Tento článok bol obnovený preto, lebo niekoľkí naši čitatelia sa pýtajú čo robiť, keďže stránka darislav.com je dlhodobo neprístupná.
Oberegové, t.j. ochranné číslo života ukazuje na Duchovnú a Duševnú charakteristiku človeka. Vypočítava sa na základe slovanského dátumu narodenia a vyjadruje jeho Duchovný základ. Spôsob výpočtu je založený na ch´Árijskej metóde skladania čísel dátumu narodenia do jedného výsledného čísla.
Treba hneď upozorniť, že výpočet dátumu podľa kresťanského kalendára nedáva to isté výsledné číslo, aj keď v jednotlivých prípadoch to nie je vylúčené. Aby sme si priblížili túto metódu, uvedieme si príklad výpočtu na príklade určenia oberegového čísla života pre dátum 1. januára 2000.
Otvoríme si úvodnú stránku tartaria.sk a na pravej strane nájdete kalendár, ktorý môžeme použiť pre ľubovoľný prepočet dátumov:
Postup je takýto:
V treťom riadku odspodu uvediete hľadaný deň a mesiac, v druhom odspodu rok. Hodnoty vyberáte v menu, takže šanca na omyl je minimálna. Pretože prevádzame 1.1.2000, tak najskôr vyberieme „1“, potom „Январь“ a dole nastavíme rok „2000“. Náš deň začína o 18:00 (19:00 letného času), tak sa predtým ešte uistíme, že hodina nám sedí („do“ 18:00 je prvá voľba, „po“ 18:00 je druhá voľba. Keď máme všetko uložené, tak stlačíme „перевести“, ktoré je v tmavočervenom poli druhé odspodu vľavo.
Pre úplnosť uprostred je zobrazená ešte aj Slnečná Runa Boha, ktorý je „vládcom“ tohto obdobia a prináležiace posvätné zviera. V našom prípade to je Boh Koľada a Havran.
Po potvrdení prevodu uvidíme hore slovanský dátum dňa, ktorý sme navolili. V našom prípade ide o Leto 7508, Mesiac Бейлѣтъ 3, deň 20. Poradie slovanských mesiacov nájdete v článku SLOVANSKÝ KALENDÁR ALEBO KOĽADOV DAR:
7 + 5 + 0 + 8 + 3 + 2 + 0 = (25) = 2 + 5 = 7
Oberegové číslo života je v tomto prípade 7.
Výklad výsledných čísel je nasledovný:
1 = OCHRANA Táto charakteristika ukazuje na to, že človek, nezávisle od svojho želania sa prejavuje ako ochranca, je starostlivý k tým ľuďom, ktorí ho obklopujú. Spravidla sa to prejavuje ako druh otcovskej alebo materinskej starostlivosti, a to dokonca aj vtedy, ak človek, na ktorého je nasmerované ochraňovanie je čo do veku starší ako jeho ochranca.
2 = VYTRVALOSŤ Toto oberegové číslo poukazuje na to, že takýto človek sa vždy snaží dosiahnuť Duchovný cieľ, ktorý je pred ním postavený. Pri tom ho budú priťahovať ľudia, od ktorých môže dostávať rôzne užitočné rady, ale potom si vyberie tú radu, ktorá je optimálna a reálna, t.j. taká, ktorá mu pomôže dosiahnuť stanovený cieľ. Takýto človek počúva všetkých, všetkých pozorne vníma, od všetkých prijíma rady, ale aj tak všetko robí podľa seba.
3 = TVORIVÉ BUDOVANIE (MNOŽENIE) Človek, ktorý je narodený pod týmto číslom, sa riadi Prastarou Múdrosťou: „Každý žijúci musí stavať chrámy, vychovávať deti a posadiť sad“. Toto znamená, že okrem fyzických plodov tvorivého budovateľského snaženia musí človek nadobudnúť Múdrosť, nahromadiť túto Múdrosť do jedného celku a odovzdať ju svojim deťom. Deti musí vychovávať, aby sa táto Múdrosť nepretrhla a nestratila z Rodu do Rodu, z Pokolenia na Pokolenie. Toto v minulosti znamenalo „posadiť Sad“. Tento význam prenesene prežil v dnešnej ruštine vo výraze detská škôlka („Детский Сад“).
4 = NEHA A OVLÁDANIE (VLÁDNUTIE SVÄTOSŤOU) Táto charakteristika poukazuje na Duchovné vniknutie človeka do ťažkostí starostí iných ľudí. Dobrosrdečnosť sa jasne prejavuje skrz nežnosť ku každému človeku. Pritom je ale všetko zosilnené Múdrosťou. Vládnutie Múdrosťou neznamenalo v dnešnom význame vládnuť, keďže dnes význam vládnuť znamená panovať nad niečím či niekým. Za starých čias tento výraz znamenal výlučne ovládanie Múdrosti.
5 = HOJNOSŤ ĽÚBOSTI Toto číslo poukazuje na zvýšenú vnímavosť človeka k ľuďom, ktorí ho obklopujú. U týchto ľudí trvalo vzniká želanie pomáhať druhým ľuďom žiť tak, aby nemali nijaké problémy, lebo človek kategórie hojnosti ľúbosti poníma okolitých ľudí ako deti. Je pripravený sa rozdať v prospech iných ľudí, ale v obľúbenom alebo blízkom človeku sa prejavuje plnosťou, lebo pre takéhoto človeka sa ľúbosť nedelí na fyzickú, Duševnú či Duchovnú. Pre takéhoto človeka je ľúbosť celistvým obrazom, ktorý v minulosti nazývali „irinirovaním“ (plným zjednotením).
6 = LÁSKA K PRÁCI Človek, ktorý žije pod týmto číslom si nevie predstaviť svoj život bez tvorivej, budovateľskej práce. Akákoľvek nečinnosť v ňom vyvoláva podráždenosť. Cíti sa byť plnocenným človekom jedine vtedy, keď tvorí a buduje, ale celé jeho snaženie je orientované nie na seba, ale na druhých, lebo jeho Duši sa protiví honobenie materiálneho bohatstva, alebo akýchkoľvek iných prospechov tohto druhu. Vo všeobecnosti takýto človek má názor, že keď niečo urobí, tak pokiaľ si to nechá, tak to dlho nevydrží. Ale keď niečo vytvoril a dal ľuďom, tak takéto diela existujú stáročia.
7 = OTVORENOSŤ Múdry človek žije inak, len on rozumie tomu ako. Nie je lídrom, ale ku každému človeku má svoj osobitný prístup a pre každého človeka sa u neho nájde teplé slovo a užitočná rada. Múdry si pred sebou stanovuje cieľ, že každý človek má nachádzať odpovede na vzniknuté otázky. Popri tom si uvedomuje, že poskytnutie rady nesie so sebou zodpovednosť za život druhého človeka a pri tom sa vždy riadi pravidlom: „To, čo sa hodí jedným, nie je vždy dobré pre druhých“. Ľudia pod ochranou tohto čísla sa vždy snažia žiť podľa prastarého príslovia: „Rozumný porozmýšľa a povie, ale múdry porozmýšľa, pomlčí a záhadne sa usmeje“.
8 = OTVORENOSŤ Človek, ktorý sa nachádza pod oberegom tohto čísla sa vždy snaží o dosiahnutie nejakého cieľa. Považuje sa za otvoreného voči iným, ale popri tom vždy musí v jeho blízkosti byť človek, ktorý ho podporuje v začiatkoch a bude ho ochraňovať pred nerealistickými plánmi. „Osmičky“ sú vo svojich nápadoch pripravení hory prenášať a pri tom nešetria ani seba, ani druhých a nerozumejú tomu, že mnohé ich činy nie sú jednoducho nikomu potrebné a oni mrhajú svojimi silami zbytočne.
9 = DUCHOVNOSŤ Toto číslo vedie človeka nahor po stupňoch Duchovného vývoja. A človek, ktorý sa vybral po tejto ceste objavuje pre seba množstvo neobyčajných Svetlých Svetov, ale pretože človek má možnosť slobody výberu, môže ísť nahor Svetlou cestou, ale aj nadol Temnou. Človek skĺznuci na ťažkú cestu berie na seba aj vyučovacie Hodiny života. Ak sa človek nevybral Svetlou cestou, tak sa mu odoberá ochrana všetkých Bohov a Predkov. A taký človek, pocítiac stratu ochrancov spoznáva nesprávnosť výberu a snaží sa vrátiť na Svetlú cestu, ale dokázať to bude preň oveľa ťažšie.
Poznanie charakteru človeka pomáha vytvárať Duchovné páry pri výbere nevesty alebo manžela. Za duchovné páry považujeme tie, ktorých súčet ochranných čísel dáva „9“:
Ochrana a Otvorenosť 1 + 8 = 9 Vytrvalosť a Múdrosť 2 + 7 = 9 Láska k práci a Tvorivé budovanie 6 + 3 = 9 Nežnosť a Hojnosť ľúbosti 4 + 5 = 9
Ale samozrejme jestvuje aj možnosť vytvárania nových harmonických párov, ktoré budú spájať rôzne oberegové čísla života:
„NÁŠ LETOPOČET NIE JE VIAZANÝ ANI SO SLNKOM, ANI SO ZEMAMI, ANI S LUNAMI, ANI S HVIEZDAMI, ALE SO ZÁKONMI TVORCU JEDINÉHO. LEBO SLNKÁ, ZEME I LUNY ZRÝCHĽUJÚ I SPOMAĽUJÚ SVOJ CHOD, ALE ZÁKONY TVORCU JEDINÉHO SÚ NEMENNÉ A NA ICH DODRŽIAVANIE DOZERÁ ČÍSLOBOH, KTORÝ JE OCHRANCOM RIEK ČASU“. Prastará Múdrosť
Na obrázku k článku je prastarý Erb Slovansko-Árijskej Ríše, Dŕžavy Tartaria. Pod týmto Erbom prišlo k nám aj oslobodzovacie vojsko Tartarie r. 1241. K Erbu si uveďme len niekoľko detailov. Nad hlavou dvojhlavého Orla je deväťcípa Hviezda Inglie, v ktorej vnútri je Meč Perúna. Od pradávna bol meč obrátený ostrým nadol symbolom ochrany prastarej Múdrosti – Véd. Pod Orlom je nápis Runami: Svätá Rasa.
V súvislosti s Tartariou vystupuje do popredia aj otázka našich Letopočtov. Máme ich niekoľko, čo sme síce už niekoľkokrát spomínali, ale ukazuje sa účelné si niektoré z nich vysvetliť súvislejšie a na jednom mieste.
V súčasnosti máme Leto 7520 od Uzavretia Mieru v Hviezdnom Chráme. Ostatné letopočty si ľahko vypočítate, už sme ich viackrát na našej stránke uvádzali.
S najväčšou pravdepodobnosťou stojíme na prahu zrodu nového Letopočtu, ale tento bude jasný až po zmenách, ktoré máme predo dvermi. Viaceré Letopočty máme preto, aby významné udalosti našich dejín ostali navždy v pamäti potomkov. Nuž k niektorým z Letopočtov si povedzme trochu viac:
KALENDÁR „OD UZAVRETIA MIERU V HVIEZDNOM CHRÁME“
Ide o uzavretie Mierovej Dohody po víťazstve vo vojne s Veľkým Drakom (Čínou), ktorá bola uzatvorená v „Hviezdnom Chráme“, čo je názov roku. Národ Veľkého Draka napadol národ Rassénie, čo nakoniec vyvrcholilo vo Veľkej Bitke, v ktorej boli Arimovia definitívne porazení. V tých časom sa ľudia žltej farby kože nazývali Arimovia. Medzi Hanumanom – vládcom Rassénie – a Arimanom – vládcom Arimie – bola uzavretá Mierová Zmluva, alebo ako sa vtedy hovorilo, bol „Stvorený Mier“. Podľa Da´Árijského kruholetu Čísloboha je rok, v ktorom sa to odohralo nazývaný „Hviezdny Chrám“, čo je zároveň aj názov Kalendára a k jemu prislúchajúcemu Letopočtu. Niektorí kresťania v minulosti (následkom nesprávneho prekladu zo staroslovienčiny) začali tento Letopočet považovať za „letopočet od tvorenia sveta“. Skupina „kreacionistov“ to považuje dodnes za deň, keď (židovský) boh stvoril svet…
Po víťazstve nad Arimami bolo im nariadené postaviť múr, ktorý mal strieľne obrátené smerom do ich vlastnej krajiny, aby sa zabezpečila ochrana hraníc Rassénie. Múr nazvali Kij Taj, čo v staroslovienčine znamená: Kij (palica, plot, ohrada – v našom jazyku ostal dodnes význam kyjak, t.j. kratšia palica) a Taj (vyvýšenina, výšina). Slovo „taj“ dodnes ostalo v pôvodnom význame napríklad v názve hory Altaj (Al – všetko Taj – vysoké) či tajga (Taj vyvýšenina, ga – cesta, t.j. cesta po náhornej plošine). Kij Taj teda v staroslovienčine znamená „ukončujúca, ohraničujúca ohrada“. Symbolom víťazstva Svätej Rasy sa stal Biely Jazdec (symbolizuje Perúna) ako kopijou prebodáva žltého Draka. Paradoxom je, že tento symbol bol taký silný, že kresťania ho nakoniec ako „svätého Juraja“ vniesli do kresťanských kostolov. A tak sa dnes môžeme v podstate dobre pobaviť, lebo v mnohých kresťanských kostoloch je Perún stále vyobrazený… ale nevedomosť je kráľovnou dogmatizmu.
KALENDÁR „OD VEĽKÉHO OCHLADENIA“
K udalosti, ktorú tento letopočet symbolizuje je viazaný aj citát zo Santií Védy Perúna. Perún túto udalosť predpovedal pri svojej tretej návšteve na Midgard-Zemi:
„… ŤAŽKÉ ČASY PRINESIE PRÚD RIEKY ČASU NA SVÄTÚ ZEM RASY VEĽKEJ… I OSTANÚ NA ZEMI TEJ IBA ŽRECI-OCHRANCOVIA PRASTARÉHO POZNANIA A MÚDROSTI UTAJENEJ… LEBO POUŽIJÚ ĽUDIA SILU ŽIVLU MIDGARD-ZEME A ZNIČIA MALÚ LUNU I SVET SVOJ PREKRÁSNY… I OTOČÍ SA VTEDY SVAROŽÍ KRUH (t.j. posunie sa zemská os) I ZHROZIA SA ĽUDSKÉ DUŠE…“
Tento kalendár sa začína Veľkým Ochladením, ktoré bolo spojené s katastrofou – padnutím zvyškov zničenej Luny Fatta. Fatta dovtedy obiehala okolo Midgardu v rovine rovníka s periódou 13 dní. Žreci Antlanie (Atlantídy) použili Kryštály Sily, pomocou ktorých je možné meniť torzné polia i jadrá Lún a Zemí. Udalosti sa však vyvinuli tak, že najväčší úlomok zničenej Luny Fatta dopadol na ostrov Antlan a zničil ho, pričom ďalšie, menšie spadli na územia západného kontinentu (dnešnej Ameriky). Na stene jednej z juhoamerických pyramíd je dodnes nápis „Malá Luna sa Rozbila“. Podľa záznamov Prastarých Textov, vzniknutá vlna – dnes ju voláme cunami – sa trikrát prehnala Zemou a zasiahla aj hlboko dovnútra kontinentov. Obyvateľstvo Zeme bolo zväčša zničené. Popol z následnej vulkanickej činnosti a zemetrasení zahalil atmosféru Zeme na mnoho rokov, čo vyvolalo zmeny podnebia a ochladenie. Následkom sily dopadov úlomkov Luny nastal posun zemského pólu a zemská os nadobudla vlnovitý pohyb po elipse, ktorý dnešní vedci nazývajú precesia a nutácia. Pozostatky národa Antov – podľa ktorých sa ostrov pôvodne nazýval Antlania, čo Gréci neskôr skomolili na Atlantída – sa vopred z ostrova odsťahovali a vytvorili starú kultúru Egypta, neskôr sa vrátili do oblasti, ktorá je dnes známa ako Ukrajina. Vodcovia Predkov dnešných Ukrajincov nosili vyholené hlavy okrem chochola uprostred, čo vidno napríklad aj na dobových zobrazeniach kniežaťa Sviatoslava. Treba povedať, že odišli vopred preto, lebo – tak ako aj dnes – exitovalo včasné varovanie, ktoré zobrali vážne. Väčšina – samozrejme – neuverila. V súvislosti s týmito udalosťami sa v jazyku objavil zvrat „fatálny“, ktorý sa používa dodnes a aj číslo 13 (perióda obehu Luny Fatty) je dodnes považované za nešťastné.
KALENDÁR „OD TRETIEHO PRÍCHODU VAJTMANY PERÚNA“
Pred viac ako 40 000 rokmi pristála na Midgarde veľká nebeská kolesnica – Vajtmana – s jedným s Vyšších Slovansko-Árijských Bohov, Bohom Perúnom. Vajtmana pristála v oblasti Asgardu Irijského – Mesta Bohov – v Bielovodí Sibírskom (dnešný Omsk). Žreci i Vojaci Svätej Rasy boli 9 dní s Bohom Perúnom. Povedal im Múdrosť zo Sveta Pravi, ktorá bola zapísaná volchvami na Santiách (kovových doštičkách) Perúna. Bohovia prebývajú v mnohorozmerných Svetoch Pravi. Napríklad Svet Pravdy má 65 5362048 rozmerov priestoru. Ale tí, ktorí v mnohorozmerných Svetoch žijú majú možnosť sa materializovať vo Svete Javi, t.j. v 4-rozmernom Svete, čo je Svet Ľudí. Majú však vzhľad, na ktorý sú ľudia zvyknutý. Takto si síce dočasne značne znížia svoje kvality, ale našim Predkom kázali v pre nás prirodzenom prostredí.
KALENDÁR „OD ZALOŽENIA ASGARDU IRIJSKÉHO“
Ako už vieme, v našom starom jazyku je AS Boh, ktorý sa materializoval v ľudskom tele. Naši Predkovia sa sami nazývali Asami, a svoju krajinu Asia (Ázia). O tomto fakte hovorí napríklad aj staroškandinávsky epos „Sága o Inglingoch“. Asgard teda znamená „Mesto Bohov“. Irijský sa nazýva preto, lebo bol postavený na rieke Irij Tišajší, čo sa dodnes používa v skratke Irtiš, resp. Irtyš. Celkovo existovali štyri Asgardy. Asgard Daarijský, ktorý sa nachádzal na severnom póle a potopil sa do morských hlbín spolu so Severným kontinentom, Daariou. Neskôr bol postavený Asgard Sogdický – čo je oblasť dnešného Ašchabadu – a Asgard Svinťodský, čo je oblasť dnešného mesta Uppsala v Nórsku. Ruiny Prastarého Asgardu Irijského, ktorý bol zničený r. 1530, našiel jeden z kartografov Petra I., Remizov, následkom čoho bola na tom istom mieste postavená Omská pevnosť, ktorej pôvodné brány stoja v meste Omsk dodnes.
KALENDÁR „OD VEĽKÉHO PRESÍDLENIA Z DAARIE“
Daaria bol kontinent na Severnom póle Midgard-Zeme, na ktorom po dlhú dobu žili naši Predkovia po osídlení Midgard-Zeme. Kontinent sa potopil následkom potopy, ktorá vznikla z vôd a úlomkov zničenej Luny Leli. Santie Védy Perúna o tom hovoria:
„… TÍTO KOŠČEJI, VLÁDCOVIA SIVÝCH, ZHYNULI SPOLU S LUNOU V POLHODINE… NO ZAPLATIL MIDGARD ZA SLOBODU DAARIOU, SKRYTOU VEĽKOU POTOPU… VODY LUNY TÚTO POTOPU VYTVORILI, NA ZEM Z NEBIES ONI DÚHOU PADLI, LEBO LUNA ROZBILA SA NA ČASTI I VOJSKO SVAROŽIČOV NA MIDGARD SPUSTILA…“
Zobrazenie obrysov kontinentu Daaria sa uchovalo na stene jednej z pyramíd v Gize. Mapu r. 1595 publikoval Rudolf, syn Gerarda Mercatora.
Zánik kontinentu a katastrofa boli predpovedané volchvom menom Spas, a preto sa slovansko-árijské národy začali presídľovať po šiji, ktorú tvoria Ripejské Hory (Ural) do oblasti ostrova Bujan, čo je západosibírska náhorná plošina. Po 16 ročnom prechode z Daarie do Rassénie a následnou potopou bol založený sviatok PASCHEŤ – v staroslovienčine ПАСХЕТЬ: pri prepise do dnešnej ruštiny dostaneme pôvodný význam zo slov Путём Асы Ходяше Этим. Vznikla aj tradícia maľovať (rusky dodnes красить) vajíčka (dodnes nám ostal výraz kraslice, t.j. pôvodne maľované vajíčka, neskôr iba prázdne škrupiny) a narážať jedným maľovaným vajíčkom o druhé. Rozbité vajíčko sa stalo symbolom zničenej Luny Leli a celé symbolom Tarcha (Dažďboha), ktorý zničil Lunu spolu s Koščejmi a ich armádou, ktorá už bola na nej a chystala inváziu na Midgard-Zem.
KALENDÁR „OD OBDOBIA TROCH LÚN“
Je to obdobie, keď okolo Midgard-Zeme obiehali tri Luny: Leľa, Fatta a Mesiac. Leľa bola malá Luna s periódou obehu 7 dní, Fatta bola stredná s periódou obehu 13 dní a Mesiac, veľká Luna s periódou obehu 29,5 dní. Dve z týchto Lún boli od počiatku Lunami Midgard-Zeme, len Fattu premiestnili od Zeme Dei po jej zničení. Cieľom bolo vytvoriť čo najpriaznivejšie podmienky pre pozemšťanov.
KALENDÁR „OD ASSA DEI“
Assa znamená bitka Bohov. Tento Letopočet, a teda časový úsek nás oddeľuje od vojny, ktorá prebiehala vo Svarge nie iba vo Svete Javi, ale aj v mnohorozmerných Svetoch. Bojov sa zúčastňovali nielen ľudia, ale aj Bohovia. Vo Svete ľudí proti slovansko-árijským národom bojovali Siví (Koščeji) a na ich strane ľudia čiernej farby kože. Počas bojov tejto vojny bola zničená a rozbitá na úlomky Zem Deia a jej sputnik, Luna Liticia (Lucifer). Dodnes z nej ostalo to, čo nazývame pás asteroidov, ktorý obieha po 5. obežnej dráhe za Zemou Oreja (Mars). Druhá Luna Dei – Fatta – ostala nepoškodená. Následkom tohto mocného výbuchu bola zmetená časť atmosféry vtedy ešte povrchovo obývanej Zeme Oreja (Marsu), ktorý bol následne opustení a niektorí Slovano-Árijci sa presťahovali aj na Midgard-Zem (tzv. deti Oreji). Po skončení Assa Dei ostalo mnoho ľudí čiernej farby kože bez svojej Zeme a na iba kozmických koráboch. Preto požiadali o povolenie usídliť sa na Midgarde. Naši Predkovia im určili územie, ktoré sa čo do klimatických podmienok zhoduje s ich vlasťou a kvôli adaptácii na žiarenia Midgard-Zeme premiestnili Lunu Fatta z piatej obežnej dráhy na orbitálnu dráhu okolo Midgardu-Zeme s periódou obehu 13 dní.
KALENDÁR „OD ČIAS TARY“
Začína časom, keď Midgard-Zem navštívila Bohyňa Tara.
KALENDÁR „OD ČASOV TROCH SĹNK“
Je to jeden z najstarších slovansko-árijských Letopočtov Midgard-Zeme. Pripomína udalosti spred viac ako 600 000 rokov, keď následkom pohybu okolo centra Vesmíru nastalo priblíženie sa našej a susednej galaxie. Následkom toho sa dve slnečné sústavy susednej galaxie priblížili k našej tak, že jej dve Slnká – Giganti – striebornej a zelenej farby boli viditeľné na oblohe Midgard-Zeme tak, že ich veľkosť sa vyrovnala rozmerom disku nášho Slnka.
Dnešný výklad slova Rytmus je niečo ako pravidelné, t.j. rovnomerne sa opakujúce nasledovanie ľubovoľných, meniacich sa elementov.
Rytmy pohybu všetkých objektov – od elementárnych častíc po galaxie – sú synchronizované. Dnešní vedci vidia v tomto príčinu zarážajúcej harmónie Vesmíru.
