Kategória: PONÍMANIE

Na začiatku si musíme povedať, že sú zdroje poznania našej minulosti, ktoré prežili a môže sa k nim dostať v podstate každý, kto má skutočný záujem. Stačí prekonať duchovnú lenivosť a ľahostajnosť a začať samostatne pracovať na svojom Duchovnom vývoji. Nikto okrem nás samých nás totiž nemôže ani zachrániť, ani zničiť. Ide len a len o nás.

Jedným z týchto zdrojov je aj Velesova kniha. Je to jeden z našich posvätných Spisov, Svätý Spis Slovanov a Árijcov, súčasť našich Véd. Bola vyzeraná na brezových doštičkách volchvom Jagajlo Ganom v 9. storočí n. l. Je to storočie, o ktorom môžeme povedať, že predstavuje koniec Večera a začiatok nástupu Temnoty, Noci Svaroga. V tom storočí začali u nás tvari systematicky vytvárať svoju piatu kolónu – kresťanov – ktorá však aj tak potrebovala ešte nejaké storočie na to, aby definitívne zničila Dŕžavu našich Predkov. Bol to predvečer jatiek a likvidácie zdrojov poznania, predvečer, ktorý však bol predpovedaný védickými textami. A táto predzvesť znamenala, že sa nedalo spoľahnúť na to, že potomkom ostane nejaký písomný odkaz našich Predkov. Križiaci snorili všade a zhabané knihy pálili spolu s ich majiteľmi, pričom samozrejme nezabúdali odovzdávať z každej po kópii do Vatikánskej knižnice.

Velesova kniha je akýmsi súhrnom poznania, ktorý zahŕňa viaceré prastaré zdroje. Teraz vidíme, že naši Predkovia mali pravdu – kresťania zničili naozaj všetko a neľútostne. No Velesova kniha je tu. Opisuje minulosť Slovanov a mnohých iných národov Eurázie od dávnych čias, t.j. zameriava sa na obdobie od začiatku 1. tisícročia pred n. l. do 9. storočia n. l. Otvára pred nami Duchovný Svet našich Predkov. Obsahuje skúsenosti mnohých tisícročí duchovného vývoja, bojov, víťazstiev a porážok mnohých národov, ktoré obývali Euráziu.

Védická literatúra našich Predkov bola bohatá a rôznorodá. Mnoho z nej sa dochovalo – napriek úpornej snahe kresťanov – do našich dní. No nie všetkému sme venovali dostatočnú pozornosť a úctu. Príkladom je práve Velesova kniha.

Ak neberieme do úvahy Slovansko-Árijské Védy, ktoré boli sprístupnené Žrecmi-Ochrancami až začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, tak najznámejšou zbierkou slovanských runových kníh bola knižnica, ktorú priviezli z Francúzska do Ruska začiatkom 19. storočia. Pred napoleonskými vojnami sa po mnoho storočí uchovávali tieto slovanské rukopisy v kráľovskom archíve opátstva Sanlis pri Paríži a patrili do knižnice kráľovnej Francúzska Anny Jaroslavny, dcéry kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. Do Ruska sa dostali po Francúzskej revolúcii a spočiatku boli uložené v Ruskej Národnej Bibliotéke, ktorú vytvorili ruskí imperátori a veľmoži Stroganovci. V tých časoch sa táto Bibliotéka nazývala „Depo Manuskriptov“.

Začiatkom 19. storočia sa tieto knihy široko skúmali, pričom neveľká časť slovanských Rún bola vtedy aj publikovaná a uvedená v katalógoch, a to ako zahraničných, tak aj domácich. Neskôr – z obáv pred stratou – boli všetky rukopisy premiestnené do Múzea A. I. Sulakadzeva. Po jeho smrti sa dostali do Ermitáže a súkromných zbierok rady ruských veľmožov, kde sa kopírovali a skúmali. Dnes ich považujeme za stratené alebo ukryté.

Tieto slovanské runické manuskripty boli zaznamenané v katalógoch archeografa Múzea A. I. Sulakadzeva, ktoré sú dnes umiestnené v Ruskej štátnej knižnici (zb. V. M. Undolského N° 871) a v Knižnici Archeografickej komisie Akadémie Vied pod názvom „Knigorek, t.j. katalóg starých kníh, ako písaných, tak aj tlačených, spomedzi ktorých podľa podania mnohé boli prekliate na konciloch a iné v kópiách spálené, hoci sa aj tej istej histórie týkali; veľká časť týchto písaná na pergamene, iné na kožiach, na bukových doštičkách, brezovej kôre, na plátne hrubom, napustených zmesou a iných“.

Knihám dával A. I. Sulakadzev názvy väčšinou podľa „Indexu zakázaných kníh“ Cypriána a Zosimu, ale aj podľa toho, čo sa sám pokúšal v nich dočítať. Zároveň ich aj približne sám datoval. Celkovo ich bolo okolo tristo. Medzi najznámejšie patria tie, o ktorých A. I. Sulakadzev napísal:

Velesova kniha, spomedzi „kníh neuznávaných, ktoré sa nedovoľuje ani čítať, ani držať v domoch“… podľa poznámok Sulakadzeva pojednáva aj o Morave. My už vieme, že je tu opis aj našich území.

Jarilina kniha, alebo „Zlaté rozorávanie o siedmych cároch, ktorí pod horou Alatyr vedľa seba sedeli“…

„Biela Krynica“ a do nej patriace „Piesne Zlatojara“ a „Tryzny Bojana“…

„Kniha Koľadu“ a do nej patriaca „Véda Kitovrasa“, v katalógu „Knihy, nazývané heretické“… text podľa Sukaladzeva pochádza z 5. storočia a je v slovienčine.

V 19. storočí po prvom opublikovaní SLOVA O PLUKU IGOROVOM boli vykonané aj prvé pokusy o zverejnenie týchto starých, runických manuskriptov. Menovite G. R. Deržavný r. 1812 vydal prvé runické texty v novodobom Rusku v časopise „Чтения в Беседе любителей русского языка“, č. 6. Neskôr časopis premenovali na „Собеседник любителей русского слова“, pričom za cára Alexandra III. bolo dokončené nové vydanie diela „Bojanova hymna“, ktoré vydal akademik J. K. Grot. Spomeňme aj to, že za cára Alexandra II. boli vydané aj VÉDY SLOVANOV, svätý text slovanských Véd, ktorý sa zachoval v Bulharsku. V Rusku vyšla táto kniha znovu r. 2002.

No kde sa potom podeli všetky tieto knihy, ktoré sa „nedopatrením“ vrátili do Ruska vďaka napoleonským vojnám? Hoci Velesovu Knihu, Jarilinu Knihu a Bielu Krynicu si dnes môžete v Rusku zohnať – pričom tlačou vyšli aj už spomenuté Védy Slovanov – zdrojové runické texty sa kamsi „podeli“. No ani tieto knihy sa na verejnosť dostať nemali. Ale roku 1919, počas chaosu Občianskej vojny v Rusku, sa na Ukrajine šťastnou zhodou okolností našli doštičky Velesovej knihy. Následne boli tajne prevezené do Belgicka, kde ich skopíroval ruský emigrant, spisovateľ a historik J. P. Miroľubový. Publikovať tieto texty tlačou začali v USA v 50-tych rokoch minulého storočia. No samotné doštičky sa zase „záhadne“ stratili, pričom dnes vieme, že sa ocitli v Tajnom Archíve Vatikánu a sú – samozrejme – nedostupné. Špinavú prácu – skrátka krádež – vykonali cez Katolícku univerzitu v Louvain (L’Université catholique de Louvain – UCL ; latinsky Universitas catholica Lovaniensis), najstaršiu a najznámejšiu univerzitu v Belgicku. Potom už bolo ľahké znovu rozšíriť fámu o falzifikátoch, aj keď my už vo veci kresťanských inštitúcií nemáme žiadne ilúzie. Otázkou ostáva iba to, čo za „Slovania“ veria všetkému, čo nám potom naservírujú tvari aj za cenu toho, že šliapu po odkaze vlastných Predkov. No my sa pozrime na udalosti našej minulosti aj z týchto zdrojov a aj napriek tomu, že ich – ako ostatne aj Slovansko-Árijské Védy – považujú tiežslovania za falzifikáty. Démon Slovanstva stále funguje…

Všetko sa začalo na priestoroch dnešnej Sibíri.  Po vojne sa pred cca 12 000 rokmi znovu obrodila slovansko-árijská žrecovská spoločnosť, ktorá pred asi 9 000 rokmi zaujala celé územie Sibíri a Uralu. Proces zjednocovania bol prostý a ľahký, keďže oproti si išli navzájom etnicky príbuzné slovansko-árijské národy. Toto potvrdzujú aj dnešní archeológovia, ktorí určili, že v tých časoch na Sibíri vzájomne jestvovali dve kultúry. Kultúra Andronovská, s centrom na Južnom Urale a Afanasievská, s centrom v Minusinskej kotline. Andronovská kultúra bola vytvorená Svätorusmi a Afanasievská Ch´Árijcami. V predpotopnom období vzájomné miešanie Da´Árijcov, Ch´Árijcov, Svätorusov a Rassénov prebiehalo bežne, no po globálnej katastrofe bolo pozastavené. Na východe sa oddelili Da´Árijci a na Západe sa vydelili enklávy Rassénov, vrátane Antov. Po opätovnom zjednotení sa Ch´Árijcov a Svätorusov sa toto miešanie znova urýchlilo. V čase, keď nastal etnický rozkol to už znova bol etnicky jeden národ, ktorý nazývame Slovanmi a Árijcami.

Po spojení boli obnovené mnohé mestá, vrátane Asgardu. No v tom čase vykonával funkciu hlavného mesta Arkaim, ktorého pozostatky sa nachádzajú na Južnom Urale, v Čeľabinskej oblasti. Žreci Slovanov postavili toto mesto a odtiaľto riadili celú Dŕžavu a spoločnosť. Teda na Južnom Urale bolo hlavné mesto Dŕžavy, ktorú voláme Rassénia.

Približne pred 8 000 rokmi sa začal rozpadať jednotný vodný systém, ktorý dopravoval z Baltického mora teplé, Golfské prúdy do Obského ústia. Vďaka tomuto bola klíma v Rassénii príjemná a teplá asi ako v dnešnej Európe. No keď sa začal rozpadať jednotný vodný systém, tak vody Golfského prúdu prestali najskôr dochádzať do Obského ústia, ale následne aj do Bieleho mora z juhu. Do Karského mora sa dostali ľadovce a zablokovali Obské ústie.

Toto ochladenie začalo ovplyvňovať celú Rasséniu. Potup chladu bol taký silný, že pred asi 5 500 rokmi sa už počasie podstate zhoršilo aj v Južnej Rassénii. To zároveň znamenalo, že skončila možnosť zaoberať sa mnohými druhmi poľnohospodárskej činnosti. Skončila možnosť sadovníctva a pestovania zeleniny. Čo to bolo možné robiť už iba na juhu a len v lete.

Polia v severných oblastiach spustli a začali zarastať lesmi. Tu už bolo možné sa zaoberať len lovom, rybačkou a sčasti pasením dobytka. Na juhu sa vytvorila stepná zóna, ktorá bola na pastiersky život vhodná. A tak sa stalo, že Slovania a Árijci v týchto oblastiach začali prechádzať na konzumáciu mäsa a zanechávali rastlinnú potravu. Týmto sa stalo ťažšie dodržiavať Rodové Ustoje a Pravidlá, uchované a znovu obnovené slovansko-árijskými žrecmi.

Prechod k pastierstvu prebiehal od 6. do 4. tisícročia pred n. l. Toto obdobie však už vyžadovalo odstúpenie od ustanovených Pravidiel. No žreci – aj keď nie bezdôvodne – sa tomu protivili. Indické Védy o týchto udalostiach hovoria tak, že Parašurama, 6. avatar (príchod) Višnu, stelesneného Božieho hnevu, 21 krát za sebou zničil všetku organizáciu Kšatriov za ťažké urážky, ktoré oni spôsobili svätoslúžiteľom – Brahmanom. Nespokojnosť žrecov sa prejavovala nepriateľstvom voči nim.

Za týchto okolností sa spoločnosť aj krajina rozdelila na dva nepriateľské tábory. Žreci Arkaimu na čele s Ramom a ich stúpenci sa nachádzali na Južnom Urale v značne prijateľnejších klimatických podmienkach. Toto im umožňovalo zastávať dogmatické pozície, a teda nepovoľovali porušovať stanovené odveké Pravidlá, najmä používanie mäsa zvierat na jedlo. Ale žreci Východnej Rassénie chápali nevyhnutnosť prijatia zmien, ktoré boli vynútené zmenami klimatických podmienok, a preto dokazovali nevyhnutnosť úpravy Rodových Ustojov a Pravidiel. Navyše, väčšina Slovanov a Árijcov už tieto pravidla prestala držiavať tak či onak.

