Kategória: ARCHÍV (NOC SVAROGA)

Predtým, ako sa budeme venovať ďalším udalostiam z našej minulosti niekoľko poznámok. Hoci sme už niekoľkokrát hovorili, že naša stránka je pre tých, ktorí hľadajú odpovede na otázky Viery našich Predkov a sú už unavení z toho, ako nám neustále všetci opakujú, že sme iba opice, akosi to niektorí ľudia stále ťažko chápu. Dostávame aj také maily, ktoré chcú s nami polemizovať z pozície oficiálnej histórie, ktorú však písali naši nepriatelia. Nikomu neberieme jeho názor, je to jeho slobodný výber. No nás nemá už čím prekvapiť. Nebudeme s takými posluhovačmi cudzích, pre našu myseľ škodlivých, vírusových programov polemizovať mailom a podobnými cestami. V zmysle Zápovedí Svetlých Bohov netreba presviedčať toho, kto nechce počúvať naše slová a aj sloboda toho, čomu človek verí je jeho výsostným právom – ale aj s karmickými dôsledkami, ktoré nemôže NIKTO nikomu odobrať – lebo odráža stupeň jeho evolučného vývoja. Naši čitatelia vedia, že neraz musia čakať na odpoveď dlhšie, takže písanie mailov tým, ktorí aj tak chcú iba presadzovať to, čo všetci aj tak dobre poznáme je jednoducho plytvaním času. A vôbec nám nevadí, že tvrdia, že si všetky veci „vymýšľame“ my, prípadne s „kámošmi“ v Rusku. Už sme neraz povedali, že príbuzní Darwina nemusia našu stránku čítať. My ich stránky nečítame určite. Načo plytvať čas?

Musíme však poukázať na niektoré zaujímavé skutočnosti. Na Slovensku rovnako ako v Čechách – a nielen v našich krajinách – je veľmi populárny autor mnohých zaujímavých kníh, doktor Valerij Sineľnikov. Jeho knihy sa predávajú vo vysokých nákladoch a po vypredaní sa znovu dotláčajú. Ak si niektorí myslia, že celú Védickú Kultúru sme si vymysleli – ako sme povedali – my s kámošmi, tak medzi našich „spolupáchateľov“ musia zaradiť aj Dr. Sineľnikova. Ostatným zdravomysliacim ľuďom VŠETKY jeho knihy odporúčame.

Ďalej si je dobre všimnúť, ako sa u nás vykladá stará Slovanská symbolika. Ako príklad si uveďme jeden z najrozšírenejších symbolov používaný našimi Predkami na našich územiach – symbol nazývaný HVIEZDA PERÚNA. Hoci jeden človek si u nás vymyslel, že to je SVARGA, je to tak len v predstavách jeho samého a jeho priaznivcov. Všetci ostatní – ak použijú zdravomyslie – poľahky zistia, že tento symbol je známy aj v Rusku, na Ukrajine či v Bielorusku. Všade inde to je Hviezda Perúna, len u nás „Svarga“ – nehovoriac o tom, že v tejto fantazmagórii očividne niet ani pojmu o tom, čo to vlastne SVARGA je.

Do tejto kategórie patrí aj zvláštnym spôsobom vykalkulovaný názov „Sloveni“, ktorí nemá nikde v našej minulosti podklad. Všetci Slovania – aj okrem nášho územia – poznajú Slovienov, len my ideme urobiť „dieru do sveta“ s akýmisi „Slovenmi“. Nuž naozaj nebudeme opakovať ako papagáje ani výmysly niektorých ambicióznych jednotlivcov, ani nepodložené argumenty našich nepriateľov. My prinášame NAŠU VLASTNÚ PRASTARÚ KULTÚRU NAŠICH VLASTNÝCH PREDKOV. Nebudeme ju meniť podľa módy ani názorov nevedomcov, aj keď byť nevedomcom nie je až taká chyba. Chyba je zotrvať na dogmách aj vtedy, keď už je k dispozícii Staré Poznanie. Ostatne, Védická Kultúra Slovanov a Árijcov nie je ani „povinný“ predmet, ani „povinná“ stránka. Prisluhovači tvarov – či už vedomí alebo naivne nevedomí – ju rozhodne nemajú povinnosť čítať.

Naši Predkovia nekonali nič náhodne a bez dôvodu. Kresťanský svetonázor nás presviedča, že vývoj spoločnosti postupoval od primitívnej k dnešnej, ktorú považuje za múdru a vzdelanú. Podanie Predkov nám hovorí, že skutočnosť je úplne opačná. Z kedysi rozkvitajúcej krajiny a šťastných ľudí vyrobili kresťania nevedomých, otrockých sluhov cudzieho Pána a v Prírode dokonávajú krutú, ekologickú katastrofu. Ani netreba vymenovávať veľa argumentov, dodnes nevie civilizácia postaviť ani len stavbu podobnú egyptským pyramídam – tak akýže „primitívi“ tu žili v minulosti?

No a čo sa týka ambicióznych tiežlovanov, ktorí si začali vymýšľať svoje „slovanské“ obrady, tí tiež vychádzajú z toho, že po tisíc rokoch si to aj tak nikto nemôže pamätať… no pozrime sa na otázku všakovako povymýšľaných obradov takto. Ak máme vyspelú a menej vyspelú bytosť, kto skôr pochopí nejakú žiadosť či potrebu toho druhého? Vyššia bytosť nižšiu, alebo opačne? Hoci sa väčšine asi bude ponúkať odpoveď, že predsa vyššia bytosť vie všetko, počkajme chvíľku. Ako príklad si všimnime vzťah človeka a psa. Keď človek, vyššia bytosť, chce niečo od psíka, ten s radosťou urobí všetko, čo len jeho pán chce – akoby mu vedel čítať myšlienky. No keď sa niečoho dožaduje psík, veľmi často to človek nevie pochopiť, až kým mu psík neprisunie ňufáčikom misku, čím vyjadrí „zabudol si ma nakŕmiť či dať mi vody“. Preto na to, aby sme my, nižšie bytosti náležite vyjadrili svoje potreby nám Bohovia dali obrady a rituály. Je to presne tak, ako všetko ostatné v Prírode, lebo platí ono známe „ako hore, tak dole“. No a kto si vymyslí akékoľvek svoje obrady…

Náš predchádzajúci výlet do dejín namiesto histórie sme skončili Ruskolaňou, t.j. krajinou Rusa a Kolo. Vieme, že Rus bol knieža, podľa ktorého sa začala nazývať časť Slovanov, aby si naveky pripomínali jeho veľké činy. Rovnako to bolo aj s kniežaťom Slovienom a mnohými ďalšími. Rovnako vieme, že aj náš knieža Samo, Slovien, dal jednému zo svojich synov meno Rus. Okrem iného má toto slovo aj význam „biely“. A už vôbec nebude pre nás novinkou, že naši vlastní Predkovia nazývali našu vlastnú krajinu v Minulosti Maličkou Rusou. Aj my teda žijeme na Rusi čo znamená, že sme väčšinovo Rusi a Slovieni, rovnako ako Venedi či Vandali, či akokoľvek inak samonazvaní Slovania a Árijci.

Hlavným mestom Rodovej federácie Ruskolane bolo mesto Gelon. Dnes medzi archeológmi prebieha spor, kde sa vlastne nachádzal. Najlepšie podložené vysvetlenie podáva Vedagor, ktorý predpokladá, že Gelon s centrom na Krásnom Kopci ležal na Kulikovom poli. Práve tam boli totiž nájdené astronomické stavby, ktoré sú zhodné so stavbami Arkaimu. Pozdĺž Donu sa usadili Rody kniežaťa Rusa, ktoré tam žili až do judského prevratu v Ruskolani v rokoch 800-803 n. l. Keďže kniežatá Rus aj Kolo sa považovali za seberovných, tak Ruskolaň bola rozdelená na sféry vplyvu. Na západ od rieky Kalky bola sféra Kolo, výchovná časť od Kalky bola sféra Rusa. Po týchto udalostiach sa začalo intenzívne miešanie medzi Rusmi a málopočetnými Rasénmi, ktorí čoskoro úplne splynuli s Rusmi. Takto sa vyvíjali udalosti podľa Velesovej knihy a iných slovanských zdrojov.

Len okrajovo spomeňme, že oficiálna historická veda nám podsúva ako predkov semitskú, Aratsko-tripolskú civilizáciu. Z ich pohľadu sa Rusi a Árijci (Kimri) a Rusi a Árijci (Skýti) stávajú ako keby nepriateľmi našich Predkov. No táto oficiálna veda zároveň akosi „nič nevie“ o príchode kniežat Sloviena, Skýta a Rusa do oblasti Čiernomoria. Toto im zároveň dáva možnosť odvodiť náš pôvod od Semitov. Osobitne populárna je táto verzia pre kresťanských, t.j. neslovanských historikov.

V čase pochodu ruských kniežat Sloviena a Skýta na západ sa iné knieža, Árijec Kisek vydal so svojimi ľuďmi na juh. Už nemusíme ani opakovať, že Rusi a Árijci v jeho vojsku sa začali nazývať Kisejcami. Tento vlastný, slovanský samonázov zmenila oficiálna veda na Kasitov, následkom čoho sa objavil kasitský Babylon. No my sa nebudeme obmedzovať na názvy, ktoré nám vymysleli naši nepriatelia.

Pri svojom pochode na juh do Iránu a juhozápad do Babylonu narazili Kisejci najskôr na Partov a Médov, ktorí odišli do Dravídie 700 rokov pred nimi a usadili sa v súčasnom Afganistane a Východnom Iráne. Partovia a Médijci boli pod veľkým vplyvom žrecov, ktorí u nich dosiahli úplnú moc. Táto bola taká silná, že presadila za božstvo Indru. Kisejci narazili najskôr na Partov, keďže vstúpili do Východného Iránu.

Kisejci už mali jazdu, preto Partov rozbili pomerne hladko, ktorí takto pod ich mocným náporom začali utekať, čiastočne do Indie a čiastočne do Iránu. Partovia a Médijci sa spojili, no Kisejcom neboli schopní odolať ani tak, ale pri vynútenom ústupe na západ tvrdo vzdorovali. Tento tvrdý odpor nakoniec prinútil Kisejcov sa otočiť na juh do Babylonu.

O tom, aký tvrdý odpor kládli Kisejcom Parti a Médi hovorí skutočnosť, že pochod na juhozápad začal približne pred 4 430 rokmi, ale Babylon bol dobitý len pred 3 743 rokmi. Trvalo to teda približne 700 rokov. Na porovnanie kolonizácia Ruskej roviny a Škandinávie trvala asi 100 rokov. Opakovaná kolonizácia Ruskej roviny a Európy trvala tiež 100 rokov.

Po obsadení Babylonu Kisejcami bola vytvorená Rodová federácia – Kisejský Babylon. Partovia a Médijci, ktorí odišli do hornej časti Mezopotámie vytvorili Mitanskú ríšu. Keďže časť Rusov a Árijcov odišla do Iránu a Babylonu, pričom druhá, ešte väčšia časť odišla do Čiernomoria, tak Južný Ural v podstate ostal neobývaný. Následne bol osídlený Kimakmi, ktorí sa vo Velesovej knihe nazývajú Kimrami a v oficiálnej vede Kimmerijcami. V tom čase to bol zmiešaný, ruso-árijský národ, pričom árijský podiel mali väčší.

O Borejskej Rodovej federácii sme sa už zmienili v článku o Dávidovi a Goliášovi. Vieme, že okolo roku 2300 pred n. l. Rusi pevne obsadili Čiernomorie až do Podunajska. Tento pohyb nebol pre tamojšie semitské obyvateľstvo bezbolestný.

