Kategória: PONÍMANIE

Objavilo sa niekoľko otázok, na ktoré je dobré odpovedať naraz.

Určite ste si všimli, že naša pôvodná stránka vedy.sk je už niekde úplne inde. Technické okolnosti súvisiace s prevádzkovaním stránky sa vyvinuli tak, že nemalo pre nás význam ďalej pokračovať v spolupráci s prevádzkovateľom, na ktorého bola pôvodne registrovaná doména. Navyše sme nemali žiadny dosah na riešenie otázok súvisiacich s jej transferom na iného operátora. Malou šancou bolo počkať až vyprší lehota a snažiť sa doménu zachytiť, ale tento pokus nám nevyšiel. Pravdepodobne kvôli jej návštevnosti ju chytil robot a dnes už nie je naša.

Napriek tomu chceme pre všetkých zopakovať, že naša stránka – TARTARIA – obsahuje ÚPLNE VŠETKY ČLÁNKY, ktoré boli pôvodne na stránke VÉDY. Tento prenos sme robili my sami, takže nie je dôvod si myslieť, že niečo bolo vynechané. Okrem iného, stačí do nejakého internetového zadať názov článku a určite ho nájdete aj na TARTARII.

Ďalej by sme chceli upozorniť našich čitateľov, že sa nám konečne podarilo vytvoriť plagát Staroslovienskej Bukvice ako obrázok, ktorý si teraz môžete stiahnuť tak, ako predchádzajúci plagát. Pretože to je obrázok, tak odpadajú všetky problémy s fontmi, t.j. vytlačíte si presne to, čo vidíte na obrazovke vášho počítača.

Ďalšou témou sú reakcie niektorých z vás na Ságu o Inglingoch, ktorá vyšla priložená v KNIHE MÚDROSTI PERÚNA. Tu je dôležité si uvedomiť niektoré súvislosti, t.j. pochopiť, prečo sú v nej uvedené práve také údaje, ako sú. Naši čitatelia už vedia, že všetky staré texty boli pôvodne písané obrazným písmom. Naši Predkovia v minulosti používali jeden jazyk, ktorý sa nazýval SLOVIENE. Pretože však máme štyri národy, tak každý z nich používal svoj písomný systém na záznam textu. A tak ten istý text sa na našom území mohol napísať Staroslovienskou Bukvicou, pričom v Škandinávii ho zapísali zjednodušenou Karunou, t.j. Runami. U nás si vývoj – po pokresťančení – môžeme názorne priblížiť na príklade mien bukvíc. Každá bukvica systému Staroslovienskej Bukvice má meno, fonému, Obrazy a 3×9 z nich má aj číselnú hodnotu. Naši Predkovia poznali bukvicu „B“ (používame latinku) pod menom „BOGI“, t.j. „BOHOVIA“. Cyril a Metod nám z nej urobili „BUKI“, potom nám vzali Bukvicu úplne a dnes, keď hláskujeme, tak písmeno „B“ nazveme „BÉ“. Nuž, dlhú cestu sme prešli od BOGI k BÉ. Trvala vyše 1 000 rokov a kto chce, môže vidieť o čo ide. Ale ako hovoríme, teba vedieť na čo pozerať a rozumieť tomu, čo vidíme. Vysvetlenie bude názornejšie, ak použijeme ruštinu. V ruštine sa „abeceda“ povie „alfavit“. Slovo je vytvorené spojením výrazov „alfa“ + „vita“. „Alfa“ je gréckeho pôvodu a má význam „začiatok“, „vita“ je latinského pôvodu a znamená „život“. Vo výraze „alfavit“ je teda uložený obraz, kam nás chce civilizácia dostať – rozumovo na počiatok života. Malé deti vydávajú zvuk „BÉ“, prípadne aj ovce. Civilizácia teda nie je – ako učia naše deti v školách – postup od primitívneho k dokonalému, ale presne naopak – od dokonalého (Kultúry) do primitívneho (civilizácie). Presne ako to zariadili – od BOGI po BÉ. Prešli sme už dlhú cestu – a čo nám naplánovali po „BÉ“?

Na Ságu o Inglingoch treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu – ako na obraz, nie iba jednu jeho hranu. V prvom rade to je text, ktorý bol napísaný pred viac ako 1 000 rokmi a hovorí o Inglingoch aj o tom, kto to bol Odin, odkiaľ pochádza a ako sa dostal do Škandinávie. Môžete síce pozrieť aj napr. do Radzivilovského letopisu – ale to u nás nikoho „nenapadne“ (veď preto tu prebehla implementácia Slovákov a Slovenov na úkor pôvodných Slovienov). Ešte pohodlnejšie je povedať, že je to všetko vymyslené… stará pesnička.

Čo sa týka niektorých opisovaných dejov, tu treba pochopiť, prečo tam sú. Sága bola pôvodne napísaná Runami, t.j. bez ohľadu na to, aké sú podkladové udalosti textu – fonetická úroveň – skutočný opis udalostí je treba hľadať na úrovni Obrazov Rún a ich spojení. Správne, texty už nie sú Runové, ale latinkové. Teda OBRAZNOSŤ SA STRATILA, latinka nie je schopná – vďaka svojej primitívnosti – uchovávať Obrazy. Takto sa pri pokresťančovaní Škandinávcov aj pôvodný výraz „VÉDA“ zmenil na „EDDA“. Okrem iného, ak by tupí kresťanskí popi a iní otroci boží prečítali na fonetickej úrovni skutočnú informáciu v texte, tak Sága o Inglingoch by tu dnes už nebola. Treba len vedieť o čo ide a všetko nám zapadne na svoje miesta.

Niektorí z vás sa chceli aj radiť o práve skončených voľbách. Nuž, tu nemožno nikomu radiť. Volebný systém ako taký patrí systému civilizácie, t.j. je navrhnutý tak, aby práve ona ostala uchovaná. Vytvára síce dojem, že všetko má v rukách občan, ale aj milión Cigánov sú občania našej republiky…  s právom hlasu. Účasť vo voľbách – bez ohľadu na to, koho volíme – je odovzdanie súhlasu elite, že môžu robiť s nami čo chcú. Boj proti systému je vždy iba jeho podpora. Veď namiesto toho, aby sme sa sami chopili riadenia svojej krajiny – Kopné Právo – delegujeme iných, ktorých ani len nepoznáme. A kde hádžeme svoje hlasy, ktorými si chceme „delegovať“ krásnu budúcnosť? Správne, do URNY. A čo zvyčajne býva v URNE? Odpoveď určite netreba. Je to demokracia v skutočnom význame tohto starého slova – t.j. otrokársky systém. Nuž a v ňom sú síce otrokári, ale drvivá väčšina „zúčastnených“ sú otroci.

Na druhej strane stále žijeme v tomto systéme, takže nemožno odsúdiť ani tých, ktorí išli voliť preto, lebo naozaj podľa svojho Svedomia chceli niečo zmeniť, k niečomu sa vyjadriť. Veci naozaj nejdú dobrým smerom, ale to je globálny jav. Dnes už iba naivný slepec nevidí, že politika (rovnako veľahovoriace slovo) znamená pre jedných oklamať druhých a potom si na ich úkor dobre žiť… len dokedy.

V posledných voľbách mala iba jediná strana jasne vyprofilovanú líniu – konečne začať robiť poriadky so zlodejmi v kravatách a s Cigánskymi parazitmi, ktorí už dávno sa voči nám a na náš účet chovajú agresívne a arogantne, znásilňujú biele dievčatá, bijú bielych chlapcov, dokonca zabíjajú bielych ľudí. Štátny aparát ich navyše kryje a zločiny ututláva. Možno použiť citát zo starého manuálu umenia NINPO (Nindža):

VLÁDA JE VŽDY NA NÁKLADY ĽUDU A V NEPROSPECH ĽUDU

Vyzerá to tak, že za posledných tisíc rokov sa nič nezmenilo. Takto to nemôže ísť naveky.

Nazývať túto politickú stranu fašistickou je však rovnaké pokrytectvo, ako volať Cigánov Rómami. Tí, ktorí tak robia ani nevedia, čo to fašizmus je – a to je už iba nevedomosť. Možno ich však pochopiť, dostali strach, môže totiž vyjsť na povrch, čo všetko doteraz porobili.

Za zmienku stojí symbol, ktorý táto strana používa. Hoci si myslia, že ide o kresťanský symbol – akože misijný kríž kresťanskej cirkvi – my vieme, že symbol je o mnoho tisícročí starší – je to Slnečná Runa Bohyne Mary (Morény).

Nech sú ich myšlienky akékoľvek príťažlivé – ich nosná energia je energiou Kresťanstva, t.j. energiou ĽSTI, KLAMU a SMRTI. A naša cesta je cestou SVEDOMIA A CTI. Tieto slová pôvodný text Biblie neobsahuje – aramejský jazyk ich nepozná. Zásadná zmena – ZMENA KONCEPCIE – však nastúpiť neodvratne musí. Ak to nepochopíme po dobrom, bude to musieť prísť po zlom.

Sergij Radonežský je našincom poväčšine neznámy. V našich končinách ho spomínala Vanga vo svojom proroctve. Reč je o tom, v ktorom spomína, že vidí Európu v roku 2016 pustú. Výnimkou bude Rus, ktorá sa stane centrom duchovnej obnovy ľudstva, pričom na nej vznikne taká cirkev ako za čias Sergija Radonežského.

Mauro Orbini vo svojom diele nikde výslovne nespomína Slovákov, ale z textu je jasné, že pod Rusou má na mysli aj naše územie. V talianskom origináli sa nezaoberá Veľkou Rusou, aj keď v ruskom preklade z r. 1722 je kapitola venovaná Moskovskej Rusi. Vydanie z r. 1722 je skrátené. Niektoré kapitoly boli vynechané a ďalšie zase pridané. Má význam ich teda posudzovať samostatne.

Ak použijeme aj letopisca Nestora – „jazyk sloviensky a ruský jedno jest“ – tak nemáme problém sa zorientovať. V minulosti nám zmenili samonázov nášho národa. Týmto sme vypadli zo spoločného poľa udalostí, odpojili sa od činov našich Predkov a urobili z nás úplne nový národ – ako malé dieťa. Do tohto nového národa však patria iba tí, ktorí sa považujú za Slovenov alebo Slovákov. Slovieni tu sú už tisícročia. Nechajme teda deti hrať sa a poďme ďalej, my sa nechceme odpájať od Dedičstva našich Predkov. Zatiaľ nám stačí vedieť, že pod kategóriu „Rus“ – aj keď v našom prípade Maličkú – patrí aj územie Slovienov na Západe, súčasťou ktorého je aj naše územie.

Zo Sergija Radonežského – podobne ako aj z Alexandra Nevského – urobili kresťania to, čím nikdy neboli – kresťanov. Aby lož bola ešte viac zamotaná, tak tzv. „pravoslávnych“ kresťanov. Ale tento prístup je nám už dobre známy. Rovnako urobili z Riurika (Rároha) Normana, či zo Sloviena Sama cudzinca Franka.

Tzv. „Pravoslávna“ cirkev kresťanská nemá v texte, na ktorý sa odvoláva – Bibliu – absolútne žiadnu väzbu. Slovo PRAVOSLÁVNY sa v Biblii nikdy nevyskytovalo z jednoduchého dôvodu. Je vytvorené spojením PRAV + SLÁVIŤ. Pravoslávny je teda ten, kto slávi Prav, t.j. Bohov a Predkov – samozrejme vlastných. Tu nie je na mieste otázka, koho predkovia sú lepší či vyvolenejší. Je to to isté, ako keby sme sa pýtali: „Koho otec je lepší?“ Samozrejme, každému ten jeho. No a kto slávi VLASTNÝCH BOHOV A PREDKOV je zároveň – v zmysle Velesovej knihy – SLAVJAN.

Snažia sa nám podhadzovať vysvetlenie, že „pravoslávny“ sa má prekladať ako „ortodoxný“ – čo aj vo svojich materiáloch robia. Ale to v žiadnom prípade nie je preklad – teda iba ak by sme chceli použiť to, čo Američania nazývajú „wishful thinking“, t.j. ako my hovoríme „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“. Ortodoxný znamená „pravoverný“. Ortodoxní kresťania reálne existujú, pravoslávni kresťania nie, pretože jednoducho nemôžu. Je to však technika čiernej mágie – použiť dve protikladné frekvencie v názve. Tieto sa navzájom vyrušia a text je potom z hľadiska kontaktu so psychoprogramom v podvedomí „neškodný“.

