TARTARIA | ARCHÍV NOCI SVAROGA

Kategória: HĽADANIE

  • NAŠE JE ,,Ř“ III.

    Přináším další pokračování možnosti vnímání Staroslovienské Bukvice.

    Na začátku se vrátím k tématu prvního článku a doplním úvodní myšlenku o jeden postřeh.

    Při porovnávání Slovenštiny a Češtiny je při skloňování a úpravách slov pro jiný obraz – význam, vždy zajímavý přechod. Tak třeba příslušník národu je Slovák a žena tohoto národa je Slovenka. Je zde záměna Á – E. Tyto přechody jsou třeba i mezi národy u slov jako třeba chleba, chlieb, atd.. Slov je spousta, hledejte sami. Při těchto přechodech se skoro s jistotou dá říci, že v původním slově se nabízela dvouzvučná Bukvice, jako třeba jať, dzielo, ksi a snad i psi. Je to taková nápověda.

    V různých formách slov pak zvuk zůstal jen částečně.

    A to mne přivedlo podívat se ještě jednou na slovo RODINA. Je zde ještě pár podnětů v podobě slov: rozená – rodná, narozen – narodil se, narozeniny – porodit.

    Zde se jasně projevuje přechod D – Z, a přitom v nářečích se říká narodzeniny, narodzila se atd. A tak jsem čím dál více přesvědčen o spojení s Rusem jako s Rodem (Roudzem). A to v tom, že to znamenalo označení lidí žijících v Rodech.

    Dle nadpisu je zde možná i podotázka, o čem se vlastně budu bavit, když ve Staroslovienské Bukvici není žádné ,,Ř“ a tudíž není se o čem bavit. No a já říkám, že tento vjem můžeme posoudit takto – proč tam není a co tedy stojí za tím, že v češtině je. O tom jsem se již zmiňoval v minulém článku, jedinečné čisté ,,Ř“ na celém světě.

    Kde jsme to s ním dotáhli a co tím chceme říci světu, se pokusím odpovědět.

    Při uplatnění zdravomyšlení je jisté, že nic není jen tak a vše má nějaké příčiny. A ,,Ř“ se jeví při zkoumání jako následek. Možná se zdá, že se bavím pouze o záležitostech z pohledu jedné republiky, ale pokud vezmeme do úvahy nerozcházení se národů, ale nějaké divné rozdělování, je vše jen v rovině úmyslu toho daného smýšlejícího jedince. A já se nesnažím určit, zda ,,Ř“ vzniklo na Moravě, či ve Slezsku, nebo v Čechách, anebo na Slovensku, soustředím se na úděl, bo jak jsem psal, nic není jen tak. Třeba, zaslechl jsem, že existence Uhorska jen možná znamená, že něco je U Hor, přičleněno k horám.

    Již dříve jsem využil v jiném článku přesmyčku mezi Oravou a Moravou. Je zajímavé se zamyslet, kde se vzaly jakoby znovu v obrozeních naše jazyky. Bylo tenkrát vše takové nevinné, nebo se vytvářeli pečlivým výběrem? Bylo vše opravdu zapomenuto, nebo se dnes zapomíná ve větší míře? Víte, když se podívám na dnešní mluvu a mluvu před 25 lety, doznávám velkých změn. Ve výrazech mnohdy jsou slova brána za archaická, mnohdy ztratila svůj význam a dostala nový a jindy se sjednotila různá slova pod jedno slovo. Nic nemusí být ve skutečnosti tak, jak se zdá. Jestli jsem zde zmínil Oravu, mohu zmínit i Opavu. Při představě, zachování ,,P“ ze Staroslovienské Bukvice a fonetického přečtení poté latinkou je místo Oravy hned Opava.

    Pro zjištění příčin a následků je potřeba zajít do minulosti a zjistit, kdy se vlastně začalo užívat ,,Ř“. Na většině stránek, které jsem otevřel při hledání odpovědi na tuto otázku, jsem zjistil, že ono ,,Ř“ se objevilo na konci 12. století. Při tomto zjištění mne celkem zamrazilo, proč až ve 12. století? A co se dělo před tím? Jak se potom jmenovali Přemyslovci a kde se vlastně objevili Čechové, když Říp v té době nebyl, byl to potom Rip?

    Když jsem byl mladší používal jsem na kopírování filmů v počítači určité programy a těm se říkalo ripovací. Zajímavá náhoda s kopírováním. A další otázka, čeho?

    Asi bude potřeba si graficky pomoci s čárováním ohledně ,,Ř“.

    nase r 2

    Pro ty z vás, co nenavštívili kurz Staroslovienské Bukvice, jsou zde zachyceny čáry, co přecházejí jakoby z jiných energetických vrstev – z různých světů. Světy Pravi, ty nejvyšší se vším poznáním. Světy Slavi, vyšší od Javi, ale přeci jen ještě další zkouška v postupu do Pravi. Světy Javi, tam kde se všemu učíme v matérií, jako zjevené, hmotné. A světy Navi, Temné světy, kde neustále probíhá proces zrodu. Nu a naše čára ztvárnění ,,Ř“ přechází shora nejprve trychtýřkem, kde se kumuluje vědění – poznání ve formě energie světu Pravi a tato vědomost padá do světa Slavi, jakoby se zacyklovala a pod novým silnějším dojmem padá do světa Javi. Tato podoba je od ,,R“ jen odlišná tím trychtýřkem. Takže se dá říci, že Ř je buď přesnější energie z Pravi, nebo jakoby nahustěnější.

    Proč tedy měli naši Předci pocit, že musí něco nahustit, přitvrdit, upřesnit, dát na to důraz?

    Je jisté, že pokud zde byla příčina, z druhé strany probíhá současně proces harmonizace.

    Jinak řečeno, Harmonizace nejsou dvě poloviny, ale toto slovo znamená proces dorovnávání mezi silami, energiemi. Něco narůstá, jiné ustupuje. Zdá se tedy, že ,,Ř“ je důsledek harmonizace sil v národu, jeho odporu. Je vytvořen nahustěním, přitvrzením. Byl vytvářen tlak na Rody, které se řezali, některé se dokonce předháněli, kdo bude lepší křesťan a vládce.

    Je to podvolení se tlaku nového světa, kdy staré Kony museli ustoupit. Některé Rody se těžce přizpůsobovaly.

    Tyto tlaky si dnes stěží dokážeme představit. Pokud si dále představíme, že energie slov jsou materializované myšlenky, pak je naprosto zřejmé, že řeč je poté na jemněhmotné úrovni projev toho, co se honí dotyčným hlavou. A pokud jsou tam myšlenky toho nejvyššího odporu, může to podnítit proces vyhrocení v řeči.

    Energie se takto jednoduše dorovnávaly. Působilo to jako hřmot, jako řinčení v přední linii. Není od mysli si dále představit, že jako národ jsme odbojný, pro Evropu mnohdy určující v dění. Naši Předci dlouho odolávali a umírali. Je docela možné, že právě proto vznikl název Morava, kde při starších zápisech se uváděla Marava a třeba jinde v překladech Mahren atd.

    Říká se, že ruka leští kliku, a tak nějak to bylo i s Bohyní Marou, která tak často navštěvovala naše území, až pomalu Duše převáděla přímo ze Země. A tak ji naši Předci zasvětili rovnou celé území. Celé v tomto pojetí myslím i se Slovenskem, kde dodnes, pravda trochu upravená, runa Mary zůstala ve státním znaku.

    Přeci jen v řeči naši Předci řekli své, možná řvali, snad i hřměli v přední řadě bitev na hřbetech svých ořů jako samotní rekové.

    Na konci se chci omluvit všem češtinářům. Vím, že je zvláštní pro některé nepsat spisovně, ale ony někdy ty všechny poučky jsou jako zdi. Hráze, co jsme si v mysli vyskládali a držíme se jich a ony ty zdi nás nepustí vnímat věci jinak. Je jednoduché přitom pustit představu za zeď. Porovnat si měkké ,,i“ a tvrdé ,,y“ a chápat, že foneticky se nějak vyslovují. Jak se tedy naši Předci porvali s výslovnosti čtyř ,,i“ ?

    Je naprosto zřejmé, že existují vyjmenovaná slova, kde se užívá tvrdé ,,y“. Dají se naučit, ale je to opravdu tak, nebo se projevují vlastně i jinak? Napíšu zde slovo Brzy, jako vyjmenované slovo, a teď si napíšu slovo brzičko a tvrdé ,,y“ zmizí. Jak to? Vysvětlení je jednoduché. Co je brzy, je neosobní, takové nemilé a nastoupí to bůh ví kdy, má nás to přesvědčit, že snad ano. Ale brzičko je milé, přímo se nás dotýká, tento pocit jako osobní přímý kontakt, co se má odehrát teď hned. Nu, významově to krásně hraje s Bukvicí, a ne s vyjmenovanými slovy.

    Hledejme obrazy a ne chyby, neb ty vlastně neexistují, chyby jsou jen povrchní věci jinak rozhřešené, přináležející k danému okamžiku teď a tady dle dostupných informací. No, jak se říká, po bitvě je každý generál. Je zde také takové synonima: chyba-omyl, a omyl se dá chápat jako konání, při omytí věci jen po povrchu.

    Musel jsem to napsat a prosím každého ne o hodnocení s, z, y a i, čárek a teček, ale sledování myšlenky jako plynoucího obrazu. Věřím, že jen tak se posuneme dále v pochopení skutečných Předků.

    Pokračování si dáme příště, třeba možná o obrazech a malířích jako egoistických osobností, co vidí věci po svém. Ne, dělám si srandu, jen třeba o obrazovém vnímání dalších jevů dle Staroslovienské Bukvice.

    Vladan/ Sliezko

    05.11.2018

  • MENEJ NEGATIVIZMU, VIAC ZAVRETÝCH

    Situácia v slovanskom svete sa pomaly ale isto priostruje. Tento prevzatý článok je pokračovanie v téme, ktorú by sme mohli nazvať „koniec ilúzií“. Ide o to, že dnes je naozaj potrebné rozlišovať medzi štátom a národom – nezabúdajme, že obyvateľstvo nie je národ. Štát je inštitút zostavený kresťanskou cirkvou, teda nám cudzie „životné prostredie“ (v agronómii by sme asi povedali „rastová kultúra“). V štáte žije obyvateľstvo, ktoré je pod kontrolou elity formou demokracie. Národ žil v Dŕžave, ktorá stojí na silných Rodinách. Rastlinka rastie len vtedy, ak je nasadená vo svojej kultúre, Národ sa rozvíja len vtedy, ak je vo svojej Kultúre. Inak ide nanajvýš o živorenie.

    Máme v podstate šťastie vidieť zaujímavú hru v priamom prenose. Zábava to nie však je, pretože ide o hru o koniec našej existencie. Vo všetkých štátoch vládne elita, ktorá nemá so zvyškami národov, ktoré ovláda, nič spoločné. U nás napríklad rastie nespokojnosť s ficoizmom, aj s merkelizmom či napríklad amerikanizmom – čo je už celoeurópskym jav. V každom štáte čosi je. Popri tom nám servírujú – zdôrazňujeme, že podprahovo – že v Rusku to je inak. Ale omyl – aj tam je štát a štát riadia štátne záujmy. A to – v žiadnom prípade – nie sú národné záujmy. Veď aké národy žijú napríklad u nás? Žijeme na pôde národa Slovienov – sme dnes skôr menšina. Žije u nás národ Cigánov – a tých je viac ako 1 milión. Väčšinu zastupuje národ Kresťanov, ktorý sa násilne zmocnil našej zeme v minulosti skrz križiacke výpravy – teda ohňom a mečom. Ale ak by sme chceli vyšpecifikovať hlavného nepriateľa dneška, tak nemôžeme tak označiť žiaden národ, teda žiaden externý subjekt. Na úrovni systému Matrixu to je totiž náš „vnútorný hlas“, na úrovni životného prostredia sme zamenili slobodu za peniaze.

    Matrix dosiahol, že nášho najväčšieho nepriateľa – ním obsluhovaný „náš vnútorný hlas“ – považujeme za samého seba. A všetko robíme podľa jeho „rád“. A tak v živote ide vždy o peniaze a obchodovanie, nie o Duchovný vývoj. Zaslúžime si teda to, kde sme. Porušujeme Kony Stvoriteľa.

    KTO POVAŽUJE PENIAZE ZA VŠETKO, TEN BUDE ČOSKORO ROBIŤ VŠETKO PRE PENIAZE.

    -Voltaire

    Ako nám túto hru predvádzajú naši politici? Napríklad jezuitská strana sa vydáva za „proruskú“, hoci používa fašistickú symboliku (pochádzajúcu z USA) pod kódom „1488“. O akú proruskú líniu môže ísť, ak pod týmto kódom zabíjajú Rusov na Ukrajine? A čiasi národná strana národného záujmu (v zmysle ponímania Anglosasov) nakúpi 14 stíhačiek F16 ako prejav národného záujmu. Áno – ostáva tu tá istá kódová, kabbalistická symbolika: 14(ks)88(16 = 8 + 8). Teda – pre tých, ktorí symboliku ovládajú – ide o jedno a to isté pozadie – jezuitov. A vy, tupí Slovania si nabíjajte navzájom hlavy jeden druhému – jedni na strane jezuitskej strany, druhí na strane „národnej“ strany. A v pozadí sa majitelia peňazí pod kódom „1488“ veselo na všetkých nás zabávajú. Veď – ako hovorí kabbalistická prax – čo je dovolené pánovi, nie je dovolené psovi.

    V ruskom štáte – presne ako v každom štáte – existuje elita, ktorá je odhodlaná robiť všetko pre peniaze. Kde je reč o peniazoch, tam Slavianstvo zomiera. Inými slovami, kto robí všetko pre peniaze, ten nie je Slavian.

    Štátna moc v Rusku formou totálnej kontroly štátnych médií prezentuje putinizmus ako ideálny stav. A tu vzniká problém u našincov. Vzhľadom na to, že narastá nespokojnosť s merkelovsko-anglosaskou verziou sveta, mnohí ľudia upierajú zraky na Rusko. V značnej miere správnym smerom, ale tu akosi zabúdajú na to, že ide o presne ten istý model, ako máme doma. Veď aj tam je štát. Veď – ak používame zdravomyslie – je úplne jedno, či používajú priamo „1488“, alebo 14x(F)(8+8).

    Takže tak. Rusi sú pokrvne najbližší príbuzní Slovienov, ale putinovci, merkelovci, ficovci, dankovci, obamovci, trumpovci, či vôbec všetci ďalší –ovci (t.j. ovečky v košiari) sú iba veveričky navzájom sa pretekajúce v kolotočoch pred zrakmi pánov – jezuitov. A tí hrajú svoju hru svoju hru podľa svojich pravidiel. Ovečko-veveričky zabúdajú na to, že sú a vždy ostanú ovečko-veveričky. Nedostanú sa medzi skutočnú elitu, ale vždy budú pred zrakmi všetkých veveričiek buď odmeňovaní (ak plnia príkazy pána) alebo potrestaní (ak príkazy neplnia). Pred samotným článkom si ešte raz pripomeňme Voltaireho:

    NESÚHLASÍM S TÝM, ČO HOVORÍTE, ALE SOM NA SMRŤ ODHODLANÝ BRÁNIŤ VAŠE PRÁVO HOVORIŤ.

    -Voltaire

    PÔVODNÝ ČLÁNOK:

    Používať sociálne siete v Rusku sa už stáva nemenej nebezpečné ako chodiť na mítingy. Ak budete mať šťastie – skončíte s pokutou, ak nie – ocitnete sa vo väzení alebo na psychiatrii.

    Putin chce na internete vidieť pozitívnych občanov. A kde dať nespokojných – to je známe ešte zo sovietskych čias.

    Koláž © ROSBALT

    Ako pamiatka na divé 90-te roky mi v mojej knihovničke ostala kniha o dejinách rusko-sovietskeho kriminálneho žargónu. Knižku ilustrovanú zobrazeniami vtipov rozdávali na prezentácii organizovanej priamo v petrohradských „Krížoch“.

    Nedávno som si ju prelistovala. Okrem slov, ktoré sa už dávno stali hovorovými – ako sú „бухло“, „бабки“, „в натуре“ a im podobných, som tam našla dva zaujímavé. „ŠEPTÚN“ – šíriteľ negatívov o sovietskom zriadení. A „JAZYČNÍK“ – človek, ktorý utrpel kvôli svojmu „dlhému jazyku“, napríklad bol odsúdený za protisovietsky vtip. V zátvorkách je poznámka: anachronizmus, už sa nepoužíva. Nuž, zostavovatelia slovníka sa pomýlili – neprešlo ani tridsať rokov a v našej krajine znovu trestajú za vtipy s politickým podtextom.

    Je pravdou, že petrohradčana Eduarda Nikitina vyšetrovatelia navrhujú poslať za vtip s volebnou tematikou a „čerešničku na hromade hovna“ do psychiatrickej liečebne a nie do väzenia, ale to na podstate nič nemení. Je to dokonca strašnejšie – pretože do nášho života sa navracia nie iba slovo „jazyčník“, ale aj nútená psychiatrická liečebňa.

