Autor svarga

  • KTO PORAZIL BAVOROV PRI BRATISLAVE ROKU 907?

     
     
     
    Mnohí si už zvykli pozerať sa na činy našich Predkov skrz optiku našich nepriateľov. Že ako to je možné? Keď sme pred časom priniesli informáciu o vysokopostavenom talianskom cirkevnom hodnostárovi, Mavrovi Orbinim, ktorý roku 1601 vydal knihu HISTORIOGRAFIA NÁRODA SLOVANSKÉHO, tak to bola úplná novinka. Dnes už mnohí nielenže berú tento zdroj na vedomie, ale sú aj takí, ktorí neľutovali prostriedky a kúpili si túto a ďalšie knihy priamo z Ruska. Tak či onak, dnes o tomto zdroji aspoň vieme. Keďže je písaný ruštinou 18. storočia, tak ho asi veľa našincov nečítalo. Orbini je jednou zo svetlých výnimiek, pretože hoci nebol Slovan, mal záujem spísať – aj keď z kresťanského pohľadu, ale predsa len akú-takú objektívnejšiu históriu. Vieme aj to, že z dlhého zoznamu autorov a diel, z ktorých čerpal a uvádza ich na začiatku svojej knihy, dnes nepoznáme ani jedného, a to ani len po mene. Je to jeden z dôkazov, ako postupovala katolícka cirkev – fyzicky a systematicky zlikvidovali všetko, čo aj len trochu vypovedalo o inom, ako ich pohľade na skutočnosť. Nuž, a to je ono. To, čo dnešná historická veda považuje za hodnoverné zdroje, sú diela, ktoré písali naši NEPRIATELIA. Veď antickí spisovatelia opisovali to, čo videli zo svojho pohľadu. Ich záujem o Slovanov bol nanajvýš praktický – stáročia nás „lovili“ za otrokov. Naše diela spálili aj s našimi Predkami – a dnes nám hovoria, že nemáme nič, sme iba akési opice…
     
    Ale ako Stará Viera prežila na Sibíri, tak prežilo aj mnoho Letopisov, ktoré sú dnes postupne uverejňované. Ale nečakajme, že oficiálnymi historikmi. Veď títo dodnes tvrdia, že nejaký Cheops dal postaviť pyramídu… vôbec neberú do úvahy, že také niečo nedokážeme postaviť ani dnes! Ale vidíte – nevadí im to. Napíšu to, čo sa im – z rôznych dôvodov – zdá správne, a pritom ani neberú do úvahy ostatné vedné disciplíny. Čo je jednoduché pre filozofa, nemusí byť ani zďaleka technicky realizovateľné pre stavebného inžiniera. Stačí len porovnať viaceré pohľady a už aj dnes sa vieme zorientovať. O tom je Zdravomyslie.
     
    Začnime teda Orbinim. Hoci oficiálne si ho „nevšímajú“ – je až smiešne, ako ho „nevidia“ – obsahuje množstvo zaujímavých informácií. Nechajme ich pohľad na Orbiniho, lebo faktom ostáva, že kniha bola naozaj vydaná v Taliansku 1601, že jej preklad bol vydaný v Rusku v 1722. Toto už nijako nemôžu odškriepiť. Na svete je známych viacero originálnych exemplárov – aj v stredovekej taliančine.
     
    Cez Orbiniho dielo sa pozrieme na dve veľké bitky, ktoré sa odohrali na našom území. Ide o porážku Bavorov roku 907 pri Bratislave a porážku vojska uhorského kráľa Belu IV. na rieke Slaná roku 1241. Prečo práve tieto dve bitky? Pretože to, čo oficiálna veda nazýva porážkou Bavorov od kočovných Maďarov v 907 a porážkou uhorského kráľa Belu IV. „Tatármi“ v 1241 má z vojenského hľadiska veľmi veľa spoločných bodov. Myslíme tým spôsob boja akože kočovných Maďarov a Tatárov, ktoré vykazujú zjavnú – samozrejme, že nie náhodnú – podobnosť. Stačí sa trochu podrobnejšie pozrieť na priebeh jednej aj druhej bitky a vidno to veľmi jasne. Ak Maďari používali taktiku Tatárov – ako tvrdí oficiálna veda – vďaka ktorej dokázali poraziť veľkú európsku armádu, tak prečo na svoju „špecialitu“ zabudli, ba dokonca, nechali ju „odkopírovať“ vojskom Batuho? Nuž –ako hovoria Tibeťania – pravda je tak blízko, až ju nevidno.
     
    Orbini na strane 26 opisuje boj Slovienov proti Avarom. Hoci Avari boli pôvodne Slovania, patrili medzi tie kmene, ktoré boli koncom prvého tisícročia pred n. l. už pomiešaní so Semitmi, takže už im ostal iba vzhľad podobný Slovanom. Pod tlakom vojenských udalostí museli utiecť zo svojho územia a prišli k nám. Hoci neraz spolu s našimi Predkami napádali spoločných nepriateľov, nakoniec sa stala situácia neúnosná. Tu nám chcú nahovoriť – ba stále nahovárajú – že nás zachránil akýsi franský kupec. Ak si pozrieme poslednú vetu na strane 25 Orbiniho knihy a budeme pokračovať niekoľkými prvými riadkami nasledujúcej strany (26), tak sa dočítame:
     
    „V Lete 617 Slovania už nemohli viac niesť neprístojnosti od Avarov, ozbrojili sa a premohli ich, v tom čase jedného zo svojich vojakov nazývaného SAMO, za chrabrý čin v boji, učinili sebe náčelníkom kráľom. Tento dôstojne vydržal 36 liet s veľkým rozumom a mocou vo všetkých svojich vojnách a chrabrosti, proti spomenutým Avarom, nad ktorými vždy on víťazil.“
     
    Takže padá mýtus č.1 – Samo bol jeden z našich Predkov a nijaký „franský kupec“. Samo definitívne porazil Avarov roku 629 a potom zasadil ťažké rany Frankom. K Avarom sa ešte neskôr vrátime, historici predpokladajú, že boli úplne zničení. Z našich Letopisov vyplýva že nie. Naši Predkovia dôsledne dodržiavali právo výberu vierovyznania, nuž nakoniec nechali Avarov žiť v oblasti vtedajšej Panónie. Očividne dlhodobo neboli s nimi žiadne problémy.
     
    V oficiálnych vede sa hovorí o Samovi, potom akosi dlho nič konkrétne, potom sa čosi spomenie o akejsi Veľkej Morave, padajú mená ako Rastislav, Mojmír, Svätopluk a podobne, pričom po bitke pri Bratislave v 907 sa už doslovne vytvára vákuum. Prečo? Uvidíme.
     
    Keď už sme spomenuli Bratislavu, tak dodajme, že ide o prastaré slovanské ženské meno. Je to spojenie slov „brať slávu“. Pri jednej z mnohých vojenských kampaní kniežaťa Sama sa stretol Kruh Rodov na mieste, kde Starší Rodov a Žreci schválili vojenskú výpravu. Odtiaľ teda vyrazilo vojsko našich Predkov „brať Slávu“ – poraziť nepriateľa. Pravdepodobne nie náhodou sa o tri storočia neskôr odohrala bitka medzi Bavormi a našili Predkami práve pri Bratislave.
     
    Zopakujeme si, že kráľ v žiadnom prípade nie je vyššia „funkcia“ ako knieža. Kráľ je zdegenerované knieža, ktorý si už presadzuje za svojich následníkov svojich potomkov. V Rodovom zriadení sa knieža vyberal na určenú dobu, pričom ak s ním boli všetci spokojní, tak mohol byť volený až do svojej smrti. Orbini na strane 28 uvádza, že po smrti Sama sa stal ďalším kniežaťom Borut alebo Boruch, za ktorým bol zvolený akýsi Karintín alebo Norika, pričom nasledujú aj ďalšie mená. Tak či onak, z uvedeného je očividné, že moc kniežatstva nebola prerušená a následníctvo riadne pokračovalo.
     
    Pokračujme na stranu 35, pričom si preložme približne druhú polovicu strany:
     
    „… a týmto sa naraz skončil čas zmätku medzi týmito krajinami Slovanov. Títo potom v čase Arnolda Kráľa Francúzskeho Imperátora, v Lete 891 porazili a zničili vojská Imperátorské na hraniciach Bokoarie a vstúpiac na územie Ríše, obsadili územie, ktoré sa podľa rieky Moragory nazývalo Moravaniou, teraz to je Moravia, odkiaľ vyhnali zvyšky Markomanov: a tam sa usadili. Po čase si upevnili svoju vládu ako Kráľovstvo Moravanov Slovanov, ktoré zahŕňalo Uhorskú zem, Bohémiu a RUSKO. Mali mnoho vojakov z Pazikanami, ktorí sa teraz volajú TATARI. A udržalo sa toto Kráľovstvo až do Leta 991, kedy zomrel Kráľ SVEULADO, zmocnili sa ho Maďari, Poliaci a veľkej časti Česi.“
     
    V texte sme veľkými písmenami zvýraznili niekoľko mien. O akom Rusku to hovorí Orbini? Určite nie o vtedajšej Tartarii. Našu krajinu v starých časoch volali Maličké Rusko, presnejšie Maličká Rus a obývali ho Slovieni. Ďalej na východ bolo Malé Rusko, t.j. Malorus, čo je dnešná Ukrajina a Bielorusko. No a nasleduje Veľké Rusko, niekdajšia Tartaria. Ďalej je očividné, že profesionálne vojsko Tartarie pomáhalo našim Predkom – ešte v časoch Orbiniho to nebolo zabudnuté. No a naše posledné knieža sa volal Sveulado – o ktorom oficiálna historická veda ani nechyruje… prečo asi? Nuž, lebo vychádza z diel kresťanov a antických klasikov –Rimanov a Grékov – a títo boli odpradávna zameraní na našu likvidáciu. Nečudo teda, že v časoch Noci Svaroga zničili všetko, čo aj len náznakom hovorilo pozitívne o našej minulosti. Ale toto predsa nemôže nikoho triezvo uvažujúceho prekvapiť. Skôr by sme sa mali pýtať: „Kde ste dali naše dejiny“?
     
    Keď už sme tu, tak nazrime aj na stranu 36, ktorá obsahuje tiež zaujímavé informácie:
     
    „Moravia prijala vieru Kresťanskú v časoch Svätopluga, Kráľa Moravského, ktorý učinil svoje sídlo vo Velehrade, a pokrstil svoje národy rukami Cyrila Filozofa Apoštola bulharského, Rusov i ďalších Slovanov Dalmatínskych a Moravských… Naučil najskôr požehnanému Kresťanstvu Bulharov, Srbov; i Svätopluka kráľa Dalmatínskeho, i po nich Svätopluga Kráľa Moravského, so všetkými národmi, ktoré žili medzi Vislou, Dunajom i riekou Váh. I riadil 5 Liet svoju Cirkev na Morave… (Metod) nie dobre prijatý bol Kráľom Svätoplugom mladším. Keď Kráľ raz odišiel na poľovačku… prikázal Arcibiskupovi Metodovi, aby on neslúžil Liturgiu, keď sa vráti… nehľadiac na rozkaz Kráľovský, začal slúžiť obedňajšiu… prišiel Kráľ obklopený množstvo ľudí, honcami a psami a vošiel do Kostola s hlukom a brechotom psov, položil ruku na zbraň, ledva že sa udržal nezraziť osobu Arcibiskupa, zhodili na zem všetko, čo bolo na Oltári. Metod odišiel z toho Kráľovstva, prešiel do Bohemie, preklial Kráľa a celé Kráľovstvo.“
     
    Vyzerá to tak, že naši Predkovia sa ani náhodou nehodlali plaziť v prachu pred arcibiskupom – vysluhovateľovi kultu čiernej mágie – ako to robia dnešní naši bioroboti. Nemôžeme sa ani diviť, že „bohabojní historici“ o tomto nepíšu, ale zároveň vidíme, že cirkevné prekliatie nakoniec urobilo svoje…
     
    Ako si neskôr ukážeme na mape, Veľká Morava – teda to, čo sme si navykli takto nazývať – bola súčasťou veľkej Dŕžavy Venedov. V Rodovom zriadení je typické, že vrcholnú zvrchovanosť na svojom území má Rod – napríklad vo forme kniežaťa – ale pokiaľ bola Stará Viera, tak sa nič neprijímalo bez porady so Žrecmi, a teda Dŕžava ako celok dokázala fungovať organizovanie a dlho.
     
    Z pohľadu Dŕžavy Venedov si krátko uveďme niekoľko riadkov zo strany 58:
     
    „… Mali mnohé vojny s Arrigom Saxonským, prvým kniežaťom Germánie. Bojovali s Henrichom kráľom v Lete 934, viedli vojnu s Ottonom Prvým Kráľom v Lete 957, ktorého zničili v Turingii tiež tak, že sa ledva dobitý dostal domov… v Lete 989 v poslednom boji, hoci aj padlo Slovanov veľké množstvo, Kráľ stratil výkvet svojho vojska a nikdy už nedokázal si pokoriť tento národ, ktorý nadovšetko si ctil prirodzenú slobodu než drahé veci, volil si radšej smrť ako slúžiť Kráľovi, alebo iným…“
     
    Toto určite nepotrebuje komentár.
     
    Pozrime sa teraz na udalosti vo Veľkej Morave s ohľadom na informácie, ktoré nám poskytol Mavro Orbini a zoberieme do úvahy aj letopisné zdroje. V prvom rade názov Veľká Morava pochádza z výrazu „hé Megalé Morabia“ a použil ho byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos, ktorý žil v 10. storočí. O tom, prečo „Morabia“ a nie „Moravia“ sme si už hovorili predchádzajúcich článkoch – ide o negramotnosť pri čítaní Staroslovienskej Bukvice. Necháme bokom všetky oficiálne konštrukcie – je ich dosť v iných zdrojoch a všetky sa v podstate opakujú. No predsa len jednu poznámku – ak sa pozriete do historických materiálov v obdobia socializmu, tak bežne vidíte, že historici hovoria o Slovienoch, nie kadejakých „Slovenoch“…
     
    Z oficiálnych zdrojov si vyberme už iba udalosti „tesne“ pred bitkou pri Bratislave v 907. V roku 892 vzbĺkli boje medzi Východofranskou ríšou a Veľkou Moravou pod vedením Svätopluka. Franský kráľ Arnulf sa dohodol s Chorvátmi a v júli vtrhol na naše územie aj s ich vojvodom Braslavom. Nuž vieme, Chorváti ako kresťania si už nevážili iných Slovanov – zradili vlastných Predkov – za hmotné výhody. My už vieme, že je to časť Srbov, ktorí prestúpili po dohode s pápežom na katolicizmus. Podľa svedectiev si vzali na pomoc už aj oddiel Maďarov, ale tých musel Arnulf zachrániť, pretože sa dostali do obkľúčenia Slovienov a hrozila im likvidácia. Musel sa vrátiť a útok opakoval nasledujúci rok, pričom zachránil sa viac-menej zázrakom. Niekedy okolo roku 894 Svätopluk nečakane zomrel a na jeho miesto nastúpil syn Mojmír, pričom Svätopluk mladší dostal Nitrianske kniežatstvo. Ďalej sa traduje, že Svätoplukovi synovia sa nedohodli a ríša sa rozpadla. Arnulf vtrhol na Moravu ešte roku 898, potom nasledujúceho roku a aj roku 900. No a roku 901 Mojmír II. uzavrel mier s Východfranskou ríšou. Údajne zo strachu pred Maďarmi (kámošmi Arnulfa), ktorí už nasledujúci rok začali podnikať nájazdy na Veľkú Moravu.
     
    Väčšina odborných či populárno-vedeckých prác o dejinách Veľkej Moravy končí stručnou informáciou o bitke pri Bratislave roku 907. No a toto sa považuje za definitívnu bodku za existenciou Veľkej Moravy.
     
    O tejto bitke hovoria Salzburské anály a aj neznámy saský mních Saxo, ktorý žil v 12. storočí. Salzburské anály podávajú správu iba jednou vetou a hovoria o „nešťastnej bitke pri Brezalauspurc 4. júla“. Saxo – nech je to ktokoľvek – spomína Uhrov, ale písal o storočie neskôr. Bavorský humanista Johannes Turmair, známy pod menom Aventinus v 16. storočí tiež spomína Maďarov a pomerne detailne opisuje bitku, ale použil údaje zo zdrojov, ktoré nie sú známe. Čo však je dôveryhodné pre oficiálnych historikov je opis vojenskej taktiky použitej v bitke. A tu sme konečne doma.
     
    Kráľ Ľudovít, ktorý v rokoch 899-911 vládol Germánii a Bavorsku, chcel údajne zabrániť Maďarom v postupe na západ. Mal na európske pomery modernú armádu, pričom proti nemu stáli „kočovníci“. Bavorská armáda pozostávala prevažne z ťažkej jazdy a zhromažďovala sa za riekou Enns pri Ennsburgu, čo je dnes mesto v Hornom Rakúsku. Potom sa v troch prúdoch vybrali do údolia Dunaja a po oboch jeho brehoch aj po rieke smerovali k Bratislave. Vysokí cirkevní hodnostári pod vedením salzburského arcibiskupa Teotmara, Otta a Zachariáša postupovali po pravom brehu. Rakúsky markgróf Luitpold postupoval so svojimi vojakmi po ľavom brehu. Pod velením kráľovho príbuzného Siegharda postupovala časť vojska na lodiach. Kráľ so zálohami ostal pri Ennsburgu.
     
    Na tomto mieste musíme zdôrazniť, že Bavori postupovali proti slovienskému vojsku, v ktorom bolo veľa profesionálnych vojakov z Tartarie – presne ako svedčí Orbini. Prečo sa všetci tak obávali vojakov Tartarie? Pre ich vysokú profesionalitu, ktorej sa nikdy nevyrovnala nijaká západná armáda. Len štyristo rokov predtým iní bojovníci vojska Tartarie – ktorých oficiálna historická veda označuje za kmeň – Huni vniesli do kresťanského sveta hrôzu – a oprávnenú. Bola to trestná výprava. Už vtedy značne prevyšovali bojovým umením hocijakú západnú armádu, vrátane Ríma. Historici našich nepriateľov ich opisujú ako divý kmeň, ktorý mal na oštepoch a šípoch kostené hroty… ani sa nezamýšľajú nad technickou hlúposťou, ktorú hlásajú. Ako je možné, že šípy s „kostenými hrotmi“ prerážali panciere rímskych ťažkoodencov na vzdialenosť 500 metrov? Ani storočia potom európske šípy neprerážali brnenia Tartarov a mali dostrel iba horko-ťažko 200 metrov. Remeselníci Tartarie spolu so Žrecmi totiž – okrem iného – dokázali vyrábať takú pevnú zliatinu, ktorá prebíjala všetky panciere západných armád. Rovnako profesionálna armáda Tartarie stáročia bojovala proti nepriateľom, ktorí ju obklopovali, takže výcvik jej vojakov bol na úplne inej úrovni ako výcvik vojakov v západnej Európe. A čomu sa najviac venovali západní rytieri? Križiackym výpravám, na ktorých – za použitia všemožných zrád – likvidovali najmä slovanské obyvateľstvo, presnejšie kde sa len dalo brali ho za otrokov a na ľudské obete. Práve toto zastavil Templárom Filip Pekný francúzsky kráľ v piatok, 13. októbra 1307. Dodnes to podávajú opačne.
     
    Tartari boli vysokého vzrastu, ramenatí. Už len zvládnutie veľkého luku so smrtiacim účinkom na 500 metrov, ktorého šípy s hrotmi zo špeciálnej zliatiny prebíjali všetky západoeurópske panciere, si vyžadoval tvrdé, pravidelné cvičenie. Oproti zdanlivo neporaziteľnej ťažkej jazde stavali vysokú manévrovateľnosť, časté útoky a ústupy, vyčerpanie nepriateľa, vynikajúci prieskum terénu pred bojom, a vôbec veľa ďalších činností, ktoré sú dnes znakom tých najlepších špeciálnych jednotiek. Používali šabľu s jedným ostrým, nie meč, pretože je oveľa efektívnejšia v hustej seči. Tieto šable v nezmenenej podobe dodnes používajú Kazaci. Šabľa v oblúkovej forme pri diagonálnom priamom seku vchádza hlboko do tela nepriateľa, pričom meč za rovnakého pohybu vytvorí iba ľahké, rovné škrabnutie. Nikto ich nedokázal poraziť.
     
    Postup bitky bol takýto. Menšie oddiely Slovanov ustavične znepokojovali Nemcov, takže salzburský arcibiskup, ktorý velil hlavným silám nariadil vybudovať obranný tábor. Na tento tábor Slovania podnikli prudký jazdecký útok, no boli odrazení. Nasledovali – typická taktika vojska Tartarie – neprestajné útoky menšími silami z rôznych strán, ktoré trvali celý deň aj noc. Slovania sa na rýchlych koňoch prihnali, vystrieľali obávané šípy, potom obrátili kone a z druhej strany sa prihnal ďalší a potom ďalší a ďalší útok. Toto vyprovokovalo kresťanské vojsko na protiútok, s ktorým Slovania rátali a boli na neho pripravení.
     
    Slovania podnikli frontálny jazdecký útok na hlavné sily Nemcov, pričom ich zasypali šípmi. Budili dojem, že rýchlou jazdou chcú preraziť nepriateľský šík, ale otočili kone a ustúpili. Keď sa dostatočne vzdialili, otočili kone a zaútočili znovu. Naši boli oveľa rýchlejší, pretože mali skôr ľahkú zbroj a nezaťažovali kone tak, ako ťažká, ale ťažkopádna jazda Nemcov. Nemci si v chaose začali myslieť, že vyhrávajú, ale rýchlo sa všetko zvrtlo a opakovalo. Šípy zasahovali nepriateľov zďaleka. Takto naši zničili vojsko biskupov. Teraz bolo potrebné, aby sa Luitpold, ktorý bol rozložený s vojskom niekde v oblasti dnešnej Petržalky nedozvedel o porážke. Preto sa naši ešte v noci, v tichosti aj s koňmi preplavili na druhý breh. Za brieždenia zaútočili na tábor nepriateľov a v zmätku, ktorý vyvolali ho zničili. Padol Luitpold,, kráľovský stotník Eysengrin a 15 ďalších veľmožov. Zvyšku intervenčnej armády na lodiach sa zmocnilo zúfalstvo. Na tretí deň naši prepadli lode a porazili Nemcov bez väčších problémov. Knieža Sieghard sa len tak-tak zachránil útekom.
     
    Bojovalo sa celkovo neprestajne tri dni a za nepriaznivého počasia. Podľa nemeckých zdrojov bola pobitá väčšina bavorskej šľachty a počet mŕtvych bol celkovo „nesčíselný“. Zvyšky utekajúcich Nemcov boli prenasledované a porážku utrpel aj kráľ Ľudovít, ktorí čakal so zálohami.
     
    Veľká Morava sa nielenže ubránila, ale očividne existovala do roku 991, keď zomrel knieža Sveulado. Po osloboditeľskej výprave hunského vojska obývali západní Rusi (tak sme sa vtedy sami a hrdo nazývali) obšírne priestory od Labe na západe po Volgu na východe; od Venedskeho (Baltského) Mora po Balkán, Ruské (Čierne) More, Kaukazské hory a Kaspické More. V 7. storočí boli západní Rusi zastúpení mnohými národmi, pričom dodnes najznámejší sú: Bulhari, Srbi, Slovinci, Česi, Moravania, Slováci, Bodriči, Ľutiči, Polabania, Pomorania (Prusi), Mazovčania, potomkovia Antov Drevľania a Poľania (dneperskí a poľskí), Voliňania (Dulebovia), Uliči, Tiverci, Slovieni, Chazari (donskí, volžskí, terskí a kubáňski), boli obnovené Dŕžavy Ruskolaň, Sloviensko, Veneja, vytvorené Bulharsko a Veľká Morava.
     
    Pre ilustráciu si ukážme, kde sa v minulosti rozkladali dŕžavy Západných Slovanov. Menovite si všimnite Veneju, Ruskolaň, Sloviensko (hlavné mesto Sloviensk, založené 1331 od UMHCH, na ktorého mieste je dnes Nové mesto, t.j. Novgorod, pričom máme Leto 7521 od UMHCH) – a samozrejme Rasséniu. Že takúto mapku ste nikdy nevideli v „povolených“ knihách či učebniciach vychádzajúcich z oficiálnej vedy? Už by ste mali vedieť, prečo. Nepriatelia nemajú dôvod ukazovať svojim otrokom, aký majú pôvod. Môže to byť pre nich nebezpečné…
     
    ba_02.jpg
     
    Ku koncu 10. storočia sa všetko rýchlo zmenilo. Pod kresťanskú nadvládu sa dostali Bulhari, Srbi, Slovinci, Česi, Moraváci, Slováci, potomkovia Antov Dreľania a Poľania, Volinci, Uliči, Tiverci, Dregoviči, Severania, Slovieni, Chazari, Tauri (krymskí Rusiči). Starú Vieru si udržali Bodriči, Ľutiči, Polabania, Pomorania, Mazovčania, Rujania, Kriviči, Radimiči, Viatiči. Všade, kde vkročilo kresťanstvo nastúpil morálny a materiálny útlak so znakmi otroctva. Toto už nebolo znesiteľné a preto v roku 994 začalo povstanie na Labe, ktoré viedol talentovaný knieža Volodar. Roku 996 bol pokrstený poľský kráľ Mečislav I. spolu so svojimi poddanými Poľanmi (stali sa Poliaci), ktorý sa následne spojil s nemeckým cisárom Ottonom III. a českým kráľom Boleslavom II. Títo králi spolu vstúpili do boja proti povstaniu kniežaťa Volodara, ale bez úspechu. Takáto veľká bola nenávisť Slovanov-Rusov voči svojim „spasiteľom“. Povstalci roku 997 vyhnali magdeburského arcibiskupa Hizlera a roku 998 Bodriči nenechali kameň na kameni z kláštora Hilesberg. Povstalecké vojská neraz dochádzali až k múrom Magdeburgu – hlavnej bašty nemeckých, križiackych okupantov.
     
     
    V roku 1000 Nemecko stratilo všetky svoje výbojom nadobudnuté územia, ktoré si násilne pripájali posledných 200 rokov, počínajúc Karolom Veľkým. V tom istom roku nastúpil Volodar na vojenskú výpravu proti Kyjevu, ktorá sa však skončila neúspechom, ktorý sa katastroficky odrazil na budúcnosti všetkých Západných Slovanov. Koniec tisícročia bol vôbec v znamení veľkých úspechov Rímskeho pápežstva. V Gniezne bola založená najvýchodnejšia arcidiecéza. Na úspechoch, ktoré dosiahol kráľ Boleslav Chrabrý vo veci predaja ľašských (poľských) Poľanov do kresťanského otroctva Rímskej cirkvi sa podieľal aj nemecký cisár Otton III., ktorý daroval Boleslavovi „práva“ na východné územia, vrátane tých, ktoré bolo ešte len potrebné dobiť.
     
    Jedna z najväčších ľudských beštií, kyjevské knieža Vladimír, ktorého kresťania považujú za svätého a nazývali ho „Красное Солнышко“ (nie „Červené“, ale Krásne Slniečko, rovnako ako námestie v Moskve je Krásne, a nie Červené) sa pokresťančením Kyjevskej Rusi ani náhodou nezbavil vojen s Romejou (Byzanciou), ani západnými kresťanskými štátmi. Obsadenie Chersonesu a vnútenie svojej vôle cisárstvu obišlo Rus veľmi draho. Romeja zákernou diplomaciou a temnými dohovormi – toto je pre túto kresťanskú mocnosť najtypickejšia činnosť, vďaka ktorej prežila stáročia – poštvala na Kyjevskú Rus Pečenegov. Vojna trvala od 989 do 997. Byzancia – ako to Gréci vždy robili – použila túto vojnu na obchod s ruskými otrokmi. Počas tejto vojny Vladimír stratil oblasti pri Čiernom mori. Tmutarakáň bola oddelená od Kyjevskej Rusi  a scvrkla sa do malého kniežatstva. Vojna s Pečenegmi prebiehala ťažko, pretože Rusi Kyjevskej Rusi si neželali posilnenie cudzej moci, ktorá sa vnucovala obyvateľstvu ohňom a mečom a volala sa pokresťančovanie. Tu vidno skutočný charakter kresťanstva a „svätého“ Vladimíra. Mal pred sebou na výber: buď skončiť jatky vlastných obyvateľov (pokresťančovanie) a všetkých spojiť do vojny proti Pečenegom, alebo sa s Pečenegmi aj keď nevýhodne dohodnúť, aby mal čas potlačiť odpor domáceho obyvateľstva. Čo si vybral náš svätý? Dohodu s Pečenegmi a dokončenie krvavého pokresťančovania. Situácia sa však pre neho skomplikovala tým, že úspešné vojenské operácie Západných Rusov – vojsk kniežaťa Volodara – vytvorili podmienky pre osloboditeľnú výpravu do Kyjeva – zastaviť krvavé pokresťančovanie. No v tom čase proti Západným Slovanom vystúpili Poliaci, Maďari, Česi a Nemci. Volodar bol nútený sa vrátiť na západ, aby odrazil nemecko-križiacku výpravu. Vladimír využil neočakávanú pomoc a v roku 1001 uzavrel spojenectvo s Boleslavom Poľským, Štefanom Uhorským aj kráľom Českým. Vladimír chcel obrátiť tento zväz proti Romeji a Pečenegom a toho istého roku poslal posolstvo k rímskemu pápežovi so žiadosťou o spoluprácu na krstení Rusov. Čoskoro nato do Kyjeva pricestoval kolobregský biskup Rainbern, už preslávený svojimi zverstvami na západe. No tento zväz sa ukázal fikciou, keďže neochraňoval Kyjevskú Rus pred nájazdmi zo západu a ešte za života Vladimíra v roku 1013 Boleslav Chrabrý, ktorý mal vo vrecku „práva“ od nemeckého cisára Ottona III. na východné, t.j. aj jeho zeme, vtrhol na územie Kyjevskej Rusi. Takto stroskotal prvý pokus ruských kresťanov o spojenectvo so západom.
     
    Poliaci boli odrazení, no vzťahy s nimi sa priostrili. Kyjevská Rus za Vladimíra – vďaka pokresťančeniu – bola izolovaná a vnútorne nestabilná a značne sa zmenšilo jej územie. Pečenegovia obsadili donské stepi po Dneper a celú oblasť okolo Čierneho mora. Novgorodská kupecká aristokracia zmenila Sloviensko na Novgorodskú kupeckú republiku s minimálnym podriadením sa Kyjevu. Proti pokresťančovaniu Kyjeva mnohokrát povstali Drevľania, silou museli podriaďovať „vzďaľujúcich sa“ Viatičov a Radimičov, čo rovnako nijako nepomáhalo stabilizáciu centrálnej moci.
     
    Nuž kresťanskému „knihomoľovi“ Vladimírovi neostalo nič iné, len žaltár a modlitby. Kyjevská Rus za Vladimíra bola teritoriálne značne menšia nie iba od Kyjevskej Rusi Sviatoslava, ale dokonca aj od Kyjevskej Rusi Askoľda. A ak by sme hovorili o medzinárodnom vplyve, tak za Askoľda Kyjevská Rus s úspechom bojovala s Romejou, za Sviatoslava zničila judskú Chazáriu a za Vladimíra horko-ťažko odrazila nájazdy Pečenegov. Hľa, kresťanstvo.
     
    Preskočme niekoľko storočí a začnime s vojenskou výpravou Tartarov vojvodcu Baťuna, ktorá začala v 1236. Hovoria o nej, ako o mongolskej výprave, nuž sa pozrime na zostavu vojska. Etnická skladba hovorí o tom, že zo 65 tisíc vojakov bolo okolo 12 tisíc Turkov, asi 3 tisíc Mongolov a približne 50 tisíc Tartarov. Z tohto pohľadu je úplne jasné, že nijaké tatársko-mongolské vojsko v skutočnosti neexistovalo. Bolo to vojsko Tartarie, v ktorom Tartari tvorili drvivú väčšinu.
     
    Už v 1235 vojská Rassénie dosiahli značné úspechy. Napomohlo tomu aj odpadnutie Uhrov od Polovcov a Bulharov v 1234 roku. Nehľadiac na túto skutočnosť, vojská boli početne rovnaké. Vojsko Rassénie zničilo protivníka a ovládlo Sasciu, Bulharsko, Meroviu, Vedinom, Pojdoviu, „Kráľovstvo nomádov“ na Urale a v Povolží.
     
    Toto víťazstvo zároveň vytlačilo západných Polovcov na nížiny Volgy a Bulharov na Kamu, čo umožnilo vytvoriť predpoklady na zničenie protivníka po častiach. Už vieme, že Runa „tma“ má aj číselný význam – znamená 10 000. Vojenský oddiel Rassénie sa preto tradične nazýval „tma“. Takto výraz „tman“ znamená vojenskú jednotku o sile 10 000 mužov. Na túto úlohu bol vyčlenený tmen (тьмен) Subudaja a stredoázijskí Turci, čo umožnilo urýchliť túto úlohu. Hlavné sily Rassénie (tvorili ich 4 tmeny), ktorým velil Baťun a Subudaj boli nasmerované proti Bulharsku, ktoré po mnohé roky podporovalo nepriateľov Rassénie. Tartarský tmen Munkeho so stredoázijskými Turkami, ktorých bojová schopnosť nebola veľká, bol vyslaný na prieskum k Polovcom. V tom istom roku 1236 bolo zničené aj Bulharsko.
     
    Na jar 1237 sa pohli hlavné sily Rassénie na Polovcov. V jednom z bojových stretnutí zahynul aj hlavný organizátor a vojenský náčelník Polovcov Bačman. Smrť Bačmana ťažko zasiahla bojaschopnosť krstených Polovcov. Demoralizovaní utekali za Don. Toto umožnilo Baťunovi a Subudejovi nasmerovať korpus Munkeho na Severný Kaukaz, kde zničili Alanov tak, ako to 800 rokov pred nimi urobilo hunské vojsko. Po zničení Alanov na Kubáni Munke vyšiel na oblasť Donu, čím naviazal na seba hlavné sily Polovcov. Toto uvoľnilo ruky Baťunovi a Subudajovi na zorganizovanie pochodu proti pokresťančeným ruským kniežatstvám.
     
    Na jeseň 1237 hlavné sily Baťuna a Subudaja – približne 40-45 tisíc mužov – došli k Riazanskému kniežatstvu. Po jeho dobití smeroval úder na Vladimírsko-Suzdaľské kniežatstvo. Kresťanské knieža Juraj II. vydal rozkaz svojim vojakom brániť hlavné mesto a sám bežal na sever zháňať podporu. Vojská Baťuna a Subudaja dobili najskôr Suzdaľ a 7. februára 1238 Vladimír. Dňa 4. marca temník (veliteľ tmenu) Burundaj zničil vojsko Juraja II. na rieke Siti. Sám knieža padol v boji. 5. marca druhá časť vojska Baťuna – po sedemtýždňovom obliehaní – dobila mesto Toržok. No v skutočnosti sa mesto sedem týždňov nebránilo. Obliehajúci čakali presne tak dlho, ako bolo potrebné na organizáciu útoku na pevnosť. To bolo rovnaké ako pre Toržok, tak aj pre Kozeľsk. Celý zvyšok času vojsko Baťuna jednoducho oddychovalo.
     
    Treba povedať, že vo Vladimírovsko-Suzdaľskom kniežatstve existovali dne oddelené skupiny. Zatiaľ čo kresťanská časť bola zničená, druhú časť, ktorú zastupovalo krídlo Jaroslava Vsevolodiča, nikto neničil. Ba naopak, dostali príkaz nebojovať proti bratskému vojsku od Jaroslava Vsevolodiča, otca Alexandra Nevského. Jaroslav Vsevolodič bol zvolený aj za nové knieža. Tento následne zostavil nové vojsko – Vladimírsky tmen – a zapojil ho do ťaženia na západ. Práve tento nový tmen vykonal úspešnú výpravu proti Litve. Pre Baťuna to bolo preto dôležité, lebo na severozápad od vojsk Baťuna a Subudaja viac neexistovalo nijaké nepriateľstvo voči slovansko-árijskej jednote.
     
    Pri synovi Jaroslava Vsevolodiča, Alexandrovi Nevskému, sa trochu pristavme. Vojsko Rassénie prišlo nastoliť poriadok a zničiť moc jednotlivých kresťanských kniežat, ktoré sa znovu a znovu púšťali do vzájomných vojen, v ktorých ničili slovanský ľud, pričom Romeja (Byzancia) si z toho urobila výnosný obchod s otrokmi. To, že medzi Rusmi kresťanmi prebiehala občianska vojna sa rozhodli využiť križiaci a pokúsili sa rozšíriť svoju vládu na Pobaltie. Organizátorom ďalšej križiackej výpravy bol pápežský legát Vilhelm, ktorý dostal od pápeža Gregora IX. úlohu prinútiť Novgorod prejsť na katolícku vieru. Mali tam už nachystanú aj piatu kolónu, ktorá chcela obchodovať a nie bojovať hoci aj za slobodu. Niet sa čo diviť, pre trhovú aristokraciu neexistuje žiadna vlasť. Ich záujmy sa sústreďujú iba na nadobudnutie ďalšieho a ďalšieho maximálneho zisku a iné ich nezaujíma. No aj napriek tomu, germanofilskú pozíciu zastávala iba nepatrná časť novgorodčanov. Väčšina z nich už totiž bola „vychovaná“ na zverstvách križiakov, s ktorými mali možnosť sa oboznámiť v predchádzajúcich vojnách. Hlavne táto križiacka krutosť spôsobila rozdelenie kresťanskej cirkvi na pravovernú (neskôr „pravoslávnu“) a katolícku v 1054, ktoré bolo vyvolané etnickými osobitosťami Nemcov, ktorí si neželali byť Kristovým stádom, od ktorého bola vyberaná daň na organizáciu sladkého života byzantských „Nebom vyvolených“. Nemci chceli byť sami pánmi svojho života, a práve preto sa chystali na násilné obsadenie území na východe. Teda rozkol v 1054 nebol v žiadnom prípade náhodný.
     
    Katolicizmus dal Nemcom ideologicko-náboženský základ ich nájazdov. Práve ideologicko-náboženské rozpory vyostrili boj do krajnosti a podnietili konsolidáciu síl rusko-árijskej spoločnosti v boji s križiakmi. Hrozba križiackeho nájazdu prinútila novgorodčanov sa obrátiť o pomoc na Jaroslava Vsevolodiča, aby im dal knieža na zorganizovanie obrany. Jaroslav Vsevolodovič poslal do Novgorodu svojho syna, 18 ročného Alexandra. Za týchto okolností sa pozvanému Alexandrovi podarilo v Novgorode rýchlo zorganizovať dobrovoľníkov, ktorí boli pripravení bojovať s nepriateľom.
     
    V ústi rieky Nevy sa vysadilo švédske vojsko Jarla Birgera, ktoré bolo zničené 15. júna 1240, následkom čoho sa Alexander Jaroslavovič stal Nevským. Nebezpečnejší však bol útok nemeckých križiakov, ktorí v roku 1240 dobili Izborsk a Pskov, kde im brány otvorila hlava nemeckej občiny Tverdilo Ivankovič. Zradu chystala germanofilská skupina aj v Novgorode. Vďaka ich intrigám odvolali z kňaženia Alexandra Nevského, ktorý odišiel do svojej domoviny. Toto využili Livónci a spolu s Litovcami a Estóncami obsadili v 1241 Konopie a Tesov na rieke Oredež a začali sa približovať k Novgorodu. Už na 30 vierst od novgorodských múrov livónske oddiely chytali kupcov, habali im aj obyvateľstvu dobytok a nedovoľovali roľníkom orať.
     
    Väčšina novgorodcov bola presvedčená, že križiaci im prinášajú veľké nebezpečenstvo. Germanofili boli odstavení od moci a vlastenci – drvivá väčšina obyvateľov – požiadali Jaroslava o pomoc. A. Nevský sa s vojskom vrátil do Novgorodu. Využil rozloženie síl križiakov na veľkom území a obsadil Konopie. Začiatkom 1242 oslobodil Pskov. Dňa 5. apríla 1242 keď križiaci sústredili svoje sily, im zasadil zdrvujúcu porážku na Čudskom jazere. Potom vo viacerých úspešných výpravách v roku 1245 Alexander Nevský porazil Litovcov a vyhnal ich z obsadenej oblasti Pskovčšina. Vtedy utiekol z Fínska anglický biskup a špión Thomas.
     
    Toto bola posledná bodka v občianskej vojne za spojenie ruských kniežactiev, ktorá postupne prerástla do vojny proti vonkajšej, zahraničnej agresii. Vo vojne bola zničená výprava nemeckých križiakov do Severozápadnej Rusi. Vo vojne sa zásadným spôsobom prejavil talent A. Nevského. Ale nie iba to. Hlavné bolo to, že spojenie Slovanstva od Karpát po Bajkal umožnilo skoncentrovať úsilie na odrazenie zahraničnej agresie. Takto bola hlavná úloha osloboditeľskej výpravy Ordického vojska – zastaviť križiacke vpády na teritóriá východných Slovanov – splnená.
     
    V rokoch 1238-1239 vytlačilo vojsko Baťuna a Subudaja spolu s korpusom Munkeho Polovcov za Dneper a zničilo ich spojenca, Černigorské kniežatstvo. Roku 1240 boli Polovci prinútení utiecť do Uhorska a vojsko Rassénie zničilo Kyjevské kniežatstvo. Polovecké knieža Koťan už bol v Uhorsku, kde bol spočiatku priateľsky prijatý uhorským kráľom Bélom IV., ale neskôr, v strachu pred útokom vojsk Rassénie bol zavraždený. Zvyšní Polovci ušli do Nikénie (niekdajšej Romeji).
     
    V rokoch 1241-1242 boli zničené aj vojská Uhorska a Poľska. Zničenie Polovcov a tých, ktorí ich podporovali bol kompletne dokončený. Vatikán, vystrašený výsledkami tejto vojenskej výpravy, v strachu zastavil križiacke výpravy proti východným Rusom. Vojsko Tartarie došlo na jadranské pobrežie, úlohu splnilo a vrátilo sa nazad.
     
    Pri pohľade do západných zdrojov ľahko zistíme, že Polovcov nazývajú Kumáni. No na rozdiel od západných zdrojov my vieme, že už boli kresťania – netrebalo ich krstiť. No a s kresťanstvom ide ruka v ruke neresť a podlosť všetkého druhu.
     
    Teraz sa pozrime na priebeh bitky na rieke Slaná. Ak by roku 907 naozaj porazili Nemcov Maďari, tak potom je naozaj zvláštne, že zabudli celú svoju vojenskú taktiku, ktorú predtým s úspechom používali. Je to jednoducho výmysel, veď spoločné črty oboch bitiek sú si veľmi podobné.
     
    Tartarské vojsko bolo vojsko profesionálnych vojakov, ktorí sa na každý boj starostlivo pripravovali a vždy vybrali najvhodnejšiu taktiku. Používali vojenskú lesť, lákali nepriateľa do vopred a starostlivo pripravených pascí, na terén, na ktorom sa vďaka svojim koňom pohybovali lepšie ako protivník. Používali luky s ďalekým dostrelom aj ďalšie zbrane, na ktoré neboli západniari pripravení. Veru, takto to išlo. Pokrok smeroval od Východu na Západ, ako Slnko, nie naopak, ako nám to chcú nahovoriť. Na Západe je iba tma a s ňou spojené praktiky.
     
    Keď sa uhorské vojská sústreďovali pri Pešti v 1240, podarilo sa oddielu Tartarov vlákať oddiel uhorských ťažkoodencov pod velením arcibiskupa Ugolína do močarísk. Tam ho – okrem malej skupinky, v ktorej bol aj arcibiskup – zlikvidovali. Časť vojsk iného pána, ktorý prichádzal na pomoc Belovi IV. prepadli zo zálohy keď uhorskí vojaci prenasledovali ich kone, na ktorých sedeli slamené figuríny.
     
    Všetky útoky našich boli vopred pripravené a odvíjali sa od stanoveného cieľa. Mali výbornú výzvednú službu a prieskum, ktoré stredoveké vojská podceňovali, pričom sami vedeli efektívne zatajiť vlastnú vojenskú silu, ktorú  v hocijakom teréne dokázali dobre zamaskovať. Naše vojská boli zvyknuté bojovať v zime, keď hladiny riek boli zamrznuté a dalo sa po nich dobre chodiť. Vyplývalo to z toho, že práve na naše zeme sa viedli často útoky takto – čo vidno aj vo filme Alexander Nevský – pretože lesy boli vtedy ešte mohutné a nepriechodné. Len si predstavme, koľko lesov už kresťanská civilizácia vykántrila…
     
    Na rozdiel od oficiálneho tvrdenia dnes už mnohí bádatelia vedia, že Tartari síce nemilosrdne likvidovali cirkevné štruktúry a kresťanskú svetskú moc, ale civilné obyvateľstvo nikdy neznepokojovali. Ak chceme vedieť , prečo krutosť voči kresťanskej moci spomeňme si, čo to boli kresťanské výpravy, inkvizícia, či predaj do otroctva. Akou mierou merajú nám, takou mierou máme merať ak my. Stačí sa pozrieť do Zápovedí Bohov a Predkov. Taktiež rozšírili fámu, že Tartari tak zdecimovali napríklad obyvateľstvo Spiša, že tu musel Uhorský kráľ následne povolať nemeckých kolonistov. Týchto síce povolal, ale ak pozorne čítate zdroje zistíte, že to bolo ešte pred rokom 1241. Jednoducho takto poukrývali zverstvá, ktoré sami napáchali.
     
    Belo IV. dal už koncom roku 1240 posilniť obranu priesmykov v Karpatoch a v januári 1241 nariadil predbežnú prípravu na zhromažďovanie vojska. Tartarské vojská vtrhli cez Verecký priesmyk, pričom uhorskí zvedovia hlásili prítomnosť Tartarov už 6. marca.
     
    Koncom marca sa Belo IV. pohol so svojimi vojskami proti Tartarom. Naši síce dorážali na jeho oddiely, ale zároveň ustupovali k riečne Slaná, kde ho chceli vlákať. Tam sa pripojili k hlavným vojskám Baťuna, ktoré boli rozložené v lesnatej oblasti medzi riekami Hornád, Slaná a Tisa. Na oboch krídlach boli zabezpečené prírodnými prekážkami. Uhorské vojsko sa utáborilo na puste Mohi neďaleko obce s rovnakým menom. Dnes je v Maďarsku, iba niekoľko kilometrov za hranicou. Hlboká bahnitá rieka a jej močaristé brehy v blízkosti tábora sa zdali dostatočnou zárukou proti náhlemu prepadu. Cez rieku prechádzal jediný most, ktorý Belo IV. nedal strhnúť a prikázal ho strážiť. Opevnený tábor uhorského vojska sa rozkladal na pomerne malom priestore a šiatre stáli tak blízko seba, že sťažovali pohyb bojovníkov. Toto sa ukázalo ako osudová chyba, popri ďalších nedostatkoch. Tábor obkolesovali vozy a medzery medzi nimi zapĺňali štíty. Uhorské vojsko sa takto chcelo zabezpečiť pred náhlym nočným prepadom. No bojovníci stiesnení za hradbou z vozov aj šiatrami v nej sa nemohli rýchlo sformovať do jednotiek a rozvinúť do bojového šíku. Keď Batuňa videl tento tábor, údajne povedal vojakom: „Buďte dobrej mysle! Lebo mnoho je síce plemien uhorských, ale nevymknú sa z našich rúk, veď majú zlých vodcov a vladárov. Videl som ich, sú zatarasení ako stádo dobytka zatvorené do stajne.“

     
     
    Okrem toho uhorskí vojaci stavali tábor priamo pred zrakmi nepriateľa, ktorý starostlivo sledoval každý ich pohyb. Naši boli naproti tomu dobre ukrytí v lesoch na druhej strane rieky, takže ako počet, tak pohyb našich jednotiek ostal utajený.
     
    Uhorskí velitelia nestavali ani stráže a hliadky pozdĺž rieky – veď ich „Pán bol s nimi“ – dokonca ani sa nepresvedčili, či sa rieka nedá prebrodiť.
     
    Večer 10. apríla jeden utečenec varoval Bela IV., že Batuňa chystá útok. Kráľ dal posilniť stráže na moste a Tartari naozaj v noci zaútočili na most a zatlačili uhorské strážne jednotky. K mostu dorazil kráľov brat vojvodca Koloman a arcibiskup Ugolín so svojimi jednotkami a podarilo sa im Tartarov vytlačiť späť. Nato zosilnili stráže a vrátili sa do tábora. Medzi väčšinou uhorskej šľachty zavládla dobrá a optimistická nálada, no nebola opodstatnená.
     
