Autor svarga

Ak sa pozeráme na Svet z védického pohľadu, tak sa naň pozeráme skrz energetické vzťahy. Ako vieme z Knihy Svetla, vo Vesmíre neexistuje nič iba Energie a Sily, ktoré ich riadia. Náš pohľad na energie sa však najčastejšie formuje cez prizmu, ktorú niekto vytvoril pre nás – ale z nám cudzích dôvodov. Takto naformátovaný pohľad najčastejšie voláme Matrix. Je to najmä kvôli filmu, ktorý – síce umeleckým spôsobom – ale v každom prípade Obrazne podáva podstatu informácie. Samozrejme že iba pre tých, ktorí chcú vidieť. Väčšina ľudí nechce, ale takýto nemajú prečo čítať našu stránku.

Žijeme teda v určitom systéme, o ktorom však nevieme, kto a prečo ho vytvoril. Tu platí – bohužiaľ – pre nás nepríjemná zásada. Ak nepoznáme podstatu systému v ktorom žijeme, tak sme buď obete alebo potrava. Aby sme takýto neboli, potrebujeme mať správne vyformované Svetoponímanie.

Bez správne sformovaného pohľadu na Svet, ktorý zahŕňa ponímanie podstaty, človek nemôže stabilne v ňom existovať. Aby sme dokázali správne sformulovať Svetoponímanie, potrebujeme mať jasnú predstavu o Obraze Sveta a roli človeka v systéme stavby Sveta.

Stvoriteľom všetkého je Najvyšší Rozum. Je to mysliaca energetická substancia, ktorú inak môžeme nazývať aj Svetová Harmónia. Najvyšší Rozum má svoj nástroj, pomocou ktorého tvorí Svety a rozličné objekty vo Vesmíre. Tento nástroj môžeme nazvať Matrica Tvorenia, čo je forma energie v prvobytnom stave.

Všetky naše životy a činy odchádzajú do tejto Matrice, pretože aj oni sú svojou podstatou formou energie a Matrica uchováva energiu. Z Matrice bolo vyvedené aj všetko tvorenie. V nej je možné nájsť všetky myšlienkové formy, idey a formy energie všetkého, čo bolo alebo bude vytvorené vo všetkých Vesmíroch. Ľudia, ako aj všetko ostatné bolo vytvorené z energie Matrice, ale Duša pochádza od samotného Najvyššieho Rozumu.

Forma, črty či vlastnosti – to všetko sú energie Matrice. My všetci sme súčasťou tých istých energií, ideí či konceptov tvorenia. V Matrici jestvuje špecifický segment, z ktorého sme zhotovení. Jeho energia sa zhoduje s našou a vplýva na nás. Na jemnohmotnej úrovni sme všetci medzi sebou navzájom prepojení, preto činy hoci aj jedného človeka vplývajú na všetkých ostatných, na celý okolitý Svet. Človek je časticou Stavby Sveta – Živatma – ktorá je so Svetom tesne prepojená. Základná úloha človeka na Zemi je evolučný vývoj samého seba a okolitého Sveta skrz Dušu, ktorá je individualitou Božieho Ducha, ktorý je všetko vo všetkom Jestvujúce. Je to univerzálna energia Života, skoncentrovaná a lokalizovaná, vibrujúca na špecifickej frekvencii v konkrétnom čase, na konkrétnom mieste a v konkrétnych podmienkach.

Duša človeka je to, čím sme, je to naša podstata. Naše Telo a Um je to, čo používame nato, aby sme mohli okúsiť, kto sme vo sfére Zodpovedajúceho. Chrám našej Duše sa nachádza vo sfére Absolútneho, kde prebýva Boží Duch. Duša na Zemi žije vo sfére Zodpovedajúceho – povedzme hologramu – a po opustení fyzického tela nastupuje na púť domov, odkiaľ prišla. Tam sa znovu stretne s Božím Duchom a stane sa jedným Duchom, jednou energiou, uchovajúc svoju individualitu.

Telo človeka žije v silovom poli, ktoré nazývame Duša. Ono prebýva vnútri tejto energetickej formy. Táto energia má rozum, čo je uchovávateľ aj zdroj všetkého poznania zároveň, všetkého ponímania, všetkých oznamov, informácií a skúseností. Duša vo svojej podstate predstavuje objekt Matricového typu, ktorý má množstvo úložných buniek, ktoré sa zapĺňajú energiami rozličnej kvality.

Akékoľvek naše výrazy – Ľúbosť, Láska, Hnev, Tvorivosť, Závisť, Nenávisť, Žiadostivosť, Agresivita a iné – sú energie, ktoré nasycujú túto Matricu, čím sa zapĺňajú jej bunky. Vnútorný obsah Duše a jej podstata prestavuje fundament osobnosti a je základom jej vývoja. Impulzom na vývoj Duše a stimulom jej progresu je protiklad medzi pozitívnymi a negatívnymi vlastnosťami, ktoré sú uložené v jej vlastnej konštrukcii. Úroveň vývoja osobnosti je priamo závislá od úrovne naplnenia Matrice energiou od zmyslov. Vývoj samotnej Duše je zaprogramovaný do novej materializácie v podobe budúcich udalostí a životných situácií, čo je svojou podstatou evolučná púť Duše, jej hlavné predurčenie v Javi. Dané situácie vypĺňajú v štruktúre osobnosti nedostatočné energie pre jej vývoj. Program je zostavený v určitom poradí nasledovania nevyhnutných udalostí. Prechádzajúc cez ne, osobnosť – využívajúc právo výberu – vyberá svoj variant chovania sa a tak sama tvorí konfiguráciu svojej Duše tým, že nadobúda pozitívne alebo negatívne smerovanie. Napĺňanie Matrice energiou prebieha nie iba na základe chovania sa osobnosti, ale aj pociťovaním a mysliacimi procesmi. Aktívna pozícia osobnosti pozitívne vplýva na kvalitu jej náplne. V jej základe leží vnútorná neuspokojenosť so sebou samou. V tom leží zdroj premieňania vnútorného sveta vo vonkajší.

Aby bolo možné tento proces správne pochopiť, siahnime priamo do klasických védických Obrazov. Predstavme si človeka ako klasický bojový voz ťahaný piatimi koňmi. Kone sú naše Zmysly, liace Um, kočiš Rozum, bojovník je Svedomie a cestujúcim v našom voze je Duša. Telo je voz s kolesami, aby Duša mohla pohodlne cestovať. V ideálnom stave by mal voz riadiť Razum opierajúc sa o Svedomie!

Funkcia Duše je ukázať svoje prianie, ale nemenovať ho.

Funkcia Umu je učiniť výber, vychádzajúc z reálnych možností.

Funkcia Tela je realizovať ukázaný výber.

Keď Um, Razum a Duša tvoria spolu v harmónii a jednote, tak v tele sa prejavuje Boží Princíp. Naše Telo riadi Duša, Dušu riadi Duch a Ducha Svedomie.

Duša je energetická Matrica zostavená z úložných buniek skúseností.

Duch je Božia Múdrosť.

Duša musí poznávať túto Múdrosť počas svojho života v JAVI.

Svedomie je neprerušiteľné a harmonické spojenie Duše s Božím Svetom.

Um patrí materiálnemu Telu, je nevyhnutný na prežitie a podlieha vplyvu Zmyslov. Výsledkom činnosti Umu je chovanie sa človeka. Um riadi všetky funkcie organizmu a pracuje na dosahovaní uspokojenia obľúbených želaní Tela.

Razum (Rozum) je Duchovné Telo, ktoré riadi Um.

Vedomie je Božie mysliace centrum Razumu.

Svedomie je vnútorné Duchovné meradlo, základ výberu.

Telo je iba nástrojom našej Duše. Náš Razum je tou silou, ktorá dáva do pohybu Dušu. Um je nástrojom Tela používaným na materializáciu želaní Duše. Pre Dušu je najvyšším precítením Ľúbosť, ktorá je aj jej zmyslom a cieľom. Duša potrebuje na vývoj zmysly a nie poznanie. Poznanie sú pojmy a Zmysly je skúsenosť. Najvyšší zmysel je skúsenosť jednoty so Všetkým Jestvujúcim, zmysel dokonalej Ľúbosti. Veď svet ktorý nás obklopuje – vrátane všetkých živých bytostí – pozostáva z jedných a tých istých elementárnych častíc. Každá taká častica má určitý energetický potenciál a vyžaruje do okolitého priestoru špecifickú energiu. Zo špecifických energetických potenciálov sa skladajú celé poľové zoskupenia. Nízkofrekvenčné energetické polia nesú v sebe vibrácie, ktoré u človeka vyvolávajú negatívne vlastnosti: agresivitu, závisť, násilie, zlobu a pod. Vysokofrekvenčné polia zase opačne, nastavujú ľudí na prejavovanie pozitívnych vlastností osobnosti: dobro, radosť, rovnováha, harmóniu s okolitým svetom a pod. Človek má svoju energetiku, svoju jemnohmotnú energetickú obálku. Medzi energetikou okolitého priestoru a energetikou človeka prebieha neustála vzájomná výmena energií. V závislosti od toho, aké energetické vibrácie človek vyžaruje, s tak isto orientovanými poľovými štruktúrami on aj rezonuje a prejavuje agresívne alebo dobrosrdečné chovanie. Z toho vyplýva, že okolité prostredie pôsobí na človeka pomocou energetického vplyvu poľových zoskupení a človek na svoje okolie zase pôsobí prostredníctvom svojich myšlienok a vyslovených slov, preto lebo KAŽDÉ VYSLOVENÉ SLOVO PREDSTAVUJE VIBRAČNÝ PRÍKAZ. A ľubovoľný Myšlienkový Obraz – ktorý zrodil človek – je energetickou substanciou, ktorá je schopná rezonovať s energetickými poľami, ktoré nás obklopujú a odraziť sa na dispozícii človeka a jeho chovaní. Rezonančný efekt sa dosahuje intenzívnosťou túžby a presvedčenia v schopnosti dosiahnutia cieľa. Takéto vzájomné pôsobenie na úrovni energetiky umožňuje vytvárať okolo človeka pozitívne podmienky na realizáciu toho, čo bolo vymyslené, pokiaľ nedôjde v vnútornému rozladeniu sa so sebou samým.