    Eduarda súdia podľa §282 – ktorý sa tak zapáčil mocipánom – a bradatý vtip experti ohodnotili nie inak, ako útok na štátny systém: hovoria, že „v zamaskovanej podobe obsahuje nedostatok dôvery v niektorého z poslancov volených hlasovaním, hlavu štátu, úradníkov, členov vládnych organizácií týkajúc sa pravdepodobnosti, že ktokoľvek z nich urobí v krajine pozitívne zmeny“.

    Ide prakticky o parafrázu známej repliky Chručšova: „Iba blázon môže byť nespokojný s výdobytkami socializmu“. Touto replikou v ZSSR prakticky odštartovala prax trestnej psychiatrie, ktorú používali zďaleka nie iba voči disidentom. Išlo o úplne obyčajných ľudí, ktorí sa nijako nechystali bojovať so sovietskym režimom, ale sa iba pokúšali dovolať pravdy v rodnom meste, alebo sa chceli posťažovať na konkrétnych predstaviteľov moci, čím sa takto ľahko mohli dostať do kategórie duševne chorých. Je jasné, že takáto hrozba značne znižovala počet sťažovateľov, a tak o štátnej moci hovorili hlavne poza chrbát.

    V našich časoch sa najlepšou komunikáciou „poza chrbát“ stali stránky v sociálnych sieťach, kde sa rozoberajú nie iba problémy výchovy detí, vykladajú fotky kocúrikov a selfy z dovoleniek, ale sa aj diskutuje o situácii v krajine. Akurát že počet negatívnych reakcií – ako nedávno poznamenal prezident – rastie. A to ho veľmi rozhorčuje.

    Dalo by sa – samozrejme – čo-to zmeniť v samotnom štáte. Ale oveľa jednoduchšie je navodiť poriadok so situáciou „poza chrbát“, teda vyžadovať od obyvateľov „viac pozitivizmu“. Veď (pozdravujeme Chručšova) iba extrémista môže byť nespokojný s výdobytkami ruského kapitalizmu. A tak nárast počtu „extrémistických“ paragrafov, ako aj počtu podľa nich odsúdených ľudí je úplne logický proces.

    Mnohí si myslia, že uväznenia za reposty a lajky už proste presilili policajných úradníkov, ktorí robia kariéru tak, že ani nevstávajú od počítačov. Dnes je taká situácia, že v podstate u každého používateľa – ak je taká objednávka – je možné nájsť taký obsah, ktorý sa dá poľahky navliecť na ten či onen trestný paragraf – ak už nie za extrémizmus, tak za urážku citov veriacich; keď nie za odmietanie zverstiev nacizmu, tak aspoň za vzbudzovanie nenávisti ku akejkoľvek sociálnej skupine.

    Samozrejme, že pracovníci FSB, Vyšetrovací výbor RF a Polícia to hojne využívajú. Ale veď ich nadriadení im nedali príkaz zastaviť takýto druh diskreditácií. Práve naopak, vznikajú stále nové a nové iniciatívy s cieľom zakázať negativizmus v sociálnych sieťach.

    Príkladom je návrh zákona o predbežnom blokovaní internetových stránok akože ospravedlňujúcich extrémizmus a terorizmus vypracovaný ministerstvom komunikácií, ktorého text ohromil aj vládnych expertov. Podľa ich predbežných odhadov na základe súčasnej, nejasnej verzie zákona môže dôjsť k zablokovaniu až 19 miliónov webových stránok, čo povedie k narušeniu fungovania internetu a ľubovoľná kritika našej reality môže byť označená za „extrémistickú“.

    Alebo práve v prvom čítaní prijatý návrh zákona o boji proti šíreniu falošných a nezákonných informácií v sociálnych sieťach a messengeroch, ktorý zavádza pojem „majiteľ verejnej siete“. Teda každá osoba – ktorá má konto v sociálnych sieťach – je považovaná za organizátora šírenia informácií na internete. Ak takáto osoba odmietne odstrániť nedôveryhodné informácie diskreditujúce česť a dôstojnosť, ľahko môže dostať pokutu až do výšky 5 miliónov rubľov. Napríklad ak niekto napíše o situácii v parlamente, že „poslanci sa zbláznili“ – tak ho okamžite osobne kontaktujú v štýle: môžete predložiť odborné psychiatrické posudky o duševnom zdraví všetkých poslancov? Ó, nie? Tak potom rýchlo odstráňte tento váš názor, lebo inak vás už osobne navštívia príslušníci silových orgánov.

    A už so súhlasom ministerstva spravodlivosti nastúpia dobrovoľní asistenti ministerstva vnútra ako pomocníci pri odhaľovaní zločinov zo sociálnych sietí, pre ktorých sa to proste stane remeslom so zlatým dnom. Obávam sa, že dievčatá študentky, na základe udania ktorých budú súdiť troch „repostníkov“, sú len prvé lastovičky tejto armády, ktorá je pripravená bojovať s ohováračmi-pesimistami pod sloganom „Viac pozitivizmu!“

    Tak sme sa báli, že nám zablokujú Facebook s Twitterom, že sme si nepovšimli obchvatný manéver. Mnohí čoskoro sami pozatvárajú svoje kontá, aby ich nezničili, alebo aby sa neocitli za mrežami. Nuž a vtedy – určite – už v krajine nastane úplné požehnanie. Veď všetky problémy v nej sú len vďaka negatívnym repostom a zlým vtipom.

    Виктория Волошина

    K téme ešte pridáme aj ďalší článok s aktuálnou tematikou:

    PETERBURČANA BUDÚ SÚDIŤ ZA VTIP A KARIKATÚRU

    © Фото Ильи Давлятчина, ИА «Росбалт»

    Dňa 20. augusta v Petrohrade predstúpi pred súd Eduard Nikitin, obvinený podľa §282 Trestného zákona RF. V roku 2015 publikoval karikatúru a vtip.

    Ako stránke ROSBALT vysvetlil advokát obvineného Maxim Kamakin, trestné stíhanie je vedené v súvislosti s politickým vtipom a grafickými zobrazeniami na jeho stránke v „ВКонтакте“.

    „Pri analýze vtipu s obsahom pochybností ohľadom inštitútu volieb došiel expert k záveru z ktorého vyplýva, že ak pochybujete o inštitúte volieb, potom už ste extrémista“, – povedal pracovník právnej kancelárie.

    Publikovaný obrázok údajne vzbudzuje nenávisť smerom k „nevedomým účastníkom“.

    Podľa predbežných informácií, vyšetrovatelia majú v pláne navrhnúť pre obvineného povinnú liečbu. Na druhej strane jeho obhajoba na pondelkovom stretnutí požiada o uznanie niekoľkých dôkazov za neprijateľné.

    zdroj

    Niekoľko ďalších článkov s podobnou tematikou:

    http://www.rosbalt.ru/russia/2018/08/22/1726612.html

    http://www.rosbalt.ru/russia/2018/08/23/1726685.html

    http://www.rosbalt.ru/russia/2018/08/03/1722237.html

    31.08.2018

  • NAŠE JE NAŠE, PÍSMO NAŠICH PŘEDKŮ II.

    Dnes si povíme o jiných zajímavých spojeních. Je vskutku jedinečné, jak se mnohdy slova přebírali do jiných jazyků. O to zajímavější je přesně určovat, kdo přebral jedinečnost daného slova v chápání podstaty samotného Obrazu slova, k prvenství jeho podoby v daném jazyku.

    Jde o to: „Prostě toto slovo je naše!“

    Mne však mnohdy připadá, že všechny slova jsou naše.

    Tak třeba u angličtiny je zajímavé uchování podoby ve slově hrdina HERO. V porovnání k češtině to není vůbec zajímavé, jelikož čeština má podstatu slova v podobě HRDINA anebo REK, ale pokud se podíváme na obdobu slova do ruštiny GEROJ, pak je nám jasné, že zde je nějaká shoda. Pro angličtináře je však podstata trochu ukrytá, když toto slovo vnímá foneticky v podobě jako „hírou“, psaný ruský text mu nic neřekne a ani čtení. Nu, a pokud si uvědomíme, že v ruštině došlo k úpravě azbuky a „H“ vůbec nevyslovují, a mají místo toho „G“, pak je shoda slov velice zajímavá.

    Takových slov určitě sami naleznete více, ale nás bude dále zajímat ona samotná podstata začátku slova hrdina a to HER… a později se podíváme na GER… Pro zlepšení představy teď skočíme do období „řeckých“ bájí a napíšeme si pár slov, kde se vyskytuje náš začátek HER: Hermes, Hera, Herkules, Heraklion, a zakončíme to třeba slovem Herodes. Všechny tato slova jsou o velikostech, jsou jakoby božská, nezměrná, popisující něco velkého, nebo někoho velkého, jedinečného, a od toho není daleko třeba i k HERnímu zápolení.

    A teď se podíváme na názvy některých našich vesnic, třeba nedaleko od nás je obec s názvem Velké Heraltice. Ale vesnic s počátkem „Her“ je poměrně dost a když k tomu přibereme i „Heř“ je jich více. Bohužel nebo bohudík vesnic, kde se vyskytuje „Ger“ je poměrně málo. Takové u nás ani nejsou a nejbližší jsou na Slovensku, převážně na východě. I to je zajímavé. Tam by bylo ještě zajímavější dosledovat datumy vzniku těchto osad a vesnic, které se zakládali dříve. Jestli „Her“ nebo „Ger“. Takto jsme vysledovali, zda-li docházelo i u nás ke změnám „H“ na „G“. Odpovědí je – Nedocházelo. Dokonce se moc „Ger“ neužívalo.

    Nemůžu si tedy dovolit opomenout, a mnozí čtenáři zajímající se o Staroslovienskou Bukvici již možná sledují a tuší, kde směřuji, a to k slovům HERMAN a GERMAN. Při rozboru po Bukvici, rozbor po obrazech jednotlivých bukvic-písmen, přípony „Her“ je zde:

    H – určení, že mimo náš svět, je za hranicí stav blaha, rozkoše

    E – ale jako jesm, jednota myšlenka a materie, mimo tento svět, neboli člověk napojený

    R – jako rozhraničující prvek, řekl jsem a tak se stalo

    a najednou je to „H“ nahrazené „G“:

    G – odevzdání Moudrosti své Duši životní zkušenosti.

    U této změny se dá poté pochybovat, že následuje jesm a že tam tedy bude klasické E v podobě bukvice Jest, týkající se pozemské formy bytí, protože jen na zemi lze získávat zkušenosti.

    Viz obrázky dole:

    Toto slovo se dá vysvětlit jako Člověk /bytost na vyšší Duchovní úrovni/ pevně spojený v souladu s Vesmírem a s daným místem. Nebo také Člověk mající pouto k danému místu.

    A zde máme Člověka napojeného životem na zemskou podstatu – matérií a svou zkušenost.

    V podstatě mne to připadá, že je zde popis jako by lidé zhloupli, jako by se schovali, že byli kdysi velcí, spojení s Vyššími světy. Možná je to právě tak, že naši Předci neměli důvod již lidem říkat Hermani a v případě podlehnutí v životě materializmu a výhod z toho plynoucí, těmto lidem začali říkat Germani. Zde se pozastavím nad ruštinou, která zrušením H musela sama začít nahrazovat a tvořit slova pokud možno se zachováním prostoru určité představy daného slova. Je tedy i při velké fantazii docela přípustné, že skutečné Germany vytvořila sama ruština. Vždyť odebráním Hervu z jejich řeči byl dost necitlivý zásah vedoucí k zamlžení faktů.

    Ještě bychom si zde mohli uvést, že na našem území jsou obce pojmenované jako NĚMčice a v jiných varijacích. Toto slovo nese v sobě obraz němého, jakože někoho kdo nám nerozumí, nebo mi nerozumíme jim. Je tedy zřejmé, že s národními segregacemi, nebo v horším vybarvení nějakých nacionálních zájmů, to nemá nic společného. Jsou takto pojmenovány jen oblasti, které se začaly vyvíjet odlišně. Třeba měli lidé obývající Němčice jen odlišný postoj vůči něčemu, či někomu a dělali věc po svém. Dále můžeme vidět shodu, že názorově se odklonili i oni Germáni a dle popisu názvu měst zdá se docela nedávno, u Hermanů to nevíme, bo již je neznáme.

    Je také dobré zmínit, že existují domněnky, že slovo Herman je odvozeno od podoby z němčiny, od hromu. Pro mne však velice výstižné spojení daného místa mezi nebem a zemí. Je to opravdu veliké a člověk stojí v lepším případě v úžasu, když zahřmí vedle něj. A tak se na patřičném místě spojí oblaka se Zemí. A kdo jiný může něco takového způsobit, snad sám člověk? Nebo jedinečný a v pozemské formě nedostižný Perun? Sami vidíte i zde plný význam velikosti slova Herman.

    A na závěr se letmo vrátím ke slovům Řím, Rím, Řek, Rek, kde slovo rek zase známe jako hrdina, zachránce. A tak se může stát, že Řekové mohli být jen Rekové, jako zachránci. Koho a čeho, to jsou jiné otázky a jiné myšlenky, pro jiné paměti. Z jistotou však i oni sami o sobě říkají, že jsou Greci, takže – hlaholme hrdiny!

    Vladan/ Sliezko

    27.08.2018

  • ŽIVOT JEŽIŠA JAROSLAVIČA NEVSKÉHO

    Prinášame prevzatý článok so zaujímavou tematikou. Je to prezentácia jedného z alternatívnych pohľadov, ktoré sú dnes v Rusku ešte ako-tak tolerované RPC.

    Pre správne pochopenie súvislostí v článku si musíme uviesť niekoľko detailov. V slovenskej verzii Starého Zákona sa spomína starozákonná postava Jozue, ktorá sa však v ruskej verzii Tanachu nazýva „Иисус Навин“, t.j. Ježiš Navin. Vnímavému čitateľovi sa hneď vynára otázka: prečo je tento rozdiel práve v slovanskej verzii?

    My už vieme, že na Rusi – v období nazývanom „Dvojvierie“ – bola zavedená pôvodná forma kresťanstva, t.j bez Starého zákona. Navyše, pôvodná zbierka evanjelií neobsahovala Zjavenia Jána. Táto kniha bola zostavená a pridaná do tzv. Svätého Písma Nového zákona až koncom 15. storočia. Prečo a načo inokedy.

    Prečo nemohli medzi Slovanov dlho zaviesť Starý Zákon? Okrem iného u nás vtedy ešte existovali staré knihy, ktoré mu odporovali. Teda oficiálnej, vatikánskej verzii. Preto križiaci u nás nielen zabíjali našich Predkov, ale habali aj knihy okrem iného aj pre Vatikánsku knižnicu.

    Posledný cár, ktorý rešpektoval dvojvierie bol Ivan IV. Búrkový (zmenili ho na „Hrozného“ podobne ako Krásne námestie v Moskve na „Červené“). Nebol žiadnym krvavým cárom, ani nezabil svojho syna. Ešte za socializmu v ZSSR exhumovali jeho pozostatky spolu s pozostatkami jeho syna a bolo DOKÁZANÉ, že obaja boli otrávení. Ak by Ivan IV. zabil svojho syna tak, ako to opisuje fiktívny (cirkevný) príbeh (aj obraz Repina), tak by na vlasoch dodnes ostala krv. Nič také sa nepotvrdilo.

    Komu bolo prospešné, že Ivan IV. aj jeho syn boli odstránení? Pripomeňme si, že následne po nich bol zlikvidovaný aj Boris Godunov. Teda všetci tolerantní cári museli zomrieť, aby mohol nastúpiť člen projektu ROMA NOVA (tzv. Romanovci) a začať s krvavou, systematickou likvidáciou Védického Svetoponímania, teda našej Kultúry.

    Alexander Nevský – o ňom je článok – bol pohanský vládca, o ktorom sme už neraz písali. Pohľad autora článku nie je védický (presnejšie takéto súvislosti ani len nespomína), ale aj tak to je sympatická – aj keď opatrná – snaha o iný pohľad, než je oficiálne stanovisko RPC. Má preto svoju nepopierateľnú hodnotu.

    My už vieme, že napriek prístupu k akýmkoľvek informáciám, človek si musí vybudovať každý Obraz sám. Pretože inak to nebude jeho skúsenosť či Múdrosť, ale iba egregorom vsunutý psychoprogram kohosi iného. Naše myslenie má byť Obrazné. Naši čitatelia už poznajú tento termín aj súvislosti, preto iba dodajme, že každá hrana Obrazu je pravda, ale Istina je iba súhrn všetkých jeho hrán. Preto – ak sa jedná o Obrazy – nikdy nemožno brať podávanú informáciu ako jedinú možnú a nemeniteľnú pravdu – nech už je akokoľvek pravdivá, Istina je niekde inde, ale hrana je súčasťou Istiny.

    V tejto súvislosti môžeme zopakovať tvrdenie L. N. Tolstoja: „Nemožno nikoho naučiť, možno iba naučiť sa“.

    Nezabúdajme, že všetko Poznanie je odovzdávané zo Zdroja. Informácia je iba svedectvo o čomkoľvek. Informácia sa stáva Múdrosťou iba osobnou skúsenosťou. Inak ostáva iba tým, čím je – svedectvom o čomkoľvek. Preto informovaný človek nie je vždy Múdry Človek.

