TARTARIA | ARCHÍV NOCI SVAROGA

Kategória: HĽADANIE

  • NA ZEMI NIET LESOV I.

    Prinášame vám veľmi zaujímavý článok. Téma je veľmi obsiahla, a preto sme ho museli rozdeliť na tri časti. Prináša úplne iný pohľad na svet okolo nás – a práve o to ide. Ak sa chceme dostať z Matrixu musíme sa pozerať tam, kde iných pozrieť ani nenapadne. Majme vždy na zreteli Zdravomyslie a najmä to, že všetko okolo nás treba chápať vo forme Obrazov. Jedna hrana Obrazu nikdy nie je celý Obraz. A práve o tom, čo všetko môže byť skryté za tým, čo považujeme za banalitu je tento článok.

    Odporúčame vám nielen samotný článok, ale aj celú stránku. Je uvedená medzi odporúčanými zdrojmi.

    Po prečítaní takéhoto nadpisu – a navyše ešte s výkričníkom – pokrúti hlavou každý zdravomysliaci človek a zavalí ma miliónmi fotiek so zobrazením lesov. Ale uverte, na vašich fotkách nebudú lesy. Je to iba ďalší trik. Jednoducho nás prinútili si myslieť, že ide o les, ale v skutočnosti to sú iba 30 METROVÉ KRÍKY.

    Nato odpoviete, že to je hlúposť. Ak o kryštálových guliach možno ešte čosi povymýšľať, tak u lesov sa to nedá. každý z nás predsa už po lese chodil.

    Nuž teda začneme so známym obrázkom – na začiatku článku – na ktorom deti vidia 9 delfínov a dospelí dvoch milencov. Na jednom sa určite pre začiatok zhodneme – rozdiel v ponímaní je kolosálny.

    Prinúťte sa teraz hľadať na obrázku delfínov a sami sa presvedčte, aké je to ťažké. Ženské vnady nám jednoducho odoprú sa zmeniť na delfíny. Hoci to vyzerá ako zábava ľahko môžete si overiť, že deti budú mať presne opačný problém.

    Nuž teda prvá lekcia. Obrázok je jeden, ale vidíme ho úplne rozdielne. Navyše, dospelí a deti si nijako nemôžu vymeniť navzájom svoje ponímanie.

    Prečo to je tak? Jednoducho preto, lebo oči vidia tak, ako im to prikázala matrica (Matrix) a nie tak, ako svet v skutočnosti vyzerá.

    Naše oči sa časom stali zradcami, oslepli sme ešte v detskom veku. Okolitý svet je úplne iný, než ako ho pozorujeme skrz prizmu návyku a skúsenosti. A prizma ho skresľuje veľmi silno!

    Vo veku okolo tridsiatky prizma nadobúda štatút ochrancu nášho rozumu a po štyridsiatke už môžu po nej aj steny padať. Myslíte si, že preháňam? Nuž ak inak nedáte, tak vám teraz dokážem, ako pevne závisíte od prizmy. Pozrite si túto fotku:

    Ja tvrdím, že to je stolová hora vytvorená z magmatického nánosu, ktorý vytryskol z hlbín Zeme a vychladol pred asi 200 miliónmi rokov.

    Zdá sa vám, že mi zastal rozum? A ja, naopak, môžem z toho istého obviniť vás.

    Na túto lúčku sa vrátime neskôr. Zatiaľ si spomeňte, ako ste pri prechádzke lesom nachádzali staré a hrubé stromy, ktorým ste sa neraz snažili oblapiť neoblapiteľne hrubý kmeň.

    A veď skutočne staré stromy sú zriedkavosť, všetky sú chránené ako mimoriadne pamätníky Prírody. V sieti sa dokonca rozvírila diskusia o tom, že ako je možné, že všetky stromy – dokonca aj na Sibíri – nemajú viac ako 200 rokov? Kde sa podeli giganty?

    A veru majú pravdu, hovorím vám. Ja by som však chcel pristúpiť k tejto otázke z inej strany – zo strany zemských pólov.

    Ide o to, že ešte sovietski biológovia objavili jednu zvláštnosť. Na zemských póloch je nahromadené neskutočne veľké množstvo vody vo forme ľadu a snehu a vo všetkých svetových oceánoch je neskutočné množstvo uhličitého plynu. Takáto šialená kombinácia jednoznačne dokazuje, že na Zemi bol v minulosti obrovský požiar. Vedci jednoduchými výpočtami došli k výsledku, ktorý hovorí, že nie tak dávno – pred 2-3 storočiami – bol požiar, ktorý spálil 99,995% biosféry Zeme.

    Ako je známe, živé bunky pozostávajú hlavne z vody, preto snehové čiapky na zemských póloch nie sú nič iné ako voda, ktorá sa uvoľnila zo zhorených živých organizmov, a ktorá v plynnom skupenstve doputovala na póly, kde následne skondenzovala.

    A teraz sa zamyslime nad číslom 99,995%. Inými slovami všetko to, čo dnes rastie, lezie, lieta, pláva a behá po Zemi je čo do objemu 20 000x menej ako to, čo rástlo, liezlo, plávalo a behalo po Zemi pred požiarom!

    DVADSAŤTISÍC RÁZ MENEJ!

    Aby sme si vedeli predstaviť tento pomer, porovnajme si bochník chleba s fúrou kamiónu. Takto si obrazne dokážeme vytvoriť pomer 1:20 000:

    Všetky dnešné rastliny, zvieratá a ľudia spolu je náš žalostný bochník chleba. Dnešný mýtus o preľudnení Zeme teda nie je nič iné iba ďalšia veľká lož.

    Biológovia rozdelili toto číslo na všetky kontinenty spolu ale nič im nevyšlo. Na súši proste niet dosť miesta pre takéto množstvo organizmov. Teória začala praskať vo švíkoch, ale sneh na zemských póloch jednoducho existuje. Fakt je fakt a treba ho rozmiestniť po súši.

    Ako zvyčajne, osvietenie prišlo znenazdajky. Ukázalo sa, že na vine je náš zaužívaný stereotyp myslenia. Jednoducho sme si navykli, že les rastie do výšky cca 30 metrov a hotovo. Tento predpoklad sa ako vírus usadil do myslí biológov a zabránil im rozriešiť tento rébus. Ak sa však rastliny nedajú umiestniť do šírky znamená to, že ich treba rozmiestniť do výšky. A zrazu všetko do seba zapadlo.

    V novej teórii vykreslili hypotetický les nepredstaviteľnej výšky.

    Čoskoro sa našli hľa aké fotografie:

    Sú to momentky barbarského výrubu sekvojí v Kalifornii, ktorá prebiehala od osemdesiatych rokov devätnásteho storočia po dvadsiate roky dvadsiateho storočia. Dorážali to, čo zázrakom prežilo po planetárnom bombardovaní r. 1816. Len so predstavte, koľko rokov treba na to, aby strom vyrástol do takýchto rozmerov! A potom prišli tvari s pílami a topormi.

    Raz dva a je po stromoch (nepripomína vám to niečo?)

    U proporcií stromov platí takéto pravidlo. Priemer pňa približne predstavuje dvadsatinu výšky stromu. Odhadnime výšku z týchto fotografií: priemer pňa je približne 3x väčší ako drevorubač (1,75m x 3) x 20 = 105 metrov. Zamyslime sa! Chodievate do lesa, v ktorom sú stromy priemerne vysoké 30 metrov. A tu zrazu 100m! Nuž, tu sú tie rozprávkové lesy, ktoré sú tak často opisované v ľudových rozprávkach a zobrazované v kreslených filmoch! Lesy, ktoré sme nenávratne zmizli vďaka takýmto barbarom.

    Môžeme hovoriť o tom, že to sú len námezdní robotníci (koniec koncov potrebujú uživiť svoje rodiny), ktorí dostali zhora príkaz… Ale ak by každý drevorubač odmietol vykonať zločinný príkaz, tak les by ostal celý, lebo ručičky reptiliánov sú veľmi kratučké a krivé na to, aby sami švihali sekerou. A teda všetkých obrancov týchto a podobných drevorubačov janičiarov posielame na známu adresu do… bez výnimiek.

    Pozrite sa na fotografie pozornejšie.

    Sú to osatanizované baktérie, ktoré dobíjajú lesný organizmus.

    Ak si niekto myslí, že lesy rúbali kvôli drevnej hmote, tak treba rýchlo rozprášiť takú naivitu. Ide o to, že staré stromy sú informačným zhromaždišťom, databázou, hard diskom – ak by sme chceli použiť dnešný jazyk. Stromy zapisujú do svojho informačného portálu všetko, čo sa odohráva na našej planéte. Človek, ktorý má dobre vyvinutú senzoriku môže zájsť do takého lesa a ľahko si prečítať ľubovoľnú informáciu o minulosti jednoduchým dotknutím sa kmeňa stromu. A o tom, aká sila preteká skrz takýto dotyk radšej ani nehovorím.

    Nevedno z akého dôvodu, ale barbari niekoľko sekvojí ponechali nažive. Dokonca ich obohnali plôtikom a uznali za chránené. Samozrejme, že sprievodcovia vykladajú turistom rôzne bájky, ale to nie je dôležité:

    Národný park „Sekvoja“ v Kalifornii, USA. Určite súhlasíte, že po našom návyku na 30 metrové stromy je vojsť medzi 100 metrové dosť zvláštne…

    Pristúpime k téme: ako vidno, pozostatky gigantského lesa sa našli. Predpoklad o rozprávkových lesoch minulosti je dokázaný a bezprizorný sneh na póloch zaujal svoje miesto v mozaike. Ako keby bolo všetko v poriadku. Dalo by sa to uzavrieť, ale nie je všetko také jednoduché.

    Tento článok je skrz-naskrz prešpikovaný kremíkovou formou života, ktorá  nie je nijako vysvetľovaná v iných informačných zdrojoch. Tento článok nebude mať cenu, ak doň nevpletieme kremíkový stožiar! A to hneď teraz.

    Veľmi veľa mýtov a legiend nám hovorí o premene ľudí, zvierat a rastlín na kameň. Stačí, ak si vezmeme napríklad knižku LEGENDY KRYMU, v ktorej čo príbeh, to sa živé telo premieňa na kameň. Tu sa ako keby všetko potvrdzuje, lebo  paleontológovia celého sveta nachádzajú skameneliny zvierat a rastlín, a to nielen na Kryme, ale po celej planéte.

    Je ich už tak veľa, že múzeá po svete sú proste zavalené skamenenou ďatelinou, žabami, jaštermi „prapredkami“, kúskami dinosaurov atď. Tak ako? Zapáčili sa vám kamenie? Sú krásne, len čo je pravda. Nuž, nastal čas odkryť karty.

    Žabky s ďatelinou sú síce zaujímavé, ale to nie sú stromy. Kde to vlastne máme tie stromy vážení? Stromové sekvoje z Kalifornie nám tu nepasujú, pretože sú na báze uhlíka, čo znamená, že nezastupujú kremíkovú éru. Odkiaľ to všetko viem?

    Predovšetkým, rúbali a pílili ich štandardnými nástrojmi (kremene lámu topory a píly). Ďalej si všimnite letokruhy, ktoré poukazujú na zmeny sezón. Nezabudnite, že pokiaľ svietilo Slnko nebolo žiadnych premien deň/noc a leto/zima.

    Znamená to, že štandardné giganty na fotografii nemajú žiadny vzťah ku ére kremeňa.

    Tak kde sa teda podeli stromy z kremeňa, hoci aj len nejaké zvyšky z nich? Drevené sekvoje z Kalifornie sa na premenu na kremeň teda nehodia, pretože sú určite z uhlíkovej bázy. Ale kremenné stromy sa predsa len našli. Že kde? Tiež v Severnej Amerike, presnejšie v Arizone.

    A čo je to také dôležité v tej Zóne Árijcov?

    A veru všeličo zaujímavé sa tam dá nájsť. Aj gigantická povrchová baňa, ktorú dnes volajú Grand Canyon.

    Ako povedal veľavážený WakeUpHuman: „Vrcholom cynizmu je nazývať vyťažené povrchové bane národnými parkami“.

    A ešte aj rieka Kolo-Ra-do… Len sa zamyslite, čo robí starý slovanský koreň „Kolo“ (Kruh) na druhom konci sveta? A o „RA“ už radšej ani nehovorím:

    A vidno tu aj celé mesto zotreté z tváre Zeme…:

    Celé mesto Árijcov – po ktorom ostal megakráter – údajne (akože inak) zničil chuligán-meteorit pred 50 tisíc rokmi. Tak hovorí Wiki.

    Budeme sa tváriť, že túto absurditu sme si nevšimli, pretože teraz nás zaujímajú kremenné stromy. A hľa – tu sú. Je tu celé ich múzeum pod otvorenou oblohou. Skamenené stromy tu ležia tupo rozhádzané po pustine a tiež sú ohradené plotom. Toto turistické centrum pod názvom:

    Petrified Forest National Park

    Ktorý môžete navštíviť. Je však jasné, že po našich prechádzkach v 30 m lesoch si predstaviť 100 m vysoký les je dosť problematické!

    V tomto národnom parku nie sú len také skameneliny. Sú to proste unikáty. Ak korytnačky a žabky kameneli na modro-bielo, tak tunajšie stromy sa zmenili na polodrahokamy!

    Nuž ako? Pekné kamienky? Nuž teda, pokračujeme v téme:

    • Všetky naše lesy sú mladé a nerastú vyššie ako 30 metrov;
    • Pozostatky rozprávkových lesov sa uchovali v podobe amerických sekvojí, ale biológovia tým istým lesom pridali sneh na póloch;
    • Našli sa skameneliny kremíkovej éry, vrátane stromov a drahokamov.

    Tak už to dochádza? Alebo stále nie?

    To iba v ideálnom svete sa všetko zhoduje. Ale v našom pekle sa nič nezhoduje!

    Odkedy som v detstve prvý raz uvidel skamenené pozostatky tarbíkov a žiab mi už táto otázka nedá pokoja. Hoci sa zrodila v detskej hlave, je to dnes otázka doslovne za „milión“. Akým spôsobom mohla skamenieť žabka namiesto toho, aby jednoducho zhnila ako sa to deje s každým organickým telom? Neviem ako vy, ale mne sa zdá, že Gerasim nám čosi nechce povedať. Ak teda nie on, tak čo nám o tomto probléme napovie Wikipédia?:

    „Proces skamenenia prebieha pod zemou, keď sa telo nachádza pod usadeninami, ale nekazí sa vďaka nedostatku kyslíka…“ Wikipedia

    Podľa slov vedcov tkanivo bolo pôvodne organické, a potom sa stalo dioxydom kremíka. Premenilo sa teda kremeň, t.j. kysličník kremičitý alebo SiO2. Tento vzorec si zapamätajte.

    Ak sa vám niekedy prihodilo, že ste pochovávali domáce zviera, tak ho bežte rýchlo odkopať! Možno už skamenelo a môžete si ho vyložiť ako sošku… Ak by ste ma chceli obviniť z čierneho humoru, tak vám odporúčam udržať vaše námietky na uzde. Radšej sa zamerajte na oficiálnu vedu, ktorá nás zaplavuje podobnými nezmyslami.

    Zamurované mŕtve telo má dve možnosti. Buď vyschne ako taranka (hmyz v kúsku jantáru), alebo banálne zhnije. Tretia možnosť neexistuje.

    Telo uhlíkovej bázy sa za žiadnych okolností nepremení na kameň – nikdy!

    Táto absurdita bola vymyslená nato, aby skryli existenciu kremennej éry na Zemi.

    Transformácia brvna na drahokam je nehanebný rozmach lži a cynizmu. Alebo nie? Nuž ak nie, tak mi vysvetlite premenu stromu na polodrahokam!

    Nemáte odpoveď? Ale ja mám. No prezradím ho o niečo neskôr. Najskôr si preberieme celé toto divadelné drahokamové predstavenie po bodoch.

    1. Podľa oficiálnej verzie tieto stromy padli v nerovnom boji proti susednému vulkánu, (upriamte pozornosť) pred 225 miliónmi rokov! Pokračovanie tohto dych berúceho príbehu je ešte zaujímavejší.

    • Drevo nielenže nezhorelo v pekelnom plameni lávy;
    • Nielenže nezhnilo za 225 miliónov rokov v surovej zemi;

    Ale napriek všetkým zá-konom fyziky, chémie a biológie sa jednoducho ZMENILO NA DRAHOKAM! Copperfield sa iba nemo prizerá s otvorenými ústami!

    Ani to ešte nie je všetko. Všimnite si. Stromy nie sú polámané, ONI SÚ POREZANÉ!

    Otázkou je: Stromy narezali ako salámu pred alebo po Armageddone? Ak po, tak akou pílou ich pílili?

    ZÁVER: Nejde o múzeum, ale inscenáciu. Stromy priviezli a uložili – pre divákov.

    2. Ukážte mi letokruhy!

    Nieto ich?

    Tak teda prijmite dôkaz, že pokiaľ svietilo Slnko, na planéte Zem nebolo ani leta ani zimy.

    3. Určite vám je jasné, že iba totálny idiot uverí, že drevo sa môže premeniť na drahokam.

    Vzniká teda otázka: Pre koho teda nachystali celý tento cirkus s privezenými a popílenými a následne rozhádzanými stromami kamennej formy života?

