Jedna z hlavných metodík likvidácie pamäti na minulosť našich Predkov je podporovanie fenoménu, ktorý nazývame „obyčajná ľudská zábudlivosť“. Demokracia (odvolávame sa na skutočný význam slova tak, ako sa používal v Aténach a ako ho zahrnul vo svojom diele Ústava Platón) formou štátu vytvorila pre nás také podmienky, že hoci sme zaplavovaní množstvom všakovakých informácií, väčšina ľudí z tejto informačnej potopy dokáže vyextrahovať len to, čo sa týka pracovných príležitostí a základného, fyzického prežitia. Len málokto je schopný uvažovať o niečom viac, a práve to využívajú tí, ktorí tento systém cieľavedome vytvorili – všetci viditeľní aj ukrytí vládcovia Zeme. V ľudskej pamäti vymazávajú informácie dejinnej pamäte o skutočnej minulosti Zeme. Robia to už tisícročia a neprestávajú ani na okamih. Kto si myslí, že „dnes je všetko inak“, tomu len pripomenieme citát rímskeho cisára Marka Aurelia:
LEN HLUPÁK SI MYSLÍ, ŽE ZLÍ ĽUDIA NEROBIA ZLÉ VECI
Preto jednou z hlavných úloh našej obrany je neustále sa vzdelávať tak, aby sme boli schopní sa brániť. Nikdy však nezabúdajme na Zdravomyslie.
Nie je to tak dávno, čo na pozadí šumu umelo vytvorených revolúcií boli rozkradnuté muzeálne zbierky vo viacerých arabských krajinách. Okrem nami už spomínaných múzeí v Bagdade a iných irackých a sýrskych lokalitách, taký osud postihol aj múzeum v Káhire. Bez stopy pomizli unikátne historické artefakty, ktoré boli schopné osvietiť minulé udalosti na našej Zemi. Len krátko pred prevratom na Ukrajine bola z Krymu vyvezená unikátna kolekcia zlatých šperkov Skýtskeho obdobia. Dodnes je otázne, či sa tam vôbec z Holandska vráti.
Náhody neexistujú. Kým bola pozornosť všetkých mysliacich ľudí v Rusku upriamovaná na tragické udalosti bratovražednej vojny na Ukrajine, tak v samotnom Rusku bolo vykonaných niekoľko pokusov o likvidáciu unikátnych pamiatok minulosti Slovanov.
Prvým objektom na likvidáciu bolo svetoznáme Uralské múzeum pod otvoreným nebom – ARKAIM. Akýsi vysoko postavení a verejnosti utajení ľudia sa pokúsili pretlačiť cez vysoké úrady rozhodnutie o zatvorení múzea, ktoré ročne navštevujú tisícky záujemcov v podstate z celého sveta.
Výskumné práce pokračujú plným prúdom, archeológovia každý rok nachádzajú nové a nové nálezy, ktoré podávajú nové a nové svedectvá o mnohotisícročnej minulosti našich národov. Slovanských a Árijských národov.
Nijakého rozumného človeka by ani vo sne nenapadla taká hlúposť, akou je zavretie Arkaimu. Niečo také môže napadnúť iba cieľavedome a chladnokrvne konajúceho nepriateľa. Otázka, na ktorú naši čitatelia určite poznajú odpoveď znie: „Kto robí z nás, Slovanov „divé zvery“, hovoriace „nezrozumiteľných jazykom“, ktoré mali šťastie, že si nás všimli osvietení cudzinci – Gréci?“ A to ani nemusíme hovoriť o tom, že Arkaim je starší ako vyvolený národ…
Vedeniu múzea sa našťastie podarilo pritiahnuť veľkú pozornosť ruskej verejnosti a za Arkaim sa postavilo aj mnoho známych osobností, pričom problém dostali aj do médií. Útok na Arkaim sa podarilo odvrátiť… zatiaľ.
Predmetom druhého útoku sa stala známa múmia tzv. „Altajská princezná“. Ide o nezvyčajne dobre zachované pozostatky mladej, bielej ženy so svetlými vlasmi, ktorá žila medzi 5. a 3. storočím pred n. l. Múmiu našla ruská vedecká expedícia na náhornej plošine Altaja Ukok r. 1993.
Na jej koži je jasne viditeľné dobre uchované tetovanie, ktoré je podľa odborníkov „zhodné so skýtskou grafikou“. Je to neodškriepiteľný dôkaz toho, že už pred tisícročiami žili na území Altaja a Sibíri vôbec BIELE NÁRODY. Vedci múmiu stále skúmajú, ale už dnes je stanovený jej antropologický typ – túto kategóriu antropológovia nazývajú „Severoeurópan“, tzv. „Nordická rasa“.
A práve toto je hlavným dôvodom, prečo chcú tento neoceniteľný nález zničiť pod zámienkou pochovania pozostatkov. Ale historici, antropológovia, etnológovia, historici dejín umenia a ďalší odborníci majú ešte veľa čo skúmať na náleze nato, aby našli odpovede na mnoho dnes viac ako kedykoľvek predtým dôležitých otázok o pôvode Slovanov.
Tí, ktorí chcú toto prekaziť, sa dnes oháňajú akousi starostlivosťou o Dušu zomrelej, čím chcú „odovzdať múmiu zomrelej zemi“.
Dnes mnohé svetoznáme múzeá – Louvre, Britské múzeum, múzeá v Nemecku, Taliansku, ostatne aj múzeá v Rusku majú exponáty mumifikovaných starých Egypťanov. Prečo sa nikto nechce postarať aj o ich pokoj ich Duší? Veď – a aj toto niekomu nevyhovuje – ide principiálne o rovnako staré exponáty.
Na Altaji sa tiež našli akýsi záhadní – verejnosti neznámi – ľudia, ktorí dokázali presvedčiť gubernátora o potrebe likvidácie cenného artefaktu. Okrem iného boli rozšírené všakovaké fámy o prekliatiach, ktoré – ak nepochovajú múmiu – prídu na krajinu. „Sľubujú“ ich celú škálu – od povodní po vojny…
Múmia Ukukskej princeznej sa zatiaľ uchováva v Hornoaltajskom múzeu. Ale tí, ktorí sa skrývajú za kadejakých hodnoverných šamanov nie sú pôvodom Slovania – prečo im teda odrazu záleží na „pokoju Duše“ praobyvateľky Altaja, Slovanky?
Netreba zabúdať ani na to, že hlavní aktéri oboch divadiel – a ktovie koľko sa medzitým odohralo takých, ktoré sa na verejnosť ani nedostali – sú stále tam, kde boli. Iba čakajú na nový, výhodnejší okamih.
Oba hore opísané pokusy o likvidáciu – pre popov – nebezpečných svedectiev majú spoločné to, že tak či onak sa zatiaľ podarilo veci ponechať také, aké sú. Ale tretia akcia im už – bohužiaľ – vyšla.
V budove knižnice INION Ruskej Akadémie Vied v Moskve vypukol večer 30. januára 2015 strašný požiar. Hoci požiarnici okamžite zasahovali, úplne zlikvidovať sa ho podarilo až po 25 hodinách.
Knižnica INION bola čo do veľkosti druhou najväčšou knižnicou sveta – väčšia je už iba knižnica Kongresu USA. Ak neberieme do úvahy ostatné cenné knihy a dobové dokumenty, bola to jediná knižnica v Rusku, v ktorej sa uchovával fond materiálov VELESOVEJ KNIHY. Tieto materiály sa tam systematicky ukladali od začiatku 70-tych rokov minulého storočia. Dôležité je podčiarknuť, že tam zhoreli originály – niektoré zdroje dokonca tvrdia, že nielen výsledkov výskumov, ale aj priamo Velesovej knihy. Kompletne všetko zhorelo. Samozrejme, že sa uchovali xeroxové kópie všetkých originálov, ale to sú už iba kópie… napríklad „odborníci“ z KOB-u – zvyčajne sa skromne vydávajúci za vševediacich – nám budú aj toto vyhadzovať na oči, že je to iba vymyslená kniha – veď oni svoju „mŕtvu vodu“ majú kompletnú… a my nič. No a to je ďalší materiálny dôkaz, ktorý už nebude možno predložiť. Dobre si však pamätajme PREČO.
Kto je ten subjekt, pre ktorého je také dôležité likvidovať všetky takéto dôkazy nielen v Rusku, ktoré môžu dokázať prvobytnosť SLOVANSKEJ KULTÚRY na Zemi? A prečo tomuto subjektu nevadia napríklad „neomylní“ vševedkovia z KOB-u? Prečo nemilosrdne likvidujú elementy Starej Viery, a prečo vševedkovia nie sú ani prenasledovaní, ba majú „náhodou“ ten istý „správny“ postoj voči védickej literatúre ako RPC? Odpoveď je očividná.
Pokusov bolo určite mnoho, na jeden poukázal poslanec miestneho zastupiteľstva v tejto časti Moskvy na sociálnej sieti:
RPC žiadala ich zastupiteľstvo už predtým – a to veľmi nástojčivo – v tejto časti mesta povoliť stavbu nového – akože inak – kresťanského chrámu. Problém bol ten, že tam nebolo voľného miesta ani len na malý domček. Niečo teda muselo ísť dole. Je však málo pravdepodobné, že skutočný motív bol práve tento…
Zobuďme sa Slovania… ak našim mužom doteraz stačili pivné reči a nekonečné televízne seriály, za rohom je už reálna zmena. Zaplatíme za to, že sme sa dali uspať naivnou samoľúbosťou aj voľbou národu nepriateľského prezidenta. Napriek tomu, že mnoho ľudí dnes už naňho nadáva – zodpovednosť za jeho zvolenie ostáva. Nevedomosť neospravedlňuje, teda presnejšie nezachráni pred dôsledkami realizovaného slobodného výberu, veď univerzálne pravidlo Vesmíru je reťaz príčin a dôsledkov. Prebudenie nám môže byť vnútené aj formou prúdu utečencov cez našu zem – a okrem nich tu už máme milión Cigánov. Čo dokážu a ako reaguje štátna moc možno vidieť na skúsenostiach zo Západnej Európy…
Objavilo sa niekoľko otázok, na ktoré je dobré odpovedať naraz.
Určite ste si všimli, že naša pôvodná stránka vedy.sk je už niekde úplne inde. Technické okolnosti súvisiace s prevádzkovaním stránky sa vyvinuli tak, že nemalo pre nás význam ďalej pokračovať v spolupráci s prevádzkovateľom, na ktorého bola pôvodne registrovaná doména. Navyše sme nemali žiadny dosah na riešenie otázok súvisiacich s jej transferom na iného operátora. Malou šancou bolo počkať až vyprší lehota a snažiť sa doménu zachytiť, ale tento pokus nám nevyšiel. Pravdepodobne kvôli jej návštevnosti ju chytil robot a dnes už nie je naša.
Napriek tomu chceme pre všetkých zopakovať, že naša stránka – TARTARIA – obsahuje ÚPLNE VŠETKY ČLÁNKY, ktoré boli pôvodne na stránke VÉDY. Tento prenos sme robili my sami, takže nie je dôvod si myslieť, že niečo bolo vynechané. Okrem iného, stačí do nejakého internetového zadať názov článku a určite ho nájdete aj na TARTARII.
Ďalej by sme chceli upozorniť našich čitateľov, že sa nám konečne podarilo vytvoriť plagát Staroslovienskej Bukvice ako obrázok, ktorý si teraz môžete stiahnuť tak, ako predchádzajúci plagát. Pretože to je obrázok, tak odpadajú všetky problémy s fontmi, t.j. vytlačíte si presne to, čo vidíte na obrazovke vášho počítača.
Ďalšou témou sú reakcie niektorých z vás na Ságu o Inglingoch, ktorá vyšla priložená v KNIHE MÚDROSTI PERÚNA. Tu je dôležité si uvedomiť niektoré súvislosti, t.j. pochopiť, prečo sú v nej uvedené práve také údaje, ako sú. Naši čitatelia už vedia, že všetky staré texty boli pôvodne písané obrazným písmom. Naši Predkovia v minulosti používali jeden jazyk, ktorý sa nazýval SLOVIENE. Pretože však máme štyri národy, tak každý z nich používal svoj písomný systém na záznam textu. A tak ten istý text sa na našom území mohol napísať Staroslovienskou Bukvicou, pričom v Škandinávii ho zapísali zjednodušenou Karunou, t.j. Runami. U nás si vývoj – po pokresťančení – môžeme názorne priblížiť na príklade mien bukvíc. Každá bukvica systému Staroslovienskej Bukvice má meno, fonému, Obrazy a 3×9 z nich má aj číselnú hodnotu. Naši Predkovia poznali bukvicu „B“ (používame latinku) pod menom „BOGI“, t.j. „BOHOVIA“. Cyril a Metod nám z nej urobili „BUKI“, potom nám vzali Bukvicu úplne a dnes, keď hláskujeme, tak písmeno „B“ nazveme „BÉ“. Nuž, dlhú cestu sme prešli od BOGI k BÉ. Trvala vyše 1 000 rokov a kto chce, môže vidieť o čo ide. Ale ako hovoríme, teba vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. Vysvetlenie bude názornejšie, ak použijeme ruštinu. V ruštine sa „abeceda“ povie „alfavit“. Slovo je vytvorené spojením výrazov „alfa“ + „vita“. „Alfa“ je gréckeho pôvodu a má význam „začiatok“, „vita“ je latinského pôvodu a znamená „život“. Vo výraze „alfavit“ je teda uložený obraz, kam nás chce civilizácia dostať – rozumovo na počiatok života. Malé deti vydávajú zvuk „BÉ“, prípadne aj ovce. Civilizácia teda nie je – ako učia naše deti v školách – postup od primitívneho k dokonalému, ale presne naopak – od dokonalého (Kultúry) do primitívneho (civilizácie). Presne ako to zariadili – od BOGI po BÉ. Prešli sme už dlhú cestu – a čo nám naplánovali po „BÉ“?
Na Ságu o Inglingoch treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu – ako na obraz, nie iba jednu jeho hranu. V prvom rade to je text, ktorý bol napísaný pred viac ako 1 000 rokmi a hovorí o Inglingoch aj o tom, kto to bol Odin, odkiaľ pochádza a ako sa dostal do Škandinávie. Môžete síce pozrieť aj napr. do Radzivilovského letopisu – ale to u nás nikoho „nenapadne“ (veď preto tu prebehla implementácia Slovákov a Slovenov na úkor pôvodných Slovienov). Ešte pohodlnejšie je povedať, že je to všetko vymyslené… stará pesnička.
Čo sa týka niektorých opisovaných dejov, tu treba pochopiť, prečo tam sú. Sága bola pôvodne napísaná Runami, t.j. bez ohľadu na to, aké sú podkladové udalosti textu – fonetická úroveň – skutočný opis udalostí je treba hľadať na úrovni Obrazov Rún a ich spojení. Správne, texty už nie sú Runové, ale latinkové. Teda OBRAZNOSŤ SA STRATILA, latinka nie je schopná – vďaka svojej primitívnosti – uchovávať Obrazy. Takto sa pri pokresťančovaní Škandinávcov aj pôvodný výraz „VÉDA“ zmenil na „EDDA“. Okrem iného, ak by tupí kresťanskí popi a iní otroci boží prečítali na fonetickej úrovni skutočnú informáciu v texte, tak Sága o Inglingoch by tu dnes už nebola. Treba len vedieť o čo ide a všetko nám zapadne na svoje miesta.
Niektorí z vás sa chceli aj radiť o práve skončených voľbách. Nuž, tu nemožno nikomu radiť. Volebný systém ako taký patrí systému civilizácie, t.j. je navrhnutý tak, aby práve ona ostala uchovaná. Vytvára síce dojem, že všetko má v rukách občan, ale aj milión Cigánov sú občania našej republiky… s právom hlasu. Účasť vo voľbách – bez ohľadu na to, koho volíme – je odovzdanie súhlasu elite, že môžu robiť s nami čo chcú. Boj proti systému je vždy iba jeho podpora. Veď namiesto toho, aby sme sa sami chopili riadenia svojej krajiny – Kopné Právo – delegujeme iných, ktorých ani len nepoznáme. A kde hádžeme svoje hlasy, ktorými si chceme „delegovať“ krásnu budúcnosť? Správne, do URNY. A čo zvyčajne býva v URNE? Odpoveď určite netreba. Je to demokracia v skutočnom význame tohto starého slova – t.j. otrokársky systém. Nuž a v ňom sú síce otrokári, ale drvivá väčšina „zúčastnených“ sú otroci.
Na druhej strane stále žijeme v tomto systéme, takže nemožno odsúdiť ani tých, ktorí išli voliť preto, lebo naozaj podľa svojho Svedomia chceli niečo zmeniť, k niečomu sa vyjadriť. Veci naozaj nejdú dobrým smerom, ale to je globálny jav. Dnes už iba naivný slepec nevidí, že politika (rovnako veľahovoriace slovo) znamená pre jedných oklamať druhých a potom si na ich úkor dobre žiť… len dokedy.
V posledných voľbách mala iba jediná strana jasne vyprofilovanú líniu – konečne začať robiť poriadky so zlodejmi v kravatách a s Cigánskymi parazitmi, ktorí už dávno sa voči nám a na náš účet chovajú agresívne a arogantne, znásilňujú biele dievčatá, bijú bielych chlapcov, dokonca zabíjajú bielych ľudí. Štátny aparát ich navyše kryje a zločiny ututláva. Možno použiť citát zo starého manuálu umenia NINPO (Nindža):
VLÁDA JE VŽDY NA NÁKLADY ĽUDU A V NEPROSPECH ĽUDU
Vyzerá to tak, že za posledných tisíc rokov sa nič nezmenilo. Takto to nemôže ísť naveky.
Nazývať túto politickú stranu fašistickou je však rovnaké pokrytectvo, ako volať Cigánov Rómami. Tí, ktorí tak robia ani nevedia, čo to fašizmus je – a to je už iba nevedomosť. Možno ich však pochopiť, dostali strach, môže totiž vyjsť na povrch, čo všetko doteraz porobili.
Za zmienku stojí symbol, ktorý táto strana používa. Hoci si myslia, že ide o kresťanský symbol – akože misijný kríž kresťanskej cirkvi – my vieme, že symbol je o mnoho tisícročí starší – je to Slnečná Runa Bohyne Mary (Morény).
Nech sú ich myšlienky akékoľvek príťažlivé – ich nosná energia je energiou Kresťanstva, t.j. energiou ĽSTI, KLAMU a SMRTI. A naša cesta je cestou SVEDOMIA A CTI. Tieto slová pôvodný text Biblie neobsahuje – aramejský jazyk ich nepozná. Zásadná zmena – ZMENA KONCEPCIE – však nastúpiť neodvratne musí. Ak to nepochopíme po dobrom, bude to musieť prísť po zlom.
Zdalo by sa, že tento termín bol vytvorený – rovnako ako zbrane, ktoré pod neho patria – iba nedávno. Nič však nie je klamlivejšie ako tento predpoklad. Na vývoji psychofyzickej zbrane sa na plné obrátky pracovalo už v Tretej ríši – táto kompetencia padala pod právomoci nám už známej Ahnenerbe.
