Príroda sa prebudila, všetko sa krásne zelená. Vo vzduchu je cítiť ohromnú silu nového života. Zabudnime na chvíľu na nabitý pracovný program, prechádzajme sa bosí po tráve.
Mohli by sme si niečo z tej zelene dopriať aj na tanieri.
Prvé čo hľadá vyhladovaný medveď po zime je medvedí cesnak. Napasie sa na ňom do sýtosti aby nabral silu. Listy medvedieho cesnaku sa dajú využiť všade tam kde sa používa bežný cesnak. Nasekaním a zmiešaním s maslom alebo tvarohom získate výbornú nátierku. Môžete nimi dochutiť polievku či ryžu.
Žihľava je ďalším životobudičom. Svojim vysokým obsahom železa je vhodná pri málokrvnosti. Podporuje tvorbu červených krviniek, čistí krv, pomáha pri kožných ochoreniach, podporuje tvorbu materského mlieka. Najrýchlejšou prípravou je čaj – pár čerstvých výhonkov sa zaleje vriacou vodou a po 5 min vylúhovaní pijeme teplý nápoj. Žihľavový čaj nie je vhodné užívať dlhodobo. Najviac 3 týždne a potom je vhodné urobiť v užívaní prestávku, alebo užívať iný čaj z práve dostupných byliniek. Lístky môžeme použiť taktiež do šalátov alebo praženice. Ich „pichľavosť“ ľahko odstránime sparením vodou. Trošku menej zdravým variantom použitia žihľavy je žihľavový sirup.
Asi 50 ks vrcholkov zo žihľavy zalejeme 2l vody uvedieme do varu a necháme vylúhovať 24 hod. Na druhý deň precedíme, vyžmýkame, pridáme citrón a 2kg cukru. Chvíľku 3-5 min povaríme premiešame a po ochladení plníme do fliaš.
Púpava – najkrajšia jarná burinka. Aj jej horkasté listy sa dajú primiešať do šalátov. Napomáha obnove prirodzenej sily organizmu. Podieľa sa na správnej funkcii pečene, žlčníka, obličiek, pankreasu a čriev. Veľmi vhodná je pri cukrovke.
Klíčky – koľko sily sa ukrýva v malom zrniečku, keď dokáže cez hrubú ochrannú šupku vyklíčiť. A túto plodivú silu nestráca ani po rokoch skladovania.
Klíčením sa v semienkach násobí množstvo vitamínov a enzýmov takže obsahujú napríklad až o 600% viac vitamínu C ako v nenaklíčenom stave. Dokážu tým posilniť imunitu a dokonca vraj aj predĺžiť život. Ich užívanie môže byť malým krôčikom ako prežiť kruh života – 144 rokov. Naši Predkovia sa bežne v plnom zdraví dožívali vyše 120 rokov.
Makrobiotici tvrdia, že klíčky sú vhodné iba pre zdravých ľudí s dobrým trávením aj to v malom množstve. Iné zdroje uvádzajú, že sa dajú nakličovať a jesť takmer všetky obilniny, strukoviny a semená. Tak to skúste, vyberte si a ochutnajte, teraz je ten najvhodnejší čas. Naklíčené obilie má sladkastú chuť.
Ako teda nakličovať? Vhodné zrná prípadne semená, samozrejme chemicky neošetrené, namočíme do vlažnej vody a necháme cez noc stáť. Na ďalší deň dobre prepláchneme a scedíme, vložíme do skleneného pohára, vrch prekryjeme kúskom gázy, ktorú upevníme gumičkou, aby klíčiace zrná mohli voľne dýchať. Pohár uložíme vodorovne na vhodnú podložku aby prebytočná voda mohla voľne odtekať. Každý deň 2-3 x premyjeme vodou a necháme na okennej parapete klíčiť. Po pár dňoch sa nám objavia zelené klíčky (pri naklíčenej pšenici aj korienky). Keď majú dĺžku 2-3 cm sú pripravené na konzumáciu. Výskumy dokázali, že zelené klíčky vystavené svetlu mali viac vitamínu C a biele klíčky – tie, ktoré klíčili v tme viac vitamínov skupiny B.
P. Rastislava Stoličná-Mikolajová v knihe Slovenský rok – receptár na dni sviatočné, všedné i pôstne uvádza okrem iných aj tento zaujímavý recept z okolia Nitry.
Kalkýš: Zrno raži a pšenice v pomere 3:1 zalejeme vodou na 24 hodín, potom necháme na teplom mieste 4-5 dní a rosíme aby vyklíčilo. Keď majú klíčky asi 2-3 cm, naklíčené zrno rozdrvíme napr. v mažiari. Potom ho zalejeme vodou a rukou niekoľkokrát premiešame, aby vznikla biela, mlieku podobná tekutina. Do nej postupne pridávame hrubú múku, aby vzniklo poloriedke cesto. Cesto vylejeme do vymasteného pekáča alebo bábovkovej formy, zalejeme trochou mliečnej vody zo zŕn s cukrom a upečieme v peci dočervena. Toto výživné pečivo chutí ako medovník.
Aj keď je teraz v slovenských domácnostiach skôr trendom pestovať na okennej parapete exotické orchidei v podivuhodných farebných variáciách, možno by nebolo od veci znovu vyskúšať aj bylinky a klíčky. Predsa len sú zdravšie a navyše dajú sa zjesť. Tak dobrú zdravú chuť (a nejedzte tie orchidei, tie sú napriek svojej kráse jedovaté).
Touto témou sa dostávame k samotnej podstate pochopenia slovanského ponímania Sveta. Skôr než prikročíme k samotnej téme zopakujme si, čo to je vlastný názor a čo zdravomyslie a či je vôbec možné sa pomocou vlastného názoru dopracovať k Istine, t.j. Absolútnej Pravde.
Na vývoj vlastného názoru ľubovoľného človeka vplýva všetko už od malička. Najskôr to, čo počuje od rodičov, príbuzných, rodinných známych. Potom všetko, čo sa dozvie v škôlke, základnej škole, neskôr možno univerzite. Potom prichádza zamestnanie, medzitým koníčky a podobne. Od určitého veku zásadným spôsobom začne ovplyvňovať človeka mediálna mašinéria vrátane televízie, internetu, tlače a podobne. Pretože každý z nás chodil do inej škôlky, školy, čítal iné knihy, videl iné filmy a vôbec prešiel špecifickým spôsobom prijímania informácií, tak každý z nás má aj iný vlastný názor. Netreba ešte zabúdať ani na to, že všetky informácie, ktoré nám civilizácia dodáva sú spracované cenzúrou. Dostávame to a v takom množstve, čo tvari chcú. Ak by sme postúpili do ezoterickej oblasti, tak už vieme, že aj keby boli prístupné akokoľvek kvalitné informácie, t.j. svedectvá o čomkoľvek, my ich dostávame „dovnútra“ výlučne formou piatich kanálov, čo sú naše zmysly. A aké kvalitné máme naše zmysly? Počujeme len úzke rozmedzie frekvencií, vidíme úzke rozmedzie svetelného žiarenia, v čuchu nás predbehne každý pes… jednoducho v Prírode majú zvieratá oveľa kvalitnejšie zmysly ako my. Len na dokončenie a zopakovanie: informácie zo zmyslov zbiera naše Klubie telo, ktoré je orgánom umu. Kolubie telo robí z týchto zmyslami zozbieraných informácií vývody, t.j. vyberá jeden, špecifický uzáver, teda tvorí „raz um“ – jeden spoločný uzáver, a preto ho nazývame rozum. No a intelekt je súhrn týchto uzáverov. Hoci tento mechanizmus je – podľa Véd – najdokonalejším spôsobom, ako spoznávať Svet Javi, na poznávanie Vyšších Svetov nestačí. Je to normálne. Bicyklom sa dobre cestuje po zemi, ale do Vesmíru sa ním ísť nedá, nech je akýkoľvek sofistikovaný. Čo z toho vyplýva? Pomocou vlastného názoru sa NIE JE MOŽNÉ DOPRACOVAŤ K ISTINE, t.j. ABSOLÚTNEJ PRAVDE. Stav panovania „vlastného názoru“ – hoci sám osebe pozitívny jav – však vytvára živnú pôdu pre ideové systémy tvarov, ktorí veľmi dobre poznajú princíp a mechanizmus práce ľudskej mysle. No a my by sme mali mať stále na pamäti, že každý náš čin zaväzuje karmický uzlík, ktorý budeme musieť v budúcich životoch rozväzovať. A za to, čo sme urobili – hoci aj v nevedomosti, pod vplyvom klamu, drog, psychotropnej zbrane a pod. – sme VŽDY KARMICKY MY SAMI ZODPOVEDNÍ! Kto si teda myslí, že nejaký Ježiško všetko za neho vybavil, nech sníva ďalej. Toto si bohužiaľ väčšina ľudí ani neuvedomuje. Nechávajú za seba ako keby „makať“ Ježiška, ale evolučne postúpiť by chceli potom oni. Tento stav je totiž výsledkom našej ľahostajnosti a lenivosti stúpať nahor po Zlatej Ceste Duchovného Vývoja (Svarge). Preto je pre nás nevedomosť najväčší hriech.
Protikladom vlastného názoru je zdravomyslie, ktoré vychádza z toho, že na riešenie každého problému musia byť 3 vstupy. Ak napríklad chceme vedieť hrať na nejakom nástroji, tak nepôjdeme sa učiť za murárom, ale nájdeme si nejakého hudobného skladateľa, vynikajúceho hudobníka a podobne. Týmto splníme prvú podmienku zdravomyslia, t.j. zistíme si názor kompetentného človeka v danej oblasti. Druhou časťou je porovnanie si konkrétnej skutočnosti s odkazom Predkom. Naši Predkovia sú Slovania, teda skúsenosti našich Predkov nájdeme vo svätých knihách Slovanov – vo Védach. Potomkovia Judejcov pôjdu po tento druh informácie do Tóry, Talmudu a až Kabbaly, Mohamedáni do Koránu, Judokresťania do Biblie. Sú to knihy, ktoré opisujú skúsenosti ich Predkov. Zdôrazňujeme, že ich. Nakoniec musíme získať vlastnú skúsenosť v skúmanej otázke. Ak všetky tri svedectvá zapadajú, tak podľa Véd sme na správnej ceste. Ak čo i len jedna odporuje ostatným dvom, tam sa ľahko môžeme stať obeťou klamu. Toľko teda na zopakovanie. Vykročme k obraznému mysleniu.
Skôr než prejdeme k vysvetleniu princípu práce s textovými informáciami a hľadania hlbinných Obrazov, teda sakrálneho významu starých slov a textov treba zdôrazniť, že tento druh informácie nie je určený pre širokú verejnosť v zmysle mediálnej senzácie. Problém je v tom, že tí, ktorí nechcú veriť týmto informáciám a čítajú to len preto, aby sa mohli z toho vysmievať by mali vedieť, že im to nakoniec môže spôsobiť ujmu. Lepšie im bude ostať pri svojich názoroch – na im vlastnom stupni evolučného vývoja. Ide aj o tých, ktorí si myslia, že človek sa vyvinul z opice, teda o všetkých skeptikov. Tento systém poznatkov – Staroslovienska Bukvica – je totiž chrámovým jazykom Svätorusov. Je to ako systém Svätyňa mnohých ľudí, Svätyňa Rodov Svätorusov. Svätorusi žijú aj u nás – spoznáme ich podľa modrej farby očí, ale to už vieme. Ak skeptický, posmievačný človek vpadne do Svätyne iných ľudí, ktorí mu v podstate nič zlého neurobili, tak mal by vedieť, že jestvuje prastarý, okultný princíp: „Nesiahajte na Svätyňu iných ľudí, lebo kto na Svätyňu druhých ľudí siahne, ten svoju stratiť môže.“ Týmto boli všetci varovaní.
Cesta k Obraznému Mysleniu je cesta učenia sa Staroslovienskej Bukvice. Môžeme teda povedať, že Bukvica nie je cieľ, ale prostriedok na dosiahnutie špecifického výsledku. Je to niečo podobné, ako cieľová páska na bežeckých pretekoch. Hoci dosiahnutie cieľovej pásky je sprievodným znakom dosiahnutia cieľa, je to len prostriedok, ako sa dá zistiť, že bežec dobehol do cieľa. Páska teda nie je cieľom samotným. Hlavným cieľom je vrátiť sa k obraznému mysleniu našich Predkov. Ak sa nevrátime k obraznému mysleniu, tak nepochopíme Starosloviensku Bukvicu. Dnešným spôsobom myslenia však Starosloviensku Bukvicu pri najlepšej vôli nepochopíme, preto sa musíme vrátiť k starému, t.j. prvopočiatočnému stavu myslenia. Tento druh myslenia – obrazný – je taký druh myslenia, keď pravá aj ľavá polovica mozgu harmonicky pracujú.
Takže vracať sa do prvobytného, obrazného stavu myslenia sa budeme učením Staroslovienskej Bukvice. Následne čím viac budeme znalí Bukvice, tým viac sa bude vyvíjať naše obrazné myslenie:
Týmto sa vytvorí trvalý kruh. V skutočnosti sa takýto vývoj dá zobraziť špirálou, pretože práve špirála je typickým spôsobom, ako sa šíri energia vo Vesmíre.
Ale ani špirála nie je plne zodpovedajúci jav. V skutočnosti takýto vývoj zodpovedá stúpajúcej špirále, kde hoci sa zdanlivo vraciame na tie isté miesta, tieto sa nachádzajú stále na vyššej a vyššej úrovni nášho poznania. Toto je výukový systém Starovercov. V každom ročníku sa preberajú tie isté témy, ale stále hlbšie a hlbšie. Teda učením sa Staroslovienskej Bukvice si rozširujeme mieru poznávania Sveta. Rozšírená miera poznávania Sveta pomáha viac spoznávať Bukvicu a lepšie spoznávať v nej uložené informácie. Cez spoznávanie Bukvice prídeme k PRAVému Svetonázoru, takže sa viac a viac učíme nie Bukvicu, ale Svetonázor cez Bukvicu a poznávanie Sveta – starosloviensky a stále aj ruský výraz je „воспринимание“, t.j. v(do)-os(i)-prijímanie – čo znamená, že do nášho energetickému systému – Vertikály – vpúšťame viac a viac Vyššieho poznania. Následne budeme vedieť definovať jednotky Svetonázoru zo slov, z bukvíc. A takto začnú pre nás veci zapadať na tie správne miesta.
Začneme byť schopní vyextrahovať hlbinné Obrazy slov, t.j. ak doteraz si pri vypovedaní slova predstavíme ako keby dvojrozmernú rovinu, tak pri Obraze si už predstavíme priestorovú kocku, t.j. začneme prijímať danú charakteristiku v objeme, nie iba plošne. Musíme však vedieť aj to, že hlbinný význam slova je jeho sakrálny, posvätný význam. Pri dosiahnutí tejto úrovne začneme chápať, čo presne je zašifrované v starých textoch, ktoré sa nám dochovali v starých povestiach, rozprávkach, legendách, prísloviach, porekadlách. Začneme totiž rozpoznávať nie iba text – povrchovú, fonetickú informáciu – ale aj podtext. Toto je princíp uchovávania informácie od dávnoveku. Žreci v minulosti totiž vládli celým kolosálnym objemom poznania, ale toto uchovávali v tajnosti. Národu ho podávali kompletne, ale zašifrované. Ľud si takto za veky osvojil zašifrovanú informáciu v tvare rozprávok, legiend, povestí a pod. Aby sa táto informácia dala aj v ďalekej budúcnosti spätne rozšifrovať, tak žreci si ponechali k tomuto poznaniu „kľúčik“. Obyčajný človek si takto prečíta text rozprávky a utajená, zašifrovaná informácia prejde pomimo jeho vedomia priamo do podvedomia. Žreci a znalí ľudia po prečítaní toho istého textu dosiahnu nielen prechod informácie do podvedomia, ale aj do vedomia. Znamená to, že aj vedomím môžeme dosiahnuť poznanie špecifického podtextu. Pretože princíp ukladania Obrazov do textu je principiálne rovnaký, tak aj my vieme dešifrovať podtext ukrytý napríklad v Biblii a zistiť aké sú v nej uložené Obrazy. Netreba ani hovoriť, že Obrazy prechádzajú priamo do podvedomia nevedomého človeka čítaním textu a začínajú tak „pracovať“ bez ohľadu na to, čo hovorí povrchový text určený pre naivného biorobota. Takto budeme schopní vyextrahovať sakrálny zmysel slov a textov, t.j. podtext.
Keď už toľko hovoríme o Obraznom Myslení, tak začnime významom slova OBRAZ:
OBRAZ
Ide o jav viditeľný aj v slovenskom jazyku – slabikové písmo. Text môžeme poľahky prečítať ako OBa RAZy. Oba predstavuje významovo číslo „2“, Raz číslo „1“. Slovo vyjadruje významové spojenie v rámci jedného posúdenia dvoch protikladov. Predstavme si to asi takto:
JEDEN: Ide o pohľad aj našej verejnosti známy z diel V. Sineľnikova. V zmysle filozofie prezentovanej v jeho knihe je človek sám pánom svojho života. Všetko, čo v živote prebieha modeluje sám človek svojimi myšlienkami a činmi, svojimi ideami, inklináciami a podobne. Keďže človek je sám pánom svojho života, tak ak sa mu v živote prihodí niečo zlé, tak sa musí obrátiť sám na seba a hľadať koreň zla – príčinu – v sebe samom. Potom musí zmeniť algoritmus svojho chovania sa a to nakoniec privedie premene danej situácie na pozitívnu.
DVA: Tento pohľad predstavuje napríklad našim čitateľom známy Vedagor. Človek pri materializovaní sa na Zemi má od Bohyne Makoš a jej dcér Dole a Nedole hotový „plán“, t.j. svoj pripravený osud. Život človeka je teda už vopred podelený na určité etapy. Znamená to, že ak aj chce niečo zásadné zmeniť, tak určité udalosti ho v živote nevyhnutne postretnú v predprogramovanej, špecifickej forme. Evolúcia človeka sa však nedeje prostredníctvom nejakých konkrétnych udalostí, ale výlučne prostredníctvom nášho vzťahu k týmto udalostiam.
Na prvý pohľad ide o zjavné protirečenia, a tak si mnohí ľudia myslia, že si musia vybrať JEDNO ALEBO DRUHÉ. Obraz však umožňuje spojiť dva vzájomne sa vylučujúce pohľady. Jeden aj druhý pohľad sú plošné projekcie, ale ak si človek vyvinie obrazné myslenie, tak pochopí, že môže spájať aj na prvý pohľad si protirečiace veci.
Dve ako keby navzájom nezávislé roviny
Spojením dvoch rovín sa vytvoril objem a všetko dostane objemový zmysel
Pri objemovom myslení človek pochopí, že aj jeden aj druhý majú pravdu, a okrem nich ešte aj mnohí iní. Takto sa môže stať, že nielen rozličné slovanské filozofie, ale aj tie, ktoré sú u iných národov sa začnú javiť ako „hrany“ jednej a tej istej kocky. Namiesto dvoch rovín dostaneme objemovú kocku, hoci v skutočnosti nakoniec môže ísť o akýkoľvek mnohohran. Toto je zároveň aj cesta k spájaniu sa Slovanského Sveta cez jeden svätý jazyk – Starosloviensku Bukvicu – a nie cudzorodú a bezobraznú latinku. Platí to aj opačne, ak dnes majú všetci „svoju hranu“, tak pri absencii obrazného myslenia nevidia, že sú to iba hrany toho istého objemového telesa. Teda hlavným kritériom takéhoto zjednotenia je návrat k obrazovému mysleniu. Inej cesty niet.
V tejto súvislosti niektorí vedia, že v Indii po niekoľko tisícročí až dodnes prebieha spor dvoch skupín. Jedných nazývame personalisti, druhých impersonalisti. Personalisti tvrdia, že Boh je súhrn Vesmírnych zákonov, Pravidiel, Energií, ale nie je Osobou. Ich oponenti tvrdia, že Boh je Osoba ako človek, lebo ten je jeho opakovaním. Tento spor „zamestnáva“ už generácie Samskritológov.
V skutočnosti majú pravdu jedni aj druhí. Ukazovateľ objemového myslenia nachádza jednotu tam, kde ostatní vidia iba rozdelenie.
Celý Slovanský Svetonázor je uložený v Matrici 7×7 Staroslovienskej Bukvice a dá sa priamo z tejto Matrice aj čítať. Na takéto čítanie existuje algoritmus. Ruka v ruke s Bukvicou existuje aj ch´Árijská Aritmetika, ktorej časť sa dá použiť na to, aby sme si vedeli „dorátať“ chýbajúce časti mozaiky. Akej Mozaiky? Staré poznanie je komplexné a všetky poznatky do seba navzájom zapadajú tak, že vytvárajú Mozaiku.
Keďže v starom, prvobytnom systéme sú všetky poznatky vzájomne prepojené, tak to, čo chýba sa dá nielen „dorátať“, ale je nám známy aj celkový zmysel Obrazu, hoci nám niekto úmyselne „zatemnil“ časti mozaiky. Pri použití určitých metód ch´Árijskej Aritmetiky ak poznáme v jednoduchom „súčte“ jeden člen rovnice a poznáme výsledok (výsledný Obraz), tak to chýbajúce si „dorátame“.
Tvari na to, aby nám v maximálnej miere zabránili návrat k poznaniu celého obrazu vytvorili tzv. Kaleidoskopický systém poznatkov. Princíp spočíva v tom, že celý systém vzdelávania a poznávania je postavený tak, že do systému sú vložené rôzne predmety bez logického súvisu. Pretože ich vzťah je iracionálny, tak nikto nevie zistiť, čo tam má alebo nemá byť, ak niečo odoberú, alebo naopak pridajú, nevieme to rozpoznať. Preto názov Kaleidoskop. V praxi to znamená, že jeden človek môže byť totálnym géniom v jednej disciplíne, ale v druhej bude zase totálny magor, pretože si nevie pospájať veci do spoločných poznatkov a vzájomných súvislostí.
Naša úloha dnes je zanechať Kaleidoskop a prejsť k Mozaike. Ak nám je nejaký význam nejasný, tak si začneme jeho význam „dorátavať“. Pri tejto príležitosti spomeňme, že v minulosti sme nepoužívali čísla, ale bukvice. Toto je vlastne jedna z foriem Slovanskej mágie. Pre každé číslo si vieme dorátať Obrazy, pretože pri viacerých bukviciach si Obrazy sčítame. Dnes najbežnejšie používaná Numerológia nie je Slovanská, ale pochádza z Kabbaly. Ch´Árijská Aritmetika pracuje s iným poňatím čísel ako kabalistika čo znamená, že aj tie isté čísla majú za použitia Svätoruských Obrazov iný význam. Uveďme si niekoľko príkladov:
Vysvetlime si obrazy niektorých takých čísel, ktoré sú pre nás posvätné. Ako prvé je číslo „12“ (obrázok hore). Vo veku 12 rokov (liet) prechádza dieťa obradom Menorečenia a dostáva dospelé mená. Ako vieme, jedno je občinné, druhé tajné, Rodové, pod ktorým ho poznajú v jeho Rode možno aj milióny rokov. Aby však bolo jasné, že bukvica je použitá vo význame čísla, tak čísla sa písali tak, ako vidíte hore na obrázku. Čo teda vyjadruje obraz čísla „12“?
12 (Liet): Prvý Obraz je „VEDI“, druhý „IŽEI“. Základné obrazy sú uvedené v článku o Staroslovienskej Bukvici. Každá naša bukvica má zvuk, ktorým sa číta, okrem toho má svoj názov (meno) a ešte aj obraz – ktorých je vždy viac, pretože ide o objemovú, nie plošnú charakteristiku. Dnes vo fonetickej, bezobraznej abecede je „meno“ písmena vyjadrené nanajvýš ak výslovnosťou a obrazy sa úplne „stratili“. Obraz hovorí, že k danému človeku začína prenikať prvé, ale ešte nie úplné poznanie (Védy, vedenie = poznanie) o „i“, ktoré je on, alebo ona už pomaly schopná pochopiť. Veľké „i“ sa píše s bodkou nad – nemáme na to font. My už vieme, že Bod symbolizuje prechod Božieho Svetla z Pravi a dlhá, zvislá časť pod bodkou symbolizuje zostup do Vertikály človeka. Je to teda tok Božieho Svetla, ktorý nazývame INGLIA, odkiaľ je aj názov INGLINGOVIA (uchovávatelia, ochrancovia OHŇA BOŽIEHO SVETLA, kt. horí v Duši každého človeka).
13 (tzv. „nešťastné“ číslo): Kombinácia „Hlaholiť“ a „Ižei“. „Hlaholiť“ znamená hovoriť, prenos vibrácií, odovzdávanie poznania. Celé číslo teda znamená otvorenie toku Božieho poznania na obraznej úrovni. Božie poznanie prichádza vo forme nejakého hlaholenia, t.j. hovorenia. Vidíme, že obraz tohto čísla nemá u nás nič dočinenia s nešťastím a podobnými vecami. Takýto obraz mu dala iba Kabbala.
16 (Kruh Liet – Sväté číslo): Pozostáva z bukvíc „Dzelo“ a „Ižei“. „Dzelo“ je forma, pri ktorej sa otvára niečo za hranicou, rozhraním, t.j. otvára sa to spektrum Božieho Svetla, ktoré bolo predtým nedostupné. Dochádza k rozšírenie Sveta Poznania, teda to, čo sme predtým nechápali, sa stáva pre nás dostupným. Človek nevedel, ale naučil sa. Kruhová forma je taká, ktorá umožňuje človeku poznávať niečo nové, to, čo bolo dovtedy nedostupné.
144 (Kruh Života): pozostáva z bukvíc „Reci“ – usporiadanie vôkol seba; „Myslite“ – proces myslenia; „Dobro“ – dobré činy. Človek robí dobré činy „ozmyslene“, t.j. vedome s poznaním. Je to tvorivé dianie (Reci).
Čísla sú podriadené vláde Čísloboha, preto platia aj pre vek človeka. Znamená to, že ak si prepíšeme svoj vek pomocou Staroslovienskej Bukvice, tak dostanem želaný, odporúčaný ukazovateľ pre náš konkrétny vek. V týchto Obrazoch je zakódované aj to, že napríklad vek 16 Liet je vekom dospelosti. „Nevycucali“ sme si to z prsta.
Keď už sme uviedli tieto príklady na vek a vôbec číselné významy, tak si dokočme tému. Vieme, že náš deň pozostáva zo 16 hodín a týždeň z 9 dní. Prvá hodina nášho dňa začína o 18:00 večer a deň trvá do nasledujúceho dňa 18:00. Rovnako ako vek, aj hodiny nášho dňa sú označené poradovými bukvicami vyjadrujúcimi ich poradie. Odkiaľ vlastne vnikol názov „VEČER“? Tí, ktorí videli film KEĎ SLNKO BOLO BOHOM si určite pamätajú, že po povraždení hláv Rodov zradným kniežaťom zvolal otec hlavnej hrdinky „VEČE“. Veče je prastarý názov zhromaždenia zástupcov všetkých členov občiny, na ktorom sa posudzujú spoločné otázky a oznamujú rozhodnutia KOPY. Veče sa tradične schádzali v čase našej druhej hodiny. Číslo „2“ je v Bukvici „B“ – ako kompletné číslo je uvedené v druhom stĺpci obrázku za obrazom už spomínaného čísla „12“. Čo do významu názvu ide o skratku „VEČE Rasy“, odkiaľ ostal prastarý názov aj v našom jazyku ako VEČER. Nie náhodou sa naši Predkovia stretávali v druhú hodinu nášho dňa, ktoré je označená obrazom bukvice „VEDI“. Je to vlastne „Védy“, t.j. poznanie, prastará Múdrosť, a práve týmto sa riadil národ vtedy, keď sa zišiel na Veče. Rozhodovali teda VÉDY-MÚDROSŤ-POZNANIE! Táto forma našťastie ostala, a teda ak ju opäť uvedieme do života a začneme používať, budeme žiť v tých istým biorytmoch ako na Predkovia!
Tento výlet do slovanskej numerológie ukončme ešte pohľadom na niektoré dni týždňa. V našom týždni bol tretí, siedmy a deviaty deň svätý a boli určené na oddych. Tretí deň je samozrejme označený číslom „3“, čo je bukvica „Г“ v tvare, ako vidíme na obrázku hore za číslom“13“. Obraz tejto číslovky je „Hlaholiť“, t.j. deň bol určený na oddych formou navštevovania svojich blízkych a známych a družným hovorením (hlaholením). Obraz posledného dňa týždňa (na obrázku za „16“) – už názov hovorí dodnes že sa „nedelá“ – je zjednocovanie Duše človeka s Prírodou, t.j. je to deň ako stvorený na výlety do Prírody a šetrný vzťah s ňou (nie na rúbanie stromov a zabíjanie zvierat).
Keď už sa zaoberáme jazykom našich Predkov, tak sa pozrime na to, aké názvoslovie sa dnes v tejto oblasti používa. Dnes už je každému – kto má záujem sa to dozvedieť – jasné, že „rozdeľ a podrob si“ je taktika, ktorou si nás podrobovali tvari. Toto delenie sa realizovalo najmä na jazyku, ktorý má priamu väzbu na DNA. Zmenou jazyka – najmä jeho zjednodušovaním – sa zjednodušuje aj myslenie človeka a človeka sa postupne stane „chudobný duchom“, t.j. tým, čo sa nazýva „cirkevné zviera“ a čo po stáročia slúži ako zdroj príjmov pre cirkevných parazitov. Poznáme ešte aj „sociálne zviera“, t.j. to, na čom po stáročia parazituje štát. Ani jedno ani druhé by nemalo mať aktivovanú Vertikálu, lebo sa môže vymknúť spod kontroly. Takže naše jazyky boli najskôr rozdelené na jazyky Západných Slovanov, Južných Slovanov a Východných Slovanov. Po rozdeleniach (spojených vždy s krvavými jatkami našich Predkov) nastupovala úprava genetiky formou zámeny Bukvice za bezobraznú latinku a postupným uplatňovaním metód Čaromútia úprava slov jednotlivých jazykov na nepoznanie. Úpravou slov sa menil jazyk a postupne sa stal navzájom menej a menej zrozumiteľný, až sme sa dostali do želaného stavu, t.j. začali sme jeden druhého zabíjať a nenávidieť. Z pohľadu udržania si vlastnej, pôvodnej identity si spomedzi Západných Slovanov zaslúžia úctu najmä Srbi, ktorí si napriek všetkému, čo prežili dokázali udržať Bukvicu – aj keď v oklieštenej forme. Ich susedia Chorváti, t.j. pokresťančení Srbi si vybrali zmenu Viery Predkov za kresťanstvo dobrovoľne a zo zištných cieľov. No ani my ostatní sme neostali celkom bez šancí. Našich Predkov po zničení Veľkej Moravy vyvraždili a deťom už poľahky nanútili cudziu filozofiu kresťanského náboženstva. No napríklad v slovenskom jazyku ostali zvuky, ktoré sú pôvodné aj napriek tomu, že proti niektorým z nich viedli hneď prvé a najsilnejšie útoky. Je to napríklad zvuk „jať“ („ie“) či zvuk „dzelo“ („dz“). Píšeme ich síce skrz cudzie znaky, ale zvuky ostali. Srbi si uchovali napríklad bukvicu „herv“ (ћ), Rusi „Ъ“, Ukrajinci „Ї“. Veľa si uchovali aj Bielorusi, ale nám bohužiaľ nie sú známe detaily bieloruskej azbuky. No tak či onak, Západní Slovania boli rozdelení a podmanení cudzincami na stáročia.
Dnešní filológovia sa zaoberajú otázkou „zrekonštruovania“ tzv. praslovanského jazyka. V podstate hľadajú koľko sa čoho pôvodného mohlo uchovať v dnešných slovanských jazykoch. No my vieme, že situácia je takáto:
Spoločný prajazyk, t.j. hľadaný „praslovanský“ jazyk je jazyk vyjadrený Staroslovienskou Bukvicou. Po oddelení jazykov Západných a Južných Slovanov ostala Staroslovienska Bukvica – aj keď postupne viac a viac orezávaná – u Východných Slovanov (okrem zmienených Srbov). Pôvodný jazyk sa rozdelil na 2 smery. Olympijskými fantómami kresťanstva (Cyril & MetodTM) upravená Staroslovienska bukvica sa začala používať ako cirkevný jazyk, ktorý sa dnes nazýva cirkevnoslovanský jazyk písaný Cyrilikou a používa sa na bohoslužobné účely kresťanov. Jazyk sa dnes už nevyvíja, ostáva nemenný. Jazyk, ktorý sa oddelil od cirkevno-kresťanského nazývame Staroruský jazyk a slúžil na svetské potreby. Časom sa – zase nie náhodne – rozdelil na dnešný ruský, ukrajinský a bieloruský.