Vtedy sa Rama rozhodol vykonať represívne opatrenia. Trestanie tých, ktorí sa vzpierali rozhnevali väčšinu Slovanov a Árijcov Rassénie. Nespokojenci utekali d lesov a vytvárali oddiely na boj s neústupnými žrecmi a ich stúpencami. Následne prepuklo všeobecné povstanie vo Východnej Rassénii proti Ramovi a jeho stúpencom. Toto povstanie Slovanov a Árijcov viedol knieža Kimak. Pred cca 5 200 rokmi sa tieto dva nepriateľské tábory zrazili na poli Kurukšetra, čo je pravdepodobne v dnešnej Kurganskej oblasti Ruskej Federácie. Prebehla grandiózna bitka, ktorá je farbisto opísaná v epických dielach Indie, aj keď sú tu popridávané aj iné vojny a udalosti, keďže pole menom Kurukšetra je aj v Indii. No tam prebehla iná obrovská, nemenej grandiózna bitka oveľa skôr, ešte v predpotopnom období.

V tejto bitke tábor Ramu utrpel porážku, a teda boli donútení ustúpiť na dnešnú Ruskú rovinu a do Dravídie, ktorá vtedy zahŕňala nielen dnešnú Indiu, ale aj Pakistan, Afganistan a časť Iránu. Je samozrejmé, že nechceli priamo vyprávať pravdu o svojej porážke, a preto v epických dielach svedectvá o nej zašifrovali. No zašifrovali aj mnohé ďalšie poznatky a udalosti. Toto je dôležité vedieť, pretože dnes je nemálo tých, ktorí prijímajú Indické Védy ako absolútnu Pravdu v najvyššej inštancii a totálne odsudzujú Slovansko-Árijské Védy, resp. slovanské Védy ako také vôbec.

Tá časť obyvateľstva Rassénie, ktorá vyhrala a ostala doma vybudovala novú spoločnosť, ktorá bola charakterizovaná už väčšou slobodou mravov v bežnom živote, ale v celosti uchovali svoj slovansko-árijský Svetonázor a Ponímanie Sveta. Takže čo do podania je ich odkaz neskreslený, čo vidno napríklad aj v zachovaných Svarogových Zápovediach ohľadom konzumácie zvieracieho mäsa ako potravy.

Tieto udalosti sa odohrali ku koncu vplyvu žiarení Čertoga Finista na Midgard-Zem, čo je obdobie, kedy už začal prelom smerom k vláde Temnoty (zatemnenie zdroja Svetla galaktickou hmotou). Ale tak ako dnes, hoci sme už prekročili hranicu konca Noci Svaroga ešte nenastala kompletná zmena smerom k vláde Svedomia a Svetlej energie na Midgard-Zemi, hoci podmienky pre túto zmenu sa umocňujú každým dňom, tak ani vtedy ešte vonkajšie atribúty života spoločenstva Slovanov a Árijcov neboli zmenené. Vtedy ešte v podstate nezačala Kali-Juga, pretože podľa indického výkladu Kali-Juga znamená „plné zatemnenie“, ktoré vtedy ešte u našich Predkov nenastalo.

Objavenie sa Izraelitov na Midgard-Zemi bolo následkom príletu cudzozemcov z Pekelného Sveta, ktoré sa odohralo približne pred 5 800 rokmi, ak vedieme odhad – pre jednoduchšie prepočty – k roku 2000 n. l. Pristáli v oblasti Dravídie a vytvorili tam akési laboratórium na vyprodukovanie takého nového druhu ľudí, ktorý by bol schopný efektívne odporovať bielym ľuďom. Ako materiál na experimenty použili dvojpohlavnú bytosť zvanú „endrogin“. Experimentátori rozdelili túto bytosť na dve časti. Mužská časť bola „umŕtvená“, t.j. v maximálnej miere potlačená a ženská časť bola skrížená s mužmi čiernej a sivej rasy. Tieto experimenty vyprodukovali rozličné výsledky, následkom čoho sa objavili noví ľudia čierneho a sivého druhu. Požiadavky experimentátorov uspokojil variant skríženia s mužmi sivého typu. A tak sa objavili Adam a Eva, ktorí sa stali PRARODIČMI IZRAELITOV. My už vieme, že v sumerčine „adama“ znamená „pôda“, pričom v tomto prípade poslúžil ako živná pôda muž sivého typu. Pri reprodukcii a zavedení tohto nového druhu ľudí sivého typu sa využila schopnosť endrogina vyprodukovať osoby s identickými vlastnosťami. Na základe tejto vlastnosti si noví ľudia osvojili túto schopnosť a ich vlastnosti sa začali odovzdávať po materinskej línii. Práve preto si Židia dodnes vedú svoje rodové následníctvo po materinskej línii.

Po ukončení experimentov a dosiahnutí kladného výsledku sa cudzozemci infiltrovali do prostredia sivých ľudí. Siví ľudia tu totiž už existovali z predpotopného obdobia, preto treba brať do úvahy aj tento faktor a rozlišovať, že nie všetci siví sú rovnakí. Táto infiltrácia bola prezentovaná ako vyhnanie týchto ľudí z Raja za pokus o ochutnanie jablka zo Stromu Poznania. V úvode judskej knihy Kabbala je spomienka na Učenie Svetla, ktoré bolo známe experimentátorom z Pekelného Sveta. A práve tento pokus Adama a Evy o „nahryznutie“ jablka poznania nezapadal do starostlivo pripravených plánov ich dizajnérov. Výslovne tu nejde o stvorenie, ale „vyformovanie“, „urobenie“. Je to onen biblický „Druhý príbeh tvorenia“, ktorý už – na rozdiel od prvého príbehu na začiatku knihy Genesis – nebol dielom Stvoriteľa, ale Hospodina, t.j. Pána (otrokov či sluhov).

Nasledovalo teda vyhnanie Adama a Evy z Raja (laboratória). Práve preto sú nazývaní vyhnanými z Raja ľuďmi – IZ-RA(J)a-eliti – čo je však ako korene slova lepšie dnes viditeľné v autentickejšej ruštine (изгнанными из рая людьми, alebo teda израильтянами). Po vyhnaní z raja/laboratória sa začalo rozširovanie týchto nových ľudí medzi existujúcimi ľuďmi sivého druhu. Po dobití Južnej Dravídie Slovanmi a Árijcami – ktorých žrecom bol tento experiment známy – boli cudzozemci vynútení presunúť svoju výskumnú základňu z Dravídie do Afriky.

Oficiálna historická veda dáva objavenie sa Árijcov v Indii niekde medzi 12.-11. storočie pred n. l., t.j. hovorí o minulosti spred nejakých 3 200-3 100 rokov. Tento odhad vykonali na základe vykopávok „kultúry sivej rastlinnej keramiky“, ktorú našli v Pandžábe, Chariane, na pohoriach Gangy a Džamny, v rade oblastí Gango-Džaminského dvojriečia, ako aj v Radžastane. Väčšinu osídlení tejto kultúry datujú oficiálni historici do obdobia 800-500 pred n. l., t.j. spred 2 800-2 500 rokov. Toto obdobie – podľa ich názoru – zodpovedá aj času zostavenia Rigvedy. No tento prístup hovorí iba o osídlení oblasti dnešného územia Indie, pričom očividne nemajú ani poňatia o starej Dravídii, ktorej rozloha značne prevyšovala dnešnú Indiu, a ktorej hranice prechádzali po hrebeni Hindukúšu. Preto bude z nášho pohľadu lepšie hovoriť o Južnej a Severnej Dravídii. K Južnej Dravídii patria územia dnešnej Indie a Pakistanu, k Severnej zase oblasti súčasného Afganistanu a severovýchodného Iránu. Musíme brať do úvahy aj to, že žiadna kultúra sa nedokáže vytvoriť cez noc, t.j. v rovnakom čase. Preto to 12. storočie pred n. l., o ktorom hovorí oficiálna veda, je len obdobím, kedy Árijci definitívne pokorili Južnú Dravídiu a ich spoločnosť vstúpila do obdobia rozkvetu novej kultúry. Z toho zároveň vyplýva, že Slovania a Árijci prišli do Južnej Dravídie minimálne v 13. storočí pred n. l., t.j. pred 3 800 rokmi.

Toto obdobie zároveň súhlasí s časom rýchleho úpadku Dravídskej civilizácie, ktorú oficiálna veda nesprávne nazýva civilizáciou Harappy a Mohendžo-Daro. Samozrejme, že do Severnej Dravídie – dnešného Afganistanu – prišli Slovania a Árijci oveľa skôr. Ak berieme do úvahy, že pred 5 200 rokmi prebiehala hranica medzi Rasséniou a Dravídiou chrbtom horského pásma Hindukúš, tak je jasné, že Severná Dravídia bola podmanená približne pred 4 800 rokmi a Južná Dravídia iba pred 3 800 rokmi.

Rama a jeho stúpenci sa po porážke na poli Kurukšetra rozhodli opustiť Rasséniu a usadiť sa v iných regiónoch Ázie (Asie). No žreci neboli jednotní v tom, kde ísť. Rama nástojil na tom, aby odišli na juh, ale zároveň žrec menom Ilmer nástojil na tom, že treba odísť na západ. Nezmieriteľnosť týchto dvoch názorov viedla k ďalšiemu rozkolu, tentoraz už medzi stúpencami Ramu. Jedna polovica stúpencov podporila Ramu a druhá polovica žreca Ilmera. Takto sto Rodov (Koreňov) odišlo s Ramom do Indie, pričom druhá polovica – tiež sto Rodov – odišla do Škandinávie. Po ich odchode osídlili Južný Ural tí Slovania a Árijci, ktorí prišli z Východu. Neskôr sa na pamiatku kniežaťa Kimaka začali volať Kimačanmi, z čoho sa oveľa neskôr stali Kimri, ktorých oficiálna veda nazýva Kimmerijci. Ako to býva v takýchto prípadoch, tak tí, ktorí odchádzajú nešetria nič z toho, čo sami predtým vytvorili. A takto teda pri odchode zničili niektoré mestá a aj mnohé kultové objekty.

Slovania a Árijci na čele s Ramom sa pustili smerom na juh a približne pred 4 800 rokmi ovládli Severnú Dravídiu. Potom sa ich pochod zameral na Južnú Dravídiu, pričom tomuto pochodu velili prevažne žreci. Viedli svojich stúpencov do krajiny, kde sú blahodarné podmienky pre život ľudí v podstate po celý rok.

Pravda je aj to, že tomuto postupu sa tvrdo postavili Dravídi a Nagovia, čo sa neskôr odrazilo v heroických eposoch neskoršej Indie. V tom období značnú úlohu zohrávali vojenskí vodcovia, ktorí velili vojsku. Prvých vrcholným vodcom, ktorý dosiahol značné úspechy bol Indra. Preto práve na jeho počesť bola Južná Dravídia nazvaná Indiou, pričom on sám bol Indmi zbožstvený a zaujal miesto Perúna, ktorý naďalej ostal Božstvom pre Slovanom a Árijcov aj v Rassénii.

Po vstupe do Južnej Dravídie – dnešnej Indie – Slovania a Árijci postupovali pomaly, pretože tu narazili na štátnu organizáciu Dravídov a Nagov. Táto štátna organizácia bola „ociachovaná“ oficiálnou vedou ako civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro, hoci v skutočnosti išlo o štát Dravídov. Oficiálnymi vedcami spomínané civilizácie Harappy a Mohendžo-Daro paria k Predchádzajúcemu Ľudstvu, teda do obdobia spred potopy. Dravídsky štát viedli žreci čiernej mágie. Títo žreci, ktorí dosiahli absolútnu moc v krajine viedli kult klaňaniu sa krvavej bohyni Kali-Ma (Čierna Matka), ktorá vyžadovala prinášanie ľudských obetí. Tento štát čiernych mágov – ktorých čierne „pracovné“ oblečenie nie náhodou prevzali kresťanskí popi – vznikol približne pred 8 000 rokmi a svoj maximálny rozvoj dosiahol pred cca 7 000 rokmi, v podstate súčasne so žrecovskými vládami Čiernomoria, Egypta a Ameriky. No jestvoval zásadný rozdiel medzi vládami Slovansko-Árijských žrecov a žrecov čiernej mágie. Slovansko-árijskí žreci stavali svoju vládu na využití poznatkov, pričom čierni mágovia na strachu. Klaňanie sa bohyni Kali a ľudské obete boli najslabším článkom v štátnej organizácii žrecov čiernej mágie. Slovania a Árijci po príchode do Južnej Dravídie zničili prax prinášania ľudským obetí, čo im v značnej miere pomohlo zvíťaziť v tomto krutom boji (niečo podobné sa neskôr odohralo aj v Číne). Úplná kolonizácia dnešnej Indie bola taká zložitá, že trvala okolo 1 500 rokov. Spôsob kolonizácie bol podstatnou mierou ovplyvnení tým, že celé hnutie Slovanov a Árijcov viedli žreci. Toto sa bohužiaľ nestalo v Škandinávii.