Dôvodov na to, prečo o tom nie je nič známe na verejnosti existuje hneď niekoľko, aj keď všetky nám nemusia byť známe. V prvom rade je to fakt, že výsledky prác a výskumov vedcov z Ahnenerbe boli okamžite konfiškované tajnými službami krajín, ktoré porazili Nemecko v Druhej svetovej vojne. Prakticky okamžite boli vo všetkých krajinách kategorizované ako „Prísne tajné!“ – čo nie je nič prekvapivé. Úlohou psychofyzickej zbrane je zabezpečiť moc nad vedomím ľudí.
Na verejnosť sa prvé informácie o tejto oblasti dostali následkom toho, že r. 1959 vyšla – aj keď v malom náklade – vo Švajčiarsku kniha KLADIVO TORA. Dala by sa považovať za nevinnú sci-fi táraninu, ak nie dve skutočnosti. Autorom knihy bol Wilhelm Alpentahl, asistent známeho fyzika, jedného z vedúcich pracovníkov Ahnenerbe, Karla Maura. Druhá „zaujímavosť“ bola tá, že akási neznáma osoba okamžite po vyložení kníh na pulty skúpila v podstate celý náklad. No a samotný autor sa o mesiac neskôr utopil v Ženevskom jazere.
O čom vlastne písal Alpentahl? Podľa jeho knihy sa Ahnenerbe podarilo vyrobiť zbraň, ktorá dávala moc nad ľuďmi. Ďalej tvrdí, že na skonštruovanie tejto zbrane boli použité aj akési poznatky mimozemského pôvodu. Odkiaľ mohli byť tieto poznatky?
V starobylom rode Willigutov sa uchovávali akési tabuľky popísané starými Runami. Jedného dňa sa ich fotokópie dostali do rúk Maurovi, ktorý rýchlo zistil, že starý text obsahuje zložité schémy a vzorce opisujúce dovtedy neznáme javy. Iba približne polovica z nich sa nachádzala na úrovni vtedy známej úrovne fyziky, zvyšok údajov bol na tie časy ešte ponímaniu vedcov nedostupný.
Hoci vedcom dosť dlho trvalo, kým Runové texty dešifrovali, nakoniec sa im to podarilo. A potom už veci nabrali rýchle tempo. Na základe rozlúštených textov z týchto starých tabuliek boli zostavené tzv. technomagické zariadenia. Princíp ich práce bol založený na vlastnostiach torzných polí, ktoré pozostávajú z množstva elementárnych častíc, vytvárajúcich víchrové toky. Torzné polia priamo účinkujú na hypofýzu a jej nervové centrá, ktoré priamo kontrolujú vôľu človeka. Projekt dostal kódové meno TOR.
Maur so svojimi spolupracovníkmi pristúpili r. 1944 k pokusom na ľuďoch. Potrebovali čas, aby mohli skúmať všetky súvislosti, ale mohli postupovať jedine metódou pokus-omyl. Času však už veľa nebolo, koniec vojny sa rýchlo blížil.
Všetky materiály výskumov sa dostali do rúk Rusom a Američanom. Vyzerá to tak, že Američania sa zmocnili samotného aparátu a časti pracovníkov Ahnenerbe v tomto projekte, Rusi zase získali celú dokumentáciu. Dodnes nie je jasné, kde zmizol Maur, ani ako ďaleko sa dostal vo svojich výskumoch. Môžeme ešte spomenúť jeden veľmi dôležitý fakt. Hneď po rozpade ZSSR slávni demokrati Gorbačov a Jeľcin predali celý skonfiškovaný archív Ahnenerbe za hranicu. V Rusku síce niečo ostalo – vrátane kópií – ale aspoň vidno, čo to za beštie rozbili krajinu, ba celý Východný blok. Rovnako je jasné, že údaje zozbieranú Ahnenerbe majú veľkú cenu dodnes.
A ako to je dnes? Nikto sa nesnaží ovládnuť masy? Veď ako by sa to aj dalo – dnes máme demokraciu. Ale ak vieme, čo slovo demokracia naozaj znamená, tak by sme museli byť veľmi tupí, aby sme tomu naivne uverili. Vo všetkých krajinách, ktoré viedli – a vedú – v tejto oblasti výskumy je existencia neuroenergetických laboratórií považovaná za jedno z hlavných štátnych tajomstiev.
V ZSSR viedol laboratórium, ktoré sa zaoberalo základnými vedeckými výskumami v oblasti štúdia bioelektrických javov v živote bunky, práce mozgu a živého organizmu A. Barčenko. Koncom 20-tych rokov minulého storočia organizovali skupinové seansové pokusy spojenia s noosférou. Barčenko predpokladal, že „… kontakt so Šambalou môže vyviesť ľudstvo z krvavej slepej ulice nerozumu toho krutého boja, v ktorom sa ono beznádejne topí“. Bol však jedným zo zakladateľov slobodomurárskej organizácie JEDNOTNÉ PRACOVNÉ BRATSTVO, ktoré bolo odhalené OGPU. Všetci členovia tejto tajnej spoločnosti boli popravení. Barčenko bol zastrelený 30.4.1938.
V 50-tych rokoch minulého storočia už CIA, KGB a tajné služby ďalších veľkých krajín prešli k implementácii nahromadených poznatkov skrz pokusy zombiovať agentov a diplomatov. Je to zároveň obdobie, kedy začali zostavovať prvé elektronické prístroje na kontrolu a diaľkové riadenie psychiky. Dnes možno reálne pomocou biotechnológií zakódovať človeka, a to nie iba tabakom a alkoholom.
Nebudeme sa zaoberať detailným opisom rôznych postupov, metód a technológií, ktoré majú dnes k dispozícii spravodajské služby. Ale aby sme mohli porovnať védické poznatky a súčasné vedecké výdobytky – hoci aj tajné a len pre spravodajské služby – uveďme si niečo z toho, s čím dnes oni pracujú v oblasti výskumu ľudského vedomia. Z ich „kuchyne“ si priblížime opis približného algoritmu obrazu Sveta. Možno to bude prekvapujúce, ale ide o spracované materiály spravodajských služieb – treba však povedať, že nie domácich:
My už vieme, že ponímanie Sveta a svetonázor sú diametrálne odlišné prístupy. Väčšina dnešných ľudí pracuje iba na úrovni svetonázoru. Bez správne sformulovaného svetonázoru človek nemôže dlhodobo existovať v tomto svete. Ale aby ho sformuloval, musí mať k dispozícii správnu predstavu o obraze Sveta a úlohe človeka v systéme jeho stavby.
Tvorcom všetkého existujúceho je Najvyšší Rozum (tu a ďalej budeme používať ich názvoslovie), čo je mysliaca energetická substancia alebo inak Svetová Harmónia. Tvorca Vesmíru má svoj nástroj, ktorým tvorí Svety a rôzne objekty vo Vesmíre, a tento nástroj sa nazýva Matrica Tvorenia, čo je forma energie v jej prvotnej forme.
Do tejto Matrice vstupujú všetky naše života a činy, pretože to sú iba formy energií a Matrica slúži práve na uchovávanie energií. Z tejto Matrice bolo vyvedené tvorenie, dajú sa v nej nájsť všetky myšlienkové formy, idey a formy energie všetkého, čo bolo alebo bude stvorené vo všetkých Vesmíroch. Aj ľudia – tak ako všetko ostatné – boli stvorení z energií tejto Matrice, ale Duša pochádza od samotného Najvyššieho Rozumu.
Na jemnohmotnej rovine sme všetci navzájom prepojení, preto činy dokonca iba jedného človeka vplývajú na všetko, na celý okolitý svet. Človek ako častica Stavby Sveta je s ním tesne prepojený. Základná úloha človeka na Zemi je evolučný vývoj jeho samotného aj okolitého sveta skrz Dušu, ktorá je stelesnením Božieho Ducha, ktorý je všetko Existujúce. Je to univerzálna životná energia, koncentrovaná a lokalizovaná, vibrujúca na špecifickej frekvencii v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste.
Duša človeka je to, čím sme, naša podstata. Naše je aj Telo a Um, čo je to, čo používame nato, aby sme skúsili, kým vo sfére Zodpovedajúceho sme. Príbytok našej Duše sa nachádza vo sfére Absolútna, teda tam, kde prebýva Boží Duch. Duša na Zemi žije vo sfére Zodpovedajúceho a po odchode z fyzického tela nastupuje na cestu tam, odkiaľ prišla, kde znovu splynie s Božím Duchom a stane sa jedným Duchom, jednou energiou, pričom si uchováva svoju individualitu.
Telo človeka žije v silovom poli, ktoré voláme Duša, je umiestnené vnútri tejto energetickej formy. Táto energia je obdarená rozumom, ktorý je zároveň uchovávateľom aj zdrojom všetkého poznania, všetkého ponímania, všetkých svedectiev, informácií a skúseností. Čo do formy je Duša objektom matričného typu s bunkami, ktoré sú zaplnené energiami rôzneho druhu. Všetky naše zmyslové realizácie – Ľúbosť, Radosť, Hnev, Tvorivosť, Závisť, Žiadostivosť, Agresivita a pod. sú svojou podstatou energie, ktoré túto matricu nasycujú, a tým zapĺňajú jej bunky. Vnútorný obsah Duše a jej podstata pozostáva zo súboru vložiek rôzneho významového smerovania, ktoré Duša nazhromaždila v predchádzajúcich životoch. Duševné vlastnosti sú základom osobnosti a fundamentom pre jej rozvoj. Úroveň vývoja osobnosti priamo závisí od úrovne naplnenia matrice energiou zmyslov. Vývoj samotnej Duše je v novej materializácii naprogramovaný vo forme reťazca budúcich udalostí a životných situácií, čo je svojou podstatou samotná púť evolúcie Duše, teda jej hlavné predurčenie v tomto Svete. Program je zostavený formou špecifickej následnosti nevyhnutných udalostí. Osobnosť nimi prechádza za použitia práva výberu, t.j. vyberá svoj variant chovania sa a tak sama zostavuje konfiguráciu svojej Duše, čím nadobúda pozitívne alebo negatívne smerovanie.
Energetické napĺňanie matrice prebieha nie iba na základe činov danej osobnosti, ale závisí aj od jej pocitov a procesov myslenia. Aktívna pozícia osobnosti aktívne ovplyvňuje kvalitu jej nákladu. Hoci hlavnou úlohou je vývoj, ten je často zamenený druhom obchodu: ja mám to, čo chceš ty, ty máš to, čo chcem ja.
Pre lepšie pochopenie celej problematiky organizácie človeka si ho môžeme predstaviť ako dvojkolesový bojový voz ťahaný koňmi. Kone predstavujú naše Zmysly, Opraty sú Um, Kočiš je Rozum, bojovník je Svedomie a cestujúcim na voze je Duša. Naše Telo je ako voz s kolesami, aby Duša mohla komfortne cestovať. Voz by mal správne riadiť Rozum opierajúci sa o Svedomie.
Duša má funkciu ukázať svoje želanie, ale nevnucovať ho. Um má za úlohu realizovať výber, vychádzajúc z reálnych možností. Tela má tento výber realizovať. Keď Um, Rozum a Duša tvoria spolu v harmónii a jednote, tak sa Boží Princíp prejavuje v matérii. Naše Telo riadi Duša, Dušu riadi Duch (Rozum) a Ducha riadi Svedomie. Duša je energetická matrica tvorená bunkami skúseností, Duch je Božia Múdrosť. Duša má poznávať túto Múdrosť počas svojho života v reálnom svete. Svedomie je nerozlučiteľné a harmonické spojenie Duše s Božím Svetom.
Um prináleží materiálnemu Telu, je nevyhnutný na prežitie a podlieha vplyvom zmyslov. Výsledkom činnosti Umu je chovanie sa človeka. Um riadi všetky funkcie organizmu a zabezpečuje dodávku všetkého, čo Telo obľubuje. Rozum je duchovné telo riadené Umom. Vedomie je mysliace Božie centrum Rozumu, Svedomie je vnútorné duchovné meradlo, základ pre umožnenie výberu.
Telo je iba nástrojom našej Duše. Náš Rozum je sila, ktorá dáva do pohybu Dušu. Um je nástrojom Tela používaný na materializáciu želaní Duše. Pre Dušu je najdôležitejšie zakúsenie Ľúbosti, čo je pre ňu zmysel a cieľ. Duša potrebuje zmysly a nie poznatky. Poznatky sú pojmy, Zmysly sú skúsenosť. Najvyšší Zmysel je skúsenosť jednoty so Všetkým Jestvujúcim, zmysel dokonalej Ľúbosti. Veď svet, ktorý nás obklopuje – vrátane živých bytostí – pozostáva z takých istých elementárnych častíc. Každá taká častica má nejaký energetický potenciál a do okolitého priestoru vyžaruje určitú energiu. Z určitých energetických potenciálov sa skladajú celé štruktúry polí. Nízkofrekvenčné energetické polia nesú v sebe vibrácie, ktoré u človeka vyvolávajú prejavy negatívnych vlastností: agresivitu, závisť, násilie, zlosť a pod. Vysokofrekvenčné polia zase nastavujú ľudí na prejavy pozitívnych vlastností osobnosti: dobra, radosti, vyváženosti, harmónie s okolitým svetom a pod.
Medzi energetikou okolitého prostredia a energetikou človeka dochádza k neustálej energetickej výmene. Podľa toho aké energetické vibrácie človek vyžaruje, tak čo do orientácie aj s rovnakými rezonuje a vzájomne reaguje, následkom čoho prejavuje agresívne alebo blahodarné chovanie. Okolité prostredie rovnako vykazuje svoje pôsobenie na človeka pomocou vplyvu energetických poľových výtvorov. Človek na tento svet pôsobí prostredníctvom svojich myšlienok a vyrieknutých slov, pretože každé vyrieknuté slovo predstavuje vibračný príkaz. A akýkoľvek Myšlienkový obraz, ktorý vytvoril človek je energetická substancia, ktorá je schopná rezonovať s energetickými poľami ktoré nás obklopujú, čo sa odráža na zmysloch človeka a jeho správaní sa.
Na všeobecný psychoenergetický priestor najviac vplýva svetonázor človeka, jeho vzťah k sebe aj iným, jeho chovanie sa a činy. Samotná energia okolitého prostredia nemá polaritu, funkcionalitu zrodenej energii dodáva sám človek svojimi myšlienkovými obrazmi. Individuálne Duše spájaním sa do jedného celku, na jemnohmotnej úrovni prenikajúc jedna do druhej, zlievajúc sa, vytvárajú zvláštnu nadvedomú psychickú bytosť, ktorá riadi ľudí. Je to energeticko-informačný výtvor ktorý vytvorili ľudia, a ktorý ich spája podľa zhodnej frekvenčnej charakteristiky. Nazývame ho EGREGOR. Egregory sú vytvárané našimi myšlienkami, ideami, zlozvykmi, pocitmi, cieľmi a pod. Jeho sila závisí od sily želania človeka a tých ľudí, ktorí zdieľajú identické ciele a intenzívne ich aj podporujú. Tak isto presne pôsobí aj nejaký namodlený predmet – ikona, Kummir, amulet a pod. – ktorý vôkol seba vytvára energeticko-informačné pole na jemnohmotnej energetickej úrovni a zodpovedajúcim spôsobom vplýva na vedomie ľudí. Existujú aj prírodné egregory, vytvorené veľkými vodnými plochami, horami, jaskyňami, vodopádmi, roklinami, údoliami, zlomami zemskej kôry a pod. Náboženské egregory sú reprezentované napr. Hospodinom, Jehovom, Alahom a pod. Je veľmi dôležité si ich nemýliť so Stvoriteľom!
Tento krátky opis Obrazu Sveta zostavený z materiálov ľudí pracujúcich v spravodajských službách je určite ohromujúci. Najprekvapivejšie však je na ňom to, že je to v podstate technickým jazykom prerozprávané védické Poznanie. Ak teda majú dnes spravodajské služby takýto prístup k ponímaniu problému samotného jestvovania človeka, tak sa nemožno diviť, že dnes sú schopné už robiť s vedomím človeka a jeho chovaním sa čo len chcú. Predstava budúcej svetovej vojny ako série jadrových útokov a protiútokov je veľmi naivnou predstavou, ale to už je našim čitateľom jasné. Pokračujme teda ďalej za použitia materiálov moderných spravodajských služieb a zľahka nahliadnime do oblasti, ktorá sa dnes odborne nazýva „psychotechnológie“, aj keď náš pohľad bude iba veľmi povrchný.
Čo sú to tie psychotechnológie, ktoré sú dnes schopné premeniť milióny ľudí na zombi? Sú to počítačové technológie vysokej úrovne, ktoré umožňujú presne diagnostikovať a regulovať psychický a fyzický stav človeka tým, že prenikajú do jeho podvedomia.
Existujú dva hlavné psychotechnologické procesy – počítačová psychoanalýza a psychoregulácia. Stoja na dnešných poznatkoch o organizácii špecifikách sfér ľudskej psychiky. Pri počítačovej psychoanalýze sa vykonáva matematická analýza reakcií organizmu, ktoré vznikajú pri veľmi rýchlom vizuálnom prehliadaní alebo zvukovom prečítaní rôznych „symbolov“ – slov, fráz, obrazov. Analýza informácie, ktorá sa takýmto spôsobom zhromaždí ukáže prítomnosť „bolestivých bodov“ v ľudskom podvedomí, ktorými sa potom realizuje psychoregulácia.
Najpraktickejšia je zvuková regulácia psychiky, pri ktorej sa slovesné sugescie v zakódovanej forme umiestnia na ľubovoľný nosič zvukovej informácie – do hudby, reči či šumu. Mozog prijíma sugesciu a vykoná korektívnu akciu na podvedomej úrovni.
Hoci psychoregulácia sa zvyčajne používa pri nervovom podráždení, poruchách srdca, pri liečení syndrómu bolesti pri rakovine a pod., dá sa zneužiť, a vtedy sa stane strašnou zbraňou. Pomocou nej je možné vyvolávať strach, agresivitu, hnev, či dokonca zničiť v človeku samotnú osobnosť.
Ak sa napríklad použije psychoregulácia v televíznej reklame aj pre ten najbrakovejší tovar či pochybnú bankovú operáciu, tak účinok bude vždy 100%.
Napríklad v USA je použitie takejto metodiky zakázané zákonom a každá reklama sa starostlivo kontroluje. Zaujíma u nás niekoho niečo také? Odpoveď poznáme.
V bývalom ZSSR bola na základe povolenia z 27. januára 1986 skonštruovaná a vypustená r. 1989 prvá družica na aplikáciu metód a prostriedkov diaľkového vplyvu na biologické objekty vrátane človeka. Po vyvedení na orbitálnu dráhu bola schopná korigovať chovanie sa obyvateľstva na území o veľkosti Krasnodarského kraja. USA takých vypustili niekoľko stoviek…
Na takéto účely sú podľa názoru špecialistov najvhodnejšie vysokofrekvenčné polia o nízkej intenzite a laserové žiarenie, čo je mimoriadne nebezpečné pre vyššie funkcie hlavného mozgu. Dajú sa ťažko registrovať a vyfiltrovať zo spektra trvale prítomného elektromagnetického vyžarovania priemyselného pôvodu.
