TARTARIA | ARCHÍV NOCI SVAROGA

Autor svarga

  • INDUIZMUS

    Niektorí možno hneď povedia, že už v názve máme nesprávnu formuláciu – veď predsa každý vie, že učenie na území Indie sa nazýva hinduizmus. Ale nejde o žiadny omyl – názov je taký aký je úmyselne. Veď existuje India, nie Hindia.

    Industan je územie, ktoré pôvodne zahŕňalo nie iba dnešnú Indiu, ale oveľa väčšie územie. V čase príchodu do tejto zeme našich Predkov boli všetky územia spolu. Teda nielen dnešná India, ale aj Pakistan, Bangladéš, Irán – teda aby sme mali pojem o situácii v ďalekej minulosti. Veď aj dnešná rieka Indus tečie v podstate na území Pakistanu.

    Induizmus – len na prvý raz zopakujeme, že hovoríme o dnešnom hinduizme – má dnes viac ako 10 000 rôznych smerov a vetiev učenia. A každá z týchto hlavných vetiev sa ešte spravidla delí na ďalšie a ďalšie podskupiny a ďalšie a ďalšie náboženské smery. Tento pojem je spravidla spojený s duchovnými učeniami Indie, odkiaľ pochádza aj samotný názov. V našom jazyku dodnes používame výraz „INDE“, čo znamená niekde inde, teda proste nie tu. Za starých čias – pôvodný význam – to predstavovalo územie veľmi vzdialené, neznáme, čosi ďaleko. India bol teda pôvodný význam pre krajinu, ktorá je veľmi ďaleko od nás, a to dokonca tak, že je o nej veľmi málo známe. Koreň slova je teda v plnej miere náš.

    V minulosti existovali tri Indie, t.j. „ďaleké krajiny“. Prvá je už známa India, druhá bola dnešná Čína a tretia bola krajina, kde sa usadili Perúnovi Synovia, t.j. PERSIA. Tí, ktorí prišli od Bohov z krajiny IRIA nazvali svoj kraj IRIANIA, čo sa neskôr používalo ako IRANIA. Zem prisťahovaných sa S IRIA (nezabúdajme na cielené jazykové úpravy aj nášho jazyka) sa volala aj SIRIA, t.j. v dnes známej podobe Sýria. Keď z Bielovodia prišli Žreci – ASI, t.j. ASOVIA, krajina sa stala ASSIRIA. Výraz znamená Asi, ktorí prišli z Iria.

    Ak sa teda pozrieme na tieto duchovné – niekedy možno povedať až náboženské – smery, musíme začať systematicky. Principiálne môžeme všetko rozdeliť na tri hlavné smery. Pojem zahŕňa staré kulty, tradičné védické Kulty a kulty nových smerov. Najskôr sa pozrieme na staré, predvédické kulty.

     

    KULT KALI

    Často nazývaný aj kult Kali-Ma, t.j. kult matky Kali, Čiernej bohyne. Na území Industanu žili pôvodne čierne, negroidné národy, z ktorých boli najpočetnejší Dravídi a Nagovia. Tieto národy odpradávna uctievali svoju Čiernu matku. Ich žreci Čiernej matke prinášali ľudské obete. Dnes sa síce oficiálne tvrdí, že ľudské obete sa už neprinášajú a že všetko je v poriadku, ale je známe, že tento kult – aj s prinášaním ľudských obetí – stále existuje. Písali o ňom aj viacerí spisovatelia, medzi inými aj R. Kippling ešte v 18.-19. storočí. V iných zdrojoch je kult spomínaný ešte začiatkom 20. storočia.

     

    KULT NAGA

    Je to tiež starý indický kult starého hada, ktorý podľa ich podania prišiel na Zem a negroidným rasám, t.j. čiernym kmeňom poskytol svoju múdrosť. Dnes je síce veľmi zriedkavý, ale stále existuje.

     

    KULT INRA

    Posledný raz je spomínaný ešte v 19. storočí. Ako predchádzajúce, aj tento vyžadoval prinášanie ľudských obetí. Podľa ich podania z mora vyšiel drak INRA –t.j. Čierny drak – a naučil ľudí ťažiť drahé kamene a zlato, aby ľudia boli bohatí. Za odmenu však pre seba požadoval tie najkrajšie dievčatá, ktoré mu prinášali ako obetu. INRA dáva moc a silu, jeho adepti prestávajú cítiť bolesť. Často ich vidno ako si prepichujú telá všakovakými ihlicami a necítia bolesť, alebo v rukách udržia roztavený kov a podobné veci. Do týchto ľudí vstupuje duch INRU a dáva im silu. Zato však vyžaduje absolútnu poslušnosť. Každý rok mu musia priniesť ako obeť krásnu devu. Obeta prebieha tak, že v jaskyni je akási papuľa draka. Tá sa počas obradu otvára a do nej dávajú dievča, ktoré už po obete nikto nikdy nevidel. Železná tlama draka sa zavrie, pričom spoza vidno vytekať aj potoky krvi. V takomto prípade je obeta prijatá.

    Dôležité je nezamieňať INRU za INDRU.

     

    TRADIČNÉ KULTY

    Odvodzujú svoj začiatok od príchodu siedmych bielych Mudrcov zo severu, od veľkých hôr. Títo mudrci priniesli a začali šíriť Múdrosť, t.j. Védy. Kult sa od počiatkov nazýval KULT RAMU.

    Rama nie je pôvodná, ale pozmenená forma mena. Pôvodne k nim prišiel RAMCHAT. Nejde však o toho Ramchata, ktorý je autorom Zápovedí. V minulosti to bolo v našej Kultúre rozšírené meno, preto je potrebné rozlišovať. Rovnako aj dnes nemôžeme spomenúť napr. iba „Vladimíra“. Môže ísť o Vladimíra Krvavého, t.j. krstiteľa Slovanov. Rovnako môže ísť Vladimíra Riazanského, Monomacha, Novgorodského, Suzdaľského, ale nakoniec aj Lenina, Putina či Žirinovského. Vidíme, že aj dnes môže mať jedno meno viacero ľudí. V minulosti to nebolo inak.

    V mene však nastala zmena. Ide o to, že slabika „CHA“ znamená kladnú Božiu štruktúru, a preto sa podľa názoru a zvyklostí mnohých skupín nemá vyslovovať. Cudzím ľuďom sa nemá ukazovať na Boží pôvod. Ďalej, transcendent u Bohov na konci mena – „T“ – sa tiež nevyslovuje. Takto vznikla jednoducho z RAMCHAT skrátená forma RAMA. Nezabudnime, že v Staroslovienskej Bukvici je „CH“ vyjadrené jednou, samostatnou bukvicou „X“.

    Jedna z kníh MACHABHARATY – BCHAGAVAT GITA  sa tiež číta ako BAGAVA GITA. „CH“ a „T“ sa tiež vynecháva alebo vplyvom prepisu do cudzieho jazyka mení na iný zvuk.

    Ramchat priniesol prvú knihu MÚDROSŤ SVETA ŽIARENÍ. Žiariaci Svet sa povie RIG, je to aj samostatná Runa. Žiariace dieťa sa preto v minulosti nazývalo E-RIG, pričom dnes sa používa pozmenená forma ERIK. Potom sa začali objavovať tradičné Kulty.

    Ramchat a jeho nasledovníci vychovali nových žrecov a zostavili pre nich zjednodušený písomný systém na báze Karuny. Vytvorili „SAMOSTATNE SKRYTÝ JAZYK“, skrátene SAMSKRYT, ktorý sa dodnes v Indii nazýva Samskrit, aj keď vplyvom prevodu do angličtiny sa častejšie používa verzia Sanskrit. Jazyk bol určený pre žrecov mužov. Len oni mali právo sa ho učiť a hovoriť ním.

    Počas osláv sviatkov, keď sa z Véd čítali opisy starých udalostí a postupne sa pridávali svoje nové, miestne, tak na chrámovej hore – kopci – dievčatá tancom vyjadrovali Obrazy toho, čo sa v čítanom texte odohráva. Teda to, čo čítali muži. Časom tento teatrálny, poetický, melodický jazyk dostal názov DEVANAGARI, čo je odvodené z pôvodného DEVA NA GARE. Takýmto spôsobom sa informácia dostávala ku všetkým.

    Tieto poznatky sa postupne rozšírili na územie celej krajiny, t.j. začali sa rozširovať tradičné, Védické Kulty. Všetci vyznávači kultu Kali boli vyhnaní na juhovýchod subkontinentu. Miesto, kde existuje Kali kult sa nazývalo Calcutta. V roku 2001 mesto oficiálne premenovali na Kolkata. Podstata však ostala.

    Žreci, ktorí sa z Véd dozvedeli o Veľkom Ramchovi mu začali slúžiť. Ramcha je nepoznateľná Božia bytosť, preto mu meno – tiež obsahuje „CH“ – zmenili na BRAMO, t.j. Prvopočiatočný Vyšný Boh. Dnes je forma BRACHMA používaná v tvare BRAHMA. Žreci Kultu sa stali Brahmanmi.

    Vyšný Boh – na Nebesiach aj Zemi – sa stal základom ďalšieho nového Kultu: VIŠNU.

    DEVA ŽIVA ako RAdiaca Duše sa stala súčasťou Božej štruktúry ŠIVA, ktorá má dvojité určenie – pokrýva zomieranie aj zrodenie sa. Smrť a narodenie tvoria Kruh.

    Na niektorých miestach Boha Harmónie nazvali INDRA, ktorý ochraňuje, je Bohom Múdrosti.

    Všetky tieto Kulty sa postavili proti prinášaniu ľudských obetí. Pre bielych prišelcov bolo typické tvoriť a budovať. Keď sa ich domorodci – existovali jazykové rozdiely a rozmanitosti, ako to je v Indii dodnes – pýtali odkiaľ prišli, už predpokladali, že sú to Bohovia a prišli z Nebies. Ako odpoveď dostali vždy meno rieky, odkiaľ pochádzajú – OM. Následkom toho slabiku „OM“ začali stotožňovať so zvukom Božieho tvorenia, budovania a vzniku vôbec.

    Spolu s tými tradičnými Kultmi sa objavil aj Kult AGNI, t.j. Kult Ohňa.

    Keď na ostrov Lanka prišiel RAVAN, tak so svojim Rachšatami začal šíriť hrôzu u pôvodného obyvateľstva. Mnohí z nich sa následkom toho začali k nemu modliť, aby im dal pokoj. Tak sa objavil kult Ravana a kult Rachšatov.

    Na území Indie však dnes existujú aj nové kulty. Prichádzali tam učitelia z Himalájí, Tibetu, objavili sa aj domáci, ktorí prichádzali „odnikadiaľ“. Mali svoje „videnia“, ktorými začali odôvodňovať svoje nové učenia. A tak sa aj na základe Starých Kultov začali objavovať nové smery.

    Za starých čias boli ľudia, ktorí si ctili Boha Krišnu, aj keď pôvodný zápis mena je KRŠNA. Neskôr sa objavil príbeh narodenia sa chlapca, ktorý sa dostal do kontaktu s Kršnom a dali mu meno Krišna. O tejto udalosti sa píše v Mahabharate, Upanišádach a inde.

    V 20. storočí jeden chlapec začal šíriť svoj výklad opisu života Krišnu z knihy Bagava Gita. Keď začal svoju verziu vykladať najskôr na vidieku, tak ho za falšovanie z dedín vyháňali. On to pochopil po svojom – že má poslanie, ktoré títo ľudia nie sú schopní pochopiť – a preto odišiel do mesta.

    Začal teda kázať v meste, ale ani tam ho neprijali. Nakoniec dosiahol to, že ho z Indie vyhnali úplne. Ako zvyčajne si celú vec vyložil tak, že je určený na oveľa vyššie veci ako iba India a odišiel do USA.

    V USA je celkovo záujem o Východ a všetko staré veľmi vysoký a náš duchovný vodca vypracoval vlastný preklad, resp. svoju vlastnú verziu prekladu a výkladu jednej z kníh Mahabharaty – Bagava Gity. Na základe svojej interpretácie vytvoril učenie, ktoré sa dnes populárne nazýva Krišnaizmus. Ale aj toto učenie sa neskôr rozdelilo. Svoj kult nazval Medzinárodná Spoločnosť pre Krišnovo Vedomie. Okrem Višnaizmu obsahuje ešte aj Vaišnaizmus.

    Ak ste sa náhodou už stretli s rozdielnou interpretáciu dĺžky trvania Kali Jugy, tak ste na správnej adrese. Podľa pôvodnej Védickej tradície žijeme v opakujúcich sa cykloch Dní a Nocí Svaroga, presnejšie prebieha cyklická následnosť Rána, Dňa, Večera a Noci Svaroga. Celý cyklus trvá 25 920 rokov, teda principiálne každá časť má ¼. A tu sa zrazu objavilo triedenie na cykly, ktoré dokopy dáva milióny rokov. Nuž, načo sa starať, ak ešte napríklad pol milióna rokov sa nebude nič diať? Načo a komu sú výhodné takéto úpravy?

    V USA však neprišiel ku nejakým chudákom, začal hlásať nové, exotické učenie – na báze svojej interpretácie starých textov – bohatým Američanom. Títo mali dostatok peňazí a nová, zaujímavá investícia sľubovala dlhodobé perspektívy, čo sa aj naplnilo. Začali vydávať záplavy kníh, časopisov a ďalších materiálov, neskôr začal business turistických ciest do Indie.

    Hoci z Indie bol zakladateľ hnutia pôvodne vyhnaný, Indovia tiež nie sú idioti. Bohatí pútnici z USA je dobré živobytie a vítané zvýšenie vlastných príjmov. Ostatne, pútnici aj tak chodili navštevovať a uctievať si všeobecne známe pútnické miesta. Extra príjem nikdy nezaškodí. Už nemôže prekvapiť, že následne začali stavať Ašramy nového náboženstva aj v Indii.

    Takto sa v Indii objavilo sa veľa nových smerov – nielen práve opísaný – a jeden zo základných bol zasvätený oblasti Zrodu nového Života. V starej tradícii tento smer predstavuje ŠIVA, takže vetvy tohto zamerania zaraďujeme medzi Šivaizmus a Višnaizmus.

    Je známy príbeh jedného takéhoto hlásateľa, ktorý raz vyšiel z jaskyne medzi ľudí hlásať svoje učenie, hoci všetci túto jaskyňu dobre poznali a vedeli, že v nej nikto predtým nebol. Začal vyučovať Šivov Kult, ktorý bol zameraný na to, ako správne žiť, ako prinášať nekrvavé obete, ako sa modliť a podobne. Jedného dňa sa vrátil do jaskyne. Keď nevychádzal, tak po nejakom čase vošli za ním dnu ľudia. Jaskyňa však bola prázdna, učiteľ zmizol, ale učenie ostalo. Toho Duchovného učiteľa volali Babadžet. Podal svoje učenie o Šivovi ako o Život dávajúcom zdroji.

    Medzi tézy jeho učenia patrí aj postoj, že ľudia nie sú v postavení, aby posudzovali Bohov. Každý má však ctiť tých, ktorí boli uctievaní v jeho rode od počiatku. A to znamená, že kto pochádza z Islamu, mal by sa držať Islamu, kto z Kresťanstva, ten Kresťanstva, budhisti zase Budhizmu či šintoisti Šintoizmu. Spolu s tým by si však mali ctiť jedinú formu Rodiacu Život, ktorá dáva Duše a tou je Šiva.

    Iný smer Šivaizmu predstavuje duchovný učiteľ, ktorý je známy pod menom Saj Baba. Tvrdil, že sa stal žrecom v jednom veľkom Kapišti – ale do toho, ktoré menoval nikdy nikoho okrem belochov neprijímali.

    Objavilo sa množstvo ďalších smerov, ktoré sa začali vznikať na podklade Upanišád, Véd a podobne. Každý z týchto smerov vychádzal z názorov svojho zakladateľa. Jeden tvrdil, že je potrebné ticho sedieť a meditovať, ďalší zase hlásal potrebu dynamickej meditácie, t.j. formou tanca a podobne. V Indii v podstate v každej dedine existuje vlastný guru a aj vlastný smer učenia. V niektorých dedinách sú dokonca podelení aj na viac smerov, a teda častí dedín.

    Prečo naši Predkovia prišli tam, dali im Védy, t.j. Múdrosť obsahujúcu rady ako žiť, tvoriť a budovať, Duchovne sa vyvíjať? Odpoveď je jednoduchá, ukázať cestu k Duchovnému vývoju. Treba však vedieť, že naše učenie dostali domorodci v značne zjednodušenej forme, ale dôležité je, že dostali zmysel celej Múdrosti, t.j. Obrazy. Každý človek sa môže Duchovne vyvíjať – ak naozaj chce. V indických knihách sa preto hovorí o tom, že existujú aj iné Svety, že ten, kto zomrie v tomto Svete sa narodí v inom, teda na inej Zemi. Dôležité je to, aby ľudia nekonali zlé a nedobré veci. Učenie síce dostávali v Obrazoch, ale tak, aby bolo dostupné ich chápaniu. Často sa používali jednoduché prirovnania: kto žije ako sviňa, narodí sa ako sviňa a podobne. Dôležité si je uvedomiť, že to bola forma dostupná úrovni vývoja tamojšieho obyvateľstva. Forma podávaná Obrazmi nikdy neznamená doslovný význam – aj keď ani ten nie je absolútne vylúčený.

    Postupom času sa však Obrazy vytratili a ľudia začali všetko ponímať doslovne. Napríklad, keď naši Predkovia prišli k Dravídom a Nagom a snažili sa im vysvetliť, že Bohovia dokážu konať to aj ono, nešlo im to do hlavy. Ako môže niekto konať naraz, v tom istom čase niekoľko úkonov? Pre nich bolo všetko prosté: oráč orie, kováč kuje, krajčír šije a podobne. Aby sa vysporiadali s týmto náporom začali zobrazovať Bohov s mnohými rukami – každým párom ako keby dokážu robiť jednu činnosť.

    Keď im bolo povedané, že Bohovia všetko vidia, začali ich kresliť so štyrmi tvárami, aby videli všetko, t.j. na všetky strany okolo seba naraz. A keďže Boh môže nielen tvoriť, ale aj pracovať, začali ich zobrazovať aj v tanci.

    Aby pri zobrazených postavách bol jasný rozdiel medzi Bohom a človekom, začali Bohov zobrazovať svetlomodrou farbou. Význam je ten, že Bohovia pochádzajú z Nebies, a Nebesia sú svetlomodré.

    Ramchat mal pomocníka menom UMAN, čo znamená Umný, vediaci, t.j. majúci Um. Uman podľa tradície pri každom východe Slnka „kŕmi“ všetky zvieratá. Keďže aj opice sú zvieratá, a tieto sa domorodcov báli, tak pre miestnych obyvateľov sa stal veliteľom opíc. Aby odovzdali tento Obraz, urobili z neho „Kráľa opíc“. Prisúdili mu korunu a opičiu hlavu.

    Z doteraz uvedeného je jasné, prečo je dnes v Indii také nespočetné množstvo rôznych smerov. A tu prichádza zaujímavý moment. Po páde Východného bloku začali do Indie húfne prichádzať aj naši ľudia – hľadajú predsa Pravdu. Naivita týchto ľudí smerom k Indii je naozaj bez hraníc. Keď napríklad prví Rusi stretli už spomínaného Saj Babu a dali sa s ním do rozhovoru, zažili veľké prekvapenie. On sa ich opýtal, ako a prečo sa tam vlastne dostali. Oni mu odpovedali, že prišli hľadať Duchovnosť. Saj Baba – na ich údiv – im povedal, že celá Duchovnosť je u nich, v Rusku. Povedal: „U nás opatrujeme iba zvyšky, omrvinky toho poznania, ktoré vaši Prapredkovia priniesli k nám“. Ale táto naivita je vlastná nielen Rusom – naši ľudia demonštrujú takú istú „duchovnosť“, a to dodnes. Či už Saj Baba alebo ktokoľvek iný, podstata je tá istá.

    V niekoľkých indických mestách sa uchoval Kult Purušu, t.j. Perúna. Pre Indov bol pojem Boha Hromovrhača jedinečný, nevedeli sa zžiť so situáciou, že viacero Bohov môže mať túto vlastnosť. Oni predpokladali, že rôzne národy dali tomu istému Bohu rôzne mená.