Napríklad, v bunke človeka prebieha súčasne okolo 10 000 reakcií, ktoré sú všetky synchronizované. Viac ako 200 fyziologických procesov ľudského organizmu je synchronizovaných s dennými Rytmami. Doktor fyzikálno-matematických vied z Dubna F. A. Garejev predpokladá, že stabilné častice – protóny a neutróny – slúžia ako etalóny Času, podľa ktorého sú synchronizované všetky pohyby všetkých objektov vo Vesmíre. Synchronizácia očividne existuje aj pri zvukových javoch – dve nie veľmi rozladené organové píšťaly po nejaký Čas zvučia v jednom unisone. Ukázalo sa, že podobné javy existujú aj pre planéty. Ich pohyby sú synchrónne. Rýchlosť rotačného pohybu Luny okolo osi sa presne rovná rýchlosti pohybu okolo Zeme. Preto je Mesiac vždy obrátený k Midgard-Zemi tou istou stranou. Na iné planéty a ich satelity tieto vzťahy rýchlosti vplývajú zložitejšie, ale uzáver je očividný – pohyby základných telies Slnečnej sústavy sú synchronizované.
Nahromadenie vedeckých údajov o rozličných prírodných objektov ukazuje, že so synchronizáciou sa stretávame všade, kde existujú rotácie alebo frekvencie. A oni existujú všade, lebo to je všeobecná stavba sveta. Rôzne objekty – nehľadiac na individuálne odlišné Rytmy – aj keď majú veľmi slabé vzájomné väzby, postupne vytvárajú jediný Rytmus súčasnej existencie. Synchronizácia sa začína od tých najmenších častíc – energónov. Častice vstupujú do spoločného Rytmu, čím sa vytvára nový systém s jednou frekvenciou, ktorý sa rovná súčtu frekvencií pohybu jednotlivých častíc. Tieto systémy však rovnako spadajú do jednotného rytmu. Znovu sa vytvára systém, do ktorého ten predchádzajúci vstupuje ako súčasť vyššieho celku. Takto vzniká reťazec, alebo hierarchický systém: Elementárne častice, jadrá, atómy, molekuly, tvrdé telesá, planéty a ich sputniky, Slnečný systém, Galaxie, Vesmír atď.
V podstate hneď po tom, ako vedci objavili prvú z elementárnych častíc, elektrón, vznikla otázka stavby atómu. Výpočty ukázali, že rozmery centrálnej časti atómu – jadra – sú veľmi malé, t.j. cca 10 000 krát menšie ako rozmer atómu. Ukázalo sa, že jadro pozostáva z pozitívne nabitých protónov a neutrálnych neutrónov. Vyžarovanie protónov a neutrónov ukázalo, že to nie sú iba sploštené guľôčky, ale zložité objekty. Rozmery častíc, ktoré vytvárajú protón, sú od neho menšie o toľko ráz, o koľko sú rozmery jadra menšie než atóm. Ak by sme si protón predstavili ako desaťposchodový dom, tak častica v jeho vnútri bude veľká asi ako jedna čerešnička. Následne tieto častice môžu tiež byť zložité objekty.
Celý náš svet je postavený na stabilných časticiach ako na základe. Ich stabilita je spojená s presným zosúladením pohybov všetkých častíc, ktoré do tohto systému vstupujú. Keď vstupujú do synchronizovaného Rytmu, tak vytvárajú nasledujúcu vyššiu úroveň atómového jadra a následne atómy. Zosúladenie Rytmov atómov spôsobuje rast kryštálov. Informácia o Rytmoch sa postupne odovzdáva od elementárnych častíc po galaxie. Každý z týchto systémov je vytvorený podľa rovnakého obrazu, t.j. je vytvorený opakovaním menšieho systému a je súčasťou väčšieho systému. A práve preto sa v Prírode na každej úrovni všetko opakuje. Atóm sa znovu rodí v podobe Slnečnej sústavy, ale obežné dráhy planét a elektrónov sa riadia rovnakými princípmi kvantovania. Známy priekopník pohybov planét, Kepler, prenikol zároveň aj do hlbín atómu a elementárnych častíc. Už spomenutý vedec F. A. Garejev sa za pomoci Keplerovho zákona dopracoval k rozdeleniu hmotnosti elementárnych častíc. Ukázalo sa, že vzájomný vzťah medzi rýchlosťami rotácie okolo vlastnej osi a hmotnosťami telies sa opakuje od elementárnych častíc po galaxie a rovnako vychádza z Keplerovho zákona.
Dlhý čas sa predpokladalo, že medzi jadrom atómu a kryštálom neexistuje nijaká spojitosť. Ale nazhromaždené poznatky ukázali, že sa veľmi dobre zhoduje s experimentálnym modelom jadra, ktorého protóny a neutróny sú v rovnováhe v mnohohranne, podobne ako atómy v kryštáli. Nedávno bolo zistené, že galaxie vo Vesmíre sú rozmiestnené v slojoch, ktoré sa opakujú každých 420 miliónov svetelných rokov. A takto sa opakuje aj poloha atómov v kryštáloch. Cez mnoho úrovní Prírody sa opakovane objavuje kryštál. Môže to znamenať, že aj vnútri elektrónu je ukryté niečo podobné Slnečnej sústave? Elektrón síce veda považuje iba za časticu, ale takto môžu zvnútra vyzerať ďalšie Vesmíry…
Rytmy nie sú vlastné iba objektom neživej Prírody, ale aj objektom živej Prírody. Príkladom môžu byť biologické Rytmy človeka. Naši Predkovia, ktorí boli spätí s Prírodou, to premietli a dôsledne udržiavali vo svojom spôsobe života. Vždy vstávali skoro, nezávisle od východu Slnka a ukladali sa tiež skoro, prakticky do 2 hodín po západe Slnka. Teda vstávali o 4 hodine a ukladali sa okolo 8-9 hodiny večer. Desať hodín večer už bolo považované za neskorý čas. A dnes vidíme, že niektorí ľudia sú najproduktívnejšie ráno, hoci iní večer. Naši Predkovia jednoducho nežili ako sovy. Večer sa život proste zastavil.
A to je životný rytmus, podľa ktorého žili naši Predkovia od pradávnych čias. Ak si dobre uvedomíme čo sa udialo už aj pred našimi očami, tak najviac „vykončil“ tento spôsob života na dedinách príchod demokracie. Kandidát medicínskych vied z Vladivostoku, L. J. Glybin analyzoval množstvo číselných štatistických údajov a odvodil z nich rytmy optimálnej životnej činnosti organizmu. Materiál zbieral ako z veľkého množstva chorobopisov, tak aj sledovaním zdravých ľudí. Výsledok jeho výskumu hovorí, že pre ľudský organizmus začína nástup fyziologických funkcií od 5 do 6 hodiny ráno, od 11 do 12, od 16 do 17 a od 20 do 21 hodiny. Naopak, zásadný pokles ukazovateľov bol zaznamenaný od 2 do 3 hodiny noci, od 9 do 10 hodiny ráno, od 14 do 15, od 18 do 19 a od 22 do 23 hodiny.
Rytmus, ktorý empiricky, na základe vedeckého výskumu zistil Glybin nám diktuje Kozmos. Teraz sa pozrime, ako dobre do tohto rytmu zapadá každodenný život našich Predkov – svoj organizmus zaťažovali od 4 hodiny ráno do 9 hodiny večer – čo sú 4/5 z prírodných fyziologických špičiek organizmu. Oddych začínali po obede od 14 do 15 hodiny. Nuž, žijeme takto dnes?
Prastará Viera našich Predkov učí, že to najhlavnejšie pre človeka je jeho evolučný vývoj po stupňoch Duchovnej púte, t.j. od nižších svetov k vyšším. Na samom počiatku svojho vývoja človek v princípe „počúva“ iba seba, napĺňa svoje želania a túžby, ale čím vyššie stúpa po stupňoch Duchovného vývoja, tým menej a menej počúva svoj hlas, svoje želania a túžby a predovšetkým začína načúvať okolitý svet Matky Prírody. Postupne sa učí nazerať do hĺbky svojho vnútra, pričom porovnáva mnohoobraznosť existencie svojho vnútra s mnohoobraznosťou, ktorá existuje vôkol neho. U uvedomenie si jednoty všetkých týchto obrazov a mnohoobraznosti je kľúč k pochopeniu toho, že človek je neoddeliteľnou časťou Matky Prírody – nie jej pán a nie otrok – a Príroda a celý Vesmír sa stane neoddeliteľnou súčasťou človeka.
Takto sa hovorí vo Védach: „V NEKONEČNEJ NOVEJ VEČNOSTI, V NOVEJ SKUTOČNOSTI NARODIACEJ SA, DOLE JE TAKÁ ISTÁ NEOHRANIČENÁ, NEPOZNANÁ PRIEPASŤ, AKO NA VRCHU, A TO, ČO JE DOLE, JE PODOBNÉ TOMU, ČO JE NAVRCHU, ALE TO, ČO JE NAVRCHU, JE ZÁKLADOM PRE PODOBU TOHO, ČO JE DOLE.“
„KAŽDÁ NAJMENŠIA ČASTICA NÁŠHO TELA, KAMEŇA, STROMU JE SAMOSTATNÝM SLNEČNÝM SYSTÉMOM, JARILO-SLNKOM, OBKLOPENÉ ZEMAMI, NA KTORÝCH ŽIJÚ A VYVÍJAJÚ SA MILIARDY MYSLIACICH BYTOSTÍ, NERAZ KVÔLI ROZUMNÉMU A MRAVNÉMU VÝVOJU NÁS, ĽUDÍ, KTORÍ ICH PREDIŠLI“. KNIHA SVETLA, Charatia Prvá.
My Slovania máme deň rozdelený nie na 24, ale na 16 hodín. Naše počítanie Času sa začína Časom príchodu našich Predkov na Midgard-Zem, t.j. 16. hodinou. A každá naša hodina má svoj názov:
Prvý stĺpec je názov hodiny písmom ČRTY a REZY – používali sa na slnečných hodinách. Druhý stĺpec je názov Runami, potom samotná hodina, jej názov s vysvetlivkou a zodpovedajúce dnešné hodiny.
Náš deň s začína 16-tou hodinou.
Toto je len jeden z ďalších dôkazov, že naši PREDKOVIA ovládali ohromné poznanie o našom Vesmíre a žili podľa ZÁKONOV ČASU a RYTMOV VESMÍRU. Nuž, aj my MUSÍME TAK ŽIŤ.
„… nie priestor a rozmernosti vytvárajú čas, ale rozmernosti a priestor vytekajú z času“.
Múdrosť Predkov
Aby sme dokonale dokázali pochopiť významy základných pojmov, ktoré sa nám zachovali ešte od našich Praščurov, musíme poznať staroruský, t.j. starosloviensky jazyk. Väčšina našich pôvodných slov má skrytý význam, ktorý sa vyjasní iba veľmi hĺbavému skúmateľovi. Napríklad staroslovienske (ale ešte aj ruské) slovo „совесть“, t.j. svedomie významovo znamená со (совместная), t.j. „spoločná“ a весть, t.j. slovensky (z)vesť. Slovenské „svedomie“ môžeme principiálne vyložiť rovnako ako spojenie s (spoločné) vedomie. Rovnaká logika sa dá vypozorovať aj v češtine. Význam jedného aj druhého variantu je zrozumiteľný aj bez vysvetľovania. Znamená to, že ak človek vykoná akýkoľvek čin, tak sa mu vracia ešte aj spoločná zvesť na úrovni podvedomia, a to od svojich Bohov a Predkov, ktorí tiež posudzujú jeho konanie. Vezmime si ďalšie slovo – kultúra. „Ra“ v staroslovienčine znamená svetlo, žiarenie (ale nezabúdajme, že pôvodné významy sa odvodzujú z rún, z ktorých každá má 144 významov), z čoho hneď vyplýva aj vnútorný význam tohto slova: kult svetla.
Toľko na úvod, teraz sa pokúsme hĺbkovo pozrieť na slovo „Čas“, ale použijeme staroslovienske slovo „Время“. Za starých čias v staroslovienčine „В“ znamenalo ľubovoľný smer; „е“ znamená jest; „pe“ znamená opakovanie, odrazenie (reanimácia – opakované oživenie, rekonštrukcia – opakovaná montáž, reinkarnácia – opakované vtelenie…); „мя“ znamená moje „JA“.
Takto dostávame nasledovné: „Время“ je (nič iné ako) nasmerované opakované odrazenie (vyžarovanie) Nášho „JA“ (Ducha, iskry Inglie). „Naše JA je najvyššou energiou Najvyššieho, Jediného Tvorcu a majúce vlastnosti aj častice a vlny, pretože je svetlonosné“ (pozri vlastnosti svetla v učebniciach fyziky).
Naše učenia však zároveň hovoria, že „JA“ (Duch) nemá moment zrodu a smrti, ono nevzniklo a nevzniká a nebude vznikať. „JA“ je večné, nezrodené, trvalé a najprvopočiatočnejšie. Keď hynie telo, ono nezaniká.
Práve preto jeho nasmerované, opakujúce sa vyžarovanie nazývame „časom“, pretože je Večné. A Slovansko-Árijských Védach sa o ňom hovorí:
„Bohovia, ktorí riadia Vesmír, sú expanziou Najvyššieho Tvorcu, nadelení mimoriadnymi plnomocenstvami. Ich telá pozostávajú z Večného Času a Vnútornej Energie, je im poručené riadiť rôzne sféry činností Vesmíru…“
Ale ľudia a Bohovia sú navzájom previazaní ako prsty ruky:
„Energia Duší živých bytostí vo forme Času sa nachádza vnútri aj zvonku ich tiel. Večný Čas nemá začiatku a nemá konca, on prinucuje ľudí rodiť potomstvo a ničí dokonca ja veliteľa smrti“.
To znamená, že „Время“, ako vyžarovanie nášho „JA“ má pohlavnú štruktúru, ale naši Predkovia – aby pomocou obrazov mohli odovzdávať bytnosť toku danej pohlavnej štruktúry – obrazne nazývali tento tok „riekou“ (v ruštine „река“ – hoci vyslovujeme ako „rieka“ – pozostáva z „ре“ odobraznie a „ка“ je v staroslovienčine jeden z časov), t.j. zobrazenie jedného z (potokov).
V známej Velesovej knihe sa napríklad hovorí:
„I tečie tá rieka Času syn môj, rozširuje sa, aj títo veční Predkovia naši“.
Ale v našom vesmíre je individuálnych častíc nespočetné množstvo, čo znamená, že Časových tokov musí existovať minimálne také množstvo. Každé pole (rieka) času má svoje fyzikálne charakteristiky, ktoré pri určitom vývoji vedy a techniky možno merať a kvantifikovať. Najmocnejší tok má, samozrejme, náš Vesmír. V jeho toku sa nachádzajú všetky ďalšie časové polia štruktúrovaných obrazov kozmosu a živých bytostí. Vo Védach sa o tom hovorí takto:
„Materiálny Vesmír, ktorý vnímame zmyslami, je telom Najvyššieho Tvorcu, v ktorom materiálny čas sa prejavuje vo forme minulosti, prítomnosti a budúcnosti“.
A iba samotný Najvyšší Tvorca je mimo Času a priestoru. My sa Ho nemôžeme dotknúť, ale On je vždy trvalo v nás, ako maličká častica ohromnej mysliacej hmoty. Každé pole Času sa pohybuje a vyvíja vnútri svojho priestoru, planetárnych systémov, mysliacej civilizácie, primykajúci sa, zmiešavajúci sa a vzájomne pôsobiaci s inými poľami. Polia Času vyzerajú ako zahnuté špirály pružín so zakriveniami, podmieňované vplyvmi iných objektov (susediacich špirál, odkiaľ priteká aj vplyv nebeských tiel na ľudí). Toto je potvrdzované aj súčasnou filozofickou koncepciou, prastarými učeniami Slovanov a Árijcov, ale aj iných národov. Napríklad v Aveste sa hovorí, že život vo všetkých vesmíroch sa vyvíja cyklicky po špirálach a v každom z týchto veľkých cyklov sa nachádza množstvo ďalších malých (každá malá špirála sa zatáča okolo veľkej), čím sa opakujú jedny a tie isté udalosti. Stavba vesmíru sa roztáča ako špirála okolo vnútorného duchovného bodu (Najvyššieho Tvorcu), ku ktorému sa tiahne. Cykly a opakovanie časov sú podobné, ale nie rovnaké, a tak minulosť sa nikdy znova nevracia.
Špirála poľa Času konkrétneho človeka je zatočená okolo špirály Času vývoja jeho Rodu, jeho rodiny. Tok času Rodu obtáča špirály vývoja konkrétneho národa. „Rieka Času“ života národa obtáča špirálu Času vývoja pozemského ľudstva, a táto sa následne obtáča okolo toku Času našej Zeme a tak to pokračuje ďalej a ďalej. To znamená, že ani jedno pole Času neexistuje izolovane. Ono vzájomne pôsobí s inými poľami a existuje ako súčasť silnejších tokov Času. Body pripájania a presekávania sa kruhov (pružiny) polí Času jedného druhu je Čas, keď prebiehajú zrážky rôzneho rozsahu: od zrážok rôznych vesmírnych telies v kozmose po zrážky rôznych ľudí. Vzájomné prieniky polí rôznych ľudí vplývajú na vývoj poľa Času každého z nich. Medzi týmito poľami neexistujú viditeľné hranice, a tak jedno pole sa ľahko zmiešava s druhým, ale vzájomný vplyv takéhoto zmiešavania sa dá presne pozorovať, ba dokonca je príčinou zmien niektorých fyzických charakteristík každého poľa Času.
Pri zmiešavaní sa polí môže nastávať spomalenie tempa vývoja poľa Času každého z nich, alebo čiastočné poškodenie poľa, či znovunastolenie poľa Času a podobne.
Jedni a tí istí ľudia sa zrážajú v rôznych klbkách polí Času jeden s druhým, pričom zakaždým rôzne vplývajú na pohyb a vývoj poľa Času jeden druhého. V prastarých slovanských učeniach sa dokonca podávajú špecifické údaje veličín jednej špirály toku Času pre predstaviteľov rozličných národov pozemského ľudstva. Veličina jedného kruhu Času človeka závisí na energónovom systéme (energón je najmenšia energetická častica). A tak, ako matka Príroda vytvára obrovskú rozmanitosť svojich výtvorov (aby vlastnosti jedných dopĺňali vlastnosti druhých), tak sa ohromne odlišujú aj energetické systémy ľudí. Podľa Véd sa jedna špirála Času ľudí bielej kože priemerne rovná 16 rokom (16 kanálový systém), u ľudí žltej farby kože 12 rokom, u ľudí sivej kože 10 rokom, u červenokožích 9 rokom a u černochov 6 rokom. Ale ako sme už hovorili, toto platí iba v ideálnom prípade, t.j. pokiaľ kruhy času nie sú deformované vonkajšími vplyvmi. Pri premiešavaní sa rôznych typov ľudí budú aj iné čísla rokov kruhu špirály. Udalosti jedného kruhu Času sú veľmi podobné udalostiam vedľajšieho kruhu, preto ak vieme, čo sa s nami dialo v predchádzajúcom kruhu, tak si môžeme sami prognózovať všeobecné smerovanie udalostí nasledujúceho dňa.
Na poznaní štruktúry tokov rieky Času je založené aj jasnovidenie, ktoré predpokladá vývoj zmyslov samotnej osoby, zvýšenia sily jej energetických polí a nadobudnutie schopnosti voľného premiestňovania sa vnútri svojho poľa Času aj vnútri poľa Času iných ľudí. Kto chce niekomu pomôcť, ten sa v mysli ako keby musí stať tým, koho prítomnosť, minulosť či budúcnosť sa pokúša objasniť. Jasnovidec, ak chce zistiť, čo sa s niekým stalo v minulosti, t.j. v predchádzajúcich kruhoch poľa času, aj to, čo sa bude s ním diať v budúcnosti, musí prejsť na úrovni hmoty mysle aj hmoty zmyslov z jedného kruhu poľa času do druhého, a potom s nadobudnutou informáciou spätne. A ak to nerobí pre seba, ale pomáha niekomu inému, tak súčasne vykonáva prechod aj do inej rozmernosti, t.j. zo svojho poľa času do poľa času druhej osoby, a potom s nadobudnutou informáciou opačným postupom. Ale dá sa to urobiť aj inak, t.j. jednoducho sa dostať do centra kruhu Času s bleskurýchlym prenesením matérie mysle skrz všetky kruhy poľa špirály Času do minulosti aj budúcnosti, prečítať potrebnú informáciu – pravda, je ešte potrebné vedieť, že táto informácia sa transformuje v súlade s úrovňou vývoja toho, kto dostal odpoveď na svoju otázku.
Pri špeciálnom stupni úrovne prípravy a cvičenia je možné nie iba dostávať informáciu o opakujúcich sa odrazoch osobného „JA“, ale je možné sa naučiť riadiť rýchlosť a množstvo časového toku. Ako sme už vysvetlili, Čas je energia a existuje vnútorný (váš osobný) a vonkajší Čas. Preto kozáci charakterníci (od slova charakter – Ch´árijci, t.j. nie tí, čo už prešli na kresťanstvo) dokážu úspešne vplývať na tok Času. Dokážu jednoducho urýchliť svoj osobný tok Času vo vzťahu k planetárnemu Času tak, že pre nich ako keby sa vonkajší Čas zastavil. A vtedy jasne vidia let šípu, alebo dokonca guľky tak, že sa jej môžu vyhnúť, alebo ju chytiť rukami, ale pri takýchto manipuláciách prebieha obrovská spotreba energie, a preto pred takýmto konaním musia nevyhnutne vedieť nahromadiť vnútorný Čas. Takéto javy poznáme aj dnešných udalostí vo svete, ale dosahujú sa spontánne, keď sa človek dostáva do stresovej situácie hraničiacej s ohrozením života. Je napríklad zaznamenaný prípad vojaka sovietskej armády z druhej svetovej vojny, ktorý uvidel, ako do jeho zákopu padá delostrelecký granát a jeho vnútorný Čas sa spomalil natoľko, že uvidel, ako sa pomaly delia črepiny na všetky strany a on sa dokázal pred nimi ukryť.
Z uvedeného môžeme vyvodiť, že ľudia aj civilizácie celkovo sa môžu súčasne vyvíjať na rôznych kruhoch svojho poľa Času, preto budúcnosť už prebehla v danom poli času, a preto ten, kto dokáže vidieť celé pole Času zboku, vidí všetky udalosti naraz.
Nuž, všetko vyzerá jasné, ale ako môžeme potvrdiť tieto tvrdenia o podstate času?
Porovnajme si niektoré výrazy z iných jazykov. Napríklad staroindický vyraz „vartman“, kde koreň „vart“ znamená „vrtieť sa“, „zatáčať sa“ man znamená človek, jeho „JA“, preto doslovný preklad výrazu je točiace alebo špirálovité opakovanie nášho „JA“.
Múdrosť Predkov hovorí:
„Spočiatku Čas bol ženského rodu a Čísloboh ho strážil. Okrem toho, nie priestor a rozmernosti vytvárajú čas, ale rozmernosti a priestor vytekajú z Času“.
Na začiatku nášho článku je obraz Boha Velesa stojaceho na brehu rieky Času („Veles pri rieke Času“ – fragment z vnútorného priestoru chrámu Kapište Védy Perúna). Predstavme si – ako si predstavovali naši Predkovia – obraz Času ako obraz rieky. Takto sa môžeme pozrieť na prierez koryta rieky, kde najvyššia rýchlosť je uprostred, tam, kde je koryto najhlbšie. Tie častice, ktoré sú v strede prechádzajú riekou oveľa rýchlejšie ako tie, ktoré sú pri brehu. Ak sa pozrieme na obrazovú projekciu:
Na vodorovnej osi je hĺbka dna a na zvislej Čas (nejaká východisková časová jednotka). Na zvislej osi je zobrazených niekoľko štruktúr: korytnačka, človek, pes, škrečok a komár. Povedzme, že prebieha nejaký daný výsek Času, pričom Čas tečie v súlade s tokom rieky Času. Predpokladajme, že ako základ použijeme 1 minútu. Človeku, ktorý sa nachádza vo svojom prúde prebehli 2 minúty, psovi uplynuli 3, škrečkovi 4 a komárovi už 5; ale korytnačke iba 1 minúta. Ale prebieha ešte aj iná 1 minúta, prebehol následný systém priehybu v Čase, ale u všetkých podľa svojej vnútornej časovej periódy. Vo vnútri účinkuje jedna miera času. Ak by sme ako základ vzali 1 hodinu, tak u všetkých vnútorne prebehla 1 hodina, ale čo prebehlo navonok? Ak by sme povedzme ako príklad vzali 120 rokov, tak komár 120 rokov života prežíva obrazne za 2 dni, škrečok napríklad za 3 roky, pes za 20 rokov, človek za 60 – 80 rokov, korytnačka za 300 – 400 rokov, t.j. každá živá bytosť na Zemi má svoj Čas, ktorý stacionárne nie je rovný.