Špeciálne modulované polia takéhoto druhu môžu vyvolať nasledovné efekty v oblasti vyššej nervovej činnosti:
Meniť schopnosť organizmu prijímať vizuálne, akustické a iné druhy informácií;
Vyvolávať diskoordináciu myšlienkovej činnosti, ktorá sa prejaví v neschopnosti prijať adekvátne riešenie;
Vyvolávať emocionálnu nestabilitu, nasmerovanú na neadekvátne reakcie v chovaní sa a kompromitujúce osobnosť;
Čo sa týka periférneho nervového systému, použitie špeciálne modulovaných polí spôsobuje:
Zmeny pohybovej schopnosti;
Kŕčové reakcie.
Vo všeobecnosti sa takéto pôsobenie na organizmus prejaví formou nástupu letálneho odchodu pri príznakoch srdcovej nedostatočnosti s následným zastavením srdca, dýchania a spontánneho krvácania do mozgu.
Dnes sa používajú najmodernejšie metodiky pôsobenia na stav vedomia a skrz neho na chovanie sa človeka. Najbežnejšie je okrem elektronickej aparatúry zvyšovať efektivitu pôsobenia pomocou dodávania do tela rôznych psychotropných látok vo forme rôznych chemických zlúčenín. Tie sú dnes v podstate v každom alkohole –vrátane nealkoholického piva – GMO, mäse a pod.
Existujú generátory pracujúce na základe nasmerovaných torzných polí, ktoré na špecifických frekvenciách nasmerovaním pôsobia na konkrétneho človeka. Tomu sa v hlave začne vytvárať „kaša“, pričom zdroj žiarenia sa môže nachádzať v susednom dome.
Dnes už sú používané metodiky uvedenia do stavu mäkkej hypnózy, pričom človeku ani nedôjde, že na neho pôsobia. Má však pribrzdené podvedomie a dostáva príkazy na konkrétne konanie.
Je známe, že Ministerstvo obrany USA už r. 1993 inštalovalo do svojich rakiet celé komplexy zariadení, ktoré sú schopné vydávať elektromagnetické impulzy nato, aby došlo k paralyzovaniu nepriateľa bez použitia atómových, biologických či chemických zbraní. Presne tak je možné znižovať bojový duch armády alebo naopak, vyvolávať agresivitu, ktorá môže viesť napríklad k občianskym vojnám, masovým nepokojom, kolektívnym samovraždám, nenávisti a podobne.
Ak vám tento článok pomohol k rozšíreniu vašich poznatkov o reálnych možnostiach dnešných technológií masového ovládania ľudstva, tak už nebudete naivní. Svetové médiá nám systémovo podsúvajú obrazy, ktoré niekto objednal. Nazývame to kanalizované myslenie – mali by sme mysľou chodiť iba po tých kanáloch, ktoré nám oni pripravili. Obranou je hlavne nepozerať tam, kde chcú, aby sme sa pozerali.
Sergij Radonežský je našincom poväčšine neznámy. V našich končinách ho spomínala Vanga vo svojom proroctve. Reč je o tom, v ktorom spomína, že vidí Európu v roku 2016 pustú. Výnimkou bude Rus, ktorá sa stane centrom duchovnej obnovy ľudstva, pričom na nej vznikne taká cirkev ako za čias Sergija Radonežského.
Mauro Orbini vo svojom diele nikde výslovne nespomína Slovákov, ale z textu je jasné, že pod Rusou má na mysli aj naše územie. V talianskom origináli sa nezaoberá Veľkou Rusou, aj keď v ruskom preklade z r. 1722 je kapitola venovaná Moskovskej Rusi. Vydanie z r. 1722 je skrátené. Niektoré kapitoly boli vynechané a ďalšie zase pridané. Má význam ich teda posudzovať samostatne.
Ak použijeme aj letopisca Nestora – „jazyk sloviensky a ruský jedno jest“ – tak nemáme problém sa zorientovať. V minulosti nám zmenili samonázov nášho národa. Týmto sme vypadli zo spoločného poľa udalostí, odpojili sa od činov našich Predkov a urobili z nás úplne nový národ – ako malé dieťa. Do tohto nového národa však patria iba tí, ktorí sa považujú za Slovenov alebo Slovákov. Slovieni tu sú už tisícročia. Nechajme teda deti hrať sa a poďme ďalej, my sa nechceme odpájať od Dedičstva našich Predkov. Zatiaľ nám stačí vedieť, že pod kategóriu „Rus“ – aj keď v našom prípade Maličkú – patrí aj územie Slovienov na Západe, súčasťou ktorého je aj naše územie.
Zo Sergija Radonežského – podobne ako aj z Alexandra Nevského – urobili kresťania to, čím nikdy neboli – kresťanov. Aby lož bola ešte viac zamotaná, tak tzv. „pravoslávnych“ kresťanov. Ale tento prístup je nám už dobre známy. Rovnako urobili z Riurika (Rároha) Normana, či zo Sloviena Sama cudzinca Franka.
Tzv. „Pravoslávna“ cirkev kresťanská nemá v texte, na ktorý sa odvoláva – Bibliu – absolútne žiadnu väzbu. Slovo PRAVOSLÁVNY sa v Biblii nikdy nevyskytovalo z jednoduchého dôvodu. Je vytvorené spojením PRAV + SLÁVIŤ. Pravoslávny je teda ten, kto slávi Prav, t.j. Bohov a Predkov – samozrejme vlastných. Tu nie je na mieste otázka, koho predkovia sú lepší či vyvolenejší. Je to to isté, ako keby sme sa pýtali: „Koho otec je lepší?“ Samozrejme, každému ten jeho. No a kto slávi VLASTNÝCH BOHOV A PREDKOV je zároveň – v zmysle Velesovej knihy – SLAVJAN.
Snažia sa nám podhadzovať vysvetlenie, že „pravoslávny“ sa má prekladať ako „ortodoxný“ – čo aj vo svojich materiáloch robia. Ale to v žiadnom prípade nie je preklad – teda iba ak by sme chceli použiť to, čo Američania nazývajú „wishful thinking“, t.j. ako my hovoríme „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“. Ortodoxný znamená „pravoverný“. Ortodoxní kresťania reálne existujú, pravoslávni kresťania nie, pretože jednoducho nemôžu. Je to však technika čiernej mágie – použiť dve protikladné frekvencie v názve. Tieto sa navzájom vyrušia a text je potom z hľadiska kontaktu so psychoprogramom v podvedomí „neškodný“.
Na pochopenie podstaty sa musíme pozrieť do minulosti – nie histórie. V roku 1054 došlo k rozkolu medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Príčinou bolo, že pápež na seba prevzal „neomylnosť“, hoci aj „len“ vo veciach viery a mravov. Za vieru a mravy sa v temnom, kresťanskom stredoveku dalo považovať všetko. Východní kresťania sa odvolávali na opis známej udalosti v evanjeliu podľa Jána, v ktorom Kristus v chráme umýva nohy svojim učeníkom. Opis hovorí o tom – a tu majú Východní kresťania pravdu – že pred Bohom sme si všetci rovní. Nemôže teda žiaden človek – hoci aj pápež – byť neomylný, lebo taký je iba a výlučne Boh.
Odvtedy sa v teológii používajú termíny dynamické a statické rozdiely medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Západná cirkev sa od oddelenia formovala pomerne nezávisle od Východnej podľa encyklík – skrátka riadenia – pápežov, Východná cirkev si zachovával pôvodný stav. Preto ju možno aj považovať za najautentickejšiu kresťanskú cirkev dnes na svete. Teda ide o to, že ako keby sa dynamické charakteristiky vývojom menili, statické ostávajú ako keby tie isté…
Vo Východnej cirkvi došlo ku krátkodobému „poľudšteniu“, t.j. k niečomu takému, čo by sme mohli nazvať „kresťanstvo s ľudskou tvárou“. Práve tento smer rozvíjal medzi Slovanov Sergij Radonežský. Neprežil však dlho.
Dnes Ruská pravoslávna cirkev s obľubou označuje Moskvu za „Tretí Rím“. Dôvod je prostý. Prvý Rím je každému známy, bola to najskôr lúpežná republika a neskôr impérium, ktoré prinieslo obrovské utrpenie množstvu národov, z ktorých niektoré zničil úplne. Prvý Rím padol pod ostrým meča našich Predkov, pretože takýto stav nebolo možné ďalej tolerovať.
Druhý Rím bol Konštantínopol, Byzancion, Slovanmi nazývaný aj Carihrad, dnešný Istanbul. Rovnako ako prvý spôsoboval utrpenie mnohým národom, pričom – presne ako Prvý – široko implementoval zákernú taktiku diplomacie ľsťou a klamom. Táto ich systémová zákernosť stála mnoho životov našich Predkov. Dnes sa oba Rímy podávajú pozitívne – veď aj vidno, kto dnes vládne. V Druhom Ríme vládli Gréci. Pre nás je dôležitý grécky cisár Michal III., ktorý vyslal začiatkom druhej polovice deviateho storočia na naše územie Cyrila a Metoda. Cisár Michal III. je v mnohých dobových dokumentoch opačovaný prívlastkom „OŽRAN“. Akosi nás to neznepokojuje, ale Ivana IV. radi nazývame „Hrozný“, hoci ide iba o prívlastok odvodený od sova „GROZA“, t.j., búrka. Je to ukážka nevedomosti podobne, ako preklad „Красная Площадь“ cez primitívnu angličtinu „Red Square“ na „Červené námestie“. Na Olympiáde v Soči sa pretekalo v lokalite „Красная Поляна“, ktorú začali – nie hneď – reportéri správne nazývať Krásna Poľana. „Šľachetný“ grécky cisár Michal III. mal ešte aj ďalšie „záľuby“ – oženil sa s veliteľom svojich stajní. Keďže „vrana k vrane sadá“, tak aj takých ľudí ako on sám k nám poslal. Tu iba okrajovo spomeňme vyjadrenie moskovského patriarchu Kirilla na adresu Slovanov, ktorí boli iba „divochmi“, ktorí hovorili „nezrozumiteľným jazykom“, a teda mali veľké šťastie, že sa ich ujali osvietení muži Cyril a Metod… našim čitateľom určite netreba viac vysvetľovať.
Druhý Rím padol tiež pod ostrým meča – roku 1453 ho dobili vojská sultána Mohameda II.
Pretože vo Vesmíre platí všeobecný princíp vzájomnej sympatie – vo význame zodpovedajúcich previazaností vlastností a dejov – tak aj Tretí Tím čaká rovnaký koniec. Kresťanská cirkev už načinila toľko zverstiev, že vyčerpala právo ďalej exitovať. Preto na ňu prichádza Armageddon. Kto sa dobrovoľne pripojí k nejakému egregoru, toho môže aj postihnúť zodpovedajúci osud.
Rímsky pápež sa už aspoň verejne pred svetom ospravedlnil za zverstvá, ktoré v minulosti napáchala kresťanská cirkev – stačí spomenúť smutne preslávenú Inkvizíciu. RPC sa tvári, že takéto niečo oni na Rusi nikdy nerobili…
O RPC, t.j. tzv. Pravoslávnych kresťanoch si povieme viac nižšie, ale zatiaľ iba spomeňme, že presne rovnako ako Západná Inkvizícia fungovala aj Východná cirkev. Ostatne v časoch likvidácie našich Predkov na našom území bola kresťanská cirkev – vtedy nazývaná „grécke náboženstvo“ – ešte nerozdelená. Represie spojené s Nikonovou reformou – okolo r. 1666 – sú do detailov totožné s praxou Inkvizície. Formálne začala tak, že Nikon – Grék – vydal príkaz prepísať vo všetkých kresťanských bohoslužobných knihách výraz „pravoverná cirkev kresťanská“ na „pravoslávna cirkev kresťanská“. Pravoverní kresťania – teda ortodoxní kresťania – reagovali presne tak ako ich predkovia pred 600 rokmi. Odmietli sa podriadiť novodobému politickému diktátu. Vzápätí boli vyhlásení za „rozkoľníkov“ a začala sa ich fyzická likvidácia. Cárske vojská vchádzali do dedín, ktoré si chceli zachovať pravú kresťanskú vieru, nahnali všetkých obyvateľov do miestnych kostolov – vrátane žien a detí – a kostol aj s ľuďmi zapálili. Potom rozšírili oficiálnu verziu, že títo kresťania sa pálili sami. Zaujímavé je, že nikdy predtým a ani nikdy potom sa pravoverní kresťania takto nechovali. Iba a výučne v čase, keď cár prevádzal – násilne – náboženskú reformu. Okrem iného je samovražda podľa kresťanského učenia hriech, takže o dobrovoľnom pálení sa celých dedín vrátane žien a detí nemôže byť ani reči.
Reformu „upiekol“ Nikon, Grék, teda pre nás cudzinec. Ostatne už aj jeho meno je význačné – Nik On je pre nás, teda cudzozemec.
Druhým cieľom bolo definitívne ukončiť Dvojvierie a zlikvidovať aj Pravoslávnu cirkev Starovercov, ktorá má veľkú a slávnu minulosť. Zároveň sledovali cieľ preniesť všetky – aj vojenské – zásluhy dlhých dejín skutočnej Pravoslávnej cirkvi na seba. Pretože naše zvyky nikdy neboli mŕtvych pochovávať – my pálime buď na vatrách alebo na lodiach – tak aby naši Predkovia nemohli pri pálení v chrámoch „odísť do svojho besovského“ Virija – Starovercov narážali – samozrejme zaživa – na koly. Vedľa mnohých dedín vznikli tzv. „kolonády“, t.j. veľké polia, na ktorých stáli koly s ponarážaným obyvateľmi – ako prejav skutočnej kresťanskej lásky východného obradu. V chode tejto reformy fyzicky zlikvidovali cca 2 milióny obyvateľov. V tomto čase prišlo aj na naše územie množstvo rodín Starovercov aj Staroobradníkov – ktoré nikdy nežili v nepriateľstve – aby sa tu usadili a unikli represiám Romanovcov. Usadili sa v mnohých dedinách, dnes vieme o Važci, Vernári, Telgárte a podobne. V niektorých starých kronikách sú informácie o „príchode Starovercov“, ale dnes ich mylne pokladajú za kresťanov, akože priamych pokračovateľov importu Cyrila a Metoda. Je to však iba nevedomosť.
Pozrime sa teda na cirkev Sergija Radonežského, o ktorom nám prorokovala aj Vanga.
Kresťanstvo bolo od počiatku iba systémom ovládania väčšiny menšinou, čo sa dodnes nezmenilo. Popi – skratka pochádzajúca od PrachOtcovPredavší – vytvárajú dojem, že žiadne prenasledovanie našich Predkov nikdy neexistovalo. K nim sa dnes pridávajú aj tí, ktorých naši Predkovia volali POPOVIČI, t.j. prisluhovatelia popov za výhody osobného prospechu. Takýchto nezaujíma minulosť.
Ak by sme si v skratke nakreslili Obraz toho, čo sa na našom území odohralo v 9. a 10. storočí, bude to iba štandard gréckej metodiky. Najskôr k nám prišli byzantskí agenti s cieľom pripraviť na našom území predpoklady na prevzatie moci. Špionážna, podvratná práca proti silnému protivníkovi vždy zaberie dlhšie obdobie. Postupne tu rozkladali siete, až nakoniec mali pripravenú piatu kolónu. No ukázalo sa, že kombinácia príchodu Maďarov a masové pokresťančenie za podpory Západnej križiackej intervencie nedosiahli želaný úspech. Svätopluk mladší vyhnal z našej krajiny Metoda, ktorý na nás uvalil temnú, cirkevnú kliatbu. Vtedy ešte žilo veľa ľudí, ktorí mali jasnú myseľ a nedali sa oklamať tmárskym kresťanstvom. To vlastne začalo svoju existenciu ako hnutie organizujúce spodinu spoločnosti. V Ríme to boli najmä bezdomovci, gladiátori, zlodeji, skrátka nevzdelanci. Takých je ľahšie ovládnuť. Kresťanstvo aj hneď po prevzatí moci v Európe zničilo všetky knihy a zastavilo akékoľvek vyučovanie mládeže – veď to boli iba „diabolskí heretici“.
Zlatým klincom programu bola invázia nemeckých vojsk, ktoré mali utopiť v krvi všetok odpor. Ale bitka pri Bratislave r. 907 skončila ich zdrvujúcou porážkou, z ktorej sa dlho zviechali. Zároveň však na Východe začala dozrievať ešte väčšia spoločná hrozba pre Slovanov – Chazarská ríša. Nemecká hrozba na Západe bola na čas zažehnaná. Knieža Sviatoslav rozoslal poslov po všetkých Rodoch a naši Víťazi odišli na pomoc Kyjevčanom, ktorí predtým pomohli nám. Sviatoslav síce zlikvidoval Chazarov, ale dal sa zatiahnuť do dlhej vojny proti ďalším a ďalším nepriateľom, pričom bojoval aj proti Byzancii. Byzantská presila nedokázala zlomiť síce menšie, ale oveľa efektívnejšie vojsko Sviatoslava, preto Gréci prešli – ako zvyčajne – k zákernej diplomacii. Dohodli sa s ďalšími nepriateľmi proti Kyjevčanom a Sviatoslav nakoniec ľahol na bojovom poli aj s celým výkvetom Malej a Maličkej Rusi. Naši Predkovia nezvládli informačnú vojnu, ktorá skôr či neskôr vždy prejde do otvorenej. Tu sa naskytla Vatikánu dlho očakávaná šanca likvidácie Maličkej Rusi, resp. celej organizácie Západných Slovanov. Hlavný nápor zorganizovali na rok 988, kedy v Kyjevskej Rusi začal krvavý proces pokresťančovania knieža Vladimír, ktorému môžeme dať smelo prívlastok KRVAVÝ. U nás ešte nestihlo dorásť mladé pokolenie, a tak sme už neboli schopní odolať križiackym hordám. Po smrti posledného védického kniežaťa Svevlada r. 991 došlo k našej definitívnej likvidácii. Okolo r. 997 nastúpil na uhorský trón prvý uhorský kráľ – Štefan.
Naše územie je oproti bývalej Kyjevskej Rusi maličké, preto sa s ním popi vysporiadali rýchlo. O tom, že sme boli považovaní aj za Maličkú Tartariu svedčí dodnes skomolený názov Tatry. Keď sa nedal odstrániť, tak ho aspoň upravili. Ďalším zaujímavým názvom je Poprad – rieka aj mesto. Ide o názov vytvorený slovami POP + RÁD. Čo mohol „pop“ u nás rád robiť? Očividne iba krstiť. Krvi sa u nás nabažili neúrekom.
