Kategória: ZÁKLADY

Smrti sa väčšina ľudí bojí, pretože je to pre nich veľká neznáma. Ako sme už hovorili, v našom ponímaní je strach síce prirodzený obranný reflex, ale dá a musí sa prekonať poznaním, čo zmení nevedomosť na jasné poznanie súvislostí a nevyhnutností. Aj poznanie o Smrti – patriace do Véd – nám bolo v minulosti násilne odňaté. Nevedomý človek sa stáva manipulovateľným, a teda otrokom. No a ak náboženstvo v následnom starostlivo naplánovanom kroku vymení poznanie za dogmu v tej podobe, že po „nesprávnom“ živote prichádza večný trest a nijaká šanca na opakovanie neexistuje – pričom nezabudne zdôrazniť, že výlučne ich náboženstvom stanovený „jediný“ boh o tom rozhodne – tak zastaví vývoj spoločnosti na stáročia až tisícročia.

Do spektra tejto dogmatiky patria aj niektoré „ezoterické“ smery dneška. V prvom rade si musíme uvedomiť, že dogma je to, čo stojí proti Viere, t.j. jasnému poznaniu. Na rozdiel od štandardného prístupu si musíme vyjasniť, že dogma nemusí byť iba náboženská. Dogma je stav, keď je otrokom „predpísaný“ obsah toho, čomu majú veriť, či ako sa správať bez vysvetlenia podstaty v pozadí, ktorú poznajú iba tí, ktorí dogmu navrhli a uviedli do života. Teda okrem náboženskej dogmy existujú dogmy spoločenské, ekonomické, politické, vojenské a iné. Poznanie nerešpektuje dogmatiku, ako sa Viera nedá obmedziť na náboženstvo.

Šíria sa aj dogmy – zdanlivo odporujúce náboženským, hoci sú z tej istej „kuchyne“ – hovoriace, že napríklad človek predstavami svojej mysle môže ovládnuť všetko na Svete. Hoci na tomto prístupe je veľa pozitívneho, je tu aj veľa „ale“. Ohľadom smrti takto niektorí nadobudnú dojem, že si stačí predstaviť to, čo či kde chcem po smrti byť či sa dostať – a vec je vyriešená. Je to veľká naivita – vyplývajúca z nevedomosti – čo môže a nemôže myseľ a myšlienky v nej realizovať. Je pravda, že naše želania sa vždy plnia – ale v súvislostiach, kedy nám už nemusia byť vhodné. Napríklad nejaká konkrétna predstava o určitom mieste pobývania po smrti sa môže realizovať, ale iba ako tzv. „Loka“, čo je lokalizovaný priestor pod plnou kontrolou toho-ktorého Boha, t.j. Raj. Ak to však nie je v súlade so Zlatou Cestou Duchovného Vývoja, tak je to pozastavenie evolúcie, čo rozhodne neodstráni ani nenahradí naplánované „lekcie“, iba pozastaví vývoj. A „vychytralí flákači“ nie sú obľúbení medzi nami ani dnes… A to ešte drvivá väčšina ľudí ani neberie do úvahy, že myšlienky sú samostatné entity, ktoré sa dajú do mysle „implantovať“ tak, že nevedomec ju prevezme za svoj výtvor a takto v sebe podporí budovanie dogmy.

Ďalšia „ezoterická“ naivita je presvedčenie, že ak si veľká skupina ľudí vytvorí spoločnú predstavu, tak môžu všetko vo Vesmíre zmeniť. Nuž, ako princíp to je správna vec, ale predstavme si, že by si všetci ľudia na Zemi vytvorili predstavu, že napríklad nepríde zima. Splní sa táto predstava? Určite nie, čo neznamená, že sa nedá zmeniť niečo iné. Z védického pohľadu je ľudská myseľ považovaná za najsilnejší živel, čo analogicky znamená, že všetky živly sú v podstate prejavy myslí konkrétnych bytostí. No a ak sa ľudské – hoci koncentrované úsilie – postaví proti vôli Vyššej bytosti, tak Vyššia vôľa jednoducho „vyhrá“. Ako naše telo je riadené Živou, ale pozostáva z množstva nezávislých živatiem, ktoré sa podieľajú na našom evolučnom vývoji tak, že ich vedieme my, tak aj vyššie telá fungujú analogicky v zmysle už spomínaného Konu: ako hore tak dole. Nuž a typické telo Boha Pravi je napríklad Galaxia, takže postavenie sa napríklad proti „príchodu“ zimy je postavením sa proti konkrétnemu prejavu Boha Pravi – a tu sme bezmocní. Jediná správna cesta je mať jasné poznanie o podstate. Toto jediné nám zaručí najkratšiu cestu k cieľu, hoci to neznamená, že neexistujú dlhšie cesty.

Už sme si povedali o príchode do Javi, t.j. narodení, nuž musíme si vyjasniť aj otázku ODCHODU, teda smrti, pretože oboje je vzájomne previazané. Narodenie je smrť a smrť je narodenie, t.j. zmena cyklov v prebiehajúcom toku času. V okamihu prechodu prebieha prerodenie človeka. Ak vychádzame z obrazu slova „pre“, ktorý znamená „opakovanie“, tak ide o opakované narodenie, odhodenie starej fyzickej obálky. Ako prebieha proces prechodu? Perún v zápovedi hovorí, že smrť pre nás neexistuje, hoci ju vidíme okolo seba, teda my ju ako keby ani neuvidíme. Duša si uvedomuje iba konečnú etapu prechodu, pri ktorej vzniká výboj energie vytvárajúci energetický kanál, cez ktorý ona vychádza z mŕtveho fyzického tela, ktoré už má rozpadajúce sa obranné telo, t.j. auru. Tento kanál prechádza cez víchrové zóny – čakry – zospodu nahor po chrbtici. Od čakry „Istok“ po čakru „Rodnik“. Bytosť obrazne vníma tento proces ako let cez svetelný tunel, na výstupe z ktorého prebehne Prechod do inej rozmernosti. Aby sa nám adaptácia uľahčila, tak zomrelému prichádzajú naproti iné bytosti, ktoré vidí ako rôzne tváre. Najčastejšie to sú zomrelí členovia Rodu, alebo vyššie bytosti. Objavujú sa aj obrazy rieky s prievozníkom či mesta, v ktorom zomrelá bytosť dostáva odpovede na všetky svoje otázky, a pod.

Najskôr si povedzme o prastarých obradoch, ktoré sprevádzajú proces Prechodu:

1. až 3. deň: Zomrelý je uložený do Kapišťa, kde sa s ním nachádza iba žrec. Je to preto, lebo to, čo má počúvať zomrelý by nemali počúvať živí. Žrec mu číta rady z „Knihy púte“, pretože zomrelý vníma všetko ako živý, ale nemôže už dať o sebe vedieť.

4. až 6. deň: Telo sa vezme z Kapišťa a privezie domov na rozlúčku s rodnými a blízkymi. Kým je telo v dome, tak sa zakryjú všetky zrkadlá, aby živí neuvideli odraz zomrelého. Nezatvárajú sa ani dvere, aby mohla jeho Duša voľne vojsť. Ak sa toto nerobilo, tak ostala v dome 3 roky. K strednému palcu ruky pripevnili jeden koniec medeného drôtu a druhý koniec uložili do nádoby zo zemou. Týmto ho uzemnili a zabránili rozkladu tela. Na oči mŕtvemu dávali medené alebo strieborné mince a okolo tváre zrkadlo alebo ľahké pierko, čo slúžilo na odvrátenie nebezpečenstva, že upadne do letargického sna.

7. deň: Kremácia alebo pochovanie do mohyly. Predtým ešte telo vyniesli z domu nohami napred a rakvu umiestnili na ulicu na stôl, aby umožnili rozlúčku so susedmi. Pred zasypaním hrobu príbuzní bozkávali zomrelého na čelo. Z rúk aj nôh sňali putá a kládli ich k nohám. Do ruky dali mince, a zavreli rakvu a spustili na dno mohyly. Do mohyly každý vhodil hrsť zeme a truhlu zasypali. Potom si účastníci umyli ruky a poutierali si ich do uterákov a spomínali. Z miesta pochovania si nič neodnášali, a potom doma organizovali rozlúčkovú hostinu bez alkoholu.

Opísaný obraz je skôr na obraz dnešných zvyklostí. Predtým sa veľmi dlhú dobu na Midgard-Zemi telá mŕtvych nepochovávali. Dodržiavala sa zápoveď Boha Striboga, ktorá hovorí o tom, že našu Svätú zem nemáme znečisťovať našim prachom, lebo je poliata Krvou aj Potom našich Dedov. Každý zomrelý musel byť odpravený cez Hranicu do Nebeského Sveta na Ohnivom Korábe – ako hovorí zápoveď Boha Odina, alebo cez Veľkú vatru Krody. S popolom a postavením kameňa na pamiatku zomrelého sa zachádzalo tiež v súlade so zápoveďou. Práve preto archeológovia nenachádzajú pozostatky ľudí RASy staršie ako 100 tisíc rokov, pretože pohreby sa začali praktizovať až po začiatku „Veľkého ochladenia“, ktoré bolo spôsobené rýchlou zmenou klimatických podmienok na Zemi po dopade zvyškov Luny Fatta a zmene sklonu zemskej osi. Ešte dávno predtým sa uplatňovala aj obyčaj výstupu na vrchol kopca, pyramídy, alebo zikkuratu, odkiaľ nastal odchod Lúčom do Slavi alebo Pravi, lebo telo je holografická projekcia v Javi a zmizne, zatiaľ čo bytosť je energetické informačné pole, ktoré po vertikále vystúpi do Vyšších Svetov. Počas Krody prebiehal pohrebný obrad nazývaný „Trizna“: три знания o posmrtnom. Počas tryzny predvádzali ukážkové boje vojakov.

8. deň: Ráno prišli pozostalí nakŕmiť zomrelého, pretože mŕtvy naberá energetiku potravín, ktoré sa prinášajú k mohyle, a potom odišli. Nič so sebou neodnášajú, rukami sa nedotýkajú mohyly a obzvlášť nie čerstvej.

9. deň: Naplnil sa slovanský týždeň. Rozpadá sa merné, éterické telo a nastáva oddelenie Duše od tela, t.j. odpojenie „striebornej nite“. Duša sa dvíha nahor a opisuje okolo zeme a Luny „osmičku“. Atmosférické vrstvy ju prijímajú ako pohraničná rieka. Na siedmej planéte – Valhale – prebehne „očistec“, kde Duša ostane do štyridsiateho dňa, keď sa rozpadne astrálna obálka. Preto čas štyridsať dní považujeme za čas konečného roztrhnutia karmických väzieb s pozemským vtelením. Niekedy to nazývame aj časom „Troch súdov“. Práve aby sa uľahčilo Duši oddelenie od zemskej existencie, organizovali spomínania na deviaty a štyridsiaty deň.

Mnohé národy majú poznatky o tom, čo sa s človekom odohráva pri zomieraní, čo pociťuje, cíti a čo musí činiť potom, ako sa dostane do Medzisvetia. Sú to takzvané „Knihy mŕtvych“. My Slovania máme podobnú Knihu Púte. Jej dôležitosť je v dnešnej dobe obrovská, pretože väčšina z našich ľudí dnes nevie nič o existencii Viery Predkov. Následkom toho sa naše Duše v Javnom Svete nevyvíjajú podľa KONu, ale sú ponechané buď samé na seba alebo „k dispozícii“ cudzím kultom, ktoré však majú s našimi „zablúdenými Dušami“ svoje vlastné plány. V súlade s KONom, je človek v Javi povinný sformovať – povedané dnešným jazykom – v sebe program, ktorý rozpozná naše skutočné „JA“, t.j. DUCHA. Jednoduchšie povedané, musí nadobudnúť SAMOVEDOMIE SEBA ako DUCHA, ktorý riadi každý okamih našej činnosti, lebo kým toto nenastane sme bioroboti. My Staroverci používame výraz „svastický pohyb Ducha“. Je to systém duchovného vzdelania a vývoja človeka. Svastický sa nazýva preto, lebo obsahuje štyri Púte, po ktorých človek musí ísť. Výslovne ísť a nie stáť na mieste, lebo zastavenie privádza k degradácii, k poklesu človeka na nižší stupeň úrovne vývoja, čo do podstaty premení človeka na zviera, ktoré žije na úrovni inštinktov a životných potrieb. Toto sa môže stať ako s človekom, tak aj s človečenstvom, t.j. druhom. Z toho vyplýva, že degradovať môže nielen konkrétny človek, ale aj národ či civilizácia. V degradujúcom prostredí si iba jednotlivci uchovávajú Múdrosť a poznanie odchádzajúcej civilizácie preto, aby mohli túto informáciu odovzdať novej spoločnosti.

Každá civilizácie zahynie, keď to materiálne úplne odpudzuje to duchovné, keď sú Nebeské zákony zamenené zákonmi ľudskej spoločnosti, ktorá žije výlučne napĺňaním svojich materiálnych potrieb. Aby spoločnosť úplne nezahynula, presnejšie, aby sa čistá, svetlá, duchovná časť hynúcej civilizácie stala novým začiatkom, používa sa „Svastická Púť Pohybu Ducha“. Každá z Pútí zbiera svoje poznatky ako súčasť jednej celej duchovnej batožiny, ktorá je nevyhnutná pre ďalšie duchovné zdokonaľovanie novej spoločnosti a jej progresu. Proces Človečenstva a spoločnosti je možný iba ako suma duchovných progresov jednotlivých ľudí. Hovoriť o nejakej duchovnej spoločnosti v čase, keď národ vymiera a stráda nemá zmysel.

1. Púť poznania. Je postavená na prastarom princípe poznávania Múdrosti všetkých Rodov človečenských, duchovných systémov vývoja a samozdokonaľovania, poznania okolitého Sveta a skrz neho aj vnútorného sveta človeka. Musí sa brať do úvahy aj poznanie, ktoré zanechala predchádzajúca civilizácia.
2. Cesta Tvorivého Budovania. Nazýva sa aj Púť dobrých, praktických činov a je založená na praktickom použití poznatkov, ktoré sú zamerané na prekvitanie nie oddelených individualít, ale Rodov, národov, kultúr, pre ktoré je samotná štruktúra tvorivého budovania nevyhnutná ako skúsenosť tvorivého budovania v nasledujúcom svete. Človek sa musí naučiť vkladať Dušu do toho, čo tvorí a buduje. Toto sa týka nielen javnomateriálneho budovania, ale aj myšlienkovo-duchovného, lebo človek podľa svojej štruktúry môže tvoriť a budovať nielen svoj vesmír (reálnosť), ale aj ničiť všetko existujúce. Na obraznej rovine môže byť človek nekonečne veľký a mocný (väčším najväčšieho), ale aj nekonečne malým a ničotným ( menším najmenšieho).
3. Púť Priekopníctva. Alebo mystického tvorivého budovania je založená na poznaní najjemnejších štruktúr Sveta Javi a Sveta Navi. Pri tom človek pozoruje mnohorovinnosť Existencie a mnohorozmernosť Sveta. Pútí priekopníctva je niekoľko, a preto si každý človek vyberá tú Púť, ktorá mu je najbližšia po Duchu.
4. Púť Viery. Dodáva človeku špecifickú kvalitu, pretože jej štruktúra je založená na Prastarej Múdrosti jeho národa, ktorá je zafixovaná špecifickým spôsobom. Táto Múdrosť siaha svojimi koreňmi nielen na nejaký hviezdny alebo slnečný systém, ale priamo do podstaty Stavby Sveta, ktorá leží v hlbine tmy.

Keď sa človek vybral jednou z týchto štyroch Pútí, tak skôr alebo neskôr zistí, že všetky sú medzi sebou vzájomne prepojené a že on sa pohybuje spôsobom, ktorý v starých časoch nazývali „na všetky štyri strany“. Keď spoznal bytostnosť týchto Pútí, tak už viac nebude človekom vonkajšieho Kruhu Začiatkov, ale stáva sa človekom vnútorného Kruhu, lebo sa zasvätil nejakej Púti, t.j. stal sa zasväteným. A toto samouvedomenie si, že je DUCH, bude po smrti podrobené najprísnejšej skúške. A preto sme hovorili o „nevedomosti na smrteľnej Hranici“.

A teraz sa môžeme na základe prastarých poznatkov o Prechode, ktoré sme si práve prešli, skrátene pozrieť na to, čo sa s nami udeje v čase smrti a po nej:

PRVÁ ETEPA (3 dni)

Človek zomrel a začína cítiť, že letí v nejakom tuneli či trúbe. Pri tomto pohybe sa točí, ale trúba sa zužuje a on cíti tlak. Prebíja sa centrálnym energetickým kanálom „Charamna“ v chrbticovom stĺpe, ktorý Duša vníma ako tunel. Pri lete cez trúbu prilieta ako keby na prekríženie. Tento bod sa nachádza v oblasti srdca a vníma ho ako prekríženie pred krížnym kameňom. Vpredu vidno Biele Svetlo, napravo zelenkavé a naľavo modrasté. Treba ísť za Bielym, predvečným Svetlom, ktoré sa nachádza na konci trúby.

Letí ďalej a tlak na neho sa zvyšuje, skoro až bolestivo, ale on letí sa Svetlom. Toto cíti preto, lebo pohyb Duše sa začal z najnižšej čakry Istok v kostrči, ale energia, ktorá pribúda na každej ďalšej čakre sa zhmotňuje, čo vytvára dojem zužovania sa tunela. Po vyletení z tunela sa dostane do neočakávane veľkého Priestoru, kde uvidí seba zo strany. Keďže sa ocitá mimo tela, tak prvé, čo sa Vedomie spýta je: som mŕtvy alebo živý? Kde to vlastne som – pýta sa jeho podstata – keď tam dole vidím svoje telo.

Pohybuje sa ako keby po tých miestach, činnostiach, ľuďoch ako za života, ale už je v inej oblasti Sveta Javi ako žil predtým. Pokúša sa niečo zobrať či povedať nejakému človeku, ale svet, ktorý poznal ho už neregistruje a nereaguje. Po opustení svojho tela sa zomrelý dostáva do tej časti Medzisvetia, ktorú nazývame Kalinov Most, je v oblasti čertogu Slnka, ktorý sa nachádza v oblasti Kôrky Sveta Navi. Dobre vidí na svoje ležiace fyzické telo, aj lekárov, ktorí sa ho snažia oživiť, počuje čo si medzi sebou hovoria. A tu si musí zachovať jasnosť mysle! V tomto okamihu nie je vedomie zaplnené dojmami, zvukmi, obrazmi, vôňami a ľahko prijíma Samo Seba, čo je skutočná Reálnosť. Vedomie a jagavý 16 rozmerný um sú nerozdeliteľné. Zomrelý ešte celkom nepochopil, že už nie je v Javi a môže ľudí a veci vidieť zo všetkých uhlov naraz. Musí pochopiť, že to je vlastnosť tohto priestoru. V ďalšom všetko závisí od vývoja jeho Duše. Ak je v nej vyvinuté samouvedomenie si svojho „JA“ ako Božského Ducha, tak sa naraz prenesie do 16 rozmerného Sveta Svetlej Navi – do Sveta Legov. Ale v našich časoch je takáto duchovnosť zriedkavá, a preto väčšina stráca na mig preblesknuté samovedomenie a nadobúda ďalší stav bez pamäte a ostáva v Kôrke Javného Sveta. Keď sa prerušené vedomie navráti, tak človek doslovne do niekoľko hodín po smrti stretáva Strážcov Večnosti, ktorí sa môžu ukázať v ľubovoľnej podobe. Kresťania vidia starca, budhisti Budhu, Slovania svojich Božských Predkov. Každý teda vidí v súlade so svojou Vierou, lebo podoba Strážcov zodpovedá našim životným zvyklostiam, zomrelému dieťatku sa môžu zjaviť v obraze rodičov a pod. Zomrelí dostanú pokyny a rady, ale ak vedomie zomrelého nie je vyvinuté, tak sa znovu dostáva do tmy nevedenia. A preto živí príbuzní a priatelia organizujú spomienkový obrad na tretí deň po pohrebe, aby prinútili zomrelého si spomenúť.

DRUHÁ ETAPA (od 4. do 9. dňa):

Štvrtý deň

To najhlavnejšie v tomto stave je nebáť sa. Preto sa v prvom rade musí pripraviť na stretnutie s Bohom Prarodičom svojho Rodu a Božou Matkou, pretože každý Rod má svojho Prarodiča, ktorý je zvedavý a želá si uvidieť svojho potomka. Ale aby ho zomrelý spoznal, musí pozorne sledovať znaky, runy, atribúty, ktoré sprevádzajú zjav Boha Prarodiča Rodu. Napríklad Boh Koľada bude mať v ruke koleso s 8-mymi lúčmi, Dažďbog má znak RASY a podobne. Boh Prarodič má oslepujúco biele telo, ktoré svieti Čistým modrastým svetlom. Toto svetlo je také, že temný (t.j. hriešny) človek sa ho poľahky začne báť, ale ak zomrelého obklopí strach, tak sa ako keby cez tenký ľad prepadne do iných, Pekelných Svetov. Ale kto sa nezľakne a uverí v Belasý Plameň a príjme ho do seba, ten sa zachráni pred veľkou bolesťou a mukami Pekla. Je dôležité uvedomiť si svoju jednotu s Veľkým Predkom a Božou Matkou.

Zomrelý všetko vidí a počuje, hoci nemôže dať o sebe vedieť. Je možné, že človek, ktorý nie je vopred pripravený a nevie nič o posmrtnom stave, sa zoči voči stretnutiu s INÝM SVETOM spočiatku vystraší. Dnes sú v podstate takýto skoro všetci ľudia. Situácia sa ešte zhoršuje reakciou jeho príbuzných. Hystérie či výzvy na návrat do pozemského života sú KRAJNE NEPRÍPUSTNÉ, pretože vnášajú do vedomia zomrelého zmätok a zúfalosť kvôli nemožnosti odpovedať. Namiesto toho, aby čo najskôr prešiel k inej forme bytia stráca Duša zomrelého sily na emocionálne rozrušenia spojené s nárekom obklopujúcich. Nepotrebuje ani nijaké prezliekanie, umývanie a pod. Najlepšou formou zničenia zahodenej fyzickej obálky je spálenie na hranici (kroda), ktoré praktizovali naši Predkovia, pretože urýchľuje proces Prechodu v porovnaní s pochovaním do zeme, pri ktorom Prechod prebieha do roka. So zomrelým sa možno stýkať v mysli, čo je tiež forma odovzdávania informácií tak, že človek si zobrazí tvár zomrelého – napríklad použije fotografiu – a posiela mu svetlé, dobré myšlienky ľúbosti a podpory. Taktiež možno použiť príjemné vône, napr. vonné tyčinky.

Piaty deň

V tento deň príde nezdolný Boh Veles a zomrelý musí prejsť skúškou. „A v noci Veles ide po Svarge po Nebeskom mlieku (našej galaxii), a ide do Čertogov svojich, a na zore privádza nás (Duše zomrelých) do Brán Irija (Prechodu). A tam čakáme, kedy začneme spievať piesne a sláviť Velesa od veka do veka a choromy (chrámy) jeho, ktoré žiaria ohňami mnohými, a stávame sa agnicami čistými. Tento Veles učil praotcov našich zem orať a rastliny siať a žať obilie na poliach, i postaviť snop pri ohnisku a ctiť si ho ako Otca Božieho.“ Aj telo Boha Velesa je obklopené čistým, Bielym Svetlom. V ruke drží žezlo s piatimi runami, ktoré označujú bohatstvo, prekvitanie, mohutnosť, silu a slávu. Vari len na zopakovanie, bohatstvo v našej tradícii znamená poznanie, nie hmotný majetok. Božia Matka je Jogiňa Jaga.

