TARTARIA | ARCHÍV NOCI SVAROGA

Autor svarga

  • ODPOVEĎ RUSKA NA ŠÍRENIE SYSTÉMOV PVO USA PO SVETE

    Prinášame vám prevzatý článok na aktuálnu – vojenskú tému. USA aj so svojimi spojencami z NATO – medzi nimi aj bratislavskou vládou – sa dlhodobo pripravujú na útok na Rusko. Naši ľudia by mali mať jasnú predstavu o čo ide a čo nás – v prípade vojny – čaká. Veď aj my sme v NATO a máme letiská, ktoré sú zapojené do globálnych komponentov amerického útočného systému. A predsa každý vie, že nebezpečné základne sa vo vojne jednoducho a najmä prioritne likvidujú.

    Článok je písaný pre ruského čitateľa, teda tomu zodpovedá aj jeho štruktúra – tú sme ponechali v pôvodnom stave.

    Raketový letecký komplex KINDŽAL sa už dnes používa v bojovo-testovacom režime v Južnom vojenskom okruhu. Táto lokalita nie je vybraná náhodne, keďže vo vodách Čierneho mora plávajú americké torpédoborce triedy Arleigh Burke so systémami Aegis. Teraz však proti raketám KINDŽAL sú akékoľvek systémy PRO a PVO námorníctva USA zbytočné – tvrdí vojenský expert Alexej Leonkov.

    Raketový letecký komplex Kindžal je už dnes nasadený v Južnom vojenskom okruhu.

    Okrem Kindžalu sa do ruskej armády aktívne zavádza aj hyperzvukový raketový komplex AVANGARD, ktorý už začali vyrábať v sériovo. A pretože nikto okrem nás dnes nemá hyperzvukové zbrane, všetky pozičné lokality americkej PRO, námorné zoskupenia a armádne skupiny v skutočnosti nemajú žiaden význam – tvrdí vojensko-diplomatický zdroj RIA Novosti. Podľa jeho názoru, Američania musia proste tento fakt uznať, sadnúť si za rokovací stôl a dohovoriť sa o globálnej bezpečnosti.

    „Treba rozumieť tomu, že celá prezentácia nových druhov našich zbraní z 1. marca je vyvolaná nezadržateľným rozširovaním amerických systémov PRO a postúpením k našim hraniciam na zemi aj po mori. Všetko toto bolo podané ako dôstojná odpoveď rastúcej hrozbe pre Rusko. Okrem toho, v novej jadrovej doktríne sa tejto otázke venovala mimoriadna pozornosť.

    Západní analytici počítali s tým, že nové zbrane nepripravujeme – okrem balistických rakiet, s ktorými sa už naučili bojovať. Ale dokázali sme ich prekvapiť. Hyperzvukovými technológiami sa v minulosti zaoberalo niekoľko krajín, medzi ktorými sa okrem nás nachádza Veľká Británia, Čína a USA. Američania v rámci svojej globálnej koncepcie vyvíjali naraz niekoľko projektov, ale my sme ich aj tak predbehli“ – zdôrazňuje expert ФБА «Экономика сегодня».

    MOŽNOSTI KINDŽALU

    Podľa slov experta sa raketový letecký komplex Kindžal už dnes používa v bojovo-testovacom režime v Južnom vojenskom okruhu, pričom táto lokalita nebola vybraná náhodne. Do Čierneho mora dosť často vchádzajú americké torpédoborce triedy Arleigh Burke so systémami Aegis na palube.

    Okrem toho v južnom smere je na území Rumunska umiestnený aj komponent globálnej PRO USA. Inými slovami, je to jeden z najnebezpečnejších smerov, odkiaľ môžu vyštartovať rakety. Ale teraz – proti Kindžalom – sú akékoľvek systémy PRO a PVO jednoducho zbytočné.

    „Hlavnou úlohou komplexu Kindžal je boj s vojenskými plavidlami, čo aj Vladimír Putin ukázal v prezentácii. Raketa štartuje z veľkej výšky, kam ju dopraví modernizované lietadlo Mig-31. Po štarte raketa doslovne za niekoľko sekúnd vstupuje do zásahovej zóny cieľa a zasadzuje vertikálny úder PRI RÝCHLOSTI 10 MACHOV.

    Uhol útoku pritom vytvára v podstate 90°, čo nuluje význam akéhokoľvek systému PVO a RLS sa stávajú zbytočné vďaka vysokým rýchlostiam“ – zhrnul Alexej Leonkov.

    Ako už predtým oznámili Letecko-Kozmické Sily RF, počas testov na polygónoch Ministerstva obrany RF boli VŠETKY štarty hyperzvukových rakiet zakončené presnými zásahmi určených cieľov.

    Autor: Andrej Petrov

    04.03.2018

  • USA OVPLYVŇUJÚ VOĽBY PO SVETE

    Adam Maida

    Prinášame článok z amerických médií, ktorý – síce americky šalamúnskym spôsobom – ale predsa jasne podáva informácie o tom, kto skutočne manipuluje voľby po celom svete a nie je to Rusko. New York Times nie je zanedbateľné médium, takže informácie z neho sú dostatočným garantom toho, že nejde o vymysleninu, ale z celej myšlienky článku vidno, že ani v USA nie všetci súhlasia s tým, ako CIA „vládne“ po celom svete. Verme, že rozumní ľudia nakoniec získajú prevahu, ale musíme si priznať, že šanca na nekonfrontačné konečné riešenie je veľmi nízka. Vari iba jednu poznámku – článok je písaný pre Američanov, takže zdravomyslie – ako ostatne nikdy – nezaškodí. Bol zverejnený 17. februára 2018.

    Tašky napchaté peniazmi donesené do hotela v Ríme pre podporovaných rímskych kandidátov. Škandálne príbehy presakujúce do zahraničnej tlače ovplyvňujúce voľby v Nikarague. Milióny pamfletov, letákov, plagátov a nálepiek vytlačených s cieľom poraziť súčasnú vládu v Srbsku.

    Predĺžená ruka Vladimíra Putina? Nie, iba malá ukážka z histórie ako USA vykonáva intervenciu do zahraničných volieb.

    V utorok vedúci pracovníci amerických spravodajských služieb varovali Výbor pre spravodajské služby Senátu, že Rusko sa pripravuje v roku 2018 v predbežných voľbách zopakovať rovnaké plné šikanovanie, ktoré v roku 2016 uvoľnilo z reťaze: hackovanie, únik informácií, manipuláciu so sociálnymi médiami a možno aj viac. Potom v piatok oznámil osobitný právny zástupca Robert Mueller žaloby 13 Rusov a troch spoločností, riadených obchodníkom s blízkymi vzťahmi ku Kremľu, kde podrobne vysvetľuje trojročnú schému používania sociálnych médií na útok na Hillary Clintonovú, Donalda Trumpa a zasiatie rozbroja.

    Väčšina Američanov je pochopiteľne šokovaná tým, čo považujú za bezprecedentný útok na náš politický systém. Ale veteráni spravodajských služieb a učenci, ktorí sa zaoberajú štúdiom tajných operácií, majú úplne iný, očividne prekvapivý pohľad.

    „Ak sa spýtate spravodajského dôstojníka, či Rusi porušili pravidlá alebo urobili niečo bizarné, odpoveď je nie, v žiadnom prípade,“ povedal Steven L. Hall, ktorý odišiel do dôchodku v roku 2015 po 30 rokoch práce v CIA, kde bol šéfom ruských operácií. Spojené štáty však „jednoznačne áno“ vykonávali takéto operácie volebného ovplyvňovania dlhodobo – „a dúfam, že v tom budeme aj naďalej pokračovať“ – dodal.

    Loch K. Johnson, dekan Amerických špecialistov pre spravodajské služby, ktorý začal svoju kariéru v 70. rokoch ako člen Senátneho cirkevného výboru tvrdí, že ruská operácia v roku 2016 bola jednoduchou verziou kybernetického veku štandardnej americkej praxe, akú USA robia po celé desaťročia, kedykoľvek sa americkí štátni úradníci obávajú volieb v zahraničí.

    „Robili sme veci takéhoto druhu od doby, keď bola založená CIA v roku 1947, „povedal Johnson, teraz pôsobiaci na University of Georgia. „Používali sme plagáty, brožúry, poštové zásielky, bannery – čokoľvek vás len napadne. Rozsievali sme lživé informácie v zahraničných novinách. Použili sme to, čo Briti nazývajú „kavaléria kráľa Juraja“: kufre plné peňazí“.

    Ústup USA od demokratických ideálov často zachádzal ešte oveľa ďalej. CIA pomáhala zvrhnúť zvolených lídrov v Iráne a Guatemale v 50. rokoch a podporovala násilné prevraty v niekoľkých ďalších krajinách v šesťdesiatych rokoch. Organizovala komploty, vraždy a podporovala brutálne protikomunistické vlády v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii.

    Ale v posledných desaťročiach – tvrdia Hall aj Johnson – boli ruské a americké zásahy do volieb morálne ekvivalentné. Americké zásahy boli vo všeobecnosti zamerané na to, aby podporili neznámych kandidátov s cieľom spochybniť diktátorov alebo inak podporiť demokraciu. Rusko častejšie zasahovalo aby narušilo demokraciu alebo podporilo autoritársku vládu, tvrdia.

    Porovnať tieto dve veci, tvrdí Hall: „Je to ako hovoriť, policajti a zločinci sú to isté, pretože obaja majú zbrane – dôležitá je motivácia.“

    Tieto širšie súvislosti praxe ovplyvňovania volieb vo veľkej miere chýbali v záplave správ o ruskom zásahu a vyšetrovaní, či bola alebo nebola ovplyvnená volebná kampaň Trumpa. Treba pripomenúť, že ruská kampaň v roku 2016 bola klasickým príkladom špionážnej praxe, aj keď využívala nové technológie. A vrhá svetlo na väčšie historické súvislosti, ktoré odhaľujú americkú volebnú intervenciu počas studenej vojny a ktorá dnes motivuje ruské konanie.

    Vedec z Univerzity Carnegie Mellon, Dov H. Levin, hľadal historické záznamy o otvorených aj utajených volebných manipuláciách. Z rokov 1946 až 2000 našiel 81 v Spojených štátoch a 36 v Sovietskom zväze alebo v Rusku, hoci ruský zoznam je pravdepodobne neúplný.

    „Nijako neospravedlňujem to, čo urobili Rusi v roku 2016,“ povedal Levin. „Bolo absolútne nesprávne, že Vladimír Putin zasiahol týmto spôsobom. Znamená to, že metódy, ktoré použili v týchto voľbách, boli digitálne verzie metód, ktoré používajú Spojené štáty a Rusko už celé desaťročia: prenikanie do ústredia politickej strany, nábor sekretárov, umiestňovanie informátorov do politickej strany, poskytovanie informácií alebo dezinformácií novinám.“

    Jeho zistenia zdôrazňujú, ako rutinné volebné zásahy Spojených štátov – niekedy skryté a inokedy úplne otvorené – boli organizované.

    Tento precedens bol založený v Taliansku ako podpora pre nekomunistických kandidátov od konca 40-tych do 60-tych rokov 20. storočia. „Mali sme vrecia peňazí, ktoré sme doručili vybraným politikom, aby uhradili svoje výdavky,“ povedal F. Mark Wyatt, bývalý C.I.A. v interview z roku 1996.

    Utajená propaganda bola tiež podstatnou zložkou. Richard M. Bissell ml. – viedol operácie CIA koncom 50-tych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia – zhodou okolností napísal vo svojej autobiografii o „realizácii kontroly novín a rozhlasového vysielania, alebo zabezpečení požadovaného výsledku volieb“. Sebaoslavná odtajnená správa o práci CIA v čilských voľbách v roku 1964 sa chváli „tvrdou prácou“, ktorou CIA dodávali svojmu obľúbenému kandidátovi „veľké sumy“ a zobrazovala ho ako „múdreho, úprimného a hlboko uvažujúceho štátnika“, zatiaľ čo ľavicového protivníka vykresľuje ako „vypočítavého schématistu“.

    Pracovníci CIA povedali Johnsonovi koncom osemdesiatych rokov, že „vkladanie“ informácií do zahraničných spravodajských médií – väčšinou pravdivých, ale niekedy aj nepravdivých – sa pohybovalo na úrovni 70 až 80 denne. Vo voľbách v Nikarague r. 1990 CIA rozšírila historky o korupcii v ľavicovej vláde Sandinistov, tvrdí Levin. Opozícia zvíťazila.

    Časom sa operácie presadzovania amerického vplyvu už CIA neutajovali, ale realizovali otvorene Ministerstvom zahraničných vecí a jeho pobočkami. Vo voľbách v roku 2000 v Srbsku USA financovali úspešnú porážku Slobodana Miloševiča, národného vodcu tak, že poskytli opozícii politických konzultantov a milióny samolepiek so symbolom zaťatej päste a nápisom „Skončil“ vytlačených v srbčine. 80 ton samolepiaceho papiera dodali z Washingtonu.

    Vince Houghton, ktorý v tom čase slúžil v armáde na Balkáne a úzko spolupracoval so spravodajskými agentúrami uviedol, že videl americkú robotu na každom kroku. „Dali sme veľmi jasne najavo, že nemáme v úmysle ponechať Miloševiča pri moci,“ povedal Houghton, teraz historik Medzinárodného múzea špionáže.

    Podobné kroky uskutočňovali USA vo voľbách v čase vojny v Iraku a Afganistane, ale nie vždy s úspechom. Po tom, ako bol Hamid Karzai v roku 2009 opätovne zvolený za prezidenta Afganistanu, sa tento posťažoval Robertovi Gatesovi – vtedajšiemu ministrovi obrany – na silné úsilie USA poraziť ho, čo Gates vo svojich pamätiach nazýva „náš nemotorný a neúspešný puč.“

    Najmenej raz ruka Spojených štátov odvážne zasiahla do ruských volieb. Americké obavy, že Boris Jeľcin by mohol byť porazený v opätovnej voľbe za prezidenta v roku 1996 neželaným komunistom, viedli k otvorenému aj skrytému úsiliu na jeho podporu, čo presadzoval prezident Bill Clinton. Podpora zahŕňala americkú podporu snahy Ruska o pôžičku 10 miliárd dolárov od MMF, ktorá bola poskytnutá Rusku štyri mesiace pred voľbami a aj dodanie tímu amerických politických konzultantov (hoci niektorí v Rusku sa vysmievali výmene úveru za víťazstvo Jeľcina).

    Táto ťažkopádna intervencia znepokojila niektorých Američanov. Thomas Carothers, vedec z Carnegieho inštitútu pre medzinárodný mier, si spomína na hádku s úradníkom ministerstva zahraničných vecí, ktorý mu vtedy povedal: „Jeľcin je demokracia v Rusku“, na čo Carothers hovorí, že odpovedal: „To nie je to, čo demokracia má byť.“

    Čo však znamená demokracia? Môže to zahŕňať tajné podkopávanie autoritárskeho vládcu alebo pomáhanie vyzývateľom, ktorí prijmú demokratické hodnoty? A čo otázka financovania občianskych organizácií?

    V posledných desaťročiach boli najviditeľnejšou zložkou prítomnou v americkej zahraničnej politike skupiny financované daňovými poplatníkmi, ako je Národná nadácia pre demokraciu, Národný demokratický inštitút a Medzinárodný republikánsky inštitút, ktoré nepodporujú kandidátov, ale učia základné zručnosti volebných kampaní, budujú demokratické inštitúcie a školia volebných pozorovateľov.

    Väčšina Američanov považuje takéto snahy za neškodné – skutočne dobročinné. Ale Putin ich považuje za nepriateľské. Národná nadácia pre demokraciu poskytla v roku 2006 grant vo výške 23 000 dolárov organizácii, ktorá zamestnávala Alexeja Navalného, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr stal hlavným politickým nepriateľom Putina, čo vláda použila na útok na Navalného aj na nadáciu. V roku 2016 poskytla Nadácia 108 grantov v celkovej výške 6,8 miliónov amerických dolárov organizáciám v Rusku na účely „zapájania aktivistov“ a „podporu občianskej angažovanosti“. Nadácia už neudáva mená ruských príjemcov, ktorí môžu byť podľa ruských zákonov stíhaní alebo zatknutí.

    Je ľahké pochopiť, prečo Putin vidí takúto americkú finančnú hotovosť ako hrozbu pre jeho vládu, ktorá netoleruje žiadnu skutočnú opozíciu. Americkí veteráni propagácie demokracie však odmietajú názor Putina, že ich práca je ekvivalentná tomu, z čoho je v súčasnosti obviňovaná ruská vláda v Spojených štátoch.

    „Nie sú to len jablká a pomaranče,“ tvrdí Kenneth Wollack, prezident Národného demokratického inštitútu. „Porovnáva toho, kto dodáva záchranné lieky s tým, kto prináša smrteľný jed.“

    Čo CIA mohlo v posledných rokoch urobiť na ovplyvňovanie zahraničných volieb je stále tajné a nemusí byť známe ešte desiatky rokov. Môže to byť skromné v porovnaní s manipuláciami CIA za studenej vojny. Niektorí pamätníci si však nie sú istí.

    „Predpokladám, že robia veľa starých praktík, pretože je známe, že sa nikdy nezmenia,“ tvrdí William J. Daugherty, ktorý pracoval v CIA od roku 1979 do roku 1996 a určitý čas vykonával kontrolu utajených operácií. „Technológia sa môže meniť, ale ciele nie.“

    Úprava: 18. február 2018

    Predchádzajúca verzia tohto článku nesprávne uviedla, že Alexej Navalný, politický oponent ruského prezidenta Vladimíra V. Putina, dostal granty od Národnej nadácie pre demokraciu. V skutočnosti organizácia, ktorá ho zamestnáva, získala v roku 2006 jeden grant vo výške 23 000 USD.

    Autor článku Scott Shane je reportér špecializovaný na oblasť národnej bezpečnosti pre The Times a bývalý moskovský korešpondent.

    01.03.2018

  • NIEČO ZO ZDRAVOTNÍCTVA

    Prinášame vám prevzatý príspevok týkajúci sa aktuálnej problematiky v zdravotníctve.

    Prinášame ho preto, lebo autor rozhovoru je našej stránke už dlhšiu dobu známy. Nie sme však špecialisti v tejto oblasti, takže upozorňujeme – ako ostatne vždy – na tradičné zdravomyslie.

    Nie je však jedno, čo s nami naša „strana a vláda“ chystá – a už vôbec nie v oblasti zdravotníctva. Ale to už je problém prebudenia sa nášho národa, ktoré zatiaľ nie veľmi badať. Každý si je však strojcom svojho šťastia, ale hlavne pamätajme – nikto za nás nič neurobí. Čo schvaľujeme – hoci aj nevedome – to dostaneme. Tak to vždy bolo a tak to aj bude.

    Čo sa týka zdrojového média – nejde o našich partnerov. Tento príspevok prinášame vyložene kvôli osobe, ktorá informáciu podáva.

    01.03.2018

  • AKÁ JE MIDGARD ZEM?

    Už sme priniesli niekoľko pohľadov na miesto, kde všetci žijeme – našu Zem. V našej tradícii ju nazývame Midgard-Zem. Dnes si spojíme tieto pohľady a porovnáme ich s tými, ktorými nás už od detstva kŕmia. Ako zvyčajne, tieto riadky nie sú určené pre odporcov slovanskej Kultúry – ale oni nás z nejakého dôvodu tak či onak čítajú.

    Tieto veci sú ťažko pochopiteľné aj Slovenom a Hospodárom, ale to neznamená, že tí, ktorí pokročili ďalej ako oni by sa mali riadiť pohľadom stáda. Tu je opäť namieste ono známe Žiškovo „na množstvo nehľaďte!“. Čo sa týka množstva – bude proti nám vždy presila. Až do konca aktuálnej epizódy kozmického rozmeru…

    Z analýzy starých textov vyplýva niekoľko možných variantov predstavy o Zemi ako takej. My už vieme, že hovoriť o doslovných opisoch v starých textoch jednoducho nemôžeme. Už keď pre nič iné tak preto, lebo situácia sa dlhú dobu nevyvíjala v prospech našej Kultúry. Pozrime sa okolo seba a hneď ľahko zbadáme, že ani dnes vatikánsko-jezuitská piata kolóna nie je priateľsky naklonená pôvodnej, domácej Kultúre našej krajiny – pohanstvu – veď ho nejedno storočie fyzicky likvidovali a očierňovali a hľa – ono je späť. Tu treba mať na pamäti aj to, že POHANSTVO nie je JAZYČNÍCTVO, pretože to druhé je aj tak z kuchyne GP. Teda vatikánsko-jezuitské „špecifikácie“ pohanstva nie sú naše, védické, ale je to iba a výlučne ich pohľad.

    Slavianstvo je o vlastnom Rode, o vlastných Predkoch. Ak chce dnes niekto z vatikánskej, alebo hoci aj dnes panujúcej BL kolóny hovoriť o vlastenectve, tak sotva bude pre znalých Slavianov presvedčivý, ak sa bude odvolávať na „hodnoty“, ktoré dostal v minulosti najmä z Vatikánu (pápež), Izraela (Ježiš), Grécka (Cyril a Metod), či dnes aktuálnejšie z Bruselu, Londýna či Washingtonu. Oni všetci majú svoju pravdu – je to ich právo. Len to nie je naša Pravda. Patrí aj jedno z tzv. Murphyho pravidiel: „Odborník je vždy človek z iného m(i)esta“. Takto funguje technológia „rozdeľ a panuj“ v časoch vyvrcholenia etapy „biblický projekt“. Teda všetko možné, len nič z vlastnej, domácej dielne. Každá líška svoj chvost chváli a kresťansko-jezuitsko-bruselsko-americká nie je naša.

    Na druhej strane ani prenesenie celej problematiky výlučne do oblasti ekonomiky, politiky, sociálnej sféry a podobne – napríklad rabín Piakin – nie je Slavianstvo. Je to síce hra na aktuálnych kozmických energiách, ale inak je navrhnutá na obsadenie ľudskej pamäte a výpočtovej kapacity mozgu oblasťou ekonomiky, politiky a podobných „životne nevyhnutne potrebných“ objektov s cieľom neponechať žiadnu voľnú výpočtovú kapacitu mozgu na výstup nahor – do oblasti, kde sa Živatma stáva mobilnou. Táto hra je veľmi stará, zmenili sa iba rekvizity. Kto sa doteraz nepoučil, teraz je už najskôr neskoro.

    Teda vykročme. Priniesli sme dve zásadné interpretácie pohľadu na Midgard-Zem, a to formu existencie vnútri dutej Zeme (Sféry vplyvu) a na povrchu jednej, omnoho väčšej planéty s obrovským množstvom plástových segmentov, z ktorých každý predstavuje samostatnú Zem – pravdaže tiež pod ochrannou kupolou (Červená tabletka) a pokračovanie (Plochá Zem).