U nás sa často stretávame s toponymikou, ktorá je očividne prastará. Máme Maguru aj Maru, Pravná aj Víťaz, Rusi aj Ruskinovce, máme Vsi a aj Váh (Vag) či Gron (dnes Hron). Cisár Marcus Aurelius vo svojich Meditáciách spomína ešte rieku GRON, Hronom sa stal očividne až neskôr. Jedným z takýchto názvov je „Bielovodie“, „Biela voda“ a pod. Bielovodie je krajina, z ktorej rieky odtekajú do Bieleho mora, t.j. do Severného mora. Rieka Poprad sa vlieva do Dunajca, ktorý sa vlieva do Visly a nakoniec do Severného mora. Tradičný symbol našej krajiny – Tatry – je teda krajinou Bielovodia. Náhody neexistujú. Ostáva nám zistiť, ako sa pôvodne volala rieka aj osada, lebo my sme popov predtým nemali.
Vráťme sa k roku 988 a Kyjevskej Rusi. Územie bolo oveľa väčšie, teda aj odpor pôvodného obyvateľstva bol dlhší, miestami nebol ani nikdy potlačený. Ak nahliadneme do prác ukrajinského historika menom A. Kur (Куренков, Александр Александрович) zistíme, že podáva informáciu o priebehu pokresťančovania. Podľa jeho údajov mala Kyjevská Rus r. 988 12 miliónov obyvateľov, po ukončení pokresťančovania ostalo nažive 3 milióny.
Občianska vojna sa viedla po celej Rusi a riadili ju byzantskí, t.j. grécki popi. Tak či onak bol to spoločný projekt riadený Vatikánom, lebo v 10. storočí bola ich cirkev jednotná. Rus zaplavili armády Svätej ríše rímskej – križiaci. Okrem Nemcov to boli už aj Poliaci, ktorí sa už stihli pokresťančiť a hľadali korisť na úkor Rusi. Na severe aktívne pokresťančovali Švédi – vtedy boli ešte katolíci. Novgorodci ich síce porážali, ale tak či onak kruto vyčíňali. V tom období nám násilne odobrali aj Fínsko – aby tam usadili dobrých kresťanov – Slovanov zlikvidovali. Samozrejme, že nemôžeme vynechať „štedrú“ podporu samotnej Byzancie – ich armáda bola na Rusi tiež. Bili a hrýzli z každej strany. Zo strany Kyjeva celú genocídu viedli „slávni“ Vladimírovi vojvodcovia Puťata a Dobran.
V dôležitom okamihu pochopil Jaroslav Múdry – Vladimírov syn – že vojna, ktorú vedie jeho otec proti svojmu národu je vojnou genocídy Slovanov na celom území Rusi. Zostavil vojsko v Novgorode a vyrazil proti Kyjevu, proti vlastnému otcovi. Vladimír mal však šťastie – príchodu armády Jaroslava Múdreho sa nedožil, zomrel skôr. Niektoré zdroje hovoria o tom, že Vladimír Krvavý – kresťanský svätý – zahynul násilnou smrťou. Možno ho odpratal niekto z jeho verných kresťanov – tí predsa často zrádzajú, urobili tak už Ježišovi. Ale možno išlo iba o jednoduchú snahu predísť ďalšej vojne, ktorá už bola predo dvermi vo forme prichádzajúceho vojska Jaroslava Múdreho.
Jaroslav Múdry znovu zjednotil Rus, resp. to, čo z nej ostalo. Práve on vydal svoju dcéru – Annu Jaroslavnu – za francúzskeho kráľa. Nie náhodou ju vyslal aj s veľkou knižnicou starých a neoceniteľných kníh ako venom. Bol to akt ochrany Starej múdrosti. Vieme, že knižnica sa dostala naspäť do Ruska až po stáročiach, v časoch napoleonských vojen. Medzi iným obsahovala aj Velesovu knihu. Tak či onak, znemožnil tak popom ju zlikvidovať.
Hlavnou zásluhou Jaroslava Múdreho je postupná a citlivá normalizácia pomerov v krajine, ukľudnenie horúcich ohnísk bratovražedných jatiek. Práve on dôsledne zaviedol Dvojvierie, t.j. kresťania aj védickí Rusi našli spoločnú reč a žili v spoločnej krajine bez nenávisti a nepriateľstva. Začal vytvárať akýsi konglomerát, t.j. symbiózu kresťanstva v tolerancii s védiznom. Veľmi umným spôsobom vytvoril niečo ako védické kresťanstvo. Toto dielo dokončil Sergij Radonežský.
Védizmus sa nedá nazývať kresťanstvom, pretože vo védickom ponímaní Sveta ľudia Boha poznajú a priamo s ním komunikujú – nepotrebujú popov-brokerov. To je vlastne hlavný rozdiel, ktorý je vyjadrený tým, že Védizmus sa často podáva ako úcta k Slnku. Princíp je v obraze. Na Slnko sa môžeme pozerať priamo – bez „filtrov“ – alebo skrz egregor – „filter“. Kresťanský egregor preto patrí do kategórie Lunárnych kultov – pracuje nie priamo so Svetlom, ale iba s jeho odrazom. Kresťanstvo šírilo oproti védizmu tupú, primitívnu vieru o Ježišovi ako synovi Božiemu, pričom každý Védič vie, že je dieťaťom Boha. Sme deti našich Bohov.
Sergij Radonežský vnikol do samotnej podstaty kresťanstva, pochopil ho úplne a bezo zbytku. Nasledoval doktrínu Jaroslava Múdreho a zjednotil Védizmus a Kresťanstvo. Použil kresťanskú „technológiu“, ale uchoval samotnú podstatu védického učenia. Znovu bolo zavedené – vo Védizme bežné – vyučovanie mládeže, ktoré kresťanstvo absolútne zastavilo, konzumácia alkoholu nebola viac preferovaná. Podstata je jednoduchá – ak kresťan dostane poznanie a začne rozmýšľať – už to nebude kresťan. Preto treba „služobníkov“ alebo „otrokov“ božích držať v nevedomosti a pod striktnou silovou kontrolou a strachom, čo je metodika popov. Môžeme konštatovať, že cirkev Sergija Radonežského bola cirkvou Védickou, cirkvou poznania a nie dogmatizmu. Toto aj je budúcnosť predpovedaná Vangou. Toto nemôžu popi priznať, preto z neho urobili kresťana – ktorým Sergij Radonežský nikdy nebol.
A ako rýchlo rozpoznať podstatu moci v krajine? Za Olega bola Rus jednotná, za Riurika tiež, za Sviatoslava rovnako. Rozdelenie a rozpad vniesol Vladimír zavedením kresťanstva. Dôvod nebol ten, ako opisuje dnešná história – akési lakomstvo za zemou u každého kniežaťa. Oddelili sa v prvom rade tie kniežatstvá, ktoré nechceli prijať importované náboženstvo – kresťanstvo. Vojna, ktorá sa rozpútala bola charakteru dovtedy Slovanom neznámeho – náboženská. Hľa kresťanstvo – rozdeľ a panuj. Tento rozpad definitívne zastavil knieža Vladimír Monomach.
Intrigy Grékov neprestávali, stav asimilácie kresťanstva a zachovanie védizmu nebol pre nich prijateľný. Už storočie pred pádom Konštantínopolu bolo jasné, že likvidácia gréckej moci Arabmi je iba otázkou času. Ako všetky krysy začali grécki popi postupne utekať z Konštantínopola a presídľovať sa na Rus – veď boli „jednej“ viery. Dlhodobá a starostlivá príprava a organizácia piatej kolóny a jej nasadenie je oblasť, v ktorej sa grécki popi vždy cítili ako ryby vo vode. Aj k nám prišli okolo roku 863, ale likvidáciu zrealizovali až r. 991.
Neskôr územie Rusi dočasne obsadilo vojsko zo Sibíri – historici ich volajú Mongoli. Niektorí radi poukazujú na fakt, že Batu chán (Batuňa, Baťa…) dal čoskoro po obsadení Kyjeva postaviť Pravoslávny chrám. Ako argument uvádzajú, že išlo o kresťanský chrám – čo je totálny nezmysel. Vojská Tartarie nelikvidovali preto neľudskú mašinériu kresťanských popov a vládcov, aby sami stavali kresťanské chrámy. „Mongoli“ stavali védické chrámy, teda skutočne Pravoslávne.
Orda – ktorá obsadila Kyjevskú Rus – bola efektívne organizovaná proti kresťanskej piatej kolóne. Nedocenili však pápežovu „flexibilitu“. Vatikán organizoval a dlhodobo výdatne všemožne podporoval postupný nástup islamizácie z juhu Ordy – na ktorý neboli vôbec pripravení. Nedopustili vírus kresťanstva, ale podľahli vírusu mohamedánstva.
V takomto stave vecí došlo k bitke na Kulikovom poli. V podstate proti sebe nastúpili Slovania – bojovníci Ordy – ako mohamedáni, proti Slovanom – bojovníkom Moskvy – ako kresťania. Na poli ostalo – vďaka doktríne rozdeľ a panuj – pol milióna mŕtvol Slovanov. V tejto súvislosti je zaujímavá informácia historika Tatiščeva ktorý píše, že vojsko Mamaja kráčalo do boja spievajúc Perúnovu hymnu – väčšinou to boli Valasi a Kazaci. Proti nim kráčali v šíkoch do bitky Moskovčania, ktorí spievali tiež hymnu Perúnovi. Za koho mal vlastne bojovať Perún? Za kresťanov alebo za mohamedánov? Nuž padli debili na oboch stranách. Tu veľmi dobre vidno, ako náboženstvo „blahodarne“ pôsobí na Slovanov. Stratili sme poznanie, stratili sme Múdrosť Predkov.
Stará Múdrosť sa uchováva v starých knihách. Prvú ťažkú ranu védickým knihám zasadili vojvodcovia Vladimíra – už spomínaní Puťata a Dobran. Na príkaz Vladimíra dali vyniesť na breh Dnepra v Kyjeve všetky knihy z chrámovej knižnice, postavili z nich pyramídu a všetky teatrálne spálili. Postupne začali likvidovať všetky – najskôr veľké – védické chrámy a páliť ich knižnice. Na rieke Soš bol veľký chrám Svaroga. Podľa našich záznamov sa podarilo knihy z tohto chrámu včas evakuovať, ba dokonca stihli odniesť a ukryť aj Kummir Svaroga. Knihy sú dodnes kdesi ukryté.
Po likvidácii kyjevskej knižnice ostala ešte ohromná knižnica Novgorodu a knižnica v Moskve. V Novgorode sa dlhodobo zhromažďovali všetky knižnice, ktoré boli postupne evakuované zo Západu v procese likvidácie západných Slovanov. Boli tam odnesené aj knihy z nášho územia, z Poľska, staré knihy Sasov aj Keltov. Ako posledná bola v Chráme Sofie v Novgorode uložená knižnica Arkony, ktorú sa podarilo celú zachrániť a previesť pred pádom mesta. Západní križiaci nemali čo páliť a donášať do Vatikánu, čo ich nemálo dráždilo. Práve preto dostal Teutónsky aj Livonský rád príkaz od pápeža v 13. storočí zlikvidovať Novgorod. Nevyšlo. Porazilo ich védické knieža Alexander Nevský. Bol volchvom a nikdy nezradil a nestal sa kresťanom.
Novgorod nebol náhodou tŕňom v oku popom a ich celej klike. Na jeho území sa dôsledne udržiavalo prastaré Kopné právo, bola to vlastne niečo ako efektívne fungujúca védická republika. Popi nemali pri rozhodovaní veľkú moc, rozhodne nemohli vydávať rozkazy volchvom a žrecom. Ich biskup bol iba jedným zo zástupcov ľudu.
Po likvidácii knižnice v Kyjeve ostali na Rusi už len dve veľké knižnice – v Novgorode a v Moskve. Moskovskú knižnicu dlho a trpezlivo budovali stúpenci Sergija Radonežského a volchvovia a žreci Starej Viery. Verili, že politika Moskvy bude vždy zameraná na uchovávanie dedičstva Predkov.
Vo vojnách medzi Ordou a Moskovitmi došlo r. 1381 k obsadeniu Moskvy. Situácia bola dobre koordinovaná Vatikánom – ordické vojsko sa v blízkosti Moskvy objavilo nečakane, knieža nemal dostatočne veľké vojsko na odrazenie útoku. Urýchlene preto opustil Moskvu a odišiel do Vladimíra a Suzdaľu organizovať armádu. Moskva mala všetky šance chvíľu odolať vojsku Ordy, pretože bola ohradená pevnými hradbami Kremľa. V Moskve však pôsobil biskup Kirill, ktorého v správny čas „presunuli“ (náhodou?) z Kyjeva. Tento biskup bez otáľania otvoril brány Kremľa ordickému vojsku, teda vojsku mohamedánov..? Vojaci nikomu nič neurobili – iba splnili objednávku Vatikánu. Spálili celú knižnicu a odtiahli. Ostal už teda iba Novgorod.
Proti nemu vyslal vojsko moskovské knieža Ivan III. To už boli časy vysokej „koncentrácie“ Grékov na Rusi, lebo Carihrad dostal pod kontrolu Mohamed II. a tak grécki popi už zakladali v Moskve Tretí Rím. Ivan III. mal nie náhodou za manželku príbuznú byzantského cisára. Veď aj Sviatoslav mal „dobre“ vychovanú partnerku – šablóna ostáva dlhodobo tá istá.
Proti Novgorodu vytiahol r. 1472 s vojskom Dobryňa. V tejto vojne Novgorodci prvý raz vôbec prehrali – ale ani to sa nezaobišlo bez zradných kresťanov. Novgorod mal dostatočne silnú armádu aj vojenské skúsenosti na to, aby Moskovitov porazil – nebolo by to prvý raz. Mali aj možnosť sa dohodnúť na pomoci s Litovským kniežatstvom – susedom – ktoré mohlo poskytnúť ako spojenec aj svoju armádu. Neurobili tak, lebo nerátali s kresťanskou zradou. Poučenie pre potomkov.
Novgorodský biskup viedol v Novgorode promoskovskú kliku. Keď nastupovala do boja novgorodská armáda, tak biskup z ničoho nič odoprel dať požehnanie pred bojom kresťanom. Následkom odoprenia požehnania odmietla kresťanská časť armády nastúpiť do boja. Proti Moskovitom teda nastúpila iba tá časť vojska, ktorá ostala verná veliteľovi. Boli to stúpenci Starej Viery.
Napriek tejto situácii malo novgorodské vojsko aj tak veľkú šancu boj vyhrať, ale odohrala sa ďalšia dobre pripravená zrada už na bojovom poli. Novgorodská ťažká jazda rozdrvila prvé línie Moskovitov a pokračovala rozhodne vpred. No tu sa skadesi objavil za ich chrbtom akýsi záhadný pluk, ktorý na nich udrel… biskup už dal požehnanie. Vznikla panika, ktorú využili Moskoviti a bitku vyhrali. Na bojovom poli ostal ležať výkvet novgorodského vojska – 12 000 elitných vojakov. Nuž hľa – informačná vojna v skutočnej podobe.
Moskovské vojská previezli z chrámu Sofie v Novgorode všetky knihy do Moskvy a uložili ich v knižnici. Tu nás môže tešiť aspoň to, že Ivan IV. – keď videl akým smerom sa vyvíjajú udalosti – dal celú knižnicu vyviezť a ukryť. Dodnes nie je známe, kde sa tieto knihy nachádzajú – ale nastupuje čas, že sa dožijeme ich prinavrátenia. V žiadnom prípade to však nemôže nastať za stavu popokracie v dnešnom Rusku. Spomeňme ešte to, že Ivan IV. robil dôrazné organizačné kroky po celej ríši na znovuzrodenie cirkvi Sergija Radonežského. Nestihol.
Treba ešte určite spomenúť spálenie moskovskej knižnice Napoleonom, ktorý sa absolútne nelogicky vybral do Moskvy, hoci cár sídlil od čias Petra I. v Petrohrade. To len aby sme neprepadali naivite my. Takí ľudia nekonajú nič z nevedomosti.
Dejiny Rusi boli vždy aj dejinami našimi. Novgorod bol „hlavným mestom“ Slovienov, ktorí sa usadili aj našom území – naši Predkovia. Už neraz nás zradou a ľsťou porazili, ale stále sme tu. Ak však ani teraz nepochopíme o čo ide, budúca generácia už naozaj všetko zabudne. Je to naša zodpovednosť – pamätať vlastných Predkov. Tretí Rím je iba tretí v poradí na likvidáciu – ale my veríme, že Sergij Radonežský svoju cirkev obnoví. Legenda hovorí, že on sám za života sľúbil, že sa v potrebný čas vráti. Možno už je medzi nami. Napriek tomu zmenu robíme my, dnes žijúci potomkovia. Inak je zbytočné spievať hymnu Perúnovi.
Stalin patrí medzi osobnosti, proti ktorým sa dlhodobo vedie informačná vojna. Pretože v tomto svete sa nič nedeje náhodne, priblížme si aj my niektoré stránky jeho pôsobenia.
Stalin je jediný politik, za moci ktorého začali v krajine klesať ceny. Vďaka nemu sa krajina dostala z ruín občianskej vojny a dokázala Západu svoje právo na existenciu ako silná a nezávislá krajina dávno pred porážkou fašizmu. Niečo také Západ nikdy netoleroval. John Coleman uvádza, že práve Stalin začal na označenie činnosti Svetovej vlády ako prvý na svete používať výraz „Temné sily“.
Revolúciu začala skupina imigrantov-cudzincov na čele s V. I. Leninom. Táto skupina cudzincov nikdy nepredpokladala, že po smrti ich vodcu začne vychádzať hviezda človeka, ktorý nepatril do ich elitnej skupiny, ktorý dokonca nebol ani ich národnosti.
Zahraničná skupina mala plány nadobudnutia svetovlády a permanentnej svetovej revolúcie, ale nový vodca mal plány znovuzrodenia Ruska. Títo imigranti si boli takí istí svojou mocou, že ich vodca Trocký sa ani neobťažoval sa zúčastniť pohrebu Lenina. Ba dokonca ešte posilňovali svoje sily, keď na zasadnutí ÚV KSSZ prijali niekoľko tisíc nových členov židovskej komunistickej strany, ktorá však pozostával zo sionistov. A už tu môžeme poukázať na jednu z vlastností Stalina – vždy a zásadne rozlišoval prostých Židov a Sionistov. Toto delenie je aktuálne dodnes. Pravdepodobne však iba pre tých, ktorí rozmýšľajú vlastným rozumom.
Čo vlastne chceli dosiahnuť títo víťazi nad Ruskom? Môžeme citovať z vystúpenia ich vodcu – Trockého:
„Na pohrebných troskách Ruska sa staneme takou silou, pred ktorou kľakne na kolená celý svet“.
Za zmienku stojí aj zápis jeho kolegu Buchareva:
„Proletárske donútenie vo všetkých svojich formách začína popravami zastrelením a končí pracovnou povinnosťou. Je metódou vyrobenia komunistického ľudstva z ľudského materiálu kapitalistickej epochy“.