V tento istý deň však aj Brány Pekla otvoria svoju strašnú pascu, z ktorej vychádza Temné Svetlo, t.j. svetlo zmiešané s hmlou. Zlé skutky alebo hnev môžu neudržateľne naviesť zomrelého k dymovému, temnému Svetlu Pekla. Zdá sa byť teplým, hrejivým, pričom žiarivo jasný Biely Záblesk záchrany od Velesa môže vystrašiť. Netreba ani hľadieť – ak sa to podarí – v túto lákavo dymovo temnú stranu. Je to cesta do Pekelných Svetov, odkiaľ bude veľmi dlhá cesta nazad. Zomrelý sa musí zbaviť hnevu, a to obzvlášť tu, v blízkosti zemského priestoru. Tento deň je totiž ešte možné uvidieť ďaleko vzadu zanechaný štvorrozmerný pozemský Svet, ale hľadiac naň, nemožno v sebe dopustiť hnev, ktorý v okamihu pritiahne k sebe Temné Svetlo a roztvoria sa brány Pekla.

Jasný Čistý, Biely Plameň Velesa žiari tak ostro až oslepuje, až oči od neho bolia, ale je nutné prekonať seba a prijať radu Velesa a Jagi. Zlá stránka v človeku môže odvrhnúť oslepujúci Biely Plameň, čo znamená nasledovať dymový Čierny Oheň, ktorý vedie k utrpeniu v Pekle. Zomrelý sa musí zahľadieť do ostrého, žiariaceho Bieleho Plameňa a nabrať ho do seba, stať sa zajedno s Bohom Velesom a Božou Matkou Jogiňou a okamžite dostane na cestu klbko, ktoré ho prevedie tou najsprávnejšou cestou do Sveta Svetlej Navi (t.j. Slavi).

Šiesty deň

V tento deň zomrelý, ktorý ešte nedostal od Velesa niť ukazovateľku púte a zatiaľ sa nedostal do Brán Pekla uvidí Boha Varunu, ktorý vyžaruje Čistý Žltý Plameň, v rukách drží žltý diamant a objíma ho Bohyňa Karna. Ťažko sa hľadí na tento Jasný Žltý Oheň, tak ostro žiari Žltý Plameň. Do žltého plameňa je primiešaná matná belasosť pozemského Sveta, ktorý zomrelý ešte vidí.

Ak v ňom ostalo veľa nespálenej hlúposti, tak sa odcudzí a bude odpudený od Žltého Ohňa, človek sa zľakne Jasného Žltého Plameňa a poberie sa za pokojnosťou belasého Svetla. Zomrelý sa musí ovládnuť a neučiniť tento krok a usilovať sa nepodľahnúť belasej pokojnosti. Ak človek zanechal niečo pozemské nedokončené a musí to dokončiť, tak ho to zrazu pritiahne k pokojnosti a prebehne proces inkarnácie, Boh Varuna a Bohyňa Karna ho vrátia do nového života k starostiam, bolesti, novej smrti bez osvietenia, k jeho smutnému pozastaveniu sa na Púti. Strastiplné je takýto vpadnúť do bezpamäťového pozemského stavu bez možnosti výberu lona. Zomrelý musí do seba prijať Žltý, Jasný Plameň a stať sa zajedno s Bohom Varunom a Božou Matkou Karnou, a vtedy – ak bude aj nevyhnutné sa vrátiť – tak návrat sa stane tvorivo budovateľským a múdry vták Boha Varunu – Havran – vráti Dušu.

Siedmy deň

V tento deň sa všetkým, ktorí neprijali pomoc Velesa a unikli procesu inkarnácie zjaví drsný Boh Siva. Žiari Čistým Červeným Plameňom. Objíma ho Božia Matka Rada. Červený plameň je taký silný, že ťažko je naň hľadieť. Je premiešaný s pokojným, vyrovnaným načervenavým svetlom Zemského údelu. Pozemské činy môžu odvrátiť zomrelého od Čistého Červeného Plameňa a vyvolať pokušenie skryť sa v kľudnom červenkastom pokoji, čo je cesta do sveta nešťastných, neukojených duchov – prízrakov. Odtiaľ niet nikdy vyslobodenia! Zomrelý musí sústrediť svoj zrak na Ostrý Plameň a zjednotiť ho so sebou. V tento deň, kvôli silnej naviazanosti, pocitom potreby pomsty, alebo pozemskej lásky sa rodia Mátohy, t.j. nešťastní duchovia spojení s miestom a príbehom utrpenia. Ich ďalší vývoj sa zabrzdil a len keď sa opäť narodia na Zemi ako ľudia, až vyprší obdobie uzamknutia vo forme ducha, až potom môžu opäť skúsiť sa dvihnúť do Vyšších Svetov. Treba prijať do seba Červený Plameň a zjednotiť sa s Bohom Sivom!

Ôsmy deň

V tento deň sa objaví Boh Svetovít. V rukách drží žezlo so štyrmi hlavami v tvare kríža. Nežne ho objíma Božia Matka Tara. Jeho telo Jasne svieti Čistým Zeleným Žiarením. Jasné Zelené Žiarenie je premiešané s pokojným zelenkavým svetlom. Ak zomrelý počas svojho života na Zemi živil v sebe otrocké náklonnosti, tak musí podstúpiť túto skúšku, a to dokonca ak nebol ani ľudským, ale božím otrokom, čo nič na podstate nemení. Svetlí Bohovia nepotrebujú ľudí otrokov, Oni nevyžadujú ponižovanie sa svojich detí. Preto ak zomrelý v sebe nevychovával Ducha vôle a slobody, tak ho oslepujúco zelený Plameň vystraší a môže sa pokúsiť ukryť v tej pokojnosti. Je potrebné sa toho vystíhať a ísť za Svetovítom, ktorý zachráni zomrelého pred ďalším otroctvom. Inakšie ho pokojné zelenkavé svetlo privedie k narodeniu sa ako otrok vo Svete večnej nenávisti a bojov zlých velikánov – tento Svet sa volá Jotum Chejm a dnes ho volajú Eden. Zomrelý sa musí zahľadieť do silného Plameňa, lebo naši Bohovia neprijímajú otroctvo pod nijakým spôsobom! Musí sa prestať báť a prijať Oheň Svetovíta do seba, zjednotiť sa s Múdrosťou tejto Udalosti a nechať sa objať Božou Matkou Tarou!

Deviaty deň

Zomrelý bol celý tento čas mimo pozemského Sveta v Kôrke Sveta Javi. Deviaty deň je posledným dňom tohto kruhu, keď sa tu ešte môže nachádzať. Zomrelý nespoznal znaky, neprijal pomoc Svetlých Bohov, nepochopil svoje JA, ale musí sa pohnúť ďalej. V tento deň si pozostalí na zemi pripomínajú zomrelého, aby mu pridali sily. Preto za svetlých čias neorganizovali oplakávania a vyčítavania zomrelému, pretože vedeli, že týmto môžu zomrelého iba zabrzdiť v ďalšom pohybe a priviazať ho k pozemskému smutnému údoliu. Práve naopak, v tento deň jeho blízky a druhovia na trizne spomínali jeho veľké a slávne činy, pozývali šašov, ktorí podávali ukážky jeho správneho života a druhovia v zbrani organizovali bojové ukážky, demonštrovali, akým bol skúseným bojovníkom. Na deviaty deň prebieha plné oddelenie Duše od tela, uvoľňujú sa posledné uzlíky spájajúce so Svetom Javi, trhá sa strieborná niť medzi Dušou a fyzickým telom. Duša stúpa nahor a opisuje osmičku okolo Zeme a Luny. Potom prekračuje hranicu Medzisvetia, čo nazývame Ríbezľová Rieka, alebo Rieka Sviat, skrz špeciálne prechody, ktoré sa nazývajú Kalinov Most.

Ríbezľová rieka, alebo inak Rieka Sviat je obrazné uvedomenie si slojov priestoru – éteru – rozdeľujúceho dva Svety, ktoré prekonáva Duša. Naši Predkovia rozoznávali aj mená slovanských prievozníkov cez rieku: Vozuj, Plavec, Nij, Vodca, Choron. Prevážajú zomrelých na člnkoch cez hranicu Svetov, ktorá sa nazýva Sviat, ohnivá rieka, alebo rieka veľkého zabudnutia pozemského života. Po prechode rieky človek stráca vedomie a ocitne sa v kôrovej tme. Druhých prevádzajú po Kalinovom Moste, pričom čím čistejší život žili, tým pevnejší je most a opačne. Niektoré Duše prosto preletia ponad rieku, t.j. hranicu, pretože spôsob prepravy závisí iba od toho obrazu, ktorú vytvorí vedomie samotného zomrelého. A kto zdarne prešiel hranicu Medzisvetia, nepadol do Pekla a nezasekol sa medzi rozmernosťami, tak keď sa mu vráti vedomie, dostáva sa do oblasti kôrky Sveta Navi a uvidí pred sebou mesto s ulicami a domami žiariace jasným svetlom. Jeho Duša zistí, že krajinu Otcov chránia stráže. Je to kráľovstvo Bohyne Smrti, Bohyne Pokoja a nesmrteľného poznania, Morény Svarogovny. Toto mesto na ruskom severe volajú Agard a Škandinávci Asgard, Sibírčania a Bielorusi ho nazývajú mesto Slnka. Niektorí ho nazývajú neviditeľným Echom Zeme. Tu sa Duša nachádza do 40-tého dňa v zmysle nášho ponímania času. Tam čas plynie úplne ináč.

Je to mesto, kde zomrelý dostane všetky odpovede, ktoré nemohol nájsť počas života. Ale Duchovne vyvinutí ľudia sú ešte v okamihu Smrti ožiarení Predvečným Svetlom, ktorý im ukáže tajný vertikálny chodníček a niektorým ukážu Púť aj Veles s Jagou. Kto spoznal toto Svetlo, ten je okamžite vpustený do 16 rozmerného Sveta Legov. Rovnako aj tí, ktorí sa nachádzajú okolo zemského Sveta do 9 dní a dokážu prebudiť svoje „JA“ a uvedomia si svoju jednotu s rodnými Bohmi sa ocitnú vo Svetoch, ktoré majú do 16 rozmerov. Tu môžu pokračovať vo svojom vývoji, alebo na základe svojho želania sa môžu vrátiť na Zem v ľudskom obleku ako Pútnik preto, aby zachránil ľudstvo či pomohol mu pozdvihnúť sa vyššie. Ale ak sa spoznanie osobného „JA“ zomrelého stiahlo ešte pred príchodom do mesta Slnka, tak toho, kto nadobudne uvedomenie tu, očakáva vývoj vo Svetoch, ktoré sú hodne pod Svetom Legov. Ale zomrelý má aj tu veľa možností pokračovať vo svojom vývoji.

K zomrelému opäť príde Nebeský Otec a Matka. On ich nakoniec musí spoznať a prijať ich do seba takých, akí sú, do svojho Chrámu. A vtedy sa zachráni. Musí rozpoznať znaky, prečítať tajný nápis vlastnej podstaty a razom sa stať tým, kým v Skutočnosti Je. Uvedomiť si seba ako Ducha je zjednotenie sa so Sebou, čo je zároveň oslobodenie sa od skúšky, ktorá sa nazýva Súdom Bohov a Predkov a pokračovať vo svojom vlastnom vývoji vo vyšších Svetoch. Toto je posledná možnosť oslobodenia sa.

Ak sa zomrelý zasekne či vystraší, tak pocíti, ako sa prepadá nadol, na Súd Bohov a Predkov, ktorí v rukách nesú osudový Spis – Zvitok. Jeho vedomie sa vynára ako hlava z mútnej vody a v okamihu rozpozná kto je. Do včerajška si nemohol uvedomiť svoje „JA“ a zjednotiť sa s Božstvami, ktoré sa mu jedno za druhým ukazovali na pomoc. Len tu a teraz dostáva ešte jednu možnosť vybrať si púť nahor. Preto musí byť v stave želania blaha a bez strachu, a vtedy dokáže vyjsť vpred. V krajne pozitívnom prípade dostane zomrelý možnosť opäť sa vteliť na Zemi v 4 rozmernom Svete, ale nestratí vedomie a pamäť, pričom v najhoršom prípade sa opäť narodí na Zemi bez pamäte.

Najlepšie je, ak sa nedostane na skúšku vôbec a vtedy môže pokračovať vo svojom vývoji v mnohorozmerných Svetoch. Ak však je natoľko slabý, že neudrží vedomie a stráca sa, vtedy naši Predkovia odporúčali myslieť na svojho Boha Ochrancu, na Učiteľa alebo Človeka, ktorý mu počas života svietil a inšpiroval či dvíhal ho. Ak sa zomrelý počas života pripravil, tak nutne uvidí Bohov a Legov v meste Slnka.

V tomto stave tu pobudne do 40. dňa, hoci trvanie je v skutočnosti neznáme. Do 3 dní po smrti sa prvý raz ocitne v okolí zemského údolia Kôrky Sveta Javi. Jednako však po celý čas do 9. dňa ho ostré videnia odpútavali od pohybu vpred. Väčšine ľudí sa prejavujú ako zahmlené nočné mory a v skutočnosti človek prichádza k sebe až na 10. deň, ale mnohí dotiaľ ani nedôjdu. Nevediac čo vlastne tvoria sa už dávno prepadli do Pekla, alebo sa stali hladnými duchmi. Ale ten, kto došiel sa nesmie báť. Kto sa počas života snažil o Svoj rozhľad, kto pamätal na Smrť a Narodenie po väčšinu času pozemského života, ten sa poistil. Kto žil nevedome ako stroj robot, ten ani tu seba neuvidí nijako.

Zomrelí sa nemusia odťahovať, keď uvidia jedlo a hoci nemôžu do neho zahryznúť, sú schopní sa najesť. Ak je to jedlo prinesené pre nich, keď pre nich je pripravený džbán s vínom, tak zahryznú do podstaty vína. A preto sa hnevajú Bohovia a zomrelí, ak sa im neprinášajú obety vo forme jedla a pitia. Každý pokiaľ žije, má pamätať na svojich blízkych a priateľov a prinášať im džbán spomínania.

SÚD

Zomrelý musí podstúpiť tri Súdy: Svedomia, Predkov a Súd Boha Ochrancu Rodu.

Môže uvidieť Svetlého Ducha svojej veľkosti, ale môže byť aj iný prejav, ktorý príde a začne čítať jeho dobré činy. Spolu s ním príde aj Temný Duch a začne vypočítavať jeho nesprávne činy. Keď to zomrelý uvidí, môže sa vyľakať a začne klamať, kričať, že to nie je spravodlivé a že to, alebo ono sa nestalo a že dobrých činov bolo viac. Vtedy sa pred ním objaví Knieža Smrti so Zrkadlom, v ktorom sa odzrkadľujú jeho činy. Zomrelý musí pochopiť, že to je Súd jeho Svedomia – „strašný súd“ – na ktorom on Sám Seba súdi, že všetky obrazy vychádzajú z mútnych vôd jeho mysle. Kto sa nebojí, ten sa zachráni. Zomrelý je sám sebe aj Obhajca (Svetlý Duch) aj Žalobca (Temný Duch). Preto nemá význam pred sebou klamať. V ďalšom sa musí zomrelý čestne zodpovedať za svoje činy už pred Praščurmi a Bohmi, čo je posledná možnosť jeho oslobodenia. Ak to nedokáže, tak zhasne vedomie a pamäť minulosti a letí nadol. Ale ak si zomrelý spomenie hoci aj na svoje skutočné meno (tajné meno z menorečenia) a mená svojich Bohov Prarodičov, a vykríkne tieto mená, tak sa ocitne zachránený. Ak zomrelý nevyužije túto možnosť, tak v lepšom prípade ho očakáva bezpamäť ďalšej pozemskej materializácie, ale v horšom Pekelné Svety.

Možností pre Dušu je však vždy niekoľko. Napríklad vojak, ktorý hoci prežil krátky život, ale bránil svoj Rod a svoju Otčinu sa nedostáva opakovane na Zem na opakovanie skúšky aby si vyvinul samouvedomenie. Tento vojak sa nedostane ani do Slnečného mesta, ale ocitne sa v príbytku Boha Valcha (Valchala-Valhala), kde zrýchlene spozná všetko, čo sa nestihol dozvedieť počas pozemského života. Nadobudne samouvedomenie si svojho „JA“ a dostáva sa rovno do Sveta Legov, aby pokračoval v ďalšom vývoji. Niektorí dnešní kresťania vykonávajú obrad, keď po smrti dávajú zomrelému do rúk na cestu lístok s nápisom „služobník boží“, alebo „rab boží“ ten a ten. Títo sú vydelení ako rabi, t.j. služobníci, čiže otroci a dostávajú sa do jednej z oblastí Temnej Navi, ktorú má pod kontrolou Jehova (Jahve). Tam – presne v súlade so svojim učením – budú čakať na druhý príchod Krista, po ktorom sa opäť budú môcť vzkriesiť, t.j. narodiť sa na Zemi. Takto sa ich evolúcia – na základe ich vlastnej vôle – zastaví na neurčiteľný čas.

Ak človek počas svojho pozemského života spôsoboval zlo iným bytostiam (násilie, zabíjanie, chamtivé okrádanie a pod.), tak jeho smrť je strašná. Zomiera v strašných mukách a bez vedomia. V moment smrti pri opustení tela takýto človek vidí strašných poslov Boha Smrti Jamu. Jamaguti sa chopia hriešnika, ktorý celý život potešoval výlučne svoje zmysly, zviažu ho a pokryjú jeho jemnohmotné telo zvláštnou obálkou – telom pre život v Pekelných Svetoch – a odošlú ho na púť. Poslovia smrti ho vlečú a počas cesty spomína na svoje hriechy, ktoré konal počas svojho života, čo mu spôsobuje kruté muky. Za tri migy sa hriešnik ocitne v Pekle. Takto zanechal pozemské telo, ktorým spôsoboval neprávosť iným a po Prechode dostáva odvetu za svoje činy. Tí najhorší môžu byť dopustení aj do úrovne Nepreniknuteľnej Tmy, kde bytosť stráca Dušu.

Ďalší vývoj takejto bytosti sa začína z najnižších foriem existencie. Potom, ako sa očistí v Pekle sa dvihne do existujúceho poriadku na zemiach Sveta Javi a znovu prechádza celým vývojom, až sa nakoniec narodí v ľudskom tele. Toto je základ Nebeského Konu, ktorým sa vymedzujú základy individuálneho prístupu ku každému človeku a dozoru nad spravodlivosťou. Naši Svetlí Bohovia nie sú, ako vidno, sadisti. Nechcú stratiť svoje dieťa, a preto dávajú človeku pri skúškach množstvo možností a pomôcok. Všetko závisí iba od samotného človeka a jeho rozhodnutia. A ak chceme vystupovať po Zlatej Ceste Duchovného vývoja dopredu, tak je už čas, aby sa z biorobotov pre začiatok stali ľudia.

Každý človek má vopred určený svoj Osud a svoju Púť Duchovného vývoja. Ako ju plnia na zemskej časti Svagy závisí od samotného človeka. Tí, ktorí neprejdú cez tri Súdy sa dostanú do temnej Navi, kde po uvedomení si svojich činov a úmyslov sa opäť môžu pokúsiť prejsť Kruhom Absolútna vo Svete Javi. Ostatné Bytosti – „súčasníci“ – však už žijú vo Svetoch Slavi, vystupujú vo svojom vývoji po Zlatej Púti (Svarge), až nakoniec sa raz dostanú na Hranicu, ktorá oddeľuje Slav a Prav. A toto je jedna z vecí, ktorá je hrubo skreslená v mnohých dnešných podaniach. Kolobeh narodení a smrti si veľa ľudí zamieňa za inkarnácie, ale v skutočnosti celý kruh „opakovaných“ narodení môže zahŕňať aj milióny či miliardy rokov dlhé „zastávky“, teda pozastavenia evolúcie.

„KEĎ VÔĽA ČLOVEKA BUDE KONTROLOVAŤ ZMYSLY, ZVYKY, SPÔSOBOVAŤ MYSLENIE, KEĎ DUŠA BUDE SCHOPNÁ RIADIŤ VÔĽU A DUCH DUŠU, PRE ČLOVEKA SVET OTVORÍ VŠETKU RÔZNOFAREBNOSŤ FARIEB, FORIEM A PRASTARÚ MÚDROSŤ. KEĎ SA TAKÝ ČLOVEK SNAŽÍ DOSIAHNUŤ CIEĽ, NEHĽADIAC NA TO, ČI PREŽIJE ALEBO NIE, t.j. AK IGNORUJE BOJ ZA JAVNÝ ŽIVOT, TAKÝ ČLOVEK ROBÍ PRVÝ KROK NA PÚTI STAŤ SA BOHOM.“

Páter Dij Sviatoslav, ktorý prijal svoju Mieru v Lete 7493 (1985)

Nuž, práve ste dostali všeobecnú formu informácie o Múdrosti, všeobecný Obraz a už iba od každého individuálne závisí, ako a či vôbec začne napĺňať svoje životné predurčenie, t.j. výstup z „Kruhu znovuzrodení“.

SLÁVA BOHOM I PREDKOM NAŠIM!

Pred tým, ako si povieme niečo k téme púte Duše, si musíme niečo ozrejmiť. Materiály uverejňované na našej stránke nie sú vymyslené autormi tejto stránky, ale ani nepochádzajú z jediného zdroja. Napriek našej maximálnej snahe sa stáva, že do textov sa dostávajú chyby, ale vzhľadom na dnešnú situáciu a naše reálne možnosti dávame prednosť tomu, aby sa k vám dostalo čo najviac informácií, čo neraz znamená, že v textoch nájdete rôzne chyby. A takto to chodí aj v živote. Nie všetko dopadne ideálne napriek tým najlepším úmyslom na začiatku, alebo naopak, niekto plánuje niečo zlé, ale výsledok je, že veci sa obrátili na dobré.

Existuje však aj druhý moment, ktorý môže vniesť určitú mieru zdanlivých rozporov v podávaných materiáloch. Jestvuje totiž množstvo našich Rodov, a teda aj množstvo variantov podávania Tradície Predkov. Nie je to preto, lebo by naši Predkovia chceli úmyselne niekoho miasť, je to preto, lebo každý má svoje chápanie sveta v ktorom žije.

Okrem toho, keď naše Rody v dávnej minulosti odchádzali z Bielovodia do Európy, tak každý Rod si bral to, čo považoval za najdôležitejšie, resp. tú časť poznania, ktorá mu bola najbližšia. Takto sa vlastne formovalo Rodnoverie. Iba Staroverci si uchovali plnú Tradíciu zahŕňajúcu všetky obrady, rituály, poznanie, povesti, byliny, umenie boja i umenie zdravovedy.

S nástupom Noci Svaroga sa poznatky v maximálnej miere utajovali pred tvarmi, takže za tisícročie došlo k určitým „posuvom“ v podávaní tradície. A teraz, keď možno vychádzať s našou kultúrou opäť na Svetlo, nie sú všetky podania úplne „identické“. Musíme však chápať, že sa väčšinou – lebo stretávame sa aj s dezinformáciami – odlišujú v podaní, ale nie v obsahu. Ďalej musíme chápať, že našim „prototypom“ – ak môžeme použiť takéto slovo – je neveriaci Tomáš, ktorý uverí až vtedy, keď sa presvedčí na osobnej skúsenosti. Nech sa ku mne dostáva čokoľvek, kým to „neprežujem“, nemal by som tomu ani veriť a ani to šíriť ďalej. Čo samozrejme neznamená, že ak niečo podám ďalej, tak sa to bude všetkým páčiť… to by bola naivita.