Na pochopenie podstaty sa musíme pozrieť do minulosti – nie histórie. V roku 1054 došlo k rozkolu medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Príčinou bolo, že pápež na seba prevzal „neomylnosť“, hoci aj „len“ vo veciach viery a mravov. Za vieru a mravy sa v temnom, kresťanskom stredoveku dalo považovať všetko. Východní kresťania sa odvolávali na opis známej udalosti v evanjeliu podľa Jána, v ktorom Kristus v chráme umýva nohy svojim učeníkom. Opis hovorí o tom – a tu majú Východní kresťania pravdu – že pred Bohom sme si všetci rovní. Nemôže teda žiaden človek – hoci aj pápež – byť neomylný, lebo taký je iba a výlučne Boh.

Odvtedy sa v teológii používajú termíny dynamické a statické rozdiely medzi Východnou a Západnou kresťanskou cirkvou. Západná cirkev sa od oddelenia formovala pomerne nezávisle od Východnej podľa encyklík – skrátka riadenia – pápežov, Východná cirkev si zachovával pôvodný stav. Preto ju možno aj považovať za najautentickejšiu kresťanskú cirkev dnes na svete. Teda ide o to, že ako keby sa dynamické charakteristiky vývojom menili, statické ostávajú ako keby tie isté…

Vo Východnej cirkvi došlo ku krátkodobému „poľudšteniu“, t.j. k niečomu takému, čo by sme mohli nazvať „kresťanstvo s ľudskou tvárou“. Práve tento smer rozvíjal medzi Slovanov Sergij Radonežský. Neprežil však dlho.

Dnes Ruská pravoslávna cirkev s obľubou označuje Moskvu za „Tretí Rím“. Dôvod je prostý. Prvý Rím je každému známy, bola to najskôr lúpežná republika a neskôr impérium, ktoré prinieslo obrovské utrpenie množstvu národov, z ktorých niektoré zničil úplne. Prvý Rím padol pod ostrým meča našich Predkov, pretože takýto stav nebolo možné ďalej tolerovať.

Druhý Rím bol Konštantínopol, Byzancion, Slovanmi nazývaný aj Carihrad, dnešný Istanbul. Rovnako ako prvý spôsoboval utrpenie mnohým národom, pričom – presne ako Prvý – široko implementoval zákernú taktiku diplomacie ľsťou a klamom. Táto ich systémová zákernosť stála mnoho životov našich Predkov. Dnes sa oba Rímy podávajú pozitívne – veď aj vidno, kto dnes vládne. V Druhom Ríme vládli Gréci. Pre nás je dôležitý grécky cisár Michal III., ktorý vyslal začiatkom druhej polovice deviateho storočia na naše územie Cyrila a Metoda. Cisár Michal III. je v mnohých dobových dokumentoch opačovaný prívlastkom „OŽRAN“. Akosi nás to neznepokojuje, ale Ivana IV. radi nazývame „Hrozný“, hoci ide iba o prívlastok odvodený od sova „GROZA“, t.j., búrka. Je to ukážka nevedomosti podobne, ako preklad „Красная Площадь“ cez primitívnu angličtinu „Red Square“ na „Červené námestie“. Na Olympiáde v Soči sa pretekalo v lokalite „Красная Поляна“, ktorú začali – nie hneď – reportéri správne nazývať Krásna Poľana. „Šľachetný“ grécky cisár Michal III. mal ešte aj ďalšie „záľuby“ – oženil sa s veliteľom svojich stajní. Keďže „vrana k vrane sadá“, tak aj takých ľudí ako on sám k nám poslal. Tu iba okrajovo spomeňme vyjadrenie moskovského patriarchu Kirilla na adresu Slovanov, ktorí boli iba „divochmi“, ktorí hovorili „nezrozumiteľným jazykom“, a teda mali veľké šťastie, že sa ich ujali osvietení muži Cyril a Metod… našim čitateľom určite netreba viac vysvetľovať.

Druhý Rím padol tiež pod ostrým meča – roku 1453 ho dobili vojská sultána Mohameda II.

Pretože vo Vesmíre platí všeobecný princíp vzájomnej sympatie – vo význame zodpovedajúcich previazaností vlastností a dejov – tak aj Tretí Tím čaká rovnaký koniec. Kresťanská cirkev už načinila toľko zverstiev, že vyčerpala právo ďalej exitovať. Preto na ňu prichádza Armageddon. Kto sa dobrovoľne pripojí k nejakému egregoru, toho môže aj postihnúť zodpovedajúci osud.

Rímsky pápež sa už aspoň verejne pred svetom ospravedlnil za zverstvá, ktoré v minulosti napáchala kresťanská cirkev – stačí spomenúť smutne preslávenú Inkvizíciu. RPC sa tvári, že takéto niečo oni na Rusi nikdy nerobili…

O RPC, t.j. tzv. Pravoslávnych kresťanoch si povieme viac nižšie, ale zatiaľ iba spomeňme, že presne rovnako ako Západná Inkvizícia fungovala aj Východná cirkev. Ostatne v časoch likvidácie našich Predkov na našom území bola kresťanská cirkev – vtedy nazývaná „grécke náboženstvo“ – ešte nerozdelená. Represie spojené s Nikonovou reformou – okolo r. 1666 – sú do detailov totožné s praxou Inkvizície. Formálne začala tak, že Nikon – Grék – vydal príkaz prepísať vo všetkých kresťanských bohoslužobných knihách výraz „pravoverná cirkev kresťanská“ na „pravoslávna cirkev kresťanská“. Pravoverní kresťania – teda ortodoxní kresťania – reagovali presne tak ako ich predkovia pred 600 rokmi. Odmietli sa podriadiť novodobému politickému diktátu. Vzápätí boli vyhlásení za „rozkoľníkov“ a začala sa ich fyzická likvidácia. Cárske vojská vchádzali do dedín, ktoré si chceli zachovať pravú kresťanskú vieru, nahnali všetkých obyvateľov do miestnych kostolov – vrátane žien a detí – a kostol aj s ľuďmi zapálili. Potom rozšírili oficiálnu verziu, že títo kresťania sa pálili sami. Zaujímavé je, že nikdy predtým a ani nikdy potom sa pravoverní kresťania takto nechovali. Iba a výučne v čase, keď cár prevádzal – násilne – náboženskú reformu. Okrem iného je samovražda podľa kresťanského učenia hriech, takže o dobrovoľnom pálení sa celých dedín vrátane žien a detí nemôže byť ani reči.

Reformu „upiekol“ Nikon, Grék, teda pre nás cudzinec. Ostatne už aj jeho meno je význačné – Nik On je pre nás, teda cudzozemec.

Druhým cieľom bolo definitívne ukončiť Dvojvierie a zlikvidovať aj Pravoslávnu cirkev Starovercov, ktorá má veľkú a slávnu minulosť. Zároveň sledovali cieľ preniesť všetky – aj vojenské – zásluhy dlhých dejín skutočnej Pravoslávnej cirkvi na seba. Pretože naše zvyky nikdy neboli mŕtvych pochovávať – my pálime buď na vatrách alebo na lodiach – tak aby naši Predkovia nemohli pri pálení v chrámoch „odísť do svojho besovského“ Virija – Starovercov narážali – samozrejme zaživa – na koly. Vedľa mnohých dedín vznikli tzv. „kolonády“, t.j. veľké polia, na ktorých stáli koly s ponarážaným obyvateľmi – ako prejav skutočnej kresťanskej lásky východného obradu. V chode tejto reformy fyzicky zlikvidovali cca 2 milióny obyvateľov. V tomto čase prišlo aj na naše územie množstvo rodín Starovercov aj Staroobradníkov – ktoré nikdy nežili v nepriateľstve – aby sa tu usadili a unikli represiám Romanovcov. Usadili sa v mnohých dedinách, dnes vieme o Važci, Vernári, Telgárte a podobne. V niektorých starých kronikách sú informácie o „príchode Starovercov“, ale dnes ich mylne pokladajú za kresťanov, akože priamych pokračovateľov importu Cyrila a Metoda. Je to však iba nevedomosť.

Pozrime sa teda na cirkev Sergija Radonežského, o ktorom nám prorokovala aj Vanga.

Kresťanstvo bolo od počiatku iba systémom ovládania väčšiny menšinou, čo sa dodnes nezmenilo. Popi – skratka pochádzajúca od PrachOtcovPredavší – vytvárajú dojem, že žiadne prenasledovanie našich Predkov nikdy neexistovalo. K nim sa dnes pridávajú aj tí, ktorých naši Predkovia volali POPOVIČI, t.j. prisluhovatelia popov za výhody osobného prospechu. Takýchto nezaujíma minulosť.

Ak by sme si v skratke nakreslili Obraz toho, čo sa na našom území odohralo v 9. a 10. storočí, bude to iba štandard gréckej metodiky. Najskôr k nám prišli byzantskí agenti s cieľom pripraviť na našom území predpoklady na prevzatie moci. Špionážna, podvratná práca proti silnému protivníkovi vždy zaberie dlhšie obdobie. Postupne tu rozkladali siete, až nakoniec mali pripravenú piatu kolónu. No ukázalo sa, že kombinácia príchodu Maďarov a masové pokresťančenie za podpory Západnej križiackej intervencie nedosiahli želaný úspech. Svätopluk mladší vyhnal z našej krajiny Metoda, ktorý na nás uvalil temnú, cirkevnú kliatbu. Vtedy ešte žilo veľa ľudí, ktorí mali jasnú myseľ a nedali sa oklamať tmárskym kresťanstvom. To vlastne začalo svoju existenciu ako hnutie organizujúce spodinu spoločnosti. V Ríme to boli najmä bezdomovci, gladiátori, zlodeji, skrátka nevzdelanci. Takých je ľahšie ovládnuť. Kresťanstvo aj hneď po prevzatí moci v Európe zničilo všetky knihy a zastavilo akékoľvek vyučovanie mládeže – veď to boli iba „diabolskí heretici“.

Zlatým klincom programu bola invázia nemeckých vojsk, ktoré mali utopiť v krvi všetok odpor. Ale bitka pri Bratislave r. 907 skončila ich zdrvujúcou porážkou, z ktorej sa dlho zviechali. Zároveň však na Východe začala dozrievať ešte väčšia spoločná hrozba pre Slovanov – Chazarská ríša. Nemecká hrozba na Západe bola na čas zažehnaná. Knieža Sviatoslav rozoslal poslov po všetkých Rodoch a naši Víťazi odišli na pomoc Kyjevčanom, ktorí predtým pomohli nám. Sviatoslav síce zlikvidoval Chazarov, ale dal sa zatiahnuť do dlhej vojny proti ďalším a ďalším nepriateľom, pričom bojoval aj proti Byzancii. Byzantská presila nedokázala zlomiť síce menšie, ale oveľa efektívnejšie vojsko Sviatoslava, preto Gréci prešli – ako zvyčajne – k zákernej diplomacii. Dohodli sa s ďalšími nepriateľmi proti Kyjevčanom a Sviatoslav nakoniec ľahol na bojovom poli aj s celým výkvetom Malej a Maličkej Rusi. Naši Predkovia nezvládli informačnú vojnu, ktorá skôr či neskôr vždy prejde do otvorenej. Tu sa naskytla Vatikánu dlho očakávaná šanca likvidácie Maličkej Rusi, resp. celej organizácie Západných Slovanov. Hlavný nápor zorganizovali na rok 988, kedy v Kyjevskej Rusi začal krvavý proces pokresťančovania knieža Vladimír, ktorému môžeme dať smelo prívlastok KRVAVÝ. U nás ešte nestihlo dorásť mladé pokolenie, a tak sme už neboli schopní odolať križiackym hordám. Po smrti posledného védického kniežaťa Svevlada r. 991 došlo k našej definitívnej likvidácii. Okolo r. 997 nastúpil na uhorský trón prvý uhorský kráľ – Štefan.

Naše územie je oproti bývalej Kyjevskej Rusi maličké, preto sa s ním popi vysporiadali rýchlo. O tom, že sme boli považovaní aj za Maličkú Tartariu svedčí dodnes skomolený názov Tatry. Keď sa nedal odstrániť, tak ho aspoň upravili. Ďalším zaujímavým názvom je Poprad – rieka aj mesto. Ide o názov vytvorený slovami POP + RÁD. Čo mohol „pop“ u nás rád robiť? Očividne iba krstiť. Krvi sa u nás nabažili neúrekom.