Najväčší vplyv na všeobecný psychoenergetický priestor má svetonázor človeka, jeho vzťah k sebe aj druhým, jeho činy a konanie vôbec. Samotná energetika okolitého priestoru nemá žiadnu polarizáciu, funkcionalitu rodiacej sa energii pridáva človek svojimi myšlienkovými Obrazmi. Spájajúc sa do jedného celku, prenikajúc sa navzájom na jemnohmotnej úrovni, zlievajúc sa ako rieky, individuálne Duše rodia svojráznu, nadvedomú psychickú bytosť, ktorá nadobúda psychickú individualitu nového typu, ktorá riadi ľudí. Takáto energetická bytosť vytvorená ľuďmi, spájajúca ich na zhodnej energeticko-informačnej vibračnej charakteristike sa volá EGREGOR. Egregory sú vytvárané našimi myšlienkami, ideami, nedostatkami, zmyslami, cieľmi. Sila egregoru závisí od sily želania človeka a tých, ktorí zdieľajú tieto ciele a intenzívne ich podporujú. Presne tak isto pôsobí napríklad aj namodlená ikona, ktorá vôkol seba vytvára energetické pole na jemnohmotnej úrovni a zodpovedajúcim spôsobom vplýva na vedomie ľudí. Jestvujú aj Prírodné egregory, ktoré sú vytvárané veľkými vodnými plochami, horami, priesmykmi, vodopádmi, zlomami zemskej kôry a pod. Náboženské Egregory sú predstavované Ježišom, Alahom, Budhom, Jehovom a pod. Tu je však dôležité si ich NEMÝLIŤ SO STVORITEĽOM!

Svetonázor či Svetoponímanie človeka sa formuje pod vonkajším energeticko-informačným pôsobením v procese jeho výchovy, vzdelávania a umiestnenia v konkrétnom životnom priestore. V procese takéhoto pôsobenia na podvedomie človeka sa vytvára Matrica stereotypu chovania sa, ktorá predstavuje kópiu stabilných fyziologických a emocionálnych reakcií na vonkajšie podnety. Jej špecifikum je v tom, že v prípade, keď sa človek dostane do takej zložitej životnej situácie, akú predtým videl vo filme, na internete a pod., tak sa spustí automaticky, bez uvedomovania si okolností.

Človeka na jeho životnej púti dáva do pohybu záujem, čo je svojrázny zdroj energie, uvedomená si potreba a riadi nás Obraz, t.j. spôsob realizácie sformulovanej potreby, nakoľko Uvedomovanie si je riadiaci program nášho biopočítača.

Človek v stave vnútorného rozrušenia sa môže dostať pod vplyv zvonku kontrolovaného riadenia, pretože v takom okamihu sa odpája vlastná logika zdravého úsudku a prepína svoj mód chovania sa na riadenie iba zmyslami a emóciami, čím začína konať chyby a strácať zmysel pre realitu. V takom stave sa môže dostať pod vplyv egregorov, ktoré sú čo do energetiky s ním totožné.

Mozog človeka si možno predstaviť ako biopočítač, ktorého operačný systém tvoria špecifické programové moduly Výchovy, Učenia sa, Vzdelania a pod. Presne tak ako každý počítač, aj my máme prirodzený antivírusový modul, ktorý na úroveň podvedomia neprepúšťa rôzne negatívne myšlienkové formy, ktorých je v našom energeticko-informačnom poli množstvo. Ale tento sa môže sa aj zablokovať, najmä vtedy, keď sa človek nachádza v stave vzrušenia, keď je alebo spí. V takých okamihoch zablokovania sa môžu na úroveň nášho podvedomia dostať rôzne, nám nanútené negatívne myšlienky, a to až po samovraždu. Aby sme neutralizovali všetok takýto hnus, je potrebné celý tento odpad vystaviť logickej analýze a aj fyzicky odstrániť larvy z priestoru nášho vnútorného aj vonkajšieho Vedogonu. Dôjde k neutralizácii takéhoto vírusu.

Mimoriadnu úlohu pri dosahovaní našich cieľov má uvedomenie si ich, t.j. vo svojom vedomí  si namodelujeme etapy ich realizácie. Uvedomením si zmyslu Obrazov, ktoré vo vedomí vytvárame, tvoríme energiu, ktorá vstupuje do rezonancie so zodpovedajúcimi poľovými štruktúrami a tým priťahujeme ďalšiu energiu, ktorá štrukturalizuje okolitý priestor do smeru dosiahnutia zadaného cieľa. Ale predovšetkým treba najskôr priviesť do stavu vnútornej rovnováhy a harmónie samého seba, inak sa bude naša energia spotrebovávať na naše vnútorné problémy a stresy. Musíme sa naučiť nepodliehať svojim želaniam typu „ja chcem“, ale úsilím svojej vôle a logikou zdravého zmyslu regulovať svoje zlozvyky a negatívne návyky. Akýkoľvek náš problém alebo komplikácia je elementom riadenia človeka vedomím, pretože vždy je možnosť výberu sa buď vybrať po pozitívnej púti vývoja, alebo po púti Duchovnej a fyzickej degradácie.

Samých seba môžeme regulovať autosugesciou a uvedomovaním si možností svojho organizmu, ktorý je riadený pomocou zmyslovej sféry, vrátane orgánov ponímania. Aby sme si mohli pomôcť v riadení svojho zdravia a životnej pohody, treba sa nám naučiť vytvárať si svojou obrazotvornosťou široké spektrum Obrazov a prežívať reálne preciťovanie, ktoré oni spôsobujú. Okolitý svet spoznávame skrz zmyslové pocitové vnemy, a tieto vnemy sú unikátnym nástrojom na ovplyvňovanie psychiky a fyziológie človeka. Vytvorením špecifického myšlienkového Obrazu vzniká vnútorné prežívanie alebo precítenie, ktoré ovplyvňuje psychiku a fyziologické procesy v našom organizme. Preto v začiatkoch je potrebné budovať schopnosť dosahovať stav vytvorený predstavou a reálne ho prežiť vnemovým zážitkom.

Jedna z najdôležitejších vlastností ľudskej psychiky je Obrazotvornosť, ktorá má však u každého človeka svoje osobitosti. Človek môže generovať myšlienkové Obrazy rozličnej jasnosti a s ich pomocou provokovať organizmus na rozličné reakcie. Reálnosť pocitov záleží od sily jasnosti Obrazu. Treba sa naučiť používať svoje vnútorné preciťovanie vo svoj prospech, a nie – ako to robíme väčšinou dnes – si vnucovať rozličné choroby a odkláňania sa od normy aj tým spôsobom, že sa pokúšame si hneď stanovovať kdejaké diagnózy.

Hlavným regulátorom Životnej energie v človeku je psychika, ktorá reguluje rovnováhu síl a energií, a v konkrétnom prípade aj vnútornú harmóniu človeka, bez ktorej nie je možné vytvoriť ostrý, jasný Obraz vo svojom vedomí. Myšlienkové Obrazy hrajú úlohu svojráznych spúšťačov, ktoré spúšťajú činnosť podvedomia.

Ľúbosť, láska, dobro, krása, zlo, závisť, nenávisť, žiadostivosť, bolesť, urážka, násilie atď. – to je súhrn základných, bázových pojmov a termínov, v rámci ktorých je možné objasniť všetko a v takomto rámci je potrebné zostavovať vysvetlenia všetkých prebiehajúcich procesov v okolitom svete a vo všeobecnosti aj Stavbu Sveta. S nimi a pomocou nich sa vytvárajú Obrazy Sveta a Bytia. Upevňujú sa cez komunikáciu s jemnohmotných svetom a ostávajú v človeku navždy. Formujú svet človeka, ktorý robí projekciu tohto vnútorného sveta na svet okolo seba, a tento sa mení na základe jeho pohľadu. Takéto ponímanie sveta takáto predstava o svete bude postavená na tom najbezpečnejšom prvotnom zdroji a zakorení sa pevne a pochopiteľne, dokonca tak, že si ju človek prestane všímať. To bude ten svet a ten Obraz myslenia, ktorý bol vždy a iného nebolo a nieto, pretože takéto ponímanie Sveta bude zároveň aj samotný Človek!

Toto je pohľad na Svet, ktorý opisuje algoritmus jeho zostavenia. Na prvý pohľad je jasné, že ide o niečo úplne iné, než sme doteraz – skrz Matrix – poznali. Ale pochopenie Sveta takého, aký je, to je cesta von z labyrintu v ktorom žijeme. Práve z tohto dôvodu sa budeme zaoberať PSYCHOENERGOLYTIKOU.

Na okraj dodajme, že aj keď nemusíme byť spokojní so situáciou okolo nás, riešením nie je posilňovanie takéhoto stavu. Ak budete sledovať rozličné – hoci aj pravdivé – fakty o USA, NATO, EÚ, Kresťanstve a pod. nič sa v okolí nás nezmení. Jediné čo budete robiť koncentrovaním svojej pozornosti na takéto subjekty je to, že ich v jemnohmotnom Svete posilňujete, odovzdávate im svoju Životnú energiu. Ak chcete z toto kruhu von a meniť veci, tak im PRESTAŇTE VENOVAŤ POZORNOSŤ, t.j. nič iné okrem faktu ich existencie neberte do úvahy, nemodulujte ani nesmerujte svoju Životnú energiu. Pozornosť, t.j. energiu svojho Života zamerajte na svoj vlastný Duchovný vývoj. Len to je cesta k prežitiu v prostredí nastupujúcich Vysokých frekvencií – frekvencií Sveta Svetla.

Grál bol jeden z prvých tajných projektov organizácie Ahnenerbe. Spustil sa na priamy príkaz Hitlera. V podstate Grál a legendy o rytieroch Okrúhleho stola bola téma, o ktorej rojčil celý svoj život – ak to možno nazvať rojčením. Dokonca samotný rád SS mal byť pôvodne materializáciou rádu Okrúhleho stola. Takýto okrúhly stôl aj stál v okultnom centre SS – na zámku Wewelsburg, ktorý bol obľúbeným letoviskom Himlera. Na zámku sa odohrávali stretnutia najvyšších pohlavárov SS a rôzne mystické ceremónie.

O Hitlerovi je známe, že choval hlboký odpor voči kresťanstvu, ale hľadaním Grálu sa zapodieval. Už jemu bolo jasné, že Grál vo svojej podstate vôbec nebol kresťanskou svätou relikviou. V skutočnosti to bolo niečo omnoho staršie ako kresťanstvo, niečo, čo malo minimálne 10 000 rokov.