Teda v prvom rade neverte ničomu, čo ste si neoverili na osobnej skúsenosti – vrátane informácií z našej stránky. Podobný prístup používa aj tibetský budhizmus: Neverte ničomu aj ak tomu ostatní veria po tisícročia. Na začiatku duchovnej cesty zavrhnite všetko a začnite od nuly. Čo riskujete? Ak to, čomu ste doteraz verili či hovoria ostatní je naozaj „absolútna pravda“, tak ste o nič neprišli, lebo na skutočne Duchovnej ceste sa musíte k nej tak či inak dostať – veď preto je „absolútna“. A keď sa k nej opätovne dostanete, tak už to bude Pravda vaša, overená na vašej osobnej skúsenosti. A preto vykročenie na tzv. duchovnú cestu hľadania pravdy nemožno ísť tak, že si najskôr stanovíme cieľ: Pravda je napr. Kristus. Takýto prístup sa nazýva Duchovný materializmus – lebo som si vopred povedal, čo na Duchovnej ceste nájdem, čo sa v skutočnosti nedá.

Duchovnú cestu máme vo Védach opísanú takto:

Choď tam
Nevedno kam
Poznaj to
Nevedno čo.

Ak prekročím „krížny kameň“ pod čakrou Prsia a vykročím vpred, do sféry Ducha, vykračujem do neznáma. Tí, ktorí majú takéto skúsenosti potvrdia, že spoznajú veci, ktoré sa NEDAJÚ opísať našim nedokonalým jazykom. Nadobudli vlastnú skúsenosť, ale niet výrazov, ktorými by ju plne opísali ostatným ľuďom. A tí, čo tam nájdu „presne to“ čo učia ich náboženstvá… nechajme ich, nech si spokojne idú svojou cestou.

Človek, ktorý „nesie svoj kríž“ už zasahuje za hranice Sveta JAVI. Aktivácia vyššieho Sveta výstupom do sféry Sveta SLAVI, t.j. 3 najvyšších čakier je preto charakterizovateľný zmenou runy Man na runu Mann.

Ešte pred tým, ako si priblížime podstatu toho, čo chceme povedať si uveďme jeden príbeh z Véd:

Za dávnych čias žil žrec, ktorý vykonával obrady v chráme. Mal malého synčeka, ktorého hneď, ako to bolo možné začal brávať do chrámu, aby sa učil a mohol jedného dňa prebrať túto povinnosť od neho. Synček sedával bokom a všetko pozorne sledoval.

Okrem syna mával so sebou tento žrec aj obľúbeného kocúrika, ktorý však bol veľmi neposedný. Svojou neposednosťou preto často rušil výkon obradu, nuž žrec sa rozhodol ho priväzovať počas obradu za motúzik k stĺpu oltára.

Jedného dňa starý žrec zomrel a syn prebral vykonávanie obradov za svojho otca. Kocúrika stále priväzoval k stĺpu oltára. Jedného dňa však zomrel aj staručký kocúrik. Syn šiel na jarmok a kúpil nového kocúrika, ktorého – ako to videl u svojho nebohého otca – začal priväzovať k stĺpu počas výkonu obradu…

A tu vidíme „nevinné“ skreslenie. Syn stratil racionálne jadro a myslel si, že nejaký kocúrik musí byť takouto súčasťou obradu. A predstavme si, že niekto úmyselne chce skresliť obrad.

Na „obranu“ pred takýmto niečím máme nám známy princíp zdravomyslia. Svoju osobnú skúsenosť „konzultujem“ s kompetentnou osobu a ešte aj s odkazom Predkov – v našom prípade s Védami.

Kresťania by určite mali mať prečítanú celú Bibliu – veď sa považujú za služobníkov „jediného Boha“ – a potom je to kniha ich Pôvodu, t.j. dedičstvo odovzdávané im ich „vlastnými“ Predkami… veď aj preto je výstižnejšie ich nazvať židokresťania.

Takže si to zhrňme. Rozličné pohľady na tie isté veci – ak vylúčime dezinformácie – sú výsledkom tradícií rozličných škôl. Ako hovoria Tibeťania: na horu vedie množstvo rôznych cestičiek, ale po výstupe na vrchol máme ten istý výhľad. Nuž a toto sa týka aj informácií z našej stránky. Takto musíme hľadieť na otázku významu farieb, názvov rún a podobné veci. Musíme hľadať racionálne jadro a nie nového „kocúrika“. Do tejto kategórie sčasti patria aj rôzne pokusy o čítanie rún. Vieme, že jeden znak sanskritu má do 50 významov – a runa ich má až 144. Správne čítanie rún a výklad ich významov sa NEMÔŽE naučiť samouk. Ak na toto uplatníme zásadu zdravomyslia, tak pri najlepšej vôli hovoríme o osobnej skúsenosti – a kde sú ďalšie dve zložky?

Vráťme sa k téme nášho článku. Zopakujeme si, že máme 9 tiel, ale použijeme obrázok už z nášho skôr uverejneného článku (pozri tu). Teraz však použijeme trochu odlišný spôsob členenia, ktorý viac vyhovuje pochopeniu toho, čo chceme ukázať. Je to prax inej školy, ale nie iný význam poznania.

Prvé 3 telá slúžia na existenciu v Javi:
1. Obranné telo (aura)
2. Javné telo (fyzické)
3. Merné telo (éterické)

Telá pre existenciu v Navi:
1. Hviezdne telo (astrálne)
2. Obrazné telo (mentálne)
3. Telo obrazného vzájomného spojenia so všetkými žijúcimi štruktúrami (karmické, príčinné)

Telá pre existenciu v Pravi:
1. Telo Duše (to, čo napája Dušu)
2. Telo vyššej formy
3. Telo Ducha

Inými slovami, telá 1 až 3 predstavujú fyzické Telo človeka, telá 4 až 6 Dušu a telá 7 až 9 Ducha.

Kruh Absolútna je učenie o Púti Duše všetkých foriem energií vo Večnosti. Táto Púť je pohyb, t.j. premiestňovanie Duše z východiskového bodu cez priestory-rozmernosti, jej vývoj a návrat do východiskového bodu.

Bohyňa Deva Živa (Dživa) je Vesmírna Duša, ktorá tvorí VŠETKY formy Života rôznych časových úrovní vo forme tzv. „energoinformačných matríc“. Budeme používať výraz „matrica“, namiesto „spisovného“ matica, ale nejde o odvodeninu od amerického filmu Matrix. Práve naopak, toto je pôvodná slovanská forma – pochádza z bázového významu názvu matrioška. „Mat“ znamená matéria a „r“ je aj v dnešnej slovenčine stále vyjadriteľné – riecť. Keďže spomíname Bohyňu, tak si vysvetlime pojem Bohovia z energoinformačného pohľadu:

BOHOVIA – Informácia a Energetika a tie ich Toky, ktoré majú bezprostredný vzťah k objaveniu sa kohokoľvek z RASY tu v Javi, t.j. fyzickom svete. Všetci Bohovia majú svoje algoritmy a spôsoby pohybu v rôznych formách – ak by sme to zjednodušili, tak ich mená sú vždy Obrazom základnej „špecializácie“. PERÚN pochádza z Obrazov Bukvice ПЕРУНЪ, kde ПЕР: prerúnica, blesk; УНa: poznanie;, t.j. dostávame význam ako „Ohňoved“, t.j. Boh Vesmírneho rozmeru. Keď sa meno Boha prepíše runami, tak obsahuje celú informáciu o ňom. Toto platí aj u Človeka, ktorý prešiel obradom menorečenia a má „tajné meno“, čo je v súlade s KONom: „ako hore, tak aj dole“. Runy sú (Rečiace UNy = poznanie), obrazne povedané, „matkou Jazykov“, megaalgoritmom Rozumu a Jazyka, akými „knižnicami“ či „úložiskami obrazov“. A aby sa toto všetko dalo pochopiť, je nevyhnutné začať z jednoduchého uvedomovania si obrazov Bukvice a Hlaholiky a schopnosti ich vykladať.

Pokračujme ďalej. Dušu si môžeme predstaviť ako štyri „bunky“, čo je runami graficky zložito zobrazené ako  „ROD“.

„РОДЪ“ je dvojkoreňové slovo, ktoré môžeme obrazovo, t.j. sprava doľava vyložiť ako: tvorivé (Ъ) množenie (Д) energetických foriem/ štruktúr (ОР). Obraznú štruktúru matrice Duše si vieme predstaviť vo forme štvorca rozdeleného na 4 časti:

Raz materializované, t.j. nové Duše majú dve horné bunky 1 a 2 zaplnené Dživou a Rodom-Poroditeľom. Je to, obrazne povedané „dodávka úlohy na narodenie“. Duše, ako vieme, môžu byť čo do času existencie rôzne – môžu mať vek od miliárd rokov po „odvčera“. Keď sa Duša ide vteliť do Rodu, ktorý si uchoval pamäť o svojich Predkoch a Tradíciách, tak horné bunky obsadzujú Dživa a Rodový PraŠčur – Zakladateľ daného Rodu. Ak sa Duša ide materializovať do Rodu, ktorý si seba nepamätá, tak bunku zapĺňa Boh Rod-Prarodič. V oboch prípadoch však nedávajú Svedomie, ale matricu priväzbenia Duše k tomu Svetu, v ktorom sa Duša rozhodla materializovať. Svedomie sa dáva výlučne Vertikálnym kanálom, ktorý ide z Nebies od RODa.

Treba povedať, že na vtelenie je možnosť si vybrať „tiché miestečko“, na nejakej „kúpeľnej, oddychovej“ planéte – ale nie, mnohí sa ženú na materializáciu v „pohraničí“ – práve tak, ako aj my všetci tu – hoci vedia, čo tu hrozí. Idú, resp. išli sme za neoceniteľnou skúsenosťou Života na pohraničných Zemiach so smrťou pred výstupom na Svetlo. Len si predstavme, koľko „ocenení“ môžeme nazbierať, ak sa všetko podarí tak, ako sme si predsavzali. Žijeme večne, aj zhmotnení môžeme mať množstvo, ale na „pohraničné“ Zeme podobné nášmu Midgardu sa môžeme dostať iba raz za obrat našej Galaxie, ktorý trvá 250 miliónov rokov. A veru nie každá Duša vydrží každú skúšku, nie všetci sú „supermani“. Veď Siví sa naučili naozaj profesionálne rezať do živého tela RASY. Život je tu neľahký už od narodenia, často niet ani kedy hlavu zdvihnúť k Nebesiam, a už vôbec nie spomínať: „načo som to tu vlastne prišiel?“ Tu začína úrodná pôda pre úniky, pády, samovraždy, alebo aspoň spasenia a vykúpenia, ale je to však vždy odstúpenie od Cieľa, pre ktorý som tu prišiel. Nuž, následok bude opakované „preskúšanie“, ale je to vždy rozhodnutie vlastné, v našom výbere nás nikto neohraničoval a ani neohraničí… ale ani v našej zodpovednosti.

Do prvej bunky sa ukladá štandardný blok informácií, t.j. poznatky o živote na obývateľných Zemiach; poznatky o rozmernosti priestoru; špecifický výber zmyslov a ukážke Púte, ktorá vedie k zdokonaľovaniu danej Bytosti – Duše. Každá Duša vie, ako má postupovať. Bola jej vybratá trasa pohybu k Cieľu zhmotnenia, ale či sa ňou bude riadiť je už iná otázka, pretože pri prvom vstupe sa táto vedomosť maže a objaví sa neuvedomenie, t.j. Sloboda.

Duša prechádza cez priestory na svetlo a riadi sa informáciou, ktorú dostala. Vyberá si slnečnú sústavu, t.j. Hviezdu Vládcu, v ktorej sa nachádza Zem (planéta), na ktorej podmienky života zodpovedajú programu, ktorý do nej vložila Dživa. V prúde svetla sa objavuje vo fyzickom svete, pričom vopred dostala od Boha-Ochrancu zodpovedajúcu informáciu o Rodoch, ktoré tu žijú; je to obsah druhej bunky: súlad Duše po matke s fyzickým telom; súlad obrazov Ducha a Krvi po otcovi; súlad obrazov a významov okolitého sveta, t.j. duchovno-sociálneho systému s duchovným ponímaním Duše a súlad s informáciami prvej bunky s poznaním, ktoré si tu má osvojiť.

V tretej bunke sa ukladá informácia, ktorá sa má odovzdať budúcemu potomstvu. Štvrtá bunka ostáva prázdna, až pokiaľ sa do nej nezačne zapisovať informácia o skúsenostiach, ktoré Duša začne zbierať ako následok svojej práce.

Niekoľko poznámok o tom, ako prebieha vtelenie duše a čo na to vplýva:

Genetika rodičov. Duša je 16-ková energoinformačná matrica, a preto sa nemôže materializovať na úrovniach, ktoré majú menší počet energokanálov (napr. 6, 9, 10, 12, 13…), keď genetika rodičov už prešla proces metisizácie. Je to niečo podobné, ako keď staré československé mince nepasujú do dnešných nákupných košíkov na eurá. Duša s nižším počtom energokanálov sa však materializovať v tele príslušníka RASy môže!

Úroveň Duchovného vývoja rodičov. Ak v okamihu počatia prežívajú hlboké a silné pocity, tak ich ľúbosť vytvorí mocný záblesk kladných emócií, ktoré pritiahnu Dušu vysokej úrovne vývoja. Ak existuje iba fyziologické prežívanie, rozvrat, znásilnenie, prípadne ďalšie škodlivé faktory (alkohol, drogy), tak prebehne materializácia Duše nízkej úrovne, čo spôsobí narodenie neplnocenného dieťaťa. Práve preto existujú techniky, ktorými ženy „roztáčajú“ víchry (čakry) muža. Čím silnejší víchor, tým silnejšia Duša sa materializuje. Spravidla to býva tak, že najsilnejšie vášne sa prežívajú pri prvom dieťati, čo máva za následok, že sa materializuje najsilnejšia Duša. Práve preto boli prvorodenci takí dôležití, a preto aj boli predmetom koncentrovaného ničenia zo strany tvarov proti nám.

Geografická poloha miesta počatia.
Poloha hviezd a planét v okamihu počatia.
Emocionálny stav rodičov.
Prípadná prítomnosť rôznych jedov v telách rodičov v moment počatia.

Keď muž zbavuje ženu panenstva, tak formátuje „prípravok“ jej budúcich detí, odovzdávaním toho istého Obrazu krvi a Ducha, alebo inak aj priestorový hologram („výkres“) budúceho organizmu. Práve preto naši Predkovia tak chránili panenstvo svojich dcér až do vydaja.

Potrat znamená násilné zbavenie Duše jej Cieľa príchodu na danú Zem, pretože bez fyzického tela stráca pobývanie takejto Duše v Javi akýkoľvek zmysel. Ale pri potrate nielen žena, ale aj lekár, ktorý zákrok vykonáva zaťažujú bremenom budúcnosť svojich Duší. Môžeme si zopakovať Zápoveď Boha Perúna:

„Nech nebude zabité dieťa v lone matky, lebo kto zabije dieťa v lone, ten privoláva na seba hnev Boha Stvoriteľa.“

Priebeh života v tele matky je tiež aktívny, ale v zásade môžeme povedať, že dieťa si „sťahuje“ potrebné informácie samo všetkými svojimi 256 „duševnými“ kanálmi (frekvenciami). V tomto období ono lepšie chápe svoju matku ako ona sama, pretože ona už je determinovaná svojou osobnosťou a vlastnými myšlienkami.

Prichádza pôrod… a všetko, čo dieťa vedelo sa v tom istom okamihu zabúda – čo je šok. Odrazu nevie o Cieli, o Podstate… nič. Duša síce vie, ale človek už nie.

Všetky potrebné dostupné informácie, t.j. bunky 1 až 3 sa do 22 minút od okamihu narodenia vkladajú. Dieťatko sa narodilo, zakričalo a zmĺklo – Leg Ochranca mu dal na ústa pečať, pretože svoju informáciu už dostalo. Obmedzenie objemu prijatej informácie – čo sa deje následkom vmiešavania sa lekárov – má za následok skracovanie dĺžky života dieťaťa, pretože čím menej poznatkov, tým kratší čas života. Tí, ktorí nedostanú nijakú informáciu zomierajú do 4 až 7 dní. Ak dieťa po pôrode nezakričalo znamená to, že lúč, ktorý nesie informáciu od Hviezdy Vládcu bol prekrytý Dušou násilne zomrelého. V takomto prípade sa dieťa vyvíja do 12 rokov, a potom takáto Duša dovypĺňa to, čo v predchádzajúcom živote nestihla a odchádza. Ak došlo k plnému podsadeniu Dušou násilne zomrelého, tak to voláme reinkarnácia. Existuje ešte jav inkarnácia, t.j. podsadenie Duše do človeka s oslabeným obranný telom. Vtedy dochádza k „rozdvojeniu osobnosti“, kvôli tomu, že v ňom žijú dve Duše. Podsadená, inkarnovaná Duša dovyplní svoj program o odíde ďalej, pričom lekári sa neraz neprestávajú čudovať…

Treba povedať, že človek počas svojho života neostáva ponechaný napospas samému sebe, čo je analógia javu starostlivých rodičov. Cez informačné pole (Ducha Rasy) mu dochádza od Bohov-Ochrancov v každom úseku liet dávkovaná informácia. Ide o tieto úseky rokov: 12, 16, 21, 32, 39, 41, 45, 48, 50, 55, 64, 72, 77, 80, 82, 88, 90, 96, 108, 112, 123, 133 a 144 rokov, a potom odznova, po miere prechodu druhým Kruhom Života v takých istých životných intervaloch (144, 156, 160…). Podstata informácie je vo vývoji a postupnej príprave človeka na prechod na vyššiu úroveň v porovnaní s javnou úrovňou vedomia; schopnosť prechádzania z jednej rozmernosti do nasledujúcej, ktoré charakterizujú životnú štruktúru na toku rieky času.

12: Dostáva meno (tajné aj občinné); dáva sa rozšírená informácia, vychádzajúc z obrazu mena, ako sa stať plnohodnotným človekom.
16, 21: Informácia o vytvorení deťmi obdarenej rodiny.
32: Dáva sa informácia o prisúdení rozsahu hľadania Duchovnej Púte.
39: Dáva sa možnosť ozmyslenia (premyslenia) prežitého života.
41: Prichádza stanovenie vnútorných životných princípov na základe rodových Ustojov. Začína sa Duchovný vývoj, človek si uvedomuje, že nadmerné materiálne blahá zaťažujú jeho Dušu a nedávajú mu možnosť následne sa narodiť vo viacrozmernom svete.

Po prežití 40/ 41 liet ten SVET, ktorý človek začal vytvárať od raného detstva sa reproduktívne začína materializovať v Navi. Tento stav myšlienok človeka začína žiť samostatný život, vyvíjať sa podľa kozmických zákonov. Dokonca aj keď človek na to nemyslí. Človek sa v tomto veku stáva potencionálne Bohom-Tvorcom svojho vlastného Sveta. Obrovský význam preto v tomto svetle nadobúda čistota činov a úmyslov.

45: Ozmyslenie Duchovnej Púte, jej obnovenie, človek ožíva, rozkvitá, pravdivé systémy uvedomovania na úrovni zmyslov (Duch, Duša), odtiaľ pochádzajú aj zmätky a trvalý boj, čo sa odráža na zdraví.
48: Od „Ducha Rasy“ dostáva poznanie radcovstva a vnukom odovzdávať svoju skúsenosť.
50: Dostáva ďalšie poznanie na to, aby ich odovzdával učeníkom z druhých Rodov.
55: „Čas užívania plodov“, ktoré človek priniesol svojmu Rodu.
64: Dostáva nevyhnutné poznanie na obnovenie okolitého sveta; náklonnosť k zemi.
72: Polkruh Života. Dostáva informáciu a začína účinkovať systém napojenia človeka na nasledujúci Svet Slavi. On ako keby sa „dostával do detstva“, čo je učenie sa prijímania 16 rozmerného Sveta skrz hru, lebo na tej úrovni je ako dieťa. To, čo ho obklopuje začína v takomto stave vnímať čisto, objemne, obrazne. O takýchto ľuďoch sa neraz vyjadrujeme, že hovoria „nevedno čo“ a ani nevieme, čo hovoríme. „Nevedno“ je zo staroslovienskeho „невесть“, t.j. nie nášho Bytia (z)vesť, ale z druhého Sveta. Zato však deti do 5 až 7 rokov ho rozumejú vynikajúco, a preto on môže odovzdávať svojim vnukom a pravnukom základ svojho chápania iného Sveta.
77: Človek je už 5 rokov v očakávaní stýkania sa s druhým Svetom; môže sa stať „duchovidcom“, t.j. „vidiacim Duchov iných Svetov“, vidiac vzájomnú existenciu, nie ako stojaci oddelený jav, ale ako plavne pretekajúcu jednu do druhej.
80: Dostáva Múdrosť (вѣдение) a obnovenie svojho vedomia (o takých ľuďoch sa hovorí, že žijú viac v Slavi ako Javi, t.j. že nie sú z „nášho Sveta“). Človek začína rozumieť na úrovni podvedomia jazyk zvierat, hovorí obraznými významami, ktoré však okolití ľudia chápu doslovne.
82, 84: Roky (časové charakteristiky odovzdávajúce existenciu), keď sa v človeku objavuje zvláštna schopnosť porozumenia rastlinnej Prírode skrz ruky. Cíti rukami prírodnú silu rastlín a nie je náhoda, že najlepšie lieky a odvary z byliniek robia ľudia v tomto veku.
88 (ženy), 90 (muži): Obdobie realizácie prvých sumarizácií. V tomto veku začína človek cítiť silové línie Zeme, čo sa na existenčnej úrovni odzrkadľuje ako snaha uložiť každú vec na svoje vopred určené miesto, t.j. presne do jej energetickej bunky.
96: Pridáva sa ďalší kanál na prijímanie Prastarej Múdrosti. V minulosti sa to prejavovalo snahou rozprávať staré príbehy či povesti. Bajani (zvyčajne ľudia vyššieho veku) pomocou huslí vytvárali efekt zvukovej vlny a so zavretými očami, aby ich nerušila okolitá informácia, začínali podávať načúvajúcim prastarú informáciu, ktorú dostávali cez „Ducha Rasy“. Pritom zanechávali dojem, ako keby načúvajúci boli priamo účastníkmi pradávnych udalostí.
108: Obdobie Božskej premeny. V tomto veku si človek už nielenže uvedomil životné základy či zápovede Sveta Javi, on už vyskúšal, pochopil ich podstatu, čo mu dáva možnosť myslieť v úplne iných kategóriách. Napríklad, hoci sa nachádza v pozemskom tele, môže opisovať detaily iných Svetov.
112: Začína odovzdávať najmladším členom svojho Rodu posvätné kľúče, t.j. chápanie Stavby Sveta, čo dvíha Rod na nový stupeň vývoja (dnes je tento proces odovzdávania vyšších poznatkov kvôli malej dĺžke života v podstate pretrhnutý).
123: Upadá do stavu mlčania (začína dostávať informáciu o živote v druhých mnohorozmerných Svetoch, vidí svoju ďalšiu Púť po odchode z Midgardu, dostáva to všetko zmysel, ale aby neodovzdával tieto poznatky nepripraveným, tak mlčí a hovorí s nimi iba o bežných veciach života.
133: Končí obdobie mlčania, pretože plne spoznal „Knihu Púte“ (u iných národov sa nazýva Kniha mŕtvych). Začína hovoriť o odchode z tohto Sveta: dáva členom Rodu svoje pokyny ohľadom krody (posmrtná vatra), odevu a pod. Ak si človek v tomto veku ešte čosi neosvojil, tak pokračuje v živote v druhom Kruhu v danom Javnom Svete, ale už so skúsenosťou, ktorú nadobudol za prvých 144 rokov.

Človek, ktorý dostal túto informáciu je človekom s uvedomením si toho, čo ho očakáva a spokojne prekračuje Hranicu, čo určite nemôžeme povedať o množstve našich súčasníkov, ktorí majú iný problém – žijú v nevedomosti o smrtnej Hranici.