Tento istý princíp je charakteristický aj pre každú ľudskú rasu, t.j. každá ľudská rasa žije podľa svojich zákonov Času.
Všetky národy Zeme majú úplne odlišné predstavy o osude, a teda ako následok aj rôznorodé estachologické koncepcie vo svojej národnej mytológii.
Základné ľudské rasy majú štatisticky líšiace sa časy pohlavného dozrievania, čo je zjavne odrazené v zákonodarnej praxi národov, ktorá k tej či onej rase prináleží. Čas pohlavného dozrievania je jedna z najdôležitejších biologických charakteristík každého organizmu, po dosiahnutí ktorej sa kardinálne mení spôsob jeho chovania sa.
Ak by sme analyzovali, čo je napísané o slove „Čas“ v súčasných jazykoch indoeurópskych národov, tak v tom, čo chrlia masovokomunikačné prostriedky univerzalizmus Času mizne bezo stopy. Tak napríklad Etymologický slovník ruského jazyka z r. 1959 (autor A. G. Preobraženský) uvádza, že slovo „Время“ označovalo kruhový pohyb, otáčane kolesa (čo je naozaj tak, keďže pólová štruktúra Času predstavuje otáčajúcu sa špirálu). Čo do výslovnosti je blízke slovo „бремя“, čo označuje ťažkosť (bremeno), odkiaľ pochádza ja známa fráza „niesť svoje bremeno“. Hoci paradoxne, ale skutočne dostávame, že prvopočiatočný zmysel slova „Время“ sa vyjasňuje zo slovného spojenia „niesť ťažkosť svojho bremena“.
V sanskrite „bharma“ tiež označuje ťažkosť, zendský „Ьaгэman“ má presne ten istý význam.
Okrem toho, ruské slovo „Время“ čo do výslovnosti sa blíži k indoeurópskemu základu „wertmen“ a sanskritskému „vartman“, čo znamená „vart“ – otáčanie a „man“ znamená človek, jeho „JA“.
Indii ešte existuje slovo, ktoré tiež označuje čas – „kalah“. Je to vydelený úsek v čase rovný jednému kruhu špirály večného času, čo v ruštine, ako aj v slovenčine nazývame „KALI“, t.j. epocha ohraničená jedným kruhom času. Existuje aj obecne slovanská forma „vertmia“, v ktorej po vymiznutí písmena „t“ sa dostávame k prvopočiatočnému významu slova „Время“, čo rovnako označuje otáčavý pohyb. V bretónskom jazyku existuje slovo „vreman“, čo znamená „teraz“ (terajšie odrazenie „JA“), a čas sa po bretónsky povie „pred“ (predchádzajúce minulé odrazenie „JA“).
Väčšina lingvistov dochádza následkom toho k uzáveru, že v indoeurópskych jazykoch výraz Čas sa prvopočiatočne viazal s určitým vonkajším prejavom nejakého procesu. okrem toho, slovo v chode času menilo svoj rod, čo je podobne aj v staroírštine, kde „ge“, t.j. čas bol od počiatku stredného rodu, zatiaľ čo neskôr sa zmenil na ženský rod.
Nemecké slovo „die zeit“ sa dá vyložiť ako „Tá Cyklus“, t.j. úsek Času, kruh, cyklus a možno povedať, že ide o „CE Ty“, pričom v staroslovienskom jazyku Ci alebo Či označovalo merný úsek, odkiaľ pochádza aj slovo „číslo“.
Latinský význam slova „tempus“ možno tiež naviazať na Čas, t.j. na rýchlosť toku Času, hoci sa inde viaže na „tendo“ alebo „teneo“. Mnohovýznamná je blízkosť latinských slov „tempus“ a „templum“ (chrám), lebo prvopočiatočne znamenalo svätý priestor, ktorý etruský žrec načrtával na poludnie.
Množstvo faktov ukazuje na sakrálnosť kategórií času u žltých národov. Čínsky hieroglyf „či“ alebo „ci“, ktorý označuje čas, rovnako znamená aj „chrám“.
Meno gréckeho Boha Chronosa, Boha Času, pozostáva z dvoch koreňov „choro“ (alebo „chro“), znamenajúci kruhový pohyb, (odkiaľ pochádza aj naše slovo „chorovod“), „nos“ – t.j. nosiaci, čo v celku znamená nosiaci kruhový pohyb (Času).
Boh starých Rimanov Janus má vo svojom mene – nasmerované odrazenie „JA“ – Času.
Slovo čas je obsiahnuté aj v staroegyptskom mene Boha Thota.
V ezoterickej súčasti zoroastrizmu – zervanizme – „čas“ znamená Zervan (cyklus vanov) vyhlasovaný vyšším počiatkom.
Staroruská Bohyňa Makoš a jej dcéry Doľa a Nedoľa, aj staronemecké Bohyne osudu Norny tiež slúžia ako personifikácia Času. Mená Bohýň a ich dcér hovoria samé za seba, a mená starogermánskych Bohýň Urd, Verdandi a Skuld znamenajú minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Bohyne, ako v mytológii ruskej tradície, tak aj v starogermánskej nielen jednoducho „ťahajú“ za nejaké nite, ale tkajú priadzu osudu a všetky sú spojené s Časom.
Prekvapivo zhodný obraz vidíme aj v mytológii starých, červenokožích Mayov. Všetky obelisky a oltáre v ich kultoch sa budovali s cieľom zvečnenia periód Času. A samotné intervaly Času sa zobrazovali vo forme noše, ktorú nosili na chrbtoch hierarchický Bohovia-poslanci. Takto dosiahli zobrazenie personifikácie dní, mesiacov a rokov. Podľa výpočtu, ktorí Bohovia budú mašírovať v daný deň, žreci Mayov dokázali určiť ich spoločný vplyv a takto predpovedať osud ľudstva.
V tejto spojitosti môžeme urobiť tento uzáver: predstavy o Čase vychádzajú z najstarších, hlbinných vrstiev ľudskej psychiky, a preto nie je náhodná aj jeho sakralizácia. V každej skupine indoeurópskych jazykov existuje vlastné meranie a označovanie Času, jednotný termín neexistuje.
„Podľa cudzieho času žiť nemožno“, práve toto kľúčové pravidlo poznajú všetci ideológovia všetkých svetových náboženstiev, okultisti, aj rôzni rasoví vodcovia.
Čas sa v predstavách prostého človeka myslí nie ako univerzálna, ale ako subjektívna kategória, inokedy ako proces, ktorý pripúšťa, že daný človek môže do neho zasiahnuť. Čas sa dá „ťahať“, „rozprestrieť“, „niesť na pleciach ako osud“. Čas sa dá navŕšiť, čo je najdôležitejšie.
Vedcom je odnedávna tiež známy výraz „hustota“ Času. Dnes už vieme, že miesta, kde pristávajú UFO majú lokálne zmenené hustoty Času. Toto je nový názov v súčasnej vede, ale každý človek ho chápe po svojom. Sú to variácie času a priestoru, slabšie, čo vplýva na náš hlavný mozog. V miestach pristávania UFO býva človeku zle, klesá frekvencia bitia srdca, nastupujú problémy s črevným systémom, prichádza potenie a pod.
Nuž, zhrňme si, čo to je Čas z pohľadu našich Predkov:
Čas je premietané vyžarovanie, rozmer nášho „JA“ vo forme špirálovitého toku – ak použijeme súčasnú terminológiu – ale čo sa týka vlastnej obrazovej podstaty, tak pripomína rieku Času.
Jeho špirála sa zväčšuje a zmenšuje. Energia v ľubovoľnom uzavretom kontúre prebieha ako vnútri, tak aj vonku. Znamená to, že na osi sa vždy premieta informácia, pretože, ako sme už povedali vyššie, tí, ktorých nazývame jasnovidci, ktorí vidia minulosť aj budúcnosť, majú prístup k osi času. Presnejšie, nie iba prístup, ale vedia prečítať obraznú informáciu, ktorá sa tam nachádza. Táto špirála – v súlade s prastarými textami – sa používa na zhmotnenie pri reinkarnácii, t.j. jeden človek sa môže materializovať ako do ďalekej budúcnosti, tak aj do ďalekej minulosti. Tieto isté myšlienky potvrdzuje aj etymologický rozbor významu bázového slova „Время“ u rôznych národov.
Ale pre našich Predkov nebolo dôležité iba pochopiť podstatu významu času – ktorý sme sa tu pokúsili vysvetliť – ale pre každodenný život ho potrebovali aj merať. Preto existovala aj sústava systému mier, ktorá bola spojená s Prírodnými a Človečenskými Rytmami. Hoci dnes používame dvojokruhový 12-tkový systém rátania Času (deň, hodina, minúty, sekundy), ale Slovanský systém rátania času je previazaný s Rytmami Života. Čas sa meral s presnosťou do Migu.
Uveďme si tento systém mier aj so základným vysvetlením. Materiál ponechávame v ruštine:
Slovanské miery času
Dohovorené významy znakov
Čas je nerozlučne spojený so svojimi rytmami. V ďalšom pokračovaní si vysvetlíme rytmy.
19-20 september roku 2010 (1. Ramchat 7519 UMHCH) nazývame my Slovania NOVOLETIE (RAMCHA-ITA).
Pozdravujeme všetkých našich rodných pri príležitosti príchodu nového leta!
Leto 7519 od Uzavretia Mieru v Hviezdnom Chráme je zároveň:
13019 Leto od Veľkej Struže (Veľkého Ochladenia) 40015 Leto od 3-ho príletu Vajtmany Perúna 44555 Leto od Vytvorenia Veľkého Kruhu Rassénie 106790 Leto od Založenia Agardu Irijského (9. Tajlieta) 111817 Leto od Veľkého presídlenia z Daárie 143001 Leto od obdobia Troch Lún 153377 Leto od Assa Deji 165041 Leto od Čias Tary 185777 Leto od Čias Tule 211697 Leto od Čias Svaga 273905 Leto od Čias ch’Arra 460529 Leto od Čias Dary 604385 Leto od Čias Troch Sĺnk atď.
Novoletie (Ramcha-Ita); Jeseň. Jesenná rovnodennosť. Na sviatok Novoletia sa každým úderom Veľkého zvona dáva človeku možnosť zbaviť sa jedného hriechu (Veľký zvon bije na tento sviatok 108 ráz) a počas prvého mesiaca Nového Leta človek, ktorý vykonal neblahé činy ich musí napraviť a dostať sa z tohto stavu. Konajú sa hody a pije sa medový nápoj (žiaden alkohol).
Charakteristika Leta 7519 UMHCH (2010-2011) je nasledovná:
Leto 143 Boží Dom (Chrámy Bohov). Prebieha aktivizácia Svetlých Síl, ktorá nesie budovateľský počiatok, začína sa rast ekonomiky, hlavne rozvoj výroby a poľnohospodárstva, je vhodné pre ukončovanie vojen medzi krajinami. Tento rok sa rodia deti so Svetlým budovateľským počiatkom, analytickým umom a snažiace sa pomáhať svojim blízkym.
Novoletie prichádza po skončení poľných prác, keď je už zobratá úroda, keď pečieme chlieb, varíme pirohy, pečieme koláče, aby sme poďakovali Prírodným Silám, Rodným Bohom za úrodu obilia. Z chleba si každý vôkol stola odlamuje kúsok a so slovami slávenia Bohov a Predkov ho ukladá do horiaceho ohňa. Zvoníme zvonom. Tento deň môže hlava občiny vykonávať rozličné obrady pre svojich občinníkov.
Zapaľujeme Oheň na mieste, ktoré sme vopred pripravili, vodíme chorovody okolo vatry, spievame Oslavné piesne, skáčeme cez vatru, chodíme po uhlíkoch.
Ľubovoľný sviatok sa koná pre príležitosť stretávania sa a pre radosť, spoločne hodujeme za stolom, radujeme sa z toho, čo sme minulé leto dosiahli. Diskutujeme o spoločných budúcich plánoch na budúce leto…
Musíme si zopakovať, že Cyril a Metod nevytvorili slovanské písomníctvo, ale iba cirkevno-slovanskú azbuku pre kresťanské cirkvi v ruských zemiach. V ruských, pretože naša krajina sa v minulosti volala Maličká Rus. Malá, alebo niekedy aj Červená Rus je dnešná Ukrajina. Strieborná Rus tiež v podstate dodnes existuje – je to Srbsko.
Takže – aj to iba pre zopakovanie – Cyril a Metod vzali už existujúcu Bukvicu so 49 bukvami, 5 z nich vypustili, štyrom dali grécke názvy a začali prekladať z gréčtiny do nimi „vynájdeného“ jazyka. A čím sa to vlastne tak znepáčilo týmto mníchom týchto konkrétnych päť bukiev našej Bukvice? Alebo vyberali náhodne? Ukazuje sa, že odovzdávali hrdlové a nosové zvuky. Strácajúc hrdlové zvuky, národ postupne tratil hrdlové spievanie, t.j. špecifickú vibráciu hlasových zväzov. A neprítomnosť nosových zvukov sa negatívne odrazilo na funkciách HYPOFÝZY, ktorá je CENTROM VÔLE. A bolo to!
Toto bolo – ako už vieme – nie jediné „spracovanie“ obrazovej Bukvice, čo nakoniec súdruhovia boľševici úplne dokončili.
Zaujímavým faktom je, že písmená hlaholiky, Bukvice a ešte aj cyrilské bukvy sa používali aj na označenie čísla – vtedy mali nad sebou umiestnenú vodorovnú čiarku – črtu. A pretože v súčasnosti vieme, že slovanská písomnosť má viac ako 600 tisíc rokov, následne to znamená, že slovanské písmená majú minimálne toľko isto.
Každá bukva mala aj špecifický obraz: O B R A Z. O – Podoba; B – Boh; RA – žiarenie, Svetlo Najvyššieho; AZ (Az), takto sa nazývali naši Predkovia: Az (As)= Boh, a preto Ázia (Asia) je územie, na ktorej žili naši Predkovia. Výsledný význam: OBRAZ = AZ (Človek) je podoba Boha.
Podľa Múdrosti našich Predkov „OBRAZ“ je súhrn rozličných poznatkov, spojených do konkrétneho opisu nejakého predmetu alebo javu. Každý obraz nesie v sebe hlbinnú podstatu. Táto podstata dáva možnosť pochopiť predpokladaný význam a existenciu daného obrazu. Najmä deti v počiatočnej etape učenia sú ešte schopné prenikať do hlbinnej podstaty ľubovoľného obrazu, vrátane obrazu mysle, čím prehliadajú druhostupňový význam. Schopnosť pochopiť prvopočiatočný význam obrazu, jasne a detailne si predstaviť obraz, myslieť obrazmi , to už je môcť, to už znamená byť mágom. Mág je ten, kto môže.
Naša úloha je ukázať akými prastarými poznatkami vládne slovanský národ, na akých staroruských védických obrazoch je sformovaná hlaholika. Takto každý človek má možnosť vedieť, že podľa miery poznania prastarých poznatkov sa stáva silnejším a neporaziteľným.
Každé hlaholické písmeno má svoj obraz, zvuk a číslo – v závislosti od projekcie.
Označenie, ktoré umiestnením nad bukvu mení jej význam na číselný.
Pretože neuvádzame celú učebnicu, tak si vyberieme len niekoľko prvých bukiev hlaholiky ako príklad. Príklady sú potrebné na lepšie pochopenie:
Hlaholická bukva
Zvuk
Súčasný význam
Číselný význam
Konečná forma
Počiatočná forma
Азъ
A
1
Projekcia: to je Азъ
Základ je runový:
Азъ (Az) – Boh, žijúci na Zemi.
Runa Zeme, ъ – obraz tvorenia, t.j. utvoriť, vytvoriť.
Boh žijúci na zemi je tvorivý budovateľ. Tvorivo buduje svojimi rukami. On tvorí. A Азъ má projekciu nasledovnú: RAZ, tvorca, t.j. ten, kto tvorí sám, čo znamená, že jeho číselný význam je 1 (jeden).
Bohov je množstvo, určené množstvo Bohov neexistuje, preto B nemôže mať určený číselný význam. Je ich veľa, t.j. viac ako jeden, napríklad: JA a môj Otec = 2; JA a Boh SVAROG = 2; JA (AZ) a Príroda = 2; JA a Nebesia = 2; t.j. nie dva ale dvojnosť, duálnosť. Odtiaľto aj pochádza dva v pojme ako du – dualita. Zem a Nebesia je duálny význam, a zároveň množné, t.j. dva a viac. Jedna hviezda a druhá hviezda – spolu tvoria súhvezdie. Sú – vyjadruje dva a viac.
Jestvuje naša Zem a jestvujú iné Zeme, t.j. miesta, ktoré sú obývané. Tu nastáva opäť ten istý jav: Zem a Nebesia, t.j. duálny význam, ale zároveň ide aj o množstvo. Množný systém, preto má číselné označenie = du, t.j. „2 a viac“, ale dva je chápané ako minimum, a viac – do nekonečna:
– nekonečno a + nekonečno sú opäť 2 významy. Ale koľko je toho medzi nimi je nekonečné množstvo. Ale množstvo na jednej priamke, ktoré ich spája. A toto množstvo je svojou podstatou jednota.
Bohovia na Nebesiach
= Duálny systém
As na Zemi
Znamená to, že Bohovia je jediný systém na Nebesiach a človek je jediný projekčný systém, ktorý oni vytvorili na Zemi. A zo Zeme človek dostal ako keby základ, t.j. telo = ; a od Bohov dostal Dušu, Ducha a Svedomie, a preto má „hrebeň“ tri „zuby“. Je to spojenie človeka s Nebesami. Ak by sme použili hornú spájajúcu čiaru, t.j. Nebesia – tak ako keby si so sebou „utrhla“ kus Nebies. Nebeská čiara je čiara, pod ktorú sa píšu prastaré písmená hlaholiky, rún, sanskritu a pod. v neskorších hlaholických textoch sa už nepoužívala.
Ako príklad si uveďme čakrový systém človeka:
Tri – to sú ako keby tri najvyššie čakry, ktoré dostávajú energiu z Nebies. Najvyššie čakry pracujú s Nebesami a plecia sú ako keby deliaca čiara, t.j. „črta“. Nižšie čakry pracujú na Zemskej úrovni.
Biely človek má 9 základných čakier, vrátané tých na pleciach. Preto je ako znak oddelený: , horné tri „zuby“ znamenajú Božskú úroveň.
Hlaholická bukva
Zvuk
Súčasný význam
Číselný význam
Вѣдѣ (Viede)
В
3
Kruh Zemský a kruh Nebeský sú medzi sebou prepojené tým, že Bohovia dávajú človeku možnosť stať sa Bohom. Prúdy energie idú zhora, a tak toto písmeno ako keby pripomínala čašu Múdrosti. Bohovia ako keby napĺňali čašu Múdrosti. Tu sú už 3 spojené prvky: Boh – jedna Múdrosť; As (človek) – druhá; Védy – tretia. Keď sa toto všetko spojí, tak dostaneme jediné celé, t.j. trojitosť – plné spojenie. Číselný obraz je 3.
Hlaholická bukva
Zvuk
Súčasný význam
Číselný význam
Глаголи
Г
4
Božie konanie pochádza od Bohov, došlo na Zem a našlo ľudský rozum. Na Nebesiach sú myšlienky, na Zemi sila. Pri zjednotení sily a myšlienok nastáva spojenie, t.j. ako keby materializácia myšlienky a materializovaná myšlienka je глагол (reč).
Poznajúc Múdrosť sa človek stýka, a stýka sa prostredníctvo глагола (hlahola). Dostávame 4 elementy: Boh, Človek, Múdrosť a prejav tejto Múdrosti (t.j. jej materializácia) – Hlahol. Preto číselný význam je 4.
Múdrosť a Slovo, ale slovo, to už je dianie. Materializovaná myšlienka to už je dokonalé dianie, preto človek hlaholí, spravidla formou hymien, modlitieb, obracania sa k Bohom. Môže hovoriť, prednášať reč, pozývať, kričať, rečniť a pod. Ale význam hlaholiť, t.j. používať hlahol (prastarý tvar глагол) znamená, že hovorí s Nebesami, Bohmi. Výlučne vtedy človek hlaholí.
Hlaholická bukva
Zvuk
Súčasný význam
Číselný význam
Добро
Д
5
Dobro. Ak pri zobrazení znamená to, čo sa dáva zhora, tak dostávame Védy, t.j. Prvopočiatočnú Múdrosť. Pri tomto zobrazení dostávame DOBRO, t.j. „vyrábame“ si batožinu do Nebies. Nadobúdame skúsenosť okrem tejto Múdrosti, čo znamená, že nadobúdame aj svoju osobnú skúsenosť. Naše dobro si „ukladáme“ ako horu a hora vrcholom vždy siaha ďalej a vyššie k Nebesiam. U nás je viac pohorí s názvom MAGURA. Ukazuje to na hĺbku Starej Viery v časoch pred násilným pokresťančením našich zemí. Je to skratka Mať GARA, t.j. Matka Hora. Dokonca aj kresťania hovoria, že „Neukladajte si bohatstvo na Zemi… ale na Nebesiach…“. Znamená to, že Múdrosť a Dobro sú medzi sebou vzájomne previazané ako Védy a Dobro. Čím viac človek poznáva Védy, tým viac tvorivo buduje. A toto sa mu viac a viac „prikladá“ navrch. Využívajúc pomoc Bohov, Múdrosť, Dianie, t.j. Tvorenie, človek hromadí svoju vlastnú SKÚSENOSŤ (Dobro).
Dostávame 5 elementov: Bohovia, Človek (As), Védy (Múdrosť), Dianie (slovo, t.j. materializovanú myšlienku – preto dianie), Dobro (skúsenosť) ako výsledok tvorenia.
Védy – Bohovia sú hore nad nami, ale tvoríme my = (Dobro).
A tvoríme pre Nich. Človek tvorivo buduje Dobro. Človek tvorí nielen pre blaho na Zemi, ale buduje aj svoj vlastný Svet vo Vesmíre. Pripravuje si pre seba svoju vlastnú budúcnosť a život na Nebesiach. Niekto si chystá budúcnosť na Nebi, ale naši Predkovia sa vždy usilovali o budúcnosť na Nebesiach. Rozdiel už poznáme a každý si vyberá sám za seba.
Hlaholická bukva
Zvuk
Súčasný význam
Číselný význam
Есть
E
6
Ak Hlaholí (Глаголи) znamená:
Tak toto hlaholické písmeno sa poníma ako polovica Zemegule. Ekvatoriálnu časť máme vydelenú, ako keby bola za hranicami Zemského Kruhu, t.j. my máme vyhradené miesto pre život na severnej pologuli. Zem, ako magnet, má dva póly. Nám Bohovia, naši Predkovia, prisúdili kladnú silu. Máme Javný Svet – Jav, nad Javom je Svetlý Nav (Slav) a ešte vyššie je Prav. Dole, pod Javom je umiestnený temný Nav(Peklo).
My žijeme medzi Slavom a Navom.
Preto biele národy žili na hornej, t.j. severnej pologuli a napríklad černosi na južnej. Znamená to, že sme dostali formu, kde máme žiť.
A názov tejto formy „je“ forma bytia. Ja „je“, to znamená jestvujem – Az je. K piatim elementom sa dopĺňa ešte element „bytie“ a dostaneme 6.
Táto symbolika jestvovala ešte pred príchodom Adamitov, t.j. biblického národa na našu Zem. Oni ju jednoducho prevzali a použili pre svoje účely. Požehnaná pôda jestvuje, ale aby z nej niečo vzišlo, po potrebné zrno (šiesty element). Zrno nazývali naši Predkovia podstatou. Aby sme mohli niečo vytvoriť, musíme to niekde vytvoriť.
Zrno je podstata. Celkom tvoria 6 elementov.
A takto vytvorili formu písmena:
Prebytočné sa odobralo
A výsledok Есть
Hlaholická bukva
Zvuk
Súčasný význam
Číselný význam
Живѣтѣ
Ж
7
* – Druhá forma je forma písania, ale v hlaholickom texte sa používajú oba varianty.