Na priamu otázku, čo to vlastne ten Grál je však Hitler nevedel odpovedať. Jasné bolo iba to, že ide nejaký prastarý, árijský posvätný predmet. Nezabudnime však, že Árijec v nacistickej propagande znamenal niečo úplne iné ako v našom ponímaní. Grál mohol byť kameň s Runovými nápismi, na ktorom sú zapísané dôležité udalosti minulosti také, aké naozaj boli – bez skreslení, ktoré priniesli neskoršie judaistické náboženstvá. Nápisy mohli – ako očakával Hitler – obsahovať aj základy Árijskej Viery. V každom prípade však išlo o árijský posvätný predmet, ktorý uchovávali rytieri Okrúhleho stola kvôli tomu, lebo boli pôvodom Árijci. Nemal teda s kresťanským náboženstvom vôbec nič.

Grál v minulosti reálne existoval – našli sa o ňom zmienky v prastarých textoch. A ak naozaj existoval, tak nie je vylúčené, že mohol „prežiť“ až do našich čias. V skutočnosti žiadne legendy nespomínajú, žeby túto relikviu niekto niekedy v minulosti zničil. Všetky zmienky sú iba o tom, že relikvia bola dobre ukrytá. A práve preto dal Hitler rozkaz Ahnenerbe nájsť Grál.

Herman Wirth, prvý riaditeľ organizácie Ahnenerbe dostal 24. októbra 1934 od Hitlera list, v ktorom sa okrem iného píše:

Vážený pán Wirth! Rýchly rast Vášho inštitútu a úspechy, ktoré za posledné obdobie dosiahol dávajú nádeje na optimizmus. Predpokladám, že Ahnenerbe je teraz schopný zvládnuť oveľa zložitejšie úlohy, ako tie, ktoré pred ním stáli doteraz. Reč je o hľadaní takzvaného „Svätého Grálu“, ktorý, podľa môjho názoru, predstavuje reálne existujúcu relikviu našich árijských predkov. Na hľadanie tohto artefaktu môžete použiť doplniteľné finančné prostriedky v nevyhnutnej miere.

Vodca udelil Wirthovi na splnenie tejto úlohy veľmi rozsiahle právomoci. Ale sotva by to stačilo, ak by nebolo ešte jedného človeka, ktorý mal minimálne taký záujem ako Hitler Grál nájsť. Tento človek sa volal Otto Wilhelm Rahn.

Rahn sa dlhodobo venoval minulosti jednej z najväčších heretických – toto je stanovisko kresťanskej cirkvi – siekt, Katarov. Súkromnému výskumu sa venoval aj počas štúdií na univerzite v 20-tych rokoch minulého storočia.

Kto to vlastne boli tí Katari? Ak nahliadnete do knihy DEJINY KRÁĽOVSTVA UHORSKÉHO od Jonáša Záborského zistíte, že slovo „kacír“ v našom jazyku pochádza od slova „Katar“. Nuž, katolícka cirkev sa veľmi usilovala nielen zničiť Katarov, ale zhanobiť ešte aj ich samotný názov. Očividne bolo ich učenie a idey – z pohľadu cirkvi – nebezpečné aj pre obyvateľstvo na našom území.

Katarov považujú za sektu heretikov (v dnešnej terminológii to znamená „majúcich vlastný názor“), ktorá sa objavila v Južnom Francúzsku v 12. storočí. Všimnime si, že v tom istom storočí križiacke výpravy na rozkaz pápeža likvidovali zvyšky slovanských kniežactiev v okolí ostrova Rujan – na Arkone.

Katari – podľa dostupných svedectiev – predpokladali, že Svet má dva princípy, t.j. dvoch bohov – dobrého a zlého. A pritom práve zlý boh vytvoril náš, materiálny Svet. Katari zavrhovali úplne všetky kresťanské atribúty – kríž, ikony, sochy, dokonca neuznávali ani žiadne tzv. tajomstvá katolíckej cirkvi. Zavrhovali aj učenie o Raji a Pekle či o Strašnom posmrtnom súde. Namiesto kresťanských rituálov si zostavili svoje vlastné, používali aj svoj vlastný systém posvätných symbolov. A jedno z centrálnych miest v tomto systéme zaujímal práve onen Grál.

Katolícka cirkev sa už vtedy plne diskreditovala, preto heréza Katarov nachádzala široké pochopenie u más obyvateľstva Európy. Čoraz viac a viac ľudí – a nie iba chudobných roľníkov a nevoľníkov – ale aj rytierov a šľachticov nasledovalo ich učenie. Táto situácia sa stávala pre Vatikán nebezpečnou, preto r. 1209 pápež Innocent II. vyhlásil proti Katarom krížovú výpravu. Bolo to očividne v poslednej chvíli – na zlikvidovanie a vykorenenie herézy bolo potrebných viac ako pol storočia. Toto učenie a túžba oslobodiť sa spod jarma katolíckej cirkvi sa už tak hlboko usadilo v mysliach ľudí. Katari boli nakoniec porazení a zvyšky ich armády obkľúčené v neprístupnom zámku Château de Montségur, ich hlavnej svätyni na úpätí Pyrenejí. Montségur odolával viac ako rok a bol dobytý len s obrovskými problémami a nasadení všetkých ľudských zdrojov kresťanstva. V r. 1244 séria masových popráv oficiálne ukončila herézu Katarov. Pripomeňme si, že práve počas tejto vojny sa križiaci začali riadiť „dobroprajným“, kresťanskou láskou naplneným príslovím: „Zabite ich všetkých, Boh si ich roztriedi“.

Z nášho pohľadu je zaujímavá skutočnosť, že práve v posledných rokoch vojny na likvidáciu Katarov došlo k intervencii vojsk Tartarie na naše územie, kde r. 1241 vypálili Kežmarok aj porazili spojené kresťanské vojsko na území dnešného Poľska, v ktorom boli aj rytieri rádu Teutónov. Podľa našich záznamov jeden z dôležitých cieľov tohto vojenského zásahu na našom území bola snaha zabrániť úplnej likvidácii slovanského etnika, ktoré už niekoľko rokov predtým nahradzovali poslušnými nemeckými „kolonistami“. Vojsko Tartarie ničilo cirkevnú a svetskú mocenskú štruktúru, nikde nezabíjalo domáce obyvateľstvo. Dokonca je známe, že pri komunikácii s našimi Predkami nepotrebovali ani žiadneho tlmočníka. Nešlo o žiadnych „divých Mongolov“, ale o RAŤ, t.j. védické vojsko pod velením Alexandra Nevského, ktorého armáda volala „BAŤA“, t.j. „Otec“. Tento slovanský zvyk sa v Rusku zachoval do našich dní.

Ďalej si musíme uvedomiť, že všetky dnes dostupné záznamy o Kataroch napísali kresťanskí mnísi, takže ich svedectvá a opisy katarskej viery a Katarov vôbec sú sotva objektívne. Keďže Katari odvodzovali svoj názov od „čistý“, tak mohlo ísť aj o posledný veľký odpor stúpencov Starej Viery v Európe. Odohrávanie sa udalostí v časovom rámci likvidácie Arkony aj vojenskom zásahu Tartarie je určite nie náhodné.

Ale pokračujme s Grálom. Z dobových svedectiev je známe, že Grál nebol nejakou abstraktnou relikviou, ktorú si Katari vybájili a chránili len tak. Bol to skutočný, materiálny predmet uložený v hlavnej svätyni Montségura. Kde sa po páde hradu podel, nikto nevie. Záznamy mlčia. Ak by sa k nemu dostali katolícke vojská, tak by sa tým určite pochvastali. Vyzerá, že im to nakoniec nevyšlo, podobne ako s Chrámom Arkony. Katari ho teda stihli ukryť, a to veľmi dobre.

Rahn sa v rokoch 1928-1929 vydal na dlhú cestu po „katarských“ miestach Francúzska, Španielska, Talianska a Švajčiarska. Samozrejme, že najvyššiu prioritu pre neho mal Montségur, nachádzajúci sa v blízkosti dedinky Lavlan. V horách okolo ruín hradu je množstvo jaskýň, ktoré Rahn systematicky prečesával počas celých troch mesiacov.

Mladý Nemec sa počas svojej výskumnej cesty spoznal s jedným špecialistom na Katarov, A. Gabalom, ktorý bol od Rahna oveľa starší. Za svoj dovtedajší život už dokázal nazbierať značné množstvo informácií o Kataroch. Gabal hľadal ďalší svätý objekt Katarov – Evanjelium od Jána. A tak sa dvaja fanatici dali dokopy a spojili svoje sily. Bohaté skúsenosti Gabala a ostrý analytický um Rahna vytvorili unikátnu kombináciu.

Gabal poskytol Rahnovi nové materiály, ktoré sa ukázali neoceniteľné. Medzi dokumentmi bol aj podrobný plán zámku Montségur. Rahn ho detailne preskúmal a porovnaním s ruinami zistil, že opis plne zodpovedá opisu legendárnej hory Monsalvat, kde je ukrytá relikvia. Znamenalo to, že Grál je ukrytý v bezprostrednej blízkosti zámku, ak nie dokonca v samotnom zámku. Ďalším výskumom Rahn zistil, že zámok je geometricky dokonalý až na jeden úsek, vďaka ktorému bola narušená jeho celková symetria. Tento úsek očividne nepasujúci do celkovej konštelácie stavby nedával Rahnovi spávať.

Nakoniec zistil, že ak dokreslí plán zámku tak, že bude úplne symetrický, tak na pláne sa objaví niekoľko miestností, ktoré ako keby neexistovali. Predpokladal, že ide o tajné, podzemné chodby a haly, ktoré sú iba pochované pod rozvalinami – ale práve v nich sa ukrýva relikvia. Spolu s Gabalom a ešte niekoľkými miestnymi pomocníkmi entuziastami sa pustili do práce. A potom sa začalo diať niečo nepredstaviteľné.

Rahn skutočne našiel podzemné chodby, o ktorých nikto z domácich ani netušil. Viedli do posvätných jaskýň, ktorých vchod bol zvonku zavalený lavínami. V týchto priestoroch sa zachovalo množstvo stôp po ľuďoch z rôznych epoch – neandertálcov, ľudí, ktorí pomaľovali steny až po Katarov, ktorí ich premenili sa svoje svätyne. Rahn našiel na stenách okrem všetkej ostatnej symboliky aj nápisy a obrázky Templárov. Znamenalo to, že Templári, alebo teda určite nejaká ich časť bola skutočne spojená s heretikmi, ba možno ochraňovali svätý Grál ešte roky po zničení zámku.