    A teraz to najhlavnejšie. Všimol si niekto z vás, aké tú tieto kremenné stromy malé? Veď ich nemožno porovnať ani len so sekvojami v Kalifornii!

    Ale všetko je veľmi jednoduché. To nie sú stromy. Sú to iba VETVIČKY gigantických stromov kremíkovej éry!

    A tie stromy sú také obrovské, že americké sekvoje vedľa nich vyzerajú ako zápalka vedľa baobabu. A zatiaľ čo turisti otvárajú ústa v údive nad drahokamami, nikto si nevšíma pozadie, od ktorého ich tieto krásne vetvičky aj majú za cieľ odlákať. Ale celá vec je v pozadí!

    Aby sa nakoniec dalo pochopiť, čo to tu ja vykladám, odcitujme si Jesenina:

    Tvárou v tvár tvár neuvidíš.

    Veľké vidno na vzdialenosť.

    Ďalší raz sme nosom zavadili o čosi obrovské. Znovu vás nabádam myslieť v planetárnom rozmere, teda proste nástojím na tom, aby ste zmenili svoj uhol pohľadu. Vraciame sa teda k známemu chytáku a opakujem svoju otázku:

    „ČO TAM VIDÍTE“?

    Pník v harmančeku?

    Naďalej nástojím na tom, že to je stolová hora vytvorená z magmy, ktorá vytryskla z hlbín Zeme a stuhla pred približne 200 miliónmi rokov. Zase mi neveríte? A teda?

    Dovoľte mi predstaviť vám „Vežu Diabla“ v štáte Wyoming, USA. Táto stolová hora bola vytvorená z magmy, ktorý vytryskol z hlbín Zeme a stuhol pred približne 200 miliónmi rokov. Minimálne takto nám to vnucuje Wikipedia a 7 miliárd ľudí verí, že to je hora.

    Koniec prvej časti.

    ZDROJ

  • ILÚZIA ZMENY

    Dnes sa dotkneme špecifickej problematiky svojim spôsobom „na požiadanie čitateľov“. Hoci principiálne nemá zmysel reagovať na takýto druh podnetov – naše stanovisko sme uviedli už neraz – prišlo nám niekoľko odporúčaní na „dobrý článok s aktuálnou tematikou“ z prostredia Slobodného vysielača, tak si niečo krátko zopakujeme. Zopakujeme, pretože nejde o nič nové. Vopred oznamujeme, že odporúčaný článok rozoberať nemienime. Každý si nesie zodpovednosť za svoje činy sám. Máme tým na mysli fakt, či dokáže myslieť a rozhodovať sám, alebo mu musí vložiť do mysle myšlienky pop.

    Z určitého pohľadu možno považovať odporúčania takéhoto druhu aj za provokáciu, ale tento motív nebudeme rozoberať. Na začiatok si pripomeňme, že Slobodný vysielač v časoch Slovenského národného povstania podával informácie, ktoré napomáhali koordinácii vojenských operácií povstalcov proti ozbrojeným silám nacistického Nemecka operujúcimi spolu s ozbrojenými zložkami fašistického Slovenského štátu. Ak teda dnes z identicky nazvaného subjektu zaznievajú chválospevy na prezidenta fašistického štátu, je to svojou podstatou revanšizmus. Koľko ľudí sa zamyslelo nad tým, že by mohlo ísť o výsmech všetkým, ktorí padli v boji proti fašizmu?

    Fašistický štát rukami svojho prezidenta vyznamenával fašistov za „dobre vykonanú prácu“:

    Koho vlastne vyznamenával sa môžete dočítať aj na iných miestach. V bojoch proti našim ľuďom a aj v trestných výpravách proti civilnému obyvateľstvu našej krajiny napomáhalo dostatok „dobrých kresťanov“:

    Z nášho pohľadu je niekedy ťažko pochopiť, načo nám niektorí čitatelia odporúčajú zdroje, ktoré v podstate nemajú nič spoločné s Kultúrou našich Predkov. Použime teda takýto druh článku ako vzorový príklad na priblíženie prečo je to zvláštne.

    Už ani nevieme koľko krát sme sa vyjadrovali k novému samonázvu niektorých obyvateľov našej krajiny „SLOVEN“. Ani jeden veľký národ Európy si za posledných 1 000 rokov nezmenil svoj samonázov – lebo by si zmenil aj svoj osud a odpojil by sa od jednotného poľa udalostí jeho predkov v minulosti, teda od toho, čo nazvali história. Ani Nemci, ani Francúzi, ani Angličania či Holanďania atď. to neurobili – a vedia dobre prečo. Všetci odpradávna vedia, že aký názov dajú lodi taký bude mať aj osud. Nikto rozumný si nedá samonázov napr. „Debil“, „Idiot“, „Predajná prostitútka“ a podobne. Ale podľa názoru niektorých ľudí je jedno, ako sa kto nazve, veď o „nič nejde“. Teda ak sa niekto pasuje za Slovena či Slováka, tak tým nám dáva najavo, že Slovieni – ktorých sa v minulosti cudzinci veľmi obávali – sú preň cudzinci. Ale o Slovienoch hovorí aj Proglas, o Slovienoch hovorí aj opis panónskejo života Cyrila a Metoda a vôbec celá kresťanská tradícia – veď ešte aj gréckokatolíci majú liturgiu v staroslovienčine, nie v „staroslovenčine“. Slováci a Sloveni tu vtedy proste neboli. Veď  malé deti si nespomínajú čo zažili dospelí ďaleko pred ich narodením – oni, malé deti vtedy ešte neexistovali. Preto si ani nemôžu nič pamätať o Slovienoch – a Starosloviensku Bukvicu sa ani nesnažia učiť. Vierovyznaním sme boli Slavjani, samonázov SLAV sme používali tiež. Hovoríme my, lebo sa hlásime k našim Predkom, sme súčasťou tých istých prastarých Rodov. No a Slováci a Sloveni môžu hovoriť – majúc na mysli Slovienov – ako o „nich“, nie o „nás“. Je to úplne prirodzené – veď hovoria z ich pozície o cudzincoch.

    A práve náš názov SLAV použili Anglosasi na vytvorenie svojho výrazu SLAVE – rab, t.j. otrok. V rámci toho istého projektu „domestikovania“ Slovienov nám zostrojili aj ich ďalšie slovo – SLOVEN. Ktorý národ prvý vytvoril slovo, ten aj zadal do podvedomia jeho prvobytný Obraz a je súčasťou aj jeho egregoru. Ak hovoríme o podvedomí, hovoríme o tom, čím sme neviditeľne všetci prepojení na veľmi hlbokej úrovni, teda o tom, čo nazývame tradične Večnosť. Deti však očividne nevedia ako Vesmír funguje…

    Každý zvuk, každá frekvencia je špecifická a neopakovateľná, preto jedno slovo nikdy nemôže mať viacero významov či súvislostí – v podvedomí. Tým myslíme skutočných významov. Nervové bunky – neuróny – vytvárajú v našom mozgu rozličné reťazce – moduly – ktoré sa dokážu jedna s druhou spájať nie iba na úrovni pologúľ mozgu. Keď počujeme alebo čítame slovo, tak prostredníctvom elektromagnetických procesov aktivujeme niekoľko reťazcov súčasne. Dochádza k spusteniu tzv. modulového programu. Účinok týchto modulových programov zahŕňa ja tie štruktúry nášho mozgu, ktoré zodpovedajú za riadenie funkcií organizmu. Takto môžu slová vyvolávať aj telesné reakcie. Magické – staré, prapôvodné – slová umožňujú meniť staré a neželateľné modulové programy a využívať nepoznané parametre tých našich modulov, ktoré dávajú pozitívne vlastnosti a silu.

    Každé slovo má svoj zmyslový význam, nesie svoje emocionálne zafarbenie a vyžaruje špecifickú energiu. Vyslovené slovo vyvoláva konkrétnu reflexiu u poslucháčov. Slovo formuje motiváciu chovania sa človeka a ak je cudzieho pôvodu, tak v podvedomí sa ukáže ten jeho zmyslový význam, ktorý je uložený v genetickej pamäti človeka cudzej národnosti.

    Cudzí významový aparát rezonuje s nastavením našej Duše negatívne. Preto pozor na také slová – „SLOVEN“ je cudzie slovo, význam nájdete v anglickom slovníku. WAW (WAU a podobne) je zase meno písmena hebrejskej abecedy – je ňou napísaná Kabbala – a zvuk predstavuje privolávanie boha strachu. Cudzie slová – hoci aj pozitívne – nikdy neúčinkujú na podvedomie tak, ako by mohli naše rodné, ktoré formujú v podvedomí Obraz našincovi dobre pochopiteľný.

    Ľudský mozog je ako počítač, vyhodnocuje každé slovo porovnávaním s údajovou databázou tak, že ho identifikuje. Ak sa do našej psychiky zavedú cudzie kľúčové slová, tak postupne dôjde k zmene hodnotovej orientácie nášho človeka, jeho psychológie. Používanie cudzích slov v širokom spektre masovokomunikačných prostriedkov je ako drezúra zvierat v cirkuse – postupne formuje reakciu človeka na konkrétne príkazy. Realizuje sa povolenie na neurónovo-lingvistické programovanie ľudí.

    Človek v závislosti od úrovne svojej individuálnej psychologickej pevnosti reflektuje na kľúčové slová a chová sa zodpovedajúcim spôsobom. Toto už možno pozorovať na elementoch chovania sa nášho dorastajúceho pokolenia. Ono nie je psychologicky chránené a postupne osvojuje si „propagandistické bahno“, zamieňajúc hodnotové akcenty presmerovaním na prirodzené, štandardné inštinkty, čo v značnej miere napomáha strate duchovno-mravného základu.

    Zvukový účinok sa posilňuje zodpovedajúcim „obrázkom“, čím sa u človeka zapája prvý signálny systém.

    Cudzie slová, ktoré preberáme a zavádzame do našej lexiky spôsobujú vznik disonancie vnútri nás, na úrovni podvedomia vzniká boj motívov, ktorý neraz dovádza k strate vnútornej rovnováhy organizmu.

    V Anglicko-slovenskom slovníku, ktorý vydalo vydavateľstvo LOGOS z Bratislavy r. 1999 (ISBN 80-968138-1-1), môžeme na strane 825 pod termínom SLOVEN nájsť vysvetlenie: n 1. neporiadnik, lajdák, šuchta, neporiadna ženská. Sloven-ka – v zmysle pravidiel tvorby slov známych z lekcií Staroslovienskej Bukvice – je niečo ako „prostitútka“, „jedna z prostitútiek“. Autori – priami pokračovatelia „hrdinských činov“ popov-exorcistov z 10. storočia zrejme usúdili, že už je načase zabrániť prebúdzaniu sa spiacich mužov Slovienov – pod hrozbou nového veku – v našom národe, a preto zavádzajú nový psychoprogram. Tentoraz pre mužov.

    Médium, ktoré – hoci nenápadne – podsúva národu kresťanskú doktrínu je iba pokračovateľom aktivít tej istej kresťanskej cirkvi, ktorá pred viac ako 1 000 rokmi viedla križiacke výpravy zamerané na fyzickú likvidáciu ako našich Predkov, tak aj našej Kultúry – vrátane pálenia kníh. Na našom území boli oveľa úspešnejší ako východnejšie. U nás sa nezachovalo nič. Genocída (domáceho obyvateľstva) je dnes podľa zákonodarných systémov všetkých krajín – minimálne teda Európy – zločinom proti ľudskosti. Kresťanská cirkev – myslíme všetky všeobecne, lebo vtedy neboli ešte rozdelené  – je priamou pokračovateľkou, presnejšie stále tou istou inštitúciou s dokázateľne kriminálnou minulosťou, ktorá krvavé jatky v minulosti viedla. Hľa, o mafii síce vieme, ale tá je aspoň oficiálne zakázaná a musí fungovať ilegálne. Ale kresťanské cirkvi sú nielen na očiach, oni si ešte vedú aj prekvitajúce cirkevné off-shory – dostali majetky ktoré im nepatrili, barbarsky drancujú naše lesy a ešte neplatia ani cent daní. Takže bod jedna – máme do činenia presne s tou organizáciou, ktorá „priemyselnými jatkami“ v minulosti vyrezala našich Predkov a zmocnila sa ich majetkov.

    Bod dva – práve kresťanské cirkvi dostali absolútnu zelenú pre svoju činnosť po prevrate r. 1989. Odvtedy vyučujú náboženstvo na všetkých školách, vedú rôzne vzdelávacie programy a vôbec zásadným spôsobom formujú spoločenské vedomie Slovenska. Stav našej spoločnosti – odborné inštitúcie, poprevratové vlády a parlamenty – sú priamym výsledkom ich aktivít. Sme spokojní s tým, čo vychovali? Prečo toľko ľudí u nás kritizuje dôsledky, ale nerieši príčiny? Žeby krátkozrakosť, neschopnosť rozoznať príčiny od dôsledkov?

    Bod tri – prečo si myslíme, že bez nich sa nedá? Neukázali už dosť? Veď majú nás pod kontrolou viac ako TISÍC ROKOV.

    Logická je iba jediná otázka – kde nás môžu doviesť lídri takejto organizácie – nech sa ich médium volá akokoľvek? Dr. John Coleman vo svojich knihách uviedol správnu diagnózu: „Kto nepozná minulosť je odsúdený na jej opakovanie“. Preto je potrebné vytvárať „deti“, tie minulosť určite nepoznajú.  A neraz sme citovali aj rímskeho cisára Marka Aurelia:

    Len hlupák si myslí, že zlí ľudia nerobia zlé veci.

    V týchto súvislostiach niet viac čo dodať. Nám odporúčaný článok je z kresťanského média a začína obrátením sa na Slovenov… čítajte detičky, rabi Jehovu. Slovieni však vedia, že je „neprávosť mať pána, ba väčšia byť pánom“.

    Keď už sme pri tomto médiu, tak nečudo, že z jeho prostredia už tradične zaznievajú útoky proti nám. Od „ufoslovanov“ po ďalšie, viac sofistikované. Z času načas nám prichádzajú – už pomerne dlho – aj naivné odporúčania, že by sme mali s nimi „spolupracovať“, veď vraj „hovoria to isté“. V počiatočných fázach svojej existencie nás oslovilo niekoľko našich čitateľov, že ich dobre poznajú a že nás odporučia. Odporúčania však nikdy neboli pretavené do výsledku – veď ako môže kresťanské rádio spolupracovať s pohanmi Slovienmi? Nič iné ani nemožno nikdy očakávať. Časť dôvodov sme uviedli aj vyššie v tomto článku.

    Zo spektra síl za týmto médiom treba spomenúť aj hľadačov grálu. Už Ahnenerbe sa touto otázkou zaoberalo, ale na rozdiel od nich sú dnes rozšírení hľadači napojení na náboženský egregor vytvorený vyvoleným národom. Medzi rovnými niet vyvolených, teda kto zaujíma postoj vyvoleného určite nemá na mysli rovnosť typickú pre tradičné občiny a Kopné právo Slovanov. V roku 2015 sme sa zúčastnili jednej prednáškovej akcie v Bratislave.

    Hneď po nás pokračoval príspevok hľadača grálu, ktorý dnes údajne už pracuje pre spomínané kresťanské médium. Hoci akcia sa konala pod hlavičkou slovanskej tematiky, príspevok pána hľadača bol na nosnej frekvencii „prenechajme aktivitu vyspelejším národom“ – veď my sme inak očividne nepodstatní… Tento pán chodieva po Slovensku a prednáša o potrebe dávať pozor na „tých Slovanov, ktorí sa v poslednej dobe nebezpečne aktivizujú“. Tento postoj je typický pre celú skupinu hľadačov vrátane skupiny v Čechách, ktorého „pobočku na Slovensku“ predstavuje zmienený hľadač. Aký impulz pre Slovanov môže vygenerovať takýto „vlastenec“? Často nám cudzinci podsúvajú prívlastky ako „holubičí národ“ – ale tu je ukrytá dôležitá symbolika. Odborníci vedia, že holub je jediný zástupca vtáčej ríše, ktorý svojich vlastných starých a chorých doďobáva na smrť. Nie náhodou je symbolikou kresťanstva „Duch svätý v podobe holubice“ či motív holubice podprahovo podsúvaný Slovanom.

    Pri tejto príležitosti si môžete všimnúť ďalšiu techniku čiernej mágie, ktorú „vyspelejšie národy“ na nás použili. Preambula našej Ústavy sa odvoláva na Cyrila a Metoda. V preklade to znamená, že naša republika je farský, off-shoreový servis pre kresťanskú cirkev. V podstate už vôbec nezáleží na tom, čo sa ďalej v texte spomína – „právo“ kresťanskej cirkvi beztrestne drancovať našu krajinu je zákonne nenapadnuteľné – a výsledky už vidno na každom kroku.

    Rovnako to je aj s predmetným článkom. Oslovenie – „Preambula“ – je orientované na Slovenov, teda ten, kto ho začne čítať sa už na úrovni podvedomia zaradil medzi Slovenov. To bude pravdepodobne hlavná myšlienka – posilniť psychoprogram Slovenov v podvedomí našich ľudí. Ďalej sa síce spomínajú aj nejaké tradične Slovanské termíny – Rod a pod. – ale presne ako v Ústave, samé osebe nič na podstate nemenia. Cieľ bol dosiahnutý.