    V texte je použitý výraz „Chanán“, ktorý sa v slovenských biblických prekladoch (akosi) zmenil na „Kanán“. Niet sa čomu diviť. Slabika „CHA“ má Obraz „Tok Svetlej Energie“. Preto ju nájdeme vo viacerých našich slovách dodnes (napr. CHArakter). CHA+N (dnes CHÁN) je zložené z Obrazov „Tok Svetlej Energie“ a „Náš“ (t.j. „Známe Našim Predkom). Viac nájdete v knihe Staroslovienska Bukvica – Obrazové písmo Slovienov.

    Chceli by sme ešte upozorniť na prepis textu zo štandardy kniežaťa Požarského, ktorý je použitý v článku. Prepis z bukvíc do dnešnej azbuky sme ponechali tak, ako ho prináša pôvodný článok. Absolventi kurzu Staroslovienskej Bukvice si určite dokážu urobiť vlastný preklad, pretože to, čo je uvedené v článku nie je celkom presné. Môže to byť vynikajúce praktické cvičenie so starým textom.

    Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia, keď na vlne „glasnosti, perestrojky a nového myslenia“ sa na pulty ZSSR začal valiť nekontrolovaný tok náboženskej literatúry rôzneho smeru, akýmsi zázrakom bola v Leningrade vydaná kniha „Duchovné verše“, a to dokonca z dielne RPC. Je jasné, že cenzori vtedy ešte neboli dostatočne skúsení, a preto prehliadli variant „básní“, ktorý nezapadá do kanonického učenia o Ježišovi Kristovi:

    Duchovné básne. Jeden z rukopisov, ktorý sa dochoval do našich čias.

    Hľa, jeden citát z tohto kramolného vydania:

    „V meste Ruse Bohorodička plače nad svojim Synom, na Kríži pred ňou ležiacim“.

    V terajších vydaniach nič také nenájdete. Duchovné básne sú teraz už úplne prepísané tak, aby zodpovedali kresťanským dogmám. Oficiálna verzia pôvodu literárneho pamätníka znie nasledovne:

    „Duchovné básne – ruská národná básnická tvorba – spevy na kresťanské témy a príbehy. Najstaršie dochované záznamy pochádzajú zo 14. storočia, ale najväčšie rozšírenie nastalo od polovice 17. storočia. Podľa všetkého sú rôzneho pôvodu – ruské epické povesti aj európske lyricko-piesňové. Tradícia žalmových, mimo liturgických piesní pochádza z Poľska a Ukrajiny, odkiaľ prišla do Ruska v 16. stočí“.

    Ale v skutočnosti to je veľa zaujímavejšie. „Duchovné básne“ boli ešte v devätnástom storočí považované za apokryfy a rozkolnícku herézu. Teraz sa vyjasnil prečo. Pôvodný text obsahuje fakty, ktoré rušia samotný základ, na ktorom stojí nie iba kresťanská cirkev, ale aj súčasné štáty.

    Spočiatku básne podávali potulní žobráci – pútnici zo Svätej zeme, neskôr túlaví, slepí speváci. Ale čo to je tá „Svätá zem?“ Väčšina ľudí predpokladá, že ide o Jeruzalem. Ale ja som dostal smutnú predtuchu ohľadom pravosti takýchto úsudkov. Hľa, pravdepodobne zástava pluku nižnogorodských ozbrojencov, ktorý v roku 1612 oslobodil Moskvu od Poliakov:

    Štandarda kniežaťa Požarského sa zachovala do dnešných čias. Už je stará a kvôli celistvosti nalepená na tenké plátno. Je uložená v Zbrojnej Sále Moskovského Kremľa.

    Nápis po okrajoch štandardy hlása:

    „Бысть егда бяше Иисус у Иерихона, и возрив очима своима, виде человека стояща предъ нимъ, и мечъ его обнаженъ в руце его: и приступивъ Иисусъ, рече ему: нашъ ли еси, или отъ сопостатъ нашихъ; он же рече ему: азъ Архистратигъ силы Господни, ныне приидохъ семо; и Иисус паде лицемъ своимъ на землю, и поклонися ему, и рече: Господи, что повелеваеши рабу твоему, и рече Архистратигъ Господень ко Иисусу: иззуй сапогъ съ ноги твоею; место бо, на нем же ты стоиши, свято есть; и сотвори Иисус тако“

    Upozorňujem na to, čo odpovedal Archistratig svojmu rabovi Jozuovi. Prikazuje: „Zobuj čižmy zo svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš je sväté“. Takže za prvé. Čo to napadlo Požarského zobraziť takúto scénu na svojej štandarde? Určite súhlasíte, že by bolo absurdné na štandarde Tamanskej divízie umiestniť scénu z nejakého hollywoodskeho filmu, ktorá hovorí napríklad o hrdinských činoch amerických vojakov vo Vietname. Ak to nie je náš, ale staro-židovský príbeh, tak prečo ho my máme, ale v iných krajinách je tak zriedkavo zobrazovaný?

    Za druhé sa tu vynára otázka ohľadom zbraní a zbroje Navina. Oni totiž nezodpovedajú historicky zavedenému obdobiu, ktorý by mal zodpovedať „judskému vojvodovi“. Ja viem, tento rozdiel pripisujú „negramotnosti“ stredovekých umelcov. Ale čo ak práve umelec presne vedel, a to práve my sme tí nevzdelaní?

    A teraz to hlavné: o aké sväté miesto ide? Bol vari knieža Požarský takým expertným znalcom alegórií, že svojou štandardou chcel ukázať Poliakom, že Moskva je to sväté miesto, na ktorom im neodporúča chodiť v obuvi? Alebo žeby Poliaci vedeli o niečom takom, čo by im umožnilo bezchybne prečítať posolstvo a uvedomiť si jeho význam? Mohlo by to aj tak byť, ak by sme tento jav neprijali ako prostý fakt a nepokúsili sa nájsť vysvetlenie danej nejasnosti tak, že sa pozrieme na veci neovplyvneným, „detským“ pohľadom. Čo takto dostaneme?

    A tak zistíme, že takzvaný Jozue – ak vôbec existoval – nemal vôbec nič spoločné s osobou, o ktorej nám dnes vyprávajú. Čím sa v prvom rade preslávil Jozue? Predsa tým, že zničil Jericho, že jeho armáda dočista vyvraždila všetkých obyvateľov mesta, vrátane nemluvniat a starcov. Ušetril iba prostitútku Rebeku a jej príbuzných preto, lebo Rebeka predtým ukryla hebrejských vyzvedačov, ktorí prenikli do mesta. Samotné Jericho bolo úplne vypálené .

    A kým boli obyvatelia Jericha? Boli to Chanánčania, ktorým vládol akýsi kráľ Javin. Hneď pripomínam: Chanánom autori Tanachu (Kniha Prorokov Starého Zákona) nazývali Slovanské kráľovstvo. Slovanov nazývali Chanánčanmi, slovanský jazyk chanánskym:

    Teda tak. Ak na území Veľkej Tartarie časť zemí riadili Cháni, tak nieto ničoho prekvapujúceho na tom, že sa celá krajina nazývala Chanánom, t.j. Chánstvom. A meno kráľa – Javin/Iavin – nie je nič iné, ako skreslené meno Ján alebo Ivan. Možno ide o Ivana Veľkého alebo o presbytera Jána. Pravda Ivana Veľkého – podľa niektorých svedectiev – zabil Čingis-Chán, ale podľa iných svedectiev zase dožil svoj život v starobe v Etiópii. Jeho dynastia skončila kráľom Fiodorom, keď Etiópske kráľovstvo dobyli anglické koloniálne vojská v roku 1861.

    Teraz porovnajme Jozueho z Požarského štandardy s jeho zobrazením na freske z 10. storočia:

    Freska z kláštora Osios Lukas v Grécku

    Nevidí sa aj vám, že sú veľmi podobné? Analogickým spôsobom bol Jozue zobrazený aj na zástave Jermaka:

    Zástava Jermaka. Tiež uchovávaná v Zbrojnej Sále Kremľa

    Jozue nijako nezodpovedá takému obrazu prehistorického Judejca z Palestíny, na aký sme zvyknutí. Takýmto spôsobom by sme si predstavili vonkajší vzhľad stredovekých Víťazov Rusi. Toto zjavne nie je polonahý muž v plášti a sandáloch. A teraz sa pozrime na Dmitrija Požarského:

    Ako sa nazýva železná čiapka na jeho hlave? Správne! Nazývame ju „jerichonka“. Prvé zmienky o brnení takejto konštrukcie pochádzajú od Alexandra Nevského. Predpokladá sa, že táto helma za života patrila samotnému Alexandrovi Nevskému:

    Helma jerichonka kniežaťa Alexandra Nevského. Na nej je vyrazený 13. ajat 61. sury Koránu: „Poteš pravoverných prísľubom pomoci od Alaha a skorej pomoci“. Zbrojná Sála Kremľa

    Všetky horeuvedené fakty zapadajú do jednej reťaze, a tu nemožno nepredpokladať, že nemôže byť ani reči o náhodných zhodách. Je veľmi pravdepodobné, že v Biblii je zašifrovaná skutočná minulosť Rusi, a nie Palestíny. U nás nie je proste zvykom dávať obyčajným veciam cudzojazyčné názvy. Veď neexistujú ani „liverpúlky“ ani „babylonky“, ale „jerichonka“ áno… Znamená to teda, že Jericho bolo na území Rusi? Veď Jozue – súdiac podľa legendy – bojoval so Slovanmi. Alebo Jericho bolo naozaj tam, kde je dnes, akurát že tie zeme boli osídlené našimi Praštúrmi?

    Je možné, že toto všetko sa odohrávalo tak aj tak zároveň. Ale najpravdepodobnejšie – spolu s ďalšími nevyriešenými záhadami – takými, ako sú vyobrazenia biblických príbehov na podklade plne európskych krajiniek stredovekými umelcami – sa nám ponúka logická verzia o tom, že časť reálnych udalostí, ktoré prebiehali v stredovekej Rusi, bola prenesená biblistami na Blízky Východ zámerne. O tom môžu svedčiť aj mená biblických postáv.

    Meno Longina – rímskeho stotníka, ktorý kopijou preklal srdce ukrižovaného Krista – neznie akosi celkom taliansky, nezdá sa vám? Dokonca aj jeho hodnosť je bežná v ruskej armáde. Ak by bol centuriónom, tak by velil ale (rímska jazdecká jednotka) alebo kohorte, nie stotine. Meno Navin rovnako znie plne v súlade s menami, ktoré používajú Slovania. Toto si všimli mnohí bádatelia – ktorí sami seba nazývajú „alternatívnymi“ – a spojili Svet mŕtvych Nav s menom Navina. Je možné, že to aj tak je. Ale je aj iný názor.

    Navin celkom pokojne nemusel byť Navinom, ale Novinom. Od slova „nový“. A veď aj rieka v Petrohrade sa volá Neva, čo znamená Nová, pričom toto slovo sa v angličtine ujalo ako „new“;, t.j. „nový“. A neďaleko od Nevy, na brehu Volchova, stojí hrad Novgorod. Aj Jaroslavľ sa tiež kedysi nazývala Novgorodom. A tu už nemožno netušiť spojenie s kniežaťom Alexandrom Jaroslavičom Nevským, ktorý vládol Novgorodu. Dnes však nevieme, ktorému Novgorodu vládol: volchovskému alebo volžskému? Ale najpravdepodobnejšie Vyšnému Novgorodu, ktorý dnes poznáme pod názvom Jaroslavľ. Akosi sa málokto zamýšľa nad tým, že ak existuje Nižný Novgorod na Volge znamená to, že musí byť aj Vyšný. A kde sa nachádza? Najlepším kandidátom na rolu Vyšného je práve Jaroslavľ. Kedysi hlavné mesto Sveta, plne zodpovedalo všetkým požiadavkám na to, aby nosilo čestný titul Jeruzalem. A legendárne knieža aj skonalo nepoďaleko od Jaroslavle. Dnes sa toto mesto nazýva Gorodec (v Nižnegorodskej oblasti).

    Otázky vyvoláva aj „priezvisko“ Alexandra. Prečo sa nazýva práve Nevský, a nie napríklad Ižorský? Veď bitku proti Svejom – predkom dnešných Švédov – vyhral nie na Neve, ale na Ižore. Znamená to, že bolo začo nazvať Alexandra NEWským? A čo ak Nevský – teda Novin – je Navin (Newin)? Potom je už veľmi jednoduché vysvetliť ten fakt, že Nevského prach bol nanovo pochovaný v Alexandrovsko-Nevskej lavre. Alebo znovu ide o zhodu okolností? Možno že aj dátum postavenia Alexandrijského stĺpa (zdôrazňujem – Alexandrijského) sa v podstate zhoduje s dňom Blaženého svätého Alexandra Nevského.

    Podľa môjho názoru tu vystupuje veľmi veľa zhôd nato, aby mohlo ísť o náhodu. Teraz je načase si pripomenúť biblický opis zničenia Jericha. Vojská Navina chodili sedem dní okolo mesta, a pritom so sebou nosili takzvanú Archu Zmluvy. O tom, čo to naozaj bolo sa sporí už nejedna generácia bádateľov. Väčšina z nich sa však zhoduje v tom, že išlo vyložene o technický agregát, o niečo ako kompaktný jadrový reaktor. Minimálne tí ľudia, ktorí sa neobozretne dotkli Archy boli okamžite, alebo krátko nato mŕtvi. Mnohí sú presvedčení, že išlo o následky vystavenia sa účinkom prenikavej radiácie.

    Ešte jedna rozprávka – pochádzajúca od biblistov – tvrdí, že steny Jericha padli následkom hromu trúb, do ktorých Izraelčania duli. Ale všetko sa veľmi ľahko vyjasní, ak pochopíme podklad samotnej legendy. „Trúby“ najpravdepodobnejšie netrúbili, ale s hrmením vystreľovali kamenné jadrá. Ale nevzdelaný človek, ktorý sa po prvý raz mohol stať svedkom obliehania pevnosti za použitia delostreleckých zbraní by udalosť opísal najskôr práve tak, ako je zapísaná v Biblii:

    „Ako utekali pred Izraelitmi, boli práve na zostupe z hory Bethoron, keď Pán hádzal na nich z neba veľké kamene až po Azeku. A viac bolo tých, čo prišli o život od kameňov, ako tých, čo pobili Izraeliti mečom“.

    Ostávajú ešte nejaké pochybnosti o tom, že reč je o primitívnom delostrelectve, ktoré strieľa z medených diel kamenné jadrá? Veď tak to je napísané! Načo pátrať po stopách „akustických zbraní“ starých národov, ak stačí dostatočne pozorne prečítať text.

    A ešte jeden moment. Málokto si dá otázku: ako mohlo napadnúť takého vzdelaného človeka, akým bol Peter Alexejevič Romanov, stavať mesto v močariskách? Veď ak by staval pevnosť, tak tá by určite bola na najvyššom kopci tak, ako to vyžaduje „veda ako vyhrávať“. A to znamená, že múrmi by obkolesil vyvýšeniny Pulkovských kopcov tam, kde dnes stojí Pulkovské observatórium. A ak by Jericho bol dnešný Petrohrad, tak Bethoronská hora – spomínaná v Biblii – je kopec, na ktorom dnes stojí observatórium. Dokonca aj názov „Bethoronská“ znie súzvučne s „Pulkovská“.

    Teraz si pripomeňme svedectvá stavbárov, ktorí pracovali na výstavbe novej autostrády k letisku Pulkovo v Petrohrade. Tvrdili, že pri kopaní narazili na granitové bloky ohromných rozmerov, ktoré zo stavebného pohľadu pripomínali základy, veľmi široký fundament pre očividne veľmi vysoký múr. Ale ešte viac ich zarazili výsledky merania rádioaktívneho pozadia. Prenosné dozimetre v blízkosti kamenných blokov doslovne „besneli“, registrovali smrteľne nebezpečnú úroveň rádioaktívneho žiarenia. Preto tieto zvyšky starých základov boli znovu zakopané – aby dodávateľ stavby neniesol nepredvídané náklady, a aby uchránil životy a zdravie pracovníkov.

    Tento príbeh sa odovzdáva ústnou formou, ako zvyčajne so strašidelnými podrobnosťami. A celý problém je v tom, že nie je možné ani potvrdiť, ani vyvrátiť pravdivosť tohto tvrdenia. Všetci hovoria, že tento príbeh im podal „známy jedného veľmi dobrého známeho“, pričom sa to podobá skôr na mestskú legendu. Tak nech. Ale v podstate každá legenda má svoj základ z ktorého vznikla. Dymu bez ohňa – ako je známe – nieto, a preto nemáme ani právo úplne odmietať pravdepodobnosť reálnosti akéhokoľvek prekvapivého nálezu, ktorý našli stavbári. A ak základ steny naozaj existuje, znamená to, že aj predpoklad o jeho príslušnosti k legende o zničení Jericha Navinom má právo na existenciu.