Pamätajme si najmä to, že každý slovanský jazyk si zachoval niečo z pôvodného jazyka, veľmi často to, čo sa u druhého nezachovalo. Najviac pôvodných slov je v ruštine, potom v ukrajinštine a na treťom mieste je bieloruština. Ale nezabúdajme ani na to, že Staroslovienska Bukvica je chrámovým jazykom Svätorusov, t.j. belochov Slovanov s modrými očami. Musíme mať teda k nej vzťah ako ku Svätyni! Tento jazyk sa preto nemôže meniť a ani sa nezmenil. Žreci ochrancovia nám ho zachovali, ale najmä dnes „uvoľnili“ v pôvodnom tvare, t.j. presne taký, aký ho používali naši Predkovia. Naši žreci teda v minulosti neprešli na cirkevný, kastrovaný jazyk kresťanov ale plne uchovali náš pôvodný. Tento je pôvodný aj pre nás, Slovienov. Ostatné písomné systémy – napríklad Rasénska Molvica, Ch´Árijská Karuna či Da´Árijské Tragi nie sú ešte Starovercami uvoľnené pre verejnosť. Keďže sme v minulom článku hovorili o Etruskoch Rassénoch, tak si pripomeňme, že farba ich očí je typicky hnedá. V skutočnosti je v tradícii podávaná ako farba ohňová, t.j. červená. Postupom času a miešaním sa s inými slovanskými a árijskými Rodmi ich farba stmavla. No nie náhodou sú v starých textoch tých národov, ktorí s nami v minulosti bojovali opisy strašných „diablov s červenými očami“. Je to spomienka na hrdinské činy našich Predkov a na hrôzu, ktorú vnášali ako bojovníci do radov našich nepriateľov. V našich textoch opisy takéhoto druhu nenájdete – lebo sú to opisy našich Predkov, nie cudzincov.
Podľa podania Véd nepochádzame z tejto Zeme, ale sme sa tu prisťahovali. V našom svetonázore človek žije v prvom rade vo vnútornom Svete (za Čelom) a až potom v prírodnom prostredí. Tie bytosti, ktoré nepochádzajú vývojovo z Midgard-Zeme, a teda na Zem v minulosti prišli, alebo boli privezené sa dajú poznať podľa toho, že pri narodení dostávajú tzv. „gravitačný úder“. Prejavuje sa tým, že po narodení sú bezmocné a aj slepé. Taký je človek, pes, mačka… Tie bytosti, ktoré vývojovo pochádzajú zo Zeme sa môžu v podstate hneď postaviť na vlastné nohy a aj hneď vidia. Je to spôsobené tým, že prostredie vnútri matky nezodpovedá prostrediu, v ktorom sa rodia. Práve preto sú naše tradičné pôrody vždy vykonávané vo vode. To je pre nás prirodzený stav.
O pôvode mimo Midgard-Zeme hovorí aj biblický obraz o Noemovej arche. Táto legenda hovorí o bežnom postupe, t.j. keď sa na konkrétnu Zem sťahuje človek, tak berie si so sebou aj zvieratá, ktoré sú preňho zvykovo typické a prirodzené, no na novej planéte zákonite budú dostávať gravitačný úder. Rozdiel je iba v tom, že v skutočnosti si nebrali so sebou zvieratá, iba ich gény.
Bukvica ako písmo Svätorusov je v porovnaní s ostatnými systémami maximálne jednoduché, a preto nie náhodou treba začínať práve so Staroslovienskou Bukvicou. Hlaholika je súce mladšia ako Bukvica a bola vytvorená zjednodušením Bukvice, no má rozdielne znaky, aké ostali v používaní napríklad v ruštine. Bolo by preto oveľa zložitejšie sa učiť okrem významov ešte aj také znaky, ktorými dnes už nikto nepíše. Hlaholika však bola vytvorená pre potreby trhovej, obchodnej komunikácie, a preto sú aj jej obrazy zjednodušené.
Ako sme už spomenuli, Rasséni majú Molvice, t.j. obrazno-zrkadlové písmo, ktorú však Staroverci ešte neuvoľnili pre verejnosť, pretože ešte jednoducho neprišiel jej čas. Týmto písmom sú písané etruské texty.
Da´Árijci majú Tragi, od ktorých pochádzajú všetky hieroglyfické písma a klinopisy na Zemi.
Ch´Árijci majú Karunu, t.j. Runy. Aj toto písmo je zatiaľ utajené a nebude nezasvätenému vysvetľované. Je to však preto, lebo to je veľmi zložitý systém a ak by si ho chcel osvojiť nepripravený človek, tak zlyhá. Príprava na Karunu spočíva v predchádzajúcom osvojení si jednoduchej Staroslovienskej Bukvice, ktorá pochádza práve z Karuny. Okrem toho existujú aj rôzne prechodové písomné systémy, ktoré sú polobukvicové/polorunové, ale to sú prechodné formy.
Z Karuny pochádza okrem Staroslovienskej Bukvice aj Sanskrit (samostane skyté).
Ch´Árijskí žreci po príchode do Indie vytvorili zjednodušenú formu Karuny, prepracovanú na spôsob ponímania Sveta černochmi, ktorí vtedy v Indii žili. Zjednodušene povedané, pochopiť a zvládnuť Karunu možno pochopením a osvojením si Staroslovenskej Bukvice a Samskritu.
Toľko na dnes. Staroslovienska Bukvica je spoločným jazykom všetkých Slovanov, a preto by sme ju mali považovať aj za náš prajazyk. Je však viac ako iba systém písma, je to Svätyňa, ktorá obsahuje Svätoruské obrazy. Nedajme si ju vziať. Vracia nás priamo do Sveta našich Predkov. Sláva im.
Ako väčšina príbehov našich Predkov, aj príbeh Etruskov je smutný. No minulosť sa zmeniť nedá, ale môže poslúžiť na to, aby sme neurobili tie isté chyby, t.j. aby sme nestupili na tie isté „hrable“. Stará Múdrosť hovorí, že kto nepozná minulosť, je odsúdený na jej opakovane. Z védického pohľadu je to naozaj jasné – kto nepozná vlastnú minulosť, nemá žiadnu budúcnosť. Ale aj o tom je dnešná doba.
Po zničení Tróje sa podarilo časti Slovanov (Trójanov) pod vedením Enea ujsť na západ a uchytiť sa na Apeninskom polostrove. Apeninský polostrov v 12. storočí pred n. l. obývali národy, ktoré patrili k Sivým a nachádzali sa na veľmi nízkom stupni vývoja. Z tohto dôvodu neboli domorodci schopní klásť kolonizácii Trójanov skutočný odpor. Takto Trójania dokázali od 12. do 8. storočia pred n. l. vytvoriť mocnú Rodovú federáciu, ktorá rozšírila svoj vplyv až za hranice Apeninského polostrova. Obdobie od 8. do 6. storočia pred n. l. predstavuje vrchol prekvitania Rodovej federácie Etruskov. Situácia sa však 5. storočí zmenila. Za Trójanmi začali prichádzať Gréci-Achájci, ktorí vtrhli na Sicíliu a vytvorili tam niekoľko svojich kolónií, ako Syrakúzy, Himer, Akrahant a ďalšie, čím vstúpili do nepriateľského vzťahu s Kartágom aj Etruriou. Vo 4. storočí pred n. l. si už Achájci tak upevnil svoje postavenie na Sicílii, že začali viac a viac ohrozovať Etruskov na Apeninách. V tom čase sa však rýchlo zmenila aj situácia na samotných Apeninách, keď sa tam v 5. storočí sformovali tri národy. Etruskovia mali 100 Rodov spojených do federácie. Samniti, pôvodní obyvatelia Apeninského polostrova, začali pod vplyvom Etruskov prechod na občinno-kmeňové zriadenie. Na takýto systém organizácie začali prechádzať aj Sabíni a Latíni. Všetky tieto národy však značne zaostávali za Etruskami, ktorí mali svoju Rodovú federáciu na čele s volenými kniežatami, Radou hláv Rodov, volchvami a Kruhom, t.j. Zhromaždením Rodovičov – členov Rodu.
Etruskovia, ktorí samých seba považovali za Rasénov mali svoje vlastné písmo, písomnú tvorbu, ovládali mechaniku, mali vysokú úroveň umení a remesiel, poznali divadlo a mnoho ďalších vecí. Svoju spoločnosť organizovali na dodržiavaní Rodových Ustojov. Tých, ktorí Ustoje nedodržiavali síce nezabíjali, ale vyháňali ich z Rodov, čo je typická sprievodná vlastnosť všetkých Slovansko-Árijských národov. Vyhnanci z Rodov buď zomierali, alebo nachádzali útočisko medzi inými národmi, kde zverské zvyky boli bežných spôsobom chovania sa. Toto samozrejme postupne zhoršovalo vzťahy Etruskov s domorodými národmi, v ktorých prebývalo stále viac a viac vyhnancov. Najväčšia skupina vyhnancov odchádzala k Latínom. No prírodné podmienky Apeninského polostrova umožňovali vyhnancom existovať aj samostatne.
Začiatkom 8. storočia pred n. l. si banda takýchto vyhnancov vybudovala vlastný tábor v oblasti budúceho Ríma a nadviazala priateľské vzťahy s blízko usadenou občinou Latínov. Na jednom z nasledujúcich sviatkov, ktorí slávili spolu, táto banda pozabíjala všetkých mužov domorodej občiny a uniesla všetky ženy. Pretože sa logicky obávali pomsty ďalších občín, tak si v rokoch 754-753 pred n. l. postavili opevnenie, ktoré sa neskôr stalo mestom. Mytológia Rimanov o Romulovi a Rémovi ako zakladateľoch Ríma a ich vzdialenom Predkovi Eneovi je pravdivá len v tom bode, že Rím založili vyhnanci Etruskov.
Latíni sa nakoniec vzdali pomsty voči silnej a dobre opevnenej bande, ktorá sa neustále dopĺňala novými a novými vyhnancami. Oveľa viac ich dráždilo bohatstvo Etruskov. Nakoniec sa im podarilo naviesť túto rýchlo rastúcu bandu na lúpežné nájazdy proti Etruskom. V 7. storočí pred n. l. sa táto banda vyhnancov vďaka ich spojeniu s Latínmi rozrástla na štyri klany, čo už začalo predstavovať vážnu hrozbu pre Etruskov. A tak v prvej polovici 6. storočia Etruskovia dobyli Rím a zaviedli tam vládu svojich miestodržiteľov.
Toto však nijako nezamedzilo nárastu nepriateľstva zo strany domáceho, lúpežného obyvateľstva, ktoré bolo riadené opozičnou klanovou šľachtou. Z dôvodu potreby obmedzenia nadmernej moci klanovej šľachty vykonal knieža-miestodržiteľ Etruskov Serbius Tullius reorganizáciu rímskej spoločnosti tak, že vložil do nej základ teritoriálno-majetkového princípu. Územie Ríma bolo rozdelené na 4 triby (tribue), ktoré sa nezhodovali s územiami klanov a začali plniť úlohu teritoriálnych rajónov. V týchto rajónoch tak už boli ľudia s rôznou úrovňou príjmov. Okrem toho Serbius Tullius rozdelil všetkých mužov Ríma na 5 tried, do ktorých sa obyvatelia dostali na základe majetkového cenzu. Najchudobnejší cenzus dostal názov proletári, pretože celý ich majetok predstavovali iba deti.
Spolu s touto reformou vykonal aj vojenskú reformu, na základe ktorej každá trieda stavala určené množstvo centúrií, t.j. stotín vojska.
Vytvorenie tried na základe majetku nevytváralo Rodovú, kastovú spoločnosť. Táto organizácia vytlačila z občianskeho života klanovú organizáciu spolu s ich vzájomným skrytým bojom medzi sebou. No na tomto základe sa oligarchovia začali ešte viac vzďaľovať od spodiny. Okruh záujmov oligarchov sa začal koncentrovať na nadobúdanie nových a nových bohatstiev. Zvrhnutie kniežaťa miestodržiteľa a vytvorenie oligarchickej republiky sa takto stalo už iba otázkou času. Toto zvrhnutie však nevyhnutne viedlo k zrážke s Etruskami, čo sa odohralo r. 509 pred n. l. a bolo spojené s vyhnaním siedmeho rímskeho kniežaťa miestodržiteľa Tarquinia Hrdého. Knieža etruského mesta Clusium (dnešné Chiusi), Porsena, prišiel na pomoc Tarquiniovi Hrdému, dobyl Rím a vnútil Rimanom ponižujúcu zmluvu.
No r. 506 pred n. l. utrpeli Etruskovia ťažkú porážku v Latiu, kde sa grécko-achájsky tyran Aristodemos zmocnil mesta Kume (Cumae). Rimania využili túto udalosť a definitívne sa vymanili spod vlády Etruskov. Nastal úporný boj Rimanov o prvenstvo medzi Latínmi. V r. 493 pred n. l. vstúpil Rím do latinskej federácie šiestich latinských miest už ako vedúca sila. Proces vytvárania rímskeho národa pod nadvládou oligarchie bol ukončený v rokoch 388-340 pred n. l., kedy po latinskej vojne boli všetci Latíni pripojení k Rímskej zbojníckej oligarchickej republike, ale pritom dostali rôzne práva.
Po posinení latinskej federácie začali rímski oligarchovia vojnu na zničenie Etruskov. Prvou obeťou sa stalo najväčšie etruské mesto Veje, ktoré ležalo nad riečkou Kremerou, prítokom Tiberu. Mesto bolo dobité po desaťročnom obliehaní rímskym vojvodcom menom Marcus Furius Camillus. Mesto bolo vydrancované, obyvatelia predaní do otroctva a celé jeho územie – cca 75 000 ha – bolo zmenené na rímske územie. Od tohto okamihu nastáva zánik Etrurie a rozmach Ríma.
Dobytie a vydrancovanie Vejí bolo následkom oslabenia Etruskov vo vojnách s Keltmi a Grékmi-Achájcami, ktorí začali expanziu na Apeninskom polostrove. Etruskovia sa po smrti Aristodema roku 474 pred n. l. ešte pokúsili oslobodiť Cumae. No na pomoc Achájcom prišiel tyran Hieron I. zo Syrakúz na Sicílii, ktorý porazil flotilu Etruskov. Tu sa už ukázala dlhodobá skúsenosť Grékov Achájcov v organizácii pirátskych výprav a stavbe vojenských korábov.
Námorná moc Etruskov bola po tejto porážke zásadne zoslabená. Ich porážka bola zapríčinená aj tým, že na severe Apenín sa objavil nový nepriateľ – Kelti. Časť Keltov prešla cez Alpy a usadila sa na oboch brehoch rieky Po, odkiaľ vytlačili Etruskov. Keltský kmeň Senónov koncom 5. storočia pred n. l. došiel až k ústiu rieky. Začiatkom nasledujúceho storočia začali Kelti systematické nájazdy na Erturiu, čo využili Rimania na obľahnutie mesta Veje a jeho vydrancovanie.
A tak sa vo 4. storočí pred n. l. Etruskovia ocitli zakliesnení medzi Grékmi-Achájcami, Keltmi a Rimanmi, pričom ich položenie sa neustále zhoršovalo. Za týchto podmienok sa v najvýhodnejšej pozícii ocitol Rím. Mohol a dokázal stavať na protirečeniach protivníkov a maximálne efektívne využiť svoju štátnu organizáciu.
Po ťažkých zrážkach s Rimanmi Kelti pochopili, že zatiaľ čo s Etruskami sa dá dohovoriť a žiť, s Rimanmi to nie je možné v žiadnom prípade. Až vtedy sa Kelti rozhodli vystúpiť na strane Etruskov, no bolo už veľmi neskoro. Rím už natoľko zosilnel, že už sa neobával ani koalície svojich protivníkov. Toto sa obzvlášť jasne ukázalo počas tretej Samnitskej vojny v rokoch 298-290 pred n. l., keď už ani spojené sily Samnitov, Etruskov, Umbrov a Keltov nedokázali poraziť Rimanov. V roku 295 pred n. l. v zrážke pri Sentime v Severnej Umbrii z dôvodu nekoordinovania akcií spojencov Rimania rozbili spojené sily Samnitov, Etruskov a Keltov. Roku 290 pred n. l. Samniti skončili s vojenským odporom. Samnitská federácia bola zlikvidovaná, jej kmeňové zväzy premenené na rímskych spojencov s obmedzenými právami. Po porážke spojených síl Etruskov a Keltov v roku 288 pred n. l. ten istý osud postihol Etruskov a Rím ovládol celé Stredné Taliansko od rieky Po po severné hranice Lukánie.
Následkom samnitských vojen a páde Stredného Talianska r. 250 pred n. l. Etruskovia a Samniti definitívne zmizli z politickej mapy Apeninského polostrova. Odteraz tu zavládli Rimania. Potomkovia etruských vyhnancov sa zmenili na pánov a Rím na najväčší štát imperiálneho typu v Stredozemí. Takto sa skončili slávne a tragické dejiny Slovanov Pelasgov, ktorí založili Trójsku federáciu, Minojskú (Krétsku) federáciu a Etruriu. Kultúra Slovanov-Etruskov sa natoľko zliala s rímskou, že niektorí rímski cisári sa neskôr dokonca hrdili svojim etruským pôvodom. No aj tak musíme zdôrazniť, že Rimania prijali etruskú kultúru len povrchne a formálne. Boli to formy vierovyznania a symbolika (štandardy, žezlá, svastika a pod.). No podstata svetonázoru Slovanov a Árijcov, jeho Duchovno-mravné základy boli zavrhnuté. Preto sa ani nemožno diviť, že za absencie duchovno-mravných kvalít sa Rimania sústredili vyložene na vytvorenie impéria. Z tohto pohľadu sa nemožno ani diviť, že Hitler považoval svoju „Tretiu ríšu“ za následníčku Rímskej ríše a aj od nej prevzal mnohé atribúty, ako vojenské štandardy, žezlá, svastiku a podobne. Ale zároveň považoval Svedomie za chiméru nedôstojnú moderného človeka… nepripomína vám to niečo?
Keď už sme spomenuli Keltov, tak si povedzme o nich niečo viac. Názov národa pochádza – ako je u slovansko-árijských Rodov zvykom – od kniežaťa, ktorý ich viedol. Rovnako ako aj názov Slovieni pochádza od kniežaťa Sloviena, tak názov Kelti pochádza od kniežaťa Kelta.
Potom ako Kelt so škandinávskymi Árijcami dobili skoro celú terajšiu Európu sa začal proces asimilácie Árijcov Semitmi a Antami, ktorých enklávy sa nachádzali na mnohých miestach Európy od Karpát po Atlantik. Družiny vojakov viedli vodcovia a kniežatá, no žrecov so sebou nemali. Počas 500 rokov až po dobytie terajšej Európy Vendom (Vandalom) sa škandinávski Árijci už natoľko zmiešali so Semitmi a Antami, že po nich okrem názvu „Kelti“ nič viac neostalo. Dobytie Európy Slovanmi a podrobenie Keltov bolo zavŕšené približne okolo roka 2000 pred n. l.
No Kelti sa s týmto výsledkom nezmierili. Ich veľká časť sa sústredila v dnešnej Západnej Európe, kde bolo dosť enkláv Antov. Okrem toho do Pyrenejí prišla značná časť Iberov z Čiernomoria, ktorí dokonca na určitý čas aj dali polostrovu svoje meno. Enkláva Antov sa vo Východných Karpatoch dostala do izolácie od ostatných enkláv Antov, keďže bola obklopená rôznymi národmi Rusov – vrátane nás. Následkom toho sa za nejaký čas karpatskí Anti zliali s Venejou (Venediou).
V terajšej Západnej Európe sa situácia vyvinula inak. Ibéri a miestni Anti nahuckávali Keltov proti Rusom, ktorým začali Kelti klásť odpor. Boj trval dlho a bol úporný. Keď koncom 9. storočia pred n. l. začala Asýria agresiu proti Ruskolani, tak Veneja – naši Predkovia – poskytla Ruskolani vojenskú pomoc, čo však oslabilo naše sily na západe. Toto využili Kelti. Začali povstanie a vytlačili Venédov k Labe, Dunaju a Východným Alpám. Potom sa začal vojna s premenlivým úspechom medzi Venédmi a Keltmi, ktorá trvala veľa rokov. V 7. a 6. storočí pred n. l. poskytla Veneja znovu svojich vojakov Ruskolani ako pomoc. Keďže na východ odišli značné vojenské sily Veneje, tak Kelti v 6. storočí obsadili dolinu Vltavy a postavili si pevnosť pri Stradoniciach. Odtiaľ organizovali svoje nájazdy na územia Venédov a dokonca obsadili celé dnešné Čechy a západnú časť dnešného Slovenska. Naši Predkovia sa dokázali aj napriek početnej prevahe nepriateľa ubrániť v hornatých severných oblastiach Stredného a Východného Slovenska. Toto územie je pre nás mimoriadne dôležité aj z pohľadu nadchádzajúcich udalostí.
Asi nikoho z našich čitateľov už neprekvapí, že oficiálna história podáva všetky tieto udalosti buď nijak, alebo z úplne iného uhla a súvislostí. Môžeme však povedať, že takýchto falzifikácii je neúrekom. Naša minulosť sa vyskladala tak, že sme sa stali susedom národa Ugrofínov. Hoci k nim oficiálna veda priraďuje aj pobaltské národy, navzájom si títo „bratia“ napríklad s Fínmi vôbec nerozumejú. Ale odkiaľ sa vlastne vo Východnej Európe vzali Ugrofíni? A čo na vzťah Slovania – Ugrofíni hovorí moderná veda?
Nastáva naozaj zaujímavá situácia. Úradne sponzorovaná archeológia a história tvrdí jednu vec, ale napríklad analýza DNA už niečo úplne iné. Podarí sa historikom „dostať pod kontrolu“ DNA Genealógiu, alebo si bude každý hovoriť svoje? Cirkev jednoducho v minulosti systematicky zničila všetky knihy, ktoré hovorili „nekompatibilne“ s judokresťanskou doktrínou (viď knihu Maura Orbiniho – ale len ako príklad, kresťania zničili oveľa viac), a tak tejto istej doktríne podriadení vedci – historici a archeológovia – jednoducho „nepoznajú“ iné zdroje. Niet sa ani čo diviť, že vytvorili to, čo voláme história, t.j. projekcia dejín skrz „optiku“ Tóry. Samo osebe to je „normálne“, t.j. že nepriatelia si po zničení kultúry a samostatnosti svojich obetí prepíšu históriu podľa svojej verzie. Veď ako by vyzerali historické knihy, ak by vyhral druhú svetovú vojnu Hitler? No čo nie je normálne je určite to, ak túto cudziu doktrínu začnú ako papagáje opakovať príslušníci toho národa, ktorý bol touto doktrínou v minulosti podrobený. Aj z „demo verzie“ dejín vieme, že Frankovia bojovali proti našim Predkom. Svedčí to o tom, že boli NAŠI NEPRIATELIA. Ale napriek tomu tiežslovania používajú nimi napísané a schválené zdroje ako etalón, pričom sa nedá povedať, žeby naozaj vôbec neostali naše vlastné. Príkladom je aj známa Velesova kniha, ktorú si so sebou – spolu s mnohými ďalšími knihami – zobrala so sebou do Paríža ešte v 11. storočí n. l. nám už známa kňažná Anna Jaroslavna, dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho, keď sa vydala za francúzskeho kráľa Henricha I. Po porážke Napoleona sa knižnica dostala späť do Ruska, ale cirkevná hierarchia sa silou-mocou snažila dokázať, že ide o akúsi fantazmagóriu. Nuž a naši tiežslovania zastávajú rovnaký, judokresťanský názor. A čo mení na veci, ak si títo tiežslovania obliekajú ľanový odev a spievajú slovanské piesne, keď čítajú iba knihy našich nepriateľov a – čo je veľmi prekvapujúce – nemajú prečítaných dokonca ani len Štúrovcov. Tam by sa totiž tiež dočítali mnohé zaujímavé a pre nich očividne nové a prekvapivé veci.
Keďže „chudáci“ oficiálni archeológovia nemajú svedectvá o našej minulosti, tak aby zaplnili nám už známym spôsobom vytvorené prázdne miesta, „upravujú“ si aj nájdené vykopávky. A ak nejaký nájdený dôkaz ani po nimi všeobecne prijatej klasifikácii „nesedí“, o to horšie pre konkrétny dôkaz. Tu však nemáme na mysli všetkých archeológov ako takých, lebo aj medzi nimi je už dosť tých, ktorí nesúhlasia so situáciou. Ale postúpme ďalej, začali sme hovoriť o Ugrofínoch.
Väčšina dnešných národov nehovorí jazykom svojich Predkov. A tak keď Maďari, Fíni, Litovci a ďalšie pobaltské národy nehovoria slovanským jazykom, stali sa naozaj všetci Ugrofínmi? Genetika hovorí o niečom inom. Dnes vo Fínsku má Polícia – bez posúdenia súdom – právo odoberať deti Ruským ženám, ktoré tam žijú, pretože podľa ich názoru Slovanky sú „nespôsobilé“ vychovávať deti. My sme niečo podobné nedávno videli v Británii. Predstavte si, že by sme toto my, slovanské národy začali robiť Fínom, Angličanom, Maďarom a podobným. Ale čo na to členovia „slovanských“ národov? Ak sa pozriete okolo seba zistíte, že nikoho to ani len nezaujíma. V samotnom Fínsku – ako modelovom ugrofínskom štáte – má „titulný“ národ s genetickou skupinou N iba 63%, pričom 33% obyvateľstva má slovansko-árijskú gallogrupu R1a +I. Ak sa pozriete do tabuľky zistíte, prečo Západ na čele s USA a Britániou nemôže „prísť na meno“ Bielorusku a jeho prezidentovi Lukašenkovi. Všetka česť jeho boju za záchranu slovanského genofondu. Ako by to dnes s nimi vyzeralo, ak by tam vyhrala Demokracia? Západ by rád videl výsledky asi tak na úrovni Severnej Afriky. Takže, bratia Slovania, genetický základ stále máme, druhá vec je ale aká ideológia riadi väčšinu obyvateľstva. Prečo napríklad Poľsko – ktoré je dnes oveľa väčšie ako Slovensko – má až 77% obyvateľstva s pôvodným, slovanským genofondom? Len pre zaujímavosť, v celom Poľsku žije iba niečo okolo 150 000 Cigánov. A ako bude vyzerať slovenských 65% slovanského genofondu o povedzme 20 rokov, ak máme už dnes viac ako 1 milión – viac ako 20% – obyvateľstva Cigánov? Ale dokončme otázku Ugrofínov.
Ugrofínov dnes oficiálne priraďujú k tzv. „uralskej“ rase. Možno ju v skutočnosti nazvať aj východotibetskou alebo hybridnou stredoázijskou, ale určite nie altajskou alebo uralskou. Prví mongoloidi, ktorí sa objavili na východe Sibíri boli predkovia národa Inuitov, budúci Eskimáci, ktorí utiekli z juhu Číny na sever. Pred nimi už odtiaľ ušli málopočetné Rody kočovníkov červenej farby kože. Treba však zdôrazniť, že jedných aj druhých prepustili cez svoje zeme sibírski Árijci. Takto naši Predkovia zachránili kmene presídlencov pred úplným zničením. Ak by totiž nedostali možnosť prejsť cez naše územia do neosídlených severných oblastí, všetci títo paleoaziati by dnes už neexistovali, pretože boli nemilosrdne likvidovaní predkami dnešných Číňanov.
V 6. storočí pred n. l. niektoré Rody našich Predkov prenikli do Strednej Ázie. A tam, v Tibete, sa zrodila zmiešaná rasa tých, ktorých dnes učení vedci nazývajú Ugrofínmi. Za čias Hunov – čo je už 5. storočie – sa objavili prví Ugri na Jeniseji, Altaji a Južnom Urale. Vtedy boli spojencami Hunov, od ktorých sa mnohému naučili. V prvom rade životu v stepi a vojne.
Fíni sa objavili vo Východnej Európe oveľa skôr ako Ugri. Prišli z juhu a boli málopočetní, doslovne hŕstka. Preto im aj naši Predkovia dovolili sa usadiť na neosídlenom území, čo sa stalo v 4. tisícročí pred n. l. za tzv. Tripolskej kultúry. Títo kočovníci sa až časom premenili na Fínov, Estóncov a ďalších. Ani dnes ich nie je veľmi veľa, no nároky si robia veľké. Dnes už nemajú problém považovať celú východoeurópsku rovinu za svoje teritórium. Len zabúdajú na to, že všetky archeologické vykopávky napríklad na území Estónska do 3. tisícročia pred n. l. sú čisto slovanské. Podobne to je aj vo Fínsku a ďalších pobaltských štátoch, situácia s Maďarmi je nám známa oveľa lepšie.
Čo si teda vziať z tohto článku? Asi bude účelné dokončiť myšlienku vo vzťahu k článku, na ktorý nás upozornili naši čitatelia. Ak totiž niekto povie v súvislosti s Etruskami, že aj „obRUS môže byť RUS“, hovorí to niečo o „programe na pozadí“. Asi by sme mali prijať za svoje, že všetko sa vyvíja vyložene náhodne, bez akýchkoľvek vzájomných súvislostí a už vôbec niet žiadnej všeslovanskej vzájomnosti. Tu na jednej strane nezaškodí takýmto tiežslovanom trošku mrknúť napríklad na to, čo písal o tejto otázke už Ľudovít Štúr, lebo aj toto je očividne pole neorané. Ale ak sa veci vo svete vyvíjajú vyložene náhodne a izolovane, tak vlastne máme veľké šťastie. Predstavte si, že by nám náhoda neprisúdila názov SLOVANIA, ale napríklad BÁGER či KARBURÁTOR… nehovoriac o ešte horších slovách. No majme na pamäti aj to, že nie všetky naše dnešné slová sú pôvodné, t.j. neboli vytvorené v minulosti našimi Predkami. Takých je – bohužiaľ – už väčšina. A u nás o to viac, že nám vymenili Starosloviensku Bukvicu za latinskú abecedu.
Jedno však urobiť môžeme. Očividne chýbajú informácie z našich vlastných zdrojov. Máme tým na mysli rýdzo slovanského a árijského pôvodu. Budeme preto prinášať viac informácií z minulosti, napríklad kto bol Rama a ako a hlavne prečo sa dostali Árijci do Indie či Škandinávie, kto bol knieža Odin, Rus, Kelt, Slovien, Vandal a ďalšie veci. Pretože dnešným vykastrovaným, vyložene fonetickým písmom nemôžeme pochopiť svet našich Predkov, ktorí mali obrazové myslenie a písmo a ani nepoznáme rozdiel medzi mozaikovým a kaleidoskopickým systémom vzdelávania, tak prinesieme aj viac informácií o obrazovej podstate myslenia a ako ju opäť získať. Kastrát ostane kastrát, nikdy nebude plnohodnotný, ale práve o to tvarom vždy šlo. Toto všetko však nebudeme prinášať preto, aby sme argumentovali proti tiežslovanom, tí nech si robia čo len chcú. V zmysle známe Jamesovho zákona to nemá nijaký význam a na zmienený článok sme okrajovo reagovali len ako odozva na podnet našich čitateľov. Ide o to, aby sa informácie dostávali k tým, ktorí sa už zobúdzajú a hľadajú cestu nahor, po Svarge.