    V zmysle „zlodej kričí chyťte zlodeja“ môže aj takéto médium šíriť informácie, ktoré sú v spoločnosti aktuálne a tak zbierať „pozitívne body“. Prizrime sa teda problematike hroziaceho prechodu vlny utečencov cez Slovensko cez optiku hľadačov grálu z kresťanského média. Podľa ich zásad sme menej rozvinutí, teda máme prenechať aktivitu rozvinutejším národom – výzva hodná Slovena. Pod rozvinutejšími národmi majú tradične na mysli cudzie národy Západu – najčastejšie Európske a USA. Vlna utečencov je pred našimi dverami, nezaškodí si teda pripomenúť, ako bol presne tento element riadenia spoločnosti už v Európe – naposledy – použitý práve „vyspelejšími“ Anglosasmi. Aby sme neboli napadnutí za „zaujatosť“ použime ich – Západné – zdroje.

    Práve Západ vytvoril legendu, že Sovietska armáda pri oslobodzovaní Európy znásilňovala všetky ženy, ktoré im prišli pod ruku. Ale pri návšteve Viedne – ktorú tiež oslobodila Sovietska armáda – vám sprievodkyne múzeí samé povedia, že Viedenčania sú dodnes veľmi vďační Rusom, že práve oni oslobodili Viedeň. Je to – podľa ich vlastných slov – jediné západné európske veľkomesto, ktoré nebolo vydrancované a ženy poznásilňované.

    Známa židovská historička Miriam Gebhardt tvrdí, že v Západnej okupačnej zóne západní spojenci – podľa logiky hľadačov grálu rozvinutejšie národy ako Slovania – znásilnili milióny Nemiek. Napriek tomu sa na Západe stále drží pri živote verzia, že Nemky znásilňovali vojaci Červenej armády.

    Podľa údajov knihy známej historičky bol milión žien v Nemecku znásilnený vojakmi západných spojencov po ukončení Druhej svetovej vojny na územiach, ktoré okupovali. Príchod okupačných spojeneckých vojsk bol ponímaný ako vybavovanie si účtov so ženami porazeného nacistického Nemecka. Tieto obete z hanby desaťročia mlčali o poníženiach, ktoré museli prežiť. Minimálny odhad je 860 tisíc obetí – žien, dievčat, ale aj mužov a chlapcov – bolo znásilnených vojakmi západných spojeneckých vojska a ich napomáhačmi. Bol to veľmi rozšírený jav.

    Dnes je už jasné, že hlavnými zločincami boli vojaci USA a Anglicka. Miriam Gebhardt zhromaždila dôkazy formou rozhovorov s obeťami zločinov, ktoré vypovedali o hrozných skúsenostiach po tom, ako sa dostali do rúk britských a amerických vojakov. Títo si proste užili to, prečo najmä šli do vojny. Len zopakujme, keď sa spojenci vylodili v Normandii, tak celá nemecká branná moc pozostával iba zo 40% svojej pôvodnej mohutnosti. Väčšina – elitní vojaci – zahynuli už predtým na Východnom fronte.

    Existujú aj ďalšie zdroje, ktoré Miriam Gebhardt neuvádza – kto sa najviac koncentroval na znásilňovanie. Hľa čo si zapísal vojak Židovskej brigády britskej armády, bývalý židovský partizán Charoch Bartov o náladách vo svojej brigáde: „Nie veľa: tisícka zhorených domov. Päťsto zabitých. Stovky znásilnených žien… Preto sme tu. Nie kvôli výsadám od Roosewelta. Nie kvôli Britskému impériu. Nie kvôli Stalinovi. Sme tu, aby sme sa pomstili za krv. Obyčajná, surová, židovská pomsta. Jeden raz, ako Tatári. Ako Ukrajinci. Ako Nemci. My všetci sme krásni, dobrí chlapci… Všetci vojdeme do jedného mesta a spálime ulicu za ulicou, dom za domom, Nemca za Nemcom. Prečo by sme si iba my mali pamätať Osvienčim. Nech si aj oni zapamätajú jedno mesto, ktoré sme zničili my.“

    V roku 2013 vyšla prekvapivá kniha ČO ROBIA VOJACI: SEX A AMERICKÍ VOJACI V ROKOCH DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY od profesorky histórie na Univerzite vo Wisconsine, Madison, Mary Louise Roberts. V predslove hovorí: „Moja kniha vyvracia starý mýtus o amerických vojakoch, ktorí – podľa verejnej mienky – sa vždy chovali dobre. Američania sa zaoberali sexom všade a so všetkými, na kom bola oblečená sukňa. Vojakom, ktorých posielali na druhý kontinent sľubovali „erotické zábavy“, pričom práve túto „Misiu“ plnili s veľkým nasadením. Navyše, v USA bola vtedy tvrdá diskriminácia černochov a Afroameričanov, ktorým takto šikovne podsunuli myšlienku, že európske „zábavy“ sú veľmi dobrým spôsobom ako sa „pomstiť belochom“ za všetko.

    Spojencom – silám demokracie a rovnosti – sa v máji 1944 konečne podarilo dobiť Monte Cassino v centrálnej časti Talianska. V radoch spojeneckej armády slúžili Maročania – aj dnes „utekajúci“ do Európy – ktorí boli čo do vojenských kvalít iba šedým priemerom. Zato však im nebolo rovných v zabíjaní zajatcov a znásilňovaní civilného obyvateľstva. V noci hneď po páde Monte Cassina celá divízia marockých vojakov – 12 000 Maročanov – opustila svoj tábor a napadla skupinu horských dedín v okolí Monte Cassina. V týchto dedinách znásilňovali všetky ženy a dievčatá, ktorým sa nepodarilo ujsť – odhaduje sa okolo 3 000 obetí vo veku od 11 do 86 rokov. Navyše zabili vyše 800 dedinčanov za to, že sa pokúšali brániť svoje ženy a dcéry. Niektoré ženy skupinovo znásilňovali do takej miery, že viac ako 100 z nich zomrelo na následky.

    Marokánci brali najkrajšie dievčatá na skupinové znásilňovanie a pred každou z nich sa vytvárali dlhé rady černochov v túžobnom očakávaní svojho poradia, zatiaľ čo ďalší Maročania pevne držali obete. Dve sestry – 15 a 18 ročné – znásilnilo vyše 200 Maročanov každú. Jedna z nich zomrela, druhá prežila zvyšných 53 rokov života na psychiatrickej klinike. Maročania v dedinách znásilňovali aj chlapcov.

    Tieto údaje zverejnil v správe The Women of Monte Cassino Wiliam Luther Pierce.

    Zdrojov – aj na internete – je oveľa viac, ale pre nás to stačí. Na vytriezvenie.

    Ak sa snažíme prinavrátiť našu Kultúru, tak určite nemôžeme spolupracovať s tou istou organizáciou – kresťanskou cirkvou v akejkoľvek „farbe“ – ktorá to všetko v minulosti spôsobila. Navyše nimi podporované médiá – napriek pár krásnym slovám – len pokračujú v posilňovaní podprahovej kontroly vedomí našich ľudí. Nemajú problém vziať medzi seba hľadača grálu, aby nám mohol poradiť, že sme druhoradý, holubičí národ a máme prenechať všetko dôležité „vyspelejším národom“. Nuž, vyspelejšie národy nám tu už začínajú dodávať novú generáciu Maročanov...

    Z Knihy Svetla vieme, že nič vo Vesmíre nebráni vývoju Ducha okrem neho samého. Kto sa chce vyvíjať tak, že odovzdá riadenie svojho vývoja popom – ten nevie, čo to znamená byť Slovien. A raz dané povolenie ospravedlňuje všetko, čo z toho vyplýva pre toho, kto povolenie dobrovoľne – aj keď z nevedomosti – dal. Nevedomosť neospravedlňuje, nevedomosť – lenivosť Ducha vyjadrená psychoprogramom s názvom SLOVENTM – je najťažším hriechom.

    Záverom si môžeme zacitovať z Knihy Svetla:

    Čin ktorejkoľvek Duchovnej bytosti
    sa v prvom rade
    odráža na nej samej.
    Pretože ktorákoľvek individualita
    má absolútnu slobodu výberu,
    jej rozhodnutie vplýva na jej vlastnú štruktúru.
    Od rozhodnutia závisí jej ďalší osud:
    jednými činmi
    vyvíjajúca sa osobnosť
    umožňuje svoj výstup nahor
    po rôznych priestoroch Zlatej Púte,
    inými činmi sa zaťažuje, upevňuje spojenia,
    ktoré brzdia vývoj,
    a aj ťahajú nadol, do Temných Svetov.
    Toto aj predstavuje Kon Bohyne Karny:
    v prípade nemožnosti výstupu
    vzniká nevyhnutnosť prejsť
    nanovo celý Kruh Života,
    ale už po druhých Reálnostiach,
    kvôli dokončeniu nevyhnutnej práce
    na svojej Duchovnej bytosti.

  • RIURIK A PROROKUJÚCI OLEG

    Radi by sme upriamili vašu pozornosť na niektoré momenty z diela ruského umelca Michaila Zadornova. Hoci dnešná popokracia (jedna z aktuálnych foriem demokracie) sa ho snaží nahradiť čím sa len dá, nedarí sa im.

    Ako sme už neraz spomínali, dnes – v časoch informačnej vojny – je dôležité vedieť rozlišovať medzi informáciou a nositeľom informácie. Rusko je našou pravlasťou, Rusi sú naši pokrvní bratia – o tom nemôže byť ani pochýb. Ale Rusi dnes v Rusku nevládnu – presne tak ako Slovieni nevládnu v Sloviensku. Ešte za prezidentovania Medvedeva vydelila ruská vláda na rekonštrukciu Malého Jeruzalema – ktorý dal pôvodne vystavať v Istre, blízko Moskvy smutne známy patriarch NIKON (pre Slavjanov NIK ON) – dve (2) miliardy rubľov. V mnohých okresných mestách Ruska sa rozpadávajú nemocnice, ale cirkevná stavba nedofinancovaním neutrpela.

    Prvý odporúčaný film je o Riurikovi, z ktorého urobili to, čím nikdy nebol – akéhosi Normana. Presne tak, ako z nášho Sloviena kniežaťa Sama – ktorého jeden syn dostal meno Rus – urobili cudzinca. Niektoré diela sú veľké práve tým čo v nich nie je povedané doslovne, ale sa dá – pri znalosti našej Kultúry – domyslieť.

    Druhý film, ktorý vám odporúčame je o Prorokujúcom Olegovi:

    Pri sledovaní filmov vám prajeme veľa pekných chvíľ. Veríme, že sa nebudete odvádzať detailami, ale potešíte sa veľkým Obrazom.

  • LETOPISNÉ DÔKAZY NÁSILNÉHO KRSTENIA RUSI

    Jedna z vecí, ktorú je dnes ťažko exaktne dokazovať na našom území je skutočný obsah toho, čo dnes podávajú ako „radostný prechod na pravú, kresťanskú vieru“. Krstenie našich Predkov považujú historici – spolu s popmi – za veľký krok vpred… veď inak by sme ostali „divochmi“, ako nezabudol nie tak dávno pripomenúť Slovanom moskovský patriarcha.

    Proces prechodu na kresťanské náboženstvo je dnes ľahko podávať ako dobrovoľný proces, veď všetky dôkazy – na našom území – boli dôkladne a dávno zničené. Ako sa to robí si dnes môžeme pripomenúť na veľkom požiari knižnice v Moskve, o ktorom sme už písali.

    Napriek všetkému vieme, že naše územie sa v minulosti nazývalo Maličká Rus a bolo majoritne obývané Slovienmi. Takto o nás hovorí ešte r. 1601 Mauro Orbini. Ak sa budeme tváriť, že nemáme žiadne vlastné písomné pamiatky minulosti – lebo všetci nás „priateľsky“ upozorňujú, že nič nemáme – aj tak môžeme nahliadnuť aspoň do tých Letopisov, ktoré sa zachovali v Rusku. Musíme mať na pamäti, že sú to opisy udalostí očami našich nepriateľov, ale aj tak – s otvorenou mysľou – môžeme vidieť, že pokresťančenie našich Predkov bol krutý a krvavý proces. Kresťania postupovali podľa rovnakej schémy na celom pôvodne slovanskom území Európy. Veď aj na pamiatku svojho víťazstva zmenili pôvodné meno nášho územia z Veneja na Jevreja, čo sa dnes pretransformovalo na Európa (vieme, že aj v dnešnej ruštine sa „e“ číta ako „je“…). V tomto postupe premeny mena sme zachovali obrazový princíp opisu udalosti tak, aby bol prístupný mysleniu a ponímaniu v dnešnej verzii nášho jazyka, teda verzii jazyka, ktorý zaviedla Civilizácia. Každá forma Civilizácie je taká organizácia spoločnosti, ktorá nikdy nie je spravodlivá a vždy vychádza z princípu rozdeľ a panuj. My sme nikdy nežili v Civilizácii, ale nech je tá či oná civilizácia viac alebo menej vyspelá – z pohľadu oficiálnej vedy – je to vždy nespravodlivý a donucovací systém moci. A kto nepozná rozdiel medzi Dŕžavou Kultúry a Štátom Civilizácie, tomu ani neodporúčame čítať naše články.

    V starých Letopisoch sa zachovalo datovanie rokov podľa systému od UMHCH, čo je Letopočet, v ktorom dnes máme Leto 7524. Ďalej v uvádzaní zdrojov zachováme ruský názov, aby si to mohli tí, ktorí majú záujem vedieť viac dokázali nájsť. Nemáme informácie o tom, žeby tieto zdroje niekto niekedy prekladal do slovenčiny, ale ani to nevylučujeme.

    Lavrentievsky Letopis (Лаврентьевская летопись). Pôvodný text bol prevzatý z:

    Полное собраие русских летописей ПСРЛ, т. 1, в. 1, М., 1962; повторение изд. ПСРЛ, Л“ 1926; alebo v knihe „Литература Древней Руси 1Х-ХП ев“. М., 1978:

    6488 (980). I začal vládnuť knieža Vladimír v Kyjeve sám a postavil kummirov na vŕšku vnútorného dvora: Perúna dreveného – hlavu striebornú a bradu zlatú i Chorsa-Dažboga, i Striboga, i Simargla, i Mokoš… Vladimír dosadil Dobryňu, strýka svojho, do Novgorodu. I, keď dôjduc do Novgorodu, Dobryňa postavil kummira nad rieku Volchovu a prinášali mu obety novgorodci ako bohu.

    Bol Vladimír posadnutý chlipnosťou na ženy, i hľa, takéto mal partnerky: Rogneda, ktorú dosadil do Lybedi, s ňou mal štyroch synov: Izeslava, Mstislava, Jaroslava, Vsevoloda a dve dcéry; s Grékyňou mal Sviatopolka; s Češkou mal Vyšeslava; s druhou Sviatoslava a Mstislava; a s Bulharkou mal Borisa a Gleba a súložníc mal 300 vo Vyšgorode, 300 v Bielgorode a 200 na Berestove. I bol on nenásytný v blude, privádzal k sebe aj vydaté ženy a zneucťoval panny. Bol on tak posadnutý ženami ako Šalamún, lebo hovorí sa, že Šalamún mal 700 žien a 300 súložníc. Múdrym bol, ale nakoniec zahynul. A tento bol neokrôchanec, ale nakoniec dosiahol spasenie.

    V roku 6496 (988) vyšiel Vladimír s vojskom na Korsun, mesto grécke. I poslal posla k cisárom Vasiliovi a Konštantínovi a toto im oznámil: „Hľa, vzal som vaše mesto slávne; počul som, že máte sestru pannu; ak ju nevydáte za mňa, tak urobím vášmu mestu (hlavnému) to isté, čo som urobil aj tomuto mestu“. Keď to počuli, oni (Vasilij a Konštantín) zosmutneli a poslali mu posolstvo, v ktorom hovorili: „Nesluší sa kresťanom vydávať ženy za neveriacich. Ak sa dáš pokrstiť, tak aj ju dostaneš, aj kráľovstvo nebeské prijmeš, aj s nami budeš jednej viery“.

    Podľa božej prozreteľnosti práve vtedy ochorel Vladimír na oči a nič nevidel, i trpel veľmi, i nevedel, čo robiť. A poslala k nemu posla cisárovná (Anna) a odovzdala: „Ak sa chceš zbaviť choroby, daj sa čo najskôr pokrstiť; inak sa svojho neduhu nezbavíš“. Keď to počul Vladimír povedal: „Ak sa tak skutočne stane, tak kresťanský boh je skutočne veľký“. A dal príkaz, aby ho pokrstili. Korsunský biskup aj s cisárskymi popmi pokrstili Vladimíra. A keď položili naň ruky, zaraz uvidel. Vladimír, hneď ako pocítil okamžité uzdravenie, začal sláviť boha: „Teraz som uvidel boha pravého“.