U nás sa často stretávame s toponymikou, ktorá je očividne prastará. Máme Maguru aj Maru, Pravná aj Víťaz, Rusi aj Ruskinovce, máme Vsi a aj Váh (Vag) či Gron (dnes Hron). Cisár Marcus Aurelius vo svojich Meditáciách spomína ešte rieku GRON, Hronom sa stal očividne až neskôr. Jedným z takýchto názvov je „Bielovodie“, „Biela voda“ a pod. Bielovodie je krajina, z ktorej rieky odtekajú do Bieleho mora, t.j. do Severného mora. Rieka Poprad sa vlieva do Dunajca, ktorý sa vlieva do Visly a nakoniec do Severného mora. Tradičný symbol našej krajiny – Tatry – je teda krajinou Bielovodia. Náhody neexistujú. Ostáva nám zistiť, ako sa pôvodne volala rieka aj osada, lebo my sme popov predtým nemali.

Vráťme sa k roku 988 a Kyjevskej Rusi. Územie bolo oveľa väčšie, teda aj odpor pôvodného obyvateľstva bol dlhší, miestami nebol ani nikdy potlačený. Ak nahliadneme do prác ukrajinského historika menom A. Kur (Куренков, Александр Александрович) zistíme, že podáva informáciu o priebehu pokresťančovania. Podľa jeho údajov mala Kyjevská Rus r. 988 12 miliónov obyvateľov, po ukončení pokresťančovania ostalo nažive 3 milióny.

Občianska vojna sa viedla po celej Rusi a riadili ju byzantskí, t.j. grécki popi. Tak či onak bol to spoločný projekt riadený Vatikánom, lebo v 10. storočí bola ich cirkev jednotná. Rus zaplavili armády Svätej ríše rímskej – križiaci. Okrem Nemcov to boli už aj Poliaci, ktorí sa už stihli pokresťančiť a hľadali korisť na úkor Rusi. Na severe aktívne pokresťančovali Švédi – vtedy boli ešte katolíci. Novgorodci ich síce porážali, ale tak či onak kruto vyčíňali. V tom období nám násilne odobrali aj Fínsko – aby tam usadili dobrých kresťanov – Slovanov zlikvidovali. Samozrejme, že nemôžeme vynechať „štedrú“ podporu samotnej Byzancie – ich armáda bola na Rusi tiež. Bili a hrýzli z každej strany. Zo strany Kyjeva celú genocídu viedli „slávni“ Vladimírovi vojvodcovia Puťata a Dobran.

V dôležitom okamihu pochopil Jaroslav Múdry – Vladimírov syn – že vojna, ktorú vedie jeho otec proti svojmu národu je vojnou genocídy Slovanov na celom území Rusi. Zostavil vojsko v Novgorode a vyrazil proti Kyjevu, proti vlastnému otcovi. Vladimír mal však šťastie – príchodu armády Jaroslava Múdreho sa nedožil, zomrel skôr. Niektoré zdroje hovoria o tom, že Vladimír Krvavý – kresťanský svätý – zahynul násilnou smrťou. Možno ho odpratal niekto z jeho verných kresťanov – tí predsa často zrádzajú, urobili tak už Ježišovi. Ale možno išlo iba o jednoduchú snahu predísť ďalšej vojne, ktorá už bola predo dvermi vo forme prichádzajúceho vojska Jaroslava Múdreho.

Jaroslav Múdry znovu zjednotil Rus, resp. to, čo z nej ostalo. Práve on vydal svoju dcéru – Annu Jaroslavnu – za francúzskeho kráľa. Nie náhodou ju vyslal aj s veľkou knižnicou starých a neoceniteľných kníh ako venom. Bol to akt ochrany Starej múdrosti. Vieme, že knižnica sa dostala naspäť do Ruska až po stáročiach, v časoch napoleonských vojen. Medzi iným obsahovala aj Velesovu knihu. Tak či onak, znemožnil tak popom ju zlikvidovať.

Hlavnou zásluhou Jaroslava Múdreho je postupná a citlivá normalizácia pomerov v krajine, ukľudnenie horúcich ohnísk bratovražedných jatiek. Práve on dôsledne zaviedol Dvojvierie, t.j. kresťania aj védickí Rusi našli spoločnú reč a žili v spoločnej krajine bez nenávisti a nepriateľstva. Začal vytvárať akýsi konglomerát, t.j. symbiózu kresťanstva v tolerancii s védiznom. Veľmi umným spôsobom vytvoril niečo ako védické kresťanstvo. Toto dielo dokončil Sergij Radonežský.

Védizmus sa nedá nazývať kresťanstvom, pretože vo védickom ponímaní Sveta ľudia Boha poznajú a priamo s ním komunikujú – nepotrebujú popov-brokerov. To je vlastne hlavný rozdiel, ktorý je vyjadrený tým, že Védizmus sa často podáva ako úcta k Slnku. Princíp je v obraze. Na Slnko sa môžeme pozerať priamo – bez „filtrov“ – alebo skrz egregor – „filter“. Kresťanský egregor preto patrí do kategórie Lunárnych kultov – pracuje nie priamo so Svetlom, ale iba s jeho odrazom. Kresťanstvo šírilo oproti védizmu tupú, primitívnu vieru o Ježišovi ako synovi Božiemu, pričom každý Védič vie, že je dieťaťom Boha. Sme deti našich Bohov.

Sergij Radonežský vnikol do samotnej podstaty kresťanstva, pochopil ho úplne a bezo zbytku. Nasledoval doktrínu Jaroslava Múdreho a zjednotil Védizmus a Kresťanstvo. Použil kresťanskú „technológiu“, ale uchoval samotnú podstatu védického učenia. Znovu bolo zavedené – vo Védizme bežné – vyučovanie mládeže, ktoré kresťanstvo absolútne zastavilo, konzumácia alkoholu nebola viac preferovaná. Podstata je jednoduchá – ak kresťan dostane poznanie a začne rozmýšľať – už to nebude kresťan. Preto treba „služobníkov“ alebo „otrokov“ božích držať v nevedomosti a pod striktnou silovou kontrolou a strachom, čo je metodika popov. Môžeme konštatovať, že cirkev Sergija Radonežského bola cirkvou Védickou, cirkvou poznania a nie dogmatizmu. Toto aj je budúcnosť predpovedaná Vangou. Toto nemôžu popi priznať, preto z neho urobili kresťana – ktorým Sergij Radonežský nikdy nebol.

A ako rýchlo rozpoznať podstatu moci v krajine? Za Olega bola Rus jednotná, za Riurika tiež, za Sviatoslava rovnako. Rozdelenie a rozpad vniesol Vladimír zavedením kresťanstva. Dôvod nebol ten, ako opisuje dnešná história – akési lakomstvo za zemou u každého kniežaťa. Oddelili sa v prvom rade tie kniežatstvá, ktoré nechceli prijať importované náboženstvo – kresťanstvo. Vojna, ktorá sa rozpútala bola charakteru dovtedy Slovanom neznámeho – náboženská. Hľa kresťanstvo – rozdeľ a panuj. Tento rozpad definitívne zastavil knieža Vladimír Monomach.

Intrigy Grékov neprestávali, stav asimilácie kresťanstva a zachovanie védizmu nebol pre nich prijateľný. Už storočie pred pádom Konštantínopolu bolo jasné, že likvidácia gréckej moci Arabmi je iba otázkou času. Ako všetky krysy začali grécki popi postupne utekať z Konštantínopola a presídľovať sa na Rus – veď boli „jednej“ viery. Dlhodobá a starostlivá príprava a organizácia piatej kolóny a jej nasadenie je oblasť, v ktorej sa  grécki popi vždy cítili ako ryby vo vode. Aj k nám prišli okolo roku 863, ale likvidáciu zrealizovali až r. 991.

Neskôr územie Rusi dočasne obsadilo vojsko zo Sibíri – historici ich volajú Mongoli. Niektorí radi poukazujú na fakt, že Batu chán (Batuňa, Baťa…) dal čoskoro po obsadení Kyjeva postaviť Pravoslávny chrám. Ako argument uvádzajú, že išlo o kresťanský chrám – čo je totálny nezmysel. Vojská Tartarie nelikvidovali preto neľudskú mašinériu kresťanských popov a vládcov, aby sami stavali kresťanské chrámy. „Mongoli“ stavali védické chrámy, teda skutočne Pravoslávne.

Orda – ktorá obsadila Kyjevskú Rus – bola efektívne organizovaná proti kresťanskej piatej kolóne. Nedocenili však pápežovu „flexibilitu“. Vatikán organizoval a dlhodobo výdatne všemožne podporoval postupný nástup islamizácie z juhu Ordy – na ktorý neboli vôbec pripravení. Nedopustili vírus kresťanstva, ale podľahli vírusu mohamedánstva.

V takomto stave vecí došlo k bitke na Kulikovom poli. V podstate proti sebe nastúpili Slovania – bojovníci Ordy – ako mohamedáni, proti Slovanom – bojovníkom Moskvy – ako kresťania. Na poli ostalo – vďaka doktríne rozdeľ a panuj – pol milióna mŕtvol Slovanov. V tejto súvislosti je zaujímavá informácia historika Tatiščeva ktorý píše, že vojsko Mamaja kráčalo do boja spievajúc Perúnovu hymnu – väčšinou to boli Valasi a Kazaci. Proti nim kráčali v šíkoch do bitky Moskovčania, ktorí spievali tiež hymnu Perúnovi. Za koho mal vlastne bojovať Perún? Za kresťanov alebo za mohamedánov? Nuž padli debili na oboch stranách. Tu veľmi dobre vidno, ako náboženstvo „blahodarne“ pôsobí na Slovanov. Stratili sme poznanie, stratili sme Múdrosť Predkov.

Stará Múdrosť sa uchováva v starých knihách. Prvú ťažkú ranu védickým knihám zasadili vojvodcovia Vladimíra – už spomínaní Puťata a Dobran. Na príkaz Vladimíra dali vyniesť na breh Dnepra v Kyjeve všetky knihy z chrámovej knižnice, postavili z nich pyramídu a všetky teatrálne spálili. Postupne začali likvidovať všetky – najskôr veľké – védické chrámy a páliť ich knižnice. Na rieke Soš bol veľký chrám Svaroga. Podľa našich záznamov sa podarilo knihy z tohto chrámu včas evakuovať, ba dokonca stihli odniesť a ukryť aj Kummir Svaroga. Knihy sú dodnes kdesi ukryté.

Po likvidácii kyjevskej knižnice ostala ešte ohromná knižnica Novgorodu a knižnica v Moskve. V Novgorode sa dlhodobo zhromažďovali všetky knižnice, ktoré boli postupne evakuované zo Západu v procese likvidácie západných Slovanov. Boli tam odnesené aj knihy z nášho územia, z Poľska, staré knihy Sasov aj Keltov. Ako posledná bola v Chráme Sofie v Novgorode uložená knižnica Arkony, ktorú sa podarilo celú zachrániť a previesť pred pádom mesta. Západní križiaci nemali čo páliť a donášať do Vatikánu, čo ich nemálo dráždilo. Práve preto dostal Teutónsky aj Livonský rád príkaz od pápeža v 13. storočí zlikvidovať Novgorod. Nevyšlo. Porazilo ich védické knieža Alexander Nevský. Bol volchvom a nikdy nezradil a nestal sa kresťanom.

Novgorod nebol náhodou tŕňom v oku popom a ich celej klike. Na jeho území sa dôsledne udržiavalo prastaré Kopné právo, bola to vlastne niečo ako efektívne fungujúca védická republika. Popi nemali pri rozhodovaní veľkú moc, rozhodne nemohli vydávať rozkazy volchvom a žrecom. Ich biskup bol iba jedným zo zástupcov ľudu.

Po likvidácii knižnice v Kyjeve ostali na Rusi už len dve veľké knižnice – v Novgorode a v Moskve. Moskovskú knižnicu dlho a trpezlivo budovali stúpenci Sergija Radonežského a volchvovia a žreci Starej Viery. Verili, že politika Moskvy bude vždy zameraná na uchovávanie dedičstva Predkov.

