickí vodcovia nemohli principiálne dopustiť, aby táto nová zbraň padla do rúk nepriateľom.
Ale ako to vlastne celé vyzerá? Nacistickým fyzikom sa podarilo zostaviť zariadenie, ktoré už v 40-tych rokoch minulého storočia ovplyvňovalo myslenie más, ale vedci všetkých ostatných krajín dnes nie sú schopní vyrobiť niečo podobné? Ak sa dobre zamyslíte zistíte, že to nie je pravda. Psychofyzické zariadenia existujú, jednoducho ich existencia sa utajuje. Stačí sa dobre pozrieť okolo seba a porozumieť tomu, čo vidíme.
Napríklad v 80-tych rokoch minulého storočia Američania absolútne neočakávaným spôsobom zvolili za prezidenta Ronalda Reagana. A potom ešte raz – v r. 1984 – nehľadiac na absolútny krach jeho politiky. Dostal krajinu do narastajúcich ekonomických ťažkostí, krajina začala balansovať na hrane svetového jadrového konfliktu, prepad v medzinárodnej politike… Pritom väčšina Američanov nedokázala racionálne vysvetliť, prečo takto volili. Z toho je odborníkom jasné jedno – bez psychotroniky (psychofyziky v dnešnom ponímaní) – sa to nezaobišlo.
Potešiteľné je, že predprogramovaná voľba prezidenta vojenského riešenia v posledných voľbách neprešla. Američania sa očividne začínajú orientovať.
Presakujú informácie, že krach socialistického systému – ekonomicky oveľa stabilnejšieho ako kapitalizmus – bol tiež zásluhou nasadenia americkej psychofyzickej zbrane. Táto zbraň vyvolala u ruského obyvateľstva nálady porazenectva spolu s nespokojnosťou. Vieme napríklad celkom isto, že Američania použili psychofyzickú zbraň aj vo vojne proti Iraku. Veľmi rýchle víťazstvo a rozpad irackej armády r. 2003 sa ani nedá inak vysvetliť. Dnes však v tomto smere majú adekvátny odpor – armáda Ruska je na takéto technológie pripravená.
Ale nezabiehajme ďaleko, voľby sú aj u nás. Aj u nás môžeme vidieť, že napríklad posledného prezidenta volilo veľa ľudí tak, že potom neboli schopní vysvetliť prečo a dnes sú dokonca otvorene proti nemu. Aj to je jasný príznak nasadenia psychofyzickej zbrane. Každý kto chce, môže sa vybrať mimo mesta a rýchlo zistí, že na anténach určených pre šírenie mobilnej siete GSM pomaly každý rok pribúdajú všakovaké nové zariadenia, ktorých účel nie je známy ani pracovníkom firiem, ktorí ich inštalujú. Telefóny však fungujú rovnako.
Poznanie je dôležité, lebo na základe neho získavame nové životné skúsenosti. Ak Poznanie chýba, verejnosť preberá všeobecne „ponúkané“ frekvencie najmä z masovokomunikačných prostriedkov. Im stačí, aby na našom území žili iba rozumné zvieratá riadené inštinktmi. Viac nie je želateľné. Komu stačí takéto úroveň ponímania sveta, toho vedomie ostane pod kontrolou takýchto technických prostriedkov. Kto však bude v sebe rozvíjať Myslenie nezávislé od západného mediálneho bahna, ten nájde cestu von a uvidí budúcnosť. Našu budúcnosť, nie budúcnosť parazitov.
Dávať dobrý príklad deťom znamená meniť budúcnosť v prospech detí. Vieme, že nič nedokáže nahradiť priamy a nefalšovaný príklad rodičov, pretože najviac od toho závisí, aké bude potomstvo, t.j. komu prenecháme našu zem. Zem našich Predkov. Dnes môžeme povedať, že o budúcnosť našej zeme sa musíme obávať. Ako sme pripravili naše potomstvo my?
Cnostní Predkovia zostavili systém Dedičstva, ktorého úlohou bolo a je výchova cnostného potomstva. Toto aj voláme Dedičstvo Predkov. Naše potomstvo je viditeľné pokračovanie nás samých, nášho Rodu.
V Prírode to tak chodí, vlci majú vĺčatá, líšky líšťatá, levy levíčatá, Bohovia Bohov. Ale všetko má svoje stupne vývoja, preto ani Bohovia nevyrastú hneď a zaraz a automaticky na Bohov. Máme oteckov, ktorí – pred očami detí – sa ožerú na mol, jedno hovoria a druhé robia, klamú, sľubujú a pred očami svojich detí sa ani nesnažia plniť to, čo sľúbili iným ľuďom. Takýto pétepáci sú síce zbabelí sa postaviť na fyzický odpor chuligánovi na ulici, ale nemajú problém – zase pred očami svojich detí – udrieť ich mamu, či urobiť niečo poza chrbtom iným ľuďom a podobne. Je to rakovinový nádor spoločnosti. Deti, ktoré priviedli na svet premenia na lotrov sto ráz horších seba samých. Zodpovednosť však ostáva na nich.
Naši Predkovia nikdy nepodávali mladému potomstvu negatívny príklad. A príklad to nie je iba pretvárka, to sú myšlienky aj činy – ale najmä všetko založené na hlbokom poznaní Sveta a jeho Pravidiel.
Jedno hovoriť a iné konať je typickým sprievodným znakom Civilizácie. Tí, ktorí sa zaoberajú Staroslovienskou Bukvicou – teda princípmi Obrazového písma – vedia, že Nižší Svet je vždy Obrazom, t.j. Odrazom Vyššieho Sveta. Jemnohmotná matéria sa „pritvrdením“ mení na „hrubšiu“, teda zostupuje do nižšej úrovne. Je to však vždy Obraz pôvodnej, Vyššej, jemnohmotnej matérie. Vyššie Svety sú mnohorozmerné, my v JAVI žijeme v štvorrozmernom Svete.
Náš potenciál reagovať na okolitý Svet je daný naším Poznaním, ale poznanie je vo všeobecnosti vždy „teória“, na skúsenosť sa mení iba „pritvrdením“, t.j. materializáciou, alebo inak osobnou skúsenosťou. Preto bukvica „T“ má Obraz pritvrdenie, potvrdenie a pod. Ak napríklad v Hermetických spisoch prečítame:
Večnosť je Obrazom Boha Vesmír je Obrazom Večnosti Slnko je Obrazom Vesmíru Človek je obrazom Slnka
Zistíme, že je to Obrazným spôsobom vysvetlené presne toto. Ako hore tak dolu, ako vnútri tak navonok. Informácia je diskrétna, poznanie je kumulatívne. Pod diskrétnym sa v digitálnej technike myslí nespojité, samostatné. Digitálny signál je množstvom nespojitých bodov. Príkladom môže byť aj obyčajná fotografia – ak je digitálna, tak jej kvalitu hodnotíme tzv. rozlíšením, t.j. počtom pixelov (samostatných bodov) na jednotku plochy. Analógový signál je spojitý, digitálny nespojitý. Od čias publikovania kvantovej teórie vieme, že materiálna častica má zároveň vydelenú aj vlnovú podstatu, ale je to vždy tá istá častica. Buď ju považujeme za diskrétny, materiálny objekt alebo za vlnu. Dôležité je vedieť, že jedno nevylučuje druhé, resp. že ide o Pravdy tej istej Istiny.
Výsledné Poznanie je teda spojité – analógové – ale pozostáva z mnohých, navzájom často zdanlivo nesúvisiacich bodov. Toto aj využila Civilizácia na vytvorenie prístupu „rozdeľ a panuj“. Čím menej niekto vie, tým viac sa mu veci zdajú zdanlivo nesúvisiace a oddelené, ale platí to aj naopak.
Je známe, že dnešné vedy už nie sú schopné samé osebe vykonávať žiadne nové objavy. Všetky nové objavy modernej doby sa realizujú na vzájomných prienikoch viacerých vied. Poznanie prestáva mať hranice, t.j. prestáva byť digitalizovaným. Spojitý Obraz všetkého začína – u otvorených myslí – prevládať. Vo svete je už známy vedecký prístup INTELLIGENT DESIGN (ID). Je to svojou podstatou protiklad hrubozrnnej Darwinovej teórie Vývoja druhov – dodnes vyučovanej, ale nikdy nedokázanej. Oproti tomu ID hovorí o tom, že za všetkým vo Svete vidno inteligentný, plánovitý návrh, že ani len uhol rastu lístku na bylinke nie je náhodný. Všade vidno súvislosti – okrem toho miesta, kde ich akosi stále nevidno…
Darwinovou teóriou sa zapodievať nebudeme, stačí si uvedomiť, že bola postavená na dvoch postulátoch, ktoré sú už dávno prekonané, presnejšie neboli nikdy dokázané. Jeden hovorí, že bunka vznikla náhodnou kombináciou niekedy pred 4 miliardami rokov. Moderný matematici vyrátali, že pravdepodobnosť náhodného vzniku takého zložitého mechanizmu akým je bunka je ešte nič oproti tomu, ak by na vrakovisku – náhodným spôsobom – za pôsobenia živlov, t.j. dažďa, vetra, slnka, snehu a pod. „vznikol“ sám od seba Boeing 777 alebo aj niečo podobné. Druhý postulát vychádza z predpokladanej existencie a následného nálezu tzv. „spojovacích článkov“. Znamená to, že všetky dnes na svete existujúce druhy majú jeden medzičlánok, ktorý je presne taký, ako dnes existujúci druh iba má niečo „omylom“; t.j. napríklad nájdu kostru človeka, ktorá má všetko ako dnešný človek, iba povedzme má na hlave tretiu ruku a podobne. Nikto nikdy takéto niečo – dokonca ani len blízke niečomu takému – nenašiel. A to hovoríme nie iba o ríši ľudí, ale aj o zvieratách a rastlinách. Nič, teda ABSOLÚTNE NIČ.
Za všetkým vo Svete vidno Rozum, nič nie je náhodné ani zbytočne opakované. Všetko má svoj význam. Rovnako aj každá veda. Ale pozrime sa na samotné slovo VEDA. Z čoho pochádza?
Veda a „vedieť“ pochádzajú z toho istého koreňa. Pôvodné slovo v pôvodnom – univerzálnom – jazyku môžeme dnes napísať ako ВѢДИ. Dostávame sa k znaku menom „JAŤ“, ktorý má grafiku „Ѣ“. Tento zvuk aktivizuje v podvedomí prepojenie Nebeského a pozemského a čítame ho ako „IE“. V dnešných jazykoch síce poväčšine zanikol, ale v našom ako dvojhláska dodnes ostal. V podstate medzi dvojhlásky patria IA, IE, IU a Ô. Takto nás učia v školách. Je to špecifický zvuk, ktorý má často problém správne vysloviť predstaviteľ iného národa. Z čias Československa vieme, že Česi mali problém s týmto zvukom, zatiaľ čo my sme mali – a aj máme – problém správne vysloviť české „Ř“. Tu nepomôže ani pseudoargument, že Česi tento zvuk v 100% miere kopírujú znakom „Ě“. Takéto niečo môže tvrdiť iba neznalý cudzinec.
Napriek všetkým snahám „jazykovedcov“ – odkiaľ sa vlastne vzali títo „odborníci“(?), ktorí samozvane upravujú naše jazyky? – vidno stopy „Ѣ“ dodnes vo viacerých slovanských jazykoch. Napríklad Rusi dodnes povedia „VIERA“, Ukrajinci „VIRA“, my zase povieme „VIERA“, Česi znova „VÍRA“. V každom národe ostalo čosi preň typické. Zvuk „IE“ môžeme rozložiť na „I“ a „E“. „I“ je Inglia, t.j. Životodarná energia zostupujúca z PRAVI do SLAVI a JAVI, „E“ je Svet JAVI, t.j. materiálny Svet okolo nás, Svet, v ktorom žijeme. Pri zámene „IE“ na „I“ bol zdôraznený aspekt Životodarnej energie, zachovaním „IE“ prepájame Nebeské a pozemské – veď žijeme na Zemi.
V prípade slova „VEDA“ ako keby „nevidíme“ dvojhlásku, ale v niektorých tvaroch pri skloňovaní sa jazykovedcom nepodarilo ju zničiť. Hovoríme síce „VEDA“, ale ak chceme vyjadriť aspekt „VEDIEŤ“ v jednotnom čísle, tak povieme ja „VIEM“. Jasný dôkaz toho, že pôvodný zvuk bol celkovo „Ѣ“ – veď inak by sme mali povedať „VEM“. Česi znova povedia „VÍM“, ale zase možno nájsť spojitosť v neurčitku. Takýchto slov máme nemálo – vezmime si čo len taký nenahraditeľný výraz ako „CHLIEB“, existuje „CHLIB“ a aj „CHLÉB“ – hoci v iných, ale slovanských jazykoch. Ide o vyjadrenie Obrazu za materiálnym predmetom, ktorý každý národ ponímal po svojom. Smelo sa môžeme držať Einsteinovho citátu: „Ak chceme vyriešiť problém, tak sa musíme naň pozrieť z úrovne o stupeň vyššej než je tá, na ktorej vznikol“. Z nášho pohľadu môžeme považovať „IE“ za Istinu, takže všetky aplikácie samostatných komponentov fonémy – „I“ a „E“ sú iba Pravdy. Teda z Obrazného pohľadu je „Ѣ“ „Kocka“ a „I“ a „E“ „hrany“ Obrazu. A všetko zapadne na svoje miesta. Ideme k zjednoteniu tou istou cestou, ktorou nás kedysi rozdelili.
Niektorí naši čitatelia sa na nás stále obracajú z otázkou či je správny výraz „SLOVIEN“ alebo silne ideologicky vnucovaný „SLOVEN“. O tejto problematike sme sa už jasne vyjadrili, takže nepovažujeme za zmysluplné neustále obohrávať tú istú pesničku, takže iba v minimálnej miere. Z pohľadu Staroslovienskej Bukvice Slovien a Sloven sú dve úplne odlišné entity, pričom obe dnes existujú. V minulosti – za čias Cyrila a Metoda – však „SLOVENOV“ nikto nepoznal. Kto by mal o tom pochybnosti, toho môžeme odporúčať priamo na nich.
Hĺbkový rozdiel významu názvov „Slovieni“ a „Sloveni“ nájdete v knihe o Staroslovienskej Bukvici, ktorá by mala prísť do predaja ešte v novembri 2016. Preto si priblížme iný uhol pohľadu.
V prvom rade Cyril a Metod – ako uvádza kresťanská tradícia – prišli na naše územie k SLOVIENOM. Gréckokatolíci na Slovensku majú dodnes liturgiu v STAROSLOVIENČINE, nie akejsi mýtickej STAROSLOVENČINE. Gréckokatolíkom na Ukrajine by bolo veľmi zvláštne byť na „staroslovenskej“ liturgii. Bez dlhých polemík môžeme siahnuť k textu, ktorého autorstvo kresťanská cirkev pripisuje priamo Konštantínovi Filozofovi, t.j. Cyrilovi – k Proglasu. Cyril sa v úvode textu priamo obracia k SLOVIENOM. Z textu básne Proglas – pre naše účely – použijeme iba prvé dve slohy:
PROGLAS
Evanjeliu svätému som Predslovom: ako nám dávno sľubovali proroci, prichádza Kristus zhromažďovať národy, pretože svieti svetlom svetu celému. To v našom SIEDMOM TISÍCROČÍ stalo sa.
Bo slepým oni sľúbili, že uvidia, a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú, lebo je Boha poznať totiž potrebné. A preto čujte, čujte toto, SLOVIENI: dar tento drahý vám Boh z lásky daroval, …
Tento text nájdete voľne prístupný na internete. V úvode je citát z listu Jána Kardinála Chryzostoma Korca, ktorý je datovaný v Nitre, 16. mája 1996. Môžeme ho teda plným právom považovať za oficiálnu, Vatikánom schválenú verziu. Veď kto iný, ak nie oni, by mal najlepšie vedieť ku komu vyslali posolstvo?
V druhej slohe, piatom verši je posledné slovo SLOVIENI. V podstate už toto by malo stačiť na zastavenie akejkoľvek pustej diskusie k téme názvu našich Predkov. Z analýzy Obrazov slova „Sloven“ však vieme, že takýto ľudia žijú v našej krajine dnes.
Keď už sme načali Proglas, tak si všimnime ešte jeden „zabudnutý“ detail. V poslednom verši prvej slohy je priama referencia na „naše siedme tisícročie“. Dnes máme – podľa védickej tradície – ôsme tisícročie. Naša doba je o tisíc rokov staršia ako za čas návštevy Cyrila a Metoda. Ide o dôkaz, že naši Predkovia – ako celá Slovansko-Árijská Kultúra – používali védický Koľadov Dar. Kresťanský kalendár je o päť a pol tisícročia mladší.
Ak dnes nejaký „vedec“ povie, že Cyril a Metod akosi „nešťastne“ použili „Ѣ“ namiesto „E“, tak minimálne nie je vedecky korektný. O fakte používania písomného systému Bukvice v celej Európe hovorí aj Mauro Orbini na prelome 16. a 17. storočia, ostatne nikto z nich nedokázal, že na našom území sa Staroslovienska Bukvica nepoužívala. Okrem iných zdrojov existenciu Bukvice na našom území spomína aj Jonáš Záborský v diele DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO z roku 1875 a vydanom až r. 2012. Slovienov okrem starých cirkevných textov na Slovensku pozná aj kyjevský letopisec Nestor a mnoho iných zdrojov. Ferdinand Uličný v knihe DEJINY SLOVENSKA V 11.-13. STOROČÍ hovorí – podľa nášho názoru správne – že výraz „Slovan“ vznikol zo slova „Slovien“. Treba (či stačí?) naozaj veľa nevedieť, aby človek mohol hovoriť o „Slovenoch“ v časoch príchodu Cyrila a Metoda na naše územie. Alebo presnejšie, oni pred 1 100 rokmi „nevedeli“ ku komu prišli a naši vševedkovia dnes – po viac ako 1 100 rokoch – všetko vedia? Smutné je len to, že takéto avantúry sa objavujú na pôde Matice Slovenskej. Najskôr ako knihy, potom aj ako „odborný“ film…
A pritom sa títo „vedci“ odvolávajú práve na vedu. Ale aký názor má na takýchto „vedcov“ odborník – síce v oficiálnej – histórii? Veď práve na takéto zdroje sa odvolávajú. Nuž, jeden z nich všetko zhrnul do článku „5 ZBYTOČNÝCH KNÍH O HISTÓRII“.
