TARTARIA | ARCHÍV NOCI SVAROGA

Kategória: PRAVDA DNES

  • ÚTOK NA MEDVEĎA

    Žijeme v období, keď všetky možné aj nemožné „hriechy“ hádžu na Rusko. Ak sa odpojíme od emocionálneho podkladu informácií zistíme, že majú na to naozaj dôvod. Príčina všetkého je v tom, ako sa Rusku darí dosahovať výsledky aj napriek všetkým možným prekážkam, ktoré mu celý Západný svet kolektívne hádže pod nohy. Veď už len prekazenie demontáže Sýrie vzbudilo v USA obrovský hnev. Viac ako desať rokov starostlivo pripravovaný projekt CIA zlyhal. Ale ak už musia siahať až k bezprecedentnému vyradzovaniu celej krajiny z účasti na Olympijských hrách, sabotáži majstrovstiev sveta vo futbale a podobným podlostiam znamená to, že sú naozaj zúriví vo svojej bezmocnosti. Je to nepochybným indikátorom toho, že Rusko je nielenže na správnej ceste, ale že má aj všetky predpoklady prekonávať na nej všetky prekážky.

    Či sa to našej B/A kolóne páči alebo nie, situáciu v Sýrii zvrátilo Rusko a jeho armáda, nie Západná koalícia, ktorá roky poskytovala ISISu akurát tak leteckú podporu proti vládnym jednotkám. Už aj samotní Američania zistili, že to s ich „neporaziteľnými zbraňami“ nie je také ružové, ako hlásajú reklamné slogany – svedčí o tom aj prípad Patriot, o ktorom sme už písali. Nejde však o ojedinelý prípad, vojna v Sýrii odhalila aj iné stránky americkej propagandy. Prizrime sa napríklad tomu, prečo sa americké ministerstvo obrany toľko sťažuje na „neprofesionalitu“ ruských pilotov (nielen) v Sýrii.

    Dňa 9. decembra 2017 reagovalo na jedno z takýchto obvinení Ministerstvo obrany Ruskej Federácie. Ministerstvo obrany USA sa (znovu) posťažovalo, že ruské vojenské lietadlá si dovoľujú blízko sa približovať k americkým lietadlám v Sýrii tým, že vstupujú do vzdušného priestoru na východ od rieky Eufrat.

    Oficiálny predstaviteľ Ministerstva obrany RF generálmajor Igor Konašenkov odreagoval radou pre USA, aby sa radšej sústredili na likvidáciu teroristov ISIS v Iraku a neprovokovali incidenty vo vzduchu.

    Podľa slov Konašenkova k nebezpečným priblíženiam ruských a amerických lietadiel v priestore doliny Eufrat v Sýrii dochádza najčastejšie v súvislosti s americkými pokusmi vytvárať prekážky likvidácie teroristov z ISIS, na čo existuje dostatok konkrétnych príkladov. Rovnako tomu bolo aj 23. novembra 2017, keď nad západným brehom rieky Eufrat americký stíhač F-22 bránil ruským SU-25 v likvidácii oporného bodu ISIL v okolí mesta Mejadin. „Lietadlo F-22 vystreľovalo tepelné pasce a vypúšťalo brzdové štítky, pričom neustále manévrovalo imitujúc vzdušný boj“. Stiahlo sa až vtedy, keď sa vedľa neho neočakávane objavila bojová stíhačka SU-35.

    Dnes je už známym faktom, že americké stíhačky piatej generácie F-22 Raptor nie sú technicky schopné identifikovať a sledovať pohyby ruských SU-30SM a SU-35 vo vzdušnom priestore Sýrie.

    Jeden z veliteľov letky vzdušných síl USA (jeho meno sa neuvádza) – ktorá je umiestnená na leteckej základni Al-Dhafra v Spojených Arabských Emirátoch – uviedol, že pre amerických pilotov počas bojových operácií je objavovanie sa ruských stíhačiek vedľa nich vo vzdušnom priestore Sýrie vždy neočakávaným prekvapením. Vysvetlil, že k tomu dochádza preto, lebo F-22 nemá potrebné senzory, ktoré sú nevyhnutné na identifikáciu lietadla v noci. Túto informáciu priniesol Aviation Week.

    Piloti Raptorov sa však stretávajú aj s ďalšími problémami. F-22 nemá možnosť prenosu údajov cez taktický systém Link 16, a tak piloti musia v rádiu hovoriť „to, čo vidia“. Ďalší problém väzí v tom, že nemajú v prilbách systém sledovania cieľov. Piloti taktiež priznávajú, že lety vo vzdušnom priestore Sýrie si vyžadujú oveľa operatívnejšie prijímanie rozhodnutí, než ako je zvykom vo Vzdušných silách USA.

    Okrem ďalších problémov operácia v Sýrii ukázala, že drahé stealth pokrytie stíhačky F-22 spaľuje slnečná žiara a aj schádza od piesku.

    Jedným z veľkých hitov na internete – za pár dní viac ako milión prezretí – sa rýchlo stalo krátke video na ktorom vidno, ako dopravné lietadlo Il-76 zhadzuje náklad pre pozemné jednotky v Sýrii. Po zhodení nákladu sa v otvore dopravníka ukáže za ním letiace SU-30SM, ktoré dopravné lietadlo sprevádzalo. Z praktického pohľadu sú súvislosti veľmi jednoduché. Dopravné lietadlo muselo pri zhadzovaní nákladu klesnúť do nebezpečnej výšky, čo ho urobilo ľahkým cieľom zo zeme. Preto ho sprevádzalo SU-30SM, ktoré zabezpečovalo jeho ochranu dovtedy, kým po zhodení nákladu nevystúpilo opäť do bezpečnej výšky.

    Pointa je však v niečom úplne inom. Len naozajstný majster pilot – doslovne LETECKÉ ESO – si môže takto dovoliť manévrovať pri lete. Rovnako nie hocijaké lietadlo niečo také dokáže. Priestor tesne za letiacim dopravným lietadlom je totiž jedným veľkým vzdušným vírom, v ktorom sa už principiálne nedá bezpečne lietať. Ale tu vidíme, že nielen sa dá, ale ešte aj ako bravúrne. Nie náhodou sa tam objavujú komentáre cudzincov v štýle: „nechcel by som bojovať s takýmito esami“. Kto je v téme vie, že takéto niečo často ukazujú americké filmy – ale okrem Hollywoodu si na niečo také americkí piloti ani vo sne netrúfnu.

    Pozrite si túto profesionálnu leteckú lahôdku aj vy:

    https://www.youtube.com/watch?v=Fu22TNTVsak

    A teraz sa vráťme k veľkému obrazu. Mali by sme vedieť, do čoho nás NATO – v súvislosti s pripravovaným útokom na Rusko – ťahá a aké to môže mať pre nás dôsledky. Teda mrknime sa na technické súvislosti útoku na Rusko. Toto totiž v posledných rokoch vo vojenskej oblasti nijako nespalo – veriť Anglosasom dnes môžu už iba veľké naivky.

    Netreba nám ísť do veľkých detailov, informácia, ktorá nás zajíma bola totiž zverejnená v ruskej štátnej televízii. Ministri obrany RF – na rozdiel on nás – nerozkrádajú a nepredávajú zbrane a vojenský materiál. Potom sa môžeme „diviť“ ako sa napríklad karabíny Vzor 58 zo slovenských NZ „ocitli“ pri realizácii smutne známeho teroristického útoku v Paríži…

    Teda pozrime si niekoľko obrázkov. Takto vyzerala situácia s ruskou protivzdušnou ochranou v roku 2013:

    Ľahko vidno, že zo strany Severného ľadového oceánu mohlo priletieť čokoľvek…

    Stav PVO v roku 2015:

    A stav r. 2017 – kompletizácia perimetra:

    Medzi hlavné – ale nie jediné – komponenty tohto systému patria systémy PANCIR-S1 a S400-TRIUMF:

    A v nemalej miere aj MIG-31BM:

    Takto vyzerala situácia s pobrežnými obrannými komplexami v roku 2013:

    Vývoj situácie v r. 2015:

    A konečný stav k roku 2017:

    Pre lepšie vysvetlenie doplňme, že PVO zabezpečuje obranu pred leteckými útokmi a inými nízko letiacimi cieľmi, pobrežná obrana je zameraná na obranu pred námornými útokmi.

    Pobrežnú obranu zabezpečujú najmä systémy BASTION a BAL:

    Používajú rakety JACHONT (BASTION) a CH-35 (BAL):

    Ako posledný komponent si pozrime vývoj systémov včasného varovania pred raketovým útokom. Najskôr rok 2013:

    Vývoj sektorov včasného varovania v r. 2015:

    A nakoniec kompletný stav k r. 2017:

    Medzi komponenty tohto systému patria napríklad rádiolokačné stanice triedy VORONEŽ:

    Teda tak. NATO čoraz viac a viac tlačí Európu do konfrontácie s Medveďom, ale Medveď je zároveň jediný, ktorý je na to naozaj pripravený. Veď poznáme ono védické: CHCEŠ MIER, CHYSTAJ SA NA VOJNU. A my predávame zbrane a zapredávame sa Anglosasom. Nič však nie je zadarmo.

    Od roku 1993 u nás nie je povinná vojenská služba. Ak sa pozrieme na dnešných chlapcov ťažko sa rozhodnúť, či sa smiať alebo plakať. Obliekajú sa do teplákov či nohavíc z látky vzorovanej ako maskáče. Ak nosia tepláky, tak ich majú spustené nízko a s veľkou „rezervou“ – očividne, aby mali kde „naložiť“, keď pôjde do tuhého. Ak majú nohavice, tak s veľmi nízkym pásom. Nuž tak – móda im určila, čo majú nosiť. K tomu len jednu poznámku. Oblečenie pre mužov vyrobené v Číne má naložený program, podľa ktorého by naši muži nemali mať deti a – ak je pre dievčatá – aby sa im viac páčili Aziati. Antropológovia poznajú index, podľa ktorého sa dá zistiť, akú kostru našli. V krížovej oblasti panvovej kosti je bod, podľa ktorého sa dá presne učiť o akú rasu ide. U bielych ľudí je pomer od vrcholu hlavy po tento bod a od tohto bodu k zemi približne 1:1. Negroidná rasa má dlhšie nohy a kratší trup, mongoloidná zase kratšie nohy a dlhší trup. Teda tak – dlhý pás a krátke nohy je typická „konštrukcia“ Číňana. A aký že to strih majú dnešné módne veci pre mužov..? Je to jasne viditeľný externý komponent Matrixu.

    Ale nemusíme ísť do veľkých „hĺbok“ pozorovania oblečenia. Už to čo nám ponúkajú dnešné supermarkety je dostatočná ukážka toho, kam sme sa dostali. Jeden príklad za všetky. Nie tak dávno sme sa dozvedeli, že v Holandsku vznikol problém s vajíčkami – preto sa aj naše vajíčka vyvážali k nim. A čo možno kúpiť u nás? Pozrite sa na vajíčka, ktoré ponúkal LIDL minulý týždeň:

    Teda tak, holandské vajíčka boli škodlivé iba v Holandsku, u nás sú očividne v poriadku a popri nich aj francúzske.

    Načo sa zaoberať „globálnym“ pohľadom, ak kupujeme to, čo nám podhadzujú? Máme ešte nejakú česť a ochotu podporovať domácich výrobcov? Či všetko jedno akonáhle príde na cenu? A to ani nehovoríme, že znova sa objavujú aj poľské vajcia.

    Národ bez vzťahu k vlastným hodnotám už nie je národ, iba GMO obývajúce územie, ktoré je poliate krvou a potom ich Predkov. Vyberáme si sami… likvidáciu horúcou vojnou alebo lacnou stravou? To druhé ich vyjde lacnejšie.

    13.12.2017

  • GLOBÁLNY KOREKTOR

    Dnešná doba je taká aká je – priveľa informácií vylievaných na primálo znalých ľudí. Stáročia držali pod kontrolou prístup k informáciám, čo spôsobilo, že dnes ich väčšina ľudí nedokáže samostatne spracovať.

    Dôvod je samozrejme v novej dobe, ktorá sa už začala a nezadržateľne napreduje svojím, kozmickým rytmom. Nezávisí od nás, ale my závisíme od nej. Teda interakcia je síce vzájomná, ale naša úloha nie je novej dobe vzdorovať, ale pochopiť ju a začať konať v súlade s jej frekvenciami. A to sú už frekvencie naše – SLAVIANSKE.

    Ako vždy a vo všetkom sme postavení do situácie, kedy si musíme vybrať medzi skutočnou realitou a našou predstavou o skutočnej realite. Prvá je komponentom objektívnej existencie Vesmíru, druhá produktom nášho vnútorného hlasu – teda presnejšie interným komponentom Matrixu.

    Nemáme poňatia čo to je myseľ a myšlienky, myslíme si teda, že sú „naše vlastné“. Je to jeden z hlavných problémov dnešných ľudí. Následkom toho je to, čo už stáročia – ak „dostaneme nápad“ myslíme si, že je to náš nápad a pre nás najvhodnejší postup či nabádanie ku konkrétnemu činu. A tu je ten problém – to, na čo nás navádzajú „naše myšlienky“ sú v skutočnosti činy, ktoré vedú k uspokojeniu energetických vampírov, parazitov – Globálneho Prediktora – ktorí žijú z našej životnej energie. Sme pre nich dojné kravy – keď prestaneme „dojiť“ energiu, ideme na „odpis“. Použi a zahoď. Pretože sa spravidla nestihneme počas života dopracovať k vlastnému druhu myslenia, prichádzame tu nútene zas a zas a znova a znova nás paraziti obžierajú. Z Matrixu nás odpoja len 15 sekúnd pred smrťou. Dosť na to, aby sme pochopili aký život sme viedli, ale veľmi neskoro na to, aby sme komukoľvek čokoľvek povedali… Netreba ani hovoriť, ako radi nás tu vidia sa znovu a znovu vracať.

    Je to učenie sa na tom najjednoduchšom princípe, aký vôbec existuje – dovtedy tu budeme chodiť a inkarnovať sa, pokiaľ toho nebudeme mať až po krk. Až keď začneme sami stúpať po ceste nahor – voláme ju cesta Duchovného vývoja – dokážeme sa vymaniť z kruhu Samsáry a konečne pochopíme, že naša životná energia je určená pre nás – nie pre parazitov. Dovtedy nás budú žrať a žrať – a my budeme konať podľa pokynov vnútorného hlasu – teda ich pokynov. Výber je na každom z nás individuálne.

    Teda môžeme smelo povedať, že jedným z hlavných problémov dneška je neschopnosť rozlišovať medzi informáciou a informačným šumom. Tieto dva komponenty prichádzajú spolu – a len zdravomysliaci človek dokáže vyextrahovať užitočnú informáciu od neužitočného šumu. Ale iná cesta von z tohto väzenia neexistuje.

    Jeden zo všeobecných princípov Vesmíru je princíp trojičnosti. Ak nám demokracia ponúka dve možnosti, spravidla je správna tá tretia. Samotné slovo demokracia treba tiež správne chápať, lebo Vesmír je Svetom Príčin a Dôsledkov – iný princíp neexistuje. Každé poznanie je iba potenciálom, konkrétnou stavebnou tehličkou našej Duše sa stane až preverením osobnou skúsenosťou. Treba nám vedieť, že volanie psychoprogramu „demokracia“ je podriaďovaním sa rabstvu – jeho dobrovoľným schválením. „Demos“ bola tá časť ľudu v Aténach, ktorá žila na úkor vlastníctva rabov (otrokov). Teda „demokracia“ je iba grécky povedané „vláda otrokárov“. A ide – zdanlivo – o maličkosť, frekvenciu jedného zvuku. Ale slovo nielen vyslovené ale aj napísané si VŽDY nesie svoju frekvenciu, a teda jedno zle volené slovo môže zapríčiniť inkarnáciu navyše – úprimnú sústrasť.

    Aby sme sa mali v Dobe Temna o čo oprieť, zanechali nám Predkovia systém ako si overiť hodnovernosť akejkoľvek informácie. Metódu nazývame ZDRAVOMYSLIE. Má tri komponenty: názor odborníka v danej oblasti, názor Predkov a osobná skúsenosť. Ak čo len jeden komponent dáva záporný výsledok, sme s najväčšou pravdepodobnosťou klamaní.

    Na tento moment by sme mali skoncentrovať našu pozornosť. Ak totiž preberáme akékoľvek informácie od akéhokoľvek „ODBORNÍKA“ – je to iba jedna z troch nevyhnutných zložiek overenia hodnovernosti zdroja. Druhou sú staré texty – názor Predkov – a treťou je naša vlastná osobná skúsenosť. Ak tvrdíme, že práve ten či onen „odborník“ vie všetko super a nepotvrdia nám to zdroje Dedičstva Predkov a ani nemáme v danej oblasti žiadnu vlastnú skúsenosť, môžeme sa osudovo mýliť. Ale je to naša chyba, nie chyba akéhokoľvek iného odborníka – vrátane hoci aj celosvetovo známeho.

    Ďalej nám treba vedieť, že v každej ideovo zameranej skupine vždy existujú tri podskupiny. Administrátori systém vytvorili a majú z neho bezprostredný osoh. Hlavný dôvod vytvorenia daného systému nie je spravidla známy všetkým členom skupiny. Protiľahlou podskupinou sú fanatici – tí slepo veria administrátorom, avšak nepoznajú skutočnú podstatu systému, iba mu slepo veria. A medzi dvomi krajnosťami sa vždy vytvára tretia podskupina ľudí, ktorí sú prístupní diskusii. Ak teda chcete s kýmkoľvek o niečom polemizovať, môžete sa rýchlo zorientovať na koho z daného systému ste narazili. Administrátori ani fanatici nepripúšťajú žiadnu diskusiu. So zdravomysliaci ľuďmi sa vždy hovoriť dá.

    Svet okolo nás pozostáva z troch komponentov: Idey, Matérie a Mágie. Každý, kto si vyberie iba jeden z nich a trvá na tom, že iný ani neexistuje spadá do kategórie Svetonázoru, čo je jednosmerný pohľad na skúmaný predmet či jav, bez ohľadu na to z akej oblasti, vrátane sociálnej. Svetoponímanie – tradične nazývané aj Viera, t.j. Poznanie – stojí na používaní všetkých troch komponentov. Svetoponímanie je Svetonázor plus spätná väzba od skúmaného objektu či javu. Len takto vzniká riadený proces.

    Kladenie dôrazu iba na jeden z komponentov – neraz v „nevinnom“ obale štýlu „ukážte mi dôkazy, aby som ich mohol chytiť do ruky“ – ide o princíp, ktorý nazývame „náboženstvo“. Náboženstvo je projekcia Viery do daného priestoru, času a podmienok. Teda to, čo neberie do úvahy všetky tri piliere existencie Vesmíru je principiálne náboženstvo.

    Náboženstvo však samo osebe nie je negatívnym javom. Pôvodne je určené pre Duše na nízkom stupni vývoja, ktoré nie sú ešte schopné chápať celok Poznania, preto im – ako malým deťom – stačí iba zjednodušená projekcia. Tie náboženstvá, ktoré sú postavené na teologickom princípe – judaizmus, islam, kresťanstvo – však dnes berú ľuďom slobodu a vychovávajú z nich rabov. A to už je porušovanie Konov Absolúta – čo neostane bez následku.

    Z pohľadu principiálneho delenia aj čistý materializmus je náboženstvo – vychádza iba z jednej jedinej projekcie a nie všetkých troch zložiek. Môžeme ho nazvať ateistickým, t.j. nihilistickým princípom.

    Duchový vývoj má tiež 3 komponenty. Je to život podľa Svedomia, poznanie Konov Stavby Sveta a ochota prekonávať vnútorné prekážky, t.j. meniť samého seba. Biely mág (skutočný Staroverec) spĺňa všetky 3 zložky. Ak chýba napr. prvá (Svedomie), tak ide o mocného Čierneho mága. Má poznanie Konov Vesmíru, je ochotný meniť veci, ale nemá Svedomie. Pri splnení podmienok prítomnosti všetkých 3 komponentov dochádza k výstupu Živatmy – t.j. našej podstaty, nášho „JA“ – nahor po energetickom kanály v oblasti chrbtice. Ako vysoko vystúpi, na takej úrovni konkrétny jednotlivec je.

    Zopakujme si: naše biopole je projekciou 12 rozmernostného systému. Energie prvých 3 čakier sú emócie, t.j. „odberatelia“ našej životnej energie. Takáto bytosť sa nazýva „rab boží“, ale plne zodpovedajúca špecifikácia je aj „chamtivý egoista“. Ako rozšírená je táto „pozícia“ v dnešnom svete si viete určiť sami. Ak je Živatma na úrovni druhej trojice čakier, hovoríme o „vnukoch Bohov“. Tretia trojica je pozícia „detí Bohov“ a až posledné 3 predstavujú „Bohov na Zemi“, t.j. Asov. Ostatné rozmernosti (u Asov do 16) sú umiestnené už mimo nášho biopoľa.

    Človek vo védickom ponímaní je kategória (zodpovedá kaste, t.j. s veľkým „Č“) na úrovni „deti Bohov“. Ale dostať takto vysoko Živatmu sa len tak ľahko dnes nevidí…

    Všetok vývoj k lepšiemu má rovnako 3 stupne. Prvou je uvedomenie si, že niečo nie je v poriadku. Druhou je prijatie rozhodnutia, že ideme niečo konkrétne na sebe meniť. A treťou je REALIZÁCIA rozhodnutia. Až týmto sa informácia prvého druhu (Poznanie ako také) mení na informáciu druhého druhu (osobná skúsenosť).

    A jedine informácia druhého druhu je tou formou energie, ktorá sa už ukladá do matrice našej Duše. Všetko ostatné ostáva iba v astrálnom tele a pri smrti to konzumujú všakovaké navné bytosti.

    Pretože tento článok je určený ako podpora orientácie pre našich čitateľov – máme dôležitý poznatok. Nech dostávate informácie od kohokoľvek, nech je to akékoľvek „zvučné“ meno, je to iba jeden z 3 nevyhnutných komponentov Zdravomyslia. Skúsenosť bohužiaľ ukazuje, že práve komponent nadobúdania informácie druhého druhu (osobná skúsenosť, teda ochota na sebe reálne pracovať) je dnes najviac prehliadaný. Ale bez toho NEEXISTUJE cesta nahor a teda žiadny výstup z Matrixu.