    Koloman a Ugolín však udržiavali svoje jednotky v bojovej pohotovosti. Nový útok našich cez most viedol sám Batuňa, bol to však iba krycí manéver a mal za úlohu odviesť pozornosť od manévru, ktorý spočíval v tom, že ľavé krídlo našich pod vedením Subudaja a pravé krídlo pod vedením Šejbana povyše a poniže mosta prejdú cez brody a obkľúčia tábor. Vojsko Tartarie neustále ostreľovalo šípmi uhorské, ktoré tento tlak nevydržalo a vojaci ustúpili. No vtedy už cez rieky prešli naše hlavné sily určené na obchvat. Najskôr sformovali svojich bojovníkov vojvodca Koloman, majster Johanitov Jakub a arcibiskup Ugolín a podnikli výpad z tábora. Vtedy však už bolo neskoro a boli zatlačení nazad. V uhorskom tábore prepukol zmätok a panika. Tábor bol neustále ostreľovaný šípmi a priestor pritesný na to, aby mohli rozvinúť bojový šík, na aký boli západoeurópski rytieri zvyknutí. Koloman, Ugolín a Jakub sa pokúsili o posledný zúfalý výpad, v ktorom majster Johanitov padol a obaja ďalší velitelia boli zranení, takže vojsko sa opäť stiahlo do tábora.
     
    A toto rozhodlo o výsledku bitky. Tartarské vojsko krúžilo na rýchlych koňoch okolo uhorského kresťanského tábora a vrhali naň horiace fakle a ohnivé šípy. Tí, ktorí nedokázali ujsť z tábora boli pobití, a tí, ktorým sa podarilo z tábora utiecť väčšinou tiež. Takto skončilo „hrdinské“ kresťanské vojsko, ktoré poľahky zabíjalo civilné obyvateľstvo na križiackych výpravách, ale zoči-voči skúsenejšiemu protivníkovi nemalo žiadnu šancu. Tartari uvoľnili priechody a vyčerpané a v chaose utekajúce skupinky uhorských vojakov dobíjali, alebo ich jednoducho zatlačili do močiarov aj s ich ťažkými brneniami. Uhorský kráľ mal veľké šťastie, pretože v chaose utiekol aj s malým oddielom na opačnú stranu, čo nikto nepredpokladal. S družinou prerazil líniu na severozápade a cez Gemer došiel do Nitry. V Nitre si pribral ďalších bojovníkov a pokračoval k Fridrichovi do Rakúska, ktorý sa zachoval naozaj kresťansky. Bez škrupúľ využil ťažkú situáciu uhorského panovníka a za staršiu dlžobu si od neho vymohol ako zálohu Šopronskú, Mošovskú a Bratislavskú župu a obral ho aj o osobné cennosti. Belo IV. potom odišiel do Záhrebu.
     
    Výsledok bitky na rieke Slaná bol podľa dobových správ strašný – z kresťanského pohľadu. Tam, kde predtým kresťanské vojská vyhladzovali bez milosti celé Rody bolo všetko „v poriadku“. Polia boli na dva dni cesty od bojiska pokryté telami padlých. Z asi 65 tisícového uhorského vojska sa zachránil iba nepatrný zlomok. Mŕtvi ležali bez hláv, dosekaní na cestách i mimo ciest ako skaly v kameňolome. Na lúkach sa široko-ďaleko preháňali osedlané zdivené kone s uzdami, bez pánov.
     
    Ešte v ten istý mesiac sa k Batuňovému vojsku na území Slovenska pripojila aj jeho druhá časť, ktorá bola predtým odvelená do Poľska, kde v Sliezku pri Legnici rozprášili a zničili poľské oddiely spolu s rytiermi Teutónskeho aj Templárskeho Rádu, ktoré bojovali pod velením kniežaťa Henricha II. Pobožného.
     
    Kresťanské, t.j. Slovanom nepriateľské záznamy hovoria, že tartarské vojsko plienilo krajinu a likvidovalo civilné obyvateľstvo – čo je lož. Samozrejme, že likvidácia sa v maximálnej miere dotkla svetskej moci a cirkevnej správy, pretože jedni aj druhí aj tak iba trápili slovanské obyvateľstvo, ale aké opisy môžeme čakať od našich nepriateľov?
     
    Vojsko Tartarie vyčistilo celé juhozápadné Slovensko, časť južného Slovenska pozdĺž Váhu a Hrona až po vrch Zobor a aj časť Spiša. S veľkou pravdepodobnosťou práve vďaka ich hrdinským činom sme neboli úplne zlikvidovaní cirkevnou krutovládou.
     
    Keďže úloha, pre ktorú bolo vyslané Ordické vojsko bola splnená, armáda sa stiahla. Poľnému vojsku pripadlo právo organizovať život na oslobodenom území a založili tam kniežatstvo. Poľné vojsko sa volalo Západná Orda. Je len úmyselným skreslením kresťanských historikov nazvať tento útvar „Zlatá (H)Orda“. V skutočnosti nikdy neexistoval štát s názvom Zlatá Orda. Namiesto neho tam vždy bola Dŕžava – Tartaria (Rassénia).
     
    Nuž, čo si z toho vezmeme? Hoci sme už o tom hovorili, urobme si rekapituláciu. V prvom rade knieža Samo nebol nijaký franský kupec. Ďalej, podľa svedectva Orbiniho to vyzerá tak, že práve Svätopluk sa snažil o pokresťančenie našej krajiny, čomu rázne zabránil jeho syn, ktorý vyhnal Metoda. Metod však uvalil kliatbu ako na kráľa, tak aj na celú krajinu, čo znamená, že táto kliatba tu pravdepodobne účinkuje dodnes. No ak nebudeme biorobotmi, tak ju môžeme konečne sňať – ale samo sa to nestane.
     
    Ďalej, Avarom bolo po porážke dovolené žiť v Panónii, neboli úplne zlikvidovaní. Neskôr sa k nim pripojili Maďari, pričom pravdepodobne splynuli a vytvorili semitské etnikum na našom území, ktoré sa aktívne zapojilo do veľkej hry o zničenie Veneje v poslednom desaťročí prvého kresťanského tisícročia. Po smrti Svätopluka nenastal koniec, práve naopak. Ešte sme na hlavu porazili Bavorov tak, že o nás pre istotu vymazali všetky ich záznamy a čo ostalo, zamaskovali na Maďarov. Do čias posledného storočia našej samostatnosti spadá aj slávny Sviatoslav, ktorý mal vo svojom vojsku aj našich bojovníkov. Roku 991 zomrel Sveulado (ktovie ako?), ale už prebiehalo krvavé pokresťančovanie (aké iné?) Kyjevskej Rusi. V tejto dobe muselo začať aj u nás – Maďari boli už na to pripravení. Vznikli Poľsko, Uhorsko, Česko, výdatne „pomáhali“ Nemci, pričom „nezaháľali“ ani rytierske rády – napríklad Templári, ktorí vykonávali (a nielen oni) ľudské obete.
     
    Je to strašná minulosť, ale máme povinnosť ju spoznávať a uctiť si pamiatku našich kruto povraždených Predkov. Na mapke z minulosti Európy ste si mohli všimnúť aj Ruskolaň. Bola to krajina Skýtov, ktorá sa držala veľmi dlho. Dnes vieme, že hlavnou príčinou ich zničenia bola ich „pohodlnosť“ – je to jedna z taktík tvarov. Gréci a Sarmati ich asi 300 rokov nechali pohodlne žiť. Následkom toho muži spohodlneli a prestali sa učiť, nie to zdokonaľovať v ovládaní zbraní a bojového umenia, takže keď prišla násilná fáza, už neboli schopní sa ubrániť. Musíme si pamätať: NIKTO, AK NIE MY! Pozrite sa okolo seba, koľko Slovákov dnes „nechce mať nič do činenia s nijakým bojovaním“, t.j. cvičením bojových umení. Stačí, že zarábajú peniažky… Nepripomína vám to niečo?
     
    Kto, ak nie my? Kto uháji vlasť našich Predkov? Kresťanskí bioroboti? Ukončme tento článok citátom z Mor ho! Sama Chalupku, je nadčasový:
     
     
    A TY MOR HO, HOJ MOR HO, DETVO MÔJHO RODU, KTO KRADMOU RUKOU SIAHNE NA TVOJU SLOBODU! A ČO TAM I DUŠU DÁŠ V TOM BOJI DIVOKOM, MOR TY LEN! A VOĽ NEBYŤ, AKO BYŤ OTROKOM!
  • CHARAKTERNÍK – VOJAK PERÚNA

     

     
    Keď sme pred nejakým časom priniesli našej verejnosti fenomén charakterníkov, bol to ešte úplne neznámy pojem. No s postupom času sa následne objavovalo viac a viac informácií, takže dnes môžeme povedať, že už ani zďaleka nejde o u nás neznámy názov. Nuž, názov by sme mali – ale čo ďalej? Ako totiž pri všetkom, čo chceme povedať, ani tak nejde o to, čo si možno prečítať na internete, ale ide nám o to, ako to dokáže vybudiť Slovanov k tomu, že sa začnú prebúdzať. Charakterník je totiž v prvom rade muž činu a nie hrdina počítačovej hry…
     
    Kazak charakterník je človek, ktorý ovláda tajomstvá zjednocovania sa s Prírodnými silami, ktoré nazývame aj Energie. Takýto ľudí v minulosti nazývali vojakmi Charijcami alebo Charakterníkmi, keďže v sebe spájali vlastnosti volchvov aj vojakov. Jedným z najznámejších kazakov-charakterníkov – ktorých meno sa zachovalo dodnes – je donský Kazak Seňka Razin. Hoci v dnešných „zasvätených historických“ životopisoch o ňom sa dočítate všetko možné, nenájdete tam pravdu o tom, prečo povstal proti krvavej, kresťansko-cárskej moci. My si o skutočných príčinách povieme v niektorom z ďalších článkov.
     
    Razina kresťania prirovnávali k diablovi, čo je výstižné odzrkadlenie bojových schopností kazaka-charakterníka, ktorých sa kresťania vždy tak báli. My však musíme vedieť, Razin viedol jedno z posledných povstaní Ordy proti nastupujúcej krutovládnej dominancii kresťanov. No, bol to čas triumfov Temnoty, takže kresťanstvo na dlhú dobu ovládlo naše zeme…
     
    Na pamiatku jeho a ďalších miliónov obetí kresťanských krvavých represálií si povedzme niečo o tom, ako za pomoci pozabudnutých obradov naši Predkovia vychovávali kazakov-charakterníkov. Informácie, ktoré si tu uvedieme nám môžu pomôcť na ceste k obnovovaniu našej vlastnej, starobylej Kultúry. Dejiny tohto umenia však ukazujú, že hoci bojovými umeniami sa nezávisle zaoberá milióny ľudí, majstrovstvo ako cieľ takéhoto snaženia, teda skutočných, elitných charakterníkov a volchvov, ktorí dokážu vykonávať všetky prastaré obrady je naozaj málo.
     
    V minulosti sa vychádzalo z pravidla, že budúci charakterník musí ovládať po profesionálnej stránke dedičstvo svojich Predkov, ktorí mu odovzdávali silu od siedmeho pokolenia, no poznať svojich Predkov po mene a skutkoch musel do deviateho pokolenia. Ukazuje sa až smiešnym, keď dnes ľudia považujú za Predkov iba svojich rodičov… ale aj to je dielo kresťanstva. Veď čím kratšia pamäť, tým ľahšie sa povie, že ich Predkovia boli kresťania…
     
    Príprava vojaka-charakterníka sa začínala už rituálom jeho počatia, pričom Žreci vypočítavali blahodarný čas a miesto – t.j. vyberali sa „miesta sily“, skutočná láska medzi budúcim otcom a matkou, pričom matka musela byť pannou, a ďalšie veci. V tejto súvislosti ešte poznamenajme, že Svadba bola niečo úplne iné ako dnes. Dnes je to stretnutie, kde sa čo najviac ľudí z Rodu, ale aj známych príde zadarmo nažrať a napiť. Inak o nič nejde… Naša tradičná Svadba sa konala v blahodarný, presne vypočítaný čas na počatie cnostného potomstva – a to pannou. Hostia nanosili množstvo darov, spravidla išlo o také dary, ktoré koncentrovali energiu tak, aby obrad vloženia semena spôsobil „pritiahnutie“ do Rodu tých najsilnejších, najlepších jedincov. Všetci muži Rodu sa zapájali do obradu tak, aby koncentrovali mužskú energiu pre ženícha, všetky ženy zase ženskú pre nevestu. Na vyrovnávanie a koncentráciu energií používame chorovody. Čím silnejší energetický víchor dokázali roztočiť, tým silnejší jedinec sa počal. Takto počatí a zrodení prvorodenci sú preto tradične u nás tým najväčším pokladom Rodu, a práve preto sa na ich likvidáciu najviac zameriavali nepriatelia. Týchto ľudí sme nazývali Aristokrati – je to aj v našom jazyku stále pochopiteľná skratka: Árijec sto krát. Prvorodenci – ale v zmysle starých zvykov – boli naozaj hodní sto „bežných“ ľudí, pretože ovládali silou, schopnosťami a cnosťou stovky Árijcov. Aristokracia bola tvorená vyššími bojarmi podľa práva a úrovne vývoja a Rodového poznania. Dnešná aristokracia – po vyvraždení našich Predkov – je skupina tvarov, jašterov, ktorí majú úplne iné úmysly a ciele (pozri prednášky Davida Ickeho).
     
    Na tretí deň po narodení dieťatko dostalo od rodičov prvé, detské meno a v kazackom Rode sa začínalo s jeho výchovou. Od toho najútlejšieho veku boli deti vychovávané v Ľúbosti k Prvopočiatočnej Slovanskej Viere, Bohom a Predkom. Poznanie obrazových symbolov starej Viery sa začínalo už v mladom veku formou osvojovania si významov oberegových (ochranných) znakov a ornamentov, ktoré boli zobrazované na hračkách. Stavba ľudských tiel sa napríklad tradične zobrazoval deväťdielnou matrioškou. Aktívny vstup detí do praxe Prvopočiatočnej Viery Predkov prebiehal vo veku od troch do siedmych rokov, lebo v tomto veku majú všetky deti Slovansko-Árijských Rodov veľmi silno vyvinuté Občinné myslenie. Práve preto sa výchova prevádzala pomocou špeciálnych hravých systémov, ktoré menia architektúru a štruktúru mozgu, pričom sa to muselo robiť časovo vymedzene. Od štyroch až šiestich rokov veku sa dieťa pomocou hier hravou, nie vynúteno-rozkazovačnou formou – pretože sa za žiadnych okolností nesmie preťažiť jeho psychika – učilo umeniu prijímať informáciu v zmenených stavoch Vedomia, čo umožňovalo v pravom čase vstupovať do formujúcej sa konštrukcie mozgu a zároveň ju meniť tak, aby prebehla svojho druhu umelá, riadená evolúcia. Ak sa nedodržia uvedené časové etapy informačnej výchovy, tak formovanie sa takýchto schopností už u dospelého človeka nie je vždy možné, a ak áno, tak zaberú niekoľko desaťročí. No toto už v žiadnom prípade nezaručuje dosiahnutie ani len strednej úrovne vojaka-charakterníka.
     
    Naši Predkovia vymýšľali pre deti pútavé formy hier na skutočný život, v ktorých sa deti snažili podobať sa na dospelých. Tieto hry boli zároveň nasmerované na vývoj fantázie a aktiváciu pravej polovice mozgu. Deti preto slobodne videli a prijímali nielen náš svet Javi, ale dokázali vidieť a komunikovať aj s Navnými bytosťami – lesnými duchmi, domovými a pod. Na deti okrem hier pôsobili aj informáciami, ktoré im odovzdávali skrz hmatový systém. Je treba vedieť, že v informačnom styku hrá ohromnú rolu pravá ruka a chrbtica, preto sa pomocou nich dá ľahšie na človeka pôsobiť.
     
    Od šiestich rokov začali pre deti organizovať hry s vojenským zameraním. Od siedmych do deviatich rokov učili deti základom Viery, gramotnosti, počítaniu a výpočtom, písaniu a prírodným vedám. Výchovou detí sa zásadne zaoberali muži, niekedy otcovia, ale najviac a tradične Dedovia.
     
    Pri dosiahnutí 12 rokov – hoci vo výnimočných prípadoch to mohlo byť aj skôr – sa vykonal obrad Menorečenia. Počas tohto obradu sa z detí zmývajú detské mená – preto sa obrad robí najčastejšie v rieke, t.j. tečúcej vode – a namiesto nich dostanú dve dospelé mená. Jedno z nich je Občinné, ktorým kazaka odvtedy volali a druhé Tajné – t.j. meno Vyššieho „JA“, meno Ducha – toto sa uchovávalo v hlbokej tajnosti a nevedeli ho dokonca ani otec a matka. Toto meno najčastejšie priamo ukazuje na Boha od ktorého Rod pochádza.
     
    Podľa Slovansko-Árijských Véd za žijúci človek delí na tri entity: prvá je spojená s Dušou, druhá s Telom a tretia je Vyššie JA, t.j. entita jeho Ducha. Takýmto spôsobom analogicky osobnosť človeka predstavuje Triglav či trojjednotu, v ktorej dominuje jedna z uvedených entít. Naši Predkovia to obrazne v minulosti vyjadrovali ako prežívanie troch bratov v jednom človeku: najstarší (Vedomie Ducha, Vyššie JA) spí, prostredný (Vedomie Duše) riadi, a najmladší je svojou podstatou dôverčivý hlupák (emócie a zmysly pripojené k telu). Obrazne sa predpokladalo, že Vyššie JA prebýva v pravej časti srdca, Vedomie Duše a tela v pravej a ľavej polovici mozgu. Takto sa hlavnou úlohou charakterníka stalo prebúdzanie Vyššieho Vedomia srdca.
     
    Po absolvovaní obradu Menorečenia pristupovali chlapci k bojovému výcviku vojaka-kazaka, ktorý začínal trénovaním jeho pohľadu. Výsledkom takéhoto tréningu bola schopnosť charakterníka vylučovať silu očami, napríklad zdvihnúť pohľadom predmet či prerezať niť. Jeho výchovný poradca – spravidla dedo – zabezpečoval rozvoj vnímavosti všetkých orgánov zmyslov. Následne sa počas výcviku budúcemu charakterníkovi vštepovala zásada používania sily výlučne pre dobro. Mladý kazak sa učil pociťovať v sebe toky sily v rozličných častiach tela, ako sú ruky, nohy, hlava a pod. Výcvik sa spravidla vykonával na lačný žalúdok, pretože hlad značne zvyšuje všeobecnú vnímavosť organizmu.
     
    Organizmus človeka je schopný prijímať informácie ako z okolitého prostredia, tak aj zvnútra. Prijatie a spracovanie informácie vykonáva nervový systém skrz prijímanie podráždení receptormi, od ktorých ide signál do mozgu po nervových vláknach. Všetky vlákna chrbticového mozgu sa križujú v oblasti hrude, pričom práve toto miesto prekríženia sa za dávnych čias nazývalo aj pútnickým kameňom či kryštálom sily. Práve preto pravá polovica mozgu riadi ľavú polovicu tela a naopak, pričom v hrudi sa zároveň roztáčajú aj energetické kanály človeka. Bojom sa vypracováva a vyvíja aj rýchle zvyšovanie celkovej citlivosti k rôznym podprahovým podráždeniam vo všetkých orgánoch zmyslov. Treba vedieť, že človek prijíma v podstate všetky informácie, ale uvedomuje si a využíva iba ich veľmi malú časť, ktorá je dostupná jeho zmyslovým orgánom. Ostatné informácie sa tratia v hlbinách podvedomia, alebo sa môžu prejaviť ako intuícia. Informácia sa do mozgu dostáva dvomi cestami. Prvá je receptormi, t.j. vtedy, keď sila informačného podráždenia konkrétneho receptoru prevýši špecifický biologický prah jeho spracovania. Takéto informačné podráždenie, po prekonaní receptorového prahu narazí na ďalší, mozgový prah. Znamená to, že do vedomia sa dostávajú iba tie informačné podráždenia, ktoré čo do svojej veľkosti alebo množstva impulzov prekonajú fyziologický mozgový prah. Všetky ostatné ostávajú na neuvedomenej úrovni. Druhá cesta prechodu informácie do mozgu sa nazýva poľová, alebo mimosenzorová. Mimo receptorov znamená tak, že informácia sa dostane priamo do informačno-poľových štruktúr mozgu. Pri prijatí poľovej, alebo vlnovej informácie sa táto dostáva do mozgu priamo z podvedomia tak, že minie vedomie. Takto sa dostáva priamo na orgán sluchu – čím vzniká jasnopočutie, ale na orgán zraku – čím vzniká jasnovidenie. V týchto prípadoch sa už spúšťa spätné, informačno-biologické spojenie. Znamená to, že ak pri priamom spojení ide signál od receptorov orgánu zmyslu k mozgu, tak pri spätnom spojení idú nervové impulzy od mozgu k receptorom, dráždia ich a formujú viditeľný obraz alebo zvuk. Ako výsledok takéhoto tréningu charakterník nadobúdal schopnosť jasne vidieť a počuť na pomyslenej obrazovke zvukové zobrazenia vyžiadanej informácie.
     
    Potom sa u kazakov vyvíjala presné preciťovanie schopnosti vydávať  dlaňou a končekmi prstov silu. Nakoniec dosahovali schopnosť pôsobiť silou na veľké vzdialenosti na ľudí, predmety a Prírodné javy. Charakterník musí vedieť brať silu od zeme aj nebies.
     
    Jedným z najdôležitejších spôsobov výcviku je obyčajný spánok, pretože počas neho sa zvyšuje poľová citlivosť mozgu a niektorých receptorov. Ľahko sa prijímajú vonkajšie aj vnútorné informácie vrátane slabých polí, vlnové a podprahové. Pretože vo fyziologických mechanizmoch spánku existuje pasívna aj aktívna fáza, a to aj u všetkých mnohoobrazných, umelých snoch – nazývame ich tranzy – tak aj spánok sa delí na pasívny, hypnózu a aktívny. Aktívny tranz Kazáci nazvali stav Chara (Cha – kladné, Ra – svetlo, t.j. pozitívne osvietenie; odtiaľto pochádza aj (C)HA-THA jóga). Stav Chara namiesto pasívneho pribrzdenia a ospanlivosti – čo je charakteristické pre hypnózu – vyvoláva bleskurýchlu reakciu väčšiny psychofyziologických mechanizmov. Na rozdiel od hypnózy aj technika samopohrúženia sa do stavu aktívneho tranzu môže byť bleskurýchla.
     
    Nuž a takéto umenie bleskurýchleho prechodu do vyššieho stavu osvietenia musel dosiahnuť každý mladý Kazak. Prvopočiatočný prechod z dominantného postavenia uvedomenia si osobnosti Duše na oveľa vyššiu úroveň osobnosti jeho Ducha (Vyššieho JA) dosahovali žiaci za pomoci poradcu a nazýval sa „napojenie charakterníka na Nebesia“. Táto procedúra mala rituálny charakter a bola jednou z vysviacok. Spočiatku sa pozornosť učiaceho sa koncentrovala na čokoľvek, najčastejšie na srdce, ktoré musí k sebe priviesť um, keďže srdce je miestom prebývania Duchovného vedomia. Potom sa pozornosť presmerovala, následkom čoho sa Vedomie Duše ako keby pootvorilo, keďže dôjde k pribrzdeniu ľavej polovice mozgu. Spočiatku sa vedomie zužuje a potom sa skoncentruje na ľubovoľnom zmysle alebo emócii a centrum vedomia prejde do pravej polovice mozgu. Ostane iba vedomie tela, t.j. štádium obyčajnej hypnózy, keď JA Duše odíde a telu, „dôverčivému mladšiemu bratovi“, možno vnucovať rôzne zamerania. Táto metodika je vhodná na liečenie, estrádne vystúpenia alebo zombírovanie. Ale vojak-charakterník potrebuje niečo iné, preto proces pokračuje ďalej. Následne prebehne odstavenie procesov myslenia a prijímania vonkajšieho a vnútorného prostredia. A v tomto okamihu dochádza k prechodu vedomia učeníka na druhú vyššiu úroveň jeho JA, v ktorej sa zlievajú JA jeho Duše a tela, t.j. prebehne syntéza. Teraz sa JA učeníka zosilňuje, zapája sa mozog a vedomie začne fungovať v inom, teraz už pracovnom režime, ale na inej úrovni. Takto sa dosiahne prvopočiatočný vstup do stavu Chara. V budúcnosti už učeník bude do neho vstupovať samostatne a bleskurýchle ho používať za pomoci svojho tajného mena – ktoré dostal na obrade Menorečenia – svojho vyššieho JA.
     
    Skúsenosť dlhodobo natrénovaného vstupovania do stavu Chara umožňuje nadobudnúť schopnosť sa bleskurýchle prepnúť do tohto stavu pri ľubovoľnej polohe tela, akomkoľvek aj tom najkomplikovanejšom pohybe, pri vykonávaní akejkoľvek práce a podobne. Aj akúkoľvek prácu je možné vykonávať v stave Chara. V takom prípade sa rýchlo zvyšujú profesionálne kvality kazaka-charakterníka. Prijímanie okolitého prostredia prebieha ako trvalý tok intuitívneho nadvedomia. Vnútorné a vonkajšie prostredie  prijíma bezprostredne, nieto žiadnej kontroly a analýzy. Aj v budhizme je želaným stavom priame spojenie a nie cez lživé ego. Bleskurýchlo sa vyhodnocujú všetky psychické procesy, ktoré sa zvyčajne nazývajú vedomé, nastupuje schopnosť zastavovania a regulácie času. Toto je plné prevtelenie obyčajnej osobnosti Duše do JA svojho Ducha. Prakticky prebehol proces premiestnenia centra vedomia JA do absolútne nového tela a novej osobnosti, ale hlavne do novej psycho a bio-energetickej situácie – t.j. charakterník už nie iba nadzmyslovo vníma, on už môže meniť situáciu, rozťahovať čas, pracovať s priestorom a ďalšie veci. Už sme o tom písali.
     
    Všetky tieto uvedené schopnosti nadobúdania sily dosahovali učeníci vo veku od 12 do 21 rokov. Po tomto veku sa už vykonal konečný obrad rituálneho zasvätenia na vojakov-charakterníkov. A čo dokážu naše deti dnes v tomto veku..?
     
    Na zasvätení najskôr Volchv poslal vedomie junákov kazakov do Sveta Navi tak, že nad nimi vykonal obrad vstupu do Inosvetia. Tých, ktorí prechádzali skúškou ukladali na zem horeznačky a nikto okrem volchvov vykonávajúcich obrad s nimi nesmel prehovoriť. Po stretnutiach zasväcovaných s Hrdinami Praščúrmi ich vedomie navracali do Sveta Javi. Nad obetným ohňom sa posväcovali vojenské oberegy a zbrane. Potom museli budúci charakterníci podstúpiť štyri skúšky. Volchv ich po jednom zdvíhal zo zeme a privádzal k „Ohnivej rieke“, t.j. na 5 až 6 metrov dlhému priestoru vyloženému žeravými uhlíkmi. Museli ho prekonať nie veľmi rýchlym krokom. Druhá skúška spočívala v tom, že budúci charakterník musel so zaviazanými očami dôjsť k dubu alebo Rodovému Stĺpu, čo mohol dokázať jedine za použitia fenoménu jasnovidenia. Tretia skúška spočívala v preverení vojakovej vnímavosti a schopnosti riešiť zložité úlohy, čo sa preverovalo rôznymi hlavolamami. V poslednej, záverečnej skúške musel charakterník za určený čas ujsť prenasledovateľom, ukryť sa v lese alebo vysokej tráve, ale potom sa dostať cez stráže k posvätnému dubu, čo musel urobiť tak, že odviedol pozornosť iných a dotknúť sa rukou listov posvätného Dubu. Až po všetkých týchto skúškach sa mohol človek považovať za skutočného Vojaka Perúna, za Kazaka-Charakterníka. Po ukončení skúšok sa usporiadala oslava, na ktorej si spomínali na všetkých Kazakov, ktorí padli v bojoch.
     
    Odteraz už novopečený kazak-charakterník bol povinný sám udržiavať a rozvíjať svoju silu a umenie. A keďže svalový tonus určuje náladu, tak musí nevyhnutne každý deň fyzicky cvičiť minimálne 2 až 3 hodiny, pričom cviky musia byť kladne emocionálne spestrené. Rovnako musí každý deň udržiavať stav svojho mozgu, t.j. musí prebývať minimálne jednu hodinu v stave hlbokého tranzu – stave Chara. Charakterník sa po celý zvyšok života dennodenne minimálne 4 až 6 hodín venuje špeciálnym, profesionálnym cvičeniam. Je známe, že pri vynútenej prestávke dlhšej ako 10 dní dochádza k strate športovej formy, preto aj charakterník stratí svoje schopnosti a musel by začínať odznova. Charakterník sa vždy nádejal na pomoc svojich Bohov a Predkov a vždy bol absolútne presvedčený, že takúto pomoc dostane.
     
    Niektoré aspekty z oblasti bojových umení si ešte prinesieme, ale znovu a znovu prichádzame k tomu, že charakterníkom sa nikto nestane bez aktívnej činnosti. Aktivita iba na internete sa tu samozrejme neráta. Pred takýmito ľuďmi mali naozaj tvari strach, ale pred „tvrdými internetistami“ sa nikto netrasie.
     
    Nuž, sme ochotní pracovať na návrate našej vlastnej, starobylej Kultúry? Nedopusťme, aby nám ju „podávali“ tvari, ani to, aby bola pre nás taká nezrozumiteľná a vzdialená ako pre Pigmejca ľadový medveď.
  • HLAVY V PIESKU

     
     
     
    Možno sa niekomu bude zdať, že ide o absolútne neadekvátny námet – ale opak je pravdou. Tento obrázok vyjadruje chovanie sa mnohých „Slovanov“. Radi si síce pozrú – na internete – „slovanské veci“, ale inak sa nedajú vytrhnúť z kukly, v ktorej sa žije tak pohodlne. Obrázok na začiatku toho článku sme prevzali z prednášok, ktoré robí David Icke – v mnohom sú veľmi poučné. Svet sa zobúdza denne viac a viac – a práve Slovanom nemôže stačiť, aby sa hrali na svojom piesočku a strkali hlavy do piesku. Ako – a to veľmi trefne – poznamenal David Icke – ten, kto strká hlavu do piesku musí byť na kolenách. Nuž, byť Slovanom je všetko možné, len nie byť na kolenách pred Pánom… je jedno či má podobu gymnastu na kríži, peňazí či inej mamony. Kto je na kolenách nemá poňatia o čom hovorí Samo Chalupka: „…Pána mať je neprávosť ba väčšia byť pánom“. Nuž, virtuálnym Slovanom stačí, ak sú aktívni ma internete – ale čo iné môžeme čakať od tých, ktorí sú na kolenách?
     
    Ale aby sme neostali iba pri Samovi Chalupkovi, pozrime sa, čo o Slovákoch píše Jonáš Záborský:
     
     
    Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
     
    Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
     
    Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
     
    a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
     
    Vyvolia si za vyslanca koho im rozkážu,
     
    a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu.
     
    Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
     
    Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!
     
    Za zaslanie tejto básničky – ktorá má už 200 rokov – ďakujeme našej čitateľke. Nuž, niet čo dodať – hovorili sme o tom už veľa krát. Pokresťančený Slovien dostal meno Slovák – a hľa, tu je jeho vizitka. Jonáš Záborský to nemohol napísať trefnejšie… ale najmä nadčasovo aktuálne.
     
    Nuž áno, pokresťančenie znamená poklonenie sa dvanástim apoštolom, či dvanástim kmeňom Izraela, a to počas celých dvanásť mesiacov kresťanského roku – hoci aj pod dvanástimi hviezdičkami Panny Márie či Európskej Únie. Prečo nám tak vehementne „ponúkajú“ dvanástku, keď to vôbec nie je číslo zapadajúce do slovanského svetonázoru? Nuž, pozrime sa do Heremetického spisu – dvanástka sa tam objavuje tiež. V 13. Knihe, 7. odstavci Corpus Heremeticum s názvom „Heremes Tatovi“ môžeme čítať:
     
    HERMES: …Uspi zmysly tela a Duch sa zrodí. Očisti sa od múk materiálneho sveta, ktoré vyrastajú z nedostatku intelektu.
     
    TAT: Sú tieto muky aj vnútri mňa, Ó otče?
     
    HERMES: Viac, než len zopár, Ó synu. V skutočnosti je ich veľa a sú desivé.
     
    TAT: Neviem o nich, Ó otče.
     
    HERMES: Táto nevedomosť, Ó synu, je prvá z týchto múk. Druhá je smútok; tretia je nestriedmosť; štvrtá je zmyselnosť; piata je nespravodlivosť; šiesta je chamtivosť; siedma je klamstvo; ôsma je závisť; deviata je zradnosť; desiata je hnev; jedenásta je unáhlenosť;, dvanásta je zlomyseľnosť. Je ich dvanásť čo do počtu, ale okrem týchto je veľa ďalších, synu…
     
    Takže, dvanásť je naozaj veľa hovoriace číslo. Týchto dvanásť „múk“ stačí na to, aby sme sa definitívne vzdialili od starej Viery a šli – ako barani – cestou, ktorú nášmu stádu nachystali tvari – a oni nás ani neženú – to si robíme navzájom. Nie nadarmo je v zmysle našej prastarej tradície zdôrazňované, že nevedomosť je najťažší hriech. Dnes už totiž ostáva nevedomý iba ten, kto nechce vyjsť zo svojej kukly. Prečo je práve naše nízke správanie sa so svojimi nízkymi frekvenciami tak cenené tvarmi? Už sme o tom hovorili, ale zopakujme si. Oni sa živia našou energiou, ktorú im takto dávame týmito nízkymi vibráciami. Takto vlastne „zabijú“ dve muchy jednou ranou. Keď sa „naladíme“ na nízke frekvencie, tak od nás odchádza naša životná energia – doslovne sa nami kŕmia – a zároveň si blokujeme cestu nahor, po Svarge… a ostávame otroci či všakovakí služobníci „boží“. Máme síce naivný dojem slobody – napríklad pri dostatku peňazí, či iného hmotného majetku – ale to je len dojem. Je to fenomén Démona Kraca zo starého Egypta (odtiaľ DemoKracia) – on vymyslel, ako premeniť zjavných otrokov, ktorých bolo treba šatiť, kŕmiť, strážiť, ubytovávať na „skrytých“ otrokov, ktorí si sami zarábajú na seba, sami sa starajú o ubytovanie a ošatenie, ale zároveň sami okrádajú ba až zabíjajú jeden druhého len preto, aby mali viac peňazí ako ten druhý. Démon sa len smial – robota pre neho sa robí, Prírodu si drancujeme sami, a náklady mu klesli na nulu. My sami už – za peniaze – zabíjame jeden druhého, týrame zvieratá a celkovo si pílime konár, na ktorom sedíme. Sprievodným javom toho je, že najviac peňazí začali hromadiť – samozrejme, „spravodlivo“, veď to pre svoje rodiny – tie kasty, ktoré neprodukujú žiadne hodnoty, ale takto už raz funguje parazitický systém.
     
    David Icke nebol na začiatku spomenutý náhodou. Jeho prednášky sa oplatí pozrieť, naozaj stoja za to. Hoci v niektorých veciach ponúka vysvetlenia na základe iba svojej úrovne analýzy a syntézy poznatkov, nevadí – veď my požívame Zdravomyslie. Mimoriadne trefné sú jeho opisy spôsobu, ako jaštery (my ich voláme tvari, ale sú to podstatou jaštery) kontrolujú náš svet. Vytvorenie virtuálnej, naprogramovanej reality a náš život v tomto „Matrixe“ podáva naozaj výborne. Rovnako pútavo vysvetľuje aj spôsob, ako funguje pyramidálna moc tvarov (jašterov) na Zemi vrátane toho, ako vytvorili a kontrolujú náboženstvá, teroristov, trhy a podobne.

     
    Ak sa pozrieme na našu tému cez jeho prednášky, tak nemusíme naozaj nič extra vysvetľovať. Všetko okolo nás je energia, pričom tvari (jaštery) preto, aby nás mohli ovládať a konzumovať nás zmanipulovali tak, aby sme vnímali iba naozaj veľmi úzku časť – frekvenčné pásmo – z nekonečna. Film Matrix veľmi názorne vysvetľuje princíp tejto manipulácie – a tvari to v podstate ani pred nami neskrývajú. Jedným z princípov je, že všetko, čo sa s nami deje, musíme „schváliť“. Znie to možno divne, ale je to tak – inak nemajú nad nami moc. My však nevieme ako vyzerá sloboda, a teda niet sa čo diviť, že ani nevieme, že schvaľovanie – potrebné pre tvarov – im poskytujeme. Ako? Jeden príklad za všetky. Napríklad voľby.

     
    *
     
    Údajne sú prejavom slobody – nič však nie je ďalej od pravdy. My tým, že sa tohto aktu zúčastníme ho principiálne ako systém schvaľujeme – a to, že tvari si pomocou nich upravia všetko tak, aby dosiahli, čo chcú je zasa ich šikovnosť. My sme im to schválili svojou účasťou. My sme problém – oni len využívajú našu nevedomosť, t.j. práve touto našou nevedomosťou a neochotou ju prekonať páchame najväčší hriech. Takto sa sami vnárame do sveta, ktorý pre nás – realitu – vytvorili. Icke používa na to takýto obrázok:
     
    hvp_03.jpg
     
    V tom ohromnom nekonečne – Kozmose – sme vlastnou mysľou spútaní ako otroci. Z nekonečného rozpätia všetkej energie sme sa uzavreli do klietky, ktorá sa najčastejšie volá náboženstvo – je úplne jedno aké. Tvari ich aj tak vymysleli všetky pre nás.
     
    Ako tvrdí Icke, my sme svojou podstatou ničím neohraničené Vedomie, ale ak sa nenapájame na Vesmír, ale iba na jeho jednu časť, naše všetky schopnosti sa „scvrknú“ iba do veľkosti tejto maličkej časti. Icke túto maličkú časť nazýva vedomím tela. Nuž, kde ide vnímanie, tam ide energia. Ak sa začneme považovať iba za telo – je to presne to, čo tvari od nás chcú. Lenže telo – v našej tradícii materializácia v Javi – funguje iba na informáciách, ktoré mu dodáva päť zmyslov – v našej tradícii sa hovorí, že niet lepšieho nástroja na skúmanie Javi ako klubie telo, ktoré dostáva informácie od piatich zmyslov; um, rozum a intelekt vyrastajú zo zmyslov, a preto sú viazané na Svet Javi. Nuž a „správa“ informácií pre zmysly je pod kontrolou tvarov – nie náhodou. Ako to robia? Mozog sa delí na ľavú a pravú hemisféru, pričom ľavá vykonáva všetky „výpočty“, zatiaľ čo pravá je zodpovedná za tvorivosť. Celá dnešná veda hovorí o „dôkazoch“, o presnom meraní a určovaní toho či onoho, preto sú vedci „ľavopolguľoví“. V skutočnosti práve „odrezanie“ pravej polgule – t.j. tvorivosti – symbolizuje „pôvodný“ kresťanský kríž pre Slovanov, tzv. „pravoslávny“, ktorý má spodné rameno našikmo… symbol „odrezania“ tvorivosti, t.j. pravej pologule. Nuž, bratia otroci, len modliť sa a pracovať…

    Teda telo je nástroj, skrz ktorý máme spoznávať Svet Javi:


     
    Naozaj výstižný obrázok.
     
    Systém tvarov nás však „uzatvára“ do väzenia, t.j. presmerováva našu pozornosť výlučne na telo, čím sa dostávame do akejsi klietky:
     
     
    A čo v tejto klietke vidíme, je to, čo chcú, aby sme videli. My dekódujeme iba to, kde máme koncentrovanú pozornosť (Vedomie), t.j. namiesto Vesmíru vidíme iba telo a jeho úroveň, t.j. maličkú čiastku Vesmíru. Icke tento klam prirovnáva k tvorbe hologramu. Hologram má tú vlastnosť, že keď sa rozbije, tak na všetkých malých kúskoch ostáva ten istý obraz… a platí to aj pre programovanie ľudí. Takto sa namiesto jednoty dostávame na úroveň izolovaných jednotlivcov – preto je výsledkom víťazenia tvarov „veď stačí sedieť doma v teplúčku“.
     
     
    No a projekciu toho, čo má jednotlivec – ale ako „zlomok“ hologramu – vidieť, mu „dodajú“ do hlavy.

    hvp_07.jpg
     
    Čím sa vytvára ilúzia reality. Nie nadarmo budhizmus varuje, že myšlienky sú nezávislé a väčšinou cudzie entity. Pohybujú sa v mysli a myseľ majú pod kontrolou tvari. Preto majú pod kontrolou vedu, vzdelávanie, médiá… čo je teda realita? Je to rozsah frekvencií, ktoré dekódujeme a aj to, ako ich dekódujeme.
     
    Ale staráme sa vlastne o našu vlastnú slobodu?
     
    „Pokiaľ sa ľudia nebudú sami starať o uplatňovanie vlastnej slobody, tak tí, ktorí sa snažia ich tyranizovať tak budú robiť; lebo tyrani sú aktívni a náruživí a v mene toho, aby založili okovy na spiacich ľudí sa oddajú akémukoľvek počtu bohov, náboženstiev a podobných vecí“.
    Voltaire
     
    Či už naši spiaci bratia sú v omyle alebo nie, nič to na veci nemení. Pripomeňme si M. Gándího:
     
    „Omyl sa nestáva Pravdou ak sa mnohokrát spropaguje, ani Pravda sa nestáva omylom pretože ju nikto nevidí“.
     
    Niektorí by možno aj chodili, ale keby nás boli „milióny“… nuž, čo na to M. Gándí?
     
    „Dokonca ak je niekto minoritou sám, Pravda zostáva Pravdou“.
     
    Ako sme povedali, odporúčame vám pozrieť si Ickeho prednášky. Majú v sebe mimoriadne silný a živý odkaz. My si uveďme ešte nejaké informácie z toho, čo prednáša. David Icke bol r. 1989 politicky aktívny, a keď bolo jasné, že Zelení v Británii dosiahli dobrý výsledok, tak ho pozvali do televízie SKY NEWS, aby skomentoval voľby. Pred tým, ako bol uvedený do priameho prenosu ho zaviedli do maskérne. Tu sa na chvíľu ocitol sám s bývalým britským premiérom Edwardom Heathom, tým premiérom, ktorý zavliekol Britániu do Európskej únie. Heath za celý čas nepreriekol ani slovo, len sa otočil k Ickemu a očami ho doslovne „preskenoval“ od hlavy k pätám a nazad. Z čoho sa Icke ešte dlho nevedel spamätať bolo, že počas skenovania sa jeho oči zmenili na úplne čierne, asi ako na tomto obrázku:
     
    hvp_08.jpg
     
    Vtedy však ešte nevedel o čo ide. Toto je dobré vedieť, lebo tvari môžu inak vyzerať ako bežní ľudia – aj Heath:
     
     
    Ted Heath – ako všetci vysokopostavení tvari – je podľa Ickeho zodpovedný za smrť mnohých detí. Nikdy ho však nikto nesúdil… napriek dôkazom. Tvari – a to už vieme – dennodenne vykonávajú svoje obete a aj znásilňujú malé deti. Takto získavajú „čerstvú“ energiu.
     
    Už len jediná vec z jeho odkazu – v celej prednáške vysvetľuje existenciu a podstatu jašterov, ktorí ovládajú našu Zem a – logicky – aj nás. Hovorí o tom, čo robiť, nie nerobiť…
     
    Nuž, pokročme ďalej. Monoteistický svet, ktorí pre nás vytvorili tvari, často používa symboliku anjelov. Aj Icke uvádza, že anjeli sú jednou z najpoužívanejších symbolík jašterov. My už vieme prečo. Paradoxom – aj keď často pre nevedomosť prehliadaný – je častý výskyt „anjelskej terapie“ a „Šambaly“. Nuž, o anjeloch už dávno vieme svoje, ale mali by sme si priblížiť aj niečo o samotnej Šambale. Musíme si povedať, že v podstate ide o dve veci. Jedno je kráľovstvo, ktoré sa spomína v mnohých východných mýtoch, a o ktorom vieme, že existuje pod zemou v pohoriach Himaláje, zatiaľ čo druhé je budhistické učenie Vadžrajany, t.j. Bielej, budhistickej Tantry. Keďže samotná Tantra sa vo všeobecnosti chápe veľmi skreslenie, tak si povedzme, že je to veda o posvätnom, ktorá je zapísaná vo Védických textoch. V Šivaizme to sú Agamy, vo Višnuizme ide o Purany. V Šektizme a Budhizme sa slovo „Tantra“ používa ako zovšeobecňujúci názov všetkých takýchto textov. Tantra učí človeka ovládnuť svoju pohlavnú energiu a používať ju na vývoj duchovných schopností.
     
    Budhistické učenie Šambaly pomáha ľuďom vystúpiť zo spacieho vaku svojej kukly a pocítiť zodpovednosť za samého seba, ako aj pracovať s ostatnými ľuďmi smerom k lepšiemu svetu. Používa prístup, že na začatie meniť veci je najlepší čas práve teraz a práve tu.
     
    Dnes žijeme vo svete, ktorý sa ženie za materiálnymi potrebami života. V ľudskej spoločnosti aktívne pracujú rôzni duchovní učitelia, najčastejšie monoteistického zamerania. Okrem nich sú takí, ktorí prezentujú odkazy multiteistických tradícií. Budhizmus je však svojou podstatou striktne neteistický. Znamená to, že sa nezaoberá bohoslužbami, ani nerozoberá svet ako stvorenie nejakého stvoriteľa. Budhistické učenia sa nezaoberajú nijaká umelou bytosťou, ktorá svet vytvorila. Táto Bytosť je nepoznateľná, a preto nemá význam sa ňou zapodievať. Tento svet už je stvorený či jednoducho existuje je tu vyložene pre našu vlastnú existenciu. Nič v tomto svete netrvá večne a nemenne, všade vidíme pominuteľnosť.
     
    Centrálnym bodom učenia Šambaly je uvedomenie si, že neexistuje nijaká „externá“ pomoc, ktorá by nás uchránila pred terorom a hrôzou života. Najlepší doktori zo všetkých doktorov a najlepšie lieky zo všetkých liekov, ani najlepšie technológie zo všetkých technológií, ani najlepšie bankové úvery zo všetkých úverov či najlepšie poistky zo všetkých poistiek vás nezachránia. Nakoniec si každý musí uvedomiť, že musí sám so sebou niečo urobiť namiesto spoliehania sa na technológie, finančnú pomoc, spasenie či iné benefity v akejkoľvek forme. Hoci sa to zdá dosť kruté – v porovnaní s veľkolepými sľubmi spasenia a vykúpenia všade okolo – je to jednoduchá, skutočná pravda. V budhistickej tradícii sa to práve preto často nazýva aj diamantová pravda, t.j. vadžra pravda. Preto diamantová, lebo diamant – ako alegóriu tejto pravdy – nemožno ani zničiť, ani sa jej vyhnúť. Našim životom sa nemôžeme vyhnúť. Musíme im čeliť, nech sú akékoľvek. Preto sa musíme naučiť vysporiadať sa s úlohami nášho života. A táto pravda je to, čo sa nazýva múdrosť Šambaly. Životu musíme najskôr porozumieť. Je to podobné, ako sledovať hru napríklad na trúbke. Namiesto iba pozorovania trubkára sa musíme aj započúvať do hudby, ktorú trúbka vydáva.
     
    Učenie Šambaly je o ceste bojovníka. Takýto bojovník je niekto, kto je dosť odvážny na to, aby sa nedal uniesť agresívnosťou a protikladmi, ktoré v spoločnosti existujú. Je odvážna osoba, skutočná, pravá osoba, ktorá je schopná vystúpiť z kukly – tej veľmi pohodlnej kukly, v ktorej sa ľudia snažia „spať“, len aby nemuseli čeliť skutočnému svetu takému, akým naozaj je. Tradícia hovorí, že kukla je utkaná z agresivity, ktorá pochádza z prostredia danej osoby. Boj proti nej prináša len ďalšiu agresivitu – a toto nie je cesta von z nej. V skutočnosti s ňou vôbec netreba bojovať, lebo to, čo potrebujeme je dvihnúť hlavu hore a najskôr iba nazrieť za hranicu kukly. Týmto sa presvedčíme, že mimo nej je čistý vzduch, hoci čerstvejší ako dnu a je tam aj chlad. Ale vždy to je dobré. Keď po prvý raz vystrčíte hlavu von z kukly, zapáči sa vám to aj napriek nepohode prostredia. Potom sa vyšplháte von z kukly, sadnete si na ňu a začnete vystierať ruky. Potom sa nám začnú vyvíjať hlava a ramená – začíname pracovať so skutočným svetom mimo kukly. Ten priestor mimo kukly je totiž skutočný svet.
     