My síce nepovažujeme Cyrila a Metoda za autorov slovanskej písomnosti, za pôvodcov kresťansko-slovanskej písomnosti ich však považovať možno. O existencii Bukvice už pred ich príchodom svedčí aj nález z obce Bojná, kde boli nájdené zlaté plakety s textom v Staroslovienskej Bukvici, akurát že 100 staršie ako samotní Cyril s Metodom. Rovnako časť Chorvátov podpísala ešte r. 650 n.l. dohodu s pápežom o prestupe na kresťanstvo, pričom text bol napísaný „slovanskými písmenami“ a zmluva je dodnes uložená vo Vatikánskom archíve.
Všetky argumenty o „Slovenoch“ sa vyznačujú niekoľkými základnými črtami. Celkovo ignorujú Starosloviensku Bukvicu a všetko odvodzujú od Čechov z obdobia spred 200-300 rokov. Vo všetkej úcte k Čechom a ich minulosti, nie je to minulosť všetkých Slovanov. Meditovať o „E“ a zámene s „Ě“ ako písmenách mladšej latinky je tak či onak nepodstatné. Nech si Česi čokoľvek pred 200 či 300 rokmi napísali – čo je samozrejme ich vec – nemá to nič so Slovienmi, ktorí tu za čias príchodu Cyrila a Metoda žili a tvorili – a to vo vlastnom písomnom systéme, ktorý bol Obrazný, a teda ako taký – pochopiteľne – nezrozumiteľný dnešným materialistom. Ostatne, túto informáciu zanechali PRIAMO CYRIL a METOD.
Je zbytočné strácať veľa energie na boj proti fenoménu SLOVENIZMU. Je potrebné k nemu iba nájsť zodpovedajúci postoj. Skupinu ľudí zhromaždenú okolo termínu „SLOVEN“ môžeme pre naše potreby takto nazvať, pretože všetci sú napojení do jedného Egregoru. Nie je to však veda v našom slova zmysle. Ak by to bola veda, tak by používala vedecké metódy – a to im očividne chýba, pretože si vyberajú iba to, čo sa im hodí a ostatné prehliadajú či ignorujú. Možno tu požiť tibetský termín – Duchovný materializmus. V jemnohmotnom Svete si najskôr stanovili ciele a potom k nim hľadajú vhodné cesty. Duchovný vývoj je spoznávanie Sveta takého, aký je, teda bez vopred stanovených cieľov. Tie sú – v Jemnohmotnom Svete – vždy iné ako v materiálnom, a preto ich vopred nemožno stanoviť. Slovenizmus je IDEOLÓGIA, špecifická štruktúra stavby mozgu. Je to svojou podstatou ANTISLOVANSTVO, niečo na úrovni inštinktov.
Táto ideológia stavia na vopred stanovených cieľoch, nemá v skutočnosti záujem spoznať aká bola minulosť naozaj. Ako správne digitalizovaný prístup udržiava nespojitú metodiku práce. Ignoruje Starosloviensku Bukvicu aj staroslovienčinu ako jazyk, ale siaha po cudzích, nám nepriateľských zdrojoch informácií. Tieto síce nie je zlé poznať, ale nemôžeme ich brať ako bernú mincu o nás samých – bez nás samých (bez Predkov). Rusi ako národ sú považovaní a priori za nepriateľov, ale napríklad Nemcom sa všetko „odpúšťa“. Dnes nikomu nevadí, že v minulosti prešli na nacistickú ideológiu, veď „každý vie“, že to boli „iní“ Nemci. Rusom v minulosti Boľševici rovnako – a oveľa krvavejšie – nanútili cudziu ideológiu, ale akosi im ju dodnes Slovenisti prisudzujú. Dvojité štandardy – čo je dovolené jedným nie je dovolené druhým.
Slovenisti okrem Bukvice ignorujú DNK Genealógiu aj Kvantovú genetiku – čo je už „ťažká artiléria“ modernej vedy. Nikdy teda nevyjdú na analógovú, t.j. spojitú úroveň poznania, vždy ostanú na informačne digitalizovanej úrovni. Nuž – ideológia.
Kvantová genetika už experimentálne dokázala, že každý zvuk a fráza ktorú vyslovíme priamo modifikuje DNK. Naši Predkovia mali na každý jav presne vyšpecifikované slovo, teda nebola žiadna dvojzmyselnosť vo vyjadrovaní. Nejde o srandu, ide o otázku života a smrti. A naši Slovenisti tvrdia, že síce slovo SLOVIEN je správne, ale presne to isté znamená aj SLOVEN alebo SLOVÄN. Všetkým, ktorí s niečím takým súhlasia si to odporúčame experimentálne preveriť. Staroslovienčina nemala dvojzmyselné výrazy a dnešná slovenčina ich – samozrejme nie náhodou – má. Ale všetko má svoje medze a tvrdenie Slovenistov je „silná káva“ aj na dnešný jazyk. Možno by si mali všimnúť čo sa učia ich deti v škole. Veď v niektorých slovách mení význam iba prízvuk – SUD a SÚD – a nie to ešte úplne iný zvuk. Skúste napríklad v USA nedodržať prízvuk na „SHEET“ a „SHIT“. Aké známky by doniesli ich deti zo školy, ak by napísali BIŤ namiesto BYŤ, VÍR namiesto VÝR či TÝM namiesto TÍM? A to ešte hovoríme o jave, kde dnes už sluchovo nerozoznáme rozdiel medzi „I“ a „Y“. Ale ak „IE“, „E“ a „Ä“ je to isté, tak potom úplne normálne môžeme dnes povedať namiesto „VIEM“ nimi navrhované „VEM“ alebo „VÄM“, namiesto „CHLIEB“ „CHLEB“ či „CHLÄB“, „VERA“ či „VÄRA“ namiesto „VIERA“, „PECŤ“ lebo „PÄCŤ“ namiesto „PIECŤ“ a podobne. Možno by dnes populárne MÄSO mohlo byť správne aj ako MIESO alebo MESO. A príkladov nájdeme neúrekom.
Jednou z ďalších ukážok prístupu tejto ideológie je neznalosť ruštiny ako jazyka, hoci ho sem-tam použijú aj ako „dôkaz“ Slovenizmu. V dnešnej ruštine sa bežné „Е“ vyslovuje ako naše „IE“ alebo „JE“. Hovorí to o prevládajúcom jave v našej minulosti, keď naši Predkovia požívali väčšinu slov majúcich väzbu na spojenie Nebies a zeme, t.j. v drvivej väčšine slov bol zvuk „Ѣ“. Ak v ruskom texte nájdete termín „СЛОВЕН“, tak každý Rus to prečíta ako „SLOVIEN“, t.j. bude tam pozostatok „Ѣ“. Pretože tento argument už bol „odborne“ použitý ako dôkaz Slovenizmu, tak zdôraznime, že dnešná ruština má na zvuk nášho „E“ samostatnú bukvu – „Э“, ktorá nepatrí medzi pôvodné bukvice Staroslovienskej Bukvice. Ak by teda v ruštine chcel niekto napísať „SLOVEN“, tak by to muselo byť v tvare „СЛОВЭН“. A s takým niečím sme sa v ruských textoch NIKDY nestretli. Ide teda o ďalšiu ideologickú odbočku.
Vari poslednou položkou, ktorú by sme mohli prebrať je MANTRA. Je to svojou podstatou frekvencia, ktorú keď človek vydáva, tak vstupuje do rezonancie s rovnakou externou frekvenciou, t.j. stavom energie a tak dostane po takto otvorenom kanále odpoveď. V Karune – teda najstaršom písomnom systéme Sveta to napíšeme takto:
Hoci foneticky čítame MAN-T-RA, Obraz môžeme čítať ako „Zjednotenie Troch v jedno, tvoriace potvrdením Svetla štvrté“. Zjednotenie Troch môžeme chápať aj ako JAV, NAV a PRAV, alebo Telo, Dušu a Ducha v jedno. Runa MAN má hore tri „napojenia“ na Svargu, t.j. Nebesia, pričom spolu hovorí o štvrtom. MAN je však zároveň aj človek, ktorý „pritvrdzuje“ nejaké svetlo. Aká je úroveň Duchovného vývoja človeka, také je aj svetlo. Ak sa Človek napája na Vysoké psychické frekvencie, tak sa napája na Nebeského Učiteľa (Rod) a dostáva odpoveď od Neho. Ak sa napája na egregor, tak dostáva naspäť nízke, t.j. egregoriálne energie. Preto platí „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“. Mantra SLOVEN napája na egregor, Mantra SLOVIEN na ROD. Vyberá si každý sám.
Nuž tak, materializácia (pritvrdenie) myšlienky je slovo, materializácia (pritvrdenie) slova je čin. Materializácia mantry SLOVIEN je pritvrdením Svargy, t.j. Nebies, materializácia mantry SLOVEN je – v lepšom prípade – pritvrdením JAVI, t.j. materiálneho Sveta.
Nemá význam sa obracať na nás so žiadosťami o „podanie presvedčujúceho vysvetlenia rozdielu medzi Slovien a Sloven“. Komu treba externé vysvetlenie, ten vo svojom vnútri (ešte) nevie kam patrí. Či už naše alebo opačné vysvetlenie bude považovať iba za jeden z variantov, bez reakcie z vlastnej hĺbky Duše. Jedno aj druhé existuje, ale zatiaľ čo na jedno treba Poznanie Predkov, na druhé postačí stanovisko cudzincov, neraz napríklad aj Indiánov. Výber však – spolu so zodpovednosťou – koná každý sám, za seba.
Ak sa pozeráme na Svet z védického pohľadu, tak sa naň pozeráme skrz energetické vzťahy. Ako vieme z Knihy Svetla, vo Vesmíre neexistuje nič iba Energie a Sily, ktoré ich riadia. Náš pohľad na energie sa však najčastejšie formuje cez prizmu, ktorú niekto vytvoril pre nás – ale z nám cudzích dôvodov. Takto naformátovaný pohľad najčastejšie voláme Matrix. Je to najmä kvôli filmu, ktorý – síce umeleckým spôsobom – ale v každom prípade Obrazne podáva podstatu informácie. Samozrejme že iba pre tých, ktorí chcú vidieť. Väčšina ľudí nechce, ale takýto nemajú prečo čítať našu stránku.
Žijeme teda v určitom systéme, o ktorom však nevieme, kto a prečo ho vytvoril. Tu platí – bohužiaľ – pre nás nepríjemná zásada. Ak nepoznáme podstatu systému v ktorom žijeme, tak sme buď obete alebo potrava. Aby sme takýto neboli, potrebujeme mať správne vyformované Svetoponímanie.
Bez správne sformovaného pohľadu na Svet, ktorý zahŕňa ponímanie podstaty, človek nemôže stabilne v ňom existovať. Aby sme dokázali správne sformulovať Svetoponímanie, potrebujeme mať jasnú predstavu o Obraze Sveta a roli človeka v systéme stavby Sveta.
Stvoriteľom všetkého je Najvyšší Rozum. Je to mysliaca energetická substancia, ktorú inak môžeme nazývať aj Svetová Harmónia. Najvyšší Rozum má svoj nástroj, pomocou ktorého tvorí Svety a rozličné objekty vo Vesmíre. Tento nástroj môžeme nazvať Matrica Tvorenia, čo je forma energie v prvobytnom stave.
Všetky naše životy a činy odchádzajú do tejto Matrice, pretože aj oni sú svojou podstatou formou energie a Matrica uchováva energiu. Z Matrice bolo vyvedené aj všetko tvorenie. V nej je možné nájsť všetky myšlienkové formy, idey a formy energie všetkého, čo bolo alebo bude vytvorené vo všetkých Vesmíroch. Ľudia, ako aj všetko ostatné bolo vytvorené z energie Matrice, ale Duša pochádza od samotného Najvyššieho Rozumu.
Forma, črty či vlastnosti – to všetko sú energie Matrice. My všetci sme súčasťou tých istých energií, ideí či konceptov tvorenia. V Matrici jestvuje špecifický segment, z ktorého sme zhotovení. Jeho energia sa zhoduje s našou a vplýva na nás. Na jemnohmotnej úrovni sme všetci medzi sebou navzájom prepojení, preto činy hoci aj jedného človeka vplývajú na všetkých ostatných, na celý okolitý Svet. Človek je časticou Stavby Sveta – Živatma – ktorá je so Svetom tesne prepojená. Základná úloha človeka na Zemi je evolučný vývoj samého seba a okolitého Sveta skrz Dušu, ktorá je individualitou Božieho Ducha, ktorý je všetko vo všetkom Jestvujúce. Je to univerzálna energia Života, skoncentrovaná a lokalizovaná, vibrujúca na špecifickej frekvencii v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste a v konkrétnych podmienkach.
Duša človeka je to, čím sme, je to naša podstata. Naše Telo a Um je to, čo používame nato, aby sme mohli okúsiť, kto sme vo sfére Zodpovedajúceho. Chrám našej Duše sa nachádza vo sfére Absolútneho, kde prebýva Boží Duch. Duša na Zemi žije vo sfére Zodpovedajúceho – povedzme hologramu – a po opustení fyzického tela nastupuje na púť domov, odkiaľ prišla. Tam sa znovu stretne s Božím Duchom a stane sa jedným Duchom, jednou energiou, uchovajúc svoju individualitu.
Telo človeka žije v silovom poli, ktoré nazývame Duša. Ono prebýva vnútri tejto energetickej formy. Táto energia má rozum, čo je uchovávateľ aj zdroj všetkého poznania zároveň, všetkého ponímania, všetkých oznamov, informácií a skúseností. Duša vo svojej podstate predstavuje objekt Matricového typu, ktorý má množstvo úložných buniek, ktoré sa zapĺňajú energiami rozličnej kvality.
Akékoľvek naše výrazy – Ľúbosť, Láska, Hnev, Tvorivosť, Závisť, Nenávisť, Žiadostivosť, Agresivita a iné – sú energie, ktoré nasycujú túto Matricu, čím sa zapĺňajú jej bunky. Vnútorný obsah Duše a jej podstata prestavuje fundament osobnosti a je základom jej vývoja. Impulzom na vývoj Duše a stimulom jej progresu je protiklad medzi pozitívnymi a negatívnymi vlastnosťami, ktoré sú uložené v jej vlastnej konštrukcii. Úroveň vývoja osobnosti je priamo závislá od úrovne naplnenia Matrice energiou od zmyslov. Vývoj samotnej Duše je zaprogramovaný do novej materializácie v podobe budúcich udalostí a životných situácií, čo je svojou podstatou evolučná púť Duše, jej hlavné predurčenie v Javi. Dané situácie vypĺňajú v štruktúre osobnosti nedostatočné energie pre jej vývoj. Program je zostavený v určitom poradí nasledovania nevyhnutných udalostí. Prechádzajúc cez ne, osobnosť – využívajúc právo výberu – vyberá svoj variant chovania sa a tak sama tvorí konfiguráciu svojej Duše tým, že nadobúda pozitívne alebo negatívne smerovanie. Napĺňanie Matrice energiou prebieha nie iba na základe chovania sa osobnosti, ale aj pociťovaním a mysliacimi procesmi. Aktívna pozícia osobnosti pozitívne vplýva na kvalitu jej náplne. V jej základe leží vnútorná neuspokojenosť so sebou samou. V tom leží zdroj premieňania vnútorného sveta vo vonkajší.
Aby bolo možné tento proces správne pochopiť, siahnime priamo do klasických védických Obrazov. Predstavme si človeka ako klasický bojový voz ťahaný piatimi koňmi. Kone sú naše Zmysly, liace Um, kočiš Rozum, bojovník je Svedomie a cestujúcim v našom voze je Duša. Telo je voz s kolesami, aby Duša mohla pohodlne cestovať. V ideálnom stave by mal voz riadiť Razum opierajúc sa o Svedomie!
Funkcia Duše je ukázať svoje prianie, ale nemenovať ho.
Funkcia Umu je učiniť výber, vychádzajúc z reálnych možností.
Funkcia Tela je realizovať ukázaný výber.
Keď Um, Razum a Duša tvoria spolu v harmónii a jednote, tak v tele sa prejavuje Boží Princíp. Naše Telo riadi Duša, Dušu riadi Duch a Ducha Svedomie.
Duša je energetická Matrica zostavená z úložných buniek skúseností.
Duch je Božia Múdrosť.
Duša musí poznávať túto Múdrosť počas svojho života v JAVI.
Svedomie je neprerušiteľné a harmonické spojenie Duše s Božím Svetom.
Um patrí materiálnemu Telu, je nevyhnutný na prežitie a podlieha vplyvu Zmyslov. Výsledkom činnosti Umu je chovanie sa človeka. Um riadi všetky funkcie organizmu a pracuje na dosahovaní uspokojenia obľúbených želaní Tela.
Razum (Rozum) je Duchovné Telo, ktoré riadi Um.
Vedomie je Božie mysliace centrum Razumu.
Svedomie je vnútorné Duchovné meradlo, základ výberu.
Telo je iba nástrojom našej Duše. Náš Razum je tou silou, ktorá dáva do pohybu Dušu. Um je nástrojom Tela používaným na materializáciu želaní Duše. Pre Dušu je najvyšším precítením Ľúbosť, ktorá je aj jej zmyslom a cieľom. Duša potrebuje na vývoj zmysly a nie poznanie. Poznanie sú pojmy a Zmysly je skúsenosť. Najvyšší zmysel je skúsenosť jednoty so Všetkým Jestvujúcim, zmysel dokonalej Ľúbosti. Veď svet ktorý nás obklopuje – vrátane všetkých živých bytostí – pozostáva z jedných a tých istých elementárnych častíc. Každá taká častica má určitý energetický potenciál a vyžaruje do okolitého priestoru špecifickú energiu. Zo špecifických energetických potenciálov sa skladajú celé poľové zoskupenia. Nízkofrekvenčné energetické polia nesú v sebe vibrácie, ktoré u človeka vyvolávajú negatívne vlastnosti: agresivitu, závisť, násilie, zlobu a pod. Vysokofrekvenčné polia zase opačne, nastavujú ľudí na prejavovanie pozitívnych vlastností osobnosti: dobro, radosť, rovnováha, harmóniu s okolitým svetom a pod. Človek má svoju energetiku, svoju jemnohmotnú energetickú obálku. Medzi energetikou okolitého priestoru a energetikou človeka prebieha neustála vzájomná výmena energií. V závislosti od toho, aké energetické vibrácie človek vyžaruje, s tak isto orientovanými poľovými štruktúrami on aj rezonuje a prejavuje agresívne alebo dobrosrdečné chovanie. Z toho vyplýva, že okolité prostredie pôsobí na človeka pomocou energetického vplyvu poľových zoskupení a človek na svoje okolie zase pôsobí prostredníctvom svojich myšlienok a vyslovených slov, preto lebo KAŽDÉ VYSLOVENÉ SLOVO PREDSTAVUJE VIBRAČNÝ PRÍKAZ. A ľubovoľný Myšlienkový Obraz – ktorý zrodil človek – je energetickou substanciou, ktorá je schopná rezonovať s energetickými poľami, ktoré nás obklopujú a odraziť sa na dispozícii človeka a jeho chovaní. Rezonančný efekt sa dosahuje intenzívnosťou túžby a presvedčenia v schopnosti dosiahnutia cieľa. Takéto vzájomné pôsobenie na úrovni energetiky umožňuje vytvárať okolo človeka pozitívne podmienky na realizáciu toho, čo bolo vymyslené, pokiaľ nedôjde v vnútornému rozladeniu sa so sebou samým.
