Kategória: HĽADANIE

Určite ste si všimli, že na našej stránke sme sa už neraz vyjadrovali proti umelo zavádzanému fiktívneho názvu SLOVEN, ktorým sa rôzne subjekty u nás snažia zameniť náš vlastný názov našich Predkov, ktorí vždy boli SLOVIENI.

Dlho to vyzeralo, že ide iba o individuálne ambície ľudí, ktorí sú ochotní použiť všetko možné, len nie študovať našu vlastnú, Slovansko-Árijskú minulosť a naše vlastné dedičstvo Predkov, t.j. naše zdroje. To, čo o nás píšu cudzinci už však rozumným ľuďom nestačí. Nastupuje nový Vek, Vek Vlka.

Ak cudzinci, ktorí dlhodobo dusia nás, Slovanov začínajú dnes nervóznieť, je to normálne. Tisícročie používaná taktika nášho zotročenia začína dostávať čoraz väčšie a väčšie trhliny. Do našej poroby investovali už veľmi veľa, a na našej otrockej poddanosti postavili svoje šťastie tak, ako každý otrokár stavia na otrokoch. Samozrejme, že najlepšie sa ovláda ten otrok, ktorý ani nevie že je zotročený. Objavujú sa nové a nové dôkaz toho, že minulosť bola iná, ako nám oficiálne podsúvajú. No keď sa objaví akýkoľvek nový dôkaz, ktorý vyvracia cudzincami nanútenú schému, tým horšie pre dôkaz. Ale tak či onak, všade už je cítiť, že zmena je predo dvermi.

Problém dneška nie je v tom, že nepriateľ je silný, problém je v tom, že my sme stále slabí. No sila je Poznanie, bez poznania sa človek rýchlo zmení na poslušného biorobota. Tu nie je miesto na dôkladné vysvetlenie pôvodu slov jazykovej skupiny, ktorú dnes nazývame indoeurópska, túto tému dostatočne podrobne preberáme na kurzoch Staroslovienskej Bukvice. Vyberme si však jeden príklad, ktorý za použitia obrazového myslenia možno pri dobrej vôli pochopiť aj bez kurzu. V minulosti naše Rody používali Starosloviensku Bukvicu, stopy koreňov nášho prajazyka nájdeme vo všetkých jazykoch indoeurópskej jazykovej skupiny. Ostatne aj oficiálnou vedou uznávaný Nestor píše, že „sloviensky jazyk a ruský jedno jest“. Najviac síce v slovanských jazykoch, ale stopy ostali aj v tak stroho preformátovanom jazyku ako je angličtina. Ten, kto koná podľa prastarej Viery, koná podľa prastarého Poznania. Poznanie je moc, ten kto vie je vždy vo výhode oproti tomu, kto nevie. Ak teda konáme podľa Viery (Poznania), môžeme to v staroslovienčine vyjadriť že konáme „поВҍре“. Tento zvrat je v angličtine dodnes zachovaný ako „power“. Ten istý slovný základ je aj v našich slovách „povedať“ alebo „povera“. Povedať je vyjadriť rečou to, čo má v sebe Múdrosť Predkov, teda hlboké, prastaré Pravdy. „Povera“ ako slovo má tú istú podstatu ako anglické „power“. No za tisíc rokov sa postarali, aby sme pôvodný význam slov zabudli. Nie je to však náhoda. Jedno platí v každom čase – kto má poznanie, ten má moc. A naši Judáši stále zapredávajú Poznanie Predkov za misku šošovice… no my cudzincom za misku šošovice slúžiť viac nebudeme.

Dňa 24. mája 2015 mal v Poprade prednášku Dr. Hromník, jedna z ikon Matice Slovenskej. Prečo to môžeme takto označiť? Prednášky sme sa zúčastnili preto, aby sme vedeli posúdiť, čo to vlastne pán doktor medzinárodného významu SLOVENOM priniesol, keď už to bolo u nás doma.

Pán doktor je jeden z tých, ktorí vehementne menia SLOVIENOV na SLOVENOV. Nuž, kto nemá – a očividne nechce mať – ani poňatia o Staroslovienskej Bukvici, ten nikdy nebude schopný pochopiť ostrý kontrast obrazov oboch názvov. Pán doktor sa narodil na Slovensku a vyštudoval na Karlovej univerzite v Prahe. Hneď potom emigroval do USA – v roku 1968 – a neskôr sa presťahoval do Juhoafrickej republiky. Do rozpočtu Slovenskej republiky NIKDY NEPRINIESOL ANI CENT DANÍ, ale Matica Slovenská neľutuje používať prostriedky daňových poplatníkov na financovanie Juhoafričanov… presnejšie teší sa pozornosti aj ďalšieho subjektu, ktorý žije z našich daní – pán doktor prednáša aj na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. Nuž, presne v duchu Murphyho zákona: „odborník je vždy človek z iného mesta“, v našom prípade z Južnej Afriky. Nato platia naši ľudia dane?

V priebehu prednášky vysvitlo, že pôvod názvu SLOVEN je logický iba pánovi doktorovi – vysvetlenie v štýle „vlasatý boh“ je veľmi svojrázne – ale na rozdiel od slovenskej „konkurencie“ nielenže netvrdí, že „JAŤ“ sa číta ako „E“ či „Ä“, on Starosloviensku Bukvicu, presnejšie žiadnu formu slovanskej písomnosti vrátane rún ani neberie do úvahy. Odvodenie názvu SLOVEN zo zle pochopeného českého SLOVĚN“ je viac ako svojrázne. Podľa toho môžeme vydedukovať, že pán doktor považuje časy, keď sa už na Slovensku aj v Čechách používala latinka a nie pôvodná Bukvica sa prvobytné. Nuž, dá sa to pochopiť, Anglosasi ani Juhoafričania môžu mať takýto pohľad na nás. Ale tu je kľúčové slovo ANGLOSASI. Pán doktor môže veľa o Slovanoch vedieť a veľa nevedieť, ale určite vie anglicky, keďže v takomto prostredí žije od r. 1968. Zanechajme teda „Vlasatého boha“ a „JAŤ = E“ a jednoducho otvorme anglický slovník. Čo v ňom nájdeme?

SLOVEN – neporiadnik, lajdák, čudák, šuchta, neporiadna ženská

SLOVEN – lajdák, lempl, nepořádník, šmudla, špondíra

A môžeme siahnuť do zdrojov aj na internete:

Aká teda z toho vplýva rovnica, ktorú môžeme nazvať ak rovnicou Matice slovenskej? Napríklad takto:

MATICA SLOVENSKÁ: SLOVEN = NEPORIADNIK±LAJDÁK, no môže to byť aj horšie…

A to za peniaze slovenských daňových poplatníkov… Uznajte, keď už raz naši úradníci za naše peniaze podporujú cudzincov, mohli by aspoň ovládnuť cudzí jazyk.

Nuž tak. A toto veľkolepé vysvetlenie pán doktor publikuje aj v angličtine za podpory Matice slovenskej a našich entuziastov… mimochodom, čo si to o nás môžu Anglosasi myslieť – na základe „nášho“ vlastného, nevynúteného tvrdenia? A čo naši bratia SLOVENI? Staroslovienska Bukvica im je nezaujímavá… Ale u Anglosasov to určite ďaleko dotiahnu. Stačí, ak im vždy jasne a dôrazne vysvetlia, že sú SLOVENI.

Argumenty o tom, že naše slová pochádzajú od Dravídov a Nagov sú rovnako svojrázne. Ak sú v dvoch jazykoch použité rovnaké slová to ešte neznamená, že prenos má práve tú formu jednosmernej ulice, ako predpokladá Juhoafrická teória. Prenos mohol prebehnúť – a aj prebehol – presne opačným smerom. Od Árijcov k Dravídoma nie naopak. Dravídi a Nagovia sú ČIERNE NÁRODY, bielu, resp. svetlejšiu farbu pokožky nadobudli až asimiláciou s dobyvateľmi, t.j. Árijcami. Dravíci a Nagovia boli v čase príchodu Árijcov vysluhovači kultu Kali-Ma, t.j. Čiernej Matky, ktorej prinášali aj ľudské obete. Pod tlakom Árijcov – ktorí tento neľudský, temný kult systematicky likvidovali – boli nútení ich čierni mágovia ujsť do Afriky. Jediní potomkovia Dravídov a Nagov, ktorí sa dostali na naše územie a to až pred tisíc rokmi sú Cigáni. Ako sa dá kultúrne obohatiť od nich si môže každý Sloven aj dnes overiť návštevou ich osád.

Súčasťou Juhoafrickej teórie je postulát, že na Sever – teda aj do Popradu či Prešova – sa chodilo zomierať, sú to teda akési „obľúbené“ miesta smrti. Do tejto kategórie patria ja predpoklady, že ak černosi dôjdu na sever, tak ich koža obelie… komentáre netreba. Cigáni sú u nás už tisíc rokov a očividne to nestačí.

Ak sme na tomto území – podľa DNA Genealógie – už 8 000 rokov, tak nijako nemôže prekvapiť, že tomu zodpovedá aj naša toponymika. Tejto problematike sme sa venovali už neraz, teda naozaj iba skratkovo. Mara ako názov je na našom území naozaj doma. Názov – ako všetky pôvodné slová – pozostáva zo skratiek, a je teda aj takto vysvetliteľný. Je to MAtkaRa, teda Moréna, sestra Boha Perúna. Tieto isté korene nie je ťažko vidieť aj v názve MATkaRA, čo nemá s Maďarmi naozaj nič spoločné. V tejto súvislosti sa pozrime aj na toponym GALMUS. Pri znalosti Staroslovienskej Bukvice hneď vidíme, že text sa nedá prepísať iba tak – kvôli primitívnosti latinky. Za „U“ máme k dispozícii ako náhradu buď bukvicu „UK“, ktorej obraz je priblíženie, alebo bukvicu „OUK“, ktorej obraz je Ustoj, teda nepísané pravidlo Vesmíru. Pri výklade – vzhľadom na množstvo obrazov každej bukvice – musíme brať do úvahy aj celú kultúru, ku ktorej sa analyzovaný termín vzťahuje, lebo dnes ani zďaleka nie všetky existujúce obrazy sú naše. Galmus je pohorie, v blízkosti ktorého sme robili tri posledné oslavy Letného dňa Perúna. Je to geoanomálna zóna, teda energeticky pozitívna zóna. Presne na takýchto miestach naši Predkovia v minulosti stavali Kapištia a Svätilištia. Teda takto:

GA je cesta alebo púť, môže byť duchovná alebo materiálna, no je nám jasné odkiaľ a kam. Slabiku nájdeme napr. v slove noGA (noha – orgán pohybu), dráGA (dráha), poGAn (pohan, t.j. idúci po našej vlastnej ceste duchovného vývoja, nie cudzej), GAra (hora, t.j. cesta k slnku) a pod. L – „Ľudia“, M – „myslite“, „OUK“ (USTOJ), „SLOVO“, pričom na konci predpokladáme „JERЬ“, ako ukončený prírodný výtvor nevytvorený človekom. Spojením obrazov dostaneme celý obraz hory, ktorý môžeme čítať ako „Duchovná cesta ľudí, ktorí myslia na základe nemenných Vesmírnych Konov vyjadrených Slovom“. Je to len jeden z obrazových výkladov, pričom sa teraz nebudeme zaoberať riadením obrazov, ktoré sa dešifruje čítaním sprava doľava. Hierarchia riadenia obrazov nám dá vedieť kde je počiatok opisovaného javu a čo má byť konečným výsledkom. V každom prípade vidíme, že tento vrch umožňoval našim Predkom v dávnej minulosti konať pokroky v duchovnom vývoji pomocou prastarých obradov, ktoré sa v tejto geopozitívnej zóne určite konali. Na kopec s takýmto názvom a zdrojom pozitívnej životnej energie sa určite nechodilo zomierať.

A teraz sa prenesme do inej roviny a predstavme si situáciu, že niekto si nás chce podriadiť pomocou čiernej mágie. Dnešnému materialistovi sa zdá, že slovo je nič. No pozrime sa na problém z pohľadu našej, védickej, slovanskej Kultúry. Slová sú magické symboly rezonujúce s prvobytnými koreňmi človeka. Skupina ruských vedcov pod vedením biofyzika a molekulárneho biológa, prezidenta Inštitútu kvantovej genetiky, P. P. Gariajeva spojila úsilie lingvistov a genetikov a vykonala neobyčajný výskum zameraný na vplyv zvukových frekvencií a slov na ľudskú DNK. Jeden z výsledkov výskumu potvrdil, že živá ľudská DNK môže byť zmenená a upravovaná vyslovovaním slov a fráz. Teda to čo hovoríme hneď v reálnom čase formátuje našu DNK. Poďme ďalej, G. I. CAESAR:

NIET SILNEJŠEJ MÁGIE AKO MÁGIA SLOV

Takéto niečo sa voči nám koná už veľmi dávno; byzantský patriarcha Fótius, 860 pred n. l.:

NÁRODU, KTORÝ JE OBĽÚBENCOM BOŽÍM A BOHOM VYVOLENÝ SA NETREBA SPOLIEHAŤ NA SILU SVOJICH RÚK… ALE TREBA MU OVLÁDNUŤ A PODMANIŤ SI RUSOV S POMOCOU NAJVYŠŠIEHO.

Len pre pripomenutie, naša zem sa volala v minulosti Maličká Rus alebo Maličká Tartaria. Slovanské knieža Samo dal jednému zo svojich synov – ktorý bol veľmi múdry – meno Rus.

My sme Slovieni a budeme sa riadiť radami našich Predkov, Volch VELIMUDR:

CUDZÍM UMOM ŽIVOT NESPOZNÁŠ A MÚDREJŠÍM SA NESTANEŠ.

A použijeme poznatok, ktorý je ako KON, t.j. ako Večné a nemenné Pravidlo platné v celej našej Galaxii; Kniha SVETLA, Charatia 4:

NIČ VO VESMÍRE NEMÔŽE ZABRÁNIŤ VÝSTUPU DUCHA NAHOR OKREM JEHO SAMÉHO.

Nič vo Vesmíre nemá takú moc, aby nám dokázalo zabrániť v Duchovnom vývoji – okrem nás samých. Ak nám teda niečo bráni znamená to, že sme na to – hoci z nevedomosti – predtým sami museli dať povolenie. Takéto povolenie získavajú ľsťou a klamom, ale na vine nie sú oni ale naša NEVEDOMOSŤ. Na tú niet ospravedlnenie – a už vôbec nie na posmrtnom súde.

V praxi to funguje tak – čo je už našim čitateľom známe – že ak nám chce niekto odoberať životnú energiu alebo Dušu, musí nám to oznámiť. Ak sa nepostavíme proti, postup schvaľujeme. To stačí na to, aby démonické sily NEKARMOVALI. Splnili si svoju úlohu bez viny. Je to ich úloha. Karmu naberáme my.

Ako sa to napríklad dá urobiť? Povedzme zahrňme do procesu citát Jonáša Záborského – inak veľmi poučný: 

Prečo sa ten slovenský ľud každého tak bojí?
Doja si ho sťa kravičku a on ticho stojí!
Ľudia idú ako ovce, kam ich baran vedie,
a ku stolu chodia vtedy, keď je po obede.
Vyvolia si za vyslanca koho im rozkážu,
a keď majú raz ruky voľné, sami si ich zviažu.
Či to tak má byť naveky? Niet Slovákom rady?
Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády! 

Už žijeme v samostatnom štáte a môžeme sa slobodne rozhodnúť, už je prístupné aj poznanie Predkov. Máme teda voľné ruky. A čo si s nimi urobíme? Odpoveď je v citáte. Teda platí to na SLOVENOV. Slovieni túto možnosť využívajú. Ak by tomu tak nebolo, tak by nič nebránilo uvádzať aj iný citát toho istého Jonáša Záborského – ale očividne tento „odsúhlasovať“ netreba; Dejiny kráľovstva Uhorského, 1875:

Poneváč užívali nemotorné runy, usporiadal pre nich o. r. 855 písmo, zo všetkých potomných najdokonalejšie, duchu slovančiny najprimerenejšie.

Dávno pred Staroslovienskou Bukvicou sme písali Runami aj podľa svedectva Jonáša Záborského.

Takto funguje metodika zvaná „fragmentácia spoločnosti“, keďže v minulosti už prebehla fragmentácia kedysi jediného národa. Ide o politické technológie, ktoré tak zručne ovládajú práve Anglosasi. Rozdeľ a podrob si. No aj toto nám – v zmysle Vesmírneho Konu – museli dať vopred vedieť; George ORWELL:

Kto kontroluje minulosť, ovláda budúcnosť. Kto kontroluje prítomnosť, ovláda minulosť.

Ak vhodným vzdelávaním preformátujeme dnešnú mládež – zo SLOVIENOV urobíme SLOVENOV – tak v prítomnosti modifikujeme minulosť. Dá sa takto vytvoriť druh ľudí, ktorí už nikdy nebudú poznať čo sa naozaj v minulosti dialo. Pozrime sa na Ukrajincov a kam ich doviedli…

Obraz SlovEn je obrazom človeka, ktorého kompletný svetonázor a ponímanie sveta a vesmíru vychádza iba z materializmu. SlovIEn je duchovne sa vyvíjajúci človek, lebo frekvencia jeho názvu prepája Nebesia a Zem – ako mantra. Detaily sme uviedli už v iných článkoch.

Celý postup by sa dal zjednodušiť do týchto krokov:

1. Napojiť čo najviac ľudí na anglosaský egregor – zavedením slova SLOVEN. Keďže to nie je naše slovo, náš egregor ho „neeviduje“;
2. Transfer vybraných informácií a zavedenie potrebného psychoprogramu do podvedomia SLOVENA;
3. Zadefinovanie cieľa, napr. „poskytnutím“ básničky od Jonáša Záborského so stádovým podtónom. Môže sa napr. uviesť v knihe (všimnite si, že ďalší citát Záborského o Runách pred Staroslovienskou Bukvicou nie je uvádzaný);
4. SLOVEN začne postupne fungovať autonómne tak, ako chce administrátor systému a ani netuší čo prebehlo.

Tu si pripomeňme niekoľko veršov od Puškina:

Паситесь, мирные народы!
Вас не разбудит чести клич.
К чему стадам дары свободы?
Их должно резать или стричь.
Наследство их из рода в роды
Ярмо с гремушками да бич.

Teda uzavrime to. Nehovoríme, že SLOVENI neexistujú. No tento výraz nepatrí do našej Kultúry. Je pevne zakotvený v anglosaskom egregore, teda vyvoláva ich obrazy. Tieto v takto želanom smere preprogramovávajú DNK – každý deň. Kto by to chcel technokraticky – materialistky – zmerať, nemôžeme poslúžiť. Je to niečo podobné, ako keď rastie dieťa. Koľko narastie za jeden deň? Nevieme, ale jedného dňa bude veľké a bude na výchovu neskoro. A takto to bude aj s vplyvom mena SLOVEN na psychiku jeho nositeľov. Význam SLOVEN je samozrejme zacielený na lenivosť Ducha, aby sa nezobudil. Fyzická práca a životná energia otrokov je potrebná.

Slovieni tu boli, sú a budú a ctili a budú si ctiť svojich Predkov. Svojich Svetlých Bohov a Predkov.

Našim čitateľom je už známe, čo to je demokracia. Odpoveď možno nájsť u klasických gréckych autorov, ako je napríklad Platón, alebo aj v dobrých antických slovníkoch. No mnohí sa dodnes utápajú v naivných snoch ohľadom demokracie, akurát im nedochádza, že prečo to akosi nefunguje. My vieme, že demokracia funguje. To ako pochopíme správne až vtedy, keď si ju preložíme do nášho jazyka: „vláda otrokárov“. No a tu už by malo byť každému jasné, že v otrokárskom systéme jestvujú otroci aj otrokári. A otrokárov je určite oveľa menej, inak by – z ich pohľadu – otrokársky systém neplnil svoju funkciu. Ak rozumieme správne významu slova, pochopíme aj súvislosti s udalosťami v dnešnom svete. A už nám bude úplne jasné, prečo si dnes niektoré subjekty uzurpujú právo dávať rozkazy aj celým národom. Pre nás, Slovanov ostáva jasné to, že demokracia je tu ako forma našej likvidácie. Priblížme si pár príkladov jej fungovania.

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy nedávno deklarovalo medzinárodnú imunitu pre ukrajinskú pilotku vrtuľníka Natáliu Savčenko – ktorá je vo vyšetrovacej väzbe v Rusku . Prezidentka Parlamentnej rady Európy dokonca vyhlásila: „Povedali sme našim ruským kolegom, že musia oslobodiť Savčenko, ak chcú konať v súlade s našimi pravidlami“. Dôležitá formulácia tu je „s našimi pravidlami“. Čo to znamená? Že vo vzťahu k Rusku na Západe akosi neexistujú všeobecné pravidlá a normy medzinárodného práva, ale iba ich pravidlá..? Demokracia…

Ani nie je prekvapivé, že oni ani neprosia, ani nijako inak zdvorilo nepožiadajú. Jednoducho oznámili a hotovo. Rusko je z ich pohľadu jednoducho povinné zaspätkovať a poslušne splniť mimoriadne dôležitý rozkaz. Toto sa už ani nedá nazvať netaktnou drzosťou, to je už minimálne arogantná povýšenosť. Natália Savčenko je vyšetrovaná v súvislosti s navádzaním cielenej streľby na ruských novinárov Korneľuka a Vološina, ktorí boli zabití. Už len jej spôsob, ako sa dobrovoľne pripojila k likvidácii obyvateľstva na Donbasu hovorí za všetko. Pripojila sa k práporu Ajdar, ktorý je zostavený z veľkého počtu ťažkých zločincov, ktorí dostali amnestiu, ak budú zabíjať na Donbase. Len to od nich žiada Kyjev.

Avšak táto európska imunita nemá žiadnu právnu moc v nadnárodnom rozmere, lebo momentálne sa nachádza v Rusku a je obvinená v spáchaní ťažkých zločinov, ktorých sa dopustila ešte predtým, ako bola zvolená za poslankyňu do Vrcholnej rady Ukrajiny, čím sa stala aj členkou ukrajinskej delegácie v Rade Európy.