    Hlavné mesto Indie v časoch našich Predkov sa volalo INDRAGARD, t.j. Mesto Indru. Hromovrhačom sa stal iba Puruša, čo znamená „Perún Večne Prekrásny“. Keď Árijci začali postupne odchádzať domov, nazad na Sever, tak Indragard bol premenovaný na Indraparma. Už po odchode našich a príchode Angličanov mesto dostalo názov Deli.

    Zakladateľ Krišnaistov žil v rokoch 1896-1977 a svoje hnutie založil r. 1966. Mnohí z tých, ktorí si dnes myslia, že sú adeptmi prastarého učenia sú neraz starší ako celé ono učenie. Učenie síce vychádza z Véd, ale výklad a súvislosti už nie sú pôvodné. Dnes majú už iného duchovného vodcu, ktorý vypracoval svoj preklad a svoj výklad pôvodných textov. Tento najnovší preklad je aj najnovšia verzia – ktorá je odlišná od predchádzajúceho prekladu a výkladu. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa už aj hnutie Krišnaistov rozdelilo na nových a starých – teda starých od r. 1966.

    V Indii žili najskôr čisté, nemiešané národy. Teda černi, žltí, bieli. Neskôr sa však objavili miešané národy. Domorodci sa najskôr premiešali so sivými, potom aj so žltými, a potom už všetko navzájom. Pôvodné učenie našich Predkov hovorí o tom, že rasy by sa nemali navzájom miešať, ale každý sa má držať svojho pôvodu. V tomto smere niet nadradených ani podradených, sú iba originály.

    Aby takýto systém vydržal čo možno najdlhšie, bol zostavený systém Kást. Kasta je profesionálna skupina, do ktorej sa jednotlivec zaraďuje nie na základe pôvodu, ale svojej profesie. Indické Kasty boli časom premenené na Varny, t.j. skupiny, ktoré sú pevné a nedajú sa nijako modifikovať. Ak sa v nej človek narodí, tak v nej bude celý život bez ohľadu na to, aké má schopnosti. V Kastách je možný prechod z jednej do druhej, vo Varnách už nie. Nič nemení na veci, že v časoch dnešného nepochopenia nazývajú Kastami Varny.

    KASTY boli pôvodne tieto:

    • VLÁDCOVIA;
    • ŽRECI;
    • VOJACI;
    • PRACOVNÍCI.

    Všetky profesie boli medzi sebou previazané a navzájom od seba záviseli. V žiadnom prípade nešlo o pomer nadradenosti a podradenosti, skôr o vzájomnú symbiózu.

    Kasty sa neskôr zmenili na VARNY:

    • RADŽOVIA;
    • BRACHMANI;
    • KŠATRIOVIA;
    • VAJŠIOVIA.

    Kým ľudia žili v pôvodnom, kastovom systéme, tak toto obdobie sa nazývalo Zlatý Vek. Bola to spoločnosť Radosti, Šťastia, Dostatku. Keď do „hry“ vstúpili už zmiešané, nie pôvodné národy, situácia začala degradovať.

    Právo nedovoľovalo partnerstvá vnútri toho istého Rodu, medzi príbuznými, či dokonca súrodencami aj rodičmi a deťmi. Rovnako sa nemali navzájom miešať jednotlivé ľudské rasy. Nič však nepomohlo, a teda postupne vznikala úplne nová štruktúra, ktorú tvorili Šudrovia. Deti narodené vzájomnými premiešaním nemohli patriť ani do jednej Varny, preto vznikla úplne nová, do ktorej sa dostávali všetci Šudrovia, t.j. narodení pri porušení Konov Rita. Táto Varna dostala názov Nedotknuteľní a zároveň sa stala skupinou vyhnancov zo spoločnosti. Veľmi často ich posielali do hôr, lebo v horách je množstvo možností na prirodzený vývoj a mnohí z nich aj naozaj dosiahli dlhodobou meditáciou a správnym životom osvietenie. Nebolo to však pravidlo a vyžadovalo to veľké úsilie. Iná cesta pre nich nebola, lebo miešancov neprijímali žiadne skupiny –ani čierni, žltí ani siví. Pre všetkých sa stali vyhnancami.

    Nastávali aj prípady, že radžom dávali takéto ženy ako súložnice. Takto narodené deti mali – vplyvom premiešania kanálov vnímania, ktorých má každá ľudská rasa iný počet – lepšiu genetiku, ale na druhej strane nepatrili ani tam ani onam. Tieto deti však rozhodne nemali byť následníkmi v zmysle dedenia trónu. Išlo v podstate o genetický experiment s cieľom vylepšiť krv.

    Nedotknuteľní sa stmelili dokopy. Medzi vyhnancami však boli deti rôznych kást. Boli tam deti vládcov, žrecov, vojakov aj pracovníkov a oni si svoju profesiu aj naďalej udržiavali. Veď každý z nich mal svoje špecifické poznatky. Spoločnosť ich považovala za tých, ktorí nemajú púť Duchovného vývoja, t.j. vznikol nám dobre známy a už aj vysvetlený názov CIGÁNI. Nemajúci Životnú silu potrebnú na Duchovnú púť.

    Pretože vnútri svojej Varny si zachovali pôvodnú štruktúru, tak nastala diferenciácia. Potomkovia vládcov sa stali cigánskymi barónmi. Potomkovia žrecov liečiteľmi, potomkovia vojakov aj ostali vojakmi a ich pracovníci pracujú – samozrejme vnútri ich štruktúry a ponímania. Táto diferenciácia sa medzi nimi zachovala dodnes.

    Ich žreci dnes často používajú tzv. cigánsku hypnózu. Urobili si z toho metódu na svoje živobytie.

    Nemajúci púte sa rozišli po celom svete. Keď sa už nevedeli uživiť tak začali kradnúť. Aby sa im obnovovala krv, začali kradnúť malé deti, ktoré vychovávali vo svojom systéme. Aby ich rody nezanikli, tak uzatvárali s nimi rodinné zväzky. Bolo to potrebné na obnovovanie krvi, ale neraz to zachádzalo veľmi ďaleko.

    Príkladom takejto genetickej kombinácie je aj príbeh Budhu. Bol synom bieleho radžu a žltej súložnice. V starých textoch nie je celkom jasné, prečo radža nemal bielu ženu. V jedných sa spomína, že zomrela, inde zase že kamsi zmizla. V každom prípade sa však znovu neoženil a prijal dieťa od žltej súložnice.

    Keď syn dorástol, začal sa Žrecov vypytovať, kým vlastne je. Bieli ho neprijímali, lebo mal žltú krv. Žltí ho zase neprijímali, lebo mal bielu krv. Nakoniec zavrhol svoju rodinu aj dieťa a odišiel hľadať svoju vlastnú cestu.

    Bieli majú 16 kanálov vnímania, t.j. 8+8, žltí 12, t.j. 6+6. Budha mal teda 8+6 = 14 kanálov vnímania. Do kompletnosti mu chýbali 2 zložky. Keď vplyvom veľkého úsilia v meditácií dosiahol osvietenie, nazval svoju púť DAO. Došiel však iba po určitý stupeň osvietenia, preto dostal meno BUDCHA – Prebúdzajúcu Pozitívnu Silu (Budiaci CHA). Prečo sa z „CH“ stalo „H“ už vieme.

    Meditáciou sa dostal do Vyšších Svetov a postupoval dovtedy, kým sa nedostal na hranicu, za ktorú už ísť nemohol – kvôli chýbajúcim 2 kanálom vnímania. Preto došiel iba po úroveň Nirvány, ďalej už videl iba Tmu a Ničotu. Pochopil, že ďalej sa ísť nedá, vrátil sa nazad a šíril novú cestu, ktorá hlása, že konečný cieľ všetkého je Nirvána.

    V Ingliizme to však je iba jeden z prechodných Svetov na ceste nahor.

    Budhizmus však nemožno chápať ako náboženstvo. Tak či onak to je cesta Duchovnej obnovy a nie dogiem. Rovnako ako množstvo ostatných smerov pochádza z Indie. Z nej sa cez Tibet dostal na územie Arimie, t.j. dnešnej Číny. A tu už vznikla miestna odlišnosť, tzv. čínsky Budhizmus, ktorá sa dnes populárne nazýva Zen Budhizmus. Pôvodné a samostatné učenie žltej rasy sa tiež dodnes zachovalo, je to Šintoizmus v Japonsku.

    Na základe skutočností opísaných v tomto článku je zrejmé, že nie je veľmi múdre sa nekriticky orientovať na rôzne „indické“ učenia. Tie, ktoré sú nám „dostupné“, presnejšie „komerčne dostupné“, totiž často nemajú s pôvodným Védizmom veľa spoločného. Napriek tomu to je cesta Duchovnej obnovy, ale „výdobytky“ sú značne obmedzené.

    Tu si môžeme zdôrazniť jednu védickú Múdrosť. Ako vidíme, „kreatívne“ spájanie Starého učenia a nových kombinácií je dnes populárne. Pridávanie jedného do druhého však nemusí znamenať – a spravidla málokedy aj znamená – púť nahor. Teda Védická Múdrosť hovorí:

    SPOJENIE DVOCH NEVYTVÁRA CELOK, ALE RODÍ TRETIE

    Či už ide napríklad o pridávanie judaistických prvkov do Budhizmu a vytváranie rozličných „Šambál“ s anjelmi a archanjelmi, alebo kombinovanie tých istých prvkov s Védizmom a vytváranie „vlastnej cesty“ napríklad s Ježišom formou ako keby jeho novej materializácie ako vidno u rôznych smerov hľadačov Grálu a podobne, podstata je vždy rovnaká. Kombináciou dvoch prvkov NEVZNIKÁ CELOK, ALE VYTVÁRA SA ĎALŠIA „ODBOČKA“. A čím viac odbočiek, tým ťažšia bude cesta nazad. Ak vôbec ostatne na ňu čas. Zodpovednosť však ostáva. Voláme ju aj Karma. A tu sa núka jeden vtip: KARMA JE ZDARMA…

    19.12.2016

  • KNIHA STAROSLOVIENSKA BUKVICA

    Knihu STAROSLOVIENSKA BUKVICA si môžete zakúpiť aj osobne v Regeneračnom centre EZOFIT, Komenského 3, Košice.

    15.05.2017

    Viazanú v tvrdej obálke si môžete objednať na našej stránke zaslaním mailu na vedy.sk@gmail.com

    Súčasťou knihu je aj farebný plagát Staroslovienskej Bukvice

    Cena: 16€

    Pri objednávke 3 ks poštovné zadarmo.

    22.02.2017

    pôvodný oznam:

    Stáročia nikto nepopiera, že Slovieni na našom území mali svoj vlastný písomný systém – Starosloviensku Bukvicu. Vždy sa nám však snažili nahovoriť, že nám ju zostavili cudzinci. Teraz prichádza možnosť pochopiť, aký náš vlastný písomný systém naozaj je.

    Svojou podstatou je to systém Obrazový, lebo bukvice nemajú iba fonému, ale v textoch sú vždy uložené Obrazy. Obrazy sú totiž súčasťou všetkých starých písomných systémov. Takéto niečo nebolo na území Slovienov posledných tisíc rokov k dispozícii.

    Kniha otvára bránu do netušených oblastí  Časopriestoru. Ruší doteraz štedro pestovaný mýtus o primitivizme našich Predkov v minulosti či progrese – ak už nejaký bol – len vďaka cudzincom. Ostatne oni Obrazový písomný systém nechápu DODNES.

    Zvládnutím Staroslovienskej Bukvice dostávame možnosť priamo čítať staré texty, ktoré pred 1 000 a viac rokmi mohol napísať aj náš vlastný Predok, ale vďaka systematickej zámene Staroslovienskej Bukvice za latinku, sérii cielených, postupných úprav jazyka a nahradením Védického Svetoponímania náboženským Svetonázorom bola vytvorená medzi našimi Predkami a nami umelá bariéra. Bariéra nám znemožnila priamo čítať staré texty.

    Kniha umožňuje pochopiť ako boli tvorené slová a vyložiť si ich pôvodný význam čítaním Obrazov. Vychádza zo spoločnej tradície všetkých Slovanov Slovienov a preto nepotrebuje kopírovať cudzie importy obsahujúce výklady našej minulosti.

    Obsahuje aj kompletnú základnú sadu 144 Obrazov Rún – Karunu aj s príkladmi, Hlaholiku, krátky Slovensko-Sloviensky slovník, nájdete v nej aj vysvetlenie ako možno priamo čítať text Velesovej knihy a mnoho ďalšieho.

    Čo do logiky jej zostavenia nie je prekladom, ale je od samého počiatku orientovaná pre človeka dneška. Je dôležité pochopiť, že ruskojazyčné knihy sú určené pre Rusov a ruská mentalita je síce veľmi blízka mentalite Slovienov, ale Slováci už majú dosť veľké medzery. Preto na správne pochopenie ruských zdrojov je potrebná aj hlboká znalosť ruskej Kultúry a pre Západných Slovanov je vhodnejší prístup pre Západných Slovanov…

    Kniha je samozrejme zostavená hlavne použitím pôvodných zdrojov, t.j. prednášok, kníh a iných materiálov získaných v Rusku, najmä v Asgadskej Duchovnej škole na Sibíri. Obsahuje aj dlhší zoznam zdrojov odporúčaných na ďalšie, samostatné štúdium.

    Súčasťou knihy je aj priložený plagát Staroslovienskej Bukvice.

    Nemožno však pokračovať bez ďalšej, súvisiacej informácie. Na internete sa objavili pirátske kópie našich kníh. Do konca tohto víkendu dávame možnosť ich autorom zrušiť nimi zavedené linky. ABY BOLO VŠETKÝM JASNÉ – U NÁS JE MERADLOM VŠETKÝCH HODNÔT SVEDOMIE. Nikto nedostal povolenie takto nakladať s tým, čo sme my priniesli, zostavili a sprostredkujeme našim ľuďom. Podstata fungovania Svedomia je tá, že nemožno nakladať s cudzím vlastníctvom len tak, ak to vlastník NEDOVOLIL. Preto privolávame za svedkov Vyšných Bohov. Za porušenie tohto Konu príde zúčtovanie. Kto má Svedomie, tomu to stačilo, kto nemá – tomu bolo aj toto zbytočné.

    Pre tých so Svedomím pokračujeme. Nezaťažujte si svoje Svedomie účasťou na špinavej hre. Stránka, prednášky, oslavy a podobne nie je zadarmo. Aj my máme nárok nezomrieť od hladu. Nevyužívajte tieto pirátske linky. Je to naša žiadosť a teda je pre Vaše Svedomie ZÁVÄZNÁ. Z pohľadu Svargy.

    Z technického pohľadu sme vlastníkmi všetkých autorských práv a toto právo uplatníme už na budúci týždeň. V Rusku boli síce Slovansko-Árijské Védy zakázané, ale aj to nie všetky vydania. Zákaz na jednom mieste nezakladá právo voľného nakladania na inom mieste. U všetkých kníh sme spoluautormi a autormi prekladov, takže ide o nezávislé autorské právo na území EÚ. Kniha sa stáva voľne šíriteľná až 70 rokov po smrti autora.

    Po tomto ozname je jasné, že kto nebude rešpektovať našu vôľu nemá Svedomie. Zodpovednosť nesie každý sám.

    Tohto roku sa nám podarilo zabezpečiť len obmedzený počet kníh, preto prosíme o trochu trpezlivosti. Predaj bude aktivovaný, ale vybavovanie bude spočiatku dlhšie. O všetkom budeme včas informovať.

    Uvažujeme aj s verejným predstavením knihy ešte tohto roku.

    16.12.2016

  • BEZ SVEDOMIA, CTI A CHARAKTERU

    Na základe informácie od nášho čitateľa sa nám stalo známe, že niekto prekopíroval a dal na jeden server k dispozícii na voľné sťahovanie jednu z našich kníh.

    Z hľadiska medzinárodných právnych dohôd upozorňujeme, že akákoľvek kniha sa stáva dostupná na voľné šírenie až 70 – slovom SEDEMDESIAT – rokov po smrti autora. Dovtedy je takýto postup hodnotený ako trestný čin a to vo všetkých krajinách sveta.

    Kniha je umiestnená pravdepodobne na jednom zo serverov v anglicky hovoriacom regióne, ale je to v podstate jedno. Zdôrazňujeme, že AUTORSKÉ PRÁVA dodržiavajú všetky krajiny, a teda tento prípad bude mať trestno-právne pokračovanie. Je naivné si myslieť, že Polícia nejakej krajiny nebude reagovať na takúto požiadavku Polície Slovenskej republiky. Proces trestnoprávnej zodpovednosti zahŕňa aj náhradu škody. Čím dlhšie tam bude vyložená, tým bude škoda vyššia.

    Vari dnes netreba nikomu vysvetľovať, že zistiť z akého počítača sa pristupovalo na nejaký server na svete – či už nahrávanie zdroja alebo kopírovanie – nie je technický problém.

    Ťažko komentovať takéto chrapúnstvo. Niekto očividne predpokladá, že máme povinnosť zadarmo, t.j. iba na vlastné náklady sprístupňovať a prekladať informácie, na vlastné náklady organizovať prednášky a podobné akcie, a pritom všetkom si aj hradiť všetky náklady spojené s nadobúdaním a sprístupňovaním informácií  vrátane ciest do Ruskej federácie – ktoré najčastejšie smerujú na Sibír – len zato, aby sa jeden subjekt bez Svedomia, Cti a charakteru mohol „intelektuálne“ zabávať.

    Zároveň prosíme všetkých, kto by mohol mať informáciu o tejto osobe aby nám to láskavo oznámil. Za informáciu aj vaše pochopenie vopred ďakujeme.

  • ÚTOK NA RUSKO (ZNOVU) ODLOŽENÝ I.

    Na obrázku môžete vidieť momentku zachycujúcu príchod oddielov ruského Specnazu do Sýrie. Ich úlohou je hlavne plniť úlohy spojené s ochranou vojenského letiska, protilietadlových systémov a ďalších dôležitých vojenských objektov. Svoje úlohy – ako celá ruská posádka v Sýrii – si plnia na jednotku. A prečo práve činnosť ruskej armády v Sýrii je dôležitá? Pretože na jej pozadí dostalo NATO – na čele s USA – možnosť v priamom prenose vidieť bojové možnosti modernej ruskej armády. Pentagon zamrel v úžase prekvapenia – a projekt útoku na Rusko bol znovu odložený. Nie, netreba preceňovať výsledky volieb amerického prezidenta. Ten aj keby ako chcel meniť veci, nebude môcť – aspoň nie hneď – zmeniť kurz doktríny americkej vojenskej mašinérie, ktorú starostlivo „montovali“ a „mastili“ už od počiatku vzniku ZSSR. Ostatne, aj tento vznikol „vďaka“ nim.

    Keďže tento článok píšeme na konci roka 2016 poohliadnime sa na niekoľko súvislostí, ktoré sa počas roka vynorili. Jednou z nich bola – a stále je – demonizácia ruského prezidenta Putina. Tejto špinavej kampane sa zúčastnili aj niekedy solídne časopisy. Nuž napríklad takto:

    Ako sme už uviedli v inom článku, problém s likvidáciou civilného obyvateľstva je sotva problémom ruskej armády. Ale možno by nebolo od veci si trochu pospomínať. Napríklad na americko-britský útok na Irak r. 2003, ktorý sa ukázal absolútne neopodstatnený – okrem toho sa už objavujú správy o likvidácii viac ako milióna irackých obyvateľov. A prvý decembrový týždeň 2016 končiaci americký prezident Obama na svojom poslednom prejave k americkej armáde vo funkcii hlavného veliteľa ozbrojených síl uznal, že vznik ISIL je dôsledkom amerických chýb, ktorých sa dopustili pri útoku na Irak. Čo na tom zmení jeho snaha preniesť všetky chyby na Busha… množstvo ľudí už za ich „chybičky“ zaplatilo životmi.

    Keď USA a Veľká Británia bez príčiny napadli Irak bol britským premiérom T. Bliar. Nie všetci obyvatelia Británie ho však zato chválili, čo neraz vyjadrovali aj pred budovou sídla britskej vlády, ale západným médiám to akosi nevadí.