Najväčší vplyv na všeobecný psychoenergetický priestor má svetonázor človeka, jeho vzťah k sebe aj druhým, jeho činy a konanie vôbec. Samotná energetika okolitého priestoru nemá žiadnu polarizáciu, funkcionalitu rodiacej sa energii pridáva človek svojimi myšlienkovými Obrazmi. Spájajúc sa do jedného celku, prenikajúc sa navzájom na jemnohmotnej úrovni, zlievajúc sa ako rieky, individuálne Duše rodia svojráznu, nadvedomú psychickú bytosť, ktorá nadobúda psychickú individualitu nového typu, ktorá riadi ľudí. Takáto energetická bytosť vytvorená ľuďmi, spájajúca ich na zhodnej energeticko-informačnej vibračnej charakteristike sa volá EGREGOR. Egregory sú vytvárané našimi myšlienkami, ideami, nedostatkami, zmyslami, cieľmi. Sila egregoru závisí od sily želania človeka a tých, ktorí zdieľajú tieto ciele a intenzívne ich podporujú. Presne tak isto pôsobí napríklad aj namodlená ikona, ktorá vôkol seba vytvára energetické pole na jemnohmotnej úrovni a zodpovedajúcim spôsobom vplýva na vedomie ľudí. Jestvujú aj Prírodné egregory, ktoré sú vytvárané veľkými vodnými plochami, horami, priesmykmi, vodopádmi, zlomami zemskej kôry a pod. Náboženské Egregory sú predstavované Ježišom, Alahom, Budhom, Jehovom a pod. Tu je však dôležité si ich NEMÝLIŤ SO STVORITEĽOM!
Svetonázor či Svetoponímanie človeka sa formuje pod vonkajším energeticko-informačným pôsobením v procese jeho výchovy, vzdelávania a umiestnenia v konkrétnom životnom priestore. V procese takéhoto pôsobenia na podvedomie človeka sa vytvára Matrica stereotypu chovania sa, ktorá predstavuje kópiu stabilných fyziologických a emocionálnych reakcií na vonkajšie podnety. Jej špecifikum je v tom, že v prípade, keď sa človek dostane do takej zložitej životnej situácie, akú predtým videl vo filme, na internete a pod., tak sa spustí automaticky, bez uvedomovania si okolností.
Človeka na jeho životnej púti dáva do pohybu záujem, čo je svojrázny zdroj energie, uvedomená si potreba a riadi nás Obraz, t.j. spôsob realizácie sformulovanej potreby, nakoľko Uvedomovanie si je riadiaci program nášho biopočítača.
Človek v stave vnútorného rozrušenia sa môže dostať pod vplyv zvonku kontrolovaného riadenia, pretože v takom okamihu sa odpája vlastná logika zdravého úsudku a prepína svoj mód chovania sa na riadenie iba zmyslami a emóciami, čím začína konať chyby a strácať zmysel pre realitu. V takom stave sa môže dostať pod vplyv egregorov, ktoré sú čo do energetiky s ním totožné.
Mozog človeka si možno predstaviť ako biopočítač, ktorého operačný systém tvoria špecifické programové moduly Výchovy, Učenia sa, Vzdelania a pod. Presne tak ako každý počítač, aj my máme prirodzený antivírusový modul, ktorý na úroveň podvedomia neprepúšťa rôzne negatívne myšlienkové formy, ktorých je v našom energeticko-informačnom poli množstvo. Ale tento sa môže sa aj zablokovať, najmä vtedy, keď sa človek nachádza v stave vzrušenia, keď je alebo spí. V takých okamihoch zablokovania sa môžu na úroveň nášho podvedomia dostať rôzne, nám nanútené negatívne myšlienky, a to až po samovraždu. Aby sme neutralizovali všetok takýto hnus, je potrebné celý tento odpad vystaviť logickej analýze a aj fyzicky odstrániť larvy z priestoru nášho vnútorného aj vonkajšieho Vedogonu. Dôjde k neutralizácii takéhoto vírusu.
Mimoriadnu úlohu pri dosahovaní našich cieľov má uvedomenie si ich, t.j. vo svojom vedomí si namodelujeme etapy ich realizácie. Uvedomením si zmyslu Obrazov, ktoré vo vedomí vytvárame, tvoríme energiu, ktorá vstupuje do rezonancie so zodpovedajúcimi poľovými štruktúrami a tým priťahujeme ďalšiu energiu, ktorá štrukturalizuje okolitý priestor do smeru dosiahnutia zadaného cieľa. Ale predovšetkým treba najskôr priviesť do stavu vnútornej rovnováhy a harmónie samého seba, inak sa bude naša energia spotrebovávať na naše vnútorné problémy a stresy. Musíme sa naučiť nepodliehať svojim želaniam typu „ja chcem“, ale úsilím svojej vôle a logikou zdravého zmyslu regulovať svoje zlozvyky a negatívne návyky. Akýkoľvek náš problém alebo komplikácia je elementom riadenia človeka vedomím, pretože vždy je možnosť výberu sa buď vybrať po pozitívnej púti vývoja, alebo po púti Duchovnej a fyzickej degradácie.
Samých seba môžeme regulovať autosugesciou a uvedomovaním si možností svojho organizmu, ktorý je riadený pomocou zmyslovej sféry, vrátane orgánov ponímania. Aby sme si mohli pomôcť v riadení svojho zdravia a životnej pohody, treba sa nám naučiť vytvárať si svojou obrazotvornosťou široké spektrum Obrazov a prežívať reálne preciťovanie, ktoré oni spôsobujú. Okolitý svet spoznávame skrz zmyslové pocitové vnemy, a tieto vnemy sú unikátnym nástrojom na ovplyvňovanie psychiky a fyziológie človeka. Vytvorením špecifického myšlienkového Obrazu vzniká vnútorné prežívanie alebo precítenie, ktoré ovplyvňuje psychiku a fyziologické procesy v našom organizme. Preto v začiatkoch je potrebné budovať schopnosť dosahovať stav vytvorený predstavou a reálne ho prežiť vnemovým zážitkom.
Jedna z najdôležitejších vlastností ľudskej psychiky je Obrazotvornosť, ktorá má však u každého človeka svoje osobitosti. Človek môže generovať myšlienkové Obrazy rozličnej jasnosti a s ich pomocou provokovať organizmus na rozličné reakcie. Reálnosť pocitov záleží od sily jasnosti Obrazu. Treba sa naučiť používať svoje vnútorné preciťovanie vo svoj prospech, a nie – ako to robíme väčšinou dnes – si vnucovať rozličné choroby a odkláňania sa od normy aj tým spôsobom, že sa pokúšame si hneď stanovovať kdejaké diagnózy.
Hlavným regulátorom Životnej energie v človeku je psychika, ktorá reguluje rovnováhu síl a energií, a v konkrétnom prípade aj vnútornú harmóniu človeka, bez ktorej nie je možné vytvoriť ostrý, jasný Obraz vo svojom vedomí. Myšlienkové Obrazy hrajú úlohu svojráznych spúšťačov, ktoré spúšťajú činnosť podvedomia.
Ľúbosť, láska, dobro, krása, zlo, závisť, nenávisť, žiadostivosť, bolesť, urážka, násilie atď. – to je súhrn základných, bázových pojmov a termínov, v rámci ktorých je možné objasniť všetko a v takomto rámci je potrebné zostavovať vysvetlenia všetkých prebiehajúcich procesov v okolitom svete a vo všeobecnosti aj Stavbu Sveta. S nimi a pomocou nich sa vytvárajú Obrazy Sveta a Bytia. Upevňujú sa cez komunikáciu s jemnohmotných svetom a ostávajú v človeku navždy. Formujú svet človeka, ktorý robí projekciu tohto vnútorného sveta na svet okolo seba, a tento sa mení na základe jeho pohľadu. Takéto ponímanie sveta takáto predstava o svete bude postavená na tom najbezpečnejšom prvotnom zdroji a zakorení sa pevne a pochopiteľne, dokonca tak, že si ju človek prestane všímať. To bude ten svet a ten Obraz myslenia, ktorý bol vždy a iného nebolo a nieto, pretože takéto ponímanie Sveta bude zároveň aj samotný Človek!
Toto je pohľad na Svet, ktorý opisuje algoritmus jeho zostavenia. Na prvý pohľad je jasné, že ide o niečo úplne iné, než sme doteraz – skrz Matrix – poznali. Ale pochopenie Sveta takého, aký je, to je cesta von z labyrintu v ktorom žijeme. Práve z tohto dôvodu sa budeme zaoberať PSYCHOENERGOLYTIKOU.
Na okraj dodajme, že aj keď nemusíme byť spokojní so situáciou okolo nás, riešením nie je posilňovanie takéhoto stavu. Ak budete sledovať rozličné – hoci aj pravdivé – fakty o USA, NATO, EÚ, Kresťanstve a pod. nič sa v okolí nás nezmení. Jediné čo budete robiť koncentrovaním svojej pozornosti na takéto subjekty je to, že ich v jemnohmotnom Svete posilňujete, odovzdávate im svoju Životnú energiu. Ak chcete z toto kruhu von a meniť veci, tak im PRESTAŇTE VENOVAŤ POZORNOSŤ, t.j. nič iné okrem faktu ich existencie neberte do úvahy, nemodulujte ani nesmerujte svoju Životnú energiu. Pozornosť, t.j. energiu svojho Života zamerajte na svoj vlastný Duchovný vývoj. Len to je cesta k prežitiu v prostredí nastupujúcich Vysokých frekvencií – frekvencií Sveta Svetla.
Grál bol jeden z prvých tajných projektov organizácie Ahnenerbe. Spustil sa na priamy príkaz Hitlera. V podstate Grál a legendy o rytieroch Okrúhleho stola bola téma, o ktorej rojčil celý svoj život – ak to možno nazvať rojčením. Dokonca samotný rád SS mal byť pôvodne materializáciou rádu Okrúhleho stola. Takýto okrúhly stôl aj stál v okultnom centre SS – na zámku Wewelsburg, ktorý bol obľúbeným letoviskom Himlera. Na zámku sa odohrávali stretnutia najvyšších pohlavárov SS a rôzne mystické ceremónie.
O Hitlerovi je známe, že choval hlboký odpor voči kresťanstvu, ale hľadaním Grálu sa zapodieval. Už jemu bolo jasné, že Grál vo svojej podstate vôbec nebol kresťanskou svätou relikviou. V skutočnosti to bolo niečo omnoho staršie ako kresťanstvo, niečo, čo malo minimálne 10 000 rokov.
Na priamu otázku, čo to vlastne ten Grál je však Hitler nevedel odpovedať. Jasné bolo iba to, že ide nejaký prastarý, árijský posvätný predmet. Nezabudnime však, že Árijec v nacistickej propagande znamenal niečo úplne iné ako v našom ponímaní. Grál mohol byť kameň s Runovými nápismi, na ktorom sú zapísané dôležité udalosti minulosti také, aké naozaj boli – bez skreslení, ktoré priniesli neskoršie judaistické náboženstvá. Nápisy mohli – ako očakával Hitler – obsahovať aj základy Árijskej Viery. V každom prípade však išlo o árijský posvätný predmet, ktorý uchovávali rytieri Okrúhleho stola kvôli tomu, lebo boli pôvodom Árijci. Nemal teda s kresťanským náboženstvom vôbec nič.
Grál v minulosti reálne existoval – našli sa o ňom zmienky v prastarých textoch. A ak naozaj existoval, tak nie je vylúčené, že mohol „prežiť“ až do našich čias. V skutočnosti žiadne legendy nespomínajú, žeby túto relikviu niekto niekedy v minulosti zničil. Všetky zmienky sú iba o tom, že relikvia bola dobre ukrytá. A práve preto dal Hitler rozkaz Ahnenerbe nájsť Grál.
Herman Wirth, prvý riaditeľ organizácie Ahnenerbe dostal 24. októbra 1934 od Hitlera list, v ktorom sa okrem iného píše:
Vážený pán Wirth! Rýchly rast Vášho inštitútu a úspechy, ktoré za posledné obdobie dosiahol dávajú nádeje na optimizmus. Predpokladám, že Ahnenerbe je teraz schopný zvládnuť oveľa zložitejšie úlohy, ako tie, ktoré pred ním stáli doteraz. Reč je o hľadaní takzvaného „Svätého Grálu“, ktorý, podľa môjho názoru, predstavuje reálne existujúcu relikviu našich árijských predkov. Na hľadanie tohto artefaktu môžete použiť doplniteľné finančné prostriedky v nevyhnutnej miere.
Vodca udelil Wirthovi na splnenie tejto úlohy veľmi rozsiahle právomoci. Ale sotva by to stačilo, ak by nebolo ešte jedného človeka, ktorý mal minimálne taký záujem ako Hitler Grál nájsť. Tento človek sa volal Otto Wilhelm Rahn.
Rahn sa dlhodobo venoval minulosti jednej z najväčších heretických – toto je stanovisko kresťanskej cirkvi – siekt, Katarov. Súkromnému výskumu sa venoval aj počas štúdií na univerzite v 20-tych rokoch minulého storočia.
Kto to vlastne boli tí Katari? Ak nahliadnete do knihy DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO od Jonáša Záborského zistíte, že slovo „kacír“ v našom jazyku pochádza od slova „Katar“. Nuž, katolícka cirkev sa veľmi usilovala nielen zničiť Katarov, ale zhanobiť ešte aj ich samotný názov. Očividne bolo ich učenie a idey – z pohľadu cirkvi – nebezpečné aj pre obyvateľstvo na našom území.
Katarov považujú za sektu heretikov (v dnešnej terminológii to znamená „majúcich vlastný názor“), ktorá sa objavila v Južnom Francúzsku v 12. storočí. Všimnime si, že v tom istom storočí križiacke výpravy na rozkaz pápeža likvidovali zvyšky slovanských kniežactiev v okolí ostrova Rujan – na Arkone.
Katari – podľa dostupných svedectiev – predpokladali, že Svet má dva princípy, t.j. dvoch bohov – dobrého a zlého. A pritom práve zlý boh vytvoril náš, materiálny Svet. Katari zavrhovali úplne všetky kresťanské atribúty – kríž, ikony, sochy, dokonca neuznávali ani žiadne tzv. tajomstvá katolíckej cirkvi. Zavrhovali aj učenie o Raji a Pekle či o Strašnom posmrtnom súde. Namiesto kresťanských rituálov si zostavili svoje vlastné, používali aj svoj vlastný systém posvätných symbolov. A jedno z centrálnych miest v tomto systéme zaujímal práve onen Grál.
Katolícka cirkev sa už vtedy plne diskreditovala, preto heréza Katarov nachádzala široké pochopenie u más obyvateľstva Európy. Čoraz viac a viac ľudí – a nie iba chudobných roľníkov a nevoľníkov – ale aj rytierov a šľachticov nasledovalo ich učenie. Táto situácia sa stávala pre Vatikán nebezpečnou, preto r. 1209 pápež Innocent II. vyhlásil proti Katarom krížovú výpravu. Bolo to očividne v poslednej chvíli – na zlikvidovanie a vykorenenie herézy bolo potrebných viac ako pol storočia. Toto učenie a túžba oslobodiť sa spod jarma katolíckej cirkvi sa už tak hlboko usadilo v mysliach ľudí. Katari boli nakoniec porazení a zvyšky ich armády obkľúčené v neprístupnom zámku Château de Montségur, ich hlavnej svätyni na úpätí Pyrenejí. Montségur odolával viac ako rok a bol dobytý len s obrovskými problémami a nasadení všetkých ľudských zdrojov kresťanstva. V r. 1244 séria masových popráv oficiálne ukončila herézu Katarov. Pripomeňme si, že práve počas tejto vojny sa križiaci začali riadiť „dobroprajným“, kresťanskou láskou naplneným príslovím: „Zabite ich všetkých, Boh si ich roztriedi“.
Z nášho pohľadu je zaujímavá skutočnosť, že práve v posledných rokoch vojny na likvidáciu Katarov došlo k intervencii vojsk Tartarie na naše územie, kde r. 1241 vypálili Kežmarok aj porazili spojené kresťanské vojsko na území dnešného Poľska, v ktorom boli aj rytieri rádu Teutónov. Podľa našich záznamov jeden z dôležitých cieľov tohto vojenského zásahu na našom území bola snaha zabrániť úplnej likvidácii slovanského etnika, ktoré už niekoľko rokov predtým nahradzovali poslušnými nemeckými „kolonistami“. Vojsko Tartarie ničilo cirkevnú a svetskú mocenskú štruktúru, nikde nezabíjalo domáce obyvateľstvo. Dokonca je známe, že pri komunikácii s našimi Predkami nepotrebovali ani žiadneho tlmočníka. Nešlo o žiadnych „divých Mongolov“, ale o RAŤ, t.j. védické vojsko pod velením Alexandra Nevského, ktorého armáda volala „BAŤA“, t.j. „Otec“. Tento slovanský zvyk sa v Rusku zachoval do našich dní.
Ďalej si musíme uvedomiť, že všetky dnes dostupné záznamy o Kataroch napísali kresťanskí mnísi, takže ich svedectvá a opisy katarskej viery a Katarov vôbec sú sotva objektívne. Keďže Katari odvodzovali svoj názov od „čistý“, tak mohlo ísť aj o posledný veľký odpor stúpencov Starej Viery v Európe. Odohrávanie sa udalostí v časovom rámci likvidácie Arkony aj vojenskom zásahu Tartarie je určite nie náhodné.
Ale pokračujme s Grálom. Z dobových svedectiev je známe, že Grál nebol nejakou abstraktnou relikviou, ktorú si Katari vybájili a chránili len tak. Bol to skutočný, materiálny predmet uložený v hlavnej svätyni Montségura. Kde sa po páde hradu podel, nikto nevie. Záznamy mlčia. Ak by sa k nemu dostali katolícke vojská, tak by sa tým určite pochvastali. Vyzerá, že im to nakoniec nevyšlo, podobne ako s Chrámom Arkony. Katari ho teda stihli ukryť, a to veľmi dobre.
