Kategória: ARCHÍV (NOC SVAROGA)

  • KRIŽIACKA VÝPRAVA V PRIAMOM PRENOSE


    Veľahovoriaci transparent z kyjevského Majdanu

    Ako býva zvykom, pred samotnou témou článku niekoľko poznámok. Naša stránka mala pôvodné predsavzatie priniesť ľuďom našej zeme možnosť spoznania Starej Viery v jej pôvodnej, neskreslenej podobe. Dlhú dobu sme prinášali nové informácie „rýchlosťou“ cca 1 článok týždenne, no ďalej to nemá význam. Základné poznatky, na ktorých môže každý, komu sa nelení budovať za pomoci zdravomyslia Múdrosť Predkov a už sa samostatne orientovať, sú k dispozícii. No a kto záujem nemá, pre toho je zbytočné už aj to, čo bolo doteraz zverejnené.

    Množstvo nových článkov sa teda značne zníži a do budúcna už budeme mať iba novú stránku. Rovnako je možné, že zmeníme aj jej názov. Všetko bude včas oznámené a termín dostatočne vopred zverejnený. Hlavný dôvod je časová náročnosť, ktorá je skutočne veľká. Kvôli snahe priniesť čo najviac poznania sme dlho pripravovali aj vydanie ďalších kníh Véd. Prechádzame teda k módu, keď – po zhromaždení dostatočnej sumy – začneme postupne vydávať knihy Slovansko-Árijských Véd a ďalšej podobnej literatúry, vrátane pripravovanej učebnice Staroslovienskej Bukvice.

    Čo sa týka kurzu Staroslovienskej Bukvice, všetci, ktorí ste už nahlásení budete načas informovaní o spustení kurzu. Pôvodne sme predpokladali prvé, počiatočné stretnutie niekde na júl alebo august, ale vzhľadom na záujem sa pokúsime spustiť cyklus niekedy už začiatkom júla. Nikto sa teda nemusí obávať, že začneme bez neho, ak sa už prihlásil a naozaj má vážny záujem. Náš problém bol a je iba jediný – čas. Neobávajte sa teda, bratia Slovieni, že by sme niekoho chceli vynechať či vylúčiť. Nie preto sme toto celé začali pred rokmi robiť.

    Do budúcna teda pôjdeme skôr cestou priamych stretnutí na prednáškach, kurzoch, oslavách sviatkov a podobných udalostí. Neznamená to, že nebudú pribúdať články, no určite ich bude o hodne menej. Všetko má svoje hranice.

    Dnešná téma je vysoko aktuálna – pred očami sa nám odvíjajú krvavé udalosti skutočnej križiackej výpravy na území Doneckej a Luganskej republiky, ako aj v ďalších regiónoch Juhovýchodu bývalej Ukrajiny. Okrem sprievodných javov fašistickej praxe – terorizovanie a likvidácia civilného obyvateľstva s prvkami genocídy – tu čoraz nástojčivejšie vystupuje ďalší rozmer celého konfliktu – prečo ešte stále nedošlo k vojenskému zásahu armády Ruskej federácie, ktorá je dnes na ďaleko vyššom stupni profesionality a osvojení moderných technológií – vrátane najmodernejších zbraňových systémov dnešného sveta – ako kedykoľvek v minulosti, no Rusko iba sa z opodiaľ prizerá, bez priameho zásahu? Žeby Putinovi naozaj stačil iba Krym a ostatné je iba prázdna rétorika? Alebo je situácia úplne niekde inde, Kremeľ má detailne vypracovaný plán, ktorý sa síce pomaly a nebadane, ale úspešne napĺňa? Dnes si na toto dáme odpoveď. Nie preto, lebo sa chceme preorientovať z pozície „teoretickej“ Starej Viery do akéhosi suplovania slobodného prístupu k informáciám – lebo dnešné médiá u nás systematicky klamú – ale preto, lebo to, čo je skutočná križiacka výprava – so všetkými jej vlastnými prvkami – sa s vysokou pravdepodobnosťou môže onedlho začať odohrávať aj u nás. Ako zvyčajne, naše riadky nie sú určené pre tých, ktorých mozgy sú zamenené za obrazovky televízorov a displeje tabletov a ani pre tých, ktorí si myslia, že ak oni nemajú záujem o vojnu, tak že ani vojna nebude „mať záujem“ o nich. Obyvateľstvo tejto krajiny si vybralo za prezidenta scientológa, ktorý sa už pred voľbami netajil tým, že je za registrované partnerstvo homosexuálov – to aby si mohli adoptovať deti – a za uznanie Kosova. Aspoň môžu tí, ktorí používajú rozum vidieť, ako fungujú bioroboti, teda drvivá väčšina biomasy Slovenska. Všetky kresťanské strany vyzývali voliť proti Ficovi, ale na volebné bilboardy si dali „reklamu na rodinné hodnoty“ –z toho vychádza iba to, že rodinné hodnoty kresťanov sú rodinné hodnoty homosexuálov. O tom, prečo slovenskí Maďari volili toho, kto im sľuboval, že urobí všetko preto, aby Slovensko uznalo Kosovo, si dokáže každý rozmýšľajúci človek urobiť názor sám. Pán prezident nájde kamarátov u väčšiny politikov Európy, či sveta, veď scientológovia ovládajú drvivú väčšinu týchto postov. No a pomaličky – podľa pokynov cez Facebook ako jeho kamoš Jaceňuk na Ukrajine – začne implementovať americkú politiku a záujmy v scientologickom šate na Slovensku…

    Prečo hovoríme o križiackej výprave? Lebo takto to naozaj pred tisíc rokmi urobili. Tí, ktorí nám vyhadzujú na oči argumenty, že ak by naša Kultúra bola silnejšia ako kresťanská, tak by sme neboli pred 1 000 rokmi prehrali… Takže si zhrňme fakty tak, ako ich vidíme v priamom prenose na Ukrajine. Zároveň dostaneme odpoveď na to, čo sa stalo pred 1 000 rokmi… no dodnes neskončilo.

    V prvom rade na Ukrajine dnes zomiera v občianskej vojne priemerne 1 000 (slovom tisíc) ľudí týždenne, no naše médiá si to ešte ani „nestihli“ všimnúť. Ale každý rozumný človek by si mal uvedomiť, že ak v nejakej krajine zomiera tisíc ľudí týždenne následkom vojenských operácií, tak srandy už dávno skončili… ale pštrosia politika hláv v piesku je pohodlnejšia. Nevadí, tvoria si svoj osud.

    Za posledné dva týždne sa odohralo niekoľko dôležitých vecí. Proti civilnému obyvateľstvu Východných republík už bez akýchkoľvek ohľadov začala fašistická junta používať nielen obrnenú techniku, ťažké delostrelectvo – napríklad húfnice, raketové systémy Grad a najväčšie mínomety kalibru 240 mm na svete – ale aj vojenské letectvo. Pripomeňme si, že ak nejaká vláda použije proti svojmu vlastnému obyvateľstvu namiesto vyjednávania špeciálne vojenské jednotky, ťažkú vojenskú techniku a letectvo, tak podľa Ženevských konvencií spáchala VOJNOVÝ ZLOČIN. Ale keďže USA to požehnali, nič sa nedostane ani len do médií… teda väčšiny médií. Našťastie pravda už začína presakovať aj do západných médií – no naši reportéri sú „múdrejší“, u nich sa vlastný rozum neuplatní ani len náhodou.

    Medzi míľniky posledných dvoch týždňov nesporne patrí fakt, že domobrana oslobodzovacieho hnutia v Slaviansku už zostreľuje okrem bojových vrtuľníkov aj viacero SU 25, ďalej lietadlo navádzania paľby, pričom zostrelila aj vrtuľník, na palube ktorého bol aj generál fašistickej Národnej gardy Ukrajiny. Nad Slavianskom si už dovolia lietať vojenské lietadlá fašistickej junty iba vo výške nad 3 km, no z tejto výšky nie sú schopní nič trafiť. Ukrajinskí vojaci, ktorí odopierajú bojovať proti spoluobčanom sú banderovcami strieľaní na poliach bez súdu a súcitu. Pred týždňom banderovci dočasne dobili časť Krásneho Limanu, na okraji ktorého je nemocnica. V nej bolo hospitalizovaných 35 ranených vojakov domobrany – všetkých do jedného na mieste postrieľali. Takéto niečo robili cez vojnu iba fašisti – a v ich metódach Ukrajinci pokračujú.

    2. júna v Lugansku letecky zaútočili na park pred mestským úradom, pričom použili rakety s kazetovými hlavicami. Tieto sú zakázané všetkými medzinárodnými dohodami. Dôkazov bolo nájdených dosť. Len okrajovo – ale to nás už neprekvapí – rakety dopadli v parku na miesto, kde je postavené detské ihrisko. Útok teda priamo a vedome smeroval proti civilnému obyvateľstvu, presnejšie, voči tým najbezbrannejším – DEŤOM. V ten istý deň v Slaviansku už delostreleckú paľbu nasmerovali priamo na detskú škôlku, pričom stena, na ktorej deti nakreslili veľké slniečko bola pre nich vynikajúci navádzací bod – toto dosvedčuje nahratá komunikácia ukrajinských ozbrojených síl. Neobstojí teda tvrdenie, že „nevedia, kde strieľajú“. Okrem škôlky pália samozrejme po všetkých civilných objektoch. O dva dni neskôr – 3. júna – letecky zaútočili priamo na budovu mestského úradu. Raketa zasiahla okno na treťom poschodí. Na mieste zahynulo 8 ľudí, 4 z nich boli ženy. Ďalších 30 ľudí bolo prevezených do nemocnice, 8 z nich v ťažkom stave. Hoci kyjevské úrady sa snažili rozšíriť dezinformáciu, že to nebol letecký útok raketou na civilný objekt – mestský úrad – ale že to údajne sa povstalci snažili zostreliť lietadlo a ich vlastná raketa zasiahla ich vlastnú budovu. No majú smolu. Letecký útok na civilný objekt potvrdili aj inšpektori OBSE v Lugansku, ale ani to nie je všetko. V blízkosti sa nachádzal televízny štáb CNN, ktorí vzápätí vstúpil do budovy a všetko – teda dôkazy leteckého útoku – nahral a CNN to odvysielala. Takže ukrajinskú juntu „podrazili“ priamo Američania. Len okrajovo, údajná protilietadlová raketa, ktorou mali neodborne manipulovať bojovníci domobrany vybuchuje až vo výške 50 metrov… a tretie poschodie budovy tak vysoko ani zďaleka nie je.

    A na čom najviac vidno paralelu s križiackymi výpravami spred tisíc rokov? Ozbrojenci fašistickej junty sa koncentrujú najmä na civilné obyvateľstvo, ktoré bez akýchkoľvek ohľadov zabíjajú. Od malých detí s matkami cez starých ľudí až po celé rodiny. Popri tom si ešte krátia chvíle takejto „zábavy“ aj ďalšími zverstvami – ale tieto detaily si môžete nájsť inde. Problém fašistov je ten, že tam, kde narazia na domobranu padajú v stovkách. Napríklad minulý týždeň v jednom z bojov v okolí mesta Krásny Liman narazil kozácky oddiel na oddiel nájomných zabijakov – v nich nie sú iba Američania, Poliaci, Gruzínci a iní cudzinci, ale najmä veľa ukrajinských amnestovaných vrahov a násilníkov. Vypukol boj, ktorom kazaci stratili 6 mužov… no na strane fašistov bolo cez 200 mŕtvych. Takéto sú reálne pomery v bojoch, kde sa zrazí slovanská domobrana s nájomnými zabijakmi. No a v tomto je oná paralela. Kým naši Predkovia porážali križiacke vojská – na tie časy tam bola identická zostava vojakov – oni sa koncentrovali na likvidáciou domáceho obyvateľstva. Naši nemohli byť všade, ale križiakov bolo ako múch. Hoci sme vojensky dominovali, nakoniec ostalo iba vojsko, ich rodiny boli zlikvidované a deti odvlečené do kláštorov na prevýchovu. Dospelí nakoniec zostarli a pomreli, nemal kto viac brániť zem. No vtedy Noc Svaroga iba začínala, a dnes práve naopak, začína Deň Svaroga.

    A čo teda s vojenským zásahom Ruska? Prečo neprichádza, prečo nevyhlásia aspoň bezletovú zónu nad Juhovýchodom, aby fašisti nemali leteckú podporu? Odíďme teda od komentárov facebookových a podobných „odborníkov“ a pohliadnime na realitu.

    Otázkou dneška je, či je Kremeľ pripravený riešiť také udalosti, ako sa odohrávajú na Ukrajine, alebo iba improvizuje? Aby sme nejako logicky vyštartovali, pozrime sa na materiál, ktorý sa objavil pred nejakými dvomi týždňami na známej stránke WIKILEAKS. Z materiálu je vidno, že Kremeľ Američanov už r. 2008 varoval pred scenárom, ktorý sa práve odohráva: „Experti tvrdia, že Rusko mimoriadne znepokojuje ostrý protiklad na Ukrajine vo veci jej vstupu do NATO, proti ktorému je väčšina komunity etnických Rusov, čo môže viesť k veľkému rozdeleniu vrátane násilia, dokonca občianskej vojne. V takom prípade sa Rusko bude musieť rozhodnúť či pristúpi k intervencii; je to rozhodnutie, ktorému Rusko nemá chuť čeliť.“ Logicky môžeme teda usúdiť, že pre Kremeľ nebol taký vývoj udalostí, aký máme pred očami, neočakávaný. Ide síce o nepríjemný, no viac menej detailne vypracovaný scenár. Aby sme pochopili plán, ktorý má Kremeľ, musíme si naformulovať jeho hlavné ciele:

    1. Nedovoliť vstup Ukrajiny do NATO;
    2. Nedovoliť zavedenie a stabilizáciu rusofóbneho režimu na Ukrajine;
    3. Nedopustiť genocídu ruského obyvateľstva Juhovýchodu.


    Ideálny variant je realizácia všetkých troch cieľov, ale súčasne nepoškodiť ruskú ekonomiku v procese jej presmerovávania sa na Áziu, no zároveň nedať Američanom šancu oddialiť svoj ekonomický kolaps na náklady Európskej únie a jej obyvateľov. Ako sa dajú realizovať takéto ciele? Pozrime sa na zjednodušený scenár a jeho najdôležitejšie body:

    Armáda Ruskej federácie vstúpi na územie Ukrajiny a za niekoľko dní je v Kyjeve. Obsadenie celej krajiny bude už iba otázkou niekoľkých dní navyše. Hoci tento variant je technicky jednoduchý, spôsobí prinajmenšom tieto problémy:

    • V EÚ dnes elity veľkého businessu nenápadne, ale systematicky tlačia na svojich politikov a pomaly spúšťajú brzdy procesu sankcií. Jednoznačne porážajú „Americkú Stranu Vojny“. Ak Rusko vstúpi na Ukrajinu, tak politici spustia maximálne možné sankcie s vážnymi dôsledkami predovšetkým na európske ekonomiky. Európa upadne do hlbokej recesie. Tu niet čo vyhrať. Toto využijú Američania, ktorí takto ľahko pretlačia podpísanie svojho variantu „The Transatlantic Trade and Investment Partnership“, čo je trhový pakt, ktorý zmení EÚ na lacný prívesok americkej ekonomiky. Rokovania o tomto pakte už prebiehajú a pre Američanov by bol vstup ruských vojsk na Ukrajinu ohromný darček. Sankcie proti Rusku ničia európsku ekonomiku, ale sňatie trhových bariér s USA by ju dorazilo. Aký môže byť výsledok? EÚ v stave ako v povojnových rokoch a USA radostne si podmaňujúce európske trhy, na ktorých už nebude viac konkurentov. Toto nemôže prospieť ani Rusku, no pre USA by to bolo veľké víťazstvo…


    Okrem toho, Kremeľ urobí Washingtonu veľkú službu, poškodí samého seba:

    • Ak by sa vyrúbali maximálne sankcie proti Rusku predtým, ako by bol podpísaný megakontrakt na 30 rokov s Čínou, tak Čína by bola mohla diktovať podmienky kontraktu z pozície sily, vydierať;
    • Ak by boli plné sankcie proti Rusku uvalené predtým, ako podpíše ropný kontrakt s Iránom, cez ktorý Rosnefť môže kontrolovať ešte 500 000 barelov ropy denne, tak Irán sa môže dohadovať o cene z pozície sily;
    • Ak by boli sankcie uvalené pred podpísaním dohody o vytvorení Euroázijského ekonomického priestoru, tak ako Bielorusko tak aj Kazachstan by mohli stanovovať podmienky partnerstva nevýhodné pre Rusko;
    • Rusko by následne bolo prinútené vziať na seba oživenie ukrajinskej ekonomiky, denacifikáciu. Ďalej by muselo viesť vojnu s organizovanými, kompaktnými fašistickými skupinami, ktorých budú samozrejme podporovať zo zahraničia.


    Zo všetkých horeuvedených bodov – pričom my ani zďaleka nemáme také informácie ako Kremeľ – je jasné, že víťazom by bolo USA. Rusko by síce nadobudlo silné mravné povedomie, no získalo by následné ekonomické problémy a budúce preklínanie od samotných Ukrajincov, ktorí budú nespokojní so „životom pod okupáciou“. Čo by bolo ďalej už poznáme veľmi dobre.

    Ako vyzerajú horeuvedené body dnes?

    • Plynový kontrakt s Čínou bol podpísaný 21. mája;
    • Ropný kontrakt s Iránom sa pripravuje na leto, pričom práve kvôli tomuto kontraktu sňali USA z Iránu embargo – veď Rosnefť úzko spolupracuje s britským BP, ale veľmi málo s americkým Exxon Mobil. No a ropa pôjde do Číny;
    • Rovnako dôležité bolo nenarušiť voľby do Európskeho parlamentu. Každé zvýšenie vplyvu euroskeptikov v ňom je posilnenie vplyvu spojencov Ruska;
    • Rusko realizuje proces prechodu platieb za energetické nositele na národnú menu. Kontrakty na ropu a plyn sú dlhodobé, stavané na desiatky rokov. Nemožno len tak, uprostred kontraktu zmeniť podmienky kontraktov;
    • Prechod na kótovanie cien energetických nositeľov na domácich burzách v rubľoch. Je to veľmi zložitý proces, nič také ešte nikdy predtým nebolo urobené;
    • Vytvorenie a vybudovanie vlastného platobného systému. VISA a Mastercard sa ukázali v procese sankcií ako nespoľahlivé a – samozrejme – v službách americkej vlády;
    • Príprava nových, dlhodobých obchodných importných kontraktov s ázijskými dodávateľmi…


    Ďalej môžeme spomenúť zaujímavé iniciatívy ruského Ministerstva zahraničných vecí. Viceminister Kasarin navštívil 6. mája Katar, kde sa stretol s hlavou štátu. Výsledky možno považovať doslovne za šokujúce. Podľa oznamu ruského ministerstva, katarský emir vyhlásil, že si cení „presvedčivú a dôslednú regionálnu politiku Ruskej federácie“, čo je veľmi neočakávané od krajiny, ktorá nie je iba spojencom USA, ale je to politická filiálka Exxon Mobil na Blízkom východe a 100% odporca Ruska v Sýrii. Tak prečo takýto obrat? Americké sny o tom, že zalejú celý svet svojim bridlicovým plynom sú pre Katar a jeho elitu rozsudkom smrti. Katar sa bez vysokých cien zemného plynu stane nielen že bezvýznamným kúskom zeme, stane sa doslovne mŕtvolou. Katar sa zorientoval rýchlo a prichádza so zaujímavým návrhom, zrýchliť práce na koordinácii príprav Fóra krajín exportérov plynu – GECF, ktorého nasledujúci summit bude práve v Katare. GECF je organizácia, ktorej členmi sú také krajiny ako Rusko, Katar, Irán, Venezuela, Bolívia a ďalšie. Tieto krajiny sa Kremeľ snažil dlho a neúspešne presvedčiť o premene organizácie na plynárenský OPEC. Nedá sa vylúčiť, že práve teraz nastal hviezdny čas neoficiálneho plynového kartelu. Rusko, Katar a Irán majú veľmi podobné záujmy a celkom reálne môžu začať spolu konať na rovnakej strane barikády, čím dostanú pod kontrolu tak celý trh SNŠ aj trh plynovodov. Takýto plynový kartel by aj v obmedzenom formáte – Rusko, Katar, Irán – kontroloval minimálne 55% svetových zásob zemného plynu, a teda by mal silnú pozíciu a možnosť zásadne ovplyvňovať energetické trhy EÚ a Ázie. Takýto projekt bude samozrejme tŕňom v oku mnohým, no rozhodne pôjde o víťazstvo nad USA.

    Vidno teda, že ide naozaj o veľa. Vráťme sa teda k Ukrajine a poznamenajme, že ani realizácia všetkých dôležitých zahraničnopolitických projektov nepomôže zrealizovať denacifikáciu Kyjeva a zariadiť, aby ruské vojská spolu s povstaleckou armádou čakali ľudia s chlebom a soľou aspoň v centrálnych oblastiach. Prečo? Nuž, hoci vidíme, že Juhovýchod naozaj dobre bojuje, jeho armáda nemá dostatok vojakov, pretože ľuďom sa nechce bojovať. Ak je to takto v tejto oblasti, ako by to bolo v oveľa viac nazombiovanom, biorobotickom území? Dokonca ani baníci Donbasu sa nepripojili – len aby si uchránili svoje teplé miestečká. Nech bojujú iní, oni to iba odhlasovali v referende. Na obrazovkách neraz vidno, ako sa na násilie sťažujú otcovia rodín v civile, ako sa ukrývajú aj so svojimi deťmi a ženami v pivniciach pri útokoch fašistov. Načo sú dobré takéto hlavy rodín? Ak sedia utajení v pivniciach svojich domov s deťmi aj ženami to je samo osebe chvályhodné, no keď ich trafí delostrelecký granát či raketa zomrú všetci, ak ich nájdu banderovci, tak predtým ako otec zomrie ešte uvidí ako sa banderovci „zabávajú“ s jeho ženou a dcérami. Dobre sa môže takto umierať? Slovanský spôsob je pripojiť sa k armáde domobrany, vziať do ruky zbraň a bojovať za slobodu svojej zeme. To je jediná istota našej budúcnosti – o tomto sa dočítate aj vo Velesovej knihe. Ostatné je zbabelosť. A u nás to bude ešte oveľa žalostnejšie… zbabelosť triumfuje.

    No chvalabohu v poslednej dobe vidno prebúdzanie sa a noví dobrovoľníci armáde domobrany pribúdajú – aj následkom toho zverstva, ktoré vidia na každom kroku. A okrem toho už začínajú aj prichádzať dobrovoľníci zo zahraničia. Už tam bojujú dobrovoľníci z Ruska a Poľska (!), aktuálne dorazili Taliani. Mimochodom, chystajú sa aj Maďari – aj keď nie tí, ktorí žijú u nás, na juhu. Ale od Slovákov-Slovenov-kresťanov to nikto nemôže čakať, tí akurát tak do kostola, pozrieť si niečo v „telke“ a čosi hrdinsky pokecať pri pive… no ani tu nie je isté, či dôležitejšie nie sú hokejové a futbalové témy, veď to, že vo vedľajšej krajine prebieha občianska vojna, že tam likvidujú Slovanov nie je predsa zaujímavé… Z televíznej obrazovky nám klamú, že predsa máme na hranici s Ukrajinou 1 500 policajtov, dobre vybavených – majú tam aj kamery. Super vec! Máme tam policajtov. Ale to je dostatočné ubezpečenie iba pre naivných laikov. Našich 1 500 policajtov robí na 4 smeny, teda celú hranicu pokrýva v každom čase iba štvrtina z nich. Ďalej, iba na prechode v Ubli je na jednom mieste v službe 60 policajtov… treba rátať ďalej? Naši policajti sú možno dobrí na chytanie pašerákov a podobných delikventov, ale ak proti ním pôjde povedzme 30-40 členná skupina po zuby ozbrojených a na všetko odhodlaných banderovcov, ktorí nemajú s nikým zľutovania a na nikoho neberú ohľad, tak môžeme dúfať, že aspoň zavolajú do Bratislavy. Ale keď raz budú musieť banderovci utekať, tak ich určite bude viac ako štyridsať. No a naša mohutná, 7 000 armáda má svojich vojakov roztrúsených po misiách po svete, veď doláriky sa im zídu. V skutočnosti šanca, že niečo zažijeme je veľmi vysoká. No a kto očakáva, že varovanie príde od vlády a demokratických médií… nech len sníva ďalej.

    Na strane Juhovýchodu a Ruska možno čoskoro očakávať nástup dvoch silných spojencov – Plukovníka Hlad a špeciálnu jednotka Hyperka (hyperinflácia). No a títo rýchlo zmenia pomer síl… o čo ide? Ukrajinská ekonomika končí. Od novembra minulého roku majdanovci humpľujú krajinu, akosi im „ušiel“ jarný osev, navyše úrodu zeleniny spálil mráz. Nebolo žiadnych úverov na založenie úrody, sú tu problémy s plynom, nárast cien. Možno reálne predpokladať, že nebude čo jesť. Na poľnohospodárstvo peniaze MMF nedal, hoci čosi nasľuboval o nejakých 17 miliardách dolárov, čo by aj tak bola len polovica toho, čo Ukrajina reálne potrebuje. Ak Kyjev nemá pod kontrolou všetky regióny, nedostane ani cent. Hlad, zima a hyperinflácia začnú spoľahlivo a aktívne pracovať na oslabení junty a náprave mozgov Ukrajincov. Rusko tak či onak nebudú mať radi, ale to ani nebude potrebné. Postačí, keď na obdobie vlády Janukoviča začnú spomínať ako na sladký, nedostižný sen. Neodvrátiteľný chaos a úplná deštrukcia sociálnych štruktúr spolu s ťahajúcou sa občianskou vojnou garantujú, že Ukrajinu do NATO nevezmú, lebo inak Európa kľakne na kolená. Dokonca aj v samotných USA viac menej umiernení politici nedovolia urobiť krok, ktorý nakoniec neprivedie k víťazstvu USA, ale k ich zatiahnutiu do jadrovej vojny, čo sa tiež môže stať.

    Ďalej, za takéhoto totálneho ekonomického krachu krajiny ani baníci, ani železiari a ďalší mudrlanti, ktorí sa doslovne prilepili na svoje pracovné miesta zo strachu, že ich stratia a v nádeji, že všetko prečkajú kdesi na záhrade alebo chate, už nebudú mať viac nádejí. Nakoniec sa budú musieť všetkého zúčastniť takým alebo onakým spôsobom, zapojiť sa do riešenia politických a ekonomických problémov Novoruska. Je málo pravdepodobné, že to bude bez zbraní v rukách…

    Všetky tieto a ešte mnohé ďalšie faktory spolu otvárajú pre Kremeľ veľké možnosti na preformátovanie bývalej Ukrajiny na niečo, čo bude zodpovedať záujmom Ruska. A práve tomuto scenáru chcú predísť Spojené štáty a práve preto majú veľmi silné motívy sa ponáhľať tak, aby preniesli konflikt do horúcej fázy za použitia vojsk a krviprelievania veľkého rozsahu.

    Ak by sme sa pozreli s chladnou hlavou na čas, potrebný na účinkovanie Hladu a čas, potrebný na riešenie zahraničnopolitických úloh v rovine práce s Čínou, Katarom, Iránom, na odpojenie sa od dolára, preštrukturalizovanie importnej politiky, tak je možné – veľmi nahrubo – dôjsť k uzáveru, že je potrebné počkať nejakých 5 až 9 mesiacov, t.j. prichádzame nikde k decembru 2014. Tento čas napomôže riešiť ako ukrajinské, tak aj ďalšie otázky s maximálnou prevahou Ruska. Na toto obdobie je potrebné uchovať na Ukrajine minimálne stav občianskej vojny, teda podporovať Doneckú národnú republiku, Luganskú národnú republiku, ale na Kyjev netlačiť veľmi rýchlo. Ideálnym stavom by bolo udržať občiansku vojnu a nadviazať rokovania vnútri Ukrajiny za účasti zahraničných pozorovateľov, napríklad vo formáte Porošenko, Carjov, Rusko, EÚ, OBSE, USA.

    A čo s USA? Za posledné mesiace USA značne spomalili svoju „tlačiarničku na peniaze“, čo zmenšilo „príliv peňazí“ z 85 na 55 miliárd na mesiac. Mnohí očakávajú, že tlačiarničku úplne „vypnú“ koncom tohto roku – a opäť sme pri decembri 2014. Je to vynútené, lebo hoci je dolár základná medzinárodná valuta, očividne sa donekonečna tlačiť nedá. Podľa rôznych analýz, USA už použila všetky „rezervy pevnosti“ dolára, čo umožňovali balamutenie sveta tlačiarničkou. Okrem toho, podobný a neodvrátiteľný efekt takýchto trikov spočíva v znížení nákupu amerických obligácií, čo z jednej strany pomáha Washingtonu menej platiť za dlhy, no z druhej strany fakticky dusí celý americký dôchodkový a poisťovací systém, ktoré sú postavené na očakávaní úplne iných príjmov z obligácií svojich portfólií. Zhruba povedané, na konci roka bude mať USA na výber medzi tým, či pochová svoj sociálny systém, aby mohli ďalej tlačiť peniaze, alebo značne znížia svoj apetít, aby zachránili systém s akou takou šancou na stabilizáciu u seba doma. Súdiac podľa toho, že znížili tlač bankoviek, ktoré vkladajú do systému sa Washington rozhodol, že odvrátenia výbuchu u seba doma je dôležitejšie ako zahraničné ambície.

    Ak si teda všetko zložíme, máme pred sebou takúto prognózu:

    • USA sa bude snažiť zo všetkých síl vyostriť situáciu na Ukrajine, aby oslabila Rusko a dostala pod svoju kontrolu celý európsky trh ešte predtým, ako bude musieť vypnúť svoju tlačiarničku;
    • Kremeľ sa bude snažiť preniesť krízu na Ukrajine z ostrej fázy do chronickej, t.j. občianska vojna + vlečúce sa rokovania, pričom v pozadí bude postupovať ekonomický kolaps Ukrajiny. Zároveň bude používať čas na to, aby vytvoril pre seba maximálne prijateľné podmienky na prechod do fázy ostrého konfliktu s USA: zanechanie dolára, práca s Čínou, Iránom, Katarom, upevnenie Euroázijského spoločenstva atď.;
    • Úplný koniec krízy možno očakávať v decembri 2014, ale môže nastať aj skôr, ak USA zastaví pokusy o jej vyostrenie;


    A tu si musíme všetci uvedomiť, že ak USA neprestane a bude tvrdošijne pokračovať vo svojom kurze, tak máme pred sebou globálnu, najpravdepodobnejšie jadrovú vojnu. Nuž ale čo, koniec civilizácie príde tak či onak.

    Pre tých, ktorí majú záujem o viac detailov priebehu bojov na Juhovýchode, teda v Doneckej a Luganskej republike, odporúčame sledovať stránku rusvesna.su, ktorú vedie Igor Strelkov, vojenský veliteľ Slavianska, alebo aj televízny kanál anna-news.info.

    Udalosti ukrajinskej občianskej vojny by už mali rezonovať aj v hlavách obyvateľov Slovenska, ale očividne to drvivú väčšinu biomasy vôbec nezaujíma. Nuž, pre našich spoluobčanov, Slovákov-Slovenov-kresťanov sa určite hodí tento krátky, ale po stáročia aktuálny a výstižný citát od Jonáša Záborského:

    Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
    Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
    Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
    a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
    Vyvolia si za poslanca, koho im rozkážu,
    a keď majú ruky voľné, sami si ich zviažu.
    Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
    Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády
    !

    A pre Slovienov zase citát od Sama Chalupku:

    A ČO TAM I DUŠU DÁŠ V TOM BOJI DIVOKOM,
    MOR TY LEN! A VOĽ NEBYŤ, AKO BYŤ OTROKOM!

  • AGENTI TAJNÉHO OVPLYVŇOVANIA


    V poslednej dobe vidíme – samozrejme tí, ktorí chcú vidieť – zaujímavý jav. Ako huby po daždi rastú súkromné vojenské firmy, ktoré ako keby nemali k ozbrojeným silám žiadny vzťah. No práve oni berú na seba základné funkcie riešenia najdelikátnejších úloh v krajinách s nie dostatočne pevnými vládami. Na prvý pohľad vyzerá všetko nevinne. Súkromné firmy posielajú ozbrojenú ochranu do cudzích krajín, aby tak zabezpečili a ochránili svoje objekty pred útokmi teroristov. Ale kto sa u nás kedy pozrel na štatistiku prítomností takýchto „ochrankárov“ v krajinách, kde len za posledné roky prebehlo toľko revolúcií a krviprelievania? Nuž, pozrime sa na niektoré čísla. V Iraku „pracovalo“ 180 000 takýchto „ochrankárov“. Znamená to, že neboli zarátaní v oficiálnom kontingente vojsk NATO v tejto krajine. No môže niečo „urobiť“ 180 000 po zuby ozbrojených hlavorezov bez svedomia, ale s minimálne 500 dolárovým príjmom na deň..? v Afganistane ich „pracovalo“ 100 000. Analytici dnes bez problémov potvrdia, že na zvrhnutie nepohodlného – hoci národom slobodne zvoleného – politického režimu v cudzej krajine dnes už nie je potrebná priama vojenská intervencia. Stačí do cieľovej krajiny vyslať zamestnancov súkromných vojenských firiem a úloha bude rýchlo splnená. Pozrime sa bližšie na málo známe súvislosti tohto zvláštneho fenoménu našej doby.

    Na obrázku dole vidíme, ako sa v uliciach Donecka z ničoho nič neočakávane v začiatkoch oslobodzovateľského hnutia objavili zvláštne jednotky vojakov v neobyčajnej uniforme bez rozpoznávacích znakov. Prečesali námestie a náhle zmizli v akomsi úkryte. Ich uniforma nápadne pripomína uniformy americkej armády, ktoré vidno na toľkých miestach sveta. Na otázky chodcov neodpovedali, očividne nerozumeli ruštine. Takéto videá nájdete v dostatočnom množstve od svedkov týchto udalostí na youtube.

    Dnes už bezpečne vieme, že ide o najatých amerických žoldnierov, zamestnancov súkromnej vojenskej firmy.

    Verejnosti nie je známe, aké skutočné úlohy plnia americkí žoldnieri na Ukrajine, ako ani to, kto ich za to platí. No jedno je isté. Títo – ako sami seba nazývajú – Soldiers of Fortune sa od rozpadu bývalého Východného bloku stihli predviesť v desiatkoch ozbrojených konfliktov vo svete. Ale na všetkých takýchto projektoch robili na objednávku CIA a Pentagonu. Inak by to totiž ani nebolo možné.

    Dnes už nie je nijakým tajomstvom, že práve členovia takýchto súkromných firiem cvičili a pripravovali Gruzíncov na vtrhnutie do Južného Osetska. V Cchinvale po oslobodení od gruzínskych a amerických agresorov padla do rúk ruskej armády štedrá korisť. Len zbraní stačilo na kompletné vyzbrojenie 6 000 vojakov. Od strachu pre ruskými vojskami utekali a všetko zahadzovali – aj udatní Američania. Okrem toho boli ukoristené aj moderné laserové zameriavače na riadenie delostreleckej paľby s presnosťou na centimetre, nočné videnia, prostriedky elektronického boja a podobne. A to všetko aj s kompletnou dokumentáciou v angličtine. Gruzíncov cvičili podľa štandardov NATO. Dôkazy hovoria samé za seba. Príprava Gruzíncov začala roky pred samotnou agresiou, bol to dlhodobý výcvikový program. Podľa ukoristenej dokumentácie je zrejmé, že Gruzínsko dodávalo zbrane z 22 štátov. Menili taktiku, spojovacie systémy, systémy riadenia boja, systém rozviedky, systém prípravy špeciálnych jednotiek. Všetko sa dialo podľa amerických štandardov. Dnes títo špecialisti súkromných firiem cvičia fašistov na Ukrajine.

    Jedna z takýchto súkromných vojenských firiem menom MPRI bola zaznamenaná aj v Gruzínsku. Oficiálne sa táto firma zaoberá marketingom trhu práce. Zvláštne je iba to, že takéto trhy skúma na objednávku Pentagonu.

    Medzi mŕtvolami, ktoré ostali po oslobodzovacej akcii našli dobrovoľníci okrem Gruzíncov nemálo najatých Ukrajincov, Poliakov, vojakov Pobaltských republík, ale aj černochov v typických amerických uniformách. Pokiaľ je všeobecne známe, černosi v Gruzínsku nikdy nežili.

    Ale americkí hrdinovia nielen rýchlo utekali, oni utekali tak rýchlo, že strácali aj vlastné doklady. Nielen preukazy súkromných vojenských firiem, ale aj pasy. Známy je príklad amerického pilota Michaela L. Whitea, ktorý statočne bombardoval cchinvalské škôlky a nemocnicu, no akosi nestihol vzlietnuť proti ruskej armáde… alebo mal iný dôvod?

    Inak je to typický americký „dobromyseľný sympaťák“:

    No použitie takýchto súkromných vojenských firiem je detailne premyslená taktika. Netreba na ňu povolenie Kongresu, môžu plniť úlohy bez kontroly špeciálnych vyšetrovacích komisií a keď treba, tak sa možno od nich plne dištancovať.

    Dôkazy o ich činnosti sú dnes k dispozícii aj z roku 1995 z bojov v chorvátskej republike Srbská krajina. Chorváti si 4 roky nevedeli poradiť so Srbmi. No (po príchode amerických žoldnierov) nečakane dostali situáciu pod kontrolu a to za necelý týždeň. Väčšina amerických žoldnierov boli zamestnanci firmy MPRI.

    Firmy podobné MPRI boli zaregistrované aj počas „spontánnej“ Arabskej jari, v sérii „ľudových“ povstaní v krajinách Severnej Afriky. Podľa údajov analytikov v Sýrii proti vojskám prezidenta Assada bojovalo vyše 10 000 „pracovníkov“ západných vojenských firiem, v Lýbii ich bolo vyše 20 000. Všetci títo vojaci za peniaze plnili objednávky západných spravodajských služieb. Podľa dobre prepracovanej taktiky a skrytých snajperov vyprovokovali pokojných demonštrantov v Lýbii do občianskej vojny. Neznámi snajperi v Bengazi začali strieľať do demonštrantov. 13 ľudí zahynulo na mieste a „slobodné“ západné média začali okamžite obviňovať Kaddáfiho, ktorého nazývali tyranom a despotom. Žeby náhoda? No dnes, po rokoch je dobre známe, že demonštrantov nezabíjali vojaci Kaddáfiho, ale vojaci zo zahraničia. Boli to zamestnanci súkromnej francúzskej vojenskej firmy Segepex. Vo Francúzsku to vyšlo na povrch na základe vyšetrovania skupiny žurnalistov spolu s informáciou, že na základe objednávky USA podpísali Veľká Británia a Francúzsko dohodu o príprave špeciálnej operácie na zvrhnutie Kaddáfiho, a to v novembri predchádzajúceho roku pred tým, ako nasledujúci rok vzniklo „spontánne“ povstanie v Lýbii. Na Ukrajine vidno presne ten istý rukopis.

    Firma Black Water dostala od americkej vlády objednávku na „prácu“ v Iraku v cene 5 miliárd dolárov. Riaditeľ a zakladateľ tejto firmy E. Price sa z prostého bývalého výsadkára zmenil na multimilionára. V nejednom televíznom interview sa chvastal, že čo do prípravy prevyšujú jeho vojaci regulárnu americkú armádu. Podľa jeho prirovnania, do akcie, ktorú plní jeho komando z ôsmych ľudí a za pomoci 2 vrtuľníkov musia americké elitné jednotky vyslať 35 ľudí. Ale načo vôbec vláda USA – aj bez súkromných firiem míňajúca v Iraku miliardy dolárov – potrebuje ešte aj súkromných „ochrankárov“? Podľa analytikov je odpoveď jednoduchá. Takýto hlavorezi môžu vykonávať operácie, za ktoré by vojenskí velitelia išli pred tribunál. Napríklad môžu beztrestne zabíjať a terorizovať civilné obyvateľstvo. Na mnohých záberoch na internete je vidno, ako si počínajú v Iraku – namiesto ochrany civilných obyvateľov ich chladnokrvne zabíjajú. Dokonca ani po tom, ako sa tieto zábery dostali na internet, neboli pracovníci takejto firmy potrestaní. Všetci pokračovali vo svojej „práci“. Navyše, len niekoľko mesiacov nato zopakovali v Bagdade ďalšie krvavé jatky. Uprostred bieleho dňa vošli na námestie a začali strieľať do všetkých stojacich aj okoloidúcich áut. Na mieste bolo zabitých 17 Iračanov, medzi nimi aj 9 ročný chlapec. Zdalo by sa, že po takýchto udalostiach už nedostanú ďalšie objednávky od Pentagonu, ba že im dokonca zrušia aj existujúce kontrakty, no nestalo sa tak.