    Dnes je váženým členom spoločnosti, prednáša po univerzitách a aj priznáva, že to celé akosi nebolo v poriadku. Stovky tisíc zabitých civilov v Iraku – ale prečo západné časopisy nekreslia na svoje titulné stránky napríklad Bliara s krvavými lietadielkami v očiach? Veď chyby aj verejne priznal…

    Nečudo, že pred voľbami amerického prezidenta sa objavili aj takéto obrázky:

    Samotná kandidátka vyhlásila, že prvou vecou v Sýrii – ak vyhrá – bude vyhlásenie bezletovej zóny. V praxi by to znamenalo, že Američania začnú zostreľovať ruské vojenské lietadlá. Ruská armáda je samozrejme na takúto alternatívu pripravená, takže odvetou by bola likvidácia amerických lietadiel a techniky. Ako by to celé dopadlo? Jadrová vojna bola naozaj „za rohom“. Veď – a to už prebehlo v amerických médiách – práve ona dotlačila Obamu k útoku na Lýbiu. Aj tam to začalo vyhlásením bezletovej zóny. Dovtedy bol v krajine poriadok a o žiadnom ISIL nikto ani neslýchal…

    V čase písania tohto článku je už väčšina územia mesta Aleppo v Sýrii v rukách sýrskej armády. V Iraku – v rámci volebnej kampane Demokratickej strany – prebieha spojenecký útok na Mosul. Prečo si inak „pozorné“ Západné médiá nevšímajú čo sa tam deje? Nuž aspoň niečo z toho, čo vidno na záberoch zo satelitov a ukázala to aspoň ruská armáda.

    Na snímke vľavo je satelitný snímok školy v Al-Hadž Junus vo východnej časti Mosulu, ktorý bol urobený 7. septembra 2016. Na snímke vpravo je to isté miesto zosnímané 22. októbra 2016. Namiesto dvoch budov školského areálu vidno dva krátery po leteckých bombách o priemere 17 metrov.

    Ďalšie satelitné snímky zachycujú civilnú štvrť mesta Chazna. Vľavo snímok z 25. septembra 2016. Druhý snímok je z 23. októbra 2016.

    Skoro ráno o 03:35 25. októbra zaútočilo lietadlo amerického taktického letectva za použitia rakiet aj bômb na školu v meste Tel Kaif 14 km na sever od Mosulu. Znovu mŕtvi aj ranení…

    USA jednostranne odstúpili od viacerých medzinárodných dohôd. Dôležitá je (bola) napríklad dohoda o protiraketovej obrane aj ďalšia dohoda s Ruskom o zničení obohateného plutónia. Takto prinútili Rusko vyvíjať útočné systémy, aby mohla byť dosiahnutá jadrová parita. Podľa zatiaľ platných medzinárodných dohôd musí jedna strana upovedomiť druhú o prebiehajúcom vývoji nových zbraní strategického určenia. Preto sa na internetovej stránke ruského štátneho raketového centra Akademika Makajeva pred časom objavilo zobrazenie perspektívneho raketového systému strategického určenia pod kódovým názvom RKSN SARMAT. NATO si ju zaviedlo do svojho systému identifikácie ako SATAN-2. Treba zdôrazniť, že toto je klasifikácia NATO, nie Ruska.

    Raketa zaručene prekoná akúkoľvek dnes existujúcu protiraketovú obranu a na akékoľvek miesto na Zemi – aj cez severný alebo južný pól – dopraví delený jadrový náklad o hmotnosti 10 ton.

    Sarmat je navyše určený ako nosič hyperzvukových bojových blokov pod kódovým označením 4202. Blok sa vo výške 100 km oddelí od nosiča a po „fantazijnej“ trajektórii pri rýchlosti 15 krát prevyšujúcej rýchlosť zvuku (7 km/s) pokračujú všetky časti bloku k svojim cieľom. Blok 4202 bol už navyše úspešne odskúšaný a je plne funkčný. Hoci zábery na youtube nie sú skutočné, je aj tak známe, že štart prebehol v Oremburgskej oblasti a zasiahnutý cieľ bol na Kamčatke. Tieto systémy sa už vyznačujú vlastnosťou, že v nich nie je ANI JEDINÝ importovaný komponent. Vďaka Západu za embargo… Na Rusko jednoducho ich pravidlá neplatia.

    Situácia v oblasti vojenských technológií z pohľadu Západu „explodovala“ v okamihu, keď ruská Kaspická flotila odpálila na ciele v Sýrii 26 rakiet Kaliber. Prečo tento útok šokoval Pentagon?

    Rakety preleteli nad Iránom a Irakom, vykonali niekoľko zákrut a zasiahli 11 cieľov na území Sýrie. Bolo to doslovne teatrálne použitie vysokopresnej zbrane na vzdialenosť niekoľko tisíc kilometrov. USA doteraz ani nebrali do úvahy, že niekto iný okrem Pentagonu môže ovládnuť vzdušný priestor. Ide totiž nie iba o prosté ovládnutie vzdušného priestoru, ale o schopnosť zasadiť údery teroristom kdekoľvek na Blízkom alebo Strednom Východe.

    Súdiac podľa reakcie Západných médií útok Kalibrami vyvolal v USA reakciu blízku hystérii. Hneď dve komisie Kongresu oznámili, že zahajujú vyšetrovanie s cieľom vyjasniť, ako mohli americké spravodajské služby podceniť taký aktívny a agresívny vstup Ruska do chodu udalostí v Sýrii. Kritika kongresmanov sa koncentruje najmä na to, že USA má ohromnú špionážnu sieť, a teda informácie o tom, že Rusko koncentruje dostatočný vojenský potenciál na efektívny boj a ovplyvňovanie udalostí očividne išli na všetky inštancie, ale výsledkom bolo – ako tvrdia Washington Post a New York Times – že tieto správy buď niekto uložil do šuflíka, alebo boli zretušované do takej podoby, aby sa páčili politikom. A tak titulky Západnej tlače štýlu „To čo sa stalo je porážka NATO“ bolo ešte to najmiernejšie, čo sa počas celého nasledujúceho týždňa objavovalo.

    V ten „osudový“ utorok 4 lode Kaspickej flotily dorazili zo severu na juh Kaspického mora na miesto určenia. Nasledovala krátka previerka systémov, spresnenie cieľov a na nočnej oblohe jasne zažiarilo 26 „hviezd“.

    Video tohto odpalu už za prvé 4 dni nabralo na youtube vyše 5 miliónov prehliadnutí. 26 rakiet Kaliber, každá s bojovou hlavicou o hmotnosti okolo 0,5 tony vyštartovali na svoju cestu k bojovníkom a strategickým objektom ISIL do Sýrie. Odklon od cieľa v mieste zásahu neprevýšil 3 metre. Ruská armáda ukázala, že dokáže pracovať s presnosťou klenotníka.

    Všetky ciele boli zasiahnuté, civilný objekt nebol zasiahnutý žiaden. Výsledný efekt potvrdil vysokú efektivitu Kalibrov na vzdialenosť nad 1 500 km. V Národnom centre obrany v Moskve o niečo neskôr podali novinárom podrobnejší opis útoku. Na obrovskom monitore ukázali podrobné trajektórie rakiet, cieľové body a správu doplnili aj satelitnými snímkami.

    Dovtedy bol hlavným tajomstvom Kalibrov ich akčný rádius. Vo všetkých oficiálnych materiáloch sa uvádzala vzdialenosť 300 km. V skutočnosti všetky exportné varianty, ktoré Rusko predávalo do zahraničia aj mali takýto dostrel.

    Americkí experti samozrejme predpokladali, že Rusi pre svoju vlastnú potrebu robia iný variant. V tých najodvážnejších štúdiách uvádzali ako možný akčný rádius „až“ dvojnásobok, t.j. 600 km. Presný zásah na 1 500 km sa pre všetkých stal absolútne neočakávaným.

    Už na prvej tlačovej konferencii hovorcu amerického Ministerstva zahraničných vecí sa stalo jasným, že USA nielenže nemali ani poňatia o takejto technológii, ale dokonca neboli ani technicky v stave zaznamenať odpal rakiet a letovú dráhu na ciele – a to už je z vojenského pohľadu katastrofa. Otázkou ostáva, čo z týchto dvoch „ukážok“ je horšie.

    A tu dokonca Kurdi, ktorí zo všetkých vysoko technologických prostriedkov sledovania mali k dispozícii iba svoje smartfóny dokázali nasnímať let Kalibrov na oblohe. A Američania s ich satelitmi a najväčším vojenským rozpočtom na svete NEZBADALI a NEVIDELI NIČ.

    Svoju technologickú nekompetentnosť sa ako zvyčajne pokúsili presmerovať a prehlušiť informačnými zbraňami. Na CNN sa rýchlo objavila „novinka“, t.j. informácia, že 4 ruské rakety nedoleteli na ciele a spadli v Iráne.

    V éteri CNN odznelo: „Nejaké 2 oficiálne subjekty z Pentagonu povedali CNN, že ruské rakety spadli“… Ale to už je dobre známa metóda. Ak sa v amerických médiách odvolávajú na oficiálne zdroje a neuvedú žiadne mená znamená to, že žiadne dôkazy proste NEEXISTUJÚ.

    Netreba ani hovoriť o rozhorčenej reakcii iránskeho brigádneho generála Mussa Kamaliho, ktorý toto vyhlásenie nazval lžou a súčasťou psychologickej vojny. Podľa údajov iránskej armády všetky Kalibre bez problémov preleteli nad územím Iránu.

    Zásadný efekt však Kalibre neurobili iba v Sýrii teroristom z ISIL, ale najmä medzi americkými politikmi. Napríklad americký internetový denník THE DAILY BEAST (thedailybeast.com) vyšiel s veľkými titulkami: „RUSKÁ RAKETA OTRIASLA SVETOM“. V článku sa okrem iného píše:

    Rakety, ktoré v Pentagone označujú SS-N-30 boli do 7. októbra svetu v podstate neznáme. Dokonca aj expertom na vojenské možnosti Ruska. Z mnohých pohľadov to bolo posolstvo svetu, ale osobitne Amerike o tom, že kedysi napoly zničená ruská flotila je znovu funkčná a že putinovskí raketčíci teraz patria medzi najlepších na svete.

    Americká tlač porovnala ruský Kaliber – ktorý má v klasifikácii NATO prezývku „Spopolňovač“ – s dobre známym Tomahawkom. Výsledok vyšiel v neprospech Tomahawku. Ruské raketové systémy zabezpečili zasiahnutie 11 cieľov 26 raketami, t.j. priemerná nálož je iba niečo málo nad 2 rakety na jeden cieľ. Američania štandardne uvažujú 3-4 rakety na jeden cieľ. To hovorí o tom, že ruské rakety sú čo do stupňa spoľahlivosti a presnosti zasiahnutia cieľa značne pred americkými.

    Okrem toho v americkej flotile sú systémy rakiet takéhoto druhu inštalované na krížniky, torpédoborce a strategické ponorky s výtlakom nad 9 000 ton. Kalibre však Rusi odpálili z lodí, z ktorých niektoré nemali výtlak ani 1 000 ton. Znamená to, že dnes aj malé ruské lode – v podstate strážne člny – môžu ako rovný s rovným bojovať s americkou flotilou a zničiť ju. Zničiť mohutné lode za miliardy dolárov… Ruský vojenský rozpočet je niekde na úrovni okolo 10% amerického, ale Rusko používa princíp rozumnej dostatočnosti. Ciele sú však v potrebnej miere efektívnosti dosahované.

    V danom okamihu je výsledok taký, že americká vojenská flotila sa zmenila na hromadu plávajúceho šrotu. Aspoň teda na nejaký čas, lebo určite budú robiť horúčkovité opatrenia a hľadať riešenia. Vyzerá to však tak, že vlak im akosi často v poslednej dobe uteká…

    Dnes je jasné, že akčný rádius Kalibra nekončí ani pri 4 500 km. A to je absolútne logické, veď už jeho predchodca – raketa GRANAT – mala dosah ešte na začiatku 80-tych rokov 3 000 km. A prečo by mali ruskí konštruktéri 30 rokov spať? Presné údaje sú však tak či onak vojenským tajomstvom. Ale ak by Kalibre mali dosah „iba“ 4 000 km, tak niekoľko člnov na Kryme a Kaliningrade môže kontrolovať územie v podstate celej Európy a Stredného Východu.

    Kaspická flotila už pokryje aj Blízky Východ a značnú časť Ázie. No a Tichooceánska flotila zabezpečí bezpečnosť východných hraníc Ruska.

    Kaliber môže byť odpaľovaný z hladinových plavidiel, ponoriek a lietadiel, a to už dokonca zo stíhačov typu SU-35 a MIG-35. Raketa letí vo výške 5-10 metrov nad zemou a medzi kopcami, takže sa stáva v podstate nezachytiteľnou. Nezachytí ju ani americký NORAD, t.j. systém vzdušnej a kozmickej obrazy USA. Na vytvorenie tohto systému minuli v USA trilióny dolárov… ale Kalibre môžu niesť aj jadrové hlavice. Nuž hľa, čo povedal admirál William E. (Bill) Gortney, veliteľ NORAD, ktorý len v tomto roku odišiel do výslužby:

    110324-N-TT977-077 Director of the Joint Staff Vice Adm. Bill Gortney, U.S. Navy, updates the media at a briefing on Operation Odyssey Dawn from the Pentagon in Washington, D.C., on March 24, 2011. DoD photo by Petty Officer 1st Class Chad J. McNeeley, U.S. Navy. (Released)

    Rusi vyvíjajú riadené rakety, ktoré sú veľmi presné a majú veľmi veľký akčný rádius do takého stupňa, že ich strategické letectvo teraz nemusí opustiť ruský vzdušný priestor a môžu použiť bežné jadrové hlavice proti cieľom a kriticky dôležitej infraštruktúre v Kanade, USA aj na tichomorskom, Severozápadnom pobreží… to nás prinúti chytať šípy namiesto toho, aby sme chytali lukostrelcov…

    Nuž aj preto šéf Pentagonu A. Carter nazval ruský postup hrozbou. A európske krajiny – členovia NATO – ktoré doteraz umožňujú Američanom na svojich územiach inštalovať vojenské komplexy zamerané proti Rusku by teraz mali začať naozaj rozmýšľať, či sa dokážu vyhnúť odvetnému úderu… ako ich doteraz ubezpečoval Washington.

    Ale toto ešte nie je všetko. Na viac sa pozrieme v druhej časti.

    08.12.2016

  • REŠTART SVETLÉHO SVETA II.

    Sú aj takí – a je ich dosť veľa – ktorí si myslia, že sa o nich (v dobrom) stará kresťanská cirkev, a teda im netreba nič robiť. V prvom rade ich treba nechať tak – nie je to naša vec. Ide iba o to, aby sme nezabudli, že sa k nám v minulosti dostali formou krvavých jatiek. Oni na výber nedávajú“ kresťanstvo alebo nič (v minulosti smrť).

    Mnohí si tiež naivne myslia, že to, čo dnes nazývajú Ruská Pravoslávna Cirkev (RPC) je niečo lepšie, spravodlivejšie ako vatikánsky mód. Nuž, pozrieme sa na priamu reč patriarchu RPC. „Najsvätejší“ Patriarcha Moskovský a celej Rusi Kirill (Cyril) dňa 21. septembra 2010 počas svojej prvej návštevy Ďalekého východu vo svojej funkcii pre televízny kanál Rossija povedal:

    „Pravoslávna Cirkev uchováva vo svojej histórii, vo svojom Dedičstve dôležité mená svätých, apoštolom rovných Cyrila a Metoda. V určitom zmysle sme my cirkev Cyrila a Metoda. Oni vyšli z osvieteného grécko-rímskeho sveta a prišli kázať Slovanom. A kto to vlastne boli Slovania? Sú to  barbari, ľudia hovoriaci nezrozumiteľným jazykom, sú to ľudia druhej triedy, v podstate zvieratá. A hľa, k nim prišli osvietení muži, priniesli im svetlo Kristovej pravdy a urobili niečo veľmi dôležité – začali s nimi hovoriť ich jazykom, oni vytvorili slovanskú azbuku, slovanskú gramatiku a preložili do tohto jazyka Slovo Božie“.

    Kto tam nevidí žiadnu spojitosť s minulosťou, tomu pripomenieme nie bezvýznamné súvislosti:

    „Slovania sú ponímaní ako etnickí bastardi, neschopní prijať a niesť veľké dedičstvo Árijskej rasy, ba celkovo Slovania sa nehodia na to, aby boli nositeľmi kultúry. Oni nie sú tvorivý národ, sú to štandardné zvieratá a nie osobnosti, absolútne neprispôsobiví na rozumovú činnosť“.

    P. J. Göbbels, 1942, „Denníky“

    Žeby podobnosť čiste náhodná?

    Kto by si rád prečítal „oprášenú históriu“ bez prekladu, tomu môžeme ponúknuť aj ruskú verziu:

    Ale pri mediálnej prezentácii ostaneme. Ponúka nám značné možnosti pochopenia okolitého sveta. Už sme neraz odporúčali americký film z r. 1988 pod názvom THEY LIVE. Na príbehu konkrétneho človeka je ukázaná skutočnosť riadenia ľudí mimozemšťanmi. Hlavný hrdina sa zhodou okolností dostal k okuliarom, cez ktoré vidí to, čo nie je viditeľné voľným okom. Film sa oplatí pozrieť, takže vyberáme iba niekoľko „momentiek“, ktoré nám však veľmi prístupnou formou môžu napovedať o čo dnes ide. Pripomíname, že film bol natočený v „predvečer“ prvej série farebných revolúcií, ktoré v našej krajine – pôvodnom Československu – vtedy nazvali „Zamatová revolúcia“.

    Okrem skutočného významu – podprahového programovania spoločnosti – hlavný hrdina z hrôzou zistil, že ani ľudia nie sú všetci „ľudia“:

    Množstvo ponúkaných časopisov – ale účel je rovnaký. Ľudia dnes čítajú iba povrchovú úroveň:

    Ako sme už predtým odporúčali, film sa určite oplatí pozrieť.

    Ale môžeme to nejako „aktualizovať“ na naše prostredie? Môže to znieť divne, ale ÁNO. Nedávno nás obklopila nová vlna billboardov, ktorí mnohí nazývajú „ficboardy“. Podľa nášho názoru síce premiér sám osebe nie je zlý, ale to je iba jedna z hrán jeho Obrazu. Bohužiaľ – ako je v politike štandardom – pri výstupe na Olymp moci musel s kadekým uzatvárať všakovaké kompromisy. Podobne ako Mečiar v minulosti, začínajú ho tieto „kompromisy“ dobiehať. Ide o to, že prostredie, ktoré zastupuje je už – čo je už verejným tajomstvom – preplnené homosexuálmi, drogovými dealermi, drancovačmi lesov a podobnými „osobnosťami“. Nuž, všetko vychádza na povrch – Živel Nevedomosti stráca na sile. Iným smerom to už nepôjde.

    Pozrime sa iba na jednu hranu tejto Hry: DRANCOVANIE NAŠICH LESOV. Aj keď kampaň má očividne za cieľ zachrániť čo sa dá vyzerá to, že ľudia sa už zobúdzajú – a je už načase. Ak by sme sa pozreli na reklamné billboardy zo zorného uhla hore uvedeného filmu, môže ísť o niečo nasledovné.

    Začalo to miestom, ktoré je veľmi symbolické. Jeho fotografia je v úvode tohto článku. Veľký reklamný billboard na pozadí smutného Obrazu DRANCOVANIA NAŠICH LESOV hovorí za všetko. Len poznamenajme, že fotografia je z územia, ktoré (naivne) voláme Národný park…  

    Z pohľadu čiernej mágie štandardný jav. Ešte aj tvrdenie „držíme slovo“ znamená iba to, že iné ani pred voľbami nesľubovali a nemali na mysli. A tu vstupujeme na pôdu Svedomia. Komu nie je jedno – okrem iných vecí – že „Strana a Vláda“ (hoci aj s prímesou „národných“) drancuje našu Prírodu, ten by takých nemal viac voliť. Lebo takáto voľba – ako všetko ostatné – bude v ďalšom karmicky „zohľadnená“. Neúčasť neexistuje. Buď stúpame nahor po Ceste Duchovného vývoja, alebo klesáme dole…

    Nuž teda k reštartu Svetlého Sveta. Hoci sme prešli už nejedným termínom prechodu, nakoniec neboli fyzicky realizované. Dôvody sú nám známe. Ale sú známe aj iné varianty a aspekty reštartu – napríklad staré indické proroctvo. V prvom rade majme na pamäti, že žiadne proroctvo nemožno brať doslovne – ale to už vieme. Ako teda ďalej a čo čakať?