Žrecovský patriotizmus zabezpečoval bariéru odlúčenosti a umožňoval uchovanie prísnej izolácie Slovanov a Árijcov od miestnych národov, čo umožnilo uchovať kultúrnu a etnickú osobitosť. No nebola to žiadna náhoda. Žreci mali veľký záujem na tom, aby vláda Slovanov a Árijcov v Dravídii bola dlhá, stabilná a pevná.

Čierni mágovia však dosiahli časom určité úspechy a došlo aj k premiešaniu Slovanov a Árijcov s miestnym obyvateľstvom. No žrecom sa nakoniec podarilo vytvoriť nové etnikum – Indov – ktoré sa oddelilo od čiernych ľudí a priblížilo sa k bielym ľuďom, čo zabezpečilo vládu Slovanov a Árijcov v Indii na dlhé roky. Všetko sa v takomto krátkom článku vypovedať nedá, no ako príklad si povedzme o zmenách, ktoré boli vsunuté do učenia o kastách a energetických centrách človeka. V indickom diele Rigveda sa hovorí, že delenie spoločnosti na kasty je večné. V učení o energetických centrách boli odobrané dve vyššie duchovné centrá, preto sa vo všetkých indických zdrojoch hovorí o siedmych čakrách. Aj brahmanom bol odovzdaný starý jazyk Slovanov a Árijcov, ktorý sa dnes populárne nazýva Sanskrit.

Toto etnické spoločenstvo sa vytvorilo nie iba vďaka uplatňovaniu dominancie Slovanov a Árijcov v organizácii spoločenského života a vojenskej sile. Najdôležitejší bol vplyv mohutného védického systému ponímania Stavby Sveta. Toto dokazujú aj hymny Rigvedy, ktoré boli zostavené v 12. storočí pred n. l., t.j. pred približne 3 200 rokmi. Za základ bolo použité poznanie, ktoré priniesli so sebou do Južnej Dravídie žreci Slovanom a Árijcov.

Pozrime sa na podstatu sporu o jedení mäsa. Z týchto udalostí by sa zdanlivo mali radovať tí, ktorí sú presvedčení, že človek je dravec a jednoducho musí jesť mäso zvierat, že to jednoducho inak nejde. O tejto problematike sme už písali dosť, a preto iba krátko zhrnieme fakty. Hoci vo Védach sa píše, že život človeka je cennejší ako život zvieraťa – teda v stave krajnej núdze môžeme jesť aj mäso zvierat – kto je dnes na Slovensku v stave krajnej núdze? Kto si nevie nájsť pre nás prirodzenú stravu, t.j. najmä plody rastlín či napríklad cestoviny? Odpoveď je úplne jednoduchá. No musíme sa na to pozrieť aj z druhej strany. Keď pred niekoľkými tisícročiami zmenil svoj tok teplý, Golfský prúd, tak počasie na Sibíri sa zmenilo zásadným spôsobom. Ak my máme v podstate mierne zimy, a pritom v lete si môžeme vypestovať dostatok potravy, tak napríklad zelenina nám v našich podmienkach pri vhodnom uskladnení vydrží ešte dlho do zimy. No v podmienkach, aké sú na dnešnej Sibíri to je úplne inak. Hoci aj keď v lete môžete zažiť teploty aj nad +40°C, tak v zime bežne a dlhodobo zažijete teploty pod -50°C. Takýto mráz už zničí naozaj všetko. Uskladnená zelenina sa doslovne rozpadne. Nehovoriac o tom, že v severných oblastiach nájdete len sneh a ľad – nič tu ani nevypestujete. Takýto stav už jednoducho ohrozuje samotné prežitie človeka. Len na okraj, jedným z dôvodov, prečo napríklad ruská armáda nemôže nakupovať americké vrtuľníky je práve v špecifických podmienkach, ktoré môžete v Rusku zažiť. Každá technika, ktorú používa ruská armáda je vystavená takým extrémnym podmienkam, ktoré americká technika nie je schopná vydržať. Ten istý vrtuľník môže byť jeden deň nasadený na južnej hranici – napríklad v Čečensku – no na druhý deň už v oblasti severnej Sibíri. Preto napríklad hoci pakistanská armáda je kompletne vybavená americkou technikou, táto napríklad v Himalájach nefunguje. Preto pohraničná stráž Pakistanu – veľkého kamoša Američanov – musí na postoch v horách Himalájí používať ruské Kaľašnikovy a zásobovať sa vrtuľníkmi ruskej výroby. Tento problém nemá indická armáda, ktorá je zásadne vyzbrojená zbraňami ruského pôvodu. Aj preto aj zatiaľ všetky vojny – ktorí Pakistan a India medzi sebou doteraz mali – vyhrala vždy India.

Problém v konzumácii mäsa je oveľa hlbší, ako by si niektorí chceli pripustiť. Máme „hrdinov“, ktorí tvrdia, že človek je dravec a jednoducho napríklad kravy a prasatá majú smolu, lebo nie sú dravce. My už vieme, že je to samo osebe blud. Nie sme bylinožravce – pretože nemáme zložitú sústavu žalúdkov, akú majú napríklad kravy. No nie sme ani mäsožravce, lebo nemáme iba hrubé črevo – ako napríklad pes – a nemáme ani taký chrup, aby sme mohli napadnúť a roztrhať zubami – samozrejme, bez zbraní – zvieratá. My sme druh, ktorý možno odborne nazvať plodožravce, či plodojedi. Čo je naša prirodzená potrava, čomu nasvedčuje aj tenké a slepé črevo. A tí hrdinovia, ktorí si myslia, že máme právo týrať zvieratá na bitúnkoch a ešte dokonca – ZVERSKY – ich za živa začať porciovať, by mali vedieť, že aké také prirodzené právo na takéto mäso by mali, ak by si zvera chytili, zabili a pripravili sami. No na to väčšinou nemajú. Nechávajú preto robiť za seba nájomné zvery v ľudskom tele – bitúnkových mäsiarov – a ešte si myslia, že sú bez zodpovednosti za to, čo tieto skutočné zvery robia s úbohými, prirodzenými zvieratami. My už vieme, že karma je neúprosná, že to, že oni „nikoho nezabili“, ale iba mierumilovne, za krvavé peniaze „demokraticky nakupujú v obchode“, neznamená, že nebudú za svoju spoluúčasť na týchto zverstvách raz platiť.

Okrem krutosti, ktorú pre svoju lenivosť a ľahostajnosť nechávame páchať na zvieratách a Prírode celkovo by sme mali vedieť, že práve z kráv pochádza väčšina tých, ktorí sa po absolvovaní vývoja v ríši zvierat narodili v ríši ľudskej. Iste, bytosť, ktorá ešte „včera“ bola zvieraťom nemá vysokú inteligenciu, preto jej je jedno, či je, alebo neje mäso. No staršie Duše už vedia, že to nie je v poriadku. Ak by sa totiž v minulosti iní ľudia chovali k nám tak, ako my dnes k zvieratám, tak by sme tu teraz neboli. Princíp evolúcie Ducha hovorí o tom, že každá bytosť musí v tele, v ktorom sa narodila prežiť plnohodnotný život a zažiť prirodzenú smrť. Hoci v prípade života v prirodzených podmienkach môže zažiť aj smrť od dravca, tento zabíja výlučne pre nevyhnutnosť prežiť, čo ani zďaleka neplatí pre dnešného človeka. Takto tie zvieratá, ktoré sú surovo zabité mäsiarmi sa musia rodiť znovu a znovu ľudské mäsožravce im zastavujú prirodzenú evolúciu, no zastavujú ju aj sebe, hoci to nevedia.

V školách nás učili, že väčšina nášho mozgu nie je nami využívaná, že to, čo vedome využívame je asi 3 až 5% z celkovej kpacity. No treba vedieť aj to, že hoci po 21. 12. 2012 sa začína využívaná časť mozgu postupne viac a viac zvyšovať, nebude to tak u každého, ako ani tých len 3% nepracovalo v minulom Veku Bohyne Mary pre každého. V prvom rade sa nič nebude meniť u tvarov a biorobotov, ale nemusí sa ani u ľudí Rasy, pretože dnes existuje množstvo faktorov, ktoré prácu stále mozgu blokujú. Každý vie o drogách, a preto to nemusíme extra rozoberať. No okrem „jasných“ drog najviac ovplyvňujú otváranie sa mozgových kapacít alkohol, cigarety a konzumácia mäsa. Tieto faktory zásadne ovplyvňujú naše „nafázovanie sa“ na rytmy Vesmíru.

Treba vedieť aj to, že je rozdiel zabiť a zabiť zviera a vyťať strom a vyťať strom. Keď naši Predkovia v minulosti museli zabiť zvera, tak najskôr s ním „uzavreli“ dohodu, t.j. muselo byť zabité rýchlo a bezbolestne, ale zároveň tak, aby sa ukončila jeho evolúcia v ríši zvierat a nasledovalo jeho ďalšie narodenie sa už v ľudskej ríši. Toto je aj tak ich následný evolučne a nevyhnutný krok, takže zvieratá sú na takúto dohodu prístupné. Ďalšou oblasťou je dnešné drancovanie lesov. Keď naši Predkovia potrebovali postaviť dom či chrám, tak odišli do lesa k najstaršiemu stromu a predniesli mu svoju žiadosť. Keď sa po nejakých 2 týždňoch vrátili do lesa, tak onen najstarší strom a všetky ďalšie stromy, ktoré boli ochotné sa dostať takto do kontaktu s ľuďmi a urýchliť aj svoju evolúciu boli vyschnuté. A iba tieto suché stromy naši Predkovia rúbali. Žeby to robili dnes aj služobníci popov v našich lesoch..?

No a nakoniec si pripomeňme, že naši žreci nie náhodou viedli národ do Indie. Podľa prastarých predpovedí a samotnej podstate striedania sa Dní a Nocí Svaroga vedeli, čo sa bude diať. Bolo preto nevyhnutné „exportovať“ časť poznania Véd tam, kde malo šancu prežiť do dnešných dní. Tento „export“ zahŕňa nielen Indiu, ale aj Tibet. Hoci v prípade indických Véd sú mnohé informácie zašifrované a celkovo indická kultúra veci trochu „posunula“ do inej roviny – no podstata sa uchovala – tak v prípade toho, čo dnes nazývame budhizmom v Tibete sa táto časť učenia dochovala v nezmenenej podobe. Budhizmus je svojou podstatou učenie o premiestňovaní Vedomia, t.j. o schopnosti prechádzať – najmä v rámci vlastnej bytosti – z jedného tela do druhého. No existujú aj „upravené“ vetvy budhizmu, no dnes je všetko tvarmi upravené, lebo ak niečo nemohli zničiť, tak aspoň „vyrobili“ viacero verzií. A práve preto je pre nás zdravomyslie pre pochopenie Dedičstva Predkov nenahraditeľné. Nezabúdajme, vo Vesmíre je všetko v pohybe a evolučnom vývoji. Zastavenie sa znamená smrť. No a duchovná lenivosť a ľahostajnosť je zastavenie vlastnej evolúcie – čo sa vo Veku Velesa nebude tolerovať.

Ako väčšina príbehov našich Predkov, aj príbeh Etruskov je smutný. No minulosť sa zmeniť nedá, ale môže poslúžiť na to, aby sme neurobili tie isté chyby, t.j. aby sme nestupili na tie isté „hrable“. Stará Múdrosť hovorí, že kto nepozná minulosť, je odsúdený na jej opakovane. Z védického pohľadu je to naozaj jasné – kto nepozná vlastnú minulosť, nemá žiadnu budúcnosť. Ale aj o tom je dnešná doba.