    Potom vzal Vladimír cárovnú aj korsunských popov s relikviami svätého Klimenta, vzal aj nádoby cirkevné, aj blahoslavené ikony. Vzal aj dva medené idoly, i štyri medené kone, ktoré teraz stoja pred kostolom sv. Bohorodičky. Korsun dal Grékom ako veno za cárovnú a sám sa vrátil do Kyjeva. A keď prišiel, dal príkaz odstrániť kummirov – jedných zrúbať, ďalších vrhnúť do ohňa. Perúna dal príkaz priviazať ku chvostu koňa a povláčiť ho po Boričeve k Potoku, a rozkázal dvanástim mužom tĺcť ho železnými palicami. Robili to nie preto, lebo drevo má cit, ale aby urážali besa. Včera ho ešte ľudia ctili, ale dnes ho urážame. Keď vliekli Perúna po Potoku ku Dnepru, neveriaci ľudia ho oplakávali. A keď ho privliekli, vhodili ho do Dnepra. A povedal Vladimír ostatným: „Ak niekde pristane, odbíjajte ho od brehu dovtedy, pokiaľ neprejde prahy, len potom ho nechajte“. A urobili tak, ako im prikázal. Keď ho za prahmi nechali, tak vietor ho privial na plytčinu, ktorú potom aj nazvali Perúnova Plytčina, a tak sa nazýva dodnes. Potom Vladimír dal po celom meste rozhlásiť: „Kto sa zajtra na rieke neobráti – či bohatý alebo chudobný, žobrák alebo otrok – ten mi bude nepriateľom“.

    Мазуринский летописец. ПСРЛ. т. 34, М., 1968:

    6498 (992). Dobryňa, Strýko Vladimíra, vydal sa do Veľkého Novgorodu, i všetky idoly zničil, i obetištia rozvrátil, i mnohých ľudí krstil, aj kostoly postavil, aj popov dosadil po mestách a dedinách novgorodskej časti. Kummira Perúna sťali a zvrhli na zem, priviazali motúzmi a vliekli po blate, bijúc ho železnými palicami. A v tom čase vošiel bes do toho bezdušného Perúna a z neho sa ozvalo ako z človeka: „Ó beda mi! Och zle je! Dostal som sa do nemilosrdných rúk“. I vrhli ho ľudia do rieky Volchov a zakliali, aby ho už nikdy nevybral. On, keď plával popod veľkým mostom udrel po moste svojou palicou a povedal: “Nech sa tu tešia novgorodskí ľudia spomínajúc na mňa“, i tu vyčíňali nerozumní ľudia mnohé roky, schádzali sa na nejaké sviatky a organizovali predstavenia i bojovali.

    Иоакимовская летопись. Starý text v knihe Татищев В. Н. История Российская, 1т. М., 1963:

    6499 (991). V Novgorode ľudia, uvidiac, že Dobryňa ich krstí, zvolali veče a dohodli sa nevpustiť ho do mesta a nedovodiť mu zničiť idoly. A keď prišiel, oni, rozbijúc veľký most, vyšli so zbraňami, i nech ich akýmikoľvek hrozbami alebo sladkými slovami Dobryňa neoslovoval, oni ho ani počúvať nechceli. Vytiahli dva samostrely s veľkým množstvom kameňov, postavili ich na moste, ako proti skutočným nepriateľom. Najvyšší zo slovanských žrecov Bogomil, ktorého kvôli jeho krasorečneniu nazývali Slávikom, im zakázal sa pokoriť.

    My sme stáli na strane trhu, chodili po trhovisku a po uliciach a učili ľudí ako sme mohli. Ale hynúcim v nedostatku bolo slovo krstenia, ktoré hovoril apoštol a javilo sa ako šialenstvo a klam. A tak sme tam pobývali dva dni a pokrstili niekoľko stoviek ľudí.

    Novgorodský tisícnik Ugoňaj, jazdiac na koňovi všade kričal: „Lepšie je nám zomrieť, ako dať našich bohov urážať“. Ľudia tej krajiny, zatvrdiac sa, Dobryňov dom zbúrali, majetok rozkradli, jeho ženu aj príbuzných zbili. Vladimírov tisícnik Puťata, muž múdry a chrabrý, pripravil koráb a vybral z rostovčanov 500 ľudí. V noci sa preplavil povyše mesta na druhú stranu a vošiel do mesta a nikto si to nevšimol, lebo tí, ktorí ich videli si mysleli, že vidia svojich vojakov. On vošiel do dvora Ugoňaja, jeho samého aj ostatných mužov hneď poslal za rieku k Dobryňovi. Ľudia z tej strany, keď to počuli, sa zhromaždili v počte asi 5 000, obstúpili Puťatu i bola medzi nimi zlá seč. Niektorí šli do kostola Premenenia Pána, rozmetali ho aj domy kresťanov začali drancovať. A na úsvite pritiahol Dobryňa s vojakmi, ktorí ostali pri ňom i dal príkaz podpáliť na brehu niektoré domy, čím ľudí veľmi vystrašil. Títo bežali hasiť svoje domy; vtedy prestala seč a prví muži, ktorí začali prichádzať k Dobryňovi začali žiadať o mier.

    Dobryňa zhromaždil vojakov, zakázal drancovanie a hneď poničil idoly, drevené spálil, kamenné polámal a dal vrhnúť do rieky; a mali neveriaci veľký smútok. Muži aj ženy, vidiac to, s veľkým kvílením a slzami prosili za nich, ako za naozajstných bohov. Dobryňa sa rozosmial a povedal im: „Čo, nerozumní, za nimi želiete, za tými, ktorí sa nedokázali obrániť, aký prospech od nich čakať môžete“. A prikázal všetkým, aby sa dostavili na krstenie. I prišli mnohí, a tí, ktorí krstiť sa nechceli, tých vojaci privliekli a pokrstili, mužov povyše mosta, ženy poniže mosta. A tak krstiac, Puťata odišiel do Kyjeva. Preto aj ľudia hovoria o novgorodcoch, hľa, ich Puťata krstil mečom a Dobryňa ohňom.

    Лаврентиевская летопись:

    6532 (1024). V tom istom roku povstali volchvovia v Suzdali, vyvolili si oni starý ošiaľ podľa diabolského učenia a besnenia hovoriac, že ukrývajú zásoby. Bolo povstanie veľké a hlad v celej krajine. Jaroslav, keď počul o volchvoch, pritiahol k Suzdali; zmocnil sa volchvov, jedných vyhnal, druhých popravil, hovoriac: „Boh za hriechy zosiela na každú krajinu hlad alebo mor, alebo sucho, alebo iný trest, človek nevie začo“.

    6779 (1071). V tých časoch prišiel volchv, zvedený besom; keď prišiel do Kyjeva, začal hovoriť a povedal ľuďom, že na piaty rok Dneper potečie opačne a že zeme sa začnú presúvať; že grécka zem príde na zem ruskú a ruská príde na miesto gréckej, aj ďalšie zeme že sa zmenia. Neveriaci ho počúvali, veriaci sa smiali, hovoriac mu: „Bes v tebe hrá na tvoju smrť“. To sa aj s ním stalo: jednej noci zmizol bez zvesti.

    6579 (1071). Bolo mesto v Rostovskej oblasti, vtedy povstali dvaja volchvovia blízko Jaroslavli. I prišli na Bielozero a bolo s nimi asi 300 ľudí. V tom čase prišiel vyberať dane pre Sviatoslava Ján, syn Vyšatina. Ján dal príkaz ich biť a vytrhávať im brady. Keď ich bili a trhali im brady, opýtal sa ich Ján: „Čo že vám hovoria bohovia?“ Oni odpovedali: „Postaviť sa pred Sviatoslava!“ A dal Ján príkaz im vložiť do úst ruble a priviazať ich k stožiaru lode a pustil ich pred sebou v korábe, sám idúc za nimi. Zastavili sa v ústí Šeksny a Ján im povedal: „Čo vám teraz bohovia hovoria?“ Oni mu odvetili: „Tak naši bohovia vravia: nebudete kvôli tebe živí“. A povedal Ján: „To vám pravdu povedali“. Dal ich zabiť a povešať na dube.

    6579 (1071). Taký volchv sa objavil za Gleba v Novgorode; hovoril s ľuďmi, pretvaroval sa za boha a mnohých oklamal, skoro celé mesto uverilo, že „všetko vidí a predvída“. Haniac vieru kresťanskú hovoril, že „prejde cez Volchov (rieku) pred očami všetkých“. A bola v meste vzbura, všetci mu uverili a chceli zahubiť biskupa. Biskup vzal kríž a obliekol sa do ornátu, vstal a povedal: „Kto chce veriť volchvovi, nech ide za ním, kto je veriaci, nech ide za krížom“. I rozdelili sa ľudia na dve skupiny: knieža Gleb a družina sa postavili okolo biskupa, a všetci ľudia okolo volchva. A začala sa medzi nimi veľká vzbura. Gleb vzal pod plášť topor, pristúpil k volchvovi a opýtal sa: „Vyveštíš, čo sa zajtra ráno stane a čo ešte dnes do večera“? „Zázraky veľké učiním“ – povedal. Gleb vytiahol topor, rozrúbal volchva a ten padol mŕtvy.

    Никоновская летопись. ПСРЛ, т. 10., 1965; Poetická zbierka z r. 1862.

    6735 (1227). Objavili sa v Novgorode volchvovia, vedúni, čudotvorci a mnohé volchvovania, zázraky i lživé znamenia tvorili, i mnoho zla urobili, i mnohých preľstili. A zhromaždili sa novgorodci a chopili sa ich a priviedli ich na dvor arcibiskupa. I muži kniežaťa Jaroslava sa do nich pustili. Novgorodci priviedli mužov na dvor mužov Jaroslava, i založili veľký oheň na dvore Jaroslava a spálili volchvov všetkých, hodili ich do ohňa a v ňom všetci zhoreli.

    Nuž tak, pre obrancov kresťanstva by bolo užitočné sa oboznámiť s Letopismi z 10. až 12. storočia, archeologickými nálezmi a dobovými dokumentmi, napríklad s prácami arabských a byzantských autorov, ktorí sa zaoberajú krstením Rusi. U nás to bolo presne také isté – alebo ešte horšie – pretože tu sa nezachovalo vôbec nič. Ale kresťanské cirkvi odkiaľsi vlastnia 30% slovenskej zeme, na ktorej jednak barbarsky rúbu lesy – aby naše deti nemali kyslík na dýchanie – a veselo spravujú cirkevné Off-Shory, bezdaňové raje na Slovensku, ktoré nepodliehajú žiadnej daňovej povinnosti. V drancovaní lesov im – pravdaže – aktívne pomáhajú súkromné firmy ministra životného prostredia. Nuž, vrana k vrane sadá. A Slováci sedia pri pive, obzerajú sa po babách a platia dane farskej republike. Celkom zbytočne sa zúčastňujú demokratických volieb, kde všetko, čo vyberú hádžu do URNY. Naozaj volia svetlý zajtrajšok… v urne. Týmto nechceme povedať, že sa netreba chopiť kontroly veci vo svojej vlasti, ale nato treba voliť inú koncepciu. Veď čo dosiahli tí, ktorí išli voliť, lebo chceli zmenu?

    Vážnym záujemcom nezaškodí preštudovať tie zdroje oficiálnej histórie, ktoré síce aj sú, ale akosi ich nikto „nevidí“. Jednoducho berte a porovnávajte opisy Rusi a jej vplyv na Byzanciu ako to opísali byzantskí autori v 10. až 12. storočí, geografiu výprav a vojenských víťazstiev Sviatoslava Chrabrého, preštudujte obdobie Jaroslava Monomacha, colné dokumenty o obchodovaní Arabov s Rusou v 10.-12. storočí, ako sa v tom období k Slovanoch chovali Nemci a Poliaci, opisy arabského historika o stovke ruských miest existujúcich v 10. storočí, pričom podľa jeho slov boli vtedy v Byzancii iba TRI osídlené body, ktoré by sa dali nazývať mestami. Škandinávske zdroje nazývali Rus Gardarikou (krajinou gardov, t.j. miest).

    Hľa, akou rečou hovorili Švédi ešte r. 1697:

    Nič nemení na veci, že Bukvicu zamenili latinkouZa všetko príde čas platiť, pretože nič nie je zadarmo. Zem si môžeme predstaviť – presne ako človeka – ako počítač. Takto nám bude ľahšie pochopiť, čo sa okolo nás deje. Na Zemi došla civilizácia do stavu, ktorý hrozí zastavením evolučného vývoja – v našom ponímaní Duchovného vývoja. Takýto stav je neprípustný, pretože podľa Knihy Svetla je evolúcia Pravidlo, ktoré nemenne platí v celej Galaxii. Vždy pri dosiahnutí takéhoto stupňa vývoja musí – ako v bežnom živote – dôjsť k reštartu systému – aby mohla evolúcia pokračovať. Evolúcia pokračovať BUDE, to nedokáže nikto v Galaxii zmeniť.

    Rovnako ako u človeka, okolo materiálneho tela Zeme existuje energeticko-informačné pole, akási obdoba biopoľa človeka, často ho nazývajú Noosféra. Takéto pole principiálne existuje okolo každého objektu Javi, ale čím vyššie organizovaná bytosť, tým zložitejšie pole. V Noosfére Zeme sú uložené ABSOLÚTNE VŠETKY „obslužné programy“ Zemského počítača, ktoré sa počas života Zeme už realizovali. Je tam proste všetko. Midgard Zem je obývaná 1,5 miliardy rokov, počas tohto obdobia už došlo k likvidácii 22 Civilizácií, na miesto ktorých vždy nastupuje Kultúra. Tá dnešná Civilizácia je iba ďalšou v poradí.

    Zemský počítač je už v stave výberu vhodného programu reštartu „hardware“, čo sú nástroje, ktoré Zem štandardne používa na revitalizáciu svojho povrchu. Tento „hardware“ obsahuje hlbiny oceánov aj posuvy zemských platní – podľa potreby. Do výberového procesu zároveň zasahuje éter – v ktorom existuje naša myseľ. Nevieme, aké je kritické množstvo, ktoré spustí „obslužný program“, ale proces výberu beží. V okamihu splnenia predvolených požiadaviek sa aktivuje realizačná rutina – a nastane prestavovanie hardware. Aká bude presne podoba tohto reštartu vrátane intenzity a dĺžky celého formátovacieho procesu nevie nikto. Vieme len to, že sa už môže spustiť kedykoľvek. Keď sa už raz spustí, nič na Svete ho nedokáže zastaviť. Je to vôľa Vesmíru.

    Tí ľudia, ktorí sa naladili na frekvenciu premeny – ich myseľ je svetlá – budú pokračovať vo svojej evolučnej púti na Zemi v nových podmienkach. Ostatní budú musieť čakať niekde mimo – možno až celý Svaroží Kruh – aby mohli pokračovať o 10 až 20 000 rokov tam, kde teraz nemali chuť sa vyvíjať. Evolúcia je večná, ide iba o to, koľko si o tom uvedomujeme. Kto si uvedomil o čo ide, postupuje hneď, kto nie, bude ročník opakovať. Nikto nebude zatratený – také niečo neexistuje. Ale čas a priestor sú iba relatívne pojmy. Komu sa nechce teraz, pôjde neskôr. Princíp je, že musí.

    Aj to, ako si zachovávame pamiatku Predkov patrí k úrovni „naladzovania frekvencií“. Žijeme na zemi našich Predkov, ktorá je poliata ich krvou a potom. Nemôže nám byť jedno, že ju cudzinci a ich prisluhovači drancujú. Ich čas síce končí, ale zodpovednosť je aj naša. Nie sme diváci, sme účastníci deja.

    Kto by mal vážnejší záujem o udalosti spojené s krsteným Slovanov, tomu môžeme odporučiť napríklad práce Л. Прозорова: Язычники крещеной Руси. Повести чёрных лет. V nich je prístupným jazykom opísaná celá tragédia príchodu CUDZEJ VIERY na Rus – a platí to aj pre územie Maličkej Rusi.

  • NIČENIE SVEDECTIEV DEJÍN

    Jedna z hlavných metodík likvidácie pamäti na minulosť našich Predkov je podporovanie fenoménu, ktorý nazývame „obyčajná ľudská zábudlivosť“. Demokracia (odvolávame sa na skutočný význam slova tak, ako sa používal v Aténach a ako ho zahrnul vo svojom diele Ústava Platón) formou štátu vytvorila pre nás také podmienky, že hoci sme zaplavovaní množstvom všakovakých informácií, väčšina ľudí z tejto informačnej potopy dokáže vyextrahovať len to, čo sa týka pracovných príležitostí a základného, fyzického prežitia. Len málokto je schopný uvažovať o niečom viac, a práve to využívajú tí, ktorí tento systém cieľavedome vytvorili – všetci viditeľní aj ukrytí vládcovia Zeme. V ľudskej pamäti vymazávajú informácie dejinnej pamäte o skutočnej minulosti Zeme. Robia to už tisícročia a neprestávajú ani na okamih. Kto si myslí, že „dnes je všetko inak“, tomu len pripomenieme citát rímskeho cisára Marka Aurelia:

    LEN HLUPÁK SI MYSLÍ, ŽE ZLÍ ĽUDIA NEROBIA ZLÉ VECI

    Preto jednou z hlavných úloh našej obrany je neustále sa vzdelávať tak, aby sme boli schopní sa brániť. Nikdy však nezabúdajme na Zdravomyslie.