Vo vojnách medzi Ordou a Moskovitmi došlo r. 1381 k obsadeniu Moskvy. Situácia bola dobre koordinovaná Vatikánom – ordické vojsko sa v blízkosti Moskvy objavilo nečakane, knieža nemal dostatočne veľké vojsko na odrazenie útoku. Urýchlene preto opustil Moskvu a odišiel do Vladimíra a Suzdaľu organizovať armádu. Moskva mala všetky šance chvíľu odolať vojsku Ordy, pretože bola ohradená pevnými hradbami Kremľa. V Moskve však pôsobil biskup Kirill, ktorého v správny čas „presunuli“ (náhodou?) z Kyjeva. Tento biskup bez otáľania otvoril brány Kremľa ordickému vojsku, teda vojsku mohamedánov..? Vojaci nikomu nič neurobili – iba splnili objednávku Vatikánu. Spálili celú knižnicu a odtiahli. Ostal už teda iba Novgorod.

Proti nemu vyslal vojsko moskovské knieža Ivan III. To už boli časy vysokej „koncentrácie“ Grékov na Rusi, lebo Carihrad dostal pod kontrolu Mohamed II. a tak grécki popi už zakladali v Moskve Tretí Rím. Ivan III. mal nie náhodou za manželku príbuznú byzantského cisára. Veď aj Sviatoslav mal „dobre“ vychovanú partnerku – šablóna ostáva dlhodobo tá istá.

Proti Novgorodu vytiahol r. 1472 s vojskom Dobryňa. V tejto vojne Novgorodci prvý raz vôbec prehrali – ale ani to sa nezaobišlo bez zradných kresťanov. Novgorod mal dostatočne silnú armádu aj vojenské skúsenosti na to, aby Moskovitov porazil – nebolo by to prvý raz. Mali aj možnosť sa dohodnúť na pomoci s Litovským kniežatstvom – susedom – ktoré mohlo poskytnúť ako spojenec aj svoju armádu. Neurobili tak, lebo nerátali s kresťanskou zradou. Poučenie pre potomkov.

Novgorodský biskup viedol v Novgorode promoskovskú kliku. Keď nastupovala do boja novgorodská armáda, tak biskup z ničoho nič odoprel dať požehnanie pred bojom kresťanom. Následkom odoprenia požehnania odmietla kresťanská časť armády nastúpiť do boja. Proti Moskovitom teda nastúpila iba tá časť vojska, ktorá ostala verná veliteľovi. Boli to stúpenci Starej Viery.

Napriek tejto situácii malo novgorodské vojsko aj tak veľkú šancu boj vyhrať, ale odohrala sa ďalšia dobre pripravená zrada už na bojovom poli. Novgorodská ťažká jazda rozdrvila prvé línie Moskovitov a pokračovala rozhodne vpred. No tu sa skadesi objavil za ich chrbtom akýsi záhadný pluk, ktorý na nich udrel… biskup už dal požehnanie. Vznikla panika, ktorú využili Moskoviti a bitku vyhrali. Na bojovom poli ostal ležať výkvet novgorodského vojska – 12 000 elitných vojakov. Nuž hľa – informačná vojna v skutočnej podobe.

Moskovské vojská previezli z chrámu Sofie v Novgorode všetky knihy do Moskvy a uložili ich v knižnici. Tu nás môže tešiť aspoň to, že Ivan IV. – keď videl akým smerom sa vyvíjajú udalosti – dal celú knižnicu vyviezť a ukryť. Dodnes nie je známe, kde sa tieto knihy nachádzajú – ale nastupuje čas, že sa dožijeme ich prinavrátenia. V žiadnom prípade to však nemôže nastať za stavu popokracie v dnešnom Rusku. Spomeňme ešte to, že Ivan IV. robil dôrazné organizačné kroky po celej ríši na znovuzrodenie cirkvi Sergija Radonežského. Nestihol.

Treba ešte určite spomenúť spálenie moskovskej knižnice Napoleonom, ktorý sa absolútne nelogicky vybral do Moskvy, hoci cár sídlil od čias Petra I. v Petrohrade. To len aby sme neprepadali naivite my. Takí ľudia nekonajú nič z nevedomosti.

Dejiny Rusi boli vždy aj dejinami našimi. Novgorod bol „hlavným mestom“ Slovienov, ktorí sa usadili aj našom území – naši Predkovia. Už neraz nás zradou a ľsťou porazili, ale stále sme tu. Ak však ani teraz nepochopíme o čo ide, budúca generácia už naozaj všetko zabudne. Je to naša zodpovednosť – pamätať vlastných Predkov. Tretí Rím je iba tretí v poradí na likvidáciu – ale my veríme, že Sergij Radonežský svoju cirkev obnoví. Legenda hovorí, že on sám za života sľúbil, že sa v potrebný čas vráti. Možno už je medzi nami. Napriek tomu zmenu robíme my, dnes žijúci potomkovia. Inak je zbytočné spievať hymnu Perúnovi.

Predtým, ako sa budeme venovať ďalším udalostiam z našej minulosti niekoľko poznámok. Hoci sme už niekoľkokrát hovorili, že naša stránka je pre tých, ktorí hľadajú odpovede na otázky Viery našich Predkov a sú už unavení z toho, ako nám neustále všetci opakujú, že sme iba opice, akosi to niektorí ľudia stále ťažko chápu. Dostávame aj také maily, ktoré chcú s nami polemizovať z pozície oficiálnej histórie, ktorú však písali naši nepriatelia. Nikomu neberieme jeho názor, je to jeho slobodný výber. No nás nemá už čím prekvapiť. Nebudeme s takými posluhovačmi cudzích, pre našu myseľ škodlivých, vírusových programov polemizovať mailom a podobnými cestami. V zmysle Zápovedí Svetlých Bohov netreba presviedčať toho, kto nechce počúvať naše slová a aj sloboda toho, čomu človek verí je jeho výsostným právom – ale aj s karmickými dôsledkami, ktoré nemôže NIKTO nikomu odobrať – lebo odráža stupeň jeho evolučného vývoja. Naši čitatelia vedia, že neraz musia čakať na odpoveď dlhšie, takže písanie mailov tým, ktorí aj tak chcú iba presadzovať to, čo všetci aj tak dobre poznáme je jednoducho plytvaním času. A vôbec nám nevadí, že tvrdia, že si všetky veci „vymýšľame“ my, prípadne s „kámošmi“ v Rusku. Už sme neraz povedali, že príbuzní Darwina nemusia našu stránku čítať. My ich stránky nečítame určite. Načo plytvať čas?

Musíme však poukázať na niektoré zaujímavé skutočnosti. Na Slovensku rovnako ako v Čechách – a nielen v našich krajinách – je veľmi populárny autor mnohých zaujímavých kníh, doktor Valerij Sineľnikov. Jeho knihy sa predávajú vo vysokých nákladoch a po vypredaní sa znovu dotláčajú. Ak si niektorí myslia, že celú Védickú Kultúru sme si vymysleli – ako sme povedali – my s kámošmi, tak medzi našich „spolupáchateľov“ musia zaradiť aj Dr. Sineľnikova. Ostatným zdravomysliacim ľuďom VŠETKY jeho knihy odporúčame.

Ďalej si je dobre všimnúť, ako sa u nás vykladá stará Slovanská symbolika. Ako príklad si uveďme jeden z najrozšírenejších symbolov používaný našimi Predkami na našich územiach – symbol nazývaný HVIEZDA PERÚNA. Hoci jeden človek si u nás vymyslel, že to je SVARGA, je to tak len v predstavách jeho samého a jeho priaznivcov. Všetci ostatní – ak použijú zdravomyslie – poľahky zistia, že tento symbol je známy aj v Rusku, na Ukrajine či v Bielorusku. Všade inde to je Hviezda Perúna, len u nás „Svarga“ – nehovoriac o tom, že v tejto fantazmagórii očividne niet ani pojmu o tom, čo to vlastne SVARGA je.

Do tejto kategórie patrí aj zvláštnym spôsobom vykalkulovaný názov „Sloveni“, ktorí nemá nikde v našej minulosti podklad. Všetci Slovania – aj okrem nášho územia – poznajú Slovienov, len my ideme urobiť „dieru do sveta“ s akýmisi „Slovenmi“. Nuž naozaj nebudeme opakovať ako papagáje ani výmysly niektorých ambicióznych jednotlivcov, ani nepodložené argumenty našich nepriateľov. My prinášame NAŠU VLASTNÚ PRASTARÚ KULTÚRU NAŠICH VLASTNÝCH PREDKOV. Nebudeme ju meniť podľa módy ani názorov nevedomcov, aj keď byť nevedomcom nie je až taká chyba. Chyba je zotrvať na dogmách aj vtedy, keď už je k dispozícii Staré Poznanie. Ostatne, Védická Kultúra Slovanov a Árijcov nie je ani „povinný“ predmet, ani „povinná“ stránka. Prisluhovači tvarov – či už vedomí alebo naivne nevedomí – ju rozhodne nemajú povinnosť čítať.

Naši Predkovia nekonali nič náhodne a bez dôvodu. Kresťanský svetonázor nás presviedča, že vývoj spoločnosti postupoval od primitívnej k dnešnej, ktorú považuje za múdru a vzdelanú. Podanie Predkov nám hovorí, že skutočnosť je úplne opačná. Z kedysi rozkvitajúcej krajiny a šťastných ľudí vyrobili kresťania nevedomých, otrockých sluhov cudzieho Pána a v Prírode dokonávajú krutú, ekologickú katastrofu. Ani netreba vymenovávať veľa argumentov, dodnes nevie civilizácia postaviť ani len stavbu podobnú egyptským pyramídam – tak akýže „primitívi“ tu žili v minulosti?

No a čo sa týka ambicióznych tiežlovanov, ktorí si začali vymýšľať svoje „slovanské“ obrady, tí tiež vychádzajú z toho, že po tisíc rokoch si to aj tak nikto nemôže pamätať… no pozrime sa na otázku všakovako povymýšľaných obradov takto. Ak máme vyspelú a menej vyspelú bytosť, kto skôr pochopí nejakú žiadosť či potrebu toho druhého? Vyššia bytosť nižšiu, alebo opačne? Hoci sa väčšine asi bude ponúkať odpoveď, že predsa vyššia bytosť vie všetko, počkajme chvíľku. Ako príklad si všimnime vzťah človeka a psa. Keď človek, vyššia bytosť, chce niečo od psíka, ten s radosťou urobí všetko, čo len jeho pán chce – akoby mu vedel čítať myšlienky. No keď sa niečoho dožaduje psík, veľmi často to človek nevie pochopiť, až kým mu psík neprisunie ňufáčikom misku, čím vyjadrí „zabudol si ma nakŕmiť či dať mi vody“. Preto na to, aby sme my, nižšie bytosti náležite vyjadrili svoje potreby nám Bohovia dali obrady a rituály. Je to presne tak, ako všetko ostatné v Prírode, lebo platí ono známe „ako hore, tak dole“. No a kto si vymyslí akékoľvek svoje obrady…

Náš predchádzajúci výlet do dejín namiesto histórie sme skončili Ruskolaňou, t.j. krajinou Rusa a Kolo. Vieme, že Rus bol knieža, podľa ktorého sa začala nazývať časť Slovanov, aby si naveky pripomínali jeho veľké činy. Rovnako to bolo aj s kniežaťom Slovienom a mnohými ďalšími. Rovnako vieme, že aj náš knieža Samo, Slovien, dal jednému zo svojich synov meno Rus. Okrem iného má toto slovo aj význam „biely“. A už vôbec nebude pre nás novinkou, že naši vlastní Predkovia nazývali našu vlastnú krajinu v Minulosti Maličkou Rusou. Aj my teda žijeme na Rusi čo znamená, že sme väčšinovo Rusi a Slovieni, rovnako ako Venedi či Vandali, či akokoľvek inak samonazvaní Slovania a Árijci.

Hlavným mestom Rodovej federácie Ruskolane bolo mesto Gelon. Dnes medzi archeológmi prebieha spor, kde sa vlastne nachádzal. Najlepšie podložené vysvetlenie podáva Vedagor, ktorý predpokladá, že Gelon s centrom na Krásnom Kopci ležal na Kulikovom poli. Práve tam boli totiž nájdené astronomické stavby, ktoré sú zhodné so stavbami Arkaimu. Pozdĺž Donu sa usadili Rody kniežaťa Rusa, ktoré tam žili až do judského prevratu v Ruskolani v rokoch 800-803 n. l. Keďže kniežatá Rus aj Kolo sa považovali za seberovných, tak Ruskolaň bola rozdelená na sféry vplyvu. Na západ od rieky Kalky bola sféra Kolo, výchovná časť od Kalky bola sféra Rusa. Po týchto udalostiach sa začalo intenzívne miešanie medzi Rusmi a málopočetnými Rasénmi, ktorí čoskoro úplne splynuli s Rusmi. Takto sa vyvíjali udalosti podľa Velesovej knihy a iných slovanských zdrojov.