Ešte predtým, ako prejdeme k hlavnej téme nášho článku sa chceme poďakovať všetkým našim čitateľom, ktorí nám na základe našich článkov posielajú ďalšie informácie, ktoré v súvislosti s preberanými témami nájdu sami na internete. Neostáva nám nič iné iba sa radovať, pretože to znamená, že naši čitatelia sa v zmysle zdravomyslia sami púšťajú do hľadania ďalších a ďalší informácií. My ako vždy opakujeme: čítajte všetko, čo sa vám zdá „k veci“. Samotní vaši Predkovia budú postupne otvárať viac a viac kanály, po ktorých vám cez Vertikálu zosielajú ďalšie a ďalšie potrebné informácie. Nezabúdajme, Sila je Energia plus Informácia. Nie každá energia je tvorivá a samotná informácia nie je Múdrosť. Tá sa dosiahne až tvorivým spracovaním informácie vlastnou skúsenosťou. Na druhej strane vôbec nezaškodí, ak budete vedieť aj to, čo o nás hovoria tí, ktorí nám ani nevedia prísť na meno. Sami budete vedieť rozlíšiť – ak používate zdravomyslie – čo je Dedičstvo Predkov a čo vykonštruované umelé nadstavby. Práve schopnosť rozlišovať na základe skúsenosťou nadobudnutej Múdrosti z nás robí Slovanov či Árijcov. Inak sme iba cirkevné či sociálne zvieratá.
Nuž, hoci nesledujeme to, čo o nás píšu iní, na vaše podnety si následne články prečítame. Ale ako zvyčajne, žiadne prekvapenia. Namiesto pevnej konštrukcie systematizovaného poznania Predkov akési svojrázne dojmy, ktoré nemajú oporu vo faktoch. Nuž a ak nejde o dedičstvo našich Predkov, tak môže ísť nanajvýš ak o dedičstvo iných národov. Ale my nie sme „iné národy“ – nech sú akékoľvek múdre – my sme potomkovia Slovanov a Árijcov, Slovienov. Vo Védach sa píše: „NAPLNIŤ SVOJU ÚLOHU POLOVIČATO JE VIAC AKO CUDZIU ZVRCHOVATO“. Aký osoh by sme mali z toho, keby sa všetky naše orgány chceli chovať ako srdce? Máte pravdu – jedine ak smrť. Každý orgán v našom tele má svoju úlohu a každý národ Vesmíre tiež. Len ak si každý splní svoju úlohu môže byť Vesmír v poriadku. A aká je naša úloha? Je napísaná vo Védach, pričom sa nedajte oklamať – patrí tam aj Velesova kniha. Ostatne, na túto tému ešte napíšeme samostatný článok. Nuž a kresťanský národ má Bibliu – je to podanie predkov kresťanov, mohamedánsky národ má Korán – zase podanie ich predkov a tak ďalej. Cudzie nepreberajme ale svoje si nedajme. Je to viac ako fér – no nie?
Ale tak jednu poznámku na adresu „odbornej kritiky“ na nás. Prinášame – a budeme prinášať – aj materiály o Staroslovienskej Bukvici. Naši Predkovia používali názov „Bukvica“ na celú Bukvicu, ale aj na to, čo my „odborne“ nazývame „bukva“. Teda ani my nemáme prečo tento prastarý zvyk meniť. Budeme ich do budúcna rozlišovať na „Bukvica“, čo bude celá sada znakov a „bukvica“, čo znamená pre Slovákov = kresťanov „bukva“. Takejto neodbornej kritike sa dalo predísť prečítaním si odbornej literatúry, ale o to sa naši kritici ani nesnažia. A ak aj, tak ich napadne akýkoľvek iný jazyk vrátane indiánčiny, len ruština nie. Nuž a toto je aj prípad etruskológov. Na 80% svetových etruskológov je Talianov a zvyšných 20% sú Nemci. Ani Taliani ani Nemci nerozumejú slovanským výrazom etruského jazyka, pretože nerozumejú ani dnešnej ruštine. Ale to je predsa normálny jav, ak sa nejaký jazyk neučím – teraz neberieme do úvahy dôvody – tak mu nemôžem rozumieť. A na druhej strane žiadny div, že v ruskej literatúre nájdete preklady etruských textov už v 19. storočí. Ale doba, keď na presadenie si svojej pravdy stačilo poslať križiacku výpravu, ktorá vyhladila celý národ a spálila knihy – aby sa mohlo neskôr napísať, že nič také neexistuje – je nenávratne preč. Od dogiem prechádzame k poznaniu, pretože Viera je „vedenie“, jasné poznanie, nie slepá dogmatika. A nedajme sa pomýliť, dogmy nie sú iba náboženské, ale aj ekonomické, sociálne, vojenské, historické a vôbec akékoľvek, ktoré niekto „zaplatil“ a zavádza nimi nejaké pojmy s ktorými operuje, ale neposkytuje dôkazy. Veď ešte to nie je tak dávno, čo „výkvet“ anglickej vedy tvrdil, že ak vlak pôjde rýchlosťou viac ako 30 míľ za hodinu, tak sa v ňom všetci cestujúci zadusia… verí tomu dnes niekto? A sme opäť „doma“. Už slovo „veda“ je zo staroslovienskeho „Viedať“, t.j. vedieť, poznať. Ak negramotný mních prepíše bukvicu „e“, ktorá sa číta ako „ie“, tak dostane už skreslený význam. A práve preto dnes nehovoríme Sloviensko, ale „Slovensko“, sloviensky jazyk ale „slovenský“, Slovienky ale „Slovenky“ a podobne. Ale o tomto všetkom sme už písali.
Vo veľkomoravskej tradícii sa hovorí o Svätoplukovi a troch prútoch. Hoci naivný výklad to podáva ako ponaučenie pre synov, t.j. ako akúsi „rodinnú záležitosť, my sa pozrime trochu ďalej. Za čias Svätopluka sme tu už mali piatu kolónu – kresťanov, ktorí sa hneď v duchu „aby všetci jedno boli“ prezentovali dvomi navzájom nepriateľskými prúdmi – dnešnými gréckokatolíkmi a rímskokatolíkmi. No a bola tu ešte aj Stará Viera Predkov. Máme teda hneď tri prúty, ktoré – ak by držali spolu – tak by vydržali všetko. Našťastie vtedy tu ešte kresťanov bolo málo, takže okrem uvalenia kresťanskej kliatby na našu krajinu rukami olympionika Metoda (zdroj: Mauro Orbini), toho hneď veľa nedokázali. Naši Predkovia ešte na hlavu porazili Bavorov pri Bratislave r. 907 a Dŕžava s kniežatami existovala skoro 100 rokov až do smrti posledného kniežaťa Sveulada r. 991. Je to iba náhoda, že uhorský kráľ, tzv. sv. Štefan nastúpil na trón až r. 997? Nie, žiadna náhoda. A len pre poriadok zopakujme, že na korunovačných klenotoch kráľa Štefana nájdete Starosloviensku Bukvicu. No a druhý rozmer troch prútov je rovnako jednoduchý. My sme sa nazývali Maličká Rus, vedľa nás bola Malá Rus, nazývaná aj Kyjevská a hneď vedľa Veľká Rus, alebo Tartaria. Nech sa na to pozriete z akejkoľvek strany, vždy vychádza, že pokiaľ sme boli navzájom ako Slovania prepojení – ako tri prúty – tak sme sa dokázali ubrániť. Už citovaný Mauro Orbini hovorí o vojakoch z Tartarie slúžiacich aj vo vojsku SLOVANSKÉHO kniežaťa Sama. Nuž kde môžeme priradiť takých tiežslovanov, ktorí nabádajú na samostatné a od všetkých Slovanov izolované Slovensko? Len k nám dobre známemu projektu Démon Slovanstva… No a už vôbec nás nemôže prekvapiť, že nemajú záujem o Sloviensko, ale to je už v rámci projektu Démon Slovanstva pochopiteľné. Slovieni totiž nie sú ohraničení územím dnešného Slovenska. Pokrývame oveľa väčšie územie.
Keď sa teda naši kritici obávajú, že vnášame ešte nebezpečnejšie „podriaďovanie sa“ Rusom ako za socializmu, tak sotva chápu význam viacerých prútov, ktorý však bol jasný Svätoplukovi už pred 1 000 rokmi. Kto nechápe všeslovanskú vzájomnosť sotva má čo povedať „k veci“ Slovanom… ale možno ho nadšene počúvajú Indiáni.
Vďaka nášmu čitateľovi – ktorému týmto ďakujeme – môžeme priniesť úplný zoznam autorov, z ktorých čerpal Mauro Orbini. Keď pred niekoľkými rokmi zakúpila knižnica Torontskej univerzity exemplár Maur Orbiniho, tak radosť prejavili aj na svojej stránke. My môžeme len s radosťou konštatovať, že kanadská akademická pôda sa zachovala profesionálne a oskenovaný exemplár sprístupnila verejnosti. Môžeme teda vidieť celý zoznam autorov a zdrojov, z ktorých – ako sám hovorí – vo svojom diele čerpal Mauro Orbini:
My sme narátali 287 položiek. Ak sa pozrieme detailnejšie, tak môžeme pripustiť, že sa tam už objavili aj nám známe mená: „Plinio“, „Plutarco“, „Strabone“. No z 287 je to – ak to aj sú tí, ktorých poznáme dnes – žalostne málo. Kresťanská cirkev VŠETKY OSTATNÉ DIELA ZNIČILA, aj keď vieme, že minimálne po jednom exemplári si „odložili“ vo Vatikánskej knižnici. Treba zopakovať, že to sotva bolo všetko, čo kresťanstvo zničilo? Našim čitateľom určite nie.
Smutná je naša minulosť za posledné tisícročie a pred očami nám až temnie, keď si začíname uvedomovať, čím všetkým museli prejsť naši Predkovia. Ale Nebeský Kováč Dedo Svarog dobre pozná svoje remeslo, a preto nás, svojich vnukov, „vykoval“ z dobrého materiálu. Vďaka našim Predkom dožila Svetlá Pamäť Starej Viery až do našich čias. A teraz je už iba na nás, či si ju dokážeme uhájiť, či nebola námaha a utrpenie našich Predkov zbytočné. Niet sa na koho vyhovoriť, hoci ani „Nočná hrdza“ nie je „šitá“ lykom. Nie je preto nijakým prekvapením, že každý muž v našej tradícii prechádzal vojenskou prípravou, ktorá začínala už od detstva. Nehovoríme ani že „musel“, pretože nikto sa tomu nevyhýbal, veď každý chápal, že to nerobí pre seba, ale pre svojich rodných, ktorí ostali za jeho chrbtom v nádeji a Viere. Nikto okrem nás.
Naši Predkovia dokázali – hovoríme najmä o pohraničných oblastiach, ktorou bol aj Maličká Rus, teda naše územie – rýchlo postaviť do zbrane veľké vojsko. Výsledkom tohto ohromného vojenského spojenia (nie každý za svoj prút) t.j. Ordy v efektívnom systéme vojenskej obrany bolo, že Rod každého kniežatstva dokázal v prípade všeobecnej mobilizácie postaviť svojich vojakov. Všeobecná branná povinnosť je mnohotisícročná tradícia Slovanov a Árijcov. Žiadni nájomní žoldnieri, ktorých väčšinou ťažko odlíšiť od nájomných vrahov…
Keď mládenec dosiahol určený vek, tak odchádzal na vyučenie sa vojenskému remeslu. Získaval návyky pästného boja za použitia tých najrozmanitejších zbraní od meča po sekeru, od kladiva po používanie v podstate všetkého poľnohospodárskeho náradia vrátane cepov, vidiel, rýľa atď. Učil sa bojovej príprave v zomknutom útvare, ale nie iba mechanickému pochodovaniu (poradovej príprave), čo má ďaleko ku taktike. Veď v tých časoch Slovania porážali nepriateľa práve umením okamžitého preskupovania sa na bojovom poli, od rozpŕchnutia sa formou chaotickej skupiny po okamžité zaujatie bojovej formácie v akejkoľvek forme.
Po absolvovaní celého výcviku mládenci odchádzali, ale čas od času sa znova vracali, väčšinou na jeseň, po zbere úrody. Takýmto spôsobom mali všetci muži našich Rodov od najmenšieho po najväčšieho poňatie o tom ako bojovať, ba navyše boli celkovo skúsenými mečiarmi, lukostrelcami, kopijníkmi a pod. A čo vedia muži a naša mládež dnes..? Môžeme spokojne spať v nádeji, že obránia v prípade potreby svojich rodičov, starých radičov, deti a všetkých členov Rodov? Namiesto spokojného spánku to vyzerá skôr na ťažkú nočnú moru.
Okamžitá mobilizácia sa realizovala pomocou unikátneho „horského“ systému signalizácie. Na kopcoch a horách na hranici viditeľnosti sa stavali prístrešky a nakladala sa drevená hromada na vatru, ktorá sa oblievala smolou, pričom hneď vedľa ležalo pripravené práchno a kresadlo na zapálenie signálnej vatry. V najbližšej osade žili „horskí“, jedna alebo aj viac rodín, ktoré vedeli o tomto mieste a aj sa oň starali. Keď prišla poplašná zvesť, tak okamžite zapaľovali vatru a ohne sa zapaľovali od hory k hore, čím sa mobilizácia vyhlasovala na obrovskom priestore. Pripravovali sa všetci, pričom následne za ohňovými signálmi prichádzali už honci, ktorí roznášali rozkazy od kniežaťa či vojvodcov. V starom svete neexistoval efektívnejší systém. Ale bola to vynútená nevyhnutnosť. Boli sme trvalo napádaní najmä zo západu.
Majstrovstvo vojenského umenia našich Predkov zahŕňalo samozrejme aj umenie stavať záseky, valy a podobné opevnenia. Používali sme nielen umelo postavené obranné opevnené objekty, ale aj tým najtvorivejším spôsobom sme využívali prírodné objekty.
Po dlhé tisícročia sme používali rozličné spôsoby vedenia vojny. Čriedy koní, pivnice na uskladnenie zbraní a vojenského materiálu ako aj Rodové Kapištia boli trvalo ochraňované družinami. V prípade vzniku vojenskej hrozby si zbrane a koňov rozoberali muži Rodu, kmene, či kmeňové zväzy. Takéto ozbrojené mužstvo bolo nevyhnutné nielen spájať železnou disciplínou, ale aj cvičiť a učiť všetkým potrebným aspektom. Žreci z kapišťa dávali družinám mnohé poznatky. Elita družinníkov poznala nielen mnohé zariekania, ale vedela aj čítať hlbinné volchvovské knihy. Môže sa to zdať nepravdepodobným, pretože takéto knihy sú mimoriadne cenné vzácne. Zhotovovali sa totiž takým spôsobom, že dokázali uchovať informáciu na tzv. „bioelektrickej úrovni“. Znamená to, že znalý čitateľ takejto knihy prijíma nielen informáciu, ktoré je napísaná, vyrezaná, či natlačená, ale aj tú informáciu, ktorá sa usádzala v podvedomí pri čítaní vďaka umeniu veštca. Všetky tieto poznatky pomáhali mobilizovať sily organizmu s cieľom úspešného použitia bojovej mágie, pri použití ktorej skúsený vojak vstupoval do zvláštneho stavu, ktorý mu umožňoval sa skoncentrovať. Vďaka tejto koncentrácii bol schopný presnejšie a veľmi silno zasadzovať údery a rany, uhýbať sa úderom protivníka, znižovať svoj prah bolesti a aj „zabrzdiť čas“, t.j. pre neho sa boj okolo začal odvíjať ako keby v spomalenom filme, zatiaľ čo on si zachovával plnú rýchlosť a silu.
Naši Predkovia vždy chrabro bojovali za svoju zem. Nosili červené štíty s Kolovratmi, prekonávali veľké vzdialenosti, privádzali do hrôzy početnejšie nájazdnícke hordy nielen kresťanských hrdlorezov. Starci vyprávali pri ohňoch svojim mladším nasledovníkom, ako sa končievali ich boje s nepriateľskými vojakmi ozbrojenými obojstranne nabrúsenými mečmi, sekerami a štítmi. Mnohí naši družinníci nosievali červené štíty s rôznorodými zobrazeniami Kolovratu, t.j. druhu svastiky. Takéto štíty sa nevyznačovali iba svojou priamou funkcionalitou, ale aj samotný magický symbol Kolovratu obraňoval vojaka. Solárne oberegové znaky u Slovanov boli často používané na ornamentoch plášťa vojaka, čím nám pomáhali „byť samým sebou“ v prírodnom prostredí.
Súčasťou úboru slovanského vojaka bol vždy aj bojový nôž. Väčšinou zavesený na opasku, často aj za sárou obuvi, v špeciálne upravenej podobe ho majú aj Kazaci dodnes. Kultúra noža je sama osebe samostatnou kapitolou tradície. Okrem základných funkcií je nôž muža aj dobrým a vhodným oberegom. Odev bojovníka mal uzlíky, ktoré boli na podväzku malej poľnej tašky umiestnenej na výstroji aj zbraniach. Tieto uzlíky popi kresťanskej cirkvi vyhlasovali za „diabolské uzly“. Ukazuje sa, že najvhodnejší názov pre čiernych mágov bude prastarý názov našich Predkov – POP. „Kňaz“ totiž znamená „Knieža“, t.j. človeka, ktorý vládne v duchu Konov „Kon + Az“. Farár je zase už pozícia, nuž POP ich vyjadruje najvýstižnejšie. Toto slovo totiž znamená „Prach Otcov Predavší“, čo je najvýstižnejšia definícia a skutočnosť.
V minulosti družina predstavovala nielen kolektív, ale akýsi druh rodiny. V nej sa kalia charaktery bojovníkov. Medziľudské vzťahy ostávajú v podstate nezmenené po veky, no tá atmosféra, ktorú vytvárajú ľudia pri vzájomných kontaktoch ako priatelia v situácii, kedy ich môžu kedykoľvek vrhnúť do samotného bojového pekla, je tradične nezmenená a príťažlivá úprimnosťou, účasťou, vzájomnou pomocou a podporou. Naši bojovníci nemali rovných v majstrovstve ani vtedy, keď bolo potrebné bojovať v lese. Napríklad vojenská doktrína Byzancie zakazovala svojim vojvodcom bojovať so Slovanmi v lesoch, ale predpisovala im organizovať zrážky na otvorenom priestore, no ani toto ich väčšinou nezachránilo pred porážkou.
Vo vojnovom stave vznikala reálna hrozba, že relikvie Rodu či kmeňa budú vystavené požiarom či likvidácii vojnovými udalosťami, preto mladí bojovníci brali so sebou knihy, ktoré mali niekedy aj formu dlhého klbka s uzlíkovým písmom. Rozmotávali ich a potom upevňovali pod odevom na tele. Je známe, že pri viazaní uzlíkov je možné tvoriť obetu Svarogovi, Rodu, Lade, Perúnovi či zariekania. V takýchto prípadoch sa používa prírodná ľanová niť.
Naši Predkovia výborne poznali zvyky našich štvornohých bratov, preto často prenášali do svojho života niektoré osobitnosti totemových zvierat, ale zvieratám sa nikdy neklaňali. V bojových situáciách sa neraz využívali mnohé zvyky a metódy, ktoré boli odpozorované od zvierat. Jestvuje tradícia bojového tajného zasvätenia. V súlade s princípom trojednoty a trojičnosti, tajné zasvätenie je v pohanskej vojenskej tradícii predstavené tromi základnými charaktermi: medveďom, vlkom a rysom. Tu však upozorňujeme, že takéto zasvätenie by nemali nezodpovedne skúšať nezasvätení ľudia, ktorí by mohli vychádzať z rozličných výmyslov a dohadov. Pri neuvážene a nesprávne vykonanom obrade zasvätenia napríklad na „Vlka“, môže človek začať v sebe cítiť doplniteľné kvality a aj ich úspešne používať, no potom takýto stav ho začne v každodennom živote gniaviť. Pri správne vykonanom obrade človek, ktorý prešiel takéto tajné, vojenské zasvätenie, bude prejavovať týmto obradom vyvolané kvality výlučne v extrémnych situáciách, a to bez akejkoľvek prípravy a nastavovania sa. No zároveň sa ľahko vráti do stavu normálneho človeka, keď takáto nevyhnutnosť pominie. Kandidátov na „Medveďov“, „Vlkov“ a „Rysov“ skúma a upevňuje si každý člen bojovej družiny, ktorá je vzájomne spojená tajným, vojenským zasvätením.
Každý si môže dnes vybrať, či bude nasledovať svoje srdce a Dedičstvo Predkov, alebo bude chodiť po šľapajach cudzincov ako lokaj a otrok. Nie je to cesta ľahká, ale je to cesta naša. Ak nepôjdeme po nej, ideme po ceste cudzincov. Nuž, bratia Slovania, kráčajme nahor po SVARGE!
Príbeh Dávida a Goliáša pozná asi každý, no málokto si uvedomuje o čom vlastne Starý Zákon hovorí. Ba čo je ešte horšie, kresťania sa z víťazstva Dávida radujú. Už sme neraz hovorili, že Slovan nie je príslušnosť k nejakému etniku, ale Vierovyznanie. Nuž, pozrieme bližšie sa na to, z čoho sa naši „bratia“ kresťania tak radujú.
Vznik židovského štátu je veľmi úzko spojený s tragickým osudom národa Filištíncov. Filištínci sa objavili v Palestíne v 12. storočí pred n. l. Nepochádzali ani od Grékov, ani od Chetitov, ale boli vytvorení rodovým spojením Slovanov – Borejcov-Herakleitov. Pred príchodom Slovanov bola v Palestíne veľmi ťažká situácia. Mierumilovný národ Kanaánu už dlhý čas viedol nerovnú vojnu s judskými kmeňmi, ktoré z času na čas vtrhávali do ich krajiny. Tieto nájazdy kočovných Judejcov spustošili Kanaán, pretože Judejci prejavovali nepredstaviteľnú krutosť. Mimoriadne sa nenávisťou voči ľuďom vynímal Jozue, ktorý dával svojim hlavorezom rozkazy zabíjať bez milosti nielen všetkých obyvateľov uzurpovanej oblasti vrátane žien a detí, ale pozabíjať ešte aj všetky zvieratá, ktoré pôvodným obyvateľom patrili.
Keď Slovania (Borejci-Herakleiti) prišli do Kanaánu, začali konať v roli ochrancov miestneho bieleho obyvateľstva. Ich príchod veľmi rýchlo zmenil situáciu v prospech Palestínčanov. Nehľadiac na ich malý počet, Slovania mali železné zbrane a začali klásť rozhodný odpor oveľa početnejšiemu a veľmi krutému protivníkovi. Postupne a rozhodne rozširovali sféru svojho vplyvu. Už onedlho po svojom príchode do Palestíny ovládli horu na ktorej postavili kapište, v ktorom zapálili oheň. Keďže následkom toho sa na vrchole hory ukazoval oheň, ktorý vyžaroval svetlo, tak dostala názov Sijan-Hora (od slova „сияние“). Vôkol hory postavili mesto, ktoré nazvali Русская Оселя, a ktoré bolo až oveľa neskôr premenované na Jeruzalem. Hoci to v slovenčine už nevidno, v angličtine sa stále píše JeRUSalem. Koreň „RUS“ je tam viditeľný práve tak, ako napríklad v názve EtRUSkovia. Niet o čom debatovať. Rusi-Slovania dobili aj mesto Silo, čo hlavné sväté miesto Izraela.
Medzi Slovanmi (Borejcami-Heraklitmi) a Kanaáncami sa vytvorili veľmi úzke vzťahy, ktoré sa nezaobišli bez zväzkov, ktoré premiešali krv. Po nejakom čase sa Slovania a Kanaánci natoľko prerodili, že vytvorili nový národ – Filištíncov. Hoci sa následkom tohto premiešania už podstatne znížil počet veľkých ľudí, ešte aj tak sa celých 200 rokov dokázali ubrániť Judejcom. Nájazdy stále neboli pre Judejcov bezpečné.
V 10. storočí pred n. l. si Judejci uvedomili, že bez toho, aby spojili svoje sily nedokážu vyhrať nad Filištíncami. Iniciátorom tohto spojenia bol vodca jedného z kmeňov – Saul. Tendencia spojenia sa ovládla drvivú väčšinu Judejcov. Nakoniec sa všetky kmene spojili a za kráľa si zvolili Saula. No za veliteľa spojeného vojska si zvolili zástupcu iného kmeňa – Dávida, ktorý sa už vyznamenal v predchádzajúcich nájazdoch.
Medzi Saulom a Dávidom hneď vznikol spor týkajúci sa vedenia vojny proti Filištíncom. Dávidovi bolo jasné, že v otvorenom boji na bojovom poli Filištíncov poraziť nedokážu, pretože medzi Filištíncami bolo nemálo takých, ktorí sa poľahky vyrovnali nielen 2-3, ale aj 5-6 Judejcom naraz. Len na ich čele bol gigant Goliáš, ktorý už neraz v minulosti sám obracal na útek celé tlupy Judejcov. Preto Dávid navrhoval postupovať za pomoci ľsti, prefíkanosti a zákernosti. No Saul sa so svojimi vstúpencami hnal do otvoreného boja. Nastal rozkol.
Dávid aj so svojou kmeňovou družinou odišiel od Saula a vyhol sa zrážke. Aby nič nenechal na náhodu, tak oznámil Filištíncom miesto a čas zhromažďovania oddielov kráľa Saula. Filištínci rýchlo zvolali svoje sily a nastúpili na Saula. Okrem toho, Saul vyšiel do súboja s Goliášom a ten ho zabil. Nato sa na Goliáša vrhli synovia Saula, lebo sa chceli pomstiť za otcovu smrť, ale on ich všetkých tiež pozabíjal. Potom sa Filištínci vrhli na Judejcov a rozdrvili ich oddiely.
Po tejto porážke Judejci zvolili za svojho kráľa Dávida, ktorý im vládol od 1005 do 965 pred n. l. Pretože zradil Saula Filištíncom, tak títo mu naivne uverili, následkom čoho ich úmyselne uviedol do omylu a rodové družiny Filištíncov sa rozišli po svojich domovoch. V Ruskej Oseli ostala iba rodová družina Goliáša. Toto rýchlo využil Dávid, ktorý zhromaždil vojsko a vystúpil proti rodovej družine Goliáša. Nehľadiac na značnú číselnú prevahu Judejcov sa Filištínci s Goliášom postavili Judejcom na odpor.
Nová zrážka začala tak, že Goliáš vystúpil pred svoju formáciu a podľa obyčají tých čias začal vyzývať na boj kohokoľvek z vojska protivníka. No z Judejcov sa nikto neodvážil proti nemu nastúpiť nielen preto, lebo Goliáš meral okolo 290 cm, ale hlavne preto, lebo všetci si ešte živo pamätali smrť Saula a jeho synov. Štyridsať dní vychádzal Goliáš vyzývať na súboj pred Izraelčanov. A toto neostalo bez následkov. Nervové vypätie a dlhodobé bdenie v ťažkom brnení sa vypomstilo na zraku, ktorý sa mu začal rýchlo zhoršovať.
Práve preto už niekoľko dní pred tragickým súbojom začal s ním na miesto súboja vychádzať zbrojnoš. Zhoršenie zraku bolo také veľké, že Goliáš už sotva rozlišoval blížiaceho sa človeka. A práve toto si všimol a využil Dávid. Potom vzal prak, krátky meč a priblížil sa natoľko, aby mohol z bezpečnej vzdialenosti trafiť z praku Goliáša. Dlažobný kameň vystrelený z praku Goliáš nezaregistroval a teda sa nedokázal uhnúť. Padol, čo hneď využil Dávid a rýchlo k nemu priskočil a krátkym mečom mu odrúbal hlavu.
Filištínci, vystrašení smrťou Goliáša, sa stiahli do mesta a zavreli brány. No Dávid nedal rozkaz zaútočiť na mesto. Namiesto toho vyslal množstvo vyzvedačov, ktorých úlohou bolo nájsť skryté podzemné chodby do mesta. Vyzvedači boli úspešní a chodby našli. Keď padla noc a väčšina Filištíncov spala, Izraeliti vstúpili podzemnými chodbami do mesta a spustili nemilosrdné jatky. Neušetrili vôbec nikoho. Z tejto pohromy sa Filištínci už nikdy nespamätali. Dávid po zmocnení sa mesta ho premenoval na Jeruzalem a Sijan-horu na Sion. Za Dávidovho syna Šalamúna boli Filištínci definitívne dobití a úplne prestali existovať.
Aký uzáver môžeme urobiť z tejto katastrofickej udalosti? Jedine ten, že dokonca aj najmodernejšie zbrane, mužnosť a vojenská cnosť obrancov krajiny sa môžu ukázať nedostatočnými proti zákernému a neľútostne krutému protivníkovi. To zároveň ukazuje, že genocída, ktorá prebieha na bielych ľuďoch pred našimi očami už bola veľakrát v minulosti odskúšaná a dotiahnutá do konca. Prečo práve teraz by mali mať iný cieľ? Už Marcus Aurelius povedal: „Len hlupák si myslí, že zlí ľudia nerobia zlé veci“.
Tento príbeh našiel svoje „zverejnenie“ – pravdaže, v značne zmenenej podobe – v biblickom podaní príbehu o boji hrdinského Dávida so zlým Goliášom. Prekvapovať a zároveň zarmucovať nás môže najmä to, že bieli ľudia našej krajiny, ktorí vyznávajú kresťanstvo, vychvaľujú Dávida a znevažujú pamiatku Goliáša. Pritom sa ani nenamáhajú si uvedomiť, že vychvaľujú nenávisť voči ľudstvu a preklínajú – na základe podania Judejcov – svojho vzdialeného, mužne a tragicky zomrelého Predka, ktorého pamiatka si zaslúži len tie najvyššie a najvrúcnejšie ocenenia. Ale toto už je raz podstata kresťanstva – piata kolóna cudzincov medzi Slovanmi. A koľko takých udalostí ešte zvelebujú?
Konanie Dávida dalo poslednú bodku za likvidáciou a vytlačením Slovanov a Árijcov z Mezopotámie, Malej Ázie, Iránu a Palestíny. Tento príklad ešte raz ukazuje, že oddelenie sa akéhokoľvek národa od základnej masy Slovansko-Árijského spoločenstva nevyhnutne privedie k jeho transformácii alebo zahynutiu. Z tohto pohľadu nie je výnimkou ani osud Etruskov.
Keď už sme spomenuli kresťanstvo, musíme si znovu pripomenúť, že jeho základom je Judaizmus. Kresťanstvo je vlastne iba jednou z jeho smerov. Podstata je v tom, že ako Starý, tak aj Nový Zákon bol napísaný Judejcami. Základné myšlienky Nového Zákona a mechanizmus jeho vloženia do masového vedomia bol vypracovaný v judejskej sekte náboženských fanatikov Esénov. Eséni už približne 300 rokov pred narodením J. Krista pracovali na tom, ako podriadiť vedomie Gojov (nežidov) najskôr svojmu vplyvu, a potom aj vláde.
Eséni najskôr rozpracovali religiózno-ideologický systém a následne začali vypracovávať mechanizmus jeho nasadenia. Pred J. Kristom bolo tiež veľa prorokov, ale žiaden z nich nezaznamenal nijaký úspech. Ten prišiel až potom, ako Eséni zistili, že väčšina ľudí živo reaguje na utrpenie druhých ľudí a že sa zároveň snažia niečím trpiaceho podporiť. Po tomto zistení už potrebovali iba vychovať človeka, ktorý bude schopný ísť na sebaobetovanie a vypracovať mechanizmus tragédie.
Klaňanie sa J. Kristovi v prvom rade umožnilo Judejcom dostať pod svoj vplyv masové vedomie iných národov, ale aj za pomoci primitívnej a svojskej formy skryť pravdivé poznanie o Stavbe Sveta a tým maximálne sťažiť je vedecké poznávanie. Predkresťanská interpretácia minulosti vychádzala objektívne z ohnísk človečenskej Kultúry. Tá bola Slovansko-Árijská, čínska, egyptská, dravidská, babylonská, grécka a podobne. Každý si po svojom zaznamenával svoju minulosť a mal aj svoje letopočty.
Objavenie sa kresťanstva bolo vážnym krokom v procese zmeny všeobecného vedomia. Od jeho nástupu k moci sa všeobecné vedomie muselo zmieriť s novým mocenským poriadkom zakabalenia v bežnom živote, ktorému našli odôvodnenie v nedokonalosti človeka. Ale to nebolo všetko. Kabalu naložili aj na duchovný stav človeka. Ak predtým bolo na výber, tak teraz už žiadny neostal. A takto bolo možné na mnohé druhy ľudskej činnosti vydať zákaz. Následkom toho sa pod zákazom ocitli nielen predpovede, proroctvá a podobné veci, ale aj samotná veda, a to najmä tá o minulosti, čo nevyhnutne vyvolalo utratenie mnohého poznania, ktoré sa „nezmestilo“ do kresťanskej dogmatiky.