    Nie je to tak dávno, čo na pozadí šumu umelo vytvorených revolúcií boli rozkradnuté muzeálne zbierky vo viacerých arabských krajinách. Okrem nami už spomínaných múzeí v Bagdade a iných irackých a sýrskych lokalitách, taký osud postihol aj múzeum v Káhire. Bez stopy pomizli unikátne historické artefakty, ktoré boli schopné osvietiť minulé udalosti na našej Zemi. Len krátko pred prevratom na Ukrajine bola z Krymu vyvezená unikátna kolekcia zlatých šperkov Skýtskeho obdobia. Dodnes je otázne, či sa tam vôbec z Holandska vráti.

    Náhody neexistujú. Kým bola pozornosť všetkých mysliacich ľudí v Rusku upriamovaná na tragické udalosti bratovražednej vojny na Ukrajine, tak v samotnom Rusku bolo vykonaných niekoľko pokusov o likvidáciu unikátnych pamiatok minulosti Slovanov.

    Prvým objektom na likvidáciu bolo svetoznáme Uralské múzeum pod otvoreným nebom – ARKAIM. Akýsi vysoko postavení a verejnosti utajení ľudia sa pokúsili pretlačiť cez vysoké úrady rozhodnutie o zatvorení múzea, ktoré ročne navštevujú tisícky záujemcov v podstate z celého sveta.

    Výskumné práce pokračujú plným prúdom, archeológovia každý rok nachádzajú nové a nové nálezy, ktoré podávajú nové a nové svedectvá o mnohotisícročnej minulosti našich národov. Slovanských a Árijských národov.

    Nijakého rozumného človeka by ani vo sne nenapadla taká hlúposť, akou je zavretie Arkaimu. Niečo také môže napadnúť iba cieľavedome a chladnokrvne konajúceho nepriateľa. Otázka, na ktorú naši čitatelia určite poznajú odpoveď znie: „Kto robí z nás, Slovanov „divé zvery“, hovoriace „nezrozumiteľných jazykom“, ktoré mali šťastie, že si nás všimli osvietení cudzinci – Gréci?“ A to ani nemusíme hovoriť o tom, že Arkaim je starší ako vyvolený národ…

    Vedeniu múzea sa našťastie podarilo pritiahnuť veľkú pozornosť ruskej verejnosti a za Arkaim sa postavilo aj mnoho známych osobností, pričom problém dostali aj do médií. Útok na Arkaim sa podarilo odvrátiť… zatiaľ.

    Predmetom druhého útoku sa stala známa múmia tzv. „Altajská princezná“. Ide o nezvyčajne dobre zachované pozostatky mladej, bielej ženy so svetlými vlasmi, ktorá žila medzi 5. a 3. storočím pred n. l. Múmiu našla ruská vedecká expedícia na náhornej plošine Altaja Ukok r. 1993.

    Na jej koži je jasne viditeľné dobre uchované tetovanie, ktoré je podľa odborníkov „zhodné so skýtskou grafikou“. Je to neodškriepiteľný dôkaz toho, že už pred tisícročiami žili na území Altaja a Sibíri vôbec BIELE NÁRODY. Vedci múmiu stále skúmajú, ale už dnes je stanovený jej antropologický typ – túto kategóriu antropológovia nazývajú „Severoeurópan“, tzv. „Nordická rasa“.

    A práve toto je hlavným dôvodom, prečo chcú tento neoceniteľný nález zničiť pod zámienkou pochovania pozostatkov. Ale historici, antropológovia, etnológovia, historici dejín umenia a ďalší odborníci majú ešte veľa čo skúmať na náleze nato, aby našli odpovede na mnoho dnes viac ako kedykoľvek predtým dôležitých otázok o pôvode Slovanov.

    Tí, ktorí chcú toto prekaziť, sa dnes oháňajú akousi starostlivosťou o Dušu zomrelej, čím chcú „odovzdať múmiu zomrelej zemi“.

    Dnes mnohé svetoznáme múzeá – Louvre, Britské múzeum, múzeá v Nemecku, Taliansku, ostatne aj múzeá v Rusku majú exponáty mumifikovaných starých Egypťanov. Prečo sa nikto nechce postarať aj o ich pokoj ich Duší? Veď – a aj toto niekomu nevyhovuje – ide principiálne o rovnako staré exponáty.

    Na Altaji sa tiež našli akýsi záhadní – verejnosti neznámi – ľudia, ktorí dokázali presvedčiť gubernátora o potrebe likvidácie cenného artefaktu. Okrem iného boli rozšírené všakovaké fámy o prekliatiach, ktoré – ak nepochovajú múmiu – prídu na krajinu. „Sľubujú“ ich celú škálu – od povodní po vojny…

    Múmia Ukukskej princeznej sa zatiaľ uchováva v Hornoaltajskom múzeu. Ale tí, ktorí sa skrývajú za kadejakých hodnoverných šamanov nie sú pôvodom Slovania – prečo im teda odrazu záleží na „pokoju Duše“ praobyvateľky Altaja, Slovanky?

    Netreba zabúdať ani na to, že hlavní aktéri oboch divadiel – a ktovie koľko sa medzitým odohralo takých, ktoré sa na verejnosť ani nedostali – sú stále tam, kde boli. Iba čakajú na nový, výhodnejší okamih.

    Oba hore opísané pokusy o likvidáciu – pre popov – nebezpečných svedectiev majú spoločné to, že tak či onak sa zatiaľ podarilo veci ponechať také, aké sú. Ale tretia akcia im už – bohužiaľ – vyšla.

    V budove knižnice INION Ruskej Akadémie Vied v Moskve vypukol večer 30. januára 2015 strašný požiar. Hoci požiarnici okamžite zasahovali, úplne zlikvidovať sa ho podarilo až po 25 hodinách.

    Knižnica INION bola čo do veľkosti druhou najväčšou knižnicou sveta – väčšia je už iba knižnica Kongresu USA. Ak neberieme do úvahy ostatné cenné knihy a dobové dokumenty, bola to jediná knižnica v Rusku, v ktorej sa uchovával fond materiálov VELESOVEJ KNIHY. Tieto materiály sa tam systematicky ukladali od začiatku 70-tych rokov minulého storočia. Dôležité je podčiarknuť, že tam zhoreli originály – niektoré zdroje dokonca tvrdia, že nielen výsledkov výskumov, ale aj priamo Velesovej knihy. Kompletne všetko zhorelo. Samozrejme, že sa uchovali xeroxové kópie všetkých originálov, ale to sú už iba kópie… napríklad „odborníci“ z KOB-u – zvyčajne sa skromne vydávajúci za vševediacich – nám budú aj toto vyhadzovať na oči, že je to iba vymyslená kniha – veď oni svoju „mŕtvu vodu“ majú kompletnú… a my nič. No a to je ďalší materiálny dôkaz, ktorý už nebude možno predložiť. Dobre si však pamätajme PREČO.

    Kto je ten subjekt, pre ktorého je také dôležité likvidovať všetky takéto dôkazy nielen v Rusku, ktoré môžu dokázať prvobytnosť SLOVANSKEJ KULTÚRY na Zemi? A prečo tomuto subjektu nevadia napríklad „neomylní“ vševedkovia z KOB-u? Prečo nemilosrdne likvidujú elementy Starej Viery, a prečo vševedkovia nie sú ani prenasledovaní, ba majú „náhodou“ ten istý „správny“ postoj voči védickej literatúre ako RPC? Odpoveď je očividná.

    Pokusov bolo určite mnoho, na jeden poukázal poslanec miestneho zastupiteľstva v tejto časti Moskvy na sociálnej sieti:

    RPC žiadala ich zastupiteľstvo už predtým – a to veľmi nástojčivo – v tejto časti mesta povoliť stavbu nového – akože inak – kresťanského chrámu. Problém bol ten, že tam nebolo voľného miesta ani len na malý domček. Niečo teda muselo ísť dole. Je však málo pravdepodobné, že skutočný motív bol práve tento…

    Zobuďme sa Slovania… ak našim mužom doteraz stačili pivné reči a nekonečné televízne seriály, za rohom je už reálna zmena. Zaplatíme za to, že sme sa dali uspať naivnou samoľúbosťou aj voľbou národu nepriateľského prezidenta. Napriek tomu, že mnoho ľudí dnes už naňho nadáva – zodpovednosť za jeho zvolenie ostáva. Nevedomosť neospravedlňuje, teda presnejšie nezachráni pred dôsledkami realizovaného slobodného výberu, veď univerzálne pravidlo Vesmíru je reťaz príčin a dôsledkov. Prebudenie nám môže byť vnútené aj formou prúdu utečencov cez našu zem – a okrem nich tu už máme milión Cigánov. Čo dokážu a ako reaguje štátna moc možno vidieť na skúsenostiach zo Západnej Európy…

  • NOVÁ CHAZARIA

    Vstúpili sme do roku, ktorí už mnohí autori proroctiev považujú za veľmi kritický. Môžeme spomenúť Vangu, ktorá priamo hovorí, že v roku 2016 „vidí Európu pustú“, ale v podstate zhodná predpoveď pochádza aj od E. Cayceho. Zvláštnym „spojivkom“ týchto proroctiev je skutočnosť, že ani jeden z nich nevidel tých, ktorým proroctvo hovoril. Vanga bola slepá a Cayce hovoril iba v tranze, t.j. stave pri vypnutom vedomí. Ostáva tu stále otázka dôveryhodnosti tých, ktorí boli v ich blízkosti a proroctvá zapisovali.

    Aby sme boli aktuálni, pripomeňme si aj ďalšie dve predpovede. O posledných Vianociach hovoril pápež, pričom to isté oznámila svojim poddaným aj britská kráľovná.

    Všetko sa cyklicky opakuje, vývoj postupuje síce cez tie isté principiálne body, ale vždy vyššie a vyššie po špirále. Kdesi v pozadí nášho vnímania Sveta – človeku civilizácie neviditeľne – tečú Rieky času, v ktorých tí, ktorí vedia vidia nastupujúce udalosti. Čas aj priestor sú relatívne pojmy, ale jedna vec je správne predpovedať čas nejakej udalosti, a druhá je si všetko iba vymyslieť, len tak, z ničoho. Náš čitateľ by sa už mal v týchto veciach orientovať.

    Naša Kultúra počíta chod dejín v Kruhoch Života, ktoré sa opakujú v 144 ročných intervaloch. Civilizácia zaviedla ciferovskú desiatku a následne ráta udalosti v storočiach. Východné kultúry – vidno to napríklad v čínskom kalendári – rátajú časové následnosti v 60 ročných cykloch. Všetky systémy majú svoju pravdu a logiku, my sa však zameriavame na dedičstvo a tradície našich – nie cudzích – Predkov.

    Bez toho, aby sme sa museli hlboko vnárať do súvislostí, môžeme iba jednoducho pozrieť do špecifikácie každého roku Kruhu Života a dozvedieť sa, aká energia je pre ten-ktorý rok prevládajúca, t.j. aký druh udalostí má – ak ich niekto cieľavedome riadi – najväčšiu Šancu sa prejaviť. Našim čitateľom odporúčame nahliadnuť do Knihy Múdrosti Perúna na stranu 204 – nájdete tam energetickú špecifikáciu rokov Kruhu Života pod znamenám Zvitok – a potom na str. 205 nájdete špecifikáciu pre rok Ohnivého Zvitku, ktorý nastúpi – ako piaty rok Kruhu Života a aj Kruhu Liet – na prvý jesenný deň r. 2016.

    Pretože Staroslovienska Bukvica je obrazové písmo, tak pre ďalšie detaily je možno pozrieť aj na Obrazy, ktoré prináša zápis rokov, v ktorých žijeme. Namiesto cifrového zápisu práve prebiehajúcich rokov – t.j. štýlu 2015-2016-2017-2018… – použijeme prepis do Bukvice a vyhodnotíme si Obrazy naložené na bukvice. Predchádzajúce Leto bolo 7523, teraz žijeme v Lete 7524, na jeseň 2016 nastúpi 7525, atď. Z cifier urobíme čísla tak, že ich prepíšeme do bukvíc. Takto dostaneme ЗФКГ (7523), ЗФКД, ЗФКЕ, atď. Pre úplnosť si pripomeňme, že text sa stáva číslom ak je umiestnený medzi bodkami, má nad sebou číselné titlo a môže obsahovať ešte ďalšie znaky. Pretože na ne existujú špecifické fonty – ktoré nie sú rozpoznávané počítačmi, ktoré ich nemajú – môžeme použiť iba znaky súčasnej kodifikovanej ruskej azbuky. Princíp však možno pochopiť aj bez špeciálnych fontov. Poďme teda na Obrazy.

    V danom prípade – pre pochopenie – nám stačí pozrieť na posledné bukvice číselného zápisu, t.j. z rokov 7523, 7524, 7525 (ostatné sú aj tak rovnaké) použime iba posledné číslo a jeho Obraz. Počínajúc rokom 7523 sú mená posledných bukvíc (zjednodušene) GLAGOLI(3), DOBRO(4), JESŤ(5), DZIELO(6), ZEMĽA(7). Hlavné Obrazy sú Pohyb; Navršovanie/akumulovanie; Prejavenie sa v Javnom Svete; Niečo veľké, existujúce, aj keď nami doteraz nepoznané; Zem (ako planéta tak aj pôda). Spojením môžeme dostať napríklad takýto Obraz: To, čo sa najskôr a pre väčšinu ľudí nebadane dalo do pohybu v Lete 7523 sa v 7524 nahromaďuje, akumuluje, aby sa  v 7525 prejavilo v materiálnom Svete (v ktorom žijeme), pričom bude to niečo mohutné aj keď nami doteraz nepoznané (7526), ale nakoniec môže zasiahnuť aj samotná Zem (7527), na ktorej žijeme a ktorú poškodzujeme, ale ktorá má možnosť poslať to, čo na nej žije do Navi, t.j. zničiť (vyplýva zo sakrálnej grafiky). Pre viac detailov o Obrazoch si môžete porovnať plagát Staroslovienskej Bukvice.

    Pre to, ako sa vyvinie budúcnosť, t.j. do akého paralelného Vesmíru sa dostaneme sú však dôležité aj iné súvislosti. Hlavným faktorom je Právo slobody výberu, ktorú sme dostali od Stvoriteľa, t.j. v našom ponímaní od Boha Roda. Nikto nám ho nemôže vziať, ale ak aj toto právo dobrovoľne delegujeme na iných (hoci aj z nevedomosti), zodpovednosť ostáva tak či onak na nás vrátane dôsledkov.

    Vo Vesmíre je hlavnou tvorivou silou myšlienka, ktorú svojim životom materializujeme, alebo nematerializujeme. Kde sa z tohto pohľadu nachádzame my? Ak sa pozrieme okolo seba uvidíme, že sme veľmi ďaleko od Svetla. Namiesto Púte Duchovného vývoja sme si vybrali ziskuchtivé obchodovanie. To však nie je naším „domácim prostredím“. Tým je – a to nikto nezrušil – Svedomie a Česť.

    Sily Svetla už začínajú konať. Nebudú čakať kým sa konečne u bielych ľudí prejaví želanie konať tak, aby sa záujmy ich Rodov stotožnili s ich záujmami, t.j. s konaním dnes žijúcich príslušníkov Rodov.

    Existujú okultné „zákony“, ktoré sa vždy dodržiavajú, pretože ľudstvo už neraz na vlastnej koži zakúsilo ich účinnosť. Napríklad aký názov dáte lodi, tak aj bude plávať. Preto nie je jedno, aké meno dáme nielen lodi či lietadlu, ale aj národom a samotným ľuďom. Ako sa nazve národ – hoci aj z vôle politikov – taký bude aj jeho osud. Kto svoj národ nazve inak ako jeho vlastní Predkovia, ten sa odpája od spoločného etnického tela a zároveň ruší spojenie so svojou minulosťou, t.j. dejinami. Stratí súslednosť Rieky času a jednotné pole udalostí od minulosti cez prítomnosť zanikne. Nastupuje mágia slova. Frekvencia slova z podvedomia sa začne postupne – síce nebadane ale vytrvalo – uplatňovať vo vedomí až postupne dôjde k materializácii symbolu, t.j. k zhmotneniu myšlienky. Samonázov, t.j. vlastný názov seba ako človeka a národa pôsobí mimoriadne efektívne. Preto Slovieni a Sloveni sú dva odlišné národy, s dvomi odlišnými osudmi. Je veľmi nebezpečné sa zahrávať so zmenou mena, lebo tým sa vždy mení aj osud. Ak sa pozrieme na Západnú Európu uvidíme, že všetky veľké národy – Francúzsko, Nemecko, Británia – si už viac ako tisícročie uchovávajú v koreni svojho názvu stále to isté – svoj vlastný názov. Ak jeden národ preberie za svoj samonázov názov od druhého národa, tak preberá aj súvislosti, ktoré sú uložené v cudzom egregore. Význam „Sloven“ si možno ľahko skontrolovať v anglickom slovníku. A kto volá Cigánov Rómami ten sa stáva gažom – dobrovoľne a bez prinútenia, t.j. so zodpovednosťou za zradu svojho Rodu.