Bohovia a ľudia. Zemský a Nebeský Kruh sú medzi sebou previazané . Dva Svety, na ktoré pôsobí vplyv (zostupuje prúd energie – požehnanie) odniekadiaľ zhora: . Bohovia a ľudia žili a Bohovia sa s ľuďmi bratali, čoho príčinou bol Ra-M-Cha, z ktorého vytryskol Životodarný prúd Inglie. K šiestim elementom sa doplnilo to, čo dalo podnet na život, aby všetko ožilo. Svetlo všetko oživilo, t.j. Svetlo Inglie. A pribudol ďalší, t.j. siedmy element.
V tomto materiály nemôžeme priviesť kompletnú hlaholiku, ale uvedieme si niekoľko príkladov obrazov a ukážku všetkých bukiev hlaholiky.
PRÍKLADY OBRAZOV
Х А Р А Т Ь Е
Charatia je text napísaný na kúsku pergamenu, niekedy nazývaný aj pergamenový nápis alebo zvitok.
– хьнъ Luna, Luny, lunné svetlo, všetko, čo je spojené s Lunou;
– Az – Boh, žijúci na Zemi;
– рьцы, t.j. to, čo dostávame a vykonávame zhora, informácia zhora. Slnečné svetlo voláme Biele Svetlo. Znamená to, že Svetlo Luny je tmavšie v porovnaní s Bielym. Ak papier je bielej farby, tak charatia, t.j. pergamenová koža je v porovnaní s papierom tmavá, a preto sa nazýva lunnou.
Pri priamom čítaní: Na lunnom svetle Vyššími (alebo staršími) Bohmi povedané pre mladších Bohov (potomkov) určená forma potvrdená ako systém odpovedí na predložené otázky.
Pri obrátenom čítaní: A preto, aby prišla odpoveď na predloženú otázku medzi tými potvrdeniami alebo Dedičstvom (rečené ako rada), že povedali mladším starší Bohovia Nebeskí.
Charatia je to, čo Vyšší Bohovia povedali svojim Potomkom ako odpovede na otázky pre ich Duchovný a fyzický vývoj a zdokonaľovanie. Znamená to, že charatia je určená na zápis určitých textov, rád. Na to, aby sme mohli nájsť odpoveď keď vznikne otázka.
– Az. Az pripomína trojzubec. Trojzubec je symbolom mohutnosti, vlády, sily, moci. Keď povieme Az, tak vyjadrujeme niečo v zmysle sila, moc, mohutnosť, profesionálne návyky, skúsenosť, t.j. všetko toto je materializované v Aze.
– Bohovia. Podstata obrazu je spojenie a jednota Zemského a Nebeského, zjednotenie tela, Duše, Ducha a Svedomia v jedno.
– Toto predstavuje spojenie skúseností, rodové spojenie.
Jednota, poznanie, Az, profesionalizmus, skúsenosť, to všetko je spojené s – Božské zjednotenie množstva v jedno a tretie – je ako spojenie skúsenosti, rodové spojenie, dáva spojenie vnútorného a jednoty, čo vedie k ukončeniu, ku skúsenosti, dokonalosti. Spoju dostávame „spájajúce určeným spôsobom“. Je to ako systém výberu.
Д А | А Б О | Н Е Т
Á n o | a b o | n i e
– Dobro Božie, t.j. Dobro Asov, a preto ešte v dnešnej ruštine ostalo „áno“ ako „DA“
– naše, to, čo sa nám páčilo, to, čo sme dosiahli; – forma bytia, vývoj; – potvrdenie, t.j. to, čo všetko potvrdzuje.
Buď berieme Božské (), alebo nahromadené nami, vlastnou, osobnou skúsenosťou na nízkej úrovni (). „Áno alebo nie“. Naši Predkovia používali „ABO“ namiesto „alebo“ – čo „nespisovne“ používame dodnes. – je to to vyvýšené, ako keby od toho zhora – Nebesia, je Zem. Keď človek hovorí „NIE“, tak od seba oddeľuje moc Nebies, t.j. vykonáva prízemný výber. Keď hovorí „ÁNO“, tak vyberá to Nebeské a to čo je nad ním, t.j. nasáva všetko.
– Hlaholiť Az. Hlahol je dokonalé zvestovanie, t.j. poznávaná myšlienková forma, t.j. obraz. Az znamená to (raz je skúsenosť) ešte aj Budovateľ. Hlahol je v prvom rade materializovaná myseľ, t.j. zhmotnenie budovateľa. Preto zhmotnenie budovateľa sa u nás nazývalo „GA“ – „PÚŤ“, t.j. materializovaná myšlienka, ktorú zhmotnili Bohovia, teda púť, po ktorej ideme. Nebeská Púť – ktorú sme materializovali v svojich myšlienkach, musíme ešte materializovať aj na pozemskej úrovni, čím dostávame (gať).
Gate sú predĺžené púte, ktoré boli používané vo vrátach. Ale gať cez mäkké močiare znamenalo púť tvorení, t.j. vytvorenú rukami. A nie iba rukami, ale vytvárali ju profesionáli, t.j. vytvárali ju Asi. Ale sú aj Asi Nebeskí, napríklad Bohovia, ktorí riadia živly. Oni tiež vytvárajú púť zo žiarení, a vtedy vidíme na nebi dve alebo viac žiariacich pútí:
Čítame to RADUGA, čo dnes používame ako DUGA, t.j. DÚHA.
– reč – to je u nás tiež najvyššie.
– to, čo zhmotnili Vyšší Bohovia. A to, čo Vyšší Bohovia zhmotňujú je pre nás ako žiarenie, t.j. čisté, svetlé, žiariace.
– DU – Добро a Укъ. DU je forma miery.
– GA, v tomto prípade () – Az je konečná, Raduga (= Dúha) od Bohov pochádza a opäť sa vracia na Zem.
– Рьцы Асов Добро. Keď hovoríme o Božom Dobre, tak sme radi.
– RADA
Priame čítanie:
– hovoria
– starší
– dobré
– mladším
Obrátené čítanie: A mladší prijímajú prichádzajúce od starších. Mladší prijímajú to, čo hovoria starší ako Radu. Tu môžeme poznamenať, že v našom jazyku sa uchoval starší výraz (rada), pričom do dnešnej ruštiny už bol zavedený výraz совет.
– radan, t.j. hlava Rady, ten najmúdrejší.
– Rod
– zhmotnenie
– spojenie s Predkami
– Rodové spojenie
Zhmotnenie nás „odtiaľ“, t.j. žiarenie, aby sme sa potom vrátili „tam“, pričom si so sebou vezmeme nadobudnutý dostatok.
Toľko ako príklad postačí. A pre úplnosť si uveďme kompletnú hlaholiku tak, ako ju poznali a používali naši Predkovia:
A pre prípad, že by si niekto chcel samostatne precvičiť hlaholiku prinášame aj príklad uceleného textu:
Nuž rodní bratia a sestry Slovania, môžeme súhlasiť s tým, že naše písmo „vymyslela“ nejaká „opica“ pozorovaním konárikov?
Cieľom a úlohou našej stránky je prinášať naspäť poznanie Predkov všetkým potomkom Veľkej Rasy, ktorým nie je ľahostajný vlastný pôvod a vlastní Predkovia. Rozsah dedičstva Predkov ide ďaleko za všetky očakávania, ktoré boli známe v prostredí v ktorom sme vyrastali. Hovorili nám – ba stále hovoria – že sme divosi, ktorí len krátko pred tým, ako k nám prišli dvaja „svätí“ pologramotní mnísi z Byzancie akurát tak stihli zísť zo stromov.
Pokiaľ nám to hovoria tvari – niet sa čo diviť. Ak sa pozorne pozriete okolo seba zistíte, že najväčšie zlo, ktoré sa okolo nás odohráva nerobia tvari – robíme ho my sami. My sami ničíme Prírodu za „30 strieborných“ – rúbeme stromy, otravujeme rieky, kruto týrame a zabíjame zvieratá, drancujeme nerastné bohatstvo. Oni nám iba nanútili a systematicky podsúvajú lživé hodnoty, ktoré sme časom „prevzali“ za svoje. Ich stratégia je vždy rovnaká: rozdeľ a panuj. Týmto z nás urobili otrokov, ktorí sami ničia vlastnú planétu a ťažia vlastné bohatstvo, ktoré oni potrebujú. Sú to paraziti a paraziti nikdy nerobia. Práve v tom sú neskutočne vynaliezaví. My sa navzájom zabíjame, nenávidíme, podpiľujeme si pod sebou konár na ktorom sedíme. Im už dnes stačí iba „odoberať“ to, čo pre nich vyťažíme. Takto dosiahli minimálne dva ciele – oni majú naše suroviny a my na nich otrocky robíme. Pretože to, čo robíme je ničenie jednej z našich podstát – Prírody – ešte aj my sami karmujeme a sťažujeme si vlastnú evolúciu.
Svetová vláda má známy plán, ktorý počíta so „zlatou miliardou“, t.j. cieľom je pozabíjať všetko „nadbytočné“ obyvateľstvo. Mnohí si myslia, že sú to iba zbytočné a nereálne uhorkové zvesti. Nuž, niektorí si pamätáme silu a moc bývalého socialistického bloku. Nikto reálne nerátal s možnosťou, že jedného dňa sa rozpadne všemocný Sovietsky zväz – ale stalo sa. Prišli rôznofarebné revolúcie, ktoré ktosi v pozadí trpezlivo a cieľavedome plánoval a najmä financoval – a ten ktosi naplánoval prežitie 1 miliardy ľudí na Zemi. Otázkou možno je: Prečo vlastne? Odpoveď je zarážajúco jednoduchá. Nástupom Dňa Svaroga – presnejšie, prvých niečo viac ako 450 rokov to bude Ráno Dňa Svaroga – nezadržateľne nastupuje Vek Vlka, keď nikto nebude drancovať Prírodu, pretože Kultúra – na rozdiel od Civilizácie – žije na princípoch Svetlých Svetov a aj zodpovedajúcich energiách, ktoré neničia, ale tvorivo budujú. Tento nástup tak či onak neprežije drvivá väčšina terajšieho ľudstva, ale tvari sa potrebujú „poistiť“. Dni a Noci Svaroga sa trvalo striedajú, ich vzájomný pomer je však neustále iný. Je to rovnako ako s dĺžkou dňa a noci na Midgard-Zemi. Medzi dvomi slnovratmi je pomer dní a nocí rôzny. No a my, ak sme rozvíjali dedičstvo Predkov sa tu už nebudeme musieť vracať – ak neostanú karmické väzby. A tak pre istotu – ak by tu ostalo veľa biorobotov, ktorí nevedia inak ako žiť na úkor Prírody – by pokračovali v drancovaní prírodných zdrojov, ktoré siví považujú za svoj majetok. Koščeji včas odletia, ale otroci ostanú – aj mnohí tvari a hybridi. Ich počet – z pohľadu Svetovej vlády – musí byť redukovaný na úroveň, ktorá zabezpečí uchovanie nerastného bohatstva pre ďalšiu Noc Svaroga, ktorá tak či onak príde a oni sa vrátia.
Podrobnejšie si o nadchádzajúcich udalostiach povieme v samostatnom článku, ale teraz sa zameriame na neoddeliteľnú súčasť kultúry – písomníctvo. Niektorí z vás nás upozorňujú na iné stránky, ktoré používajú alebo sa odvolávajú na nás ako zdroj. Niečo sme si overili a naozaj sme čosi zistili. Na jednej stránke boli dlhšiu dobu preberané naše materiály, ale vždy sme boli uvedený ako zdroj – čo je v poriadku. Potom sa však čosi stalo, a hoci v určitej miere sú naše informácie naďalej používané, odkaz na našu stránku „zmizol“. Bol však nahradený čímsi veľmi podobným, stránkou, ktorej názov je podobný nášmu, iba jedno písmeno chýba. Ale čo je oveľa zaujímavejšie – naše informácie sú už účelovo spracovávané tak, že nabádajú na iný smer.
Toto je názorný príklad projektu „Démon Slovanstva“ o ktorom sme už hovorili. Nie je fér preberať informácie zo zdroja, ktorý ani len nepomenujem. A vzhľadom na to, že my čerpáme z Védických materiálov, ktoré predtým na území Slovenska, Moravy a Čiech nikto nepoužíval – ľahko zistíme odkiaľ „vietor fúka“. Ale nastáva zaujímavá situácia, ktorú bude zaujímavé pozorovať pre tých, ktorí zmienenú stránku navštevujú. Védické podanie hovorí o mimozemskom pôvode našej Kultúry, zatiaľ čo „klasické“, tvarmi preferované tvrdenie hovorí o primitivizme našich Predkov. Tieto dve veci sa nedajú spojiť, a preto bude zaujímavé sledovať, ako z tohto maglajzu vzájomne si odporujúcich vecí táto stránka vybŕdne. My hovoríme o hlbinnom význame rún – tvari napr. o konárikoch, ktoré slúžili ako predloha pre runy…?
Začnime netradične – Etruskami. Existuje etruský nápis na štvoruholnom kameni z Volterry, ktorý po prepísaní do latinky vyzerá takto:
DVIARASADENTMASELAEITRECSDENSTMENADA
Teraz použijeme vedeckú formuláciu „predpokladajme, že“ – a predpokladajme, že Bukvica v polovici 1. tisícročia pred n.l. existovala a patrila medzi rôzne etruské písma. Prepíšme text jednoducho bukvicami a zistíme, že každý gramotný južný Slovan (Srb alebo Bulhar) ho bez problémov prečíta a pochopí napísaný oznam:
двиаразадѣнтмасѣлаєитрєчдѣнстмєнада: двиа раза диен тма сиела е и треч диенс тменада
t.j. dvia rasa dien tma siela e i treč dnes tmenada. Takže ak to prepíšeme do dnešnej slovenčiny, tak dostaneme takýto význam: dva razy dňa tma zišla, je i tretí deň tejto tme podobný.
Toto je prvý z troch tisícok etruských nadpisov, ktoré nepotrebujú nijaké špeciálne vysvetľovanie. Jasné, gramaticky stanovené poradie slov v prevedení južných Slovanov. Tento nápis nám dovoľuje konštatovať holý fakt prítomnosti slovanskej reči a písomníctva na miestach neďaleko od Balkánu. A čo sa týka časovania – ide o obdobie jeden a pol tisícročia pred príchodom Cyrila a Metoda. Takéto „rozlúštenie“ etruského písma bolo nie prvý raz publikované ešte v sovietskom časopise PROSTOR, č. 5 z roku 1968 v článku pod nadpisom „O JAZYKU NIEKTORÝCH ETRUSKÝCH NÁPISOV“. Text je tak lingvisticky a gramaticky dokonalý, že nie sú potrebné nijaké odhady a kombinačné porovnávacie výklady. Neumožňuje rozpad na slová, pretože je už dokonalý. Je to jazyk južnej vetvy Slovanov, teda nijaký „praslovanský“, ako by sme mali – v zmysle „modernej vedy“ – očakávať vzhľadom na vek pamiatky. Ide o živý jazyk, ktorý si uchováva dodnes také základné dialektické črty, ktoré sú zafixované v lexike a gramatike starého oznamu. Praslovania sú jednoducho výmysel – naši Predkovia sa nevyvíjali z opíc…
Prečo sú však slová písané spolu, bez medzier? Takto je napríklad aj v sanskrite. V jazyku Hindu však už rozdelenie textu existuje. Tibetský jazyk rovnako nemá vydelené slová. Prečo? Vo všeobecnosti všetky „materinské“ jazyky nemajú znaky oddeľovania slov, pretože takéto znaky NARUŠUJÚ ODOVZDÁVANÝ OBRAZ a prevádzajú ho na plochú informáciu, ktorá v ponímaní našich Predkov znamená poznanie formy „ležanie na povrchu“, čo je „lož“ – od slova lože/ lôžko. Obyčajná, dnešná, abecedná zvuková písomnosť – navyše s rozdelením na slová – predstavovala iba dočasnú obálku, akúsi povrchovú „nálepku“. Ak teda niekto vykladá nápisy na základe tohto povrchového, bezobrazného písma, dochádza neraz k absurditám.
Jeden z najväčších predstaviteľov porovnávacej jazykovedy, sanskritológ a mytológ Friedrich Max Müller (1823-1900) napísal:„V období predchádzajúcom vytvoreniu súčasných etník každé slovo v provpočiatočnom árijskom jazyku bolo mýtom, každé meno obrazom, každé podstatné meno určitou osobou a každý predmet malou drámou. Z tohto dôvodu mnohí pohanskí bohovia – indickí, iránskI, gréckI, germánskI, slovanskí a iní – nie sú nič iné, ako výsledok personifikácie poetických označení (mien) NEOČAKÁVANÝCH dokonca aj pre tých, ktorí ich vymysleli“.
A len si predstavme, že nejakí ľudia len tak, z ničoho nič, sami vymyslia jazyk z úplnej nuly! Ako je možné, že za milióny rokov nemohli napríklad primáty – v zmysle „platnej“ teórie Darwina – vytvoriť jazyk?
„PANÓNSKY ŽIVOT“ Cyrila hovorí, že keď on prišiel do Korsunu (Chersones Tavrický koncom r. 860 n.l.) na ceste z Konštantínopola do Chazarského kaganátu (ešte pred vytvorením cyriliky – cirkevno-slovanskej azbuky), tak tam mu ukázali Evanjeliá a Žalmy už napísané „ruskými písmenami(!)“. Projekt implementácie náboženstva medzi Slovanov namiesto Viery bol pripravovaný dlho a dôkladne.
Cyril takto zostavil svoju azbuku na základe slovanskej písomnosti a doplnením grécko-byzantských bukiev tak, aby bola vhodná na preklad kresťanských textov, čo sa mu podarilo urobiť za historicky veľmi krátky čas. Toto ostatne potvrdzuje aj cirkevno-historický slovník Ruskej, kresťanskej „pravoslávnej“ cirkvi z r. 1889: „Rossi, variažské plemeno, žili v južnej Rusi… Od nich prevzal bukvy Sv. Cyril“.
Keď už sme pri cirkevných zdrojoch, pozrime sa na ďalšieho osvieteného biskupa, ktorý vo svojich „Opísaniach života Otta Bramberského“ opísal „divé mravy“ Slovanov:„čestnosť a súdržnosť medzi nimi, satanistami-pohanmi je taká, že nezamykajú svoje truhlice a šuflíky. My sme tam nevideli nijaké zámky, nijaké kľúče, ale sami obyvatelia boli dokonca veľmi prekvapení, keď si všimli, že prenosné krabice a truhlice biskupa sa zamykali na zámok. Odev svoju, peniaze a rozličné drahocennosti oni držia v kadiach a bočkách, neobávajú sa nijakého oklamania, pretože ho nevyskúšali. A čo prekvapivé, ich stôl neostáva prázdny, nikdy neostáva bez jedál. Každý otec rodiny má samostatnú izbu, čistú a upratanú, ktorá je určená výlučne na jedenie. Tu vždy stojí stôl s rozličnými nápojmi a jedlami, ktorý sa nikdy nevyprázdni: minie sa jedno, prinesú druhé. Myši tam nevpúšťajú. Jedlá, očakávajúce účastníkov hostiny, sú pokryté tými najčistejšími obrusmi…“ Takže ak sa len trochu zamyslíme, tak to, čo je dnes v podstate „životný štandard“ nazývali kresťania v minulosti „divokosťou“… Ak by sme chceli byť dôslední, aký názor majú na takéto veci kresťania dnes? Logicky by nemali súhlasiť, pretože tento je náš.
Prejdime ku konkrétnym písomnostiam. Napríklad uzlíkové písmo slúžilo okrem bežnej funkcie odovzdávania informácie aj ako okrasa interiérov alebo ako oberegy a svojou podstatou to sú trojrozmerné hieroglyfy, z ktorých bola zostavená prastará „abeceda“, z ktorej po mnohých tisícročiach vznikla hlaholika. Čo sa týka Bukvice už vieme, že každá bukva má niekoľko hlbinných, t.j. tajných obrazov, ktoré pomáhajú vyjadriť podstatu slova vytvoreného z bukvíc. Bukva „Азъ“ má tieto významy: počiatok, prvopočiatok, zdroj, jediný, jedinečné, človek, ja – hoci v skutočnosti je obrazov ešte viac.
Zaujímavým faktom ohľadom slovanskej písomnosti je zistenie izraelských vedcov, ktorí došli tak ďaleko, že v súčasnosti sa už mnohí z nich prikláňajú k tomu, že ruský jazyk je základom všetkých indoeurópskych jazykov. Lingvisti a matematici už dokázali, že štruktúra ľudskej reči, knižných textov a štruktúry postupností DNA sú si matematicky príbuzné.
Prečo bol a je vyvíjaný taký tlak na zmenu významov slov? Podstata leží v našej elementárnej neznalosti podstaty obrazov, ktorými naši Predkovia pomenovávali rozličné hrany vedenia Vesmíru, a tak vzniká skazené ponímanie skrz súčasný svetonázor – pri ktorom sa iba na náš, prastarý obraz povrchovo nakladá nový, ich obraz, sformovaný existenciou nášho sveta, ktorý najčastejšie nesúhlasí s prastarým uvedomením si Podstaty, t.j. toho najhlavnejšieho, osnovy jedného a toho istého slova. Napríklad v podstate nedávno vymyslený znak ruskej azbuky „Я“ (JA) nemá zastúpenie v prastarej Bukvici, a preto nenesie v sebe prastaré podstaty – obrazy. Takto mozog bieleho človeka prijíma tento znak po starom, t.j. iba ako spojenie „j + a“, takže na „JA“ neexistuje nijaká reakčná odozva, pretože mozgové štruktúry neprijímajú takúto vibráciu ako celok, a teda je delená už v sluchovom nerve.
Názorne si toto úmyselné zjednodušovanie môžeme ukázať na jednoduchom slove „MIR“, ktoré v bezobraznej abecede široko používame aj my. Máme viacero mien, ktoré tento koreň majú, ale o čom vlastne tieto mená dnes hovoria?
To, čo aj dnešná ruština pozná iba ako „МИР“ a my „MIR“ má v Bukvici 5 rôznych významov, ktoré dnes nedokážeme vôbec rozlíšiť. Ak by sme použili bežné meno „Vladimír“, tak pri uvažovaní iba niekoľkých verzií by to vyzeralo asi takto: Vladiмір je významovo „vládnuť Vesmírom, Svetom, t.j. napr. v národnom rozmere“, Vladiмїр je významovo „vládnuť/ ovládať občinu, t.j. spoločenstvo, v ktorom človek žije“. No a Vladiмир vyjadruje človeka, ktorý jednoducho nemá rád rozpory a vojny. Aké meno teda dávame dieťaťu, ak ho nazývame Vladimír? Na čo ho ním predurčujeme? Nuž, nevieme. A tomu budú zodpovedať aj reakcie mozgu.
Čo robili naši Predkovia? Pretože mali celostný systém zobrazovania, t.j. kompletnú Bukvicu, tak z obrazov – ako keby tehličiek – zostavovali slovo, ale potrebný obraz už vedeli vopred. A pri zmene zápisu sa už mení obraz slova. Ľubovoľné skazenie základnej osnovy neodvratne privedie k povrchnosti v úsudkoch o čomkoľvek, t.j. k lži. Naše pôvodné systémy písomníctva – vrátane Bukvice a Hlaholiky – nesú v sebe obrazy, ktoré odrážajú kľúčové filozofické významy ponímania rozumného človeka: Boh, Duša, Duch, Svedomie, Život, Bytie, Miera, Istina (t.j. Absolútna Pravda), Pravda, Rozum, Hmota, Sila (energia), Skutočnosť, Podstata, Obraz, Poznanie, Práca, Tvorenie, Pokoj, Cieľ, Lad (harmónia), Svetlo, Tma, Dobro, Zlo, Počiatok, Ľúbosť, Matka, Otec, Rod, Národ a v sebe obsahujú prekvapivé množstvo nápovedí, ktoré sú zacielené na samotnú podstatu javu. Ak čítame takéto slová v našej starej reči, t.j. slovienčine, v ich samotných základoch, tak ich čítame PRESNE TAK, ako ich dôsledne premysleli naši Predkovia – Ščuri a Praščuri. V základe každého „materinského“ jazyka sa nachádza tzv. „metajazyk“, t.j. Vesmírne PRAobrazy, ktoré sú pre všetkých spoločné, čo je presne ten „PRAjazyk“ všetkých živých foriem v Stavbe Sveta, ktorý neúspešne hľadá, ale nenachádza súčasná veda. Variant, že dnešné jazyky sú iba zdegradované pozostatky Prajazyka sa totiž vôbec neskúma.
