Tento názov pravdepodobne väčšine ľudí nepovie veľa a ak, tak sotva poukáže na akúkoľvek súvislosť s témami, ktorými sa tradične zapodievame. Zdanie však neraz klame.
Pantograf je – pre lepšie pochopenie – zariadenie, ktorým sa dá pôvodný obrázok prekresliť bez toho, aby sme používali nejaký druh kopírovacieho papiera. Vyzerá približne takto:
Teda čo to môže mať spoločné so slavianstvom? Nuž, v tomto prípade veľa. Takto sa totiž volá kniha anglického autora menom Edmund Fry, ktorú napísal v roku 1799:
Hlavným – naozaj odborným – cieľom tejto práce je poukázať na to, že pôvodný jazyk ľudstva bol jeden. Autor nadhadzuje aj otázku, akého bol tento – pôvodne jediný jazyk všetkého ľudstva – pôvodu, ale k jeho cti treba povedať, že hoci ponúka dve základné alternatívy, nevnucuje ani jednu.
Edmund Fry dáva na zváženie, či prvý jazyk bol pôvodom z Nebies, alebo akýmsi produktom ľudského úsilia. Z celkového kontextu vyplýva, že autor je presvedčený o správnosti prvého variantu, ale – ako sme už uviedli – nijako svoj pohľad nevnucuje.
Názov knihy PANTOGTAPHIA je naozaj vhodný – podkladom myšlienky je totiž presvedčenie, že všetky dnes (teda v jeho čase) existujúce jazyky sú iba viac alebo menej vzdialenou kópiou prapôvodného, kedysi jediného jazyka.
Vzhľadom na závažnosť témy si môžeme aj uviesť niekoľko citátov z tejto knihy:
„… Ak prvý jazyk bol poskytnutý inšpiráciou, tak musel byť dokonalý a celé ľudstvo ho muselo mať vo veľkej úcte: ale veľké množstvo dialektov vo svete prevládlo; a niektoré z tých, ktoré sú dnes známe sú veľmi nedokonalé; a jestvuje tiež dôvod predpokladať, že niektoré sú dnes už stratené. Ak boli rozdielne jazyky objavené rôznymi národmi, tak toto všetko by prirodzene bolo následkom zmesi týchto národov: ale čo mohlo motivovať ľudí, ktorí ovládali jeden dokonalý jazyk nadprirodzeného pôvodu, ho obetovať v prospech barbarských žargónov, ktoré sami vymysleli, a ktoré sú v každom ohľade podradné oproti tomu, ktorým boli inšpirovaní ich pradedovia“?
Aby sme zdôraznili tento moment, pozastavme sa. Demokracia a civilizácia tvrdia, že sa vyvíjame od PRIMITÍVNEHO v minulosti k DOKONALÉMU dnes. Ale Edmund Fry – ANGLOSAS – tvrdí presne to, čo aj védické Svetoponímanie: namiesto oslavovania našej dnešnej „dokonalosti“ sa radšej lepšie prizrime tej realite, že v skutočnosti postupne DEGRADUJEME!
Dnes nám všetko „dodajú“ do hláv – dostávame hotové produkty, teda myšlienky. A ak sa pozriete okolo seba poľahky uvidíte, ako sa všemediálne podávané symbolové pokyny pretavujú do reakcií spúšťaných psychoprogramov už v priemyselnom, masovom meradle. Veľa ľudí sa napríklad utešuje tým, že na sociálnych sieťach má množstvo priateľov – ale koľko ich má v reálnom živote?
To čo dostaneme nemusíme sami pripravovať. Ale v našom ponímaní je akákoľvek dodaná informácia – teda svedectvo o čomkoľvek – iba informácia, ktorú môžeme označiť ako „informácia prvého druhu“. Až osobnou skúsenosťou sa mení na informáciu druhého druhu. Informovaný preto nie je ešte múdry. Informovaný subjekt pracuje totiž iba na povrchnom triedení množstva informácií, do podstaty ktorých nikdy ani nezabŕdne. Lebo to už by bolo ich osobné spracovanie, ktoré má za následok osobnú skúsenosť. A to už je informácia druhého druhu, teda Múdrosť. Informovaných nájdete vôkol seba na mraky – len múdrosť sa kdesi vytráca… a to už hodne dlho.
Prečo si opäť nezacitovať z knihy?
„Ľudia si dlho neudržia praktickú zručnosť v tých činnostiach, v ktorých sa necvičia“.
Nezabudnime, odoberanie a triedenie množstva informácií nie je myslenie. Odoberači a triediči si neudržiavajú zručnosť myslenia – aj keď v odoberaní a triedení dosiahnu majstrovstvo…
Nebudeme sa zaoberať celým obsahom knihy, ale predsa len pokročme v jej obsahu trochu vpred. Fry uznáva, že existoval jeden pôvodný a dokonalý jazyk – novšie jazyky sú vždy viac a viac vzdialené od pôvodného, dokonalého zdroja – ale to je veľmi ďaleká minulosť. Aby trochu „pristál na zemi“, tak – a to veľmi prakticky – tvrdí, že v súčasnosti treba vychádzať zo štyroch hlavných jazykových skupín, z ktorých pochádzajú všetky dnes známe jazyky. A tu je to naozaj zaujímavé:
Podľa autora sú základné, bázové jazyky tieto: Latinčina, Keltčina, Gótčina a SLOVANČINA. Čítate dobre – SLOVANČINA! Takže naozaj klobúk dole pred týmto vzdelaným Angličanom – hoci svoj jazyk nijako nezatracuje, nepovažuje ho za zdrojový, čo aj v knihe vysvetľuje. Rana pod pás dnešným „vyvoleným“ Anglosasom a piatej kolóne?
Len dokončme jeho myšlienku a trochu si priblížme z ktorých to štyroch bázových jazykov čo pochádza:
LATINČINA:
Vznikli z nej: taliančina, španielčina, portugalčina a francúzština;
KELTČINA:
Vznikli z nej: waleština, škótčina, írčina, bretónčina, waldenčina;
GÓTČINA:
Pochádzajú z nej: oba druhy holandčiny, angličtina, dánčina, nórčina, a islandčina (Runová);
SLOVANČINA:
Z nej pochádzajú: poľština, litovčina, čeština, vandalčina, chorvátčina, ruština, corwalčina, dalmátčina, jazyk Lužických Srbov, moldavčina a veľa ďalších.
Ďalej uvádza jazyky, ktorými sa BEŽNE (v jeho časoch) hovorilo v Ázii: turečtina, TARTARČINA, perzština a moderná arabčina, gruzínčina, arménčina, moderný indický jazyk, formosančina (jazyk používaný na Tajvane), indonézština, tamilčina alebo malabarský jazyk, čínština, japončina atď.
Aký jazyk – a to slovanský – je „vandalčina“, teda jazyk Vandalov? A prečo je hneď za českým? A vari jazyk našich Predkov (СЛОВѢНЕ) nebol – pri pohľade z Britských ostrovov – hneď za českým? Musíme brať do úvahy, že Angličan používal v prvom rade názvy zaužívané v jeho vlastnom jazyku. Nám už známym faktom je, že kedysi pôvodný a jeden jazyk je čím viac na Západ tým viac skreslený. Tých, ktorí by radi namietali proti obsahu tejto informácie odporúčame na autora opísanej knihy. A to ešte vieme, že podľa údajov Maura Orbiniho (1601) sú Fryiom spomínané „neslovanské“ jazyky jazykmi slovanských národov…
A tu vyplávala aj ďalšia zaujímavá informácia: spomína sa jazyk používaný v TARTARII (TARTARČINA), pričom tento jazyk nie je totožný s arabčinou, ktorá je spomenutá samostatne. Prečo to je zaujímavé? Nuž, prelistujme zopár ďalších strán knihy.
Na strane 246 uvádza vtedajšiu ruštinu – samozrejme, že v tom čase – po Nikonovej krvavej reforme r. 1666 – kresťanskú cyriliku. Príklad textu je kresťanská modlitba otčenáš:
Za povšimnutie stojí napríklad slovo CHLIEB, ktoré sa v azbuke tých čias písalo ХЛѢБЪ, ale aj slovo DNES – „ДНEСЪ“. Teda slovo „dnes“ v našom jazyku je pôvodné, pochádzajúce zo staroslovienčiny. Dnešné ruské „сегодня“ je očividne neskorší kresťanský novotvar.
K ruskému jazyku určite môžeme logicky priradiť aj ukážku písma „Nova Zembla“ na str. 212 – ako je uvedená v knihe:
Samozrejme, že text uvádza fonetickú formu, nie písanú azbuku.
K ruskému jazyku patrí aj ukážka jazyka na str. 318:
Vari hlavnou zaujímavosťou však je, že Fry uvádza hneď niekoľko foriem TARTARSKÉHO jazyka:
Ale k jazykom Tartarie patrila aj ním uvádzaná „sibírčina“:
Ruština nie je – hoci sa to na prvý pohľad zdá nelogické – uvedená medzi jazykmi Tartarie, pretože najmä Romanovci boli agentami Západu dosadenými na ruský trón. Ich úlohou bolo čo najviac fyzicky aj jazykovo oddeliť Rusov od Tartarie – a túto úlohu plnia skrz RPC „statočne“ dodnes.
Ak by sa zdal jazyk Tartarie zvláštny nezabudnime, že Sanskrit je pôvodne náš jazyk…
Teraz však ďalej. Ako jedno z najrozšírenejších písem Tartarie je uvádzané dnešné „arabské“ písmo. Písmo „nevynašli“ Arabi – oni ho iba – ako dlhovekí susedia Tartarie – jednoducho prevzali. Ale pre dnešnú oficiálnu vedu tu nastáva nejeden problém. Hľa napríklad aký:
Na obrázku hore vidíte helmu Alexandra Nevského, ktorá je uložená v Zbrojnici Moskovského Kremľa. Nosil ju Riurikovič, skutočne vyvolené knieža. A aký je s ňou problém? Nuž – je na nej „arabský“ nápis. Ale odkiaľ sa mohol vziať, ak Arabi nikdy v minulosti nedobyli ani Petrohrad, ani Novgorod, ani Moskvu? A keď o tom dejiny nič nevedia, prečo by si – pôvodne pravoslávne knieža Tartarie – dávalo na prilbu nápis v cudzom jazyku? Navyše jazyku národa, ktorý proti našim Predkom neraz bojoval?
Prilba však už nie je v pôvodnom tvare. Bola zásadným spôsobom prekovaná v 17. storočí špeciálne pre Michaila Fedoroviča Romanova, prvého cára Romanovcov. Dvorný majster Nikita Danilov na ňu doplnil o. i. aj drahé kamene.
Navyše je známe, že aj Ivan IV. Hrozný mal na prilbe nápisy v „arabskom“ písme.
Žiadne „logické“ vysvetlenie tu nie je logické – a prilba dostala okrem diamantov aj kresťanské „update“. Prečo?
Pretože Alexander Nevský nikdy NEBOL kresťanom. Ale na to sa prizrime z iného konca.
V knihe Slavianstvo sú uvedené základné informácie o štruktúre starých, slavianskych chrámov. Jeden z nich stál ešte nedávno v Omsku, ale keď padol za obeť napalmovému útoku – zhorel.
V chráme Védy Perúna v Omsku bol napravo od Alatyr Kameňa na stene umiestnený obraz Tarcha Dažďboga:
Zobrazenia Bohov boli v starých, pravoslávnych chrámoch bežné. Tarcha Dažďboga si mnohí mýlia s Ježišom – pretože je odetý do bieleho rúcha. Tu však každá podobnosť končí – na rúchu má čierny opasok. Podľa prastarej tradície mohol čierny opasok na bielom odeve nosiť iba žrec od veku 45 rokov. Skôr v žiadnom prípade nie. Nuž a Ježiš – podľa všeobecnej vedomosti – zomrel vo veku 33 rokov…
Naľavo od Tarcha Dažďboga bol obraz Alexandra Vsevolodiča z Jaroslavle – nazývaného aj Jaroslavlič – ktorého prostý ľud nazýval ALEXANDROM NEVSKÝM.
Alexander Nevský bol Vojak Obranca zeme Slavianskej, pravoslávne knieža. Kresťanská cirkev ho dlhú dobu zavrhovala. Do kresťanského panteónu ho zaradili až koncom 19. storočia. Bola to nútená vsuvka, pretože ľud si ho ctil. Zároveň s kanonizovaním vyhotovila cirkev kresťanskú rozprávku o tom, že Alexander Nevský bol kresťanom.
Alexander Nevský bol pravoslávne – védické – knieža, teda nečudo, že na prilbe nosil nápis v jednom z najrozšírenejších písiem Tartarie. Bez ohľadu na to, že dnes mu priradili názov „arabské“.
A čo sa týka toho, že ide o citát z Koránu – veď jedna vec je fakt existencie nápisu v „arabskom“ písme a druhá to, čo tam je dnes. Veď vieme, že v 17. storočí prilbu prerobil kresťanský klenotník pre kresťanského cára…
Teda tak. Veľa vecí nám oficiálna veda – a najmä Anglosasi a Nemci nechcú uznať, ale svedectvo o prapôvodnom slovanskom jazyku a Tartarii z pera prominentného anglického jazykovedca nie je malé svedectvo. Nuž, aj západná literatúra obsahuje diela, ktoré by tam „nemali byť“. Pravda nakoniec aj tak zvíťazí.
Akosi to vychádza tak, že v tomto období zverejňujeme viac článkov s viac-menej vojensko-politickým pozadím ako máme vo zvyku. Našim hlavným zameraním síce nie je politika ako taká, ale niekedy je vhodné poukázať na súvislosti, ktoré inak unikajú medzi prstami.
Samozrejme, že každá násilná smrť je strašná, ale niektoré súvislosti sú aj tak povšimnutiahodné. V podstate „lokálny“ problém sa vari do 24 hodín stal globálnym. Ako je to možné, že Slovensko si zaslúžilo takú veľkú „starostlivosť“ Západu? A je to vôbec „starostlivosť“ vo svojom zvyčajnom význame?
Ak si spojíme tlak týchto udalostí s veľmi stručným vyhlásením ruského Ministerstva obrany o vojenskom Schengene, tak si môžeme pospájať mnoho súvislostí. Naša krajina sa očividne – na rozdiel napríklad od Poľska – nijakovsky neprofiluje ako štandardný, dnes (povinne) rusofóbsky subjekt. Verejnosť – napriek dobre živenej piatej kolóne v Bratislave – je voči Rusku ako takému naladená skôr optimisticky. A už vôbec nieto vôle sa púšťať do globálnej vojny na strane USA – proti Rusku.
Ak vylúčime náhody, tak môžeme začať ponímať diely tejto skladačky. NATO nevyhovujú štáty, ktoré sa nechcú v plnej a želanej miere zapojiť do globálnej prípravy pre ich útok na Rusko. Základne tu síce ako-tak máme, ale očividne to komusi za oceánom nestačí. Chcú viac. Čo viac? To presne nevieme, ale nebude ťažko si to domyslieť. Minimálne legislatívne umožniť bezproblémové operatívne presuny vojsk cez našu krajinu bez dlhodobého schvaľovacieho procesu a kedykoľvek, či rozšíriť skladovacie kapacity na našom území pre vojenské účely. Ak budeme mať na svojom území veľké sklady s vojenským materiálom (muníciu, zbrane, vojenskú techniku a pod.) a/alebo zásoby potravín, tak v prípade útoku proti Rusku tu nemusia nič dopravovať, prídu k nám iba cudzí vojaci na autobusoch alebo lietadlách, tu sa vyzbroja, nasadnú do obrnenej techniky či lietadiel – možno aj s jadrovými zbraňami – a rýchlo postúpia na východ.