    A teraz dôležitá otázka: odkiaľ možno čerpať poznanie schopné naviesť nás na Púť Duchovného vývoja? Nuž, niektoré udalosti sú najlepšie zrozumiteľné, ak pochopíme ich dôsledky. Dnes je k dispozícii množstvo rôznych zdrojov a teda menej veci znalý človek nevie čomu má veriť. Ostáva najčastejšie tam, kam ho „posúva“ stádový efekt. Keď veľa ľudí tomu verí, tak to určite bude pravda… veľmi nebezpečný predpoklad.

    Musíme si uvedomiť, že stále stojíme proti Matrixu, alebo inak proti Globálnemu Prediktorovi. V numerických matematických metódach výpočtu neznámej hodnoty sa pracuje s dvojicou prediktor/ korektor, ale ide o postupnú koreláciu čo najviac pravdepodobného výsledku. Je to tak – nikdy nebudeme vedieť všetko. O Globálnom Prediktore už bolo napísané množstvo článkov, ale čo vieme o Globálom Korektore? Iste, už samotné hľadanie takéhoto prvku v zložitej sieti príčin a dôsledkov je len pre tých, ktorí používajú vlastnú hlavu. Kto totiž pozná abecedu vie, že ak existuje „A“, tak musí existovať aj „B“. Kto iba opakuje cudzie myšlienky ako papagáj, toho ani nenapadne hľadať nejaký Globálny Korektor. Ale kto zaviedol tento názov, ten dobre vedel, prečo ho takto nazval.

    Užitočným príkladom je informácia z jednej z kníh Alexandry David-Neelovej, nám už známej Francúzky, ktorá strávila 14 rokov v Tibete ešte za predchádzajúceho dalajlámu.

    Foto: Preus museum – Flickr: Alexandra David-Neel, CC BY 2.0, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=14876154

    Zo svojich ciest napísala veľa kníh, pričom v jednej z nich je veľmi zaujímavý návod, ako hľadať pravdu z lamaistického bodu pohľadu. Tibeťania tvrdia, že na ceste Duchovného vývoja nemožno ničomu veriť, nech tomu veria aj všetci ostatní hoci aj tisícročia. Keď všetko anulujeme a začneme hľadať svoje vlastné odpovede – na základe osobnej praxe a skúseností – tak vlastne nič neriskujeme. Ak tisícročia podávaná pravda je skutočnou pravdou, tak sa k nej tak či onak dopracujeme – lebo inej proste niet. Ale to už nebude informácia od niekoho z počutia, ale výsledok našej vlastnej osobnej skúsenosti. Je to v podstate naša, védická metóda: ide o premenu informácie prvého druhu na informáciu druhého druhu.

    Teda zhrňme si to. Druh zvaný „človek“ sa nemôže stať „Človekom“ len tak, len na základe toho, že si pozrel nejaké video či prečítal nejaké knihy. Pri ceste nahor musí vždy existovať komponent osobnej skúsenosti. Netreba vari ani opakovať, že sedenie na zadku a „mocné“ ťukanie do klávesnice nie je nadobúdanie osobnej skúsenosti… Nie hocikto dokáže trvalo „dvihnúť“ Živatmu do 9 až 12 rozmerného priestoru biopoľa. Ale Človek je iba takáto bytosť.

    A tak nastal čas vzdať poctu tým, ktorých môžeme smelo nazývať Globálny Korektor. Ako prvého menujme generála K.P. Petrova:

    Práve on od r. 1994 propagoval Koncepciu všeobecnej bezpečnosti „Mŕtva voda“ – KOB. V novembri 1995 vystúpil s referátom o KOB-e v Štátnej Dume Ruskej Federácie;

    V roku 1997 bol na zjazde stúpencov KOB, kde bolo vytvorené všeruské „Národné hnutie k Bohodŕžaviu“ (НДКБ) zvolený za predsedu Centrálneho výboru hnutia;

    V roku 2000 sa stal predsedom Centrálnej Rady Konceptuálnej strany „Jednota“;

    V apríli 2002 bol znovu zvolený za predsedu Centrálnej Rady Konceptuálnej strany „Jednota“;

    V roku 2003 sa za Konceptuálnu stranu Jednota zúčastnil volieb do Štátnej Dumy. Strana dostala 710 538 hlasov a zaujala 11. miesto, čo však nestačilo na prekonanie bariéry 5%;

    Dňa 10.7.2009 sa konal zakladajúci zjazd Všeruskej politickej strany „Kurzom Pravdy a Jednoty“, na ktorom bol Petrov zvolený za predsedu Centrálnej Rady. Strana vznikla preto, lebo Najvyšší súd RF dňa 15.5.2007 likvidoval politickú stranu Jednota;

    21.7.2009 bol v Moskve zavraždený.

    Ešte aj po smrti mnohým „nedá pokoja“. Jeho kniha TAJOMSTVÁ RIADENIA ĽUDSTVA ALEBO TAJOMSTVÁ GLOBALIZÁCIE, ktorá má dva diely bola zapísaná do Federálneho zoznamu extrémistických materiálov. Rozhodnutie bolo potvrdené v apríli 2015.

    Jeho materiály stále majú čo povedať:

    Generál Petrov síce počas svojej aktívnej činnosti v rámci svojho osobného hľadania zaujímal niekoľko postojov – medzi nimi aj prokresťanský a proti védický. Nakoniec sa však tvrdou prácou na sebe dopracoval k Slavianskemu Svetoponímaniu. Určite sa oplatí pozrieť jeho posledné video pred zavraždením:

    Ďalším známym človekom, ktorého zavraždili bol určite všetkým známy Nikolaj Levašov aj s manželkou:

    https://www.youtube.com/watch?v=mPhUHHbDSF0

    Obeťou neľútostnej informačnej vojny proti Slavianom sa stala aj Svetlana Žarnikova – jedna z najväčších odborníkov na indické Védy a informácie, ktoré obsahujú o Slovanoch, teda o skutočnom pôvode védickej Kultúry:

    https://www.youtube.com/watch?v=NXc5AyKvikQ&list=PLbvR7_TV_kwF7DH28g5GOWqKOMqjOpq6W

    Likvidácii neušiel ani Sergej Danilov, ktorý nám priniesol ohromné množstvo poznania – avšak oficiálne nekompatibilného s kresťanským pohľadom na minulosť a dejiny:

    https://www.youtube.com/watch?v=QKysNGENwZw

    Náš smutný zoznam uzavrieme poslednou obeťou informačnej vojny proti nám – Michailom Zadornovom, ktorý zomrel v novembri 2017. Určite poznáte jeho filmy o Ruirkovi a Olegovi:

    O Zadornovovi boli rýchlo rozšírené fámy, že na smrteľnej posteli sa vyspovedal popovi a zmieril sa s RPC. Tu len doplňme informáciu z okruhu jeho najbližších a tých ktorí ho dobre poznali. Posledné dva týždne svojho života PRELEŽAL V KÓME. V žiadnom prípade na žiadne kresťanstvo neprestúpil. Škoda že už sám nemôže okomentovať túto kresťanskú kačicu. Určite by to stálo zato…

    Pred akýmkoľvek spoločným uzáverom a informáciou, ktorá by mala pre nás z osudov týchto veľkých ľudí vyplynúť si uveďme jeden príklad nielen z minulých, smutne známych deväťdesiatych rokov.

    Proces registrácie patentov v deväťdesiatych rokoch v Ruskej federácii bol principiálne takýto. Naivný a čestný človek niečo vymyslel a prišiel to na patentový úrad oficiálne nahlásiť ako svoj patent. Tu hneď narazil na úradníka, ktorý od neho prevzal všetky podklady a povedal mu, aby prišiel o 3 mesiace. Naivný vynálezca odišiel a radostne čakal na uzavretie preverovacieho procesu. Keď nastal deň „D“ vstúpil do úradu, a tu… sa dozvedel, že jeho žiadosť o patent nemôžu registrovať, lebo akousi zhodou okolností presne toto isté si pred 1 a pol mesiacom patentoval akýsi pán Abrahám Zuckermann v Austrálii… Takto sa deväťdesiate roky stali činorodými pre vyvolených vynálezcov mimo Ruska, ale v Rusku sa Rusom akosi nič nepodarilo vymyslieť. Nemožno povedať, že tento stav by bol dnes kardinálne iný…

    Ak na Slovensku počujeme priezviská ako Mižigar, Čonka a podobne hneď je každému jasné, o akých „Slovákov“ ide. Napríklad ak Sandokan Čonka čosi „počaroval“ vo Veľkej Británii, tak kriminálna štatistika hneď ukázala, že Slovák S.Č. čosi v Británii vyparatil. Čo sme to za ľudia… veď Slovák ako Slovák. A keďže tu máme viac ako 1 milión Cigánov, Slovákov čaká ešte nejeden zážitok.

    V každom národe existuje vlastná národná múdrosť o tom, čo z toho-ktorého priezviska vyplýva. Ak v Rusku poviete Piakin/Biakin, tak hneď je jasné, že to je z tej istej domény ako Šalamún, Abrahám, Jozua, Izák… a tak ďalej. Takýto ľudia nepatria medzi neinformovaných – veď nie nadarmo získal aj spomenutý pán Zuckermann nejeden patent v Austrálii. A keď medzi nich patrí aj D. Trump…

    Aký môže byť problém niečo „geniálne“ predpovedať? Veď to je iba interná záležitosť. A nezabúdajme, že okrem toho patria aj k Jezuitom.

    A už vôbec je veľkou módou byť Putinovým poradcom. Našincom pravdepodobne nie je známe, aké problémy v súčasnosti rieši Putin so svojimi „poradcami“. Načrtnime si teda jeden veľký, ktorý už – tak či onak – bude musieť Putin vyriešiť najneskôr na budúci rok.

    V časoch veselej privatizácie v deväťdesiatych rokoch vyviezli „podnikatelia“ z Ruska viac ako DVA TRILIÓNY dolárov – a poukladali si ich v západných bankách. Putinova skupina už dávno tlačí na to, aby tieto peniaze vrátili domov, ale iba nedávno vysvitlo, že medzi týchto „podnikateľov“ patrí v podstate celá politická elita Ruska – vrátane členov vlády. A to dostalo Putina a jeho skupinu do komplikovanej situácie – veď ako možno veriť tým, ktorí majú svoje majetky na Západe? Akú skutočne proruskú politiku môžu robiť?

    Aby sme mohli trochu viac pochopiť tento problém pripomeňme si, že už veľký demokrat Gorbačov si so sebou do USA odviezol aj 200 miliárd USD na „svojom“ účte… veď si zalúžil(?). Keď zomrel predchádzajúci patriarcha RPC Alexej v Moskve, tak okrem iného ostali v jeho pozostalosti na účte 4 miliardy dolárov. No a o aktuálnom je známe, že už teraz má niekoľkonásobne viac… žeby preto sa tento „Duchovný vodca“ pravoslávnch kresťanov vozil v pancierovanom aute?

    Situácia sa skomplikovala ešte viac. USA dali všetkým ruským „sporiteľom“ v západných bankách tohto roku vedieť, že buď si svoje aktíva do určitého termínu vyvezú, alebo budú musieť začať robiť pre USA. Teda presnejšie v záujme USA – čo znamená proti Rusku. Situácia v Rusku je na pokraji veľkého problému… teda okrem tých vecí, ktoré sú všeobecne známe.

    Situácia však nie je bezvýchodisková. Putinovi sa podarilo znovu naštartovať vojensko-priemyselný komplex Ruska. Znamená to, že všetko od nákupu surovín po predaj vojenskej techniky armáde sa odohráva za vnútorné ceny nezávislé od dolára. Aj v prípade otvoreného vojenského konfliktu armáda dokáže Rusko ubrániť… ale čo bude robiť jeho legitímna vláda?

    Teda môžeme všetko zosumarizovať. Naozaj veľkí ľudia – Človekovia – priniesli v minulosti obrovský koláč Poznania. Tu nesporne patria všetci nami vymenovaní. Cena za túto prinesenú informáciu však bola ich smrť. Jedno však majú spoločné – všetci nakoniec skončili pri VÉDICKOM SLAVIANSTVE. Teda tak, tento druh poznania je pre služobníkov GP naozaj nebezpečný. Dokonca tak, že ich môžeme označiť za Globálny Korektor.

    A tu prišli všakovakí rabíni Piakinovia/Biakinovia, Zaznobinovia, Jefimovovia a ďalší, ktorí na obrovský koláč Poznania – priniesol ho pred nimi Globálny Korektor – postavili svoje farebné, pekné sviečočky a tvária sa, že aj koláč pod sviečočkami je ich zásluha.

    Informačná vojna je vojna a každá vojna prináša obete na životoch. Nikto však nezabíja tých, ktorí nepredstavujú hrozbu pre Systém – a sviečočky sú naozaj peknou dekoráciou.

    Záverom treba zdôrazniť, že informácia prinášaná aj nositeľmi farebných sviečočiek nie je zlá – len všetko treba prepúšťať cez filter Zdravomyslia. Problém je v niečom inom. Takéto zdroje budú prinášať minimálne 90% správnych vecí – ale ako človek bez návyku pracovať na svojom vlastnom Duchovnom vývoji zistí, kedy mu „servírujú“ z oných zvyšných 10%? A tých 10% určite príde v rozhodujúcej chvíli, ktorú však ovečky sotva postrehnú. Posledných 15 sekúnd života po odpojení od Matrixu bude žalostne neskoro.

    1.12.2017

  • V USA OBJAVILI „KRITICKÝ NEDOSTATOK“ ARMATY

    Hoci naším cieľom nie je prinášanie horúcich aktualít hoci aj z vojenského prostredia, niektorým správam sa nedá odolať. Jednou z takých je aj „objav“ amerických špecialistov na tankovú techniku, ktorý naozaj nepotrebuje komentár. Veríme že pobaví aj vás:

    V USA pozorne sledujú zmeny v ruskej armáde a starostlivo analyzujú všetky vystúpenia dôležitých osôb, ktoré sú s touto oblasťou spojené. Avšak niekedy prichádzajú k naozaj neočakávaným uzáverom.

    Zástupca predsedu vlády Ruskej Federácie Dmitrij Rogozin poskytol rozhovor programu NÁZOR, ktorý je vysielaný na kanály Россия 24. V rozhovore porozprával o štátnom zbrojnom programe na roky 2018-2027. Okrem iného spomenul aj sériové dodávky tankov T-14 vyrábaných na platforme ARMATA.

    Foto: tvc.ru

    Toto vyhlásenie vzbudilo záujem u populárneho autora žurnálu The National Interest Dave Majumdara, ktorý sa o vyhlásení Rogorzina porozprával s pracovníkom Centra vojensko-námornej analýzy Michaelom Kofmanom. V tomto rozhovore Američania objavili kritický nedostatok najnovších ruských tankov, ktorý mení na „NIE“ všetky výdobytky Armaty. Ale o všetkom pekne poporiadku.

    Američania najskôr obrátili svoju pozornosť na termín „sériová výroba“. Michael Kofman autoritatívne oznámil, že sériová výroba a masová výroba sú pre Rusko dve rozdielne veci, a že T-14 sa bude vyrábať práve sériovo, t.j. nie v množstvách, v akých sa vyrábali tanky za ZSSR.

    Okrem iného, dnes je pravdepodobnosť vedenia otvorených bojových operácií s frontami dlhými tisícky kilometrov považovaná za veľmi nízku. A pre lokálne bojové operácie Rusko nepotrebuje desiatky tisíc tankov.

    Pravda, expert je presvedčený, že nemá význam vyrábať tisícky kusov T-14, pretože tank má jeden konštrukčne neodstrániteľný nedostatok – neobývateľnú vežu.

    Foto: nationalinterest.org

    Kofman predpokladá, že veliteľ tanku musí mať možnosť vysunúť sa z otvoru na vrchole veže tanku, aby sa z výšky mohol pozrieť na bojové pole, a teda že ani jeden tankista pri zdravom rozume sa nebude spoliehať iba na pozorovacie prístroje, pretože tieto môžu byť v boji zničené. Avšak o perspektíve zničenia veliteľa tanku, ktorý po pás vytŕča z otvoru na vrchole veže sa americký analytik nezmienil.

    Američania sa takýmto spôsobom snažia presvedčiť samých seba, že najnovší ruský tank ak by aj bol vyrobený, tak len veľmi málo kusov. A ak nie málo, tak on aj tak bude k ničomu. Ale tak či onak, takéto útoky sú s najväčšou pravdepodobnosťou vyvolané nie nedostatkami Armaty, ale uvedomením si toho faktu, že výroba tankov v USA fakticky neexistuje, a že nekonečné modernizácie variantov M-1 Abrams nezmenia tridsať rokov starý tank na nový.

    Grigorij Aždanin

    ZDROJ

    30.11.2017

  • STALINGRADSKÁ BITKA

    V nedeľu 19. novembra 2017 si pripomíname 75 rokov od zahájenia grandiózneho protiútoku sovietskych vojsk v bitke pod Stalingradom, ktorý nakoniec viedol k porážke nemeckých, rumunských a talianskych armád. Táto veľká porážka znamenala zahájenie aktívnej etapy vo vedení vojenských operácií v Druhej svetovej vojne, ktoré vyústili v definitívnej porážke fašistického Nemecka a jeho spojencov. Či sa to u nás niektorým skupinám páči alebo nie, toľko „ospevovaný“ Slovenský štát bol spojencom nacistického Nemecka.

    Tanky 64 armády na prístupoch k Stalingradu (© RIA Novosti, G. Lipskerov)

    PEKLO NA ZEMI

    Začiatku protiútoku sovietskych vojsk pod Stalingradom predchádzalo 75 dní druhej etapy obrany. Obrancovia mesta odolali tlaku štyroch nemeckých útokov. Od polovice septembra 1942 útočili na pozície 62. a 64. armády motorizované jednotky hitlerovcov bez prestávok, nemecké delostrelectvo metodicky premiešavalo zemou a betónom celé štvrte. Nepriateľovi sa však aj tak nepodarilo obsadiť centrálnu časť mesta, a to nehľadiac na päťnásobnú prevahu síl a zbraní.

    „Stalingrad to je peklo na zemi, Červený Verdun s novou výzbrojou. Útočíme každý deň. Ak sa nám ráno podarí obsadiť 20 metrov, tak večer ich Rusi od nás vezmú nazad“ – písal domov jeden z vojakov Wehrmachtu.

    Snajperi (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    Hitler bol rozhorčený a žiadal od generálov znovu a znovu vrhať do útoku unavené jednotky. Do posledného, už štvrtého útoku v jeseni zaútočilo na mesto päť pechotných a dve tankové divízie. Ale vykrvácaná, na tri časti rozbitá 62. armáda Vasilija Čujkova neustúpila ani o meter. V strede novembra boli Nemci na celom fronte zastavení, čím boli vynútení prejsť k obrane a zakopať sa. Celkovo sa o „steny“ Stalingradu rozbilo viac ako 1 000 nemeckých tankov, okolo 1 400 lietadiel, 2 000 kusov vojenskej techniky a mínometov. Wehrmacht stratil 700 tisíc vojakov a dôstojníkov, ktorí boli zabití alebo padli do zajatia.

    „Spomienky na mier“. Stalingrad, 1943 (© RIA Novosti, J. Riumkin)

    OPERÁCIA URÁN

    Sovietske velenie rýchlo vyhodnotilo situáciu a rozhodlo sa nedať nepriateľovi čas na oddych a zasadiť zdrvujúci odvetný úder. Plán bol vypracovaný pod vedením armádneho generála G. Žukova a generálplukovníka A. Vasilievskeho. Operácia dostala kódový názov „URÁN“.

    Stalingradská bitka ©Инфографика

    Na tento účel sa v stalingradskom smere sústredilo mohutné zoskupenie vojsk Juhozápadného, Donského, Stalingradského a Voronežského frontu, ktoré boli narýchlo posilnené motorizovanými jednotkami z rezerv. Tu patrilo viac ako milión vojakov, 15 tisíc kusov bojovej techniky a mínometov, približne 2 tisíc lietadiel, 1,5 tisíc tankov a samohybných diel.

    Boje na prístupoch k Stalingradu, 1942 (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    Z operatívneho pohľadu sa v novembri 1942 na prístupoch k Stalingradu vytvorila nie veľmi výhodná situácia. Útokom unavení Nemci stiahli k mestu svoje najlepšie úderné jednotky, pričom krídla „zakryli“ slabými rumunskými a talianskymi divíziami. A práve na tieto boli zacielené mohutné údery hlavných síl Juhozápadného a Stalingradského frontu, ktoré zaútočil z dvoch smerov. Ako odrazové mostíky pre útoky boli vybrané rajóny Serafimoviča a Kletskej (severozápadne od Stalingradu), ako aj oblasť Sarpinských jazier južne od mesta.

    Do útoku vstúpili prvé vojská Juhozápadného frontu pod velením generálplukovníka Nikolaja Vatunina a jednotky Donského frontu. Úderom do ľavého krídla nemeckého zoskupenia zo severu prebili obranu 3. rumunskej armády a za deň sa vklinili do nepriateľského zoskupenia v hĺbke 35 kilometrov. Ďalší deň nastúpili z juhovýchodu do útoku strelecké divízie Stalingradského frontu pod velením generálplukovníka Andreja Jeremenka, ktoré hneď rozbili pozície 4. rumunskej armády a prebili sa do tylu v hĺbke 30 kilometrov. Rumunské zákopy boli pred útokom „opracovávané“ asi 80 minút sovietskym delostrelectvom.

    „Zarmútení a zmätení sme nespúšťali oči z našich štábnych máp“ – písal dôstojník nemeckého armádneho zboru – „boli na nich zakreslené mastné červené čiary a šípky, ktoré znamenali smery mnohých útokov protivníka, jeho obchvatové manévre, miesta prienikov. V žiadnych našich predtuchách a myšlienkach sme nepripúšťali možnosť takejto hroznej katastrofy!“

    Po zmietnutí krídel protivníka nasmerovalo sovietske velenie úderné päste Juhozápadného a Stalingradského frontu smerom jeden naproti druhému. Dvadsiateho druhého novembra získal 26. tankový zbor most cez Don a obsadil Kalač, umiestený hneď „za chrbtom“ 6. nemeckej armády a jednotkami 4. tankovej. Za niekoľko dní sa na hrdle 300 tisícového nemeckého úderného zoskupenia zomkli železné kliešte sovietskych zoskupení. V „kotle“ sa ocitlo 22 nemeckých divízií a viac ako 160 samostatných jednotiek. Tridsiateho novembra bola ich blokácia uzavretá.