    Ide o to, že uctievanie Alexandra Nevského zjavne nezodpovedá veľkosti jeho známych zásluh. Víťazstvá nad Svejmi a Livónčanmi nemôžu byť považované za plne dostatočné na vytvorenie hrdinu podobného rozmeru. Veď Nevský nebol dokonca ani kresťanom. Bol blahoverným, t.j. jeho presvedčením bola Blahá viera, a tak sa na Rusi nazýval zoroastrizmus, alebo inak uctievanie Ohňa. A tak RPC uctieva uctievača Ohňa Alexandra ako kresťanského svätého. A okrem toho, na rozdiel od Ivana Hrozného, narodeného v Smarage a Timoteja Pskovského – Dovmonta – dokonca nepoznáme ani skutočné meno Nevského. Veď ako väčšina kanonizovaných kniežat, aj on bol narodený v pohanstve.

    Mnohé fakty nás nútia zostavovať predpoklady o tom, ktoré zo skutočných zásluh Alexandra nám, prostým ľuďom nie je dané poznať. Tí, ktorí majú prístup k tajomstvám podobnej úrovne presne vedia, za čo je práve Nevský považovaný za takú dôležitú osobnosť. Veď žiadnemu z kniežat „epochy feudálnej rozdrobenosti“ nebola daná česť mať vlastné mauzóleum so svojim menom – ako je lavra Alexandra Nevského. Teda niečo o „feudálnej rozdrobenosti“.

    Mark Twain vo svojom románe Yankee z Connecticutu na dvore Kráľa Artuša nie náhodou porovnáva rozdrobené grófstva Anglicka s maličkými kniežatstvami Chanaánu, ktoré Jozue bez problémov podroboval samostatne. To je ešte jeden „päťcentík“ na kôpku zvláštnych zhôd. Existuje ešte jedna skutočnosť, ktorá vo svojej podstate by mohla urobiť kohokoľvek zo smrteľníkov veľkým prorokom – ide o tvrdenie, že Navin zastavil Lunu a Slnko, ktoré po niekoľko dní nato vychádzali na západe a nie východe.

    A pokiaľ Navin a Nevský je jedna a tá istá osoba – ktorú uctievajú ako proroka kresťania aj židia s mohamedánmi – tak nie je ťažké pochopiť, že podobné schopnosti by mohli postaviť proroka v podstate do jedného radu s archanjelmi. Ale Navin nebol archanjelom. Pozrime sa na rozdiel v proporciách medzi Michalom a Navinom. Očividne zjavná podoba existuje s petrohradskými basreliéfmi, ktoré zobrazujú obyčajných ľudí hneď vedľa „učiteľov“ a ktorým – podľa všetkého – kedysi patril aj Petrohrad:

    Socha na budove pri oblúku Hlavného štábu v Petrohrade

    Ak sa teda človek mohol pripodobniť bohom, tak sa vyjasňuje, za čo ho tak ctia, nehľadiac na to, že celý jeho život bol zložitou spleťou vojenských zločinov a zločinov proti ľudskosti, ktoré nepodliehajú premlčaniu. A preto mu postavili mauzóleum v meste, ktoré on – pravdepodobne – kedysi zničil do základov a miestnych obyvateľov do jedného zlikvidoval. Vďační potomkovia – ktorí sa usadili na „svätej zemi“ – postavili Jozuovi posmrtný dvorec s hrobkou:

    Mohyla Ježiša – hlásal nápis v kaplnke Alexandra Nevského v Petrohrade

    Teda tak. No a čo? Je to mohyla Ježiša Krista alebo iného Ježiša? Možno že nakoniec aj Krista, ale najpravdepodobnejšie je, že zasvätenci veľmi dobre vedeli, že tu je uložený prach človeka, ktorý počas života mal schopnosti archanjelov. Mohyla už neexistuje. Prečo? Rétorická otázka… No, myslím si, že najskôr ostala na mieste, akurát je zamaskovaná a skrytá pred pohľadmi hľadačov kuriozít. Hoci vec sa môže mať aj tak, že telo Ježiša teraz vôbec nespočíva v chráme, ale v Ermitáži:

    Hrobka Alexandra Nevského v Ermitáži

    Otázky, otázky – a žiadne odpovede. V celých dejinách je nesporné iba jedno: nevieme my nič o našej minulosti a niekto sa navyše veľmi snaží predísť tomu, aby sme sa dozvedeli čo aj len maličkú časť z toho, čo ukryli navŕšené hromady údajov od spisovateľov-historikov aj autorov evanjelií.

    Автор: kadykchanskiy, источник: tart-aria.info

    24.08.2018

  • POLITICKÁ TRANSFORMÁCIA V DEJINNÝCH ANALÓGIÁCH I.

    Pokračujeme v problematike neodvratne nastupujúcej politickej transformácie a hľadaní formy SPA v našich podmienkach. Samozrejme, že takúto prognostiku nemôžeme realizovať na platforme dnešnej vládnej garnitúry – presnejšie žiadnej garnitúry, ktorá sa od rozpadu Československa dostávala postupne ku korytu a jedna za druhou nás ožobračovala.

    Druhou „okrajovou podmienkou“ hľadania riešení pre túto zložitú sústavu rovníc je použitie analytických materiálov expertných centier v Rusku. Nie tých, ktoré do neba povinne vychvaľujú súčasný politický režim v Rusku, ale ani tých, ktoré pod zem povinne očierňujú ten istý režim na Západe. Ak vylúčime oba extrémy a prehliadneme ich hru, tak sa dostaneme k rovnovážnej informácii uprostred. Inými slovami – v zmysle teórie riadenia procesov – oddelili sme informačný šum od informačného obsahu.

    Hovoriť o nastupujúcej politickej transformácii za panujúceho putinizmu v Rusku sa môže zdať dosť neadekvátnym. Prebehli voľby, boli demonštrované zodpovedajúce vysoké ukazovatele podpory strany moci…

    Pred odpoveďou na túto otázku načrieme do všeobecných filozofických súvislostí. Nech už sú politické režimy a systémy akokoľvek dokonalé, skôr alebo neskôr odumierajú a sú zamenené inými. Môžeme to nazvať – v zmysle civilizačného názvoslovia – „zákon vývoja“. Svojho času sa ním zaoberal Hegel, o niečo neskôr o tom istom hovoril Alfred North Whitehead, vynikajúci logický analytik: „Človečenstvo má iba dve cesty: buď vývoj, alebo degradáciu. Konzervativizmus v čírej podobe protirečí podstate zákonov Vesmíru“. Z toho neodvratne vyplýva, že aj existujúci politický systém musí byť skôr či neskôr transformovaný. Pre každý aktuálne panujúci politický systém to znamená, že skôr alebo neskôr bude neodvratne nastolená otázka o podobe budúceho systému.

    Môžeme si metodologicky pomôcť prácou Thomasa Samuela Kuhna THE STRUCTURE OF SCIENTIFIC REVOLUTIONS. Hoci jeho práca sa zaoberá úplne inou problematikou posudzovania – vývojom vedy – v nej použité prístupy majú integrálny význam. Vedecké revolúcie prebiehajú ako zmeny vedeckej paradigmy. Hromadia sa poznatky, ktoré vstupujú do protikladu s dominujúcou paradigmou. Nakoniec východzia paradigma už neposkytuje uspokojujúce vysvetlenia, stane sa neadekvátnou a je nahradená druhou. Podľa Kuhna v tom aj spočíva podstata vývoja vedy. A vari neprebieha to isté v spoločenských systémoch? Východzí – už zastaralý – politický systém bude musieť byť skôr alebo neskôr nahradený novým, ktorý zodpovedá duchu doby a výzvam doby.

    Inou otázkou je, ako sa v tejto transformačnej perspektíve bude chovať vládnuca moc. Tá sa spravidla protiví dejinne nevyhnutným zmenám. A vtedy nastupujúca transformácia zmetie takú vládu. Ale vláda môže konať aj opačne – predvídať budúcu transformáciu a cieľavedome viesť krajinu spôsobom zodpovedajúcim novému smeru.

    Vzniká otázka budúcej ideológie. Budúcnosť musí predstihnúť súčasnosť v tých charakteristikách, ktoré predstavujú všeobecné spoločenské hodnoty. V takom prípade sa vládna moc dostane do pozície, že je schopná mobilizovať spoločnosť na veľké tvorivé činy. Tak si zachová svoju legitímnosť a prežije transformačný proces.

    A tu nastupuje množstvo otázok. Aké smerovanie do budúcnosti pripravila Slovensku aktuálne panujúca vládna moc? Výstižným a za všetko hovoriacim príkladom je nákup amerických F16, ktorý aktívne maskuje odpútavajúcim rozruchom okolo Nočných Vlkov na Slovensku a slovenských brancoch. Veď je všeobecne známe, že provízne sumy od amerických firiem sú najvyššie na svete. Ale už len fakt, že toto smerovanie vybrala a snaží sa ho maskovať svedčí o tom, akej podstaty je aktuálna vládna moc. V žiadnom prípade nevyjadruje nálady obyvateľstva. Ako to bude „výhodné“ v nastupujúcom čase zmien zistia sami. Z tohto činu je vidno, akým smerom sa transformuje aktuálna slovenská vláda.

    Ak sa pozrieme na situáciu v Rusku vidíme v podstate identický problém. Spoločná otázka je: aký je ideál (neodvratnej) transformácie? Za socializmu bol ideál jasný – komunizmus – presne ako u nás. V cárskom období to bolo Kráľovstvo Božie (teokracia, u nás aktívne presadzovaná jezuitskou stranou podľa vzorového, jezuitského, fašistického Slovenského štátu).

    Aký dnes existuje Obraz budúcnosti? Existuje vôbec nejaký? Odpoveď je jednoduchá: NIE. Vládna moc zo všetkých síl posilňuje ideológiu konzervovania existujúceho systému. Všetko je dobre, všetko je uspokojivé, všetko je stabilné – o čom nás presviedčajú z obrazoviek televízorov aj všakovakých iných mainstreamových médií. Ale takáto pozícia je už principiálne chybná a vytvára hrozby – predovšetkým pre samotnú vládnu moc. Stojac na mieste sa udržať nedá.

    V minulosti sa historická veda sústreďovala na analýzu činov veľkých osobností – kráľov, cisárov a pod. Monarch môže efektívne riadiť iba vtedy, ak je legitímny, ak je rešpektovaný väčšinou. Politický dejateľ sa stáva veľkým vyjadrením svojho politického ducha a žiadosti národa. V súvislosti s touto logikou historická veda už prechádza od analýz činov výnimočných osobností k analýze fungovania spoločností. A čo to je spoločnosť? Akákoľvek spoločnosť je štruktúrovaná na základe špecifických spojení. Nastúpila analýza vývoja etáp systémov spoločenskými vedami. Ale každý systém má nejaký svoj charakteristický základ. Nachádzanie základných charakteristík privádza k analýze paradigiem.

    Pri analýzach súčasnej politiky však väčšinou predbieha archaická analýza na úrovni činnosti osôb, a nie na úrovni paradigiem. Moderná spoločenská veda je teda nútene vrhnutá nazad do ďalekej minulosti, do čias posudzovania panovníkov – do feudalizmu. Našu pozornosť kŕmia posudzovaním individuálnych osobností, nie systému riadenia spoločnosti s jej skutočnými cieľmi ako takými!

    V tomto bode vzniká paradox, ktorého podstatu potrebujeme pochopiť, ak sa chceme naozaj samostatne zorientovať akú to s nami hrajú hru. Napríklad podľa oficiálne ponúkaných sociologických prieskumov je v Rusku podpora hlavnej osobnosti kolosálna. Ale zároveň je štatisticky zaznamenané, že drvivá väčšina spoločnosti nie je spokojná s existujúcim systémom. Vzniká protirečenie, ktoré musí byť skôr alebo neskôr nejakým spôsobom vyriešené.

    V roku 2016 vykonalo analytické centrum Levada v Rusku prieskum verejnej mienky, ktorého podstatou bolo preskúmať postoj obyvateľstva k existujúcemu štátnemu systému. Prieskum zahŕňal dve oblasti: politickú a ekonomickú. Prvá oblasť ukázala, aký politický systém je pre obyvateľstvo najprijateľnejší: sovietsky, aktuálny, alebo demokracia západného typu. Druhá oblasť ukázala, aký ekonomický systém sa vidí obyvateľstvu správnejší: ten, ktorý je založený na štátnej kontrole plánovania a rozdeľovania, alebo ten, ktorého základom je súkromné vlastníctvo a trhové vzťahy a „po mne potopa“.

    Odpoveď týkajúca sa POLITICKÉHO systému:

    Zdalo by sa, že obyvateľstvo podporuje aktuálny politický režim, čo znamená, že aktuálny politický systém by mal byť potvrdený. Ale napriek všetkému najvyšší počet opýtaných – 37% – vystúpilo za sovietsky systém. Aktuálny systém podporilo 23%, čo je o poznanie menej. Maximálna podpora aktuálneho systému pripadla na rok 2008, keď tento ukazovateľ dosiahol 36%. Znamená to, že príťažlivosť politického systému v očiach obyvateľstva padá. Demokracia západného štýlu dosiahla 13% podporu. V roku 1998 ju podporilo 32% respondentov.

    Oveľa výrečnejšie sú výsledky uprednostňovania obyvateľstvom EKONOMICKÉHO systému. Ruská vláda – presne ako v deväťdesiatych rokoch – presadzuje voľný trh a súkromné vlastníctvo, kurz silovo tlačí na privatizáciu. Ale väčšina obyvateľstva vystupuje za štátne plánovanie a reguláciu – a to až 52%. Za model postavený na súkromnom vlastníctve a trhovom hospodárstve hlasovalo o polovicu menej respondentov – 26%. Začiatkom 90-tych rokov bol podiel „trhovníkov“ v ruskej spoločnosti 48%. Popularita trhového hospodárstva rýchlo upadla pri náraze obyvateľstva na „praktické“ reformované reality. Teda národ – väčšina obyvateľstva – nepodporuje existujúci politický systém štátnosti, a to ani v jeho politickej, ani ekonomickej dimenzii. Vari to nie je indikátor žiadosti na nastupujúcu modelovú transformáciu?

    Indikatívne výsledky poskytuje aj internetový prieskum realizovaný na internetovej stránke analytického centra Sulakšina, ktorý bol zameraný na nájdenie najefektívnejšieho ruského dejinného modelu. Je jasné, že k reprezentatívnosti internetových prieskumov možno zaujať rôzny postoj. Možno ho však považovať za argument sekundárneho významu, ktorý potvrdzuje výsledky získané prieskumom so širším záberom. Prieskum bol formulovaný nasledovným spôsobom: „Aký model štátnosti v ruských dejinách bol najefektívnejší?“ Bolo vymenovaných 12 štátnych modelov, počínajúc Nikolajom I. Drvivá väčšina – 57,3% – sa vyslovila za stalinský model. Aký vzťah možno vypozorovať vo vzťahu k voľbám do Dumy a osobnostnými ratingami?

    Téma je rozsiahla, preto v nej budeme pokračovať ďalším dielom. Jednu vec si však musíme uvedomiť, ak sa chceme pohnúť vpred. Vo všetkých slovanských krajinách sa prebúdza národné povedomie, akurát že po toľkých rokoch nevieme kam z konopí. Mnohí by radi prinavrátili Dŕžavu – čo je v skutočnosti naše prirodzené existenčné prostredie. Tejto problematike sa tiež budeme venovať samostatne, ale jednu vec si už musíme dobre uvedomiť – a vidno ju aj z prieskumov v Rusku. Treba však vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. V tradičnom, Rodovom systéme – Dŕžave – NEEXISTOVALO súkromné vlastníctvo pôdy. Všetko slúžilo potrebe Rodu, nie ambicióznym a ziskuchtivým jednotlivcom. Najbližšie tomuto systému riadenia krajiny bol práve spomínaný socialistický systém. Mnohí si ho ešte pamätajú, preto aj vieme zistiť, ako fungoval. Forma riadenia vecí verejných je najbližšie práve v socialistickom systéme, akurát že dnes ju treba očistiť od nánosu starej, marxistickej ideológie. Tieto dve veci – cudziu ideológiu a našu formu riadenia krajiny – treba jasne rozlišovať. Pripomeňme si Védickú Múdrosť – spojením dvoch totiž nevzniká celok, ale rodí sa tretie.

    Pokračovanie nasleduje

    15.08.2018

  • KRESŤANSTVO VEĽKÉHO MOZGU

    Vedecký tím z Northwestern University v štáte Illinois pod vedením Dr. Jordana Grafmana uverejnil v odbornom lekárskom časopise NEUROPSYCHOLOGIA výsledky svojho vedeckého výskumu. Výsledky v podstate hovoria, že „hlboko veriaci“ kresťania trpia určitým druhom poškodenia hlavného mozgu.

    Výsledky ukázali, že náboženský fundamentalizmus je sčasti následkom poškodenia mozgu, ktoré môže byť vyvolané rôznymi príčinami: úrazmi, alkoholom aj drogami, môže mať psychologickú podstatu a „výsledok“ môže byť aj zdedený.