    Najčastejšie zobrazovaný variant plochej Zeme ako samostatný disk vo Vesmíre považujeme za naivný a neadekvátny. Takéto „riešenie“ by sotva vydržalo bez prelomenia:

    Rovnako stredovekú interpretáciu nemožno považovať za doslovný variant, ale určite ako Obraz hovorí veľmi veľa:

    Mnohým sa obe nami opísané pohľady zdajú neadekvátne – veď predsa už v škole učia ako vyzerá Zem „naozaj“. Nebudeme sa s nimi sporiť, len sa pozrime na niekoľko detailov toho, čo vlastne tvrdia. Je to podobne ako s kresťanmi – kostoly sú preplnené, ale Bibliu nikto nečíta. Takže začnime.

    Najskôr sa pozrime na rotáciu Zeme ako kozmického telesa viac-menej guľového tvaru. Podľa oficiálnych údajov pariacich k oficiálnej verzii teórie guľatej, rotujúcej Zeme, táto rotuje okolo vlastnej osi rýchlosťou cca 1 600 km/hod za 24 hodín. Teda toto je rýchlosť – oficiálne – niekde v blízkosti rovníka.

    Hovoria nám, že vplyvom gravitácie a atmosféry tento rotačný pohyb necítime, a teda ak napríklad vyskočíme, tak počas nášho výskoku sa zem „neposunie“. Dobre, ale pri rýchlosti 1 600 km/hod vzniká – podľa oficiálne uznávaných fyzikálnych zákonov – odstredivá sila. Odstredivú silu ako takú dobre poznáme aj v bežnom živote. Ako potom možno vysvetliť, že voda na povrchu našej Zeme nie je skoncentrovaná na rovníku – kde by podľa všetkých platných fyzikálnych zákonov mala byť – ale je dokonca aj na póloch? Akým fyzikálnym zákonom na guľatej Zemi a silnej odstredivej sile sa niečo takže dá vysvetliť? Hneď aj odpovieme – žiadnym.

    Ďalším zaujímavým javom je navigácia lietadla pri lete vysoko nad zemou a vysokou rýchlosťou. V letectve sa používa prístroj nazývaný gyroskop, čo je zariadenie, ktoré udržiava stabilnú orientáciu, t.j. akýkoľvek vopred nastavený smer. Pre lepšiu predstavu si môžete princíp pozrieť na videu:

    Gyroskop zachováva moment hybnosti, jeho hlavnou súčiastkou je vysokou rýchlosťou rotujúci zotrvačník diskovitého tvaru. Je upevnený na oske v krúžku, a celý krúžok je zase upevnený cez otočné kĺby na ďalšom krúžku. Takto sa teleso zotrvačníka môže voľne pohybovať v akomkoľvek smere. Preto si gyroskop – pri rotujúcom zotrvačníku – udržiava stále ten istý smer bez ohľadu na to, ako sú otočené krúžky, resp. celý jeho obal. Teda lietadlo či už je vo veľkej výške alebo aj v oblakoch nestráca cieľ svojho letu.

    Vo vojenských lietadlách zariadenie na báze gyroskopu tvorí princíp zameriavača zbrane na cieľ. Pilot nastaví napríklad presný cieľ na zemi pre zhodenie bômb a gyroskop udržiava smer na cieľ bez ohľadu na to, ako lietadlo ďalej manévruje. Podobne funguje aj zacielenie na nepriateľské lietadlo vo vzdušnom boji.

    A teraz k veci. Let reaktívneho lietadla vysoko nad zemou je navádzaný gyroskopom. Je to síce o niečo zložitejší prístroj ako amatérska ukážka na videu, ale princíp je ten istý – gyroskop. Ak by lietadlo letelo vysoko nad povrchom guľatej Zeme, tak by bolo potrebné cca každých 5 minút „skláňať“ nos lietadla nadol – inak by vyletelo po priamej dráhe rovno do Vesmíru. Predstava je jednoduchá – priamy let okolo gule (modrá šípka) sa musí zmeniť na let po kruhovej dráhe (červené šípky). V skutočnosti však nikto nikdy takú korekciu nerobí. Ak by bola aj akýmsi záhadným spôsobom „automatická“, tak nevyhnutne by muselo v pravidelnom časovom intervale dochádzať k aktivácii výškoviek počas letu, čo by si piloti museli všimnúť. Opýtajte sa nejakého pilota, či o niečom podobnom vie…

    Skutočný gyroskop pre letecký priemysel vyzerá asi takto:

    Ale dôkazov je oveľa viac. Delostrelci či raketové vojská vždy nastavujú koordináty cieľa len v rámci zemskej roviny a balistickej dráhy strely. Rovnaké výpočty používajú bombardéry pri zhadzovaní bômb. Ak je teda Zem guľatá, tak prečo sa to neberie do úvahy pri výpočtoch? Predsa potom nie je istota spoľahlivého zásahu cieľa.

    Ani námorné mapy a vôbec celé nastavovanie kurzov pre morskú plavbu nikdy nezapočítava faktor guľatosti Zeme, ale do cieľa doplávajú.

    Na internete nájdete množstvo ďalších zaujímavých informácií v tomto smere. Samozrejme ako vždy odporúčame používať Zdravomyslie, pretože ako vo všetkom aj tu sa nájde mnoho naivných alebo aj úmyselných nezmyslov. A my sa posuňme zase vpred…

    Oficiálna doktrína hovorí, že naša Zem nielenže rotuje okolo vlastnej osi rýchlosťou cca 1 600 km/hod, ale ešte rotuje aj okolo Slnka. Predstava je – zase – zvykovo notorická. A my už dobre vieme, že ak chceme vidieť iné veci ako stádo Slovenov a Hospodárov, tak musíme zamerať svoj pohľad iným smerom. Učiňme tak teda zas.

    „Oficiálne“ okolo Slnka obiehajú – viac menej po kruhovej dráhe – ešte aj ďalšie planéty. Bolo ich síce ešte nedávno pôvodne deväť, ale astronómovia si na konferencii v Prahe pred pár rokmi odhlasovali, že Pluto k nim nepatrí. Už toto je pekná ukážka vzťahu Zákonu a Konu. Akási záujmová skupinka rozhoduje o štruktúre Vesmíru a vydá Zákon, že Kon neplatí…

    Takže sa môžeme pozrieť na oficiálne schválenú (zákonom povolenú) verziu Slnečnej sústavy:

    Možno si ešte zo školy pamätáte, že pre pravidlá pohybu telies v Slnečnej sústave platia tri Keplerove zákony. Tieto zákony na základe astronomických pozorovaní sformuloval Johannes Kepler. Ako tieto zákony platia pre planéty v oči Slnku, tak aj pre mesiace voči planétam.

    Keplerove zákony použil ako východisko pre svoju prácu Isaac Newton pri formulovaní zákonov gravitácie. Z Newtonovho gravitačného zákona je zase možné pomocou diferenciálneho počtu odvodiť všetky tri Keplerove zákony. A Kepler zase vychádzal z pozorovaní Tycha de Braheho.

    Teda tak. Všetko pekne do seba zapadá… až na jeden zásadný problém. Všetko je totiž inak. A dokonca to nájdete aj v oficiálnych zdrojoch a na internete. Že o čom hovoríme?

    Všetky výpočty pre našu Slnečnú sústavu vychádzajú z predpokladu, že planéty obiehajú okolo statického Slnka. Ale oficiálna veda tiež hovorí, že celá naša Slnečná sústava obieha okolo centra (našej) Galaxie Mliečna dráha, pričom jeden obeh našej Slnečnej sústavy – aj s planétami okolo Slnka – trvá približne 250 miliónov rokov. Naša Slnečná sústava teda sama osebe letí ohromnou rýchlosťou – encyklopédie udávajú rýchlosť od 828 do 850 000 kilometrov za hodinu. Pre istotu to slovne prepíšme: 828 až 850 TISÍC KILOMETROV ZA HODINU.

    A aké sa nám tu núkajú uzávery? Hneď prvý je ten, že Zem a všetky ďalšie planéty – podľa oficiálne „povolených“ údajov – v ŽIADNOM PRÍPADE NEOBIEHAJÚ PO KRUHOVEJ DRÁHE okolo Slnka. Dráha našej Zeme a aj ostatných kozmických telies okolo nás – prebieha po ŠPIRÁLE. Špirála je dráha vývoja, je to dráha ŽIVOTA. Je otvorená a neustále stúpa nahor – je to dráha EVOLÚCIE. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Kruh zase je – v tomto prípade – opäť symbolický prvok. Kruhová dráha je sama v sebe uzamknutá a teda nieto z nej východiska (bludný kruh). Je to skrátka – v tomto druhu symboliky v porovnaní so špirálou – SMRŤ. Ten, kto pre nás „skomponoval“ tento Obraz nemohol nám nezanechať informáciu – inak by porušil Vesmírny Kon. A my už dobre vieme, že toto si skutoční Temní v žiadnom prípade nedovolia. Inak by boli nemilosrdne rozkódovaní…

    Slnko síce je najťažším objektom našej Slnečnej sústavy (oficiálne), ale nijakovsky okolo neho neobiehame. Všetci sa totiž ženieme rovnakou rýchlosťou vpred či nahor po špirálovitej dráhe. Najskôr to teda môžeme pripodobniť tomu, ako ťažký kamión veľkou rýchlosťou po ceste dvíha prúdom vzduchu spadnuté listy a „ťahá“ ich za sebou. Neletia samé od seba, ale ani neobiehajú okolo kamiónu. Mechanizmus – ak by to bola pravda – by bol úplne iný. Opakujeme, že stále sme na pôde oficiálnej vedy.

    Jeden z logických uzáverov je, že žiadne „strašné explózie“ na Slnku nám nemôžu uškodiť. Slnko síce môže vygenerovať silnú explóziu žeravej hmoty, ale tá by sa k nám dostala iba vtedy, ak by sme stáli na mieste, teda obiehali staticky okolo Slnka po kruhovej dráhe (Smrti). Akonáhle totiž Slnko vychrlí akúkoľvek strašnú masu plazmy – alebo čohokoľvek iného – tá za nami zaostane rýchlosťou minimálne 828 000 km/h – takou rýchlosťou sa totiž rútime všetci vpred.

    Ďalšou „čerešničkou na torte“ sú tzv. kozmické lety. Ak kozmonaut – za oficiálneho stavu vecí – opustí kozmickú loď a ocitne sa v kozmickom priestore okolo lode, tak v tom okamihu sa začne od nej vzďaľovať rýchlosťou 828 000 km/h. Nemôže sa teda iba spokojne vznášať nad loďou, ako nám to ukazujú vo filmoch. A ak by posádka chcela zachrániť takéhoto kozmonauta, tak kozmická loď by musela letieť za ním, a potom – rýchlosťou značne prevyšujúcou 828 000 km/h – by sa musela vrátiť nazad nad Zem. Na niečo také by jednak nemali energiu, jednak nevieme dosiahnuť takú rýchlosť… A lety na Mesiac? Ale veď Mesiac tiež letí spolu s našou Zemou rýchlosťou minimálne 828 000 km/h, teda kozmická loď vo voľnom kozmickom priestore letiaca medzi Zemou a Mesiacom by musela letieť po špirále ďaleko vyššou rýchlosťou, aby navždy nezaostala v prázdnom, nekonečnom priestore…

    Záber z filmu Saľut 7

    Odporcovia teórie guľatej Zeme napríklad uvádzajú ako dôkaz fotografiu, ktorá „prekĺzla“ na verejnosť pri lete kozmickej lode Sajuz a bola urobená v r. 1969. Horizont Zeme je na nej rovný:

    Takto teda vyzerá Zem pri pohľade z obežnej dráhy bez špeciálneho objektívu „rybie oko“. Takýchto záberov však existuje viac – napríklad záznam Felixa Baumgartnera z roku 2012. Je známy svojim zoskokom na Zem z héliového balóna v stratosfére dňa 14. októbra 2012:

    Na záberoch – ktoré počas tejto akcie zosnímal – je tiež vidno, že horizont je absolútne rovný.

    Ďalšou zaujímavosťou je video záznam, ktorý bol nasnímaný v roku 2016 počas návštevy bývalého amerického prezidenta G. Busha staršieho v NASA. V jednom momente je na zázname v pozadí Busha vidieť obrazovku so zobrazenou mriežkou:

    Takýto program sa používa vo filmovom priemysle na zostavovania grafiky – teda trikových filmových záberov. A aké vizuálne efekty potrebuje zostavovať NASA?

    Niektorým odborníkom to nedalo a zamerali sa na astronauta na obrázku pred modrou plochou s bielou mriežkou. A nakoniec našli vysvetlenie – NASA odvysielala „priamy prenos“ z kozmickej stanice, na ktorej sa ten istý astronaut hrá s kvapkou vody:

    Zábery sa zhodli so 100% presnosťou…

    Na internete naozaj nájdete veľa zaujímavých materiálov. Napríklad youtube video kanál s názvom александр свободный ponúka zaujímavý pohľad:

    https://www.youtube.com/watch?v=zrr2WONE_IQ

    Ako ďaleko je zdroj svetelného žiarenia nad Zemou, ak jednoducho predĺžime priamky svetelných lúčov k zdroju..?

    Vráťme sa teda k Obrazom Midgard-Zeme, ktoré sme už opísali v minulých článkoch. Ak tieto informácie chápeme ako Obrazy, tak sa všetko dostane na správne miesta. Či už sme uzavretí vnútri Midgard Zeme a nad nami sú krištáľové sféry, alebo sme na povrchu gigantickej planéty a aj tak je nad nami krištáľová kupola – je to v podstate to isté. Obraz nám podáva informáciu, že sme uzavretí vnútri Systému, aj keď to nebolo vždy tak. Informácie podávané v starých védických textoch sú VŽDY Obrazy. Za dlhé obdobie mal GP dosť času na ich skreslenie, ale to nikdy nemôže urobiť tak, aby tam neostala stopa. Védické informácie sú oproti biblickým reliktné – pochádzajú tak či onak z pradávnych čias. Ak teda – hoci sme uzavretí vnútri Systému (Matrixu) a nad hlavou vidíme hoci aj projekciu oblohy, teda Nebo – ani jeden obraz na sfére nebude bez skutočných súvislostí či významu. Či už tam je zachytený stav okolitého Vesmíru v čase zostavenia Systému alebo naopak, ukazuje čas, kedy sa všetko skončí, je to v podstate jedno. Pozorovaním týchto konštelácií a braním do úvahy kozmických cyklov môžeme nadobudnúť potrebné informácie v čase Noci Svaroga.

    Ďalšou otázkou je, ako dlho sme uzavretí v Systéme – o tom prečo existuje už vieme. Z článku o lesoch na Zemi vieme aj to, že pôvodné lesy a zvieratá na Zemi boli zničené. Kedy sa tak stalo? Máme Letopočet od veľkého ochladenia – teraz je Leto 13026. Môžeme teda predpokladať, že tu je ukrytá informácia o čase nášho uzavretia do Matrixu. Vieme však aj to, že Tartaria prežila oveľa dlhšie a naši Predkovia sa ešte dlho nevzdávali. Nakoniec však urobili nejakú chybu, ktorá dala GP právo – v tomto Paralelnom Vesmíre – zničiť Tartariu úplne.

    Uzáver z toho je, že existuje spôsob, ako žiť a prežiť aj v uzavretom Systéme – pretože naši Predkovia to nielenže dokázali, oni aj v boji porážali nepriateľov. Tu je dôležitou podmienkou Kvalita Poznania – a to sa nám navracia.

    Vieme aj to, že pôvodný stav existencie našej plástovej bunky – alebo dutého vnútra sférickej Zeme – je trvalé, slnečné počasie, teda žiadne ročné obdobia a striedanie leta a zimy a deň na noc v priebehu roka. Tento jav nastal až vyrobením sfér a „inštalovaním“ Sĺnk a Lún (Mesiaca).

    Ak pôvodný stav našej Midgard Zeme je bez ročných období a striedania dňa a noci, tak tento stav je umelo zavedený a závisí od GP. A tu sa núka ďalší zaujímavý uzáver – tradičné slovanské sviatky. Naše najväčšie sviatky sú Sviatok Boha Kupalu a Letný Deň Boha Perúna. Ani jeden nie je spojený so Slnovratom ale práve Slnovrat slávia všetci mágovia a jazyčníci – teda tiežslovania. Jav SLNOVRATU je však stavom, ktorý bol dosiahnutý zničením pôvodnej konštelácie Midgard-Zeme a nie je pre ňu prirodzený. Návod na „tradičné“ oslavy najmä letného Slnovratu nájdete v podstate v každej lepšej knihe o Mágii – ale tu máme skôr na mysli Čiernu Mágiu. Bieli Mágovia slávia reliktné, t.j. staršie sviatky, ktoré tu boli dávno pred „inštaláciou“ Slnovratov.

    Ďalšou informáciou vyplývajúcou z Obrazov je, že východ z tohto položenia nie je možný „letom do Vesmíru“ – pretože sa tam vlastne nedá dostať nikde. V každom prípade narazíme na krištalickú zábranu. Zo systému vyjdeme iba cestou Duchovného vývoja, ale do vedľajších Čertogov sa dá dostať podzemnými chodbami. Tie sú pod celou Zemou a aj pod oceánmi. Nemôže ich však navštíviť a používať len tak hocikto…

    A aby sme nezabudli, teória „dutej Zeme“ (môžeme hovoriť o sférach) nie je ani nová ani produktom primitívov. V anglickej Kráľovskej akadémii vied visí portrét osemdesiatročného kráľovského astronóma Edmonda Halleyho (1656-1742) po ktorom je nazvaná kométa, od maliara Michaela Dahla (1659-1743). Dôležitý je obrázok, ktorý drží v rukách – je na ňom model dutej Zeme.

    Túto tému jednoducho nemožno plne vyčerpať, ale dôležité je začať samostatne rozmýšľať. Ak máme v mysli predstavu, že žijeme na povrchu zemegule a že nad nami začína nekonečný Vesmír – to je pohľad, v ktorom sme akosi nepodstatní v nekonečnom kozmickom oceáne. Ale ak sme v uzavretom priestore – ako dobytok na poľnohospodárskom družstve – je to zase čosi úplne iné.

    Ak „slovanskí Bohovia“ na vzor gréckych medzi sebou zápolia, závidia si a navzájom sa všakovako podvádzajú – to je jeden pohľad, cudzí, jazyčnícky. Ale ak sú všetci súčasťou jedného celku – Rodobožia – to je zase úplne iná rovina, rovina Pohanstva. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Slovenom veľa netreba, ale je ich oveľa viac ako Veliteľov či Učiteľov. V stáde však nieto Istiny, pretože to je stádo. A stádu – ako hovorí Puškin – netreba dary slobody. Ich treba iba rezať a strihať – veď preto a nato sú stádom. A tu môžeme smelo citovať: „Nehádžte perly sviniam…“.

    Nikto vám nedá odpoveď na to, čo je správne a čo nie. Takúto odpoveď môžete dostať iba „interne“ – z hĺbok vlastnej mysle. A pri takýchto „neštandardných“ informáciách – aké obsahuje aj tento článok – si dávajte pozor aj na to, aby ste sa nedostali do informačnej pasce, ktorá spočíva v tom, že namiesto hľadania cesty nahor sa horizontálne zacyklujete v množstve inak hodnotných faktov – ako napríklad „ponúka“ aj rabín Piakin. Ale INFORMOVANOSŤ – z védického pohľadu – nie je ešte MÚDROSŤ. Tá sa získava IBA a JEDINE osobnou skúsenosťou. Teda nie čo – hoci aj výborne – hovoria iní, ale kam som dospel(a) „JA“ vlastnou snahou.

    Obrazy ležia pred vami, otvára sa široká cesta Poznania – tá je však „súkromná“. Od vás a iba od vás záleží, či zaujmete pozíciu švába v počítači alebo začnete stúpať po špirále Duchovného zdokonaľovania a Poznania nahor. Hore však nieto davov a stád, tam je iba Poznanie. Je to ale Poznanie našich Predkov, a teda aj cesta k Nim.

    18.02.2018

  • PLOCHÁ ZEM II.

    …predchádzajúca časť

    Aj druhé bunky majú také isté kupoly, aj keď môžu mať viac Sĺnk – prípadne žiadne – viac alebo menej árch. V iných bunkách vôkol nás môže byť iná úroveň existencie, iný pomer kyslíka a ďalších plynov v atmosfére, iná fauna a flóra, pretože tam žijú rozdielne typy ľudí.

    Ak sa nejaká bunka ponechá bez ľudí, tak časom dôjde k jej samovoľnej a plnej obnove, zmiznú oceány – sú to aj tak pozostatky vyťažených surovín – doplnia sa rastliny a pod.

    Na bunkách pod nami – možno predpokladať, že ich je 7 vrstiev, ako je 7 úrovní Neba – žijú tí, ktorých nazývame mimozemšťania, alebo inak aj Globálny Prediktor. Sú to bytosti inej mentálnej úrovne a fyzického vývoja, čo si však netreba mýliť s technickým či technologických vývojom. V tomto smere nás dokonca v mnohom prevyšujú. Rozdiel je v úrovni Duchovného vývoja – tá je u nich omnoho nižšia ako je naša.

    Väčšina z nich je voči nám nepriateľská. Považujú nás najčastejšie za potravu, resp. niektoré druhy iba výlučne za potravu, t.j za zdroj životnej energie pre nich v každom smere. V pozemskej analógii by sme mohli považovať nás – a to je védické prirovnanie – za včely, pričom oni sú sršne. Dokonca vedú medzi sebou neraz veľmi kruté vojny, ktorých cieľom je ovládnuť nás – ako cenné energetické zdroje. Presne tak, ako naša civilizácia vedie vojny kvôli rope či zemnému plynu, zlatu či diamantom. V minulosti aj kvôli dobytku a podobne. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Civilizácie sú si principiálne podobné.

    Každá rasa, každý ľudský druh má svoj špecifický stupeň vývoja. My máme Bytosti nepredstaviteľnej Sily – voláme ich Svetlí Bohovia Pravi. Na druhej strane sú rovnako bytosti nepredstaviteľnej sily a možností oproti bežným jednotlivcom. Existuje Svetlá, ale aj Temná Hierarchia – ale to už vieme.

    GP nás donútil si myslieť, že na Zemi žijeme iba niečo okolo 12 000 rokov – „dodal“ nám darvinovskú teóriu. Je to však lož. Slovenov a neraz aj Hospodárov však tento problém nijako „netrápi“..:

    Naša Rasa patrí k Impériu (od „Imenem Perúna“, t.j. preto IMPERium) RUSOV alebo inak aj SLOVIENOV. Podľa vonkajších príznakov nemožno Rusov a Slovienov nijako odlíšiť. Sú to podstatou SVETLÍ ľudia. Árijci sú tiež Rusi alebo Slovieni. Ak by sme chceli pochopiť, ako vyzerá Árijec, tak typickým predstaviteľom je Ilia Muromec. V žiadnom prípade nie Aľoša Popovič či dokonca Dobryňa!