Po zničení Tróje sa podarilo časti Slovanov (Trójanov) pod vedením Enea ujsť na západ a uchytiť sa na Apeninskom polostrove. Apeninský polostrov v 12. storočí pred n. l. obývali národy, ktoré patrili k Sivým a nachádzali sa na veľmi nízkom stupni vývoja. Z tohto dôvodu neboli domorodci schopní klásť kolonizácii Trójanov skutočný odpor. Takto Trójania dokázali od 12. do 8. storočia pred n. l. vytvoriť mocnú Rodovú federáciu, ktorá rozšírila svoj vplyv až za hranice  Apeninského polostrova. Obdobie od 8. do 6. storočia pred n. l. predstavuje vrchol prekvitania Rodovej federácie Etruskov. Situácia sa však 5. storočí zmenila. Za Trójanmi začali prichádzať Gréci-Achájci, ktorí vtrhli na Sicíliu a vytvorili tam niekoľko svojich kolónií, ako Syrakúzy, Himer, Akrahant a ďalšie, čím vstúpili do nepriateľského vzťahu s Kartágom aj Etruriou. Vo 4. storočí pred n. l. si už Achájci tak upevnil svoje postavenie na Sicílii, že začali viac a viac ohrozovať Etruskov na Apeninách. V tom čase sa však rýchlo zmenila aj situácia na samotných Apeninách, keď sa tam v 5. storočí sformovali tri národy. Etruskovia mali 100 Rodov spojených do federácie. Samniti, pôvodní obyvatelia Apeninského polostrova, začali pod vplyvom Etruskov prechod na občinno-kmeňové zriadenie. Na takýto systém organizácie začali prechádzať aj Sabíni a Latíni. Všetky tieto národy však značne zaostávali za Etruskami, ktorí mali svoju Rodovú federáciu na čele s volenými kniežatami, Radou hláv Rodov, volchvami a Kruhom, t.j. Zhromaždením Rodovičov – členov Rodu.

Etruskovia, ktorí samých seba považovali za Rasénov mali svoje vlastné písmo, písomnú tvorbu, ovládali mechaniku, mali vysokú úroveň umení a remesiel, poznali divadlo a mnoho ďalších vecí. Svoju spoločnosť organizovali na dodržiavaní Rodových Ustojov. Tých, ktorí Ustoje nedodržiavali síce nezabíjali, ale vyháňali ich z Rodov, čo je typická sprievodná vlastnosť všetkých Slovansko-Árijských národov. Vyhnanci z Rodov buď zomierali, alebo nachádzali útočisko medzi inými národmi, kde zverské zvyky boli bežných spôsobom chovania sa. Toto samozrejme postupne zhoršovalo vzťahy Etruskov s domorodými národmi, v ktorých prebývalo stále viac a viac vyhnancov. Najväčšia skupina vyhnancov odchádzala k Latínom. No prírodné podmienky Apeninského polostrova umožňovali vyhnancom existovať aj samostatne.

Začiatkom 8. storočia pred n. l. si banda takýchto vyhnancov vybudovala vlastný tábor v oblasti budúceho Ríma a nadviazala priateľské vzťahy s blízko usadenou občinou Latínov. Na jednom z nasledujúcich sviatkov, ktorí slávili spolu, táto banda pozabíjala všetkých mužov domorodej občiny a uniesla všetky ženy. Pretože sa logicky obávali pomsty ďalších občín, tak si v rokoch 754-753 pred n. l. postavili opevnenie, ktoré sa neskôr stalo mestom. Mytológia Rimanov o Romulovi a Rémovi ako zakladateľoch Ríma a ich vzdialenom Predkovi Eneovi je pravdivá len v tom bode, že Rím založili vyhnanci Etruskov.

Latíni sa nakoniec vzdali pomsty voči silnej a dobre opevnenej bande, ktorá sa neustále dopĺňala novými a novými vyhnancami. Oveľa viac ich dráždilo bohatstvo Etruskov. Nakoniec sa im podarilo naviesť túto rýchlo rastúcu bandu na lúpežné nájazdy proti Etruskom. V 7. storočí pred n. l. sa táto banda vyhnancov vďaka ich spojeniu s Latínmi rozrástla na štyri klany, čo už začalo predstavovať vážnu hrozbu pre Etruskov. A tak v prvej polovici 6. storočia Etruskovia dobyli Rím a zaviedli tam vládu svojich miestodržiteľov.

Toto však nijako nezamedzilo nárastu nepriateľstva zo strany domáceho, lúpežného obyvateľstva, ktoré bolo riadené opozičnou klanovou šľachtou. Z dôvodu potreby obmedzenia nadmernej moci klanovej šľachty vykonal knieža-miestodržiteľ Etruskov Serbius Tullius reorganizáciu rímskej spoločnosti tak, že vložil do nej základ teritoriálno-majetkového princípu. Územie Ríma bolo rozdelené na 4 triby (tribue), ktoré sa nezhodovali s územiami klanov a začali plniť úlohu teritoriálnych rajónov. V týchto rajónoch tak už boli ľudia s rôznou úrovňou príjmov. Okrem toho Serbius Tullius rozdelil všetkých mužov Ríma na 5 tried, do ktorých sa obyvatelia dostali na základe majetkového cenzu. Najchudobnejší cenzus dostal názov proletári, pretože celý ich majetok predstavovali iba deti.

Spolu s touto reformou vykonal aj vojenskú reformu, na základe ktorej každá trieda stavala určené množstvo centúrií, t.j. stotín vojska.

Vytvorenie tried na základe majetku nevytváralo Rodovú, kastovú spoločnosť. Táto organizácia vytlačila z občianskeho života klanovú organizáciu spolu s ich vzájomným skrytým bojom medzi sebou. No na tomto základe sa oligarchovia začali ešte viac vzďaľovať od spodiny. Okruh záujmov oligarchov sa začal koncentrovať na nadobúdanie nových a nových bohatstiev. Zvrhnutie kniežaťa miestodržiteľa a vytvorenie oligarchickej republiky sa takto stalo už iba otázkou času. Toto zvrhnutie však nevyhnutne viedlo k zrážke s Etruskami, čo sa odohralo r. 509 pred n. l. a bolo spojené s vyhnaním siedmeho rímskeho kniežaťa miestodržiteľa Tarquinia Hrdého. Knieža etruského mesta Clusium (dnešné Chiusi), Porsena, prišiel na pomoc Tarquiniovi Hrdému, dobyl Rím a vnútil Rimanom ponižujúcu zmluvu.

No r. 506 pred n. l. utrpeli Etruskovia ťažkú porážku v Latiu, kde sa grécko-achájsky tyran Aristodemos zmocnil mesta Kume (Cumae). Rimania využili túto udalosť a definitívne sa vymanili spod vlády Etruskov. Nastal úporný boj Rimanov o  prvenstvo medzi Latínmi. V r. 493 pred n. l. vstúpil Rím do latinskej federácie šiestich latinských miest už ako vedúca sila. Proces vytvárania rímskeho národa pod nadvládou oligarchie bol ukončený v rokoch 388-340 pred n. l., kedy po latinskej vojne boli všetci Latíni pripojení k Rímskej zbojníckej oligarchickej republike, ale pritom dostali rôzne práva.

Po posinení latinskej federácie začali rímski oligarchovia vojnu na zničenie Etruskov. Prvou obeťou sa stalo najväčšie etruské mesto Veje, ktoré ležalo nad riečkou Kremerou, prítokom Tiberu. Mesto bolo dobité po desaťročnom obliehaní rímskym vojvodcom menom Marcus Furius Camillus. Mesto bolo vydrancované, obyvatelia predaní do otroctva a celé jeho územie – cca 75 000 ha – bolo zmenené na rímske územie. Od tohto okamihu nastáva zánik Etrurie a rozmach Ríma.

Dobytie a vydrancovanie Vejí bolo následkom oslabenia Etruskov vo vojnách s Keltmi a Grékmi-Achájcami, ktorí začali expanziu na Apeninskom polostrove. Etruskovia sa po smrti Aristodema roku 474 pred n. l. ešte pokúsili oslobodiť Cumae. No na pomoc Achájcom prišiel tyran Hieron I. zo Syrakúz na Sicílii, ktorý porazil flotilu Etruskov. Tu sa už ukázala dlhodobá skúsenosť Grékov Achájcov v organizácii pirátskych výprav a stavbe vojenských korábov.

Námorná moc Etruskov bola po tejto porážke zásadne zoslabená. Ich porážka bola zapríčinená aj tým, že na severe Apenín sa objavil nový nepriateľ – Kelti. Časť Keltov prešla cez Alpy a usadila sa na oboch brehoch rieky Po, odkiaľ vytlačili Etruskov. Keltský kmeň Senónov koncom 5. storočia pred n. l. došiel až k ústiu rieky. Začiatkom nasledujúceho storočia začali Kelti systematické nájazdy na Erturiu, čo využili Rimania na obľahnutie mesta Veje a jeho vydrancovanie.

A tak sa vo 4. storočí pred n. l. Etruskovia ocitli zakliesnení medzi Grékmi-Achájcami, Keltmi a Rimanmi, pričom ich položenie sa neustále zhoršovalo. Za týchto podmienok sa v najvýhodnejšej pozícii ocitol Rím. Mohol a dokázal stavať na protirečeniach protivníkov a maximálne efektívne využiť svoju štátnu organizáciu.

Po ťažkých zrážkach s Rimanmi Kelti pochopili, že zatiaľ čo s Etruskami sa dá dohovoriť a žiť, s Rimanmi to nie je možné v žiadnom prípade. Až vtedy sa Kelti rozhodli vystúpiť na strane Etruskov, no bolo už veľmi neskoro. Rím už natoľko zosilnel, že už sa neobával ani koalície svojich protivníkov. Toto sa obzvlášť jasne ukázalo počas tretej Samnitskej vojny v rokoch 298-290 pred n. l., keď už ani spojené sily Samnitov, Etruskov, Umbrov a Keltov nedokázali poraziť Rimanov. V roku 295 pred n. l. v zrážke pri Sentime v Severnej Umbrii z dôvodu nekoordinovania akcií spojencov Rimania rozbili spojené sily Samnitov, Etruskov a Keltov. Roku 290 pred n. l. Samniti skončili s vojenským odporom. Samnitská federácia bola zlikvidovaná, jej kmeňové zväzy premenené na rímskych spojencov s obmedzenými právami. Po porážke spojených síl Etruskov a Keltov v roku 288 pred n. l. ten istý osud postihol Etruskov a Rím ovládol celé Stredné Taliansko od rieky Po po severné hranice Lukánie.

Následkom samnitských vojen a páde Stredného Talianska r. 250 pred n. l. Etruskovia a Samniti definitívne zmizli z politickej mapy Apeninského polostrova. Odteraz tu zavládli Rimania. Potomkovia etruských vyhnancov sa zmenili na pánov a Rím na najväčší štát imperiálneho typu v Stredozemí. Takto sa skončili slávne a tragické dejiny Slovanov Pelasgov, ktorí založili Trójsku federáciu, Minojskú (Krétsku) federáciu a Etruriu. Kultúra Slovanov-Etruskov sa natoľko zliala s rímskou, že niektorí rímski cisári sa neskôr dokonca hrdili svojim etruským pôvodom. No aj tak musíme zdôrazniť, že Rimania prijali etruskú kultúru len povrchne a formálne. Boli to formy vierovyznania a symbolika (štandardy, žezlá, svastika a pod.). No podstata svetonázoru Slovanov a Árijcov, jeho Duchovno-mravné základy boli zavrhnuté. Preto sa ani nemožno diviť, že za absencie duchovno-mravných kvalít sa Rimania sústredili vyložene na vytvorenie impéria. Z tohto pohľadu sa nemožno ani diviť, že Hitler považoval svoju „Tretiu ríšu“ za následníčku Rímskej ríše a aj od nej prevzal mnohé atribúty, ako vojenské štandardy, žezlá, svastiku a podobne. Ale zároveň považoval Svedomie za chiméru nedôstojnú moderného človeka… nepripomína vám to niečo?

Keď už sme spomenuli Keltov, tak si povedzme o nich niečo viac. Názov národa pochádza – ako je u slovansko-árijských Rodov zvykom – od kniežaťa, ktorý ich viedol. Rovnako ako aj názov Slovieni pochádza od kniežaťa Sloviena, tak názov Kelti pochádza od kniežaťa Kelta.

Potom ako Kelt so škandinávskymi Árijcami dobili skoro celú terajšiu Európu sa začal proces asimilácie Árijcov Semitmi a Antami, ktorých enklávy sa nachádzali na mnohých miestach Európy od Karpát po Atlantik. Družiny vojakov viedli vodcovia a kniežatá, no žrecov so sebou nemali. Počas 500 rokov až po dobytie terajšej Európy Vendom (Vandalom) sa škandinávski Árijci už natoľko zmiešali so Semitmi a Antami, že po nich okrem názvu „Kelti“ nič viac neostalo. Dobytie Európy Slovanmi a podrobenie Keltov bolo zavŕšené približne okolo roka 2000 pred n. l.