Pre túto skupinu neexistovala minulosť Ruska, predtým žili už v mnohých krajinách. Ale pre Stalina, Molotova, Kaganoviča a ďalších pôvodných obyvateľov Ruska to bola vlasť, otčina. Stalin sa preto naozaj mohol stať národným vodcom za ktorým šiel národ. Vždy sa nachádzal kdesi uprostred nich, vždy sa cítil byť jedným z národa, nijako sa špeciálne neoddeľoval. Naproti tomu Trocký vždy vystupoval ako superman, ktorý je oddelený od bežných pozemšťanov.
Trockisti sa obľubovali sami nazývať „bojovníkmi za demokraciu“ už od začiatku 20-tych rokov minulého storočia. Boli to oni, ktorí oboznámili ruský národ s praxou koncentračných táborov a pod zámienkou „boja s hladom“ vyrabovali aj tisícky chrámov. Pod ich dohľadom odchádzali bohatstvá Ruska do zahraničia tým silám, ktoré financovali celú „Ruskú revolúciu“. Z týchto peňazí boli dlhodobo financovaní aj rôzni „revoluční horlivci“, ktorí dlho existovali za hranicami.
Medzi hlavných príjemcov patrila firma židovského sionistického bankára menom Jacob Henry Schiff, jedného z hlavných sponzorov revolúcie. Práve on zariadil Trockému jeho závratnú kariéru hneď po príchode do Ruska v lete 1917. Svetová vláda ho už považovala zo toho, kto riadi bývalé ruské územie, ktorého armáda mala vo svete začať uskutočňovať Nový svetový poriadok. V tejto súvislosti môžeme znova citovať veľmi známe slová Trockého:
„Rusko je choroba, ktorú hodíme do vatry svetovej revolúcie“.
Medzi plány Trockého patrilo aj zostavenie špeciálnych oddielov v Červenej armáde z jeho súkmeňovcov, ktorých hlavnou úlohou bolo represiami potláčať ruský národ. Veď títo predstavitelia internacionalistov sa cítili byť „svetoobčanmi“. Rusko bolo pre nich cudzou krajinou, ktorého sa aj báli, aj ho nenávideli. Stalin sa od počiatku necítil medzi nimi dobre, pretože na rozdiel od boľševických imigrantov sa nikdy nekontaktoval so zahraničnými centrálami, nikdy nemal účty v zahraničných bankách, lebo svoj osud navždy spojil s osudom Ruska.
Stalin sa radovým komunistom javil ako verný leninovec, ochranca doktríny, ktorý kritizoval oponentov výlučne v záujme spoločného dobra. Vďaka svojim prirodzeným vlastnostiam – najmä umu a intuícii – postupne dostal na svoju stranu veľa členov komunistickej strany. Títo ho videli ako pevného a perspektívneho vodcu. Stalin už čoskoro po Leninovej smrti zrekonštruoval KS tak, že do nej vstupovali ľudia zo všetkých národov ZSSR. Až neskoro si Trocký a jeho ľudia uvedomili, že sa dostali do opozície.
V decembri 1925 vyhlásil Stalin nový program KS na obrodu krajiny tak, aby sa nestala iba príveskom svetového kapitalizmu, ale aby sa ZSSR hospodársky rozvíjal tak, že sa z neho stane samostatná, silná krajina. Takýto vývoj – samozrejme – Svetovú vládu nijako neuspokojil. Veď nie nato tak veľa investovali do revolúcie v Rusku, aby sa nakoniec stalo nezávislou krajinou. Samozrejme, že o niečom takom nemohli hovoriť otvorene.
V súvislosti s týmto postojom Svetovej vlády začala 5. kolóna oficiálne zavrhovať doktrínu možnosti víťazstva komunizmu iba v jednej krajine sveta. Bola to v skutočnosti kapitulácia pred Západom. A ich zahraniční sponzori začali neodkladne pripravovať pôdu pre to, aby v Nemecku prišiel k moci národný socializmus na čele s Hitlerom. Ak by 5. kolóna nebola úspešná, tak mohli nemeckými rukami zničiť v Rusku nepokorný režim. Bývalý americký prezident W. Wilson – ktorý prinútil kanadskú vládu pustiť zadržaného Trockého so svojou bandou hrdlorezov a plnou loďou peňazí a zbraní, aby mohli odplávať do Ruska – roku 1919 napísal „zaujímavé“ memorandum. V ňom vyšpecifikoval ciele americkej zahraničnej politiky. Tento dokument je akosi málo známy aj profesionálnym historikom… ktohovie prečo. Tak či onak, „Memorandum Wilsona“ existuje:
„Hlavným cieľom Spojených Štátov je rozširovanie mieru, slobody a demokracie po celej planéte. Je absolútne jasné, že tento proces bude mať veľa odporcov, okrem toho sily zla sa budú snažiť podkopať jeho základy. Práve preto demokracia nevyhnutne potrebuje ochrancu. Na túto šľachetnú, svätú úlohu sa nikto nehodí lepšie ako Spojené Štáty.
Ale nato, aby sa táto úloha dala splniť sa musia Spojené Štáty stať najsilnejšou svetovou mocnosťou. My musíme riadiť celý svet, aby sme zaistili možnosť premeniť ho v súlade so svätými princípmi dobra a pravdy. Minulá svetová vojna nám umožnila urobiť krok v tomto smere. Ale definitívne dosiahnuť naše ciele nám umožní ešte jedna svetová vojna.
Tak ako Prvá, aj Druhá svetová vojna musí vypuknúť v Európe. Ona oslabí európske mocnosti, ktoré budú prinútené uvoľniť svoje tradičné miesto Spojeným Štátom. Medzi týmito mocnosťami by som chcel v prvom rade menovať Rusko a Nemecko. Rusko – táto ohromná barbarská veľmoc – sa teraz nachádza v stave občianskej vojny, ale niet nijakých pochýb o tom, že skôr alebo neskôr sa Rusi vzchopia a znovu obnovia svoju moc. Vtedy sa u nich objaví možnosť vládnuť v Európe, čo znamená v celom svete. Druhým kandidátom je Nemecko, ktoré je teraz porazené, ale má ohromné perspektívy. My v žiadnom prípade, za žiadnych okolností nesmieme dať týmto krajinám možnosť sa spojiť do pevného zväzku, lebo tento temný zväz by vládol v celom svete. Svoj cieľ môžeme dosiahnuť jedine vtedy, ak sa Druhá svetová vojna začne medzi Nemeckom a Ruskom.
My musíme do tejto vojny vstúpiť v rozhodujúcom momente, keď budú obe strany oslabené a zožať všetky plody víťazstva. Kým táto vojna nevypukne, musíme pôsobiť ekonomickými prostriedkami, aby sme si za pomoci dolára podmanili hospodárstvo celého sveta. Musíme podporovať tých politikov, ktorí rozpútajú pre nás výhodnú vojnu. Mám na mysli predovšetkým nemeckých politikov“.
Len zopakujme, že toto Memorandum napísal W. Wilson r. 1919…
Koncom 20-tych rokov sa vytvorilo v ZSSR faktické dvojvládie. Najvyššie politické funkcie boli v rukách národne orientovaných politikov, ale Národné komisariáty boli pod kontrolou predstaviteľov 5. kolóny. Z tohto dôvodu aj mnohé krajne dôležité kroky Kremľa nakoniec vyústili do úplne opačných dôsledkov.
Piatej kolóne „poskytoval“ veľké možnosti vyvolávať nespokojnosť obyvateľstva nimi riadený proces kolektivizácie „na triko“ Kremľa. Tento sociálny experiment pre Rusko sa kvôli daným podmienkam v krajine už nedal odvrátiť. Mestá trpeli nedostatkom potravín, na krajinu doliehal tvrdý tlak zvonku. V tom čase neexistovala prax strategických zásob potravín a krajina preto v mnohom závisela od samostatne hospodáriacich roľníkov, ktorí boli voči sovietskej moci nepriateľsky naladení.
Celá politika kolektivizácie poľnohospodárstva bola vypracovaná ešte za Lenina. Vzhľadom na komplikovanosť celej situácie si tento proces netrúfol zastaviť ani Stalin. Bolo mu už jasné, že vojenské napadnutie ZSSR je iba otázkou času a roľníci stále neboli ochotní spolupracovať. Bolo však potrebné v čo najkratšom čase začať vyrábať tanky aj lietadlá, nie čakať, až aj im dôjde o čo ide.
Napriek všetkému sa Stalin snažil zmäkčiť dopad kolektivizácie ako sa len dalo. Existujú napríklad archívne dokumenty svedčiace o tom, že 8.5.1933 prijala vláda rozhodnutie o zastavení hromadných deportácií roľníkov, ale vedenie OGPU-NKVD na čele s Menžiským a Jagodom vydalo takéto rozkazy pre miestne orgány NKVD až s jeden a polročným oneskorením. A to už bolo štyri roky po vyhnaní Trockého z krajiny. Čo teda možno povedať o 20-tych rokoch, keď Stalin ešte silne závisel od týchto imigrovaných revolucionárov, ktorí okamžite po tom, ako sa dostali k moci nedokázali robiť nič okrem zabíjania a okrádania obyvateľstva.
Piata kolóna udržiavala pracovné kontakty s Trockým, ktorý už začal aktívne rokovania s nacionálnesocialistickým vedením Nemecka. Zaujímavá je napríklad skutočnosť, že Hitler udelil Trockému – Židovi – r. 1934 vyznamenanie ČESTNÝ ÁRIJEC. Nie je už žiadne prekvapenie, že v tom čase postavili Američania v Nemecku 288 veľkých priemyselných podnikov. Šesť veľkých amerických tankerov cez Atlantik zásobovalo nemeckú ponorkovú základňu na Kanárskych ostrovoch, benzín pre Gӧringové letectvo pochádzal tiež z USA. Akosi dnešným historikom stále uniká, že vo Wehrmachte slúžilo 150 000 Židov. Napríklad v zoznamoch – sú uložené v ruských štátnych archívoch – zajatých nemeckých vojakov v bojoch pod Moskvou figuruje okrem Nemcov aj 10 083 Židov – vojakov Wehrmachtu – a aj 383 Cigánov.
Schyľovalo sa k vojne a v ZSSR stále silnela Trockistická strana, ktorá všemožne sabotovala rozvoj krajiny. Na súdnych procesoch v rokoch 1936-1938 sa podarilo odhaliť pravdu o sabotážach vlakov a teroristických výbuchoch v baniach, zastavovaní výroby v dôležitých vojenských objektoch a príprave sprisahania s cieľom silového prevzatia moci.
Diverzie a sabotáže boli organizované preto, aby sa zasadil čo najsilnejší úder ekonomike ZSSR prakticky v predvečer útoku Nemecka. Zo záznamov súdnych procesov z r. 1937 je zrejmé, 5. kolóna už pripravovala delenie ZSSR na časti. Západné územia – Poamurie – malo byť odovzdané Japonsku, Ukrajina Nemecku. Trockista Karl Radek na pojednávaní 24.1.1937 napríklad povedal: „Teraz musíme bojovať za to, aby tu vládol zahraničný kapitál, ktorý nám pomôže pred tým, ako nám dá moc“. Jeho kolega Petakov zase uviedol: „Nemeckí fašisti sľubujú trockisticko-zinovievskému bloku priateľské vzťahy a podporu v prípade, že sa blok dostane k moci, ale fašisti za to dostanú známe územné ústupky“.
V rukách trockistov ostával najmä aparát NKVD, s pomocou ktorého pripravovali teroristické útoky proti vedeniu krajiny. Po tom, ako r. 1934 zavraždili Kirova prijali trockisti rozhodnutie, že sa už nemožno obmedzovať už iba na jednotlivé teroristické útoky, ale treba začať s totálnym terorom. Títo ľudia najskôr v občianskej vojne povraždili rodičov a neskôr v represiách likvidovali ich deti za pôvod rodičov. Trockisti však ostávali ukrytí v tieni – na svetle diania bola hlava krajiny – Stalin.
Keď to umožnila situácia, Stalin začal konať. Najskôr bol z vedenia NKVD odstránený trockista Jagoda, a potom sa začala hromadná čistka represívneho aparátu a vedenia gulagov. Tragédia situácie bola v tom, že ešte dlho existovali v radoch NKVD paralelne dve nepriateľské skupiny.
Vyšetrovanie a súdne procesy ukázali, že 5. kolóna má v armáde rozvetvenú sieť pripravujúcu štátny prevrat. V armáde boli mnohí velitelia dosadzovaní ešte Trockým, bolo preto treba aj tu začať hĺbkovú čistku. Ako zvyčajne, aj túto využila 5. kolóna na svoje účely. Z armády bolo uvoľnených tisíce dôstojníkov, ktorých zoznamy boli následne posielané do NKVD a mnohí boli postrieľaní. Na takýto zoznam sa napríklad dostal aj maršal Rokosovský.
Celé sprisahanie riadil maršal Tuchačevský. Mal síce vysoké ambície, ale v skutočnosti nemal žiadne vojenské úspechy okrem likvidácie roľníckeho povstania za použitia otravného plynu a delostrelectva. Svoje strategické myslenie prejavil aj odporúčaním novej výroby desiatok tisíc morálne zastaraných tankov z 20-tych rokov v čase, keď už bolo potrebné vyrábať nové. Rovnako počul niečo o reaktívnom delostrelectve – neskôr vo vojne použité Kaťuše – a navrhoval úplnú likvidáciu delostrelectva ako nepotrebného. Ak by bol Stalin poslúchol toto odporúčanie, tak v r. 1941 by už nebolo v armáde žiadneho dela.
O Tuchačevského sprisahaní sa údajne Stalin dozvedel od československého prezidenta Beneša, iný zdroj uvádza informačný kanál NKVD, cez ktorý nemecká spravodajská služba varovala Stalina. Správu podal Beria, ktorý bol pripravovaný ako budúci nástupca Stalina a mal takto získať jeho dôveru. Keď Tuchačevskému ešte iba podali informáciu o týchto poznatkoch, tento sa okamžite k všetkému priznal. Rozsah sprisahania prekvapil aj vyšetrovateľov.
Po tom, ako sa Stalin r. 1938 vysporiadal s 5. kolónou sa len do námorných síl vrátilo vyše 11 000 prepustených dôstojníkov, medzi ktorými bol aj Rokosovský. Tomuto sa po vojne Stalin ešte osobitne poďakoval.
Likvidácia 5. kolóny pred napadnutím ZSSR Nemeckom je čo do dôležitosti rovnocenná porážke fašizmu. Ak by sa Stalinovi nepodarilo vysporiadať s týmto zákerným a krvilačným blokom ešte pred vojnou, tak by nebola možná porážka Nemecka. Stalin na 50 rokov oddialil rozbitie ZSSR so všetkými osudovými následkami. Tieto by za ešte „osobnej“ účasti imigrantov boli oveľa krvavejšie.
Ďalší trockista – Chruščov – rehabilitoval Tuchačevského, ale nikdy nebolo oznámené, že sprisahanie nepripravoval. Chruščov sám sa chcel blysnúť ešte v časoch hladomoru. Na zachovalých telegramoch sa sťažuje vedeniu, že na Ukrajine žiada každý mesiac popravy vyše 20 000 ľudí, ale že miestne orgány likvidujú „iba“ okolo 2 000. Keď sa dostal k moci urobil pokus o likvidáciu delostrelectva v armáde ZSSR, ale projekt sa ukázal veľkým prehmatom. ZSSR musel znovu obnovovať delostrelecké pluky…
Stalin bol rozhodne velikánom, ktorý zabránil likvidácii Slovanov v potrebnom čase. Neexistuje človek bez chýb, a preto sa im určite nevyhol ani on. U nás mnohí kričia, že stalinské čistky boli vykonávané aj u nás – čo je hlúposť. U nás vraždili naše beštie našich ľudí, tu nebol boj medzi štátnou mocou a NKVD. Okrem iného zabránil aj likvidácii cárskej rodiny, ktorá v skutočnosti nebola povraždená. Ale o tom niekedy inokedy. Nám stačí skončiť jedinou otázkou: Ako by vyzeral dnešný svet, ak by nebolo Stalina?
Vstúpili sme do roku, ktorí už mnohí autori proroctiev považujú za veľmi kritický. Môžeme spomenúť Vangu, ktorá priamo hovorí, že v roku 2016 „vidí Európu pustú“, ale v podstate zhodná predpoveď pochádza aj od E. Cayceho. Zvláštnym „spojivkom“ týchto proroctiev je skutočnosť, že ani jeden z nich nevidel tých, ktorým proroctvo hovoril. Vanga bola slepá a Cayce hovoril iba v tranze, t.j. stave pri vypnutom vedomí. Ostáva tu stále otázka dôveryhodnosti tých, ktorí boli v ich blízkosti a proroctvá zapisovali.
Aby sme boli aktuálni, pripomeňme si aj ďalšie dve predpovede. O posledných Vianociach hovoril pápež, pričom to isté oznámila svojim poddaným aj britská kráľovná.
Všetko sa cyklicky opakuje, vývoj postupuje síce cez tie isté principiálne body, ale vždy vyššie a vyššie po špirále. Kdesi v pozadí nášho vnímania Sveta – človeku civilizácie neviditeľne – tečú Rieky času, v ktorých tí, ktorí vedia vidia nastupujúce udalosti. Čas aj priestor sú relatívne pojmy, ale jedna vec je správne predpovedať čas nejakej udalosti, a druhá je si všetko iba vymyslieť, len tak, z ničoho. Náš čitateľ by sa už mal v týchto veciach orientovať.
Naša Kultúra počíta chod dejín v Kruhoch Života, ktoré sa opakujú v 144 ročných intervaloch. Civilizácia zaviedla ciferovskú desiatku a následne ráta udalosti v storočiach. Východné kultúry – vidno to napríklad v čínskom kalendári – rátajú časové následnosti v 60 ročných cykloch. Všetky systémy majú svoju pravdu a logiku, my sa však zameriavame na dedičstvo a tradície našich – nie cudzích – Predkov.
Bez toho, aby sme sa museli hlboko vnárať do súvislostí, môžeme iba jednoducho pozrieť do špecifikácie každého roku Kruhu Života a dozvedieť sa, aká energia je pre ten-ktorý rok prevládajúca, t.j. aký druh udalostí má – ak ich niekto cieľavedome riadi – najväčšiu Šancu sa prejaviť. Našim čitateľom odporúčame nahliadnuť do Knihy Múdrosti Perúna na stranu 204 – nájdete tam energetickú špecifikáciu rokov Kruhu Života pod znamenám Zvitok – a potom na str. 205 nájdete špecifikáciu pre rok Ohnivého Zvitku, ktorý nastúpi – ako piaty rok Kruhu Života a aj Kruhu Liet – na prvý jesenný deň r. 2016.