    Hoci vďaka cyklu kreslených príbehov o troch bohatieroch sú tieto postavy chápané spoločne, v skutočnosti však ide o úplne odlišných „hrdinov“. Aľoša Popovič je preto „Popovič“, lebo je synom POPA. A žiadny POP nemá nič spoločné s našou Kultúrou. Prečo sa “preslávil“ si je ľahko domyslieť. Dobryňa sa spomína aj v starých letopisoch ako veľký pomocník krstiteľa Kyjevskej Rusi – bol to brat matky kniežaťa Vladimíra Krvavého, ktorý priamo „priložil ruku k dielu“ krstenia. Teda je to masový vrah, podobne ako jeho synovec. Zopakujeme, že v skutočnosti Vladimír NEBOL synom kniežaťa Sviatoslava a tento NIKDY NESPÁVAL s jeho matkou Malkou. Ide iba o neskorší, kresťanský „update“, aby sa ukryl fakt násilného prevzatia moci v Kyjevskej Rusi Vladimírom a povraždenie synov Sviatoslava.

    Jedine Ilia Muromec je svetlá postava slavianskej minulosti. Po tom, ako krstením Kyjevskej Rusi bolo vyvraždených 75% obyvateľstva nemal kto brániť krajinu pred vonkajším nepriateľom – a v kresťanskej civilizácii to je tak ako u GP, o zdroje sa vedú vojny na likvidáciu, konkurenciu treba zlikvidovať. Veď vrana k vrane sadá. Pri jednom takomto útoku zo zahraničia bol Vladimír Krvavý donútený požiadať o pomoc Iliu Muromca. Pretože Vladimír zastával kresťanské „hodnoty“, tak komunikácia s Iliom bola o službe nájomnej družiny, za ktorú sa despotický panovník zmluvne zaviazal zaplatiť. Keď prišlo na platenie za dohodnutú úspešnú prácu – Ilia nepriateľa porazil – tak Vladimír „nemal peniaze“. Požiadal teda Iliu o strpenie. Ten bol v tom čase požiadaný Poliakmi o pomoc, ktorá zahŕňala aj prípravu (výcvik) ich vojska. Ilia úlohu splnil, aj keď pri ceste nazad ho Poliaci čakali v zálohe s tým, že to, čo mu dali za služby si „vezmú nazad“. Pokus dopadol pre Poliakov katastrofálne.

    Ilia sa vrátil do Kyjeva, ale Vladimír nemienil platiť za to, čo sľúbil a bolo vykonané. Zavolal Iliu na hostinu, kde mu podali durman a nakoniec ho pred očami Vladimíra od chrbta preklali dýkou. Tento smutný, zákerný koniec veľkého bojovníka zhudobnil na pamäť veľkého hrdinu našej minulosti Nikolaj Jemelin v jednej zo svojich piesní – súvislosti môžete počuť pred piesňou na prvom vystúpení v Poprade.

    Ako náš vývoj pozostáva z postupnej následnosti jednotlivých etáp, tak svoje vývojové cykly nastavuje aj GP. O neradostných časoch sme dostali informáciu, resp. varovanie pred niečo viac ako 40 000 rokmi pri treťom príchode Perúna na Midgard-Zem. Dočítať ste sa o tom mohli v Knihe Múdrosti Perúna. Varoval nás, že pred nami bol útok zo susednej, Západnej bunky. Vojna s GP – vo Védach spomínaná Druhá Galaktická vojna – beží po celej gigantickej Zemi. V tom čase boli hlavné sily našich nasadené v iných častiach planéty. Museli sme teda bojovať a udržať sa sami svojimi silami a čakať na posily. Preto sme dostali aj Zápovede, ale dodržiavame ich dodnes? A potom prišiel útok GP…

    Náš skutočný nepriateľ nie je iný národ ľudí – a to dnes máme medzi sebou väčšinou neľudí – ale GP. Štruktúra jeho chovania je dnes názorne pochopiteľná na „novodobom vyvolenom národe“, t.j. na praxi Anglosasov – v poslednom čase najmä na správaní sa vlády USA.

    Najskôr to skúsili otvorenou vojenskou intervenciou – ale všetky ich pokusy naši Predkovia na hlavu porazili. Rýchlo teda pochopili, že takto úspech nebudú mať. Začali preto pôsobiť tak, ako dnes USA. Ak už konečne vojensky zaútočia znamená to, že nepriateľ je oveľa slabší, teda presnejšie že bol vopred zákerne systematicky rozložený a oslabený.

    Útoky začali únosmi detí a žien – mužov Slavianov Slovienov nemožno „preformátovať“. Ak dnes vidíte mužov, ktorí sa síce „slovansky“ vyjadrujú, ale behajú za každou „voľnou“ ženou a hodnoty merajú peniazmi – sú to už iba (ak sú našej krvi) Sloveni. Deti vychovávali v ich ideológii s tým, že neskôr ich použili na boj proti vlastným Rodom. Takýto ľudia už nadobudli skreslenú predstavu o realite. Každá vojna, v ktorej bieli zabíjajú bielych je našim nepriateľom maximálne výhodná.

    Ženy oplodňovali aj neľudia, ktorí sú geneticky inej podstaty ako my, hoci navonok môžu vyzerať ako naši.

    Bojovať v otvorenej vojne je oveľa jednoduchšie ako s vlastným národom, ktorý bol nakazený vírusom od GP. Nákaza sa šírila dlho, pomaly, ale efektívne. Kvôli vlastnej bezpečnosti sa okolité planetárne bunky od nás systematicky odpojili, aby zabránili prechodu nákazy od nás k nim.

    Spojovacie chodby medzi bunkami boli pod pyramídami. Nie však pod tými, ktoré nám vystavili na obdiv v Egypte. Tie skutočné sú dnes poukrývané v džungliach a na morskom dne.

    Práve tieto pyramídy používali naši Predkovia na cesty do iných Svetov, ale mali aj iné funkcie, hoci prenos medzi Čertogmi bol tou najdôležitejšou.

    Brány Medzisvetia boli uzavreté, sily kontrolované GP sa nesmú dostať do ďalších buniek plástovej štruktúry, teda na ďalšie Zeme.

    Boj s okupantami viedli naši Predkovia aj tak, ale za jedného zabitého okupanta nastupovalo 10 nových. V rozprávkach to je zachytené v Obraze stínania hláv drakovi Goriničovi, pričom namiesto každej sťatej hlavy mu vyrastá 10 nových.

    Najťažší boj je boj na vlastnom území s piatou kolónou, ktorá používa partizánske praktiky a má plnú, neobmedzenú podporu z cudziny. Dnes to vidíme najmä vo forme kresťanstva a iných dovezených, našej Zemi cudzích psychotechnológií. Ľudia sa však viac a viac nakazujú vírusom Tmy z dielne GP. Vôbec im nevadí udávať aj členov vlastných Rodov. Dnes je to v podstate štandard.

    Kedysi jednotná a jediná spoločnosť sa nakoniec rozdelila – najskôr na 2 časti. Na Východe ostali viac-menej zdraví ľudia v Dŕžave a na Západe bol vytvorený Štát – Atlantída. Naši Predkovia žili v plnom súlade s Prírodou a nedrancovali ju, pretože základnou hybnou silou našej Kultúry je Duchovný vývoj.

    Nastúpila Kali Juga, t.j. Noc Svaroga. GP s periódou cca 200-250 rokov na nás vypúšťa akýsi „omamný plyn“, ktorý vo védickej tradícii označujeme aj „Živel nevedomosti“. Jeho hlavnou funkciou je zabezpečiť, aby sme sa neprebrali. Teraz však „vyprcháva“ posledná dávka – podaná pred cca 250 rokmi – a novú už nasadiť nemôžu.

    Potom začali vojny, ktoré trvali veľmi dlho. Ak vojna nerieši situáciu znamená to, že ona sama je cieľom. Generuje Gavvach a ľudia sa zabíjajú. GP nemá za cieľ zlikvidovať všetkých ľudí, ich cieľom je všetkých premeniť na poslušných rabov Pána – teda na cirkevné a sociálne zvieratá. Inými slovami na konzervy životnej energie, ktorú odoberá podľa svojej potreby. Ideálny rab je ten rab, ktorý nielenže netuší, že je rabom, ale aj robí všetko preto, aby ním aj ostal, lebo sa mu to tak páči. A sexuálne a peňažné rabstvo je ideálnym nástrojom. Všetko však môže fungovať jedine v silnom živle nevedomosti.

    GP postavil jedných proti druhým, Kultúra a Civilizácia sa nakoniec navzájom zničili v totálnej vojne. Výsledkom bolo „spálené pole“ so zvyškami ľudí, ktorí po sérii hrozných vojen už nerozumeli tomu o čo ide. Po chaose vojny už túžili iba po živote v mieri a pod pevnou rukou, ktorá by to zabezpečila a zabránila ďalším vojnám.

    GP sa stal takouto pevnou rukou a do jedného celku spojil všetky pozostatky ľudí z oboch protichodných systémov. Vytvoril novú krajinu – RUS – v ktorej ale už boli všetci premiešaní. Vírus nakoniec dostal voľný prístup ku všetkým a už sa začal po ľuďoch šíriť globálne – ale hlavne po Dušiach. Objavili sa nové krajiny Mu, Lemúria, Rasénia, Tartaria… Od zničenia Atlantídy sa počet krajín postupne znásoboval, už viac neboli iba dve. Ľudí nielenže rozdelili, ale prinútili ich aj ťažiť pre nás absolútne nepotrebné suroviny a to barbarským spôsobom. Nastal „zlatý vek“ drancovania Prírody – ktorý trvá dodnes. Stačí sa pozrieť ako smerovaný minister či kresťanské cirkvi barbarsky drancujú „ICH“ lesy.

    Začali sme sa sami považovať za príslušníkov kdejakých národov a krajín a UŽ NIE SPOLOČNÉHO RODU. Nie sme dnes Slovieni, ale Sloveni Slováci, Poliaci, Česi, Maďari…

    Nastúpila ďalšia etapa „vývoja“, ktorú nazývame ROZDEĽ A PANUJ. Je vyjadrením metodiky GP meniť ľudí na rabov, začali sme veriť, že sme len druh zvierat, ktorý sa akousi náhodou naučil hovoriť. Dnes si myslíme, že klamať, udávať, zrádzať za peniaze, zabíjať, podvádzať je normálne. Znovu sme nastúpili cestu Atlantídy.

    Sme vo finále. GP vždy ukončoval jednu etapu civilizácie druhou preto, aby na jej rozvalinách postavil novú, prehnitejšiu. Dnes v podstate už neostali na Zemi ľudia s magickými schopnosťami – všetko sú egoisti zneužívajúci to, čo sa dozvedia vo svoj prospech. Sme v poslednej etape, ktorú nazývame biblická.

    Vstupujeme do poslednej fázy, v nej ale ROD vyhrá. Máme šťastie, že žijeme v čase konca starých časov. Poznávajte svoj vnútorný svet – inej cesty k záchrane totiž niet…

    14.02.2018

  • PLOCHÁ ZEM I.

    Dnešný článok je voľným pokračovaním toho, čo sme už na našej stránke neraz uverejňovali. Určite každý – kto sa zapodieva myslením namiesto dogiem – sa zaujíma o to, kde vlastne žijeme. Realita však nie je naivita – presnejšie naivita je príznakom „spokojného“ zotrvávania v Matrixe.

    V jednom z článkov sme priblížili pohľad na Midgard-Zem ako na jednu z buniek ohromnej, gigantickej planéty. V súvislosti s týmto Obrazom pri priblížme niekoľko ďalších detailov, ktoré sú s týmto pohľadom na Svet spojené.

    V každej z buniek spočiatku žili humanoidi, teda bytosti rôznych druhov podobných človeku. Každá plocha bola špecifická – na jednej žili bieli, na ďalšej čierni, potom žltí, červení a podobne. Niekde ľudia našich rozmerov, inde väčší alebo menší. Rozdiely pôvodne boli – pre každú šesťuholníkovú bunku – aj vo farbe očí.

    Ako vždy v týchto prípadoch – ak nás uvádzali do konkrétneho módu poroby, tak nám to museli nejako oznámiť. V tomto prípade sa smelo môžeme obrátiť ku knihe Jonathana Swifta a jeho Gulliverovným cestám. V skutočnosti vôbec nejde o rozprávkovú fantazmagóriu. Teda takýto bol pôvodný stav našej existencie – veľmi, veľmi dávno.

    V každej bunke sú špecifické podmienky, ktoré umožňujú špecifickú formu života. A u nás v podstate ešte nedávno – pred niečo viac ako 200 rokmi – žili giganti. Ostali po nich po celom svete stavby s veľkými stĺpmi, vysokými stropmi a ohromnými dverami.

    Tejto problematike sa budeme venovať v samostatnom článku, takže zatiaľ iba spomeňme, že hoci nálezov ohromných kostier je po celej Zemi dosť – veľmi rýchlo ich ktosi systematicky poodstraňoval. A pre verejnosť podhodili dezinformáciu, že išlo o podvrhy vypracované Photoshopom… ale videli ste niekedy niekde konkrétnu odbornú správu aj s autorom tohto „odhalenia“..? Veď ak je to pravda, tak prečo to skrývať? Teda „overená falzifikácia“ Photoshopom je overená iba „agentúrou“ JPP.

    Teda už vieme, že každá bunka sa vyznačuje samostatne nastavenými, špecifickými podmienkami životného prostredia: vlastnou klímou, atmosférou, vodou, potravou, energiou, schopnosťou produkovať potreby pre existenciu, ale aj napríklad počtom sĺnk.

    Všetko nad našimi hlavami je v súčasnosti umelého pôvodu – Slnko, Mesiac, hviezdy… V tejto súvislosti bude užitočné si pozrieť video na tému, ako sú principiálne nastavené podmienky sezónneho menenia období na Zemi:

    Kupola nad nami je umelo vytvorený objekt, na ktorom sa v noci zapaľujú umelo vytvorené svetlá, aby nám vytvorili ilúziu. Takto sa objavujú hviezdy, Slnko aj Mesiac. Cez deň nás polievajú dažďom, v noci nám zapaľujú hviezdy, ktoré sem tam aj padajú.

    Slnko, ktoré je od nás 147 miliónov kilometrov a okolo ktorého rotuje naša Zem neexistuje. Zdroj žiarenia je od nás vo vzdialenosti 3 000 až 3 500 kilometrov. Je to reflektor, ktorý je umiestnený vnútri našej kupoly. Plní všetky funkcie, ktoré kedysi plnilo naše skutočné Slnko: dáva teplo, svetlo, UV žiarenie atď. Na internete nájdete o tom množstvo materiálov.

    A aké objekty padajú z oblohy už vieme z iných článkov – ale predsa len trochu pridajme. V Číne padlo niekoľko takýchto predmetov tiež. 16. mája 2016 spadli v blízkosti domu jedného hospodára dve takéto gule. Svedok opísal veľký hluk a keď sa pozrel nahor, uvidel ako guľa padá naň v ohni. Jedna padla rovno do jeho záhradky:

    Roľník si myslel, že by mohlo ísť o meteorit, a preto sa ukryl v dome a čakal kým to prejde. Keď Číňania sa odvážili priblížiť k objektu, uvideli guľovitý predmet o vysokom lesku:

    O takýchto padajúcich zvláštnych guliach sa už písalo v médiách neraz. Padajú po celom svete.

    V lete 1966 videla skupina svedkov padať takúto guľu z čistého, jasného neba v štáte Arkansas v USA. V roku 2000 padla podobná guľa neďaleko Cape Townu v Juhoafrickej republike. Tiež nebolo jasné o čo vlastne ide. Roku 1963 našli vedľa seba ležať tri takéto hladké, kovové gule v austrálskej púšti. Každá z nich vážila okolo 6 kg a mali priemer 35 cm. V roku 1969 argentínsky vedec Schneider na tlačovej konferencii v Buenos Aires ukázal 22 cm guľu s lešteným povrchom. Podľa jeho slov išlo o jeden zo štyroch kusov nájdených na severe Argentíny. V prítomnosti reportérov sa 4 hodiny snažil vykonať na povrchu aspoň malú ryhu – bezvýsledne.

    Britský denník Daily Mail priniesol informáciu o náleze troch takýchto gulí vo Vietname na hranici s Čínou:

    Jedna mala 45 kg, druhá 6 kg a tretia iba okolo 250 g. najmenšia padla na strechu domu, takže je istota, že určite spadli z neba. Vietnamské ministerstvo obrany je presvedčené, že sú ruského pôvodu…

    Pravdepodobne prvá zdokumentovaná zmienka o takom predmete je z roku 1802 z Holandska. Vedci ju nedokázali analyzovať a neskôr ju vzali napoleonskí vojaci. Neskôr sa jej stopa úplne stratila. V časoch Prvej svetovej vojny sa takýto predmet našiel aj v Rakúsko-Uhorsku. Bol poslaný na analýzu do Nemecka a napokon sa jeho stopa tiež stratila. O tomto prípade sa môžete dočítať v knihe Forbidden Archeology.

    Iným objektom je Luna, t.j. Mesiac. Je to hologram – túto skutočnosť si môžete overiť na mnohých videách na sieti. Ak sa zameriate na okraj Mesiaca uvidíte, ako tam „prechádza“ nová snímka. Pri pohľade na celý mesiac vidno aj celoplošný „refresh“ obrázku – presne ako na počítačových programoch. Jedno z videí:

    https://www.youtube.com/watch?v=2OYfuxm3AGk

    Dôležité však je niečo iné – čo je za Mesiacom skryté, že to nemáme vidieť?

    Tí, ktorí poznajú védické texty nemajú problém si túto informáciu doplniť. Ako u všetkých starých textov vieme, že pracujeme s Obrazmi, nie „priamou“ informáciou – tá by sa nedožila našich dní. Takto možno prijať aj taký výklad, že hologram ukrýva bojový koráb, ktorý nemáme vidieť. Z Véd vieme, že na začiatku boli tri: Fatta, Leľa a Mesiac.

    V súvislosti s korábom spomeňme, že za dávnych čias bol používaný aj iný názov pre kozmické koráby: „archa“. Archy sú stanice, ktoré plnia radu funkcií – vojenské, výskumné, dopravné… Čo sa stalo s prvými dvomi vieme z Véd.

    Majme stále na pamäti, že sme uzavretí v Systéme, ktorý kvôli jednoduchosti predstavy nazývame Matrix. Kľúčovou úlohou tohto Systému je ODOBERAŤ z nás GAVVACH. Zopakujme si, čo to je:

    GAVVACH je jemnohmotné žiarenie ľudského strádania, ktoré vylučuje naša bytosť za života a aj po smrti. Dopĺňa úbytok životných síl u rozličných druhov a skupín obyvateľov jemnohmotných Svetov. Ale takéto žiarenie našej bežnej – hlavne NEVEDOMEJ – formy správania sa ledva stačí na dopĺňanie spotrebovaných síl niektorých démonických bytostí. Vyžarovanie strádania a bolesti dokáže nasycovať gigantické skupiny démonov všetkých druhov a stupňov. Čo do podstaty je gavvach ich potrava.

    Mimoriadne „kvalitný“ gavvach je spojený s prelievaním krvi. Keď zo živej bytosti tečie krv, tak v prvé minúty je vyžarovaný gavvach mimoriadnej sily („kvality“).

    Pripomíname, že zabíjanie „KOŠER“ je postavené práve na podrezaní a vykrvácaní obete. A tak už nie je ťažko si domyslieť, prečo sa často používa delenie na Bielu, Čiernu a Červenú mágiu…

    Pri analýze všetkých dostupných informácií o Lune Mesiaci to vyzerá tak, že Mesiac je skôr v moci našich ľudí, ktorý sa našim nepriateľom nepodarilo zničiť – a už sa to ani nepodarí. Všetky svedectvá ľudí, ktorí boli „unesení“ a pamätajú si veľkú, svetlú miestnosť, silné, jasné svetlo, a ktorých stav sa po návrate zlepšil – prebývali pravdepodobne na Mesiaci.

    Ak ste „zažili“ akúkoľvek formu pobytu na Mesiaci, tak ste pre našich Ochrancov dôležitý.

    Pokračovanie nasleduje…

    12.02.2018

  • PREDPOTOPNÝ PETROHRAD II.

    pokračovanie

    Nedávno – možno iba pred mesiacom – som publikoval článok „Ruská os sveta“.
    Teraz ho chcem uviesť celý, pretože je pokračovaním tejto témy, hoci bol napísaný o niečo skôr.
    Viete čo to je za červená línia, ktorá prechádza glóbusom Zeme?

    Oficiálne ide o tzv. „Pulkovský poludník“. V poslednom čase o ňom popísalo mnoho historikov veľa neuveriteľných príbehov, ktoré sú preplnené – bohužiaľ – rôznymi výmyslami. Neodkrývajú pravdu, ba najčastejšie ju ešte hlbšie ukrývajú..

    Pulkovský poludník (krátko a múdro) je pomyslená čiara, orientovaná presne v smere sever-juh a prechádzajúca cez stred hlavnej budovy Pulkovského observatória, ktoré bolo postavené na kraji Petrohradu v roku 1839.

    A neoficiálne (táto informácia nie je veľmi šírená) táto červená čiara na mape sveta ukazuje, ako pred niekoľkými tisícročiami zo severu na juh (a môže ísť aj o niekoľko desiatok tisíc rokov!) prebehlo premiestenie najzáhadnejšieho národa na Zemi, ktorého predstaviteľov starí Gréci nazývali Hyperborejcami (žijúci za Borejom) a Indovia Árijcami – čo sa prekladá do dnešného jazyka ako „ušľachtilí“ (blahorodní).

    Peter I. – podľa všetkého – zaviedol napodobňovanie kedysi existujúcej hyperborejskej klasifikácie zasvätencov do tajomstva ohňa, kameňa a Ducha! To ich nazývali Árijcami – blahorodnými (ušľachtilými).

    Keď v Rusku a vo svete na prelome 19. a 20. storočia došlo k explópzii záujmu o árijskú tému a árijskú symboliku (hlavný árijský symbol je všetkým dobre známa svastika – t.j. kríž so zahnutými koncami a druhý symbol je oko v trojuholníku) – francúzsky filozof a spisovateľ Édouard Schuré napísal vo svojej knihe o Árijcoch nasledujúce vety: „Ak čierna rasa dozrela pod páliacim slnkom Afriky, rozkvet bielej rasy nastal pod ľadovými dunami severného pólu. Grécka mytológia nazýva belochov Hyperborejcami. Tí hrdzavovlasí, modrookí ľudia šli od severu cez lesy osvecované severnou žiarou, sprevádzaní psami a jeleňmi, vedení odvážnymi vodcami, popudzovaní darom jasnovidectva svojich žien. Zlaté vlasy a lazúrové oči – špecifické farby. Tejto rase bolo predurčené vytvoriť slnečný kult svätého ohňa a vniesť do sveta túžbu po nebeskej vlasti…“ (Édouard Schuré; VEĽKÉ ZASVÄTENIE, Tlačiareň Štátnej Zemskej správy, 1914).