No Kelti sa s týmto výsledkom nezmierili. Ich veľká časť sa sústredila v dnešnej Západnej Európe, kde bolo dosť enkláv Antov. Okrem toho do Pyrenejí prišla značná časť Iberov z Čiernomoria, ktorí dokonca na určitý čas aj dali polostrovu svoje meno. Enkláva Antov sa vo Východných Karpatoch dostala do izolácie od ostatných enkláv Antov, keďže bola obklopená rôznymi národmi Rusov – vrátane nás. Následkom toho sa za nejaký čas karpatskí Anti zliali s Venejou (Venediou).

V terajšej Západnej Európe sa situácia vyvinula inak. Ibéri a miestni Anti nahuckávali Keltov proti Rusom, ktorým začali Kelti klásť odpor. Boj trval dlho a bol úporný. Keď koncom 9. storočia pred n. l. začala Asýria agresiu proti Ruskolani, tak Veneja – naši Predkovia – poskytla Ruskolani vojenskú pomoc, čo však oslabilo naše sily na západe. Toto využili Kelti. Začali povstanie a vytlačili Venédov k Labe, Dunaju a Východným Alpám. Potom sa začal vojna s premenlivým úspechom medzi Venédmi a Keltmi, ktorá trvala veľa rokov. V 7. a 6. storočí pred n. l. poskytla Veneja znovu svojich vojakov Ruskolani ako pomoc. Keďže na východ odišli značné vojenské sily Veneje, tak Kelti v 6. storočí obsadili dolinu Vltavy a postavili si pevnosť pri Stradoniciach. Odtiaľ organizovali svoje nájazdy na územia Venédov a dokonca obsadili celé dnešné Čechy a západnú časť dnešného Slovenska. Naši Predkovia sa dokázali aj napriek početnej prevahe nepriateľa ubrániť v hornatých severných oblastiach Stredného a Východného Slovenska. Toto územie je pre nás mimoriadne dôležité aj z pohľadu nadchádzajúcich udalostí.

Asi nikoho z našich čitateľov už neprekvapí, že oficiálna história podáva všetky tieto udalosti buď nijak, alebo z úplne iného uhla a súvislostí. Môžeme však povedať, že takýchto falzifikácii je neúrekom. Naša minulosť sa vyskladala tak, že sme sa stali susedom národa Ugrofínov. Hoci k nim oficiálna veda priraďuje aj pobaltské národy, navzájom si títo „bratia“ napríklad s Fínmi vôbec nerozumejú. Ale odkiaľ sa vlastne vo Východnej Európe vzali Ugrofíni? A čo na vzťah Slovania – Ugrofíni hovorí moderná veda?

Nastáva naozaj zaujímavá situácia. Úradne sponzorovaná archeológia a história tvrdí jednu vec, ale napríklad analýza DNA už niečo úplne iné. Podarí sa historikom „dostať pod kontrolu“ DNA Genealógiu, alebo si bude každý hovoriť svoje? Cirkev jednoducho v minulosti systematicky zničila všetky knihy, ktoré hovorili „nekompatibilne“ s judokresťanskou doktrínou (viď knihu Maura Orbiniho – ale len ako príklad, kresťania zničili oveľa viac), a tak tejto istej doktríne podriadení vedci – historici a archeológovia – jednoducho „nepoznajú“ iné zdroje. Niet sa ani čo diviť, že vytvorili to, čo voláme história, t.j. projekcia dejín skrz „optiku“ Tóry. Samo osebe to je „normálne“, t.j. že nepriatelia si po zničení kultúry a samostatnosti svojich obetí prepíšu históriu podľa svojej verzie. Veď ako by vyzerali historické knihy, ak by vyhral druhú svetovú vojnu Hitler? No čo nie je normálne je určite to, ak túto cudziu doktrínu začnú ako papagáje opakovať príslušníci toho národa, ktorý bol touto doktrínou v minulosti podrobený. Aj z „demo verzie“ dejín vieme, že Frankovia bojovali proti našim Predkom. Svedčí to o tom, že boli NAŠI NEPRIATELIA. Ale napriek tomu tiežslovania používajú nimi napísané a schválené zdroje ako etalón, pričom sa nedá povedať, žeby naozaj vôbec neostali naše vlastné. Príkladom je aj známa Velesova kniha, ktorú si so sebou – spolu s mnohými ďalšími knihami – zobrala so sebou do Paríža ešte v 11. storočí n. l. nám už známa kňažná Anna Jaroslavna, dcéra kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho, keď sa vydala za francúzskeho kráľa Henricha I. Po porážke Napoleona sa knižnica dostala späť do Ruska, ale cirkevná hierarchia sa silou-mocou snažila dokázať, že ide o akúsi fantazmagóriu. Nuž a naši tiežslovania zastávajú rovnaký, judokresťanský názor. A čo mení na veci, ak si títo tiežslovania obliekajú ľanový odev a spievajú slovanské piesne, keď čítajú iba knihy našich nepriateľov a – čo je veľmi prekvapujúce – nemajú prečítaných dokonca ani len Štúrovcov. Tam by sa totiž tiež dočítali mnohé zaujímavé a pre nich očividne nové a prekvapivé veci.

Keďže „chudáci“ oficiálni archeológovia nemajú svedectvá o našej minulosti, tak aby zaplnili nám už známym spôsobom vytvorené prázdne miesta, „upravujú“ si aj nájdené vykopávky. A ak nejaký nájdený dôkaz ani po nimi všeobecne prijatej klasifikácii „nesedí“, o to horšie pre konkrétny dôkaz. Tu však nemáme na mysli všetkých archeológov ako takých, lebo aj medzi nimi je už dosť tých, ktorí nesúhlasia so situáciou. Ale postúpme ďalej, začali sme hovoriť o Ugrofínoch.

Väčšina dnešných národov nehovorí jazykom svojich Predkov. A tak keď Maďari, Fíni, Litovci a ďalšie pobaltské národy nehovoria slovanským jazykom, stali sa naozaj všetci Ugrofínmi? Genetika hovorí o niečom inom. Dnes vo Fínsku má Polícia – bez posúdenia súdom – právo odoberať deti Ruským ženám, ktoré tam žijú, pretože podľa ich názoru Slovanky sú „nespôsobilé“ vychovávať deti. My sme niečo podobné nedávno videli v Británii. Predstavte si, že by sme toto my, slovanské národy začali robiť Fínom, Angličanom, Maďarom a podobným. Ale čo na to členovia „slovanských“ národov? Ak sa pozriete okolo seba zistíte, že nikoho to ani len nezaujíma. V samotnom Fínsku – ako modelovom ugrofínskom štáte – má „titulný“ národ s genetickou skupinou N iba 63%, pričom 33% obyvateľstva má slovansko-árijskú gallogrupu R1a +I. Ak sa pozriete do tabuľky zistíte, prečo Západ na čele s USA a Britániou nemôže „prísť na meno“ Bielorusku a jeho prezidentovi Lukašenkovi. Všetka česť jeho boju za záchranu slovanského genofondu. Ako by to dnes s nimi vyzeralo, ak by tam vyhrala Demokracia? Západ by rád videl výsledky asi tak na úrovni Severnej Afriky. Takže, bratia Slovania, genetický základ stále máme, druhá vec je ale aká ideológia riadi väčšinu obyvateľstva. Prečo napríklad Poľsko – ktoré je dnes oveľa väčšie ako Slovensko – má až 77% obyvateľstva s pôvodným, slovanským genofondom? Len pre zaujímavosť, v celom Poľsku žije iba niečo okolo 150 000 Cigánov. A ako bude vyzerať slovenských 65% slovanského genofondu o povedzme 20 rokov, ak máme už dnes viac ako 1 milión – viac ako 20% –  obyvateľstva Cigánov? Ale dokončme otázku Ugrofínov.

Ugrofínov dnes oficiálne priraďujú k tzv. „uralskej“ rase. Možno ju v skutočnosti nazvať aj východotibetskou alebo hybridnou stredoázijskou, ale určite nie altajskou alebo uralskou. Prví mongoloidi, ktorí sa objavili na východe Sibíri boli predkovia národa Inuitov, budúci Eskimáci, ktorí utiekli z juhu Číny na sever. Pred nimi už odtiaľ ušli málopočetné Rody kočovníkov červenej farby kože. Treba však zdôrazniť, že jedných aj druhých prepustili cez svoje zeme sibírski Árijci. Takto naši Predkovia zachránili kmene presídlencov pred úplným zničením. Ak by totiž nedostali možnosť prejsť cez naše územia do neosídlených severných oblastí, všetci títo paleoaziati by dnes už neexistovali, pretože boli nemilosrdne likvidovaní predkami dnešných Číňanov.

V 6. storočí pred n. l. niektoré Rody našich Predkov prenikli do Strednej Ázie. A tam, v Tibete, sa zrodila zmiešaná rasa tých, ktorých dnes učení vedci nazývajú Ugrofínmi. Za čias Hunov – čo je už 5. storočie – sa objavili prví Ugri na Jeniseji, Altaji a Južnom Urale. Vtedy boli spojencami Hunov, od ktorých sa mnohému naučili. V prvom rade životu v stepi a vojne.

Fíni sa objavili vo Východnej Európe oveľa skôr ako Ugri. Prišli z juhu a boli málopočetní, doslovne hŕstka. Preto im aj naši Predkovia dovolili sa usadiť na neosídlenom území, čo sa stalo v 4. tisícročí pred n. l. za tzv. Tripolskej kultúry. Títo kočovníci sa až časom premenili na Fínov, Estóncov a ďalších. Ani dnes ich nie je veľmi veľa, no nároky si robia veľké. Dnes už nemajú problém považovať celú východoeurópsku rovinu za svoje teritórium. Len zabúdajú na to, že všetky archeologické vykopávky napríklad na území Estónska do 3. tisícročia pred n. l. sú čisto slovanské. Podobne to je aj vo Fínsku a ďalších pobaltských štátoch, situácia s Maďarmi je nám známa oveľa lepšie.

Čo si teda vziať z tohto článku? Asi bude účelné dokončiť myšlienku vo vzťahu k článku, na ktorý nás upozornili naši čitatelia. Ak totiž niekto povie v súvislosti s Etruskami, že aj „obRUS môže byť RUS“, hovorí to niečo o „programe na pozadí“. Asi by sme mali prijať za svoje, že všetko sa vyvíja vyložene náhodne, bez akýchkoľvek vzájomných súvislostí a už vôbec niet žiadnej všeslovanskej vzájomnosti. Tu na jednej strane nezaškodí takýmto tiežslovanom trošku mrknúť napríklad na to, čo písal o tejto otázke už Ľudovít Štúr, lebo aj toto je očividne pole neorané. Ale ak sa veci vo svete vyvíjajú vyložene náhodne a izolovane, tak vlastne máme veľké šťastie. Predstavte si, že by nám náhoda neprisúdila názov SLOVANIA, ale napríklad BÁGER či KARBURÁTOR… nehovoriac o ešte horších slovách. No majme na pamäti aj to, že nie všetky naše dnešné slová sú pôvodné, t.j. neboli vytvorené v minulosti našimi Predkami. Takých je – bohužiaľ – už  väčšina. A u nás o to viac, že nám vymenili Starosloviensku Bukvicu za latinskú abecedu.

Jedno však urobiť môžeme. Očividne chýbajú informácie z našich vlastných zdrojov. Máme tým na mysli rýdzo slovanského a árijského pôvodu. Budeme preto prinášať viac informácií z minulosti, napríklad kto bol Rama a ako a hlavne prečo sa dostali Árijci do Indie či Škandinávie, kto bol knieža Odin, Rus, Kelt, Slovien, Vandal a ďalšie veci. Pretože dnešným vykastrovaným, vyložene fonetickým písmom nemôžeme pochopiť svet našich Predkov, ktorí mali obrazové myslenie a písmo a ani nepoznáme rozdiel medzi mozaikovým a kaleidoskopickým systémom vzdelávania, tak prinesieme aj viac informácií o obrazovej podstate myslenia a ako ju opäť získať. Kastrát ostane kastrát, nikdy nebude plnohodnotný, ale práve o to tvarom vždy šlo. Toto všetko však nebudeme prinášať preto, aby sme argumentovali proti tiežslovanom, tí nech si robia čo len chcú. V zmysle známe Jamesovho zákona to nemá nijaký význam a na zmienený článok sme okrajovo reagovali len ako odozva na podnet našich čitateľov. Ide o to, aby sa informácie dostávali k tým, ktorí sa už zobúdzajú a hľadajú cestu nahor, po Svarge.