Blahodarné prírodno-klimatické podmienky umožnili Rodom sa postupne zmeniť na národy. Niektoré z týchto národov značne ovplyvnili Balkán, iné Stredomorie a aj Malú Áziu. Nesijci, Lalegovia a Pelasgovia sa sústredili na Malú Áziu a Stredomorie, zatiaľ čo Rusi (Borejci) na Balkán. Akademická veda nazýva Borejcov Borijcami, čo však nie je presné.

Knieža Borej okolo roku 2250 pred n. l. viedol pochod Rusov za Dunaj. Ako je v našich Rodoch zvykom, na jeho počesť sa títo Rusi nazvali Borejcami. Z tohto národa pochádza aj Herakles. Preto by bolo správnejšie nazvať tento národ Borejcami-Herakleitmi. Oveľa neskôr bol názov tohto národa zmenený Semitmi – Grékmi Achájcami – na ten, ktorý – prečo asi(?) – používa dnešná oficiálna veda. Takto koncom tretieho tisícročia pred n. l. Borejci, vedení kniežaťom Borejom, ovládli severovýchodnú časť Balkánskeho polostrova a vytlačili odtiaľ Tripolčanov-Semitov. Obsadili približne územie dnešného Bulharska. Na počesť svojho kniežaťa – ako už vieme – nazvali svoju krajinu Boreja.

Pohyb Rusov do Malej Ázie a oblasti Stredomoria spôsobil koncom tretieho tisícročia pred n. l. vytvorenie niekoľkých silných kolónií, z ktorých sa v priebehu druhého tisícročia pred n. l. vytvorilo niekoľko Rodových federácií, ktoré sa podľa oficiálnej, historickej vedy nazývajú kráľovstvami. Najväčšími boli Trojská, Minojská (Krétska) a Gettská (Chettská) federácia.

Trója bola ako osada na kopci Hisarlik v Malej Ázii založená Semitmi začiatkom tretieho tisícročia pred n. l. Počas tohto tisícročia bola niekoľkokrát zničená počas vzájomných vojen medzi semitskými občinami. Rozkvet Tróje nastal až osídlením Hisarliku Rusmi, t.j. Pelasgami. Cieľom bolo vytvorenie základne pre pohyb do Stredomoria koncom tretieho tisícročia pred n. l. Zakladateľmi kolónie boli tri Rody Pelasgov, odkiaľ aj pochádza názov „Traja“, čo v slovienčine znie ako „Troji“, odkiaľ teda naša Trója. Aj dnes a aj v našom jazyku nie je názov nezrozumiteľný. Potom sa jeden z Rodov zameral na Krétu, druhý na pobrežie Grécka a tretí ostal v kolónii a vybudoval mesto.

Na počesť a pamiatku pôvodného počtu Rodov sa začali tu usadení Rusi nazývať Trójanmi. Gréci Semiti samozrejme tento vlastný názov skreslili a v gréckom epose sa už Trójania nazývajú Dardanelčanmi. V období medzi 17. až 13. storočím pred n. l. dosiahla Trója obdobie svojho najväčšieho rozkvetu a slúžila ako základňa pre Rusov, pričom zabezpečovala spojenie medzi Čiernomorím a Krétou, ako aj Egyptom.

Trójania postavili veľké mesto s pevnosťou obohnanou silným múrom. Trója bola postavená podľa presne premysleného plánu, v ktorom každá ulica mala svoje remeselnícke zameranie: Kožiarska, Čižmová, Zbrojná, Hrnčiarska, Železiarska a podobne. Presne takto to bolo aj v Kyjeve či Novgorode ešte v 9. až 12. storočí n. l. V meste bolo aj veľa veľkých domov, ktoré boli postavené na nasypanej zemnej vyvýšenine.

Trójania viedli vysoko organizovaný spoločenský a hospodársky život. Základom ich bohatstva bola cieľavedomá organizácia výroby, trhovníctva, spoločenského života a výhodné geografické položenie Tróje. Bola to Rodová federácia, ktorú viedli volené kniežatá s Radou hláv Rodov a volchvov. Na riešenie spoločných záležitostí sa schádzalo zhromaždenie ľudu – Veče. Trójska Rodová federácia bola zničená v 13. storočí pred n. l., o čom si povieme trochu ďalej.

Rod Pelasgov viedol knieža Minej, ktorého po grécky nazvali Minos. Na základe údajov gréckeho historika Tukydida vieme, že Minej postavil silné loďstvo a zlikvidoval pirátstvo, ktorým sa dovtedy zaoberalo pôvodné semitské obyvateľstvo, Karijci. Práve Minej usporiadal život na Kréte, Kykladách a pobreží Grécka tých čias. Toto zodpovedá stratégii pohybu Rusov po moriach a oceánoch. V Škandinávskom mori sa Rusi usadili na ostrove Rujan, kde postavili mesto Arkonu. Toto len potvrdzuje, že naši dávni Predkovia mali veľmi dobre vyvinutý zmysel cieľavedomosti a strategického pohľadu.

Spoločenský život Minejskej Rodovej federácie bol organizovaný podľa rovnakých princípov ako v Tróji. Minej teda nebol žiadny despotický vládca gréckeho typu, ale jedným z najúspešnejších vodcov Slovanov, práve takým ako boli Slovien, Skýt, Rus, Vend, Kolo a ďalší. Nikdy neprekračoval rámec zásad platiacich v Rodovej federácii.

Minejská Rodová federácia dosiahla najväčšieho rozkvetu medzi 17. až 15. storočím pred n. l. V tom čase Pelasgovia nadviazali perspektívne a vzájomne výhodné obchodné vzťahy s Egyptom. Cez Tróju a Krétu prechádzala obchodná cesta od Rusov k Egypťanom, ktorá bola neskôr premenovaná na cestu od Varjagov ku Grékom. Dôkazy existencie tejto cesty nachádzame vďaka archeologickým vykopávkam. U Venédov (Vendov) na Morave boli nájdené okrasné predmety s Kréty, výrobky z jantáru sa našli v Grécku, keramika z Egypta zase na Kréte. Všetko patrí do 16. storočia pred n. l.

Pelasgovia vrátane Trójanov používali líniové písmo, ktoré sa neskôr stalo základom gréckeho písma. Úspešný rozvoj Minejskej Rodovej federácie bol prerušený v 15. storočí pred n. l. živelnou katastrofou a následným nájazdom Grékov Achájcov, následkom čoho boli zničené mnohé mestá, osady, vily a dvorce Knóssosu, Festy a ďalších miest. Treba však zdôrazniť, že hlavnou príčinou boli práve grécke nájazdy, ktoré bezohľadne a cieľavedome Gréci Achájci načasovali po živenej katastrofe.

V tejto súvislosti je potrebné si viac povedať o Grékoch Achájcoch. Následkom výpravy Borejcov na Balkán boli Semiti vytlačení do Tessálie, Epiru a Ilýrie, t.j. do severozápadnej časti Balkánskeho polostrova. Tu sa zmiešali s miestnymi Semitmi a za niekoľko storočí vytvorili národ Minijov, ktorý sa voči Slovanom choval vrcholne nepriateľsky. Tento národ bol nútený v 17.-16. storočí pred n. l. pod tlakom Venédov, vlastného číselného nárastu, žiadostivosti k bohatstvu Rusov, ale zároveň neschopnosti s nami efektívne bojovať v oblasti Podunajska a severovýchodnej časti Balkánu odísť na juhovýchod a nastúpiť proti Pelasgom, ktorí si postupne osvojovali kontinentálne Grécko. Začala sa krutá a bezohľadná vojna, pričom sily boli vo veľkej nerovnováhe. Časť Pelasgov bola vytlačená na ostrovy a časť do juhozápadnej časti Grécka.

Takto Semiti, t.j. Jónijci, Achájci a Eolijci obsadili kontinentálne Grécko. Jónijci obsadili Attiku a severovýchod polostrova. Achájci obsadili v podstate celý Peloponéz. Eolijci prišli do Tessálie a Stredného Grécka, pričom sa s nimi zmiešali domáci Karejania. V strede 2. tisícročia pred n. l. sa Achájci, ktorí obsadili najúrodnejšie oblasti Peloponézu, ocitli najbližšie k Minejskej Rodovej federácii, čo ovplyvnilo ani nie ta ich remeselný a kultúrny vývoj, ako skôr ich organizáciu moci smerom k vedeniu lúpežných vojen.

Achájci prví spomedzi Grékov vytvorili radu štátov, vrátane Mikénskeho kráľovstva, ktoré sa neskôr stalo centrom Achájskeho zväzu vo vojne s Trójou. Rozdiel medzi achájsko-gréckymi zväzmi a ruso-árijskou federáciou je ten, že u Achájcov sa celá moc veľmi rýchlo dostala do rúk kráľov, ktorí čo do pôvodu boli všetko bývalí vodcovia lúpežných bánd. No slovanské kniežatá boli vždy volené a ich povinnosťou bolo organizovať spoločenský a hospodársky život. Preto rozdiel medzi vojenskými vodcami – často pohlavármi lúpežných bánd – a volenými kniežatami je v tom, že vodcovia králi sa zaoberajú hlavne lúpežnou vojnou, pričom volené kniežatá organizujú najmä spoločenský a hospodársky život.

V druhej polovici 2. tisícročia pred n. l. sa grécko-achájske kráľovstvá vytvorili v Mikénach, Iolke, Orchachomene, Aténach, Pilose a v ďalších. Tieto kráľovstvá politicky spájala snaha o drancovanie a okrádanie cudzích krajín. Preto v podstate môžeme hovoriť o vytvorení grécko-achájskej lúpežníckej konfederácii. Len čo sa Gréci dostali k moru, hneď sa začali zaoberať morským pirátstvom, v čom mimoriadne excelovali práve Achájci. Práve Achájci rozpútali nemilosrdnú vojnu s Minejskou federáciou. Achájci tým, že systematicky zorganizovali pirátske lúpežníctvo na mori pretrhli obchodovanie Kréty s Trójou okolo roku 1400 pred n. l. a zároveň zrealizovali úspešné vtrhnutie na Krétu. Achájcov viedol pirát a lúpežník Tezeus – z ich pohľadu hrdina. Gréci Achájci boli morskí lúpežníci, piráti, ktorí lúpili a okrádali druhé národy. Preto je pochopiteľné, prečo Trójania považovali Grékov Achájcov za „zverských“.

Po zmocnení sa ostrova Kréta sa dostali Gréci Achájci pred otázku, kam nasmerovať svoje ďalšie nájazdy. Mohli nastúpiť smerom na Egypt, alebo smerom do Malej Ázie. Ťahať sa s egyptskou žrecovskou vládou však nakoniec neriskovali, pretože záviseli na medi, ktorá sa dobývala na Cypre, a tento bol pod kontrolou Egypta. Preto rozvinuli s Egyptom, Cyprom a semitskými kráľovstvami Sýrie – Byblosom, Ugaritom, Alalachom – čulé obchodné vzťahy. No v tom čase zároveň začali zvyšovať nepriateľské aktivity proti Tróji a Gettskej (Chettskej, t. j. Chetitskej) Rodovej federácii, ktorá bola založená vojakmi Rusmi (Getmi) v Malej Ázii.

Malá Ázia sa stala cieľovou lokalitou pre lúpežné výpravy Grékov Achájcov. Situácia bola pre nich zjednodušená tým, že vtedy medzi Egyptom a Chetitskou federáciou prebiehala vojna. Trójania boli Slovania, a teda podporovali Árijcov Chetitov v ich boji proti Egyptu, preto konfrontácia Trójanov a Grékov Achájcov bola len otázkou času. O tom, ako táto katastrofa prebehla si povieme neskôr. Teraz sa pozrime bližšie na príchod Getov do Malej Ázie a Sýrie.