Rahn po návrate z expedície síce vydal niekoľko kníh, ale oficiálne tvrdil, že svätý Grál sa tak či onak nepodarilo nájsť. A tu sa začína čosi divné. Ak by Rahn naozaj Grál nenašiel, tak čo by ako fanatický hľadač urobil? Určite by organizoval ďalšiu expedíciu v nádeji, že bude mať nakoniec úspech. Alebo naopak, úplne rozčarovaný neúspechom by zanechal všetky svoje výskumy. Ale Rahn neurobil ani jedno ani druhé. Pokračoval v skúmaní minulosti Katarov, ale viac Grál nehľadal. Takto sa môže chovať iba človek, ktorý už našiel čo hľadal.

Ak teda Rahn Grál našiel, prečo to nezverejnil? Je možné, že Grál sa ukázal byť nositeľom nejakej informácie, ktorá sa mu zdala veľmi šokujúcou, a preto sa s ňou neponáhľal oboznámiť spoločnosť. Možno že chcel najprv zozbierať čo najviac poznatkov a zostaviť dôstojnú teóriu. Tak či onak, v čase, keď Hitler písal list Wirthovi list, nikto ani len netušil, že Grál je už nájdený a že je dokonca u Rahna v Nemecku.

Z tohto pohľadu je zaujímavá colná deklarácia, ktorú mladý vedec vyplnil pri prekročení francúzsko-nemeckej hranice r. 1929. Medzi mnohými predmetmi tam možno nájsť akýsi „medený kotlík na výrobu pary o vysokom výkone“. Načo by však archeológ potreboval taký kotol? Len na jedno jediné – aby v ňom ukryl niečo pred cudzími pohľadmi, ale niečo dosť veľké. Očividne sa Grál takto dostal do Nemecka.

Rahnove knihy upútali pozornosť Ahnenerbe, ba dokonca osobne Himlera. Dostal ponuku s Inštitútom spolupracovať, neskôr sa stať jeho kmeňovým zamestnancom. Otto Rahn oficiálne vstúpil do SS r. 1936. Kariérny postup mladého vedca bol závratne rýchly. R. 1937 sa už zúčastňuje veľkej expedície Ahnenerbe na Island – cieľom bolo nájsť legendárnu krajinu Tule. On v rámci expedície rieši svoje úlohy – hľadá na ďalekom severnom ostrove stopy pobytu Katarov. Bez valného úspechu.

Ale už r. 1938 sa mladý vedec s brilantnou kariérou dostáva do nemilosti. Príčiny sú také záhadne nejasné, ako aj mnoho iných vecí v živote Rahna. O tom, prečo sa tak stalo existuje niekoľko verzií. Jedna hovorí o tom, že sa v rámci organizácie SS pokúsil obnoviť vieru Katarov, pričom aj mohol dosiahnuť určité výsledky. Podľa niekoľkých svedectiev Rahn v určitom okamihu naozaj začal vyznávať katarskú vieru. Problém bol v tom, že začal otvorene robiť propagáciu svojich názorov, ktoré sa však zásadne rozchádzali s Hitlerovou teóriou. Hovoril o tom, že je dôležité za každú cenu predísť európskej vojne, a že na základe starej viery a prastarých hodnôt je možné obnovenie a znovuzrodenie Európy. Kritizoval tvrdé prenasledovania inak zmýšľajúcich, dovoľoval si negatívne komentáre ohľadom koncentračných táborov. V jednom zo svojich listov takto opisuje situáciu vo vtedajšom Nemecku takto:

Som smutný z toho, čo sa v mojej krajine deje. Pred dvomi týždňami som bol v Mníchove. Počas dvoch dní by som dal prednosť výletu do mojich hôr. Tolerantnému, liberálnemu človeku ako som ja nie je možné žiť v takej krajine, akou sa stala moja vlasť. Hanbím sa za tú čiernu uniformu, ktorú som nútený nosiť a túžim sa jej zbaviť.

K zbaveniu sa uniformy došlo. Podal žiadosť o uvoľnenie a odišiel, čo však bolo sprevádzané množstvom všakovakých zákulisných rečí. Podľa jednej sa vraj ukázalo, že jeho rodičia boli Židia, podľa druhej bol usvedčený v homosexualite. Ale v oboch takýchto prípadoch – ako aj v prípade, že by bol otvorene politicky nekorektný – by bol bez akejkoľvek ľútosti vrhnutý priamo do koncentračného tábora, kde by mládenca rýchlo premenili na popol. Ale to sa nestalo, Rahn pokojne žil ďalej na slobode. Svojim blízkym však povedal, že cíti neprestajné nebezpečenstvo, že jeho život je vo veľkom nebezpečenstve. Predtuchy sa ukázali odôvodnené – na jar r. 1939, pri prechádzkach na lyžiach po strminách tirolských hôr  ho pochovala lavína. Oficiálna verzia hovorí o nešťastnom prípade smrti.  Neoficiálna o samovražde. Podľa známych údajov je v katarskej viere samovražda za určitých okolností prípustná. Rahn však chcel žiť a smrti sa bál. Šlo teda o vraždu. Hľadanie páchateľa však bolo onedlho zastavené.

Hlavnou otázkou však je, prečo bolo treba Rahna odstrániť, a prečo to trebalo urobiť tak zložito? Rahn veľmi veľa vedel.

Tu sa hneď aj ponúka ďalšia otázka – kde po smrti Rahna zmizol Grál? Odpoveď nie je až taká zložitá ako by sa zdalo. Už začiatkom 40-tych rokov kolovali po Nemecku zvesti o tom, že na zámku SS vo Wewelsburgu sa medzi chránenými relikviami nachádza aj Svätý Grál. Po porážke Nemecka bolo oficiálne vyhlásené, že v skutočnosti v podzemných priestoroch Wewelsburgu nebolo nič mimoriadne cenné, a že za Grál považovali nacisti kus horského kryštálu. Dá sa tomu veriť? Určite nie. Načo by esesáci do svojho centra ťahali práve nejaký horský kryštál? Ostávajú teda dva varianty: buď boli pracovníci Himlera klinickými idiotmi (čo je veľmi nepravdepodobné), alebo sa Grál naozaj nachádzal v podzemí Wewelsburgu, ale určite veľmi starostlivo ukrytý. Kde sa dostal po vojne je už iná otázka.

Keď Hitler písal r. 1934 list Wirthovi netušil, že Grál sa už nachádza u Rahna v Nemecku. Koncom tridsiatych rokov ho z ničoho nič premiestnili do Wewelsburgu, čo znamená, že nacistom sa akýmsi spôsobom podarilo zistiť, čo Rahn z Francúzska priniesol. V skutočnosti mohla voči nemu vzniknúť veľká vlna zlosti, veď sa snažil ukryť relikviu, ktorú hľadal samotný Hitler. To sa aj mohlo stať príčinou smrti Rahna.

To by aj mohlo byť všetko, ale existuje ešte niečo viac. Ide o to, že v Rahnových rukopisoch figuruje jedna veľmi mocná a tajomná organizácia, ktorá tiež mohla mať v kadečom prsty. Priorát Sionu je navonok organizácia, ktorá je voči katolíckej cirkvi nepriateľská, ale v skutočnosti sa veci majú úplne inak.

Počas výskumov sa Rahnovi dostal do rúk katarský rukopis, ktorý bol napísaný nezrozumiteľným písmom. Po dlhej, mnohomesačnej práci sa mu podarilo text rozšifrovať. A pred očami sa mu ukázali strany dávnych, zdalo by sa, že zabudnutých udalostí. Zistil, že Katari mali spojenia nielen s Templármi. Heretici mali celú sieť „agentov ovplyvňovania“.

V rozšifrovanom texte sa hovorí o silách, ktoré stoja proti Katarom. Medzi prvými je tajomná organizácia Priorát Sionu, o ktorom sa písalo na väčšine strán starého rukopisu. Ukázalo sa, že Priorát Sionu – tajný rád – pracuje ruka v ruke s katolíckou cirkvou. Ale zatiaľ čo cirkev funguje otvorene, tak Priorát je maximálne zakonšpirovaná tajná spoločnosť, ktorá sa neobmedzuje podmienkami katolíckej vierouky. Úlohou Priorátu bolo to, s čímsi nemohla dať rady oficiálna cirkev: zaviesť totálnu kontrolu nad umami a Dušami ľudí. Priorát sa čoskoro po svojom vzniku v 11. storočí pokúsil vytvoriť vlastný štát, na čo si vybral územie Palestíny. Známe križiacke výpravy boli iniciované a financované práve touto organizáciou. V skutočnosti boli križiacki králi najvyššie osobnosti Priorátu.

Keď im túto „šľachetnú“ iniciatívu od koreňov prekazili Arabi, Priorát zmenil postoj voči Islamu a začal s ním bojovať. V skutočnosti je centrum napätia na Blízkom Východe organizované Priorátom od tých čias dodnes. Vedenie Priorátu prešlo na iný druh svojej organizácie a vytvorilo „tajný štát“. Tu však už mnohým ľuďom svitlo o čo ide a rozhodli sa viac neslúžiť temným cieľom rádu a opustili ho a založili hnutie Katarov. Je jasné, že okamžite boli odsúdení na likvidáciu, a to hneď z dvoch dôvodov: veľmi veľa vedeli a postavili sa na odpor.

Hlavou rádu je Veľký magister. Na tomto poste už v minulosti pobývali mnohé obdivuhodné, legendárne osobnosti – Sandro Boticelli, Leonardo da Vinci, Issac Newton, Victor Hugo, Claude Debussy. Okolo magistra je úzky kruh vyvolených, tzv. Vidiacich. Nasleduje nižší stupeň – Zasvätenci, t.j. tí, ktorí už nepoznajú osobu Veľkého magistra, ale sú dosť hlboko zasvätení do záležitostí rádu. Tieto dve najvyššie, elitné skupiny tvoria základ rádu. Medzi túto elitu sa možno dostať iba po veľmi dôkladnom výbere a jediným spôsobom ako od nich odísť je smrť. Dve najnižšie úrovne sú tí, ktorí slúžia Priorátu, ale pritom nemajú ani poňatia o jeho skutočných cieľoch a úlohách. Sú to ľudia, ktorí majú navonok moc – politici, finančníci, generáli a pod. Je to proste „spotrebný materiál“, akurát že ľudský.