    Len okrajovo si pripomeňme, že ak si žena, resp. aj muž zafarbí vlasy – prečo sa im nepáčia ich vlastné, krásne, prirodzené? – mení svoj osud. Čo je na tom, že sú sivé? Rovnako to platí aj ak ženy nosia mužský odev. Okrem okamžitého poškodenia svojho biopoľa – ktoré stráca schopnosť obrany pred navnými bytosťami, lebo sa v ňom vytvárajú diery – začína z mužov podprahovo „vychovávať“ homosexuálov. Začínajú sa totiž „obzerať“ po nohaviciach…

    Duchovný vývoj sme vymenili za obchodovanie, ale to je iba projekcia princípu, akým je riadený dnešný Svet. Riadenie prebieha na troch úrovniach – ideológia, peniaze a strach. O svoju ideológiu sme prišli pred viac ako tisíc rokmi, peniaze tým, že sa stali z jednotky oceňujúcej prácu tovarom v podstate „zomreli“ – dnes sú ako keby v reanimácii – Západ zostúpil do úrovne riadenia strachom. Tu by sme odporúčali – pre hĺbavých záujemcov – štúdium Puškinovho Ruslana a Ľudmily.

    Ideológiu sme udržiavali kým sme mali dŕžavu, ktorú nám r. 991 zničili kresťanské križiacke vojská a nastúpilo tisíc rokov dlhé obdobie temna. Aké boli dôvody toho, že sme prehrali? Vieme že objektívne aj subjektívne, pričom subjektívne vyrastajú z objektívnych. V každom prípade, ak by sa kresťanom – hoci vtedy sa ešte tak nevolali – nepodarilo zničiť naše dŕžavy, mohli sme odolávať oveľa dlhšie. Prečo mali takýto úspech? Príčinou je – hoci možno prekvapivo – knieža Sviatoslav. Po tom, ako naši Predkovia rozbili bavorské vojsko pri Bratislave r. 907, nastal čas na výdych po všetkých tých gréckych intrigách a intervenciách spojených s implementáciou kresťanstva na slovanských zemiach. V druhej polovici 10. storočia však začala narastať ďalšia hrozba – ríša Chazarov. Ich ríšu – stredovekú verziu USA – rozhodnými vojenskými krokmi zlikvidoval knieža Sviatoslav. V jeho vojsku bojovalo aj mnoho našich Predkov Slovienov, veď išlo o likvidáciu spoločnej hrozby. Ale kde sa potom podeli všetci títo naši Víťazi v časoch, keď prišla záplava križiackych vojska na naše územie a trebalo sa brániť? Presnejšie nielen u nás, v Maličkej Rusi, ale aj v Kyjevskej Rusi?

    Všetci ľahli na bojových poliach – kde nakoniec ostal aj Sviatoslav. Hoci vojensky veľmi zdatný, v informačnej vojne diletant – a takí sme dnes aj my. Nedostával správne informácie, a teda činil nesprávne rozhodnutia. Keď zničil hlavnú hrozbu – Chazariu – trebalo sa venovať upevňovaniu Dŕžavy a zveľaďovaniu krajiny a jej dlhodobej obranyschopnosti. Namiesto toho sa dal zlákať do ďalších a ďalších vojen, pričom nepriateľ zručne manipuloval s informáciami a nešetril „spotrebný materiál“, t.j. nevedomých kresťanov v križiackych vojskách. Keď padol Sviatoslav a s ním celý výkvet Malej a Maličkej Rusi nastúpil neodvratne náš koniec. Nemal kto viac so zbraňou v ruke brániť naše Rody. Aké môže byť z toho poučenie pre dnešok? Necháme to na našich čitateľov.

    Chazaria bola až doteraz neviditeľná, ale nastúpila kurz vlastnej novodobej materializácie. Ako? Nuž nič sa nedeje náhodne. Mnohí sa už orientujú v súvislostiach, ktoré masám unikajú. Jedným zo spôsobov ako sa vymaniť spod kanalizovaného myslenia je zamerať pozornosť tam, kam sa nikto nepozerá. Keď bábkovodi upriamujú našu pozornosť na vlnu utečencov z arabských krajín vieme, že je to iba zastierací manéver. Samozrejme, že tento nával nie je nijako prirodzeným javom, veď preto CIA vytvorila demografickú zbraň. Ale prečo naozaj bola nasadená? Jedným z variantov vysvetlenia je zakryť podstatu procesu vzniku Novej Chazarie,  ku ktorej pristúpil štát vyvoleného národa.

    Chazari sa vždy chovali voči Slovanom zákerne a nepriateľsky, niet teda dôvodu predpokladať, že by sa mali chovať inak dnes. Na území historickej Chazarie je dnes Ukrajina, v ktorej sa už rozpútala bratovražedná vojna. Nech sú historky okolo vojny akékoľvek, hlavným – z pohľadu Chazarov strategickým – cieľom je očistiť bohatú, úrodnú zem od Slovanov. Dnes spomíname napríklad na blokádu Leningradu v časoch Druhej svetovej vojny, ale Doneck a Lugansk sa dostali do oveľa horšieho položenia. Názov, ktorý vymysleli Ukrajincom – Ukrajina – dokázal za vyše 20 rokov značne usmerniť situáciu v krajine v smere likvidácie domáceho obyvateľstva. Dnes Ukrajinci samých seba v žiadnom prípade nepovažujú za Rusov, ale za akési úplne samostatné etnikum – podľa samonázvu okrajové. Odpojili sa od spoločného etnického tela a smerujú – ako mladý a neskúsený národ – ku katastrofe. Pre nás, západných Slovanov by to mohla byť vhodná príležitosť na pochopenie toho, čo sa u nás odohralo pred tisíc rokmi.

    Avšak tým, že sme už na teritóriu Svetlých Síl, znovuzrodenie Chazarie s najväčšou pravdepodobnosťou nebude korunované úspechom. Ak sa udalosti odohrajú tak, ako píše vo svojej knihe RUSKO: MY A SVET z r. 2007 Sergej Alexejev, tak dôjde k tomu, čo on v knihe nazval Utópia. V doslovnom význame – utopeniu pod vodu.

    „Utópia“ zeme, ktorá je Elitou sveta naplánovaná ako Novochazaria je už krokom k náprave vecí na Midgard-Zemi. Pre tých, ktorí si myslia, že „počkajú“ na Ježiška alebo Perúna sú to zlé správy. Vlk všetko slabé a choré ničí.

    Všetko začalo informačným útokom na Rusov a Rusko ako také. Cieľom Chazarie je oslobodiť sa rodových väzieb na Rusov a pripojiť sa k Západu. Ale to rozhodne nemôže byť úlohou či cieľom Slovanov. Slovieni a Rusi ťahajú spolu, ale čo urobila nová vláda po prevrate na Ukrajine ako prvé? Zakázala ruský jazyk. My už vieme, že útok na jazyk je vždy útokom na samotnú podstatu existencie národa. Znič jazyk, zničíš národ… a vyrobíš predajných, obchodujúcich zbabelcov. Existuje lepší názorný príklad toho, kto vlastne stojí na čele slovanských národov?

    Tu však pozor na to, aby sme nepadli do ďalšej, ešte prefíkanejšej pasce. Dnešné Rusko je pod jarnom kresťanskej, tzv. Ruskej Pravoslávnej Cirkvi. Doslovne sa šíri ťažká propaganda, že Slovanstvo je výlučne RPC. Tu len krátko o tom, v akej fáze sa dnes RPC nachádza. Všetky smery gréckeho náboženstva – dnes známeho ako kresťanstvo – sú iba vetvami judaizmu. Judaizmus – samozrejme – má plné právo na svoju existenciu, akurát, že nemá nič spoločné so Slovanstvom. Jednotlivé vetvy boli postupne „šľachtené“ ako agresívne bojové plemená psov nato, aby plnili funkciu likvidátora Slovanstva. V našom kultúrnom okruhu zvíťazilo kresťanstvo rokom 1000, t.j. pokresťančením Slovanov. Pretože však všetko sa vyvíja postupne podľa kauzálnej reťaze a podľa presných – aj keď laikom neviditeľných – pravidiel, ani kresťanstvo nie je výnimkou. Rok 1000  môžeme považovať za štartovací bod odpočtu existencie moci kresťanstva západného okruhu. Od neho je potrebné odpočítavať životný cyklus až po jeho skon – Armageddon. Napríklad pred 300 rokmi ešte aj u nás fungovala krutá Inkvizícia, ale dnes už je veľa ľudí, ktorí sa neboja vyjadriť svoj zamietavý názor proti kresťanskej cirkvi.

    Na území Moskovského kniežatstva bolo kresťanstvo prijaté až za Ivana Kalitu r. 1307, t.j. cyklus je o 300 rokov posunutý. V tejto fáze bolo ešte základné kresťanstvo agresívne, a v tej istej – útočne agresívnej – fáze je aj dnešná RPC. Napríklad Islam je tiež „fázovo“ posunutý oproti kresťanstvu celkovo, a teda jeho agresivita ešte iba naberá maximálnu silu.

    V žiadnej krajine Západnej Európy by už dnes nebolo možné formálne zlikvidovať „konkurenčnú“ cirkev za použitia mašinérie štátneho aparátu len preto, lebo medzi nimi existujú svetonázorové protiklady. V Rusku je vyše 15 miliónov Starovercov, ale RPC takto bezohľadne postupuje. Páli či konfiškuje „konkurenčné“ chrámy, neštíti sa ani likvidovať nemluvňatá. V krajine prijali zákon „O poškodzovaní citov veriacich“, t.j. možno stíhať ľudí iba preto, že sa „nevhodne“ vyjadria o nejakom popovi a podobne. RPC pripravuje ďalší zákon – formálne ho predloží prezident Putin – ktorý zakáže napádať výlučnú pravdivosť Biblie a Koránu. Nepredstaviteľné? Chvalabohu u nás áno, ale určite nie zábavné.

    Silu tzv. „Východnej elity“ – ktorej viditeľnou hlavou je patriarcha RPC Kirill – už musí dnes rešpektovať aj kedysi všemohúca Západná elita. Musia sa podriadiť teraz už silnejšej Východnej klike, čo dokazuje aj stretnutie pápeža a moskovského patriarchu na Kube. Aké detaily budú preberať za zavretými dvermi sa sotva dozvieme. Začína sa však nová éra v ich vzájomných vzťahoch.

    Túto vložku uviedli kvôli lepšej orientácii v problematike. Je naozaj vrcholne dôležité rozlišovať medzi cirkevnou inštitúciou – Ruskom ako štátom – a Rusmi Slovanmi, ktorí s kresťanstvom nemajú nič spoločné. A Slovieni a Rusi jedno sú – to sa dočítate aj u letopisca Nestora.

    Dnes už nie je tak vzdialená budúcnosť, ktorú ako „Utópiu“ opisuje Sergej Alexejev pre územie Ruska. Jeho kniha je v podstate proroctvom, ktorého body sa už začali napĺňať. Pozrime sa teda na tie hlavné z jeho predpovedí z r. 2007.

    Od roku 2016 začne globálne odtrhávanie sa od Elitou nástojčivo podsúvaného virtuálneho svetonázoru. V Rusku sa prejaví zmenou negatívneho vývoja demografickej krivky a záujmom mladých rodín o opätovné osvojovanie si Sibíri. Tento proces v skutočnosti začal už skôr.

    V zime 2019 sa v Rusku prejavia prvé príznaky blížiacej sa technogénno-geologickej katastrofy, ktorá v novodobých dejinách nemá obdobu. Svet sa zatrasie od základov. Pre tento rok Alexejev zároveň predpovedá už mocnú vlnu prinavracania zabudnutého spôsobu života, ktorý stojí na občinných a poľnohospodárskych princípoch. Prichádza návrat spoločného vládnutia nad vlastnou zemou – my to voláme Kopné právo.

    A potom začne Utópia.

    Ľudová múdrosť hovorí, že pred „koncom sveta“ existuje neomylný indikátor jeho príchodu: ako prvé odlietajú včely a vtáky. Sú to najcitlivejšie tvory zvieracej ríše na Zemi. Kým sú pri nás, budeme žiť.

    Utópia bude – čo sa týka Ruska – iba lokálna. Začne roku 2021. Prvé príznaky však budú viditeľné už skôr. Na Jamale a Gydanskom polostrove v jeseni dôjde k niekoľkým nevysvetliteľným poškodeniam plynovodov a ropovodov. Opravia ich a na všetko sa rýchlo zabudne. Niekedy v septembri-októbri 2015 sa v ruských médiách už objavila takáto nenápadná správa z Jamalu.

    Neskôr, uprostred zimy, sa v zamrznutej tundre v okolí ťažby ropy a zemného plyne objavia prvé dlhé praskliny v zemi. Budú dlhé 4-5 km a široké v niektorých miestach najviac 1 meter. Nebudú považované za nebezpečné. Na jar sa už objaví niekoľko prepadlín medzi takými trhlinami, ale nebudú veľmi hlboké. Miesta ťažby, ktoré kritickým spôsobom narušia aj tak krehkú rovnováhu v ťažobnej oblasti budú lokality Bavanenskoje, Novoportovskoje a Charasovejsko. V týchto lokalitách začnú ťažiť ropu zvýšeným výkonom, budú použité zvýšené nálože v ropných slojoch rezervoára. Následkom zvýšenej sily trhavín začne deformácia ropovodov a plynovodov. Ako hlavnú príčinu budú oficiálne uvádzať daždivú jeseň a veľmi chladnú zimu s malým množstvom snehu. Poplašné správy však začnú vydávať až na jar, keď sa topia snehy. V takom čase je vždy tundra zaliata, ale teraz ostane suchá. Voda zmizne. Vedci začnú zverejňovať rozličné hypotézy, ale deštrukcia bude pokračovať.

    Realita Utópie sa stane zjavnou v lete 2020. Jamal pôjde pod morskú hladinu za približne 2 mesiace. Ťažobné miesta ropy a plynu, ako aj ropné jazerá v blízkosti ťažobných vrtov nebude čas zakonzervovať. Ledva stihnú evakuovať ľudí. Na hladinu najskôr vyplávajú rúry ropovodov a plynovodov, potom sa všetky utopia. Morská voda zaleje západnú časť Gydanského polostrova, zmizne ústie rieky Ob a vznikne more, z ktorého budú trčať nad hladinu vrcholy ťažobných veží a podobné pozostatky zariadení ťažobných technológií. Ďalšie zalievanie oblasti bude postupovať dominovým efektom, vrátane topenia sa podzemných ľadovcov. Jamalsko-Nenecký autonómny okruh zmizne z mapy uprostred leta. Morskými brehmi sa stane pravý breh rieky Taz a Zauralie. Rieka Ob bude chvíľu tiecť opačným smerom a slané vody nového mora krátkodobo zalejú aj oblasť Chanty-Mansijského autonómneho okruhu. Na jeseň sa stane morským dnom osada Okťabrskoje a mestá Surgut, Nižnevartovsk a Streževoj. Toto more neskôr dostane názov Západosibírske. Mesto Kolpaševo sa stane prímorským, a tu sa premiestni aj ústie rieky Ob. Mestá Tara na Irtyši a Ťumeň ostanú nedotknuté, Priobie sa stane ostrovným mestom, Toboľsk bude čiastočne zatopený, a preto ho bude potrebné evakuovať.

    More bude celkovo plytké – priemerne iba 20-50 m – ale na miestach predchádzajúcej ťažby vzniknú hlboké prepadliny. Bude však strašne znečistené, pretože ropa z nezakonzervovaných vrtov bude tiecť priamo do mora. Po hladine budú plávať zvyšky lesov, priemyselný odpad, pokryjú ho veľké ropné škvrny. Najnebezpečnejšie však budú výtrysky zemného plynu nad ropnými škvrnami. Plyn sa bude kopiť v atmosfére a z času načas vybuchovať. Nakoniec dôjde k zapáleniu morskej hladiny.

    Husté stĺpy dymu budú viditeľné z Moskvy aj Vladivostoku, v noci bude obloha žiariť vďaka presýteniu atmosféry plynmi. Začnú padať čierne dažde, pretože v atmosfére bude trvalo visieť sadza po zhorenej rope. Túto čiernu sadzu v lete 2021 vetry zavejú na ľady Severného pólu, nad Grónsko, na vrcholy niektorých vysokých hôr s nízkym tlakom – a Slnko dokončí dielo skazy. Čo znamená čierna sadza a popol na bielom ľade a snehu netreba vysvetľovať. A vtedy začne ozajstné topenie sa ľadovcov a zvýšenie hladiny svetového oceánu.

    Následky katastrofy zasiahnu celý svet. Krachne ekonomika EÚ, lebo ostane bez ruského plynu a ropy. Úplne sa zastaví chemický, plynárenský, ropný aj automobilový priemysel. Nasledovať bude koniec metalurgického priemyslu aj výroby elektrickej energie, značne sa zníži ľahký priemysel, v podstate sa zastaví doprava.

    Ešte predtým následkom rôznych súvislostí prejde okolo roku 2019 veda spod kontroly kapitálu do protiútoku proti nemu. Veľmi dlho bola držaná v slepej ulici a prostriedkov dostávala stále menej a menej. Takto sa svet dostane k vedeckým objavom, ktoré boli dlhé roky úmyselne pred ľuďmi ukrývané.