Po rozdelení sfér vplyvu pristúpil knieža Rus ku konsolidovaniu svojej časti Ruskolane na Done. Počas dlhých výprav a vojen v Čiernomorí sa pod jeho velenie dostalo silné vojsko, ktoré pozostávalo z Getov, t.j. profesionálnych vojakov. Už poznali pocit víťazstiev a preto zachcelo sa im nových. No knieža Rus, ktorý bol zamestnaný organizáciou svojej časti krajiny sa už nemohol zaoberať týmto vojskom. Geti si teda vybrali svojho getmana (z čoho sa neskôr vytvoril názov „hajtman“) a začali žiadať, aby im bolo umožnené ísť na výpravy. Na Kruhu im bol takýto súhlas udelený, a teda Geti nastúpili pochod na Kaukaz.

Jedným z prvých pokorených oblastí bola oblasť dnešného Gruzínska, kde vtedy žili Iberijci a tí patrili k Sivým národom. V takýchto prípadoch sa vždy obyvateľstvo rozdelí na tri skupiny. Prvá časť začne odpor a bude zničená vojnou. Druhá časť nebude preukazovať odpor a pokorí sa. Tretia časť sa nepokorí, ale odíde do iných krajov. Tak bolo aj v tomto prípade. Časť Iberijcov, ktorá nebola schopná rozhodného odporu, ale nechcela sa ani podriadiť nasadla na lode a odišla na západ. Dali svoje meno Iberijskému polostrovu, ku ktorému sa dostali vodnou cestou po Čiernom a Stredozemnom mori, alebo kombinovanou cestou po Čiernom mori, rieke Dunaj a ďalej po súši. Toto sa odohralo medzi rokmi 2300 až 2250 pred n. l. Tí, ktorí sa pokorili ostali na Kaukaze a tí, ktorí neboli ochotní sa pokoriť sa ocitli na Iberijskom polostrove, čo je dnešné Španielsko a Portugalsko. Po pokorení Kaukazu sa Geti vybrali do Zakaukazia, ktoré rovnako rýchlo dobili. Práve preto majú dodnes mnohé toponymi Kaukazu a jeho okolia vo svojom základe koreň „rus“.

Ako sme už neraz uviedli, za podklad k tejto rekonštrukcie dejín berieme Velesovu knihu, ktorú dopĺňame ďalšími zdrojmi, a to najmä tam, kde vo Velesovej knihe niet žiadnych, alebo sú iba minimálne informácie, čo je aj tento prípad. Oficiálna história tvrdí, že Chetitské „kráľovstvo“ vytvorili Nesijci, ktorí sa objavili v Malej Ázii koncom 3. tisícročia pred n. l. S týmto časovým úsekom môžeme súhlasiť. No s názvom národa v žiadnom prípade. Prečo? Pretože to vykonali vojaci, t.j. Geti. Getman Nisej viedol getské vojsko a vykonal prvé víťazné výpravy do Malej Ázie. Ako to býva našim zvykom, tak práve po jeho mene si dali vlastní názov Rusi, ktorí vstúpili do Malej Ázie. No krajina a federácia dostala názov Getská, pretože vojsko vtedy zohralo samostatnú a hlavnú úlohu.

No analyzovať vytvorenie a rozvoj Getskej, t.j. Chetitskej federácie v izolácii od vytvorenia Mitani a Kisejskej federácie nie je správne, pretože ich vzájomné pôsobenie spoluurčovalo vývoj situácie na celom území Malej Ázie koncom 2. tisícročia pred n. l. Tu si len všimnime, že aj oficiálna história nachádza medzi menami „kráľov“ árijské mená, čo je veľmi dôležité.

Na árijský pôvod zakladateľov týchto vlád poukazuje aj vymenovávanie hinduistických božstiev Indru, Varunu a bratov blížencov Ašvinov pod jedným z ich mien – Nasatia – v zmluvách medzi Chetitskou federáciou a ríšou Mitani. Aj Velesova kniha spomína Indru ako slovanské božstvo. Toto poukazuje na to, že tie národy, ktoré vytvorili Chetitskú federáciu, vládu v Mitani a Kisejskú federáciu boli etnickí príbuzní.

Aj organizácia týchto federácií bol rovnaká. Boli to všetko Rodové federácie, v ktorých miestne semitské obyvateľstvo nebolo pripúšťané k vláde v spoločnosti. No treba zdôrazniť, že nebolo ani likvidované. Najdôležitejšie je však to, že v rozhovoroch medzi sebou a Trójou používali tieto krajiny jazyk Rusov. No zároveň s Egyptom, Hyksósmi a ďalšími miestnymi semitskými národmi používali akkadský jazyk a písmo, čo dokazuje, že aj Hyksósi patrili k Semitom.

Pri Hyksósoch sa trochu pristavíme, pretože práve s nimi je spojené vyčlenenie sa judského národa spomedzi Sivých národov. V 18. a 17. storočí pred n. l. sa Rusi a Árijci dostali do oblasti Sumeru, Akkadu, Zakaukazia a Malej Ázie a práve oni tam vytvárajú radu Rodových federácií. Pod ich tlakom semitské národy často ustupovali na juh, následkom čoho Hyksósi vtrhli do Dolného Egypta a ovládli ho, čím sa Egypt rozdelil. Vytvoril sa Horný Egypt, kde sa uchovala žrecovská organizácia, hoci Dolný Egypt ovládli Hyksósi.

Takéto udalosti sa nikdy nezaobídu bez zvláštnych udalostí, čo sa stalo aj teraz. Jeden oddiel Hyksósov, v ktorom boli aj noví ľudia, ktorých pripravovali cudzozemci, „zablúdil“ do Afriky a stratil sa. Súčasníci mysleli že nadobro a bez stôp. No približne za 200 rokov sa títo potomkovia Hyksósov v počte asi 70 mužov vrátili, pričom v skupine boli j ženy a deti. Spolu ich bolo asi 350 ľudí a viedol ich Jákob. Boli to však už veľmi silne zmenení ľudia.

V Dolnom Egypte si ešte potomkovia Hyksósov pamätali na zmiznutú skupinu, takže týchto „chudákov“ poľutovali. No toto medzirodové šľachtenie vytvorilo nový druh Sivých ľudí, ktorí sa svojimi psychosomatickými vlastnosťami ešte viac líšil od ľudí bieleho druhu ako semitskí Hyksósi. Samozrejme, že pracovať sa im nechcelo.

„Úprava“ tohto oddielu Hyksósov bola výsledkom cieľavedomej činnosti cudzozemcov, ktorí sa stali čiernymi mágmi Afriky. Takto súčasné ľudstvo nadobudlo nový poddruh, ktorý v sebe obsahuje elementy rozloženia a rastu ľudí. Do Egypta vstúpili v čase, keď sa narušitelia Konov Rita nevyháňali, čo bolo umožnené hlavne panstvom Hyksósov, a tak tento poddruh sa začal rýchlo množiť. Všetci vyhnanci egyptskej spoločnosti sa k nemu postupne pridávali tiež.

Približne o 150 rokov sa toto spoločenstvo rozrástlo do ohromných rozmerov. V čase ich vyhnania z Egypta ich bolo už spolu so ženami a deťmi približne 3 milióny. Spolu s číselným nárastom tohto kriminálneho spoločenstva sa zrealizovala aj jeho organizácia do 12 kmeňov. Medzi pohlavármi týchto kmeňov sa postupne rodila myšlienka prevzatia moci v Egypte. No napriek tomu títo pohlavári dobre vedeli, že ak sa im nepodarí zmocniť tajomstiev egyptských žrecov, tak moc sa im prevziať nikdy nepodarí.

Egyptskí žreci len tak niekoho k sebe nepripúšťali. Ich tajomstvá boli známe iba zasvätencom, ktorých učili od detstva. Toto učenie bolo výlučne pre deti žrecov a faraóna. Aby mohli dostať svojho človeka do spoločenstva žrecov, tak pohlavári kriminálneho spoločenstva podvrhli dcére faraóna Ramzesa II. chlapca, budúceho Mojžiša, ktorému ona dala meno Chazarsif. Mladého chlapca zasvätili do tajných princípov, následkom čoho podstúpil rad zasvätení a naučil sa umeniu ovládania ľudí aj tajné zbrane egyptských žrecov v tejto oblasti.

No vplyv pohlavárov zločineckého spoločenstva na neho nezanikol. V tom čase už pripravili plán povstania, súčasťou ktorého bola likvidácia všetkých Egypťanov. Povstanie malo prepuknúť v noci a aby sa predišlo zabíjaniu svojich vlastných, tak ich domy mali byť označené zvláštnym znakom. No moment prekvapenia sa nevydaril vinou Mojžiša, ktorý sa prezradil tým, že použil tajnú zbraň proti vojakovi žrecov, ktorý dohliadal na prácu pastierov svíň, príbuzných Mojžiša.

Žrecovský vojak bol zabitý a klamstvo odhalené. Povstanie sa začalo neorganizovane a bolo rýchlo potlačené. Kriminálne spoločenstvo bolo z Egypta vyhnané. Toto vyhnanie judskí ideológovia pretransformovali v Starom Zákone na odchod so zázračnou záchranou, hoci nijaké zázraky sa nekonali. Egyptské vojsko zastalo na kraji pustatiny alebo mora. Háveď sa oddelila buď vplyvom prílivu alebo fatamorgánou, ktorú pozná každý putujúci v pustatine.

V pustatine stretli chamitský národ Madiáncov, s ktorým spolu 40 rokov putovali po Etiópii. Pohlavári tejto skupiny, vrátane Mojžiša, vysvetlili Madiáncom, že oni nie sú vyhnanci, ale bohom vyvolený národ.

Práve od tohto chamitského národa aj prevzali kult boha Jahve. Mojžiš 40 rokov nestrácal čas a používal tajné techniky, ktoré ukradol žrecom Egypta a umenie ovládať ľudí, čím posilňoval svoju moc. Všetkých nepokorných zničil a ostaných vychoval v duchu nenávisti voči všetkým ostatným národom a snahe dostať ich pod svoju nadvládu. Naučil ich princípom vycibrenej zákernosti vo vzťahoch voči iným národom. Hlavné princípy tohto prístupu boli:

Hovor jedno a rob druhé.

Nech to stojí čokoľvek, nahuckaj svojich protivníkov jedného na druhého.

Nikdy nevstupuj do otvoreného boja, postupuj spoza rohu, cudzími rukami atď.

Tieto a aj ďalšie princípy dostali názov kamenné tabule Mojžiša, pričom potomkovia Judejcov od nich neupustili dodnes ani o krok. Tento nový čin Sivých ľudí vystúpil na scénu svetovej politiky koncom 14. storočia pred n. l., na samom ohnisku vojny medzi Egyptom a Chetitskou federáciou, ktorá znamenala aj zničenie Tróje.

Keď hovoríme o mimoriadnych psychosomatických vlastnostiach Judejcov to neznamená, že ostatní Semiti nemali negatívne vlastnosti a nepoužívali zákerné metódy. Pretože Rusi a Árijci majú v Zápovediach Vyšných Bohov a Veľkých Predkov zakázané klamať, tak počas vojny si vyjasňovali vzťahy v otvorenom boji. Práve preto naši Predkovia posielali veľmi často nepriateľovi vopred oznam „Иду на вы“, pričom toto pravidlo sa dodržiavalo veľmi dlhý čas.

Je viac ako jasné, že takáto pravdovravnosť sa Rusov a Árijcov postupne čoraz viac a viac poškodzovala. Čím bližšie k dnešným časom, tým viac porážok vďaka čestnej výzve prichádzalo. Zákernosť vo všeobecnosti nebola vlastná Slovanom a Árijcom tých čias, ale už dávno bola osvojenou metódou národov sivého druhu, ktorí sa tu objavili už v predpotopnom období. Toto si môžeme overiť na trpkom príklade Mitani, Tróje a Chetitskej federácie.