    Naša doba je výnimočná tým, že môžeme hovoriť o veciach spojených s našou Kultúrou, ale nie sme – teda otvorene – likvidovaní. Treba však mať na zreteli, že IBA VÉDICKÉ SLOVANSTVO je pre nich nebezpečné. Všakovaké KOB-y, Rodnoverectvá a podobné smery pre nich NEPREDSTAVUJÚ NIJAKÚ HROZBU. Vidno to prakticky na tom, kto je v Rusku prenasledovaný a kto nie. Každý z týchto smerov ponúka určitú Múdrosť, ale vždy je iba čiastočná a teda zapadá do systému „rozdeľ a panuj“. Celostný Obraz je pre nich nebezpečný, čiastočné čriepky v žiadnom prípade.

    Jednou z príčin prečo môžete čítať tieto riadky je fakt, že Vysoké Démonické štruktúry sú – paradoxne – na našej strane. Im je jasné, že Vysoké frekvencie zostupujú – pre nich to už je viac ako viditeľný fakt. Znamená to, že Kali Juga alebo inak Noc Svaroga definitívne skončila a minimálne 10 000 rokov tu budú také podmienky, že Nízkofrekvenčné bytosti tu nebudú schopné fyzicky existovať. Nižšie Démonické štruktúry však pokračujú vo svojom pôvodnom programe, ktorý spočíva v našej totálnej likvidácii. Ak by sa im to podarilo, tak v krátkej dobe po našej likvidácii zaniknú aj oni. Ale Vysoké Démonické štruktúry dobre vedia, že tieto javy majú cyklický charakter – každý chvíľku ťahá pílku. Ak by dovolili našu totálnu likvidáciu, tak o 10 000 tisíc rokov by nemali koho znovu zotročiť, aby ťažil pre nich nerastné suroviny Zeme – lebo paraziti sami nikdy nerobia. A to nie je v záujme Vysokej Démonickej hierarchie. Svetlá Kultúra totiž NEŤAŽÍ nerastné suroviny a nedrancuje bezhlavo lesy – to je znakom iba démonických, parazitických štruktúr.

    V tejto súvislosti treba vedieť, že hoci to v Európe čo sa týka priameho, t.j. otvoreného  zásahu Vatikánu proti Starej Viere nevyzerá aktuálne, útok aj tak chystajú. V Rusku už začal, organizuje ho RPC a zneužíva aj štátne štruktúry. Vatikán tiež vyškolil novú generáciu Čiernych mágov – tzv. exorcistov – ktorých úlohou je realizovať našu likvidáciu. Presne takto vyškolení „odborníci“ to riadili pred tisícročím.

    Keď sa budú cítiť už dostatočne silní, zaútočia. Ale podľa dostupných informácií nám je známe, že to už bude „spúšťačom“ definitívnej reakcie Vysokých frekvencií. V okamihu ich nástupu do likvidačného útoku proti nám začne odvetný útok na nich na Vysokofrekvenčnej úrovni. Bude to jav sprevádzaný ohromnými stratami na životoch – ale iba tých, ktorí majú takú úroveň Nízkych frekvencií a aj tak nebudú schopní tu najbližších 10 000 rokov žiť. Zatiaľ to vyzerá tak, že to môže začať o 2-5 rokov.

    Dovtedy sa môže odohrať všeličo vrátane globálnej vojny, kataklizmy, ale najpravdepodobnejšie kombinácie oboch. Koniec Sveta samozrejme nebude – ale totálny reštart Svetlých Síl je neodvratný. Protivník nie je v žiadnom prípade slabý, akurát jeho koniec je neodvratný a náš závisí od nás samých, od našich činov nie rečí.

    Kto spĺňa charakteristiku potrebnú na existenciu vo Svete Vysokých frekvencií? Svedomie a Česť sú nutnou ale nepostačujúcou podmienkou. Potrebný je predovšetkým aktívny život na tejto frekvencii. Už len hovoriť jedno a konať druhé nepatrí do tejto kategórie – ale každý je zodpovedný sám za seba. Inak to totiž nejde. Kony Stavby Sveta platia od vzniku Sveta a budú platiť naveky. Ale nezabudnime, čím „presnejšie“ niekto dáva konkrétne dátumy, tým je menej pravdepodobné, že ide o realitu.

    05.12.2016

  • REŠTART SVETLÉHO SVETA I.

    Kedysi veľmi, veľmi dávno, v časoch nám už nepamätateľných Bohovia mohutných schopností – z nášho pohľadu všemohúci – s radosťou hrali Hry. Bohovia boli celostnými a sebestačnými a tvorili úžasnú rozmanitosť Obrazov. Komunikovali Obrazmi a nepotrebovali slová – nemali jeden pred druhým čo utajovať. Bohovia odovzdávali svoju mohutnosť od jedného k druhému. Mali silnú väzbu s Predkami aj potomkami.

    Schopnosť myslieť Obrazmi znamená myslieť hlbinne, t.j. obrázkami a zmyslami. Môžeme myslieť hlbinne a môžeme si niečo pre seba hovoriť. Sú to dva mechanizmy, ktoré sa navzájom dopĺňajú, dalo by sa povedať, že sa jeden do druhého vlievajú. V ideálnom stave by oba typy myslenia mali byť zvládnuté do dokonalosti.

    Raz sa k dúhovej hre Bohov Mágov pripojili akýsi zvláštni pútnici. Vyzerali bezmocne a Bohovia Mágovia im začali pomáhať, aby aj oni mohli nadobudnúť magické schopnosti.

    Pútnikom sa taká pozornosť zapáčila, ale Mágov nechápali. Mágovia vynachádzali stále nové a nové spôsoby pomoci, ale všetko bezvýsledne. Nakoniec sa rozhodli svoju Hru zmeniť, aby lepšie pochopili, prečo je ich pomoc bezvýsledná. S týmto cieľom niektorí Bohovia z vlastnej vôle ohraničili svoje ponímanie Sveta do úrovne ponímania prišelcov. Zostavili kľúčové slová v prastarom jazyku, aby pomocou nich bolo možné dosiahnuť zhodu.

    Pútnici ožili a hneď začali kritizovať a obviňovať Bohov v neochote poskytnúť im pomoc. Boli v tom takí aktívni, že Mágovia začali pochybovať o svojich vlastných schopnostiach. Druhí celostní Bohovia začali pomáhať svojim padnutým bratom a chceli navrátiť ich nazad, vrátiť im celostnosť, ale padali do tej istej pasce.

    Pútnikom sa postupne podarilo rozdeliť Bohov na časti a vnútili im nesvornosť, Bohovia začali sa medzi sebou hádať a nakoniec súhlasili s pravidlami novej Hry, do ktorej ich vtiahli cudzozemci. Títo pokračovali ďalej a klamom a vydieraním nanucovali Bohom svoje Zákony a prinútili ich veriť v moc osudu.

    Niektorí Bohovia sa domnievali, že vystúpiť z podvodom nanútenej Hry je jednoduché, že je to tiež iba jednoduchá Hra. Ale už stratil sa súlad medzi nimi, takže pokračovali v navršovaní nových Hier na ešte neukončené staré. Časom sa Hry pre nich stali ťažkou činnosťou. Pamäť Bohov sa skrátila a tieto Hry začali volať životmi.

    A tak na našej Zemi pri pokusoch o vyliečenie vedú neuvedomelú Hru, z ktorej nevedia nájsť východ.

    Bohovia zostúpili do tiel a zabudli na svoje Božie schopnosti. Zabudli, že sú schopní samostatne zrodiť akúkoľvek energiu a naopak, začali sami ťažiť z hlbín Zeme, ktorú kedysi sami vytvorili.

    Zabudli na to, že každú Hru treba ukončiť len čo je jej cieľ dosiahnutý. Ale pretože cieľ Hry si už tiež nikto nepamätal, všetko začalo nadobúdať neriadený charakter.

    Spočiatku harmonická a divadelná budova s kozmickými mystériami bola postupne premenená na zadný dvor, kde jeden klame druhého.

    Bohovia spočiatku nedomysleli niektoré dôsledky Hry, do ktorej sami seba obmedzili, teda s pravidlami ktorej súhlasili. Boli nekonečne silní, ale aj nekonečne naivne hlúpi. Nemali ešte dostatočné skúsenosti.

    Niektorí z nich si však zapamätali pôvodný cieľ Hry, a tak namiesto Civilizácie zostavili Kultúru a nastúpili na evolučnú cestu Duchovného výstupu nahor, nazad medzi Bohov. Ostatní sa sami začali chovať ako paraziti. Zabudli, že skutočná veľkosť je iba v uchovaní vlastnej celostnosti.

    A tak sú všetci doteraz na Zemi, kde vedú neľahkú Hru, ktorú ktosi, kedysi, nazval ŽIVOT. Ako však z nej von? Dostali sme sa do Veku, kedy všetky staré Hry budú – či sa nám to páči alebo nie – ukončené. Reštart Svetlého Sveta je predo dvermi.

    Ale čo sa stalo, že si nevieme spomenúť kto sme a čo tu chceme? Alebo lepšie sa bude pýtať samých seba: Chceme si vôbec spomenúť, alebo je pohodlnejšie ostať nevedomým otrokom?

    Predtým, ako si dáme názorný príklad toho, prečo si nevieme spomenúť si najskôr niečo málo zopakujme. Zopakujme, pretože čitatelia našej stránky už tieto veci poznajú. Len sa na ne pozrieme z iného uhla.

    Ako sme už písali v inom článku, žijeme v akejsi „bubline“, ktorú nazývame biopole, Vedogon alebo akokoľvek inak. Preto akokoľvek, lebo každý Rod v minulosti si vytvoril svoju tradíciu kedysi všeobecne známeho Poznania. Preto nejde o lepšiu alebo horšiu verziu, iba o inú hranu Obrazu.

    Biopole – Vedogon – nie je iba taká jednoduchá bublina. Je to mnohorozmerne štruktúrovaný priestor, ktorého rôzne úrovne rozmerností sa nachádzajú principiálne v rovinách okolo centier nášho energetického tela, ktoré nazývame stogne alebo čakry. Cesta nahor skrz všetky tieto sloje je možná v jednom jedinom mieste, ktoré sa nachádza 2-3 cm pred chrbticou. Ak je naša Živatma v tomto kanály, tak môže stúpať nahor po ceste, ktorú nazývame Púť Duchovného vývoja. Je to však iba ako keby jeden bod na inak ohromnej ploche, ktorá pozostáva – ako vieme z geometrie to platí pre každý plošný útvar – z nekonečného počtu bodov. Schopnosť Živatmy „nájsť“ tento bod je umožnený stavom frekvencie nášho „software“, ktoré my v našom Svetlom Svete môžeme opísať dvomi slovami: Svedomie a Česť. Sú to presne tie dve veci, ktoré nie sú v Biblii spomenuté. Máme samozrejme na mysli pôvodný text v aramejčine, nie neskoršie prekladové „Demoverzie“.

    Teda naše telo má samostatnú, vlastnú energetickú  štruktúru, ktorá pozostáva nie iba z čakrálnych štruktúr, ale aj zo systému kanálov (meridiánov), Duševných, Duchovných štruktúr a rôznych rozmernostných priestorov. Stogne (čakry) sa otvárajú postupne začínajúc od najnižšej. Pre náš účel si pamätajme, že nie každý má rovnakú štruktúru biopoľa, pretože každá aktivovaná, t.j. „prebudená“ stogna vytvára svoje vlastné, jemnohmotné telo. Koľko aktivovaných stogní, toľko nových štruktúr. Ďalšou – v našom prípade kardinálnou skutočnosťou – je realita, že energia našich aj cudzích emócií môže „biť“ na naše spodné čakry. A toto je to, čo je pre nás KRAJNE NEVYHNUTNÉ pochopiť. Inak sa nikde nepohneme. Teda smerom nahor.

    Podľa toho na akej rozmernostnej úrovni sú „umiestnené“ naše myšlienky – dnes veľmi často emócie, t.j. 3 spodné čakry klasickej štruktúry – také energetické vibrácie kontrolujú naše telo. Nedivme sa, že od toho závisí aj naše zdravie a dĺžka života. Negatívna energia je prvotnou príčinou chorôb.

    Ako sme už povedali, rozmernostné štruktúry sa nachádzajú približne na tej úrovni ako stogne. Celkovo náš vedogon obsahuje stupňovitú hierarchiu po 12 rozmernú hladinu. Ďalej je dôležité pamätať, že rozmernosti od 10. úrovne už nie sú delené na kladnú a zápornú časť. Od 10. úrovne už neexistujú žiadne egregoriálne štruktúry, t.j. žiadne náboženstvá, podmieňované vzťahy, hodnotiace škály, elitné skupiny a pod.

    Vysokorozmerné, „Vysokofrekvenčné“ Svetlé Božie štruktúry nič nerobia v zmysle sľubovania či nanucovania. Je to principiálna zásada – Stvoriteľ nevstupuje do Hry, nemá hodnotiacu škálu, neprejavuje žiadnu iniciatívu, ale na rozdiel od Nizkorozmerných, „Nízkofrekvenčných“ štruktúr On je ten, kto dáva. Kto chce hrá, kto nechce nehrá. Ak je požiadaný dáva, ak ho neprosia, nedáva nič. Nepotrebuje meniť pravidlá Hry, ktoré vytvoril od prvopočiatku. Hierarchický systém vzťahov príčin a dôsledkov nepotrebuje žiadnu „úpravu“. Je od prvopočiatku dokonalý.

    Ak by sme naviazali na úvodnú tému článku môžeme povedať, že sme – nehovoríme o neľuďoch len biologicky nám podobných – šestnásťrozmerné bytosti, ktoré zostúpili nadol hrať Hru. Aj my ak vstupujeme do agresívneho prostredia – na morské dno, do kozmického priestoru, do chemickej prevádzky, do ohňa požiaru – si obliekame ochranný odev. Nuž vstupom do 12 rozmernostného priestoru biopoľa z nám prirodzeného 16 rozmerného sme vstúpili – kedysi dávno ale dobrovoľne – do agresívneho prostredia. Tu, vnútri tejto Hry sme iní, nie takí, ako sami seba vidíme.

    Jeden z Konov Stavby Sveta hovorí, že všetko v Stavbe Sveta má právo vytvárať Reálnosť o tri rozmernosti nižšie seba samej. Priblížme si, ako tento princíp – Kon – používajú proti nám.

    Ako vieme, tri spodné stogne sú ľahko zasiahnuteľné emóciami. Emócie nie sú city, tie sú umiestnené až na úrovni stogní ďalších troch vyšších rozmerností. Keďže rozmernosti od 1 po 9 majú polaritu – obsahujú kladnú aj zápornú zložku – je veľmi dôležité, aké máme myšlienky. Strach o život, často nevysvetliteľný, zvrátené (z pohľadu Svedomia) sexuálne chúťky – máme na mysli všetky formy reklamovanej pornografie, „športový sex“, homosexualitu a pod. – ale aj všetky možné strachy (z čoho platiť dane či odvody, čo kúpiť deťom na oblečenie či jedlo, strach o zamestnanie, postavenie, kariéru, módu, a pod.) sú 100% indikátormi umiestnenia našej mysle do priestoru emócií, t.j. po úroveň 3. stogne. Aké máme myšlienky, tam aj sme. Je to veľmi jednoduché.

    Problémom, ktorý je spojený s umiestnením sa na úrovni emócií je ďalšie pravidlo, ktoré platí všeobecne. Môžeme ho nazvať Pravidlom kyvadla (obrázok). Ak by sme z najvyššej delenej úrovne – deviatej – spustili kyvadlo, tak jeho kmity sú najdlhšie práve v oblasti úrovne emócií. V horných rozmernostiach je jeho rozkmit skoro nepostrehnuteľný. Veľký rozkmit znamená najmä časový faktor. Kladná perióda sa strieda so zápornou a celý cyklus môže trvať roky. Z toho vyplýva to, čo môžete pozorovať okolo seba aj sami. Ľudia sa pohybujú od oblasti pozitívnych do oblasti negatívnych emócií, pričom tieto stavy trvajú roky. Emotívny mód psychiky človeka neumožňuje existenciu v stave TU a TERAZ. A to je aj cieľom celej Hry. Kým sú riadení emóciami nedostanú sa z Hry von. Najčastejšie po celý život.

    V emotívnom móde nás „spoľahlivo“ udržujú energie spojené s negatívnou polohou prvých troch čakier. IBA NEGATÍVNOU. Pri koncentrácii mysle na pozitívnu stránku tej istej mince stúpame nahor, nad úroveň emócií, do oblasti citov. Ale dnes väčšina ľudí nevie rozoznať rozdiel medzi emóciou a citom. Skúste to napríklad vysvetliť anglicky hovoriacemu človeku, ktorý vyrástol v prostredí anglosaskej kultúry…

    A tu sa nám otvára možnosť pochopenia riadenia našej spoločnosti – poznajúc Pravidlo 3-stupňovej nadriadenosti rozmernostných štruktúr Stavby Sveta. Na hladine emócií – aby sme sa nezaoberali zvrátenosťami – nás formou strachu o holú existenciu udržiava demokratický systém. Ten riadi vláda a parlament a „pomáhajú“ ďalšie štruktúry štátu. Ak nám „ponúkajú“ všemožné strachy (poplatky, dane, zamestnanie, postavenie, deti…) ktoré „detekujeme“ v 3. čakre, tak do nej boli „importované“ z úrovne 6. čakry, t.j. oblasti „Tretieho Oka“. To síce má tiež kladnú aj zápornú polaritu, ale toto je – aby sme neboli v ilúziách – negatívna linka. Aké dostáva naša „Strana a Vláda“ (nech sa volajú akokoľvek) Obrazy zhora, také vysiela nadol. 6. úroveň je riadená z deviatej, čo je posledná polarizovaná rozmernosť. Je to úroveň nad Smrťou, teda ten, kto ju ovláda má právo – neklame – sa titulovať boh. V našom ponímaní to však je Diabol. Aj Svetlí Bohovia pôsobia z tejto úrovne smerom nadol, ale v kladnej polarite. Oni posielajú rovine Tretieho Oka Svetlé Obrazy. Tie však žiadna demokratická vláda „nepreposiela“ do pásma prvých troch čakier… prečo asi?

    V druhej časti si ukážeme konkrétne príklady, ktoré nás obklopujú.

    05.12.2016

  • ŠAMBALA ČI AGARTA?

    Zdanlivo nepodstatná dilema pre väčšinu ľudí dnešnej spoločnosti. Ak však nahliadnete do zdrojov rôznych ezoterických skupín zistíte, že s týmito dvomi pojmami sa veľmi často pracuje. Spravidla však takým spôsobom, aby nezasvätenému nebolo jasné o čo ide. Ale takýto cieľ je postavený v podstate pri všetkých dôležitých veciach. Nečudo.

    O Tibete už bol napísaný nejeden článok či kniha. Jedna z najunikátnejších prác je dvojdielny príbeh Nemca T. Illiona, ktorý hľadal Šambalu ešte v roku 1934. Illion vedel plynule tibetsky, prezliekol sa za putujúceho tibetského mnícha a putoval po Tibete v čase, keď tam ešte nikto zvonku nemal prístup. Po návrate do Nemecka r. 1936 vydal dve knihy opisujúce jeho zážitky z putovania, ktoré sú naozaj unikátne. Obe jeho knihy – IN THE SECRET TIBET (1937) a DARKNESS OVER TIBET (1938) – boli rýchlo preložené a vydané v Londýne.