Ak takéto požiadavky doteraz vláda v plnej miere neuspokojila, tak prešli k činom. Akosi náhodou dôjde k dvom vraždám, a akosi náhodou si to odrazu všimne celý svet. Ideálny variant bol očividne ten, aby vláda obstúpila a prišli predčasné voľby. V skutočnosti ani tak nejde o ne samotné, ale skôr o medziobdobie, v ktorom môže výkonnú moc v štáte na prechodnú dobu prevziať prezident. Popri krásnych rozprávkach o demokracii a ľudských právach rýchlo a nebadane podpíše niekoľko medzinárodných dohôd, ktoré už – nech by bola akákoľvek – ďalšia vláda nebude môcť zmeniť…
My sme teraz zaneprázdnení pobytom na uliciach a skandovaním hesiel o demokracii a unikajú nám udalosti vo svete, pretože my sa hráme na veľké veci – pod koho taktovkou? Je to teraz CIA alebo MI6?
A scientológ pochádzajúci zo silnej komunistickej rodiny – kým ostatní nemali možnosť študovať čo chceli, jemu otec, predseda Odboru školstva na OV KSČ v Poprade vybral čo si len zaželal – vie o čo sa hrá. Na rozdiel od tých, ktorí teraz v kohosi záujme šliapu chodníky…
Túto úvahu skončíme podnetom na premýšľanie – čo sa blíži, keď takto naliehavo potrebujú organizovať Vojenský Schengen?
A teraz niekoľko prevzatých materiálov. Zvýraznia niekoľko bodov, ktoré v demokratických médiách sotva odznejú.
Prvý prináša niekoľko postrehov z televíznej besedy so známym izraelským špecialistom z oblasti spravodajských služieb:
Rusko musí ukázať Západu, že na akúkoľvek akciu existuje protiakcia, a pritom hrať na jeho slabostiach a obavách. Izraelský expert poradil ako hrať so Západom na jeho slabostiach.
Izraelský expert Jakov Kedmi spojil dva v jednom: tlak na Rusko s konaním USA v Sýrii, kde Washington „bráni ručných teroristov“.
Kedmi je pobúrený faktom, že Spojené štáty – ktoré sa nachádzajú nezákonne a bez akéhokoľvek pozvania v arabskej krajine – obviňujú Rusko, ktoré je v skutočnosti jedinou krajinou, ktorú Damask pozval na oficiálnej úrovni.
Treba poznamenať, že v nedávnom vyhlásení náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruska, Valerij Gerasimov pohrozil odvetnými opatreniami proti vojenským operáciám USA v Sýrii v tom prípade, ak americký úder na Damask sa stane hrozbou pre ruských vojakov.
„Predpokladám, že Američania to vzali vážne. V najbližšom čase uvidíme, aké to bolo naozaj efektívne. Treba povedať, že situácia vo Východnej Gute sa postupne nakláňa k mieru, keďže Sýrijská Arabská republika dosahuje úspechy a každým dňom oslobodzuje enklávu od teroristov. Ostane tam toho málo. Po Gute bude potrebné vyčistiť ostatné oblasti. Ale aj tak je situácia zvláštna. USA sa teraz v Sýrii nachádzajú nezákonne, pričom hovoria: „nesmiete dokonca ani pozrieť na stranu bojovníkov, my ich chránime“ – povedal Jakov Kedmi, pričom pobúrene dodal: „Znamená to teda, že Amerika môže, ale Rusko – nehľadiac na právny základ – nesmie?“
„S vojnou oni nebudú súhlasiť. Vždy som hovoril, že Američania nikdy nebojovali proti silnej armáde. Vojna je pre USA luxus, preto do nej nepôjdu. To, čoho sa boja najviac je priama zrážka s Ruskom. Vojna je to jediné, čo ich môže zastaviť. A oni to veľmi dobre vedia, preto do vojny s Ruskom nepôjdu“ – povedal expert.
Izraelský expert sa vyjadril aj na tému pokusov Veľkej Británie obviniť Rusko v nedávnom incidente s použitím chemických zbraní.
Jakov Kedmi predpokladá, že to všetko je sprisahanie Západu, ktoré je riadené z Washingtonu. Európske krajiny realizujú starostlivo naplánovaný tlak na Rusko.
„Európa sa stáva svedkom akýchsi obvinení za použitia chemických zbraní proti Rusku. Nič vám to nepripomína?“ – zadal otázku Kedmi.
„Nie je to nič iné, ako činy, s ktorými prišiel do styku prezident Sýrie Bašar Asad, zo všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Západ neraz obvinil Damask v používaní chemických zbraní, aby tým ospravedlnil svoju nezákonnú vojenskú prítomnosť v krajine. Teraz ten istý plán používa proti Rusku. Zneváženie Ruska ako zákonného štátu, ktorý má plné právo byť vo svetovom spoločenstve. Je to to isté, čo urobili na Olympiáde. Teraz identický variant vo všetkých udalostiach rozohrávajú na medzinárodnej aréne“ – dodal Kedmi.
„Británia bola impériom – to je fakt. Ale dnešná vláda kvôli vnútorným problémom zabudla, že Veľká Británia, to je už iba bývalé impérium. Treba im to pripomenúť. Tak, aby pochopili už na prvý raz. Odpoveď musí byť zodpovedajúca škode, ktorú západné krajiny môžu spôsobiť Rusku“ – uzavrel Kedmi.
Okolo nás sa odvíja problém otravy britského špióna vo Veľkej Británii. Skripaľ bol zatknutý ruskou tajnou službou a uväznený, pretože pracoval pre britskú MI6. V roku 2010 bol pustený na slobodu v rámci vzájomnej výmeny agentov medzi Ruskom a Veľkou Britániou. Plyn, ktorým bol otrávený sa v Rusku nikdy nepoužíval – pretože ho vyvinuli ešte za Sovietskeho Zväzu. Ako dedičstvo sa teda dostal všetkým nástupníckym štátom – vrátane napríklad Ukrajiny – ale v podstate všetkým krajinám bývalého Východného bloku. Treba ešte dodať, že jeho autor už roky žije v Kalifornii a pracuje pre CIA… žeby Rusko nemalo iné možnosti?
Na obvinenia premiérky Veľkej Británie Terezy Mayovej na adresu Ruska vo veci jeho angažovanosti v prípade otravy ex-plukovníka tajnej služby RF Sergeja Skripaľa a jeho dcéry oficiálne reagoval aj oficiálny predstaviteľ Ministerstva zahraničným vecí Čínskej ľudovej republiky Lu Kan.
Kan vyhlásil, že Čína vyjadruje nádej, že Veľká Británia „bude operovať reálnymi faktami, na základe ktorých by sa tento problém dal posúdiť a vyriešiť správnym spôsobom“.
Poznamenal, že čínska strana bude pozorne sledovať vývoj vo veci prípadu Skripaľa.
Ruský vojenský expert Viktor Murachovskyj vyhlásil, že vzorce prekurzorov otravného plynu „Nováčik“ sú voľne k dispozícii, preto sa jeho výroba dá realizovať v akomkoľvek vhodnom chemickom laboratóriu.
Niečo z tejto kauzy by mohlo poslúžiť aj našim ľuďom pre ponaučenie. Západ sa pred voľbami v Rusku pokúsil zdehonestovať Putina ako sa len dalo – vrátane epizódy s otravou bývalého agenta – ale Rusi zareagovali ako Rusi. Na Slovensku – na pokyn spoza našich hraníc – vyšli ľudia do ulíc, lebo Západ zdehonestoval našu vládu. Nie, nebola a nie je dobrá, ale je naša. A naši vlastní ľudia sa postavili proti nej, slovenskej vláde ruka v ruke s prezidentom. Rusi však prišli voliť aby ukázali, že nijaký Západ im nebude prikazovať, koho si majú oni doma voliť. Nuž, kde sme my a kde sú Rusi?
To však nie je všetko:
„RUSI NIKDY NEHRALI S TAK VYSOKÝMI STÁVKAMI“: VAROVANIE RUSKA O NÁSLEDKOCH ÚTOKU NA SÝRIU ZBUNTOŠILO AMERICKÝCH ANALYTIKOV
Americkí analytici vyhlásili varovanie Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruska o možných dôsledkoch útoku na Damask za bezprecedentné. Uvádza to The National Interest.
Rusko príjme odvetné opatrenia vo vzťahu k USA, ak Američania vyprovokujú hrozbu pre život a zdravie ruských vojakov v Sýrii – to vyhlásil náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruska Valerij Gerasimov. Upresnil, že reč je v súčasnosti o možnom útoku na Damask, ktorý – podľa údajov ruskej rozviedky – môžu pripravovať Spojené štáty.
Vojenskí analytici vo Washingtone označili varovanie Gerasimova za bezprecedentné. Podľa slov špecialistu na Rusko Michaela Kofmana z Centra vojensko-námornej analýzy, Moskva otvorene varuje USA „pred akýmikoľvek úmyslami a intrigami“ vo veci útokov na sýrske územie. Rusko týmto „položilo mäkkú červenú čiaru“ a zároveň vystupuje s „plne otvorenou“ hrozbou. Predtým už RF varovala pred možnou eskaláciou v Sýrii kvôli konaniu USA, ale podobnú formuláciu použila prvý raz.
„Predtým sa Rusko vždy snažilo znížiť stávku pre prípad, že USA sa rozhodnú začať vojenské operácie, aby nebolo do nich vtiahnuté. Ale s takýmito hrozbami RF nikdy nevystúpila“ – povedal Kofman.
Iný analytik Centra vojensko-námornej analýzy, Samuel Bendett vykladá slová Gerasimova nie tak jednoznačne. Poukazuje, že Rusko na jednej strane pripomína, že jeho predstavitelia pracujú v Damasku a v iných oblastiach Sýrie a varuje pred dôsledkami, ak im bude ublížené, ale možnože reč je iba hlavnom meste krajiny, a teda nie o tých, ktorí sa nachádzajú „v poli“. Takže Rusko „zvyšuje stávky“, ale zároveň si ponecháva miesto na manévrovanie v zložitej situácii – cituje Bendetta NI.
Pripomeňme, že predtým hlava Ministerstva zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov vyhlásil, že RF pomôže Damasku dobiť povstalcov, ktorí ostali vo Východnej Gute. Úspechy ruskej armády a sýrskych vládnych síl v danej oblasti tradične vyprovokovali Západ na nov obvinenia proti Damasku v použití chemických zbraní, ktoré – podľa slov náčelníka Generálneho štábu – by mohli použiť ako zámienku na útok proti sýrskemu hlavnému mestu. Prezident RF Vladimír Putin v interview pre americké médiá nazval tvrdenia o chemických zbraniach falošnými a pripomenul, že Damask ich zásoby už dávno zničil.
Tento prevzatý článok je veľmi krátky, ale rozmýšľajúcemu našincovi veľa napovie. Prečo začal taký celosvetový frontálny útok na slovenskú vládu? Samozrejme, že v žiadnom prípade nemienime podporovať vládu, ktorá stavia veľké továrne a vytvára pracovné príležitosti iba na Západnom Slovensku, ktorej minister má najväčšiu firmu na barbarský výrub našich lesov (mimochodom najmä štátnych, teda asi „jeho“), vládu, ktorá nemôže stavať fabriky na Východe, lebo veď tam nie je ani diaľnica (ktorú ona sama nedostavala) a navyše „stredoeurópsky tiger“ už dohasína (teda ešte skôr, ako došla diaľnica na Východ). Vládu, ktorá napriek sľubom priviedla na Slovensko základne NATO… Ale – ruku na srdce – nič sa nedeje náhodne. Čo dokáže pri uchopení – hoci aj dočasnej – výkonnej moci scientológ, dieťa prominentného komunistu, predsedu Odboru školstva na Okresom výbore Komunistickej strany Slovenska, ktorý má na svedomí mnoho zničených osudov učiteľov a učiteliek, ktorí neboli „spoľahliví“ z jeho komunistického zorného uhla pohľadu. Ktorého jeden dedo arizoval za Slovenského štátu a druhý posielal po vojne – ako veľký komunista – do gulagov nepohodlných protivníkov? Zamyslime sa nad tým v súvislosti s týmto článkom. Nič sa nedeje len tak, aj za krátky čas sa dá podpísať množstvo záväzných zmlúv… podľa zadaných inštrukcií. A mimochodom aj tak ďakujeme koalícii aj opozícii – veď bez nich by sme mali dostatok a neboli v NATO.
Ruské vojenské velenie prišlo k uzáveru, že vytvorenie takzvaného „vojenského Schengenu“ v Európe je nacielené na urýchlenie možnosti presunu vojsk k hraniciam Ruska.
Ako vysvetlil zástupca ministra obrany RF, generálplukovník Alexander Fomin, takéto riešenie sa stalo novou prioritou činnosti NATO. Fomin v interview pre časopis Красная звезда vyhlásil, že „novou prioritou činnosti vojensko-politického velenia NATO sa stalo zdokonaľovanie logistickej a dopravnej infraštruktúry vnútri Európy, vytvorenie tzv. „vojenského Schengenu“.
Poznamenal, že podstata „vojenského Schengenu“ spočíva v tom, aby bola možnosť presunu vojsk k ruským hraniciam v maximálne krátkom čase.
Zástupca ministra obrany RF uviedol, že pre operatívne rozmiestňovanie doplniteľných vojenských zoskupení v rôznych oblastiach Európy sa vytvárajú zásoby výzbroje, munície a vojenského materiálu vrátane potravín.
Teba doplniť, že v súčasnosti koordinačné centrá existujú v Estónsku, Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Litve, Lotyšsku, Bulharsku a Slovensku.
Portál Правда.Ру už uviedol, že podľa informácií z vojensko-diplomatického zdroja v Bruseli, hlavy ministerstiev obrany štátov NATO na stretnutí v Bruseli odobrili vytvorenie veliteľského štábu na zabezpečenie presunu vojsk a prostriedkov v Európe.
Autorom myšlienky je bývalý veliteľ pozemných vojsk USA v Európe generálporučík Ben Hodges. Podľa jeho slov, spojenecké vojská a vojenská technika musia byť schopné premiestňovať sa po území kontinentu tak rýchlo ako migranti.
Podľa slov Hodgesa, to „je neuveriteľne zložitý proces v mnohých krajinách – pridelenie povolenia na premiestnenie vojsk, výzbroje, munície, dokonca prostých, pravidelných humanitárnych konvojov“.
Prinášame vám prevzatý článok na aktuálnu – vojenskú tému. USA aj so svojimi spojencami z NATO – medzi nimi aj bratislavskou vládou – sa dlhodobo pripravujú na útok na Rusko. Naši ľudia by mali mať jasnú predstavu o čo ide a čo nás – v prípade vojny – čaká. Veď aj my sme v NATO a máme letiská, ktoré sú zapojené do globálnych komponentov amerického útočného systému. A predsa každý vie, že nebezpečné základne sa vo vojne jednoducho a najmä prioritne likvidujú.