SLÁVA BOHOM A PREDKOM NAŠIM!

V súvislosti s Ivanom IV., ktorého častejšie titulujú prívlastkom Hrozný si povieme niečo o práci ďalších dvoch členov Ruskej Akadémie Vied, ktorí dokorán otvárajú dvere do našej minulosti. Ide o A. T. Fomenka a G. V. Nosovského. Ich hlavná činnosť síce spadá do oblasti matematickej prognostiky, ale práve preto, že ide o exaktnú vedeckú metódu založenú na pokročilom matematickom aparáte, sú ich výsledky dôležité. Títo dvaja akademici použili zložitý matematický aparát tak, že do matematického prognózovania zahrnuli históriu Slovanov. Použitím strohej matematiky sa im podarilo dokázať, že v umelo vytvorenej histórii sú veľké a nelogické diery, t.j. že tieto informácie ukazujú vysokú mieru skreslenia. Treba však hneď povedať, že ich závery, ktoré vychádzajú z rýdzo matematického aparátu ich nie vždy dovedú k správnym predpokladom, ale to nie je až také hrozné. Na jednej strane je jasné, že rekonštrukcia našej minulosti nie je možná iba za použitia matematiky, pretože okrem nej existujú staré letopisy, archeologické nálezy a ďalšie zdroje, ale oni ukázali jednu vrcholne dôležitú vec. Dokázali, že to, čo nazývame história má veľké „diery“. Nuž, priblížme si kúsok ich práce.

Ivan IV. je veľmi dôležitý panovník, pretože práve na jeho osude možno uvidieť, ako prebiehala násilná likvidácia starej kultúry a násilné prevzatie moci západnými, krvilačnými Romanovcami.

Ešte pred tým, ako pristúpime k udalostiam okolo jeho života si pripomeňme, že oficiálna veda tvrdí, že práve počas jeho vlády bolo Rusko slabou krajinou a nemalo žiadny skutočný vplyv na svojich susedov. Ale ako je potom možné, že po celej Európe sa v múzeách uchovali jeho listy, ktoré písal európskym monarchom, a ktorých obsah aj dnes vyvoláva doslovne úžas. Hoci dnes už vieme, že mnohé jeho listy boli neskôr „upravené“, prípadne zmizli, aj to, čo ostalo, má obrovskú vypovedaciu hodnotu. Zacitujme si napríklad z listu, ktorého originál je uložený vo švédskom kráľovskom archíve a je adresovaný Gustávovi I., švédskemu kráľovi:

„Ty si zo sedliackeho a vladárskeho rodu! Keď novgorodskí miestodržitelia veľkého panovníka, cára ruského pošlú svojho posla ku kráľovi Gustávovi, tak Gustáv, kráľ švédsky a gótsky bude musieť pred týmto poslom bozkávať kríž, lebo pre teba je nemožné sa mimo miestodržiteľov k nám priamo dovolávať!“

Ivan Hrozný teda ani náhodou nepovažuje švédskeho kráľa za seberovného. Ale aj ďalší text je zaujímavý:

„… a že my sme kráľa Arcemagnusa obdarovali mestom Polčevo a inými mestami, tak my sme s božou vôľou vo svojej otčine slobodný. Koho chceme, toho aj obdarujeme.“

Znamená to, že Ivan Hrozný ešte považoval Európu za svoju krajinu a európskych monarchov za svojich vazalov, ktorí dokonca nemali ani právo sa k nemu obracať priamo, ale iba skrz sprostredkovateľov. Odôvodňoval to takto:

„My od Augusta Cézara rodom pochádzame!“

Zaujímavý je aj list britskej panovníčke, Alžbete I. Tudorovej, ktorý je uložený v londýnskom archíve. V ňom sa cár tiež označuje zvysoka „MY“, pričom na anglickú kráľovnú za obracia zvysoka ako na „TY“. Na konci listu ju dokonca nazval „nemravná dievka“.

Historici – akože inak – vysvetľujú tento postoj psychickou chorobou Ivana Hrozného. Ale prečo potom si európski monarchovia nedovolili takého „choré výplody“ rovno vyhodiť do ohňa?

Vo Francúzsku uchovávajú ako súčasť národného historického dedičstva krajiny Sloviensku Bibliu, ktorú ako dar priniesla svojmu manželovi Henrichovi I. kňažná Anna Jaroslavna, dcéra Jaroslava Múdreho.

Kňažná Anna Jaroslavna, kráľovná Francúzska 1051-1060

Henrich I., kráľ Francúzska 1031-1060

Podpis Anny Jaroslavny

Anna Jaroslavna so svojimi sestrami

Tu podotknime, že ak by sme prijali fantazmagóriu niektorých subjektov, že sme sa v minulosti nevolali Slovieni, ale akýsi „Sloveni“, tak potom by títo „odborníci“ mohli priamo hovoriť v prídavnom mene nie o Slovienskej, ale Slovenskej(?) Bukvici, a tým pádom aj o slovenskej Biblii na dvore francúzskeho kráľa..? Nie je to pekné, takto si „vyrobiť“ Slovákov priam európskeho významu? Názov „Staroslovienska Bukvica“ používame dnes, pretože je starý – počítajúc k dnešku – minimálne 1 000 rokov. No musíme si uvedomiť, že SLOVIENI bol BEŽNÝ názov, ktorým sa označovali samotní naši Predkovia Slovania – aj tí, ktorí žili v Rusku, resp. najmä tí, pretože do Európy sme všetci prišli odtiaľ. Oni teda vo svojich časoch používali SLOVIENSKY jazyk, nie STAROSLOVIENSKY jazyk. Takto ho môžeme nazývať dnes, po tisíc rokoch a po tom, ako zo Slovienov násilným pokresťančením (veď krížové výpravy ani neboli o ničom inom) vyrobili Slovákov, ktorých takto začali nazývať až kedysi v stredoveku. Len jedno si nevšimli, že tento výmysel nemá oporu ani nikde v Letopisoch… Možno by takýto odborníci mali napísať letopiscovi Nestorovi, aby svoje dielo opravil (adresu poskytneme), pretože on doslovne píše:

„A Sloviensky národ i Ruský jedno je, lebo od Variagov nazvali sa Rusou, ale prv boli Slovienmi. Ak sa aj Poľanmi zvali, no reč Slovienska bola. Poľanmi prezvaní boli, pretože v poli sídlili, ale jazyk Sloviensky bol im jeden.“

Nestorov letopis, 1116

Táto Slovienska Biblia sa po dlhé stáročia používala pri korunováciách francúzskych kráľov. A prečo sa práve Slovienska Biblia stala rodinnou cennosťou francúzskych kráľov, katolíkov (žeby sa zľakli Slovákov…?), ba treba vedieť ešte aj to, že Henrich I. osobne privítal svoju nevestu už na francúzskej hranici. Očividne bolo toto manželstvo francúzskeho kráľa oveľa dôležitejšie a prestížnejšie pre neho, než pre ruskú kňažnú.

Pozrime sa teda na samotného Ivana IV. Ako oficiálny dátum jeho narodenia sa štandardne udáva 25. august 1530. Ale ak preskúmame jeho kostený trón, ktorý možno dodnes vidieť v Zbrojnici Kremľa, tak uvidíme, že na ňom je zobrazený – v tom čase nenahraditeľný – osobný horoskop panovníka, ktorého súčasťou vždy bol dátum narodenia.

Analýzou horoskopu sa dá dokázať, že dátum, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou – keďže je to jeho trón – je jeho dátumom narodenia je 25. august 1526. Narodil sa teda o štyri roky skôr, ako sa – z nejakého dôvodu – uvádza v dobových letopisoch (25. august 7038).

Dnes už existujú dôkazy, že tie ruské letopisy, ktoré sa dochovali dodnes, boli zhotovené v 17. a 18. storočí niekoľkými ľuďmi – cudzincami – ktorí boli na túto špinavú robotu najatí uzurpátormi Romanovcami. Pre nich bolo mimoriadne dôležité, aby sa vytvorila sfalšovaná verzia histórie Ruska ako štátu. Ich hlavným cieľom bolo dokázať, že do ich príchodu nebolo v Rusku nič, všetko „osvietenie“ doniesli až oni. Musela vzniknúť taká verzia histórie, ktorá by dokazovala právo Romanovcov na trón a zároveň by zodpovedala štruktúre celoeurópskeho programu úpravy histórie. Podľa tejto rekonštrukcie dnes už vidno, že Romanovci 17. a 18. storočia boli západoeurópskymi služobníkmi a ich poskokmi na ruskom tróne a plne záviseli od Západnej Európy. Práve preto sa dnes dá dokázať, že všetky letopisy (okrem tých, ktoré boli tajne uchované na Sibíri) vyšli z tej istej dielne. Totiž neraz obsahujú aj tie isté chyby. To však zároveň znamená, že ich nemožno považovať za objektívne a nezávislé. Pri obrovskom množstve prepracovaných letopisov sú chyby jednoducho zákonité.

Už zmienený dátum narodenia cára Ivana Hrozného uvedený na jeho tróne bol potvrdený viacerými nezávislými odborníkmi. Pri tejto príležitosti musíme povedať, že naši dvaja akademici – G. V. Nosovskyj a A. T. Fomenko – nepatria k starovercom ani rodnovercom. Keď napríklad uvádzajú, že Batuňa v krátkej dobe po dobytí Kyjeva povolil stavať pravoslávne chrámy, tak si myslia, že ide o kresťanské chrámy. Kto bol v Kyjeve, určite videl pozostatky kresťanských chrámov, ktoré na kopci blízko kyjevskej Lavry ukazujú turistom, a ktoré boli zrovnané so zemou „Mongolmi“. Nuž, vojsko Ordy znovuobnovilo starú Vieru, ktorá – ako vieme – je Pravoslávna. Slovan je Pravoslávny – pretože to nie je etnický pôvod, ale Vierovyznanie – teda Prav Slávi, t.j. Bohov a Predkov. Ak Batuňa povolil veľmi rýchlo výstavbu nových pravoslávnych chrámov, tak v Kyjeve začali stavať slovanské, nie kresťanské Chrámy, teda slovanské Kapištia a Svätilištia. Jeden z ďalších omylov, s ktorým sa môžete stretnúť v ich prácach je počítanie letopočtu „od Adama“, pričom uvažujú s viacerými variantmi „Od stvorenia sveta“. Totiž v starých letopisoch sa nedá prehliadnuť, že roky sú uvádzané od UMHCH, pretože kresťanský letopočet zaviedol až Peter I. Na druhej strane je obdobie od Batuňu po Ivana IV. obdobím Dvojvieria, t.j. bolo povolené vyznávať ako starú, predkresťanskú Vieru tak aj nové, kresťanské náboženstvo. Len nezabúdajme, že v zmysle známeho prípadu Ježišovho umývania nôh apoštolom z Evanjelia východní kresťania neuznali hegemóniu pápeža (rozkol r. 1054), pretože pápež sa takto postavil na úroveň Boha, čo z pôvodných textov evanjelií ani života Ježiša nijako nevyplýva. Podľa Svarogovej Zápovede je výber viery osobnou vecou každého človeka, takže kresťania boli v tomto zmysle tolerovaní. Výber vierovyznania (vrátane náboženstva) je odrazom stupňa evolučného vývoja človeka. Toto naša Viera vždy brala do úvahy – dokonca ja pre zvieratá, rastliny a Prírodu vôbec.

Tzv. Воскресенская Летопись hovorí o tom, že v Lete 7039, dňa 27. novembra – t.j. roku 1530 – malý Ivan bol s otcom prítomný na cirkevných oslavách vysväcovania nového chrámu. No to je málo pravdepodobné, lebo ak by sme brali do úvahy oficiálny dátum jeho narodenia, tak mladý cárovič Ivan mal iba tri mesiace. Sotva by jeho otec, veľký knieža Vasilij III. riskoval vystaviť trojmesačné dieťa – svojho jediného následníka – takejto nebezpečnej skúške.

Zasvätencom sa ukazuje otázkou už používanie skutočného mena cároviča Ivana. Možno vidieť, že od konca 16. storočia začali ruskí cári používať ako cárske mená svoje vlastné krstné mená. Od toho okamihu začali byť dovtedy tradičné mená ako Vasilij a Ivan v ruskom dynastickom zozname zriedkavé. Posledným Ivanom z neprerušenej rady Ivanov-Vasilijov na ruskom tróne bol práve Ivan Hrozný.