    Pouličné boje v Stalingrade, 1942 (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    EFEKT KRUHU

    Obkolesené nemecké vojská zaberali plochu viac ako 1 500 štvorcových km. Obvod kruhu meral 174 km, zo severu na juh 35 km, zo západu na východ 43 km. Vonkajší front bol od obkoleseného kruhu vzdialený 170-250 km.

    Bez potravín, munície, teplého jedla a liekov mrzli vojaci a dôstojníci Paulusa v 30° mraze. Zomierali od hladu, zjedli v podstate všetky ťažné kone, lovili psov, mačky aj vtákov. Nehľadiac na očividnú bezvýchodiskovosť situácie, z Berlína prichádzali rozkazy „Držať sa do konca a nevzdávať sa!“.

    Nemci sa v decembri pokúšali zvnútra prebiť von pomocou zvlášť sformovanej skupiny armád „Don“ generálplukovníka Hermana Hotta, ktorá bola zostavená z 30 divízií. Zaútočila z oblasti osady Koteľnikovo. Možno by sa im to aj podarilo, ak by im v ceste nestála 122 tisícová 2. gardová armáda generálporučíka Radiona Malinovského, ktorá bola urýchlene prevelená z rezerv. Tanky Hotta nakoniec uviazli pri rieke Myškov a boli zastavené. Erich von Manstein, ktorý velil tejto operácii požiadal Hitlera, aby dovolil Paulusovi sa prebiť naproti Hottovi, ale odpoveďou bol zákaz. Führer vtedy ešte veril, že 6. armáde sa podarí nejako udržať Stalingrad.

    Sovietski vojaci a dôstojníci, ktorí zachvátili štáb Paulusa (© RIA Novosti, J. Riumkin)

    Vojská Donského frontu pod velením generála K. Rokossovského v januári/februári 1943 rozsekli obkolesenú skupinu na niekoľko častí a zničili ich. Poľný maršal Paulus a jeho generáli sa vzdali. Skupina vojsk generála Karla Streckera, ktorá pokračovala v odpore, bola zasiahnutá úderom sovietskeho delostrelectva z niekoľko tisíc diel a mínometov. Nemeckí vojaci a dôstojníci odhadzovali zbrane a vzdávali sa v skupinách. Do sovietskeho zajatia padlo 91 tisíc vojakov vrátane 2 500 dôstojníkov a 24 generálov.

    Celkovo bola počas stalingradského útoku zničená 6. armáda aj 4. tanková, 3. a 4. rumunská armáda a 8. talianska. Celkové straty protivníka dosiahli približne 1,5 milióna vojakov.

    Zajatí fašisti opúšťajú Stalingrad (© RIA Novosti, G. Zeľma)

    Zdroj

    19.11.2017

  • MATRIX V NÁS

    Matrix je médium v ktorom žijeme. Stal sa natoľko súčasťou našich životov, že už ho ani nevnímame ako niečo cudzie, nepatriace k nám. Nedá sa zničiť žiadnym násilím nasmerovaným na externý subjekt, nech už je to jednotlivec, jav, alebo hoci aj celý národ. Jeho efektivita spočíva v tom, že zaujal miesto v našom vedomí tak, že nášho najväčšieho nepriateľa považujeme za seba samého. Riešenie naozaj geniálne.

    Akýkoľvek nekvalifikovaný zásah proti nemu skončí len v jedinom: pridávame si novú a novú karmu. Pomocou neho sme na Zemi uzavretí vo väzení, ktoré väzniteľnom umožňuje čerpať z nás energiu ako z bateriek stále dookola, lebo my sa stále vraciame v kruhu, ktorý nazývame Samsára. A všetko sa opakuje znovu a znovu. Robíme principiálne tie isté chyby, namiesto rozviazania karmických uzlíkov si viažeme nové a nové, po vyčerpaní zásob našej energie nás vyhodia ako použité, vyžmýkané, staré a nepotrebné baterky. Naše vedomie uvoľnia len 15 sekúnd pred smrťou. Vtedy nám to dôjde, ale už nikomu nič nestihneme povedať, ani nič na živote zmeniť.

    Potom sa znovu narodíme. Dieťa po narodení je veľmi silné, jeho vedomie prvé tri-štyri roky má priamu linku do večnosti, je priamo napojené na podvedomie. Aby ho zlomili, zostavili dômyselný aparát „výchovného a vzdelávacieho procesu“, ktorým vlastné dieťa nakoniec zmeníme na poslušného raba Matrixu. Krst, škôlka, škola, kostol, sexuálne rabstvo. Nakoniec bude „úspešne“ také, ako sme my sami. A cyklus štartuje odznova.

    Z tohto kruhu sa nedá odísť smrťou, samovražda je preto trestaná ako pokus o útek. Väzenský systém ani nie je proti vôli Stvoriteľa, ba práve naopak, všetko je vzájomne odsúhlasené. Cesta von je výlučne v tom, čo voláme Duchovný vývoj, t.j. v pochopení a praktickom zvládnutí učebnej látky. Všetky nástroje na to potrebné máme k dispozícii neustále. Preto žiadna kataklizma, vojna, nástup Zlatého Veku a všetko podobné nebude automaticky znamenať, že všetci len tak, bez vlastného úsilia budú naraz „osvietení a spasení“. Bohužiaľ alebo chvalabohu? V každom prípade Vôľa Stvoriteľa.

    Ani večne sa nám tu nepodarí zostať, ide len o to, kedy pochopíme svoju vlastnú úlohu, ktorú sme si vybrali pred narodením my sami. Zatiaľ dávame v drvivej väčšine prednosť Samsáre pred Duchovným vývojom.

    Ale doba sa nezadržateľne mení. Ako príklad sa môžeme pozrieť k našim severným susedom. Nemožno ich považovať za príklad slovanskej vzájomnosti – ako národ a systém, v ktorom a ako žijú. Ale napriek všetkému, existuje u nich – ako medzi všetkými pôvodne slovanskými národmi – skupina takých, ktorí sa nedajú zastrašiť prevahu systému, ktorý ich obklopuje a konajú tak, že mnohí ďalší dostávajú šancu na otvorenie očí. Tejto skupine slovanských bratov skladáme poklonu.

    Dokázali nakrútiť film KEĎ SLNKO BOLO BOHOM, a teraz znovu na mediálnom poli ponúkajú nové produkty. Máme na mysli krátke filmy, z ktorých najmä BABA JAGA má naozaj hlbokú myšlienku. V prvom rade ukazuje, že je to spoločná, slovanská Entita. Nie je to negatívna Bohyňa – ako nám vnucuje kresťanská mašinéria – ale hlavné je to, že sa už prejavuje medzi nami.

    Slovanstvo sa vracia, kresťanstvo ho nezastaví. Kombinácia Kresťanstva a Slovanstva je asi taká prirodzená ako NOC a DEŇ. Každý má svoj čas, ale nemôžu existovať spolu. Preto akékoľvek dnes „módne“ spájanie všetkých „Slovanov“ pod jednu strechu – vrátane kresťanov a jazyčníkov – je spájanie Vody a Ohňa. Kresťania sú Kresťania a Slovania sú Slovania. Jazyčníci berú z jedného aj z druhého, ale nie sú ani jedno ani druhé. Núka sa tu len jediná otázka: ČO SI OD TAKEJTO „SPOLUPRÁCE“ SĽUBUJÚ? Nové križiacke výpravy a Inkvizíciu? Aby to nemali inkvizítori zložité, dávajú im dobrovoľne všetky slovanské koordináty. Očividne ani takýto pokus nie je ďaleko…

    Baba Jaga je opäť medzi nami. Nesadí naivnú, „všeslovanskú“ LIPU, ale Perúnov DUB. Už len tento Obraz hovorí o znalosti autorov klipu veľa. Film ukazuje známe fakty. Slovanské energie boli „uväznené“, ale dnes sa aj tak – napriek snahám pekelníkov, ktorí sa zodpovedajú Nebu – dostávajú z väzenia medzi ľudí. Štátna moc v službách Tmy pôsobí proti prebúdzajúcemu sa Slovanstvu, ale je to už márny boj. Odporúčame vám pozrieť si tento klip. Uvidíte v ňom naozaj veľa.

    Posledným záberom je stena, spoza ktorej sa očividne onedlho dostane medzi nás Perún:

    Na tejto „prebúdzacej“ vlne si priblížme ešte niekoľko príkladov Matrixu.

    Keď nás kúzelník na javisku chce oklamať, tak najskôr vytvorí ilúziu, aby odpútal našu pozornosť od toho, čo robí, teda od reality. Kým obecenstvo v úžase sleduje nepodstatné triky, iluzionista dostáva možnosť nás oklamať.

    Žijeme vo svete ilúzií. Táto ilúzia je pre nás Orwelovskou izbou č. 101. Je to mučiareň, v ktorej každý nakoniec radšej zradil svojich blízkych, len aby pomohol sám sebe. Košeľa je bližšie ako kabát. Že o tom nič neviete? A pozerali ste dobre?

    Ako vidno, majú z toho dokonca aj zábavu…

    Stali sme sa súčasťou autoritatívno-korporatívnej spotrebiteľskej kultúry, ktorá dnes dominuje. Psychopati nás vložili do virtuálnej reality a sociálne siete im umožňujú doručovať nimi vybrané idey širokým masám obyvateľstva priamo, bez akéhokoľvek filtra.

    Najškodlivejšou stránkou tohto javu je to, že zasadili absolútny úder našej dôvere v seba samých a zajtrajšok. Médiá na nás denne vylievajú intelektuálny odpad. Nútia nás uveriť, že nie sme dosť sexi, že to najzaujímavejšie sa odohráva niekde inde, že náš partner či partnerka sú už neadekvátni…

    Majú prístup k High-Tech. Strašia nás, dávajú nám reklamu – navoňanú zdochlinu – a smejú sa nad nami.

    Ale reklama – zo Staroslovienskej Bukvice vieme, že je to iba „opakovaný klam“ – je iba vrchol ľadovca. Ak sa zahľadíme ďalej uvidíme, že organizácia nášho života je postavená na štvaní sa za ilúziami, na počúvaní názorov iných ľudí – najčastejšie cudzincov – ich názorov, ich inštitúcií.

    Bežný človek žije v ilúzii právneho štátu, poriadku a starostlivej vlády a parlamentu. Pre mnohých dodržiavanie zákonov znamená povinnosť. Ale všadeprítomná korupcia a politické škandály dokazujú, že zákon je veľmi ohybnou vecou. A to najmä pre tých, ktorí na to majú…

    Polícia nerieši skutočné problémy v štáte, súdy stoja vždy na strane bohatých. Dnes už dokonca nemôžu zakročiť ani proti Cigánom a utečencom, ale represívny aparát si vždy „nájde čas“ na nás. Aj takto nám naša strana a vláda ponúka nový rozmer demokracie. Už za ním netreba ísť do merkelovského Nemecka:

    • Zahlreiche Menschen sind am 31.12.2015 in Köln (Nordrhein-Westfalen) auf dem Vorplatz des Hauptbahnhofs zu sehen. In der Silvesternacht waren am Kölner Hauptbahnhof Frauen sexuell belästigt und augeraubt worden. Foto: Markus Böhm/dpa +++(c) dpa – Bildfunk+++

    Čo sa však nakoniec nejako prejaví…

    Celá táto amorálnosť vlád rôznych krajín – vrátane našej – nakoniec tak či onak dovádza k likvidácii celých národov a kultúr.

    Sociálny systém je ilúzia, ktorá existuje len preto, lebo zákonu poslušní občania so všetkým súhlasia – dobrovoľne. A čo to je štát? Skupina osôb, ktorá núti iných sa podriaďovať ich vôli pod hrozbou násilia. Je to banda, ktorá dostala morálne právo na násilie. Dejiny to už ukázali neraz: štátne inštitúcie sú potrebné len nato, aby potlačili, kontrolovali a okrádali iných ľudí. Ľubovoľná tzv. vláda je svojou podstatou lživá, pokrytecká a nespravodlivá. Nieto nijakého práva, poriadku ani spravodlivosti. Sú tu len namyslené, pyšné štruktúry moci, ktoré sú potrebné na ukrytie pravdy. Pravdy o tom, že svetový poriadok držia pod kontrolou iní ľudia, ako aj o boji proti tým, ktorí nesúhlasia.

    Ďalšou ilúziou je ilúzia o bohatstve a šťastí. Každý z nás má už doma toľko všakovakých ozdôb a zbytočností, že by nám mohli závidieť aj stredovekí monarchovia. Napriek tomu neustále nakupujeme.

    Podpora ilúzie prekvitania má rozhodujúci význam pre štruktúru celého svetového finančného systému. Zabúdame na to, že základom každého spotrebiteľského systému sú podvody, úvery a dlhy. Bankový systém bol už od počiatku postavený na tom, aby bohatí bohatli viac na úkor chudobných.

    Skutočné prekvitanie a šťastie môže dať iba Príroda, zdravie, ľúbosť a vzťahy s blízkymi. Nestotožňujte seba samých s tými materiálnymi vecami, ktoré vlastníte. Tak sa iba zriekate a odďaľujete od šťastia.

    Ďalšou zložkou Matrixu je ilúzia slobody výberu. Zdá sa nám, že v rámci systému si môžeme vybrať ako žiť. Ale v skutočnosti nám ponúkajú iba obmedzený počet variantov, pričom VŠETKY SÚ ZLÉ.

    Nech si pre život vyberiete akýkoľvek z nimi ponúkaných variantov, vždy sa budete nachádzať v zajatí právneho a daňového systému štátu. A on bude tieto systémy ochraňovať pomocou práva na násilie – ktoré sme mu dali my sami vo voľbách.

    Pozrime sa na falošný inštitút DEMOKRACIE – pravý význam tohto gréckeho slova nám je už známy. Výsledok vo voľbách závisí iba od toho, ktorá politická strana úspešnejšie zakabalí mozgy voličov. Ilúzia slobody výberu je naozaj mocný utláčateľ, pretože hlupáci sú rabi mysliaci si, že sú slobodní.

    Ktorá urna je krajšia?

    Z toho vyplýva iba jediné skutočne múdre rozhodnutie pre parlamentné voľby:

    Nekŕmte ilúziu – aj tak nás ňou iba držia na vodítku

    Medzi zložky Matrixu patrí aj ilúzia Pravdy. Sme naprogramovaní neustále hľadať Pravdu. Jedna časť každej spoločnosti bezducho verí všetkému, čo sa valí z médií, druhá zas neverí vôbec ničomu z toho, čo hovoria žurnalisti. Obe krajnosti sú hlúposťou.

    Ak chcete podporiť slobodu a mier vo svojej Duši, tak na NAUČTE MYSLIEŤ SAMOSTATNE. Majme vždy na pamäti fakt, že každý Obraz má veľa hrán. Ak nám ponúkajú dve možnosti, tak správna bude určite tretia.

    Aj ilúzia času patrí medzi nástroje Matrixu. Neustále nám hovoria, že čas sú peniaze. Je to lož. Čas je náš Život. Prestaňte myslieť výlučne v kategóriách piatich zmyslov a riadiť sa termínmi v kalendári.

    Duch je večný a každá ľudská Duša je súčasťou Duchovnej cesty. Je však v skutočnosti tiež materiálna, preto ako každý materiál môže byť zničená, použitá na niečo iné, ako bola určená. Materiál je samozrejme oveľa jemnejší ako ten, ktorý vnímame piatimi zmyslami, ale je to tak. Sme súčasťou Večnosti – ak si tak vyberieme.

    Hlavná lož spočíva v tom, že okamžitý moment nemá žiaden význam. Všetko by sme mali iba analyzovať a rátať s lepšou situáciou v budúcnosti. Ale čo z toho, že zajtra bude lepšie, ak vždy keď ráno vstaneme je dnes? Takto lepšie nebude nikdy.

    Naša úloha je žiť v stave TU A TERAZ! Ak sa sústredíme na TU a TERAZ vyhrávame, ak nie, ostaneme ľahkou korisťou pre reklamy, vládu a podobné entity.

    Ak čas sú iba peniaze, tak život musíme rátať v Eurách. Ak eurá či doláre nie sú viac ako Život, tak Život musí byť Čas z ktorého Život pozostáva.

    Jednou z tradičných metodík návratu do stavu TU a TERAZ je aj cvičebný systém PSYCHENERGOLYTIKY.

    Veľmi efektívnou ilúziou Matrixu je rozdelenie. V oblasti stratégie riadenia más niet efektívnejšej taktiky ako rozdeľ a podrob si. Tento princíp sa vždy používal na upevnenie autoritatívnej moci alebo nato, aby založil podklad pre vojenskú intervenciu do inej krajiny. Ilúzia stále funguje.

    27.07.2017

  • OSTANE SLOVENSKO POD KLIATBOU?

    Ako uvádza vo svojej knihe Mauro Orbini, už Metod uvalil na našu krajinu cirkevnú, teda temnú kliatbu. To preto, lebo naši Predkovia nevložili dobrovoľne hlavu do rabského chomútu a nepoddali sa cudziemu, vtedy sa formujúcemu gréckemu náboženstvu (ktoré neskôr dostalo obchodný, dnes by sme mohli povedať registrovaný názov „kresťanstvo“) ako forme podriadenia sa cudzej mocnosti – vtedy Byzantskej ríši. V tej dobe to bola obdoba EÚ dneška. Ba čo viac, naši Predkovia sa vzopreli a porážkou križiackej armády pri Bratislave si ešte na storočie zabezpečili slobodu až do r. 991.

    Vnímaví čitatelia vidia, ako okolo nás naberá silu boj medzi dvomi frakciami tej istej koncepcie. Hovoríme o EÚ a USA. Ani v jednom prípade nejde o nič, čo by nám prinieslo úžitok, alebo dokonca slobodu, pretože obe sily fungujú v rámci tej istej koncepcie, ktorú za posledné dve tisícročia možno jasne definovať ako ROZDEĽ A PANUJ. My máme tak či onak ostať rabmi, oni medzi sebou zápasia iba o to, kto viac zarobí – a ako zvyčajne na náš účet.

    Podľa starého proroctva má naša zem Slovienov zohrať dôležitú úlohu pri prebúdzaní sa Západných Slovanov a zjednotení sa všetkých Slovanov vôbec, preto nečudo, že druhá strana má enormný záujem nás udržať pod starou kliatbou. Hoci biblický projekt má čoraz väčšie trhliny, robia všetko preto, aby ich aspoň ako tak zalátali a teda aby sa ešte na nejaké to storočie udržal nad vodou. Pre pokračovanie ich hýrenia a našej poroby, ale – ako zvyčajne – s našim súhlasom.

    Moc kliatby však už značne poklesla, živel Nevedomosti tiež postupne stráca na sile, preto je potrebné temné energie posilniť. A ako sa to robí? Ako zvyčajne, všetko je inak ako sa zdá, ale nevedomosť hrá tradične kľúčovú úlohu. Nevedomosť našich ľudí. Bohužiaľ, ak sa nepreberieme, tak naozaj nemáme pred sebou ružové vyhliadky, ba môžeme dokonca v tomto hlbokom spánku aj zomrieť. Náš spánok totiž nie je prirodzený, je vyvolaný čiernou mágiou. Je však pravda, že nepripravenej mysli sa to môže zdať ako hľadanie ihly v kope sena. Či sa to niekomu páči alebo nie, každý zodpovedá sám za seba a takto to ostane NAVŽDY. Nikto vo Vesmíre nezrušil Kony Stavby Sveta – a určite ich ani nezruší. Na toto má totiž kompetencie iba Tvorca Vesmíru – Stvoriteľ.

    Aktuálne vládnuca skupina majiteľov Slovenska na čele s premiérom, pokračujúc dúhovými ministrami a nekončiac drancovaním národnej ekonomicky vrátane barbarského výrubu lesov sa nemieni vzdať svojej lukratívnej pozície. Nie sú zaujímavé ani kdejaké zahraničné agentúry, ktoré zistili, že úroveň korupcie v podnikateľskom prostredí v našej krajine patrí medzi svetovú špičku. Veď to je predsa super vec – byť na špičke… no a ak sa stretne v uliciach „zopár“ ľudí, ktorým sa to nepáči, koho by to dnes – pri toľkých preferenčných hlasoch – zaujímalo?

    Veď predsa robia všetko pre naše dobro. Aj automobilky nastavali – a dnes nieto do nich pracovníkov. Veď načo dávať fabriky napríklad do Prešovského kraja – tam by bolo manažérom z Bratislavy ďaleko. Radšej nech Východniari aj Stredoslováci zanechajú svoje rodiny a odídu pracovať do firiem v okolí Bratislavy. A môže otázka stability rodín zaujímať dúhových promerkelovských politikov?

    Tu dodajme iba jednu poznámku – veľmi často o týchto veciach rozhodujú tí mocipáni, ktorí pred politickou kariérou bývali na Východe alebo v Strede. Zabudol vôl, že teľaťom bol. Ale SMERDI sú už raz takí. Za peniaze zradia aj vlastnú mať… preto je ich veľmi výhodné použiť. Ak sa to urobí šikovne, tak nikto ani nezistí, kto za tým všetkým stojí.

    A tak na živnej pôde všeobecnej nespokojnosti možno ľahko ponúknuť ľuďom inú – zdanlivo nezávislú – alternatívu. Preto zdanlivo, lebo aj napriek mnohým dobrým momentom sa nakoniec ukazuje, že všetko je postavené na stáročiach starej opore – tradičnej opore našej poroby. Neplatí to pre všetkých členov tejto skupiny, ale ich riadiaca špička si nakoniec sňala masky.

    Môžeme si to overiť na základe ich vlastných materiálov – veď materiály tých, ktorí dnes vládnu nie sú ani náhodou objektívne. My by sme však mali vedieť, že zatiaľ sa k moci NEDERIE NOVÁ KONCEPCIA! Ak ich tam dostaneme ako národ – teda dobrovoľnou účasťou vo voľbách – tak budeme zodpovední sami za všetko to, čo nám potom urobia. Je načase vziať veci do vlastných rúk, nie stúpať stále na tie isté hrable. A tu si môžeme smelo zacitovať zo starých manuálov kedysi tajnej organizácie Nindžov:

    Vláda je vždy v neprospech tých, ktorým vládne a na náklady tých, ktorým vládne.