    Hoci týchto pár riadkov v žiadnom prípade nemôže nahradiť prastaré učenie tibetskej Šambaly, je to na zamyslenie. To, čo nám Icke hovorí formou porovnávania s počítačovým programom a Matrixom, v ktorom sme väznený, nám hovorí – trochu iným jazykom – aj prastaré budhistické učenie z Tibetu. Žiadne náhody neexistujú. My sami musíme vykročiť z kukly či matrixového programu a začať pracovať so skutočným Vesmírom. Akonáhle nám v tom "pomáhajú" Ježiškovia, anjeli či archanjeli, už sme zišli z cesty, ktorú máme a musíme vykonať my a sami. Skúšky totiž skladáme my. My sami musíme zvíťaziť nad Javným aj Navným nepriateľom, práve preto sa v Šambale hovorí o ceste bojovníka.
     
    Každý jav má dve podstaty:
    Tú, ktorá sa odhalí pomocou správneho vnímania
    A tú, ktorá sa vyvolá klamlivým vnímaním.
    Objektom správneho vnímania je prapôvodná skutočnosť,
    Objektom klamlivého vnímania je zjavná, konvenčná realita.
            – Madhjamakávatára, VI, 23

    Stojíme pred prahom vibračnej zmeny (Icke), či podľa našej tradície vstup do Svetlého Vesmíru, t.j. do Dňa Svaroga. Hranicu prekračujeme už tohto Leta 7521 od UMHCH. Leto 7521 je rokom Zemskej Púte, t.j. Púte Vlka. Tento rok ukazuje na to, že pred Človekom narodeným tohto roku, stoja veľké skúšky, čo však platí aj pre krajiny. Prechádza temná zóna kríz, neúspechov a formovania. Tento rok je začiatkom začiatkov a začínať je vždy neľahko. Ale nech je začiatok akýkoľvek, za ním vždy nasleduje dosiahnutie stanoveného cieľa a materializácia premyslenej myšlienky.
     
    Ako sa my, Slovania tradične napájame na vesmírne energie? Po milióny rokov rovnako – obradmi a rituálmi, ktoré zahŕňajú aj prinášanie nekrvavých obetí. Bez obradov to nepôjde a obrady sú preto obrady, lebo sa na nich máme zúčastňovať – ako naši Predkovia – spoločne. Neexistuje náhrada týchto aktivátorov energetických tokov od našich Predkov, aj keď mnohí si myslia, že internet postačí. Veď načo sa vyťahovať zo svojej pohodlnej kukly. Nemusíme to vari ani opakovať, naša tradícia, budhistická tradícia či, David Icke – všetko sa točí okolo činov, nie iba pekných slov. Platí však aj to, že meniť sa netreba, lebo prežitie nie je povinné (E. Deming).
     
    Čo sa dá dokázať starými obradmi? Žeby išlo iba o naivné špiritualizovanie? Nuž, staré obrady sú väčšinou koncipované akosi „archaicky“ – a ak sú skutočné, tak práve preto prežili. Skutočná podstata funkčnosti musela byť zamaskovaná tak, aby prežila stáročia bez toho, aby ju zaznamenali cenzori… na jeden takýto príklad sa spolu pozrime.
     
    V jednom nemeckom časopise bola uverejnená veľmi zaujímavá informácia. Hoci na prvý pohľad len kuriozita, hovorí o veľmi dôležitých skutočnostiach. Opísaný jav sa však len mihol a viac sa už neukázal. Prečo?
     
    Začnime slovami uvedenými v časopise: Od kňazov z ďalekého východu vieme, že sú schopní dvíhať ťažké kamene na vrcholy hôr len za pomoci rôznych zvukov… znalosť rozličných vibrácií vo zvukovej časti pásma demonštruje vedcom vo fyzike, že vibrujúci a kondenzovaný zvuk dokáže anulovať silu gravitácie. Vo svojej knihe to opísal švédsky inžinier Olaf Alexanderson.
     
    Nasledujúca správa je založená na pozorovaní len spred niekoľkých desaťročí v Tibete. Tento opis podal Alexandersonovi jeho priateľ Henry Kjelson, stavebný inžinier a letový manažér. Sám o tom neskôr napísal aj vo svojej knihe The Lost Techniques.
     
    Dr. Jarl, Švéd, Kjesonov priateľ študoval v Oxforde. Počas štúdií sa spriatelil s mladým tibetským študentom. O niekoľko rokov neskôr, bolo to v 1939, sa vybral Dr. Jarl na cestu do Egypta v službách English Scientific Society. V Egypte ho zastihol posol od jeho tibetského priateľa, ktorý ho veľmi súrne žiadal, aby prišiel do Tibetu vyliečiť dôležitého lámu.
     
    Dr. Jarl sa teda vybral na dlhú cestu lietadlom aj karavánou jakov a nakoniec dorazil do kláštora, kde starý láma a jeho priateľ zastával vysokú funkciu. Doktor Jarl tam pobudol nejaký čas a vďaka priateľstvu s Tibeťanmi sa dozvedel o mnohých veciach, o akých sa cudzincom v Tibete dozvedieť inak nemohli.
     
    Jedného dňa ho priateľ vzal na určité miesto neďaleko od kláštora a ukázal mu šikmú lúku, ktorá bola od severu ohraničená vysokými bralami. V jednej z kamenných stien bol vo výške asi 250 metrov veľký otvor, ktorý vyzeral ako vchod do jaskyne. Pred vchodom do otvoru bola plošina, na ktorej mnísi budovali kamennú stenu. Jedinou cestou akou sa dalo dostať na túto plošinu bolo z vrcholu brala a mnísi sa takto spúšťali nadol po lanách.
     
    Uprostred lúky vo vzdialenosti asi 250 metrov od brala ležal vyleštený tabuľový balvan, ktorý mal v strede priehlbinu v tvare čaše. Táto čašovitá priehlbina mala priemer jeden meter a hĺbku asi 15 cm. Do tejto priehlbiny bol pomocou jaka – vola – umiestnený kamenný blok. Tento bol jeden meter široký a jeden a pol metra dlhý. Nato bolo umiestnených pred balvan 19 hudobných nástrojov a to do 90° oblúka na vzdialenosť 63 metrov od kamennej tabule. Polomer 63 metrov bol presne odmeraný. Hudobné nástroje pozostávali z 13 bubnov a šiestich trúb.
     
    Osem trúb malo prierez 1 meter a dĺžku jeden a pol metra. Štyri bubny boli strednej veľkosti s prierezom 0,7 metra a dĺžkou 1 meter. Jeden malý bubon mal prierez 0,2 m a dĺžku 0,3 m. Všetky trúby boli rovnakej veľkosti. Mali dĺžku 3,12 m a na otvore 0,3 m. Veľké bubny a všetky trúby boli upevnené na podstavce, ktoré sa dali nastaviť palicami v smere kamennej tabule. Veľké bubny boli vyrobené z 3 mm hrubého plechu a vážili 150 kg. Boli vyrobené z piatich dielov. Všetky bubny boli na jednom konci otvorené, zatiaľ čo na druhom konci bol kovový vrchnák po ktorom mnísi búchali koženými kyjakmi. Situácia je zrejmá z obrázku:
     
    hvp_10.jpg
     
    Keď bol kameň na mieste tak mních za malým bubnom dal signál na začiatok koncertu. Malý bubon vydal veľmi ostrý zvuk a dal sa počuť dokonca aj vtedy, keď ostatné nástroje vydávali silný lomoz. Všetci mnísi spievali modlitbu, pomaly zvyšujúc tempo tohto neuveriteľného hluku. Počas prvých štyroch minút sa nič nedialo, potom ako sa zvyšovala rýchlosť bubnovania a hluk sa veľký kamenný blok začal pohybovať a naraz sa dvihol do vzduchu a so zvyšujúcou sa rýchlosťou sa začal pohybovať smerom ku kamennej plošine pred jaskynným otvorom vo výške 250 metrov. Po troch minútach výstupu pristál na plošine.
     
    Postupne prinášali na lúku ďalšie kamenné bloky a mnísi pomocou tejto metódy dopravili po 500 m parabolickej dráhe letom 5 až 6 blokov za hodinu všetky do výšky 250 metrov. Z času načas sa niektorý kameň rozštiepil. Tento uložili nabok a pokračovali ďalej.
     
    Dr. Jarl sa obával, že by sa mohol stať obeťou halucinácie alebo masovej psychózy a preto si celý proces ukladania kameňov nafilmoval kamerou. Nafilmoval dva filmy a tieto dokázali len presne to, čo videl aj vlastnými očami.
     
    English Society, pre ktorú Dr. Jarl pracoval, skonfiškovala oba filmy a navyše ich obsah deklarovala ako tajný. Mali byť uvoľnené r. 1990. Boli? V každom prípade tieto filmy zachytávajú jav o ktorom by sme nemali vedieť. Pravdepodobne teda dopadnú ako všetky podobné veci vrátane filmu, ktorý zachytil atentát na prezidenta Kennedyho. Ak aj budú niekedy uvoľnené, čo na nich vlastne naozaj bude?
     
    Nuž, aktívnou neaktivitou – hoci aj na internete – sme tam, kde nás chcú tvari mať. V sociálnom inžinierstve sa to volá fragmentácia spoločnosti. Keď príde volanie o spoločnú akciu, tak sa radšej ukryjem do bezpečia, len aby niekto nezistil, že som niečo počul. Nuž a keď príde rad na moju likvidáciu – tak to zas nebudú počuť tí ostatní, lebo lepšie je sedieť v pohodlnej kukle. Ale ako zvieratká na poli nezachráni tiché sedenie v úkryte pred systematicky pracujúcim kombajnom, tak aj v tejto mašinérii príde rad na každého. Že to nechceme? Ale veď na to dávame svoj súhlas – presne ako vo voľbách. A práve tento súhlas stačí tvarom – aj z ezoterického pohľadu – na to, aby svoje plány dokončili. Dobým príkladom je ruský historický film 1612. Ide o obdobie poslednej fázy likvidácie starej dynastie cárov a „inštalácia“ kresťanských Romanovcov. Hoci film je nakrútený skôr tendenčne kresťansky, má v sebe veľa dôležitých informácií. V jednej zo scén španielsky žoldnier v službách poľského kráľa – ktorý si chcel podmaniť Rusko – vyučuje svojho paholka umeniu šermu. Počas tohto učenia použije výraz: „keď protivník prejaví želanie byť zabitý…“, čo je paholkovi nezrozumiteľná formulácia. Ako môže niekto v boji prejaviť želanie vlastnej smrti? Španiel to však veľmi trefne vysvetlí: „protivník urobí chybu, ktorá bude viesť k jeho smrti v boji – čím sa mi v skutočnosti vydá sám na smrť“. Nuž, chyba v boji vedie k smrti, to je očividný fakt. Kto robí chyby? Ten, kto nemá dostatok poznania – a zase sme pri nevedomosti. Svojou nevedomosťou dávame tvarom zelenú a autorizujeme ich počínanie. Potom síce chceme jojkať nad ich činmi, ale už je neskoro.
     
    Dnes si mnohí myslia, že na to, aby sa pripravili napríklad na občiansku vojnu im stačí si zadovážiť zbraň. Super logika, len má jeden háčik. Vychádza totiž z toho, že netreba mať nijaké poznatky a z nich vyplývajúce skúsenosti, stačí si len kúpiť zbraň. Nie je to naivné? Veď potom by stačilo iba rozdať ľuďom zbrane a tie najlepšie armády na svete by vznikali z noci na deň. Takto to však nefunguje. Schopnosť bojovať to nie je iba zbraň v ruke. A to už vôbec nehovoríme o koordinácii viacerých ľudí v bojovej situácii. Oficiálne štatistiky – a Američania ich ani neskrývajú – hovoria, že na zabitie jedného nepriateľa vo vietnamskej vojne bolo vypálených 400 000 nábojov. Na zabitie jedného Iračana v čase americkej invázie do Iraku potrebovali americkí „Rambovia“ už 650 000 nábojov. A to berme do úvahy, že Irak najprv vtiahli do vyprovokovanej vojny s Kuvajtom, potom ho pridusili 10 ročnou blokádou a až potom sa odvážili do priamej vojenskej intervencie. V súvislosti s Irakom použime poznámku od Davida Ickea – r. 1983 bol Donald Rumsfeld, t.j. ešte za Bushovho šéfovania CIA členom skupiny Američanov, ktorá navštívila Saddáma Husseina s cieľom primäť ho k nákupu amerických biologických a chemickým zbraní, aby mohli byť použité vo vojne proti Iránu. Irak ich neskôr použil aj proti Kurdom. Vyplýva to z nedávno odtajnených amerických vládnych dokumentov. Nuž potom Rumsfeld, keď bol vo funkcii ministra obrany naozaj „zasvätene“ obviňoval Irak, že má chemické zbrane. V skromnosti iba zabudol potknúť, že sú americkej výroby a on bol medzi tými, kto presviedčal Husseina aby ich kúpil. Tento istý Rumsfeld bol aj v predstavenstve európskeho inžinierskeho gigantu ABB r. 2000, keď predávali jadrové technológie Severnej Kórei. Nuž, zase mohol zasvätene tvrdiť, že Severná Kórea má jadrové technológie…
     
    Ak sa chystáte na skúšky, ktoré stoja pre nami, a to už v dohľadnej dobe, tak dobre sledujte s kým sa dávate dokopy. Ak chcete prežiť, tak sa nemôžete spoliehať na ľudí, ktorí už dali súhlas so svojou smrťou. Ako ich spoznáte? Nuž, títo sa vyjadrujú asi ako: „nech sa stane božia vôľa“; „keď to príde tak aj tak nebude pomoci“; „všetci zomrieme“ a podobne. Týmto sa programujú na svoju vlastnú likvidáciu a dávajú na nehmotnej úrovni na to povolenie. Robia presne to, o čom vo filme 1612 hovoril španielsky žoldnier.
     
    Ešte niečo k nákupu zbraní – sú to v podstate zbytočné, pokiaľ sa komplexne na umenie bojovať nepripravujete. Prečo? Nuž, pozrime sa do štatistík ruskej armády z bojov v Čečensku. Až 70% vojakov, ktorí padli vo vojne v Čečensku zahynulo od chladných zbraní. Áno, hovoríme o vycvičených a vyzbrojených vojakoch, nie amatéroch. Nákup zbraní nestačí, ak ste už „dali“ povolenie na vlastnú smrť. Ďalšia ruská štatistika hovorí, že až 80% napadnutí v mestách je realizované za použitia chladných zbraní – nuž znova, bez učenia sa umenia bojovať kým je čas to nepôjde. Času už veľa neostalo, ale ak namiesto venovania sa bojovým umeniam sa venujete iba zarábaniu peňazí, tak aj to je akt schválenia…
     
    Znovu tu však vstupuje otázka poznania a nevedomosti. Z védického pohľadu je totiž proces nadobúdania a osvojovania si nových poznatkov a zručností o niečo komplikovanejší. Na to, čo sa chceme ako nové naučiť totiž musíme mať „talent“, čím sa myslí to, že nemôže nám to byť úplne cudzie, ale musí to byť – niekde na nehmotnej úrovni – už našou súčasťou, hoci ako keby „na hranici“. Ak to máme v našom „dosahu“, aj keď na okraji, tak to môžeme zvládnuť, akurát musíme na tom tvrdo pracovať, aby sme informáciu pretavili skúsenosťou v Múdrosť. O čom hovoríme? Nuž – ak by sme to dali do roviny fyzického boja v hraničných situáciách – ak som dnes „tvrdý“ pacifista, t.j. ak „boj je zlo“, nech to robia iní – a ani dnešné udalosti ma nezobudili, tak určite mi nepomôže nákup hoci aj tých najlepších zbraní sveta. Je to znak odsúhlasenia svojej vlastnej likvidácie.
     
    V už spomínaných hermetických spisoch sa píše aj to, že to, čo vo Vesmíre môže existovať aj naozaj existuje, pričom to, čo vo Vesmíre nemôže existovať ani neexistuje. O čom je tu reč? O paralelných Vesmíroch, ktoré sme už neraz spomínali. Dnes čoraz viac a viac ľudí má vidiny budúcnosti, s ktorými sa ťažko vysporiadávajú, pretože si ich nedokážu vysvetliť. Nám to však už nemôže byť veľkým tajomstvom. Vesmírny trenažér sa 21. decembra t.r. uzavrie, a potom už bude jasné, koho čo čaká. Teraz však všetko existuje iba ako jedna z možností. Prečo iba ako možnosť? Nuž, ak sa pozrieme retrospektívne na svoj život, tak sami vieme najlepšie, koľko rozličných rozhodnutí sme museli počas svojho života urobiť. Pri každom takomto rozhodnutí sa však vytvoril paralelný Svet, v ktorom sa udalosti vyvíjali tak, ako keby sme vykonali dôležité rozhodnutie inak. Počas nášho života sa takto vytvára nespočetné množstvo paralelných svetov, v ktorých žijeme život tak, ako keby sme sa boli rozhodovali opačne, ako sme sa rozhodli. Dôležité je to, kde máme koncentrovanú pozornosť Vedomia, pretože tam prebieha hlavná lekcia nášho života. Ak by sme chceli tieto svety spočítať, tak by sme určite prekročili miliardy a miliardy svetov. Čo je dôležité pre pochopenie týchto súvislostí je to, že „všetko, čo môže existovať vo Vesmíre aj existuje“ a opačne. V zlomových bodoch sa totiž môže naše vedomie prepnúť iba do niektorého iného paralelného sveta – ak potrebujeme tú ktorú lekciu zažiť, aby sme postúpili v evolúcii. Teda – inými slovami – nemôžeme vstúpiť do niečoho, čo neexistuje, iba do jedného z našich paralelných svetov. Nuž preto nie je ešte jasné, čo s nami bude. V niektorých svetoch prežijeme, v iných zahynieme. Všetko závisí od našich vlastných činov, rozhodnutí, karmy. Tiel máme vo vesmíre množstvo, dôležité je to, kde máme sústredenú pozornosť, vedomie. Preto musíme jasne definovať čo chceme s našim životom robiť, čo môže spôsobiť, že sa „prepneme“ do toho paralelného sveta, ktorý zodpovedá našim želaniam. Ak si „schválime“ smrť a neúspech, tak sa – skôr alebo neskôr – s nimi, t.j. s týmto paralelným svetom naozaj zjednotíme. Všetko však platí aj naopak. No a sledovaním hororov, násilných filmov, zvrátených pohľadov na život vpúšťame do svojho sveta temnú realitu – ktorá nás vtiahne tam, kde „je doma“. Nuž a cesta von je cesta evolúcie, t.j. hoci čas a priestor sú relatívne – ilúziou – môže nás to „stáť“ miliardy a miliardy rokov. Stojí to za to? Nie je lepšie nasledovať rady Predkov, keď už pre nič iné, tak len preto, aby sme nerobili tie isté chyby? A znovu sme pri obradoch, rituáloch, či nekrvavých obetách…
     
    Čo stojí za zapamätanie si z dnešného článku? Jednoduchý pohľad do svojho vnútra. Som na kolenách s hlavou v piesku, alebo nesiem meno Slávy?
     
     Živé bytosti sú dedičmi svojich činov.
     A práve činy rozdeľujú ľudí.

                                                                                                                                                                                              Budha 
     

  • VÍŤAZ NAD KLAMSTVOM

    Už sme si povedali, že budeme prinášať práce tých ruských akademikov, ktorých dielo zásadným spôsobom mení „oficiálny“ pohľad na svet. Oficiálny preto, lebo tak či onak to nemajú ľahké – a v podstate nepatria medzi aktívnych vstúpencov Starého, védického Znania. Napriek tomu výsledky ich práce dokazujú, že dnešný oficiálny pohľad na Slovanov ako na „opice, ktoré zliezli zo stromu niekde v 6. storočí“ je neudržateľný. Ľudová múdrosť hovorí, že kto leje vodu na náš mlyn pracuje v náš prospech. Akademik V. A. Čudinov robí viac ako to. Je to doslovne velikán modernej vedy, ktorý hovorí niekoľkými modernými jazykmi a bežne číta prastaré Runové nápisy. Okrem toho číta aj etruské písmo, o ktorom moderní „etruskológovia“ tvrdia, že sa čítať nedá. Akademik Čudinov to vysvetľuje veľmi jednoducho; cca 90% dnešných etruskológov sú Taliani, zvyšok v prevažnej miere Nemci. Veď ani jedni ani druhí nemajú žiadny záujem dokázať, že Etruskovia boli Slovania. Oni – samozrejme – nepoznajú ani dnešnú ruštinu. Inak by totiž vedeli, že jazyk Etruskov je jedným zo slovanských nárečí – najbližšie je dnešnému bieloruskému jazyku. A to akademik Čudinov nie je ani zďaleka prvý Rus, ktorý začal čítať jazyk Etruskov.

    Univerzitný profesor Valerij Alexejevič Čudinov je akademik, predseda Komisie Ruskej Akadémie Vied pre kultúru starej a stredovekej Rusi, zaoberá sa archeologickým výskumom, skúmaním a lúštením prastarých runových a runických (tento termín zaviedol práve akademik Čudinov) nápisov, a to už viac ako 20 rokov.

    Akademik Čudinov preskúmal už vyše 3 000 archeologických a iných objektov, ktoré majú na sebe runové nápisy. Tieto materiály zahŕňajú aj prastaré Svätilištia s posvätnými kameňmi, kultové predmety z antických aj predantických čias, gramoty, ktoré obsahujú tajomstvá, kresťanské ikony prvých storočí a ďalšie a ďalšie relikty nielen z Ruska, ale aj zahraničia.

    Medzi najvýznamnejšie vedecké úspechy akademika Čudinova nesporne patrí:
    Rozlúštenie kompletného sylabického obsahu (abecedy) najstaršej ruskej písomnosti, a to ako slabikovej, tak aj písomnej;
    Presný vedecký dôkaz faktu, že práve od ruského runového písomného systému pochádzajú abecedy a sylabické systémy najstarších jazykov sveta;
    Na základe rozlúštenia niekoľkých stoviek reliktných textov nezvratne rehabilitoval ruské dejiny ako vôbec najstaršie, majúce minimálne 24 tisícročí.

    Je autorom mnohých odborných prác a aj kníh pre širokú verejnosť, medzi nimi aj skutočnej učebnice Rún s názvom Русские Руны, čo ale ani zďaleka nie je jeho jediná či prvá kniha. Okrem iného prevádzkuje aj vlastnú webovú stránku a prispieva do ďalších.

    Nuž – ešte pred tým, ako si o jeho diele povieme niečo viac – chceli by sme osloviť tých našich čitateľov, ktorí nám dodnes posielajú „zasvätené“ informácie o tom, že ide o nezmysly a runy „sú predsa germánske…“ a podobné tendenčné informácie, neraz „podopreté odbornými informáciami“, najčastejšie z Wikipédie…

    Nuž, netreba sa čudovať. O profesorovi Čudinovovi číta asi väčšina z vás prvý raz – a niet sa čo diviť. Nikto, žiadna vláda na svete – vrátane ruskej – nepodporuje slovanstvo. Nedajme sa pomýliť, všetky vlády sveta sú pod kontrolou Temných Síl. Niektoré hlavy štátov priamo, iní zase nepriamo, cez všakovakých – samozrejme nevolených, ale „záhadne“ sa objavujúcich – poradcov. A ako hovorieva profesor Čudinov – je ľahké povedať, že Runy sú starogermánskeho pôvodu – čo aj väčšina vedcov dodnes robí. Má to však jeden háčik. Ak sa staré runové texty čítajú tak, ako to „odporúčajú“ títo „vedci“, tak texty nedávajú žiadny zmysle. Ale ak sa použije stará ruština – teda prajazyk nielen nás, Slovanov – tak texty „zázračne“ nadobúdajú konkrétny zmysel. Ba textom dokonca poľahky porozumejú všetci, ktorí vedia po rusky… Takže páni „odborníci“, ani nám neposielajte „odborné“ argumenty. Pravdepodobne ich poznáme a nie sú pre nás nijakým prekvapením. Lepšie dokonca bude, ak sa ani nebudete zaoberať našou stránkou. Tá je určená pre Slovanov…

    Akademik Čudinov dokázal, že ruská, t.j. slovanská písomnosť existovala minimálne 24 tisícročí pred Cyrilom a Metodom… ktorí ju „vynašli“… Podľa Čudinova boli posvätné texty volchvov písané Runami Makoše, zatiaľ čo bežný ľud používal Runy Roda. Práve tieto Runy Roda sa stali základom ako škandinávskych Rún, tak aj toho, čo dnes voláme grécke písmo či latinka. Dnešná Cyrilika tiež predstavuje sama osebe systém Rún Roda, a to v podstate bezo zmien (u tých znakov, ktoré „prežili“ dodnes).

    Ak si dobre uvedomíme, čo hovorí profesor Čudinov, tak musíme povedať, že už len objavenie sa jeho prác a kníh sa nedá nazvať inak, ako VÍŤAZSTVOM! Len samotná kniha RUSKÉ RUNY – ako významný dôkazový materiál o Prastarom pôvode Rusi – sa musí chápať jednoducho ako obrovské víťazstvo. Predstavuje ako keby to pomyslené slovo, ktoré PRESEKÁVA KLIATBU MLČANIA – a to mlčania štyroch storočí. Toto mlčanie bolo a stále je namierené proti nášmu, Slovanskému Národu. Účelom tejto kliatby bolo, aby sme my, Slovania a Árijci zabudli na svoju mnohotisícročnú minulosť.

    Mali sme vôbec túto Slávnu minulosť? Samozrejme, že áno. O tom hovoria naše prastaré texty, ktoré nazývame všeobecne Védami. Táto naša minulosť je však predovšetkým veľkou minulosťou Ducha. Naša Prastará Severná tradícia je Duchovné učenie, ktoré sa odovzdáva – nie virtuálne – po tisícročia. Sú to mnohé tisícročia Slávy, o ktorú však – bohužiaľ – väčšina dnešných ľudí už ani nestojí. No hoci nestojí, naša zodpovednosť voči Predkom ostáva.

    Prečo tu vládne taká skepsa – dokonca u Slovanov – ohľadom našej slávnej dávnej minulosti? Príčina je technicky veľmi prostá. Túto nedôveru šíri mocná propaganda. „Odborníci“ – vždy sa nejakí nájdu – sa vždy odvolávajú na akési, ako kedy vedecké dôkazy, ktoré jednoznačne zavrhujú „tieto fantázie“.

    Jednako však vo svojej podstate táto skepsa ohľadom „neexistencie“ našej vlastnej, mnohotisícročnej, dávnej minulosti nemá so skutočnou vecou nič spoločné. Málokto dnes u nás vie, že veľa v tejto veci urobil aj veľký učenec M. V. Lomonosov.

    Ruské, t.j. slovanské dejiny majú – skromne povedané – desiatky tisíc rokov. Táto skutočnosť sa však organizovaným spôsobom – najhoršie zločiny sú tie organizované – ignoruje. Ale v skutočnosti má táto organizovaná činnosť systematického zamlčiavania a klamstva nie vedecké, ale – aby sme ostali diskrétni – „politické“ pozadie.

    Vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy medzi vedou a politikou dosť komplikované. História – teda spracované dejiny – je tiež vedeckou disciplínou, na ktorú sa politika často odvoláva, hoci práve ona na ňu vrhá ten najhorší tieň. Prečo to tak je, je nám úplne jasné. Každý národ má nepriateľov aj spojencov. Nepriateľstvo a priateľstvo národov sa vytvára na podklade ekonomických záujmov. Protivníci sa vždy snažia oslabiť vplyv daného národa na osudy sveta. Ale ako to môžu dosiahnuť, ak to, napríklad, nedokážu urobiť ani vojenskou, ani politickou cestou? V takomto prípade sa zrodí takýto plán: podkopať svetovú dôveru k národu konkurentovi. Začnú prezentovať – a na to sú dnes dostupné bežným ľuďom nepredstaviteľne efektívne metódy – daný národ ako divý, zaostalý a podobne. Práve na takéto ciele potrebujú meniť dejiny na históriu. Dejiny nepriateľa predsa nebudú podporovať, ale ich „podkopú“. Odprezentujú ich navyše sto ráz horšími, než v skutočnosti vôbec môžu byť. Takáto lož je celkovo vhodná na vymývanie mozgov. V našom prípade ide o prístup v štýle: „Keď ste vy, Slovania ešte po stromoch lozili, my sme už boli silní, skúsení a slávni!“. Nuž na toto sú potrební profesionálni politici, nepriatelia slovanského národa, a túto svoju úlohu – nie zadarmo – aj plnia.

    Dnes už môžeme jasne vidieť načo bola potrebná „normalizácia“ historickej vedy u Slovanov, ktorá bol riadená protiruskou, t.j. protislovanskou koalíciou. Práve tieto slobodomurárske sily spôsobili „stratu“ archívu Lomonosova, ktorý obsahoval množstvo starostlivo zozbieraných faktov, ktoré dokazovali neudržateľnosť „normandskej teórie“. Časť týchto faktov neskôr znovuobjavil Jegor Klassen, štátny radca a tútor Moskovskej Akadémie Vied. Na základe materiálov svojho slávneho predchodcu vydal r. 1854 vedeckú prácu pod názvom NOVÉ MATERIÁLY NAJSTARŠÍCH DEJÍN SLOVANO-RUSOV. Vedeckú činnosť Klassena v tých časoch podporoval aj národ, aj cár. Táto kniha vyvolala – povedané dnešným žargónom – všeobecnú odozvu. Dôkazom tohto sú mnohé ďakovné listy a štátne vyznamenania. Posledné roky 19. storočia v Rusku smerovali k mohutnému začiatku návratu poznania plného objemu prastarých ruských dejín. Ale to už bol predo dvermi krvavý rok 1917. Cár bol zavraždený a protiruské sily sa zmocnili vlády v Rusku. Každý, kto pokúšal o prinavrátenie starého poznania v plnom objeme bol jednoducho zastrelený či obvinený v propagácii veľkoruského šovinizmu – takýto dôvod na vynesenia rozsudku smrti zastrelením v tých časoch v Rusku existoval…

    Dnešná štátna moc na rozdiel od cárskej moci – slušne povedané – nepodporuje výskumy v oblasti prastarých slovanských dejín. Toto isté je aj u nás – slovanská minulosť neexistuje, vymenili ju za Cyrila a Metoda, známych fantómov kresťanstva. Jednako, dnes sa za výskum slovanských dejín aspoň nestrieľa a nedáva do väzení, za čo by sme mali byť vlastne dnes politikom vďační…

    A tu sa dostávame k práci akademika Valerija Čudinova. Je takého rozmeru, že predstavuje – po Lomonosovovi a Klassenovi – tretí oficiálny pokus znovuzrodenia veľkej ruskej minulosti na domácej pôde. Nedá sa povedať, že by v Rusku doteraz takéto pokusy vôbec neexistovali – treba menovať také mená ako Rybakov, Petuchov, Guseva, Žarnikova… Ale to všetko boli pokusy čiastočného znovuzrodenia – zachrániť aspoň to, čo sa dá.

    V. Čudinov už v knihách vydáva množstvo runových textov, podľa ktorých sa najstaršie ruské dejiny doslova a do písmena čítajú – t.j. netreba žiadne domýšľanie. Možno konštruovať hypotézu o minulosti opierajúc sa o predmety materiálnej kultúry. Hoci takáto hypotéza nemusí byť jediná správna – akademik Čudinov vychádza najmä zo svojich vlastných výskumov – jednako predstavuje ohromný krok vpred. Tak či onak, snaží sa o rekonštrukciu na základe odkazu našich Predkov z tej epochy, v ktorej žili!

    Ako je však možné, že tieto prastaré nápisy nikto pred Čudinovom neobjavil? A ako je vôbec možné, že runy, nesúce v sebe takú mohutnú silu poznania sa vôbec uchovali a neboli zničené, ako ostatné zložky našej materiálnej kultúry? Veď práve na „neexistencii“ našej starej materiálnej kultúry je postavená celá protislovanská propaganda.

    Je to preto, lebo tieto sväté znaky – runové nápisy boli zhotovené tak, že mnohí okolo nich doslovne chodili a nevideli ich. Prastarí Rusi, Slovania, ovládali najjemnejšie techniky nanášania symbolov na kameň a tieto techniky boli tajomstvom chrámových majstrovských dielní. Nápisy boli často zhotovované tak, aby boli ukryté pred nezasvätenými zrakmi. Veď zo starých textov naši Predkovia vedeli, aké skúšky sú pred nami. V. Čudinov vypracoval množstvo jednoduchých a efektívnych metód, ktoré umožňujú vidieť skryté nápisy. Zistil, že to, čo bolo považované iba za obrázky sú často runové nápisy, ktoré tento vedec priam ako zlatník začal dešifrovať – už toto je umenie, ktoré nie je ani zďaleka dostupné každému. Nuž hľa – kamene prehovorili! Nielen volchvovské menhiry a sivé trility Severu, ale prehovorili aj steny najstarších – vrátane tých, ktoré existujú dodnes – chrámov. Práve preto, že staré kresťanské chrámy boli pôvodne staroverecké a obsahovali – hoci bežnými ľuďmi nepoznanú – starú symboliku, sa často „nepriatelia cirkvi“ (kresťanskej) snažili v minulosti nielen chrámy zatvárať, ale aj ich budovy rúcať… veď aj steny chrámu môžu v budúcnosti prehovoriť.

    Detailná a starostlivá práca akademika Čudinova zabrala niekoľko desaťročí. No na jej základe má dnes množstvo údajov, ktoré by inak stačili aj na tri Nobelove ceny. Pravda, ak by sa tieto odovzdávali spravodlivo. Posúďte sami, čo akademik Čudinov faktami dokázal:

    1. Ruské Runy existovali a existujú. Detailne sa ich výkladu venuje napríklad jeho kniha RUSKÉ RUNY, ktorú sa oplatí prečítať. Je to jednoducho jedna veľká ukážka, ako tieto Runy vyzerajú. A fakty, ktoré sú v knihe uvedené umožňujú uzavrieť dohady o tom, že Ruské Runy vyzerajú práve tak a nie inak. Na každý znak sú uvedené konkrétne texty – neraz aj desiatky – v ktorých bol ten-ktorý znak použitý. Sú to nápisy na volchvovských kameňoch, starom náradí, na tehlách stien chrámov, tajné nápisy na ikonách staroobradcov a pod.

    2. Ako grécka, tak aj latinská abeceda pochádzajú z Ruských Rún. Z nich je odvodený aj škandinávsky runový systém – Futark, ako aj abeceda Sanskritu, t.j. jazyka, ktorý sa donedávna považoval za najstarší na svete.

    3. Nápisy napísané Ruskými Runami nachádzame v podstate po celom svete. Tento fakt ukazuje skutočné dejiny Rusov-Slovanov. Náš národ je najstarším národom na Zemi. Prastarí Predkovia používali dva runové systémy. Jazykom duchovenstva boli Runy Makoše a bežná verejnosť používala runový systém znakov, ktorý Čudinov nazval Runy Roda. Výskumy V. Čudinova dokázali, že archeologické nálezy, ktoré sú roztrúsené po celej oblasti Eurázie – vrátane západných krajín – Malej Ázie či Indického subkontinentu obsahujú nápisy, ktoré sú realizované buď Runami Makoše, alebo Runami Roda. Práve systém Rún Roda – aby sme boli úplní – obsahujú aj znaky, ktoré poznáme ako dnešnú cyriliku, a to v podstate v nezmenenom tvare. Len dodajme – desiatky tisíc rokov pred Cyrilom a Metodom…

    Ako sme už povedali, nemožno naivne predpokladať, že takáto práca sa stretne s vrúcnym prijatím u vedeckého „establishmentu“, a to ani v Rusku. Hoci v Rusku existuje viac akademikov s podobne prevratnými dôkazmi, získavajú skôr väčšiu a väčšiu podporu verejnosti ako „odborníkov“ z oblasti histórie. My však vieme, že takémuto niečomu sa jednoducho nemožno diviť.

    Akademik Čudinov vydal obrovské množstvo odborných prác, monografií a aj kníh pre verejnosť. Okrem toho je k dispozícii už aj niekoľko dokumentárnych filmov. Oficiálny odpor však nijako neutícha, hoci rozlúštených nápisov už možno rátať na tisíce.

    Vzhľadom na zavedenú prax a existenciu neúnavných „demotivátorov“, ktorí neraz na to, čo uvedieme na našich stránkach rýchlo hľadajú protiargumenty môžeme im hneď námahu ušetriť. Akademik Čudinov je rovnako systematicky napádaný ako všetci tí, ktorí sa snažia zverejňovať pravdu o našej minulosti. Napriek tomu vám odporúčame si prečítať jeho knihy a navštevovať jeho stránku, pretože tam nájdete veľa zaujímavých informácií.

    Už sme spomenuli knihu RUSKÉ RUNY, ale odporúčame vám aj monografiu Руны-сказы каменного века Руси. V tomto diele sú písomné informácie o písomnosti najmä v paleolite, a okrem toho tam je uvedené veľké množstvo dešifrovaných nápisov. Len v tejto jedinej práci je analyzovaných 184 paleontologických zdrojov, 2 mezolitických a 56 neolitických, t.j. spolu 242 nápisov. Je to veľa alebo málo? Ak berieme do úvahy, že vo všetkých jaskyniach Francúzska pozdĺž toku rieky Vésère – patrí tu aj svetoznáma jaskyňa Lascaux – je nájdených cca 2 000 vyobrazení, a že tam je niekoľko stoviek artefaktov, tak profesor Čudinov pri svojej výskumnej práci obsiahol cca 10% zdrojov kamenného veku.

    Je pochopiteľné, že skúmanie prastarých nápisov v masovom meradle sa stalo možným jedine preto, lebo profesor Čudinov zistil, že po rusky písali nielen Rusi, ale aj zahraniční autori a ilustrátori kníh ešte začiatkom 19. storočia. Prítomnosť ruských nápisov na starých ikonách a obrazoch veľkých životopiscov minulosti je nie zvláštna náhoda, ale zákonitosť, pričom čím starší je predmet, tým viac textov v ruskom jazyku je na ňom možné nájsť.

    Rovnako aj existencia takýchto nápisov už v čase paleolitu nie je nijakou nevysvetliteľnou zvláštnou náhodou, ale úplne zákonitým a očakávaným výsledkom, ktorý vyplýva z už skôr realizovaných výskumov profesora Čudinova.

    Každá jeho monografia (kniha) je sústredená na tú či onú stránku ruskej písomnosti a obsahuje dôkazy, ktoré nie sú vedeckému svetu známe.

    No namiesto nadväzovania širokej spolupráce v ďalšom výskume pokračuje vedecký establishment buď v zamlčiavaní týchto výsledkov, alebo ich hlasito zavrhuje. Toto privádza len k jedinému vývodu, totiž že skutočnou príčinou negatívneho vzťahu k jeho prácam nie je na vedecký, nezaujatý výskum nových dôkazov, ale tvrdá podpora starej paradigmy, ktoré by sme mohli nazvať aj „obchodnými“ záujmami.

    Na toto môžeme uviesť veľa príkladov udalostí, ale postačia dva príklady. Profesor Čudinov sa r. 2008 zúčastnil archeologickej konferencie v meste Tver, kde svoje dokazovanie predvádzal pri kameni, na ktorom prítomným ukázal a prečítal meno Mary. Tento gravírovaný nápis mohli účastníci vidieť nielen zrakom, ale aj ho ohmatať prstami. No výkladu a ukážky na mieste sa zúčastnili iba prítomní trasológovia, geológovia a amatérski záujemcovia o staré časy, pričom sa k nim nepridal žiaden zo zúčastnených „profesionálnych“ archeológov. Ani len nepristúpili ku kameňu. Tým demonštrovali, že ak sa v budúcnosti niekde bude o tom hovoriť, tak oni „osobne nijaké nápisy nevideli“.

    Druhá udalosť sa odohrala r. 2009 v Arkaime, kde mladý archeológ, ktorý sprevádzal skupinu profesora Čudinova ako sprievodca, na základe žiadosti profesora Čudinova prečítal na jednej z prastarých sôch slovo „МИМ“, pričom ho prečítal samostatne a bez pomoci profesora Čudinova. Po tom, ako sám tento nápis prečítal silno zvolal „toto nemôže byť“ a začal presviedčať všetkých účastníkov, že archeológovia skúmajú nepísomnú kultúru. Takto začal vodiť amatérskych záujemcov za nos.

    Príkladov je ešte mnoho, čo dokazuje existenciu systematickej štruktúry na reálnom základe, ktorej cieľom je diskreditácia všetkých nálezov, ktoré publikuje profesor Čudinov.

    Dnešný oficiálny svet opakuje, že celá svetová kultúra pochádza zo starého Grécka a Ríma. Niet divu, že sa im nepáčia dôkazy o tom, že práve opačne – a to tvrdí aj Mauro Orbini – celá svetová kultúra bola výlučne ruská, a to ešte z historického pohľadu nie tak dávno.

    Preto za posledných niečo viac ako 400 rokov bolo niekoľko ťažkých útokov na Rusko. Násilne vymenili právoplatnú cársku dynastiu klanom Romanovcov, ktorí sa v určitom období chovali vyložene nemecky. Títo vymenili ruské, slovanské Pravoslávie za otvorené kresťanstvo, ktoré bolo v sovietskych časoch tiež zakázané. No a v 19. storočí začalo ruské dvoranstvo používať francúzštinu…

    A keď sa dnes ukazuje, že celý súčasný Západ je následníkom veľkej ruskej kultúry, pričom francúzski sprievodcovia vodia turistov po jaskyniach, kde demonštrujú návštevníkom stránky zo života v prastarej, Runovej Rusi. Potrebuje také niečo Francúzsko? Potrebuje niečo také Západ vôbec? Potrebuje Západ zisťovať, že najzaujímavejšie južné provincie je vlastne stará Rus Písomných textov, pričom zvyšná časť sa nazývala Okolopísomnou (Porunovou, alebo aj Perúnovou Rusou), ktorá sa až neskôr začala volať Prusko?

    Nie náhodou za posledné tisícročie vedie Západ proti Rusi informačnú vojnu. Dnešné pokolenie západných žiakov – a pomaly už aj našich – už v učebniciach číta, že Druhú svetovú vojnu vyhrali udatní Američania, že atómové bomby na japonské mestá Hirošima a Nagasaki zhodil Sovietsky Zväz, že prvými ľuďmi vo Vesmíre boli Američania…

    Len na okraj, história štiepenia atómového jadra je veľmi poučná. Prvú bombu – teda vyložene ničivé použitie jadrovej energie – vyrobili a zhodili na Japonsko Američania. Prvú jadrovú elektráreň, t.j. mierové použitie jadrovej energie postavil „krvilačný“ Sovietsky Zväz. Prvú vojenskú loď na ničenie nepriateľa postavili tiež Američania, pričom prvý jadrový pohon na mierové účely opäť postavil Sovietsky Zväz – ľadoborec Lenin. Už toto samé osebe hovorí o skutočných úmysloch jednej aj druhej strany.

    V atmosfére domnele pokročilejšieho Západu nie je vôbec čudné, že akademická historiografia ide bok po boku so zodpovedajúcim poznaním minulosti jazyka, pričom svorne predpokladajú, že západný človek vznikol spolu so svojou úctyhodnou civilizáciou dávno pred východnými ľuďmi – t.j. nami, Slovanmi.

    Hoci tento článok nemôže nahradiť práce akademika Čudinova, uveďme si niekoľko príkladov z jeho diela.

    Pozrime sa na jeden z nálezov, ktorý sa očividne nepodarilo skryť, ale ktorý nijako nezapadá do Darvinovskej fantazmagórie. Ide o hlinenú figúrku z lokality Nampa v Idahu. Bola nájdená 1. augusta 1889 pri vŕtaní studne.

    Hlavný problém pre dnešnú „vedu“ je ten, že bola vytiahnutá z hĺbky 300 stôp (cca 90 m), avšak vrt najskôr prenikol aj 15 stopovou vrstvou bazaltu – skamenenej lávy. Studňu vŕtal profesionálny studniar M. A. Kurtz a prítomní boli ešte ďalší dvaja členovia pracovnej skupiny. Hlinená figúrka bola vyvrhnutá z potrubia parnej pumpy z vrstvy, ktorá je stará 2 milióny rokov, presnejšie, jej pôvod bol datovaný do veku Plio-Plejstocénu. Ak by sme chceli byť presní, tak podľa správy bola malá, hlinená figúrka nájdená – na obrovský úžas očitých svedkov – pod 15 stopami skamenenej lávy, 100 stopami piesku, 6 palcami hliny, ďalšími 40 stopami piesku, 165 stopovou vrstvou hliny, piesku, hlinených hrúd premiešaných s pieskom a hrubozrnnými vrstvami piesku. Celková hrúbka z ktorej vytiahli nález je 320 stôp.

    Táto malá figúrka je vyrobená zo zmesi cca 50% hliny a cca 50% kremíka. Podľa jedného z expertov, ktorý ju skúmal, profesora Alberta A. Wrighta z Oberlin College, táto figúrka nebola vyrobená malým dieťaťom alebo amatérom, ale ide o dielo skutočné umelca.

    Okrem informácií na internete sa o nej píše aj v knihe autorov Michael A. Cremo a Richard L. Thompson s názvom THE HIDDEN HISTORY OF THE HUMAN RACE, čo je skrátená verzia knihy FORBIDEN ARCHEOLOGY. V jej druhom vydaní z r. 1999 nájdete článok o tomto náleze na stranách 110 až 113.

    Jednou z metód, ktorú pri hľadaní starých nápisov vyvinul profesor Čudinov je použitie počítačov na analýzu fotografickej dokumentácie. Veľmi užitočným sa ukazuje prevrátenie obrázku do negatívu, čo značne pomôže pri identifikácii starých nápisov.

    Pri pohľade na sošku z profilu a pri obrátených farbách je možné prečítať slovo ЛИКЪ, za ktorým bez obracania figúrky nasleduje slovo МАРЫ. Na ľavej lopatke a rovnako pri reverznej farbe sú viditeľné dve bukvy, „В“ a „М“, zatiaľ čo pri priamej farbe je možné dočítať bukvy „АКОЖИ“ a na línii medzi ľavou rukou a chrbticou pri otočení o 90° doprava sú slová „ХРАМЕ“ a „РУНЫ ЖИВЫ“ – znak „ВЫ“ je slabikový. V spodnej oblasti chrbtice, pri otočení o 90° naľavo a v reverznom svetle možno prečítať slovo „МАКОЖИ“. Takýmto spôsobom dostávame celý nápis: ЛИКЪ МАРЫ В МАКОЖИ ХРАМЕ, РУНЫ ЖИВЫ МАКОЖИ. Pod ŽIVÝMI RUNAMI sa – podľa profesora Čudinova – očividne chápu nápisy na figúrke, a keďže ide o RUNY MAKOŠE, tak sa myslí runica. Posledný je nápis na ľavej nohe sa v priamom aj obrátenom svetle číta ako ХРАМА МАРЫ.

    V knihe RUSKÉ RUNY je uvedené množstvo ďalších príkladov, takže sa ju naozaj oplatí – rovnako ako ostatné Čudinovove knihy – prečítať.

    No knihy nie sú všetko. Môžete si stiahnuť a pozrieť aj mnohé dokumenty, na ktorých vystupuje akademik Čudinov. Veľa toho nájdete na youtube. Odporúčame vám dokumentárny film Jazyk Titanov, ktorý sa určite oplatí si stiahnuť a pozrieť. Dva príklady z tohto filmu si uveďme aj my.

    Profesor Čudinov je síce potieraný „oficiálnou“ vedou, ale zato jeho popularita medzi obyvateľstvom je ohromná. Na jeho prednášky už chodieva veľa ľudí, stránky, na ktorých prináša svoje výskumy čítajú tisícky záujemcov – nevadí, že nás volajú amatéri.

    Pozrieme sa na jeden z mnohých obrázkov, ktoré poznáme z učebníc – obrázok mamuta, ako ho kreslili v jaskyniach „negramotní primitívi“:

    Ide o zobrazenie skutočného nálezu z kamennej mohyly. Vtip je v tom, že obrázok mamuta je sám osebe zostavený zo slabikových znakov, ktoré zobrazujú slovo MAMUT. Nápis je ako keby „vpletený“ do samotného obrázku. Pri podrobnejšou pohľade, sa dajú vidieť priamo písmená – ako to vo svojej prezentácii ukazuje profesor Čudinov:

    Jasne vidno M-M-N-T a pretože ide o slabikové písmo, aj dnes ho môžeme čítať ako MAMONT – čo je dodnes ruský názov pre MAMUTA. Náš názov je už trochu zmenený, ale v slove „MAMONT“ stále spoznáme zviera „MAMUT“. Prečo vieme, že práve naše slovo je upravené a ruské pôvodné? Pretože ide o cca 40 000 rokov staré nápisy. Vtedy, rovnako ako dnes, to boli ruské nápisy. Sám profesor hovorí, že keď si uvedomil čo vidí prvý raz pomyslel si, že sa asi mýli. Ale postupne zistil, že takýchto nápisov je viac, sú ich desiatky, neskôr stovky… je to jednoducho tak.