Tí ľudia, ktorí prijali a uznávajú vyvolenosť Judejcov ako národa, ktorí ich históriu prijímajú za svoju, ktorí vychvaľujú Izrael, sa všetci klaňajú kmeňovému bohu Jahve, bez ohľadu na to, či sa jeho ipostáza nazýva J. Kristus, Mária a podobne.
Táto úzkoprsosť kresťanstva neumožnila, aby sa v živote materializovala idea „dobra a lásky k človeku“, na ktorej ako keby bazíruje kresťanstvo. Následkom prijatia kresťanstva národmi nad všetkými týmito národmi začali vládnuť Judejci. Kresťanstvo zničilo sebahodnotenie činov ľudí a národov tak, že ho zamenilo za hodnotenie kmeňového „boha“ Judejcov. Judejci vytvorili svoje sväté knihy tak, že použili povesti, rozprávania a poznanie Sumerov, Egypťanov, Indov a našich Predkov, prepracovali ho do tvaru, ktorý je pre nich výhodný tak, aby sa zvrátila podstata minulých udalostí, ktoré sa takto stali dokonca vyložene nepravdepodobné. Už len samotný kresťanský letopočet „od narodenia J. Krista“ diskriminuje všetky ostatné kultúry: čínsku, indickú, moslimskú, ani nehovoriac o našej.
Kresťanstvo oddelilo duchovné od svetského, čím vnieslo rozkol do Duší ľudí, do rodiny, do Rodu. Oddelilo človeka od Prírody a vnútilo mu „civilizovanú“ cestu, ktorá je s Prírodou v konflikte. Tým, že vyhlásilo rovnosť všetkých ľudí pred judským bohom, kresťanstvo zároveň rozdelilo ľudstvo na bohom vyvolených (t.j. kresťanov) a nekresťanov. Týmto dalo do rúk Judejcov mocnú ideologickú zbraň v boji s statnými národmi, a to všetko rukami tých istých národov. Nuž, niet sa ani čomu diviť keď vidíme, že boli zničení Slovania na Labe, v Prusku, Rakúsku, Indiáni v Severnej Amerike a podobne. Krížové výpravy nasledovali jedna za druhou, odnášajúc do hrobov milióny ľudí. Nuž ale čo chceme od kresťanov, ktorých podstata je tá, že žijú podľa Starého a Nového Zákona, ktoré boli vytvorené Judejcami. Dostali aj modlu ku ktorej sa modlia – J. Krista. No pokiaľ si budú myslieť, že im je dobre žiť pod kontrolou Judejcov, potiaľ sa bied nezbavia. Dnes už aj objektívne dôkazy potvrdzujú, že zavedenie kresťanstva spôsobilo zabrzdenie vývoja všetkých tých národov, v ktorých sa udomácnilo.
Keďže kresťanom sú všetci ľudia rovní – okrem vyvoleného národa – tak by mali prekvitať láskou aj k Cigánom. Vieme, že ich máme na Slovensku už nad 1 milión – a nikto tento problém nerieši. Prečo si vlastne kresťania sami nefinancujú svoju cirkev, ktorú tak milujú, ale musíme ju všetci platiť z daní, hoci nás oklamala o majetky, ktoré im ako keby znárodnili komunisti, ktorí im v skutočnosti nič neznárodnili? Prečo drancujú naše lesy a nám to nevadí? Prečo sa kresťania sami neskladajú a nefinancujú aj svojich milovaných blížnych, parazitujúcich Cigánov? Prečo to nie je ochotná konečne vyriešiť žiadna vláda? Jedna z odpovedí je volebná sila Cigánov, pretože v demokracii majú volebné právo všetci paraziti, narkomani, zločinci, násilníci a podobná háveď. Nuž ale prečo sa neoprieť o prax Európskej Únie? Vysoko demokratické pobaltské republiky – Estónsko, Lotyšsko a Litva – dodnes neuznali ruské obyvateľstvo ich krajín za rovnocenné. Rusi v nich nemajú volebné právo a sú diskriminovaní, aj keď sa v tých krajinách narodili. Prečo my nezrušíme volebné právo Cigánom? Nebudeme ani prví, veď tri pobaltské republiky veselo v Únii fungujú a nikomu to nevadí.
Čo dodať? Oddelenie sa od ostaných Slovanov, zakrývanie si očí pred vlastnou minulosťou a neúcta k pamiatke vlastných Predkov nikdy neskončilo dobre v minulosti a nemôže skončiť dobre ani dnes. Nezabúdajme, že nás, bielych ľudí je na svete už iba 2,7%, hoci pred 100 rokmi nás bolo niečo nad 20%. Kto nám pomôže, ak nie my sami? Žeby kresťania? Zobudíme sa, alebo zomrieme spiaci?
Sľúbili sme si, že budeme prinášať aj tematiku bojového umenia. Pre našich čitateľov už určite nebude prekvapením, že umenie bojovať musí ovládať každý Slovan alebo Árijec. Iste, každý na úrovni svojho evolučného vývoja, ale dôležité je to, že ten, kto si na to „zaplatí odborníkov“ jednoducho k nám nepatrí.
My už vieme, že schopnosti, ktoré sa nadobúdajú cvičením bojových umení nie sú zamerané výlučne na porážku nepriateľa či zabíjanie, majú oveľa vyšší záber. Skutočný Víťaz – myslíme člena kasty – sa uplatní najmä ako rozhodný človek, ktorý ani pod tlakom času či situácie nestráca hlavu a vie sa rýchlo a správne rozhodnúť. Rovnako vie ľudí rýchlo odhadnúť a zadeliť na správne miesto. No tak či onak, musí vedieť, čo to je boj.
V okamihu napadnutia a hrozby fyzickej ujmy sa ľudia začnú chovať inak, ako je ich bežným zvykom. V takejto situácii človek reaguje jedným z dvoch spôsobov. Ak má odcvičený dostatok hodín – otázka je ešte ako – tak pod hrozbou nebezpečenstva sa veľmi pravdepodobne prepne do stavu, ktorý riadi podvedomie a začne automaticky reagovať v rozsahu nahromadených návykov v tomto smere. Tu môže byť – v závislosti od svojich schopností a stavu osvojenia si bojových návykov – viac alebo menej úspešný, ale rozhodne bude konať. Treba doplniť aj to, že cvičením bojových umení sa otvára aj kanál Rodovej pamäte, t.j. ak v minulom živote už človek nadobudol bojové skúsenosti, tak sa bude učiť oveľa ľahšie a rýchlejšie ako tí, ktorí takú – hoci karmickú – skúsenosť nemajú. Druhý prípad je typ „Ježiško“, ktorý sa nikdy „neznížil“ k niečomu takému „hnusnému a primitívnemu“ ako je nácvik sebaobrany hoci aj pre seba a svojich blízkych, pretože – okrem iného – na to je predsa Polícia, prokuratúra, súdy… Takýto človek upadne doslovne do takého šokového stavu, že sa nebude schopný v hrôze ani len pohnúť. Sám si odsúhlasil svoj koniec – teda v prípade vzniku skutočnej hrozby.
Tí, ktorí sa radšej zaoberajú vysoko morálnymi činmi (t.j. zarábaním množstva peňazí), si nanajvýš tak kúpia nejakú zbraň, s ktorou pravdepodobne nikdy nebudú poriadne cvičiť. Veď stačí mať pištoľ či kvalitný nôž vo vrecku a ostatné „príde samo“. Nuž, ak by na to, aby sa človek stal dobrým vojakom stačilo iba dostať zbraň, tak to by bolo naozaj veľmi jednoduché a všetky štáty by mali rovnako efektívne armády… Stlačím spúšť a už to ide… Len akosi si nedomyslia, že ten, na koho budú strieľať či útočiť nožom – ak pôjde o život jemu, alebo členom jeho rodiny – nebude taký debil, aby mu stál ako filmový model. Keď na to prídu, bude už neskoro. A tu platí ono čínske príslovie: Všetci ľudia sú múdri, ibaže jedni predtým a druhí potom.
Nuž, pozrime sa na niektoré aspekty boja s chladnými zbraňami. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že samotný fyzický boj a „hrubomateriálne“ vlastnosti zbrane nie sú prvorado rozhodujúce pre víťazstvo v boji na život a na smrť.
Môžeme smelo povedať, že neexistuje dokonalejšia sečná zbraň ako kazacka šabľa – „šaška“. No ak by ju chcel niekto hodnotiť podľa materiálu, z ktorého je vyrobená, tak je na nesprávnej stope. Šabľa síce musí byť vyrobená z vysoko legovanej ocele – ktorá pochádza od Skýtov – ale to nie je celé tajomstvo úspechu. Ocele sú dnes rôzne, niektorí si myslia, že najlepšia vôbec je tá, z ktorej robia samurajské katany, iní počuli o švédskej či damaskej oceli, ale to všetko nie je podstatné. Najdôležitejšia je molekulárna mriežka materiálu – ak už hovoríme o chémii. Ale naši Predkovia nepoužívali materialistickú chémiu, ale alchýmiu. Je známe, že charakterníci ovládajú umenie tzv. železnej košele – ide o takú energetickú ochranu človeka, že sa ho nedotkne chladná zbraň, ani ho nemôže zasiahnuť guľka. No takúto energetickú ochranu si vedia vytvoriť aj koščeji – a preto sa veľmi často nedajú zabiť zbraňou. Teda nedokáže to hocikto. Z takéhoto dôvodu napríklad naši Predkovia umiestňovali na hornú tretinu šable alebo meča runové nápisy, ktoré takúto energetickú ochranu lámali. Ale takúto ochranu môže premôcť aj vhodné pravslávenie, mantry či vhodná modlitba. Ide o jav, ktorý už poznáme – najsilnejším živlom je naša myseľ, ktorá si dokáže podriadiť nižšie postavené živly. Duch riadi hmotu a nie naopak. Ale aby to „fungovalo“, musí byť človek duchovný, a nie materialistický. Morálka je nanič, musí byť mravnosť – a poznanie.
Na tieto tvrdenia už existuje aj empirický, vedecký dôkaz, aj keď dôkazy takéhoto charakteru sa veľmi „nenosia“. Vedci zostavili kameru, ktorá pracuje na takej vysokej rýchlosti, že zachytí aj let letiacej guľky zo strelnej zbrane. Toto by nebolo samo osebe až také prekvapujúce. Jednu skupinu vedcov však raz napadlo zosnímať takouto kamerou karatistov ako lámu tehly, či iné pevné predmety holými rukami. Stačí si len uvedomiť fyzikálnu podstatu javu – môžu kosti a svaly prebiť pevné materiály? No a vysokorýchlostná kamera dala odpoveď – nemôžu. Na takýchto záberoch totiž vidno, že tehly sa lámu ešte predtým, ako nimi prechádza ruka karatistu. Láme ich energia, presnejšie taký zmenený stav vedomia, do ktorého sa za určitých okolností dokáže dostať myseľ. Každý z nás už o takých veciach počul – čo dokáže urobiť matka, keď zachraňuje dieťa z nebezpečenstva, človek, ktorý sa dostane do ohrozenia života a podobné situácie. Práve z dôvodu „výcviku“ nášho vedomia pre takýto stav sa na našich slávnostiach odpradávna chodí naboso po uhlíkoch alebo rozbitom skle.
Takže späť k materiálu šašky – okrem špecifického tvaru je najdôležitejšie použitie takého materiálu, aby umožňoval „vyvrhnutie“ energie smerom z ruky charakterníka do šable a von. Aktívna, t.j. útočná časť šable je jej navná časť, t.j. horná tretina. Naše bojové umenia sa nezaoberajú estetickým šermovaním – techniky a práca s energiou je zameraná výlučne na likvidáciu nepriateľov. Je to boj o prežitie. Charakterník sa dokáže dostať do takého stavu vedomia, že sa stáva pre kresťanských vojakov, či vôbec všetkých vojakov Síl Temna neprekonateľný. Možno ste počuli o kazackej „lave“, čo je typická bojová formácia kazakov na koňoch pred útokom na nepriateľa ktorý najčastejšie prevyšuje počtom našich. V strede formácie podľa Konu Rita zadáva charakterník rytmus pre celú jednotku. Keď sa lava pohne do útoku, tak nastávajú zvláštne, pre nepriateľov nevysvetliteľné javy. V smere útoku našej jazdy aj na niekoľko stoviek metrov pred lavou ľahá tráva v smere pohybu našich proti nepriateľovi, t.j.v smere toku energie. Útok je vedený charakterníkmi na najsilnejšiu časť nepriateľského vojska. Pod vplyvom koncentrácie energie nastáva jav, že už najelitnejšia časť nepriateľského vojska, na ktorú je nasmerovaný prvý úder je doslovne hrôzou paralyzovaná a jeho vojaci nie sú od hrôzy schopní sa ani pohnúť.
Charakterník sa pred bojom, podľa potreby, vie dostať do stavu takého zmeneného vedomia, že dokáže meniť priestorové a časové charakteristiky okolo seba, ktoré sú voči Duchu relatívne. Fyzicky to vyzerá napríklad tak, že sa „prepne“ pred bojom s nepriateľom do stavu „bojového tranzu“ pomocou krátkej dychovej kombinácie a „vstúpi“ do špecifického časopriestoru použitím svojho tajného mena (z Menorečenia). Potom si chytí chochol vlasov a povie „JASA“ – tento výraz nevedome používame dodnes v tvare „jasné“, „jasnačka“ a podobne, aj keď v prípade charakterníkov ide o oveľa hlbší význam. Potom vezme do oboch rúk šable a vstúpi sečou do nepriateľského vojska. Síce ojedinele, ale predsa sa niekedy stávalo, že niektorý charakterník v boji uviazol v stave „bojového tranzu“ tak hlboko, že sa už nevedel z neho dostať von. V takom prípade sa stal hrozbou pre ostatných, a preto – ak sa ho nepodarilo vyviesť z tranzu – ho museli vlastní zabiť.
Keď už spomíname charakterníkov, tak si povedzme, čo nám pred nedávnom dali vedieť. Od februára tohto roku nastáva jav, že sa začína podstatne skracovať čas, ktorý je potrebný na napĺňanie ľudských želaní. Ak sme na splnenie želania, t.j. materializáciu myšlienky potrebovali do minulého roku napríklad 1 či 2 roky, tak odteraz sa tento čas postupne môže skracovať napríklad na 1 mesiac. Je samozrejme dôležité, aké máme želania, pretože vieme, že všetky sa plnia. No v danej inkarnácii sa plnia iba tie, ktoré máme „v náplni“ našej lekcie. Ak si vytvárame želania „nekompatibilné“ s danou inkarnáciou, tak si hrubo „predprogramujeme“ naše budúce inkarnácie, pretože sa môže stať, že na to, aby sa splnili sa budeme musieť znovu narodiť v Javi a v Noci Svaroga (peniaze, drahé veci…), hoci inak sme už napríklad mohli byť v šestnásťrozmernom Svete Svetlej Navi. A tak sa môže stať, že namiesto evolučného výstupu nahor sa zamotávame stále hlbšie a hlbšie do karmickej siete… Nuž, život v období zmeny Vekov je pre mnohých pasca, aj keď zostavená vlastnou mysľou.
Už spomínané mantry slúžia na riadenú zmenu stavu vedomia. Pomocou nich sa možno napojiť na vysoké frekvencie, ktoré sú inak neprístupné. No a otvorením kanálu nahor – Vertikály – môžu zostupovať potrebné informácie. My už vieme, že grécki pologramotní olympionici Cyril a Metod práve preto ako prvé odstránili zo Staroslovienskej Bukvice tých 5 bukvíc, ktoré sme používali na nadväzovanie kontaktu v Vyššími Svetmi, pričom ďalším štyrom dali grécke zvuky. Primitívnejšie jazyky nie náhodou nemajú zvuky otvárajúce najvyššie čakry. Cirkevnému zvieraťu stačí žiť na troch najspodnejších čakrách – len aby sa nezobudilo a celý život financovalo cirkevných parazitov. Ako príklad „technického“ použitia mantier poslúži štart vimany, ktorú r. 1895 postavil a pred verejnosťou odskúšal profesor Talpade z Bombaja. Kniha Vimanika Šastra síce obsahuje návod, ako takéto zariadenia postaviť, ale povrchové čítanie sanskritského textu podáva iba povrchový, t.j. fonetický význam, ktorý je všeobecne známy aj z anglického prekladu. Ale na to, aby sa presne získala informácia aké zliatiny použiť, či aké je presné chemické zloženie paliva, to ani zďaleka nestačí. Podľa svedkov, v tejto fáze jeden predčítaval zodpovedajúce mantry a druhý Šastru a poznanie im bolo zjavené. Vimana pred svedkami – hovoríme o roku 1895 – vzlietla do výšky cca 450 metrov, a potom bezpečne pristála na tom istom mieste. Profesor ju nazval „Priateľ vetrov“. Neskôr sa situácia vyvinula tak, že profesor už viac pokus neopakoval, pričom výkresy predali nejakej anglickej firme. No neznalosť obrazového sanskritu a správnych mantier sa nedá ničím nahradiť.
Z Véd poznáme príklad, ako sa pomocou potrebných mantier dajú prekonávať obrovské vzdialenosti vo Vesmíre. Napríklad na nových Zemiach nie sú inštalované Brány Medzisvetia („Hviezdne Brány“), preto ju musí najskôr fyzicky navštíviť Vajtmana či Vajtmara. Let sa realizuje tak, že najskôr sa vyberá kurz na potrebnú Hviezdu. Keďže všeobecné ponímanie vzdialeností máme „inštalované“ v hlave, tak si dokážeme predstaviť ľubovoľnú konfiguráciu Zemí v Galaxii. Vákuum je špecifický stav energie a nie prázdno. Je to systém, ktorý má odovzdávania schopnú formu. Potom sa načítava nevyhnutná mantra (t.j. „potvrdená forma odovzdania toku“), pretože na princípe okamžitého odovzdania informácie (naša horeuvedená predstava), t.j. vzájomného pôsobenia sú zostavené všetky naše hymny, modlitby, pravslávenia, mantry, či celkovo obracania sa z celého srdca. Koráb sa takto „odeje“ do energetického poľa za použitia „Nebeských Ihiel“ (opísané vo Védach) a vykoná Prechod, t.j. „preklenie“ priestor.
Znovu môžeme iba pripomenúť, že nijaká súčasť našich prastarých Obradov či Rituálov – vrátane používaných textov – nie je náhodná. Všetko má svoj presný zmysel. Ale vráťme sa k pôvodnej téme. Táto „odbočka“ bola potrebná preto, aby sme zdôraznili dôležitosť súčinnosti mysle aj v príprave na boj.
Nôž je najdôležitejším druhom zbrane rozviedčika – budeme používať tento termín, keďže je naviazaný na našu vlastnú minulosť; niektorí si ho pamätajú ešte z povinnej vojenskej služby, pre mladších len povieme, že ide o prieskumníka – je nôž. S puškou či automatickou dlhou zbraňou sa pri realizácii prieskumu ťažko pohybuje, a sú málo užitočné v tesnom boji muža proti mužovi. Oveľa lepšou zbraňou na takéto účely je zákopová lopatka – tá pôvodná, ktorá sa nedá skladať – ale ani táto sa spravidla na prieskum neberie. No nôž máme pri sebe vždy. Nasledujúci opis zásad použitia noža v boji pochádza z výcvikových materiálov Specnazu, aj keď je krátený.
Boj s chladnou zbraňou vrátane noža nie je umelecké šermovanie s cieľom demonštratívne ukázať súperovi čo všetko vieme. Práve naopak, práca nožom je predurčená na znemožnenie akéhokoľvek činu protivníka. Takýto boj sa prakticky končí hneď po tom, ako sa začal. Ak nás protivník nestihol napadnúť ako prvý, tak rozviedčik bleskurýchlo zasadzuje dva-tri smrteľné údery a preskakuje na nasledujúceho protivníka. Ak začal prvý útočiť protivník, tak je nutné mu najskôr nožom zasiahnuť útočiacu končatinu a nasledujúcim úderom nožom nepriateľa zabiť, alebo ťažko zraniť.
Nôž musíme začať cítiť ako keby to bola súčasť našej ruky. Na prácu s nožom pri nečakanom stretnutí s protivníkom je nevyhnutná bleskurýchla reakcia. Pre úspešné zvládnutie takéhoto boja je nevyhnutné precvičovať všetky základné údery nožom tak dlho, až nadobudneme úplne automatické pohyby. Môžeme teda povedať, že medzi tri hlavné princípy práce s nožom patrí predovšetkým rýchlosť, potom presnosť zásahu a jednoduchosť. V boji sa nesmú používať slabé či nenacvičené údery, ani sa nemožno spoliehať na zložité kombinácie.
Nôž sa najčastejšie nosí v puzdre, preto je nevyhnutné detailne vypracovať a nacvičiť jeho tasenie až do úrovne reflexnej reakcie. Samotný pohyb tasenia noža je vyložene individuálny, pretože závisí od umiestnenia puzdra, vzrastu rozviedčika, dĺžke rúk, nosenom odeve a ostatnej výbave. Pre jednoduchosť – do prieskumných akcií sa vždy nosí viacero nožov – sú principiálne používané tieto umiestenia puzdra: na opasku na boku, na bedrách, na opasku za chrbtom, v rukáve a za golierom oblečenia. Všetky varianty je nevyhnutné nacvičovať pravou aj ľavou rukou.
Všetky pohyby sa musia nacvičovať ako na mieste, tak aj v pohybe, pričom tasenie za pohybu má najvyššiu prioritu. Ďalej, všetky údery bojovým nožom je nevyhnutné nacvičovať najskôr na figurínach alebo iných vhodných objektoch a následne na partnerovi za použitia gumového noža (nie dreveného). Všetky techniky je potrebné vykonávať v prvom rade rýchlo, ale pritom nezabúdať ani na presnosť. Nácvik s partnerom by mal imitovať reálny boj, t.j. môžeme začať v telocvični, ale potom je nevyhnutné prejsť priamo do terénu.
Pre sečné, t.j. rezné údery sú základnými cieľmi zápästia a lakte rúk, môžu sa smerovať aj na tvár, šiju a nohy. Útoky na ruky sú základné pre použite v boji. Útok na nohu z vnútornej strany zbavuje nepriateľa schopnosti sa pohybovať a ak sa rana rýchlo neošetrí, tak rýchlo vykrváca.
Pod jednoduchosťou práce s nožom sa myslí vyhýbanie vymýšľaniu komplikovaných trajektórií, „hry“ s nožom s palcami, prehadzovanie noža z jednej ruky do druhej, vykonávať pohyby bez úmyslu zasiahnuť protivníka (strašiť). Hoci je potrebné kombinovať obranu s útokom, všetky kombinácie musia zásadne vychádzať z dobre nacvičených elementárnych trajektórií, pričom do jednej akcie neskladajme viac ako dva, maximálne tri údery.
Nôž sa drží v dvoch principiálnych úchopoch: ostrím špicu nahor od veľkého palca – nazýva sa aj „priamy“ – a ostrím hrotu nadol od veľkého palca – často nazývaný aj „obrátený“ úchop. Nezávisle od druhu úchopu noža je nevyhnutné dodržať pravidlo uchopenia noža po diagonále dlane, pričom sila úchopu je sústredná v kruhu, ktorý je tvorený prstenníkom a malíčkom. Ukazovák, prostredník a palec zbraň pridržiavajú len zľahka a nasmerovávajú ju na cieľ, pričom koncentrovanie sily úchopu do týchto troch prstov je znakom neskúsených začiatočníkov. Pri obrátenom úchope je prípustné aj uloženie palca na vrchol rukoväte.
Základný pohyb premeny úchopu z priameho na obrátený a naopak pozostáva z detailne nacvičeného pohybu prstov a celého zápästia ako jedného celku. Tento prvok sa nesmie podceniť a ani v bojovej situácii zbytočne používať. Najskôr je potrebné ho nacvičiť do úplnej dokonalosti tak, aby nôž za žiadnych okolností nevypadol z ruky. Až pri dosiahnutí schopnosti pevného držania noža v okamihu zmeny úchopu je možné pokračovať v nácviku takejto premeny v cvičných súbojoch.
Medzi základné dráhy noža patria tieto údery: klacie (vpred, nahor, nadol) priamym úchopom, klacie údery obráteným úchopom (zhora, zboku, zdola nahor) a tiež sečno-rezné priamym úchopom (zhora nadol po priamke aj po diagonálach) a tiež obráteným. Spolu ide o 10 druhov úderov.
Priamy, klací úder priamym úchopom sa dá najľahšie zvládnuť. Vďaka jeho priamej dráhe je najrýchlejším a najkratším úderom. Priame údery obráteným chvatom si vyžadujú zvýšenú pozornosť pri nácviku, pretože práve proti týmto technikám je nasmerovaný najväčší počet sebaobranných techník v systémoch bojových umení. No bez zvládnutia týchto techník nemožno hovoriť o ovládaní boja nožom. Pri nácviku sa venuje pozornosť aj technike výkroku vpred a práci ramien a bedier.
Pri klacom údere nahor je pozícia nôh spravidla vyššia, ako pri údere vpred a nadol, pričom hmotnosť tela je rozložená rovnomerne na obe nohy. Používa sa na zasiahnutie hrdla, brucha či bočných častí tela na veľmi krátku vzdialenosť.
Klací úder nadol sa najčastejšie používa po zhodení protivníka na zem, alebo na zásah rozkroku a bedier.
Klací úder obratných úchopom zhora nadol sa vykonáva rýchlym rozmachom na úrovni hlavy ale nie vyššie, lebo sa naruší rovnováha. Pokračuje bez zmeny tempa pohybu silným zásahom zhora nadol pri kontrole rovnováhy. Ostrie noža sa nachádza v jednej rovine so smerom úderu. Potom okamžite vráťte nôž do predchádzajúcej pozície po tej istej dráhe, čo je veľmi dôležité pri zasiahnutí cieľa. Ak by nôž zmenil smer pohybu v rane, tak sa môže v nej zaseknúť a môže byť komplikované ho vytiahnuť von a protivník môže zatiaľ v agónii zasiahnuť vás smrteľným úderom.
Sečno-rezné údery umožňujú ohromné spektrum rôznych činností – od aktívnej obrany prerezaním žíl a artérií na rukách a nohách protivníka po silné ukončovacie údery do oblasti šije a tváre. Diagonálny úder zdola nahor obratným úchopom sa vykonáva od pravého kolena či boka zdola nahor. Je to dobrý úder, pretože je ho veľmi ťažko vopred predvídať, či dokonca zaregistrovať. V prípade, že protivník nám zachytí ruku, tak jednoduchým otočením noža v pästi nahor ho ľahko porežeme. Je vhodné ho kombinovať s klacím úderom zhora nadol, keď koniec jedného úderu je začiatkom druhého.
Pri nácviku priameho úderu zhora nadol urobte veľký výkrok pred ľavou alebo pravou nohou a zároveň rýchlo spusťte nôž vpred nadol pravou rukou od pravého ucha. Pohyb ukončite na úrovni bedier. Úder musí viesť po presnej vertikálnej línii, následkom čoho pri správnom vykonaní pohybu nôž presekne vzduch s charakteristickým svistom.
Diagonálny úder zhora nadol sa vykonáva po uhlopriečke pred telom, napríklad od ľavého ucha k pravému bedru. Vyznačuje sa veľkou silou, ktorá vychádza z rotačného pohybu svalov trupu.
Diagonálny úder zdola nahol priamym úchopom štartuje z pozície „ľavého kolena“ rýchlym švihovým pohybom zdola nahor doprava. V okamihu zásahu sa päsť ruky maximálne vytáča nahor, čím sa generuje dodatočná sila k úderu. Vhodné na zásah nôh, bedier a rúk protivníka, ako aj spodnú časť brucha.
Sečné údery v horizontálnej rovine sú zvonku dnu a zvnútra von. Pri nácviku prvého je potrebné okrem celkovej rotácie trupu a lakťa dosiahnuť rovnako charakteristický svist noža. Špic noža sa v okamihu zásahu tiež vysúva. Pri údere v opačnom smere pri zásahu protivníka vykonajte malý zdvih päsťou. Dajú sa vykonávať ako kombinácia, najskôr sprava doľava a potom zľava doprava. Najčastejšími variantmi pri praktickom použití sú zásahy hrdla, šije alebo tváre, brucha a žily nôh pod kolenami.
Údery sa používajú aj v kombináciách, pričom najčastejším spôsobom je spojenie dvoch úderov do jedného pohybu. Prvý úder privádza nôž do východzej polohy pre druhý úder. Medzi oboma údermi nesmie byť ani najmenšia pauza, inak môže protivník stihnúť prebrať iniciatívu a vykonať protiútok. Najčastejšie druhý úder opakuje v opačnom smere dráhu prvého úderu. Môže ale aj nemusí sa meniť úchop. Ak si situácia vynútila tretí úder, tak tento už musí ísť po zmenenej dráhe.
Pri nacvičovaní práce nožom sa najskôr všetky dráhy úderov cvičia na mieste, potom s výkrokom vpred, vzad, vpravo, vľavo, s dvomi krokmi a prískokom vpred, krokom vzad. Potom nasledujú zložitejšie pozície: údery nožom za chôdze a v behu, v zohnutej polohe aj v situácii výskoku zo zeme.
Po osvojení si všeobecných stereotypov úderov do vzduchu je potrebné pristúpiť k nácviku na pevných aj pohyblivých cieľoch. Ďalšia etapa je zdokonaľovanie techník v postoji jeden oproti druhému. Je potrebné používať aj cvičenia zvyšujúce silu úderu.
Nakoniec prichádza etapa nácviku reálnych bojových situácií. Najdôležitejšie sú odstránenie strážneho, nepredvídané stretnutie s protivníkom v obmedzenom priestore. V takýchto situáciách sa ne používajú bojové ani drevené nože, ale výlučne gumené.
V boji muža proti mužovi sa dá veľmi efektívne použiť aj klasická jednoduchá malá zákopová lopatka. Používa sa na sečné aj klacie, t.j. priame údery, ale aj na hádzanie do protivníka. Je vhodná na odbíjanie chladnej zbrane protivníka (bodák, kopija, nôž…). Ak je dobre naostrená, tak prereže aj hrdlo, rozsekne lebku, odrúbe palce a silným vrazením do brucha protivníka vykoná „harakiri“.
S lopatkou sa rovnako cvičí na mieste, s výpadmi a v pohybe. Lopatku držíme priamym úchopom, t.j. kovová časť smeruje nahor od veľkého palca. Pri nácviku je potrebné používať tupú lopatku. No pre bojové použitie musí byť čo najostrejšia a vybavená remienkom, ktorý prechádza cez dierku v hornej tretine rúčky. Takto lopatka nevypadne v boji z ruky.
Samostatnou kapitolou je nácvik hádzania nožom a lopatkou, ktoré môže byť zhora, zdola, s úkrytu, s ľahu a spoza hlavy, t.j. pri nosení noža za golierom, čo si vyžaduje nosenie voľnej bundy či kabáta. Touto problematikou sa nebudeme teraz zapodievať. Namiesto toho si povieme ešte niekoľko slov o kuši.
Verejnosť nevie, že k bojovému nasadeniu kuší došlo už vo vojne vo Vietname. Odvtedy sa stali pevnou súčasťou špeciálnych jednotiek mnohých krajín. Ide o to, že ich univerzálnosť a niektoré bojové charakteristiky robia moderné kuše efektívnejšie ako strelné zbrane v špecifických podmienkach nasadenia.
Kuše sú predovšetkým nehlučné. Pretože nemajú do seba zapadajúce kovové časti, ktorých vzájomný kontakt sprevádza výstrel strelnej zbrane hoci má tlmič, sú vždy tichšie. Vďaka materiálom, z ktorých sa vyrábajú moderné kuše je jej energetická účinnosť vyššia ako energia 9 mm guľky typu Parabellum, ktoré sa používajú v pištoliach a aj automatických pištoliach. Letiaci šíp kuše má vynikajúce aerodynamické vlastnosti a v lete stráca energiu pomalšie ako väčšina guliek.