    Hoci táto múdrosť je pôvodom z Japonska, ostáva nám iba súhlasiť.

    Múdry človek by nemal podceňovať múdrosť, pochádzajúcu z prostredia skupín tradičných bojových umení. V ich prípade chyba v úsudku a neprávnom odhade situácie vedie spravidla k smrti. Tak to bolo v minulosti a tak to je aj dnes. Aj nám už ide o život.

    Najskôr sa teda dobre prizrime tomu, čo nám už otvorene ukazuje nová, „neštandardná“ strana starej koncepcie:

    Tento obrázok nájdete na zadnej strane časopisu, ktorý našla vo svojich poštových schránkach asi väčšina obyvateľov Slovenska. Ide o tento časopis:

    Je to výrez z fotografie, ktorá sa dala nájsť na ich oficiálnej stránke:

    Čo vidíme na fotografii? Ako už svitlo mnohým ľuďom na Slovensku, ide o akýsi nový projekt JEZUITOV. A čo môžeme čakať od Jezuitov?

    Všade vo svete, kde sa „zjavia“ Jezuiti, zbystria pozornosť všetci odborníci. Ak už nie priamo z oblasti fungovania tajných spoločností typu Slobodomurárov, tak určite aspoň z oblasti práce tajných služieb. A tí ostatní – kŕmiaci samých seba naivitou – sa budú po voľbách, v ktorých Jezuitmi podporovaný subjekt vyhrá aj vďaka ich hlasom, zase rozčuľovať, že „nie toto chceli“. Bude však veľmi, veľmi NESKORO. Ale to je normálna tvár demokracie, teda presnejšie jedného z nástrojov starej, stále vládnucej KONCEPCIE.

    Pozrieme sa teda na tento katolícky rád – a z toho už poľahky vyplynie, čo nám môžu „ponúknuť“.

    Nie, fotografia Trumpa sa tu nedostala náhodou. Ani jeho víťazstvo vo voľbách nebola náhoda. Veci sa totiž – ako zvyčajne – majú inak. Celý predvolebný zápas bolo iba zvyčajné divadielko pre naivných, pomocou ktorého organizátori show v pozadí zisťovali, ako masy verejnosti reagujú na „kandidátov“.

    Existuje veľa tajných fráz, podaní rúk a gest, ktoré používajú Slobodomurári. Slúžia buď nato, aby sa navzájom rozpoznali, alebo aby verejnosti odovzdali určitú špecifickú informáciu. Existuje napríklad veľa mudier (špecifických gest rukami), ktoré sú všeobecne používané týmito tajnými spoločnosťami pri pózovaní pred portrétistami (najmä v minulosti) alebo reportérmi (dnes). Nejde o náhody ani nedopatrenia.

    A tak pre tie oči, ktoré sú nielen na pozeranie ale aj vidia hneď jeden poznávací znak. Priamo pred zrakmi divákov je zachytené slobodomurárske podanie rúk:

    Môžeme citovať aj známeho autora Davida Ickea:

    „Z 56 signatárov Deklarácie Americkej Nezávislosti je známe, že minimálne 50 z nich boli určite Slobodomurári, pričom iba o jedinom je známe, že určite nebol.“

    David Icke, TALES FROM THE TIME LOOP

    Treba však vedieť, že to nie je jediné gesto tajnej spoločnosti. Poďme teda ďalej. Pravdepodobne najviac zobrazovaný znak sú „Satanské diabolské parohy“. Vytvoria sa zložením stredného prsta a prstenníka – znak známy aj ako „paroháč“. Palec môže byť buď vystrčený alebo aj stiahnutý; používajú sa oba varianty.

    Ďalší z hojne používaných znakov je trojuholník:

    Jedným z veľmi rozšírených gest je tzv. „Ukrytá ruka“, pri ktorom je (najčastejšie) pravá ruka umiestnená úplne alebo čiastočne pod sakom alebo kabátom. Slobodomurárski rytieri, prezidenti, premiéri a rôzne mediálne osobnosti sú často fotografovaní v póze Ukrytej ruky.

    A keď už sme pri tom, tak ešte aj niekoľko ďalších prípadov:

    • Kardinál Jorge Bergoglio, ktorý bol bezprecedentne zvolený za pápeža Františka I. Je to prvý prípad vôbec, keď člen Jezuitského rádu bol zvolený do najvyššieho postu Katolíckej cirkvi. Reakcie na túto voľbu boli po celom svete rôzne – od gratulácií cez akceptáciu faktu zvolenia po nezáujem. Už tieto samotné reakcie ukazujú, že naivná svetová verejnosť nemá poňatia o skutočnej podstate rádu Jezuitov
    • Giacomo Antonelli. Mocný a vplyvný kardinál a sekretár Pápežského štátu za pápeža Pia IX. Antonelli bol zapletený do organizácie vraždy amerického prezidenta Abrahama Lincolna r. 1865. Ukryl aj vraha (J. W. Bootha) pred stíhaním americkými úradmi.
    • John Wilkes Booth, slobodomurár a herec, ktorý zavraždil amerického prezidenta Abrahama Lincolna.
    • Známy americký generál Colin Powell
    • Tom Hanks
    • Robert de Niro a Al Pacino
    • Berlusconi
    • The Beatles
    • Johnny Depp
    • Ronald Reagan
    • Lenin
    • Trocký
    • K. Marx
    • Stalin (zavraždený)
    • von Hindenburg
    • Friedrich Nietzsche
    • Victor Hugo
    • James A. Garfield (slobodomurár a 20. americký prezident – zavraždený)
    • W. T. Sherman (Krutý a bezohľadný generál americkej Občianskej vojny. Jeho politika totálnej vojny spálenej zeme proti Juhu mu vyniesla reputáciu „prvého moderného generála“)
    • Richard Wagner
    • Wolfgang Amadeus Mozart (slobodomurár, otrávený, zomrel vo veku 35 rokov). Aj jeho otec bol slobodomurár.
    • Markíz de Lafayette. Slobodomurár 33°. Dôstojník francúzskej armády, počas oslobodzovacej vojny Američanov proti Veľkej Británii slúžil ako generál. Vodca Národnej Gardy v krvavej Francúzskej revolúcii.
    • Šalamún Rothschild. Bankár vatikánskeho pokladu. Bohatý židovský zakladateľ rakúskej pobočky Rothschildovského klanu vo Viedni. Pravdepodobne starý otec Adolfa Hitlera. Matka Hitlerovho otca slúžila v domácnosti Šalamúna Rothschilda, ktorý bol známy sukničkár. Akonáhle otehotnela bola prepustená. Je zaujímavé, že toto by znamenalo, že Hitler bol čiastočný Žid, a práve preto bolo skúmanie pôvodu Hitlerovej rodiny zakázané pod hrozbou trestu smrti.
    • Napoleon I. Slobodomurár a francúzsky cisár.
    • Napoleon III. Slobodomurár a francúzsky cisár. Člen Škótskeho Rítu.
    • J. W. Göthe
    • M. Roberspierre, jedna z najznámejších osobností Francúzskej revolúcie
    • George Washington
    • Francisco Pizarro. Španielsky conquistador a masový vrah juhoamerických Indiánov.

    Francisco Pizarro. Španielsky conquistador a masový vrah juhoamerických Indiánov.

    A tu sa môžeme vrátiť k načatej téme – prečo bol zvolený práve Trump?

    Trump študoval dva roky na jezuitskej Fordham University, čo je jezuitská škola v Bronxe. Jeho syn Eric nielenže vyštudoval jezuitskú Georgetown University, ale je tam dokonca stále aktívny (Business Society and Public Policy Initiative Board of Advisors).

    Na stránke univerzity si možno pozrieť okruh absolventov, ktorí neskôr zaujali dôležité posty vo vládnucej elite, ako politickej, tak ekonomickej. Medzi nimi napríklad sú:

    Prezident Európskej komisie v období 2004-2014, José Manuel Barroso, tiež patrí medzi absolventov.

    Tom Dashle, rímskokatolícky radikálny ľavičiar, ktorý nakoniec dosiahol mocenské vrcholy v Senáte. Šejk Chalid bin Thani al Thani, člen vládnucej rodiny v Katare. Alexander Kwasnievski, bývalý prezident Poľska v rokoch 1995-2005… a veľa ďalších „zaujímavých“ ľudí z okruhu politických aj podnikateľských špičiek.

    Existujú špekulácie, že Trump je v skutočnosti „falošný kandidát“, ktorého úlohou je zabezpečiť účasť vo voľbách zvyšujúcej sa nezávislej časti voličov, aby bol zabezpečený nezvratný prechod k falošnému pocitu nástupu novej politickej generácie, ktorá ide ako proti republikánom, tak aj proti demokratom. V skutočnosti však následne nastolí jezuitský, pravičiarsky fašizmus, ktorý povedie k celonárodnej rasovej vojne podľa zámyslu majstrov triedneho boja – Synov Loyolu? Tento scenár môže byť až veľmi pravdepodobný. Nepripomína vám to iný neštandardný prístup v politike?

    Trump síce tvrdí, že je Presbyterián, ale 2 roky navštevoval jezuitskú Fordham University a potom pokračoval na University of Pennsylvania, o ktorej je dobre známe, že je tiež pod kontrolou Jezuitov. Táto univerzita je financovaná rozličnými Židmi z pápežského dvora, obzvlášť The Annenberg Foundation, ktorú založil pápežský Rytier a „hofjude“ Walter Hubert Annenenberg. Anneneberg krátko navštevoval Pennsylvánsku univerzitu vo svojej mladosti a neskôr založil Annenberg School for Communication at the University of Pennsylvania. Anneneberg je Rytierom Komanderom Rádu Sv. Gregora Veľkého.

    https://en.wikipedia.org/wiki/Donald_Trump
    http://peoplesupportingpenn.upenn.edu/pspSection/?section=BFS
    https://en.wikipedia.org/wiki/Walter_Annenberg

    http://www.papalhonorees.org/gregmmbcom.htm (note: the middle initial is incorrect; it is erroneously written as “Walter J. Annenberg”)

    Dvorný Žid David L. Cohen je Predsedom Správnej rady Pennsylvánskej univerzity a zároveň jej absolvent. Zároveň je výkonným viceprezidentom korporácie Comcast. Nie tak dávno bol vymenovaný za spolupredsedu Plánovacej rady vodcov rímskokatolíckej organizácie Svetové stretnutie rodín vo Filadelfii.

    Mnohí Američania hovoria, že University of Pennsylvania by sa mala správnejšie volať „Hofjude Univerzita“, a to práve vďaka jej enormnému pápežsko-židovskému financovaniu a vedeniu. A naozaj, celé Pennsylvánske územie je pod kontrolou rímskokatolíckej hierarchie skrz Jezuitskú krajinskú jurisdikciu Pennsylvánie, arcibiskupa Filadelfie a biskupa Pittsburghu spolu s dočasne vládnucimi úradníkmi z UPenn (Pennsylvánskej Univerzity). Takto vznikli rímskokatolícke alebo katolíkmi založené univerzity: La Salle University, Duquesne University, Pennsylvania State University, Villanova University, Temple University a Saint Joseph’s University.

    Protestanti nenavštevujú rímskokatolícke inštitúcie, a už vôbec nie protireformačné Jezuitské inštitúcie štýlu Fodrham University. Trump je prinajmenšom odpadlík, ak také niečo urobil. Avšak história nekončí Trumpom.

    Tri z jeho piatich detí – uvedené vo Wikipedii – navštevovali tieto školy:

    Donald John Trump, Jr. – Alma mater: University of Pennsylvania

    Ivanka Marie Trump – Alma mater: University of Pennsylvania

    Eric Frederic Trump – Alma mater: Georgetown University.

    https://en.wikipedia.org/wiki/Donald_Trump,_Jr.

    https://en.wikipedia.org/wiki/Ivanka_Trump

    https://en.wikipedia.org/wiki/Eric_Trump

    Teda takto to s Trumpom je – prepojenie s jezuitskou Fordham Univerzity a tajne aj s jezuitskou UPenn. Trump má minimálne tri deti, ktoré všetky absolvovali UPenn a notoricky známu jezuitskú Georgetown University. O čo sa pred očami svetovej verejnosti vlastne hrá? A o čo ide Jezuitom na Slovensku? Žeby išlo o niečo v náš prospech? Aby sme nezomreli v naivite, pozrime sa na jednu z prísah, ktorú skladajú tí, ktorí vstúpili medzi Jezuitov. Treba vedieť aj to, že Jezuiti majú aj tzv. laických členov Rádu – znamená to, že nemusia byť vysvätení popi, ale inak platia pre nich všetky povinnosti členov rádu:

    JEZUITSKÁ PRÍSAHA

    Protireformačná vojna

    Týmto sľubujem a prehlasujem, že budem, kedykoľvek sa naskytne príležitosť, podporovať a viesť neoblomnú vojnu, tajne aj otvorene, proti všetkým heretikom, Protestantom a Liberálom, tak, ako mi to bolo nariadené, aby som ich vykorenil a vyhladil z tváre celej zeme; a že neušetrím ani vek, ani pohlavie alebo stav; a že budem vešať, zabíjať, variť, trhať, škrtiť a pochovávať zaživa všetkých známych heretikov, rozrezávať im bruchá a loná ich žien a drviť hlavy ich detí o steny, aby som navždy zlikvidoval ich mrzkú rasu. Ale ak toto všetko nemôže byť robené otvorene, budem tajne tráviť nápoje, škrtiť povrazom, použijem oceľový hrot alebo olovenú guľku, bez ohľadu na česť, postavenie, dôstojnosť, autoritu osoby alebo osôb, nech je v akomkoľvek stave života, buď verejne alebo tajne, toto mi môže byť v akomkoľvek čase nariadené akýmkoľvek agentom Pápeža alebo Nadriadeným z Bratstva Svätej Viery Spoločnosti Ježišovej.

    Po prečítaní tejto prísahy by malo byť každému Slovienovi jasné, ako si predstavujú Jezuiti „slovanstvo len v rámci kresťanstva“ a ako sa plánujú voči nám chovať. Ale to nie je všetko. V minulosti zásadný vklad do nášho národného prebudenia vniesli ŠTÚROVCI – ale poplatní svojej dobe to boli evanjelici. Z jezuitského pohľadu si zaslúžia to isté, čo chystajú pre nás…

    Je načase sa zobudiť z tejto naivity. Z nejakého dôvodu sa odhalili dosť skoro – do ďalších parlamentných volieb je ešte ďaleko… alebo žeby malo nastať niečo ešte pred nimi?

    Toto – samozrejme – nie je vyčerpávajúca informácia o Jezuitoch, ale rozhodne by mala naštartovať proces myslenia. Malo by sa vám aj vyjasniť, aké ciele môžu sledovať u nás – lebo kresťanská cirkev má dvetisíc rokov ciele rovnaké. Hrozné je však to, že aj metódy.

    Viac detailov si prinesieme v niektorom z budúcich článkov, ale určite nám nezaškodí sa oboznámiť s výrokmi niekoľkých známych osobností na adresu Jezuitov:

    Pápež Klement XIV. (1705-1774)

    Pápež Klement XIV. svojho času zrušil Rád Jezuitov. Pri podpise svojej Buly, ktorá zakazovala a likvidovala Jezuitov (Bula je najsilnejším právnym dokumentom pápeža) povedal:

    „Zákaz je dosiahnutý a neľutujem ho, lebo to je riešenie po preskúmaní a zvážení všetkého, a pretože si myslím, že to je nevyhnutné pre cirkev. Ak by to nebolo urobené, urobil by som tak teraz. Ale tento zákaz bude moja smrť.“

    Pápež Klement XIV. poznal Jezuitov veľmi dobre, a preto očakával smrť z ich rúk. A veru mal pravdu – otrávili ho… a dnes je už Jezuita pápežom…

    Napoleon Bonaparte (1769-1821)

    „Títo Jezuiti sú vojenskou organizáciou, nie náboženským rádom. Ich šéf je generál armády, nie iba púhy otec opát kláštora. Cieľom ich organizácie je MOC. Moc v tej najdespotickejšej podobe. Absolútna moc, univerzálna moc, moc ovládať svet vôľou jediného človeka. Jezuitizmus je ten najabsolutistickejší despotizmus: a zároveň to najväčšie a najenormnejšie zneužitie… Generál Jezuitov trvá na tom, že on je pánom, suverénom, nad suverénom. Kdekoľvek sú Jezuiti pripustení, tam budú pánmi, nech je zo za akúkoľvek cenu. Ich spoločnosť je svojou podstatou diktátorská, a preto je nezlučiteľná so všetkými zavedenými autoritami. Každý čin, každý zločin, akokoľvek ukrutný, je záslužným dielom, ak je spáchaný v záujme Spoločnosti Ježišovej, alebo na rozkaz generála“.

    Adam Weishaupt (1748-1830)

    Zakladateľ Rádu Iluminátov.

    „Stupeň moci, akú bola schopná dosiahnuť Spoločnosť Ježišova v Bavorsku je úplne absolútna. Členovia rádu boli spovedníkmi a vychovávateľmi voličov; takto mali priamy vplyv na politiku vlády. Cenzúra náboženstva sa dostala do ich žiadostivých rúk v takom rozsahu, že niektoré farnosti boli nútené ich uznať ako nadriadenú moc. Aby zničili všetok Protestantizmus a poskytli kompletný katolicizmus, zmocnili sa nástrojov verejného vzdelávania. Práve Jezuiti založili väčšinu bavorských vysokých škôl, ktoré potom mali plne od kontrolou. Oni viedli aj stredné školy v krajine.

    Markíz de Lafayette (1757-1834)

    „Podľa môjho názoru, ak budú slobody tejto krajiny – Spojených štátov severoamerických – zničené, tak to bude výlučne vďaka Jezuitom rímskokatolíckej cirkvi, lebo oni sú najzručnejší, najnebezpečnejší nepriatelia občianskej a náboženskej slobody. Oni podnietili NAJVIAC vojen v Európe.

    Abraham Lincoln (1809-1865)

    „Táto vojna (americká občianska vojna 1860-1865) by nikdy nebola možná bez zlovestného vplyvu Jezuitov. Pápežovcom vďačíme za to, že teraz vidíme našu zem nasiaknutú krvou jej najšľachetnejších synov. Hoci existovali veľké názorové rozdiely medzi Severom a Juhom v otázke otroctva, ani Jeff Davis ani nikto z vedúcich mužov Konfederácie by sa neodvážil napadnúť Sever, ak by sa nespoliehali na sľuby Jezuitov, že pod maskou demokracie, peniaze a zbrane rímskych katolíkov, dokonca francúzske zbrane, sú im k dispozícii nás napadnúť.“

    Lincoln mal takýto výrokov oveľa viac, nečudo teda, že ho Jezuiti zavraždili.

    Fiodor Michajlovič Dostojevskij (1821-1881)

    „Jezuiti sú proste rímskou armádou pre pozemskú suverenitu nad svetom v budúcnosti, s rímskym pápežom ako cisárom… to je ich ideál… Je to jednoducho žiadostivosť po moci, alebo špinavý pozemský zisk či dominancia – niečo ako univerzálne nevoľníctvo s nimi ako pánmi – to je všetko, o čo im ide. Možno dokonca ani neveria v Boha“.

    Adolf Hitler (1889-1945)

    „Najviac som sa naučil od Rádu Jezuitov… Zatiaľ som nevidel na zemi nič impozantnejšie, ako je hierarchická organizácia katolíckej cirkvi. Značnú časť ich organizácie som preniesol do mojej vlastnej strany… Katolícku cirkev musíme považovať za náš príklad… Poviem vám tajomstvo. Založil som Rád… v Himlerovi vidím Ignáca z Loyoly!“

    Walter Friedrich Schellenberg (1910-1952)

    „Naše SS bolo Himlerom organizované podľa princípov Jezuitského Rádu. Pravidlá služby a duchovné cvičenia predpísané Ignácom z Loyoly poslúžili ako model, ktorý Himler starostlivo odkopíroval. Absolútna poslušnosť bola najvyšším pravidlom; každý rozkaz musel byť vykonaný bez komentára.“

    Hoci materiál v tomto článku nie je ani náhodou plne vyčerpávajúci veríme, že už je jasné, o čo môže Jezuitom v našej zemi ísť.

    V téme budeme ešte pokračovať.

    Pripájame aj niekoľko liniek, z ktorých sme čerpali:

    http://www.energyenhancement.org/BORGIAS-ROCKEFELLERS-OLIGARCHIC-GANG-FAMILIES-RULE-WORLD-BRITISH-EMPIRE-CITY-OF-LONDON-MERCANTILE-MASONIC-LODGE-LIVERY-COMPANIES-VATICAN-JESUITS-KNIGHTS-OF-MALTA-SMOM-BUSH-BLAIR-SOROS-KISSINGER-MURDOCH.htm

    http://www.whale.to/b/hand_sign.html

    https://www.bibliotecapleyades.net/sociopolitica/codex_magica/codex_magica.htm#Contents

    04.07.2017

  • O VÍRUS OD VOJNY

    V mesiaci máj 2017 svet zažil doteraz nevídaný hackerský útok. Akosi sa táto udalosť postupne – ako všetky „novinky“ – stratila z hlavných titulkov médií. Verejnosť však dodnes nevie, že sme stáli iba vlások od svetovej vojny. Dôležité si je uvedomiť – ako varovala napríklad aj Čína – že takýto útok sa môže v ktoromkoľvek čase opakovať. Hoci navonok – a pre naivných – je to iba „nový druh vírusu“, ktorý dostal ako kategória meno „Ransomware”, t.j. niečo ako vymáhač poplatkov, v skutočnosti je situácia oveľa vážnejšia. Pozrime sa preto na túto záležitosť trochu podrobnejšie.

    Globálny útok začal 12.5.2017 večer. Celá Zem bola zasiahnutá novým vírusom, ktorý sa rozšíril s doteraz nevídanou rýchlosťou. Zablokoval a nakazil minimálne 200 000 počítačov vo viac ako 150 krajinách.

    Západ sa stavia voči tomuto druhu kriminality – hackerom v kyberpriestore – veľmi benevolentne. „Evidujú“ sa síce napadnutia, ale inak je globálny program protiakcií Západu veľmi benevolentný. Ale niet sa čo diviť. Západný „náčelník“ – USA – vytvoril špeciálny druh vojsk – vojenskú kybernetickú jednotku – už pred viac ako 10 rokmi. Sú to profesionálni hackeri v uniformách so super platmi zo štátneho rozpočtu. Oni v skutočnosti stoja za vytvorením WannaCry.