Zákony nemávajú spätnú platnosť, lebo inak by nastala absurdná situácia, aj keď takúto prax bežne používajú na Ukrajine. Niekto môže spáchať ľubovoľný zločin a potom vydajú zákon, že ako člen či členka Parlamentnej rady má imunitu a hotovo. Príklady na takéto situácie možno nájsť aj v anglosaskom systéme precedentného práva. Podobný prípad sa odohral vo Veľkej Británii s bojovníkom organizácie IRA, Robertom Gerardom Sandsom. Tiež bol zvolený do republikového parlamentu, ale zomrel v anglickom väzení na následky hladovky. Ďalší z prípadov je Iľja Ilašku, ktorého obvinili v organizovaní ozbrojenej skupiny v oblasti Podnepria. Bol uväznený v rokoch 1993-2001, hoci bol zvoleným poslancom parlamentu Moldavska a senátorom Rumunska. Oslobodený bol až r. 2001, ale nie ako poslanec, ale na základe osobnej žiadosti prezidenta Moldavska Voronina.

Parlamentná rada Európy má svoje vlastné, demokratické chápanie. Rusku odobrali nielen právo hlasu, ale aj právo účasti na zasadnutiach a na monitoringovej činnosti, a to kvôli Krymu. Vyjadrenie národa Krymu o sebaurčení – v súlade s Chartou OSN – na základe referenda považujú za porušenie medzinárodného práva.

Veľmi vyhranený je postoj Parlamentne rady Európy vo veci fašizmu. V Európe je trestným činom nielen zastávanie sa nacizmu, ale aj používanie nacistickej symboliky. No prejavy nacizmu na Ukrajine a v Pobaltských republikách európski politici ignorujú – veď predsa to je zamerané proti Rusku.

Keď bol v roku 2013 v Ruskej Dume prerokovávaný zákon o „Odmietaní alebo odobrovaní zločinov nacizmu“, OBSE dokonca protestovala. Zákon je údajne hrozbou pre slobodu slova a nezávislosť médií a môže poškodiť demokraciu a dodržiavanie ľudským práv. O čo ide? Bežná prax Západu voči Rusku – dvojité štandardy, aj keď „poškodenie demokracie“ je naozaj dobrá vec.

Samozrejme, že dnešné Rusko sa nebude podriaďovať takýmto žiadostiam Západu, ale problém je niekde inde. Za vládnutia Jeľcina bola v ruskom právnom systéme zakotvená priorita medzinárodného práva nad ruským. Napríklad sa píše: „Ak sú medzinárodnou dohodou s Ruskou federáciou ustanovené iné pravidlá, ako predpokladá zákon, tak sa použijú pravidlá medzinárodnej dohody“.

Tu si treba vyjasniť, čo od svojho začiatku znamenala nadradenosť medzinárodného práva nad národným právom. Tento prístup bol povinne zapracovaný do ústav tých krajín, ktoré boli porazené v Druhej svetovej vojne. Roku 1947 v Taliansku a Japonsku, r. 1949 v Nemeckej spolkovej republike. No a pozrime sa – v Rusku k tomu došlo r. 1993. V návrhu Jeľcinovho zákona novej Ústavy sa dokonca priamo hovorilo, že „prešiel expertízou v zahraničí“. Parlamentná rada Európy jednoducho túto situáciu využíva dodnes. No a aspoň vidíme, že Putin má naozaj dosť čo riešiť…

Dnes už je jasné, že globálny Nový Svetový Poriadok a hegemónia USA už nefunguje, ale západní lídri stále pokračujú v používaní metód, ktoré nanútili Rusku v 90-tych rokoch minulého storočia. Jednoducho sa snažia riadiť Rusko tak, ako to robia všetci okupanti vo všetkých okupovaných krajinách sveta, alebo inak ako otrokári riadia otrokov.

Dňa 7. januára 2015 došlo k smutne známej tragédii v redakcii parížskeho časopisu Charlie Hebroo. Akosi zázračne rýchlo sa aktivizovali všetky západné spravodajské služby a len za niekoľko týždňov sa európskej polícii podarilo dostať celú sieť teroristov s bunkami v Paríži, Berlíne, Bruseli a Viedni. No zaujímavá ani nie je takáto zázračná rýchlosť spravodajských služieb, ako skôr prvá medializovaná informácia, že všetci sú občanmi Ruskej federácie. V západných médiách sa začala radostná hystéria, ktorá rýchlo preskočila na Ukrajinu a aj do ruských liberálnych médií, piatej kolóny Západu v Ruskej federácii.

Ako to však je v skutočnosti? Vysvitlo, že všetci zadržaní občania Ruska boli Čečenci, presnejšie utečenci z Čečenska, ktorých prijala Európska únia, aby ich „uchránila“ pred surovými represáliami v Rusku. Podľa údajov organizácie Eurostat, 90% utečencov z Ruska v Európe pochádza zo Severného Kaukazu. Na prvý pohľad by sa zdalo, že všetko je najlepšom poriadku a ukázal sa iba zodpovedný humanitárny prístup EÚ. No takýto luxus sa neposkytuje všetkým žiadateľom o azyl v EÚ.

Podľa dokumentu „Chechnya Advocacy Network“ z USA – ide o humanitárnu organizáciu – azyl v Európe nie je poskytovaný každému. Niekoľko údajov z tohto dokumentu:

• Len 10% Čečencov dostalo azyl v Poľsku, ale všetko to boli takí, ktorí mohli dokázať, že v minulosti bojovali ako povstalci proti ruskej vláde;
• Nemecko poskytlo azyl asi 28% žiadateľom, vo väčšine prípadov však tým, ktorí vedeli preukázať, že bojovali proti ruskej vláde, alebo pracovali v čečenskej separatistickej vláde;
• V Nórsku dostalo azyl asi 7-8% utečencov, ale vyložene iba tí, ktorí boli schopní dokázať, že bojovali proti ruskej vláde, politicky ju podporovali, alebo majú takých príbuzných.

Ukazuje sa, že na to, aby niekto v EÚ dostal štatút utečenca nestačí byť iba chudobným a v núdzi, ale musí byť skutočným povstalcom proti ruskej vláde…

EÚ veľmi rada a často prezentuje, ako odmieta vydávať Ruskej federácii ľudí, ktorí sú podozrievaní v Rusku z terorizmu. Ale jeden z pracovníkov nemeckej agentúry na ochranu ústavy – samozrejme pod podmienkou anonymity – nedávno povedal časopisu Die Welt, že približne 200 povstalcov z Kaukazu, ktorí sú od r. 2011 vedení na zozname teroristov OSN dostali v nedávnej minulosti politický azyl v Nemecku a zaoberajú sa náborom nových bojovníkov a zbieraním peňazí pre Džihád.

Putin často žiadal Západ, aby nepodporoval teroristov na Kaukaze, no Západ vo vzťahu voči severokaukazským džihádistom postupuje podľa už zavedeného postupu: „Možno sú to synovia suky, ale sú ta naši synovia suky“.

No a takto – žeby číra zhoda okolností? – sa stali nezmieriteľní čečenskí teroristi bojujúci proti ruskej vláde odrazu „ruskými teroristami“, z čoho zase vyplýva, že ich podporuje Rusko. Nič nemení na tom fakt, že práve Rusko ich už dávno žiadalo vydať, no EÚ im dala politický azyl. Z toho zase brilantnou západnou demokratickou logikou  vyplýva, že ak Rusko podporuje Donbas, tak že tam sú – samozrejme – tiež teroristi. A odtiaľ už nie je ani len krôčik k tvrdeniu, že malajzijský Boeing, autobus s civilmi vo Volchovanke či riadená streľba pomocou vyslaného navádzača, hlásiaceho koordináty cieľov, na zastávku mestskej dopravy v Donecku boli zavinené „ruskými teroristami“.

A takto už ani nie je prekvapením, keď nemecká kanclérka v Davose dala dokopy Rusko a Igil pričom to, že spoza záberov s odrezanými hlavami v Sýrii aj postrieľanou redakciou časopisu v Paríži trčia uši amerických režisérov liberálnym médiám nevadí.

Ale ako to vlastne je? Donedávna sa zdalo, že schéma fungovania nemecko-amerických vzťahov je veľmi jednoduchá. USA vydierajú a nútia Nemecko konať v ich prospech, čomu sa Nemci s menším alebo väčším úspechom snažia brániť. No keď sa Nemecku podarilo v decembri 2014 vyviesť z USA 120 ton svojho zlata, všetko sa razom dostalo do úplne iného obrazu. Nemci sa predtým dlho a márne snažili vyviezť svoje zlato z úschovy v USA, pretože Američania veľmi dlho na nič také nechceli vôbec pristúpiť. Dokonca dlhodobo nedovoľovali zástupcom Bundesbanky ani skontrolovať, či tam ich zlato ešte vôbec je. Hneď po návrate zlata do Nemecka vykonali špecialisti Bundesbanky chemickú analýzu, či im Američania náhodou nevrátili iba pozlátený volfrám.

Ponúka sa iba jediné vysvetlenie. USA dnes musia Nemecku platiť za to, že Berlín udržiava sankcie proti Rusku. Ale na to, aby mohli reálne vrátiť zlato museli ho reálne nájsť na svetovom trhu, nie iba podsúvať kadejaké náhradné „kontrakty v cene zlata“ a podobne. A takéto niečo vôbec nie je jednoduché.

Nie tak dávno preletela svetovými médiami správa, že Ukrajina odviezla do USA na úschovu svoj zlatý poklad. Teraz sa môžeme staviť o koľko len chceme, že dnes je toto zlato v trezoroch vo Frankfurte nad Mohanom a Ukrajinci ho už nikdy viac neuvidia.

Ukazuje sa, že dnes sa situácia zmenila tak zásadne, že americkým hegemónom už nestačí svojich vazalov iba strašiť, musia im aj platiť, lebo inak sa im môžu rozutekať. Merkelová možno začala podobnú hru ako svojho času ukrajinský prezident Janukovič – snaží sa vyťažiť maximum ako z Washingtonu, tak aj z Moskvy. Ako inak by sa dalo vysvetliť, že opäť začína spomínať vytvorenie spoločného eurázijského obchodného priestoru, čo zase v žiadnom prípade nevyhovuje USA. Zdôraznila iba to, že podmienkou je uregulovanie konfliktu na Ukrajine. Rovnako je možné, že ide o vydieranie Washingtonu, alebo aj o pokus uspokojiť nemeckých oligarchov, ktorým rozhodne nevyhovujú sankcie.

Keď už je uregulovanie situácie na Ukrajine podmienkou Nemecka, v akom je to vlastne stave? Podľa francúzskeho portálu AgoraVox západné médiá vždy spomínajú iba dva body Minskej dohody, ktoré ako keby porušovalo Rusko, ale vždy mlčia o ďalších 11, ktoré všetky a úplne porušuje Kyjev a NATO. Článok napríklad cituje z Minskej dohody, že musia byť odvedené „z teritória Ukrajiny pod dohľadom OBSE všetky zahraničné ozbrojené jednotky, vojenská technika a aj žoldnieri“, no Kyjev „pritúlil“ na svojom území Američanov, Angličanov a Kanaďanov, ktorí už aj dodali Ukrajine vojenskú techniku. Článok ďalej pokračuje, že nehľadiac na obvinenia z ukrajinskej strany o údajnej vojenskej pomoci Ruska, nijaké dôveryhodné dôkazy nikdy nepredložili ani USA ani NATO. Dokonca podľa údajov nemeckých aj francúzskych tajných služieb, Rusko si nikdy za nedalo cieľ obsadiť územie Donbasu, čo je v článku zdôraznené.

Nemecko sa síce nestane spojencom Ruska, ale možno sa bude snažiť vzdorovať Washingtonu v jeho snahe o vytunelovanie Európy presne v tom štýle, ale predtým ZSSR. Tejto verzii napovedá aj to, že EÚ nedá Ukrajine toľko žiadané peniaze, hoci USA na Berlín veľmi tlačia. Washington dnes už fyzicky nemôže dotlačiť pre Kyjev zopár miliárd dolárov, ale EÚ začína pre seba dotláčať nové peniaze a zavádza do svojej ekonomiky 1,1 trilióna euro. Z tohto pohľadu by „stačilo“ dotlačiť iba 20 miliárd navyše, ktoré by umožnili junte v Kyjeve pol roka financovať teroristickú operáciu na Východe. Bolo by to iba 1,8% z toho, čo EÚ aj tak dotláča pre seba. Ak by dnes Berlín bol pod plnou kontrolou Washingtonu, tak by EÚ dodala Kyjevu minimálne 40 miliárd euro.

Anglosasi si už dávno stanovili za cieľ prekaziť spojenectvo Berlína a Moskvy. Ukrajinská kríza je iba jedna z epizód dlhej reťaze amerických špeciálnych operácií. Spomeňme iba niekoľko posledných: Sýria, Lýbia, Irak, Gruzínsko… Otvorene a cynicky to opísal G. Friedman, hlava „tieňovej CIA“, analytickej spoločnosti Stratfor: „Podstata tejto politiky je táto. Podľa možností čo najdlhšie podporovať rovnováhu síl v Európe pomáhaním slabšej krajine, a ak by už hrozilo narušenie rovnováhy, tak sa zamiešať v ten najposlednejší okamih. Takto sa USA zapojilo do Prvej svetovej vojny po odstránení Nikolaja II. v r. 1917, čím nedali možnosť posilnenia Nemecka a aj v Druhej svetovej vojne sme otvorili druhý front až v júni 1944 po tom, ako sa stalo jasné, že Rusi vyhrávajú nad Nemcami“. Washington teda znovu pripravuje stenu medzi Berlínom a Moskvou – preto prevrat na Ukrajine. Z tohto súdka je aj kompromitácia Merkelovej s aférami odpočúvania. No a médiá vytrvalo vytvárajú obraz nebezpečného Ruska, pred ktorým sa dá zachrániť jedine tak, že Nemecko a EÚ celkom sa stanú kolóniou USA.

Plánované rozbitie Ruska na okupačné zóny k roku 2010 nevyšiel, preto USA musí prejsť od „postindustriálnej“ spoločnosti nazad, k industriálnej, no na to potrebuje odbytové trhy. Tým najperspektívnejším pre nich je trh Európskej únie. Keďže EÚ obchoduje s Ruskom, odbytové možnosti boli obsadené a vtlačiť sa nieto kde. Preto bolo potrebné rozbiť obchodné väzby medzi EÚ a Ruskom, oslabiť jednotlivé krajiny a vnútiť Európe podpísanie dohody s Washingtonom, analogickú euroasociačnej. Ide teda o vytvorenie transatlantickej zóny voľného trhu, v ktorej je EÚ, ktorá nebude mať vlastné energetické zdroje, už vopred neschopná konkurencie. Z pohľadu tejto logiky je jasné, že Ukrajina poslúžila ako akási návnada, ktorú EÚ prehltla. No a teraz Ukrajinu, ako tranzitnú krajinu pre energetické nosiče z Ruska postupne somalizujú, pričom cieľ je vytvoriť obchodnú bariéru medzi Moskvou a Bruselom.

Aby definitívne zamedzili možnosti vzájomného zblíženia medzi Berlínom a Moskvou, znovu menia Nemecko na taran proti Rusku, čo je viditeľné aj na škandálnom vyhlásení ukrajinského premiéra – krvavého králika – Jaceňuka pre nemecké médiá v Nemecku: „Všetci si dobre pamätáme na vtrhnutie sovietskych vojsk na územie Ukrajiny aj Nemecka, musíme tomu predísť. Nikto nemá právo prepisovať udalosti Druhej svetovej vojny, čo dnes robí ruský prezident pán Putin“. Nuž takto ideový potomok Banderu podáva ruku ideovým potomkom Hitlera.

Nadbieha Nemcom, chcel by takto zvýšiť šance na nemecké peniaze. Problém však je v tom, že nemecká vláda odmietla komentovať toto Jaceňukove vyhlásenie pre nemecké médiá a na nemeckom území. Možno to chápať iba ako solidaritu kanclérky Mekelovej s kanclérom Adolfom.

Ukrajinský minister financií však priznal, že dokument, ktorý podpísali pri Jaceňukovej návšteve v Nemecku nebola úverová zmluva, ale iba „Letter of Intent“.

Pre kanclérku je problémom to, že nemecká spoločnosť sa prebúdza a už chápe, že v súčasnosti sa v nemeckej verejnosti a parlamente vedie boj o budúcu podstatu Nemecka, o jeho politickú a národnú identitu. V tejto hre je zaujímavé pozorovať, ako sa postupne mení pozícia prostých občanov a celej spoločnosti, lebo nemecká spoločnosť na rozdiel od kancelárie kanclérky prejavuje zdravý zmysel pochopenia podstaty toho, o čo ide.

Dnes sa už nedá v žiadnom prípade povedať, že nemecká spoločnosť a podnikateľská sféra je zdebilizovaná proamerickou propagandou, alebo že je ochotná slepo podporiť hru Washingtonu v Európe a proti Moskve. Washington žiada od Berlína nielen podporenie sankcií, ale aj vytvorenie spoločného ekonomického priestoru. Ak sa táto dohoda naozaj uzavrie, tak celý veľký európsky priemysel čaká rýchla a bolestivá smrť. Európa, ak by chcela podporiť americký business, bude musieť zničiť svoj vlastný. Inak to nejde, oba existovať nemôžu.

Na mnohých nemeckých televíznych kanáloch sa už objavuje otvorený výsmech amerických politikov, a to ako v kritických materiáloch médií, tak aj vo vystúpeniach niektorých nemeckých politikov. Nakoniec aj český prezident – na rozdiel od slovenského scientológa zo silnej komunistickej rodiny – je na tej istej vlne odporu ako nemecký business. Nielenže nekritizuje pripojenie Krymu, ale pravdivo vyhlasuje, že Bandera sa pokúsil vytvoriť na Ukrajine nacistickú vládu a odsúdil aj fakľové pochody nacistov v Kyjeve.

Pre Rusko je dnes dôležité nedovoliť USA vytvoriť v Európe chaos, ako to urobili so ZSSR, ktorý rozbili a vykradli. No a Ukrajina nechápe, že po úlohe, ktorou ju poverila USA – spôsobiť problémy Rusku – jednoducho prestane existovať. Z pohľadu Ruska – ale aj zdravomysliacich občanov EÚ – je dôležité, či Nemecko a Francúzsko dokážu nájsť silu na sebarealizáciu EÚ, alebo sa stanú obeťou geopolitických ambícií USA, ktoré zmenia priestor EÚ na oblasť kontrolovaného chaosu v štýle Somálska. Pod frázou „Západná jednota“ totiž anglosaské médiá vždy myslia absolútne podriadenie sa diktátu USA. Ale už aj samotné západné média priznávajú, že ich jednota pod – nenásilným – náporom Ruska začína praskať. Mekrelová v Mníchove už hovorila o spoločnom európskom systéme bezpečnosti spolu s Ruskom, a nie proti nemu.

Každý rozmýšľajúci človek vidí, že Rusko ešte ani len nezačalo tvrdé – ani nie vojenské – odvetné akcie, ktoré môžu veľmi rýchlo zmeniť veľa vecí. Napríklad energetická závislosť Európy od Ruska. Nech si západní experti hovoria čo chcú, Európa nemá za ruský plyn žiadnu alternatívu. Trvalá podpora Ukrajiny zo strany EÚ a jej postupná somalizácia spôsobila rozhodnutie Ruska ukončiť dodávky zemného plynu do Európy cez Ukrajinu, a to k roku 2019. EÚ si veľmi nepomôže s Tureckým prúdom, lebo ruský plyn začne tiecť do Európy cez Grécko. Tým nastane pre EÚ ten istý problém, aký ona sama spôsobila Rusku Ukrajinou, iba v opačnom garde – a nebude môcť urobiť vôbec nič. Rusko ďalej vyťaží aj z geopolitického víťazstva v Sýrii, lebo tým bolo zabránené Američanom postaviť plynovod z Kataru cez Sýriu do Európy, čo bol jeden z hlavných dôvodov, prečo zorganizovali „farebnú“ revolúciu v Sýrii.

K sade opatrení, ktoré majú moc reálne zmeniť hegemóniu USA vo svete patrí aj rozhodnutie ruského prezidenta o dodávke systémov protivzdušnej obrany S-300 Iránu, keďže embargo bolo oficiálne sňaté. O tom, že nejde o srandu svedčí aj rozčúlená reakcia Kongresu USA, ktorá však zároveň demonštruje dominanty amerických hodnôt. Mimochodom, Američania dobre vedia o čo ide, tento systém boli vynútení odkopírovať do svojho „presláveného“ systému Patriot. No kópia zostáva kópiou, aj keď čínske sú oveľa lepšie ako Patriot.

Ak odteraz začiatky alebo ukončenia ozbrojených konfliktov vo svete prestanú závisieť od vojenskej sily USA, tak Američania definitívne stratia kontrolu nad svetom. Takže prečo vlastne dodávka OBRANNÉHO systému protivzdušnej obrany – S-300 sa nedá použiť na útok – vyvolalo takú nervóznu reakciu Washingtonu? V tomto krízovom regióne totiž moderné ruské systémy S-300 zmenia pomer síl v boji za politickú moc. Ba čo viac, premenia celé regióny na bezletové zóny pre F-16 alebo F/A-18 Hornet. Zatiaľ ba 20 bombardérov B-2 Spirit a stíhačky F-22 Raptor môžu pomerne bezpečne pôsobiť v zónach, kde sú rozmiestnené S-300. Takto ruské dodávky pre Irán nevyhnutne zmenia vojenské plány USA a – samozrejme – posilnia vplyv Ruska v regióne. No komentátor portálu The Daily Beast došiel k záveru: „Iránom problém nekončí. Ak Rusko a Čína začnú dodávať rôznym krajinám moderné systémy PVO, tak väčšina lietadiel, ktoré v súčasnosti používajú USA nebudú schopné bojovať v mnohých regiónoch planéty“. USA sa síce ešte nádejajú na technológie „Stealth“, no nikto v bojových situáciách ešte neoveril, do akej miery budú takéto lietadlá neviditeľné pre ruské S-300, ak vôbec. Ruské S-300 neutralizujú americké vojenské letectvo na Blízkom Východe a vynútia si korekciu ich politiky. Ale úprimne, prečo by Američania mali mať možnosť zabíjať kde len chcú, a pritom úplne beztrestne?