Bojová kuša na vzdialenosť 50 až 100 metrov čo do presnosti streľby prevyšuje väčšinu pištolí. Smrtiaci účinok šípa dosahuje 150 m. Ak šíp zasiahne životne dôležité orgány, človek zomiera okamžite. Ak zasiahne iné miesto tela, tak špeciálne, nevytiahnuteľné hroty tak či onak garantujú ťažké zranenie. Sú efektívne aj proti všetkým tým nepriestrelným vestám, ktoré nemajú v sebe oceľové alebo keramické pláty. Mimoriadne ostrý hrot šípa totiž netrhá, ale rozťahuje nite obranného tkaniva typu Kevral a zasiahne nositeľa nepriestrelnej vesty. Dnes je taká situácia, že populárne Kevralové nepriestrelné vesty nosia všetky armády NATO a aj niektoré iné krajiny.
Kuše okrem nehlučnej likvidácie protivníka ponúkajú celú ďalšiu škálu použitia. Používajú sa na prekonávanie prekážok, pretože pomocou nich je možné pretiahnuť tenký, ale pevný povraz ponad rieku, priepasť, domy. Pomocou nich sa vystreľujú antény na vysoké miesta, dajú sa používať na inštaláciu zariadení na odpočívanie a iné prieskumno-špionážne prístroje na rôzne objekty, ku ktorým sa je ťažko dostať. Koniec koncov sa dá s nimi nehlučne poľovať aj zostreľovať ľudí z vysokých stromov.
Vo Védach sa píše, že bojové umenia máme na to, aby sme si boli schopní ubrániť našu Starú Vieru. Koľko ľudí dnes vôbec prejavuje čo aj len minimálny záujem o takúto spojitosť radšej ani nehádajme. No čo je potešiteľné, na Slovensku existuje niekoľko skupín mladých ľudí, ktorí sa namiesto vymetania diskoték a barov spolu stretávajú a ako branci sa venujú výletom do Prírody a osvojovaniu si základov prežívania v Prírode vrátane nácviku bojových umení. Iste, naši „tvrdí“ mládenci ošľahaní vetrom diskotékových a barových ventilátorov sú oveľa početnejší, ale napriek tomu je to druh na vymretie. Prečo, netreba vysvetľovať. A už vôbec čo možno povedať o ich rodičoch, ktorí im boli v tomto príkladom…
Pre takto orientovaných záujemcov si priblížme jeden aspekt špeciálneho kurzu bojových umení. Umenie ovládania boja muža proti mužovi za použitia chladných zbraní a ďalších prostriedkov, ako sú údery, kopy, hody či dusenie je najčastejšie potrebné na zmocnenie sa alebo nehlučnú likvidáciu protivníka. Tieto zručnosti prídu vhod aj pri nečakanom strete s protivníkom v noci, v lese, v poškodených budovách či rozličných podzemných komunikáciách. Samostatný problém je likvidácia strážneho.
Aby mohol byť strážny úspešne zlikvidovaný, je nevyhnutné sa k nemu dostať tak blízko, aby až do posledného okamihu nič nevidel ani nepočul. Už vôbec nesmie vykríknuť, veď silný krik je v tichu počuť do jedného kilometra. Preto je potrebné napádať strážneho zozadu alebo zboku, nikdy nie spredu.
Pretože šum tichých krokov počujú niektorí ľudia na vzdialenosť 30 až 40 metrov, je potrebné sa k strážnemu prikrádať zo strany proti vetru, alebo si vybrať také miesto, ku ktorému príde sám. Na odvrátenie pozornosti treba hodiť nejaký neveľký predmet do strany, následkom čoho sa strážny určite otočí tým smerom. Takto vzniknutý okamih je potrebné využiť na prepadnutie. Pri útoku je nevyhnutné spojiť dva úkony: jednou rukou mu zakryť ústa a druhou zasadiť úder nožom. Za určitých okolností je možné nahradiť úder nožom ťažkým predmetom, vykrútením šije či udusením.
Samozrejme, že najlepšie je odstraňovať strážnych streľbou so zbraní s tlmičom či kušou. Toto však – najmä v noci – nedáva 100% záruku likvidácie, pretože vždy existuje pravdepodobnosť minutia alebo ranenia. Toto môže spôsobiť hluk a teda zmarenie operácie.
Pri likvidácii strážneho nožom sa používajú údery do šije (hrdlo), srdca (pod ľavú lopatku), obličiek, pečene (pravé podrebrie), alebo sleziny (ľavé podrebrie). Šiju možno zasiahnuť ako klacím, tak aj rezným úderom, pričom klací úder je najefektívnejší na hrdle spredu hneď pod ohryzkom, alebo zboku, povyše kľúčnej kosti. Rezný úder sa používa na hrdlo spredu povyše ohryzka, pričom je potrebné zakloniť hlavu strážneho dozadu. Môže sa použiť aj zboku prerezaním artérie. Vo všetkých týchto prípadoch nastane okamžitá smrť.
Silný klací úder sa zasadzuje do srdca (pod ľavú lopatku), do ľavej alebo pravej obličky, pečene a sleziny. Po zasadení úderu treba pootočiť nožom v rane. Následkom toho protivník stráca vedomie a za niekoľko okamihov umiera. Príklad takéhoto nácviku nájdete aj v knihe o bojoch nemeckých výsadkárov v Rusku počas Druhej svetovej vojny od Harryho Thürka, HODINA MŔTVYCH OČÍ.
Ak nie je možné prekonať posledný úsek priestoru deliaci od strážneho nepozorovane, tak je potrebné nasadiť iné varianty napadnutia. Prvým je zrazenie strážneho prískokom na neho odzadu z rozbehu pri súčasnom zasadení úderu nožom do hrdla. Druhý spôsob je hodiť do neho nôž, zákopovú lopatku, sekerku a pod. Potom okamžite prekonať „mŕtvu vzdialenosť“ a doraziť ho druhým nožom. Samozrejme, že existuje množstvo ďalších spôsobov napadnutia strážneho, niekedy sa to dokonca nedá inak ako spredu. No to je už samostatné umenie.
Na likvidáciu strážneho udusením sa najčastejšie používa upravená gitarová struna, ktorá má na koncoch rúčky. Struna je dobrá preto, lebo ona nielen dusí, ale sa aj zarezáva do kože. Ak nie je struna možno použiť čokoľvek vhodné vrátane elektrického káblika, no struna je najefektívnejšia. Ostatné povrázky a lanká priliehajú na hrdlo protivníka, môžu sa pretrhnúť. No jedine struna sa vreže do kože a 100% zabráni protivníkovi vykríknuť. Treba ešte spomenúť, že existujú aj špeciálne struny, ktoré nedusia, ale odrežú hlavu.
Existujú dva základné spôsoby likvidácie strážneho pomocou udusenia. V prvom prípade po prikradnutí sa odzadu mu nahodiť na krk strunu, potom sa rýchlo otočiť k nemu chrbtom , aby sa zabezpečilo rýchle prekríženie struny a silou nabrať protivníka na seba. Smrť nastane do 30 sekúnd. Pri druhom spôsobe prehodiť cez hlavu na hrdlo strunu či šnúru, rýchlo rukami zatiahnuť dozadu na seba a zároveň trochu dopredu. Odkloniť sa dozadu a kolenom alebo opätkom kopnúť strážneho do výšky pásu. Následkom toho padne dozadu na chrbát. V okamihu pádu je nutné urobiť úkrok nabok na stranu ale nevypustiť strunu z rúk a dokončiť zadusenie na zemi.
Existujú aj spôsoby dusenia strážneho rukami, ale všetky sú oveľa menej efektívne ako udusenie strunou či lankom. Keď sa dusí rukami, tak pri nepodarenom chvate protivník buď kričí, alebo vydáva neartikulované zvuky. Dusenie rukami je vhodnejšie vtedy, ak chceme protivníka zobrať do zajatia živého.
Strážneho možno likvidovať aj polámaním krčných stavcov. Polámanie krčných stavcov má prakticky vždy za následok okamžitú smrť, pričom je potrebné rýchlym, silným pohybom vytočiť protivníkovi hlavu do boku. Tento spôsob nie je taký efektívny ako práca nožom či strunou, no môžu nastať rôzne okolnosti, rozviedčik nemusí mať pri sebe ani nôž, ani lanko. Otočiť hlavou dospelému mužovi keď stojí je veľmi ťažké. Napadajúci by musel mať veľmi silné ruky a musel by byť vyššie ako obeť. Preto je potrebné protivníka zraziť na zem, dostať sa mu na chrbát a rýchlo skrútiť hlavu ústretovým pohybom oboch rúk. Ľavá ruka odtláča od seba zátylok, pravá ruka ťahá na seba a nahor podbradok.
Druhý variant je uchopiť päsťami oboch rúk podbradok padnutého protivníka sediac na jeho chrbte a potom vykonať dva pohyby. Rukami mu rýchlo zakloniť hlavu vzad-vpravo-nahor, a zároveň pravým kolenom silno zatlačiť vľavo-vpred v oblasti krčných stavcov. Dôjde k prelomeniu.
Tretí variant vykrútenia šije je spojený s prevalením strážneho vzad úderom chodidla do kolenného zhybu. Pritom súčasne skrútiť hlavou protivníka. No všetky tieto spôsoby majú jeden veľký nedostatok: nezaručujú, že nevznikne hluk. Strážny môže maž silnú šiju, uchopenie rukami sa nemusí úplne podariť, následkom čoho môže strážny vydať nejaký zvuk.
Treba dodať, že okrem typickej položky „odstránenie strážneho“ existujú ďalšie špecializované položky použitia boja s nožom. Ďalším široko používaným nácvikom je zmocnenie sa zajatca za účelom výsluchu, čo je spojené s jeho transportom a držaním v bezpečnom stanovisku správne zviazaného. Nič, čo sa vopred dokonale nenacvičí negarantuje úspech v prípade potreby v praxi. Z tohto pohľadu môže byť už mnohým jasné, aké naivné je myslieť si, že keď si kúpim hoci kvalitný nôž, sekeru, kušu, alebo hoci aj strelnú zbraň, tak som na všetko pripravený. V odbornom jazyku sa to nazýva „odvaha nič netušiaceho“, no my vieme, že je to niečo oveľa horšie. Je to nevedomosť, ktorá je v našej hierarchii hodnôt považovaná za najväčší hriech. Vychádza totiž z lenivosti a neochoty sa duchovne vyvíjať, stúpať nahor po Zlatej Ceste Duchovného Vývoja, t.j. po Svarge. No ale tak to už je vo svete zariadené, keď sa hrabú peniaze, tak neostáva čas na vlastnú Kultúru. Nuž, čo môže nasledovať ako odmena za takýto život? Alebo inak, dostávame sa pomaly ale isto do časového rozpätia, v ktorom už môže nastať toľko očakávaný štvrtý príchod Boha Perúna. Podľa jeho vlastného vyjadrenia príde znova na Midgard-Zem po skončení Druhej Galaktickej vojny. V akom stave nás nájde pri svojom príchode? Bude odmeňovať nezúčastnených, ale zato finančne bohatých (tiež)Slovanov? Žeby v tom bola naša evolúcia a Posolstvo Predkov?
Je človek vegetarián alebo mäsožravec ? Na túto tému prebehlo mnoho diskusií. Nie je mojou úlohou to rozhodnúť, rada by som však pripomenula, že je to výsledkom rozhodnutia každého jedného z nás.
Všimnite si však prirodzený odpor detí k mäsu a ich veľkú chuť na surové ovocie, zeleninu, mlieko, pečivo (kým rodičia túto chuť nezvrátia donucovaním).
Vegetariánstvo či vegánstvo nie je len módnou záležitosťou, ale aj spôsobom ako ochrániť sám seba a ešte aj zem od škodlivín.
Dostala sa mi do rúk vegetariánska kuchárka z roku 1990 napísaná manželmi Červenými a keď som si okrem receptov prečítala aj úvod našla som aj tieto zaujímavosti:
„Mnohých akiste prekvapí, že vegetariánstvo prináša nielen zdravotné a ekologické, ale aj ekonomické výhody. Na produkciu 1 tony hovädzieho mäsa je potrebných asi 20 ton vysoko kvalitného krmiva. Na prírastok hmotnosti 1kg u hovädzieho dobytka je potrebných 7 kg obilia. Množstvo obilia potrebné na výkrm jednej ošípanej by človeku stačilo na desať ráz dlhší čas než mäso z tejto ošípanej. Navyše veľkochov ošípaných s 5 000 kusmi ničí životné prostredie ako stotisícová ľudská aglomerácia.
Podľa doc. MUDr. Wisniewskej-Roszkowej, CSc., na ploche 2 ha (lúky, záhrady, polia) sa uživí 1 človek konzumujúci mäso, ale tá istá plocha uživí 14 vegetariánov (konzumujúcich okrem rastlinnej potravy aj mlieko a vajcia). Ďalším prepočtom sa zistilo, že rovnaká plocha uživí asi 50 vegánov (živiacich sa iba rastlinnou potravou).
Škodlivý vplyv mäsa a ďalších živočíšnych bielkovín na organizmus prevyšuje ich výživovú hodnotu. Čo robí mäso takým škodlivým? Sú to samotné živočíšne bielkoviny. Predpokladá sa, že obzvlášť škodlivá je aminokyselina metionín, ktorá sa v živočíšnych potravinách vyskytuje v osobitne veľkom množstve. Ďalej ide o veľký obsah LDL-cholesterolu, o miliardy hnilobných baktérií, purinové látky, z ktorých sa tvorí kyselina močová a toxický tyramína xantín, tepelnou úpravou mäsa vzniká metylcholantrén a 3,4 benzpyrén, obe silno rakovinotvorné látky… atď (napríklad 100 g údeného mäsa alebo mäsa pečeného na ražni obsahuje toľko 3,4 benzpyrénu ako 40-60 vyfajčených cigariet. Jeho obsah závisí od spôsobu a dĺžky údenia).“
Medicína zaznamenáva úspechy vo vývoji nových, účinnejších liečiv, logicky by už nemali byť chorí ľudia. Nejako to však nefunguje a chorých pribúda. Žeby v tom mala prsty aj naša výživa? Jeme priveľa. Ale začnime z opačného konca. Ak si myslíte, že vyprázdňovanie raz za deň prípadne ešte zriedkavejšie je zdravé, tak sa mýlite. Niekedy ľudia nielenže jedli zdravšie, menej ale koľko krát jedli toľko krát sa aj vyprázdňovali.
Pôsty a hladovky nám naháňajú hrôzu. Hladovať v dnešnej dobe a prečo ? Málokto vie, že kontrolovaná hladovka má aj omladzujúce účinky. Vynútené hladovanie je však spojené s istými mukami a je príčinou ťažkých chronických chorôb, v krajnom prípade aj smrti.
Preto pri liečebných pôstoch je veľmi dôležitá psychická príprava. Najdôležitejšie je vykonávať pri hladovke pomocné procedúry – preplachovanie čriev, očistu pokožky, jazyka a všetkých dutín – zabraňuje to samootrave a dôležité je aj zvýšené preventilovanie pľúc. Do pomocných procedúr možno zahrnúť aj prechádzky a cvičenia.
Čo je to pôst?
Plné Očistenie Svojich Tiel – vykonávalo sa pri zmenách období. Pri prechode zo zimy do jari a z leta do jesene. Ide aj o posilnenie Ducha nielen očistu fyzického tela, ktorá je tiež nezanedbateľná.
Počas pôstu sa neodporúča prestať pracovať, iba je potrebné nepracovať ťažko. A hlavne sa po pôste neprejedzme. Takmer pre každého je ideálne pravidelne 1 deň v týždni 24 hodín nejesť, len piť a zdravie sa zlepší.
Zo stravovania sa stáva hotová veda. Je známe, že ešte v temnom stredoveku sa strava mužov a žien odlišovala. Ženy potrebujú sladšiu stravu – viac ovocia a zeleniny, menej bielkovín. Pre mužov je vhodnejšia strava viac slaná s väčším obsahom bielkovín a menej zeleniny (pozor menej neznamená žiadnu). Nezáleží len na tom, čo jesť ale aj kedy a v akej kombinácii. Konzumáciou prevažne rastlinnej potravy získame širokú škálu antioxidantov, fytolátok a ďalších ochranných prvkov. Vďaka obsahu vlákniny pôsobí očistne a zvyšuje imunitu. Je najlepšia v prevencii srdcovo-cievnych ochorení, pôsobí preventívne na rôzne civilizačné choroby vrátane rakoviny.
Čo teda jesť? Čo do seba?
Zo živočíšnych potravín: netučné kravské, kozie a ovčie mlieko, podľa možnosti čerstvo nadojené, neprevarené a nepasterizované, od zdravého zvieraťa netučný tvaroh, jogurty, kefír len domáce vajcia a maximálne dve do týždňa včelí med, podľa možnosti priamo od včelára
Z rastlinných potravín: všetky strukoviny, vrátene sóje (tu by som bola opatrná sója je totiž plodina, ktorá sa veľmi ľahko geneticky upravuje) mandle, orechy a oriešky – okrem arašidov – búrskych orieškov (alfatoxín) všetky hrubozrnné obilniny a zrnoviny – raž, pšenicu, jačmeň, ovos, pšeno, pohánku a naturálnu ryžu rozličné semená – suché i naklíčené – sezamové, slnečnicové, ďatelinové, makové, ľanové, šošovicu všetku zeleninu aj zemiaky – predovšetkým v surovom stave lesné plody a huby na maškrtenie med, hrozienka a sušené ovocie
Zo sladidiel: včelí med a javorový sirup
Z tukov: iba tuky rastlinného pôvodu Z konzervovaných potravín: iba potraviny konzervované mrazením, zaváraním cukrom či soľou za studena alebo sušením Z bylín: divo rastúce byliny používané na prípravu polievok, šalátov a prívarkov, najmä červenú ďatelinu, púpavu, žihľavu, štiav, ligurček a bazalku Z bylín na prípravu čajov:všetky liečivé, oficiálne predávané nejedovaté rastliny na každodenné pitie sú vhodné a osviežujúce listy ostružiny krovitej, ostružiny maliny, jahody obyčajnej, plody šípky, medovka a pod. Čaje a káva likvidujú v organizme asi 50% prítomného vitamínu B1 a o 40-60% znižujú vstrebávanie železa.
Je známe, že najvhodnejšou potravou je sezónna z najbližšieho okolia (do 300 km). Konzumovať plodiny (ovocie, zeleninu, orechy) tak, ako narástli len ich poriadne poumývať. Čo práve dozrieva nás posilní svojou energiou. Úplne nevhodne je pre nás severanov (ľudí žijúcich na severnej pologuli) jesť potraviny vypestované na južnej pologuli.
Jedzte vitamíny – čerstvé ovocie a zeleninu! Kto by nepoznal tento slogan. Je to síce pravdivý výrok, no v tomto predjarnom období aj najrýchlejší spôsob ako prísť ku chrípke. Surové ovocie ochladzuje – hlavne citrusové, pod ktorým sa pulty predajní priam prehýbajú.
My sa s dcérkou chodíme do supermarketov naučiť zemepis. Hrozno je z Južnej Afriky, avokádo z Peru, paradajky z Maroka a zemiaky, tie sú domáce. Tým sme už za tých pár storočí odpustili, že z našich hrdých vystretých Predkov – pestovateľov obilia – urobili ohnutých okopávačov zemiakov.
Akú majú asi výživovú hodnotu produkty, ktoré nám doviezli cez pol zemegule len kvôli tomu, aby sme sa cítili ako Maruška z rozprávky o 12 mesiačikoch a na uspokojenie chuti si dali vo februári čerstvé jahody (s prapodivnou vôňou). A potom sa čudujeme, že v nich tá chuť jahôd akosi chýba.
Keďže jar prichádza pomaly a Slniečko nás zohrieva ešte stále slabo, zahrejme sa jedlom. Najvhodnejšie sú teplé raňajky. Aké? Obilninová kaša napr. z ovsených vločiek namočených vo vode s dusenými jablkami, sušenými slivkami (pozor niektoré sú tiež až z Čile) a štipkou škorice. Tá zahreje výborne. Na prisladenie lyžička medu, domáca marmeláda, alebo rozdrvené sušené hrušky.
A čo ďalší chod? Čím nahradiť chýbajúce mäso? Strukovinami. Podľa výskumov WHO/FAO netrpíme nedostatkom bielkovín, ale nedostatkom vlákniny. A v strukovinách je oboje. Taká hrachová kaša s cibuľkou zasýti aj nádherne prevonia celý dom.
Pamätáte si na babkine hŕstkové či krúpové polievky s koreňovou zeleninou? A čerstvá zelenina? Možno sa nájde ešte niekde cvikla, ktorej ani dlhodobé skladovanie neuberá z jej sily. Pečená v rúre s rascou má trošku inú chuť a ak sa k nej pridá kúsok chrenu, dávka vitamínu C je zabezpečená. A nemusíme zháňať „chlpaté vajcia“ – rozumej kivi. Ak by Vám k tej cvikle chýbala dusená šunka spomeňte si prosím na odstavec so 40 vyfajčenými cigaretami v 100 g údeniny.
Jazyk je najsilnejším svalom nášho tela ale nedajme sa ním ovládať. Naše rozhodnutia nech prebiehajú o pár centimetrov vyššie.
Hoci pri dnešnom ponímaní grafiky písomných znakov je skôr tendencia si „vyberať“ medzi takými či onakými počítačovými fontmi, forma, ktorú vytvára písomný znak je geometriou jej zvuku. Ak chceme hlbšie vojsť do skutočnej podstaty našej Kultúry, musíme pochopiť podstatu nášho starého písma, Staroslovienskej Bukvice. No v samotnej Bukvici niet nijakých náhod či „módnych“ fontov. Znaky sa nevyberali náhodne práve tak, ako celková štruktúry jej systému. Ak by niekto chcel stále trvať na tom, že naše písomné znaky vymýšľali nejakí primitívi pozorovaním vetvičiek stromov a podobné nezmysly, lepšie bude, ak v tomto mieste prestane tento článok čítať. My si totiž našich Predkov ctíme. V skutočnosti náš svetonázor neuznáva vývoj druhov, my uznávame jedine vývoj Ducha skrz množstvo inkarnácií vo Vesmíre. Nakoniec je známe aj to, že Darwin bol slobodomurár a len plnil úlohu, ktorú dostal. V skutočnosti je Temný Svet „zrkadlovým“ odrazom Svetlého Sveta, t.j. ak my už vieme, že – ostatne už to vie aj moderná veda – človek je vývojovo starší ako opica, t.j. bytosť bez pozitívnej energie vývoja jan, t.j. „o(n)-bez-jana“, tak nie je problém si odvodiť, že úloha Darwina bola podať reverzný obraz. Sám síce svoje učenie na sklonku života odvolal, ale to si „autori“ učebníc nejako „nevšimli“. Náhody však nebývajú.
Naši Predkovia rozhodne neboli primitívi, mali schopnosť komunikovať s Jediným Poľom Udalostí Zeme a Kozmosu, následkom čoho mali súhrnné poznanie už od narodenia. Nám, ich potomkom sa nepatrí schádzať z Prastarej púte, ktorá je vychodená množstvom našich Predkov tak, že budeme zabúdať na Duchovnú disciplínu len preto, lebo sme leniví a ľahostajní. A to nechceme hovoriť o tom, že našu krajinu, v dávnej minulosti nazývanú Maličká Rus, obývame minimálne 7 000 rokov. Chodíme po zemi, ktorá je poliata krvou a potom našich Predkov.
Už samotná následnosť bukvíc v našom Prastarom Bukvári je programom Duchovného zdokonaľovania sa každého Sloviena od narodenia cez zrelosť až po stretnutie sa s Predkami. Prečo je pre nás Sloviensky jazyk jazykom Božím? Preto, lebo v každom jeho podstatnom mene žije meno Boha a aj Vesmír po celý deň aj noc hovorí s Midgard-Zemou práve týmto jazykom. Je to univerzálny jazyk Vesmíru, jazyk našich Bohov.
Načrime trochu do bohatstva bukvíc a pozrime sa na otázku ich grafiky, pretože forma bukvice je geometriou jej zvuku. Ale aby sme od začiatku vedeli, čo to je „Grafika“, potrebujeme si toto slovo vyložiť, pretože to doplní ponímanie geometrie bukvíc, ktorá odráža osobitosti artikulárnej bázy nositeľov jazyka.
Pre nás nie je novinka, že skrátenie Bukvára – čo začali už fantómy kresťanstva – vyvolalo následné procesy zmien v pravopise, sémantike, lexikológii, čo zase vyvolalo rovnako umelo organizované „reformy“ v ortografii. Vyňatie mnohých bukvíc priviedlo k vytvoreniu dier a trhlín v Bukvári, čo narušilo súmernosť mysle a jej vyjadrovanie v slove, čo je spojené – ako všetko v Stavbe Sveta –s číslom a mierou. Úpravou nášho jazyka začala úprava našej genetiky.
S formou tiel bukvíc sú spojené – vedcami nedávno objavené – torzné polia, čo sú nositelia informácií v Jemnohmotnom svete. Akékoľvek telo, ktoré má formu – vrátane línie čiary, bukvy, slova, napísaného na papieri – narúša rovnorodosť vákua a vyvoláva vytvorenie torzných polí.
Pre lepšie pochopenie grafiky bukvíc budeme používať tri horizontálne priamky, ktoré symbolizujú Hranice Pokoja a Medzisvetia. V týchto Hraniciach dochádza k Premene Duše pri jej prechode zo Sveta Javi do Svetov Slavi a zo Svetov Slavi do Svetov Pravi. Rovnako možné sú aj prechody Duše z Javi do Navi a opačne. Tieto priamky môžeme nazvať Líniami Premeny.
Bukvice principiálne pozostávajú zo samostatných, základných grafických objektov. Je to Bod, horizontálne línie spájajúce elementy bukvice, horizontálne línie ohraničené líniami opory na oboch stranách a po jednej zo strán, vertikálne línie plné a krátke a veľa ďalších možností, ktoré si všetky – vzhľadom na charakter a rozsah nášho článku preberať ani nemôžeme. Ukážeme si však dosť na to, aby bolo jasné, že takúto podstatu určite do Slovienskej Bukvice nevložili nejakí pologramotní mnísi, ktorí – ak vôbec existovali – tak iba plnili príkazy, ktoré dostali.
Prvým, základným elementom je Bod. Bod je symbolom toho, čo preniká spoza Rozhrania, t.j. zo Svetov Pravi, do Matérie iných Svetov. Preto je bod aj symbolom Zdroja Života.
Slovo, ako idea Stvoriteľa, rodí počiatok tvorivého pohybu v Jedinom Poli Udalostí. Ultrajemné energie, ktoré nie sme schopní našimi orgánmi zmyslov ani prijímať, ani detekovať prístrojmi sa – v súlade s Pravidlami Zachovania energie – menia na jemné informačné a energetické polia, ktoré sa zase menia na rozličné formy matérie, vrátane stelesňovania.
Hnacou silou týchto procesov, vrátane utvorenia človeka ako nositeľa Idey Stvoriteľa je to, čo nazývame Životorodiaci Duch, ktorý vyšiel z Najvyššieho.
Pozrime sa teda na to, čo je na počiatku, t.j. na BOD.
Jeden z výkladov:
„Jeden z mnohých životných systémov, vychádzajúcich z celostnosti Vyššej Štruktúry“.
Druhým, tiež základným elementom je priamka, t.j. priama línia. Predstavuje nekonečný pohyb bodu ako symbolu nekonečnosti evolučných procesov Života, ktorý pochádza od Najvyššieho. Vo fyzickom svete, kde procesy majú začiatok aj koniec, je priama línia ohraničená počiatočným a konečným bodom, čím medzi sebou vytárajú geometriu Priestorov. Je to zjednodušený model stvorenia Svetov.
Jeden z výkladov:
„Láska, Materinskú a Vlasteneckú Silu nesúca, napĺňajúca sebou Svety Vesmírov, pochádzajúca od Najvyššieho“.
Línie, ktoré používame na písanie sú horizontálne, preto si vyjasnime aj slovo Horizont:
„Sila Pravi, spájajúc materiálne i Duchovné Pevne Tvorí“.
Horizontálna línia bez ohraničenia z oboch strán symbolizuje úroveň vzájomnosti Zemského aj Nebeského Jestvovania:
Horizontálna línia ohraničená elementmi bukvice je Symbolom úrovne riadenia a napájania vesmírnych procesov energeticko-informačnej výmeny:
Horizontálna línia ohraničená dvomi bodmi opory symbolizuje všetko To, čo je napevno stvorené a Nadelené nemennou vnútornou Podstatou a zapečatené na rozličných úrovniach Línií Premien:
Horizontálna línia, ktorá je ohraničená bodom opory zľava, predstavuje Zemský ženský Počiatok, ktorý prijíma Riadiacu Silu Ducha a tvorí Materiálne formy:
Horizontálna línia, ktorá je ohraničená bodom opory sprava je Symbolom riadiacej Sily Ducha:
Hrubá vertikálna línia symbolizuje zostúpenie Vyšších Štruktúr do materiálnej oblasti kvôli poznaniu a oduchovneniu Telesnej Matérie, ale aj ich spätné vystúpenie po Púti evolúcie Ducha a asociuje sa s Mužským Počiatkom, t.j. s nositeľom Ducha Životorodiaceho.
Vzhľadom na to, že sme spomenuli Vertikálu, vysvetlime si jej význam:
Jeden z výkladov:
„Zostúpenie (в-ось-хождение) a vystúpenie (в-ось-вращение) Vyšších Štruktúr kvôli zdokonaleniu Bohom daného života“.
Pre úplnosť si všimnime, že zo starej Slovienčiny ostali v ruštine DODNES pôvodné výrazy, ktoré sa týkajú pohybu v ľudskej osi (energetickom kanále prechádzajúcom stredom nášho tela, t.j. v-os-chodenie (zostúpenie Zhora) a v v-os-vrátenie (návrat Nahor).
Ďalším, síce nenápadným, ale dôležitým detailom je večný pohyb, ktorý je obsiahnutý v slove VerTIKála (viditeľné aj v slovenčine) – porovnaj SvasTIKa. Ale nás to už nemôže prekvapiť. Ďalej treba mať ma pamäti, že Vertikála hovorí o zostupe a výstupe v Duchovnej oblasti, teda ona je „Tvorcom-Budovateľom, Slovom budujúcim Svety Javi“. Zároveň si vysvetlime aj pôvod slova „Os“:
Príklad bukvíc na obrázku je typ grafiky s jednou vertikálnou líniou, ktorá symbolizuje Základnú Os v-os-chodenia (výstupu) a v-os-vrátenia (zostupu) Ducha skrz všetky tri línie Premeny.
V grafike bukvice „Otъ“ (uprostred) vidno jedinú vertikálu, ktorá zostupuje z Línie Premeny Pravi, no nedotýka sa Línie Premeny Slavi. Je to preto, lebo táto bukvica je obrazom Častíc, ktoré zostupujú od Najvyššieho preto, aby osídlili Všehomír. Nie náhodou má táto bukvica v Bukvári uvedených 12 obrazov.
Všetky uvedené prípady sú iba príkladom zložitých súvislostí našej Bukvice. Čo sa týka jej grafiky sme nevyčerpali ani polovicu prípadov, keďže našim úmyslom nie je vytvoriť podrobnú učebnicu. No logicky si môže každý čitateľ predstaviť ďalšie a ďalšie možnosti. Bukvice môžu myť jednu dlhú vertikálu a jednu krátku – podľa polohy je dôležité či krátke pôsobia v Javi či Slavi. Ďalej sú bukvice, ktoré pozostávajú z troch dlhých vertikál. Ich grafika označuje to, že Duše, ktoré dosiahli dokonalosť vo Svete Javi sa spájajú do Rodov, ktoré sa množia, čím vytvárajú Národ, Národnosť a následne sa rozširujú teritoriálne, čím vytvárajú Dŕžavu (Ш, Щ, Ы). Ďalej sú grafické tvary naklonené, sú také, čo zasahujú do Navi, t.j. symbolizujú ničivú silu, ktorá musí prísť preto, aby mohol nastať nový začiatok. Zmieňme sa ešte o bukviciach, ktorých vertikálna línia nemá ohraničenie z oboch strán, alebo z jednej strany. Tieto línie slúžia ako symbol nepretržitého spojenia Duše so Zdrojom. Tu patrí napríklad nám známa bukvica menom „Jať“ – Ѣ. Krížik hore je grafickým znázornením prekročenia hornej línie, t.j. rozhrania medzi Svetmi Slavi a Svetmi Pravi. Vieme, že tento zvuk poznáme v slove VIERA = ВѢРА. No popritom si všimnime, že „Jať“, rovnako ako bukvica PSI, majú kosé zrezanie vertikálnej línie, čo je symbolom rozšírenia možností Duše na Púti výstupu Ducha a Púti dosiahnutia Istiny.