Len okrajovo spomeňme, že oficiálna historická veda nám podsúva ako predkov semitskú, Aratsko-tripolskú civilizáciu. Z ich pohľadu sa Rusi a Árijci (Kimri) a Rusi a Árijci (Skýti) stávajú ako keby nepriateľmi našich Predkov. No táto oficiálna veda zároveň akosi „nič nevie“ o príchode kniežat Sloviena, Skýta a Rusa do oblasti Čiernomoria. Toto im zároveň dáva možnosť odvodiť náš pôvod od Semitov. Osobitne populárna je táto verzia pre kresťanských, t.j. neslovanských historikov.

V čase pochodu ruských kniežat Sloviena a Skýta na západ sa iné knieža, Árijec Kisek vydal so svojimi ľuďmi na juh. Už nemusíme ani opakovať, že Rusi a Árijci v jeho vojsku sa začali nazývať Kisejcami. Tento vlastný, slovanský samonázov zmenila oficiálna veda na Kasitov, následkom čoho sa objavil kasitský Babylon. No my sa nebudeme obmedzovať na názvy, ktoré nám vymysleli naši nepriatelia.

Pri svojom pochode na juh do Iránu a juhozápad do Babylonu narazili Kisejci najskôr na Partov a Médov, ktorí odišli do Dravídie 700 rokov pred nimi a usadili sa v súčasnom Afganistane a Východnom Iráne. Partovia a Médijci boli pod veľkým vplyvom žrecov, ktorí u nich dosiahli úplnú moc. Táto bola taká silná, že presadila za božstvo Indru. Kisejci narazili najskôr na Partov, keďže vstúpili do Východného Iránu.

Kisejci už mali jazdu, preto Partov rozbili pomerne hladko, ktorí takto pod ich mocným náporom začali utekať, čiastočne do Indie a čiastočne do Iránu. Partovia a Médijci sa spojili, no Kisejcom neboli schopní odolať ani tak, ale pri vynútenom ústupe na západ tvrdo vzdorovali. Tento tvrdý odpor nakoniec prinútil Kisejcov sa otočiť na juh do Babylonu.

O tom, aký tvrdý odpor kládli Kisejcom Parti a Médi hovorí skutočnosť, že pochod na juhozápad začal približne pred 4 430 rokmi, ale Babylon bol dobitý len pred 3 743 rokmi. Trvalo to teda približne 700 rokov. Na porovnanie kolonizácia Ruskej roviny a Škandinávie trvala asi 100 rokov. Opakovaná kolonizácia Ruskej roviny a Európy trvala tiež 100 rokov.

Po obsadení Babylonu Kisejcami bola vytvorená Rodová federácia – Kisejský Babylon. Partovia a Médijci, ktorí odišli do hornej časti Mezopotámie vytvorili Mitanskú ríšu. Keďže časť Rusov a Árijcov odišla do Iránu a Babylonu, pričom druhá, ešte väčšia časť odišla do Čiernomoria, tak Južný Ural v podstate ostal neobývaný. Následne bol osídlený Kimakmi, ktorí sa vo Velesovej knihe nazývajú Kimrami a v oficiálnej vede Kimmerijcami. V tom čase to bol zmiešaný, ruso-árijský národ, pričom árijský podiel mali väčší.

O Borejskej Rodovej federácii sme sa už zmienili v článku o Dávidovi a Goliášovi. Vieme, že okolo roku 2300 pred n. l. Rusi pevne obsadili Čiernomorie až do Podunajska. Tento pohyb nebol pre tamojšie semitské obyvateľstvo bezbolestný.

Blahodarné prírodno-klimatické podmienky umožnili Rodom sa postupne zmeniť na národy. Niektoré z týchto národov značne ovplyvnili Balkán, iné Stredomorie a aj Malú Áziu. Nesijci, Lalegovia a Pelasgovia sa sústredili na Malú Áziu a Stredomorie, zatiaľ čo Rusi (Borejci) na Balkán. Akademická veda nazýva Borejcov Borijcami, čo však nie je presné.

Knieža Borej okolo roku 2250 pred n. l. viedol pochod Rusov za Dunaj. Ako je v našich Rodoch zvykom, na jeho počesť sa títo Rusi nazvali Borejcami. Z tohto národa pochádza aj Herakles. Preto by bolo správnejšie nazvať tento národ Borejcami-Herakleitmi. Oveľa neskôr bol názov tohto národa zmenený Semitmi – Grékmi Achájcami – na ten, ktorý – prečo asi(?) – používa dnešná oficiálna veda. Takto koncom tretieho tisícročia pred n. l. Borejci, vedení kniežaťom Borejom, ovládli severovýchodnú časť Balkánskeho polostrova a vytlačili odtiaľ Tripolčanov-Semitov. Obsadili približne územie dnešného Bulharska. Na počesť svojho kniežaťa – ako už vieme – nazvali svoju krajinu Boreja.

Pohyb Rusov do Malej Ázie a oblasti Stredomoria spôsobil koncom tretieho tisícročia pred n. l. vytvorenie niekoľkých silných kolónií, z ktorých sa v priebehu druhého tisícročia pred n. l. vytvorilo niekoľko Rodových federácií, ktoré sa podľa oficiálnej, historickej vedy nazývajú kráľovstvami. Najväčšími boli Trojská, Minojská (Krétska) a Gettská (Chettská) federácia.

Trója bola ako osada na kopci Hisarlik v Malej Ázii založená Semitmi začiatkom tretieho tisícročia pred n. l. Počas tohto tisícročia bola niekoľkokrát zničená počas vzájomných vojen medzi semitskými občinami. Rozkvet Tróje nastal až osídlením Hisarliku Rusmi, t.j. Pelasgami. Cieľom bolo vytvorenie základne pre pohyb do Stredomoria koncom tretieho tisícročia pred n. l. Zakladateľmi kolónie boli tri Rody Pelasgov, odkiaľ aj pochádza názov „Traja“, čo v slovienčine znie ako „Troji“, odkiaľ teda naša Trója. Aj dnes a aj v našom jazyku nie je názov nezrozumiteľný. Potom sa jeden z Rodov zameral na Krétu, druhý na pobrežie Grécka a tretí ostal v kolónii a vybudoval mesto.

Na počesť a pamiatku pôvodného počtu Rodov sa začali tu usadení Rusi nazývať Trójanmi. Gréci Semiti samozrejme tento vlastný názov skreslili a v gréckom epose sa už Trójania nazývajú Dardanelčanmi. V období medzi 17. až 13. storočím pred n. l. dosiahla Trója obdobie svojho najväčšieho rozkvetu a slúžila ako základňa pre Rusov, pričom zabezpečovala spojenie medzi Čiernomorím a Krétou, ako aj Egyptom.

Trójania postavili veľké mesto s pevnosťou obohnanou silným múrom. Trója bola postavená podľa presne premysleného plánu, v ktorom každá ulica mala svoje remeselnícke zameranie: Kožiarska, Čižmová, Zbrojná, Hrnčiarska, Železiarska a podobne. Presne takto to bolo aj v Kyjeve či Novgorode ešte v 9. až 12. storočí n. l. V meste bolo aj veľa veľkých domov, ktoré boli postavené na nasypanej zemnej vyvýšenine.

Trójania viedli vysoko organizovaný spoločenský a hospodársky život. Základom ich bohatstva bola cieľavedomá organizácia výroby, trhovníctva, spoločenského života a výhodné geografické položenie Tróje. Bola to Rodová federácia, ktorú viedli volené kniežatá s Radou hláv Rodov a volchvov. Na riešenie spoločných záležitostí sa schádzalo zhromaždenie ľudu – Veče. Trójska Rodová federácia bola zničená v 13. storočí pred n. l., o čom si povieme trochu ďalej.

Rod Pelasgov viedol knieža Minej, ktorého po grécky nazvali Minos. Na základe údajov gréckeho historika Tukydida vieme, že Minej postavil silné loďstvo a zlikvidoval pirátstvo, ktorým sa dovtedy zaoberalo pôvodné semitské obyvateľstvo, Karijci. Práve Minej usporiadal život na Kréte, Kykladách a pobreží Grécka tých čias. Toto zodpovedá stratégii pohybu Rusov po moriach a oceánoch. V Škandinávskom mori sa Rusi usadili na ostrove Rujan, kde postavili mesto Arkonu. Toto len potvrdzuje, že naši dávni Predkovia mali veľmi dobre vyvinutý zmysel cieľavedomosti a strategického pohľadu.

Spoločenský život Minejskej Rodovej federácie bol organizovaný podľa rovnakých princípov ako v Tróji. Minej teda nebol žiadny despotický vládca gréckeho typu, ale jedným z najúspešnejších vodcov Slovanov, práve takým ako boli Slovien, Skýt, Rus, Vend, Kolo a ďalší. Nikdy neprekračoval rámec zásad platiacich v Rodovej federácii.

Minejská Rodová federácia dosiahla najväčšieho rozkvetu medzi 17. až 15. storočím pred n. l. V tom čase Pelasgovia nadviazali perspektívne a vzájomne výhodné obchodné vzťahy s Egyptom. Cez Tróju a Krétu prechádzala obchodná cesta od Rusov k Egypťanom, ktorá bola neskôr premenovaná na cestu od Varjagov ku Grékom. Dôkazy existencie tejto cesty nachádzame vďaka archeologickým vykopávkam. U Venédov (Vendov) na Morave boli nájdené okrasné predmety s Kréty, výrobky z jantáru sa našli v Grécku, keramika z Egypta zase na Kréte. Všetko patrí do 16. storočia pred n. l.

Pelasgovia vrátane Trójanov používali líniové písmo, ktoré sa neskôr stalo základom gréckeho písma. Úspešný rozvoj Minejskej Rodovej federácie bol prerušený v 15. storočí pred n. l. živelnou katastrofou a následným nájazdom Grékov Achájcov, následkom čoho boli zničené mnohé mestá, osady, vily a dvorce Knóssosu, Festy a ďalších miest. Treba však zdôrazniť, že hlavnou príčinou boli práve grécke nájazdy, ktoré bezohľadne a cieľavedome Gréci Achájci načasovali po živenej katastrofe.

V tejto súvislosti je potrebné si viac povedať o Grékoch Achájcoch. Následkom výpravy Borejcov na Balkán boli Semiti vytlačení do Tessálie, Epiru a Ilýrie, t.j. do severozápadnej časti Balkánskeho polostrova. Tu sa zmiešali s miestnymi Semitmi a za niekoľko storočí vytvorili národ Minijov, ktorý sa voči Slovanom choval vrcholne nepriateľsky. Tento národ bol nútený v 17.-16. storočí pred n. l. pod tlakom Venédov, vlastného číselného nárastu, žiadostivosti k bohatstvu Rusov, ale zároveň neschopnosti s nami efektívne bojovať v oblasti Podunajska a severovýchodnej časti Balkánu odísť na juhovýchod a nastúpiť proti Pelasgom, ktorí si postupne osvojovali kontinentálne Grécko. Začala sa krutá a bezohľadná vojna, pričom sily boli vo veľkej nerovnováhe. Časť Pelasgov bola vytlačená na ostrovy a časť do juhozápadnej časti Grécka.

Takto Semiti, t.j. Jónijci, Achájci a Eolijci obsadili kontinentálne Grécko. Jónijci obsadili Attiku a severovýchod polostrova. Achájci obsadili v podstate celý Peloponéz. Eolijci prišli do Tessálie a Stredného Grécka, pričom sa s nimi zmiešali domáci Karejania. V strede 2. tisícročia pred n. l. sa Achájci, ktorí obsadili najúrodnejšie oblasti Peloponézu, ocitli najbližšie k Minejskej Rodovej federácii, čo ovplyvnilo ani nie ta ich remeselný a kultúrny vývoj, ako skôr ich organizáciu moci smerom k vedeniu lúpežných vojen.

Achájci prví spomedzi Grékov vytvorili radu štátov, vrátane Mikénskeho kráľovstva, ktoré sa neskôr stalo centrom Achájskeho zväzu vo vojne s Trójou. Rozdiel medzi achájsko-gréckymi zväzmi a ruso-árijskou federáciou je ten, že u Achájcov sa celá moc veľmi rýchlo dostala do rúk kráľov, ktorí čo do pôvodu boli všetko bývalí vodcovia lúpežných bánd. No slovanské kniežatá boli vždy volené a ich povinnosťou bolo organizovať spoločenský a hospodársky život. Preto rozdiel medzi vojenskými vodcami – často pohlavármi lúpežných bánd – a volenými kniežatami je v tom, že vodcovia králi sa zaoberajú hlavne lúpežnou vojnou, pričom volené kniežatá organizujú najmä spoločenský a hospodársky život.