    Podľa opisu hľadal Šambalu, ale pravdepodobnejšie našiel Agartu. Podľa starej legendy je Šambala podzemné mesto Svetlých Síl, ktoré je umiestnené pod zemou v horách Himalájí. Šambala sa zásadne otvorene nemieša do udalostí na povrchu. Ako uvádza N. Rerich, Svetlé Sily vystúpia na povrch v rozdujúcej bitke proti vláde Temných Síl na Zemi a pomôžu ich definitívne poraziť. Okrem iného legenda hovorí, že Šambala má na povrchu svojich „agentov“ – niekoľko stoviek tisíc ľudí po celej Zemi – pomocou ktorých udržiavajú neustále spojenie s povrchom.

    Druhé centrum – môžeme predpokladať, že Agarta – je centrom moci, ktorá sa snaží riadiť udalosti na povrchu pomocou živlov a ovládaním ľudských más. Toto centrum – vládnuci tam mágovia – uzatvára dohody s vládcami na povrchu. Služba za službu…

    Niektoré zdroje udávajú, že Šambala je v skutočnosti umiestená síce v horách Himalájí, ale v časti, ktorá je blízko horám už na území Ruska. Kedysi bola na území Tartarie. Lokalita nie je z tohto pohľadu až taká dôležitá, podstatná je existencia takéhoto centra Svetlých Síl. Okrajovo pripomeňme, že dnes existujú rôzne smery, ktoré sa odvolávajú tu na Šambalu, tu na Agartu a ponúkajú rôzne ezoterické služby a podobné veci. Na internete možno nájsť dokonca také učenie Šambaly, ktoré sa len tak hmýri všakovakými anjelmi a archanjelmi. Nuž, nedajte sa obalamutiť. Je to védická tradícia a s judaistickým náboženstvom v žiadnej podobe nemá určite nič spoločné.

    Pretože v rôznych zdrojoch sa rôzne vykladá ktoré centrum patrí Svetlým a ktoré Temným Silám – Šambala alebo Agarta – môžeme si pomôcť nástrojmi systému Staroslovienskej Bukvice. Šambalu môžeme v zmysle tradičného prístupu analýzy pôvodu slova rozdeliť na ŠA-M-BA-LA a Agartu na AG-AR-TA.

    Sčítaním Obrazov slova Šambala dostaneme: Ohromný, šíry priestor umožňujúci myslieť a tvoriť ako Predkovia, Silou Božieho Ducha podporujúci životné predurčenie Duše. Riadenie Obrazov má túto následnosť: Duša, snažiaca sa o dokonalosť hľadaním Božieho Ducha aktivizuje myslenie v celom priestore.

    Sčítaním Obrazov Agarty dostávame: (Nám) neznámy pohyb, dianie vo vymedzenom priestore potvrdené zdrojom (centrom). Pripomeňme si, že slabika AG je presne tá istá, ktorá stojí aj v pôvodnom koreni slova AG-GEL, t.j. v dnešnej podobe Anjel.

    V analýze pôvodu oboch slov by sa dalo ísť aj ďalej, ale už je odpoveď jasná. Sídlom Svetlých Síl môže byť – podľa frekvencií mena – iba Šambala, Agarta je centrom Síl Temnoty. Frekvencia Obrazov názvu je jasná.

    Naďalej si však pamätajme, že „dobrý“ a zlý“ v ponímaní Vesmíru nie je to, čo si naivne myslíme my dnes. Zámena pojmov a významov prebehla vo všetkých jazykoch, takže nie je dobre sa úzkoprso upínať na presne vychodené formulácie. Rovnako je jasné, že jeden subjekt sa môže vydávať za druhý – najmä ak má oveľa vyššie poznanie ako tí, ktorých chce oklamať.

    Pozrime sa však aj na iné súvislosti. Koncom 80-tych rokov zomrel v berlínskom väzení Spandau posledný odsúdený v Norimberskom procese – R. Hess. Presnejšie človek, ktorý predstavoval R. Hessa. Teraz nás príbeh „zástupcu“ nezaujíma, dôležité je to, že tento človek zanechal po sebe niekoľko denníkov, v ktorých sú zaujímavé informácie. Sú dostatočne kompetentné aby bolo jasné, že bol zasvätený do niektorých tajomstiev Ahnenerbe. V jeho denníku je veta:

    Ťaženie Nemecka na Východ bolo v skutočnosti odobrené Centrom kozmického kontaktu na Zemi, tzv. Šambalou. Mahatma nielen že napovedal Hitlerovi, že je nevyhnutné zlikvidovať zdroj proletárskeho zla, ktorý zachvátil územie Ruska, ale aj poslal do Generálneho štábu svojich „špecialistov“. Vojaci Šambaly nielenže vstúpili do osobnej ochranky Vodcu, ale boli aj v Centrále strategického plánovania…

    Šambala sa tradične umiestňuje do Tibetu. Nikoho teda nemôže udiviť, že práve tu vyslali nacisti ešte pred vojnou niekoľko expedícií. Tibetský špeciálny projekt SS začali pripravovať ešte v roku 1922 a hlavnú úlohu v ňom zohral Haushofer, ktorý prvý pozval do Nemecka lámov z Tibetu. Kontakt s potrebnými kruhmi v Tibete sa mu nadviazať podarilo. Od Haushofera prebral štafetu Ernst Schäffer, jeden z najmladších a najtalentovanejších spolupracovníkov Ahnenerbe.

    10.9.1938 prebehla v kabinete Himlera prísne tajná schôdza. Okrem Himlera bol prítomný aj Schäffer a niekoľko ďalších vedúcich špecialistov Tibetského oddelenia Ahnenerbe. Presný obsah schôdze nie je známy – neuchoval sa zápis ani žiadne svedectvá účastníkov. Jedno však vieme určite: práve na tomto stretnutí bola s konečnou platnosťou odsúhlasená zostava a termín expedície.

    Zostava bola pomerne pestrá: okrem vedcov sa expedície zúčastnili aj profesionálni diverzanti a prieskumníci, ale aj špecialisti na rádiové spojenie. Himler dal príkaz na vytvorenie priamej komunikačnej linky s Lhasou, aby bolo možné trvalo vykonávať konzultácie.

    Expedícia dosiahla Indiu v apríli 1939. Vojna v Európe už visela vo vzduchu a miestna tlač – India bola britskou kolóniou – nazýval Schäfera špiónom. Preto sa urýchlene snažili dostať na územie Tibetu.

    Schäfer v prvom rade zamieril na Kančenčungu, kde potreboval splniť hlavný bod misie. Tvrdil, že v podnoží tejto hory sa nachádza jeden z vchodov do tajomnej Šambaly. Za niekoľko týždňov pobytu na tomto mieste sa expedícii podarilo inštalovať kontajnery s rádiovou aparatúrou, ktorá bola schopná pracovať v autonómnom režime. Vysoko výkonný vysielač bol napájaný špeciálnou centrálou na veterný pohon. Pre prípad bezvetria boli inštalované akumulátory.

    Mimoriadna pozornosť bola venovaná otázke bezpečnosti. Všetky prístupy k zariadeniu boli zamínované tak, aby každý pokus o priblíženie sa k nemu spôsobil silný výbuch. Výbuchom sa automaticky spúšťala kamenná lavína, ktorá mala zničiť nielen celú aparatúru, ale aj toho, kto sa pokúsi k nej priblížiť.

    Schäffer aj s ostanými potom odišli do Lhasy, kde prebiehali hlavné stretnutia a odovzdávanie informácií. Bol tu prijatý ako starý známy.

    Tibetské kruhy tak dôverovali nemeckým vedcom, že im dovolili vstúpiť do najsvätejších tibetských kláštorov. Ukryté podzemné priestory týchto zariadení obsahovali – a stále obsahujú – záhady, ktoré si sotva možno predstaviť. Práve v týchto priestoroch prebehol obrad nadobudnutia daru jasnovidenia. Jeho podstata bola v tom, že tibetskí mnísi už oddávna vedeli, že mnoho ľudí začína byť schopných prorokovať, t.j. predvídať či vidieť inak neviditeľné po mozgovej traume. Obrad „zasadzoval“ takúto traumu umelým spôsobom, čím sa nakoniec dosiahol dar jasnovidenia. Celý rituál sa nazýval „otvorenie tretieho oka“. V strede čela prevŕtali otvor, ktorý potom zakryli dreveným klinom, namastili liečebnými masťami a nechali zarásť. Schäffer a ešte niekoľko členov expedície dali súhlas na vykonanie takejto operácie. Výsledok bol očividne veľmi uspokojivý, pretože začiatkom 40-tych rokov začali túto operáciu konať mnohým dôstojníkom SS. V roku 1995 bol v oblasti Sevastopoľa na Kryme objavený nemecký vojenský cintorín, na ktorom všetkým pochovaným našli trojuholníkový otvor v hlave.

    Schäffer však hlavne hľadal kontakt s podzemný mestom. Oficiálne sa mu ho nájsť nepodarilo, ale expedícia sa koncom leta r. 1939 vrátila do Nemecka s veľkou pompou doslovne niekoľko týždňov pred vypuknutím Druhej svetovej vojny. V Mníchove privítal Schäffera ako hrdinu sám Himler. Hneď sa začalo hovoriť o prípravách ďalšej expedície…

    Rádiové spojenie s Lhasou existovalo do r. 1942. Vtedy ho zničili Angličania, ktorým sa tam podarilo dostať. So sebou pre istotu zobrali jedného vedca, ktorý neskôr písal o niektorých detailoch cesty. V podnoží hory Kančenčunga objavil pozostatky nemeckého tábora. Tie však vyzerali tak, ako keby z nich Nemci odošli iba nedávno. Najzaujímavejšie na celej veci bolo, že od zvyškov tábora bola vychodená široká cestička k skalnému výstupku, kde končila bez akejkoľvek stopy. Vedec predpokladal, že sa tu nachádza nejaký tajný vchod do hlbín hory cez skalnú stenu a začal miesto podrobne skúmať. Avšak skupina, ktorá stúpala k vysielaču sa v tom okamihu dostala na vŕšok brala, kde narazila na mínové pasce. Nastala detonácia a nielen tábor bol naveky pochovaný pod skalnú lavínu. Britský vedec unikol smrti len zázrakom.

    Mohli by sme predpokladať, že po neúspešnej expedícii do Tibetu záujem oň upadol, ale nestalo sa tak. Tibetské oddelenie Ahnenerbe sa rozrastalo, pri Hitlerovi začal dokonca fungovať „Tibetský štáb“, ktorý bolo zostavený výlučne z tibetských mníchov. Zaujímavá je skutočnosť, že Nemecko dosahovalo víťazstvá vo vojenských operáciách do r. 1942, potom začala prichádzať jedna porážka za druhou.

    Schäffer bol r. 1941 odvelený do Fínska, kde sa zúčastnil dodnes tajného projektu „Laplandia“, ktorého podrobnosti nie sú verejnosti známe dodnes…

    My sa na chvíľu vráťme k záhadnému cintorínu v Sevastopole, na ktorom sa našli pochovaní esesáci s trojuholníkovými otvormi na čelách. Po dlhej a zložitej identifikácii sa podarilo určiť, že vojaci patrili do 15. špeciálneho práporu vojsk SS.

    Špeciálne prápory boli prísne utajené oddiely, ktoré podliehali priamo Himlerovi. On ich vysielal na tie najzodpovednejšie miesta frontu. Nevieme koľko ich presne bolo, ale je známa aj existencia 29. práporu, t.j. možno predpokladať, že ich bolo okolo 30. Každý prápor pozostával z 500 až 1 000 vojakov, takže celkový počet bol pravdepodobne 10-30 000 vojakov a dôstojníkov. Je známe aj to, že takéto prápory sa zostavovali z dobrovoľníkov z radov armády, ktorí prechádzali prísnym výberom. Tento proces riadilo záhadné Tretie oddelenie Inštitútu rasových výskumov, ktoré patrilo pod Ahnenerbe. Oddelenie riadil Schäffer.

    Všetci pochovaní Nemci zo Sevastopoľa boli vo veku medzi 20 až 30 rokov. Okrem trojuholníkových výrezov v lebke nemali žiadne iné telesné odlišnosti. Niektorí z nich mali pri sebe doklady, a to aj pomerne dobre zachovalé, t.j. čitateľné. Dá sa napríklad rozpoznať pečiatka s nápisom: „Prešiel medicínskou prípravou n°4“. Očividne to bol kód pre obrad otvorenia „tretieho oka“.

    Špeciálne prápory SS boli používané ako akási „železná čepeľ“, ktorá predchádzala útoku hlavných síl Wehrmachtu. Dokazuje to aj výňatok z tajného rozkazu, ktorý bol vydaný v júni r. 1943 krátko pred veľkým útokom proti Rusom:

    Do zostavy útočiacej na Kursk zo severu treba zahrnúť 3., 6., 7. a 15. špeciálny prápor SS. Vojská, ktoré útočia na Kursk z juhu musia dostať posily 2., 9., 10., 11., 12., 13., 18. a 21. špeciálnych práporov SS. Prápory je potrebná nasadiť na prienik obranou nepriateľa a vyviesť ich z boja hneď potom, ako vojská vstúpia do operačného priestoru. Dodržiavať pre takéto postupy zvyčajné miery utajovania. Protivníkovi sa nesmú dostať do rúk telá vojakov z 2., 3., 11. a 12. práporu.

    Veľkú úlohu v nacistickom Nemecku zohrala schopnosť propagandy dostať pod kontrolu masy. Spočiatku by sa dalo chápať, že kým všetko šlo hladko tak celý národ Hitlerovi veril, ale fanatizmus musel logicky ustúpiť minimálne po Stalingrade… ale nič také nebolo vidno. Nemci teda museli používať aj iné, oveľa sofistikovanejšie spôsoby ovládania más. Jeden z takýchto projektov sa volal TOR.

    Roku 1942 prešiel Dr. Hans Althoff do Inštitútu fyziky vedomia, ktoré tiež spadalo pod Ahnenerbe. Bolo to vrcholne utajené oddelenie a bolo zostavené narýchlo. Jeho úlohou bolo skonštruovať zbraň nového pokolenia. Podľa rozkazu Himlera zbraň nemala ľudí zabíjať, ale získať kontrolu nad ich vedomím. Dr. Althoff v jednom dokumente ešte začiatkom r. 1941 opísal projekt takto:

    Do rúk Vodcu sa musí dostať prostriedok, ktorý je schopný kontrolovať vedomie ľubovoľného počtu ľudí. Musí byť schopný vnútiť svoju vôľu ako jednému človeku, tak aj celým masám, celým národom. Tieto masy, tieto národy musia presne vypĺňať vôľu Vodcu.

    Prešlo len niekoľko mesiacov a novo zostavený inštitút začal pracovať. Jeho úlohou bolo skonštruovať tzv. psychofyzickú zbraň.

    Hlavnou – resp. špecifickou – úlohou psychofyzickej zbrane je zabezpečiť, aby jej majitelia získali kontrolu nad vedomím ľudí. Na verejnosť prenikli tieto informácie prvý raz vôbec po tom, ako vo Švajčiarsku vyšla – hoci v malom náklade – r. 1959 kniha KLADIVO TORA.

    Mohlo by ísť o banálnu malichernosť, keby nie dve okolnosti. Jej autorom bol Wilhelm Alpenthal, ktorý kedysi pracoval ako asistent známeho fyzika, jedného z vedúcich pracovníkov Ahnenerbe, Karla Maura. Maur riadil Inštitút fyziky vedomia. Druhou okolnosťou je fakt, že prakticky hneď ako sa kniha objavila na knižných pultoch bol celý náklad skúpený nejakým neznámym subjektom. No a samotný autor sa o mesiac nato utopil za záhadných okolností v Ženevskom jazere.

    Podľa slov Alpenthala sa Ahnenerbe podarilo vyrobiť zbraň, ktorá dávala moc nad ľuďmi. Zároveň však uviedol, že v procese jej vývoja boli k dispozícii akési informácie mimozemského pôvodu.

    Ide o to, že základným zdrojovým materiálom poznatkov sa stal Runový text, ktorý sa od nepamäti uchovával v starom nemeckom rode Willigutovcov. Boli to tabuľky, o ktorých – okrem rodiny – nikto nevedel až do r. 1941. Vtedy ich – na naliehanie Himlera – rodina postúpila k dispozícii Ahnenerbe.

    Fotokópie tabuliek sa raz náhodne dostali k Maurovi. Ten čoskoro zistil, že obsahovali veľmi zložité schémy a vzorce, ktoré opisovali dovtedy neznáme javy. Navyše iba niečo okolo polovice z nich sa nachádzalo na úrovni vtedajšej fyziky. Ostatné – očividne – bolo vtedy nedostupné chápaniu vtedajších vedcov.

    Práve na základe týchto tabuliek boli zostrojené psychofyzické prístroje. Vedci však najskôr strávili veľa dní a nocí pokusmi o dešifrovanie textu z Runových symbolov. Potom však už šli veci hladko.

    Princíp práce prístrojov bol založený na využití torzných polí, ktoré pozostávajú z množstva elementárnych častíc tvoriacich vírivé prúdy. Torzné polia priamo pôsobia na hypofýzu a centrá, ktoré kontrolujú vôľu človeka.

    Zariadenia testovali v zrýchlenom režime na väzňoch v koncentračných táboroch, ale Maur nestihol úplne dokončiť výskum. Podľa jeho požiadaviek potreboval ešte niečo okolo 10 rokov na dokončenie výskumu – tento čas už nedostal. To však neznamená, že v pokusoch sa nepokračovalo po vojne niekde inde.

    V januári 1945 ruská armáda grandiózne vyrazila od Visly na západ k Odre. Bol to jeden z tých úderov, ktoré definitívne zničili základy Tretej ríše. Pohyb tankových formácií bol taký rýchly, že do rúk Rusov sa dostávali letiská so stojacimi lietadlami, sklady, mosty…

    Tanky s červenými hviezdami sa často objavovali v hlbokom tyle nemeckých vojsk, prerušovali komunikácie a likvidovali každý odpor.

    Nedá sa však povedať, žeby sa nemeckí vojaci vzdávali bez boja. Skôr naopak, nezraz kládli húževnatý odpor, ale už nemali dobrý výcvik. Napríklad 408. divízia zostavená z domobrancov fanaticky bránila malé mestečko Altstadt, aj keď iba do určitého momentu. Veliteľ ruskej 4. gardovej mechanizovanej brigády, ktorá útočila na túto nemeckú divíziu neskôr napísal:

    Na území Altstadtu sme narazili na dosť silný odpor protivníka. Hoci proti nám stáli iba dôchodcovia a školáci, bojovali do poslednej kvapky krvi. Aby sme sa vyhli vlastným stratám, museli sme postupovať vpred akurátne a pomaly. Ale aj tak časti našej brigády už vytláčali protivníka k okraju mestečka.

    Na severe Altstadtu bol háj, ktorú nepriateľ bránil s mimoriadnym nasadením, ktorého príčiny nám neboli jasné. Okrem domobrany tu boli aj vojaci SS, ktorí bojovali ešte fanatickejšie. Háj nebolo možné obísť, pretože tým by sme naše útočiace oddiely vystavili útoku zboku.

    Keď sa prvé tanky dostali na hranicu hája, v jeho vzdialenejších vnútorných priestoroch došlo k niekoľkým výbuchom. Vyzeralo to ako keby nepriateľ vyhodil do vzduchu nejaký dôležitý sklad. A po výbuchu ako keby mávnutím čarovnej paličky sa všetko razom zmenilo: fašisti začali masovo skladať zbrane. Už o 40 minút sme prešli Altstadtom, pričom sme sa zmocnili množstva zajatcov. Na tvárach Nemcov bol strach a bezradnosť.

    V háji sme našli pozostatky nejakej neveľkej budovy. Nemci ju vyhodili do vzduchu dôkladne, preto sa nedalo zistiť, čo to vlastne bolo. Ruiny malej budovy boli na malej vzdialenosti obohnané niekoľkými radmi plotu s ostnatým drôtom, boli postavené aj strážne veže. Očividne nešlo o sklad. Ale čo to teda mohlo byť? Rádiolokačný systém? Veliteľská centrála?

    Tanky postúpili na západ a k ruinám prišli predstavitelia z Moskvy. Ale ani oni nič zvláštne nezistili. Vypočúvanie domácich obyvateľov ukázalo, že objekt bol postavený ľuďmi v uniformách SS len pred niečo viac ako rokom. Vtedy v okolí mestečka vybudovali aj vysoké antény s retlanslátormi.