Článok je písaný pre ruského čitateľa, teda tomu zodpovedá aj jeho štruktúra – tú sme ponechali v pôvodnom stave.
Raketový letecký komplex KINDŽAL sa už dnes používa v bojovo-testovacom režime v Južnom vojenskom okruhu. Táto lokalita nie je vybraná náhodne, keďže vo vodách Čierneho mora plávajú americké torpédoborce triedy Arleigh Burke so systémami Aegis. Teraz však proti raketám KINDŽAL sú akékoľvek systémy PRO a PVO námorníctva USA zbytočné – tvrdí vojenský expert Alexej Leonkov.
Raketový letecký komplex Kindžal je už dnes nasadený v Južnom vojenskom okruhu.
Okrem Kindžalu sa do ruskej armády aktívne zavádza aj hyperzvukový raketový komplex AVANGARD, ktorý už začali vyrábať v sériovo. A pretože nikto okrem nás dnes nemá hyperzvukové zbrane, všetky pozičné lokality americkej PRO, námorné zoskupenia a armádne skupiny v skutočnosti nemajú žiaden význam – tvrdí vojensko-diplomatický zdroj RIA Novosti. Podľa jeho názoru, Američania musia proste tento fakt uznať, sadnúť si za rokovací stôl a dohovoriť sa o globálnej bezpečnosti.
„Treba rozumieť tomu, že celá prezentácia nových druhov našich zbraní z 1. marca je vyvolaná nezadržateľným rozširovaním amerických systémov PRO a postúpením k našim hraniciam na zemi aj po mori. Všetko toto bolo podané ako dôstojná odpoveď rastúcej hrozbe pre Rusko. Okrem toho, v novej jadrovej doktríne sa tejto otázke venovala mimoriadna pozornosť.
Západní analytici počítali s tým, že nové zbrane nepripravujeme – okrem balistických rakiet, s ktorými sa už naučili bojovať. Ale dokázali sme ich prekvapiť. Hyperzvukovými technológiami sa v minulosti zaoberalo niekoľko krajín, medzi ktorými sa okrem nás nachádza Veľká Británia, Čína a USA. Američania v rámci svojej globálnej koncepcie vyvíjali naraz niekoľko projektov, ale my sme ich aj tak predbehli“ – zdôrazňuje expert ФБА «Экономика сегодня».
MOŽNOSTI KINDŽALU
Podľa slov experta sa raketový letecký komplex Kindžal už dnes používa v bojovo-testovacom režime v Južnom vojenskom okruhu, pričom táto lokalita nebola vybraná náhodne. Do Čierneho mora dosť často vchádzajú americké torpédoborce triedy Arleigh Burke so systémami Aegis na palube.
Okrem toho v južnom smere je na území Rumunska umiestnený aj komponent globálnej PRO USA. Inými slovami, je to jeden z najnebezpečnejších smerov, odkiaľ môžu vyštartovať rakety. Ale teraz – proti Kindžalom – sú akékoľvek systémy PRO a PVO jednoducho zbytočné.
„Hlavnou úlohou komplexu Kindžal je boj s vojenskými plavidlami, čo aj Vladimír Putin ukázal v prezentácii. Raketa štartuje z veľkej výšky, kam ju dopraví modernizované lietadlo Mig-31. Po štarte raketa doslovne za niekoľko sekúnd vstupuje do zásahovej zóny cieľa a zasadzuje vertikálny úder PRI RÝCHLOSTI 10 MACHOV.
Uhol útoku pritom vytvára v podstate 90°, čo nuluje význam akéhokoľvek systému PVO a RLS sa stávajú zbytočné vďaka vysokým rýchlostiam“ – zhrnul Alexej Leonkov.
Ako už predtým oznámili Letecko-Kozmické Sily RF, počas testov na polygónoch Ministerstva obrany RF boli VŠETKY štarty hyperzvukových rakiet zakončené presnými zásahmi určených cieľov.
Prinášame článok z amerických médií, ktorý – síce americky šalamúnskym spôsobom – ale predsa jasne podáva informácie o tom, kto skutočne manipuluje voľby po celom svete a nie je to Rusko. New York Times nie je zanedbateľné médium, takže informácie z neho sú dostatočným garantom toho, že nejde o vymysleninu, ale z celej myšlienky článku vidno, že ani v USA nie všetci súhlasia s tým, ako CIA „vládne“ po celom svete. Verme, že rozumní ľudia nakoniec získajú prevahu, ale musíme si priznať, že šanca na nekonfrontačné konečné riešenie je veľmi nízka. Vari iba jednu poznámku – článok je písaný pre Američanov, takže zdravomyslie – ako ostatne nikdy – nezaškodí. Bol zverejnený 17. februára 2018.
Tašky napchaté peniazmi donesené do hotela v Ríme pre podporovaných rímskych kandidátov. Škandálne príbehy presakujúce do zahraničnej tlače ovplyvňujúce voľby v Nikarague. Milióny pamfletov, letákov, plagátov a nálepiek vytlačených s cieľom poraziť súčasnú vládu v Srbsku.
Predĺžená ruka Vladimíra Putina? Nie, iba malá ukážka z histórie ako USA vykonáva intervenciu do zahraničných volieb.
V utorok vedúci pracovníci amerických spravodajských služieb varovali Výbor pre spravodajské služby Senátu, že Rusko sa pripravuje v roku 2018 v predbežných voľbách zopakovať rovnaké plné šikanovanie, ktoré v roku 2016 uvoľnilo z reťaze: hackovanie, únik informácií, manipuláciu so sociálnymi médiami a možno aj viac. Potom v piatok oznámil osobitný právny zástupca Robert Mueller žaloby 13 Rusov a troch spoločností, riadených obchodníkom s blízkymi vzťahmi ku Kremľu, kde podrobne vysvetľuje trojročnú schému používania sociálnych médií na útok na Hillary Clintonovú, Donalda Trumpa a zasiatie rozbroja.
Väčšina Američanov je pochopiteľne šokovaná tým, čo považujú za bezprecedentný útok na náš politický systém. Ale veteráni spravodajských služieb a učenci, ktorí sa zaoberajú štúdiom tajných operácií, majú úplne iný, očividne prekvapivý pohľad.
„Ak sa spýtate spravodajského dôstojníka, či Rusi porušili pravidlá alebo urobili niečo bizarné, odpoveď je nie, v žiadnom prípade,“ povedal Steven L. Hall, ktorý odišiel do dôchodku v roku 2015 po 30 rokoch práce v CIA, kde bol šéfom ruských operácií. Spojené štáty však „jednoznačne áno“ vykonávali takéto operácie volebného ovplyvňovania dlhodobo – „a dúfam, že v tom budeme aj naďalej pokračovať“ – dodal.
Loch K. Johnson, dekan Amerických špecialistov pre spravodajské služby, ktorý začal svoju kariéru v 70. rokoch ako člen Senátneho cirkevného výboru tvrdí, že ruská operácia v roku 2016 bola jednoduchou verziou kybernetického veku štandardnej americkej praxe, akú USA robia po celé desaťročia, kedykoľvek sa americkí štátni úradníci obávajú volieb v zahraničí.
„Robili sme veci takéhoto druhu od doby, keď bola založená CIA v roku 1947, „povedal Johnson, teraz pôsobiaci na University of Georgia. „Používali sme plagáty, brožúry, poštové zásielky, bannery – čokoľvek vás len napadne. Rozsievali sme lživé informácie v zahraničných novinách. Použili sme to, čo Briti nazývajú „kavaléria kráľa Juraja“: kufre plné peňazí“.
Ústup USA od demokratických ideálov často zachádzal ešte oveľa ďalej. CIA pomáhala zvrhnúť zvolených lídrov v Iráne a Guatemale v 50. rokoch a podporovala násilné prevraty v niekoľkých ďalších krajinách v šesťdesiatych rokoch. Organizovala komploty, vraždy a podporovala brutálne protikomunistické vlády v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii.
Ale v posledných desaťročiach – tvrdia Hall aj Johnson – boli ruské a americké zásahy do volieb morálne ekvivalentné. Americké zásahy boli vo všeobecnosti zamerané na to, aby podporili neznámych kandidátov s cieľom spochybniť diktátorov alebo inak podporiť demokraciu. Rusko častejšie zasahovalo aby narušilo demokraciu alebo podporilo autoritársku vládu, tvrdia.
Porovnať tieto dve veci, tvrdí Hall: „Je to ako hovoriť, policajti a zločinci sú to isté, pretože obaja majú zbrane – dôležitá je motivácia.“
Tieto širšie súvislosti praxe ovplyvňovania volieb vo veľkej miere chýbali v záplave správ o ruskom zásahu a vyšetrovaní, či bola alebo nebola ovplyvnená volebná kampaň Trumpa. Treba pripomenúť, že ruská kampaň v roku 2016 bola klasickým príkladom špionážnej praxe, aj keď využívala nové technológie. A vrhá svetlo na väčšie historické súvislosti, ktoré odhaľujú americkú volebnú intervenciu počas studenej vojny a ktorá dnes motivuje ruské konanie.
„Nijako neospravedlňujem to, čo urobili Rusi v roku 2016,“ povedal Levin. „Bolo absolútne nesprávne, že Vladimír Putin zasiahol týmto spôsobom. Znamená to, že metódy, ktoré použili v týchto voľbách, boli digitálne verzie metód, ktoré používajú Spojené štáty a Rusko už celé desaťročia: prenikanie do ústredia politickej strany, nábor sekretárov, umiestňovanie informátorov do politickej strany, poskytovanie informácií alebo dezinformácií novinám.“
Jeho zistenia zdôrazňujú, ako rutinné volebné zásahy Spojených štátov – niekedy skryté a inokedy úplne otvorené – boli organizované.
Tento precedens bol založený v Taliansku ako podpora pre nekomunistických kandidátov od konca 40-tych do 60-tych rokov 20. storočia. „Mali sme vrecia peňazí, ktoré sme doručili vybraným politikom, aby uhradili svoje výdavky,“ povedal F. Mark Wyatt, bývalý C.I.A. v interview z roku 1996.
Utajená propaganda bola tiež podstatnou zložkou. Richard M. Bissell ml. – viedol operácie CIA koncom 50-tych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia – zhodou okolností napísal vo svojej autobiografii o „realizácii kontroly novín a rozhlasového vysielania, alebo zabezpečení požadovaného výsledku volieb“. Sebaoslavná odtajnená správa o práci CIA v čilských voľbách v roku 1964 sa chváli „tvrdou prácou“, ktorou CIA dodávali svojmu obľúbenému kandidátovi „veľké sumy“ a zobrazovala ho ako „múdreho, úprimného a hlboko uvažujúceho štátnika“, zatiaľ čo ľavicového protivníka vykresľuje ako „vypočítavého schématistu“.
Pracovníci CIA povedali Johnsonovi koncom osemdesiatych rokov, že „vkladanie“ informácií do zahraničných spravodajských médií – väčšinou pravdivých, ale niekedy aj nepravdivých – sa pohybovalo na úrovni 70 až 80 denne. Vo voľbách v Nikarague r. 1990 CIA rozšírila historky o korupcii v ľavicovej vláde Sandinistov, tvrdí Levin. Opozícia zvíťazila.
Časom sa operácie presadzovania amerického vplyvu už CIA neutajovali, ale realizovali otvorene Ministerstvom zahraničných vecí a jeho pobočkami. Vo voľbách v roku 2000 v Srbsku USA financovali úspešnú porážku Slobodana Miloševiča, národného vodcu tak, že poskytli opozícii politických konzultantov a milióny samolepiek so symbolom zaťatej päste a nápisom „Skončil“ vytlačených v srbčine. 80 ton samolepiaceho papiera dodali z Washingtonu.
Vince Houghton, ktorý v tom čase slúžil v armáde na Balkáne a úzko spolupracoval so spravodajskými agentúrami uviedol, že videl americkú robotu na každom kroku. „Dali sme veľmi jasne najavo, že nemáme v úmysle ponechať Miloševiča pri moci,“ povedal Houghton, teraz historik Medzinárodného múzea špionáže.
Podobné kroky uskutočňovali USA vo voľbách v čase vojny v Iraku a Afganistane, ale nie vždy s úspechom. Po tom, ako bol Hamid Karzai v roku 2009 opätovne zvolený za prezidenta Afganistanu, sa tento posťažoval Robertovi Gatesovi – vtedajšiemu ministrovi obrany – na silné úsilie USA poraziť ho, čo Gates vo svojich pamätiach nazýva „náš nemotorný a neúspešný puč.“
Najmenej raz ruka Spojených štátov odvážne zasiahla do ruských volieb. Americké obavy, že Boris Jeľcin by mohol byť porazený v opätovnej voľbe za prezidenta v roku 1996 neželaným komunistom, viedli k otvorenému aj skrytému úsiliu na jeho podporu, čo presadzoval prezident Bill Clinton. Podpora zahŕňala americkú podporu snahy Ruska o pôžičku 10 miliárd dolárov od MMF, ktorá bola poskytnutá Rusku štyri mesiace pred voľbami a aj dodanie tímu amerických politických konzultantov (hoci niektorí v Rusku sa vysmievali výmene úveru za víťazstvo Jeľcina).
Táto ťažkopádna intervencia znepokojila niektorých Američanov. Thomas Carothers, vedec z Carnegieho inštitútu pre medzinárodný mier, si spomína na hádku s úradníkom ministerstva zahraničných vecí, ktorý mu vtedy povedal: „Jeľcin je demokracia v Rusku“, na čo Carothers hovorí, že odpovedal: „To nie je to, čo demokracia má byť.“
Čo však znamená demokracia? Môže to zahŕňať tajné podkopávanie autoritárskeho vládcu alebo pomáhanie vyzývateľom, ktorí prijmú demokratické hodnoty? A čo otázka financovania občianskych organizácií?
V posledných desaťročiach boli najviditeľnejšou zložkou prítomnou v americkej zahraničnej politike skupiny financované daňovými poplatníkmi, ako je Národná nadácia pre demokraciu, Národný demokratický inštitút a Medzinárodný republikánsky inštitút, ktoré nepodporujú kandidátov, ale učia základné zručnosti volebných kampaní, budujú demokratické inštitúcie a školia volebných pozorovateľov.
Väčšina Američanov považuje takéto snahy za neškodné – skutočne dobročinné. Ale Putin ich považuje za nepriateľské. Národná nadácia pre demokraciu poskytla v roku 2006 grant vo výške 23 000 dolárov organizácii, ktorá zamestnávala Alexeja Navalného, ktorý sa o niekoľko rokov neskôr stal hlavným politickým nepriateľom Putina, čo vláda použila na útok na Navalného aj na nadáciu. V roku 2016 poskytla Nadácia 108 grantov v celkovej výške 6,8 miliónov amerických dolárov organizáciám v Rusku na účely „zapájania aktivistov“ a „podporu občianskej angažovanosti“. Nadácia už neudáva mená ruských príjemcov, ktorí môžu byť podľa ruských zákonov stíhaní alebo zatknutí.