    Iný spisovateľ – Bal Gangadhar Tilak, ktorý má indoeurópsky pôvod (je z rodu Brachmanov) – približne v tom istom čase napísal a vydal knihu ARKTICKÁ VLASŤ VO VÉDACH. V súčasnom vydaní knihy B. G. Tilaka je v jej anotácii napísané doslovne toto: „Čitateľ sa oboznámi s prekladom vynikajúcej knihy známeho indického vedca B. G. Tilaka (1850-1920) v ktorej tvrdí, analyzujúc prastaré pamätníky literatúry, Védy a Avestu, že pravlasť Árijcov jestvovala v arktickom regióne, ale nastupujúce zaľadnenie vytlačilo árijské rasy zo severu do zemí Európy. Indický vedec uvidel v prastarých textoch presné odrazenie nie iba historických, astronomických, ale aj geografických reálií spojených s oblasťou za Polárnym kruhom. Tento objav umožnil Tilakovi o desaťročia predbehnúť uzávery archeológov, filológov, fyzikov a astronómov a napomohol celkovému progresu poznania o prvopočiatočných dejinách človečenskej rasy a dejín jej osídľovania planéty“.

    Takže pozrime sa teraz z týchto uhlov pohľadu (oficiálneho aj neoficiálneho) na Pulkovský Poludník, ktorý do r. 1884 slúžil ruským moreplavcom a kartografom ako „ruská os sveta“. A možnože sa nám podarí nájsť a uvedomiť si význam tejto pravdy minulosti, ktorá je pred nami doteraz dobre skrývaná.

    Takže čo to je ten takzvaný Pulkovský Poludník?

    Údaje z encyklopédie: Pulkovský Poludník, ktorý prechádza cez stred hlavnej budovy observatória v 30°19,6´ východne od Greenwicha, bol v minulosti východiskovým bodom geografických máp Ruska. Všetky ruské lode vypočítavali svoju dĺžku od Pulkovského poludníka, až kým v roku 1884 nebol za východiskový bod prijatý nultý poludník, ktorý prechádza cez Greenwichské observatórium (nultý alebo greenwichský poludník).

    Inak povedané, to až dnes (už v podstate 134 rokov) sa Pulkovský Poludník nachádza na 30°19,6´ východnej dĺžky. A predtým 50 rokov sa Pulkovský Poludník nachádzal na nulovom uhle geografických dĺžok a slúžil všetkým moreplavcom a kartografom za „ruskú os sveta“, kým iniciatívu neprebralo „vládkyňa morí“ Anglia.

    Teraz je čas na niekoľko otázok.

    Je náhoda, že v roku 1827 Petrohradská Akadémia vied (s odobrením Nikolaja I.) rozhodla o vytvorení nového, Pulkovského observatória?

    Náhodou sa Pulkovské observatórium a aj samotné mesto Petrohrad ocitlo v jednej línii s takými posvätnými mestami ako Kyjev, Konštantínopol (dnes Istanbul) a Alexandria?

    Podľa tvrdenia tej istej encyklopédie, „špeciálne určená komisia rozhodla o vrchole Pulkovskej hory, ktorú navrhol imperátor Nikolaj I., a ktorá leží južne od hlavného mesta, 14 vierst od Moskovskej pevnosti vo výške 248 stôp (75 metrov) nad úrovňou mora. Prípravou podrobného projektu nového observatória bol r. 1883 poverený novovytvorený výbor, v ktorom boli akademici Vyšnevský, Parrot, Strube a Fuss, pod predsedníctvom admirála A. S. Grejga, ktorý už niekoľko rokov predtým spolupracoval s observatóriom v Nikolajeve. Projekt budovy a jej samotná realizácia bola zverená architektovi A. P. Briullovi. Zariadenia objednali súčasne v Mníchove u Ertela, Reichbacha a Merca a Marela aj v Hamburgu u bratov Repsoldovcov. Základný kameň observatória bol položený 21. júna (3. júla) r. 1835 a slávnostné odovzdanie hotových budov prebehlo 7. (19.) augusta 1839. Celková cena dosiahla 2 100 500 rubľov v asignáciách, vrátane 40 000 rubľových asignácií, ktoré boli vydané štátnym roľníkom, ktorí mali svoje role a polia na pozemku, ktorý bol odobraný pre observatórium a 2 domy pre bývanie astronómov…“

    V týchto slovách rezonujú dve otázky: prečo ruský cár Nikolaj I. určil ruským vedcom miesto a nie naopak, oni neukázali miesto jemu, kde sa má postaviť nové observatórium? A prečo Nikolaj I. vybral pod observatórium práve toto určené miesto a nie nejaké iné?

    Ako odpoveď na tieto otázky môže poslúžiť dole ukázaná antická mapa, ktorá bola zostavená pred viac ako dvetisíc rokmi Hipparchom. Na nej vidno rozdelenie zemí na Západ a Východ, ktoré prechádzalo cez staroegyptské „akademické mesto“ – Alexandriu, ktorá bola dlhé roky preslávená svojou najbohatšou vedeckou knižnicou.

    Pred nami je mapa, ktorá bola zostavená približne v roku 150 pred n.l. Na nej je os sveta vedená cez Alexandrijský poludník.

    Ruský imperátor Nikolaj I. – ktorý bol veľkým vzdelancom a zasvätencom do nejakých tajných učení – samozrejme vedel, že Petrohrad sa nachádza na tej istej línii ako egyptská Alexandria. Okrem toho vedel aj to, že na tej istej línii sa nachádza aj najväčšia svätyňa Egypta – veľká Cheopsova pyramída.

    A nám zase treba vedieť, že po roku 1812 – pamätnom roku Vlasteneckej vojny Ruska proti Napoleonovi Bonapartemu, veliacemu ohromnej koaličnej armáde, ktorá vtrhla na územie Ruského impéria – vznikla u všetkých ruských imperátorov mimoriadna naviazanosť na Starý Egypt (o tom poviem trochu nižšie).

    A práve z týchto dôvodov ruský imperátor Nikolaj aj ukázal ruským vedcom, kde má byť postavené nové ruské observatórium. Ruský imperátor týmto rozhodnutím zároveň zafixoval pre potomkov priame dejinné spojenie medzi Petrohradom, Alexandriou a staroegyptskými pyramídami.

    A teraz aby sme si vyjasnili, čo bolo vyššie povedané, poviem niečo o tom, o čom predtým nikto nepísal.

    Nuž pozrime sa na toto: prečo sa Napoleon Bonaparte, francúzsky cisár, predtým, ako napadol v roku 1812 Ruské impérium, rozhodol pre veľmi riskantnú vojenskú výpravu do Egypta?

    Oficiálna verzia je pre tieto udalosti takáto: Egyptská výprava, alebo Egyptská expedícia je výprava, ktorá bola podniknutá v rokoch 1798-1801 z iniciatívy a pod priamym vedením Napoleona Bonaparta a jej hlavným cieľom bolo obsadenie Egypta.

    Po Talianskej výprave 1796-1797 nastúpila tíšina, ktorá však vôbec nezodpovedala politickým plánom generála Bonaparta. Po prvých víťazstvách Napoleon začal siahať po samostatnej roli. Potreboval ešte radu víťazných udalostí, ktoré by oslnili národ a učinili by ho obľúbeným hrdinom armády. Vypracoval plán expedície na obsadenie Egypta, aby zaujal spojovaciu cestu z Anglicka do Indie. Bez problémov presvedčil Direktórium o nevyhnutnosti toho, aby Francúzsko malo kolóniu v Červenom mori, odkiaľ sa krátkou cestou možno dostať do Indie. Vláda Direktória, ktorá sa obávala popularity Napoleona, sa v podstate rozhodla zbaviť jeho prítomnosti v Paríži a dala mu pod kontrolu Taliansku armádu a flotilu. Idea expedície bola spojená so snahou francúzskej buržoázie konkurovať anglickej, ktorá aktívne upevňovala svoj vplyv v Ázii a Severnej Afrike.

    Vzdialenosť od Francúzska a odpor miestneho obyvateľstva – ktoré ponímalo Francúzov ako okupantov – postavilo francúzske jednotky do bezvýchodiskového postavenia. Po tom, ako Angličania zničili francúzsku flotilu v bitke pri Aboukire, bola kapitulácia francúzskych jednotiek v Egypte iba otázkou času. Bonaparte – ktorý chápal skutkový stav vecí – sa snažil leskom svojich víťazstiev zamaskovať beznádejnosť postavenia a rozsah strategickej chyby, ktorú spôsobil Francúzsku. Ale pri prvej príležitosti opustil svoju armádu ešte pred smutným koncom. Také operácie, ako je Egyptská výprava musia byť kategorizované ako dobrodružné.

    Napriek tomu egyptská expedícia Napoleona spôsobila nárast záujmu o prastarú minulosť Egypta. Vďaka expedícii bolo zozbierané a vyvezené do Európy ohromné množstvo pamätníkov minulosti. V r. 1798 bol vytvorený Egyptský Inštitút, ktorý dal základ masívnej záchrane a štúdiu dedičstva starého Egypta.

    To bola oficiálna verzia historikov (povedzme to je informácia pre zaplnenie vákua v hlavách prostých ľudí, pre ktorých nie je zaujímavé veľa vedieť podľa názoru tých, ktorí majú moc).

    Neoficiálna verzia, ktorá je najbližšie k pravde je takáto:

    Napoleon Bonaparte nehľadal v tejto expedícii slávu ani veľkú obľubu a obdiv Francúzov a armády tak, ako to je povedané vyššie. Išlo mu o zdroj všemohúcnosti a samotnú všemohúcnosť, ktorú dúfal nájsť a nadobudnúť v prastarých Pyramídach Egypta.

    Slovo „pyramída“ má dva korene, pozostáva z dvoch gréckych slov „oheň“ a „stred“, čo znamená „oheň v strede“.

    Prečo Napoleon hľadal všemohúcnosť?

    Popremýšľajte sami. Napoleon už vtedy spomínal ideu zavŕšenia veľkého „Drang nach Osten“, pochodu na ruský Východ. A vari bolo možné bez nadobudnutia všemohúcnosti dúfať v následné dobytie Ruského impéria, ktoré bolo osídlené početnými potomkami prastarých Árijcov-Hyperborejcov, ktorí aj dali egyptským faraónom predstavu o „duchu Svätom“, ktorý je skutočným Stvoriteľom Sveta. Oni naučili faraónov stavať veľké pyramídy, v ktorých účinok „ducha Svätého“ nadobúdal mimoriadnu silu a spôsoboval magické pôsobenie na tých ľudí, ktorí vstupovali do centra pyramídy.

    (Hľa odkiaľ pochádza idea symbolu „oko v pyramíde“):

    Ak sa vám zdá, že to, čo tu je napísané je nepravdepodobné, alebo ide o nejaký výmysel autora, tak skromne poznamenávam, že iniciátor Druhej svetovej vojny 1939-1945 – Adolf Hitler – predtým, ako vierolomne 22. júna 1941 napadol Rusko, tiež venoval mnoho síl a času hľadaniu zdroja všemohúcnosti – akejsi Šambaly.

    Ale ani Napoleon, ani Hitler nakoniec nedokázali nadobudnúť to, po čom túžili a vojenské vtrhnutie do Ruska sa pre oboch skončilo neslávne. Pritom samotná egyptská výprava Napoleona a artefakty, ktoré jeho výprava priviezla z Egypta pomohli samovládcom Ruského impéria naširoko otvoriť oči na starú minulosť, na vieru a predstavy o Najvyššom Bohu, o ktorom na rôzne spôsoby hovoria všetky náboženstvá sveta.

    Posúďte sami: hľa medaila „Na Pamäť Vlasteneckej vojny roku 1812“, vydávaná v rokoch 1813-1814. Je na nej zobrazená staroegyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri, z ktorej od Najvyššieho zvnútra pyramídy (jej stredu) vychádza „duch Svätý“. Mimoriadny význam majú pre nás slová, ktorú sú vyrazené na zadnej strane medaily: „Nie nám, nie nám, ale Menu Tvojmu“:

    Inak povedané, pre ruského imperátora Alexandra I. v tom čase nebolo tajomstvom, že pyramídy v Egypte sú posvätné kultové objekty, ktoré podobne ako kupoly kresťanských chrámov koncentrujú vo svojom ohnisku mimoriadnu životodarnú silu Stvoriteľa a čerpajú neviditeľnú milosť. Práve preto boli pyramídy stavané pre faraónov podľa návodu Hyperborejcov-Árijcov, ktorí poznali mnohé tajomstvá „ducha Svätého“ a dokázali používať pre dobro Jeho silu, vďaka čomu aj dostali v Indii prezývku šľachetní Árijci.

    A hľa oficiálna informácia, ktorá bola publikovaná v prílohe k medaile. V nej sa – poznamenávam – ani jediným slovom nevysvetľuje, prečo je na medaile práve takýto obrázok a nápis.

    Vysvetliť tento fenomén možno jedinou vetou: „Čo je dané vedieť imperátorovi – ktorý má moc od Boha – netreba vedieť nikomu.

    Kroniky svedčia, že 5. februára 1813 vyšiel dekrét o odmenení účastníkov oslobodzovania ruskej zeme spod nájazdu Napoleona medailou „Na pamiatku vlasteneckej vojny roku 1812“, v ktorom imperátor Alexander I. napísal:

    Vojaci! Slávny a pamätihodný rok, v ktorom ste neslýchaným a vzorným spôsobom porazili a potrestali toho, kto sa odvážil vstúpiť do Vlasti vašej, ľúteho a silného nepriateľa. Tento slávny rok sa pominul, ale nepominú sa a neumĺknu činy v ňom, mohutné činy a hrdinstvá vaše: vy ste krvou svojou zachránili Vlasť pred mnohými národmi a kráľovstvami spojenými proti nej. Vy ste prácou, trpezlivosťou a svojimi ranami nadobudli vďaku svojej a úctu druhých Dŕžav. Vy sme svojou mužnosťou a chrabrosťou ukázali svetu, že kde je Boh a viera v srdciach národa, tam hoci by aj nepriateľské sily boli ako vlny Oceánu, aj tak všetci títo sa – ako o tvrdú mohutnú horu – rozbijú a roztrieštia. Zo všetkej ich nenávisti a zlosti ostane iba ston a zvuk zhynutia. Vojaci! Na pamäť týchto nezabudnuteľných hrdinských činov sme My rozkázali vyraziť a posvätiť túto striebornú medailu, ktorá s napísaním na nej minulého, tak pamätihodného roku 1812, musí na belasej stužke krášliť nepriestrelný štít Otčiny, hruď vašu. Každý z vás je hodný nosiť na sebe tento pamätihodný znak, to svedectvo trudov, chrabrosti a účasti v sláve; lebo vy všetci niesli ste rovnakú ťažobu a jedným duchom mužnosti ste dýchali. Vy sa podľa spravodlivosti môžete hrdiť týmto znakom. On ukazuje vo vás Bohom požehnaných skutočných synov Otčiny. Nepriatelia vaši, vidiac ho na hrudi vašej, nech sa trasú vediac, že pod ním žiari chrabrosť, nie postavená na strachu či ziskuchtivosti, ale na ľúbosti k viere a Otčine a, následne, neporaziteľná ničím.

    Približne vtedy sa v Petrohrade začali prestavovať alebo stavať nové kresťanské chrámy, zvonku a vnútri ktorých sa umiestňoval ten istý symbol, ktorý bol na pamätnej medaile o vojne roku 1812 – egyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri a lúčovité žiarenie „ducha Svätého“ vychádzajúce od Najvyššieho.

    Na poslednej fotografii je zachytený vnútorný priestor Kazanského chrámu v Petrohrade. Ako vidíme, na tom mieste, kde sa na egyptskej pyramíde zobrazovalo symbolické „vševidiace oko“, popi napísali pre všetkých veriacich doslovne (aby bolo všetkým pochopiteľné) slovo „BOH“.

    Pre mňa to bolo prekvapujúce, veď pravoslávni popi Ruského impéria pomocou takýchto chrámových vyobrazení otvorene svedčili, že to nie Ježiš Kristus dal svetu predstavu o „duchu Svätom“.

    Týmto zároveň pravoslávni popi Ruského impéria dosvedčili, že informáciu o Bohu-Duchovi tisícročia pred narodením Krista vyjavili egyptským faraónom Hyperborejci-Árijci, podľa čích projektov sa aj stavali veľké pyramídy v Gíze. A až neskôr – o mnoho-mnoho vekov – v Egypte žijúci Ježiš Kristus prišiel k „strateným ovciam domu Izraelovho“, aby im otvoril tajomstvo „Svätého Ducha“ a vyjavil Jeho silu.

    Vďaka Napoleonovi Bonapartemu, hľadajúcemu zdroj všemohúcnosti v starom Egypte, a po oboznámení sa s niektorými tajnými poznatkami Starého Egypta – ktoré priamo ukazovali na to, že korene kresťanstva nepochádzajú zo starého Izraela, ale zo starého Egypta – vznikol u ruských samovládcov záujem o myšlienku „božej vyvolenosti“ a k „duchu Svätému“ bez ktorého, samozrejme, nijakej „božej vyvolenosti“ niet a ani byť nemôže.

    O mimoriadnom záujme korunovaných hláv Ruského impéria o túto problematiku môžeme súdiť podľa radu artefaktov:

    Medaila za dobytie Paríža 19. marca 1814 ruskou armádou pod velením Alexandra I. Ruský imperátor je zobrazený doslovne kúpajúci sa v žiare „ducha Svätého“, ktorá vychádza z pyramídy.

    Pamätný znak na počesť korunovácie Všeruského vládcu Nikolaja I. Imperátorská koruna sa doslovne kúpe v „duchu Svätom“, ktorý vystupuje z centra pyramídy so vševidiacim okom vnútri.

    Nikolaj I. (žil 1796-1855), zobrazený na poslednom pamätnom znaku bol zakladateľom Pulkovského Poludníka, ktorý sa na pol storočia stal pre ruských moreplavcov a kartografov doslovne „ruskou osou sveta“.

    K tomu treba dodať, že práve za Nikolaja I. sa stalo všeobecne známym, že vedľa Pulkovského Poludníka nachádzajúca sa Palestína bola v dávnej minulosti založená praslovanskými kmeňmi, teda presne tými istými Hyperborejcami-Árijcami alebo ich potomkami.

    O niečo neskôr – v roku 1866 – už po smrti Nikolaja I. to spomenul vo svojej knihe „O jazyku Židov žijúcich za starých čias na Rusi a o slovanských slovách, nachádzaných u židovských spisovateľov“ Araam Jakovlevič Garkavi, ruský znalec Východu a hebraista, úradujúci štátny radca Ruského impéria:

    Porovnajte to s informáciou, ktorú šíria dnes: „Kresťanstvo sa zrodilo v I. storočí v Palestíne, v judskom prostredí v kontexte mesiášskych hnutí starozákonného judaizmu“.

    Tak kde sa v skutočnosti zrodilo kresťanstvo?

    Správne by bolo napísať takto: „Kresťanstvo sa zrodilo v judskom prostredí, na staroslovanskej zemi Palestíne, ktorú židovskí spisovatelia nazývajú Chanánom“.

    Takže práve preto Nikolaj I. považoval Starý zákon za lživú históriu napísanú Judejcami s cieľom zombirovať Slavianov, a preto v roku 1825 tvrdo zrušil pokus židovčiacich hlásateľov ho šíriť v Ruskom impériu:

    Text na obrázku: Je známe, že v roku 1825 bolo celé už vytlačené vydanie nového prekladu Starého zákona zhotoveného Biblickou spoločnosťou spálené v tehliarskych závodoch Nevskej Lavry. Viac pokusov preložiť a vôbec vydať Starý zákon počas tridsaťročného vládnutia Nikolaja I. nebolo.

    Nuž hľa prečo v roku 1847 Nikolaj I. vydal Najvyšší dekrét o vytvorení Ruskej Duchovnej Misie v Jeruzaleme. Táto misia mala právo nadobúdať pozemky a aj na kúpených pozemkoch stavať.

    Prečo Nikolaj I. pristúpil k tomuto kroku?

    Aby ešte dôraznejšie zvýraznil „ruskú os sveta“ deliacu Zem na Západ a Východ.

    Teraz som proste povinný dotknúť sa toho faktu, že „ruská os sveta“ (Pulkovský Poludník) prechádza aj skrz veľké mesto Konštantínopol (dnes Istanbul), ktorý v minulosti bol hlavným mestom Byzantskej ríše (prostá poznámka: Aj tam tiež treba hľadať „ruskú stopu“!). Len krátko spomeniem, že mesto Konštantínopol bolo hlavným mestom Byzantskej ríše v období od 395 do 1204 a od 1261 do 1453, pričom v roku 1254 sa stalo centrom Pravoslávia (v kresťanskom ponímaní – pozn. prekl.).

    Oficiálna informácia o tomto meste: Počas stredoveku bol Konštantínopol najväčším a najbohatším mesto Európy. Nazýval sa Byzantium (gr. Βυζάντιον), Nový Rím (gr. Νέα Ῥώμη, lat. Nova Roma), Konštantínopol, Carihrad (slovanský názov, ide o preklad gréckeho názvu „Cársky hrad“ – Βασιλεύουσα Πόλις – Vasileusa Polis, mesto vasileusa) a Istanbul. Názov „Konštantínopol“ (Κωνσταντινούπολη) sa používa v dnešnom gréckom jazyku, Carihrad u južných Slovanov. V 9.-12. storočí sa používal aj pyšný názov „Byzantída“ (gr. Βυζαντις). Mesto bolo oficiálne premenované na Istanbul v roku 1930 počas reforiem Atatürka.

    Teraz si vypočujme z úst terajšej hlavy „Ruskej Pravoslávnej Cirkvi“ pre nás dôležitú informáciu týkajúcu sa Pulkovského Poludníka a „ruskej osi sveta“:

    „Hyperborea – to je všetko to, čo sa nachádza na sever od Byzancie!“ © patriarcha Kirill.

    Dobre ste pochopili, čo povedala hlava RPC?

    Všetko to, čo je na sever od Byzancie, ktorej hlavným mestom bol Konštantínopol (dnešný Istanbul), cez ktorý prechádza Pulkovský Poludník aj je Hyperborea, ktorú oficiálne zdroje ešte stále hľadajú a nijako nájsť nemôžu hovoriac kdeže ona je? Kdeže?!

    Ako sa vám páči, milý čitateľ, takáto informácia o „ruskej osi sveta“?