Človek Rasy môže súčasne prijímať 16 informačných tokov, 16 rozmerov priestoru a 16 časových tokov už v našom 4 rozmernom Svete, t.j. môže poznávať nasledujúci 16 rozmerný Kozmos Legov. Akonáhle tam prejdeme, tak prebehne vyrovnanie (16×16=256). Keď sa nachádzame v 16 rozmernom Svete, tak máme možnosť spoznávať nasledujúci harmonický Svet Arlegov (256 rozmerný) na báze vnútorných precítení. Toto je všeobecný evolučný princíp vložený do bytosti.

Pred vnímavým čitateľom však vystupuje dôležitá otázka ako so správnou výchovou? Musíme poznať ten systém, ktorý používali naši Predkovia a tie Kony, ktoré boli vložené do jeho základu s cieľom poskytnutia podpory prejavujúcej sa Duši pomocou súboru Skúseností Tvorivej Budovateľskej Práce v danom materiálnom Svete. Základom systému je opis, ktorý môžeme v skratke opísať ako informáciu, ktorá pochádza od Starovercov (určite nie kresťanov). V ostatných slovanských Rodoch sa mohla odlišovať v prevedení, ale nie v samotnej Podstate, ktoré je systémová, a je vyjadrená takto: „Sväto ctiť Bohov a Predkov Našich, vždy Žiť vo Svedomí a v Lade s Prírodou“.

Narodenie sa dieťaťa u Pravoslávnych Starovercov prebieha vždy za dodržiavania špecifických Obradov a Rituálov Prastarej Viery. Starostlivosť o budúcnosť dieťatka sa v Rodoch Veľkej Rasy začína dlho pred jeho objavením sa na Božom Svete. Tehotnú ženu všakovako obraňujú a ochraňujú pred rôznymi nebezpečenstvami, ako javnými, tak aj navnými. Kvôli tomu je žena počas dňa opásaná opaskom starostlivého a ľúbiaceho partnera, počas noci sa zakrýva jeho halenou alebo plášťom, aby „mužská sila“ ochránila dieťa v lone matky počas spánku.

Narodenie sa ako aj smrť je prechod cez neviditeľnú hranicu, ktorá oddeľuje Svety Javi a Navi. Preto až dovtedy, kým dieťa nemá 1 rok ho nemôže vidieť nikto okrem Rodičov a Žrecov Prastarej Viery a tiež jeho rodných dedkov a babičiek. Dieťatko do 1 roka sa nachádza pod ochranou starostlivého Otca a ľúbiacej Matky, Bohov Ochrancov oboch Rodov a Vyššieho Boha-Roda Nebeského.

Po okúpaní sa v kúpeli, v ktorej sa dieťa narodilo, ho spočiatku prikladajú k materinskej hrudi, aby spoznalo prvý zdroj Sily Života. Keď vychádza Jarilo-Slnko, Otec slávnostne vynáša dieťa, ukazuje ho všetkým Nebeským Bohom, vychádzajúcemu Slnku a Matke Prírode, aby spoznalo druhé zdroje Sily Života. Po „predstavení“ dieťatka živlom života ho odnášajú na miesto, kde „predstavujú“ dieťatko Kummirom Prastarých Rodových Bohov, Svätému Ohňu domáceho Kozubu a Domovému (pomocnému duchovi – „vojakovi domova“), aby ochraňovali a obraňovali nového člena Rodu. Aby ochrana Bohov a aj Živlov bola úplná, tak kolíska pre dieťatko sa vešia do stredu miestnosti a nachádza sa, ako keby, uprostred medzi Nebesami a Zemou.

Výchova dieťatka v Ľúbosti (Ľúbosť k prvopočiatočnej Viere a Bohom – Predkom; Ľúbosť k Rodu; Ľúbosť k Matke Prírode; Ľúbosť k Zemi Predkov) pomáhajú vytvárať z dieťatka harmonického Človeka, budúceho pokračovateľa Prastarého Slovano-Árijského Rodu, pomáhajú mu vyvíjať a zdokonaľovať sa v ďalšom živote, napĺňajúc svoje štyri zložky: Telo, Dušu, Ducha a Svedomie Božským Svetlom Ľúbosti.

Zoznamovanie dieťaťa Rasy s Obraznými symbolmi svojho Rodu a Viery sa začína od detstva poznávaním oberegových, t.j. ochranných znakov a ornamentov, ktoré sú na košieľke a kolíske, používaním drevených a hlinených hračiek, v ktorých žijú Prastaré Obrazy a Podania. Naši Predkovia nepoužívali pri výchove negatívne Formy a Obrazy, ale riadili sa princípom: „Nie zakazovať, ale vysvetľovať!“ Priťahovanie detí k Prvopočiatočnej Viere Predkov, k osvojeniu si návykov tvorivej budovateľskej Práce prichádza vo veku 3 až 7 rokov, lebo v tomto veku majú deti veľmi silno vyvinuté Občinné myslenie.

V Slovanských a Árijských Rodoch malé deti do 12 rokov nedelia podľa pohlavia, ale vychovávajú všetkých rovnako, lebo Predkovia hovorili: Dieťa Božie Dobré Ono je. Každého chlapčeka a každé dievčatko vždy vychovávajú v úcte k druhému pohlaviu. Ako sme už hovorili, deti sa neodievali do nového odevu, ale do košieľ prešitých z odevu rodičov zodpovedajúco podľa pohlavia dieťaťa.

Od 7-9 rokov začína učenie detí vo všetkých prvopočiatočných základoch Viery a všeobecnej gramotnosti (štyri druhy písomnosti Rasy), počítaniu a výpočtom, písaniu, všeobecným zásadám chovania sa, t.j. podávajú sa im poznatky o Živote a Stavbe Sveta.

Výchovou detí – ako Duchovnou, tak aj Fyzickou sa zaoberajú muži, t.j. Otcovia a Dedovia.

Na tretí deň po narodení dostáva každé dieťa od otca svoje prvé Meno, ktoré je určené v súlade s prastarým Rodovým Zákonom Ľubomíra. Keď deti zo Slovanských a Árijských Rodov dovŕšia 12 rokov (108 mesiacov) a dosiahli výšku 7 piadí v čele (124 cm), tak sa im začína nová etapa ich života. Celé dorastajúce pokolenie prechádza Obradom Dospelosti a Obradom Menorečenia, počas ktorého je Žrecom rečený tajným Menom (ukazovateľom Púte), ktoré bude vedieť iba on, a tiež rodovým (občinným) Menom, ktorým bude volaný v Rode-Občine. Tento obrad je čo do podstaty priama a nesprostredkovaná aktivácia mozgu, t.j. samotných 97% génov, obsiahnutých ale nepoužívaných neurónmi hlavného mozgu v procese životných udalostí (samozrejme, že nie všetkých naraz a okamžite).

Mládenci vo veku 12 rokov dostávali 2 meče, čo znamenalo, že do 9 rokov sú povinní dokonale zvládnuť bojové techniky ovládania meča a stať sa vojakmi, Bohmi-Obrancami svojho Rodu, svojej Prastarej Viery a svojej Rodnej Zeme, bez ohľadu na to, akú majú vybratú životnú Púť a Kastu, do ktorej prináležia.

Ale na to, aby niekto mal právo vychovávať, musí byť najskôr sám vychovaný, musí pochopiť a uvedomiť si tú informáciu, ktorá prichádza od Bohov. Ak rodičia vychovávajú svoje dietky svojim osobným príkladom, tak to je prehĺbená výchova – a odovzdávanie Obraznej Múdrosti mládeži skrz slovo robievali žreci, volchvovia, vedúni a pod. skrz učenie na báze informácií, ktoré sú obsiahnuté vo Viere, t.j. V(i)Edení RA. Vždy platí zásada, že iba vedieť nestačí:

KNIHA MÚDROSTI PERÚNA:

MYSLIA SI MNOHÍ ĽUDIA,
ŽE TÍ, KTORÍ POZNAJÚ VÉDY SÚ BEZ HRIECHU,
DOKONCA AK AJ KONAJÚ ZLÉ…
NO ANI HYMNY Z MÚDROSTI POZNANIA SVETOV,
ANI CITÁTY Z MÚDROSTI SVETA ŽIARENÍ,
ANI ZAKLÍNANIA Z MÚDROSTI ŽIVOTA…
NESPASIA TVORIACICH ZLÉ ČINY…
A KAŽDÝ ZODPOVIE ZA SVOJU NEZÁKONNOSŤ…

Zatiaľ čo Biblia tvrdí, že človek je hriešny už od prvopočiatku, tak ponímanie „hriechu“, t.j. vytváranie rozdelenia, skazenie svojej Púte, je u Slovanov zviazané výlučne s osobným konaním človeka na základe jeho slobodnej vôle.

Nabudúce si povieme viac o momente ODCHODU z Javného Sveta, t.j. SMRTI.

Ako bolo vopred avizované na stránke Leva-Net a aj našej, v sobotu 28. mája sa uskutočnila prvá beseda s Pátrom Dijom v Ostrave a nasledujúcu sobotu, 4. júna druhá beseda v Poprade.

Týmto sa chceme poďakovať všetkým návštevníkom a účastníkom oboch besied, ktoré prebehli v naozaj konštruktívnom a pozitívnom duchu. Na oboch besedách boli vyhotovené záznamy, ktoré budú priebežne k dispozícii čitateľom oboch našich stránok. Zvukový záznam z prvej besedy v Ostrave bol k dispozícii v podstate bezprostredne po besede.

Môžeme smelo skonštatovať, že záujem o našu vlastnú, slovanskú kultúru v našich krajoch žije a bude žiť aj napriek všetkým okolnostiam a udalostiam posledného tisícročia.

V súvislosti s otázkami a odpoveďami, ktoré zazneli na oboch besedách si uveďme niekoľko detailov. Nebudeme však preberať detaily záznamov – tieto sú natoľko rozsiahle, že bude lepšie si ich vypočuť ako snažiť sa všetko prepisovať – skôr niekoľko principiálnych postrehov.

Za našu stránku by sme sa chceli ospravedlniť, že za posledné týždne sme v minimálnej miere stíhali odpovedať na vaše otázky, čo bolo spôsobené najmä časovou náročnosťou prípravy a samotným pobytom Pátra Dija Alexandra v našich zemiach. Sľubujeme, že na všetky otázky dostanete odpovede, aj keď to bude s omeškaním. V súvislosti s otázkami vari iba jedna poznámka. Naša stránka je venovaná znovuzrodeniu našej kultúry, t.j. prastarej, predkresťanskej Viery našich Predkov. Súdiac podľa vašich reakcií môžeme predbežne usúdiť, že tieto ciele priebežne plníme, aj keď určite exituje množstvo vecí, ktoré by mohli byť lepšie. Zároveň to znamená, že okrem vstúpencov slovansko-árijskej kultúry a „služobných“ návštevníkov ani neočakávame návštevnosť napríklad profesionálnych teológov. Preto hoci sme na takýto podnet jednorazovo reagovali, nemienime do budúcna viesť teologické dišputy. Týchto tu bolo za posledných 1 000 rokov dosť a kde nás priviedli vidíme pri pohľade okolo seba. Návštevníkom takéhoto zamerania vrelo odporúčame navštevovať stránky ich vlastného zamerania. Ostaňme si tak každý spokojne pri svojom.

Na besedách sa vynorilo viacero tém, ktorým bude účelné vzhľadom na záujem rozviesť podrobnejšie na našej stránke. Zatiaľ si uveďme len niekoľko momentov.

Páter Dij Alexander je veterán špeciálnych jednotiek, ktorý má za sebou bojové operácie v horách Afganistanu. Za roky služby bol viackrát ranený, odkiaľ napríklad pochádzajú aj jeho viacnásobné osobné skúsenosti so zážitkom klinickej smrti.

Tieto súvislosti je potrebné brať do úvahy, keď chceme hodnotiť otázku vysvetľovaného postoja k vegetariánstvu. Ďalšia dôležitá okolnosť je podnebie, ktoré vládne na Sibíri. Sú tam oblasti, kde 7 až 10 mesiacov v roku je mráz a sneh, pričom hovoríme o teplotách pod -50° C. V takýchto podmienkach sa jednak nedá vypestovať nijaká zelenina a ovocie, jednak sa nedajú skladovať. Obdobná situácia je napríklad za polárnym kruhom. Vo Védach sa však hovorí, že život človeka má vždy vyššiu cenu ako život zvieraťa, t.j. v hraničných situáciách môžeme zabíjať a konzumovať zvieratá. Je tu však niekoľko aspektov. Ako napríklad strom tak aj zviera sa dá zabiť viacerými spôsobmi. Jeden postoj – môžeme ho volať civilizačný – je bez akéhokoľvek milosrdenstva zlikvidovať inú živú bytosť a mať z toho (krvavé) peniaze, alebo zabiť či zoťať strom z dôvodu existenčnej nevyhnutnosti, ale tu existujú prastaré metódy, ako to robiť. Napríklad zviera sa dá zabiť takým spôsobom, aby sa urýchlila jeho evolúcia a znovuzrodenie už v ríši ľudí. Je to síce zabitie živého tvora, ale za to sa „dostane“ priamo do ríše ľudí, teda evolučne zásadne postúpi. A toto je už niečo iné. A každému je určite jasné, že my na výber máme a nie sme v situácii ohrozenia života či nemožnosti prežitia bez zabíjania iných živých bytostí.

Ako ďalší príklad zabíjania je aj zabíjanie nepriateľov v boji. Kozáci – ako vojaci Ordy – boli a sú vynikajúco znalí metódy zabíjania nepriateľov bez toho, aby sa nakarmovali. Práve preto boli a sú tvarmi nenávidení a boli v minulosti neľútostne vyhladzovaní. Jedna vec je totiž zabiť nepriateľa v spravodlivom boji a druhá vec nenavýšiť si vlastnú karmu. Niekoho by to mohlo navádzať k tomu, že lepšie je nebojovať – veď nanajvýš ma zabijú a hotovo, pôjdem do neba. Toto je napríklad postoj kresťanov – bez pokynu Pána nebudú bojovať – čo je voda na mlyn tvarov. Z nášho pohľadu však svojou nečinnosťou ohrozili ostatných členov občiny a nezakročili proti zlu, čo je oveľa ťažší hriech. Nepotrestanie zločinu vedie k jeho pokračovaniu a zvyšovaniu, a preto je povinnosť boja proti zločinu jedna z najzákladnejších životných povinností Slovana a Árijca. Samozrejme, na báze Svedomia. Ale ako správne zabiť vo vojne nepriateľa a nenakarmovať sa? Voči všetkým živým bytostiam musíme cítiť lásku. Mať lásku však neznamená dať sa s „láskou“ zabiť. Ale ak napríklad neumožním niekomu pokračovať v konaní zla – v boji ho zabijem – tak ho uchránim pred nahromaďovaním jeho negatívnej karmy a koniec koncov napomôžem jeho evolúcii, pretože ju nebude musieť vyhladzovať v mnohých reinkarnáciách. Zabíjať hoci v spravodlivej vojne ale s nenávisťou v srdci generuje karmu, čo je akýsi „vedľajší účinok“ temných síl. Mať lásku ku všetkému živému rozhodne neznamená neodporovať zlu a dať sa zabiť – to je zrada Rodu, Občiny, vlastnej rodiny.

Podľa informácií z Véd, po smrti prechádzame trojstupňovým súdom. Prvý je súd Svedomia, druhý súd Predkov a tretí súd Bohov. Teda konať podľa Svedomia je nevyhnutná zásada, ale najťažšie je prejsť súd Predkov, zrada vlastného Rodu totiž nemôže byť nikdy tolerovaná. 

 Jednou z vecí, ktorá nám môže pomôcť v každodennom živote je aktívne používanie nášho vlastného psí-poľa. Toto pole má každý človek okolo seba. U každého má svoju vlastnú hustotu, štruktúru či silu. To prvé, čo by sa každý mal naučiť je vytvárať okolo seba vlastné ochranné pole. Najskôr si musíme vytvoriť schopnosť vytvárať ochranné pole na úrovni podvedomia. Ako to urobiť? Skoncentrujeme sa na myšlienku: «Okolo mňa sa z mojej energie vytvára obranná kukla (obálka), cez ktorú nemôže preniknúť nijaká negatívna energia.» Takúto prípravu musíme robiť každú voľnú minútu dovtedy, kým mozog nezačne vykonávať podmienený reflex na obranu.

Potom si už musíme iba periodicky overovať stav a silu takejto ochrany. Keď sa človek nachádza na mieste, kde je veľa ľudí, musí si vytvoriť maximálnu ochranu. Doma ju môže mať minimálnu. Je veľmi dôležité si vytvárať ochranu pred spánkom ako pre fyzické telo tak aj pre svoju bytosť kompletne. Pri vytváraní takejto ochrany okolo fyzického tela aj svojej bytosti celkom si predstavujeme energetickú kuklu. Ak si takúto ochranu vytvoríme správne, tak možnosti jej narušenia sú minimálne. Na to, aby sme si uchovali celostnosť ochrany, musíme byť bez negatívnych emócií. Problém je totiž v tom, že negatívne emócie otvárajú obranu zvnútra, pričom vytvárajú toky energií, ktoré sú čo do zloženia a kvality totožné s úrovňou spodného astrálu. Toto vytvára blahodarné podmienky pre činnosť astrálnych zvierat – ktoré, ako sa píše v Slovansko-Árijských Védach voláme Besi, ale aj pre ľubovoľné iné psí-pôsobenie na človeka. Musíme sa vyvarovať negatívnych emócií. Všetky smery, ktoré vyzývajú k pokore, teda pasivite a nie k nutnosti boja sú cudzie a negatívne. Musíme si ale uvedomiť, že ak pri boji so zlom vznikajú negatívne emócie, dokonca ak sú aj nasmerované na zdroj zla, človek nakoniec buď bude týmto zlom porazený, alebo sám sa stane jeho zdrojom. Práve v tomto je sila zla. Na boj s ním je potrebné si uchovať emocionálnu čistotu, bez ktorej nie je možné efektívne bojovať so zlom.

Okrem ochrany je potrebné vedieť, že existuje možnosť energetickej očisty potravy. Každý človek pije vodu a ovocné šťavy, je potravu, ktorá je nevyhnutná pre normálnu činnosť organizmu. Ale akákoľvek potrava, tak rastlinná ako aj mäsitá, obsahuje organické jedy, ktoré urýchľujú proces rozrušovania organizmu a spomaľujú vývoj. Preto je potrebné tieto jedy neutralizovať, t.j. rozštiepiť. Ak si chcete efektívne začať budovať takúto ochranu, prečítajte si najskôr článok SLOVANSKÝ ENERGETICKÝ SYSTÉM A KANÁLY VNÍMANIA SVETA, ktorý je tiež na našej stránke. Vytvorte si predstavu, ako sa vaša energia začína pohybovať po energetických kanáloch vášho tela v smere naznačenom na obrázku. Potom mysľou nasmerujte energiu cez ruku na jedlo, ktoré chcete očistiť. Pritom si musíte predstaviť, ako vaša energia štiepi všetky jedy v potrave. Pre prechode energie cez ruku môžete pocítiť vibráciu či teplo, a čím je proces rozkladu jedov aktívnejší, tým máte jasnejšie a silnejšie pocity. Takto si môžete čistiť vodu, ovocné šťavy aj akékoľvek ďalšie tekutiny.

Okrem neutralizovania látok a vlastností, ktoré sú pre organizmus škodlivé, môžete aj posilňovať to pozitívne, ktoré všetky tieto látky obsahujú a vytvoriť nové vlastnosti a kvality. Ak si pritom dokážete vizualizovať tieto energetické toky znamená to, že máte zvýšenú citlivosť a pri pravidelnom cvičení môžete pomerne rýchlo dosiahnuť oveľa vyššiu úroveň rozvoja svojej osobnosti a vedomia.

A potom môžete prekročiť prah poznania, môžete si sňať z očí «čiernu šatku» šatku a začnete vidieť aký prekrásny je svet, príroda, Vesmír… ale toto prichádza len k ľuďom, ktorí hľadajú.

Nuž ak ste na ceste hľadania, pokročme ďalej. Dnes je v móde debatovať o zdravej výžive, napríklad o tom či jesť alebo nejesť mäso. Ide len o módne trendy, alebo je za tým niečo viac? Pozrime sa na niektoré z odporúčaní našich Bohov:

Nejedzte potravu s krvou, lebo budete ako zvery divé a mnohé choroby vás navštívia. Jedzte stravu čistú, ktorá rastie na poliach vašich, v lesoch a sadoch vašich, nadobudnete vy vtedy sily ohromné, sily svetlé a nepostihnú vás choroby a mučenia so strádaním.

Prikázanie Boha Svaroga

Pamätajte, ľudia Rasy Veľkej, že pre život každej bytosti je určený svoj chod Času, a preto neodnímajte cudzí život, lebo ak narúšate chod Času života druhých bytostí, vy si meníte Čas života vlastného.

Prikázanie Čísloboga

Vedzte, ľudia Rodov Veľkej Rasy, že je potrebné sa s láskou chovať ku všetkému živému, stvorenému na Midgard-Zemi.

Prikázanie Tarcha Dažďboga

Nehubte Prírodu vašu a Krv Rodov vašich, lebo toto sú dve Veľké Sily, ktoré dávajú možnosť na pokračovanie jestvovania Prastarých Rodov vašich.

Prikázanie Tarcha Dažďboga

Nuž, úcta k životu iných bytostí  – hoci ich volajú zvieratá, t.j. vo význame bytosti «bez Duše» – je pôvodnou súčasťou našej Prastarej Viery. V našom ponímaní je totiž Duša sila, ktorá drží danú inkarnáciu «pohromade», t.j. v tradičnom slovanskom ponímaní aj kameň má dušu. Síce inú ako my ale má. «Vynález», že zvieratá nemajú Dušu pochádza od kresťanov.

Pravdou je, že pri poslednej globálnej kataklizme – čo je zároveň letopočet 13019 od Veľlej Struže, t.j. od Veľkého Ochladenia – posledného posuvu zemského pólu – zomrelo následkom kyslých dažďov veľké množstvo ľudí, pretože sa otrávili jedmi, ktoré pri dopade popolčekov, ktoré vyvrhli vulkány do atmosféry formou kyslých dažďov otrávili všetko rastlinstvo na Zemi. Vtedy naši Predkovia naozaj začali jesť zvieratá – ale to bola nevyhnutnosť, ktorá už dávno prestala byť nevyhnutnosťou. Náš pôvodný zvyk nejesť mäso dodnes uchovali napríklad Hinduisti v Indii. Ako nezapierajú ani samotní Indovia – Védy dostali od našich Predkov, nuž prevzali aj naše zvyky.

Tento zvyk prežil aj v Himalájach – v tradícii Budhistov, teda rovnako pôvodom našej. O budhizme sme už samostatne hovorili, takže len trochu načrime do Tibetskej Knihy Živých a Mŕtvych, ktorá sa väčšinou populárne nazýva Tibetská kniha mŕtvych. Stojí sa to si ju prečítať.

V súlade s horeuvedeným prikázaním Čísloboga sa môžeme dozvedieť, že existujú praktiky, ktoré každému človeku dokážu predĺžiť si vlastný život a mnohí budhisti ich praktizujú. Jednou z nich je zachrániť život zvieraťa tak, že kúpia zviera, ktoré má ísť na jatky a pustia ho na slobodu. Tak isto kupujú na trhoch živé ryby a púšťajú ich naspäť do vôd. Je to jednoduchá a priamočiara karmická logika – vzatím života inej bytosti alebo jej zranením si skracujeme svoj vlastný život a darovaním inej bytosti život si predlžujeme svoj vlastný.