    Sergej Alexejev opisuje udalosti svojho videnia, ktoré sa týkalo nie tak vzdialenej budúcnosti Ruska. Nijakú informáciu takéhoto druhu by sme nemali brať bez kritického posúdenia, čo však neznamená, že by sa mala ignorovať. Psychická zložka premeny – stav našich myslí – zásadne namoduluje všetko, čo je už pred nami. Systémové zavádzanie Kopného Práva je nastavovaním mysle na frekvencie Svetlého Vesmíru. Je to jeden zo spôsobov, ako „zmäkčiť“ nastupujúce udalosti, ale rozhodne nemožno odvrátiť nastupujúce zmeny Sveta. Ale aké šance máme celoplošne prejsť na myslenie Svetlého Sveta?

    Nafázovať sa na vlnu premeny je nevyhnutné, lebo jestvuje výklad, v zmysle ktorého má byť v tejto fáze „Utópie“ zaplavená aj dnešná Ukrajina – vrátane Krymu. Keďže sme my – Slovania – nedokázali odvrátiť bratovražednú vojnu, Sily Svetla znemožnia vznik Novej Chazarie. Podľa tohto výkladu dôjde ku katastrofe ešte pred predpovedaným dátumom. Ak sa dobre pozrieme na mapu a výškové pomery Východného Slovenska – vzhľadom na susedstvo s Ukrajinou – je sa nad čím zamyslieť. Vlk nebude viac tolerovať obchodovanie namiesto Duchovného Vývoja – poloha, členstvo v správnej strane či peniaze nebudú viac zárukou záchrany.

    Myslime a konajme. Nič iné nepomôže. Svetlo prichádza. Bájny vták Fénix vstáva z popola.

  • KONIEC HRY PREDO DVERMI

    Vládcovia sveta pripravujú tajnú medzinárodnú dohodu

    V roku 2016 sa strategickým smerom zahraničnej politiky USA stane zavŕšenie rozhovorov k dohode o Transatlantickom trhovom a investičnom partnerstve (TTIP). Ako oznámili médiá, dohoda predpokladá vytvorenie zóny voľného obchodu za účasti USA a krajín EÚ.

    Tieto krajiny sa podieľajú na tvorbe 60% GDP a 33% svetového obchodu.

    Okrem toho je potrebné uviesť do života (ratifikovať) dohodu o Transatlantickom partnerstve (TP), ktorú podpísalo v októbri 2015 v Atlante (USA) 12 krajín. Na tieto účastnícke krajiny pripadá – podľa odhadov – 40% svetového obchodu.

    V oboch dohodách sú účastníkom USA, ktorých podiel na svetovom obchode sa odhaduje približne na 10%. Takto – v prípade, že obe zmluvy nadobudnú právoplatnosť – tieto dve transatlantické partnerstvá budú kontrolovať 73% svetovej ekonomiky. Presnejšie povedané, obchod budú kontrolovať Spojené štáty.

    Zdalo by sa, že na zabezpečenie slobodného obchodu už bol vytvorený inštitút pod názvom Svetová trhová organizácia (WTO). WTO bude v nasledujúcom roku tvoriť 162 krajín. Od samého začiatku bola táto organizácia zostavená tak, že rozhodujúci hlas v kľúčových otázkach majú krajiny Západu. USA, Západná Európa, Japonsko, Kanada a Austrália realizovali liberalizáciu svetového obchodu podľa záujmov svojich nadnárodných korporácií. Ale za posledné roky sa to stáva čoraz ťažším.

    Rokovania sa vedú od r. 2001. Rozvojové krajiny sa snažia zjednodušiť prístup svojich tovarov (v prvom rade poľnohospodárskych) na západné trhy, ale za jeden a pol desaťročia sa nepodarilo dosiahnuť progres. Washington a jeho spojenci čoraz ťažšie presadzujú záujmy svojho biznisu na svetovom trhu tovarov a služieb.

    Od r. 2012 začal Washington vytvárať alternatívne WTO platformy pod spôsobom dvoch transkontinentálnych partnerstiev takým spôsobom, aby USA určovali v nich pravidlá hry s cieľom WTO nenápadne premeniť na škrupinku bez obsahu. Týmto manévrom Washington sleduje:

    Obnoviť svoju kontrolu nad svetovými trhmi;

    Ekonomicky oslabiť Rusko, Čínu a ďalšie krajiny BRIKS tak, že ich dostane do trhovej izolácie.

    Zvyčajne sa hovorí, že tieto dve partnerstvá, ktoré tlačia USA im umožnia ustanoviť efektívnu kontrolu na svetovou ekonomikou. No nie je to celkom tak. Je tu potrebné vyjasnenie.

    Za prvé. Iniciátorom oboch projektov sú naozaj USA ako krajina, ale táto krajina koná v prospech nadnárodných korporácií a nadnárodných bánk, ktoré koniec koncov aj budú kontrolovať svetovú ekonomiku. A USA ako krajina odumrie, alebo sa zmení na škrupinku bez obsahu ako WTO.

    Za druhé. Pod kontrolu nadnárodných monopolov a bánk sa dostane nie iba obchod, ale aj ekonomika, sociálny život a politika všetkých krajín, ktoré sú vtiahnuté do spomínaného partnerstva. Krajiny, ktoré sú zatiahnuté do TTIP a TP stratia väčšinu svojich nezávislých výsad.

    Za tretie. Okrem dvoch transoceánskych partnerstiev existuje úmysel zahrnúť ešte tretí element, ktorý sa spomína mimoriadne zriedka. Je to Trade In Services Agreement (TISA), Dohoda o trhu služieb.

    Predpokladá sa, že všetky krajiny, ktoré podpíšu dohody TTIP a TP sa pripoja k TISA. Ak TTIP a TP predstavujú akési svojrázne trójske kone, tak TISA predstavuje zbraň definitívneho víťazstva. Pod „definitívnym víťazstvom“ sa myslí totálna likvidácia suverénnych krajín.

    Ešte pred polrokom nikto nepočul nič o TISA. Informácia o pripravovanej dohode sa objavila v lete 2014 na stránke Wikileaks. Podľa tejto informácie sa stalo zrejmé, že príprava TISA sa začala r. 2012 a iniciátormi boli USA a Austrália. Kruh účastníkov sa postupne rozširoval. V okamihu úniku informácií sa rozhovorov zúčastňovalo už 50 krajín (vrátane 28 členov EÚ). Ich sumárny podiel na svetovom trhu služieb sa približuje 70%.

    Príprava TISA má tri kľúčové zvláštnosti.

    Prvá, rozhovory o TISA sa vedú mimo WTO. Ako je známe, v rámci WTO funguje Generálna dohoda o trhu služieb (GATS). Ak vezmeme do úvahy, že vo sfére medzinárodného obchodu služieb ostáva množstvo neriešených problémov, tak bolo by logické ich riešiť cestou dopracovania GATS. Ale USA a ich spojenci sa rozhodli, že v rámci WTO im je tesno, a preto si zorganizovali paralelnú platformu na rokovania. Toto fakticky rozkladá organizáciu, ktorá má za sebou v podstate 70 ročnú históriu (GATT vzniklo r. 1947).

    Druhá zvláštnosť. Na posúdenie projektu TISA nepozvali Rusko, Čínu, Indiu, Brazíliu a Juhoafrickú republiku. Dokonca ich ani oficiálne neupovedomili o existencii takého projektu. To je faktická politika izolácie. Znamená to, že TISA nie je zameraná na spoluprácu, ale na odpor. Nie nadarmo B. Obama hovorí, že Amerika nemôže dovoliť takým krajinám ako je Čína diktovať pravidlá svetovej ekonomiky. Hľa, tieto pravidlá musia písať USA.

    Tretia zvláštnosť. TISA sa do leta r. 2014 pripravovala v podmienkach utajenia. Navyše, ak dohoda bude podpísaná, tak ostane tajnou ešte po dobu piatich rokov. Ak k podpisu nedôjde, aj tak materiály budú utajené ešte ďalších päť rokov. Hry na demokraciu sa skončili.

    Za EÚ viedla rozhovory Európska komisia (EK) bez odsúhlasenia krajinami EÚ a Europarlamentom. Do polovice r. 2014 nemal Europarlament vôbec informácie o rozhovoroch o TISA. Jednako v lete 2014 sa Rada pre medzinárodný obchod (INTA) začala zaujímať o rokovací proces vzhľadom na vážnosť obáv, ktoré vznikli publikovaním na Wikileaks. Poslankyňa Europarlamentu Vivian Reding bola menovaná za spravodajkyňu pre TISA.

    Rozhovory prebiehajú v Ženeve. Formálne začali v marci 2013. Prebehlo už 15 kôl rozhovorov, posledné sa konalo v decembri 2015, ďalšie je naplánované na február 2016. Predsedníctvo týchto stretnutí postupne prechádza cez USA, EÚ a Austráliu. Teraz po každom kole rozhovorov začali publikovať memorandum a tlačové správy, ale sú to iba prázdne papiere, ktoré nič neobsahujú.

    Vymenujme si hlavné špecifiká TISA.

    Za prvé, TISA predpokladá, že pravidlá hry na trhoch služieb sa budú od okamihu zavedenia určovať nie národnými vládami, ale akýmsi nadnárodnými inštitútmi. Krajiny strácajú právo prijímať akékoľvek zákony a normatívne akty, ktoré by zhoršovali podmienky vedenia obchodovania na trhoch služieb.

    Za druhé. Predpokladaná regulácia TISA zahŕňa nie iba trh komerčných služieb (doprava, turistika, hotelový biznis, komunikačné siete, služby domácnostiam a pod.), ale aj najdôležitejšie funkcie štátu. V terminológii TISA ide o „služby štátu“.

    Za tretie. TISA predpokladá že štát musí postupne prestať poskytovať služby obyvateľstvu a odovzdať tento druh služieb súkromnému biznisu (pozn. red. – čo sa už v Rusku aj realizuje).

    Tu si dovoľme odbočenie. Ak naučia národ fenoménu „služby štátu“ (prvý krok), tak ďalej môže nasledovať ďalší krok: vnútiť ľuďom, že tieto služby musia byť spoplatnené. Potom bude tretí krok, že ľuďom vnútia predstavu o tom, že „služby“ nemusí poskytovať štát, lebo lacnejšie a kvalitnejšie ich môže poskytnúť súkromný sektor. A vtedy súkromný sektor začne „efektívne“ poskytovať obyvateľstvu služby v oblasti komunálnej, medicínskej, vzdelávacej a ďalších. Ako to v realite vyzerá vieme všetci.

    Za štvrté, TISA vyžaduje úplne otvoriť národný trh „služieb“, na ktorý vstúpia aj nadnárodné korporácie a banky. Následkom toho bude musieť štát ako sféra „všeobecných záujmov“ zaniknúť.

    Experti, ktorí skúmajú pracovné dokumenty TISA (nehľadiac na bezpečnostné opatrenia zo strany organizátorov rokovaní aj tak dochádza k „únikom“) oznamujú nasledovné podrobnosti.

    TISA v prvom rade zničí sociálne funkcie štátu (vzdelávanie, zdravotníctvo, komunálne služby), ktoré prevezmú nadnárodné štruktúry. Ďalej bude zlikvidovaná štátna regulácia finančného sektoru ekonomiky. Ide predovšetkým o poisťovne a banky. Aj tieto budú regulovať nadnárodné orgány. TISA predpokladá ďalšiu liberalizáciu finančných trhov (nehľadiac na to, že finančná kríza 2007-2009 ukázala, že to robiť nemožno). Najdôležitejšia časť nastupujúcej finančnej reformy (a globálneho riadenia celkovo) je prevod peňažného obehu na plne bezhotovostnú formu. Takto sa bude dať ľahšie riadiť proces „spotrebiteľských služieb“ obyvateľstvu. Nevhodných občanov bude možno veľmi jednoducho odpojiť od systému „služieb“.

    Nakoniec sa mimoriadna pozornosť venuje sfére informačných služieb (médiá, Internet, knižnice). TISA predpokladá zavedenie tvrdej kontroly obyvateľstva pomocou informačno-komunikačných technológií, ktoré umožnia sledovať, či občania zodpovedajú štandardom, ktoré stanovili nadnárodné inštitúty (Svetová vláda).

    TISA predstavuje čo do podstaty projekt privatizácie štátov v oblasti sociálnych, finančných a informačných služieb. Týmto projektom získajú nie iba milióny a miliardy ľudí, ale rodinné klany svetovej oligarchie vytvoria planetárny koncentračný tábor pod názvom „globálne riadenie“.

    Z dokumentov vyplýva, že ide o plán definitívneho prevzatia moci finančnou oligarchiou, majiteľmi peňazí. Tu už nejde o prázdnu demagógiu o demokracii, „ľudských právach“, „sociálnej zodpovednosti podnikania“. Tu je všetko tvrdo, konkrétne, vážne, metódou postupných krokov smerované v zadanom smere. Je to projekt definitívneho prechodu k Novému svetovému poriadku – asi takému, ako ho opísal George Orwell v románoch „1984“ a „Dobytčí dvor“.

    Majitelia peňazí sa ponáhľajú. Podpis Dohody o trhu služieb je naplánovaný na rok 2020, ale je predpoklad, že sa budú snažiť proces urýchliť.

    Valentín Katasonov

    ZDROJ

  • DETSTVO RATIBORA

    V duchu našej tradície vám znova prinášame niekoľko kreslených filmov. Sú  to príbehy, ktoré sú síce určené hlavne deťom, ale obsahujú dostatok poučenia aj pre dospelých.

    Prvá rozprávka DETSTVO RATIBORA bola vydaná ešte za socializmu a natočená na motívy knihy V. Ivanova Русь Изначальная. Naši čitatelia v nej nájdu veľa dôležitých momentov, hoci ako celok ide o rozprávku pre deti. Je to síce rozprávka, ale postavená na slovanských základoch, ktoré vychádzajú z minulosti.Už citát gréckeho mnícha Zachariáša Ritora z 5. st. n. l. na začiatku rozprávky hovorí veľa o tom, čo to bolo pokresťančovanie Slovanov. Táto vlna krutosti a bezohľadnosti voči pôvodnému obyvateľstvu ťažko zasiahla aj naše územie. Pre tých, ktorí by mali záujem si pozrieť aj film natočený podľa horeuvedenej knihy ho rovnako – pod pôvodným názvom – nájdu na youtube.

    Ďalšia rozprávka je zo série Гора Самоцветов. Tento seriál bol vypracovaný už za našich čias a obsahuje animované rozprávky všetkých národov, ktoré kedysi tvorili Sovietsky Zväz. Vybrali sme bieloruskú rozprávku AKO PÁN KOŇOM BOL. Ide o poučný príbeh pre deti, v ktorom Domový premenil na koňa pána domu, lebo sa nepekne choval voči svojim pracovníkom. V rozprávke uvidíte aj „hrdinov“ našich krajov, ktorých tu máme vyše milióna.

    Do tretice pripájame aj nám už známu škandinávsku kreslenú rozprávku o Vikingovi Bjornovi. Je to vtipné spracovanie myšlienky, že aj nevinné „zamotanie“ sa do čiernej mágie môže mať nepekný dopad na posmrtný život. Viking Bjorn v snahe zomrieť v boji so zbraňou v ruke – aby sa dostal ku svojim Predkom do Valhaly – sa pustil do boja s Trolom, ktorý ničil kresťanský kostol. Ako „odmenu“ ho mníšky kresťansky pochovali… Iba pripomeňme, že symbolika, ktorá je vo filme viditeľná je reálna.

    https://youtube.com/watch?v=Z3k4aBYQgwM

    A pridávame ešte jednu novú ruskú rozprávku IVAN CÁROVIČ A SIVÝ VLK. Našim čitateľom určite nebude problém zistiť, čo všetko je „poskrývané“ v jej obsahu. Len spomeňme, že sa točí okolo védického „Choď tam, nevedno kam, poznaj to, nevedno čo“.

    https://youtube.com/watch?v=WRzEzLlD8Nk

    Veríme, že všetci – aj s deťmi – strávite pred obrazovkou príjemné chvíle.

  • MAJSTER A MARGARITA

    Dnes vám odporúčame naozaj unikátne dielo modernej ruskej klasiky v majstrovskom filmovom spracovaní. Román Majster a Margarita z pera Michaila Bulgakova – úmyselne nechávame pôvodný tvar mena MargaRITA, naši čitatelia určite vedia prečo – je zároveň asi najzáhadnejší z románov ruskej literatúry 20. storočia. Je to román, ktorý by v podstate mohol niesť úplne pokojne oficiálny názov Evanjelium podľa Satana. Možno ho čítať znovu a znovu desiatky či stovky ráz, ale väčšina čítajúcich to hlavné z neho aj tak nikdy nepochopí.

    Možno ho čítať a uvažovať – ktoré stránky z neho boli nadiktované Silami Svetla a ktoré Silami Tmy? Na túto otázku vám nikto nedá odpoveď. A tak tam, kde nieto logickej cesty nastupuje ono védické:

     Choď tam, nevedno kam,
     spoznaj to, nevedno čo.