    Oficiálne sa „nevie“, kto je autorom tohto vírusu, ale britské médiá hneď obvinili – žeby prekvapenie? – Rusko. Veď akože inak. Ale tu je jeden problém – ak vírus vytrovili v Rusku, tak prečo sa hlavným cieľom globálneho útoku stalo práve Rusko?

    Popredná svetová softwareová firma zameraná na ochranu pred vírusmi – ruské Laboratóriá Kaperského – zverejnila detailnú analýzu rozsahu napadnutia po celom svete. Vyše 70% všetkých útokov bola zacielených práve na Ruskú federáciu. Žeby náhoda?

    Všetkým známy E. Snowden oznámil, že tento vírus vytvoril americký NSA (Národný bezpečnostný úrad):

    „Napriek varovaniam, NSA vytvoril nebezpečné útočné nástroje, ktoré dokážu napadnúť západný software…“

    Rozsah napadnutia čo do počtu krajín je tiež ohromný:

    V Británii zasiahlo aj nemocnicu, v ktorej museli zrušiť už naplánované operácie. V Nemecku došlo k narušeniu železničnej dopravy, útoky vyvolali škody Španielsku – napr. firme Telefonika, Francúzsku – zasiahnutý Renault, Japonsku, FedEx Corp. v USA, Brazílii a inde. Ak takéto škody napáchal vírus tam, kde bolo nasmerovaných nejakých 25% jeho cieľov, čo mal za úlohu zasiahnuť v Rusku?

    Prezident firmy Microsoft Brad Smith otvorenie kritizoval hneď v nedeľu, 14.5. americký NSA, že keď odhalili problém v programe Windows tak ho využili na vývoj zbrane pre kyberpriestor namiesto toho, aby spolupracovali na odstránení tohto nedostatku. Následne bol tento produkt „ukradnutý“ hackermi priamo od NSA.

    e úplne nový je kanál, ktorým sa bleskurýchle rozšíril. Ak si pamätáte na nie tak dávnu aféru okolo údajov, ktoré unikli zo CIA a boli zverejnené na portáli Wikileaks – tak „náš“ WannaCry bol presne v tomto zozname. Aktuálne použitá verzia bola iba nepatrne modifikovaná a vypustená von.

    Vírus bol zameraný na veľké korporácie, sieťové silové rozvody – elektrina, voda, plyn, telekomunikácie – bankové systémy a podobné subjekty. Z tohto pohľadu – keďže ide o subjekty s miliardovými obratmi – je veľmi naivné si myslieť, že hlavným cieľom takéhoto vírusu bolo akési vydieranie, ktoré sa začínalo kdesi okolo sumy 300 USD a v prípade nezaplatenia malo byť zdvojnásobené. Ak by dôvod bol vydieranie, tak by išlo o oveľa vyššie sumy. Táto verzia je iba pre naivných.

    V skutočnosti išlo o „previerku bojom“ pre bojový vírus, lebo to je jeden z bojových nástrojov modernej vojny.

    V novembri 2016 sa americké médiá pochvastali – konkrétne kanál NBC – že americkí hackeri prenikli do kľúčových ruských systémov, teda nielen do silových a telekomunikačných sietí, ale aj do systémov Kremľa… všimli ste si? USA považuje za normálne, že ich bojoví hackeri napadnú systémy iného štátu a robia si čo chcú, ale na nich nesmie siahnuť nikto. Nuž to je naozaj skutočná demokracia.

    Odborníci dobre vedia, že to je indikátor novej reálnosti, teda presnejšie ide o zavedenie bojových operácií do kyberpriestoru. Nejde o výmysel, ale o vojnu novej úrovne. Ako vidno, Američania sa ani neštítia pochvastať sa v médiách, že ich teroristi dostávajú slušný štátny plat.

    Existuje detailná analýza, podľa ktorej je použitie informačných technológií v cieľoch útoku na siete porovnateľné čo do účinku s jadrovou  bombou.

    Bojový vírus sa ako zbraň už použil v reálnom útoku začiatkom nového milénia. Cieľom útoku boli objekty v Iráne. Touto kyberzbraňou tri roky po sebe v tajnosti útočilo USA na jadrové objekty Iránu. Narušili prácu tisícok centrifúg na obohacovanie uránu. Týmto bol jadrový program Iránu odsunutý na niekoľko rokov nazad.

    Špeciálne služby USA a Izraela nakoniec otvorene priznali, že „priložili ruku k dielu“.

    Začiatkom 90-tych rokov bol použitý aj predtým pri prvom napadnutí Iraku.

    V tomto prípade sa podarilo pred vírusom v globálnom meradle zachrániť najmä preto, lebo jedenému britskému programátorovi sa podarilo nájsť v štruktúre vírusu nápovedu. Ale ak autori čo i len nepatrne modifikujú zdrojový kód, tak útok sa znovu – a kedykoľvek – zopakuje s ešte väčšou silou.

    Hneď od prejavenia sa problému je jasné, že nejde o jediný vírus v tejto oblasti, že od apríla sa v počítačoch „udomácnili aj ďalšie“, ktoré sa ešte iba neaktivovali.

    Ak nebudeme veriť rozprávkam, tak uvidíme úplne iný obraz. Vírusy tohto druhu sú vyvíjané špeciálne hlavne kvôli tomu, aby prenikli do strategicky dôležitých systémov obrany napadnutej krajiny a na povel ich eliminovali. V tomto prípade išlo o pokus preniknúť do systémov riadenia strategickej obrany Ruska. Vírus mal jednoducho vyradiť schopnosť Ruska odpáliť svoje strategické zbrane – najmä balistické strely. Je známe, že americké útočné štandardy vyžadujú, že útok na druhú krajinu sa smie viesť iba vtedy, ak schopnosť jej odvetnej reakcie voči USA klesne pod 10%. V tomto prípade to nevyšlo vôbec, pretože nedošlo k žiadnemu prieniku do strategických systémov Ruskej federácie. Nemohol teda nasledovať globálny úder proti Rusku, na ktorý sa USA chystajú už nie prvý rok.

    Rovnako sa stali známe prípady, keď americkí dôstojníci slúžiaci po ich základniach po celom svete varovali svojich rodinných príslušníkov doma – aj telefonicky – čo majú robiť, ak 13.5. dôjde v USA k problémom. Tieto varovania boli zachytené 7-10 dní pred stanoveným dátumom. Nuž, ak by útok 12.5. eliminoval – podľa želaní USA – 90% ruského vojenského potenciálu, tak čosi – v rámci do 10% – sa mohlo ujsť v rámci odvetného úderu aj priamo územiu USA.

    Zdravomysliaci človek vie, že ak bol takýto pokus realizovaný čo i len raz – a to je sotva pravda – tak minimálne raz ešte bude nasledovať, čo treba čakať aj podľa varovaní Číny. Nebude žiadne demokratické varovanie a všetko záleží len od schopností ruských silových štruktúr zvládnuť a odvrátiť takéto hrozby. Ak však berieme do úvahy známy fakt, že za minulý rok sa z USA do Európy dodalo viac zbraní a munície ako predtým za 20 rokov, tak nie je prečo žiť v ilúziách. A treba vedieť, že ak by aj došlo k situácii, že USA si budú isté a zahája útok, tak my sme na „ich“ strane a v Európe…

    29.05.2017

  • ČIERNE MÝTY O KATYNI 3. ČASŤ

    Počas uverejňovania tejto našej série o Katyni nám sem tam prišli aj dosť nečakané „rady“. V prvom rade nás upozornili, že to (zlí) Rusi pozabíjali (dobrých, samozrejme katolíckych) Poliakov. O tom, akí „dobrí“ sú Poliaci sa bude možno čoskoro dočítať v knihe z r. 1946, ktorá podrobne opisuje, ako nás Poľsko okradlo o naše územia na severe, čo dodnes žiadna (slovenská?) vláda nerieši.

    Nemožno samozrejme tvrdiť, že celý národ je zlý – to už je prvok projektu Démon slovanstva. Ale nemožno ani súhlasiť s tým, ako sme boli okradnutí a ignorovať množstvo obetí, ktoré toto rozhodnutie prinieslo.

    Čo sa týka problému Katyne je situácia dnes – čo do právnej podstaty – jasne uzavretá. Na medzinárodnej súdnej pôde bolo rozhodnuté – na základe dôkazov – že nie ZSSR dal povraždiť poľských zajatcov. Ale to nevadí rusofóbom pokračovať v ich križiackej výprave. Ostatne, ak na niečo nie sú dôkazy, tak existuje veľký priestor na tvorivosť…

    Vari by bolo užitočné sa pozastaviť nad tým, prečo tak veľa ľudí nekriticky verí tomu, čo sa objaví na internete. Naši čitatelia – dúfame – sa riadia princípom Zdravomyslia. No a tým, ktorí nám často posielajú „overené“ informácie o tom, ako si „vymýšľame“ – veď všetky médiá okolo sú rusofóbske – môžeme povedať iba jedno. Naozaj urobíte lepšie, ak budete naďalej navštevovať „overené“ B-A mediálne zdroje. Je ich k dispozícii neúrekom. My sme a budeme Slovania.

    A my pokračujeme v našej téme. Je naozaj potrebné sa oboznámiť s celou situáciou, ktorá sa v období Druhej svetovej vojny vyvinula, lebo bez toho nie je možné pochopiť podstatu celého problému.

    Zamlčovaným faktom demokratických médií je aj to, že Ukrajinci a Bielorusi vítali Červenú armádu s veľkou radosťou. Prečo to tak bolo? Udalosti sa totiž vyvíjali nasledovne. Poľská šľachta už na tretí deň po napadnutí začala utekať pred nemeckou armádou, ale tento fakt nespôsobila iba a vyložene zbabelosť.

    V 20. storočí už iba šľachta pozerala na vojnu ako na príležitosť a zdroj vlastného obohacovania sa. Ale Nemci svojim postupom už na tretí deň dali šľachte jasne najavo, že všetky jej zisky v tejto vojne budú 2 m2 zeme, pričom ani tu niet garancie, že to nebude pre niekoľkých šľachticov naraz. Šľachta okamžite prestala vidieť zmysel takej vojny a rýchlo zutekala do Rumunska. To isté však urobili aj v časoch poľsko-ruskej vojny r. 1920, hoci túto vojnu začali Poliaci. Samotný Piłsudski o tom napísal:

    „Nad celou Varšavou visel prízrak špekulatívnej bezmocnosti a premyslenej zbabelosti. Jasným dôkazom toho bolo vyslanie delegácie s prosbou o mier“.

    Ale keď nekompetentný Tuchačevský otvoril Piłsudskému tyl svojho frontu a Poliaci nečakane vyhrali, tak šľachta okamžite požadovala korisť. Touto korisťou sa stali územia Západnej Ukrajiny a Bieloruska.

    Ukrajincov a Bielorusov vyháňali z ich pozemkov a rozdávali ich Poliakom, veteránom vojny z r. 1920. Táto situácia vyústila do neprestajných povstaní, ktoré tajne podporovalo Nemecko. Neskôr hnutie odporu prerástlo do toho, čo dnes poznáme ako Banderovci. Táto organizácia teda nevznikla ako potreba boja proti Sovietom, ktorí im nič neurobili, oni začali svoj boj proti Poliakom okupujúcim ich krajinu. Na potláčanie tohto ukrajinsko-bieloruského povstania roľníkov nasadzovali Poliaci jednotky poľských policajtov, ktorí si nijako nevyberali metódy.

    Už vieme, že situácia okolo obsadzovania území okupovaných Poliakmi bola zo strany Červenej Armády neočakávaná a mobilizáciu vyhlásili neskoro. Kvôli situácii s urýchlenou mobilizáciou a nedostatkom času boli pri obsadzovaní Západnej Ukrajiny a Bieloruska vytvorené aj oddiely z profesionálnych vojakov ČA. Jedna takáto jednotka s veliteľom Rozanovom dostala za úlohu zaútočiť na Grozno. Veliteľ v hlásení z 20. septembra napísal:

    „Naša motorizovaná skupina pri Skideli narazila na poľský oddiel v sile okolo 200 ľudí, ktorý potláčal protipoľské povstanie. Týmto trestným oddielom bolo zabitých 17 miestnych obyvateľov, medzi nimi aj 2 mládenci vo veku 13 a 16 rokov. Mechanizovaná skupina pri útoku napadla protivníka z oboch strán… Protivník kládol tvrdý odpor 1 a pol hodiny a celý boj skončil až po 18 hodinách.“

    Boj bol naozaj tvrdý, lebo skupina Rozanova mala straty a jeden vojak bol ranený. Nuž hľa, Poliaci vedeli, že ČA už tretí deň útočí a aj tak dali prednosť zabíjaniu bieloruských mládencov…

    Poliaci rozhodne neboli takí idioti, aby nepochopili, prečo musia ako vojaci zotrvávať v zajateckých táboroch. Ich cieľom však bolo ostať v týchto táboroch až do konca vojny a navyše, ZSSR sa im vonkoncom nepáčilo. NKVD sa úporne snažilo presviedčať Poliakov, aby sa sformovali a tajne pôsobili na území obsadeného Poľska a bojovali proti Nemcom.

    Rok pred napadnutím ZSSR Nemeckom – v októbri 1940 – Beria navrhoval, aby v jednom Sovchoze na juhu ZSSR sformovali prvú poľskú divíziu. Poľských generálov a dôstojníkov bolo k dispozícii nadostač, presnejšie viac než dosť na jednu divíziou. Nenašli sa však takí Poliaci, ktorí by chceli bojovať.

    V ZSSR neexistoval plán útoku na Poľsko, neexistovali plány umiestňovania vojnových zajatcov, nevedeli, kde internovať vojakov. Situácia sa však vyvinula veľmi rýchlo a napriek očakávaniam. Príprava okolo riešenia tohto problému sa systematicky začala až 19. septembra, lebo nastal problém čo robiť so zajatcami, kde ich držať.

    Beria v tom čase riešil problémy procesov nevinne odsúdených v kauze Ježov a len v roku 1939 bolo na slobodu prepustených 360 000 nevinne odsúdených ľudí. Armáda na internáciu poľských zajatcov nedostala k dispozícii ani jeden gulag. Napríklad poľskí dôstojníci ušli a ich ženy ostali pod nemeckou okupáciou. Dostávali listy od mužov zo ZSSR, pričom adresa odosielateľa bola napr. Dom kultúry Gorkého a podobne. Tak si tam Poliaci v skutočnosti žili.

    Pretože neboli priestory, tak nastávali situácie, že z kúpeľov vyháňali rekreantov a obsadzovali ich zajatými Poliakmi. Používali sa aj kostoly, kláštory – teda všetko, čo bolo možné použiť. Generálov však ubytovávali v súkromí.

    Záznamy hovoria, že napríklad na trhu v Starobeľsku sa nedalo prechádzať, lebo bol celý prepchatý poľskými dôstojníkmi, ktorí sa hneď pustili do špekulácií. Podľa údajov sa vtedy pod názvom „zajatecký tábor“ skrývalo najčastejšie stravovacie zariadenie s kuchyňou, kde sa vojenským zajatcom vydávala 3x do dňa teplá strava.

    ZSSR bolo plánované hospodárstvo, ak chceli niečo postaviť, tak bolo potrebné rok vopred požiadať o pridelenie materiálu. Ak by sa pripravovali rok predtým na internovanie Poliakov, tak by existovali pripravené kapacity na takúto akciu. Nebolo však nič. Zajatci preto neraz ostávali v miestnych saunách a liečebných ústavoch. O prísnosti ich režimu svedčia záznamy, že ešte aj 3 mesiace po internácii nachádzali u poľských dôstojníkov pištole a náboje.

    Bolo však treba obozretne pracovať aj s medzinárodnou situáciou a nepoddávať sa provokáciám. Veď aj vojnu proti Poľsku začali Nemci tak, že svojich vojakov prezliekli do poľských uniforiem a sami si zničili svoju rádiostanicu, pričom zabili aj niekoľko vlastných ľudí. Potom hneď vyhlásili, že to urobili Poliaci. A práve zabitie týchto nemeckých vojakov bolo formálnym dôvodom na vyhlásenie vojny Poľsku zo strany Nemecka.

    A teda, čo sa v skutočnosti stalo s poľskými dôstojníkmi v Katyni?

    Dva týždne po vstupe ČA do Západnej Ukrajiny a Bieloruska – 30.9.1939 – dal ZSSR obyvateľstvu týchto území podmienku. Ak chcú žiť v ZSSR, tak musia prijať Sovietsku vládu ako formu riadenia, musia znárodniť banky a veľké podniky a všetku zem odovzdať roľníckym výborom. Za tri týždne bolo obyvateľstvo rozdelené na volebné okruhy po 5 000 obyvateľov, zvolilo si volebné a spočítavacie komisie, vybralo kandidátov za členov národných výborov a 22. októbra tajne za nich hlasovalo.

    27. októbra 90,8% členov odsúhlasilo podmienky ZSSR a požiadali o prijatie do ZSSR. Za prijatie do ZSSR hlasovalo 86% všetkého obyvateľstva. Najvyšší Soviet žiadosť prijal a zároveň v tom čase odovzdal vtedy suverénnej Litve Volyňskú oblasť s hlavným mestom Viľňusom. Toto však poľská „exilová“ vláda vo Francúzsku pod vedením Sikorskeho nemohla odpustiť a v novembri 1939 vyhlásila ZSSR vojnu. Táto vláda už mala partizánske oddiely tzv. Armády Krajovej a tie hneď začali bojovú činnosť na Západe ZSSR formou teroristických útokov proti stúpencom sovietskej moci a rôznym objektom. Vojna pokračovala až do júla 1941, keď ZSSR a vláda Sikorskeho uzavreli vojenskú dohodu. Tým, že Sikorsky začal vojnu proti ZSSR zmenil vojakov Poľskej armády nachádzajúcich sa na území ZSSR z Poliakov internovaných na území ZSSR na vojnových zajatcov krajiny bojujúcej proti ZSSR. Tým začalo byť ešte ťažšie ich presvedčiť na vojnu proti Nemecku a už rátali na 100% s tým, že v zajatí prečkajú až do konca vojny.

    Zajatí poľskí generáli otvorene odmietali formovať divízie a veliť im, pričom sa odvolávali na Sikorskeho.

    Keďže Poliaci vytrvalo odmietali nastúpiť do bojov za oslobodzovanie Poľska, boli nakoniec poslaní na nútené práce do troch gulagov, kde mali pracovať napríklad na stavbe ciest okolo Smoleňska dovtedy, kým neprejavia rozhodnutie vstúpiť do armády a bojovať za oslobodzovanie Poľska. Takto z internačných táborov – kde nerobili iba dostávali jedlo – boli v dávkach posielaní vlakmi do gulagov na nútené práce. Odoslanie dávky veliteľ internačného tábora oznamoval telegramom do Moskvy. Veliteľ správy NKVD zase telegramom v mieste ich príchodu oznamoval ich príjem.

    Teda telegram veliteľa internačného tábora alebo strážnej jednotky NKVD s textom napr. „splnené 200“ oznamoval vyslanie alebo prijatie dávky 200 zajatcov. Neznamenalo to – ako sa to snažia dnes prekrútiť – „zabitých 200“ a pod.

    V tomto smere je opäť poučné si pripomenúť citáty W. Churchilla. Keď sa Sikorsky stretol s Churchillom 15. apríla 1943 presviedčal ho, že to NKVD zabilo poľských dôstojníkov v Katyni. Churchill však povedal:

    „Ak sú vaši dôstojníci mŕtvi, nikto ich neoživí. Neverte provokácii. Nemecká propaganda sa snaží vniesť nezhody medzi spojencov. Áno, boľševici vedia byť veľmi krutí, ale v tom je ich sila. A tá slúži nášmu spoločnému cieľu zničiť nemeckú silu.“

    Sikorsky o 3 mesiace neskôr zahynul pri brehoch Španielska. Poliaci tvrdia, že ho zabila sovietska rozviedka. Ale britská tajná služba dodnes neodtajnila spis o jeho smrti. To môže znamenať iba jedno jediné – zabili ho Angličania.

    A ako bolo na tom z pohľadu propagandy Nemecko? Propaganda bola už v tých časoch dávno najsilnejšou zbraňou. Európanov nemohla nijako nadchnúť a oduševniť nemecká doktrína nadradených Árijcov, veď Nemci hlásali, že oni sú vyvolení potomkovia veľkých Árijcov minulosti. Ale potom na akom základe mohli spojiť európske národy, ktoré boli nimi podrobené? Potrebovali zjednotiť Európu a jej národy v boji proti komunistickému internacionalizmu. Strach pred komunizmom nebol však samospasiteľnou myšlienkou, lebo komunisti boli vo všetkých krajinách. Hitler si podrobil krajiny, ktorých komunistické strany vstúpili do Komunistickej internacionály, ale Stalin po celé dva roky – do napadnutia ZSSR – vôbec na to nereagoval. Pracujúci Európy však videli, že práve komunisti sú ich politickými ochrancami, ostatným politickým stranám išlo – vtedy ako aj dnes – iba o vlastné zisky a nie o pracujúcich a ich rodiny. Ale práve robotníci sa mali stať vojakmi armády Tretej ríše. A navyše – čo s Anglickom a USA, veď to sú spojenci komunistického ZSSR.

    Ostala teda iba stará, ale osvedčená idea, o ktorej dnes všetci kritici mlčia – bola to idea boja so židovským obyvateľstvom Európy. Táto idea sa hodila po všetkých parametroch. Všetci ju poznali a bolo známe aj to, že Komunistická internacionála a aj vládnuca špička v ZSSR boli v značnej miere Židia. Známe bolo aj to, že v Anglicku je židovská lobby všemožná a USA principiálne riadi práve ona. Preto bolo ľahko nastaviť propagandu tak, že Nemci bojujú proti Židom.

    Ďalej bolo potrebné nastaviť obyvateľstvo Európy tak, že pod vládou zlých Židov sa do Európy tlačia americkí negri, indickí miešanci a kozáci s Mongolmi. Oni do Európy vtrhnú, znásilnia a porežú všetkých Európanov. Pretože však iba slová nepôsobia na obyvateľstvo dostatočne efektívne, potrebovali Nemci poukázať na ďalšie židovské zločiny, aby vystrašili národy Európy. Preto r. 1943 vykopali masové hroby poľských dôstojníkov, ktorých aj sami postrieľali na jeseň r. 1941 a v ich likvidácii obvinili sovietskych Židov. To bol centrálny propagandistický útok Nemecka v celej vojne.