    Tento výskum – samozrejme – vyvolal u kresťanskej komunity negatívnu reakciu, ale to nás nijako neprekvapuje. My si priblížme niektoré detaily výsledkov tohto zaujímavého výskumu. Prinášame vám pôvodný článok Dr. Bobbyho Azariana, držiteľa doktorátu v neurologickej vede:

    Foto: National Institute of Mental Health

    Štúdia publikovaná v časopise Neuropsychogia ukázala, že náboženský fundamentalizmus je čiastočne výsledkom funkčného poškodenia mozgu v oblasti známej ako prefrontálna kôra. Nálezy ukazujú, že poškodenie v určitých oblastiach prefrontálnej kôry nepriamo podporuje náboženský fundamentalizmus zmenšením kognitívnej flexibility a otvorenosti – je to psychologický termín, ktorý opisuje osobnostný rys, ktorý zahŕňa dimenzie ako zvedavosť, kreativita a otvorenosť mysle.

    Náboženské presvedčenie možno považovať za sociálne prenášané mentálne predstavy, ktoré pozostávajú z nadprirodzených udalostí a entít, ktoré sú považované za reálne. Náboženské predstavy sa líšia od empirických predstáv, ktoré sú postavené na tom ako sa svet javí, a ktoré sú aktualizované na základe nahromadenia nových dôkazov alebo vtedy, keď sa objavia nové teórie s lepšou prediktívnou silou. Na druhej strane, náboženské predstavy zvyčajne nie sú aktualizované následkom reakcie na nové dôkazy alebo vedecké vysvetlenia, a tak sú silne asociované s konzervativizmom. Sú pevné a rigidné, čo značne podporuje predvídateľnosť a dodržiavanie pravidiel spoločnosti medzi jednotlivcami v rámci skupiny.

    Náboženský fundamentalizmus sa odvoláva na ideológiu, ktorá stojí pevne na tradičných náboženských textoch a rituáloch a odrádza od progresívneho uvažovania o náboženstve a sociálnych otázkach. Fundamentalistické skupiny vo všeobecnosti odporujú čomukoľvek, čo spochybňuje ich predstavy alebo spôsob života. Toto je dôvod, prečo sa často stávajú agresívnymi voči každému, kto nezdieľa ich špecifickú sadu presvedčení o nadprirodzených veciach, alebo aj voči vede – pretože tieto veci sú ponímané ako existenčné hrozby pre celý ich svetonázor.

    Pretože náboženské presvedčenie hrá ohromnú rolu pri ovplyvňovaní ľudí po celom svete, je veľmi dôležité pochopiť fenomén náboženského fundamentalizmu v jeho psychologickej a neurologickej perspektíve.

    S cieľom preskúmať kognitívne a nervové systémy zapojené do náboženského fundamentalizmu, tím vedeckých výskumníkov – vedený Dr. Jordanom Grafmanom z Northwestern University – realizoval štúdiu, ktorá vychádzala z údajov od veteránov Vietnamskej vojny, ktoré boli zhromaždené už v minulosti. Veteráni boli vybraní špeciálne, pretože veľa z nich malo poškodenie tých mozgových oblastí, ktoré hrajú kritickú rolu vo funkciách naviazaných na náboženský fundamentalizmus. Porovnávaním boli analyzované grafické výstupy CT-čiek od 119 veteránov s mozgovým poranením oproti 30 zdravým veteránom bez poškodenia mozgu. Takto vykonali prieskum, ktorý hodnotil náboženský fundamentalizmus. Hoci väčšina veteránov udala nejakých druh kresťanského náboženského presvedčenia, 35,2% z nich neudali žiadne špecifické náboženstvo.

    Vychádzajúc z predchádzajúcich výskumov experimentátori predpokladali, že prefrontálna kôra by mala zohrávať úlohu v náboženskom fundamentalizme, keďže táto oblasť je známa svojimi asociáciami s kategóriou, ktorá sa nazýva „kognitívna flexibilita“. Tento termín vyjadruje schopnosť mozgu ľahko prepnúť myslenie z jedného konceptu na druhý a myslieť o oboch veciach naraz. Kognitívna flexibilita umožňuje organizmom aktualizovať presvedčenie vo svetle nových dôkazov, a táto vlastnosť sa pravdepodobne objavila kvôli zrejmej výhode prežitia, ktorú táto schopnosť poskytuje. Je to podstatná mentálna charakteristika pre adaptáciu sa do nového prostredia, keďže umožňuje jednotlivcom realizovať akurátnejšie predpovede o svete pri nových a meniacich sa podmienkach.

    Výskum predstavivosti mozgu ukázal, že hlavná neurónová oblasť, ktorá je spojená s kognitívnou flexibilitou je prefrontálna kôra. Špecificky ide o dve oblasti známe ako dorsolaterálna prefrontálna kôra (dIPFC) a ventromediálna prefrontálna kôra (vmPFC). Okrem toho vmPFC už bola v oblasti záujmu výskumníkov, pretože predchádzajúce výskumy ukázali jej spojenie s typom fundamentalistického myslenia. Napríklad jedna štúdia ukázala, že niektorí jednotlivci s poškodením vmPFC hodnotili radikálne politické vyhlásenia ako miernejšie oproti ľuďom s normálnymi mozgami, zatiaľ čo iná štúdia ukázala priame spojenie medzi poškodením vmPFC a náboženským fundamentalizmom. Preto v tejto štúdii výskumníci prehliadali pacientov s poškodením vmPFC aj dIPFC a hľadali korelácie medzi poškodením týchto oblastí a odpoveďami z vyplnených fundamentalistických formulárov.

    Podľa Dr. Grafmana a jeho tímu, keďže náboženský fundamentalizmus vyžaduje prísne dodržiavanie rigidnej sady predstáv, kognitívna flexibilita a otvorená myseľ predstavujú pre fundamentalizmus hrozbu. Na základe toho predpokladali, že účastníci s poškodením buď vmPFC alebo dIPFC by mali dosiahnuť nízke hodnoty v meraní kognitívnej flexibility a charakteristickej otvorenosti a vysoké v meraní náboženského fundamentalizmu.

    Výsledky ukázali – podľa predpokladov – že poškodenia vmPFC a dIPFC boli asociované s náboženským fundamentalizmom. Ďalšie testy ukázali, že zaznamenaný nárast v náboženskom fundamentalizme spôsobený redukciou kognitívnej flexibility a otvorenosti vychádzal z poškodenia prefrontálnej kôry. Kognitívna flexibilita sa hodnotila použitím štandardného triediaceho testu psychologických kartičiek s kategorizujúcimi kartičkami so slovami a obrázkami podľa pravidiel. Otvorenosť bola meraná pomocou široko používaného prieskumu osobnosti známeho ako NEO inventár osobnosti (NEO Personality Inventory). Výsledky ukazujú, že poškodenie vo vmPFC nepriamo podporuje náboženský fundamentalizmus potláčaním kognitívnej flexibility aj otvorenosti.

    Autori zdôrazňujú, že kognitívna flexibilita a otvorenosť nie sú jediné faktory ktoré spôsobujú, že mozgy sú vystavené náboženskému fundamentalizmu. Analýzy v skutočnosti ukázali, že tieto faktory predstavujú len pätinu z rozdielov v skóre fundamentalizmu. Odhaľovanie ďalších príčin – ktoré môžu byť čokoľvek, od genetických predispozícií k sociálnym vplyvom – je budúci výskumný projekt, o ktorom sa vedci domnievajú, že zamestná výskumníkov na ďalšie desaťročia, pretože komplexný a rozšírený náboženský fundamentalizmus je a bude pravdepodobne existovať ešte nejaký čas.

    Skúmaním kognitívnych a neurónových základov náboženského fundamentalizmu môžeme lepšie pochopiť, ako je tento fenomén zastúpený v spojitosti s mozgom, čo by nám mohlo umožniť, že by sme niekedy v budúcnosti dokázali „očkovať“ proti rigidným alebo radikálnym systémom predstáv prostredníctvom rôznych druhov mentálnych a kognitívnych cvičení.

    Potiaľ teda článok. Ak sa prizriete svetu okolo – a to už vo svojich rodinách – zistíte, že náboženský fanatizmus nadobúda silu. Rozdelenie je už v rodinách – vlastní príbuzní nás udávajú a zrádzajú. Okrem toho, že sa snažia byť vzorovými kresťanmi (hoci v minulosti boli často kariérnymi členmi komunistickej strany a excelovali v športovom sexe) zabúdajú práve na kresťanstvo („kto z vás je bez viny nech prvý hodí kameň“). Ale tieto veci musia byť, čo znamená, že bude za ne vystavený aj účet.

    My však majme na pamäti, že hlavné pôsobenie dnes je realizované cez náboženské egregory. A hojnosť dnešných farárov/ popov aj čerstvo vyškolených exorcistov (plne kvalifikovaných čiernych mágov) ktorí žijú z našich prostriedkov, tento stav iba posilňuje. Preto sa zaoberajme vlastnou energeticko-informačnou bezpečnosťou a pamätajme, že porušovanie Konov nemáme právo odpustiť – to môže IBA A JEDINE STVORITEĽ. ON ich vytvoril. Všetko ostatné vedie k rozkódovaniu Duše. A to bude definitívny koniec.

    Bobby Azarian

    14.08.2018

  • OVEČKY V KOŠIARI

    Z času na čas reagujeme na niektoré útoky, ktoré sú dlhodobo vedené proti nám. Väčšinou však nejde o to, aby sme zmenili subjekt, ktorý tieto útoky organizuje, ale o to, aby mali naši čitatelia možnosť lepšej orientácie v dnešnom svete.

    Niektoré útoky idú priamo z politických štruktúr, iné jednoducho od ovečiek. „Bežná“ organizácia nemá neobmedzené technické prostriedky, ktorými môže upravovať napríklad „návštevnosť“ stránky či nejakého videa, ani implementovať vírusy na servery. Tieto „služby“ sú platené z našich daní, preto na ich nemôžeme nijako dosiahnuť.

    Platí nám už známe pravidlo Triglavu – môžeme ho pracovne nazývať „triáda“. V každom egregore – názorovej skupine – ľudí delíme na 3 skupiny. Administrátori celý egregor zostavili, a teda dobre vedia prečo a načo. Na opačnej strane spektra ležia fanatici – tí nemajú ani potuchy, prečo bol egregor zostavený, ale fanaticky ho podporujú. A ako nevyhnutný dôsledok dvoch extrémov sa uprostred vždy vytvorí tretia skupina, s ktorou možno viesť dialóg na úrovni zdravomyslia.

    Nikdy nepresviedčajte administrátorov – škoda energie. Nič nedosiahnete. Rovnako neoslovujte fanatikov – tí môžu byť ešte navyše nebezpeční. Ak už chcete s niekým z iného egregoru komunikovať, tak si vyberte skupinu uprostred.

    Jedným z tých subjektov, ktorí „nevedia prísť na meno“ Védizmu je egregor KSB. A tu hneď môžeme začať. V ruskom originály sa volajú KOB – založil ich ešte Stalin. KOB je jeden z názvov pre žreca. Slovo „Žrec“ je skratka od ŽivotRѢCť. Čo do logiky ide o toho, kto vie poradiť ako žiť život. Princípu môžeme porozumieť na dnešnom termíne „lekár“. Lekári sú všetci, ktorí dosiahli zodpovedajúce vzdelanie. Každý má však svoju špecializáciu: zubár, chirurg, psychológ, traumatológ, psychiater, ortopéd, neurológ… atď. Žrec teda môže byť Kob, Znachar a pod. – k znacharovi sa však – kvôli tomu, že ho práve oni dávajú z nevedomosti ako odstrašujúci príklad – vrátime samostatne. O ich Mŕtvej vode sa totiž dá povedať oveľa viac. Stačí ju pozorne prečítať.

    Zmena názvu z KOB na KSB je principiálne závažná vec – ak rozumiete energiám a ich riadeniu. Iné meno znamená iný egregor. Ak by komusi v pozadí išlo o posilnenie egregoru KOB, tak by URČITE ponechal pôvodný názov. Potešiteľné však je, že v Čechách funguje aj skutočná skupina KOB, ktorá očividne s KSB nemá nič dočinenia.

    Takto namiesto toho, aby sa všetci spojili pod egregor KOB a ťahali spolu, ťahá každý z nich sám. KOB je jeden egregor, KSB je druhý egregor.

    Podobne je to s názvom USA a SŠA. U nás nikdy nebolo zvykom označovať USA ako SŠA, teda tradične v Európe – okrem Ruska – všetci majú na mysli USA, nie SŠA. Ide v podstate o ten istý jav, teda o iný egregor. Navonok sa ako keby všetci „spájajú“ proti USA, ale v Čechách skupina okolo KSB „bojuje“ proti SŠA nie USA – teda zase tak, aby nezjednocovali Západných Slovanov proti USA. Chytrácky prístup. Ovečky však nič netušia.

    Čím sú ľudia viac rozdelení, tým sa ľahšie riadia. Nevedomcov je ľahko presvedčiť, že majú v rukách meč, ktorý ich podľa ich názoru robí mocnými a schopnými bojovať proti „temným silám“. V skutočnosti však majú v rukách sotva špáratko.

    Treba byť veľmi opatrní keď rozhodujete, komu tento meč dávate. Pretože nie iba vyslovené, ale aj napísané slovo vyžaruje frekvenciu, ktorá vykazuje priame pôsobenie. A v tom pôsobení sa deje to, čo frekvencia slova naozaj znamená – nie čo si myslia naivní nevedomci.

    Keďže skupina KSB je piatou kolónou rabína Piakina, všimnime si jeho vyjadrenia z 29.7.2018. Ide o poznámku po 49´05“:

    … kvôli tomu bola nastolená otázka, ako tieto degradačné procesy v Európe pribrzdiť. To viedlo k zámeru nahradiť rímskokatolícku cirkev v Európe Ruskou Pravoslávnou Cirkvou (RPC), pretože rímskokatolícka cirkev aj všetci protestanti v Európe už degradovali do takej miery, že nedokážu zastaviť multikulturalizmus ani rúcanie sa mravných základov existencie samotnej spoločnosti. To znamená, že sa to už proste rúti a sú potrebné nejaké nové spojovacie väzby, ktoré môže poskytnúť iba RPC na príklade Ruska.

    Lenže musia ostať zachované existujúce štáty, a preto sa je treba zbaviť diktátu USA, aby sa EÚ znovu stala centrom koncentrácie riadenia. A proces tohto odstrihávania EÚ od riadenia USA musel byť nejakým takýmto spôsobom ukázaný…“

    Takže je to tu – rabín už hovoril otvoreným textom. Veď čo iné ako kresťanstvo dalo tak veľa slovanstvu… Rabín sa tomu môže tešiť, oni kresťanstvo aj tak riadia. Okrem toho, že sa už aj tak všetci zjednotili ale hrajú divadielko ďalej… pre ovečky. Tie v jeho vyjdreniach vidia iba to, čo chcú.

    A hneď sa pozrime aj na ten diktát USA, ktorý treba nejako odstrihávať..?

    …všetci plávame na jednej lodi a destabilizovať túto loď je pre všetkých nebezpečné. Preto či už má niekto USA rád alebo nie, je predovšetkým nutné stabilizovať situáciu vo svete, aby sa s pádom americkej finančnej pyramídy – dolárovej pyramídy – nezrútili procesy po celom svete, aby sa procesy riadenia absolútne nedestabilizovali a boli stále riaditeľné s takými či onakými nákladmi, ale predsa len riaditeľné.

    A to znamená, že sa dnes musia všetky zeme a národy rozhodnúť, ako budú stabilizovať situáciu v USA. Áno, v USA, teda skôr globálne riadenie môže vymyslieť rôzne mechanizmy derivátov a ďalšie veci, ktoré zbavia USA tejto nadmernej finančnej záťaže. Ale to by ďalší veľkí svetoví hráči museli hrať podľa vopred dohodnutých pravidiel a nesnažiť sa využiť danú situáciu s presvedčením, že teraz si urvú nejaký zisk, že z toho majú nejaký kšeft, ale v skutočnosti tým prevrátia loď…

    Takže tak – USA a dolár treba predsa podporiť. Ale načo potom všetky tie silné reči predtým? Známym faktom je, že Ruská národná banka je dcérskou spoločnosťou americkej Federal Reserve Bank, ktorá je zase dcérou Bank of England. Takto to zakomponovali do ústavného zákona ešte Gorbačov a Jeľcin. Matka si teda v ktoromkoľvek čase vyžiada od dcéry peniaze – a tá jej ich „s radosťou“ posiela. Takto odchádza z Ruska denne minimálne JEDNA MILIARDA DOLÁROV. Niekedy aj viac. A vládni – Putinovi – oligarchovia si podobnú sumu posielajú „von“ tiež. Ako sa môže mať ľud v Rusku? Teraz nemáme na mysli štátny aparát a vládou kontrolované médiá vrátane agentúry rabína Piakina.

    Jedným z bodov avizovanej „potreby“ aby Putinovci ovládli ústavnú väčšinu v parlamente bolo, že takto schvália nový zákon o Národnej banke – ktorú sľubovali urobiť zo zákona nezávislou od USA. Akosi na to nie je čas – ba skôr je čas podporiť USA. A oni sa im za to vždy „odmenia“.

    Rusko v minulosti avizovalo – spolu s Čínou – prechod na svoje národné meny. Čína dokonca odpojila svoju menu od dolára a naviazala ju na ropu. A teraz Rusko odskočilo… Komu to je výhodné?