    Ale veď o Pulkovskom Poludníku, obzvlášť o oblasti „na sever od Byzancie“ sa dá dozvedieť ešte veľa zaujímavého…

    Na tomto mieste pôvodný článok končí. Nedá nám však nedoplniť ho iným prevzatým článkom, ktorý sa môže zdať zdanlivo nesúvisiacim – ale to iba veci neznalým, medzi ktorých naši čitatelia určite nepatria. Teda ďalší článok:

    Dnes existujú jednotky špeciálneho určenia v podstate vo všetkých krajinách sveta. Za najprofesionálnejšie a najsilnejšie sú považované ruský Specnaz a špeciálne jednotky USA.

    Na Youtube kanále BORZZIKMAN bolo zverejnené video, na ktorom je zaznamenaný boj medzi členom Alfy KGB Dmitrijom Stepanovom a dôstojníkom oddielov Force Recon, ktoré sú jedným z elementov síl špeciálnych operácií SOC námornej pechoty USA.

    https://www.youtube.com/watch?v=_H0titVR8ZU

    Cudzinci, ktorí uvideli tento boj boli prekvapení, ale zjednotili sa v názore, že bojovník Alfy bol oveľa lepší:

    „Zdá sa, že amerického člena námornej pechoty trénoval Obama“

    Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

    „UPS! Bolo to čisté a rýchle! LOL“

    Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

    Mnohí užívatelia Youtube píšu, že tento súboj ukázal typickú Ameriku, ktorá seba slávi svojou namyslenosťou a pátosom.

    „Ako v reálnom živote, tak aj v športe alebo politike sú USA arogantní, ale kompletne prázdni a hlúpi ako zvyčajne.“

    Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA

    Väčšina cudzincov si všimla nízku formu čierneho bojovníka, ktorý sa podľa ich názoru prežral v amerických reštauráciách rýchleho občerstvenia.

    „Mac Donaldovský bojovník proti hyperborejskej sile prírody… to je rozdiel. Američania láskavo ostaňte doma, nemá zmysel sa pokúšať o čokoľvek proti týmto bojovníkom“:

    Treba poznamenať, že bojovník Alfy má 96,1 kg a Američan 99,7 kg. Užívatelia Youtube zdôrazňujú, že ani takýto rozdiel vo váhe nezabránil Bielorusovi poraziť Dennisa Laneho.

    V boji sa stretli Bielorus Stepanov a Američan Lane. Člen špeciálnych oddielov KGB ALFA sa v ringu zrazil s dôstojníkom jednotiek FORCE RECON, ktoré patria k silám špeciálnych operácií americkej námornej pechoty.

    Zdroj_1

    Zdroj_2

    04.02.2018

  • PREDPOTOPNÝ PETROHRAD I.

    Prinášame veľmi zaujímavý prevzatý článok, ktorý našim vnímavým čitateľom určite mnoho napovie. Petrohradom to môže iba začať – ak hľadáte odpovede na otázky, ktoré nás s čoraz väčšou nástojčivosťou obklopujú. Veď nie tak dávno bolo na Východnom Slovensku vykopané archeologické nálezisko, ktoré mnohí – vrátane zahraničných – odborníci označujú za „slovenské Mykény“. Nechceme vopred odvádzať od predmetu tohto článku, ale ak Alexandria nebola v Stredomorí, tak ani Mykény nemuseli byť tam, kam ich historická veda „uložila“…

    Anton Blagin, spisovateľ, verejne vystúpil s verziou, podľa ktorej Petrohrad nezaložil Peter I. Ten mal úplne iný cieľ – skryť fakt, že toto prastaré antické mesto existovalo práve na Rusi.

    Keď si človek prečíta jeho článok prvý raz, hneď mu v hlave skrsne myšlienka: A aký je praktický význam takejto práce?

    Namiesto odpovede na túto otázku citujem slová Petra Stolypina (1862-1911), ktorý bol zavraždený v Kyjeve. Posledné roky svojho života zastával funkciu predsedu Rady ministrov Ruského impéria. Povedal:

    „Národ, ktorý nepozná svoje dejiny je hnoj, na ktorom prekvitajú druhé národy“.

    Tak aby sme prestali byť pre kadekoho hnojom, potrebujeme sa konečne dozvedieť naše skutočné dejiny a odhaliť jedno stáročia starostlivo ukrývané tajomstvo, ktoré je spojené s Petrom I. a mestom na Neve – Petrohradom.

    Najskôr poviem, že prvý ruský imperátor Peter I. (1672-1725) sa neobjavil na scéne dejín proste len tak, náhodne, ako reformátor Rusi. Tiež nie náhodne ešte počas jeho života mnohí začal hovoriť o zámene jedného Petra (syna druhého ruského cára z rodu Romanovcov) za druhého Petra, cudzinca, pochádzajúceho z neznámeho rodu.

    V podstate spory o rodovom pôvode „druhého“ Petra I. – ktorý vošiel do dejín Ruska ako veľký reformátor a staviteľ mesta Petrohrad – neutíchajú dodnes, pretože skutočne nie je jasné, čia krv tiekla v jeho žilách. Súdiac podľa portrétov, ktoré pochádzajú ešte z čias jeho života a aj portrétom jeho príbuzných, Peter I. jednoznačne po krvi Rusom nebol!

    Portréty prvého ruského imperátora Petra I., jeho druhej ženy Kataríny I. a dcér Alžbety a Anny:

    Rusi Slovania s takými tvárami, ako vidíme na portrétoch proste neexistujú! Koho krv mal Peter I., jeho druhá manželka Katarína Prvá a ich dcéry? Táto otázka ostáva dodnes otvorená.

    Čo sa týka búrlivej reformátorskej činnosti Petra I., dodnes nám je známe iba jedno: Petra I. zamenili za doslovne iného človeka, alebo ho „podmienečne zamenili“ (vnikajte do skrytých významov slov jazyka) po jeho pobyte za hranicou v období od marca 1697 do augusta 1698.

    Súčasníci si všimli – tí, ktorí videli a poznali Petra I. aj predtým – že jeho zovňajšok sa veľmi silno zmenil, ale ešte viac – až do nepoznania – sa zmenil vnútorne.

    Ešte do návratu do Moskvy zo zahraničnej cesty priamo z Londýna, 26 ročný cár celej Rusi vydal písomné nariadenie, aby jeho zákonitú manželku Jevdokiu Lopuchinovú zavreli do suzdaľského Pokrovského kláštora, ktorá bola čo do pôvodu Ruska, a s ktorou sa oženil vo veku 16 rokov.

    Čo sa týka prvej manželky Petra I. existuje zaujímavá informácia: „Jevdokia Lopuchinová vošla do histórie ako posledná ruská manželka ruského cára. Všetci ďalší ruskí imperátori si tiež brali za ženy iba cudzinky, a preto v žilách ich nasledovníkov prúdilo stále menej ruskej krvi“.

    Veľmi zaujímavý poznatok z histórie štátu ruského, však?

    A teraz sa pozrieme na najzaujímavejšie diela Petra a históriu Petrohradu.

    Je známe, že 31. júla 1698 – počas svojho pobytu v (ruskej) Rave – sa Peter I. stretol s kráľom poľskej „Rzeczpospolitej“ Augustom II. „Stretnutie dvoch monarchov – v podstate rovesníkov – trvalo tri dni. Výsledkom bol vznik osobného priateľstva a návrh na vytvorenie zväzu proti Švédsku. Nakoniec bola tajná dohoda so saským kurfirstom a poľským kráľom uzavretá 1. novembra 1699. Na jej základe mal August II. začať vojnu proti Švédsku vtrhnutím do Livónie“ (Encyklopedický článok „Veľké posolstvo“).

    Informácia: v dokumentoch sa Rava-Ruská spomína prvý raz v 15. storočí. Belzské a Mazowiecke knieža Vladislav v roku 1455 dal názov svojho mazowieckého panstva neveľkému osídleniu na rieke Rata s priložením slova „Ruská“ preto, aby ho odlíšil od Ravy-Mazowieckej, ktorá sa dnes nachádza na území Poľska.

    Inak povedané, počas tohto stretnutia s Augustom II. s ním Peter I. uzavrel tajnú zmluvu, podľa ktorej po návrate cára celej Rusi do Moskvy začnú spoločnú vojnu proti Švédsku, aby v tejto vojne dosiahli nejaké svoje záujmy.

    Krátko predtým – 14. júla 1698 – došlo k stretnutiu 26 ročného Petra I. s 58 ročným imperátorom Svätej rímskej ríše nemeckého národa (zároveň vladára Rakúska) Leopoldom I. (z rodu Habsburgovcov). O detailoch tohto stretnutia sa môžeme iba dohadovať, ale zaujímavé sú tie politické kroky, ktoré po návrate do Moskvy urobil mladý cár Rusi.

    Na koláži: Leopold I. a Peter I. (v mladosti vyzerali ako keby bratia) a erb Svätej Rímskej ríše, ktorý sa následne stal erbom aj Ruského impéria.

    Teda tak, Peter I. po návrate domov zo zahraničnej cesty považoval za dôležité okamžite zasadiť úder všetkému ruskému, predovšetkým ruským dejinám a tradícii.

    Prečo a načo?

    No neobľúbil si Peter I. Rusov, a preto aj chcel urobiť Rusko podobné európskemu štátu, ale najviac na Svätú Rímsku ríšu. V čase zahraničného turné po Európe 26 ročnému Petrovi I. vysvetlili (najpravdepodobnejšie tak urobil Leopold I.), že má všetky perspektívy sa zmeniť z „cára celej Rusi“ na „imperátora Ruskej ríše“, ak urobí rad správnych krokov.

    Akých?

    Treba predpokladať, že Petrovi I. to vysvetlili.

    V tom čase na brehu Fínskeho zálivu – na území pod kontrolou 18 ročného švédskeho kráľa Karola XII. – už stálo neveľké antické mesto s kamennými budovami – polozatopené studenými vodami. Samotný fakt jeho existencie nedával pokoja mocným vtedajšieho sveta.

    Pre svetovú históriu bolo toto antické mesto – najskôr zaplavené vodou a potom vyplavené – takým istým artefaktom ktorý sa nedal nikde ukryť, ako aj staroegyptské pyramídy. Navyše, „mocných toho sveta“ znepokojovalo to, že stálo na prapôvodnej ruskej zemi! Bolo to antické mesto a postavené Rusmi! Samotnou svojou existenciou dokazovalo stáročnú, ba možno že až tisícročia starú ruskú minulosť!

    Na týchto dvestoročných obrázkoch je zobrazená časť územia Vasilievského ostrova patriaca k nábrežiu Veľkej Nevy (nábrežie Poručíka Schmidta) medzi 25. a 19. ulicou. Podľa všetkého maliar zadokumentoval nie petrovské stavby, ale pozostatky prastarého kamenného mesta, v ktorom so zničenými budovami boli niektoré aj celkom zachovalé.

    Na tejto rytine Alexeja Fiodoroviča Zubova (1682-1751), petrohradského umelca, je zobrazený príchod švédskych plavidiel na Nevu 9. septembra 1714 po víťazstve pri Hangute. Na rytine je nápis „Vasilievský ostrov pri Petrohrade“. Umelec na rytine detailne prekreslil kamenné nábrežie a početné viacposchodové budovy. Oficiálna história pritom tvrdí, že 11 rokov predtým tam nebolo nič! Hľa, všetko toto postavil Peter I., ktorý na vojnu so Švédskom mal dokopy iba 40 000 vojakov!

    A na tejto viac ako storočnej fotografii je zvečnená budova Ermitáže, ktorej prízemie – bez ohľadu na to, že historici tvrdia, že ide o novú budovu – sa ocitla pod zemou!

    Nuž týchto „mocných sveta tohto“ – ktorí mali záujem na tom, aby žiadne podobné artefakty neprehovorili – aj navštívil na svojom zahraničnom turné 26 ročný ruský cár Peter I.

    Zaujímavým faktom je aj zostava ruského posolstva, ktoré bolo odpravené do Európy. Cára sprevádzalo 20 ľudí, pričom posolstvo viedol Alexander Menšikov. Pri návrate posolstvo pozostávalo – s výnimkou Menšikova – iba z poddaných Holandska! Navyše posolstvo odchádzalo do Európy spolu s cárom na dva týždne, ale vrátilo sa až o niečo viac ako rok…

    Strelci – bola to hlavná elita ruskej armády – nadobudli akési podozrenie. Začalo sa povstanie strelcov, ktoré bolo Petrom kruto potlačené. Ale veď práve strelci boli najpokrokovejším a najbojaschopnejším vojenským útvarom, aký verne slúžil ruským cárom. Strelcami sa stávali iba deti strelcov, čo svedčí o tej najvyššej úrovni týchto vojenských oddielov.

    Rozmery likvidácie strelcov boli oveľa väčším, než hovoria verzie oficiálnych historikov. V tom čase bol celkový počet strelcov 20 000 vojakov, pričom po potlačení povstania vládou Petra I. ostala ruská armáda bez pechoty. Následkom toho sa začal nový nábor regrútov a úplné preformovanie existujúcej armády. Príznačným faktom je aj to, že na počesť potlačenia povstania strelcov bola vydaná pamätná medaila s nápisom v latinskom jazyku, ktorý sa dovtedy nikdy nepoužíval na minciach a medailách na Rusi, ale zato sa používal vo Svätej Rímskej ríši.

    Vľavo medaila Petra I. „Potlačenie povstania strelcov, 1698“, vpravo na porovnanie medaila Leopolda I.

    Existuje ešte jeden zaujímavý detail o potlačení povstania strelcov.

    V marci 1698 sa do Moskvy urýchlene dostavilo na predvolanie Sofie Alexejevny (sestra Petra I. a dcéra cára Alexeja Michajloviča) 175 strelcov zo 4 streleckých plukov, ktorí sa zúčastnili Azovských pochodov Petra I. v 1695-1696. Sofia Alexejevna tvrdila, že Peter I. nie je jej bratom…

    Dňa 4. apríla 1698 boli proti strelcom vyslaní vojaci Semionovského pluku, ktorí pri podpore posádkových ľudí vytlačili povstaleckých strelcov z hlavného mesta. Strelci sa vrátili do svojich plukov, v ktorých za začalo kvasenie.

    Dňa 6. júna strelci zvrhli svojich náčelníkov, zvolili po 4 volených v každom pluku a vydali sa do Moskvy. Povstalci (2 200 ľudí) sa rozhodli dosadiť na trón za cárovnú Sofiu, alebo – ak by odmietla – V. V. Golicina, ktorý bol v exile.

    Vláda poslala proti strelcom Preobražecký, Semionovský, Lefortovský a Butynský pluk (okolo 4 000 ľudí) a dvornú jazdu A. S. Šeina, generála P. Gordona a generálplukovníka knieža I. M. Koľcova-Mosaľského.

    Dňa 14. júna po prehliadke na rieke Chodynka pluky vyšli z Moskvy. 17. júna A. I. Repnin predbehol strelcov a obsadil Novojeruzalemský kláštor (Voskresenskij). 18. júna 40 vierst západne od Moskvy boli povstalci porazení.

    V boji pri Voskresenskom kláštore zo strany vlády bojovali:

    Butyrský pluk – generál P. Gordon

    Batalión Preobraženeckého pluku – major Nikolaj von Zalm

    Batalión (6 rôt) Semionovského pluku – podplukovník I. I. Angler

    Lefortovský pluk – plukovník J. S. Lim

    Delostrelectvo pod velením plukovníka de Grage.

    Ako vidíme, priezviská veliteľov vládnych vojsk zjavne neboli ruské.

    Z toho vyplýva, že na telo štátotvorného ruského národa bola pripevnená neruská hlava v podobe Petra I. a jemu verných cudzincov…

    Po potlačení povstania strelcov Peter I. považoval za dôležité vykonať reformu ruského kalendára, ktorá spočívala v tom, že Slavianom odrezali 5508 liet dejín a ďalšie Leto 7208 sa stalo rokom 1700.

    Peter I. tiež zamenil slovanské slovo „Novoletie“ za ním vymyslené „Novoročie“ («С новым Годом!») a prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ – ktoré sa od nepamäti na Rusi oslavovalo 25. decembra tri dni po zimnom slnovrate – vymenil za sviatok (Narodenie Krista).

    Ak sa zamyslíme do slov «С новым Годом!» zistíme, že tieto slová pozdravenia (a napísanie slova „God“ s veľkým písmenom) nie je nič iné, ako Petrom I. špeciálne vymyslený pozdrav „S NOVÝM BOHOM!“ pre Slavianov. Gott je Boh po nemecky a God po anglicky, podobne je tomu aj v rade iných jazykov. A tak zisťujeme, že do dnes široko používaného zvratu «С Новым Богом!» bol už od počiatku vložený rúhavý význam „S novým Bohom!“ (namiesto starého, slavianského Boha Jarilu). Preto sa aj písalo slovo „God“ veľkým písmenom.

    Zaujímavá je aj logika takéhoto výsmechu nad vedomím ruského človeka. Prastarý ruský sviatok „Zrodenie Slnka“ (zrodeného z Bohyne Nebies a Ducha Svätého podľa starej mytológie), ktorý sa na Rusi slávil 25. decembra bol zamenený za „Narodenie Krista“.

    Reformátor alebo reformátori (je možné, že Peter I. sa odhodlal na tento krok nie sám, ale s „Patriarchom celej Rusi“) sa pritom riadili nasledujúcimi predstavami: „Budeme predpokladať, že legendárny Kristus sa tiež narodil 25. decembra, presne v ten deň, keď Slovania slávia sviatok „Zrodenie Slnka“, ale on v ten deň ešte nebol obrezaný podľa židovskej tradície ako sa na Žida patrí! Židia sa obrezávajú na 8. deň po narodení. Bolo teda treba pridať k 25. decembru ešte 7 dní, a vtedy sa dňom narodenia bohočloveka Krista stane akurát 1. január!“

    8 dní: december – 25., 26., 27., 28., 29., 30., 31., január – 1. Židia tak počítajú. 25. december sa považuje za prvý deň, 1. január je 8. deň.

    A po petrovskej reforme to vyzeralo tak:

    A tak bolo (svedectvo z roku 1865):

    Prakticky zároveň s týmito krokmi Peter I., ktorý sa vrátil z „Veľkého poslostva“, sa začal pripravovať na vojnu proti Švédsku. Bojovať trebalo aj za vytvorenie prístupu Ruska k Baltskému moru, aj za budúci titul imperátora Ruského impéria, ktorý Peter I., nadobudol v roku 1721 po ukončení 21 ročnej „Severnej vojny“ so Švédskom, ktorú začal r. 1700.

    Poznámka: v roku 1699 bol vytvorený „Severný zväz“ proti švédskemu kráľovi Karolovi XII., v ktorom okrem Ruska bolo aj Dánsko, Sasko a Rzeczpospolita na čele so saským kurfistom a poľským kráľom Augustom II. Hnacou silou zväzu bola snaha odobrať Švédsku Liflandiu. Za pomoc sľúbil Rusku návrat zemí, ktoré predtým Rusku patrili (Ingermanlandie, ktorá ležala na hraniciach dnešnej Leningradskej oblasti a Karélie).

    Posledný bod je veľmi dôležitý!

    Inak povedané, počas dlhej zahraničnej cesty Petrovi I. prišlo na myseľ (nejaký priateľ napovedal, ale ktorý vlastne – August II. alebo Leopold I.?), aby silou odobral mladému, 18 ročnému švédskemu kráľovi Karolovi XII. tú časť zemí, ktorá kedysi dávno patrila Rusom.

    Súčasná geografická mapa s hranicami Ruska:

    A keď tieto historicky ruské zeme boli vybojované Petrom I. od švédskeho kráľa Karola XII., tak on založil v r. 1703 na brehu Fínskeho zálivu ako keby z ničoho mesto Petrohrad.

    Hľa, takto o tom hovoria mnohí historici vrátane Wikipedie:

    Aby Rusko mohlo vstúpiť do vojny bolo potrebné uzavrieť mier s Osmanskou ríšou. Po dosiahnutí prímeria s tureckým sultánom na dobu 30 rokov Rusko 19.(30.) augusta roku 1700 vyhlásilo vojnu Švédsku pod zámienkou odvety za urážku, ktorá bola preukázaná cárovi Petrovi I. v Rige.

    Začiatok vojny bol pre Petra I. neradostný: novo zostavená armáda (po povstaní strelcov), ktorá bola zverená saskému feldmaršálovi, vojvodovi de Croy, bola pod Narvou 19. (30.) novembra 1700 rozbitá.

    Karol XII. predpokladal, že Rusko je už dosť oslabené, a preto so svojim vojskom odišiel do Livónie, aby sústredil všetky sily proti Augustovi II.

    Peter I. však pokračoval v reforme armády na európsky spôsob a obnovil vojenské operácie. Už na jeseň r. 1702 ruská armáda za prítomnosti cára obsadila pevnosť Nöteborg (neskôr premenovaná na Shlisselburg) a na jeseň r. 1703 zase pevnosť Nyenskans v ústí Nevy. Tu 16. (27.) mája 1703 sa aj začala výstavba Petrohradu a na ostrove Kotlin sa umiestnila základňa ruskej flotily – pevnosť Kronšlot (neskôr Kronštadt).

    Teraz navrhujem hlbšie vniknúť do opisu „Severnej vojny“, ktorú viedol Peter I. proti Švédsku 21 rokov. Možno že vtedy čitateľ pochopí, že historici ho proste ohlupujú svojimi výmyslami…

    Dňa 18. augusta r. 1700 dostal Peter I. správu o uzavretí Konštantínopolskej mierovej dohody s Turkami a 19. (30.) augusta – ešte nevediac o tom, že Dánsko odstúpilo od vojny – vyhlásil vojnu Švédsku. 24. augusta ruské vojská zaútočili. Podľa spojeneckého dohovoru s Augustom II. Rusko malo dostať Ingermanlandiu (inak Švédsku Ingriu), čo bolo územie približne zodpovedajúce dnešnej Leningradskej oblasti. Na hranici medzi Ingermanladiou a Estlandiou sa nachádzalo veľké mesto a najväčšia švédska pevnosť v regióne – Narva, ktorá sa stala hlavným cieľom ruských veliteľov

    Pochod k Narve nebol organizovaný šťastlivo – na jeseň. Vojakov dlhodobo nedostatočne kŕmili, kone na ktorých viezli výstroj kŕmili veľmi zle, takže koncom pochodu začali odpadávať. Okrem toho kvôli dlhodobým dažďom a zlému stavu ciest sa často lámali vozy. Peter I. plánoval sústrediť pri Narve vyše 60 tisíc vojakov, ale pomalé tempo pohybu vojsk k Narve rušilo termíny aj plány cára. Nakoniec sa obliehanie Narvy začalo až 14. (25.) októbra so silou o počte 34-40 tisíc vojakov.