Už sme hovorili, že zakladateľmi ríše Mitani boli Partovia a Médijci, ktorí si boli ako národy rovné jeden druhému. Práve preto sa každý z týchto národov, aby si posilnil svoje postavenie, snažil nájsť vstúpencov medzi miestnym, semitským obyvateľstvom. Hoci tento prístup spočiatku spôsobil rýchly nárast Mitanie, neskôr ju priviedol ku kríze a zničeniu. Semiti najskôr vďaka politike týchto národov dostali v podstate rovnaké práva ako Partovia a Médijci. No Semiti hneď pochopili, že Partovia a Médijci nemôžu klamať, čo otváralo Semitom obrovské možnosti pre ich klamstvá, keďže ani Parti ani Médi niečo také u nikoho iného ani nepredpokladali.

Tieto práva a možnosti Semiti aj dôsledne a systematicky využili na to, aby oslabili moc Partov a Médijcov v krajine. Klamom a ľsťou sa im podarilo rozdúchať nepriateľstvo medzi týmito národmi. Začali sa vojny a prevraty a vláda začala slabnúť. Okrem toho Semiti postupne nahuckali na Mitani Chetitskú federáciu, čím sa stal konflikt medzi Chetitmi a Mitani neodvratným.

Po niekoľkých výpravách chetitského vojska bola časť Mitani ovládnutá, čo sa odohralo okolo roku 1400 pred n. l. Porážka Partov a Médov sa nemohla do budúcnosti prejaviť voči slovanským a árijským národom inak ako negatívne a to v oblasti celej Malej Ázie a Iránu. Značná časť Mitani nebola dobitá a stala sa následne jadrom vytvorenia nového subjektu – Asýrie – ktorá následne zohrala osudovú rolu v osude Chetitskej federácie.

Vládcovia Asýrie – aby boli sami v bezpečí – nahuckali Chetitskú federáciu na Egypt. Títo takto ešte pred zakončením podmanenia si Mitani prerušil vojenské operácie a getské vojsko sa vypravilo do Palestíny. Chetitské vojsko podporil semitský národ Hapiru, ktorý predtým býval na západe Babylónie a chamtivo sa zhostil vyhliadky na možnosť vydrancovať slabého protivníka. Chetitské vojsko spolu s Haripu rýchlo ovládlo oblasť Sýrie a Fenície a čoskoro začali ohrozovať Cyprus.

Vládcovia Cypru a priľahlých oblastí informovali vládcu Egypta o nebezpečenstve. No Echnaton, ktorý bol zaujatý reformami, neposkytol dostatočnú pomoc. Následkom toho chetitské vojsko natoľko postúpilo, že napadnutie Egypta sa už stalo neodvratným.

V týchto súvislostiach je jasné, prečo výrobcovia bronzu v Tróji mohli používať olovo z oblasti súčasného Afganistanu alebo Česka. Postavenie Egypta bolo také ťažké, že dokonca vdova po Tutanchamónovi sa obrátila na getmana chetitského vojska s prosbou, aby jej poslal svojho syna a tento sa stal mužom kráľovnej Egypta, a teda jeho faraónom. Getman naozaj poslal do Egypta svojho syna, ktorý však neskôr, počas vysviacok zomrel. Toto spôsobilo ďalšiu krvavú vojnu, v ktorej sa víťazstvo znovu začalo nakláňať na chetitskú stranu. No dosiahnuť sa ho už nepodarilo.

Egyptskí zajatci priniesli do radov Getov epidémiu, následkom ktorej mnoho našich Predkov zahynulo, vrátane okolia getmana, čo znemožnilo pokračovať vo vedení vojny. V rokoch 1360-1330 pred n. l. sa vojna znovu rozhorela, no Egypt sa už pozviechal z vnútorných otrasov, ktoré boli spôsobné povstaním kriminálnej hávede. Preto sa vojna ťahala dlhú dobu a s premenlivým úspechom. Zosilnenie Asýrie na východe a zväz Egypta s Grékmi Achájcami, ktorí vstúpili do Malej Ázie už zavŕšili svoje dielo. Chetitská federácia nemohla bojovať na troch frontoch. Po porážke pri Kadeši r. 1312 pred n. l. sa začína definitívny koniec Chetitskej federácie.

Vojny s Asýriou a Achiaviou (Grékmi Achájcami, ktorí spojili sily 22 menších kráľovstiev), zavŕšili definitívnu porážku Chetitskej federácie. V tejto ohromnej vojne, ktorá môže byť nazývaná aj prvá svetová, sa zrazili dve koalície. Prvá bola tvorená na etnickom príbuzenstve Rusov a Árijcov (Getov, Kisejcov a Trójanov), druhá bola vytvorená z rôznorodých národov – Egypťanov, Grékov Achájcov a Asýrčanov. Vojna trvala 200 rokov a skončila sa porážkou Ruso-Árijského zväzu a zánikom všetkých jeho federácií okolo roku 1200 pred n. l.

V tejto veľkej vojne zohralo úlohu veľmi veľa osudových faktorov, z ktorých si je potrebné vziať ponaučenie, pretože zásadným spôsobom ovplyvnili možnosti Ruso-Árijského zväzu. Tieto faktory zahŕňajú epidémie, zemetrasenia, nerozhodnosť vojvodcov, naivnú dôverčivosť a rozpútavanie vnútorných vojen v prelomových momentoch vedenia vojny.

Vojna medzi Trójou a Achájcami bola len epizódou tejto veľkej vojny a odohrala sa už na jej konci. Vzplanula vtedy, keď Geti Chetiti, ktorí boli viazaní bojom na niekoľkých frontoch, už nemohli reálne Tróji pomôcť. Pokiaľ sa vojnové udalosti odohrávali v Síri a Palestíne, tak Gréci Achájci sa vojny nezúčastňovali. No len čo Geti obsadili desiatky obchodných miest a začali ohrozovať medené bane na Cypre, obchod Grékov Achájcov s Egyptom sa narušil, čo vyvolalo v gréckych mestách priemyselnú krízu. Aby sa jej vyhli a prežili na cudzí účet, Gréci Achájci vstúpili do vojny na strane Egypta, pričom skoncentrovali svoje úsilie na juhozápadnom a južnom pobreží Malej Ázie. Tam obsadili rad pobrežných oblastí, na ktorých založili aj svoje kolónie, t.j. oporné body, pričom jeden z nich sa tak ako názov zväzu nazývala Achiaviou. Trója však mala silnú flotilu, ktorá spôsobovala Grékom nemálo problémov, lebo prerušovala spojenie medzi kolóniami zväzu v Malej Ázii. Gréci Achájci sa spočiatku neodvažovali napadnúť Tróju, pretože táto mala mohutné opevnenia. No r. 1275 pred n. l. nastalo zemetrasenie, ktoré silno poškodilo opevnenia Tróje, čo zmenilo rozhodnutie Grékov Achájcov a začali vojenské operácie.

Dôvodom k trójsko-achájskej vojne bol únos Heleny, ženy spartského kráľa Menelaa, synom trójskeho kniežaťa Parisom, čo je podľa E. I. Klassena skomolenina mena Boris. Menelaos sa spojil s ďalšími grécko-achájskymi kráľovstvami a na čelo sa postavil jeho brat Agamemnon, pričom dokázali zostaviť veľké vojsko. Toto v súlade s gréckou mytológiou prišlo k Tróji na 1200 koráboch. Ak by sme uvažovali, že na jednom korábe mohlo byť okolo 50 ľudí, tak dostaneme naozaj veľké vojsko, ktoré pozostávalo zo 60 000 vojakov. Agamemnonove vojsko hneď po postavení tábora na brehu mora pred mestom začalo okamžite drancovať okolité mestá a osady, čím sa snažili prinútiť Trójanov k stretnutiu na bojovom poli. No pohotové zozbieranie takéhoto ohromného vojska a celkový vývoj udalostí dokazuje, že dôvod nebol ani tak v odvedení Heleny, ako skôr v obsadzovaní zemí a bohatstiev Tróje, na ktoré si dávno robili zálusk morskí piráti a lúpežníci Gréci Achájci.

Trójania sa nedali vyprovokovať na otvorený boj na bojovom poli, pretože sily protivníka značne prevyšovali ich vlastné a ostali ukrytí za hradbami. Pretože mesto nebolo obkľúčené úplne, tak počas celej vojny existovalo spojenie s Chetitskou federáciou, Lýdiou, Borejou a Ruskolaňou, ktoré počas celej vojny poskytovali pomoc svojimi dobrovoľníkmi.

Na pomoc prichádzali aj družiny Rusov – Chorvátov, Kozárov, Nižanov. Napríklad Rusi z Donu prišli na čele s Antifom na 30 koráboch. Táto pomoc umožňovala mestu viesť vojnu 10 rokov. No sily boli aj tak nerovné.

Gréci Achájci aj napriek svojej značnej početnej prevahe nedokázali poraziť Trójanov a ovládnuť Tróju, čo medzi nimi postupne vyvolávalo nezhody. Väčšina z nich sa už prikláňala k odchodu domov, no vtedy Odyseus navrhol zákerný ťah. A tak v desiatom roku vojny Gréci zostrojili obrovského koňa na klziskách či valcoch, ale vnútri dutého. Do neho umiestnili najlepších achájskych vojakov na čele s Odyseom, vodcom z Itaky. Koňa pritiahli k stenám Tróje, potom spálili svoj tábor a odplávali od brehov Troady. Ostrov Tenedos ich skryl pred zrakmi Trójanov, takže tu sa zastavili a čakali.

Trójania uverili slovám prebehlíka Sinona, že ovládnutie koňa je symbolom víťazstva, a preto ho vtiahli do mesta. No kôň bol veľmi veľký, a preto museli prebiť dieru do steny. Potom ho umiestnili na akropolu a začali hodovať a radovať sa z dosiahnutého víťazstva. V noci Sinon vypustil z koňa Achájcov, ktorí pobili stráž pri bráne a do mesta vpustili svoje vojsko. Takýmto spôsobom – za použitia zákernosti – mesto Gréci Achájci ovládli. Mnoho Trójanov zahynulo, časť ich bola zajatá a uvrhnutá do otroctva, samotné mesto bolo strhnuté a zničené do základov, jeho bohatstvo bolo čiastočne rozkradnuté a čiastočne sa uchovalo, čo sa ukázalo až po vykopávkach Schliemana.

Takto opisuje pád Tróje oficiálna historická veda, ktorá sa odvoláva iba na grécke zdroje. Gréci v skutočnosti prenikli do mesta zabudnutým akvaduktom, ktorý sa podobal na koňa a ktorým v minulosti do Tróje prúdila voda.

Táto vojna a jej priebeh poukazuje ešte na jednu charakteristickú črtu, ktorá spája Slovanov. Je to dôverčivosť a prostodušnosť, čo sú pre dnešné časy „nadbytočné“ vlastnosti charakteru. Odkiaľ sa vzali už vieme. Preto sa naši Predkovia a v mnohom aj my staviame k ľubovoľnej informácii ako ku pravdivej, čo naši protivníci zneužívajú.

Je tu aj ďalšia typická črta slovanského charakteru, na ktorú sa treba zamerať. Je to snaha o odôvodnenú aj neodôvodnenú oslavu nejakej udalosti hodovaním. Pokiaľ to bude trvať, potiaľ sa bude vždy nejaká podoba trójskeho koňa používať proti nám našimi nepriateľmi. Najúspešnejšou podobou trójskeho koňa je kresťanstvo, ktoré tiež k nám prišlo v podstate od Grékov, komunizmus – tiež podobného pôvodu a teraz ešte liberalizmus.