Je ľahké pochopiť, prečo Putin vidí takúto americkú finančnú hotovosť ako hrozbu pre jeho vládu, ktorá netoleruje žiadnu skutočnú opozíciu. Americkí veteráni propagácie demokracie však odmietajú názor Putina, že ich práca je ekvivalentná tomu, z čoho je v súčasnosti obviňovaná ruská vláda v Spojených štátoch.
„Nie sú to len jablká a pomaranče,“ tvrdí Kenneth Wollack, prezident Národného demokratického inštitútu. „Porovnáva toho, kto dodáva záchranné lieky s tým, kto prináša smrteľný jed.“
Čo CIA mohlo v posledných rokoch urobiť na ovplyvňovanie zahraničných volieb je stále tajné a nemusí byť známe ešte desiatky rokov. Môže to byť skromné v porovnaní s manipuláciami CIA za studenej vojny. Niektorí pamätníci si však nie sú istí.
„Predpokladám, že robia veľa starých praktík, pretože je známe, že sa nikdy nezmenia,“ tvrdí William J. Daugherty, ktorý pracoval v CIA od roku 1979 do roku 1996 a určitý čas vykonával kontrolu utajených operácií. „Technológia sa môže meniť, ale ciele nie.“
Úprava: 18. február 2018
Predchádzajúca verzia tohto článku nesprávne uviedla, že Alexej Navalný, politický oponent ruského prezidenta Vladimíra V. Putina, dostal granty od Národnej nadácie pre demokraciu. V skutočnosti organizácia, ktorá ho zamestnáva, získala v roku 2006 jeden grant vo výške 23 000 USD.
Autor článku Scott Shane je reportér špecializovaný na oblasť národnej bezpečnosti pre The Times a bývalý moskovský korešpondent.
Nie je však jedno, čo s nami naša „strana a vláda“ chystá – a už vôbec nie v oblasti zdravotníctva. Ale to už je problém prebudenia sa nášho národa, ktoré zatiaľ nie veľmi badať. Každý si je však strojcom svojho šťastia, ale hlavne pamätajme – nikto za nás nič neurobí. Čo schvaľujeme – hoci aj nevedome – to dostaneme. Tak to vždy bolo a tak to aj bude.
Čo sa týka zdrojového média – nejde o našich partnerov. Tento príspevok prinášame vyložene kvôli osobe, ktorá informáciu podáva.
Už sme priniesli niekoľko pohľadov na miesto, kde všetci žijeme – našu Zem. V našej tradícii ju nazývame Midgard-Zem. Dnes si spojíme tieto pohľady a porovnáme ich s tými, ktorými nás už od detstva kŕmia. Ako zvyčajne, tieto riadky nie sú určené pre odporcov slovanskej Kultúry – ale oni nás z nejakého dôvodu tak či onak čítajú.
Tieto veci sú ťažko pochopiteľné aj Slovenom a Hospodárom, ale to neznamená, že tí, ktorí pokročili ďalej ako oni by sa mali riadiť pohľadom stáda. Tu je opäť namieste ono známe Žiškovo „na množstvo nehľaďte!“. Čo sa týka množstva – bude proti nám vždy presila. Až do konca aktuálnej epizódy kozmického rozmeru…
Z analýzy starých textov vyplýva niekoľko možných variantov predstavy o Zemi ako takej. My už vieme, že hovoriť o doslovných opisoch v starých textoch jednoducho nemôžeme. Už keď pre nič iné tak preto, lebo situácia sa dlhú dobu nevyvíjala v prospech našej Kultúry. Pozrime sa okolo seba a hneď ľahko zbadáme, že ani dnes vatikánsko-jezuitská piata kolóna nie je priateľsky naklonená pôvodnej, domácej Kultúre našej krajiny – pohanstvu – veď ho nejedno storočie fyzicky likvidovali a očierňovali a hľa – ono je späť. Tu treba mať na pamäti aj to, že POHANSTVO nie je JAZYČNÍCTVO, pretože to druhé je aj tak z kuchyne GP. Teda vatikánsko-jezuitské „špecifikácie“ pohanstva nie sú naše, védické, ale je to iba a výlučne ich pohľad.
Slavianstvo je o vlastnom Rode, o vlastných Predkoch. Ak chce dnes niekto z vatikánskej, alebo hoci aj dnes panujúcej BL kolóny hovoriť o vlastenectve, tak sotva bude pre znalých Slavianov presvedčivý, ak sa bude odvolávať na „hodnoty“, ktoré dostal v minulosti najmä z Vatikánu (pápež), Izraela (Ježiš), Grécka (Cyril a Metod), či dnes aktuálnejšie z Bruselu, Londýna či Washingtonu. Oni všetci majú svoju pravdu – je to ich právo. Len to nie je naša Pravda. Patrí aj jedno z tzv. Murphyho pravidiel: „Odborník je vždy človek z iného m(i)esta“. Takto funguje technológia „rozdeľ a panuj“ v časoch vyvrcholenia etapy „biblický projekt“. Teda všetko možné, len nič z vlastnej, domácej dielne. Každá líška svoj chvost chváli a kresťansko-jezuitsko-bruselsko-americká nie je naša.
Na druhej strane ani prenesenie celej problematiky výlučne do oblasti ekonomiky, politiky, sociálnej sféry a podobne – napríklad rabín Piakin – nie je Slavianstvo. Je to síce hra na aktuálnych kozmických energiách, ale inak je navrhnutá na obsadenie ľudskej pamäte a výpočtovej kapacity mozgu oblasťou ekonomiky, politiky a podobných „životne nevyhnutne potrebných“ objektov s cieľom neponechať žiadnu voľnú výpočtovú kapacitu mozgu na výstup nahor – do oblasti, kde sa Živatma stáva mobilnou. Táto hra je veľmi stará, zmenili sa iba rekvizity. Kto sa doteraz nepoučil, teraz je už najskôr neskoro.
Teda vykročme. Priniesli sme dve zásadné interpretácie pohľadu na Midgard-Zem, a to formu existencie vnútri dutej Zeme (Sféry vplyvu) a na povrchu jednej, omnoho väčšej planéty s obrovským množstvom plástových segmentov, z ktorých každý predstavuje samostatnú Zem – pravdaže tiež pod ochrannou kupolou (Červená tabletka) a pokračovanie (Plochá Zem).
Najčastejšie zobrazovaný variant plochej Zeme ako samostatný disk vo Vesmíre považujeme za naivný a neadekvátny. Takéto „riešenie“ by sotva vydržalo bez prelomenia:
Rovnako stredovekú interpretáciu nemožno považovať za doslovný variant, ale určite ako Obraz hovorí veľmi veľa:
Mnohým sa obe nami opísané pohľady zdajú neadekvátne – veď predsa už v škole učia ako vyzerá Zem „naozaj“. Nebudeme sa s nimi sporiť, len sa pozrime na niekoľko detailov toho, čo vlastne tvrdia. Je to podobne ako s kresťanmi – kostoly sú preplnené, ale Bibliu nikto nečíta. Takže začnime.
Najskôr sa pozrime na rotáciu Zeme ako kozmického telesa viac-menej guľového tvaru. Podľa oficiálnych údajov pariacich k oficiálnej verzii teórie guľatej, rotujúcej Zeme, táto rotuje okolo vlastnej osi rýchlosťou cca 1 600 km/hod za 24 hodín. Teda toto je rýchlosť – oficiálne – niekde v blízkosti rovníka.
Hovoria nám, že vplyvom gravitácie a atmosféry tento rotačný pohyb necítime, a teda ak napríklad vyskočíme, tak počas nášho výskoku sa zem „neposunie“. Dobre, ale pri rýchlosti 1 600 km/hod vzniká – podľa oficiálne uznávaných fyzikálnych zákonov – odstredivá sila. Odstredivú silu ako takú dobre poznáme aj v bežnom živote. Ako potom možno vysvetliť, že voda na povrchu našej Zeme nie je skoncentrovaná na rovníku – kde by podľa všetkých platných fyzikálnych zákonov mala byť – ale je dokonca aj na póloch? Akým fyzikálnym zákonom na guľatej Zemi a silnej odstredivej sile sa niečo takže dá vysvetliť? Hneď aj odpovieme – žiadnym.
Ďalším zaujímavým javom je navigácia lietadla pri lete vysoko nad zemou a vysokou rýchlosťou. V letectve sa používa prístroj nazývaný gyroskop, čo je zariadenie, ktoré udržiava stabilnú orientáciu, t.j. akýkoľvek vopred nastavený smer. Pre lepšiu predstavu si môžete princíp pozrieť na videu:
Gyroskop zachováva moment hybnosti, jeho hlavnou súčiastkou je vysokou rýchlosťou rotujúci zotrvačník diskovitého tvaru. Je upevnený na oske v krúžku, a celý krúžok je zase upevnený cez otočné kĺby na ďalšom krúžku. Takto sa teleso zotrvačníka môže voľne pohybovať v akomkoľvek smere. Preto si gyroskop – pri rotujúcom zotrvačníku – udržiava stále ten istý smer bez ohľadu na to, ako sú otočené krúžky, resp. celý jeho obal. Teda lietadlo či už je vo veľkej výške alebo aj v oblakoch nestráca cieľ svojho letu.
Vo vojenských lietadlách zariadenie na báze gyroskopu tvorí princíp zameriavača zbrane na cieľ. Pilot nastaví napríklad presný cieľ na zemi pre zhodenie bômb a gyroskop udržiava smer na cieľ bez ohľadu na to, ako lietadlo ďalej manévruje. Podobne funguje aj zacielenie na nepriateľské lietadlo vo vzdušnom boji.
A teraz k veci. Let reaktívneho lietadla vysoko nad zemou je navádzaný gyroskopom. Je to síce o niečo zložitejší prístroj ako amatérska ukážka na videu, ale princíp je ten istý – gyroskop. Ak by lietadlo letelo vysoko nad povrchom guľatej Zeme, tak by bolo potrebné cca každých 5 minút „skláňať“ nos lietadla nadol – inak by vyletelo po priamej dráhe rovno do Vesmíru. Predstava je jednoduchá – priamy let okolo gule (modrá šípka) sa musí zmeniť na let po kruhovej dráhe (červené šípky). V skutočnosti však nikto nikdy takú korekciu nerobí. Ak by bola aj akýmsi záhadným spôsobom „automatická“, tak nevyhnutne by muselo v pravidelnom časovom intervale dochádzať k aktivácii výškoviek počas letu, čo by si piloti museli všimnúť. Opýtajte sa nejakého pilota, či o niečom podobnom vie…
Skutočný gyroskop pre letecký priemysel vyzerá asi takto:
Ale dôkazov je oveľa viac. Delostrelci či raketové vojská vždy nastavujú koordináty cieľa len v rámci zemskej roviny a balistickej dráhy strely. Rovnaké výpočty používajú bombardéry pri zhadzovaní bômb. Ak je teda Zem guľatá, tak prečo sa to neberie do úvahy pri výpočtoch? Predsa potom nie je istota spoľahlivého zásahu cieľa.
Ani námorné mapy a vôbec celé nastavovanie kurzov pre morskú plavbu nikdy nezapočítava faktor guľatosti Zeme, ale do cieľa doplávajú.
Na internete nájdete množstvo ďalších zaujímavých informácií v tomto smere. Samozrejme ako vždy odporúčame používať Zdravomyslie, pretože ako vo všetkom aj tu sa nájde mnoho naivných alebo aj úmyselných nezmyslov. A my sa posuňme zase vpred…
Oficiálna doktrína hovorí, že naša Zem nielenže rotuje okolo vlastnej osi rýchlosťou cca 1 600 km/hod, ale ešte rotuje aj okolo Slnka. Predstava je – zase – zvykovo notorická. A my už dobre vieme, že ak chceme vidieť iné veci ako stádo Slovenov a Hospodárov, tak musíme zamerať svoj pohľad iným smerom. Učiňme tak teda zas.
„Oficiálne“ okolo Slnka obiehajú – viac menej po kruhovej dráhe – ešte aj ďalšie planéty. Bolo ich síce ešte nedávno pôvodne deväť, ale astronómovia si na konferencii v Prahe pred pár rokmi odhlasovali, že Pluto k nim nepatrí. Už toto je pekná ukážka vzťahu Zákonu a Konu. Akási záujmová skupinka rozhoduje o štruktúre Vesmíru a vydá Zákon, že Kon neplatí…
Takže sa môžeme pozrieť na oficiálne schválenú (zákonom povolenú) verziu Slnečnej sústavy:
Možno si ešte zo školy pamätáte, že pre pravidlá pohybu telies v Slnečnej sústave platia tri Keplerove zákony. Tieto zákony na základe astronomických pozorovaní sformuloval Johannes Kepler. Ako tieto zákony platia pre planéty v oči Slnku, tak aj pre mesiace voči planétam.
Keplerove zákony použil ako východisko pre svoju prácu Isaac Newton pri formulovaní zákonov gravitácie. Z Newtonovho gravitačného zákona je zase možné pomocou diferenciálneho počtu odvodiť všetky tri Keplerove zákony. A Kepler zase vychádzal z pozorovaní Tycha de Braheho.
Teda tak. Všetko pekne do seba zapadá… až na jeden zásadný problém. Všetko je totiž inak. A dokonca to nájdete aj v oficiálnych zdrojoch a na internete. Že o čom hovoríme?
Všetky výpočty pre našu Slnečnú sústavu vychádzajú z predpokladu, že planéty obiehajú okolo statického Slnka. Ale oficiálna veda tiež hovorí, že celá naša Slnečná sústava obieha okolo centra (našej) Galaxie Mliečna dráha, pričom jeden obeh našej Slnečnej sústavy – aj s planétami okolo Slnka – trvá približne 250 miliónov rokov. Naša Slnečná sústava teda sama osebe letí ohromnou rýchlosťou – encyklopédie udávajú rýchlosť od 828 do 850 000 kilometrov za hodinu. Pre istotu to slovne prepíšme: 828 až 850 TISÍC KILOMETROV ZA HODINU.
A aké sa nám tu núkajú uzávery? Hneď prvý je ten, že Zem a všetky ďalšie planéty – podľa oficiálne „povolených“ údajov – v ŽIADNOM PRÍPADE NEOBIEHAJÚ PO KRUHOVEJ DRÁHE okolo Slnka. Dráha našej Zeme a aj ostatných kozmických telies okolo nás – prebieha po ŠPIRÁLE. Špirála je dráha vývoja, je to dráha ŽIVOTA. Je otvorená a neustále stúpa nahor – je to dráha EVOLÚCIE. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Kruh zase je – v tomto prípade – opäť symbolický prvok. Kruhová dráha je sama v sebe uzamknutá a teda nieto z nej východiska (bludný kruh). Je to skrátka – v tomto druhu symboliky v porovnaní so špirálou – SMRŤ. Ten, kto pre nás „skomponoval“ tento Obraz nemohol nám nezanechať informáciu – inak by porušil Vesmírny Kon. A my už dobre vieme, že toto si skutoční Temní v žiadnom prípade nedovolia. Inak by boli nemilosrdne rozkódovaní…
Slnko síce je najťažším objektom našej Slnečnej sústavy (oficiálne), ale nijakovsky okolo neho neobiehame. Všetci sa totiž ženieme rovnakou rýchlosťou vpred či nahor po špirálovitej dráhe. Najskôr to teda môžeme pripodobniť tomu, ako ťažký kamión veľkou rýchlosťou po ceste dvíha prúdom vzduchu spadnuté listy a „ťahá“ ich za sebou. Neletia samé od seba, ale ani neobiehajú okolo kamiónu. Mechanizmus – ak by to bola pravda – by bol úplne iný. Opakujeme, že stále sme na pôde oficiálnej vedy.