V druhej polovici 2. tisícročia pred n. l. sa grécko-achájske kráľovstvá vytvorili v Mikénach, Iolke, Orchachomene, Aténach, Pilose a v ďalších. Tieto kráľovstvá politicky spájala snaha o drancovanie a okrádanie cudzích krajín. Preto v podstate môžeme hovoriť o vytvorení grécko-achájskej lúpežníckej konfederácii. Len čo sa Gréci dostali k moru, hneď sa začali zaoberať morským pirátstvom, v čom mimoriadne excelovali práve Achájci. Práve Achájci rozpútali nemilosrdnú vojnu s Minejskou federáciou. Achájci tým, že systematicky zorganizovali pirátske lúpežníctvo na mori pretrhli obchodovanie Kréty s Trójou okolo roku 1400 pred n. l. a zároveň zrealizovali úspešné vtrhnutie na Krétu. Achájcov viedol pirát a lúpežník Tezeus – z ich pohľadu hrdina. Gréci Achájci boli morskí lúpežníci, piráti, ktorí lúpili a okrádali druhé národy. Preto je pochopiteľné, prečo Trójania považovali Grékov Achájcov za „zverských“.

Po zmocnení sa ostrova Kréta sa dostali Gréci Achájci pred otázku, kam nasmerovať svoje ďalšie nájazdy. Mohli nastúpiť smerom na Egypt, alebo smerom do Malej Ázie. Ťahať sa s egyptskou žrecovskou vládou však nakoniec neriskovali, pretože záviseli na medi, ktorá sa dobývala na Cypre, a tento bol pod kontrolou Egypta. Preto rozvinuli s Egyptom, Cyprom a semitskými kráľovstvami Sýrie – Byblosom, Ugaritom, Alalachom – čulé obchodné vzťahy. No v tom čase zároveň začali zvyšovať nepriateľské aktivity proti Tróji a Gettskej (Chettskej, t. j. Chetitskej) Rodovej federácii, ktorá bola založená vojakmi Rusmi (Getmi) v Malej Ázii.

Malá Ázia sa stala cieľovou lokalitou pre lúpežné výpravy Grékov Achájcov. Situácia bola pre nich zjednodušená tým, že vtedy medzi Egyptom a Chetitskou federáciou prebiehala vojna. Trójania boli Slovania, a teda podporovali Árijcov Chetitov v ich boji proti Egyptu, preto konfrontácia Trójanov a Grékov Achájcov bola len otázkou času. O tom, ako táto katastrofa prebehla si povieme neskôr. Teraz sa pozrime bližšie na príchod Getov do Malej Ázie a Sýrie.

Po rozdelení sfér vplyvu pristúpil knieža Rus ku konsolidovaniu svojej časti Ruskolane na Done. Počas dlhých výprav a vojen v Čiernomorí sa pod jeho velenie dostalo silné vojsko, ktoré pozostávalo z Getov, t.j. profesionálnych vojakov. Už poznali pocit víťazstiev a preto zachcelo sa im nových. No knieža Rus, ktorý bol zamestnaný organizáciou svojej časti krajiny sa už nemohol zaoberať týmto vojskom. Geti si teda vybrali svojho getmana (z čoho sa neskôr vytvoril názov „hajtman“) a začali žiadať, aby im bolo umožnené ísť na výpravy. Na Kruhu im bol takýto súhlas udelený, a teda Geti nastúpili pochod na Kaukaz.

Jedným z prvých pokorených oblastí bola oblasť dnešného Gruzínska, kde vtedy žili Iberijci a tí patrili k Sivým národom. V takýchto prípadoch sa vždy obyvateľstvo rozdelí na tri skupiny. Prvá časť začne odpor a bude zničená vojnou. Druhá časť nebude preukazovať odpor a pokorí sa. Tretia časť sa nepokorí, ale odíde do iných krajov. Tak bolo aj v tomto prípade. Časť Iberijcov, ktorá nebola schopná rozhodného odporu, ale nechcela sa ani podriadiť nasadla na lode a odišla na západ. Dali svoje meno Iberijskému polostrovu, ku ktorému sa dostali vodnou cestou po Čiernom a Stredozemnom mori, alebo kombinovanou cestou po Čiernom mori, rieke Dunaj a ďalej po súši. Toto sa odohralo medzi rokmi 2300 až 2250 pred n. l. Tí, ktorí sa pokorili ostali na Kaukaze a tí, ktorí neboli ochotní sa pokoriť sa ocitli na Iberijskom polostrove, čo je dnešné Španielsko a Portugalsko. Po pokorení Kaukazu sa Geti vybrali do Zakaukazia, ktoré rovnako rýchlo dobili. Práve preto majú dodnes mnohé toponymi Kaukazu a jeho okolia vo svojom základe koreň „rus“.

Ako sme už neraz uviedli, za podklad k tejto rekonštrukcie dejín berieme Velesovu knihu, ktorú dopĺňame ďalšími zdrojmi, a to najmä tam, kde vo Velesovej knihe niet žiadnych, alebo sú iba minimálne informácie, čo je aj tento prípad. Oficiálna história tvrdí, že Chetitské „kráľovstvo“ vytvorili Nesijci, ktorí sa objavili v Malej Ázii koncom 3. tisícročia pred n. l. S týmto časovým úsekom môžeme súhlasiť. No s názvom národa v žiadnom prípade. Prečo? Pretože to vykonali vojaci, t.j. Geti. Getman Nisej viedol getské vojsko a vykonal prvé víťazné výpravy do Malej Ázie. Ako to býva našim zvykom, tak práve po jeho mene si dali vlastní názov Rusi, ktorí vstúpili do Malej Ázie. No krajina a federácia dostala názov Getská, pretože vojsko vtedy zohralo samostatnú a hlavnú úlohu.

No analyzovať vytvorenie a rozvoj Getskej, t.j. Chetitskej federácie v izolácii od vytvorenia Mitani a Kisejskej federácie nie je správne, pretože ich vzájomné pôsobenie spoluurčovalo vývoj situácie na celom území Malej Ázie koncom 2. tisícročia pred n. l. Tu si len všimnime, že aj oficiálna história nachádza medzi menami „kráľov“ árijské mená, čo je veľmi dôležité.

Na árijský pôvod zakladateľov týchto vlád poukazuje aj vymenovávanie hinduistických božstiev Indru, Varunu a bratov blížencov Ašvinov pod jedným z ich mien – Nasatia – v zmluvách medzi Chetitskou federáciou a ríšou Mitani. Aj Velesova kniha spomína Indru ako slovanské božstvo. Toto poukazuje na to, že tie národy, ktoré vytvorili Chetitskú federáciu, vládu v Mitani a Kisejskú federáciu boli etnickí príbuzní.

Aj organizácia týchto federácií bol rovnaká. Boli to všetko Rodové federácie, v ktorých miestne semitské obyvateľstvo nebolo pripúšťané k vláde v spoločnosti. No treba zdôrazniť, že nebolo ani likvidované. Najdôležitejšie je však to, že v rozhovoroch medzi sebou a Trójou používali tieto krajiny jazyk Rusov. No zároveň s Egyptom, Hyksósmi a ďalšími miestnymi semitskými národmi používali akkadský jazyk a písmo, čo dokazuje, že aj Hyksósi patrili k Semitom.

Pri Hyksósoch sa trochu pristavíme, pretože práve s nimi je spojené vyčlenenie sa judského národa spomedzi Sivých národov. V 18. a 17. storočí pred n. l. sa Rusi a Árijci dostali do oblasti Sumeru, Akkadu, Zakaukazia a Malej Ázie a práve oni tam vytvárajú radu Rodových federácií. Pod ich tlakom semitské národy často ustupovali na juh, následkom čoho Hyksósi vtrhli do Dolného Egypta a ovládli ho, čím sa Egypt rozdelil. Vytvoril sa Horný Egypt, kde sa uchovala žrecovská organizácia, hoci Dolný Egypt ovládli Hyksósi.

Takéto udalosti sa nikdy nezaobídu bez zvláštnych udalostí, čo sa stalo aj teraz. Jeden oddiel Hyksósov, v ktorom boli aj noví ľudia, ktorých pripravovali cudzozemci, „zablúdil“ do Afriky a stratil sa. Súčasníci mysleli že nadobro a bez stôp. No približne za 200 rokov sa títo potomkovia Hyksósov v počte asi 70 mužov vrátili, pričom v skupine boli j ženy a deti. Spolu ich bolo asi 350 ľudí a viedol ich Jákob. Boli to však už veľmi silne zmenení ľudia.

V Dolnom Egypte si ešte potomkovia Hyksósov pamätali na zmiznutú skupinu, takže týchto „chudákov“ poľutovali. No toto medzirodové šľachtenie vytvorilo nový druh Sivých ľudí, ktorí sa svojimi psychosomatickými vlastnosťami ešte viac líšil od ľudí bieleho druhu ako semitskí Hyksósi. Samozrejme, že pracovať sa im nechcelo.

„Úprava“ tohto oddielu Hyksósov bola výsledkom cieľavedomej činnosti cudzozemcov, ktorí sa stali čiernymi mágmi Afriky. Takto súčasné ľudstvo nadobudlo nový poddruh, ktorý v sebe obsahuje elementy rozloženia a rastu ľudí. Do Egypta vstúpili v čase, keď sa narušitelia Konov Rita nevyháňali, čo bolo umožnené hlavne panstvom Hyksósov, a tak tento poddruh sa začal rýchlo množiť. Všetci vyhnanci egyptskej spoločnosti sa k nemu postupne pridávali tiež.

Približne o 150 rokov sa toto spoločenstvo rozrástlo do ohromných rozmerov. V čase ich vyhnania z Egypta ich bolo už spolu so ženami a deťmi približne 3 milióny. Spolu s číselným nárastom tohto kriminálneho spoločenstva sa zrealizovala aj jeho organizácia do 12 kmeňov. Medzi pohlavármi týchto kmeňov sa postupne rodila myšlienka prevzatia moci v Egypte. No napriek tomu títo pohlavári dobre vedeli, že ak sa im nepodarí zmocniť tajomstiev egyptských žrecov, tak moc sa im prevziať nikdy nepodarí.

Egyptskí žreci len tak niekoho k sebe nepripúšťali. Ich tajomstvá boli známe iba zasvätencom, ktorých učili od detstva. Toto učenie bolo výlučne pre deti žrecov a faraóna. Aby mohli dostať svojho človeka do spoločenstva žrecov, tak pohlavári kriminálneho spoločenstva podvrhli dcére faraóna Ramzesa II. chlapca, budúceho Mojžiša, ktorému ona dala meno Chazarsif. Mladého chlapca zasvätili do tajných princípov, následkom čoho podstúpil rad zasvätení a naučil sa umeniu ovládania ľudí aj tajné zbrane egyptských žrecov v tejto oblasti.

No vplyv pohlavárov zločineckého spoločenstva na neho nezanikol. V tom čase už pripravili plán povstania, súčasťou ktorého bola likvidácia všetkých Egypťanov. Povstanie malo prepuknúť v noci a aby sa predišlo zabíjaniu svojich vlastných, tak ich domy mali byť označené zvláštnym znakom. No moment prekvapenia sa nevydaril vinou Mojžiša, ktorý sa prezradil tým, že použil tajnú zbraň proti vojakovi žrecov, ktorý dohliadal na prácu pastierov svíň, príbuzných Mojžiša.

Žrecovský vojak bol zabitý a klamstvo odhalené. Povstanie sa začalo neorganizovane a bolo rýchlo potlačené. Kriminálne spoločenstvo bolo z Egypta vyhnané. Toto vyhnanie judskí ideológovia pretransformovali v Starom Zákone na odchod so zázračnou záchranou, hoci nijaké zázraky sa nekonali. Egyptské vojsko zastalo na kraji pustatiny alebo mora. Háveď sa oddelila buď vplyvom prílivu alebo fatamorgánou, ktorú pozná každý putujúci v pustatine.