Po zničení Tróje Grékmi Achájcami aj Egypťania začali cítiť nebezpečenstvo zo strany tohto lúpežného spoločenstva a začali konať vo zväze s Chetitmi, no jednak už bolo neskoro a jednak ich pomoc Chetitom nebola veľká. Zničenie Chetitskej federácie a podmanenie si značnej časti Malej Ázie Grékmi si vynútilo odchod viacerých ruso-árijských národov. Takto si našli pokojnejšie miesta a usadili sa na ostrove Sardínia aj Apeninskom polostrove. My sa už ani nemusíme diviť, prečo sa jedny a tie isté národy v minulosti označujú rôznymi menami. Etruskovia samých seba nazývali Rasénmi, Rusi a Árijci sa ako pravidlo nazývali podľa mena vynikajúceho kniežaťa. Druhé národy nám často dávali úplne inú nálepku, najčastejšie hanlivú. A pretože sa písomné záznamy uchovali len v málo prípadoch, tak dnes máme z toho iba zlomky. Rusi, ktorí odišli na západ mali šťastie, Velesova kniha ich nazýva Árijcami, Slovanmi, Skýtmi. Východní Slovania také šťastie ako Velesova kniha nemali.

Grékov Achájcov nazývame aj Danajcami, pričom výraz „danajský dar“ hovorí za všetko. Danajci sa po zničení Tróje spojili s ďalšími semitskými národmi, narušili Egypt a rýchlo obsadili časť Palestíny a Cyprus. Následkom týchto udalostí stratil Egypt mnohé územia a len s ťažkosťami sa ubránil nepriateľskej koalícii. Takto sa Gréci ocitli na Cypre, kde sú dodnes. No zničenie Tróje nakoniec nebolo pre Danajcov bez odplaty. Zároveň s agresiou Danajcov proti Egyptu vtiahli do Grécka mnohé Rody Borejcov. Tie Rody Borejcov, ktoré ostali sa samy nazývali Macedónčanmi.

Borejci sa líšili od ostatných Rusov tým, že u nich existoval Kult sily. Preto prikladali veľký význam fyzickým cvičeniam a dosahovali v tom veľké úspechy. Počas vojen s Grékmi mimoriadne vynikol Herakles, po mene ktorého sa Borejci začali nazývať Herakleitmi. Herakleiti prišli na Peloponéz a ovládli ho. Práve oni založili základy spartskej školy výchovy fyzicky silných ľudí a všestranný rozvoj kultúry vrátane písomnej gramotnosti. Neskôr toto písomníctvo Gréci iba prevzali a pozmenili v súlade so svojimi schopnosťami.

Borejci Herakleiti porazili a rozbili grécko-achájske despotické kráľovstvá a vytvorili vlastnú federáciu Rodov. No tak či onak boli vo veľkej menšine, a preto boli postupne asimilovaní Danajcami. Najdlhšie zo všetkých vydržali Borejci Sparťania na polostrove Peloponéz. No nakoniec boli asimilovaní aj oni. Gréci si nakoniec upravili aj činy Herakla a „vmontovali“ ho do svojich eposov.

Jeden z Rodov Borejcov sa dostal do Palestíny, kde založili a vybudovali kolóniu Filištíncov. Protivník v súboji judského kráľa Dávida mal 290 cm, čo dáva pojem o veľkosti Hyperborejcov. Tí Hyperborejci, ktorí žili za Uralom na Sibíri v Rassénii merali priemerne okolo 3 metrov.

Borejci v Grécku dosiahli veľké úspechy, no v Iráne a Malej Ázii sa udalosti nevyvíjali priaznivo. Počas vojen Chetitskej federácie s Egyptom vzniklo kráľovstvo Asýria, ktoré zahájilo expanziu na Kaukaze a v severozápadnej časti Iránu. Porážka chetitského vojska spôsobila vytlačenie Rusov a Árijcov z Mezopotámie a vytvorenie Nového, semitského Babylonu, ktorý zahájil expanziu na sever dnešného Iránu. Tento proces je dobre opísaný vo Velesovej knihe, kde sa uvádza aj to, že Rusi a Árijci sa dostali do otroctva pod babylonským kráľom Nabsurom (Nabuchodonozorom).

Roku 1228 pred n. l. prešla Midgard-Zem spod vplyvu žiarení Čertogu Losa pod vplyv žiarení Čertogu Tura, čo spôsobilo ďalšie zosilnenie degradácie Rusov a Árijcov a narastanie neúspechov vo všetkých sférach života a činnosti. Situácia v 16.-15. storočí pred n. l. na Južnom Urale bola pokojná a aj klíma bola stabilizovaná. Od odchodu Ramu do Dravídie a Ilmera do Škandinávie už prešlo 1 500 rokov. Dokonca aj medzi časťou žrecov došlo pod účinkom týchto zmien k strate značnej časti poznania, čo u tejto skupiny viedlo k vzniku dohadov v oblasti existujúceho ponímania Sveta.

Medzi týchto žrecov patril aj Spinara Zaratuštra, ktorý sa aj podujal na vykonanie reformy v oblasti svetonázoru. Rozhodol sa zjednodušiť predstavu o Bohoch a zamenil ich jediným Ahuro-Mazdom. Touto úpravou v prvom rade otvoril dvere pokusom o zámenu množstvennosti Bohov (Rodobožia) jedinobožím (monoteizmom, t.j. teizmom) a na druhej strane postavil seba a svojich nasledovníkov proti zvyšnému Ruso-Árijskému svetu. Reformu Zaratuštru zavrhli nielen tí Rodoviči (členovia Rodov), ktorí nechceli meniť Prastaré tradície, ale aj žreci, ktorí sa poväčšine nachádzali v Asgarde. Pre žrecov Asgardu bola Istina cennejšia, a preto Zaratuštrovu reformu zavrhli úplne.

Práve vďaka žrecom Asgardu si slovansko-árijský Svet uchoval svoje pôvodné predstavy o množstvennosti Bohov až do pokresťančenia Rusi. Spitama Zaratuštra bol zabitý a jeho nasledovníci ušli do Iránu, kde si našli množstvo priaznivcov medzi Partmi, Médmi a Semitmi, čo sa však neodohralo náhodne. Podstata je v tom, že chápanie množstvennosti Bohov bolo vtedy vlastné výučne bielym ľuďom, ktorí sa nachádzali na oveľa vyššej úrovni duchovného a rozumového vývoja. Všetky ostatné druhy ľudí neprekračovali hranicu chápania božstva ako jediného panujúceho suveréna. Práve preto ponímanie jediného vrcholového boha bolo a ostalo pre ľudí sivého typu jediným možným spôsobom.

A hoci ideovo-náboženský systém Zaratuštru bol značným krokom na ceste ku kresťanstvu, ktoré je poslednou črtou duchovno-mravného pádu ľudstva, ono ešte vždy predpokladalo budovanie rozumne organizovaného spoločenského a hospodárskeho života. Práve preto je učenie Zaratuštru stále vyššie ako primitívne usporiadanie kresťanstva.

Irán 2. tisícročia pred n. l. bol federáciou árijských Rodov a im podriadených semitských národov. Porážka Ruso-Árijského zväzu vo vojne s egyptsko-asýrsko-achájskym zväzom bolo v značnej miere podmienené rozdúchaným ideovo-náboženským bojom. Parti, Médi a Semiti, ktorí prijali Zoroastrizmus neustále vyvolávali povstania. Rusi a Árijci boli donútení sa sťahovať z Iránu na sever. Vo Velesovej knihe sa hovorí, že Rusov a Árijcov v tomto boji Parti nepodporili. Na sever si však Rusi a Árijci (Kisejci) priniesli už pozmenený jazyk.

Tu sa nedá nepoukázať na jednu paralelu. Hoci sme všetci bieli ľudia, zmena svetonázoru je ekvivalentná zmene počítačového programu, na ktorom naše telo (hardware) beží. Cudzí program sa takto stáva pre jeho nositeľov ekvivalentný počítačovému vírusu, čo vysvetľuje, prečo nositeľov primitívneho monoteizmu nemožno považovať za Slovanov. Ba vlastne, na akej ideovej osnove sa máme spájať dokopy v obrane pred neľuďmi? Na báze Prastarej a prvobytnej Viery našich Predkov, alebo učenia jednej z vetiev judaizmu, v našom prípade kresťanstva, aj tak nimi vymysleného? Je vírus dobrá vec pre počítač?

Päťstoročný pobyt v Iráne a Babylone neprešiel bez následkov. Zmena jazyka priviedla k vytvoreniu nového Ruso-Árijského etnika, ktoré sa v oficiálnej historickej vede nazýva Skýtmi. Odtiaľto pochádza aj rozprávka o indo-iránskom pôvode Árijcov. Vytlačenie Rusov a Árijcov z Iránu a Malej Ázie viedlo k strate mnohých území, ako aj oddeleniu a odosobneniu Rusov a Árijcov v Dravídii, čo v konečnom dôsledku spôsobilo vytvorenie etnika Indov a aj nového typu Sivých ľudí. Práve v tomto období došlo k vytvoreniu Iránu a jeho oddeleniu sa od Rassénie, ktorej južná časť, t.j. Stredná Ázia bola nazvaná Turanom. A od tohto okamihu sa začali nepretržité vojny.

Vytvorenie nového Ruso-Árijského etnika Skýtov nemohlo ostať bez vplyvu na pôvodnú jednoliatosť Ruso-Árijského sveta. No napriek tomu tento rozdiel nespôsobil veľkú vojnu, pretože hustota Rusov a Árijcov v Strednej Ázii bola malá. Bolo to spôsobené tým, že v Malej Ázii a Číne sa odohrali tragické udalosti. Vojna Chetitskej federácie s Egyptom a potom s Asýriou a grécko-achájskym zväzom do základov vyčerpala sily Ruskolane, ktorá dlhodobo zabezpečovala getské vojsko všetkým, čím mohla. Následkom toho boli Rody Rusov Ruskolane vykrvácané.

Odchod Borejcov do Grécka a Južného Balkánu nemenej oslabil Boreju. Následkom všetkých týchto vojen vplyv Rusov a Árijcov v Čiernomorí rýchlo upadol. Pod vplyvom grécko-achájsleho tlaku sa semitské národy Čiernomoria pokúsili oslobodiť a vyvolali povstanie. Okolo roku 1200 pred n. l. sa v Čiernomorí začali krvavé jatky. Ani Borejci, ani Macedónčania, ani Geti nemohli poskytnúť pomoc, pretože ich sily boli viazané vojnou so svojimi protivníkmi v Malej Ázii a Grécku. A vtedy boli na pomoc zavolaní z Južného Uralu Árijci Kimri. Podľa Velesovej knihy Kimri boli tiež naši Otcovia. Árijci Kimri pomohli potlačiť povstanie Semitov a obnoviť moc Ruskolane a Boreje. O ďalšom vývoji udalostí si už ale povieme až v niektorom z ďalších článkov.

Na začiatku si musíme povedať, že sú zdroje poznania našej minulosti, ktoré prežili a môže sa k nim dostať v podstate každý, kto má skutočný záujem. Stačí prekonať duchovnú lenivosť a ľahostajnosť a začať samostatne pracovať na svojom Duchovnom vývoji. Nikto okrem nás samých nás totiž nemôže ani zachrániť, ani zničiť. Ide len a len o nás.

Jedným z týchto zdrojov je aj Velesova kniha. Je to jeden z našich posvätných Spisov, Svätý Spis Slovanov a Árijcov, súčasť našich Véd. Bola vyzeraná na brezových doštičkách volchvom Jagajlo Ganom v 9. storočí n. l. Je to storočie, o ktorom môžeme povedať, že predstavuje koniec Večera a začiatok nástupu Temnoty, Noci Svaroga. V tom storočí začali u nás tvari systematicky vytvárať svoju piatu kolónu – kresťanov – ktorá však aj tak potrebovala ešte nejaké storočie na to, aby definitívne zničila Dŕžavu našich Predkov. Bol to predvečer jatiek a likvidácie zdrojov poznania, predvečer, ktorý však bol predpovedaný védickými textami. A táto predzvesť znamenala, že sa nedalo spoľahnúť na to, že potomkom ostane nejaký písomný odkaz našich Predkov. Križiaci snorili všade a zhabané knihy pálili spolu s ich majiteľmi, pričom samozrejme nezabúdali odovzdávať z každej po kópii do Vatikánskej knižnice.