Jeden z logických uzáverov je, že žiadne „strašné explózie“ na Slnku nám nemôžu uškodiť. Slnko síce môže vygenerovať silnú explóziu žeravej hmoty, ale tá by sa k nám dostala iba vtedy, ak by sme stáli na mieste, teda obiehali staticky okolo Slnka po kruhovej dráhe (Smrti). Akonáhle totiž Slnko vychrlí akúkoľvek strašnú masu plazmy – alebo čohokoľvek iného – tá za nami zaostane rýchlosťou minimálne 828 000 km/h – takou rýchlosťou sa totiž rútime všetci vpred.
Ďalšou „čerešničkou na torte“ sú tzv. kozmické lety. Ak kozmonaut – za oficiálneho stavu vecí – opustí kozmickú loď a ocitne sa v kozmickom priestore okolo lode, tak v tom okamihu sa začne od nej vzďaľovať rýchlosťou 828 000 km/h. Nemôže sa teda iba spokojne vznášať nad loďou, ako nám to ukazujú vo filmoch. A ak by posádka chcela zachrániť takéhoto kozmonauta, tak kozmická loď by musela letieť za ním, a potom – rýchlosťou značne prevyšujúcou 828 000 km/h – by sa musela vrátiť nazad nad Zem. Na niečo také by jednak nemali energiu, jednak nevieme dosiahnuť takú rýchlosť… A lety na Mesiac? Ale veď Mesiac tiež letí spolu s našou Zemou rýchlosťou minimálne 828 000 km/h, teda kozmická loď vo voľnom kozmickom priestore letiaca medzi Zemou a Mesiacom by musela letieť po špirále ďaleko vyššou rýchlosťou, aby navždy nezaostala v prázdnom, nekonečnom priestore…
Záber z filmu Saľut 7
Odporcovia teórie guľatej Zeme napríklad uvádzajú ako dôkaz fotografiu, ktorá „prekĺzla“ na verejnosť pri lete kozmickej lode Sajuz a bola urobená v r. 1969. Horizont Zeme je na nej rovný:
Takto teda vyzerá Zem pri pohľade z obežnej dráhy bez špeciálneho objektívu „rybie oko“. Takýchto záberov však existuje viac – napríklad záznam Felixa Baumgartnera z roku 2012. Je známy svojim zoskokom na Zem z héliového balóna v stratosfére dňa 14. októbra 2012:
Na záberoch – ktoré počas tejto akcie zosnímal – je tiež vidno, že horizont je absolútne rovný.
Ďalšou zaujímavosťou je video záznam, ktorý bol nasnímaný v roku 2016 počas návštevy bývalého amerického prezidenta G. Busha staršieho v NASA. V jednom momente je na zázname v pozadí Busha vidieť obrazovku so zobrazenou mriežkou:
Takýto program sa používa vo filmovom priemysle na zostavovania grafiky – teda trikových filmových záberov. A aké vizuálne efekty potrebuje zostavovať NASA?
Niektorým odborníkom to nedalo a zamerali sa na astronauta na obrázku pred modrou plochou s bielou mriežkou. A nakoniec našli vysvetlenie – NASA odvysielala „priamy prenos“ z kozmickej stanice, na ktorej sa ten istý astronaut hrá s kvapkou vody:
Zábery sa zhodli so 100% presnosťou…
Na internete naozaj nájdete veľa zaujímavých materiálov. Napríklad youtube video kanál s názvom александр свободный ponúka zaujímavý pohľad:
Ako ďaleko je zdroj svetelného žiarenia nad Zemou, ak jednoducho predĺžime priamky svetelných lúčov k zdroju..?
Vráťme sa teda k Obrazom Midgard-Zeme, ktoré sme už opísali v minulých článkoch. Ak tieto informácie chápeme ako Obrazy, tak sa všetko dostane na správne miesta. Či už sme uzavretí vnútri Midgard Zeme a nad nami sú krištáľové sféry, alebo sme na povrchu gigantickej planéty a aj tak je nad nami krištáľová kupola – je to v podstate to isté. Obraz nám podáva informáciu, že sme uzavretí vnútri Systému, aj keď to nebolo vždy tak. Informácie podávané v starých védických textoch sú VŽDY Obrazy. Za dlhé obdobie mal GP dosť času na ich skreslenie, ale to nikdy nemôže urobiť tak, aby tam neostala stopa. Védické informácie sú oproti biblickým reliktné – pochádzajú tak či onak z pradávnych čias. Ak teda – hoci sme uzavretí vnútri Systému (Matrixu) a nad hlavou vidíme hoci aj projekciu oblohy, teda Nebo – ani jeden obraz na sfére nebude bez skutočných súvislostí či významu. Či už tam je zachytený stav okolitého Vesmíru v čase zostavenia Systému alebo naopak, ukazuje čas, kedy sa všetko skončí, je to v podstate jedno. Pozorovaním týchto konštelácií a braním do úvahy kozmických cyklov môžeme nadobudnúť potrebné informácie v čase Noci Svaroga.
Ďalšou otázkou je, ako dlho sme uzavretí v Systéme – o tom prečo existuje už vieme. Z článku o lesoch na Zemi vieme aj to, že pôvodné lesy a zvieratá na Zemi boli zničené. Kedy sa tak stalo? Máme Letopočet od veľkého ochladenia – teraz je Leto 13026. Môžeme teda predpokladať, že tu je ukrytá informácia o čase nášho uzavretia do Matrixu. Vieme však aj to, že Tartaria prežila oveľa dlhšie a naši Predkovia sa ešte dlho nevzdávali. Nakoniec však urobili nejakú chybu, ktorá dala GP právo – v tomto Paralelnom Vesmíre – zničiť Tartariu úplne.
Uzáver z toho je, že existuje spôsob, ako žiť a prežiť aj v uzavretom Systéme – pretože naši Predkovia to nielenže dokázali, oni aj v boji porážali nepriateľov. Tu je dôležitou podmienkou Kvalita Poznania – a to sa nám navracia.
Vieme aj to, že pôvodný stav existencie našej plástovej bunky – alebo dutého vnútra sférickej Zeme – je trvalé, slnečné počasie, teda žiadne ročné obdobia a striedanie leta a zimy a deň na noc v priebehu roka. Tento jav nastal až vyrobením sfér a „inštalovaním“ Sĺnk a Lún (Mesiaca).
Ak pôvodný stav našej Midgard Zeme je bez ročných období a striedania dňa a noci, tak tento stav je umelo zavedený a závisí od GP. A tu sa núka ďalší zaujímavý uzáver – tradičné slovanské sviatky. Naše najväčšie sviatky sú Sviatok Boha Kupalu a Letný Deň Boha Perúna. Ani jeden nie je spojený so Slnovratom ale práve Slnovrat slávia všetci mágovia a jazyčníci – teda tiežslovania. Jav SLNOVRATU je však stavom, ktorý bol dosiahnutý zničením pôvodnej konštelácie Midgard-Zeme a nie je pre ňu prirodzený. Návod na „tradičné“ oslavy najmä letného Slnovratu nájdete v podstate v každej lepšej knihe o Mágii – ale tu máme skôr na mysli Čiernu Mágiu. Bieli Mágovia slávia reliktné, t.j. staršie sviatky, ktoré tu boli dávno pred „inštaláciou“ Slnovratov.
Ďalšou informáciou vyplývajúcou z Obrazov je, že východ z tohto položenia nie je možný „letom do Vesmíru“ – pretože sa tam vlastne nedá dostať nikde. V každom prípade narazíme na krištalickú zábranu. Zo systému vyjdeme iba cestou Duchovného vývoja, ale do vedľajších Čertogov sa dá dostať podzemnými chodbami. Tie sú pod celou Zemou a aj pod oceánmi. Nemôže ich však navštíviť a používať len tak hocikto…
A aby sme nezabudli, teória „dutej Zeme“ (môžeme hovoriť o sférach) nie je ani nová ani produktom primitívov. V anglickej Kráľovskej akadémii vied visí portrét osemdesiatročného kráľovského astronóma Edmonda Halleyho (1656-1742) po ktorom je nazvaná kométa, od maliara Michaela Dahla (1659-1743). Dôležitý je obrázok, ktorý drží v rukách – je na ňom model dutej Zeme.
Túto tému jednoducho nemožno plne vyčerpať, ale dôležité je začať samostatne rozmýšľať. Ak máme v mysli predstavu, že žijeme na povrchu zemegule a že nad nami začína nekonečný Vesmír – to je pohľad, v ktorom sme akosi nepodstatní v nekonečnom kozmickom oceáne. Ale ak sme v uzavretom priestore – ako dobytok na poľnohospodárskom družstve – je to zase čosi úplne iné.
Ak „slovanskí Bohovia“ na vzor gréckych medzi sebou zápolia, závidia si a navzájom sa všakovako podvádzajú – to je jeden pohľad, cudzí, jazyčnícky. Ale ak sú všetci súčasťou jedného celku – Rodobožia – to je zase úplne iná rovina, rovina Pohanstva. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Slovenom veľa netreba, ale je ich oveľa viac ako Veliteľov či Učiteľov. V stáde však nieto Istiny, pretože to je stádo. A stádu – ako hovorí Puškin – netreba dary slobody. Ich treba iba rezať a strihať – veď preto a nato sú stádom. A tu môžeme smelo citovať: „Nehádžte perly sviniam…“.
Nikto vám nedá odpoveď na to, čo je správne a čo nie. Takúto odpoveď môžete dostať iba „interne“ – z hĺbok vlastnej mysle. A pri takýchto „neštandardných“ informáciách – aké obsahuje aj tento článok – si dávajte pozor aj na to, aby ste sa nedostali do informačnej pasce, ktorá spočíva v tom, že namiesto hľadania cesty nahor sa horizontálne zacyklujete v množstve inak hodnotných faktov – ako napríklad „ponúka“ aj rabín Piakin. Ale INFORMOVANOSŤ – z védického pohľadu – nie je ešte MÚDROSŤ. Tá sa získava IBA a JEDINE osobnou skúsenosťou. Teda nie čo – hoci aj výborne – hovoria iní, ale kam som dospel(a) „JA“ vlastnou snahou.
Obrazy ležia pred vami, otvára sa široká cesta Poznania – tá je však „súkromná“. Od vás a iba od vás záleží, či zaujmete pozíciu švába v počítači alebo začnete stúpať po špirále Duchovného zdokonaľovania a Poznania nahor. Hore však nieto davov a stád, tam je iba Poznanie. Je to ale Poznanie našich Predkov, a teda aj cesta k Nim.
Aj druhé bunky majú také isté kupoly, aj keď môžu mať viac Sĺnk – prípadne žiadne – viac alebo menej árch. V iných bunkách vôkol nás môže byť iná úroveň existencie, iný pomer kyslíka a ďalších plynov v atmosfére, iná fauna a flóra, pretože tam žijú rozdielne typy ľudí.
Ak sa nejaká bunka ponechá bez ľudí, tak časom dôjde k jej samovoľnej a plnej obnove, zmiznú oceány – sú to aj tak pozostatky vyťažených surovín – doplnia sa rastliny a pod.
Na bunkách pod nami – možno predpokladať, že ich je 7 vrstiev, ako je 7 úrovní Neba – žijú tí, ktorých nazývame mimozemšťania, alebo inak aj Globálny Prediktor. Sú to bytosti inej mentálnej úrovne a fyzického vývoja, čo si však netreba mýliť s technickým či technologických vývojom. V tomto smere nás dokonca v mnohom prevyšujú. Rozdiel je v úrovni Duchovného vývoja – tá je u nich omnoho nižšia ako je naša.
Väčšina z nich je voči nám nepriateľská. Považujú nás najčastejšie za potravu, resp. niektoré druhy iba výlučne za potravu, t.j za zdroj životnej energie pre nich v každom smere. V pozemskej analógii by sme mohli považovať nás – a to je védické prirovnanie – za včely, pričom oni sú sršne. Dokonca vedú medzi sebou neraz veľmi kruté vojny, ktorých cieľom je ovládnuť nás – ako cenné energetické zdroje. Presne tak, ako naša civilizácia vedie vojny kvôli rope či zemnému plynu, zlatu či diamantom. V minulosti aj kvôli dobytku a podobne. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Civilizácie sú si principiálne podobné.
Každá rasa, každý ľudský druh má svoj špecifický stupeň vývoja. My máme Bytosti nepredstaviteľnej Sily – voláme ich Svetlí Bohovia Pravi. Na druhej strane sú rovnako bytosti nepredstaviteľnej sily a možností oproti bežným jednotlivcom. Existuje Svetlá, ale aj Temná Hierarchia – ale to už vieme.
GP nás donútil si myslieť, že na Zemi žijeme iba niečo okolo 12 000 rokov – „dodal“ nám darvinovskú teóriu. Je to však lož. Slovenov a neraz aj Hospodárov však tento problém nijako „netrápi“..:
Naša Rasa patrí k Impériu (od „Imenem Perúna“, t.j. preto IMPERium) RUSOV alebo inak aj SLOVIENOV. Podľa vonkajších príznakov nemožno Rusov a Slovienov nijako odlíšiť. Sú to podstatou SVETLÍ ľudia. Árijci sú tiež Rusi alebo Slovieni. Ak by sme chceli pochopiť, ako vyzerá Árijec, tak typickým predstaviteľom je Ilia Muromec. V žiadnom prípade nie Aľoša Popovič či dokonca Dobryňa!
Hoci vďaka cyklu kreslených príbehov o troch bohatieroch sú tieto postavy chápané spoločne, v skutočnosti však ide o úplne odlišných „hrdinov“. Aľoša Popovič je preto „Popovič“, lebo je synom POPA. A žiadny POP nemá nič spoločné s našou Kultúrou. Prečo sa “preslávil“ si je ľahko domyslieť. Dobryňa sa spomína aj v starých letopisoch ako veľký pomocník krstiteľa Kyjevskej Rusi – bol to brat matky kniežaťa Vladimíra Krvavého, ktorý priamo „priložil ruku k dielu“ krstenia. Teda je to masový vrah, podobne ako jeho synovec. Zopakujeme, že v skutočnosti Vladimír NEBOL synom kniežaťa Sviatoslava a tento NIKDY NESPÁVAL s jeho matkou Malkou. Ide iba o neskorší, kresťanský „update“, aby sa ukryl fakt násilného prevzatia moci v Kyjevskej Rusi Vladimírom a povraždenie synov Sviatoslava.