Rahn sa v rokoch 1928-1929 vydal na dlhú cestu po „katarských“ miestach Francúzska, Španielska, Talianska a Švajčiarska. Samozrejme, že najvyššiu prioritu pre neho mal Montségur, nachádzajúci sa v blízkosti dedinky Lavlan. V horách okolo ruín hradu je množstvo jaskýň, ktoré Rahn systematicky prečesával počas celých troch mesiacov.
Mladý Nemec sa počas svojej výskumnej cesty spoznal s jedným špecialistom na Katarov, A. Gabalom, ktorý bol od Rahna oveľa starší. Za svoj dovtedajší život už dokázal nazbierať značné množstvo informácií o Kataroch. Gabal hľadal ďalší svätý objekt Katarov – Evanjelium od Jána. A tak sa dvaja fanatici dali dokopy a spojili svoje sily. Bohaté skúsenosti Gabala a ostrý analytický um Rahna vytvorili unikátnu kombináciu.
Gabal poskytol Rahnovi nové materiály, ktoré sa ukázali neoceniteľné. Medzi dokumentmi bol aj podrobný plán zámku Montségur. Rahn ho detailne preskúmal a porovnaním s ruinami zistil, že opis plne zodpovedá opisu legendárnej hory Monsalvat, kde je ukrytá relikvia. Znamenalo to, že Grál je ukrytý v bezprostrednej blízkosti zámku, ak nie dokonca v samotnom zámku. Ďalším výskumom Rahn zistil, že zámok je geometricky dokonalý až na jeden úsek, vďaka ktorému bola narušená jeho celková symetria. Tento úsek očividne nepasujúci do celkovej konštelácie stavby nedával Rahnovi spávať.
Nakoniec zistil, že ak dokreslí plán zámku tak, že bude úplne symetrický, tak na pláne sa objaví niekoľko miestností, ktoré ako keby neexistovali. Predpokladal, že ide o tajné, podzemné chodby a haly, ktoré sú iba pochované pod rozvalinami – ale práve v nich sa ukrýva relikvia. Spolu s Gabalom a ešte niekoľkými miestnymi pomocníkmi entuziastami sa pustili do práce. A potom sa začalo diať niečo nepredstaviteľné.
Rahn skutočne našiel podzemné chodby, o ktorých nikto z domácich ani netušil. Viedli do posvätných jaskýň, ktorých vchod bol zvonku zavalený lavínami. V týchto priestoroch sa zachovalo množstvo stôp po ľuďoch z rôznych epoch – neandertálcov, ľudí, ktorí pomaľovali steny až po Katarov, ktorí ich premenili sa svoje svätyne. Rahn našiel na stenách okrem všetkej ostatnej symboliky aj nápisy a obrázky Templárov. Znamenalo to, že Templári, alebo teda určite nejaká ich časť bola skutočne spojená s heretikmi, ba možno ochraňovali svätý Grál ešte roky po zničení zámku.
Rahn po návrate z expedície síce vydal niekoľko kníh, ale oficiálne tvrdil, že svätý Grál sa tak či onak nepodarilo nájsť. A tu sa začína čosi divné. Ak by Rahn naozaj Grál nenašiel, tak čo by ako fanatický hľadač urobil? Určite by organizoval ďalšiu expedíciu v nádeji, že bude mať nakoniec úspech. Alebo naopak, úplne rozčarovaný neúspechom by zanechal všetky svoje výskumy. Ale Rahn neurobil ani jedno ani druhé. Pokračoval v skúmaní minulosti Katarov, ale viac Grál nehľadal. Takto sa môže chovať iba človek, ktorý už našiel čo hľadal.
Ak teda Rahn Grál našiel, prečo to nezverejnil? Je možné, že Grál sa ukázal byť nositeľom nejakej informácie, ktorá sa mu zdala veľmi šokujúcou, a preto sa s ňou neponáhľal oboznámiť spoločnosť. Možno že chcel najprv zozbierať čo najviac poznatkov a zostaviť dôstojnú teóriu. Tak či onak, v čase, keď Hitler písal list Wirthovi list, nikto ani len netušil, že Grál je už nájdený a že je dokonca u Rahna v Nemecku.
Z tohto pohľadu je zaujímavá colná deklarácia, ktorú mladý vedec vyplnil pri prekročení francúzsko-nemeckej hranice r. 1929. Medzi mnohými predmetmi tam možno nájsť akýsi „medený kotlík na výrobu pary o vysokom výkone“. Načo by však archeológ potreboval taký kotol? Len na jedno jediné – aby v ňom ukryl niečo pred cudzími pohľadmi, ale niečo dosť veľké. Očividne sa Grál takto dostal do Nemecka.
Rahnove knihy upútali pozornosť Ahnenerbe, ba dokonca osobne Himlera. Dostal ponuku s Inštitútom spolupracovať, neskôr sa stať jeho kmeňovým zamestnancom. Otto Rahn oficiálne vstúpil do SS r. 1936. Kariérny postup mladého vedca bol závratne rýchly. R. 1937 sa už zúčastňuje veľkej expedície Ahnenerbe na Island – cieľom bolo nájsť legendárnu krajinu Tule. On v rámci expedície rieši svoje úlohy – hľadá na ďalekom severnom ostrove stopy pobytu Katarov. Bez valného úspechu.
Ale už r. 1938 sa mladý vedec s brilantnou kariérou dostáva do nemilosti. Príčiny sú také záhadne nejasné, ako aj mnoho iných vecí v živote Rahna. O tom, prečo sa tak stalo existuje niekoľko verzií. Jedna hovorí o tom, že sa v rámci organizácie SS pokúsil obnoviť vieru Katarov, pričom aj mohol dosiahnuť určité výsledky. Podľa niekoľkých svedectiev Rahn v určitom okamihu naozaj začal vyznávať katarskú vieru. Problém bol v tom, že začal otvorene robiť propagáciu svojich názorov, ktoré sa však zásadne rozchádzali s Hitlerovou teóriou. Hovoril o tom, že je dôležité za každú cenu predísť európskej vojne, a že na základe starej viery a prastarých hodnôt je možné obnovenie a znovuzrodenie Európy. Kritizoval tvrdé prenasledovania inak zmýšľajúcich, dovoľoval si negatívne komentáre ohľadom koncentračných táborov. V jednom zo svojich listov takto opisuje situáciu vo vtedajšom Nemecku takto:
Som smutný z toho, čo sa v mojej krajine deje. Pred dvomi týždňami som bol v Mníchove. Počas dvoch dní by som dal prednosť výletu do mojich hôr. Tolerantnému, liberálnemu človeku ako som ja nie je možné žiť v takej krajine, akou sa stala moja vlasť. Hanbím sa za tú čiernu uniformu, ktorú som nútený nosiť a túžim sa jej zbaviť.
K zbaveniu sa uniformy došlo. Podal žiadosť o uvoľnenie a odišiel, čo však bolo sprevádzané množstvom všakovakých zákulisných rečí. Podľa jednej sa vraj ukázalo, že jeho rodičia boli Židia, podľa druhej bol usvedčený v homosexualite. Ale v oboch takýchto prípadoch – ako aj v prípade, že by bol otvorene politicky nekorektný – by bol bez akejkoľvek ľútosti vrhnutý priamo do koncentračného tábora, kde by mládenca rýchlo premenili na popol. Ale to sa nestalo, Rahn pokojne žil ďalej na slobode. Svojim blízkym však povedal, že cíti neprestajné nebezpečenstvo, že jeho život je vo veľkom nebezpečenstve. Predtuchy sa ukázali odôvodnené – na jar r. 1939, pri prechádzkach na lyžiach po strminách tirolských hôr ho pochovala lavína. Oficiálna verzia hovorí o nešťastnom prípade smrti. Neoficiálna o samovražde. Podľa známych údajov je v katarskej viere samovražda za určitých okolností prípustná. Rahn však chcel žiť a smrti sa bál. Šlo teda o vraždu. Hľadanie páchateľa však bolo onedlho zastavené.
Hlavnou otázkou však je, prečo bolo treba Rahna odstrániť, a prečo to trebalo urobiť tak zložito? Rahn veľmi veľa vedel.
Tu sa hneď aj ponúka ďalšia otázka – kde po smrti Rahna zmizol Grál? Odpoveď nie je až taká zložitá ako by sa zdalo. Už začiatkom 40-tych rokov kolovali po Nemecku zvesti o tom, že na zámku SS vo Wewelsburgu sa medzi chránenými relikviami nachádza aj Svätý Grál. Po porážke Nemecka bolo oficiálne vyhlásené, že v skutočnosti v podzemných priestoroch Wewelsburgu nebolo nič mimoriadne cenné, a že za Grál považovali nacisti kus horského kryštálu. Dá sa tomu veriť? Určite nie. Načo by esesáci do svojho centra ťahali práve nejaký horský kryštál? Ostávajú teda dva varianty: buď boli pracovníci Himlera klinickými idiotmi (čo je veľmi nepravdepodobné), alebo sa Grál naozaj nachádzal v podzemí Wewelsburgu, ale určite veľmi starostlivo ukrytý. Kde sa dostal po vojne je už iná otázka.
Keď Hitler písal r. 1934 list Wirthovi netušil, že Grál sa už nachádza u Rahna v Nemecku. Koncom tridsiatych rokov ho z ničoho nič premiestnili do Wewelsburgu, čo znamená, že nacistom sa akýmsi spôsobom podarilo zistiť, čo Rahn z Francúzska priniesol. V skutočnosti mohla voči nemu vzniknúť veľká vlna zlosti, veď sa snažil ukryť relikviu, ktorú hľadal samotný Hitler. To sa aj mohlo stať príčinou smrti Rahna.
To by aj mohlo byť všetko, ale existuje ešte niečo viac. Ide o to, že v Rahnových rukopisoch figuruje jedna veľmi mocná a tajomná organizácia, ktorá tiež mohla mať v kadečom prsty. Priorát Sionu je navonok organizácia, ktorá je voči katolíckej cirkvi nepriateľská, ale v skutočnosti sa veci majú úplne inak.
Počas výskumov sa Rahnovi dostal do rúk katarský rukopis, ktorý bol napísaný nezrozumiteľným písmom. Po dlhej, mnohomesačnej práci sa mu podarilo text rozšifrovať. A pred očami sa mu ukázali strany dávnych, zdalo by sa, že zabudnutých udalostí. Zistil, že Katari mali spojenia nielen s Templármi. Heretici mali celú sieť „agentov ovplyvňovania“.
V rozšifrovanom texte sa hovorí o silách, ktoré stoja proti Katarom. Medzi prvými je tajomná organizácia Priorát Sionu, o ktorom sa písalo na väčšine strán starého rukopisu. Ukázalo sa, že Priorát Sionu – tajný rád – pracuje ruka v ruke s katolíckou cirkvou. Ale zatiaľ čo cirkev funguje otvorene, tak Priorát je maximálne zakonšpirovaná tajná spoločnosť, ktorá sa neobmedzuje podmienkami katolíckej vierouky. Úlohou Priorátu bolo to, s čímsi nemohla dať rady oficiálna cirkev: zaviesť totálnu kontrolu nad umami a Dušami ľudí. Priorát sa čoskoro po svojom vzniku v 11. storočí pokúsil vytvoriť vlastný štát, na čo si vybral územie Palestíny. Známe križiacke výpravy boli iniciované a financované práve touto organizáciou. V skutočnosti boli križiacki králi najvyššie osobnosti Priorátu.
Keď im túto „šľachetnú“ iniciatívu od koreňov prekazili Arabi, Priorát zmenil postoj voči Islamu a začal s ním bojovať. V skutočnosti je centrum napätia na Blízkom Východe organizované Priorátom od tých čias dodnes. Vedenie Priorátu prešlo na iný druh svojej organizácie a vytvorilo „tajný štát“. Tu však už mnohým ľuďom svitlo o čo ide a rozhodli sa viac neslúžiť temným cieľom rádu a opustili ho a založili hnutie Katarov. Je jasné, že okamžite boli odsúdení na likvidáciu, a to hneď z dvoch dôvodov: veľmi veľa vedeli a postavili sa na odpor.
Hlavou rádu je Veľký magister. Na tomto poste už v minulosti pobývali mnohé obdivuhodné, legendárne osobnosti – Sandro Boticelli, Leonardo da Vinci, Issac Newton, Victor Hugo, Claude Debussy. Okolo magistra je úzky kruh vyvolených, tzv. Vidiacich. Nasleduje nižší stupeň – Zasvätenci, t.j. tí, ktorí už nepoznajú osobu Veľkého magistra, ale sú dosť hlboko zasvätení do záležitostí rádu. Tieto dve najvyššie, elitné skupiny tvoria základ rádu. Medzi túto elitu sa možno dostať iba po veľmi dôkladnom výbere a jediným spôsobom ako od nich odísť je smrť. Dve najnižšie úrovne sú tí, ktorí slúžia Priorátu, ale pritom nemajú ani poňatia o jeho skutočných cieľoch a úlohách. Sú to ľudia, ktorí majú navonok moc – politici, finančníci, generáli a pod. Je to proste „spotrebný materiál“, akurát že ľudský.
Členom Priorátu bol aj Haushofer, ktorý navrhol rádu podporiť Hitlera a dostať ho k moci. Inak nie je vysvetliteľné ako sa malá, trpaslíčia politická strana stala v Nemecku vládnucou. Priorát sa priamo skontaktoval s nacistickými špičkami a medzi oboma stranami došlo k nejakej dohode.
Priorát bol zároveň veľmi tesne prepojený s Ahnenerbe, v prvom rade skrz konkrétnych pracovníkov Inštitútu, ktorí boli zároveň zasvätencami rádu. Najzaujímavejšie je však to, že Priorát aktívne pôsobil aj v Západných krajinách, ktoré boli členmi protihitlerovskej koalície. A tu je hneď vidno, prečo sa Západ snaží zakryť a utajiť mnohé fakty existencie Tretej ríše.
Túto tému sme priniesli preto, aby sa ukázala ďalšia stránka pôsobenia na ľudské vedomie. Dnes existujúce skupiny – bez ohľadu na to, ako odovzdane hľadajú Grál – sú sotva samostatnou, progresívnou tendenciou z pohľadu Duchovného vývoja nášho Svetoponímania. Ale presne ako v počítači – ak je operačná pamäť plne obsadená rôznymi spustenými programami a na hard disku nieto miesta pre nové súbory – nemožno nahrať a spustiť nové programy a ich súbory. Pamäť takýchto hľadačov sotva umožní začať hľadať niečo mimo tých programov, ktoré im už doručil nejaký Pán a aktualizuje nejaký Pastier. Ale tu si iba stačí uvedomiť – kde je Pán, tam je určite aj otrok. Kde je vyvolenosť ako forma nadradenosti, tam nieto rovnosti. A v oboch Zákonoch – Starom aj Novom – je Pán prítomný. Preto takéto niečo nemôže patriť a ani nepatrí medzi naše Dedičstvo Predkov.
Jeden takýto Pastier sa usadil aj v slobodnom kresťansko-grálovskom vysielači. Je až naivne dojímavé, ako málo stačí mnohým ľuďom. Pretože dnes je medzi ľuďmi v móde antiamerikanizmus – tak niekoľko programov s tematikou proti USA či NATO im postačí. Ale čo môže takým prístupom dosiahnuť obyčajný človek? Nič progresívne, pokiaľ s informáciou o nesprávnosti niečoho nepríde aj informácia o tom ČO ROBIŤ. Ale z tohto smeru prichádza iba reklama na Pána – bez ohľadu na to, či v grálovskom alebo kresťansko-cirkevnom obleku.
A to hlavné, čo uniká je fakt prenosu energie. Životnej energie. Kde je nasmerovaná naša pozornosť, tam odchádza aj naša životná energia. Ak aj sledujeme niečo „proti“, tak jedine formou, že tomu venujeme pozornosť. Skrz emócie sa od nás uvoľňuje (naša životná) energia a dobrovoľne ňou zásobujeme to, proti čomu v princípe sme. A to im stačí – upriamiť pozornosť nevedomého stáda na ľubovoľný vhodný objekt a odoberať im životnú energiu. Ak by to nebolo tak, tak by prichádzala zároveň informácia ako veci meniť. BOJ PROTI akémukoľvek systému je jeho PODPORA. Kto chce meniť veci, musí na to inak. Ale o tom sme už neraz písali.
V minulosti sme neraz používali v našich článkoch citáty z Biblie. Hoci Stará Viera NEMÁ S BIBLIOU ABSOLÚTNE NIČ SPOLOČNÉ ukazuje sa, že u niektorých našich čitateľov vnikli asociácie s kresťanstvom, ako východiskovým bodom našej cesty. Nastal teda čas dať veci na správnu mieru.
V prvom rade – čo sa týka nášho zamerania – je potrebné zvýrazniť dva aspekty. Stará Viera našich Predkov – ústredný motív našej stránky – nie je svojou podstatou nič iné, ako prístupným spôsobom podaná informácia o skutočnej podstate Stavby Sveta. Ako vo všetkom, aj táto Istina má veľa Právd. A tak si mnohí začali predstavovať Starú Vieru – Védické Svetoponímanie – v podobe mnohých Bohov, najčastejšie v ľudských podobách. Hoci tento aspekt nie je vylúčený, ide o ďaleko väčší Obraz.
Čo sa týka nášho vzťahu ku kresťanstvu, tu nastalo tiež niečo podobné. Pretože sme neraz používali citáty zo Starého alebo Nového Zákona, u niektorých ľudí vznikol dojem, že vychádzame – podobne ako Civilizácia – z Biblie. Nuž, tu musíme brať do úvahy dva zorné uhly. Čo sa týka akéhokoľvek judaistického náboženstva – vrátane kresťanstva – nemáme čo o ňom povedať čo do faktu jeho existencie. Ide o to, že ak sa chceme odvolávať na Dedičstvo Predkov, t.j. na Védy, tak v nich nie je o Judaizme ako konkrétnom náboženstve – vrátane jeho vetiev, medzi ktoré patrí aj kresťanstvo – nič povedané. Je to tak preto, lebo v čase, keď sa písali Védy ešte nič také neexistovalo.