    Aj obliehanie Narvy bolo organizované neúspešne. Obstrel mesta delostrelectvom sa ukázal neefektívnym v spojitosti s tým, že ruská armáda používala veľmi ľahké zbrane. Navyše, munície stačilo iba na dva týždne. Narva bola fakticky zdvojenou pevnosťou spolu so susednou pevnosťou Ivangorod a Peter I. – ktorý osobne naplánoval obliehanie – bol nútený veľmi roztiahnuť vojská, aby obkľúčil obe pevnosti. Takéto nešťastné rozloženie ruských vojsk sa následne odrazilo na ich bojaschopnosti počas nasledujúcej bitky pri Narve.

    V tom čase August II., keď sa dozvedel o rýchlom odstúpení Dánska z vojny, uvoľnil obliehanie Rigy a ustúpil do Kurlandie, čo umožnilo Karolovi presunúť časť svojich vojsk po mori do Pernova. Vylodili sa tam 6. októbra a nastúpili na pomoc ruskými vojskami obliehanej Narve. Peter I. spolu s generálom poľným maršalom grófom Golovinom v noci na 18. novembra opustili armádu a odišli do Novgorodu. Velenie armády bolo cárom odovzdané služobne najstaršiemu – cudzincovi, vojvodovi de Croy.

    Dňa 19. (30.) novembra 1700 vojsko Karola XII. o počte 25 000 vojakov zdrvujúco porazilo početnosťou silnejšie ruské vojsko (podľa odhadov od 34 do 40 tisíc) pod Narvou. Vojvoda de Croy so svojim štábom – pozostávajúcim tiež z cudzincov – sa ešte do rozhodujúceho momentu bitky vzdal Karolovi XII.

    K 21. novembru (2. december) zvyšná časť ruskej armády – ktorá po všetkých stratách aj tak ešte prevyšovala čo do početnosti švédsku – na rozkaz vojvodu de Croy kapitulovala. Tvrdý odpor švédskej garde kládli Preobraženecký a Semionovský pluk, ktoré nielenže sa sami dokázali ubrániť hanebnej kapitulácii, ale umožnili aj odchod časti ruskej armády, čím ju zachránili pred celkovým zničením. Vojaci týchto plukov nosili v rokoch 1700-1740 červené pančuchy, ktoré mali pripomínať chrabrosť vojakov, ktorí stáli v boji po kolená v krvi.

    Výsledky výpravy boli pre ruskú stranu katastrofické: celkové straty (zabití, smrteľne ranení, utopení, dezertovaní a zomrelí od hladu a mrazu) dosiahli od 8 do 10 tisíc ľudí. 700 vojakov – vrátane 10 generálov a 56 dôstojníkov – padlo do zajatia, bolo stratených 179 zo 184 diel.

    Medzi príčiny porážky ruskej armády patria: slabá príprava na vojnu (ruská armáda sa nachádzala v stave reorganizácie) so silným protivníkom; vojská nevedeli bojovať podľa pravidiel líniovej taktiky, vykonávať prieskum, boli slabo vyzbrojené; delostrelectvo bolo zastaralé a malokalibrové (v tom období malo delostrelectvo viac ako 25 rôznych kalibrov, čo značne sťažovalo zásobovanie muníciou), ale najdôležitejšie bolo to, že ruská armáda nemala svoj národný dôstojnícky zbor, na všetkých základných veliteľských miestach boli zahraniční dôstojníci.

    Po tejto porážke na niekoľko rokov v Európe zavládol názor, že ruská armáda je absolútne nebojaschopná a Karol XII. dostal prezývku „švédsky Alexander Macedónsky“. Po porážke pod Narvou Peter I. obmedzil počet zahraničných dôstojníkov v armáde. Mohli tvoriť iba 1/3 celkového počtu dôstojníkov oddielu.

    Porážka pod Narvou zohrala ohromnú rolu vo vývoji ruskej armády v dejinách krajiny. Ako ukázal historik M. N. Porkovskij, celý záujem Ruska vo vojne bol sústredený na obchod, na vybojovanie prístupu k moru a získaniu kontroly nad obchodnými prístavmi v Pobaltí. Preto sa Peter I. od samého začiatku vojny sústredil na pobaltské prístavy Narvu a Rigu, ale utrpel tam drvivú porážku. Bol odrazený do oblasti dnešného Petrohradu, a preto rozhodol o výstavbe nového prístavu a mesta v ústí Nevy – budúcom hlavnom meste Ruského impéria.

    Takže tak, nevedel bojovať, v tom čase disponujúci len 40 tisícovou armádou (a čo to je 40 tisíc vojakov pre cára celého Ruska?) nedokázal vybojovať od Švédov Ivangorod, ktorý bol postavený moskovským kniežaťom Ivanom III. Vasilievičom práve preto, aby Rusko malo svoj prístav v Pobaltí. Peter I. teda s horlivosťou pristupuje k nulového bodu výstavby mesta a už o 8 rokov ho vyhlasuje za hlavné mesto Ruska!

    Nezdá sa vám to minimálne zvláštne?

    Nezdá sa vám, že v tomto rozhodnutí Petra I. neodkladne postaviť nové hlavné mesto Ruska na brehoch Fínskeho zálivu je akési „druhé dno“, akési tajomstvo, o ktorom oficiálna veda mlčí…

    A v čo je to tajomstvo?

    Pripusťme, že Peter I. chcel, aby Rusko malo prístup k Baltskému moru, a preto zložil z Moskvy štatút hlavného mesta a uložil ho na novo budujúce sa mesto.

    Určite to je veľmi zvláštne. Však mohol jednoducho postaviť prístavné mesto ako Ivangorod – načo bolo potrebné prenášať hlavné mesto?

    Pre tento fenomén existuje iba jediné vysvetlenie: mocní tohto sveta – ktorých ruský cár navštívil počas svojho zahraničného turné – alebo ktorí (podľa druhej verzie) zamenili syna Alexeja Michajloviča Romanova (Petra I.) za svojho človeka mu nahovorili, že on sa môže raz stať veľkým imperátorom, podobným čo do mohutnosti imperátorovi Svätej Rímskej ríše, ale nato treba urobiť jednu vec, spojenú so severným hlavným mestom Ruska. Všetci musia uveriť, že „cár celej Rusi“ postavil nové kamenné mesto so zložitou architektúrou prakticky z nuly!

    Vďaka Petrovi I. a jeho následníkmi a následníčkami imperátormi a imperátorkami, ich západným historikmi, ktorí im prisluhovali a písali pre Rusov históriu Štátu Ruského bola RUSKÁ MINULOSŤ CELKOVO UPRAVENÁ A LŽIVO VYMYSLENÁ, ako o tom neskôr písal a hovoril prvý ruský akademik Michailo Lomonosov – za čo skoro zaplatil životom.

    No a Peter I. za svoju veľkú snaživosť dostal ešte aj v roku 1721 titul „Všeruského Imperátora“, o čom krasorečivo svedčí rytina dvorného umelca Fiodora Zubova:

    Kto bol „krstným otcom“ Petra I. nie je ťažké si domyslieť pri pohľade na túto rytinu, na ktorej rímsky vojvoda kladie na hlavu Petra I. imperátorskú korunu. Týmto „krstným otcom“ mohol byť jedine cisár Svätej Rímskej ríše Leopold I., ktorého erb skopíroval „Peter Veľký“, pričom na vyobrazení ruského erbu zmenil iba atribúty moci:

    Názor nezávislého historika a proste veľmi vnímateľného človeka Andreja Kadykčanského:

    Petrohrad. Pre mňa je záhadou ani nie tak svojim zjavom, ako nevysvetliteľným zabudnutím. Je absolútne jasné, že je to také predpotopné, antické mesto tak, ako aj všetky mestá, ktoré Európa pripisuje svojim vlastným predkom. Nedosiahnuteľné – ako sa podarilo vnútiť celému svetu, že Stredomorie to je antika, kolíska svetovej civilizácie, a že Petrohrad má iba tristo rokov?

    Historici tvrdia, že Peter I. takto pripojil „divú, temnú, neútešnú, zabudnutú“ Rus k výdobytkom „veľkej západnej civilizácie“. Ale my teraz vieme, že nie vždy Rusi túžili po Snickersoch a Marlborkách. Tento model chovania sa bol implementovaný do masového vedomia v rokoch chruščovskej deštrukčnej vlády, posilňoval sa v brežnevovskom rozklade, ktorý bol vyvolaný sýtym a bezpečným životom. Za Gorbačova nadobudol obzvlášť škaredé, karikatúrne formy a dosiahol svojho vrcholu v časoch hanebného obdobia „cárovania“ večne ožratého E. B. Jeľcina.

    Preto môžeme s istotou hovoriť o tom, že vysvetlenie je jednoduché – ako krištáľový pohár: všetko spočíva v duchovnosti ruského národa. V jeho naivnej viere v spravodlivosť a vlastnej skromnosti.

    Ani nám na um neprišlo, že niekto môže byť taký drzý, že si pripíše také globálne úspechy, ako je antická architektúra a sochárstvo. Pretože nám samým to je od prírody absolútne protivné. My úprimne veríme v brilantné úspechy západnej civilizácie, predstavitelia ktorej škrípu od zlosti preto, lebo Petrohrad nie je na ich území.

    Keď sa bližšie prizrieme, tak každý, kto verí vlastným očiam sa presvedčí, že „staré“ Grécko s Rímom a severozápad Ruska je tá istá kultúra – aj keď nie naša.

    Nie v tom zmysle „nie naša“, že by „nebola ruská“, ale v tom zmysle, že to je Kultúra predpotopná, ktorá dosiahla vrcholov, ktoré sa nám ešte dosiahnuť nepodarilo. A možno sa to ani nikdy nepodarí, ak sa v najbližších rokoch neprebudíme a nestrasieme zo seba vládu parazitov, ktorí nás nútia bezpodmienečne plniť ich vôľu a ako zombi zabíjame seba, čím zabíjame svoju budúcnosť.

    A teraz si spomeňme „slobodomurárske symboly“ Petrohradu, ktoré sú na architektúre budov nachádzame veľmi často.

    Vidíte trojuholník z ktorého vychádzajú lúče?

    Myslíte si, že to je naozaj slobodomurársky symbol?

    Hľa, taký istý symbol je na štíte pripevnenom k hrudi „anjela“ stojaceho na streche Isakievského chrámu. V trojuholníku, z ktorého vystupujú na všetky strany lúče je ešte aj dobre vidieť aj „božie oko“.

    Najprekvapujúcejšie v našich dejinách je to, že slobodomurársku lóžu pod názvom „Slobodní kamenári (murári)“ kdekto vytváral a musel oficiálne registrovať (aby všetci vedeli, že niečo také existuje!) iba preto, že mesto na Neve – Petrohrad – so svojou prekvapivo bohatou architektúrou sa objavilo na všetkých mapách sveta!

    Dnešný Rád Slobodomurárov sa organizovane sformoval začiatkom XVIII. storočia. V deň narodenia sv. Jána Krstiteľa, 24. júna 1717 v londýnskej taverne „Hus a šupka“ bola založená prvá „Veľká lóža“ na svete, ktorá spájala štyri „Malé lóže“, ktoré sa dovtedy schádzali v druhých mestských tavernách. Takto bola vytvorená slobodomurárska organizácia nového veku, ktorá položila základ inštitútu súčasného slobodomurárstva, ktoré sa rozšírilo do niekoľkých rokov po celom Európskom kontinente.

    V roku 1723 bola publikovaná „Kniha Konštitúcií“ Jamesa Andersona (1680-1739) pod názvom „Konštitúcie Slobodomurárov, obsahujúce históriu, povinnosti a pravidlá tohto starého a veľmi slušného bratstva“, ktorá bola potvrdená a prijatá slobodomurármi ako základný zákon. V Konštitúciách sa okrem iného uchovala mýtická história slobodomurárstva od Rajského sadu po rok 1717. Cieľ zväzu Slobodomurárov znamenal snahu k mravnému zdokonaľovaniu, poznávania Istiny a samého seba, ako aj lásku k blížnemu.

    Za základnú verziu pôvodu slobodomurárstva sa považuje verzia o pôvode od stredovekých stavebných partnerstiev. Dnes je slobodomurárstvo po celom svete rozšírené a reprezentované v rozličných organizačných formách – lóžach, veľkých lóžach, vrcholných radách, kapitulách, aeropágoch, konzistóriách, federáciách a konfederáciách. Celkový počet slobodomurárov vo svete sa odhaduje na 4 milióny ľudí.

    No a ktože ešte – okrem týchto záhadných „slobodomurárov“ – mohol ovládať záhadné tajomstvá umeleckého opracovávania kameňa a vytvárať takúto krásu? Táto otázka je – samozrejme – z mojej strany sarkazmus.

    Hľa príklad neuveriteľne krásneho opracovania kameňa, ktorý bol použitý počas výstavby Petrohradu:

    Postavy sú kamenné, ale vzniká taký dojem, ako keby boli odliate v jednej a tej istej forme! A oni aj sú – pravdepodobne – v skutočnosti aj odliate! Takouto technológiou (teda približne takou) dnes odlievajú kamenné drezy do kuchýň!

    DÔLEŽITÁ (VIDEO)PRÍLOHA:

    Teraz vám ukážem dva obrázky – vyhotovili ich dvorní umelci – ktoré mali za úlohu pomocou maľby (kinematografie ešte nebolo) presvedčiť všetkých, kto prejavil záujem o techniku a technológiu staviteľstva Petrovho mesta, že granitové stĺpy Isakievského chrámu – bezchybného kruhového priemeru a dokonale vyleštené – vyrobili v miestnom kameňolome lopotiaci sa muži pomocou prostých železných toporov!

    Nuž, veľmi presvedčivo nakreslené, ako všetko bolo! Teda priamo pre „nedospelých“, ktorí ešte v rukách nedržali ani kladivo. Hľa, chlapi poklepkali kladivkami po žulovom bloku a hľa (zázrak) vznikla dokonale rovná cylindrická forma! Dokonca aj na tej strane, ktorá ležala na zemi!

    Hľa, na takejto lži, zameranej na ľudí, ktorí nevedia rozmýšľať, sa odbavujú naši historici! Ak by mlčali, ľudia by sa proste strácali v dohadoch. A tak teraz – po takejto lži – je všetko „vysvetlené“. Dnes je už jasné, že „chrám Isa-Kyjevského“ určite nebol postavený takto a nie takýmito ľuďmi. A dokonca v úplne inom období!

    Tak kto to vlastne postavil Petrohrad? A aký vzťah majú k nemu slobodomurári, keďže mesto na Neve je doslovne našpikované tajomnou symbolikou, ktorú mnohí považujú za slobodomurársku?

    31.01.2018

    pokračovanie

  • SPÄŤ DO TARTARIE

    O Tartarii ste už určite čítali nejeden článok, ale všetky boli v „minulom čase“. Nastal čas, aby sme dali veci na správne miesto. V skutočnosti je situácia oveľa zložitejšia – alebo naopak, oveľa jednoduchšia. Vždy však záleží na tom, ako vysoko čitateľ vystúpil na ceste evolúcie.

    Na začiatok si povedzme, že budeme vychádzať z védického pohľadu na Svet – veď aj naša minulosť je védická. Kadekto cudzí nám rád vysvetľuje, odkiaľ sme a čo sme v minulosti (ne)dokázali – ale sú to iba pohľady cudzincov. Majú síce pravdu – ale iba svoju.

    Vznik a vývoj Vesmíru je opísaný v KNIHE SVETLA – a nás teraz zaujíma oblasť známa ako paralelné Vesmíry. Najskôr sa však pozrieme na vec z iného uhla. Veľmi podstatou zložkou pochopenia súvislostí je porozumenie mechanizmu pôsobenia MRAVNOSTI.

    Základ Duchovnosti človeka ovplyvňuje jeho chovanie aj osud, v globálnych rozmeroch ovplyvňuje – či sa nám to páči alebo nie – kataklizmy. Dnešnému človeku je nepochopiteľné, akým spôsobom úroveň mravnosti realizuje tento vplyv.

    Duchovnosť je spojená s mravnosťou človeka. Mravnosť je principiálne mechanizmus riadenia energie. Ľubovoľná životná situácia je cieľavedome navrhnutá na vysoké, nízke aj neutrálne riešenie. Preto v závislosti od toho, aký postup jej riešenia si daný človek vyberie produkuje buď vysoké, nízke, alebo stredné energie.

    Výber v situácii vykonáva sám človek v závislosti od vlastností, ktoré už nadobudol v minulosti. Ak sú v ňom mravné normy nízke – a tomu zodpovedá nahromadenie nízkych energií v Duši – tak bude balansovať medzi dobrom a zlom. A keď sa podobné situácie opakujú a jednotlivec – ktorý má na pamäti vysokú mravnosť – si trvalo vyberá vysoké činy, tak jeho Duša každým správnym riešením situácie začne naberať vysoké druhy energií. Bude tak až dovtedy, kým formované vlastnosti neprejdú do trvalej formy.

    Ak u daného jedinca vznikajú muky Svedomia – napríklad štýlu kradnúť-nekradnúť – tak u vysoko mravného človeka sa už táto otázka neobjavuje. Takýto človek radšej dá svoje, než by vzal cudzie. Toto sú rôzne mravné vlastnosti, z ktorých priamo vyrastá zachovanie sa v konkrétnych situáciách.

    Ale mravné normy sa u človeka formujú nie iba pri zavŕšení činov, ale aj pri účinku citov, emócií, zmyslov. U človeka je vždy všetko prepojené s produkciou formátovanej energie: tu jemnej, tam hrubej. Preto to, cez čo človek vyvíja svoje zmysly – skrz vysoko mravné umelecké diela, počúvaním klasickej, či krásnej ľudovej hudby, básne, krásnej literatúry – závisí, aké energie produkuje a aké vstupujú do jeho matrice. Ak má potešenie z pozerania hororov, detektívok s množstvom vrážd a pod., tak do svojej Duše naberá negatívne energie. Človek samozrejme sám rozhoduje čo bude pozerať, ale keďže spravidla nerozpoznáva čo je kladné a čo záporné, tak najčastejšie v sebe formuje tie vlastnosti, ktoré vedú do záporného Systému. Dokonca dnes je v móde uprednostňovanie výberu tých elementov, ktoré zavádza negatívny Systém. Dosahovaním potešenia zo sledovania erotiky a nízkych „umeleckých“ diel človek núti svoje zmysly pracovať pre negatívny Systém, t.j. produkovať negatívne energie.

    Ľudské zmysly však produkujú kladnú alebo zápornú energiu až potom, keď on realizuje svoj výber, rozhodnutie. A akékoľvek rozhodnutie človek realizuje na základe tých mravných noriem, ktoré si už dokázal osvojiť. Vysoké mravné základy nútia človeka konať výber v prospech nie iba vysokých činov, ale aj vysokej úrovne v umení, móde – skrátka vo všetkom.

    Teda preto je také dôležité, aby Duša nahromaďovala vysoké mravné princípy, t.j. vysokú Duchovnosť, ktoré budú automaticky nútiť človeka konať výber v prospech blahých činov. Preto sa stáva pochopiteľné spojenie medzi vysokou Duchovnosťou človeka a jeho činmi. Ak koná správne činy, tak to pozitívne ovplyvňuje jeho ďalší osud, ktorý sa bude vyvíjať mäkšie a kľudne, bez otrasov.

    Pozrime sa na to, ako človek nadobúda vlastnosti charakteru pomocou programu, t.j. prizrime sa mechanizmu, ako vypracováva vlastnosti svojho charakteru:

    Program človeka pozostáva z niekoľkých variantov: pozitívna púť A-4, negatívna púť A-2 alebo A-1 a optimálny variant A-B.

    Základná púť v programe, t.j. optimálny variant, je z bodu (udalosti) A do bodu (udalosti) B zodpovedá správnej púti. Sú to kontrolné body, teda človek ich nijakým spôsobom nemôže obísť, t.j. nemôžu sa nestať. Sú v jeho živote nevyhnutné bez ohľadu na to, akú si vyberie životnú púť.

    Druhostupňové body – t.j. presnejšie udalosti v živote človeka – sa môžu alebo nemusia odohrať v závislosti od toho, akú púť si vyberie – ide o body 1, 2… 5. Púte A-1, A-2 a A-4 nie sú základné varianty vývoja, teda udalosti na nich nie sú overujúce, kontrolné.

    Kontrolné, t.j. previerkové body sa tak nazývajú preto, lebo s ich pomocou je možné overiť vlastnosti, ktoré si Duša vypracovala – teda aké sú vysoké alebo nízke.

    Bod A zahŕňa kontrolnú situáciu, v ktorej človek MUSÍ realizovať výber. Môže správne odhadnúť svoje sily a prebiehajúce udalosti a v súlade s tým vybrať optimálny variant svoje púte A-B. Je to najlepšia púť, činy a sily jednotlivca sa nachádzajú v harmónii.

    Ak si náš človek vybral smer A-4 znamená to, že pozitívna púť je preň príťažlivá, ale v bode 5 precenil svoje schopnosti, teda v nejakej udalosti začne jeho degradácia. Na základnú púť B sa vráti. Duša však tak či onak spozná pozitívnu skúsenosť a nadobudne pozitívne snahy. Ale aby jedinec mohol pokračovať v ceste v tom istom smere, bude musieť pracovať na nejakých svojich vlastnostiach. Je to preto, aby v budúcnosti mal potrebný potenciál na udržanie sa na vybranej púti. To, v akej rovine treba nevyhnutne popracovať s Dušou určia Vyšní ale tak, aby sa mohla zdokonaliť v danom smere.

    Ak si jedinec v bode A vyberie negatívnu púť A-2, tak všetky udalosti na tejto ceste sa vyvinú tak, aby vznikol impulz na prebudenie jeho vedomia. Treba aby pochopil, že nejde správnou púťou. Jeho život bude pozostávať z rôznych otrasov, neúspechov, ktoré ho prinútia rozmýšľať a analyzovať životné udalosti.

    Z púte degradácie bude vrátený na správnu púť nútene, t.j. nie skrz výber, ale nevyhnutnosť – to je úsek 3-B. Tvrdé podmienky jestvovania v bode B sa vzťahujú k normám chovania, ktoré stanovila spoločnosť.

    Púť A-1 je slepá ulica. Znamená, že jedinec si vyberá také činy, po zavŕšení ktorých ho odoberú zo života.

    Ak si jedinec vybral púť A-B znamená to, že už nadobudol pevné charakteristiky. Výber púte A-4 hovorí o určitých nedostatkoch v pozitívnych vlastnostiach jedinca. A výber A-2 alebo A-1 potvrdzuje, že indivíduum nenadobudlo potrebné vlastnosti, a teda ešte bude musieť dlho na sebe pracovať, t.j. prechádzať zložitými situáciami.