    Veď podľa slov amerických prezidentov – Busha mladšieho aj Obamu – bolo cieľom americkej vojenskej intervencie do Iraku nastolenie poriadku, ochrana civilného obyvateľstva a zavedenie demokracie.

    Demokraciu zaviedli, ale v pravom zmysle slova, ktorý je našim čitateľom dobre známy. No a zamestnanci firmy Black Water dodnes „ochraňujú“ Iračanov, akurát svoju firmu premenovali na Akadémiu… naozaj tvrdé, rozhodné a nekompromisné opatrenie.

    No a na verejnosť sa to celé dostalo po rokoch, na základe odhalenia nemeckého časopisu Spiegel On Line, ktorý vydal podrobný článok o týchto udalostiach. Článok priniesol informácie, že americká vláda nielenže dobre vie, čo najaté firmy robia, oni naopak, sami si tieto akcie objednávajú. Do rúk žurnalistov sa dostal dokument, ktorý zachytáva komunikáciu medzi Princeom a E. Crongerdom, výkonným riaditeľom CIA. Z dokladu je jasné, že výkonný riaditeľ CIA neraz navštívil výcvikovú základňu Akadémie v Severnej Karolíne. No nielenže navštívil, on aj aktívne viedol niektoré výcviky. Treba povedať, že platby medzi CIA a dodávateľmi „služieb“ sa vykonávajú pri špeciálnych operáciách v hotovosti. Veď nemôžu ostať dôkazy tam, kde sa objednáva tá najšpinavejšia robota.

    Ak sa nejaká operácia prevalí, tak sa z toho dostanú len s nepodstatným pokarhaním alebo napomenutím, ako sa stalo aj r. 2004 v Afrike za organizáciu štátneho prevratu. Pri pokuse zlikvidovať hlavu Rovníkovej Guinei bolo na letisku v Zimbabwe zajatých 64 najatých žoldnierov. Všetci prileteli na Boingu 727 z JAR. Väčšina z nich sa aj hneď priznala, že boli najatí juhoafrickou firmou Loga United. Následne bol v hlavnom meste JAR Capetowne zatknutý objednávateľ tejto akcie. Operáciu na likvidáciu prezidenta Guinei objednal a zaplatil Mark Thatcher, syn dobre známej „Železnej lady“. O niekoľko dní po krachu operácie do JAR pricestovala jeho matka a o 2 dni ho vypustili na slobodu za kauciu 165 000 britských libier. M. Thatcher podpísal srdečné priznanie a následne bol dopravený do Británie. Za organizáciu štátneho prevratu v Afrike dostal M. Thatcher 5 rokov podmienečného trestu… Podľa zákonov Rovníkovej Guinei mal dostať trest smrti. Znamená to len jedno. Dnes na zvrhnutie nepohodlného režimu netreba nikde posielať armádu. Stačí na cieľovú lokalitu poslať pracovníkov súkromnej firmy a tí už urobia všetku špinavú robotu. Zorganizujú provokáciu, spustia občiansku vojnu. Tak to bolo v Kongu, Sierra Leone, Kolumbii a koniec koncov aj v Afganistane. No a presne toto isté robia aj na Ukrajine. Nesnažili sa ani objaviť koleso… netreba. Je to iba ďalšia krajina na dlhom americkom zozname. Súkromní zamestnanci nerobia žiadne rozdiely medzi ozbrojenou armádou a civilným obyvateľstvom, ktoré bez výčitiek svedomia zabíjajú – už aj na Ukrajine. Aj na Ukrajine pre súkromné vojenské firmy neplatia žiadne medzinárodné dohody, Ženevské konvencie a podobné veci, t.j. nijaké pravidlá pre chovanie sa vojakov v civilných osadách a konkrétnej bojovej situácii. Majú voľné ruky a preto sú univerzálnym nástrojom pre CIA.

    Na jednom z dokumentov, ktoré sa podarilo získať nemeckým žurnalistom vidno, aké sú denné tarify zamestnanca súkromnej vojenskej firmy. Už zamestnanec v hodnosti „vojak“ môže dostávať od 500 USD denne:

    Na dôvažok treba zopakovať, že toto je iba denná výplata hlavorezov. Dnes už vieme, že všetky ukrajinské jednotky – aby náhodou neprešli na stranu ľudu krajiny, v ktorej sa narodili – ešte dopĺňajú špeciálne vycvičení inštruktori, ktorí sú najčastejšie pracovníci CIA, ale sú prítomní aj zamestnanci britských SAS, Francúzi a ďalší dobroprajní experti. Platy týchto politrukov dosahujú – aj podľa hodnosti – približne štvornásobok platu vojaka…

    V tejto súvislosti sa pozrime na materiál, ktorý umiestnili na internet bojovníci domobrany, ktorí sa proti takýmto hlavorezom úspešne bránia. Napríklad primátor mesta Slavjansk Viačeslav Ponomariov upresnil celkové straty bojovníkov z oboch strán za obdobie od 2. do 12. mája:

    Za spomenuté obdobie sily domobrany stratili 8 bojovníkov. Treba nám vedieť, že fašistické jednotky ukrajinskej národnej gardy a ostatné silové zložky poslané samozvanou majdanovskou vládou – vrátane zahraničných žoldnierov – sa zatiaľ neodhodlali na priamy vojenský útok na mesto a jeho ozbrojenú posádku. Viditeľne sa koncentrujú na rozsievanie teroru medzi civilným obyvateľstvom, ktoré má takto oveľa väčšie straty. Ale toto je typickým prvkom banderovskej, fašistickej taktiky. Z dejín Druhej svetovej vojny je známe, že keď fašisti postavili proti Červenej armáde prápor banderovcov, tak títo vydržali bojovať len niekoľko minút. Potom sa rozutekali. Takto sa stalo jasné, že katolícki hlavorezi nie sú vhodní do priamych bojov, ale zato sú špecialisti na vyhladzovanie civilného obyvateľstva, čo aj „statočne“ celú vojnu aj po nej robili. Napríklad po tom, ako nemecká armáda obsadila Bielorusko, postúpili všetci vojaci ďalej, smerom hlavného útoku na Moskvu. Bielorusi – hoci aj medzi nimi boli zradcovia – odmietli likvidačné čistky vlastného obyvateľstva, nuž a práve na toto sa vynikajúco hodili banderovci. Okrem základnej úlohy – likvidácie nepohodlného obyvateľstva – si krátili svoju „zábavu“ znásilňovaním, odrezávaním uší, nosov, palcov, prsníkov a pod. zaživa, vylupovaním očí, pribíjaním žien pri znásilňovaní o stôl nožmi, ale toto robili aj malým deťom, aby „dobre videli“ čo robia ich matkám. Možno povedať, že práve zverstvá ich a ďalších dobrovoľníkov z pobaltských republík najviac „preslávili“ oddiely SS, ktorých uniformy často aj nosili.

    Straty ozbrojených zložiek ukrajinskej strany za horeuvedené obdobie:
    Extrémisti Pravého sektora: 285 bojovníkov;
    Ukrajinskí žoldnieri: 120 bojovníkov z rozličných práporov;
    V Mariupole bol zabitý aj veliteľ žoldnierov;
    Bezpečnostná služba Ukrajiny: 90 vojakov;

    70 západných žoldnierov:
    Poľská súkromná vojenská firma ASBS: 6 bojovníkov;
    Americká Greystone: 14 bojovníkov;
    Americká Black Water: 50 bojovníkov;
    Pracovníci CIA: 50 (vrátane 12 ranených);
    Vojaci 95. armády: 40;
    Vojská MV: 20 bojovníkov.

    Celkovo za uvedené obdobie stratila ukrajinská strana – vrátane zahraničných žoldnierov – cca 650 vojakov, ktorí boli zabití alebo zranení. Ako sme už uviedli, v silách domobrany je veľké množstvo bývalých veteránov z Afganistanu, ktorí veľmi dobre rozumejú vojenskému remeslu. Sú to v podstate všetci velitelia jednotiek. Okrem zabitých vojaci Doneckej republiky zajali a odzbrojili už niekoľko desiatok zahraničných žoldnierov. Napríklad celý americký oddiel z 20 bojovníkov. No zatiaľ nechcú veľmi tieto skutočnosti oznamovať – hoci z týchto udalostí nájdete aj videá na youtube – ale sľubujú, že to nebude jediné prekvapenie, ktoré v pravý čas zverejnia. Čo sa týka amerických hlavorezov, sú veľmi prekvapení z priebehu bojov. Zatiaľ sa nikde nestretli s takým totálnym nasadením a vlastenectvom obyvateľstva. Aj civili – dôchodcovia, muži aj ženy – smelo vychádzajú neozbrojení proti nim hoci vedia, že ich čaká smrť. Podľa ich vlastných slov, očakávali predajnú kresťansko-katolícku biomasu, akú stretli v Západnej Ukrajine, t.j. takých, ktorí za peniaze predajú aj vlastnú matku. No a tento aspekt na Východe Ukrajiny akosi nefunguje, na naopak, začínajú mať neočakávané straty.

    No našej verejnosti – vlastne celkovo západnej – sa zamlčuje ešte množstvo ďalších faktov. Napríklad fašistická vláda v Kyjeve prepustila na slobodu už 15 000 väzňov – vrahov a násilníkov, t.j. najspodnejšiu zberbu aká len kedy bola odsúdená aj na doživotné tresty – za podmienky, že vstúpia do Národnej gardy Ukrajiny, t.j. medzi Banderovcov. Celkovo plánujú prepustiť až 25 000 odsúdených za ťažké, násilné trestné činy. No a všetkých posielajú na Východ so zbraňami v rukách…

    Nie zanedbateľná je aj otázka, prečo sa vlastne koncentruje násilie ukrajinských pravicových radikálov práve na oblasť miest Slavjansk, Kramatorsk a Doneck? Odpoveď je až zarážajúco jednoduchá. V prvom rade si musíme všimnúť, že oznamy o tzv. „protiteroristickej“ operácii na Východe Ukrajiny vydala samozvaná ukrajinská vláda najskôr po návšteve šéfa CIA v Kyjeve, a hneď potom po návšteve amerického viceprezidenta Bidena, ktorý rovnako vydal príkaz na násilné operácie. Operácie sú cielené na terorizovanie obyvateľstva, pretože potrebujú tento región vyčistiť a už vôbec sa im nehodí ho opustiť. Dôvod je v tom, že práve tieto mestá ležia na najväčších zásobách bridlicového plynu na Ukrajine:

    Vlastne práve Juhovýchod Ukrajiny vlastní celý plynový potenciál, ktorý chcú Američania využiť proti Rusku, t.j. ťažiť ho a predávať Západnej Európe. Z tohto dôvodu vstúpil do predstavenstva najväčšej ukrajinskej firmy zameranej na ťažbu ropy a zemného plynu – Burisma Holdings – syn viceprezidenta Bidena – R. Hunter Biden. Okrem neho je v správnej rade firmy napríklad aj bývalý poľský prezident Kwaśniewski, ktorý tiež chodil prilievať olej na oheň Majdanu. S ťažbou bridlicového plynu je ale v Európe problém, pretože zanecháva po sebe chemikáliami znečistené podzemné priestory. V skratke sa ťaží tak, že po navŕtaní vrtu sa do zeme natlačia najrozličnejšie chemické svinstvá, ktoré spôsobia chemické reakcie v zemi a ich následkom sa začne uvoľňovať plyn, ktorý sa ťaží. Po vyťažení všetkého plynu ostane v zemi prázdna dutina a chemikálie. Nikto nevie, ako sa v budúcnosti prejavia, ale to Američanom nevadí. Nečudo, že to nevadí iba bábkovej ukrajinskej vláde a Poliakom…

    Vo Védach máme opis zániku Antlanie (Atlantídy). Zanikala postupne, v niekoľkých vlnách. Jedným z dôvodov zániku kontinentu bolo, že civilizácia na jej povrchu bezohľadne drancovala Prírodu a prírodné zdroje, okrem iného aj ťažila suroviny zo zeme tak, že v nej ostávali obrovské prázdne dutiny. Pri seizmickej činnosti Zeme sa práve tieto narušili a zalialo ich more…

    To, čo sme doteraz uviedli je iba časť veľkej hry. Súčasťou amerických politických technológií je aj inštalácia „inside man“ do mocenských štruktúr krajiny, ktorú sa chystajú zotročiť, aj keď to nazývajú demokratizovať. Takíto agenti v cieľovej krajine „ošetrujú“ použitie už opísaných častí politických technológií. Takýto agent tajného rádu Scientologickej cirkvi – agent tajného ovplyvňovania – je aj súčasný bábkový ukrajinský premiér Jaceňuk. Vždy aktuálne oblečený v drahom obleku, hladko oholený a voňajúci drahým parfumom. Jeho pestovanú ruku radi potriasajú americkí aj európski poslanci – veď ho pozývajú kolegovia z tej istej cirkvi.

    Jaceňuk ani neskrýva, že práve on je za krvavými udalosťami majdanovcov na Ukrajine. Dával rozkaz strieľať do Rusov – len zato, lebo sú to Rusi – podporuje fašistov, snaží sa prepísať dejiny Druhej svetovej vojny a tak ďalej. Zoznam je dlhý. Mimochodom, vyhlasovanie Banderu za hrdinu je porušovaním výsledkov Norimberského tribunálu, ktorý definitívne položil bodku za krvavou vojnou.

    Jaceňuk je bábkou západných spravodajských služieb – bez akejkoľvek šance sa z tejto závislosti dostať. Svoju kariéru začal už v školských rokoch ako donášač. Chodil pravidelne bonzovať na svojich spolužiakov a dokonca si vytváral akési „spisy“, kde zhromažďoval všetky údaje o nich, aby ich mohol v pravý čas použiť. Nečudo, že mal vždy so spolužiakmi problémy.

    Na politickú scénu vstúpil doslovne odnikade r. 2003 ako 27 ročný. Stal sa hneď prvým námestníkom predsedu Národnej banky Ukrajiny a rýchlo sa usadil na politickom Olympe krajiny. Čoskoro sa stal ministrom hospodárstva aj ministrom zahraničných vecí. Vo veku 33 rokov sa stal najmladším hovorcom ukrajinského parlamentu. 39 ročný Jaceňuk sa na Majdane stal už lídrom tzv. zjednotenej opozície. Spolu s nacionalistom Olegom Ťagnibokom a bývalým boxerom Vitalijom Kličkom začal diktovať svoje podmienky jestvujúcej vláde. Ako sa mohol Jaceňuk tak rýchlo dostať na špičku politickej moci? Čomu alebo komu je zaviazaný za svoj raketový nástup?

    Dnes už nie je tajomstvom, že Jaceňuk je celé roky členom jednej z najmocnejších a najutajenejších siekt dneška – Scientológov.

    Hoci informácie takéhoto druhu cirkev Scientológov oficiálne nikdy nepotvrdí, je jasné, že najvyšší predstavitelia cirkvi majú na Jaceňuka také veci, že on nemá na výber a jednoducho musí plniť ich vôľu. Také sú totiž pravidlá prijatia do sekty. Základná procedúra Scientológov je audit, počas ktorého uvedú adepta do ľahkého hypnotického tranzu a potom na audio a video záznam nahrajú od neho samotného všetky informácie, ktoré sú pre scientológov zaujímavé. Ide o všetko, čo je pre jednotlivca kompromitujúce, čoho sa obáva, všetky jeho či jej najtajnejšie myšlienky a želania, všetky možné predchádzajúce porušenia zákonov, celú sexuálnu históriu a vôbec všetky informácie takéhoto druhu. Toto všetko sa uloží a už trvalo archivuje u Scientológov. Čo je ešte dôležitejšie, sekta zdieľa celú svoju informačnú databázu so CIA. A práve úzka spolupráca so spravodajskými službami odlišuje scientológov od ostatných cirkví. CIA jednoducho nemohla len tak nechať organizáciu, v ktorej sú stovky známych ľudí s celosvetovo známymi menami. Roku 1993 podpísal federálny daňový úrad USA so sektou tajný protokol o tzv. informačnej spolupráci. Podľa spravodajských informácií sa meno Jaceňuk spomínalo v depešiach medzi sektou a CIA pred začiatkom Majdanu viac ako 600 krát. Žeby náhoda? Jaceňuk má totiž aj príbuzných scientológov, čo ho ešte viac urobilo vhodným na tento výber.

    Jaceňuk každý svoj krok povinne odsúhlasuje s vedením sekty a to nielen v začiatkoch ozbrojeného prevratu na Majdane. Text sa vždy najskôr objavil na Facebookovej stránke Scientológov a o dva dni nato ho doslovne predniesol Jaceňuk na Majdane. On sám sa samozrejme nikdy nebude chváliť pre koho pracuje a sám na každú takú otázku bude tvrdiť, že zdieľa názory Gréckokatolíckej cirkvi. Premiér sa chvastá, že Uniati boli už aj jeho predkovia a už niekoľko storočí bojujú proti Rusku. Od 17. storočia, keď povstali Záporožskí kazaci pod vedením hajtmana Bohdana Chmeľnického proti poľskej krutovláde, práve gréckokatolíci (Uniati) im vrážali do chrbtov nože. Pokračovali aj v dvadsiatom storočí, keď podporovali fašizmus a gréckokatolícke farnosti poskytovali plnú spoluprácu a zázemie banderovcom. Toho robili aj u nás, preto boli po likvidácii banderovcov po vojne zakázaní. Ich činnosť nekončí dnešnými udalosťami na Ukrajine. Na youtube nájdete videá, kde Jaceňuk udelil slovo gréckokatolíckemu popovi. Pop okrem iného povedal: „…nechceme, aby zajtra po našej zemi chodili cudzinci, Moskali a Židia. S nepriateľom nemôže byť iná reč, ako reč sily. S nepriateľom nemôže byť iná reč ako reč guliek. S nepriateľom nemôže byť iná reč, ako šum lesa, šum likvidácie“. Nikoho na Majdane netrápilo, že z úst popa zazneli výzvy na zabíjanie Rusov, na krutosť. Je len typické, že prví, ktorí uposlúchli výzvu na násilný prevrat boli poslucháči gréckokatolíckych seminárov. Každý uniat (gréckokatolík) má vo vnútornom vrecku so sebou modlitebník katolíckeho revolucionára. Podľa slov kardinála, s ním v rukách sa bojovníkovi všetko odpúšťa, vrátane zabíjania. Presnejšie, vyžaduje sa. Kardinál Ľubomír Guzor otvorene volal svojich stúpencov do zbrane. A týchto mladistvých nazýva Jaceňuk „nádejou novej Ukrajiny“…

    Kresťansko-katolícka symbolika bola prítomná na celom Majdane. Napríklad štíty s červenými krížami, presne také, aké mali rytieri Templárov pri likvidácii našich Predkov. Neskôr sa k ním pridala aj symbolika čiernych krížov, ktorú nosili Teutóni.

    Uniati zaviedli majdanovcov k domu Janukoviča aby ukázali, ako si žije prezident. To, že po ceste prechádzali okolo jednej z honosných víl Jaceňuka si akosi „nevšimli“, pričom nejde o nijako menší objekt. Je to vila s anglickým trávnikom, mostíkmi cez vodné plochy a ostatnými „bežnými“ potrebami pre pohodlný život.

    Fakt, že novopečený premiér vlastní niekoľko luxusných bytov v lukratívnom centre Kyjeva nijako bojovníkov za slobodu a rovnoprávnosť netrápi.

    Nehovoriac už o najnovších modeloch drahých SUV na jeho parkovisku…

    Ale odkiaľ nadobudol prostý štátny úradník také neskromné príjmy? Medzi jeho mecenášmi je napríklad oligarcha Ferteš, ktorý bol nedávno zatknutý vo Viedni za úplatkárstvo a organizovanie zločineckej skupiny. Aj tento miliardár bol často videný v blízkom okolí Scientológov. On sám sa dokonca nedávno snažil odkúpiť od sektárov, ale nevyšlo. Zvyčajne sa od Scientológov nedá odísť len tak – môže to nastať iba pri strate majetku, alebo psychických problémoch. No jedno aj druhé prichádza často.

    Ďalším sponzorom je Porošenko. Ešte za práce v Národnej banke mu Jaceňuk vydal obrovský úver, pričom obvinenia z korupcie sa spájali s Jaceňukom neraz. Okrem rozkrádania štátneho majetku dostáva Jaceňuk a jeho kámoši aj dostatok peňazí zo zahraničia. Jedným z hlavných finančných zdrojov prevratu bol napríklad Národný fond pre demokraciu z USA aj Medzinárodný republikánsky inštitút, ktorý riadi známy rusofób John McCain. Vo Washingtone sa r. 2012 organizovala konferencia s názvom „Ukrajina“, kde už vtedy zaznelo, že USA má investovať do Ukrajiny 5 miliárd dolárov. Nie pochýb o tom, že časť týchto peňazí ostalo aj vo vreckách Jaceňuka. A. Jakimenko už povedal, že všetky západné organizácie sa pred prevratom už prestali pretvarovať a v podstate ulice Kyjeva zasypali peniazmi. Z USA ich vozili lietadlami, z Poľska autobusmi cez hranicu. Na uliciach sa takto objavili novučičké americké doláre najnovšieho vzoru a následne sa tieto bankovky objavili vo všetkých zmenárňach Kyjeva. Zároveň začali voziť na Majdan nové, veľké šiatre, nové, drahé vybavenie, skrátka všetko, čo bolo potrebné na organizovanie Majdanu. Rozdávali nepriestrelné vesty, baseballové palice, prilby, štíty, plynové masky. Kompletne dodávali všetko potrebné na dlhodobú organizáciu Majdanu, vrátane pravidelnej varenej stravy či umeleckých vystúpení. Je to bežný spôsob, akým americké a celkovo západné spravodajské služby pôsobia v cieľových krajinách. Podľa slov svedkov, na zväzkoch bankoviek bol znak, kríž, ktorý odborníci nazývajú Satanistický. Takýto kríž sa nachádza na budovách Scientológov:

    Jednu z najväčších pobočiek Scientologickej cirkvi v USA, v Santa Barbare, vedie sestra A. Jaceňuka. Netreba hovoriť, že osoba vedúca misiu nemôže byť len tak hocikto.

    O Scientologickej cirkvi už vieme, že bola založená pred viac ako 50 rokmi vtedy neznámym spisovateľom vedeckej fantastiky menom Ron Hubbard. Dnes je to jedna z najnebezpečnejších totalitárnych siekt vo svete. Bývalý klient psychiatrickej liečebne dokázal založiť grandióznu sieť na vyťahovanie peňazí z naivných občanov. Dnes je Scientológia ohromná korporácia s pobočkami v desiatkach krajín sveta. Len cena ich nehnuteľností sa odhaduje na miliardy dolárov. Jej vonkajšie pôsobenie sa nerealizuje vždy priamo, ale často sa maskuje za rôzne iné subjekty. Raz je to centrum duchovnej obnovy, inokedy klinika na liečenie narkomanov, či business školy. A práve takéto školenie businessmanov kedysi navštívil aj mladý pracovník Národnej banky A. Jaceňuk.

    Ron Hubbard hovoril, že najlepší spôsob, ako ovládať ľudí je im klamať. Jaceňuk úspešne prevzal odkaz svojho duchovného učiteľa. Treba povedať, že Jaceňuka v minulosti kvôli jeho charakteru a morálnym vlastnostiam vyhnali dokonca aj jeho vlastní kolegovia, členovia Juščenkovho oranžového kabinetu. No a je nazad.

    Za 10 rokov politickej kariéry Jaceňuk pracoval v tíme V. Janukoviča, potom prešiel k Juščenkovi, aby sa potom objavil v tábore Júlie Timošenko. No odišiel aj od nej. Neskôr sa však k nej opäť vrátil. Popularita Jaceňuka je aj dnes niekde na úrovni bodu mrazu. Vždy sa preto musí prilepiť k nejakej figúre. Jaceňuk je po matke Žid a patrí medzi 50 najvplyvnejších sionistov Ukrajiny. Treba však rozlišovať medzi bežnými Židmi a sionistami. Ide o úplne rozdielne pojmy. Sionistom nikdy nie je ľúto obetovať „menej hodnotných“ Židov a kráčať plece pri pleci aj s fašistami – banderovcami.

    No ukrajinské židovské obce sú doslovne Jaceňukom šokované, známe je napríklad vyjadrenie Dávida Karpova, rabína synagógy Darkej Tavom v Kyjeve.

    Jaceňuk chodí pýtať peniaze po Západnej Európe a USA. No to ako keby iba jednou rukou. Druhou rukou tajne vyváža z Ukrajiny národný zlatý poklad. Existujú zoznamy zlata a starožitností, ktoré sa postupne vyvážali von z Ukrajiny a ktoré sú podpísané Jaceňukom. Sú zamestnanci, ktorí boli svedkami tejto operácie. Podali podnet na ukrajinské štátne orgány s cieľom vykonať inventarizáciu ukrajinského pokladu, no odpovede sa dodnes nedočkali. Tento režim nielenže zabíja vlastných ľudí, ale vyváža aj predmety kultúrneho dedičstva a zlato z krajiny. Takto rozkradli aj cenné predmety tzv. pravoslávnej kresťanskej cirkvi.

    Ďalší veľký muž dnešnej Ukrajiny je Turčinov. Nie je síce scientológ, ale zato je členom ďalšej nebezpečnej sekty, ukrajinskej pobočky sekty Päťdesiatnikov, je to cirkev Slovo Života. Tak, ako scientológovia, aj cirkev Päťdesiatnikov je centrom záujmu spravodajských služieb Západu. Spravodajské služby žiadajú kompletné informácie o členoch sekty a absolútnu poslušnosť. Za to dostávajú ich vrcholní popi – to je aj Turčinov – nielen bezpečnosť, ale aj ochranu.

    State Department pomáha sekte, sekta pomáha CIA. Ale ruské spravodajské služby už ukázali svoje schopnosti. Všetky scientologické pobočky roky prekvitajúce na Kryme radšej zabalili svoju činnosť a odišli do Kyjeva. A to sa ochrancom Jaceňuka rozhodne nepáči.

    Celé divadlo však má svoje hlboké dôvody. Ak ľudia iba sledujú „slobodné“, západné média, tak sa určite nikdy k pravde nedopátrajú. Už sme neraz hovorili, doba sa nezadržateľne mení. Už nemajú možnosť blokovať všetky informácie, tak práve naopak, šíria toľko dezinformácií, že človek bez poznania sa v nich jednoducho stratí. No a to je presne to, čo od nás chcú, aby sme neboli schopní zosynchronizovať náš Duševný a Skutočný čas, čím vytvorili a udržiavajú to, čo populárne možno nazvať „Matrix“. Takto ľudia prechádzajú spod vlády mentálneho besa pod vládu vitálneho besa, teda z pohľadu tibetského budhizmu sú stále pod vládou vlastného ega. No dostať sa spod kontroly ega, teda spod cudzej kontroly a zjednotiť Duševný a reálny čas možno len trvalým prebývaním v stave TU a TERAZ, čo však dokáže iba AS, prípadne v čase potreby VÍŤAZ, teda Charakterník. Ale toto bolo predmetom našej prednášky v Poprade pred pár týždňami.

    Prebieha tvrdá vojna o našu mládež. Ide samozrejme o to, aby nešla cestou vlastných Predkov, ale za primitívnou západnou propagandou, ktorá je založená na športovom sexe, drogách, alkohole a podobných veciach.

    Začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia získala sovietska rozviedka materiály opisujúce detaily tzv. Harvardského projektu. Bol to detailný program zničenia ZSSR a Východného bloku celkovo. Projekt pozostáva z troch dielov: Perestrojka-Reforma-Zavŕšenie a bol rozvrhnutý na tri päťročnice. Počas prvej päťročnice plánovanej na roky 1985-1990 mala prebehnúť Perestrojka, ktorá mala vopred naplánované takéto ciele:

    1. Glasnosť
    2. Boj za socializmus s ľudskou tvárou
    3. Príprava reformy „od socializmu ku kapitalizmu“
    4. Perestrojku mal viesť prioritne človek z prostredia Ústredného výboru KSSZ

    Hoci sa tieto materiály dostali do rúk spravodajskej služby v osemdesiatych rokoch, Gorbačov – „Inside Man“ CIA už bol inštalovaný a mal silnú pozíciu. Bolo už teda neskoro…

    Druhý diel bol venovaný reforme navrhnutej na roky 1990-1995 a mal tieto ciele:
    1. Likvidácia svetového socialistického systému
    2. Likvidácia Varšavskej zmluvy
    3. Likvidácia Komunistickej strany ZSSR
    4. Likvidácia ZSSR
    5. Likvidácia patriotického vedomia národa
    6. Reformu mal viesť už druhý vodca

    Tretí diel sa volal „Zavŕšenie“. Jeho ciele boli nasledovné:
    1. Likvidácia sovietskej armády
    2. Likvidácia Ruska ako štátu
    3. Likvidácia atribútov socializmu: bezplatné vzdelávanie a bezplatná lekárska starostlivosť
    4. Zavedenie atribútov kapitalizmu typu: „za všetko sa musí platiť“
    5. Likvidácia pokojného života v Leningrade a Moskve
    6. Likvidácia štátneho vlastníctva a zavedenie súkromného vlastníctva kompletne všade
    7. Etapu Zavŕšenia plánovali zrealizovať doslovným „vymŕzaním“ – hladného obyvateľstva Ruska; postavením moderných ciest po celom Rusku a rozšírením a prestavaním prístavov, aby sa dali vyvážať všetky nerastné suroviny Ruska za hranicu
    8.Zavŕšenie už mal viesť tretí vodca

    Keď sa vnímavo pozrieme na materiál zistíme, že všetko, čo sa odohrávalo za posledné desaťročia bolo plnením bodov tohto plánu. Rozdiel bol iba v nejakých 3-4 rokoch posunu štartu realizácie, čo je nepodstatné.

    Typickým úspešným zavŕšením je vývoj na Ukrajine, ktorá sa z 55 miliónového štátu – akým bola pri poslednom sčítaní ľudu za ZSSR a pri rozdelení – stala v skutočnosti k dnešku už možno ani nie 40 miliónovou. Okrem ďalších detailov – s ktorými bol vysoko spokojný aj architekt tohto projektu – politický technológ Z. Brzezinski – pri poslednej návšteve Ukrajiny pred niekoľkými rokmi, pričom cieľom jeho cesty bola inšpekcia stavu plnenia plánu. No a vďační Ukrajinci mu ešte udelili aj titul čestného občana mesta Ľvov… Ukrajina je aj jedinou postsocialistickou krajinou, ktorá za dve desaťročia svojej existencie zaznamenala 0 (nulový) hospodársky rast. Takýto „vlastenci“ ju viedli. No toto ešte nie je všetko.

    Po ukončení Harvardského projektu sa objavil tzv. Houstonský projekt. Je zameraný najmä proti Rusku, lebo rozbitie ZSSR a Socialistického bloku vrátane Varšavskej zmluvy už nastalo. Houstonský projekt plánuje realizáciu rozdelenia Ruska na okupačné zóny, malé štátiky. Sibír má patriť USA, Severozápad Nemecku, Juh a Povolžie Turecku, Ďaleký Východ Japonsku. Tento projekt sa už nedarí realizovať, na základe čoho USA viditeľne znervóznela a pristúpila k urýchľovaniu tempa ako sa len dá. Rusko síce vyváža 57% vyťaženej ropy, 40% zemného plynu, 90% medi, 97% niklu, 99% hliníka, no namiesto „servisu zadarmo“ dokázalo na tom zarábať prostriedky a modernizovať armádu, ktorá už podľa amerického scenára nemala existovať. Napriek tomu sa stále Západ pozerá na Rusko ako na surovinovú kolóniu.

    Podľa Harvardského projektu sa USA chová k Rusku nie ako k jednému suverénnemu štátu, ale ako k rade malých štátikov. Na plné obrátky prebieha rozpracovanie a implementácia techník politickej technológie, ktoré majú viesť k rozdeleniu Ruska na malá štátiky. Na tomto pláne pracoval už A. Dalles, prvý riaditeľ CIA. Jeho citát z roku 1948 sme už uverejnili.

    Aké dnes pozeráme filmy? Aké knihy sa dnes predávajú? Jasne vidno, že Západ ani v najmenšom neustúpil od svojich plánov. Jeden zo spoluautorov Harvardského projektu – Z. Brzezinsky – na uzavretom zasadnutí povedal: „Nový svetový poriadok o hegemónii USA sa vytvára proti Rusku, na účet Ruska a na ruinách Ruska. Niet pochýb o tom, že Rusko skôr alebo neskôr bude rozbité a pôjde pod nútenú správu.“

    Špeciálna časť tohto plánu je osud slovanských národov tak, ako to bolo už v Hitlerovom pláne Barbarosa. Američania dokonca uviedli v projekte konkrétne čísla. Totálna likvidácia 300 miliónov Slovanov, spolu s nimi aj všetkých Židov. Týchto totiž najskôr použili na svoje ciele na rozkol a zničenie slovanských národov, a potom ich čaká ten istý osud. V procese likvidácie Slovanov prišli k veľkému majetku a o tento sa s nimi Svetová vláda nehodlá deliť. Svoju úlohu splnili. Toto je v projekte napísané jasne a nedvojzmyselne, Židia sú určení na likvidáciu hneď za Slovanmi.

    Ak si toto prečíta človek ešte schopný myslieť, tak naozaj musí začať rozmýšľať. Pre biomasu ostatne naša stránka ani nie je určená. Rusko má oficiálne okolo 144 miliónov obyvateľov, pričom skutočných Rusov, t.j. v dnešnom ponímaní Slovanov je iba niečo okolo 80 miliónov. Veď v samotnej Moskve dnes žije už iba 30% Rusov a podobne to je aj v Petrohrade. Rusi sú jednoducho iba prví, lebo sú stále pre USA hrozbou. No a za nimi pôjdeme aj my všetci – tvari dobre vedia, kde geneticky patríme a teda akú hrozbu môžeme do budúcna predstavovať. Chcú mať už absolútnu istotu. No a u nás Judáši len tak prekvitajú – stále im nič nedochádza, a sotva aj vôbec niekedy dôjde. Veď americké médiá o ničom takom nehovoria… ale veď oni nespomínajú ani Göbbelsa a jeho známy citát o dôslednom opakovaní…

    Hlavnou metódou na dosiahnutie tohto cieľa je naša vzájomná likvidácia vo vzájomných vojnách a krviprelievaniach. Citát z plánu Houstonského projektu: „Ukrajinec si bude myslieť, že bojuje proti Rusku, že bojuje za svoju slobodu. Bude si myslieť, že nakoniec dosiahol slobodu. No vtedy sa dostane do úplnej závislosti od nás. To isté si budú myslieť aj Rusi, že bojujú za svoje národné záujmy. Že si navracajú im odňaté zeme atď. To všetko budeme robiť pod zámienkou rôznych suverenít boja za národné ideály. Ale zároveň nedáme ani jednej zo strán možnosť na sebaurčenie na základe národných hodnôt a tradícií. V tejto vojne hlupákov slovanskí debili budú oslavovať seba ale posilňovať nás, hlavných organizátorov vzájomných vojen, pričom v krvavých udalostiach nebudeme priamo účinkovať.“

    Ešte ďalší citát z ich plánu: „Veľmi dobre vieme, že nacionalizmus posilňuje národ, robí ho silným. Heslo internacionalizmu zastaralo a už nefunguje ako v minulosti. Preto ho zameníme všeobecnými ľudskými hodnotami, čo je jedno a to isté. Nedáme sa podňať ani jednému nacionalizmu, a tie národné hnutia, ktoré sa snažia vyviesť svoje národy spod nášho diktátu zničíme ohňom a mečom, ako sme to urobili v Juhoslávii, Srbsku, Iraku.“

    Ďalší citát: „Zámenou za národné hodnoty dáme patriotizmus, patriotizmus balalajok a opitých sĺz. Nedovolíme žiadne Hi-Tech, čo privedie k úplnému úpadku v priemysle, ktorý degradujeme na produkciu predmetov primárnej spotreby pre ohraničený kontingent otrokov, ktorí nám budú ťažiť suroviny. Medzi obyvateľmi miest je veľa inžinierov, kvalifikovaných pracovníkov, učiteľov, lekárov. Týmto vytvoríme také podmienky pre život, že budú sami utekať zo svojej krajiny. Naša hlavná devíza je rozloženie mládeže, čím porazíme akýkoľvek národ. Zbavíme ich spoločnosti ich mládeže, rozložíme ju sexom, rockovou hudbou, násilím, alkoholom, fajčením, drogami, t.j. zbavíme ich spoločnosti, budúcnosti. Hitler bol hlúpy chlapec, lebo konal otvorene. Musel plniť dôležitú robotu, spáliť milióny ľudí, postrieľať, zakopať a pod. Nechal za sebou krvavé stopy. Ale my konáme prefíkanejšie, po nás neostanú stopy, ale zasejeme medzi národmi strach, strach o život, ktorý nás nebude stáť nič. Strach o svoje pracovné miesto, ktoré môže kedykoľvek stratiť. Strach o budúcnosť. Strachom budeme oslabovať národy. My pod zámienkou demokracie dáme slobodným debilom monarchiu. Každému bábkového prezidenta a čo najviac osláv, svetiel, pompy. Monarchia je dobrá tým, že všetku energiu nasmerováva do zmätku a odpútava od našej tajnej, aktívnej práce v štruktúrovaní obyvateľstva na vzor, ktorý potrebujeme. Spôsobom výmeny kádrov na najvyšších miestach silových štruktúr posunieme ďalej našich ľudí na čelo armády, ministerstva vnútra, Federálnej služby, špeciálnych jednotiek, čím všetko bude priamo podliehať prezidentovi, t.j. nám. My budeme mať v rukách iba povrázky, ktoré idú k rukám prezidenta a my budeme za tieto povrázky ťahať tak, ako potrebujeme my na dosiahnutie nášho grandiózneho plánu.“

    Ale môžeme čítať aj ďalej: „Slovanstvo, spojenie Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, tie najnepokornejšie národy sveta, nepokorní sú kvôli ich psychickým a rozumovým schopnostiam, kt. vychádzajú z mnohých pokolení predkov a aj génov, kt. sa nedajú nijako upravovať. Slovana Rusa, Bielorusa, Ukrajinca možno zničiť, ale nikdy ich nemožno poraziť. A preto toto semeno treba zlikvidovať, najskôr rýchlym znížením ich počtu. Na planéte sa intenzívne otepľuje klíma, pustina sa presúva na sever rýchlosťou 10 km za rok. Strata vody na Zemi postupuje rýchlosťou 25 m za rok. O 20-30 rokov bude treba uvažovať o presídlení veľkých más civilizovaných národov severne od ich terajšej lokality. V tom čase na Kubáni, v Rostovskej oblasti, na Ukrajine bude subtropická klíma a na severe Ukrajiny klíma dnešného Zakaukazska. Slovania sú tu iba dočasní hostia a musia byť odsunutí. Vyženieme ich ďaleko na sever, za hranice Moskvy. Tam bude malé severné teritórium, rezervácia s kompaktným obyvateľstvom – ako sú indiánske rezervácie v USA.“

    Všetci Slovania – 300 miliónov – sú učení na likvidáciu. Za nimi majú ísť Židia.

    Tieto dokumenty sú dnes odtajnené, dajú sa nájsť na internete a prečítať. Okrem toho tam možno nájsť aj ďalšie dokumenty a zaujímavé materiály, zacitujme si napríklad generála Powella: „Rusko musí zabudnúť, že má nejaké záujmy v republikách bývalého ZSSR. Nedovolíme Rusku zasahovať do záležitostí bývalého ZSSR, lebo obnovenie ZSSR nezapadá do strategických cieľov vlády USA.“

    Pozrime sa aj na úryvky z direktívy Rady bezpečnosti USA č. VS 20/1: „Na území rozpadnutého ZSSR sa nesmie uchovať vojensko-ekonomický potenciál, ktorý v budúcnosti, nezávisle od sociálneho zriadenia na tomto území by sa mohol znovu obnoviť, konsolidovať sa, a tak sa stať potenciálnou hrozbou americkej hegemónii. Nie je dôležité, aká bude vláda budúceho Ruska, ona vždy musí ovládať len ohraničený vojenský potenciál a musí existovať v stave plnej ekonomickej závislosti od USA. Od Ruska sa vyžaduje:

    1. Demontáž vojenských zariadení a plné odzbrojenie
    2. Odchod z kľúčových geopolitických regiónov planéty
    3. Zničenie najskôr vojensko-ekonomického potenciálu a potom aj celej industriálnej základne porazenej krajiny.“

    Zatiaľ všetko išlo viac-menej podľa plánu. Naša úloha je pochopiť podstatu tohto konania, teda nepostupovať v nevedomosti a tieto plány spoločne so všetkými Slovanmi prekaziť, inak neprežijeme. Slovania ako jednoliaty národ nesmú dovoliť medzi sebou vnútorné rozoštvávanie, a takto sa nám to podarí. Paradoxne napríklad už aj verejná mienka v Izraeli dávno prešla na stranu Ruska v ukrajinskom konflikte. Židia – tí, ktorí rozmýšľajú – už pochopili, že v novej dobe už nemožno postupovať proti Slovanom, lebo zahynú aj oni. Tu treba rozlišovať medzi Židmi a Sionistami, ktorí sa považujú za elitu, a ktorí nepovažujú ani ostatných Židov za rovných, skôr naopak. Ide naozaj o všetko. No a na dôvažok nezabúdajme, že horeuvedené fakty pochádzajú výlučne z ich vlastných materiálov, z materiálov tých, ktorí sa volajú Svetová vláda.