Členom Priorátu bol aj Haushofer, ktorý navrhol rádu podporiť Hitlera a dostať ho k moci. Inak nie je vysvetliteľné ako sa malá, trpaslíčia politická strana stala v Nemecku vládnucou. Priorát sa priamo skontaktoval s nacistickými špičkami a medzi oboma stranami došlo k nejakej dohode.

Priorát bol zároveň veľmi tesne prepojený s Ahnenerbe, v prvom rade skrz konkrétnych pracovníkov Inštitútu, ktorí boli zároveň zasvätencami rádu. Najzaujímavejšie je však to, že Priorát aktívne pôsobil aj v Západných krajinách, ktoré boli členmi protihitlerovskej koalície. A tu je hneď vidno, prečo sa Západ snaží zakryť a utajiť mnohé fakty existencie Tretej ríše.

Túto tému sme priniesli preto, aby sa ukázala ďalšia stránka pôsobenia na ľudské vedomie. Dnes existujúce skupiny – bez ohľadu na to, ako odovzdane hľadajú Grál – sú sotva samostatnou, progresívnou tendenciou z pohľadu Duchovného vývoja nášho Svetoponímania. Ale presne ako v počítači – ak je operačná pamäť plne obsadená rôznymi spustenými programami a na hard disku nieto miesta pre nové súbory – nemožno nahrať a spustiť nové programy a ich súbory. Pamäť takýchto hľadačov sotva umožní začať hľadať niečo mimo tých programov, ktoré im už doručil nejaký Pán a aktualizuje nejaký Pastier. Ale tu si iba stačí uvedomiť – kde je Pán, tam je určite aj otrok. Kde je vyvolenosť ako forma nadradenosti, tam nieto rovnosti. A v oboch Zákonoch – Starom aj Novom – je Pán prítomný. Preto takéto niečo nemôže patriť a ani nepatrí medzi naše Dedičstvo Predkov.

Jeden takýto Pastier sa usadil aj v slobodnom kresťansko-grálovskom vysielači. Je až naivne dojímavé, ako málo stačí mnohým ľuďom. Pretože dnes je medzi ľuďmi v móde antiamerikanizmus – tak niekoľko programov s tematikou proti USA či NATO im postačí. Ale čo môže takým prístupom dosiahnuť obyčajný človek? Nič progresívne, pokiaľ s informáciou o nesprávnosti niečoho nepríde aj informácia o tom ČO ROBIŤ. Ale z tohto smeru prichádza iba reklama na Pána – bez ohľadu na to, či v grálovskom alebo kresťansko-cirkevnom obleku.

A to hlavné, čo uniká je fakt prenosu energie. Životnej energie. Kde je nasmerovaná naša pozornosť, tam odchádza aj naša životná energia. Ak aj sledujeme niečo „proti“, tak jedine formou, že tomu venujeme pozornosť. Skrz emócie sa od nás uvoľňuje (naša životná) energia a dobrovoľne ňou zásobujeme to, proti čomu v princípe sme. A to im stačí – upriamiť pozornosť nevedomého stáda na ľubovoľný vhodný objekt a odoberať im životnú energiu. Ak by to nebolo tak, tak by prichádzala zároveň informácia ako veci meniť. BOJ PROTI akémukoľvek systému je jeho PODPORA. Kto chce meniť veci, musí na to inak. Ale o tom sme už neraz písali.

26.10.2016

V minulosti sme neraz používali v našich článkoch citáty z Biblie. Hoci Stará Viera NEMÁ S BIBLIOU ABSOLÚTNE NIČ SPOLOČNÉ ukazuje sa, že u niektorých našich čitateľov vnikli asociácie s kresťanstvom, ako východiskovým bodom našej cesty. Nastal teda čas dať veci na správnu mieru.

V prvom rade – čo sa týka nášho zamerania – je potrebné zvýrazniť dva aspekty. Stará Viera našich Predkov – ústredný motív našej stránky – nie je svojou podstatou nič iné, ako prístupným spôsobom podaná informácia o skutočnej podstate Stavby Sveta. Ako vo všetkom, aj táto Istina má veľa Právd. A tak si mnohí začali predstavovať Starú Vieru – Védické Svetoponímanie – v podobe mnohých Bohov, najčastejšie v ľudských podobách. Hoci tento aspekt nie je vylúčený, ide o ďaleko väčší Obraz.

Čo sa týka nášho vzťahu ku kresťanstvu, tu nastalo tiež niečo podobné. Pretože sme neraz používali citáty zo Starého alebo Nového Zákona, u niektorých ľudí vznikol dojem, že vychádzame – podobne ako Civilizácia – z Biblie. Nuž, tu musíme brať do úvahy dva zorné uhly. Čo sa týka akéhokoľvek judaistického náboženstva – vrátane kresťanstva – nemáme čo o ňom povedať čo do faktu jeho existencie. Ide o to, že ak sa chceme odvolávať na Dedičstvo Predkov, t.j. na Védy, tak v nich nie je o Judaizme ako konkrétnom náboženstve – vrátane jeho vetiev, medzi ktoré patrí aj kresťanstvo – nič povedané. Je to tak preto, lebo v čase, keď sa písali Védy ešte nič také neexistovalo.

Druhý zorný uhol je fakt násilného pokresťančovania našich Predkov, vrátane likvidácie našej Kultúry, násilné prevychovávanie detí (po tom, ako im pozabíjali rodičov) a vôbec všetko, čo – nielen – Inkvizícia na našej zemi v minulosti robila. Za tieto činy nie sú zodpovední dnes žijúci kresťania, ale ak nepoznáme vlastnú minulosť, tak sme odsúdení na jej opakovanie… Nemožno teda ignorovať túto hroznú, krutú minulosť a naivne „ježiškovať“ v domnení, že aj tak všetko – samé od seba – dobre dopadne. To nie je stav poznania, to je stav naivnej lenivosti, t.j. stav Slovenov. Na čínskom satelitnom televíznom kanále CCTV pred nejakým časom vystúpil jeden generál z politickej sekcie riadenia armády a člen inštitútu, ktorý sa zaoberá skúmaním spôsobov vedenia vojny vychádzajúc z práce San Cu. Vo vzťahu k USA použil zaujímavé prirovnanie: „Ak idete po ulici a stretnete útočne naladeného chuligána, tak na odvrátenie nebezpečenstva hrozby útoku na vás nestačí, že máte dobré srdce a čisté svedomie“…

Náboženstvo je projekcia Viery (Poznania Stavby Vesmíru aj s Pravidlami) do konkrétneho času, priestoru a podmienok. Nemá to nič s prítomnosťou či neprítomnosťou obradov a rituálov, pretože tie sú iba metódy na zmenu stavu energeticko-informačného poľa okolo nás.

Náboženstvo je monoteizmus alebo polyteizmus, Viera je Rodobožie. Nemáme žiaden dedičný hriech, nepodliehame žiadnemu „vyvolenému národu“, texty v Biblii nie sú určené pre nás. Kristus druhý raz – napriek teóriám o Abdrušinovi a podobným – neprišiel a viac nepríde, lebo prešiel transformáciou, t.j. nadobudol telo Svetla. Po „našom“ sa stal Bohom Pravi. A aj keby prišiel, tak nemá s nami nič. On ani nikdy neprišiel kvôli nám, ale kvôli „strateným ovciam domu Izraelovho“. Kto uznáva Pána, resp. sa k niekomu tak obracia, ten nepozná ani vlastné „návody“, lebo on sám povedal, že nie ten, kto ho volá Pane, Pane bude dedičom kráľovstva Nebeského, ale ten, kto plní vôľu jeho Otca, ktorý je na Nebesiach. A tu aj s citáciami Biblie končíme.

Bibliu a jej citáty sme doteraz používali výlučne preto, lebo na nej boli „odchovaní“ mnohí naši ľudia v minulosti. Problém s nimi je ten, že ju vôbec nečítajú. Ale všetky systémy, ktoré stavajú na osobách opisovaných v Biblii nemajú s nami absolútne nič – okrem donucovania – spoločného. Je to opis cudzieho národa pre cudzí národ. Či skutočne Ježiš bol alebo nebol Árijec nemá žiaden význam, lebo jeho misia bola nasmerovaná k cudzincom, nie k nám, aj keď príčina prečo práve on a prečo práve takto je nám známa. Význam pre nás nemajú ani žiadne okolnosti či udalosti jeho života, vrátane toho či bol ženatý a mal deti alebo nie. Zopakujeme teda, skutočný Ježiš nadobudol telo Svetla a je v PRAVI, egregoriálny dodnes loví svoje obete aj u nás. Ide o dve úplne odlišné entity.

Ale aby bol jasný náš pohľad na tých, ktorí hľadajú Grál, povieme si o tejto problematike niekoľko slov.

Ako sme už povedali, hlavný problém je v tom, že títo hľadači Grálu sa opierajú o Bibliu ako hlavný „pracovný materiál“ – ak neberieme do úvahy dielo ich klasika, Abdrušina. Abdrušin sa vlastným menom vola Oskar Ernst Bernhardt (18.4.1875-6.12.1941). Počas Prvej svetovej vojny bol internovaný v Spojenom Kráľovstve na ostrove MAN, vo vojne mu padol syn. Neskôr v Nemecku založil osadu, v ktorej zavádzal svoje idey do života. Nebol obľúbencov nacistov. Ak by sme to chceli brať od základov, kto bol hlavným „tŕňom v oku“ nacistov? Jeho kľúčové dielo o ktoré sa skupina jeho stúpencov opiera má názov VO SVETLE PRAVDY a bolo napísané v nemčine.

Nuž teda to sú základné údaje. Nebudeme sa hádať, dalo by sa napísať oveľa viac, ale našim zámerom nie je robiť detailnú analýzu jeho života a diela, ale pozrieť sa naň optikou Starej Viery., t.j. z pohľadu Védickej Kultúry.