Dnešní historici automaticky predpokladajú, že krstné meno Ivana Hrozného bolo Ivan, pričom to potvrdzujú aj letopisy. No tu nastáva otázka, prečo jeho otec – veľké knieža Vasilij III. – aj jeho dedo Ivan III. mali krstné mená (ak to vôbec boli „krstné“ mená) odlišné od oficiálnych, cárskych mien, a že zrazu mladému cárovičovi dali hneď skutočné meno a oznámili to širokej verejnosti? Je totiž známe, že ešte v 17. storočí zo strachu pred čarami a zaklínaním, pri ktorých je nutné poznať krstné meno toho, na koho sa zameriavajú, sa ruský ľud snažil zatajovať skutočné mená. Boli dokonca prípady, kedy sa skutočné meno cára dozvedela široká verejnosť až po jeho smrti. Nie náhodou sa má aj tajné meno, ktoré dostáva človek pri obrade Menorečenia, uchovať v tajnosti pred všetkými ľuďmi.

Mnohí ľudia predpokladajú, že čas vlády Ivana Hrozného je dostatočne známy. No v skutočnosti to vyzerá tak, že vláda Ivana Hrozného je jedno z najtemnejších, najzaujímavejších a najzáhadnejších období ruskej histórie. Práve toto obdobie totiž pokrýva úplne protichodné epochy ruských dejín – starú, RUSKO-ORDICKÚ vládu a PROZÁPADNÚ VLÁDU ROMANOVCOV. Hranicou medzi týmito úplne odlišnými spôsobmi vlády je práve vláda „Hrozného cára“ a za ňou nasledujúca bratovražedná vojna, známa ako Veľká Smuta. Táto vojna sa nezačala až smrťou Borisa Godunova, ale oveľa skôr a v skutočnosti zachvátila v podstate celé vládnutie „Hrozného cára“.

Ale z akých zdrojov začať pátranie po skutočnej minulosti? Opričnícke archívy, ktoré obsahovali záznamy súdnych konaní ich teroru ÚPLNE ZMIZLI. Celkovo možno povedať, že uchovanie ruských archívov a knižníc od 16. storočia je v samotnom Rusku najbiednejšie z celej Európy. Čia ruka sa postarala o to, že množstvo písomností zmizlo, alebo ak ostali, tak boli hrubo sfalšované? Aké PRAVÉ dokumenty – písané osobne Ivanom IV. – sa uchovali dodnes? Rýchlo zistíme, že prakticky žiadne. Nezachoval sa ani jediný „ukaz“, t.j. priame nariadenia cára. Nezachoval sa dokonca ani jeho TESTAMENT, hoci napríklad testament Vasilija Dmitrijeviča (1389-1425), t.j. stopäťdesiat rokov straší dokument existuje dodnes. A to nie jeden, ale dokonca tri, ako ich vekom prerábal. Zachoval sa aj testament Ivana Kalitu, od Hrozného starší o 250 rokov. Hrozného testament sa akože zachoval iba v historicky neskoršej kópii, ktorá nemá ani len presný dátum.

No list Ivana Hrozného anglickej kráľovnej Alžbete I. Tudorovej – oficiálny štátny dokument – sa zachoval v origináli. Pergamenový zvitok sa uchováva v Londýne od času jeho príchodu z Moskvy, t.j. od roku 1570. Dnes sú na ňom viditeľné neskoršie „úpravy“ – prečo potrebovali „čistiť text“ znenia?

Pozrime sa na čas vládnutia Ivana Hrozného, pričom si všimneme také zvláštnosti, ktoré často prekračujú všetky rozumné hranice:

V roku 1553 Ivan Hrozný zriadil sám nad sebou PORUČNÍCKU RADU. Predpokladá sa, že opatrovnícka rada bola vytvorená na opateru jeho maloletého syna Dmitrija. No Hrozný vyzdravel a Opatrovnícka Rada zrušená nebola. Takže Rada pokračovala v opatrovníctve najvyššieho panovníka, cára?

Počas jeho vlády mu z nejakého zvláštneho dôvodu skladali bojari prísahy viackrát. Cárovi sa prisahala vernosť iba raz, a to pri nástupe na trón. No Hroznému nielenže skladali prísahu niekoľko ráz, on bol dokonca korunovaný viackrát. Prvý raz bol korunovaný r. 1547, a potom r. 1572 – po DVADSIATICH PIATICH rokoch vládnutia?

Hrozný uviedol na svoj trón, namiesto seba (!?) cára Simeona Bekbulatoviča. Existuje akési „vysvetlenie“: Hroznému sa takto ľahšie ovládala Duma…?

Hrozný úplne zrovnal so zemou Novgorod, a potom rozhodol o presťahovaní celého dvora aj štátnej temnice – na dymiace spálenište?

Je jasné, že človek, ktorý koná takéto činy spĺňa znaky schizofrenika. Ale naozaj rozumieme správne udalostiam, ktoré sa vtedy odohrávali? Čo ak nevládol jeden, ale niekoľko cárov?

Tu naozaj má odôvodnenie predpoklad našich akademikov, ktorí zistili, že v časoch panovania „Hrozného“, t.j. 1547-1584 v skutočnosti vládli ŠTYRIA rôzni cári, nie jeden. Neskôr boli všetci „na papieri“ spojení do jedného mena „Ivan Hrozný“. Ale toto zosnovali až v 17. storočí v časoch vládnutia Romanovcov. Išlo o jasnú politickú zákazku: vypracovanie práv pre Ivana Fedoroviča Romanova, prvého predstaviteľa novej dynastie na ruský trón. Historici vytvorili vymyslený obraz „veľkého Hrozného cára“, ktorý vládol na moskovskom tróne na jedného človeka dlhú dobu. Touto konštrukciou dosiahli Romanovci hneď niekoľko cieľov.

Veľká Smuta konca 16. a začiatku 17. storočia nebola jedno z „bežných“ medziobdobí Veľkej, stredovekej ríše. Bola to dlhoročná, krvavá, občianska vojna, následkom ktorej sa zásadným spôsobom zmenilo zriadenie vo všetkých oblastiach Ríše, čo znamená, že bola odstránená pozícia Ordy. Stará, ordická dynastia vladárov svetovej Ríše bola po 300 rokoch zničená. V okolí cára bol vykonaný palácový prevrat. Súčasne sa v Západnej Európe začala vzbura Reformácie. Žeby náhodná zhoda? Nie, za jedným aj druhým stáli tí istí ľudia, úporne sa snažiaci prebiť k moci bez ohľadu na obete. Koniec koncov reformačná vzbura zvíťazila. Po úspešne prevedenej vzbure bolo hlavné mesto Ríše vystavené nebývalému ničeniu a k moci prišli dosadení západoeurópski služobníci Romanovci. Títo zásadným spôsobom otočili duch predchádzajúceho, rusko-ordického vládnutia. Rus sa z vládcu sveta stala v podstate surovinovým príveskom Západnej Európy. Teraz už začali rozkazy smerovať opačným smerom, t.j. nie z Moskvy do Európy, ale zo Západnej Európy do Moskvy a následne do Petrohradu. No bol tu jeden zásadný rozdiel. Predchádzajúca vláda Rassénie nad Západnou Európou bola otvorená a zákonná. Príkazy z Moskvy boli pre európskych panovníkov plne oficiálne a legálne. A takúto otvorenú, zákonnú moc v opačnom smere, t.j. otvorené vydávanie rozkazov Moskve sa napriek všetkému Západnej Európe dosiahnuť nikdy nepodarilo. Rusko aj napriek tomu ostávalo oveľa silnejšou krajinou ako Európa čo sa týka vojenských aspektov a vôbec nemalo k dispozícii „neobmedzený počet“ ľudského materiálu. Práve naopak, ide o vlastnosti, ktoré ostali uložené v génoch. Za vlády Romanovcov bola ustanovená tajná nadvláda Západu nad Ruskom. Rusko malo postavenie samostatnosti, no na ruskom tróne zasadli európski pätolizači – Romanovci. Dôsledne dozerali na to, aby Rusko nemohlo dvihnúť hlavu veľmi vysoko, aby sa nenavrátila Dŕžava a Západ sa znovu nedostal do pôvodného postavenia. Z tohto dôvodu bol starostlivo skonštruovaný mýtus o večnej zaostalosti Ruska oproti posvätenej Západnej Európe. Tento mýtus bol hlboko vkorenený najmä do slovanských národov, vrátane samotných Rusov. Jeho účinok vidíme dodnes.

Jednu z hlavných vecí, ktorú Romanovci urobili bolo, že vyhlásili predchádzajúcu, Ordickú dynastiu cárov za  „nezákonnú“. Takto celú rusko-ordickú epochu, ktorá trvala skoro tristo rokov, prefíkane nazvali obdobím „krutého, cudzozemského jarma“ na Rusi. Svojich predchodcov na cárskom tróne – rusko-ordických cárov-chánov – vyhlásili za divých prišelcov z ďalekých, východných krajín, ktorí „uzurpovali“ zákonnú vládu „starých Riurikovcov“. A nimi platení historici už dopracovali detaily. Takto Romanovci vyniesli samých seba na piedestál ako „obnoviteľov ruskej štátnosti“, ktorá vymenila krutovládu cudzincov. Posledného ordického cára, Borisa Godunova nazvali „Tatárom Godunovovm“ a vystavili mu veľmi zlý „certifikát“. V skutočnosti práve Romanovci, keď prišli k moci, tak na Spaskú bránu pribili štvorročného cároviča – zákonného nasledovníka ruského trónu.

No treba povedať, že Romanovci postupovali nielen veľmi systematicky, ale najmä rafinovane. Snažili sa nemeniť samotnú podstatu historických faktov. Oni ich len pozmenili tak, že zmenili ich obraz, pridávali im iný zmysel a nakoniec iné súvislosti. Nakoniec sa celá rusko-ordická epocha skreslila pod úslužnými perami dvorných, romanovských historikov.

Pozostatky kazackých vojsk Ordy, v časoch vojny roztrúsené a čiastočne vytlačené z centra Ríše na jej hranice, vyhlásili Romanovci za „zbehlých nevoľníkov“, alebo za ľudí, ktorí museli utiecť kvôli rozličným zločinom či vyhnancov.

Bolo zrealizované kompletné prepracovanie, zničenie a cieľavedomé zredigovanie pôvodných historických zdrojov. Romanovskí historici napísali novú históriu „zlej Ordy“, presne v súlade s objednávkou, ktorú dostali od nových vládcov. Ak ste videli prvú zo série celovečerných rozprávok o ruských bohatieroch – v tomto prípade Aľoša Popovič a Had Tugarin – tak ste si mohli všimnúť posledný, nenápadný snímok tohto kresleného filmu. Je na ňom somár menom Mojžiš (vystupuje v rozprávke) so zlatými zubami, ako píše ruskú históriu… vonkoncom nie náhodná alegória!

Hlavné je však to, že k slovanským deťom sa prístupnou formou dostáva PRAVDA! A akú pravdu servírujú naši „filmári“?

No všetko sa skryť nepodarilo. Ak aj neberiem do úvahy to, čo bolo skryté Žrecmi na Sibíri – napríklad texty Slovansko-Árijských Véd – tak aj v prepracovaných dokumentoch sa je čoho – z pohľadu moderných metód – chytiť. Tu len na okraj zopakujme, že len idiot by dnes ukázal skutočné, zdrojové texty Véd, ktoré prežili tisícročie v bezpečnom úkryte. Najmä po skutočnostiach, ktoré sme uviedli v článku Psychotropné zbrane už nemôže „zapnúť“ asi iba idiotom. Ale ich provokácie sú zbytočné a Pravda od nich nezávisí.

Po ťažkých rokoch a veľkom úsilí romanovských vladárov a cieľavedomému ničeniu dokumentov minulosti, je  rekonštrukcia pravdivého obrazu ruskej minulosti neľahkou úlohou. Ale dôležité je to, že úloha je riešiteľná za pomoci metód modernej matematiky, ktoré umožňujú pracovať so skreslenou informáciou. Viac sa o tom dočítate v knihách už spomínaných akademikov. Vydali ich veľa, sú veľmi čítané.

Okrem hlavnej, ideologickej úlohy, ktorú potrebovali Romanovci vyriešiť, pretože to žiadali všetci noví panovníci Západnej Európy, museli Romanovci vyriešiť aj záležitosti, ktoré boli pre nich bezprostredne dôležitejšie. Museli ukryť, že Veľká Smuta začala už v 16. storočí, nie 17., ako sa hodilo im. Pritom totiž ukrývali to, že oni samotní, Romanovci, boli jedni z jej najzákernejších a najkrutejších účastníkov. Tiež museli odôvodniť svoje právo na trón. Kvôli tomu samých seba zobrazovali ako keby príbuznými posledného zákonného cára. Rovnako potrebovali ukryť svoju účasť v Opričnici a jej krvavých zločinoch, pričom všetko „hodili“ na „Hrozného cára“. No a svoj rod odvodili ako keby od jedinej zákonitej ženy „Veľkého cára“, Anastázie Romanovej.