Protivzdušný raketový komplex S-300 je najznámejší a najefektívnejší systém PVO vo svete. Systém pozostáva z veliteľského bodu s rádiolokátorom a niekoľkých s ním spojených raketových komplexov, pričom veliteľská jednotka automaticky rozdeľuje ciele medzi jednotlivými prepojenými systémami. S-300 je predurčený na obranu dôležitých administratívnych a priemyselných objektov, štábov a vojenských základní pred leteckými útokmi, raketami s plochu dráhou letu a balistickými raketami. Skrátka, likviduje v podstate všetko, čo lieta, pričom funguje v ľubovoľných klimatických podmienkach. Vertikálny štart rakiet zabezpečuje súčasný zásah niekoľkých cieľov v rôznych smeroch. A aký je ešte ďalší americký problém? Je to mobilný systém, preto americkí piloti nemôžu mať nikdy istotu, kde sa v danom momente skutočne nachádza.

Poznamenajme ešte, že dnes sa krajiny musia naučiť brániť aj inak. Nie nadarmo armádny generál Ruskej Federácie Valerij Gerasimov vyhlásil, že v súčasnosti je najnebezpečnejší problém je americká prax „farebných revolúcií“ na postsovietskom priestore, ktoré už aj boli realizované na Ukrajine, v Gruzínsku a Moldave.

Rusko teda môže pristúpiť k energetickému vydieraniu Európy kedykoľvek sa rozhodne. Čo ak napríklad na budúcu vykurovaciu sezónu jednostranne vyhlási embargo všetkým tým európskym krajinám NATO, ktoré podporili sankcie proti nemu? A uvidíme, aká pevná ostane oná proklamovaná jednota NATO proti Rusku. No energetické vydieranie je to najmenšie, čo môže Rusko naozaj urobiť. Stále si myslíte, že aj s našim scientológom sme na správnej strane?

Nový premiér Grécka je presvedčený, že v ukrajinskej vláde sú pravicoví radikáli a neonacisti. Toto povedal v rozhovore s predsedom Európskeho parlamentu Schulzom. Na Ciprasovej stránke je uvedené, že pri rozhovore vyzval prehodnotiť politiku EÚ v časti vzťahov s Ruskou federáciou. V súvislosti s neofašistickou vládou na Ukrajine pripomenul, že keď sa pred rokmi do vlády v Rakúsku dostal J. Heider, tak EÚ zaviedla voči Rakúsku sankcie. Berlín je zmeneným stanoviskom Atén „šokovaný“…

Prvým oficiálnym aktom A. Ciprasa na poste premiéra Grécka – ktorý vykonal hneď v pondelok po voľbách – bola návšteva memoriálu na mieste, kde zahynulo 200 gréckych povstalcov, ktorých zabili nacisti r. 1944. Nuž nacisti nazývali všetkých bojovníkov za slobodu krajín, ktoré si chceli podmaniť – vrátane povstalcov na Slovensku – teroristami. Toto sa nezmenilo dodnes.

No Berlín mal byť ďalším krokom nového gréckeho premiéra šokovaný ešte viac.Prvým zahraničným diplomatom, s ktorým sa nový grécky premiér stretol bol veľvyslanec Ruskej federácie.

Zatiaľ čo oficiálny predstavitelia EÚ sú „šokovaní“, na území bývalej Ukrajiny neľútostný ukrowehrmacht nemilosrdne zabíja ľudí. V bojových operáciách sa mu nedarí – armáda Novoruska vyhráva – ale zato robí to, čo je vlastné fašistom: zabíja nevinných. Z pohľadu medzinárodného práva ukrajinská neonacistická vláda pácha genocídu ruskohovoriaceho obyvateľstva. Jedinou ich vinou je, že sú Slovania.

Už je zbytočné hovoriť o tisíckach mŕtvych civilov zabitých ukrowehrmachtom, ktorí nikoho neohrozovali a nedržali v rukách zbraň. Mnohí z nich sa nádejali, že ak sa oni nestarajú do Kyjeva a vojny, tak ani vojna sa nebude starať o nich. Ale to je – v prípade, že protivníci sú obyčajní fašisti – osudný omyl.

Zámerom našej stránky nie je podávať vojenské spravodajstvo, ale niektoré veci sa jednoducho nedajú obísť. Okrem iného aj preto, lebo na tragédii u nich sa dá dobre vidieť, čo sa chystá aj u nás. No kto má oči by mal vidieť, kto má uši by mal počuť. No tak či onak, fašistické zverstvá nesmú ostať nepotrestané.

Priveďme si len niekoľko malých „príkladov“ vojnových zločinov ukrowehrmachtu, ktorého hlavným veliteľom je kamoš nášho Kisku.

Počas vojny na Donbase už stihli fašisti povraždiť viac ako 200 detí, pričom viac ako 300 ďalších potrebuje nevyhnutne operáciu.

Podľa splnomocnenca ruského prezidenta pre práva detí P. Aschatova polovica týchto detí utrpela zranenia pri delostreleckých obstreloch, výbuchoch mín, mnohé z nich majú amputované končatiny. Koncom decembra 2014 sa iba v Luganskej národnej republike nachádzalo 5 138 detí invalidov. Tieto deti zúfalo potrebujú trvalú opateru a starostlivosť. Hlavným ich problémom však je, že mnohým deťom sa pomôcť nedá, lebo sú siroty a teda nemôžu byť vyvezené z Ukrajiny.

Uctime si pamiatku maličkej, 4 ročnej Poliny Sladkovej. Zabili ju:

Arsenij Dančenko, 5 rokov. Zabitý:

Maličký Vaňa Jermilov, zabitý:

A ďalšie prípady:

Ani ľudia na nasledujúcom obrázku už nie sú medzi živými:

20. januára 2015 v Kirovskom rajóne Donecka chceli Oľga a jej muž Dmitrij Uchanov využiť tíšinu medzi delostreleckými útokmi na ich sídlisko a s kočíkom, v ktorom mali ročnú dcérku Soňu, si vyšli na prechádzku. No zrazu tíšinu preťal zlovestný ryk rakety. Výbuch nastal na tej strane cesty, po ktorej sa prechádzali mladí rodičia s kočíkom. Mama Oľgy Natália videla na vlastné oči z druhej strany ulice, ako jej dcéra s mužom padli ako podťatí, pričom kočík s maličkou Soničkou minuli črepiny len o vlások:

V nemocnici, kde Soničku ošetrili ležal na vedľajšej izbe ranený ukrajinský „hrdina“. Doktor ju vzal na ruky a priniesol mu ju ukázať. Pozrite sa – povedal mu doktor – toto ste urobili vy.

Starší ukrajinský „hrdina“ začal plakať, pričom si tvár zakrýval dlaňami. Sonička hľadela na neho s úsmevom, do tváre mu pozerala svojimi veľkými, čistými očkami.

Odpustite, odpustite, ja som nevedel… ja mám vnuka v tomto veku. Ja som nevedel. Nám hovoria, že tu sú teroristi.

Raneného ukrajinského hrdloreza – ako jemnejšie nazvať človeka, ktorý zabíja civilov a deti – „teroristi“ vzali raneného do nemocnice. Že iba plnil rozkazy? Že iba strieľal z dela, raketometov či mínometov podľa rozkazu na koordináty, ktoré dostal? Môže nevedomosť niekoho ospravedlniť? Ale tu je aj príklad, ako dopadnú povstalci, ktorí sa dostanú do rúk ukrowehrmachtu:

Na fotke je umučený veliteľ oddielu P. G. Pavlov, ktorý padol do zajatia aj s dvomi spolubojovníkmi. Fašisti ich kruto umučili a ešte si to nahrávali na video, ktoré potom vyložili na sieť.

Na nasledujúcej fotke je 23 ročná Júlia Michajlová. Matka ju vychovával od dvoch rokov sama, no 3. júna 2011 zomrela. Júlia ostala s babkou, 73 ročnou Neľou.

22. januára 2015 cestovala v doneckom trolejbuse do práce. A o 8:30 ráno sa všetko zmenilo. Trolejbus zasiahlo ukrajinské delostrelectvo:

Júlia prežila… ale už nikdy nebude taká, ako predtým. Možno hovoriť o tom, že mala šťastie?

V Stachanove tiež 27. januára pochovávali matku s päťročným dievčatkom, obe zabila ukrajinská armáda o 8 hodine ráno, 21. januára. Je to fašistami obľúbený čas, kedy sa veľa ľudí ponáhľa do roboty a do školy a škôlky s deťmi. Pre ukrowehrmacht to je obľúbený čas pre útoky na civilné ciele.

Koľko slovanských matiek bude ešte počuť hroznú vetu: „Mamička, je mi hrozne?“

Oficiálny Kyjev obviňuje z týchto útokov povstalcov. Ale tu by sme sa mali pozrieť do vlastnej minulosti. V časoch Druhej svetovej vojny sa klérofašistický režim Slovenského štátu otvorene postavil na stranu fašistov. Nečudo, hlava štátu, prezident Tiso bol predsa priamy podriadený cudziemu riadeniu – ako každý katolícky pop mal šéfa mimo Slovenska, vo Vatikáne. Nerobilo mu problém vyslať slovenských vojakov pomáhať fašistom vo vojne proti Slovanom. A ako nazývali fašisti a ich domáci, klérofašistickí prisluhovači slovenských povstalcov proti fašizmu? Predsa teroristami. A tak sa aj voči našim Predkom chovali. Oficiálne údaje hovoria, že v Druhej svetovej vojne zahynulo 400 000 obyvateľov Československa. Hoci fašisti páchali zverstvá aj v Čechách, väčšina sú padlí v Slovenskom národnom povstaní. V tom čase malo Slovensko približne 3 milióny obyvateľov, Cigánov bolo iba niekoľko desiatok tisíc, nie milión ako dnes. A kto dnes prehliada fašistické besnenie na bývalej Ukrajine, ten pohŕda pamiatkou našich Predkov, ktorí padli v boji práve proti fašizmu. A to ešte nehovoriac o tých, ktorých banderovské bandy zabili na našom území už po vojne. No – čo je paradox – najviac zverstva napáchali fašisti na Poliakoch. V oblasti Volyne – hoci tieto údaje „oficiálna“ história veľmi nemusí – sa objavuje strašné číslo obetí – do 300 000 väčšinou zversky umučených civilov. Áno, najviac sa zversky zabávali na vyhladzovaní dedín, kde v časoch vojny väčšinou ostali iba ženy, deti a starí ľudia. To sú ukrajinskí „hrdinovia“, ktorých potomkovia robia dnes to isté na Donbase.

Ak sa pozriete do akýchkoľvek dobových materiálov z čias Slovenského národného povstania, NIKDE NENÁJDETE informáciu o tom, žeby slovenskí povstalci zabíjali slovenské obyvateľstvo, t.j. svojich vlastných ľudí, v mene slobody ktorých povstali proti fašizmu. Takže akékoľvek vyhlásenia oficiálneho Kyjeva o tom, že povstalci na Donbase zabíjajú vlastných ľudí je absolútny výmysel. A uveriť tomu už môžu iba bioroboti odchovaní na americkej Coca-Cole a hamburgeroch.

V súvislosti s podporu Západu ukrofašistiského režimu je potešujúce vidieť, že aj ľudia vo výslovne extrémne nepriateľsky protirusky naladených krajinách sa dokážu orientovať v skutočnej situácii. Takouto krajinou je určite Poľsko. Profesor Vroclavskej univerzity Boguslav Paž, ktorý je známy svojim odmietavým stanoviskom voči ukrajinskému nacionalizmu, pod video na sociálnych sieťach, ktoré ukazovalo zabitých ukrajinských vojakov napísal komentár: „Veľmi dobre, že banderovské mrchy dostali po hlave. No ako sa dá nemať rád Rusov? S touto zberbou, bohužiaľ, treba takto postupovať.“

Ak zoberieme do úvahy IBA vyššie opísané prípady, nedá sa nesúhlasiť s profesorom Pažom. Je veľmi dobre, že aj poľský národ má takýchto veľkých ľudí.

Komentár profesora Paža upútal pozornosť komisie vroclavskej univerzity pre etiku a disciplinárnu kontrolu. Podľa údajov poľských médií, keď tento komentár uvidel rektor Vroclavskej univerzity, tak sa obrátil na políciu. Prokuratúra mesta Vroclav začala vyšetrovanie profesora, čo už samo osebe spôsobilo škandál.

Ale „hrdinské činy“ ukrajinských „hrdinov banderovcov“ boli oveľa rozsiahlejšie. Napríklad po tom, ako im bolo umožnené – vďaka nemeckej okupácii – sa „slobodne“ venovať svojim „koníčkom“, tak napríklad len v Ľvove za jediný deň surovo pozabíjali vyše 3 000 Židov, väčšinou ich „lovili“ už priamo na uliciach. A aj takto sú „obľúbencami“ Obamu a aj Kisku. Alebo žeby práve preto? Zaujímavým faktom napríklad je, že Izrael sa dodnes NEPRIPOJIL k americkým sankciám proti Rusku. A to napriek tomu, že USA je jeho tradičným spojencom.

No protesty sú aj inde. Po celej Kanade prešiel dňa 24. januára 2015 pochod na podporu Donbasu. Boli tam heslá ako „Je Suis Vanya“ – „Ja som Vaňa“. Ide o toho Vaňu, ktorého fotku sme uviedli vyššie.

No pozrime sa aj na technické pozadie toho, ako je možné, že ukrowehrmacht tak často a tak presne zasahuje civilné objekty Donbasu. Máme na mysli detské škôlky, nemocnice, školy, miesta, kde dochádza k zhromažďovaniu ľudí – stanice verejnej dopravy obyvateľstva. Táto informácia môže byť do budúcnosti dôležitá aj pre našich ľudí na Slovensku.

Na uliciach miest Donbasu umiestňujú ozbrojenci fašistickej vlády samovybuchjúce bomby, ktoré detonujú do 3 až 40 hodín v závislosti od teploty vzduchu. Je to zbraň masovej likvidácie.

Všetky tieto systémy pracujú na základe údajov, ktoré hlásia tajne vyslaní koordinátori po vysielačkách alebo mobilných telefónoch. Koordináty hlásia ukrajinskému delostrelectvu. Takýchto agentov s úlohou koordinovať ukrajinské delostrelectvo vysiela ukrowehrmacht veľmi veľa. Nie náhodou sa tak presne triafajú do civilných objektov. Druhou metódou je umiestňovanie vysielacích „majáčikov“. Mnohí ľudia nemajú predstavu o tom, ako takéto prístroje vyzerajú. Môžu ležať na ceste a neznalý človek ich iba prekročí mysliac si, že to komusi čosi vypadlo z vrecka:

Sú to naozaj malé predmety. Kto ich nájde, treba ich okamžite zničiť. Hoci technicky môžu byť rôzne. Na Donbase používajú najmä RFID majáky. Na signál radaru odpovedajú oveľa lepšie, ako akýkoľvek iný odrážač. V praxi sa rozmiestnia takéto majáčiky – takto to urobili už v Srbsku – a potom použijú tzv. vysokopresné zbrane. Tieto sú navrhnuté práve na to, aby presne zasahovali miesta, odkiaľ vysielajú signály vopred umiestnené majáčiky. Nie náhodou práve tieto pýta Porošenko od Američanov.

No majáčiky umiestnené v priestoroch, kde sa zdržiava civilné, neozbrojené obyvateľstvo, nie sú jedinou „špecialitou“ ukrofašistov.  Donecký chirurg, kardiológ, profesor Aleksander Kuznecov, počas teroristickej operácie Kyjeva proti svojim vlastným občanom zozbieral faktické dôkazy o tom, čo používa ukrajinská armáda. Nehovoriac o fosforových bombách, kazetových výbušných systémoch a ďalších medzinárodnými dohodami zakázaných spôsoboch vedenia vojny.

Chirurgom sa veľmi často pritrafilo vyťahovať z tiel povstalcov strely, ktoré sa podobajú na operenú ihlu.

Doktor Kuznecov nazbieral uč celú kolekciu tzv. Kvetov smrti“. Nazývajú sa expanzné guľky. Majú schopnosť sa rozširovať, zväčšovať svoj pôvodný priemer pri zásahu mäkkých tkanív ľudského organizmu.

Používanie takýchto guliek vo vojenských konfliktoch je zakázané z dôvodu ich „nezvyčajnej krutosti“. No toto očividne neplatí pre ukrowehrmacht.

Takéto guľky boli zakázané na základe deklarácie, ktorá bola prijatá prvý raz v Haagu ešte v roku 1899. Neskôr bol tento zákaz ešte zopakovaný r. 1907 Druhou Haagskou mierovou konvenciou. Ešte neskôr, r. 1979, na Medzinárodnej konferencii OSN bola prijatá rezolúcia, ktorá obsahovala žiadosť k všetkým krajinám sveta, aby pri návrhu systémov malokalibrových zbraní prejavovali v tomto smere ostražitosť. Rezolúcia sa obracia aj na špecialistov v oblasti ranovej balistiky, ktorým je odporúčané vypracovať štandardizovanú medzinárodnú metodiku kontroly a vyhodnocovania balistických parametrov, rovnako ako účinného efektu malokalibrových zbraní a vysokorýchlostných guliek. No očividne, pre ukrofašistov zákon neplatí.

No situácia pre kyjevskú juntu nevyzerá nijako ružovo. Nám už známa skupina ukrajinských hackerov pod názvom Kyberberkut umiestnila na svojej stránke rozkaz veliteľa tzv. ATO na oblasti Doneckej a Luganskej republiky, generálporučíka Sergeja Popka, ktorým sa organizujú špeciálne oddiely, ktoré majú za úlohu likvidovať tých vlastných, t.j. ukrajinských vojakov, ktorí utekajú z bojov:

Nuž, čo dodať, toto je obyčajná tvár obyčajného fašizmu.

Nesmieme však zabúdať, že nič netrvá večne. Rovnako ani fašistický režim – hoci podporovaný silnými sponzormi – nebude trvať večne. V tejto súvislosti odporúčame si prezrieť Bielu knihu vojnových zločinov na Ukrajine, ktorú si aktualizovanú môžete stiahnuť zo stránky Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie. Rovnako vám odporúčame si stiahnuť dobové materiály zo stránky Ministerstva obrany Ruskej federácie, Ministerstva obrany Ruskej federácie ktoré svedčia o zverskosti, ktorou sa vyznačovali fašisti napríklad v koncentračných táboroch. Tieto materiály boli len pre tento dôvod odtajnené a zverejnené. Prečo boli až doteraz utajené? Pretože opisujú fašistické zverstvá v takých detailoch, ktoré je ťažko bez ujmy poznávať ešte aj dnes, 70 rokov po Druhej svetovej vojne. V skutočnosti archívy Druhej svetovej vojny obsahujú viac ako 7 miliónov spisov, z ktorých bolo odtajnených len tých niekoľko exemplárov, ktoré si môžete stiahnuť a preštudovať zo stránky Ministerstva obrany Ruskej federácie.

A čo ďalej s tým všetkým? Žeby šlo iba o nejakú hru, ktorá sa bude odohrávať nanajvýš na obrazovkách našich televízorov? Súdiac podľa repertoáru našich demokratických médií, tak niet nič dôležitejšie ako rôzne sitcomy a kulinárske recepty, reality show a „odborné“ informácie našich reportérov, ktorí síce nikdy na Donbase neboli – čo svedčí o ich profesionálnej, žurnalistickej „nezávislosti“ – ale aj tak vedia, že „zlý Putin“ je vinný za všetky hriechy sveta…

Nechajme ich, len si pripomeňme jedno čínske príslovie: „Všetci ľudia sú múdri, niektorí predtým, iní potom“. Kde patrí každý z nás, to rozhoduje sám za seba.

Pozrime sa na niekoľko čísel. Za posledné obdobie sa zvýšil počet špionážnych letov – vrátane bezpilotných prístrojov – proti Ruskej federácii zo strany krajín NATO 7 (slovom sedem) násobne. Počet taktických letov vojenského letectva sa zdvojnásobil. Počet cvičných operácií vojenského námorníctva krajín NATO v tesnej blízkosti ruských teritoriálnych vôd sa zvýšil 15 (pätnásť) násobne. Žeby nešlo o nič?

USA oznámili, že od marca 2015 začínajú zvyšovať početnosť svojich vojenských jednotiek v Európe, t.j. na jednu z európskych základní USA začnú prichádzať oddiely brigády tretej pechotnej divízie armády USA. Túto skutočnosť oznámil novinárom veliteľ pozemných síl USA v Európe generálporučík Ben Hodges. Operácia prebehne v rámci „rotácie vojsk“. Podotknime, že rotácia vojsk je termín, v rámci ktorého je dohodnuté medzi NATO a Ruskou federáciou, že nesmie dochádzať k navyšovaniu vojenskej prítomnosti, iba v prípade „rotácie“, t.j. ich obmeny. No tento termín je dnes zo strany USA už iba teoretickým termínom. Generál doplnil, že v posledných rokoch došlo k dlhoročnému znižovaniu americkej vojenskej prítomnosti na európskom kontinente. Celá brigáda bude premiestnená na základne USA v Nemecku „alebo v inej krajine“ do konca roku. Brigáda má viac ako 200 tankov Abrams M-1, obrnené transportéry a 155 mm húfnice Paladin.

Generál rovnako poznamenal, že ide o „uspokojenie“ spojencov v NATO v Európe v spojitosti s politikou Ruska voči Ukrajine. Spokojní by mali byť najmä Poľsko a pobaltské krajiny.

V nedávnej dobe došlo aj k zmene oficiálnej vojenskej doktríny Ruska. Nemožno čakať, že jedna strana bude robiť po svete čo len chce, a druhá sa musí prizerať, aj keď už Američania vchádzajú na jej dvor. V tejto súvislosti oznámil minister obrany Ruskej federácie S. Šojgu, že Rusko posilní zoskupenia svojich vojsk v strategických smeroch s cieľom nedopustiť dosiahnutie vojenskej prevahy nad Ruskou federáciou.