    USA – podľa vlastných slov ich diplomatov – investovali do Ukrajiny 5 miliárd dolárov na to, aby tam bola taká slobodná vláda akú chce USA. Treba nám vedieť, že tí, ktorí podporovali priamo aj nepriamo Majdan predstavujú iba 16% obyvateľstva Ukrajiny. A tí najradikálnejší zo Západnej Ukrajiny – fašisti – tvoria iba 10% obyvateľstva Ukrajiny. No a títo zakázali ešte aj používať jazyk – ruský jazyk – ktorý používa 70% obyvateľstva Ukrajiny, hoci Rusov priamo je niečo okolo 9 miliónov. Obyvateľstvo Ukrajiny neraz hlasno na rôznych mítingoch protestovalo proti vláde, ktorá prišla k moci násilným spôsobom a ani zďaleka nepredstavuje mienku ani len polovice obyvateľstva, no západné médiá počúvajú iba tých, ktorých sami inštalovali a financovali.

    Sumu, ktorú Západ reálne „investoval“ do Ukrajiny je potrebné minimálne strojnásobiť, ak berieme do úvahy rozličné granty EÚ a iných krajín NATO, granty zo zdrojov spravodajských služieb, ktoré sa nikde nikdy nepublikovali.

    Akonáhle Janukovič odmietol asociačnú zmluvu – vieme prečo – tak hneď ako šibnutím čarovnej paličky sa objavili tisíce ľudí na Majdane, kde okrem každodennej, pravidelnej varenej stravy 3x denne sa tešili aj kultúrnym programom, vystúpeniam rozličných umelcov a podobne. No to nebolo všetko, postupne sa začala rozdávať už spomenutá výstroj a výstroj. Odkiaľ sa na to brali peniaze? Podľa údajov analytika Sergeja J. Glazeva, poradcu prezidenta Putina v otázkach regionálnej ekonomickej politiky, stálo (a stojí) USA udržiavanie ukrajinského protestu 20 miliónov dolárov týždenne. Ale peniaze sú iba jedna strana mince. Oveľa dôležitejší vklad do Majdanu bolo to, že americké veľvyslanectvo v Kyjeve sa v skutočnosti zmenilo na štáb vzbúrencov. Využívajúc diplomatickú imunitu americkí diplomati realizovali stretnutia s lídrami protestantov, realizovali inštruktáže, rozdávali zbrane a verbovali bojovníkov. Čo sa nepodarilo pokojným spôsobom, to chcú USA dosiahnuť riadeným chaosom. Ak by si bol Janukovč dovolil rozhodne zakročiť proti majdanovcom – čo určite mal – tak 20 rokov cielenej roboty amerických diplomatov a 15 miliárd dolárov by letelo hore komínom. To sa nesmelo stať. Smutným faktom je, že o tom dostatočne vopred hovoril v ukrajinskom parlamente aj nám už známy O. Carjiov.

    Tento článok bol napísaný pred „slobodnými“ prezidentskými voľbami na Ukrajine. Len na dôvažok, nijaká európska krajina by si nedovolila taký volebný zákon, ako bábková ukrajinská vláda. Budú iba jednokolové a na uznanie bude stačiť, aby prišlo toľko ľudí, koľko príde. Takže ak prídu iba majdanovci – ktorí tam pôjdu povinne – bude to stačiť. Ale kto – okrem tých, ktorí podliehajú napríklad scientológom – ich z pohľadu zdravého rozumu uzná..?

    Ale toto všetko by nemalo význam písať, ak by to mala byť iba akási teória v ďalekej, cudzej krajine. Ako to vyzerá na Slovensku? Nuž, tunajší Sloveni si zvolili za prezidenta SCIENTOLÓGA. Nastáva teda zásadný posun v tom, odkiaľ budú prichádzať pokyny na jeho činnosť. Hádate správne – bude to určite zo zahraničia. No a pán prezident na otázku o scientológoch nebude určite o nich nič vedieť, ale my už vieme prečo. Spomeňme si na Jaceňuka. Tým nechceme povedať, že Fico je ideálny, no je aspoň domáci. Noví nechcú prestať napríklad s drancovaním našej Prírody, oni to len budú chcieť pre seba.

    Ďalším detailom sú nadchádzajúce eurovoľby. Hoci nevieme čo naozaj pre nás „naši“ europoslanci robia, odrazu sa na nás usmievajú z bilboardov okolo všetkých ciest. Ale dobre, pozrime sa na niektoré z nich, aby sme si uvedomili za čo nás majú. Napríklad náš novopečený prezident – ktorý už pre voľbami hovoril o registrovaných partnerstvách homosexuálov a uznaní Kosova – tvrdil, že „na Východe“ umiestňovali proti nemu „ficovci“ karikatúrne bilboardy. No čo sme naozaj videli na Východe, boli iba karikatúry takéhoto štýlu:

    Žeby ich Fico objednával na seba? Nijaké iné ako antificovnské karikatúry sme na Východe nevideli…

    Keď už sme pri našich kresťanoch, hľa jeden bilboard, ktorý umiestnili naši kresťania:

    Tento pán mal naozaj „konštruktívnu“ – typicky kresťansky láskavú – pohnútku a ponuku pre voličov na predchádzajúce voľby do Prešovského samosprávneho kraja. Krédom jeho zoskupenia – lebo slogan nemal iba on – bolo „PORAZME SMER“. Naozaj výstižný a konštruktívny program… ani nečudo, že do Kraja sa nedostal. No a nová nálepka len prelepila starý plagát, pričom „konštruktívny“ program ostal. Ale ako vlastne budú komunikovať s novým prezidentom tie kresťanské subjekty, ktoré sa z bilboardov chystajú presadzovať otca a mamu namiesto európskeho „rodiča č. 1 a rodiča č. 2“, ak práve za toto – čo aj otvorene povedal – bude bojovať nový prezident, ktorého jednohlasne podporili? Veď „rodič č.1 a rodič č. 2“ je označenie, ktoré zaviedli preto, aby registrované partnerstvá homosexuálov mohli „vychovávať“ adoptované deti. Za tieto „slobody“ homosexuálov hlasovali všetci kresťania, ktorí uposlúchli výzvy a šli voliť nového prezidenta.

    Môžeme ísť aj ďalej. Na Slovensku máme naozaj dostatok Obamových brownosov. No z pohľadu našej Kultúry vieme, že staré texty, respektíve aj nové texty, ak pozostávajú zo starých slov, sa čítajú čo do povrchného, fonetického významu zľava doprava. A sprava doľava – teda obrátene – čítame prvú vrstvu hĺbkového, teda obrazového významu. A tu nám stará Kultúra našich Predkov ponúka poznanie navyše… a tak hneď vieme, aké môže mať takýto subjekt skutočné poslanie voči nám bez ohľadu na to, aké krásne motúziky nám preťahuje popod nos…

    Spomeňme ukrajinského Klička. V našej Kultúre nie je nič zbytočné a slovo „klička“ je prastaré. Hoci dnešná, moderná a teda upravená ruština používa toto slovo vo význame „prezývka“ aj na človeka, naši Predkovia ho používali VÝLUČNE ako meno pre zviera. Klička je teda napríklad krava „Malina“, pes „Bobík“, či mačka „Micka“. Pretože štruktúra psychiky Besov je principiálne  podobná psychike zvierat – ako to bolo vysvetlené aj na prednáške – tak takéto prezývky sa dávali tým, ktorí patria medzi démonov, alebo im skrátka slúžia.

    V súvislosti so starou Kultúrou jeden oznam na záver. Už na prednáške sme sa dohodli, že tí, ktorí majú záujem sa zúčastniť kurzu Staroslovienskej Bukvice sa môžu hlásiť na našu emailovú adresu. Odpovedať budeme priamo, teda detaily nebudú zverejňované na našej stránke. Je to preto, lebo takýto kurz si bude vyžadovať približne 10-11 stretnutí, lebo Staroslovienska Bukvica sa nedá vyložiť na jednej prednáške. Treba s tým aj počítať. Kurz samotný bude prebiehať pravdepodobne 1x do mesiaca v sobotu, pričom lokalitu spresníme podľa toho, odkiaľ bude najviac záujemcov.

  • VELESOVA KNIHA


    Spievajme že na slávu otcom a matkám našim,

    lebo to oni učili nás ctiť Bohov
    i viedli nás po Pravej púti za ruku.
    I šli po tejto púti ďalej spoliehajúc sa iba na seba.
    My sme Ruskí Slovania, spievajúci Bohom Slávu.
    Preto nás aj volajú Slovania.

    Ak sa pozrieme na šestnástu doštičku Velesovej knihy, tak hneď na jej začiatku môžeme prečítať slová:

    Túto Velesovu Knihu zasväcujeme my Bohu nášmu, pomocníkovi nášmu v sile našej.

    Tento text nemôže nechať ľahostajného nikoho, komu v žilách koluje ruská krv. Áno, my už vieme, za dávnych čias sme volali našu krajinu Maličká Rus, ba my sami sme sa nazývali Rusmi. Slovan – a to tiež opakujeme – je v zmysle vysvetlenia Velesovej Knihy ten, o kom možno povedať: „My sme Ruskí Slovania, spievajúci Bohom Slávu. Preto nás volajú Slovania „Slavjani“). Keďže vo Velesovej knihe sa píše v značnej miere o našom území – o našom kniežati Samovi, jeho múdrom synovi menom Rus a mnohých ďalších našich Predkoch – patrí jednoznačne medzi diela, ktoré poznali naši Predkovia u nás, v Maličkej Rusi. Dnes vieme aj to, že tieto údaje potvrdzuje aj taliansky autor Mauro Orbini, ktorý r. 1601 vydal Historiografiu Národa Slovanského. Modernou vedou nechcené či ignorované, no pravé diela.

    Z takýchto textov však zároveň vyplýva to, čo najmä nechcú, aby bolo vidno. Sú svedectvom, že po tisíc rokov pred nami starostlivo skrývali a všakovako zamlčovali Pravdu o našej minulosti, o našich Predkoch. Boja sa návratu Starej Viery, lebo je začo sa vyrovnávať. No môže nás odkaz našich Predkov spred viac ako tisícročia ponechať ľahostajnými?

    Sme potomkovia tých istých Slovanov Rusov, ktorí si ctili Velesa a ďalších Bohov, ktorí bojovali za svoju vlasť, ktorí v čase mieru pracovali v pote tváre na svojej zemi pre svoje Rody, vychovávali deti, vážili si starcov. My si musíme spomenúť a uvedomiť odkiaľ pochádzame, kto nás zrodil. Tí, ktorí starostlivo pred nami skrývajú Pravdu po tisíc rokov to určite neurobia.

    Dnes je k dispozícii veľa prekladov Velesovej knihy zo starého jazyka do dnešnej ruštiny. U nás je pravdepodobne známy jedine preklad prekladu A. Asova. Hoci mu určite patrí chvála za prácu, ktorú vykonal, jeho preklad nemožno pokladať za najvernejší, ale o tom sme už písali. Ďalšími známymi autormi prekladov v Rusku sú predovšetkým S. Lesnoj, B. I. Jacenko či T. Prozorov. Védickí spisovatelia sa najviac odvolávajú na preklad omského autora Nikolaja Slatina, ako na najlepší preklad Velesovej knihy.

    Predtým ako si priblížme u nás menej alebo vôbec neznáme fakty okolo objavenia sa Velesovej knihy si povedzme niečo o všeobecných súvislostiach Velesovej knihy ako jednej z kníh Véd. Védy sú súborom svätých písomných zdrojov našich Predkov, potomkov Roda Nebeského a Veľkej Rasy. My už vieme aj to, že rasizmus je vo svojej podstate prastaré učenie, ktorého podstatou je presvedčenie, že každá – podľa dnes zaužívaného názvoslovia – „rasa“ má povinnosť si udržiavať staré poznanie a zvyklosti svojej rasy tak, aby nezaniklo. Na prvý pohľad jasne vidno, že dnešný výklad tohto slova je zásadným spôsobom „preprogramovaný“. Nečudo.

    Namiesto názvu „rasa“ budeme používať „druh“, pretože vieme, že RASA je skratkou slov Rody Asov Strany (krajiny) Asov. Za starých čias malo toto slovo aj význam „biely“, „čistý“ a pod. Práve v takomto význame sa zachovalo v latinskom výraze používanom Rimanmi ako „tabula rasa“. Dokonca aj v tak hlboko preprogramovanom jazyku, ako je angličtina nájdeme túto prastarú stopu. V angličtine nazývajú dnešné Rusko „Russia“ – čo pri vyslovení stále zanecháva z ďalekej minulosti zachovaný zvuk „Rasa“.

    Ak sa chceme bližšie pozrieť na situáciu druhov ľudstva dnes, musíme vychádzať z toho, že Rusko-Árijská spoločnosť sa pôvodne rozprestierala na obrovskom území na východ, juh a juhozápad. Na týchto územiach sa dostávala do kontaktu s predstaviteľmi žltého, čierneho aj sivého druhu, následkom čoho sa objavovali nové poddruhy a nové jazyky. Takto sa objavil Sanskrit (Samskrit), turkotatársky, ugrofínsky a ďalšie jazyky. Sanskrit, na ktorom dnes komunikuje hierarchia hinduizmu a budhizmu ostal najbližšie súčasnému ruskému jazyku. Vieme, že to bolo možné iba preto, lebo bieli žreci, ktorí prišli do Južnej Dravídie (Indie) ho vyčlenili a ochránili pred vplyvom miestnych jazykov už od samého začiatku. Odtiaľ pochádza aj jeho pôvodný názov – SAMostatne sKRYTý – hoci dnes tam je z pohľadu slovenského pravopisu gramatická chyba. Slovenom to je síce fuk, ale my Slovieni vieme, že každý zvuk vibruje na špecifickej frekvencii a zámena vedie neodvratne k postupnej genetickej degenerácii. To sa aj Slovenom, ktorí sa inak nazývajú aj Slováci (v minulosti násilne pokresťančení Slovieni) stalo.

    V dnešnej dobe kresťanské zdroje aktívne pracujú s árijskou témou. Keďže eliminovali možnosť iného názoru aj napriek neustále sa zvyšujúcemu prílivu novonájdených faktov, ktoré odhaľujú skutočnú minulosť Ruského Národa (nálezov je dosť už aj u nás), tak sa snažia z jednej strany zamotať a zneprehľadniť problém vysokým počtom svojich publikácií a z druhej strany sa nenápadne „prilepiť“ k našej, slovanskej (my vieme že rusko-slovanskej) minulosti. Nuž čo, majú v tom dlhoročné skúsenosti. Ukazujú sa tu aj autori, ktorí síce prepájajú spojitosť medzi našou a indicko-árijskou kultúrou, no snažia sa vehementne presadzovať úplne opačný smer udalostí, než bol pravdou v minulosti. Rovnako je dnes síce v móde hovoriť o indických Védach, no akosi sa k neinformovanému čitateľovi nedostane to hlavné, čo sa v indických Védach podáva – samotná ich podstata. Touto podstatou je učenie o Jugách, ktoré hovorí o tom, že existuje zákonitosť medzi vývojom ľudskej spoločnosti a úpadkom jeho duchovno-mravnej zložky. Toto privádza ľudstvo v určitých vývojových etapách k vážnym premenám a niekedy až katastrofám.

    Tí kresťanskí spisovatelia, ktorí sa aktívne zaoberajú otázkami pádu duchovnosti a Apokalypsy ukrývajú hlavný obsah indického učenia o Jugách, ktoré hovorí, že vrcholom pádu duchovno-mravnej podstaty človeka je odvrátenie sa od Slovanského Svetonázoru a vytvorenie množstva náboženských systémov, vrátane kresťanstva. Ak nedôjde k odvrhnutiu lživých nábožensko-ideologických systémov – vrátane kresťanstva – tak ľudstvo sa neodvratne znovu ocitne pred tvárou katastrofy. Hoci práve tieto detaily budú súčasťou našej prednášky, jedno vieme naisto. Už sme prešli niekoľko míľnikov, ktoré boli v starých textoch predpovedané ako katastrofické – vrátane „neuskutočneného“ konca sveta 2012. Treba nám vedieť, že „sekera je priložená na korene stromu“, ale čím viac ľudí sa prebudí do Starej Viery – teda pôvodného poznania – tým menej pravdepodobným sa stávajú násilné premeny – vrátane vojen. No národy, ktoré ostanú pod vplyvom náboženských ideológií sa násilným zmenám nevyhnú. Je to KON Vesmíru. Niet pred ním úniku. Aspoň teda nie v našej Galaxii.

    Ak sa pozeráme na súčasný stav ľudí sivého druhu, tak dnes existuje:
    Iránsko-arabský poddruh;
    Juhoeurópsky poddruh;
    Judský (hebrejský) poddruh;
    Ugrofínsky poddruh;
    Turkotatársky poddruh;
    Hinduistický poddruh;
    Latinskoamerický poddruh;.

    Je potrebné podčiarknuť, že sivý druh je dnes na Zemi najpočetnejší. Za ním nasleduje žltý druh, potom čierny. Predposledný je biely druh, ktorý sa delí na:
    Slovanský poddruh;
    Severoeurópsky poddruh;
    Severoamerický poddruh.

    Celkovo predstavuje biely druh dnes iba 2,7% obyvateľstva Zeme, pričom pred 100 rokmi to bolo ešte 20%..!

    Červený druh je dnes zastúpený rôznymi reliktami. Takáto štruktúra druhov obyvateľstva Midgard-Zeme neumožňuje optimisticky pozerať na budúcnosť bieleho druhu. Je sústavne a intenzívne likvidovaný a pohlcovaný ostatnými druhmi a poddruhmi. No v prípade prijatia náležitých opatrení – založených na poznaní – nie je situácia beznádejná. Musíme ešte aj doplniť, že u sivého druhu neexistuje jeden monolit. Jeho vývoj sa uberá smerom k jeho oddeleniu sa, premeny a vytvoreniu samostatných druhov, alebo asimilácie s druhými druhmi – hinduistickým, latinskoamerickým a ugrofínskym druhom. Treba povedať aj to, že „Vyvolených“ je medzi nimi – podľa Knihy Tanya – iba 600 000. Ostatní nie sú pre nich „rovní“, a teda sa často ocitajú v úlohe obetí, pričom elita potom hlása, že trpia „oni“. Nie jediným prípadom bolo ich prenasledovanie počas Druhej svetovej vojny.

    My však musíme vedieť, že už nemožno váhať s prijímaním opatrení, ktoré smerujú k zachovaniu bieleho druhu, aby sme sa nedostali do situácie nevratného procesu. Preto je nevyhnutné pochopiť a prijať Starú Vieru Predkov, našich Predkov, nie cudzích, čo je zrada. No a medzi naše vlastné klenoty minulosti patrí určite aj Velesova Kniha.

    Najrozšírenejším písmom našej minulosti bola medzi slovanskými národmi Svätoruská, Staroslovienska Bukvica. Používali ho žreci pri uzatváraní dôležitých medzirodových a medzinárodných dohovoroch. Jednou z foriem Svätoruskej Bukvice je aj polorunové písmo, ktorým bola napísaná aj Velesova kniha. Niekde sa preto nazýva aj Velesovica. Je typologicky oveľa staršia ako cyrilika, pričom predstavuje znakový systém, ktorý je prechodom medzi slabikovým písmom a abecedou. V texte Velesovej knihy bola napríklad objavená taká fonetická osobitosť, ktorá sa nazýva „cokanie“, t.j. zámena „Č“ za „C“ (pomoč – pomoc). S týmto sa stretávame často v novgorodských gramotách na brezových kôrach. Je to typické pre novgorodskú hovorovú reč, t.j. pre reč Slovienov.

    Jednou z foriem Bukvice je aj písmo zvané „Slovieni“, v ktorom sa – presne ako v sanskrite – používajú ešte slovesné štruktúry „tcha“ („tha“) a „bcha“ („bha“). Písmo „Slovieni“ však bol veľmi zložitý systém na používanie v dennom živote, preto bol neskôr zjednodušený na jednoduchšiu formu „Slovieni“, ktorú dnes poznáme ako objemovú, všeobsažnú Starosloviensku Bukvicu. Pozostáva zo 49 znakov-obrazov, kde zápis odovzdáva nielen grafému vytvoreného slova, ale aj jeho obrazový zmysel.

    Jedným z argumentov „odborníkov“ na Velesovu knihu je to, že písmo, ktorým je písaná je vymyslené, lebo sa „nikde inde neobjavilo“. Roku 2000 bola pri vykopávkach v Novgorode nájdená kniha, ktorá pozostáva z drevených strán – akási obdoba Velesovej knihy čo do formy. Dostala názov „Novgorodský Žaltár“, keďže obsahuje známe texty troch žalmov kráľa Dávida. Kniha bola zostavená na rozhraní 10. a 11. storočia a je najstaršou slovanskou knihou medzi oficiálnou vedou uznanými knihami. My len poznamenajme, že presne takto je napísaná aj Velesova kniha. Túto však – z pochopiteľných dôvodov – uznať zabudli. No nedivme sa, sú to cudzinci.

    Ak už sme spomenuli Novgorod, tak si zopakujme, že to znamená „Nové Mesto“. V niektorých starých textoch sa môže spomínať ako „Neapolitana“, inde ako „Cartagena“. To, čo dnes pripisujú mestám, ktoré oficiálne uznala oficiálna veda neznamená, že v starom texte ide vždy o to, čo „posvätili“ vedci. Okrem toho však vieme, že pred tým, ako bolo na mieste iného mesta postavené Nové Mesto, bolo tam pôvodné mesto. To založil knieža Slovien v Lete 1331 od UMHCH a volalo sa SLOVIENSK. Hovorí nám to niečo? Malo by… veď jeho vplyv siahal až po naše Sloviensko, čo je skôr reliktný názov a nie výmysel akýchsi dnešných Slovenov.

    A čo vieme o osude Velesovej knihy? Po knihe pátrali tajné spoločnosti a vplyvní a na všetko odhodlaní zberatelia starých relikvií veľmi dlho. Jej drevené strany už viac ako 1 000 rokov uchovávajú poznanie našich Predkov o tom, ako je zostavený Svet. Kto ju má v ruke a vie ju aj čítať – je to, našťastie, obrazový zápis – ten dokáže ovládať Vesmír. Je to nielen opis udalostí, ale aj súhrn magických textov, ktoré však neboli zahrnuté do dnes prístupného prekladu. Putuje už 1 000 rokov po rôznych krajinách a kontinentoch, ale zatiaľ ju nedokázali rozšifrovať, čo je určite aj dobre.

    Na verejnosť sa dostala informácia o nej r. 1955, keď v emigrantskom časopise ЖАР ПТИЦА v San Franciscu vyšiel preklad niekoľkých doštičiek spolu s ich fotkami. Článok mal skromný nadpis: Velesova Kniha, pamätník staroslovanskej písomnosti. Bola to skutočná senzácia. Kniha pochádza z 8. až 9. storočia n. l. a bola napísaná žrecmi slovanského Boha Velesa. Ako a kde začal jej príbeh v novoveku?

    Knihu zostavil Jagailo Gan počas niekoľkých desaťročí. Pôvodné doštičky boli z posvätného buka, ktoré najskôr vyleštili z oboch strán a natreli tenkou vrstvou vosku. Potom na ne písal ostrým rydlom. Na popísané doštičky použili odvar z cibuľových šupiek a nejakej hrdze, čím dosiahli tmavú, hnedú farbu. V niektorých opisoch sa hovorí o tom, že doštičky boli brezové a potreté akýmsi lakom. Nie je vylúčené, že obe podania sú pravdivé, lebo mohlo dôjsť k vytvoreniu ich kópií v 19. storočí. Kde a ako uvidíme z opisu udalostí. V každom prípade vieme, že celkový počet drevených tabuliek bol 83.

    Jagailo Gan zahynul v boji r. 878 a rukopis sa dostal do knižnice pri hlavnom chráme Kyjeva. Túto Svätyňu ochraňoval sám legendárny Oleg Veštec, neskôr Jaroslav Múdry. No v polovici 11. storočia sa doštičky dostali nebezpečenstva. Po pokrstení Rusi sa hlásatelia kresťanstva začali systematicky zbavovať nepohodlných kníh, nielen ľudí. Všetko pohanské, predkresťanské fyzicky a neľútostne likvidovali. Búrali chrámy, ničili Svätilištia. O Velesovej knihe vedeli a chceli ju zničiť. Staré poznanie bránilo šíreniu kresťanstva.

    Jaroslav Múdry síce kresťanstvo formálne prijal, ale dobre vedel, že dedičstvo Predkov musí ochrániť pred zničením a aj našiel spôsob ako. R. 1044 dal svoju dcéru za ženu francúzskemu kráľovi Henrichovi I. Kapetovi. Dcéra Anna Jaroslavna si ako veno odniesla so sebou okrem iného najmä najväčšiu drahocennosť – prastaré knihy a letopisy. Celú knižnicu. Knihy boli uložené do kráľovskej knižnice, ale katolícka cirkev sa neraz pokúšala ich zničiť a žiadala o odstránenie „herézy“. No kráľovná a neskôr vyššia šľachta vo Francúzsku to nikdy nedopustili. Opátstvo Sanders uchovávalo vo svojich knižniciach spoľahlivo celú slovanskú bibliotéku.

    Keď otec Benedikt z opátstva Saint Lisse dostal správu, že sa ho rozhodla navštíviť samotná kráľovná Francúzska, Anna Jaroslavna, ostal celý deň vo svojej cele a modlil sa. Spolu s kráľovnou prišiel kráľovnin spoľahlivý sprievodca, ktorý niesol v rukách akýsi balík. Kráľovná povedala mníchovi, že sa rozhodla mu zveriť do ochrany a opatery veľkú relikviu svojej vlasti a ukázala mu drevné doštičky popísané neznámymi symbolmi. Podala mu ich a povedala, že ide o Velesovu Knihu, tajnú knihu Slovanov. Požiadala ho, aby ju chránil ako oko v hlave, a aby sa nikto viac nedozvedel, kde sa táto relikvia nachádza. Benedikt sľúbil, že mnísi opátstva urobia všetko pre to, aby splnili vôľu jej veličenstva.

    Opát zostavil tajnú spoločnosť „Sila Velesa“. Vždy pozostávala z troch ľudí, pričom každý jej člen mal na zápästí vypálený znak – symbol Sily Boha Velesa. Všetci prisahali, že knihu budú chrániť, aby nikto nikdy neuvidel tajné poznanie uložené na doštičkách, na čom kráľovná mimoriadne nástojila.

    Kniha Velesa bola spoľahlivo uchránená v opátstve vyše 700 rokov, no tento stav narušila Veľká francúzska revolúcia. Odvtedy kniha začína svoju veľkú púť po krajinách a kontinentoch.

    Dňa 15. júla 1789, deň po páde Bastily vošli do cely opáta kláštora sv. Vincenta v Saint Lisse traja mnísi. Opát bol veľmi rozrušený a na stole pred ním ležali štyri stĺpiky drevených doštičiek. Tabuľky boli pokryté neznámymi nápismi. Opát sa obrátil na svojich bratov a oznámil im, že ich zavolal preto, aby im povedal o tajomstve, ktoré už po stáročia ochraňuje ich opátstvo. Pred 700 rokmi im kráľovná Anna Jaroslavna zverila do ochrany svätú slovanskú knihu. Učinil ich ochrancami tejto svätosti a na zápästia im všetkým vypálil znak Sily Boha Velesa. Od toho okamihu – nech by sa stalo čokoľvek – sa nikto nesmie dostať k týmto doštičkám. Oznámil im, že v ich rukách je osud Sveta.

    Po páde Bastily sa opátstvo sv. Vincenta, kde sa uchovával rukopis, rozhodli vyrabovať banditi. Pozabíjali mníchov a hľadali zlato a drahé kovy. Nikoho neľutovali, unikátne, prastaré rukopisy boli povyhadzované na dvor, hľadali len zlato. O tomto rabovaní sa dozvedel pracovník ruského veľvyslanectva, Piotr Petrovič Dubrovskyj, ktorý vedel, že v knižnici opátstva sv. Vincenta sa uchovávajú cenné rukopisy. Okamžite sa vybral do Saint Lise. To, čo uvidel ho otriaslo. Prastaré rukopisy sa váľali v blate. Banditi používali rukopisy na zapaľovanie ohňov. Dubrovský za pár grošov odkúpil od nich rukopisy a zozbieral ich vyše 200 zo zeme. Boli to staré grécke, latinské, egyptské a iné originály. Pri bráne kláštora už za noci uvidel ležať raneného mnícha, ktorý ho oslovil, že videl, ako zbiera staré rukopisy z ich knižnice. Opýtal sa z posledných síl Dubrovského, prečo to robí. Ten odpovedal, že ich chce zachrániť. Mních len veľmi ťažko premáhal bolesť a povedal: „Umieram a chcem vás poprosiť, aby ste zachránili tieto doštičky. Sú neoceniteľné…“ Ranený nedokončil ani vetu a stratil vedomie. Dubrovský od rozrušenia nedokázal povedať ani slovo. Nebolo pochýb, v rukách ruského diplomata sa ocitla legendárna Velesova Kniha.

    Dubrovský starostlivo pobalil všetky získané rukopisy a odcestoval do Ruska. V Petrohrade odovzdal väčšinu svojej zbierky ako dar cárovi Alexandrovi I. Ten vydal príkaz zostaviť štátne „Depo Manuskriptov“, v ktorom boli aj egyptské papyrusy, diela antických autorov, listy francúzskych kráľov od 5. storočia a mnoho iných cenností.

    Dubrovský bol vymenovaný za riaditeľa tohto múzea, no Knihu Velesa si nechal pre seba. Každý deň po nociach v tajnosti študoval prastaré texty, ktoré chcel rozšifrovať. Tajné znaky mu nedávali spať, ovládla ho akási tajomná sila.

    Reči o tom, že Dubrovský po nociach sám študuje akési prastaré texty sa začali šíriť po Petrohrade. Správa zaujala nielen vplyvných zberateľov, ale najmä tajné spoločenstvá, ktoré sa všetky chceli dostať k tajným dokumentom, vrátane slobodomurárov. Dubrovský často dostával listy od nich, kde žiadali, aby im ukázal drevené doštičky. Nikdy na ne nereagoval. Už dokázal veľa prečítať sám a pochopil, aká sila je za starými textami. Bolo mu jasné, že toto poznanie musí zostať utajené.

    No slobodomurári našli spôsob, ako odstaviť Dubrovského a zmocniť sa Velesovej Knihy. Tajnej polícii poslali udanie, v ktorom obvinili Dubrovského, že nejako podozrivo manipuluje s cárskymi rukopismi a možno ich aj predáva. Začalo sa vyšetrovanie, Dubrovský bol odvolaný z pozície riaditeľa. Keď tento pokus neumožnil slobodomurárom sa zmocniť rukopisu, tak sa mu začali vyhrážať a niekoľkokrát mu podpálili dvere domu. Dubrovskému bolo jasné, že tajnú knihu musí pred nimi uchrániť. Preto sa rozhodol ju odovzdať inému človeku. Existovalo niekoľko priateľov, ktorým dôveroval a mohli sa postarať o prastarý rukopis. Boli to napríklad predstavitelia starých ruských dynastií – Alexander Stroganov či Gavrila Deržavin. On sa však obrátil na Alexandra Ivanoviča Sulakadzeva, ktorý mal unikátnu zbierku starých dokumentov a veľmi úctivý vzťah k starým relikviám. Dal ho zavolať uprostred noci k sebe domov. Tým chcel zabezpečiť čo najväčšiu bezpečnosť odovzdania prastarej relikvie do rúk priateľa. Tento síce pri príchode najskôr hundral, že prečo ho musel jeho sluha zobudiť uprostred noci, no čoskoro pochopil, že ide naozaj o veľa.

    Dubrovský zomrel v januári 1816. Po smrti bol zostavený katalóg jeho súkromnej knižnice, no Kniha Velesa tam nebola. Doštičky bez stopy zmizli a nasledujúcich 10 rokov nebolo o nich ani chýru ani slychu.

    Koncom dvadsiatych rokov devätnásteho storočia sa začali po Petrohrade šíriť zvesti, že nejaké staroslovanské spoločenstvo sa zaoberá skúmaním staroslovanských rún a že dokonca vykonáva aj nejaké staroslovanské obrady pri ohni v blízkych lesoch. Organizáciu viedol A. Sulakadzev. Spoločenstvo si postavilo Svätilište neďaleko cárskeho dvorca v lese. Počas obradov čítal Sulakadzev výňatky zo staroslovanského manuskriptu – Velesovej Knihy. Neraz sa nad ich hlavami počas takýchto obradov objavovali blesky. Znamenalo to, že Sulakadzev sa v pochopení textov ozaj ďaleko.

    Raz sa Sulakadzev rozhodol predemonštrovať svojim priateľom skutočnú silu rukopisu. V jeho dome sa stretli dvaja z jeho najbližších priateľov: už spomínaný Stroganov a Nikolaj Nekľudov. V pološere izby mal Sulakadzev pripravenú figurínu v ľudskej veľkosti a z horľavého materiálu. Svojim priateľom sľúbil, že do 30 sekúnd po tom, ako prečíta staré zaklínadlo figurína začne horieť a predniesol nezrozumiteľné slová.

    No prešlo viac ako 5 minút a nedialo sa nič, figurína bez poškodenia stála na mieste. Ale tu zrazu cez pootvorené okno začuli výkriky na ulici: Požiar, horí! Sulakadzev sa vyklonil z okna a uvidel, že na susednej ulici začal horieť dom. Zaklínanie zabralo, no Sulakadzev očividne urobil niečo nesprávne alebo niečo nepochopil. Namiesto figuríny tak zaklínanie, ktoré vyvolalo oheň si vybralo obeť samo. Zhorela celá ulica.

    Treba nám vedieť, že ak niečo začne horieť preto, lebo to zasiahol blesk Perúna, tak takýto oheň sa nesmie hasiť vodou, lebo účinok bude presne opačný. Kto sa môže postaviť vôli Perúna? Na druhej strane takýto oheň určite aj niečo „opravil“…

    Sulakadzev zomrel r. 1830. Po jeho smrti začala jeho manželka rozpredávať kolekciu, ale Velesova Kniha nebola ani v archíve, ani na zozname. Prečo?

    Sulakadzev sa rozhodol odovzdať Knihu ďalej ešte pred svojou smrťou. Viedli ho k tomu aj obavy o svoju aj jej bezpečnosť. Po jednom z obradov, ktoré vykonávalo jeho slovanské spoločenstvo v lesoch v blízkosti cárskeho dvorca jeden z bleskov zasiahol pamätník cára Pavla I. čo upútalo pozornosť, ktorej sa Sulakadzev obával. Hrozila reálna možnosť, že tajná polícia ho začne upodozrievať z prípravy atentátu na cára, preto knihu odovzdal svojmu priateľovi, Nikolajovi Vasilievičovi Nekľudovi, ktorý takto stal novým ochrancom tajomnej knihy Starých Slovanov.

    Ochrancovia prastarej Knihy sú vždy v smrteľnom nebezpečenstve, ale vždy sa im nejakým spôsobom podarí ochrániť starý rukopis, aj keď neraz za cenu vlastného života.

    V Rusku začala občianska vojna a následkom nej sa kniha znovu dostala do Európy. Stalo sa to takto. Nekľudov bol opatrný, a preto sa rozhodol Knihu odniesť z horúcej pôdy hlavného mesta a odviezol ju z Petrohradu na svoju usadlosť v Charkovskej gubernii. Spolu s ňou odniesol aj zápisky a preklad, ktoré vyhotovil ešte Sulakadzev. Jeho vnučka si neskôr spomínala na zvláštne udalosti, ktoré spolu s dedkom neraz zažila, ale ktoré si ešte ako malé dievčatko nevedela vysvetliť. Dedko jej z času na čas ukazoval neskutočné veci. Raz napríklad Nikolaj Nekľudov vzal svoju maličkú vnučku Kaťu na prechádzku do lesa. Ostali však dlhšie ako pôvodne plánovali a zablúdili. Sadla noc a dievčatko sa vystrašilo. Dedko ju vzal na ruky a čosi začal šeptať. Do niekoľkých minút sa vôkol nich rozsvietili maličké, zelenkavé svetielka. Bolo to desiatky tisíc mušiek svetlušiek. Nikolaj Vasilievič pokračoval v šeptaní. Mušky sa rozleteli a v temnote sa následne vytvorili dve svetelné línie z maličkých svetielok po oboch stranách cestičky. Po tomto chodníčku dedko so svojou vnučkou prišli do 10 minút k svojej usadlosti.

    Ak sa niekto stratí v lese, tak najlepšie je obrátiť sa k Velesovi, lebo jedno z jeho prejavení je dedko Lešej, správca lesa. Môžeme ho poprosiť, aby nám z lesa pomohol a vtedy sa nám ukážu nejaké znamenia.

    V predvečer revolúcie sa nakoniec dostala do hlavného mesta správa o čudných veciach, ktoré konal Nekľudov vo svojej usadlosti. Predstavitelia jednej z tých tajných spoločností, ktoré sa zaoberajú mágiou – samozrejme čiernou – sa rozhodli zistiť, čo sa za týmito udalosťami skrýva. Do osady Veliký Borluk prišli na návštevu k Nekľudovi piati neznámi ľudia. Nekľudov ich síce prijal, ale hneď im oznámil, že im v ničom nemôže pomôcť, lebo žiadnu magickú knihu nemá. Návštevníci – ako takýto druh ľudí zvyčajne koná – sa nezmierili s odpoveďou a zaplatili miestnych roľníkov, ktorí za peniaze napadli Nekľovu usadlosť. Pogrom umožnil neznámym slobodomurárom vstup do jeho domu, ktorý celý prehliadli, no títo petrohradskí záškodníci knihu nenašli.

    Treba povedať, že jestvuje viacero variantov lokalizácie tohto miesta. Hoci Charkovská gubernia sa javí ako najpravdepodobnejšia, niektoré zdroje uvádzajú dnešný Starický rajón Tverskej Oblasti. Podľa týchto zdrojov ide o osadu Konoplino alebo Čukavino. Tak či onak, Kniha Velesa bola znovu nájdená bielogvardejskými vojakmi, ktorí ustupovali pod tlakom červenoarmejcov. Začiatkom apríla 1919 našiel doštičky plukovník bielogvardejskej armády generála Denikina, Fiodor Arturovič Izenbek v jednom z vyrabovaných, bývalých dvoranských sídel. Pokračujme vo verzii, že nález sa odohral v osade Veliký Borluk. V blízkosti bývalého dvoranského sídla dal plukovník príkaz rozbiť tábor. Vyrabované sídlo poblíž tábora sa vybral si prezrieť plukovník so svojim pobočníkom. Bielogvardejci chodili po rozkradnutých sálach a izbách opusteného domu, pod nohami im škrípalo rozbité sklo. Izenbek nahliadol do jednej z polootvorených skríň, lebo vnútri čosi zahliadol. S búšiacim srdcom ju otvoril a vnútri nej ležali zvláštne doštičky, už na prvý pohľad veľmi staré. Podľa zachovaného opisu bola každá z nich dlhá 38 cm, vysoká 22 cm a hrúbka každej z nich bola 5 mm. Okrem toho mala každá doštička vyrezané dva otvory na to, aby sa dali spolu zviazať povrázkom. Na povrchu boli nápisy pokryté niečím ako lak. Okraje boli precízne rovno orezané nožom. V každom ľavom hornom rohu bol nezvyčajný znak – hlava nejakého zvieraťa. Tu koňa, tam psa.

    Izenbek pred vojnou pracoval v archeologickom výskume v strednej Ázii a okamžite pochopil, že do rúk sa mu dostalo niečo veľmi cenné. Času však nazvyš nemali, preto vydal rozkaz svojmu pobočníkovi, aby všetky doštičky opatrne pobalil do mecha a starostlivo odniesol. Mech nesmel zahodiť v žiadnom prípade, ostatnú batožinu v prípade núdze mohol. Izenbek už na prvý pohľad zistil, že písmená nepozná, no podobali sa na škandinávske runy.