    Takéto antény však pokrývali celé Nemecko. Nikto si ich nevšímal, oficiálne bolo povedané, že ide o antény na šírenie rozhlasového signálu. Nato ich však bolo zbytočne veľa. Aj podobných záhadných objektov bolo po Nemecku veľa, ale Nemcom sa podarilo všetky z nich vyhodiť do vzduchu predtým, ako sa mohli dostať do rúk spojeneckým vojskám.

    V USA zostavili špeciálnu komisiu, ktorá tieto zvláštne ruiny skúmala. Komisia pracovala dva roky v podmienkach vysokého utajenia. Po ukončení práce napísala v záverečnej správe:

    Nepodarilo sa nám so spoľahlivou pravdepodobnosťou určiť, či ide o radary nejakej novej, neznámej konštrukcie, alebo o nejaké iné prístroje. Názory vedcov, ktorí boli členmi skupiny sa rozchádzali. Mali sme k dispozícii len veľmi málo fragmentov nato, aby sa vec dala podrobne preskúmať. Boli však konštatované veľmi zvláštne fakty. Existuje priame spojenie medzi existenciou objektov a tvrdým odporom Nemcov v konkrétnej oblasti. Napríklad likvidácia oddielov Wehrmachtu v Porúrí nastala až po tom, ako bol zodpovedajúci objekt v danej oblasti zničený leteckou bombou. V Západných Čechách, kde objekt existoval najdlhšie, nemecký odpor pokračoval aj po kapitulácii Raichu. Tieto zvláštne javy nám umožňujú povedať, že skúmané objekty nejakým spôsobom účinkovali na bojový duch nemeckých oddielov a civilného obyvateľstva.

    Nemeckí fyzici v tých časoch značne predbehli úroveň vývoja svetovej vedy, vykonali rýchly a neočakávaný prienik v jednej disciplíne – teórii vĺn. Hoci projekt TOR sa v celku nepodarilo realizovať, je zrejmé, že určitá jeho časť bola dovedená do realizačnej fázy. V rámci Inštitútu fyziky vedomia existovala nie jedna, ale niekoľko pracovných skupín, ktoré očividne pracovali nad rôznych projektoch podobného druhu.

    Inštitút začal pracovať r. 1941 a už od samého počiatku bol plne utajený a aj prinášal nejaké konkrétne výsledky. Možné je aj to, že nacisti sa dostali k nejakým informáciám odniekiaľ „mimo“ – nech už by to boli hoci aj záhadné Runové tabuľky.

    Projekt TOR šiel pomaly vpred, bolo jasné, že na celú realizáciu bude potrebných niekoľko desiatok rokov výskumu. Preto niekedy koncom r. 1942 bola v rámci Inštitútu vybraná skupina vedcov, ktorá sa špecializovala na výrobu zariadenia, ktoré malo mať pôvodné vlastnosti a pracovať aspoň v obmedzenom dosahu, t.j. malo byť schopné meniť nálady ľudí.

    Niekedy začiatkom r. 1944 už boli k dispozícii prvé praktické výsledky, zostrojené prvé modely žiaričov, ktoré boli schopné ovplyvňovať vedomie ľudí. Frekvencia bola nastavená na jeden druh – bojový duch, fanatizmus, vôľa víťaziť. Po celej krajine bolo inštalovaných okolo 15 objektov a množstvo retlanslátorov. Od toho momentu sa začali nálady Nemcov opäť upevňovať, propaganda Göbbelsa znovu nachádzala milióny poslucháčov. Je jasné, že takéto prístroje nepôsobili na každého. Psychofyzická zbraň mohla očividne iba zosilňovať už existujúce presvedčenia, nebola schopná ich vytvárať z ničoho. Ak teda človek chcel veriť vo víťazstvo, tak takáto viera mu bola poskytnutá. Znamená to, že takéto prístroje nijako nevplývali na vedomie komunistov, antifašistov aj sprisahancov medzi vysokými dôstojníkmi.

    Keď sa približovali nepriatelia, zariadenia sa museli likvidovať. Nacistickí vodcovia nemohli principiálne dopustiť, aby táto nová zbraň padla do rúk nepriateľom.

    Ale ako to vlastne celé vyzerá? Nacistickým fyzikom sa podarilo zostaviť zariadenie, ktoré už v 40-tych rokoch minulého storočia ovplyvňovalo myslenie más, ale vedci všetkých ostatných krajín dnes nie sú schopní vyrobiť niečo podobné? Ak sa dobre zamyslíte zistíte, že to nie je pravda. Psychofyzické zariadenia existujú, jednoducho ich existencia sa utajuje. Stačí sa dobre pozrieť okolo seba a porozumieť tomu, čo vidíme.

    Napríklad v 80-tych rokoch minulého storočia Američania absolútne neočakávaným spôsobom zvolili za prezidenta Ronalda Reagana. A potom ešte raz – v r. 1984 – nehľadiac na absolútny krach jeho politiky. Dostal krajinu do narastajúcich ekonomických ťažkostí, krajina začala balansovať na hrane svetového jadrového konfliktu, prepad v medzinárodnej politike… Pritom väčšina Američanov nedokázala racionálne vysvetliť, prečo takto volili. Z toho je odborníkom jasné jedno – bez psychotroniky (psychofyziky v dnešnom ponímaní) – sa to nezaobišlo.

    Potešiteľné je, že predprogramovaná voľba prezidenta vojenského riešenia v posledných voľbách neprešla. Američania sa očividne začínajú orientovať.

    Presakujú informácie, že krach socialistického systému – ekonomicky oveľa stabilnejšieho ako kapitalizmus – bol tiež zásluhou nasadenia americkej psychofyzickej zbrane. Táto zbraň vyvolala u ruského obyvateľstva nálady porazenectva spolu s nespokojnosťou. Vieme napríklad celkom isto, že Američania použili psychofyzickú zbraň aj vo vojne proti Iraku. Veľmi rýchle víťazstvo a rozpad irackej armády r. 2003 sa ani nedá inak vysvetliť. Dnes však v tomto smere majú adekvátny odpor – armáda Ruska je na takéto technológie pripravená.

    Ale nezabiehajme ďaleko, voľby sú aj u nás. Aj u nás môžeme vidieť, že napríklad posledného prezidenta volilo veľa ľudí tak, že potom neboli schopní vysvetliť prečo a dnes sú dokonca otvorene proti nemu. Aj to je jasný príznak nasadenia psychofyzickej zbrane. Každý kto chce, môže sa vybrať mimo mesta a rýchlo zistí, že na anténach určených pre šírenie mobilnej siete GSM pomaly každý rok pribúdajú všakovaké nové zariadenia, ktorých účel nie je známy ani pracovníkom firiem, ktorí ich inštalujú. Telefóny však fungujú rovnako.

    Poznanie je dôležité, lebo na základe neho získavame nové životné skúsenosti. Ak Poznanie chýba, verejnosť preberá všeobecne „ponúkané“ frekvencie najmä z masovokomunikačných prostriedkov. Im stačí, aby na našom území žili iba rozumné zvieratá riadené inštinktmi. Viac nie je želateľné. Komu stačí takéto úroveň ponímania sveta, toho vedomie ostane pod kontrolou takýchto technických prostriedkov. Kto však bude v sebe rozvíjať Myslenie nezávislé od západného mediálneho bahna, ten nájde cestu von a uvidí budúcnosť. Našu budúcnosť, nie budúcnosť parazitov.

    24.11.2016

  • STARÝ KOCÚR

    Každému vnímavému človeku je jasné, že na Zemi žijú okrem ľudí – a samozrejme neľudí – aj zvieratá. Sú také, ktoré sú na Zemi pôvodné, ale aj také, ktoré boli na ňu prinesené v dávnej minulosti. Známou vlastnosťou mysliacich bytostí je, že vidia vo všetkom určitú – aj keď nie vždy na povrchu viditeľnú – spojitosť, ktorú môžeme vyjadriť ako neprerušovanú reťaz príčin a dôsledkov. Potom sú ale medzi nami oveľa jednoduchšie bytosti, ktoré nehľadajú súvislosti stavby Sveta, pretože jednoducho si myslia, že oni s tým nič nemajú, že ich sa také „taľafatky“ netýkajú. Pravda je ale aj to, že ako v biologických človečích telách sú aj neľudia, tak aj v biologických telách zvierat sú tiež bytosti Temného Astrálu.

    Ak Svet okolo nás nesie pečať kauzálnosti, tak je našou úlohou hľadať súvislosti, pretože nič okolo nás tu nie je náhodou. A tu – či chceme alebo nie – sa tak či onak dostaneme k zvieratám. V prvom rade – ak patríme do Svetlého Sveta – nám by malo byť jasné, že ako živé bytosti aj oni majú svoje úlohy v nekonečnej ceste evolučného vývoja. Našou úlohou je s nimi spolupracovať tak, aby sme mali z toho vzájomný prospech. Zabíjanie zvierat je odoberanie im ich práva na slobodu výberu, čo vytvára tým, ktorí tak konajú karmické „účty“. Teraz to síce nevidno, ale informácií máme o tom dosť. Stačí spomenúť Tibetskú knihu mŕtvych. A najmä nezabudnime na to, že žijeme v dobe nástupu nových, Vysokých energií.

    Môže sa stať, že niekomu vyhovuje jedno, inému zase druhé zviera. Niekto má vzťah ku psom, iný zase k mačkám. Môžeme si o jedných či druhých myslieť čokoľvek, ale nemáme právo – nemýľme si to s mocou – im ubližovať. Ale to nemáme ani v prípade dobytka či prasiat…

    Náš Štít Čísloboha je rozdelený na 16 Čertogov, z ktorých každý má svojho vládcu – Vyšného Svetlého Boha Pravi. Ak už sme spomenuli slovo vládca, tak si pripomeňme, že u našich Predkov nemalo význam ovládať mocou iných, ale vládnuť Poznaním. Väčší vládca bol ten, kto viac vedel. Ostane aj slovo „bohatstvo“ – vnútri je koreň „BOH“ – neznamenalo nahromadené materiálne blaho, ale schopnosť zjednotiť sa s Bohom či Bohmi. S vyššími bytosťami sa dá komunikovať aj cez materiálne bohatstvo, ale to na druhej strane je boh, ktorého zvykneme inak nazývať Diablom.

    Každému Čertogu vládne jeden vyšný Boh Pravi, ale zároveň tam nájdeme aj strom a zviera. Je to informácia pre nás, že ten druh energie, ktorý v Galaxii predstavuje konkrétny Vyšný Boh, je v rastlinnej ríši predstavený konkrétnym stromom a vo zvieracej zase konkrétnym zvieraťom. Naši Predkovia v žiadnom prípade nezabíjali tieto zvieratá ani nerúbali tieto stromy, pretože sú považované za poslov konkrétnych Vyšných Bohov. Napríklad Vlk je poslom boha Velesa, Medveď zase Svaroga a podobne. Takto nám je daná možnosť – spoznaním podstaty chovania sa zvierat či stromov – spoznať podstatu Prírody a Vyšších Svetov. Ak poznáte takých tiežlovanov, ktorí sa síce hlásia k Slovanom, ale bez problémov dohola rúbu lesy či strieľajú vlkov alebo medveďov tak vedzte, že tieto bytosti nemajú s energiou Slovanov absolútne nič spoločné. A už vôbec nezáleží na to, ako „múdro“ opakujú naučené frázy vyčítané možno neraz aj z našej stránky.

    Pozrime sa na zvieratá, ktoré sú aj dnešnou spoločnosťou málo chápané. Ono konzumná spoločnosť si celkovo myslí, že kto nevie rátať peniaze ten ani nežije – a teda nečudo, že Prírodu odsúdili na smrť. Otázkou však je, kto bude nakoniec naozaj ten, kto ostane medzi živými…

    Schopnosti mačiek sú záhadné a dodnes klasickou vedou neobjasniteľné. V ich prítomnosti neraz prestávajú fungovať aj moderné, vysoko presné a citlivé prístroje. Klaniame sa im aj sa ich bojíme, iní ich zase kruto týrajú alebo im aspoň ubližujú. Ale dnes sa už nedá poprieť, že vplývajú na naše vedomie a rozum. Dodnes nie je oficiálnej vede jasné odkiaľ mačky prišli, t.j. odkiaľ pochádzajú.

    Ruská novinárka Natália Michajlova z Moskvy sa jedného dňa rozhodla presťahovať do iného bytu. Dostala veľmi lukratívnu ponuku bývať v samom srdci Moskvy – na Náberežnej ulici v dome s výhľadom na Kremeľ. Ani nerozmýšľala a do domu s výhľadom na Kremeľ sa nasťahovala aj so svojou mačkou.

    Ale už prvú noc sa so zvyčajne spokojným zvieraťom čosi dialo. Chovalo sa tak, ako keby v izbe okrem nich bol ešte aj niekto iný. Behala z rohu do rohu, bola nervózna, neustále sa obracala ku dverám a vytrvalo pozerala do jedného bodu. Majiteľka predpokladala, že ide o reakciu na presťahovanie sa a prvú noc v cudzom prostredí, takže to ráno pustila z hlavy. Druhú noc sa však všetko opakovalo. Divné bolo však aj to, že už aj Natálie sa zmocnil akýsi hlboký, nevysvetliteľný smútok. Na druhý deň teda zavolala prenajímateľovi bytu a dozvedela sa o tragickej udalosti, ktorá postihla rodinu, ktorá tam kedysi žila.

    Otca tej rodiny jednu noc zobrali a odviezli v čiernom aute do gulagu. Majiteľ mal vtedy 5 rokov. Pred odchodom mu ešte otec stihol povedať jednu vetu: „Neplač synček, ja sa o niekoľko mesiacov vrátim presne o tejto hodine“.

    Maličký Sergej každý večer sedel a čakal na svojho ocka, ale vždy o polnoci pochopil, že dnes už nepríde. Čakal takto 10 rokov. Prestal čakať až vtedy, keď bol prípad jeho otca odtajnený a rodina sa dozvedela, že otec bol zastrelený za „antisovietsku činnosť“ 27.11.1949.

    Mačka po 60 rokoch pocítila v byte neupokojenú Dušu nevinne zabitého otca a znovu prežila tragédiu malého chlapca, ktorý stratil otca.

    Dnes už niektorí vedci predpokladajú, že mačky sú spojením medzi našim svetom a oblasťou, o ktorej sa môžeme iba čo to domnievať. Môže to znamenať, že tu s nami sú iba ich fyzické telá, pričom to mentálne majú v úplne inej dimenzii.

    Pôvod mačiek na našej Zemi je pre vedcov dodnes záhadou. Zvláštne je to, že medzi zvieratami, ktoré človek poznal a pritúlil a ktoré mu v podstate dodnes slúžia sa mačky nespomínali veľmi dlho. Už sa pásli stáda dobytka, už nás strážili a chránili psy, už jazdili bojové vozy a jazdci, kohúty dávno budili ľudí po ránach svojim kikiríkaním, ale v európskych domácnostiach nebolo počuť mačacie mňaukanie.

    Aristoteles opísal zvieratá nielen z Grécka a Európy, ale aj z iných kontinentov. Medzi nimi boli veľmi zriedkavé, ale o mačkách nič nevedel. Plínius preštudoval viac ako 1 000 kníh najrôznejších autorov ešte predtým, ako napísal svoju Históriu, ale mačky nespomína ani raz.

    Ale na brehoch Nílu v Egypte už vtedy mačky žili minimálne 2 000 rokov. Nielenže tu žili, oni tu dokonca v určitom slova zmysle vládli. Hérodotos a neskôr Diodor píšu, že Egypťania fanaticky milovali mačky, pričom ich smrť bola tragédiou pre celú rodinu. Za zabitie mačky – ako píše Diodor – napríklad tlupa zabila Rimana.

    Roku 1920 bola v Egypte nájdené jaskyňa s uloženými telesnými pozostatkami. Vedecký svet čakal ďalšiu senzáciu – minimálne niečo štýlu Tutanchamóna. Našli tam však niečo zvláštne. Na prvý pohľad sa zdalo, že jaskyňa je naplnená múmiami množstva detí, z ktorých každé bolo uložené v samostatnom kamennom sarkofágu. Až následný výskum ukázal, že ide o múmie mačiek.

    Po narušení posmrtného pokoja mačiek sa v tábore archeológov začali diať zvláštne veci. Každú noc nemohli spať pre silné mňaučanie, mnohí členovia výpravy ráno vstávali so škrabancami na rukách. Nikto však cez deň neuvidel ani jedinú živú mačku. Svedok z tejto výpravy – Julia Collins – neskôr napísala, že sa dostali do kontaktu s javom, ktorý je za hranicou ľudského chápania. Nachádzali sa na území pod kontrolou bohyne Bast, teda bohyne mačiek.

    V 20. storočí sa vedci začali viac zaoberať schopnosťami mačiek a psov a dostali sa nakoniec do slepej ulice. Pozorované schopnosti týchto zvierat sa nedali nijako vysvetliť. Mačky majú mimozmyslové vnímanie, ľudovo nazývané „tretie oko“. Joseph Van Crain v 30-tych rokoch 20. storočia založil na Kalifornskej Univerzite DUKE prvé laboratórium na svete, ktoré sa zaoberalo parapsychológiou. Spolu s K. Zennerom vypracovali unikátny systém testov. Vedci experimentálne zaznamenali vzdialené pôsobenie mačky operátora na živé objekty aj prístroje. Okrem iného bolo zistené, že výsledky pôsobenia nezávisia od vzdialenosti – testy vykázali toto pôsobenie na vzdialenosti od 0,5 m do 4 000 km. Počas experimentov bolo dokázané, že mačky majú paranormálne schopnosti – predvídali a ovládali telepatiu.

    Neskôr nositeľ Nobelovej ceny, Holanďan N. Bergen a R. Morris objavili u mačiek schopnosti používať psychokinézu – presun predmetov nie fyzickým spôsobom – a jasnovidectvo, t.j. získavanie špecifickej informácie cez nejaký neoduševnelý predmet (v civilizačnom ponímaní).

    Moskovský hudobník V. Vodojemov raz vpustil k sebe domov kocúra bezdomovca. Ani sa nenazdal a prišelec začal v jeho dome riadiť, pričom on sám sa nijako nemienil ničomu podriaďovať. Aby mal pohodlný pohyb, tak mu majiteľ domu dokonca vymyslel a zostrojil mechanizmus, ktorý kocúrovi umožňoval vychádzať z domu cez okno kedy chcel.

    Jeho priatelia tomu spočiatku nevenovali pozornosť, ale spozorneli, keď sa rozišiel s dievčaťom, ktoré sa kocúrovi nepáčilo. Ale to nebolo všetko, muzikant si jedného dňa uvedomil, že kocúr riadi aj jeho myšlienky. Bežne sa mu stávalo, že čosi robil a zrazu dostal neústupčivú myšlienku, že treba nakŕmiť kocúra, hoci ten v tom čase ani nebol doma. Naplnil teda jeho misku a on hneď prišiel a začal jesť.

    Neraz dostal z ničoho nič myšlienku, že treba otvoriť dvere. Otvoril ich a za nimi stál kocúr. Jedného dňa pocítil, že kocúr je v nebezpečenstve. Vyšiel z domu ho hľadať a našiel ho vonku skrvaveného – buď sa pobil s inými kocúrmi, alebo niekto naň nahuckal psa – nevedno. Bol však tak doriadený, že ho okamžite vzal a odviezol k veterinárovi. V poslednej chvíli ho zachránil.

    Najskôr mu to celé pripadalo divné, ale postupne si na situáciu zvykol. Jedného dňa si však uvedomil, že jeho život sa od okamihu príchodu kocúra začal meniť k lepšiemu. V dome sa objavilo akési teplo, stalo sa útulne, ba jedného dňa zistil, že má talent na prácu PC animátora. Táto profesia je málo zvládnutá a dobre platená. Začalo sa mu v živote naozaj dariť.

    Dnes je známe, že v prvej polovici 20. storočia sa začali robiť pokusy s mačkami a psami v súvislosti s konštrukciou psychotronných zbraní. Na základe výsledkov takýchto pokusov sa nakoniec prvé takéto zbrane aj začali konštruovať. Bez týchto prác by všetko bolo oveľa zložitejšie.