Jeden príklad za všetky. Zvýšená prítomnosť nielen pozemnej obrnenej techniky, ale aj útočného letectva NATO v Poľsku, Litve, Estónsku a čiastočne aj Lotyšsku vytvára nebezpečenstvo rýchleho leteckého úderu proti územiu Ruskej federácie, pretože na dosiahnutie vzdušného priestoru Ruskej federácie postačí iba niekoľko minút letu. No a USA majú v Európe umiestnených okolo 200 (dvesto) atómových bômb voľného pádu. Nezabúdajme, že aj Hitler začal útok na ZSSR bez vyhlásenia vojny. A metódy fašistov a USA sú bohužiaľ identické.

Samozrejme, že sú aj takí, ktorí si myslia, že Západ môže vyhrať vojnu proti Rusku a Číne bez veľkých problémov, a preto im nekriticky slúžia. Ostáva len dúfať, že zožnú ovocie toho, čo sejú, ale bolo by dobre, keby iba oni. Nemôžeme tvrdiť, že napríklad proroctvá Vangy sú absolútne platné v tom zmysle, ako ich zatiaľ poznáme, no pripomeňme si, čo povedala ešte v deväťdesiatych rokoch o tretej svetovej vojne. Začne ju Západ – doslovne spomína ako začiatok útok na Sýriu – a proti Rusku. Potom hovorí, že v r. 2016 už „vidí Európu pustú“, pričom na Rusi bude dostatok aj – doslovne spomína – vody, ktorá sa už stala strategickou komoditou. Američania potrebujú Ukrajinu bez Ukrajincov, takže následne je veľmi pravdepodobné, že budú potrebovať slovenskú vodu bez Slovákov-Slovenov, lebo kresťania Svedomie nemajú a iní Slovania ich nezaujímajú. To je typický prístup anglosaskej vojenskej doktríny. Tá nemenuje nepriateľov, iba národné záujmy. A to často vyvoláva u ich prisluhovačov dojem, že vždy budú v obľube. No spotrebný prístup je preto spotrebný, lebo funguje spotrebne. Použité baterky sa vždy odhadzujú.

1. februára 2015 Obama otvorene v interview pre CNN priznal, že USA pôsobili ako „sprostredkovateľ“ pri zmene moci na Ukrajine. Nuž, divadielko pre debilov. Pri štátnych prevratoch jednoducho neexistujú sprostredkovatelia. Pripomeňme si iba, že 21.2.2014 v Kyjeve došlo k podpisu zmluvy medzi vtedajším prezidentom Ukrajiny Janukovičom a majdanovou opozíciou. Svedkami tejto dohody boli zástupcovia Nemecka, Poľska a Francúzska. USA vtedy vyhlasovali, že všetko bude dodržané, len nech Janukovič nedá rozkaz na silové riešenie. Nedal, preto na druhý deň všetko porušili a Janukovič ušiel. Ďalej je verejnosti dobre známy zápis telefonického rozhovoru medzi americkou diplomatkou Nuland a veľvyslancom USA v Kyjeve. Ide o ten známy rozhovor, kde Nuland použila zvrat „…fuck the EU…“ no ako vidíme, Merkelovej to nevadilo a nevadí dodnes. V tomto rozhovore sa už vtedy spomínali konkrétne mená a pozície, ktoré majú obsadiť. To oni, USA, obsadzovali tieto miesta…

V podstate EÚ vôbec nevadí, že ukrofašisti zasypávajú Doneck a Lugansk delostreleckými a raketovými náložami. Veď ak by im to vadilo, tak by vydali aspoň jednu výzvu k ukrajinskej vláde – ich obľúbenej – aby útoky proti civilnému obyvateľstvu zastavili. No oni naopak, žiadajú, aby povstalci prestali delostrelecky ostreľovať samých seba… naozaj dojemná žiadosť.

Merkelová kŕmi naivnú európsku verejnosť vyhláseniami, že Nemecko nesúhlasí s dodávkami zbraní pre Kyjev, no USA už vyhlásili, že je rozhodnuté dodávať zbrane ukrofašistom. Rozsah ich podpory má byť vyšpecifikovaný pri Kerryho návšteve Kyjeva 5. februára 2015…

Anglosasi do začiatku 20. storočia 16 krát poštvali Turecko proti Rusku. V 20. storočí 2 krát poštvali proti Rusku Nemcov. Naivní európsky demokrati si stále neuvedomujú to, čo sme už neraz spomínali. Nikde v oficiálnej doktríne Anglosasov nenájdete vyšpecifikované, kto je ich nepriateľ. No skutočný nepriateľ je každý, kto prekáža ich ekonomickým záujmom, teda zajtra ním môže byť aj dnešný spojenec. Ak sa dobre pozriete do dejín – nie nimi prepísanej histórie – zistíte, že Anglosasi – v minulosti Angličania, dnes Američania – viedli všetky vojny VYLOŽENE kvôli svojim ekonomickým záujmom, vrátane dvoch ópiových vojen proti Číne, ktorá keď bola ešte slabá, musela od Británie kupovať drogy… Číňania to Anglosasom nikdy nezabudli.

Vanga hovorí vo svojich proroctvách o Rusi – a aj my sme sa v minulosti nazývali Maličká Rus, alebo aj Maličká Tartaria. Je predpoklad, že aj názov Tatry je len skomoleninou Tartary. Maličkú Rus však obývali Slovieni, t.j. Rusi. O tom svedčí – okrem našej vlastnej tradície – nielen Velesova kniha, ale aj Mauro Orbini. Nehovoria to iba materiály našich nepriateľov. A ak sa my, dnešní obyvatelia našej zeme nehlásime k dedičstvu Predkov, t.j. Slovienov, tak kto potom sme. Žeby Anglosasi? Necháme im našu zem – ktorá je nasiaknutá krvou a potom našich Predkov cudzincom – za misku šošovice?

A na záver načrime do našej tradície. Všetky pôvodné slová vznikli systémovo, t.j. žiadne slovo neexistuje len tak, so osebe. Pozrime sa na názvy svetových strán. Sever pochádza z „SѢ VѢRA“, pretože pochádzame zo Severu, tam je naša Pravlasť, Daaria. Názov Juh – na základe grafiky bukvíc „Juň“ a „Glagoli“ hovorí o tom, že ide o dianie mimo hlavného toku našej Kultúry. Ide teda o niečo, čo nemá k nám priamy vzťah. My sme Severania. A Východ sa ešte aj dnes v ruštine povie VOSTOK. Slovo pochádza z V-OS-TOK, t.j. vstup energetického toku do našej osi, alebo inak aj označenie, odkiaľ prichádza energetický tok života, t.j. od Jarila-Slnka. No a Západ je iba skratka „ZA PÁDom“. Koho životnou filozofiou je snaha o definitívny pád, ten nech sa teda naďalej spolieha na Západ. No problém nie je v tom, že takíto ľudia si obľúbil Západ, problém je v tom, že im je jedno, že Západ systematicky vyvražďuje Slovanov.

Duchovnosť je často používané slovo v náboženskej terminológii. Ako mnoho dnes používaných slov, aj toto by nám veľmi ťažko definovali. Určite poznáte ľudí, ktoré sa považujú za duchovných len preto, lebo majú doma na poličke Bibliu, na stene obraz Ježiša alebo Panny Márie, v aute im na spätnom zrkadle visí ruženec, prípadne nosia vo vrecku katolícky spevník, ktorý na omši vytiahnu, vyhľadajú pesničky podľa čísel, zaspievajú, no a po omši znovu vložia do vrecka a na ďalšiu „duchovnosť“ si spomenú až na ďalšiu nedeľu, keď znovu vybalia modlitebnú knižku a hľadajú pesničky.

Ak sa ich opýtate na definíciu tohto pojmu, t.j. na niečo, podľa čoho by sa dalo klasifikovať, čo to vlastne znamená „duchovnosť“ či „duchovný vývoj“ – rýdzo z praktického hľadiska – aby ste vedeli, ako povedzme nastúpiť na cestu duchovného vývoja, nedozviete sa veľa, a čo do podstaty okrem nejakých nejasných dojmov v podstate nič. Nakoniec z väčšiny ľudí vypadne niečo v tom zmysle, že duchovnosť je chodenie do kostola…

Tak to dnes chodí. Topíme sa v potope informácií, v anglických alebo aspoň nemeckých výrazoch, ale podstata toho, že sme v informačnej vojne nám uniká. Len na zopakovanie, informačná vojna nie je to – presnejšie iba to – že nám niečo nepovedia, ale najmä to, že vďaka nedostatku informácií, resp. ich účelnému či lživému podaniu nevieme ako správne žiť, a teda robíme veci, ktoré nám skracujú život a zhoršujú zdravie, rozbíjajú naše rodiny a odsudzujú deti od rodičov, na základe čoho v zvýšenej miere zomierame. Zomierame, pretože každá vojna má za cieľ fyzickú likvidáciu protivníka. Naivní so myslia, že to musí byť iba fyzickými zbraňami. Veď aj preto zomierajú naivní.

Za socializmu sme si mysleli, že „Rusi nás gniavia“… ale nikde neboli vidno nápisy v azbuke či celkovo ruštine, obchody či inštitúcie mali domáce, v našom prípade slovenské alebo české názvy. A tak dnes tí, ktorí majú vo svete rozmiestnených 1 000 vojenských základní, ktorých prezident v čase, keď jeho krajina viedla dve útočné vojny mimo svojho kontinentu, bol navrhnutý na Nobelovu cenu mieru hovoria, že všetko ruské musíme nenávidieť, lebo oni to tak chcú. Údajne ruskí vojaci už napadli Ukrajinu – ktorá dodnes nevyhlásila ani len vojnový stav – a teda musíme sa postaviť na jej stranu. Okrem mnohého iného – ak ruská armáda bojuje na Ukrajine – prečo zatiaľ nedošlo ani k jedinej výmere ruského vojenského zajatca..?

Stále si neuvedomujeme, že Anglosasi nerobia politiku tak, že majú nepriateľov. Oni iba – bezohľadne – presadzujú svoje „národné záujmy“. Treba dobre počúvať čo hovoria a rozumieť tomu, čo počujeme.

Ale o takýchto veciach sme už písali v iných článkoch. To, čo je pre nás najdôležitejšie je poukázať na to, čo dnešnej spoločnosti katastrofálne chýba – a to je schopnosť myslieť. Ba dokonca aj väčšina tých, ktorí si myslia, že myslia, nevedia o čom to je. Prečo?

Anglosasi dlho a dôsledne docieľovali tento stav – majú na to detailne prepracované sociálne technológie. Ale princíp ani nie je extra zložitý. Dnes namiesto ľudí so Svedomím vychovali už celú generáciu spotrebiteľov. Aká je hlavná logika rozhodovania sa spotrebiteľa? Veľmi jednoduchá. Ten, kto má peniaze zaplaví médiá vhodne cielenou reklamou. Táto sa bude opakovať zo všetkých druhoch médií, na základe čoho človek-spotrebiteľ, t.j. „človek nemysliaci“ spočíta početnosť a intenzitu opakovania sa tej ktorej reklamy a usúdi, že tovar s najvyšším výskytom reklamy treba mať. Pretože sústavne niekto dáva nové a nové reklamy, tak spotrebiteľ už ani tento mód nikdy nevypína. Po čase mu ani nenapadne, že namiesto myslenia robí kombinatoriku.

No a potom prídu voľby. Pri už zavedených spotrebiteľských návykoch – a podľa presne toho istého princípu – začnú sa zo všetkých druhov médií valiť reklamy na danú politickú stranu. Vycvičený spotrebiteľ úplne podvedome poráta početnosť výskytu reklám na daný „tovar“ – a ide voliť. Koho? No toho z najlepšou reklamou – z jeho pohľadu. Ale už minister propagandy fašistického Nemecka vedel, že „sto razy opakovaná lož sa stáva pravdou“. Nuž, lepšia reklama, lepšie výsledky. Kto na to má, ten sa vezie.

Vždy síce ostáva – spravidla malá – skupina ľudí, ktorí namiesto vyberania najčastejšie sa opakovaného prvku v energeticko-informačnom priestore – obyčajnej kombinatoriky – používajú myslenie a volia inak. No podľa výsledkov volieb v poslednom čase už vidno, aká úroveň spracovania spotrebiteľa bola dosiahnutá. Ak by sme to skrátili, tak výber z veľkého množstva možností je iba kombinovanie niekým ponúkaných vstupov, čo nám zabezpečuje ľavá polovica mozgu. No spracovanie informácií na základe myslenia, to je už práca pravej polovice mozgu, ktorá dokáže pracovať s obrazmi – vo védickom zmysle slova. Teda aj vyhľadávanie výskytu tej či onej informácie na internete len z pohľadu jej frekvencie neznamená myslenie – iba obyčajnú kombinatoriku. Takíto ľudia nedokážu myslieť, t.j. spracovať informáciu, a preto ich táto nakoniec zničí. Veď už sa ani nikto netají, že sme v informačnej vojne.

Nuž, treba sa zastaviť. Kupujeme „navoňanú zdochlinu“, alebo nekvalitu v krásnom obale. Ako hore, tak dole, ako vnútri, tak navonok. Spotrebitelia zničia nakoniec samých seba – ale spolu so sebou aj Prírodu a nás ostatných.

Slovanská mentalita principiálne nie je anglosaská mentalita. No a myslenie ničím nenahradíme.

V tejto súvislosti si zopakujme, že z védického pohľadu poznáme informáciu prvého a druhého stupňa. Informácia prvého stupňa je tá, ktorá k nám – ako svedectvo o čomkoľvek – príde, aj keď ľudia najčastejšie vnímajú jej príchod iba skrz päť zmyslov. Ak zapojíme živel Ohňa – myslenie – tak ju vnútorne spracujeme. V zmysle nám známeho Zdravomyslia by sme okrem osobnej skúsenosti mali poznať aj názor kvalifikovanej osoby v danej oblasti a názor našich Predkov. Pretože ide o našich, a nie cudzích Predkov, tak hľadaný názor nie je v Biblii, ale vo Védach, vrátane ľudových prísloví či porekadiel. Takýmto spracovaním informácie dostane výstup, ktorý už je informácia na oveľa vyššom stupni, lebo je výsledkom našej osobnej skúsenosti a porovnania názoru kompetentných ľudí a Predkov. Táto informácia je informáciou druhého stupňa, a to je to, čo je pre nás najdôležitejšie ako Poznanie. Informácia, ktorá prešla vnútorným spracovaním sa stáva Múdrosťou. Pusté prehrabávanie sa v množstve informácií prvého stupňa – hoci aj na internete – nemení nič na ich podstate. Stále ostávajú prvostupňové.

Bez myslenia, t.j. prítomnosti informácie druhého stupňa to nejde. Je to obyčajná Nevedomosť a tá je – podľa védického učenia – najväčším hriechom. Ak by sme sa vrátili k duchovnosti, aj na tú je potrebné myslenie, nestačí iba slepá dôvera k tomu, čo nám cudzinci servírujú.

V tomto bode už nie je ťažké pochopiť, prečo tibetskí lámovia hovoria v súvislosti so stavom duchovnosti v západnej spoločnosti dnes o „duchovnom supermarkete“. Predhadzovanie a ponúkanie množstva informácií v duchovnom „balení“ je iba kombinovanie informácie prvého stupňa. Nikdy nejde o hlbinné poznanie, t.j. o informáciu druhého stupňa. Túto v žiadnom supermarkete nenájdete, hoci regály má preplnené.

Z nášho pohľadu Duchovný vývoj je charakterizovaný prítomnosťou troch „položiek“:

1.       Mravnosť
2.       Znalosť nemenných, večných Konov Vesmíru
3.       Ochota prekonávať vnútorné bariéry

Mravnosť nie je morálka, Kony je to, čo dnes nazývame zákony Vesmíru – ktoré sú večné a platia v celej našej Galaxii. Dnes túto oblasť často označujeme ako ezoterika alebo Mágia, pričom hneď dodávame, že existuje Biela a Čierna. Bez ohľadu na to, aké „farby“ jej dnes dávajú, Mágia je iba JEDINÁ. Dôležité je to, kto a s akými cieľmi tieto sily používa. No a ak niekto má Mravnosť a aj vie, ako sa dajú skryté sily vyvolať a použiť, musí byť schopný sa aj vnútorne meniť. Len to je silný Biely Mág.

Na základe týchto bodov môžeme vypozorovať sedem druhov ľudskej psychiky:

Človek s Mravnosťou je síce dobrý – lebo podľa nášho Svetonázoru Mravnosť je Dobro – ale inak je neschopný nič v živote meniť, nijako na sebe pracovať, a teda ani nikomu pomôcť;

Znalosť Konov Vesmíru bez, či s veľmi slabým 1+3 sa často prejavuje ako schizofrénia;

Človek s ochotou sa meniť je síce aktívny, ale vzhľadom na neprítomnosť 1 a 2 sa najčastejšie prejavuje ako „aktívny blbec“;

1+2 vytvára slabého Bieleho Mága, ktorý sa nijako nebude vyvíjať, a preto zriedka niekomu pomôže, hoci chce a je svojou podstatou dobrý;

2+3 je typický Čierny Mág. Je ochotný čokoľvek zmeniť, aby dosiahol čo chce a aj vie ako. Pretože mu chýba Mravnosť, nekoná podľa Svedomia. Výsledok je akákoľvek zverskosť a krutosť – následky ho nezaujímajú;

1+3 je dnes zriedkavo sa vyskytujúci bohatý človek, ktorý sa voči iným ľuďom – napríklad zamestnancom – chová vždy spravodlivo;

Prítomnosť 1+2+3 vytvára ideál Staroverca, t.j. silného Bieleho Mága. Vie ako, je ochotný to urobiť – keď treba sa aj zmeniť – a nikdy nekoná zlo.

Myslenie, teda kultivácia živlu Ohňa je nevyhnutné. Oheň je v hierarchii najvyšší živel, nad ním je už iba Éter, t.j. prostredie našej mysle a torzných polí. Dnes je u ľudí tento živel zastúpený veľmi slabo, preto ho živel Vody – informácie – zvyčajne ľahko zadusí. Dobre dnes robia tí ľudia, ktorí prílev vody obmedzili, lebo toto dáva Ohňu možnosť sa správne rozhorieť. Pod živlom Ohňa je živel Striboga – Vzduch. Vzduch predstavuje Duchovnú sféru. Ako hore, tak dole, teda chceme dosiahnuť stav „pary“. Para sa dvíha nahor, vznikla súčinnosťou Ohňa a Vody a zmiešala sa zo Vzduchom, ale v správnom pomere živlov. Myslenie oduchovňuje informáciu, a táto nás dvíha na Nebesia. Ponáranie hlavy hlboko do Vody – topenie sa v informáciách prvého druhu – nakoniec spôsobí utopenie.

V jednom z minulých článkov sme hovorili o surovej a varenej strave. Ako všetko, aj toto treba posudzovať z pohľadu Zdravomyslia. Ak chápeme, že každý Obraz má mnoho hrán, tak si poľahky vytiahneme tú hranu, ktorá je pre nás – z pohľadu výšky nášho evolučného vývoja – zrozumiteľná.

Človek so silným živlom Ohňa sa už neutopí. Vie, že myslenie je spájanie Obrazov za pomoci Zdravomyslia, a nie iba hromadenie a bezduché kombinovanie veľkého množstva informácií prvého druhu. Bez ohľadu na to, aká informačná potopa je okolo neho, jeho Oheň vždy horí.

Netreba už vari ani opakovať – kľúč k riešeniu dnešných problémov je pochopenie dôležitosti hierarchie živlov. Je to jeden z Konov Vesmíru – a sme znovu pri Duchovnom vývoji (bod 2). Čistá Myseľ je čisté prostredie Éteru. Čistota v Éteri sa prenesie do Ohňa – Myslenia. Oheň vyčistí Vzduch – t.j. nastaví Duchovnú sféru. No a potom už iba ostáva dočistiť všetky ďalšie živly, ktoré sú pod nimi. Je ilúziou očakávať napríklad čistú vodu, ak je špinavý vzduch, či napríklad čistú zem, ak je špinavá voda. Éter očistí všetko, ale to je činnosť čistej Mysle, t.j. existujúce Myslenie, teda silného Ohňa. Zmenu Sveta na Svetlý máme vo vlastných rukách.

Čistota v Mysli je náš Prvobytný energeticko-informačný stav, ktorý v našej Tradícii nazývame Bielovodie. Ono síce je aj „fyzické“, t.j. na Sibíri, no zároveň existuje aj v našich Mysliach – ak ich používame na myslenie a nie uchovávanie vírusových programov. Na jeho dosiahnutie teda nemusíme nevyhnutne cestovať na Sibír či do Tibetu.

Ak napĺňame Éter čistými myšlienkami, tak pri dostatočnom – kritickom – množstve zmeníme okolitý Svet. Je preto veľmi nebezpečné neustále hovoriť, že „aj tak sa nič nedá robiť“. Takto aktivujeme psychoprogramy, ktoré vytvorili tí, ktorým tento stav vyhovuje. Stav sveta okolo nás je odrazom stavu našich Myslí. Toto si musíme dobre uvedomiť.

Ak sme pri živloch, tak si zopakujme živly našich národov. Jedine u bielych ľudí platí, že rodný živel máme odzrkadlený v očiach. Svätorusi – modré oči – sú Vodného živlu, aj keď sčasti odzrkadľuje aj modrú oblohu, t.j. Vzduch. Rasséni – hnedé oči, ale pôvodne červené – sú živlu Ohňa. Ch’Árijci sú – so zelenými očami – živlu Dreva, da’Árijci – farba strieborná – sú živlu Kovu, lebo strieborná je oceľ. Dnes majú však mnohí aj kombinácie, pretože v minulosti došlo k zmiešaniu týchto národov. No tieto kombinácie sú prípustné. Nech je však živel akýkoľvek, nad všetkými vládne Éter, kde sa všetky spájajú. Bez neho je všetko slepé. Nezabúdajme na ono védické: „Spojením dvoch nevzniká celok, ale rodí sa tretie“.

S takto osvojenými poznatkami už môžeme vykročiť na akúkoľvek púť poznávania. Na podporu takejto púte vám opäť odporúčame ruské filmy.