    To hlavné čo môžeme na danom príklade pochopiť je, že v závislosti od toho, aké vlastnosti sú Dušou nahromadené, si človek bude vyberať tú alebo onú životnú púť. Výberom rozhoduje, aký osud sa stane preň aktuálnym: buď milosrdný alebo začne zasadzovať rany. Výber závisí od napracovaných minulých vlastností a Duchovnej skúsenosti jedinca. Potrebné vlastnosti si mohol vypracovať aj v tomto živote pred aktuálnou udalosťou, t.j. pred bodom A.

    Akákoľvek vlastnosť Duše zodpovedajúca bodom A a B sa považuje za stabilnú, ak je dovedená do automatizmu. V takom prípade nech by bola zadaná akákoľvek situácia, výsledok bude vždy jeden – požadovaný, t.j. zodpovedajúci púti A-B. Všetky vlastnosti Duše zodpovedajúce situáciám A aj B sú svojou podstatou energie nahromadené v matrici do potrebnej veľkosti, t.j. do hraničného naplnenia bunky matrice energiou jedného typu. Táto kvantitatívna veličina svedčí o tom, že vlastnosť je spracovaná do normatívnych ukazovateľov, a preto nesie automatický charakter.

    Odklon púte smerom k variantom svedčí o nedopracovaných vlastnostiach, o nedostatočnom zaplnení buniek matrice. Vlastnosti Duše ešte nie sú pevné, a preto jedinec zakusuje neustále výkyvy a pochybnosti.

    Optimálny variant môže prejsť bez druhostupňových bodov, t.j. človek môže prechádzať aj podľa tvrdého programu. Znamená to, že bude účastný v situáciách, ktoré ho „násilne“ privedú k výsledku zadanému programom. Vtedy si začne byť vedomý osudu, ale nič vo svojom živote zmeniť nemôže. Takáto púť mu však umožňuje nadobudnúť nevyhnutnú životnú skúsenosť, vypracovať určité konkrétne vlastnosti.

    Ale v akomkoľvek prípade osud človeka závisí od jeho vnútorných vlastností, pretože sa plánuje Vyšnými v závislosti od toho, aké energie musí nevyhnutne nakopiť do matrice tak, aby Duša progresívne postúpila, pričom príčinno-následné vzťahy (kauzálna reťaz) sú plne brané do úvahy.

    Ak hovoríme o spojení vlastností Duše s kataklizmami, tak si treba spomenúť, že človek je vodičom kozmických energií na Zem. Konkrétne miesta Zeme dostávajú energie žiadanej, konkrétnej kvality skrz rôzne národy. Svedčí to o tom, že vnútorné vlastnosti človeka – t.j. energie nahromadené v jeho matrici – ovplyvňujú jeho rozhodnutia a činy v konkrétnych situáciách. Tým zároveň ovplyvňujú to, aká energia prejde do Zeme. Je jasné, že ak človek vo veľkom množstve do Zeme zhadzuje energiu agresívnosti, tak Zem mu začne odpovedať kataklizmami. Aj ona má právo – ba dokonca povinnosť – na sebaobranu.

    Kataklizmy však sú dvojakého druhu. Buď sú formou prejavenia nevôle Zeme s chovaním sa človeka, alebo ide o druh trestu Zhora – rovnako však za nesprávne konanie človeka. A nevôľa oboch je vyvolaná tou príčinou, že človek naberá neželateľné vlastnosti.

    Súbor vlastností Duše človeka závisí od miery osvojenia si mravných či morálnych noriem, ktoré sú zaužívané v spoločnosti. Na druhej strane nadobudnutie vlastností formuje Duchovnosť človeka. Preto je potrebné pochopiť, že takýmto spôsobom dochádza k vzájomnému prepojeniu a ovplyvňovaniu jedného druhým.

    Jedine vnútorné nahromadenia Duše človeka ovplyvňujú charakter jeho činov. Spojitosť medzi energiami, ktoré napĺňajú matricu a osudom človeka je nasledovná: energia matrice – vlastnosti Duše – charakter činov – karma – osud.

    Ak hovoríme o Duchovnosti človeka a jej vplyvu na osud, tak reťazec vzájomnej previazanosti bude nasledovný: energia matrice – vlastnosti Duše – Duchovnosť – činy človeka – pravidlo príčinno-následného spojenia – osud.

    Človek z akéhosi dôvodu oddeľuje Duchovnosť od všetkých ostatných vlastností, hoci práve ona ich všetky spája do jednej jedinej vlastnosti. Pokročme však ďalej a pozrime sa ako nám Duchovnosť môže pomôcť znovu sa ocitnúť v dŕžave Tartaria. Najskôr si však zopakujme niektoré z komponentov Duchovnosti, o ktorých sme už neraz písali.

    Dŕžava tradične stojí na kastovom systéme. Existujú štyri základné kasty, pričom dnešné varny sa už od pôvodného významu dávno vzdialili. Kasty existujú síce nie formálne, ale zato reálne. Jedna z najdôležitejších otázok na individuálnej evolučnej ceste je zistiť, do akej kasty patríme. Len takto môžeme v živote nadobudnúť skutočné šťastie. A čo to ŠŤASTIE je? Ak siahneme po Staroslovienskej Bukvici zistíme, že ide o pôvodne zložené slovo, ktoré v dnešnej slovenčine vyjadríme spojením „z častí“. Šťastný je teda ten, kto má všetky „časti“, teda mu nič nechýba. A kedy teda máme všetky časti? Táto odpoveď má štyri vrstvy. Každá kasta má totiž svoj „návod na šťastie“. Pozrime sa teda na to.

    Všeobecnú schému nášho biopoľa – považujme ju za dohodnú pre názornosť – si už určite pamätáte:

    Základný opis jednotlivých vrstiev môžete nájsť v tomto článku.

    Prejdime ku kastám. Principiálne ide o to, ako vysoko má ten-ktorý člen spoločnosti rozšírené vedomie (zároveň to voláme Duchovný vývoj). Z dôvodu lepšej názornosti použijeme názvy, ktoré by nám mohli byť zrozumiteľnejšie:

    SLOVEN

    Základné životné ciele Slovena sú najesť sa, vyspať sa, urobiť sebe podobného – najčastejšie iba ako „vedľajší produkt“. V podstate žiadny záujem o cnostnú výchovu potomstva.

    Vo Védach sa dočítame: Ak človeku dáme všetko čom túži a je šťastný znamená to, že v tomto prípade to je Sloven.

    HOSPODÁR

    Základné ciele sú podobné ako u Slovena, ale rozhodne nie rovnaké. Hospodár vedie a zveľaďuje svoje hospodárstvo, ktoré chce odovzdať svojmu potomstvu. V dnešných podmienkach má byt či dom, chatu, stará sa o auto. Deti dáva do dobrých škôl a očakáva, že keď vyrastú budú kráčať v jeho šľapajach, preto pre nich aj zveľaďuje svoj majetok. Védy znova hovoria: ak človeku všetko toto dáme a je spokojný znamená to, že je Hospodár.

    VELITEĽ (VEDÚCI)

    Má všetko po čom túži Hospodár ale vie, že to nestačí. Kedykoľvek sa situácia môže zvrtnúť a môže o všetko – vrátane rodiny – prísť. Preto nenecháva nič na náhodu a učí sa vojnovému remeslu, aby vedel odraziť a poraziť nepriateľa, ktorý má zálusk na to, čo on svojou prácou nahromadil. Ak mu všetko toto dáme – vrátane vojenskej cti a umenia – a človek je šťastný znamená to, že je to Veliteľ (Vedúci).

    Spojenie Veliteľ-Vedúci používame preto, lebo v prípade potreby bojovať je to nielen bojovník, ale najmä chladnokrvný Veliteľ. V mierových časoch schopný Vedúci, ktorý sa dokáže rýchlo a efektívne rozhodovať aj pod tlakom.

    UČITEĽ

    Dosiahol úroveň Veliteľa ale vie, že stínaním hláv sa koniec koncov nič v dlhodobej perspektíve nevyrieši. Preto hľadá ďalej odpovede. UČITEĽOM je preto, lebo nielen že môže učiť ostatných, ale je hlavne pripravený sa celý život učiť sám. Vie, že vývoj nemá nikdy konca. Napriek tomu vie bojovať a ovláda všetky zbrane.

    V Dŕžave mali moc v rukách minimálne Velitelia, neraz aj Učitelia. Sloveni a Hospodári ZÁSADNE NIE. Nedorástli ešte na potrebnú úroveň. A ako je to dnes v štáte?

    Sloveni a sem tam Hospodári už od revolúcie obsadili parlament a ministerstvá. Keď napríklad svojho času minister obrany zo SAS rozpredal po 5€ armádne automatické karabíny – neskôr boli použité aj pri atentáte v Paríži – tak nám jasne ukázal, že on a jeho partia rozhodne nepatria do kasty Veliteľov. Podnikanie povýšil nad záujmy národnej obrany – typická vlastnosť Slovena alebo Hospodára. A tak slovenská armáda má cca 13 000 vojakov a cca 7 000 samopalov… Principiálne koalícia či opozícia všetko jedno. Koho „zaujíma“ obranyschopnosť krajiny len po úroveň ako sa na nej nabaliť, ten určite nie je Veliteľ. A Sloven s Hospodárom nie sú kompetentní riadiť nič nad úroveň svojej rodiny – takže tak to potom aj vyzerá.

    Za zamyslenie možno stojí prečo je dnes okolo nás také množstvo nízkych Duší – teda „včerajších“ zvierat? Samozrejme, že máme na mysli iba ľudí – neľuďmi sa nezapodievame. Vieme, že väčšina vysokých Duší už zo Zeme odišla, ale vieme aj to, že v našej Kultúre by mali prvé štyri deti byť z Rodu otca, ďalšie štyri z Rodu matky, tretie štyri žreci a až posledné štyri bývali nové Duše – teda tie, ktoré prišli z ríše zvierat. Vysvetlenie je iba jedno – naši ľudia zabudli, načo sex slúži. Vstupujú doň kvôli slasti, nie kvôli potrebe zachovania Rodu. Ak je motívom živočíšnosť zvierat, tak materializujú zvieratá, NIE ČLENOV SVOJICH RODOV! V prvom rade oni – členovia našich Rodov – by mali dostávať šancu na ďalší evolučný vývoj. Ale nám sú očividne bližšie zvieratá… toto nemôže ostať bez reakcie Vyšných. A to sa ešte divíme, že vôkol nás vládnu zverské mravy. Asi by sme mali byť vďační aspoň tým, ktorí nematerializujú Démonov. Žalostne málo na obdobie, v ktorom čo nevidieť prídeme ku kontrolnému bodu. Teda tak – čo v mysli, to materializujeme. A platí to aj pri sexe. Karmu však nikto nevypol.

    Nemožnom sa teda diviť, že nás riadia králiky či opice a my ich ešte aj volíme… teda s našim súhlasom.

    Slovenov (viď obrázok) nazývame aj „Rabi boží“ – ich vedomie vystúpilo iba po prvé tri čakry, ich dominantnou frekvenciou sú emócie, typickou sférou myslenia náboženstvo, pod kontrolou ktorého Pána sú. Dnes ich môžeme výstižnejšie charakterizovať ako „egoisti“.

    Hospodárov môžeme charakterizovať ako „Vnuci Boží“. Je to úroveň Pravoslávneho slovanstva spred cca 1 000 rokov. Spravidla sa orientujú na vonkajšie znaky, ale hĺbke Múdrosti veľmi „neublížia“. Tento boj sme však v minulosti prehrali – teda iba kroje, výšivky, oberegy a pod. nestačí, aj keď samé osebe nijako nevadia.

    Veliteľov charakterizujeme aj ako „Deti Božie“. Rozšírenie ich vedomia už môže dosahovať 9. čakru. Na tejto úrovni sa Živatma stáva MOBILNOU!

    Učiteľ je AS, t.j. Boh žijúci na Zemi. Títo ľudia sú mimo Matrixu. Dosiahli to, čo stredovekí alchymisti nazývali „Kameň Mudrcov“. Ich Živatma je MOBILNÁ.

    Predtým ako pochopíme, v čom je „MOBILNÁ ŽIVATMA“ dôležitá si spomeňme PARALELNÉ VESMÍRY, o ktorých sa možno dočítať aj v Knihe Svetla.

    Kontrolné body nášho života zásadným spôsobom vplývajú na naše osudy – v predchádzajúcich riadkoch sme súvislosti vysvetlili. Ale v týchto kontrolných, osudových bodoch dochádza aj k ďalšiemu javu – vytvárajú sa Paralelné Vesmíry. O čo ide?

    V každom kontrolnom bode sa odohráva životná situácia, ktorej výsledok zásadným spôsobom ovplyvňuje náš osud. Aby naša Živatma mohla naberať životné skúsenosti v maximálnej možnej miere tak vždy, keď vykonáme osudové rozhodnutie sa vytvára paralelná púť, ktorej životné udalosti sa vyvíjajú spôsobom podľa druhého výberu. Postupom času sa tieto body od nás vzďaľujú a časom na každej z paralelných pútí rovnako nastávajú kontrolné body, ktoré ďalej a ďalej rozvetvujú ďalšie a ďalšie možnosti.

    Vo védických textoch sa opisuje mudrc, ktorý sa rozhodol, že poráta všetky paralelné Vesmíry. Rozhodol sa všetky navštíviť a dal si pritom podmienku, že v každom paralelnom Vesmíre ostane maximálne 1 až 3 údery srdca (1-3 sekundy). Začal meditovať, opustil telo a začal rátať… Prebral sa až o 18 mesiacov. Z informácie je jasné, že množstvo paralelných Vesmírov je skutočne ohromné.

    Čím sú paralelné Vesmíry bližšie súčasnosti, tým sú podobnejšie nášmu Svetu. Čím sú ďalej v čase, tým sú menej podobné na náš súčasný život a ľudí z nášho okolia.

    Všetky tieto naše existencie sú čo do podstaty naším životom, pretože na všetkých miestach kde pôsobíme my je naša Živatma. Živatma je duchovná častica, a teda je mimo času a priestoru. Z pohľadu priestoru teda môže byť všade a nikde.

    Uvedomenie si nášho JA sa realizuje v našom vedomí. Ak máme obmedzené ponímanie Sveta, t.j. ak sme chytení v Matrixe vplyvom toho, že naša Živatma v tejto realite nevystúpila vysoko – dnes je u väčšiny populácie iba v priestore Slovenov – troch spodných čakrách. Je nízko a teda nevidí ďaleko. Aj v živote to je rovnako. Nie je jedno, či vystúpime na železničný násyp alebo Lomnický štít – ale podľa toho sa mení aj vzdialenosť, pokiaľ dovidíme. Sloven vidí z výšky železničného násypu.

    Duchovný vývoj je výstup Živatmy minimálne na Lomnický štít či Gerlach, u niektorých až na vrcholy Himalájí. S výstupom nahor po našej energetickej osi a osvojením si každej vyššej pozície čakry si osvojujeme aj úroveň danej čakre zodpovedajúceho energetického tela. Takto sa zároveň rozširuje naše vedomie. Tento jav zachytáva aj Runa:

    Rozširovaním vedomia (šípky idú od seba) sa naše poznanie rozširuje, ale všetko čo tam už bolo ostávala vnútri medzi šípkami. Kvalita Poznania je zásadným faktorom Duchovného (evolučného) vývoja.

    V ktorom Paralelnom Vesmíre je koncentrované naše VEDOMIE, ten Svet považujeme za SKUTOČNÝ. To však neznamená, že iné Svety neexistujú. Znamená to len to, že tam nedokážeme rozšíriť naše vedomie. Kto nemá Poznanie, ten ani nikdy nebude žiadne iné Svety hľadať. Sem tam niekto na okamih aj tak „nahliadne“ do iného paralelného Sveta, čo najčastejšie označujeme ako jav „Déjà vu“.

    A teraz sa môžeme vrátiť k MOBILNEJ ŽIVATME. Výstup nahor po energetickej osi nášho tela voláme Duchovný vývoj. Kým je Živatma na nízkych energetických hladinách – najčastejšie v oblasti emócií – vždy narazí iba na pevné „steny“, za ktoré sa nikdy nedostane. Veď ani my bicyklom nedokáže prekonať oceán. Ale ak zameníme dopravný prostriedok napríklad za loď či lietadlo, tak oceán prekonáme. Ide o to, aké vozidlo použijeme, ale v jeho vnútri sme stále my. Tiež platí, že energetická spotreba bicykla a lode či lietadla nie je rovnaká. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Nevedomosťou múry nevedomosti prekonať nemožno. Sloveni a Hospodári celý život nezistia, že steny na ktoré narážajú sú iba priečky ohromného Vesmíru, za ktorými sú ďalšie a ďalšie Svety. Tak ďaleko králiky nedomyslia… a preto Svet, ktorý aktuálne vidia je pre nich jediné možné riešenie. A tomu zodpovedá aj mód ich života.

    Tartaria je z pohľadu nášho vedomia jeden z paralelných Vesmírov, alebo presnejšie MY sme jeden z paralelných Vesmírov Tartarie. Kedysi dávno každý z nás učinil nejaké rozhodnutie, ktoré nás „posunulo“ do tohto špecifického paralelného Vesmíru. Neskôr sa udalosti vyvíjali ďalej a ďalej, až sme sa dostali tam, kde sme teraz. Časom sme zabudli cestu nazad – nepoznáme už ani pôvodné slová pôvodného slovienskeho jazyka – teda niet sa čomu diviť. V tomto paralelnom Vesmíre sme pristúpili na cudziu hru a Tartariu sme stratili. Je to naša vina, teda výsledok našich činov.

    Cesta späť však existuje, ale nie je prístupná Slovenom a Hospodárom. Nie preto, lebo by boli prekliati, ale jednoducho preto, že oni vďaka nízkej úrovni svojho vývoja ani nechcú nič iné, ako byť šťastní. Komponent návratu Dŕžavy Tartaria nepatrí medzi položky potrebné pre ich šťastie – preto žijú v ilúzii, že nadobudli všetko, čo sa nadobudnúť dá, že majú všetky „časti“. Kde ja naša pozornosť, tam je aj naše vedomie. V Dŕžave mali za tieto „deti“ zodpovednosť Velitelia a Učitelia. Deti proste nemožno nechať len tak, aby si robili čo sa im zachce. Oni nevedia čo ich môže ohroziť. A nevedia to ani dnes.

    Dnes sme uzavretí v Systéme, ktorý žije z našej životnej energie. Materiálna cesta von neexistuje – teda okrem jednej jedinej, v jemnohmotnom Svete. Túto cestu môžeme nazývať aj Duchovný vývoj, čo je cieľavedomá činnosť zameraná na zvyšovanie pozície Živatmy v energetickej osi, ktorú podľa starej tradície nazývame Inglia. Ako vidíme na obrázku, keď Živatma dosiahne deviatu rozmernostnú hladinu v našom Vedogone – stane sa mobilnou. Znamená to, že sa môže presunúť do toho paralelného Vesmíru, ktorý jej vyhovuje. Presnejšie Živatma sa nepresúva – je mimo času a priestoru – ale presúva VEDOMIE. Môžeme si to však predstaviť ako presun Živatmy. V kastovej logike takéto niečo môže už začať dosahovať Veliteľ, ale určite Učiteľ.

    Situácia môže vyzerať aj tak, že s mobilnou Živatmou si večer ľahneme a ráno vstaneme v Dŕžave Tartaria. Všetko čo sme tu prežili sa môže ukázať ako zlý sen či spomienka. Rovnako môže vyzerať „sortovanie“ kataklizmou či vojnou. Jedna skupina prejde nahor, druhá nadol a tretia bude rozkódovaná. Presunom vedomia budeme tam kde chceme – ak ho začneme riadiť sami – alebo tam, kde nás posunie karma. Bez nároku ale zaslúžene – inak to nebýva.

    A ako nahor? Už sme o tom neraz písali. Meditácie, Psychoenergolytika, čokoľvek, čím začneme preberať kontrolu nad vlastnou životnou energiou. Nezabúdajme však na jedno – kde je zameraná naša pozornosť, tam ide naša životná energia.

    A ako možno realizovať zmeny ako také? Vieme, že máme silnú zbraň – Kolektívne Vedomie. Čo si spolu predstavíme, to sa nevyhnutne materializuje. Ale na to, aby sme si mohli niečo spoločne predstaviť, musíme presne vedieť, čo chceme dosiahnuť. Každá cesta je pohyb z bodu A do bodu B. Ak sa chceme dostať do bodu B – Tartarie – musíme presne vedieť, čo to znamená a ako to vyzerá. Tu je hlavným komponentom KVALITA POZNANIA. Len jeden variant dnes podávaných informácií je naša Kultúra – nie náhodou sa taktikou „Rozdeľ a panuj“ implementuje množstvo všakovakého „Slovanstva“. Ako si napríklad predstavíme Svet Vyšných Bohov – buď naše Pohanské Rodobožie alebo cudzie jazyčníctvo – taká energia sa preklopí do našich myslí. Ak si každý myslí čo chce – do akého bodu B sa môžeme spolu dostať? Na aký želaný Obraz koncentrovať? Odpoveď je zrejmá.

    Zmeny – tvorenie mysľou – dosahujeme koncentráciou na výsledný Obraz po dostatočne dlhý čas. Hlavné body tohto postupu sú OBRAZOTVORNOSŤ a KONCENTRÁCIA. Bez obrazotvornosti a schopnosti koncentrácie mysle nedokážeme materializovať to, čo by sme si želali.

    Ak si konkrétna skupina ľudí predstaví jasný Obraz a zotrvá v predstave potrebný čas – bod B sa materializuje. Každý zo skupiny však musí presne vedieť, ako bod B vyzerá. Koľko ľudí je potrebných na zmeny v celej krajine? Ako zvyčajne – všetko závisí na výške umiestnenia Živatmy, teda Duchovnom vývoji:

    Na tú istú zmenu sa buď sústredia všetci – Sloveni, Hospodári, Velitelia aj Mudrci – alebo menšia skupina ľudí ale na ďaleko vyššom stupni evolučného vývoja. Šanca, že do meditácie sa zapojí všetko obyvateľstvo Slovenska je nereálna. To isté čo všetka masa však môže dosiahnuť povedzme tisíc Veliteľov alebo desať Učiteľov. Z uvedeného je určite mnohým už jasné, prečo sa treba cvičiť v meditáciách – Duchovnosti a koncentrácii ale za predpokladu nášho, nie cudzieho Poznania!

    NIČ INÉ NEPRINESIE SKUTOČNÚ ZMENU!

    Akákoľvek zmena a progres pozostáva z troch stupňov: uvedomenie-rozhodnutie-čin. Uvedomenie si problému je začiatok, rozhodnutie zmeniť veci je druhá časť, ale všetko je márne, ak nezačneme realizáciu – čin. Nič okrem výstupu nahor neprinesie skutočnú zmenu, pretože tá musí zahŕňať osobnú skúsenosť. Nikde inde NIE JE Živatma mobilná.