Pretože Staroslovienska Bukvica je obrazové písmo, tak pre ďalšie detaily je možno pozrieť aj na Obrazy, ktoré prináša zápis rokov, v ktorých žijeme. Namiesto cifrového zápisu práve prebiehajúcich rokov – t.j. štýlu 2015-2016-2017-2018… – použijeme prepis do Bukvice a vyhodnotíme si Obrazy naložené na bukvice. Predchádzajúce Leto bolo 7523, teraz žijeme v Lete 7524, na jeseň 2016 nastúpi 7525, atď. Z cifier urobíme čísla tak, že ich prepíšeme do bukvíc. Takto dostaneme ЗФКГ (7523), ЗФКД, ЗФКЕ, atď. Pre úplnosť si pripomeňme, že text sa stáva číslom ak je umiestnený medzi bodkami, má nad sebou číselné titlo a môže obsahovať ešte ďalšie znaky. Pretože na ne existujú špecifické fonty – ktoré nie sú rozpoznávané počítačmi, ktoré ich nemajú – môžeme použiť iba znaky súčasnej kodifikovanej ruskej azbuky. Princíp však možno pochopiť aj bez špeciálnych fontov. Poďme teda na Obrazy.
V danom prípade – pre pochopenie – nám stačí pozrieť na posledné bukvice číselného zápisu, t.j. z rokov 7523, 7524, 7525 (ostatné sú aj tak rovnaké) použime iba posledné číslo a jeho Obraz. Počínajúc rokom 7523 sú mená posledných bukvíc (zjednodušene) GLAGOLI(3), DOBRO(4), JESŤ(5), DZIELO(6), ZEMĽA(7). Hlavné Obrazy sú Pohyb; Navršovanie/akumulovanie; Prejavenie sa v Javnom Svete; Niečo veľké, existujúce, aj keď nami doteraz nepoznané; Zem (ako planéta tak aj pôda). Spojením môžeme dostať napríklad takýto Obraz: To, čo sa najskôr a pre väčšinu ľudí nebadane dalo do pohybu v Lete 7523 sa v 7524 nahromaďuje, akumuluje, aby sa v 7525 prejavilo v materiálnom Svete (v ktorom žijeme), pričom bude to niečo mohutné aj keď nami doteraz nepoznané (7526), ale nakoniec môže zasiahnuť aj samotná Zem (7527), na ktorej žijeme a ktorú poškodzujeme, ale ktorá má možnosť poslať to, čo na nej žije do Navi, t.j. zničiť (vyplýva zo sakrálnej grafiky). Pre viac detailov o Obrazoch si môžete porovnať plagát Staroslovienskej Bukvice.
Pre to, ako sa vyvinie budúcnosť, t.j. do akého paralelného Vesmíru sa dostaneme sú však dôležité aj iné súvislosti. Hlavným faktorom je Právo slobody výberu, ktorú sme dostali od Stvoriteľa, t.j. v našom ponímaní od Boha Roda. Nikto nám ho nemôže vziať, ale ak aj toto právo dobrovoľne delegujeme na iných (hoci aj z nevedomosti), zodpovednosť ostáva tak či onak na nás vrátane dôsledkov.
Vo Vesmíre je hlavnou tvorivou silou myšlienka, ktorú svojim životom materializujeme, alebo nematerializujeme. Kde sa z tohto pohľadu nachádzame my? Ak sa pozrieme okolo seba uvidíme, že sme veľmi ďaleko od Svetla. Namiesto Púte Duchovného vývoja sme si vybrali ziskuchtivé obchodovanie. To však nie je naším „domácim prostredím“. Tým je – a to nikto nezrušil – Svedomie a Česť.
Sily Svetla už začínajú konať. Nebudú čakať kým sa konečne u bielych ľudí prejaví želanie konať tak, aby sa záujmy ich Rodov stotožnili s ich záujmami, t.j. s konaním dnes žijúcich príslušníkov Rodov.
Existujú okultné „zákony“, ktoré sa vždy dodržiavajú, pretože ľudstvo už neraz na vlastnej koži zakúsilo ich účinnosť. Napríklad aký názov dáte lodi, tak aj bude plávať. Preto nie je jedno, aké meno dáme nielen lodi či lietadlu, ale aj národom a samotným ľuďom. Ako sa nazve národ – hoci aj z vôle politikov – taký bude aj jeho osud. Kto svoj národ nazve inak ako jeho vlastní Predkovia, ten sa odpája od spoločného etnického tela a zároveň ruší spojenie so svojou minulosťou, t.j. dejinami. Stratí súslednosť Rieky času a jednotné pole udalostí od minulosti cez prítomnosť zanikne. Nastupuje mágia slova. Frekvencia slova z podvedomia sa začne postupne – síce nebadane ale vytrvalo – uplatňovať vo vedomí až postupne dôjde k materializácii symbolu, t.j. k zhmotneniu myšlienky. Samonázov, t.j. vlastný názov seba ako človeka a národa pôsobí mimoriadne efektívne. Preto Slovieni a Sloveni sú dva odlišné národy, s dvomi odlišnými osudmi. Je veľmi nebezpečné sa zahrávať so zmenou mena, lebo tým sa vždy mení aj osud. Ak sa pozrieme na Západnú Európu uvidíme, že všetky veľké národy – Francúzsko, Nemecko, Británia – si už viac ako tisícročie uchovávajú v koreni svojho názvu stále to isté – svoj vlastný názov. Ak jeden národ preberie za svoj samonázov názov od druhého národa, tak preberá aj súvislosti, ktoré sú uložené v cudzom egregore. Význam „Sloven“ si možno ľahko skontrolovať v anglickom slovníku. A kto volá Cigánov Rómami ten sa stáva gažom – dobrovoľne a bez prinútenia, t.j. so zodpovednosťou za zradu svojho Rodu.
Len okrajovo si pripomeňme, že ak si žena, resp. aj muž zafarbí vlasy – prečo sa im nepáčia ich vlastné, krásne, prirodzené? – mení svoj osud. Čo je na tom, že sú sivé? Rovnako to platí aj ak ženy nosia mužský odev. Okrem okamžitého poškodenia svojho biopoľa – ktoré stráca schopnosť obrany pred navnými bytosťami, lebo sa v ňom vytvárajú diery – začína z mužov podprahovo „vychovávať“ homosexuálov. Začínajú sa totiž „obzerať“ po nohaviciach…
Duchovný vývoj sme vymenili za obchodovanie, ale to je iba projekcia princípu, akým je riadený dnešný Svet. Riadenie prebieha na troch úrovniach – ideológia, peniaze a strach. O svoju ideológiu sme prišli pred viac ako tisíc rokmi, peniaze tým, že sa stali z jednotky oceňujúcej prácu tovarom v podstate „zomreli“ – dnes sú ako keby v reanimácii – Západ zostúpil do úrovne riadenia strachom. Tu by sme odporúčali – pre hĺbavých záujemcov – štúdium Puškinovho Ruslana a Ľudmily.
Ideológiu sme udržiavali kým sme mali dŕžavu, ktorú nám r. 991 zničili kresťanské križiacke vojská a nastúpilo tisíc rokov dlhé obdobie temna. Aké boli dôvody toho, že sme prehrali? Vieme že objektívne aj subjektívne, pričom subjektívne vyrastajú z objektívnych. V každom prípade, ak by sa kresťanom – hoci vtedy sa ešte tak nevolali – nepodarilo zničiť naše dŕžavy, mohli sme odolávať oveľa dlhšie. Prečo mali takýto úspech? Príčinou je – hoci možno prekvapivo – knieža Sviatoslav. Po tom, ako naši Predkovia rozbili bavorské vojsko pri Bratislave r. 907, nastal čas na výdych po všetkých tých gréckych intrigách a intervenciách spojených s implementáciou kresťanstva na slovanských zemiach. V druhej polovici 10. storočia však začala narastať ďalšia hrozba – ríša Chazarov. Ich ríšu – stredovekú verziu USA – rozhodnými vojenskými krokmi zlikvidoval knieža Sviatoslav. V jeho vojsku bojovalo aj mnoho našich Predkov Slovienov, veď išlo o likvidáciu spoločnej hrozby. Ale kde sa potom podeli všetci títo naši Víťazi v časoch, keď prišla záplava križiackych vojska na naše územie a trebalo sa brániť? Presnejšie nielen u nás, v Maličkej Rusi, ale aj v Kyjevskej Rusi?
Všetci ľahli na bojových poliach – kde nakoniec ostal aj Sviatoslav. Hoci vojensky veľmi zdatný, v informačnej vojne diletant – a takí sme dnes aj my. Nedostával správne informácie, a teda činil nesprávne rozhodnutia. Keď zničil hlavnú hrozbu – Chazariu – trebalo sa venovať upevňovaniu Dŕžavy a zveľaďovaniu krajiny a jej dlhodobej obranyschopnosti. Namiesto toho sa dal zlákať do ďalších a ďalších vojen, pričom nepriateľ zručne manipuloval s informáciami a nešetril „spotrebný materiál“, t.j. nevedomých kresťanov v križiackych vojskách. Keď padol Sviatoslav a s ním celý výkvet Malej a Maličkej Rusi nastúpil neodvratne náš koniec. Nemal kto viac so zbraňou v ruke brániť naše Rody. Aké môže byť z toho poučenie pre dnešok? Necháme to na našich čitateľov.
Chazaria bola až doteraz neviditeľná, ale nastúpila kurz vlastnej novodobej materializácie. Ako? Nuž nič sa nedeje náhodne. Mnohí sa už orientujú v súvislostiach, ktoré masám unikajú. Jedným zo spôsobov ako sa vymaniť spod kanalizovaného myslenia je zamerať pozornosť tam, kam sa nikto nepozerá. Keď bábkovodi upriamujú našu pozornosť na vlnu utečencov z arabských krajín vieme, že je to iba zastierací manéver. Samozrejme, že tento nával nie je nijako prirodzeným javom, veď preto CIA vytvorila demografickú zbraň. Ale prečo naozaj bola nasadená? Jedným z variantov vysvetlenia je zakryť podstatu procesu vzniku Novej Chazarie, ku ktorej pristúpil štát vyvoleného národa.
Chazari sa vždy chovali voči Slovanom zákerne a nepriateľsky, niet teda dôvodu predpokladať, že by sa mali chovať inak dnes. Na území historickej Chazarie je dnes Ukrajina, v ktorej sa už rozpútala bratovražedná vojna. Nech sú historky okolo vojny akékoľvek, hlavným – z pohľadu Chazarov strategickým – cieľom je očistiť bohatú, úrodnú zem od Slovanov. Dnes spomíname napríklad na blokádu Leningradu v časoch Druhej svetovej vojny, ale Doneck a Lugansk sa dostali do oveľa horšieho položenia. Názov, ktorý vymysleli Ukrajincom – Ukrajina – dokázal za vyše 20 rokov značne usmerniť situáciu v krajine v smere likvidácie domáceho obyvateľstva. Dnes Ukrajinci samých seba v žiadnom prípade nepovažujú za Rusov, ale za akési úplne samostatné etnikum – podľa samonázvu okrajové. Odpojili sa od spoločného etnického tela a smerujú – ako mladý a neskúsený národ – ku katastrofe. Pre nás, západných Slovanov by to mohla byť vhodná príležitosť na pochopenie toho, čo sa u nás odohralo pred tisíc rokmi.
Avšak tým, že sme už na teritóriu Svetlých Síl, znovuzrodenie Chazarie s najväčšou pravdepodobnosťou nebude korunované úspechom. Ak sa udalosti odohrajú tak, ako píše vo svojej knihe RUSKO: MY A SVET z r. 2007 Sergej Alexejev, tak dôjde k tomu, čo on v knihe nazval Utópia. V doslovnom význame – utopeniu pod vodu.
„Utópia“ zeme, ktorá je Elitou sveta naplánovaná ako Novochazaria je už krokom k náprave vecí na Midgard-Zemi. Pre tých, ktorí si myslia, že „počkajú“ na Ježiška alebo Perúna sú to zlé správy. Vlk všetko slabé a choré ničí.
Všetko začalo informačným útokom na Rusov a Rusko ako také. Cieľom Chazarie je oslobodiť sa rodových väzieb na Rusov a pripojiť sa k Západu. Ale to rozhodne nemôže byť úlohou či cieľom Slovanov. Slovieni a Rusi ťahajú spolu, ale čo urobila nová vláda po prevrate na Ukrajine ako prvé? Zakázala ruský jazyk. My už vieme, že útok na jazyk je vždy útokom na samotnú podstatu existencie národa. Znič jazyk, zničíš národ… a vyrobíš predajných, obchodujúcich zbabelcov. Existuje lepší názorný príklad toho, kto vlastne stojí na čele slovanských národov?
Tu však pozor na to, aby sme nepadli do ďalšej, ešte prefíkanejšej pasce. Dnešné Rusko je pod jarnom kresťanskej, tzv. Ruskej Pravoslávnej Cirkvi. Doslovne sa šíri ťažká propaganda, že Slovanstvo je výlučne RPC. Tu len krátko o tom, v akej fáze sa dnes RPC nachádza. Všetky smery gréckeho náboženstva – dnes známeho ako kresťanstvo – sú iba vetvami judaizmu. Judaizmus – samozrejme – má plné právo na svoju existenciu, akurát, že nemá nič spoločné so Slovanstvom. Jednotlivé vetvy boli postupne „šľachtené“ ako agresívne bojové plemená psov nato, aby plnili funkciu likvidátora Slovanstva. V našom kultúrnom okruhu zvíťazilo kresťanstvo rokom 1000, t.j. pokresťančením Slovanov. Pretože však všetko sa vyvíja postupne podľa kauzálnej reťaze a podľa presných – aj keď laikom neviditeľných – pravidiel, ani kresťanstvo nie je výnimkou. Rok 1000 môžeme považovať za štartovací bod odpočtu existencie moci kresťanstva západného okruhu. Od neho je potrebné odpočítavať životný cyklus až po jeho skon – Armageddon. Napríklad pred 300 rokmi ešte aj u nás fungovala krutá Inkvizícia, ale dnes už je veľa ľudí, ktorí sa neboja vyjadriť svoj zamietavý názor proti kresťanskej cirkvi.
Na území Moskovského kniežatstva bolo kresťanstvo prijaté až za Ivana Kalitu r. 1307, t.j. cyklus je o 300 rokov posunutý. V tejto fáze bolo ešte základné kresťanstvo agresívne, a v tej istej – útočne agresívnej – fáze je aj dnešná RPC. Napríklad Islam je tiež „fázovo“ posunutý oproti kresťanstvu celkovo, a teda jeho agresivita ešte iba naberá maximálnu silu.
V žiadnej krajine Západnej Európy by už dnes nebolo možné formálne zlikvidovať „konkurenčnú“ cirkev za použitia mašinérie štátneho aparátu len preto, lebo medzi nimi existujú svetonázorové protiklady. V Rusku je vyše 15 miliónov Starovercov, ale RPC takto bezohľadne postupuje. Páli či konfiškuje „konkurenčné“ chrámy, neštíti sa ani likvidovať nemluvňatá. V krajine prijali zákon „O poškodzovaní citov veriacich“, t.j. možno stíhať ľudí iba preto, že sa „nevhodne“ vyjadria o nejakom popovi a podobne. RPC pripravuje ďalší zákon – formálne ho predloží prezident Putin – ktorý zakáže napádať výlučnú pravdivosť Biblie a Koránu. Nepredstaviteľné? Chvalabohu u nás áno, ale určite nie zábavné.
Silu tzv. „Východnej elity“ – ktorej viditeľnou hlavou je patriarcha RPC Kirill – už musí dnes rešpektovať aj kedysi všemohúca Západná elita. Musia sa podriadiť teraz už silnejšej Východnej klike, čo dokazuje aj stretnutie pápeža a moskovského patriarchu na Kube. Aké detaily budú preberať za zavretými dvermi sa sotva dozvieme. Začína sa však nová éra v ich vzájomných vzťahoch.
Túto vložku uviedli kvôli lepšej orientácii v problematike. Je naozaj vrcholne dôležité rozlišovať medzi cirkevnou inštitúciou – Ruskom ako štátom – a Rusmi Slovanmi, ktorí s kresťanstvom nemajú nič spoločné. A Slovieni a Rusi jedno sú – to sa dočítate aj u letopisca Nestora.
Dnes už nie je tak vzdialená budúcnosť, ktorú ako „Utópiu“ opisuje Sergej Alexejev pre územie Ruska. Jeho kniha je v podstate proroctvom, ktorého body sa už začali napĺňať. Pozrime sa teda na tie hlavné z jeho predpovedí z r. 2007.
Od roku 2016 začne globálne odtrhávanie sa od Elitou nástojčivo podsúvaného virtuálneho svetonázoru. V Rusku sa prejaví zmenou negatívneho vývoja demografickej krivky a záujmom mladých rodín o opätovné osvojovanie si Sibíri. Tento proces v skutočnosti začal už skôr.
V zime 2019 sa v Rusku prejavia prvé príznaky blížiacej sa technogénno-geologickej katastrofy, ktorá v novodobých dejinách nemá obdobu. Svet sa zatrasie od základov. Pre tento rok Alexejev zároveň predpovedá už mocnú vlnu prinavracania zabudnutého spôsobu života, ktorý stojí na občinných a poľnohospodárskych princípoch. Prichádza návrat spoločného vládnutia nad vlastnou zemou – my to voláme Kopné právo.
A potom začne Utópia.
Ľudová múdrosť hovorí, že pred „koncom sveta“ existuje neomylný indikátor jeho príchodu: ako prvé odlietajú včely a vtáky. Sú to najcitlivejšie tvory zvieracej ríše na Zemi. Kým sú pri nás, budeme žiť.
Utópia bude – čo sa týka Ruska – iba lokálna. Začne roku 2021. Prvé príznaky však budú viditeľné už skôr. Na Jamale a Gydanskom polostrove v jeseni dôjde k niekoľkým nevysvetliteľným poškodeniam plynovodov a ropovodov. Opravia ich a na všetko sa rýchlo zabudne. Niekedy v septembri-októbri 2015 sa v ruských médiách už objavila takáto nenápadná správa z Jamalu.
Neskôr, uprostred zimy, sa v zamrznutej tundre v okolí ťažby ropy a zemného plyne objavia prvé dlhé praskliny v zemi. Budú dlhé 4-5 km a široké v niektorých miestach najviac 1 meter. Nebudú považované za nebezpečné. Na jar sa už objaví niekoľko prepadlín medzi takými trhlinami, ale nebudú veľmi hlboké. Miesta ťažby, ktoré kritickým spôsobom narušia aj tak krehkú rovnováhu v ťažobnej oblasti budú lokality Bavanenskoje, Novoportovskoje a Charasovejsko. V týchto lokalitách začnú ťažiť ropu zvýšeným výkonom, budú použité zvýšené nálože v ropných slojoch rezervoára. Následkom zvýšenej sily trhavín začne deformácia ropovodov a plynovodov. Ako hlavnú príčinu budú oficiálne uvádzať daždivú jeseň a veľmi chladnú zimu s malým množstvom snehu. Poplašné správy však začnú vydávať až na jar, keď sa topia snehy. V takom čase je vždy tundra zaliata, ale teraz ostane suchá. Voda zmizne. Vedci začnú zverejňovať rozličné hypotézy, ale deštrukcia bude pokračovať.