Prvý film sa volá PÚŤ. Je to vynikajúci rusko-čínsko-americký film. Na pozadí príbehov dvoch ľudí sa podávajú dôležité Obrazy. Prvého zachránil a vychoval šaolinský mních, neskôr sa stal inštruktorom bojových umení čínskej armády a nakoniec začal cvičiť ruské špeciálne jednotky. Druhý sa v turbulentnom období okolo rozpadu ZSSR dostal do ohrozenia života, ale rovnako ho zachránilo cvičenie Samba. Vplyvom rôznych okolností sa dostane do malej, ale špeciálne pripravovanej skupiny, ktorej cieľom je likvidácia drogového lorda, bývalého člena Specnazu na malom ostrove uprostred oceánu. Čínsky inštruktor ich okrem bojovej prípravy naučí aj mnohé mentálne techniky, ktorých princípy sú vo filme ukázané. No len jeden z nich – to nedokáže hocikto – bude pripravovaný aj na techniky vnikania do cudzej mysle a získavania potrebnej informácie. Je to dobrá ukážka toho, na čo sú pripravovaní a čo dokážu elitní bojovníci Specnazu dnes. Už dávno to nie je iba o fyzickej sile a šikovnosti. Silná myseľ – ktorej Obrazom je silné telo – sa nedá vypestovať jedením hamburgerov a pitím Coca-Coly, ani vedením „múdrych rečí“ na internete bez praktického cvičenia. https://www.youtube.com/watch?v=Uce2ecO1ork
Druhý film, ktorý vám odporúčame, sa volá SLNEČNÝ KRUH. Je to príbeh zo života, kde hlavná časť deja sa odohráva na mieste prastarého Svätilištia Svaroga. Hoci nejde o bojový žáner, nájdete v ňom veľa zaujímavých detailov. Môžete si napríklad všimnúť strieborný obereg na krku archeológa. https://www.youtube.com/watch?v=G70SrGeLGcY
No už sme do vojnového žánru siahli. Preto nebude od veci si pozrieť aj nie filmové, ale reálne interview s čínskym generálom, hlavným politickým komisárom Čínskej Akadémie vojenských vied. Čínska armáda je dnes jednou z najmodernejšie vybavených a vycvičených na svete, je to armáda, akú Čína doteraz nemala. A idú na to dobre – neveria Západu. Vedia, že mier bude len vtedy, keď budú mať silnú armádu, neveria sladkým rečičkám. No nedá sa nevšimnúť si, že spomína iba USA a Japonsko. Nuž nečudo, práve Čína a Rusko sú dnes z pohľadu USA a Západu nežiaduci a neposlušní. https://www.youtube.com/watch?v=DFc4_Q0Ev7E
Ak sa o sile Ruska a Číny bude musieť svet presvedčiť vo vojne – zatiaľ je mier iba preto, lebo ako ruské, tak čínske vedenie je krajne zdržanlivé voči všetkým provokáciám USA – tak máme smolu. Ale ak táto verzia vývoja USA vyjde, tak sme na nesprávnej strane… no očividne táto alternatíva dávno spadá do plánov USA…

Aby nebolo treba dlho hádať, prečo práve „Letová zóna Bohov“, odpovedzme si hneď na začiatku. V prastarých textoch sa hovorí o tom, že „Bohovia a ľudia žili spolu a družne na Zemi“. Bez ohľadu na to, ako sa k takému vyjadreniu stavajú demokrati civilizácie – máme na mysli najmä oficiálne dovolenú vedu – citát ukazuje veľmi jednoduchú pravdu – vo vývoji Midgard-Zeme nastávajú obdobia, keď môžu Bohovia zostúpiť na Zem a žiť spolu s ľuďmi. Tak isto to je aj v Prírode. V čase noci ovládnu priestor noční dravci, počas dňa denní dravci. Pretože platí ono védické „ako hore, tak dole, ako navonok, tak vnútri“, tak to môžeme implementovať aj na Deň a Noc Svaroga. Degradácia našej spoločnosti v minulosti mala svoje objektívne, ale aj subjektívne dôvody, aj keď možno povedať, že subjektívne predsa len vyrastajú z objektívnych. Okrem fyzickej likvidácie našich Predkov a našej (NIE „ICH“!) Kultúry – objektívnemu faktu – došlo aj k obmedzeniu vedomého fungovania nášho mozgu na cca 3%, čo značne napomohlo dostať situáciu tam, kde je dnes. Pretože bola plná moc Noci Svaroga či Kali Jugy, naši Bohovia k nám „nelietali“. No 21. decembrom 2012 prešla naša Midgard-Zem do „letovej zóny“ Svetlých Síl. Sme teda na domácom území Síl Svetla, čo znamená, že kedykoľvek možno očakávať neočakávané. Ak ostávajú dnes veci – dočasne – okolo nás tak ako ostávajú neznamená to, že zajtra sa nemôže všetko zmeniť. Možno ste si všimli, že keď niektorí ľudia dostanú správu o úmrtí niekoho, koho poznali, tak veľmi často im vypadne fráza: „…veď včera som ho (ju) ešte videl…“. Nie je to veľké prekvapenie, že človek deň pred smrťou ešte žil?

Našim cieľom nie je strašiť budúcnosťou, ostatne nato je aj tak neskoro. Každý sa vplyvom svojho evolučného vývoja už dostal na pozíciu, ktorá zodpovedá jeho chápaniu stavby sveta. Kategórie sú také ja onaké, no všetko ešte nie je uzavreté, situácia sa každý deň vyvíja. No nikto z nás nevie, koľko ľudí musí dosiahnuť špecifický stav mysle, aby sme dosiahli kritické množstvo potrebné na zmenu. No sotva budeme ďaleko…

Z nášho pohľadu je čas na malé ohliadnutie sa. Keď sme pred pár rokmi vznikli, tak to, čo sme začali prinášať bolo úplne nové, neočakávané – teda v našich podmienkach. Rovnako bolo široké spektrum reakcií. Boli takí, ktorí to začali zavrhovať ako nepodložené výmysly, boli takí, ktorí začali zvažovať, či na tom niečo predsa len nie je, ale boli takí, ktorí sa začali navracať k Poznaniu Predkov. Veď ide o našich vlastných, nie cudzích Predkov.

Čo do obsahu a štruktúry informácií, ktoré sme začali prinášať, reakcie boli tiež rôzne. Ak sa pozrieme na kategóriu odporcov našej stránky, tak táto skupina tiež nie je homogénna. No v zásade ju môžeme rozdeliť na tri hlavné skupiny. Odtieňov je samozrejme viac, ale nebudeme sa zaoberať všetkými. Našim cieľom je poskytnúť viac rozhľadu tým, ktorí si ctia vlastných Predkov a naše Prastaré tradície, nie venovať sa nekonečným polemikám a provokáciám.

Pozrime sa teda na tri naše skupiny. Môžeme ich rozdeliť na kresťanov, výhybkárov a špekulantov. V krátkosti si charakterizujme každú skupinu.

Predtým ako sa pozrieme na každú skupinu si zopakujme aplikáciu védického princípu Triglavu. Ako každý náš skutok – vrátane prijímanej stravy – spadá do jednej z kategórií živlov Nevedomosti, Strasti alebo Cnosti, tak aj dianie v každej skupine podlieha zodpovedajúcemu princípu Triglavu. V ľubovoľnej spoločenskej skupine – vrátane aktuálne preberaných odporcov našej stránky – sa ľudia delia do troch skupín. Sú to administrátori, fanatici a bežní členovia. V skutočnom svete vždy jestvujú veci pod obrazom bukvice „Г“, t.j. „Glagoli“, ktorej číselná hodnota je tri, pretože dve možnosti nám síce dávajú nejakú múdrosť, t.j. čosi sa dozvieme, ale je to iba statický obraz akejsi múdrosti samej osebe, nejakých poznatkov uzavretého systému, ktorý sa sám osebe nedá nikdy do pohybu. Z pohľadu existencie spoločnosti nás môže dostať do slepej uličky na stáročia – čo sa aj stalo. Takto podaný systém poznatkov – vzhľadom na svoju antagonistickú podstatu – nás uzavrie do plošného, čierno-bieleho  chápania sveta, t. j. neposkytne nám možnosť pohybu nahor či vpred v procese poznávania a ostávame zacyklovaní na mieste.

Pridaním tretej zložky sa zmení obraz javu aj jeho číselná hodnota – veď podľa védického učenia na počiatku bolo číSLOvo, t.j. ako Slovo Múdrosti tak aj Sakrálna geometria Vesmíru naraz – a teda systém poznania nadobudol vypovedaciu hodnotu. Veď už samotný proces hovorenia – „hlaholenia“ – je procesom pohybu informácie od zdroja k poslucháčovi, t.j. cieľu. Poznanie je teda pohyb aj múdrosť, statika je pasca, aj keď postavená na nejakom druhu múdrosti. Nie nadarmo sa v kazackých bojových umeniach zdôrazňuje, že čo zastane zomiera.

Pri kontakte s akoukoľvek zo skupín je možné naraziť na tri druhy reakcie, podľa čoho je potrebné – v rámci praktického života – aj voliť postup, čo je všeobecný princíp. Hádať sa so skupinou administrátorov nemá význam, lebo práve administrátori vytvorili systém, ktorý im prináša ten či onen prospech, dosahujú ním ten či onen cieľ. Nebudú teda načúvať žiadnym argumentom, a teda nemá význam plytvať energiou. Druhou krajnou skupinou sú fanatici. Títo plne a nekriticky preberajú všetko, čím ich administrátori kŕmia. V podstate snom každého administrátora je mať iba fanatikov, lebo tí nikdy nezačnú rozmýšľať a pýtať sa prečo. Oni sú vždy pripravení vstúpiť do krížovej výpravy za vec administrátorov – teda fungovať podľa psychoprogramu, ktorý administrátori vopred vypracovali – „just for them“. Podľa okultných, všeobecných princípov za viditeľným priestorom neznalých sa v prípade jestvovania dvoch protikladov nutne vytvorí tretia skupina, ktorá je spravidla najväčšia. Táto skupina je vždy prístupná Zdravomysliu, t.j. dá sa s ňou komunikovať a dokážu sa prerodiť. Čo je Zdravomyslie sme už hovorili aj v samostatnom článku, prerodenie je vo védickej terminológii stav vo vývoji jednotlivca, keď na základe vlastných životných skúseností dospeje k zmene svojho náhľadu na život a prispôsobí sa mu. Nie je to koristnícke prevracanie kabátov, ale reakcia na životom nadobudnuté skúsenosti, ktoré rozšíria pohľad takéhoto jednotlivca a umožnia mu konať tak, že dokáže vyjsť z vyjazdených koľají stereotypov. Vo Védach sa hovorí, že takéto niečo počas života na Zemi nezažijú iba dve skupiny ľudí – Mudrci, t.j. Vyššie bytosti, Pútnici, ktorí sa inkarnovali so špecifickým cieľom a už nepodliehajú ani posmrtnému Súdu – a debili.

Môžeme sa teda pozrieť na naše tri spomínané skupiny. Len zopakujeme, že ich rozoberáme najmä v súvislosti s našou stránkou. Prvá skupina – poradie nie je nijako dôležité – sú kresťania.

Je to skupina slúžiaca Lunárnemu Kultu, čo už vyjadruje aj ich podstatu. Navzdory tomu, čo o slnečných a lunárnych princípoch kultov hovorí oficiálna veda, ostávame pri tomto tradičnom, védickom delení. Je totiž úmyselnou analógiou Prírody, t.j. podstaty javov. Mesiac vydáva svetlo v čase noci, ale je to iba odrazené svetlo, pretože sám nemá nijaké. Z védického pohľadu je náboženstvo iba projekciou Viery v danom čase a priestore. Má svoj význam v čase hlbokej noci, ale nie počas dňa. V čase hlbokej noci je aj odrazené svetlo pomocou, ale akonáhle vyjde Slnko a zaleje svet svojim svetlom, Mesiac jednoducho odíde ďaleko do úzadia. Toto čaká aj všetky judaistické vetvy náboženstva, lebo kresťanstvo je iba jednou z nich. Ak by sme siahli do Staroslovienskej Bukvice, tak slovo náboženstvo – rovnako ako už rozoberaný pôvodný výraz relígia – je obrazovo vyložiteľný. Tí naši čitatelia, ktorí navštevujú kurz Staroslovienskej Bukvice to už poznajú, ale pre ostatných iba skratkovite – slabika „NA“ má po sčítaní Obrazov jednotlivých bukvíc význam „povrchový, povrchný“, veď aj dodnes v slovanských jazykoch hovoríme NA povrchu, NA stole a pod. BOŽESTVENNYJ má stále aj v dnešnej ruštine význam svätý, božský, t.j. majúci (nejaký) vzťah k Bohom či Bohu. Naši jazykovedci by to charakterizovali ako „relikt minulosti“, t.j. majúci pôvod v staroslovienčine. My však vieme, prečo nastal „vývoj“ v jazyku, ale to je iná otázka. Jednoduchým výkladom za pomoci Staroslovienskej Bukvice získame Obraz výrazu: „povrchovo vnímané Božstvo či svätosť“. To ale iba pre tých, ktorí chcú ísť do podstaty.

Ak teda hovoríme o strete náboženstva a Viery, tak sa nám vynára už jasný obraz podstaty problému. Náboženstvo je výňatok určitej časti Viery, t.j. z Poznania vytvorili jeho tieň, ktorý iba povrchovo spĺňa funkciu nástroja na poznávanie Svetla. Namiesto toho nasadili svojich brokerov, t.j. popov, vyštudovaných teológov, ktorí si na nevedomej mase založili pohodlné živobytie, čo trvá už tisícročie. Nevedomosť je hlavným hriechom z pohľadu Viery, ale základnou podmienkou existovania náboženstva a blahobytu hierarchie popov, bez ohľadu na ich konfesiu. Pri pohľade zhora tu vidíme celú záležitosť ako zručnú manipuláciu s informáciami. Nie náhodou je vo védickom ponímaní informácia a schopnosť s ňou pracovať podávaná obrazom vody. Ak sa v starých textoch hovorí o vode – vrátane potopy – tak sa hovorí v zakrytom význame o informácii a schopnosti s ňou pracovať. Súvislosti sú očividné. Náboženstvo je Lunárny Kult, a práve Luna – v našom ponímaní posledná z pôvodných troch menom Mesiac – má schopnosť dávať do pohybu masy svetových oceánov. Ľudia Lunárneho typu sú naozaj výnimočne schopní pracovať s informáciami. Slnko presne naopak – svieti rovnako na každého a samo osebe nedáva vody do pohybu. Teda aj v čase nástupu Kultu Slnka je všetkým potrebné nadobudnúť určité schopnosti Živlu Luny, teda schopnosti pracovať s informáciami. Hoci sme to už hovorili, pripomeňme si, ak dáme hlavu veľmi hlboko do vody tak sa utopíme. Vek informácií – vek vody – je a bude pre väčšinu ľudí vekom smrti, lebo si nedokázali vybudovať v sebe živel Ohňa, t.j. schopnosť myslieť. No a živel Ohňa je živlom Perúna, ktorého avizovaný štvrtý príchod je už rovnako „predo dvermi“, veď už sme v letovej zóne Bohov. Len pre informáciu, náš svetonázorový systém „pracuje“ s deviatimi živlami, t.j. ako Slnko, tak aj Luna – vrátane Ohňa – sú Živly. Všetky ostatné svetonázorové systémy sveta majú živlov menej, pretože všetky boli v takej či onakej miere v minulosti prevzaté z jedného, nášho, svetonázorového systému, ale vplyvom odlišnej stavby ich mysle nemohli ho plne pochopiť. No tak či onak, za najvyšší Živel je považovaný Éter, lebo v ňom je „umiestnená“ myseľ, on spôsobuje prenos torzných polí. Ak vám „poskytnutý“ systém živlov okolo Éteru ani nešiel, tak je to horšie ako zlá kópia… môže vás potešiť aspoň to, že nie jediná.

Ak hovoríme o náboženstve ako o povrchnej duchovnosti, tak paralel je oveľa viac. Kresťania zásadne – až na malé výnimky – nečítajú knihu, na ktorú sa všetci odvolávajú. Možno s istotou prehlásiť, že väčšina kresťanov nikdy v živote nechytila do ruky Bibliu, hoci sa na ňu do nemoty odvolávajú. Logicky z toho vyplýva, že ani nevedia, čo sa v nej píše. No ak nevedia o čom sa v skutočnosti píše v Biblii, tak vlastne nevedia, čo ich Manifest hlása. A ako voláme ľudí, ktorí nepoznajú podstatu toho, čo zastávajú, ale aj tak to silou mocou to zastávajú? Odpoveď je jednoduchá – fanatici, dokonca môžeme plne odôvodnene pridať prívlastok náboženskí.
V inom článku sme už vypísali niektoré citáty zo starého Zákona, ktoré sa podľa trestných zákonov pravdepodobne všetkých krajín dnešného sveta dajú charakterizovať ako navádzanie na zabíjanie, genocída, zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a podobne. No kresťania hneď reagujú tak, že to sa ich netýka, že oni veria iba v Nový Zákon… chyba lávky. V piatej hlave evanjelia podľa Matúša im ich Ježiš jasne hovorí, že neprišiel zákon zrušiť, ale naplniť. Je síce pravda, že skutočný Ježiš, ktorý prišiel v minulosti k Židom naozaj žil, no ten, ktorý je opísaný v Biblii – máme na mysli Starý aj Nový Zákon – je Ježišom úplne iným. Pretože sám Ježiš nič vo svojom živote nenapísal, tak všetko to, čo je napísané v akejkoľvek Biblii na svete patrí k novému, Pavlom vynájdenom Ježišovi, ktorý so skutočným nemá – okrem pár citátov, ktoré v Novom Zákone ostali, ale aj tak ich ignorujú – nič spoločného. Z dnešného pohľadu je to ako keď si dnes niekto zoberie pôžičku od banky. On by rád splácal iba samotný dlh, ale v skutočnosti ju musí splácať aj s príslušenstvom, t.j. s úrokmi. Ako hore, tak dole. Kto si berie na seba záväzok byť kresťanom, tak berie na seba nie iba niekoľko „neškodných“ citátov, ale celú váhu zverstiev, ktoré Biblia – hoci „iba“ v Starom Zákone – obsahuje.

Biblia sama osebe je programovacou príručkou ako prebrať moc od gojov, t.j. bielych ľudí. Hoci Biblia je iba demoverziou Tóry, aj tu prichádza na rad obrazná písomnosť, pretože aramejština – či celkovo okrem latinčiny všetky jazyky staroveku – sú obrazové jazyky. Dnešnému človeku to je neznáme, lebo ho naučili vidieť iba NA povrchu, t.j. povrchové, nanajvýš ak fonetické súvislosti – ale potreba ukrytia informácií je očividná. Biblická príručka – presnejšie jej časti – už sú na Zemi viac ako 5 000 rokov. Za toto obdobie sa už vystriedalo veľké množstvo generácií, pričom bolo potrebné, aby sa informácia vložená do textov prenášala z pokolenia na pokolenie cez tisícročia nezmenená a zrozumiteľná pre zasvätencov. Inak sa nedala garantovať trvalá poroba obyvateľstva – gojov, t.j. nás, dnes už iba žalostných zbytkov bielych ľudí. Teda oni si svoju obraznosť uchovali – z pochopiteľných dôvodov – a nám ju „vývojom“ jazyka odobrali – tiež z pochopiteľných dôvodov. Dnes zasvätenci Biblického národa dokážu priamo čítať to, čo pred tisícročiami napísali ich predkovia, ale my už nevieme priamo čítať to, čo ešte pred menej ako tisícročím písali naši Predkovia! Dobre vymyslené, nie? My už nevieme čítať priamo to, čo napísali naši vlastní Predkovia, a preto nám to musia povedať cudzinci. Môže s tým normálny človek súhlasiť?

Ak by sme ešte trochu priadli, tak si zopakujme, že náš Svetonázor stojí na takých prvkoch ako sú Svedomie či Česť. Ak sa na niečo také odvolávajú dnešní kresťania – a to až v parlamente – tak to iba poukazuje na ich povrchnú svätosť, resp. jej poznanie. Aramejský jazyk – v ktorom sú pôvodne nájdené a z neho preložené staré biblické texty – vôbec nepozná slovo Svedomie ani Česť, no v našich prekladoch Biblie ich nájdete…

Jednou zo základných príručiek, ako naprogramovať cudzie národy, aby sa dostali pod kontrolu Biblického národa je kniha Izaiáša. Určite každý počul ono biblické: „majú oči na pozeranie a nevidia, majú uši na počúvanie a nepočujú“. Takto to naplánovali a toto aj dnes u biomasy dosiahli. Aj tu vidno, že hoci v otvorenom texte sa hovorí jedno, obrazy uložené vnútri programujú podvedomie na druhé. Ježiš v Novom Zákone vyjadril želanie, „aby všetci jedno boli“. A ako sú „jedno“ dnešní kresťania? Najlepšie to ukážeme na príklade z volieb v obci Hranovnica pri Poprade. Je to totálne kresťanská obec navštevujúca všetky možné omše a bohoslužby – aby všetci jedno boli. Približne polovica obce sú Cigáni, teda obľúbené dietky Jahveho cudzinca na Slovensku. Na posledných voľbách do samosprávy postavili 8 (osem) bielych kandidátov na starostu, Cigáni postavili 1 (jedného). „Aby všetci jedno boli“ volili každý svojho jedného, pričom Cigáni volili tiež iba jedného, ale za všetkých. Vyhral Cigán – ale Slovensko je už dávno podvrhnuté systematickej ciganizácii a tak ani onen „aby všetci jedno boli“ RH faktor skupine nevadí.