Druhý zorný uhol je fakt násilného pokresťančovania našich Predkov, vrátane likvidácie našej Kultúry, násilné prevychovávanie detí (po tom, ako im pozabíjali rodičov) a vôbec všetko, čo – nielen – Inkvizícia na našej zemi v minulosti robila. Za tieto činy nie sú zodpovední dnes žijúci kresťania, ale ak nepoznáme vlastnú minulosť, tak sme odsúdení na jej opakovanie… Nemožno teda ignorovať túto hroznú, krutú minulosť a naivne „ježiškovať“ v domnení, že aj tak všetko – samé od seba – dobre dopadne. To nie je stav poznania, to je stav naivnej lenivosti, t.j. stav Slovenov. Na čínskom satelitnom televíznom kanále CCTV pred nejakým časom vystúpil jeden generál z politickej sekcie riadenia armády a člen inštitútu, ktorý sa zaoberá skúmaním spôsobov vedenia vojny vychádzajúc z práce San Cu. Vo vzťahu k USA použil zaujímavé prirovnanie: „Ak idete po ulici a stretnete útočne naladeného chuligána, tak na odvrátenie nebezpečenstva hrozby útoku na vás nestačí, že máte dobré srdce a čisté svedomie“…
Náboženstvo je projekcia Viery (Poznania Stavby Vesmíru aj s Pravidlami) do konkrétneho času, priestoru a podmienok. Nemá to nič s prítomnosťou či neprítomnosťou obradov a rituálov, pretože tie sú iba metódy na zmenu stavu energeticko-informačného poľa okolo nás.
Náboženstvo je monoteizmus alebo polyteizmus, Viera je Rodobožie. Nemáme žiaden dedičný hriech, nepodliehame žiadnemu „vyvolenému národu“, texty v Biblii nie sú určené pre nás. Kristus druhý raz – napriek teóriám o Abdrušinovi a podobným – neprišiel a viac nepríde, lebo prešiel transformáciou, t.j. nadobudol telo Svetla. Po „našom“ sa stal Bohom Pravi. A aj keby prišiel, tak nemá s nami nič. On ani nikdy neprišiel kvôli nám, ale kvôli „strateným ovciam domu Izraelovho“. Kto uznáva Pána, resp. sa k niekomu tak obracia, ten nepozná ani vlastné „návody“, lebo on sám povedal, že nie ten, kto ho volá Pane, Pane bude dedičom kráľovstva Nebeského, ale ten, kto plní vôľu jeho Otca, ktorý je na Nebesiach. A tu aj s citáciami Biblie končíme.
Bibliu a jej citáty sme doteraz používali výlučne preto, lebo na nej boli „odchovaní“ mnohí naši ľudia v minulosti. Problém s nimi je ten, že ju vôbec nečítajú. Ale všetky systémy, ktoré stavajú na osobách opisovaných v Biblii nemajú s nami absolútne nič – okrem donucovania – spoločného. Je to opis cudzieho národa pre cudzí národ. Či skutočne Ježiš bol alebo nebol Árijec nemá žiaden význam, lebo jeho misia bola nasmerovaná k cudzincom, nie k nám, aj keď príčina prečo práve on a prečo práve takto je nám známa. Význam pre nás nemajú ani žiadne okolnosti či udalosti jeho života, vrátane toho či bol ženatý a mal deti alebo nie. Zopakujeme teda, skutočný Ježiš nadobudol telo Svetla a je v PRAVI, egregoriálny dodnes loví svoje obete aj u nás. Ide o dve úplne odlišné entity.
Ale aby bol jasný náš pohľad na tých, ktorí hľadajú Grál, povieme si o tejto problematike niekoľko slov.
Ako sme už povedali, hlavný problém je v tom, že títo hľadači Grálu sa opierajú o Bibliu ako hlavný „pracovný materiál“ – ak neberieme do úvahy dielo ich klasika, Abdrušina. Abdrušin sa vlastným menom vola Oskar Ernst Bernhardt (18.4.1875-6.12.1941). Počas Prvej svetovej vojny bol internovaný v Spojenom Kráľovstve na ostrove MAN, vo vojne mu padol syn. Neskôr v Nemecku založil osadu, v ktorej zavádzal svoje idey do života. Nebol obľúbencov nacistov. Ak by sme to chceli brať od základov, kto bol hlavným „tŕňom v oku“ nacistov? Jeho kľúčové dielo o ktoré sa skupina jeho stúpencov opiera má názov VO SVETLE PRAVDY a bolo napísané v nemčine.
Nuž teda to sú základné údaje. Nebudeme sa hádať, dalo by sa napísať oveľa viac, ale našim zámerom nie je robiť detailnú analýzu jeho života a diela, ale pozrieť sa naň optikou Starej Viery., t.j. z pohľadu Védickej Kultúry.
V prvom rade bol Nemec a svoje dielo napísal v nemčine. Nemčina je v porovnaní so staroslovienčinou veľmi mladý jazyk, a teda nemá ani zďaleka také vyjadrovacie možnosti ako hocijaký iný – aj dnešný – slovanský jazyk. Nebudeme samozrejme popierať, že patrí do skupiny indoeurópskych jazykov, ale podiel pôvodných slov je už len oproti slovenčine veľmi malý. V slovanských jazykoch sa napríklad často používa zvuk „Č“, na ktorý je v Staroslovienskej Bukvici, v Karune a dokonca aj v dnešnej Azbuke samostatný grafický symbol – „Ч“. Napríklad nám aj Čechom vzali Bukvicu veľmi dávno, ale zvuk „Č“ sa z jazyka odstrániť nepodarilo. Aby sme ho vedeli pomocou latinky vyjadriť, tak musíme použiť dva symboly: písmeno „C“ a mäkčeň „ˇ“. Ak by sme išli do angličtiny, tak ten istý zvuk dosiahneme kombináciou už dvoch písmen: „CH“. A v nemčine to je úplne „najlepšie“, na zvuk „Č“ potrebujú použiť 4 (ŠTYRI) písmená: „TSCH“! Nuž teda, ktorý jazyk je starší, ten, ktorý mal vývojovo dosť času si vytvoriť na svoje zvuky samostatný znak, alebo ten, ktorý ešte neexistuje dosť dlho na prebehnutie tohto procesu, a preto si musí vypomáhať kombináciou viacerých znakov?
Ako teda možno vyjadriť v menej vyvinutom jazyku Vysoké vibrácie Vyšších Svetov? Aký spoľahlivý – čo do prenosu Obrazov – môže byť preklad z nemčiny do iných, dokonca slovanských jazykov? Máte pravdu – nijako, resp. sotva sa možno dozvedieť niečo nové, ale na kombináciu starých faktov v uzavretom kruhu to bohato postačí. Opäť to môže byť dobré pre dnešných Nemcov, ale pre nás – presne ako Ježiš – nemajú čo ponúknuť.
Ďalším „orientačným bodom“ môže byť už samotný názov jeho diela. Tu môžeme povedať, že – ak ide o pôvodný názov – tak autor sa nijako nesnažil klamať a – z Obrazného pohľadu – nič nezakrýval či nemaskoval. Vidieť však môžu iba tí, ktorí vedia na čo sa pozerať a rozumejú tomu, čo vidia. Hovoríme o prístupe Zdravomyslie. Ak sa pozrieme z védického pohľadu na názov „VO SVETLE PRAVDY“, tak vec by mala byť – znalému – jasná. Abdrušin hovorí o PRAVDE, nie o ISTINE. Pravda je projekciou Istiny do daného priestoru, času a podmienok, ale je a ostáva to iba PROJEKCIOU. Nič viac a nič menej. Hovoríme teda nie o celom „objemovom“ objekte, ale iba o jeho jednej hrane, t.j. napríklad nie o kocke, ale o jednej strane kocky. Nepopierame, že plocha jednej strany kocky nemá v sebe žiadnu múdrosť, ale pre nás je podstatné vedieť, že je to iba časť istiny, t.j. Pravda, a teda nie všetky Pravdy, t.j. Istina. Komu stačí takýto – náboženský – pohľad, je to v poriadku, lebo to odzrkadľuje výšku jeho Duchovného vývoja. Nie všetci žiaci či študenti sú maturanti, aj keď raz budú, t.j. inde a inokedy v zmysle inkarnačného cyklu.
Druhým termínom použitým v názve – a v podstate aj v jeho mene – je SVETLO. Svetlo môže byť všelijaké, ale ak hovoríme o hrane Obrazu, t.j. o „jednej strane kocky“ tak v žiadnom prípade nemôže ísť o priame Svetlo, ale iba o svetlo odrazené – napríklad ako je svetlo Mesiaca odrazom Svetla Slnka. Mesiac sám osebe nemá svoj zdroj svetla, pracuje iba s „cudzím“ svetlom, t.j. ako náboženstvo nemá svoj zdroj svetla, ale pracuje s odrazeným Zdrojovým Svetlom. V konečnom dôsledku však ide pôvodom o Zdrojové Svetlo – veď iného niet – avšak značne skreslené. V noci však aj svetlo Mesiaca môže byť na osoh.
Hlavný rozdiel medzi judaistickými náboženstvami a Starou Vierou je v tom, že náboženstvá stavajú človeka do pozície otroka (v dnešnej verzii slovenskej katolícke liturgie je tento výraz „zamaskovaný“ termínom „sluha“ či „služobník“ Pána, ale v ruskej a staroslovienskej verzii liturgie sa stále priamo používa výraz RAB). Ďalej sa predpokladá, že Ježiš prišiel „spasiť“ či „zachrániť“ nás tým, že nás zbavil bremena „dedičného hriechu“. Nuž aký dedičný hriech má ten, kto sa riadi Ustojmi Rodu?
Podľa nášho učenia sme deti Bohov, alebo ak chcete jednoduchšie, deti Stvoriteľa. Zároveň sme stvorení na OBRAZ BOŽÍ. Boh nás teda stvoril na svoj OBRAZ a zároveň „vmontoval“ do nás akýsi „dedičný hriech“? To by musel byť riadny schizofrenik – a to nechceme ísť do odpovedajúcejších výrazov, lebo hovoríme o Všemohúcom a Vševediacom Stvoriteľovi Sveta. V konkrétnom ponímaní sme deti Boha Roda Nebeského, ktorý je pomnožný aj jednotlivý zároveň. Pomnožný v tom, že je spoločný pre všetky naše Rody, jednotlivý v tom, že každý Rod má svoje špecifiká – veď naša Viera na nazýva RODOBOŽIE. Narodili sme sa BEZ AKÉHOKOĽVEK DEDIČNÉHO HRIECHU. Veď sme deti toho, kto je Absolútno, t.j. bez akéhokoľvek hriechu. Čo do pôvodu sme si teda všetci rovní – a medzi rovnými niet vyvolených. Ani jednotlivcov, ani národov. Pán a otrok sú teda komponenty úplne iného, cudzieho systému, nie Rodobožia. K terminológii tohto Slovanom cudzieho systému patria aj výrazy ako „Spasiteľ“, „Vykupiteľ“, „Záchranca od dedičného hriechu“, „Pán“ a ďalšie.
Tí, ktorí boli „urobení“ na Zemi EDEN na „ôsmy deň tvorenia“ (nie stvorení na počiatku) sú iného pôvodu, t.j. cudzozemci. Hovoríme o Zemi Eden, máme teda na mysli PLANÉTU EDEN. Výraz „ZEM“ na označenie planéty sa používal do konca 19. a začiatku 20. storočia. Až vtedy sa astronómovia dohodli, že výraz „planéta“ bude znamenať to, čo dnes. Znamená to, že vo všetkých starých textoch do konca 19. storočia – bez ohľadu na to, či sú védické alebo nie – výraz „ZEM“ znamená „PLANÉTA“. Eden je teda planéta na galaktický Východ od našej Galaxie. Naši Predkovia označovali túto lokalitu dvomi výrazmi:
Dnešné PEKLO sa v Bukvici píše s JAŤ, t.j. pôvodne sa číta „PIEKLO“. Ide o „miestopisné“ označenie diskovej galaxie (nie Svastičnej ako naša – v ktorej sú iné životné podmienky, t.j. je tam tak horúco, ako keby sa tam „pieklo“. Je to známy Svet Tmy o rozsahu 10 000 planét. Ak hovoríme o energetickej „lokalite“, t.j. ide o nízkofrekvenčnú lokalitu NAVI, resp. Temnej NAVI. Hovoríme už o Svetoch s inými rozmernosťami, t.j. nie nevyhnutne iba o 4 rozmeroch. Výraz NEBO, t.j. v staroslovienčine NIEBO je označenie NAVNÉHO priestoru – dnes populárne nazývaného Astrál – kde NIEt BOha. „Funkčne“ hovoria oba termíny o tom istom, ale Obrazy sú iné.
Tu na moment odbočme. Do dnešných jazykov je „vmontovaných“ mnoho slov, ktorých pôvod nepoznáme, ale ich používame. Spúšťame tým psychoprogramy podvedomia, ktoré obsluhujú postupy uložené v cudzích egregoroch. Civilizácia je zriadením otrokárov, ktorí držia pod kontrolou otrokov. Úrovne ovládania ľudstva má tri základné sloje. Prvý je ideológia – ak berieme do úvahy kresťanskú, tak tej už dnes reálne verí veľmi málo ľudí. Druhou sú peniaze, treťou je strach. Tým sa ich moc končí. Strach však nie je iba ten bežne známy, pod rôzne strachy patria aj také komponenty, ako strach o svoj príjem, zamestnanie, o to, či budem mať za čo kúpiť deťom jedlo, či bude z čoho platiť dane a podobne. Dnes je jasne vidno, že práve technológia strachu je najviac používaná na ovládanie más. Aj to svedčí o fakte, že viac niet čo použiť… nastupuje nová doba.
Ako na všetko, aj tu existuje zvuk – mantra – ktorá spúšťa psychoprogram strachov, a teda v spoločnosti podporuje existenciu všemožných strachov. Je to v podstate kľúčové slovo funkcie, t.j. vyvolávanie bohov strachu. Ide zároveň meno jedného z písmen hebrejskej abecedy – WAU. V podstate je jedno, ako sa napíše, ide o fonému. Môže mať aj podobu WAW, UAU a podobne. Ide o vibráciu a frekvenciu používania:
Poďme ďalej. Moment vzniku a pôvodu človeka je uložený aj v našich písomných systémoch:
Prvý znak je Runa „AS“ z Karuny. Druhý je bukvica „IŽEI“ zo Staroslovienskej Bukvice. Z pohľadu sakrálnej grafiky bukvíc ide o vyjadrenie javu, že pôvod všetkého Života je z PRAVI, ktorý ako Zdroj pre nižšie Svety SLAVI a JAVI „vyviera“ a zostupuje nadol, nie však až do NAVI. Inglia, t.j. Životodarná energia je k „dispozícii“ iba bytostiam, ktoré sú „doma“ v SLAVI a JAVI. Tretí znak je tiež z Bukvice, niekedy sa používa aj bez bodky, ale má ten istý význam.
Štvrtá v poradí je bukvica menom „JEN“, ktorej Obraz je „Obraz“. Jej fonéma je „JA“, t.j. ak v našom jazyku povieme „JA“, znamená to „JA“ ako osoba, ale zároveň vyjadrujeme, že sme Obrazom Bohov, čo zodpovedá nášmu Svetoponímaniu.
Tu si môžeme všimnúť očividný, ale programovo prehliadaný fakt. V angličtine foneticky „JA“ znie ako „AJ“. Ide teda o bežnú prax „postaviť veci hore nohami“. Sú na očiach, ale nikto ich „nevidí“. Graficky sa však „AJ“, t.j. „JA“ zobrazuje angličtina ako TOK INGLIE. Ak sa pozrieme na jav z uhlu pohľadu Istiny tak vidíme, že hoci ide o to isté označenie (aj „AS“ znamená „JA“), v každom dnešnom jazyku sa zachovala iná hrana pôvodne celostného Obrazu, t.j. Istiny. V slovanských jazykoch sa kladie dôraz na to, že „JA“ je Obraz Boha materializovaný na Zemi, v angličtine, že „JA“ je TOK INGLIE, zostupujúci na Zem z Nebies. Oba poňatia, t.j. obe Pravdy sú principiálne správne.
Posledná bukvica na obrázku hore sa volá „JOTA“ a jej Obraz je POZNANIE. Poznaním Obrazov a sakrálnej grafiky Bukvice hneď vidíme, že Poznanie je to, čo Obraz Boha (človek) odoberá z Toku Inglie, t.j. Životodarnej energie Nebies. O Poznaní teda – v našom Svetoponímaní – hovoríme vtedy, ak Obraz odoberá energiu priamo z Nebies. Nie od prostredníkov – hoci aj vyštudovaných teológov a podobne. To je Viera ako Poznanie, nie viera ako slepá dôvera v niekoho. Veríme priamo nášmu Otcovi Nebeskému, nie iba slepo v existenciu nejakého Otca Nebeského ako náboženstvá.
V súvislosti s pokresťančovaním našich Predkov sa veľmi často uvádza ako príklad pozitívneho vzťahu k nám misia Cyrila a Metoda. Ak by sme aj prehliadli samotný jav, t.j. či to boli alebo neboli reálne osoby, misia Grékov nesie ohromný význam – ale nie pre nás.
Prostým porovnaním Staroslovienskej Bukvice a Grékmi upravenej cirkevno-slovanskej abecedy zistíme, že v prvom kroku nám vyškrtli päť bukvíc a štyrom dali grécke mená. Nato začali s prekladmi cirkevných textov do staroslovienčiny. Tu vzniká jednoduchá otázka: „Čo Grékom vadilo práve na tých bukviciach, ktoré vyhodili a premenovali?“ Ukazuje sa, že vôbec nešlo o náhodný, nepremyslený krok. Zo systému Bukvice odstránili tie grafické znaky, ktoré odovzdávali hrdlové a nosové zvuky. Stratou týchto zvukov a prechodom na kresťanský Svetonázor ľud postupne – nepoužívaním týchto zvukov – strácal hrdlové spievanie, čo predstavuje osobitne špecifickú vibráciu hlasových svalov. Neprítomnosť nosových zvukov sa zase negatívne prejavila na funkciách hypofýzy, ktorá je CENTROM VÔLE. A sme doma – načo je otrokom zdravie a vôľa?
Gréci sú neodmysliteľne spojení so zavádzaním kresťanstva v našich zemiach. Ale v minulosti to s nimi nebolo také jednoznačné ako dnes. V skutočnosti dlho existovali Gréci a Helada. Pod Grékmi sme rozumeli Sparťanov s hlavným mestom Sparta a pod Heladou oblasť pod kontrolou Atén. Helada nikdy nebola schopná vojensky poraziť Spartu. Podarilo sa im to až dlhodobým pôsobením tak, že im asi 300 rokov „dodávali“ svoje dcéry za ženy. Tie však už prichádzali „naprogramované“ v zmysle Konov Rita. Sparta bola zničená mravne, nie vojensky. Neskôr sa názov Grécko začal používať na všetko čo bolo pod kontrolou Atén.