    To sa nedá vysvetliť inak, ako tým, že vládna oligarchia má naozaj svoje miliardíky uložené v dolároch a v USA. A obyvatelia Ruska ich ani najmenej nezaujímajú. Po dosiahnutí dôchodku by mali radšej hneď zomrieť…

    Podotknime, že za takéto rozkrádanie štátu v Číne bez váhania popravujú. A v Rusku rabín Piakin hlása, že ako RPC tak dolár sú super absolútnou prioritou Ruska… a teda aj jeho ovečiek v našich končinách.

    Ďalšie prekvapenie pre našinca bude určite aj „štátna“ firma Ruska – Gazprom. Podľa oficiálne dostupných údajov v Rusku patrí ruskej vláde 50% + 1 akcia. Ale už v roku 2014 patrilo „štátu“ v Rusku – skrz štátny orgán Росимущество – nie 50, ale už iba 38,37%.

    Na schválenie alebo zablokovanie nejakého rozhodnutia musí byť 50%+1 akcií. Ruský štát v Gazprome „má“ ešte ďalšiu štátnu firmu – Роснефтегаз (10,74%). Ďalej tam sú „ostatní“ – 23% (aj priamo zahraniční) a 27% podiel má Bank of New York. Podľa informácií z mája tohto roku má BoNY už 28%.

    Vzniká tu zaujímavá otázka. Ak Bank of New York nadobudla ďalšie percento akcií, nemajú už náhodou Američania pod kontrolou 50%+1 akcií Gazpromu? Ak by tak bolo, tak Gazprom nie je už nič iné ako americká firma, ktorá drancuje ruské nerastné bohatstvo – priamo na ruskom území – a predáva ho najmä do Európy a Číny. Samozrejme, že aj zisky idú hlavne Američanom a celkovo do amerických bánk. Potom je už celkom logické, prečo rabín Piakin ospevuje dolár aj RPC. Oboje je pod kontrolou jezuitov. A to všetko počas neodškriepiteľnej vlády putinizmu…

    Teda Rusko ako štát nie je schopné presadiť štátne záujmy v „štátnej“ firme Gazprom v tej či onej oblasti. Musia sa dohovárať s tými, ktorí aj tak komponujú všetok cirkus okolo plynových dodávok – s Američanmi a s piatou kolónou. Teda proti Rusku v hlasovaní stoja akcionári a aj napríklad autori prevratu na Ukrajine. Zdôrazňujeme, že reč je o spolumajiteľoch Gazpromu! A prečo toto putinizmus za 4+1 volebné obdobia nijako nerieši? Teda v prospech Rusov v Rusku, nie Američanov v Rusku…

    A pre koho je určené celé to divadielko okolo amerického „boja“ proti Gazpromu a plynovodu do Európy? Odkiaľ Američania naozaj berú plyn, ktorý predávajú do Európy? Sme všetci padnutí na hlavu?

    Nuž, pred nami sa otvára čarovná brána veľkých prekvapení. V Rusku sa už objavujú „teoretické“ úvahy – čo ak ruské Kidžaly udrú na Irán? Komu to bude výhodné? Za koho a podľa akého plánu sa Rusko zapojilo do bojov v Sýrii? Je naozaj dlhodobým cieľom sloboda Sýrie?

    Je teda nejakým prekvapením, ak v Rusku rapídne narastá nespokojnosť s putinizmom?

    A nie je to náhodou tak, že oligarchovia všetkých štátov sa už dávno dohodli, aby sme sa my, slovanské národy – vnútri seba aj medzi sebou – nenávideli? A ovečky v košiari spokojne prežúvajú…

    09.08.2018

  • KONIEC ILÚZIÍ

    https://www.youtube.com/watch?v=US7F952VpfU

    Predtým, ako prejdeme k ďalšiemu pokračovaniu cyklu o potrebe formovania Subjektu Politickej Aktivity a jeho forme, ako aj charakteristike súčasného politického režimu na báze analytických metód sme sa rozhodli vykonať malú odbočku.

    Ako ste si všimli, namiesto zvyčajného úvodného obrázku sme pripojili pieseň Ondreja Ďuricu VLASŤ MOJA DRAHÁ. Pripojili sme ju preto, lebo naozaj obsahuje – podľa nášho názoru – „náboj“ skutočného vlastenectva. Radi by sme verili, že aj našej tradičnej Kultúry, ale toto nevieme naisto. Spevák je totiž často spájaný s jezuitskou skupinou politikov, takže berte to v duchu zdravomyslia.

    Pravdou však je, že nemáme žiadne ďalšie poznatky o skutočnom vzťahu Ondreja Ďuricu k jezuitom, pričom podľa textov jeho ďalších piesní by sa dalo súdiť skôr o opaku. A čo podávajú oficiálne BL médiá je zase úplne odlišnou témou.

    Zachovajme sa teda v zmysle nám tradičného zdravomyslia a rozlišujme medzi samotnou informáciou a jej nositeľom. Podľa nášho názoru sú tieto piesne hodnotné. Definitívne stanovisko však musí zaujať každý sám za seba.

    Charakteristiku termínu „politický režim“ sme dali v minulom článku. Čo je charakteristické pre súčasný politický režim? Medzi komponenty jeho charakteristiky môžeme zaradiť nasledovné elementy: liberalizmus, kozmopolitizmus, ničenie slovanskej kultúrnej identity a všeslovanskej vzájomnosti, korupcia a privatizácia samotného inštitútu štátnosti – nie iba materiálnych hodnôt, čo je triviálne, ale samotných mandátov moci a riadenia inštitútu štátu. Ďalej tu patrí neprofesionalizmus, monopol štátnej kontroly obyvateľstva postupným, systematickým zavádzaním prvkov elektronického väzenia (napríklad kamery na cestách monitorujú všetkých, aby im „náhodou“ neunikol nejaký jeden terorista), asociálnosť, nespravodlivosť a nemravnosť vládnucej aj zákonodarnej „elity“, poníženú lojálnosť jeho politických inštitútov vrátane volebného systému, archaický systém exportnej politiky surovín formou drastickej devastácie lesov a ich vývoz ako suroviny na spracovanie do zahraničia. Prakticky všeobecná totálna degradácia všetkých potenciálov krajiny bez výnimky – v porovnaní s čo i len niekdajším Československom.

    Prečo sa v našej krajine sformoval takýto neutešený, prakticky bezvýchodiskový systém? Pretože výmena „koalície“ za „opozíciu“ neodstráni hore vymenované elementy, iba vymení „majoritných vlastníkov“. A kde je záruka, že aktivizujúca sa – zatiaľ – neparlamentná opozícia nemá presne tie isté ciele, ako oba aktuálne komponenty (koalícia aj opozícia)? Či vari ponúkajú niečo viac iba ako vymenenie dekorácií?

    Hlavná príčina tohto stavu tkvie v bezprecedentnej neprofesionalite na úrovni najvyššieho riadenia krajiny za obdobie od roku 1993 vrátane. Možno to potvrdiť nie iba emocionálnym ohodnotením, ale zostavením modelu, t.j. rekonštrukciou profesionality vládnutia na najvyššej úrovni, t.j. teda úrovniach úradov premiéra aj prezidenta.

    ZDROJ: knihy akademikov S. S. Sulakšina a N. A. Chvyľa-Olintera: MOTIVAČNÁ REKONŠTRUKCIA PROFESIONALITY PRVEJ OSOBY ŠTÁTU; ako aj práce ЦНПМИ, č. 14 zo septembra 1915, uverejnené v časopise Veda a politika r. 2015.

    Ideálny model maximálne profesionálneho prvého subjektu krajiny je v tejto formácii zobrazený na nasledovnom obrázku:

    Model rekonštrukcie profesionality prvého riadiaceho subjektu tej či onej krajiny

    Ideálny model maximálne profesionálneho riadiaceho subjektu – prvej osoby krajiny – je formalizovane zobrazený ako vystupujúca diagonála. Stupeň odklonu od tejto ideálnej stúpajúcej krivky sa vyhodnocuje a odráža úroveň jeho neprofesionality.

    Pretože u nás zatiaľ nikto dlhodobo nezhromažďoval štatistické údaje ako podklady pre takého vyhodnotenie, tak použijeme tento model ako základ pre empirické charakteristiky pre Ruskú federáciu. Reálne charakteristiky opisujúce činnosť putinského režimu a prezidenta Putina sú protikladom ku krivke ideálneho profesionála. Na ďalšom obrázku dole vidno, že neprofesionalizmus politického štátneho riadenia Ruska sa nachádza na neprijateľne nízkej úrovni. Tu leží aj vysvetlenie degradácie krajiny, problémy zahraničnej politiky aj deformácia potenciálov Ruska. Nemýľte si štatisticky vyhodnocované údaje s údajmi štátom kontrolovaných médií a režimu lojálnych subjektov. Reálny život obyvateľov Ruska a mediálna verzia sú dve rozdielne veci. Bohužiaľ.

    Otázkou ostáva, či putinský režim sám od seba dokáže zmeniť kurz a prejsť na progresívny, stúpajúci trend posilnenia životaschopnosti krajiny? V ďalšom bude ukázané, že tento cieľ je s najväčšou pravdepodobnosťou nemožný. Preto ak aj dôjde k zmene režimu a paradigma vývoja nastúpi, tak k tomu dôjde skôr v konflikte s putinským politickým režimom.

    Dokonca sa dá zostaviť aj prognóza typu konfliktu. Existujú dva typy prognózovania, ktoré sú v tomto prípade použité (viac spomenutá literatúra). Prvý typ je prognóza trendu, t.j. inerčná prognóza. Do výpočtu sa berú štatistické rady, niektoré sociologické údaje a expertné analýzy, pričom toto všetko sa prognózuje za hranicu dneška do budúcnosti. Ale existuje aj nelineárne prognózovanie nazývané aj stresová či krízová prognóza, ktorá dáva pravdepodobnosť udalostí, ktoré nevychádzajú priamo z inerčného prognózovania dnešných tendencií. Vidno, že keďže oba trendy sú klesajúce, tak oba varianty prognózovania vedú k jednému záveru: výbuchu revolučného typu v Rusku sa nedá vyhnúť:

    Tomuto však rozumie aj vláda, ale reaguje špecifickým spôsobom – namiesto premien sformovala Ruskú národnú gardu.

    S čím je spojená budúca politika? Existuje prah, ktorý už bol ukázaný na grafe životaschopnosti krajiny. Po jeho prekročení sa krajina rozpadá a zaniká. Trend, ktorý k nemu vedie už bol tiež ukázaný.

    Na čo však chce poukázať táto analýza? Je schopný putinský režim odviesť krajinu od tohto trendu? Ale ak toho režim nie je schopný, tak trend určite presekne prahovú krivku. Za ňou už leží buď rozpad krajiny, alebo udalosti, ktoré v konflikte s putinským politickým režimom nastolia trajektóriu vývoja revolučným typom prechodového procesu.

    Teraz prichádzame k najzaujímavejšej časti – kedy sa môže tento prechodový proces stať reálnym? Tu sa ponúka nasledovná logika: je potrebné nezávisle od seba sprognózovať pravdepodobnosť rozličných prechodových procesov, alebo proste dynamických procesov, ktoré opisujú vývoj Ruska. Pozorovanie priebehov vývoja týchto parametrov v čase umožní nájsť zónu nestability, zónu rýchlych, nestabilných zmien – pokiaľ je hlavná téza o nevyhnutnosti reformy v krajine pravdivá. Pretože ide o nezávislé prognózy a kvantitatívno-expertný odhad sa prognózuje na nezávislých stretnutiach, tak prípadná zhoda termínov prechodnej periódy v určitom stupni ukazuje na dôveryhodnosť prognóz.

    Prognóza pravdepodobností a expertný odhad udalostí, ktoré sa odohrali do r. 2016 vrátane medzinárodnej izolácie Ruska aj jeho obranyschopnosti ukazuje, že zóna rýchlych, nestacionárnych prechodových procesov pripadá na hranicu rokov 2019-2020:

    Ak si lepšie všimneme priebeh krivky č. 3 – obranyschopnosť krajiny, tak aj tu vidíme, že trendy zverejnené k rokom 2015/2016 sa naozaj napĺňajú. Podľa prognózy v roku 2018 – v tomto roku – malo nastať MINIMUM aj v oblasti obranyschopnosti Ruska. A čo vidíme? Oligarchovia vo vláde predali rozpoznávacie kódy systémov protivzdušnej obrany rady S-300 Izraelu – už sme o tom písali. Netreba veľa logiky aby zdravomysliacemu človeku došlo, ako by to dopadlo v prípade rozpútania globálneho konfliktu a vtiahnutia doň Ruska, keďže Mosad založila britská MI6 a tá v podstate koordinuje aj CIA.

    „Vnútorné kruhy“ ruskej armády začínajú očividne naberať silu – aj keď krajinu má stále pod kontrolu vládna oligarchická klika. Príkladom je aj fakt, že armáda nakoniec kategoricky odmietla prevziať toľko oslavovaný SU-57. Prečo vlastne? Ukázalo sa, že po praktickej stránke nijako neprekonáva už sériovo dodávaný SU-35. V skutočnosti hlavnou progresívnou črtou nového SU-57 mal byť úplne nový reaktívny motor novej generácie. Ten však bude k dispozícii až okolo roku 2025. Takže čo plánovali ruskí oligarchovia? Presne to čo u nás naši „domáci“ s nákupom amerických F-16 – nabaliť sa na štátnej zákazke tak, aby boli „za vodou“. Takže za ohromné prostriedky by nakúpili pre armádu menej strojov s otáznymi vlastnosťami, hoci ich plne funkčné ekvivalenty – SU-35 už v armáde slúžia. Teda armáda za tú istú sumu dostane viac vysoko efektívnych SU-35 a oligarchom nepôjdu „kozmické“ provízie. Krok úplne logický a vychádzajúci zo zdravomyslia. Na rozdiel od Slovenska.

    Mimochodom, v ruských médiách sa objavila správa, že akýsi konštruktér predal Západu tajomstvá SU-57 – veď na niekoho to treba hodiť. Ale ruský národ sa už prebúdza – pravda okrem skupiny rabína Piakina. Ale veď poznáme príslovie – koho chleba ješ, toho pieseň spievaš. Je možné, že tento „prorok“ putinizmu bude mať čo nevidieť viac oddaných veriacich nasledovníkov v našich končinách ako v Rusku. V Rusku totiž žijú Rusi a oni sami dobre na vlastnej koži cítia, ako sa im za putinizmu žije.

    Aby sme trochu ilustrovali situáciu v Rusku z pohľadu obyčajného človeka – pripájame niekoľko aktuálnych vtipov. Vopred však zdôrazňujeme, že toľko medializovaná, „opozičná“ skupina liberálov okolo Navaľného nie je riešenie – je to iba chystaný variant virtuálnych „protikladov“ štýlu Smer (proti) SNS… prípade obaja „proti“ opozícii. Navaľný je slobodomurár a absolvent Yale University. Náhrada jednej skupiny slobodomurárov druhou je scenár aktuálnej hry. Práve preto sú všetci patrioti zastrašovaní a vláčení po súdoch. Systém odstraňuje všetkých, ktorí sa do ich hry nehodia…

    Ako „ilustráciu“ k poslednému dodajme, že práve za putinizmu sa začali na Sibíri objavovať stavby zvláštnych objektov, ktoré sa stavajú pod zemou a strážia ich vojaci v ruských uniformách, ktorí nevedia po rusky… Veď aj logistická základňa CIA (čítaj akože NATO) v Ulianovsku vznikla za pôsobenia tohto režimu… okrem množstva ďalších príkladov. Okrem toho je už dobre známe, že práve táto základňa slúži ako distribučná báza pre drogy dovážané z Afganistanu, ktoré sa do Ruska (a ďalej) dostávajú práve cez ňu…

    Prognózovanie vývoja krajiny podľa 8 scenárov môže tiež ukázať zónu nestability, rýchlych prechodových procesov na hranici rokov 2019-2020. Čo to je za scenár? Tu je:

    1. Scenár konzervatívnej voľby, ktorý je očividný;
    2. Scenár elektoriálnych premien (ďalšia ukážka demokratickosti volebného systému prebehla v posledných prezidentských voľbách v Rusku);
    3. Scenár farebnej revolúcie;
    4. Scenár fašizácie krajiny;
    5. Scenár socializujúcej revolúcie;
    6. Scenár proti elitárskeho palácového prevratu;
    7. Scenár, ak by Putin sám previedol ozdravenie krajiny;
    8. Scenár geopolitického rozpadu krajiny.

    V minulom článku sme uverejnili graf životaschopnosti Ruska – porovnajme ho s grafmi životaschopnosti iných krajín za predpokladu, že je zostavený z ekvivalentných štatistických vstupov:

    Opäť zdôrazňujeme, že dôležitý je metodologický rozmer. Dôležité nie sú absolútne, nominálne hodnoty týchto pravdepodobností – tieto môžu byť predmetom kritiky – dôležité je to, že na prelom rokov 2019-2020 pripadajú podľa prognóz strohé zmeny v priebehoch kriviek. Taký istý neštandard je viditeľný aj na prognózach politickej teploty – protestujúcej sociálnej energetiky ruskej spoločnosti.

    ZDROJ: S. S: Sulakšin, N. A. Chvyľa-Olynter: POLITICKÉ SPEKTRUM A POLITICKÁ TEPLOTA AKO MODEL SKÚMANIA SOCIÁLNYCH PROCESOV/ СОТИС – Sociálne technológie a výskumy; 2014, č. 5 (67), str. 76-85.