Časť o kresťanstve ako náboženstve by nebola úplná, ak by sme nespomenuli dnes triumfujúcu scientológiu. Systém založil bývalý pacient psychiatrickej kliniky Ron Hubbard – ale o tom sme tiež už písali. Prečo scientológov považujú všetky kresťanské náboženstvá za satanistov? Bez ohľadu na to, že majú pravdu, nehovoria úplne všetko. Kresťanstvo v skutočnosti považuje scientológiu za konkurenciu, lebo jej cieľ je presne ten istý ako ich – žiť na úkor naivných ovečiek, ktoré im zabezpečujú materiálnu existenciu. Scientologický prístup je totiž omnoho viac vhodný na dnešnú dobu ako kresťanstvo. To v podstate primitívnym spôsobom presviedča ľudí o nepoškvrnenom počatí a ďalších veciach, ktoré nedodržiavajú dnes už ani samotní popi. Je to systém postavený na značnej nevedomosti biomasy, ktorú vyciciavajú. Scientológia má síce ten istý cieľ, ale navyše ponúka svojim vstúpencom pomerne ucelený systém modelu riadenia procesov, ktorý v kresťanstve úplne chýba. V informačnom veku to je veľká nevýhoda a kresťanské cirkvi to veľmi dobre vedia. Druhou otázkou je, aký efektívny je systém riadenia procesov, ktorý zaviedol Hubbard. Kto pozná dnes najefektívnejšie systémy používané v automobilovom priemysle vie, že nič zatiaľ neprekonalo kombináciu prístupov procesného inžinierstva, ktoré môžeme opísať oblasťami Six Sigma a Lean, prípadne BPR. Nebudeme ich tu rozoberať, ale každý, kto sa v týchto systémoch orientuje a mal možnosť sa oboznámiť so systémom scientologických školení ľahko zistí, že hoci tieto dômyselným spôsobom podávajú niektoré riadiace princípy aj z vymenovaných prístupov, v skutočnosti im principiálne odporujú. Tento nedostatok však je pre väčšinu ľudí nezistiteľný, pretože nepoznajú druhú stranu mince. No a dômyselný systém vymývania mozgov v samostatných kategóriách návštevníkov kurzov – iné sú pre riaditeľov či majiteľov, iné pre námestníkov, iné pre second level, iné pre obyčajných zamestnancov – zabezpečí, že firmy budú dlho hľadať cestu k efektívnemu riadeniu svojich procesov, pričom za všetko budú aj dlho platiť – tým istým scientológom. A o tento kontakt práve ide. V podstate je to diabolsky geniálne vymyslený systém. V krajinách, kde je silne upevnená kresťanská – najčastejšie katolícka – cirkev, nie je možné pre odpor verejnosti otvorene otvárať pobočky ďalšej cirkvi. No nikto im nebráni otvárať kurzy pre podnikateľov, kde sa navyše hneď dostanú priamo tam, kde potrebujú – kde sú  peniaze.

Slovensko si vybralo za prezidenta scientológa. Hoci na jednej strane sa môže zdať, že nejde o nič, v podstate ide o všetko. Scientológ je riadený vždy priamo z centra, pričom centrum nie je na Slovensku. Na Ukrajine prebieha občianska vojna, pričom všetko začalo ozbrojeným prevratom financovaným Západom. Ak sa situácia vyvinie tak, že v zahraničí padne rozhodnutie o zapojení sa do konfliktu aj iným krajinám NATO – napríklad nám – nezabúdajme, že vrchný veliteľ ozbrojených síl Slovenskej republiky je agentom ovplyvňovania riadeným zo svojej centrály.

Druhá skupina, ktorá proti nám zákulisne brojí sú výhybkári. Počínajúc vymyslenými názvami ako Sloven až po odvodzovanie názov Sviatku Boha Kupala od latinského slovného základu „kopulácia“. Jedno aj druhé je úplne vedľa, ale dobre ukazuje na celé spektrum nevedomosti, v ktorom sa výhybkári pohybujú. Výhybkári si zaslúžia tento názov preto, lebo namiesto zjednocovania Slovanov do jedného celku si každý z nich „prihrieva svoju polievočku“, pričom ho vôbec nezaujíma, kde celý cirkus smeruje. Statočne teda presmerovávajú tých, ktorých vezú vo svojom vlaku so zahraničnou výbavou na vedľajšiu koľaj. Tejto skupine jednak naozaj nedochádza čo nám všetkým hrozí, jednak sa ani nesnažia preskúmať podstatu problému. Z védického pohľadu ide o vyjadrenie ich úrovne evolučného vývoja.

Vzhľadom na horeuvedené triedenie skupín je jasné, že v žiadnom prípade netreba polemizovať ani s administrátormi, ani s fanatikmi. Vlastnosť našej mysle je totiž taká, že kde nasmerujeme pozornosť, tam aj odchádza naša životná energia. Prečo by sme teda mali podporovať tých, ktorí aj tak – vedome či nevedome – kopú spoločnej veci Slovanov hrob?

Tak či onak, Staroverec je ten, kto sa neuspokojí s tým, čo mu podhodia – hoci aj pekne poobliekaní – cudzinci, ale hľadá podstatu problému. No pevne uchovávať Slovo – čo je podstata výrazu Staroverec vytvorená poskladaním Obrazov bukvíc S-T-AR – môže iba ten, kto si najprv Slovo, t.j. Múdrosť podanú Predkami osvojí. A na to treba minimálne vôľu, odhodlanosť a osobnú skúsenosť. Staroverci – na rozdiel od kresťanov – bez problémov čítajú aj Bibliu, lebo jedine tak sa dá zistiť, aká je podstata kresťanstva a čo možno od neho v skutočnosti čakať. Je tam uložený celý ich psychoprogram. Takto nebudeme žiť v ilúziách a v prípade, že sa budeme musieť znova brániť vopred vieme, čo možno od takého nepriateľa čakať.

Zásadným pravidlom v poznávacom procese je, že ak jestvujú dva alebo viac antagonistických názorov, tak je potrebné si preštudovať všetky, aby sme vedeli, čo je obsahom každého názoru. Dnes nám síce zakázali čítať „Mein Kampf“ od Hitlera, ale iba to je detailná príručka obsahujúca opis, čo to je fašizmus. Ako dnes dokážu ľudia rozpoznať, či to, čo sa začína diať okolo nás nie je znova fašizmu, keď jeho „špecifikáciu“ skryli pred verejnosťou? Čítať Bibliu ešte neznamená byť kresťanom, čítať Mein Kampf ešte neznamená byť fašistom. No je to cesta k poznaniu jedného aj druhého.

Od prevzatia moci v našej krajine pred tisícročím už prebehlo našou krajinou množstvo vojen. Môžeme smelo povedať, že všetky boli náboženskej podstaty – teda „aby všetci jedno boli“, či v jednom kuse sa zabíjali s boli zabíjaní? Neznalosťou nášho prastarého svetonázoru sa stávame bábkami v cudzích rukách. Védický prístup tvrdí, že všetky bytosti boli stvorené naraz a dokonalé, t.j. tak, aby ich telá slúžili ako „vozidlá“ pre vývoj Ducha, ktorý jediný sa vyvíja. Stvorený svet je teda milióny rokov rovnaký, mení sa iba neviditeľná podstata, evolúcia Ducha formou postupných inkarnácií v stále vyššom a vyššom tele. „Vyvinutie“ teórie o vývoji druhov je priamo zacielené na boj proti védickému svetonázoru a vývoju Ducha. Darwinova teória však nikdy nebola empiricky dokázaná, pretože predpokladá nález tzv. prechodových druhov (spojovacích článkov), ktoré – podľa tejto teórie –museli nevyhnutne existovať. Ide o to, že všetky druhy – vrátane človeka – ktoré dnes na Zemi žijú, museli mať v minulosti aj „nepodarené“ vetvy ktoré by mali niektorú z dnešných funkcií nevyvinutú. Dodnes však nič také – nielen u ľudí – nebolo nájdené. Laicky povedané ide o niečo podobné, ako keby sme na kopy náhodným spôsobom sypali napríklad rôzne kovové dielce – vrátane aj šrotu – a „náhodne“ by z toho vznikol napr. Boeing 777. Na iné kopy by sme zase hádzali množstvo elektronických súčiastok, a „náhodne“ by z niektorých z nich vznikol počítač – a to nie hocijaký… Takéto niečo je nereálne, ale presne toto tvrdí Darwinova teória. Dnes síce vidíme aj rôzne neprirodzené druhy, ale to sú už produkty genetického inžinierstva, t.j. rôzneho klonovania. Príroda také kombinácie nikdy netvorí.

Súčasťou Darwinovej úlohy bolo vytvoriť – ako súčasť jeho evolučnej teórie druhov – aj fenomén neustáleho boja druhov, pričom vyhráva vždy ten najsilnejší. Aj keď tento odtieň je už skôr prijateľný, rozhodne však nie je a nikdy nebol z védického pohľadu ponímaný ako determinujúci v takom zmysle, ako ho podal Darwin. Máme na mysli to, že vývoj je umožnený jedine neustálym bojom. Ale načo to bolo dobré? Dnes už vidno, kde vedú stopy. K. Marx pôsobil v Londýne – dôvody netreba vysvetľovať. Tu dostal a iba publikoval Manifest Komunistickej strany. V prvom nemeckom vydaní knihy Kapitál bolo na úvodnej stránke venovanie Darwinovi a jeho teórii neustáleho boja. Tento podtón sa premietol ako nosná myšlienka triedneho boja – čo je jedným z princípov marxizmu. Myšlienka boja bola „nenápadne“ rozvinutá ďalej v knihe Môj boj, ktorý – akože – napísal Hitler. No a súvislosti ako aj vyplývajúce dôsledky už netreba komentovať.

Zdalo by sa, že otázka Svetonázoru nie je nijako mimoriadne dôležitá, ale to iba pre nevedomcov. Tu môžeme súhlasiť s riadiacimi prioritami ako ich podáva Koncepcia všeobecnej bezpečnosti – KOB. Je to všeobecná teória, lebo nie je zameraná iba na jeden národ a iba na jednu oblasť. Systematizácia je dôležitá ako zdroj preto, lebo pochádza od Puškina. Svetonázorová priorita je najvyššie, pretože funguje stáročia, ale pre verejnosť nebadane. Je to múdrosť vyjadrená aj v našom prísloví „Voda kameň myje“. Naopak, priorita vojenských zbraní je najnižšie. Z určitého pohľadu sa síce zdá vysoko efektívna, no takto dosiahnuté riešenie väčšinou nemá dlhé trvanie z pohľadu dlhodobého vývoja spoločnosti. Z tohto uhla pohľadu ukazuje tlak USA na vojenské riešenie na Ukrajine na to, že buď sa do vedenia dostlali už naozaj veci neznalé subjekty, alebo už naozaj ide o „mletie z posledného“ a okrem vojny iné východisko nemajú. Politické manévrovanie Ruska v zmysle odďaľovania priameho vstupu do otvorenej vojenskej konfrontácie, ale za neustáleho zvyšovania bojaschopnosti vlastnej armády z hľadiska týchto priorít znamená, že v Kremli už sedia naozaj profesionáli, ktorí vedia o čom sa v tejto chvíli rozhoduje. Nečudo, že Obama stráca nervy.

Prečo je svetonázor prioritný? Dnes v podmienkach informačnej potopy sa zdá nepotrebný, ale pozrime sa na to z viactisícročného odstupu. Podľa Orbiniho svedectva vieme, že v Európe kedysi nebolo iného písma ako Staroslovienskej Bukvice. No z pohľadu vývoja Zeme vieme, že na Zemi kedysi nebolo iného vedomostného systému ako Védického. Pozrime sa na to tak. Presne ako v „konštrukcii“ matrice Staroslovienskej Bukvice nie je nič náhodné, tak ani v „konštrukcii“ vyššieho poschodia, t.j. kompletného „Panteónu“ vyšších, Vesmír riadiacich Síl neexistuje náhoda. Slovo Panteón sme dali do úvodzoviek, pretože vo Védizme niet Panteónu v tom zmysle slova, ako ho zaviedli Gréci.

Z védického pohľadu vo Vesmíre neexistuje nič okrem Energií a Síl, ktoré ich riadia. Vo Vesmíre neexistujú ani pravé uhly a priamky, lebo energia sa zásadne šíri formou rôznych energetických frekvencií vlnovo, môžeme ich v zmysle dnešnej vedy volať hoci aj kvantami. Celý priestor je naplnený Éterom, v ktorom sa okamžite premiestňuje informácia z jedného konca Vesmíru na druhý bez akéhokoľvek omeškania a skreslenia pomocou torzných polí. Z určitého pohľadu môžeme hovoriť aj o tom, že Sila je energia plus Informácia. V našom ponímaní sú tieto riadiace Sily Galaxie nazývané Vyšní Bohovia alebo Bohovia Pravi. Všetko závisí od stupňa evolučného vývoja jednotlivca. Niekto vidí Bohov, iný priamo Sily a Energie. No všetko je iba špecifickou hranou toho istého Obrazu, ktorý je uložený v mnohorozmernom Vesmíre, a teda neopísateľný termínmi primitívneho, štvorrozmerného Sveta Javi.

Tento opis je veľmi hrubý, no v každom prípade védický. V minulosti bolo potrebné zabezpečiť, aby sa takéto informácie nemohli zneužiť, ale aby sa zároveň informácia o nich stala prístupnou pre budúce pokolenia, keď už pre nič iné tak preto, aby mladé pokolenia nestúpali stále na tie isté hrable ako ich Predkovia pred dávnymi časmi. Princíp evolúcie Ducha je totiž základným princípom nášho Svetonázoru a hnacou silou vývoja Kultúry. A tak sa súčasťou našej Kultúry stala aj písomnosť, ktorá je od prvopočiatkov Runová. No nie sú Runy ako Runy. Písomný systém, ktorý tvorí Karuna bol prastarý už v časoch, keď pred jeden a pol miliardou rokov na Midgard-Zemi pristáli prví naši Predkovia. Tu však treba zdôrazniť, že RUNY sú posvätné, pretože podávajú opis, t.j. informáciu o skutočnej stavbe Vesmíru a všetkom, čo s ním súvisí. Karuna je preto už od samého počiatku ukrytý, tajný systém. Veď varovania spojené s nebezpečenstvom jeho odovzdania Temných Silám sú predmetom o. i. aj Odinových Zápovedí. Inými slovami, celá podstata Védickej Kultúry – vrátane tajov našej Galaxie – je kompletne uložená v Karune. KA je slabika, ktorá znamená síce systematizáciu, ale zároveň ukrytie všetkého toho, čo nasleduje na ňou. Dodnes sa uchoval tento princíp v niektorých starých slovách – lebo žiadne slovo nebolo v prvopočiatku vytvorené náhodne. Odtiaľ je KAsta – uchovanie profesionálnych poznatkov, ale iba v rámci skupiny, skryto pre ostatnými. Tu patrí aj slovo KA-RA-T, čo znamená „pevné“ ukrytie svetla, t.j. je to jednotka používaná na „ukryté“ svetlo napr. v diamantoch.

Obľúbenou témou výhybkárov je napríklad výklad, že runy vznikli pozorovaním konárikov a podobne, pričom v prípade Slovanov sme mali šťastie, že nám „dokonalé“ riešenie priniesli – akože inak – cudzinci, pologramotní olympionici Cyril a Metod. Ale čo napríklad o našej písomnosti píšu naši autori? Nuž hľa, citát Jonáša Záborského z jeho diela DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO OD POČIATKU DO ČASOV ŽIGMUNDOVÝCH, ktoré napísal r. 1875, ale vyšli až za našich dní. O písomnosti našich Predkov píše, že: 

„Poneváč užívali nemotorné runy, usporiadal pre nich o. r. 855 písmo,
zo všetkých potomných najdokonalejšie, duchu slovančiny najprimerenejšie“.

A je to tu – Záborský priamo udáva, že sme používali v minulosti Runy.

Karunu sa podarilo dodnes ukryť pred nepovolanými, aj keď určité nepodstatné fragmenty systému sú k dispozícii. Pretože je na začiatku KA znamená to, že to aj musí byť ukryté, lebo také poznanie môže byť deštruktívne pre nepripravených. Je na to dôvod, a to naozaj dobrý. Ak by totiž Temné Sily dostali do rúk celú moc poznania Rún, už by sme neexistovali.

Runy však tak či onak boli našimi Predkami používané, aj keď iba zjednodušené systémy oproti Karune. Karunu ovláda iba mala skupina Žrecov vnútorného Kruhu, ktorí sa na viac ako tisíc rokov ukryli na Sibíri a Altaji na neprístupných miestach. Je to v podstate okruh, kde podľa prastarej legendy v hĺbke pod horami leží Šambala, tajomná ríša Svetlých Síl, ktorej bojovníci vystúpia na povrch a rozhodne zasiahnu do bojov proti Silám Temna v posledné dni civilizácie. Ak by si niekto myslel, že je to len tak, tak nech si predstaví o akých ľudí ide. Poznanie sa síce odovzdávalo z pokolenia na pokolenie, ale nikdy – ani v najmenšom – neboli narušené Kony Rita, Zápovede Bohov a Predkov, či okrem iného ani jeden člen tejto reťaze po viac ako tisícročie – ale ani nikdy predtým – nepožil ani kvapku alkoholu. A u nás by niektorí v prestávkach medzi jeho konzumáciou chceli spoznať tajomstvá Vesmíru, pričom by chceli začať rovno od toho najzložitejšieho, čo v Galaxii je…

Hoci Karuna bola a je skrytým systémom Poznania, jej rôzne zjednodušenia a podoby množstva variantov runových zápisov boli používané v celom našom kultúrnom okruhu, teda vrátane niekdajšieho Slovienska. Runové nápisy sa nachádzajú aj u nás, ale čítať ich vie iba naozaj malé množstvo ľudí na svete. Jedným z veľkých súčasných učencov je už nami spomínaný akademik Čudinov z Moskvy. Tu si však musíme uvedomiť súvislosti. Obraznú zložku rún takýto ľudia ani nikdy hľadať nebudú, lebo nato je potrebné poznať védickú tradíciu. No táto – vo svojej všeobecne prístupnej forme – poskytne iba informáciu, že takýto spôsob ukladania informácií existuje. Od tohto poznania je veľmi ďaleko k spoznaniu skutočných Obrazov. Možno dokonca povedať, že bez výkladu Obrazov sa to ani nikdy nedá zistiť. A práve Obrazy sú kľúčom k množstvu informácií v starých textoch.

Veľkosť profesora Čudinova je v tom, že dokázal svetu prvobytnosť slovanských či árijských písomných systémov vrátane rún, čo vie aj dokázať mnohými rozšifrovanými nápismi. No vzhľadom na svoju profesiu čerpá údaje prioritne z toho, čo sa mu dostane do rúk a čo takto môže priamo dešifrovať. Z toho vyplýva, že ak nepozná výklad „pozadia“ javov – hoci aj mytologický, tak do celého obrazu mu mnoho chýba. Ako príklad si uveďme jeho výklad slova „medveď“. Správne dokázal, že aj slovo „BER“ je slovanského pôvodu, veď aj u nás na východe dodnes hovoria „berloh“, čo sa v „spisovnej“ slovenčine vyslovuje ako „brloh“. Keďže rozdiel je iba v samohláske, tak nejde o veľký problém. V ruštine dodnes ostal tvar „berloga“ – v podstate identické s našim nárečovým „berloh“. Je to miesto, kde oddychuje – najmä počas zimy – „ber“, t.j. medveď. Názov sa dodnes zachoval v názve Berlín, ktoré je rovnako slovanského pôvodu. (Pôvodne) „ľ“ za ber je vytvorenie privlastňovacieho tvaru dodnes používaného v ruštine, ktorý je prítomný aj v názve mesta Jaroslavľ. No a prípona „in“ je typická pre slovanské jazyky, keď vyjadrujem privlastňovacie zámeno ženského rodu: matk-in, sestr-in a podobne. V Rusku sa dodnes zachovalo prastaré príslovie „prvý blin (tradičná palacinka z kysnutého cesta) Komu“, čo ukazuje na prastarý zvyk, keď medveďom po zobudení sa zo zimného spánku dávali ľudia prvé sústo na nabratie síl po dlhom spánku. Názov „kom“ pre medveďa sa dodnes používa v tvare „kóma“, čo vyjadruje dlhý spánok. A práve takto trávia medvede zimu.

Prečo má medveď toľko mien? A tu sa dostávame k stanovisku empirického vedca, inak veľkého zástancu našej vlastnej Kultúry, akým profesor Čudinov určite je. Podľa neho je jav viacerých mien pre medveďa spôsobený tým, že keď ho ľudia išli v minulosti loviť, tak sa snažili nevyriecť v lese jeho skutočné meno, lebo by sa to dozvedel a mohol sa skryť. Medveď je poslom Boha Svaroga, takže určite sme ho nikdy nelovili. No existencia mnohých mien pre medveďa – z nášho pohľadu veľmi váženého tvora – je úplne inde. Podľa védických prameňov má každé zviera svoje SKUTOČNÉ meno, ktoré naši Predkovia poznali. Je to niečo podobné, ako naše večné, t.j. tajné meno, ktoré dostávame ako druhé pri obrade menorečenia, ale ktoré nesmieme nikdy nikomu povedať. U zvierat pri vyslovení ich skutočného mena sa všetky zmenia na absolútne krotké a prívetivé k človeku, nech ide hoci aj o zúrivého vlka či medveďa. Vieme si predstaviť, ako tragicky by takýto poznatok poškodil Prírode, a preto sa toto tajomstvo dobre ukrýva. Jedným z perimetrov ochrany je vytvorenie viacerých mien, aj keď žiadne nebolo skutočné, no vyjadrujúce určité aspekty ich charakteru.

Nuž možno povedať, že Runy naozaj obsahujú tajomstvá Poznania Galaxie, t.j. Vesmíru. No védický vedomostný systém do seba zapadá, niet v ňom náhodných, chaotických prvkov. Poznanie kompletného písomného systému je poznanie kompletného Svetonázoru, no tento je vždy a zásadne podávaný Obrazmi. Nie vždy teda dispozícia starého nápisu znamená aj schopnosť vyextrahovania celej podanej informácie, najčastejšie sa vedci dostávajú iba k jej fonetickej zložke, pričom aj tu mnohí vnášajú úmyselné skreslenia – viď prípad „Sloveni“. Dnes možno povedať, že celý vedecký svet pracuje iba a výlučne s fonetickou zložkou obrazu, t.j. so zvukovou stránkou informácie. Asi predpokladajú, že zvyšok si naši Predkovia odovzdávali po internete… Nič viac. Profesionálni lingvisti ani len nepredpokladajú existenciu uloženia inej zložky informácie v starých textoch. No aj tak je zaujímavé, že hoci dodnes nie každý je schopný prečítať staré nápisy už aj svojho národa – lebo to predpokladá nielen poznanie mechanizmus čítania, ale aj poznanie aspoň základov starej Kultúry – a to najmä pre ich ZLOŽITOSŤ, ale na druhej strane sa nehanbia považovať našich Predkov za primitívnych „pornoumelcov“ a ožranov..?