Starý názov HELADA je však dôležitý. Európu obývali principiálne dve vetvy našich Predkov – v Škandinávii Árijci a u nás Slovania. V severskom dialekte boli prevzaté prvé tri písmená charakterizujúce Grékov (v našom ponímaní) – ide o písmená „HEL“ – na označenie „kvalít“ tohto národa. Neskôr tento koreň prešiel do angličtiny a vytvoril slovo HELL.
U Slovanov bola s tým istým významom prevzatá druhá časť názvu – „AD“. Aj v dnešnej ruštine znamená to isté ako HELL v angličtine, t.j. Peklo. Hľa, to sú teda naši vierozvestci – z pekelníkov. Tu je zároveň aj vyjadrené, ako asi mohli naši Predkovia „radostne vítať“ grécku misiu. Kto by si to chcel dnes predstaviť, tak Byzantská ríša a ríša Chazarov boli vtedy niečo také priateľské Slovanom asi ako dnes USA a Európska Únia…
Jedným z impulzov na tento článok bolo niekoľko náhodných stretnutí. V podstate išlo o ľudí, ktorí sa pozitívne vyjadrujú k Védickému Slovanstvu, ale zároveň sa zaraďujú medzi stúpencov hľadačov Grálu. Vraj to je ich osobná cesta Duchovného vývoja.
Po ceste Duchovného vývoja ide každý sám, to je pravda. Ale Védizmus je – ako sme neraz zdôrazňovali – opis Vesmíru a Sveta aký naozaj je. Je to síce Obrazný opis, ale opis so všetkými súvislosťami. Ísť po nejakej rýchlostnej komunikácii – prirovnajme k tomu Duchovnú cestu – znamená smerovať jedným smerom s ostatnými, ale každý svojou rýchlosťou. Tento Obraz sme prebrali od tibetského lámu Trangpu, ktorý po odchode z Tibetu prežil svoj život v USA, kde aj zomrel. Na vysvetlenie Duchovnej cesty použil obraz autostrády. Každý v nej ide vo svojom rýchlostnom pruhu – jeden rýchlejšie, iný pomalšie, ale tou istou autostrádou, t.j. tým istým smerom. Vedľa autostrády sú čerpacie stanice, kde sa je možné na chvíľu zastaviť, aby sme dočerpali „pohonné hmoty“. Niekto iba dočerpá a pokračuje v ceste, iný si sadne na kávu či obed, ďalší ostane na noc či viac. Nájdu s aj takí, ktorí odbočia na rozličné výlety po okolitej krajine. Na diaľnicu sa vrátia neskôr, ešte neskôr, alebo aj vôbec nie.
Okrem nášho smeru existuje aj druhá strana diaľnice, po ktorej idú ľudia opačným smerom. Jedni rýchlo, iní pomaly, niektorí tiež sem tam zastavia a „nahliadnu“ naším smerom.
Védická cesta je časť autostrády, ktorá smeruje vpred. Môžeme ísť rýchlejšie alebo pomalšie, môžeme oddychovať alebo hneď po dočerpaní energie sa vrátiť na rýchlostnú komunikáciu. Cesta náboženstva – aj Grálu, ktorý stavia na Biblii – je cesta opačným smerom. Také sú pravidlá cestnej premávky. Je to presne ako na našich uliciach. Bez nehody jazdíme spravidla vtedy, ak neporušíme pravidlá cestnej premávky. Ak pravidlá porušujeme, odozva je spravidla iba otázkou času. Nemôžeme ísť naraz oboma smermi, ale môžeme ísť správnym smerom rôznymi rýchlosťami. Nemožno byť naraz slobodným aj rabom.
Týmto sme ukončili problematiku Védizmu a Grálu v ponímaní dnešných hľadačov. V pokračovaní si povieme čo o Grále hovoria archívy organizácie AHNENERBE, ktoré po porážke nacistického Nemecka zhabala a preniesla do Ruska NKVD.
Na internete sme našli jeden veľmi poučný článok. Hovorí o skutočnej podstate politiky. Ale začnime poporiadku. Každá dlhá cesta sa začína prvým krokom, ale až veľmi často stretávame takých, ktorí nám radia rôzne „skratky“, ktoré však poznajú iba oni. Ak by sme tento jav preklopili do politiky, tak môžeme povedať, že každá politická strana nám pred voľbami sľubuje všakovaké výhody, ktoré sa však „naplnia“ iba vtedy, ak budeme voliť práve ich. Ale aby sme nechodili ďaleko, stačí sa poohliadnuť za poslednými voľbami. Zúčastnili sa ich „štandardné“ strany, ale aj také, ktoré neboli v predchádzajúcom parlamente. Okrem tých, ktorí poznajú správny smer sa veľmi aktívne ohlasovali členovia (akéhosi) národa. Nakoniec mohol každý vidieť – pokiaľ má oči na pozeranie – ako to dopadlo. Bez ohľadu na predvolebné pesničky je všetko po starom:
Takže voliči volili tých, ktorí sa hlásia k národu – len akosi stále nepochopili k akému. Národ nie je iba to, čo je okolo nás, je to aj to, čo sa neraz deklaruje ako niečo vyvolené. Ale keďže niet vyvoleného medzi rovnými, tak jednoznačne vyplýva, že vyvolení nepatria k tomu národu, ktorý tu žije – presnejšie poslednú dobu živorí – už tisícročia. Prečo vlastne voliči volia tých, ktorí ich nakoniec aj tak iba ožobračujú? Či sa im to páči alebo nie, práve svojou účasťou vo voľbách a ODOVZDANÍM SVOJHO HLASU odsúhlasili svoje vlastné ožobračovanie.
Na druhej strane sa v posledných voľbách dostal do parlamentu kompozit, ktorý – napriek prognózam – sa snaží konať v prospech domorodého národa. Môžeme odcitovať Budhu:
Každá bytosť je dedičom svojich činov. A práve činy rozdeľujú ľudí.
Ak k tomu pridáme aj evanjeliovú deklaráciu o tom, že dobrý strom neprináša zlé ovocie a zlý strom zase dobré – môžeme sa začať orientovať. Nuž tak, aj naši Predkovia hovorievali, že „Nie je všetko zlato čo sa blyští“.
Ostaňme teda pri stromoch. Mali sme ich v našej krajine kedysi dosť veľa, ale každý deň nám z nich odbúda obrovská časť. Stromy okrem iného vyrábajú aj kyslík na dýchanie – 1 hektár lesa vyrobí kyslík pre 25 ľudí na celý rok. Okolo nás sú krajiny, ktoré si vlastné stromy šetria a preto ich vlády dotujú dovozcov – teda tých, ktorí drancujú lesy u nás. Odsúhlasovaním tohto postupu – t.j. volením tých strán, ktoré sú za takýto postup – dávame Prírode či priamo Stvoriteľovi vedieť, že kyslík nepotrebujeme. Keďže bez neho sa nedá zdravo žiť znamená to, že odsúhlasujeme svoju vlastnú likvidáciu a nekontrolované obžerstvo tých, ktorí to robia. Oni lesy zničia u nás a sami budú chodiť na dovolenky do krajín, ktoré od nás lesy nakupujú a svoje si nechávajú. Tam bude dosť kyslíka na zdravý život ľudského organizmu. Ukazuje sa, že drancovanie lesov cirkvami nie je jediný spôsob ich efektívnej likvidácie…
Môžeme smelo povedať, že štandardní politici sú OTVORENE A NESKRÝVANE PROTI ZACHOVANIU SLOVENSKÝCH LESOV. Tu stačí použiť materiály z horeuvedeného článku:
„Rakúšania ťažiaci drevo v národnom parku Malá Fatra. Slovenské firmy s prepojením na vládne politické strany rabujúce lesy, milióny kubíkov dreva končí mimo Slovenska (Žiga Smer-SD a jeho firma Taper exportovala v roku 2015 450-tisíc kubíkov dreva). Rakúsko či Poľsko dotujú dovozcov dreva do svojich krajín a tak si chránia svoje lesy. Slovenský spracovateľ dreva nemôže konkurovať zahraničným, ktorých dotuje štát. Namiesto toho, aby štát lesy chránil, sme svedkami devastácie lesov a špekulácií s drevom. Výsledkom je, že Slovensko namiesto efektívneho spracovania vyťaženého dreva vyváža surovinu a namiesto toho, aby sa drevospracujúcemu priemyslu darilo, skrachovali alebo výrazne obmedzili výrobu kedysi významné drevospracujúce podniky ako Smrečina Banská Bystrica, Preglejka Žarnovica, Bučina Zvolen a celý rad ďalších. Ľudová Strana Naše Slovensko predložila návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. Znenie: Drevo je prírodným bohatstvom Slovenskej republiky a je považované za strategickú surovinu národného významu. Podrobnosti o možnostiach ťažby a vývozu dreva ustanoví zákon.“
Cieľom predloženého návrhu ústavného zákona je pripraviť legislatívnu pôdu a ústavnú oporu pre dôkladnejšiu ochranu slovenských lesov, obmedzenie živelnej ťažby a zastavenie nekontrolovaného vývozu dreva zo Slovenskej republiky“. Predtým ako sa pozrieme na výsledky hlasovania si ukážme, čo znamenajú znaky použité vo výsledných tabuľkách:
Nuž, čo na to povedať? Tí, ktorí poznajú správny smer k drancovaniu slovenských lesov predsa nebudú hlasovať proti vlastným záujmom. Očividne týmto smerom spolupracujú aj členovia národa – nevieme síce ktorého, ale domorodého nie. Domorodci by radi dýchali čistý vzduch.
K „národu“ si možno povedať niekoľko slov. Presnejšie k tomu, akým smerom ide „národ“, ktorý pred voľbami deklaroval, že nebude len tak slúžiť nejakému smerovaniu.
Dôležité si je uvedomiť, čo robí ľud našej krajiny ak ide smerom pod ruku akémusi národu. Žijeme v iných časoch ako predtým. Teraz začína platiť to, čo dlho neplatilo – začínajú sa vytvárať podmienky na „vyrovnávanie účtov“. Máme tým ma mysli globálnu úroveň. Tento fenomén naši Predkovia kedysi dávno označili príslovím „AKO SA DO HORY VOLÁ, TAK SA Z HORY OZÝVA“. Za silnej a prevládajúcej energie Noci Svaroga a všetko zahaľujúcemu živlu Nevedomosti bola funkčnosť takýchto energií značne oslabená – ale nikto ich nezrušil. Kozmos je živá bytosť, každý z nás je ako keby maličkou bunkou v jeho organizme. V zdravom organizme existuje imunitný systém, ktorý likviduje všetko, čo narúša celkovú rovnováhu. Hlavným pravidlom existencie vo Svetlom Svete je princíp slobody výberu. Za zlý výber – aj keď v nevedomosti – príde ekvivalentná „odmena“. A tu si môžeme princíp priblížiť na susednej Ukrajine.
Málokto vie, čo bolo skutočným dôvodom – nie príčinou – stavu, ktorý spôsobil krvavú vojnu na Donbase. Možno to znie smutne, ale chybu urobili už na začiatku samotní obyvatelia Donbasu. Presnejšie, nejde ani tak o chybu ako o chytráckosť. Pôvodne mali ísť oba územia – Krym aj Donbas – cestou vyhlásenia referenda naraz a v nich sa očakávala účasť väčšiny obyvateľov. Zatiaľ čo Krymčania jednali rýchlo a referendum prebehlo, Donbas sa rozhodol – chytrácky – čakať, ako to na Kryme dopadne. Ak zle, tak „oni sú mimo“, ak dobre, tak oni urobia hneď ďalšie. NEVYŠLO. Krym vyhral a keď chceli na Donbase zopakovať ten istý scenár – dopadla na nich pomsta aj za Krym. A pritom stačilo vyhlásiť referendum spolu s Krymom. Netreba hovoriť ani o tom, že baníci dolovali uhlie aj vtedy, keď už na Donbas prišla vojna. Chceli ukázať Kyjevu, že ich sa vojna „netýka“. Do boja vstúpili až vtedy, keď začali zabíjať aj ich.
Teraz ide o to, či v našej krajine budú lesy alebo nie. Slovenov sa táto otázka „netýka“ – veď zatiaľ majú čo jesť, piť a dýchať. Nečudo, veď ako vieme, „SLOVEN“ je slovo z anglického egregoru a znamená „prostitútka“. Význam sa prenáša aj na ľudí, ktorí namiesto práce vlastnými rukami radšej uprednostňujú chytráctvo. Radšej chytráctvo ako práca vlastnými rukami. Ide teda o lajdáctvo – ale hlavne smerom k vlastnému Duchovnému vývoju. PLATIŤ VŠAK BUDÚ VŠETCI. Nevedno ešte ako a kedy, ale „sekera je už priložená na korene stromu“. Ostáva len dúfať, že u nás nebude aktivovaný donbaský scenár… ale naozaj iba dúfať.
Záverom ešte niekoľko slov k národu v parlamente a vláde. Očividne sa aj oni riadia výrokom cisára Vespaziána: „Peniaze nesmrdia“. Okrem tých, ktorí sedia na oficiálnych miestach existuje – ako vo všetkých stranách – aj skupina nenápadných „robotníkov“, ktorí robia pre tých hore všakovaké kšefty ale tak, aby navonok vyzeralo všetko „čisté“. Priblížme si jeden takýto názorný príklad – ale nepovažujme ho za jediný.
Povedzme v Prešove žije osoba „Pété“. Vysvetlenie tejto skratky môžete nájsť napríklad aj vo filme U POKLADNY STÁL s Vlastom Burianom. Môže napríklad vlastniť aj jedny z prešovských novín. Kedysi člen a stále blízky národu pomáha národu. Tento národ po obsadení poslaneckých kresiel o. i. zistil, že na Východe už dávnejšie vymysleli kádeháci všakovaké aktivity. Prídete povedzme na malú dedinku na severovýchode Slovenska a nájdete tam desať detí, ktoré navštevujú základnú školu. Nuž – chcete predsa pomôcť národu – vytvoríte im povedzme futbalový krúžok a budete brať naň štátne financie. Detičky aj môžu hrať futbal. Potom však možno vziať ďalších desať (tých istých) detičiek a vytvoriť napríklad horolezecký krúžok, ktorý bude znovu dotovaný zo štátnych peňazí. Neskôr trebárs aj krúžok kozmonautov, kvantových genetikov či námorníkov na ponorkách – a všetky bude štedro financovať štátny rozpočet. Detičiek bude – samozrejme – len desať, ale na malej dedinke bude fungovať trebárs aj 100 členov rôznych krúžkov – a peniažky zo štátneho rozpočtu sa budú k ním pravidelne gúľať… presnejšie gúľať, určite však nie až k nim.
Po tom, ako tí, čo poznajú správny smer zistili, čo ich (niekdajší) kolegovia kádeháci vymysleli… urobili hádajte čo. Ak si myslíte, že to zatrhli a nastavili správny smer mýlite sa – začali organizovať ďalšie krúžky ale v iných dedinkách a najmä so správnym smerovaním. A národ sa k nim jednoducho teraz pridal. A vieme si vôbec predstaviť, čo všetko dokážu vymyslieť?
Nášmu Pété to napríklad nestačí, preto sa venuje aj iným aktivitám. Napríklad v minulom roku nás oslovil s tým, že je veľký Slovan a že by rád šíril naše knihy. Zobral, predal a… všetko si nechal. Nuž tak, národ je národ… oplatí sa preň urobiť všetko. Zatiaľ nášho Pété necháme, ale akonáhle sa bude znova zvolebnievať a začnete sa znova pýtať „koho voliť?“ tak vám tento názorný príklad rozhodne pripomenieme aj s viacerými detailmi. To len aby sme nežili v (národných) ilúziách.
Čo teda z toho všetkého vyplýva? Máme tu typ národných pétépákov, ktorých slovanstvo sa prejavuje tým, že sú kedykoľvek ochotní sa do nemoty ožrať s vlkmi, ktorí chodia v noci. Nevadí im drancovanie našich lesov, hlavne že z toho niečo „kvapne“.
Potom tu máme takých, ktorých síce žiadna „zavedená“ strana nechce, ale ktorým leží na srdci budúcnosť našej krajiny a neváhajú vykonať niečo pre naše lesy. Svoj vzťah k Slovanom neprejavujú bohapustou pijatikou, ale napríklad tým, že prídu na koncert Nikolaja Jemelina. Rozdiel je určite každému jasný.
Ostáva iba všetko toto mať na pamäti KEĎ PÔJDETE K ĎALŠÍM VOĽBÁM. Tie doterajšie boli totiž bez skutočnej voľby.
Dnes sa dotkneme špecifickej problematiky svojim spôsobom „na požiadanie čitateľov“. Hoci principiálne nemá zmysel reagovať na takýto druh podnetov – naše stanovisko sme uviedli už neraz – prišlo nám niekoľko odporúčaní na „dobrý článok s aktuálnou tematikou“ z prostredia Slobodného vysielača, tak si niečo krátko zopakujeme. Zopakujeme, pretože nejde o nič nové. Vopred oznamujeme, že odporúčaný článok rozoberať nemienime. Každý si nesie zodpovednosť za svoje činy sám. Máme tým na mysli fakt, či dokáže myslieť a rozhodovať sám, alebo mu musí vložiť do mysle myšlienky pop.
Z určitého pohľadu možno považovať odporúčania takéhoto druhu aj za provokáciu, ale tento motív nebudeme rozoberať. Na začiatok si pripomeňme, že Slobodný vysielač v časoch Slovenského národného povstania podával informácie, ktoré napomáhali koordinácii vojenských operácií povstalcov proti ozbrojeným silám nacistického Nemecka operujúcimi spolu s ozbrojenými zložkami fašistického Slovenského štátu. Ak teda dnes z identicky nazvaného subjektu zaznievajú chválospevy na prezidenta fašistického štátu, je to svojou podstatou revanšizmus. Koľko ľudí sa zamyslelo nad tým, že by mohlo ísť o výsmech všetkým, ktorí padli v boji proti fašizmu?
Fašistický štát rukami svojho prezidenta vyznamenával fašistov za „dobre vykonanú prácu“:
Koho vlastne vyznamenával sa môžete dočítať aj na iných miestach. V bojoch proti našim ľuďom a aj v trestných výpravách proti civilnému obyvateľstvu našej krajiny napomáhalo dostatok „dobrých kresťanov“:
Z nášho pohľadu je niekedy ťažko pochopiť, načo nám niektorí čitatelia odporúčajú zdroje, ktoré v podstate nemajú nič spoločné s Kultúrou našich Predkov. Použime teda takýto druh článku ako vzorový príklad na priblíženie prečo je to zvláštne.