    A ešte niekoľko slov k Etruskom. Západná veda zahnala otázku etruského jazyka do slepej ulice, z ktorej sa nedá vyjsť. Ale – a to sme už neraz hovorili – etruský jazyk je veľmi blízky dnešnému bieloruskému jazyku, t.j. môžeme hovoriť o nárečí ruského jazyka. Pravda, ťažko sa Západu prijíma, že Rím vystavali Slovania, Etruskovia, že v jeho uliciach pôvodne zvučal ruský jazyk. A odkiaľ samotné slovo Rím? Nuž – slovami profesora Čudinova – ak sme chceli ovládnuť Východ (v ruštine VOSTOK), tak sme postavili mesto Vladivistok. Ak sme chceli ovládnuť Kaukaz, tak sme postavili mesto Vladikaukaz. Ak sme chceli ovládnuť svet, tak sme postavili mesto Vladimir. A ak vynecháme koreň slova „vládnuť“, pričom význam ostáva, tak dostaneme slovo MIR. Už sme hovorili, že za starých čias sa nápisy čítali sprava doľava aj zľava doprava. Čítanie zľava doprava vyjadruje povrchný, fonetický význam, čítanie sprava doľava – u starých slov – vyjadruje hĺbkový, skrytý význam. Nuž, RÍM naopak je stále MIR. A zachovali sa dodnes v Taliansku slovanské nápisy? Nuž – je ich tam množstvo. Na severe Talianska dodnes stoja Pamätníky Ruskej Vojenskej Slávy. Jeden z nich:

    Profesor Čudinov sa na neho pozrel z blízka a prečítal prastaré, etruské nápisy na tehlách, z ktorých je postavený. Nuž, tu je výsledok:

    Už vieme, že reverzná farba umožňuje lepšie čítanie nápisov:

    V slovenčine to môžeme čítať asi ako:

    5 TISÍC VOJAKOV A ZVYŠKY OD TRÁKIE PAMÄTI VOJAKOV MOCNÝCH SILNÝCH SLOVANOV MY A ANTI SME TITANI ITÁLIE

    Nuž, podľa textu ide o TEREM MARY, t.j. príbytok Mary. Vidíte – stačí povedať, že „etruština sa nedá čítať“ a všetko je „v poriadku“. Akurát je problém v tom, že výrazy jazyka, ktoré profesor Čudinov číta na 40 a viac tisícročných textoch sú aj pre nás zrozumiteľné. Nuž Taliani či Nemci im nerozumejú – ale to len preto, lebo sa nechcú učiť ani dnešnú ruštinu.

    Takže bratia Slovania, sme potomkami TITANOV! Náš jazyk, naša Kultúra je odkazom našich veľkých Prҍdkov a má milióny rokov. Máme povinnosť ju prinavrátiť, a to reálne, nie virtuálne.

  • SLÁVA

    Slovo Sláva pochádza od Svetov Slavi, pričom zároveň dáva meno aj našim Rodom, t.j. Slovanom. Za starých čias bola celá Európa osídlená Slovanmi. Tento základ je rovnako viditeľný aj v našom pôvodnom národnom názve – Slovieni. Vzniklo kombináciou SLAV a V(I)ENY, t.j. tí, ktorí sa starajú o čistotu krvi vo svojich žilách. Napriek mnohým – neraz aj dobre mieneným pokusom dať nám nálepku napríklad „Sloveni“ – ide o omyl. Sme Slovieni a naša krajina – hoci z nej ostalo torzo – sa nazýva Sloviensko. Preto sú naše ženy dodnes Slov(i)enky a používame jazyk slov(i)enský. Zmena „ie“ na „e“ vznikla prepisom zo staroslovienskej Bukvice do latinky – ktorá nedokáže zachytiť celú škálu zvukov nášho jazyka, preto si vypomáha interpunkčnými znamienkami. A tak z výrazu v Bukvici „Словенско“ – čo sa aj podľa dnešných pravidiel ruského jazyka číta ako Sloviensko – vzniklo Slovensko. Zo Slovienov ešte „vyrobili“ Slovákov – čo ako názov pre príslušníka národa za starých čias neexistovalo. Nuž, Slovák je názov pre pokresťančeného Sloviena, t.j. kresťana a nie Slovana rovnako, ako tento princíp použili aj u Srbov. Tam je však forma pokresťančeného Srba volaná „Chorvát“. Nič na veci nemení, že aj v Srbsku je dnes rozšírené „pravoslávne“ kresťanstvo.

    Postupne – so silnejúcou mocou Noci Svaroga – nás vyvražďovali. Ale vyvražďovanie im nestačilo, chceli si to aj „užiť“ – alebo jednoducho tu nebolo nič, okrem toho, čo bolo naše? Áno, je to tak. Naozaj všetko prevzali od nás, hoci nás hlboko nenávidia. Ako sme už spomínali, v mladších jazykoch – angličtine, nemčine, francúzštine – ostali stopy po tom, čo sme boli. Pretože nás nikdy nemohli poraziť mečom, tak postupne – intrigami – začali stavať jeden slovanský Rod voči druhému. Vplyvom zatemnenia myslí v Noci Svaroga sme sa navzájom vyvražďovali. Nuž a potom z nás urobili otrokov. Rab sa v angličtine povie „Slave“, porobiť je „enslave“. Tento princíp vidno aj v nemčine a francúzštine. Z detí Slávi urobili rabov božích – vieme, že toto naše slovo v staroslovienčine znamená mládenec – ale pre nedostatok vlastných výrazov to ostalo v týchto mladých jazykoch viditeľné dodnes. Nuž, toľko na zopakovanie.

    Staroslovienska Bukvica slúžila na zápis – a to obrazovou formou – jazyka Slovanov. Vieme, že je to len jedna z foriem písma, po ktorej ešte vznikla aj Hlaholika. O všetkých týchto veciach sme už neraz písali.

    No Bukvica ešte nie je dosť – aj keď tu už máme o jej rozšírení správu aj u Maura Orbiniho. Celá Európa do 16. storočia hovorila rusky. Ruský – ako už tiež vieme – znamená „biely“, takže v zmysle prastarého názvu sme všetci „ruskí“. Nuž, iba byť bieli nestačí – Slovan je stav Svetoponímania. Preto v skutočnosti nemôže byť niekto Slovan aj kresťan. Práve tak nemôže byť niekto zároveň beloch a černoch, indián či Číňan. Slovan slávi Prav, t.j. Svet Predkov. Práve toto delenie Vesmíru – na Jav, Nav a Prav – je ako triáda typické pre nás, Slovanov a Árijcov. Nijaké iné národy niečo také nemajú. A sú – aj po tisícročí križiackych výprav (rozumej: „dobrovoľnému pokresťančovaniu“), Inkvizičným zverstvám (rozumej: „dobrovoľnému odovzdávaniu svojho majetku cirkvi“) či celkovo genocíde belochov – nejaké zachovalé pamiatky, ktoré unikli oku cenzorov? Veď mu padlo za obeť toľko kníh aj s nositeľmi starého poznania, že sa tomu nedá čudovať. Nuž, žiadny zločin nie je dokonalý a aj v prípade zločinu proti Slovanom to tak je. Nie veľa, ale predsa niečo ostalo. A ani nie málo, len treba vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu čo vidíme. Jednou z ukážok je napríklad záznam prejavu na pohrebe švédskeho kráľa. V podstate nedávno – v 17. storočí v Štokholme, znela ruština aj na kráľovských pohreboch:

    Záznam smútočnej reči na pohrebe švédskeho kráľa Karola 11. z roku 1697, ktorá je uchovaná v Kráľovskej Bibliotéke v Štokholme, v Knižnici Uppsalskej Univerzity, Zväzok Palmkiold, 15.

    Ak sa dobre pozriete na úryvok uvidíte napríklad výraz „kňaza a panovníka“ (preložené). Nuž,“kňaz“ je v staroslovienčine a aj dnešnej ruštine názov pre knieža. Slovo pochádza – všetko sme už hovorili – zo slov Kon + As(z), t.j. ide o Asa, ktorý vládne krajine na základe prastarých Konov. Pôvodne to bol volený a nie dedený titul. Len u nás sa pánom farárom po vyhladení dospelej populácie zachcelo sa ešte nechať aj titulovať ako kňazi – tak chutí neobmedzená moc. Okrem iného je titulovaný aj ako vládca Gótov či Vandalov…

    Už len k slovu „vláda“. Je to prastaré, staroslovienske slovo. Jeho obraz je taký stav vecí, ktorý je „v Lade“, t.j. život dole, na Zemi sa riadi podľa Konov zhora. V našom jazyku sa teda zachovalo aj toto prastaré slovo.

    Ako si mohol dovoliť dvorný ceremoniálny minister, za prítomnosti celého švédskeho kráľovského dvora čítať dokument štátnickej dôležitosti v ruštine?  Jednoducho preto, lebo švédsky jazyk vtedy ešte nebol „vynájdený“. Objavenie sa európskych jazykov bolo následkom mocného katolíckeho vplyvu (biblické pomiešanie jazykov nie je až takého starého dáta!), t.j. likvidácie Starej Viery a vnútenie obyvateľstvu náboženskú literatúru písanú už latinkou – Bibliu. Iných kníh v tom čase už jednoducho nebolo – hoci ich zoznam uvádza ešte r. 1601 aj Mauro Orbini. Vatikán zaviedol realitu namiesto skutočnosti. Že tie dve slová znamenajú to isté? Nuž, pozrime sa na ne bližšie. Keďže ešte v časoch Karola 11. nebol „vynájdený“ švédsky jazyk, jednoducho všetci hovorili najstarším jazykom na Zemi – môžeme povedať že rusky, t.j. jazykom bielych ľudí. Znamená to, že v mladších – hoci podľa civilizácie starších – jazykoch sú všetky pôvodné slová prevzaté. Preto toľko podobnosti napríklad s ruštinou, akurát že preberanie išlo z ruštiny do angličtiny, nemčiny či francúzštiny a nie naopak, ako by nám chceli nahovoriť. Realita je slovo pozostávajúce z dvoch pôvodných slov starého jazyka – „re“ + „al“. „Re“ znamená opakovať, vidíme ho napríklad v slovách re-konštrukcia, re-animácia, re-lígia a pod.; „al“ znamená všetko – už sme spomínali napríklad názov pohoria Altaj, t.j. „al“ (všetko) a „taj“ (vysoké). Altaj jednoducho v starom jazyku znamená „Všetko vysoké“, čo je výstižný výraz pre vysoké pohorie.

    V tomto duchu si môžeme vysvetliť aj výraz realita – ale to už vám možno pôjde aj samým. Je to spojenie „re“ + „al“, čiže, inými slovami „všetko zmenené“. Nuž áno, všetko nám zmenili. Skutočnosť je to, čo je, realita je to, čo je preto, lebo nám to pripravili „na mieru“, aj keď oproti Starej Viere je všetko zmenené.

    Vari ešte jednu poznámku k vojnám, ktoré ďalší švédsky kráľ, syn a následník Karola 11. viedol s uzurpátorom Petrom I. Hoci sa to zdá „super“ – veď Peter I. ukončil existenciu Švédska ako veľmoci – je už vidno skutočný dôvod. Peter I. takto zničil jedinú mocnosť, ktorá sa v tom čase vzpierala Vatikánu, keďže bola evanjelická. Ak by to totiž neurobil, možno by „vytvorenie“ švédskeho jazyka a s realitou súvisiace zmeny oveľa ťažšie – a to nebolo želateľné.

    Aj na tomto príklade je jasné aké dôležité sú pôvodné, staré slová, ktoré nesú staré, pôvodné Obrazy. Nie náhodou nám postupne vyhadzovali bukvy z našej Bukvice, veď niesli frekvencie, ktoré nás napájali na Vyšší Svet našich Predkov. Nuž a tie slová, ktoré sa pre ich frekvenciu výskytu v jazyku či inú nevyhnutnú vlastnosť nedali odstrániť nám jednoducho významovo zmenili. Tu vidno celý „rukopis“ Vatikánu. Vyvraždili Slovanov, spálili naše staré knihy, nahradili ich výlučne Bibliou a výlučne písanou latinkou – dokonca aj používali latinčinu. Po niekoľkých generáciách Vatikánom vyškolení a vyslaní čierni mágovia („kňazi“) postupne, podľa starostlivo premysleného plánu „zavádzali“ nové jazyky tak, až sme sa dostali tam, kde sme dnes. Veľa umelých jazykov spôsobilo, že sa bieli ľudia navzájom prestali rozumieť. A tu nás chceli dostať.

    A ďalej postupne menili významy slov tak, aby sa všetky hĺbkové väzby naozaj a definitívne zničili. Nuž a „bez spojenia niet velenia“ – stará známa pravda. Všetky biele národy Európy ostali bez spojenia so svojimi Predkami v Navi. Niet teda na čom stavať – navyše začali podľa taktovky tvarov sa aj navzájom likvidovať.

    A ako vyzerá takéto zavádzanie nových významov na staré slová? Jeden príklad má dnešná stredná generácia ešte pred očami. Obľúbenec britskej kráľovnej Alžbety II. Teo Adorno ho vypracoval a vykonal priamo podľa jej želania. Použil prastaré poznatky, ktoré civilizácia úmyselne zbagatelizovala tak, že dnes ľudia nechápu ich dôležitosť. Každá čakra má svoju nosnú frekvenciu, ktorou sa „aktivizuje“. Použitie „vhodných“ frekvencií – Adorno použil princíp monotónne opakovaných rytmov dopĺňaný „vhodnou“ slovnou sugesciou – vytvorilo rytmus želanej frekvencie a otváralo „vstup“, pričom slovná sugescia podprahovo „vniesla“ požadovanú informáciu. Takto sa rýchlo zmenilo myslenie a správanie sa miliónov ľudí na celom svete. Že ako sa tento projekt volal? Predsa Beatles. Práve oni spôsobili, že slová, ktoré sa pred nimi používali v pôvodnom význame sa zrazu začali používať s úplne iným významom – napríklad „rock“ už dnes označuje hudbu, “cool“ už neznamená iba chlad a podobne. No a keď si John Lennon uvedomil na čo vlastne boli použití – veď takých kapiel ako oni boli tisíce, ale práve oni dostali tú „správnu“ podporu – tak musel byť odstránený. A všetko ide ďalej podľa plánu. Viac sa o tomto projekte dočítate v knihách už spomínaného Dr. Colemana.

    Tento princíp „otvárania“ spodných čakier spojený s vhodnými textami na podprahové programovanie sa používa dodnes. Sú to také „hudobné“ štýly ako napríklad Techno či Rap… nech už si ich vstúpenci o sebe myslia že sú akokoľvek „nad vecou“. Názov „Rap“ dokonca aj evokuje čo vlastne robí – prečo je anglický výraz „rape“ (znásilnenie) tak nápadne podobný názvu štýlu „Rap“..? Žeby to niečo vyjadrovalo? Na náhody predsa už dávno neveríme – tento systém totiž nezostavovali idioti!

    Väčšina z hore uvedeného je zopakovaním. Toto opakovanie však nie je samoúčelné. Dostávame maily písané čitateľmi, ktorí sa ani neobťažujú si prečítať články a rovno prichádzajú so pseudoargumentmi, ktoré prevládajú všade vôkol nás. Navyše sa cítia „urazení“, ak nedostanú odpoveď maximálne do 48 hodín. Nuž, takto to proste nebude fungovať.

    Je to ako s Menorečením. Pravdou je, že chodievame do Ruska a prešli sme týmto obradom na Sibíri. Menorečenie sa zvyčajne vykonáva po slávnostnom obrade osláv Sviatku Kupalu alebo Letného dňa Perúna. Tí, ktorí idú na tento obrad sú pred začiatkom Slávnosti upozornení, že musia preskočiť 9 krát ohňom a vstúpiť do Irtyša a potom musia trikrát prejsť po uhlíkoch. Ide o tisícročia a tisícročia starý obrad, ktorý u nás zanikol, čo využilo množstvo moderných „žrecov“ a vyrába si svoje obrady. Ide o o očistu všetkých troch zložiek našej bytosti tak, ako je symbolizovaná Hviezdou Inglie. Preskokom cez oheň čistíme auru (oheň aj Duša sú plazmovej podstaty), vodou čistíme telo a prechodom po uhlíkoch posilňujeme Ducha. V prvom rade Obrady si naši Predkovia pred tisícročiami brali zo sebou, keď odchádzali osídľovať vtedy ľudoprázdnu Európu. Obrady a nekrvavé obety totiž otvárajú Rodovú pamäť. Bez obradov stará Viera zaniká. A čo naši „Staroverci“ a „Rodnoverci“? Najskôr sme začali organizovať obrady na východe Slovenska – bolo to pre mnohých „ďaleko“. Nuž posunuli sme sa bližšie k stredu, ale na dosah hlavnej železničnej trate – prišlo síce ľudí viac, ale zase väčšinou nie tí, ktorí sa nahlásili na obrad Menorečenia. Nuž, načo vlastne chcú títo „Slovania“ prejsť jedným obradom, ale ignorujú ostatné? Ďaleko je cestovať? A čo máme povedať my, ktorí sme vám doniesli Starú Vieru zo Sibíri? Je Slovensko také veľké, že jeho Východ je „strašne ďaleko“, ale napríklad Moravania prísť mohli?

    Takže takéto virtuálne Slovanstvo nie je Slovanstvo. Kto sa nechce meniť nemusí – veď mu nič neprikazujeme – a ani to nemôžeme. Chce to jednoduchú vec – zmeniť sa. Tibeťania hovoria, že „učiť sa znamená meniť sa“ – čo je nepochybne Veľká Pravda. A tu môžeme siahnuť aj k citátu zakladateľa moderného procesného inžinierstva, Dr. E. Deminga: „Meniť sa nie je nutné, prežitie nie je povinné“. Hoci to myslel na podnikateľský svet, procesné ponímanie ostáva nadčasové a všeobecné. Naozaj sa nemusíte meniť, nie je to potrebné. A ak vám ide iba o „odkrstenie“, tak buďte spokojní. Každých 7 rokov sa naše telo úplne „vymení“, t.j. vymenia sa všetky jeho bunky. Kto 7 rokov (a viac) nepraktizoval náboženské obrady a rituály, z toho táto kresťanská kliatba spadla a nie je viac napojený na kresťanský egregor. Ale ak chodí do kostola, tak napojenie sa udržiava, nehovoriac o krstení detí či koncoročnom„vysväcovaní“ Tromi kráľmi a podobné veci. Menorečenie nepotrebujete.

    Byť Slovanom je nosením mena Slávy. Slovan nie je rab Cudzozemcov, je to Slobodný človek, ktorý aktívne udržiava spojenie so svojimi Predkami – Obradmi, rituálmi (vrátane nekrvavých obiet), čítaním Véd. Viera v našom ponímaní je to, čo vyjadrujú Runy, tvoriace toto slovo: „Viedať“ + „Ra“. Ide teda vždy o čisté, jasné poznanie. Nevedomosť je pre nás jeden z najťažších hriechov. Je to protiklad náboženskej viere, ktorá predstavuje slepú dôveru v Pána, ale nevysvetľuje podstatu javov. Naopak, ľudia sú náročky udržiavaní v strachu z večného trestu. Tam, kde je Pán je na druhej strane otrok alebo sluha. My, Slovania, nemáme Pána, lebo „Pravda Predky vydaná káže nám, Slovanom: neprávosť mať Pána, ba väčšia byť Pánom!“ – čo je len citát z Chalupkovej Mor ho! Byť rabom je ťažký hriech, je to porušenie zákonov Rita. Čím sa vlastne stáva kresťan? Členom stáda. A aké sú pravidlá stáda? Ľudová múdrosť ich sformulovala asi takto:

    STÁDO
    My sme stádo, sú nás milióny hláv. Družne sa pasieme a družne vraciame,
    A nič na svete neľutujeme. Baranie stádo je našim údelom…
    Do vagóna nás ženú – ponáhľame sa do vagóna. Na pasenie nás ženú – ponáhľame sa na pašu.
    Byť v stáde je Základný zákon a strašné je iba jedno: vypadnúť zo stáda.
    Keď príde čas, tak nás strihajú. Prečo nás strihajú, nevieme.
    No strihajú všetkých, takže niet sa kde podieť, hoci to nie je príjemné.
    Pastierska vláda nám je daná na pomoc! A pastierom je daná od „boha“!
    Tak aj žijeme, nepoznajúc tých tyranov, ktorí zmenili nás dávno na baranov!
    Ách, aká chutná na pastvine tráva. A aká čerstvá je voda v potôčikoch zurčiacich!
    A načo nám je poznať úmysly pastiera, keď tak sladko sa spí na tienistých miestach?
    Áno! Švihá nás po bokoch pastiersky bič!. Čo to znamená: nezaostávaj za stádom!
    Áno, košiar má pevnú ohradu. A pastieri nás pozorne sledujú! Pravda, včera zmizli dva barany… nepomohla im „ochrana“ pastierov.
    Zjedli ich pastieri, ale na vine sú vlci a stádo nemá záujem o bratov z „nižnej ohrady“.
    My sme stádo! Sú nás milióny hláv. Ideme, fantazírujeme, spásame ďatelinku.
    Nemáme strach z výčinov pastierov! Sme barani! Čo chceš rob s nami!

    Prečo je proces padnutia Človečenstva na úroveň stáda nespozorovaný? Preto, lebo každý novorodenec sa dostáva do dávno zostaveného a presne riadeného systému lživých stereotypov, „starostlivo“ vytvorených a upevnených sociálnou štruktúrou jednou z jeho „ bohom vyvolených“ vrstiev. Ale to práve je stav otroctva, nie Slobody. Bez Zdravomyslia sa z toho nedá dostať.

    Teda ako povedal pán Deming, netreba sa meniť, lebo prežitie predsa nie je povinné. Pred nami je „mäkšia“ forma nástupu nového Veku, ktorá „uvoľňuje“ ruky Svetovej vláde – pretože aj v ich záujme je zničiť civilizáciu. Ich dôvod je však ten, že keď sa po 10 000 rokoch Deň Svaroga skončí a oni sa vrátia, tak budú chcieť pokračovať v drancovaní zemských zdrojov – lebo ich považujú za svoj „majetok“. No a ak by tu nechali „kobylky“, t.j. dnešných „civilizovaných“ ľudí, tak títo ani nevedia ako žiť inak ako na úkor Zeme. Oni by jednoducho pokračovali v drancovaní Zeme a jej „zdrojov“. Preto musí byť táto „surplus population“ odstránená. Logika je jednoduchá.

    Tí, ktorí tak či onak stoja na hodnotách civilizácie – bohužiaľ, aj „virtuálni“ Slovania – tak či onak nie sú schopní prežiť v novom Veku. Z Véd vieme, že takéto zmeny prežije spravidla 2 až 3 % populácie. Nuž – toto je najpravdepodobnejšie pred nami. Ako to všetko presne bude nevie na Zemi nik – nikto to jednoducho nikomu neoznámil. Máme Zápovede Predkov a Védy, t.j. tí, ktorí na ne pozerajú nie ako na výtvory toho či oného človeka, ale ako na odkaz Predkov (aby sme vedeli ako žiť, čo robiť a najmä neopakovať chyby, ktoré robili naši Predkovia) tí vedia, čo robiť. Ostatní si budujú „vlastné názory“ – a budú tak robiť až do konca. Jednoducho im „neostane čas“ sa pripraviť, veď musia „skúmať“ také množstvo iných názorov…

    A kde budete vy? Máte to vo svojich rukách. Teraz to bude naozaj. My však nezabúdajme – skúšky skladáme my a nie oni! Sme v stáde alebo stúpame po Svätej Svarge?

    13.03.2013

  • STARÉ SLOVANSKÉ PÍSOMNÍCTVO CYRIL A METOD BOLI VYMYSLENÍ

    Hlavné informácie, ktoré sú použité v tomto článku sú spracované na základe knihy, ktorú napísal Andrej Alexandrovič Ťuňajev z Moskvy, akademik Ruskej Akadémie Vied, Prezident Akadémie fundamentálnych vied a člen Zväzu žurnalistov Ruska. Ide o vysoko erudovaného odborníka, akých je dnes v Rusku chvalabohu veľa. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo je práve Rusko tak „odrezávané“ od ostatnej Európy, dnes tam totiž môžete získať také informácie, ktoré tvarom po celej Zemi vôbec nevyhovujú. Nemožno všetkých umlčať, ba nemožno už všetkých ani pozabíjať. Pravda vychádza na povrch, hoci po stáročiach.

    Ruskí akademici už tradične patria ku komunite, ktorá je vysoko vzdelaná a v mnohých vedách patria k absolútnej svetovej vedeckej špičke. Nič na tom nemení ani to, že vôbec nemusia byť Pravoslávni Staroverci či Rodnoverci – ich poznatky sú o to cennejšie, že neraz pochádzajú z úplne iných, t.j. odborne vedeckých zdrojov, ale podávajú informácie, ktoré sa zhodujú s prastarými podaniami Véd. Budeme vám postupne približovať viacerých takýchto velikánov dnešnej vedy.

    Prečo sa dnes Pravda v slovanskom svete tak často dostáva do počúvajúcich uší? Lebo sme už unavení z tých nekonečných, dookola opakovaných lží, ktoré nám nachystali tvari a dodnes opakujú nimi podporované médiá. Je čas, aby Pravda vyšla najavo. Veď platí védické: kto nepozná svoju minulosť, ten nemá žiadnu budúcnosť. Nuž, koho „predok“ je cudzinec, ten už rozhodol o svojom osude – sám a bez nátlaku. My ostatní však vieme, že sme najstaršími obyvateľmi tejto Zeme, že patrí nám… nuž, nechajme prehovoriť odborníka prvej veľkosti.

    Samostatnou kapitolou sú archeologické nálezy dokazujúce našu, slovanskú minulosť. Ten, ktorý je spomenutý v tomto článku bol nájdený vo Voronežskej oblasti Ruskej federácie a zobrazuje Bohyňu Makoš, pričom sú na nej písmená slovanskej Bukvice a symbolika, ktorá sa dodnes používa na slovanských krojoch – vrátane Slovenska. Pochádza zo 42. tisícročia pred n. l. Pre istotu to zopakujeme: zo štyridsiateho druhého tisícročia pred našim letopočtom. Prečo asi nám o nej nepriniesli nijakú informáciu „slobodné médiá“?

    Po prečítaní tohto článku si uvedomíte, že hoci ide do značnej miery o odborný text, je veľmi poučný. Pochopením týchto fundamentálnych súvislostí stavby jazykov naozaj zistíte, že nijaký Cyril a Metod nemohli nič vynájsť. Buď vôbec neexistovali, alebo k existujúcim postavám jednoducho – a nie prvý raz – priradili „vynájdenú“ činnosť. My sme dnes v značnej nevýhode, pretože – ako zistíte z výkladu pôvodu slov Cyril a cyrilika – už nepoužívame ani zvyšok Staroslovienskej Bukvice. V skutočnosti totiž jedno slovo s druhým nemá – čo do hlbinného významu – nič spoločné.

    Takže príjemné čítanie. Text bol síce spracovaný – vedci napríklad nepoužívajú slovo Bohovia s „B“, či stále hovoria o „mongolských nájazdoch“, ale prínos tejto práce je aj tak fantastický. Nuž teda, nechajme hovoriť odborníka na jazyky:

    Ak otvoríme VEĽKÚ SOVIETSKU ENCYKLOPÉDIU, ktorá bola vydaná v rokoch 1969 až 1978 v tridsiatych dieloch, tak v prvom diele, v kapitole Písmo si môžeme prečítať:

    „Písmo je znakový systém fixácie reči, ktorý umožňuje s pomocou nakreslených (grafických) elementov odovzdávať rečovú informáciu a uchovávať ju v čase.“

    Jestvujú štyri základné typy písma:

    1. Ideografické;
    2. Slabikovo-slohové (logograficko-sylabické)
    3. Vlastne sylabické;
    4. Písmenno-znakové (abecedné).

    1. Ideografické písmo
    V ideografickom písme každý znak – zobrazovací element – môže zobrazovať ľubovoľné slovo v ľubovoľnej gramatickej forme a rozsahu okruhu pochopiteľných asociácií, buď priamo vyjadrených zobrazením, vytvárajúcim daný znak, alebo podmienených. Napríklad znak, ktorý zobrazuje „nohu“ môže mať význam „chodiť“, „stáť“, „prinášať“ a pod. v ľubovoľnej gramatickej forme. Namiesto zobrazenia je možné použiť aj voľný grafický symbol. Možnosť odovzdávania informácie pomocou čistej ideografie je veľmi ohraničená.

    Predpokladá sa, že ideografický typ písma existoval len ako prechodný typ od piktografie k slovesno-slohovému písmu. S týmto však nemožno súhlasiť, pretože dokonca aj v našej dobe sa práve ideograficky zostavený systém písma používa orgánmi kontroly a organizácie cestnej premávky – Políciou – v rôznych krajinách. Do ideografického systému písma patrí aj systém nášiviek v armáde či námorníctve, systém heraldických označení, systém logotypov firiem a pod. V tejto súvislosti musíme na ideografické písmo pozerať ako na podporný aspekt k iným systémom písma, ktoré plnia špecifické funkcie, čo ešte ukážeme v ďalšom.

    Ideografický typ písma sa používa:

    1. Buď v hospodárskych záznamoch, kde počet významov, o ktorých je reč, je ohraničený samotným obsahom textu,

    2. Alebo v rituálnych zápisoch ako mnemotechnický, podporný prostriedok.

    Do prvej oblasti patria tri keramické tabuľky so znakmi „predsumerského písma z Mezopotámie“ – v oblasti osídlenia Tartaria z 3. tisícročia pred n. l., ktoré boli nájdené na území dnešného Rumunska v oblasti rozšírenia poľnohospodárskej, praslovanskej archeologickej kultúry Turdas zo začiatku 3. tisícročia pred n.l. Kultúra je opísaná v knihe autorov G. B. Fedorova a L. L. Polevoja, ARCHEOLÓGIA RUMUNSKA z r. 1973. Jej nositelia zhotovovali nádoby na vysokých cylindrických podstavcoch a nôžkach, misky, čaše, guľovité a kónické hrnčeky s nalepenými a vyrezanými ornamentmi – príklady sú v uvedenej knihe. Tu patrí aj písmo raného Sumeru z počiatku 3-ho tisícročia pred n.l. – príklady sú uvedené v už citovanej encyklopédii. Jeho nositeľmi bolo nie elamo-negroidné autochrónne obyvateľstvo Mezopotámie, ale európske kmene Protoslovanov.

    Druhú oblasť použitia v dnešnej dobe skúmal akademik B. A. Rybakov: „objekty museli byť vybrané z oblasti zobrazení, tak či onak spojených s rituálnou stránkou národného spôsobu života. Ako prvý príklad nám poslúži jeden stabilný element vyšívaného vzoru výbavy slovanskej nevesty; druhý príklad je jeden zo záhadných prípadov na paschálnych maľovaných vajciach; tretí príklad je široko rozšírený kosoštvorcový vzor na ručníkoch, ktoré sú, ako je známe, rituálnymi predmetmi…: kosoštvorec alebo šikmo postavený štvorec, rozdelený krížom krážom na štyri menšie kvadráty. V strede každého zo štyroch malých štvorčekov je vždy zobrazená neveľká bodka“ .

    V citovanej práci B. A. Rybakov uvádza analogické uzávery ďalších vedcov (napr. A. K. Ambroza a iných) a uviedol na to dostatok dôkazov, v tejto otázke ukázal „konkrétnosť myšlienky a týmto zároveň posilnil tézu o romboidno-bodkovanom vzore ako o ideograme poľa, zasiatej nivy“ (pozri už citovanú knihu Fedorova a Polevoja).

    Ideografické označenie tohto symbolu sa z neolitických čias až do dneška nezmenilo – „tu vidíme ten istý komplex, ktorý sa používal v prastarej Rusi ako „Rožanica“ – ochrankyne pôrodnosti aj úrodnosti“. Odtiaľ pochádza aj rituálny význam tohto symbolu – „Roždenica“ a tradičný význam tohto slovanského, svastického symbolu je „Zasiate pole“. Archeologický symbol „Zasiate pole“ patrí k tripolskej kultúre Protoslovanov – 5. až 3. tisícročie pred n.l. Druhý príklad je znak „Hviezda Velesa“, slovanský svastický symbol, ktorý je známy minimálne z bronzovej doby, t.j. od počiatku 4. tisícročia pred n.l. .

    Podobný rozbor je možné urobiť aj pre iné obrazce protoslovanského ideografického umenia. Ako vidíme, časť práce na detailoch zobrazení bola vykonaná už akademikom B. A. Rybakovom. V skutočnosti pri analyzovaní tripolských zobrazení (5.-3. tisícročie pred n.l.) akademik Rybakov ponímal celý rad zobrazení na tripolských nádobách ako plne zodpovedajúce ideogramy vody, dažďa, zeme, nebies, hadov a pod.

    2. Slovesno-hláskové písmo
    Základom slovesno-slohového systému písma je predchádzajúci mnohovýznamový ideogram. Ale konkrétne priradenie znaku každý raz k presnému slovu zabezpečujú doplňujúce znaky, ktoré vyjadrujú čisto zvukové prvky slova buď v celku, alebo v jeho časti (obzvlášť gramatických prvkov) a znakmi-determinatívami, ktoré upresňujú okruh významov, ku ktorému dané slovo patrí.

    Napríklad v staroegyptskom jazyku obrázok „chrobáka“ (ch p r) so sylabickými znakmi ch-, p-, r- (samohlásky nie sú známe) + determinatív abstraktných významov označoval (ch p r) „existovanie“; v sumerskom jazyku „nohy“ + „kamene“ znamenali „príchodiaci“ (gina), preto, lebo „kameň“ sa nazýval „na“ a obrázky „nohy“ + „kopy zrna“ (ba) znamenali „stojaci“ (guba). Znaky „veža“ + „mreža“ s determinatívom „božstva“ (obrázok „hviezda“) sa čítal ako „Boh Enlil“ (meno Boha). A s determinatívom „zeme“ (obrázok pozemku prerezaného kanálmi; porovnajte so slovanským symbolom „Zasiate pole“(!) sa čítalo „Niburu“ (názov mesta, kde sa tento Boh uctieval).

    Ideografický znak priradený k špecifickému slovu nazývame logogramom.

    Treba poznamenať, že dnešné abecedné znaky sú poväčšine logogramy, pretože každý z nich má svoj názov, t.j. sú priradené ku konkrétnemu slovu. Napríklad znak „V“ je pôvodne logogram „Védy“, čo sa dodnes používa hovorovo ako „Vé“. A znak „Z“ je logogram významu „Zem“, alebo dnešné „Ze(t)“ a pod. To znamená samotný abstraktný princíp znakového zobrazenia bytosti objektívnej reality sa tokom tisícročí nezmenil. Práve preto pre znaky, ktoré vyjadrujú nasledovanie zvukov sa používajú tiež logogramy, ale v „rébusovom“ použití (ako v predchádzajúcom príklade použitia „na“, „ba“ nie v zmysle „kameň“ a „kopa“, ale ako znaky na následnosť zvukov n + a, b + a).

    Takéto následnosti nemusia byť nevyhnutne samostatnými slovami. V staroegyptskom písme sa samohlásky vôbec neodovzdávali, ale v akkadskom sa slabika mohla rozdeliť na časti.

    Alebo v slovanskom svastickom písme meno Bohyne Makoši vo variante Makož (Makog) má spoluhlásky M, K, Ž.

    Slovesno-hláskovým písmom sa mohli odovzdávať texty ľubovoľného obsahu, keďže písmo poskytovalo adekvátnu fixáciu reči a perspektívne opakovanú reprodukciu textu pri čítaní.

    Neprítomnosť povinného bezprostredného spojenia prvopočiatočných ideogramov s fonetickou stránkou reči umožňovalo používať jedny a tie isté znaky vo funkcii logografických prvkov pre rozličné dialekty (v Číne) a pre rozličné jazyky (na starovekom Blízkom Východe). V najstarších druhoch písma tohto typu znaky monumentálnych nadpisov dlho obsahovali formu obrázkov-hieroglyfov; spolu s nimi existoval rýchlopis (na papyrusoch, črepinách v Egypte, na hlinených tabuľkách v Prednej Ázii, na bambusových paliciach na ďalekom Východe a pod.).

    V minulosti sa predpokladalo, že takéto druhy písma vznikali všade, kde sa po prvý raz vytvárala centralizovaná vláda a tiež sa predpokladalo, že vznikali nezávisle jedno na druhom. Mnohí autori si však pritom všimli „špecifické prípady zhody znakov“, ktoré vysvetľovali buď všeobecnou typológiou alebo náhodami.

    Jednako na základe nahromadených údajov „špecifické prípady zhody“ sa transformovali do prakticky zhodného „repertoáru znakov“ a genéza archeologických kultúr umožnila urobiť uzávery o nástupníctve.

    Nové nálezy v archeológii a ich interpretácia súčasnými vedcami, ktorí sa opierajú o celú skúsenosť predchádzajúcich výskumov z jednej strany a majúcimi vo svojej výbave mohutné počítačové komplexy na výskum z druhej strany, umožňujú vypracovať systém jednoznačne centralizovaného vzniku písomnosti v celku s následným rozširovaním po stopách genetickej následnosti archeologických kultúr.

    Dnes existuje jediný systém slovesno-hláskového písma – „čínsky“. Vznikol na území dnešnej Číny v 3. tisícročí pred n.l. V oblasti Linjance (2690 pred n.l.) boli objavené štyri pohrebné keramické urny, kde na každej z nich bol tou istou technikou vyrazený jeden hieroglyfický znak. Ale toto písomníctvo bolo priradené k čínskemu národu a jeho predkom – hoci protočínska etnogenéza začala v oveľa neskoršom období – len okolo 2. tisícročia pred n.l. a je spojená s národmi bez písomníctva juhovýchodnej Ázie Miao a neskôr Maň, t.j. od 11. po 3. storočie pred n.l. .

    „Čínske“ písmo sa časom prakticky nezmenilo. Tradične sa to vysvetľuje „amorfným“ charakterom čínskeho slova, a preto malou nevyhnutnosťou v odovzdávaní gramatických ukazovateľov, ale aj vhodnosťou čínskeho písma na komunikáciu medzi nositeľmi foneticky rôznych dialektov.

    Jednako takéto vysvetlenia sú naivné a nevydržia nijakú kritiku: na Rusi (ako aj na Slovensku)  je množstvo dialektov, ale preto ešte nepíšeme hieroglyfmi.

    Správnejší sa javí iné vysvetlenie: hieroglyfické písmo bolo zavedené a používané až následne za písmenám podobnému písmu, ktoré sa vyrezávalo. Vynálezcami týchto druhov písomnosti neboli protočíňania, ale nositelia archeologickej kultúry maľovanej keramiky. Všeobecnými znakmi kultúry maľovanej keramiky boli: existencia obhospodarovania motykami, zavedené pasenie dobytka, rybolov, lov; objavenie sa medeného náradia pri značnej prevahe kremenného; väčšie, zvyčajne hlinené domy; hlinené ženské sošky, ktoré symbolizujú slovanskú Bohyňu osudu Makoš, ktorá sa z archeologického pohľadu začína 42. tisícročím pred n.l.

    Všeobecné, indoeurópske hieroglyfy z 5.-4. tisícročia pred n.l. sa zmenili na „čínske“ hieroglyfy a pod takýmto spôsobom ich prevzali a začali používať čínske etniká. Po dlhom čase tieto písomné znaky, ktoré keďže neboli objavené nimi, tak nemohli byť ani vylepšené ich terajšími „majiteľmi“, t.j. Číňanmi. Práve neznalosťou prístupu riešenia takýchto abstraktných úloh sa dá vysvetliť prežívajúca koncepcia „čínskych“ hieroglyfov.

    „Čínske“ písmo sa rozšírilo v Kórei, Japonsku a pod. V Japonsku sa hieroglyfmi, ktoré hrajú úlohu heterogramov zvyčajne označujú základy slov, t.j. to, čo voláme koreň slova. A sylabickými znakmi sa označujú meniace sa časti slova.

    Logogramy sa aj dnes používajú ako podporný podsystém písma, taký ako čísla, matematické či chemické vzorce a pod.

    3. Sylabické písmo
    Systémy písma, kde každý znak odovzdáva iba nejakú následnosť zvukov ako takú a nie slovo nazývame sylabické. Následnosti môžu byť:

    1. „S (spoluhláska) + H (samohláska alebo nula)“
    2. „H + S“
    3. „S + H + S“
    4. „S + S + H“
    5. „S + H + S + H“

    Existujú aj znaky na oddeľovanie samohlások.

    Sylabické systémy sú často výsledkom zjednodušenia slovesno-hláskových systémov (stredoveký vývoj cyperského písma z krétskeho je hlavne cestou opustenia logogramov). Predpokladá sa, že môžu vznikať aj druhotným spôsobom zavedenia hlásky do súzvuku písmenno-zvukového písma.

    Najrozšírenejšie sylabické systémy písma sú v Indii a juhovýchodnej Ázii. Príčina je jasná – v 3. tisícročí pred n.l. prišli do týchto regiónov Protoslovania a priniesli najskôr ideografické, a potom aj sformovali sylabické písmo. Následne miestne domáce obyvateľstvo aj tak nedokázalo vylepšiť európske písmo. A Protoslovania, ktorí doniesli písomníctvo, sa asimilovali.

    Najstarších indickým sylabickým písmom boli očividne brahmy, pôvod ktorých je nejasný. Dôležitejší systém kcharoštchi (od 3. storočia dodnes) je očividne vytvorený z aramejského písma cestou vytvorenia variantných znakov pre rovnaké spoluhlásky s rozličnými samohláskami podľa princípov, ktoré pochádzajú z brahmy. Systémy brahmy a kcharoštchi umožňujú veľmi presný, verný prenos blízky fonetickej transkripcii zvukovej stavby textu.

    Tieto systémy písma sú založené na podsystéme východzích znakov, ktorých časť slúži na odovzdávanie samohlások – ale väčšina – pre spoluhlásky + samohlásky –a; ak za tou istou spoluhláskou nasleduje nie –a, ale druhá samohláska, tak východzí znak sa zodpovedajúco druhovo zmení podľa formy; ak za spoluhláskou nasleduje ešte spoluhláska, alebo viac spoluhlások, tak zo znakov, ktoré sú určené na odovzdávanie týchto spoluhlások + a sa zostavuje jedno písmeno (ligatúra); na odovzdanie neprítomnosti samohlásky na konci slova existuje osobitný prídavný znak. Keďže tieto znaky sa udomácnili v typografickej forme, v južnej a juhovýchodnej Ázii vznikli desiatky druhov rýchlopisov, navonok už nezhodných, ale založených na tých istých východzích princípoch; až v 19. a 20. storočí mnohé z nich dostali aj typografickú formu.

    Najdôležitejší systém písma tejto skupiny je devanagari, ktorý sa používa v sanskrite, hindu a inde.

    Výhoda sylabického písma je menší počet znakov (100-300) a nedostatkom je určité nahromaďovanie a prácnosť pri výbere správneho čítania, obzvlášť pri neexistencii znakov oddeľujúcich slová.

    4. Abecedné písmo
    Otázky pôvodu miesta vzniku abecedného písma boli poväčšine už odvolané po predchádzajúcom publikovaní známeho nálezu zobrazenia paleolitickej figúrky Bohyne Makoše, ktorá bola nájdená na nálezisku Костёнка vo Voronežskej oblasti v Rusku (okolo 42. tisícročia pred n.l.):

    Zatiaľ čo na hrudi Makoši je zobrazená „mriežka“, ktorá sa plne zhoduje so slovanským svastickým symbolom „Nezasiate pole“, tak na chrbte je jasne vidno rad znakov veľmi pripomínajúcich súčasné bukvy azbuky. Bolo vykonaných veľa pokusov porovnávania druhu písomnosti s už známym písomníctvom, ale boli aj prečítané nápisy.

    Teda je už archeologicky dokázané, že Protoslovania z Ruskej roviny už pred 30 až 40 tisíc rokmi dosiahli väčšinu z horizontov abstraktného myslenia. Zobrazenia týchto výdobytkov sú odzrkadlené v archeologických nálezoch z tých čias. Niet nijakých dôvodov sa domnievať, že takáto hlbočina časov by nestačila na vytvorenie „miestneho“ variantu písomníctva. O to viac, že jedno zo zobrazení s možnými „bukvami“ – ktoré je vidno na Bohyni Makoši – je nám známe.

    Archeologické nálezy z iných miest Ruskej roviny tvoria súvislú reťaz dôkazov vzniku, existencie a rozvoja písomníctva práve na území Ruskej roviny.

    Pozrime sa na písomnosť madlénskeho obdobia, t.j. od 15. do 8. tisícročia pred n.l.

    Madlénska kultúra bola rozšírená na západe Ruskej roviny, počínajúc oblasťou osídlenia prastarých Slovanov (súčasné Nemecko) a končila súčasným územím Španielska.

    Časť symbolov, ktoré sú zobrazené na obrázku, je identifikovateľná ako rôzne elementy slabikového písma alebo dokonca abecedného.

    V ďalšom je potrebné spomenúť písmená z Lepenskeho Vira (na rieke Dunaj, 7. tisícročie pred n.l.), kde bolo nájdených množstvo kaviek s geometrickým ornamentom. Túto kultúru skúmal archeológ R. Pešič, vybral časť týchto symbolov a vytvoril celý „repertoár“:

    Časť symbolov kultúry Lepeskeho Vira, ktoré sú zobrazené na obrázku s vysokou geometrickou presnosťou opakujú symboly Madlenu. Madlénske a Lepenské znaky sú teda párovo identické. Geografická blízkosť oboch ukázaných kultúr umožňuje urobiť predpoklad o nástupníctve písomnej kultúry Lepenskeho Viru, o úrovni vývoja kultúry Madlen, ale aj o vysokej úrovni nositeľov kultúry Kosťonok.

    Ďalší výskumník, Antič, zostavil zodpovedajúci repertoár zo znakov, ktoré patria ku kultúre Vinča (5. tisícročie pred n.l.).

    Zhoda symbolov kultúry Vinča so symbolmi z Lepenskeho Vira je viditeľná na väčšine prípadov. Tu je zrejmá ako geografická, kultúrna (Protoslovania), tak aj časová následnosť písomnej kultúry.

    V repertoári Antičových Vinčanských znakov sú fragmenty prakticky všetkých súčasných písmen.

    Z uvedeného vidno: niet nijakých dôvodov predpokladať, že všetky tieto znaky boli vyvinuté paleontologickými Predkami v nevedomosti. Platí to o to viac, že v tých časoch tí istí ľudia už niekoľko tisícročí používali iné, plne analogické výdobytky abstraktného myslenia, ako je napríklad počítadlo, mágia, rituály, kalendár, astronomické pozorovania a podobne.

    Poznamenajme, že ani jeden z tu uvedených druhov písma nie je piktografický alebo ideografický. Personálna identifikácia každého znaku je plne uvedomená.

    V abecedných systémoch písma špecifický znak – písmeno – odovzdáva spravidla jeden zvuk; môže to byť buď fonéma alebo alofón, alebo ľubovoľná fonéma v rámci niektorej skupiny akusticky zhodných zvukov; niekedy sa písmená na označenie jednej fonémy spájajú po 2, 3 a 4 – v nemčine zvuk „š“, pôvodne „ш“ musia napísať ako „sch“, či zvuk „č“, v bukvici zase iba jeden znak „ч“ píšu ako „tsch“.

    Abecedné a sylabické systémy písma sa často nepresne zamieňajú za fonetické.

    4.1 Fenické písmo
    V súčasnosti sa predpokladá, pôvodným rodovým druhom všetkých druhov písma bolo fenické písmové konsonantné písmo. Je to sylabické písmo so znakmi iba typu „S + H“, pričom „H“ môže neobmedzene zodpovedať ľubovoľnej samohláske alebo neprítomnosti samohlásky.

    Niektorí vedci z východných krajín mylne nazývajú fenické písmo „starosemitským“, čím zároveň prehlasujú etnickú príbuznosť Semitov a Feničanov, ale zároveň prenášajú výdobytky Feničanov v písomnosti na semitské národy.