    Plukovník sa nakoniec dostal cez Fínsko do Európy. Usadil sa v ruskej štvrti na predmestí Bruselu. Miešok s tajomnými doštičkami priniesol so sebou. Prenajal si malý ateliér a živil sa ako maliar. Doštičky držal pod posteľou, ale nikdy sa mu ich nepodarilo dešifrovať. Okrem toho chcel najmä zabudnúť na hrôzy vojny, preto sa dal na alkohol. Čoskoro sa stal ťažkým alkoholikom.

    Neraz hodiny hľadel na neznáme doštičky a vo svojej fantázii umelca si vymýšľal rôzne vysvetlenia príbehov, opísaných prastarými runami. Jedno ráno sa po prepitej noci zobudil s ťažkými bolesťami hlavy. Nemal doma nič proti bolesti a ani žiadne víno, len prázdne fľaše. V zúfalstve sa rozhodol vybiť jednu bolesť druhou, a preto vzal nôž a na zápästie si vyrezal jednu z rún, ktorú videl na doštičkách. Krv tiekla po ruke a kvapkala na zem, no bolesť okamžite zmizla. Izenbek upadol do spánku. No nevedomky sa týmto označil za nového ochrancu svätého rukopisu.

    Po nejakom čase sa v cudzej krajine ďaleko od vlasti Fiodor v Ruskom klube zoznámil so svojim krajanom, spisovateľom Jurijom Miroľubovom. Izenbek si pomyslel, že Miroľubov, ktorý sa zaoberal slovanskou minulosťou dokáže rozšifrovať staré runy, no zasvätiť zatiaľ málo známeho človeka do tajomstva prastarého rukopisu dlho váhal.

    Roku 1924 raz obaja popíjali v jeho ateliéri medzi plátnami a farbami. Izenbek bol už veľmi opitý a ťažko chápal, čo jeho priateľ hovorí. Jurij sa sťažoval, že má málo materiálov o pohanstve na to, aby mohol napísať novú poému, ktorú chcel napísať v starom jazyku. Vtedy tackajúci sa Izenbek pristúpil k nemu a povedal, že niečo zaujímavé pre neho má. Kľakol na kolená a vytiahol spod postele jednu z doštičiek a hodil ju Juriovi k nohám so slovami: „čítaj, možno sa ti bude hodiť“.

    Jurij okamžite rozpoznal, že ide o prastaré slovanské runy. Zdvihol zrak a uvidel, ako sa Izenbek v delíriu snaží na kolene zlomiť ďalšiu doštičku. Vrhol sa k nemu a doštičku my vytrhol. Izenbek padol v bezvedomí na zem a ostal ležať. Keď sa prebral, nič si nepamätal. Miroľubov ho požiadal o povolenie skúmať doštičky a pracovať s nimi. Ten mu to síce dovolil, ale iba pod podmienkou, že prastará relikvia neopustí jeho ateliér.

    Miroľubov začal dochádzať do jeho dielne denne a na papier postupne presne, v detailoch prenášať nápisy so všetkých doštičiek, hoci väčšine z nich nerozumel. Robil to roky, dlho a postupne si vyrobil niekoľko rôznych kópií každej doštičky. V chode prác urobil aj fotokópie doštičiek, tie zubom času poškodené doštičky aj reštauroval.

    Keď mal všetko prepísané a uložené, začal sa zaoberať prekladom tajných textov, ale časť symbolov dlho ostávala pre neho neznáma. No nepoľavoval a postupne chápal viac a viac. Raz sa dostal tak ďaleko, že sa rozhodol časť textu prečítať nahlas. Bolo v Izenbekovej dielni ako vždy. Izenbek spal a on začal šeptom recitovať text zo 17. doštičky. Po krátkej chvíli uvidel, ak osa mosadzný svietnik so zapálenými sviečkami sám zdvihol zo stola. Zo strachu ešte rýchlejšie dorecitoval neznáme slová. Mosadzný svietnik ostal visieť priamo nad spiacim Izenbekom. Text na doštičke sa skončil a Miroľubov stíchol. V tej istej sekunde svietnik padol na hlavu spiaceho Izenbeka. Tento od neočakávaného úderu vyskočil z postele z hlavy mu kvapkala krv. Nechápavo sa pozrel vôkol seba a uvidel Miroľubova ako leží v bezvedomí na podlahe.

    V slovanských zápovediach sú mnohé zvuky zameniteľné, čo odlišuje náš systém od presných a strohých formulácií v Kabbale alebo iných systémoch čiernej mágie. Ak človek napríklad z celého srdca žiada od Perúna blesk, tak blesk sa určite objaví.

    Po nehode sa Miroľubov obával sám pokračovať v takýchto experimentoch. Naivne sa však obrátil na cudziu pomoc. Na katolíckej univerzite v Bruseli oslovil profesora Ecka, aby mu pomohol s ďalším výskumom. No Izenbek nikdy nesúhlasil s tým, aby čo i len jediná doštička opustila jeho ateliér kvôli akémukoľvek výskumu. Táto spojitosť sa stala osudovou.

    Do hry sa dostal pôvodne asistent profesora Ecka, neskôr sám profesor Scheftel. Ten nečakal, kým Izenbek niečo dovolí, ale zriadil sledovanie domu, v ktorom mal ateliér. Čakal na vhodný okamih, aby sa dostal k doštičkám sám. Scheftel už na pôde univerzity velil pobočke berlínskeho inštitútu Ahnenerbe, nám už známej fašistickej organizácii, ktorá sa zaoberala hľadaním archívov tajných spoločností, predmetov starých kultov a obradových kníh. Preto okamžite pochopil, aký dôležitý dokument objavil.

    Fašista vedel, že čoskoro začne vojna a preto sa pripravoval na konfiškáciu drahocenností a prastarých relikvií u obyvateľov okupovaných území. Kniha, pomocou ktorej možno zničiť svet sa dostala v jeho zozname na prvé miesto.

    Doštičky sa z dielne Izenbeka stratili r. 1941. Nemecko napadlo Sovietsky zväz, čo Izenbek veľmi ťažko niesol. V smútku a depresii zomrel. Miroľubov sa o smrti priateľa dozvedel, a chcel sa dostať do dielne, aby zachránil doštičky Velesovej Knihy. No fašisti mu zakázali sa čo aj len priblížiť k budove, kde bol ateliér. Ateliér zapečatilo Gestapo a Mark Sheftel ako jeden z prvých vošiel do neho po smrti majiteľa. Návšteva trvala veľmi krátko – vzal iba prastaré doštičky.

    Tajné služby Nemecka sa snažili rozšifrovať staré slovanské zaklínadlá, ale to ich neuchránilo pred krachom a Velesova Kniha znovu zmizla. Niekoľko rokov ju starostlivo študovalo špeciálne oddelenie Ahnenerbe. Čo sa im naozaj podarilo rozlúštiť nie je známe. Sekretár Ahnenerbe, plukovník SS W. Sievers si počas Norimberského procesu šeptal akési neznáme a nekresťanské modlitby, no nezachránili ho.

    Väčšinu archívu Ahnenerbe po vojne odviezli Američania . Roku 1955 sa niekoľko hláv z Velesovej Knihy v preklade J. MIroľubova ako aj fotka 16. doštičky objavili vo vyššie spomínanom emigrantskom časopise ЖАР ПТИЦА. Vydanie obsahuje asi polovicu všetkého textu Knihy Velesa. Ostatné je v archívoch. Tajných. Jedna doštička vytrhnutá z kontextu magickú silu nemá. Okrem toho, Miroľubov nepublikoval ani jedno zaklínanie, iba legendy a dejinné udalosti Starej Rusi, vrátane nášho územia.

    Kde je teda Kniha Velesa dnes? Predpokladá sa, že nejaký odpis sa môže nachádzať v nejakom tajnom archíve víťazných mocností, ktoré vzali Ahnenerbe. Miroľubov tiež urobil kompletnú kópiu, o ktorej nevieme nič. Ďalej existuje predpoklad, že hoci pôvodné doštičky boli bukové tie, ktoré našiel Izenbek boli brezové. Pôvodné teda možno vôbec neopustili územia Rusi. No to, čo sa dostalo do rúk Ahnenerbe je s najväčšou pravdepodobnosťou dnes v tajnej vatikánskej knižnici.

    V auguste 2003 sa kniha, resp. jej časť neočakávane objavila na jednej z uzavretých aukcií v New Yorku. Predložili výkričnú cenu 100 000 USD. Išlo o dve drevené doštičky pokryté neznámymi runami. Nebolo síce otvorene povedané o čo ide, teda ani to, že to časť Velesovej Knihy. Oznam hovoril iba to, že to je starý slovanský rukopis pravdepodobne z 12. storočia. Cena v priebehu niekoľkých minút stúpla trojnásobne. Aukcia bola do niekoľkých minút uzavretá a nový majiteľ si odniesol dve doštičky za 550 000 USD. Na aukcii sa teda objavili iba 2 doštičky z celkového počtu 83. Kniha je teda pravdepodobne rozdelená a doštičky sa nachádzajú u rôznych majiteľov.

    V roku 2009 prehovoril bývalý bulharský spravodajský dôstojník Dičov o Velesovej Knihe, pričom oznámil neočakávané fakty. Podľa jeho tvrdenia Mark Scheftel Knihu odviezol do USA. Tam sa dostala k jednej z najbohatších a najtajnejších siekt na svete – k Mormónom. Načo bolo Mormónom treba pohanské doštičky? Nevedno. No čo sa môže stať, ak takéto sekty – „funguje“ tam aj Satanova cirkev – vylúštia čo i len časť zaklínaní Velesovej Knihy?

    Odpovede sa núkajú rôzne, ale my už vieme dosť na to, aby bolo jasné, že ak sa aj dostane takáto Kniha do nepovolaných rúk, to ešte neznamená, že ten, kto sa jej zmocní ju bude vedieť použiť. Príkladom sú prastaré indické texty písané v Sanskrite. Obsahujú návody na lietajúce stroje, ktorých opisy ešte aj dnes potvrdzujú, že niečo také nemá ani súčasná civilizácia. Vieme o tom, že v 19. storočí došlo k postaveniu funkčného prototypu vimany, ktorá pred svedkami – ďaleko pred objavením lietadla – vzlietla. Prečo to nevedia západniari postaviť? Pretože ide o obrazové písmo. Fonetický obsah prenáša iba malú časť informácie. Oveľa viac je uložené v ďalších úrovniach čítania, pričom najdôležitejšie veci môžu byť prístupné iba pri prednesení špecifických zvukov – mantier – ktoré otvoria informačné kanály a zostúpi požadovaná informácia. Je jasné, že civilizácia, ktorá úmyselne skazila, t.j. skreslila pôvodný jazyk zabezpečila, že v podstate nikto nevie ako staré slová zneli. To je vlastne dobre, lebo k tejto informácii sa v žiadnom prípade nemôžu dostať nepovolaní. Odstáva už len dodať, že Sanskrit je iba hodne zjednodušená forma runových zápisov našich Predkov, takže ak nestačia na dešifrovanie sanskritu, o runách nemôžu ani len snívať. No a teraz si predstavte, k čomu sa asi môžu dopracovať tí naši premúdri tiežslovania, ktorí „prišli“ na to, že nie sme SLOVIENI, ale akýsi Sloveni… kto sa však sám chce zaradiť medzi Darwinových príbuzných, tomu netreba nijako brániť. Je to len dostatočne výrečné svedectvo stupňa jeho evolučného vývoja.

  • AKO NÁS ZAVRELI DO MATRIXU


    Pozývame vás na ďalšiu prednášku, ktorej cieľom je podať informáciu o tom, ako zostavili to, čo by sa dalo – v zmysle známeho filmu – nazvať MATRIX. Vieme, že Kultúra a Civilizácia sú dva úplne rozdielne pojmy, takže hoci situáciu z pohľadu civilizácie do nás dlho, starostlivo a násilne súkajú už 1 000 rokov, tak vysvetlenie z pohľadu našej Prastarej Kultúry je dnešným ľuďom neznáme.

    Pokiaľ nebudeme vedieť, ako nás dostali pod kontrolu, tak nebudeme vedieť ani to, ako sa spod tohto jarma dostať. Spoznanie tejto temnej technológie je pre tých, ktorí sa považujú za Slovanov jednoducho nevyhnutné. Toto teda bude hlavným motívom prvej soboty po Veľkej noci Leta 7522.

    Prednášku organizujeme v situácii, keď Západ bezohľadne a šliapajúc po všetkých zásadách medzinárodného práva surovo a formou dvojitých štandardov nanucuje ľudu Ukrajiny svoju vôľu. Našou doménou nie je politika a záležitosti kresťanského štátu – lebo vieme, že štát je vynález práve kresťanov – no zatiaľ žijeme v takejto štruktúre a hoci sám osebe je nám cudzí, niektoré jeho aspekty nemožno ignorovať. Môžeme priamo povedať, že to, čo leje vodu na náš mlyn je v našom záujme podporiť. A tu určite spadá aj konanie Ruska ako štátu. Je to dnes jedná garancia konania so Svedomím aj keď v podmienkach štátu..


    Dnes na Ukrajine ide o veľmi veľa. Hoci sme z tejto oblasti už priniesli viacero článkov, treba sa k tomu – aj keď krátko – vrátiť. Takže niekoľko slov.

    Nie je tajomstvom, že obranný systém Ruskej federácie známy ako jadrový štít je zostavený tak, že dokáže zareagovať na americký útok aj vtedy, ak by už v takom čase neexistovala – teda bola zlikvidovaná – vláda aj prezident, generálny štáb a vôbec akákoľvek štruktúra, ktorá by mohla – vzhľadom na vojnové udalosti – vydať adekvátny rozkaz. Sovietsky zväz mal jadrový potenciál, ktorý stačil na 5 násobné zničenie USA, USA malo potenciál oveľa vyšší, keďže ich jadrové hlavice mohli 6x zničiť Sovietsky zväz. V podstate ohľadom USA ani nemožno hovoriť v minulom čase, keďže oni po rozpade Východného bloku neprepustili ani jediného vojaka a ani neznížili v žiadnom smere svoj vojenský potenciál. Rusko k dnešnému dňu má potenciál oproti minulosti nižší – veď len Ukrajina sa oddelením od ZSSR stala treťou najsilnejšou jadrovou veľmocou sveta, čoho sa vzdala sama na základe prázdnych prísľubov Západu – no stále dostatočný na zničenie USA.

    Systém, keď odvetný úder vykoná stroj a nezávisí na pokyne človeka nazývajú USA nehumánnym. Samozrejme, že iba ruský, pretože oni majú taký istý a mali ho skôr ako ZSSR. Čo teda logicky ostáva USA? Vnútorná deštrukcia Ruska tak, aby oni nemuseli priamo vystreliť ani jeden výstrel, ale aby sa vylúčila možnosť ruskej reakcie na ich útok. Práve preto majú rozpracované politické technológie, pomocou ktorých ničia ľubovoľné krajiny po svete a tvária sa, že to sú spontánne povstania obyvateľov týchto zemí. Takto vnútorní zradcovia dobre vyškolení a financovaní Západom rozložia krajinu zvnútra a – samozrejme – budú mať vo vrecku aj všetky kódy potrebné na deštrukciu balistických striel v prípade, že by niektoré obsluhy nestihli dostatočne včas zlikvidovať.

    No na problém sa treba pozrieť komplexnejšie. Vieme, že nie všetky veci v prostredí morálky civilizácie sú také, ako sa zdajú. Vezmime si veľmi jednoduchý príklad z napoleonských vojen. Všetci poznáme príbeh, keď Napoleon napadol Rusko a po prekročení hraníc nabral kurz priamo na Moskvu. Dlho nám okolo tohto akosi nič „nezaplo“. Príbeh skončil tým, že aby ruská armáda predišla dobytiu Moskvy, tak ju sama zapálila a tak vyhorela do tla. No pozrime sa na tento problém z trochu iného uhla. V čase Napoleonovej agresie vládli v Rusku cudzinci Romanovovci, spomedzi ktorých práve Peter I. založil nové hlavné mesto krajiny – Petrohrad. Aký význam mohol mať fakt, že Napoleon sa nevybral na skutočné hlavné mesto – Petrohrad – ale nelogicky do Moskvy? Cár tam predsa aj tak nebol. Veď ešte dokonca boľševická revolúcia sa začala výstrelom z krížnika Auróra, ktorý kotvil v Petrohrade a boľševici dobývali Zimný palác tiež v Petrohrade? Žeby Napoleonovi dali nesprávne koordináty pre GPS?

    Pravda je – podľa našich poznatkov – úplne inde. V Moskve bolo obrovské množstvo prastarých kníh – védických, ďaleko predkresťanských. Vzhľadom na tradíciu v národe si ani cár nemohol dovoliť ich len tak všetky spáliť. Nuž došlo k akejsi tajnej dohode, vďaka ktorej mohli úplne beztrestne spáliť všetky knižnice a ešte ani neodpovedať na žiadne otázky. Veď nikto predsa nemohol za to, že Napoleon sa vybral práve do Moskvy…

    V ďalšom si musíme pripomenúť, že v čase rozpadu ZSSR mala KGB „spočítaných“ v Rusku cca 15 miliónov Starovercov. Vzhľadom na svetonázor Starovercov, kde ideálom je silná rodina (16 detí) a výchova v Rodových tradíciách sa dá odôvodnene predpokladať, že v dnešnom Rusku je počet vyznávačov Starej Viery už oveľa vyšší, lebo takto vychovávané deti neberú drogy, nepijú a nefajčia, nevenujú sa športovému sexu, no zato sú určite zdatní napríklad v bojových umeniach a poznaní. Napriek tomu si kresťanská cirkev „objednala“ odstránenie Starovereckej Ingliistickej Cirkvi v podobe odstránenia jej hlavy, Hlavného Žreca, otca Alexandra. Hoci Bruselský súd v minulosti už anuloval tento rozsudok, v januári tohto roku – na sviatok Zimného dňa Boha Perúna – obnovili proti nemu trestné stíhanie presne podľa toho istého paragrafu, hoci súd už raz prehrali. Preto zatiaľ nie je stále možné plánovať ani nami už dávno plánovaný Obrad Menorečenia, a to dokonca ani v prípade, že by sme cestovali do Omska. Musíme jednoducho počkať.

    Z uvedeného vyplýva, že Slovan nemôže mať nejasno v tom, že Rusko je vo vzťahu k Ukrajine absolútne v práve, ba dokonca je to dnes v tejto problematike jediná priamo zainteresovaná krajina, ktorá dodržiava medzinárodné právo. Napríklad v zmysle medzinárodného práva je použitie ťažkej bojovej techniky, regulárnej armády, špeciálnych jednotiek nie proti vonkajšiemu nepriateľovi, ale proti vlastnému obyvateľstvu vojnovým zločinnom. No a bábková kyjevská vláda presne toto urobila, teda prekročila hranicu, keď 13. apríla už vydala rozkaz na otvorený útok proti tým, ktorí na juhovýchode protestujú a žiadajú federáciu. Namiesto rokovania vydali rozkaz na útok, ktorý ukázal aj s akými úmyslami odoslal Kyjev ozbrojencov na juhovýchod. Začali streľbu bez výstrahy a na ostro. Ako prvého stretli miestneho rybára, ktorého zastrelili, pričom zranili aj niekoľko ďalších civilistov. Útok bol odrazený a z ozbrojených účastníkov prvej prestrelky zahynuli iba útočníci. Treba povedať, že oddiely domobrany sú odhodlané na všetko, pričom majú dobre organizovanú štruktúru. Oddielom velia veteráni z Afganistanu. Západ to teda nebude mať ľahké a zadarmo. Môžeme ešte doplniť, že rozkaz na útok prišiel bezprostredne po schôdzi silových štruktúr v Kyjeve vedený osobne šéfom CIA, ktorý pricestoval do Kyjeva pod cudzím menom a pasom. Znamená to, že velenie špeciálnych operácií prechádza priamo pod zahraničné riadenie – USA. Ak by sa niekomu zdalo, že to nemôže byť pravda, lebo o tom nehovoria nič nezaujaté, západné média neutrálnych farieb v podobe bielo-červených pruhov a bielych hviezdičiek na modrom podklade, je to jeho vec.

    Ak už je reč o priamom riadení spoza hraníc, tak do tejto skupiny sme sa už definitívne zaradili aj my. Náš novozvolený prezident, teda Poverený Rezident Scientologickej cirkvi, už priamo a vopred vyhlásil, že homosexuálne manželstvá schvaľuje a že Kosovo by sme mali uznať aj my. A tu dobre vidno, akí sú svojou podstatou kresťania. Homosexuáli sú pre nich menej podstatní ako Fico… nehovoriac o aktivizovaní maďarskej pravice, ktorá sa už začína hlasne pripomínať, že je potrebné sa postarať o trpiacu maďarskú menšinu v Rumunsku, samozrejme aj o tú na Ukrajine – no a naši Maďari sú predsa tiež „utláčaní“. Nie náhodou ho volili v podstate všetci slovenskí Maďari. Ak si pripomenieme, že Kosovo je prípad násilného odpojenia sa bez referenda, tak nový prezident si dobre všetko prichystal. Tí, ktorí si myslia, že to boli iba predvolebné sľuby sú naivní, keďže ide o scientológa. Rovnako vieme, že z pohľadu politickej technológie si slovenský národ jeho zvolením schválil to, čo hlásal – a ani neklamal. Nebudeme sa zaoberať detailmi tejto cirkvi a štruktúre jej riadenia a svetového ovládania moci, ale treba vedieť, že jej zakladateľ, pacient psychiatrickej kliniky Hubbard si všetko premyslel do detailov. Nevyberajú si hocikoho, a keď už na niekoho vsadia, tak svoje plány aj dovedú do konca. Mimochodom, jedným z „malých“ detailov vysvätenia scientológa je to, že je uvedený do stavu ľahkej hypnózy, v ktorej detailne vysvetľuje všetko, čo v minulosti urobil. Zameranie ide najmä na sexuálne skúsenosti vrátane detailov, podvody, klamstvá, zločiny a vôbec všetko s takýmito vecami spojené. Táto „spoveď“ je nahrávaná na video a uložená pre prípad, že daný človek by si to chcel s ich cirkvou neskôr rozmyslieť. Vtedy takéto svedectvá zverejnia. No a toto určite nikto z nich nechce… takže aj náš nový poverený rezident bude určite spoľahlivo plniť príkazy zo zahraničia. No a ak náhodou dostane otázku o scientológii, tak mu to určite nebude nič hovoriť. Na okraj pripomeňme, že k jeho „bratom vo viere“ patrí aj samozvaný ukrajinský premiér Jaceňuk… určite si budú dobre rozumieť.

    Týmto nechceme povedať, že naši domáci politici sú vzoroví. Napríklad práve Mečiar daroval kresťanom aj to, čo nemusel a napríklad Fico bez problémov nevidí drancovanie Prírody jeho vlastným ministrom. No mali aspoň akú takú vlastnú agendu. Ostatní nemajú nič, okrem nenávisti či už voči Mečiarovi alebo dnes Ficovi. Ale to sú kresťanom vlastné city.

    Na záver ešte jednu úvahu. Väčšina čitateľov určite pozná problematiku bizónov, ktoré utekajú z parku Yellowstone. Nebudeme veľa špekulovať, budúcnosť ukáže aj to, či to je na mieste banalizovať, no pripomeňme si, že existujú viaceré predpovede, ktoré by sa mohli tohto roku začať napĺňať. Takto nám napríklad už známa egyptská veštkyňa predpovedá, že na Ukrajine nastane pokoj kdesi okolo polovice tohto roku. A kedy môže nastať určite pokoj? No celkom určite aj vtedy, ak USA stratia možnosť pôsobiť ako svetový policajný žalárnik… nechajme sa teda prekvapiť.

  • ZA VŠETKO ZAPLATENÉ


    Hoci dnes je aktuálna téma Ukrajiny, zaplatené je naozaj za oveľa viac. Je to všetko súčasťou hry, ktorá má mať veľké finále už nie v tak ďalekej budúcnosti – v roku 2018. Ale ak pochopíme súčasťou akej hry je to, čo sa odohralo a odohráva na Ukrajine, pochopíme, do čoho nás všetkých ženú. Keďže situácia sa vyhrocuje doslovne každý deň, naozaj neostáva veľa času na to, aby sme sa vedeli na tieto veci ako krajina pripraviť. Oproti nám ide valec, ktorý sa sám od seba nezastaví. No môže ho zastaviť val národne prebudených vlastencov – a sú takí dnes na Slovensku? Toto je jedna z tých zákonitostí, ktoré sa už toľko krát odohrali pred našimi očami, ale ktoré pochopí väčšina až vtedy, keď už sa nič zachrániť nedá. Čím v ranejšej fáze sa dokážu ľudia zorientovať, tým menej síl a obetí stojí záchrana. Tento pomer sa bude v neprospech obyvateľstva zvyšovať, až nakoniec nastúpi štádium, kedy sa síce tí, ktorí to starostlivo a dlho chystajú už prestanú pretvarovať, ale kedy už bude veľmi neskoro na šancu čokoľvek zmeniť.

    Ako sme už hovorili, všetko máme na očiach. Už pred 2 500 rokmi Platón napísal svoju Ústavu. Podľa Platóna sa sociálna organizácia života ľudí zákonite opakuje v cykloch – čo je v skutočnosti naše, védické učenie. Najskôr v krajine – podľa nášho názvoslovia Dŕžave – jestvuje spravodlivá vláda menšiny – Mudrcov. Je to vláda Aristokracie, t.j. Ári(jec)stokrát. Táto kasta nemá absolútne nič do činenia s dnešným poňatím šľachty. Potom nastúpi nespravodlivá vláda menšiny – Timokracia. Situácia sa zhorší v Oligarchii, ktorú vystrieda Demokracia. Za Demokraciou nastupuje už iba Tyrania a potom sa cyklus uzavrie a začína od začiatku. S každou zmenou sú však spojené súvisiace dopady najmä pre obyvateľstvo, ktoré čím je naivnejšie, tým lepšie pre elitu. Vitajte teda na prahu Tyranie – samozrejme iba za predpokladu, že sa nezobudíme…

    O čo ide na Ukrajine sme už písali v inom článku. No neochota EÚ vyplatiť peniaze, na ktoré sa zaviazala v zmluve roku 1994 je iba jedným z troch hlavných faktorov v pozadí týchto udalostí. Druhou, organizačnou silou sú záujmy a aktivita Poľska, ktoré vystupovalo síce najmä z pozície EÚ ale so zámerom na obnovenie Veľkopoľska. Treťou silou – a v zmene prístupu uprostred procesu z pokojného na násilný rozhodujúcou a financujúcou – sú USA. Pôvodne ľudia začali protestovať z pochopiteľných dôvodov – chceli odstrániť neutešiteľnú korupciu a položiť základ pre silnú, samostatnú Ukrajinu, ktorá nemala závisieť ani od EÚ, ani od USA, ale ani od Ruska. Práve naopak, chceli využiť svoju polohu a stať sa naozajstným mostom medzi EÚ a Ruskom. No to boli iba naivné pohnútky naivnej väčšiny – a ako sa takéto sily dávajú do pohybu si vysvetlíme ďalej v článku. Čo sa týka niektorých momentov ohľadom Ukrajiny, odporúčame vám pozrieť si rozhovor bývalého šéfa Bezpečnostnej služby Ukrajiny, Alexandra Jakimenka s redaktorom spravodajstva televízneho kanálu Rossija 24.


    Rozhovor nie je dlhý a oplatí sa ho pozrieť celý, no my sa pozrieme len na niekoľko detailov z tých, ktoré uviedol. Aj napriek snahe Západu sa začína nástojčivo ozývať otázka snajperov, ktorí na Majdane zabíjali na oboch stranách. Hoci sa ich oficiálne snažili podsunúť ako ľudí (stále aktuálneho) prezidenta Ukrajiny Janukoviča, aj samotný minister zahraničných vecí Estónska Umas Paet v rozhovore s vyslankyňou EÚ Catherine Ashton vyjadril na základe svojich poznatkov názor, že snajperov najali ľudia v pozadí Majdanu. Zaujímavé je aj vyjadrenie americkej diplomatky Voctorie Nugalt o EÚ. No a pravosť rozhovoru o snajperoch bola potvrdená aj oficiálne.

    Jakimenko sa nachádzal aj so svojimi ľuďmi priamo na námestí, takže informácie má naozaj priame. Ostreľovači pracovali zo strechy Filharmónie, pričom jej budova bola pod plnou kontrolou Pravého krídla – priamo jedného z jej exponentov, Porubeja.

    Po prvej vlne odstrelov ich veľa ľudí videlo odchádzať z budovy Filharmónie. Vyšlo 20 ľudí v tmavých uniformách bez znakov či inej identifikácie, niesli špeciálne tašky a obaly na prenos zbraní – vrátane ostreľovacích pušiek – a automaty so špeciálnymi zameriavacími zariadeniami. Videli ich nielen pracovníci Služby bezpečnosti v teréne, ale aj mnoho predstaviteľov Majdanu, Pravého sektoru, strany Sloboda aj Udaru, t.j. všetci, ktorí sa v tom čase nachádzali v blízkosti. Skupina kráčala v smere hotela Ukrajina, kde sa rozdelili na dve skupiny, 10 z nich vošlo do hotela Ukrajina a zvyšok odišiel smerom k hotelu Dneper, no nikto ich nesledoval.

    V druhej vlne strieľali do ľudí Pravého sektora a strany Sloboda, a preto prišli priamo za Jakimenkom ich prítomní predstavitelia a žiadali, aby vyslal špeciálnu skupinu Alfa na vyčistenie priestoru od snajperov. No na vstup do budovy Filharmónie potrebovala skupiny povolenie od Porubeja, lebo inak bolo nebezpečenstvo, že im budú strieľať do chrbta. No a tento veľký demokrat povolenie nedal. Ostatne Porubej je človekom Porosenka, ktorý patrí medzi tých lídrov, ktorí dennodenne chodili na veľvyslanectvo USA v Kyjeve – očividne po detailné pokyny – spolu s ním tam boli ako doma aj Kličko a Jaceňuk.

    Na území Ukrajiny už pracujú aj špeciálne skupiny, zostavené najmä z bývalých členov bezpečnostných služieb Ukrajiny, ktorí boli v minulosti uvoľnení z dôvodu ich konania. Týchto doplnili aj cudzí žoldnieri – je známe, že z USA sa k nim pripojili aj členovia súkromnej firmy, ktorá sa v minulosti smutne preslávila zverstvami v Iraku pod menom Black Water, hoci dnes už majú nový názov. Okrem toho sa Pravý sektor zmocnil aj vojenských skladov zbraní na západe Ukrajiny, najmä v Ľvovskej gubernii. Dnes majú okrem ručných zbraní – automatov a pištolí – vo svojej moci aj protilietadlové zbrane Igla – ktoré sú mimochodom zakázané aj medzinárodnými zmluvami. Prečo USA – inak tak veľmi citlivé k takýmto zbraniam – sú ticho? Ďalej ich arzenál zahŕňa aj zbraňové systémy Grad – kedysi sa vyrábali aj u nás na Slovensku. Ide o raketové systémy na ničenie pozemných síl nepriateľa – akési zmodernizované Kaťuše – a aj obrnené vozidlá. Treba len zopakovať, že tí, ktorí majú v rukách tieto zbrane patria ku fašistickému zoskupeniu Banderovcov, ktorí v minulosti a po vojne zabíjali aj na našom území. Minulý štvrtok sa v ich prospech a proti Rusku v Bundestagu vyjadrila aj nemecká kanclérka, ktorá však okamžite zožala ostrú kritiku od vodcu opozície. Tento otvorene nazval členov dnešnej ukrajinskej elity fašistami – používal priamo konkrétne pozície – a apeloval na kanclérku, aby si spomenula, že práve Nemecko by malo mať skúsenosti s fašizmom a s tým, že keď sa raz fašisti dostanú k moci, tak nikdy dobrovoľne neodídu. A toto všetko hneď vedľa nás – a nám to akosi vôbec nevadí, ani nám o tom nič nehovoria naše „slobodné“ médiá.

    Ak by sme sa vrátili k rozhovoru Jakimenka, podal aj ďalšie zaujímavé informácie. Už nejaký čas pred začiatkom „ľudového“ protestu na Majdane začala prichádzať na západoeurópske a americké veľvyslanectvá nezvyčajne objemná diplomatická pošta. Jakimenko hovorí o 10 násobnom náraste zásielok. Čo to znamenalo sa ukázalo neskôr. Dnes vieme – aj z osobných svedectiev Ukrajincov, ktorí bývajú na Slovensku – že ľudia na Majdane boli denne platení v hotovosti. Celá akcia bola detailne zorganizovaná. Ráno sa trebalo nahlásiť u konkrétneho človeka, ktorý presne zadal lokalitu, kde sa má daná osoba zdržiavať a o 24 hodín – na ďalšie ráno dostal peniaze v hotovosti. Väčšinou to boli americké doláre, ktoré boli najnovšieho vzoru – rovno z tlačiarne. Od 43 cez 60 až 100 EUR dostávali všetci na Majdane za 24 hodinovú „službu“. Kto to celé platí?

    Jakimenko varuje, že toto je len začiatok. Pokračovanie má byť v Bielorusku, Kazachstane, Rusku. Prípravy sa už rozbehli.

    Niektoré detaily takýchto príprav verejne objasňuje aj Jevgenij Fiodorov, poslanec Dumy za stranu Jediné Rusko, pričom informácie otvorene podáva už od septembra 2013. Ako sa to deje? Väčšina ľudí žije v naivnej predstave, že Národné, alebo inak Centrálne banky sú naozaj národné. Už sme písali, že tzv. Národné banky sú čo do organizácie dcérskymi subjektmi Americkej Federeal Reserve Bank, ktorá je zase dcérou Bank of England. Áno, je to jeden z článkov mašinérie, ktorými nás už tisíc rokov dusia. Je to onen čierny, bradatý trpaslík, ktorého alegóriu na finančno-úverový systém podáva v diele Ruslan a Ľudmila Puškin. No Puškin nikdy nepísal bez vnoreného, obrazného zmyslu…

    Národné banky boli vždy takéhoto štatútu, aj za čias socializmu. Niekoľko známych ľudí v dejinách sa pokúsilo vymaniť svoje národy z tohto jarma, ale nikdy to s nimi nedopadlo dobre, aj keď oficiálne sa udávajú úplne iné dôvody. Takým boli – podľa svedectva J. Colemana – napríklad Lincoln, Hitler či Kennedy. Žijeme v čase, keď skryté sa stáva viditeľným.

    Materská firma má vždy kontrolu nad dcérskou firmou, a teda si zo „svojho“ účtu berie čo chce. Existuje informácia, že Centrálna banka RF denne „odosiela“ možno aj miliardu dolárov do USA. Ale to nie je všetko. Dnes sa všetky krajiny, ktoré podpísali zmluvy s MMF musia riadiť jeho pokynmi. Za Rusko takýto kontrakt podpísal ešte tvar Jeľcin. Všetko potrebné je teda v cudzích rukách a Putin nemôže nič v tomto robiť. No a Putin sa stal z pohľadu Američanov neprijateľný. Čo teda na neho pripravili?

    „Politická technológia“ je jednoduchá a dokonca ani nie je tajná. MMF riadený USA vydal v septembri 2013 príkaz znížiť štátny rozpočet RF o 20% a peniaze sťahuje z účtu RF a preposiela na účet USA. Z rozpočtu Ruska vzali 2 trilióny rubľov a jednoducho previedli na účet USA, cez mechanizmy burzy aj na niektoré iné krajiny EÚ, najmä Anglicka. Plán je už v štádiu realizácie. Prvá polovica peňazí bola splatná do konca roku 2013. Okrem prevodu na účet USA „pomohla“ aj Centrálna banka RF, ktorá znížila kurz rubľa proti doláru a tým zabezpečila väčšiu sumu. Prečo sa takéto veci robia – okrem jednoduchej skutočnosti, t.j. prevodu peňazí na účet USA?

    V Rusku Američania pripravujú pôdu pre povstanie, a to na základe rýchleho zníženia sociálneho štatútu občanov Ruska. Keďže RF musela o 20% znížiť svoj štátny rozpočet na 2014, tak musí začať škrtať svoje výdavky, aby pokryla „šetrenie“. Znamená to nárast poplatkov v krajine, zníženie výplat, pričom ide nielen o „odber“ z rozpočtu, ale používajú aj iné „nástroje“, veď Centrálna banka RF je ich dcérou… rovnako ako aj na Ukrajine.

    Ako vplýva z „príručky“ napísanej T. Malthusom – a túto by mal mať prečítanú každý, kto chce vniknúť do podstaty konania tvarov – korupcia a chudoba je vysoko želateľným stavom v spoločnosti, lebo vždy má za následok zníženie počtu obyvateľstva. A o to aj práve teraz ide.

    Cieľom je odstránenie Putina a potlačenie národno-osloboditeľských hnutí. Tí, ktorí následkom rýchleho zhoršenia ekonomickej situácie vyjdú na námestia v Rusku si budú myslieť, že tam idú na základe vlastného rozhodnutia. Takto sa na príkaz USA iba stanú elementom vlastnej likvidácie. Následne – schéma je stále rovnaká – po odstránení prezidenta a jemu lojálnych ľudí v štruktúre štátnej moci – budú na uvoľnené miesta okamžite inštalovať buď svojich agentov, alebo nimi financované bábky. Veľmi pravdepodobne vyberať budú najmä niekoho z amerických agentov v dnešnej štruktúre moci RF. Takto je štruktúrovaná zrada – ako technológia, presnejšia prvok politickej technológie dneška. A takto zničili aj ZSSR. Najskôr zhoršovali životné podmienky jeho občanov, a tak tí, ktorí boli predtým ochotní slúžiť svojej vlasti nakoniec vyšli do ulíc a ešte si naivne mysleli, že to majú z vlastnej hlavy. Peniaze sú naozaj zbraň.

    V súlade s touto stratégiou nastúpili do politických štruktúr Ruska agenti Gorbačova, ktorého nie nadarmo volali na Západe „Gorby“. Nie náhodou, lebo iba preloženie dvoch písmen vytvára výraz „Groby“ – a takto to prijíma aj naše podvedomie. Už sme spomínali aj toľko oslavovaný výtvor firmy Cola-Cola menom Santa. Presunutím písmena „n“ na koniec slova dostaneme pravý význam výrazu – a nie náhodou je určený pre naše deti…

    Gorbačovovi agenti obsadili nielen miesta vo vtedajšej štruktúre moci v Rusku, ale aj v médiách a iných orgánoch a inštitúciách Ruska. To isté pokračovali robiť aj v deväťdesiatych rokoch, ale tento proces zastavil Putin. No Putin bol úspešný najmä preto, lebo v tom čase sa začalo aktivizovať národné hnutie, ktoré ho plne podporilo. Pre tých, ktorí sa orientujú v štruktúre ruskej politiky môžeme povedať, že k agentom Gorbačova patria napríklad Nemcov či Kasianov.

    Túto technológiu začali implementovať v Rusku americkí politickí technológovia – pod vedením Z. Brzezinského – v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, no plnú implementáciu museli odložiť o 10 rokov kvôli veľmi silnej pozícii Putina u národa. Dnes ju opäť spustili a cieľom je tentoraz definitívna deštrukcia Ruska. V tejto súvislosti však povedzme, že podľa informácií od horeuvedeného Jakimenka napríklad tento prevrat, ktorý na Ukrajine zorganizovalo USA, bol pôvodne plánovaný na rok 2015. Čosi sa deje, lebo pristúpili k realizácii o 2 roky skôr, a túto nepripravenosť aj na celom priebehu vidno. Nám nemôže byť ťažko si poskladať, prečo sa Američania tak poponáhľali.

    Po spustení vlny nepokojov v Rusku začnú už implementovaní agenti vo vládnych štruktúrach formovať chod nepokojov, agenti v médiách budú formovať ich zameranie. Cieľ je vytvoriť silný tlak na Putina a cez Putina spustiť deštrukciu Ruskej Federácie a jej rozpad na časti – okupačné zóny pre Západných demokratov. Na túto fázu sú už pripravené paralelné scenáre, ktoré sa spustia automaticky s rozbitím RF. V tejto fáze pôjde o maximálnu likvidáciu obyvateľstva RF, t.j. fyzickú likvidáciu bielych ľudí.

    Na túto likvidačnú fázu mali USA pripravených 100 000 bojovníkov v Sýrii, ktorí sa mali odtiaľ presunúť cez Kaukaz do celého Ruska. Čo do techniky prevedenia sa všetko začne formou vybavovania si účtov – čo je funkčný prvok v každej krajine – vrátane nás. Scenár je úplne štandardný a vždy vysoko efektívny, pričom sme ho videli v poslednom čase veľmi často a priamom prenose.