V prvom rade bol Nemec a svoje dielo napísal v nemčine. Nemčina je v porovnaní so staroslovienčinou veľmi mladý jazyk, a teda nemá ani zďaleka také vyjadrovacie možnosti ako hocijaký iný – aj dnešný – slovanský jazyk. Nebudeme samozrejme popierať, že patrí do skupiny indoeurópskych jazykov, ale podiel pôvodných slov je už len oproti slovenčine veľmi malý. V slovanských jazykoch sa napríklad často používa zvuk „Č“, na ktorý je v Staroslovienskej Bukvici, v Karune a dokonca aj v dnešnej Azbuke samostatný grafický symbol – „Ч“. Napríklad nám aj Čechom vzali Bukvicu veľmi dávno, ale zvuk „Č“ sa z jazyka odstrániť nepodarilo. Aby sme ho vedeli pomocou latinky vyjadriť, tak musíme použiť dva symboly: písmeno „C“ a mäkčeň „ˇ“. Ak by sme išli do angličtiny, tak ten istý zvuk dosiahneme kombináciou už dvoch písmen: „CH“. A v nemčine to je úplne „najlepšie“, na zvuk „Č“ potrebujú použiť 4 (ŠTYRI) písmená: „TSCH“! Nuž teda, ktorý jazyk je starší, ten, ktorý mal vývojovo dosť času si vytvoriť na svoje zvuky samostatný znak, alebo ten, ktorý ešte neexistuje dosť dlho na prebehnutie tohto procesu, a preto si musí vypomáhať kombináciou viacerých znakov?

Ako teda možno vyjadriť v menej vyvinutom jazyku Vysoké vibrácie Vyšších Svetov? Aký spoľahlivý – čo do prenosu Obrazov – môže byť preklad z nemčiny do iných, dokonca slovanských jazykov? Máte pravdu – nijako, resp. sotva sa možno dozvedieť niečo nové, ale na kombináciu starých faktov v uzavretom kruhu to bohato postačí. Opäť to môže byť dobré pre dnešných Nemcov, ale pre nás – presne ako Ježiš – nemajú čo ponúknuť.

Ďalším „orientačným bodom“ môže byť už samotný názov jeho diela. Tu môžeme povedať, že – ak ide o pôvodný názov – tak autor sa nijako nesnažil klamať a – z Obrazného pohľadu – nič nezakrýval či nemaskoval. Vidieť však môžu iba tí, ktorí vedia na čo sa pozerať a rozumejú tomu, čo vidia. Hovoríme o prístupe Zdravomyslie. Ak sa pozrieme z védického pohľadu na názov „VO SVETLE PRAVDY“, tak vec by mala byť – znalému – jasná. Abdrušin hovorí o PRAVDE, nie o ISTINE. Pravda je projekciou Istiny do daného priestoru, času a podmienok, ale je a ostáva to iba PROJEKCIOU. Nič viac a nič menej. Hovoríme teda nie o celom „objemovom“ objekte, ale iba o jeho jednej hrane, t.j. napríklad nie o kocke, ale o jednej strane kocky. Nepopierame, že plocha jednej strany kocky nemá v sebe žiadnu múdrosť, ale pre nás je podstatné vedieť, že je to iba časť istiny, t.j. Pravda, a teda nie všetky Pravdy, t.j. Istina. Komu stačí takýto – náboženský – pohľad, je to v poriadku, lebo to odzrkadľuje výšku jeho Duchovného vývoja. Nie všetci žiaci či študenti sú maturanti, aj keď raz budú, t.j. inde a inokedy v zmysle inkarnačného cyklu.

Druhým termínom použitým v názve – a v podstate aj v jeho mene – je SVETLO. Svetlo môže byť všelijaké, ale ak hovoríme o hrane Obrazu, t.j. o „jednej strane kocky“ tak v žiadnom prípade nemôže ísť o priame Svetlo, ale iba o svetlo odrazené – napríklad ako je svetlo Mesiaca odrazom Svetla Slnka. Mesiac sám osebe nemá svoj zdroj svetla, pracuje iba s „cudzím“ svetlom, t.j. ako náboženstvo nemá svoj zdroj svetla, ale pracuje s odrazeným Zdrojovým Svetlom. V konečnom dôsledku však ide pôvodom o Zdrojové Svetlo – veď iného niet – avšak značne skreslené. V noci však aj svetlo Mesiaca môže byť na osoh.

Hlavný rozdiel medzi judaistickými náboženstvami a Starou Vierou je v tom, že náboženstvá stavajú človeka do pozície otroka (v dnešnej verzii slovenskej katolícke liturgie je tento výraz „zamaskovaný“ termínom „sluha“ či „služobník“ Pána, ale v ruskej a staroslovienskej verzii liturgie sa stále priamo používa výraz RAB). Ďalej sa predpokladá, že Ježiš prišiel „spasiť“ či „zachrániť“ nás tým, že nás zbavil bremena „dedičného hriechu“. Nuž aký dedičný hriech má ten, kto sa riadi Ustojmi Rodu?

Podľa nášho učenia sme deti Bohov, alebo ak chcete jednoduchšie, deti Stvoriteľa. Zároveň sme stvorení na OBRAZ BOŽÍ. Boh nás teda stvoril na svoj OBRAZ a zároveň „vmontoval“ do nás akýsi „dedičný hriech“? To by musel byť riadny schizofrenik – a to nechceme ísť do odpovedajúcejších výrazov, lebo hovoríme o Všemohúcom a Vševediacom Stvoriteľovi Sveta. V konkrétnom ponímaní sme deti Boha Roda Nebeského, ktorý je pomnožný aj jednotlivý zároveň. Pomnožný v tom, že je spoločný pre všetky naše Rody, jednotlivý v tom, že každý Rod má svoje špecifiká – veď naša Viera na nazýva RODOBOŽIE. Narodili sme sa BEZ AKÉHOKOĽVEK DEDIČNÉHO HRIECHU. Veď sme deti toho, kto je Absolútno, t.j. bez akéhokoľvek hriechu. Čo do pôvodu sme si teda všetci rovní – a medzi rovnými niet vyvolených. Ani jednotlivcov, ani národov. Pán a otrok sú teda komponenty úplne iného, cudzieho systému, nie Rodobožia. K terminológii tohto Slovanom cudzieho systému patria aj výrazy ako „Spasiteľ“, „Vykupiteľ“, „Záchranca od dedičného hriechu“, „Pán“ a ďalšie.

Tí, ktorí boli „urobení“ na Zemi EDEN na „ôsmy deň tvorenia“ (nie stvorení na počiatku) sú iného pôvodu, t.j. cudzozemci. Hovoríme o Zemi Eden, máme teda na mysli PLANÉTU EDEN. Výraz „ZEM“ na označenie planéty sa používal do konca 19. a začiatku 20. storočia. Až vtedy sa astronómovia dohodli, že výraz „planéta“ bude znamenať to, čo dnes. Znamená to, že vo všetkých starých textoch do konca 19. storočia – bez ohľadu na to, či sú védické alebo nie – výraz „ZEM“ znamená „PLANÉTA“. Eden je teda planéta na galaktický Východ od našej Galaxie. Naši Predkovia označovali túto lokalitu dvomi výrazmi:

Dnešné PEKLO  sa v Bukvici píše s JAŤ, t.j. pôvodne sa číta „PIEKLO“. Ide o „miestopisné“ označenie diskovej galaxie (nie Svastičnej ako naša – v ktorej sú iné životné podmienky, t.j. je tam tak horúco, ako keby sa tam „pieklo“. Je to známy Svet Tmy o rozsahu 10 000 planét. Ak hovoríme o energetickej „lokalite“, t.j. ide o nízkofrekvenčnú lokalitu NAVI, resp. Temnej NAVI. Hovoríme už o Svetoch s inými rozmernosťami, t.j. nie nevyhnutne iba o 4 rozmeroch. Výraz NEBO, t.j. v staroslovienčine NIEBO je označenie NAVNÉHO priestoru – dnes populárne nazývaného Astrál – kde NIEt BOha. „Funkčne“ hovoria oba termíny o tom istom, ale Obrazy sú iné.

Tu na moment odbočme. Do dnešných jazykov je „vmontovaných“ mnoho slov, ktorých pôvod nepoznáme, ale ich používame. Spúšťame tým psychoprogramy podvedomia, ktoré obsluhujú postupy uložené v cudzích egregoroch. Civilizácia je zriadením otrokárov, ktorí držia pod kontrolou otrokov.  Úrovne ovládania ľudstva má tri základné sloje. Prvý je ideológia – ak berieme do úvahy kresťanskú, tak tej už dnes reálne verí veľmi málo ľudí. Druhou sú peniaze, treťou je strach. Tým sa ich moc končí. Strach však nie je iba ten bežne známy, pod rôzne strachy patria aj také komponenty, ako strach o svoj príjem, zamestnanie, o to, či budem mať za čo kúpiť deťom jedlo, či bude z čoho platiť dane a podobne. Dnes je jasne vidno, že práve technológia strachu je najviac používaná na ovládanie más. Aj to svedčí o fakte, že viac niet čo použiť… nastupuje nová doba.

Ako na všetko, aj tu existuje zvuk – mantra – ktorá spúšťa psychoprogram strachov, a teda v spoločnosti podporuje existenciu všemožných strachov. Je to v podstate kľúčové slovo funkcie, t.j. vyvolávanie bohov strachu. Ide zároveň meno jedného z písmen hebrejskej abecedy – WAU. V podstate je jedno, ako sa napíše, ide o fonému. Môže mať aj podobu WAW, UAU a podobne. Ide o vibráciu a frekvenciu používania:

Poďme ďalej. Moment vzniku a pôvodu človeka je uložený aj v našich písomných systémoch:

Prvý znak je Runa „AS“ z Karuny. Druhý je bukvica „IŽEI“ zo Staroslovienskej Bukvice. Z pohľadu sakrálnej grafiky bukvíc ide o vyjadrenie javu, že pôvod všetkého Života je z PRAVI, ktorý ako Zdroj pre nižšie Svety SLAVI a JAVI „vyviera“ a zostupuje nadol, nie však až do NAVI. Inglia, t.j. Životodarná energia je k „dispozícii“ iba bytostiam, ktoré sú „doma“ v SLAVI a JAVI. Tretí znak je tiež z Bukvice, niekedy sa používa aj bez bodky, ale má ten istý význam.

Štvrtá v poradí je bukvica menom „JEN“, ktorej Obraz je „Obraz“. Jej fonéma je „JA“, t.j. ak v našom jazyku povieme „JA“, znamená to „JA“ ako osoba, ale zároveň vyjadrujeme, že sme Obrazom Bohov, čo zodpovedá nášmu Svetoponímaniu.