    Avšak Feničania neboli Semiti. Ich pôvod začína v 5. až 4. tisícročí pred n.l. Už v tomto, hlboko predsemitskom období nositelia kultúry maľovanej keramiky založili na brehu Stredozemného mora osídlenia, ktoré postupne vyrástli na veľké remeselné a prístavné centrá: Sidon, Tir, Biblos a iné. Začiatkom 2. tisícročia pred n.l. bola Fenícia pod zvrchovanosťou egyptských faraónov a udržiavala diplomatické styky s krajinami severnej Mezopotámie. Etnickí Feničania patrili do kanaánskej vetvy europoidných Protoslovanských kmeňov. Feničania boli skúsenými moreplavcami. Ale stavba korábov a moreplavectvo, ako i veľká časť ich kultúry, vychádzala u Feničanov z ich spoločnej, protoslovanskej jednoty.

    „Pôvod starosemitskej proto-abecedy (2. polovica 2. tisícročia pred n.l.) nie je dodnes potvrdený.“ Ako sme dokázali, pod „starosemitským“ sa tu myslí fenické písmo. „Najpravdepodobnejšie pochádza z fenického („protobiblického“) sylabického písma.

    „Pri skúmaní protobiblického písma sme zistili, že v jeho znakoch typu „S + H“ sa ešte rozlišovali druhy samohlások a počet znakov dosahoval až do 100“. Znamená to, že systém písma, ktorý predchádzal fenickému bol omnoho dokonalejší – odovzdával aj samohláskové zvuky. A naopak, pretože fenické konsonantné písmo stratilo schopnosť odovzdávať samohláskové zvuky, predstavuje už degenerovanú formu vo vzťahu k protobiblickému. V množine možných predchodcov fenickej abecedy môžeme spomenúť aj egyptskú, aj asýrsko-babylonskú i krétsko-mykénsku písomnú kultúru (všetko potomkovia kultúr maľovanej keramiky).

    Majúc takýto vektor degradácie, fenické písmo nemôže byť základom pôvodu iných abecied. Už len ten fakt, že v „klasickej“ fenickej abecede bolo iba 22 znakov, t.j. „menšie množstvo samohláskových foném“, mal pritiahnuť pozornosť vedcov. A práve fenické písmo nebolo schopné obslúžiť fonetické potreby fenického jazyka. Analogické javy existujú napríklad v nemeckom a anglickom jazyku. Aj Nemci aj Angličania píšu vo svojich vlastných abecedách a v tzv. latinskej abecede, ktorá historicky patrí obyvateľom Apeninského polostrova.

    4.2 Diakritické znaky
    Problém nezodpovedania písma jazyku sa rieši pomocou diakritických znakov – bodiek, mäkčeňov, dĺžňov a podobných znakov umiestňovaných nad, pod aj „okolo“ štandardných grafiem.

    Existujú dva spôsoby diakritického písma:

    – na označovanie samohláskových zvukov v zdegradovanom prevzatom písme;

    – na zmenu druhu prevzatej grafemy, použitej na odovzdanie samohláskového a spoluhláskového zvuku, ktorý sa líši od zvukov v prevzatom jazyku.

    Čím sa viac používajú v písme diakritické znaky, tým menej sa javí cudzorodým pre jeho používateľov v danom jazyku. Keď ukazovateľ diakritičnosti dosahuje značných hodnôt, tak možno hovoriť o plnom nesúlade jazykov, t.j. jazyka, od ktorého bolo písmo prevzaté a jazyka, v ktorom sa toto písmo používa.

    Najviac je nasýtené diakritickými znakmi písmo Židov. Júdejci ho začali používať len začiatkom stredoveku, a to hlavne v bohoslužobných knihách. Všetky obecné samohlásky začali označovať pomocou diakritických znakov nad alebo pod písmenami – pomocou bodiek a skupín bodiek, alebo malých gréckych písmen. „Aj tak sa nezmestili“. Aj napriek tomu sa nestali samohláskovými písmenami.

    Takáto situácia so židovským písmom demonštruje, že:

    – Židovské písmo je jedno z najmladších systémov písma;

    – Tie „národy“, ktorým sa umelo pripisuje objav systémov písma sa ukázali historicky neschopné vylepšiť takéto systémy.

    Maximálne naložené diakritické znaky sú písomnosti tých slovanských národov, ktoré sú založené na latinke. Príkladom je česká a slovenská písomnosť.

    4.3 Východné abecedy
    V súčasnej dobe je pôvod východných abecied podávaný takým spôsobom, ktorý sa zvyčajne nazýva „výmysel“.

    Pri takom prístupe je koreňovou abecedou všetkých východných abecied aramejské písmo, t.j. európske. Ktoré však, ako sme už uviedli, je aj dnes jedným z najviac degradovaných zo všetkých známych druhov písma, a ktoré ani v súčasnosti nedokázalo zmysluplne principiálne odraziť písanie samohláskových zvukov.

    Pripomeňme si, že samotné aramejské (semitské) písmo vychádza z fenického, ktoré nie je semitským.

    V tejto spojitosti môžeme citovať: „písomnosť s aramejskými heterogramami bola rozšírená najmä v spojitosti so Zoroastrizmom. V posvätných knihách Zoroastrizmu bola neskôr na tom istom základe vynájdená zdokonalená abeceda so samohláskovými písmenami (averská; v ktorej bol princíp zobrazovania samohlások prevzatý z gréckej abecedy.“

    4.3 Západné abecedy
    Pri skúmaní západných abecied vidno toľko isto – jemne povedané – nesúladných bodov, koľko aj pri pôvode východných abecied.

    Z jednej strany sa tradične predpokladá, že „východiskom pre vývoj západných abecied je grécke písmo“; ktoré vzniklo, ako vieme, v 8. storočí pred n.l. (známe nálezy sú z konca 8. až 7. storočia n.l.).

    Z druhej strany pritom „archaické“ grécke písmo čo do formy písmen v podstate plne súhlasí s fenickým písmom. To znamená, že grécke písmo vôbec nie je grécke. Správne by sa malo nazývať „fenické písmo na území Grécka“ (ako napríklad latinské písmo na území Nemecka).

    Toto potvrdzuje aj stavba „gréckej“ abecedy. Okrem fenických znakov boli do nej neskôr pridané aj doplnkové písmená j, c, x, y a w. Znamená to, že vo fenickej abecedy zvuky, ktoré by zodpovedali novým písmenám, neboli. Tieto zvuky sa stali prostriedkom potreby „gréckeho“ jazyka.

    Situácia s gréckym jazykom nie je jednoduchá. Je natoľko fantastická, že všetky grécky mýty v porovnaní s ňou blednú.

    Na jednej strane vedci vedia, že grécky jazyk je prastarý a patrí do indoeurópskej rodiny. Na druhej strane, následkom nájazdov v 2. a 1. tisícročí pred n.l. na protoslovanskú Pelasgiu („Grécko“) zo strany kaukazských kmeňov bol celoeurópsky jazyk vytlačený semitskými dialektmi – karijským, dórskym, achájskym a pod. Ku koncu 4. Storočia pred n.l. sa v tejto rasovo zmiešanej krajine vyformoval iba jazyk koiné, čo je zmes jazykov rozličných kmeňov (indoeurópskych a kaukazských). Aj dnes v Grécku existujú dva rôzne jazyky – katareus a demotika, čo svedčí o pokračovaní procesu formovania gréckeho jazyka. Pritom práve katareus je starogrécky jazyk, hoci sa dnes poníma ako umelý a demotika je z väčšej časti semitsko-kaukazský jazyk, sa dnes poníma ako „národný“ jazyk. Je národným v zmysle toho národa, ktorý okupoval Grécko, t.j. semitsko-kaukazského.

    Práve tieto procesy v gréckom jazyku odrážajú zavedenie nových písmen do fenickej (indoeurópskej) abecedy, pretože boli potrebné semitské zvuky v reči nových „Grékov“.

    Takto sa stáva jasným, že grécka vetva abecied bola sformovaná nie na semitskom základe, ale na tej istej, protoslovanskej, ktorá pochádza z fenického, indoeurópskeho písma. Odtiaľ je aj jednota písmen, aj jednota so zodpovedajúcimi zvykmi. Odtiaľ pochádza aj tendencia, že čím vyššia tendencia používania diakritických znakov a pomocných písmen k základnej abecede, tým viac sa jazyk odlišuje od indoeurópskeho.

    „V spojitosti s tým, že grécky text bez samohlások je v podstate nepochopiteľný, boli v gréckych písmenách použité pre samohlásky aj tie písmená, ktoré označovali fenické spoluhlásky, ktoré sú cudzie gréckej fonetike a takto sa ukázali zbytočnými; okrem a, e, i, n a taktiež h a o z fenických h, y, w, h, u; analogický proces prebehol v rane maloázijských abecedách.“

    Prechod k označovaniu v písme nie iba spoluhlások, ale aj všetkých samohlások bol jedným z najväčších kultúrnych výdobytkov.

    Nie o vývoji, ale o strate jednotného poznania svedčí to, že „neskôr sa grécke písmo rozpadlo na varianty východo a západo grécke, ktoré sa odlišovali používaním niektorých písmen. V rozpätí 150 až 200 km medzi východom a západom Grécka mohol takýto vývoj existovať iba preto, lebo procesy miešania autochtónneho obyvateľstva protoslovanského Grécka (Pelasgie) s príchodzími semitsko-kaukazskými kmeňmi na západe aj východe polostrova mali rôzne podmienky. „Z východogréckej časti sa v 5.-4. storočí pred n. l. rozšírilo klasické grécke“, ale v podstate byzantské písmo; z ktorého následne vzniklo koptské, t.j. kresťansko-egyptské, starogótske a slovanské cyrilikovské písmo.

    Na západogréckom základe vznikli talianske abecedy, vrátane etruského (v 7. storočí pred n. l.) a z neho starogermánske runy (od 3. storočia n. l.); z etruského sa očividne vyvinulo latinské písmo (od 6. storočia pred n. l.).

    V časoch Rímskej ríše nadobudlo latinské písmo medzinárodný charakter, uchovalo sa v spojitosti s rozšírením katolíckej cirkvi a v časoch západoeurópskeho feudalizmu.

    „Latinské písmo používajú aj národné jazyky západoeurópskych národov, napríklad francúzsky, nemecký, poľský a pod. Pretože zvuková skladba rozličných nových západoeurópskych národov sa silne líši od zvukovej skladby latinského jazyka, široké používanie v národných ortografiách dostávajú dvoj a trojpísmenové spojenia na odovzdanie jedného zvuku (anglické „th“, nemecké „sch“ a pod.), čo značne skomplikovalo písmo.

    V západnej písomnej tradícii vidno ten istý jav stagnácie vo vývoji písma, ktorý sme už rozoberali u množstva ázijských abecied. Zvyčajne sa to vysvetľuje ako: „Následkom inercie literárnej tradície niektoré západoeurópske písomné systémy už veľa storočí neprechádzali význačnými reformami“.

    V týchto systémoch (anglickom, francúzskom) došlo k odtrhnutiu sa od živého a vyvíjajúceho sa jazyka a tradičnosť ortografie sa stala princípom písomného systému, ktorý už neposkytuje adekvátny odovzdávanie súčasnej zvukovej reči, nakoľko niektoré spojenia písmen sa menia na určitý druh druhotných pseudologogramov.“

    4.4 Ruské písmo

    Oficiálne sa predpokladá, že „slovanské písmo (cyrilika) bolo pripravené doplnením 16 písmen k 24 písmenám byzantského gréckeho písma, aby sa zachytil špecifický slovanský foném (bukvy „ц“ a „V“ boli prevzaté z európskeho kvadrátneho písma a ostatné vynašli špeciálne). Cyriliku používali pravoslávni Slovania; na Rusi bola zavedená v 10. až 11. storočí v súvislosti s pokresťančovaním. Jednako však Slovania akési staršie písmo možno že používali.

    Cyrilika svedčí o existencii predcyrilského slovanského písma. O tom dosvedčuje vo svojej práci V. I. Buganov, lingvistka L. P. Žukovská a akademik B. A. Rybakov, pričom sa odvolávajú na letopisy.

    Ako je ukázané v práci A. A. Zalizňaka z r. 2007, ani Cyril, ani Metod nevynašli slovanské písmo. Okrem toho, oni ruský jazyk ani nepoznali. A okrem toho, v časoch Cyrila neexistoval ani byzantský, ani bulharský, ani solúnsky jazyk či druh písomnosti.

    Zároveň brezové gramoty, ktoré pochádzajú z 11. storočia svedčia o vysokej všeobecnej úrovni gramotnosti ruského obyvateľstva. Ruský národ mal písmo.

    Už od 11. storočia sa brezové gramoty používali na písanie v týchto ruských mestách: Novgorod, Staraja Russa, Toržok, Pskov, Smolensk, Vitevsk, Mstislav, Tver, Moskva, Staraja Riazaň, Zvenigorod, Galický.

    Teraz prejdeme k historickým svedectvám o existencii ruského písma.

    Breza ako materiál na písanie používali mnohé národy. V PIESNI O GAJAVATE uvádza Longfell (1807-1822) údaje o používaní brezovej kôry na písanie severoamerickými Indiánmi. Americký spisovateľ James Oliver Curwood hovorí vo svojom románe LOVCI VLKOV o tom, že Indiáni z Kanady používali brezovú kôru na písanie. Preto americkí Indiáni z doliny rieky Connecticut volali stromy, ktoré im poskytovali brezovú kôru „papierovými brezami“. Z toho istého dôvodu je latinský názov tohto druhu briez Betula papyrifea. Antickí historici Dio Cassius a Herodian spomínajú zapisovacie knižky, ktoré boli zhotovené z brezovej kôry.

    V Estónsku sa v bežnom živote používali brezové gramoty v 14. storočí. Jedna z takýchto gramôt bola nájdená v muzeálnom depozitári ešte pred Druhou svetovou vojnou. O brezových gramotách vo Švédsku 15. storočia písal autor žijúci v 17. storočí. Na Sibíri sa v 18. storočí používali „knihy“ z brezovej kôry na zápis „jasaka“, t.j. cárskej dane. Staroobradníci ešte v 19. storočí uchovávali svoje bohoslužobné knihy z brezovej kôry – t.j. kresťania spred Nikonovej reformy Cirkvi v polovici 17. storočia (dnes často mylne nazývaní Staroverci). Tieto knihy boli napísané atramentom.

    Arabský spisovateľ Ibn an-Nedim svedčí o tom, čo videl u „jedného kaukazského kniežaťa“ v roku 987: „Ukázal mi jeden, na pravdivosť ktorého sa spolieham, že jeden z kráľov hory Kabk ho poslal ku kráľovi Rusov; on potvrdil, že oni majú písmená vyrezané na dreve. On mi aj ukázal kúsok bieleho dreva, na ktorom boli vyobrazenia…“. O používaní brezovej kôry na písanie sa hovorí v textoch staroruskej literatúry.

    Sovietsky archeológ A. V. Arcichovskij pri hľadaní nápisov na brezovej kôre začal vykopávky v Novgorode, kde je k dnešnému dňu nájdených okolo 1 000 gramôt a „podľa najskromnejších odhadov, v novgorodskej zemi ešte možno nájsť minimálne 20 000 „beriosto“ (novgorodský názov takýchto textov)“.

    „Zvitky z brezovej kôry boli rozšíreným predmetom dennej potreby. Akonáhle boli použité, viac ich nepotrebovali; preto väčšia časť nálezov pochádza z oboch strán mostov, v slojoch nasýtených podzemnou vodou.“

    „Písmená na brezovej kôre sa zvyčajne vytláčali na vnútornej, mäkšej strane, ktorá bola odvrstvená, špecifickým spôsobom navlhnutá, naparená a roztiahnutá takto pripravená na písanie.

    „Jazyk väčšiny gramôt písaných na brezovej kôre sa líši od literárneho jazyka tých čias, je skôr hovorový z vtedajšieho života, riadi sa normatívnou lexikou (t.j. nebolo v ňom nič zakazované). Asi desiatka z nájdených gramôt je napísaná v cirkevnoslovanskom (literárnom jazyku) jazyku, niekoľko latinkou.“ Znamená to, že ruskí ľudia písali tak, ako hovorili, čo svedčí o plnom premiešaní ruského písomného a literárneho jazyka. V uvedenom citáte očividne vystupuje pokus vydávať pre Rus cudzorodý, semitský cirkevný jazyk za literárnu formu ruského jazyka. Jednako súčasný ruský jazyk vo vývoji pokračoval práve v smere a jazyku, ktorý je používaný na gramotách z brezovej kôry a nie cirkevných knihách.

    Analýza gramôt na brezovej kôre dokazuje, že „Podľa obsahu je prevládajúca časť písomností charakteru z oblasti bežného života. Sú klasifikované podľa druhu obsahujúcej informácie: o zemi a týkajúcich sa záležitostí, o daniach a feudálnej rente; o remesle, trhovníctve a kupectve; o vojenských udalostiach a pod., zápisy v azbuke, obrázky, literárne a folklórne texty v úryvkoch, voličské žreby, kalendáre a pod.“

    „Kľúčový význam majú v nájdených gramotách svedectvá konfesionálnych praktík, vrátane predkresťanských. Niektoré z nich sú spojené s „Bohom Velesom“, iné sú zariekania vedúnov.“

    „Na základe prečítaných gramôt na brezovej kôre možno zavrhnúť tvrdenia, že v starej Rusi boli gramotní iba vzdelaní ľudia a duchovenstvo. Medzi autormi a adresátmi listov je množstvo predstaviteľov nižších vrstiev obyvateľstva, v nájdených textoch sú dôkazy o praktikách vyučovania písmenám (vrátane údajov o majiteľoch, jedna z nich z 13. storočia hovorí o chlapcovi Onfimovi), prepisov, číselných tabuliek či „skúšok pera“.

    4.5 Porovnanie grafiky variantov „cyrilského“ písma začiatku 11. storočia

    Vykonáme porovnanie grafiky „cyrilského“ písma zo začiatku 11. storočia z niektorých známych zdrojov. Použijeme na to zbierku, ktorú zostavil akademik B. A. Rybakov a niektoré gramoty na brezovej kôre, ktoré sú datované z tých čias.

    Na obrázku hore sú vzorky ruských bukiev umiestnené takým spôsobom, že napravo od súčasných bukiev (tretí stĺpec) je uvedená zbierka, ktorú zostavil akademik Rybakov, pričom zľava sú bukvy z novgorodských gramôt označených číslami 90, 123, 181 (z rokov 1050 až 1074). Pripojený je aj variant bukiev použitých vo Velesovej knihe (lingvistka L. P. Žukovskaja datovala tento pamätník do 9. storočia).

    Z porovnania bukiev je vidno, že gramoty na brezovej kôre sú napísané presnejšími a kaligraficky správnejšími bukvami než nálezy zoskupené akademikom Rybakovom. Je možné, že rozdiely boli spôsobené materiálom pre súbor zostavený akademikom Rybakovom, ktorý je nie veľmi vhodný pre správne písanie: steny, kameň a pod. Na roztiahnutej a špeciálne pripravenej brezovej kôre je bez akýchkoľvek dohadov oveľa lepšie písanie.

    Zostáva poznamenať, že texty ruských gramôt z brezovej kôry sa čítajú veľmi ľahko, sú zrozumiteľné a napísané úplne súčasným jazykom. Platí to pre texty zo začiatku 11. storočia ako aj pre neskoršie texty.

    Cirkevné texty napísané tou istou „cyrilikou“ ako keby ruským jazykom, sú – hoci aj keď pochádzajú z neskorších čias – prakticky nezrozumiteľné a úplne odlišné z pohľadu dnešného jazyka. Príkladom je kyjevský žaltár z r. 1397 – scéna Stvorenia Adama a obrázok Raja. Napríklad v Novgorodskej gramote č. 527 z r. 1075 sú mnohé slová dodnes zrozumiteľné a všetky samohláskové bukvy sú na správnych miestach. V gramote č. 613 z toho istého obdobia je to presne tak isto. V pskovskej gramote č. 6 (1260 až 1280) vidno mnohonásobné vypustenia samohláskových bukiev, a dokonca niektoré slová sú vyložene nie z ruského, ale cirkevného (semitského) jazyka. Na rozdiel od cirkevného spôsobu písania, v ktorom sa bukva „ф“ zobrazovala vertikálne, v ruských gramotách je tá istá bukva zobrazovaná horizontálne (napríklad v slove „Онфим“ zo psovskej gramoty č. 6 z rokov 1260 až 1280). U Rybakova niet bukvy „Ю“, ale v gramote sa bežne vyskytuje.

    Hoci text staršej Velesovej knihy je menej zrozumiteľný a je potrebný preklad do súčasnej ruštiny, tak text ruských gramôt na brezovej kôre z 11. storočia je prakticky úplne zrozumiteľný a obsahuje v podstate súčasné slová. Naproti tomu texty cirkevných kníh z neskorších čias – počínajúc 14. storočím a neskôr – sú málo zrozumiteľné, obsahujú neruskú slovnú zásobu a výrazy, je potrebné ich prekladať a nie sú genetickým pokračovaním jazyka textov gramôt na brezovej kôre.

    Namiesto uzáveru a s podčiarknutím našej myšlienky poznamenajme, že ešte vo vzdialenom 513 roku pred n.l. kráľ Skýtov vyzval Dária vyzývavým listom na boj a akademik Rybakov – ako je známe – Skýtov oráčov priradil k Slovanom.

    5. Záver

    Zosumarizovaním všetkého predchádzajúceho poznamenajme, že v súčasnosti sa oficiálne predpokladá, že najstaršie sú tieto písomnosti:

    1. Staroegyptské písmo – z konca  4. tisícročia pred n. l.;
    2. Sumerské písmo – zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. a vyvinutého zo sumerského druhu klinopisu;
                    a. Elamská hieroglyfika – 3. tisícročie pred n. l.;
                    b. Protoindické písmo – 3. tisícročie pred n. l.;
    3. Krétske písmo – zo začiatku 2. tisícročia pred n. l.;
    4. Čínske písmo – z 2. tisícročia pred n. l.;
    5. Mayské písmo v Strednej Amerike – 1. tisícročie pred n.l.

    Ako vidíme, v tejto klasifikácii „divotvorným“ spôsobom nie sú zastúpení Protoslovania so svojimi systémami písma, o ktorých hovoria L. P. Žukovskaja a B. A. Rybakov vo svoje práci OTÁZKY HISTÓRIE z r. 1977 na stranách 202 až 205. V súčasnosti píšu, že „v predkresťanskej dobe východní Slovania používali akési písmo, ktoré sa dochovalo do dnešných čias“.

    Navyše, najnovšie archeologické nálezy a výskumy v oblasti jazykovedy plnou mierou zavrhujú vyššie uvedenú „klasifikáciu“.

    Ak by sme do tejto istej klasifikácie zaniesli nové varianty písomnosti, ktoré sú už známe archeológom a lingvistom – obzvlášť z územia osídlenia Protoslovanov – tak dostaneme oveľa adekvátnejší obraz tej istej klasifikácie – na nasledujúcom obrázku je tá istá klasifikácia doplnená o nové vetvy:

    Na horeuvedenom obrázku sú požité tieto skratky: P – runy; Ие – hieroglyfy; Ид – ideogramy; П – piktografia; Б – bukvy (písmená); Сл – slabikové; Си – sylabické; К – klinopis.

    Musíme zdôrazniť, že na tomto obrázku sú uvedené iba niektoré druhy písma, ale zato základné. Jednako, s takouto databázou informácií situácia okolo vývoja písomnosti nadobúda vcelku už dostatočne transparentný formát. V súčasnosti sa dôkladne skúmajú smery ďalšieho skúmania, formulujú sa adekvátne uzávery. Ukazujú sa možnosti generovania základných teórií.

    CYRIL A METOD – „SVÄTÉ“ FANTÓMY KRESŤANSTVA

    Otázka vzniku písomnej kultúry na Rusi – kde pôvodom patrí aj naše územie – je dodnes záhadou a predmetom vážnych sporov. Paradoxne sa za jednu zo základných oficiálnych foriem používa cirkevná verzia. A hľa, takto ju vyjadril – za všetkých kresťanov – „Najsvätejší“ Patriarcha Moskovský a celej Rusi Kirill (Cyril) 21. septembra 2010 počas svojej prvej návštevy Ďalekého východu vo svojej funkcii pre televízny kanál Rossija:

    „Pravoslávna Cirkev uchováva vo svojej histórii, vo svojom Dedičstve dôležité mená svätých, apoštolom rovných Cyrila a Metoda. V určitom zmysle sme my cirkev Cyrila a Metoda. Oni vyšli z osvieteného grécko-rímskeho sveta a prišli kázať Slovanom. A kto to vlastne boli Slovania? To sú barbari, ľudia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, sú to ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá. A hľa, k nim prišli osvietení muži, priniesli im svetlo Kristovej pravdy a urobili niečo veľmi dôležité – začali s nimi hovoriť ich jazykom, oni vytvorili slovanskú azbuku, slovanskú gramatiku a preložili do tohto jazyka Slovo Božie“.

    Hoci to je nové vyjadrenie, všetko pochádza zo starého a prežitého: „Slovania sú ponímaní ako etnickí bastardi, neschopní prijať a niesť veľké dedičstvo Árijskej rasy, ba celkovo Slovania sa nehodia na to, aby boli nositeľmi kultúry. Oni nie sú tvorivý národ, sú to štandardné zvieratá a nie osobnosti, absolútne neprispôsobiví na rozumovú činnosť (P. J. Göbbels, 1942, „Denníky“). Tu vidíme, že začiatkom 21. storočia majú niektorí ľudia stále nesprávne predstavy o slovanskom svete. A ešte sa to dokonca prenáša v takýchto pomýlených interview.

    Toto sa deje vďaka tomu, že do vedeckej komunikácie prenikli mylné informácie. Takto sa napríklad tvrdí, že „Cyril a Metod“, slovanskí buditelia, vytvorili slovanský jazyk, boli hlásatelia kresťanstva, prví preložili bohoslužobné knihy do slovanského jazyka. Ale – ako je známe lingvistom – „slovanský jazyk“ neexistuje; existuje skupina, alebo inak rodina slovanských jazykov. Cyril a Metod nemohli urobiť preklad do všetkých slovanských jazykov, pretože tieto jazyky vyžadujú preklad aj medzi sebou. Všimnime si tento protiklad.

    „Vo vede neexistuje jednotný názor v otázke toho, v akom jazyku Cyril a Metod vytvorili Hlaholiku alebo Cyriliku (väčšina vedcom predpokladá že Hlaholiku)“. A toto je druhé protirečenie cirkevnej teórie podľa toho istého historika: „Cyrilika je jedna z dvoch slovanských abecied. Volá sa podľa osvietenca zo stredu 9. storočia, Cyrila. Väčšina vedcov… predpokladá, že Cyril zostavil Hlaholiku. Brokhaus a Efron opakujú: „Otázka o tom, akú azbuku vynašli bratia pre Slovanov – Hlaholiku alebo Cyriliku – je sporný“ a upresňujú: „Jazyk prekladu bol podľa väčšiny bulharským nárečím, ale môže byť aj nárečím panónskych Slovanov“. A lingvista M. Fasmer je solidárny: „Cyrilika je názov vynálezu Cyrila – hlaholickej abecedy“.

    Súčasní vedci – odborníci sa staroruské systémy písma – sú jednohlasní: Cyril objavil pre západných Slovanov Hlaholiku.

    Otázka o Cyrilike ostáva otvorenou. Cyril „vytvoril prvú cirkevnoslovanskú azbuku“ r. 863, ale najstaršie „cyrilické“ nálezy sa datujú o storočie neskôr: starobulharské – nápis Mostiča (10. storočie), nápis cára Samuila (r. 993), nápis Ivana-Vladislava (r. 1016); rukopisy z 11. storočia. Toto je tretie protirečenie. Je zosilnené tým, že k dnešku bolo objavených viac ako 1 000 na brezovej kôre písaných gramôt v jedenástich mestách Starej Rusi: Novgorod, Stará Rus, Toržok, Smolensk, Vitevsk, Mstislav, Tver, Moskva, Stará Riazaň, Zvenigorod Galický, ktoré sú umiestnené ďaleko od centier pravoslávneho kresťanstva tých čias – Byzancie, Kyjeva, Bulharska, Slovenska. Toto je štvrté protirečenie.

    Piate protirečenie cirkevnej teórie je v tom, že rané gramoty boli napísané v 11. storočí, t.j. pred príchodom kresťanov: v Novgorode to sú gramoty č. 89, 90, 123, 245, 246, 247, 427, 428, 526, 527, 590, 591, 593, 613, 733, 753, 789, 903, 905, 906, 908, 909, 910, 911, 912, 913, 914, 915, v Starej Rusi tiež č. 915, kde ich existuje spolu 13, čo spolu tvorí 41 gramôt. Najmladší dátum je rok 1025, najstaršia je z r. 1100. Jednako Novgorod bol pokrstený až v 12. storočí, preto 95% gramôt je hospodárskeho obsahu. V podstate neexistujú kresťanské gramoty, čo je šieste protirečenie. Siedme je v tom, že začiatkom 11. storočia novgorodci písali svetským adresátom, ktorí sa nachádzali ako v meste, tak aj na dedine, či v druhých mestách. Akademik A. A. Zalizniak potvrdzuje, že „tento prastarý systém písma bol veľmi rozšírený… Táto písomná kultúra bola rozšírená po celej Rusi“. Už na samom počiatku 11. storočia celý ruský národ slobodne písal a čítal – „prečítanie gramôt na brezovej kôre zavrhlo ten predchádzajúci predpoklad, že v Starej Rusi boli gramotní iba vzdelanci a duchovenstvo. Medzi autormi a adresátmi listov je nemálo predstaviteľov nižších vrstiev obyvateľstva, v nájdených textoch sú dôkazy praxe učenia sa písania a čítania – azbúk, prepisov, číselných tabuliek, „skúšok pera“. „Existuje gramota, kde je uvedený vek píšuceho – šesťročného chlapca“. Písali prakticky všetky ruské ženy. A. A. Zaliziak hovorí: „Dnes s určitosťou presne vieme, že značná časť žien vedela čítať a písať. Listy z 12. storočia sú všeobecne o rôznych vzťahoch odrážajúcich slobodnejšiu spoločnosť, na vyššom vývojom stupni, so ženskou spoluúčasťou, než bola neskoršia spoločnosť bližšie k našim časom. Tento fakt vyplýva z gramôt na brezovej kôre nadovšetko jasne“. A to všetko pritom, že „aj Byzancia, aj Západ boli málo zainteresovaní na hlásaní kresťanstva medzi barbarskými kmeňmi Slovanov“, pretože „to sú ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá“ – ako povedal patriarcha Kyrill. A toto je ôsme protirečenie.

    Archeológ B. A. Rybakov publikoval unikátne údaje: „Existuje zakorenený dojem, že cirkev bola monopolom v oblasti vydávania a šírenia kníh; tento názor je podporovaný samotnými cirkevníkmi. Pravda je tu iba to, kláštory a biskupstvá alebo metropolitné dvory boli organizátormi a cenzormi knižného vydávania, často vystupovali v roli sprostredkovateľov medzi zákazníkom a spisovateľom, ale realizátormi boli veľmi často nie mnísi, ale ľudia, ktorí nemali nijaký vzťah k cirkvi. Vykonali sme spočítanie spisovateľov v závislosti od ich pôvodu. Pre predmongolskú dobu je tento výsledok: polovica pisateľov kníh bola svetská; pre 14.-15. storočie platia nasledujúce výsledky: metropoliti: 1; diakoni: 8; mnísi: 28; diakovia: 19; popi (kňazi): 10; „otroci boží“ (t. j. v našom prostredí lepšie zamaskovaný názov „služobníci boží“): 35; potomkovia popov: 4; parobkovia: 5. Podľa nášho preskúmania bolo 63 svetských autorov a 47 cirkevníkov, t.j. 57% remeselníkov-pisateľov kníh nepatrilo k cirkevným organizáciám. Základné formy v skúmanej epoche boli tie isté, ako aj v predmongolskej dobe – práca na objednávku a na trh“. Toto je deviaty protiklad.

    Z tohto vidno, že v Starej Rusi nepísali popi ale ruský národ! Práve preto „obraz Novgorodu zo 14. storočia a Florencie toho istého storočia je značne v prospech ženskej gramotnosti v Novgorode“ (A. A. Zalizniak). Úsilím cirkvi v 18. storočí sa národ stal negramotným. A toto je desiate protirečenie.

    Uviedli sme iba desať protirečení k cirkevnej teórii o pôvode cyriliky na Rusi. Ak by sme sa podrobne pozreli na život Cyrila, možno ich nájsť nie desať, ale hoci aj dvadsať. Cyril nepoznal ruský jazyk, kvôli vytvoreniu cyriliky bol poslaný na Moravu, cyrilika bola zakazovaná samotnou cirkvou od počiatku svojej existencie, bohoslužby vedené podľa cyriliky boli od počiatku zakazované tiež.  Ale toto je hodné samostatného výskumu. Tu rozoberáme etymológiu „cyriliky“, ktorá umožnila cirkevníkom stotožniť ruský druh písomnej kultúry s osobou Cyrila, ktorého v skutočnosti volali Konštantínom.

    Na začiatku hľadania zdrojov mýtu „o Cyrilovi – vynálezcovi cyriliky“ sa obrátime na cirkevný zdroj – Biblickej encyklopédii (encyklopedickému slovníku). Jej tretie vydanie je z r. 2005. No prvé vydanie – „Ilustrovaná plná populárna Biblická encyklopédia“ opáta Nikifora uvidela prvý raz svetlo sveta r. 1891 a dodnes predstavuje najlepší pôvodný, t.j. nepreložený, populárny materiál o biblickom texte v Rusku. V r. 1990 bola encyklopédia znovu vydaná ako reprint na základe požehnania vtedajšieho Patriarchu Moskovského a celej Rusi Alexeja II. . Okrem spolupracovníkov vydavateľstva na vydaní spolupracovali aj pracovníci Moskovského patriarchátu). Zaujímavé je ale to, že ani cirkevníci 19. storočia, ani cirkevníci moskovského patriarchátu nezahrnuli do materiálov encyklopédie Cyrila a vyprávanie o objave cyriliky pre nich samých.

    V druhom encyklopedickom slovníku z tých istých čias (1890 – 1907) je kapitola „Cyril“, v ktorej je uvedený podrobne vyčíslený zoznam: „Cyril, meno niekoľkých svätých a duchovných osôb: sv. otec cirkvi, 315-386; sv. otec (zomrel r. 444); sv. biskup turovský, kazateľ a spisovateľ, 1130-82…; metropolita kyjevsko-vladimírsky od r. 1250…; kazateľ belozerský, 1337-1427…; kazateľ Semionovič Terlecký, biskup lúcky a ostrožský. Zomrel r. 1607…; Lukaris, 1572-1638…“ (Biblická encyklopédia). No „sv. Cyrila“ v nej nenájdete. Iba v článku „Cyril a Metod“ je aspoň spomenuté, že „Cyril a Metod, svätí, rovní apoštolom, nositelia svetla Slovanom“. V článku je povedané, že „r. 862 sa bratia vydali na Moravu aby kázali Slovanom v slovanskom jazyku. Knihy, ktoré bratia priniesli na Moravu sa stretli s nepriazňou latinského duchovenstva. Pápež Mikuláš I. ich povolal na súd do Ríma. A ďalej: „Jazyk prekladu bol bulharským nárečím, podľa názoru väčšiny, alebo nárečím panónskych Slovanov“. Znamená to, že knihy už existovali, ale jazyk nebol ruský.

    Tisíc rokov po ich smrti si na budúcich svätých spomenuli a rok 1863 vyhlásila rímska cirkev za „rok slovanského jubilea“ s centrom osláv vo Velehrade (Duchovná beseda, týždenník vydávaný redaktorom Ioannom Jachontovom; Zborník 1863, č. 3, str. 89). V tom istom roku ruská Najsvätejšia Riadiaca Synoda stanovila svätenie oboch svätých na „pamäť zavŕšenia tisícročia od prvopočiatočného osvietenia nášho otcovského jazyka Evanjeliom a vierou Kristovou“ (Chersónske Biskupské Vedomosti, Odesa, 15. apríla r. 1863, č. 8, str. 92). Ale v tej etape ešte Cyril a Metod neboli vynálezcami ruskej azbuky: novovyhlásení svätí boli jednoducho osvietení obracači Slovanov – do kresťanstva. Ďalej,“ v Ríme boli kanonizovaní r. 1880“ a po roku 1880 Cyrila a Metoda začala ruská cirkev oficiálne podávať ako „vynálezcov“ ruskej azbuky. Preto Brokhaus a Efron k štúdii „Cyril a Metod“ pridávajú životopisy, ktoré sú datované až po rokoch nasledujúcich za rokom 1880. Predtým týchto „vynálezcov ruskej písomnosti“ ani Rím, ani Ruská pravoslávna cirkev nepoznala.

    Je možné, že na uskutočnenie tejto operácie poslúžil súzvuk ruského slova „кирилица“ s jednou bukvou „л“, čo podlieha pravidlám systému ruského pravopisu, ale bez akejkoľvek väzby na zjavenie sa svätého so súzvučným menom „Кирилл“, kde sú dve bukvy „л“. V štúdii „Cyrilika“ („Кириллица“) Brokhausa a Efrona sú použité obe slová, t. j. „кириллица“ aj „кирилица“, ktoré autori Encyklopédie z rokov 1890-1907 doplnili krasorečníckym prívlastkom – „pripisované“. A v slovníku z r. 1940 pod redakciou Ušakova je to isté: „кириллица, кирилица, кирилицы (filol.) jedna z dvoch staroslovanských azbúk“.

    Metódy filológie nám umožňujú stanoviť správnu podobu skloňovania slova a aj čas jeho vytvorenia. Hovoríme o prípone –ЕЦ, ktorá „je veľmi stará a bola široko známa od začiatkov našej písomnosti. Prvopočiatočná prípona –ЕЦ sa široko a aktívne používala na tvorenie osôb mužského rodu od slovies a druhových prídavných mien. Tieto slová boli vytvorené dávno a teraz sa už netvoria. Prípona –ЕЦ, stratiac agentívny význam stratila schopnosť spájania sa so základmi slovies a začala jednoducho tvoriť nové slová z existujúcich: leninec, nachimovec a pod. (Z. A. Poticha, SÚČASNÉ RUSKÉ TVORENIE SLOV, r. 1970).

    Teraz cirkev a celá „ateistická“ veda tvrdia, že výraz „КИРИЛЛИЦА“ pochádza zo slova „КИРИЛЛ“ a prípony –ИЦ(A). Ale takáto metóda tvorenia slov pre túto príponu sa stala možná len nedávno, a to znamená, že slovo КИРИЛЛ ИЦA, pochádzajúce od slova КИРИЛЛ pomocou prípony ИЦ(A) je novovytvorený! Lingvista M. Fasmer v štúdii „Кирилл“ uvádza prvopočiatočný účel ruského písma času gramôt na brezovej kôre, kde je použitý „staroruský tvar КУРИЛОВИЦА (v „Упырь Лихой“, rok 1047)“.

    Známe ruské toponymy: КИРИЛКА je rieka v Nižnenovgorodskej oblasti, pravý prítok Sundovika, rieka КИРИЦА a osada КИРИЦЫ v Spasskom rajóne Riazanskej oblasti, rieka КИРЯ je pravý prítok Sury a iné.

    Bukva „л“ musí patriť nie k základu podstatného mena, ale je samostatnou príponou –Л–, alebo patrí do skupiny zloženej prípony –ЛИЦ(А). Pomocou nej sa za starých čias formovali názvy osôb podľa činnosti a stavu. Etymologicky sa vzťahujú k základu slovesa minulého času s príponou –Л– + prípona –ЕЦ a už „z názvu osôb mužského pohlavia na –ЛЕЦ– (pri základe prídavného mena) sa tvoria názvy osôb ženského pohlavia s tým istým spôsobom zámeny prípony –ЛЕЦ– za –ЛИЦ(A)“.

    Vychádzajúc z tohto v slove „КИРИЛИЦА“ máme príponu –ИЦ(A) doplnenú k prídavnému menu minulého času, tvorenú príponou –Л– (príklad: владел – владелец – владелица; t.j. významovo mal – majiteľ – majiteľka). A tak k prídavnému menu КИРИЛ musí existovať neurčená, dnes zabudnutá forma, napríklad: кирить, кирaть, кирeть, кирять. Ale ak berieme do úvahy spresnenia M. Fasmera, že koreň bol v starom variante КУР, tak u neho nájdeme aj: „КУРАТЬ – nedbanlivo žiť, písať čmáraniny“.

    Toľko pôvodný článok. V texte je použitých niekoľko citácií, ktoré sú v úvodzovkách. Z dôvodu zjednodušenia celkového textu boli citácie pôvodnej literatúry väčšinou vynechané, ale celý zdrojový text je k dispozícii. Hĺbavejším záujemcom ho zároveň odporúčame na ďalšie štúdium.

    Zdroj (spracované)

    Encyklopédia slovanských svastických symbolov od toho istého autora

  • ČO SA ZMENÍ PO ROKU 2012?

    Dnes nájdete na internete – a nielen na ňom – množstvo materiálu o fenoméne roku 2012. Od rôznych vedeckých analýz cez všakovaké populárne príspevky až po vyložene škodlivé materiály. Opisy, ktoré podávajú tieto materiály sú veľmi širokého spektra. Od tých, ktoré tvrdia, že o nič nejde a že nikto si vlastne nič ani nevšimne až po tie, ktoré hovoria o reťazi prírodných katakliziem. Mnohé z týchto obrazov budúcnosti si niektorí mimoriadne prebudení ľudia nie iba predstavujú, oni si ich pre seba chytajú, „maľujú“. V takýchto prípadoch totiž všetko závisí od stupňa vytvoreného obrazu.

    Ak berieme do úvahy informácie z Véd, tak už dobre vieme, že nie všetko sa dá plne vysvetliť iba na základe fonetického, t.j. povrchového čítania prastarých textov. Dokonca – a toto sme už v minulých článkoch citovali – máme aj jasné varovanie, aby sme neverili tomu, čo nám o nadchádzajúcich udalostiach servírujú tvari, pretože nikomu nie je známe, čo v skutočnosti naši Bohovia chystajú. Nesmieme nikdy zabúdať na princíp zdravomyslia. Môžeme teda povedať, že síce na mnohých informáciách, ktoré nám podávajú, je aj časť pravdy, ale zároveň musíme brať do úvahy, že väčšina informácií s tematikou megakatastrof a apokalypsy je jednoducho dielo Temných Síl. O týchto hrôzach už natočili nejeden film a napísali nejednu knižku. Aspoň je jasné, že vedia, čo ich čaká. Ale to sa im máli, nechcú len tak odísť zo scény, hoci veľmi dobre vedia, že ich čas prešiel. Ešte chcú pred svojim odchodom zarobiť veľké peniaze aj na tomto. Obyčajní ľudia však z toho nebudú mať nič, oni totiž budú musieť žiť ďalej. Ale ako budú žiť? A tu je tá otázka.

    Na našej Zemi sa za posledné storočia vytvoril a upevnil antičlovečenský a antiprírodný parazitický systém. Tento systém nepadne len tak, lebo ho „odbijú“ hodiny. Svetadiel, na ktorom je dnes krajina, ktorú všetci vo svete najviac nenávidia tiež nepôjde pod morskú hladinu celý naraz, hoci tento variant by asi mnohých potešil najviac. Už z hodín fyziky v školách si pamätáme, že energia sa v skutočnosti nemení z ničoho nič skokom, ale že ide o spojité, prechodové javy, plavné premeny. Otázka je, kde a koľko už je energie nahromadenej. Vtedy, keď dochádza k naozaj „kvantovej“ zmene skokom, tak dochádza k veľmi závažným a ničivým zmenám prostredia.

    Z dlhodobej perspektívy tí, ktorí naozaj budú meniť tento Svet sú naše deti. Už nielen odborníci, ale aj mnohí bežní ľudia vidia, že deti, ktoré sa postupne rodia po 80-tych rokoch minulého storočia sú už iné, sú oveľa lepšie. Príroda si už pripravuje „nových ľudí“, aby vymenili tých starých a zmenili Svet. Aj keď tu môžeme pridať mnoho rôznych argumentov, tento logický uzáver môžeme aj bez dlhých úvah urobiť.

    Pozrime sa na dnešné deti a spomeňme si na svoje detstvo. Z nás, väčšinou detí päťdesiatych, šesťdesiatych či sedemdesiatych rokov sa mnohí už týchto dní ani nedožili. Väčšina z nás to dobré, čo v nás bolo stratila v strastiplných deväťdesiatych rokoch „zamatovej revolúcie a nástupu demokracie“, kde tí, čo to prežili už stratili všetky ilúzie, ba nejeden sa zahubil drogami či alkoholom. Nejedna mladá Duša vtedy nevydržala rýchlu a surovú zmenu politického systému a spoločenského zriadenia, zmenu hierarchie hodnôt a nevydržali prevažne tí, u ktorých takého hodnoty vnútri neboli. Na dobu v ktorej žijeme pripadlo veľa premien, ale tá najhlavnejšia už v podstate prišla…

    A čo bude s tými, ktorí sa na základe svojich genetických, sociálnych, náboženských, alebo iných príčin ocitli medzi parazitmi? A týchto je dnes veľmi veľa, viac, ako si vieme predstaviť. Títo ľudia budú musieť urobiť vari najťažšie a najvážnejšie rozhodnutie svojho života, za ktorým je obrovská zodpovednosť. Musia sa definitívne rozhodnúť, za kým vlastne stoja. Ale nemôžu tak urobiť až zajtra, ale – ako sa často hovorí – už včera bolo neskoro. Takže dnes – ale aj to je už krajný termín.

    Ak si takýto človek-parazit zvykol žiť v starých kategóriách, čo v skutočnosti znamená „žiť pohodlne pre seba a svoju rodinu“ a „na účet druhých“ a myslieť si, že to je normálne, že práve „jemu všetci dlhujú“ a že „slnko sa točí vôkol neho“, a že takto funguje svet, a že vlastne ani nič na ňom netreba meniť, vtedy je odpoveď veľmi jednoduchá: budúcnosť u takýchto ľudí jednoducho nebude. Aspoň nie najbližších 10 000 rokov. Ak vám je ťažko sa zorientovať kde ste, tak si pripomeňme, aké v našom, Rodovom zriadení tradične existujú kasty. Všetci, ktorí tvorivo, vlastnými rukami budujú tu patria, ale dnes existujú „kasty“, v ktorých je život presne ako v budhistickej „ríši Bohov“, ale ktorých podstata existencie je na parazitovaní. V Rodovom zriadení sa majetok nemeria peniazmi, my sa odpradávna riadime Konmi a Zápoveďami Bohov a Predkov nie zákonmi. Človek vychovaný na parazitických hodnotách nedokáže jestvovať v novej spoločnosti, medzi ľuďmi, ktorých základnými hodnotami sú tvorivé budovanie (t.j. vlastnými rukami, nie za peniaze), ľúbosť a láska a služba spoločnej veci – a nie nekonečné plnenie vlastných vreciek a parazitovanie na okolitom svete. Ľudia so zhubnou filozofiou jednoducho nebudú môcť pokračovať so svojim Rodom v novom Veku. No v prípade, ak si takáto motajúca sa Duša zvolí púť skutočného ČLOVEKA a zo svojho života vytlačí parazitickú zložku, tak môže žiť ďalej, vyvíjať sa a evolučne stúpať v novom čase a podľa nových zákonitostí. U týchto ľudí sa otvorí budúcnosť – a táto budúcnosť je v ich deťoch.

    Už neraz sme písali v našich článkoch, že 21. december 2012 je dátum začiatku nového Veku, Veku Vlka pod vládou Boha Velesa. Jeden z atribútov tohto Veku je, že podľa – možno povedať, že galaktických dohôd – budú mať naši Bohovia opäť právo lietať na Midgard-Zem. Tieto pravidlá stanovili naši Bohovia po vyhratej Galaktickej vojne – a preto ich práve my dodržiavame. Niektorí naši čitatelia sa pýtajú, či všetci odtiaľto naozaj odišli. Nuž, zopakujme si. Naši Bohovia sú viacerých podstát – rovnako ako máme trojjediný Vesmír, ktorý pozostáva zo Svetov Javi, Navi a Pravi. Existujú teda Bohovia Javi, Bohovia Navi – presnejšie ide o Bohov Svetlej Navi, t.j. Slavi a Bohovia Pravi. Bohovia Pravi sú Prvopočiatoční, Najvyšší Bohovia, keďže existujú od prvopočiatkov existencie našej Galaxie. Ako my žijeme v štvorrozmernom Svete Javi a máme 9 základných energetických centier – čakier, a tomu zodpovedá aj existencia 9 tiel, hoci iba jedno je viditeľné ako materiálne, t.j. Javné – tak aj Vyššie bytosti nad nami majú zodpovedajúco vyššie množstvo tiel, ktoré zodpovedajú vyšším formám harmonických Vesmírov. Bohovia Pravi sú Dokonalí, t.j. už nepodliehajú evolučnému vývoju. Okrem toho sú prítomní v celej Galaxii – nikdy zo Zeme neodišli. Ich prejavy sú nami badateľné napríklad ako tlak atmosféry, chemické zloženie vzduchu či vody, zemská príťažlivosť a podobne. Ako my z Véd vieme, že najsilnejším živlom je naša myseľ, tak aj živly Zeme sú prejavom mysle Bohov Pravi. Prítomnosť Bohov Pravi je doslovne všadeprítomná – napríklad Boh Perún je v nás prítomný ako imunitný systém, nielen ako vládca búrok či bleskov. Prečo tvari zaviedli očkovania a všakovaké narúšania prirodzeného vývoja imunitného systému už od útleho detstva? Lebo bojujú proti našim Bohom. Bojujú tam, kde majú možnosť, lebo v priamom boji nikdy neobstoja. Ich sila sa prejavuje v časoch Noci Svaroga, pretože ľudia spia – nevedia kto sú a komu vlastne patrí Zem. Dovoľujú ju ničiť – ba vlastne sami otrocky „prikladajú ruku k dielu“. Ale problém nie je v tom, že tvari sú silní, problém je v tom, že my sme dnes SLABÍ! Slabosť spočíva v našej nevedomosti, a preto je podľa našich pravidiel nevedomosť najväčšie zlo. A ak sa nezobudíme, tak zomrieme v spánku.