Realita Utópie sa stane zjavnou v lete 2020. Jamal pôjde pod morskú hladinu za približne 2 mesiace. Ťažobné miesta ropy a plynu, ako aj ropné jazerá v blízkosti ťažobných vrtov nebude čas zakonzervovať. Ledva stihnú evakuovať ľudí. Na hladinu najskôr vyplávajú rúry ropovodov a plynovodov, potom sa všetky utopia. Morská voda zaleje západnú časť Gydanského polostrova, zmizne ústie rieky Ob a vznikne more, z ktorého budú trčať nad hladinu vrcholy ťažobných veží a podobné pozostatky zariadení ťažobných technológií. Ďalšie zalievanie oblasti bude postupovať dominovým efektom, vrátane topenia sa podzemných ľadovcov. Jamalsko-Nenecký autonómny okruh zmizne z mapy uprostred leta. Morskými brehmi sa stane pravý breh rieky Taz a Zauralie. Rieka Ob bude chvíľu tiecť opačným smerom a slané vody nového mora krátkodobo zalejú aj oblasť Chanty-Mansijského autonómneho okruhu. Na jeseň sa stane morským dnom osada Okťabrskoje a mestá Surgut, Nižnevartovsk a Streževoj. Toto more neskôr dostane názov Západosibírske. Mesto Kolpaševo sa stane prímorským, a tu sa premiestni aj ústie rieky Ob. Mestá Tara na Irtyši a Ťumeň ostanú nedotknuté, Priobie sa stane ostrovným mestom, Toboľsk bude čiastočne zatopený, a preto ho bude potrebné evakuovať.
More bude celkovo plytké – priemerne iba 20-50 m – ale na miestach predchádzajúcej ťažby vzniknú hlboké prepadliny. Bude však strašne znečistené, pretože ropa z nezakonzervovaných vrtov bude tiecť priamo do mora. Po hladine budú plávať zvyšky lesov, priemyselný odpad, pokryjú ho veľké ropné škvrny. Najnebezpečnejšie však budú výtrysky zemného plynu nad ropnými škvrnami. Plyn sa bude kopiť v atmosfére a z času načas vybuchovať. Nakoniec dôjde k zapáleniu morskej hladiny.
Husté stĺpy dymu budú viditeľné z Moskvy aj Vladivostoku, v noci bude obloha žiariť vďaka presýteniu atmosféry plynmi. Začnú padať čierne dažde, pretože v atmosfére bude trvalo visieť sadza po zhorenej rope. Túto čiernu sadzu v lete 2021 vetry zavejú na ľady Severného pólu, nad Grónsko, na vrcholy niektorých vysokých hôr s nízkym tlakom – a Slnko dokončí dielo skazy. Čo znamená čierna sadza a popol na bielom ľade a snehu netreba vysvetľovať. A vtedy začne ozajstné topenie sa ľadovcov a zvýšenie hladiny svetového oceánu.
Následky katastrofy zasiahnu celý svet. Krachne ekonomika EÚ, lebo ostane bez ruského plynu a ropy. Úplne sa zastaví chemický, plynárenský, ropný aj automobilový priemysel. Nasledovať bude koniec metalurgického priemyslu aj výroby elektrickej energie, značne sa zníži ľahký priemysel, v podstate sa zastaví doprava.
Ešte predtým následkom rôznych súvislostí prejde okolo roku 2019 veda spod kontroly kapitálu do protiútoku proti nemu. Veľmi dlho bola držaná v slepej ulici a prostriedkov dostávala stále menej a menej. Takto sa svet dostane k vedeckým objavom, ktoré boli dlhé roky úmyselne pred ľuďmi ukrývané.
Sergej Alexejev opisuje udalosti svojho videnia, ktoré sa týkalo nie tak vzdialenej budúcnosti Ruska. Nijakú informáciu takéhoto druhu by sme nemali brať bez kritického posúdenia, čo však neznamená, že by sa mala ignorovať. Psychická zložka premeny – stav našich myslí – zásadne namoduluje všetko, čo je už pred nami. Systémové zavádzanie Kopného Práva je nastavovaním mysle na frekvencie Svetlého Vesmíru. Je to jeden zo spôsobov, ako „zmäkčiť“ nastupujúce udalosti, ale rozhodne nemožno odvrátiť nastupujúce zmeny Sveta. Ale aké šance máme celoplošne prejsť na myslenie Svetlého Sveta?
Nafázovať sa na vlnu premeny je nevyhnutné, lebo jestvuje výklad, v zmysle ktorého má byť v tejto fáze „Utópie“ zaplavená aj dnešná Ukrajina – vrátane Krymu. Keďže sme my – Slovania – nedokázali odvrátiť bratovražednú vojnu, Sily Svetla znemožnia vznik Novej Chazarie. Podľa tohto výkladu dôjde ku katastrofe ešte pred predpovedaným dátumom. Ak sa dobre pozrieme na mapu a výškové pomery Východného Slovenska – vzhľadom na susedstvo s Ukrajinou – je sa nad čím zamyslieť. Vlk nebude viac tolerovať obchodovanie namiesto Duchovného Vývoja – poloha, členstvo v správnej strane či peniaze nebudú viac zárukou záchrany.
Myslime a konajme. Nič iné nepomôže. Svetlo prichádza. Bájny vták Fénix vstáva z popola.
Úvodná prednáška z kurzu Staroslovienskej Bukvice v Nitre, ktorý sme organizovali v spolupráci s občianskym združením SLAVICA z Nitry.
V duchu prednášanej témy odporúčame sa držať citátu Jána Žišku z Trocnova: NA MNOŽSTVO NEHĽAĎTE. Ak sa musia uchyľovať k takému niečomu, musí to niekomu už veľmi vadiť.
Vládcovia sveta pripravujú tajnú medzinárodnú dohodu
V roku 2016 sa strategickým smerom zahraničnej politiky USA stane zavŕšenie rozhovorov k dohode o Transatlantickom trhovom a investičnom partnerstve (TTIP). Ako oznámili médiá, dohoda predpokladá vytvorenie zóny voľného obchodu za účasti USA a krajín EÚ.
Tieto krajiny sa podieľajú na tvorbe 60% GDP a 33% svetového obchodu.
Okrem toho je potrebné uviesť do života (ratifikovať) dohodu o Transatlantickom partnerstve (TP), ktorú podpísalo v októbri 2015 v Atlante (USA) 12 krajín. Na tieto účastnícke krajiny pripadá – podľa odhadov – 40% svetového obchodu.
V oboch dohodách sú účastníkom USA, ktorých podiel na svetovom obchode sa odhaduje približne na 10%. Takto – v prípade, že obe zmluvy nadobudnú právoplatnosť – tieto dve transatlantické partnerstvá budú kontrolovať 73% svetovej ekonomiky. Presnejšie povedané, obchod budú kontrolovať Spojené štáty.
Zdalo by sa, že na zabezpečenie slobodného obchodu už bol vytvorený inštitút pod názvom Svetová trhová organizácia (WTO). WTO bude v nasledujúcom roku tvoriť 162 krajín. Od samého začiatku bola táto organizácia zostavená tak, že rozhodujúci hlas v kľúčových otázkach majú krajiny Západu. USA, Západná Európa, Japonsko, Kanada a Austrália realizovali liberalizáciu svetového obchodu podľa záujmov svojich nadnárodných korporácií. Ale za posledné roky sa to stáva čoraz ťažším.
Rokovania sa vedú od r. 2001. Rozvojové krajiny sa snažia zjednodušiť prístup svojich tovarov (v prvom rade poľnohospodárskych) na západné trhy, ale za jeden a pol desaťročia sa nepodarilo dosiahnuť progres. Washington a jeho spojenci čoraz ťažšie presadzujú záujmy svojho biznisu na svetovom trhu tovarov a služieb.
Od r. 2012 začal Washington vytvárať alternatívne WTO platformy pod spôsobom dvoch transkontinentálnych partnerstiev takým spôsobom, aby USA určovali v nich pravidlá hry s cieľom WTO nenápadne premeniť na škrupinku bez obsahu. Týmto manévrom Washington sleduje:
Obnoviť svoju kontrolu nad svetovými trhmi;
Ekonomicky oslabiť Rusko, Čínu a ďalšie krajiny BRIKS tak, že ich dostane do trhovej izolácie.
Zvyčajne sa hovorí, že tieto dve partnerstvá, ktoré tlačia USA im umožnia ustanoviť efektívnu kontrolu na svetovou ekonomikou. No nie je to celkom tak. Je tu potrebné vyjasnenie.
Za prvé. Iniciátorom oboch projektov sú naozaj USA ako krajina, ale táto krajina koná v prospech nadnárodných korporácií a nadnárodných bánk, ktoré koniec koncov aj budú kontrolovať svetovú ekonomiku. A USA ako krajina odumrie, alebo sa zmení na škrupinku bez obsahu ako WTO.
Za druhé. Pod kontrolu nadnárodných monopolov a bánk sa dostane nie iba obchod, ale aj ekonomika, sociálny život a politika všetkých krajín, ktoré sú vtiahnuté do spomínaného partnerstva. Krajiny, ktoré sú zatiahnuté do TTIP a TP stratia väčšinu svojich nezávislých výsad.
Za tretie. Okrem dvoch transoceánskych partnerstiev existuje úmysel zahrnúť ešte tretí element, ktorý sa spomína mimoriadne zriedka. Je to Trade In Services Agreement (TISA), Dohoda o trhu služieb.
Predpokladá sa, že všetky krajiny, ktoré podpíšu dohody TTIP a TP sa pripoja k TISA. Ak TTIP a TP predstavujú akési svojrázne trójske kone, tak TISA predstavuje zbraň definitívneho víťazstva. Pod „definitívnym víťazstvom“ sa myslí totálna likvidácia suverénnych krajín.
Ešte pred polrokom nikto nepočul nič o TISA. Informácia o pripravovanej dohode sa objavila v lete 2014 na stránke Wikileaks. Podľa tejto informácie sa stalo zrejmé, že príprava TISA sa začala r. 2012 a iniciátormi boli USA a Austrália. Kruh účastníkov sa postupne rozširoval. V okamihu úniku informácií sa rozhovorov zúčastňovalo už 50 krajín (vrátane 28 členov EÚ). Ich sumárny podiel na svetovom trhu služieb sa približuje 70%.
Príprava TISA má tri kľúčové zvláštnosti.
Prvá, rozhovory o TISA sa vedú mimo WTO. Ako je známe, v rámci WTO funguje Generálna dohoda o trhu služieb (GATS). Ak vezmeme do úvahy, že vo sfére medzinárodného obchodu služieb ostáva množstvo neriešených problémov, tak bolo by logické ich riešiť cestou dopracovania GATS. Ale USA a ich spojenci sa rozhodli, že v rámci WTO im je tesno, a preto si zorganizovali paralelnú platformu na rokovania. Toto fakticky rozkladá organizáciu, ktorá má za sebou v podstate 70 ročnú históriu (GATT vzniklo r. 1947).
Druhá zvláštnosť. Na posúdenie projektu TISA nepozvali Rusko, Čínu, Indiu, Brazíliu a Juhoafrickú republiku. Dokonca ich ani oficiálne neupovedomili o existencii takého projektu. To je faktická politika izolácie. Znamená to, že TISA nie je zameraná na spoluprácu, ale na odpor. Nie nadarmo B. Obama hovorí, že Amerika nemôže dovoliť takým krajinám ako je Čína diktovať pravidlá svetovej ekonomiky. Hľa, tieto pravidlá musia písať USA.
Tretia zvláštnosť. TISA sa do leta r. 2014 pripravovala v podmienkach utajenia. Navyše, ak dohoda bude podpísaná, tak ostane tajnou ešte po dobu piatich rokov. Ak k podpisu nedôjde, aj tak materiály budú utajené ešte ďalších päť rokov. Hry na demokraciu sa skončili.
Za EÚ viedla rozhovory Európska komisia (EK) bez odsúhlasenia krajinami EÚ a Europarlamentom. Do polovice r. 2014 nemal Europarlament vôbec informácie o rozhovoroch o TISA. Jednako v lete 2014 sa Rada pre medzinárodný obchod (INTA) začala zaujímať o rokovací proces vzhľadom na vážnosť obáv, ktoré vznikli publikovaním na Wikileaks. Poslankyňa Europarlamentu Vivian Reding bola menovaná za spravodajkyňu pre TISA.
Rozhovory prebiehajú v Ženeve. Formálne začali v marci 2013. Prebehlo už 15 kôl rozhovorov, posledné sa konalo v decembri 2015, ďalšie je naplánované na február 2016. Predsedníctvo týchto stretnutí postupne prechádza cez USA, EÚ a Austráliu. Teraz po každom kole rozhovorov začali publikovať memorandum a tlačové správy, ale sú to iba prázdne papiere, ktoré nič neobsahujú.
Vymenujme si hlavné špecifiká TISA.
Za prvé, TISA predpokladá, že pravidlá hry na trhoch služieb sa budú od okamihu zavedenia určovať nie národnými vládami, ale akýmsi nadnárodnými inštitútmi. Krajiny strácajú právo prijímať akékoľvek zákony a normatívne akty, ktoré by zhoršovali podmienky vedenia obchodovania na trhoch služieb.
Za druhé. Predpokladaná regulácia TISA zahŕňa nie iba trh komerčných služieb (doprava, turistika, hotelový biznis, komunikačné siete, služby domácnostiam a pod.), ale aj najdôležitejšie funkcie štátu. V terminológii TISA ide o „služby štátu“.
Za tretie. TISA predpokladá že štát musí postupne prestať poskytovať služby obyvateľstvu a odovzdať tento druh služieb súkromnému biznisu (pozn. red. – čo sa už v Rusku aj realizuje).
Tu si dovoľme odbočenie. Ak naučia národ fenoménu „služby štátu“ (prvý krok), tak ďalej môže nasledovať ďalší krok: vnútiť ľuďom, že tieto služby musia byť spoplatnené. Potom bude tretí krok, že ľuďom vnútia predstavu o tom, že „služby“ nemusí poskytovať štát, lebo lacnejšie a kvalitnejšie ich môže poskytnúť súkromný sektor. A vtedy súkromný sektor začne „efektívne“ poskytovať obyvateľstvu služby v oblasti komunálnej, medicínskej, vzdelávacej a ďalších. Ako to v realite vyzerá vieme všetci.
Za štvrté, TISA vyžaduje úplne otvoriť národný trh „služieb“, na ktorý vstúpia aj nadnárodné korporácie a banky. Následkom toho bude musieť štát ako sféra „všeobecných záujmov“ zaniknúť.
Experti, ktorí skúmajú pracovné dokumenty TISA (nehľadiac na bezpečnostné opatrenia zo strany organizátorov rokovaní aj tak dochádza k „únikom“) oznamujú nasledovné podrobnosti.
TISA v prvom rade zničí sociálne funkcie štátu (vzdelávanie, zdravotníctvo, komunálne služby), ktoré prevezmú nadnárodné štruktúry. Ďalej bude zlikvidovaná štátna regulácia finančného sektoru ekonomiky. Ide predovšetkým o poisťovne a banky. Aj tieto budú regulovať nadnárodné orgány. TISA predpokladá ďalšiu liberalizáciu finančných trhov (nehľadiac na to, že finančná kríza 2007-2009 ukázala, že to robiť nemožno). Najdôležitejšia časť nastupujúcej finančnej reformy (a globálneho riadenia celkovo) je prevod peňažného obehu na plne bezhotovostnú formu. Takto sa bude dať ľahšie riadiť proces „spotrebiteľských služieb“ obyvateľstvu. Nevhodných občanov bude možno veľmi jednoducho odpojiť od systému „služieb“.
Nakoniec sa mimoriadna pozornosť venuje sfére informačných služieb (médiá, Internet, knižnice). TISA predpokladá zavedenie tvrdej kontroly obyvateľstva pomocou informačno-komunikačných technológií, ktoré umožnia sledovať, či občania zodpovedajú štandardom, ktoré stanovili nadnárodné inštitúty (Svetová vláda).
TISA predstavuje čo do podstaty projekt privatizácie štátov v oblasti sociálnych, finančných a informačných služieb. Týmto projektom získajú nie iba milióny a miliardy ľudí, ale rodinné klany svetovej oligarchie vytvoria planetárny koncentračný tábor pod názvom „globálne riadenie“.
Z dokumentov vyplýva, že ide o plán definitívneho prevzatia moci finančnou oligarchiou, majiteľmi peňazí. Tu už nejde o prázdnu demagógiu o demokracii, „ľudských právach“, „sociálnej zodpovednosti podnikania“. Tu je všetko tvrdo, konkrétne, vážne, metódou postupných krokov smerované v zadanom smere. Je to projekt definitívneho prechodu k Novému svetovému poriadku – asi takému, ako ho opísal George Orwell v románoch „1984“ a „Dobytčí dvor“.
Majitelia peňazí sa ponáhľajú. Podpis Dohody o trhu služieb je naplánovaný na rok 2020, ale je predpoklad, že sa budú snažiť proces urýchliť.
Žijeme v období, ktoré sa dá označiť ako informačná vojna. O niečom takom sme už písali neraz, ale tradičný prístup k učeniu sa v našej Kultúre má svoje špecifiká, typické pre ľudí našich Rodov. Nová téma sa najskôr preberie iba zľahka, neskôr sa k nej vraciame, pričom ideme stále hlbšie a hlbšie do predmetu. Je to princíp vývojovej špirály, ktorá sa síce vracia stále na to isté miesto, ale stále na vyššej úrovni. Teraz si takýmto spôsobom zopakujme a dajme do nových súvislostí elementy toho, čo nazývame informačnou vojnou z pohľadu pochopenia hĺbkovej podstaty.
Hoci mnohí sa nad týmto výrazom pousmejú, nejde o žiadnu zábavu. Vojna je vždy procesom, ktorý ničí živú silu nepriateľa a informačná vojna nie je žiadnou výnimkou. Je vojnou preto, lebo nám zabraňuje prístup k dôležitým informáciám, bez poznania ktorých zomierame – aj keď nie pod zrakom viditeľnými účinkami strelných zbraní. Môžeme si to pripodobniť staticky poškodenému mostu ponad hlbokú priepasť. Ak nám nik nepovie, že most je staticky poškodený, tak naň vojdeme autom a zahynieme. Viditeľne nebude možné nikoho obviniť z našej smrti, lebo to by mohlo privodiť odvetu od tých, ktorí by sa chceli za nás pomstiť. A takto zomierame na rakoviny, infarkty, porážky a podobné účinky, pričom ani netušíme, ako to bolo spustené.
Samotný fakt existencie informačnej vojny nás núti sa pozastaviť nad našou schopnosťou a zdatnosťou pracovať s informáciami. Zlyhanie v oblasti informačného boja znamená našu prehru, lebo informačné zbrane často veľmi ťažko identifikovať. Pozriem sa teda na túto oblasť z pohľadu našej, Slovansko-Árijskej Kultúry.
V prvom rade – ak hovoríme o informačnej vojne – si povedzme niečo o pôvode slova „informácia“. Presnejšie o dvoch dnes veľmi používaných slovách: informácia a energia.