V pustatine stretli chamitský národ Madiáncov, s ktorým spolu 40 rokov putovali po Etiópii. Pohlavári tejto skupiny, vrátane Mojžiša, vysvetlili Madiáncom, že oni nie sú vyhnanci, ale bohom vyvolený národ.

Práve od tohto chamitského národa aj prevzali kult boha Jahve. Mojžiš 40 rokov nestrácal čas a používal tajné techniky, ktoré ukradol žrecom Egypta a umenie ovládať ľudí, čím posilňoval svoju moc. Všetkých nepokorných zničil a ostaných vychoval v duchu nenávisti voči všetkým ostatným národom a snahe dostať ich pod svoju nadvládu. Naučil ich princípom vycibrenej zákernosti vo vzťahoch voči iným národom. Hlavné princípy tohto prístupu boli:

Hovor jedno a rob druhé.

Nech to stojí čokoľvek, nahuckaj svojich protivníkov jedného na druhého.

Nikdy nevstupuj do otvoreného boja, postupuj spoza rohu, cudzími rukami atď.

Tieto a aj ďalšie princípy dostali názov kamenné tabule Mojžiša, pričom potomkovia Judejcov od nich neupustili dodnes ani o krok. Tento nový čin Sivých ľudí vystúpil na scénu svetovej politiky koncom 14. storočia pred n. l., na samom ohnisku vojny medzi Egyptom a Chetitskou federáciou, ktorá znamenala aj zničenie Tróje.

Keď hovoríme o mimoriadnych psychosomatických vlastnostiach Judejcov to neznamená, že ostatní Semiti nemali negatívne vlastnosti a nepoužívali zákerné metódy. Pretože Rusi a Árijci majú v Zápovediach Vyšných Bohov a Veľkých Predkov zakázané klamať, tak počas vojny si vyjasňovali vzťahy v otvorenom boji. Práve preto naši Predkovia posielali veľmi často nepriateľovi vopred oznam „Иду на вы“, pričom toto pravidlo sa dodržiavalo veľmi dlhý čas.

Je viac ako jasné, že takáto pravdovravnosť sa Rusov a Árijcov postupne čoraz viac a viac poškodzovala. Čím bližšie k dnešným časom, tým viac porážok vďaka čestnej výzve prichádzalo. Zákernosť vo všeobecnosti nebola vlastná Slovanom a Árijcom tých čias, ale už dávno bola osvojenou metódou národov sivého druhu, ktorí sa tu objavili už v predpotopnom období. Toto si môžeme overiť na trpkom príklade Mitani, Tróje a Chetitskej federácie.

Už sme hovorili, že zakladateľmi ríše Mitani boli Partovia a Médijci, ktorí si boli ako národy rovné jeden druhému. Práve preto sa každý z týchto národov, aby si posilnil svoje postavenie, snažil nájsť vstúpencov medzi miestnym, semitským obyvateľstvom. Hoci tento prístup spočiatku spôsobil rýchly nárast Mitanie, neskôr ju priviedol ku kríze a zničeniu. Semiti najskôr vďaka politike týchto národov dostali v podstate rovnaké práva ako Partovia a Médijci. No Semiti hneď pochopili, že Partovia a Médijci nemôžu klamať, čo otváralo Semitom obrovské možnosti pre ich klamstvá, keďže ani Parti ani Médi niečo také u nikoho iného ani nepredpokladali.

Tieto práva a možnosti Semiti aj dôsledne a systematicky využili na to, aby oslabili moc Partov a Médijcov v krajine. Klamom a ľsťou sa im podarilo rozdúchať nepriateľstvo medzi týmito národmi. Začali sa vojny a prevraty a vláda začala slabnúť. Okrem toho Semiti postupne nahuckali na Mitani Chetitskú federáciu, čím sa stal konflikt medzi Chetitmi a Mitani neodvratným.

Po niekoľkých výpravách chetitského vojska bola časť Mitani ovládnutá, čo sa odohralo okolo roku 1400 pred n. l. Porážka Partov a Médov sa nemohla do budúcnosti prejaviť voči slovanským a árijským národom inak ako negatívne a to v oblasti celej Malej Ázie a Iránu. Značná časť Mitani nebola dobitá a stala sa následne jadrom vytvorenia nového subjektu – Asýrie – ktorá následne zohrala osudovú rolu v osude Chetitskej federácie.

Vládcovia Asýrie – aby boli sami v bezpečí – nahuckali Chetitskú federáciu na Egypt. Títo takto ešte pred zakončením podmanenia si Mitani prerušil vojenské operácie a getské vojsko sa vypravilo do Palestíny. Chetitské vojsko podporil semitský národ Hapiru, ktorý predtým býval na západe Babylónie a chamtivo sa zhostil vyhliadky na možnosť vydrancovať slabého protivníka. Chetitské vojsko spolu s Haripu rýchlo ovládlo oblasť Sýrie a Fenície a čoskoro začali ohrozovať Cyprus.

Vládcovia Cypru a priľahlých oblastí informovali vládcu Egypta o nebezpečenstve. No Echnaton, ktorý bol zaujatý reformami, neposkytol dostatočnú pomoc. Následkom toho chetitské vojsko natoľko postúpilo, že napadnutie Egypta sa už stalo neodvratným.

V týchto súvislostiach je jasné, prečo výrobcovia bronzu v Tróji mohli používať olovo z oblasti súčasného Afganistanu alebo Česka. Postavenie Egypta bolo také ťažké, že dokonca vdova po Tutanchamónovi sa obrátila na getmana chetitského vojska s prosbou, aby jej poslal svojho syna a tento sa stal mužom kráľovnej Egypta, a teda jeho faraónom. Getman naozaj poslal do Egypta svojho syna, ktorý však neskôr, počas vysviacok zomrel. Toto spôsobilo ďalšiu krvavú vojnu, v ktorej sa víťazstvo znovu začalo nakláňať na chetitskú stranu. No dosiahnuť sa ho už nepodarilo.

Egyptskí zajatci priniesli do radov Getov epidémiu, následkom ktorej mnoho našich Predkov zahynulo, vrátane okolia getmana, čo znemožnilo pokračovať vo vedení vojny. V rokoch 1360-1330 pred n. l. sa vojna znovu rozhorela, no Egypt sa už pozviechal z vnútorných otrasov, ktoré boli spôsobné povstaním kriminálnej hávede. Preto sa vojna ťahala dlhú dobu a s premenlivým úspechom. Zosilnenie Asýrie na východe a zväz Egypta s Grékmi Achájcami, ktorí vstúpili do Malej Ázie už zavŕšili svoje dielo. Chetitská federácia nemohla bojovať na troch frontoch. Po porážke pri Kadeši r. 1312 pred n. l. sa začína definitívny koniec Chetitskej federácie.

Vojny s Asýriou a Achiaviou (Grékmi Achájcami, ktorí spojili sily 22 menších kráľovstiev), zavŕšili definitívnu porážku Chetitskej federácie. V tejto ohromnej vojne, ktorá môže byť nazývaná aj prvá svetová, sa zrazili dve koalície. Prvá bola tvorená na etnickom príbuzenstve Rusov a Árijcov (Getov, Kisejcov a Trójanov), druhá bola vytvorená z rôznorodých národov – Egypťanov, Grékov Achájcov a Asýrčanov. Vojna trvala 200 rokov a skončila sa porážkou Ruso-Árijského zväzu a zánikom všetkých jeho federácií okolo roku 1200 pred n. l.

V tejto veľkej vojne zohralo úlohu veľmi veľa osudových faktorov, z ktorých si je potrebné vziať ponaučenie, pretože zásadným spôsobom ovplyvnili možnosti Ruso-Árijského zväzu. Tieto faktory zahŕňajú epidémie, zemetrasenia, nerozhodnosť vojvodcov, naivnú dôverčivosť a rozpútavanie vnútorných vojen v prelomových momentoch vedenia vojny.

Vojna medzi Trójou a Achájcami bola len epizódou tejto veľkej vojny a odohrala sa už na jej konci. Vzplanula vtedy, keď Geti Chetiti, ktorí boli viazaní bojom na niekoľkých frontoch, už nemohli reálne Tróji pomôcť. Pokiaľ sa vojnové udalosti odohrávali v Síri a Palestíne, tak Gréci Achájci sa vojny nezúčastňovali. No len čo Geti obsadili desiatky obchodných miest a začali ohrozovať medené bane na Cypre, obchod Grékov Achájcov s Egyptom sa narušil, čo vyvolalo v gréckych mestách priemyselnú krízu. Aby sa jej vyhli a prežili na cudzí účet, Gréci Achájci vstúpili do vojny na strane Egypta, pričom skoncentrovali svoje úsilie na juhozápadnom a južnom pobreží Malej Ázie. Tam obsadili rad pobrežných oblastí, na ktorých založili aj svoje kolónie, t.j. oporné body, pričom jeden z nich sa tak ako názov zväzu nazývala Achiaviou. Trója však mala silnú flotilu, ktorá spôsobovala Grékom nemálo problémov, lebo prerušovala spojenie medzi kolóniami zväzu v Malej Ázii. Gréci Achájci sa spočiatku neodvažovali napadnúť Tróju, pretože táto mala mohutné opevnenia. No r. 1275 pred n. l. nastalo zemetrasenie, ktoré silno poškodilo opevnenia Tróje, čo zmenilo rozhodnutie Grékov Achájcov a začali vojenské operácie.

Dôvodom k trójsko-achájskej vojne bol únos Heleny, ženy spartského kráľa Menelaa, synom trójskeho kniežaťa Parisom, čo je podľa E. I. Klassena skomolenina mena Boris. Menelaos sa spojil s ďalšími grécko-achájskymi kráľovstvami a na čelo sa postavil jeho brat Agamemnon, pričom dokázali zostaviť veľké vojsko. Toto v súlade s gréckou mytológiou prišlo k Tróji na 1200 koráboch. Ak by sme uvažovali, že na jednom korábe mohlo byť okolo 50 ľudí, tak dostaneme naozaj veľké vojsko, ktoré pozostávalo zo 60 000 vojakov. Agamemnonove vojsko hneď po postavení tábora na brehu mora pred mestom začalo okamžite drancovať okolité mestá a osady, čím sa snažili prinútiť Trójanov k stretnutiu na bojovom poli. No pohotové zozbieranie takéhoto ohromného vojska a celkový vývoj udalostí dokazuje, že dôvod nebol ani tak v odvedení Heleny, ako skôr v obsadzovaní zemí a bohatstiev Tróje, na ktoré si dávno robili zálusk morskí piráti a lúpežníci Gréci Achájci.

Trójania sa nedali vyprovokovať na otvorený boj na bojovom poli, pretože sily protivníka značne prevyšovali ich vlastné a ostali ukrytí za hradbami. Pretože mesto nebolo obkľúčené úplne, tak počas celej vojny existovalo spojenie s Chetitskou federáciou, Lýdiou, Borejou a Ruskolaňou, ktoré počas celej vojny poskytovali pomoc svojimi dobrovoľníkmi.

Na pomoc prichádzali aj družiny Rusov – Chorvátov, Kozárov, Nižanov. Napríklad Rusi z Donu prišli na čele s Antifom na 30 koráboch. Táto pomoc umožňovala mestu viesť vojnu 10 rokov. No sily boli aj tak nerovné.

Gréci Achájci aj napriek svojej značnej početnej prevahe nedokázali poraziť Trójanov a ovládnuť Tróju, čo medzi nimi postupne vyvolávalo nezhody. Väčšina z nich sa už prikláňala k odchodu domov, no vtedy Odyseus navrhol zákerný ťah. A tak v desiatom roku vojny Gréci zostrojili obrovského koňa na klziskách či valcoch, ale vnútri dutého. Do neho umiestnili najlepších achájskych vojakov na čele s Odyseom, vodcom z Itaky. Koňa pritiahli k stenám Tróje, potom spálili svoj tábor a odplávali od brehov Troady. Ostrov Tenedos ich skryl pred zrakmi Trójanov, takže tu sa zastavili a čakali.

Trójania uverili slovám prebehlíka Sinona, že ovládnutie koňa je symbolom víťazstva, a preto ho vtiahli do mesta. No kôň bol veľmi veľký, a preto museli prebiť dieru do steny. Potom ho umiestnili na akropolu a začali hodovať a radovať sa z dosiahnutého víťazstva. V noci Sinon vypustil z koňa Achájcov, ktorí pobili stráž pri bráne a do mesta vpustili svoje vojsko. Takýmto spôsobom – za použitia zákernosti – mesto Gréci Achájci ovládli. Mnoho Trójanov zahynulo, časť ich bola zajatá a uvrhnutá do otroctva, samotné mesto bolo strhnuté a zničené do základov, jeho bohatstvo bolo čiastočne rozkradnuté a čiastočne sa uchovalo, čo sa ukázalo až po vykopávkach Schliemana.