    Málo známym faktom bolo, že mačky boli spoločníkmi nejedného vodcu ZSSR. Za všetkých môžeme použiť príklad L. I. Brežneva. Spočiatku to jeho okolie začalo považovať iba za čudáctvo – Brežnev sa pri jednej z návštev Indie stretol s tibetským dalajlámom, ktorý mu daroval čierneho tibetského kocúra. Tento darček nepotešil jeho ochranku, nový majiteľ si ho bral hneď so sebou do lietadla. Držal ho na rukách, hladkal a celú cestu si šepkal „môj osud, môj osud“. Keď dalajláma dával Brežnevovi kocúra, čosi mu ticho pošepol o nebezpeční číhajúcej smrti na jeho životnej ceste. Kocúra dalajláma predtým, ako ho odovzdal Beržnevovi podrobne o čomsi inštruoval.

    Dostali jasné pokyny. Kocúra môže kŕmiť iba jeho pán, pretože to nie je obyčajný kocúr, ale taký, ktorý dokáže predvídať udalosti. Kocúrovou úlohou sa stalo ochraňovať generálneho sekretára pred možnými životnými problémami.


    Brežnev mal hneď po návrate z Indie naplánované slávnostné stretnutie s kozmonautmi Jelisejevom, Šatalovom, Volganovom a Chromovom, ktorí sa práve vrátili z kozmického letu. Vládna delegácia naň čakala 40 minút, ale nakoniec im bolo oznámené, že generálny sekretár príde neskôr a na inom aute. Dozvedeli sa, že pána z domu nepustil Láma – tak ochranka nazvala tibetského kocúra. Ten sa mu hádzal pod nohy, skákal mu na ruky, pozeral mu do očí a žalostne mňaukal. Brežnev pochopil, že ho nechce pustiť na stretnutie a dostal zlú predtuchu.

    O niekoľko minút prišla po extrémnej linke správa, že na autá s vládnou delegáciou sa strieľalo. Neznámy muž v uniforme milicionára pri bráne Kremľa spustil na delegáciu paľbu z automatickej zbrane. Miesto, na ktorom vždy sedával Brežnev zasiahlo 14 guliek… 21.1.1969 teda kocúr zachránil svojho pána prvý, ale zďaleka nie posledný raz.

    Keď je zviera v blízkosti svojho pána a je medzi nimi vytvorená citová väzba, tak ich biopolia sa navzájom prelínajú a môžu vyvolať rôzne javy. Ak je mačka astrologicky spojená s majiteľom, tak dokáže predpovedať rôzne udalosti v jeho živote. Po viacerých nepopierateľných dôkazoch o schopnostiach kocúra Lámu sa prestalo jeho okolie pozerať na vec ako na nejaký starecký vrtoch. Aj ochranka pochopila, že ich životy v značnej miera závisia od predpovedí čierneho kocúra.

    Raz sa stalo, že generálny sekretár musel odcestovať do Francúzska a Láma ostal doma. V určitom okamihu sa stal veľmi nepokojným. Keď Brežnev dostal túto informáciu, tak začal byť veľmi ostražitý a volal Andropovovi, ktorý bol v tom čase hlavou KGB. Andropov sa na chvíľu odmlčal a potom priznal, že vo Francúzsku na neho chystali atentát, ktorý sa však tajnej službe podarilo odvrátiť.

    Roku 1982 odcestoval Brežnev do Taškentu bez Lámu. Počas exkurzie v leteckom závode bolo na drevenej konštrukcii okolo lietadla veľmi veľa ľudí. Konštrukcia nevydržala nápor, prelomila sa a zrútila sa aj s ľuďmi na vládnu delegáciu s Brežnevom. V tej dobe Láma v Moskve priam besnel. Nakoniec sa mu podarilo prehryznúť vodítko, vytrhol sa z rúk ochrankárov, veľkými skokmi zamieril k rušnej ceste a hodil sa pod kolesá najbližšieho auta. Čo prinútilo Lámu si vziať život?

    Ak zviera má rado svojho pána, tak preberá na seba časť psychického tlaku. Tým sa stáva akousi živou formou oberegu, t.j. ako keby akýmsi ochranným talizmanom. Keď sa na jemnohmotnej rovine začnú formovať negatívne situácie, tak zvieratá ich registrujú ako prvé. Sú citlivejšie a bližšie k prírodným procesom než ľudia.

    Mačka napríklad z lásky k pánovi môže prevziať na seba nielen časť jeho „nákladu“, ale aj plne obetovať svoj život. V tibetskej tradícii sa predpokladá, že zviera sa nemôže plnohodnotne duchovne vyvinúť, to môže iba človek. Zviera duchovne stúpa iba vďaka svojmu pánovi a následkom lásky k nemu môže obetovať aj seba. Po smrti kocúra sa zdravie generálneho sekretára začalo rýchlo zhoršovať a v novembri toho istého roku Brežnev zomrel. Predpoveď dalajlámu sa naplnila úplne.

    Ak sa na našej ceste znenazdajky objaví mačka – bez ohľadu na to, akej je farby – lepšie je zmeniť cestu. Objavenie sa takéhoto zvieraťa je zvyčajne varovný signál, ktorý je lepšie rešpektovať.

    V jednej moskovskej reklamnej agentúre už roky robia každé ráno jeden rituál – kŕmia „firemného“ kocúra. Nikto z nich nepochybuje, že je veľmi dôležitý, ani sa nad ním nikto nesmeje. Všetci veľmi dobre vedia, prečo tak robia.

    Firma pôvodne sídlila na Fomičovej ulici, kde 26.12.2008 pracovníci reklamnej agentúry oslavovali blížiaci sa nový rok. Zábava bola v plnom prúde, keď z ulice začal doliehať silný krik podobný detskému plaču. Vyšli von a vo vchode našli kocúra. Rozhodli sa vziať ho so sebou na oslavu a upokojiť ho.

    Hoci mu ponúkali všetko možné, kocúr sa ničoho ani nedotkol, ba skryl sa pod stôl a pokračoval v kriku. Zábava sa skončila. Nálada upadla a všetci sa začali pomaličky rozchádzať domov. Večierok teda skončil. Kocúra vyniesli von a nechali pri podchode. Kým sa tam všetci zhromažďovali, kocúr stále sedel na mieste a nikde neodchádzal. Hneď ako všetci kolegovia vyšli do mrazivej noci v budove, kde ešte pred minútou boli vypukol silný požiar. Ako sa neskôr zistilo, vo vedľajšom úrade vybuchol plyn. Výbuch bol veľmi silný. Všetci mlčky pozreli na kocúra. Ten sedel v snehu a nesnažil sa nikde utiecť. Všetci kolegovia sa okamžite rozhodli, že ho musia zobrať so sebou. Bolo jasné, že ak by ich neprinútil odísť, určite by boli medzi nimi obete. Kocúr ich zachránil.

    Keď sa presťahovali do novej budovy, vzali kocúra so sebou a odvtedy už ostal s nimi natrvalo. Okrem tejto udalosti neskôr zistili, že to neboli všetky schopnosti kocúra. Všetky obchodné rokovania v jeho prítomnosti prebiehali zásadne úspešne. Kocúr dostal meno Lucky – svoju prezývku si zaslúžil na 100%.

    Dmitrij Smirnov sa vracal z dlhej cesty. Bol za volantom už veľmi dlho a ani nepostrehol, že začal postupne strácať kontrolu nad riadením. Bola už hlboká noc, zima a silný mráz. Zaspal za volantom. V poslednom okamihu pred tragédiou sa prebral iba vďaka tomu, že sa pred ním zjavil jeho kocúr a videl, ako mu skáče rovno do tváre. Videnie bolo veľmi silné a okamžite ho prebralo zo spánku. Dokázal zastaviť bezpečne auto a v šoku vystúpil z neho von. Ešte sa neprebral zo stresu a už mu v aute zazvonil mobil. Volala mu mama a oznámila, že jeho kocúr znenazdajky vyskočil z okna a zabil sa. Obaja pochopili, že to urobil naschvál, aby ho mohol v diaľke zachrániť – za cenu svojho života. Kocúra mu iba pred tromi mesiacmi daroval jeho brat, ktorý odchádzal navždy z Ruska. Ešte mu pritom aj vtipom povedal, že kocúr bude na brata dávať pozor. Kocúr vyrazil v najdôležitejšom okamihu, ale musel to urobiť tak, že sa rozlúčil so svojou telesnou schránkou.

    V Západnej Európe po zavedení kresťanstva neboli mačky cirkvi po vôli – očividne veľa vidia. Ich paranormálne vlastnosti spôsobili, že boli vyhlásené za pekelné bytosti. Tisícky nevinných zvierat boli nahádzané do ohňov Inkvizície, neraz aj so svojimi majiteľmi. Prenasledovali ich po celej Európe, následkom čoho mačky v podstate vymizli z ulíc miest v Anglicku, Francúzsku, Španielsku aj Švajčiarsku. Ale prešlo iba niekoľko rokov od ich systematickej likvidácie a ich katov a prenasledovateľov postihol strašný osud. Stredovekú Európu zachvátila morová epidémia.

    Križiaci, ktorí sa vracali zo svojich výprav si v batožine priniesli so sebou do Európy najnebezpečnejšieho prenášateľa moru – čiernu krysu.

    Nič proti epidémii nepomáhalo, až ľudia si nakoniec spomenuli na mačky, ktoré v malom počte prežili v malých osadách na vidieku. V nádeji na záchranu ich začali voziť do miest, ale očití svedkovia zanechali zaujímavé svedectvá. Mačky ako keby sa všetky dohovorili – ani jedna nezačala loviť krysy. Vyzeralo to tak, že sa rozhodli dať ľuďom lekciu aby pochopili, aká je ich misia na Zemi dôležitá.

    Z Véd vieme, že tie tvory, ktoré po narodení zasiahne tzv. „gravitačný úder“ nepochádzajú zo Zeme, ale boli na ňu v dávnych časoch privezené. Gravitačný úder spočíva v tom, že po narodení nie sú mláďatá schopné samostatnej existencie, ale musia sa o nich rodičia starať, kým nie sú dostatočne samostatné. Pôvodné bytosti pochádzajúce zo Zeme sa môžu bezprostredne po narodení postaviť na nohy a samostatne chodiť.

    Mačky a psy – a ostatne aj človek – zo Zeme nepochádzajú. Boli tu našich dávnymi Predkami privezené, a to z určitého dôvodu. Nemáme teda právo sa k nim – ale ani k ďalším zvieratám – chovať surovo, týrať a zabíjať ich. Bohužiaľ tento jav je dnes v podstate štandardom. A ľuďmi sa určite nedajú nazvať tí, ktorí si zo zabíjania zvierat urobili pohodlné živobytie. Ak aj patria do našich Rodov, tak – vzhľadom sa dobu, v ktorej sa nachádzame – prežívajú svoju poslednú inkarnáciu.

    Výsledky moderných výskumov už dokázali, že ľudia, ktorí majú doma mačku alebo psa sa obracajú k lekárom o pomoc 5x menej ako tí, ktorí nemajú žiadny vzťah k domácim zvieratám. Americký vedci zistili, že ľudia liečení po infarkte majúci doma zviera majú po roku oveľa lepší zdravotný stav – v zásade sú vyliečení – než tí, ktorí doma napríklad mačky nemajú. Americký lekár James Cerbeck dokázal, že tí, ktorí vlastnia domáce zviera majú nižší tlak a celkovo nižšiu frekvenciu pulzov srdca. V skutočnosti sotva možno povedať, že ľudia môžu mať radi Prírodu, ak nemajú v láske zvieratá.

    Na záver vám odporúčame dve nádherné pesničky od ruskej speváčky Svetlany Kopylovej, ktoré boli napísané podľa skutočných udalostí. Prvá je o starom kocúrikovi, do ktorého každý na dvore sídliska iba kopal, ale nakoniec zomieral šťastný, že poslednýkrát mohol vydýchnuť v náručí dievčatka, v ktorom svojim osudom prebudil skutočný súcit a lásku. Druhá je o psíkovi fenke, ktorá celý život verne slúžila svojmu pánovi a robila preň všetko, čo mu videla na očiach. On sa jej rozhodol na starosť „odmeniť“ tak, že ju utopí v rieke – aká častá situácia dnes… Situácia sa však vyvinula tak, že loďka sa prevrátila a stará fenka už so slučkou na krku ho vytiahla z víru a zachránila život. Až to ho nakoniec Duchovne prebudilo. Lepšie však neskoro, ako NIKDY.

    https://www.youtube.com/watch?v=Z3BtztSkC0c

    22.11.2016

  • FALZIFIKÁTOROV DEJÍN ZNEPOKOJIL NÁLEZ V TURECKU

    V Turecku bol objavený starý exemplár Biblie, ktorý má minimálne 1 500 rokov. Tento nález vážne znepokojil Vatikán, pretože nájdená Biblia obsahuje aj „Evanjelium od Barnabáša“, ktoré vynáša na svetlo niektoré „korekcie“ a zmeny implementované do kresťanstva z dôvodu zabezpečenia moci a presadenia záujmov kresťanských hodnostárov. O čomže to hovorí apokryf, ktorý napísal kresťanský svätý Barnabáš, ktorý bol jedným z učeníkov Krista, putoval spolu s apoštolom Pavlom a napísal niekoľko diel o živote Ježiša Krista, ktoré však protirečia predstavám, ktoré o ňom rozšírila oficiálna cirkev?

    Túto fantastickú knihu, ktorá má potenciál ak nie podkopať moc, tak minimálne autoritu čierneho kléru Vatikánu a odhaliť ďalší fakt falzifikácie skutočných dejín objavili ešte začiatkom nášho tisícročia. Avšak z akýchsi neznámych príčin bola jej existencia udržiavaná v tajnosti celých 16 rokov a len teraz bolo rozhodnuté ju ukázať verejnosti.

    Momentálne sa nachádza v Etnografickom múzeu v Ankare. Jej strany sú zhotovené zo zvieracej kože, ktoré za mnohé stáročia sčerneli, preto celý text – ktorý je napísaný dialektom aramejského jazyka – nie je možné prečítať.

    Aj tak sa však vedcom podarilo prečítať časť textu. A prečítaná informácia absolútne odporuje pohľadu na udalosti (presnejšie na ich interpretáciu) oficiálnou kresťanskou cirkvou. Barnabáš napríklad vo svojom Evanjeliu píše, že Kristus nebol synom Boha a že nikto ho ani neukrižoval. Bol však prorokom a bol na Nebesia vynesený živý, pričom namiesto neho ukrižovali Judáša Iškariotského. Zároveň nazýva Pavla (Saula) samozvancom a nie apoštolom, pričom svedčí – čo nie je prekvapujúce – že nepatril medzi učeníkov Krista. V texte sa spomína aj informácia, že čoskoro príde na Zem posledný mesiáš z Islamu (Mohamed?).

    Vatikánski experti teraz plánujú preskúmať Bibliu, ktorú našli Turci a overiť jej pravosť. Pretože Biblia obsahuje Evanjelium od Barnabáša – ktoré odporuje oficiálnej verzii Vatikánu – už teraz možno pochybovať o hodnovernosti uzáverov takéhoto skúmania. Je známe, že kresťanskí hodnostári ešte v čase Nikejského koncilu vykonali cenzúru všetkých Evanjelií a z Biblie vyškrtli všetky tie, ktoré bránili nasadeniu nových, skorigovaných dogiem o živote Krista a jeho skutočnom učení.

    Nie je teda vôbec náhoda, že tento nález znepokojil koordinačné centrum falzifikácie dejín. Akurát že podobných artefaktov sa bude teraz „vynárať“ viac a viac. Zbytočne sa kdekto domnieval, že sa podarilo spoľahlivo zničiť či ukryť všetky dôveryhodné zdroje informácií o minulosti v mnohokilometrových podzemných úschovniach Vatikánskej knižnice a nahradiť ich vkusnými falzifikátmi.

    michael101063 ©

    08.11.2016

  • BEZ ROZDIELU ROZDIEL?

    Dávať dobrý príklad deťom znamená meniť budúcnosť v prospech detí. Vieme, že nič nedokáže nahradiť priamy a nefalšovaný príklad rodičov, pretože najviac od toho závisí, aké bude potomstvo, t.j. komu prenecháme našu zem. Zem našich Predkov. Dnes môžeme povedať, že o budúcnosť našej zeme sa musíme obávať. Ako sme pripravili naše potomstvo my?

    Cnostní Predkovia zostavili systém Dedičstva, ktorého úlohou bolo a je výchova cnostného potomstva. Toto aj voláme Dedičstvo Predkov. Naše potomstvo je viditeľné pokračovanie nás samých, nášho Rodu.

    V Prírode to tak chodí, vlci majú vĺčatá, líšky líšťatá, levy levíčatá, Bohovia Bohov. Ale všetko má svoje stupne vývoja, preto ani Bohovia nevyrastú hneď a zaraz a automaticky na Bohov. Máme oteckov, ktorí – pred očami detí – sa ožerú na mol, jedno hovoria a druhé robia, klamú, sľubujú a pred očami svojich detí sa ani nesnažia plniť to, čo sľúbili iným ľuďom. Takýto pétepáci sú síce zbabelí sa postaviť na fyzický odpor chuligánovi na ulici, ale nemajú problém – zase pred očami svojich detí – udrieť ich mamu, či urobiť niečo poza chrbtom iným ľuďom a podobne. Je to rakovinový nádor spoločnosti. Deti, ktoré priviedli na svet premenia na lotrov sto ráz horších seba samých. Zodpovednosť však ostáva na nich.

    Naši Predkovia nikdy nepodávali mladému potomstvu negatívny príklad. A príklad to nie je iba pretvárka, to sú myšlienky aj činy – ale najmä všetko založené na hlbokom poznaní Sveta a jeho Pravidiel.

    Jedno hovoriť a iné konať je typickým sprievodným znakom Civilizácie. Tí, ktorí sa zaoberajú Staroslovienskou Bukvicou – teda princípmi Obrazového písma – vedia, že Nižší Svet je vždy Obrazom, t.j. Odrazom Vyššieho Sveta. Jemnohmotná matéria sa „pritvrdením“ mení na „hrubšiu“, teda zostupuje do nižšej úrovne. Je to však vždy Obraz pôvodnej, Vyššej, jemnohmotnej matérie. Vyššie Svety sú mnohorozmerné, my v JAVI žijeme v štvorrozmernom Svete.

    Náš potenciál reagovať na okolitý Svet je daný naším Poznaním, ale poznanie je vo všeobecnosti vždy „teória“, na skúsenosť sa mení iba „pritvrdením“, t.j. materializáciou, alebo inak osobnou skúsenosťou. Preto bukvica „T“ má Obraz pritvrdenie, potvrdenie a pod. Ak napríklad v Hermetických spisoch prečítame:

    Večnosť je Obrazom Boha
    Vesmír je Obrazom Večnosti
    Slnko je Obrazom Vesmíru
    Človek je obrazom Slnka

    Zistíme, že je to Obrazným spôsobom vysvetlené presne toto. Ako hore tak dolu, ako vnútri tak navonok. Informácia je diskrétna, poznanie je kumulatívne. Pod diskrétnym sa v digitálnej technike myslí nespojité, samostatné. Digitálny signál je množstvom nespojitých bodov. Príkladom môže byť aj obyčajná fotografia – ak je digitálna, tak jej kvalitu hodnotíme tzv. rozlíšením, t.j. počtom pixelov (samostatných bodov) na jednotku plochy. Analógový signál je spojitý, digitálny nespojitý. Od čias publikovania kvantovej teórie vieme, že materiálna častica má zároveň vydelenú aj vlnovú podstatu, ale je to vždy tá istá častica. Buď ju považujeme za diskrétny, materiálny objekt alebo za vlnu. Dôležité je vedieť, že jedno nevylučuje druhé, resp. že ide o Pravdy tej istej Istiny.

    Výsledné Poznanie je teda spojité – analógové – ale pozostáva z mnohých, navzájom často zdanlivo nesúvisiacich bodov. Toto aj využila Civilizácia na vytvorenie prístupu „rozdeľ a panuj“. Čím menej niekto vie, tým viac sa mu veci zdajú zdanlivo nesúvisiace a oddelené, ale platí to aj naopak.