Tu si môžeme všimnúť očividný, ale programovo prehliadaný fakt. V angličtine foneticky „JA“ znie ako „AJ“. Ide teda o bežnú prax „postaviť veci hore nohami“. Sú na očiach, ale nikto ich „nevidí“. Graficky sa však „AJ“, t.j. „JA“ zobrazuje angličtina ako TOK INGLIE. Ak sa pozrieme na jav z uhlu pohľadu Istiny tak vidíme, že hoci ide o to isté označenie (aj „AS“ znamená „JA“), v každom dnešnom jazyku sa zachovala iná hrana pôvodne celostného Obrazu, t.j. Istiny. V slovanských jazykoch sa kladie dôraz na to, že „JA“ je Obraz Boha materializovaný na Zemi, v angličtine, že „JA“ je TOK INGLIE, zostupujúci na Zem z Nebies. Oba poňatia, t.j. obe  Pravdy sú principiálne správne.

Posledná bukvica na obrázku hore sa volá „JOTA“ a jej Obraz je POZNANIE. Poznaním Obrazov a sakrálnej grafiky Bukvice hneď vidíme, že Poznanie je to, čo Obraz Boha (človek) odoberá z Toku Inglie, t.j. Životodarnej energie Nebies. O Poznaní teda – v našom Svetoponímaní – hovoríme vtedy, ak Obraz odoberá energiu priamo z Nebies. Nie od prostredníkov – hoci aj vyštudovaných teológov a podobne. To je Viera ako Poznanie, nie viera ako slepá dôvera v niekoho. Veríme priamo nášmu Otcovi Nebeskému, nie iba slepo v existenciu nejakého Otca Nebeského ako náboženstvá.

V súvislosti s pokresťančovaním našich Predkov sa veľmi často uvádza ako príklad pozitívneho vzťahu k nám misia Cyrila a Metoda. Ak by sme aj prehliadli samotný jav, t.j. či to boli alebo neboli reálne osoby, misia Grékov nesie ohromný význam – ale nie pre nás.

Prostým porovnaním Staroslovienskej Bukvice a Grékmi upravenej cirkevno-slovanskej abecedy zistíme, že v prvom kroku nám vyškrtli päť bukvíc a štyrom dali grécke mená. Nato začali s prekladmi cirkevných textov do staroslovienčiny. Tu vzniká jednoduchá otázka: „Čo Grékom vadilo práve na tých bukviciach, ktoré vyhodili a premenovali?“ Ukazuje sa, že vôbec nešlo o náhodný, nepremyslený krok. Zo systému Bukvice odstránili tie grafické znaky, ktoré odovzdávali hrdlové a nosové zvuky. Stratou týchto zvukov a prechodom na kresťanský Svetonázor ľud postupne – nepoužívaním týchto zvukov – strácal hrdlové spievanie, čo predstavuje osobitne špecifickú vibráciu hlasových svalov. Neprítomnosť nosových zvukov sa zase negatívne prejavila na funkciách hypofýzy, ktorá je CENTROM VÔLE. A sme doma – načo je otrokom zdravie a vôľa?

Gréci sú neodmysliteľne spojení so zavádzaním kresťanstva v našich zemiach. Ale v minulosti to s nimi nebolo také jednoznačné ako dnes. V skutočnosti dlho existovali Gréci a Helada. Pod Grékmi sme rozumeli Sparťanov s hlavným mestom Sparta a pod Heladou oblasť pod kontrolou Atén. Helada nikdy nebola schopná vojensky poraziť Spartu. Podarilo sa im to až dlhodobým pôsobením tak, že im asi 300 rokov „dodávali“ svoje dcéry za ženy. Tie však už prichádzali „naprogramované“ v zmysle Konov Rita. Sparta bola zničená mravne, nie vojensky. Neskôr sa názov Grécko začal používať na všetko čo bolo pod kontrolou Atén.

Starý názov HELADA je však dôležitý. Európu obývali principiálne dve vetvy našich Predkov – v Škandinávii Árijci a u nás Slovania. V severskom dialekte boli prevzaté prvé tri písmená charakterizujúce Grékov (v našom ponímaní) – ide o písmená „HEL“ – na označenie „kvalít“ tohto národa. Neskôr tento koreň prešiel do angličtiny a vytvoril slovo HELL.

U Slovanov bola s tým istým významom prevzatá druhá časť názvu – „AD“. Aj v dnešnej ruštine znamená to isté ako HELL v angličtine, t.j. Peklo. Hľa, to sú teda naši vierozvestci – z pekelníkov. Tu je zároveň aj vyjadrené, ako asi mohli naši Predkovia „radostne vítať“ grécku misiu. Kto by si to chcel dnes predstaviť, tak Byzantská ríša a ríša Chazarov boli vtedy niečo také priateľské Slovanom asi ako dnes USA a Európska Únia…

Jedným z impulzov na tento článok bolo niekoľko náhodných stretnutí. V podstate išlo o ľudí, ktorí sa pozitívne vyjadrujú k Védickému Slovanstvu, ale zároveň sa zaraďujú medzi stúpencov hľadačov Grálu. Vraj to je ich osobná cesta Duchovného vývoja.

Po ceste Duchovného vývoja ide každý sám, to je pravda. Ale Védizmus je – ako sme neraz zdôrazňovali – opis Vesmíru a Sveta aký naozaj je. Je to síce Obrazný opis, ale opis so všetkými súvislosťami. Ísť po nejakej rýchlostnej komunikácii – prirovnajme k tomu Duchovnú cestu – znamená smerovať jedným smerom s ostatnými, ale každý svojou rýchlosťou. Tento Obraz sme prebrali od tibetského lámu Trangpu, ktorý po odchode z Tibetu prežil svoj život v USA, kde aj zomrel. Na vysvetlenie Duchovnej cesty použil obraz autostrády. Každý v nej ide vo svojom rýchlostnom pruhu – jeden rýchlejšie, iný pomalšie, ale tou istou autostrádou, t.j. tým istým smerom. Vedľa autostrády sú čerpacie stanice, kde sa je možné na chvíľu zastaviť, aby sme dočerpali „pohonné hmoty“. Niekto iba dočerpá a pokračuje v ceste, iný si sadne na kávu či obed, ďalší ostane na noc či viac. Nájdu s aj takí, ktorí odbočia na rozličné výlety po okolitej krajine. Na diaľnicu sa vrátia neskôr, ešte neskôr, alebo aj vôbec nie.

Okrem nášho smeru existuje aj druhá strana diaľnice, po ktorej idú ľudia opačným smerom. Jedni rýchlo, iní pomaly, niektorí tiež sem tam zastavia a „nahliadnu“ naším smerom.

Védická cesta je časť autostrády, ktorá smeruje vpred. Môžeme ísť rýchlejšie alebo pomalšie, môžeme oddychovať alebo hneď po dočerpaní energie sa vrátiť na rýchlostnú komunikáciu. Cesta náboženstva – aj Grálu, ktorý stavia na Biblii – je cesta opačným smerom. Také sú pravidlá cestnej premávky. Je to presne ako na našich uliciach. Bez nehody jazdíme spravidla vtedy, ak neporušíme pravidlá cestnej premávky. Ak pravidlá porušujeme, odozva je spravidla iba otázkou času. Nemôžeme ísť naraz oboma smermi, ale môžeme ísť správnym smerom rôznymi rýchlosťami. Nemožno byť naraz slobodným aj rabom.

Týmto sme ukončili problematiku Védizmu a Grálu v ponímaní dnešných hľadačov. V pokračovaní si povieme čo o Grále hovoria archívy organizácie AHNENERBE, ktoré po porážke nacistického Nemecka zhabala a preniesla do Ruska NKVD.

24.10.2016

Na internete sme našli jeden veľmi poučný článok. Hovorí o skutočnej podstate politiky. Ale začnime poporiadku. Každá dlhá cesta sa začína prvým krokom, ale až veľmi často stretávame takých, ktorí nám radia rôzne „skratky“, ktoré však poznajú iba oni. Ak by sme tento jav preklopili do politiky, tak môžeme povedať, že každá politická strana nám pred voľbami sľubuje všakovaké výhody, ktoré sa však „naplnia“ iba vtedy, ak budeme voliť práve ich. Ale aby sme nechodili ďaleko, stačí sa poohliadnuť za poslednými voľbami. Zúčastnili sa ich „štandardné“ strany, ale aj také, ktoré neboli v predchádzajúcom parlamente. Okrem tých, ktorí poznajú správny smer sa veľmi aktívne ohlasovali členovia (akéhosi) národa. Nakoniec mohol každý vidieť – pokiaľ má oči na pozeranie – ako to dopadlo. Bez ohľadu na predvolebné pesničky je všetko po starom:

Takže voliči volili tých, ktorí sa hlásia k národu – len akosi stále nepochopili k akému. Národ nie je iba to, čo je okolo nás, je to aj to, čo sa neraz deklaruje ako niečo vyvolené. Ale keďže niet vyvoleného medzi rovnými, tak jednoznačne vyplýva, že vyvolení nepatria k tomu národu, ktorý tu žije – presnejšie poslednú dobu živorí – už tisícročia. Prečo vlastne voliči volia tých, ktorí ich nakoniec aj tak iba ožobračujú? Či sa im to páči alebo nie, práve svojou účasťou vo voľbách a ODOVZDANÍM SVOJHO HLASU odsúhlasili svoje vlastné ožobračovanie.

Na druhej strane sa v posledných voľbách dostal do parlamentu kompozit, ktorý – napriek prognózam – sa snaží konať v prospech domorodého národa. Môžeme odcitovať Budhu:

Každá bytosť je dedičom svojich činov. A práve činy rozdeľujú ľudí.

Ak k tomu pridáme aj evanjeliovú deklaráciu o tom, že dobrý strom neprináša zlé ovocie a zlý strom zase dobré – môžeme sa začať orientovať. Nuž tak, aj naši Predkovia hovorievali, že „Nie je všetko zlato čo sa blyští“.