Velesova kniha je akýmsi súhrnom poznania, ktorý zahŕňa viaceré prastaré zdroje. Teraz vidíme, že naši Predkovia mali pravdu – kresťania zničili naozaj všetko a neľútostne. No Velesova kniha je tu. Opisuje minulosť Slovanov a mnohých iných národov Eurázie od dávnych čias, t.j. zameriava sa na obdobie od začiatku 1. tisícročia pred n. l. do 9. storočia n. l. Otvára pred nami Duchovný Svet našich Predkov. Obsahuje skúsenosti mnohých tisícročí duchovného vývoja, bojov, víťazstiev a porážok mnohých národov, ktoré obývali Euráziu.

Védická literatúra našich Predkov bola bohatá a rôznorodá. Mnoho z nej sa dochovalo – napriek úpornej snahe kresťanov – do našich dní. No nie všetkému sme venovali dostatočnú pozornosť a úctu. Príkladom je práve Velesova kniha.

Ak neberieme do úvahy Slovansko-Árijské Védy, ktoré boli sprístupnené Žrecmi-Ochrancami až začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, tak najznámejšou zbierkou slovanských runových kníh bola knižnica, ktorú priviezli z Francúzska do Ruska začiatkom 19. storočia. Pred napoleonskými vojnami sa po mnoho storočí uchovávali tieto slovanské rukopisy v kráľovskom archíve opátstva Sanlis pri Paríži a patrili do knižnice kráľovnej Francúzska Anny Jaroslavny, dcéry kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Do Ruska sa dostali po Francúzskej revolúcii a spočiatku boli uložené v Ruskej Národnej Bibliotéke, ktorú vytvorili ruskí imperátori a veľmoži Stroganovci. V tých časoch sa táto Bibliotéka nazývala „Depo Manuskriptov“.

Začiatkom 19. storočia sa tieto knihy široko skúmali, pričom neveľká časť slovanských Rún bola vtedy aj publikovaná a uvedená v katalógoch, a to ako zahraničných, tak aj domácich. Neskôr – z obáv pred stratou – boli všetky rukopisy premiestnené do Múzea A. I. Sulakadzeva. Po jeho smrti sa dostali do Ermitáže a súkromných zbierok rady ruských veľmožov, kde sa kopírovali a skúmali. Dnes ich považujeme za stratené alebo ukryté.

Tieto slovanské runické manuskripty boli zaznamenané v katalógoch archeografa Múzea A. I. Sulakadzeva, ktoré sú dnes umiestnené v Ruskej štátnej knižnici (zb. V. M. Undolského N° 871) a v Knižnici Archeografickej komisie Akadémie Vied pod názvom „Knigorek, t.j. katalóg starých kníh, ako písaných, tak aj tlačených, spomedzi ktorých podľa podania mnohé boli prekliate na konciloch a iné v kópiách spálené, hoci sa aj tej istej histórie týkali; veľká časť týchto písaná na pergamene, iné na kožiach, na bukových doštičkách, brezovej kôre, na plátne hrubom, napustených zmesou a iných“.

Knihám dával A. I. Sulakadzev názvy väčšinou podľa „Indexu zakázaných kníh“ Cypriána a Zosimu, ale aj podľa toho, čo sa sám pokúšal v nich dočítať. Zároveň ich aj približne sám datoval. Celkovo ich bolo okolo tristo. Medzi najznámejšie patria tie, o ktorých A. I. Sulakadzev napísal:

Velesova kniha, spomedzi „kníh neuznávaných, ktoré sa nedovoľuje ani čítať, ani držať v domoch“… podľa poznámok Sulakadzeva pojednáva aj o Morave. My už vieme, že je tu opis aj našich území.

Jarilina kniha, alebo „Zlaté rozorávanie o siedmych cároch, ktorí pod horou Alatyr vedľa seba sedeli“…

„Biela Krynica“ a do nej patriace „Piesne Zlatojara“ a „Tryzny Bojana“…

„Kniha Koľadu“ a do nej patriaca „Véda Kitovrasa“, v katalógu „Knihy, nazývané heretické“… text podľa Sukaladzeva pochádza z 5. storočia a je v slovienčine.

V 19. storočí po prvom opublikovaní SLOVA O PLUKU IGOROVOM boli vykonané aj prvé pokusy o zverejnenie týchto starých, runických manuskriptov. Menovite G. R. Deržavný r. 1812 vydal prvé runické texty v novodobom Rusku v časopise „Чтения в Беседе любителей русского языка“, č. 6. Neskôr časopis premenovali na „Собеседник любителей русского слова“, pričom za cára Alexandra III. bolo dokončené nové vydanie diela „Bojanova hymna“, ktoré vydal akademik J. K. Grot. Spomeňme aj to, že za cára Alexandra II. boli vydané aj VÉDY SLOVANOV, svätý text slovanských Véd, ktorý sa zachoval v Bulharsku. V Rusku vyšla táto kniha znovu r. 2002.

No kde sa potom podeli všetky tieto knihy, ktoré sa „nedopatrením“ vrátili do Ruska vďaka napoleonským vojnám? Hoci Velesovu Knihu, Jarilinu Knihu a Bielu Krynicu si dnes môžete v Rusku zohnať – pričom tlačou vyšli aj už spomenuté Védy Slovanov – zdrojové runické texty sa kamsi „podeli“. No ani tieto knihy sa na verejnosť dostať nemali. Ale roku 1919, počas chaosu Občianskej vojny v Rusku, sa na Ukrajine šťastnou zhodou okolností našli doštičky Velesovej knihy. Následne boli tajne prevezené do Belgicka, kde ich skopíroval ruský emigrant, spisovateľ a historik J. P. Miroľubový. Publikovať tieto texty tlačou začali v USA v 50-tych rokoch minulého storočia. No samotné doštičky sa zase „záhadne“ stratili, pričom dnes vieme, že sa ocitli v Tajnom Archíve Vatikánu a sú – samozrejme – nedostupné. Špinavú prácu – skrátka krádež – vykonali cez Katolícku univerzitu v Louvain (L’Université catholique de Louvain – UCL ; latinsky Universitas catholica Lovaniensis), najstaršiu a najznámejšiu univerzitu v Belgicku. Potom už bolo ľahké znovu rozšíriť fámu o falzifikátoch, aj keď my už vo veci kresťanských inštitúcií nemáme žiadne ilúzie. Otázkou ostáva iba to, čo za „Slovania“ veria všetkému, čo nám potom naservírujú tvari aj za cenu toho, že šliapu po odkaze vlastných Predkov. No my sa pozrime na udalosti našej minulosti aj z týchto zdrojov a aj napriek tomu, že ich – ako ostatne aj Slovansko-Árijské Védy – považujú tiežslovania za falzifikáty. Démon Slovanstva stále funguje…

Všetko sa začalo na priestoroch dnešnej Sibíri.  Po vojne sa pred cca 12 000 rokmi znovu obrodila slovansko-árijská žrecovská spoločnosť, ktorá pred asi 9 000 rokmi zaujala celé územie Sibíri a Uralu. Proces zjednocovania bol prostý a ľahký, keďže oproti si išli navzájom etnicky príbuzné slovansko-árijské národy. Toto potvrdzujú aj dnešní archeológovia, ktorí určili, že v tých časoch na Sibíri vzájomne jestvovali dve kultúry. Kultúra Andronovská, s centrom na Južnom Urale a Afanasievská, s centrom v Minusinskej kotline. Andronovská kultúra bola vytvorená Svätorusmi a Afanasievská Ch´Árijcami. V predpotopnom období vzájomné miešanie Da´Árijcov, Ch´Árijcov, Svätorusov a Rassénov prebiehalo bežne, no po globálnej katastrofe bolo pozastavené. Na východe sa oddelili Da´Árijci a na Západe sa vydelili enklávy Rassénov, vrátane Antov. Po opätovnom zjednotení sa Ch´Árijcov a Svätorusov sa toto miešanie znova urýchlilo. V čase, keď nastal etnický rozkol to už znova bol etnicky jeden národ, ktorý nazývame Slovanmi a Árijcami.

Po spojení boli obnovené mnohé mestá, vrátane Asgardu. No v tom čase vykonával funkciu hlavného mesta Arkaim, ktorého pozostatky sa nachádzajú na Južnom Urale, v Čeľabinskej oblasti. Žreci Slovanov postavili toto mesto a odtiaľto riadili celú Dŕžavu a spoločnosť. Teda na Južnom Urale bolo hlavné mesto Dŕžavy, ktorú voláme Rassénia.

Približne pred 8 000 rokmi sa začal rozpadať jednotný vodný systém, ktorý dopravoval z Baltického mora teplé, Golfské prúdy do Obského ústia. Vďaka tomuto bola klíma v Rassénii príjemná a teplá asi ako v dnešnej Európe. No keď sa začal rozpadať jednotný vodný systém, tak vody Golfského prúdu prestali najskôr dochádzať do Obského ústia, ale následne aj do Bieleho mora z juhu. Do Karského mora sa dostali ľadovce a zablokovali Obské ústie.

Toto ochladenie začalo ovplyvňovať celú Rasséniu. Potup chladu bol taký silný, že pred asi 5 500 rokmi sa už počasie podstate zhoršilo aj v Južnej Rassénii. To zároveň znamenalo, že skončila možnosť zaoberať sa mnohými druhmi poľnohospodárskej činnosti. Skončila možnosť sadovníctva a pestovania zeleniny. Čo to bolo možné robiť už iba na juhu a len v lete.

Polia v severných oblastiach spustli a začali zarastať lesmi. Tu už bolo možné sa zaoberať len lovom, rybačkou a sčasti pasením dobytka. Na juhu sa vytvorila stepná zóna, ktorá bola na pastiersky život vhodná. A tak sa stalo, že Slovania a Árijci v týchto oblastiach začali prechádzať na konzumáciu mäsa a zanechávali rastlinnú potravu. Týmto sa stalo ťažšie dodržiavať Rodové Ustoje a Pravidlá, uchované a znovu obnovené slovansko-árijskými žrecmi.

Prechod k pastierstvu prebiehal od 6. do 4. tisícročia pred n. l. Toto obdobie však už vyžadovalo odstúpenie od ustanovených Pravidiel. No žreci – aj keď nie bezdôvodne – sa tomu protivili. Indické Védy o týchto udalostiach hovoria tak, že Parašurama, 6. avatar (príchod) Višnu, stelesneného Božieho hnevu, 21 krát za sebou zničil všetku organizáciu Kšatriov za ťažké urážky, ktoré oni spôsobili svätoslúžiteľom – Brahmanom. Nespokojnosť žrecov sa prejavovala nepriateľstvom voči nim.

Za týchto okolností sa spoločnosť aj krajina rozdelila na dva nepriateľské tábory. Žreci Arkaimu na čele s Ramom a ich stúpenci sa nachádzali na Južnom Urale v značne prijateľnejších klimatických podmienkach. Toto im umožňovalo zastávať dogmatické pozície, a teda nepovoľovali porušovať stanovené odveké Pravidlá, najmä používanie mäsa zvierat na jedlo. Ale žreci Východnej Rassénie chápali nevyhnutnosť prijatia zmien, ktoré boli vynútené zmenami klimatických podmienok, a preto dokazovali nevyhnutnosť úpravy Rodových Ustojov a Pravidiel. Navyše, väčšina Slovanov a Árijcov už tieto pravidla prestala držiavať tak či onak.