RUNY
Dnes mnohí „odborníci“ hovoria, že vedia čítať staré texty a nenachádzajú v nich „moderné“ doplnky – populárny argument je napr. slovo „energia“. Chýbajú im však elementárne poznatky o systéme nášho písomníctva. Napríklad už znaky sanskritu majú každý na 50 významov – od jednoduchých, povrchových významov až po hĺbkové, obrazové čítanie, a to je iba zjednodušená forma ch’Árijskej Karuny. Možno ste sa stretli s javom, že niekoľko prekladov toho istého textu zo sanskritu je vysvetľovaných rozdielne. Nuž áno – niekto číta na povrchu, niekto hlbšie a iný vidí aj obrazy. Práve preto sa množstvo drahocenných informácií podarilo po tisícročia uchovať – lebo ich bioroboti nevedia prečítať. A tak krátky text môže obsahovať obrovské množstvo informácií v pôvodnej, neskreslenej forme. Je treba poznamenať, že preklady pre verejnosť sú úmyselne „dodávané“ v čo najprimitívnejšej, t.j. povrchovej forme.
A čo je runa? Nie je to ani písmeno ani hláska. A na rozdiel od sanskritu má každý znak 144 významov-obrazov. A tak tí filológovia, ktorí tvrdia, že dokážu čítať runický text sami seba klamú. Zvládajú iba vrcholčeky a nemajú ani len podozrenie o existencii koreňov. Runa je tajný (najvyšší, hlbinný) obraz toho javu, udalosti, ktorá sa zobrazovala v runickom nápise, jeho podstata. Teda Karuna, t.j. zväz rún nie je ľahké rozšifrovať a ani ho nedokážu prečítať rozliční samoukovia a amatéri. Dokážu to iba dobre vyškolení profesionáli, ktorí majú dar zjednocovať a chápať cestu obrazu runy (daarungovia).
1. Ch’Árijské Karuny (zväz rún) – je žrecovské písmo, zborník tajných runových obrazov. Etymológia slova: runy – „rekúce (=r) poznanie (=uny)“. Základný počet rún je 144. Doplnkovo sa používajú runy času, priestoru, smerov, rozširovania sa, meniacich sa obrazov, prenikajúcich obrazov atď. V KNIHE SVETLA je použitých 256 rún, ale celkovo je ich oveľa viac.
Zjednodušené formy Karuny:
a) Sanskrit (samskrit) – samostatne skrytý žrecovský jazyk. Forma jazyka, ktorú odovzdávali v tanci na chrámovej hore špeciálne tanečnice sa aj tak nazýva – devanagare („deva na hore“ dnes je to jednoducho jeden z „fontov“ sanskritu);
b) Futark; c) Slovanské runy, runy Bojanova hymna; d) Sibírska (chakaská) runnica atď.
Príklady písania:
Runa KA: zväz, spojenie (ak stojí na začiatku slova); jedno z mnohých (ak sa nachádza na konci slova).
Runa Ras (Расъ): svätý leopard bielej farby; nebeský čertog (niekoľko súhvezdí) a pod.
2. Da’ÁrijskéTragi (Тьраги, „utvrdená žiariaca cesta“) – hieroglyfické (ideogramové) načrtávanie odovzdávaných obrazov. Čítali sa všetkými štyrmi smermi.
Príklady písania:
Traga „RA“ – svetlo, žiarenie
Traga: umiestňuje sa v čase na dodanie zmyslu deju
3. Rassénske obrazno-zrkadlové písmo (molvice) Túto písomnosť dnes nazývajú etruské (tyrrhénske) písmená, ktoré sa stali základom starofénickej abecedy, na báze ktorého bolo vytvorené neskoršie zjednodušené grécke písmo a latinka.
Ruský vedec P. P. Orieškin vo svojej knihe o rozlúštení starých jazykov Babylonský fenomén vyzdvihuje jednu úplne neopakovateľnú osobitosť rassénskeho písma (zrkadlovitosť), pred ktorou sa ukázala dnešná lingvistika s jej kapitulantským heslom „etruské sa nečíta“ bezmocná. V knihe dáva aj svoje odporúčania na prekonanie tohto problému. Ale rassénske písmo – ako vidíme z jeho názvu – je organickou syntézou obrazného napĺňania bukiev a slov, ale aj spôsobov na vyjavenie tohto obrazného naplnenia.
Táto osobitnosť je v tej alebo onej miere vlastná všetkým formám písomnosti Rasičov (slovanský dvukoriad), lebo je to najvážnejším prejavom Védického svetonázoru, podľa ktorého sa všetko delí, znovu zjednocuje, nemôže existovať bez svojho vlastného odrazenia.
Príklady písania:
4. Svätoruská Bukvica Najrozšírenejší druh písma medzi slovanskými národmi staroveku. Bolo používané aj žrecmi a pri uzatváraní dôležitých medzinárodných dohovorov. Jednou z foriem svätoruskej Bukvice je známe polorunické písmo, ktorým bola napísaná VELESOVA KNIHA. „Velesovica“ je typologicky staršia ako cyrilika. V texte VELESOVEJ KNIHY bola objavená taká fonetická zvláštnosť akou je „cokanie“, t.j. zámena č za c. Toto je veľmi rozšírené v novgorodských gramotách.
Príklad písania (16-ta tabuľka VELESOVEJ KNIHY)
Formou Bukvice bolo aj písmo „Slovieni“, v ktorom sa – podobne ako v sanskrite – používali ešte slovienske štruktúry „tha“, „bha“ a pod. Ale „Slovieni“ bol dosť ťažký systém písma na denné používanie, preto sa následne objavila zjednodušená forma – objemná, všeobsažná Staroslovienska Bukvica, ktorá pozostáva zo 49 znakov-obrazov (základných), v ktorej zápis odovzdával nie iba grafému zostaveného slova, ale aj jeho obrazový zmysel.
Príklad písania:
Boh žijúci na Zemi, je Tvorca
Mnohoobrazný Božský zmysel
Múdrosť na Zemi a Nebesiach Vie(dá)m
5. Hlaholika Trhové (obchodné) písmená, ktoré sa neskôr začali používať na zápis povestí a kresťanských kníh.
6. Slovienske národné písmo Črty a rezy. Používané na odovzdávanie krátkych správ denného, bežného života.
Príklad písania:
7. Vojvodské (vojenské) písmo Tajné šifry.
8. Kniežacie písmo Každý vládca mal svoje.
9. Uzlíkové písmo
Atď.
Karuna, Tragi, Svätoruské Obrazy nie sú výtvorom pozemského tvorenia. Futark, sanskrit, 49 znaková Bukvica a i. už boli vytvorené na Midgard-Zemi, t.j. vytvorili ich naši Predkovia v čase. Obraznosť nášho jazyka vyteká z rún, ktoré sú grafickým Odrazom (Obrazom) Skutočnosti a Všetkých, ktorí v nej sme. Nemajú jeden obrazový význam (meno), a tento princíp je zachovaný aj v Bukvici, aj v Hlaholike, kde bukvy samé sú tiež druhom bukiev (rekurzívnosť). Zjednotenie obrazov bukvíc dáva naviazaný text, ktorí jedni nazývajú „azbučnými pravdami“, iní „kódexom cti“, ďalší zase „učebnicou, zašifrovaným metatextom, azbučnou modlitbou“ a pod. To, že tento jav bol a aj je doteraz súčasťou azbuky aj iných slovanských textov dokazuje sémantické a gramatické zladenie mien (základných obrazov) písmen, napríklad „ako ľudia myslíte“ – zladenie v čísle.
BUKVICA
V Bukvici sú použité rôzne formy („kružale“) vyjadrenia hlbinnej podstaty (rozšifrovania) „azbučných posolstiev“. Podrobnejšie sa delia na písmenné, číselné, číslicové. Daná forma predstavuje kruh alebo kvadrát zaplnený špecifickým (systémovým) súborom znakových symbolov. Okrem kružalov existujú aj formy obraznej aritmetiky.
Na jednej z týchto foriem sa pozastavíme. Ide o špecifickú číselnú postupnosť, v ktorej každý nasledujúci člen radu sa rovná súčtu dvoch predchádzajúcich členov: 1, 1, 2, 3, 5, 8, 13, 21, 34, 55, 89… Čísla v tejto následnosti nie sú poradové čísla bukiev v bukvici, ale číselné obrazy zodpovedajúcich bukiev. Napríklad: 1 – Азъ; 13 – Iжеи (10) + Глаголи (3). Nasledovný krok je samotné čítanie číselného radu s pomocou hlbinných obrazov zodpovedajúcich bukiev:
1 – Азъ: Odpradávna 1 – Азъ: Az (bohočlovek) 2 – Веды: Múdrosť zemskú a nebeskú vediac 3 – Глаголи: Idúc Cestami 5 – Есть: Bytie (v javnom živote) 8 – Iжеи: I 13 – Iжеи, Глаголи: Vesmírnymi Cestami 21 – Kako, Азъ: Ako Boh 34 – Людие, Добро: Ľudia, Dobro 55 – Наш, Есть: Naše Je 89 – Покои, Фита: Pokoj a Lad (harmónia)
Teraz sa pozrime do Bukvice. Tu je úplná Bukvica, ako periodický systém Štruktúru vytvárajúcich Prvkov Slova, t.j. hovoríme o tom, čo bolo:
A teraz sa pozrime na to, čo dnes ostalo:
Čo vlastne môžeme týmto zistiť? Periodický Systém Štruktúru vytvárajúcich Prvkov Slova je porušený, obrazné väzby sú popretŕhané, čo je obzvlášť vidno na spodnej časti tabuľky. Nie sú ucelené vertikálne a diagonálne obrazné „reťazce“, iba 3 horizontálne ostali v celosti (1, 3 a 5) a uchovali prvopočiatočné zriadenie. Nuž, núka sa jednoduchá otázka: dá sa dvomi farbami nakresliť dúha?
Ale teraz prečítajme 1, 2 a 3 vertikálu z pôvodnej matice 7×7:
JA (Boh žijúci na Zemiach) žijem ako slovo celistvé zoslané a potvrdené všade
Bohovia veľmi (mnoho ráz) ľudom tvrdili: choďte a vracajte sa k svojim koreňom (ustojom)
Vie Zem Múdrosť tešiacu celú šírku privádzajúcu k narastaniu Ducha
Na základe dnešnej varianty Bukvice sa môžeme tiež pokúsiť prečítať tie isté vertikály 1, 2 a 3:
JA (Boh žijúci na Zemiach) žijem ako slovo celistvé…
Bohovia… ľudom tvrdili: choďte a vracajte sa…
Vie Zem Múdrosť tešiacu celú šírku…
A teraz porovnajme oba výsledky dešifrovania vertikálnych obrazných cieľov a urobte si vlastné uzávery.
Už sme si povedali, že obraznosť sa dostala do bukvicových druhov písomnosti z rún. Preto aj existuje dostatok spoločných bodov v ponímaní runických a bukvicových obrazov, ale existujú aj rozdiely.
Pozrime sa na príklad výkladu runických obrazov napísaných ch’Árijskou Karunou z prvých veršov pravslávenia Boha Perúna:
A to isté napísané Bukvicou:
PERÚN, vypočuj hovoriacich k tebe. Prepíšme každú bukvu pravslávenia pomocou mien (obrazov) rún: Путь, Есть, Рать,Утеха, Наш, Есть, Время, Мiр, Инта, Зело, Ынра, Время, Арш, Юръ, Щур, Инта, Хина, Твердо, Ясень.
Dostávame približne takýto výsledok: rozvinutý pohyb je spoločná snaha naša je mimo nášho priestoru a času vesmírne štruktúry nasmerovávajúce duchovné energie na našu púť spoločného poznania najvyššej pravdy (absolútna) tvoriace svetlom priestoru a merania na planéty smerujúce nás čas má mieru premiestnenia Predkovia človeka žili na troch planétach (Zem, Mars, Deja)prejavovali svoj Duch.
Takto vidíme a čítame foneticky text slávenia, na ktoré bola v prastarých časoch naložená úplne iná informácia. Uvedené príklady „azbučných právd“ nám umožňujú učiniť záver, že prastaré jazyky Rasy, ktoré boli založené na „obraznej matici“ boli systémami nielen na čítanie, ale svojou podstatou šlo o systém uchovávania a prevzatia )pri existencii „kľúčov“) ukrytého významu prastarých textov. Rozlúštenie poslania zahŕňalo rôznoúrovňovú informáciu.
V tomto bode však možnosti Bukvice ani zďaleka nekončia. Používalo sa napríklad aj „krúženie obrazov“, t.j. spájanie hlbinných mien bukvíc do svojrázne chápaného reťazca (špirály), kde jedny obrazy rodia spájaním nové jedinečné obrazy, ktoré, napájajúc sa na staré, rodia ešte novšie obrazy a ešte, a potom ešte, ešte…
Nie je možné v jednom článku pojať celú hĺbku a šírku odkazu písomníctva našich Predkov. Išlo nám skôr o pokus ukázať zložitosť a vzájomnú prepojenosť celého systému písomníctva, ktorý ani zďaleka nepochádza z negramotných mozgov nejakých primitívov. A už vôbec nemôže ísť o nejaké odvodeniny od vetvičiek a podobné nezmysly.
Ako ďalší príklad si čoskoro priblížime kompletnú Hlaholiku.
Cyril a Metod boli veľmi dobre vyškolení a vedeli, prečo „vyhadzujú“ prvých 5 bukvíc z už existujúcej Bukvice. Vyhodili totiž ako prvé všetky tie znaky, ktorých výslovnosť bola špecificky hrdelná. Ich používanie aktivovalo hypofýzu, ktorú považujeme za centrum vôle. Nuž vôľu stáť na ceste k našim Predkom nám systematicky podkopali ako prvú.
Tvari potrebujú, aby sme otrocky plnili ich požiadavky a navzájom si podkopávali nohy, aby sme sa neprebudili. Čo je to hlavné, čo nemáme zistiť? My sme pánmi Midgard-Zeme. Máme za ňu zodpovednosť, ktorej napĺňanie bude individuálne vyúčtované. Máme zodpovednosť aj za tie národy, ktoré sme tu pozvali a dovolili im žiť s nami na našej Zemi. Sú to národy žltej, červenej a čiernej kože. Nepozvaní tu prišli iba siví, aj to preto, aby parazitovali. Ak nebudeme používať princíp zdravomyslia nikdy nezistíme kto sme a dovolíme tvarom nás riadiť. Alexandra David-Neelová v jednej zo svojich kníh o podstate tibetského budhizmu opisuje názorný obraz z budhistickej Tantry. Väčšina ľudí nechce poznať pravdu, lebo tá prináša zodpovednosť a povinnosti. Tantra obrazne hovorí, že z nosa každého človeka visí lano, ktoré ponúka komukoľvek, aby ho chytil a začal viesť. Dať sa viesť bez overenia si kvalít toho, ktorému dávame do rúk naše lano je znakom nevedomosti. Ale VIERA je jasné poznanie. Slovan ani Árijec sa nedá viesť nevedomcami, pretože vyžaduje jasné odpovede na základe zdravomyslia. Tak čo, ponúkneme lano nevedomcom, alebo vykročíme na vlastnú cestu k našim koreňom?
PAMÄTAJTE, ŽE ZA HLT ZO ZDROJA PRASTAREJ MÚDROSTI NIE JE ŠKODA ANI SVOJ ZRAK DAŤ, LEBO VEDIACI RUNY BEZ OČÍ VIDÍ.
BOH ODIN
Dnes nie je v móde poznať minulosť a už vôbec nie vlastnú. Vyrástla nová generácia, ktorú naučili pracovať s virtuálnou realitou, tá však pracuje len za prítomnosti elektriny a podľa inštrukcií v angličtine. Keď v stredoveku chcel niekto podať lož v peknom obale, tak ju povedal latinsky. Potom to už znelo oveľa lepšie. Každý vek má svoje, nuž a dnes na to stačí angličtina. Keď za čias tak zaznávaného socializmu nastúpil priemerný žiačik do školy, tak už poznal 3 až 4 tisíc slov. Dnes priemerný žiačik pri nástupe do školy pozná 300 – 400 slov. A to ešte poväčšine našim Predkom neznámych. Zjednodušovanie jazyka znamená aj strácanie pôvodných slov – tie sa «vyradzujú» ako archaické. Nahrádzajú ich slová nové, ktorých už v slovanských jazykoch máme cca 40%. Staré slovanské slová sú bázového významu a sú nevyhnutné na zachovanie Rodovej pamäte. S novými slovami pamäť strácame. Už od kolísky…
Väčšinou počujeme odôvodnenie, že toto je rozvoj, ktorý prináša moderná doba. V dnešnom prepise zo Staroslovienskej Bukvice to už nevidno, ale slovo «rozvoj» vzniklo jednoduchou zámenou jednej bukvy, a pôvodné, ešte nezmenené slovo v staroslovienskom jazyku znamenalo – použijeme «archaický» výraz – rozjednotenie. Nie je až tak dôležité, čo si pod týmto slovom – ak vôbec – predstavíme dnes. Zmeny v staroslovienskom jazyku boli vždy cielené a pripravovali ich ľudia, ktorí veľmi dobre poznali funkciu jazyka a zvukov, ktoré patria k jazyku a teda k národu. V tomto prípade sme začali používať slovo, ktoré na úrovni podvedomia pracuje na rozjednotení – koho asi?
Pochopiť národ znamená spoznať jeho jazyk, lebo jazyk je svetonázor. Keďže niekde už bolo povedané, že na začiatku bolo slovo – začnime od slova. Každý z nás pozná množstvo skratiek, napríklad NATO, KSČ, OPEC, KDH, SDKÚ, SAD, SAS, ÚNZ, UNESCO, EÚ a mnoho iných. Málokto však vie, že všetky slová začali svoju existenciu ako skratky. Použime ako príklad slovo pôst. Hoci «ô» je typicky slovenské písmeno, nemení nič na podstate slova. Akurát sme si ho v priebehu času trochu prispôsobili. V iných slovanských jazykoch sa povie tiež viac menej tak isto ako v staroslovienčine: POST, t.j. Plné Očistenie Svojich Tiel. Vieme, že okolo živatmy je vyformovaných spolu 9 obálok, fyzické telo je iba jedna z nich. Ako sme už povedali, práve preto používali Slovania ako hračku matriošku – tá skutočná mala práve 9 figúrok. Deti sa najskôr hrou naučili vnímať realitu, ktorá sa im neskôr iba vysvetlila v súvislostiach.
Zatiaľ sa neponáhľajme s tvrdením, že to nie je tak. Použime výraz ako dnešní vedci: predpokladajme, že…
Dnešné jazyky sú už iba tieňom pôvodného jazyka, hoci sa neraz podobajú ako vajce vajcu, tie nové sú už iba prázdne kraslice. Starosloviensky jazyk je najstarší jazyk na Zemi. Ako tvrdí letopisec Nestor, sloviensky jazyk a ruský jedno je. Slová ako «rusofília» a rusofóbia» sú do nášho jazyka vnesené cudzími tvarmi. Pre našu kultúru sú úplne cudzie. Ak chceme postúpiť ďalej, musíme najskôr vyprázdniť pohár, aby sa dal naplniť novými pojmami. Ale aj tak platí, nové je iba dobre zabudnuté staré. No pohár napĺňajme iba takými pojmami, s ktorými nájdeme vnútorný súlad. Jedine takto sa môžeme dnes oboznámiť so svetonázorom našich Ščurov a Pračšurov. A svetonázor dokazovanie nepotrebuje, veď nestojíme pred prokurátorom.
Uveďme si jednoduchý príklad funkčnosti Rodovej pamäte. Opýtajte sa kohokoľvek, či si vie predstaviť, že vôkol Zeme sú umiestnené tri Slnká. Väčšina ľudí s tým nebude mať problém. Pokračujte ďalej a opýtajte sa, či si dokážu predstaviť niečo, čo nikdy nevideli. Odpovedia vám niečo na spôsob, že jednoducho majú predstavivosť a hotovo… A tu im môžete dať jednoduchú «kontrolnú otázku», ktorá je vybratá z Véd. Nech vám opíšu, čo si predstavia pod týmto obrazom: «Choď tam, nevedno kam, poznaj to, nevedno čo».
Tri Slnká vieme opísať, pretože pred niečo viac ako 600 000 rokmi také obdobie na Zemi bolo – je opísané vo Védach. Vtedy tu už naši Predkovia žili, a teda obraz sa preniesol do Rodovej pamäte a každý si ho vie odtiaľ «vybrať», aj keď nebudú všetky rovnaké. Veď ani my nie sme všetci rovnakí. Obraz, ktorý je v Rodovej pamäti sa nám vybaví vtedy, keď prečítame kľúčovú frázu. Na činy našich Predkov nadväzujeme podvedome aj inak. Napríklad, keď vojsko kniežaťa Sama (neraz) porazilo Frankov, tak dodnes – ak sme Slovania – povieme: «Porazili sme Frankov». Ide o to že «my», nie «oni». Vo vojsku bojovali aj naši Predkovia – inak by sme tu neboli. Týmto vyjadruje súnáležitosť k Rodu.
Naši Predkovia žili v harmónii s Prírodou a neničili ju. Bol to spôsob života kultúry a nie civilizácie. Preto nám zanechali za sebou inú stopu, než akú zanecháva civilizácia. Znamená to, že ak sa chceme k nej dostať, musíme ju aj inak hľadať. Védická kultúra bola postavená na kvalitatívne iných poznatkoch a ľudských schopnostiach. Dnes posudzujeme odkaz kultúry našich Predkov na základe cudzej skúsenosti. Pripomína to známy príbeh slepcov, ktorí sa hádali o slonovi, pričom každý z nich držal inú časť jeho tela – jeden si myslel že slon je ako chvost, druhý ho považoval za tenké ucho, tretí za hrubú nohu a podobne. Ale máme aj dobrú správu, keď sa človek, ktorý hľadá dozvie Pravdu, tak sa preberie z preludu.
Počas poslednej Noci Svaroga nie všetci spali, boli aj takí, ktorí nám zanechali onen povestný čarovný zlatý kľúčik na otvorenie zámku k poznaniu. Ba možno, že ho zanechali na tom najviditeľnejšom mieste. Na to, aby sme ho mohli použiť musíme na sebe trochu samostatne popracovať, no budúcnosť za to stojí.
Stará forma Slovansko-Árijského písma je postavená na systéme obrazového ponímania, t.j. na princípe odovzdávania celostnej, objemovej mysľovej formy. Obraznosť bukvice je prenesená z rún, pomocou ktorých Predkovia odrážali skutočnosť, ktorá ich obklopovala.
Ukážka jedného z druhov písma našich Predkov – uzlového. Na obrázku je výraz ŽIVA.
Ukážka ďalšieho druhu písomnosti našich Predkov, načrtaného na brezovej kôre, preto črty a rezy.
Runa nie je ani písmeno, ani slabika. Runa je kľúč k tajomnej, hlbinnej podstate javu. Každá runa je unikátny koncept s množstvom samostatných obrazov. Zjednotenie týchto obrazov otvára a rodí nové, samostatné obrazy. Sanskrit je zjednodušená forma Charuny. Ľubovoľná forma Sanskritu, t.j. zjednodušenej formy Charuny obsahuje do 50 samostatných obrazov, ale v pôvodnej Charune je 144 obrazov na runu. Prastaré slovanské písmená, obzvlášť písmená Žrecov, umožňujú odovzdávať slová a obrazy v mnohorozmernej štruktúre, vďaka čomu existuje cesta a dostup k informáciám hlbinného významu. Aby sme dostali obrazy zo starého textu, tak okrem bežného povrchového, významového čítania textu znakov sa vykonávajú ešte 3 tzv. hlbinné čítania. Výsledok každej etapy čítania sa stáva kľúčom k nasledujúcej etape. Potom sa všetky 4 etapy spájajú do jediného textu a vtedy nastáva dešifrovanie hlbinnej informácie matice. Takto máme prístup k všeobjemnej, informačnej matrioške pre všeobecné použitie.
Prosté čítanie je nositeľom, ktoré prostý ľud opakuje v piesňach a hymnách a tak informáciu prenáša zo storočia do storočia. Žreci majú kľúče na rozšifrovanie hlbinnej informácie. Takto v podstate prosto a veľmi perspektívne sa od starých čias zabezpečoval prenos informácie z hlbín minulosti do dneška.