Ostaňme teda pri stromoch. Mali sme ich v našej krajine kedysi dosť veľa, ale každý deň nám z nich odbúda obrovská časť. Stromy okrem iného vyrábajú aj kyslík na dýchanie – 1 hektár lesa vyrobí kyslík pre 25 ľudí na celý rok. Okolo nás sú krajiny, ktoré si vlastné stromy šetria a preto ich vlády dotujú dovozcov – teda tých, ktorí drancujú lesy u nás. Odsúhlasovaním tohto postupu – t.j. volením tých strán, ktoré sú za takýto postup – dávame Prírode či priamo Stvoriteľovi vedieť, že kyslík nepotrebujeme. Keďže bez neho sa nedá zdravo žiť znamená to, že odsúhlasujeme svoju vlastnú likvidáciu a nekontrolované obžerstvo tých, ktorí to robia. Oni lesy zničia u nás a sami budú chodiť na dovolenky do krajín, ktoré od nás lesy nakupujú a svoje si nechávajú. Tam bude dosť kyslíka na zdravý život ľudského organizmu. Ukazuje sa, že drancovanie lesov cirkvami nie je jediný spôsob ich efektívnej likvidácie…

Môžeme smelo povedať, že štandardní politici sú OTVORENE A NESKRÝVANE PROTI ZACHOVANIU SLOVENSKÝCH LESOV. Tu stačí použiť materiály z horeuvedeného článku:

„Rakúšania ťažiaci drevo v národnom parku Malá Fatra. Slovenské firmy s prepojením na vládne politické strany rabujúce lesy, milióny kubíkov dreva končí mimo Slovenska (Žiga Smer-SD a jeho firma Taper exportovala v roku 2015 450-tisíc kubíkov dreva). Rakúsko či Poľsko dotujú dovozcov dreva do svojich krajín a tak si chránia svoje lesy. Slovenský spracovateľ dreva nemôže konkurovať zahraničným, ktorých dotuje štát.

Namiesto toho, aby štát lesy chránil, sme svedkami devastácie lesov a špekulácií s drevom. Výsledkom je, že Slovensko namiesto efektívneho spracovania vyťaženého dreva vyváža surovinu a namiesto toho, aby sa drevospracujúcemu priemyslu darilo, skrachovali alebo výrazne obmedzili výrobu kedysi významné drevospracujúce podniky ako Smrečina Banská Bystrica, Preglejka Žarnovica, Bučina Zvolen a celý rad ďalších.

Ľudová Strana Naše Slovensko predložila návrh ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
Znenie: Drevo je prírodným bohatstvom Slovenskej republiky a je považované za strategickú surovinu národného významu. Podrobnosti o možnostiach ťažby a vývozu dreva ustanoví zákon.“

Cieľom predloženého návrhu ústavného zákona je pripraviť legislatívnu pôdu a ústavnú oporu pre dôkladnejšiu ochranu slovenských lesov, obmedzenie živelnej ťažby a zastavenie nekontrolovaného vývozu dreva zo Slovenskej republiky“.

Predtým ako sa pozrieme na výsledky hlasovania si ukážme, čo znamenajú znaky použité vo výsledných tabuľkách:

Nuž, čo na to povedať? Tí, ktorí poznajú správny smer k drancovaniu slovenských lesov predsa nebudú hlasovať proti vlastným záujmom. Očividne týmto smerom spolupracujú aj členovia národa – nevieme síce ktorého, ale domorodého nie. Domorodci by radi dýchali čistý vzduch.

K „národu“ si možno povedať niekoľko slov. Presnejšie k tomu, akým smerom ide „národ“, ktorý pred voľbami deklaroval, že nebude len tak slúžiť nejakému smerovaniu.

Dôležité si je uvedomiť, čo robí ľud našej krajiny ak ide smerom pod ruku akémusi národu. Žijeme v iných časoch ako predtým. Teraz začína platiť to, čo dlho neplatilo – začínajú sa vytvárať podmienky na „vyrovnávanie účtov“. Máme tým ma mysli globálnu úroveň. Tento fenomén naši Predkovia kedysi dávno označili príslovím „AKO SA DO HORY VOLÁ, TAK SA Z HORY OZÝVA“. Za silnej a prevládajúcej energie Noci Svaroga a všetko zahaľujúcemu živlu Nevedomosti bola funkčnosť takýchto energií značne oslabená – ale nikto ich nezrušil. Kozmos je živá bytosť, každý z nás je ako keby maličkou bunkou v jeho organizme. V zdravom organizme existuje imunitný systém, ktorý likviduje všetko, čo narúša celkovú rovnováhu. Hlavným pravidlom existencie vo Svetlom Svete je princíp slobody výberu. Za zlý výber – aj keď v nevedomosti – príde ekvivalentná „odmena“. A tu si môžeme princíp priblížiť na susednej Ukrajine.

Málokto vie, čo bolo skutočným dôvodom – nie príčinou – stavu, ktorý spôsobil krvavú vojnu na Donbase. Možno to znie smutne, ale chybu urobili už na začiatku samotní obyvatelia Donbasu. Presnejšie, nejde ani tak o chybu ako o chytráckosť. Pôvodne mali ísť oba územia – Krym aj Donbas – cestou vyhlásenia referenda naraz a v nich sa očakávala účasť väčšiny obyvateľov. Zatiaľ čo Krymčania jednali rýchlo a referendum prebehlo, Donbas sa rozhodol – chytrácky – čakať, ako to na Kryme dopadne. Ak zle, tak „oni sú mimo“, ak dobre, tak oni urobia hneď ďalšie. NEVYŠLO. Krym vyhral a keď chceli na Donbase zopakovať ten istý scenár – dopadla na nich pomsta aj za Krym. A pritom stačilo vyhlásiť referendum spolu s Krymom. Netreba hovoriť ani o tom, že baníci dolovali uhlie aj vtedy, keď už na Donbas prišla vojna. Chceli ukázať Kyjevu, že ich sa vojna „netýka“. Do boja vstúpili až vtedy, keď začali zabíjať aj ich.

Teraz ide o to, či v našej krajine budú lesy alebo nie. Slovenov sa táto otázka „netýka“ – veď zatiaľ majú čo jesť, piť a dýchať. Nečudo, veď ako vieme, „SLOVEN“ je slovo z anglického egregoru a znamená „prostitútka“. Význam sa prenáša aj na ľudí, ktorí namiesto práce vlastnými rukami radšej uprednostňujú chytráctvo. Radšej chytráctvo ako práca vlastnými rukami. Ide teda o lajdáctvo – ale hlavne smerom k vlastnému Duchovnému vývoju. PLATIŤ VŠAK BUDÚ VŠETCI. Nevedno ešte ako a kedy, ale „sekera je už priložená na korene stromu“. Ostáva len dúfať, že u nás nebude aktivovaný donbaský scenár… ale naozaj iba dúfať.

Záverom ešte niekoľko slov k národu v parlamente a vláde. Očividne sa aj oni riadia výrokom cisára Vespaziána: „Peniaze nesmrdia“. Okrem tých, ktorí sedia na oficiálnych miestach existuje – ako vo všetkých stranách – aj skupina nenápadných „robotníkov“, ktorí robia pre tých hore všakovaké kšefty ale tak, aby navonok vyzeralo všetko „čisté“. Priblížme si jeden takýto názorný príklad – ale nepovažujme ho za jediný.

Povedzme v Prešove žije osoba „Pété“. Vysvetlenie tejto skratky môžete nájsť napríklad aj vo filme U POKLADNY STÁL s Vlastom Burianom. Môže napríklad vlastniť aj jedny z prešovských novín. Kedysi člen a stále blízky národu pomáha národu. Tento národ po obsadení poslaneckých kresiel o. i. zistil, že na Východe už dávnejšie vymysleli kádeháci všakovaké aktivity. Prídete povedzme na malú dedinku na severovýchode Slovenska a nájdete tam desať detí, ktoré navštevujú základnú školu. Nuž – chcete predsa pomôcť národu – vytvoríte im povedzme futbalový krúžok a budete brať naň štátne financie. Detičky aj môžu hrať futbal. Potom však možno vziať ďalších desať (tých istých) detičiek a vytvoriť napríklad horolezecký krúžok, ktorý bude znovu dotovaný zo štátnych peňazí. Neskôr trebárs aj krúžok kozmonautov, kvantových genetikov či námorníkov na ponorkách – a všetky bude štedro financovať štátny rozpočet. Detičiek bude – samozrejme – len desať, ale na malej dedinke bude fungovať trebárs aj 100 členov rôznych krúžkov – a peniažky zo štátneho rozpočtu sa budú k ním pravidelne gúľať… presnejšie gúľať, určite však nie až k nim.

Po tom, ako tí, čo poznajú správny smer zistili, čo ich (niekdajší) kolegovia kádeháci vymysleli… urobili hádajte čo. Ak si myslíte, že to zatrhli a nastavili správny smer mýlite sa – začali organizovať ďalšie krúžky ale v iných dedinkách a najmä so správnym smerovaním. A národ sa k nim jednoducho teraz pridal. A vieme si vôbec predstaviť, čo všetko dokážu vymyslieť?

Nášmu Pété to napríklad nestačí, preto sa venuje aj iným aktivitám. Napríklad v minulom roku nás oslovil s tým, že je veľký Slovan a že by rád šíril naše knihy. Zobral, predal a… všetko si nechal. Nuž tak, národ je národ… oplatí sa preň urobiť všetko. Zatiaľ nášho Pété necháme, ale akonáhle sa bude znova zvolebnievať a začnete sa znova pýtať „koho voliť?“ tak vám tento názorný príklad rozhodne pripomenieme aj s viacerými detailmi. To len aby sme nežili v (národných) ilúziách.

Čo teda z toho všetkého vyplýva? Máme tu typ národných pétépákov, ktorých slovanstvo sa prejavuje tým, že sú kedykoľvek ochotní sa do nemoty ožrať s vlkmi, ktorí chodia v noci. Nevadí im drancovanie našich lesov, hlavne že z toho niečo „kvapne“.

Potom tu máme takých, ktorých síce žiadna „zavedená“ strana nechce, ale ktorým leží na srdci budúcnosť našej krajiny a neváhajú vykonať niečo pre naše lesy. Svoj vzťah k Slovanom neprejavujú bohapustou pijatikou, ale napríklad tým, že prídu na koncert Nikolaja Jemelina. Rozdiel je určite každému jasný.

Ostáva iba všetko toto mať na pamäti KEĎ PÔJDETE K ĎALŠÍM VOĽBÁM. Tie doterajšie boli totiž bez skutočnej voľby.

14.10.2016