Vtedy sa Rama rozhodol vykonať represívne opatrenia. Trestanie tých, ktorí sa vzpierali rozhnevali väčšinu Slovanov a Árijcov Rassénie. Nespokojenci utekali d lesov a vytvárali oddiely na boj s neústupnými žrecmi a ich stúpencami. Následne prepuklo všeobecné povstanie vo Východnej Rassénii proti Ramovi a jeho stúpencom. Toto povstanie Slovanov a Árijcov viedol knieža Kimak. Pred cca 5 200 rokmi sa tieto dva nepriateľské tábory zrazili na poli Kurukšetra, čo je pravdepodobne v dnešnej Kurganskej oblasti Ruskej Federácie. Prebehla grandiózna bitka, ktorá je farbisto opísaná v epických dielach Indie, aj keď sú tu popridávané aj iné vojny a udalosti, keďže pole menom Kurukšetra je aj v Indii. No tam prebehla iná obrovská, nemenej grandiózna bitka oveľa skôr, ešte v predpotopnom období.

V tejto bitke tábor Ramu utrpel porážku, a teda boli donútení ustúpiť na dnešnú Ruskú rovinu a do Dravídie, ktorá vtedy zahŕňala nielen dnešnú Indiu, ale aj Pakistan, Afganistan a časť Iránu. Je samozrejmé, že nechceli priamo vyprávať pravdu o svojej porážke, a preto v epických dielach svedectvá o nej zašifrovali. No zašifrovali aj mnohé ďalšie poznatky a udalosti. Toto je dôležité vedieť, pretože dnes je nemálo tých, ktorí prijímajú Indické Védy ako absolútnu Pravdu v najvyššej inštancii a totálne odsudzujú Slovansko-Árijské Védy, resp. slovanské Védy ako také vôbec.

Tá časť obyvateľstva Rassénie, ktorá vyhrala a ostala doma vybudovala novú spoločnosť, ktorá bola charakterizovaná už väčšou slobodou mravov v bežnom živote, ale v celosti uchovali svoj slovansko-árijský Svetonázor a Ponímanie Sveta. Takže čo do podania je ich odkaz neskreslený, čo vidno napríklad aj v zachovaných Svarogových Zápovediach ohľadom konzumácie zvieracieho mäsa ako potravy.

Tieto udalosti sa odohrali ku koncu vplyvu žiarení Čertoga Finista na Midgard-Zem, čo je obdobie, kedy už začal prelom smerom k vláde Temnoty (zatemnenie zdroja Svetla galaktickou hmotou). Ale tak ako dnes, hoci sme už prekročili hranicu konca Noci Svaroga ešte nenastala kompletná zmena smerom k vláde Svedomia a Svetlej energie na Midgard-Zemi, hoci podmienky pre túto zmenu sa umocňujú každým dňom, tak ani vtedy ešte vonkajšie atribúty života spoločenstva Slovanov a Árijcov neboli zmenené. Vtedy ešte v podstate nezačala Kali-Juga, pretože podľa indického výkladu Kali-Juga znamená „plné zatemnenie“, ktoré vtedy ešte u našich Predkov nenastalo.

Objavenie sa Izraelitov na Midgard-Zemi bolo následkom príletu cudzozemcov z Pekelného Sveta, ktoré sa odohralo približne pred 5 800 rokmi, ak vedieme odhad – pre jednoduchšie prepočty – k roku 2000 n. l. Pristáli v oblasti Dravídie a vytvorili tam akési laboratórium na vyprodukovanie takého nového druhu ľudí, ktorý by bol schopný efektívne odporovať bielym ľuďom. Ako materiál na experimenty použili dvojpohlavnú bytosť zvanú „endrogin“. Experimentátori rozdelili túto bytosť na dve časti. Mužská časť bola „umŕtvená“, t.j. v maximálnej miere potlačená a ženská časť bola skrížená s mužmi čiernej a sivej rasy. Tieto experimenty vyprodukovali rozličné výsledky, následkom čoho sa objavili noví ľudia čierneho a sivého druhu. Požiadavky experimentátorov uspokojil variant skríženia s mužmi sivého typu. A tak sa objavili Adam a Eva, ktorí sa stali PRARODIČMI IZRAELITOV. My už vieme, že v sumerčine „adama“ znamená „pôda“, pričom v tomto prípade poslúžil ako živná pôda muž sivého typu. Pri reprodukcii a zavedení tohto nového druhu ľudí sivého typu sa využila schopnosť endrogina vyprodukovať osoby s identickými vlastnosťami. Na základe tejto vlastnosti si noví ľudia osvojili túto schopnosť a ich vlastnosti sa začali odovzdávať po materinskej línii. Práve preto si Židia dodnes vedú svoje rodové následníctvo po materinskej línii.

Po ukončení experimentov a dosiahnutí kladného výsledku sa cudzozemci infiltrovali do prostredia sivých ľudí. Siví ľudia tu totiž už existovali z predpotopného obdobia, preto treba brať do úvahy aj tento faktor a rozlišovať, že nie všetci siví sú rovnakí. Táto infiltrácia bola prezentovaná ako vyhnanie týchto ľudí z Raja za pokus o ochutnanie jablka zo Stromu Poznania. V úvode judskej knihy Kabbala je spomienka na Učenie Svetla, ktoré bolo známe experimentátorom z Pekelného Sveta. A práve tento pokus Adama a Evy o „nahryznutie“ jablka poznania nezapadal do starostlivo pripravených plánov ich dizajnérov. Výslovne tu nejde o stvorenie, ale „vyformovanie“, „urobenie“. Je to onen biblický „Druhý príbeh tvorenia“, ktorý už – na rozdiel od prvého príbehu na začiatku knihy Genesis – nebol dielom Stvoriteľa, ale Hospodina, t.j. Pána (otrokov či sluhov).

Nasledovalo teda vyhnanie Adama a Evy z Raja (laboratória). Práve preto sú nazývaní vyhnanými z Raja ľuďmi – IZ-RA(J)a-eliti – čo je však ako korene slova lepšie dnes viditeľné v autentickejšej ruštine (изгнанными из рая людьми, alebo teda израильтянами). Po vyhnaní z raja/laboratória sa začalo rozširovanie týchto nových ľudí medzi existujúcimi ľuďmi sivého druhu. Po dobití Južnej Dravídie Slovanmi a Árijcami – ktorých žrecom bol tento experiment známy – boli cudzozemci vynútení presunúť svoju výskumnú základňu z Dravídie do Afriky.

Oficiálna historická veda dáva objavenie sa Árijcov v Indii niekde medzi 12.-11. storočie pred n. l., t.j. hovorí o minulosti spred nejakých 3 200-3 100 rokov. Tento odhad vykonali na základe vykopávok „kultúry sivej rastlinnej keramiky“, ktorú našli v Pandžábe, Chariane, na pohoriach Gangy a Džamny, v rade oblastí Gango-Džaminského dvojriečia, ako aj v Radžastane. Väčšinu osídlení tejto kultúry datujú oficiálni historici do obdobia 800-500 pred n. l., t.j. spred 2 800-2 500 rokov. Toto obdobie – podľa ich názoru – zodpovedá aj času zostavenia Rigvedy. No tento prístup hovorí iba o osídlení oblasti dnešného územia Indie, pričom očividne nemajú ani poňatia o starej Dravídii, ktorej rozloha značne prevyšovala dnešnú Indiu, a ktorej hranice prechádzali po hrebeni Hindukúšu. Preto bude z nášho pohľadu lepšie hovoriť o Južnej a Severnej Dravídii. K Južnej Dravídii patria územia dnešnej Indie a Pakistanu, k Severnej zase oblasti súčasného Afganistanu a severovýchodného Iránu. Musíme brať do úvahy aj to, že žiadna kultúra sa nedokáže vytvoriť cez noc, t.j. v rovnakom čase. Preto to 12. storočie pred n. l., o ktorom hovorí oficiálna veda, je len obdobím, kedy Árijci definitívne pokorili Južnú Dravídiu a ich spoločnosť vstúpila do obdobia rozkvetu novej kultúry. Z toho zároveň vyplýva, že Slovania a Árijci prišli do Južnej Dravídie minimálne v 13. storočí pred n. l., t.j. pred 3 800 rokmi.

Toto obdobie zároveň súhlasí s časom rýchleho úpadku Dravídskej civilizácie, ktorú oficiálna veda nesprávne nazýva civilizáciou Harappy a Mohendžo-Daro. Samozrejme, že do Severnej Dravídie – dnešného Afganistanu – prišli Slovania a Árijci oveľa skôr. Ak berieme do úvahy, že pred 5 200 rokmi prebiehala hranica medzi Rasséniou a Dravídiou chrbtom horského pásma Hindukúš, tak je jasné, že Severná Dravídia bola podmanená približne pred 4 800 rokmi a Južná Dravídia iba pred 3 800 rokmi.

Rama a jeho stúpenci sa po porážke na poli Kurukšetra rozhodli opustiť Rasséniu a usadiť sa v iných regiónoch Ázie (Asie). No žreci neboli jednotní v tom, kde ísť. Rama nástojil na tom, aby odišli na juh, ale zároveň žrec menom Ilmer nástojil na tom, že treba odísť na západ. Nezmieriteľnosť týchto dvoch názorov viedla k ďalšiemu rozkolu, tentoraz už medzi stúpencami Ramu. Jedna polovica stúpencov podporila Ramu a druhá polovica žreca Ilmera. Takto sto Rodov (Koreňov) odišlo s Ramom do Indie, pričom druhá polovica – tiež sto Rodov – odišla do Škandinávie. Po ich odchode osídlili Južný Ural tí Slovania a Árijci, ktorí prišli z Východu. Neskôr sa na pamiatku kniežaťa Kimaka začali volať Kimačanmi, z čoho sa oveľa neskôr stali Kimri, ktorých oficiálna veda nazýva Kimmerijci. Ako to býva v takýchto prípadoch, tak tí, ktorí odchádzajú nešetria nič z toho, čo sami predtým vytvorili. A takto teda pri odchode zničili niektoré mestá a aj mnohé kultové objekty.

Slovania a Árijci na čele s Ramom sa pustili smerom na juh a približne pred 4 800 rokmi ovládli Severnú Dravídiu. Potom sa ich pochod zameral na Južnú Dravídiu, pričom tomuto pochodu velili prevažne žreci. Viedli svojich stúpencov do krajiny, kde sú blahodarné podmienky pre život ľudí v podstate po celý rok.

Pravda je aj to, že tomuto postupu sa tvrdo postavili Dravídi a Nagovia, čo sa neskôr odrazilo v heroických eposoch neskoršej Indie. V tom období značnú úlohu zohrávali vojenskí vodcovia, ktorí velili vojsku. Prvých vrcholným vodcom, ktorý dosiahol značné úspechy bol Indra. Preto práve na jeho počesť bola Južná Dravídia nazvaná Indiou, pričom on sám bol Indmi zbožstvený a zaujal miesto Perúna, ktorý naďalej ostal Božstvom pre Slovanom a Árijcov aj v Rassénii.

Po vstupe do Južnej Dravídie – dnešnej Indie – Slovania a Árijci postupovali pomaly, pretože tu narazili na štátnu organizáciu Dravídov a Nagov. Táto štátna organizácia bola „ociachovaná“ oficiálnou vedou ako civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro, hoci v skutočnosti išlo o štát Dravídov. Oficiálnymi vedcami spomínané civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro paria k Predchádzajúcemu Ľudstvu, teda do obdobia spred potopy. Dravídsky štát viedli žreci čiernej mágie. Títo žreci, ktorí dosiahli absolútnu moc v krajine viedli kult klaňaniu sa krvavej bohyni Kali-Ma (Čierna Matka), ktorá vyžadovala prinášanie ľudských obetí. Tento štát čiernych mágov – ktorých čierne „pracovné“ oblečenie nie náhodou prevzali kresťanskí popi – vznikol približne pred 8 000 rokmi a svoj maximálny rozvoj dosiahol pred cca 7 000 rokmi, v podstate súčasne so žrecovskými vládami Čiernomoria, Egypta a Ameriky. No jestvoval zásadný rozdiel medzi vládami Slovansko-Árijských žrecov a žrecov čiernej mágie. Slovansko-árijskí žreci stavali svoju vládu na využití poznatkov, pričom čierni mágovia na strachu. Klaňanie sa bohyni Kali a ľudské obete boli najslabším článkom v štátnej organizácii žrecov čiernej mágie. Slovania a Árijci po príchode do Južnej Dravídie zničili prax prinášania ľudským obetí, čo im v značnej miere pomohlo zvíťaziť v tomto krutom boji (niečo podobné sa neskôr odohralo aj v Číne). Úplná kolonizácia dnešnej Indie bola taká zložitá, že trvala okolo 1 500 rokov. Spôsob kolonizácie bol podstatnou mierou ovplyvnení tým, že celé hnutie Slovanov a Árijcov viedli žreci. Toto sa bohužiaľ nestalo v Škandinávii.