Zjednodušené, ale čo do hĺbky obrazov rovnocenné informácie obsahuje v sebe aj Staroslovienska Bukvica. Jej obrezávanie sa však už vykonávalo neraz, začalo Cyrilom a Metodom a svoje urobili aj boľševici v časoch revolúcie v Rusku. Boľševická vláda reformou Lunačarského vnútila ruskej azbuke zmeny takého rozmeru, že definitívne prestala byť obrazovou a stala sa iba fonetickou abecedou. Abeceda už nie je schopná zabezpečiť ani jednoduché, povrchové sčítavanie obrazov. Takže pojem «Pravdy skryté v písmenách» je už dnešnej verejnosti neznámy pojem.
V minulosti existovalo nemálo spôsobov spoznávania obrazov, jedným z nich bol aj tabuľkový zápis, t.j. umiestnenie znakov do tabuľky dávalo možnosť vidieť obrazy objemovo a mnohoobrazne.
Použijeme jednoduchý príklad na ukážku povrchového čítania a vytvoríme tabuľku 7×7 štvorčekov, ktoré vyplníme znakmi Staroslovienskej Bukvice a dodržíme základné pravidlá . Nebudeme sa sústreďovať na jednotlivé symboly, ktoré dané znaky predstavujú, ale na obrazy. Pri horizontálnom, vertikálnom a diagonálnom čítaní tabuľky nájdeme 28 celistvých, matematicky presných textov, ktoré generuje tento systém zápisu.
Použijeme len niekoľko príkladov pre vysvetlenie. Najskôr začneme horizontálne, prvým riadkom tabuľky.
Vo významovom preklade do dnešného jazyka, slovenčiny, by to bolo: Ja Bohov poznám, hovoria Dobro, ktoré je Život (existencia).
Prvá diagonála pri preklade do slovenčiny podáva ďalší Obraz Pravdy: Asi sú múdri Ustoje tvoria Rodom (pre život) v čase.
Prvé vertikálne čítanie: As žije ako Slovo celistvé Zostúpilo dole a upevnilo sa všade.
Príklad ďalšej vertikály:
Bytie Občinné spočíva na cestách, ktoré spájajú všetko jestvujúce (Prírodu).
A ďalší z príkladov horizontálneho čítania:
Život Hojný na Zemi Harmonizuje aj s Vesmírom aj s Občinou, Tvoriac Strom Stavby Vesmíru.
Pretože ide o preklad obrazového významu, nemusí mať horeuvedený názorný preklad absolútnu formu takú, ako je uvedená. Každý, kto hľadá môže nájsť «svoje» odtiene, ale zápisy tak či onak uchovávajú v sebe množstvo jasných a prostých poslaní. Odrážajú podstatu Slovansko-Árijského svetonázoru. V samotnom jazyku je uložená axiomatika života. Jedno je však isté, toto sú presne tie isté Pravdy skryté v Písmach, ktoré vedeli aj naši Predkovia.
Poznáme príslovie: Povedz mi, s kým sa kamarátiš a ja ti poviem kto si. Toto prastaré príslovie vyjadruje príčinu rezonancie podobnosti. «JA» funguje skrz prostredníkov, ktorými sú rôzne telá s rôznymi nosnými frekvenciami. Čím vyššie je poznanie, tým vyšší je rozsah frekvencií rezonancií a väčšie množstvo tiel sa rozoznáva na základe vzájomného účinku «JA». Individuálnosť sústreďuje pozornosť na jedno telo, Osoba na množstvo. Aby dosiahla rezonanciu s množstvom je potrebné poznať množstvo a dať mu vôľu byť samým sebou, t.j. v plnej miere uznať nevyhnutnosť rôznych uhlov pohľadu.
Úsilie o nadobudnutie vlastníctva nad bežné ľudské potreby je znakom nevzdelanosti. Je to údel primitívnych individuálností existujúcich na úrovni genetiky a mechaniky reflexov. Ak by ste sa chceli maximálne čestne a poctivo ohodnotiť, vyjasnite si, aké sú vaše skutočné želania. Bude to diagnóza t.j. bod, na ktorom začína púť k Chrámu Vesmíru.
Každý z nás si určite pamätá, keď ako dieťa sa vrátil z vonku tak rodičia ho poslali si umyť ruky. V podstate ide o prastarý príkaz Boha Perúna:
UMÝVAJTE SI PO SVOJEJ PRÁCI RUKY, LEBO KTO SI RUKY NEUMÝVA, TEN SILU BOŽIU STRÁCA.
Ako sme si už povedali na začiatku, slovo pôst je skratka slov: Plné Očistenie Svojich Tiel. V skutočnosti je v staroslovienčine za písmenom T ešte tvrdý znak, ktorý sa používa na zdôraznenie predchádzajúceho výroku, takže plný význam slova je: ПОСТЪ, t.j. Plné Očistenie Svojich Tiel Tvoriace.
Ako sme povedali, tiel máme viac. Aj toto je jedna z vecí – podobne ako umývanie rúk – ktorú sme mali od detstva na očiach, ale spojitostiam sme nerozumeli. Zjednodušene, každý z obalov človeka má svoje špecifické formy komunikácie. Ale jazyk je vo vesmíre iba jeden, je to OBRAZ. Aj on sa vždy musí udržiavať v čistote ako ruky a myšlienky. Zašpinenie jazyka štrukturálne zanáša mysľové formy, čo vedie za sebou ďalšie skazenie jazyka, mysle, a teda degradáciu.
Takto Príroda, z koncepčných dôvodov, obmedzuje prístup k svojim «systémovým súborom», a preto náš hlavný komutátor – mozog – napĺňa svoje funkcie iba na cca 5%. Ale aj napriek týmto tvrdým podmienkam neprestal náš jazyk napĺňať svoju hlavnú, prírodnú misiu: odovzdávanie obrazov. Preto prastaré obrazy, aj napriek násilnému pokresťančovaniu a latinizácii v minulosti stále v sebe svoje obrazy nesú. Najviac to je vidno v slovanských jazykoch, ale určitá miera univerzálnosti významu ostala – napriek všetkému – aj v ostatných jazykoch. Treba chápať a rešpektovať jednotu tvorenú rozdielom názorov, ale nie podstaty.
Na obrázku vidíme mapu Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá vyšla v americkom atlase INTERNATIONAL ATLAS roku 1905, ktorý vydalo vydavateľstvo John W. Iliff & Co., Chicago, Illinois. Prečo nás zaujala práve táto mapa? Nuž, ukazuje na územie, ktoré bolo po stáročia – aj v rámci Rakúsko-Uhorska – obývané Slovákmi. Pravdepodobne neexistuje národ podobný Slovákom. Národ, ktorého zaujíma prepĺňanie kostolov, ale nie zem, za ktorú vylievali krv jeho Predkovia. Iste, jeden z aspektov je ten, že Slovák je pokresťančený Slovien, a teda už nie Slovan. Pre kresťanov je – to už nie je pre nikoho nové – charakteristická dvojtvárnosť a vierolomnosť, z ktorej sa však vyspovedajú a „všetko je v poriadku“, a potom to môžu znovu a znou opakovať…
Náš severný sused, Poľsko sa v poslednej tretine 18. storočia ako samostatná krajina rozpadol. Územie Poľska bolo v roku 1795 na dlhú dobu rozdelené medzi Prusko, Rusko a Habsburskú monarchiu. No len čo sa znovu obnovil – ako celá Európa po Prvej svetovej vojne – hneď sa začal prejavovať agresívne. Najskôr sa mu zažiadala nielen slovenská Galícia, ale v r. 1920 napadol aj občianskou vojnou zmietané Rusko. Tento útok bol podporovaný Veľkou Britániou aj Francúzskom, ale z poľskej strany dodnes nie sú vysvetlené niektoré závažné skutočnosti. Predovšetkým, kde sa bez stopy podelo približne 85 000 zajatých krasnoarmejcov v rokoch 1919-1921? K tejto krutosti je treba hneď povedať, že z poľskej strany nešlo vyložene iba o pokus znovunastoliť Veľkopoľsko, ale o niečo oveľa horšie. Poliaci totiž zlikvidovali nielen zajatých krasnoarmejcov, ale aj bielogvardejcov, Bielorusov, Ukrajincov, Židov a vôbec všetkých z „Východu“, ktorí sa dostali do ich zajatia. Dnes sa nechávajú počuť o likvidácii Poliakov v Katyni, ale odhliadnuc od toho, že ide o fyzickú likvidáciu veľkého počtu ľudí, jedná sa o dva úplne odlišné problémy. Poľská strana určite má plné právo na vyšetrenie všetkých okolností zahynutia svojich občanov v Katyni, ale vôbec neberie do úvahy, že podobné právo má aj jeho východný sused, a to vo veci likvidácie krasnoarmejcov v poľskom zajatí. Na porovnanie, poľská strana dostala zoznamy tých, ktorí zahynuli v Katyni, no Poľsko ešte ani plne nepriznalo to, čo v minulosti vykonalo.
Iste, v tejto súvislosti je násilná anexia slovenského územia, zhabanie majetkov, bitie celých rodín a vyháňanie ich z vlastných domov, či niekoľko desiatok pozabíjaných Slovákov „nič“, ale problém je u nás. Akosi nám to vôbec nevadí – veď nech nám bratia kresťania berú čo chcú. Hlavne, že pôjdeme do Neba…
Musíme si však urobiť jasno v jednej základnej veci. Poliaci sú pokresťančení Poľania, starý slovanský národ. U nášho severného suseda sa odohralo to isté, čo aj u nás. Násilná likvidácia Starej Viery, kláštorná prevýchova detí, ktorým povraždili rodičov, t.j. násilné vnútenie cudzieho svetonázoru a vedenie už nie slovanského, ale kresťanského národa smerom k nenávisti vlastných, slovanských koreňov. Toto je skrátená charakteristika „rozdeľ a panuj“. Zo Slovanov urobiť poslušných kresťanov, Rodové väzby vymeniť za príslušnosť k cudziemu národu (kresťania si ctia cudzinca, Ježiša-Žida, nie vlastných Predkov), pričom do čela takémuto národu sa už postavili samotní tvari. No a tvari – ktorí sa tvária ako „národniari“, t.j. u nás Slováci, v Poľsku Poliaci a pod. – vedú baranov tam, kde potrebujú. Takto sme sa navzájom začali nenávidieť, oberať o majetky, zabíjať. Sme tam, kde nás chceli dostať. Takže ak hovoríme o Slovanoch, tak hovoríme o Slovienoch a Poľanoch, ak hovoríme o odpadlíkoch vlastných Rodov, t.j. o pokresťančených Slovanoch, tak hovoríme o Slovákoch a Poliakoch. Iste, táto terminológia je dnes akási „cudzia“, takže pre zachovanie zrozumiteľnosti toho, čo chceme povedať, sa jej nebudeme držať úplne striktne. Z vlastnej skúsenosti vieme, že aj v Poľsku ŽIJE slovanský duch. Poliakov-Slovanov môžete stretnúť aj na oslavách veľkých slovanských Sviatkov na Sibíri. Ich Rodové občiny majú kontakt s občinami v Rusku, na Ukrajine či v Bielorusku, aj keď oficiálna štátna politika sa voči Rusku chová naozaj nepriateľsky. Vieme o tom napríklad z prítomnosti poľských vojenských špecialistov vo vojnách v Čečensku či Osetsku. Ale toto organizujú Tvari za pomoci kresťanov. My Slovania vieme, že patríme všetci k sebe. Musíme – podľa Véd – polievať korene spoločného stromu a nie jednotlivé listy. Lebo ak nám definitívne odrežú spoločné korene, tak celý strom Slovanstva vyschne. A tomu sme povinní zabrániť – my Slovania, kresťania si polievajú svoj „stromček“ kdesi ďaleko v zemi izraelských kmeňov.
Teda to, čo budeme opisovať v tomto článku nepripisujme Poliakom-Slovanom (Poľanom), rovnako ako Slovieni nie sú kresťania, ktorými sú u nás iba Slováci, t.j. pokresťančení „kedysi Slovieni“. Jedna vec je, že nemôžeme za to, čo sa odohralo pred tisíc rokmi pri jatkách zvaných pokresťančenie, druhá vec je, že dnes je možné sa vrátiť k Starej Viere, ale mnohým je už pohodlnejšie buď ostať v cudzom, kresťanskom rode ako sluhovia, resp. otroci, alebo aspoň v čomsi „samostatnom“, len aby sme neboli ako Slovania jednotní. Ale toto už si po smrti zodpovie každý sám za seba – aj s patričnou „odmenou“. V našich podmienkach si kresťania ctia ako „predka“ Krista-Žida, vzývajú fantómov kresťanstva Cyrila a Metoda a dogmaticky sa podriaďujú vôli kresťanského „Triglava“ Jahve-Ježiš-Mária. Slovieni vedia, že naša krajina je pod ochranou MAtky RA (Mary alebo Morény), ktorej slnečnú runu máme dodnes v štátnom znaku, hoci ako dvojkríž si ju privlastnili aj fantómy kresťanstva. Mara je sestrou Perúna a dcérou Svaroga a Nebeskej Matky Lady, pričom si ctíme Veľkého Triglava Sveta Javi ako Svaroga-Perúna-Sventovíta (v starovereckej tradícii), či napríklad Svaroga-Perúna-Velesa v jednej z rodnovereckých tradícii. Naši Predkovia tvoria jednotu a nikdy so sebou nebojujú, lebo vo Védach je napísané:
VEĽKÉ TO TAJOMSTVO JE, KDE SVAROG A PERÚN SÚ, TAM ZÁROVEŇ AJ SVENTOVÍT JE. LEBO KTO ROZDEĽUJE PREDKOV, ROZDEĽUJE SVARGU.
Teda „pracovnú schému“ tvarov sme už „prekukli“. Je vždy rovnaná – násilne zmeniť Slovanov na kresťanov, postaviť sa do čela jednotlivo separovaných „kedysi Slovanov“ a viesť ich k vzájomnému vyhladzovaniu, a to ako vnútri národov tak aj medzi národmi. Oni to nechávajú robiť nás, lebo tvari sú paraziti, ktorí nikdy nerobia… Ale tá časť Poliakov, ktorá sa hlási k Starej Viere v Poľsku si zasluhuje obdiv. Veď už len natočiť taký film ako KEĎ SLNKO BOLO BOHOM je obdivuhodný čin. To chcelo viac, ako iba „zohnať“ peniaze na natáčanie.
Pre zachovanie objektivity treba povedať, že tých, ktorých možno naozaj nazývať kresťanmi je v skutočnosti veľmi málo. Do tejto kategórie totiž môžu patriť iba tí, ktorí naozaj dodržiavajú pravidlá, ktoré majú uvedené vo svojej vlastnej svätej knihe, t.j. Biblii. Drvivá väčšina tých, ktorí seba považujú za kresťanov totiž v živote Bibliu ani nečítala. Ak ani nevezmeme do úvahy fakt, že aj samotný Nový zákon bol už veľa ráz prepísaný, tak ani to minimum, čo v ňom dnes je nedodržiavajú. Teda ten, kto je kresťan dodržiava do bodky Zákon – neznalosť Zákona neospravedlňuje. No väčšina „praktických kresťanov“ si vytvorila vlastnú verziu kresťanstva, ktorá je založená na vlastnom výklade – na ktorý, samozrejme, majú „právo“ – a držia sa iba neho. Ale ako samotná kresťanská cirkev po stáročia nazývala tých, ktorí si dovolili urobiť vlastný výklad Biblie? Predsa HERETICI. V minulosti ich likvidovala, dnes to už ani netreba, likvidujú sa totiž sami.
Postúpme v téme a pozrime sa na to, čím nás „kŕmia“. Vojna medzi Poľskom a Ruskom začala 25. marca 1920 vtrhnutím poľských vojsk do Ruska, kde však stále prebiehala občianska vojna. Poliaci do konca r. 1920 ovládli veľkú časť Ukrajiny a Bieloruska a 7. mája dobyli Kyjev. Koncom mája zahájila Červená armáda protiofenzívu a 16. júna už boli Poliaci vytlačený na líniu z konca apríla 1920. Neskôr sa Červená armáda dostala až na 40 km od Varšavy. Pri Varšave však utrpeli porážku, ale k nej prispeli aj útoky vtedy ešte aktívne bojujúcich bielogvardejských vojsk. Hoci vojna bola rozpútaná Poľskom, ak si otvoríte u nás predávanú knihu DĚJINY RUSKA (od autorov Milan Švankmajer, Václav Veber, Zdeněk Sládek a Vladislav Moulis), tak na str. 353 sa dočítate, že „iba pobaltské štáty, Fínsko a v r. 1920 Poľsko sa ubránili sovietskej expanzii“… ale veď útočníkom v tejto vojne bolo Poľsko! Nuž, akože inak, čiernobiela šablóna je stále používaná.
O Katyni sa dočítate na „každom rohu“, ale o zverstvách spáchaných na ruských zajatcoch nikde nič. Nuž priblížme si niekoľko faktov tohto problému.
Poľská ľudová republika bola spojencom Sovietskeho zväzu, nuž tento problém sa jednoducho dlho nemohol vyťahovať. Situácia sa zmenila po sieťových revolúciách roku 1989 vo Východnej Európe a „Perestrojke“ v ZSSR. Vtedy sa ruskí historici mohli konečne obrátiť na poľskú stranu v otázke vyšetrenia problému likvidácie krasnoarmejcov vo vojne 1919-1920. Dňa 3. novembra 1990 vydal prvý a posledný prezident ZSSR Gorbačov pokyn, v ktorom nariadil Akadémii vied, Prokuratúre, Ministerstvu obrany, Rade bezpečnosti „spolu s ostatnými ustanovizňami a organizáciami“ vykonať do 1. apríla 1991 vyšetrovanie na určenie archívnych materiálov, ktoré sa týkajú udalostí a faktov z histórie sovietsko-poľských dvojstranných vzťahov, následkom ktorých utrpela sovietska strana škodu“.
Podľa tvrdenia právneho experta Ruskej federácie, predsedu Bezpečnostnej Komisie Dumy, V. I. Iľuchina, ktorý bol v tom čase náčelníkom Oddelenia pre dozor nad vykonávaním zákonov o štátnej bezpečnosti Generálnej prokuratúry ZSSR, členom kolégia Generálnej Prokuratúry a starším asistentom Generálneho prokurátora ZSSR, sa zostavenie výslednej správy zrealizovalo pod vedením vedúceho Medzinárodného oddelenia Komunistickej strany ZSSR, V. M. Falina. Súvisiace materiály boli uložené v budove KS ZSSR na Starom námestí v Moskve. No počas búrlivých udalostí roku 1991 kompletne všetky zmizli! Podľa svedectva doktora historických vied A. N. Kolesnika, Falin zhromažďoval spisy o obetiach krasnoarmejcov v poľských koncentračných táboroch od r. 1988. No keď v auguste 1991 do jeho kancelárie vtrhli „revolucionári“, tak všetky spisy – do posledného zväzku – zmizli. Jeho spolupracovník, ktorý sa pokúsil ich zachrániť bol zabitý.
Tragédia likvidácie vojenských zajatcov zasiahla nielen Rusko, ale aj ďalšie, dnes samostatné krajiny, ktoré vyšetrujú zmiznutie svojich občanov. Jedno je jasné, poľské vojenské velenie porušilo medzinárodné právne dohody a reglamentné podmienky držania vojenských zajatcov, čím spôsobili sovietskej strane obrovskú morálnu a všeobecnú škodu, ktorej rozsah je ešte len potrebné vyšetriť. V tejto súvislosti sa Generálna prokuratúra Ruskej Federácie r. 1998 obrátila na prináležiace štátne orgány Poľskej republiky so žiadosťou o začatie trestného konania vo veci smrti 83 500 zajatých krasnoarmejcov v rokoch 1919-1921. Odpovedala generálna prokurátorka Poľskej republiky a ministerka spravodlivosti Hanna Suchocká, pričom v kategorickej forme vyhlásila, že „…vyšetrovanie vo veci likvidácie zajatých boľševikov vo vojne 1919-1920, ktoré žiada od Poľska generálny prokurátor Ruska, nebude“. Suchocká zamietnutie podložila tým, že poľskí historici „dôveryhodne zistili“ smrť 16-18 tisíc sovietskych vojenských zajatcov z dôvodu „všeobecných vojnových podmienok“, takže o existencii „táborov smrti“ a „likvidácii“ zajatcov na území Poľska nemôže byť ani reči, pretože „nijaké špeciálne činy, nasmerované na likvidáciu zajatcov, sa nekonali“. A aby sa „definitívne uzavrela“ otázka o zahynutí krasnoarmejcov navrhla Generálna prokuratúra Poľska zostaviť spoločnú, poľsko-ruskú skupinu vedcov na „…preskúmanie archívov, štúdium všetkých dokumentov v tejto veci a prípravu zodpovedajúcej publikácie“. Poľská strana takto síce zamietla žiadosť ruskej Generálnej prokuratúry ako neprimeranú, no samotný fakt masového zahynutia sovietskych vojenských zajatcov v poľských táboroch v Poľsku bol priznaný. A tak v novembri 2000 navštívil Varšavu minister zahraničných vecí Ruskej federácie I. S. Ivanov a v tom istom roku bola zostavená ruská komisia pre vyšetrenie osudu krasnoarmejcov, ktorí sa dostali do poľského zajatia r. 1920. V komisii bolo zastúpené Ministerstvo obrany RF, Ministerstvo zahraničných vecí, FBS a archívy služby Ruskej federácie.
Výsledkom spoločnej práce bolo zostavenie objemného Zborníka dokumentov a materiálov „Krasnoarmejci v poľskom zajatí v rokoch 1919-1920“, ktorý už umožnil vyjasniť aspoň príčiny smrti krasnoarmejcov. Dnes sa poľská strana snaží tento Zborník bagatelizovať. A tu nastáva problém, lebo hoci zborník vyšiel, každá krajina vydala k nemu iný predslov, a teda nemôže byť ani reči o spoločnom pohľade jednej a druhej strany. V prvom rade, jeden zo zostavovateľov Zborníka, ruská historička N. E. Jelisejevová uviedla, že „počas práce na Zborníku bola v poľských archívoch zistená existencia viacerých oficiálnych dokumentov obsahujúcich informácie o popravách sovietskych vojenských zajatcov zastrelením bez procesov. No priamo do Zborníka sa dostali iba tri z nich. Z ostatných dokumentov o popravách zastrelením boli vyhotovené kópie, ktoré sú v súčasnosti uložené v Ruskom štátnom vojenskom archíve. Počas prípravných prác na vydaní Zborníka vznikli ostré protirečenia v pozíciách poľskej a ruskej strany (podľa slov Jelisejevovej to neraz vyzeralo na fyzickú konfrontáciu).“
Medzi poľskými členmi skupiny a ruským historikom G. F. Matvejevom ostávajú veľké odlišnosti v otázke množstva zajatých krasnoarmejcov. Podľa sčítania Matvejeva, osud 9-11 tisíc zajatcov ostáva nejasný, lebo nezahynuli v táboroch, ale ani sa nikdy do Ruska nevrátili. Matvejev celkovo poukázal na neznámy osud približne 50 tisíc ľudí, pričom poľská strana trvá na nižšom celkovom počte zajatcov, čo samozrejme ovplyvňuje aj počet ľudí s neznámym osudom. Poľská strana rovnako nástojí – pričom sa porovnávajú ruské aj poľské dobové dokumenty – na nižších počtoch popráv krasnoarmejcov na mieste, bez odpravenia do táborov pre vojenských zajatcov. Poľské záznamy o smrti vojenských zajatcov nie sú úplné. No Zborník mal byť vydaný v dvoch zväzkom, pričom druhý diel dodnes neexistuje.
Udalosti likvidácie sovietskych vojenských zajatcov sa odohrávali na území Poľskej republiky, preto činnosť skupiny prebiehala na poľskom území. Hoci sa Zborník zostavoval za dominancie názoru poľských historikov, väčšina jeho dokumentov a materiálov svedčí o takom cieľavedomom, divom barbarstve a neľudskom chovaní sa k ruským vojenským zajatcom, že o presunutí tohto problému do čisto historickej roviny nemôže byť ani reči. Dokumenty uverejnené v Zborníku dokazujú, že vo vzťahu k sovietskym vojenským zajatcom, predovšetkým voči Rusom a ruským Židom, uskutočňovali poľské orgány politiku likvidácie hladom a zimou, ubíjaním palicou a zastrelením. Také neľudské zaobchádzanie s vojenskými zajatcami ako vykonávali Poliaci sa zvyčajne všade vo svete klasifikuje ako vojenské zločiny, vraždy a surové zaobchádzanie s vojenskými zajatcami s elementmi genocídy.