    Nemeckej tlači preto dával inštrukcie osobne ríšsky minister propagandy Dr. Göbbels. Len od 6. po 13. apríl dal novinárom inštrukcie o Katyni v rozsahu 40 strojom písaných stranách. V nich je Stalin spomenutý iba jediný raz, lebo všetky inštrukcie sa koncentrovali iba na Židov.

    Göbbels spája anglických a sovietskych Židov takto:

    „…aby títo židovskí neľudia, ktorí uzavreli spoločnú dohodu medzi Londýnom a Moskvou…“

    Systematicky huckal Európanov proti Židom:

    „Takýto ideálny prípad spojenia židovského zverstva s odpudzujúcou židovskou lživosťou sme my nepoznali v celej európskej histórii.“

    Pod zámienkou katyňskej udalosti Nemci vyviezli Židov z varšavského geta do Osvienčimu a tvrdo postupovali voči tým Židom, ktorí v gete ostali. Göbbels žiadal pevne prepojiť katyňský nález so Židmi:

    „Bolo by absolútne nesprávne predpokladať, že sme pretláčali našu zahraničnú propagandu tým, že vnútri krajiny používame židovskú otázku v katyňskom prípade. Aj vodca dáva dôraz na to, aby židovská otázka bola spojená s katyňskou udalosťou. Zodpovedajúca inštrukcia pre tlač bola daná včera v denných pokynoch“.

    Göbbels žiadal, aby sa antisemitská propaganda viedla nepretržite:

    „Tu sa nám znovu predkladá možnosť nasmerovať pozornosť svetovej a nemeckej verejnosti na Židov. Teraz Židia znovu vymysleli machináciu. Znovu robia svojimi známymi metódami – zamlčovať veci, ktoré sa im nehodia. Židovská tlačová agentúra – ktorá vymyslela túto machináciu – dosť drzo a bez škrupúľ priznáva úmysel Židov zabiť mlčaním a pochovať bez hluku katyňskú udalosť potom, ako už bolo otvorených toľko hrobov. To je čisto po židovsky. Takýmto spôsobom sa snažia zaretušovať zmiznutie 12 000 poľských dôstojníkov. Zodpovedajúci bod musí byť vložený dnes do hesla dňa…“

    Musolini napríklad vydal pokyn, aby sa v Taliansku otázka Katyne nepreberala vôbec. Bolo to preto, lebo taliansky fašizmus bol na rozdiel od nemeckého nacizmu tesne previazaný so sionizmom a na rozdiel od Nemecka na území Talianska neboli žiadne obmedzenia pre Židov. Musolini preto nechcel Katyňou vyvolať v Taliansku výbuchy antisemitizmu.

    Z pohľadu zdravého sedliackeho rozumu Nemci akosi nepochopiteľne riskovali, keď postavili celú svoju propagandu na Katyni – vyzerá to, že sa naozaj zbláznili. Veď čo by nastalo, ak by hlavná zložka, ktorá bola v tejto afére zainteresovaná – poľská exilová vláda Sikorskeho – prehlásila, že poľských dôstojníkov zabili Nemci? Celý svet by uveril Poliakom a nie Nemcom! A podľa všetkej logiky tak aj urobiť mala, a to aj vtedy, ak by aj reálne existovali dôkazy, že poľských dôstojníkov zabili Rusi. Veď po vojne by bol dostatok času na detailné odborné vyšetrenie. Ak by Poliaci obvinili Nemcov, tak celá sila nemeckej propagandy by nakoniec padla na ich vlastné hlavy.

    Z praktického hľadiska by sa vojaci spojencov nemej ochotne vzdávali Nemcom, európske národy by sa od Nemecka odvrátili, Druhá svetová vojna by sa skončila rýchlejšie a prelialo by sa v nej menej krvi.

    Ale Hitler aj s Göbbelsom boli dosť obozretní a už vôbec nie idioti. Keď začali katyňskú provokáciu dobre vedeli, že Poliaci so Sikorskym na čele sú ich vazalmi a že presne splnia rozkazy z Berlína.

    Hitler aj s Göbbelsom tiež dobre vedeli, že Poliaci vo vojne zradia svojich spojencov: Anglicko, Francúzsko aj ZSSR. A Sikorsky naozaj bol zradca, ktorý konal v prospech Nemecka.

    Podľa niektorých dezinformácií sa Sikorsky obrátil na medzinárodný Červený kríž s požiadavkou o medzinárodné vyšetrenie nálezu v Katyni. Aký iný chamtivec – okrem poľskej šľachty – by začal v čase druhej svetovej vojny účinkovať v nemeckej propagandistickej mašinérii? Medzinárodný Červený kríž by postavil Nemcov aj Poliakov pri nezávislom vyšetrovaní mimo priameho vplyvu na chod skúmania, a preto ani Nemci ani Sikorsky nepotrebovali žiadne nezávislé vyšetrovanie. Toto vyšetrovanie by odhalilo hitlerovskú provokáciu.

    13.4.1943 Nemci v rádiu oznámili, že oni objavili a vykopali masové hroby s 12 000 poľskými dôstojníkmi. Neznalým by sa zdalo, že táto otázka bola pre Poliakov absolútnou novinkou. Už o dva dni nato – 15. apríla – pozval Churchill Sikorskeho na pracovné raňajky a presviedčal ho, aby sa Poliaci nezúčastnili hitlerovskej provokácie.

    Ale už na nasledujúci deň – 16. apríla – vydala poľská exilová vláda v Londýne komuniké, v ktorom bez akýchkoľvek nezávislých vyšetrovaní fakticky prehlásila, že poľských dôstojníkov postrieľali Rusi. Ba čo viac, Sikorsky vykecal podstatu dôverných rokovaní, ktoré viedol so Stalinom.

    Poľská zrada spojencov bola podlá a cynická, a teda slovami Göbbelsa:

    „Takéto niečo sme doteraz nepoznali v celej svojej vojenskej histórii.“

    Čo vlastne stála svet a spojencov zrada Poliaka Sikorskeho?

    Za prvé, oficiálnymi spojencami Nemecka v Druhej svetovej vojne boli Taliansko, Fínsko, Rumunsko, Maďarsko, Slovensko a Bulharsko, ale okrem vojsk týchto štátov do nemeckej armády dobrovoľne vstúpilo 1,8 milióna občanov ďalších krajín, vrátane oficiálne neutrálnych Španielov a Švédov. Z nemeckých dobových filmových kroník sa dá zistiť, kto išiel spolu s Nemcami proti ZSSR: Lotyši, Estónci, Belgičania, Dáni, Holanďania, Francúzi, Španieli, Taliani, Rumuni, Slováci, Maďari, Chorváti. Sovietskych ľudí však najviac vraždili Poliaci.

    Taliani poslali na pomoc Nemecku 300 tisícovú armádu, pričom do sovietskeho zajatia padlo 48 954 talianskych zajatcov. Koľko muselo byť Poliakov v nemeckej uniforme, keď ešte pred rokom 1943 padlo do sovietskeho zajatia 60 280 osôb? Treba však vedieť, že od roku 1944 už zajatých Poliakov neposielali do zajateckých táborov, ale ich hneď po zajatí vysielali do centier, kde sa formovali divízie Vojska Poľského na boj proti fašistom.

    Za druhé, vojna sa zo strany Nemcov veľmi rýchlo stala oveľa krutejšou. Nemci a ich spojenci sa neochotne vzdávali do zajatia, na sovietskom fronte bojovali do pádu Berlína, ba dokonca aj po oficiálnej kapitulácii Nemecka. Rakúsky historik Stefan Karner – špecialista na nemeckých zajatcov – píše o neefektívnosti dvoch sovietskych propagandistických organizáciách, ktorých úlohou bolo rozkladať nemeckú armádu:

    „Obe tieto organizácie a ich výzvy na prechod na stranu protivníka nemali viditeľný úspech medzi nemeckými a rakúskymi vojakmi. Okrem toho nacistická propaganda cieľavedome šírila strach pred sovietskym zajatím, ktorý ešte podporovala pridávaním napríklad oznamu medzinárodnej lekárskej komisie z 30.4.1943 o vraždách v Katyni.“

    Čím dlhšie trvala vojna, tým viac nemeckých civilistov zabíjalo anglo-americké letectvo, tým viac nemeckých vojakov a ich spojencov zomieralo na fronte, ale zomieralo aj viac Britov, Američanov aj obyvateľov ZSSR.

    V katyňskom prípade priniesla poľská podlosť svetu milióny zabitých v Druhej svetovej vojne navyše. O Poliakoch sa vyjadrovali ako Churchill tak aj Stalin a iní vodcovia, ale na adresu poľskej šľachty sa jasne vyjadril aj samotný Piłsudski na zjazde veteránov poľsko-sovietskej vojny v Kališe r. 1927:

    „Vymyslel som množstvo krásnych slov a vysvetlení, ktoré budú žiť aj po mojej smrti a ktoré zaradia poľský národ medzi idiotov.“

    A tu sa ponúka otázka, či poľská podpora nemeckej propagandy neznamenala podporu nacizmu formu šľachtického idiotizmu? Treba hneď a rázne povedať, že nešlo o žiaden idiotizmus, presnejšie nie oba o idiotizmus.

    Keď Nemci v lete 1941 pod Smolenskom obsadili sovietske zajatecké tábory so zajatými poľskými dôstojníkmi a na jeseň ich postrieľali, tak ich zakopali v parkovej zóne Smolenska tak neokrôchane, že na tieto masové hroby hneď narazili Poliaci, ktorí slúžili v nemeckej armáde. Títo už začiatkom r. 1942 postavili nad masovými hrobmi dva brezové kríže. Ale to nebolo všetko. Keď sa dozvedeli, že v ZSSR sa formuje poľská armáda pod velením generála Andersa, tak Nemci – aby vyvolali medzi Poliakmi a ZSSR rozkol – ešte v decembri 1941 poslali do štábu Andersa v Buzuluku provokatérov, ktorí boli prestrojení za poľských partizánov. Títo priniesli mikrofilm a správu, že poľských dôstojníkov pod Smolenskom postrieľali Rusi.

    Teda o tom, že poľskí dôstojníci boli postrieľaní už vedel aj Sikorsky ešte r. 1941. Ale Sikorsky nielenže nezačal konať, on dokonca ani nepožiadal ZSSR o preverenie tejto informácie. Poliaci začali s propagandou až o jeden a pol roka neskôr, keď z Berlína prišiel rozkaz. Katyňská zrada však nie je prvou ani poslednou zradou spojencov zo strany Poliakov.

    Napríklad keď v septembri 1939 Nemci rozbili Poľsko, tak Hitler – ktorý na Západe nemal viac záujmov – nástojčivo ponúkal Anglicku a Francúzsku mier, ale títo ho neprijali. Nemci teda začali prípravu námornej blokády Veľkej Británie.

    Angličania ako odvetu vymysleli pre nich životne dôležitú operáciu: obsadenie neutrálneho Nórska. Britskí historici vo filme ZÁPADNÝ FRONT o tom podávajú takéto informácie:

    „V takejto situácii nadobudli najdôležitejší strategický význam škandinávske krajiny. Ak by anglické a francúzske vojská obsadili Nórsko, tak Nemci by sa ocitli odrezaní od zásob železnej rudy, ktorú dostávali cez Nórsko a Švédsko. Okrem toho bude nemecká flotila pripútaná k Baltickému a Severnému moru, pretože na našej strane by bola číselná prevaha, cez ktorú by Nemci sotva mohli úspešne preniknúť. Územie Nórska tiež zabezpečí Angličanom a Francúzom vojenské letiská. Nálety na územia Nemecka – najmä jeho severné časti – budú ľahko realizovateľné. Rastúca vojensko-priemyselná prevaha Nemecka sa stáva neúnosnou.“

    V októbri 1940 však okupáciu Nórska a Dánska realizovalo nemecké velenie, čím tieto plány nadobro prekazilo. V tejto operácii Nemecko predbehlo protivníka iba o 24 hodín. Tu vzniká veľmi naliehavá otázka: kto upozornil Hitlera, ktorý pôvodne o okupácii Nórska ani neuvažoval – že sa ho pripravujú obsadiť spojenci?

    Britské historické zdroje hovoria o tom, že francúzske a britské jednotky už boli na ceste na lodiach, keď Hitler obsadil Nórsko. Tieto oficiálne údaje však zamlčujú fakt, že v expedičnom vojsku bola zaradená aj jedna poľská brigáda. Znamená to, že poľská šľachta Sikorskeho o tomto pláne vedela a aj ho Nemcom dobre predala.

    Poľská šľachta totiž hrala svoju veľkú hru. Poľsko bolo obsadené Nemeckom, ale ak Veľká Británia a Francúzsko uzavrú s Hitlerom mier, tak nikto okrem Hitlera nemohol dosadiť Sikorskeho do Poľska. Táto hnusná zrada pridala oveľa viac preliatej krvi do Druhej svetovej vojny. Druhou stranou mince však bol fakt, že Poliaci sa týmto tesne spriahli s Nemcami. Teraz sa však iba Nemci stali hrozbou prezradenia, čím ich prinútili robiť to, čo potrebovali.

    Zo záznamov komunikácie medzi Göbbelsom a Ribbentropom jasne vyplýva, že Sikorskeho chcel Göbbels pozvať na exhumáciu pozostatkov poľských dôstojníkov do Katyne. Túto akciu rázne zastavil až Hitler, lebo to by znamenalo kompromitáciu Sikorskeho, s ktorým ešte rátal do ďalších dôležitých kombinácií.

    V Göringovom štábe pracoval veľmi zdatný britský špión, ktorému sa podarilo vypátrať spojenie nacistov so Sikorskym. Spojenci si nemohli dovoliť škandál vyplývajúci z takéhoto odhalenia, preto britská spravodajská služba Sikorskeho utopila v lietadle.

    Dokončenie tejto témy prinesieme nabudúce.

    18.04.2017

  • ČIERNE MÝTY O KATYNI 2. ČASŤ

    V tomto článku pokračujeme v osvetľovaní problematiky, ktorá by sa mohla nazvať profesionálne očierňovanie Slovanov, v nami preberanej téme vo veci Katyne. Keďže dnes sa oficiálne k všeslovanskej myšlienke a akej takej spolupatričnosti otvorene vyjadrujú iba Rusi, tak možno priamo hovoriť o očierňovaní Rusov za každú cenu. Alebo ste od nejakého B-A politika alebo žurnalistu niekedy počuli niečo o všeslovanskej vzájomnosti?

    Treba povedať, že nás prekvapil vysoký záujem o problematiku nášho severného suseda. Našim ľuďom sa treba prebúdzať z ilúzií, inak dopadneme veľmi zle. Je potešiteľné, že príznaky nadobúdania dejinného vedomia nebadane ale predsa nahradzujúce historické bezvedomie u nás už vidno.

    Je však pre nás nepochopiteľné, prečo našu stránku čítajú „štandardné bioprodukty“ civilizácie. My na ich stránky ani nechodíme – načo sa teda unúvajú? Nebudeme na maily z takýchto kruhov odpovedať – veď na svoje ponímanie Rusov a Slovanov celkovo majú všade okolo hojnosť dezinformačnej potravy. Ale túto zase „nežereme“ my.

    Predsa však aspoň máličko k dodaným námietkam, že „aj Rusi nenávidia Poliakov“. Obyvatelia našej krajiny sa budú môcť – už čoskoro – oboznámiť s tým, ako nás Poliaci podlo obrali o štvrtinu Tatier, ktorú im Masaryk vymenil za Tešínsko. Nemal s tým problém – veď dával z cudzieho. Výborným zdrojom je už spomínaná kniha Andreja Bielovodského SEVERNÉ HRANICE SLOVENSKA z r. 1945. Ale to nie je jediná kniha, ktorú je užitočné prečítať, ak chceme dostať lepší prehľad o minulosti zeme Slovienov, teda našej zeme. Ďalším výborným zdrojom je aj druhá kniha, ktorá bude tiež čoskoro k dispozícii našim čitateľom – BAROKOVÝ SLAVIZMUS, ktorú r. 1937 napísal Dr. Rudo Brtáň. Ak k tomu pridáme ako odporúčaný zdroj ešte aj knihu Jonáša Záborského DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO a Maura Obriniho, tak si môžeme – nezávisle od povolených B-A zdrojov – samostatne vytvoriť náčrt našej minulosti úplne inak.

    Ak nám teda niekto podsúva „fakty“, že veď „Rusi krivdili Poliakom“, preto aj „Poliaci začali krivdiť Rusom“, tak sa treba naozaj zorientovať o čo ide. V prvom rade, naša krajina sa tisícročia nazývala MALIČKÁ RUS, teda aj opisovaní Rusi z knihy Maura Orbiniho nie sú v skutočnosti Rusi v dnešnom ponímaní, ale naši priami Predkovia aj z nášho územia – lebo vtedy nešlo iba o územie dnešného Slovenska. Kto sa na názvy v starých knihách pozerá cez facebookovú optiku dneška je – napriek moderných informačným technológiám – síce technologicky sofistikovane presne, ale vedľa.

    Aby sme to skrátili – naši čitatelia určite videli vynikajúci poľský film KEĎ SLNKO BOLO BOHOM. Bol nakrútený podľa povesti, ktorá opisuje skutočné udalosti 9. storočia. My si pripomeňme ďalšie fakty a spojme ich do súvislostí. V r. 907 naši Predkovia porazili kresťanskú armádu – najmä Bavorov – pri Bratislave. Oranžová – alebo podľa štandardných farieb kresťanského kléru Čierna – revolúcia vtedy ešte nevyšla a ešte sme storočie prežili v slobode. V r. 991 – podľa Maura Orbiniho – zomrelo naše posledné knieža Sveulado, Vševlad alebo nejako podobne. Okolo r. 998 nastupuje na uhorský trón (sv.) Štefan a formálne začne vládnuť na zvyšku pôvodného územia, ktorého už len malú časť môžeme pracovne nazývať Veľká Morava. V r. 988 začali krvavé jatky na Kyjevskej Rusi, v ktorých Vladimír Krvavý (kresťanský svätý) vyvraždil – presnejšie križiacke vojská, ktoré tam on vpustil a ktoré okrem Nemcov pozostávali najmä z už pokresťančených Poliakov – tri štvrtiny obyvateľstva krajiny. Z niečo okolo 12-13 miliónov obyvateľov pred pokresťančením ostalo r. 1000 niečo okolo 3 miliónov. Žiadne prekvapenie – štandardný prípad kresťanskej lásky k blížnym.

    10. storočie Kyjevskej Rusi je najmä obdobím ohromného víťazstva kniežaťa Sviatoslava nad neľútostnou mašinériou otrokárskeho systému bohatej a vojensky silnej Chazarie. Do boja proti tomuto strašnému protivníkovi pozval Sviatoslav – v rámci slovanskej vzájomnosti – aj bojovníkov z nášho územia. Problém však bol – a vyústil do strašnej tragédie Slovanov – že Sviatoslav po likvidácii Chazarie pokračoval v ďalších vojnách. Ako vojak nepochopil diplomatické zákernosti a nakoniec na to doplatil sám svojim životom. Bohužiaľ to stálo aj množstvo životov našich Predkov, ktorí boli v jeho vojsku. Túto chybu kniežaťa do najmenších detailov využili kresťania a pripravili frontálny útok na Maličkú aj Kyjevskú Rus. Ešte nestihla dorásť mladá generácia schopná chytiť do rúk meč a už tu boli hordy križiakov. Podľahli sme, ale im najskôr išlo o odrezanie našich území od Veľkej Rusi – Tartarie. Preto sa najskôr vysporiadali s Kyjevskou Rusou.

    V r. 999 nastúpil na poľský trón kresťanský kráľ Boleslav Chrabrý. Tento začal neľútostne pripájať pod svoju vládu čo najviac území Veľkej Moravy. Slovensko dobyl celé až po Dunaj, obsadil aj Prahu a v Čechách vládol pravdepodobne 3 roky. Okrem iného si podmanil aj Krakovsko a z bývalého slovienskeho centra si urobil svoje kráľovské, sídelné mesto Krakov.

    Tu však nastupuje čosi zvláštne – a čo sa dá vyčítať z vyššie uvedených zdrojov. Slovieni aj Maďari ( v dnešnej terminológii) sa spojili a spolu vybili Boleslava z územia celého Slovenska vrátane celých Tatier – tú spomínanú štvrtinu sme stratili až v rokoch 1918-19. Nuž otroci kresťanského boha Sloveni už nie sú Slovieni.

    Z tohto plynú dva fakty. V prvom rade Maďari a Slovieni neboli v žiadnom prípade nepriatelia – táto situácia nastala až pred cca 150-200 rokmi a z iných dôvodov. Ďalej, boli to práve už pokresťančení Poliaci – teda nie Slaviani, ale Kresťania – ktorí začali kruto vyhladzovať Rusov… a aj Slovienov. Tu to teda celé začalo.

    A teraz pokračujme v našej téme.

    Poľsko malo v ZSSR veľmi silnú a rozvetvenú spravodajskú sieť, preto sa vstup Červenej armády do Poľska utajiť nepodarilo. Poliaci boli pripravení a dokonca stihli pozdĺž hraníc so ZSSR postaviť opevnenia.

    Podľa hlásenia náčelníka kyjevského vojenského okruhu, plukovníka Levinsona, niektorí poľskí pohraničníci ušli, iní ostali a bojovali proti Červenej armáde. Preto aj táto mala straty pri prekonávaní pohraničných zátarasov. Okrem toho na ČA útočilo aj poľské letectvo.

    Ukázala sa nepripravenosť ČA, pretože čas od mobilizácie do vstupu do Poľska bol naozaj veľmi krátky a nestačil na prípravu vojakov. Preto tie straty s poľskými pohraničníkmi. Ale to nebola jediná príčina. Vojaci nevedeli ani narábať s granátmi, alebo útočili aj na vlastných.

    Levinson však hlásil, že obyvateľstvo poľských miest vítalo Červenú armádu veľmi srdečne a s radosťou. Ľudia všemožne pomáhali pri prechodoch cez rieky a aj ničení poľských opevnení. Hneď boli zaregistrované hromadné prechody skupín obyvateľstva na územie ZSSR najmä za svojimi príbuznými a do sovietskych kolchozov, kde si kupovali potraviny.