Už ani nevieme koľko krát sme sa vyjadrovali k novému samonázvu niektorých obyvateľov našej krajiny „SLOVEN“. Ani jeden veľký národ Európy si za posledných 1 000 rokov nezmenil svoj samonázov – lebo by si zmenil aj svoj osud a odpojil by sa od jednotného poľa udalostí jeho predkov v minulosti, teda od toho, čo nazvali história. Ani Nemci, ani Francúzi, ani Angličania či Holanďania atď. to neurobili – a vedia dobre prečo. Všetci odpradávna vedia, že aký názov dajú lodi taký bude mať aj osud. Nikto rozumný si nedá samonázov napr. „Debil“, „Idiot“, „Predajná prostitútka“ a podobne. Ale podľa názoru niektorých ľudí je jedno, ako sa kto nazve, veď o „nič nejde“. Teda ak sa niekto pasuje za Slovena či Slováka, tak tým nám dáva najavo, že Slovieni – ktorých sa v minulosti cudzinci veľmi obávali – sú preň cudzinci. Ale o Slovienoch hovorí aj Proglas, o Slovienoch hovorí aj opis panónskejo života Cyrila a Metoda a vôbec celá kresťanská tradícia – veď ešte aj gréckokatolíci majú liturgiu v staroslovienčine, nie v „staroslovenčine“. Slováci a Sloveni tu vtedy proste neboli. Veď malé deti si nespomínajú čo zažili dospelí ďaleko pred ich narodením – oni, malé deti vtedy ešte neexistovali. Preto si ani nemôžu nič pamätať o Slovienoch – a Starosloviensku Bukvicu sa ani nesnažia učiť. Vierovyznaním sme boli Slavjani, samonázov SLAV sme používali tiež. Hovoríme my, lebo sa hlásime k našim Predkom, sme súčasťou tých istých prastarých Rodov. No a Slováci a Sloveni môžu hovoriť – majúc na mysli Slovienov – ako o „nich“, nie o „nás“. Je to úplne prirodzené – veď hovoria z ich pozície o cudzincoch.
A práve náš názov SLAV použili Anglosasi na vytvorenie svojho výrazu SLAVE – rab, t.j. otrok. V rámci toho istého projektu „domestikovania“ Slovienov nám zostrojili aj ich ďalšie slovo – SLOVEN. Ktorý národ prvý vytvoril slovo, ten aj zadal do podvedomia jeho prvobytný Obraz a je súčasťou aj jeho egregoru. Ak hovoríme o podvedomí, hovoríme o tom, čím sme neviditeľne všetci prepojení na veľmi hlbokej úrovni, teda o tom, čo nazývame tradične Večnosť. Deti však očividne nevedia ako Vesmír funguje…
Každý zvuk, každá frekvencia je špecifická a neopakovateľná, preto jedno slovo nikdy nemôže mať viacero významov či súvislostí – v podvedomí. Tým myslíme skutočných významov. Nervové bunky – neuróny – vytvárajú v našom mozgu rozličné reťazce – moduly – ktoré sa dokážu jedna s druhou spájať nie iba na úrovni pologúľ mozgu. Keď počujeme alebo čítame slovo, tak prostredníctvom elektromagnetických procesov aktivujeme niekoľko reťazcov súčasne. Dochádza k spusteniu tzv. modulového programu. Účinok týchto modulových programov zahŕňa ja tie štruktúry nášho mozgu, ktoré zodpovedajú za riadenie funkcií organizmu. Takto môžu slová vyvolávať aj telesné reakcie. Magické – staré, prapôvodné – slová umožňujú meniť staré a neželateľné modulové programy a využívať nepoznané parametre tých našich modulov, ktoré dávajú pozitívne vlastnosti a silu.
Každé slovo má svoj zmyslový význam, nesie svoje emocionálne zafarbenie a vyžaruje špecifickú energiu. Vyslovené slovo vyvoláva konkrétnu reflexiu u poslucháčov. Slovo formuje motiváciu chovania sa človeka a ak je cudzieho pôvodu, tak v podvedomí sa ukáže ten jeho zmyslový význam, ktorý je uložený v genetickej pamäti človeka cudzej národnosti.
Cudzí významový aparát rezonuje s nastavením našej Duše negatívne. Preto pozor na také slová – „SLOVEN“ je cudzie slovo, význam nájdete v anglickom slovníku. WAW (WAU a podobne) je zase meno písmena hebrejskej abecedy – je ňou napísaná Kabbala – a zvuk predstavuje privolávanie boha strachu. Cudzie slová – hoci aj pozitívne – nikdy neúčinkujú na podvedomie tak, ako by mohli naše rodné, ktoré formujú v podvedomí Obraz našincovi dobre pochopiteľný.
Ľudský mozog je ako počítač, vyhodnocuje každé slovo porovnávaním s údajovou databázou tak, že ho identifikuje. Ak sa do našej psychiky zavedú cudzie kľúčové slová, tak postupne dôjde k zmene hodnotovej orientácie nášho človeka, jeho psychológie. Používanie cudzích slov v širokom spektre masovokomunikačných prostriedkov je ako drezúra zvierat v cirkuse – postupne formuje reakciu človeka na konkrétne príkazy. Realizuje sa povolenie na neurónovo-lingvistické programovanie ľudí.
Človek v závislosti od úrovne svojej individuálnej psychologickej pevnosti reflektuje na kľúčové slová a chová sa zodpovedajúcim spôsobom. Toto už možno pozorovať na elementoch chovania sa nášho dorastajúceho pokolenia. Ono nie je psychologicky chránené a postupne osvojuje si „propagandistické bahno“, zamieňajúc hodnotové akcenty presmerovaním na prirodzené, štandardné inštinkty, čo v značnej miere napomáha strate duchovno-mravného základu.
Zvukový účinok sa posilňuje zodpovedajúcim „obrázkom“, čím sa u človeka zapája prvý signálny systém.
Cudzie slová, ktoré preberáme a zavádzame do našej lexiky spôsobujú vznik disonancie vnútri nás, na úrovni podvedomia vzniká boj motívov, ktorý neraz dovádza k strate vnútornej rovnováhy organizmu.
V Anglicko-slovenskom slovníku, ktorý vydalo vydavateľstvo LOGOS z Bratislavy r. 1999 (ISBN 80-968138-1-1), môžeme na strane 825 pod termínom SLOVEN nájsť vysvetlenie: n 1. neporiadnik, lajdák, šuchta, neporiadna ženská. Sloven-ka – v zmysle pravidiel tvorby slov známych z lekcií Staroslovienskej Bukvice – je niečo ako „prostitútka“, „jedna z prostitútiek“. Autori – priami pokračovatelia „hrdinských činov“ popov-exorcistov z 10. storočia zrejme usúdili, že už je načase zabrániť prebúdzaniu sa spiacich mužov Slovienov – pod hrozbou nového veku – v našom národe, a preto zavádzajú nový psychoprogram. Tentoraz pre mužov.
Médium, ktoré – hoci nenápadne – podsúva národu kresťanskú doktrínu je iba pokračovateľom aktivít tej istej kresťanskej cirkvi, ktorá pred viac ako 1 000 rokmi viedla križiacke výpravy zamerané na fyzickú likvidáciu ako našich Predkov, tak aj našej Kultúry – vrátane pálenia kníh. Na našom území boli oveľa úspešnejší ako východnejšie. U nás sa nezachovalo nič. Genocída (domáceho obyvateľstva) je dnes podľa zákonodarných systémov všetkých krajín – minimálne teda Európy – zločinom proti ľudskosti. Kresťanská cirkev – myslíme všetky všeobecne, lebo vtedy neboli ešte rozdelené – je priamou pokračovateľkou, presnejšie stále tou istou inštitúciou s dokázateľne kriminálnou minulosťou, ktorá krvavé jatky v minulosti viedla. Hľa, o mafii síce vieme, ale tá je aspoň oficiálne zakázaná a musí fungovať ilegálne. Ale kresťanské cirkvi sú nielen na očiach, oni si ešte vedú aj prekvitajúce cirkevné off-shory – dostali majetky ktoré im nepatrili, barbarsky drancujú naše lesy a ešte neplatia ani cent daní. Takže bod jedna – máme do činenia presne s tou organizáciou, ktorá „priemyselnými jatkami“ v minulosti vyrezala našich Predkov a zmocnila sa ich majetkov.
Bod dva – práve kresťanské cirkvi dostali absolútnu zelenú pre svoju činnosť po prevrate r. 1989. Odvtedy vyučujú náboženstvo na všetkých školách, vedú rôzne vzdelávacie programy a vôbec zásadným spôsobom formujú spoločenské vedomie Slovenska. Stav našej spoločnosti – odborné inštitúcie, poprevratové vlády a parlamenty – sú priamym výsledkom ich aktivít. Sme spokojní s tým, čo vychovali? Prečo toľko ľudí u nás kritizuje dôsledky, ale nerieši príčiny? Žeby krátkozrakosť, neschopnosť rozoznať príčiny od dôsledkov?
Bod tri – prečo si myslíme, že bez nich sa nedá? Neukázali už dosť? Veď majú nás pod kontrolou viac ako TISÍC ROKOV.
Logická je iba jediná otázka – kde nás môžu doviesť lídri takejto organizácie – nech sa ich médium volá akokoľvek? Dr. John Coleman vo svojich knihách uviedol správnu diagnózu: „Kto nepozná minulosť je odsúdený na jej opakovanie“. Preto je potrebné vytvárať „deti“, tie minulosť určite nepoznajú. A neraz sme citovali aj rímskeho cisára Marka Aurelia:
Len hlupák si myslí, že zlí ľudia nerobia zlé veci.
V týchto súvislostiach niet viac čo dodať. Nám odporúčaný článok je z kresťanského média a začína obrátením sa na Slovenov… čítajte detičky, rabi Jehovu. Slovieni však vedia, že je „neprávosť mať pána, ba väčšia byť pánom“.
Keď už sme pri tomto médiu, tak nečudo, že z jeho prostredia už tradične zaznievajú útoky proti nám. Od „ufoslovanov“ po ďalšie, viac sofistikované. Z času načas nám prichádzajú – už pomerne dlho – aj naivné odporúčania, že by sme mali s nimi „spolupracovať“, veď vraj „hovoria to isté“. V počiatočných fázach svojej existencie nás oslovilo niekoľko našich čitateľov, že ich dobre poznajú a že nás odporučia. Odporúčania však nikdy neboli pretavené do výsledku – veď ako môže kresťanské rádio spolupracovať s pohanmi Slovienmi? Nič iné ani nemožno nikdy očakávať. Časť dôvodov sme uviedli aj vyššie v tomto článku.
Zo spektra síl za týmto médiom treba spomenúť aj hľadačov grálu. Už Ahnenerbe sa touto otázkou zaoberalo, ale na rozdiel od nich sú dnes rozšírení hľadači napojení na náboženský egregor vytvorený vyvoleným národom. Medzi rovnými niet vyvolených, teda kto zaujíma postoj vyvoleného určite nemá na mysli rovnosť typickú pre tradičné občiny a Kopné právo Slovanov. V roku 2015 sme sa zúčastnili jednej prednáškovej akcie v Bratislave.
Hneď po nás pokračoval príspevok hľadača grálu, ktorý dnes údajne už pracuje pre spomínané kresťanské médium. Hoci akcia sa konala pod hlavičkou slovanskej tematiky, príspevok pána hľadača bol na nosnej frekvencii „prenechajme aktivitu vyspelejším národom“ – veď my sme inak očividne nepodstatní… Tento pán chodieva po Slovensku a prednáša o potrebe dávať pozor na „tých Slovanov, ktorí sa v poslednej dobe nebezpečne aktivizujú“. Tento postoj je typický pre celú skupinu hľadačov vrátane skupiny v Čechách, ktorého „pobočku na Slovensku“ predstavuje zmienený hľadač. Aký impulz pre Slovanov môže vygenerovať takýto „vlastenec“? Často nám cudzinci podsúvajú prívlastky ako „holubičí národ“ – ale tu je ukrytá dôležitá symbolika. Odborníci vedia, že holub je jediný zástupca vtáčej ríše, ktorý svojich vlastných starých a chorých doďobáva na smrť. Nie náhodou je symbolikou kresťanstva „Duch svätý v podobe holubice“ či motív holubice podprahovo podsúvaný Slovanom.
Pri tejto príležitosti si môžete všimnúť ďalšiu techniku čiernej mágie, ktorú „vyspelejšie národy“ na nás použili. Preambula našej Ústavy sa odvoláva na Cyrila a Metoda. V preklade to znamená, že naša republika je farský, off-shoreový servis pre kresťanskú cirkev. V podstate už vôbec nezáleží na tom, čo sa ďalej v texte spomína – „právo“ kresťanskej cirkvi beztrestne drancovať našu krajinu je zákonne nenapadnuteľné – a výsledky už vidno na každom kroku.
Rovnako to je aj s predmetným článkom. Oslovenie – „Preambula“ – je orientované na Slovenov, teda ten, kto ho začne čítať sa už na úrovni podvedomia zaradil medzi Slovenov. To bude pravdepodobne hlavná myšlienka – posilniť psychoprogram Slovenov v podvedomí našich ľudí. Ďalej sa síce spomínajú aj nejaké tradične Slovanské termíny – Rod a pod. – ale presne ako v Ústave, samé osebe nič na podstate nemenia. Cieľ bol dosiahnutý.
V zmysle „zlodej kričí chyťte zlodeja“ môže aj takéto médium šíriť informácie, ktoré sú v spoločnosti aktuálne a tak zbierať „pozitívne body“. Prizrime sa teda problematike hroziaceho prechodu vlny utečencov cez Slovensko cez optiku hľadačov grálu z kresťanského média. Podľa ich zásad sme menej rozvinutí, teda máme prenechať aktivitu rozvinutejším národom – výzva hodná Slovena. Pod rozvinutejšími národmi majú tradične na mysli cudzie národy Západu – najčastejšie Európske a USA. Vlna utečencov je pred našimi dverami, nezaškodí si teda pripomenúť, ako bol presne tento element riadenia spoločnosti už v Európe – naposledy – použitý práve „vyspelejšími“ Anglosasmi. Aby sme neboli napadnutí za „zaujatosť“ použime ich – Západné – zdroje.
Práve Západ vytvoril legendu, že Sovietska armáda pri oslobodzovaní Európy znásilňovala všetky ženy, ktoré im prišli pod ruku. Ale pri návšteve Viedne – ktorú tiež oslobodila Sovietska armáda – vám sprievodkyne múzeí samé povedia, že Viedenčania sú dodnes veľmi vďační Rusom, že práve oni oslobodili Viedeň. Je to – podľa ich vlastných slov – jediné západné európske veľkomesto, ktoré nebolo vydrancované a ženy poznásilňované.
Známa židovská historička Miriam Gebhardt tvrdí, že v Západnej okupačnej zóne západní spojenci – podľa logiky hľadačov grálu rozvinutejšie národy ako Slovania – znásilnili milióny Nemiek. Napriek tomu sa na Západe stále drží pri živote verzia, že Nemky znásilňovali vojaci Červenej armády.
Podľa údajov knihy známej historičky bol milión žien v Nemecku znásilnený vojakmi západných spojencov po ukončení Druhej svetovej vojny na územiach, ktoré okupovali. Príchod okupačných spojeneckých vojsk bol ponímaný ako vybavovanie si účtov so ženami porazeného nacistického Nemecka. Tieto obete z hanby desaťročia mlčali o poníženiach, ktoré museli prežiť. Minimálny odhad je 860 tisíc obetí – žien, dievčat, ale aj mužov a chlapcov – bolo znásilnených vojakmi západných spojeneckých vojska a ich napomáhačmi. Bol to veľmi rozšírený jav.
Dnes je už jasné, že hlavnými zločincami boli vojaci USA a Anglicka. Miriam Gebhardt zhromaždila dôkazy formou rozhovorov s obeťami zločinov, ktoré vypovedali o hrozných skúsenostiach po tom, ako sa dostali do rúk britských a amerických vojakov. Títo si proste užili to, prečo najmä šli do vojny. Len zopakujme, keď sa spojenci vylodili v Normandii, tak celá nemecká branná moc pozostával iba zo 40% svojej pôvodnej mohutnosti. Väčšina – elitní vojaci – zahynuli už predtým na Východnom fronte.
Existujú aj ďalšie zdroje, ktoré Miriam Gebhardt neuvádza – kto sa najviac koncentroval na znásilňovanie. Hľa čo si zapísal vojak Židovskej brigády britskej armády, bývalý židovský partizán Charoch Bartov o náladách vo svojej brigáde: „Nie veľa: tisícka zhorených domov. Päťsto zabitých. Stovky znásilnených žien… Preto sme tu. Nie kvôli výsadám od Roosewelta. Nie kvôli Britskému impériu. Nie kvôli Stalinovi. Sme tu, aby sme sa pomstili za krv. Obyčajná, surová, židovská pomsta. Jeden raz, ako Tatári. Ako Ukrajinci. Ako Nemci. My všetci sme krásni, dobrí chlapci… Všetci vojdeme do jedného mesta a spálime ulicu za ulicou, dom za domom, Nemca za Nemcom. Prečo by sme si iba my mali pamätať Osvienčim. Nech si aj oni zapamätajú jedno mesto, ktoré sme zničili my.“
V roku 2013 vyšla prekvapivá kniha ČO ROBIA VOJACI: SEX A AMERICKÍ VOJACI V ROKOCH DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY od profesorky histórie na Univerzite vo Wisconsine, Madison, Mary Louise Roberts. V predslove hovorí: „Moja kniha vyvracia starý mýtus o amerických vojakoch, ktorí – podľa verejnej mienky – sa vždy chovali dobre. Američania sa zaoberali sexom všade a so všetkými, na kom bola oblečená sukňa. Vojakom, ktorých posielali na druhý kontinent sľubovali „erotické zábavy“, pričom práve túto „Misiu“ plnili s veľkým nasadením. Navyše, v USA bola vtedy tvrdá diskriminácia černochov a Afroameričanov, ktorým takto šikovne podsunuli myšlienku, že európske „zábavy“ sú veľmi dobrým spôsobom ako sa „pomstiť belochom“ za všetko.