Zabíjanie zvierat pre peniaze však má aj ďalšie dôsledky po smrti. Ako sa hovorí v tejto tibetskej knihe, najhoršie sú na tom po smrti práve mäsiari, poľovníci a rybári. Hoci po smrti už ide «iba» o myseľ, veci sa opustením tela drasticky menia. Počas života je myseľ celý deň napĺňaná myšlienkami, ktoré sa však bez fyzického tela stávajú realitou. Znamená to, že kto teraz, v živote neriadi svoje zvyky a tendencie takým spôsobom, aby predišiel tomu, aby sa zmocnili jeho mysle, tak v určitej fáze po smrti – ktorú tibetská kniha nazýva Bardo vznikania – sa takáto myseľ človeka stane bezmocnou obeťou myšlienok zo života, divo zmietaná ich silou. A tak ako čisté myšlienky nakopené za života poženú Dušu nahor, hoci len jediná negatívna reakcia všetko zvrtne do dlhotrvajúceho a extrémneho utrpenia. Mäsiari, poľovníci a rybári sú prenasledovaní fantómovými príšerami zvierat, ktoré počas svojho života týrali a zabíjali. Okrem toho – ako sa píše v tibetskej knihe – všetko utrpenie, ktoré týmto bytostiam spôsobili zažívajú so sedemnásobne vyššou intenzitou. Nuž a čas – to je len premenlivý fenomén. Z nášho pohľadu môže ísť o veľmi dlhé obdobie…

Hoci si mnoho ľudí myslí, že «uľaví» svojmu svedomiu akýmsi odrecitovaním opisov svojich činov na spovedi a všetko je v poriadku – nedá sa to. Po smrti pôjdeme všetci cez ten istý, trojstupňový súd.

Konzumovanie mäsa má však aj ďalšie aspekty, ktoré tí, ktorí vytvorili túto civilizáciu veľmi dobre poznajú. Určite ste počuli o kanibaloch. Väčšinou – ako to býva v podmienkach civilizácie bežné – mnohí čosi povrchne počuli – teda informáciu nám nikto neskryl – akurát sme sa tomu do hĺbky nevenovali no a o detaily sa už postarali médiá a filmy. U kanibalov totiž v skutočnosti nejde o zjedenie celého človeka kvôli hladu. Rituálne sa jedla iba časť tela človeka, a to väčšinou veľmi obávaného nepriateľa, ktorého sa podarilo zabiť až po dlhom či ťažkom boji. Pretože bol udatný, cieľom je «preniesť» túto vlastnosť akousi genetickou cestou do tiel tak, že sa rituálne zje časť jeho tela. Mnohí sa pousmejú, ale všimnite si dobre ľudí, ktorých dennodenne stretávate. Hoci hmotnosť človeka závisí do značnej miery od individuálneho metabolizmu, sú ľudia, ktorí sú jednoducho veľmi obézni. Ale – ak sa im lepšie prizriete – náhodou vám nepripomínajú vzhľadom nejaké zviera? Správne, sme to čo jeme. U väčšiny nadmieru obéznych ľudí zistíte, že sa podobajú na ten druh zvieraťa, ktoré s obľubou konzumujú. Najčastejšie ide o prasa, kravu alebo nejakú hydinu. A tu – okrem karmického aspektu, ktorý sa bude «riešiť» po smrti – lebo to, že človek nijaké zviera «priamo» nezabil neznamená, že nemá zodpovednosť skrz peniaze, ktoré platí mäsiarom, poľovníkom a rybárom, nastupujú dve ďalšie okolnosti. Všetky tieto chúďatá sú v snahe čo najviac a čo najrýchlejšie zbohatnúť napchávané rôznymi chemikáliami, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby zviera čo najrýchlejšie nabralo na váhe, aby ho mohli čo najrýchlejšie zabiť, posekať a predať. Tieto chemikálie sa takto nebadane prenášajú do tiel konzumentov, kde okrem obezity prinášajú aj infarkty, rakoviny a podobné moderné «výdobytky». Nuž, naozaj nič nie je zadarmo. Ďalej tu je programovanie, ktoré prenášame priamo na seba. Hoci je to úmyselne zatajovaný fakt, hmota sa dá vyrieknutým alebo napísaným slovom «programovať», t.j. prijíma informáciu, ktorú potom ako jej nositeľ «dopravuje» do ľudského tela. Pre nový vek ho objavil Japonec Masaru Emoto. V podstate názvy všetkých zvierat, ktoré najčastejšie jeme aj používame ako negatívne porovnávacie bázy – teda nadávky – krava, hus, sliepka, sviňa, baran a pod. V okamihu smrti všetky tieto bytosti zomierajú s vysoko negatívnymi myšlienkami a «želaniami pre nás», ktoré ostávajú v ich bunkách, okrem toho preberáme chemikálie, ktoré tam uložili «odborníci» a navyše nemáme pre ich existenciou a utrpenie, ktorým prechádzajú ani dobré slovo – čo môže byť na tom pozitívne? Žeby stále zdravšia populácia?

Nuž, ešte pár slov o ukladaní informácií alebo kladnom či zápornom programovaní skrz slovo. Pre svetovú verejnosť sa stal známy Japonec Masaru Emoto, ktorý napísal už niekoľko bestsellerov. Pri svojich výskumoch zistil, že podľa toho, aké slovo vysloví nad vodou, alebo ho umiestni napísané na pohár s ňou vyzerá aj odfotografovaný kryštál vody samotnej. Tieto kryštalické formácie fotografoval a porovnával. Zistil, že napríklad kryštál čistučkej vody môže vyzerať na fotografii ako z tej najznečistenejšej stoky, ak nad vodou niekto povedal, alebo na pohár napísal negatívne slovo či nadávku a naopak. Navyše, pozitívne alebo negatívne slová sa «nevpisujú» ako informácia do vody rovnako v každom jazyku. To isté slovo sa v každom jazyk odráža inak – jedno vytvára krajšie kryštály aj farby, iné škaredšie. Dokonca ani hudba sama osebe veľmi neovplyvní výsledok – ide zásadne o obsah textu, ktorý sa v piesni používa. Môžete si takéto fotky nájsť na internete – je ich tam dostatok – alebo si môžete objednať a prečítať nejakú z jeho kníh. Napríklad New York Times Bestseller – THE HIDDEN MESSAGES IN WATER. V tejto knihe je zaujímavá strana č. 9, kde sú nad sebou fotografie kryštálov, ktoré vznikli vyslovením japonských slov Anjel a Satan. Hoci sa autor snaží povedať, že slovo Satan vytvorilo negatívny obraz a slovo Anjel pozitívny – každý môže poľahky vidieť, že nejde o veľký rozdiel. Dokonca aj farba je v podstate rovnaká. Sú to síce slová do japončiny prevzaté a japončina sama osebe nie je nijako ľubozvučný jazyk, ale výsledok je plne zhodný s informáciu v Slovansko-Árijských Védach. Anjel je temná bytosť 16 rozmerného astrálu a preto podobnosť – hoci vždy podávaná naopak – nie je vôbec náhodná. Len vytváraný dojem je iný.

V našej, slovanskej kultúre jestvuje od pradávna výraz ŽIVÁ VODA, kedysi volaná aj VODKA. Nikdy nemal nič spoločné s alkoholom, veď alkohol sa dostal do slovanských zemí až so Židmi, ktorí si začali otvárať šenky/krčmy vedľa kresťanských kostolov – samozrejme až po násilnom pokresťančení Slovanov.

Naše prababky vyslovovali nad pramenitou vodou pozitívne želania, ktoré potom šírili radosť a zdravie. Pozitívna myšlienka uložená obradne do vody ju zmení na požehnanie, negatívna na prekliatie. Že o tom dnes nič nevieme? Už to nie je pravda – poznanie sa vracia. Jestvuje viac médií, ktoré dokážu prijať pozitívnu energiu a potom ju s blahodarným účinkom preniesť na ďalšieho človeka. Ďalším je napríklad materiál z včelích plástov, z ktorého sa robia sviečky. Pozitívne naprogramovaný sa vo forme sviečky zapáli a potom sa táto pozitívna informácia prenáša napríklad na chorého človeka tak, že sa opisuje energetický kríž – ako už v spomínanom článku.

Nuž a akú informáciu nám prináša «supermarketová» zelenina, voda či posekané mŕtvoly utýraných bytostí? O mäse sme už povedali dosť, ale u rastlinnej potravy môže nastať ďalší problém. Všetko, čo rastie na severnej pologuli má jednu polaritu energie a na južnej opačnú. Opačná polarita je dobrá pre tých, ktorí žijú v poli s opačnou polaritou. Meniť polaritu znamená škodiť svojmu organizmu. Nie je dobré jesť ani takú rastlinnú potravu, ktorá vyrástla vo vzdialenosti väčšej ako 600-700 km od miesta, kde žijeme. Nejde síce o «okamžitý» problém, ale konzumovaním energií, ktoré vyrástli v inom prostredí postupne prestávame rozumieť vlastnému životnému prostrediu – a postupne ho začneme ničiť. Nedajte sa oklamať rečičkami o vitamínoch a podobnými dobrými radami…

Slovanské, predkresťanské ponímanie sveta bolo stáročia potláčané nielen mocou štátno-kresťanskou ale aj komunistickou vládou. Slovanské obrady a tradície boli takmer vykorenené, stratené v zabudnutí, zmenené a zahalené lžou. Preto je v súčasnosti neľahké znovu obnoviť slovanské ponímanie sveta, ba čo i len uveriť aká starobylá je slovansko-árijská kultúra.

V súlade s predpoveďami Véd neodvratne nadchádza doba veľkej zmeny, ktorú civilizácia vníma nerada. Pokračuje sa v zahaľovaní pravdy lžou či podávaním poloprávd. Môžeme to pozorovať napríklad na fenoméne roku 2012. Podľa Véd nejde o koniec mayského kalendára – veď okrem neho končí aj ďalších 300 indických kalendárov. Ide o reálnu astronomickú udalosť súvisiacu s pohybom našej slnečnej sústavy – a takéto veci sa dajú vopred presne vypočítať. Samozrejme, že bude mať následky, ale nepôjde o slepú hru živlov. Prekračujeme galaktickú hranicu dvoch Svetov, vraciame sa domov. Sily Sveta Svetla sa ujmú toho, čo im patrí. Sotva to však bude otázka jedného dňa v decembri roku 2012 n. l. – či pre nás v 7520. Ale o tom budeme písať podrobnejšie.
 
Objavilo sa nemálo iniciatívnych jednotlivcov, ktorí často nemajú ani elementárne poznatky o slovanskom ponímaní sveta, no napriek tomu sa zaoberajú  zavádzaním pseudoslovanských tradícií, čo vedie k zakladaniu pestrých, rozlične orientovaných religióznych smerov a skupín. Títo iniciátori neraz lákajú ženy.
Niektoré smery kopírujú kresťanstvo a na úroveň najvyššieho Boha inštalujú jedného zo slovanských Bohov (Rod, Svarog, Perún a pod.). Iné predstavujú slovanské ponímanie sveta primitívnym spôsobom ako klaňanie sa Prírode a Jarile-Slnku. Ďalší sa sústreďujú na mysticko-mytologický aspekt slovanského ponímania sveta málo zrozumiteľný pre bežných ľudí.
 
Keď sa navraciame k slovanskému ponímaniu sveta treba povedať, že zahŕňalo nielen organizáciu života, ale aj poznanie o architektúre sveta, slnečnej sústave Jarily-Slnka, o človeku a jeho minulosti, o vzájomnom pôsobení so Zemou, o vplyve vesmírno-galaktických procesov na rozvoj človeka, ľudstva atď. Z niektorých uhlov pohľadu svetonázor Slovanov a Árijcov predstihuje poznanie, ktoré je dostupné súčasnej vede.
 
Texty Slovansko-Árijských Véd siahajú do pradávnej minulosti. Nejde o „kópiu“ indických Véd. Napríklad v Rig-Vede sa opisujú tajomní bieli Árijci, ktorí v dávnych časoch prekročili hory (Himaláje) a priniesli predkom dnešných Indov poznanie – Védy. Rovnakú informáciu nájdeme v starej perzskej Aveste (Aria-Veste). A britský autor Arthur Kemp zhrnul minulosť bielej rasy v knihe The March of the Titans s podtitulom A History of White Race. Zaujímavé čítanie.
 
Prečo o našich vlastných Védach dnes nič nevieme? Zamenili nám dejiny históriou, vieru náboženstvom, kultúru civilizáciou, kniežatstvo kráľovstvom, dŕžavu štátom. Nejde o ekvivalentné významy a už vôbec nie o hru slov. Dejiny fyzickej likvidácie Véd zahŕňajú tak pálenie kníh ako aj fyzickú likvidáciu nositeľov prastarej kultúry. Takzvaná Veľká Morava bola v skutočnosti súčasťou Kyjevskej Rusi a kresťanstvo na Rusi zaviedol „svätý“ knieža Vladimír, ktorý vpustil do Kyjevskej Rusi jeho šíriteľov – križiakov. Pokresťančovanie Slovanov trvalo od r. 988 po r. 1000 n. l. Zatiaľ čo r. 988 mala Kyjevská Rus 13 miliónov obyvateľov v roku 1000 už len 4 milióny. Dejiny zamenili „zbožní“ mnísi za históriu a údaj o jatkách sa tam nehodil.
Prežili len starci a malé deti. Starci postupne vymreli a deti vzali mnísi do kláštorov na kresťanskú prevýchovu. A tak na Slovensku naozaj nič neostalo.
 
Slovansko-Árijské Védy prežili tisícročie len v tajnosti na Sibíri a niečo z nich na Islande. Po dlhej dobe vyšli v Rusku r. 1949. Stalin potreboval do boja proti fašizmu všetkých, a preto povolil všetky cirkvi, medzi nimi aj prastarú, predkresťanskú Pravoslávnu cirkev Starovercov-Inglingov (Pravoslávie nemá nič do činenia s kresťanstvom a bolo – akože ináč – násilne prebrané Starovercom v 17. storočí za cenu 2 miliónov obetí). Sloboda sa rýchlo skončila a nasledovalo ďalšie prenasledovanie. Posledného človeka uväznili za slovanskú vieru r. 1986.
Zaujímavosťou je, že niektoré knihy vydania Slovansko-Árijských Véd sa dostali s vysťahovalcami do amerického Hollywoodu. Použitím údajov z nich vznikol populárny fenomén Star Gates (Hviezdne brány), ktoré sú vo Védach opísané ako Brány Medzisvetia. Hoci udalosti spojené s týmito filmami sú však fantáziou režisérov, názvoslovie prevzali z Véd.

A hľa Dažďbog vytvoril nám toto Vajce (Kozmos),
v ktorom nám svetlo hviezd svieti.
I v tejto priepasti zavesil Dažďbog Zem našu,
aby ona bola držaná.
A tak Duše Pračšurov žiaria nám hviezdami z Irija…
Naučiac sa tejto prastarej Múdrosti,
vrhli sme sa našimi Dušami do tohto (poznania),
Pochádzajúcemu od Bohov.

                     Velesova kniha

Nadišiel Vek Velesa, nuž pozrime sa na Velesovu Knihu. Niektorí ju zatracujú, iní ju považujú za „Knihu kníh“. Je naša, či nie je naša? Patrí k tomu dedičstvu našich Predkov, ktoré nazývame vedenie, t.j. poznanie? Patrí teda medzi Védy? Aby sme vás nenapínali, odpovieme hneď na začiatku – patrí. Ale ak ju chceme vedome používať, musíme si uvedomiť súvislosti, za akých vznikla.

Posledné roky 9. a prvé roky 10. storočia n.l. patrili medzi najkrvavejšie v dejinách Západných Slovanov. Vplyvom najťažšej fázy Noci Svaroga kresťanstvo triumfovalo a nemilosrdne likvidovalo našu kultúru, ktorá mu ako jediná stála v jeho ceste za nastolením panstva čiernej mágie. Bolo to smutné obdobie krutých jatiek našich Predkov, ktoré však bolo predpovedané v Knihe Múdrosti Perúna.

Dnes sa niektorí ľudia oddávajú ilúziám, že hoci aj keď kresťanstvo ako také nie je pre nich dnes riešením, vo svojom čase zohralo akú-takú progresívnu úlohu. Nie, nikdy nijakú progresívnu úlohu nezohrávalo – a ani nemohlo. Démonické zriadenie nemôže dávať to, čo samo nikdy nemalo.

Ak poznáte ľudí, ktorí naozaj vidia energie, tak sa môžete dozvedieť veľmi zaujímavé veci, ktoré sa – u tých, ktorí to naozaj vedia – principiálne zhodujú s védickými svedectvami. Už z knihy Maura Orbiniho vieme, že Metod uvalil na našu krajinu cirkevnú kliatbu. Hoci sa to môže zdať ako naivná stredoveká odrhovačka, je to veľmi vážna vec. Cirkevná kliatba totiž nie je iba diplomatická izolácia, križiacke výpravy a podobné veci súvisiace k pokresťančovaním, je to aj súhrn úkonov čiernej mágie, ktoré sa systematicky proti danej krajine vykonávajú. Tieto majú za cieľ izolovať obyvateľstvo danej krajiny od tokov Svetlej energie – ktoré v Prírode existujú. Čierni mágovia to dobre vedia, a preto, ak chcú to či ono územie podriadiť svojej temnej, čiernej moci, tak okrem vyhladenia dospelého, slobodného obyvateľstva, ktoré nie je ochotné sa dať zotročiť a spálenia všetkých kníh védickej kultúry – čo urobili po celej Európe – zablokujú po celej krajine toky Svetlej energie. Slovania – proti ktorým bolo toto čierne sprisahanie zacielené – nemôžu odolať temnej moci, ak nebudú mať prístup k svojej, t.j. Svetlej energii. Ak vezmeme do úvahy Noc Svaroga a „úspešné“ vyhladenie dospelej populácie, tak po niekoľkých generáciách nastane pre čiernych mágov vytúžený jav: nevedomé obyvateľstvo ich začne volať (čiernymi) kniežatami (KON+AZ = kňaz, t.j. starosloviensky knieža), pričom tá časť populácie, ktorá to už „poslušne“ robí pozostáva z otrokov (v staroslovienčine aj dnešnej ruštine mládencov – veď dospelých, ich rodičov – vyhladili). No a to zároveň dokazuje, že mládež poROBili, t.j. zbavili ich slobody. Neskôr sa to – podľa pozorovaného účinku – prenesie ako názov pre „otrokov“, t.j. pôvodne rabov. A aby im to „nevyšumelo“ z hlavy, tak ich budú na svojich čiernych obradoch – kresťanských omšiach – titulovať „služobníci“, alebo priamo na rusky hovoriacom území „rabmi“ (otrokmi) božími, t.j. služobníkmi či otrokmi Jahveho.

Uvalenie takejto kliatby na konkrétne územie bolo realizované tak, že na všetky toky Svetlej energie v krajine sa postavili „zátarasy“ – cirkevné kliatby – ktoré zablokovali na stáročia prístup obyvateľstva k Svetlej energii. Na energeticky najvýznačnejších miestach, teda tam, kde tradične stávali slovanské chrámy – Kapištia alebo Svätilištia – postavili svoje, kresťanské chrámy. Každodenným opakovaním obradov čiernej mágie – nech si to volajú omše, obrady, vysväcovania, meditácie – dennodenne opakovane utvrdzujú moc starej kliatby. No a tí Slovieni, ktorí sa stali Slovákmi (t.j. kresťanmi), otrocky poslušne – ako ovce či barani – strkajú dennodenne a dobrovoľne svoje hlavy do slučky a radostne sami seba nazývajú služobníkmi božími (Jahveho). Sami sebe udržiavajú kliatbu a posilňujú ju dennodenne. Bozkávajú prstene biskupom a podobným čiernym mágom – možno tie isté prstene, ktoré nosili na rukách ich predchodcovia, keď mučili ich vlastných Predkov. A aby to nebolo málo, tak si ešte čiernych mágov – kňazov – pozývajú domov a dávajú im „vysväcovať“ svoje domy. V krajine ľahko spoznáte miesta, kde sú uložené cirkevné kliatby – blokátory Svetlých energií – podľa postavených krížov. A v takto vytvorenej temnej energetickej mriežke sa bioroboti a tvari cítia dobre. Nie nadarmo kríže nájdete nielen na poliach a lúkach, ale aj na hrebeňoch či štítoch hôr. Je jedno, akú „cover story“ majú na sebe popísanú.

Paradoxom je, že v časoch, keď moc temných mágov – kresťanskej cirkvi – triumfovala, sa ešte ani zďaleka nepodobala na dnešnú cirkev. Dokonca ani sami seba nevolali kresťania. Nazývali sa „grécke náboženstvo“. Ich agenda bola zničiť moc Svetlých síl na Zemi – pretože kvôli zatemneným mozgom sme sa ani my nevedeli dobre orientovať – a urobiť nás otrokmi, čo sa im podarilo. Dlhý čas bola naša vlastná tradícia zakázaná a následne zabudnutá. Ich agenda bola iba naša likvidácia, ale paradoxne sa do ich učenia časom „zamiešali“ védické prvky. Tradičný, slovanský spôsob života – vplyvom spomienok detí, ktorým povraždili rodičov a dali ich na prevýchovu do kláštorov – prešiel často v málo zmenenej podobe do obyčají, ktoré sa postupne začali nazývať kresťanskými. Takto sa vytvoril akýsi konglomerát démonickej, starozákonnej literatúry a védického poznania, ktorý nazývame Nový zákon. Dnes však aj tieto obyčaje väčšina kresťanov poníma značne zjednodušene. Ľudia si naivne myslia, že opakovaním nejakej modlitby a nosením krížika či umiestňovaním krížov vo svojich príbytkoch zaniká povinnosť človeka pred Rodovým Bohom. A úplne najlepší sú tí, ktorí si vytvoria taký „výklad“ písma, z ktorého vždy vychádza, že oni robia všetko správne a tí druhí (tiež kresťania) zase nie, hoci si podávajú ruky v tom istom kresťanskom kostole. No a každý podraz a špinavosť sa „vyhladí“ spoveďou… ale platí iba jedno – nezaniká žiadna povinnosť človeka pred Rodovým Bohom.

Jednou z vecí, ktorá je vo védickom svetonázore zásadná, je otázka opakovaných prevtelení, zrodení či už na Midgard-Zemi alebo v iných Svetoch – reinkarnácií, ako ich populárne nazývame dnes – je základom védickej Viery. Reinkarnácia bola a je integrálnou súčasťou védickej kultúry, bez nej by nemalo zmyslu hovoriť o evolučnom vývoji. Hovoríme o Védach všeobecne, nie iba o indických. O tomto procese hovoria všetky Védy – vrátane Velesovej Knihy.

No toto učenie je z pohľadu kresťanstva heretizmom. Má to svoje opodstatnenie – kresťanstvo je nástroj likvidácie slovanskej kultúry, ale ak by pripustili, že smrť nie je konečný a definitívny koniec, že je tu možnosť „opakovania“ skúšky, ako by si zabezpečili otrockú poslušnosť kresťanských biorobotov?

Tento zákaz reinkarnácie nebol v kresťanských textoch od začiatku – veď sú to odkopírované, aj keď následne upravené védické texty. Tento zákaz si odsúhlasili (hovorí sa, že len rozdielom jedného hlasu) na Nikejskom koncile r. 325. No niektoré veci „zabudli“ vyčiarknuť. V Evanjeliu podľa Matúša sa Ježiš pýta svojich učeníkov, že za koho ho považujú. Sú takí, ktorí si myslia, že je Jánom Krstiteľom, iní ho zase považovali za Izaiáša, či iného proroka. Ako by mohli také niečo čo aj len povedať, ak by nemali na mysli reinkarnáciu? Na inom mieste zase čítame – pri uzdravení chorého v sobotu – ako sa ho pýtajú, že prečo je nešťastník od narodenia slepý? A dávajú aj na výber: preto, lebo zhrešil on, alebo jeho rodičia? Nuž, ak “zhrešili“ jeho rodičia, tak by mohlo ísť o logický, materialistický pohľad. Ale ako – ak nie v minulom živote – mohol zhrešiť on, ak sa už narodil slepý? Nuž čo urobili kresťania na Nikejskom koncile? Odsúhlasili si odchod od Učenia samotného Ježiša Krista. Príčina je jasná – nie slobodu, ale otroctvo. To je voľba čiernych mágov, ale z principiálneho pohľadu je terajšie kresťanské náboženstvo heréza… a to podľa ich vlastných „štandardov“.