Jedine Ilia Muromec je svetlá postava slavianskej minulosti. Po tom, ako krstením Kyjevskej Rusi bolo vyvraždených 75% obyvateľstva nemal kto brániť krajinu pred vonkajším nepriateľom – a v kresťanskej civilizácii to je tak ako u GP, o zdroje sa vedú vojny na likvidáciu, konkurenciu treba zlikvidovať. Veď vrana k vrane sadá. Pri jednom takomto útoku zo zahraničia bol Vladimír Krvavý donútený požiadať o pomoc Iliu Muromca. Pretože Vladimír zastával kresťanské „hodnoty“, tak komunikácia s Iliom bola o službe nájomnej družiny, za ktorú sa despotický panovník zmluvne zaviazal zaplatiť. Keď prišlo na platenie za dohodnutú úspešnú prácu – Ilia nepriateľa porazil – tak Vladimír „nemal peniaze“. Požiadal teda Iliu o strpenie. Ten bol v tom čase požiadaný Poliakmi o pomoc, ktorá zahŕňala aj prípravu (výcvik) ich vojska. Ilia úlohu splnil, aj keď pri ceste nazad ho Poliaci čakali v zálohe s tým, že to, čo mu dali za služby si „vezmú nazad“. Pokus dopadol pre Poliakov katastrofálne.
Ilia sa vrátil do Kyjeva, ale Vladimír nemienil platiť za to, čo sľúbil a bolo vykonané. Zavolal Iliu na hostinu, kde mu podali durman a nakoniec ho pred očami Vladimíra od chrbta preklali dýkou. Tento smutný, zákerný koniec veľkého bojovníka zhudobnil na pamäť veľkého hrdinu našej minulosti Nikolaj Jemelin v jednej zo svojich piesní – súvislosti môžete počuť pred piesňou na prvom vystúpení v Poprade.
Ako náš vývoj pozostáva z postupnej následnosti jednotlivých etáp, tak svoje vývojové cykly nastavuje aj GP. O neradostných časoch sme dostali informáciu, resp. varovanie pred niečo viac ako 40 000 rokmi pri treťom príchode Perúna na Midgard-Zem. Dočítať ste sa o tom mohli v Knihe Múdrosti Perúna. Varoval nás, že pred nami bol útok zo susednej, Západnej bunky. Vojna s GP – vo Védach spomínaná Druhá Galaktická vojna – beží po celej gigantickej Zemi. V tom čase boli hlavné sily našich nasadené v iných častiach planéty. Museli sme teda bojovať a udržať sa sami svojimi silami a čakať na posily. Preto sme dostali aj Zápovede, ale dodržiavame ich dodnes? A potom prišiel útok GP…
Náš skutočný nepriateľ nie je iný národ ľudí – a to dnes máme medzi sebou väčšinou neľudí – ale GP. Štruktúra jeho chovania je dnes názorne pochopiteľná na „novodobom vyvolenom národe“, t.j. na praxi Anglosasov – v poslednom čase najmä na správaní sa vlády USA.
Najskôr to skúsili otvorenou vojenskou intervenciou – ale všetky ich pokusy naši Predkovia na hlavu porazili. Rýchlo teda pochopili, že takto úspech nebudú mať. Začali preto pôsobiť tak, ako dnes USA. Ak už konečne vojensky zaútočia znamená to, že nepriateľ je oveľa slabší, teda presnejšie že bol vopred zákerne systematicky rozložený a oslabený.
Útoky začali únosmi detí a žien – mužov Slavianov Slovienov nemožno „preformátovať“. Ak dnes vidíte mužov, ktorí sa síce „slovansky“ vyjadrujú, ale behajú za každou „voľnou“ ženou a hodnoty merajú peniazmi – sú to už iba (ak sú našej krvi) Sloveni. Deti vychovávali v ich ideológii s tým, že neskôr ich použili na boj proti vlastným Rodom. Takýto ľudia už nadobudli skreslenú predstavu o realite. Každá vojna, v ktorej bieli zabíjajú bielych je našim nepriateľom maximálne výhodná.
Bojovať v otvorenej vojne je oveľa jednoduchšie ako s vlastným národom, ktorý bol nakazený vírusom od GP. Nákaza sa šírila dlho, pomaly, ale efektívne. Kvôli vlastnej bezpečnosti sa okolité planetárne bunky od nás systematicky odpojili, aby zabránili prechodu nákazy od nás k nim.
Spojovacie chodby medzi bunkami boli pod pyramídami. Nie však pod tými, ktoré nám vystavili na obdiv v Egypte. Tie skutočné sú dnes poukrývané v džungliach a na morskom dne.
Práve tieto pyramídy používali naši Predkovia na cesty do iných Svetov, ale mali aj iné funkcie, hoci prenos medzi Čertogmi bol tou najdôležitejšou.
Brány Medzisvetia boli uzavreté, sily kontrolované GP sa nesmú dostať do ďalších buniek plástovej štruktúry, teda na ďalšie Zeme.
Boj s okupantami viedli naši Predkovia aj tak, ale za jedného zabitého okupanta nastupovalo 10 nových. V rozprávkach to je zachytené v Obraze stínania hláv drakovi Goriničovi, pričom namiesto každej sťatej hlavy mu vyrastá 10 nových.
Najťažší boj je boj na vlastnom území s piatou kolónou, ktorá používa partizánske praktiky a má plnú, neobmedzenú podporu z cudziny. Dnes to vidíme najmä vo forme kresťanstva a iných dovezených, našej Zemi cudzích psychotechnológií. Ľudia sa však viac a viac nakazujú vírusom Tmy z dielne GP. Vôbec im nevadí udávať aj členov vlastných Rodov. Dnes je to v podstate štandard.
Kedysi jednotná a jediná spoločnosť sa nakoniec rozdelila – najskôr na 2 časti. Na Východe ostali viac-menej zdraví ľudia v Dŕžave a na Západe bol vytvorený Štát – Atlantída. Naši Predkovia žili v plnom súlade s Prírodou a nedrancovali ju, pretože základnou hybnou silou našej Kultúry je Duchovný vývoj.
Nastúpila Kali Juga, t.j. Noc Svaroga. GP s periódou cca 200-250 rokov na nás vypúšťa akýsi „omamný plyn“, ktorý vo védickej tradícii označujeme aj „Živel nevedomosti“. Jeho hlavnou funkciou je zabezpečiť, aby sme sa neprebrali. Teraz však „vyprcháva“ posledná dávka – podaná pred cca 250 rokmi – a novú už nasadiť nemôžu.
Potom začali vojny, ktoré trvali veľmi dlho. Ak vojna nerieši situáciu znamená to, že ona sama je cieľom. Generuje Gavvach a ľudia sa zabíjajú. GP nemá za cieľ zlikvidovať všetkých ľudí, ich cieľom je všetkých premeniť na poslušných rabov Pána – teda na cirkevné a sociálne zvieratá. Inými slovami na konzervy životnej energie, ktorú odoberá podľa svojej potreby. Ideálny rab je ten rab, ktorý nielenže netuší, že je rabom, ale aj robí všetko preto, aby ním aj ostal, lebo sa mu to tak páči. A sexuálne a peňažné rabstvo je ideálnym nástrojom. Všetko však môže fungovať jedine v silnom živle nevedomosti.
GP postavil jedných proti druhým, Kultúra a Civilizácia sa nakoniec navzájom zničili v totálnej vojne. Výsledkom bolo „spálené pole“ so zvyškami ľudí, ktorí po sérii hrozných vojen už nerozumeli tomu o čo ide. Po chaose vojny už túžili iba po živote v mieri a pod pevnou rukou, ktorá by to zabezpečila a zabránila ďalším vojnám.
GP sa stal takouto pevnou rukou a do jedného celku spojil všetky pozostatky ľudí z oboch protichodných systémov. Vytvoril novú krajinu – RUS – v ktorej ale už boli všetci premiešaní. Vírus nakoniec dostal voľný prístup ku všetkým a už sa začal po ľuďoch šíriť globálne – ale hlavne po Dušiach. Objavili sa nové krajiny Mu, Lemúria, Rasénia, Tartaria… Od zničenia Atlantídy sa počet krajín postupne znásoboval, už viac neboli iba dve. Ľudí nielenže rozdelili, ale prinútili ich aj ťažiť pre nás absolútne nepotrebné suroviny a to barbarským spôsobom. Nastal „zlatý vek“ drancovania Prírody – ktorý trvá dodnes. Stačí sa pozrieť ako smerovaný minister či kresťanské cirkvi barbarsky drancujú „ICH“ lesy.
Začali sme sa sami považovať za príslušníkov kdejakých národov a krajín a UŽ NIE SPOLOČNÉHO RODU. Nie sme dnes Slovieni, ale Sloveni Slováci, Poliaci, Česi, Maďari…
Nastúpila ďalšia etapa „vývoja“, ktorú nazývame ROZDEĽ A PANUJ. Je vyjadrením metodiky GP meniť ľudí na rabov, začali sme veriť, že sme len druh zvierat, ktorý sa akousi náhodou naučil hovoriť. Dnes si myslíme, že klamať, udávať, zrádzať za peniaze, zabíjať, podvádzať je normálne. Znovu sme nastúpili cestu Atlantídy.
Sme vo finále. GP vždy ukončoval jednu etapu civilizácie druhou preto, aby na jej rozvalinách postavil novú, prehnitejšiu. Dnes v podstate už neostali na Zemi ľudia s magickými schopnosťami – všetko sú egoisti zneužívajúci to, čo sa dozvedia vo svoj prospech. Sme v poslednej etape, ktorú nazývame biblická.
Vstupujeme do poslednej fázy, v nej ale ROD vyhrá. Máme šťastie, že žijeme v čase konca starých časov. Poznávajte svoj vnútorný svet – inej cesty k záchrane totiž niet…
Dnešný článok je voľným pokračovaním toho, čo sme už na našej stránke neraz uverejňovali. Určite každý – kto sa zapodieva myslením namiesto dogiem – sa zaujíma o to, kde vlastne žijeme. Realita však nie je naivita – presnejšie naivita je príznakom „spokojného“ zotrvávania v Matrixe.
V jednom z článkov sme priblížili pohľad na Midgard-Zem ako na jednu z buniek ohromnej, gigantickej planéty. V súvislosti s týmto Obrazom pri priblížme niekoľko ďalších detailov, ktoré sú s týmto pohľadom na Svet spojené.
V každej z buniek spočiatku žili humanoidi, teda bytosti rôznych druhov podobných človeku. Každá plocha bola špecifická – na jednej žili bieli, na ďalšej čierni, potom žltí, červení a podobne. Niekde ľudia našich rozmerov, inde väčší alebo menší. Rozdiely pôvodne boli – pre každú šesťuholníkovú bunku – aj vo farbe očí.
Ako vždy v týchto prípadoch – ak nás uvádzali do konkrétneho módu poroby, tak nám to museli nejako oznámiť. V tomto prípade sa smelo môžeme obrátiť ku knihe Jonathana Swifta a jeho Gulliverovným cestám. V skutočnosti vôbec nejde o rozprávkovú fantazmagóriu. Teda takýto bol pôvodný stav našej existencie – veľmi, veľmi dávno.
V každej bunke sú špecifické podmienky, ktoré umožňujú špecifickú formu života. A u nás v podstate ešte nedávno – pred niečo viac ako 200 rokmi – žili giganti. Ostali po nich po celom svete stavby s veľkými stĺpmi, vysokými stropmi a ohromnými dverami.
Tejto problematike sa budeme venovať v samostatnom článku, takže zatiaľ iba spomeňme, že hoci nálezov ohromných kostier je po celej Zemi dosť – veľmi rýchlo ich ktosi systematicky poodstraňoval. A pre verejnosť podhodili dezinformáciu, že išlo o podvrhy vypracované Photoshopom… ale videli ste niekedy niekde konkrétnu odbornú správu aj s autorom tohto „odhalenia“..? Veď ak je to pravda, tak prečo to skrývať? Teda „overená falzifikácia“ Photoshopom je overená iba „agentúrou“ JPP.
Teda už vieme, že každá bunka sa vyznačuje samostatne nastavenými, špecifickými podmienkami životného prostredia: vlastnou klímou, atmosférou, vodou, potravou, energiou, schopnosťou produkovať potreby pre existenciu, ale aj napríklad počtom sĺnk.
Všetko nad našimi hlavami je v súčasnosti umelého pôvodu – Slnko, Mesiac, hviezdy… V tejto súvislosti bude užitočné si pozrieť video na tému, ako sú principiálne nastavené podmienky sezónneho menenia období na Zemi:
Kupola nad nami je umelo vytvorený objekt, na ktorom sa v noci zapaľujú umelo vytvorené svetlá, aby nám vytvorili ilúziu. Takto sa objavujú hviezdy, Slnko aj Mesiac. Cez deň nás polievajú dažďom, v noci nám zapaľujú hviezdy, ktoré sem tam aj padajú.
Slnko, ktoré je od nás 147 miliónov kilometrov a okolo ktorého rotuje naša Zem neexistuje. Zdroj žiarenia je od nás vo vzdialenosti 3 000 až 3 500 kilometrov. Je to reflektor, ktorý je umiestnený vnútri našej kupoly. Plní všetky funkcie, ktoré kedysi plnilo naše skutočné Slnko: dáva teplo, svetlo, UV žiarenie atď. Na internete nájdete o tom množstvo materiálov.
A aké objekty padajú z oblohy už vieme z iných článkov – ale predsa len trochu pridajme. V Číne padlo niekoľko takýchto predmetov tiež. 16. mája 2016 spadli v blízkosti domu jedného hospodára dve takéto gule. Svedok opísal veľký hluk a keď sa pozrel nahor, uvidel ako guľa padá naň v ohni. Jedna padla rovno do jeho záhradky:
Roľník si myslel, že by mohlo ísť o meteorit, a preto sa ukryl v dome a čakal kým to prejde. Keď Číňania sa odvážili priblížiť k objektu, uvideli guľovitý predmet o vysokom lesku:
O takýchto padajúcich zvláštnych guliach sa už písalo v médiách neraz. Padajú po celom svete.
V lete 1966 videla skupina svedkov padať takúto guľu z čistého, jasného neba v štáte Arkansas v USA. V roku 2000 padla podobná guľa neďaleko Cape Townu v Juhoafrickej republike. Tiež nebolo jasné o čo vlastne ide. Roku 1963 našli vedľa seba ležať tri takéto hladké, kovové gule v austrálskej púšti. Každá z nich vážila okolo 6 kg a mali priemer 35 cm. V roku 1969 argentínsky vedec Schneider na tlačovej konferencii v Buenos Aires ukázal 22 cm guľu s lešteným povrchom. Podľa jeho slov išlo o jeden zo štyroch kusov nájdených na severe Argentíny. V prítomnosti reportérov sa 4 hodiny snažil vykonať na povrchu aspoň malú ryhu – bezvýsledne.
Britský denník Daily Mail priniesol informáciu o náleze troch takýchto gulí vo Vietname na hranici s Čínou:
Jedna mala 45 kg, druhá 6 kg a tretia iba okolo 250 g. najmenšia padla na strechu domu, takže je istota, že určite spadli z neba. Vietnamské ministerstvo obrany je presvedčené, že sú ruského pôvodu…
Pravdepodobne prvá zdokumentovaná zmienka o takom predmete je z roku 1802 z Holandska. Vedci ju nedokázali analyzovať a neskôr ju vzali napoleonskí vojaci. Neskôr sa jej stopa úplne stratila. V časoch Prvej svetovej vojny sa takýto predmet našiel aj v Rakúsko-Uhorsku. Bol poslaný na analýzu do Nemecka a napokon sa jeho stopa tiež stratila. O tomto prípade sa môžete dočítať v knihe Forbidden Archeology.