Jasne vidno, že hoci poľská strana nemôže niektoré fakty ukryť, dokumentácia o celkovom počte sovietskych vojenských zajatcov chýba. No Poliaci r. 1992 dostali z ruskej strany kompletnú dokumentáciu z tak veľmi „reklamovaných“ katyňských udalostí.
Následkom vojny, ktorú r. 1919 rozpútalo Poľsko proti v krutej občianskej vojne sa zmietajúcemu Rusku, padlo do poľského zajatia vyše 150 tisíc krasnoarmejcov. Avšak vychádzajúc z politických zmlúv aj ohľadom internovaného civilného obyvateľstva okupovanej časti Sovietskeho zväzu sa ukazuje, že v poľskom zajatí sa ocitlo najpravdepodobnejšie 200 tisíc krasnoarmejcov, civilných obyvateľov, bielogvardejcov, aj protiboľševických a nacionalisticky orientovaných odbojárskych bojovníkov (Ukrajincov a Bielorusov). Dnes už je známe, že v poľskom zajatí v rokoch 1919-1922 boli sovietski zajatci likvidovaní najmä týmito spôsobmi:
Masovými vraždami a zastreleniami. Ešte pred ich internovaním v zajateckom tábore boli likvidovaní bez súdnych procesov, nechávali ich zomierať ranených na bojovom poli bez poskytnutia lekárskej pomoci a aj vytváraním smrtiacich podmienok počas transportov. Ďalej boli popravovaní po rôznych procesoch rôznymi tribunálmi aj strieľaní pri prejave akékoľvek znaku nepodriadenia sa.
V koncentračných táboroch vytváraním podmienok, ktoré nemožno prežiť. Predovšetkým to bolo mučenie a dobíjanie na smrť, hladovanie, vyčerpanie, mráz a choroby.
Druhá Poľská republika vytvorila ohromnú „gulagovú“ mašinériu, ktorá pozostávala z desiatok koncentračných táborov, staníc, väzení a pevnostných chodieb. Boli rozložené po území Poľska, Bieloruska, Ukrajiny a Litvy, pričom to, čo vybudovali sa v „populárnej“ európskej literatúre nazýva tábory smrti. Patria tu samozrejme aj tábory nútených prác, v ktorých úmrtnosť vojenských zajatcov periodicky presahovala 75%.
Poľská vláda sa začiatkom 20. rokov minulého storočia snažila odviesť pozornosť svetovej verejnosti od masovej likvidácie sovietskych vojnových zajatcov tak, že aktívne preklápala pozornosť svetovej verejnosti na situáciu poľských vojnových zajatcov v Rusku. No toto sa nakoniec ukázalo výhodnejším pre sovietsku stranu. Nehľadiac na oveľa ťažšie podmienky v Sovietskom zväze – občianska vojna, zahraničná intervencia, zničená a vyčerpaná krajina, hlad, masové epidémie, nedostatok prostriedkov – poľskí vojnoví zajatci sa v Rusku nachádzali v podstatne lepších podmienkach. Na ich stav dozerali príbuzní vysokopostavených Poliakov boľševikov typu F. Dzeržinského – inak jedného z najväčších zločincov, akí žili. Dr. Coleman uvádza, že patril do Čiernej šľachty, kde patrí napríklad aj Z. Brzežinsky.
Asi by sme sa mali radovať, že poľskí kresťanskí bratia nevenovali Slovensku až takúto „pozornosť“. Tu však ide o niečo úplne iné. Či už Poliaci alebo Rusi, snažia sa – aj keď pohľady sú rôzne – vyjasniť aspoň počty svojich obetí z minulosti. No u nás to akosi nikoho nezaujíma – ale veď Poliaci pri anektovaní Galície zabíjali Slovákov aj ich pripravovali o majetky.
Poľsko v prípade slovenskej Galície argumentovalo, že na územiach, ktoré po rozpade Rakúsko-Uhorska pripadli v rámci Československa Slovensku, žijú prevažne Poliaci. V skutočnosti sa im Galícia zdala málo a ich „záujem“ siahal na celý Spiš. Ako to bolo v skutočnosti s počtom Poliakov sa môžete dočítať v už spomínanej knihe M. Majerníkovej VOJNA O SPIŠ. Zaujímavé sú aj argumentácie samotných Poliakov. Napríklad Semkowitz uvádza, že hoci na severnom Spiši žije 80 000 Poliakov, úplne im chýba poľské národné povedomie a na 90% sa pokladajú za Slovákov. Napriek tvrdým polonizačným snahám sa na slovenskom Spiši v r. 1935 z 197 904 obyvateľov iba 134 prihlásilo k poľskej národnosti, čo nie je ani 0,1% obyvateľstva.
Poliaci často používajú argumentáciu, že „za Boleslava Chrabrého aj tak bol Spiš poľský“. Nuž dobre, ale predtým bol uhorský a ešte predtým, za Svätopluka bol zase sloviensky…
Skutočne solídny opis problematiky nájdete v už spomínanej knihe Milice Majerníkovej VOJNA O SPIŠ. Musíme len doplniť, že kniha je až „veľmi“ objektívna, nevenuje sa totiž opisu násilia, ktoré páchala poľská armáda na civilnom obyvateľstve, a ktoré nakoniec viedlo k protipoľskému povstaniu slovenských veteránov z frontov Prvej svetovej vojny. Až ich povstanie v skutočnosti primälo pražskú vládu k vyslaniu armády a riešeniu, pričom sme však aj tak o Galíciu prišli. Tieto udalosti si ešte pamätajú starší obyvatelia Zamaguria, aj keď väčšina už len z rozprávania svojich rodičov či starých rodičov. Ale autorke sa nemôžeme čudovať, knihu totiž vydal Spolok Slovákov v Poľsku. Oni tam musia stále žiť.
Pre ilustráciu si odcitujme niekoľko informácií zo spomínanej knihy, pretože sú veľmi poučné. Dňa 2. mája 1919 československý Minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár požiadal spišského župana, aby precestoval tie časti župy, na ktoré si nárokovali Poliaci. Cieľom malo byť zistenie skutočnej nálady obyvateľstva, ale zároveň aj snaha o získanie vyhlásenia, v ktorom by obyvateľstvo vyjadrilo svoju vôľu žiť v Československu. Župan mal šťastnú ruku a úlohou poveril Vojtecha Benuša. Tento veľmi schopný župný úradník za štrnásť dní – od 7. do 20. mája 1919 – inkognito precestoval celý severný Spiš a o svojich zisteniach podal obšírne správy. Bol to predvečer Plebiscitu, takže nálada obyvateľstva bola naozaj dôležitá. Nuž ako to skutočne vyzeralo? Niekoľko príkladov.
Stará Ľubovňa: Pretože ide o mesto, v ktorom 360 rokov sídlila poľská správa šestnástich zálohovaných miest, a ktoré je zároveň blízko k poľskej hranici, dali sa očakávať propoľské tendencie. No z Benušovej správy vyplýva: „medzi pospolitým ľudom niet žiadnej stopy poľskej sympatie, medzi inteligenciou, ktorá je ešte stále zaľúbená do starého maďarského režimu, ešte menej…“. Okrem toho väčšinu obyvateľstva tvorili Rusíni, ktorí „… žiadajú ostať v ČSR, ale chcú autonómiu…“.
Krempach pri Ľubovni (Kremná): „Čisto Rusínska obec. Poliakov nechcú ani vidieť.“.
Granastov (Hraničné): „… o pripojení k Poľsku nechcú ani počuť, ba boja sa toho…“.
Obce Litmanová, Jarembina (Jarabina), Kamjonka (Kamienka), Foľvark (Stráňany) a Veľký Lipník sa vyjadrili, že „… si nežiadajú k Poľsku patriť, a len v Československej republike chcú ostať…“
Spišská Stará Ves (V tomto mestečku sa v roku 1411 stretli Žigmund Luxemburský a Vladislav II. a 1474 tu uzavreli mier Matej Korvín a Kazimír Jagelovský): občania podpísali stanovisko vo veci príslušnosti k Československu „Pomocou národného výboru a niektorých dobrých Slovákov podpis osvedčenia sa ľahko previedol.“
Nedeca: „Vy páni v Levoči, v Bratislave a v Prahe, nedajte nás Poliakom!“.
Fridman: „Sme presvedčení, že nás nenecháte odtrhnúť od Československa…“
Tribš: „… od počiatku sme boli Slováci, aj nimi ostaneme!“.
Jurgov: „Tam chceme ostať, kde naši otcovia boli, tými ostaneme, čo naši otcovia boli, ale po poľsky sa na žiaden pád nechceme učiť… len ani vy nenechajte a nedajte nás Poliakom…“.
O tom, ako sa k problému stavali Poliaci názorne hovorí materiál, ktorý vydali v Poľsku a nazýval sa „Wojna Jezusa Krista ze satanem“. V ňom sa možno dočítať: „Kto za Poľsko hlasuje, bude spasený, kto je proti Poľsku zdochne a naveky bude zatratený. Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý a Panna Mária chce, aby každý hlasoval pre Poľsko. Ak nepristúpiš k Poľsku si nepriateľom Panny Márie ona ťa zdeptá svojimi tvrdými stopami. Ktorí do Poľska chcú náležať, to vojsko Kristovo, ostatní všetci držia so satanom a za neho bojujú. Satan má sluhov a tí sluhovia sú Česi. Ak sa zapíšeš a hlasovať budeš za Československú republiku, si zapísaný do čiernej knihy satana. Ak hlasovať budeš za Poľsko, budeš zapísaný do bielej knihy Krista.“. A Poliaci vytiahli napríklad aj argumenty, že Gorali sú Poliaci – touto kartou hrajú v podstate dodnes.
Aby sme ešte lepšie pochopili poľské tvrdenie, že chcú územie, na ktorom žijú Poliaci, tak sa pozrime na národnostné zloženie obyvateľstva v obciach pričlenených k Poľsku v roku 1920 na základe sčítania obyvateľstva z roku 1910. Výsledky Magyar Statisztikai Közlemények, Új sorozat. 42 kötet, Budapešť 1912:
Obec
Národnosť (materinská reč)
Maďar
Nemec
Slovák
Rumun
Rusín
Chorvát
Srb
Iní
Čierna Hora
0
0
678
0
0
0
0
17
Durštín
2
8
209
0
0
0
0
0
Fridman
30
51
1089
0
0
0
0
49
Jurgov
2
10
689
0
1
1
0
38
Kacvín
9
14
696
0
1
1
0
33
Krempachy
2
8
667
0
0
0
0
13
Lapšanka
2
0
319
0
0
0
0
0
Nedeca
15
74
909
0
0
0
0
21
Nižné Lapše
5
13
567
0
0
0
0
32
Nová Belá
12
8
641
0
0
0
0
4
Repiská
0
0
524
0
0
0
0
1
Tribš
9
2
528
0
0
0
0
22
Vyšné Lapše
4
3
703
0
0
0
0
13
Iste, niekto môže namietať, že Maďari neuviedli žiadnu kolónku pre Poliakov – ale mohli sa hlásiť do kategórie „Iní“.
Priblížme si aj národnostné zloženie obyvateľstva ďalších spišských okresov, o ktoré prejavovali Poliaci „záujem“, pretože sú „obývané Poliakmi, ktorí nevedia o tom, že sú Poliaci“. Uverejnené v Spišských hlasoch v roku 1935, č. 13, str. 3.
Okresy
Národnosť
československá
ruská, ukrajinská
nemecká
maďarská
židovská
poľská
cigánska
iné
Gelnica
17 189
110
8 545
395
462
7
518
10
Kežmarok
15 432
655
11 761
279
910
7
771
2
Levoča
22 036
1 008
1 177
372
662
12
521
3
Stará Ľubovňa
12 742
6 228
2 575
47
425
29
174
3
Poprad
19 961
99
5 259
394
394
33
317
24
Spišská Nová Ves
29 066
1 396
3 227
777
501
13
807
24
Spišská Stará Ves
7 145
1 192
162
29
137
33
175
0
A ak by ste chceli dnes vedieť, ako sa „darí“ slovenskej menšime v Poľsku, budete prekvapení. Maďarizácia je proti polonizácii iba amatérskym pokusom. A pre úplnosť si ešte priblížme aké zmeny prebiehali na československo-poľskej hranici v rokoch 1920-1938. Obrázok – rovnako ako hore uvedené tabuľky – je z už menovanej knihy:
Nie nadarmo je v nevedomosť z védického pohľadu najväčším hriechom. V súvislosti s Poľskom nemožno vynechať tých, ktorých tak veľmi obľubujú – USA. Pozrime si, ako statočne americkí vojaci bojujú napríklad v Afganistane. Na obrázku z roku 2010 vidíte príslušníkov námornej pechoty slúžiacich v provincii Sangin.
Podľa týchto statočných bojovníkov to, čo si (logicky) spojili so zástavou svojej krajiny neznamená nacistickú organizáciu SS – Schutzstaffel, ozbrojenú zložku Nacistickej strany Nemecka. Podľa informácie britského denníka Daily Mail, Američania si skratku SS vyložili ako Scout Sniper (prieskumník snajper). Je dobre známym faktom, že nacistické jednotky SS sú zodpovedné za väčšinu nacistických zverstiev. No u nás je málo známy fakt, že boli zostavené z dobrovoľníkov, ktorí sa do nich hrnuli z Lotyšska, Estónska a Litvy. Tieto tri krajiny dodali 250 tisíc dobrovoľníkov – dnes uplatňujú politiku diskriminácie voči obyvateľom ruskej národnosti – títo nemajú ani občianstvo, aj ak sa narodili na tomto území. No a EÚ to „nevidí“. Nuž vlády pobaltských krajín dodržiavajú tradície.
Podľa oficiálnych údajov nebol za tým nijaký rasovo motivovaný úmysel, Američania jednoducho nemajú ani potuchy čo to znamená. Nuž a takto „informovaní“ hrdinovia robia poriadky po celom svete…
Aby sme neboli v omyle, že ide iba o nedopatrenie, či náhodu, prečítajme si časť prejavu bývalého šéfa politickej rozviedky USA a neskoršieho riaditeľa CIA Allena Welsha Dullesa, ktorý predniesol roku 1945. Je autorom „Stratégie Anakondy“, t.j. postupného obkolesenia Ruska americkými vojenskými základňami, aby ho napokon – ako anakonda – zadusili:
„Končí sa vojna. Všetko sa nejako usadí a upokojí, zovšednie a my použijeme všetky sily, dáme všetko, čo máme, všetku materiálnu moc na prospech klamania a balamutenia ľudí. Ľudský mozog a vedomie sú prístupné zmenám. Zasejeme v nich chaos, nenápadne zmeníme ľudské hodnoty na falošné a necháme ľudí veriť v tieto falošné hodnoty. Ako? Nájdeme svojich rovnako zmýšľajúcich spojencov všade na zemi, aj v štátoch východného bloku. No… pozerám, spojencov bude dosť.
Krok za krokom budeme rozohrávať grandióznu tragédiu zániku týchto národov až do úplného a nezvratného umlčania ich svedomia. Z literatúry a umenia napríklad odstránime ich sociálnu podstatu, odnaučíme umelcov zobrazovať a sledovať čokoľvek z tých procesov, ktoré pochádzajú z vnútra národa.
Literatúra, divadlo, filmy – všetko budeme všemožne podporovať a oslavovať. Najhanebnejšie ľudské pocity budeme podporovať a budeme vyzdvihovať takzvaných umelcov, ktorí budú presadzovať chuť sexu, násilia, sadizmu, zradcovstva a ďalších nemorálnosti. Vo vedení hospodárstva vytvoríme chaos a zmätok, budeme postupovať nenápadne, ale budeme tak aktívne vytvárať despotizmus úradníkov a úplatkárov. Poctivosť a slušnosť budú terčom posmechu.
Len niekoľko málo ľudí si potom domyslí, o čo ide. No tých postavíme do bezvýchodiskovej situácie, urobíme z nich terče posmechu, nájdeme spôsob, ako ich ohovoriť a vyhlásime ich za odpad spoločnosti. Vytrháme duchovné korene spoločnosti, znevážime základy morálky národov. Takto budeme narušovať pokolenie za pokolením, zameriame sa najmä na deti a mládež. Budeme ich rozvracať, učiť nerestiam a tak budú mravne upadať. Vytvoríme z nich cynikov, bezduchých ľudí a kozmopolitov. Takto to urobíme…“
Čo z toho všetkého vyplýva? Niekoľko vecí. V prvom rade vidíme, ako sa stratou Starej Viery môžu Slovania premeniť na vzájomných likvidátorov – pričom tvari sa v pozadí zabávajú, veď to takto dávno starostlivo naplánovali. Tvari vedú národy – pod rúškom príslušnosti k nim – do záhuby. Vidíme aj to, že poľský Kristus je očividne silnejší ako slovenský Kristus. Keď vidíte vôkol seba tých, ktorí si myslia, že môžu byť aj Slovania aj kresťania, nechajte ich byť. Je to vyjadrenie ich stupňa evolúcie. No my sa môžeme pozrieť do Véd, z ktorých vieme, že
SPOJENÍM DVOCH NEVZNIKÁ CELOK, ALE RODÍ SA TRETIE.
Spojením kresťanov a Slovanov vzniká niečo tretie, a to iné v každej krajine. V slabej krajine slabšie, v silnejšej silnejšie. Slabšie padá za obeť, lebo všetci sa spoľahnú na vôľu Pána, nie vlastné Svedomie a pamiatku Predkov. Slovenský Kristus nevládal premôcť poľského Krista. Aj Slovákmi tak silne oslavovaný Ján Pavol II. sa „podpísal“ pod zánik slovenskej menšiny v Poľsku ako poľský Prímas. Ale slovenským biorobotom to nijako nevadí a nedočkavo čakajú na svojho svätého pápeža. Čoho sa dočkajú?
Určite sa vám už neraz stalo, že ak sa preli s nejakým kresťanom, tak – ak sa už naozaj nedala poprieť neprávosť, ktorú kresťanská cirkev pácha – tak vám, ako poslednú líniu obrany, povedal, že (kresťanská) cirkev je dobrá, len niektorí ľudia v nej sú zlí… alebo niečo podobné. To potom stavia celú kresťanskú cirkev do pozície, že tak či onak robí všetko dobre – veď v zmysle ich vlastného práva je neomylná – len tých niekoľko ľudí sem-tam čosi vyparatí. Oni sa však dodatočne vyspovedajú – a všetko bude v poriadku. Škody, ktoré napáchali sa akosi „vyparia“.
Tu je vidno zásadný rozdiel medzi Starou Vierou a kresťanskou vierou. Správny život v našej kultúre je život podľa Svedomia, t.j. to, čo v našich Chrámoch slávime (Svätilištiach či Kapištiach) aj v živote konáme. Vláda Svedomia je vždy rovnaká bez ohľadu na „módne“ trendy. No a pre kresťanov – ako ostatne pre náboženstvo celkovo – platí zásada, že jedna „fazóna“ platí pre „teóriu“, t.j. to, čo počujú v kostole, a druhá – úplne odlišná – platí pre „civilný“ život. A všetko majú pekne „v ažurite“. Akurát spôsobujú vzťahovú katastrofu v spoločnosti a ekologickú v Prírode – ale to ich ani najmenej netrápi. Veď sa z toho vyspovedajú.
Na obrázku na začiatku článku je odfotený lesný hrebeň tak, ako ho je možné vidieť – bohužiaľ nie je jediný – na jednej túre v Slovenskom Raji. Ak sa vnímavo pozriete, nemôže uniknúť vašej pozornosti, že horský hrebeň je niekde uprostred záberu sprava zalesnený – ako by lesy v Národnom parku určite mali byť, zatiaľ čo z druhej strany je úplne dohola vyrúbaný. Nemilosrdne vyrúbané lesy – Národné parky nevynímajúc – sú typickou črtou lesov, ktoré patria Cirkvi. Nielenže nemilosrdne rúbu všetko dohola, oni ani nesadia nové stromčeky, ako im to prikazuje zákon. Pred nejakým rokom vyhrala Cirkev ďalší súd na lesy v oblasti Glac nad Kyseľom, čo je vari najväčšie srdce Slovenského Raja. Nuž a začali aj tam – bez ohľadu na Národný park – rúbať hlava-nehlava. Ak sa poznáte s nejakými pracovníkmi Národných parkov či ochranármi zistíte, že aj so štátom – ktorý sa nijako nerozpakuje rúbať lesy dohola tiež – sa ešte po vzájomnej argumentácii dá dohodnúť, ale s Cirkevnými lesmi ani náhodou. Žiadny cit, žiadna láska k Prírode. Jediná láska, ktorú na „starostlivosti“ o lesy demonštrujú je láska k peniazom. Ak by ste išli na výlet do Spišskej Teplice k lesom uvidíte na vlastné oči, aký je rozdiel medzi lesmi Urbára a Cirkevnými lesmi. Zatiaľ čo v jedných sa týčia stromy, v cirkevných lesoch nájdete iba holé, vyrúbané stráne, a to – samozrejme – bez nasadených stromčekov. Neplatia dane, štát ich podporuje, nuž asi sa im vidí „prirodzené“, že nakoniec za nich všetci „zatiahnene“ aj výsadbu nových stromčekov.
Ak niekedy pôjdete po ceste smerom z Popradu na obec Hranovnica a ďalej uvidíte holé kopce, na ktorých nijaký cirkevník nič nevysadil – iba všetko vyrúbal. Denne z tej oblasti vyvážajú desiatky plne naložených nákladných áut guľatiny do svojej vlastnej, „požehnanej“, cirkevnej píly v Kežmarku. Neplatí pre nich Národný park, neplatí pre nich zimný odpočinok zvierat, neplatia pre nich oblasti hniezdenia vtáctva. Nič, len peniaze a peniaze za drancovanie našej Prírody. Iste, boli aj kalamity, ale tie už boli dávno vyťažené. Vynára sa jedna z mnohých otázok: načo vlastne máme štát? Aby privieral oči nad cirkevným – aj keď čo sa týka lesov nie iba cirkevným – drancovaním? Načo vlastne máme Národné parky? Ochrana Prírody, t.j. zákony, platia pre všetkých okrem tých, pre ktorých neplatia?
Keďže Cirkev vlastní cca 30% všetkej pôdy na Slovensku, tak môžeme čakať, že cca 30% Slovenska sa pomaly, ale neúprosne zmení na púšť. Napríklad v zmienenej oblasti Slovenského raja sa s najväčšou pravdepodobnosťou vytvorí široký pás vydrancovaného lesa, a to až po Kráľovu Hoľu. Nikomu to nevadí?
Na túrach v Slovenskom Raji už vôbec nie je problém vidieť vyťažené stromy pripravené na odvoz do „požehnanej“ píly. Za „krutého“ socializmu to vidno nebolo.
Napríklad na snímku dole vidno, že tam ešte nedávno ležalo oveľa viac stromov:
Pro Populo oficiálne podsúva tvrdenie, že ťažia najmä kalamitné drevo – hoci na kopci ešte vidno (už roky) kalamitné drevo, dole vždy pribúda a odváža sa stále nové drevo. Táto fotografia bola urobená len niekoľko minút po odchode plne naloženého nákladného auta s guľatinou, t.j. novými stromami:
Ak prídete do Kežmarku, tak môžete vidieť na vlastné oči, koľko „božieho požehnania“ denne spôsobia:
Ale aby sme neboli celkom nespravodliví, tak mesačná krajina po pôvodných lesoch už vnikla aj v časti bývalého vojenského pásma Javorina, a tu je „majiteľom“ evanjelická cirkev.
Celkovo príklady drancovania lesov nájdeme na každom kroku. Napríklad v oblasti 5. stupňa ochrany, opäť v Slovenskom Raji. Tento snímok bol urobený 2. decembra 2011. Odvtedy sa tam kopy narúbaných stromov objavili už niekoľkokrát:
Ak by ste sa chceli pozrieť na značku vzadu, ktorá bola vyvalená častým skladovaním porúbaných stromov v Národnom parku Slovenský Raj s 5. stupňom ochrany, tu je detail:
Načo vlastne máme zákony? Načo dávame prázdne sľuby Bruselu o tom, ako budeme chrániť výnimočné prírodné lokality a ohrozených živočíchov, v tomto prípade vtáctvo?