    Odbočky sa obliekajú do pekných a príťažlivých šiat. Určite nie je jedno, čo sa okolo nás deje, ale ak na to skoncentrujeme celú svoju pozornosť, tak nejdeme nahor vo vývoji kvalít našej energie. Možno napríklad sledovať rabína Piakina – ale je tam informácia ako rozširovať vedomie? Kto bude detailne vedieť ako sa vyvinie oblasť politiky, ekonomiky, sociálna či aj vojenská vie veľa, ale nahor sa NEPOSUNUL ANI O MILIMETER. Bude užitočné si uvedomiť, že dnes nemá šancu na úspech otvorená lož. Preto ľuďom podávajú pravdivé informácie ale takého druhu, ktoré udržiavajú Živatmu v horizontálnej rovine danej rozmernosti Vedogonu. Sloveni ani Hospodári si neuvedomia, že tým im odoberajú potenciál vertikálneho pohybu. Budú vedieť veľa, ale nebude to Múdrosť, iba informovanosť.

    Uvedomenie si problému alebo aj rozhodnutie je pekná vec – ale konanie nie je sedenie za klávesnicou a pozeranie videí. Mnohí však zastanú a ostanú práve tam – pasca je veľmi rafinovaná. Úprimnú sústrasť.

    Nedajme si vziať našu Dŕžavu, cesta do Tartarie je v našej moci. V dnešnej prelomovej dobe sa môžeme vrátiť tam, odkiaľ sme kedysi dávno nesprávnym rozhodnutím odišli. Tartaria existuje naďalej – akurát že niekde „vedľa“ nás. Prevezmeme sami kontrolu nad svojou životnou púťou, alebo necháme opraty v rukách iných ľudí, dokonca cudzincov? Odpoveď môže dať jedine každý sám a za seba. Nedá mu ju ani internet ani video. Konať totiž musí sám a ani času nie je nazvyš.

    27.01.2018

  • ŽIVOT A SEX

    Od prevratu, ktorý umožnil nastolenie demokracie – presnejšie od konca osemdesiatych rokov minulého storočia – sú všetky možné médiá preplnené úvahami o sexe, všakovakým rozprávaním či všakovakými obrázkami tejto „disciplíny“. Hovoriť o sexe sa stalo módnym, čo znamená, že iba takto sa dá ísť ruka v ruke s pokrokom. V podstate v každom filme – a už nielen americkom – ukazujú obnažené páry a to až po hranicu intímnych vzťahov.

    Od časov „nedemokratického“ socializmu došlo k rýchlemu úpadku mravnosti. Tí, ktorí boli predtým odsúdeniahodní sa stali hrdinami dneška. Ale práve preto sú dnešné dni dopustené Stvoriteľom pre nízke Duše, aby dorástlo to, čo začalo hniť. Aby sa doničilo všetko, čo sčernelo od hriešnosti – porušovania Konov – aby potom nebolo ľúto ich rozkódovať. Stvoriteľ dal všetkým slobodu konania, a tak si každý v živote vyberá to, čo sa mu páči.

    Sloboda je daná nato, aby sa rozvratníci definitívne dorozvrátili, ale tí mravní aby sa vydvihli ešte vyššie. Mechanizmus slobody jednoznačne vyjaví miesto prislúchajúce každej Duši, teda kam patrí: padnúcim nízke, vysokým ešte vyššie.

    Preto v atmosfére absolútnej beztrestnosti každý ukáže svoju skutočnú tvár a zavŕši skutky, ktoré zodpovedajú jeho vnútornej podstate. Netreba sa však znepokojovať, že je priepastný nepomer medzi stádovitou masou nízkych a žalostnou hŕstkou vysokých Duší. Jeden vysoký potenciál je rovný tisícom malých potenciálov, ktorých nositeľmi sú slabo vyvinuté indivíduá. A tak je v spoločnosti vysokých osobností vždy iba na kusy, ale nízkych na milióny.

    Čím viac ľudí je zhodných svojimi mravnými princípmi, tým stoja nižšie, ale čím menej ich je v masách, tým sú čo do vývoja vyššie.

    K dnešnému dňu boli už mnohé Vysoké Duše zo Zeme odobrané, pričom tie, ktoré tu ostali prechádzajú poslednými etapami testovania. Po ukončení testov bude pre každého vynesený rozsudok a určený trest. Znamená to, že ak ešte sme na Zemi, tak našej Duši ešte treba niečo dopracovať, pričom nedostatky môžu byť aj veľmi veľké. Človek musí pochopiť, že Nebeskí Učitelia mu dávajú poslednú šancu, aby skrz dobré činy, poriadkumilovnosť a vysokú mravnosť zozbieral posledné body, ktoré ho môžu zachrániť pred rozkódovaním – t.j. totálnou likvidáciou alebo večným rabstvom. Ľudia však úporne nechcú vidieť, že Nebeskí učitelia trestajú naozaj tvrdo a Boží trest sa teraz prejavuje v katastrofách, haváriách, živelných pohromách. Nič z toho sa nedeje samé od seba, to priložením rúk Vyšných sa vŕši súd. Ľudia sú však slepí a nevidia podstatu toho, čo sa odohráva, nevidia ten hlavný mechanizmus, ktorý všetko toto realizuje. Teda naplnilo sa: majú oči na pozeranie ale nevidia, majú uši na počúvanie ale nepočujú.

    Možno povedať že tí jedinci, ktorí vystupujú proti nemravnému besneniu – za jeho ohraničenie – to je dnes Vrchol na Zemi. Takéto osobnosti ostávajú nepochopené. Je to preto, lebo ku koncu obdobia 2000-2012 už spoločnosť – pri danej jej slobode vôle a vzájomných vzťahov – plne degradovala. Väčšina čistejších a vyšších Duší už na Zemi nie je. Ostalo tu z nich iba niekoľko jednotlivcov – v mori šedej masy.

    Títo jednotlivci tu boli ponechaní preto, aby vytvorili všeobecnú opozíciu verejnej mienke, ktorá musí väčšine neustále pripomínať, že okrem ich uhlu pohľadu existuje aj iný, a že nie všetci zdieľajú ten istý názor na konkrétny problém.

    Teda čo to sex vlastne je?

    V materiálnej rovine to je akt, ktorého cieľom je zabezpečenie potomstva. Ľudia však skreslili jeho podstatu, a pre takých je sex dosiahnutie uspokojenia pomocou špecifických činov. V jemnohmotnom svete sex vyjadruje vyprodukovanie a vyvedenie energie špecifického, nízkeho rozsahu, pričom každý národ vydeľuje v tomto rozsahu svoj typ energie.

    Keď Materiálne Systémy vytvárali človeka, tak pre vstup do pohlavných vzťahov mu stanovili jediný cieľ – produkovať materiálne obálky pre Duše. Je to spojené s výchovnými cieľmi, pretože týmto prinútili človeka nadobúdať deti a vychovávať ich. Pretože prví ľudia tu boli privezení, nastala potreba ich rozmnoženia a osídlenia po Zemi. Sex nebol nikdy plánovaný ako prostriedok zábavy a uspokojovania. Bol však doň vložený príjemný moment, lebo ak by tak nebolo, tak muži a ženy by nikdy nezatúžili vstupovať do blízkych vzťahov a nerodili by sa deti. Fakt, že človek na tomto momente začal parazitovať – čím ho zmenil na zábavu, útechu či až podnikanie – to už je zvrátenosť, ktorú však vniesol doň on sám.

    Jediná správna a prirodzená forma pohlavného života musí stáť výlučne na rodinných vzťahoch – rodení a výchove detí. Všetko ostatné – všetko čo dnes hlásajú – je rozvrat, ktorý už dosiahol rozmerov živelnej pohromy. Všetko, čo prebieha mimo partnerských, rodičovských vzťahov je bez mravnosti.

    Ľubovoľné prirodzené vzťahy medzi mužom a ženou sú dobré pre vývoj citov. Je to v skutočnosti aj ich úloha – podporovať rozvoj citov v človeku. Ľúbosť je to jediné, čo je schopné v človeku vyvinúť to najbohatšie spektrum energií pri správnej konštrukcii vzťahov medzi mužom a ženou. Hovoríme predovšetkým o podpore vývoja astrálnej obálky a zapĺňaní matrice Duše bohatým, mnohofarebným spektrom energií astrálneho sveta. Preto sex bez zdokonaľovania citov podporuje produkovanie iba negatívnych energií pre Dušu, ktoré však otvárajú cestu do negatívneho Systému. Sex, ktorý zapája primitívne zmysly dáva do pohybu energie najnižších čakier. Je to hrubé spektrum špecifických energií, ktoré sa odoberajú z buniek organizmu. A orgazmus je vyvrhnutie nazbieranej energie, preto nadbytočný sex spôsobuje predčasné starnutie. Predčasne zostarnutá, zvráskavená pokožka je príznakom nadbytočného sexu.

    Krásne vzťahy stoja na energiách troch najvyšších čakier – nad čakrou Jarlo v energetickom stĺpci. V oblasti troch najvyšších čakier sa nachádzajú Duše, ktoré už prešli značnú evolučnú púť. Na energiách troch najnižších čakier sa vyvíjajú mladé Duše, ktoré iba nedávno prišli z ríše zvierat. Sú to energie emócií.

    Duše, ktoré prišli od zvierat sú ešte naplnené inštinktami, a preto nie sú schopné poňať krásu a jemnosť vzájomných vzťahov, ktoré môžu byť medzi mužom a ženou. Nízke Duše poznajú iba jediný mechanizmus: zoznámiť sa – posteľ – zabudnutie. Ale treba vedieť aj to že Duše, ktoré prišli z ríše zvierat majú rôznu úroveň sexuálnosti. Veľmi sexuálne založené budú Duše bývalých králikov, mačiek, opíc – vodcov stád, býkov, kohútov. Zoznam si určite budete vedieť doplniť. Na druhej strane vlk a vlčica držia spolu celý život (sme vo Veku Vlka), malou sexuálnou aktivitou sa vyznačujú aj Duše pochádzajúce od veľkých cicavcov, losov, slonov, niektorých druhov psov a pod. Môžeme povedať, že náklonnosť k sexu – divé strasti – nadobudol človek ako dedičstvo od zvierat. Ak sa teda niekto rád prehlasuje za aktívne sexuálne činného a príťažlivého, tak tým nám predovšetkým dáva vedieť, že zdôrazňuje svoju blízku príbuznosť so svetom zvierat. Je to však prirodzená evolučná cesta vývoja energií v človeku zdola nahor. V našom tradičnom kastovom ponímaní ide o Smerdov/Slovenov, teda o tých, ktorí nám dnes vládnu z parlamentu a ministerstiev, ktorých vidíme každý deň na obrazovkách… žeby to boli vhodné vzory na nasledovanie? A prečo ich vlastne volíme a platíme?

    Prvé, čo človek začína prepracovávať po príchode do Sveta Javi je sexuálna energia. Neskôr – podľa dosiahnutého stupňa evolúcie – Duše začínajú prepracovávať množstvo ďalších energií: energie činov, vôle, Ľúbosť k Stvoriteľovi, starostlivosti o človeka atď. Vždy ide o to, čo nazývame Duchovný vývoj, t.j. o to, ako vysoko vystúpi naša Živatma, do ktorej čakry sa natrvalo dostane. Znamená to jediné – kto hovorí o sexe, hovorí o nízkej úrovni svojho vývoja.

    Sex nás spája s nižšou ríšou – ríšou zvierat. Duchovnosť nás spája s Vyšším Svetom – Svetom Slavi. Nahor sa nedostaneme cestou nadol. Preto všakovaké dnes módne „tantry“ vedú iba nadol – do Temného Systému. Potreby tela síce diktujú formu chovania sa, ale zrelá Duša je vždy schopná ich riadiť.

    Ak sa chovanie človeka vyznačuje krátkozrakosťou, hlúposťou, nízkosťou činov – čo je spravidla sprevádzané zvýšenou sexualitou bez rozlišovania partnerov – tak ide o mladú Dušu, ktorá len nedávno prišla z ríše zvierat. Preto tým, že indivíduum vyjadruje svoju sexuálnu potenciu, predovšetkým odhaľuje nízku úroveň svojho osobného vývoja. Dokonca ani Vysoké osobnosti negatívnej štruktúry na Zemi nemajú sklon k sexu, pretože to je spektrum energií, ktoré sa nachádzajú veľmi nízko na evolučnej púti.

    Treba zdôrazniť, že sex je natoľko nízky typ energií, že dokonca ani Duše Systému Diabla nemajú o ne záujem, ak už raz dosiahli najvyššiu pozemskú Úroveň a postúpili do Hierarchie. Je to hlavne preto, lebo tento druh energií už prepracovali, a teda potrebná bunka matrice Duše je už zaplnená, takže podobné túžby u nich ani nevznikajú. Ale aj preto že tí, ktorí už raz vystúpili nahor sa nikdy nezačnú spúšťať nadol skrz akési nízke spojenia. Ba dokonca ani ich samotný najvyšší Hierarch im jednoducho nedovolí znižovať svoju Úroveň podobným spôsobom, pretože to je spojené s osobnou spotrebou prostriedkov (energií) potrebných na ďalší výstup. Negatívny Systém má záujem na zachovaní a vývoji svojich indivíduí.

    Sexom a vytvorením všetkých zvráteností v ňom sa zaoberajú iba nízke negatívne indivíduá, ktoré patria k pozemskej Hierarchii Negatívneho. Ich cieľom je rozvrátiť podľa možnosti čo najviac Duší, prinútiť ich, aby si do matrice nabrali čo najviac negatívnych vlastností, aby ich zvrátili na stranu svojho Vládcu.

    Vždy a vo všetkom musia byť stanovené konkrétne hranice, pretože človek je vďaka svojej nevedomosti a nízkej úrovni uvedomovania neschopný sám zistiť, čo ho vedie k vývoju a čo k degradácii. Čo k životu a evolúcii a čo k ukončeniu existencie rozkódovaním. Preto u človeka vždy musí byť orientácia na mravné normy a pravidlá, ktoré sú zostavené takými ľuďmi, ktorí už prešli značnou evolučnou cestou.

    Sex je špecifická funkčná potreba materiálneho tela, s ktorou nie je každé indivíduum schopné bojovať. Ale fyziologické potreby musia byť uspokojované normatívne, t.j. bez zachádzania priďaleko a prebytku. Ak človek zmení sex na životný štýl, spáva s kýmkoľvek, neustále hľadá nových partnerov, nové zážitky, nové pozície, tak to je už zvrátenosť, proti ktorej už zasahujú Vyšní. Človek však nechápe kedy a za čo je trestaný, a preto pokračuje v ničení – seba samého.

    Zmysel života spočíva v evolúcii Duše, teda v tom, čo voláme Duchovný vývoj. Hlavným cieľom jestvovania Duše je zdokonaľovanie, ktoré spočíva v nahromaďovaní energií, v narastaní energetického potenciálu. To je jediný cieľ, ktorý je nemenný a sprevádza Dušu na celej púti jej evolučného vývoja. Vysoká Duša už nemá záujem v rozmnožovaní, pretože to je veľmi nízky proces, teda koncentrácia nízkych energií. A nedostatok paliva neumožňuje vzlietnuť vyššie.

    Človek sa šarpe od jednej krajnosti k druhej, pretože mu chýba vlastná mravná cenzúra, vlastné presvedčivé potvrdenie. Ako druh je ešte veľmi nízko vo vývoji, a preto názor väčšiny považuje na normu chovania sa. Ak dvadsať percent hovorí, že sex je dobrá vec, tak sa ním bude zapodievať 75%. Iba 5% ostane na pozíciách svojho uhlu pohľadu.

    Tlupa však nikdy nemá pravdu. Nepozná Istinu, pretože vo svojej mase má nízky potenciál, a práve nízky potenciál nie je schopný dať zmysel vysokému a mocnému potenciálu Vyššej Istiny.

    Najčastejšie máva pravdu osamelý jedinec, ktorý je všetkými zavrhovaný. Pravdu má preto, lebo jeho Duša prišla z oveľa Vyššej roviny jestvovania a už dokázala obsiahnuť tú Pravdu, do ktorej všetci ostatní ešte len musia dorásť a vyvinúť sa v budúcich tisícoch, ba možno až miliónoch rokov.

    Sex ako prostriedok rozmnožovania sa je normou iba vo veľmi nízkych Svetoch Svetlej Hierarchie – a my stále hovoríme iba o Svetlých Svetoch. Evolúcia neustále napreduje, preto Svetlí musia dopĺňať svoje rady prevodom takých Duší z nižšie postavených Svetov, ktoré už dosiahli zodpovedajúcu Úroveň vývoja. A tak teda ak nejaká Duša ide zo Zeme k Nim, tak už musí mať v sebe odžitú náklonnosť k sexu ako prežitku minulosti.

    Opakujeme, sex nebol v žiadnom prípade plánovaný ako zdroj ukájania sa človeka. To, že ľudia sa neustále snažia prekrútiť prvopočiatočný zámysel Tvorcov a zvrátiť daný proces pre svoje potešenie a zábavu na každý deň je blud a ďalšia chyba ľudí. Práve preto už bol človek v minulosti neraz potrestaný – bolo to nielen zničenie Atlantídy.

    Z pohľadu evolúcie sex nemá budúcnosť. Ľudstvo bude podľa miery vývoja dosahovať stále vyššiu a vyššiu úroveň zrelosti. Pri ukončení ďalšieho dvetisícročného cyklu začne človek prechádzať na energetickú existenciu a nadobúdať posledné vlastnosti, ktoré k tomu potrebuje. Nezabúdajme, že Božia Hierarchia potrebuje špecifický počet Duší. Preto Boh vytvára pre Zem toľko Duší, koľko kusov Mu chýba v Hierarchii vrátane prepracovania.

    Tým, že dochádza k likvidácii nepodarkových exemplárov ľudí, je potrebné na ich miesto vytvárať nové Duše. Pretože prepracovávanie prebieha trvalo, je potrebné do ľudského prostredia periodicky vpúšťať vytvorené materiálne obálky skrz ich rozmnožovanie – ale to už len na určité časové obdobie. Akonáhle bude počet Duší zodpovedať už posledným jedincom potrebným na zaplnenie Hierarchie, tvorenie Duší pre Zem sa ukončí. Tým aj odpadne nevyhnutnosť tvorenia fyzických tiel. A to ešte nehovoríme o tom, koľko z dnes sexom materializovaných Duší sú Duše ľudí…

    Materiálne obálky sa prestanú rozmnožovať, odpadne ich potreba. Zanikne aj potreba zvierat ako formy nízkeho štádia prípravy Duší. Zmenia sa aj mnohé druhy na Zemi. Mnohé z nich vymiznú (ryby, hmyz, zvieratá). Rastlinná ríša bude tiež zamenená novými formami jestvovania. Približne o dvetisíc rokov je naplánované preniesť človečenstvo na novú úroveň jestvovania – energetickú. A energetické formy sa už nerozmnožujú, pokračujú v existencii ako jednopohlavné (v dnešnom ponímaní), ale už podľa nových programov. Energetické formy sa už nezaoberajú všakovakými nízkymi procesmi a plne sa koncentrujú na sebazdokonaľovanie.

    Aby sme neupadli do omylu – aktuálne nastupujúca energia nového Veku odstráni nepodarky a vytvorí predpoklady pre zvýšenie energií ale ešte pre poslednú materiálnu formu existencie na Zemi, ktorá začína našim potomstvom. Energetická forma existencie príde až za nimi.

    Podľa plánov v procese evolúcie, keď zanikne potreba prebývania Duší na Zemi, budú všetky prenesené do Hierarchie. Vtedy také pojmy ako rozmnožovanie či sex definitívne pre Zemské Duše vymiznú. To všetko bude „prehistóriou“, dávnou minulosťou tých individualít, ktoré prišli z pozemskej roviny. Sex naozaj nemá budúcnosť. Súčasná explozívna expanzia jeho atraktívnosti bola iniciovaná do života negatívnym Systémom s cieľom implementovať čo najväčšie množstvo „chybných komponentov“ do Duší, čím zvýšia percento ich nepodarkovosti a tak získajú čo najväčší počet z nich pre seba.

    Teda tak, orientáciou na sex ako principiálnu formu chovania sa možno dôjsť len k Temnému Vládcovi, pretože tieto frekvencie sú najbližšie práve k Nemu. Tu pôsobia čisto fyzikálne súvislosti, ktoré nie je možné nijako obísť.

    Záverom jeden praktický príklad. Nedávno sme opísali energetických vampírov – LARVY. V súvislosti so sexom nebude od veci spomenúť jeden ich špecifický prejav, najčastejšie nazývaný TIEŇ. Keďže ide o sex nazývame ho Eros-tieň. Jeho zrodom je obraz tváre vytúženej žijúcej osoby, pornografický film či obrázky tohto druhu. Takéto zdroje dráždia zmysly a pohlavné pudy mužov aj žien rovnako. Ak zamilovaná osoba nemá možnosť svoje osobné požiadavky ukojiť, tak rastie a silnie túžba. Táto takto vytvorený energetický tieň len posilňuje a činí ho stále prenikavejším, keďže on sa živí výhradne myšlienkami túžby.

    Čím viac sa postihnutá osoba oddáva takejto neukojenej láske, tým drzejšie sa takýto Eros-tieň chová. Najskôr sa dostavuje iba v spánku a necháva svoju obeť prežívať tie najkrajšie pocity lásky. Neskôr dráždi pohlavný pud a necháva so sebou vo sne vykonávať sex. Polúciou – ktorá je jeho následkom – sa tieň stáva čoraz hutnejším a môže viac a viac pôsobiť na svoju obeť, pretože práve spermia je koncentrovaná sila, ktorú tieň ako upír vysáva. Nejde priamo o hmotné semeno, ale o živočíšnu životnú silu, ktorá je v semene nahromadená.

    Obeť stráca pôdu pod nohami, stráca vôľu a tieň pozvoľne nadobúda nadvládu. Ak takémuto človeku niekto včas nevysvetlí o čo ide a nenasmeruje ho správnym smerom, tieň sa stane ešte nebezpečnejším. Človeka môže postihnúť pomätenosť, prestane jesť, má podráždené nervy, alebo môžu nastať ďalšie neblahé javy.

    Eros-tieň sa môže neukojenou vášňou tak zhustiť – každý výron semena mu dodáva rok životnej energie darcu – že vezme na seba telesnú formu a zvedie svoju obeť k onánii a pohlavným výstrednostiam.

    Informácie v tohto článku sú určené tým, ktorí nie sú spokojní s nízkou úrovňou dnešnej spoločnosti a potrebujú sa zorientovať. Veríme, že naši čitatelia sú práve takýto – pravdaže okrem tých, ktorí nás čítajú z iných dôvodov. Všetko má však svoj čas, ale práve času už nemusí byť nadbytok. Veď cesta nahor má tri stupne: uvedomenie si problému, rozhodnutie začať konať a konať. Už je čas konať.

    23.01.2018