    Na základe výskumov tohto analytického centra v teréne možno dostatočne spoľahlivo a dlhodobo potvrdiť, že experimentálne body súhlasia s prognózou. Špička protestnej energetiky aj v tomto prípade spadá do uvedeného intervalu 2019-2020:

    A tak sa nakoniec dostávame k expertným odhadom. Ide o výsledky výskumu pravdepodobnosti uchovania Putina pri moci. Do konca r. 2016 je priebeh stabilný. Potom začínajú rozkladné procesy a je možné, že podľa tejto prognózy Putin odstúpi na rozhraní rokov 2019-2020. Na obrázku dole je expertný odhad pravdepodobnosti modifikácie putinského politického režimu:

    Pravdepodobnosť narastá, pričom dosiahne 100% úroveň na prelome rokov 2019-2020. Je tu možnosť, že to je spojené s iniciatívami zavedenia politickej strany (Subjektu Politickej Aktivity), teda Strany nového typu s novými princípmi, novým organizačným ústrojstvom, čo predstavuje zásadný rozdiel oproti všetkým doterajším bankrotom a všakovakým dcérskym štruktúram, ktoré si nárokujú názov „politická opozícia“ alebo všakovaké „alternatívy“ či „platformy“, ktoré dnes hojne vidíme v politickom spektre.

    Mimoriadne zaujímavý je priebeh pravdepodobnosti krivky v roku 2016. Do konca roku 2016 prebieha záporný „odchod“, t.j. v skutočnosti upevnenie putinizmu. Voľby sú len diváckou ilustráciou „fejku“, t.j. ilúzie o tom, že spoločnosť podporila Putinov kurz; o tom, že režim zosilnel, že teraz má ústavnú väčšinu, že teraz môže robiť čo chce (hoci to mohol robiť aj doteraz) preto, lebo „národ ho podporil“. Akurát že národ nevie, že tento režim podporil… Ako vidíme podľa priebehu prognózy – všetko už len na určitý časový úsek.

    Od roku 2017 sa už aj začal v spoločnosti úplne protichodný proces, ktorý spočíva v narastaní protestného a alternatívneho formovania iných politických reálií. Odchod krajiny od putinizmu koniec koncov znamená nástup úplne iného lídra, novú elitu, alebo hoci aj čiastočne obnovenú, novú ideológiu, novú politickú platformu vývoja, novú materiálnu štruktúru krajiny, prechod od degradácie k vývoju.

    Príklad Ruska sme použili z viacerých dôvodov. Jednak preto, lebo našinec nie je informovaný o skutočnej situácii, pričom – ak priamo nepodlieha povinnej BL rusofóbskej orientácii – tak si skôr putinizmus idealizuje. Ďalším dôvodom je to, že Rusi sú tak či onak nám najbližšia genetická skupina, a teda na nás „platia“ principiálne tie isté frekvencie. Cykly sa – samozrejme – môžu trochu líšiť, ale principiálny priebeh bude viac-menej identický. V roku 2020 čakajú aj nás parlamentné voľby, pričom ficoizmus a dankoizmus neplánujú len tak ustúpiť. Tak či onak – je to vplyv premeny kozmických frekvencií a časového faktoru – zmeny nastávajú už teraz. Okolo roku 2020 teda aj u nás môže nastať vhodný moment pre nastolenie novej platformy správy vecí verejných, teda bude vytvorené „okno“ pre Subjekt Politickej Aktivity vo forme strany nového typu. Nemôžeme v jednom článku podať vyčerpávajúce vysvetlenia, ale uveďme aspoň príklad SPA, ako v Rusku pripravujú implementovať platformu Svedomia:

    Začali sme pesničkou a teda aj skončme pesničkou – aktuálnou. Už aj naše zdroje všetky nespia. Môžeme sa dočítať, že nemecký „problém“ Seehofer versus Merkel je iba ďalší odpútavací manéver nato, aby Európania prespali (či zase „presrali“?) už odsúhlasený a pripravený imigračný program, ktorý bude znamenať definitívny demografický koniec Európy.

    https://www.youtube.com/watch?v=n_xBCSs-RIg

    23.07.2018

  • JEŽKO V HMLE

    Tých, ktorí videli tento kultový kreslený film J. Norštejna možno rozdeliť do dvoch kategórií. Jedným sa rozhodne zapáčil a navždy zapísal do Duší, druhí považovali jeho zábery za nudný odpad a hrdinov, ktorí sa postupne objavujú v ich nepochopiteľnom, zahmlenom svete videli zahalených do nepochopiteľného, vyblednutého a zahmleného sveta bez zmyslu. Je zjavné, že všetkým, komu sa kreslený film nezapáčil neporozumeli o čom vlastne je. Takto nepovažujú za potrebné porozmýšľať o ňom, pretože z ich uhla pohľadu je to čosi na hrane naivnej, detskej obrazotvornosti a umeleckého estetizmu tvorcov kreslených filmov. Neraz sa však stalo, že po vyložení zmyslu Ježka sa postoj mnohých ľudí k nemu zásadne zmenil na presný opak.

    Teda tak. Začnime s odpoveďou na otázku, že prečo práve tento sovietsky kreslený film pokoril celý svet a zaujal v hale slávy kreslených filmov trvalé miesto. Odpoveď je prostá. Ide o to, že film Norštejna obsahuje v sebe niekoľko najdôležitejších človečenských archetypov, ktoré sú predstavené v podobe symbolov. Preto ľudia so špecifickým ponímaním sveta a štruktúrou mysle cítia, že v Ježkovi je čosi veľmi blízke ich osobnému, človečenskému bytiu. Hľa, aj samotný Jung nám hovoril o archetype ako o osobitne hlbokej úrovni nevedomia, ktoré zasahuje až za hranice osobnosti. V kreslenom filme sú tieto archetypy vyjadrené prostredníctvom symbolov záhrobného sveta na druhej strane. Plne zodpovedajú obrazom a osobám a kompletne zapadajú do tradičného ponímania mytológie kresleného filmu.

    Preto ak sa pokúsime interpretovať rozprávkovú sémantiku tak, že budeme vychádzať z jej mytologických východísk, tak hneď môžeme povedať, že Norštejnov film vyjadruje putovanie hlavného hrdinu rozprávky skrz hranicu dvoch svetov – reálneho a toho na druhej strane. Hovoríme o rozprávke, pretože film bol natočený na základe rozprávky S. Kozlova s rovnakým názvom. Norštejnov koncept však ide podstatne ďalej oproti pôvodnému textu v rovine obrazových symbolov, ktoré sa vzťahujú k prastarým archetypovým obrazom vyjavovaných v mýtoch a vierach, literárnych výtvoroch, snoch a – koniec koncov – aj v bludných fantáziách.

    Osou filmu je ako keby preprava do inej ríše jestvovania. Táto preprava je jedným z najsilnejších momentov priestorového pohybu hrdinu. Ak si pozorne všimneme kompozíciu, tak celá zem, po ktorej ide Ježko má hmatateľnú guľatosť oproti tomu, že v súlade s jeho pohybom sa aj samotná pôda pod ním hýbe. Takáto kozmogonická presnosť je v našom kontexte neobyčajne dôležitá.

    Celý dej sa odohráva na jeseň, v čase, keď všetko pozemské zomiera. Aj Ježko má podľa úmyslu zomrieť, ale nie v priamom zmysle, ale ako keby symbolicky, zakončiac putovanie do ríše smrti s cieľom dosiahnutia svojej Istiny. Po tomto v podstate extatickom objave ho čaká prerodenie a nový život. Nie sú vari neustále zmeny na našej Zemi symbolom cyklickosti Prírody?

    Práve kvôli nevyhnutnosti ukázať práve PRÍRODNÚ stránku aj boli vybrané zvieratá v roliach hrdinov. Odtiaľto pochádza otázka: veď v mnohých náboženstvách a vierach je putovanie do ríše mŕtvych pripravené iba pre človeka – a tu zrazu aj zvieratá môžu prežiť vyššie Zjavenia? V danom príklade Ježko a všetko ostatné sú čo do podstaty symboly zjednotenia prírodného princípu a Duchovného sebavedomia. A takúto vlastnosť má iba jedna bytosť na zemi: človek.

    Teda tak, jeseň, večer, súmrak. Okolité bytie vyjadruje vnútorný stav hrdinu – také isté sivé, zmrákajúce sa a predsmrtné. V podstate hneď po tom, ako sa Ježko vydal k Medvedíkovi, uvidel rozliatu substanciu hmly a čarovné siluety Koňa v nej.

    Kôň je presne to Zjavenie, ktoré je pripravené pre nášho hmlového pustovníka. Bez zaváhania sa spúšťa stále nižšie a nižšie, do doliny, aby uvidel, čo tam vnútri je. Zjavenie v podobe Koňa je ešte silne nepochopiteľné, ale čisto ľudská zvedavosť ho ženie vpred. Čo do žánru možno tento kreslený film smelo nazvať vizionárskym, ale ponímanie priestoru po smrti sa vzťahuje skôr k najstarším, prastarým Kultúram, a nie k stredovekému kresťanstvu. Takže na rozdiel od Danteho, ktorý sa tiež rozhodol vykonať podobnú prechádzku, Ježko sa nedostáva do Pekla v tradičnom ponímaní. Tento chronotop je nám predstavený skrz miesto, kde všetko pozemské a zvykové mení svoje charakteristiky.

    Povedzme, že sova – symbol múdrosti – sa správa ako šialená (Ježko ju dokonca osloví „psycho“). Ryba – nemá bytosť – nadobudne schopnosť hovoriť. Oheň – zjednotenie tepla a svetla – sa transformuje v zahmlenom, záhrobnom svete na chladné svetlo lampášikov.

    Najhlavnejšie Zjavenie Ježka – ktoré má prežiť – nám je predstavené v obraze Koňa. Je biely – narážka na to, že ide o odhalenie Božského. Dokonca aj Kôň sám osebe je v mytológii solárny symbol. Tento solárny Kôň-Oheň sa stáva nočným, mesačným Koňom. Znamená to, že Príroda v našej rozprávke tiež mení znamienko na opačné. Snahu Ježka zistiť čo všetko sa odohráva s Koňom v hmle možno vyhodnotiť ako vnútornú nevyhnutnosť Duchovného prerodenia. Ale náš hrdina ešte nerozumie, že racionálne spoznanie Koňa ako Zjavenia nestačí. A proste „dozvedieť“ sa niečo o ňom nebude zodpovedať jeho hlavnej úlohe. Preto podíde k ohromnému Dubu.

    To nie je proste strom, je to Strom Života, Svetový Strom, v ktorom sú spojené všetky tri svety – podzemný, pozemský a Nebeský. Topograficky strom tiež presahuje skrz hranice troch svetov – chtonického, pozemského a Nebeského. Táto „trojica“ zodpovedá aj metódam poznávania. Ježka hlboko otrasie stavba Duba-giganta, v ktorom je materializované racionálne, empirické aj metafyzické poznanie. Neohraničenosť poznania (vrátane aj Absolútna) je zobrazená režisérom J. Norštejnom na protiklade maličkej bytosti – Ježka a ohromného Duba, ktorý je očividne predstavovaný v pohybe (symbol pohybu Vesmíru). Vedľa takejto Alfy a Omegy Vesmíru Ježko spomína na kdesi zabudnutý džbánik malinového džemu – vec pochádzajúcu z tohto, pozemského sveta. Tento podľa všetkých kánonov rozprávkový predmet mu prináša pes. Pes je bytosť, ktorá je zároveň dobrým, rozprávkovým zvieraťom a pomocníkom, sprievodcom do ríše mŕtvych (možno ho porovnať s egyptských Anubisom).

    Na púti v hmle Ježka stretá Rieka – dôležitý mytologický symbol, element sakrálnej topografie. Rieka vystupuje v rade mytológií ako akési jadro Vesmíru, svetovej púte, ktorá preniká horný, stredný aj nízky svet a má pohraničnú funkciu ako hranica medzi týmito priestormi. Pohrúženie sa do Rieky symbolizuje poznanie, preprava po nej zavŕšenie dôležitého deja, nadobudnutie nového statusu, nového života. Ježka nesie nadol po prúde a v samotnej vode sa zjavuje dobrý duch, pomocník, „nemo-hovoriaca“ neviditeľná Ryba. Ryba vynáša Ježka na druhý breh, na zem, alebo dokonca do „stredného sveta“, „centra Kozmosu“ a k „počiatku Života“. V podstate, ak by sme viedli paralelu s tradičnými archetypmi Pekla a Hada, tak táto naša Rieka môže predstavovať známu Rieku Letu, Rieku zabudnutia. Preteká okolo Edenu (Rajského Sadu) a jej vody unášajú spomienky o hriechoch, obmývajúc očisťujúce sa Duše. Pre Ježka to je akýsi prah, stupeň v jeho vývoji, keď všetko staré sa zhadzuje a Nebeské Istiny sú pochopené. Spomeňte si, Ježko povedal Rybe „ďakujem“, na čo mu ona odvetila „nemáš za čo“. Je to dosť mnohovýznamový moment filmu. Slovami „nemáš za čo“ sa myslí odmietanie vďačnosti Ježka, pretože on SÁM vykonal dostatočne zložitú časť práce na svojej vlastnej príprave k pochopeniu Istiny.

    Cieľom putovania Ježka pred vstupom do hmly bolo stretnutie s Medvedíkom – spolu počítali hviezdy, alebo v našom ponímaní symboly Vyšného Sveta v archaickej mytológii. Toto počítanie hviezd možno považovať aj za motív poznávania. Pravda, v príbehu je aj symbolické potvrdenie druhého sakrálneho typu – o nesmrteľnosti. A jasným obrazom takéhoto poznania sú počas celého filmu sa opakujúce príklady spomínania na Medvedíkové vetvičky, ktoré horia v ohni, na ktorý Medvedík postavil samovar. S jalovcom, rovnako ako s cédrom a citrusom sú v mytologických predstavách spojené predstavy o kráse, nesmrteľnosti, nezničiteľnosti a veľkosti. S nimi je pevne spojená aj symbolika smrti a jej prekonania ako začiatku večného života. Ježko je natoľko otrasený ohromným Obrazom Vesmíru, ktorý sa pred ním otvára, že prakticky nevníma slová a činy Medvedíka. Ježko hľadí do ohňa a uvažuje o osude bieleho Koňa v hmle. „Ako sa tam, v tej hmle, má?“

    Teda môžeme sumarizovať. Pred sebou máme – ako sme už zistili – nie iba Ježka v roli hlavného hrdinu, ale alegóriu na človeka, ako spojenie prírodného a racionálneho. Náš hrdina sa nachádza na určitom prahu vo svojom živote, keď pre jeho vedomie už nastúpila hlboká jeseň (nemýľme si ju so starobou), ale on ešte aj tak nespoznal Božiu Istinu. Jeho súmračný stav Duše sa blížil k chladnému večeru, v ktorom sa on rozhodol odísť na návštevu. Ale na púti postretne hustý oblak hlbokej hmly – symbol neznáma. Čisto ľudská zvedavosť, ale aj túžba priblížiť sa k Zjaveniu (Biely Kôň) ženie náš symbol a on učiní prvý krok do neznáma, teda do druhého sveta. V tom svete ho všetko straší a pripadá Ježkovmu vedomiu fantazmagoricky neznáme. Sčasti preto, lebo jemu známe bytosti sa chovajú úplne naopak, sčasti preto, lebo nemá Duchovný medzník, alebo teda svetlý lúčik Poznania. Chodníček ho privedie k Dubu – miestu zjednotenia všetkých častí Vesmíru a miestu zlúčenia všetkých stupňov poznania. Ježko je otrasený Istinou Stavby Sveta, ktorá sa pred ním otvára a jeho cieľom – už Zjavením (Kôň), na ktoré sa pútnik už stal pripraveným. To je ešte jeden krok smerom k prekonaniu hraničného momentu jeho predchádzajúceho bytia, jeho jesenného života.

    Rieka Zabudnutia (Leta) z neho zmýva všetko staré a prenáša ho (za pomoci Duchovného sprostredkovateľa – Ryby) na druhý breh. Tak sa dostáva ODTIAĽ, ale už je premenený. „Počkajte! – poviete – a kdeže je to Zjavenie v podobe Koňa, ktoré spoznal Ježko?“ Odpoveď: to samotné Zjavenie nie je vo filme ukázané, veru tak. Po prvé preto, lebo ho je veľmi ťažko zobrazovacími prostriedkami odovzdať, a po druhé to je skutočné tajomstvo, ktoré môže jestvovať iba pre jednu bytosť a viac pre nikoho. Toto tajomstvo sčasti spoznané Ježkom (sčasti, pretože plné poznanie Absolútna nie je možné) ho natoľko uchvátilo, že už nevníma slová Medvedíka, pretože ďalej rozmýšľa o Koňovi. V podstate sa náš hrdina nezaoberá otázkou čo to je za Koňa, kde sa nachádza a prečo tu prišiel. Jeho predovšetkým zaujíma otázka „neutopí sa Kôň v hmle?“, t.j. či môže jeho rozum pochopiť, alebo lepšie povedané, objať Zjavenie alebo nie. A druhý raz (už po prerodení) Ježka trápi otázka, „ako sa tam má, v tej hmle?“, t.j. časť už je spoznaná, ale ostatné sa nachádza za hranicami jeho racionálneho chápania.