Tieto slová – také ako sú – nenájdeme v žiadnom starom slovanskom texte. Hoci niektorí by to radi použili ako dôkaz našej nekompetentnosti, veci sa majú úplne inak. V našej literatúre – presnejšie v literatúre slovanských národov – nenájdeme ani názov „Deutsch“, čo však neznamená, že nevieme nič o Nemcoch. Jednoducho používame svoje vlastné slová. Nemci používajú svoj jazyk, my svoj. A takto to je aj s názvami informácia a vojna. Informácia sa dnes často podáva ako anglické slovo, sú aj logické odôvodnenia, že sa jedná o bojové postavenie vojakov pred útokom, t.j. že vojaci sa zoradili pred bojom do formácie, do útvaru „in formation“. Tento výklad má logické opodstatnenie, ale najskôr pôjde o slovo pôvodom latinské. Slovo energia je opäť cudzie – grécke. Keďže naši Predkovia nehovorili ani latinsky a ani grécky, ale jazykom SLOVIENE, tak tieto slová – foneticky – v našej reči nenájdete. To však v žiadnom prípade neznamená, že významy ukryté za nimi nepoznáme či nepoužívame aj v našom jazyku. Začnime teda tým, že „energia“ je v našom ponímaní „sila“ a „informácia“ zase „Védy“. Jestvuje však veľký rozdiel medzi tým, kto ako dokáže prijať a spracovať tú istú informáciu, preto sa obráťme priamo na našu Kultúru.
Mnohí z nás v škole počuli, že ľudia za dávnych čias boli naivní, mysleli si, že Zem je plochá a stojí na troch slonoch, ktoré stoja na veľkej korytnačke, ktorá pláva v obrovskom oceáne. Potom nám hneď vysvetlili, že Zem je v skutočnosti guľatá. Toto podobenstvo je však obrazným poňatím. V skutočnosti hovorí o tom, že podstata posudzovania človeka žijúceho na Zemi je jednoduchá, ako keby plochá, pretože sa pohybuje v kategóriách “áno” a “nie”. Hoci obraz na prvý pohľad nabáda, že ide o ploché, t.j. dvojrozmerné ponímanie, v realite ide iba o jednorozmerné ponímanie, teda o priamku. Z geometrie vieme, že existuje bezrozmerný bod, jednorozmerná priamka, dvojrozmerná plocha a nakoniec trojrozmerné, objemové telesá. Korytnačku aj s „nákladom“ si schematicky prekreslime do jednoduchého obrázka:
Človek s primitívnym ponímaním Sveta je Žiteľ, jeho rozhodovanie je iba na úrovni Áno/Nie. Ľudina spravidla poznáva Svet skrz jedného zo slonov, t.j. skrz materializmus, idealizmus alebo transcendentalizmus, ktorý sa niekedy nazýva aj mysticizmus. Základom materializmu je hmota, idealizmu myšlienka. Mysticizmus stojí na slove, čo je materializovaná myšlienka. Tu ešte doplňme, že KOB nazýva transcendentalizmus mierou. Ide principiálne o to isté, kombináciu matérie a idey.
Na úrovni troch slonov sa nachádzajú náboženstvá, ale cez každého slona dá dostať až na korytnačku, aj keď cesta nie je vôbec ľahká. Pre túto oblasť je typická entita Svetonázor, teda jednosmerné chápanie Sveta. Ako keby cez určitú prizmu sa pozerajú Svet. Spätná väzba nie je aktivovaná. Títo ľudia chápu svet plošne.
Všetky tri slony spočívajú na korytnačke, ktorá je zdrojom poznania pre nich. Na tejto úrovni je uložený Judžizmus, t.j. Ponímanie Sveta Slovanmi a Árijcami. Tu je oblasť Človeka, ktorý už poníma Svet objemovo, teda Obrazne. Ide principiálne o Ponímanie Sveta, teda o vzájomnú interakciu s Prírodou, nie iba jednosmernú interpretáciu – a aj konanie – ako u Svetonázoru. Náš, Slovansko-Árijský pohľad na Svet – Judžizmus – personifikuje korytnačka samotná. Nápis na nej je v Karune. Prvá Runa sa číta „Judž“, ale to iba v prípade, ak je umiestnená v texte – ako v našom prípade. Ak je napísaná samostatne, tak sa číta ako „Joga“. Schematicky pozostáva z dvoch rozbiehajúcich sa šípiek a jej Obrazom je rozširovanie Vedomia – pri zvyšovaní poznania sa šípky od seba vzďaľujú, ale Poznanie ostáva medzi nimi. Tri ďalšie Runy predstavujú I-Z-M, teda nám známy výraz „-izmus“. V preklade ich čítame ako Istina-Pozemského-Sveta. Príponu –izmus má teda Istina. A tu sa môžeme opýtať, prečo Judaizmus je Istina a Kresťanstvo a Islam nie? Odpoveď je jednoduchá – sú to iba vetvy Judaizmu, samostatne nemajú existenčnú podstatu.
Korytnačka pláva v Oceáne nekonečnej Múdrosti, čo je oblasť Boha žijúceho na Zemi, ktorého nazývame As alebo Mudrc.
Rozdiel medzi líniovým myslením človeka civilizácie – Žiteľa – a védickým myslením je teda asi taký, ako rozdiel medzi priamkou a kockou. Skrátene si uveďme prečo. Predstavme si dva rozdielne pohľady na Svet. Prvý predpokladá, že nech robíme čokoľvek, aj tak je všetko vopred dané a nemá význam sa snažiť niečo zmeniť. Volíme alebo nevolíme aj tak sa nič nezmení, chceme alebo nechceme všetko je vecou Karmy, osudu, peňazí a podobne. Zástanca tohto názoru môže predložiť nekonečný počet príkladov.
Druhý názor predpokladá, že všetko, čo sa v živote odohráva môžeme ovplyvniť svojou snahou a činmi. Vždy môžeme dostať veci pod kontrolu. Stúpenci tohto názoru tiež môžu uviesť nekonečný počet dôkazov. Kto má pravdu?
Ako to teda vyriešiť? Z védického pohľadu majú Pravdu obaja – každý svoju. Pozrime sa na to z grafického pohľadu. Máme dva názory, ktoré si zakreslíme ako dve plochy:
Každá plocha obsahuje nekonečný počet bodov – argumentov – na potvrdenie tohto názoru. Aj Einstein povedal, že ak chceme vyriešiť problém, tak ho musíme riešiť z roviny o stupeň vyššej než je tá, v ktorej vznikol. Úroveň o stupeň vyššia od plochy je objem, spojme teda dva štvorce spojnicami a z plochy vytvorme kocku:
Na vyššej úrovni zistíme, že okrem dvoch nám známych názorov existujú ešte ďalšie štyri – a každá plocha je Pravda. Pravda je teda projekcia Istiny do konkrétneho času, priestoru a podmienok. Každá Istina má veľa Právd, ale pri štandardnom civilizačnom myslení si ľudia myslia, že Pravdy sú od seba nezávislé. Védické myslenie je Obrazové – teda celá kocka. Cez kocku sa možno dozvedieť o priamke všetko, ale opačne to neplatí.
Povedzme si ešte niečo o Kultúre a Tradíciách. Z informačného pohľadu je Kultúra kompletný súbor informácií, Tradícia je jedna časť z neho, podmnožina. Napríklad maľovanie vajec je prvkom našej Kultúry, Tradícia je to, ako to konkrétne robia v každej dedine. Súčasťou Kultúra sú vyšívané kroje, konkrétna výšivka je už prvkom Tradície a podobne. Takto by sme mohli pokračovať s chorovodmi, bojovými umeniami, celiteľskými praktikami a pod.
Tradícia však nikdy nevznikla náhodne, len tak, sama od seba, chaoticky. V skutočnosti je každá Tradícia reliktom Mágie. Keď ľudia stratia poznanie o celkovej podstate, tak sa ešte dlho udržiava jeho projekcia. Mágia má obrady a rituály, čo sú činnosti, ktoré riadeným spôsobom menia energeticko-informačný stav biopolí tých, ktorí sa ich zúčastňujú. Rituál riadi jeden človek, Obrad vedú dvaja a viacerí. Prejav prezidenta napríklad na valnom zhromaždení OSN je rituál, lebo on sám tým, čo hovorí mení energeticko-informačné polia ostatných. Hlasovanie parlamentu je zase obrad, lebo konajú všetci zhromaždení a aj dopad je na celý národ.
Tento článok nemôže vyčerpať všetky detaily obradov a rituálov, ale jeden príklad si predsa len dajme. Už ani nevenujeme pozornosť tomu, že počas roka máme niekoľko voľných dní mimo víkendov, ktoré voláme sviatky. Za starých čias boli voľné dni Svatkami preto, lebo v nich dochádza k zvlášť silnej energetickej aktivite Prírody. Naši Predkovia sa snažili načerpať z nej čo najviac životnej energie, na čo používali už spomínané obrady a rituály. Náš Duchovný vývoj by mal prebiehať po špirále smerom nahor. Počas jedného alebo viacerých životov sa stávame zo Žiteľa Asom – ak dodržiavame Tradície Predkov. Dnes však vidíme, že všetky voľné dni – sviatky – využíva väčšina ľudí na konzumáciu alkoholu. Je treba vedieť, že konzumácia alkoholu na sviatok – energeticky výnimočný deň – spôsobuje obrat smeru toku energie našej Duchovnej cesty. Ak aj nerobíme žiadne obrady a rituály, tak počas takýchto energeticky silných dní naši ľudia konzumáciou alkoholu degradujú opačnou cestou vývoja – od Žiteľa k Nežiteľovi, potom Neľuďovi, Besovi atď. Kto naozaj hľadá cestu ku Kultúre Predkov, ten by mal prestať piť aspoň počas sviatkov – voľných dní. Ideálnym stavom je samozrejme nekonzumovať alkohol vôbec – ale nie všetko sa dá zmeniť zo dňa na deň. Tu je užitočné si pripomenúť zásadu Kazackej Zdravy – naše zvyky v minulosti povoľovali vypiť iba dva poháriky. Prvý na sňatie únavy, druhý pre radosť. Tretí nepili nikdy. Tí, ktorí sa pri každej vhodnej príležitosti spijú doslovne „pod obraz Boží“ nemajú s našou Kultúrou nič spoločné bez ohľadu na to, aké vznešené rečičky okolo nej vedú.
Všetko čo sme si doteraz povedali o energii a informáciách sa v stave informačnej vojny používa na riadenie ľudí majstrovským prestavovaním tzv. Duševného alebo Psychického času do módu, ktorý trvalo zaistí ich pobyt v stave, ktorý by sme mohli v súlade so známym filmom nazvať aj „Matrix“. Detaily nájdete na našej stránke, preto sa obmedzíme iba na princíp použitia tohto fenoménu. Naša tradičná Kultúra používa tzv. vertikálne ponímanie času, t.j. existujú iba stavy „Tu a teraz“ a Večnosť. Civilizácia – v úspešnej snahe porobiť si nás – zaviedla fenomén tzv. líniového času.
Princíp pochopíme ak si predstavíme, že existuje skutočný, objektívny čas (SČ) a náš „interný“, „palubný“ čas, ktorý vieme prestavovať – ak o tom vieme. Snahou civilizácie bolo zaistiť, aby sme sa o tom nikdy ani nedozvedeli. Ideálnym stavom – ku ktorému speje naša Kultúra – je zosynchronizovanie nášho interného času so SČ, čím sa naša myseľ dostane do módu fungovania psychiky, ktorý voláme „Tu a teraz“. V takomto stave trvalo prebýva Mudrc (As) a dočasne sa vie doň prestaviť charakterník napríklad v boji, teda Človek. Ľudina a Žiteľ nemajú ani poňatia o čo ide, preto boli v spoločnosti „podriadení vyučovaniu“ zo strany Mudrcov, čo je hlavný dôvod používania Kopného Práva.
Existuje päť základných módov fungovania ľudskej psychiky, pre náš výklad sú dôležité stavy „Tu a Teraz“, Intelektuálny Čas (IČ) a Emocionálny Čas (EČ). Intelektuálny alebo aj špekulatívny mód fungovania psychiky sa navodzuje najmä vzdelávacím systémom a médiami. Podstata je v tom, že človek nereaguje na posúdenie situácie v ktorej sa nachádza priamo – kontaktom s Podvedomím – ale cez masu informácií, ktoré mu do mysle „naimportovali“ médiá a školský systém. Z tohto dôvodu reaguje s oneskorením, ktoré môže trvať aj 2-3 sekundy oproti reálnemu času. V situácii boja o život či zvládaní auta v šmyku na ľade to znamená koniec.
Emocionálny mód posúva myseľ človeka pred reálny čas, čo môže byť od 1 sekundy po nekonečno. Ďalšou charakteristickou črtou je vypnutie rozumu, teda začnú vládnuť emócie. Do tohto módu nás nastavujú všetky náboženstvá, napr. očakávaním príchodu Ježiška, sľubovaním Raja po smrti a pod. Problémom však je, že hoci ide o mód, ktorý smelo môžeme volať aj „náboženský“, nemusia ho navodzovať iba náboženstvá.
Celý mechanizmus v praxi si môžeme priblížiť na revolúcii v Ukrajine. V skutočnosti predmajdovú aj pomajdanovú vládu inštalovali tí istí ľudia v pozadí. Najskôr umožnili posilnenie moci Janukoviča, pričom korupcia narástla do neskutočných rozmerov. Celý národ začal špekulovať ako sa s tým vysporiadať – kolektívne vedomie bolo prestavené do IČ. Ak by nebola vopred vytvorená ťažká situácia, nebol by impulz, ako dostať masy na Majdan do Kyjeva. Potom sa objavila idea „ideálneho riešenia“, t.j. začal sa implementovať emocionálny mód – prestavenie do EČ. Ľudia si začali vytvárať vzdušné zámky, ako nádherne bude, keď sa dostanú do EÚ, keď ich kámoši budú USA a podobné, síce nereálne, ale emocionálne veľmi silné predstavy. Prepnutím más do emocionálneho módu sa ľahko zmocnili moci, ale tá následne priviedla ku krvavým jatkám, ktoré stáli už viac ako 50 000 obetí. A čo ľudia? Potom začínajú zase špekulovať, či to bolo dobre, či by to netrebalo zase dačo zmeniť a podobne. Takýmto mechanizmom už stáročia prestavujú módy fungovania ľudskej psychiky zo špekulatívneho do emocionálneho stavu a späť tak, aby vždy preskakovali mód „Tu a Teraz“. A musíme si uvedomiť, že rovnako to funguje aj u nás a v každom štáte na svete. Čo z toho vyplýva? Že náboženstvo je stav mysle v emocionálnom móde bez ohľadu na to, aký svetonázor vyznáva ten ktorý jedinec. Ide o to, že v tomto stave sa pohybuje iba v jednom zo stĺpov/slonov alebo teda zotrváva iba na jednej hrane kocky. Musíme si však uvedomiť, že ak padneme na ostrú hranu – bez ohľadu na to, či „dobrú“ alebo „zlú“ – vždy bolestivo padneme na ostrú hranu… nevedomosti. Kto si teda myslí, že „náboženstvo je všetko to, čo má obrady a rituály“ je naozaj dosť naivný… a takých aj civilizácia potrebuje, taký neohrozia jej existenciu, tých nebude ani prenasledovať.
Musíme robiť všetko pre to, aby sme nereagovali emotívne. V skutočnosti sa nám treba učiť byť v stave „pozorovateľa“, nie účastníka deja, ktorý sa pred nami odvíja. Aj preto naši Predkovia zaviedli rôzne systémy meditácií – komu takýto prístup vyhovuje. Rovnako nikdy nešírme žiadne negatíva – naše rozprávky vždy hovoria o Dobre, ktoré víťazí nad Zlom. Neprivolávajme v mysli iné stavy, lebo sa do nich nakoniec dostaneme.
Ďalší problém, ktorý v slovanskom svete vidíme je priame priväzovanie informácie k jej nositeľovi. Potom im stačí – aké jednoduché – zhovadiť nositeľa a zavrhneme aj informáciu. Prečo vylievať špinavú vodu z vaničky aj s dieťaťom? Vari tak robíme v reálnom živote? Učme sa oddeľovať informáciu od jej nositeľa ako elementy, ktoré spolu v podstate vôbec nesúvisia. Potom prichádza – z pohľadu procesného riadenia – potreba použiť mechanizmus oddelenia informačného obsahu od informačného šumu, ale nato naši Predkovia vymysleli Zdravomyslie. Dnes je dostatok možností, len treba vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. V tejto súvislosti však môžeme citovať aj Dr. Deminga: „Meniť sa nie je potrebné, prežitie nie je povinné“. Citát je síce myslený na ekonomickú sféru, ale prečo ho nechápať všeobecne?
Zvládnutie emócií je dôležité aj z pohľadu, ktorý prináša Tibetská kniha mŕtvych, ktorú by však bolo presnejšie prekladať ako Tibetskú knihu o Živote a Smrti. Emócie sa zdajú ľuďom ako čosi neškodné, a to do takej miery, že sa ani nezapodievajú žiadnymi spôsobmi ich ovládnutia a kontroly nad nimi. Tento stav sa však naplno prejaví po smrti tela – už nebude mať čo blokovať či utišovať ich prejavy. V stave existencie bez materiálneho tela sa stanú hlavnou „silovou“ zložkou. Ak sa nenaučíme ich počas života v tele držať pod kontrolou mysle, tak ich účinok bude po smrti expolzívno-devastačný. Nič ich už potom nedostane pod kontrolu a kde nás po smrti tela môže zaviať divá jazda na chrbte víchra?
Sme nasledovníkmi a potomkami svojich veľkých Rodov, dôstojní Slávy svojich Predkov? Alebo sme iba balast, kdejako náhodne narodení, ľavobočkovia, akési obyvateľstvo zatiaľ stále žijúce na území, kde žili naši Predkovia, voliči politických strán, spotrebitelia? Pokiaľ si nevytvoríme jasnú, žiarivú predstavu kým teraz sme, tak všakovaké debaty a ilúzie o národnej myšlienke, a teda aj o budúcnosti Slovienska vo všetkých rozmeroch existencie nemajú žiadny význam. Aj toto mali na mysli naši Predkovia, keď nám zanechali príslovie: Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva.
V duchu našej tradície vám znova prinášame niekoľko kreslených filmov. Sú to príbehy, ktoré sú síce určené hlavne deťom, ale obsahujú dostatok poučenia aj pre dospelých.
Prvá rozprávka DETSTVO RATIBORA bola vydaná ešte za socializmu a natočená na motívy knihy V. Ivanova Русь Изначальная. Naši čitatelia v nej nájdu veľa dôležitých momentov, hoci ako celok ide o rozprávku pre deti. Je to síce rozprávka, ale postavená na slovanských základoch, ktoré vychádzajú z minulosti.Už citát gréckeho mnícha Zachariáša Ritora z 5. st. n. l. na začiatku rozprávky hovorí veľa o tom, čo to bolo pokresťančovanie Slovanov. Táto vlna krutosti a bezohľadnosti voči pôvodnému obyvateľstvu ťažko zasiahla aj naše územie. Pre tých, ktorí by mali záujem si pozrieť aj film natočený podľa horeuvedenej knihy ho rovnako – pod pôvodným názvom – nájdu na youtube.