Spojme si to teda dokopy. Poznanie úloh a súvislostí predstavovaných našimi Vyšnými Bohmi Pravi je obrazným opisom Konov, t.j. dnešným jazykom vekmi nemenných zákonov Vesmíru. Pretože toto podanie je obrazné, dá sa z neho vytiahnuť ľubovoľne zložitá informácia majúca vzťah k niektorému zo základných vesmírnych zákonov. Schopnosť extrahovať Obraz ľubovoľnej zložitosti závisí jedine a výlučne na stupni evolučného vývoja jednotlivca, ktorý odpoveď na konkrétnu otázku hľadá. Nič neprichádza zadarmo a nadarmo. To je okultný (zá)kon. Z pohľadu úrovne a ponímania dnešného človeka možno povedať, že detailné poznatky o našom „Panteóne“ Bohov spolu s poznaním štruktúry matrice Staroslovienskej Bukvice majú potenciál vytvoriť systém, ktorý jednak podá vysvetlenie akéhokoľvek javu vo Vesmíre, ale zároveň môže prežiť tisícročia – ako už aj prežil. No – samozrejme – iba pre povolaných, t.j. znalých. Nevedomci – ako zvyčajne – nenájdu NIČ, oni sa totiž ani neunúvajú hľadať. Namiesto toho vymyslia čokoľvek.

Ak teda v starom texte nájdeme výraz „Zlaté Runy“, pôjde minimálne o metaforické vyjadrenie veľmi dôležitého poznania zapísaného Runami. Ak ide o výraz veľmi starý, tak môže ísť o obdobie, kedy ešte Staroslovienska Bukvica neexistovala. Ďalej si pripomeňme, že jestvuje niekoľko spôsobov, ako sa v starých textoch ukrývali, t.j. kódovali informácie tak, aby neskôr neboli nájdené kresťanmi, a teda zničené, resp. uložené vo Vatikáne a odstránené z dosahu verejnosti. Už opísaným spôsobom je ukladanie Obrazov, ale používali sa aj alegórie, najčastejšie však ich kombinácia. Už sme spomínali „vodu“ a „oheň“, pričom zoznam je oveľa dlhší. Ak zase napríklad Puškin hovorí o Ľudmile, má na mysli „ľud milý“, ak spomína Ruslana, tak má na mysli Rusa, t.j. znalého človeka, ktorý nie je nevyhnutne z dnešného pohľadu Rus. Takéto rozbory nájdete dnes v hojnosti na internete.

A tu si spomeňme na starogrécke báje a výpravu Argonautov za Zlatým rúnom, čo v skutočnosti predstavuje informáciu o výprave akejsi špeciálnej jednotky Grékov, ktorej úlohou bolo nájsť a ukradnúť „Zlaté Runy“, t.j. védické texty, teda Poznanie, pomocou ktorého by mohli vytvoriť vlastný systém, ktorý by stál na nemenných, vesmírnych princípoch, a teda by mal potenciál vydržať viacero storočí. Táto špeciálna operácia sa im podarila, boli nakoniec schopní zostaviť svoj Panteón, ktorý učia v školách aj naše deti dodnes. Smutné je iba to, že učia Panteón gréckych bohov, pričom domácich a pôvodných Svetlých Bohov Pravi akosi zabudli zahrnúť do učebných osnov…

Kópia ostane kópiou, aj keď môže byť viac či menej podarená. Panteón gréckych Bohov vyjadruje ich svetonázor, nie náš. Cez vzájomné vzťahy obyvateľov Olympu možno pochopiť, ako fungovali vzťahy v ich, gréckej demokracii, t.j. v otrokárskom systéme. Vzťahy a súvislosti boli síce iné ako naše, v každom prípade však dokázali vytvoriť systém civilizácie, ktorý pretrval už nejedno tisícročie. Do svojho systému teda povkladali svoje obrazy, ktoré programujú podvedomie a dosiahli, čo potrebovali.

Za Grékmi prišli Rimania, ktorých lúpežná republika sa vyvinula rýchlejšie ako rýchlo, t.j. dostali sa do stavu, kedy potrebovali zodpovedajúcu ideológiu, no potreba nastala v podobe „už včera“. Vzhľadom na nedostatok času teda v podstate kompletne prevzali grécky Panteón, iba premenovali bohov. Toto síce ako tak postačovalo na nejakú dobu, ale pri strete s lepšie organizovanou kresťanskou ideológiou veľmi rýchlo padlo. To preto, lebo Rimania sa nikdy nezaoberali tým, aby ho dostatočne hlboko „duchovne“ podporili.

A teraz sa pozrime na niekoľko „detailov“ našej Kultúry, ktoré výhybkárom unikajú, ale podľa ktorých sa dá spoznať, s kým máme dočinenia. Začnime Obrazmi dvoch bukvíc – JOTA a OTA:

Obraz bukvice JOTA je „Poznanie“, Obraz bukvice OTA je „Odmietanie čohokoľvek“. Uveďme, že ide iba o hlavné Obrazy, lebo všetkých je oveľa viac. Ako sme už uviedli, sakrálna grafika bukvíc sa zobrazuje tromi vodorovnými čiarami, ktoré prebiehajú hore, dole a v strede každej bukvice. Horná oddeľuje Prav a Slav, prostredná Slav a Jav, spodná Jav a Nav. Človek existuje vo svete Javi, pričom z grafiky môžeme vyčítať aj ďalšie súvislosti. Rovná, priama čiara zhora nadol symbolizuje Ingliu, t.j. životodarnú energiu, ktorá zostupuje zo Sveta Pravi a prechádza cez Slav a Jav. Do Navi nejde. Preto paraziti ju musia kradnúť bytostiam v Javi, t.j. nám. Inglia – prúd životodarnej energie – predstavuje zároveň hlavný energetický kanál človeka, ktorý prechádza – podľa učenia Véd aj Budhizmu – približne v oblasti chrbtice. Bukvica JOTA pozostáva ešte z druhej zložky – okrem Inglie – ktorá sa volá JEN. Obraz JEN je „Obraz“, pri svojom použití vytvára takú rezonanciu torzných polí, ktoré podporujú hlavný Obraz. Čo do sakrálnej grafiky teda vidíme, že Poznanie k nám prichádza z Vyšších Svetov vo forme Obrazov. Pretože podľa védického učenia sú naše predstavy „ukladané“ v šesťrozmernom Vesmíre, tak akákoľvek realizovaná predstava nikdy úplne nenapĺňa pôvodný Obraz myšlienky – štvorrozmerný Svet Javi jednoducho neumožňuje plnú realizáciu Obrazu kvôli svojej „primitívnosti“. A toto je dôvod, prečo všetci veľkí učitelia ľudstva hovorili k prostému ľudu rečou podobenstiev. Keď už sme pri podobenstvách, tak v prvom rade každého v našom kultúrnom okruhu napadne Ježiš. Kto čítal evanjeliá vie, že Ježiš výslovne varoval tých, ktorí by zmenili či odobrali čo aj len najmenšie JOTA z jeho učenia. Keďže používal Obrazy podvedomia tak hovoril o tom, že nikto nemá právo pozmeniť Poznanie vyplývajúce z jeho učenia – čo sa však po jeho smrti aj tak stalo. Kresťania sa hlásia k tomuto zmenenému učeniu, teda otvorene potvrdzujú, že im nevadí, aké je. Ono by im to vadilo, ale to by ho museli čítať, teda museli by činom zameniť duševnú lenivosť a pohodlnosť. Nečítajú, a teda dobrovoľne odsúhlasujú všetko, čo obsahuje Biblia – ale to sme už hovorili.

Za JOTA nasleduje OTA, teda odmietanie čohokoľvek. Podľa nášho kultúrneho systému má každý právo odmietnuť čokoľvek, ale najskôr je povinný čo najpodrobnejšie spoznať to, čo sa chystá odmietnuť. Teda každý, kto kritizuje Starú Vieru a presadzuje svoje výklady – výhybkár – má z hľadiska okultného pravidla najskôr čo najdôslednejšie preštudovať predmet toho, čo zavrhuje. Toto je nemenný Kon Vesmíru, jeho porušovanie nebude bez dôsledkov, aj keď slobodná vôľa sa za každých okolností vo Svete Javi rešpektuje. No Karma je už raz taká, „ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“. Z tohto pohľadu môžeme iba znovu zopakovať, že sme zatiaľ nikde nenašli kritiku na Starú Vieru. Tí čo si myslia, že ju kritizujú iba v nevedomosti plátajú svoje pohľady, ale ešte stále nezistili, proti čomu bojujú.

Grafika bukvice OTA je rovnako ako u JOTA Inglia, ale napravo je zobrazené akési sitko, t.j. vyjadruje, že z prúdu všeobecného Poznania Múdrosti si niečo vyberieme, a potom to osejeme tak, aby ostalo iba to, čo nám vyhovuje. No už vieme, čo a prečo sme zavrhli. A to je zásadný rozdiel.

Tieto súvislosti sú vyjadrené v jednej zo Zápovedí Boha Svaroga:

Nezavrhujte neznáme a neobjasnené, no snažte sa neznáme spoznávať a neobjasnené objasňovať,
lebo Bohovia pomáhajú tým, ktorí sa snažia poznávať Múdrosť.

Je to Zápoveď Vyšného Boha, t.j. vyjadruje jeden z VEČNÝCH a teda NEMENNÝCH KONOV VESMÍRU, ktorý platí minimálne v celej našej Galaxii. Pravdaže, na našich výhybkárov je aj Svarog „krátky“..

Toto je základný princíp nášho prístupu k poznávaniu čohokoľvek. Teda predtým, než sa k čomukoľvek vyjadríme, by to nemalo byť „a priori“, t.j. predskúsenostne. Ak sme to z akéhokoľvek dôvodu neurobili, tak sa nevyjadrujme.

Teraz si môžeme priblížiť nejakú očividnú aplikáciu tohto princípu. Oficiálna veda najčastejšie prináša ako dôkazy iba to, čo vykopú archeológovia. Princíp dobrý, ale… čo môžu vykopať z našej minulosti?

Ak nahliadneme do Zápovedí Boha Odina rýchlo zistíme jeho dôraz na pálenie našich mŕtvych. Môže to byť na Krode, t.j. vatre alebo napríklad na lodi – ako to vo filmoch zobrazujú, aj keď síce iba v súvislosti s Vikingami. No my si zoberieme na pomoc poľský film Keď Slnko bolo Bohom a už sa môžeme zorientovať ľahšie. Na Krode spálili otca hlavnej hrdinky a mŕtvych Vikingov na lodi. Išlo teda o všetkým známu prax. Film nie je v žiadnom prípade fikcia, ale filmové spracovanie starej poľskej povesti. V tejto súvislosti môžeme znovu zacitovať Jonáša Záborského:

„Až Piastovec Zemovít počal sbierať o. r. 860 vätšú veľkopoľskú državu. Malopoľsko bolo poddáno Svatoplukovi.“ 

Prečo pálenie a nie pochovávanie? Znovu to vychádza z védickej Kultúry. Hneď po Veľkom tresku sa RA-M-CHA „rozplynul“ do nekonečného množstva častíc Ducha, do Živatiem. Častica je sama osebe duchovnej podstaty, t.j. mimo času a priestoru. Keď sa rozhodne začať svoju evolúciu, tak sa spojí s inými Živatmami a „vytvoria“ priestor a čas. Tá Živatma, ktorá ostatné Živatmy „nahovorila“ sa volá Živa. Je to tá, s ktorou sa dnes asociuje naše Vedomie, t.j. naše vedomé JA. No evolučný vývoj nepozná výnimky, preto všetky Živatmy museli prejsť miliónmi inkarnácií v minerálnej ríši, potom v rastlinnej a nakoniec vo zvieracej. Takto človek už má za sebou miliardy rokov existencie v Javi, aj keď v iných telách. V ríši človeka platia – ako v každej ríši – špecifické pravidlá, podľa ktorých pri splnení požadovaných podmienok sa po smrti stávame Bohmi Slavi, lebo aj sme deti Bohov. No pred našou poslednou inkarnáciou sme sa „dohodli“ so všetkými Živatmami, že ich „vezmeme“ s nami hore, do Vyšších Svetov. Ako hore tak dole, sľuby sa musia plniť. Za normálnych okolností sme urýchlili ich evolučný vývoj, teda ak sa staneme Bohom Slavi – povedzme nejakým Slnkom, tak z nich budú napríklad Zeme či Luny. Ale táto transformácia sa môže realizovať jedine za predpokladu, že nás po smrti spália, lebo takto nastane tranformácia do Vyššieho Sveta Slavi. Ak nás pochovajú, tak určite nemôžeme splniť sľub daný pred našou poslednou materializáciou ostatným Živatmám. Niektoré sa dostanú do ríše minerálov – stanú sa opäť zeminou, ďalšie sa stanú rastlinkami, iné zasa vstúpia do živočíšnej ríše – napr. ak ich bunky skonzumovali červíky a podobne. Nedostali sa – napriek našim sľubom – s nami nahor, do Vyšších Svetov. Ak sa budeme musieť znovu materializovať na ďalšiu inkarnáciu v Javi, tak ešte budeme mať aj „problém“ pozháňať potrebné Živatmy pre naše telo, lebo naše pôvodné sme zradili…

Môže sa to zdať banálne, v každom prípade toto je súčasťou nášho Svetonázoru. Práve preto sme tisícročia pálili našich mŕtvych. Koho teda môžu vykopať naši archeológovia? Ak neberieme do úvahy rôzne prípady mŕtvych po vojnách, požiaroch či všakovakých podobných pohromách, tak určite nemôžu nájsť výkvet našej Kultúry starší viac ako tisíc rokov v hroboch. Ak by poznali náš Svetonázor, tak by sa mohli aj zodpovedajúco orientovať. Ak nie, to, čo skúmajú je všetko možné, len nie naši Predkovia.

To, že obdobie konca védickej civilizácie a začiatok kresťanského pochovávania mŕtvych namiesto védického krodovania nájdeme odzrkadlené aj v miestopisných názvoch minulosti. 36. deň prvého mesiaca nášho kalendára – Ramchata – je deň Skanda Irijského. Tohto roku vyšiel jeho sviatok na 27.-28. október 2014. Toto naše knieža pred cca 20 000 rokmi kolonizovalo kraj, ktorý dodnes voláme Škandinávia, ale dlho predtým sa na počesť kniežaťa – jav bežný v našej Kultúre podobne ako Rus či Slovien – volala Skandia. Po – akože ináč – násilnom pokresťančení a latinizovaní písomníctva, sa začalo s pochovávaním mŕtvych namiesto ich spaľovania. Pochovávanie je zákerná taktika prekazenia evolučného vývoja našich ľudí a často ich dlhodobé uväznenie tam, odkiaľ sa nemôžu ani vrátiť späť, ani postúpiť nahor. Nie je to síce neriešiteľná situácia, ale v každom prípade toto je „dobromyseľné“ kresťanské želanie. Pretože Svet mŕtvych sa v našom ponímaní označuje ako Svet Navi, tak ukladanie mŕtvych do zeme namiesto spaľovania sa odzrkadlilo na zmene názvu na dnešné Škandi-NAVI-a. No a ak sa pozrieme na naše územie, tak napríklad na Spiši nájdeme dediny ako OlcNAVA, RichNAVA, KlukNAVA, ale aj podobne inde na Slovensku, napr. TrNAVA. Treba viac dodať? Vari iba to, že spomenuté spišské dediny dnes priam „praskajú“ od množstva Cigánov… no a Trnava je jednou z bášt kresťanstva na Slovensku.

Vráťme sa ešte raz aj k výrazu Slovien. Netvrdíme, že Sloven neexistuje, len to nie je náš Predok, skôr konzumný občan súčasného Slovenska. Jedným z „vedeckých“ argumentov názvu Sloven je to, že hoci sa v názve písala bukvica menom „JAŤ“, dnes „aj tak nikto nevie, ako sa čítala“. No, nebudeme administrátorov systému presviedčať, že Staroverci na Sibíri uvoľnili kompletnú Starosloviensku Bukvicu vrátane poznatkov o bukvici JAŤ, ale pozrime sa na to z iného pohľadu. Hoci títo experti na Slovanstvo sa hlásia do sveta Slovanov, ani ich nenapadne pozrieť sa na takú – z pohľadu Slovanstva „bezvýznamnú“ krajinu – ako je Rusko. Bukvica JAŤ sa používala až do poslednej úpravy zbytkov Bukvice – v tom čase už Azbuky – ktorú vykonal Lunačarský a ktorej výsledkom bolo vytvorenie „sovietskej“ abecedy, už bezobrazného systému na vzor latinky. Posledné zvyšky Obrazov boli zamenené iba fonémami. Napriek tomu veľká časť porazených bielogvardejcov, ktorá emigrovala na Západ si JAŤ odniesla zo sebou a vo všetkom písomnom styku ho používali ešte desaťročia. Môžeme teda povedať, že v spoločenstvách ruských emigrantov sa JAŤ zachovalo dodnes. No a naši výhybkári nevedia dodnes zistiť, ako sa vlastne JAŤ číta. Do tejto kategórie musíme zaradiť aj tých, ktorí ako dôkaz toho, že ide o „E“ a nie „IE“ citujú aj dnešnú ruštinu, ktorá používa zápis „Словен“. Je to síce tak, ale žiaden Rus nebude čítať toto slovo inak ako „Slovien“. „E“ totiž nahradilo ako slová, kde bolo pôvodne „E“, ale často aj slová, kde bolo pôvodne „IE“, t.j. JAŤ. Dôkazy sa dajú nájsť porovnaním viacerých dnešných slovanských jazykov. Ak sa to isté slovo vysloví vo viacerých jazykoch v kombinácii „I“ alebo „E“, tak určite v pôvodnom, staroslovienskom jazyku bola kombinácia oboch, t.j. „IE“. Použime iba jeden príklad. Rusi prečítajú „VIERA“, aj keď podľa našich výhybkárov by mali prečítať „VERA“(?), Ukrajinci, t.j. Malorusi „VIRA“. My na Slovensku, Maličkorusi zase „VIERA“, Česi a Moraváci znova „VÍRA“. Slov nájdeme samozrejme viac, môžete sa pozrieť napríklad na chlieb a podobne.

Problém nie je v samotnom zvuku ale v tom, že iný zvuk vyvoláva inú rezonanciu a teda iný Obraz v podvedomí. Inak teda programuje jeho nositeľa a okolie. Dnes už vieme, že ľudská DNK sa sústavne preprogramováva v závislosti na zvukoch, t.j. slovách, ktoré vyslovujeme. Obraz JAŤ je „Spojenie Nebeského a pozemského“, Obraz JESŤ („E“) je „Jestvovanie v Javi, t.j. v materiálnom Svete “. Slovien je napojený na Nebesia, Sloven akurát tak na supermarket a dovozové tovary. Ale „kto chce kam, pomôžme mu tam“.

Problém zámeny Obrazov si môžeme názorne priblížiť na slove ŽENA. V takomto znení je to vyložene moderné slovo, ale nebolo to vždy tak. Starosloviensky výraz pre ženu je „ХАВА“, čo za dávnych čias – ako fonému, nie Obraz prebrali do aramejského jazyka, ktorý pre ženu používa výraz CHAVA alebo CHAVVA, čo nájdete aj v dnešných Biblických slovníkoch.

Starosloviensky Obraz vyplývajúci zo stavby slova sa skladá z pojmov „CHA“ – tok pozitívnej, Svetlej energie; „A“ – AZ alebo zdroj, príčina, pôvod, koreň a pod; „V“ – VIEDI, teda Múdrosť a opäť AZ. Obrazových výkladov sa vždy núka viac, ale vezmime napríklad „Tá, ktorá materializuje Pozitívnu, Svetlú energiu“, teda rodí deti Bohov. Slabika pre Tok Svetlej energie sa vyskytuje vo védických textoch často – napríklad ako CHA-TCHA Joga. CHArakter, CHArakterník, Mahabcharata a pod. Nevedno z akého dôvodu, ale do latinky sa niektoré pôvodné slová prepisujú ako HA, čo vytvára HA-THA či Mahabharata.

Keď pokresťančení potomkovia Slovienov začali prepisovať prvú Bibliu, tak narazili na problém, ako zodpovedajúco preložiť aramejský výraz pre ženu. Očividne im boli známe aj obrazy biblického jazyka, takže rýchlo sa zorientovali v tom, že Obraz slovienskeho slova CHAVA sa nezhoduje s inak foneticky tým istým slovom CHAVA v aramejštine. Aj my dnes vidíme, že foneticky napíšeme latinkou to isté – Obrazy zmizli. Aby vyjadrili podstatu, t.j. Obraz, tak zaviedli vo funkcii prekladu termín „EVA“, ktorý obrazovo zodpovedá biblickému jazyku. Pre tých, ktorí sa orientujú v Staroslovienskej Bukvici ide o spojenie Obrazov bukvíc „JESŤ“, „IŽICA“ a „AZ“. Riadenie Obrazov prebieha sprava doľava, takže význam slova je „Zdroj rozkoše v materiálnom svete“. A slovo Eva sa dostalo do všetkých prekladov Biblie, pričom nesie svoj pôvodný, biblický Obraz…

Ak by sme pokračovali v ďalších súvislostiach, tak určite musíme naraziť na problematiku slávenia našich prastarých Sviatkov. Kresťania nám nanútili ich verziu slávenia sviatkov, ktorú prebrali aj tí, ktorí sa radia akože k Slovanom, t.j. výhybkári. Pri slávení veľkých sviatkov sme nielen skákali cez vatru, ale aj chodili do vody a po uhlíkoch. Podľa nášho Svetonázoru pozostávame z troch hlavných zložiek – Tela, Duše a Ducha, ktoré počas sviatkov aj „očisťujeme“. Telo umývaním vo vode, Dušu – ktorá je plazmovej podstaty podobne ako oheň – skákaním cez vatru a Ducha chodením po uhlíkoch, alebo na niektorých miestach aj po rozbitnom skle. Vzhľadom na to, že máme spolu deväť tiel – ako počet dielov tradičnej matriošky – tak sme spravidla skákali cez vatru deväť krát. Celkovo je vo všetkom symbolika, a túto treba poznať. Vatru – personifikáciu Vyšného Boha Semargla – rozhárame za vodenia chovorodov. Okrem tohto hlavného obradu sme prinášali aj nekrvavé obety naši Bohom a Predkom. Súčasťou veľkých Sviatkov – menovite Kupalu a Letného dňa Perúna – je aj púšťanie sviečok na vodnú hladinu, pričom význam obrazu je na Kupalu a Perúna rozdielny.