    Na záver možno povedať, že kreslený film J. Norštejna sa prakticky priamo obracia k hlbinám človečenského Svetoponímania, balansuje na hranici vedomia a nevedomia. Pre takúto silnú správu zvolil režisér efekt nedokonalej formy, t.j. jej obetovanie v prospech obsahu. Takže ak niekto tvrdí, že proste nechápe tento kreslený film, tak ešte nepostúpil ďalej od formy, do zahmleného priestoru architektúry Stavby Sveta.

    zdroj

    16.07.2018

  • POLITICKÝ REŽIM

    Slovné spojenie „politický režim“ vyvoláva všakovaké asociácie – veď máme s tým svoje skúsenosti. Ak sa naň pozrieme zo zorného uhla BL-reportérov, tak dostaneme špecifikácie štýlu „krvavý“, „protinárodný“, „diktátorský“ a podobne. Kategória „režim“ je však sama osebe úplne neutrálna. Veď výraz často používame v spojeniach ako „pracovný režim“, „životný režim“, „liečebný režim“ a podobne. Kategória sa teda rozvíja v následnom, súvzťažnom významovom priestore.

    „Politický režim“ je principiálne súhrn lídra, jeho tímu, ich ideológie a politických praktík. Pochopiteľne, že tento pojem je v kontexte vlády spojený s plánovaním štátneho riadenia a výsledkami vývoja štátu.

    Dnes – najmä BL-reportéri – používajú spojenie „politický režim“ na politické zriadenie v Rusku. Treba jasne oddeliť Rusko ako krajinu – ktorej národ je nám čo do dejinného pôvodu najbližšie zo všetkých – a Ruska ako štátu, ktorý je iba jedným z odtieňov kresťanskej rabskej politiky kontroly cirkevných zvierat. Všetky štáty sú si čo do podstaty podobné ako vajce vajcu.

    Bohužiaľ – ako sme už spomenuli v minulom článku – posledné prezidentské voľby v Rusku ukázali pravú podstatu režimu pod vládou prezidenta Putina. Situácia obyvateľstva sa z roka na rok zhoršuje, ale kroky hlavy štátu túto situáciu nijako reálne neriešia. No a oficiálna propaganda je niečo úplne iné.

    Hra na dobrého a zlého policajta nemôže trvať naveky – najmä ak neprináša žiadne zlepšenie položenia obyvateľstva. A Putin situáciu veru nijakovsky nezlepšil. Bohužiaľ.

    Po štvrtýkrát bola zostavená vláda z tých istých oligarchov – ako keby Putin doteraz o nich „nevedel“. Už sa však nedá tvrdiť, že „nevedel“ – štvrtýkrát opakovaná chyba hovorí o systémovom probléme – a imidž je už nanič. Nevedieť o miliardových oligarchoch-zlodejoch na čelných pozíciách riadenia štátu už nie je ospravedlniteľné. A pre človeka, ktorého predchádzajúca kariéra bola spojená s jednou z najšpičkovejších spravodajských služieb sveta už absolútne nieto ospravedlnia štýlu „nevedel som“. Teda nie po štvrtý raz…

    Zaujímavé bude pozorovať, ako sa z toho dostanú „všeodborníci“, teda pochlebovači rabína Piakina. Putin je pre nich stálicou totálnej správnosti… Kto sa vyhlasuje za „poradcu Putina“, ten samozrejme nesie aj spoluzodpovednosť za jeho akcie, a teda je priamo spoluzodpovedný za výsledok. No a obľúbenosť Putina dosiahla po oznámenej dôchodkovej reforme 8% (osem percent). Číslo sa samozrejme ešte nejakým spôsobom časom zvýši, ale ďaleko nadpolovičné hodnoty sú definitívne minulosťou.

    Ale tu prichádza ešte viac nepríjemných správ. Oligarchovia vo vládnucich kruhoch Ruska odovzdali Izraelu (predali – veď obchod je základ „prirodzenej“ existencie v dnešnom svete) rozpoznávacie kódy systémov protivzdušnej obrany rady S-300. Čo to znamená? Ruské zbraňové systémy protivzdušnej obrany sú naozaj špičkou vo svete – pokiaľ niekto nepredá ich tajomstvo. V dnešnom svete veľkých rýchlostí nemožno vizuálne kontrolovať komu patrí povedzme prilietajúca stíhačka či raketa. Také niečo bolo možné ešte v Druhej svetovej vojne. Preto nastúpila výpočtová technika veľkých rýchlostí. Každý lietajúci objekt sa „hlási“ systému rozpoznávacím kódom, podľa ktorého ho systém zaradí medzi „svoj“ alebo „cudzí“. Ak nepriateľ získal (t.j. kúpil od oligarchov z kruhov ruskej vlády) rozpoznávacie kódy znamená to, že napríklad izraelské lietadlo priletí k systému S-300, ktorý ho bude považovať (podľa vysielaného kódu) za „vlastné“ a potom v bezpečnej blízkosti vypáli raketu a protilietadlový systém zničí. Celý technologický náskok ruských konštruktérov a výrobcov takto zviedli na NULU. To sú „vlastenci“, ktorí dnes riadia ruský štát, resp. štáty celkovo. Bohužiaľ, tento jav je všeobecný a platí aj u nás. Veď všetky svetové vlády – sú predsa v štátoch – sa zmenili na privatizérov štátnej moci, za zneužitie ktorej sa nikomu nezodpovedajú, ba sú dokonca (tieto vlády) zaregistrované v medzinárodnom „obchodnom registri“ ako s.r.o.-čky. Len zopakujeme, že tento scenár opísal už pred dvadsiatimi rokmi John Coleman.

    Do kategórie „predajných artiklov“ oligarchickej elity patria aj ďalšie rozpoznávacie kódy – napríklad nového a technologicky absolútne špičkového lietadla piatej generácie SU-57. Pri predaných rozpoznávacích kódoch sa zmení na „cvičný cieľ“ pre ktorékoľvek izraelské či americké lietadlo. Je to tragické, ale je to tak.

    Samozrejme, že ani staroverecká elita stáročia ukrytá v hĺbkach vojenských štruktúr Ruska nespí. Ako uvádza John Coleman, spôsobuje bolenie hlavy všetkých zradcom ruského národa a slavianstva v Rusku po stáročia. Sformovala sa po vyvraždení Riurikovcov na cárskom tróne (Ivana IV. Búrkového, jeho syna aj Borisa Godunova). Všetkých odstránila kresťanská cirkev. Tu si však treba povedať niekoľko detailov, aby sme to všetko lepšie pochopili. Ešte za vlády Riurikovcov bolo v Rusku praktizované Dvojvierie. Do pravoslávnych chrámov chodili aj kresťania. Bolo to však pôvodné, t.j. „iné“ kresťanstvo, ako ho poznáme dnes. Preto Vatikán tvrdo pracoval na jeho odstránení a nahradení „správnou“ verziou. O čo vlastne šlo?

    Dnešný Ježiš Kristus nie je skutočná, ale egregoriálna entita. Existovali aj Ježiš, aj Kristus, ale to boli úplne iné entity. Pre jednoduchosť však budeme pokračovať v používaní mena, na ktoré sú ľudia zvyknutí.

    Pôvodné kresťanstvo – u Slovanov – bolo kresťanstvo BEZ STARÉHO ZÁKONA. Ten totiž do Novej Zvesti nepatrí. Novú Zvesť opisovalo pôvodne dvanásť evanjelií od apoštolov a aj jedno od Ježiša. Apoštol znamená „žiak učiteľa“, teda spomedzi týchto sa zachovali iba DVE evanjeliá. Ján a Matúš boli učeníkmi učiteľa (t.j. apoštoli), ale Marek a Lukáš boli učeníkmi Pavla, ktorý už sám nikdy Ježiša nestretol.

    V evanjeliu podľa Jána Ježiš nazýva ZÁKONNÍKOV a FARIZEJOV „deťmi diabla, ktorý bol vrahom ľudí od počiatku“. Kto to sú – v dnešnom jazyku – „zákonníci a farizeji“? Dnes ich voláme TEOLÓGOVIA. Reč je o ľuďoch vyškolených v Tóre (Päť kníh Mojžišových) a Tanachu (Prorokoch). Teda v podstate základných knihách Starého Zákona. Teológovia predstavujú elitu, ktorá premenila ľudí na cirkevné zvieratá – rabov božích. Ich podstata je presne tá istá, ako za čias Ježiša – akurát vtedy sa volali inak. Náboženstvo je samo osebe iba projekcia ISTINY STVORITEĽA do daného času, priestoru a podmienok. Bez teológov je teda pre tých, ktorým taká výška ponímania stačí v podstate v poriadku.

    Ešte predposledný cár Nikolaj I. keď zistil, že popi dali v Rusku preložiť a vytlačiť Starý Zákon – ho nariadil zhabať a celý náklad spáliť v petrohradskej tehelni – za účasti štátneho dozoru.

    Dnes je však Starý Zákon súčasťou kresťanských cirkví. Skutočne kresťanská cirkev je iba tá, ktorá pri bohoslužbách nepoužíva Starý Zákon. Inak je to cirkev satanistická – bez ohľadu na to, ako sa volá.

    A keďže vieme, že už boli dohodou spečatené úsilia o vytvorenie jedinej cirkvi – písali sme o tom v minulom článku – tak nie je ťažko zistiť, kde sa „kresťanské cirkvi“ nachádzajú. Moskovský patriarcha dostal za tento „veľký čin zjednotenia“ ako odmenu 33. stupeň slobodomurárskeho vysvätenia.

    Toľko oslavovaná Rímska ríša slúžila hlavne ako nástroj, ktorý mal zlikvidovať Tartariu. Dopadlo to však opačne – práve vojská Tartarie zničili Rím. Rím však ako taký predstavuje etalón podrobovania národov – najmä Slovanov. Ak to nešlo otvorenou agresiou, siahli k zákernejším praktikám – žiadna novinka. Všimnite si, že dnešné kráľovské rody nemajú „občianske priezviská“. Napríklad anglická kráľovská rodina je z „House of Windsor“. K žiadnemu priezvisku sa nikde nedopátrate. V našej Kultúre sa rovnako „priezvisko“ nepoužívalo – Ivan IV. Búrkový, Alexander Nevský a pod. Knieža Samo je dokonca spomínaný aj bez akéhokoľvek prívlastku. Ak by bol vtedy už kresťan Frank, tak by mal krstné meno aj priezvisko.

    Aby bolo jasné, kto a s akou úlohou bol dosadený na trón ruských cárov, dostali aj meno, podľa ktorého ho zasvätení hneď rozpoznali: ROMA NOVA – t.j. nový Rím. Pre naivných „priezvisko“ Romanov(ci). Prvý Rím padol mečom Tartarie, Druhý (Konštantínopol) mečom Arabov, takže preto Tretí Rím. Čaká ho však – neodvratne – rovnaký osud ako dva predchádzajúce. Patriarcha RPC termín „Tretí Rím“ často používa – je to ich tradícia.

    Pretože od začiatku vlády Nového Ríma (Romanovcov) nastalo prenasledovanie Starej Viery, vojenská elita sa ukryla hlboko v organizácii ruskej armády a prežila tam nielen Romanovcov, ale ja boľševikov a demokratov. Nie náhodou sa patriarcha RPC nedávno posťažoval, že v špeciálnych zložkách ruskej armády sa rozšírilo pohanstvo. On síce používa termín „jazyčníci“, ale my vieme, že pohania a jazyčníci nie je ani náhodou jedno a to isté. Znamená to jedno – čokoľvek plánuje oligarchická elita Ruska, armáda im nie je kompletne podriadená. Pre nás dobrá správa. Elita ruskej armády nezradí. Až príde na lámanie chleba...

    Vráťme sa však k našim „kruhom“. Rusko však tak či onak nijako vylúčiť nemôžeme. Brat proste ostáva bratom.

    Osobitnosti nášho politického režimu sú spojené s demokratickými, civilizačnými tradíciami. My – samozrejme – máme na mysli pravý význam týchto termínov. Je to špecifický, alebo skôr absolutistický vplyv osobnosti lídra aj jeho vplyv na obsah celého systému politického režimu. Súčasný politický režim preto môžeme charakterizovať ako vyhranený, vnútorne stabilizovaný, vo svojom špecifickom smere funkčný. Právom ho môžeme nazvať „ficoizmus“, presne tak, ako už máme za sebou „dzurindoizmus“ či „mečiarizmus“. Do tejto istej opisnej kategórie patrí napríklad aj toľko omieľaný „putinizmus“, ale málokto je presvedčený, že napríklad podsúvaný „kiskoizmus“ by bol alternatívnou k lepšiemu.

    Ficoizmus, teda systém vládnutia na Slovensku za čias premiéra Fica – ako aj prechádzajúci dzurindoizmus, či predtým mečiarizmus – je aktuálny politický režim Slovenska, ktorý je založený (presne ako aj predchádzajúce režimy) na chuntovom štýle riadenia, systémovej korupcii, princípe parazitického štátu, liberalizme, čiastočnej suverenite, nevedeckej platforme a charakteristickej celkovej degradácii našej krajiny. Treba však zopakovať, že nejde o ohodnotenie emotívne, ale o formuláciu, ktorá vychádza z fenomenológie a je postavená na vedeckom modeli, ktorého opis spomenieme v ďalšom.

    Aby sme sa mohli s väčším odstupom pozrieť na otázku spravodlivej vlády, použijeme materiály vypracované tímom vedeckých analytikov z centra Sulakšina v Rusku. Dodajme iba to, že sa jedná o centrum nezávislé na politickom režime. Začneme konkrétnym okruhom z ich materiálov: Historické zlyhania Ruska. Nie preto, lebo by sme mali z toho mať radosť, ale preto, aby sme pochopili súvislosti vývoja politických režimov celkovo. Mechanizmus totiž platí všeobecne.

    Či už tak alebo onak, politický vývoj tiež podlieha určitým cyklom, ako aj personalizácii politického režimu. Za analyzované obdobie je možné stanoviť súvislosti spojené s menami cárov (raz krvavých, inokedy humanistov), ale aj generálnych sekretárov a prezidentov. Z týchto údajov je možné vystopovať konkrétne premeny v živote krajiny. Nástup každého nového lídra sa vyznačoval konkrétnymi pokusmi zmeniť podobu základných štátnych riadiacich paradigiem a rozhodnutí. To privádzalo k tomu, že koeficient životaschopnosti krajiny závisel od takého druhu zmien, pričom táto závislosť vykazovala vzlety aj pády.

    Kategória „Koeficient životaschopnosti krajiny“ je charakteristika, ktorá integrálne opisuje životaschopnosť krajiny a je podrobne rozobraná vo vedeckých prácach spomenutého centra – ide o knihu „Štátna ekonomická politika Ruska. K vedomej a mravnej ekonomike.“; (redaktor S. S. Sulakšin, 5 dielov, rok 2008; 3 364 strán). Ďalšia kniha je „Národná idea Ruska“; (redaktor S. S. Sulakšin, rok 2012; 6 dielov).

    Dôležité je najmä to, že niektoré pády – vrátane rozpadu krajiny – vyzerajú veľmi tragicky, ale práve oni formujú výzvu určiť tie faktory, ktoré privádzajú k takémuto tragickému koncu.

    V roku 1917 došlo k rozpadu krajiny, v roku 1991 znovu. Podobné je aj zakrivenie na dejinnej krivke Koeficientu životaschopnosti krajiny, ktorá jestvuje v rámci súčasného politického režimu – putinizmu. To potvrdzuje nielen závislosť koeficientu životaschopnosti dnes, ale aj Index úspešnosti krajiny, ktorý je založený na štatistikách a opisoch stavu dnešného riadenia Ruska:

    Podstata je v tom, že zakrivenie rozpadu krajiny, ktoré je určené predchádzajúcimi vlastnosťami politického režimu je v jednom prípade (rok 1917) sprevádzané obnovujúcim procesom, počas ktorého krajina nie iba obnovila svoju životaschopnosť, ale dokonca dosiahla historicky rekordné veličiny v roku 1985. Ale po charakteristickom zakrivení v roku 1991 k takémuto zvratu nedošlo, čo vyvoláva potrebu nového poľa analýzy.

    Rovnakého druhu je aj zakrivenie v rokoch 2011-2012, čo je charakteristické pre typickú dynamiku stavu Ruska časov putinizmu, hoci čo do amplitúdy je menšie. Je to zakrivenie degradácie a rozpadu krajiny, čo prebieha v súčasnosti. A tu nastupuje pálčivá otázka: čo bude s krajinou? Nastúpi proces obnovy krajiny, t.j. dejinne opodstatnená úroveň pre Rusko? Alebo príde inerčná dejinná úroveň, či až prechod k úrovni prahu, ktorý je už dejinne experimentálne identifikovaný čo do amplitúdy ako prah rozpadu krajiny? Štatistické ukazovatele hovoria o trende, ktorý sa očividne javí ako trend degradácie.

    Pokračovanie nabudúce

    11.07.2018