    Jedno musí byť jasné – toto nemôže v Rusku zastaviť Putin, lebo tu musí začať konať celý národ. No národ už musí byť prebudený aspoň do tej fázy, že bude ochotný vystúpiť proti ohrozeniu svojej územnej celistvosti. My taký národ určite nemáme, predali sme sa za peniaze.

    Tí ľudia, ktorí sa už prebudili – zatiaľ stačí na celonárodnej úrovni a úrovni Svedomia, nemusí to byť priamo do Starej Viery – môžu dnes, pomerne malými silami a obeťami zvrhnúť koloniálny štatút. Takýto národ jednoducho môže pretrhnúť všetky pokusy o svoju likvidáciu, ak začne zodpovedne konať v ranej fáze. Čím neskôr sa spamätá, tým bude treba viac síl a obetí, ale aj USA začne vystupovať otvorenejšie a otvorenejšie. No v poslednej fáze sa už nebude dať zastaviť nič. Nás – podľa stavu našej kresťanskej a materialistickej biomasy – asi ani iné ako posledná fáza nečaká. To je logickým výsledkom pštrosej taktiky strkania hláv do piesku a venovaniu sa športovému sexu a hrabaniu majetku.

    Fáze otvorenej deštrukcie predchádza včasná likvidácia povinnej vojenskej služby v cieľovej krajine a zavedenie platenej, profesionálnej armády. Toto rýchlo zabezpečí, že v pomerne krátkom čase už nebude mladá populácia schopná sa vzoprieť ozbrojenému útoku, a teda sa stane ľahkou korisťou vojnových udalostí – o čo aj ide. Ďalej armáda – v demokratickom zmysle – ktorá je platená, začne presne tak, ako všetko za peniaze slúžiť tomu, kto ju platí – a to určite nie je národ.

    Túto technológiu použili o. i. aj v Srbsku či Grécku. Spôsobili – aj cestou Centrálnej banky a podriadených štruktúr – nedostatok v Srbsku a ľudia nakoniec zradili vlastných vodcov a ešte si mysleli, že to majú z vlastnej hlavy. Nie náhodou je NEVEDOMOSŤ z pohľadu Starej Viery najťažší hriech.

    Súčasťou globálneho riadenia formou koloniálnej správy je aj kontrola nad tokom dát z globálneho pohľadu. No rozmery tohto globálneho špicľovania organizovaného americkým úradom národnej bezpečnosti – NSA – sa dnes dostali do rozmerov, ktoré si už pravdepodobne nedokáže predstaviť ani samotné NSA. Okrem sieťových vojen – pre verejnosť stále neznámy fenomén – o mnohých ďalších veciach porozprával verejnosti známy E. Snowden. Podrobným štúdiom dokumentov, ktoré poskytol sa podarilo prísť v oblasti bezpečnosti cyber priestoru k novým poznatkom. Priblížme si napríklad používanú metódu adresného zavádzania trójskych vírusov, ktoré sa v tajných dokumentoch nazývajú „implantátmi“.

    Spočiatku touto metodikou opracovávali iba pomerne malý počet obetí. Nákazu zaviedli najskôr do 100 až 150 počítačov a to takých, ktoré mali prístup k takej informácii, ktorá bola pre NSA kľúčová. Tieto útoky obsluhovala skupina hackerov manuálne. Hackeri si sami vyberali metódy prienikov do systémov, nevyhnutné moduly potrebné na kradnutie informácií a aj sami analyzovali získané informácie.

    No CIA v r. 2004 oznámila, že spúšťa „agresívnu expanziu“ svojich „implantátov“. Skupina hackerov dostala nový zoznam cieľov, ktorých už bolo niekoľko tisíc. V NSA sa rozhodli nezvyšovať počet hackerov, ale automatizovať proces. Vtedy uzrel svetlo sveta systém pod kódovým názvom „Turbine“. Odteraz už pracovníkom NSA stačilo iba zadať počítačovému programu identifikačné údaje obetí či akúkoľvek informáciu, ktorá umožňovala identifikovať cieľ v informačnom poli, alebo proste kľúčové parametre, potrebné na iniciáciu útoku.

    V tom čase už bol vyvinutý systém zachytávania informácií, tzv. „senzormi“ NSA, ktorí už boli umiestnení na všetkých základných informačných „magistrálach“ sveta. Títo „senzori“ boli veľmi často nie programy, ale úplne reálni. Koncom minulého roku vyšiel v nemeckom časopise Spiegel článok, v ktorom bol publikovaný zoznam rôznych programových a elektronických prostriedkov zachytávania informácií používaných NSA – a tento zoznam obsahovali dokumenty Snowdena.

    NSA zachytáva informácie po komunikačných kábloch, routeroch, GSM staniciach, ktoré prenášajú signály na servery sledovaného majiteľa. Ak čo i len jeden zo snímačov zaznamenal príznaky cieľa, okamžite vypočítal jeho IP a poslal signál do centra. Následne sa určila metóda nákazy, spočiatku to bol škodlivý spam. Užívatelia si však začali dávať väčší pozor, takže mailové nákazy prestali byť účinné. Vtedy v NSA vymysleli oveľa zákernejšiu taktiku – začali zostavovať klamné webové stránky. Turbine vysledoval aké stránky navštevujú potenciálne obete a potom pracovníci vyrobili ich presné kópie. Pri nasledujúcej opakovanej návšteve obľúbenej stránky sa užívateľ dostal na server NSA, kde prebehla aj nákaza. Najkľúčovejšiu úlohu zohral pseudo-Facebook.

    Hlavným problém dnes je, že Turbine pracoval a dodnes pracuje úplne samostatne. Do jeho databázy špecialisti NSA vstupujú len pri potrebe dohľadania niečoho dôležitého, aj to formou kľúčových slov. Všetky zachytené informácie sa uchovávajú v gigantických dátových centrách CIA. Znamená to, že na zavedenie nákazy už nie je potrebný príkaz „zhora“. Program sám rozhoduje ktorý cieľ nakaziť a koho sledovať. Objem tohto globálneho sliedenia už nie je pod kontrolou ani samotného NSA.

    Táto krátka exkurzia do sveta IT technológií v službách spravodajských služieb umožní tým, ktorí rozmýšľajú, si predstaviť rozsah sledovania obyvateľstva celého sveta a aj použitie „práva“ USA na trestanie tých, ktorých oni sami uznajú za vinných kdekoľvek na svete. Ale nielen NSA a CIA majú v rukách moderné technológie sveta. Ako dôkaz nám poslúži skupina neznámych hackerov, ktorí sa na niektorých fórach nazývajú ako skupina „Anonymous“. Členovia tejto skupiny z Ukrajiny sa nabúrali do servera americkej vlády a stiahli z neho mailovú poštu potentátov kyjevského Majdanu. Túto komunikáciu uverejnili na internete a následne ju prevzali aj ďalšie stránky. Sú tam aj maily, ktoré sa nijako „nehodia“ pre verejnosť, a preto niektorí členovia komunikácie boli rýchlo označení ako „neexistujúci“. Niet sa čomu diviť. Tento zoznam si môžete prezrieť aj sami:

    Pri prehľadávaní nájdete aj Kličkove maily, ale aj niektoré, ktoré sú ešte zaujímavejšie. Tu je napríklad jeden z databázy:


    V maily komunikujú organizáciu prípravy napadnutia ukrajinskej vojenskej posádky skupinou skúsených Banderovcov tak, aby vznikol dojem, že ho vykonali „Moskali“, t.j. ruský Specnaz. Výslovne zdôrazňuje, že musia v komunikácii používať ruštinu tak, aby vyvolali dojem, že sú „od susedov“. Malo to byť zrealizované do uskutočnenia referenda na Kryme.

    Nájdete tam aj komunikáciu s dôstojníkom z Washingtonu, ktorý naliehal na urýchlenú realizáciu tejto operácie… dnes nikto také meno nepozná. To nie je prekvapenie, ale hlavné je, že žiadny takýto pokus na prekazenie referenda na Kryme sa nepodaril. Musíme však vedieť, že sa to nepodarilo „samé od seba“.

    Napriek správam chrlenými aj našimi demokratickými médiami armáda RF zatiaľ nevstúpila na územie Ukrajiny, všetko si organizovali Rusi žijúci na Kryme sami. Rus v uniforme je ruský vojak, no to ešte neznamená, že to je vojak Ruskej federácie. Samozrejme, že došlo k opatreniam zabezpečenia vyššej úrovne bezpečnosti posádky Čiernomorskej flotily, ale to je niečo úplne iné. No pravdou je, že Rusko si vyhradilo právo vojenského zásahu, ak banderovskí teroristi začnú z násilnosťami na ruskojazyčnom obyvateľstve juhu a východu Ukrajiny.

    A je takáto obava opodstatnená? Okrem toho, že už sa zmocnili aj ťažkých zbraní, stačí si prečítať vyhlásenia zástupcov strany Sloboda, ktorá inak po nástupe k moci ako prvý krok vydala „slobodný“ zákaz na používanie ruského a aj ďalších jazykov ako oficiálnych na území Ukrajiny. Okrem toho vydali aj zákaz šírenia ruských televíznych kanálov. Naozaj demokratická strana Sloboda. No reagovalo aj Rumunsko a Maďarsko, ktoré vyjadrilo aj pripravenosť zasiahnuť v prípade páchania násilia na maďarskej menšine. Ale Banderovci pokračujú ďalej. V programe majú boj za rasovú čistotu, pričom za druhej svetovej vojny zabíjali nielen Rusov, ale aj Nemcov, desiatky tisíc Poliakov a aj Židov. Dňa 14.3.2014 – deň po vystúpení Merkelovej v Bundestagu – v Kyjeve napadli a zbili Jonatana Markoviča, hlavného rabína Ukrajiny, ktorého museli ošetrovať v nemocnici. Dokedy budú niečo také prehliadať židovské obce na Západe a v Izraeli? No Západ má očividne dvojaké štandardy. A 15.3. vyslanci Majdanu začali strieľať na protestujúcich Rusov v Charkove, pričom ZABILI dvoch ľudí a viacerých zranili. Zasahovala Milícia, jeden milicionár bol tiež vo vážnom stave odvezený do nemocnice. Milícia ich nakoniec odzbrojila a odviedla, ale či naozaj niekto zodpovie za zabitie 2 ľudí nikto nevie.

    Ďalej naše statočné médiá „statočne“ zabúdajú verejnosť informovať, že zároveň s referendom na Kryme začalo aj referendum o nezávislosti Severu Talianska, v Benátkach. Referendum bude trvať do ďalšieho piatku. Obyvatelia Severu nie sú spokojní s tým, že každý rok odvádza do Ríma oveľa viac daní ako z neho dostávajú. Ale tohto roku budú v Európe aj ďalšie referendá. No aj svet začína chápať, že referendum na Kryme nie je v rozpore s medzinárodným právom, čo sa nedá povedať o Kosove. No pre Američanov akosi „neplatí“ani to, čo sami predtým rozhlásili po svete.

    Čo na záver? Kedy bude Západ spokojný s Ruskom? Môžeme citovať šéfa tlačovej kancelárie prezidenta RF, Peskova: „Rusko bude dobré pre Západ len vtedy, ak rozpustí svoju armádu a odovzdá nerastné suroviny Západu. Ale to sa nikdy nestane“. Sotva podať výstižnejšiu špecifikáciu.

    Podľa Slovanského Koľadovho Daru (Kalendára) žijeme v Lete 7522 od UMHCH. Toto Leto je Letom Čierneho, t.j. Zemského Žreca. Tí, ktorí majú Slovanský Kalendár vedia, že je to Leto zvláštnej jednoty a boja protikladov, kedy sa profiluje „dobré zlo“ a „zlé dobro“. Logicky teda to, čo sa začne s jedným úmyslom sa môže skončiť úplne opačne.

    Hoci z nášho pohľadu nie je štát a jeho štruktúry našou doménou, Zatiaľ je potrebné konať aj na tejto úrovni, lebo stále žijeme pod diktátom štátu. Máme na mysli v čase písania článku aktuálne prebiehajúce voľby prezidenta Slovenska. Do druhého kola sa dostali dvaja kandidáti, pričom jeden z nich si „zbiera body“ tým, že presadzuje, aby Slovensko uznalo Kosovo, lebo podľa jeho slov „už tak neurobili iba štyri štáty Európy“. Je to iba ukážka toho, ako majetok a chamtivosť dokážu zaslepiť úsudok. Samozrejme, že získa podporu maďarskej menšiny a aj kresťanov, ktorí aktuálneho premiéra SR nenávidia – čo je vlastný „cit“ kresťanov. Ich cieľom – ako „pravice“ – je zničiť terajšieho premiéra a jeho stranu a nie stabilita a celistvosť krajiny našich Predkov, hoci aj v dočasnom šate štátu. Našou povinnosťou je urobiť všetko preto, aby sme nič také nepripustili.

    Dalo by sa písať ešte veľa o aktuálnej situácii na Ukrajine, ale takýchto materiálov je dostatok na interne, hoci najčastejšie v ruštine. No ak si po prečítaní tohto článku pozriete prejav Putina z 18.3.2014 pri príležitosti osláv pripojenia Krymu k RF zistíte, že o skrytých prípravách proti RF tento rok ako operáciu pripravovanú Západom povedal. Ruský národ sa očividne v značnej miere prebudil, stáva sa teda jasné, že to nebude pre Západ také jednoduché. Aj toto je jedným z dôležitých dôvodov, aby pred nami skrývali ruské správy a vôbec všakovako izolovali Rusko ako také. A ako to bude u nás, keď „prídeme na rad?“ Budúcnosť máme vo vlastných rukách, ale dobrá bude len vtedy, ak sa ako národ prebudíme. Nie náhodou je poradie bukvíc v Staroslovienskej Bukvici také, aké je. Máme na mysli bukvice Л-М-Н. Obrazy bukvíc sú Ľudia-Myslite-Náš (t.j. naše, teda to, čo bolo známe našim Predkom): Ľudia Myslite ako Naši Predkovia. Bez MYSLENIA Kultúru našich Predkov nenavrátime.

  • CHARAKTERNÍCTVO


    Hoci charakterníctvo je v našom ponímaní spájané výlučne s bojovníkmi, ktorí majú doslovne nadľudské schopnosti, nie je to ani zďaleka všetko. Môžeme dokonca povedať, že charakternícke umenie vo význame vojakov s nadľudskými schopnosťami je čo do obsahu vari ani nie viac ako 15 až 20% celého prastarého umenia Kazakov, ktoré sa podľa prastarej tradície nazýva Veľký Spas. Je to všeobsahujúce umenie ako správne žiť – kľúčový je tu koreň PRAV, teda podľa Konov Pravi.

    Už sme písali o tom, že naši Predkovia v dávnej minulosti – keďže učenie o Jugách, alebo v našom ponímaní o Dni a Noci Svaroga je učením o nevyhnutnosti cyklického striedania sa Dňa Noci – vedeli, že prichádzajú najťažšie skúšky, tak rozdelili Prastaré poznanie medzi 13 Rodov. Každý z týchto Rodov je nositeľom jednej špecifickej oblasti, hoci čiastočne jeho poznanie pokrýva aj ostatné oblasti. No celé, Prastaré poznanie môže nastúpiť až spojením poznatkov všetkých 13 Rodov. Takto teda treba chápať aj poznatky tých, ktorí dnes vyučujú charakterníctvo. Tí skutoční, či už Mudrci alebo Víťazi zatiaľ ostávajú v doslovnej ilegalite. Dôvody všetci poznáme. No na druhej strane to nemusí znamenať, že to, čo učia je naozaj iba „z druhej ruky“. Existencia všetkých Rodov dodnes znamená aj niečo iné – že poznanie všetkých Rodov a najmä všetky Rody sa dochovali dodnes. Ak by zanikol čo i len jeden, už by sme neboli schopní prežiť. Toto musíme pochopiť aj napriek tomu, že navonok ešte aj tak otvorene všetci nevystupujú a všetko poznanie ešte ani zďaleka nebolo uvoľnené pre verejnosť. Je to aj preto, lebo takéto veci sa dajú použiť aj proti nám.

    Pozrieme sa teda v krátkosti na niekoľko oblastí, ktoré pokrýva učenie Veľkého Spasu. V tomto článku si zhrnieme umenie charakterníkov, základné poznatky o tom, ako sa má stavať dom a aj jeden z jednoduchých rituálov ako vyčistiť svoj dom od negatívnych energií.

    Praktické základné metódy starej slovanskej tradície zamerané na rozvoj človeka v našom Javnom Svete si môžeme najjednoduchšie priblížiť práve na príklade Kazakov charakterníkov. Čo to vlastne boli za ľudia a čím sa líšili od bežných smrteľníkov? Odpoveď poznáme – v starých časoch sa charakterníkmi nazývali Kazaci, ktorí mali nadľudské schopnosti a žili v divých, neprebádaných krajoch, ktoré sa nazývali „Divé pole“. Charakterníci dokonale poznali stavbu a vlastnosti ľudské biopočítača. Oni sami ľahko a dokonale ovládali svoje telo a Dušu tak, že si vytvárali v nich nové a stále dokonalejšie programy. Už sme v minulých článkoch hovorili, že my, deti Bohov, stvorení na Šiesty deň – nie ôsmy ako biblický národ – aj sami tvoríme na svoj Obraz. My sme stvorení na Obraz Bohov, a teda aj naše tvorenie odzrkadľuje túto zákonitosť. Počítač ako taký je našim výtvorom, teda na jeho princípe – ako na našom vlastnom obraze – môžeme dobre názorne pochopiť aj naše vlastné fungovanie. Aj my sme tvorení „železom“ a „programom“, no väčšina z nás nevie, čo je čo a už vôbec netušíme, ako náš vlastný biopočítač ovládať. Preto nás riadia vírusy (Tóra a jej demoverzia Biblia) a nie vlastný „operačný systém“ (t.j. poznanie Predkov – Védy).

    Charakterníci však mali v tomto absolútne jasno. Dokázali prelomiť obranu akéhokoľvek cudzieho nepriateľského tela – biopočítača – a zaviesť do neho rozličné vírusové programy, ktoré nazývali „Morok“. Ak bolo potrebné, vedeli sa prepnúť aj na priame riadenie cudzieho tela. Dnes môžeme charakterníka najľahšie porovnať s hackerom. No porovnanie je iba približné, lebo dnešný hacker je iba žalostná paródia skutočného charakterníka. Čo do podstaty však môžeme charakterníka chápať ako hackera, akurát že charakterník vedel vedome a majstrovsky prenikať do biopočítačov ľudských tiel, pričom dnešný hacker dokáže preniknúť akurát tak do procesora v železnej či plastovej krabičke.

    Samotné slovo „charakterník“ znamená: „cha“ – vyšší, kladný, „ra“ – svetlo, žiarenie, „k“ – ktorý, „tern“ – udržiavať. Je to teda ten, kto v sebe udržal Vyššie Svetlo a preto má dar neobyčajných, nadľudských schopností. Takýchto Kazakov-čarodejov často nazývali aj „gardovníkmi“ alebo „zamoročníkmi“, pretože dokázali zahaľovať „morokom“, no neraz ich jednoducho nazývali iba znacharmi či vedúnmi.

    Podľa starých podaní charakterníci dokázali toho naozaj veľa. Dokázali prežiť celé týždne bez vody; videli na stovky kilometrov; premieňali sa na mačky a psy (často chrtov); celé dni dokázali byť pod vodou a na breh vychádzali úplne suchí, pričom z ohňa vychádzali mokrí a napúšťali „hmlu“ či desivé sny na nepriateľov; dokázali nachádzať poklady; zahovárať rany; vedeli postaviť mŕtvych na nohy; z jedného kraja stepi na druhý sa dokázali premiestňovať v okamihu; pomocou špeciálnych zrkadiel videli na stovky vierst okolo seba a dokázali sa dozvedieť úmysly nepriateľov. Starí dedovia hovorievali, že títo nesmrteľní sa dokážu prelievať aj do rieky, či na dvanástich jazykoch plynule hovoriť. Okrem iných vlastností, ktoré im boli vlastné sa dokázali meniť na divé zvery, mali neuveriteľnú životaschopnosť a necitlivosť k bolesti, dokázali liečiť a poznali množstvo rozličných bylín a korienkov.

    Charakterníci, ktorí mali takéto tajné poznanie dokázali otvárať zámky bez kľúčov, prechádzať cez rieky na kúsku plátna či chytať holými rukami rozžeravené železo. Dokázali žiť na dne riek, vchádzať či vychádzať z pevne zavretých alebo dokonca zašitých vriec. Pomocou moroku dokázali premeniť ľudí na kríky a jazdcov na vtáky. Dokázali vliezť do obyčajného vedra a plávať v ňom pod vodou stovky či tisíce vierst.

    Veľa sa zachovalo aj rozprávaní o kazackých bohatieroch. Boli to bohatieri, akým nebolo rovných nikde. Dokázali hrubé železné pásy – ako snopy na poli – okolo hrdiel Poliakov či Turkov obtáčať. Mali také tuhé luky, že v Poľsku sa s nimi márne sililo niekoľko ľudí naraz, no oni ich hravo naťahovali sami. Nuž hľa – takýchto sme mali Predkov. Ale akým spôsobom sa takýto stávali?

    Nech by ste sa dostali k akýmkoľvek metódam nácviku, jedno musí byť vopred jasné – okrem zriedkavých výnimiek, charakterníctvo a volchvovanie možno bez riskovania vlastného zdravia cvičiť jedine za bezprostredného kontaktu so skúseným poradcom.

    Ak by sme aj chceli dosiahnuť výnimočné výsledky, tak musíme vedieť, že s cvičením je nutné začať už v detstve. Rituály a posvätenia vojaka-kazaka sa začínajú doslovne od plienok. Už od narodenia do jedného roku života ho mama kúpe každý deň programovaním-náhovormi: na silu, na zdravie, na úspech. Zavádzali sa Rodové obranné programy-oberegy: od nepriateľov viditeľných aj neviditeľných, od guliek, šípov, meča a podobne.

    Otec synovi prikazoval:

    „Nestraš sa smrti, straš sa konca bez Slávy!“

    Potom junák, ktorý sa chcel stať charakterníkom, musel prejsť množstvo skúšok a mnohé sa musel naučiť, musel spoznať tajomstvo sily, ktoré je ukryté v samotnom spôsobe života. Ako malý kazačik vyrastal, dávali ho na učenie ku skúseným kazakom a staršinom. Takéto deti volali „novoluniania“ alebo „džuramovia“. Dĺžka výcviku „novoluniaťa“ nebola vyhranená, ale bolo nie menej ako desať rokov. Ukončenie prípravy určili poradcovia.

    Mládež si neustále vyvíjala svoje skutočné vlohy, zdokonaľovala si telo aj programy – návyky v rozličných druhoch merania si síl v boji aj v tancoch ako aj rôznych cvičeniach, ktoré si vyžadovali schopnosť dokonale zvládnuť špičkovú jazdu na koni, ovládať všetky druhy zbraní a vedenie bojových činností samostatne aj v skupinách.

    Okrem bojových umení – nutných, ale pre charakterníka nepostačujúcich – sa učili majstrovsky vnikať do umu nepriateľov a ovplyvňovať psychiku nepriateľa: vyvolať u neho vystrašenie, demonštrovať svoju prevahu, navádzať „manu“, „vyprázdňovať vedomie“ a ďalšie veci. Až keď sa toto všetko naučili, tak vstupovali do stavu charakterníkov.

    Nemôžeme tu rozoberať všetky detaily umenia prípravy charakterníkov na všetky aspekty, takže si iba zacitujme z Bhagavan Budhadeva:

    Odídený na veľkú vzdialenosť,
    putujúci osamote, nie telesný,
    ležiaci v jaskyni (miesto, kde sa nachádza vedomie)
    to je um. Ten, kto pokoril ho, je slobodný
    od okov Mary“.

    Hlavnou úlohou nášho života vo Svete Javi je z pohľadu charakterníkov spoznať svoje „JA“. V horeuvedenom citáte má zvrat „slobodný od okov Mary“ význam „oslobodený od reinkarnácií“. Bhagavan – tu musíme podotknúť, v našom, pôvodnom výraze ide o Bchagavan, lebo naše pôvodné CHA-TCHA sa akosi pozmenilo na HA-THA. Tento výraz teda znamená „Idúci po Božej púti Vanov“. Podobne druhé slovo je pôvodne Budchadeva, teda „Prebúdzajúci Božiu energiu CHA (t.j. v podstate charakterník)“ – čo je priezvisko Sidhartu Budhu. Metodika výcviku charakterníka teda začína vykročením na cestu nadobudnutia samovedomia a kontroly nad umom.

    Z „iného rožku“ védického učenia Veľkého Spasu je umenie správneho stavania domu na bývanie. Okrem už spomenutých súvislostí závislých od metriky domu – používame tradične stopový systém, ktorý začína určením aršinu domáceho pána.


    Táto miera sa naniesla na palicu, ktorá slúžila staviteľom ako „meter“, ale vyložene od slova „merať“, nie od názvu jednotky SI sústavy. Takýmto spôsobom sa postavil dom „na mieru“ jeho majiteľa, rovnako ako oblečenie či obuv alebo nástroje. Dom postavený podľa stopového systému sa vyznačuje „zlatým rezom“, je teda postavený na „obraz majiteľa“ presne tak, ako majiteľ je stvorený na obraz Bohov. V takomto dome nevznikajú stojaté vlny, ktoré – keďže patríme do Svetlého Vesmíru – ničia stavby, ktoré nezodpovedajú „Obrazu Bohov“, t.j. zlatému rezu. Pretože však človek, ktorý žije v nejakom dome nechce, aby sa mu rozpadol, tak (nevedome) „investuje“ svoju životnú energiu na likvidáciu stojatých vĺn, ktoré vytvára Vesmír. V takomto dome si ľudia skracujú vlastné životy, lebo dom ich postupne zabíja. Sú to tie domy, ktoré keď prestanú byť obývané tak sa začínajú samé rozpadať. Stavby, ktoré boli postavené podľa zlatého rezu stoja aj tisícročia.

    No aspekt použitých mier nie je jediný problém, ktorý je potrebné brať do úvahy pri stavbe domu. Podľa našej prastarej tradície je totiž dom oberegom.

    Všetko sa začína už výberom pozemku, ktorý nebol nijako náhodný, ani nebol otázkou finančnej „výhodnosti“, ale vždy musel byť vhodný pre budúceho majiteľa. V minulosti nebolo možné stavať napríklad na krížnych cestách, zásadne sa dom nestaval na alebo v blízkosti cintorína, ani tam, kde predchádzajúci dom zhorel. Nemohlo sa stavať ani tam, kde udrel blesk, lebo to je sväté miesto. Nie tam, kde boli obesenci a podobne.

    Na začiatku sa vykonal obrad na prípravu vybraného pozemku pre konkrétneho človeka. V procese výstavby sa špeciálne ukladali do rohov predmety, napríklad zrno či mince. Podstata je tá, že s postupom dvíhania materiálnych stien domu sa dvíhali aj jeho energetické steny, vrátane základu. Po vyvedení základu sa na miesto, kde bude stáť pec posadil strom. V našej kultúre platí zásada, že to, čo je vnútri domu sa podriaďuje pani domu – vrátane domového ducha – a to, čo je mimo domu je zase doménou domáceho, teda muža. V tomto duchu aj domového vždy kŕmi žena. Na základe tejto logiky sa sadil „ženský“ strom, napr. breza, višňa, jabloň a podobne. Po ukončení domu sa postavila pec, zakryla sa strecha a okná. Bol to sviatok, pri ktorom sa strom vykopal a presadil pred dom vo dvore a pani sa oň starala. Energetika domu sa teda zásadne podriaďuje domácej pani.

    Hlavným predmetom domu je pec, v nej žije Čurъ. Okolo nej sa hlavne krúti domáca pani. Muž sa zase „krútil“ na dvore, no dnes má spravidla „ťažšiu“ robotu – sedí s ovládačom a pivom v ruke pred televízorom a doslovne zabíja čas. Toto je jeden z hlavných dôvodov hádok v dome a postupného vzájomného odsudzovania sa partnerov. No a ako to môže vplývať na deti? Vychová takýto muž cnostné potomstvo? Každý si dokáže odpovedať sám…

    Potom sa energeticky spájali všetky „základky“ (ochranné predmety) ktoré boli uložené v perimetri stavby. Oni obklopili dom do výšky cca 2 až 3 metre a potom sa hore napájali ako strecha a nakoniec sa spolu spojili na komíne. Takto sa vystavil energetický dom a na celú stavbu „sadol“ mocný energetický blok, ktorý má peknú, svetlomodrú farbu, v  žiadnom prípade nie temnú. Obrana – obereg – takéhoto domu pracuje potom už vždy pre blaho svojho majiteľa.

    Náhodne neboli rozmiestňované ani izby. Na juh má byť vždy orientovaná izba pre hostí – napríklad obývačka, kde chodia hostia – kedysi sa nazývala aj krásna palata. Na severe žili rodičia, lebo potrebujú silu, východná časť je detské teritórium. Západ je zase pracovná oblasť.

    Všetky hlavné dvere by mali byť orientované na východ. V takomto dome bude veľa detí a aj skoro „vyletia z hniezda“, t.j. nájdu si partnerov a budú mať svoje deti. Ak je hlavný vchod na západ, tak bude materiálny dostatok, ale deti budú žiť pri rodičoch a Rod sa nebude rozmnožovať. Deti ostanú na „kope“ pri rodičoch. Ak by sme to ešte trochu rozviedli, tak na juh sa dávajú dvere budovy, kde sa nebýva, napr. kluby či reštaurácie. Juh dáva hojnosť hostí, ale dom sa stáva „prechodový“.

    V týždni po sviatku Boha Kupalu sa večer okolo domu ukladali misky dnom nahor. Ráno sa otáčali a tam, kde bola nájdená v miske vlaha sa kopala studňa, lebo tam bola voda.

    Dnes žije veľa ľudí v bytovkách, ktoré majú úplne inú energetiku. Preto sa používajú techniky, ktorými sa bytovky musia energeticky čistiť a upraviť byt pre majiteľa. Tieto techniky majú za cieľ vytvoriť a ochrániť blahodarný priestor, ale treba to najneskôr po ôsmych rokoch opäť obnovovať. Dom obereg sa však nemusí už nikdy energeticky obnovovať, trvale chráni tých, ktorí v ňom bývajú pred negatívnou energetikou zvonku. No to, čo sa vytvára vnútri domu či bytu závisí výlučne na jeho obyvateľoch.

    V takto stavaných osadách za starých čias bolo veľa detí a všetci sa mali dobre. Ak išlo o mesto, tak pred vstupom do jeho brány sa pálili dve veľké vatry. Horeli aj do výšky 5 metrov a medzi nimi bolo iba niečo okolo 60 cm na prechod. Takéto vatry vytvárali pri zemi teplotu okolo 1 000°C a medzi sebou cca 1 500°C. Slúžili na očistu tých, ktorí chceli vojsť do mesta. Taká očista sa robí aj pri preskakovaní vatry na oslavách sviatkov. Toto však zároveň zaručovalo, že dovnútra nevošli tí, ktorí neboli schopní vydržať takúto žiaru – tvari. Neskôr sa na tento starý zvyk „zabudlo“.

    Vnútri mesta boli ulice v tvare kruhov a radiálnych lúčov, prechody medzi nimi v tvare svastiky. Dnešné mestá sa stavajú chaoticky, čo však tiež nie je náhoda.

    Na cestách k osadám sa sadili aleje topoľov, lebo topoľ sníma všetko záporné. Takto keď napríklad muži odchádzali na výpravy, tak smútok z odlúčenia od blízkych „pohltila“ aleja topoľov, pri návrate z výprav rovnako netrebalo spomienky na vojnové udalosti, ale bolo potrebné sa znovu preorientovať na svojich blízkych. No také stromy ako topoľ, dub či buk by sa nemali vysádzať bližšie ako 25 metrov od domu.

    Musíme brať do úvahy aj to, že ak vykonáte očistu bytu, tak dom sa stane rozumným a nebude vpúšťať tých, ktorí v hĺbke svojho srdca nenávidia tých, ktorí v byte bývajú, aj keď na ústach majú med. Takíto návštevníci sa jednoducho už tu nebudú cítiť dobre. Budú mať pocit, akoby z nich drali kožu. No naopak, tí, ktorí želajú naozaj dobro obyvateľom bytu tu budú chodiť ešte radšej.

    Čistenie bytu či domu je potrebné najmä vtedy, keď naozaj nevieme, kto pred nami v dome býval a čo tam robil. Takýmto obradom sa aktivizuje energetická ochrana. Pri obrade sa čítajú určité modlitby, záhovory, čím sa byt „podriaďuje“ vlastníkovi.

    Existujú rôzne techniky na takúto očistu, pričom niektoré z nich sú jednoduché, ale ich účinky sú len krátkodobé. Opíšeme si jeden jednoduchý postup.

    Vezmeme 100g kamennej soli a za pribúdajúceho mesiaca ju nožom zarovnáme a rozhrnieme na panvici. Panvica môže byť úplne bežná, no nie teflónová. Cez celú takto rozhrnutú soľ vytvoríme veľký, rovnoramenný kríž. Potom v smere hodinových ručičiek urobíme v každej štvrtine malé, rovnoramenné krížiky. Panvicu dáme ohrievať na zvýšenú teplotu na sporák a necháme pôsobiť teplo. Soľ začne postupne prskať a vydávať špecifický zápach.

    Tu musíme pripomenúť, že kríž predstavuje pradávny symbol. Je to symbol Štyroch tvárí Boha, alebo štyri Svety, ktoré jestvujú na Midgard-Zemi. Je to Svet minerálov, Svet rastlín, Svet zvierat a Svet človeka. Kríž sa začal zneužívať až s nástupom kresťanstva, keď na neho začali pripínať „gymnastu“.

    Keď máme už pripravenú soľ, vezmeme sviečku, ktorú obalíme papierom tak, aby stekajúci vosk nepadal na zem, ale ostával iba na sviečke alebo papieri. So zapálenou sviečkou a počas toho, ako horí soľ na panvici, postupne prejdeme všetky kúty bytu tak, že v každom urobíme krížik. Musíme prejsť naozaj všetky kúty, vrátane záchodu, kúpeľne či skriňových šatníkov, pričom postupujeme smerom od vchodových dverí proti smeru hodinových ručičiek. Nakoniec očistíme vchodové dvere, potom sviečku zahasíme. Sviečka sa nesmie hasiť fúkaním, lebo na oheň sa nesmie pľuvať. Potom všetko, čo nakvapkalo na papier a ostalo stečené na sviečke zhrnieme papierom a vyhodíme, ale nie do koša doma, ale rovno do kontajnera, lebo v ňom je už veľa negatívneho odpadu.

    Prečo sa zameriavame na kúty? Lebo práve kúty „vysávajú“ energiu z izby. Tomu napomáha ešte hodne aj to, keď steny domu alebo bytu sú hladké a rohy úplne pravouhlé. Nikdy nestavajte takéto domy, teda nerobte „dokonale hladučké“ omietky. Po stenách a do hladučkých pravouhlých rohov odchádza hladko vaša životná energia.

    Počkáme až soľ dostrieľa a utíchne. Očistu vždy robíme len dovtedy, pokiaľ soľ horí, t.j. strieľa. Potom ju vysypeme, panvicu očistíme a môžeme ju normálne používať.

    Toto treba robiť 1 krát do týždňa dovtedy, pokiaľ sviečka kvapká, t.j. pokiaľ sa spaľuje negatívna energia. Potom to treba robiť už iba 1x do mesiaca pri rastúcom mesiaci. Takto sa to urobí a ochrana bude účinná na 6 až 8 rokov.

    Každý človek si okolo seba vytvára svoj svet, svoj obereg. Ako sme už povedali, dom, ktorý je od počiatku stavaný ako obereg nebude nikdy potrebovať takúto dodatočnú ochranu. Okrem toho, za starých čias na okrajoch osád vždy sídlili najlepší ľudia z osady. Títo ako prví vždy prijímali na seba útok nepriateľa. Boli to vojaci. Dedina im zase za to pomáhala v tých veciach, ktoré potrebovali, aby sa mohli sústrediť na obranu. V strede osady zase vždy sídlili tí najslabší a deti. A ako to zmenila civilizácia neskôr? Práve naopak, na kraj dedín začali vytláčať „menejcenných“, najčastejšie chudobných. No kedy a vďaka čomu začala vznikať chudoba na našich zemiach? Hádate dobre – s príchodom kresťanstva.

  • NEZNÁME FAKTY VOJNY

    Sú veci, ktoré sa nám od malička zdajú jasné, hoci sme si ich nikdy neoverovali. Tým nemáme na mysli rodinné či Rodové záležitosti, ale to, čo nám od malička servírovala do hlavy vzdelávacia mašinéria – bez ohľadu na to, či priama – oficiálny systém za socializmu – alebo aj nepriama – neoficiálny systém za socializmu riadený spoza hraníc a proti nemu.

    Neoficiálny systém v minulosti hlásal ideály kresťanstva, oficiálny ho popieral. Pretože však princíp Triglavu platí univerzálne, musí vždy existovať tretí variant, lebo inak by nemohla nastať rovnováha. Je to napríklad ako palica. Má síce dva konce, ale ak si ju položíte na ukazovák, tak uprostred nej nájdete miesto úplného vyváženia – ťažisko – ktoré oba protiklady určitým spôsobom spája. Je dokonca úplne jasné, že ak by neexistovali dva úplne opačné konce, tak by nikdy nemohlo existovať ťažisko, t.j. bod rovnováhy medzi nimi.

    Protiklady spravidla garantujú vznik úplne novej kvality. Napríklad spojenie takých protikladov, ako je muž a žena skončí rovnovážnym bodom – dieťaťom – ktoré je pokračovaním Rodu.

    Takto sa musíme pozerať aj na existenciu ateizmu a teizmu, t.j. úplného materializmu a náboženstiev, ktoré samozrejme nemôžu a ani nie sú jediné voľby. Medzi nimi je bod rovnováhy, ťažisko – Princíp Triglavu – ktoré svojim spôsobom obsahuje oba konce – extrémy – ale nie je ani jedným z nich. No oba konce musia existovať, aby mohlo jestvovať ťažisko.

    Ak by sme pokračovali touto logikou ďalej, tak aj vnútri každého extrému – pozrime sa napríklad na náboženstvo – musia tiež existovať tri dimenzie. V prípade akéhokoľvek ideologického systému – náboženstvo nevynímajúc – musia existovať dva protiklady – v tomto prípade administrátori a fanatici – aby medzi nimi mohla vzniknúť – a zákonite aj vzniká – skupina ľudí, ktorí dokážu ponímať princíp zdravomyslia. Teda aj medzi dnešnými kresťanmi existuje – zákonite – skupina, ktorá je schopná prejsť na pozície zdravomyslia. No tu už musíme postupovať opatrne. Naša stránka je zasvätená Starej Viere – rovnovážnemu bodu medzi dvomi extrémami – ale to znamená, že musíme predovšetkým dobre chápať, čo to kresťanstvo je. Systém náboženstva je totiž akousi súčasťou Viery, lebo inak by nemohol platiť princíp Triglavu. Kresťanstvo však – ako také – je systém, ktorý bol vytvorený na likvidáciu Starej Viery. Ale odpor voči tomuto systému je hnacím motorom evolúcie. Ak existuje odpor voči vývoju, tak jeho prekonávaním je garantovaná evolúcia, teda vývoj. A slovo „odpor, prekážka“ sa v sanskrite nie náhodou nazýva „satana“.

    Samotný názov „kresťanstvo“ bol vymyslený dodatočne. Najskôr začali bezohľadnú likvidáciu našej Kultúry vrátane našich Predkov, názov „domysleli“ neskôr. Teda ideológia kresťanstva je ideológia našich nepriateľov – ale nie platonických, ale tých, ktorí to v minulosti svojimi krutými a bezohľadnými skutkami mnoho ráz preukázali – ale zároveň tieto veci dobre zamaskovali pred dnešnými kresťanmi. Môžeme teda povedať, že v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o spoločných záujmoch – napríklad národných – s kresťanstvom (lebo to je náboženstvo Biblického národa a my nie sme Biblický národ), ale môžeme nachádzať spoločné styčné body s jednotlivými kresťanmi. Títo však nemôžu byť ani zo skupiny administrátorov, ani zo skupiny fanatikov. Jedine a výlučne so skupinou zdravomysliaceho stredu, teda rovnovážneho bodu medzi dvomi extrémami. Toto opakujeme preto, aby bolo jasné, že žiadna judaistická filozofia – vrátane jeho vetiev, t.j. kresťanstva či mohamedánstva, ani prax homosexuality a podobných vecí – nemôže byť našim „spojencom“ v oblasti snahy o obnovenie Starej Viery našich Predkov, ale jednotliví kresťania, t.j. ľudia, ktorí začínajú prejavovať zdravomyslie, na základe čoho sa považujú za Slovanov, tu patriť môžu.