    Bohovia Pravi tu teda sú stále s nami. Problém je v nás – nevieme, ako s nimi komunikovať. Je to podobné ako s cestovaním. Po zemi môžeme pohodlne chodiť peši, na koni či voziť sa na aute. Ak potrebujeme cestovať na vode použijeme loď. Vo vzduchu letíme lietadlom a vo vesmíre kozmickým korábom. Ak teda potrebujem letieť do Vesmíru, tak mi nestačí sadnúť do auta, na koňa či hoci aj do najlepšej lode, akú kedy vytvorili. Musím použiť zodpovedajúci prostriedok. A presne takto to je aj s komunikáciou. Musíme nájsť ten správny spôsob. Nedivme sa teda, že komunikácia, ktorá inak v Javnom svete stačí, je málo na Bohov Pravi – a to ešte ničíme ich súčasť, Prírodu. Cesta nahor je ľahká a ťažká zároveň – prastaré obrady a rituály. Skutočné, naše. Nie tie, ktoré nám pripravili tvari skrz rôznych moderných žrecov či volchvov.

    Takže prilietať k nám budú – uvidia ich tí, ktorí prežijú – Bohovia Javi a Slavi. Oni budú viesť operácie konečného dočistenia Midgard Zeme, aj keď už spadáme do časového rámca proroctva, ktoré hovorí o štvrtom príchode Boha Perúna. Ale čo tu nájde, keď príde?

    Pred nami je čas premeny Sveta. Védy hovoria o 14. februári 2013 ako o dni, keď sa zastaví rotácia Zeme. Nuž – a to sme už neraz hovorili – je to pravda, je to tak napísané. Ale treba použiť zdravomyslie, kto ho nepoužíva či nesnaží sa ho „nájsť“, ten sotva patrí k nám. Prastaré texty rovnako dávajú začiatok zmien na 21. 12. 2012. Ale my vieme, že formou zmien v Riekach času nastala doba premien v skutočnosti už na jeseň r. 2008. Na jeseň r. 2009 už vydesený Jahve opustil svoju základňu na Zemi – už tu viac nie je preň bezpečne. Dnes tí ľudia, ktorí vidia toky Riek času – inými slovami toky energií väčšinou hovoria, že na kataklizmu si „počkáme“ nejakých 3 až 5 rokov. Určite príde, ale inokedy, ako je foneticky napísané – a hĺbkové čítanie starých textov zvládnu len žreci vnútorného Kruhu, ktorí nie sú podriadení nijakej organizácii vonkajšieho Kruhu. Ale – a už sme to zažili – vychádzajú z premien Riek času. Ak Bohovia Pravi už raz zmenili ich tok – a oni sú všemocní – tak vôbec nie je vylúčené, že to neurobia znovu. Tento druh zmien sa takto stáva „neviditeľný“ pre tých, ktorí inak vidia to, čo si nikto z nás nevie ani predstaviť. Ale energie vidia aj tvari. Zmena, ktorá príde takýmto spôsobom nie je teda pre nikoho predvídateľná – teda určite nie pre nás, keďže nemáme potrebné poznanie. A to ešte nesmieme zabúdať na paralelné Vesmíry – ktoré nevieme ani porátať…

    Určite najhoršie urobia tí, ktorí hľadajú odpovede – bez zdravomyslia – iba po rôznych internetových stránkach takým spôsobom, že sa nechávajú zavliecť do rôznych, ale najmä nekonečných, „overených“ ťahaníc. Včera boli „in“ Védy, dnes nejaký iný zdroj, ale zajtra a napozajtra prídu ďalšie zaručené „zdroje vlastných názorov“. Nevedia, že je to iba tvár projektu Démon Slovanstva. Ten, kto bude donekonečna čakať na rôzne názory a vyjadrovať svoje, poznaním obmedzené názory stráca to najdôležitejšie – čas. A práve o to na takýchto „slovanských“ fórach ide. Keď príde okamih zmien, bude veľmi neskoro. Najsmutnejšia však bude tá posledná myšlienka – „veď som to aj čítal predtým“…

    Ak hovoríme o tvaroch, mnohí sa nás pýtajú, ako ich vlastne rozpoznať? Nuž, spôsobov je niekoľko. Začnime s tým, že vôkol nás neexistuje nič náhodne, aj keď to nie vždy vidíme. Vieme, že náš prastarý názov je Slovieni a vieme aj to, že to pochádza zo slov „Slav“ a „veny“, t.j. žily. Sme teda tí, ktorým záleží na čistote krvi, naši Predkovia si na to vždy dávali pozor. Slováci sú už pokresťančení Slovieni a nectia si dedičstvo Predkov. Vybrali si otroctvo u cudzích Pánov. V skutočnosti existujú štyri základné krvné skupiny. Krvná skupina je príznakom špecifického genotypu národa. Dokiaľ sa naša krajina nestala obeťou krvavých nájazdov kresťanov – volali sme sa Maličká Rus – tak väčšina našich obyvateľov bola nositeľmi krvnej skupiny I, pričom ďalšie krvné skupiny tu boli zastúpené veľmi zriedkavo a boli to vyložene následky zlyhania evolučného procesu. Toto bolo rovnaké aj vo Veľkej Tartarii. Na západ od nás prevládala krvná skupina II a u obyvateľov Východu skupina III. Skupina IV bola vo vtedajšom svete iba u černochov a Židov. Tí, ktorí majú prvú krvnú skupinu sú vždy vodcovia, sebaistí, silní a rozhodní, dokážu oddať všetko na dosiahnutie svojho cieľa. Negatívnou stránkou býva samoľúbosť a namyslenosť. Ľudia, ktorí majú druhú skupinu krvi sa práve naopak veľmi dobre zžívajú s podriadenými úlohami; hlavné pre nich je iba to, aby okolo nich boli všetci rovnakého názoru. Obľubujú duševný a životný komfort, nenávidia konflikty; hlboko v Duši sú romantici, hoci niekedy môžu byť tvrdohlaví a podráždení. Tí, ktorí majú tretiu skupinu krvi dávajú prednosť tomu, aby žili pre seba, ich krédo je nezávislosť. S ľuďmi štvrtej skupiny krvi sa žije ľahko, sú žičliví a spokojní. V tejto krvnej skupine však existuje nedostatok – prefíkanosť, zbabelosť, extrémna lživosť, bojazlivosť, nerozhodnosť a neraz chorobnosť.

    Potomkom sa spolu so skupinou krvi odovzdáva nielen charakter, ale aj náklonnosť ku chorobám, ba neraz aj priamo choroby. Genetické choroby sa podriaďujú princípu „lievika“: čím dlhšie sa z pokolenia na pokolenie odovzdávajú, tým sú ťažšie a neliečiteľnejšie. Choré deti dostávajú od rodičov „zhnitú“ krv, rastú a majú svoje neduživé potomstvo. Tvari a ich potomkovia v zásade mávajú IV skupinu krvi, t.j. tú „najslabšiu“. Veľmi dobre však poznajú cenu I. krvnej skupiny, a preto sa snažia všemožne skryť pravdu o význame krvi, aby prenášali životodarnú krv na seba – veď koľko naivných ľudí im ju chodí dávať? Tvari sa s rovnakým úsilím snažia ukryť aj to, že u človeka, ktorý porušuje Zákony Všehomíru (RITA), sa krvná skupina mení od skupiny I po skupinu IV, ale u človeka, ktorý vedie správny život – samozrejme od slova PRAV – sa naopak, krv mení od skupiny IV po skupinu I.

    Tvari sa dajú odlíšiť od ľudí aj aurou – tí, ktorí ju vidia vedia o čom je reč. Pravdou však je, že veľa z tých ľudí, ktorí ju vidia nevie, čo farby v nej znamenajú. Na vlastný „nácvik“ štúdia aury si môžete urobiť jednoduchú pomôcku – okuliare:

    Treba to chápať tak, že na videnie aury jestvuje množstvo metodík a toto je len jedna z nich. Zhotovíte si ich tak, že do úplne nepriehľadných skiel – treba si ich tak upraviť – navŕtate 2 mm dierky – podľa obrázku. Videnie aury je v podstate prirodzená schopnosť človeka, ktorú sme však – poväčšine – vďaka civilizácii stratili. Takto upravené okuliare v podstate spôsobia rozostrenie zraku – a o to práve ide.

    V začiatkoch dodržiavajte bezpečnostné zásady – nepoužívajte ich viac ako 15 minút denne, aby ste si nepoškodili zrak. Po čase budete môcť zotrvávať v sledovaní aury dlhšie. Dôležité je, aby dierky boli priamo oproti zreničkám. Ak sa vám to nepodarí na prvý raz, tak vyvŕtajte novú dierku a starú potom zatmeľte.

    Po približne mesiaci cvičenia s týmito okuliarmi začnete pozorovať bielu obálku okolo pozorovaného objektu a modrastého dvojníka fyzického tela.

    Všetko ostatné dosiahnete vytrvalým tréningom.

    Pokiaľ by vás zaujímalo hlbšie, ako rozpoznávať tvarov, tak vám odporúčame si stiahnuť na štúdium učebnice, ktoré sa používali v Rusku pri príprave cárskych dôstojníkov. Učebnice, ktoré si môžete zadarmo stiahnuť vydali v Rusku r. 1895, autor je I. A. Karyšev a vydalo ich vydavateľstvo Надежда. Sú to vo svojej podstate unikátne knihy. Hoci ich vydali už v kresťanskom prostredí, ostalo v nich množstvo informácií z predkresťanských, védických čias. Dôstojníci cárskej armády boli veľmi dobre – na rozdiel od dnešných – informovaní o tom, ako rozpoznať tvarov. A práve preto ich tak nemilosrdne v revolúcii boľševici vyhladili. Majú dnes napríklad naši dôstojníci informáciu o tom ako rozpoznať nepriateľov človečenstva? Sotva, zato však vedia ako rozpoznávať peniaze za službu cudzozemcom…

    Knihy si môže prečítať každý sám, ale pre úplnosť uvedieme obsah všetkých troch kníh:

    1. Kniha: BOH NEODVRHNUTEĽNÝ VEDOU
      Obsah:
      Hlava 1: Hlavný rozpor
      Hlava 2: Svetonázor vedcov
      Hlava 3: Cieľ a účel vedy
      Hlava 4: Pozitivizmus
      Hlava 5: Svetonázor materialistov
      Hlava 6: Ateizmus
      Hlava 7: Materializmus a spiritualizmus
      Hlava 8: Prehľad histórie vývoja mysle
      Hlava 9: Východzie body myslenia materialistov
      Hlava 10: Obecný charakter materialistickej vedy
      Hlava 11: Boh a nekonečnosť jeho tvorenia
    2. Kniha: STAVBA ĽUDSKEJ BYTOSTI
      Obsah:
      Hlava 1: Abstraktný element človeka
      Hlava 2: Javy zo záhrobného života
      Hlava 3: Duša materialistov a pozitivistov
      Hlava 4: Duša spiritualistov
      Hlava 5: Tri elementy ľudskej bytosti
      Hlava 6: Hľadanie štvrtého elementu
      Hlava 7: Učenie fyziky o hmote
      Hlava 8: Polomateriálna obálka
      Hlava 9: Život človeka
      Hlava 10: Smrť človeka
    3. Kniha: PODSTATA ŽIVOTA
      Obsah:
      Hlava 1: Počiatok stavby sveta
      Hlava 2: Svet Duchovný
      Hlava 3: Svet Ľudí
      Hlava 4: Svet Zla
      Hlava 5: Starostlivosť Boha o ľudí
      Hlava 6: Život ľudí všeobecne
      Hlava 7: Život na Venuši
      Hlava 8: Život na Zemi
      Hlava 9: Peklo
      Hlava 10: Život na Marse
      Hlava 11: Život na Jupiteri
      Hlava 12: Život na Saturne, Uráne a Neptúne

    Už z názvov kapitol je zrejmé, že z týchto učebníc sa je čo zaujímavé dozvedieť…

    Neraz sme už hovorili o živatme. V tejto súvislosti si ešte krátko spomeňme to, s čím všetci prichádzame do kontaktu aj keď si to neuvedomujeme. Voláme to „Vajcechore“. Je to možno zvláštne slovo, ale pochádza z Véd a má veľký význam pre pochopenie našej vlastnej podstaty. Vajcechore je živatmou oplodnená agga – častica prachu. Nazýva sa aj „semeno diabla“ a je prítomná v každej bytosti. Je zdrojom sebazničenia a strádania. Vajcechore, ktoré je oplodnené Živou sa mení na Svetie telo Živy. Vtedy sa Živa stáva Paramatmou (všetko prenikajúci Duch, prítomnosť Prarodiča v každej živej bytosti – pochádza od slov „para“, t.j. vrcholná a „atma“, t.j. Duch). Ak k tomuto nedôjde, tak vajcechore sa mení na „karroch“ – démonickú materializáciu, t.j. takto sa zväčšuje prach (vajce – sférický objekt; „chore“ – centrum, základ).

    Vo Vesmíre prebiehajú v podstate dva základné „pohyby“. Bohovia Vesmír rozširujú, Démoni sa ho snažia – opačne – stláčať. Vieme, že Galaxia sa rozširuje, ale viem aj to, že existujú čierne diery. Práve čierne diery sú Démoni vyššej formy existencie, ktorí sa snažia všetko vtiahnuť do seba. Takto vzniká koncentrovaná hmota – vajcechore – z ktorej sme po zrodení „urobení“ aj my. Znamená to, že každý z nás má v sebe túto koncentrovanú formu energie, ktorú – ak sa má stať Bohom – musí postupne „dekompresovať“, t.j. „rozbaliť“ do takej podoby, aby mohol z nej „čítať“ a začať tvorivo budovať. Rovnako však môže začať pracovať ako Démon, t.j. všetko „skompresovať“ a „vziať“ z dosahu tých, ktorí by chceli budovať. „Dekompresovať“ vajcechore nie je také jednoduché, závisí na stupni evolučného vývoja jednotlivca. Je to celoživotné dielo tvorivého budovania alebo aj ničenia – podľa povahy použitia tejto energie. Môžeme ju prirovnať napríklad k dnešnému USB kľúču, ktorý sa používa na ukladanie informácií. Ak ho dáte malému dieťatku, tak nebude vedieť, ako ho správne použiť. Namiesto do PC ho vloží pravdepodobne do úst.. Prítomnosť vajcechore – ktorá je súčasťou nás všetkých – veľmi dobre poznali a rátali s ňou aj Kazaci. Títo keď volia veliteľa, tak urobia dohodu. Ak veliteľ zradí a vďaka zrade zahynú iní bojovníci, tak veliteľa zašijú do vreca a utopia vo vode. Hoci to vyzerá kruto, je to jednoduché „zakomponovanie“ poznatku o podstate vajcechore do reálneho života. Je v každom z nás, ale na nás záleží, či začneme informácie „vyberať“, alebo „kompresovať“.

    Ako sa trvalo udržať na strane Svetla? Na to nám naši Múdri Predkovia dali mnoho „nástrojov“. Ich podstatou je vždy vláda nad svojou energiou. Nemožno ňou plytvať a očakávať, že všetko bude dobre. Naši slovanskí Predkovia nám zanechali Zdravu. Z jej pohľadu uvažujeme veľmi jednoducho. Čo je v človeku hlavné? Telo, zmysly a myšlienky. Najskôr musíme zistiť, čo najviac vyhovuje tomu či onému telu, t.j. telesnej konštitúcii, tomu ktorému temperamentu, t.j. emocionálnej sfére a ako si človek potrebuje prestaviť myslenie, aby mu myšlienky nebránili byť zdravým, radostným, šťastným a by dôveroval sám sebe a svojim schopnostiam.

    Pri starostlivosti o telo rozoznávali niečo ako „telesnú ambru“, pod ktorou sú tri biologické tekutiny života, ktoré sa nachádzajú v trvalej zmene, pričom si medzi sebou udržiavajú dynamickú rovnováhu.

    V Zdrave ich nazývame „Boreja“, „Peryňa“ a „Velesnica“. Sú to tri bázové energie, ktoré sú zodpovedné za všetky fyziologické a biologické procesy, ktoré prebiehajú v tele.

    BOREJA je sila pozostávajúca z elementov éteru a vzduchu. Aktívnosť tejto sily závisí od proporcií oboch elementov. Objemom éteru, t.j. priestoru sa určuje schopnosť vzduchu naberať silu Boreja. Je to princíp pohybu, princíp dynamického vzájomného pôsobenia éteru a vzduchu. V ľudskom organizme sa prejavuje ako pohybom nervových impulzov, vzduchu, krvi, výlučkov a myšlienok.

    Boreji prináleží sedem kategórií – chlad, ľahkosť, premenlivosť, pohyblivosť, suchota, rozriedenosť a drsnosť. Tieto kategórie určujú vplyv danej telesnej ambry na telo človeka.

    Nadbytok Boreji môže vyvolať nervovú podráždenosť, zvýšený artériálny tlak, hromadenie plynov v črevách a aj zmätok v myšlienkach. Je to preto, lebo Boreja je zhodná so vzduchom. A ak sa pohyb vzduchu neblokuje nijakými prekážkami – ako napríklad nad hladinou oceánu – tak vietor naberá takú silu, že poľahky vzniknú ničivé uragány.

    Nedostatok Boreji spôsobuje hynutie buniek, záporné a nepohyblivé javy, ale rodí aj nebezpečnosť a neopatrnosť. V uzavretom priestore sa vzduch nemôže pohybovať a preto zatuchne.

    PERYŇA je tá sila či energia, ktorá vzniká vďaka dynamickému vzájomnému pôsobeniu vody a ohňa. Voda aj oheň symbolizujú transformáciu, premenu, v čom je zároveň na prvý pohľad uložená aj zhoda medzi týmito dvomi silami. Ale inak sú si protichodné, voda a oheň sa jeden na druhého meniť nemôžu. Zato sú však schopné vzájomne meniť jeden druhého a jeden bez druhého sa nemôžu zaobísť v žiadnom biologickom procese.

    Na fyzickej úrovni sa Peryňa prejavuje vo forme fermentov, ktoré zabezpečujú varenie stravy a hormónov, ktoré regulujú proces metabolizmu. Na psychickej úrovni táto sily transformuje elektrochemické impulzy na konkrétne myšlienky. Prebytok Perine môže vyvolať pálčivú bolesť a hormonálne rozladenia a podráždenie či búrlivé emócie. Nedostatok Peryne vedie j zlému tráveniu, sťažuje procesy myslenia a spomaľuje metabolizmus. Toto všetko je obsiahnuté v ôsmych kategóriách tejto sily, ktoré pôsobia na organizmus: Peryňa horúca, ľahká, tekutá, jemná, rýchla, nepríjemne páchnuca, mäkká a priezračná.

    VELESNICA – je rovnováha vody a zeme. Na jednej úrovni Velesnica sú bunky, ktoré tvoria tkanivo nášho tela a na druhej strane to sú kvapaliny, ktoré zabezpečujú výživu a celistvosť týchto klietok. Podľa zákonov Zdravy je prebytok Velesnice vedie k nahromaďovaniu hlienu. Ak postavíme variť vodu na veľmi silný oheň, tak vyvrie a hrniec zhorí. A ak nalejeme do hrnca veľmi veľa vody, tak vyprskne a zahasí oheň.

    Ak do hrnca s vodou vložíme jemný riečny piesok, tak tieto dve látky sa nezmiešajú jedna s druhou, piesok si sadne na dno hrnca. Ak by sme chceli dosiahnuť rovnomerné rozloženie piesku a vody, tak to môžeme dosiahnuť jedine za trvalého miešania. Velesnica je podobná presne takémuto procesu. Zabezpečuje rovnováhu v nosových dutinách a priestore nosa, v pľúcach a hrubom čreve. V psychickej sfére sa táto telesná ambra môže prejavovať tvrdohlavosť či neústupčivosť. Nedostatok Velesnice vyvoláva suchotu v dýchacích cestách, pálenie záhy sprevádzané nedostatkom slizu, ktorý ochraňuje steny žalúdočno-črevného traktu spôsobeného škodlivým pôsobením kyseliny žalúdočnej šťavy a neschopnosť sústrediť sa.

    Ak sú tri telesné ambry vyvážené a nachádzajú sa v stave harmonickej rovnováhy, tak s naším zdravím je všetko v najlepšom poriadku. Slovanská Zdrava hovorí, že Boreja je charakterizovaná týmito vlastnosťami: žírnosť, chladnosť, ťažkosť, stabilnosť, hustota, hladkosť; Peryňa a Velesnica podporujú celistvosť živého ľudského organizmu v jeho normálnom stave a spájajú sa jedna s druhou takým spôsobom, aby podporovali v človeku celistvosť jeho bytosti aj silu jeho zmyslových orgánov, čo sa prejavuje zdravým výrazom tváre a dlhovekosťou. Choroba vzniká iba vtedy, keď nastane nerovnováha medzi týmito tromi silami. Spravidla tá telesná ambra, ktorá je v tele najsilnejšia má zvyčajne najväčšiu tendenciu sa zväčšovať, tak človek má najväčšiu náklonnosť k tým chorobám, ktoré sú priamo spojené s najsilnejšou telesnou ambrou.

    Aby sa človek stal naozaj zdravým je potrebné sa naučiť kontrolovať všetky elementy prastarých živlov, lebo tieto určujú základ individuálnej telesnej ambry: Vzduch, Voda a Oheň.

    Opis cvičení na nastavenie vyváženosti Boreji, Peryne a Velesnice prinesieme nabudúce. Zatiaľ nám postačí vedieť, že hoci svet je plný rozličných názorov, jedine Zdravomyslie a odporúčania našich Predkov sú zárukou toho, že ideme správnou cestou.

    Niečo však predsa. Dnes sme odklopení množstvo plastov. Ako vieme, plasty sú vyrobené z ropy, ktorá je základom civilizačného „pokroku“, pokroku ničenia Prírody vrátane nášho zdravia. V pohľadu Véd je ropa hnojom Zeme. Veď každá živá bytosť má vylučovací systém. Hlavné je zamerať sa na životodarný pulz – a to sú žily Zeme, v ktorých prúdi krv Zeme – VODA. Voda bývala v našej kultúre vždy živá, dnes predávaná voda v plastových fľaškách je sotva taká. Je to vlastne krv zabalená v hnoji… môže to byť zdravá kombinácia? Okrem toho, videli ste niekedy, žeby voda čakajúca na predaj v plastových fľaškách v hypermarketoch sa nejako „zakaľovala“ čo by mohlo byť svedectvom prítomnosti živých organizmov v jej vnútri? Sotva, veď predtým, ako sa táto „tiežvoda“ dostane k spotrebiteľovi je ošetrená rádioaktívnym žiarením, aby naozaj všetko v nej bolo zahubené – a naši zdravie hľadajúci fanatici ju pijú dnes na každom rohu – ale reklama robí zázraky…

    Vieme, že voda je jedno z najlepšie programovateľných médií – hoci toto v nedávnych rokoch spopularizoval Japonec Masaru Emoto, nie je to japonský vynález, je to prastará múdrosť našich Predkov. Čo je však dôležitejšie, takúto vodu si môžete – aspoň v základnej podobe – pripravovať aj sami. Samozrejme, neukladajte ju do „hnoja“, ale – ako vidno na obrázku do sklenenej alebo hlinenej nádoby. A na väčšine Slovenska stačí voda z vodovodu, aj keď najlepšie bude si nosiť vodu z prírodných prameňov. Je oveľa kvalitnejšia ako sterilná rádioaktivita zo supermarketov. Porozmýšľajte a prídete na veľa vecí sami.

    Nikto to dnes nemá ľahké ani ťažké zároveň. Dnes si mnohí povedia, že čítanie o našich Predkoch, učenie sa prastarej tradície je veľmi zaujímavé, ale… nemôžu sa vlastnej tradícii naplno venovať. Veď musia zabezpečovať rodinu peniazmi, veď u nás sa nedá pripravovať na veci, ktoré prídu… možno iba niekde v Rusku a podobne. Nuž, prežitie nie je povinné. Ukončime tieto úvahy na dnes citovaním Bruce Leeho: Či myslíš, že sa dá, alebo si myslíš, že sa nedá – vždy máš pravdu.

  • KAZACKA ZDRAVA ČASŤ 3.

    Už sme si povedali o princípoch a základnom rozčlenení Kazackej Zdravy. Ostáva nám teda ešte dokončiť tému príkladom niekoľkých cvičení, ktoré však – samozrejme – nemôžu nahradiť samostatný kurz či inú formu praktického nácviku. Ako pri všetkom ostatnom, podávame tú iba zásadné princípy, t.j. informácie. Múdrosť musí každý nadobudnúť osobnou skúsenosťou, lebo ako povedal už L. N. Tolstoj: „Nemožno nikoho naučiť, možno iba naučiť sa“. Veď o tom je zodpovedné využívanie slobody, ktorú nám dali naši Bohovia. Nie podľa zákona a presne tak, ako chce nejaký Pán, ale zo slobodnej vôle a na základe Múdrosti Predkov. Len tak môžeme znovu nastoliť Rodové zriadenie.

    Pozrieme sa na niekoľko základných cvikov, ale predtým nezaškodí si pripomenúť niekoľko súvislostí, ktoré nám lepšie priblížia jeden z účelov Zdravy. Je to schopnosť sa brániť navným bytostiam, ktoré nás „požierajú“.

    Na obrannej obálke bežného človeka je možné uvidieť napríklad larvy, ktoré v hojnom množstve prebývajú v astrále. Sú schopné sa nielen prilepiť k človeku, ale aj zrásť s ním, t.j. s jeho navným telom. Sú to parazitické bytosti, ktorých tvar pripomína osemnohú chobotnicu alebo medúzu. V starých spisoch ich Mudrci nazývali aj neodbytnými duchmi.

    Larvy môžu pochádzať z astrálneho priestoru, ale môžu byť aj činnosťou čiernych mágov, či myšlienkami samotných ľudí. Prisajú sa k ľuďom a vysávajú z nich životnú energiu, ktorou sa kŕmia.

    Smoliari a ožrani majú na svojich navných obálkach množstvo lariev. Ich množstvo postupne mení ich charakter. A takto sa mohutné, osemnohé, tmavosivé larvy stávajú silnejšie a silnejšie. Narastú tak, že už nemajú miesta na svojom pánovi a prechádzajú na druhých ľudí. Šíri sa nákaza. Larva sa prisáva a začína vplývať na svojho nového nositeľa presným, špecifickým spôsobom. A tak nový nositeľ začína napríklad pravidelne piť, život sa mu začína rúcať a sám sa stáva šíriteľom navnej nákazy. Ľudia v jeho prítomnosti začínajú byť nevedno prečo podráždení, a ak to trvale pokračuje, tak ho začínajú opúšťať. Ich čisté vibrácie odpudzujú temné podstaty a nútia človeka – hoci intuitívne – vystupovať zo vzájomných vzťahov.

    So smoliarmi je lepšie sa nestýkať, ale ak sa tomu nedá vyhnúť, tak treba piť živú vodu (pripravenú zo zmesi vôd horských prameňov), meditovať, opakovať si, že nikdy nebudeme takí, ako tento smoliar.

    Larvy vytvárajú samotní ľudia svojimi negatívnymi emóciami, strachom, bolestivými aj neriadenými predstavami. Hroznú „príšeru“ možno vytvoriť dokonca iba zhliadnutím hororového filmu, obzvlášť ak takýto film vidia stovky ľudí. Keďže je vytvorená kolektívnou obrazovou predstavou, tak bude ešte dlho strašiť deti, či nervovo labilnejších ľudí a nebude dávať spokojne spávať.

    Citlivejšie reagujúci ľudia (aj vďaka okamžitej situácii) môžu larvu aj uvidieť či pocítiť. Každý si určite spomenie na také pocity, napríklad ako keby mu niekto sedel na pleciach a tlačil ho k zemi, alebo ako čosi sedí v jeho vnútri a núti ho v nejakej situácii niečo povedať, alebo niečo urobiť. Ba sú ešte aj horšie stavy. Niektorí sú priam hnaní urobiť niečo hrozné, ich podstate úplne cudzie – ale zastaviť sa to nedá. Tento stav je taký naliehavý, že neskôr sa človek sám sebe diví, ako mohol niečo také urobiť, či čo i len na niečo také pomyslieť.

    Neraz sú to činy, ktoré by mohli byť charakteristické napríklad pre nejakého vášho známeho, ale určite nie pre vás. V Rusku je príslovie: с кем поведёшься, от того и наберёшься. Nuž a tak „naberáme“ larvy. Ako keby nám nestačili naše vlastné, začíname ešte „kŕmiť“ aj ďalšie. Ale oni rastú a rastú. Ale to už potom nie sme my, postupne už ONI začínajú riadiť nás.

    Larvy alkoholu nám môžu celý deň vnucovať želanie si vypiť a uvoľniť sa. Iné – zdalo by sa „neškodné“ larvy nabádajú na lenivosť či obžerstvo. A tak ľudia jedia a jedia – a potom hľadajú všakovaké preparáty na chudnutie a „super business“ je na svete.

    Larvy môžu preberať tvar v závislosti od obrazotvornosti človeka. Najčastejšie sa podobajú na to, čoho sa  človek bojí, alebo čo mu nedá kľudne žiť.

    Larvy sa dajú ničiť pasívne, t.j. zamietaním ich a kontrolou svojich emócií. Ak takýto človek začne tvrdo na sebe pracovať a bude neústupne pracovať na dosiahnutí svojho cieľa, tak larva sa začne scvrkávať až odpadne. Ale sú aj efektívnejšie spôsoby. Dajú sa spáliť aj ohňom sviečky spolu so správnymi modlitbami a zariekaniami. Odpájajú sa od našej obálky, prehoria skrz-naskrz a viac sa nevrátia. Obzvlášť dobre to vidno pri práci s voskom. Vylievajú sa také figúry, že ich môžeme aj smelo rozoznávať názvami.

    Ak by sme to chceli premietnuť do praktickej roviny, tak sa pozrime na niektoré životné situácie. Napríklad na stav, keď človeka používajú. Teda, keď ním raňajkujú, obedujú a večerajú, t.j. keď mu odoberajú energiu. Väčšina takýchto ľudí je dobrých a často im je ľúto iných ľudí. Často vypočujú sťažnosti starej babky, ktorá si pospomína až na šťastné detstvo. Popritom sa unavia a dlho si nevedia usporiadať myšlienky. Potom v práci vypočujú sťažnosti kolegu – napríklad na zvyky šéfa. A poľutujú kolegu či kolegyňu. Jednoducho ho udržiavajú v mysli a snažia sa podporiť ho či ju v každej potrebnej minúte, ale neskôr pocítia, že ich vlastný entuziazmus kdesi zmizol. Postupne nestíhajú robiť svoju vlastnú prácu načas. Doma sa vynorí najskôr malý konflikt a človek začína v mysli rozoberať aj to, čo mu povedala žena, čo jej odpovedal, či to bolo správne, či to malo byť tak rýchlo a podobne. Už sa neteší na návrat domov a začína sa ozývať svedomie. A keď ešte ochorie dieťa…

    Ak sa takéto situácie často opakujú, tak sa medzi takýmto človekom a inými vytvárajú očami neviditeľné linky, po ktorých však cirkuluje energia. A príde okamih, keď sa človek stane obeťou a jeho energiou sa začnú „kŕmiť“ iní. A ak sa niekto začne kŕmiť vašou energiou, tak začne od vás všetko preberať. Dobré aj zlé. Jeho problém sa stáva aj vašim.

    Keď začnete napríklad v práci fungovať ako naivný Samaritán, tak pri počúvaní problémov iných ľudí postupne do vás vnikajú a „prepracovávajú“ vás cudzie emocionálne informácie. Pripájate na seba človeka, pretože sa mu otvárate svojim súcitom. A otvára sa jemná linka, po ktorom začína odchádzať vaša energia. Ten, kto sa vám stále žaluje sa stáva spočiatku nie veľmi badateľným energetickým vampírom. Ak ho stále počúvate, v mysli pracujete s jeho problémami a ľutujete ho, tak mu vy sami posielate vlny svojej energie spolu s horúcou túžbou mu pomôcť.

    Aj keď si to neuvedomujeme, je to starostlivo vypočítaný mechanizmus na postupné ničenie ľudí, ktorí majú Svedomie a súcit, ale už nie poznanie o súvisiacich aspektoch a energiách. Tvarom svedomie chýba, takže takto si na dlhú dobu pripravili „stravu“ z tých, ktorým v minulosti povraždili Predkov. A títo ich kŕmia a kŕmia.

    Keď sa už raz takéto neviditeľné linky vytvoria, tak sa vytvoril trvalý kontakt:

    Teraz už im stačí napríklad zatelefonovať, pohovoriť si, alebo iba jednoducho pomyslieť a myšlienkou požiadať o pomoc. Linka sa aktivuje a vaša energia odchádza.

    Postup vyzerá asi takto:

    Človek, ktorý má problém či poruchu a zdravý človek.

    Pri vzájomnom kontakte sa ich energetické obálky stretávajú a prebehne vzájomné preniknutie, cudzia situácia sa stáva známou aj s cudzou bolesťou a problémom. Čím má človek s problémom či poruchou bližšie k zdravému človeku, na ktorého sa obrátil, tým jasnejšie sa zdravý človek s problémom oboznamuje a tým silnejšie sa snaží do problému vniknúť.

    Problém – označený čiernym bodom – sa stáva „majetkom“ oboch:

    Na vzdialenosť sa obaja stávajú nositeľmi problému ak ho neriešia. Ale ak si to nový nositeľ aj nevzal za svoje, t.j. ak to ani nechcel riešiť, je to už jedno. Na nejaké obdobie sa taktiež stáva nositeľom cudzieho problému, pričom pôvodný majiteľ sa ho už „zbavil“.

    Ak je to silný človek so silnou energetikou a ak sa naučil nevpúšťať do seba cudzí bôľ, tak cudzí čierny bod zo svojho poľa vytlačí a bude čistý. Ale ak si nedá pozor, tak so svojim bôľom príde druhý, tretí a začnú postupne „nakladať“  na neho svoje problémy. Na tento stav platí staré ruské príslovie: „nabral sa cudzích trampôt ako pes bĺch“.

    Ak má človek silný imunitný systém, dobre vyvinutú energetiku, silné pole či už vďaka modlitbám a pravsláveniam alebo praxou jogy, alebo sa aktívne zaoberá ozdravovacou praxou Zdravy, tak jeho pole buď prepracováva cudzorodé vniknutia alebo ich vytláča. Lebo ak nie, tak energia cudzej choroby postupne preniká do fyzického tela a vzájomne pôsobí s bunkami orgánu, vnáša do nich deštrukciu a vyvoláva novú chorobu.

    Ak chorého človeka lieči celiteľ, tak môže používať na podporu aj lieky, či už na chemickej alebo bylinkovej báze. Keď už spomíname celiteľa, tak si povedzme, že to je človek, ktorý lieči chorého na troch úrovniach, nie iba jednej, ako dnešní lekári. Všetky choroby sa liečia na fyzickej, energetickej a Duchovnej úrovni. Jedine takto je zaručený správny výsledok. Liečenie na fyzickej úrovni predstavuje „materiálne“ odstránenie dôsledkov problému: napravenie polámaných kostí, vypudenie škodlivých látok z organizmu a podobne. Ak si to uvedomíte zistíte, že dnešní lekári nie sú „nad“ celiteľmi, ale spravidla ostávajú na fyzickej úrovni nápravy. V našej kultúre to boli napríklad „kostipravi“. Keď je odstránený fyzický dôsledok, tak celiteľ pristupuje k obnoveniu energetického tela človeka, obnoveniu jeho energetického tela. Tu by sme mohli poznamenať, že takto sa „zadáva“ karmická úloha – problém z minulosti sa „založí“ do energetického tela tak, že sa zablokujú určité energetické kanály alebo centrá, ktoré „spôsobia“ človeku ten problém, na ktorý musí v tomto živote zamerať svoju pozornosť a napraviť ho. Takto človek, ktorý sa dostane hlboko do tokov svojho energetického tela (napr. prax jogy) si môže v podstate „vymazať“ negatívnu karmu aktiváciou plného toku všetkých kanálov a čakier energetického tela. Ale neradujme sa vopred – koľko ľudí dokáže naozaj tvrdo na sebe pracovať? Ďalšia súvislosť je, že hoci východné školy hovoria veľa o nejakých 9 či 12 energetických kanáloch, my ich máme 144 – 72 na pravej strane a 72 na ľavej strane. Presnejšie povedané, máme potenciál ich mať. Naša evolúcia – člena Veľkej Rasy – nie je možná bez práce na rozvoji Rodu. Nám sa „nové“ kanály otvárajú pri každom narodení dieťaťa. Teda bez detí je u väčšiny ľudí našej Rasy evolúcia nemožná.
    Celiteľ teda môže aktivovať celistvosť energetického tela – ale to spravidla dočasne. Človek sám musí na sebe začať pracovať – je to ideomotorická činnosť, t.j. súčinnosť určitých fyzických praktík a používania predstavivosti v pozitívnom smere.

    Tretia hladina je Duchovná. Pod Duchovnosťou v tomto smere rozumieme „správanie sa“ k živatmám, ktoré tvoria naše telo. Každá živatma bunky je samostatná bytosť, t.j. každá bunka má rozum. Duchovne vyspelý človek sa teda k svojmu telu chová ako dobrý hospodár, t.j. za odvedenú prácu svojich „poddaných“ náležite a načas „platí“. Znamená to, že všetci poddaní dostávajú správnu stravu, t.j. výplatu, vždy načas. Okrem toho dostávajú aj akési „prémie“, „koncoročné a podobné“ odmeny atď. Takto vedome vedieme tie živatmy, ktoré súhlasili, že ich budeme viesť ako vodca na ceste evolúcie vpred. Dnes sa však ľudia chovajú k svojim „poddaným“ ako nemilosrdní otrokári. Namiesto vzájomného rešpektu vynucujú z tela všetko na doraz. Následkom toho sú „vzbury otrokov“, ktorí nedostávajú to, čo mali sľúbené – a nastupujú choroby. Všetko je navzájom prepojené a nedá sa dlhodobo zneužívať. O správnej strave sme už neraz hovorili, ale pripomeňme si ešte ďalší aspekt. My sme predurčení sa stať Bohmi. Jedného dňa – v závislosti od našej evolúcie – budeme mať vlastnú Slnečnú sústavu. Obyvatelia budú naši dnešní „poddaní“, t.j. živatmy, ktorým sme sľúbili spoločnú evolúciu a tak ich vedieme vpred, nahor. Ale budeme ich viesť stále? Ak budeme po smrti krodovaní – t.j. naše mŕtve telo bude spálené, tak všetky živatmy odchádzajú spolu s nami. Ak sa však dáme kresťansky pochovať, tak naše živatmy sa „rozídu“. Niektoré vstúpia do ríše zvierat – bunky zjedia červíky, iné do rastlinnej ríše – bunky sa stanú súčasťou rastlín a pod. Nuž, sľub sme nesplnili a ponechávame ich tak – je to zrada. A keď príde čas novej materializácie, tak budeme potrebovať nové materiálne telo, a teda nové živatmy. A tieto sa budú pýtať, čo sme urobili s predchádzajúcimi – bol dôvod na to, aby sme ich nevzali so sebou? A tak „dostaneme to, čo bude“ – čo sa samozrejme odzrkadlí aj na našom „novom“ telesnom zdraví.

    Vráťme sa k liečeniu. Ak chorý dostáva na podporu liečenia liek, tak tento – ak je správne vybraný – sa musí hodiť aj vlastnosťami svojho poľa. Aj lieky majú svoje vibrácie a polia, ktoré sa dajú merať rôznymi spôsobmi, napr. kyvadlom. Pri súlade poľa lieku sa rýchlosť liečenia značne zvyšuje.

    Pre bunky je však najprijateľnejší liek z byliniek. Bylinky sú živé organizmy, ktoré reagujú na bolesť, na zmenu prostredia, na to, v akom počasí a čase dňa boli zozbierané, aká bola pri tom fáza Mesiaca. Pravda väčšina týchto parametrov nie je braná do úvahy pri priemyselnom zbere a dnes ich vedia pripraviť iba profesionálni bylinkári. Ale aj napriek tomu sú práve bylinky tým najlepším spôsobom na zbavenie sa bolestí, najmä chronických.

    Ale ani tí, ktorí sa zaoberajú liečiteľstvom  – celitelia, lekári a pod. – nie sú automaticky uchránení pred energetickými útokmi. Nebezpečenstvo vzniká najmä pre malé deti. Z lekára môže prejsť na dieťa „špinavé pole“. Podľa toho, akého je charakteru, tak prechádza čiastočne alebo úplne:

    Jasnovidec vidí špinavým poľom „napadnutého“ človeka asi takto:

     Na obrázku však vidno, že cudzí vplyv, bôľ a problémy sa svojim vzhľadom líšia od vlastného poľa človeka. Preto ich je možné zistiť, vyviesť z poľa a zničiť. Ale to len za predpokladu, že vniknutia sú nové. Čím sú staršie, tým je vyššia pravdepodobnosť, že prebehne vzájomná difúzia s poľom napadnutého subjektu, nastal prienik do silnejšie materializovaných vrstiev a nakoniec priamo do fyzického tela, čoho následkom bude zmena štruktúry poľa orgánu a vznik rozličných chorôb. Preto brániť seba a svojich blízkych pred takýmto niečím je mimoriadne dôležitá činnosť.

    Oblasť energetického pôsobenia na ľudí je veľmi široká, takže nemôžeme v plnom rozsahu nahrádzať celú náuku. Preto – ako ostatne vždy – prinášame skôr prehľad encyklopedického charakteru, ktorý však už môže napomôcť na ceste ďalšieho hľadania. Preto si ešte pred konkrétnymi technikami Zdravy uveďme ešte niekoľko príkladov, z ktorých niektoré tak hlboko vnikli do nášho jazyka, že si už ani neuvedomujeme, čo pôvodne znamenali.

    Prijať úder na seba
    Toto je možné nielen v doslovnom význame. Náš osud, t.j. naše „vrecúško karmy“ sa nachádza v našom energetickom systéme, teda neustále dostávame to, čo nám pripravili pri našej materializácii na Zemi. Takýto úder osudu môže jasnovidec vidieť asi takto:

    Úder môžeme dostať ako reakciu, t.j. ak sme urobili niečo také, že nám to bolo zarátané ako „zločin“ (v staroslovienčine a aj dnešnej ruštine je zločin jednoducho „zlý čin“, teda niečo ako hriech), tak prichádza karmická reakcia. Môže nás aj zničiť. Ak sa vieme orientovať, tak môžeme úder prijať na seba, ale môžeme sa aj ukloniť, uhnúť a presmerovať úder na iného človeka – toto je však už skôr oblasť pôsobenia čiernych mágov. Kresťanský egregor je vlastne oblasťou pôsobenia takéhoto mechanizmu. Pretože Jahve – napriek tomu, že sa prejavuje ako tri osoby, t.j. ako otec, syn a duch svätý – nič netvorí a ani nikdy netvoril, nevytvoril ani našu Dušu. My patríme – aj keď to väčšina ľudí ani netuší – do egregorov našich prastarých Rodov. Tam boli vytvorené aj naše Duše. Kresťanský egregor je priestor, v ktorom možno prenášať „majetok“ jedného človeka na druhého tak, že vzniká dojem, že niečo vzniklo z ničoho. Je to možné preto, lebo na Zemi dnes žije obrovské množstvo kresťanov, a tak ak Jahve na jednom konci od kohosi čosi vezme – načo bude tento reagovať „Pán dal, Pán vzal“ – tak to môže dať inému na druhom konci. A tak na jednom konci niektorí ľudia viditeľne ekonomicky či zdravotne prosperujú, ale na „neviditeľnej“ strane to niekto musel „zaplatiť“. A hoci neraz si myslia, že je to vďaka ich „spravodlivým“ skutkom, po smrti príde čas na zúčtovanie a „navrátenie“ toho, čo neprávom zobrali iným. Preto ako v Budhizme tak vo Védach je zázrak záporný pojem. Doslovne ide o „nástroj“ temného Sveta. Pretože niečo nemôže vzniknúť z ničoho (čo je všeobecný Kon), tak Jahve už vôbec nemôže vytvoriť dobro, ktoré je mu cudzie. Paraziti navyše nikdy netvoria, oni sa iba zmocňujú cudzieho. A ak teda „Boh“ niečo dobrému kresťanovi dal a on to prijal (bez ohľadu na to, že „nevedel“, že to bolo odobraté inde inému kresťanovi ), tak určite príde čas to „odpracovať“ – u Jahveho doma… v Pekle. A tak hoci zázrak jednému bez akejkoľvek práce či zásluhy dáva, na druhej strane to musel niekomu , kto na tom pracoval, zobrať. A život bez tvorivého budovania nie je doménou Veľkej Rasy… presne opačne. Kto pracuje pre blaho Rodu ten má – aj materiálne – ale kto nepracuje nemá odkiaľ mať, iba ak mu to „poskytol“ Jahve.

    V súvislosti s kresťanským egregorom vari ani netreba zdôrazňovať, že živenie a uchovávanie v mysli myšlienky o tom, aký „chudáčik“ bol Ježiško, ktorý za neho trpel a ako sa mu len za to „odvďačiť“ vytvára presne tú situáciu, ktorú sme pred chvíľou opísali vo vzťahoch medzi ľuďmi. Myšlienka vytvára neviditeľnú energetickú linku medzi „dobrým kresťanom“ a druhou stranou (kto by tam mohol byť?), cez ktorú tento mechanizmus spoľahlivo funguje už dlhú dobu. Stačí „zavolať“… a kresťan „dobrovoľne“ dáva.

    Keďže ide o mágiu, tak je dobré vedieť, aký je rozdiel medzi Bielym a Čiernym mágom. Čierny mág na svoju „prácu“ používa iné sily – nie svoje. Aby však dosiahol čo potrebuje, tak ich núti konať to, čo on sám chce dosiahnuť. Je to niečo podobné, ako keď chcete vycvičiť psa, aby strážil váš dvor. Môžete ho uviazať na reťaz, trápiť a biť, až sa nakoniec stane divým a bude napádať všetko, čo by vošlo do vašej záhrady. Má to však ten háčik, že ak sa takýto divý pes odtrhne z reťaze, tak zabije aj svojho pána, ktorý ho iba týral.

    Biely mág na rozdiel od Čierneho používa svoju vlastnú silu na dosiahnutie cieľa. Ak potrebuje použiť silu inej bytosti, tak sa s ňou dohodne – teda koná s rešpektom voči iným bytostiam a uzatvára dohodu, nie donucovanie. Ak sa o psa dobre staráte a venujete sa mu, tak vám bude strážiť váš majetok s radosťou a z vďačnosti, nie z donútenia.

    Vráťme sa k prijímaniu úderu. Ak človek preberie na seba ranu a vysporiada sa ňou, zosilnie. Veľmi často sa však začne žalovať svojim blízkym: priateľom, žene, matke a oni všetci začnú rozmýšľať nad tým, ako by mu pomohli, teda ako by prijali tento úder na seba, čo môže vyzerať napríklad takto:

    Rodičia však často zakrývajú svoje deti sami sebou, a to v doslovnom, aj prenesenom zmysle:

    Ich myšlienky vytvárajú nad dieťaťom ako keby striešku. Vďaka takejto ochrane už dieťa nebude zasiahnuté ranou, presnejšie už nie priamo.

    Byť posadnutý myšlienkou
    Čiasi silná, ostrá myšlienka sa môže prebiť cez obálku iného človeka a vstúpiť do vedomia. Takto nastane ako keby naprogramovanie človeka na špecifickú činnosť, úkon či problém. A pokiaľ človek takúto úlohu nerieši, alebo nevykoná patričnú činnosť, tak bude mu „sedieť“ v mysli.