Takto opisuje pád Tróje oficiálna historická veda, ktorá sa odvoláva iba na grécke zdroje. Gréci v skutočnosti prenikli do mesta zabudnutým akvaduktom, ktorý sa podobal na koňa a ktorým v minulosti do Tróje prúdila voda.

Táto vojna a jej priebeh poukazuje ešte na jednu charakteristickú črtu, ktorá spája Slovanov. Je to dôverčivosť a prostodušnosť, čo sú pre dnešné časy „nadbytočné“ vlastnosti charakteru. Odkiaľ sa vzali už vieme. Preto sa naši Predkovia a v mnohom aj my staviame k ľubovoľnej informácii ako ku pravdivej, čo naši protivníci zneužívajú.

Je tu aj ďalšia typická črta slovanského charakteru, na ktorú sa treba zamerať. Je to snaha o odôvodnenú aj neodôvodnenú oslavu nejakej udalosti hodovaním. Pokiaľ to bude trvať, potiaľ sa bude vždy nejaká podoba trójskeho koňa používať proti nám našimi nepriateľmi. Najúspešnejšou podobou trójskeho koňa je kresťanstvo, ktoré tiež k nám prišlo v podstate od Grékov, komunizmus – tiež podobného pôvodu a teraz ešte liberalizmus.

Po zničení Tróje Grékmi Achájcami aj Egypťania začali cítiť nebezpečenstvo zo strany tohto lúpežného spoločenstva a začali konať vo zväze s Chetitmi, no jednak už bolo neskoro a jednak ich pomoc Chetitom nebola veľká. Zničenie Chetitskej federácie a podmanenie si značnej časti Malej Ázie Grékmi si vynútilo odchod viacerých ruso-árijských národov. Takto si našli pokojnejšie miesta a usadili sa na ostrove Sardínia aj Apeninskom polostrove. My sa už ani nemusíme diviť, prečo sa jedny a tie isté národy v minulosti označujú rôznymi menami. Etruskovia samých seba nazývali Rasénmi, Rusi a Árijci sa ako pravidlo nazývali podľa mena vynikajúceho kniežaťa. Druhé národy nám často dávali úplne inú nálepku, najčastejšie hanlivú. A pretože sa písomné záznamy uchovali len v málo prípadoch, tak dnes máme z toho iba zlomky. Rusi, ktorí odišli na západ mali šťastie, Velesova kniha ich nazýva Árijcami, Slovanmi, Skýtmi. Východní Slovania také šťastie ako Velesova kniha nemali.

Grékov Achájcov nazývame aj Danajcami, pričom výraz „danajský dar“ hovorí za všetko. Danajci sa po zničení Tróje spojili s ďalšími semitskými národmi, narušili Egypt a rýchlo obsadili časť Palestíny a Cyprus. Následkom týchto udalostí stratil Egypt mnohé územia a len s ťažkosťami sa ubránil nepriateľskej koalícii. Takto sa Gréci ocitli na Cypre, kde sú dodnes. No zničenie Tróje nakoniec nebolo pre Danajcov bez odplaty. Zároveň s agresiou Danajcov proti Egyptu vtiahli do Grécka mnohé Rody Borejcov. Tie Rody Borejcov, ktoré ostali sa samy nazývali Macedónčanmi.

Borejci sa líšili od ostatných Rusov tým, že u nich existoval Kult sily. Preto prikladali veľký význam fyzickým cvičeniam a dosahovali v tom veľké úspechy. Počas vojen s Grékmi mimoriadne vynikol Herakles, po mene ktorého sa Borejci začali nazývať Herakleitmi. Herakleiti prišli na Peloponéz a ovládli ho. Práve oni založili základy spartskej školy výchovy fyzicky silných ľudí a všestranný rozvoj kultúry vrátane písomnej gramotnosti. Neskôr toto písomníctvo Gréci iba prevzali a pozmenili v súlade so svojimi schopnosťami.

Borejci Herakleiti porazili a rozbili grécko-achájske despotické kráľovstvá a vytvorili vlastnú federáciu Rodov. No tak či onak boli vo veľkej menšine, a preto boli postupne asimilovaní Danajcami. Najdlhšie zo všetkých vydržali Borejci Sparťania na polostrove Peloponéz. No nakoniec boli asimilovaní aj oni. Gréci si nakoniec upravili aj činy Herakla a „vmontovali“ ho do svojich eposov.

Jeden z Rodov Borejcov sa dostal do Palestíny, kde založili a vybudovali kolóniu Filištíncov. Protivník v súboji judského kráľa Dávida mal 290 cm, čo dáva pojem o veľkosti Hyperborejcov. Tí Hyperborejci, ktorí žili za Uralom na Sibíri v Rassénii merali priemerne okolo 3 metrov.

Borejci v Grécku dosiahli veľké úspechy, no v Iráne a Malej Ázii sa udalosti nevyvíjali priaznivo. Počas vojen Chetitskej federácie s Egyptom vzniklo kráľovstvo Asýria, ktoré zahájilo expanziu na Kaukaze a v severozápadnej časti Iránu. Porážka chetitského vojska spôsobila vytlačenie Rusov a Árijcov z Mezopotámie a vytvorenie Nového, semitského Babylonu, ktorý zahájil expanziu na sever dnešného Iránu. Tento proces je dobre opísaný vo Velesovej knihe, kde sa uvádza aj to, že Rusi a Árijci sa dostali do otroctva pod babylonským kráľom Nabsurom (Nabuchodonozorom).

Roku 1228 pred n. l. prešla Midgard-Zem spod vplyvu žiarení Čertogu Losa pod vplyv žiarení Čertogu Tura, čo spôsobilo ďalšie zosilnenie degradácie Rusov a Árijcov a narastanie neúspechov vo všetkých sférach života a činnosti. Situácia v 16.-15. storočí pred n. l. na Južnom Urale bola pokojná a aj klíma bola stabilizovaná. Od odchodu Ramu do Dravídie a Ilmera do Škandinávie už prešlo 1 500 rokov. Dokonca aj medzi časťou žrecov došlo pod účinkom týchto zmien k strate značnej časti poznania, čo u tejto skupiny viedlo k vzniku dohadov v oblasti existujúceho ponímania Sveta.

Medzi týchto žrecov patril aj Spinara Zaratuštra, ktorý sa aj podujal na vykonanie reformy v oblasti svetonázoru. Rozhodol sa zjednodušiť predstavu o Bohoch a zamenil ich jediným Ahuro-Mazdom. Touto úpravou v prvom rade otvoril dvere pokusom o zámenu množstvennosti Bohov (Rodobožia) jedinobožím (monoteizmom, t.j. teizmom) a na druhej strane postavil seba a svojich nasledovníkov proti zvyšnému Ruso-Árijskému svetu. Reformu Zaratuštru zavrhli nielen tí Rodoviči (členovia Rodov), ktorí nechceli meniť Prastaré tradície, ale aj žreci, ktorí sa poväčšine nachádzali v Asgarde. Pre žrecov Asgardu bola Istina cennejšia, a preto Zaratuštrovu reformu zavrhli úplne.

Práve vďaka žrecom Asgardu si slovansko-árijský Svet uchoval svoje pôvodné predstavy o množstvennosti Bohov až do pokresťančenia Rusi. Spitama Zaratuštra bol zabitý a jeho nasledovníci ušli do Iránu, kde si našli množstvo priaznivcov medzi Partmi, Médmi a Semitmi, čo sa však neodohralo náhodne. Podstata je v tom, že chápanie množstvennosti Bohov bolo vtedy vlastné výučne bielym ľuďom, ktorí sa nachádzali na oveľa vyššej úrovni duchovného a rozumového vývoja. Všetky ostatné druhy ľudí neprekračovali hranicu chápania božstva ako jediného panujúceho suveréna. Práve preto ponímanie jediného vrcholového boha bolo a ostalo pre ľudí sivého typu jediným možným spôsobom.

A hoci ideovo-náboženský systém Zaratuštru bol značným krokom na ceste ku kresťanstvu, ktoré je poslednou črtou duchovno-mravného pádu ľudstva, ono ešte vždy predpokladalo budovanie rozumne organizovaného spoločenského a hospodárskeho života. Práve preto je učenie Zaratuštru stále vyššie ako primitívne usporiadanie kresťanstva.

Irán 2. tisícročia pred n. l. bol federáciou árijských Rodov a im podriadených semitských národov. Porážka Ruso-Árijského zväzu vo vojne s egyptsko-asýrsko-achájskym zväzom bolo v značnej miere podmienené rozdúchaným ideovo-náboženským bojom. Parti, Médi a Semiti, ktorí prijali Zoroastrizmus neustále vyvolávali povstania. Rusi a Árijci boli donútení sa sťahovať z Iránu na sever. Vo Velesovej knihe sa hovorí, že Rusov a Árijcov v tomto boji Parti nepodporili. Na sever si však Rusi a Árijci (Kisejci) priniesli už pozmenený jazyk.

Tu sa nedá nepoukázať na jednu paralelu. Hoci sme všetci bieli ľudia, zmena svetonázoru je ekvivalentná zmene počítačového programu, na ktorom naše telo (hardware) beží. Cudzí program sa takto stáva pre jeho nositeľov ekvivalentný počítačovému vírusu, čo vysvetľuje, prečo nositeľov primitívneho monoteizmu nemožno považovať za Slovanov. Ba vlastne, na akej ideovej osnove sa máme spájať dokopy v obrane pred neľuďmi? Na báze Prastarej a prvobytnej Viery našich Predkov, alebo učenia jednej z vetiev judaizmu, v našom prípade kresťanstva, aj tak nimi vymysleného? Je vírus dobrá vec pre počítač?

Päťstoročný pobyt v Iráne a Babylone neprešiel bez následkov. Zmena jazyka priviedla k vytvoreniu nového Ruso-Árijského etnika, ktoré sa v oficiálnej historickej vede nazýva Skýtmi. Odtiaľto pochádza aj rozprávka o indo-iránskom pôvode Árijcov. Vytlačenie Rusov a Árijcov z Iránu a Malej Ázie viedlo k strate mnohých území, ako aj oddeleniu a odosobneniu Rusov a Árijcov v Dravídii, čo v konečnom dôsledku spôsobilo vytvorenie etnika Indov a aj nového typu Sivých ľudí. Práve v tomto období došlo k vytvoreniu Iránu a jeho oddeleniu sa od Rassénie, ktorej južná časť, t.j. Stredná Ázia bola nazvaná Turanom. A od tohto okamihu sa začali nepretržité vojny.

Vytvorenie nového Ruso-Árijského etnika Skýtov nemohlo ostať bez vplyvu na pôvodnú jednoliatosť Ruso-Árijského sveta. No napriek tomu tento rozdiel nespôsobil veľkú vojnu, pretože hustota Rusov a Árijcov v Strednej Ázii bola malá. Bolo to spôsobené tým, že v Malej Ázii a Číne sa odohrali tragické udalosti. Vojna Chetitskej federácie s Egyptom a potom s Asýriou a grécko-achájskym zväzom do základov vyčerpala sily Ruskolane, ktorá dlhodobo zabezpečovala getské vojsko všetkým, čím mohla. Následkom toho boli Rody Rusov Ruskolane vykrvácané.

Odchod Borejcov do Grécka a Južného Balkánu nemenej oslabil Boreju. Následkom všetkých týchto vojen vplyv Rusov a Árijcov v Čiernomorí rýchlo upadol. Pod vplyvom grécko-achájsleho tlaku sa semitské národy Čiernomoria pokúsili oslobodiť a vyvolali povstanie. Okolo roku 1200 pred n. l. sa v Čiernomorí začali krvavé jatky. Ani Borejci, ani Macedónčania, ani Geti nemohli poskytnúť pomoc, pretože ich sily boli viazané vojnou so svojimi protivníkmi v Malej Ázii a Grécku. A vtedy boli na pomoc zavolaní z Južného Uralu Árijci Kimri. Podľa Velesovej knihy Kimri boli tiež naši Otcovia. Árijci Kimri pomohli potlačiť povstanie Semitov a obnoviť moc Ruskolane a Boreje. O ďalšom vývoji udalostí si už ale povieme až v niektorom z ďalších článkov.