Ďalší „príspevok“ je z ďalšieho národného parku, tentoraz Nízke Tatry, Jánska dolina. Nasnímané 12. decembra 2011:
Takže toto je holý fakt. Nech idete na Slovensku kdekoľvek, vždy nájdete besniace rúbanie stromov. V prípade cirkví to však je o to horšie, že rúbu to, čo im nepatrí, a to už hodne dlho. Trochu sa pri tomto tvrdení pozastavíme, aby sme pochopili rozsah klamstva, ktoré používa kresťanská cirkev – hoci najviac lesy drancuje katolícka, ani ostatné nezaháľajú. Necháme ich svojvoľne píliť konár, na ktorom sedíme my všetci?
Ako sa vlastne cirkev dostala k majetkom na Slovensku? Pripomeňme si udalosti príchodu kresťanstva na naše územie – písali sme o tom v nejednom článku. Import kresťanstva na naše územie bol sprevádzaný vyvraždením v podstate celej dospelej populácie do takej miery, že Stará Viera u nás ostala len v zlomkoch, napríklad povestiach, rozprávkach, ľudových krojoch a zvykoch, celiteľstve a podobne. Hoci sme vždy boli védickou kultúrou, Védy ako také boli spolu s ich nositeľmi neľútostne a systematicky vyhladené.
Preskočme však niekoľko storočí a pozrime sa do časového obdobia bližšie k nám. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo sú staré katolícke kostoly – vrátane centier katolíckej moci – tak často obohnané obrannými múrmi? Napríklad Spišská Kapitula:
Alebo kostol v Spišských Vlachoch:
Ak by sme ostali na Spiši, tak si všimnite napríklad hlavný kostol v Kežmarku, starý kostol v centre Popradu, či kostoly v Poprade-Veľkej alebo Spišskej Sobote. Otázkou je, či vieme na čo pozerať a rozumieme tomu, čo vidíme. Prečo obranné múry? Tak v prvom rade, ak bolo už aj porobené obyvateľstvo také spokojné s „božími požehnaniami“ kresťanskej cirkvi, prečo sa táto ukrývala za obranné valy a neotvárala sa pohostinne všetkému obyvateľstvu? Jednoducho asi to so spokojnosťou pri poskytovaní služieb čiernej mágie nebolo až také ružové.
Hlavným dôvodom neskoršieho obdobia – už po zavedení kresťanstva – bola potreba chrániť nakradnutý majetok, ktorý cirkev a jej hodnostári nadobúdali v inkvizičných procesoch. Pri inkvizičných procesoch totiž nešlo len o fyzickú likvidáciu obyvateľstva, ale najmä o to, že „usvedčený kacír“ bol síce po umučení popravený, t.j. napríklad spálený na hranici – ale bol mu aj skonfiškovaný celý majetok. Preto sa neraz stávalo, že usvedčení bývali aj bohatí ľudia. Vynikajúcim príkladom takýchto procesov je starší československý film KLADIVO NA ČARODEJNICE. Vynikajúci český režisér O. Vávra ho nakrútil podľa záznamov skutočných inkvizičných procesov, ktoré ostali zadokumentované v archívoch. Všetkým vám odporúčame si ho pozrieť, je to naozaj veľmi poučné dielo, ktoré naozaj vychádza zo skutočných udalostí.
Okrem toho, že odhaľuje skutočnú podstatu cirkvi – aj keď nikdy nemožno poprieť, že v nej bývajú aj čestní ľudia, ktorí však svojou naivnou vierou a predstavami nič na hlavnom smerovaní nemôžu zmeniť – môžeme si tu všimnúť aj niekoľko veľmi dôležitých detailov. Nemilosrdné upaľovanie tých, ktorých predtým mučili je jedna vec. Vo filme je to dostatočne presvedčivo ukázané:
Nijaký rozumný človek nemôže takéto svedectvo hodiť za plece. Chceme vás však upozorniť na jeden veľmi dôležitý detail. Na jednej scéne pri výsluchu – samozrejme mučením – sa vyšetrovateľ pýta na celý, detailný zoznam démonov, ktorých mená bežný človek ani nikdy nepočul. A tu je ukázaná skutočná podstata cirkevnej organizácie. Naša, Biela hierarchia nám je dostatočne známa: poznáme našich Bohov, vieme o Javi, Navi, Pravi a Slavi, vieme o rôznych pomocných Duchoch nášho okolia (Domový, Záhradníčkovia, Lesní duchovia a pod.), ale nevieme skoro nič o démonickej hierarchii Temného Sveta. Prečo poznáme hierarchiu Svetlého Sveta a nepoznáme detailne hierarchiu Temných? Pretože náš pôvod je v Bielom Svete, a teda poznáme svoje – a to vďaka Védam dosť podrobne. Kto vlastne môže detailne poznať hierarchiu Temného Sveta? Odpoveď je tak blízko, až si ju neuvedomuje: predsa ten, kto do Temného Sveta patrí. Ak teda cirkevní hodnostári bez problémov „skúšali“ našich Predkov – bohužiaľ za strašných okolností – z démonickej hierarchie, tak to mohli jedine preto, lebo to je ICH VLASTNÁ HIERARCHIA! Niet asi jasnejšieho dôkazu na ukázanie démonickej podstaty kresťanstva.
Ak by sme sa chceli v zmysle Zdravomyslia zorientovať o čo v kresťanstve ide, musíme sa obrátiť na kompetentného človeka v tejto oblasti. Čo sa týka podania ich Predkov – to majú dostatočne jasne opísaní v Starom Zákone.
Kto môže byť kompetentnejší ako samotný Kristus? Nevenujme teraz pozornosť tomu, že Kristus neprišiel na Zem zakladať kresťanstvo. Jednoducho sa pozrime na jeho citáty v Novom Zákone, čo je jeho časť ako písomného diela. V podstate v Novom Zákone nachádzame niekoľko druhov informácií. Okrem citátov „zakladateľa“ – síce podsúvaných do iných súvislostí, ale predsa len existujúcich – tam nájdeme aj historické opisy udalostí a najmä veľa neskorších dodatkov.
Nuž tak či onak, ak niečo povedal „zakladateľ“ – a je to dodnes zapísané v Písme – tak to predsa musí mať celú váhu toho, kto to povedal… a či nie? Samozrejme, že evanjeliá boli už neraz upravené, takže tam nájdete aj navzájom si odporujúce tvrdenia – ale to už proste patrí k čiernym mágom a ich praktikám. Príkladom môže byť , kde Ježiš výslovne zakazuje šíriť jeho učenie čo aj len na severe Izraela – lebo tam stále bývali Samotní Árijci (Samárijci), ale neskoršie „upgrade“ už nabáda na šírenie kresťanstva po celej Zemi…
Teda niekoľko citátov kompetentného človeka v zmysle Zdravomyslia:
„Alebo vypestujete strom dobrý, a aj jeho ovocie bude dobré; alebo strom zlý, a aj jeho ovocie bude zlé; strom totiž poznať po ovocí. Plemeno vreteníc, ako môžete hovoriť dobré veci, keď sami ste zlí?“
„Nie je to dobrý strom, čo rodí zlé ovocie, ani zlý strom nerodí dobré ovocie. Každý strom totiž poznať po jeho ovocí. Lebo z tŕnia nezbierajú figy, ani z bodľačia neoberajú hrozno. Dobrý človek z dobrej zásoby svojho srdca vynáša dobré, a zlý človek zo zlej vynáša zlé; veď z plnosti srdca hovoria jeho ústa!“
Treba vysvetľovať spojitosti? Zdravomysliaci človek už odpoveď našiel, a tá je o to cennejšia, že pochádza od naozaj kompetentného človeka.
Keďže dobrý strom neprináša zlé ovocie, tak už nás ani neprekvapí, že cirkev ide tak nekompromisne po majetku, t.j. bohatstve. Ale čo o bohatstve hovorí najkompetentnejšia osoba?
Ježišovo stanovisko k hrabaniu majetku je celkom – a neprekvapivo – jednoznačne jasné:
„Ježiš mu odpovedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom sa vráť a nasleduj ma!“
„Takto teda ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, nemôže byť mojim učeníkom.“
„Bratia moji, nehľaďte na osoby, veď veríte v Pána nášho Ježiša Krista, (Pána) slávy! Do vášho zhromaždenia prichádza boháč so zlatými prsteňmi na rukách a vo skvostnom rúchu, a prichádza aj bedár v chatrnom odeve, a hovoríte (mu): „Ráč sa sem posadiť!“, ale bedárovi poviete: „Staň si tamto!“ alebo: „Sadni si ku mojej podnožke!“ – či nerobíte rozdiely medzi sebou a neusudzujete podľa iných zásad?“
„A znova vám hovorím: Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly ako boháčovi sa dostať do Kráľovstva nebeského.“
„Nikto nemôže dvom pánom slúžiť, pretože alebo jedného bude mať v nenávisti a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridržiavať a tým druhým opovrhovať. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.“
„Nijaký služobník nemôže slúžiť dvom pánom, keďže alebo jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť i Bohu i mamone.“
„Nezhromažďujte si poklady na tomto svete, kde moľ a hrdza ich kazia a kde sa môžu vlámať zlodeji a ukradnúť ich!“
„… Boh mu však povedal: „Blázon, ešte túto noc požiadajú dušu od teba. A čo si prihotovil, čie bude?“ Tak (bude s tým) čo si zháňa poklady a pred Bohom nie je bohatý.“
„Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“
„A povedal im: „Dajte si pozor a chráňte sa lakomstva! Lebo i keď niekto (niečim) oplýva, jeho život nezávisí od jeho majetku.“
„No beda vám, boháčom, lebo máte svoju útechu!“
Citátov na tému bohatstva nájdeme v evanjeliách ešte viac, ale tie, čo sme tu uviedli určite postačia. Kresťania vám dnes povedia, že „toto“ platilo kedysi, že dnes už sú veci inak, a teda majú právo aj zhromažďovať majetky a aj byť v súlade s výrokmi ich „zakladateľa“? Žeby Kristus dačo nepochopil? Alebo inak, ak to nezmenil on, tak kto teda? A tiež je dôležité, kedy to zmenil? Ako dlho to už neplatí, 1 000 rokov? 500 rokov? 100 rokov? Od minulého roku? Alebo to v skutočnosti v „pravom“ kresťanstve neplatilo nikdy? Ak im „nestačia“ priame, jasné, nedvojzmyslené výroky ich „zakladateľa“, tak čoho sa vlastne držia?
Nemusíme sa viac zaoberať touto otázkou, cirkev skrátka aj proti svojmu vlastnému „návodu na použitie“ kradne a drancuje – minimálne to vidno na našich lesoch. Ale je to také beznádejné? A má vlastne na toto cirkev právny nárok?
Ukazuje sa, že CIRKEV NEMALA A NEMÁ NA REŠTITÚCIE PRÁVNY NÁROK.
Najskôr sa pozrime na úvodnú stránku katolíckeho Pro Populo:
„spoločnosť PRO POPULO Poprad, s.r.o. bola založená v roku 1991 za účelom spravovania lesných a poľnohospodárskych pozemkov vo vlastníctve Rímskokatolíckeho biskupstva vo Spišskom Podhradí.
Rímskokatolícke biskupstvo v Spišskom Podhradí vlastnilo v minulosti lesné a poľnohospodárske pozemky, ktoré samostatne spravovalo. V povojnových rokoch, uplatnením pozemkovej reformy v rokoch 1947 – 1948, boli lesy, poľnohospodárske pozemky a väčšina objektov skonfiškované. Schválením zákona o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v roku 1992 bola časť lesov a iných nehnuteľností cirkvi vrátená“.
Na prvý pohľad je všetko – čo sa týka vlastníckych vzťahov rímskokatolíckej cirkvi v úplnom poriadku… Ale teraz nazrime do článku, ktorý bol uverejnený v českých Literárních novinách č. 45/ 2011, zo dňa 10. novembra 2011 s názvom „CÍRKEV NEMÁ NA RESTITUCE PRÁVNÍ NÁROK“, autorky Lenky Procházkovej.
Vychádzajúc z článku si môžeme zhrnúť niekoľko zásadných faktov. Vo Vatikáne sídli pápež, ktorý pre všetkých katolíkov na celej zemi zastupuje Boha vo „forme“ Ježiša Krista. Podľa kanonického práva stojí pápež na čele absolutistickej monarchie a jeho rozhodnutia nepotrebujú žiadne potvrdenie a nedá sa proti ním odvolať. Práve tento bod – pápež sa „de jure“ stal Bohom – viedol k rozkolu Západnej a Východnej cirkvi r. 1054. Oproti Českej republike sme my vložili „hlavu do chomúta“ ešte viac – podpísali sme s Vatikánom konkordát, t.j. zaviazali sme sa k nadštandardnému „otroctvu“.
Podľa kanonického práva má rímskokatolícka cirkev vrodené právo nezávisle na civilnej moci nadobúdať, držať, spravovať a prevádzať majetok. Najvyšší dohľad nad celým rímskokatolíckym majetkom má pápež. Ale toto bolo v Rakúsko-Uhorsku zrušené osvieteným panovníkom, rakúskym cisárom Jozefom II. Nebuďte prekvapení, ak sa na Wikipédii nedozviete o tomto cisárovi všetko – „nepotrebné“ informácie nám jednoducho „netreba“ podávať. „Splendid isolation“ je super vec – bioroboti sa ľahšie držia pod kontrolou. Ale skutočnosť je úplne iná.
Cisár Jozef II.
Tento cisár sa počas „čakania“ na vládnutie vybral na vlastné oči pozrieť, ako žijú ľudia v jeho ríši. Chcel na vlastné oči vidieť aj to, či francúzski encyklopedisti majú pravdu ohľadom opisov chamtivosti cirkevných hodnostárov voči bežnému obyvateľstvu – a zistil, že áno. Jozef II. pri cestách po „svojich“ zemiach písal matke svoje postrehy, v ktorých podráždene konštatoval: „…sedmina všetkej zeme patrí cirkvi a na Morave ešte viac (na Slovensku to je dnes 1/3). Cez 8 miliónov majú len na nadáciách…“ Po návrate do Viedne zamietol námietky matky, cisárovnej Márie Terézie a v sérii rýchlych reforiem zrušil nevoľníctvo, čím prispel k vytvoreniu občianskej triedy.
Zákonom tiež zaručil všetkým obyvateľom ríše slobodu vyznania, zrušil cenzúru tlače aj orgány, ktoré sa touto činnosťou zaoberali, t.j. náboženské komisie, ktoré „pátrali“ po nevhodných knihách. Zhrozené duchovenstvo podalo sťažnosť pápežovi, ale Jozef II. sa nezľakol a v reformách pokračoval. Zrušil aj tie cirkevné rehoľné rády, ktoré sa nevenovali charite ani vzdelávaniu, pretože ich pokladal za neužitočné. Takto uvoľnené kláštory prebudoval pre štátne účely – kasárne, nemocnice, úrady. Hoci sa duchovenstvo zhrozilo, prostí veriaci sa nemali na čo sťažovať, skôr naopak. Panovník dal postaviť stovky nových farností na miestach, ktoré neboli pre cirkev „atraktívne“. Jeho heslo bolo, že nijaký veriaci nesmie mať viac ako 1 hodinu na cestu do kostola. Majetok cirkvi zoštátnil, ale cirkev ho dostala naďalej k dispozícii na používanie. Už im teda majetok nepatril, mali ho len k dispozícii na správu. Platy duchovenstva išli zo štátneho rozpočtu z fondu, ktorý vznikol po rozpredaji niektorých zrušených kláštorov a ďalších nehnuteľností. Tento právny stav trval až DO VZNIKU ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY.
V roku 1919 sa v rámci pozemkovej reformy rozhodol Parlament ČSR rozdeliť aj pôdu, ktorú dovtedy spravovala cirkev medzi drobných roľníkov a bezzemkov, ktorí na nej pracovali. Časť majetku, hlavne stavby cirkev spravovala naďalej, ale UŽ NIKDY NENADOBUDLA VLASTNÍCKE PRÁVO. Ak chcela čokoľvek predať, musel jej to štát odsúhlasiť (už od hodnoty 200 korún). Platy duchovenstva a charitatívnu a vzdelávaciu činnosť hradil naďalej štát. Prezident T. G. Masaryk odmietol uzavrieť zmluvu s Apoštolskou stolicou. Jeho veľkým snom bola odluka cirkvi od štátu.
Po roku 1945 pri sčítaní majetku sa katolícka cirkev pokúsila využiť povojnový chaos a zmätok v archívoch a rýchlo požiadala o navrátenie pozemkov, ktoré jej nepatrili. Politické zmeny súvisiace s nástupom komunistickej moci však tieto plány zhatili. Ale tak či onak, po februárových udalostiach nenastalo ŽIADNE ZNÁRODNENIE CIRKEVNÝCH MAJETKOV, pretože cirkev jednoducho nijaké majetky nemala. Ale – ak sa pozrieme do evanjelií – ich „zakladateľ“ mal v otázke nadobúdania majetku úplne jasno. Cirkev prišla akurát o slobodu slova a bola obmedzená aj jej pastoračná činnosť a celkovo postavenie v spoločnosti.
Prišiel však rok 1989 a situácia sa zopakovala. Katolícka cirkev si celý rok nepretržitým vymývaním mozgov začala budovať virtuálny kredit – ktorý NIKDY NEMALA. Na Slovensku sa jej nakoniec podarilo dostať aj k majetkom – ktoré sú naše. Cirkev teda veľkou rýchlosťou začala žiadať o svoje „vlastnícke práva“ sloganom „Čo nám komunisti ukradli, to musí byť vrátené!“; avšak komunistický režim síce zatváral kláštory, ale majetok cirkvi vyvlastniť nemohol, pretože tento bol zoštátnený Jozefovou reformou ešte v 18. storočí. Tvrdenie, že majetky dostali späť reformou v r. 1919 je obyčajný PODVOD!
V Čechách bola vypracovaná právna expertíza Právnickej fakulty Karlovej Univerzity, a to docentom V. Kindlom a V. Mikulom. Táto expertíza potvrdzuje, že katolíckej cirkvi majetok nepatril od jozefínskej doby a že ho mala iba v prenájme od štátu. Cirkev v Čechách však chcela aj tak tieto majetky a známy je napríklad súdny spor, ktorý skončil na Najvyššom súde ČR o vlastníctvo chrámu sv. Víta v Prahe. Najvyšší súd r. 2009 definitívne rozhodol, že katedrála bola, je a zostane v rukách štátu.
Cirkev samozrejme vytvára ilúziu, že je dobrým hospodárom. Akým je hospodárom môžeme ľahko vidieť na vlastné oči podľa plodov ich práce – teda môže vlastne dobrý strom prinášať zlé ovocie? Žeby sa zase ich „zakladateľ“ pomýlil? Dúfajme, že sa nám podarí získať naspäť národný majetok, že sa podarí aj odluka cirkvi od štátu. Veď dnes „berú podporu“ od štátu, ktorú však mali v minulosti preto, lebo spravovali štátny majetok, ale z podnikania na naše náklady a v náš neprospech neplatia ŽIADNU DAŇ – teda drancujú čo chcú a kde chcú.
Nuž aké „prirodzené“ právo na slovenské pozemky má cirkev? Pred 1 000 rokmi sa krvavým „podnikaním“ zmocnili základu. Ďalším „podnikaním“ cez inkvizičné procesy zrealizovali „druhú vlnu krvavej privatizácie“. Postup Inkvizície bol vždy rovnaký. Najskôr mučili nevinných a vymáhali priznanie, potom ich kruto popravili. „Usvedčeným zločincom“ následne skonfiškovali majetok, pričom ten hnuteľný zhromažďovali v miestnom kostole. Práve kvôli týmto konfiškátom obohnávali kostoly obrannými múrmi a strážili ozbrojencami. Nakoniec si lup rozdelili a išli ďalej… Ak súdime podľa množstva pozostatkov obranných múrov okolo našich kostolov, tak toto zverstvo malo v našej zemi obrovské rozmery. Podľa dnešných meradiel je kresťanská cirkev úplne „normálna“ teroristická organizácia s preukázateľnou kriminálnou minulosťou, pričom je to stále ten istý subjekt.
Potom im štát nakradnutý majetok odňal, ale užívať ho mohli a ešte dostávali podporu od štátu. Po sieťovej operácii s kódovým názvom „zamatová revolúcia“ to vyhrali na celej čiare. Dali sme im majetky, na ktorých je krv našich Predkov a ešte ich aj platíme z našich daní. Okrem toho všetko, čo zarobia je nezdanené, sú najväčším majiteľom nehnuteľností. Katolícka cirkev je inak celosvetovo najväčším majiteľom nehnuteľností… očividne nečítali Nový Zákon.
Možno to znie „divne“, ale Slovensko bolo súčasťou toho istého Rakúsko-Uhorska ako Čechy. Rovnako sme boli súčasťou toho istého Československa ako Čechy. Takže u nás platili tie isté zákony ako u našich západných susedov, a teda nikto nemá právo rozdávať majetok našich Predkov čiernym mágom. V skutočnosti však kresťanská cirkev je – od svojho začiatku – odlúčená od Boha.
– tak ako keby si so sebou „utrhla“ kus Nebies. Nebeská čiara je čiara, pod ktorú sa píšu prastaré písmená hlaholiky, rún, sanskritu a pod. v neskorších hlaholických textoch sa už nepoužívala.
ako keby pripomínala čašu Múdrosti. Bohovia ako keby napĺňali čašu Múdrosti. Tu sú už 3 spojené prvky: Boh – jedna Múdrosť; As (človek) – druhá; Védy – tretia. Keď sa toto všetko spojí, tak dostaneme jediné celé, t.j. trojitosť – plné spojenie. Číselný obraz je 3.
. Dva Svety, na ktoré pôsobí vplyv (zostupuje prúd energie – požehnanie) odniekadiaľ zhora: 
. Bohovia a ľudia žili a Bohovia sa s ľuďmi bratali, čoho príčinou bol Ra-M-Cha, z ktorého vytryskol Životodarný prúd Inglie. K šiestim elementom sa doplnilo to, čo dalo podnet na život, aby všetko ožilo. Svetlo všetko oživilo, t.j. Svetlo Inglie. A pribudol ďalší, t.j. siedmy element.
– хьнъ Luna, Luny, lunné svetlo, všetko, čo je spojené s Lunou;
– Az – Boh, žijúci na Zemi;
– рьцы, t.j. to, čo dostávame a vykonávame zhora, informácia zhora. Slnečné svetlo voláme Biele Svetlo. Znamená to, že Svetlo Luny je tmavšie v porovnaní s Bielym. Ak papier je bielej farby, tak charatia, t.j. pergamenová koža je v porovnaní s papierom tmavá, a preto sa nazýva lunnou.
– Toto predstavuje spojenie skúseností, rodové spojenie.
– naše, to, čo sa nám páčilo, to, čo sme dosiahli; 
– forma bytia, vývoj; 
– potvrdenie, t.j. to, čo všetko potvrdzuje.
), alebo nahromadené nami, vlastnou, osobnou skúsenosťou na nízkej úrovni (
). „Áno alebo nie“. Naši Predkovia používali „ABO“ namiesto „alebo“ – čo „nespisovne“ používame dodnes. 
– Hlaholiť Az. Hlahol je dokonalé zvestovanie, t.j. poznávaná myšlienková forma, t.j. obraz. Az znamená to (raz je skúsenosť) ešte aj Budovateľ. Hlahol je v prvom rade materializovaná myseľ, t.j. zhmotnenie budovateľa. Preto zhmotnenie budovateľa sa u nás nazývalo „GA“ – „PÚŤ“, t.j. materializovaná myšlienka, ktorú zhmotnili Bohovia, teda púť, po ktorej ideme. Nebeská Púť – ktorú sme materializovali v svojich myšlienkach, musíme ešte materializovať aj na pozemskej úrovni, čím dostávame 
(gať).
Čítame to RADUGA, čo dnes používame ako DUGA, t.j. DÚHA.
– reč – to je u nás tiež najvyššie.
– to, čo zhmotnili Vyšší Bohovia. A to, čo Vyšší Bohovia zhmotňujú je pre nás ako žiarenie, t.j. čisté, svetlé, žiariace.
– DU – Добро a Укъ. DU je forma miery.
) – Az je konečná, Raduga (= Dúha) od Bohov pochádza a opäť sa vracia na Zem.
– Рьцы Асов Добро. Keď hovoríme o Božom Dobre, tak sme radi.
– RADA
– mladším
– radan, t.j. hlava Rady, ten najmúdrejší.
– Rod
– spojenie s Predkami