Keď sa v slovanských zemiach znovu prebudil záujem o tajné, okultné (t.j. skryté) vedy, tak už boli k dispozícii k nám „importované“ tie zo Západu, pričom spočiatku išlo o astrológiu či Tarot, ktoré sú už založené na Kabbale, čo je základ budovaný na židovských a kresťanských (aj keď heretických) metódach. Treba vedieť, že výklad Tarotu je založený na Kaballe, ale existuje aj výklad runovými kartami. Dnes síce skôr zoženiete karty, ktoré používali Vikingovia, ale to nevadí. Runy je naša tradícia – nevadí či od Východných či Západných Slovanov.

Podobná je situácia aj s tak modernými „energetickými“ liečiteľmi dneška. Na internete sa to hemží rôznymi ponukami anjelských terapií… aký je tu rozdiel oproti našej, tradičnej liečiteľskej praxi? Naši celitelia pracujú so Svetlými energiami, ktoré prúdia v Prírode. Slovanský liečiteľ vás vezme do Prírody, kde sú miesta, ktoré energiu dávajú, alebo ju odoberajú – podľa potreby a povahy choroby. Miesta sú spravidla rozdielne podľa druhu energií a času. Toto je práca so Svetlou energiou. No a potom sú tí, ktorí liečia v mestách – ktoré nikdy neboli našou doménou. Vieme, že v našich zemiach neexistovali mestá nad 10 000 obyvateľov, skôr naopak, takéto lokality nazývame TMA národa, pretože pri takejto koncentrácii ľudí už Príroda stráca schopnosť regenerácie. Ale čo nevyhovuje Svetlej energii, vyhovuje tvarom a Temnej. Na tieto miesta sa oveľa ľahšie kladú a udržiavajú temné energetické mriežky, ktoré potrebujú na udržiavanie ľudí v nevedomosti a otrockej závislosti. Anjelskí liečitelia môžu naozaj pomôcť – ale spravidla dočasne. Ako celý kresťanský egregor – niekomu energiu vezmú a inému ju dajú. Takto si zabezpečia trvalú klientelu.

Keď už hovoríme o kresťanských čiernych mágoch – iní v kresťanstve ani nie sú – tak si povedzme niečo o vyšších silách, ktoré tento problém zahŕňa. Predtým vari iba jednu poznámku. Kresťanskí profesionáli – kňazi – sú všetci čierni mágovia. To však neznamená, že to všetci robia vedome. Medzi kresťanmi niet núdze aj o čestných ľudí, ktorí sa snažia žiť podľa svedomia. Je to však všetko málo platné, vedome či nevedome, ich náboženské úkony okolo Svetla ani nešli. Ide o ich nevedomosť a neochotu (najčastejšie kvôli majetku) sa nad podstatou tohto problému nezaujato zamyslieť. My však vieme, že nevedomosť je jeden z najťažších hriechov…

Aby sme si priblížili, komu vlastne slúžia čierni mágovia, siahnime opäť do Velesovej knihy:

Títo dvaja zachvacujú oblohu,
bojuje tu Čiernobog s Bielobogom
a Svargu držia,
aby nebol zvrhnutý tento Boh Sventovit.

Keď sme už spomenuli používanie rún na veštenie, tak v spojitosti s Bielobogom a Čiernobogom si uveďme ich runy a základné významy:

RUNA BIELOBOG

Vieme, že runy majú veľa významov, a preto sa nemôžeme pri práci s nimi fixovať na jediný obraz. Kľúčové slová sú Bielobog, vnútorné JA.

Strom Sveta Runa Bieleho Boha je jeden z najzložitejších obrazov v slovanskej mytológii. Vo Futarku má runa meno Man, Madr, alebo Mannaz – Človek. V našom tradičnom ponímaní je človek obrazom Boha, jeho materializáciou. Ale Boh je celý Vesmír, a preto človek ako mikrokozmos je obrazom Vesmíru, alebo makrokozmos. Os Poznania Sveta je Svetový Strom práve tak, ako chrbtica je osou človeka. Samotná forma Runy Bieleho Boha je svojou podstatou obraz Stromu Sveta a obraz človeka, ktorý stojí s rozpätými dvihnutými rukami smerom k Nebesiam. Runa Bieloboga symbolizuje vnútorné, vo svojej podstate božské JA človeka. Presnejšie tú jeho časť, ktorá uchováva neprechodné, stále Poznanie a Život, teda to, čo patrí k Nebesiam. Slovanskú mágiu nikdy nebudeme ovládať, ak sa neobrátime k nášmu pôvodnému, obrazovému písmu – minimálne Staroslovienskej Bukvici. Nie je síce taká stará ako Runy, ale je to rovnako obrazový systém. Starosloviensky výraz „Мiр“ (dnes je to jeden z významov „Мир“) znamená občinu, spoločenstvo, Rod, teda prostredie, v ktorom sa dozerná na poriadok. V takejto súvislosti runa Bieloboga symbolizuje koncentráciu sily, sily, ktorá navádza Мiр smerom k k absolútnemu Poriadku.

V magickom význame Runa Bieleho Boha predstavuje obranu, ochranu Svetlých Bohov. V germánskych runových nápisoch obsah Runy Bieloboga sčasti odovzdávajú runy Mannaz a Algiz. Samotný obraz slovanského Bieleho Boha predstavuje priamu paralelu obrazu škandinávskeho Boha Heimballra, ktorého prastaré texty nazývajú Bielym Asom. Presne ako Bielobog, je Heimdallr Bohom-Strážcom Poriadku.

Ak sa pri výklade objaví runa Bielobog, tak to hovorí predovšetkým o ochrane Bohov. Nie je dôležité, či ide človeka alebo situáciu. Ak ste žiadali o radu, tak to znamená radu – obráťte sa k svojmu skutočnému, vnútornému JA a porozmýšľajte o motívoch svojich činov. Pokúste sa nájsť to skutočné vnútorné pod slojmi vonkajšieho.

RUNA ČIERNOBOG

V našej prastarej tradícii používame pre tento význam v Karune tieto znaky:

Zobrazenie znamená „CI“, „ČARY“.

Pri výklade označuje nejaký životný zvrat. Ak nesprávne pochopíme znamenia, ktoré nám dávajú Nebesia, tak to môže mať osudové následky. Hlavné je, aby sme neplietli skutočné znamenia Nebies s ilúziami, ktoré tvorí táto runa. Nárast úspechu totiž nie je bez nebezpečenstiev. Nie je prípustné svojvoľné a chaotické chovanie sa. Ochrana v boji je výsledkom modlitby, v ktorej sa žiada o víťazstvo nie pre seba. Nasadenie Sily Nebies vyžaduje absolútne zmierenie. Svetlo prechádza skrz tých, ktorí sú pripravení na obety. Intuícia nie je výdobytok ale dar. Ale existuje variant, keď „Čary“ predstavujú nepochopiteľné, nerozpoznateľné znamenie. Vtedy treba brať do úvahy, že zraniteľnosť je následok nedostatku schopnosti sebaobetovania a Bohovia odopierajú iba v prípade prekročenia miery.

Runa „Čary“ je v mágii jedna z najtajomnejších rún Velesice, ktorej význam nie je jednoduché nájsť. Aby sa vyjasnila, je niekedy vhodné sa pozrieť na jej spojenia s runami západoslovanských runových systémov. O jednom z významov runy „Čary“ – runa „Ýr“ sa hovorí v Staršej Edde:

Šestnástym ja Duch pohnem,
devy dôstojnej,
ktorá je devou milou,
ovládnem Dušou,
pokorím jej úmysly
(Reči Vysokého, 161)

„Čary“ označujú nie plný Mesiac, ale rastúci, alebo ustupujúci. Znamená meniace sa, nestále, meniteľné. Podobnú meniteľnosť ženskej nátury je možné nájsť v Edde:

Never…
ani reči devy,
ani rozhovorom ženy –
na kolese
ich zlepené srdce,
zbabelosť v hrudi ich
(Reči Vysokého, 84)

V Shakespearovom diele Macbeth – čo je dielo, ktoré pri pozornom čítaní je skutočným sprievodcom mágiou Škótska a severného Anglicka – sa hovorí o „tisovej trieske, odlomenej v čase zatmenia Mesiaca“. Červené bobule tisu – stromu Ýr – sa jasne líšia od matných krás severnej zimy, preto ich spájali tajomstvom života a smrti, ktorá podlieha Veľkej Matke (t.j. Žive a Moréne).

Runa „Čary“ obsahuje tajomstvo života a smrti, živej a mŕtvej vody zo slovanských rozprávok. Preto je to jedna z najsilnejších ochranných rún. Ochraňuje napríklad bezmocné dieťatko v lone matky. Ale na túto ochranu je potrebné sa zriecť čohosi nepotrebného, svojich osobných ambícií a „zdvihnutého nosa“. Môže pôsobiť na chovanie sa človeka, robí ho „ohybnejším“, prispôsobivejším, ale opačnou stranou môže byť stav bez „chrbtovej kosti“.

Citát z Velesovej knihy podáva veľkú Múdrosť, Čiernobog aj Bielobog sú nevyhnutnou súčasťou našej evolučnej púte. Hoci hovoríme o obrazoch, podstata duchovného sveta môže byť precítená jedine poľudšteným obrazom – personifikáciou.

Čiernobog je vždy odetý do čierneho – a jeho služobníci túto farbu obľubujú tiež. Je to pripomenutie Temnoty, odkiaľ prichádza. A ako ho spomínajú literárni autori? Puškin hovorí: „Mne deň a noc pokoja nedá môj Čierny Človek“. Jesenin: „Čierny Človek úporne hľadí.“ Vysocký: „Môj Čierny Človek v sivom obleku.“ Čechov no nazýva (veľmi výstižne) „Čiernym Mníchom“. Andersen ho nazýva „Hodinár“, profesor Spalancani. Heine ho volá Saulom Ascherom. Predpovedali ho všetci veľkí poetickí autori minulých storočí.

Čiernobog – hoci niektorí sa divia – obľubuje kríže. Rád číta kresťanské modlitby. Hodiny a hodiny môže opakovať jednu a tú istú modlitbu, lebo sám je fanatikom náboženstva. Ľubovoľného náboženstva. Pre neho nie je dôležité, aké vykonávať obrady, pre neho je dôležité niečo úplne iné: každé náboženstvo zbaviť lásky. Nuž, prečo je na kríži gymnasta? Aby bolo jasné – a toto majú kresťania dennodenne a bez prinútenia na svojich očiach aj doma – že láska a spravodlivosť musia byť a budú potrestané.

Čiernobog nás dnes požiera na každom rohu. Pozerá na nás z obrazoviek televízorov, zo stránok novín a časopisov, za ruku vodí vedcov, dozerá na ich myšlienky, neviditeľne stojí za chrbtami politikov. Jeho cieľom je vytvoriť biorobotov na svoj obraz.

Dnes už vytvoril sebe podobných ľudí, ľudí-manekýnov, pajácov. Vytvoril priemysel vyrábania ľudí-manekýnov, pre neho robia časopisy, televízia, noviny. Mení svet podľa svojho vkusu. A svet Čiernoboga je chladný, neľudský. V takom svete v štandardných domoch žijú štandardní ľudia, manekýni. Deti-manekýni počúvajú strašenia o Čiernom Človeku, mládež-manekýni tancuje brejk a opakuje pohyby robotov. Dospelí-manekýni si obliekajú štandardné čierne obleky či kostým, vozia sa v čiernych autách a vykonávajú nezmyslenú, byrokratickú robotu. V čase oddychu sa manekýni prechádzajú po výstavkách „moderného“ umenia a pozerajú na prázdne plátna.

No v zmysle védickej tradície je Duchovný Svet jediný, všetci Bohovia sú ipostázy Tvorcu, RAMCHU, Najvyššieho. Preto nieto absolútne zlých Bohov, ani absolútne zlo. Podobne ako v Navi sa rodí Jav, tak je aj v Zle obsiahnuté Dobro. Dobro a Zlo sú jednoducho pravou a ľavou rukou Stvoriteľa. Skutočným Zlom je jedine odstúpenie od Duchovnej Púte Rasy (Svargy), ktorá je cestou Pravi. Je to Púť dočasnými zmenami Javi a Navi. Preto Čiernobog nie je sám osebe strašný, strašným sa stáva jedine vtedy, keď dovolíme, aby jeho sila začala prevládať nad silami iných Bohov.

Obracajte sa na – pravslávte – Svetlých Bohov, ktorí ochraňujú Život a Ľúbosť. Tým oslabujete pozície Čiernoboga.

Ak nepoznáte všetkých Bohov – čo nepozná dnes asi nik – môžete v jednom oslovovať všetkých, lebo sú všetci jeden celok. Najlepšie je volať Boha svojho Rodu, ale môžeme sa obracať aj napríklad na Perúna, Velesa či Bieloboga. Na strane Svetla stojí aj Sventovít či duchovia Prírody.

Súčasná moc Čiernoboga na Midgard-Zemi je dočasná, jeho moc je už silno otrasená. Môže a pokúsi sa ešte vytvoriť „Poslednú bitku“, vyliať na ľudí množstvo utrpenia.

Už prešlo tisícročie od čias pokresťančenia Kyjevskej Rusi a Veľkej Moravy. Od čias, kedy v ohni požiarov skončila svoj život Védická Rus. Vtedy z ľadovej kozmickej Tmy prišiel na ruské zeme – vrátane našej – Čiernobog. Kozmos stuhol Nebytím.

No teraz ani nie je dôležité, že Čiernobog prišiel v odeve kresťanského mnícha, pretože mohol prísť aj priamo v odeve služobníka Čiernoboga, čierneho žreca Aida. Prišiel nový čas, pootočil sa Svaroží Kruh bytia, skončilo Svetlo pre Tmu a nastúpil koniec Tmy pre Svetlo.

Koniec Svetla pre Tmu si môžeme názorne predstaviť aj takto:

Vtedy namiesto Svaroga a Roda povstal Jehova, na miesto Dažďboga a Chorsa povstal Kristus, na miesto Velesa ochrancu stád a bohatstva (ale nie peňazí, drahých kovov, nehnuteľností a pod.) svätý Vasilij, na miesto Dyja v ipostáze Boha záhrobného Sveta povstal Diabol. Akurát miesto Čiernoboga neprevzal nikto. Proste prišiel Strach: strach pred smrťou aj životom, pred Koncom Sveta…

Slávte veľkého Sventovita:
„Sláva Bohu nášmu!“
Smúťte srdcom našim –
tým ste sa mohli zriecť
od zlého konania nášho,
i tak prišli k dobru.
Nech sa objímajú Božie deti!
A hovorte:
„Všetko stvorené
nemôže vojsť do porušeného umu!“
Porozumejte tomu, lebo len toto dokážete,
lebo tajomstvo to veľké je:
kde Svarog a Perún sú
tam je zároveň aj Sventovit.

Veľké tajomstvo nemôže byť pochopené ľudským umom, ale môže byť precítené srdcom. Ak sa vrátime k predchádzajúcemu citátu vidíme, že ani Bielobog, ani Čiernobog nemôžu zvíťaziť. Znamená to, že obaja udržiavajú rovnováhu medzi Javou a Navou, Dňom a Nocou, Svetlom a Tmou, „aby nebol zvrhnutý tento Boh Sventovit“. Jav aj Nav budú existovať, lebo taký je zákon Pravi.

A dostávame sa k odkazu Velesovej Knihy. Jedni ju zatracujú, iní ju považujú za jediný spoľahlivý zdroj. Tak čo si o nej teda máme myslieť?

Velesova Kniha patrí medzi Védy. Je to poznanie, t.j. „vedenie“, ktoré je však už spracované tak, aby bola šanca, že prežije najťažšiu fázu Noci Svaroga, ktorú predpovedala Kniha Múdrosti Perúna. Bola napísaná v „predvečer“ najväčších triumfov kresťanstva, ktoré sa zavŕšilo pokresťančením Kyjevskej Rusi aj zánikom Veľkej Moravy. Kto pozná Slovansko-Árijské Védy, ten si ľahko môže vyvodiť záver. Velesova Kniha je akousi koncentráciou poznatkov, ktoré však dnes už – pretože naša kultúra bola zničená – samé od seba nemusíme správane dešifrovať. No poznaním ostatných Véd zistíme, že v ničom ostatným Védam neprotirečí, skôr naopak.

Jednou z „úloh“ takých Véd ako je Velesova kniha či Kniha Koľadu bolo pretransformovať prastaré, védické poznanie tak, aby malo šancu prežiť temný vek, vek vlády kresťanstva. Súčasťou našej kultúry je Čítanie hviezd, ktoré dnes poznáme pod názvom horoskopy. Horoskopy ako také nie sú našou tradíciou, ale práve Velesova Kniha a Kniha Koľadu upravili staré poznanie z pôvodného Koľadovho Daru na nové, zvieratníkové tak, aby poznanie ostalo, ale ľudia ho mohli uplatňovať nie v šestnásťkovom, pôvodnom systéme, ale aj v cudzom, dvanástkovom. No a 9 mesiacov Koľadovho Daru bolo nahradených 12 mesiacmi – symbolom kmeňov Izraela či odkazu 12 hlavných nerestí z Corpus Hermeticum.

O Slovanskom Koľadovom Dare si môžete prečítať samostatný článok, preto sa ním nebudeme detailne zaoberať. No pozrime sa na jeden aspekt, ktorý je dnes aktuálny.

Ako vidíme z obrázku, obdobia Dňa a Noci Svaroga – vrátane rána aj večera – sa cyklicky opakujú (aj keď v skutočnosti musíme brať do úvahy veľkosť precesnej odchýlky). Je to Kon, ktorý nemožno zmeniť. Podľa Konov sa riadia Bohovia aj Démoni, podľa Konov sa chovajú aj ríše, ktoré sú evolučne pod nami: minerálna, rastlinná a zvieracia. Slobodu konať alebo nekonať podľa Konov dostal iba človek.

Čo vlastne znamená, že sme 21. decembra 2012 vstúpili do Veku Velesa? Ako dlho potrvá tento Vek? Jeden Vek z pohľadu Kruholetu Čísloboga (Svarožieho Kruhu zobrazeného na štíte Čísloboga) trvá 1 620 rokov. Teda Vek Velesa bude trvať od roku 2012 do roku 3632, kedy začne Vek Boha Roda.

I Číslobog naše dni tu počíta.
On hovorí svoje čísla Bohom,
Aby bol Deň Svaroga,
Aby bola Noc Svaroga,
Či je čas spať.
Nakoľko on je Javný
On sám je v Božom Dni.
V Noci tu nikoho niet,
Len Boh Did-Dub-Snop náš.
Kniha Velesa

Did-Dub-Snop je jedným z názvov Veľkého Triglava Javi, teda Svaroga-Perúna-Sventovita. Ako vyplýva z citátu, v Noci tu niet nikoho, okrem neho. Nuž, noc skončila, a preto prídu aj iní. No pokračujme ďalej. Naozaj skončil Vek Morény – Vek „Času na spánok“ a nastúpilo Ráno Svaroga? Nejde o nejaký omyl, keďže Vek Rýb ešte chvíľu potrvá a Vek Vodnára – Vek rozkvetu – ešte len nadíde?

Odpoveď je – ako zvyčajne – jednoduchá. Z Véd vieme, že pri poslednom posuve zemských pólov – čomu zodpovedá Letopočet od Veľkého Ochladenia, ktorý má momentálne Leto 13021 – prebehla prílivová vlna Zem 3 krát. Nastala strašná kataklizma a jej následkom Zem nadobudla nový mód na svojom pohybe – precesiu a nutáciu. Práve precesný pohyb spôsobuje, že sa „menia veky“, t.j. že sme teraz napríklad v kresťanskom Veku Rýb. Precesia spôsobuje, že na deň jarnej rovnodennosti vidíme to isté súhvezdie na tom istom mieste iba raz za platónsky rok. Jeden Vek podľa nášho kalendára trvá 1 620 rokov, teda všetky Veky spolu – čo tvorí celý Svarogov kruh alebo Platónov rok, trvajú 25 920 rokov. Táto ešte hyporborejská tradícia bola známa aj v Sumeri. Podľa nájdených tabuliek z chrámov v Nippure a Sippare, jeden hviezdy kruh trval 25 920 rokov. Všimnime si iba, že základom šesťdesiatkovej sústavy je 60. Ak podelíme 25 920 číslom 60, tak dostaneme číslo 432. A naraz vieme, odkiaľ sa vzalo v indickej tradícii číslo 432 000, čo predstavuje v rokoch dĺžku trvania Kali Jugy.

Podľa islandského eposu sa odohrá kozmická bitka Bohov a Antibohov potom, ako do 540 dverí vojde 800 vojakov, t.j. spolu 432 000 vojakov – čo vytvára opäť to isté číslo. Babylonský kňaz Berossos tiež uvádza, že obdobie vládnutia kráľov do Potopy bol 432 000 rokov. Príkladov je vo svete naozaj dosť. Sú to náhody, alebo jednoducho všetky majú spoločnú predlohu, t.j. naše, védické poznanie?

Ale ak podelíme ten istý Svaroží Kruh (Platónov rok) počtom znakov Zodiaku – 12, tak dostaneme, že jeden Vek trvá 25 920 : 12 = 2 160 rokov. Nuž, podľa védickej tradície skončil starý Vek v decembri 2012, podľa kresťanského kalendára skončí Vek Rýb až o 540 rokov (k roku 2012). Nuž, sami budeme mať možnosť zažiť, či vek neľútostného drancovania Prírody bude mať šancu prežiť ďalších 540 rokov…

Ale aby sme sa nezaoberali iba „teóriu“, povedzme si niečo o ďalšom dôkaze starobylosti našej slovanskej kultúry. Už vieme, že etruské písmo je v podstate dialekt ruského jazyka – presnejšie, podľa akademika Čudinova – bieloruské nárečie. Nič o tom nevedia iba tí, ktorí o tom naozaj nič nechcú vedieť. Vôbec nevadí, že medzi takými „odborníkmi“ sú aj tiežslovania. Slovan – ako už naši čitatelia vedia – je Vierovyznanie, nie príslušnosť k nejakému etniku len zato, lebo sa tam niekto narodil. Slovania sú Slovania, kresťania sú kresťania, mohamedáni sú mohamedáni atď. No a argumenty, že „etruština sa nečíta“ platia iba pre tých, ktorí nevedia čítať ani ruštinu. Ale aj takých je vo svete veľa.

Dnes sa pozrieme na nález z mesta Faistos na Kréte. Ide o neveľký disk z dobre vypálenej hliny, priemerom 15,8-16,5 cm. Jeho obe strany pokrýva špirálovito idúci nápis, ktorý je zostavený z množstva znakov presne odtlačených do hliny. Je to najstarší vtláčaný („pečiatkovaný“) nápis na svete a prvé polygrafické dielo vôbec.

Znaky sú spájané do skupín, ktoré sú rozdelené vertikálnymi líniami. V niektorých skupinách v spodnej časti riadku, napravo od znaku je šikmý šráf, ktorý je špecifickým znakom slovanskej Runiky aj indického slabikového písma Devanagari (my už vieme, ide o staré, ruské, vojenské signálne písmo, odtiaľ „deva na g(h)ore“, ktoré sa používalo na signalizáciu z kopca na kopec do diaľky).