No ani toto nie je vyčerpávajúci zoznam. A tu sú ešte ďalšie a ďalšie spojitosti a nadväznosti, ktoré sa nedajú vysvetliť v krátkom článku. Vari iba niečo ku sakrálnosti grafiky Bukvára s ezoterickým počiatkom. Táto sakrálnosť je zašifrovaná v cifrovej matrici, ktorá zobrazuje zložité špirálovité procesy energeticko-informačnej výmeny s Vesmírom, pričom kľúčom k dešifrovaniu je bukvica „Otъ“. Zatiaľ čo v ekzoterickom Bukvári má poradové číslo 28, ktorého numerická hodnota je „1“, tak v ezoterickom Bukvári zaujíma poradové číslo 1. Špirálovité procesy energeticko-informačnej výmeny vo Vesmíre predstavujú následnosť čísel od 1 po sväté číslo 108, pričom čísla sú rozložené prirodzeným číselným radom. Cifrová matrica je realizovaná prirodzenými radmi po 9 čísel v každom rade. Takto očíslované energeticko-informačné procesy hovoria o devätoričnosti štruktúry priestoru nášho Vesmíru. A aký je rozdiel medzi cifrou a číslom? Číslo je množstvo, súčet, odpovedá na otázku koľko? Cifra je obrazové označenie čísla, ktoré sa používa v numerácii, numerológii, rytmike, matriciach a pod.
Nateraz nám postačí vedieť, že nielen Runy, ale ani Staroslovienska Bukvica nie je jednoduchá záležitosť. Poznanie Obrazov Bukvice nám otvorí širokú bránu pochopenia nášho pôvodu, čo znamená otvorenie Vertikály. Každé slovo začne pred nami otvárať svoju podstatu. Každým zvukom sa začneme nalaďovať na pochopenie podstaty našej existencie. Skrátka Staroslovienska Bukvica nie je „ich, tých starých“, ale je NAŠA, NENAHRADITEĽNÁ.
V súvislosti s Bukvicou si povedzme niečo o človeku, ktorý ovládal nielen jej hĺbky, ale dokonca aj Runy. O človeku, ktorý nám vo svojom diele zanechal informáciu nielen o podstate toho, ako nás zotročili, ale o tom, čo sa bude diať v budúcnosti. Bol zabitý pre svoje poznanie, no stihol nám ho podať napísané na papieri. Je to A. S. Puškin.
Puškin bol zo strany otca nasledovníkom Svätoruskej žrecovskej tradície, zo strany matky zdedil následníctvo staroindickej žrecovskej tradície. Obe roviny poznania sa u neho preložili a preto mal mimoriadne schopnosti ako na úrovni psychiky, tak aj v oblasti jasnovidectva, t.j. všetko o čom písal videl, aj budúcnosť. Spolu s básnickou tvorbou, ktorá je sama osebe klenotom, kreslil aj obrázky, ktoré slúžili ako pomôcka na „rozšifrovanie“ skrytého obsahu textov básní. Nám už známy akademik Čudinov napríklad v knihe RUSKÉ RUNY uvádza niekoľko príkladov, kde Puškin do obrázkov umiestnil runové nápisy. Môžeme povedať, že Puškin nenapísal náhodne ani riadok.
Obrázok z Puškinovho rukopisu
Skryté nápisy, ktoré našiel profesor Čudinov v tom istom obrázku
Mnohí odborníci strávia celý život štúdiom Puškinovho života a neprídu na informácie, ktoré Puškin vkladal do textu. Jeho spôsob písania mnohí odborníci označujú za pochopiteľný na druhej úrovni zmyslovej rady. Takí spisovatelia ako Krylov či Ezop písali alegórie v ktorých síce vystupujú zvieratá, ale majú ľudské vlastnosti a čitateľ hneď vie, že v skutočnosti ide o alegóriu, t.j. každému zvieraťu je pridaná určitá charakteristická črta a príbehy ukazujú na ľudskú spoločnosť. Toto nazývame statické kódovanie informácie. Spôsob, aký používal Puškin sa často označuje za kódovanie sociálnych javov pre široké masy ľudstva.
Predtým, než si ukážeme niekoľko príkladov si pripomeňme Puškinov kontakt s Goethem. Boli súčasníci, aj keď Goethe bol od Puškina oveľa starší. Málokto vie, že Goetheho dielo Faust opisuje tajomstvo spôsobu globálneho riadenia ľudstva tajnými spoločnosťami, pričom niektoré detaily opisuje úplne otvorene. Kto naozaj prečítal Fausta? Goethe mohol Fausta napísať preto, lebo sám bol veľmi vysoko postaveným členom tajnej spoločnosti. Puškin Fausta preštudoval a hneď vedel o čom je reč. Ako reakciu napísal Scénu z Fausta a poslal ju Goethemu. Treba vedieť, že Puškin ovládal veľa jazykov, okrem bežne používaných živých aj sám čítal texty v starej gréčtine či latinčine. Sám napríklad začal prekladať Eugena Onegina do angličtiny, ale preklad nikdy nedokončil. Problém bol v bezobraznej, t.j. primitívnej podstate anglického jazyka. Sám Puškin to neskôr opísal ako „zlatá klietka ostala, ale vtáčik uletel“. Jazyk bez obrazov je jazyk bez ducha.
Goethe celú Scénu z Fausta preštudoval a dobre pochopil s kým má dočinenia. Poslal na odpoveď Puškinovi svoje vlastné pero a posolstvo: „Ja už môžem spokojne zomrieť. Na Zemeguli sa objavil človek, ktorý oveľa hlbšie ako ja vnikol do tajomstva Stavby Sveta“. V Scéne z Fausta Puškin totiž neopísal iba to, čo sa odohrávalo počas jeho života, ale presne predpovedal aj budúcnosť. Napríklad tu približne pol roka pred realizáciou opísal pozadie povstania tzv. Dekabristov, ktoré organizovalo severné a južné spoločenstvo Slobodomurárov. Puškin síce nominálne predtým vošiel do jedného zo spoločenstiev, ale bol z toho škandál. Začal totiž zadávať otázky, na ktoré mu nevedel nadriadený odpovedať, a preto mu povedal, že sa nemá pýtať veci, ktoré sú nad jeho úroveň zasvätenia. Tak sú totiž štrukturálne slobodomurárske lóže organizované. Spor sa vyostril tak, až Puškina nazval „opicou“. Puškin jednoducho nebol ochotný iba slepo nasledovať prikázania. Preto neskôr – ale stále pol roka pred uskutočnením – v Scéne s Fausta predpovedal, že na námestie vyjde 300 ľudí (vyšlo 300 slobodomurárov) a dve opice (vodcovia severnej a južnej skupiny). Okrem iného spomína aj bočky zlata a iné „rekvizity“, pričom o slobodomurárstve hovorí ako o „módnej chorobe, nedávno nám darovanej“. Slobodomurárstvo bolo naozaj do Ruska importované iba krátko pred Puškinom. Príznačné je aj to, že prvá slobodomurárska lóža založená na území Ruskej ríše, bola – samozrejme – v dnešnom Poľsku. Vari ani netreba viac povedať.
Uveďme si niekoľko príkladov informácií zakódovaných v Puškinovom diele. Najskôr jednu zaujímavosť, jedno z tvorivých období Puškina sa nazýva „Obdobie Hviezdy“. On sám vedel, že prišiel približne 200 rokov pred tým, ako sa začnú veci meniť – 200 rokov pred našimi časmi. Doslovne spomína, že v jeho období sa „ešte dlho bude za hmlou skrývať Ruská Hviezda“. Hoci to oficiálne všetci chápu alegoricky, my už vieme, že vôbec nemusel mať na mysli alegóriu. Zároveň však v súvislosti s časom príchodu „Ruskej Hviezdy“ budú na zemi ľudia, ktorých prirovnal k stádu: „ich treba rezať alebo strihať“; či tiež hovorí „načo stádu dary Svabody?“…
Veľmi dôležité informácie kóduje dielom je RUSLAN A ĽUDMILA. Keď si uvedieme jednoduchý význam ním používaných termínov, otvorí sa každému jasný obraz o podstate uloženej informácie. V prvom rade „Ľudmila“ treba chápať ako ĽUD MILÝ, t.j. ľud našich zemí. RUSLAN znamená „Ruský“, ale nemá na mysli Rusa ako etnický názov obyvateľa dnešného Ruska. Ide p svetonázorový pojem, t.j. o človeka Kultúry, ktorá obýva zem od Tichého po Atlantický oceán. Človek Kultúry sa riadi zmyslom pre Spravodlivosť a Česť, jeho riadiacou silou je Svedomie a Mravnosť. Neženie sa za peniazmi a chce oslobodiť svoj ľud. Tu si spomeňme, ako veľa vedel Stalin, ktorý vo svojom životopise napísal, že je „ruským človekom gruzínskej národnosti“. Takto treba chápať aj Puškinov odkaz.
„Ľud milý“ uniesol bradatý trpaslík Černomor do kraja Polnočných hôr, hoci v starej ruštine sa niekedy termín „polnočný“ myslí ako „severný“. Polnočné hory je Švajčiarsko, ktoré je centrálou euroamerického konglomerátu Biblickej koncepcie globálneho riadenia sveta.
Trpaslík s dlhou bradou je dôležitý obraz, brada je v mnohých systémoch symbolom úverovo-finančného systému, ktorým riadia svet. Dlhú bradu totiž nosia aj pravoverní Židia – prototyp bankárov a vynálezcovia bankového systému.
Ruslan sa na svojej ceste za Ľudmilou stretáva aj s Hlavou, ktorá je bez tela. Hlava je symbolom Elity, riadenia spoločnosti. Dôležitým obrazom je, že Hlava je oddelená od tela, t.j. od národa. V časoch putovania Ruslana je však už skoro bez života.
Ruslan pred stretnutím nachádza meč. My už vieme, že meč nemusí byť iba symbolom otvoreného boja. Mnohé spravodajské organizácie majú v znaku meč – a spravodajská práca nie je o hrubej sile na poli boja. Meč je aj symbolom SCHOPNOSTI ROZLIŠOVANIA. Tento odkaz hovorí o potrebe „používania hlavy“ a nie iba hrubej sily. Kto dokáže rozlišovať, ten neupadne do klamu. Kto vládne mečom, vládne aj schopnosťou rozlišovať. Keď teda Ruslan nachádza meč, nadobúda schopnosť rozlišovania. Keď nájde konečne trpaslíka, tak ho chytí pevne za bradu a mečom mu ju odrúbe. Obraz hovorí o zániku úverovo-finančného systému. Je to obraz budúcnosti, od Puškina 200 rokov dopredu, pred nami sa čo nevidieť začne realizovať aj navonok. Puškinov obraz je jasný: Ruslan na koni, Ľudmila v náručí, meč v pošve, brada trpaslíka v taške a už bezmocný trpaslík priviazaný vzadu na sedle. Všetka moc trpaslíka bola iba v jeho brade. Nič iné reálne nemá!
Tu je badateľný aj rozdiel medzi mravnosťou a morálkou. Mravnosť nemá nič dočinenia s peniazmi, pretože sa meria výlučne prítomnosťou Boha (Sily RA v Osi) a je stavom Svabody. Opakom je morálka (Mor Al – smrť všetkého mravného), ktorá sa meria peniazmi ako stupňom Slobody. Stupeň morálky je určovaný množstvom peňazí. Hoci za určitých okolností sú v civilizácii peniaze nevyhnutné, s prítomnosťou Boha – RA – nemajú vôbec nič spoločné. Určitú mieru morálky síce „povinne“ podstupuje každý z nás, ale rozdiel je dobre viditeľný na rozdielnej morálke dvoch skupín: je tu morálka človeka, ktorý musí robiť za peniaze, aby uživil rodinu, ale to je zároveň celý rozsah ním aplikovanej morálky. Dôležitá je pre neho mravnosť. Úplne iná je morálka človeka, ktorý je dnes milionár a – ako čierna diera všetko je málo – sa chce stať miliardárom, či miliardár multimiliardárom… nie náhodu je vo Védach čierna diera symbolom démonickej existencie. K tejto problematike patrí ono známe „Božie Bohu a cisárovo cisárovi“. Znamená to, že každý jeden človek si sám za seba, na svoju vlastnú zodpovednosť vyberá, či bude slúžiť Bohu alebo cisárovi. Keďže citát má iba dve možnosti, musia byť jasné súvislosti. Služba cisárovi (úverovo-finančný systém) NEMÁ NIČ DO ČINENIA S RA, t.j. s prirodzeným stavom Svetlého Sveta. Do určitej doby je síce nevyhnutná, ale každý si vyberá sám, či chce vysokú mieru Slobody (morálka = peniaze), alebo SVAbodu (mravnosť = Boh). Morálka je vytvorená na „usmrtenie“ mravnosti, teda z pohľadu morálky nemôže byť nastolený stav mravnosti, t.j. peniazmi spojenie s Bohom dosiahnuť nemožno. Zapamätajme si aspoň to, že šírenie mravnosti NEMÔŽE byť podriadené peniazom. Ak je, tak nedôjde k vstupu Ra do Osi, VerTIKály. Nezabúdajme ani na to, že Ruslan už drží v rukách meč, ktorým odtne bradu trpaslíkovi Černomorovi, ktorý sa bez nej stane úplne odstavený. Puškin tu podal dôležitý Obraz – moc úverovo-finančného systému bude zničená, a už to dlho nepotrvá. V prostredí morálky nemôže prísť mravnosť.
V tejto súvislosti si ešte povedzme pár slov o vôli. Táto má v podstate dve roviny – individuálnu, t.j. vnútornú a vonkajšiu, t.j. prejavenú. Čo to znamená? Predstavte si, že perom niečo píšete na papier. Pero píše napríklad čiernou farbou, ale vy chcete (prejav vnútornej vôle), aby začalo písať modrou farbou. Vnútornú vôľu môžete napínať akokoľvek, ale vonkajšia, objektívne prejavená vôľa bude, že stále bude písať čiernu farbou. Ako môžeme docieliť, by sa vnútorná vôľa zjednotila s prejavenou vôľou? Puškin na to dáva jasnú odpoveď – musíme pochopiť, čo v skutočnosti znamená „buď vôľa moja“. Prejavená vôľa sa jedine vtedy zjednotí s vnútornou vôľou, ak sa človek zjednotí s Bohom, t.j. s Vyššími Silami. Takto bude v jeho osi, Vertikále prítomná tvorivá energia JAN, t.j. bude v nej RA, t.j. Boh. Inými slovami, je to prípad mravnosti. Takýto prípad zjednotenia vôlí nemôže nastať za stavu morálky. Tu sa zároveň dostávame k jednému z viditeľných bodov našej Kultúry. Prítomnosťou RA sa zjednocujeme s Vyššími silami a to platí aj pre našu vôľu. Keď naši Predkovia išli do boja, málokedy počet vojakov nášho vojska prevyšoval počet nepriateľov, štandard je pravý opak. No my máme Vedu, ako vyhrávať Kvalitou, nie Kvantitou. Ak sme zajedno so Svetlými Silami, sme zjednotení s Rodovým egregorom, niet vo Vesmíre niet väčšej sily. To nie je sila za peniaze! Ale na to, aby sme vedeli, čo je mravnosť a čo morálka, musíme byť schopní ROZLIŠOVAŤ! Preto symbol meča u Ruslana, preto symbol meča v znakoch mnohých svetových spravodajských organizácií. Jednať na základe Poznania, nie nízkych frekvencií spodných troch čakier. No aj tak – ak si prečítate Ruslana a Ľudmilu – je jasné, že dôjde aj na „klasické“ použitie meča…
Pre poriadok si názorne ukážme o čom je reč pri mravnosti. Narodili sme sa s určitým plánom dosiahnutia, t.j. „naakumulovania“ mravnosti v našej danej inkarnácii. Našu „naplánovanú“ mravnosť si môžeme na grafe zakresliť ako 100% – na zvislej osi. Na dosiahnutie tohto cieľa sme dostali mieru, t.j. rozpätie života – vodorovná os. Krivka č. 1 ukazuje prípad, keď človek dosiahol „plánovanú“ mravnosť, t.j. splnil cieľ svojej inkarnácie ďaleko pred vypršaním miery. Toto je prípad Puškina, Lermontova, kniežaťa Sviatoslava. Do konca vyčerpania miery mohli pre nás urobiť ešte veľmi veľa, ale ich životy boli násilne preťaté. Krivka č. 2 ukazuje prípad, keď človek dosiahol „naplánovanú“ mravnosť akurát tak v dĺžke danej miery. No a krivka č. 3 ukazuje prípad, keď človek nedosiahol ani tretinu z toho, prečo sa inkarnoval. Zatiaľ čo prípady 1 a 2 sa môžu inkarnovať s úplne novou „úlohou“, tak prípad č. 3 sa bude musieť reinkarnovať, t.j. opakovane „dorobiť“ stále tú istú úlohu. Až po jej splnení sa môže inkarnovať s novou úlohou. A čo mohlo napríklad „zabrániť“ dosiahnutiu plánovanej úrovne vývoja mravnosti? Nuž, veľmi často práve vysoká úroveň morálky, t.j. peňazí…
Ďalším veľa hovoriacim dielom Puškina je Gavriliáda, za ktorú ho Cirkevná Synoda chcela predvolať na proces, v ktorom bola možnosť udeliť trest smrti. Pred týmto trestom zachránil Puškina iba zásah cára, ktorému Puškin podával veľmi cenné informácie z pozadia globálneho riadenia sveta. No nakoniec – ako vieme – si aj tak našli spôsob, ako ho zabiť. Zmysel Gavriliády je v podaní informácie o skutočnej podstate kresťanstva. Príbeh je veľmi jednoduchý, prečítať si ju môžete na 20 minút. Boh sa zaľúbil do Márie a chcel mať s ňou dieťa – neskoršieho Ježiša. Na prieskum vyslal najskôr archanjela Gabriela, ktorý osobne navštívil Máriu. Gabriel a Mária si však vzájomne padnú do oka. Po odchode Gabriela sa prechádza Mária po lúke, kde ju zastihne úlisný Had, Diabol. Premení sa na krásneho mládenca a vyspí sa s Máriou. Ešte za jeho prítomnosti príde Gabriel, ktorý sa vrátil s tým istým úmyslom. Pobijú sa a Gabriel vyhrá, ale najmä preto, aby sa aj on vyspal s Máriou. Ako posledný prichádza Boh, ktorý sa s ňou tiež vyspí. A tak Mária za deň zvládla všetkých troch. K synovi sa „prizná“ Boh.
Aký je zmysle tejto informácie? Samozrejme, že nejde iba o izolovanú udalosť bez hlbokého zmyslu, pretože to by nebol Puškin. Je to informácia o tom, že kresťanstvo bolo od samého svojho počiatku začaté tromi úplne rozdielnymi silami. Prvá rovina je tá, že Ježiš naozaj niesol informáciu od Boha. Druhá rovina je v tom, že archanjel Gabriel symbolizuje kresťanské cirkevné štruktúry, ktoré už 2 000 rokov zarábajú peniaze na „obchodnej značke“ Kristus™. No cirkev sa nijako nerozpakuje „vyspať sa“ s nevestou pannou Boha pred ním, Bohom, pravým ženíchom. Hoci Puškin používa „klasické“ názvoslovie – aby bolo zrozumiteľné bežným ľuďom – napríklad používa termín Pán Boh, pridáva aj iné, dôležité poznámky. Jedna z nich je nám dobre známa. Archanjel je tradične v cirkevnom názvosloví podávaný ako Svetlá bytosť (anjel), pričom Diabol Pokušiteľ je zase „štandardne“ Temná, t.j. záporná bytosť. Puškin v texte, kde opisuje boj Gabriela s Diablom na lúke nenápadne použil verš: „Tak anjeli bojovali medzi sebou“. Už len toto samotné by nám malo jasne povedať, aké poznanie mal Puškin.
Tretia rovina obrazu sú Satanisti, ktorí majú plné ústa viery v Krista, na prsiach nosia jeho znak, no tisícročia po nich ostáva more preliatej ľudskej krvi. Oni pálili ľudí na hraniciach či mučili v mučiarňach. Netreba hovoriť, čo za zverstvá napáchala Inkvizícia – jedna z organizácií Satanistov – ale nás neprekvapí ani to, že „úplne normálne“ sú Satanisti súčasťou kresťanskej cirkvi.
V Gavriliáde odkrýva Puškin aj tajomstvo „prorokov“. Podľa jeho informácie má každý z nás danú možnosť niečo priniesť iným ľuďom, a zároveň sa niečo od každého dozvedieť. Znamená to, že každý je prorokom pre ostatných, ale ostatní sú zároveň prorokmi pre neho. Máme v sebe tieto kvality, akurát ich neodkrývame a nedoceňujeme. Môžeme iba súhlasiť s Puškinom, že cirkev uznáva za proroka iba toho, koho sa im podarilo zakomponovať do schémy globálneho riadenia spoločnosti. A tak pomocou Krista riadia spoločnosť už veľa storočí. Puškin aj hovorí v obraze: „Rafael, nakresli nám inú Madonu s dieťatkom“. Znamená to, že židokresťanskú Madonu nám vôbec netreba. V našej Kultúre bolo totiž vždy absolútne jasné, že brokerov pre normálnu komunikáciu s vyššími silami, t.j. s Bohmi nám NETREBA. Človeku je dané mať kontakt napriamo, cez Vertikálu.
Keď už sme načali tému globálneho riadenia spoločnosti elitou, povedzme si niečo o spôsobe, akým túto úlohu realizujú a čo nám v tomto smere ešte povedal Puškin.
Z védického pohľadu je Boh stotožňovaný s Konom, čo graficky môžeme nakresliť ako Kruh, ktorý má v strede bod. Bod – už vieme z Bukvice – je symbolom prechodu energie z Pravi do nižších Svetov Slavi a Javi. Môžeme si dokonca predstaviť priamu spojnicu zo stredu Konu do osi každého z nás, t.j. do Vertikály, ktorú buď používame komunikáciu s Konom, alebo sme si ju nechali zablokovať tak, že pracujú iba najnižšie frekvencie najnižších troch čakier. Presnejšie, nebudeme hovoriť o vstupe energie, ale o sile. Sila je energia plus informácia, či inak energia modulovaná informáciou. Sila sa vnútri Konu premiestňuje priamočiaro od bodu k hranici Kruhu, ale po prekročení hranice sa delí na tri principiálne prúdy. Je to Pravidlo Triglavu, alebo inak aj Trojice. Bez ohľadu na to, kto vo Vesmíre energiu využíva, všetka pochádza výlučne od Bohov, t.j. z Konov. Iného zdroj energie vo Vesmíre jednoducho niet. Ak si ju dáme „preberať“ Temnými, je to naša neschopnosť rozlišovať, ľahostajnosť a lenivosť – všetko sa týka vzťahu k nášmu evolučnému vývoju.
Keď už sme spomenuli princíp Triglavu, tak si zopakujme, že Veľký Triglav Javi tvoria Svarog-Perún-Sventovít, čo symbolizuje tri základné princípy, ktorými sa máme riadiť – ak sme Slovania. Svarog je personifikáciou Svedomia, Perún je personifikáciou SVAbody, Sventovít predstavuje vzájomnú pomoc. Tu určite netreba viac komentárov.
Tri prúdy energie, vychádzajúce z Konu sa delia na špecifické kategórie, ovládnutie ktorých znamená ovládnutie celej spoločnosti. Prvý prúd je Vláda, druhý je to, čo dnes ovládol úverovo-finančný systém, tretí prúd je to, čo dnes nazývame sex. Ovládnutím všetkých troch zložiek si zabezpečili tvari globálnu kontrolu spoločnosti.
Povedzme si niečo o prvej zložke. Vláda je v demokracii realizovaná formou štátu. Vláda v Kultúre bola realizovaná Dŕžavou a Rodovým Právom. Puškin vysvetľuje koncepciu riadenia štátu za demokracie veľmi výstižne. Kontrola nad štátom je zabezpečená piatimi zložkami, ktoré si môžeme predstaviť ako prsty ruky. Ak začneme od malíčka, tak je to zákonodarná moc, výkonná moc, súdna moc, ideologická moc a nad všetkým je palec, ktorý je očividne inak postavený voči všetkým štyrom prstom, a ten predstavuje konceptuálnu moc. Naivní ľudia si myslia, že prvé štyri zložky môžu niečo v štáte zmeniť k lepšiemu, a preto chodia voliť. No ak sa niekto dostane ku kormidlu lode a začne ním pohybovať, to ešte neznamená, že pozná skutočný cieľ plavby lode. Loď v skutočnosti riadi ten, kto stanovil cieľ plavby, t.j. celú koncepciu smerovania. Príkladov je neúrekom. Zákonodarná moc môže vydávať aké len chce zákony, ale nič sa z pohľadu koncepcie nezmení. Rovnako to platí pre výkonnú moc, súdy, či ideologickú zložku – náboženstvá. Celá hra na pravých a ľavých, liberálov a extrémistov, veriacich a ateistov je divadlo platené z toho istého vrecka. Všetci sa pohybujú ako keby po jednej chodbe, jedni idú viac vpravo, iní vľavo, ďalší v strede, no nikto nemôže vyjsť z chodby, pretože túto koncepciu zostavil niekto ďaleko vysoko nad nimi.
Ďalším dôležitým faktom je, že otroci sa najlepšie riadia vtedy, ak nevedia, že sú otroci. Treba ich len zbaviť možnosti a schopnosti rozlišovania. Jedným z viditeľných znakov koncepcie globálneho riadenia civilizovanej spoločnosti je kravata. Patrí k určitej forme chovania sa a triede, existujú dokonca reštaurácie či kluby, kde je vstup bez kravaty zakázaný. Čo symbolizuje kúsok látky alebo povrázok, ktorý voláme kravata? V stredovekej Európe a potom v Amerike existovala obyčaj, že ak počas výkonu trestu zločinca, ktorý bol odsúdený na trest smrti obesením došlo k pretrhnutiu povrazu, tak trestanca prepustili. Na krku mu však ostali zvyšky slučky ako znak zmilovania. Omilostení trestanci potom pokračovali v nosení tohto zvyšku slučky ako symbolu a znaku šťastia. Vďaka tomu aj iní zločinci, ktorí chceli ujsť trestu za svoje zločiny, začali na sebe nosiť zvyšky slučky, len aby unikli trestu. Postupne sa tento symbol čoraz viac upravoval, až sa začal riadiť podľa samostatnej módy ako doplnok pánskeho oblečenia. Ako chodia oblečení tí, ktorí sa podieľajú na zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci štátu? Iste, čierni cirkevní mágovia nosia reverendy čiernej farby, aby bolo jasné, kde patria a aký druh mágie robia. Zároveň sa konceptuálna moc snaží vytvoriť dojem, že ideologická moc je nezávislá od ostatných zložiek, ale je to iba ilúzia. Ak sa pozriete na dobové fotografie zistíte, že Stalin bol veľmi dobre zorientovaný aj v tejto hre symbolov. Nikdy nenosil kravatu.
Znie to možno zvláštne, ale kto by chcel naozaj vedieť, ako prebieha globálne riadenie spoločnosti, mal by si mať preštudované tri súhrnné diela: Bibliu, Korán a Puškina. Z tejto kombinácie sa dá zistiť veľa. O Biblii síce vieme, že je nespočetne krát prepisovaná, ale obsahuje opis biblickej koncepcie globálneho riadenia sveta skrz úverovo-finančný systém, v čom je jej hlavná úloha. V našich podmienkach málokto vie, o čo ide v Koráne. No je to veľká chyba. Korán je totiž oproti Biblii spoľahlivý. Prečo? Dodnes totiž existujú všetky tri pôvodné knihy, ktoré diktoval priamo Mohamed, a ktoré sú starostlivo strážené. Je síce pravda, že rôzne extrémistické smery ich vykladajú inak, ale treba vedieť, že ich majú aj v inom poradí poprepisované. Tak či onak, pôvodný Korán vôbec nie zlý materiál na štúdium. Len na okraj, ak podľa Koránu niekto niekomu požičia 100 € a napäť zoberie 101€, tak už je služobníkom Diabla – žiadna úžera nie je prípustná. No treba povedať, že hoci úžera je Alahom zakázaná v akejkoľvek forme, obchodovanie je Alahom povolené. S Islamom ako s náboženstvom sme prišli k jednej z point náboženstva. Hoci vieme, že Viera a náboženstvo sú úplne odlišné veci, náboženstvo nemusí vždy a každému slúžiť ako negatívna entita. Viera ako Istina, t.j. Absolútna Pravda je iba Jedna, nie je však každému – najmä po krutej Noci Svaroga prístupná. Náboženstvo – relígia – je akési opakovanie Viery, t.j. vytvorenie rôznych vier ako samostatných projekcií určitých aspektov Viery do špecifického času a priestoru. Takto môže náboženstvo poskytnúť naozaj niekomu potrebnú informáciu v silne obmedzenom rozsahu, ale pre ľudí, ktorí sú na nízkom stupni evolučného vývoja nie je možné pochopiť Vieru. Môžu mať pred sebou ešte veľa inkarnácií, kým budú schopní chápať. Toto nám musí byť jasné najmä preto, aby sme chápali, že nie všetci nasledovníci náboženstiev sú systémoví nepriatelia Viery. No tak či onak, náboženstvá boli pôvodne vytvorené na zničenie Viery. Preto platí Svarogova zápoveď, že výber viery je osobnou vecou každého človeka a nesmie sa nanucovať. Ak je niekto na nízkom stupni evolučného vývoja, tak vysoký let Viery je mu proste nedostupný. No zase musíme byť schopní rozlíšiť jednu úroveň náboženstva od druhej.
Čo z toho všetkého? Sme stvorení na Obraz a Podobu Boha, čo je uložené v našom genóme. Aby sme si ho mohli ubrániť, museli byť pre neho vytvorené akési „ochranné bariéry“. Je to Slovanská Kultúra, Sloviensky jazyk a Dŕžava. Jazyk nám napadli ako prvý – fantómy kresťanstva Cyril a Metod, dokončili to boľševici. Dŕžavu sme si tiež dali zničiť, Kultúra je rovnako v troskách – len sa pozrime, ako si hocikto vymýšľa obrady… Majú teda otvorenú cestu na zničenie našej genetiky, čo bude náš definitívny koniec. No svieti tu jedno svetielko. Ak sa dokážeme vrátiť k Slovienskemu jazyku – cestou spoznávania Obrazovej Staroslovienskej Bukvice, tak cez obrazy budeme schopní navrátiť aj ostatné zložky existencie našej podstaty. Dŕžavu totiž len tak, z ničoho nič vytvoriť nemožno, Kultúru rovnako. Ale pôvodný jazyk si formou ohľaduplného vzťahu k slovám môžeme obnoviť. Spoznaním obrazov slov spoznáme tie správne, vysoké frekvencie, používaním vysokých frekvencií sa opäť naladíme na naše Rodové egregory. A všetko sa môže vrátiť. Musíme aj pochopiť ostatné slovanské jazyky. Ruština si zachovala zo Slovienčiny najviac – cca 40% sú v nej staré, pôvodné slová. Ukrajinština je niekde na úrovni cca 35% pôvodných výrazov, Bielorusi majú tiež niečo nad 30% pôvodných výrazov. U nás to nikto neskúmal, no môžeme byť niekde pod 20%. Spoznávaním ostatných slovanských jazykov sa neučíme CUDZÍ JAZYK, ale nanajvýš ak nárečie nášho vlastného, prastarého, spoločného jazyka. Metódou rozdeľ a panuj nás podrobili, takže spájaj a vzájomne si pomáhaj je odpoveď na úrovni Slovana, teda Ruslana. Majme na pamäti, že Slovan je Vierovyznanie, nie národnosť a je spojené pôvodným, Slovienskym jazykom, žijúcim v Prastarej Kultúre našich Slávnych Predkov!
Ako hovorí prastaré príslovie, kto nepozná vlastnú minulosť, nemá žiadnu budúcnosť. Ako už mnohí začínajú vidieť, nič z toho, čo proti nám urobili nebolo náhodné. O obrovskej sile, ktorá je uložená v našom pôvodnom písme, Staroslovienskej Bukvici, musíme aktívne uvažovať, pretože pripojenie sa na egregor našich Predkov je to jediné, čo nám môže prinavrátiť to postavenie, ktoré nám patrí.