Iným objektom je Luna, t.j. Mesiac. Je to hologram – túto skutočnosť si môžete overiť na mnohých videách na sieti. Ak sa zameriate na okraj Mesiaca uvidíte, ako tam „prechádza“ nová snímka. Pri pohľade na celý mesiac vidno aj celoplošný „refresh“ obrázku – presne ako na počítačových programoch. Jedno z videí:
Dôležité však je niečo iné – čo je za Mesiacom skryté, že to nemáme vidieť?
Tí, ktorí poznajú védické texty nemajú problém si túto informáciu doplniť. Ako u všetkých starých textov vieme, že pracujeme s Obrazmi, nie „priamou“ informáciou – tá by sa nedožila našich dní. Takto možno prijať aj taký výklad, že hologram ukrýva bojový koráb, ktorý nemáme vidieť. Z Véd vieme, že na začiatku boli tri: Fatta, Leľa a Mesiac.
V súvislosti s korábom spomeňme, že za dávnych čias bol používaný aj iný názov pre kozmické koráby: „archa“. Archy sú stanice, ktoré plnia radu funkcií – vojenské, výskumné, dopravné… Čo sa stalo s prvými dvomi vieme z Véd.
Majme stále na pamäti, že sme uzavretí v Systéme, ktorý kvôli jednoduchosti predstavy nazývame Matrix. Kľúčovou úlohou tohto Systému je ODOBERAŤ z nás GAVVACH. Zopakujme si, čo to je:
GAVVACH je jemnohmotné žiarenie ľudského strádania, ktoré vylučuje naša bytosť za života a aj po smrti. Dopĺňa úbytok životných síl u rozličných druhov a skupín obyvateľov jemnohmotných Svetov. Ale takéto žiarenie našej bežnej – hlavne NEVEDOMEJ – formy správania sa ledva stačí na dopĺňanie spotrebovaných síl niektorých démonických bytostí. Vyžarovanie strádania a bolesti dokáže nasycovať gigantické skupiny démonov všetkých druhov a stupňov. Čo do podstaty je gavvach ich potrava.
Mimoriadne „kvalitný“ gavvach je spojený s prelievaním krvi. Keď zo živej bytosti tečie krv, tak v prvé minúty je vyžarovaný gavvach mimoriadnej sily („kvality“).
Pripomíname, že zabíjanie „KOŠER“ je postavené práve na podrezaní a vykrvácaní obete. A tak už nie je ťažko si domyslieť, prečo sa často používa delenie na Bielu, Čiernu a Červenú mágiu…
Pri analýze všetkých dostupných informácií o Lune Mesiaci to vyzerá tak, že Mesiac je skôr v moci našich ľudí, ktorý sa našim nepriateľom nepodarilo zničiť – a už sa to ani nepodarí. Všetky svedectvá ľudí, ktorí boli „unesení“ a pamätajú si veľkú, svetlú miestnosť, silné, jasné svetlo, a ktorých stav sa po návrate zlepšil – prebývali pravdepodobne na Mesiaci.
Ak ste „zažili“ akúkoľvek formu pobytu na Mesiaci, tak ste pre našich Ochrancov dôležitý.
Nedávno – možno iba pred mesiacom – som publikoval článok „Ruská os sveta“. Teraz ho chcem uviesť celý, pretože je pokračovaním tejto témy, hoci bol napísaný o niečo skôr. Viete čo to je za červená línia, ktorá prechádza glóbusom Zeme?
Oficiálne ide o tzv. „Pulkovský poludník“. V poslednom čase o ňom popísalo mnoho historikov veľa neuveriteľných príbehov, ktoré sú preplnené – bohužiaľ – rôznymi výmyslami. Neodkrývajú pravdu, ba najčastejšie ju ešte hlbšie ukrývajú..
Pulkovský poludník (krátko a múdro) je pomyslená čiara, orientovaná presne v smere sever-juh a prechádzajúca cez stred hlavnej budovy Pulkovského observatória, ktoré bolo postavené na kraji Petrohradu v roku 1839.
A neoficiálne (táto informácia nie je veľmi šírená) táto červená čiara na mape sveta ukazuje, ako pred niekoľkými tisícročiami zo severu na juh (a môže ísť aj o niekoľko desiatok tisíc rokov!) prebehlo premiestenie najzáhadnejšieho národa na Zemi, ktorého predstaviteľov starí Gréci nazývali Hyperborejcami (žijúci za Borejom) a Indovia Árijcami – čo sa prekladá do dnešného jazyka ako „ušľachtilí“ (blahorodní).
Peter I. – podľa všetkého – zaviedol napodobňovanie kedysi existujúcej hyperborejskej klasifikácie zasvätencov do tajomstva ohňa, kameňa a Ducha! To ich nazývali Árijcami – blahorodnými (ušľachtilými).
Keď v Rusku a vo svete na prelome 19. a 20. storočia došlo k explópzii záujmu o árijskú tému a árijskú symboliku (hlavný árijský symbol je všetkým dobre známa svastika – t.j. kríž so zahnutými koncami a druhý symbol je oko v trojuholníku) – francúzsky filozof a spisovateľ Édouard Schuré napísal vo svojej knihe o Árijcoch nasledujúce vety: „Ak čierna rasa dozrela pod páliacim slnkom Afriky, rozkvet bielej rasy nastal pod ľadovými dunami severného pólu. Grécka mytológia nazýva belochov Hyperborejcami. Tí hrdzavovlasí, modrookí ľudia šli od severu cez lesy osvecované severnou žiarou, sprevádzaní psami a jeleňmi, vedení odvážnymi vodcami, popudzovaní darom jasnovidectva svojich žien. Zlaté vlasy a lazúrové oči – špecifické farby. Tejto rase bolo predurčené vytvoriť slnečný kult svätého ohňa a vniesť do sveta túžbu po nebeskej vlasti…“ (Édouard Schuré; VEĽKÉ ZASVÄTENIE, Tlačiareň Štátnej Zemskej správy, 1914).
Iný spisovateľ – Bal Gangadhar Tilak, ktorý má indoeurópsky pôvod (je z rodu Brachmanov) – približne v tom istom čase napísal a vydal knihu ARKTICKÁ VLASŤ VO VÉDACH. V súčasnom vydaní knihy B. G. Tilaka je v jej anotácii napísané doslovne toto: „Čitateľ sa oboznámi s prekladom vynikajúcej knihy známeho indického vedca B. G. Tilaka (1850-1920) v ktorej tvrdí, analyzujúc prastaré pamätníky literatúry, Védy a Avestu, že pravlasť Árijcov jestvovala v arktickom regióne, ale nastupujúce zaľadnenie vytlačilo árijské rasy zo severu do zemí Európy. Indický vedec uvidel v prastarých textoch presné odrazenie nie iba historických, astronomických, ale aj geografických reálií spojených s oblasťou za Polárnym kruhom. Tento objav umožnil Tilakovi o desaťročia predbehnúť uzávery archeológov, filológov, fyzikov a astronómov a napomohol celkovému progresu poznania o prvopočiatočných dejinách človečenskej rasy a dejín jej osídľovania planéty“.
Takže pozrime sa teraz z týchto uhlov pohľadu (oficiálneho aj neoficiálneho) na Pulkovský Poludník, ktorý do r. 1884 slúžil ruským moreplavcom a kartografom ako „ruská os sveta“. A možnože sa nám podarí nájsť a uvedomiť si význam tejto pravdy minulosti, ktorá je pred nami doteraz dobre skrývaná.
Takže čo to je ten takzvaný Pulkovský Poludník?
Údaje z encyklopédie: Pulkovský Poludník, ktorý prechádza cez stred hlavnej budovy observatória v 30°19,6´ východne od Greenwicha, bol v minulosti východiskovým bodom geografických máp Ruska. Všetky ruské lode vypočítavali svoju dĺžku od Pulkovského poludníka, až kým v roku 1884 nebol za východiskový bod prijatý nultý poludník, ktorý prechádza cez Greenwichské observatórium (nultý alebo greenwichský poludník).
Inak povedané, to až dnes (už v podstate 134 rokov) sa Pulkovský Poludník nachádza na 30°19,6´ východnej dĺžky. A predtým 50 rokov sa Pulkovský Poludník nachádzal na nulovom uhle geografických dĺžok a slúžil všetkým moreplavcom a kartografom za „ruskú os sveta“, kým iniciatívu neprebralo „vládkyňa morí“ Anglia.
Teraz je čas na niekoľko otázok.
Je náhoda, že v roku 1827 Petrohradská Akadémia vied (s odobrením Nikolaja I.) rozhodla o vytvorení nového, Pulkovského observatória?
Náhodou sa Pulkovské observatórium a aj samotné mesto Petrohrad ocitlo v jednej línii s takými posvätnými mestami ako Kyjev, Konštantínopol (dnes Istanbul) a Alexandria?
Podľa tvrdenia tej istej encyklopédie, „špeciálne určená komisia rozhodla o vrchole Pulkovskej hory, ktorú navrhol imperátor Nikolaj I., a ktorá leží južne od hlavného mesta, 14 vierst od Moskovskej pevnosti vo výške 248 stôp (75 metrov) nad úrovňou mora. Prípravou podrobného projektu nového observatória bol r. 1883 poverený novovytvorený výbor, v ktorom boli akademici Vyšnevský, Parrot, Strube a Fuss, pod predsedníctvom admirála A. S. Grejga, ktorý už niekoľko rokov predtým spolupracoval s observatóriom v Nikolajeve. Projekt budovy a jej samotná realizácia bola zverená architektovi A. P. Briullovi. Zariadenia objednali súčasne v Mníchove u Ertela, Reichbacha a Merca a Marela aj v Hamburgu u bratov Repsoldovcov. Základný kameň observatória bol položený 21. júna (3. júla) r. 1835 a slávnostné odovzdanie hotových budov prebehlo 7. (19.) augusta 1839. Celková cena dosiahla 2 100 500 rubľov v asignáciách, vrátane 40 000 rubľových asignácií, ktoré boli vydané štátnym roľníkom, ktorí mali svoje role a polia na pozemku, ktorý bol odobraný pre observatórium a 2 domy pre bývanie astronómov…“
V týchto slovách rezonujú dve otázky: prečo ruský cár Nikolaj I. určil ruským vedcom miesto a nie naopak, oni neukázali miesto jemu, kde sa má postaviť nové observatórium? A prečo Nikolaj I. vybral pod observatórium práve toto určené miesto a nie nejaké iné?
Ako odpoveď na tieto otázky môže poslúžiť dole ukázaná antická mapa, ktorá bola zostavená pred viac ako dvetisíc rokmi Hipparchom. Na nej vidno rozdelenie zemí na Západ a Východ, ktoré prechádzalo cez staroegyptské „akademické mesto“ – Alexandriu, ktorá bola dlhé roky preslávená svojou najbohatšou vedeckou knižnicou.
Pred nami je mapa, ktorá bola zostavená približne v roku 150 pred n.l. Na nej je os sveta vedená cez Alexandrijský poludník.
Ruský imperátor Nikolaj I. – ktorý bol veľkým vzdelancom a zasvätencom do nejakých tajných učení – samozrejme vedel, že Petrohrad sa nachádza na tej istej línii ako egyptská Alexandria. Okrem toho vedel aj to, že na tej istej línii sa nachádza aj najväčšia svätyňa Egypta – veľká Cheopsova pyramída.
A nám zase treba vedieť, že po roku 1812 – pamätnom roku Vlasteneckej vojny Ruska proti Napoleonovi Bonapartemu, veliacemu ohromnej koaličnej armáde, ktorá vtrhla na územie Ruského impéria – vznikla u všetkých ruských imperátorov mimoriadna naviazanosť na Starý Egypt (o tom poviem trochu nižšie).
A práve z týchto dôvodov ruský imperátor Nikolaj aj ukázal ruským vedcom, kde má byť postavené nové ruské observatórium. Ruský imperátor týmto rozhodnutím zároveň zafixoval pre potomkov priame dejinné spojenie medzi Petrohradom, Alexandriou a staroegyptskými pyramídami.
A teraz aby sme si vyjasnili, čo bolo vyššie povedané, poviem niečo o tom, o čom predtým nikto nepísal.
Nuž pozrime sa na toto: prečo sa Napoleon Bonaparte, francúzsky cisár, predtým, ako napadol v roku 1812 Ruské impérium, rozhodol pre veľmi riskantnú vojenskú výpravu do Egypta?
Oficiálna verzia je pre tieto udalosti takáto: Egyptská výprava, alebo Egyptská expedícia je výprava, ktorá bola podniknutá v rokoch 1798-1801 z iniciatívy a pod priamym vedením Napoleona Bonaparta a jej hlavným cieľom bolo obsadenie Egypta.
Po Talianskej výprave 1796-1797 nastúpila tíšina, ktorá však vôbec nezodpovedala politickým plánom generála Bonaparta. Po prvých víťazstvách Napoleon začal siahať po samostatnej roli. Potreboval ešte radu víťazných udalostí, ktoré by oslnili národ a učinili by ho obľúbeným hrdinom armády. Vypracoval plán expedície na obsadenie Egypta, aby zaujal spojovaciu cestu z Anglicka do Indie. Bez problémov presvedčil Direktórium o nevyhnutnosti toho, aby Francúzsko malo kolóniu v Červenom mori, odkiaľ sa krátkou cestou možno dostať do Indie. Vláda Direktória, ktorá sa obávala popularity Napoleona, sa v podstate rozhodla zbaviť jeho prítomnosti v Paríži a dala mu pod kontrolu Taliansku armádu a flotilu. Idea expedície bola spojená so snahou francúzskej buržoázie konkurovať anglickej, ktorá aktívne upevňovala svoj vplyv v Ázii a Severnej Afrike.
Vzdialenosť od Francúzska a odpor miestneho obyvateľstva – ktoré ponímalo Francúzov ako okupantov – postavilo francúzske jednotky do bezvýchodiskového postavenia. Po tom, ako Angličania zničili francúzsku flotilu v bitke pri Aboukire, bola kapitulácia francúzskych jednotiek v Egypte iba otázkou času. Bonaparte – ktorý chápal skutkový stav vecí – sa snažil leskom svojich víťazstiev zamaskovať beznádejnosť postavenia a rozsah strategickej chyby, ktorú spôsobil Francúzsku. Ale pri prvej príležitosti opustil svoju armádu ešte pred smutným koncom. Také operácie, ako je Egyptská výprava musia byť kategorizované ako dobrodružné.
Napriek tomu egyptská expedícia Napoleona spôsobila nárast záujmu o prastarú minulosť Egypta. Vďaka expedícii bolo zozbierané a vyvezené do Európy ohromné množstvo pamätníkov minulosti. V r. 1798 bol vytvorený Egyptský Inštitút, ktorý dal základ masívnej záchrane a štúdiu dedičstva starého Egypta.
To bola oficiálna verzia historikov (povedzme to je informácia pre zaplnenie vákua v hlavách prostých ľudí, pre ktorých nie je zaujímavé veľa vedieť podľa názoru tých, ktorí majú moc).
Neoficiálna verzia, ktorá je najbližšie k pravde je takáto:
Napoleon Bonaparte nehľadal v tejto expedícii slávu ani veľkú obľubu a obdiv Francúzov a armády tak, ako to je povedané vyššie. Išlo mu o zdroj všemohúcnosti a samotnú všemohúcnosť, ktorú dúfal nájsť a nadobudnúť v prastarých Pyramídach Egypta.