    Je to jeden z najhorších prípadov, pretože funguje cudzí program, ale človek karmuje. Môže ísť aj o činnosť smerujúcu k smrti a ľudia s takýmto energetickým prielomom môže aj zošalieť. Ak takáto myšlienka dlho a aktívne na človeka pôsobí, tak človeku môže ak rozdeliť vedomie. Jasnovidec vidí napríklad niečo takéto:

    Stáť na vlastných nohách
    Tento výraz používame najčastejšie v súvislosti s mladými ľuďmi, ktorí dokončili štúdiá a začínajú sa samostatne živiť. Takýto mladý človek je spočiatku podporovaný svojím najbližším okolím, najčastejšie rodičmi: 

    Ak by takéhoto človeka prestalo okolie podporovať, tak klesne, t.j. môže odísť zo školy, stratiť prácu a podobne. Nestojí na vlastných nohách.

    Ak takýto človek bude mať plnú, nepoškodenú obálku, tak bude mať dostatok síl a energie na to, aby neklesol nadol, tak sa dostane na energetické nohy:

    Keď na človeka začnú pôsobiť problémy či nešťastia, tak jeho obálka sa začne silne prehýbať, či priamo spúšťať sa nadol:

    Niekedy to môže byť až v takej miere, že klesne až pod zem. Možno si spomeniete na rozprávky z detstva, kde Bohatier bojoval so zlým obrom. Bohatier udrel obra palicou po hlave, a tento klesol po kolená do zeme.

    Býva aj tak ťažko, že až nohy „neposlúchajú“, chodiť je zaťažko. Ľudia dokonca ako keby sa znížili aj čo do výšky:
     

    Zmenilo sa naše vnútorné videnie, takýmto sa stáva človek bez „napojenia“, bez aury nad hlavou. Ak takémuto človeku pomôžete, tak sa „znova postaví na nohy“:

    Keď sa človek „zlomí“
    „Zlomený“ človek je taký, ktorý čosi ťažké prežil, čosi ho do čohosi vtiahlo alebo silno otriaslo. Hoci na fyzickej úrovni zmenu nevidno, na jemnohmotnej úrovni je zmena viditeľná:

    Už vieme, že každá čakra ako keby liečila špecifickú oblasť života a činnosti človeka. Každý problém preto zasiahne sebe zodpovedajúce energetické centrum. Čím je energetický úder silnejší, tým nastane silnejší prienik obálkou na zodpovedajúcom mieste a tým silnejší je uhol náklonu obálky. Problém zdravia býva taký vážny a neočakávaný, že človeka zlomí. Aj je jeho obálka prerazená v oblasti prvej čakry, ktorá ovláda životné funkcie, tak sa nakloní dopredu:

    Môže dôjsť až k obnaženiu hlavy:

    Človek pod takýmto zásahom môže vykonať veľa zla, pričom od otrasenia si nič nemusí uvedomovať, ba dokonca môže sa pokúsiť si aj siahnuť na život.

    Profesionálna sféra zasahuje druhú čakru. Môže ísť o bankrot či stratu zamestnania. Obraz takéhoto vplyvu je podobný ako v prvom prípade – tiež môže dôjsť až k obnaženiu hlavy:

    Čím je energetický úder silnejší, tým sa vytára väčšia diera v oblasti čarky, presnejšie v oblasti „Striebornej ríše“. A ak človek nezvládne úder, ale vezme ho tragicky, tak sa zlomí. Ak to zvládne, môže mu zľahka klesnúť obálka, ale uchová si vplyv na všetky ostatné čakry:

    Ale akonáhle bol úder zasadený a problémy tejto úrovne budú pokračovať, tak človek začne mať problémy s pohlavným ústrojenstvom.

    Ťažko je tým, ktorí ostali bez roboty a prostriedkov, ale takýchto je dnes veľa. Ak bude počet neúspechov pribúdať, diera v obálke sa bude zväčšovať a obálka sa bude nakláňať viac a viac. Za špecifických podmienok preráža problém diera na špecifických miestach obálky. Napríklad u karieristov nastáva prieraz v oblasti srdca (Medenej ríše) a zlom nastane v oblasti prvej čakry. Ale pri prieraze v oblasti Medenej ríše sa už ťažko niečo ovláda – sily už nestačia:

    V melodramatických filmoch sa hovorí: zlomil si mi srdce. Ale niečo také sa stáva aj v živote. Oblasť Medenej ríše je oblasťou ľúbosti, náklonnosti, koníčkov, vernosti, práce, ideálov. Keď úder zasiahne túto oblasť, tak sa všetko rúca, srdce sa dostáva pod tlak, stráca sa dych. Nie náhodu práve na tejto čakre nosievame oberegy:

    Keď je úder veľmi hlboký, tak môže poškodiť čakru, čo sa prenesie na srdce a môže napríklad nastať infarkt – umrieť v okamihu.

    Lož, negatívne emócie okolitých ľudí, nemožnosť dokázať svoju pravdu ak človeka očiernili, alebo do tváre povedané svinstvá môžu zasiahnuť oblasť štítnej žľazy, ktorá je umiestnená v komunikačnom centre človeka, už v Zlatej ríši:

    Človek sa môže uzamknúť, stať nezhovorčivým. Môžu vznikať angíny, rakovina hrtana, poškodiť sa štítna žľaza. Tie miesta, ktoré sa nachádzajú hneď nad oblasťou línie prierazu a na samotnej línii sú v tom čase veľmi strádajúce.

    A ešte čakra Čelo zo Zlatej ríše, ktorá je základom pripojená na hypofýzu. U jasnovidcov je nebezpečenstvo, že budú zasiahnutí energetickým úderom a môžu navždy stratiť svoje jasnovidecké schopnosti. Všetky silné zážitky či „užívanie si situácie“, zlé myšlienky – obzvlášť tie, ktoré vedú k porušovaniu zápovedí Bohov a Predkov, nesprávne zaobchádzanie s prijatou informáciou a podobné veci tiesnia funkcie čakry:

    A prichádzame k deviatej čakre, Rodniku. Nie náhodou práve táto oblasť je blokovaná negatívnymi energiami čiernych mágov – kresťanov. Cirkevná kliatba cielene zasahuje túto oblasť a práve Obrad Menorečenia ju odblokováva. Takéto cirkevné prekliatie narúša spojenie s egregorom Rodu a presmerováva energetickú linku na kresťanský egregor – na oblasť planéty Eden v Temnom Svete.

    Tento – aj keď neúplný – súhrn sme uviedli preto, aby sa vyjasnilo nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí z útokov navných bytostí. Kedysi to bola neoddeliteľná súčasť našej prastarej Kultúry. Teraz jasne vidíme o čo vlastne kresťanom ide, ak nám zobrali možnosť sa takto brániť.

    Vieme, že každá čakra vytvára svoje telo, ale vieme aj to, že počet tiel je v skutočnosti oveľa väčší, a preto ich rôzne Rodové školy triedia podľa svojho. Je to preto, lebo takto využívajú obrazotvornosť na to, aby sústredili myseľ na ten aspekt, ktorý práve potrebujú použiť. Takže vôbec neurobíme chybu, ak povieme – čo je aj pravda – že vnútri každého z hlavných 9 tiel existujú ešte ďalšie telá, ale základné členenie ostáva nemenné. Takto – napríklad vo forme matriošky – je táto skutočnosť ľahšie predstaviteľná aj deťom.

    Kazaci používajú termín Vedogon – už ho poznáme – čo je súhrn viacerých tiel. Nazývajme ich mentálne, astrálne a éterické. Obklopujú a prestupujú fyzické telo. Vedogon má svoje hranice, formy a rozmery:

    Aby sme nadobudli správne návyky predstavme si, že vnútorná hranica vedogonu je cca 40 cm. Ak je ďalej výborne, ak menej, človek začína chorľavieť. Ak sa vnútorná hranica zníži na vzdialenosť 20 cm od tela, tak človek sa nachádza v smrteľnom nebezpečenstve. Túto hranicu nám ukážu aj mnohé známe pomôcky – napríklad kyvadlo. Vnútorná hranica zodpovedá éterickému telu a svojim tvarom kopíruje fyzické telo.

    Vonkajšia hranica je hruškovitého tvaru, nad hlavou formuje „ostrie Ducha“. Ako už vieme, práve preto sú tradičné bojové helmy slovanských Víťazov v tomto tvare. Okrem vyjadrenia sily Ducha má tento tvar ešte jednu vlastnosť. Bráni prenikaniu myšlienok a predstáv mimo mysle bojovníka – čo je v boji neoceniteľné. Ak sa dobre prizriete mnohým kresťanským chrámom – najmä tým, ktoré vytvorili „just for us“, Slovanov a Árijcov zistíte, že ich kopuly majú rovnaký tvar. Nuž, im určite nejde o to, aby nám posilnili Ducha. Tieto kopuly uzatvárajú kontakt na Vyššie Sily – oni predsa nikdy nechceli, aby sme sa s našil Bohmi a Predkami spájali – a to ani náhodou. Takže aj tento „detail“ kresťania starostlivo zneužili.

    Vonkajší rozmer vedogonu siaha u bežných ľudí priemerne od 3 do 6 metrov a rovnako sa meraním dá zistiť. Nad 6 metrov už ide o ozaj mimoriadne osobnosti. Priestor medzi vnútornou a vonkajšou hranicou je vyplnený astrálnou obálkou, ktorá je vizuálne zistiteľná – často ju volajú auRa. Hoci tieto telá nasledujú jedno za druhým, zároveň sa aj prestupujú. Ani vedogon nie je „úplne všetko“. V každom prípade však s ním už môžeme reálne pracovať.

    Silu vplyvu tiel si môžeme predstaviť asi ako závislosť od ich veľkosti. Čím je telo väčšie a objemnejšie, tým má väčšie možnosti. Napríklad fyzické telo dokáže vplývať iba na seba, ale napríklad éterické (energetické) telo ho riadi.

    Toto všetko uvádzame preto, aby si to každý vedel predstaviť, a teda bol schopný s tým začať pracovať. Práve vedomým využívaním ďalších, jemnohmotných tiel sa môžeme dostať ďaleko za možnosti fyzického tela.

    V tejto súvislosti si zopakujme ešte raz energetické toky a centrá, ktoré v nás pôsobia. Začneme výrazom „Jar“, hlavným, najsilnejším energetickým centrom. Práve v jeho oblasti sa nachádza Duša. Podstatou Jara je energetické srdce, ktoré Slovania volajú Jar-lo a Árijci Anahata. Samotný Jar je zároveň Medená Ríša, jadro Vedomia, ktorá obsahuje oblasť fyzického srdca spolu so slnečným pletencom. Všimnite si tento výraz – slnečný pletenec, alebo latinsky plexus solaris – dodnes nedokázali odstrániť Slnko (Jarilo) z tejto oblasti! V Jare sa stretávajú všetky energetické toky, ktoré nás podporujú a na nás vplývajú. Pozrime sa na ich smery a dynamické charakteristiky z pohľadu potrebného pre naše účely. V tejto etape sa nám budú hodiť dva základné toky: vertikálny a horizontálny.

    Vertikálny tok prechádza skrz nás pozdĺž chrbtice. Delíme ho na zostupujúci, t.j. tok Slnka a vystupujúci, t.j. tok Luny. Aby sme ich mohli aktívne využiť, tak si musíme zapamätať ich smery a časy, kedy sú najsilnejšie.

    Zostupujúci tok – Priamy Kozmický – vstupuje skrz čakru RODNIK, t.j. v oblasti nad temenom a pohybuje sa v smere hodinovej ručičky, t.j. „po Slnku“, teda v smere POSOLOŇ (zľava doprava):

    Tento tok je aktívny v prvej polovici dňa do cca 14 – 15 hodiny poobede. Zosilňuje sa VÝDYCHOM a vystupuje cez čakru ISTOK, odkiaľ postupuje smerom k stredu Zeme.

    Zostupujúci tok ovplyvňuje činnosť centrálneho a periférneho nervového systému, psychiku, endokrinný systém, prináša z Kozmického priestoru programy a myšlienky, upokojuje fyzickú aktivitu, stimuluje myslenie, znižuje tlak v artériách.

    Vystupujúci tok – Odrazený Kozmický – vstupuje skrz čakru ISTOK, postupuje nahor v smere proti hodinovým ručičkám – KOLOVRAT, t.j. sprava doľava:

    Tento tok je aktívny v druhej polovici dňa, keďže od Zeme odrazeným Kozmickým tokom. Zosilňuje sa NÁDYCHOM a vystupuje skrz čakru RODNIK smerom k Slnku.

    Vystupujúci tok posilňuje fyzickú silu, tonizuje oblasť tráviaceho traktu, srdcovo-cievneho systému, oporno-pohybového aparátu, zvyšuje tlak v artériách. Spolu so Zostupujúcim tokom podporuje činnosť vylučovacieho systému, pohlavného ústrojenstva, posilňuje kožno-vlasovú pokrývku tela.

    RODNIK a ISTOK sú akési modulátory, ktoré menia vibrácie Zostupujúceho a Vystupujúceho toku na našu individuálnu energiu „Sob“. Dnešný problém je to, že tieto čakry sú často uzavreté, a to z rôznych dôvodov. Keď sú zakryté, tak rušia Vystupujúci (Istok), alebo Zostupujúci (Rodnik) tok. V najťažších prípadoch ide o kresťansko-cirkevné kliatby a Rodové tresty. U kresťanov už vieme o čo ide, a Rod trestá za porušenie Zápovedí Bohov a Predkov, t.j. ak nepracujeme na vývoji vlastného Rodu. Všetko toto sa nakoniec „materializuje“ v ochoreniach fyzického tela, ba až smrti. A Kazacka Zdrava je tu práve nato.

    Horizontálny tok je energia tvorená našou Zemou. Šíri sa paralelne k povrchu Zeme v rôznej výške. Dáva telu silu, posilňuje zmysly, zabezpečuje zrodenie potomstva. Tok môžeme deliť na vstupujúci do tela sprava-zľava a spredu-zozadu. Miesto vstupu je tiež Jar; cez jeho prednú bránu – v centre hrude – a zadnú bránu – oblasť medzi lopatkami.

    Jar je základom Zdravy. Je to začiatok a koniec, roztiahnutie a stiahnutie, pulzácia srdca a samotnej životnej energie, bod odpočítavania našej bytosti.

    Pri práci s myšlienkovým obrazmi energeticko-informačných tokov musíme mať na zreteli, že vo Vesmíre neexistujú uhly a priamky, ale vlny, kruhy a špirály. Vlna uložená do koordinát času vytvára trvalo pulzujúcu špirálu, ktorá sa v priestore tu skrúca, tu naťahuje. Vytvára ako keby kyvadlo.

    Takže môžeme začať s nácvikom obrazotvornosti. Preberieme si iba základné ideomotorické cviky, ktoré však neskôr nájdu uplatnenie nielen pri ozdravovaní, ale aj v boji.

    CVIČENIE „DÁŽĎ“
    Postavte sa priamo tvárou k Slnku alebo v tú stranu, kde by Slnko malo v tej chvíli byť. Chodidlá umiestnite paralelne na šírku pliec, kolená zľahka ohnuté tak, aby boli uvoľnené bedrá a pás. Plecia trošku dvihnuté, čím sa sníme napätie v chrbtici, ruky voľne spustené. Hlava zdvihnutá nahor, ale bez napínania šije. Predstavte si, že v oblasti čakry Čelo máte vnútornú obrazovku. Na tejto obrazovke si zobrazte ľahký, mäkký, teplý, ale tonizujúci dáždik striebornej farby ako sa približuje k vašej hlave.

    Pri vdychu sa snažte hlavou a plecami vojsť do tohto toku.

    Pri výdychu spúšťajte potôčiky dáždika po prednom povrchu tela až nadol k špičkám, odkiaľ sa zlievajú na Zem. Váha je prenesená na špičky. Zopakujte 1 až 3 razy. Potom obmývajte naraz oba bočné povrchy tela. Rovnako pri vdychu sa vťahujte do toku, pričom sa môžete aj zľahka zdvihnúť na špičky. Pri výdychu zlievame tok z vonkajších, bočných strán chodidiel, pričom je na ne prenesená váha.

    Zopakujeme 1 až 3 razy. Potom budeme presne takýmto spôsobom pracovať so zadným povrchom tela, pričom tok zlievame na Zem z piet, na ktoré aj prenesiem váhu.

    Nakoniec takto vyumývame aj vnútorný priestor tela a tok zlievame z vnútorného povrchu cez vnútorné strany chodidiel. Pri omývaní vnútorného priestoru je dobré zľahka stočiť chrbticu tak, aby sme videli, ako sa spomedzi stavcov vymýva čierna, ťažká kvapalina a steká po kostrči na Zem. Zopakujeme 1 až 3 razy. Po ukončení cvičenia zľahka vytrasieme telo a končatiny.

    Pretože na povrchu ostáva negatívna energia, tak cvičenie neprevádzame tam, kde ostávame. Najlepším podkladom je zem, tvrdším podkladom ako betón a pod. Trvá dlhšie, kým sa negatívna energia odstráni. Môže to trvať od 5 minút aj do 72 hodín.

    Tento cvik sa používa ako súčasť prípravy aj zložitejších cvikov a bojových techník. Neskôr – po získaní skúseností – sa cvičenie môže upravovať. Naučíte sa obmývať všetky povrchy tela naraz. Taktiež si môžete zobraziť seba pri prvom prechode v tmavej, čiernej farbe. Pri druhom prechode už máte sivú farbu a posledným prechodom ostávate úplne biely.

    Ďalej, pri cvičení sa zlaďujeme s rytmami vesmíru, čo realizujeme náležitým dýchaním. Môžeme použiť dýchací rytmus 4-2-4, t.j. 4 údery srdca nádych, 2 údery srdca zadržanie, 4 údery srdca výdych. Pre zistenie rytmu srdca je najvhodnejšie priložiť ukazovák a prstenník na bočnú časť hrdla, kde najjednoduchším spôsobom môžeme zistiť tep. Podržte palce na pulze a začnite dýchať v rytme najskôr 4 údery nádych, 4 údery výdych. Pokračujte 3 až 5 minút. Čísla nie sú vyberané náhodne, ide presný, harmonický číselný rad. Nás v tejto etape zaujímajú čísla 2, 4 a 8. Predkovia nám odovzdali toto tajomstvo v takomto tvare: na náš nádych na 4 údery srdca sa Vesmír rozširuje, na náš výdych na 4 údery srdca sa Vesmír zmršťuje. Ak túto rezonanciu narušíme, tak človek stráca silu, ochorie a umiera. Cvičením v tomto rytme sa učíme spoznávať rytmus a harmóniu Makrokozmu a presne z tohto Tvorivého priestoru začíname čerpať energiu namiesto jej vyťahovania zo svojich blížnych. 4-4 (nádych-výdych) je bežný Vesmírny rytmus. Robí nás bodrejšími, aktivizuje, dáva energetické vplyvy.

    Hudba čísel je vibrácia. Vibráciou je reč, vietor, atóm, slnečné svetlo, cykly dejín, sila Ducha, pohyb Galaxií… do nekonečna, ktoré je samo osebe tiež vibráciou. Majme na pamäti, že každý orgán, každý systém nášho tela má svoju vibráciu, harmonizujúcu s pulzáciou kozmických objektov Slnečného systému. Ak si osvojíme tento princíp Jednoty, tak sa môžeme naučiť sceľovať seba, a pri vyššej úrovni aj iných.

    Takže použijeme základný rytmus: 4 údery srdca nádych – rozšírenie; 2 údery srdca zadržanie dychu – pokračujeme v rozširovaní; 4 údery výdych – zmrštenie; 2 údery zadržanie dychu – koncentrácia v centrálnom bode Jaru – a dookola. Cvičme 5 až 7 minút.

    Neskôr môžete skúšať rytmus 8-4-8-4.

    A aby sme to „vybalili“ kompletne, tak pri nádychu a výdychu počas cvičenia sa budeme ešte pohybovať ako „kyvadlo“ formou rotácie bedier. Nádych „vťahuje“ vystupujúci tok energie cez ISTOK, teda na jeho posilnenie budeme krúžiť bedrami v smere Kolovratu (proti smeru hodinových ručičiek). Výdych posilňuje zostupujúci tok energie, ktorý vstupuje cez RODNIK, teda počas neho budeme krúžiť bedrami ako kyvadlom v smere Posoloň, t.j. v smere hodinových ručičiek.

    CVIČENIE „ČERTOG“ alebo „OKOLIE“
    Výraz „Čertog“ je podobne ako slovo „čert“ odvodené od slova „črta“ (na Východe Slovenska dodnes „čerta“), t.j. hraničná čiara medzi dvomi realitami. Slovo môžeme ponímať aj ako hranicu či deliacu čiaru. Naši Predkovia týmto slovom označovali prechod zo Sveta Javi do Sveta Navi. Teda zo Sveta ľudí do Sveta (najčastejšie temných) bytostí. Svet Navi je obývaný bytosťami, ktoré z tej alebo onej príčiny nemajú fyzické telá, t.j. nie sú spôsobilé sa v plnej miere uspokojovať materiálnym tvorením. Väčšina týchto bytostí Navi je voči ľuďom nepriateľská a nenechajú si ujsť nijakú príležitosť vojsť do ľudského tela a naviesť ho na také hriechy ako je hnev, závisť, podlosť a pod.

    Naši Predkovia vedeli brániť seba a svoj životný priestor (domy, osady, zvieratá, vedogony…) pred takýmito útokmi. V domácnostiach sa najviac používali špecifické gestá, zaklínania, zariekania, ornamenty či rozličné  zobrazenia. Na obranu svojho psychosugestívneho priestoru (vedogonu) sa naučíme používať vždy na začiatku cvičebného komplexu cvičenie „Čertog“, teda svoje bezprostredné „Okolie“.

    Pri cvičení budeme vychádzať z dvoch sakrálnych obrazov: kruhu, resp. sférického telesa (gule) a kríža a už vieme, že nemajú nič do činenia s kresťanstvom. Sféra symbolizuje zosilnenie, „občrtanú“, t.j. obkreslenú hranicu Vedogona. Funkciou kríža, ktorého centrom je Duša prebývajúca v Jare (centrum oblasti srdca) je zosilniť silu individuálne energetickej sféry a učiniť hranicu Vedogonu absolútne nepriechodnú pre sily Navi.

    Je dobré, ak počas vykonávania cvičenia Čertog zvučí v našom srdci modlitba k Predkom či pravslávenie.

    Pri samotnom cvičení stojte priamo, nohy na šírku pliec, nastavte sa na obranu svojho životného priestoru. V mysli si vytvorte vôkol seba sféru a potom do nej umiestnite kríž (obrázok hore).

    Toto cvičenie je organicky zviazané s posilnením – pri nádychu s Vystupujúcim tokom, pri výdychu so Zostupujúcim tokom, ku ktorým sa – samozrejme – pridáva sila pravého a ľavého toku Zeme.

    Vychádzame s postoja, kde hlava a plecia majú snahu ťahať sa nahor, chodidlá sa „korenia“ v zemi, ruky sú spustené dole a pred sebou ich prekrížime dlaňami tak, aby boli na sebe preložené ukazovák a prostredník. U mužov je navrchu pravá dlaň, u žien ľavá. Prsty takto vytvárajú „ostrie“, ktoré presekáva priestor.

    Pri nádychu spojíme ruky a dvíhame ich nahor, nad hlavu, pričom zľahka vyťahujeme telo; od oblasti pupku sa horná časť tela naťahuje k oblohe, spodná časť sa ťahá k Zemi, čím sa vytvára „natiahnutie“.

    Pri výdychu v bodu Rodnik (Zenite) rozdelíme ruky na strany a plynule ich spustíme do východzej polohy tak, aby sa znovu skrížili palcami v bode Istok (Nadir). Najdôležitejšie je v tejto fáze ideomotoricky (silou predstavivosti) doslovne prerezať „ostrím rúk“ okolitý priestor, čím si „občrtáme“ sféru bieleho striebra, ktorú si takúto aj predstavujeme. Týmto existuje Biela Sféra. Teraz pri nádychu z bodu Istok vystreté a prekrížené ruky dvíhame k bodu Rodnik, s výdychom ich spúšťame nadol po tej istej dráhe do Istoku. Takto silou mysle a pohybom tela vytvárame vertikálnu časť kríža, ktorý je rovnako Bielej farby Striebra.

    Pri nádychu znovu vystreté a skrížené ruky dvíhame nahor, ale iba do úrovne hrudi, t.j. prekrížime Bránu Jarla. Pri výdychu ruky roztiahneme do strán v horizontálnej rovine. Potom – s nádychom – ruky horizontálnym pohybom vrátime do bodu centra Jaru, t.j. na úroveň centra hrude. Týmto sme vytvorili priečku kríža. Pri výdychu spojíme dlane spolu, zohneme ruky v lakťoch a zľahka nakloníme hlavu vpred, čím vytvoríme postoj „modliaceho sa“. Niekoľko sekúnd vnútorným zrakom prehliadame obranu, ktorú sme vytvorili. Všetko je v poriadku. Môžeme pokračovať. Nijaké bytosti Navi – alebo povedané dnešným jazykom negatívne nabití elementári – nás nemôžu znepokojiť. Posilnili sme si energetiku nášho tela. 

    Treba doplniť, že do svojho Vedogonu môžeme „umiestniť“ všetky bytosti, ktoré chceme chrániť – napríklad deti alebo zvieratká. Je pružný, t.j. je to zároveň akási sieťka, ktorá všetko dokáže udržať spolu bez ohľadu na to, kde sa fyzicky nachádzajú. Vždy však má bielu farbu.

    Najlepšie výsledky dosiahneme synchrónnou prácou predstavivosti, dýchania a pohybu tela. Vytvárame energeticko-astrálno-mentálneho fantómu nášho hrubohmotného tela. Ramenám kríža (ako vidíme na obrázku) zodpovedajú štyri charakteristiky priestoru. Je to výška, dĺžka, šírka a hĺbka. Keďže sme si „navykli“ na trojrozmerný svet, tak cvičenie Čertog môžeme považovať za mystický kľúč, ktorý otvára prístup k uvedomeniu si seba v štvorrozmernom energeticko-informačnom priestore. Cvičenie vykonáme raz, bez opakovaní, ale s maximálnou koncentráciou časti vedomia na obraze ohraničenej sféry.

    Náš Vedogon takto „umytý“ dažďom a zosilnený Čertogom sa rozprestiera v priestore. Je čas ho prebudiť, umiestniť v priestore, pripraviť na nahromaďovanie čerstvej energie pre úspešnú, radostnú cestu životom. Na takéto ciele slúžia ďalšie cvičenia, na ktoré nemáme teraz priestor.

    CVIČENIE NA ZOSILNENIE OBRAZOTVORNOSTI: ŠTÍTY

    Toto cvičenie nie je iba jednoduchý nácvik predstavivosti, ale diferenciáciou farieb, ich pohybu a pulzáciou myšlienkového obrazu cvičenie dynamizuje a posilňuje prácu energetických centier Vedogonu. Pred týmto cvičením najskôr vykonajte cvičenia Dážď a Čertog.

    Pozrime sa na najbežnejší tvar slovanského štítu:

    Najskôr si pospomínajme sa naše školské roky. Na časy, keď jasný obraz prvej lásky vznikal ako jasný obraz v snoch, odrážal sa v srdci akýmsi zvláštnym záchvevom. Ak objekt našej ľúbosti nám neopätoval žiadnu pozornosť, tak na hrudi bolo veľmi ťažko, neraz až bolestivo, síce silno, ale zároveň aj akosi radostne. Ľúbosť je tá najväčšia sila vo všetkých troch Svetoch a dokonca aj za ich hranicami. Takto pracuje Srdce – čakra Prsia, Jar-lo – miesto, kde prebýva Duša. Blažení sú tí, ktorí si zachovali schopnosť otvárať svetu svoje srdce aj v zrelom veku. Takéto bytosti prinášajú Božie Svetlo do súmraku nášho veku. Ak môžete, vybavte si túto silu, ktorá vytvárala také jasné obrazy v našej mysli.

    Predstavme si okrúhly slovanský štít. Pre naše účely nech je s takýmto vzorom:

    Stojte priamo, zľahka kolísavo (vo Vesmíre je všetko vždy v pohybe), alebo môžete aj pohodlne sedieť, no tiež v nepatrnom kolísaní. Zatvorte oči, ale snažte sa, aby neboli zavreté úplne. Je potrebné, aby časť vedomia vzájomne pôsobila s okolím a aby len jeho malý segment cvičil so zobrazovaním myšlienok. Nenapínajte sa a cvičte s pohodou. Silou vôle si vytvorte myšlienkový obraz štítu a umiestnite ho na vonkajšiu hranicu vedogona. Približné „parametre“ štítu sú: priemer 1,5 metra, vnútorný, malý priemer má rozmer približne vašej hlavy. Farba štítu je neutrálna, t.j. belasá, priezračne béžová či ľahko sivá. Potom v mysli zafarbite vnútorný priemer na farbu prvej čakry – Istoku – t.j. na čierno. Udržte túto predstavu farby po 10 až 15 úderov srdca.

    Potom pri nádychu rovnomerne rozlejte čiernu farbu po veľký priemer, teda zafarbite celý štít. Nenechávajte obraz statický, snažte sa ním rotovať na stranu Kolovrat aj Posoloň.

    Pri výdychu zrýchlite rotáciu, pri nádychu ju zľahka spomaľte. Zmena pohybu rotácie musí prebehnúť bleskurýchlo. Potom pri výdychu skoncentrujte farbu z veľkého priemeru do malého a udržiavajte obraz 10 až 15 úderov srdca a tiež obrazom rotujte. Keď budete pracovať s ďalšími farbami, tak ich odtiene sa musia meniť od najsvetlejšej a najžiarivejšej až po najtmavšiu, najsilnejšiu, najsýtejšiu.

    Potom za výdychu oddeľte jasne zafarbenú sféru od štítu a za nádychu ju preneste do čakry Istok. Nadýchnite sa a zľahka rozširujte čiernou vibráciou aktivovaný Istok.

    Pri výdychu vráťte Istok do pôvodného stavu. Potom sa odpojte od myšlienkového obrazu tak, že pri nádychu zdvihnite zľahka zohnuté ruky tak, aby dlane boli na úrovni očí a ruky sa prekrížili v oblasti zápästí. Potom pevne spojíme palce a prostredníky rúk tak, že sa pripravme na lúsknutie prstami. Pri výdychu rýchlo spustime ruky nadol a do strán, pričom lúskneme prstami. Takúto jednoduchý postup je účinný aj pri okamžitej obrane pred zoči, pri pokuse vám zobrať energiu, či ako spôsob na odpojenie sa od nepríjemných pocitov po ťažkom rozhovore či stretnutí.

    Po nacvičení si postupu v ďalšom pokračujte rovnakým postupom za sebou so všetkými farbami a čakrami zaradom. Zodpovedajúcu farbu prenášajte do zodpovedajúcej čakry rovnakej farby.

    V niektorých prípadoch možno požívať aj iné farby s cieľom previesť želanú aktiváciu. Napríklad cvičenie pre Istok je možné robiť aj s červenou farbou.

    Po poslednom cykle všetkých farieb musíme vykonať cvičenie Dážď.

    V žiadnom prípade neodporúčame udržiavať myšlienkové obrazy dlhšie ako 15 úderov srdca, ale na druhej strane sa nestavajte k cvičeniu ako strohej, predpísanej doktríne. Snažte sa mať z cvičenia pohodu.

    Cvičenia majú viac variantov, ale najskôr je potrebné sa naučiť správne pracovať s vytváraním myšlienkových obrazov a používať ich. Pre tento účel postačí dodržiavať pokyny tohto článku. Nezabúdajme, že „internetové“ cvičenia sú „málo“ účinné. Ak nebudeme fyzicky na sebe pracovať, ak nebudeme fyzicky vykonávať naše prastaré obrady, tak „internetové vysvätenie“ nikomu nič nepridá. Ale toto rozhodnutie musí učiniť každý sám za seba.

    Na záver zrýchlenej informácie o Zdrave si povedzme, že existuje aj špeciálna Zdrava pre slovanské ženy. Nie náhodou boli a sú tak všade žiadané.

  • BOJOVÉ UMENIA V NAŠEJ KULTÚRE

    Schopnosť bojovať je od pradávna prirodzenou súčasťou našej kultúry. Je síce pravda, že v našom prapôvodnom, Rodovom, t.j. kastovom zriadení je vydelená samostatná kasta profesionálnych bojovníkov – Víťazov – schopnosť bojovať je nutnou, ale nepostačujúcou podmienkou každého muža Veľkej Rasy.

    Ako to vlastne je s tými kastami? Mnohí si myslia, že patria do tej či onej kasty – veď, prirodzene – každý by bol najradšej čo „najvyššie“. No hoci každý z nás má nejakú náklonnosť k tej či onej kaste, podľa Véd v Noci Svaroga sme všetci Smerdi. Kto to je ten Smerd? Ako sme už uviedli v inom článku, je to v podstate vojak S MERnou Doľou zeme, t.j. bojovník s vymeranou časťou zeme. Nuž teda ten „obyčajný“ Smerd – typický člen kasty – vie, ako sa správne stravovať, ako správne spať, rozmnožovať sa a brániť. Teda z tohto jednoduchého výpočtu je zrejmé, že takéto kvality nemá vlastne dnes nikto. Vezmime si len to „jednoduché“ rozmnožovanie sa. Ak vieme, ako správne postupovať, tak do RODín sa nám materializujú Duše našich Prastarých RODov – lebo toto je naša povinnosť, umožňovať evolúciu členom našich vlastných Rodov tak, ako ju oni v minulosti umožnili nám. Ale ak to nevieme správne robiť, tak do našich rodín sa materializujú všakovaké iné bytosti – jaštery, t.j. Siví, alebo inak aj Tvari. Takéto dieťa síce po narodení vyzerá ako dieťa Rasy, ale rozdiel vidno napríklad vo vývoji plodu v lone matky. Dieťa Veľkej Rasy sa od počatia vyvíja ako Človek, na rozdiel od dieťaťa-jaštera, ktoré počas vývoja v lone matky prechádza fázami typickými pre jašterov – vidno mu aj žiabre.

    Štyri základné kasty nie sú vôbec vybraté náhodne. Svojou podstatou predstavujú evolučný vývoj člena Veľkej Rasy, t.j. Slovana alebo Árijca. Ako sme už neraz hovorili, každý z ľudských Rodov na Midgard-Zemi má svoju vlastnú evolučnú cestu. Podstatou učenia Ingliizmu je, aby sa každý vyvíjal v súlade s evolučnými požiadavkami svojho národa, t.j. belosi podľa Bielej cesty, žltokožé národy podľa svojej evolučnej cesty, čiernokožé a červenokožé národy zase podľa seba. Rovnako to platí aj pre evolúciu Sivých – majú ju opísanú v Biblii, Tóre, Talmude či Kabbale. Preberanie ciest iných národov – bez ohľadu na to, ako „ľubozvučne“ znejú či vyzerajú – znamená zastavenie vlastnej evolúcie – a za chyby sa platí, to je jednoduchá logika Karmy.

    Teda naša evolučná cesta – cesta je kľúčové slovo, lebo „oddych naveky v Raji“ nie je trvalá, t.j. nekončiaca evolučná cesta – je cesta Veľkej Rasy. To samozrejme neznamená, že národy s inou farbou kože nemajú svoje cesty. Naša Rasa je „Majiteľom“ Galaxie Perúnova Cesta a všetci členovia našich národov sú predurčení raz stať sa Bohmi – kedy je otázkou evolúcie a miliardy rokov nehrajú nijakú rolu. Toto je Biela Cesta (SaGa) opísaná v našich knihách – v Slovansko-Árijských Védach.

    Všetky kasty – ako jedna za druhou nasledujú – predstavujú evolučné (nevyhnutné) stupienky vývoja. Podľa ich charakteristík môžeme zistiť, do ktorej kasty „po správnosti“ patríme. Ak sa s týmto poznatkom pozrieme na seba a okolo seba, môžeme sa začať orientovať.

    Pre Smerda je typické, že „robí si svoje“, t.j. nestará sa o nič okolo seba, ide mu len o to, aby mal zabezpečené podmienky svojej existencie, ktorá nemá ďaleké obzory. Teda stačí mu robiť čo ho živí, mať kde spať a relaxovať, môže mať rodinu, ale nijako nie veľkú. Vie sa síce brániť, ale boj za spoločný záujem Rodov Rasy je pre neho „ďaleko za obzorom“. Musíme zdôrazniť, že to v žiadnom prípade nemusí byť hlupák alebo chudák bez majetku.

    Ves ide ďalej. Jemu nestačí iba jesť, spať, mať rodinu a relax, on sa spája s ľuďmi spoločných záujmov dokopy. Vytvárajú organizácie v rámci svojich záujmov, organizujú sa a majú spravidla veľkú rodinu. Dávajú do poriadku svoje okolie a v zásade ich spoločnosti či spoločenstvá prekvitajú. Platí, že ak Smerd dospeje k rozhodnutiu, že iba starať sa o svoje blaho nie je najmúdrejšie, lebo ak príde neúroda či kríza nemusí prežiť, tak sa môže stať Vesom a spoločenstvo Vesov začne hospodársky aj rodinne prekvitať.

    Jedného dňa však aj Ves zistí, že to, že sa stará o svoje záujmy, resp. že sa spoluzúčastňuje budovania blaha spoločenstva, do ktorého patrí nemusí znamenať veľa, lebo ak príde dobre pripravený nepriateľ, ktorý si navykol brať mocou čo chce, tak mu podľahne. Zbytočne teda budoval svoj blahobyt, keď iba dohliadať na svoje záujmy a prosperitu spoločenstva mu nezaručí, že aj napriek tvrdej a tvorivej práci si bude môcť on, jeho rodina a spoločenstvo naozaj užívať výsledky svojej práce. Musia byť schopní – ako spoločenstvo, nie iba každý za seba – sa zo zbraňou v ruke postaviť na odpor nájazdníkom a ubrániť sa. Aj Dobro musí mať Silu. Ako už vieme, samotné slovo PoMoc sa etymologicky skladá zo slov zachovaných aj v dnešnej slovenčine: POdanie MOCi. Len ten, kto má moc môže naozaj pomôcť. Žobrák nikomu nepomôže, iba ak do biedy. Takto sa teda Ves môže stať profesionálnym vojakom, Víťazom. Víťaz nie je iba boj, sú to aj vynikajúce organizačné schopnosti a rozhodnosť. Takýto ľudia by mali stáť aj na čelách národov – Dŕžav.

    Jedného dňa ale aj Víťaz zistí, že iba rúbanie hláv nepriateľa svet nezmení, namiesto jedných nepriateľov prídu ďalší. Takýto človek sa logicky jedného dňa rozhodne nastúpiť na cestu Múdrosti, stane sa členom kasty Mudrcov, t.j. ľudí, ktorí vedia a môžu kvalifikovane udržiavať podanie Predkov a učiť a odovzdávať ho ostatným členom Rodu. Nesmieme však zabudnúť, že to nie je človek „odtrhnutý“ od predchádzajúcich stupňov evolučného vývoja. Má za sebou tvrdú a tvorivú prácu, nemá problém so zbraňou v ruke porážať ľúteho nepriateľa, ale vie aj šíriť prastarú Múdrosť svojho Rodu.

    Teda v našej kultúre nemožno preskočiť nijaký evolučný stupeň. Kto má napríklad veľký majetok a myslí si, že na boj si niekoho najme a „nebude si tým špiniť ruky“ je na omyle. Znamená to, že ešte nedosiahol ani úroveň Víťaza, a teda určite nemôže patriť do kasty Mudrcov – nech číta akékoľvek múdre knihy. Evolúciu nemožno oklamať. Musíme prejsť všetkými stupňami vývoja vo Svete Javi. Len tak môžeme spôsobiť nárast svojho Navného tela a potom prejsť do neho a pokračovať v evolúcii vo Svete Slavi. To však zároveň znamená, že ak niekto dnes, v predvečer zničenia civilizácie „nepočíta“ s potrebou bojovať o prežitie a ani sa naň nechystá, určite túto skúsenosť ešte nenadobudol a sotva jej unikne. Práve preto sa vo Védach píše: „Chceš mier, chystaj sa na vojnu“. Výnimkou môžu byť iba veľkí Mudrci, ktorí sú tu vedome zhmotnení kvôli svojim úlohám. Môže sa stať, že ten, kto sa zodpovedne pripravuje na takúto skúsenosť už ju nebude potrebovať – všetko sa vyjasní na Sviatok Premien Koľadu tohto roku (21. december); ak tohto roku v máji už uvidíme hviezdu Maru sa severnej pologuli.

    S bojom a jeho následkami je spojených množstvo otázok. V skutočnom boji je nevyhnutné zabíjať – a za zabíjaním je hrozba narastania karmického dlhu. Na druhej strane, ak sa nebudeme schopní ubrániť, tak zbytočne tvoríme – nepriateľ nám všetko vezme a nás zahubí, alebo, čo je ešte horšie, nás zotročí. Budeme musieť prísť znova a raz tak či onak prekonať evolučne nevyhnutné nadobudnutie skúseností. Čo na to Védy?

    V Odinových Zápovediach je povedané, že kto nezakročí proti zlu stáva sa spoluvinníkom jeho ďalšieho šírenia a narastania. Znamená to, že každý človek Rasy musí byť schopný zakročiť aj násilným spôsobom tam, kde zlo existuje. Preto v našej tradícii musí každý muž vedieť bojovať a zaobchádzať so zbraňou. Výber zbrane je druhoradý a môže závisieť od okolností či doby.

    V boji dochádza k zabíjaniu nepriateľov. Čo o zabíjaní hovoria Védy? Zabitie človeka je čin, ktorý zbavuje iného človeka života. V našej tradícii je zabitie prípustné v šiestich prípadoch: keď sme napadnutí smrtiacou zbraňou, keď sa nás pokúšajú zabiť, otráviť, zobrať nám zem, zapáliť dom a silou nám odviesť ženu či deti.

    Z karmického pohľadu nie je dobré nepriateľov nenávidieť, lebo aj démoni majú v sebe čiastočku Najvyššieho – živatmu. Akurát si dobrovoľne vybrali temnú cestu. Musíme teda rozlišovať medzi zabitím ako výchovným „ukázaním správnej cesty“ a zabitím z nenávisti. V ruštine je dodnes výraz pre trest „наказание“, t.j. ukázanie správnej cesty a zastavenie tvorby negatívnej karmy. Musíme milovať aj nepriateľov, ale milovať nepriateľov neznamená, že im nemôžeme dať lekciu ukážky správneho konania. Sloboda každého človeka totiž končí tam, kde začína sloboda druhého človeka. Len kresťania prekrútili tento Kon a premenili ho na otrocký prístup: keď niekto niečo chce, tak mu všetko – ako správni otroci – máme dať. Takže milovať Najvyššieho aj v prípade živatmy Démona ÁNO, otrocké odovzdávanie nášho majetku kategoricky NIE.

    Z uvedeného vyplýva, že bojové umenie našich Rodov je veľmi rozsiahle. Iné požiadavky majú Smerdi, iné Vesi a iné Víťazi. Nemôžeme sa venovať všetkým smerom, dokonca to ani nie je kapacitne možné. Môžeme si ale priblížiť určité všeobecné zásady, ktoré boli v našej verejnosti považované za akúsi „abecedu“ boja, v tomto prípade boja bez zbrane. Veď naše telo samotné je zbraň, ktorú nám nikto nemôže vziať.

    Bojovať musel vedieť každý muž bez ohľadu na jeho postavenie. Vrastenie tejto požiadavky do našej kultúry znamená, že tradične sme rátali s tým, že sa budeme musieť brániť pred nepriateľmi. Veď ak nebudeme bovoať my sami – tak kto nás obráni?

    Naše zeme boli najčastejšie napádané križiackymi nájazdníkmi zo západu v zime. Keďže v dávnej minulosti sme žili v Lade s Prírodou, tak naše územia boli zarastené hustými lesmi. Po pokresťančení začala okrem likvidácie nášho národa aj systematická likvidácia Prírody – kde neľútostné rúbanie lesov je najbežnejšou súčasťou a trvá dodnes.

    Po pokresťančení našich zemí ostala ešte pomerne dlho nedotknutá krajina našich Predkov – dnešná Ukrajina, Bielorusko a samotné Rusko. Pretože naše zeme boli tradične porastené hustými lesmi, tak nájazdy západných vojsk najčastejšie používali vodné toky. V lete na lodiach a v zime po zamrznutom ľade. Naše vojská sa teda najčastejšie stavali na odpor kresťanským votrelcom na zamrznutom ľade riek, čo je jedno z najťažších miest na boj na život a na smrť.

    Tradične teda príprava našich ľudí pozostávala z bojov na ľade. Takto sme „zabili“ dve muchy jednou ranou. Neustále sme sa udržiavali v bojovej forme a vždy sme boli schopní bojovať v tých najťažších podmienkach. Ak si pozriete starší, ešte sovietsky film ALEXANDER NEVSKÝ uvidíte presne to isté – boj na snehu a zamrznutej rieke. Nie je to náhodná výprava.

    Uveďme si niekoľko základných techník či zásad veľmi populárneho pästného boja našich Predkov. Hoci sa môže niekomu zdať, že ide o nezmyselnú krutosť a vzájomné bitky ľudí, ktorí si inak nič neurobili, ide iba o neznalosť našej kultúry. Jednoducho platí „ťažko na cvičisku ľahko na bojisku“. Naši Predkovia nechápali pästné súboje „jeden na jedného“ alebo „stena na stenu“ ako vyjadrenie osobného nepriateľstva, aj keď, samozrejme, takéto prípady vždy existovali. Túto tradíciu musíme jednoducho chápať ako Našu Tradíciu a schopnosť cieľavedome sa udržiavať v pripravenosti aktívne sa zapojiť do obrany vlasti bez akýchkoľvek podmienok… lebo AK NIE MY TAK KTO? Žeby NATO..?

    Aby sme získali trochu väčší obraz, tak si musíme uviesť, že pästný boj je niečo ako keby „všeobecná kultúra“ všetkých mužov Rasy. Dnes, bohužiaľ, už ako tradícia prežíva iba na Rusi, t.j. v Rusku, na Ukrajine a v Bielorusku. Takže – aby sme neboli iba pesimistickí – chvála Bohom, že aspoň tam. Bez ohľadu na to, že dnešné príručky našich bojových umení kladú pôvod našich bojových umení len kdesi do začiatkov Sovietskeho Zväzu či nanajvýš kdesi okolo pokresťančenia Rusi – nedajme sa pomýliť. Bojové umenia sú pôvodnou súčasťou našej Kultúry – kultúry Slovanov a Árijcov – a tá je prastará. Je to jednoducho neoddeliteľná súčasť tradícií našich národov od nepamäti.

    Len pre úplnosť niečo o „sofistikovanejších“ bojových systémoch našich Rodov. Bojové umenie Kazakov Charakterníkov je tradičný SPAS. SPAS je svojou podstatou umenie riadiť a kontrolovať individuálny tok času a priestor. A kto dokáže riadiť ČAS dokáže vyhrať každý boj. „Manuálne“ detaily bojovej techniky sú druhoradé – kompletným cieľom a hlavnou „zbraňou“ je zapojiť do boja všetky naše telá, t.j. aj Navnú zložku nášho Ja. Tým samozrejme netvrdíme, že „manuálna“ zložka bojových techník je nepodstatná. Najvyšším umením takýchto systémov je „bezkontaktný boj“. Pre tých, ktorí to nikdy nevideli na vlastné oči to môže znieť ako rozprávka. Iní názor však majú napríklad tí príslušníci amerických špeciálnych jednotiek, ktorí mali možnosť si overiť efektivitu bojového umenia členov ruských špeciálnych jednotiek na spoločných cvičeniach. V princípe majú veľký – niektorí priam panický – strach z boja muža proti mužovi a z tých „Rusov v pruhovaných tričkách“, čo je asi najviditeľnejší vonkajší znak príslušníkov Specnazu, najlepších bojovníkov z armád sveta.

     Okrem Spasu jestvuje celý rad ďalších bojových systémov, ktoré všetky pochádzajú z prastarých Rodových tradícií – preto je ich tak veľa, ale preto sú aj také efektívne. V prvom rade sú naše, stavané na našu telesnú a Duchovnú konštitúciu. Ako príklad môžeme uviesť napríklad „Скарб“ (Система Казачего Рукопашного Боя); vynikajúci systém poradcu Ministra obrany Ruskej federácie pre špeciálne operácie Rjabka známy ako „Система“; ďalej nemenej známy systém legendy ruskej vojenskej školy bojových umení „Cистема Кадочникова“; tradičná „Буза“; „боевая система Гром“; „Белый Медведь“; známa je aj škola Kazačieho Spasu a bezkontaktného boja Rodu Belousova (obrázok dole), ktorý v oblasti Moskvy oficiálne zastupuje aj Kadočnikovov Systém a množstvo a množstvo ďalších bojových systémov.