Je známe, že keď sa po revolúcii v Rusku dostali k moci boľševici, tak už prišli s programom, ktorý mali za úlohu vyplniť. Tie hlavné body, ktoré dostali od britského monarchu, boli definitívna likvidácia obrazového písma a kresťanov starého obradu, staroobradníkov, či inak pravoverných kresťanov. Pre zopakovanie, ide o pôvodných kresťanov, ktorí mali aj staré bohoslužobné knihy, kde sa napríklad píše, že Eden nie je zem na východe, ale planéta na Galaktickom východe, čo je aj pravda. Podobné, staré texty mali napríklad aj známi Katari, pričom dobre vieme, ako skončili. Práve križiaci, ktorí ich vyhladzovali – vrátane žien a detí – použili po prvý raz onen výraz „zabite ich všetkých, Boh si ich roztriedi“.
Obrazovému zvyšku Staroslovienskej Bukvice „vykrútili krk“ zákonom, ktorý prijali iba 2 mesiace po definitívnom prevzatí moci v Rusku. Staroobradníkov začali likvidovať tiež bez otáľania, ale keďže nemali záujem sa veľmi orientovať v tom, kto je staroobradník a kto „pravoslávny“ kresťan, tak začali likvidovať všetkých. Tá časť kresťanov starého obradu, ktorým sa podarilo utiecť pred likvidáciou do USA tam neskôr založila svoju vlastnú cirkev, ktorá sa začala nazývať Ruská ortodoxná cirkev. Ortodoxný sa správne z gréčtiny prekladá ako „pravoverný“. Výraz „pravoslávny“ teda nemá nič do činenia s „ortodoxný“, hoci sa najčastejšie prekladá práve takto.
Staroverci neboli na rebríčku priorít č. 1 a 2, ale došlo aj na nich, hoci to temná mašinéria urobila úplne inak. Staroverci totiž neboli „obľúbenou“ kategóriou ani cárskeho režimu, nuž neboli ani v pozícii bezprostredne spôsobovať problémy boľševickému režimu. V čom však boli pre režim nebezpeční, bolo ich prastaré poznanie. Spravodajské informácie totiž svedčili, že Žrecom Starej Viery sa podarilo poukrývať do rôznych jaskýň a iných podzemných skrýš prastaré texty Véd. A tak na jednej z vysoko pravdepodobných lokalít, o ktorej sa vedelo, že sú tam ukryté staré texty – aj keď sa ich nepodarilo tvarom nájsť – vytvoril Sovietsky Zväz svoj jadrový polygón. Zabili tak „dve muchy jednou ranou“. Materiály buď zničili jadrové zbrane, alebo sa už k nim nemalo podariť dostať, keďže územia jadrových strelníc sú „vzduchotesne“ uzavreté a strážené armádou. Veci sa však vyvinuli inak.
O tom, prečo je Slovienska Bukvica dôležitá, už určite začína svitať našim čitateľom aj návštevníkom našich prednášok. Ak totiž k napísanému slovu začnem priraďovať obrazy jeho bukvíc a začne byť jasno v tom, čo dané slovo naozaj v hĺbkovom význame znamená, automaticky sa spúšťa v pozadí proces, ktorý môžeme nazvať aktivácia pravej polovice mozgu. Pravá polovica mozgu ako centrum tvorivosti je nevyhnutná na postupné otváranie vyšších čakier, a práve toto tvari nikdy nechceli. Napríklad anglický jazyk so svojou bezobraznou abecedou je nástrojom výlučne ľavej polovice mozgu. V praxi to znamená, že nikto, kto používa iba tento jazyk nebude mať nikdy podnet na spustenie aktivity pravej polovice mozgu. V skutočnosti to však úplne neplatí, pretože vždy závisí aj na stupni evolučného vývoja konkrétneho jednotlivca. Napriek tomu však vidíme, že duchovné prebúdzanie sa ľudí prebieha v najväčšej miere práve v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine, t.j. v krajinách, kde ostali – hoci žalostné, ale predsa len – zvyšky Slovienskej Bukvice. Čím viac na západ, tým je to horšie.
Predtým, než si ukážeme ďalšiu z množstva informácií, ktoré nám zanechali naši Predkovia v Slovienskej Bukvici, sa na chvíľku pozrime trochu späť. Mnohí „tiežslovania“ poukazujú na fakt, že nepoužívame „overené historické zdroje“, t.j. tie historické záznamy, ktoré písali o našich Predkoch naši nepriatelia. Už len to, že ich písali naši nepriatelia by nás malo varovať pred unáhleným preberaním takýchto informácií. Ako by vlastne dnes vyzerali historické knihy, ak by poslednú vojnu vyhral Hitler?
No ani na tejto pôde neostávame bez argumentov. Jedným z veľmi dôležitých je nami v minulosti „prinesený“ Mauro Orbini. Hoci vysokopostavený katolícky „profesionál“, prejavil svedomie a spísal z mnohých zdrojov dielo, ktoré hovorí o veľkej a slávnej minulosti Slovanov. A práve jeho dielo je viac než jasnou a jednoznačnou odpoveďou tiežslovanom. Prečo?
V Európe sa zachovalo niekoľko exemplárov pôvodného vydania Orbiniho knihy v starej taliančine. Na internete dokonca nájdete dostatok fotografií týchto starých kníh. No čo je veľmi prekvapujúce, nikde nenájdete odfotené komplet vnútorné stránky tohto diela – nech by boli aj v starej taliančine. Nie je to podozrivé? Nuž, nikoho by určite nenapadlo, že to je nejako pre dnešného človek zaujímavé, keby neexistoval verejne prístupný preklad Orbiniho knihy v ruštine z čias Petra I. Prečo Rusi mohli oskenovať a dať európskej verejnosti k dispozícii kompletne celý text, ale v celej Západnej Európe sa nenašiel nikto, kto by urobil niečo podobné a poskytol verejnosti pôvodný text kompletne? Pre nás je tento dokument mimoriadne zaujímavý, pretože obsahuje informácie – z nezávislých zdrojov – o našich Predkoch.
No odpoveď je úplne jasná. Stačí sa pozrieť bližšie na text ruského prekladu z r. 1722. Od šiestej po desiatu stranu ruského prekladu je zoznam historických zdrojov, z ktorých Orbini čerpal:
Hoci z neznámeho dôvodu končí zoznam historických zdrojov na písmene „M“, aj tak je tam spolu uvedených 170 položiek. V talianskom originály by mali byť, samozrejme, všetky, no aj tak tu je jedna veľká otázka: PREČO DNES NEPOZNÁME ANI JEDEN Z CITOVANÝCH 170 ZDROJOV ANI LEN PO MENE? Medzi zdrojmi nájdeme také mená ako Augustín Moravský, Anály Venedské, Anály Ruské, Venceslav Bohémsky, Valerij Potervel, Grigorij Doktor, Marián Skot…! Očividne mená slovanských autorov, alebo anály z našich území.
Ak by niekomu stále nedochádzalo, kde sa všetky tieto diela (v skutočnosti plus tie, ktoré sú v úplnom zozname pôvodného textu) „podeli“, mal by to pochopiť z textu, ktorý Orbini umiestnil na začiatok zoznamu, t.j. na šiestu stranu hore:
„Súpis historikov tejto histórie, hoci niektorých Cirkev Rímska neuznáva, zvyčajne však nie kvôli nepravdivému opisu histórie, ale iba kvôli tomu, že oni neuznávajú (kresťanskú) Cirkev“.
Z Orbiniho diela môžeme vybrať niekoľko zaujímavých bodov, pričom zoznam ani zďaleka nie je kompletný:
Severnou hranicou územia, na ktorom žili naši Predkovia, bola rieka VISLA; Knieža SAMO bol domorodec, Slovan… „a vybrali si najlepšieho spomedzi seba…“; Naše územie sme volali RUS; V našom vojsku boli aj vojaci z Tartarie; Frankov sme porazili mnohokrát, dokonca v rámci odvetných výprav vojsko našich Predkov neraz vydrancovalo celú Franskú ríšu aj sever Talianska; Slovanská Kultúra je najstaršia a prvobytná v Európe; Slovienska Bukvica sa stala základom písomníctva všetkých európskych národov; Katolícka cirkev – Orbini doslovne uvádza Metoda – uvalila na naše územie temnú cirkevnú kliatbu (čierna mágia); Boli sme samostatná Dŕžava s Védickou Vierou až do r. 991, keď zomrel (ktovie ako?) posledné knieža Sveulado (Vše(tko)-v-Lade), a až po jeho smrti si nás susedia „rozobrali“, pričom najviac nám vzali Poliaci.
Na argument, že nie sú známe ani diela našich, slovanských autorov, odporúčame napríklad knihy už spomínaného Platóna Lukaševiča, ktorý tvoril v 19. storočí. Ako jeden z veľmi zriedkavých zdrojov vôbec, pri podrobnom výskume minulosti Slovanov prišiel do kontaktu aj so Slovákmi, čo v knihe aj uvádza.
Namiesto dlhých opisov si uveďme časť z úvodného odstavca knihy „PRÍKLADY VŠESVÄTÉHO SLOVANSKÉHO ČAROMÚTIA A ASTRONOMICKÝCH VÝKLADOV“ z roku 1855, vydané univerzitnou tlačiarňou v Moskve:
„Vytvorenie jazykov rodu človečenského sa delí na dve skupiny: 1-vá sú prvopočiatočné, pochádzajúce zo všesvätého Slovanského čaromútia: od neho pochádzajú všetky korene slov, alebo, lepšie povedané, korene slov všetkých vo svete jazykov; 2-há sú následné čaromantie a pozostávajú z vytvorenia zložených slov a – veľmi často – ani jedno z nich nepochádza z toho jazyka, v ktorom sa zaviedlo, alebo sa od počiatku nachádza…“
Vari len o tom, čo to je „Všesväté Slovanské čaromútie“. Mali sme jeden jazyk, ale každý národ mal svoje písmo. Tak napríklad ch´Árijci mali Karunu, Rasséni písmo, ktoré sa dnes označuje ako „Etruské“. Jeden znak v písme sa nazýva „čera“, znaky vôbec „čara“. Proces presúvania poradia znakov za účelom tvorby nových slov sa nazýva čaromútie, človek, ktorý to robil sa nazýval „čarodej“. Je pochopiteľné, že toto umenie bolo neskôr zneužité čiernymi čarodejmi. No tak či onak, zdrojový jazyk sa dá dokázať.
My už vieme, že opačné poradie písmen slova RA, t.j. AR znamená zem, alebo v zloženom slove ochraňovanie, uchovávanie niečoho. Such-ár je to, čo uchováva sucho, st-ar-ec je ten, kto uchováva múdrosť Predkov, šlabik-ár uchováva slabiky, olt-ár je ochrana božej plnosti a podobne. Čo sa týka Staroslovienskej Bukvice, tú uchováva, ochraňuje BUKVARЬ. Pre pochopiteľnosť všetkým budeme tam, kde to má význam písať latinkou, ale to, čo je nevyhnutné nechať v Bukvici ostane pôvodné. Bukvarь obsahuje poradové číslo Bukvice, jej meno (v bezobraznej latinke sa zamieňa za výslovnosť), zvuk, výklad grafiky znaku, výklad mena Bukvice a obrazy Bukvice. Jedna Bukvica môže mať aj deväť obrazov. Najpoužívanejšia verzia Staroslovienskej Bukvice bola matrica 7×7, t.j. 49 znakov, no kompletný Bukvarь obsahuje matricu 9×6, t.j. 54 znakov. Moderný človek si nevie ani predstaviť, aké obrovské množstvo informácií a najmä odpovedí na životne dôležité otázky uchováva kompletný systém Staroslovienskej Bukvice, presnejšie Rodový Bukvarь.
V zásade sa fonetický, povrchový význam každého slova číta zľava doprava, hĺbkový význam dosiahneme čítaním obrazov sprava doľava. Obrazov je preto u každej bukvice viac ako jeden, lebo každú bukvicu si môžeme predstaviť ako objekt, vyžarujúci informáciu na určitom spektre. Pri vzájomnom spojení bukvíc do slova začnú tieto na seba vzájomne pôsobiť, a preto sa celkové spektrum slova mení práve podľa vzájomného postavenia a pôsobenia bukvíc. Pozrime sa na hĺbkový význam slova „Jezyk“:
Vľavo je Bukvica, nasleduje jej meno (v dnešnej azbuke), fialové sú obrazy. Spolu tvoria jasnú odpoveď o čo ide. Je jasné, že ak sa zmení poradie písmen, či dokonca Bukvica za abecedu, tak informácia sa stráca, čo bol dôvod práce cirkevných fantómov.
Pozrime sa aj priamo na samotné slovo BUKVARЬ. Prvý výklad sme si už povedali, výkladov však je vždy spravidla k dispozícii viac.
Výklad 2:
„Božie Posolstvá pre poznanie zemskej podstaty Prahmoty, prejavenej vo Svete Javi.“
Slovo BUKVICA:
Jeden z výkladov:
„Božie Posolstvá pre poznanie Vyššej štruktúry Zemského Počiatku“.
Musíme zdôrazniť, že ide naozaj o menej ako minimálne vysvetlenie používania Obrazov, ale na vytvorenie predstavy postačí. Teraz pristúpme k téme, ktorá v jednom z našich minulých článkov zaujala veľa našich čitateľov. Čo hovorí BUKVARЬ o evolúcii Duše.
Najskôr niekoľko slov o Ipostázach Boha. Z nášho pohľadu máme veľké množstvo Bohov, ale v skutočnosti hovoríme o Jedinom a zároveň pomnožnom Bohovi Rode Nebeskom. Všetci ďalší Bohovia sú v skutočnosti jeho Ipostázy, t.j. Prejavenia. Či to niekto rozlišuje alebo nie, nie je až také dôležité, pretože v Prejave jedného Boha môžeme sláviť všetkých. Práve preto sa vo Védach hovorí, že kto rozdeľuje Bohov, ten rozdeľuje Svargu. To je podstata Rodobožia.
Ipostázy sú prejavenia. Aj človek má ipostázy, t.j. inak sa prejavuje ako nemluvňa, inak ako škôlkar, inak ako študent univerzity, otec rodiny, dôchodca a podobne. V našom malorozmernom Svete Javi sa naše ipostázy môžu prejavovať iba postupne, v závislosti na čase. No Bohovia môžu prejaviť svoje Ipostázy naraz, čo je podstata tohto javu. Nie sú závislí na čase a priestore.
Duša je akousi obálkou Ducha asi tak, ako telo slúži ako obálka Duše, ktorá je zoslaná Bohom Rodom a Bohyňou Dživou preto, aby si nahromadila životné skúsenosti v materiálnom stelesnení.
Sakrálnou geometriou sme sa nezaoberali, povedzme si len, že bukvica „Otъ“ od svojej grafiky odvodzuje VŠETKY FORMY sakrálnej geometrie Bukvara, dáva podklad pre zanesenie do sakrálnej geometrie filozofický výklad pojmu „Nebeská Duša“, ktorou je Bohyňa Dživa:
„Prvopočiatočne poznajúca Zdroje životnej Duchovnej Skúsenosti“.
V štruktúre Bukvara je vyčlenený rad bukvíc, tvoriacich ROZPRÁVANIE o matrici Človečej Duše, ktorú vytvára Bohyňa Dživa a Púti zdokonaľovania sa Duše v Javnom Svete. Etapy tohto výkladu si uvedieme na príkladoch.
Prvopočiatočne jestvujúci Duch sa dostáva do znovu Zrodeného Všehomíru, pohrúži sa do matérie a oduchovní ju.
Výraz „dať bodku nad i“ má veľmi starý pôvod a nesie v sebe Obraz počiatku ľubovoľnej činnosti.
Bohyňa Dživa vytára informačnú matricu, ktorú voláme Duša, kvôli evolučnej transformácii Ducha a materializáciu energie okolo neho. Duša je Riadiacou silou všetkého Jestvujúceho.
„Duchovná skúsenosť Prarodičov, znásobená a rozšírená“.
Proces evolúcie Duše je rozoberaný v grafickom prevedení rady bukvíc. V Staroslovienskom Bukvari jestvuje špecifická bukva označujúca Dušu – „PSI“. Nie náhodou dnes existuje výraz „psychika“.
„Hranica materializovaného Slova Zdroja“.
Horizontálna línia, ktorá presekáva Vertikálu v bukvici „PSI“ (pozri hore) je hranica, ktorá podmienene oddeľuje v tele Sloviena umiestnenie čakier „Prsia“, „Lada“ a „Leľa“, ktoré sú spojené s Dušou. Pod touto horizontálou sú umiestnené tri nižšie čakry, ktoré sú spojené s vývojom fyzického tela človeka. Nad touto horizontálou sa nachádzajú tri vrchné čakry, ktoré zodpovedajú za duchovný rast človeka.
Dživa odosiela Dušu na Zeme v určenom Hviezdnom Systéme s cieľom ich zdokonaľovania. Riadiaca Hviezda rozmiestňuje Duše po svojich Zemiach, aby sa materializovali v štvorrozmernom svete. Vo Svete Javi sa Duša zdokonaľuje, zbiera nové Duchovné Skúsenosti materializáciou v Živote, na ktorý vplýva a aj sám sa nachádza pod vplyvom „L“ – ľudských „M“ myslí. Pozrime sa na výklad „Ľudia“:
„Formujúca sa Duchovná Skúsenosť ľudí, nachádzajúcich sa v evolučnom pohybe spolu s Vesmírnou Duchovnou Skúsenosťou“.
Jeden z výkladov:
„Myseľ a Slovo ľudské materializujú Harmonické Formy“.
Na konci sa Duša „vracia“ – čo však lepšie vystihuje pôvodné slovo в-ось-вращается, t.j. do-osi(našej Vertikály)-sa vracia – k Bohyni Džive v inej kvalite a štruktúre. K Džive sa vracia aj informácia vo forme skúseností, ktoré Duša nahromadila počas svojej evolúcie vo Svetoch Javi aj iných rozmeroch; ale samotná Duša pokračuje na Púti svojho Duchovného výstupu, t.j. vo výstupe (chodení) po osi, Vertikále – в-ось-хождении.
Dživa použije prinesené životné skúsenosti Duše na formovanie matríc nových Duší tak, aby sa mohli materializovať vo Svete Javi už o tieto skúsenosti obohatené, t.j. lepšie pripravené.
Tento zostup Duše zo zostupného bodu cez priestory-rozmernosti, jej zdokonaľovanie a návrat do Sveta Pravi nazývali naši Predkovia – ako už vieme – Kruhom ABSOLÚTNA, alebo ZLATOU PÚŤOU DUCHOVNÉHO ZDOKONAĽOVANIA. Púťou evolúcie však Duša prechádza aj v pozemskom živote, čo znázorňuje táto schéma:
Toto grafické vyjadrenie pozemskej púte Duše nazývame Kruhom pohybu Duše vo Svete Javi. Opis schémy pohybu Duše vo Svete Javi je v tejto tabuľke:
Numerický súčet – číselný obraz “1“ – uvedený v modrých poliach potvrdzuje, že Jestvovanie vo Svete Javi je Zdrojom našej Duchovnej Skúsenosti.
Počet etáp zdokonaľovania sa Duše vo Svete Javi je 16, čo zodpovedá obrazu „Kruh“, vo Svetonázore slovanských národov.
Pre úplnosť si uveďme ešte jeden z výkladov slova KRUH, pretože práve Kruh je dôležitý element chápania nášho Svetonázoru:
„Koncentrácia Pramatérie vyvoláva pohyb Životných Síl vychádzajúcich z Najvyššieho“.
Nuž, namiesto záveru slávme našich Múdrych Predkov a uveďme si jeden citát z Véd:
„Niekto sa snaží poznať malé a iný veľké z Múdrosti Prastarej, mysliac si pri tom, že sa to dá ľahko; no aby človek spoznal malé alebo veľké z Múdrosti Prastarej, nemusia stačiť ani stovky ľudských životov“. Volchv Velimudr
Sme potomkami našich slávnych Predkov, ale akosi sa nám nechce pracovať na prinavrátení našej Kultúry. Akosi bližšie nám je ostať dobrým cirkevným či sociálnym „zvieraťom“. Robíme dobre, ak sa v tichosti ukryjeme kdesi do „kútika“ civilizácie, však technokracia a finančný systém stále existujú a zmeny sú očividne v nedohľadne?
Nuž, najbližších asi 50 rokov bude energia, do ktorej sa dostala naša Zem síce nebadane, ale nezadržateľne narastať. Ak sa vnímavejšie pozriete na predpovede vedcov, tak zistíte, že okolo roku 2037 sa už predpokladá veľmi malá populácia obyvateľov na Zemi. Najbližších 15 rokov treba očakávať postupnú a zvýšenú úmrtnosť obyvateľov Zeme. Ak sa nezobudíme, tak to budeme prioritne my, belosi. Tieto predpovede síce nestoja na hlavných stránkach denných správ, ale v každom prípade už existujú, t.j. už sa k nim dá dostať. V tomto bode tí, ktorí takéto veci kompletne všetky priraďujú k akýmsi vysoko teoretickým „konšpiračným teóriám“ nemusia ďalej pokračovať v čítaní tohto článku. Ak už vopred „vedia“, načo zbytočne márniť čas hlúposťami? No my postúpime ďalej.
Všetci ľudia – bez rozdielu – ktorí žijú dnes na Midgard-Zemi majú spustený jeden z programov, ktorý je následkom ich činov. Väčšina ľudí vykonáva činnosti, ktoré nemajú nič spoločné s nasledovaním a obnovovaním rodových tradícií, t.j. bežia na „programe“ vlastnej likvidácie, iní sa prebudili a snažia sa zavŕšiť plán svojej evolúcie na Bohov. O tom, aký je pomer početnosti členov jednej a druhej skupiny netreba veľa hovoriť. Stačí sa pozrieť okolo seba. Energia však dennodenne narastá a vstupuje do bioenergetických polí všetkých bytostí. Bude poskytovať čoraz viac a viac zdrojov na konanie, ktorého nasmerovanie je orientované v smere túžob každého jednotlivca. Každý síce túži po dobrých veciach, akurát, že väčšina ľudí nechápe rozdiel medzi prospechom Rodu a svojim vlastným. Na nízkych stupňoch evolučného vývoja – nevyvinutej Mravnosti – totiž nevidno, prečo sa tieto dve roviny tak často rozchádzajú. No aj „leniví“ Slovania majú názor, že treba nenávidieť démonov ako zástupcov Síl Tmy a „podporovať“ Boha či Bohov, ako Ipostázu Svetla. Je pravda, že démoni nás efektívne a nemilosrdne ničia, ale odkiaľ sa vlastne vzali? Je správne im vzdorovať a – samozrejme – popri tom ich „povinne“ nenávidieť? Kde je počiatok a príčina zrodu Temných Síl? Je naozaj „výhodné“ ticho sedieť v rohu Haly Slovanskej Slávy – však nech sa ukazujú iní – a zbierať peniažky do svojho vrecka, však keď príde Hviezda Mara či nastane deň sľúbeného štvrtého príchodu Boha Perúna, tak sa v tichosti vykradneme z rohu a začneme si užívať „výhody“ Slovanstva…
Najskôr musíme opakovať, že sme mali naozajstné ŠŤASTIE. Dostali sme sa do paralelného sveta, v ktorom budú zmeny prebiehať v umiernenejšej, postupnej podobe. No musíme zopakovať, že zmeny tak či onak nastanú. Kto nevie na čo pozerať a nerozumie tomu, čo sa okolo neho deje, ten bude aj tak prekvapený rýchlosťou a rozsahom zmien.
Najskôr teda príchod Hviezdy Mary. Keďže ju doteraz nebolo vidno, tak nemôže svojim gravitačným pôsobením spôsobiť zastavenie rotácie Zeme dňa 14. marca t.r. Tento jav samozrejme nastane, ale keďže predstavuje pravdepodobne najradikálnejšiu zmenu, t.j. v podstate okamžitú likvidáciu civilizácie, tak to nie je prípad nášho paralelného vesmíru. Preto je potrebné túto informáciu chápať ako Obraz. Minimálne nám hovorí, že za aký čas po maximálnom priblížení sa Mary k Midgard-Zemi (mal byť 21. decembra 2012) sa Mara dostane do pozície, keď Midgard-Zem bude prechádzať spojnicou medzi hviezdnym obrom Mara a Slnkom (14. marec 2013). Táto situácia nastane ku koncu procesu zmien, ale môže byť, že na Zemi budú prebiehať také udalosti, že sotva niekto bude aktívne sedieť pred televízorom, napchávať sa hamburgermi a teoretizovať o konšpiračných teóriách…
Vo Védach sa dočítame o príbehu, keď sa mudrci nevedeli zhodnúť na tom, koľko vlastne existuje paralelných vesmírov. Odišli teda za jogínom, ktorý cestoval po iných rovinách Vesmíru a dali mu otázku, že koľko by mu trvalo prejdenie všetkých paralelných svetov za podmienky, že za 1 sekundu by navštívil minimálne 3 paralelné svety. Jogín im nakoniec dal odpoveď, že minimálne poldruha zemského roku. Je teda namieste byť spokojný s tým, kde sme sa dostali.
Ďalej je tu otázka vyšších a nižších démonických bytostí, ktorá nám umožňuje dozvedať sa a hovoriť otvorene o týchto veciach, ale nezachráni nás – sama osebe – pred fyzickou likvidáciou zo strany nižších démonických štruktúr, ktoré ovládajú moc na Zemi. Vyššia hierarchia vie, že všetko beží podľa Konov, a teda niet šance dlhodobo udržať civilizáciu na Zemi. Pre nich je dôležité, aby tí, ktorí ostanú na Zemi neťažili zemské zdroje – a to Kultúra nerobí – a aj to, aby tu o 10 000 rokov bol k dispozícii živý genetický materiál, z ktorého opäť narobia biorobotov či otrokov a budú pomocou nich ťažiť zemské zdroje. Nižšia hierarchia však chce zničiť všetkých potomkov Veľkej Rasy aj Roda Nebeského, no životné podmienky na Zemi sa budú vyvíjať vplyvom silnejúcej Svetlej Energie tak, že hybridné a démonické bytosti fyzicky nebudú schopné na zemi prežiť. Ak by sa im teda podarilo zavŕšiť ich plán, tak ani vyššia hierarchia démonov tu nebude mať o 10 000 rokov k dispozícii materiál na otrokov…
Než si ozrejmíme podstatu vzniku a podmienky existencie démonov, dokončime myšlienku sladkého ničnerobenia a vyčkávania tiežslovanov v kútiku, pričom nezabúdajú hromadiť svoje peniažky. Ak aj majú slovanské povedomie, tak rátajú buď s rovinou konečnej záchrany svojho majetku (nie bohatstva Rodu, ktoré sa neviaže na finančný systém) príchodom Bohov, alebo zásahom „lepšej“ ruskej armády. Hoci o situácii v ruskej armáde sme už hovorili, dokončime myšlienku niekoľkými ďalšími informáciami. Reforma ruskej armády bola v podstate zavŕšená, následkom čoho sa znížil počet divízii ruskej armády zo 40 na 39. Toto samo osebe veľa nehovorí, a preto poďme ďalej. Tradičný názov divízia bol zmenený na „brigáda“, očividne preto, aby sa natovčíci lepšie orientovali. No zatiaľ čo v tradičnej štruktúre ruskej armády mala napríklad jedna motostrelecká divízia 4 pluky, tak dnes má motostrelecká brigáda iba 1 (slovom jeden) pluk, ale aj tak jej dali honosný názov „brigáda“. Zrátať si to už vie každý sám. Navyše, z celkového počtu 39 divízií (natovčíckych „brigád“) je len 13 (slovom trinásť) schopných prejsť okamžite do stavu bojovej pohotovosti. Možno už len súhlasiť s patriotmi v ruskej armáde ktorí hovoria, že bojová schopnosť takto organizovanej ruskej armády – hovoríme o najväčšej krajine sveta – je principiálne na 0 (nulovej) úrovni. Ale ak vezmeme väčší obraz, tak je to ešte celé v inej rovine. V samotnej Moskve – hlavnom meste najväčšej slovanskej krajiny sveta – už dnes žije MENEJ AKO 30% RUSOV. Treba povedať viac?
Obraz však stále nie je kompletný. Odborníkom v ruskej armáde je známe, že prvá aj druhá čečenská vojna bol test americkej supermodernej zbrane. Test dopadol veľmi úspešne. Použitím tejto zbrane právne „nikomu nepatriace“, ale Anglosasmi vytvorené, vycvičené a financované ozbrojené skupiny už zničili dobre organizované armády severnej Afriky – mali sme to pred očami. Teraz pokračujú v operáciách v Sýrii, pričom ďalší postup ponúka niekoľko možností. Pôvodne predpokladaný útok na Irán sa ukázal ešte predčasný, pretože Irán – rovnako ako Severná Kórea – má vysoko vlastenecky motivované obyvateľstvo a dobre vycvičenú a vyzbrojenú armádu. Pripomeňme si, že Irak má cca štvrtinu obyvateľstva ako Irán a aj na ten sa Anglosasi báli otvorene vojensky zaútočiť pri jeho plnej sile. Najskôr vyprovokovali prvú vojnu, potom zaviedli na 10 rokov embargo a až potom priamo vojensky zasiahli, pričom krajinu v podstate nekontrolujú dodnes. Podobne to je s Afganistanom. Vzhľadom na pripravený Irán je možné aj to, že americký mlynček na mäso po zadlávení Sýrie (ak sa im to podarí) vtrhne rovno na Kaukaz. V takomto prípade môže dôjsť k začiatku definitívneho rozpadu Ruska ako štátu. Slabá úroveň organizácie ruskej armády neumožní rýchlu a efektívnu koncentráciu bojaschopných jednotiek, pričom budúci spontánni „bojovníci za slobodu národov Kaukazu“ už majú po Rusku nachystané tajné sklady zbraní, ktoré už majú na pažbách Kalašnikovov vyryté nápisy „Allah Akbar“. V prípade takéhoto útoku navyše nebude môcť Rusko použiť ani zvyšok svojej jadrovej moci – veď nejde o útok regulárnej armády spoza hraníc, na ktorú je doktrína ruskej armády oficiálne nastavená.
Ďalej je treba vedieť, že Svetová vláda nie je teória, ale už dávno reálne existujúci fenomén. Tí, ktorí „vedú“ krajiny – najmä veľké – sú v skutočnosti dosadzovanými členmi Svetovej vlády a plnia v prvom rade úlohy im z toho vyplývajúce. Prezident je v podstate názov „Postavený“ (t.j. dodaný, podaný) rezident. Koho ? Svetovej vlády. Neznamená to, že všetci politici vo všetkých štátoch to vedia, no títo včas dostávajú správne odporúčania a rady.
Situácia sa môže vyvinúť aj úplne iným smerom. V starostlivo pripravovanom „konci Sveta“ na 21. decembra 2012 mali Američania ako „bod programu“ nachystanú likvidáciu časti Číny geofyzikálnou zbraňou, pretože jej moc začína značne doliehať na USA. Na túto akciu mala byť použitá už spomenutá geofyzikálna zbraň, ktorá umožňuje manipulovať s počasím po celom svete. Hoci všetci predpokladajú, že ide o HAARP, z dokumentárnych filmov, ktoré boli minulého roku odvysielané v Rusku vyplýva, že skutočná zbraň na ovládanie živlov je umiestnená v podzemí pod pralesmi v jednom juhoamerickom štáte. Akonáhle sa však tieto informácie odstali na povrch dostatočne vopred, tak plán nemohli uskutočniť. Čína je kumpánom Anglosasov v boji proti Slovanom už viac ako tisíc rokov. Keď kresťanstvo začalo svoj víťazný pochod najskôr západnou Európou, tak bol spustený plán, ktorý mal zabezpečiť nahromadenie dostatku kapitálu temnej elite, aby v neskoršej dobe – ale dosť dlho pred bodom zvratu energií, t.j. 21. decembrom 2012 – mali k dispozícii toľko kapitálu, ktorý im umožní uskutočniť doslovne akýkoľvek plán. Môžeme smelo povedať, že tento plán prekazili dvaja veľkí ľudia, vďaka ktorým sme tu a ktorých veľkosť nie je dodnes dostatočne ohodnotená. Prvým z nich bol knieža Sviatoslav, druhým Stalin. Projekt hromadenia dostatku kapitálu prebiehal asi takto. Najskôr uvrhli všetko obyvateľstvo západnej Európy doslovne do špiny. Pôvodné, slovanské obyvateľstvo bolo nielen úplne gramotné, ale aj čistotné. Dokazujú to aj výsledky nemeckých archeológov, pri ktorých vykopali množstvo pamiatok materiálnej kultúry na severe Nemecka aj na ostrove Rujan. V skanzene slovanskej osady – asi najkvalitnejšie prevedenej rekonštrukcii slovanských sídiel na svete – je aj „baňa“, t.j. niečo ako sauna. Pripomeňme, že ide o obdobie, keď severné pomorie dnešného Nemecka bola Rus a volala sa Porusie, skrátene Prusia, t.j. Prusko. V Nemecku je takýchto názvov viac. Napríklad Božia Rus sa dodnes volá Borussia – názov určite v športovom svete dostatočne známy.