Slovo „pyramída“ má dva korene, pozostáva z dvoch gréckych slov „oheň“ a „stred“, čo znamená „oheň v strede“.
Prečo Napoleon hľadal všemohúcnosť?
Popremýšľajte sami. Napoleon už vtedy spomínal ideu zavŕšenia veľkého „Drang nach Osten“, pochodu na ruský Východ. A vari bolo možné bez nadobudnutia všemohúcnosti dúfať v následné dobytie Ruského impéria, ktoré bolo osídlené početnými potomkami prastarých Árijcov-Hyperborejcov, ktorí aj dali egyptským faraónom predstavu o „duchu Svätom“, ktorý je skutočným Stvoriteľom Sveta. Oni naučili faraónov stavať veľké pyramídy, v ktorých účinok „ducha Svätého“ nadobúdal mimoriadnu silu a spôsoboval magické pôsobenie na tých ľudí, ktorí vstupovali do centra pyramídy.
(Hľa odkiaľ pochádza idea symbolu „oko v pyramíde“):
Ak sa vám zdá, že to, čo tu je napísané je nepravdepodobné, alebo ide o nejaký výmysel autora, tak skromne poznamenávam, že iniciátor Druhej svetovej vojny 1939-1945 – Adolf Hitler – predtým, ako vierolomne 22. júna 1941 napadol Rusko, tiež venoval mnoho síl a času hľadaniu zdroja všemohúcnosti – akejsi Šambaly.
Ale ani Napoleon, ani Hitler nakoniec nedokázali nadobudnúť to, po čom túžili a vojenské vtrhnutie do Ruska sa pre oboch skončilo neslávne. Pritom samotná egyptská výprava Napoleona a artefakty, ktoré jeho výprava priviezla z Egypta pomohli samovládcom Ruského impéria naširoko otvoriť oči na starú minulosť, na vieru a predstavy o Najvyššom Bohu, o ktorom na rôzne spôsoby hovoria všetky náboženstvá sveta.
Posúďte sami: hľa medaila „Na Pamäť Vlasteneckej vojny roku 1812“, vydávaná v rokoch 1813-1814. Je na nej zobrazená staroegyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri, z ktorej od Najvyššieho zvnútra pyramídy (jej stredu) vychádza „duch Svätý“. Mimoriadny význam majú pre nás slová, ktorú sú vyrazené na zadnej strane medaily: „Nie nám, nie nám, ale Menu Tvojmu“:
Inak povedané, pre ruského imperátora Alexandra I. v tom čase nebolo tajomstvom, že pyramídy v Egypte sú posvätné kultové objekty, ktoré podobne ako kupoly kresťanských chrámov koncentrujú vo svojom ohnisku mimoriadnu životodarnú silu Stvoriteľa a čerpajú neviditeľnú milosť. Práve preto boli pyramídy stavané pre faraónov podľa návodu Hyperborejcov-Árijcov, ktorí poznali mnohé tajomstvá „ducha Svätého“ a dokázali používať pre dobro Jeho silu, vďaka čomu aj dostali v Indii prezývku šľachetní Árijci.
A hľa oficiálna informácia, ktorá bola publikovaná v prílohe k medaile. V nej sa – poznamenávam – ani jediným slovom nevysvetľuje, prečo je na medaile práve takýto obrázok a nápis.
Vysvetliť tento fenomén možno jedinou vetou: „Čo je dané vedieť imperátorovi – ktorý má moc od Boha – netreba vedieť nikomu.
Kroniky svedčia, že 5. februára 1813 vyšiel dekrét o odmenení účastníkov oslobodzovania ruskej zeme spod nájazdu Napoleona medailou „Na pamiatku vlasteneckej vojny roku 1812“, v ktorom imperátor Alexander I. napísal:
Vojaci! Slávny a pamätihodný rok, v ktorom ste neslýchaným a vzorným spôsobom porazili a potrestali toho, kto sa odvážil vstúpiť do Vlasti vašej, ľúteho a silného nepriateľa. Tento slávny rok sa pominul, ale nepominú sa a neumĺknu činy v ňom, mohutné činy a hrdinstvá vaše: vy ste krvou svojou zachránili Vlasť pred mnohými národmi a kráľovstvami spojenými proti nej. Vy ste prácou, trpezlivosťou a svojimi ranami nadobudli vďaku svojej a úctu druhých Dŕžav. Vy sme svojou mužnosťou a chrabrosťou ukázali svetu, že kde je Boh a viera v srdciach národa, tam hoci by aj nepriateľské sily boli ako vlny Oceánu, aj tak všetci títo sa – ako o tvrdú mohutnú horu – rozbijú a roztrieštia. Zo všetkej ich nenávisti a zlosti ostane iba ston a zvuk zhynutia. Vojaci! Na pamäť týchto nezabudnuteľných hrdinských činov sme My rozkázali vyraziť a posvätiť túto striebornú medailu, ktorá s napísaním na nej minulého, tak pamätihodného roku 1812, musí na belasej stužke krášliť nepriestrelný štít Otčiny, hruď vašu. Každý z vás je hodný nosiť na sebe tento pamätihodný znak, to svedectvo trudov, chrabrosti a účasti v sláve; lebo vy všetci niesli ste rovnakú ťažobu a jedným duchom mužnosti ste dýchali. Vy sa podľa spravodlivosti môžete hrdiť týmto znakom. On ukazuje vo vás Bohom požehnaných skutočných synov Otčiny. Nepriatelia vaši, vidiac ho na hrudi vašej, nech sa trasú vediac, že pod ním žiari chrabrosť, nie postavená na strachu či ziskuchtivosti, ale na ľúbosti k viere a Otčine a, následne, neporaziteľná ničím.
Približne vtedy sa v Petrohrade začali prestavovať alebo stavať nové kresťanské chrámy, zvonku a vnútri ktorých sa umiestňoval ten istý symbol, ktorý bol na pamätnej medaile o vojne roku 1812 – egyptská pyramída so vševidiacim okom Najvyššieho vnútri a lúčovité žiarenie „ducha Svätého“ vychádzajúce od Najvyššieho.
Na poslednej fotografii je zachytený vnútorný priestor Kazanského chrámu v Petrohrade. Ako vidíme, na tom mieste, kde sa na egyptskej pyramíde zobrazovalo symbolické „vševidiace oko“, popi napísali pre všetkých veriacich doslovne (aby bolo všetkým pochopiteľné) slovo „BOH“.
Pre mňa to bolo prekvapujúce, veď pravoslávni popi Ruského impéria pomocou takýchto chrámových vyobrazení otvorene svedčili, že to nie Ježiš Kristus dal svetu predstavu o „duchu Svätom“.
Týmto zároveň pravoslávni popi Ruského impéria dosvedčili, že informáciu o Bohu-Duchovi tisícročia pred narodením Krista vyjavili egyptským faraónom Hyperborejci-Árijci, podľa čích projektov sa aj stavali veľké pyramídy v Gíze. A až neskôr – o mnoho-mnoho vekov – v Egypte žijúci Ježiš Kristus prišiel k „strateným ovciam domu Izraelovho“, aby im otvoril tajomstvo „Svätého Ducha“ a vyjavil Jeho silu.
Vďaka Napoleonovi Bonapartemu, hľadajúcemu zdroj všemohúcnosti v starom Egypte, a po oboznámení sa s niektorými tajnými poznatkami Starého Egypta – ktoré priamo ukazovali na to, že korene kresťanstva nepochádzajú zo starého Izraela, ale zo starého Egypta – vznikol u ruských samovládcov záujem o myšlienku „božej vyvolenosti“ a k „duchu Svätému“ bez ktorého, samozrejme, nijakej „božej vyvolenosti“ niet a ani byť nemôže.
O mimoriadnom záujme korunovaných hláv Ruského impéria o túto problematiku môžeme súdiť podľa radu artefaktov:
Medaila za dobytie Paríža 19. marca 1814 ruskou armádou pod velením Alexandra I. Ruský imperátor je zobrazený doslovne kúpajúci sa v žiare „ducha Svätého“, ktorá vychádza z pyramídy.
Pamätný znak na počesť korunovácie Všeruského vládcu Nikolaja I. Imperátorská koruna sa doslovne kúpe v „duchu Svätom“, ktorý vystupuje z centra pyramídy so vševidiacim okom vnútri.
Nikolaj I. (žil 1796-1855), zobrazený na poslednom pamätnom znaku bol zakladateľom Pulkovského Poludníka, ktorý sa na pol storočia stal pre ruských moreplavcov a kartografov doslovne „ruskou osou sveta“.
K tomu treba dodať, že práve za Nikolaja I. sa stalo všeobecne známym, že vedľa Pulkovského Poludníka nachádzajúca sa Palestína bola v dávnej minulosti založená praslovanskými kmeňmi, teda presne tými istými Hyperborejcami-Árijcami alebo ich potomkami.
O niečo neskôr – v roku 1866 – už po smrti Nikolaja I. to spomenul vo svojej knihe „O jazyku Židov žijúcich za starých čias na Rusi a o slovanských slovách, nachádzaných u židovských spisovateľov“ Araam Jakovlevič Garkavi, ruský znalec Východu a hebraista, úradujúci štátny radca Ruského impéria:
Porovnajte to s informáciou, ktorú šíria dnes: „Kresťanstvo sa zrodilo v I. storočí v Palestíne, v judskom prostredí v kontexte mesiášskych hnutí starozákonného judaizmu“.
Tak kde sa v skutočnosti zrodilo kresťanstvo?
Správne by bolo napísať takto: „Kresťanstvo sa zrodilo v judskom prostredí, na staroslovanskej zemi Palestíne, ktorú židovskí spisovatelia nazývajú Chanánom“.
Takže práve preto Nikolaj I. považoval Starý zákon za lživú históriu napísanú Judejcami s cieľom zombirovať Slavianov, a preto v roku 1825 tvrdo zrušil pokus židovčiacich hlásateľov ho šíriť v Ruskom impériu:
Text na obrázku: Je známe, že v roku 1825 bolo celé už vytlačené vydanie nového prekladu Starého zákona zhotoveného Biblickou spoločnosťou spálené v tehliarskych závodoch Nevskej Lavry. Viac pokusov preložiť a vôbec vydať Starý zákon počas tridsaťročného vládnutia Nikolaja I. nebolo.
Nuž hľa prečo v roku 1847 Nikolaj I. vydal Najvyšší dekrét o vytvorení Ruskej Duchovnej Misie v Jeruzaleme. Táto misia mala právo nadobúdať pozemky a aj na kúpených pozemkoch stavať.
Prečo Nikolaj I. pristúpil k tomuto kroku?
Aby ešte dôraznejšie zvýraznil „ruskú os sveta“ deliacu Zem na Západ a Východ.
Teraz som proste povinný dotknúť sa toho faktu, že „ruská os sveta“ (Pulkovský Poludník) prechádza aj skrz veľké mesto Konštantínopol (dnes Istanbul), ktorý v minulosti bol hlavným mestom Byzantskej ríše (prostá poznámka: Aj tam tiež treba hľadať „ruskú stopu“!). Len krátko spomeniem, že mesto Konštantínopol bolo hlavným mestom Byzantskej ríše v období od 395 do 1204 a od 1261 do 1453, pričom v roku 1254 sa stalo centrom Pravoslávia (v kresťanskom ponímaní – pozn. prekl.).
Oficiálna informácia o tomto meste: Počas stredoveku bol Konštantínopol najväčším a najbohatším mesto Európy. Nazýval sa Byzantium (gr. Βυζάντιον), Nový Rím (gr. Νέα Ῥώμη, lat. Nova Roma), Konštantínopol, Carihrad (slovanský názov, ide o preklad gréckeho názvu „Cársky hrad“ – Βασιλεύουσα Πόλις – Vasileusa Polis, mesto vasileusa) a Istanbul. Názov „Konštantínopol“ (Κωνσταντινούπολη) sa používa v dnešnom gréckom jazyku, Carihrad u južných Slovanov. V 9.-12. storočí sa používal aj pyšný názov „Byzantída“ (gr. Βυζαντις). Mesto bolo oficiálne premenované na Istanbul v roku 1930 počas reforiem Atatürka.
Teraz si vypočujme z úst terajšej hlavy „Ruskej Pravoslávnej Cirkvi“ pre nás dôležitú informáciu týkajúcu sa Pulkovského Poludníka a „ruskej osi sveta“:
Všetko to, čo je na sever od Byzancie, ktorej hlavným mestom bol Konštantínopol (dnešný Istanbul), cez ktorý prechádza Pulkovský Poludník aj je Hyperborea, ktorú oficiálne zdroje ešte stále hľadajú a nijako nájsť nemôžu hovoriac kdeže ona je? Kdeže?!
Ako sa vám páči, milý čitateľ, takáto informácia o „ruskej osi sveta“?
Ale veď o Pulkovskom Poludníku, obzvlášť o oblasti „na sever od Byzancie“ sa dá dozvedieť ešte veľa zaujímavého…
Na tomto mieste pôvodný článok končí. Nedá nám však nedoplniť ho iným prevzatým článkom, ktorý sa môže zdať zdanlivo nesúvisiacim – ale to iba veci neznalým, medzi ktorých naši čitatelia určite nepatria. Teda ďalší článok:
Dnes existujú jednotky špeciálneho určenia v podstate vo všetkých krajinách sveta. Za najprofesionálnejšie a najsilnejšie sú považované ruský Specnaz a špeciálne jednotky USA.
Na Youtube kanále BORZZIKMAN bolo zverejnené video, na ktorom je zaznamenaný boj medzi členom Alfy KGB Dmitrijom Stepanovom a dôstojníkom oddielov Force Recon, ktoré sú jedným z elementov síl špeciálnych operácií SOC námornej pechoty USA.
Cudzinci, ktorí uvideli tento boj boli prekvapení, ale zjednotili sa v názore, že bojovník Alfy bol oveľa lepší:
„Zdá sa, že amerického člena námornej pechoty trénoval Obama“
Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA
„UPS! Bolo to čisté a rýchle! LOL“
Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA
Mnohí užívatelia Youtube píšu, že tento súboj ukázal typickú Ameriku, ktorá seba slávi svojou namyslenosťou a pátosom.
„Ako v reálnom živote, tak aj v športe alebo politike sú USA arogantní, ale kompletne prázdni a hlúpi ako zvyčajne.“
Foto: prtScr youtube.com/BORZZIKMA
Väčšina cudzincov si všimla nízku formu čierneho bojovníka, ktorý sa podľa ich názoru prežral v amerických reštauráciách rýchleho občerstvenia.
„Mac Donaldovský bojovník proti hyperborejskej sile prírody… to je rozdiel. Američania láskavo ostaňte doma, nemá zmysel sa pokúšať o čokoľvek proti týmto bojovníkom“:
Treba poznamenať, že bojovník Alfy má 96,1 kg a Američan 99,7 kg. Užívatelia Youtube zdôrazňujú, že ani takýto rozdiel vo váhe nezabránil Bielorusovi poraziť Dennisa Laneho.
V boji sa stretli Bielorus Stepanov a Američan Lane. Člen špeciálnych oddielov KGB ALFA sa v ringu zrazil s dôstojníkom jednotiek FORCE RECON, ktoré patria k silám špeciálnych operácií americkej námornej pechoty.