Spojencom – silám demokracie a rovnosti – sa v máji 1944 konečne podarilo dobiť Monte Cassino v centrálnej časti Talianska. V radoch spojeneckej armády slúžili Maročania – aj dnes „utekajúci“ do Európy – ktorí boli čo do vojenských kvalít iba šedým priemerom. Zato však im nebolo rovných v zabíjaní zajatcov a znásilňovaní civilného obyvateľstva. V noci hneď po páde Monte Cassina celá divízia marockých vojakov – 12 000 Maročanov – opustila svoj tábor a napadla skupinu horských dedín v okolí Monte Cassina. V týchto dedinách znásilňovali všetky ženy a dievčatá, ktorým sa nepodarilo ujsť – odhaduje sa okolo 3 000 obetí vo veku od 11 do 86 rokov. Navyše zabili vyše 800 dedinčanov za to, že sa pokúšali brániť svoje ženy a dcéry. Niektoré ženy skupinovo znásilňovali do takej miery, že viac ako 100 z nich zomrelo na následky.
Marokánci brali najkrajšie dievčatá na skupinové znásilňovanie a pred každou z nich sa vytvárali dlhé rady černochov v túžobnom očakávaní svojho poradia, zatiaľ čo ďalší Maročania pevne držali obete. Dve sestry – 15 a 18 ročné – znásilnilo vyše 200 Maročanov každú. Jedna z nich zomrela, druhá prežila zvyšných 53 rokov života na psychiatrickej klinike. Maročania v dedinách znásilňovali aj chlapcov.
Tieto údaje zverejnil v správe The Women of Monte Cassino Wiliam Luther Pierce.
Zdrojov – aj na internete – je oveľa viac, ale pre nás to stačí. Na vytriezvenie.
Ak sa snažíme prinavrátiť našu Kultúru, tak určite nemôžeme spolupracovať s tou istou organizáciou – kresťanskou cirkvou v akejkoľvek „farbe“ – ktorá to všetko v minulosti spôsobila. Navyše nimi podporované médiá – napriek pár krásnym slovám – len pokračujú v posilňovaní podprahovej kontroly vedomí našich ľudí. Nemajú problém vziať medzi seba hľadača grálu, aby nám mohol poradiť, že sme druhoradý, holubičí národ a máme prenechať všetko dôležité „vyspelejším národom“. Nuž, vyspelejšie národy nám tu už začínajú dodávať novú generáciu Maročanov...
Z Knihy Svetla vieme, že nič vo Vesmíre nebráni vývoju Ducha okrem neho samého. Kto sa chce vyvíjať tak, že odovzdá riadenie svojho vývoja popom – ten nevie, čo to znamená byť Slovien. A raz dané povolenie ospravedlňuje všetko, čo z toho vyplýva pre toho, kto povolenie dobrovoľne – aj keď z nevedomosti – dal. Nevedomosť neospravedlňuje, nevedomosť – lenivosť Ducha vyjadrená psychoprogramom s názvom SLOVENTM – je najťažším hriechom.
Záverom si môžeme zacitovať z Knihy Svetla:
Čin ktorejkoľvek Duchovnej bytosti sa v prvom rade odráža na nej samej. Pretože ktorákoľvek individualita má absolútnu slobodu výberu, jej rozhodnutie vplýva na jej vlastnú štruktúru. Od rozhodnutia závisí jej ďalší osud: jednými činmi vyvíjajúca sa osobnosť umožňuje svoj výstup nahor po rôznych priestoroch Zlatej Púte, inými činmi sa zaťažuje, upevňuje spojenia, ktoré brzdia vývoj, a aj ťahajú nadol, do Temných Svetov. Toto aj predstavuje Kon Bohyne Karny: v prípade nemožnosti výstupu vzniká nevyhnutnosť prejsť nanovo celý Kruh Života, ale už po druhých Reálnostiach, kvôli dokončeniu nevyhnutnej práce na svojej Duchovnej bytosti.
Žijeme vo svete, ktorý sa veľmi rýchlo mení, pričom máme na mysli zmeny, ktoré umožňujú zmeniť náš pohľad na okolitý svet. Rokom 2012 došlo k situácii predpovedanej množstvom starých proroctiev, vrátane Biblie. Ide o to, že ľudia našej doby už majú možnosť nahliadnuť do zákulisia riadenia svetových udalostí. Možnosť tu je, ale využíva ju iba veľmi malé množstvo ľudí. Hoci každý viac menej súhlasí, že „čosi nie je v poriadku“, ľudia nemajú ochotu sa meniť. Nová doba predpokladá nové ponímanie Sveta. Tibetské učenie Šambaly – Svetlej Tantry, t.j. Vadžrajany – prirovnáva chovanie sa dnešných ľudí k tomu, že každému človeku – alebo skoro každému človeku dneška – ako keby visel z nosa povraz, za ktorý sa dá viesť. Namiesto toho, aby si hľadal cestu sám, sústavne ponúka svoj povraz kadekomu, aby ho zaň uchopil a viedol. Ľudia nejavia záujem o rozmýšľanie a schopnosť samostatnej orientácie. Uprednostňujú spotrebiteľský systém „I want it now“… veď vždy sa nájde niekto, kto ochotne poradí. Svet sa však mení, či sa to ľudstvu páči alebo nie. Ako môže celá táto zmena dopadnúť?
Podotknime, že tibetské učenie Šambaly nemá nič spoločné s rôznymi „tiežšambalami“ dneška. Rozoznať ich môžete veľmi jednoducho. V skutočnej Šambale v žiadnom prípade nefigurujú také temné bytosti ako sú anjeli, archanjeli a podobne. Takéto „kombinácie“ nemajú a nikdy nemali nič spoločné s budhizmom, ktorý je sám osebe súčasťou védickej Kultúry.
Týmto článkom zahajujeme sériu niekoľkých voľných pokračovaní, ktoré sú viac menej vynútené vašimi otázkami a aj informačnou činnosťou tých, ktorým nevyhovuje, aby sa toto poznanie dostávalo k ľuďom, lebo sa tým – avšak iba u ľudí ochotných rozmýšľať – vytvára potenciál postupného nadobúdania kontroly nad vlastnou mysľou a životom a pochopením dôvodu, prečo sme sa narodili. Na našej stránke sa rokmi nahromadilo množstvo materiálu, na pochopenie ktorého je potrebný čas. Preto tým, ktorí nás „objavili“ nedávno, je pomerne zložité sa rýchlo zorientovať. Okrem toho okolité prostredie vytvorilo už dostatok antisystémov, ktoré sa snažia vyzerať presvedčivo, ale ich hlavnou úlohou je zneistiť čo najväčší počet ľudí. Hovoríme nielen o rôznych tiežslovanoch, ale aj o lokálnej verzii KOB-u a podobne. Postupne sa k ním vyjadríme, ale toto vyjadrenie je pre tých, ktorí sa chcú orientovať a majú otvorenú myseľ, t.j. sú ochotní poznávať. Z nášho pohľadu nie je totiž dôležité čo o nás tvrdia tí, ktorí sa s Poznaním našich Predkov neoboznámili, ale radi ho kritizujú. Poznanie nie je náboženstvo, a náboženstvo nie je všetko to „čo má obrady a rituály“. V skutočnosti práve vyznávači takéhoto delenia spĺňajú všetky kritériá kategórie „náboženstvo“ – ale o tom nabudúce.
Dnešné ľudstvo potrebuje dostať informácie, ktoré mu umožnia prežiť ťažké časy katakliziem a globálnych kozmopolitických a územných zmien, ktoré sa podľa rady proroctiev nevyhnutne majú odohrať na prelome20. a 21. storočia. Nebudeme opakovať varovné proroctvá, ale pozrime sa na problém z pohľadu energeticko-informačných polí.
Naša Zem je obklopená špecifickým energeticko-informačných poľom, ktoré uchováva kompletnú informáciu o všetko, čo sa na nej v minulosti odohralo. Niektorí ho nazývajú Kronikou Akaši, iní Protonáciou, Noosférou, t.j. Sférou rozumu a podobne. Názov nie je v tomto prípade dôležitý. Informačná vrstva Zeme má v sebe uložené všetky vedecké a kultúrne poznatky a výdobytky človečenstva. Myseľ človeka je energetickej podstaty a uchovávanie všetkých našich myšlienok a pocitov sa zapisuje do energeticko-informačného poľa Zeme. Keby myšlienky všetkých ľudí mali tvorivý a duchovný charakter, tak paralelná rovina Zeme by bola nasýtená pozitívnou, tvorivou energiou, ktorá by harmonizovala s energiami prírodných živlov a urýchľoval by sa duchovný a intelektuálny vývoj človečenstva. Ale kvôli prevahe morálky nad mravnosťou, t.j. vďaka nízkej úrovni vývoja väčšiny ľudstva našej doby sú jemnohnotné priestory – Éter – naplnené nie myšlienkovou energiou dobra a harmónie, ale vzájomnej nenávisti, zloby a chamtivej lakomosti. Toto vyžarovanie nízkej psychickej energie ľudstva sa stáročiami hromadilo v aure Zeme, následkom čoho sa počas Noci Svaroga nahromadilo množstvo energie egoizmu a zla. A akékoľvek energetické pole vždy pôsobí na prostredie, ktoré obklopuje. Vplyv takejto „sociálnej“ psychickej energie – zavedený program – na Prírodu a samotných ľudí je priamo proporcionálne závislý od mravného obsahu našich myšlienok, pocitov či očakávaní. Psychoenergetické pole zloby, nepriateľstva a agresivity, ktoré sa nahromadilo v energetickoinformačnom poli Zeme takto deštruktívne spätne pôsobí nielen na zdravie ľudí, ale aj na stav prírodných živlov samotnej Zeme. Skutočná energetická rovnováha Prírody už bola zničená. Platí tu ono védické „Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok“, ako aj známy princíp hierarchie Živlov. Tieto védické princípy sú oveľa staršie ako dnešné teórie leptónových a torzných polí.
Na tomto stupni môžeme povedať, že naša Zem je svojim spôsobom chorá, v nerovnováhe, čo je následkom nesúladu medzi sociálnou etikou a prírodnou energetikou. Dokiaľ sa ľudia neprebudia, teda pokiaľ sa im neprerodí myseľ, rovnováha živlov sa nedá nastoliť. Všetko je súčasťou jediného celku, všetko je medzi sebou navzájom neviditeľne prepojené. Nový vek – ktorý už nastupuje – bude špecifický práve zmenu priestorových tokov energií Zeme. Ak nastane na Zemi vyvážená harmónia energií, nastane mier a kolektívna premena myslí. Platí to aj naopak, ak sa energetické toky nevyčistia, tak katastrofa celosvetového rozsahu je neodvratná. Jej rozsah však závisí od všetkých ľudí na Zemi. Akú šancu na úspech má „mierové“ riešenie – ktoré spočíva v zmene myslenia ľudí – si vie každý domyslieť sám.
Nové astronomické umiestnenie Midgard-Zeme prinesie – a už začína prinášať – do našej atmosféry nové, vede doteraz neznáme extrémne silné energetické úrovne. Ako sa príchod týchto vysokých energií začne prejavovať na ľuďoch – to závisí od každého jedného z nás individuálne. Presnejšie, závisí to od individuálnej duchovno-mravnej úrodne, teda od stupňa evolučného vývoja jednotlivca.
Stupeň duchovného vývoja nie je abstraktný alebo zábavný pojem, naopak, je to konkrétna realita, ktorá sa prejavuje nie iba na mravno-etickej, ale aj na fyzickej, presnejšie psychofyzickej úrovni. Stupeň duchovného vývoja človeka je vyjadrený nielen osobnostnými vlastnosťami a kvalitami a životným štýlom, ale aj štruktúrou organizmu a jemnohmotných tiel človeka. Organizmus človeka možno pripodobniť k ľadovcu, z ktorého vidno iba malú časť nad hladinou. Táto viditeľná časť je naše fyzické telo, pričom obrovská, neviditeľná časť sú energeticko-informačné substráty, ktoré čo do objemu predstavujú 95% našej existencie. Tieto neviditeľné komponenty nášho organizmu sú vytvorené z rôznych druhov jemnej kozmickej hmoty, pričom jedno z jemnohmotných tiel – Duša – sa po smrti stáva nositeľom nášho vedomia, s ktorým prechádzame na novú úroveň existenčnej roviny. Prechádzame do 16 rozmerného Vesmíru, do Sveta Legov.
Sústava jemnohmotných tiel obsahuje špecifické energetické centrá – čakry. Sú to hlavné silové uzly energeticko-informačnej štruktúry človeka, akési generátory jemných druhov energií v organizme. Nízke čakry zabezpečujú organizmu človeka hrubozrnnejšiu, nízkofrekvenčnú energiou, ktorá je nevyhnutná pre existenciu fyziologických funkcií. Vyššie energetické centrá sú spojené s tvorivou, intelektuálnou a duchovnou činnosťou človeka. Stupeň aktivity vyšších centier určuje stupeň duchovného vývoja človeka. Energetický potenciál čakier – energetických centier – sa dnes u väčšiny ľudí nachádza v latentnom, spiacom stave. Tento stav sa však s nástupom novej kozmickej energie začína postupne meniť na aktívny. Ak ľudský organizmus nebude schopný asimilovať novú energiu, začnú nastupovať choroby, ktoré môžu skončiť smrťou.
Civilizácia „vyvinula“ množstvo spôsobov, ako „kradnúť“ životnú energiu od naivných ľudí. Jednou z dnes veľmi populárnych je moderný odev žien:
Ide o aurogram tej istej ženy, ktorá je naľavo oblečená do nohavíc čiernej farby, napravo do bielych šiat. Diery v biopoli naľavo sú otvory, cez ktoré možno žene odoberať životnú energiu. Všimnite si, že sú umiestnené na úrovni čakier. Nie náhodou v našej Kultúre ženy nikdy nenosili mužský odev – nohavice. Veď ako môžu rodiť zdravé potomstvo ak samé nie sú zdravé?
Medzi energeticko-informačným poľom a samotným objektom existujú priame závislosti, ktoré civilizácia dobre ukryla pred ľuďmi. Pozrime sa na jeden z aspektov tohto prepojenia.
Grécka mytológia pozná príbeh Ifigénie. Pretože dnes vieme, že mytológia je koncentrovaná minulosť, pozrieme sa na tento príbeh zo znalého uhla pohľadu. Grécka civilizácia sa dnes podáva ako vzor osvietenosti minulosti.
Ifigénia, dcéra jedného z najbohatších gréckych kráľov, bola poslaná medzi Slovanov na Krym (Tauridu staroveku) gréckymi žrecmi. Bola niečo ako Mata Hari staroveku. U starých Tauridov si získala dôveru a postupne bola zasväcovaná do ich tajomstiev. Nadobudla nadpriemerné poznatky z védickej Kultúry. Keď splnila svoju úlohu, prišiel čas ju odviesť nazad. Apolón poslal s touto úlohou za ňou na Tauris Orestesa a Pyladesa. Títo Ifigéniu unesú a s ňou ukradnú aj Kummira, posvätnú sochu Taurov. V tejto gréckej „báji“ je obrazne podaný opis krádeže a vývozu védických poznatkov. Vďaka tejto úspešnej špeciálnej operácii sa Ifigénia stane žricou Artemidy v chráme v blízkosti Atén. Orestes preberie trón po otcovi a Pylades dostane za ženu jeho sestru.
Staré grécke báje opisujú lúpežné výpravy ako odvážne, dobrodružné príbehy gréckych hrdinov. Druhá epizóda tejto špeciálnej operácie je známa ako výprava Jasona a Argonautov. V dnešnom jazyku mala táto špeciálne vycvičená jednotka za úlohu priniesť nie akési zlaté baranie rúno, ale zlaté Runy, t.j. staré, runové texty. V týchto starých textoch je podané vysvetlenie komunikácie s vyššími silami. Uniesli objekt, žricu, ktorá ovládala takéto poznatky. Táto však nakoniec všetko pochopila a spáchala samovraždu, pričom najskôr zabila svoje deti. Takýmto spôsobom im zabránila prístup aspoň k časti poznatkov, ktoré mala po tom ako pochopila, že bola oklamaná.
Vďaka tejto operácii sa Grékom podarilo zostaviť ich Olympijský Panteón, ktorý sa dnes podáva ako najvyššia dokonalosť. Achájska civilizácia sa v 14.-13. storočí pred n. l. veľmi rýchlo vyvinula. Zachvátili Krétu a obsadili Stredomorie, ale nemali ideológiu, pomocou ktorej by mohli riadiť takéto veľké územie. Potrebovali preto zostaviť funkčný systém, svoju mytológiu, svoju filozofiu, pomocou ktorej by takéto riadenie mohli realizovať. Táto potreba bola pre nich veľmi akútna. Druhou možnosťou bola vlastná evolúcia, ale na tú nebol čas.
Ukradli cudzie poznatky o Bohoch ako personifikácii Vyšších Síl a zakomponovali ich do svojho Panteónu. Na védický systém nestačili, princíp obrazného ponímania sveta nie je dostupný každému, na to je potrebná práca pravej polovice mozgu. Ich reflexia bola teda značne primitívnejšia. Napriek tomu svoj cieľ dosiahli a mašinériu zostavili. Do sakrálneho priestoru sa im následne otvorila cesta dobytím Tróje.
Za Grékmi prišiel Rím, ktorý sa rozrástol ešte rýchlejšie a času na vlastnú mytológiu nemal vôbec. Prevzal teda kompletne grécky Panteón, iba grécki bohovia dostali rímske mená. Ale kvalita tejto kópie už nebola veľmi pevná a pomerne skoro bola zničená agresívne nastupujúcim kresťanstvom. Stalo sa tak preto, lebo ich Panteón nebol podporený duchovnosťou.
Prečo je potrebná mytológia? Tá je v skutočnosti „umiestnená“ v neviditeľnom, ale všetko obklopujúcom energeticko-informačnom poli, ktoré je všade okolo nás. Aká je mytológia, také je aj ponímanie sveta ľuďmi, ktorí v tomto poli žijú. Grécky panteón opisuje bohov, ktorí sa voči sebe chovajú zákerne, sledujú vlastné ciele a záujmy. Ako hore tak dole, teda tak sa chovajú aj ľudia, podriadení takejto ideologickej filozofii. Toto je polyteizmus. Védické Rodobožie je pre nedostatočne prebudené mysle nedosiahnuteľný – dôvody poznáme.
Uzavrime teda prvý diel „opakovania“. Podstatnou zložkou jestvovania sú energeticko-informačné polia. Majme to na pamäti bez ohľadu na to, čo tvrdí civilizácia. Práve týmito neviditeľnými prepojeniami sa realizuje ono védické „Ako hore tak dole, ako vnútri tak navonok“.