Zničením kultúry čistoty vznikla doslovne v celej Západnej Európe zapáchajúca špina. V špine sa darí chorobám, a tieto začali hojne kosiť západoeurópsku populáciu. Napríklad v 11. storočí bola jediná „baňa“ vo Francúzsku u už spomenutej Anny Jaroslavny, dcéry kyjevského kniežaťa a ženy francúzskeho kráľa Henricha I. Nikto iný sa neumýval, vrátane pomazaných hláv štátov.
Aby sa predišlo chorobám – umývanie nikoho nenapadlo – tak sa začal z Číny voziť hodváb, čím vznikla známa Hodvábna cesta. V hodvábe sa totiž neudržia choroboplodné zárobky, ale vyvažoval sa zlatom. Jeden z cieľov kniežaťa Sviatoslava bolo preseknúť túto Hodvábnu cestu, pretože účel celého projektu bol slovanským žrecom známy. Anglosasom týmto vznikli náklady navyše, pretože museli hodváb dovážať cez indický oceán, čo celú vec predražilo. V 15. storočí už získali Anglosasi dostatok kapitálu, takže v 17. storočí už začali aktívnu politiku rozširovania vplyvu. V r. 1694 z tohto kapitálu založili súkromnú firmu „Bank of England“, v r. 1918 založila táto súkromná spoločnosť svoju pobočku, tiež súkromnú firmu „Federal Reserve Bank“, t.j. tzv. Národnú banku USA. A ako to funguje ďalej? Ruská Národná Banka aj Ukrajinská Národná Banka majú priamo v zákone uvedené, že sú dcérami Federal Reserve Bank. Keď sa robia zahraničné audity, tak správy sa vyhodnocujú výlučne v anglickom jazyku, ktorý je v podstate v Rusku či na Ukrajine nepoužiteľný. Ale v tom to práve je, správy sú dodávané majiteľom, nie otrokom… No tu by bolo zaujímavé zistiť, čo je napísané v zákone o Národnej banke Slovenska. Podľa údajom Dr. Colemana je takto riadená celá štruktúra Národných bánk sveta. Zákon o národnej banke však spravidla nikto nečíta…
Ďalší človek, ktorý zabránil definitívnej likvidácii Slovanov už za situácie nahromadenia nepredstaviteľného kapitálu bol Stalin. Takto dosiahol, že hoci moc Svetovej vlády je nepredstaviteľná, cez bod zvratu sa do Dňa Svaroga dostali Slovania, ktorí sú dokonca napojení na svoju prvobytnú Kultúru. Práve preto máme šancu prežiť.
Ak by sme to spojili s dnešnou situáciou v Číne, tak v rukách jej elity sa nahromadil taký kapitál, že napríklad USA už nikdy nemajú šancu splatiť svoj dlh Číňanom. Čína začala expanziu skrz nepredstaviteľného množstva peňazí po celom svete, vrátane posilňovania svojich pozícií v Afrike. V súčasnosti už vidno náznaky, že USA môže presmerovať svoj záujem o definitívne zničenie Ruska – ktoré je už aj tak rozložené – na Čínu.
Čo sa týka postoja Anglosasov je dobré si prečítať knihu Platóna Lukaševiča (Платон Лукашевич) „Prečo Angličania nenávidia Slovanské národy“. Platón Lukaševič žil v 19. storočí a bol spolužiakom Gogoľa. Napísal veľa dobrých kníh, v ktorých dokázal starobylosť Slovanov a našej Kultúry. Hoci sa o ňom v oficiálnych bábkovo organizovaných zdrojoch nedozviete, kópie jeho kníh si môžete zadarmo stiahnuť z ruských aj ukrajinských stránok. K pôvodu Angličanov len krátko, spomenutá Lukaševičova kniha má totiž len niečo viac ako 20 strán, takže si ju môže prečítať každý skutočný záujemca. Sú výsledkom genetického šľachtenia, ktoré začalo niekde v oblasti starej Číny. Cieľom bolo vyšľachtiť ľudí, ktorí budú na genetickej úrovni nenávidieť Slovanov a použiť ich na naše zničenie. Postupne prešli Eurázijský kontinent a dostali sa – už ako Anglosasi – na Britské ostrovy. Tu vyhladili majoritné slovanské obyvateľstvo, Britov, ale iba mužov. Ženy použili na genetickú tvorbu nového národa. Tomuto náporu sa vtedy ubránili iba Škóti a v menšej časti Welšania. Ak sledujete prednášky Davida Ickea, tak ste si určite všimli, že v svojich prednáškach tvrdí, že v starom jazyku bol názov DON názvom rieky. Je to pravda, a platí to pre náš starý jazyk. Don ako „Rieka“ dodnes existuje, v podstate aj Dunaj sa v nemčine povie DONau, pričom toto meno dalo názov aj dnešnému názvu LonDON. Etymológia názvu Londýn je totiž opäť vysvetliteľná v našom starom jazyku, staroslovienčine. Mesto, ktoré leží v lone rieky (ústí) sa jednoducho volalo Lono Donu, t.j. LonDon. A volá sa tak dodnes. V tomto prípade vám opäť odporúčame si pozrieť prednášky Davida Ickea. A čo sa týka rozdielu medzi Germánmi a Angličanmi, rozdiel je veľký. Zatiaľ čo Germáni boli tiež umelo vytvorení ako národ, geneticky sa iba pomiešali aminokyseliny. Germáni teda nemajú geneticky zakódovanú nenávisť voči Slovanom. Oni iba boli – napríklad v minulom storočí dvakrát – zmanipulovaní Anglosasmi tak, aby zaútočili na Slovanov. No Anglosasi cítia voči nám nezmieriteľnú nenávisť, ktorú ani nevedia vysvetliť. Nás chcú zničiť a naše ženy potrebujú iba na „odchov“.
Keď už hovoríme o systematizovanom ničení Veľkej Rasy, nemôžeme nespomenúť ešte jeden fakt. Je to sila národa, ktorá nás delí od tvarov a je vyjadriteľná Mravnosťou. Keď v roku 1943 dali na stôl Hitlera výsledky výskumu, ktorý vykonala skupina Ahnenerbe, tak mnohí z nacistickej elity už vtedy pochopili, že Rusko nemôžu vojensky poraziť. Výskum dokázal, že zo žien vo veku od 16 do 30 rokov, ktoré žili na podrobenom území východnej Ukrajiny a Bieloruska a neboli vydaté, bolo 90% (deväťdesiat percent) panien. Na druhej strane z územia Západnej Ukrajiny, ktorá bola dlho pod ťažkou rukou Poľska a katolíckej cirkvi, boli údaje skoro presne opačné. Túto degeneráciu dosiahli najmä aktívnou politikou „Práva prvej noci“, ktoré zabezpečilo postupnú likvidáciu slovanstva. Nuž, ani dnešná legislatíva nepodporuje rodinu, ale skôr prostitúciu. Na Ukrajine je už situácia taká, že 50% žien deti mať ani nemôže, 40% rodí choré potomstvo, 7% rodí podmienečne zdravé deti a iba 3% detí sa rodí zdravých. Aká je skutočná situácia u nás? Ako sme vychovali našu mládež? Asi ako dobré cirkevné či sociálne zvieratá. A to je smrť národa. Aj u nás prekvitalo Právo prvej noci za plnej podpory katolíckej cirkvi. No porušovanie Zákonov RITA sa prejavuje aj inak. Čistý sexuálny vzťah je ten, kde každý partner má jedného partnera opačného pohlavia. Pred ľuďmi sa totiž starostlivo ukrývajú ďalšie dôsledky narúšania Zákonov RITA. Jedným z najzávažnejších je, že s každým sexuálnym partnerom sa otvára energetický kanál, ktorý ostáva aktívny PO CELÝ ŽIVOT. Ak napríklad niekto potrebuje niečo dôležité v živote vykonať a zbiera na to doslove všetky sily, stačí, aby si hoci po 30 rokoch niekto na druhej strane kanálu spomenul na neho v zlom, a už odchádza po kanály jeho životná energia preč. Potom sa život postupne rúca a prichádza neúspech za neúspechom, depresia a ďalšie následky.
Ak teda chceme vedieť, ako vyzeráme z pohľadu schopnosti ubrániť si vlastnú krajinu, stačí zistiť, ako na tom je z pohľadu mravnosti naša mládež. A to je vizitka ich rodičov.
Prečo tu teda máme Démonov, prečo sa nás snažia zničiť a Boh nás „nechráni“? Odpoveď je v prastarých Védach. Ešte raz zopakujeme, že na našej Zemi niet staršej kultúry ako slovansko-árijskej, nebolo teda z čoho iného brať, keď nás začali Siví „kosiť“. Nečudo, že naše staré texty – samozrejme prepracované – nájdeme v Biblii. Nuž pozrime na samotný začiatok Biblie, ktorý v Staroslovienčine znie takto (z dôvodu nutnosti použitia fontov, ktoré môže zobraziť každý počítač použijeme dnešnú azbuku iba s minimálnym doplnením):
ИЗ КОНҌ БЕ СЪЛОВО
Čo môžeme významovo preložiť ako NA POČIATKU BOLO SLOVO. Text – všetci vieme – ďalej pokračuje A BOHOM BOLO SLOVO A SLOVO BOLO U BOHA. V našom ponímaní vidíme, že text hovorí o tom, že Slovo bolo vyšlo z Konu. Kon je teda Boh. Ide o Nebeského Boha Roda, ktorý je jednotný aj pomnožný zároveň. Všetci ostatní Bohovia sú v podstate jeho Ipostázou, prejavením. Ale to nevadí, pretože aj on je svojou podstatou Ipostázou Ra-M-CHu. No Ra-M-CHu nevoláme Bohom, ale nanajvýš ak Stvoriteľom, pretože je NEPOZNATEĽNÝ, a teda nemá význam tvoriť teórie o tom čo chce či nechce. Je to presne ako hovoria Budhisti – dávať veľmi veľkú vec do veľmi malej krabičky.
Poďme však ďalej. „Jať“ poznáme, vieme že sa číta ako „ie“. Mimochodom, v starých textoch sa Slovieni píše ako СловҌне. V „Sъlovo“ to, čo po boľševickej úprave azbuky poznáme výlučne ako „tvrdý znak“, sa v Staroslovienskej Bukvici číta aj ako krátke „o“. No my už vieme, že pre zachovanie podstaty slova sa pri písaní často zapisovali iba spoluhlásky, čo sa ľahšie písalo napríklad na drevo či kameň. No tak či onak, „ъ“ sa ako „o“ používa aj v srbštine. Vieme aj to, že ak chceme zistiť o aké slovo ide, tak sa vždy číta dvojsmerne. Zľava doprava čítame fonetickú informáciu, sprava doľava významový informáciu, t.j. hlbšiu ako povrchovú. Použime tento prístup a prečítajme СЪЛОВО opačne – samohlásku na začiatku neberieme do úvahy a použijeme už latinku – pre ľahšie pochopenie:
VOLOS
Bežne sa stávalo, že každý Rod si čítal slovo podľa seba, pričom najčastejšie rozdiely boli práve v samohláskach, pretože tieto sa často ani nepísali. Urobme teda jednoduchú zámenu samohlásky „O“ za samohlásku „E“:
VELES
Védy sú písané Bukvicou, teda prepíšme meno Boha Velesa (lebo „Slovo bolo Bohom a Slovo bolo u Boha“):
ВЕЛЕС
Ak predpokladáme, že ide – ako ostatne u našich starých slov bežne – o skratkové písmo, tak zistíme, že meno Boha je tvorené skratkami:
ВЕЩИЙ ЛЕС
Nebudeme ďalej napínať a iba povieme, že týmto výrazom, ktorý by sa dal preložiť asi ako „VEŠTECKÝ LES“ sa vo Védach označuje energeticko-informačné pole Zeme. Nuž, ak sa s ním zladíme, ak sa zosynchronizujeme s energeticko-informačným poľom Midgard-Zeme, tak vo Veku Boha Velesa nám začne nový život, pri neúspechu však bude výsledok úplne opačný. Sila poľa Velesa rastie s každou minútou. Nie náhodou je Veles vládcom Živlu zeme.
Poďme teda ďalej. Boh Rod tvoril, pričom na šiesty deň stvoril človeka. V slovienskej verzii textu Boh „сотворил“ človeka ako muža a ženu. Na šiesty deň a oboch naraz. Potom siedmy deň „oddychoval“ a na ôsmy deň už tvoril Hospodin, t.j. Pán, teda Jahve. No tento „stvoril“ iba muža, ženu mu vyklonoval. V staroslovienskom texte sa však druh činnosti Hospodina-Pána-Jahveho označuje termínom „создал“, čo by sme už správnejšie preložili asi ako „urobil“.
Teraz obráťme pozornosť k Obrazu tejto udalosti. Prečo Boh oddychoval a o deň neskôr dokonca dovolil Hospodinovi Pánovi-Jahvemu urobiť iný druh človeka a umiestniť ho aj na Midgard-Zem? Odpoveď je jednoduchá. Boh stvoril Asov, ktorí však – pre dostatok všetkého – zleniveli a prestali vystupovať po Zlatej ceste Duchovného vývoja, t.j. z lenivosti a ľahostajnosti zastavili svoju evolúciu. No bytosti bez evolučného pohybu, bez záujmu sa vyvíjať nie sú vo Svetlom Vesmíre Bohom potrebné. Treba ešte povedať, že onen deň, o ktorom sa v texte hovorí, je deň Boha. My už vieme, že ide o tri obehy našej Slnečnej sústavy okolo centra Galaxie, t.j. približne o 750 tisíc rokov. Dosť času na leňošenie. Podobne, ako my dávame do rybníka ku kaprom šťuky, aby kapre nezleniveli, tak Boh poveril Jahveho vytvorením dravcov, ktorých úlohou je zastaviť našu evolúciu. A kde sme teraz? Stav, do ktorého sme sa dostali bol zapríčinený našou lenivosťou a ľahostajnosťou. A ak si dnes mnohí myslia, že niekde v kútiku prečkajú nastupujúce zmeny a potom urobia závratnú kariéru s nahonobenými peniažkami, tak budú prekvapení. Že o tom nevedia? Ale NEVEDOMOSŤ je u nás považovaná za najväčší hriech. Je totiž spôsobená neochotou sa učiť a nasledovať odkaz Predkov a ľahostajnosťou voči Rodu.
Teda Boh nebude trestať nijakých Pekelníkov – ako si mnohí naivne predstavujú – a odmeňovať nezúčastnených. Práve naopak, Siví si svoju úlohu plnia výborne. Jediným problémom sme tu my. Vymýšľame si „vlastné“ slovanstvo, vlastné pravidlá a ešte očakávame, že budeme za to pochválení. Nečudo, že ignorujeme Dedičstvo Predkov, hoci je už priamo pred našimi očami.
Na začiatku textu sa v originálnom védickom texte namiesto neskoršieho výrazu „počiatok“ nachádza slovo „Kon“. Kon je v podstate Počiatok, je to dokonca samotný Boh. Je to kruh, z ktorého vychádza životodarná Energia, pretože iného zdroja Energie v našom Vesmíre jednoducho niet. Túto energiu buď používame my, ktorým je aj určená, alebo nám ju berú Siví, lebo my sme leniví a ľahostajní. Energia pochádza z centra Konu – v inom článku si neskôr povieme viac – a zostupuje priamo dolu, do každého z nás. Tento tok energie vychádzajúci z Konu (od Boha Roda) sa nazýva ja Strom Života, či Strom Vesmíru. Vstupuje priamo do nás skrz čakru na temene hlavy a vytvára v nás akúsi os, t.j. náš, individuálny Obraz Stromu Všehomíru. Tu sme znova pri čakrách a energetickom tele, čo už nie je pre nás nová téma.
Hoci si o Kone nebude teraz hovoriť podrobne, musíme vedieť, že Kon je Boh a Boh je neustály pohyb. Jeden z našich tradičných zobrazení Konu prevzali Číňania a dnes ho „dávajú“ svetu ako znak Jin-Jang či Tao, no dodnes ho nevedia presne vysvetliť. A ani to nikdy nebudú presne vedieť, keďže to je naša symbolika. V našej, pôvodnej terminológii hovoríme o mužskej, tvorivej, expandujúcej energii JAN a o ženskej, ničivej, kompresujúcej energii IN. Typickým predstaviteľom energie JAN vo Vesmíre je Biela Diera, t.j. neustále rozširujúci, expandujúci zdroj Života, zatiaľ čo typickým predstaviteľom energie IN je Čierna Diera, neustále pohlcujúca všetko, čo pochádza z nášho Vesmíru. Ak poznáte “Slovanov“, ktorí sa teoreticky hlásia k nám, ale v praktickom, dennom živote hrabú všetok majetok ako čierna diera, tak hneď môžete vedieť, kam v skutočnosti patria. Kto vyhráva v našom Vesmíre je jasné, Galaxia sa rozširuje. No sotva vďaka nám…
Tento Strom Vesmíru či Života je symbolicky zobrazený aj v Karune, t.j. ch´Árijskom písme, v ktorom sú napísané Slovansko-Árijské Védy. Pripomeňme si slnečnú Runu Bohyne Mary:
Každá Runa začína hore z vodorovnej čiary, ktorá predstavuje Vesmír, t.j. Nebesia (SVA). Všetci Bohovia sú navzájom prepojení, preto sa všetky Runy v Karune píšu zo spoločnej vodorovnej čiary. Rovnako to je aj v Sanskrite.
Ak by na Obraze Runy Mary bola len čiara Nebesia a kolmá čiara nadol, zobrazovalo by to priamy zostup životodarnej energie z Konu do osi človeka. Runa Mary je špecifická v tom, že obsahuje dole dve paralelné čiary. Ich vysvetlenie je veľmi jednoduché. Runa označuje Vek, v ktorom dochádza k obmedzeniu chápania človeka iba na oblasť troch spodných čakier. Znamená to presnejšie, že zhora je démonmi blokovaný vstup tvorivej energie JAN, aby sme nezistili, kto vlastne sme, a teda zastavili svoj výstup po Svarge, t.j. evolúciu, ale aj to, že – keďže aj démoni majú striktnú Hierarchiu, nechcú ani to, aby sme sa stali mocnými démoni a postúpili v evolúcii v druhom smere. Zablokovaním prístupu energie JAN sa v našej osi nachádza iba energia IN, ktorá je deštruktívna a rozhodne nespôsobuje výstup nahor. A teraz nám bude jasná aj etymológia slova „LENIVOSŤ“, pretože znamená jednoducho „LEN-IN-V-OSI“, t.j. žiadna tvorivosť.
V ruštine ostal starý, sloviensky výraz pre opicu – „обезяна“. Pozostáva zo slov „ON-BEZ-JANA“, t.j. bytosť bez tvorivej energie JAN. Takto dopadnú tí, ktorí ju nepoužívajú dnes a prežijú ďalšie fázy premeny. Takto dopadli aj rovnako konajúci členovia Veľkej Rasy a Roda Nebeského v predchádzajúcej, t.j. štvrtej rase. My sme v poradí Piata Rasa na Zemi a od nás teraz záleží, či sa obrátime na orangutanov, gorily, neandertálcov a podobné bytosti, ktoré boli už v minulosti zlikvidované, keďže ich Siví požívali na vyšľachtenie rás, ktoré nás dnes ničia, alebo budeme žiť v Dni Svaroga.
V časoch Noci Svaroga je energia vytekajúca z Konu skoro úplne preberaná Sivými, pričom na naše otrocké postavenie sú používané tri podoby –princíp Triglavu (nahradili ho kresťanskou Trojicou) je stále platný. Nám energiu „poskytujú“ cez tri podoby sily (sila je energia plus informácia): cez orgány štátu (preto Dŕžava musí opäť nahradiť štát), cez peniaze a sex. Všetky tri zložky dostali pod kontrolu a vybudovali pre nás umelý, likvidačný systém riadenia našich životov. O detailoch si môžeme povedať v niektorom z nasledujúcich článkov.
No na nás záleží, či ich systém úplne preberieme a budeme si namýšľať, že ak zbohatneme, tak sa dostaneme medzi elitu (z Knihy Múdrosti Perúna vyplýva, že to je veľký omyl), alebo si udržíme vlastnú identitu. Do tohto procesu vstupuje Vôľa, o pôvode názvu ktorej sme už hovorili. Na základe Vôle sa vyvára druh slobody. Musíme povedať „druh“, keďže v slovenčine už nie je rozdiel vyjadriteľný. Tu ide buď o SVABODU, t.j. SVA (Nebesia) Bohmi dané a jej mierou je prítomnosť Boha v nás, alebo ide o SLOBODU („obod“ je aj v dnešnej ruštine železná obruč, pričom ak KON je KRUH, tak „obod“ je akoby jeho myslenou hranicou a teda je to to, čo je mimo Konu). Sloboda je už určovaná mierou množstva peňazí. Človek s množstvo peňazí – ktoré nemôže za jeden život ani spotrebovať – má teda Slobodu, ale určite nie SVABODU. Ku Slobode patrí kategória morálka, k SVABODE kategória MRAVNOSŤ.
Etymológia týchto slov je opäť jasná na ich pochopenie, pretože obe sú pôvodne slovienske. U Mravnosti je základom – viditeľným aj v slovenčine – RA-V-OSI. O akú OS ide už vieme. Morálka je MOR-AL, t.j. smrť všetkého, čo patrí k našej Kultúre – už sme toto slovo rozoberali. Hoci si to neuvedomujeme, ten istý koreň je použitý aj v slove HUMOR. Mor ako smrť už poznáme, ale „HU“ nám v slovenčine, ako novom jazyku veľa nepovie. Preto sa vráťme k Staroslovienčine alebo hoci aj ruštine: Ю-МОР. Je tu použitý veľmi dôležitý Obraz. Znak „Ю“ si totiž nie je ťažko predstaviť ako na boku ležiaci strom, čo bolo aj jeho predlohou. Na boku ležiaci, t.j. z koreňov vytrhnutý strom už nežije. Druhý Obraz je ako čosi, čo je akási „odbočka“ od kmeňa stromu života, teda niečo, čo rozhodne nie je v hlavnom prúde toku energie JAN. HUMOR teda znamená, že to, čo predstavuje je odtrhnuté od Stromu Životu Rodu. Ak si dobre uvedomíte, čo hovorí drvivá väčšina humoristov, tak vám hneď svitne. Skoro všetky „vtipy“ sú totiž zamerané na udržanie človeka vo vymedzenej oblasti od prvej po tretiu čakru – sex. Podobný princíp platí aj pre slovo Ю-РИСТ. Presný význam dostanete tak, že na každú bukvu časti „RIST“ si nájdite zodpovedajúci Obraz v Staroslovienskej Bukvici. No už prvý znak – Ю – jednoznačne ukazuje, že takýto človek nemá nič do činenia s nasledovaním Rodu.
Všimnime si ešte výraz, ktorý zo staroslovienčiny ostal v ruštine: „ВОСПРИНИМАТЬ“, t.j. chápať. Pozostáva zo slov „V-OS-PRIJÍMAŤ“.
Túto krátku exkurziu do Staroslovienskeho jazyka ukončime niekoľkými praktickými príkladmi. Po likvidácii obrazového písma, ktoré sa konalo na etapy – 5 bukiev odobrali a štyrom zmenili zvuky fantómy kresťanstva Cyril a Metod; jednu bukvu odobral pri reforme Nikon; 6 bukiev odobral Peter I.; až nakoniec boľševici vytvorili zo zvyšku fonetické, t.j. bezobrazné písmo, abecedu – sa nám pri používaní fonetickej abecedy strácajú Obrazy, a teda nevieme, o čom je reč. Keď sme stratili schopnosť rozlišovať, môžu nám predkladať, čo len chcú.
Slovo JAZYK má v skutočnosti 3 významy, ktoré sú v Bukvici zachytené . Je to fyzická časť tela, nástroj komunikácie a Národ.
Pre jazyk, ako časť tela, t.j. „hrubú“ hmotu používame ento zápis:
Ktorý čítame ako „jazyk“.
Druhý výraz, ktorý predstavuje nástroj komunikácie a prenosu Kultúry sa píše takto:
A číta sa ako „jezyk“.
Prečo rozdiel? V dnešnej ruštine je „я“ nie náhodou posledným znakom v abecede. Je naň totiž priviazaná najnižšia energia. Zvuk „JA“ otvára DRUHÚ čakru. Oproti tomu zvuk „JE“ –spomeňme si, ako sa malé detičky radujú – otvára ÔSMU čakru, ČELO. Správne by sme teda mali používať zvuk „JEZYK“, ktorý aktivuje vysoké frekvencie a neposiela nás na úroveň základných inštinktov, t.j. jedlo-spánok-sex.
Aby sme dokončili problém jazyka, pozrime sa na výraz „jazyčník“:
Červená časť slova znamená „Člen Rodu“, čo by sme v dnešnej slovenčine vystihli asi ako „Jazyčiar“. „Nik“ je skrátené „nikto“, čo hovorí, že jazyčník nie je nikto z nášho Rodu. Teda Jazyčiar nijaký. Hoci toto slovo dnes nepoužívame, jav môžeme pochopiť na nasledovnom. Ak v historickom filme niekto povie „stráže“, má tým na mysli ozbrojenú stráž, ktorá sa na príkaz dostaví. Takto sme volali tých, ktorí sú na Stráži Rodu. Ak však nikto z Rodu nie je na stráži Rodu, je tam iba nejaký žoldnier či iný nájomník, tak sme to v staroslovienčine vyjadrili už ako „strážnik“. Potom sa však nedivme, ako naše „stráže“ vyzerajú. Podobný jav platí aj v známom prísloví, t.j. ak obuvník je bosí.
V tejto súvislosti si ešte povedzme, ako naši Predkovia vyjadrovali zvrat „JA SOM“:
Je tu v podstate vyjadrené „As je“. Keď prišli Európania do Ameriky boli prekvapení, že Indiáni nemajú vo svojom jazyku výraz pre „JA“. Nemali sme ho ani my. V skutočnosti nízkoenergetické zvukové vlny na označenie seba je zaprogramovaná samodeštrukcia. V slovenčine si môžeme – na rozdiel od Anglosasov – pomôcť. Nemusíme hovoriť „JA som“, stačí „som“. Tento princíp vyjadrovania začne budovať iné energetické súvislosti. Nič nie je náhoda.
V súvislosti s našou pôvodnou Kultúrou si môžeme ukázať jeden zo spôsobov, ako nás zabíjajú. V starých textoch je napísané, že sme stvorení na Obraz a Podobu Božiu. Ak zoberieme ďalší védický text, známy ako Corpus Hermeticum, dočítame sa:
Večnosť je Obrazom Boha, Vesmír je Obrazom Večnosti, Slnko je Obrazom Vesmíru, Človek je Obrazom Slnka.
Ak sme stvorení na Obraz a Podobu Božiu, logicky to zahŕňa aj systém mier. Dnes používame metrickú sústavu, ktorú síce považujeme za užitočnú, ale ktorú pre nejaký dôvod (?) neprevzali ani Anglosasi.
Naša tradičná sústava mier je piaďová. Piaď získame tak, že natiahneme palec a ukazovák a priložíme ho napríklad na stôl. Prsty nijako extrémne nenaťahujme a dostaneme svoju prirodzenú mieru – piaď. Štyri piade tvoria aršín. Keď sme v minulosti začali stavať dom, tak majstri ako prvú vec zobrali hospodárovi mieru piade. Prečo?
Ak staviame dom, či akúkoľvek inú stavbu, ktorá má slúžiť na naše prebývanie, musí byť „zosynchronizovaná“ s mierami budúceho hlavného užívateľa, hospodára a hlavy domu. Systém mier odvodený od piade daného človeka sa odzrkadlí na stavbe ako kompatibilný s jeho systémom. Je to princíp zlatého rezu. Rovnako ako si oblečenie či obuv kupujeme či dávame šiť na mieru, tak aj naše obydlie musí byť stavané na našu vlastnú mieru. Prečo?
Keďže platí Kon „Ako hore, tak dolu“, tak naše rozmery sú Obrazom „rozmerov“ nášho Rodu. Ak si postavíme obydlie s mierami odvodenými od zlatého rezu, tak sme postavili obydlie energeticky ladiace so silami Vesmíru. No ak postavíme dom podľa metrických mier, tak Vesmír ho začne postupne ničiť. Vnútri takéhoto domu sa vytvára stojaté tvarové vlnenie, ktoré postupne zničí celý dom. Každý vie, že ak v dome nikto nebýva dlhšiu dobu, tak dom začne chátrať, hoci to nevieme nijako racionálne vysvetliť. Ak totiž v tomto dome bývame, tak používame svoju vlastnú životnú energiu na likvidáciu stojatých vĺn, čo postupne ovplyvňuje naše zdravie a skracuje náš život. To však nie je všetko.
Prečo nás tak vehementne desiatky rokov vyháňali z dedín a dávali do panelákov v meste? Okrem toho, že tieto sú konštruované výlučne na metrickom systéme, čo staré chalupy neboli, vstupujú tu ďalšie smrtonosné faktory. Naši Predkovia nemali v domoch záchody. Hoci to je dnes ťažko pochopiteľné, nešlo o lenivosť, dôvodov bolo viac. V bytovkách sú odhora nadol umiestnené odpadové vedenia, v ktorých sa neustále pohybujú výkaly a iné nízkoenergetické produkty. Sú to naozaj objekty obsahujúce pre človeka škodlivú nízkofrekvenčnú energiu, preto sme ich aj vylúčili. No tieto odpadové potrubia tvoria anténu, ktorá v kruhom priemere svojho dosahu trvalo vyžaruje do svojho okolia tieto nízke frekvencie. Následkom toho sú všetci obyvatelia bytovky trvalo v tomto škodlivom žiarení. Prečo to necítime? Lebo do toho úmyselne vstúpil ďalší faktor, elektromagnetické pole. Lenin nie náhodou povedal, že komunizmus je elektrifikácia Ruska. Elektromagnetické pole frekvencie 50Hz totiž doslovne odpája človeka od schopnosti komunikácie s Vesmírom, t.j. s Rodovým egregorom. Táto frekvencia doslovne spôsobuje, že väčšina ľudí ostáva v stave cirkevného, alebo sociálneho zvieraťa, ktoré žije na troch spodných čakrách. Samozrejme, že takto necítime ďalšie škodlivé vplyvy, ktoré by boli pre nás inak neraz zachytiteľné. Napriek tomu sú ľudia, ktorí nemôžu v bytovkách žiť, hoci ani nevedia prečo. Na okraj ešte dodáme, že Stalin vydal zákaz stavať domy takýchto vlastností. Z čias jeho „krutovlády“ sú všetky poschodové domy stavané tak, že poschodia nemajú rovnaké proporcie. Hoci niektorí to hodnotia negramotne vidno, že Stalin dobre vedel, čo robí. Po jeho zavraždení nastúpil Chruščov, s ktorým začala postupná demontáž veľkej ríše.
Čo dodať? Velesova sila narastá každú minútu a postupne dosiahne nepredstaviteľnú mohutnosť. Pre tých, ktorí budú schopní sa s ním zosynchronizovať začne zlatý Vek Vlka. No nie nadarmo sme v minulosti sami používali namiesto dnešného slova Slovan výraz Slavianin. Znamená to „Sláviaci JAN aj IN“. Naši Predkovia mali aj príslovie: Bohov sláv a čerta nedráždi. Preto máme v kultúre zastúpeného ako Bieloboha, tak aj Čiernoboha. Sám Stvoriteľ dal pokyn na vytvorenie Sivých, ktorí si svoju úlohu plnia na výbornú. Problémom ostávame my sami. Pohneme sa nahor po Svarge, alebo ostaneme BEZ JANA?