Žrecovský patriotizmus zabezpečoval bariéru odlúčenosti a umožňoval uchovanie prísnej izolácie Slovanov a Árijcov od miestnych národov, čo umožnilo uchovať kultúrnu a etnickú osobitosť. No nebola to žiadna náhoda. Žreci mali veľký záujem na tom, aby vláda Slovanov a Árijcov v Dravídii bola dlhá, stabilná a pevná.

Čierni mágovia však dosiahli časom určité úspechy a došlo aj k premiešaniu Slovanov a Árijcov s miestnym obyvateľstvom. No žrecom sa nakoniec podarilo vytvoriť nové etnikum – Indov – ktoré sa oddelilo od čiernych ľudí a priblížilo sa k bielym ľuďom, čo zabezpečilo vládu Slovanov a Árijcov v Indii na dlhé roky. Všetko sa v takomto krátkom článku vypovedať nedá, no ako príklad si povedzme o zmenách, ktoré boli vsunuté do učenia o kastách a energetických centrách človeka. V indickom diele Rigveda sa hovorí, že delenie spoločnosti na kasty je večné. V učení o energetických centrách boli odobrané dve vyššie duchovné centrá, preto sa vo všetkých indických zdrojoch hovorí o siedmych čakrách. Aj brahmanom bol odovzdaný starý jazyk Slovanov a Árijcov, ktorý sa dnes populárne nazýva Sanskrit.

Toto etnické spoločenstvo sa vytvorilo nie iba vďaka uplatňovaniu dominancie Slovanov a Árijcov v organizácii spoločenského života a vojenskej sile. Najdôležitejší bol vplyv mohutného védického systému ponímania Stavby Sveta. Toto dokazujú aj hymny Rigvedy, ktoré boli zostavené v 12. storočí pred n. l., t.j. pred približne 3 200 rokmi. Za základ bolo použité poznanie, ktoré priniesli so sebou do Južnej Dravídie žreci Slovanom a Árijcov.

Pozrime sa na podstatu sporu o jedení mäsa. Z týchto udalostí by sa zdanlivo mali radovať tí, ktorí sú presvedčení, že človek je dravec a jednoducho musí jesť mäso zvierat, že to jednoducho inak nejde. O tejto problematike sme už písali dosť, a preto iba krátko zhrnieme fakty. Hoci vo Védach sa píše, že život človeka je cennejší ako život zvieraťa – teda v stave krajnej núdze môžeme jesť aj mäso zvierat – kto je dnes na Slovensku v stave krajnej núdze? Kto si nevie nájsť pre nás prirodzenú stravu, t.j. najmä plody rastlín či napríklad cestoviny? Odpoveď je úplne jednoduchá. No musíme sa na to pozrieť aj z druhej strany. Keď pred niekoľkými tisícročiami zmenil svoj tok teplý, Golfský prúd, tak počasie na Sibíri sa zmenilo zásadným spôsobom. Ak my máme v podstate mierne zimy, a pritom v lete si môžeme vypestovať dostatok potravy, tak napríklad zelenina nám v našich podmienkach pri vhodnom uskladnení vydrží ešte dlho do zimy. No v podmienkach, aké sú na dnešnej Sibíri to je úplne inak. Hoci aj keď v lete môžete zažiť teploty aj nad +40°C, tak v zime bežne a dlhodobo zažijete teploty pod -50°C. Takýto mráz už zničí naozaj všetko. Uskladnená zelenina sa doslovne rozpadne. Nehovoriac o tom, že v severných oblastiach nájdete len sneh a ľad – nič tu ani nevypestujete. Takýto stav už jednoducho ohrozuje samotné prežitie človeka. Len na okraj, jedným z dôvodov, prečo napríklad ruská armáda nemôže nakupovať americké vrtuľníky je práve v špecifických podmienkach, ktoré môžete v Rusku zažiť. Každá technika, ktorú používa ruská armáda je vystavená takým extrémnym podmienkam, ktoré americká technika nie je schopná vydržať. Ten istý vrtuľník môže byť jeden deň nasadený na južnej hranici – napríklad v Čečensku – no na druhý deň už v oblasti severnej Sibíri. Preto napríklad hoci pakistanská armáda je kompletne vybavená americkou technikou, táto napríklad v Himalájach nefunguje. Preto pohraničná stráž Pakistanu – veľkého kamoša Američanov – musí na postoch v horách Himalájí používať ruské Kaľašnikovy a zásobovať sa vrtuľníkmi ruskej výroby. Tento problém nemá indická armáda, ktorá je zásadne vyzbrojená zbraňami ruského pôvodu. Aj preto aj zatiaľ všetky vojny – ktorí Pakistan a India medzi sebou doteraz mali – vyhrala vždy India.

Problém v konzumácii mäsa je oveľa hlbší, ako by si niektorí chceli pripustiť. Máme „hrdinov“, ktorí tvrdia, že človek je dravec a jednoducho napríklad kravy a prasatá majú smolu, lebo nie sú dravce. My už vieme, že je to samo osebe blud. Nie sme bylinožravce – pretože nemáme zložitú sústavu žalúdkov, akú majú napríklad kravy. No nie sme ani mäsožravce, lebo nemáme iba hrubé črevo – ako napríklad pes – a nemáme ani taký chrup, aby sme mohli napadnúť a roztrhať zubami – samozrejme, bez zbraní – zvieratá. My sme druh, ktorý možno odborne nazvať plodožravce, či plodojedi. Čo je naša prirodzená potrava, čomu nasvedčuje aj tenké a slepé črevo. A tí hrdinovia, ktorí si myslia, že máme právo týrať zvieratá na bitúnkoch a ešte dokonca – ZVERSKY – ich za živa začať porciovať, by mali vedieť, že aké také prirodzené právo na takéto mäso by mali, ak by si zvera chytili, zabili a pripravili sami. No na to väčšinou nemajú. Nechávajú preto robiť za seba nájomné zvery v ľudskom tele – bitúnkových mäsiarov – a ešte si myslia, že sú bez zodpovednosti za to, čo tieto skutočné zvery robia s úbohými, prirodzenými zvieratami. My už vieme, že karma je neúprosná, že to, že oni „nikoho nezabili“, ale iba mierumilovne, za krvavé peniaze „demokraticky nakupujú v obchode“, neznamená, že nebudú za svoju spoluúčasť na týchto zverstvách raz platiť.

Okrem krutosti, ktorú pre svoju lenivosť a ľahostajnosť nechávame páchať na zvieratách a Prírode celkovo by sme mali vedieť, že práve z kráv pochádza väčšina tých, ktorí sa po absolvovaní vývoja v ríši zvierat narodili v ríši ľudskej. Iste, bytosť, ktorá ešte „včera“ bola zvieraťom nemá vysokú inteligenciu, preto jej je jedno, či je, alebo neje mäso. No staršie Duše už vedia, že to nie je v poriadku. Ak by sa totiž v minulosti iní ľudia chovali k nám tak, ako my dnes k zvieratám, tak by sme tu teraz neboli. Princíp evolúcie Ducha hovorí o tom, že každá bytosť musí v tele, v ktorom sa narodila prežiť plnohodnotný život a zažiť prirodzenú smrť. Hoci v prípade života v prirodzených podmienkach môže zažiť aj smrť od dravca, tento zabíja výlučne pre nevyhnutnosť prežiť, čo ani zďaleka neplatí pre dnešného človeka. Takto tie zvieratá, ktoré sú surovo zabité mäsiarmi sa musia rodiť znovu a znovu ľudské mäsožravce im zastavujú prirodzenú evolúciu, no zastavujú ju aj sebe, hoci to nevedia.

V školách nás učili, že väčšina nášho mozgu nie je nami využívaná, že to, čo vedome využívame je asi 3 až 5% z celkovej kpacity. No treba vedieť aj to, že hoci po 21. 12. 2012 sa začína využívaná časť mozgu postupne viac a viac zvyšovať, nebude to tak u každého, ako ani tých len 3% nepracovalo v minulom Veku Bohyne Mary pre každého. V prvom rade sa nič nebude meniť u tvarov a biorobotov, ale nemusí sa ani u ľudí Rasy, pretože dnes existuje množstvo faktorov, ktoré prácu stále mozgu blokujú. Každý vie o drogách, a preto to nemusíme extra rozoberať. No okrem „jasných“ drog najviac ovplyvňujú otváranie sa mozgových kapacít alkohol, cigarety a konzumácia mäsa. Tieto faktory zásadne ovplyvňujú naše „nafázovanie sa“ na rytmy Vesmíru.

Treba vedieť aj to, že je rozdiel zabiť a zabiť zviera a vyťať strom a vyťať strom. Keď naši Predkovia v minulosti museli zabiť zvera, tak najskôr s ním „uzavreli“ dohodu, t.j. muselo byť zabité rýchlo a bezbolestne, ale zároveň tak, aby sa ukončila jeho evolúcia v ríši zvierat a nasledovalo jeho ďalšie narodenie sa už v ľudskej ríši. Toto je aj tak ich následný evolučne a nevyhnutný krok, takže zvieratá sú na takúto dohodu prístupné. Ďalšou oblasťou je dnešné drancovanie lesov. Keď naši Predkovia potrebovali postaviť dom či chrám, tak odišli do lesa k najstaršiemu stromu a predniesli mu svoju žiadosť. Keď sa po nejakých 2 týždňoch vrátili do lesa, tak onen najstarší strom a všetky ďalšie stromy, ktoré boli ochotné sa dostať takto do kontaktu s ľuďmi a urýchliť aj svoju evolúciu boli vyschnuté. A iba tieto suché stromy naši Predkovia rúbali. Žeby to robili dnes aj služobníci popov v našich lesoch..?

No a nakoniec si pripomeňme, že naši žreci nie náhodou viedli národ do Indie. Podľa prastarých predpovedí a samotnej podstate striedania sa Dní a Nocí Svaroga vedeli, čo sa bude diať. Bolo preto nevyhnutné „exportovať“ časť poznania Véd tam, kde malo šancu prežiť do dnešných dní. Tento „export“ zahŕňa nielen Indiu, ale aj Tibet. Hoci v prípade indických Véd sú mnohé informácie zašifrované a celkovo indická kultúra veci trochu „posunula“ do inej roviny – no podstata sa uchovala – tak v prípade toho, čo dnes nazývame budhizmom v Tibete sa táto časť učenia dochovala v nezmenenej podobe. Budhizmus je svojou podstatou učenie o premiestňovaní Vedomia, t.j. o schopnosti prechádzať – najmä v rámci vlastnej bytosti – z jedného tela do druhého. No existujú aj „upravené“ vetvy budhizmu, no dnes je všetko tvarmi upravené, lebo ak niečo nemohli zničiť, tak aspoň „vyrobili“ viacero verzií. A práve preto je pre nás zdravomyslie pre pochopenie Dedičstva Predkov nenahraditeľné. Nezabúdajme, vo Vesmíre je všetko v pohybe a evolučnom vývoji. Zastavenie sa znamená smrť. No a duchovná lenivosť a ľahostajnosť je zastavenie vlastnej evolúcie – čo sa vo Veku Velesa nebude tolerovať.