Obľúbenou „vsuvkou“ výhybkárov je „individuálna diskotéka“, v ktorej niet miesta pre chorovody. Toto je jeden z hlavných rozpoznávacích znakov s kým máte dočinenia. V neposlednom rade je šírené tvrdenie, že Sviatok Boha Kupalu je sviatkom voľného, „športového“ sexu. Ťažko je uveriť, že sú medzi nami takí, ktorí takému niečomu môžu uveriť. Sviatok Boha Kupalu je v našej hierarchii sviatkov naozaj dôležitý, nuž sa neštítili – keď ho dlho nemohli zrušiť – mu zmeniť podstatu. Ale môže zdravomysliaci človek, ktorý vie, že súčasťou našej Kultúry je dodržiavanie Konov RITA uveriť, že práve na takomto sviatku sme na no „zabúdali“?

Jednou zo „zaujímavosti“ akože vysokých mravov katolíckej cirkvi – t.j. v skutočnosti morálkou – je postoj kresťanskej cirkvi vo veci „Práva prvej noci“. Hoci sa nám popi prezentujú ako vrchol morálky – čo síce, v pravom význame slova je pravda – ale akosi nikde neostali v archívoch sťažnosti kresťanských hodnostárov na túto prax. Veď prečo by aj, ak sa aj im čo-to ušlo. Len pre zopakovanie, pri prvom pohlavnom styku sa kompletne preprogramuje celé biopole človeka, muža ako aj ženy. Ideálny prípad je, ak sú si navzájom prvými partnermi vôbec. Biopole predstavuje cca 95% našej existencie, aj keď materialisti vidia iba fyzické, hrubohmotné telo, ktoré jediné ostáva po prvej noci nezmenené. Ak sa napríklad panic prvý raz vyspí s prostitútkou – dnes mládež má takéto „možnosti“ – tak aké dobré vlastnosti môže prebrať do svojho životného programu na celý budúci život? Aký vzťah k rodičom, deťom, láske, rodine a podobným veciam má prostitútka? A všetko toto prejde na chlapca a ostane mu na celý život. Možno že prostitútka už mala aj potrat, preto sa neraz stáva, že následná schopnosť nemať deti alebo potratenie sa prenesie na budúcu životnú partnerku chlapca, a hoci budú obaja fyzicky zdraví, už nebudú musieť byť schopní mať vlastné dieťa. Rovnako to platí aj opačne. Čo sa stane, ak sa niekoľko generácií po sebe začne takto chovať? A aké „cnosti“ mal chlipný zemepán, ktorý siahal na panny ako prvý? Ďalej, každý ďalší sexuálny partner odovzdáva svoj obraz, t.j. ako keby holograficky preprogramovával partnera či partnerku. No a keď nakoniec bude chcieť mať vlastné dieťa, tak to už nebude cnostný, čistý, t.j. absolútne zdravý potomok, z ktorého vyrastie hrdý, cnostný a silný jednotlivec, ale najčastejšie zbabelec bez vôle, ktorý bude ešte aj chorľavý, lebo každý orgán môže pochádzať od iného otca, aj keď vonkajšia podoba môže byť na aktuálneho partnera, ale aj nemusí.

Ďalším „darčekom“ voľného sexu je, že energetické kanály, ktoré sa počas sexuálneho styku vytvoria, ostávajú otvorené už po celý život. Takto napríklad zručná čarodejnica môže po celý život „ťahať“ energiu zo všetkých mužov, s ktorými sa kedy vyspala. No strata energie môže byť aj u týchto súvislostí neznalých ľudí, stačí si hoci po rokoch v zlom spomenúť na bývalého sexuálneho partnera – a energia odchádza od neho po kanály preč k tej, ktorá si tak spomína. U „darcu“ dochádza k depresiám, nezdarom a skracovaniu života.

Muž s každým výronom semena stráca svoju životnú energiu potrebnú na jeden rok – aj v prípade samoukájania, lebo energiu si „odoberú“ navné bytosti. Nikto síce nevie, s akým životným rozpätím sa narodil, ale vždy to je minimálne niekoľko Kruhov Života, ktoré namiesto vyvíjania Duše, aby bola po smrti hneď schopná prejsť do Sveta Legov, odovzdávame kadekomu. Pri zmienke o sakrálnej grafike bukvíc sme spomenuli, že Inglia, t.j. životná energia zostupuje maximálne do Javi, ale ak ju dobrovoľne – aj keď z nevedomosti – odovzdávame bytostiam Temnej Navi, je to už náš problém spolu s dôsledkami. Oni by bez toho nemohli žiť, pričom my by sme ich mohli „zlikvidovať“ iba mravným, cnostným životom. Ale asi nám je lepšie s démonmi okolo seba. Toľko vari na nahliadnutie do problematiky stačí.

Ako príklad si znovu môžeme znovu uviesť Ukrajinu. Materiálne oveľa lepšie vybavená a oveľa početnejšia armáda fašistickej junty bola v ozbrojenom boji porazená oveľa menšou armádou povstalcov. Reč je o vojenskej konfrontácii ozbrojencov s ozbrojencami, nie o neľudskej likvidácii bezbranných – aj keď často naivných – civilov. Problém je hodne hlboko v minulosti. Dnešná Západná Ukrajina bola predtým dlho rozdelená medzi Rakúsko-Uhorsko a Poľsko. Východná časť patrila k Rusi, bola to Novorusija. V katolíckom prostredí Poľska a Rakúsko-Uhorska sa dlhodobo uplatňovalo právo prvej noci, čo premenilo kedysi slovanskú populáciu na dnešných preborníkov v športovom sexe a narkomanov, teda zverských Banderovcov. Bojovať v otvorenom, čestnom boji nevedia, ale zato sú vždy pripravení znásilňovať a rezať civilov, deti či dôchodcov. A toto sú naši kámoši….

Poslednou skupinou sú „špekulanti“. Týmto je veľký Obraz problému našej existencie ako Kultúry úplne ukradnutý, oni iba využili vo svoj prospech všetko, čo sa dalo u nás nájsť. Príkladom toho, čo sme priniesli tejto skupine je napríklad informácia o Maurovi Orbinim, ktorý nebol v našom kultúrnom okruhu pred touto informáciou vôbec známy. No namiesto nami očakávaného hlbšieho poznávania zaujímavého a pre nás nového informačného zdroja ho niektorí použili iba na svoje, individuálne ciele. Ďalej by sme mohli menovať napríklad slovanský pästný boj či Kazackú Zdravu. No aj tak to malo význam priniesť, lebo niektoré veci boli u nás úplne neznáme, iné tu zase v podobnej forme boli – napríklad dnes pomerne dobre známa Sistema.

No zaujímavé je, že ani podstatné odklonenie nášho jazyka od spoločného – môžeme povedať ruského – nemá až takú dávnu históriu. Vezmime si napríklad Hviezdoslava a jeho báseň Pribina, aj keď iba niekoľko úryvkov:

Mrcha v Nitre novina!
Sprotivil sa Urolfovi,
vehlasnému biskupovi,
pyšný knieža Pribina.
Na Zobore, svätej hore,
s krížom chrám dal poboriť,
vstaviť iný, vo svätyni
boh kde znova: Svätovít.

Na Velehrad sťažnosť sám
biskup píše: „Veľký pane!
pohoršenie neslýchané,
údelník čo spáchal!… Chrám
na Zobore, svätej hore,
sobor, čuj! dal rozboriť;
zrub sklásť podlý, klát kde modly
čnie: ohavný Svätovít.

Za čias Hviezdoslava bolo teda ešte známe, že na našom území boli aj chrámy zasvätené Svätovítovi. Ďalej, použil starosloviensky výraz „sobor“, čo má význam ešte v dnešnej ruštine ako chrám, tak aj snem. Ale pozrime sa ďalej:

Preto radšej — Svätovít!
obrat, návrat do pohanstva
z poddanstva či hoďas z manstva…
Čul bys’ včuľ v ples ,Vitaj! Vít…‘
ľud: — nie chorý od pokory…
Ja tak — ty, jak chceš, tam lieč —
Nezavadím; predsa radím:
ak si tasil, zastrč meč.“

Hviezdoslav síce opatrne, ale predsa len pripúšťa, že so zavádzaním kresťanstva to nebolo až také ružové.

Mrcha v Nitre novina:
Ide Mojmír! Mojmír ide…
Kňazi v jasot: Po obide!…
Hromží ľud… a Pribina?
„Cite! moji…“ tíši-kojí,
„Mojmír dobrý pán! i náš,
krv nie voda, vie, tej škoda;
nemôž prísť vám — na obťaž…“

Ale národ, trýzeň, tlak
pamätajúc, krivdy-biedy:
„Do zbroja!…“ v krik. „Vrah v ňom sedí,
zviedol ho: Čert! Vlkodlak!…“
Kres, žrec, nadtož: „Nech nám tátoš
veští — vbodte kopije!“
„Už sa ježia…“ „Vodco, knieža,
dal bys’ stať nám na šije?…“

Musel voľky-nevoľky,
náčelník, viesť vystrojený
sbor junácky — ba i ženy,
skálím plné podolky…
Chýr lhal v troje? kde sú voje
Mojmírove?… Úbohá
pred kurhany hrsť, ľad! ani —
Lesť? za nami záloha?…

No a tu vidíme hneď niekoľko starých slov, ktoré naši reformátori nie tak dávno zaradili medzi „anachronizmy“. „Obida“ znamená urážka či krivda, „vrah“ je ešte v pôvodnom význame „nepriateľ“, „kurhan“, v dnešnej ruštine kurgan je vrch nasypaný nad mohylou.

Príkladov by bolo viac, ale uveďme si aspoň posledné verše:

S koňom skočil do Blatna.
Rozstúpli sa v kolách vody;
neutonie — plavno brodí
paripa v nich udatná.
Ešte zvolá, zvrtnúc spola:
„Upros Mojmíra, jak vieš,
syn môj, Koceľ! — Buď sťa oceľ
kresťan, ale Slavian tiež!“

Hviezdoslav teda ešte používal výraz „Slavian“! Len pre osvieženie pamäte, zomrel v roku 1921. Ako veľa sa z nášho jazyka odvtedy vytratilo. Ale prečo práve iba to, čo bolo starého pôvodu?

Ako sa to vlastne stalo, že niekto chce, aby sa stratilo staré meno Slovien a nahradilo sa novým a cudzím Sloven, kto „vyčiarkol“ staré meno Slavian a zaviedol – akože namiesto neho – akési neurčité Slovan? V tomto bode možno súhlasiť s našimi profesionálnymi historikmi, ktorí stále používajú SLOVIEN, pričom uvádzajú, že slovo sa neskôr vyvinulo do dnešného SLOVAN. Pretože „mostík“ SLO je zachovaný, môžeme s tým súhlasiť. Za starých čias sme sa naozaj volali Slovieni. Na počesť a pamiatku kniežaťa Sloviena, ktorý aj založil v Lete 1331 od UMHCH (dnes máme 7523 od UMHCH) mesto SLOVIENSK, v Staroslovienskej Bukvici СЛОВѢНСКЪ. Tu je výslovnosť dvojaká, buď meno priradíme človeku, ktorý tvorí, a teda je to Slovienъ, lebo „JERЪ“ vyjadruje práve tvorenie, alebo to čítame ako mesto či zemepisnú lokalitu, kde použijeme výslovnosť SLOVIENSKO, lebo to isté „JERЪ“ sa používa aj ako krátke „O“. No a my dodnes žijeme na území, ktoré nesie prastaré meno veľkého človeka našej minulosti, kniežaťa Sloviena. Isté je aj to, že nenakupoval v duchovných supermarketoch cudzincov. No a tu môžeme zopakovať Zápoveď Volchva Velimudra:

Cudzím umom život nespoznáš a múdrejším sa nestaneš.

Kresťania, výhybkári a špekulanti túto Zápoveď nikdy nepochopia, nuž a práve preto aj ostanú kresťanmi, výhybkármi a špekulantmi.

Hoci ukrajinská fašistická vláda neustále pokračuje v politike fyzickej likvidácie obyvateľstva juhovýchodu, t.j. Novorusie, Európska únia stále túto americkú politiku podporuje. To, že Germáni či Anglosasi – ktorí to celé aj starostlivo zorganizovali – nemajú záujem o povraždených civilných obyvateľov, znásilnené a umučené ženy a dievčatá, osirelé deti, nie je nijaká novinka. Smutné je len to, že obyvatelia slovanských krajín – kde patríme aj my – ostávajú ľahostajní k utrpeniu našich bratov.

Len na osvieženie pamäte si pripomeňme, že podľa medzinárodného práva „stačí“, aby na základe národnostného, náboženského, či iného spoločného identifikátora bolo zabitých 30 a viac ľudí, tak takýto akt sa už považuje za GENOCÍDU. Teda všade vo svete, okrem Ukrajiny. A proti každému, okrem Slovanov. Ukrowehrmacht môže – za posvätenia USA – robiť čo len chce. Už dávno bolo nájdených viac ako 1 000 obetí beštiálne popravených – najčastejšie s poviazanými rukami za chrbtom a s hlavami v sáčkoch (toto robia so znásilnenými dievčatami a ženami) – v spoločných, masových hroboch. V podstate takto znásilnené a popravené obete mali ešte „šťastie“, lebo bolo nájdené hojné množstvo aj takých obetí – niekedy aj utopených – ktoré majú polámané kosti (aj otvorené zlomeniny) a poodrezávané prsty či končatiny. No a televízne relácie na ukrajinských kanáloch, kde sa otvorene hovorí o ruskom obyvateľstve na juhovýchode ako o podľuďoch už ani netreba spomínať.  Na internete nájdete takéto vyjadrenia aj od premiéra Ukrajiny – Jaceňuka…

„Obľúbená“ téma západných médií – ktoré sú pod priamou kontrolou Koncepčnej vlády – je, že to Putin je ten, kto za všetko môže. Musíme zopakovať, že hoci nielen Obama, ale aj všetci jeho papagáji po svete hovoria o tom, že ruská armáda bojuje na Ukrajine – najznámejšia je Psaki, zaslúžená svojho mena – doteraz nebol predložený ANI JEDEN JEDINÝ DÔKAZ. Za dôkazy nemôžeme považovať to, keď hoci aj štátny zamestnanec USA pomocou počítačovej hry zostaví model zostrelenia Boeingu a potom ho vyloží na svoj Twitter či Facebook, čo následne preberie množstvo biorobotov. No fakt ostáva faktom – nijakého dôkazu – vrátane satelitných snímkov – USA nedokážu predložiť. Zaujímavé je aj to, že hoci pri bombardovaní islamských fanatikov – svojho ďalšieho „produktu“–dokážu ukazovať po svete detailné satelitné snímky zo zásahov cieľov, no záznam obrovského civilného Boeingu a jeho zostrelenie akosi „nemôžu nájsť“, no na vine je Rusko a Putin… Z toho možno urobiť iba jediný logický záver: USA nesporne má technológiu, ktorá umožňuje záznam takýchto snímkov z vesmíru, no NEMÁ ZÁUJEM ICH UKÁZAŤ SVETU. Prečo asi?

Ale ak by aj ruská armáda naozaj vojensky zasahovala NA SVOJEJ HRANICI, t.j. v oblasti svojho bezprostredného ohrozenia zo strany NATO – veď kde sa má Rusko podieť? – tak by to bola iba reakcia na agresívnu politiku NATO a samotného USA. No zalovme v pamäti a spočítajme – koľko vojenských základní má po svete Rusko? Len pre vašu informáciu, USA má po svete medzi 700 až 1 000 vojenských základní – presný počet ani sami nevedia udať. Tak kto je vlastne agresor? Ide o ruskú vojenskú prítomnosť v Mexiku či Kanade, alebo o americkú vôkol hraníc Ruska? Odpoveď je očividná.

No príkladov je naozaj dosť. Prečo dodnes nie je vyšetrené zabíjanie milicionárov na Majdane neznámymi snajpermi? Prečo nevieme dodnes kto zostrelil malajzijský Boeing 777? Prečo nevieme kto znásilňoval a vraždil v Odese? Obetí bolo viac, ako udávajú ukrofašistické médiá, boli nájdené mŕtve, znásilnené ženy, ktorým poliali hlavu benzínom a zapálili – aby bol problém s identifikáciou obetí. Prečo jedine Rusko túto otázku stále a stále nastoľuje na pôde OSN, hoci všetci ostatní na Západe – okrem príbuzných obetí – na to všetko už dávno „zabudli“?

Typickou ukážkou, ako ukrajinskí fašisti dodržiavajú prímerie je okrem trvalého delostreleckého ostreľovania civilných objektov – koncentrujú sa na obytné domy, nemocnice, školy, škôlky a jasle – udalosť zo 17. novembra 2014. V noci zo 17. na 18. novembra padla výzvedno-diverzná skupina armády Novoruska v oblasti dediny Volnovacha do pasce. Ocitli sa pod paľbou obrovskej presily, ale nerovný boj proti presile v pasci prijali. No traja ranení vojaci prežili a dostali sa do zajatia vojakov ukrowehrmachtu. Okrem toho, že títo vykonali potrebu na mŕtvych telách padlých, odmietli vymeniť zajatých za svojich vojakov v zajatí armády Novoruska. Ba naopak, oznámili, že nielenže nepodliehajú dohode o výmene zajatcov, ale že budú príkladne umučení. Už na druhý deň bolo známe, že jednému z ranených v rámci „výsluchu“ už odrezali nohu. Dnes sú pravdepodobne všetci mŕtvi, beštiálne umučení. Hľa, toto sú kamošiObamu, ale aj slovenského Povereného-REZIDENTA, scientológa Kisku. Tento nie nadarmo ponúka priestor na vojenskú – hoci logistickú – základňu NATO na Slovensku Američanom. Tu si možno všimnúť, ako Popradčania oduševnene volili práve jeho, potom vytriezveli, ale ako zvyčajne, neskoro. My ostatní by sme si mali dobre uvedomiť, čo dokáže nevedomosť. Ostatne, ak to Popradčanom „vyjde“ a budú mať základňu, tak sa majú na čo tešiť. Ponúkaný objekt bol už muničným skladom za prvej Československej republiky, preto ho aj fašisti v povstaní bombardovali. Za socializmu bol využívaný, pričom v podzemí sa nachádzajú priestory s takými chodbami, že tam vojdú aj nákladné autá. No ešte za socializmu bolo vypočítané, že ak by došlo k zásahu objektu, tak „ľahne“ väčšina mesta Poprad a mesto Svit, pričom od Tatier odrazená tlaková vlna zrovná zo zemou ešte Liptovský Mikuláš a celú vážsku kaskádu. Nuž Slováci a Sloveni, voľte s „rozumom“ aj nabudúce… hodne ste Slovensku pomohli. No dúfajme, že medzi Kiskovými voličmi sú taj takí, ktorí sa „zobudili“ a nabudúce už budú rozmýšľať samostatne. Technika politickej technológie ich dostala tam, kde to bolo naplánované, a to si ešte myslia, že to mali z vlastnej hlavy. Voliť proti je síce pekné – ale bolo by dobre vedieť aj za čo.

Kiskovi kamaráti na Ukrajine neľutujú nikoho. Nikto nikdy neopíše, aké utrpenie, bolesť a žiaľ prinášajú fašisti obyvateľom juhovýchodu, a to najmä z radov civilného obyvateľstva. Iba trinásťročný KirilSidoriuk zahynul, keď svojim telom zachránil pred smrťoudeväťročnú sestričku Táňu. Jedno ráno sa vybrali spolu s mamou na trh. Pretože bol sviatok baníkov, tak vydávali zadarmo po 2 bochníky chleba na osobu. Vzali teda chlieb a vybrali sa cez kontrolný post domobrany, ktorý bol najbližšie na ceste k ich domu. Tam však rodinu nepustili a oznámili im, že čoskoro začne delostrelecký obstrel. Ukrowehrmacht totiž používa nielen presne tie isté metódy, ako nemecký Wehrmacht v Druhej svetovej vojne, ale aj časový rozvrh. Pravidelne ako hodinky ostreľujú civilné objekty, aby uviedli obyvateľstvo do paniky a zlomili vôľu národa k obrane. Nuž matka s deťmi si vybrali dlhší chodník, ktorý sa však im stal osudným. Prvé výstrely dopadli ešte skôr, ako došli k domu.

Matka pri výbuchu delostreleckého granátu upadla do bezvedomia, chlapec zomrel okamžite. Keď sa prebrala s ranenou nohou z bezvedomia, s hrôzou uvidela zakrvavenú mŕtvolu svojho syna Kirila, pod ktorým bola nezranená Táňa.

Chlapec zahynul, ale svojim telom zakryl a zachránil sestričku.

Táničke je dnes smutno bez veľkého bračeka, ostala sama. A takýchto príbehov je dnes na Juhovýchode tisíce…

V Donecku 24.11. pochovali Aleksandra Agafonova, ktorý nebol ani len členom odboja, ba nemal k nemu vôbec žiadny vzťah. Beštiálne ho umučili. Bol to mladý muž, ktorému sa akurát čo narodil synček. Nezabili ho dokonca ani len v zóne bojov, ale v Charkove. Na pohrebe jeho blízki a pozostalí kričali a od hrôzy strácali vedomie.