Mnohí vedci sa bezúspešne pokúšali prečítať faistský disk a vykladali ho gréckym, chetitským, starogermánskym aj inými druhmi semitských jazykov. Ale po presvedčení sa, že použité prostriedky a metódy nie sú vhodné na rozlúštenie tohto nápisu, rozhodli sa – hovoriac slovami anglického odborníka na archeológiu Kréty, Johna Devitta Stringfellowa Pendleburyho (1904-1941) – že tento nález bude lepšie „obísť mlčaním“. Je to jeden z článkov v reťazi informačnej blokády.

No stalo sa niečo neočakávané. Ruský vedec, G. S. Grinevič, opierajúc sa o moderné spôsoby dešifrovania, teóriu spojenia v tajných systémoch Claude Elwooda Shannona a metódu akrofonie v komplexe s etymologickou metódou dokázal, že text disku z Faistosu je napísaný starým slovanským jazykom!

Z prekladu do dnešnej ruštiny a z nej do slovenčiny vyplýva, že slovanský národ Rysičov (Rusičov) bol nútený opustiť svoju vlasť – RYSIJUNIJU (Rusko):

Prvá strana disku:

NEŠŤASTIA MINULÉ NESPOČÍTAŠ,
JEDNAKO TRÁPENIA TERAJŠIE SÚ HORŠIE.
NA NOVOM MIESTE VY ZAKÚSITE ICH.
VÁM POSLAL BOH EŠTE MIESTO VO SVETE BOŽOM.
ROZPORY MINULÉ ZABUDNITE.
ČO VÁM POSLAL BOH, OBSTÚPTE
TESNÝMI RADMI.
OBRAŇUJTE HO DŇOM I NOCOU.
ŽIADNE MIESTO NEUPRÁZDNITE.
Z MOCI JEHO SA RADUJTE.
ŽIJÚ EŠTE DIETKY JEHO, VEDIA, ČIE SÚ ONI
V TOM SVETE BOŽOM.

Druhá strana disku:

BUDEME OPÄŤ ŽIŤ, BUDE SLÚŽENIE BOHU,
BUDE VŠETKO V MINULOM – ZAPAMÄTÁME SI, KTO MY SME.
KDE VY BUDETE, DIETKY BUDÚ, NIVY BUDÚ,
DOBRÝ ŽIVOT – ZAPAMÄTÁME SI, KTO MY SME.
DIETKY SÚ – PRIATEĽSTVÁ SÚ – ZAPAMÄTÁME SI, KTO JE.
S ČÍM RÁTAŤ, MUŽI! RYSIJUNIA JE ČAROVNÁ PRE OČI.
NEDÁ SA ZABUDNÚŤ,
NEVYLIEČIŠ SA Z NEJ.
NEJEDEN RAZ BUDE, BUDEME POČUŤ MY:
VY ČÍ BUDETE, RYSIČI, ČO JE PRE VÁS ČESŤ;
NA KUČERÁCH PRILBY; ROZHOVORY O VÁS.
EŠTE NIE JE, BUDEME EŠTE MY,
V TOM SVETE BOŽOM.

Novú vlasť Rusiči našli na Kréte.

„Tragédia udalostí, prežitých Rysičmi – píše G. S. Grinevič – pripomína osud Tripolcov, a to nám dáva dôvod na predpoklad, že Rysiči-Pelasgovia (takto ich nazývali prišelci, Gréci) je slovanský kmeň, ktorý obýval Peloponéz v 3. až 1. tisícročí pred n.l.“

Po katastrofe, ktorá postihla Arktídu, sa mnohé Rody našich Predkov rozišli po Európe, vrátane Peloponézu. Tam zažili hrôzy vyhladzovania celých Rodov Semitmi. Potom sa Rysiči len čiastočne zotavili zo strašných strát, ale uchovali si svoj jazyk. V ich fenických, krétskych, maloázijských aj egejských osadách hovorili tým istým slovansko-árijským jazykom ako doma. Neskôr ich nazvali Pelasgovia. O aké boje išlo?

Na rozhraní 3.-1. storočia pred n.l. sa dala do pohybu záplava Grékov-Achájcov. Obsadili zeme dnešného Grécka, do tla zničili Pelasgov, ich pevnosti. Zo zemou zrovnali Pelasgikon, na mieste ktorého boli schopní až po poldruha tisícročí postaviť Partenon (na kopci Akropola). Mnohí z Pelasgov, ktorí sa dokázali zachrániť pred nájazdníkmi sa preplavili na Krétu, kde ešte prekvitali mestá Pelasgov-Minójcov.

V polovici 2. tisícročia pred n.l. sa Gréci dostali aj na Krétu. Čistokrvné umenie Pelasgov-Minójcov bolo nahradené suchou a bezživotnou štylizáciou. Dovtedy pre Minójčanov typické motívy – kvety, morské zvieratá, chobotnice, delfíny, ktoré sú zobrazené na dvorných freskách a vázach – miznú a ich miesto zaujímajú rozličné grafické štruktúry.

No achájska kultúra mnohé od Minojcov prebrala, vrátane líniového slabikového písma, duchovné obrady a božstvá, vodovod, fresky, odev a mnohé iné.

Asi o 700 rokov neskôr prišiel rozkvet achájsko-mykénskej kultúry, no na grécku zem aj jej priľahlé územia došla druhá nájazdová vlna semitských Grékov, ktorí sú známi pod názvom Dórovia. Po nej nastalo nové obdobie gréckeho vývoja – homérovská doba, podľa mena slepého Homéra. Dobytie Grécka Dórmi vrhlo krajinu na niekoľko storočí nazad.

Neskôr prišli Rimania, ktorí sa snažili odôvodniť svoje panstvo a odvodiť svoj pôvod od Bohov. Títo systematicky zničili stopy po Pelasgoch, aby ich zotreli z pamäte ľudstva. Aj preto si dnes mnohí myslia, že Rimania sú učiteľmi Západnej Európy.

No my už aj na základe výskumov vieme, že učitelia učiteľov boli Etruskovia. Napríklad grécky historik Hellanikos (485-400 pred n.l.) tvrdí, že Etruskovia sú vetva Pelasgov, ktorí – keďže boli vyhnaní Grékmi – osídlili nové oblasti, ktoré dostali názov Tyrrénia. Etruskami ich nazvali až Rimania Latínci, Gréci ich nazývali Tyrréncami. Samotní Etruskovia, podľa starovekého autora „Rímskych starožitností“, Dionýza Halikarnaského (1. st. n.l.) seba nazývali Raséni. V Geografickom slovníku Štefana Byzantského sú Etruskovia vyslovene nazvaní slovanským národom. Okrem týchto zdrojov, slovanský pôvod Etruskov potvrdzuje aj Titus Livius (1. st. n.l.), starogrécky geograf Strabón (1. st. n.l.), starogrécky učenec Ptolemaios (2.-1. st. pred n.l.), Diodoros Sicílsky (1. st. pred n.l.), rímsky učenec Plínius Starší (1. st. n.l.) a mnohí ďalší predkresťanskí autori. Etruskovia dali Rimanom hudobné nástroje, provu korábu a kotvu, divadlo, kameňolomy, keramiku a spracovanie kovov, bylinkárstvo, umenie meliorácie pôdy, mestá v Itálii, umenie veštenia, kapitolskú Vlčicu (je to symbolické: pod slovanskú Vlčicu Rimania podsunuli legendárnych zakladateľov Ríma, Romula a Réma – aby z nej cucali). Jedni z prvých kráľov Ríma boli Etruskovia: Lucius Tarquinius Priscus, nazývaný aj Tarquin Starší alebo Tarquin I; Servius (znovu vidíme neznalosť Bukvice = Serbius) Tullius; Lucius Tarquinius Superbus alebo Tarquinius II. Etruské pästné boje (pôvodne vrátane „steny na stenu“) boli tradičnou súčasťou osláv rímskych sviatkov. V podstate všetko, čo Etruskovia postavili v Ríme, začali Rimania neskôr nazývať „veľké“. Aj samotný Rím bol v skutočnosti založený Etruskami, pričom jeho systém podzemných kanálov je dodnes súčasťou „Večného mesta“. Etruský štít, kopiu a brnenie prevzali Rimania tiež. Najstaršie písomné pamiatky na Apeninskom polostrove patria Etruskom, pričom práve ich písmo sa stalo základom latinky, ktorú dnes používa značná časť ľudstva. Ale prefíkaní Latínci, aby pred svetom ukryli pravdu o svojich učiteľoch, ľstivo tvrdia: „Etruskan non legatur“ – etruština sa nečíta…

Dnes poznáme okolo 11 tisíc etruských textov. Väčšina z nich sú iba krátke, náhrobné nápisy zo 7. st. pred n.l. po 1. st. n.l. Okrem nich sa dochovali aj dlhšie písomné pamiatky. Medzi nimi treba spomenúť hlinenú tabuľku zo Santa Maria di Capua (5. st. pred n.l.), obsahujúcu okolo 300 slov; nápis na kameni zo 6. – 5. st. n.l., ktorý je umiestený v Múzeu v Perugii a obsahuje približne 120 slov; jednu celkom zaujímavú olovenú tabuľku z Magliana (6. st. pred n.l.), ktorej text pozostáva minimálne zo 70 slov a je rozložený v tvare špirály, ako na známom disku z Faistu; bronzovú tabuľku v tvare pečene, ktorá očividne slúžila na výučbu začínajúcich veštcov (často ju porovnávajú s podobnými predmetmi z Babylonu a od Chetitov); tri posvätné nápisy na zlatých platničkách z Pyrgi; a nakoniec najdlhší text v etruskom jazyku z jedinej závojovej knihy, ktorá sa dochovala dodnes (je známe, že takéto knihy mali aj Rimania, ale nedochovala sa žiadna). Je to najmladší etruský text vôbec a pochádza z 1. st. n.l. Len čírou náhodou nebol zničený tvarmi, lebo bol nájdený celkom nedávno a za celkom zaujímavých okolností.

V roku 1848 si bratislavský úradník Michal Barič, veľký milovník starožitností, zo svojho výletu z Egypta priniesol viacero cenných exemplárov, pričom jeden z nich bola múmia ženy. Bol presvedčený, že to je múmia sestry uhorského kráľa Štefana (len pre zaujímavosť, na korunovačných klenotoch tzv. sv. Štefana je nápis Staroslovienskou Bukvicou). Po smrti M. Bariča túto múmiu odovzdal jeho brat múzeu v Záhrebe.

Celkom neočakávane rakúsky egyptológ I. Krall r. 1892 zistil, že na ovínadlách z ľanového plátna, ktorými bola múmia obalená, sú nápisy, ale nie egyptské, ale etruské. Po štyridsiatich rokoch od tohto objavu – r. 1932 – sa ujal pre tento etruský text názov „záhrebský závoj“. Bol sfotografovaný v infračervenom svetle a všetci vedci – okrem ruských – mohli uvidieť približne 1 500 slovný text „závojovej knihy“.

Dnes oficiálna veda predpokladá, že Etruskovia akože prevzali svoju abecedu od Grékov a Rimania ju potom prevzali od Etruskov. Toto vytvára logický predpoklad, že vedci, ktorí ovládajú starú gréčtinu a latinčinu nebudú mať problém sa naučiť čítať etruské texty. Už v r. 1789 L. Lanz, ktorého považujú za „otca etruskológie“, poznal celú etruskú abecedu s výnimkou dvoch písmen, ktorých význam sa určil až neskôr. Ale aj keď čítali etruské texty, tak vedci-šabesgojovia (sluhovia tvarov), nedokázali pochopiť ich obsah. Ruský jazykovedec V. V. Ivanov tento stav vo vede ohľadom čítania etruských textov ohodnotil nasledovne: „Situácia, ktorá sa v oblasti skúmania etruských textov vyvinula, je zjavne paradoxnou. Ich pochopenie a pravdepodobná fonetická interpretácia nevyvoláva nijaké problémy v oblasti jasnosti etruského grafického systému…, napriek tomu, pochopenie etruských textov sa pohlo nepatrne, ak neberieme do úvahy krátke pohrebné nápisy, ktoré sú čo do obsahu štandardné a zvyčajne pozostávajú z opakovaných osobných mien s uvedením príbuzenských vzťahov medzi ich nositeľmi. Všetky zložité texty sa zatiaľ absolútne nepodarilo preložiť“.

Je to určite tak, lebo tvari nemôžu porozumieť reč Rusa; a hľa, ruskí vedci – ako súčasní, tak aj predrevoluční – voľne čítajú etruské nápisy dokonca bez slovníka.

Nie náhodou naši Predkovia ešte v 1. tisícročí pred n.l. napísali na stĺp v Medvine:

ЕДIНIЕ СЧIРIСА ТРЭБЭТЭ ГЛАСI ГРЕЦIАЛЕ ЛБО ВЕЛЕРЕЦI БЕЛОПЕВIА HAMIA KIA ЛIСII КУСЛАЛЕ ЛБО ГУРЦЕ ЛЭЕТI HACIA КIО КОБIЛIА РАШIВIА ТРЭБЭТЭ HIKIA САКРА CBIA HIA ПОРЕС HIA EITI ПАМIАТКОХШЕНIА

Po slovensky:

JEDINÚ ISTINU TREBA POVEDAŤ: GRÉCI NÁM BUĎ SLADKO SPIEVAJÚ, AKO LIŠIACI-POKUŠITELIA, ALEBO Z KOPČEKOV BREŠÚ, AKO PSY – CENNÉ DARY VYMÁHAJÚ. NIJAKÉ PRÍSAHY SVOJE, NIJAKÉ SĽUBY NEPLNIA. POMSTYCHTIVCI.

Nad nápisom je znak meča, čo svedčí o tom, že stav vojny s Grékmi a Rusičmi trval.

Veľa by sa ešte dalo povedať, ale aj toto je už dosť. Čo si z toho vziať? Nuž, niekoľko vecí. Mnohí dnešní samožreci si u nás (a nielen u nás) povytvárali svoje kulty, ale pritom je očividné, že nečítali ani len Velesovu knihu. Ako sme totiž videli, bola napísaná účelovo – aby sme počas krutej Noci Svaroga dostali aspoň štipku poznania našich Predkov, aj keď „upraveného“ na kresťanskú dobu. Takže ak neberú prastaré Védy – prazdroj aj pre Velesovu knihu – ani nič zo samotnej Velesovej knihy, tak odkiaľ vlastne berú svoje múdrosti? Na aký egregor sú napojení?

Ďalej môžeme vidieť, že našim Predkom bolo ťažko v minulosti, ale hoci boli kruto povraždení – a ich Rody vyhladené – presilou, Vieru si zachovali. Čo to znamená pre nás dnes? Aj my vstupujeme do nerovnej vojny. Ba vlastne, sme v nej už dávno. No zatiaľ čo tiežslovania „bojujú“ na internetových fórach, biela rasa vymiera pod účinkom informačnej zbrane. Keď národ mrie pod účinkom zbrane – to je jedno akej – sme vo vojne. Táto vojna sa teraz bude ešte stupňovať, až nadíde koniec civilizácie. Že kedy? To už nám nikto nepovie. Bolo by to ľahké, aj pre tiežslovanov – keď sa dozvedia presný dátum a hodinu, tak deň predtým prestanú honobiť peniaze a iné materiálne majetky a „konvertujú na Slovanstvo“. Z čoho? No predsa z gréckeho náboženstva (rozumej: kresťanstva). Že sa Gréci v minulosti nie celkom „korektne“ chovali k našim Predkom? Ale veď sa vyspovedali…

Nuž nie, takto to nepôjde. Buď sme Slovania, alebo nie. Tretej možnosti niet. Alebo za pomoci zdravomyslia budeme pracovať na návrate Rodového zriadenia, alebo za „pomoci“ tvarov budeme stúpať na tie isté hrable – o tom je DEDIČSTVO PREDKOV!

PRAVOSLÁVNY VÉDIZMUS

PRAVOSLÁVNY INGLIIZMUS

Na takýchto miestach bývajú na rozličných stránkach lákavé texty, ktoré uisťujú všetkých návštevníkov, že práve túto stránku sa oplatí čítať, že práve táto je tá najsprávnejšia, že len ona zachováva objektivitu a drží sa faktov – a podobné veci. Nuž, u nás to bude naopak, chceli by sme všetkých vopred upozorniť na to, že na tejto stránke sa môžete dozvedieť veci o minulosti našich Predkov také, aké naozaj boli, nie ako nám ich „na mieru“ zostavili naši nepriatelia, ktorí vraždili našich Predkov. No predtým s našimi slávnymi Predkami viedli dlhé vojny a tie väčšinou prehrávali. Slovania a Árijci totiž v priamom boji spravidla vyhrávali. Nuž nečudo, že o zákerných činoch našich nepriateľov, ktoré boli zosnované zákernou ľsťou a klamom a ktoré im bolo objektívne umožnené zavŕšiť najmä vďaka hlbokej Noci Svaroga, nemajú záujem písať Pravdu.

Ak patríte k tým, ktorí sú spokojní s vyváženosťou dnešného sveta, s demokraciou, ktorí sú presvedčení, že to je tá najlepšia forma vlády (hoci sem tam s chybičkami), ak si myslíte, že volení politici vždy robili to najlepšie pre „svoj“ ľud, že kresťanstvo prinieslo pre nás pokrok, že Slovania „vznikli“ krátko pred 9. storočím n. l. asi tak, ako keď opice schádzajú zo stromov, že pologramotní olympionici Cyril a Metod nám láskavo a zadarmo vytvorili vôbec prvé písmo, prípadne k tejto kategórii treba zaradiť aj presvedčenie o tom, že deti fyzicky nosí bocian, tak táto stránka tiež nie je pre vás. Ale ak chcete vedieť, čo to naozaj demokracia je, tak pri prečítajte Platónovu Ústavu.

Táto stránka je pre tých potomkov našich slávnych Predkov, ktorí sú už unavení neustálym opakovaním toho, akí sme bezcenní a na nič sa nehodiaci, že nikdy sme nič sami nedokázali, či ak už vôbec niekedy niečo, tak len pod vládou cudzincov. Pretože práve opak je pravdou. Mnohí nás kritizujú za to, že máme otvorený vzťah k Rusku ako vedúcej slovanskej krajine, že údajne sa snažíme prinavrátiť starú „totalitu“ v novom kabáte a podobné nezmysly. Hoci to, že boľševickú revolúciu v Rusku organizovala a financovala britská a americká vláda dnes už nie je nijakým tajomstvom – odporúčame knihy Dr. Colemana, J. Marrsa, či prednášky D. Ickea, okrem množstva ďalších autorov a materiálov na internete – akosi to celé našim kritikom „ušlo“. No ak by aj, tak smutné je aj to, že hoci sa spravidla odvolávajú na naše „novototalitárne“ smerovanie, oni základné „poznatky“ o Slovanoch čerpajú z diel socialistických autorov..? Za posledné storočie urobila skoro každá veda obrovský pokrok. Môžeme pozrieť na astronómiu, geografiu, elektroniku, IT, kvantovú fyziku, DNA genealógiu, geológiu… len jedna veda veľmi tvrdo zaspala: história. Určite aj preto, lebo to nie sú dejiny, no tak či onak do mozaiky nových poznatkov nezapadá. Stále napríklad tvrdí nezmysly o tom, že egyptské pyramídy postavili otroci, ktorí jedli cibuľky – hoci existujú už hory moderných dôkazov o úplne iných faktoch, či zúfalo a neobhájiteľne nástojí na tom, že človek pochádza z opice. Nebudeme vyčísľovať všetky nezhody dnešnej historickej vedy – každý si poľahky zistí, že sú dávno prekonané a Darwinových príbuzných nepredpokladáme ako čitateľov našej stránky – ale na náš pôvod sa určite zamerať musíme. Teda, ak si vážime vlastných Predkov.

Pokresťančovanie Slovanov bol krvavý proces jatiek, ktorý v Kyjevskej Rusi vyhladil 75% obyvateľstva, pričom u nás bola skutočnosť ešte krutejšia. No napriek tomu sme až do r. 991 mali vlastné knieža, menom Sveulado (védické meno), a až po jeho smrti sa dokázali Maďari so svojim sv. Štefanom r. 997 „etablovať“. No ani na to by sami nemali, išlo vtedy o veľký projekt likvidácie Slovanstva formou násilného (iné u nás nebolo, ak neberieme do úvahy prospechárskych zradcov) pokresťančovania, ktorý zmietol do zabudnutia celé Rody Slovanov v Európe vrátane obyvateľov Maličkej Rusi alebo Maličkej Tartárie, ako o nás píše ešte Mauro Orbini. O mnohých neznámych veciach – ktoré po fyzickej likvidácii celonárodného rozsahu nie sú žiadnym prekvapením – nám hovoria knihy, ktoré sa cirkvi nepodarilo zničiť. Je to určite Mauro Orbini a jeho HISTORIOGRAFIA NÁRODA SLOVANSKÉHO, ktorá bola vydaná r. 1601 v stredovekom Taliansku. My sme sa o tomto diele dozvedeli len preto, lebo r. 1722 ho na príkaz Petra I. preložili do ruštiny, a práve ruská verzia sa oskenovaná dostala k nám, do Európy ako prvá a dlho jediná. Čo je však ešte pozitívnejšie, jeden výtlačok talianskeho originálu pred pár rokmi kúpila Univerzitná knižnica v Toronte a rovnako ako Rusi ho oskenovali a dali nedávno k dispozícii svetovej verejnosti. Takto môžeme na vlastné oči vidieť plný zoznam kníh, ktoré použil ako zdroje Mauro Orbini a ktoré dnes NEPOZNÁME ANI LEN PO MENE, lebo ich KRESŤANIA ZNIČILI. Veď stále platí – kde niet žalobcu, tam niet obžalovaného… V knihe sa dočítate, že naša krajina sa v minulosti tiež nazývala Rus, že Samo (tiež védické meno) bol slovanské knieža – čo tvrdí aj Velesova kniha – že Metod na našu krajinu uvalil namiesto požehnania cirkevnú kliatbu, že vo vojsku kniežaťa Sama slúžili vojaci z Tartarie… a vôbec množstvo „nekompatibilných“ faktov. O tom, že Cyril nijakú abecedu nevymyslel sa dočítate aj vo Velesovej knihe – nie nadarmo nám ju „nepovoľujú“ – dočítate napríklad aj to, že Slovien Samo nazval jedného zo svojich synov Rus, ktorý dostal dokonca prívlastok „Múdry“ – to pre tých, ktorí vedia, že Rusi sú „oni“ a my všetci sme všetko možné, len „nie oni“. Dozviete sa tam aj to, ako naši Predkovia pomohli Rodu Dubelov, keď bol napadnutý slávnym rímskym cisárom Trajánom. Naši dedovia zrazili rímske orly do prachu a rímski zajatci desať rokov museli obrábať polia našich Predkov. Po desiatich rokoch ich pustili domov… neboli my sme nikdy neľútostní otrokári, ale za to čo urobili museli zaplatiť. No a aj preto dali Rimania postaviť pamätník pri dnešnom  meste Dobrudža, blízko ústia Dunaja a Trajánovho valu v Rumunsku v 2. st. n. l. Každý zástupca oficiálnej, historickej vedy nám odpovie, že žiadna taká porážka armády cisára Trajána nemá oporu v dochovaných svedectvách z čias tohto cisára… nebudeme sa s nimi hádať, ale o čom, ak nie víťazstve Veľkej Tartarie nad lúpežnou Rímskou ríšou svedčí napríklad takýto archeologický nález?

 Ale čo napríklad o téme spolupatričnosti Slovanov hovorí Štúr? Číta ho vôbec niekto z tých, ktorí kritizujú Starú Vieru našich Predkov a zameranie na ostatných Slovanov?