    Povedali sme si však, že s kresťanmi opatrne – a máme na to dôvody. Jeden z hlavných je to, že skoro nikto z nich nečítal ani len ich vlastné programové vyhlásenie – Bibliu – ale všetci sa na ňu odvolávajú. Ako môžeme nazývať človeka, ktorý nepozná to, čo zastáva, ale zastáva to zubami nechtami? Správne – fanatikom. Mnohí z nich sa dnes aj na pôde nášho parlamentu oháňajú slovami, ktoré sú pre náboženstvo cudzie, ale ani o tom nevedia – určite ste počuli slovné spojenie „výhrada svedomia“. Je to v podstate ako zlý vtip, len stačí vedieť jeden detail. Pôvodná verzia Biblie – vrátane Nového Zákona – bola napísaná biblickým jazykom, pričom odnožou semitského jazyka je aj aramejština. Aramejci je semitský národ, ktorý je odvodzovaný od piateho syna Semovho , Arama. Jazyk Biblického národa neobsahuje slovo „SVEDOMIE“, jednoducho nevedia, čo to je. Ak teda kresťania hovoria o Svedomí, hovoria o niečom, čo ich zdrojová literatúra nikdy a nikde nepoužila. V dnešných prekladoch Biblie sa vyskytuje iba z neskorších, gréckych prekladov – ide už iba o preklad gréckeho slova „syneidésis“. Musíme zopakovať, že ide o grécke, helénistické slovo, ktoré aramejština – pôvodný jazyk evanjelií – nepozná. Logická otázka teda je: ako sa môžu kresťania odvolávať na niečo, čo v ich svätých textoch – Biblii – neexistuje? No ale „Svedomie“ nie je jediné „cudzie slovo“ v Biblii. Pre Biblický svetonázor – vrátane kresťanstva – neexistuje ani Česť, lebo ani toto slovo v biblickom jazyku NEEXISTUJE. Takže hľa – podstata kresťanstva, v Biblii neexistuje slovo a ani pojem SVEDOMIE a ČESŤ, teda ani od posledného odvodené „Čestnosť“ nepatrí do pôvodného slovníka kresťanov, resp. Biblického národa.

    Ak by ste sa chceli o týchto veciach presvedčiť osobne, tak nemusíte čítať celú Bibliu. Na rýchlu orientáciu v Biblii nájdete v obchodoch Biblické slovníky, alebo niekde nazývané aj Teologické slovníky, prípadne názov môže byť aj iný. Ide o spracovanie – slovníkové – všetkých slov, ktoré sa v Biblii nachádzajú a s vysvetlivkami, aby aj popi mohli písať kázne a rýchlo hľadať miesta, ktoré chcú citovať.

    No a aby sme uzavreli otázku kresťanstva a kresťanov – čo nie je vždy to isté – tak musíme brať do úvahy aj to, čo už dokázala experimentálne moderná genetická veda. Každá bunka nášho tela reaguje na vyslovené slovo – buď mu rozumie, alebo mu nerozumie. Skazené slová prenášajú do povedomia a do buniek skreslené, ba často cielene deštrukčné príkazy, ktoré potom konajú svoje dielo v organizme. Naozaj platí, že orezanie jazyka orezáva aj genetiku a prichádza degradácia. Slovan je podľa Velesovej knihy iba ten, kto „spieva Bohom a Predkom Slávu“, teda ani zďaleka nie ten, kto sa iba narodil napríklad na Slovensku. Ale o tomto všetkom sme už hovorili.

    Keďže už vieme, že frekvencie slov, ktoré vyslovujeme slúžia v prvom rade na programovanie podvedomia, tak si priveďme ešte jeden príklad. Neraz spomíname našich Predkov, ale ak by sme videli iba samotné slovo „PREDOK“, čo ním vlastne myslíme? Prednú časť niečoho, alebo člena nášho Rodu? Slovo je samo osebe nejednoznačné – čo bolo aj cieľom tejto jazykovej úpravy v minulosti. Hoci máme na mysli jedno, podvedomiu dávame pokyn na druhé. V skutočnosti tu naši Predkovia používali dve verzie – v Bukvici máme buď „JESŤ“, t.j. dnešné „E“, alebo „JAŤ“, čo vyslovujme ako dnešné „IE“. Obrazom „Jesť“ je jestvovanie vo Svete Javi, teda materiálna existencia. Obrazom „Jať“ je božské spojenie, teda vzájomné prepojenie Sveta Javi so Svetom Pravi, vzájomné spojenie Nebeských a pozemských štruktúr. Takto slovo „PrEdok“ znamená prednú časť niečoho, alebo všeobecne aj to, čo je pred nami. Tu sa však obmedzujeme – a takto programuje podvedomie – na materiálny Svet Javi. Ak je teda reč o členoch nášho Rodu, tak automaticky myslíme iba na tých, ktorých sme sami videli – teda nanajvýš našich rodičov a starých rodičov. Ostatných „vypúšťame“. Ale bola by naša existencia možná bez čo i len jediného z tých, ktorí tu boli hoci aj milióny rokov pred nami? Odpoveď je URČITE NIE. Takže týchto všetkých členov našich Rodov – kompletne všetky pokolenia – zahŕňame vtedy, keď použijeme prastaré slovo „PrѢdok“, čo môžeme čítať ako „PrIEdok“.

    My začneme pomaly pracovať aj s fenoménom Stalin, ktorého pamiatku zohavili naozaj na nepoznanie. Je veľmi zvláštne, ako negatívne sa o ňom vyjadrujú aj ľudia, ktorí – a najmä u nás – ho naozaj nikdy a nikde nemohli stretnúť, dokonca ani neboli súčasníkmi jeho činov. Jeho fenomén bol taký silný, že počas jeho života si ho nedovolili napadnúť médiá ani len v anglosaských krajinách, lebo verejná mienka by bola také médium udupala pod čiernu zem. Museli ho najskôr zavraždiť a následne priviesť k moci v ZSSR tvara, ktorý ho musel sám zohaviť – vymyslel „kult osobnosti“ a podobné nezmysly – k čomu sa už následne na povel pridali všetky demokratické médiá západu. No a pomaly vytvorili z neho netvora.

    Dnes sa často hovorí, že aj v Československu sa kedysi robili „stalinské čistky“. Len zvážte sami – žeby Stalin nemal inú robotu ako menovite vydávať príkazy na likvidáciu takého množstva ľudí v päťdesiatych rokoch v Československu? A vôbec, keďže všetky okolité, bývalé socialistické krajiny robili to isté – je to vôbec možné? Zdravý rozum hovorí, že nie. No dnes sa radšej tí podliaci, ktorí vykonávali takéto špinavosti z vlastných pohnútok – vyrovnávali si kdejaké účty, čo je pre nízke Duše a tvarov typické – a prípadne ich potomkovia skrývajú za akési „príkazy KGB“, ak už nie priamo „od Stalina“. Kto to však v skutočnosti boli a ostanú? Obyčajní podliaci a zákerné, bezcharakterné špiny. A hlúposť je u nás, že ich rozprávkam sme uverili. Mnohí sa takto vyhli zaslúženému trestu.

    No a teraz sa pozrime na udalosti, ktoré dnešná oficiálna mašinéria tiež nijakovsky nechce, aby sme vedeli. A minulosť ich pozná neúrekom…

    Ráno, 30. marca 1940 z britského letiska v meste Chabbana v Iraku vyštartoval Lockheed na špionážny let nad územie ZSSR. Letel vo výške 7 000m. Cieľom špionážneho letu bola lokalita Govsan pri Baku. Je to miesto ťažby ropy, ktorá sa dopravovala na spracovanie do blízkej rafinérie s názvom Stalin. Lietadlo si nikto nevšimol, viditeľnosť v ten deň bola vynikajúca. O tom, že nad Kaukazom leteli britské špionážne lietadlá sa dozvedeli v Moskve až o dva týždne. Z Londýna prišla 20. apríla 1940 depeša tohto znenia:

    „Splnomocnený predstaviteľ ZSSR vo Veľkej Británii Majský Národnému komisárovi zahraničných vecí ZSSR. Tajné: Dva britské bombardéri boli zamaskované za civilné lietadlá a vybavené fotoaparátmi. Jedno z nich letelo do Baku s cieľom nafotiť ropný priemysel. Vrátili sa do Londýna a priniesli vynikajúce snímky z Baku a okolitej oblasti o rozlohe 100 štvorcových míľ.“

    Čo to malo znamenať? Veď ZSSR práve čo podpísal mierovú dohodu s Fínskom. Žeby nová vojna na obzore a tentoraz s Britániou?

    Roku 1939 Tretia ríša už anektovala Rakúsko, rozbila Československo a pripravovala sa na vtrhnutie do Poľska. Ale Nemci nemali dostatok strategických zásob ropy na to, aby sa mohli púšťať do veľkých vojen. Na veľké vojny totiž treba veľa ropy, inak tanky a lietadlá stoja. Práve pre tento fakt vypracovali Nemci stratégiu „Bleskovej vojny“ – Blitzkrieg. Ropa sa stala hlavnou surovinou 20. storočia, bez nej sa už nedala viesť vojna. Nemci pre nedostatok ropy pristúpili k výrobe paliva z uhlia, čo je síce oveľa drahší variant, ale spočiatku nemohli inak. Benzín z uhlia používalo aj Luftwaffe. Nacisti si vytvorili z tohto paliva strategické zásoby pre vojnu. Bolo však jasné, že to je iba núdzové, dočasné riešenie.

    V Európe bol najväčším producentom ropy ZSSR. No Stalin v roku 1938 zastavil dodávky ropy do Nemecka, lebo v Hitlerovi videl nepriateľa. Spojencov hľadal vo Veľkej Británii. V máji r. 1939 sa v britskom Parlamente preberala otázka uzavretia protifašistického paktu so ZSSR, ktorý navrhol Británii ZSSR. Napríklad Churchill vtedy povedal: „Nijako nemôžem pochopiť, aké sú námietky proti dohode s Ruskom“, ale bezvýsledne. Premiér Chamberlain v odpovedi použil iba prázdne repliky. Jeho cieľom bolo nedopustiť dohodu so ZSSR, lebo práve on chcel pre Anglicko dosiahnuť podpísanie paktu s fašistickým Nemeckom. Dokonca už do Nemecka diplomatickou cestou odoslal návrh znenia dohody.

    Tu je text tajnej depeše nemeckého veľvyslanca vo veľkej Británii Dirksena:

    „Veľká Británia sľubuje plne rešpektovať nemecké sféry záujmu vo Východnej a Juhovýchodnej Európe. Následkom toho by bolo, že Veľká Británia by sa vzdala garancií, ktoré vydala niekoľkým vládam v nemeckej sfére záujmov“.

    Hitler vtedy povedal svojim generálom: „Angličania nechajú Poliakov napospas presne tak, ako to urobili s Čechmi“.

    No Nemci veľmi potrebovali sovietsku ropu, zrno, kovy a ďalšie suroviny. Hitler potreboval ZSSR a na to, aby to dosiahol mu stačilo prekaziť už prebiehajúce sovietsko-britské rokovania. Londýn rýchlo vyhovel požiadavke Hitlera a do Moskvy nakoniec vyslal iba dvoch vojenských penzistov starčekov, ktorí nemali vôbec žiadne splnomocnenie za Veľkú Britániu čokoľvek dohadovať, a už vôbec nie podpisovať. Neboli teda splnomocnení spolupracovať na príprave konkrétneho textu dokumentu a jeho špecifických kapitol. Len naťahovali čas, čo prakticky znamenalo skončenie rokovaní. Hitler docielil čo chcel. Chamberlain sa veľmi snažil o podpísanie dohody s Nemeckom, ale Hitler nakoniec predložil návrh na dohodu nie Anglicku ale Stalinovi. Tento bol tak rozčarovaný z vierolomných Angličanov, že dohodu o neútočení s Nemeckom prijal.

    23. augusta priletel do Moskvy minister zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop.

    Nemci veľmi tlačili na podpis dohody, a preto sa udalosti vyvíjali veľmi rýchlo. Dokonca v Moskve nemohli nájsť nijakú nacistickú zástavu, ktorá je podľa protokolu potrebná k oficiálnemu podpisu medzinárodnej dohody. Nakoniec jednu našli v ateliéroch Mosfilmu, kde ju používali ako rekvizitu pre natáčanie protifašistických filmov. Rozhovory trvali iba tri hodiny a pakt Molotov-Ribbentrop bol podpísaný. Po podpise bol nočný banket.

    Hoci dnes majú mnohí plnú hubu kritiky podpisu tejto zmluvy, nešlo o nič mimoriadne. Presne takúto istú zmluvu veľmi chceli podpísať Angličania, už ju mali podpísanú Poliaci, Dáni a rad ďalších európskych krajín. Nebola to nijako zvláštna ani osobitá dohoda, ako sa to snažia mnohí dnes nahovoriť. V tejto súvislosti si nezaškodí pozrieť na krátky zostrih z oficiálnej návštevy ešte premiéra Putina v Poľsku, kde jednal s poľským premiérom. Tento úplne nekorektne a úmyselne chcel postaviť Putina pred otázku, prečo Rusko podpísalo túto zmluvu a tak – podľa jeho mienky – napomohlo k útoku na Poľsko. Putina síce táto diplomatická nekorektnosť a netaktnosť zasiahla, ale vypálil na poľského premiéra – hoci nepripravený na túto eventualitu – s takými protiargumentmi, ktoré nakoniec „ posadili na zadok“poľského premiéra  samotného.  Putin zdôraznil, že dohoda Molotov-Ribbentrop bola iba posledná z radu principiálne úplne rovnakých dohôd, ktoré nacisti už predtým podpísali s viacerými európskymi krajinami. Roku 1938 ju podpísalo s nacistickým Nemeckom Poľsko. Ďalej – keď už Poliak začal – Putin mu pripomenul, že v septembri 1938 bola podpísaná dohoda v Mníchove, ktorá znamenal koniec Československa. Hneď na druhý deň po podpise Mníchovskej dohody Poľsko vydalo Československu ultimátum a súčasne s fašistickými vojskami Nemecka vtrhlo na územie Československa a obsadilo dve územia. Vidíte dobre – Poľsko nás napadlo spolu s fašistami v ten istý deň. My vieme, že Poľsku vždy išlo o slovenské územia – veď našu Galíciu majú dodnes. Putin počas oficiálnej návštevy Poľska uviedol, že ruský parlament aj tak oficiálne odsúdil podpis tejto dohody, no prečo tak neurobila ani jedna z radu ďalších európskych krajín, ktoré mali podpísané rovnaké dohody? Znamená to, že ich zmluvy s fašistami boli správne? http://www.youtube.com/watch?v=BCN8tK1HxfY

    A toto je príklad aj pre nás. Poliaci nás okradli o našu zem, okradli či pozabíjali našich ľudí a nijaký náš politik ani nepípne. Môžeme ďakovať prezidentovi Putinovi, že aspoň jeho slová v Poľsku zazvučali na česť našich obetí v agresii Poľska voči našej krajine v minulosti. Ale ostáva tu otázka: Nebudú to Poliaci opakovať?

    Na margo jednej z dohôd, ktoré podpísali aj iné európske krajiny uveďme, že Európsky parlament vyhlásil iba deň podpisu dohody Molotov-Ribbentrop za „Deň obetí stalinizmu a fašizmu“. Prečo nehovoria o ostatných dohodách – vrátane poľskej – a tajných a intenzívnych rokovaniach Angličanov s nacistami?

    Všetky pokusy ZSSR podpísať dohodu so západnými krajinami utrpeli fiasko, Angličania vlastnými rukami odpravili Stalina do náručia Hitlera a Hitler sa už naozaj nemal čoho báť. Ešte nezabudnime zopakovať, čo sme už písali. Stalin jediný rokoval s Benešom a súhlasil s umiestnením cca polmiliónovej sovietskej armády na území Československa, čo by určite zmenilo dejiny a Nemci by si netrúfli napadnúť našu krajinu. No keďže ZSSR a Československo nemali po poľsko-sovietskej vojne spoločné hranice, bol potrebný súhlas Poľska na presun sovietskych vojsk cez jeho územie do Československa. A práve ten Poliaci odmietli vydať. Tým síce spečatili osud Československa, ale nakoniec aj svoj.

    Vojenská mašinéria Francúzska ďaleko zaostávala za nemeckou. Francúzi síce mali moderné zbrane, ale koncepčne ostali v ponímaní vojny v časoch Prvej svetovej vojny. Keď Nemecko 1. septembra 1939 zaútočilo na Poľsko, bol to pre Západnú Európu šok. Nikto to nečakal, ba práve naopak, všetci si mysleli, že urobili všetko, aby vojne zabránili. Pod tým „všetko“ mysleli to, že Hitler sa nebude zaoberať Západnou Európu a udrie rovno na Rusko, pričom za aktívnej pomoci Poľska mu „núkali“ Rumunsko. Chamberlain – hoci nerád – musel ustúpiť tlaku v parlamente a verejnej mienke a Angličania vyhlásili vojnu Nemecku. Po Veľkej Británii vyhlásili vojnu Nemecku aj Francúzi.

    Hlavnou nádejou Britov bola námorná flotila. Za ministra vojny bol pod tlakom verejnej mienky vymenovaný W. Churchill. Jednak nenávidel fašistov, jednak to bol hlavný politický protivník Chamberlaina. Už 25 rokov predtým, keď bol vrchným veliteľom námorníctva rozhodol o premene pohonu britskej flotily na mazut. Odvtedy sa ropa stala strategickým tovarom a náleziská ropy zase stredobodom záujmu každého veľkého štátu.

    Na začiatku 20. storočia boli najväčšími producentmi ropy na svete USA a Rusko. Až neskôr boli nájdené náleziská na Blízkom východe, ktoré dostali pod kontrolu Angličania. Koncom 30-tych rokov minulého storočia mala Británia najväčšiu tankerovú flotilu na svete a pre ZSSR bola ropa už vtedy hlavným zdrojom valút. Západ ju však považoval za „kradnutú“, lebo do r. 1918 patrila britským firmám, potom ropný priemysel boľševici znárodnili. No ani Veľká Británia ani Francúzsko sa s tým nezmierili. V podstate Británia hlavne preto začala po rozpade ZSSR financovať čečenský odpor – aby sa dostala k „svojej“ rope. Veľká Británia sa teda vždy snažila premeniť silu ZSSR na jeho slabosť – a nakoniec takýto pôsob aj našli.

    Nazrime znovu do archívov – tu je depeša ministra zásobovania Veľkej Británie Hostingsa ministrovi zahraničných vecí E. Halifaxovi:

    „31. október 1939; Uchovať v zamknutom sejfe: Rád by som vedel, či ste posudzovali otázku dôležitosti ropných zdrojov ZSSR. Obsadenie alebo zničenie protivníkom veľkého mesta, napríklad Leningradu, sa môže ukázať ako signál pre protikomunistické vystúpenie vnútri krajiny. Ak by bol zničený ruský ropný priemysel, tak o ropu príde nielen Rusko, ale aj ktorýkoľvek spojenec Ruska, ktorý ráta s jej nadobudnutím v tejto krajine“.

    Oslabiť ZSSR znamenalo presunúť pozornosť Hitlera zo Západu na Východ, t.j. z Anglicka a Francúzska na ZSSR. V takomto prípade postup spojencov na západnom fronte plne zodpovedá tejto logike. U nás je neznámym faktom, že hoci od prvých dní septembra 1939 bolo ako Francúzsko, tak aj Anglicko vo vojnovom stave s Nemeckom a hoci do tejto vojny vstúpili kvôli Poľsku, na Nemecko nevystrelili ani jeden jediný výstrel. Vojna v skutočnosti na Západe vôbec žiadna NEBOLA. Francúzske velenie dokonca zorganizovalo v armáde službu zábavy. Zakúpili 10 000 futbalových lôpt a obrovské množstvo alkoholických nápojov.

    Vo filmových archívoch existuje o tom aj dostatok dobových filmov a iných materiálov. Anglické letectvo zase vykonávalo nad Nemeckom tzv. „nálety pravdy“. Namiesto bômb hádzali na Nemecko „listy nemeckému národu“. Ak by vtedy Chamberlain a Daladier naozaj chceli zaútočiť na Nemecko, bolo by to pre neho katastrofa. Celá moc Wehrmachtu vtrhla do Poľska. Západnú hranicu Nemecka chránilo iba 23 zle vyzbrojených divízií. Ak by Francúzi zaútočili, tak by prešli celým Nemeckom, čoho sa v tie dni aj niektorí nemeckí velitelia obávali. No ani Francúzsko, ani Británia NEUROBILI VÔBEC NIČ.

    Americkí žurnalisti začali nazývať túto vojnu „divnou“, ale Nemci našli ešte trefnejší výraz: „sediaca vojna“ (sitzkrieg). Mlčanie anglických a francúzskych diel bolo otvoreným posolstvo Hitlerovi. Chamberlain a Daladier mali jasnú taktiku voči Hitlerovi: vezmi si čo chceš, len nás nechaj na pokoji. Ak chceš Československo – nech sa páči. Ak chceš Poľsko – prosím, ale najlepšie by bolo ZSSR.

    Nemecko však ešte nebolo pripravené na vojnu proti ZSSR. Hitler veľmi potreboval ruské suroviny na vytvorenie si strategických rezerv no a ZSSR dostávalo od Nemecka stroje a moderné vojenské technológie. Nemci napodiv dávali ZSSR všetko, čo žiadali, lebo predpokladali, že ruskí inžinieri sú tupci a nedokážu načas pochopiť, ako sa tieto veci dajú vyrábať dovtedy, kým ich Nemecko nenapadne. Preto Nemci predpokladali, že ich dodávky do ZSSR – vrátane nových zbraní – nič na veci nezmenia.

    Dnes mnohí kritizujú ZSSR, že dodávalo Nemecku ropu, obilie a suroviny, ale zabúdajú, ako veľa ZSSR od Nemcov dostávalo, a to až do 22. júna 1941. Nemci síce svojim satelitom nanucovali všakovaké nepotrebné tovary, typicky písacie stroje, staré lieky, fúkacie harmoniky a podobné veci, ale ZSSR žiadal vyložene vojenské technológie, napr. protilietadlové delá a podobne. ZSSR ich síce mal pôvodne objednané u Škodovky, ale Nemci po obsadení Čiech anulovali všetky jej kontrakty. A iba dodávky surovín prinútili Nemcov tieto kontrakty obnoviť.

    Sovietsko-nemecký obchod sa samozrejme nepáčil Angličanom a Francúzom. Veľmi často spomínajú najmä dodávky sovietskej ropy do Nemecka, po podpísaní zmluvy o nenapadnutí smerovalo ¾ sovietskeho exportu ropy do Tretej ríše, ale pre ZSSR to nebol veľký podiel. ZSSR doslovne každý deň bojoval s horúčkovitým prezbrojovaním armády, ktorá mala veľmi zastaralú výzbroj a výstroj. Navyše, ani jeden kontrakt na dodávku ropy pre Nemecko nebol nikdy naplnený na 100%. Vždy sa vyskytli nejaké „technické“ alebo byrokratické problémy, ktoré to znemožnili.

    V tom čase boli hlavnou lokalitou pre ťažbu sovietskej ropy Groznyj, Majkup a Baku. Odtiaľ pochádzalo 80% leteckého benzínu, 90% petroleja a olejov a 96% nafty – hlavného paliva pre tankové motory. Hoci rozvoj ropných polí bol v ZSSR bol veľmi presadzovaný, na rastúce potreby sovietskej ekonomiky aj tak nestačil. Anglickí a francúzski špecialisti na ZSSR po analýze všetkých informácií došli k záveru, že sovietsky ropný priemysel je pre neho kľúčový, ale je blízko hraníc a teda je ľahko dosiahnuteľný leteckým úderom. Navyše, Baku zásobuje celú sovietsku ekonomiku a ak ho zničia, tak ZSSR bude odsúdené na ekonomický kolaps, lebo strategické zásoby mu na dlho nevystačia. Ak sa letecký útok naplánuje v tajnosti, tak Rusi sa nedokážu pripraviť. No tajomstvo sa nepodarilo udržať, lebo sovietskej rozviedke pomohli francúzski kecálkovia a náhoda.

    V malej parížskej reštaurácii v blízkosti Ministerstva obrany si jeden sovietsky korešpondent náhodne vypočul zanietenú diskusiu niekoľkých francúzskych dôstojníkov, ktorí živo rozoberali varianty vojenskej operácie na Kaukaze. Moskva takto dostala prvé informácie o pripravovanom anglicko-francúzskom útoku na ZSSR. O tejto téme napísal vo svojom životopise bývalý veliteľ sovietskej kontrarozviedky Pavol Sudoplatnov:

    „O plánovanom útoku na ropný priemysel v Baku sa vedenie v Moskve dozvedelo z údajov rozviedok – vojenskej aj NKVD. Ale ani jedna z nich nedokázala zistiť presné údaje o termínoch bombardovania Baku. Hovorilo sa o februári aj začiatku marca 1940“.

    Angličania našli achillovu pätu Stalina a chystali sa na ňu stúpiť. Z ich pohľadu to mohlo byť aj logické – veď ZSSR je spojenec Nemecka, s ktorým sú Veľká Británia aj Francúzsko vo vojnovom stave. Nič nemenilo na veci, že vojna bola iba „sediaca“.

    Treba však dodať, že ZSSR nikdy nebol najväčším dodávateľom ropy do Nemecka. Najväčšími dodávateľmi boli USA a Rumunsko. Ak by sme teda uverili, že skutočným dôvodom na prípravu bombardovania ruských ropných polí bola iba eliminácia dodávateľov ropy, tak tu vyvstáva otázka – prečo sa cieľom nemali stať najväčší dodávatelia? Prečo nezačali pripravovať akciu proti USA a Rumunsku? Británia predsa mala silnú námornú flotilu a lietadlové lode a letecké sily Francúzska mohli hravo dosiahnuť územie Rumunska.

    USA boli najväčším svetovým exportérom ropy a dodávali ropu aj Taliansku a Nemecku. Keď v 30-tych rokoch napríklad Taliansko viedlo vojnu v Etiópii, tak USA oficiálne považovali Taliansko za agresora. No ropu mu predávali bez problémov.

    Do roku 1941 dodávala USA ropu aj do Nemecka, na čo používali prečerpávaciu základňu na Kanárskych ostrovoch, ktoré patrili Španielsku. Americké tankery došli na ostrovy, potom ropu prečerpávali a tá pokračovala do Nemecka.

    Časopis LIFE v roku 1940 priniesol fotografiu, ako americká cisternová spoločnosť ESSOLUB a BRITISH SHELL prevážajú ropu do nemeckých miest Hamburg a Wuppertal. Táto fotografia bola urobená už po tom, ako Nemci vtrhli do Poľska, teda po tom, ako Anglicko a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku.

    V správe americkej vojenskej rozviedky z 15. júla 1941 sa dočítame:

    „Spoločnosť Standard Oil dodáva ropu cez Španielsko, približne 20% ide do fašistického Nemecka. Doteraz ani jeden z tankerov koncernu Standard Oil nebol torpédovaný námornými silami Nemecka, hoci plavidlá iných amerických spoločností, ktoré operujú na iných trasách už takýto osud postihol.“

    Američania neurobili nič, aby zastavili dodávky ropy fašistom, hoci v iných prípadoch konali oveľa dôraznejšie. Napríklad je síce známe, že USA vstúpili do vojny s Japonskom po napadnutí Pearl Harbour, ale nie je známe, že USA dodávali do Japonska všetku ropu, lebo Japonsko nemá žiadne vlastné zdroje. Keď Japonsko napadlo Čínu, tak USA zastavili Japonsku všetky dodávky ropy, na čo prišla odveta v podobe japonského útoku na Pearl Harbour.

    USA vstúpili do vojny až koncom roku 1941. No v tridsiatych rokoch minulého storočia bolo rozloženie síl úplne iné. Stalin chápal, že okolo ZSSR sa sťahuje – rovnako ako dnes okolo Ruska – obruč. Armáda žiadala oddialiť hranice ďalej od Leningradu, ktorý bol jedným z primyslených centier krajiny, ale hocijaká, úplne bežná, ani nie ďalekonosná zbraň – napr. bežné delo – mohlo z Fínska viesť paľbu po centre Leningradu (dnešného Petrohradu). ZSSR preto navrhlo Fínsku výmenu území tak, že ponúklo na výmenu svoju časť Karélie o dvojnásobnej rozlohe ako žiadali od Fínska. Hoci dnes sa tento fakt skrýva, napríklad aj Churchill neskôr napísal, že on síce bol podporovateľom maličkého Fínska, ale že požiadavka ZSSR bola viac ako spravodlivá a Fíni nemali odporovať, ale začať normálne rozhovory. No Fíni nechceli ani počuť o presune hraníc na Kolskom polostrove.

    ZSSR teda nemal na výber, lebo išlo o osud krajiny. Preto sa 30. novembra 1939 začala sovietsko-fínska vojna. Anglicko a Francúzsko prisľúbili poslať na pomoc Fínom 150 000 vojakov. Fínsko dostalo veľké množstvo zbraní a munície. Červená armáda však začala vojenské operácie maximálne neúspešne, čo na Západe podkopalo vieru v sovietske vojenské schopnosti. Západ začal nazývať ZSSR „Kolosom na hlinených nohách“. Začali už špekulovať ako si podeliť korisť – s Hitlerom, alebo aj bez neho? – ale to mohli doriešiť aj neskôr.

    Keď Nemci rozbili Československo, tak všetko bolo v poriadku a dobre. Ale keď ZSSR napadlo Fínsko, tak odrazu urazil tie „najšľachetnejšie city“ Chamberlaina aj Daladiera. Vtedy začali veľmi prefíkanú hru, o ktorej však dnes ako v Londýne tak aj Paríži by najradšej zabudli. Dňa 19. januára 1940 dostali v Paríži členovia vlády a velenie ozbrojených síl Francúzska dokument od premiéra Daladiera tohto znenia:

    „Kým je ZSSR zamestnané vojnou na severe vo Fínsku, možno ho napadnúť na juhu.“

    Daladier navrhoval poslať do Čierneho mora eskadru na blokádu sovietskych komunikácií a delostrelecké bombardovanie Batumi z mora. Ale bol si vedomý, že na napadnutie ZSSR potrebuje Francúzsko spojenca, na čo však hneď našiel spriaznené duše v Londýne. 24. januára 1940 predložil anglický generálny štáb vojenskému kabinetu memorandum, v ktorom sa hovorí:

    „Hlavná stratégia vojny. Efektívnu pomoc Fínsku môžeme poskytnúť len v tom prípade, ak napadneme Rusko podľa možností z čo najväčšieho množstva smerov. A čo je mimoriadne dôležité, udrieme na Baku – oblasť ťažby ropy, aby sme vyvolali vážnu štátnu krízu v Rusku. Náčelník generálneho štábu, generál Iron Sight.“

    Čo do podstaty to bolo technické zadanie na prípravu vojny proti ZSSR. Európania považovali za dôležité informovať o svojich plánoch na prípravu vojny proti ZSSR amerických partnerov. Francúzsky minister objasnil myšlienku svojho premiéra veľvyslancovi USA v Paríži: „Francúzsko nepreruší diplomatické vzťahy so ZSSR, ani mu nevyhlási vojnu. Ale pri nevyhnutnosti zničí ZSSR pomocou diel“.

    Operácia proti ZSSR nie je možná bez spoluúčasti Turecka, lebo ono musí povoliť vstup vojenských lodí do Čierneho mora a aj lety nad svojim územím. Preto do Istanbulu pricestoval hlavný veliteľ francúzskych vojsk v Sýrii, ten istý generál, ktorý po Hitlerovej okupácii Francúzska spolupracoval s Nemcami a na jeho príkaz vojenský tribunál odsúdil De Gaulla na trest smrti v neprítomnosti.

    O francúzsko-tureckých rokovaniach sa čoskoro dozvedeli v Moskve. Turecká vláda sa pokúsila upokojiť Stalina. 17. februára 1940 prišla do Moskvy táto tajná depeša: „Vojenský atašé Turecka oznámil, že pre Anglicko by bol útok možný, ak by Turecko otvorilo prieplav pre jeho lode, ale to Turecko neurobí. Pretože priateľstvo Turecka a ZSSR ostáva nezmenené, tak jeho nepriateľom neostáva nič iné, len šíriť všelijaké ohováračské nezmysly. Vojenský atašé v Nemecku Pukajev“.

    Od Turecka to však bola iba dezinformácia a naopak, začalo zhromažďovať svoje vojská na hraniciach so ZSSR a nakupovať zbrane, ale nespoliehalo sa iba na zbrane. Veľvyslanec Veľkej Británie v Turecku hlásil svojmu ministrovi zahraničných vecí do Londýna, že Turci robia tajné opatrenia na prípravu povstania v sovietskom pohraničí. Boli to práve Turci, ktorí v decembri 1939 vytvorili tzv. Istanbulskú radu konfederácie Kaukazu. Členovia tejto konfederácie počas druhej svetovej vojny vytvorili moslimský prápor, keďže Turci si robili zálusk na rôzne oblasti ZSSR. Minister zahraničných vecí Turecka Sarak Džaglu súkromne oznámil francúzskemu veľvyslancovi, že problém s preletom lietadiel a prechodom lodí nebude. Keď bol už premiérom, r. 1942 povedal Nemcom: „Zničenie Ruska je taký hrdinský čin, ktorý sa môže uskutočniť len raz za storočie. Ruský problém môže byť len v tom prípade, ak sa zabije aspoň polovica obyvateľstva Ruska“. No a dnes je na jeho počesť pomenovaný domáci štadión jedného z tureckých klubov.

    15. februára 1940 premiér Chamberlain v anglickom parlamente vyhlásil „nech by iní robili čokoľvek, naša vláda nebude nikdy podlo útočiť na ženy a civilné obyvateľstvo len preto, aby ich terorizovala“. Čoskoro po tom, ako vyslovil tieto slová, mu položili na stôl dokument tohto textu:

    „Prísne tajné! Vojenské dôsledky operácie proti Rusku v 1940 roku. Musíme skonštatovať, že bombardovanie na Kaukaze nevyhnutne prinesie značné straty civilného obyvateľstva“.

    Ale Chamberlaina tieto následky neujímali, pričom Anglicko ani nebolo vo vojnovom stave so ZSSR, ale s Nemeckom. Keď iniciatívni poslanci britského parlamentu žiadali bombardovať Nemecko zápalnými bombami, tak rozhorčený minister obrany vyhlásil že toto sa nemôže robiť, lebo podľa Haagskej konvencie to bolo súkromné vlastníctvo. Sovietsky ropný priemysel očividne súkromným majetkom nebol.

    Začiatkom roku 1940 bola už industrializácia ZSSR celkovo na dobrej úrovni a bol zmodernizovaný aj ropný priemysel. No napriek tomu ešte ostávalo zo starých čias pomerne veľa drevených ropných veží a rozľahlé povrchové jazerá naplnené ropou. Boli to zásobníky ropy, ktorých bolo čo do rozlohy na hektáre. V Baku bola ropa doslovne všade, presakovala dokonca aj do kanalizácie. Bol to jednoducho ideálny objekt na bombardovanie. Pri vzniku požiaru – stačilo použiť zápalné bomby – by nastala doslovne apokalypsa. Ropa by horela nielen na povrchu zeme, ale aj v jej hĺbke. Následkom by boli kyslé dažde, ktoré by zničili všetko živé. Sovietski ťažobníci si objednali u amerických špecialistov zariadenie na hasenie ropných požiarov. Američania odpovedali, že zem je tak presiaknutá ropou, že požiar sa bude šíriť veľmi rýchlo a prenesie sa aj do ďalších nálezísk. Podľa nich by hasenie trvalo niekoľko mesiacov a na obnovu ťažby by prešli roky.

    V marci 1940 prebiehali už posledné dni sovietsko-fínskej vojny. V Moskve už prebiehali mierové rokovania, ale boje ešte pokračovali. Napriek týmto rokovaniam poslal Stalin národného komisára obrany Vorošilova do Baku na generálnu inšpekciu stavu protivzdušnej obrany a celkovo celej oblasti ťažby ropy. Vorošilov šiel hneď po svojom prílete nazad – o 0:15 v noci – do pracovne Stalina, ktorému 15 minút podával správu zo svojej inšpekcie. Následne boli do pracovne Stalina povolaní členovia generálneho štábu. Stalin rozhodol, že sa nebudú obmedzovať iba na obranu. Ako odvetu za bombardovanie bol vypracovaný plán úderu na britské a francúzske základne na Blízkom východe. Ďalej bol pripravený plán rozdrvenia britskej eskadry v Alexandrii a poškodenie Suezského prieplavu a paralyzácia britského námorníctva. Velitelia leteckých plukov čoskoro dostali letové rozkazy. Začali sa prípravy a to mala byť odpoveď Chamberlainovi.

    No ani Angličania, ani Francúzi nemali ani poňatia, aké plány sa chystajú v Berlíne. Kým oni sa koncentrovali na prípravu operácie proti ZSSR, Hitler začal konať. Nemecký generálny štáb pripravil plán operácie Gelb, čo bola operácia na Západe proti Anglicku a Francúzsku.

    8. marca 1940 anglická komisia náčelníkov štábov v Londýne predložila vláde nový dokument:

    „Prísne tajné! Zničenie hlavných rafinérií sa dá dosiahnuť spôsobom neprestajných operácií počas niekoľkých mesiacov silami najmenej 3 bombardovacích eskadier. Tri eskadry lietadiel MK-4 môžu byť prevelené z metropoly. Ak sa prípravné práce uskutočnia hneď, tak koncom apríla budú pripravené na základniach v Severnom Iraku a Sýrii“.

    12. marca 1940 bol podpísaný mier medzi ZSSR a Fínskom. Vojna sa skončila. Potreba bombardovať sovietske ropné polia pominula. Ale plány Daladiera a Chamberlaina sa nezmenili. Daladier dokonca naliehal na Fínov, aby pokračovali vo vojne. Argumenty Stalina – tanky a lietadlá – sa však ukázali silnejšie. Vojna skončila dôstojne ako pre ZSSR, tak aj pre Fínsko. No mier neuspokojil ani Londýn ani Paríž. Vznikla politická kríza a vo francúzsku padol Daladier. Nastúpil Paul Reynaud s novou vládou. No tento sa chcel ukázať ešte tvrdším a rozhodnejším ako jeho predchodca, lebo prípravy boli už aj tak rozbehnuté v maximálnom rozsahu. Chamberlain sa udržal. Francúzsko aj Veľká Británia sú už unavené zo „Zvláštnej vojny“ a verejnosť žiadala nejaké rozhodné činy. No začať skutočnú vojnu s Hitlerom sa ako Francúzsko tak Veľká Británia obávali, preto príprava Kaukazskej operácie dostáva nový impulz. Reynaud napísal Chamberlainovi:

    „Rozhodná operácia na Čiernom aj Kaspickom mori je spojencom potrebná nielen preto, aby sa Nemcom zastavili dodávky ropy, ale predovšetkým preto, aby sme poškodili celú sovietsku ekonomiku predtým, ako sa Hitlerovi podarí ju využiť vo svoj prospech. Neexistencia vojnového stavu medzi spojencami a Ruskom môže spôsobiť prekážku anglickej vláde, ale francúzska vláda odmieta takúto prekážku, pretože je presvedčená, že nemôže zaváhať, a keď je potrebné, tak môže na seba prevziať zodpovednosť za napadnutie Ruska“.

    Po tom, ako obe vlády vydali svoje rozkazy pristúpila francúzska aj britská armáda k príprave operatívnych plánov. Francúzsko predpokladalo použiť 70 až 100 svojich bombardérov, a 36 až 40 diaľkových bombardérov pripravovala Británia. Ukázalo sa však, že francúzske bombardéry mohli bombardovať iba po Batumi, do Baku nedoleteli.

    Náčelník anglického generálneho štábu Iron Sight napísal: “Všetko musíme urobiť my iba s malou a zanedbateľnou pomocou Francúzov. Ale hlavné je to urobiť, ciele sú určené“ Baku, Groznyj, Batumi.“

    Plán dostal kódový názov RIP. Hoci vo francúzštine to boli skratky Rusko-Industria-Ropa, v angličtine aj latinčine to znamená „Odpočívaj v pokoji“ a dáva sa na náhrobky na cintorínoch.

    Počas 49 dní malo 9 eskadier bombardérov – 100 lietadiel – zničiť spolu 67 závodov na spracovanie ropy v Baku, 43 v Groznom a 12 v Batumi. Plán predpokladal aj zničenie ropovodu z ropných polí v Kaspickom mori do ropných terminálov v Čiernom mori. Každý nálet mal zhodiť cca 70 ton bômb.