    Je známe, že dnešné vedy už nie sú schopné samé osebe vykonávať žiadne nové objavy. Všetky nové objavy modernej doby sa realizujú na vzájomných prienikoch viacerých vied. Poznanie prestáva mať hranice, t.j. prestáva byť digitalizovaným. Spojitý Obraz všetkého začína – u otvorených myslí – prevládať. Vo svete je už známy vedecký prístup INTELLIGENT DESIGN (ID). Je to svojou podstatou protiklad hrubozrnnej Darwinovej teórie Vývoja druhov – dodnes vyučovanej, ale nikdy nedokázanej. Oproti tomu ID hovorí o tom, že za všetkým vo Svete vidno inteligentný, plánovitý návrh, že ani len uhol rastu lístku na bylinke nie je náhodný. Všade vidno súvislosti – okrem toho miesta, kde ich akosi stále nevidno…

    Darwinovou teóriou sa zapodievať nebudeme, stačí si uvedomiť, že bola postavená na dvoch postulátoch, ktoré sú už dávno prekonané, presnejšie neboli nikdy dokázané. Jeden hovorí, že bunka vznikla náhodnou kombináciou niekedy pred 4 miliardami rokov. Moderný matematici vyrátali, že pravdepodobnosť náhodného vzniku takého zložitého mechanizmu akým je bunka je ešte nič oproti tomu, ak by na vrakovisku – náhodným spôsobom – za pôsobenia živlov, t.j. dažďa, vetra, slnka, snehu a pod. „vznikol“ sám od seba Boeing 777 alebo aj niečo podobné. Druhý postulát vychádza z predpokladanej existencie a následného nálezu tzv. „spojovacích článkov“. Znamená to, že všetky dnes na svete existujúce druhy majú jeden medzičlánok, ktorý je presne taký, ako dnes existujúci druh iba má niečo „omylom“;  t.j. napríklad nájdu kostru človeka, ktorá má všetko ako dnešný človek, iba povedzme má na hlave tretiu ruku a podobne. Nikto nikdy takéto niečo – dokonca ani len blízke niečomu takému – nenašiel. A to hovoríme nie iba o ríši ľudí, ale aj o zvieratách a rastlinách. Nič, teda ABSOLÚTNE NIČ.

    Za všetkým vo Svete vidno Rozum, nič nie je náhodné ani zbytočne opakované. Všetko má svoj význam. Rovnako aj každá veda. Ale pozrime sa na samotné slovo VEDA. Z čoho pochádza?

    Veda a „vedieť“ pochádzajú z toho istého koreňa. Pôvodné slovo v pôvodnom – univerzálnom – jazyku môžeme dnes napísať ako ВѢДИ. Dostávame sa k znaku menom „JAŤ“, ktorý má grafiku „Ѣ“. Tento zvuk aktivizuje v podvedomí prepojenie Nebeského a pozemského a čítame ho ako „IE“. V dnešných jazykoch síce poväčšine zanikol, ale v našom ako dvojhláska dodnes ostal. V podstate medzi dvojhlásky patria IA, IE, IU a Ô. Takto nás učia v školách. Je to špecifický zvuk, ktorý má často problém správne vysloviť predstaviteľ iného národa. Z čias Československa vieme, že Česi mali problém s týmto zvukom, zatiaľ čo my sme mali – a aj máme – problém správne vysloviť české „Ř“. Tu nepomôže ani pseudoargument, že Česi tento zvuk v 100% miere kopírujú znakom „Ě“. Takéto niečo môže tvrdiť iba neznalý cudzinec.

    Napriek všetkým snahám „jazykovedcov“ – odkiaľ sa vlastne vzali títo „odborníci“(?), ktorí samozvane upravujú naše jazyky? – vidno stopy „Ѣ“ dodnes vo viacerých slovanských jazykoch. Napríklad Rusi dodnes povedia „VIERA“, Ukrajinci „VIRA“, my zase povieme „VIERA“, Česi znova „VÍRA“. V každom národe ostalo čosi preň typické. Zvuk „IE“ môžeme rozložiť na „I“ a „E“. „I“ je Inglia, t.j. Životodarná energia zostupujúca z PRAVI do SLAVI a JAVI, „E“ je Svet JAVI, t.j. materiálny Svet okolo nás, Svet, v ktorom žijeme. Pri zámene „IE“ na „I“ bol zdôraznený aspekt Životodarnej energie, zachovaním „IE“ prepájame Nebeské a pozemské – veď žijeme na Zemi.

    V prípade slova „VEDA“ ako keby „nevidíme“ dvojhlásku, ale v niektorých tvaroch pri skloňovaní sa jazykovedcom nepodarilo ju zničiť. Hovoríme síce „VEDA“, ale ak chceme vyjadriť aspekt „VEDIEŤ“ v jednotnom čísle, tak povieme ja „VIEM“. Jasný dôkaz toho, že pôvodný zvuk bol celkovo „Ѣ“ – veď inak by sme mali povedať „VEM“. Česi znova povedia „VÍM“, ale zase možno nájsť spojitosť v neurčitku. Takýchto slov máme nemálo – vezmime si čo len taký nenahraditeľný výraz ako „CHLIEB“, existuje „CHLIB“ a aj „CHLÉB“ – hoci v iných, ale slovanských jazykoch. Ide o vyjadrenie Obrazu za materiálnym predmetom, ktorý každý národ ponímal po svojom. Smelo sa môžeme držať Einsteinovho citátu: „Ak chceme vyriešiť problém, tak sa musíme naň pozrieť z úrovne o stupeň vyššej než je tá, na ktorej vznikol“. Z nášho pohľadu môžeme považovať „IE“ za Istinu, takže všetky aplikácie samostatných komponentov fonémy – „I“ a „E“ sú iba Pravdy. Teda z Obrazného pohľadu je „Ѣ“ „Kocka“ a „I“ a „E“ „hrany“ Obrazu. A všetko zapadne na svoje miesta. Ideme k zjednoteniu tou istou cestou, ktorou nás kedysi rozdelili.

    Niektorí naši čitatelia sa na nás stále obracajú z otázkou či je správny výraz „SLOVIEN“ alebo silne ideologicky vnucovaný „SLOVEN“. O tejto problematike sme sa už jasne vyjadrili, takže nepovažujeme za zmysluplné neustále obohrávať tú istú pesničku, takže iba v minimálnej miere. Z pohľadu Staroslovienskej Bukvice Slovien a Sloven sú dve úplne odlišné entity, pričom obe dnes existujú. V minulosti – za čias Cyrila a Metoda – však „SLOVENOV“ nikto nepoznal. Kto by mal o tom pochybnosti, toho môžeme odporúčať priamo na nich.

    Hĺbkový rozdiel významu názvov „Slovieni“ a „Sloveni“ nájdete v knihe o Staroslovienskej Bukvici, ktorá by mala prísť do predaja ešte v novembri 2016. Preto si priblížme iný uhol pohľadu.

    V prvom rade Cyril a Metod – ako uvádza kresťanská tradícia – prišli na naše územie k SLOVIENOM. Gréckokatolíci na Slovensku majú dodnes liturgiu v STAROSLOVIENČINE, nie akejsi mýtickej STAROSLOVENČINE. Gréckokatolíkom na Ukrajine by bolo veľmi zvláštne byť na „staroslovenskej“ liturgii. Bez dlhých polemík môžeme siahnuť k textu, ktorého autorstvo kresťanská cirkev pripisuje priamo Konštantínovi Filozofovi, t.j. Cyrilovi – k Proglasu. Cyril sa v úvode textu priamo obracia k SLOVIENOM. Z textu básne Proglas – pre naše účely – použijeme iba prvé dve slohy:

    PROGLAS

    Evanjeliu svätému som Predslovom:
    ako nám dávno sľubovali proroci,
    prichádza Kristus zhromažďovať národy,
    pretože svieti svetlom svetu celému.
    To v našom SIEDMOM TISÍCROČÍ stalo sa.

    Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
    a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,
    lebo je Boha poznať totiž potrebné.
    A preto čujte, čujte toto, SLOVIENI:
    dar tento drahý vám Boh z lásky daroval, …

    Tento text nájdete voľne prístupný na internete. V úvode je citát z listu Jána Kardinála Chryzostoma Korca, ktorý je datovaný v Nitre, 16. mája 1996. Môžeme ho teda plným právom považovať za oficiálnu, Vatikánom schválenú verziu. Veď kto iný, ak nie oni, by mal najlepšie vedieť ku komu vyslali posolstvo?

    V druhej slohe, piatom verši je posledné slovo SLOVIENI. V podstate už toto by malo stačiť na zastavenie akejkoľvek pustej diskusie k téme názvu našich Predkov. Z analýzy Obrazov slova „Sloven“ však vieme, že takýto ľudia žijú v našej krajine dnes.

    Keď už sme načali Proglas, tak si všimnime ešte jeden „zabudnutý“ detail. V poslednom verši prvej slohy je priama referencia na „naše siedme tisícročie“. Dnes máme – podľa védickej tradície – ôsme tisícročie. Naša doba je o tisíc rokov staršia ako za čas návštevy Cyrila a Metoda. Ide o dôkaz, že naši Predkovia – ako celá Slovansko-Árijská Kultúra – používali védický Koľadov Dar. Kresťanský kalendár je o päť a pol tisícročia mladší.

    Ak dnes nejaký „vedec“ povie, že Cyril a Metod akosi „nešťastne“ použili „Ѣ“ namiesto „E“, tak minimálne nie je vedecky korektný. O fakte používania písomného systému Bukvice v celej Európe hovorí aj Mauro Orbini na prelome 16. a 17. storočia, ostatne nikto z nich nedokázal, že na našom území sa Staroslovienska Bukvica nepoužívala. Okrem iných zdrojov existenciu Bukvice na našom území spomína aj Jonáš Záborský v diele DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO z roku 1875 a vydanom až r. 2012. Slovienov okrem starých cirkevných textov na Slovensku pozná aj kyjevský letopisec Nestor a mnoho iných zdrojov. Ferdinand Uličný v knihe DEJINY SLOVENSKA V 11.-13. STOROČÍ hovorí – podľa nášho názoru správne – že výraz „Slovan“ vznikol zo slova „Slovien“. Treba (či stačí?) naozaj veľa nevedieť, aby človek mohol hovoriť o „Slovenoch“ v časoch príchodu Cyrila a Metoda na naše územie. Alebo presnejšie, oni pred 1 100 rokmi „nevedeli“ ku komu prišli a naši vševedkovia dnes – po viac ako 1 100 rokoch – všetko vedia? Smutné je len to, že takéto avantúry sa objavujú na pôde Matice Slovenskej. Najskôr ako knihy, potom aj ako „odborný“ film…

    A pritom sa títo „vedci“ odvolávajú práve na vedu. Ale aký názor má na takýchto „vedcov“ odborník – síce v oficiálnej – histórii? Veď práve na takéto zdroje sa odvolávajú. Nuž, jeden z nich všetko zhrnul do článku „5 ZBYTOČNÝCH KNÍH O HISTÓRII“.

    My síce nepovažujeme Cyrila a Metoda za autorov slovanskej písomnosti, za pôvodcov kresťansko-slovanskej písomnosti ich však považovať možno. O existencii Bukvice už pred ich príchodom svedčí aj nález z obce Bojná, kde boli nájdené zlaté plakety s textom v Staroslovienskej Bukvici, akurát že 100 staršie ako samotní Cyril s Metodom. Rovnako časť Chorvátov podpísala ešte r. 650 n.l. dohodu s pápežom o prestupe na kresťanstvo, pričom text bol napísaný „slovanskými písmenami“ a zmluva je dodnes uložená vo Vatikánskom archíve.

    Všetky argumenty o „Slovenoch“ sa vyznačujú niekoľkými základnými črtami. Celkovo ignorujú Starosloviensku Bukvicu a všetko odvodzujú od Čechov z obdobia spred 200-300 rokov. Vo všetkej úcte k Čechom a ich minulosti, nie je to minulosť všetkých Slovanov. Meditovať o „E“ a zámene s „Ě“ ako písmenách mladšej latinky je tak či onak nepodstatné. Nech si Česi čokoľvek pred 200 či 300 rokmi napísali – čo je samozrejme ich vec – nemá to nič so Slovienmi, ktorí tu za čias príchodu Cyrila a Metoda žili a tvorili – a to vo vlastnom písomnom systéme, ktorý bol Obrazný, a teda  ako taký – pochopiteľne – nezrozumiteľný dnešným materialistom. Ostatne, túto informáciu zanechali PRIAMO CYRIL a METOD.

    Je zbytočné strácať veľa energie na boj proti fenoménu SLOVENIZMU. Je potrebné k nemu iba nájsť zodpovedajúci postoj. Skupinu ľudí zhromaždenú okolo termínu „SLOVEN“ môžeme pre naše potreby takto nazvať, pretože všetci sú napojení do jedného Egregoru. Nie je to však veda v našom slova zmysle. Ak by to bola veda, tak by používala vedecké metódy – a to im očividne chýba, pretože si vyberajú iba to, čo sa im hodí a ostatné prehliadajú či ignorujú. Možno tu požiť tibetský termín – Duchovný materializmus. V jemnohmotnom Svete si najskôr stanovili ciele a potom k nim hľadajú vhodné cesty. Duchovný vývoj je spoznávanie Sveta takého, aký je, teda bez vopred stanovených cieľov. Tie sú – v Jemnohmotnom Svete – vždy iné ako v materiálnom, a preto ich vopred nemožno stanoviť. Slovenizmus je IDEOLÓGIA, špecifická štruktúra stavby mozgu. Je to svojou podstatou ANTISLOVANSTVO, niečo na úrovni inštinktov.

    Táto ideológia stavia na vopred stanovených cieľoch, nemá v skutočnosti záujem spoznať aká bola minulosť naozaj. Ako správne digitalizovaný prístup udržiava nespojitú metodiku práce. Ignoruje Starosloviensku Bukvicu aj staroslovienčinu ako jazyk, ale siaha po cudzích, nám nepriateľských zdrojoch informácií. Tieto síce nie je zlé poznať, ale nemôžeme ich brať ako bernú mincu o nás samých – bez nás samých (bez Predkov). Rusi ako národ sú považovaní a priori za nepriateľov, ale napríklad Nemcom sa všetko „odpúšťa“. Dnes nikomu nevadí, že v minulosti prešli na nacistickú ideológiu, veď „každý vie“, že to boli „iní“ Nemci. Rusom v minulosti Boľševici rovnako – a oveľa krvavejšie – nanútili cudziu ideológiu, ale akosi im ju dodnes Slovenisti prisudzujú. Dvojité štandardy – čo je dovolené jedným nie je dovolené druhým.

    Slovenisti okrem Bukvice ignorujú DNK Genealógiu aj Kvantovú genetiku – čo je už „ťažká artiléria“ modernej vedy. Nikdy teda nevyjdú na analógovú, t.j. spojitú úroveň poznania, vždy ostanú na informačne digitalizovanej úrovni. Nuž – ideológia.

    Kvantová genetika už experimentálne dokázala, že každý zvuk a fráza ktorú vyslovíme priamo modifikuje DNK. Naši Predkovia mali na každý jav presne vyšpecifikované slovo, teda nebola žiadna dvojzmyselnosť vo vyjadrovaní. Nejde o srandu, ide o otázku života a smrti. A naši Slovenisti tvrdia, že síce slovo SLOVIEN je správne, ale presne to isté znamená aj SLOVEN alebo SLOVÄN. Všetkým, ktorí s niečím takým súhlasia si to odporúčame experimentálne preveriť. Staroslovienčina nemala dvojzmyselné výrazy a dnešná slovenčina ich – samozrejme nie náhodou – má. Ale všetko má svoje medze a tvrdenie Slovenistov je „silná káva“ aj na dnešný jazyk. Možno by si mali všimnúť čo sa učia ich deti v škole. Veď v niektorých slovách mení význam iba prízvuk – SUD a SÚD – a nie to ešte úplne iný zvuk. Skúste napríklad v USA nedodržať prízvuk na „SHEET“ a „SHIT“. Aké známky by doniesli ich deti zo školy, ak by napísali BIŤ namiesto BYŤ, VÍR namiesto VÝR či TÝM namiesto TÍM? A to ešte hovoríme o jave, kde dnes už sluchovo nerozoznáme rozdiel medzi „I“ a „Y“. Ale ak „IE“, „E“ a „Ä“ je to isté, tak potom úplne normálne môžeme dnes povedať namiesto „VIEM“ nimi navrhované „VEM“ alebo „VÄM“, namiesto „CHLIEB“ „CHLEB“ či „CHLÄB“, „VERA“ či „VÄRA“ namiesto „VIERA“, „PECŤ“ lebo „PÄCŤ“ namiesto „PIECŤ“ a podobne. Možno by dnes populárne MÄSO mohlo byť správne aj ako MIESO alebo MESO. A príkladov nájdeme neúrekom.

    Jednou z ďalších ukážok prístupu tejto ideológie je neznalosť ruštiny ako jazyka, hoci ho sem-tam použijú aj ako „dôkaz“ Slovenizmu. V dnešnej ruštine sa bežné „Е“ vyslovuje ako naše „IE“ alebo „JE“. Hovorí to o prevládajúcom jave v našej minulosti, keď naši Predkovia požívali väčšinu slov majúcich väzbu na spojenie Nebies a zeme, t.j. v drvivej väčšine slov bol zvuk „Ѣ“. Ak v ruskom texte nájdete termín „СЛОВЕН“, tak každý Rus to prečíta ako „SLOVIEN“, t.j. bude tam pozostatok „Ѣ“. Pretože tento argument už bol „odborne“ použitý ako dôkaz Slovenizmu, tak zdôraznime, že dnešná ruština má na zvuk nášho „E“ samostatnú bukvu – „Э“, ktorá nepatrí medzi pôvodné bukvice Staroslovienskej Bukvice. Ak by teda v ruštine chcel niekto napísať „SLOVEN“, tak by to muselo byť v tvare „СЛОВЭН“. A s takým niečím sme sa v ruských textoch NIKDY nestretli. Ide teda o ďalšiu ideologickú odbočku.

    Vari poslednou položkou, ktorú by sme mohli prebrať je MANTRA. Je to svojou podstatou frekvencia, ktorú keď človek vydáva, tak vstupuje do rezonancie s rovnakou externou frekvenciou, t.j. stavom energie a tak dostane po takto otvorenom kanále odpoveď. V Karune – teda najstaršom písomnom systéme Sveta to napíšeme takto:

    Hoci foneticky čítame MAN-T-RA, Obraz môžeme čítať ako „Zjednotenie Troch v jedno, tvoriace potvrdením Svetla štvrté“. Zjednotenie Troch môžeme chápať aj ako JAV, NAV a PRAV, alebo Telo, Dušu a Ducha v jedno. Runa MAN má hore tri „napojenia“ na Svargu, t.j. Nebesia, pričom spolu hovorí o štvrtom.  MAN je však zároveň aj človek, ktorý „pritvrdzuje“ nejaké svetlo. Aká je úroveň Duchovného vývoja človeka, také je aj svetlo. Ak sa Človek napája na Vysoké psychické frekvencie, tak sa napája na Nebeského Učiteľa (Rod) a dostáva odpoveď od Neho. Ak sa napája na egregor, tak dostáva naspäť nízke, t.j. egregoriálne energie. Preto platí „Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva“. Mantra SLOVEN napája na egregor, Mantra SLOVIEN na ROD. Vyberá si každý sám.

    Nuž tak, materializácia (pritvrdenie) myšlienky je slovo, materializácia (pritvrdenie) slova je čin. Materializácia mantry SLOVIEN je pritvrdením Svargy, t.j. Nebies, materializácia mantry SLOVEN je – v lepšom prípade – pritvrdením JAVI, t.j. materiálneho Sveta.

    Nemá význam sa obracať na nás so žiadosťami o „podanie presvedčujúceho vysvetlenia rozdielu medzi Slovien a Sloven“. Komu treba externé vysvetlenie, ten vo svojom vnútri (ešte) nevie kam patrí. Či už naše alebo opačné vysvetlenie bude považovať iba za jeden z variantov, bez reakcie z vlastnej hĺbky Duše. Jedno aj druhé existuje, ale zatiaľ čo na jedno treba Poznanie Predkov, na druhé postačí stanovisko cudzincov, neraz napríklad aj Indiánov. Výber však – spolu so zodpovednosťou – koná každý sám, za seba.

    07.11.2016