„…Všetky literatúry slovanské, okrem ruskej, sú obmedzené na menšie kmene a teda na malé priestory, preto by sa otázka o voľbe všeobecného literárneho jazyka slovanského mohla vynoriť iba medzi staroslovienčinou a ruštinou. Staroslovienčina však ako taká zo života vymizla, je temer mŕtva, nemá už ohybnosť a švih jazyka živého, a my potrebujeme slovo živé, zostáva teda ako jediná na to spôsobilá iba ruština, lebo je to jazyk najväčšieho, samostatného a široko a ďaleko panujúceho kmeňa, ktorému beztak prináleží hegemónia v slovanskej rodine národov, okrem toho je ona zo všetkých jazykov slovanských najbohatšia, najúčinnejšia a najplnozvučnejšia, poznačená silou. Srbčina je čo do týchto vlastností za ňou hneď na druhom stupni…“

 Ľudovít Štúr: SLOVANSTVO A SVET BUDÚCNOSTI

Keď už sme pri Štúrovcoch, tak si povedzme aj o tom, či naozaj slovo „Védy“ je cudzieho pôvodu… žeby už Štúrovci montovali strašiaka totality?

„Veda, či jako daktorí chcú vedba, t.j. povedomosť jasná a zretedlná toho, čo je v nás, okolo nás, v duchu aj v prírode, na nebi aj na zemi, srozumenia toho ducha ludskieho túžbam duchovným vyšším; táto hovorím veda je to najčistejšie vychovávania človeka aj človečenstva“.

J. M. Hurban: VEDA A SLOVENSKJE POHLADI; Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru, 1846, zv. 1, č. 1,s. 1-14.

Tu sa musíme pozastaviť a poznamenať, že hoci ide o pôvodné, slovienske slovo, samotný názov „VÉDY“ u mnohých ľudí asociuje napojenie na indické Védy. Nuž ale – akože inak – iba v smere ponižujúcom našich Predkov. Tu by sme si mali uvedomiť, že tento prístup aj nás samých – potomkov našich Slávnych Predkov – dáva tiež do pozície „second hand“. Lebo ak už niečo ostalo po našich Predkoch do dnešných dní – ako napríklad aj informácia o slovienskom kniežati Samovi – tak to aspoň premenia na pôvodom cudzie, lebo veď my sami „sme na to nikdy nemali“. Veď my sami – akože inak – sme predsa neboli nič schopní vytvoriť. A takto sa objavujú aj teórie o tom, že naši Predkovia „odkopírovali“ indické Védy. Hoci sa to na prvý pohľad zdá ako pozitívna informácia, nedajme sa oklamať. Je to dobre zamaskovaná snaha o naše – koľké už – poníženie. Prečo? Nuž minimálne preto, lebo celú našu prastarú Kultúru stavia do pozície kopírovanej, nie pôvodnej, ale prebranej od cudzincov.

V tejto teórii však možno nájsť racionálne zrno, ale v úplne opačnom smere. Je smutné, že ak niekto nám vysvetľuje, že naši Predkovia „odkopírovali“ našu Kultúru od cudzincov, tak nemá preštudovanú ani našu vlastnú , ale ani onú „cudziu“ kultúru. Pri serióznom štúdiu indickej kultúry rozhodne nemožno prehliadnuť jej najstaršiu súčasť – RIGVEDU. No a v nej sa hovorí o tom, že predkom dnešných Indov priniesli poznanie BIELI MUDRCI SPOZA VEĽKÝCH HÔR – Himalájí. Teda presnejšie naši Predkovia, ÁRIJCI. Ale vieme aj to, že za starých čias sa za Indiu považovala nielen dnešná India, ale aj Pakistan, Irán a Afganistan, tak si nemožno – ak to skúma profesionál – nevšimnúť, že pôvodná iránska AVESTA podáva tú istú informáciu. A okrem iného, už samotný pôvod názvu AVESTA sa ešte aj v dnešnej slovenčine (alebo žeby indičtine?) dá odvodiť od slov Árijská (z)VESŤ, teda niečo ako informácia, zvesť od Árijcov.

Celý takýto prístup je postavený na trvalej ignorancii našich vlastných zdrojov a tvrdošijnom používaní tých zdrojov, ktoré spísali naši nepriatelia, ktorí v bojoch s našimi Predkami vždy prehrávali. Ale ako by vyzeralo podanie dejín čo už aj len druhej svetovej vojny, ak by sme ešte aj dnes používali nacistické zdroje? Takýto „odborníci“ zaostali za vývojom a iba nám neustále potvrdzujú, že do zostavenia verzie histórie podľa ich želania bolo už investovaných toľko prostriedkov, že ak sa objaví nový dôkaz o veľkosti našich Predkov, tak tým horšie pre dôkaz…

O tom ako a prečo sa dostali naši Predkovia s kniežaťom Ramom do Indie sme už písali, rovnako vieme aj ako a prečo knieža ODIN dobil Škandináviu. Rovnakým osudom v minulosti prešla aj dnešná Čína. Rozdiel je iba v tom, že zatiaľ čo výpravu do Indie viedli žreci, ktorí zostavili a dodnes uchovali staré poznanie formou zostavenia kást, tak Európu a Čínu dobývali iba kniežatá, t.j. po krátkom vojenskom úspechu došlo k zabudnutiu starej Viery a asimilácii s domorodým obyvateľstvom. V tomto smere je ale zaujímavý výskum Brita menom Arthur Kemp, ktorý dokázal, že prvé štyri dynastie vládcov Egypta boli BIELI ĽUDIA:

 A toto už akurátne zapadá do podania našich Véd. Vydal aj knihu.

Ak nám už niekto chce nahovoriť, ako veľmi má rád Slovensko a našu Prastarú Kultúru, mal by žiť buď na Slovensku alebo aspoň v Indii. A tu si môžeme pripomenúť Zápoveď Boha Perúna:

KTO UTEČIE ZO ZEME SVOJEJ DO CUDZINY V HĽADANÍ ĽAHKÉHO ŽIVOTA, TEN JE ZRADCA RODU SVOJHO A NEODPUSTÍ MU ROD, LEBO ODVRÁTILI SA BOHOVIA OD NEHO.

Ak už hovoríme o védickom svetonázore, nezaškodí si ho v skratke priblížiť. Možno povedať, že jeho hlavnou črtou evolúcia Ducha. Podľa Viery našich Predkov sa Duch postupne inkarnuje do vyšších a vyšších tiel. Tu by sa možno žiadalo povedať „až sa stane človekom“. No človekom evolúcia ani zďaleka nekončí. Človek je iba na prahu obrovského Sveta Predkov, pričom iba stupňov vo Svarge, t.j. v harmonických Vesmíroch je 16 – vrátane našej Javi. Ale to len v prípade, ak každou inkarnáciou naplníme stanovenú úlohu. Ak nie, musíme sa postupne vracať dovtedy, kým potrebný stupeň evolučného vývoja formou osobnej skúsenosti nenadobudneme. Okrem pojmu „Inkarnácia“ rozlišujeme ešte pojem „Reinkarnácia“, t.j. opakovaná inkarnácia. Táto nastupuje spravidla vtedy, ak náš život bol násilným spôsobom pretrhnutý a je potrebné ešte niečo dokončiť. Nejde  teda o inkarnovanie sa s novou úlohou, ale „dokončenie“ úloh predchádzajúcej inkarnácie.

V súvislosti s evolúciou Ducha nastupuje aj otázka vegetariánstva. Toto nie je v žiadnom prípade samoúčelné. Podľa védického učenia keď sa Živatma, t.j. živá Atomárna Častica alebo aj Častica Ducha rozhodne nastúpiť cestu evolúcie Ducha, spojí sa s ďalšími Živatmami a materializuje sa vo svete minerálov. Tá Živatma, ktorá „presvedčila“ ostatné sa zúčastniť evolučného procesu sa stala ich „lídrom“ a nazývame ju ŽIVA.

Živatmy pod vedením Živy sa postupne inkarnujú vo svete minerálov, až kým nedosiahnu najvyšší stupeň vývoja v tejto ríši, t.j. kým sa nestanú diamantom. Po zániku diamantu sa inkarnujú vo vyššom svete, vo svete rastlín. Tu opäť prejde celým vývojom v tejto ríši – Védy spomínajú 8 miliónov inkarnácií – až sa inkarnuje na najvyššom stupni evolučného vývoja v ríši rastlín, t.j. stane sa orchideou.

Živa aj so svojou „skupinou“ sa takto inkarnuje vo svete zvierat. Tu opäť prejde inkarnáciami celou ríšou zvierat, až sa stane už vysoko organizovaným tvorom, t.j. takým zvieraťom, ktoré je už iba „na krok“ od človeka. Takýmito sú kravy, prasatá, psy, orly, líšky, kone, medvede, vlky a mnoho ďalších zvierat, ktoré žijú okolo nás. Ak sa takéto zviera dostane do kontaktu s človekom tak, že tento naň pozitívne zapôsobí, tak sa rozhodne stať človekom. Okrem toho, že sa takto rozhodne, musí ešte zažiť aj skúsenosť prirodzenej smrti. No a tu nastupuje ľudská beštialita. Namiesto toho, aby sme „mladším bratom“ pomáhali v evolučnom vývoji ich surovo týrame, zabíjame a jeme. A to sa ešte v nevedomosti chvastáme, že sme akési „dravce“ a podobné nezmysly. No v skutočnosti zastavujeme evolúciu týchto bytostí, ale oni sa – lebo toto je všeobecný zákon Vesmíru – musia znovu a znovu inkarnovať a plniť evolučnú úlohu tak, ako my, ale my ich znovu a znovu zabíjame. Okrem ťažkých karmických dôsledkov, ktoré na seba privolávame, spôsobujeme aj to, že napríklad na svete vznikajú vojny, v ktorých musíme hynúť pre zmenu my. Prečo? Odpoveď je napríklad v jeden zo zápovedí Čísloboha:

VEDZTE, ĽUDIA RASY VEĽKEJ, ŽE PRE ŽIVOT KAŽDEJ BYTOSTI JE URČENÝ SVOJ CHOD ČASU, A PRETO NEODNÍMAJTE CUDZÍ ŽIVOT, LEBO NARUŠÍTE CHOD ŽIVOTA DRUHÝCH BYTOSTÍ A ZMENÍTE ČAS ŽIVOTA SVOJHO.

Inkarnácia totiž funguje tak, že sa inkarnujeme v akýchsi „skupinách“ – do ktorých patria aj zvieratá. Ak by sa napríklad v minulosti tí, ktorí tu žili tisícročia pred nami chovali k zvieratám tak, ako my dnes, tak by sme tu dnes neboli, resp. boli by sme stále zvieratami. A čo sa týka skupín, tak tieto prechádzajú evolučným procesom spolu, t.j. ich členovia sú vzájomne previazaní. Ale ak my, namiesto pomoci zvieratám ich neustále týrame a zabíjame, tak oni svoju evolučnú úlohu nemôžu v danom tele ukončiť. Rodia sa preto znovu a my ich znovu zabíjame. Takto prídeme do bodu, že nemôžeme postúpiť ani my, lebo skupina musí urobiť krok vyššie spolu. Čo z toho logicky vyplýva? Ak to nejde jedným smerom – pre našu aroganciu a hlavne nevedomosť – tak to pôjde iným smerom. Príde vojna a budeme pozabíjaní my. Toto sa bude opakovať dovtedy, kým neprídeme na to, čo je naša úloha vo Svete Javi. Komu by sa to zdalo kruté, ten sa skúsi predstaviť seba v koži chúďat zvierat, ktoré „my dravci“ údajne „máme právo zabíjať“… Hoci život človeka je vždy viac ako život zvieraťa, za normálnych okolností nám nikto také právo nedal. Teda určite nie naši Bohovia. Ak to robíme – treba podčiarknuť že dobrovoľne – tak príde reakcia. To je zákon Karmy.

Ako protipól učeniu o evolúcii Ducha vymysleli tvari učenie o evolúcii druhov. Hoci samotný Darwin svoje učenie na sklonku života odvolal, udržiavajú ho všemožne pri živote dodnes. No možno povedať, že ani dnešná veda vývoj druhov nedokázala. Stále ostáva iba v podobe úvah a predpokladov.

Teda toto je rozdiel medzi védickým a materialistickým učením. V našom učení Duch postupne vstupuje do vyššieho a vyššieho tela – pričom každé z nich je pre danú evolučnú úlohu dokonalé – až sa stane človekom, ale to nie je koniec vývoja. No a darwinovci predpokladajú, že druhy vznikajú náhodne až sa sem tam čosi – tomu najschopnejšiemu – podarí. No ak by tento náhodný výber bol pravdou, tak vedci by museli nachádzať milióny a milióny rôznych „nepodarených“ pokusov. No veda vykopala len niečo nad 300 tisíc druhov, čo je tiež jeden z dôkazov proti darwinistom.

Dnes napríklad už veda zistila – rozborom DNA – že minimálne gorily a orangutany sú vývojovo mladšie ako človek. No a vo Védach sa hovorí, že všetky opice pochádzajú z človeka. Sú to totiž tí ľudia, ktorí  v minulých prelomových epochách – presne takých, akú prežívame dnes – neurobili nič pre svoju evolúciu. Príroda má takú zákonitosť – voláme j Karma – ktorá spôsobí, že ak niečo niečomu daruje a on to nepoužije znamená to, že to dostal zbytočne. Dostali rozum a mali možnosť slobodnej voľby, no oni radšej išli pod „spoľahlivým“ vedením Pána. Nuž všetci takýto, ktorí prežili kataklizmy a všetky súvisiace zmeny epoch boli premenení na opice. Takto majú dostatok času premýšľať, čo urobia pri budúcej príležitosti evolučného postupu…

Ak sme už začali so Štúrovcami, tak nemôžeme vynechať Sama Chalupku a jeho MOR HO! Len to by mali všetci Slovieni u nás doma vedieť, že nejde o vymyslenú, ale skutočnú udalosť, ktorú opisuje rímsky historik Ammianus Marcellinus:

PRAVDA BOHMI VYDANÁ, KÁŽE NÁM, SLOVANOM;

 PÁNA MAŤ JE NEPRÁVOSŤ, BA VÄČŠIA BYŤ PÁNOM!

 A ČLOVEK NAD ČLOVEKOM U NÁS NEMÁ PRÁVA,

 SVÄTÉ NAŠE HESLO JE: SLOBODA A SLÁVA!

 Netreba veľa predstavivosti na to, aby bolo jasné, že čím viac sme podelení, tým ľahšie nad nami vládnu cudzinci. To je princíp politiky „rozdeľ a podmaň si“, či inak našim čitateľom dobre známy a štedro financovaný projekt spravodajských služieb zvaný „Démon Slovanstva“. Máme šancu prežiť každý na svojom piesočku? Nuž, tu je hlas našich Predkov:

„I brali z nás daň často, a od rána do rána sme videli zlo, ktoré sa tvorilo na Rusi. I čakali sme, kedy príde dobro. Ale ono nepríde nikdy, ak my svoje sily nespojíme a nevstúpi do nás jedna myšlienka, ktorú hlaholí nám hlas Praotcov. Načúvajte mu – a potom nič iné nečiňte!“

 Velesova kniha

Prečo nás chcú mnohí „tiežlovania“ držať dobre izolovaných od ostatných Slovanov, najmä od Rusov?

„A tu všetci vrhli sa na Jazov a bili sa s nimi dovtedy, kým ich nerozbili. I začali poznávať Pravdu, že len vtedy sme mali silu, keď sme všetci boli spolu – vtedy nám nikto nemohol odolať.“

Velesova kniha

Žeby naozaj bolo najlepšie sedieť doma, dobre ukrytý a čakať, až to zlé samo od seba pominie?

Len hlupák si myslí, že zlí ľudia nerobia zlé veci.

 Marcus Aurelius

A preto kultúra boja musela byť od Vekov súčasťou výchovy našej mládeže. Inak to totiž nejde. Kto nás ochráni, ak nie my sami?

„A hľa, prichádza do našich stepí veľké množstvo cudzích rodov, a nemôžeme byť mierumilovní, a nemôžeme prosiť o pomoc, lebo ona je vo svaloch našich a na konci mečov a nimi my sekáme nepriateľov“.

Velesova kniha

Prečo nás naozaj pokrstili? Žeby z bratskej lásky? Velesova kniha:

„A Gréci chcú nás pokrstiť, aby sme zabudli na Bohov našich a tak sa obrátili k nim, aby strihali z nás daň podobne pastierom, ktorí rozkrádajú Skýtiu.

Nedovoľte vlkom pochytať jahňatá, ktoré sú deťmi samotného Slnka!“

Hlas našich Predkov je úplne jednoznačný:

„TAK HOVORÍME MY, ŽE MÁME PREKRÁSNY VENIEC NAŠEJ VIERY A NEMÁME ČO PRIJÍMAŤ CUDZIU.“

Takže je očividné, prečo je Velesova kniha nekompatibilná a netreba viac vysvetľovať…

Uzavrite tento náhľad tým, čo nás dodnes spája so Svetom našich Predkov, Staroslovienskou Bukvicou. Máme bukvicu menom Ota:

Obraz tejto bukvice je „neprijímanie čohokoľvek“.

Slovanský svet sa dnes v princípe delí iba na dve skupiny. Na Starovercov a na tých, ktorí Starej Viere nerozumejú. Ak si prečítate kritiku na Starú Vieru na internete hneď zistíte, že to vôbec nie je kritika, keďže v slovanskom Svetonázore je kritika vyjadrená práve bukvicou Ota. Vysvetlime si hneď prečo.

Každý človek má právo niečo neprijímať, ale ak niečo neprijímame, tak pod tým sa v zmysle nášho Svetonázoru predpokladá predchádzajúce PLNÉ POCHOPENIE PREDMETU, ktorý zamietame. Kritika je možná totiž iba vtedy, ak dobre poznáme to, čo kritizujeme. Môžeme teda s pokojným Svedomím povedať, že na Starú Vieru sme zatiaľ nevideli ŽIADNU KRITIKU.

Grafika bukvice Ota je príznačná a dobre vystihuje Obraz, ktorý je v bukvici uložený. My už vieme, že plná čiara zhora nadol symbolizuje tok INGLIE, t.j. Energiu, ktorá zostupuje z Nebies, z Pravi. Z tohto hlavného prúdu si vezmeme a odsejeme preč to, čo nechceme. Časť napravo od zvislej čiary symbolizuje proces preosievania nechceného. Ale nezabúdajme, z védického pohľadu najskôr musíme poznať to, čo berieme na osievanie. Ak by zlatokop nevedel, ako vyzerá zlato, čo by osieval? Práve preto je nevedomosť považovaná za najväčší hriech, je totiž matkou množstva ďalších neprávnych rozhodnutí. A práve preto Stará Viera znamená „VIEdať RA“, t.j. „mať jasné poznanie“. Viera nie je náboženstvo – ktoré je samo osebe iba projekciou určitej časti Viery do daného času a priestoru – ktorému dogmaticky stačí vydať rozkaz, a nevedomý otrok či sluha iba poslušne počúvne hlas svojho Pána. U nositeľov religióznych smerov sa nepredpokladá prítomnosť poznania.

Ďalšou témou priamo súvisiacou s absenciou poznania – nijako nie poslednou na Púti k Istine – je vymyslený tvar „Sloven“. Ak tento moderný novotvar používajú ľudia, ktorí sa zároveň hrdia „znalosťou“ indickej kultúry, tak ostáva iba otázkou, prečo ak ide o používanie indických alebo tibetských mantier vedia presne, že zvuk v nich – ak sa má dosiahnuť želaný výsledok – musí byť vydávaný na správnej frekvencii, ale ak ide o názov SlovIEn a SlovEn tak to akosi neplatí. Rovnako zaujímavé však je, že v podstate nikto nepopiera, že v pôvodnom, staroslovienskom slove je použitá bukvica „JAŤ“, ktorá má špecifickú grafiku “ Ѣ“. Starosloviensku Bukvicu sa síce takýto „odborníci“ študovať ani nesnažia, ale „vedia“ – ako to neraz uvádzajú – že „JAŤ“ sa čítalo (asi) ako „E“ alebo „Ä“. Vrcholom nevedomosti je, ak si myslia, že sa dokonca čítalo v slove priamo ako „JAŤ“. Na takéto argumenty sa ozaj dosť ťažko odpovedá, lebo očividne sa tu prejavuje iba hlboká neznalosť našej vlastnej Kultúry. No a kto ignoruje podstatu toho, o čom tvrdí, že to pozná, s tým ťažko niečo vyriešiť. Pozrime sa na tento problém cez príklad.

V Staroslovienskej Bukvici mala každá zo 49 bukiev svoje meno, mnohé z nich číselný význam, do 49 Obrazov a v neposlednej miere aj sebe vlastný a unikátny zvuk. Ak by sme vzali do úvahy iba faktor mena a fonémy, tak sa pozrime, ako sa pozostatky tejto logiky nebadane uchovali v našom podvedomí dodnes. Ako príklad použime slovo „brat“. Ak by sme začali toto slovo hláskovať, tak by sme zistili, že používame – akosi podvedome – pre každé písmeno aj jeho „názov“, t.j. tvar, ktorý v slove nečítame. B hláskujeme ako „bé“, R ako „er“, T ako „té“. Ak to takto hláskujeme, tak prečo to zároveň rovnako nepoužívame aj priamo v slove? Veď by sme čítali niečo ako „béeraté“. A presne tento istý princíp možno použiť aj na pochopenie mena a zvuku (fonémy) JAŤ.  Ale toto nie je celý problém.

Hlavný rozdiel je v Obraze a samozrejme jemu zodpovedajúcej zvukovej frekvencii. Sú frekvencie, ktoré nás ťahajú hore, sú aj také, ktoré nás ťahajú dole. Presne ako v už spomínaných indických či tibetských mantrách. Ak sa vymení „len“ písmeno, tak – bez nášho vedomia – začne naše podvedomie dostávať úplne iné Obrazy bez ohľadu na to, čo v súčasnom jazyku vyjadrujeme. Podvedomie je VŽDY vo Večnosti, pričom súčasný jazyk – úmyselne upravený – je v súčasnosti. A postupne sa začneme negatívne, deštrukčne programovať. A to ešte nehovoríme o tom, že každý tvar, vrátane bukvice nakreslenej na papieri, generuje torzné polia, ktoré boli nedávno objavené už aj oficiálnou vedou. Ani náhodou teda nemôže byť jedno, čo používame.

Bukvica JAŤ:

Má Obraz „Božie spojenie“ alebo „vzájomné prepojenie Nebeských a pozemských štruktúr“. V názve SlovѢn teda hovorí o človeku, ktorý má prepojenie so Svetom Bohov, ktorí stojí o spojenie s Vyššími Svetmi, hoci svoj život žije na Zemi. No jeho cieľ je na Nebesiach. Preto je SlovIEn.

Bukvica JEST:

Má Obraz, ktorý je často vyjadrený aj graficky:

Ako forma existencie vo Svete JAVI, t.j. v materiálnom svete. Vyjadruje aj PÄŤ elementov, z ktorých pozostáva človek. Je to zároveň jeden z najstarších symbolov človeka. Úplne najstarší je Kolovrat v Kruhu.

Hoci toto vysvetlenie je iba veľmi skrátené, mysliaci človek už môže začať nachádzať súvislosti. A tak vysvitne, že SlovEn je človek, ktorý žije na tejto Zemi, ale predmetom jeho záujmu je najmä materiálny svet a jeho prejavy. Nehľadá napojenie na Svet Bohov. Nesporne, Slovensko je dnes plné Slovenov. No títo tu v našej slávnej minulosti nežili. Buďme radi, že sa nám zvuk JAŤ, t.j. že „IE“ zachovalo v jazyku dodnes. Nuž hľa, zmena zvuku v jednom písmene…

My Slovieni teda pánov nemáme a mať nemôžeme. Slovan je Vierovyznanie, je to ten, kto Slávi Prav. Máme vlastné Ponímanie Stavby Sveta, vlastný Svetonázor, vlastné Písomníctvo, vlastný Koľadov Dar (Kalendár) a vôbec celú, Prastarú Kultúru. Nemáme prečo prijímať cudziu.

SLÁVA BOHOM I PREDKOM NAŠIM!