    Veľká Británia sa vôbec nechystala na pozemnú vojnu, čo dokazuje aj to, že mala iba do 15 pozemných divízií. V tom istom čase mal ZSSR do 180 divízií a Nemecko v čase napadnutia ZSSR už 200. Hlavnou mocou Veľkej Británie bola námorná flotila a letectvo. V čase druhej svetovej vojny Veľká Británia ukázala, čo dokáže jej letectvo. Britské letectvo tak r. 1945 zbombardovalo Drážďany, že v meste vznikla ohnivá búrka a zahynulo 55 000 ľudí – samozrejme väčšinou civilistov. No Drážďany bombardovali 2 dni a nie jeden a pol mesiaca, ako sa chystali Baku…

    Spojenci mali jediný problém, a to ako dostať svoje lietadlá na Blízky Východ a ako zabezpečiť pre presné bombardovanie presné letecké mapy. Bez dobrých máp sa nedá rátať s úspechom, lebo nálety by boli veľmi náhodné. Preto 30. marca 1940 urobili Angličania dva prieskumné lety nad ZSSR zo základne v meste Habbania v dnešnom Iraku. Najskôr fotili územie Azerbajdžanu, pričom sovietska protivzdušná obrana nič nespozorovala. O šesť dní neskôr to zopakovali nad Gruzínskom, ale to už do Moskvy došla správa: „Národnému komisárovi vnútorných záležitostí Berjovi: 5. apríla o 11:15 vo výške 2 000 metrov preletelo hranicu z Turecka jedno dvojmotorové lietadlo striebornej farby. Poznávacie znaky neurčené. Na lietadlo boli vystrelené 4 delostrelecké výstrely, po ktorých zmenilo kurz na batumskú rafinériu. Po ďalšom delostreleckom útoku lietadlo ušlo do Turecka. Tureckému pohraničnému komisárovi sme poslali protest. Maslenikov“

    Pre sovietsku protivzdušnú obranu to bol veľký problém, lebo kaukazská PVO patrila čo do dôležitosti na tretie miesto v ZSSR po Moskve a Leningrade. Prelet špionážneho lietadla nikdy nie je iba rozviedka, vždy to je aj previerka PVO. Vtedajšia výzbroj sovietskej armády bola v hroznom stave. Delá PVO boli vyrobené ešte v r. 1915.

    Čo z toho vyplýva? Prvý prelet ani nezbadali, nad druhý síce strieľali, ale neúspešne. Nevyštartovalo ani jediné lietadlo, ale aj tak to stačilo na to, aby v Moskve pochopili, že anglicko-francúzsky spojenci prechádzajú do realizačnej fázy. Znamenalo to, že boli už pripravené lietadlá na útok a vôbec celá operácia, vykonávali letecký prieskum cieľovej oblasti, posádky boli vycvičené na nočné bombardovanie, boli vypracované všetky detaily operácie, kt. sa mala uskutočniť 15. mája 1940.

    Spojenci mali jasno: v Európe sú Nemci veľmi silní, preto ak podrežú hrdlo Rusom, tak Hitler hneď udrie na ZSSR. Toto bola ich demokratická kalkulácia. A to je zároveň aj pravá tvár demokracie, ktorej sa dožadujeme aj u nás, akurát nám uniká, čo to demokracia naozaj je… no v dielach starých Grékov je to jasne vysvetlené.

    A čo sa zatiaľ dialo v ZSSR? 6. mája 1940 bol v Azerbajdžane otvorený nový, 110 kilometrový kanál menom Stalin. Jeho voda umožnila ZSSR spracovať ďalšie tisíce ton bavlny. Ľudia oslavovali koniec výstavby. Nikto z tých, ktorí vtedy pod horúcim kaukazským slnkom oslavovali netušil, že o deväť dní sa majú na oblohe objaviť britské a francúzske bombardéry a rozsievať smrť a ničenie.

    10. mája 1940 ráno Reynaud volal Chamberlainovi aby mu oznámil, že Francúzsko je plne pripravené začať vojnu proti ZSSR. Ale hrou osudu sa práve 10. mája skončila „divná vojna“ a začal sa útok Nemcov. Hitler poslal svoje tanky na Západ. Nemci sa zmocnili všetkých strategických zásob spojencov. Získali viac, než mohli použiť, a teda nemecké tanky nemali problém s palivom. Nemci po skončení „divnej vojny“ obišli obrannú líniu Francúzska a prešli Holandskom, čo nebolo iba o vojenskej šikovnosti. Holandsko malo pod kontrolou ťažbu ropy v Indonézii. Týmto ťahom sa dostalo pod ich kontrolu ako Holandsko, tak aj ropa.

    V deň útoku na Francúzsko nastal politickí bankrot Chamberlaina, ktorý bol definitívne odstavený. Premiérom sa stal Churchill, no do Paríža triumfálne vošli Nemci. Guderianova armáda prešla francúzskym územím ako horúci nôž maslom – bez akéhokoľvek odporu. Neboli žiadne boje. Hľa, toto je onen hrdinský boj Francúzov a Angličanov proti Nemcom na pomoc Poliakom. A teraz sa môžete lepšie pozrieť na údaje, ktorými nás kŕmia oficiálne učebnice a iné „odborné“ publikácie… Nemci zaútočili až 10. mája nasledujúceho roku a na svoje víťazstvo potrebovali iba toľko času, koľko bolo technicky potrebné prejsť nemeckým tankom od hraníc do Paríža. Naozaj „hrdinská“ vojna.

    Francúzska armáda v panike potratia nielen futbalové lopty, ale v chaose a zmätku úteku zabudli aj celý vagón s archívom generálneho štábu, v ktorom boli archívy najvyššieho velenia. Medzi inými dokumentmi tam boli aj plány vojny proti ZSSR. Nemci ich s radosťou odovzdali do Moskvy. Depeša Ribbentropa Stalinovi:

    „Sovietske ropné centrum v Baku a ropný prístav v Batumi stali by sa bez pochýb už v tomto roku obeťami britského útoku,  ak by nebolo zničené Francúzsko a britská armáda vyhnaná z Európy, čo podlomilo anglický duch ako taký, čím sme urobili definitívny koniec týmto machináciám“.

    V Moskve tieto dokumenty študovali s veľkým záujmom. Ich pravosť nikto nikdy nenapadol. Plán bol hotový, operácia kompletne pripravená. Armáda už čakala iba na rozkaz. Veľkou otázkou zostáva, čo by sa stalo, keby Nemci obsadili Francúzsko až po tom, ako by spojenci zahájili operáciu na Kaukaze? Ako by sa vyvinuli vojnové udalosti a kto by proti komu bojoval? Svetové dejiny by sa uberali úplne inou cestou, než aká je známa dnes. Pakt o neútočení – hoci iba jeden z mnohých nemeckých v Európe – medzi Nemeckom a ZSSR sa mohol cez noc stať vojensko-politickým spojenectvom, lebo nielen fašistické Nemecko by bojovalo proti Francúzsku a Anglicku, ale aj ZSSR, ktorý by sa stal obeťou demokratickej agresie. Kde je vlastne hranica medzi fašizmom a demokraciou? A je vôbec nejaká? ZSSR by bol jednoducho donútený sa brániť pred Francúzskom a Anglickom, ktoré sa mu ani nechystali najskôr oficiálne vyhlásiť vojnu, len ho jednoducho chceli najskôr napadnúť. A práve vtedy by Nemecko dostalo na svoju stranu plnú podporu a hospodársky potenciál Ruska, a to od bojovej sily po suroviny, pričom by určite došlo aj k obsadeniu Anglicka. A ako vôbec vieme, že demokratické plány podobného druhu nie sú dnes znovu pripravené – veď aj my sa cítime skrz zmluvy istí…

    Neskôr sa Británia snažila doručiť ZSSR aj naozaj cenné informácie, napríklad, že Nemecko sa snaží zaútočiť na ZSSR, ale Stalin im už – a niet sa čomu diviť – neuveril. Bolo im totiž jasné, že Veľká Británia sa môže zachrániť jedine v tom prípade, ak do vojny proti sebe nastúpia ZSSR a Nemecko. To ráno, keď sa Churchill prebudil a dostal informáciu, že Nemecko napadlo ZSSR, povedal: „Až teraz je Anglicko zachránené“.

    Načo nám takýto druh informácií? Dobre vieme, že samé osebe nič nezmenia. No je tu jeden dôležitý aspekt. Ak vieme, ako sa chová náš nepriateľ, tak nepodľahneme viac ilúziám a začneme chápať nevyhnutnosť toho, čo má prísť. Kto si myslí, že Západ nemyslí na nič iné, len na náš prospech… ten nech ďalej sníva aj o tom, že deti nosí bocian a politici sa starajú o náš blahobyt…

  • VOLANIE SRDCA

    Od malička sme neraz počuli, že naše srdce je najlepší radca. Korene tejto Múdrosti sú dávno zabudnuté, ale poznanie sa k nám vracia. Z védického pohľadu je srdce človeka orgánom Duše. Čo do fyzického napojenia sa na našu Rodovú pamäť vieme aj to, že ona je uložená v kostnej dreni. No a kompletné prepojenie týchto „komponentov“ sa po celom tele realizuje krvou. No nie je krv ako krv. Ak sa pomieša, tak sa zásadným spôsobom zníži jej vodivosť, t.j. schopnosť prenášať informáciu z Rodovej pamäte (hard disku) napríklad do mikroprocesora (mozgu), stráca sa spojenie s Dušou (srdce) a podobne. No a práve preto nám tvari pripravili program našej likvidácie vlastnými rukami, t.j. „športovým sexom“, aby sme sa premiešali s inými rasami, čo zabezpečí minimálne dva ciele, ktoré si tvari – na to si vyvinuli sociálne inžinierstvo – stanovili. Miešaním sa s inými národmi sa značne znižuje vodivosť krvi, jav telegónie – pre nás Kony Rita– zase „zabezpečí“ degradáciu potomstva. Ak k tomu ešte pridáme vírusy – náboženstvá – tak sa môžeme priamo porovnať s fungovaním PC a pochopiť, čo s nami robia. No treba povedať, že oni to iba prichystali. Likvidujeme sa sami. To, že je to z nevedomosti nič nemení na hrozných, aj karmických dopadoch. Všimnite si dobre psíkov. „Odborníci“ pohŕdajú orieškami, ktorí sa však rodia na základe prirodzeného výberu. Niektoré ich argumenty smerujú k tomu, že odkiaľ majú vziať „inteligenciu“ – ale odkiaľ ju berú prešľachtené plemená? A či náhodou neboli na začiatku iba a výlučne oriešky? No a jeden argument za všetky – oriešok vám bude robiť radosť osemnásť aj viac rokov, lebo je to prirodzená bytosť. No a vyšľachtené plemená zomierajú už po ôsmych, desiatich, možno najviac ak dvanástich rokoch. Toto je jeden z následkov kríženia sa medzi rasami – drastické zníženie dĺžky života a choroby, ktoré prirodzený výber ani nepozná.

    Pred tým, ako pokročíme ďalej, máme pre tých, ktorí sa už neraz pýtali ako nás podporiť jednu informáciu. Blíži sa čas daňových priznaní a využitia 2% na venovanie subjektom podľa výberu. Ak ste sa rozhodli podporiť našu činnosť, tak môžete venovať 2% z daní nášmu občianskemu združeniu Sláva. Tlačivo si môžete stiahnuť na našej novej stránke (nad Slovanskými hodinami).

    Ďalej by sme radi zopakovali jednu dôležitú vec. Predpokladáme, že to nie je potrebné opakovať našich stálym čitateľom, ale keďže nám neraz píšu čitatelia, ktorí by chceli vysvetliť veci, o ktorých sme už dávno písali, tak nezaškodí krátko sem-tam zopakovať niektoré dôležité detaily. To najdôležitejšie je to, že naša stránka je venovaná našej vlastnej Prastarej Kultúre. Táto je Prastará preto, lebo je Prvobytná na našej Midgard-Zemi.

    Hoci to mnohým nedochádza, zmeny sú už predo dvermi. Mnohí si stále naivne myslia, že tým, že sa niekde na internete dočítajú niečo o Illuminátoch, o Sionistoch, čoraz viac a viac o skutočnej podstate kresťanstva, o temnom politickom pozadí mnohých udalostí a podobné veci, že tým sa niečo mení. No vnímavý čitateľ vie, že ani náhodou. Takýto druh informácií sa už utajovať nedá, no samotný dostup k nim pre verejnosť NIČ NEMENÍ. Americký prezident stále robí čo chce, Británia to isté, Svetová vláda rovnako, NATO tiež, všetky tajné rády tiež a nakoniec mainstreamové médiá si takéto veci ani nevšímajú. Potom sú tu aj rôzne „slobodné“ médiá, ale nakoniec zistíte, že ich majú pod kontrolou kresťania… a od tých nemôžeme čakať, že prinesú niečo pozitívne o pohanoch.

    Teda pravda o špinavom pozadí politiky, o zverstvách náboženstiev – vrátane kresťanských – a podobných veciach síce zamestná myseľ mnohých ľudí, ale sú to informácie dobré iba na to, aby im „zaplnili operačnú pamäť“, je to teda iba druh „spyware“. Prídu vždy ďalšie a ďalšie informácie, ale žiadne reálne zmeny. Páchajú na nás genocídu a my sa stále zabávame ako na Titanicu. My však musíme konať podľa odporúčaní a očakávaní našich Predkov. A túto informáciu vám podávame. Nič iné nás nezachráni – veď čo s vedomosťami o všakovakých svinstvách, keď nevieme ako z toho všetkého von? A čo robiť, keď nastúpia udalosti, ktoré nastúpiť musia? Tu musí každý vstúpiť do svojho vnútra a počúvať hlas svojho srdca. To je jediná cesta nahor a k Svetlu, to od nás čakajú naši Predkovia, aj tí, ktorí museli zomrieť za to, aby sme tu my dnes boli. Myslíte si, že im postačí, ak im budeme referovať „novinky“ z politiky či zákulisia náboženstiev? Odpoveď si nájde každý sám.

    Situácia je vážnejšia, než by sa zdalo, pretože už Príroda začala konať SAMA. Príroda je to, čo je Pri Rode, je súčasťou našich Rodov – aj keď ju ľahostajne nechávame tvarom rukami smerdov a Judášov drancovať. Hoci mechanizmus fungovania takýchto udalostí si vysvetlíme v niektorom z budúcich článkov, udalosti si už môžeme dať do súvislostí teraz. Napríklad v japonskej Fukušime havaroval reaktor jadrovej elektrárne, ale vieme v akej súvislosti? V tej istej prefektúre, napájaná z tejto elektrárne je fabrika, kde na objednávku Svetovej vlády začali hromadnú produkciu mikročipov pre čipovanie všetkých obyvateľov Zeme. Príroda vydala jasné varovanie. Zatiaľ iba varovanie.

    Na príkaz krajiny, kde sídli hlava Svetovej vlády bola spustená „Arabská jar“, ktorej logickým prvkom mal byť koniec Sýrie. No zasiahlo Rusko. Preto ako ďalší krok – keďže aj tak ide o destabilizáciu Ruska – presunuli operácie do Volgogradu a zároveň rozpútali šábes v Kyjeve. No energie zmenili smer – kruh sa nečakane uzavrel – a tak krajina, odkiaľ vyšli príkazy sa sama stala obeťou povodní, vlnobitia, dažďov a záplav. Zatiaľ tiež iba ako varovanie. Keďže princípy pohybov energií sú čiernym mágom známe, hneď ako im došlo o čo ide, vykonali pokus o pozastavenie deštrukčných aktivít. Ale keďže tvari plánujú dlhodobo – minimálne na stáročia – tak už predtým vydali príkaz na konanie svojej kolónii – a tá koná. Ako dôsledok jej konania prišli na ňu nebývalé a neočakávané mrazy…

    Musíme zopakovať, že ide o varovania. To hlavné je ešte iba pred nami. Ale varovanie platí – hoci paradoxne – najmä pre nás. My musíme konať, my sa musíme zjednocovať a preberať aktivitu do svojich rúk. Cieľom tejto úlohy je, aby sme my nadobudli požadované kvality – pre ktoré sme sa tu aj cieľavedome inkarnovali. Teda namiesto čítania nezmyslov a sledovania médií – ktoré pre nás pripravili tvari – musíme konať tak, aby sme naplnili svoje poslanie a nesklamali vlastných Predkov. Lebo teraz sme začali všetci spolu padať do priepasti. Naša úloha je naštartovať svoj vlastný pohyb a dvihnúť sa nahor – lebo kto to neurobí, ten bude mať rovnaký osud ako celá civilizácia. Na každú činnosť je potrebná energia, to je známy fakt. V Noci Svaroga sme ju nemali, ba navyše sme boli v stave spánku – náš mozog zabezpečoval iba nevyhnuté funkcie, preto pracoval iba na 3%. Na viac nebolo energie. No 3% mozgu pracovalo iba tým, ktorí nepožívali drogy, alkohol, nikotín, mäso a ďalšie látky, ktoré vo védickom ponímaní patria medzi potraviny živlu nevedomosti. Kto konzumuje potravu živlu Nevedomosti, nemôže dosiahnuť živel Cnosti. Teraz začala energia prúdiť, je to ako keby sa nám už naplnila nádrž v aute. Je už skoro plná paliva, ale my sme zabudli asi nielen riadiť naše „vozidlo“, my sme dokonca zabudli aj to, kde sa vkladá kľúčik, či ako sa radia rýchlosti. Kto na to nepríde, zahynie. A v demokratických médiách, kresťanských slobodných vysielačoch, či hoci aj návodoch na výrobu píšťaliek sa to nedozvie. No toto je už osobná zodpovednosť každého za seba pred vlastným Rodom, pred vlastnými Predkami. Kdejaké informácie o temných zákulisiach politiky a podobné veci – hoci inak pravdivé – nedajú žiaden návod na to, čo robiť. Teraz – hoci sú aj pravdivé – ich používajú nato, aby sme ani nehľadali odpovede na skutočné otázky. Overiť si to môžete aj tak, že tieto veci nájdete už kdekade – ale kde nájdete informácie o našej podstate, o Rodovom zriadení, o tom, ako budovať Dŕžavu a podobné stavebné kamene našej Prastarej Kultúry? Aj túto odpoveď poznáte.

    Žijeme na území niekdajšej Maličkej Rusi. Rus obývajú Rusi, teda ja my sme pôvodom Rusi, ibaže z najmenšej Rusi. Maličká Rus mala – ako je tradičné v našom systéme – Veľké knieža celej Maličkej Rusi, ale zároveň jednotlivé zložky mali svoje kniežatá. Tu nešlo o lakomú ctibažnosť a zneužívanie moci – ako v štáte – pre svoje záujmy, ale jednoducho o efektívnu správu vnútorných záležitostí, vrátane vojenskej organizácie. Tomu vôbec neprotirečí, že napríklad Srbi žili vo svojej, Striebornej Rusi.

    Ako vieme, či konáme vo svoj prospech, ak nevieme, kto v skutočnosti sme? Musíme vychádzať z toho, kto naozaj sme – a my sme tiež Rusi. Veď aj Knieža Samo dal jednému zo svojich synov meno Rus, o čom nám podáva svedectvo Velesova Kniha, ale Sama ako Slovana – o „Frankovi“ ani netuší, a to ide o rok 1601(!) – potvrdzuje aj Mauro Orbini. Sme teda národom Rusov, aj keď prebývajúcich na Západe. Mimochodom všimnite si, že všetky kontinenty začínajú svoj názov na „A“, čo je od slova „As“. Európa nie je v skutočnosti výnimkou, je to len novotvar, ktorým tvari označili svoje víťazstvo pomiešania jazykov. Európa – dodnes hovoríme o Eurázijskom kontinente – je iba pokračovaním zeme Asov, teda Asie. Za starých čias sa celý kontinent volal Asia. No a zriadenie, Dŕžava, ktoré na ňom odpradávna jestvovalo sa držalo na moci Rodov „IMenem PERÚNA“ (Menom Perúna), čo sa od dávnych čias skracovalo ako IMPERIA, a čo dnes označujeme v slovenčine (jazyku Slovenov, t.j. kresťanov) ako Impérium. My Slovieni nie sme kresťania, teda medzi nami nemôže byť 17% zradcov…

    Tu prichádzame k otázke, či je správne v starých textoch nahradzovať slovo „Rusi“ slovom „Slovania“. Musíme si uvedomiť, že napríklad aj v dnešnej ruštine rozoznávame výrazy Slavjan, Slavjanin, Slovan, Slovien. U nás od čias štúrovcov výraz Sláv, Slavjan nebadane „vymizol“, ale dodnes máme „Slávy dcéru“, teda Slavjan je rovnako našim starým výrazom. No a v Rusku zase „nenápadne“ vymizol Slovan.

    Kto to je vlastne Slovan, aj keď správnejšie by sme mali hovoriť Slavjan? Nuž, pozrime do Véd, do Velesovej knihy. V nej nájdeme:

    Otcom našim a matkám Sláva! Lebo oni nás učili ctiť si Bohov našich a viedli nás za ruku Cestou pravou. Tak sme aj šli a neboli sme pochlebovačmi, ale boli sme Rusmi-Slavjanmi, ktorí Bohom slávu spievajú a preto sú Slavjani.

    Niektorí prekladatelia Velesovej knihy sa tu dopúšťajú chyby, keď slovo „Rusi“ nahrádzajú slovom „Slovania“. Naši Predkovia, Rusi – samozrejme – boli Slovanmi (v našom dnešnom význame, inak Slavjanmi), pretože „Bohom slávu spievajú a preto sú Slavjani“. Árijci tiež slávili Svetlých Bohov a Veľkých Predkov, a preto aj oni boli Slavjani. Keď teda v tejto spojitosti hovoríme o Rusoch ako Slavjanoch (Slovanoch), tak musíme rozumieť, že Rusi boli Slovanmi len v rovine svetonázorovej, ale etnicky boli vždy Rusmi. Okrem toho sa podľa mien kniežat Rusov ešte sami nazývali Skýtmi, Slovienmi, Skolotmi, Venédmi atď. Musíme tiež brať do úvahy, že v minulosti sa nepísalo na klávesnici PC, ale veľmi často rezalo do dreva či rylo do kameňa. Preto sa neraz vynechávali samohlásky a používali iba spoluhlásky. A tak nápis „VND“ sa v niektorých textoch neskôr dešifroval ako VeNéDi, inde ako VaNDali. No všetko toto naši Predkovia nikdy nezamieňali za prvopočiatočný samonázov nášho národa – Rusi.

    Ak teda hovoríme napríklad o takom druhu textových materiálov, v ktorých sa pojednáva o otázkach Vierouky a svetonázoru, tak môžeme – v našej súčasnej terminológii – hovoriť o slovanských textoch. Ale keď hovoríme o téme Života a Tvorivosti a Umenia našich Predkov, tak zamieňať ich etnickú podstatu svetonázorovou je zavádzanie čitateľov. Nezabúdajme, že aj Mauro Orbini hovorí o Rusi, v zozname použitej literatúry nájdeme „Anály Ruské“, ale písal predovšetkým o našom území!

    Dokazuje to aj náš – hoci značne obrezaný – jazyk. Stále je v ňom poznať ruský pôvod, aj keď kresťania sa úporne tisíc rokov snažili zničiť všetky stopy. Ale jazyk máme od našich Predkov. A práve od starého jazyka Rusov bol odvodený Sanskrit (správne Samskrit), ktorý je stále veľmi blízky starému jazyku Rusov.

    Ruský národ, ku ktorému plnohodnotne patria dnešní Veľkorusi, Malorusi, Maličkorusi, Sibírčania, Kazaci a Pomorania obýva územie od Karpát po Tichý oceán, od Ľadového oceánu po Ruské (Čierne) more, Kaukazské pohorie, Aralské more, jazero Balchaš, južné oblasti Altaja a Sajanu, Amur a Vladivostok. Celú túto oblasť máme za povinnosť ubrániť a uchovať pre blaho budúcich pokolení Ruského Národa. Toto sa dá úspešne dokázať jedine za predpokladu spojeného úsilia a zjednotenia všetkých príbuzných národov.

    Fakty nájdené v starých Védických textoch potvrdzuje už aj moderná veda. Ruský vedec, jeden z popredných svetových odborníkov na DNA genealógiu – a svetovou špičkou sú aj tak Rusi – a profesor na Harvardskej univerzite, Anatolij Kľosov (Анатолий Клёсов), umiestnil dňa 7. septembra 2008 v internete svoj článok Одкуда появились славяне и „индоевропейцы“? Ответ даёт ДНК – Генеалогия; t.j. „ODKIAĽ SA VZALI SLAVJANI A „INDOEURÓPANIA“? ODPOVEĎ NÁM DÁVA DNA-GENEALÓGIA“. Príznačný je aj jeden detail – my sme „slobodne“ začali používať anglické slovo „Acid“ (v skratke DNA), pričom ruština používa naše slovo „Kyselina“ (preto DNK).

    Kľosov vo svojom článku prišiel k záverom, ktoré potvrdzujú výskum tých autorov, ktorí nesúhlasia s oficiálnou verziou historickej vedy o minulosti a pôvode našich Predkov. Jeho výskumy potvrdzujú dôkazy, ktoré vo svojich prácach podáva napríklad V. M. Ďomin. Naši Predkovia – Rusi a Árijci – prišli na Ruskú, t.j. Východoeurópsku  rovinu pred 4 400 rokmi, do Indie pred 3 800 rokmi, do Iránu pred asi 3 700 rokmi a silne sa líšili od tých národov, ktoré tieto oblasti v tých časoch obývali. Čo sa týka Európy A. Kľosov píše, že „ďalej na západ, k Atlantiku, podiel árijského, slavjanského rodu Rial značne klesá, pričom u obyvateľov Britských ostrovov predstavuje už len 2-4%“.

    Čo sa týka Východných Slovanov (Slavjanov) píše:

    „Hľa, tu sme sa dostali k pojmu „haplogrupa predkov“ alebo „haplogrupa rodu“. Je tvorená presnou mapou mutácií v mužskom pohlavnom chromozóme. Existuje aj u žien, ale v druhom systéme koordinát. Teda Východní Slovania – to je rod Rial. Títo predstavujú u obyvateľstva Ruska, Ukrajiny a Bieloruska 45 až 70%. Ale v starých ruských a ukrajinských mestách, mestečkách a osadách až 80%“.

    Profesor Kľosov – napriek brilantným vedeckých dôkazom a používaným metódam – sa však nevyhol omylom a protirečeniam, ktoré vyplývajú z jeho neznalosti migrácie obyvateľstva našej Zeme v dávnej minulosti, a preto prišiel ku koncepcii, že pravlasťou Slovanov je Balkán, čo vysvetľuje takto:

    „Ako bude ukázané v tomto výskume, predstavitelia rodu Rial na Balkáne, ktorí tam žili pred 12 000 rokmi, po asi dvesto pokoleniach prišli na Východoeurópsku planinu, kde sa pred 4 500 rokmi udomácnil predok Rusov a Ukrajincov rodu Rial, vrátane autora tohto článku. Po ďalších 500 rokoch, pred 4 000 rokmi, oni, Praslovania, došli na Južný Ural, ďalej po štyristo rokoch sa vybrali do Indie, kde dodnes žije približne 100 miliónov ich potomkov, členov rodu Rial. Rodu Árijcov. Árijcov preto, lebo oni tak nazývali samých seba a je to zadokumentované aj v starých indických Védach a iránskych povestiach… Ešte jedna vlna Árijcov s takými istými haplogrupami sa vydala do Strednej Ázie a Východného Iránu, tiež v treťom tisícročí pred n. l. a stali sa z nich iránski Árijci“.

    Profesor Kľosov si bohužiaľ nevšimol – alebo to ani nevie – že migrácia našich Predkov zo Severu na Juh a z Východu na Západ sa odohrala už pred viac ako 12 000 rokmi. Ide o udalosti, na pamäť ktorých máme dnes Letopočet „Od Veľkej Struže (Ochladenia)“, ktorý má v roku 7522 od Uzavretia Mieru v Hviezdnom Chráme (2014) hodnotu 13022 rokov. Takýchto migrácií však bolo veľa. Niet pochýb o tom, že časť našich Predkov svetovú potopu prežila a osídlila Balkán a následne aj blízko ležiace územia až po Karpaty. Odchádzali, pretože zo Severu a Východu začali prichádzať mrazy. No naši Predkovia prežili nielen na Balkáne, ale aj v ďalších lokalitách na Východe: na Urale, na Sajano-Altaji a podobne. Tvrdiť teda, že naši Predkovia žili iba na Balkáne je – ak vylúčime úmyselnú lož – omyl.

    Tento omyl sa dá objaviť porovnaním jeho výskumov s výskumom nemeckých vedcov, ktorí „určili pri vykopávkach deväť haplotypov z Južnej Sibíri a ukázalo sa, že osem z nich patrí rodu Rial a jeden je mongoloid rodu C. Nálezy sú datované spred 5 500 až 1 800 rokov“.

    Objavenie sa mongoloida na Južnej Sibíri, kde patrí Stredný a Východný Kazachstan, Altajský kraj a severné časti Sajanu pred 1 800 rokmi je plne vysvetliteľné migráciami národov tých čias. Ostatné haplotypy patria k našim Predkom a sú datované spred 5 500 rokov. Z toho vyplýva, že naši Predkovia neprišli na Južný Ural zo Západu. Žili tam totiž už predtým a mali kontakty s tými, ktorí žili na Sibíri, keďže Južný Ural sa bezprostredne primyká k Sibíri a nie k Východoeurópskej rovine. Kľosovým tvrdeniam odporuje aj haplotyp Indov, ktorý ukazuje, že vek „spoločného predka Indov“ je 3 850 rokov. Hoci Kľosov tvrdí, že naši Predkovia prišli na Južný Ural pred asi 4 000 rokmi, pričom následne po 400 rokoch, t.j. pred 3 600 rokmi sa vydali do Indie. Ale to nemôže byť správne, pretože haplotyp sa objavil v Indii pred 3 850 rokmi.

    Naši Predkovia sa z Južného Uralu vydali do Dravídie, ktorá v tých časoch zahŕňala dnešný Afganistan, Irán a Indiu pred 5 200 rokmi. No Indiu obsadili len pred 3 800 rokmi. V tom čase sa vybrali aj do Pobaltia. Neskôr, pred asi 4 400 rokmi sa z Južného Uralu vybrali do oblasti Čierneho mora pred asi 3 700 rokmi. No výskumy profesora Kľosova sú aj tak veľmi cenné, lebo jednak potvrdzujú výskumy od súčasnej historickej vedy nezávislých bádateľov, jednak sú – keďže ide o DNA – „ťažkou artilériou“ modernej vedy, ktorú nemožno ani bagatelizovať, ani vyvrátiť. Len akosi sa nedostávajú do učebníc…

    Čo dodať? Netreba nám behať za každou novou „politickou“ informáciou – hoci aj nadmieru pravdivou. Sú rozsievané pod projektom Démon Slovanstva a najmä nič nemenia na stave vecí Sveta. No majme na pamäti, že bez Múdrosti našich Predkov sa nedostane nikam. A bez zavŕšenia vlastnej evolučnej úlohy sme tento život premárnili!

  • ČAS POZNAŤ PRAVDU ALEBO O ČO IDE V KYJEVE

    Naši čitatelia už dobre vedia, že to, čo sa môžu dočítať na našej stránke nenájdu v demokratických médiách – samozrejme, že máme na mysli pravý význam slova „demokracia“ tak, ako ho ponímal Platón v diele „Ústava“ aj ostatní grécki autori – a ani v žiadnych „slobodných vysielačoch“. Demokratické inštitúcie robia len to, čo je priamo uvedené v ich názve a sloboda je spravidla pre tých, ktorí ju používajú ako reklamu neznámy pojem.

    Skutočný dôvod, prečo Západ systematicky rozdúchava štátny prevrat a občiansku vojnu na Ukrajine je veľmi vzdialený tomu, čo sa možno dočítať aj v rôznych blogoch na internete, kde sa vyjadruje veľa tiežodborníkov na demokraciu. Ľahko si všimnete, že tí, ktorí majú buď v názvoch alebo svojich avataroch odkazy na rôzne anglosaské subjekty sú tí „najinformovanejší“. Ale ani to nás nemôže prekvapiť, najmä ak používame zdravomyslie. Múdrosť a počet opakovaní nejakého nezmyslu napríklad na internete v zmysle Göbblesovej doktríny sú dve rozdielne veci.

    Pred tým, ako si priblížime niektoré detaily skutočných, naozaj demokratických dôvodov, prečo Západ vlečie Ukrajinu tam, kde ju vlečie, ešte niekoľko poznámok. V prvom rade samotný názov „Ukrajina“ ako krajina. Takáto krajina – máme na mysli názov – začala existovať až v čase násilného uchopenia moci v Ruskom impériu boľševikmi – tiež vycvičenými a financovanými Anglosasmi. Ale tu by sme tých, ktorým ide o detaily odporúčali na knihy bývalého pracovníka britskej spravodajskej služby Dr. Colemana a prípadne Američana J. Marrsa. Mimochodom, práve boľševici premenovali aj krajinu Kazakstan (stan, t.j. stanovisko Kazakov) na dnešný Kazachstan.

    Boľševici zaviedli názov „Ukrajina“ – my už vieme, že v minulosti to vždy bola Rus, neskôr Kyjevská, predtým Červená, alebo Malá. Teda Veľká Rus bolo územie čiastočne predstavené dnešným Ruskom, Malá Rus bola dnešná Ukrajina a Maličká Rus bolo naše územie, územie Západných Slovanov. Okrem Slovienov – opakujeme Slovienov, t.j. Slovenska a Moravy – tu patrilo Česko, Poľsko minimálne po Vislu, polabskí Slovania, Maďarsko, Slovinsko, Srbsko atď. Jednou z hlavných úloh prístupu „rozdeľ a panuj“, teda presnejšie „rozdeľ a podrob si“ je zmena, t.j. preprogramovanie nášho spoločného povedomia tak, aby sme sa ani necítili Rusmi, ba naopak, aby sme sa navzájom aj nenávideli. Minimálne na našich územiach sa im to naozaj veľmi dobre podarilo.

    Z dnešného pohľadu – toto je v ukrajinskom probléme dôležité – ide aj o peniaze. Málokto si dnes uvedomuje, že to, čo dnes voláme honosne „medzinárodný obchod“ dnes existuje iba na základe dvoch krajín dnešného sveta: Ruska a Číny. Rusko poskytuje celému svetu suroviny a Čína výrobné kapacity. Anglosasi si tlačia papieriky, ktoré dávajú týmto dvom štátom – aj ostatným – za skutočné hodnoty – dokedy budú naše krajiny spať? Ale možno to už nebude trvať až tak dlho… lebo ide iba o to, kedy to dôjde väčšine masy národa. Ale aby sme boli úplní, čiastočne do tohto pridávajú ako suroviny tak výrobné kapacity aj niekoľkí ďalší väčší hráči dneška – India, Brazília a podobné krajiny – ale nič neprekoná vedúcu rolu Ruska a Číny. No a Ukrajina znamená pre EÚ „aspoň niečo“ ako surovinový zdroj, ale – a to treba vedieť – nič iné. Metropola predsa nikdy neposiela peniaze do provincie. Nuž, kde a kedy to teda na Ukrajine naozaj všetko začalo?

    To, čo sa nazýva história začalo pred cca 5 500 rokmi – súvislosti sú našim čitateľom dobre známe – a dejiny sú úplne odlišné od histórie. Ďalší dôležitý zlom nastal r. 988 – u nás, v Maličkej Rusi sa prevalil r. 991 – čo zároveň považujeme za začiatok najťažšej fázy Galaktickej noci. No Galaktická noc – Noc Svaroga – skončila 21. decembra 2012. Je tu ráno a ľudia sa začínajú pomaly prebúdzať – ale kľúčové slovo je „ľudia“, pretože neľudia ostanú takí, akí boli. Galaktická noc je akousi obdobou času zimného spánku napr. medveďov, ktorým sa počas zimy spomalia všetky životné funkcie, a teda nie sú schopné plnohodnotného života. Tento stav „kómy“, t.j. stav spánku periodicky vždy prežívajú aj ľudia v súlade s galaktickými cyklami. Práve preto náš mozog ustupuje počas Noci Svaroga do stavu spánku – akejsi „kómy“ – a pracuje iba na 3%. Veď aj my sa na noc ukladáme do neaktívneho spánku. No už je ráno a po ráne príde deň, teda čas, keď sa prinavrátia všetky funkcie nášmu mozgu (100%) a nastane to, čo neľudia nechcú… ak dovtedy nezahynieme spiaci.

    Kyjevský Majdan je tu práve preto, aby sa ukrajinská spoločnosť neprebudila, lebo ak sa prebudí, tak zlaté časy parazitov rýchlo skončia. No je výsledkom práce amerických a britských politológov a sociálnych inžinierov. Prvá fáza tohto projektu trvala od r. 1945 do 1991, teda od porážky fašizmu po rozpad ZSSR. Toto obdobie nazývame aj „Studená vojna“, a túto vojnu Východný blok prehral.

    V r. 1991 až 1993 sa začala ďalšia fáza programu, ktorá skončila podpisom dohody medzi Ukrajinou a Európskou Úniou r. 1994. Áno, vidíte dobre, Ukrajina podpísala dohodu s EÚ už r. 1994. Tak prečo teraz spustili kampaň, že Ukrajina nechce podpísať dohodu s EÚ? A tu to všetko začína.

    Dňa 10. novembra 1994 bola ukrajinským parlamentom – Vrchovnou radou Ukrajiny – ratifikovaná Dohoda č. 237/94 – BP medzi Ukrajinou a Európskou Úniou. Text tejto dohody je k dispozícii na oficiálnej stránke Vrchovnej Rady Ukrajiny. Za EÚ boli signatármi Dohody tieto krajiny: Belgicko, Dánsko, Nemecko, Grécko, Španielsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxemburg, Holandsko, Portugalsko a Veľká Británia. Za Ukrajinu ju podpísal vtedajší predseda ukrajinského parlamentu, O. Moroz. Dostatočne kvalifikovaná zostava – nie? Ale prečo práve EÚ chce túto Dohodu „PREPODPÍSAŤ“? Odpoveď je až zarážajúco jednoduchá. Stačí si spomenúť na dejiny, lebo v histórii to už prepísali.

    V čase prípravy Dohody prebiehalo jadrové odzbrojenie Ukrajiny, pretože táto po rozpade ZSSR r. 1991 sa stala hneď od svojho vzniku treťou najsilnejšou jadrovou veľmocou sveta. No nie je v plánoch Západu, aby sa rozširoval okruh slovanských krajín s jadrovými zbraňami. Namiesto Ukrajiny je dnes v tomto „Klube“ Izrael…

    EÚ sa zaviazala – ako kompenzáciu za jadrové odzbrojenie – zaplatiť Ukrajine veľkú sumu, ktorá mala zahŕňať aj sľubované náklady na likvidáciu následkov Černobyľu. A čo sa stalo? Hádate správne. Európska Únia NEVYPLATILA Ukrajine ANI CENT. Ukrajinské jadrové hlavice odviezli Američania na likvidáciu do Amarilla v Texase, následky – ako je známe diverzie CIA – černobyľskej katastrofy si musela Ukrajina zafinancovať z vlastného vrecka. No a keďže nemá žiadne jadrové zbrane, tak ju nikto viac neberie vážne. A aby sme vedeli o čo sa hrá – v prepočte na dnešné kurzy dlhuje EÚ Ukrajine 160 miliárd EUR. Tu môžeme citovať W. Churchilla: „Nikto vám nemôže toľko dať ako ja sľúbiť“. A Ukrajine ostali iba „oči pre plač“.

    Pretože EÚ nedodržala dohodu – ktorá je však stále právne platná – a navyše je jasné, že tak ani nehodlá urobiť, tak radšej chce dosiahnuť podpis úplne novej dohody – môže sa volať hocijako honosne, napríklad „asociačná“ – čím by sa automaticky anulovali záväzky vyplývajúce zo starej dohody. No a na to sú dobrí kadejakí tajtrlíci – nech to je aj Kličko. Tento je viac ako 10 rokov občanom úplne cudzej krajiny – Nemecka – ale rád by sa stal – možno po víkendoch – ukrajinským prezidentom. Dôvody sú očividné.

    Ak by ukrajinský prezident zrušil dohodu, na základe ktorej má Ukrajina – úplne legálne – dostať od EÚ obrovskú sumu, stal by sa okamžite zradcom vlastného národa. Všetky rozprávky o „tajnej ruke Moskvy“ sú iba výmysly – hlavné je zrušiť platnú Dohodu.