     Znamená to, že musíme vstúpiť do svojho vnútra – odpovede sú totiž iba tam. Pri pozornom vnímaní zistíte, že ak vám sú známe védické princípy – vrátane Zápovedí – nájdete potrebné odpovede. Autor románu naozaj vedel, čo to je čierna mágia. Hoci spočiatku dielo vyzerá ako propagácia kresťanstva, v skutočnosti je to úplne inak. Kto naozaj je Ježiš, kto je Satan a aké majú úloh? Pri obraznom chápaní Istiny nášho evolučného vývoja nakoniec zistíme, že Bieli či Čierni sú iba figúrkami na šachovnici veľkej vesmírnej hry o náš evolučný vývoj. Stvoriteľ hrá oboma sadami figúrok – podobne ako šach – aby nám zabezpečil našu aktívnu účasť v najväčšej hre celého Vesmíru – evolučnom vývoji všetkých členov našich Rodov.

     Vlastné odpovede dostanete iba vtedy, ak nebudete venovať nadmieru pozornosti rôznym „poradcom“, ktorí sa – bohužiaľ – aj tak nachádzajú iba v rovine projekcií Istiny. Hľadajte výlučne vlastný kontakt s vlastným vnútrom, ktorý jediný vám zabezpečí výstup do galaktických Výšok Poznania Sveta.

     Pri sledovaní vám prajeme veľa zaujímavých objavov.
    https://www.youtube.com/watch?v=vTgBQvpTmyY
    https://www.youtube.com/watch?v=cjkbt_k2RJw
    https://www.youtube.com/watch?v=kS_vcDChhtI
    https://www.youtube.com/watch?v=LKdAFlPkBas
    https://www.youtube.com/watch?v=BGI9tTUuiTw
    https://www.youtube.com/watch?v=HsZvPU1PHhc
    https://www.youtube.com/watch?v=uWNvrVRVyqs
    https://www.youtube.com/watch?v=A3lpkCg2izwv
    https://www.youtube.com/watch?v=3zELpeEIXYA
    https://www.youtube.com/watch?v=l-PBGE8UKXU

  • DEDIČSTVO PREDKOV ALEBO DEZINFORMÁCIA

    V poslednej dobe prišiel na náš knižný trh preklad ďalšej knihy Dr. V. Sineľnikova DEDIČSTVO PREDKOV s podtitulom Nadobudnutie Sily Roda, čím sa myslí Boha Roda. V slovanskom ponímaní je Boh Rod jednotný a pomnožný zároveň, v porovnaní s kresťanskou mytológiou je Stvoriteľom. Všetci naši Bohovia sú Ipostázami Boha Roda, t.j. jeho „funkčnými“ prejaveniami. Ipostázami 1. stupňa – len pre lepšie priblíženie problematiky – Boha Roda sú Nebeský Boh Otec Svarog a Nebeská Matka Lada Bohorodička. Z tohto pohľadu je slovansko-árijská mytológia unikátom na rozdiel od dnes prevládajúcej kresťanskej, judaistickej alebo mohamedánskej v tom zmysle, že Boh Rod nie je mužského rodu, lebo obsahuje zároveň mužský aj ženský princíp. Znamená to, že pre Našich Predkov bol mužský aj ženský princíp ROVNOCENNÝ, t.j. nikdy neexistovalo nadradené postavenie muža a podriadené postavenie ženy v zmysle civilizačnej logiky. U mohamedánov je dodnes platné, že žena nemá Dušu a kresťania túto doktrínu zmenili len pred pár storočiami, pričom hlasovanie „prešlo“ s previsom jediného hlasu. V oboch systémoch je Boh mužského rodu.

    Dr. Sineľnikov pochádza z Krymu a je védickým autorom. Jeho knihy už dávno odporúčame našim čitateľom, čo to je zároveň dôvod, prečo sa musíme vyjadriť k tomuto prekladu. Možno totiž povedať, že obsahuje DEZINFORMÁCIE. V zmysle Odinovej Zápovede – tento princíp vidno aj v poľskom filme KEĎ SLNKO BOLO BOHOM – kto podporuje zlo stáva sa spoluzodpovedný za jeho ďalšie šírenie. A v tomto prípade bolo skreslené Dedičstvo našich Predkov v preklade knihy autora, ktorého dlhodobo odporúčame aj my. Z pohľadu Svedomia musíme upozorniť na kvalitu aktuálneho prekladu. V minulosti sme na problém kompetencie prekladateľskej práce vydavateľstvo už raz upozornili, ale očividne k žiadnej zmene nedošlo. Neostáva nám teda iná možnosť ako upovedomiť našich čitateľov.

    Pod védickým autorom myslíme autora, ktorý vychádza primárne zo Slovansko-Árijských Véd a – ako hovorí aj názov knihy – z Dedičstva Predkov celkovo, čím má na mysli našich, slovanských Predkov, Predkov nášho spoločného, veľkého a kedysi jediného Národa čo tvrdí ešte aj Mauro Orbini.

    Niektorí ľudia žijú v naivnej predstave, že akonáhle začne niekto hovoriť cudzím jazykom, tak vie preložiť všetko. Takému niečomu však môžu uveriť iba tí ľudia, ktorí nemajú absolútne žiadnu skúsenosť s prácou s cudzím jazykom. Odborníkom je situácia jasná. Pozrime sa na to takto: o akej problematike sa môžeme bežne baviť s inými ľuďmi na ulici v rodnom jazyku? Ak neberieme do úvahy každému dostupné „kuchynské konverzácie“, počasie či „pivné reči“, zistíme, že nie o všetkom a nie s každým. S koľkými ľuďmi možno „bežne“ pokonverzovať o riešení sústavy parciálnych diferenciálnych rovníc a stanovovaní okrajových podmienok ich riešenia? Ako je to s matematickým aparátom opisujúcim elektrodynamické deje, detailmi chirurgickej operácie, fázové posuvy prúdu a napätia a ich opis v komplexnej rovine v elektrotechnike, riadením kozmickej lode či ponorky… a mnohými ďalšími odbornými vecami? Rýchlo zistíme, že aj v rodnom jazyku máme oblasti, kde iba samotná – a nesporná – znalosť jazyka nestačí, vždy je nevyhnutné poznať problematiku o ktorej je reč. A teraz si predstavte, že máte do alebo z cudzieho jazyka preložiť niečo z odbornej oblasti, ktorú neovládate ani v rodnom jazyku. A tu je základný problém ponúkaného prekladu védického autora – prekladateľka nemá o odbornej stránke obsahu ani poňatia. Možno by sme mali byť radi, že vydavateľstvo nevydáva inú odbornú literatúru. Predstavte si, že by knihu pojednávajúcu o problematike operačných zákrokov na traumatologickom chirurgickom oddelení dali prekladať napríklad mäsiarovi – veď stačí, že pozná jazyk…

    Hlavnou profesionálnou vlastnosťou čestného prekladateľa je schopnosť preložiť podstatu opisovaného javu, udalosti a podobne tak, aby sa zachovala pôvodná myšlienka autora pôvodného textu. Tu totiž nejde o to, ako sa môže pani prekladateľka „blysnúť“ na cudzí účet, ľudia knihu kupujú kvôli autorovi a obsahu, nie prekladateľke. Ak by sa táto chcela v danej oblasti etablovať, tak nech si napíše vlastnú knihu.

    Ponúkaný preklad hrubým spôsobom porušuje prekladateľskú etiku napríklad tým, že do prekladaných textov voľne vkladá svoje komentáre, pričom sa ani netrápi ich označiť ako svoje komentáre. Takto môžeme hovoriť o vedomom vkladaní dezinformácií, ktoré pôvodný text neobsahuje. Ak čitateľ nie je upozornený na to, že prekladateľom či prekladateľkou doplnené „vysvetlivky“ nepochádzajú od autora knihy, ale boli vsunuté až pri preklade, tak neraz môže celkový dojem preloženého diela vypáliť ako dielo akéhosi schizofrenika.

    Pozrime sa na niektoré opísané aspekty prekladu konkrétne. Ako prvý udrie do očí nápis:

    Vo svete býva zvykom, že ak sa do cudzieho jazyka prekladá titul všeobecne známeho autora, ponecháva sa pôvodný názov, ktorý dielu dal autor. On totiž najlepšie vie, prečo danú knihu napísal a čo ňou chce povedať. Toto síce nie je samo osebe zásadný problém, ale už má čo do činenia s prekladateľskou etikou. Prečo? Vezmime si napríklad román L. N. Tolstoja VOJNA A MIER. My síce vieme – ak berieme do úvahy Starosloviensku Bukvicu – že ani tento názov nie je správne preložený. Tolstoj totiž napísal VOJNA A МЇРЪ, kde Obraz bukvice „Ї“ je Občina. Správne preloženie aj do modernej ruštiny teda je VOJNA A NÁROD. Tak či onak, súčasný ruský názov používajú prekladatelia do všetkých jazykov sveta. Prečo? Lebo ak sa na akomkoľvek fóre spomenie konkrétny román a konkrétny autor, každý presne vie o kom a o čom je reč. A teraz si predstavme, že niekto by ten istý román preložil napríklad ako NAPOLEONOLÓGIA… a takto môžeme dávať príklady zo Shakespeara, Puškina atď.

    Ďalej, védickí autori – a dá sa povedať, že práve védickí autori – používajú vlastnú verziu písania názvov, ktoré majú priamy vzťah k našej Kultúre, teda ku Kultúre našich Predkov. Ide o to, že civilizáciou zavedené metódy zničili už značné bohatstvo nášho jazyka – a pokračujú ďalej. Z nášho pohľadu nazývame „Sväté“ to, bez čoho sa nedá jestvovať. Preto naša Zem je Svätá, Predkovia sú Svätí, Rod je Svätý a pod. V minulosti boli všetky slová jedno-jedno značné, dnes nám – ako keby výdobytok – neraz ponúkajú na jedno slovo viacero významov a ešte hovoria, že to je „bohatstvo“ nášho jazyka. My sa snažíme vrátiť naspäť tak, ako sa to prakticky dá, a preto sú prípady, kedy na vzdanie úcty Predkom používame veľké písmená. Úcta k Predkom je základným pilierom našej Kultúry. Ostatne, aj Kresťania majú svoje pravidlá, ktoré striktne dodržiavajú. Nikto nenapíše „biblia“, všade vidíme „Biblia“, vždy používajú „Pán Boh“ a nie „pán boh“ a podobne. Rovnako vidíme „Korán“ a „Alah“ a nie „korán“ a „alah“.  Ak my napíšeme Predok, myslíme tým člena nášho Rodu, teda príbuzného bez ohľadu na to, kedy žil. Ak napíšeme predok, myslíme prednú časť čohokoľvek – auta, domu a pod, ak napíšeme Kultúra myslíme Kultúru našich Predkov, ak kultúra, tak môže ísť napríklad aj o kultúru rastlín a pod. Ak napíšeme Boh, myslíme tým niektorého z našich Bohov, ak boh, máme na mysli boha akéhokoľvek iného národa, vrátane Kresťanov, teda cudzozemca, nie nášho príbuzného. Musíme zdôrazniť, že ani v kodifikovanej ruštine sa na takéto názvy nepoužívajú veľké počiatočné písmená. Ale všetci naši autori – védickí autori – tento úzus dodržiavajú. Ako by sa cítili kresťania, keby im niekto do ich Biblie zavádzal svoje názory na písanie veľkých a malých písmen? Aj Dr. Sineľnikov vo svojich knihách dodržiava toto – hoci nepísané – pravidlo… prečo ho teda preklady nemajú? Odpoveď, samozrejme, poznáme. V neposlednom rade chýba odborná znalosť prekladanej látky.

    Na strane 8 prekladu nájdeme pod čiarou prvú „odbornú“ poznámku – ako všetky ostatné, nikde nie je uvedené, že je to „vysvetlivka“ prekladateľky. V texte autor hovorí o svojom pobyte v Omskej gubernii, v osade Okunevo. O niekoľko riadkov nižšie spomína rieku Tara, ktorá tiež tečie v Omskej oblasti. Okolie obce Okunevo je známe svojimi paranormálnymi javmi vďaka známemu Okunevskému kryštálu. Práve preto je hojne navštevované. Stretávajú sa tu Pravoslávni Staroverci, stúpenci Hinduizmu a samozrejme aj Kresťania. Môžete si pozrieť dokumentárny film na túto tematiku:

    Pani prekladateľka si pre niečo myslí – uvádza to v poznámke pod čiarou – že autor má na mysli čiernohorskú rieku Tara. V Čiernej Hore rieka rovnakého mena môže byť, ale prečo by na brehu rieky Tara v Omskej oblasti – v oblasti je aj mesto Tara – mal Sineľnikov „snívať“ o európskej Čiernej Hore..?

    Existenciu rieky Tara v Omskej oblasti si možno overiť aj cez internet:

    Na výseku mapy Omskej gubernie nájdete Oblasť Tara, mesto Tara, rieku Tara, aj osadu Okunevo:

    Informácie možno nájsť aj na oficiálnom omskom portáli. Stačí chcieť… My si pripomeňme, že názov prastarej dŕžavy TARTARIA vznikol práve spojením mien TARCH a TARA, detí Perúna, na pamäť ktorých dostala dŕžava meno.

    A jedno z malebných zákutí osady Okunevo:

    Ďalším unikátom je poznámka na strane 14. Pani prekladateľka podáva svoj názor, že ak niekto spomína Védy, tak tie môžu byť výlučne indické…

    Poznámka na strane 22 – Občina – je ďalšou ukážkou nekompetentnosti v oblasti našej Kultúry.

    V texte na strane 64 je uvedený citát Puškina. Preklad uvádza „nemorálnosti“, hoci pôvodný text znie „безнравственности“. Z pohľadu našej Kultúry je zásadný rozdiel medzi morálkou a mravnosťou. Ani náhodou nejde o ekvivalentné pojmy.

    Ak sa pani prekladateľke páči Ošo, je to opäť jej súkromný názor. Odkaz na neho pod čiarou na strane 114 však nemá s kontextom opisovaným autorom nič spoločné. Naša Kultúra určite nekopíruje Oša, čím samozrejme nechceme povedať, že nemá význam ho čítať.

    Zdroje odporúčané pod čiarou na strane 143 nepoznáme, ale Sineľnikov ich neodporúča. Môžu aj nemusia byť k veci z pohľadu Véd, ale zase chýba informácia, že ide o názor prekladateľky.

    Poznámka na strane 159 je opäť kdesi „vedľa“. Любовь ako slovo vzniklo podľa princípov slabikového písma spojením ЛЮДИ-БОГОВ-ВЬДАЮТ, čo poukazuje na duchovný rozmer a rovinu slova, na rozdiel od materiálneho významu „Láska“. V staroslovienčine však namiesto neprízvučného „e“ – Ь – je JAŤ. Doplňme, že túto zmenu zaviedla až boľševická reforma r. 1918. Poukázaním na „veľké L“ je podčiarknuté duchovná rovina preberanej schémy. Aj bezobrazná latinčina pozná fyzickú „amor“ a opatrovateľskú „charitas“. V našom primitívnom prístupe dnes ostalo iba jedno slovo – láska…

    Poznámka na strane 164 zase odporúča niečo, čo autor knihy vôbec nemusí mať na mysli, čo platí aj pre poznámku na strane 179.

    Neodborná je aj poznámka na strane 234 týkajúca sa VIEČE. Aj v slovenčine dodnes používame výraz „večer“, čo pochádza zo slov „ViEČE Rasy“. V prvom rade Slovania nikdy nežili v štáte a demokracii, t.j. podľa cirkevného práva a v otrokárskom systéme, ale v dŕžave a podľa Kopného práva. Vieče je všeobecné zhromaždenie všetkých členov Občiny, kde každý môže vyjadriť svoj názor. Slúžili najmä na obsúdenie občinných záležitostí a oznamovanie rozhodnutí Kopy. Rovnako nemáme históriu, ale dejiny, čo zase nie sú ekvivalenty.

    Taktiež vieme, že kategórie Ľudina a Človek nie sú ekvivalentné, nech by zneli akokoľvek archaicky. Sineľnikov napríklad hovorí o Rodoch Človečenských, pričom v preklade sústavne vidíme „ľudské rody“. Viac komentárov netreba.

    Čo teda na záver? Nuž, ostaňme pozitívni a povedzme si, že lepšie aspoň takto ako nič. Je potrebné použiť Zdravomyslie a knihu čítať z jej zorného uhla. V texte sa môže ukrývať ešte množstvo ďalších „vylepšení“ – garancie niet. Neodborné preklady obsahujúce dezinformácie vychádzajú z nevedomosti – budeme teda predpokladať, že nejde o nič horšie. Rod je pre nás tak či onak Svätý. Nuž a vydavateľstvo sa – dúfajme – v budúcnosti dôslednejšie postaví k problematike odbornosti prekladateľských služieb.

    CNOSŤ RODIČOV JE DEDIČSTVOM DETÍ. NIJAKÝ CENNEJŠÍ POKLAD AKO TOTO DEDIČSTVO NEJESTVUJE. ČLOVEK POZNANÍM STARINY A PRENESENÍM JEJ SKÚSENOSTÍ DO OBLASTI SVOJICH HODNÔT ZAVRŠUJE SVOJ POZEMSKÝ VÝVOJ A ZAČÍNA VÝVOJ KOZMICKÝ.