    Tieto veci sú všeobecne známe a opísané v množstve kníh, ale dnes sa za fundovaných historikov vydávajú iba PROTIRUSKÍ PROPAGANDISTI.

    Nuž pozrime sa na to, ako vlastne Poliaci bojovali proti Nemcom. Armáda generála Andersa sa definitívne sformovala v decembri 1941 v časoch najťažších bojov pod Moskvou.

    Poliaci sedeli v hlbokom tyle v Oremburgskej oblasti, pričom nikto ani len presne nevedel, koľko tam vlastne bolo vojakov. Keď utekali do ZSSR, tak hranicu spolu aj s rodinnými príslušníkmi prekročilo okolo 105 000 ľudí. Ruskí historici predpokladajú, že z nich bolo niečo okolo 75-90 000 skutočných vojakov. Pripravení do bojov by boli síce v decembri 1941, ale Poliaci horeli najväčším želaním vyžierať v tyle zásoby tých prekliatych Moskaľov…

    Keď v lete 1942 Nemci postúpili až k Volge, tak Poliakov už začali vyzývať, či by nepostúpili bližšie k Nemcom… ale títo stratili záujem a ukázalo sa, že do bojov nenastúpia za žiadnych okolností.

    Ohovárači vymysleli aj verziu, že Stalin sa mstil na chudákoch Poliakoch za porážku vo vojne r. 1920. Vymysleli, že Stalin bol pri útoku na Varšavu porazený, ale skutočnosť je úplne iná. Varšavu mal dobyť Západný front pod velením Tuchačevského a Trockého. Títo však nechali odkrytý svoj tyl a boli vďaka svojej chybe napadnutí a porazení Piłsudskim. Práve Piłsudski sa zaslúžil o poľské víťazstvo v útočnej vojne r. 1920. A sám Piłsudski vo svojich pamätiach napísal, že chcel zaútočiť aj na Severozápadný front pod velením Stalina, ale sa mu to nepodarilo. Útok zlyhal vďaka zbabelosti poľského generála Sikorského.

    A práve Sikorski priletel do Moskvy, aby pomohol armáde Andersona opustiť ZSSR.

    Poliaci odišli najskôr do Iránu, ktorému trvalo dosť dlho, kým sa ich zbavil a poslal na ďalšiu cestu do Iraku. Iba tí najurputnejší Poliaci nakoniec došli do Palestíny, ktorá bola v hlbokom tyle britských vojsk. Angličanom nebolo v tom čase v severnej Afrike do smiechu. Generál Rommel už vstúpil do Egypta a zmrákalo sa k rozhodujúcej bitke pri El Alameine.

    Generál Montgomery, ktorý velil britskej armáde – a nakoniec Rommela aj porazil – povolával pod svoje zástavy koho len mohol. Vo svojich pamätiach vymenováva všetkých, ktorí boli pod jeho velením pripravení bojovať proti Nemcom. Okrem vlastných britských vojakov tam mal jednotky z Austrálie, Nového Zélandu, Južnej Afriky, Indie, jeden oddiel Francúzov a jednu dobrovoľnícku brigádu Grékov. Akurát že v jeho armáde nebolo ani jediného Poliaka z armády Andersona.

    Až v r. 1944 sa konečne Churchillovi podarilo priblížiť armádu Andersona k bojom, a to v Taliansku pod Monte Cassino. Na ceste z Iránu sa však poľská armáda scvrkla do jedného oddielu. Napriek tomu podľa poľských zdrojov preukázala pod Monte Cassino divy hrdinstva. Akurát že v tom momente hrdinstva sa Nemci zaoberali niečím úplne iným, lebo toto poľské hrdinstvo nezaznamenali. Ani veliteľ nemeckých vojsk v Taliansku maršal Kesselring, ani generál Senger – veliteľ nemeckých divízií pod Monte Cassino – nezanechali vo svojich pamätiach žiadnu zmienku o Poliakoch.

    Ale r. 1942 neodišli spolu s Andersonom zo ZSSR všetci Poliaci. V máji 1943 bola z ich zvyškov sformovaná najprv poľská divízia, ktorá už v októbri vstúpila do bojov, potom sa vytvorilo Vojsko Poľské. Táto sa zúčastnila oslobodzovania Poľska a došla do Berlína.

    Poľská armáda stratila celkom 13 900 vojakov, pričom Červená armáda iba pri oslobodzovaní Poľska stratila 541 000 vojakov.

    Takto teda Poliaci bojovali v septembri 1939. Ale mali spojencov – Anglicko a Francúzsko. Ako bojovali títo?

    V r. 1938 priletel za Hitlerom do Mníchova anglický analóg Gorbačova – N. Chamberlain. Uzavrel s Hitlerom „Konsenzus o večnom priateľstve medzi Anglickom a Nemeckom“. Okrem iného aj zradil Československo. Chamberlain svojou politikou pomohol Hitlerovi sa vyzbrojiť po zuby, a tak Nemecko už malo r. 1939 110 bojaschopných divízií.

    A 3. septembra 1939 vyhlásil Chamberlain Nemecku vojnu. Medzitým však zistil, že Anglicko v podstate nemá pozemnú armádu, ba dokonca ani zbrane na jej vytvorenie. A tak mohla Británia poslať na pomoc Francúzsku iba 1 divíziu. Francúzsko teda ostalo zoči voči Nemecku samé. Podľa zmluvy z r. 1939 mali Francúzi zaútočiť a dostať sa hlboko do nemeckého vnútrozemia na 15. deň po vyhlásení mobilizácie, t.j. najskôr 18. septembra. Dovtedy mali realizovať pohraničné operácie.

    10. septembra francúzsky predstaviteľ pri poľskom generálnom štábe generál Armange posla do Paríža takéto hlásenie:

    „… vládne tu absolútny chaos. Hlavné poľské velenie v podstate nemá spojenie s bojujúcimi armádami a veľkými útvarmi… Nemá vôbec žiadne informácie o pohyboch nepriateľa a dokonca aj o postavení vlastných vojsk má veľmi neúplné, alebo žiadne informácie… Poľská armáda bola v podstate rozbitá už v prvých dňoch.“

    V čase tohto hlásenia však hlavný poľský veliteľ už utiekol aj zo svojho druhého miesta do Rumunska.

    ZSSR vyhlásil narýchlo mobilizáciu v oblastiach hraničiacich s Poľskom až 10. septembra. Francúzsko si zasadlo vo svojich pohraničných opevneniach a čakalo, kedy konečne Anglicko zostaví armádu…

    Francúzsko sa však nedočkalo. V máji nasledujúceho roku malo Nemecko už obrovskú prevahu vo vojenskom potenciáli, t.j. v tom, pomocou čoho sa vedú dlhodobé vojny. Zaútočilo na Francúzsko a to bolo nútené sa vzdať.

    Ale ani napriek tomu nemožno súhlasiť s tvrdením, že poľská armáda bola zničená v prvé dni vojny. Na to, aby mohla byť zničená nie ešte armáda, ale čo i len jeden vojenský útvar, je potrebné zlikvidovať 30-40% mužstva. Ale pre štát sa takéto straty nepovažujú za straty vôbec.

    ZSSR počas tejto vojny nenávratne stratil – t.j. boli zabití, alebo zomreli na následky zranení, prípadne zajatí – 11,6 milióna vojakov. Dňa 23. júna 1941 mala ČA v stave 5,3 milióna vojakov. ZSSR teda počas vojny stratil 220% celkového počtu armády (z pôvodného stavu), ale vojnu vyhral.

    Nemci svoje celkové straty ukryli, ale ak by sme súdili podľa toho, akých vojakov povolávali ku koncu vojny, tak ich straty sa ukážu jasné. K 1. augustu 1942 stratili Nemci 45% tej armády, ktorá napadla ZSSR, ale v tom čase nezastavovali útok a prebíjali sa na Kaukaz a k Volge.

    Dokonca aj podľa amerických noriem nemajú vojská právo zastaviť útok, ak ich straty neprevýšili 12%.

    1.9.1939 malo Poľsko 3,5 milióna vojakov. Za celý september poľská armáda stratila 66 300 vojakov, čo je menej ako 2%  – ale tu sa rátajú aj tí, ktorí padli v bojoch proti ČA. Ich armáda bola teda celá a nepoškodená. Ibaže šľachta začala utekať.

    Ide najmä o poľskú šľachtu. Obyvateľstvo vtedajšieho Poľska pozostávalo na 60% z Poliakov, ale dôstojnícky zbor tvorilo 98% Poliakov.

    Nemci v tejto vojne stratili 44 000 vojakov. Znamená to, že boli aj Poliaci, ktorí proti ním hrdinsky bojovali. Jedna vec je však byť hrdinom, keď okolo sú všetci hrdinovia, a druhá vec je, keď všetci generáli a dôstojníci sú v čase bojov už v bezpečí za hranicami a všetci okolo sa vzdávajú.

    Poľská armáda nebola zničená, ona sa iba bála bojovať. Toto nebola iba tá najpodlejšia zrada poľského národa, ale aj piata, tá najpodlejšia zrada Francúzska.

    Ukazuje sa tu však jedna veľmi pálčivá otázka – prečo všetci historici po svete tvrdia, že to sa práve poľská armáda hrdinsky držala a Francúzsko ju zradilo? Je to výsledok pôsobenia niekoľkých faktorov.

    Prvý okruh problémov je ten, že legendu o poľskom hrdinstve šírila samotná nemecká propaganda, aby tak oslabila vôľu Anglicka a Francúzska bojovať. Aby ich zastrašila a aby v očiach sveta nebolo toto víťazstvo znehodnotené. V skutočnosti však v úzkom kruhu nemeckých generálov vojnu s Poľskom ani nepovažovali za vojnu.

    Už 27. septembra Hitler žiadal od generálov posilniť bojovú a psychologickú prípravu mužstva, lebo posledná vojna v nich vyvolala „smiech vzbudzujúce potreby. Vojna s Poľskom je najlepšou prípravou, ktorá sa rovná manévrom“.

    Do septembra 1939 Nemci Poliakov rešpektovali, ba mali z nich aj do určitej miery strach. V r. 1933 dokonca navrhli Poliakom spoločný útok na ZSSR, pričom sami navrhli, že hlavným veliteľom spojenej poľsko-nemeckej armády mal byť maršal Piłsudski.

    Nemecký generálny štáb plánoval iba na prekonanie odporu na západných poľských hraniciach 8 týždňov. A Nemci ešte 7. septembra neplánovali okupáciu. Po septembri však už začali pozerať na Poliakov zhora, ako na podradný ľudský druh. V nemeckej propagande sa Poľsko stalo odpadovou stokou Európy.

    Druhý okruh problémov umožňujúci vznik poľskej legendy je zase ten, že po vojne sa Poľsko stalo spojencom ZSSR. ÚV KSSZ vydal zákaz historikom čímkoľvek kompromitovať Poliakov.

    Tí Poliaci, ktorí ostali na Západe sa vďaka svojej neutíchajúcej nenávisti voči Rusom stali poplatnými hlásnymi trúbami Západu v propagandistickej vojne, ktorá sa začala už r. 1946. A takto bol príkaz na nekompromitovanie Poliakov vydaný aj na Západe.

    Francúzsko síce bolo vďačné Američanom za pomoc v boji proti fašizmu, ale zároveň sa snažili viesť svoju vlastnú zahraničnú politiku. Toto bolo zvlášť dobre viditeľné za De Gaulla. On vyviedol Francúzsko z NATO, aj pozbieral papierové doláre po krajine, naložil ich na loď, previezol do USA a prinútil Američanov vymeniť ich za zlato. Američania niečo také neodpúšťajú. Došlo k pokusu o likvidáciu De Gaulla, ale francúzska tajná služba – napriek ohováraniu – sa ukázala ako jedna z najlepších na svete a dokázala svojho prezidenta ochrániť. Neskôr sa viditeľná časť tohto príbehu dostala na filmové plátna ako film ŠAKAL.

    Západná propaganda však často kritizuje Francúzsko, v prvom rade Poliaci. Ale my si zrekapitulujme, ako to s Francúzskom vlastne bolo.

    Francúzsko v snahe odvrátiť Druhú svetovú vojnu zostavilo koalíciu, ktorá svojim ľudským potenciálom prevyšovala Nemecko. Ale Poľsko podlo pomohlo Nemecku pripojiť si Rakúsko, aj spolu s Nemeckom zničiť Československo. Poľsko nedalo podpísať dohodu medzi ZSSR, Anglickom a Francúzskom, aj zákerne podhodilo svojho spojenca Rumunsko Nemcom v snahe nasmerovať ich na ZSSR cez Československo a Rumunsko. Poľská šľachta ruka v ruke s Hitlerom bola podpaľačom Druhej svetovej vojny.

    Keď nakoniec vojna začala, práve šľachta z nej zbabelo prvá utiekla, čím postavila 40 miliónov Francúzov proti 80 miliónom Nemcov, ktorí už boli posilnení o milióny obyvateľov podrobených krajín. Napríklad len poľských vojnových zajatcov a len v nemeckom poľnohospodárstve pracovalo 1 milión. Znamená to, že uvoľnili pre službu v nemeckej armáde 1 milión nemeckých roľníkov. Bolo to proste iba šťastie, že sa ZSSR podarilo odobrať Nemecku 10 miliónov Ukrajincov a Bielorusov.

    Ak nevieme o týchto veciach, tak nie je možné pochopiť, čo chcel povedať W. Churchill vo svojej práci na adresu predvojnového Poľska:

    „Je potrebné považovať za tajomstvo a tragédiu európskej histórie ten fakt, že národ, ktorý je schopný akéhokoľvek hrdinstva, určití predstavitelia ktorého sú talentovaní, šľachetní, nebojácni, neustále vykazuje také ohromné nedostatky v podstate vo všetkých aspektoch svojho štátneho života. Sláva v období povstaní a trápení, hnus a hanba v období triumfu. Najchrabrejších z chrabrých veľmi často viedli najhnusnejší z hnusných. A tak vždy existovali dve Poľská, jedno z nich bojovalo za pravdu, druhé excelovalo v podlosti“.

    Sovietske vojská, ktoré v septembri 1939 vstúpili do Bieloruska a Západnej Ukrajiny, zajali množstvo poľských vojakov. Podľa niektorých údajov to bolo do 650 000 zajatcov. Na základe rozkazu Timošenka ich spočiatku odzbrojovali a púšťali domov. Nemci však podali ZSSR protest, pretože to bolo porušenie štatútu ZSSR ako neutrálnej krajiny. Ak je ZSSR vo vojne medzi Nemeckom a Poľskom neutrál a vojna ešte nie je skončená, tak ZSSR má povinnosť internovať všetkých poľských vojnových zajatcov, ktorí vstúpili na jeho územie. Na svoje náklady…

    Pre mnohých dnešných ľudí je nutnosť manuálnej práce čosi strašné, ale podľa platných ženevských konvencií zajatí a internovaní vojaci a poddôstojníci nemajú právo odmietať pracovať. Poliaci však odmietali pracovať aj tak, pričom ruským vojakom priamo do očí hovorili: „My sme vojenskí zajatci, nás tak či onak musíte kŕmiť“.

    Inervovaným poľským zajatcom za prácu platili toľko, koľko domácim sovietskym občanom. Z výplaty im však sťahovali cenu jedla a ubytovania. Ak zajatec bol chorý, tak všetko mal zadarmo a dostával príspevok 5 rubľov na deň.

    Platy vojenských zajatcov sa stanovovali podľa presne určeného postupu. Celková suma sa určovala pracovnou normou, ale iba 10-15% pracujúcich zajatcov ju plnilo, alebo dokonca prekračovalo. Boli to však iba Bielorusi a Ukrajinci, ktorí mali záujem si prácu udržať natrvalo. Podľa povahy práce bola výplata od 20-30 kopejok po 40-50 rubľov na deň. Pri 26 pracovných dňoch v mesiaci a 50 rubľov denne mohol usilovný pracovník dostať mesačnú výplatu 1 300 rubľov. Samozrejme bez nákladov na stravu a ubytovanie.

    Ruský vojak, strážnik poľských zajatcov dostával výplatu 275 rubľov na mesiac. Priemerná výplata v ZSSR bola 330 rubľov. Beria, národný komisár (minister) dostával plat 3 500 rubľov. A dobre pracujúci zajatec 1 300…

    Západná Ukrajina a Bielorusko požiadali o pripojenie k ZSSR. Po schválení tejto žiadosti sa všetci narodení na území Bieloruska a Ukrajiny stali občanmi ZSSR. Boli nielen formálne, ale aj reálne oslobodení. Existovali aj pokusy NKVD niektorých takýchto ľudí zadržať proti ich vôli, ale všetky takéto pokusy boli veľmi rýchlo likvidované Generálnou prokuratúrou ZSSR. Pod právomoc toho rozhodnutia patrili aj tí, ktorí sa ocitli v nemeckom zajatí na území Poľska. Preto ZSSR požiadalo Nemecko o ich vydanie – boli občanmi ZSSR.

    Nemci zase recipročne požiadali o vydanie Poliakov. Na základe týchto skutočností došlo k vzájomnej výmene, ale ZSSR prepúšťalo k Nemcom iba tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodli vrátiť do Poľska.

    Vidíme, že toto obdobie bolo veľmi zložité a dnešné informačné zdroje nie sú ani náhodou nestranné. Bez týchto poznatkov však nemožno pochopiť všetky súvislosti týchto minulých udalostí, preto budeme v tejto téme pokračovať nabudúce.

    15.03.2017

  • ČIERNE MÝTY O KATYNI 1. ČASŤ

    V roku 1941 Nemci za pomoci ukrajinských nacionalistov postrieľali okolo 15 000 poľských dôstojníkov a policajtov v Katynskom lese pod Smolenskom a vinu zvalili na ZSSR. Počas Perestrojky v Rusku prebehla vo veci Katyne ešte ďalšia falzifikácia a celá vec bola systémovo použitá na likvidáciu Varšavskej zmluvy a následný vstup Poľska do NATO.

    Dnes si málo uvedomujeme čo sa okolo nás deje. Väčšina ľudí už dávno stratila mieru v posudzovaní prílivu informácií z médií aj sociálnych sietí. Jedna zo skutočností, ktoré nám „unikajú“ sú udalosti a tragédie, ktoré náš národ prežil v súvislosti s našim severným susedom – Poľskom. Toto spolužitie je smutnou kapitolou minulosti nášho národa. Smutnou, ale práve preto by sme mali o nej vedieť, lebo to, ako sa chovali k našim Predkom v minulosti naši severní susedia má svoje následky dodnes. Môže nás utešovať iba jedno – nie sme jediní, kto má takéto skúsenosti.

    Táto kapitola našej minulosti je akosi dlhodobo „prehliadaná“ – nijaká povojnová vláda tento problém neriešila. Za socializmu sa totiž Poľsko stalo našim proletárskym spojencom a za demokracie zase kresťanským spojencom – vždy však ťaháme za kratší koniec iba my. Ale stratilo Poľsko svoje ambície voči našej zemi? Alebo len – ako už neraz v minulosti – iba čaká na ďalšiu vhodnú príležitosť? A čo my, ľud Slovenska, nevadí nám, že sme boli okradnutí a našu „šľachtu“ v príjemných parlamentných chodbách to nijako nezaujíma?

    Podľa svedectva Maura Orbiniho v minulosti sa územie, na ktorom žili Slovieni na severe rozprestieralo až po rieku Visla. Ďalšie zaujímavé údaje nájdete v pripravovanej knihe SEVERNÉ HRANICE SLOVENSKA z r. 1945, ktorá bude čo nevidieť k dispozícii pre našich čitateľov. Rozhodne však treba poznať minulosť, pretože kto nepozná minulosť, ten je odsúdený na jej opakovanie.

    Ako doplnok k informáciám tejto unikátnej knihy sa oplatí podrobnejšie oboznámiť sa s udalosťami, ktoré predchádzali Druhej svetovej vojne a viedli k rozbitiu prvej Československej republiky. Toto obdobie približuje aj dvojdielny československý film DNY ZRADY, ale tento – poplatný svojej dobe – nedovádza informácie do celého spektra. Nečudo, veď oficiálne sa to nepripomína ani dnes. V povojnovom období bolo Poľsko našim spojencom a členom socialistického tábora, dnes je americkým spojencom a členom demokratického tábora… ale hlavne bolo a ostáva našim susedom a sústavne štve všetkých do vojny proti Rusku. Nie náhodou ho však W. Churchill vo svojom diele Druhá svetová vojna nazval „greedy hyena of Europe“.

    Na základe výsledkov Prvej svetovej vojny víťazné mocnosti – Veľká Británia a Francúzsko – ohrýzli Nemecko a začali ho ešte aj okrádať aj reparáciami. Tento postup vyvolal u Nemcov skutočnú nenávisť a snahu pomstiť sa. Zatiaľ čo Anglicko ostávalo bezpečne ukryté na svojich ostrovoch, Francúzsko so svojimi 42 miliónmi obyvateľov stálo zoči voči 70 miliónom nahnevaných Nemcov priamo na kontinente, preto ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia podpísalo obranný pakt s Poľskom a Československom. Takto k 42 miliónom Francúzov pribudlo 33 poľských a 14 československých. Situácia sa viac-menej vyrovnala.

    Roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci A. Hitler. Ešte v r. 1924 na jednom zo snemov svojej nacistickej strany povedal:

    „Ak hovoríme o dobývaní nových území v Európe, my – samozrejme – môžeme mať na mysli v prvom rade iba Rusko a tie okrajové štáty, ktoré mu podliehajú“.

    ZSSR okamžite a oficiálne požiadal Berlín, či plány Hitlera sú plánmi Nemecka. Berlín – v podstate čestne – pomlčal.

    V Poľsku r. 1935 zomrel diktátor Józef Piłsudski – zúrivý nepriateľ Ruska, ale zdatný politik. Po ňom nastúpili k moci jeho generáli, ktorí však už nemali jeho formát. Poliaci za jeho vlády napadli ZSSR ešte v čase boľševického prevratu a v koncentračných táboroch umučili vyše 80 000 Rusov. Túto skutočnosť dodnes Poliaci nechcú ani len pripustiť.