    Na tejto situácii sa už priživujú hyeny – bývalý poľský prezident, ktorý navštívil Majdan, by tiež rád dostal „poľské zeme nazad“. Ukrajinského prezidenta nenavštívil, ale Timošenkovú, ktorej dokázali obchodovanie s drogami, vo väzení pozrieť bol. No aktivizujú sa aj Rumuni či Maďari.

    Táto kombinovaná akcia USA a EÚ je načasovaná po 20 rokoch, kedy už nastúpila nová generácia, ktorá bola vychovaná demokraticky, t.j. nemá iný názor ako demokratický – je teda nevedomá a ľahko programovateľná. No a vidia aj osobný prospech. Núka sa tu ale jedna otázka: Prečo túto dohodu nepodpísal predchádzajúci prezident, známy prozápadný „Brown nose“  Juščenko? Tento by ani nezaváhal. Odpoveď je jednoduchá – Západ sa prerátal v dynamike prebúdzania národa Ukrajiny po Noci Svaroga. Keď pred časom pochopili, že Ukrajina nepodpíše novú Dohodu, ktorá by zrušila povinnosť EÚ platiť, tak vytvorili novú vlnu tzv. „ukrajinyzácie“ a inštalovali najskôr Juščenka pomocou Prvej oranžovej (sieťovej) revolúcie. Jeho úloha bola tak zmeniť povedomie Ukrajincov, aby sa obľúbenosť eurointegrácie dostala čo najvyššie. Dnes je na Ukrajine tak upravená verejná mienka, že cca 40% Ukrajincov je za vstup do EÚ. V r. 2004 bolo 70% obyvateľstva proti, pretože sa chceli pripojiť k slovanskému, a nie anglosasko-germánskemu zoskupeniu.

    Juščenko teda vyhral 5. vlnu „ukrajinyzácie“, ale jednako podpis novej Dohody sa ešte nedal realizovať. Nastúpil Janukovič, ale tento sa v čase svojho funkčného obdobia neočakávane „zobudil“ a pochopil o čo Západu ide. Nuž, postavil sa na odpor a za záujmy Ukrajiny. Veď ide o obrovskú sumu. Ale ak EÚ nedostane Ukrajinu, t.j. všetky jej surovinové zdroje, tak reálne hrozí európsky defolt. Hrá sa naozaj o veľa.

    Hoci naše demokratické médiá a rôzne slobodné vysielače vysielajú o udalostiach v Ukrajine iba povolenú „demoverziu“, nie sme úplne bez možnosti sa niečo dozvedieť. Jeden z veľkých bojovníkov za Ukrajinu je poslanec ukrajinského parlamentu za Oblasť Dnepropetrovska Oleg Carjov. Na internete nájdete viacero verzií jeho mena, ale Vrchovná Rada Ukrajiny používa tvar „Царьов О. А.“ V iných zdrojoch môžete nájsť aj tvar „Царев“. Odporúčame vám pozrieť si aspoň nasledovné interview s názvom „Ukrajina na ceste od vojny“. Ak už viete o existujúcej zmluve s EÚ, tak hneď pochopíte aj jeho narážky ku koncu rozhovoru.
    http://www.youtube.com/watch?v=X4LXbMKQbHU
    A aby sme sa dostali do obrazu čomu naozaj musia čeliť na Ukrajine, odcitujme si úryvky z jedného z jeho vystúpení v parlamente Ukrajiny koncom minulého roku:
    „Na území našej krajiny, za podpory a za priamej účasti Veľvyslanectva USA prebieha projekt, ktorý organizuje prípravu na rozpútanie občianskej vojny na Ukrajine… je zameraný na výcvik špecialistov na informačné vojny, destabilizáciu štátnych orgánov v súčasných médiách, revolúciu, organizáciu protestných akcií, zvrhnutie štátneho režimu. Projekt je pod patronátom a kurátorstvom Veľvyslanectva USA na Ukrajine. Americkí inštruktori zrealizovali päť kurzov, kde vyškolili 300 špecialistov na organizáciu ozbrojených nepokojov… posledné školenie prebehlo 14. a 15. novembra 2013 na území Veľvyslanectva USA v Kyjeve.“

    Takže sa nemôžeme diviť, prečo Kyjevčania demonštrovali pred veľvyslanectvom USA a predtým Nemecka.Rovnako nie je už žiadnym tajomstvom, kto koordinuje „spontánne povstanie“.

    Na internete nájdete viac jeho videí. Určite si pozrite krátky prejav Olega Carjova na vyše dvestotisícovom ANTIMAJDANE v Kyjeve. A niet sa čo diviť, že TOTO SA ZÁPADNÝM MÉDIÁM NEHODÍ!
    http://www.youtube.com/watch?v=5JepJXsW7SY
    Z horeuvedeného videa je jasné, kto „zabezpečuje“ nepokoje v Kyjeve, ale aj tak sa natíska otázka, koľko môže byť takýchto ľudí v nejakej oficiálne kresťanskej krajine? Odpoveď nájdeme v programovacej príručke pre transfer moci od Gojov k Biblickému národu, teda v Biblii. Je to naozaj nič iné iba konkrétna programovania príručka na tému „Ako prebrať moc“. Ako všetky staré texty, aj táto je pôvodne písaná obrazovým písmom, hoci v tomto prípade sú použité zodpovedajúce, t.j. temné obrazy. Kto sa zameria iba na fonetickú informáciu je „vedľa“.

    V evanjeliách poľahky zistíme, že Ježiš mal 12 učeníkov, pričom dvaja z nich ho zradili. Judáš ho priamo nahlásil úradom a Peter ho 3x zaprel „kým kohút zakikiríkal“. Aký obraz sa tu podáva? V každej kresťanskej spoločnosti – oni si na to vytvorili štát – sa vždy a určite nájde minimálne takýto podiel zradcov vlastných Rodov, t.j. približne 17%. Okrem iného si všimnime, že „Hlavou cirkvi“ sa nestal ani prvý Ježišom povolaný apoštol – Andrej, ani ten, ktorého Ježiš „najviac miloval“ – Ján, ale zradca, Peter. No a takýto zapĺňajú Majdan a zabíjajú ľudí…

    Môžeme zopakovať, že naša stránka a tieto informácie nie sú pre tých, ktorí aj u nás dnes trávia čas pitím Coca-Coly, žraním hamburgerov a nudou na diskotékach, pričom podávajú premúdre komentáre na rôznych blogoch. O týchto nám vôbec nejde – my chceme oslovovať zdravomysliacu vrstvu ľudí, ktorí už začali myslieť a hľadajú cestu k dedičstvu Predkov. Pozrime sa na celý Majdan realistickými očami. On môže byť totiž aj začiatkom niečoho takého, čo sa potom bude napríklad v amerických médiách nazývať povedzme Východoeurópska či (až) Európska jar – podobne ako nie tak dávno začala „Arabská jar“. Držme preto palce našim bratom na Ukrajine a v Rusku, aby situáciu dotiahli do zdarného konca.

    Ale nemôžeme si nevšimnúť jednu paralelu. Ozbrojení provokatéri v uliciach Kyjeva už zaútočili na sídlo prezidenta aj parlamentu – a Američania sa začali vyhrážať kdejakými sankciami, ak si Milícia dovolí proti ním zodpovedajúco zakročiť. Američanom nevadí ani to, že nimi vycvičení a financovaní revolucionári už zastrelili (v čase písania článku) už dvoch príslušníkov milície a aj ich napádali s armatúrami a podobnou výzbrojou, čím už spôsobili aj otvorené zlomeniny na nohách milicionárov. A teraz si predstavme, že presne takýto dav by zaútočil na Biely dom, budovu Kongresu alebo Senátu vo Washingtone. Ako by to dopadlo? Rozstrieľali by ich guľometmi… pekne demokraticky.

    Ukončme slovami ukrajinského poslanca Olega Carjova, ktoré smerovali proti tým Ukrajincom na Majdane, ktorí kričia na slávu Banderovcom, presne tým Banderovcom, ktorí po vojne vraždili aj na Slovensku: „Vari už z nás (Slovanov) aj strach stratili?“

  • PÚŤ DO VLASTNÉHO VNÚTRA

    Ako hovoria Tibeťania, na horu vedú rôzne cesty, ale kto sa dostane na vrchol, bude mať ten istý výhľad. Určite nemusíme vysvetľovať, že reč je najmä o duchovnej ceste.

    Príčin na používanie podobenstiev je veľa, ale tá pôvodná, védická je v tom, že skutočný svet je mnohorozmerný, skutočné Obrazy sú mnohohranné. Nie hocijako, je za tým precízna logika, ktorú môžeme začať odkrývať napríklad učením sa Svätoruských Obrazov Staroslovienskej Bukvice. Hoci toto sa už môžeme aj u nás – chystáme takýto kurz – mnoho poznania nám v našej Kultúre dávajú aj tzv. „Pútnici“. Jeden z významov tohto slova je človek, ktorý už úspešne zvládol svoju evolučnú úlohu vo Svete Javi, prešiel posmrtným, trojstupňovým Súdom a stal sa Bohom Slavi, t.j. Legom alebo Arlegom, teda 16 alebo 256 rozmernou bytosťou. Takáto bytosť – ak chce – sa môže znovu inkarnovať vo Svete Javi a učiť ľudí Pravde. Takýto bol napríklad skutočný Ježiš – nie ten, ktorý je opísaný v Biblii a nájdete ho v chrámoch čiernej mágie (kostoloch) – Budha a napríklad aj Dalajláma. Takýto učiteľ po smrti už môže prejsť Transformáciou, t.j. namiesto Duchovného vývoja po Harmonických Svetoch Svargy po smrti nadobudne Telo Svetla, teda stane sa Bohom Pravi. Vôbec im nevadí, že smrť môže byť aj ťažká. Svet Bohov a Predkov vždy stojí za to.

    Keďže tieto Vyššie bytosti už nepodliehajú posmrtnému súdu, tak sa môžu vracať podľa svojho uváženia – ako to robí Dalajláma. No vysvetliť ľuďom to, čo sa nachádza za hranicou Sveta Javi – vo viacrozmerných Vesmíroch – sa žiadnym pozemským jazykom nedá. Preto sú ich výklady podávané v Obrazoch – podobenstvách. Platí však stále to isté – naša Duchovná púť môže začať až po tom, ako si odpovieme na tri základné otázky: Kto som; Prečo som prišiel na tento Svet; a Kam pôjdem po smrti.

    No a práve Púť nášho Ducha je to najdôležitejšie vo Vesmíre, ale  v našej Kultúre sa nič nedá bez Poznávania, bez myslenia. Len tupým biorobotom stačí „modli sa a pracuj“, čím chcú predovšetkým zdôrazniť: „NEROZMÝŠĽAJ“ (lebo toto za teba robí tvoj Pán). Okrem systémových prekážok, ktoré nám starostlivo chystajú naši nepriatelia, neľudia, sú tu aj prekážky, ktoré si robíme sami – z nevedomosti. Už len zopakujeme – pre nás je a ostáva najväčší hriech NEVEDOMOSŤ.

    Pred tým, než prejdeme priamo k dnešnej téme by sme sa chceli obrátiť k tým našim čitateľom, ktorí nás všakovako chceli dostať do tzv. „slobodných vysielačov“, ktoré sú dnes „in“. Nedivte sa, že sa to nepodarilo, iné sme ani nečakali. Ak by sa niekto naozaj usiloval o slobodu, tak nemôže robiť cenzúru kto je správny a kto nie – hoci „reklamu na slobodu“ má už v názve. My už vieme, že reklama je iba stále opakovaný klam, a kto naozaj hľadá Pravdu, ten sa nemusí báť nijakej diskusie. Túto však nikdy nepripúšťajú tí, ktorí chcú Pravdu skryť. Naši čitatelia už vedia o projekte „Démon Slovanstva“, nemôže to teda byť pre nás prekvapenie. Smutné je iba to, že platí komentár z našej novej úvodnej stránky. Hoci nás mnohí nenávidia a nevedia nám prísť na meno, paradoxne sa sami pasujú za „SuperslovanovTM“ – a ani im nevadí, že za použitia materiálov našich nepriateľov, s ktorými naši Predkovia viedli úspešné vojny. Ako vidíme z Obrazov Staroslovienskej Bukvice (prvá a druhá bukvica posledného riadku, t.j. JOTA + OTA), v našej Kultúre musí najskôr prísť plné poznanie podstaty niečoho, čo až potom možno preosiať, odvrhnúť. Kto nevie čo odmieta je ako kresťan. Títo totiž vôbec nečítajú svoju Bibliu, a teda ani nevedia, čo sa v nej skutočne píše. Spoliehajú sa na demoverzie, ktoré im niekto (ich Pán) vždy ochotne ponúkne. Ale ten, kto nevie, čo sa píše v tom, čo tvrdošijne zastáva je obyčajný fanatik.

    Môžeme teda pokojne zopakovať, že na Starú Vieru našich Predkov sme ešte nikde nevideli ŽIADNU KRITIIKU. Mnohí sa síce o nej vyjadrujú negatívne, ale ani nevedia o čom sa vyjadrujú negatívne. No a na dôvažok im stačí spievať pesničky, robiť píšťalky či zahrabávať vajcia do zeme ako „slovanské obrady“. Hoci všetky tieto veci môžu byť cennou súčasťou našej Kultúry, kto si myslí, že stačia na to, aby sme úspešne prešli tým, čo je už predo dvermi a prinavrátili Kultúru našich Predkov je naivný… Vesmír má svoje módy existencie a premien a má ich od svojho počiatku – nevedomci mu nemôžu nič nadiktovať. A to ešte podľa cudzích materiálov…

    Púť do nášho vlastného vnútra je tá najťažšia púť zo všetkých. Ten, kto vie kým naozaj je, vie už veľmi veľa. No naši Predkovia nás neponechali iba tak, bez pomoci. Často si síce myslíme, že nikto sa o nás z „Druhej strany“ nezaujíma – ale ako to môžeme vedieť? Nevolajú nám síce na mobily – ale je mobil naozaj znakom pokroku? Nie je telepatia oveľa viac a „zadarmo“? No kúpiť telefón – cesta technokrata – je oveľa jednoduchšie. Je to bez námahy, len za peniaze. Ale čo bolo potrebné na to, aby civilizácia vyrobila telefón? Vyrúbať lesy, pozabíjať zvieratá, ťažiť nerastné suroviny, dopraviť ich do fabrík a spracovať za cenu ničenia životného prostredia… a mnoho ďalších vecí. Ale schopnosť „telepatie“ sa nedá kúpiť, na druhej strane funguje „zadarmo“ a aj bez elektriky. Je to jedna hrana obrazu, ktorý umožňuje rozlíšiť rozdiel medzi civilizáciou a Kultúrou.

    Ak „nenájdeme“ svoje „JA“, nedostaneme sa nikam – vari iba okrem chrámu čiernej mágie. Navyše, nebudeme ani vedieť, ako vychovať svoje deti. A máme na to nejaké metódy? Samozrejme, že naši Predkovia nás bez nich nenechali. Jedným z takýchto darov celému človečenstvu je posvätný stav, ktorý voláme meditácia. Tento „nástroj“ bol daný nám Bohmi a samotnou Prírodou preto, aby sme priamo a sami dokázali pochopiť Istinu, teda to, čo dnes voláme „Absolútna Pravda“.

    Vieme, že nepozostávame iba z fyzického tela, ale že spolu s nami tu sú aj Emócie a Logický um (naše Ego). Ego je jednou z ústredných tém, ktorej sa venuje budhizmus. Oplatí sa ho študovať.

    Človek pri narodení má úplne čisté vedomie. Je to preto, lebo sa rodíme iba s prvými tromi čakrami, ostatné sa vyvíjajú (alebo aj nevyvíjajú) počas ďalšieho života. Mechanizmus zvaný „Klubie telo“ ,čiže Telo umu a rozumu, alebo inak zvané aj Mentálne telo ešte neexistuje. Novorodenec teda zákonite nemôže vnímať svet tak, ako ho vníma dospelý človek. A začína problém… ktorý majú za úlohu riešiť múdrou skúsenosťou a poznaním učenia Predkov naplnení rodičia.

    Môžeme si to predstaviť tak, že dieťaťu začíname postupne – do prázdneho vedomia – vkladať rôzne obrazy. Najskôr mu ich začínajú spravidla vkladať mama a tata, potom ďalší príbuzní, neskôr škôlka, škola, univerzita, médiá, knihy, filmy… Takto sa stáva, že keď sa medzi sebou rozprávame a navzájom sa stýkame, myslíme si, že si aj rozumieme. Skúste si malý test. Ak vás je viac, povedzte napríklad „ceruzka“ a žiadajte si od každého vyjadriť okamžitý dojem, reakciu. Ide nám o prvé, automatické reakcie, nie kombinačnú prácu logického umu, teda už Ega. Hneď zistíte, že každý povie niečo iné. Spravidla povie to, čo mu ostalo v hlave ako úplne prvopočiatočný obraz daného predmetu či javu – v tomto prípade ceruzky. Hoci predmet je jeden a je jednoduchý, obrazy sú rôzne a odlišné.

    Približne sa samozrejme rozumieme, ale každý z nás má vo svojej hlave svoje obrazy, teda hlava človeka je nakódovaná, naprogramovaná práve týmito obrazmi. Hoci v slovenčine to už nepostrehneme, v ruštine ostal starý výraz „obrazovanie“. „Obrazovaný“ človek je človek, ktorého hlava je naplnená nejakými obrazmi. Dnešná spoločnosť predpokladá, že práve týmito obrazmi (vzdelaním) sa človek stáva úspešnejší, harmonickejší, múdrejší a pod. Toto síce platí, ale iba po určitú hranicu, určitý okamih. Človek si v skutočnosti pomocou svojich obrazov, logiky, predstáv, názorov prakticky a sám vytvára okolo seba klietku, v ktorej potom on sám celý život sedí. Túto problematiku dobre podáva nám už známy David Icke.

    Hoci my sami tieto obrazy už nijako neregistrujeme, práve oni zostavujú kompletný základ našej existencie. Ak dôjde k izolácii nejakých rodov, tak tieto sa postupne úplne „prekódujú“. V Južnej Amerike napríklad existuje indiánsky kmeň, v ktorom vedia narátať iba do troch, všetko nad 3 je pre nich „veľa“. Ak napríklad takýto Indián pasie stádo kôr, tak nato, aby ich vedel skontrolovať či sú všetky – keďže ich nevie porátať – im všetkým musí dať mená. Takto jeho kontrola spočíva v tom, že zistí, či sú všetky prítomné. Musíme pochopiť, že títo ľudia nie sú tupci, jednoducho majú presne takéto prvopočiatočné obrazy a takto ich aj prenášajú na svoje deti.

    Kto by si myslel, že to musia byť iba hlupáci – však my všetci rátať vieme (len aby sme rátali peniaze a majetky?) – dajme si jednoduchú kontrolnú otázku: „Koľko druhov snehu poznáte?“ Bežný človek u nás naráta niečo do 15 rôznych druhov. Ale obyčajný Eskimák pozná 99 druhov snehu! Prečo? Lebo od toho priamo záleží schopnosť jeho prežitia. Ak by sme išli ďalej zistíme, že napríklad ani s farbami to nie je také jednoduché. Koľko druhov čiernej poznáme? Dobrý polygraf pozná viac ako 260 odtieňov, pričom bežný človek často iba jednu. Veľmi často totiž o tom, čo nepoužívame predpokladáme, že proste neexistuje. A tak teda vo svete vidíme iba to, na čo je „naprogramovaný“ náš mozog. „Moderná“ výchova ruka v ruke s náboženskou dogmatikou od detstva nie je vývoj, ale programovanie ohraničenia ponímania. No a preto platí naše staré príslovie, čo sa za mladi nenaučíme, na starobu „ako keby sme našli“, lebo iné vedieť určite nebudeme. Len si spomeňte, ako mnohé deti hovoria o tom, že vidia rôzne prírodné bytosti – my ich zahriakneme – teda vlastne „nakódujeme“, a viac nič neuvidia. Nie je veru jedno kto a ako vychováva deti. A najmä keď rodičia nemajú čas, lebo treba „zarábať peniaze“. Však za ne si najmú vychovávateľku…

    No neboli by sme deti Bohov, keby sme nemali možnosť toto ohraničenia prekonať. Toto ohraničenie sa dá prekonať cestou „svätého stavu“, teda meditáciou. Je to nástroj JARGY, teda cesty k osvieteniu. Principiálne rozoznávame tri – Triglav je našou základnou logikou – stavy, ktoré vychádzajú zo „svätého ticha“. Stav „svätého ticha“ je zastavenie mysle, teda stav, keď o ničom nerozmýšľame. Toto môžeme považovať za prvú, základnú etapu skutočnej meditačnej praxe.

    Ak sme zvládli stav „svätého ticha“, môžeme sa vybrať jednou z troch ciest. Prvú voláme „Ладование“, čo je odvodené od našej najväčšej pomocníčky, Lady Bohorodičky. Táto cesta umožňuje duchovno-celiteľskú prax. V takomto prípade ide o koncentráciu na konkrétneho človeka, teda konkrétny objekt. Keď rozmýšľame o tom, ako je daný objekt zostavený – teda nie „logicky“ čo to je – koncentrujeme naň vnímanie. Keď sa koncentrujeme na objekt, tak náš tok energie sa napája na samotný objekt. Môžeme si to predstaviť ako u netopiera. On v tme nevidí, ale vysiela signály, ktoré sa odrážajú a podľa nich sa vie bezpečne orientovať. Takto aj my, pri koncentrácii sa na nejaký objekt posielame na neho svoju energiu. Ak je to nejaká blbosť v médiách alebo Ježiško čiernych mágov – na čo zameriame svoju pozornosť – tak dobrovoľne „odovzdávame“ aj svoju energiu. Komu a ako? … to je už iná téma.

    My si môžeme seba podstaviť ako Dušu, ktorá sa s pozorovaným objektom dostáva do jediného poľa Ducha. Takýmto spôsobom sa dokážeme s objektom na nejaký čas zjednotiť. Ak sa dokážeme napríklad na 2 minúty skoncentrovať na akýkoľvek predmet, dokážeme pochopiť, postihnúť jeho skutočnú podstatu. Tento mechanizmus nám však väčšinou sám od seba nefunguje, pretože nám to kazí náš logický um – Ego. Začíname totiž vymýšľať ako to môže byť, tvoríme si rôzne teórie a vôbec všetko možné namiesto toho, aby sme sa s objektom zjednotili a všetko priamo pochopili.

    Božia koncentrácia je spôsob koncentrácie na objekt a priame informačné, zmyslové a podobné prežitie spojenia s objektom až po jeho úplné pochopenie. Toto poznávanie teda môže byť buď čisté, alebo spojené s naprogramovanými obrazmi.

    Z gréckej minulosti je známa Delfská veštiareň a Pýtie, teda ženy, ktoré veštili. V Delfách začínali dievčatá od troch rokov a ostávali tam do tridsiatky. Boli to úmyselne dievčatá bez životných skúseností, a preto pri koncentrácii nečerpali obrazy z detstva – lebo žiadne svoje nemali – ale sa koncentrovali na to, aby videli javy a súvislosti bez spracovania Egom. Teda nepoužívali logické myslenie, ale priamo sa napájali vždy na jeden objekt. Ak to takto robíme ja my dostatočne dlho, tak vždy príde „okamih poznania“. Je to stav „vyjasnenia“, ktorý sa nedá nikomu vysvetliť, ale určite ho každý nejakým spôsobom už zažil. V amerických filmoch býva prezentovaný víťazným výkrikom  „Got It“.

    Ďalším druhom meditácie je meditácia „bez cieľa“, ktorú nazývame v našej tradícii „Дивление“. Tento stav je zložitejší ako predchádzajúci. Je to púť, pri ktorej cieľ nie je daný. V hlave vzniká vnútorná predstava, myšlienky prebiehajú tak, ako si môžeme predstaviť bublinky v minerálke – odspodu nahor. No tieto myšlienky môžu prichádzať aj z okolia, z okolitého duchovno-energetického priestoru. Tam je všetko, čo znamená, že máme prístup ku všetkému, k absolútnemu poznaniu.

    Tretí druh meditácie nazývame „Проявление“. Je to ďalší čarovný moment, ktorý nám dali Bohovia. Máme možnosť materializovať tie veci, na ktoré koncentrujeme pozornosť. Teda ak si pred sebou predstavíme čokoľvek, tak do toho posielame duchovnú aj mentálnu energiu a materializujeme to, čo sa tvorí v našej hlave. Nech sa teda v našej hlave nachádza čokoľvek, ak sa na to často koncentrujeme, tak nakoniec to materializujeme. Pomocou mysle sa s tým predmetom, človekom, udalosťou spájame. Preto napríklad chamtivci často naozaj bohatnú – lebo sa dokážu dlhodobo koncentrovať na dosiahnutie bohatstva. No ale nakoniec „už dostali svoju odmenu“. Na viac obrazotvornosti spravidla nemajú. Nič nie je totiž také, ako sa javí na prvý pohľad.

    Každý z nás v čase svojho narodenia zakúsil pocit, že Vesmír „nás odvrhol“. Dieťa totiž vníma okolitý svet skrz mamu, lebo je s ňou spojené pupočnou šnúrou. Po narodení sa pupočná šnúra preruší. Toto je okamih, vďaka ktorému mnohí ľudia dodnes hovoria, že nijakého Boha niet. Energetickú pupočnú šnúru totiž nevidia.

    Keď dieťatko začína piť z matkinho prsníka, začína ďalšia fáza osvojovania si sveta. Pre dieťa prichádza doslovne šoková terapia: naje sa, položia ho; naje sa; položia ho… teda jedlo – odloženie; jedlo – odloženie… V tomto okamihu sa začína v hlave dieťaťa vytvárať „+“ a „-“. Kým bolo v mame, tak keď chcelo – na čo stačila iba myšlienka – jedlo išlo. Rovnako porozmýšľalo, energie šli. Všetko bolo akurát.

    Po narodení začne myslieť – a pritom chce jesť – no jedlo samé neprichádza a mama ho ani nepočuje. Mame totiž niekto nakecal, že existuje akýsi harmonogram, preto ho raz vezme, nakŕmi, potom ho položí, nekŕmi. Dieťa začína rozlišovať: u mamy je teplo a jedlo, keď ho položí je chlad a hlad. A takto vzniklo delenie Sveta na dobro a zlo. Dovtedy bol Svet pre dieťatko Jediný. Ďalej je dieťa do jedného roka programované, kódované stravou stačí/nestačí. Tu začal celý proces.

    Dostali sme sa k prvej bázovej kontúre biologického prežitia, v ktorej sa programuje to, čo sa neskôr v živote prejaví ako skúposť, žiadostivosť a podobne. V meditatívnej praxi sa prekováva pri práci s 1. čakrou zvanou ISTOK. Nie je to žiadna náhoda.

    Druhá bázová kontúrou, ktorú v meditačnej praxi prekonávame je druhá čakra, ZAROD. Tu sa v detstve programuje to, čo sa neskôr prejaví ako sexuálna naviazanosť.

    Kontúra sa programuje v detstve dieťaťom a rodičmi obrazmi, ktoré sa ukladajú v hlave takto. Kým dieťatko ležalo, tak sa všetci okolo neho točili, raz ho bral na ruky jeden, potom druhý. No akonáhle začalo chodiť, všetko sa zmenilo: tam nechoď, toto nesmieš, toho sa nechytaj, neraz už dostane aj po zadku…

    Začína chápať, že svet je štruktúrovaný, že nemôže robiť čo chce. Začne sa hodnotiť aj ďalší stupeň, ktorý identifikuje čo „je naše“ a čo „nie je naše“. Na tejto báze vzniká patriotizmus. Zvyčajne to však nadobudne asi takýto priebeh: „toto je naše územie, tu sme my najlepší… a ostatní sú debili…“ Vzniká rozdelenie medzi nami a okolitým ľudstvom. Tí, ktorí vedia, teda nadobudnú poznanie sa môžu vyprofilovať nad skupinu a existovať ako Duša, ale človek v strasti to urobiť nedokáže.

    V našej prastarej tradícii – ktorá dnes ostala zachovaná iba v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine – sa dieťatko vždy považuje za materializovaného Predka, teda člena vlastného Rodu. Dieťatko sa nielenže nesmie biť, nesmieme ho osloviť ani len „hlupáčik“! Že na to dnes nieto času? Ale protiotázka je: „A čo máme cennejšieho ako vlastné deti?“ Peniaze a za ne kúpenú opatrovateľku? Iste, aj starí rodičia sa zásadnou mierou zúčastňovali v našej Kultúre výchovy detí. Napríklad celá rodina vždy spoločne jedávala za jedným stolom, pričom aj najedené deti museli čakať, kým sa naje aj posledný starček. Nech vidia ako je starý človek. Takto začnú chápať čo je to Rod a spolupatričnosť. No ale čo dnešní starí rodičia? Pomáhajú? Tu si môžete sami „zaloviť“ v pamäti. Je jasné, že dieťatku treba aj navariť, aj prať, aj žehliť. No čo si pamätajú deti a vnúčatká? Pratanie bytu? Určite nie. No ak rodič alebo starý rodič brával dieťatko na prechádzky, ak mu čítal rozprávky, hral sa s ním, tak toto ostane v detskej mysli na CELÝ ŽIVOT. Toto sú prvopočiatočné Obrazy, cenné Obrazy, ktoré sa nedajú ani kúpiť ani nahradiť „vypulírovaným“ bytom. Je jasné, že pod hraním sa s deťmi nemyslíme strčenie detí pred televíznu obrazovku… ktorá väčšinou nanucuje „hotové“ obrazy, často aj podprahovo.

    Teraz sa zamyslime my sami, je nám jasno ako máme žiť? Môžeme súhlasiť so všetkými svojimi skutkami? Dokážeme riadiť svoj život a osud? Je v našej moci byť zdravými a šťastnými?

    Aby sme pochopili dôležitosť a naliehavosť dobrého prístupu k vlastným deťom, pozrime sa do vlastného detstva.

    Narodili sme sa. Hoci to bolo dávno, určite to bolo. Na tento svet prišlo dieťatko, pre ktorého je svet veľký a neznámy. Hlavná úloha dieťatka počas prvých dvoch až troch rokov je v tomto neznámom svete prežiť. Je to hlavným inštinktom tohto maličkého a bezbranného človiečika. Ale v tomto období je pre maličkého človiečika dôležité nie jedlo, nie strecha nad hlavou, ale LÁSKA. Je to to absolútne najdôležitejšie. Práve energia Lásky – my vieme, že v našej tradícii by sme ju mali nazývať ĽÚBOSŤ – ktorú rodičia posielajú na svoje dieťatko udržiava jeho životnú silu a zdravie. Dieťatko veľmi citlivo reaguje na stav, keď Láska je zamenená hoci aj náročnou, ale iba starostlivosťou. Keď sa starostlivosť rodičov zmení na dotieravú a nanucovanú pozornosť a kontrolu, čo znamená tlak na dieťa a ohraničovanie jeho slobody, tak sa hneď začínajú „všeobecne známe“ problémy s výchovou detí. Prichádzajú prvé konflikty medzi deťmi a rodičmi. No tieto sa nezačali v druhom či treťom roku, ale hneď po narodení.

    Bohužiaľ ako my, tak aj naši rodičia boli takto vychovávaní, teda boli sme takto vystavení obmedzovanej energii Lásky. Teda hneď od narodenia sme nie všetci dostali to najhlavnejšie – Lásku – zato však vo viac ako dostatočnej miere zákazy, tresty, krik.

    Často nám hovorili, že máme byť dobrým dievčatkom či poslušným chlapčekom. Každý deň, každú hodinu, každú minútu nás vychovávali, organizovali naše želania a konanie, neustále nám poukazovali na to, že nie sme dostatočne dobrí. Hovorili nám, že sa máme stať takými a takými ak chceme dostať cukrík, aby nás vzali do kina alebo na nejaké zaujímavé predstavenie či do zoologickej záhrady, kúpili nám hračku… Celé naše detstvo nás ubezpečovali, že sme zlí, v čo sme svätosväte uverili aj my. Museli sme, lebo naši rodičia boli pre nás ako Bohovia. Všakovako sme sa snažili zaslúžiť si ich Lásku, alebo aspoň pozornosť. Sami sme sa odriekali od seba, len aby sme vyhoveli rodičom. Nakoniec sme sa stali tichými, poslušnými, pokorne otvárajúcimi ústa a napchávajúcimi sa nenávidenou kašou.

    Ale potešilo to našich rodičov? Ani náhodou – a všetko pokračovalo donekonečna. Predovšetkým sme počuli, že musíme byť presne takí, ako jednotkár Kováč, či nemáme sa hrať a šalieť, ale byť dobre vychovaným dievčatkom, ktoré nekrčí pekné šaty, presne ako susedkina Alenka. Susedka Alenka bola naozaj veľmi poslušné tiché dievčatko, hoci trošku tučnejšie. Táto nekonečná nespokojnosť s nami nás nútila sa stále viac a viac zriekať seba samého. Zo všetkých síl sme sa usilovali stať podobnými na jednotkára Kováča, či starostlivú a akurátnu Alenku. Ale naši rodičia a vychovávatelia nás neprestávali trestať. Ba naopak, boli stále tvrdší a tvrdší.

    Mnoho dospelých si pamätá, že v detstve boli veľmi energické a neposedné deti. Následkom toho neraz boli voči ním použité tvrdé tresty, ktoré znižovali ich ľudskú dôstojnosť a zasievali do nich strach, následkom čoho sa stali tichí a bez dôvery v seba samého. Možno povedať, že sa stali zakomplexovanými, neveriacimi v seba samých, obávajúcich sa vzťahov s inými ľuďmi. Na energetickej rovine sa prejavujú množstvom blokov. Je to dôsledok toho, že v detstve im odňali silu nespočetnými zákazmi, príkazmi a ponižovaním.

    A tak sme sa dávno zriekli samých seba a to veľmi skoro. Nikto z nás si už nepamätá, kedy sa to začalo. Maličký, sotva čo ročný človiečik už prežíva intenzívnu duševnú bolesť a strach, keď ho mama nechá samotného. Keď takého dieťatko matka dokonca trestá bitím, keď na neho kričí, keď mu nevenuje láskavú pozornosť, keď sa stáva „Ľadovou kráľovnou“, tak dieťatko začne prežívať také duševné muky, že reálne zakusuje skúsenosť UMIERANIA! Ale v takomto veku je v človeku silne aktívny inštinkt prežiť. Tak čo sa deje s dieťatkom pri takomto sa správaní matky? Začína používať obranný mechanizmus, ktorý je uložený v našej psychike – blokuje túto bolesť. Ináč to možno vyjadriť tak, že samo si zakazuje cítiť! Uvedomme si, čo to znamená. To nie sú iba slová, to je tragédia celého ľudstva. Je to bolesť, osamelosť, utrpenie. A teraz si predstavte modernú mamičku, ktorá kvôli kariére ponechá dieťatko len tak a rýchlo sa už po polroku vracia do roboty…

    A my vláčime so sebou takúto smutnú existenciu plnú strádania, bolesti. osamelosti a sĺz len preto, lebo keď sme sa kedysi narodili, tak ten najhlavnejší človek nášho života – naša mama – nám nedokázala dať toľko lásky, koľko sme potrebovali. Nemohla byť stále s nami a my sme tak veľmi chceli. Nebola taká láskavá a stále s nami, koľko sme potrebovali. A my sme ju potrebovali hodne. A to nás ešte aj trestala! Ľudia, ktorí sa vracajú k tejto časti svojich životov v hlbokom hypnotickom stave pri opise lapajú po dychu a kričia: „Ako to len môže! Veď ja ju tak ľúbim! Ona je pre mňa všetko! Ja som taký maličký, bezbranný! A ona ma bije! Tak silno, tak bolestivo!“ Nuž presne takto sa maličký človiečik po prvý raz v živote stretáva so zradou toho najdôležitejšieho, najmilovanejšieho človeka – so zradou svojej mamy. A duševná bolesť sprevádzajúca tento jav je neúnosná. Človiečik prežíva doslovne duševnú bolesť, a to oveľa silnejšie ako bolesť fyzickú. Dieťatko zakusuje zomieranie. Ale tragédia je, že toto všetko sa neodohráva iba raz. Každý z nás do veku troch-štyroch rokov to zažil veľa krát. A tak blokujeme svoje city, svoju bolesť viac a viac.

    Vo veku troch-štyroch rokov sme si už natiahli masku, ktorá sa páčila rodičom. Snažíme sa im vyhovieť, byť dobrými, aby sme pre seba získali maximálne výhody vo forme sladkostí a iných odmien. Drezírujú nás ako psíkov v cirkuse. Ale naša Duša nás neustále nabáda k slobode, lebo ona netoleruje nijaké otroctvo. A toto je aj naša pravdivá podstata, v ktorej je naša sila. Niekedy sa dieťa snaží ako keby merať si sily s rodičmi v snahe dokázať, že ono je osobnosť so svojimi hodnotami a pohľadmi na život. Ak rodičia a vychovávatelia budú citliví k dieťaťu a flexibilní vo svojich výchovných metódach, tak človiečika nezlomia, ale dokážu nájsť zlatú strednú cestu. Takéto dieťa malo veľké šťastie. Stane sa viac menej harmonickým človekom, nie veľmi zablokovaným od svojich citov a skutočných potrieb. No tam, kde rodičia sú vo svojich výchovných metódach veľmi tvrdí, kde veľmi človeka ohraničujú, neustále trestanie a ponižovania jeho ľudskej dôstojnosti zvyčajne dieťa zlomí. Bude mať veľmi veľa blokov, bude veľmi preprogramované rôznymi lživými ustanoveniami a sociálnymi pravidlami, ďaleko od svojej skutočnej podstaty. Nebude vedieť o svojich skutočných potrebách, veľmi si bude odcudzené. Takýto človek sa bude všetkého obávať, bude mu chýbať sebadôvera. Bude veľmi závisieť na názore iných ľudí. V hlave mu bude stále zvučať hlas: „Si nepodarený, nanič, nie si ničoho schopný, všetko robíš zle. Nikto ťa nikdy nebude mať rád, lebo nie si dosť dobrý. Nedokážeš sa ani vkusne obliecť. Máš škaredé telo, si škaredý…“

    Takýto hlas počujeme v hlave neustále. No najhoršie je to, že sme nikdy nemali možnosť výberu, čomu máme veriť a akými máme byť. To je už náš vnútorný hlas, ktorým sme nasiakli so všetkými rodičovskými pravidlami, zákazmi, krikom a poníženiami. A tak sme zabudli, kto v skutočnosti sme.

    Toto všetko sme napísali preto, aby sme takto nepostupovali s vlastnými deťmi. Máme dostup k tomu o čom sa našim rodičom ani nesnívalo – k múdrosti našich Predkov. Využime ju a vychovajme cnostné potomstvo. Nemáte totiž nič cennejšie.

    Na koniec ešte jednu poznámku. Spomenuli sme, že ak matka odíde od dieťaťa do roboty po polroku, tak ho strašne raní. Mnohí sa určite hneď opýtajú – a čo otec? Nuž, nijaké dieťa našej Kultúry nemôže byť vychované iba jedným rodičom, ak má byť plnocenné. Potrebuje matkinu aj otcovu energiu. No dôležité je najmä to, aby otec mal so svojimi deťmi priamy kontakt, ktorý nemusí byť neustály, hoci to je vždy lepšie. Ale chýbajúca a necitlivá mama sa nedá nahradiť nikým a ničím.

    A aby otcovia mali námet na skutočne našu, prastarú rozprávku pre deti pred spaním, prinášame jeden. V Rusku sú oblasti, kde dedkovia a babky dodnes deťom hovoria prastaré, Árijské rozprávky. Jednu z nich – „O Sadovníkoch Zeme a Nebeských Oráčoch“ si uvedieme aj my. Prinášame len jej Podstatu, každý ju môže deťom podať po svojom. No je staršia ako Midgard-Zem:

    Na Nebeskom Iriji je cárstvo, kde žijú veľkí Božiči, ktorí sú prekrásnej postavy, nepoznajú žiadne choroby, ani smrť, ani žiaľ či zármutok. Majú oni veľmi radi takú jednu zábavu, pestujú oni ohromné sady, velikánske a čarokrásne. Zem, na ktorej žijeme, je jedným z takýchto sadov. Trudia sa oni mnohé veky, aby bol sad úplne dokonalý, a keď je všetko hotové, osídlia tento sad ľuďmi, pretože my sami sme na nich podobní. Ale to najmä tým, že sme schopní spoznávať krásu. Veď nemá zmysel sa trápiť tvorením, ak ho nikto neuvidí.

    No nie všetci ľudia dokážu vidieť krásu a tak ničia veľký sad. A keď sa už začína podobať na pustinu, zostúpia na Zem Nebeskí Oráči a poorú celý sad tak, že neostane ani stopy. A potom znovu prídu Sadovníci a všetko sa začne od začiatku…