Na základe analýzy sa ukazuje, že práve kvôli týmto dôvodom romanovskí historici spojili štyroch po sebe nasledujúcich, ruských cárov do jediného, čím ho lživo predstavili ako keby mal viacero žien. Týmto dosiahli, že manželstvá ostatných boli považované za nezákonné, t.j. deti, ktoré sa z týchto manželstiev narodili boli nelegálne a tým pádom bez nároku na trón. Samozrejme, ďalšia lož.

Dynastické paralelizmy v ruskej histórii boli objavené na základe použitia matematicko-štatistických metód, ktoré vypracoval A. T. Fomenko. Ich aplikácia na chronológiu ruskej histórie dokázala, že všeobecne prijímaná verzia histórie ako celok vyžaduje skutočné opravy. Okrem použitia matematiky použili aj historické záznamy, ktoré historici všeobecne neberú do úvahy, pretože protirečia zavedenej skaligerovsko-müllerovskej verzii histórie.

V roku 1547 bol 16-ročný syn veľkého ruského kniežaťa Vasilija III. korunovaný za cára Ivana IV. Novému cárovi bola zložená prísaha. Za ženu mal Anastáziu Zacharynu Romanovú. Jej otec – Roman Zacharyn – bol hlavou budúcej dynastie Romanovcov. Vláda Ivana IV. trvala do r. 1553. Najznámejšou udalosťou jeho vlády je dobytie Kazane r. 1552. V nasledujúcom roku 1553 Ivan IV. Vasilievič vážne ochorel. V tom čase už mal maloletého syna Dmitrija, pričom sa mu onedlho narodil druhý syn, Ivan. Historici predpokladajú, že Dmitrij zahynul hneď po „kríze“, t.j. ťažkej chorobe cára. No podľa rekonštrukcie Dmitrij zomrel oveľa neskôr a stihol dokonca niekoľko rokov panovať.

Možno predpokladať, že Ivan IV. ťažko ochorel, pričom sa očakával jeho skon. Preto večer, 11. marca 1553 najbližší bojari prisahali vernosť následníkovi trónu, mladému Dmitrijovi. Možno predpokladať, že choroba vyzerala neútešne, a preto Ivan IV. odstúpil.

Ivan IV. začal už pred svojou chorobou vykazovať nezvyčajne fanatickú nábožnosť. Je známe, že sa nachádzal pod vplyvom kňaza Silvestra, ktorý na 17 ročného Ivana silno vplýval. Práve tento Silvester zapálil v duši Hrozného iskru náboženského fanatizmu. Tento náboženský fanatizmus ovplyvňoval aj život na cárskom dvore. Angličania, ktorí v tom čase navštívili Rusko opisovali nezvyčajné pomery na cárskom dvore: „Cára nezaujímajú svetské potechy, nemá rád poľovačky, ale zato má potešenie v bohoslužbách…“ V roku 1552 začal mať Ivan aj prvé „videnia“.

Tento cár bol Vasilij Blažený. Jeho najranejší portrét je známy ako kodaňský portrét – je uložený v Národnom Múzeu mesta Kodaň – zobrazuje Ivana Hrozného na ikone:

Jeho fanatická nábožnosť ho zmenila na blázna. Zopakujme si, že samotné slovo VASILIJ znamená CÁR, PANOVNÍK, ako to aj z neznalosti Slovienskej Bukvice prevzali Gréci vo forme BASILIJ, BASILEUS, avšak s tým istým významom. V tom istom čase vystupuje v letopisoch moskovský divotvorca, Ivan Blažený, o ktorom však v skutočnosti nie sú známe nijaké podrobnosti. Predpokladá sa, že Ivan Blažený zomrel v Moskve r. 1589, pričom jeho telo bolo s veľkými poctami pochované v chráme Vasilija Blaženého. Je veľmi veľká pravdepodobnosť, že ide o toho istého človeka. Vasilij Blažený buď zomrel r. 1553, alebo odstúpil z trónu a zomrel až r. 1589. Tým sa stal dvakrát „zaregistrovaný“ medzi „svätými“: ako Vasilij (lebo bol panovník), aj ako Ivan.

Dnes sa predpokladá, že prvý syn Ivana IV. – mládenec Dmitrij – zomrel čoskoro po tom, ako mu zložili prísahu r. 1553. No z dokumentov vyplýva, že pre maloletého Dmitrija bola zostavená opatrovnícka rada z vybraných ľudí, ktorá existovala do r. 1563. Oficiálne sa predpokladá, že po neočakávanej smrti svojho syna Ivan IV. neočakávane vyzdravel. To teda znamená, že sám nad sebou ustanovil opatrovnícku radu? A takto historici usilovne snovú rozličné konštrukcie, že akože načo dospelý cár potreboval nad sebou mať opatrovnícku radu.

Z rekonštrukcie navrhnutej našimi akademikmi vyplýva, že opatrovnícka rada bola skutočne zostavená, ale nie kvôli dospelému cárovi Ivanovi IV., ale pre cároviča, mládenca Dmitrija, ktorý v skutočnosti nezomrel. A práve jemu skladali slávnostnú prísahu. V jeho mene začala opatrovnícka rada spravovať krajinu.

Ivan IV. vymenoval hlavných regentov mladého Dmitrija svojich švagrov D. R. a V. M. Jurievých-Zacharinovcov, ale po udalostiach r. 1553-1554 začal vplyv Zacharinovcov silno upadať. Problém bol v tom, že bojarská Duma bola s regentstvom Zacharinovcov, budúcich Romanovcov, krajne nespokojná. Skutočné postavenie Zacharinovcov bolo v tom čase veľmi vratké. Aristokracia nechcela odovzdať moc nad krajinou regentom Zacharinovcom, ktorí nemali ani autoritu, ani popularitu.

Maloletý cárovič Dmitrij vládol v období 1553-1563. Vo veku asi 12 rokov zomrel. Je možné, že práve jeho smrť – ako „Lžidimitrija“ – „posunuli“ romanovskí historici do času vládnutia Borisa Godunova, t.j. do r. 1591. Hlavnou udalosťou tých rokov bola Livónska vojna.

Po smrti cároviča Dmitrija bol za cára ustanovený ďalší druhý syn Ivana IV., Ivan Ivanovič. Pri korunovácii mal asi 10 rokov. Ak porovnáme müllerovsko-romanovskú verziu histórie vidíme, že r. 1563 bola uskutočnená opakovaná prísaha vernosti cárovi, pričom už ide o tretiu prísahu tomu istému cárovi(?) Hroznému, ktorý ešte ako keby stále vládol. Za vlády tohto nedospelého cára padla celá moc do rúk regentom Zacharinovcom, ktorí rozpustili Radu. Rýchlo uchopili vrcholovú moc krajiny a práve Zacharinovci – budúci Romanovci – rozpútali po krajine teror – Opričnicu – ktorý je tak typicky pripisovaný v epoche „Hrozného“ jemu, ktorý možno už ani nežil, no keby aj, tak určite nesedel na cárskom tróne.

Mladý Ivan Ivanovič – teda stále Ivan Hrozný – odstavil od moci protivníkov a začal rozhodovať v úzkom kruhu svojej rodiny, pričom nerešpektoval stáročné tradície. Aristokracia nebola spokojná s cárom, no oveľa viac so Zacharinovcami. V tom čase už Zacharinovci odstraňovali odporcov, medzi nimi aj Adaševa, člena bývalej opatrovníckej rady, ktorý im nevyhovoval. A práve v tomto čase začína obdobie teroru pripisované Ivanovi Hroznému.

Teror v ríši nastal, ale rozpútali ho Zacharinovci, ktorí sa z pozície moci začali zbavovať svojich protivníkov – vstupuje tu typická, neprehliadnuteľná, kresťanská črta. No protivníkom Zacharinvcov bola v podstate celá ruská aristokracia, ktorá bola v tom čase najbližším prostredím bývalej Ordy. Zacharinovci-Romanovci zastupovali záujmy Západu, ak by sme použili súčasný jazyk. Rozpútala sa občianska vojna po celej ríši. To je skutočná podstata Veľkej Smuty na Rusi.

V tomto čase sa začali aj prvé pokusy prepísať dejiny Rusi na históriu štátu. Letopisy začali prepisovať na francúzskom papieri, kúpenom a dodanom z Francúzska…

V r. 1564 bola zriadená Opričnica, organizácia, ktorá zaviedla v Rusku teror. Za jej zriadením stál V. M. Juriev-Zacharin, a práve Zacharinovci boli najvnútornejším kruhom, ktorý túto teroristickú organizáciu riadil. Jej výčiny sú známe aj dnes – je to všetko to zlé, čo sa nepodarilo ukryť a čo následne historici pripísali Hroznému. Najkrvavejšie obdobie „Ivana Hrozného“ spadá do rokov 1563-1572. Nebudeme tu opisovať detaily tohto teroru – práve tieto sú dostatočne opísané v oficiálnej histórii. Akurát, že majú iného autora. Len spomeňme, že medzi výčiny patria aj masové popravy bojarov r. 1568.

No nakoniec pretiekla čaša trpezlivosti vojska. Orda (Rať) začala ozbrojený odpor proti opričníkom. V müllerovsko-romanovskej verzii došlo ako keby v nájazdu krymského chána na Moskvu r. 1571. V tom istom roku Krymčania – t.j. ruské vojsko, Orda – došla k Moskve a dobyla ju. Cár Ivan „opustil armádu a utiahol sa do Rostova“. No ešte predtým, r. 1569, žiadal o poskytnutie útočiska v Anglicku – očividne mal dôvod predpokladať nebezpečný zvrat udalostí.

A takto Orda ešte raz zvíťazila. Orda v Moskve začala odvetné čistky a poničila stranu Zacharinovcov-Romanovcov. Odsúdení boli všetci pohlavári opričníci. Poznáme aj mená vodcov Ordy – Maľuta Skuratov-Belský a Vasilij Griazny. Nie náhodou bol Skuratov – keďže práve on robil poriadky s opričníkmi – neskôr označený za „veľmi zlého“, keď sa písala nová verzia histórie. V roku 1572 vyšiel cársky ukaz, ktorý dokonca zakazoval čo i len použite názvu „Opričnica“.

Takto bol zlikvidovaný prvý pokus Zacharinovcov-Romanovcov o ovládnutie cárskeho trónu. Stará ruská Orda ešte raz obnovila svoje pozície.

Podľa oficiálnej, müllerovsko-romanovskej verzie histórie sa Ivan IV. „Hrozný“ zriekol trónu v r. 1575 a na trón usadil tatárskeho chána Simeona Bekbulatoviča. V skutočnosti ide o najmladšieho syna Ivana III., t.j. o deda zomrelého cára Ivana IV. Mladý cár Ivan Ivanovič bol donútený r. 1575 odstúpiť a Simeon bol r. 1576 korunovaný za cára, pričom prijal cárske meno Ivan. Simeon sa v tom čase blížil k sedemdesiatke. Oficiálne „Hrozný“ strávil posledné roky svojho cárovania v kruhu svojej rodiny v Starici pod Tverou. Cár Simeon aj odišiel do Tveru. Posledné roky „Hrozného“ a chána Simeona hovoria o tej istej osobe. Vládol do r. 1584.

Môžeme vidieť, že nijaký „Hrozný cár“ nebol, bola iba hrozná epocha. Dnes môžeme vidieť, že to ešte ani zďaleka nebolo všetko. Ešte dlho trvalo, kým skončila Noc Svaroga. No a je tu ráno.

Dielo oboch akademikov je veľmi rozsiahle, ich knihy už možno rátať na desiatky. Ako sme povedali a hovoríme vždy, na všetko musíme pozerať skrz optiku zdravomyslia. Matematika nie je samospasiteľná a určite nemôže vysvetliť úplne všetko. No použite moderných matematických na určitú skupinu informácií – v tomto prípade históriu – dokáže určiť, že štruktúra informácií vykazuje prvky skreslenia. No a my vieme, že to nebolo skreslenie náhodné. Takto sme to dostali – ako dnes aj iné veci – potvrdené modernou vedou. Ale nezabúdajme, že najviac záleží na tom, či budeme iba informovaní – ako je dnes väčšina ľudí – alebo dosiahneme múdrosť. A na tejto ceste – v zmysle zápovede Boha Ramchata – nemôže ľudskému Duchu vo Vesmíre prekážať nič, okrem neho samého.