    Na jar r. 1938 začína Hitler prípravu na pripojenie Rakúska k Nemecku – čo by politicky Nemecko veľmi posilnilo. Francúzsko požiadalo svojho spojenca Poľsko, aby tomu odporovalo, to však bolo už dohodnuté s Nemeckom. Navyše ustrojili provokáciu na hranici s Litvou a žiadali Francúzsko o pomoc pri jej obsadení. Vtedy Litvu pred hrozbou vypuknutia vojny na jej území uchránil ZSSR.

    Rozčarované Francúzsko samé nedokázalo zabrániť spojenectvu Nemecka a Rakúska – a tu Poľsko zradilo svojho spojenca Francúzsko prvý raz.

    Na jeseň r. 1938 Hitler pripravil plán odobrať spojencovi Francúzska – Československu – Sudety. Pri vstupe nemeckej armády na územie spojeneckého Československa malo Francúzsko vyhlásiť vojnu Nemecku – v zmysle platnej medzinárodnej dohody. Francúzsko žiadalo Poľsko uzavrieť s Československom vojenskú obrannú dohodu, Poľsko však odmietlo Československu pomôcť. Navyše varovalo Francúzsko, že ak vstúpi do vojny s Nemeckom kvôli Československu, tak Poľsko do vojny nevstúpi, lebo Francúzsko bude agresorom. Československý prezident sa vtedy obracal o pomoc nielen k Francúzsku, ale aj Anglicku – márne. Jediný, kto mu záväzne prisľúbil vojenskú pomoc bol Stalin, ktorý rýchlo vyjadril pripravenosť vyslať polmiliónovú armádu do Československa. Nakoniec k tomu nedošlo, pretože Poľsko predtým vo vojne – so svojim spojencom Rumunskom – r. 1920 odobralo revolúciou sa zmietajúcemu ZSSR Západnú Ukrajinu, časť Bieloruska a Rumuni Besarábiu. ZSSR nemali hranicu s Československom a Poľsko nepovolilo presun Červenej armády cez svoje územie. Takto Poľsko pomohlo Nemecku zničiť prvú Československú republiku.

    29. septembra 1939 Francúzi v Mníchove odovzdali svojho spojenca – Československo – Nemecku. Ľudský potenciál Nemecka narástol na 80 miliónov. Týmto Poľsko zradilo svojho spojenca Francúzsko druhý krát, pričom je zjavné prečo. Celá poľská politika smerovala k presmerovaniu nemeckého pochodu na ZSSR cez Československo a Rumunsko.

    Dnes predpokladáme, že agresiu v Európe začalo Nemecko útokom na ČSR, ale je to lož. Agresormi v Európe boli tri krajiny – zároveň s Nemeckom na Československo napadlo aj Poľsko a Maďarsko. Presne v tú hodinu, ako Nemci vstúpili do Sudet oni napadli Slovensko.

    Poľsko sa pripojilo k Nemecku a pomáhalo vo svete vyvolať dojem, že rozbitie a obsadenie Československa nie je lúpežníctvo, ale že akési svetové spoločenstvo prinieslo do ČSR demokraciu a slobodu.

    To, ako v tom čase Hitler roznášal demokraciu a slobodu po Európe bolo v USA veľmi pozitívne a vysoko hodnotené. Napríklad r. 1939 americká tlač vyhlásila Hitlera za muža roka!

    Poliaci dobre vedeli, že cieľom Hitlera je Rusko, a preto mu všemožne pomáhali v príprave cesty k ZSSR. Nemecko nemalo hranicu so ZSSR, preto sa k nemu mohlo dostať buď priamo cez Poľsko, alebo cez ČSR a Rumunsko. Keď Hitler prišiel k moci tak dokonca priamo navrhol Poľsku spoločne zaútočiť na ZSSR. Poľsko sa však obávalo otvoreného boja so silným protivníkom, hoci aj v spojenectve s Nemcami.

    Poľská šľachta bola chytrácka – chcela, aby Hitler ako mocný dravec delil ČSR aj Rumunsko a potom zničil Červenú armádu, pričom Poľsko by sa zakaždým prikŕmilo na koristi a území.

    Na jar r. 1939 však Hitler vypovedal dohodu o neútočení s Poľskom a začal sa otvorene pripravovať na jeho napadnutie. Poľsko a Rumunsko ešte počas revolúcie v Rusku odobrali ZSSR už spomenuté územia. Preto mali uzavretý aj spoločný vojenský pakt proti ZSSR. Moskva v snahe uchrániť Poľsko pred Hitlerom požiadala Poľsko, aby svoj pakt rozšírili aj na prípadnú agresiu zo strany Nemecka, pretože takto by sa Poľsko aj Rumunsko mohli brániť spoločne. Poľsko – samozrejme – odmietlo. Logika Moskvy bola v skutočnosti jednoduchá – ak by sa Poľsko a Rumunsko bránili spoločne, tak Hitler by cez nich nemohol napadnúť ZSSR.

    Toto odmietnutie bola tretia zrada Francúzska zo strany Poľska.

    V lete 1939 sa ZSSR s odvolaním na všeslovanskú vzájomnosť a solidaritu obrátil na Poľsko s návrhom uzavrieť spoločnú koalíciu proti Nemecku. ZSSR chcelo spojiť do jedného paktu okrem seba aj Poľsko, Anglicko a Francúzsko. Poľská šľachta však nemá záujem o nejakú slovanskú vzájomnosť a vyhlásila, že so ZSSR neuzavrie nikdy nijakú dohodu. Navyše Poľsko robilo všetko preto, aby sa nerealizoval ani pakt ZSSR, Anglicko a Francúzsko, pričom práve Francúzsko žiadalo o takého spojenectvo Poliakov už pomaly na kolenách. Bola to štvrtá poľská zrada Francúzska.

    Rozčarovaný francúzsky premiér Daladier pri stretnutí s americkým veľvyslancom vtedy trikrát vyhlásil, že „na obranu Poľska nepošle ani jediného francúzskeho roľníka“. Teraz je už jasné, prečo britský premiér  W. Churchill nazval Poľsko „chamtivou hyenou Európy“.

    ZSSR nemal na výber. Ak nechcel pripustiť Nemecko k svojim hraniciam, bolo potrebné hyenu zachraňovať aj napriek idiotizmu a podlosti jej vládcov. Stalin využil vhodnú príležitosť, keď Hitler chcel zabezpečiť neúčasť ZSSR v pripravovanej vojne proti Poľsku. Ak by totiž ZSSR vystúpilo na strane Poľska, tak by to prebudilo bojového ducha a prinútilo do vojny vstúpiť aj Anglicko a Francúzsko. Preto navrhol ZSSR podpísať pakt o nenapadnutí. Stalin podmienil podpis dohody podpisom obchodnej dohody, podľa ktorej Nemecko začne dodávať do ZSSR nielen zbrane, ale postaví na jeho území aj fabriky na ich výrobu. Časť z toho sa navyše Hitler mal zaviazať realizovať na úver. Hitler musel ustúpiť.

    K paktu Moskva navrhla tajný protokol, v ktorom si ZSSR a Nemecko delili sféry svojho vplyvu v Pobaltí. Stalin navrhol hranicu tak, že delila Poľsko v podstate na dve polovice. Hoci to dnes využívajú na protiruskú propagandu, v tých časoch bol účel jasný všetkým generálnym štábom na prvý pohľad. Stalin diplomatickou cestou upevňoval líniu obrany poľskej armády pre prípad, že bude v západnej časti porazená. Bola to takticky veľmi výhodná línia obrany za vodnou priehradou. Ešte za cára to bola línia posilnená pevnosťami Kovno, Viľno, Grodno atď. Na tejto línii stála ešte aj stará, rakúsko-uhorská pevnosť Przemysl. Na tejto línii sa mohla poľská armáda opevniť a čakať na nástup spojencov – Anglicka a Francúzska – zo západu. Stalin zároveň upozornil Hitlera na to, že v prípade prekročenia tejto hranice nadobudne ZSSR oprávnenie vypovedať pakt o nenapadnutí a vstúpiť do vojny.

    Takto týždeň pred napadnutím Poľska Stalin diplomatickou cestou upevnil obranyschopnosť Poľska. Ale došlo k niečomu, čo ani Hitler ani Stalin v žiadnom prípade neočakávali. Vláda Poľska sa samolikvidovala. Vopred dohodnutá línia obrany stratila význam, a preto ju Stalin posunul na východ – na bývalé hranice ZSSR, ktoré mu boli pridelené svetovým spoločenstvom ešte v r. 1919.

    Stalin robil všetko možné, aby posilnil Poľsko a zároveň nepripustil Nemecko k hraniciam ZSSR. A čo Poľsko? Päť dní pred jeho napadnutím uzavrelo vojenskú dohodu s Anglickom. Bola to bežná obranná dohoda, nič výnimočné. Z tajného dodatku k tejto zmluve však vyplýva, že napr. Litvu Angličania „darovali“ Poliakom. Od r. 1920 už Poľsko okupovalo časť Litvy aj s hlavným mestom Vilňus. Poliaci nehodlali pomôcť ani Rumunsku, ak by bolo napadnuté napr. nemeckým spojencom Maďarskom. 5 dní pred 1. septembrom 1939 ešte poľsko-anglickí kámoši stále snívali o tom, že Nemecko napadne ZSSR cez Rumunsko a pritom sa chystali priživiť sa kúskoch nemeckého zisku.

    Poľsko sa dá pochopiť. Žije v presvedčení, že takých drzých grobianov ako sú oni vo svete viac niet. Ani im na um neprišlo, že Hitler ich napadne ak majú na svojej strane nielen Francúzsko, ale aj Anglicko. Navyše už 3 mesiace v Poľsku prebiehala mobilizácia armády. Ale poľské myslenie je už raz také.

    Stalin však rozmýšľal oveľa realistickejšie. 3 dni pred napadnutím Poľska dal rozkaz odviesť ruské vojenské jednotky od hraníc s Poľskom, aby sa títo nebáli stiahnuť svoju armádu k nemeckým hraniciam.

    V Nemecku prepukla panika. Ribbentrop v noci volal nemeckého veľvyslanca v Moskve, aby okamžite podal protest. ZSSR tento protest prežil a už 1. septembra 1939 Stalin poslal ruského veľvyslanca vo Varšave na ministerstvo zahraničných vecí, kde ho prijal zástupca ministra. Veľvyslanec doručil Poľsku ponuku s otázkou, ako môže ZSSR pomôcť Poľsku. Ale Poliaci ešte ani prvý deň vojny neverili, že ide naozaj o vojnu a odpovedali, že poľská armáda má 3,5 milióna vojakov, a teda nastala rovnováha síl. Nemci začali mobilizáciu 4 dni pred útokom a dokázali postaviť 1,8 milióna vojakov, pričom Poliaci už mali v stave 3,5 milióna!

    Poľská sebaistota bola taká vysoká, že v poľských mestách začali lynčovať civilné obyvateľstvo nemeckej národnosti. Až na tretí deň vojny, keď nemecká armáda prekonala pohraničné opevnenia a vstúpila do operačného priestoru Poliaci pochopili, že nejde o srandu ale o naozajstnú vojnu. V podstate okamžite nato nasadili starú poľskú lesť – začali pred Nemcami utekať kto kde mohol do emigrácie, kto nemohol, ten sa vzdal.

    Už v prvý deň vojny z Poľska utiekol prezident. 5.9. vláda, za nimi hlavný veliteľ armády. Za veliteľom utiekli v podstate všetci generáli a dôstojníci a zanechali vojakov napospas Nemcom bez velenia a koordinácie, pričom šľachta už bola v bezpečí za hranicami. Možno povedať, že dodržiavali dôsledne subordináciu.

    Aby zamaskoval útek šľachty, vrchný veliteľ poľskej armády už 3.9. podpísal rozkaz, ktorý sa dostal k vojskám 5.9. V rozkaze neodporúčal vojakom utekať do ZSSR, ale do spojeneckého Rumunska a do Maďarska. Vojská mali teda utekať zo severu na juh priamo pred čelom útočiacich nemeckých vojsk. Na prvý pohľad ide o nezmyselný rozkaz, boli to v podstate iba alibi pre šľachtu.

    Vytvorili dojem, že šľachta preto ušla do Rumunska, aby tu počkali na celú ustupujúcu poľskú armádu. Keď sa však hlavný veliteľ poľskej armády vo Varšave dozvedel, že niekto videl Nemcov 60 km od Varšavy, tak bezodkladne utiekol do bezpečia Brestskej pevnosti a nezabudol vziať so sebou celú leteckú brigádu, ktorá dovtedy bránila Nemcom bombardovať Varšavu. Odteraz mohli Nemci bombardovať hlavné mesto ako len chceli.

    Hlavný veliteľ na úteku do pevnosti v Breste síce vzal so sebou rádiostanicu na troch nákladných autách, aby mal spojenie so svojou armádou, ale vo Varšave zabudol všetky kódy a šifry pre spojenie. Nemeckí piloti náhodou spozorovali koncentráciu uniforiem v okolí pevnosti a vykonali nálet, pri ktorom zničil aj nákladné autá s rádiostanicou.

    Poľské vojenské spojenie fungovalo takto: akútne potreby armády prichádzali do Varšavy. Odtiaľ ich motocyklista niesol po zablatených cestách preplnených utečencami 300 km do Brestu. Tu maršal prijal múdre rozhodnutie. To odviezli do štábu flotily, odtiaľ ho posielali na vláčiku na ministerstvo námorníctva do Varšavy. Odtiaľ poslom na veliteľské stanovište, odkiaľ ho rozosielali vojskám, ktoré ho vtedy už potrebovali asi tak, ako zajac na križovatke zelené svetlo.

    Už 10.9. nadobudol maršal podozrenie, že poľská vláda sa chce dostať do Rumunska skorej ako on, preto sa zbalil a za 6 dní prekonal 600 km na hranicu s Rumunskom. Poľská vláda ušla do Rumunska v podstate v kompletnej zostave, generáli v podstate tiež všetci. V lete 1940 bolo iba v Rumunsku, Maďarsku a Anglicku 60 generálov z predvojnových 98. Do Veľkej Británie prišlo okolo 20 000 Poliakov, teda približne jedna divízia.

    Nemecká divízia mala 1 generála, 5 plukovníkov, 620 dôstojníkov. V poľskej armáde vo Veľkej Británii bolo 37 generálov, 105 plukovníkov a 6 000 dôstojníkov. Množstvo poľských generálov a dôstojníkov zbabelo zanechalo svojich vojakov na bojovom poli. V každej armáde je na začiatku vojny stav, že vojaci sú neskúsení a majú tendenciu k zbabelosti. Preto dôstojníci musia ísť do prvých radov, aby posmelili vojakov. Z tohto  dôvodu je na začiatku každej vojny zabitých neúmerne veľa dôstojníkov.

    V nemeckej armáde bol 1 dôstojník na 100 vojakov. V tejto vojne pripadlo v nemeckej armáde 8 zabitých dôstojníkov na 100 vojakov. Poľská armáda bola organizovaná podľa francúzskeho vzoru. Francúzi v bojoch r. 1940 stratili 100 000 vojakov, z ktorých bolo 30% dôstojníkov. Na 100 francúzskych vojakov bolo zabitých 43 dôstojníkov. V ruskej armáde na začiatku čečenskej vojny r. 1995 pripadlo v niektorých útvaroch 29 zabitých dôstojníkov na 100 vojakov. Poliaci r. 1939 stratili na 100 vojakov 3 dôstojníkov. Šľachta zanechala vojakov a prvá zutekala do bezpečia z bojového poľa.

    Takúto podlosť od Poliakov nečakal nikto. Keby Stalin vedel, ako sa zachová poľská šľachta, hneď by organizoval obrannú líniu na pôvodných sovietskych hraniciach. Takto by pri podpise zmluvy s Nemeckom už 29. augusta vyhlásil mobilizáciu, na ktorú potreboval 15 dní. A teraz ju vyhlásil až 11. septembra, keď už bolo jasné, že Poľsko neexistuje. Vojaci boli vyslaní do Západnej Ukrajiny už o 6 dní úplne nepripravení.

    Prekvapenie bolo však aj na strane Hitlera. Už po prvom týždni septembra ušiel z Varšavy hlavný veliteľ poľskej armády a vláda utiekla do Rumunska. A Hitler v tom čase v generálnom štábe rozoberal otázku, aké teritoriálne ústupky bude žiadať od Poľska za podpis mierovej dohody. Hitler mal v podstate nachystané takéto požiadavky: okamžité vypovedanie dohôd s Anglickom a Francúzskom; územie od Narivu s Varšavou dajú Poľsku; priemyselnú oblasť Nemecku; Krakov Poľsku, Severné Beskydy Nemecku; Západná Ukrajina samostatná.

    Poliaci však utiekli a samolikvidovali svoj štát vtedy, keď dokonca ešte aj Hitler ho chcel uchovať. Hitler robil politiku, v ktorej dnes pokračuje USA. Chcel mať kontrolu nad európskymi štátmi, ale tak, aby to vyzeralo, že sú samostatné, že v nich je rešpektovaná sloboda a demokracia. Navonok mali všetky krajiny vyzerať slobodne a civilizovane.

    Preto naozaj potreboval podpísať dohodu s vládou porazeného Poľska. Tá však zbabelo ušla od svojho národa.

    Podľa medzinárodného práva neutrálne krajiny v prípade, že sa k nim dostanú účastníci bojov z vedľajšej krajiny, t.j. vojaci oboch strán, majú povinnosť im zabrániť v možnosti zúčastňovať sa ďalších bojov, teda ich internovať. Rumunsko bolo spojencom Poľska iba pre prípad vojny so ZSSR. Vo vzťahu nemecko-poľskej vojny boli Rumuni neutrálni. Mali teda povinnosť odzbrojiť a zavrieť poľských vojakov, ktorí k nim prišli cez hranicu. Rumunsko však nemalo ekonomické možnosti uživiť toľko darmožráčov, preto museli privierať oči nad tým, že Poliaci utekali cez Rumunsko do Francúzska, Anglicka a inde. Ale generálov a dôstojníkov muselo – ako dôkaz neutrality – internovať.

    Rumuni nemohli pripustiť, aby Nemci viedli rokovania s internovanou poľskou vládou, lebo to by bol nepriateľský akt voči Francúzsku a Anglicku. Nemohli ich ani oficiálne prepustiť do Francúzska, lebo to by bol nepriateľský akt voči Nemecku. Ak by sa poľská vláda vzdala Nemcom a neutiekla z Poľska, tak by ostala zákonná a Nemci by mohli s ňou rokovať. Ak by poľskí ministri boli zabití vo Varšave, tak by ich zástupcovia nastúpili na ich miesta a organizovali by zákonných následníkov, t.j. vládu. Ale pri žijúcej, existujúcej vláde nemohol byť vládou nikto iný.

    A táto nebola schopná činu.

    Tí Poliaci, ktorí ušli do Francúzska zorganizovali 30.9.1939 poľskú exilovú vládu, ale pokiaľ žila zákonná vláda, táto vláda nebola nikým. Veď aj Nemci si mohli zostaviť svoju vládu v okupovanom Poľsku a s ňou podpísať, čo by chceli.

    Poľská šľachta nielenže nechala poľský národ bez štátnej ochrany, ona doslovne aj prinútila Hitlera okupovať Poľsko, čo pôvodne nemal v pláne. Touto zbabelou podlosťou však urobili ešte väčší problém ZSSR, ktorý potreboval silné, nezávislé Poľsko ako prekážku pre Nemecko. Hoci Poľsko predtým silou vzalo Ukrajinu a Bielorusko, ZSSR nikdy nežiadal o návrat týchto území. Tieto územia tak či onak posilňovali Poľsko – čo bolo v súlade s potrebami ZSSR.

    Akonáhle však šľachta utiekla, otázka návratu sovietskych území bola nastolená bezodkladne. Urobiť tak však bolo nemožné. Ak by ZSSR vstúpil s armádou na územie Poľska, tak okrem Anglicka a Francúzska by mu vojnu vyhlásilo aj Rumunsko. Stalin teda vymyslel geniálny plán. Na vstup vojsk do Poľska potreboval súhlas poľskej vlády, vtedy poľskí spojenci nemôžu nič robiť. Poľsko by taký súhlas nikdy nedalo, ale pretože vláda ušla do Rumunska, ponúkla sa mimoriadna príležitosť. Oznámiť poľskej vláde rozhodnutie vstúpiť s armádou na územie Poľska kým je ešte v Poľsku a schopná rokovať, ale odpoveď od vlády čakať keď už bude internovaná v Rumunsku a neschopná konať. Znamenalo by to dostať na oznam o vstupe vojsk ako odpoveď mlčanie, ktoré je znakom súhlasu.

    Začali teda sledovať poľskú vládu a zároveň pripravili nótu, v ktorej poľskú vládu informovali, že s cieľom ochrany Ukrajincov a Bielorusov pred útočiacimi Nemcami vstupuje ZSSR na územie Poľska s armádou. Nemcov to síce urazilo, ale ZSSR to prežil.

    Akonáhle prišla informácia, že poľská vláda prekračuje rumunskú hranicu, v Moskve z postele vytiahli poľského veľvyslanca v ZSSR – v noci 17.9. – a zástupca Národného komisariátu zahraničných vecí ZSSR mu prečítal nótu. Text nóty veľvyslanec odmietol prevziať a odovzdať – nebolo už komu – ale pokiaľ zástupca Potemkin s ním hovoril, tak pracovníci komisariátu zahraničných vecí prišli na poľské veľvyslanectvo a proti podpisu odovzdali nótu službukonajúcim pracovníkom veľvyslanectva.

    Nóta bola zostavená precízne a profesionálne. Začínala tvrdením, že poľská vláda už nie je v Poľsku, čo vyvolalo okamžitú reakciu Poliakov. Celá poľská šľachta začala tvrdiť, že z Poľska ušli až 17.9.1939. Ale toto ZSSR aj potreboval. Ak poľská vláda bola v Poľsku ešte 17.9. znamená to, že nótu prevzala a mohla ZSSR zakázať vstup na územie Poľska, alebo mu vyhlásiť vojnu. Ak tak neučinila znamenalo to, že súhlasí so vstupom Červenej armády na územie Poľska s cieľom brániť obyvateľstvo pred Nemcami.

    Preto spojenci – viazaní platnými zmluvami – nevyhlásili ZSSR vojnu, ani Liga národov neobvinila ZSSR v agresii voči Poľsku. Veď poľská vláda s tým mlčky súhlasila.

    Treba nám vedieť, čo sa v minulosti naozaj stalo. Pokračovať budeme nabudúce.

    08.03.2017