    Takže vráťme sa k pästnému boju.

    Umenie pästného boja je založené na troch zásadných princípoch:
    Na umení biť;
    Na umení zasadiť úder, t.j. na schopnosti presúvať svoje telo v priestore;
    Na umení vydržať úder.

    Platí ale zásada kompletného „Triglava“ – s jedinou „položkou“ sa boj vyhrať nedá!

    Hlavnou úlohou všeobecne rozšíreného pästného boja bolo udržiavanie celej populácie v „bojovej pohotovosti“, t.j. aj bežní ľudia boli pripravení sa postaviť na odpor cudzokrajným, západným útočníkom.

    Tak či onak, táto tradícia je hlboko zakorenená v nás samých, a preto nečudo, že sa používala aj v každodennom živote ako spôsob vybavovania si účtov. Jedným zo zvykov napríklad „súdneho súboja“ bol zvyk, že menej skúsený účastník sporu mal právo prvého úderu. Zaujímavým faktom je aj to, že aj keď súboj prebiehal v tuhej zime, účastníci sa vyzliekali do košieľ.
    Štýlovou osobitosťou ruského, t.j. slovanského pästného boja – okrem špecifického postoja – je pevný štandard rúk, ktorý má svoju presnú „geometriu“ ľubovoľného pohybu, kde úplne chýbajú rozmachy či plavné gestá, ktoré sú tak typické napríklad pre čínske bojové umenia.

    Pozrime sa na základné postoje:


    Voľný postoj

     Úklon

    Uhnutie s rozmachom

    Úklon s odklonom na vzdialenosť

     Nízke uhnutie s rozmachom

    Skrut s úklonom

     Skrut

    Názvy častí tela z pohľadu cieľov zásahu:

    1. Do výšky
    2. Do sánky
    3. Na podstavec
    4. Do Duše (pod lyžičku)
    5. Do rebier
    6. Pod silu
    7. Do podväzu
    8. Do pivnice
    9. Do podolku

    Uveďme si aj základné typy úderov v boji:

    Krut je krátky bočný úder vedený v rôznych smeroch.


      Krut zboku zdola

     Krut zhora

    Krut zboku zhora

    Krut zboku

     Krut zdola

     Tuk (buchnutie)

    Capnutie

     Priamy zdola „zo švihu“

     Capnutie, tácka

    Priamy „zo švihu“

    Kat

     Rumba, blokový padavý úder

     Z rozmachu (z celej sily, zoširoka)

    Z krídla

    Pridajme niekoľko súvisiacich pohybov:

    Vystátie úderu alebo zákryt

    Vyvažované zakrytie

     Úklon

     Klasický úhyb

    Základný úder ruského pästného boja – rozkrývajúci alebo „do Duše“

    Nemôžeme si odpustiť jednu zásadnú poznámku. Mravnosti alebo charakteru sa nedá naučiť. Podľa našich tradičných meradiel bitka nie je technika, je to nehynúca vôľa, pevnosť, zúfalá zúrivosť a udivujúca životaschopnosť. Hoci to nie sú „technické“ pojmy, bez nich niet nášho, ruského štýlu.

    Prejdime si aj základné údery nohami:

    Úder nohou „z rozmachu“


    Glezňa

    Úder z podolia (zvyčajne sa zasadzuje na skloneného protivníka)


    Podseknutie

     Krížové podseknutie

     Bryk – „ťažká artiléria“ slovanského boja, prastará technika, ktorá vyjadruje charakteristické špecifikum slovanského štýlu boja nohami.

    BOJ „JEDEN NA JEDNÉHO“
    Svojou podstatou nejde o nič zložité. Častým bojom jeden na jedného (u nás tradícia prežila v termíne „ferovky“) sa zvyšuje schopnosť jednotlivca prežiť útok a naopak, zvrátiť bitku vo svoj prospech. Zmysel pre česť sa v dnešných pomeroch „nenosí“, a preto sa skôr stretávame s termínom „partiovky“, čím myslíme situáciu, keď si partia „tvrdých chlapcov“ počká na jedného, na svoju obeť. Tak či onak, pre dnešné „prostredie“ civilizácie je „prirodzený“ jav, že paraziti sa snažia žiť na úkor tých, ktorí tvoria. A tu máme pred sebou nevyhnutne dva spôsoby, ako sa so situáciou hrozby násilia vysporiadať. Veľa ľudí dnes navštevuje rôzne školy bojových umení, kde sa učia „zaručene najlepšie“ bojové umenie sveta. Nemusíme ani zdôrazňovať, že ide najmä o japonské, čínske či thajské systémy. Všetko vynikajúce, akurát že nežijeme ani v Japonsku, ani v Číne a ani v Thajsku… čo urobí takýto adept, keď je na ulici napadnutý skupinou násilníkov, ktorá si ho už vybrala práve preto, lebo ho považujú za ľahkú obeť. V takýchto prípadoch sa už „vykecať“ nedá – a problém je tu. A čo keď sme na ulici s deťmi, ženou, rodičmi či starými rodičmi? Utečieme? Alebo – čo je situácia dnes aktuálna – útočník, či útočníci sú pod vplyvom drog a necítia vôbec bolesť? A nemusíme ani pripomínať, že „excelentné“ techniky na ipon či aspoň wazari sú na ulici dobré akurát tak na… a sme späť pri prastarej zápovedi našich Predkov: „Kto keď nie my?“

    Na tomto mieste nemôže vypisovať celé príručky sebaobrany, ale spomeňme si telegraficky niekoľko momentov. Ak už sme napadnutí – zákerne, s rodinou, skupinou útočníkov a podobne – dnešný „štandard“ – tak rýchlosť a rozhodnosť konania sú neoceniteľné. Ak sa situácia zvrtla na holý boj o prežitie – alebo minimálne boj o tom, aby sme my, alebo naši blízki neprežili zvyšok života na vozíku či posteli – ostáva iba jedno pravidlo: prežiť. Vždy sa snažme využiť na boj všetko, čo sa v danom prostredí – kde sme boli napadnutí – nachádza. Stratégia by mala viesť k tomu, aby ste vy menili chod a dynamiku boja a minimalizovali možnosť, že protivníci použijú celý svoj „scenár“. Hlavne neukazujte svoj strach, nepreukazujte zbytočnú iniciatívu, ale ani neutekajte – čakajte na priblíženie sa protivníka. Bruce Lee hovoril: „Neutekajte: nech prídu“.

    Bite prvý a neočakávane. Neočakávaný útok je polovica úspechu. Preto vždy útočte neočakávane, ale aj sami buďte pripravený na neočakávané. Útok je najlepšia obrana. Preto akonáhle pochopíte, že bitka je neodvratná, bite prví. Netreba čakať až keď udrie protivník vás, alebo kým vám vrazí nôž do brucha.
    Keď vidíte, že pred vami je človek, ktorí sa pripravuje vás napadnúť, predbehnite jeho útok a zaútočte sami. Úder zasaďte „synchrónne“, „jedným machom“. Pojem „synchrónne“ znamená: keď sa približujete k protivníkovi napadnite ho rýchlo a rezko akonáhle to je možné, nepohybujte telom, nezastavujte dych pokiaľ vidíte, že nepriateľ si ešte iba nerozhodne vyberá ako vás udrie. Napadnite dovtedy, kým nepriateľ nie je rozhodnutý, a je možnosť poraziť ho „jedným machom“. Neustále trénujte, aby ste dokázali zasadiť úder v okamihu.

    Boj s jedným protivníkom. Takže, pred vami stojí protivník. Odhadnite ho. Ak je možné, určite jeho štýl boja a možnosti, ale nepodceňujte ho. Ak je značne vyšší ako vy, boj nablízko bude nevyhnutný. Smelo sa hoďte na neho a pokiaľ je možné, bite najmä do tela, rozkroku, do nôh, zvaľte ho na zem, čím ho zbavíte výhody výšky. Ak je protivník v porovnaní s vami nevysoký, ale územčistý, tak najrozumnejšie bude v takejto situácii ho držať na strednej alebo väčšej vzdialenosti. Bite nie iba rukami, ale ja nohami. Snažte sa k nemu nepribližovať.
    V každom prípade sa viac pohybujte, snažte sa dostať protivníkovi za chrbát. Týmto sa stanete pre jeho údery problematickým cieľom.
    Ešte jedno dôležité pravidlo: protivník, ktorý vás drží je sám skrytý, t.j. ak sa protivník nalepil na vás alebo vašu zbraň, využite to o to viac, ak máte voľné ruky.
    Vždy je potrebné používať taktiku, ktorá je protikladom tej, ktorú nasadil protivník (boxujte so zápasníkom, zápaste s boxerom). Je očividne nerozumné napádať bojovníka, ktorý sa dokáže efektívne uzavrieť. Rovnako takého, kto rýchlo a silno útočí nemá zmysel napádať bez prestávky. Prerušenie môže byť odpoveďou na rozhodný úder, ale rozhodný úder musí byť odpoveďou bojovníkovi, ktorý používa veľa fínt.
    Boj s jedným protivníkom môžeme rozdeliť na takéto etapy:
    Odhad (protivníka, podmienok a miesta boja, nevyhnutnosti boja);
    Neočakávané napadnutie protivníka;
    Odpútavajúce dotyky, možno s údermi;
    Rozhodujúci, hlavný úder (údery);
    Dobitie protivníka (udusenie, prelomy, dobíjanie nohami na zemi a pod.)
    Hoci táto schéma samozrejme nie je záväzná, vždy sa ju snažte dodržiavať. Hovoríme o boji o prežitie!

    Boj s niekoľkými protivníkmi. Pri napadnutí viacerými útočníkmi nesmiete prepadnúť strachu. Triezvo oceňte situáciu. Ak máte reálnu šancu na víťazstvo alebo niet na výber či si môžete alebo nemusíte vybrať boj – prijmite boj. Ale ak neexistuje nijaká šanca a ste sám, tak radšej utečte. Niet na tom nič hanlivého, je to iba taktika. Neskôr si nájdete možnosť sa stretnúť s každým s útočníkov osamote jeden na jedného.
    Ak ste už prijali boj, tak používajte všetko ako v boji jeden na jedného. Základnou úlohou pri boji s niekoľkými protivníkmi je trvalo viesť boj iba s jedným bojovníkom a nie so všetkými naraz. Preto sa pohybujte tak, aby jeden protivník nedával možnosť druhému vás udrieť, aby ste sa nachádzali na jednej línii. Nedávajte protivníkom možnosť dostať sa za váš chrbát, vždy držte všetkých v zornom poli, snažte sa postaviť chrbtom k stene alebo inej prekážke, ktorá vás zozadu ochráni. Ak zložíte ich lídra – ak taký medzi útočníkmi je – tak vaša šanca na výhru sa značne zväčší.
    Z protivníkov sa snažte vyradiť najskôr najslabších, čím sa postupne dostanete do boja jeden na jedného s najsilnejším. Nezacyklujte sa dlho na jednom protivníkovi, v danej situácii vaša úloha nie je zlikvidovať ho, ale dočasne znížiť jeho schopnosť bojovať. Neskôr sa k nemu vrátite. Zlomte mu ruku, nohu, vykoľte oko, bite po hrtane. Nezabúdajte na používanie podružných predmetov: palice, armatúry, fľaše, sklo – skrátka všetko, čo nájdete. Počas takéhoto boja o prežitie prejavujte neľudskú krutosť – podlomí to bojový duch útočníkov.
    Za každú cenu sa snažte predísť pádu na zem. Ak už sa to stalo, tak sa skrúťte do klbka, chráňte si rebrá lakťami a rukami tvár a hlavu. Vaši protivníci vás najpravdepodobnejšie spolu začnú kopať. Ak je možnosť, schmatnite jedného z nich za nohu, zvaľte ho, a ak vám to aj neumožní vstať, tak mu proste prehryznite hrdlo.
    Pamätajte na to, že z pohľadu nášho trestného zákona sa nachádzate v stave nevyhnutnej obrany. Útočníkov je veľa, môžu vás aj zabiť. Z pohľadu zákona však nesmiete dobíjať protivníkov po tom, ako už pre vás nepredstavujú hrozbu.

    Nech už trénujete bojové umenia akokoľvek, ak na základe ich použitia dokážete prežiť boj o život, ste v dobrej škole. Inak robíte niečo podobné ako iní v tenise či hre šachu. V našom tradičnom prístupe v tréningu slovanských bojových umení sa normálne cvičí situácia útoku dvoch, troch aj viacerých útočníkov naraz.

    STENOVÝ BOJ
    Tento štýl boja je dnes najviac charakteristický pre Rusko, Ukrajinu a Bielorusko. Je to nácvik skupinového štýlu boja, kde je rozhodujúci spoločný výsledok a nie iba úspech jednotlivca. V tomto sa zásadne odlišujú slovanské bojové systémy od západných. Nie jednotlivec, ale všetci.

    Stenový boj – dnes ho vidíme najviac u Kazakov – je súboj dvoch družstiev s cieľom obsadiť pole protivníka. Stena sama o sebe nie je cieľom, ale prostriedkom vedenia boja.

    Úloha steny je prekryť front, udržať protivníka na jeho polovici a postupne ho vytlačiť k „poľu“, obsadzovať priestor na manévrovanie a prielom. Musíme docieliť „strojovú“ monolitnosť ako charakteristickú črtu celej činnosti. Stratiť celistvosť zostavy znamená „otvoriť protivníkovi bránu“. Nuž hľa, preto je strojová jednota taká dôležitá. Dosahuje sa jedine cestou dlhých tréningov a presného určenia miesta každého bojovníka – veď prielom môže nastať nie iba v strede, ale aj po krídlach steny, a zároveň aj na mieste každého jedného bojovníka vybitého zo steny.

    Pretože tu ide prioritne o nácvik taktiky bojovej jednotky a nie jednotlivca, tak najčastejšie sa pravidlá boja dohadujú tak, že sa nedovoľuje biť do hlavy, kopať a vracať údery. Hoci pravidlá si každý nastavuje sám, spravidla je vždy dohodnuté vylúčenie bitia do hlavy. Ostatné sa môže stanoviť podľa potreby.

     Schematické zobrazenie bojovej skupiny v stenovom boji:

    Schéma zostavenia jednotky v stenovom boji:
    Opora – bojovník (1)
    Územie (2)
    „Záloha“ (3)
    Pole (4)

    FUNKČNÉ PÁRY ÚDEROV V PÄSTNOM BOJI
    V pästnom boji sú základnou takticko-strategickou zložkou funkčné dvojice úderov. Charakter boja, keď sa rozhodujúci úder zasadzuje na dva dotyky, môže byť nasledovný:

    Silný a vrtký protivník je schopný sa vkliniť do takéhoto útoku a prebiť ho, preto ho musíte udržiavať na krátkych, nepokračujúcich útokoch;

    Pohyblivý a vrtký protivník unikne vášmu útoku, preto nemá význam plytvať sily na predlžovanie útokov;

    Silný, územčistý protivník útočí, čím odkrýva možnosti pre váš útok;

    Pokračovanie predtým úspešne vedeného útoku koncentrovanými údermi s vložením maximálneho potenciálu sily;

    Rozšírený „prieskum bojom“.

    OTEC – SYN
    V klasickej škole boxu sa používa takzvaná nasledujúca funkčná dvojica pozostávajúca zo zádržného (ťuku) a priebojného úderu.

    V našom ponímaní rovnako používame dvojitý úder rôznymi rukami, čo je najtypickejšia črta pästného boja. Na rozdiel od klasického boxu ide o model „Otec-Syn“, t.j. o kombináciu spôsobom „vstup-podpora“. Otvorenie brány a vstup. V našom ponímaní nie je prvý úder ľahký. Nehráme o body.

    Základný úder býva zosilnený posunom hmotnosti vpred. Vykonáva sa oporným vykročením vpred tou istou nohou, ktorá ruka udiera.


    Priamy úder „s machom“


    Bočný úder zosilnený hmotnosťou

    „Poddych“ zosinený váhou

    Asi „najpopulárnejšia“ kombinácia „Otca a Syna“: pravý „z machu“, ľavý priamy tuk

    PRECHÁDZKA V DVOJICI
    Takto voláme dva nasledovné, čo do sily úderu rovnaké údery rozličnými rukami. Musia sa vykonať neprerušene a sú spojené spoločným vývojom a rovnakým tempom realizácie. Je to najsilnejšia kombinácia, ktorá realizuje prebitie protivníka a dosiahnutie prevahy síl.


    Ľavý priamy tuk, pravý priamy tuk

    POČKAJ MA
    Takto voláme následnú sériu dvoch úderov jednou rukou, ktorých úlohou je preniesť protivníka do obrany, alebo prekaziť jeho možný útok v počiatočnej fáze vývoja.


    Pravý „z machu“, pravý priamy tuk s úklonom vzad

    TRHANÝ GOLIER
    Je „hlavné jedlo“ z dvoch rozvrhnutých úderov rôznymi rukami. Údery nesú plnú silu telesnej konštitúcie útočiaceho, keďže sú posielané od bedier pohybom kolien a silným impulzom korpusu.
    V prechode od jedného úderu k druhému ruky realizujú dočasné zakrytie hrude zdvojenými a pružiacimi predlaktiami.


     Ľavý tuk, obrana korpusu zvedením predlaktí, pravý tuk

    Či sa už niekomu „páči“ alebo „nepáči“ bojovať, je to súčasťou našej kultúry. Znamená to, že nadobudnutie takejto skúsenosti patrí medzi „povinné predmety“ našej evolúcie. Komu sa to zdá „nevhodné“, ten – aj keď si to najčastejšie myslí – nie je nad „tým“, v skutočnosti sa k tomu ešte ani nedostal… a ten sa sotva vyhne lekcii, ktorá je predo dvermi.

    A vari jedna poznámka navyše. Keď sa lepšie prizriete fotkám v článku (a celkovo na internete) tak nemôžete prehliadnuť fakt, že v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine slovanské spoločenstvá – aj pri výcviku bojových umení (o Kazakoch nehovoriac) – zapájajú množstvo mládeže. A čomu sa venuje naša mládež? Diskotéky, zábavné podniky, sex, drogy? Len nech im nikto „nevypne“ elektriku a internet…

  • KAZACKA ZDRAVA ČASŤ 2

    Jedným z dôvodov, prečo sa ľudia obracajú na rozličné ozdravné systémy je, že chcú dlhšie a lepšie žiť. Nech siahnete na akýkoľvek takýto systém, vždy začína s odporúčaniami, ktoré by sa dali zhrnúť ako rady zdravého spôsobu života. A čo to vlastne je zdravý spôsob života? Nahliadnime do klasiky na radu, ktorú dal Mefistofeles Faustovi, keď ho žiadal o recept na nesmrteľnosť. Mefistofeles mu povedal: „Ja sám som smrteľný, takže nesmrteľnosť ti dať nemôžem, ale môžem ti dať recept na dlhovekosť:

    „Zjednoť sa v tichu poľa,
    okopávaj, pas, potiac sa za pluhom,
    a, ohraničiac sa tesným kruhom,
    seba i um svoj neľutuj!“

    Znamená to, že potrebujeme čistý vzduch, čistú vodu, zdravé jedlo, fyzickú prácu a úzky kruh priateľov, ktorí majú rovnaké názory. Ak máte hoci iba dvoch troch priateľov rovnakých názorov – aby nám „nezhrdzavel“ mozog – vtedy môže vaša evolúcia napredovať plnou rýchlosťou. Čo viac potrebujeme pre plnohodnotný život? Určite nie to, čo je obsahom činnosti civilizácie, ktorá tak zmenila hodnoty, že v súčasnosti evolučne nenapredujeme, ale pílime si konár, na ktorom sedíme.

    Hoci sa väčším obrazom budeme zapodievať v ďalších riadkoch, povedzme si aj niečo o jedle, o tom, či je naozaj nevyhnutné, že – ako tvrdia doktori – mäso musia jesť najmä deti. Z védického pohľadu je naša strava – ako všetko v živote – delená na tri skupiny či kategórie. Strava môže smerovať človeka buď do nevzdelanej nevedomosti, obáv, alebo cnosti. Človek je to, čo je. Jedlo, ktoré patrí do kategórie nevedomosti mení postupne človeka na nevedomca s ohraničeným chápaním a chorobami. Do tejto kategórie živlu nevedomosti patria jedlá, ktoré obsahujú rôzne chemické prídavky, sú pripravené viac než tri hodiny predtým, než sú servírované, t.j. tepelne spracované.

    Málokto vie, že ak si dnes v reštaurácii objednáte pirohy, už vám ich nesmú priniesť čerstvé, ale ak ich aj robia v reštaurácii sami, tak museli byť najskôr zmrazené. Podobne čerstvo napečené chleby, ktoré si dnes môžeme kúpiť v rôznych supermakretoch. Sú síce čerstvo napečené, ale cesto na ich prípravu bolo predtým tiež zmrazené. Patrí to medzi „darčeky“ od Európskej únie. Hoci zmrazenie je šetrnejšie ako varenie, prana sa poškodzuje tak či onak. Tepelná úprava totiž ničí biopole buniek, ktoré nesie informáciu o tom, čo v nej samotnej je. Takže potom naše bunky v tele si nevedia „prečítať“ čo majú jesť a čo neprijímať, a preto spracovávajú všetko.    

    Jedlá, ktoré patria do živlu obáv, sú tie, ktoré sú veľmi horúce, veľmi studené, veľmi solené, veľmi okorenené – skrátka všetko je „veľmi“.

    Jedlá patriace do živlu cnosti sú sladké, olejnaté a prijateľné pre srdce. Naše fyzické telo je obálka, ktorá je tvorená zo stravy. Preto človek je to, čo zje. Kto sa stravuje mŕtvolami zvierat, ten sa stáva náhrobkom kráv či prasiat. Kto chce byť chorý, obmedzený, tupý, ten nech sa stravuje jedlami živlu nevedomosti. Nehovoriac ešte napríklad o tom, že všetka energia mysle zabíjanej bytosti (o to skôr týranej) ide na splnenie posledného želania – a aké „blahoprajné“ želania majú týrané zvieratá? Nuž a taký bude aj život. Ak si človek želá iba zdravie, bodrosť, radosť, tak sa môže stravovať aj jedlom živlu obáv. Ale kto chce vyvíjať svoje schopnosti a dosiahnuť, aby jeho evolučný vývoj napredoval plnou rýchlosťou, ten by sa mal stravovať jedlom mliečno-rastlinným. Už aj veci zistili, že u vegetariánov sa v črevnom systéme vytvára taká mikroflóra, ktorá z dusíka vzduchu syntetizuje bielkoviny, ktoré organizmus človeka používa.

    Niektorí ľudia si myslia, že ak dostanú chuť na mäso, tak je to prirodzená informácia tela o tom, že jednoducho mäso je pre nich prirodzene žiadané. Odpoveď je však oveľa jednoduchšia. V našom tele sú živatmy z ríše minerálov, rastlín aj zvierat. Úroveň ríše živatmy zodpovedá stupňu jej evolučného vývoja, a teda primitívnejšie zvieracie živatmy si môžu žiadať jedlo na svojej úrovni evolúcie. Lenže duchovne vyzrelý človek vie, že to nie je nevyhnutná skutočnosť, ale žiadosť živatiem na nižšom evolučnom stupni vývoja. Tu sa len ukáže stupeň evolučného vývoja, ktorú duchovne vyzrelý človek vie zvládnuť, ale menej vyvinutý ešte nie. Ale aj tu môžu jestvovať výnimky. 

    Duchovný základ každej verzie Zdravy, t.j. každej Rodovej školy vychádza zo spoločného základu slovanskej predstavy Stavby Sveta. Celý Vesmír chápeme ako vzájomné pôsobenie troch úrovní, či inak povedané rovín: Pravi, Javi a Navi, ktoré sa v človeku odzrkadľujú ako Duch, Duša a Telo. To zároveň znamená, že celostný princíp, ktorý musí byť dodržaný, aby nastalo celostné ozdravenie človeka je založený na dôslednej práci so všetkými tromi rovinami. Toto delenie (Jav-Nav-Prav) nemá nijaká iná kultúra na Midgard-Zemi, iba my! A odzkadľuje sa aj z pohľadu ozdravujúcich techník používaných v slovanskom celiteľstve na používaní troch druhov metód:

    PRAV
    Metódy Pravi je práca s príčinou neduhu na úrovni Vedomia. Popieranie Konov Svaroga, t.j. Konov Pravi má za následok stratu Duchovnej orientácie a vznik silných naviazaností na prechodné javy, čím vzniká závislosť na neriadenej hre strastí a úplné zabudnutie na svoju skutočnú podstatu. Človek, ktorý nemá záujem podporovať v sebe vnútornú harmóniu, t.j. Lad, sa zrieka Pravi, Duchovného vedenia. To zároveň znamená, že bez Harmónie s Duchom nie je možné dosiahnuť Harmóniu Duše a tela, t.j. Javi a Navi.

    JAV A NAV
    Duša a telo samé osebe nie sú nepriatelia, ale to za predpokladu, že sú pod kontrolou Ducha, t.j. Pravi. Ak človek stráca kontrolu Duchom, tak stráca Harmóniu. Telo a Duša začnú „ťahať“ každé na svoju stranu, čoho následkom je príchod choroby.

    ZDRAVA nazýva faktory, ktoré bezprostredne narúšajú skutočnú harmóniu v tele sedem Navov. Tieto nesmieme trpieť, ale je tu aj sedem Jáv, ktorým sa nesmieme poddávať:

    Takže sedem Náv, ktoré nesmieme strpieť:
    1.     Bolesť;
    2.     Hlad;
    3.     Chlad;
    4.     Nedostatok spánku;
    5.     Smäd;
    6.     Prirodzená núdza;
    7.     Urážka.

    Taktiež sa nesmieme poddávať siedmym Javám, ktoré sú svojou podstatou protipólom siedmym Navám:
    1.     Pôžitkárstvo;
    2.     Prejedanie;
    3.     Veľká závislosť na teple;
    4.     Veľa spánku;
    5.     Pitie veľa tekutín;
    6.     Prirodzené nutkania;
    7.     Lesť.

    Zdraviu človeka, ktorému sa podarí vyrovnane pôsobiť medzi krajnými extrémami, nemôže veľa uškodiť. Jav a Nav nemajú medzi sebou konflikty, obe iba poukazujú, kde je možnosť dať sa prejaviť Pravi, ktorej nastolenie takto od nich závisí.

    Metódy Navi v systéme Zdravy sú zamerané na obnovenie harmonického prietoku energetických tokov v tele človeka. K nim patria:

    – Zdržanlivosť v jedle a zábavách, nasmerovanie organizmu na očistu od neokysličených produktov metabolizmu, t.j. pôst (Plné Očistenie Svojich Tiel);
    – „Zakalenie“ sa chladom;
         – Statické cvičenia.

    Metódy Javi sú zamerané na vývoj tela a zvýšenie jeho energetického potenciálu. Patria k nim:
    – Zdravá potrava;
    – „Zakalenie“ sa horúčosťou (tradičná „baňa“, t.j. druh sauny);
    – Dynamické cvičenia.

    Zdravie je rovnováha troch metód: Pravi, Navi a Javi. Zmysel cvičení Zdravy pozostáva z rozšírenia možností nášho Vedomia, normalizácii energetiky človeka, vývoji tela ako celku, t.j. harmónii Pravi, Navi a Javi.

    O predstavách našich Predkov, t.j. „anatómii“ našich jemnohmotných tiel sme si už principiálne hovorili. Ak by sme chceli nájsť „moderný“ ekvivalent k prastarej slovanskej terminológii, tak môžeme hovoriť o Duchovno-energetickej štruktúre človeka. Z pohľadu Zdravy má človek tri Ríše Vedomia, ktoré sú rozložené po vertikále tela a označujeme ich ako:
    – Spodná Ríša – Strieborná;
    – Stredná Ríša – Medená;
    – Horná Ríša – Zlatá.

    Tieto Ríše na niekedy nazývajú aj bublinami Života, ktoré sú umiestnené vnútri Osídlenej bubliny. Každá ríša má svojho vládcu, t.j. vlastné jadro poznania, alebo inak sídlo.
    Jadrá poznania sú zložité a mnohorozmerné entity.

    Jadro Vedomia, ktoré je centrom Medenej Ríše, je Srdce. Nazývame ho aj Jarlo, alebo Prsia. Tu sídli srdečná sila, t.j. Jara.
    Sídlom Striebornej Ríše je brucho – centrum, ktoré riadi životné procesy. Tu prebýva Živa, ktorú považujeme za Silu Života, alebo aj silu fyzického tela.
    Sídlom Zlatej Ríše je Čelo – centrum sily Umu.

    Každá Ríša pozostáva z troch energetických centier – čakier – a má špecifickú štruktúru.

    My už vieme, že ak človek nemá vyvinuté vysoké energetické centrá, tak napriek modernému názvu to ešte nie je Človek (Čelo + Vek). Ak má vyvinuté tri stredné energetické centrá, tak ho voláme Ľuď, alebo Ľudina, ak iba spodné, tak je to Žiť, alebo Žiteľ.

    Charakteristiky čakier sme si už rozoberali, teraz si iba zdôraznime, že Jarlo, t.j. Srdce prijíma a vylučuje energiu tvorivého budovania, ktorá umožňuje vytvárať predmety Javného Sveta. Tvoriť ich vlastnými rukami, nie kupovať! Srdce riadi aj procesy nadobúdania a odovzdávania vojenských, výrobných a administratívno-riadiacich návykov, schopnosť tvorivo usporadúvať priestor okolo seba, t.j. v rodine a najbližšom okolí.

    Tu si môžeme povedať, že hoci máme deväťčakrový systém, v chrbtici je nad sebou sedem stupňov, pretože Leľa a Lada sú na ramenách. Preto sa niekedy týchto sedem čakier – ako keby sedem stupňov nahor – označuje aj v našej tradícii ako sedem Semionov. Týchto sedem Semionov môžeme chápať ako sedem stupienkov, na ktoré sa môžeme dívať ako na etapy rastu osobnosti či stupne vývoja, t.j. pohyby človečenského Ducha.

     Obr. 1: „Osídlená bublina“ človeka. Jadrá vedomia a energetické centrá

    Ako už vieme, jadrá Vedomia – čakry – majú tvar svastiky a rotujú doprava alebo doľava. Tieto dva druhy rotácie už tiež poznáme. Rotácia „Po Solncu“ (Po Slnku), t.j. v smere hodinových ručičiek sa nazýva Posoloň, rotácia proti Slnku, t.j. proti smeru hodinových ručičiek sa nazýva Kolovrat. Deväť rotujúcich čakier vytvára energetický kríž, ktorý človek na sebe „nesie“. V Zdrave ho nazývame „Srdcový“, alebo „Kríž Života“. Za prastarých čias sa používal výraz: „Kríža na tebe niet!“, čo významovo znamenalo, že takáto osoba degradovala z úrovne Človeka na úroveň Ľudinu.

    Tento energetický kríž sa z vonkajšieho pohľadu na naše telo javí asi takto:

    Obr. 2: Energetický, „Slnečný“ kríž človeka

    Pozdĺž duchovnej osi cez človeka neustále pretekajú energetické toky ako vo vystupujúcom, tak aj v zostupujúcom smere. Celkovo tieto toky nazývame „Nebeské“, hoci z technického pohľadu zostupujúci tok zodpovedá Nebesiam a vystupujúci Zemi. Následkom nesprávnych činov človeka môže byť uzavretý buď vystupujúci, alebo zostupujúci tok. Najhoršie je, ak sú zablokované oba energetické smery tokov, ale aj to sa stáva. Okrem Nebeských tokov ešte existujú aj toky Zeme:

    Obr. 3: Energeticko-informačné toky, ktoré účinkujú na človeka

    Narušenie rovnováhy, harmónie (Ladu) medzi týmito tokmi privádza k zvýšeniu iného vplyvu, čo sa odráža na zhoršení zdravotného stavu. Väčšina energetických centier je umiestnených pozdĺž vertikálnej osi človeka – chrbtice, t.j. duchovnej osi. Z týchto centier je jedno z najdôležitejších centrum Hruď, ktoré nazývame aj Jarlo. Je to vyjadrenie analógie: čo je Jarilo pre Slnečnú sústavu, to je Jarlo pre človeka.

    Horizontálne aj vertikálne energetické toky vytvárajú horizontálne aj vertikálne špirály, ktoré tam, kde sa pretínajú vytvárajú energetické uzly, ktoré v staroslovienčine nazývame „стогнами“. Týmto slovom sa označovali cesty, ulice, križovatky a námestia v mestách. Stogne majú tiež tvar svastiky.

    Všetky tieto energetické uzly majú na tele svoje projekcie, čo je analogické marmám v Ajurvede či bodom čínskej terapie čžeň-cziu. Okrem toho v ľudskom tele rozoznávame aj tzv. „struny života“ (Číňania majú kanály), ktoré spájajú stogne do jedného celostného systému. Sieť strún života a uzlov vytvára energetickú kostru tela človeka.

    Cvičenia Zdravy harmonizujú vplyv tokov sily, vyvažujú ich, nastavujú struny života, napĺňajú človeka vnútornou silou, obnovujú prácu energetických centier, zabezpečujú obranu pred negatívnymi vplyvmi, a to ako prírodného, tak aj sociálneho charakteru. Takto sa človek nielenže nedostáva pod cudzí vplyv, ale sám dokáže vytvárať energetické toky prostredníctvom myšlienkových foriem. Vytára sa stav vzájomného účinku psychických energií a javov materiálneho sveta, čo už potvrdzuje aj moderná veda.

    Myšlienková forma je jeden zo základných nástrojov slovanských ozdravných cvičení. Ale základným substrátom, ktorý sa zapája do činnosti je vnútorná sila. Výrazy „Sila“ a „Vedomie“ sú medzi sebou tesne previazané. Preto ten, kto chce riadiť Silu musí vedieť ako riadiť Vedomie. Vzájomný účinok sily a vedomia začína pri správnom, vedomom prejavovaní sa človeka vo svete, ktorý ho obklopuje.

    Čo je Vedomie už vieme, len si doplňme, že je uzavreté do formy, ktorú voláme „собь“. Odtiaľ je už iba krôčik k pôvodu nášho výrazu „osoba“. Vyjadrený, stanovený sob (stanoviť = определить) sa skrátene nazývalo о-собь, odkiaľ je už náš názov osoba. Z pohľadu Zdravy je čo do podstaty „Osídlená bublina“, alebo „Bublina Života“ jedno a to isté. Hranice Osídlenej bubliny oddeľujú naše vedomie od spoločného priestoru. Rozmery sobu, t.j. Osídlenej bubliny sa môžu meniť v závislosti na zmenených životných podmienkach. Vo veľkom meste pri existencii obrovského množstva agresívnych faktorov sú rozmery sobu značne zmenšené oproti možnostiam vo voľnej Prírode. Rozširovanie vedomia – sobu – dáva silu. Preto sa hranice Osídlenej bubliny môžu rozširovať do nekonečna. Rozmery sobov tých, ktorí dosiahli transformáciu sa zväčšujú do rozmerov Vesmírnej bubliny života, ale sila takýchto Mudrcov nemá hraníc a je rovná sile samotného Vesmíru. Rýchle zmenšenie rozmerov sobu môže mať za následok chorobu až smrť.

    Obr. 4: Individuálny energetický priestor človeka

    Sob vyzerá ako kvapka, smerom dole sa rozšije a nahor zužuje. Navrchu sa zužuje až do špica, ktorý nazývame „ostrie Ducha“. Skrz Ostrie Ducha je človek spojený s Vyšším Svetom. Samotný sob neustále rotuje, ako ostatne všetko v tomto svete. Aby sme si vyjasnili analógie, tak sob, alebo Osídlená bublina je to, čo každý pozná pod názvom aura.

    Pozrite si dobre záber z ruského historického filmu 1612. Nie náhodou nosili slovanskí bojovníci do bojov prilby so špicom na vrchole. U silného Ducha je silné ostrie – a silný Duch je nevyhnutným predpokladom víťazstva aj v tých najťažších bojoch. Takže bez ohľadu na to, kde sa takéto staré prilby vykopali, sú jasným svedectvom védického životného štýlu slovanských a árijských bojovníkov, ktorí ich nosili!

    Pohyblivá časť sobu nazývame „vedogon“, alebo Duchovný dvojník človeka. Je to časť nášho vedomia, ktorá sa môže voľne premiestňovať v okolitom svete, pričom však nestráca spojenie so sobom.

    Zdrava je návrat k prírodnému spôsobu života, k životu v harmónii s Prírodou tak, že nasleduje jej prirodzené cykly. V živote sa všetko musí podriadiť zdravému zmyslu, čo je miera vo všetkom. Človek je súčasťou Prírody a podľa védických kánonov je tvorený štyrmi živlami, z ktorých je vytvorené všetko existujúce. Týmito Živlami sú Zem, Voda, Vzduch a Oheň. 

    Obr. 5: Staroslovanské rozloženie prvotných elementov v tele človeka

    Všetky štyri živly sú v človeku odrazené v špecifických proporciách, ktoré závisia od okamihu jeho narodenia. Vzájomný vzťah živlov medzi sebou je konštantný, ale ak sa naruší, tak prichádzajú choroby. Ak chceme predísť takýmto narušeniam, musíme dodržiavať štyri princípy, z ktorých každý vyjadruje jeden zo stavov prírodného živlu.

    VODA
    Čisté pitie. Tento princíp sa odporúča aj v prípade alkoholu. Je dovolené vypiť iba dva razy: prvý raz na sňatie únavy a druhý raz pre radosť. Tretí pohárik naši Predkovia nikdy nepili.

    ZEM
    Čisté jedlo. Nesmú sa jesť jedlá, ktoré nie sú čerstvé. Nesmie sa jesť druhý raz prihrievané jedlo.

    VZDUCH
    Čisté dýchanie. Odporúča sa vyhýbať smradu a zatuchnutým pachom. Treba povedať, že cvičenia Zdravy nemá význam robiť človeku, ktorý fajčí.

    OheOHEŇ
    Správne využívanie tepla svojho tela. Nemožno sa zbytočne prehrievať ani ochladzovať.

    V Zdrave sa vždy venuje veľká pozornosť očisťovaniu organizmu. Očistnými prostriedkami sú oheň a voda. Za najefektívnejší prostriedok sa tradične považuje baňa. Tento výraz pôvodne znamená miestnosť, ktorá bola vytvorená vykopaním jamy do zeme a následným zakrytím „strechy“. Hoci je to „druh“ sauny, je to prastarý systém očisťovania lymfatického systému a od sauny sa postup líši. Kto mal možnosť v Rusku zažiť baňu mal by poznať rozdiel. Prenesene tento výraz prežil v slovenčine ako to, čo sa vykope do zeme – aj keď naša „baňa“ je čosi iné ako starosloviensky výraz. V samotnej ruštine sa naša baňa povie šachta a v Čechách už povedia doly. Tak či onak, v klasickej „bani“ sa spája oheň s vodou, čím sa rodí para. Následkom hĺbkového prehriatia a silného vývodu potu z organizmu sa z neho dostávajú von škodlivé látky.

    Ďalším prirodzeným nástrojom Zdravy je napríklad aj Pôst.

    Zdrava je teda predovšetkým škola Duchovného zdravia, ustanovenie harmónie Života.

    Ten, kto nežil po Pravde a nedodržiaval Kony Svarožieho Kruhu, toho navštevovala Bohyňa Moréna, ktorá odoberala zmysly, vôľu k zdokonaľovaniu sa a privádzala človeka k smrti. Naši Predkovia vedeli, že zdroje chorôb tela ležia v chorobách Duše. Choroby Ducha sa začínajú hriechom, a preto ich liečenie začína víťazstvom nad hriechom.

    Psychofyzické techniky slovanskej Zdravy nikdy neboli a nie sú ani náhodného charakteru ani chaotickým javom. Medzi sebou vzájomne pôsobia, dopĺňajú sa a spájajú do jednotného systému, ktorý stojí pevne na Védickom svetonázore. V tomto systéme existujú špecifické subsystémy, ktoré spočívajú v tom, že všetky metodiky, ktoré sú zamerané na jeden špecifický cieľ sú zjednotené v skupinách, ktoré sa tradične volajú „Своды Здравы“. Hoci to môžeme preložiť, ostaneme radšej pri pôvodnom názvosloví a budeme používať starosloviensky výraz „Svod“. Ako sme hovorili, Zdravu vysvetľujeme na jednom z Rodových systémov, čo nevylučuje, že existujú aj iné prístupy. Jedno si však môžete byť istí – hoci sa používa rozličný prístup, dosahujú sa tie isté výsledky. Žiadne Rodové systémy nie sú v skutočnosti protichodné, iba využívajú viac svojich, t.j. Rodových Bohov, keďže ich poznajú. V našich zemiach túto informáciu už NEMÁME, a toto platí všeobecne, aj v prípade obradu Menorečenia!

    Takže v súlade s podávanou školou poznáme Svod Boha Chorsa, Svod Boha Velesa, Svod Boha Perúna, Svod Boha Striboga, Svod Bohyne Makoši, Svod Bohyne Lady. Priblížme si ich trochu podrobnejšie.

    SVOD ZDRAVY CHORSA – ŽIVEL VODY
    Chors je mocný Boh Slnka, ktorý môže dotykom vyliečiť a oživiť, alebo odobrať a zabiť. V jeho svode sú zjednotené cvičenia, ktoré sú zamerané na prácu s kĺbmi, zvyšovanie elastičnosti väziva a šliach, ale aj rad ďalších metodík, ktoré sú zhodné s metódami súčasnej manuálnej medicíny.
    Patria tu cvičenia Živa, ktoré odstraňujú v tele vnútorné „západky“, ktoré v manuálnej medicíne nazývajú „disfunkcie“ alebo „funkcionálne bloky“. Ďalej tu patria cvičenia Vejga, ktoré sú zamerané na zlepšovanie hybnosti a elastičnosti svalov. Cvičenia, ktoré tu patria sú spojené so živlom Vody a sú v nich odrazené jej vlastnosti, vďaka ktorým energia slobodne preteká po tele a privádza k ozdraveniu organizmu.

    SVOD ZDRAVY VELESA – ŽIVEL ZEME
    Veles je Bohom Múdrosti, hoci sa dáva do súvisu aj s ochranou dobytka. Funkcie Vyšších Síl jednoducho nie sú „čiernobiele“.
    Kľúče Velesa sú zamerané na posilnenie sily svalov. Zvyšovanie sily je možné jedine vtedy, ak existujú silné a dobré „korene“, no a Kľúče Velesa je systém zosilňovania týchto koreňov, pretože skrz ne sa napĺňajú svaly životodarnou silou Zeme. Lebo práve z „Prvopočiatočnej Matky Zeme“ čerpajú silu a neústupnosť prastarí slovanskí bohatieri. Do svodu Velesa patria cvičenia Bojar. V slovanskej tradícii sú spojené so živlom Zeme a ich úlohou je nahromaďovanie sily.

    SVOD ZDRAVY PERÚNA – ŽIVEL OHŇA
    Perún je Bohom Nebies a bleskov. Ako sme si už hovorili, samotný názov znamená niečo ako „Ohňoved“ v celovesmírnom rozsahu. Patrí medzi Vyšších Bohov. V našej tradícii neraz vystupuje aj vo funkcii Boha Vojny, ktorý vie tvrdo udrieť na nepriateľa.
    Svod Zdravy Perúna je súhrn vôľových, psychosugestívnych cvičení, ktorých cieľom je vyvinúť umenie vôľovej kontroly činnosti celého organizmu. Patrí tu aj technika „Dýchanie Perúna“. V skutočnosti sa nijaká technika nezaobíde bez vnútorného komponentu, čo v podstate znamená, že Svod Perúna je prakticky základom všetkých metodík psychofyzických cvičení. Patrí tu systém cvičení Pobuda. Všetky techniky Perúna patria k živlu Ohňa. Sú určené na aktiváciu tela a Vedomia. Bez nich ostáva vnútorná sila v potenciálnom, t.j. spiacom stave.

    SVOD ZDRAVY STRIBOGA – ŽIVEL VZDUCHU
    Stribog je veliteľom priestorov, alebo inak aj Bohom štyroch vetrov.
    Do Svodu Striboga patria cvičenia, ktoré sú postavené na vlnovom efekte. Vyvíjajú kontrolu nad telom, umožňujú si osvojiť okolitý priestor, racionálne ho zaplniť a zabezpečiť plnohodnotné fungovanie nášho tela. Patria tu systémy „Kľúče Stribri“, „Svilia“, Kazačie tance, alebo aj „Strom Života“ či „Vesmírny Strom“. Všetky dávajú do pohybu vnútornú silu, rozvádzajú ju po tele, čím zároveň posilňujú systém krvného obehu.

    SVOD ZDRAVY MAKOŠI
    Nebeská Matka Makoš – často nazývaná aj Matka Sva – Bohorodička, je Spravodlivá Bohyňa šťastného žrebu a Osudu. Spolu so svojimi dcérami – Doľou a Nedoľou – určujú Osudy Nebeských Bohov, ale aj osudy všetkých ľudí z Veľkej Rasy a všetkých potomkov Nebeského Rodu, ktorí žijú na Midgard-Zemi a aj všetkých prekrásnych Zemiach Prečistej Svargy. Pre každého pletú Nite Osudu. Nič na veci nemení ani to, že dnes si mnohí myslia, že si môžu „vybrať“ napríklad Krista…
    Len pre úplnosť si všimnime, že posvätné zviera „posol“ Bohyne Makoš je Labuť. Matka Sva znamená – ako už vieme – Nebeská Matka. Tvar „Sva“ používame v mnohých prastarých názvoch či menách: Svarog, Svastika, Svaga, Svarga, svadba… A ako povieme „Labuť“ v angličtine? „Swan“ – treba ďalší komentár, ktorý jazyk je starší a kto od koho preberal slová?

    Do Svodu Zdravy Makoši patria cvičenia, ktoré účinkujú na pohlavné systémy, korigujú sexuálnu sféru životnej aktivity človeka. Patrí tu technika „Deväť kľúčov Makoši“, čo je čo do podstaty spojenie dvoch živlov: Zeme a Vody. Kľúče Makoši na jednej strane koncentrujú silu v oblasti panvy, pričom z druhej strany ju dávajú do pohybu, čím pozitívne vplývajú na reprodukčnú schopnosť.

    SVOD ZDRAVY LADY
    Lada Matička je tiež Nebeskou Matkou Bohorodičkou – je Matkou aj Boha Perúna. Je to ľúbiaca a nežná Matka Väčšiny Svetlých Bohov Veľkej Rasy, Bohorodička-Ochrankyňa všetkých Národov Veľkej Rassénie, čo sú územia, na ktorých sa usídlila Veľká Rasa, t.j. Slovanské a Árijské plemená a národy, ako aj Ochrankyňa Čertoga Losa (čo je zároveň jej posvätné zviera na Zemi) vo Svarožom Kruhu. Nebeská Bohorodička Matka Lada je zároveň Bohyňou Krásy a Ľúbosti a ochraňuje Rodinné Zväzky Rodov Veľkej Rasy a Rodiny všetkých potomkov Nebeského Rodu.

    Svod Lady sú odporúčania a rady prastarých volchvov v takých oblastiach, ako sú Bohovia, Národy, Rod, Príroda, Rodina a pod. Svod Lady otváral zákony Pravi. Bez tohto niet ani len pomyslenia na zdravie a blahobyt človeka.

    Obr. 6: Staroslovanské rozloženie prvopočiatočných elementov v individuálnom energeticko-informačnom priestore človeka: „Lad

    Ako sme už hovorili, podľa predstáv našich Predkov človek – a všetko čo existuje – pozostáva zo štyroch počiatkov: Zeme, Vody, Ohňa a Vzduchu, ktoré sa nachádzajú v dynamickej rovnováhe – Lade, pričom na všetkých vplýva osud – Makoš.

    Psychofyzické cvičenia Zdravy sú zamerané na to, aby boli všetky štyri počiatky v rovnováhe a prostredníctvom jej cvičení sa dostávame do stavu Ladu.

     Obr. 7: Vzájomné pôsobenie Svodov Bohov na Vedomie a energetiku človeka

    – Kľúče Svodu Perúna aktivizujú Vedomie a prebúdzajú vnútorné sily;
    – Kľúče Svodu Velesa nahromaďujú, akumulujú sily zvonku;
    – Kľúče Svodu Chorsa otvárajú naše telo a robia ho priechodným pre sily či energie;
    – Kľúče Svodu Striboga dávajú vnútornú silu do pohybu.

    Všetky tieto praktiky sú medzi sebou vzájomne previazané, preto ak vykonávame všetky, tak pomerne rýchlo prichádzajú skutočné výsledky, ktoré nám umožnia zaobísť sa bez liekov a obnoviť našu vlastnú vládu nad telom. Veď už samotný názov hovorí za všetko: v-Lad-u.